Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Friday, August 16, 2024

Súd: Okresný súd Lučenec
Spisová značka: 26C/5/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6624200523
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 08. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zoltán Orlai

ECLI: ECLI:SK:OSLC:2024:6624200523.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Lučenec sudcom JUDr. Zoltánom Orlaiom v spore žalobcu B. G., nar. XX.XX.XXXX, bytom

XXX XX D. S. Č.. XX, zastúpeného JUDr. Miroslavom Chromým, advokátom, so sídlom SNP č. 33,
990 01 Veľký Krtíš, proti žalovanému Slovenská republika - Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky,
so sídlom Pribinova 2, 812 72 Bratislava - mestská časť Staré Mesto, IČO: 00 151 866, o zaplatenie
6.423,72 Eur s prísl., takto

r o z h o d o l :

Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi sumu 6.423,72 Eur a to v lehote 3 dní od právoplatnosti
rozsudku.

Žalobcovi sa proti žalovanému p r i z n á v a nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca sa podanou žalobou domáhal zaplatenia istiny 6.423,72 Eur od žalovaného, pričom uviedol,
je príslušníkom Hasičského a záchranného zboru (ďalej aj „HaZZ“), pričom štátnu službu vykonáva
v služobnom pomere v služobnej hodnosti nadpráporčík, vo funkcii technik strojník, v zmene C na
hasičskej stanici A. XXX/XX, O. G., ktorá patrí do územného obvodu okresného riaditeľstva HaZZ
Veľký Krtíš. Pracovný pomer žalobcovi vznikol uzavretím pracovnej zmluvy s nástupom dňa X.X.XXXX.
Služobný (pracovný) čas príslušníka HaZZ je rozvrhnutý nerovnomerne (§ 86 ZoHaZZ) a to tým
spôsobom, že pracovná zmena sa skladá z výkonu služby, po ktorom nasleduje služobná

pohotovosťnapracovisku(§92ods.1ZoHaZZ-ďalejaj„určenáslužobnápohotovosť“).Jednapracovná
(služobná) zmena hasiča sa teda skladá z: 1.) výkonu služby, a 2.) určenej služobnej pohotovosti.

2. Služobný čas príslušníka HaZZ je rozvrhnutý nerovnomerne tak, že týždenný pracovný čas sa skladá
zo 17- hodinových pracovných smien, po ktorých nasleduje určená 7-hodinová služobná pohotovosť
na pracovisku, t. j. v rámci jednej pracovnej smeny strávi na pracovisku sústavne 24 hod. Do konca
roka 2021 (v čase rozvrhu pracovných zmien 17/7) boli služobné pohotovosti vykonávané v čase

22:30 - 05:30 hod., od začiatku roka 2022 (pri rozvrhu pracovných zmien 16/8) sú služobné pohotovosti
vykonávané v čase 22:00 - 06:00 hod.. Služobná pohotovosť je rozdelená na aktívnu časť (práca
nadčas) a neaktívnu časť. Služobná pohotovosť je určovaná na čas nočných hodín, v prípade vyhlásenia
poplachu počas služobnej pohotovosti, kedy sú ako hasiči vysielaní na zásah, sa služobná pohotovosť
mení na prácu nadčas. Takto sa striedajú 3 hasičské smeny, t. j. každý tretí deň každá pracovná smena
odslúži 24 hod a následne má 2 dni voľna. Mesačne každá hasičská smena odslúži 10 pracovných
smien, každý tretí mesiac 11 smien, v službe strávi bežne 240 až 264 hodín mesačne. Do tohto času

však nie sú zahrnuté hodiny nadčasov. Čo sa týka služobnej pohotovosti, mesačne činia 72,5 hodiny
(v priemere 10,4 zmien x 7 hod). Žalobca zdôraznil, že počas pracovnej pohotovosti aj v jej neaktívnej
časti sa musí zdržiavať na pracovisku, z ktorého sa nesmie vzdialiť a musí byť vždy pripravený na
vykonanie zásahu. Pri vyhlásení výjazdu sa tento vykonáva do 1 min. Napriek tomu neaktívna časťpracovnej pohotovosti sa nezapočítava do fondu pracovného času, čo sa prejaví tak, že aj keď reálne
v súvislosti so služobnou činnosťou je na pracovisku, v rámci fondu pracovného času sa mu toto
nevykazuje. Vzhľadom na uvedené, služobný čas hasiča je rozdelený tak, že každý hasič v zmenovej

službe má za rok (365 dní), pri naplánovanej 24 hodinovej službe na každý tretí deň, odpracovať 121,67
zmenových služieb (365 dní/3 zmeny). Ročne je to teda priemerne 2920 odpracovaných hodín (121,67
zmenových služieb x 24 hodinová služba). Na základe takéhoto vykazovania sa potom javí, že jeho
priemerný týždenný pracovný čas neprekračuje 48 hodín, čo je však v rozpore so skutočnosťou. Na
základe toho priemerný týždenný pracovný čas počas celého žalovaného obdobia značne presahuje

nielen 40 hodinový týždenný služobný čas príslušníka HaZZ v zmysle § 85 ods. 2 zákona o HaZZ, ale
aj maximálne prípustný týždenný pracovný čas v dĺžke 48 hodín tak, ako to ustanovuje článok 6 písm.
b Smernice.

3. Za vykonávanie určenej služobnej pohotovosti (§ 92 ods. 1 ZoHaZZ) je hasič odmeňovaný za každú
hodinu pohotovosti peňažnou náhradou vo výške 15% zo sumy, ktorou je príslušná časť jeho

služobného platu (ak je služobná pohotovosť vykonávaná v bežný služobný deň), resp. peňažnou
náhradou vo výške 30% zo sumy, ktorou je príslušná časť jeho služobného platu, ak je služobná
pohotovosť vykonávaná v deň služobného pokoja (v deň štátneho sviatku) - viď § 122 ods. 1
ZoHaZZ. Podľa výšky náhrady poskytovanej za výkon pohotovosti, ktorá závisí od toho, či je
pohotovosť vykonávaná v bežný služobný deň alebo v deň služobného pokoja, je určená služobná

pohotovosť rozlišovaná resp. označovaná aj ako tzv. „15%-ná pohotovosť“ a „30%-ná pohotovosť“.
S poukazom na vyššie opísané rozvrhnutie služobného času, ktorého súčasťou je aj určená služobná
pohotovosť vykonávaná v mieste výkonu služby (t. j. na hasičskej stanici), žalobca v žalovanom období
január 2021 - december 2023 vrátane, len v rámci samotnej určenej služobnej pohotovosti (§ 92 ods. 1
ZoHaZZ) priamo nadväzujúcej na výkon zmenovej služby (teda v tzv. 15%-nej a 30%-nej pohotovosti)

odpracoval: v období od januára 2021 do decembra 2021 vrátane: 339,59 hodín, v období od januára
2022 do decembra 2022 vrátane: 704,60 hodín, v období od januára 2023 do decembra 2023 vrátane:
706,58 hodín. Za žalované obdobie od januára 2021 do decembra 2023 vrátane (t. j. od 01.01.2021
do 31.12.2023 - ďalej aj „žalované obdobie“), žalobca odpracoval spolu 1750,77 hodín určenej
služobnej pohotovosti, pričom žiadna z týchto odpracovaných hodín služobnej pohotovosti mu nebola

započítaná do pracovného času. Priemerný týždenný pracovný čas žalobcu počas celého žalovaného
obdobia od januára 2021 do decembra 2023 vrátane, dosiahol viac ako 50 hodín týždenne. Uvedené
údaje sú prehľadne spracované v priloženej tabuľke, ktorá vychádza z údajov na výplatných páskach
ako aj plánoch služieb z dochádzkového systému SAP. V prípade, že bude súd považovať za potrebné
predložiť výplatné pásky ako aj plán služieb za celé žalované obdobie 01/2021 - 12/2023 je žalobca

pripravený tieto predložiť.

4. Žalobca ďalej uviedol, že počas celého trvania služobnej pohotovosti, t. j. počas všetkých hodín,
ktoré odslúžil v rámci služobnej pohotovosti, sa ako hasič musel zdržiavať na pracovisku, t. j. na
hasičskej stanici, z tohto miesta sa nesmel vzdialiť a musel byť vždy počas celej doby služobnej

pohotovosti pripravený na vykonanie zásahu. Ak je vyhlásený výjazd, vykonáva sa do jednej minúty od
nahlásenia, preto som počas celej služobnej pohotovosti bol oblečený v služobnej rovnošate a musel
byť fyzicky aj psychicky pripravený okamžite vykonať výjazd na miesto určenia. Teda aj napriek tomu,
že časť služobnej pohotovosti tvorí aj tzv. „neaktívna časť“, počas ktorej hasiči čakajú na vyhlásenie
výjazdu, tak aj tento časový úsek je hasič povinný tráviť na pracovisku a po celý čas trvania služobnej

pohotovosti musí byť okamžite pripravený poskytnúť zamestnávateľovi (služobnému úradu) svoje
služby - teda vykonať služobný zásah. Napriek uvedeným skutočnostiam sa však služobná pohotovosť
(t. j. všetky hodiny „neaktívnej časti“ služobnej pohotovosti) nezapočítava do pracovného času a teda
tieto odpracované hodiny nie sú považované za odpracovaný čas i napriek tomu, že v práci strávil v
rámci každej jednej zmeny minimálne 24 hodín.

5. Vzhľadom na údaje vyplývajúce z priloženej tabuľky a prepočty podrobne uvedené nižšie je
preukázané,žepriemernýtýždennýpracovnýčasžalobcupočasžalovanéhoobdobiapravidelneznačne
presahoval nielen 40 hodinový týždenný služobný čas príslušníka HaZZ tak, ako to ustanovuje § 85
ods. 2 ZoHaZZ, ale aj maximálne prípustný týždenný pracovný čas v dĺžke 48 hodín tak, ako to

ustanovuje článok 6 písm. b) Smernice. K tejto skutočnosti pritom dochádza v dôsledku skutočnosti, že
žiadna z hodín odpracovanej služobnej pohotovosti mu nie je započítavaná do fondu pracovného času,
keďže vnútroštátna právna úprava v ZoHaZZ služobnú pohotovosť hasičov nepovažuje za služobný
(pracovný) čas, čo je v rozpore s článkom 2 ods. 1 Smernice a konštantnou judikatúrou Súdnehodvora. Priemerná dĺžka týždenného pracovného času, ktorú hasiči pri uvedenom rozvrhovaní ich
pracovného času odpracujú, tak pravidelne zásadne prekračuje nielen dĺžku týždenného pracovného
času stanovenú vnútroštátnou úpravou, ale aj Smernicou stanovenú maximálnu hranicu priemerného

týždenného pracovného času.

6. Smernica predstavuje normu komunitárneho práva, ktorú je Slovenská republika ako členský štát
Európskej únie povinná dodržiavať. Vychádza sa zo zásady prednosti komunitárneho práva, t. j. že
právne predpisy Európskej únie majú prednosť pred vnútroštátnymi predpismi členských štátov. Na

základe princípu prednosti komunitárneho práva a jeho priameho účinku je založená zodpovednosť
členského štátu v prípade jeho chybnej aplikácie, alebo opomenutia aplikácie, pričom osoby, ktoré sú
takýmto konaním poškodené, sa môžu voči štátu domáhať náhrady spôsobenej škody. Zodpovednosť
štátu je absolútna a objektívna, členský štát sa nemôže za žiadnych okolností zbaviť zodpovednosti,
ani sa z nej exkulpovať. Povinnosť súdov Slovenskej republiky dodržiavať komunitárne právo je
explicitne zakotvená v Ústave Slovenskej republiky článok 144 ods. 1 a článok 7 ods. 2, ods.5. Takéto

posudzovanie vyplýva aj z konštantnej judikatúry Súdneho dvora Európskej únie (rozsudok C106/77 zo
dňa 9. 3. 1978, rozsudok C-429/09 zo dňa 25. 11.2010). Žalobca tvrdí, že ním spomínaná smernica
nebola správne (resp. vôbec v časti) transponovaná do právneho poriadku SR, konkrétne do ustanovení
zákona č. 315/2001 Z. z., čím sú ustanovenia tohto zákona v rozpore s článkom 6 písm. b Smernice.
Aktuálne znenie zákona o HaZZ umožňuje služobnému úradu rozvrhnúť služobný čas príslušníka HaZZ

tak, že tento pravidelne de facto sústavne prekračuje smernicou stanovený maximálny 48 hodinový
týždenný pracovný čas. Základný problém je v obsahu pojmu pracovný čas tak, ako ho stanovuje
smernica a judikatúra súdneho dvora, oproti úprave v zákone o HaZZ.

7. V článku 2 Smernice je vymedzený pojem pracovného času ako akýkoľvek čas, počas ktorého

pracovník pracuje podľa pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju činnosť alebo povinnosti v súlade
s vnútroštátnymi právnymi predpismi a / alebo praxou. Čas odpočinku je akýkoľvek čas, ktorý nie je
pracovným časom. Súdny dvor vo svojej judikatúre opakovane zdôraznil, že čas pracovnej (služobnej)
pohotovosti treba v celom rozsahu zahrnúť do výpočtu maximálneho denného alebo týždenného
pracovného času. Rozhodujúcim faktorom pre záver naplnenia pojmu „pracovný čas“ je skutočnosť,

že pracovník je povinný byť prítomný na mieste určenom zamestnávateľom a musí mu byť k
dispozícii v prípade potreby (rozsudok súdneho dvora C-397/1, C-14/04). Rovnaké závery boli prijaté
v rozhodnutiach súdneho dvora týkajúce sa priamo práce hasičov (C-518/15). V ustanoveniach § 85
ods. l,2 zákona o HaZZ je vymedzený služobný čas ako časový úsek, v ktorom príslušník vykonáva
štátnu službu a je k dispozícii služobnému úradu. Služobný čas príslušníka je 40 hod týždenne. V ďalších

ustanoveniach § 86 až § 94 zákona o HaZZ vymedzuje pojmy nerovnomerné rozvrhnutie služobného
času, prestávky v štátnej službe, nepretržitý odpočinok medzi služobnými dňami, dĺžka nepretržitého
odpočinku v týždni, dni služobného pokoja, štátna služba nadčas, služobná pohotovosť a dovolenka.
Zo žiadneho ustanovenia zákona však nevyplýva, že by služobná pohotovosť hasičov v mieste výkonu
služby bola považovaná za súčasť ich služobného času a v skutočnosti sa tak čas služobnej pohotovosti

nezapočítava do pracovného času príslušníka HaZZ.

8. Tu je zjavný rozdiel medzi zákonom o HaZZ a všeobecným pracovnoprávnym predpisom, a to
Zákonníkom práce, ktorý v § 96 ods. 2 výslovne ustanovuje, že čas, počas ktorého sa zamestnanec
zdržiava na pracovisku a je pripravený na výkon práce, ale prácu nevykonáva, je neaktívna časť

pracovnej pohotovosti, ktorá sa považuje za pracovný čas. Táto právna úprava Zákonníka práce však
nie je aplikovateľná na služobný pomer príslušníka HaZZ. Keďže zákon o HaZZ nepovažuje služobnú
pohotovosť hasičov za súčasť ich služobného času, v tejto skutočnosti spočíva rozpor zákona o
HaZZ s komunitárnym právom, ako aj judikatúrou súdneho dvora. Formálne z hľadiska vykazovania
fondu pracovného času sa tak javí, že služobný čas neprekračuje 48 hodín týždenne. Služobná

pohotovosť, ktorá je žalobcovi nariaďovaná a ktorú odpracuje v zmysle vnútroštátnej právnej úpravy,
nie je považovaná za súčasť jeho služobného času. Inak povedané, ak by zákon o HaZZ pojem
služobný čas v súlade s judikatúrou zahŕňal aj služobnú pohotovosť, bez akýchkoľvek pochybností z
formálneho hľadiska by služobný čas hasičov prekračoval 48 hodín týždenne. Z judikatúry súdneho
dvora jednoznačne vyplýva, že členské štáty sa nemôžu odchyľovať od súboru povinností vyplývajúcich

z ustanovení smernice, vrátane pojmov pracovný čas a čas odpočinku. Smernica tiež neumožňuje,
aby členské štáty prijali inú definíciu týchto pojmov, než ako je definícia obsiahnutá v smernici. Článok
6 písm. b Smernice predstavuje pravidlo sociálneho práva Európskej únie s osobitným významom, z
ktorého má mať prospech každý pracovník, keďže je minimálnou požiadavkou určenou na zaisteniebezpečnosti a ochrany jeho zdravia, keď ukladá členským štátom povinnosť stanoviť 48 hodinovú
hranicu pre priemerný týždenný pracovný čas a je výslovne stanovené, že zahŕňa tak nadčasy, ako aj
pracovnú (služobnú) pohotovosť, od ktorej sa nemožno v žiadnom prípade odchýliť, pokiaľ ide o také

činnosti, ako je činnosť hasičov, hoci by došlo k tomu so súhlasom dotknutého pracovníka.

9. Možno teda jednoznačne a bez pochybností uzavrieť, že vnútroštátna úprava zákona č. 315/2001
Z. z. konkrétne úprava pracovného času, umožňuje služobnému úradu (zamestnávateľovi) rozvrhnúť
hasičovi jeho služobný čas tak, že tento presiahne maximálnu hranicu stanovenú v článku 6 písm. b

Smernicevdôsledkuskutočnosti,žeslužobnápohotovosťniejepovažovanázasúčasťslužobnéhočasu
hasiča. Preto možno jednoznačne uzavrieť, že smernica nebola správne (resp. nebola v časti vôbec)
implementovaná do právneho poriadku Slovenskej republiky. Žalobca si v žalobe uplatňuje náhradu za
žalované obdobie od januára 2021 do decembra 2023, kedy odpracoval v priemere pracovný (služobný)
čas v trvaní viac ako 50 hodín týždenne. Je teda zjavné, že jeho právo vyplývajúce z ustanovenia článku
6 písm. b Smernice bolo a je sústavne porušované.

10. Z rozhodnutia súdneho dvora C-429/2009 vyplýva, že článok 6 písm. b Smernice má priamy účinok,
pretože priznáva jednotlivcom práva, ktoré možno uplatniť priamo v konaní pred vnútroštátnymi súdmi.
Zo záverov rozsudku vyplýva, že poškodený pracovník v prípade porušenia práva vyplývajúceho z
článku 6 písm. b Smernice má právo domáhať sa náhrady škody priamo proti členskému štátu, čím

žalobca považuje svoju aktívnu vecnú legitimáciu v tomto konaní za jednoznačne danú. Z judikatúry
súdneho dvora rovnako vyplýva zásada zodpovednosti štátu za škody spôsobené jednotlivcom
porušením práva únie, ktorá je súčasťou systému zmlúv, na ktorých je únia založená. Súdny dvor vo
svojej judikatúre konštantne uvádza, že poškodený jednotlivec má právo na náhradu škody porušením
úniovéhoprávazostranyštátuvprípade,aksúsplnené3podmienky:a/cieľomporušenejprávnejnormy

únie je priznať jednotlivcom práva a porušenie je dostatočne závažné, b/ existencia škody, c/ priama
príčinná súvislosť medzi týmto porušením a škodou. Ak sú splnené všetky 3 uvedené podmienky, je štát
povinný napraviť následky spôsobenej škody podľa vnútroštátneho práva upravujúceho zodpovednosť
za spôsobenú škodu. Podmienky náhrady škody stanovené vo vnútroštátnej právnej úprave nesmú byť
menej výhodné ako podmienky týkajúce sa obdobných vnútroštátnych prostriedkov nápravy (zásada

ekvivalencie) a nemôžu byť upravené tak, aby viedli k praktickej nemožnosti alebo nadmernému
sťaženiu získania náhrady (zásada efektivity). Náhrada škody musí spĺňať aj požiadavku primeranosti
(rozsudok súdneho dvora C46/93 a C48/93). Pasívne vecne legitimovaným subjektom v takomto konaní
je teda štát - Slovenská republika. V mene žalovaného Slovenskej republiky koná Ministerstvo vnútra
SR ako orgán, do pôsobnosti ktorého spadá Hasičský a záchranný zbor. Ministerstvo bolo tiež garantom

právnej úpravy, zákon č. 315/2001 Z.z..

11. Článok 6 písm. b Smernice stanovuje minimálnu požiadavku na zaistenie bezpečnosti a ochrany
zdraviapriprácitým,žestanovujepovinnosťčlenskýmštátomustanoviťmaximálnu48-hodinovúhranicu
pre priemerný týždenný pracovný čas, ktorá zahŕňa aj nadčasy. S poukazom na § 2 ods. 1 Smernice sa

od tejto povinnosti nemožno odchýliť, ak ide o také činnosti, akou je činnosť hasičov, a to ani vtedy, ak
by k prekročeniu 48 hodinovej hranice došlo so súhlasom dotknutého pracovníka. Žalobca uviedol, že
žiaden takýto súhlas služobnému úradu nikdy neudelil. Je tak zjavné a nepochybné, že cieľom smernice
je priznať právo jednotlivcovi - pracovníkovi. Z judikatúry súdneho dvora vyplýva, že vždy a v každom
jednotlivom prípade sa porušenie práva únie považuje za dostatočne závažné, ak je v zjavnom rozpore

s judikatúrou súdneho dvora v danej oblasti. Právna úprava zákona o HaZZ v zjavnom rozpore s vyššie
citovanými rozhodnutiami súdneho dvora. Na základe vyššie uvedeného možno jednoznačne dospieť k
záveru, že je splnená aj podmienka dostatočnej závažnosti porušovania právnej normy únie.

12. Právny poriadok Slovenskej republiky neobsahuje žiadne konkrétne ustanovenia pre posúdenie

a určenie výšky náhrady škody, ktorá vznikla porušením práva únie. Subsidiárne sa tak má použiť
vnútroštátne právo pri zachovaní princípu ekvivalencie a efektivity. Pri posudzovaní nároku na náhradu
škody žalobca poukázal na analogické použitie ustanovení slovenského právneho poriadku obsahom
a účelom najbližšie, t. j. § 11 až 13 Občianskeho zákonníka. Porušovaním článku 6 písm. b Smernice
je v prvom rade porušované právo žalobcu na ochranu zdravia, ako jedno z najvýznamnejších

osobnostných práv zakotvené v článku 40 Ústavy SR. Rovnako z úvodných ustanovení smernice
vyplýva, že normotvorca vychádzal z faktu, že je ešte stále vysoký výskyt pracovných úrazov a chorôb
z povolania, preto je potrebné zaviesť resp. zlepšiť preventívne opatrenia na zaistenie bezpečnosti a
ochrany zdravia pracovníkov. Všetci pracovníci by mali mať primeranú dobu odpočinku a tak sa im musíposkytnúť minimálny denný, týždenný a ročný čas odpočinku a primerané prestávky v práci. Je tiež
potrebné zaviesť maximálnu hranicu týždenného pracovného času. Cieľom uvedeného je zabezpečiť,
že v dôsledku vyčerpania alebo iného nepravidelného rozvrhnutia práce si pracovníci nespôsobia úraz,

ani spolupracovníkom alebo iným osobám a že si ani krátkodobo ani dlhodobo nepoškodia zdravie.

13. Zároveň žalobca poukázal takisto na porušovanie osobnostných práv na súkromie a rodinný život
garantované článkom 19 ods. 2 Ústavy SR. Opísaným skutkovým stavom dochádza k porušovaniu
osobnostných práv žalobcu na ochranu zdravia, telesnej a psychickej integrity spočívajúce v porušovaní

práva na primeranú dobu odpočinku, práva na súkromie a rodinný život, a to v príčinnej súvislosti s
tým, že reálne musí odpracovať viac ako v zmysle smernice bol povinný. Práca hasiča je mimoriadne
náročná, kedy neraz nasadzuje svoj vlastný život a o to viac nevyhnutne a dôvodne potrebuje dostatočný
odpočinok po práci na regeneráciu fyzických a psychických síl, čo sa mu v dôsledku sústavného
porušovania práva na primeranú dobu odpočinku nedostáva. Negatívne následky sa prejavujú aj tým,
že čas ktorý by mohol venovať svojej rodine, musí často krát na miesto toho tráviť v práci. Žalobca

často odpracuje cca až 8 hodín nad rámec maximálneho 48 hodinového týždenného pracovného času.
Následne sa z práce vráti psychicky a fyzicky vyčerpaný a zostáva mu minimum voľného času, aby sa
mohol venovať rodine, starostlivosti o domácnosť, či osobným záľubám. Prichádza tak o čas, ktorý by
moholachcelvenovaťsvojimnajbližšímanevyhnutnýmosobnýmzáležitostiam.Tentostavuždlhoročne
a negatívne vplýva na jeho rodinný život.

14. V dôsledku nezarátavania služobnej pohotovosti do pracovného času musel žalobca odpracovať
viac, než je smernicou maximálne povolený 48 hodinový týždenný pracovný čas a v dôsledku tejto
skutočnosti dochádza k porušovaniu jeho práva na ochranu zdravia a na ochranu súkromia a rodinného
života. Pri vyčíslení výšky škody žalobca vychádzal z ustanovení peňažných náhrad za služobnú

pohotovosť § 122 ods. 1,2 zákona o HaZZ. Za služobnú pohotovosť mu je uhrádzaná peňažná náhrada
do výške 15 % zo sumy, ktorou je príslušná časť jeho služobného platu, pri nariadenej služobnej
pohotovosti je uhrádzaná peňažná náhrada vo výške 50 % zo sumy, ktorou je príslušná časť služobného
platu. Tento postup vyčíslenia z hľadiska analógie iuris žalobca považoval za najbližšie prejednávanej
veci. Požiadavka primeranosti náhrady škody, a určenie výšky náhrady škody v tomto prípade je

stanovená analogickým použitím ustanovenia § 122 zákona o HaZZ. Hodiny, ktoré žalobca odpracoval
nad limit maximálneho priemerného týždenného pracovného času, je možné analogicky posúdiť ako
odpracovanie mimo rozvrhnutia služobného času, keďže tento mal byť rozvrhnutý tak, aby k porušovaniu
jeho práv nedochádzalo. Primeranú náhradu škody tak predstavuje rozdiel medzi peňažnou náhradou
uvedenou v § 122 ods. 1 a peňažnou náhradou uvedenou v § 122 ods. 2 písm. a/ zákona o HaZZ.

Žalobca vykonáva počas kalendárneho mesiaca služobnú pohotovosť určenú v súlade s § 92 ods.
1 ZoHaZZ, ktorá bezprostredne nadväzuje na vykonávanie štátnej služby. Súčasne mu môže byť
nariadená služobná pohotovosť mimo rozvrhnutia služobného času v zmysle § 92 ods. 2 ZoHaZZ
(napr. ak je nevyhnuté zabezpečiť personálnu obsadenosť v mieste výkonu služby v dôsledku absencie
kolegu). Obe služobné pohotovosti sa však nezapočítavajú do pracovného času a aj vo výplatnej páske

je uvedený len súhrnný počet odpracovaných hodín služobnej pohotovosti.

15. Výšku nemajetkovej ujmy tak žalobca určil ako súčin počtu odpracovaných hodín služobnej
pohotovosti za príslušný kalendárny mesiac príslušného kalendárneho roku a sumy zodpovedajúcej
35 % peňažnej náhrady z prináležiacej hodinovej odmeny za príslušný kalendárny mesiac príslušného

kalendárneho roka (50 % mínus 15 %) a v prípade odpracovania služobnej pohotovosti v čase
pracovného pokoja, ako súčin odpracovaných hodín v čase pracovného pokoja a sumy zodpovedajúcej
20 % peňažnej náhrady z prináležiacej hodinovej sadzby za príslušný kalendárny mesiac príslušného
kalendárneho roku (50 % mínus 30 %). Primeraná náhrada škody tak predstavuje rozdiel medzi výškou
náhrady pri nariadenej služobnej pohotovosti a výškou náhrady za určenú služobnú pohotovosť. Takýto

spôsob výpočtu škody spĺňa odškodňovaciu úlohu, je v súlade s judikatúrou súdneho dvora a zároveň
spĺňa aj požiadavku primeranosti, pričom nie je sumou neprimerane vysokou. Žalobca zdôraznil, že
žalobou si neuplatňuje mzdový nárok, ale domáha sa náhrady škody porušením úniového práva a
spôsob výpočtu výšky škody podľa § 122 ZoHaZZ použil výlučne z dôvodu neexistencie právnej úpravy,
ktorá by presne stanovovala spôsob výpočtu náhrady škody v takýchto prípadoch. Jednotlivé dielčie

nároky vznikali postupne, osobitne za každý mesiac, v ktorom boli práva žalobcu porušované, ku dňu
splatnosti každej mesačnej mzdy. Rozhodujúcim momentom vzniku jeho ujmy je tak výplatný termín. U
príslušníkov HaZZ je mzda splatná vždy k 10-dňu nasledujúceho mesiaca. S poukazom na všeobecnú
3-ročnú premlčaciu dobu si žalobou uplatňuje nároky spätne za obdobie 3 rokov pred podaním žaloby,počínajúc splatnosťou mzdy za január 2021, splatnou 10.01.2021. Týmto postupom žalobca následne
matematicky vyčíslil celkovú náhradu škody vo forme nemajetkovej ujmy za žalované obdobie január
2021 až december 2023 na sumu 6 423,72 Eur, ktorej zaplatenia sa voči žalovanému domáha.

16. Právny poriadok Slovenskej republiky však neobsahuje žiadny špecifický právny predpis
či konkrétne zákonné ustanovenie pre posudzovanie náhrady škody, ktorá vznikla poškodenému
porušením práva Európskej únie, a to či už by išlo o základ takéhoto nároku, alebo určenie jeho výšky.
Pri absencii konkrétnej právnej úpravy je pri posudzovaní takéhoto nároku v našich podmienkach

nutné vychádzať zo zásad, ktoré na tento účel všeobecne stanovil Súdny dvor - t.j. dodržať podmienky
efektivity,ekvivalencieaprimeranosti.Žalobcamázato,že toutožalobouuplatnenýnárokjepri absencii
vnútroštátnej právnej úpravy nároku na náhradu škody z porušenia práva Európskej únie potrebné
posudzovať analogicky podľa ustanovení právneho poriadku Slovenskej republiky, ktoré upravujú
vzťahy obsahom aj účelom najbližšie. Týmito ustanoveniami sú ustanovenia § 11 - § 13 OZ, upravujúce
nemajetkovú ujmu, ktorej náhrada sa poskytuje aj v peniazoch. Samotný právny základ žalovaného

nároku však stále spočíva resp. má svoj titul v nároku na náhradu škody z porušenia práva Európskej
únie, pričom ustanovenia § 11 - § 13 OZ sa tu používajú analogicky z dôvodu absencie právnej úpravy
nároku na náhradu škody vzniknutej jednotlivcovi porušením úniového práva zo strany štátu.

17. Vzhľadom na skutkový stav opísaný vyššie je zrejmé, že dlhoročne dochádzalo k porušovaniu

osobnostných práv žalobcu na ochranu zdravia, telesnej a psychickej integrity spočívajúce v porušení
práva na primeranú dobu odpočinku, ako aj k porušeniu práva na súkromie a rodinný život, a to v
príčinnej súvislosti s tým, že v dôsledku nezapočítania odpracovaných hodín služobnej pohotovosti
do pracovného času reálne odpracoval viac, než pripúšťa článok 6 písm. b) Smernice. Žalobcove
osobnostné práva boli pritom v dôsledku uvedeného porušované pravidelne a dlhoročne, nielen teda

počas žalovaného obdobia. Práca hasiča je pritom veľmi zodpovednou prácou, ktorú potrebné vnímať
ako poslanie, neraz s nasadením vlastného života pri služobných zákrokoch, preto je dostatočný
odpočinok po práci o to viac potrebný na regeneráciu nielen fyzických, ale najmä psychických síl, čoho
sa žalobcovi v dôsledku sústavného porušovania práva na primeranú dobu odpočinku nedostávalo,
čo sa odrazilo najmä v žalobcovom súkromnom živote s prihliadnutím na potreby rodiny. Skutočnosť,

že trávil v práci neprimerane dlhý čas, mala zásadne nepriaznivý vplyv na kvalitu jeho života a
to najmä z hľadiska mimopracovného osobného života a voľného času. V súvislosti s porušovaním
práva na maximálne 48 hodinový týždenný pracovný čas za dlhé roky jeho pôsobenia v pozícii hasiča
prišiel o enormné množstvo času, ktorý by inak mohol venovať v prvom rade rodine, odpočinku a
taktiež akýmkoľvek iným aktivitám nesúvisiacim s jeho pracovným zaradením. Neprimeraná pracovná

zaťaženosť a nutnosť tráviť nadmerne dlhý čas v práci pri takom rozložení služobného času, aký ako
hasič vykonáva, zásadne zasahuje do jeho súkromného a rodinného života.

18. Je nevyhnutné podotknúť, že ako hasič slúžiaci v minimálne 24 hodinovej zmene pracuje „od rána
do rána“ a má v porovnaní s bežnými ľuďmi úplne prevrátený spánkový režim. Deň, kedy sa ráno

vracia zo služby a ktorý mal byť jedným z 2 voľných dní medzi služobnými zmenami, častokrát venuje
len nevyhnutnej regenerácii značného vyčerpania po prebdenej noci a náročných zásahoch v práci
tak, aby bol nasledujúci deň schopný znova plnohodnotne fungovať v bežnom živote. Všetok ten čas,
ktorý pri dodržiavaní Smernice mohol venovať rodine, priateľom, odpočinku, nevyhnutnej regenerácii
fyzických a psychických síl či akokoľvek inak podľa vlastného uváženia, mu už žiaľ nikto nevráti a

žalovaná náhrada škody v podobe nemajetkovej ujmy v peniazoch predstavuje z tohoto pohľadu len
veľmi čiastočnú a obmedzenú náhradu utrpenej ujmy najmä ak prihliadneme na to, že k porušovaniu
jeho práv dochádzalo už roky predtým, než sa rozhodol podať žalobu.

19. Ako vyplýva z referenčného rozhodnutia Súdneho dvora vo veci Günter Fuß, už len samotná

strata času odpočinku je sama o sebe dostatočným dôvodom na domáhanie sa a priznanie nároku
na náhradu škody porušením článku 6 písm. b) Smernice. Už len strata času odpočinku, o ktorý
dotknutý jednotlivec (hasič) prichádza prekračovaním maximálneho týždenného pracovného času, je
dostatočný na priznanie nároku na náhradu škody vzniknutej porušením Smernice bez toho, aby
k tomuto následku musel pristúpiť aj akýkoľvek ďalší prípadný následok na osobnostných právach

žalobcu. V súvislosti s porušovaním žalobcových práv je potrebné zdôrazniť aj to, že v danom prípade
porušovaním článku 6 písm. b) Smernice bolo porušované aj základné právo na ochranu zdravia, ktoré
je ako jedno z najvýznamnejších osobnostných práv zakotvených v Ústave. Podľa článku 40 Ústavy
SR: „Každý má právo na ochranu zdravia. Na základe zdravotného poistenia majú občania právo nabezplatnú zdravotnú starostlivosť a na zdravotnícke pomôcky za podmienok, ktoré ustanoví zákon.“
Zároveň však porušovaním Smernice dochádzalo aj k porušovaniu základného práva na spravodlivé a
uspokojujúcepracovnépodmienky,ktorérovnakozakotvujeÚstavavčl.36.Podľačlánku36ods.1písm.

c), písm. d), písm. e) Ústavy SR: „Zamestnanci majú právo na spravodlivé a uspokojujúce pracovné
podmienky. Zákon im zabezpečuje najmä ochranu bezpečnosti a zdravia pri práci, najvyššiu prípustnú
dĺžku pracovného času, primeraný odpočinok po práci.“

20. Je nesporné, že jedným z cieľov Smernice a zároveň aj dôvodom zavedenia hranice maximálneho

týždenného pracovného času bolo pritom práve to, aby pracovníci mali dostatok času na oddych
a regeneráciu a neprimeraným pracovným zaťažením neohrozili svoj život a zdravie, pričom dlhoročné
a pravidelné prekračovanie maximálneho pracovného času pri tak náročnej práci, akou práca
hasiča nepochybne je, môže zásadne ohrozovať zdravie a život pracovníka. Z úvodných ustanovení
Smernice, v ktorých sú uvedené dôvody jej prijatia a ciele ňou sledované vyplýva, že normotvorca
vychádzal z faktu, že je ešte stále príliš vysoký výskyt pracovných úrazov a chorôb z povolania a musia

sa preto bezodkladne zaviesť alebo zlepšiť preventívne opatrenia na zaistenie bezpečnosti a ochrany
zdravia pracovníkov a zaistiť vyšší stupeň ich ochrany, pričom tento cieľ by sa nemal podriaďovať
ekonomickým úvahám. Aj z judikatúry Súdneho dvora je zrejmé, všetci pracovníci by preto mali
mať primeranú dobu odpočinku, pričom pojem "odpočinok" sa musí vyjadriť v jednotkách času, t. j.
v dňoch, hodinách, resp. ich častí. Pracovníkom krajín Európskej únie sa musí poskytnúť minimálny

denný, týždenný a ročný čas odpočinku a primerané prestávky v práci. V tejto súvislosti je potrebné
tiež zaviesť maximálnu hranicu týždenného pracovného času; „primeraný odpočinok" znamená, že
pracovníci majú pravidelný čas odpočinku, trvanie ktorého je vyjadrené v jednotkách času a ktorý je
dostatočne dlhý a nepretržitý, aby sa zabezpečilo, že v dôsledku vyčerpania alebo iného nepravidelného
rozvrhnutia práce nespôsobia úraz ani sebe ani spolupracovníkom alebo iným osobám a že si ani

krátkodobo ani dlhodobo nepoškodia zdravie.

21. Je potrebné zdôrazniť, že náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch ustanovenie § 13 ods.
2 OZ nepodmieňuje výlučne len situáciami zníženia dôstojnosti fyzickej osoby v značnej miere alebo
jej vážnosti v spoločnosti, pretože predmetné ustanovenie len demonštratívne uvádza prípady, kedy je

možné s ohľadom na intenzitu zásahu priznať náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Nárok
na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch nie je zákonnou úpravou vymedzený reštriktívne, teda tak,
aby ho bolo možné priznať len za vopred definované následky, čo okrem iného potvrdzuje aj zákonná
formuláciauvedenávustanovení§13ods.2OZ„najmäpreto“,pretozjavnenejdeozákonomohraničený
výpočet prípadov, u ktorých nárok na náhradu nemajetkovej ujmy vzniká. Inak povedané, nárok

na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch nevzniká iba v prípadoch zníženia dôstojnosti fyzickej
osoby, či jej vážnosti v spoločnosti, ale môže ísť aj o iné vážne následky na osobnostných právach
dotknutého jednotlivca, teda nepochybne aj o odškodnenie porušenia tých práv, ako je to v tomto
prípade (porušenia práva na ochranu zdravia, súkromia a rodinného života). Samotné konštatovanie
porušenia práva v tomto prípade úplne zjavne nie je dostatočným zadosťučinením a práve peňažná

náhrada je v tomto prípade jedinou možnou formou (aspoň čiastočného) odškodnenia vzniknutej ujmy,
keďže strata enormného množstva času, ku ktorej došlo už len v žalovanom období a v jej dôsledku
došlo aj k porušeniu vyššie uvedených základných práv, je už nezvrátiteľná a nemôže byť za daných
okolností odškodnená inak, než poskytnutím peňažnej náhrady. S poukazom na skutočnosti uvedené
vyššie je jasne preukázané, že je splnená aj druhá podmienka nároku na náhradu škody, ktorou je

vznik škody resp. ujmy, pričom táto má v podmienkach slovenského právneho poriadku pri použití
analógie povahu nemajetkovej ujmy, k náhrade ktorej dochádza v peniazoch.

22.Podľa§92ods.1ZoHaZZ;Služobnýúradurčujepríslušníkovislužobnúpohotovosťvštátnejslužbev
mieste vykonávania štátnej služby, ktorá bezprostredne nadväzuje na vykonávanie štátnej služby podľa

§ 86 ods. 2 v rámci rozvrhnutia
služobného času.
23. Podľa § 122 ods. 1 ZoHaZZ; ak je príslušníkovi podľa § 92 ods. 1 určená služobná pohotovosť,
patrí mu za každú hodinu tejto pohotovosti peňažná náhrada 15% zo sumy, ktorou je príslušná časť
jeho služobného platu a 30% z tejto sumy, ak ide o deň služobného pokoja.

24.Zaodpracovanéhodinytzv.určenejslužobnejpohotovosti(vyššie citovaný § 92 ods. 1ZoHaZZ)mu
bola uhrádzaná peňažná náhrada (nie teda „mzda“ resp. „služobný plat“, čo taktiež minimálne nepriamo
potvrdzuje, že služobná pohotovosť nie je považovaná za pracovný čas) vo výške vyplývajúcej z vyššiecitovaného ustanovenia §122 ods. 1 ZoHaZZ, a to vo výške 15% zo sumy, ktorou je príslušná
časť jeho služobného platu (t. j. 15% zo žalobcovej hodinovej mzdy). Práve hodiny tzv. určenej
služobnej pohotovosti sú tým časom, ktorý odpracoval v rámci každej 24 hodinovej služby v súčasnosti

v čase od 22:00 do 06:00 hod. (resp. do konca roka 2021 to bolo v čase od 22:30 do 05:30 hod.) a
tieto hodiny nie sú započítavané do služobného času. Určenú služobnú pohotovosť vykonával priamo
na pracovisku (hasičskej stanici), z ktorej sa nesmel vzdialiť a vždy musel byť pripravený vykonať
služobný výjazd do 1 minúty od nahlásenia.

25. Podľa § 92 ods. 2 ZoHaZZ; na zabezpečenie nevyhnutných úloh môže služobný úrad v
odôvodnených prípadoch nariadiť príslušníkovi služobnú pohotovosť mimo rozvrhnutia služobného času
v mieste vykonávania štátnej služby, v mieste pobytu alebo na inom dohodnutom mieste, s možnosťou
použitia mobilných prostriedkov spojenia.

26. Podľa § 122 ods. 2 ZoHaZZ; ak je príslušníkovi podľa § 92 ods. 2 nariadená služobná pohotovosť, patrí mu za každú hodinu tejto
pohotovosti peňažná náhrada 50 % zo sumy, ktorou je príslušná časť jeho služobného platu, ak ide o
pohotovosť vykonávanú v mieste vykonávania jeho štátnej služby, a 100 % z tejto sumy, ak ide o deň
služobného pokoja, 15 % zo sumy, ktorou je príslušná časť jeho služobného platu, ak ide o pohotovosť
vykonávanú v mieste jeho pobytu, alebo na inom dohodnutom mieste, a 25 % z tejto sumy, ak ide o deň

služobného pokoja, 5 % zo sumy, ktorou je príslušná časť jeho služobného platu, ak ide o pohotovosť
vykonávanú s možnosťou použitia mobilných prostriedkov spojenia, a 10 % z tejto sumy, ak ide o deň
služobného pokoja.“

27. Za výkon takejto nariadenej pohotovosti sa poskytuje vyššia peňažná náhrada, než za výkon určenej

služobnej pohotovosti, keďže za určenú služobnú pohotovosť sa poskytuje peňažná náhrada vo výške
15% (v bežné služobné dni) resp. 30% (v dni služobného pokoja) zo sumy, ktorou je príslušná časť
služobného platu, za každú odslúženú hodinu pohotovosti, za nariadenú služobnú pohotovosť v mieste
výkonu služby (keď je hasič privolaný z domova do služby na hasičskú stanicu) je poskytovaná peňažná
náhrada vo výške 50 % (v bežné pracovné dni) resp. 100% (v dni služobného pokoja) zo sumy,

ktorou je príslušná časť jeho služobného platu, za každú odslúženú hodinu pohotovosti. Vzhľadom na
rozhodujúce skutkové a právne okolnosti tejto veci je možné tvrdiť, že ustanovenie § 122 ZoHaZZ je
práve takým ustanovením, ktoré je z hľadiska analógie iuris „najbližšie“ prejednávanej veci na to, aby
jeho aplikáciou bolo možné určiť primeranú výšku náhrady škody.

28. Zohľadňujúc uvedené skutočnosti preto výšku uplatňovanej nemajetkovej ujmy v peniazoch odvíja
žalobca od toho, že ustanovenie § 122 ods. 2 písm. a) ZoHaZZ, ktoré upravuje odmenu za
nariadenú služobnú pohotovosť vykonávanú v mieste vykonávania štátnej služby, je tým ustanovením,
ktoré je z hľadiska analógie „najbližšie“ k stanoveniu výšky žalovaného nároku. Hodiny služobnej
pohotovosti,ktorénebolizapočítanédoslužobnéhočasu,jemožnéanalogickyposúdiťakoodpracované

mimo rozvrhnutia služobného času (čo je práve rozdiel medzi určenou služobnou pohotovosťou
podľa § 92 ods. 1 ZoHaZZ a nariadenou služobnou pohotovosťou podľa § 92 ods. 2 ZoHaZZ),
keďže služobný čas by mal byť rozvrhnutý tak, aby k porušovaniu žalobcových práv nedochádzalo,
pričom k tomuto porušovaniu dochádzalo práve výkonom služobnej pohotovosti, ktorá sa mu však
nezapočítavala do služobného (pracovného) času. Je preto logické, že primeranú náhradu škody v

tomto prípade predstavuje rozdiel medzi peňažnou náhradou uvedenou v § 122 ods. 1 ZoHaZZ a
peňažnou náhradou uvedenou v § 122 ods. 2 písm. a) ZoHaZZ, a to za každú jednu odpracovanú
hodinu služobnej pohotovosti počas žalovaného obdobia. Vychádzajúc tak z určenia výšky nemajetkovej
ujmy ako rozdielu náhrady uvedenej v § 122 ods. 1 ZoHaZZ (15% alebo 30% peňažnej náhrady
z prináležiacej hodinovej odmeny za príslušný kalendárny mesiac príslušného kalendárneho roku) a

peňažnej náhrady uvedenej v § 122 ods. 2 písm. a) ZoHaZZ (vo výške 50% z prináležiacej hodinovej
odmeny za príslušný kalendárny mesiac príslušného kalendárneho roku) je v prípade odpracovanej
služobnej pohotovosti počas pracovných dní možné určiť výšku nemajetkovej ujmy ako súčin počtu
odpracovaných hodín určenej služobnej pohotovosti podľa § 92 ods. 1 ZoHaZZ za príslušný kalendárny
mesiac príslušného kalendárneho roku a sumy zodpovedajúcej 35% peňažnej náhrady z prináležiacej

hodinovej odmeny za príslušný kalendárny mesiac príslušného kalendárneho roku (50% - 15%) a
v prípade určenej služobnej pohotovosti odpracovanej v čase pracovného pokoja ako súčin
odpracovaných hodín v čase pracovného pokoja a sumy zodpovedajúcej 20% peňažnej náhrady z
prináležiacej hodinovej sadzby za príslušný kalendárny mesiac príslušného kalendárneho roku (50%- 30%). Uvedeným spôsobom stanovená a touto žalobou uplatňovaná primeraná náhrada škody teda
predstavujerozdielmedzivýškounáhradyprinariadenejslužobnejpohotovosti(50%zo sumy príslušnej
časti služobného platu podľa § 122 ods. 2 písm. a) ZoHaZZ) a výškou náhrady za určenú služobnú

pohotovosť (15% zo sumy príslušnej časti služobného platu podľa § 122 ods. 1 ZoHaZZ a 30% z tejto
sumy ak ide o deň služobného pokoja), t. j. vo výške zodpovedajúcej 35%, resp. 20% zo sumy, ktorá
je príslušnou časťou môjho služobného platu (50% - 15% = 35% v prípade bežného služobného dňa a
v prípade, ak ide o deň služobného pokoja 50% - 30% = 20%).

29. Takýto spôsob výpočtu náhrady škody spĺňa odškodňovaciu funkciu, je v súlade s vyššie uvedenou
judikatúrou Súdneho dvora a zároveň spĺňa aj požiadavku primeranosti, pričom však nie je sumou
neprimerane vysokou. Náhrada škody v podobe nemajetkovej ujmy v peniazoch musí spĺňať
predovšetkým satisfakčnú funkciu, pričom z tohto pohľadu považuje žalobca žalovanú výšku náhrady
škody za primeranú, aj keď len čiastočne odškodňujúcu utrpenú ujmu. Náhrada škody v podobe
nemajetkovej ujmy má však plniť aj preventívnu a sankčnú funkciu, teda má odradiť porušovateľa (v

tomto prípade žalovaného - štát) od protiprávneho konania a má takýmto spôsobom zabezpečovať
aj generálnu prevenciu pred pokračovaním v porušovaní práva, pričom práve preto musí byť sankcia
patrične dôrazná a dostačujúca. Považuje taktiež za nepochybné, že žalovaná výška náhrady škody
nemá voči žalovanému likvidačný charakter a teda je zo všetkých rozhodujúcich hľadísk minimálne
primeraná a opodstatnená.

30. Napokon na tomto mieste už len pre úplnosť, poznajúc argumentáciu žalovaného
v obdobných sporoch, žalobca opätovne zdôrazňuje, že touto žalobou si neuplatňuje mzdový nárok,
ale domáha sa náhrady škody porušením úniového práva, pričom takýto spôsob výpočtu žalovaného
nároku zvolil len z dôvodu, že neexistuje právna úprava, ktorá by presne stanovovala spôsob výpočtu

náhrady škody v takýchto prípadoch. Podstata tohto sporu a žaloby totiž nespočíva v namietaní výšky
žalobcovho služobného ohodnotenia ani v namietaní výšky náhrady za výkon služobnej pohotovosti,
ale v tom, že porušovaním článku 2 ods. 1 v spojení s článok 6 písm. b) Smernice dochádza k ujme
na jeho osobnostných právach tak, ako je uvedené vyššie, pričom táto ujma má nemajetkovú povahu.
Spôsob vypočítania výšky žalovaného nároku nemení nič na jeho povahe resp. právnom titule základu

nároku. Pokiaľ ide o splatnosť jednotlivých dielčích nárokov na náhradu škody vo forme nemajetkovej
ujmy tieto vznikajú postupne a osobitne za každý jednotlivý mesiac, v ktorom boli žalobcove práva
porušované, a to vždy ku dňu splatnosti mzdy za daný mesiac. Vzhľadom na povahu týchto nárokov
je evidentné, že nemajetková ujma vznikla každý mesiac po tom, čo v priamej súvislosti s porušením
žalobcových práv táto ujma nebola kompenzovaná v služobnom plate navyše o 35%, resp. 20% (teda

„doplatkom“ do sumy 50% za každú odpracovanú hodinu určenej služobnej pohotovosti, ako keby bola
táto odpracovaná ako nariadená služobná pohotovosť podľa § 122 ods. 1 písm. a) ZoHaZZz, preto
za rozhodujúci moment pre vznik tejto ujmy považuje žalobca výplatný termín. U príslušníkov HaZZ je
mzda splatná vždy k 10. dňu nasledujúceho mesiaca za predchádzajúci mesiac. Splatnosť mzdy za
mesiac január 2021 teda nastala dňa 10.02.2021, splatnosť mzdy za mesiac február 2021 nastala

dňa 10.03.2021 atď. Vzhľadom k všeobecnej 3-ročnej premlčacej dobe vyplývajúcej z ustanovenia §
101 OZ si preto touto žalobou uplatňuje nárok nepresahujúci 3 roky pred podaním tejto žaloby, a to
počínajúc splatnosťou mzdy za mesiac január 2021 (ktorá nastala 10.01.2021) až po mesiac december
20232 vrátane.

31. Náhradu škody z porušenia práva Európskej únie, ktorá má podobu nemajetkovej ujmy v
peniazoch, možno za príslušný kalendárny mesiac určiť ako súčin odpracovaných hodín určenej
služobnej pohotovosti v daný kalendárny mesiac a 35% alebo 20% z príslušnej časti služobného platu za
každú odpracovanú hodinu služobnej pohotovosti v závislosti od toho, či hodiny služobnej pohotovosti
boli odpracované počas bežného služobného dňa (50% - 15% = 35%) alebo v deň služobného pokoja

(50% - 30 % = 20%).

32. Vzhľadom na vyššie uvedený spôsob výpočtu ďalej si žalobca vyčíslil škodu vo forme nemajetkovej
ujmy, ktorá mu vznikla porušením úniového práva a to nasledovne:
Obdobie január 2021 - december 2021:

Fond pracovného času a služobná pohotovosť: Za 12 mesiacov t. j. 365 dní pri naplánovanej 24
hodinovej službe na každý tretí deň by v tomto období každý hasič mal odpracovať 121,67
zmenových služieb (365 dní : 3 zmeny), čo predstavuje celkovo 2.920,08 odpracovaných hodínza uvedené obdobie (121,67 zmenových služieb x 24 hodín). Priemerný počet týždňov za obdobie
12 mesiacov predstavuje 52,14 týždňov (365 dní : 7 dní). Pri počte odpracovaných hodín 2.920,08
a priemernom počte týždňov 52,14 v tomto období, tak priemerný týždenný pracovný čas hasiča na

pracovisku pri existujúcom spôsobe rozvrhu služobných zmien predstavuje v priemere 56 hodín
(2.920,08 hodín : 52,14 týždňov), čo rozhodne presahuje týždenný pracovný čas určený Smernicou
priemerne o 8 hodín každý týždeň.

V žalobcovom prípade za obdobie jún 2021 až december 2021 predstavuje:

- fond pracovného času 1173,20 hodín;
- určená služobná pohotovosť v zmysle § 92 ods. 1 ZoHaZZ v rozsahu 339,59 hodín;

Na uvedené časové obdobie roku 2021 pripadá v priemere 30,57 pracovných týždňov, čo potom v
žalobcovom prípade znamená, že za uvedený časový úsek roku 2021 dosiahol jeho priemerný týždenný
pracovný čas 49,48 hodín (1512,79 hodín : 30,57 týždňov).

33. V období jún 2021 až december 2021 podľa § 92 ods. 1 ZoHaZZ odpracoval žalobca 325,59 hodín
15%-nejurčenejslužobnejpohotovosti,zaktorúmuprináležalaodmenavrozsahu15%zpríslušnejčasti
služobného platu za každú hodinu a 14 hodín 30%-nej určenej služobnej pohotovosti v čase pracovného
pokoja, za ktorú mu prináležala odmena v rozsahu 30% z príslušnej časti služobného platu za každú

hodinu.

TABUĽKA

Náhrada škody vo forme nemajetkovej ujmy v peniazoch za rok 2021 (január 2021 - december 2021

vrátane) v zmysle vyššie uvedeného predstavuje spolu sumu 1.160,75 Eur.

34. Obdobie január 2022 - december 2022:
Fond pracovného času a služobná pohotovosť: Za 12 mesiacov t. j. 365 dní pri naplánovanej 24
hodinovej službe na každý tretí deň by v tomto období každý hasič mal odpracovať 121,67

zmenových služieb (365 dní : 3 zmeny), čo predstavuje celkovo 2.920,08 odpracovaných hodín
za uvedené obdobie (121,67 zmenových služieb x 24 hodín). Priemerný počet týždňov za obdobie
12 mesiacov predstavuje 52,14 týždňov (365 dní : 7 dní). Pri počte odpracovaných hodín 2.920,08
a priemernom počte týždňov 52,14 v tomto období, tak priemerný týždenný pracovný čas hasiča na
pracovisku pri existujúcom spôsobe rozvrhu služobných zmien predstavuje v priemere 56 hodín

(2.920,08 hodín : 52,14 týždňov), čo rozhodne presahuje týždenný pracovný čas určený Smernicou
priemerne o 8 hodín každý týždeň.
V žalobcovom prípade za obdobie január 2022 až december 2022 predstavuje:
- fond pracovného času 1966 hodín;
- určená služobná pohotovosť v zmysle § 92 ods. 1 ZoHaZZ v rozsahu 704,60 hodín;

Na uvedené časové obdobie roku 2022 pripadá v priemere 52,14 pracovných týždňov, čo potom v
žalobcovom prípade znamená, že za uvedený časový úsek roku 2021 dosiahol jeho priemerný týždenný
pracovný čas 51,21 hodín (2670,60 hodín : 52,14 týždňov).

35.Vobdobíjanuár2022aždecember2022podľa§92ods.1ZoHaZZodpracovalžalobca672,60hodín
15%-nejurčenejslužobnejpohotovosti,zaktorúmuprináležalaodmenavrozsahu15%zpríslušnejčasti
služobného platu za každú hodinu a 32 hodín 30%-nej určenej služobnej pohotovosti v čase pracovného
pokoja, za ktorú mu prináležala odmena v rozsahu 30% z príslušnej časti služobného platu za každú
hodinu.

TABUĽKA

Náhrada škody vo forme nemajetkovej ujmy v peniazoch za rok 2022 (január 2022 - december 2022

vrátane) v zmysle vyššie uvedeného predstavuje spolu sumu 2.480,48 Eur.

36. Obdobie január 2023 - december 2023:Fond pracovného času a služobná pohotovosť: Za 12 mesiacov t. j. 365 dní pri naplánovanej 24
hodinovej službe na každý tretí deň by v tomto období každý hasič mal odpracovať 121,67
zmenových služieb (365 dní : 3 zmeny), čo predstavuje celkovo 2.920,08 odpracovaných hodín

za uvedené obdobie (121,67 zmenových služieb x 24 hodín). Priemerný počet týždňov za obdobie
12 mesiacov predstavuje 52,14 týždňov (365 dní : 7 dní). Pri počte odpracovaných hodín 2.920,08
a priemernom počte týždňov 52,14 v tomto období, tak priemerný týždenný pracovný čas hasiča na
pracovisku pri existujúcom spôsobe rozvrhu služobných zmien predstavuje v priemere 56 hodín
(2.920,08 hodín : 52,14 týždňov), čo rozhodne presahuje týždenný pracovný čas určený Smernicou

priemerne o 8 hodín každý týždeň.

V žalobcovom prípade za obdobie január 2023 až december 2023 predstavuje:
- fond pracovného času 1950 hodín;
- určená služobná pohotovosť v zmysle § 92 ods. 1 ZoHaZZ v rozsahu 706,58 hodín;

Na uvedené časové obdobie roku 2023 pripadá v priemere 52,14 pracovných týždňov, čo potom v
žalobcovom prípade znamená, že za uvedený časový úsek roku 2021 dosiahol jeho priemerný týždenný
pracovný čas 50,95 hodín (2656,58 hodín : 52,14 týždňov).

37.Vobdobíjanuár2023aždecember2023podľa§92ods.1ZoHaZZodpracovalžalobca698,58hodín

15%-nejurčenejslužobnejpohotovosti,zaktorúmuprináležalaodmenavrozsahu15%zpríslušnejčasti
služobného platu za každú hodinu a 8 hodín 30%-nej určenej služobnej pohotovosti v čase pracovného
pokoja, za ktorú mi prináležala odmena v rozsahu 30% z príslušnej časti služobného platu za každú
hodinu.

TABUĽKA

Náhrada škody vo forme nemajetkovej ujmy v peniazoch za rok 2023 (január 2023 - december 2023
vrátane) v zmysle vyššie uvedeného predstavuje spolu sumu 2.782,49 Eur.

38. Celková výška náhrady škody vo forme nemajetkovej ujmy v peniazoch, za žalované obdobie január
2021 až december 2023 vrátane (t. j. od 01.01.2021 do 31.12.2023), teda pri odpracovaných hodinách
určenej služobnej pohotovosti podľa § 92 ods. 1 ZoHaZZ v rozsahu 1750,77 predstavuje súhrnne
sumu vo výške 6.423,72 Eur, ktorej zaplatenia sa touto žalobou žalobca domáha.

39. Žalovaný sa k žalobe vyjadril písomným podaním zo dňa 28.02.2024, pričom uviedol, že žalobca
sa domnieva, že uplatnený nárok na náhradu škody žalobcovi vznikol v dôsledku porušenia práva
Európskej únie k jeho ujme, a to v dôsledku nesprávneho prebratia Smernice Európskeho parlamentu
a Rady 2003/88/ES zo 4. novembra 2003 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času (ďalej
len ako ,,Smernica“ či „Smernica 2003/88/ES“) do právneho poriadku Slovenskej republiky v podobe

zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore v znení neskorších predpisov (ďalej len
ako ,,zákon č. 315/2001 Z. z.“). Z tohto dôvodu žalobca tvrdí, že počas celého žalovaného obdobia
pracoval nad stanovený limit vyplývajúci z článku 6 písm. b) Smernice, v zmysle ktorého priemerný
pracovný čas pre každé obdobie 7 dní vrátane nadčasov neprekročí 48 hodín. Z článku vyplýva vecná
pôsobnosť Smernice 2003/88/ES, ktorá v článku 1 ods. 2 definuje okruh vzťahov, na ktoré sa má

Smernica 2003/88/ES aplikovať. Otázka osobnej pôsobnosti, t.j. určenia jednotlivých odvetví činnosti,
na ktoré sa má Smernica 2003/88/ES vzťahovať je upravená v článku 1 ods. 3 Smernice 2003/88/
ES a článku 1 ods. 4 Smernice 2003/88/ES. Pôsobnosť Smernice 2003/88/ES je v zmysle článku
1 ods. 3 Smernice 2003/88/ES a článku 1 ods. 4 Smernice 2003/88/ES vymedzená s odkazom na
článok 2 smernice Rady 89/391/EHS z 12. júna 1989 o zavádzaní opatrení na podporu zlepšenia

bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov pri práci (ďalej len ako „Smernica 89/391/EHS“). Z vyššie
uvedeného možno vyvodiť záver, že rozsah pôsobnosti Smernice 2003/88/ES je pozitívne vymedzený
v článku 2 ods. 1 Smernice 89/391/EHS ako aj negatívne vymedzený v článku 2 ods. 2 Smernice
89/391/EHS. Inak povedané, Smernica 2003/88/ES sa neuplatňuje na odvetvia činností, ktoré zahŕňajú
určité osobitné činnosti služieb civilnej ochrany. Vzhľadom na charakter vykonávaných činností a s tým

spojený rozvrh služobného času sa Smernica 2003/88/ES na služobný pomer príslušníkov Hasičského
a záchranného zboru nevzťahuje v plnom rozsahu, preto jej ustanovenia nemohli byť porušené tak ako
to tvrdí žalobca. Podľa názoru žalovaného preto štátnu službu príslušníkov Hasičského a záchranného
zboru vykonávajúcich zásahovú činnosť, (ktorá je špecifická nerovnomerným rozvrhnutím služobnéhočasu, na ktorý priamo nadväzuje určená služobná pohotovosť), možno jednoznačne subsumovať pod
negatívne vymedzenie pôsobnosti Smernice 89/391/EHS v článku 2 ods. 2 Smernice 89/391/EHS.
Oproti štandardným pracovnoprávnym vzťahom štátna služba príslušníkov Hasičského a záchranného

zboru vykazuje aj špecifiká štátnej služby príslušníkov Policajného zboru ako aj profesionálnych vojakov
(napr. v osobitnom systéme sociálneho zabezpečenia, prísnej subordinácii a pod.). Rovnako úlohy,
ktoré príslušníci Hasičského a záchranného zboru plnia, možno podľa súvisiacich právnych predpisov
týkajúcich sa civilnej ochrany, integrovaného záchranného systému ako aj právnej úpravy samotného
Hasičského a záchranného zboru, bez akýchkoľvek pochybností subsumovať pod pojem „osobitné

činnosti služieb civilnej ochrany“ v zmysle článku 2 ods. 2 Smernice 89/391/EHS. Žalovaný má za to, že
žalobca si nesprávne vykladá pôsobnosť Smernice, nakoľko podľa ich názoru sa Smernica nevzťahuje
na príslušníkov Hasičského a záchranného zboru. Rozsah pôsobnosti Smernice stanovuje článok 1 ods.
3, podľa ktorého táto Smernica sa vzťahuje na všetky odvetvia činností, verejné a súkromné, v zmysle
článku 2 Smernice 89/391/EHS bez toho, aby boli dotknuté články 14, 17, 18 a 19 Smernice 89/391/
EHS. Smernica Rady 89/391/EHS v článku 2 ods. 2 stanovuje, že Smernica 89/391/EHS sa neuplatňuje

tam, kde sú s ňou nevyhnutne v rozpore charakteristiky vlastné pre určité osobitné činnosti verejných
služieb, ako sú napríklad ozbrojené sily, polícia alebo pre určité osobitné činnosti služieb civilnej
ochrany. Z dikcie daného článku vyplýva, že ide len o exemplifikatívny a nie taxatívny výpočet činností,
ktoré možno označiť ako osobitné činnosti verejných služieb. Žalovaný má za to, že štátna služba
príslušníkov Hasičského a záchranného zboru, ktorí vykonávajú aj zásahovú činnosť charakteristickú

nerovnomerným rozvrhnutím služieb s nariadenou služobnou pohotovosťou má charakter osobitnej
činnostislužiebcivilnejochrany.Ztohtodôvodužalobcovinemohlavzniknúťškoda,nakoľkoustanovenia
Smernice sa na neho nevzťahujú a teda nie je splnený základný predpoklad zodpovednosti za škodu.
Z vyššie uvedených právnych predpisov vyplýva, že Hasičský a záchranný zbor, resp. jeho príslušníci
vykonávajúci zásahovú činnosť, plnia okrem úloh na úseku ochrany pred požiarmi aj úlohy na úseku

civilnej ochrany obyvateľstva, predovšetkým v oblasti priameho výkonu záchranárskych činností. Z tohto
dôvodu sú činnosti vykonávané príslušníkmi Hasičského a záchranného zboru pri zásahovej činnosti
právetýmiosobitnýmičinnosťamislužiebcivilnejochrany,naktorésaSmernica89/391/EHSnevzťahuje.
Inak povedané v súčasnosti iné zložky (okrem Hasičského a záchranného zboru), ktorým by boli
zverené činnosti služieb civilnej ochrany neexistujú. Nakoľko Smernica 2003/88/ES sa na príslušníkov

Hasičského a záchranného zboru v prípade služobného času ako aj ich odmeňovania nevzťahuje, je
táto oblasť v plnej miere v pôsobnosti vnútroštátnej právnej úpravy. Vzhľadom na uvedené sa príslušné
ustanoveniaSmernice2003/88/ESnaprípadžalobcunemôžuaplikovať,pretožalobcovivzmysležaloby
nemohla vzniknúť žiadna škoda.

40. Žalobu pre nestransponovanie Smernice, resp. pre nesprávnu transpozíciu smernice môže podať: 1.
Európska Komisia na Súdny dvor Európskej únie (ďalej len ako „SDEÚ“), 2. Fyzická / právnická osoba,
ktorá bola týmto priamo dotknutá, t.j. došlo k porušeniu / poškodeniu jej práv a to na vnútroštátny súd
členského štátu Európskej únie. Žalobca však nezažaloval svojho zamestnávateľa, ale štát, v mene
ktorého koná ten ústredný orgán verejnej správy, do ktorého pôsobnosti patrí oblasť štátnej správy pre

Hasičský a záchranný zbor, čo je zásadný rozdiel v označení žalovaného, teda v jeho pasívnej vecnej
legitimácii. Navyše, ak mal žalobca za to, že mu zamestnávateľ určoval pohotovosť nad Smernicou
povolený limit, mal na túto skutočnosť upozorniť svojho nadriadeného v súlade s § 69 ods. 4 zákona
č. 315/2001 Z. z. a žiadať, aby mu táto nebola určovaná z dôvodov, ktoré v žalobe uvádza. Žalovaný v
tomto prípade podotýka, že žalobca za každú hodinu určenej služobnej pohotovosti, vrátane tých hodín,

o ktorých tvrdí, že mali byť vykonané nad limit určený Smernicou, mu boli riadne vyplatené príslušné
zložky služobného príjmu, resp. poskytnuté náhradné voľno. Ak má žalobca za to, že Smernica nebola v
jeho prípade správne použitá, žalovaný namieta nedostatok svojej pasívnej vecnej legitimácie z dôvodu,
že táto mu nie je daná. Podľa názoru žalovaného sa miera zodpovednosti za prípadný vznik škody
musí medzi dvomi samostatnými subjektmi (Slovenskou republikou a Ministerstvom vnútra Slovenskej

republiky, resp. Hasičským a záchranným zborom) rozlišovať. Nie je prípustné, aby sa zodpovednosť
Slovenskej republiky odvodzovala od individuálneho prístupu inej osoby k pracovnoprávnym vzťahom
konkrétneho zamestnanca. Žalovaný má za to, že Slovenská republika a Ministerstvo vnútra Slovenskej
republiky sú dva samostatné a nezávislé subjekty právnych vzťahov, preto podľa žalovaného nie je
možné dospieť k inému záveru než, že posúdenie ich zodpovednosti za prípadný vznik škody ako

dôsledok výkonu určitých práv, nie je možné zamieňať. Preto aj keby súd prvej inštancie konštatoval,
že aplikácia Smernice na služobný pomer žalobcu bola nesprávna, nijako táto skutočnosť nesúvisí
so zodpovednosťou žalovaného za správnosť prebratia Smernice do právneho poriadku Slovenskejrepubliky. S ohľadom na zamieňanie Slovenskej republiky a Ministerstva vnútra Slovenskej republiky
ako dvoch samostatných subjektov je tu ďalší dôvod nedostatku pasívnej vecnej legitimácie žalovaného.

41. Žalovaný uviedol, že Smernica 2003/88/ES v zásade ustanovuje minimálne požiadavky na
bezpečnosť a ochranu zdravia pre organizáciu pracovného času, pokiaľ ide o doby denného odpočinku,
prestávok v práci, týždenného odpočinku, maximálneho týždenného pracovného času, ročnej dovolenky
a aspekty nočnej práce, práce na zmeny a rozvrhnutie práce. Smernica upravujúca minimálne
požiadavky na bezpečnosť a ochranu zdravia pre organizáciu pracovného času bola transponovaná do

slovenskéhoprávnehoporiadkuokreminéhozákonomč.315/2001Z.z.,čojeuvedenéajvtranspozičnej
prílohe č. 4 zákona pod bodom 6. Žalobca konštatuje, že malo dôjsť k nesprávnej transpozícii Smernice
2003/88/ES do zákona č. 315/2001 Z. z., podľa ktorého sa podľa žalobcu doba služobnej pohotovosti
nezapočítava do týždenného pracovného času hasičov. Podľa žalovaného však takéto tvrdenia žalobcu
nie sú opodstatnené. V zmysle článku 2 ods. 1 Smernice 2003/88/ES je teda pracovným (služobným)
časom akýkoľvek čas, počas ktorého zamestnanec pracuje podľa pokynov zamestnávateľa a vykonáva

svoju činnosť alebo povinnosti v súlade so vnútroštátnymi právnymi predpismi. Do služobného času
teda spadá samotný výkon pracovných úloh na pracovisku na základe pokynov zamestnávateľa ako aj
zdržiavanie sa na pracovisku k dispozícii zamestnávateľa na základe jeho nariadenia, napr. vo forme
pracovnej pohotovosti. Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora Európskej únie je totiž rozhodujúcim
faktorom pre posúdenie, či sú naplnené charakteristické znaky pojmu „pracovný čas“ aj v pohotovostnej

službe, ktorú pracovník vykonáva na svojom pracovisku, skutočnosť, že je povinný byť fyzicky prítomný
na mieste určenom zamestnávateľom a byť mu k dispozícii, aby v prípade potreby mohol okamžite
poskytnúť primerané služby. Tieto povinnosti je preto potrebné považovať za výkon činnosti tohto
pracovníka. Pracovný čas teda v sebe zahŕňa riadny pracovný čas, prácu nadčas a pracovnú pohotovosť
na pracovisku. V prípade domácej pohotovosti Súdny dvor rozhodol, že do maximálneho týždenného

pracovného času sa zarátava iba čas skutočného výkonu práce pre zamestnávateľa.

42. Zmysle článku 2 ods. 1 Smernice 2003/88/ES je transponovaný v štvrtej hlave zákona č. 315/2001 Z.
z. v ustanoveniach § 85 a nasl. upravujúcich služobný čas hasičov, služobnú pohotovosť, štátnu službu
nadčas a dovolenku.

43. Podľa § 85 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z., cit.: „Služobný čas príslušníka je časový úsek, v ktorom
príslušník vykonáva štátnu službu a je k dispozícii služobnému úradu.“

44. Podľa § 86 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z., cit.: „Služobný čas príslušníkov môže byť rozvrhnutý

nerovnomerne. Nerovnomerne rozvrhnutý služobný čas príslušníkov je rozvrhnutý na obdobie šiestich
mesiacov.“

45. Podľa § 86 ods. 2 zákona č. 315/2001 Z. z., cit.: „Pri nerovnomernom rozvrhnutí nesmie byť dĺžka
služobného času v jednotlivých služobných dňoch vyššia ako 18 hodín. Celková dĺžka vykonávania

štátnej služby a na ňu bezprostredne nadväzujúcej určenej služobnej pohotovosti v mieste vykonávania
štátnej služby je najviac 24 hodín v služobnom dni.“

46. Podľa § 86 ods. 3 zákona č. 315/2001 Z. z., cit.: „Za služobný deň podľa odseku 2 sa považuje deň,
v ktorom príslušník podľa rozvrhu služobného času vykonáva štátnu službu.“

47. Podľa § 92 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z., cit.: „Služobný úrad určuje príslušníkovi služobnú
pohotovosť v štátnej službe v mieste vykonávania štátnej služby, ktorá bezprostredne nadväzuje na
vykonávanie štátnej služby podľa § 86 ods. 2 v rámci rozvrhnutia služobného času.“

48. Predmetné ustanovenia teda definujú služobný čas príslušníka Hasičského a záchranného zboru
ako časový úsek, v ktorom príslušník vykonáva štátnu službu a je k dispozícii služobnému úradu, pričom
umožňuje rozvrhnúť služobný čas aj nerovnomerne a súčasne jasne definuje pojem služobný deň, za
ktorý sa považuje vykonávanie štátnej služby podľa rozvrhu služobného času. Z uvedených ustanovení
zákona č. 315/2001 Z. z. ďalej jasne vyplýva, že okrem štátnej služby vykonávanej v riadnom služobnom

čase sa za výkon štátnej služby považuje aj služobná pohotovosť v štátnej službe vykonávaná v mieste
výkonu štátnej služby, ktorá bezprostredne nadväzuje na vykonávanie štátnej služby v rámci riadneho
rozvrhnutia služobného času podľa § 91 zákona č. 315/2001 Z. z. a štátna služba nadčas podľa § 92
zákona č. 315/2001 Z. z. Ustanovenia § 86 ods. 2 a § 92 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. rozhodnenepopierajú,žeslužobnápohotovosťvštátnejslužbejevýkonomštátnejslužby,aleakoužbolouvedené
vyššie, svojou formuláciou účelovo vystihujú rozdiel medzi určenou služobnou pohotovosťou v štátnej
službe (§ 92 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z.) a nariadenou služobnou pohotovosťou v štátnej službe

(§ 92 ods. 2 písm. a) zákona č. 315/2001 Z. z.). Pri nariadenej služobnej pohotovosti v štátnej službe
podľa § 92 ods. 2 písm. a) zákona č. 315/2001 Z. z. ide o služobnú pohotovosť v štátnej službe v
mieste vykonávania štátnej služby, ale mimo rozvrhnutia služobného času, čo je vyjadrené napríklad aj
vo výške peňažnej náhrady za čas tejto služobnej pohotovosti v štátnej službe. Žalobca zrejme v tejto
súvislosti opomenul, že ním citované ustanovenia zákona, najmä § 86 ods. 2 a § 92 ods. 1, rozhodne

nepopierajú, že služobná pohotovosť v štátnej službe je výkonom štátnej služby, ale svojou formuláciou
účelovo vystihujú rozdiel medzi určenou služobnou pohotovosťou v štátnej službe (§ 92 ods. 1 zákona
č. 315/2001 Z. z.) a nariadenou služobnou pohotovosťou v štátnej službe (§ 92 ods. 2 písm. a) zákona
č. 315/2001 Z. z.) a slová v § 92 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. len vystihujú časovú kontinuitu
medzi výkonom štátnej služby a služobnou pohotovosťou. V oboch prípadoch je však nesporné, že
ide o výkon štátnej služby v rámci služobného času. Žalovaný súčasne poukazuje aj na článok 15

Smernice 2003/88/ES4, ktorý umožňuje dohodnúť aj priaznivejšie podmienky, napr. v kolektívnych
zmluvách. Tvrdenie žalovaného o služobnom čase podporuje aj Kolektívna zmluva vyššieho stupňa pre
príslušníkov Hasičského a záchranného zboru na rok 2019 - 2020 (ďalej len ako „Kolektívna zmluva
2019 - 2020“), Kolektívna zmluva vyššieho stupňa pre príslušníkov Hasičského a záchranného zboru na
rok 2021 (ďalej len ako „Kolektívna zmluva 2021“), Kolektívna zmluva vyššieho stupňa pre príslušníkov

Hasičského a záchranného zboru na rok 2022 (ďalej len ako „Kolektívna zmluva 2022“) a Kolektívna
zmluva vyššieho stupňa pre príslušníkov Hasičského a záchranného zboru na rok 2023 (ďalej len ako
„Kolektívna zmluva 2023“) (ďalej Kolektívna zmluva 2019 - 2020, Kolektívna zmluva 2021, Kolektívna
zmluva 2022, Kolektívna zmluva 2023 spolu len ako „Kolektívne zmluvy“), ktoré vo väzbe na citované
ustanovenia zákona rozvrhuje služobný čas na vykonávanie štátnej služby a služobnú pohotovosť.

49.Vtejtosúvislostineobstojíanitvrdeniežalobcuopierajúcesaoznenie§97ods.1zákonač.315/2001
Z. z. ktorý vymedzuje, čo sa posudzuje ako vykonávanie štátnej služby. Podľa žalobcu služobná
pohotovosť nie je výkonom štátnej služby, čo odvodzuje od skutočnosti, že sa v tomto ustanovení
neuvádza služobná pohotovosť v štátnej službe. Žalovaný poznamenáva, že v citovanom ustanovení

sa neuvádza ani služobná pohotovosť v štátnej službe, ale ani samotný výkon štátnej služby, pretože
v tomto ustanovení ide o výpočet časov, súvisiacich s činnosťami (napr. zvyšovania kvalifikácie, účasť
na rekondičnom pobyte, ale napr. aj dovolenka, materská dovolenka, rodičovská dovolenka), ktorým
zákon priznáva na vymedzené účely (napr. sociálne zabezpečenie) rovnaké účinky, ako keby v tom
čase príslušník alebo príslušníčka Hasičského a záchranného zboru skutočne vykonávali štátnu službu.

Explicitnejšie rozlíšenie jednotlivých častí služobného času je upravené v čl. 3 s nápisom „Podmienky
výkonu štátnej služby“ ods. 1 Kolektívnej zmluvy 2019 - 2020, ďalej v čl. 3 s nápisom „Podmienky výkonu
štátnej služby“ ods. 3 Kolektívnej zmluvy 2021, kde sa uvádza, cit.: „Pre príslušníkov vykonávajúcich
štátnu službu s nerovnomerne rozvrhnutým služobným časom je služobný čas rozvrhnutý spravidla na
17 hodín vykonávania štátnej služby a časť služobnej pohotovosti, ktorá bezprostredne nadväzuje na

vykonávanie štátnej služby v mieste vykonávania štátnej služby, v trvaní 7 hodín v jednej 24 - hodinovej
zmene.“, v čl. 3 s nápisom „Podmienky výkonu štátnej služby“ ods. 3 Kolektívnej zmluvy 2022 a v čl. 3
s nápisom „Podmienky výkonu štátnej služby“ ods. 3 Kolektívnej zmluvy 2023, kde sa taktiež uvádza,
cit.: „Pre príslušníkov vykonávajúcich štátnu službu s nerovnomerne rozvrhnutým služobným časom je
služobný čas rozvrhnutý spravidla na 16 hodín vykonávania štátnej služby a časť služobnej pohotovosti,

ktorá bezprostredne nadväzuje na vykonávanie štátnej služby v mieste vykonávania štátnej služby, v
trvaní 8 hodín v jednej 24 - hodinovej zmene.“ Vzhľadom na uvedené žalovaný má za to, že vyššie
uvedené ustanovenia § 85 a § 92 zákona č. 315/2001 Z. z., ako aj ustanovenia Kolektívnej zmluvy 2019
- 2020 (čl. 3), Kolektívnej zmluvy 2021 (čl. 3), Kolektívnej zmluvy 2022 (čl. 3) a Kolektívnej zmluvy 2023
(čl. 3) plne transponujú článok 2 ods. 1 Smernice 2003/88/ES.

50. Kritériá pre limity pracovného času ustanovuje článok 6 Smernice 2003/88/ES s názvom „Maximálny
týždenný pracovný čas.“ Podľa článku 6 Smernice 2003/88/ES, cit.: „členské štáty prijímajú opatrenia
nevyhnutné na zabezpečenie toho, že v súlade s potrebou chrániť bezpečnosť a zdravie pracovníkov:
a) týždenný pracovný čas bude obmedzený zákonmi, inými právnymi predpismi alebo správnymi

opatreniami alebo kolektívnymi zmluvami alebo dohodami medzi sociálnymi partnermi; b) priemerný
pracovný čas pre každé obdobie siedmich dní vrátane nadčasov neprekročí 48 hodín.“ Podľa článku 16
písm. b) Smernice 2003/88/ES, cit.: „členské štáty môžu ustanoviť pre uplatňovanie článku 6 (maximálny
týždenný pracovný čas) referenčné obdobie nepresahujúce štyri mesiace.“ Podľa článku 17 ods. 3Smernice 2003/88/ES, cit.: „V súlade s odsekom 2 tohto článku sa môžu vykonať odchýlky článkov 3, 4,
5, 8, a 16: a) v prípade činností, keď pracovisko pracovníka a jeho bydlisko sú od seba vzdialené, vrátane
práce na otvorenom mori, alebo keď sú rôzne pracoviská pracovníka od seba vzdialené; b) v prípade

bezpečnostných a dozorných činností, ktoré si vyžadujú trvalú prítomnosť s cieľom ochrany majetku
a osôb, najmä v prípade strážnikov a dozorcov alebo bezpečnostných firiem.“ Smernica 2003/88/ES
pripúšťa výnimku zo stanoveného limitu za dodržania nasledujúcich kumulatívnych podmienok:
- písomný súhlas zamestnanca s výkonom práce nad zákonom a smernicou povolený maximálny limit
počtu hodín 5,

- zamestnávateľ vedie aktuálne záznamy o všetkých zamestnancoch, ktorí vykonávajú takúto prácu a
poskytne na požiadanie informáciu o prípadoch, kedy zamestnanci dali súhlas k práci presahujúcej 48
hodín v dobe 7 dní, čo sa vypočíta ako priemer za referenčné obdobie,
- zamestnávateľ dodržiava všetky všeobecné zásady ochrany bezpečnosti a zdravia zamestnancov pri
práci,
- žiadnemu zamestnancovi nevznikne zo strany zamestnávateľa ujma za to, že nie je ochotný súhlasiť

s vykonávaním takejto práce.

51. Podľa Smernice 2003/88/ES teda priemerný pracovný čas pre každé obdobie 7 dní nesmie
prekročiť 48 hodín vrátane nadčasov, pričom týždenný pracovný čas pre každého zamestnanca musí
byť ustanovený zákonom, správnym opatrením alebo kolektívnou zmluvou. Smernica 2003/88/ES tiež

umožňuje ustanoviť odlišne referenčné obdobie iné ako 7 dní, čo prichádza do úvahy najmä pri
nerovnomerne rozvrhnutom pracovnom čase. Článok 16 Smernice 2003/88/ES stanovuje na účely
uplatnenia maximálneho týždenného pracovného času referenčné obdobie na 4 mesiace. Článok 17
ods. 3 Smernice 2003/88/ES poskytuje protipožiarnym službám možnosť uplatnenia výnimky a určiť
dlhšie referenčné obdobie prípadne na 6 mesiacov, alebo ak je to uvedené v Kolektívnych zmluvách,

tak na celých 12 mesiacov. Podmienkou uplatnenia takéhoto iného referenčného obdobia navyše je,
že príslušným pracovníkom sa poskytne rovnocenný náhradný čas odpočinku alebo (vo výnimočných
prípadoch), kde z objektívnych dôvodov nie je možné poskytnúť taký čas odpočinku, sa príslušným
pracovníkom poskytne primeraná ochrana. Zákon č. 315/2001 Z. z. upravuje limity dĺžky služobného
času tak, že pri rovnomernom služobnom čase je služobný čas príslušníka 40 hodín týždenne v zmysle

§ 85 zákona č. 315/2001 Z. z. Podľa § 91 ods. 3 zákona č. 315/2001 Z. z. možno hasičovi prikázať v
kalendárnom roku službu nadčas v rozsahu najviac 300 hodín, čo je v priemere 5,7 hodín týždenne. Ako
vyplýva z ustanovenia § 86 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. môže byť služobný čas hasičov rozvrhnutý
aj nerovnomerne. Pri nerovnomernom rozvrhnutí však nesmie byť dĺžka riadneho služobného času v
jednotlivých služobných dňoch vyššia ako 18 hodín. Celková dĺžka vykonávania štátnej služby a na

ňu bezprostredne nadväzujúcej určenej služobnej pohotovosti v mieste vykonávania štátnej služby je
najviac 24 hodín v služobnom dni podľa § 86 ods. 2 zákona č. 315/2001 Z. z. V zmysle Kolektívnej
zmluvy 2019 - 2020 ako aj Kolektívnej zmluvy 2021, Kolektívnej zmluvy 2022, či Kolektívnej zmluvy 2023
hasiči vykonávajúci štátnu službu s nerovnomerne rozvrhnutým služobným časom majú výkon štátnej
služby v rámci 12 hodinového riadneho služobného času alebo služobný čas rozvrhnutý na 17 hodín /

16 hodín vykonávania štátnej služby a časť služobnej pohotovosti, ktorá bezprostredne nadväzuje na
vykonávanie štátnej služby v mieste vykonávania štátnej služby v trvaní 7 / 8 hodín v jednej 24 hodinovej
zmene v zmysle vyššie citovaného čl. 3 ods. 1 Kolektívnej zmluvy 2019 - 2020, čl. 3 ods. 3 Kolektívnej
zmluvy 2021, čl. 3 ods. 3 Kolektívnej zmluvy 2022 a čl. 3 ods. 3 Kolektívnej zmluvy 2023. Žalovaný
dáva do pozornosti súdu rozsudky Súdneho dvora vo veciach C-107/19 (bod 42), C-344/19 (bod 58)

a C-437/05 (bod 35), v zmysle ktorých sa na spôsob odmeňovania pracovníkov za čas pracovnej
pohotovosti nevzťahuje Smernica 2003/88/ES, ale relevantné ustanovenia vnútroštátneho práva.

52. Čo sa týka referenčného obdobia, tak nerovnomerne rozvrhnutý služobný čas je rozvrhnutý na
obdobie 6 mesiacov podľa § 86 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. Uvedené referenčné obdobie

však neodporuje tomu, aby bolo dodržané zákonné ustanovenie 40 hodín priemerného týždenného
služobného času v súlade s rozvrhnutými službami. Na základe vyššie uvedeného je zrejmé, že napriek
tomu,ževnútroštátneprávoneupravujeexplicitnemaximálnypriemernýtýždennýslužobnýčasuvedený
konkrétnym počtom hodín, tak ako je tomu v Smernici 2003/88/ES, zákon č. 315/2001 Z. z. a Kolektívne
zmluvy dostatočne ustanovujú počty hodín služobného času hasičov, počas ktorého hasiči vykonávajú

štátnu službu, ako aj rozsah hodín služby nadčas za príslušný rok. Z uvedeného vyplýva, že dotknuté
právne predpisy sú transponované v článku 6 Smernice 2003/88/ES správne. Podľa žalovaného sa
žalobcovi nepodarilo preukázať, že by štát neprebral Smernicu 2003/88/ES do zákona správne, preto samu nepodarilo ani preukázať, že by existovala údajná škoda, ktorá by bola v priamej príčinnej súvislosti
s článkom 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES.

53. Právna úprava plánovania služobného času žalobcu je obsiahnutá v ustanoveniach § 85 - 94 zákona
č. 315/2001 Z. z. Žalobca od svojho nástupu vykonáva štátnu službu s nerovnomerne rozvrhnutým
služobným časom v súlade s § 86 ods. 2 zákona č. 315/2001 Z. z.
tak, aby dĺžka služobného času v jednotlivých služobných dňoch nebola vyššia ako 18 hodín. Na dĺžku
služobného času nadväzuje služobná pohotovosť tak, aby celková dĺžka vykonávania štátnej služby a na

ňu bezprostredne nadväzujúca určená služobná pohotovosť v mieste vykonávania štátnej služby bola
najviac 24 hodín v služobnom dni. Služobné dni žalobcu sú vopred plánované. S plánovaným rozvrhom
služobného času je žalobca každý mesiac oboznámený najneskôr tri dni pred začiatkom nasledujúceho
kalendárneho mesiaca. Žalobca počas svojho pôsobenia v Hasičskom a záchrannom zbore nijakým
spôsobom nenamietal rozvrh služobného času (písomne ani ústne) a teda žalovaný má za to, že svoj
súhlas s rozvrhnutím služobného času vyjadril (okrem podpisu plánu výkonu služieb) aj konkludentne

tak, že konal podľa plánovaného rozvrhnutia služobného času, na výkon práce sa vždy riadne a včas
dostavil a služobný úrad nemal pochybnosti o tom, že s takýmto rozvrhnutím služobným časom súhlasí.
O spokojnosti s rozvrhom služobného času svedčí aj skutočnosť, že žalobca nikdy neprejavil záujem o
preradenie na funkciu s rovnomerne rozvrhnutým služobným časom.

54. Na služobný pomer príslušníka Hasičského a záchranného zboru sa vzťahujú aj iné predpisy (napr.
zákon č. 328/2002 Z. z. o sociálnom zabezpečení policajtov a vojakov a o zmene a doplnení niektorých
zákonov), či kolektívne zmluvy, pričom z týchto predpisov pre príslušníkov Hasičského a záchranného
zboru vyplýva viacero výhod z oblasti sociálneho zabezpečenia či zdravotnej starostlivosti (dovolenka
nad rámec zákonnej úpravy, ďalšie služobné voľno priznané z kolektívnej zmluvy, každoročné

rekondičné pobyty (bez odpočtu dovolenky), náhradné voľno za prácu vo sviatok, pravidelné lekárske
prehliadky), vďaka čomu čerpajú ďaleko viac voľna ako pracovníci vykonávajúci prácu v inom odvetví.

55. Žalobca opomenul uviesť, že v Smernici sa stanovuje maximálny týždenný pracovný čas 48
hodín, avšak tento limit je priemer, ktorý možno vypočítať za referenčné obdobie nepresahujúce 4

mesiace. Taktiež je potrebné zobrať do úvahy a zohľadniť špecifické požiadavky na činnosť Hasičského
a záchranného zboru. Príslušníci sú chránení pred nepriaznivými účinkami spôsobenými nadmerne
dlhým pracovným časom a nedostatočným odpočinkom práve vyššie spomínanými zákonnými úpravami
vyplývajúcimi z osobitného prepisu o sociálnom zabezpečení a z kolektívnej zmluvy, ktoré majú za
následok, že nie je prekračovaný stanovený maximálny pracovný čas určený v Smernici. Smernica

určuje maximálny týždenný pracovný čas, ktorý vrátane nadčasov neprekročí 48 hodín. Článok 2
ods. 1 smernice definuje pracovný čas ako akýkoľvek čas, počas ktorého pracovník pracuje podľa
pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju činnosť alebo povinnosti v súlade s vnútroštátnymi
právnymi predpismi a/alebo praxou. Žalovaný má za to, že na účely Smernice treba do maximálneho
času ustanoveného Smernicou započítavať iba čas, ktorý žalobca pracuje, tzn. je na pracovisku,

služobnej ceste, prípadne na školení. Do maximálneho času pre účely dodržiavania maximálneho
týždenného času určeného smernicou nemožno zarátavať čas, kedy žalobca čerpá náhradné voľno,
dovolenku, dodatkovú dovolenku, PN-ku, OČR-ku, lekára, otcovskú dovolenku, alebo je na rekondičnom
pobyte (benefit pre príslušníka; s účinnosťou od 01.01.2023 je možné vykonať rekondičný pobyt
aj formou aktívneho odpočinku doma), pretože počas tohto času žalobca nepracuje podľa pokynov

zamestnávateľa ani nevykonáva činnosti vyplývajúce z jeho popisu služobných činností. Preto nemožno
takto strávený čas zarátavať do maximálneho týždenného pracovného času.

56. K nároku na náhradu škody žalovaný uviedol, že článok 6 Smernice 2003/88/ES je spomenutý v
článku 17 ods. 1 Smernice, ktorý umožňuje členským štátom, aby sa odchýlili od uplatňovania tohto

článku za predpokladu, že dodržujú všeobecnú zásadu ochrany bezpečnosti a zdravia pracovníkov,
pričom jedným z dôvodov na neuplatňovanie je situácia (ako to je v tomto prípade), keď sa jedná
o protipožiarne služby a služby civilnej ochrany. Pokiaľ by napriek vyššie uvedenej argumentácii súd
dospel k názoru, že odchylná úprava nie je možná, tak žalovaný poukazuje na všeobecné podmienky
vyplývajúce z judikatúry Súdneho dvora, ktoré musia byť kumulatívne splnené na úspešné uplatnenie

si nároku na náhradu škody za porušenie práva Európskej únie. Tieto podmienky sú definované
nasledovne:
1. cieľom porušenej právnej normy Európskej únie je priznať jednotlivcom práva
2. porušenie práva je dostatočne závažné a3. medzi týmto porušením a škodou spôsobenou jednotlivcom existuje priama príčinná
súvislosť.

57. Žalovaný má za to, že žalobca neosvedčil, že by mu vznikol nárok na náhradu škody žiadnym
spôsobom. V prvom rade žalovanému nie je zrejmé ako žalobcovi mohla vzniknúť ním uplatnená škoda.
Sám žalobca veľmi nejasným spôsobom stanovil „škodu“, ktorá mu mala vzniknúť tým, že vykonával
nariadenú služobnú pohotovosť, za ktorú mimochodom, bol žalobca v zmysle platnej vnútroštátnej
legislatívy odmeňovaný. Žalovaný zdôraznil, že počas tejto služobnej pohotovosti je pracovník povinný

byť v zariadení zamestnávateľa alebo mimo neho, pričom má byť pripravený na výkon práce na
požiadanie svojho zamestnávateľa. Pokiaľ nie je zásah, v takom prípade žalobca môže odpočívať
alebo sa venovať inej činnosti (teda v čase, keď sa od neho nežiada výkon práce). Rovnako tak v
zmysle platnej legislatívy pri takto nariadenej služobnej pohotovosti je v mieste vykonávania štátnej
služby určený resp. vymedzený priestor na odpočinok, čo znamená, že zamestnávateľ si je vedomý
a dokonca vytvára podmienky na oddych (spánok) zamestnanca, t.j. žalobcu. To znamená, že v čase

služobnej pohotovosti sa od žalobcu nevyžaduje „aktívna činnosť“ a teda mimo času skutočného
výkonu práce môže žalobca odpočívať alebo sa venovať inej činnosti. Počas služobnej pohotovosti
žalobca nemusí uskutočňovať žiaden výkon práce z vlastnej iniciatívy, ale iba na základe pokynu svojho
zamestnávateľa. V zhrnutí to znamená, že žalobca nemusí byť bdelý a aktívny počas celej dĺžky trvania
služobnej pohotovosti. Napriek tomu zamestnávateľ žalobcovi vypláca dohodnutú odmenu za takto

strávený čas, t.j. nie len za vykonanú prácu, ale aj za takúto neaktívnu časť práce. Žalobca dostáva
za takto stanovený čas pracovnú odmenu, ktorou mu zamestnávateľ kompenzuje to, že v prípade
potreby (zásahu) bude k dispozícií. Pokiaľ súd, napriek všetkým doteraz uvedeným skutočnostiam,
dospeje k záveru, že služobná pohotovosť, ktorú vykonáva žalobca a za ktorú je riadne odmeňovaný,
je pracovným časom, a teda má sa zarátavať do pracovného fondu, samo o sebe to ešte nie je

dôvodom na priznanie nároku na náhradu škody. Súdny dvor vo svojom rozsudku v spojených veciach
C-46/93 a 48/93 Brasserie du Pecheur uviedol, cit.: „Zvlášť je vhodné upresniť, že na účel stanovenia
škody, za ktorú možno priznať náhradu, môže vnútroštátny súd preveriť, či poškodená osoba prejavila
primeranú snahu s cieľom odvrátiť škodu alebo obmedziť jej rozsah a či včas využila všetky dostupné
prostriedky na právnu ochranu. V súlade so všeobecnou zásadou spoločnou pre právne poriadky

členských štátov musí poškodená osoba preukázať primeranú snahu obmedziť rozsah škody, inak jej
hrozí, že škodu bude znášať sama.“ (bod 84 a 85 rozsudku). V zmysle rozhodnutia Súdneho dvora
C- 46/93 Brasserie du Pecheur (bod 84) by mal teda vnútroštátny súd preveriť, či poškodená osoba
prejavila primeranú snahu s cieľom odvrátiť škodu alebo obmedziť jej rozsah a či včas využila všetky
dostupné prostriedky na právnu ochranu. Žalovaný zdôraznil, že žalobca žiadnym spôsobom neoznámil

svojmu zamestnávateľovi, že odmieta vykonávať služobnú pohotovosť, resp. do dňa podania žaloby
zamestnávateľ žalobcu nemal vedomosť o tom, že výkon služobnej pohotovosti (za ktorú každý mesiac
žalobca dostáva odmenu), považuje resp. pociťuje ako výraznú ujmu. Z vyššie uvedeného dôvodu
nebolo možné, aby zamestnávateľ včas zamedzil prípadný vznik takejto ujmy alebo aspoň obmedzil jej
rozsah. Podľa zásady, ktorá je spoločná právnym systémom členských štátov, musí totiž poškodená

osoba pod hrozbou toho, že sama bude musia znášať škodu, vyvinúť primerané úsilie, aby obmedzila
rozsah škody (rozsudky Mulder a i / Rada a komisia, C-104/89 a C-

58. Žalobca je zaradený v zmenovej službe ako je uvedené v jeho personálnom rozhodnutí (oznámení
o sume a zložení služobného platu). Čl. 3 ods. 1 Pokynu prezidenta Hasičského a záchranného zboru

o vnútornej organizácii Hasičského a záchranného zboru na operatívno - technickom úseku č. 35/2012
v znení neskorších predpisov stanovuje začiatok výkonu služby žalobcu na úseku požiarnej ochrany
od 07:00 hod. do 07:00 hod. nasledujúceho dňa. Z tohto ustanovenia ako aj z § 86 ods. 2 zákona
č. 315/2001 Z. z. vyplýva, že príslušníci zaradení na tomto úseku vykonávajú svoje služobné činnosti
nerovnomerne v 24 hodinových cykloch, pričom ide o výkon služobných činností a na výkon služby

nadväzuje bezprostredne služobná pohotovosť upravená v § 92 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. Počas
tejto pohotovosti sú príslušníci fyzicky prítomní v mieste výkonu štátnej služby, ale tento čas je určený
na oddych a odpočinok. V prípade prerušenia pohotovosti (to znamená až v prípade nutného zásahu
príslušníkov Hasičského a záchranného zboru) sa aplikuje § 91 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. a vzniká
príslušníkom Hasičského a záchranného zboru nárok na nadčas. Z vyššie uvedeného teda jednoznačne

vyplýva, že pre bezpečnosť občanov na úseku požiarnej ochrany je potrebné, aby bola na tento účel
zabezpečená 24 hodinová služba, 7 dní v týždni počas celého roka a teda príslušníci Hasičského a
záchranného zboru musia byť k dispozícii od 07:00 hod. do 07:00 hod. nasledujúceho dňa. Pričom
však ale aj počas služobnej pohotovosti v mieste výkonu štátnej služby majú určený čas na oddycha odpočinok. Počas služobnej pohotovosti sa môže príslušník venovať aj inej činnosti ako práci, ktorú
vykonáva len na základe pokynu zamestnávateľa. Príslušníkovi patrí aj odmena za to, že v prípade
potreby je k dispozícii. Z vymedzeného charakteru času služobnej pohotovosti žalovaný má za to, že

nemožno služobnú pohotovosť započítavať do odpracovaného služobného času.

59. Podľa čl. 3 ods. 2 Pokynu riaditeľa Krajského riaditeľstva Hasičského a záchranného zboru v Banskej
Bystrici č. 28/2021 o vedení dokumentácie výkonu štátnej služby pre spracovanie služobných príjmov
príslušníkov a o vedení dokumentácie výkonu práce pre spracovanie platov zamestnancov sa „rozvrh

spracúva tak, aby s ním bol príslušník oboznámený minimálne tri dni pred začiatkom kalendárneho
mesiaca. V prípade, ak príslušníka nie je možné oboznámiť s rozvrhom osobne, oboznámenie sa
vykoná telefonicky prostredníctvom nahrávanej telefonickej linky, pričom príslušník dodatočne potvrdí
oboznámenie svojim podpisom s uvedením dátumu podpísania na vytlačenom rozvrhu. Vo výnimočných
prípadoch môže nadriadený určiť nástup na výkon štátnej služby aj v čase kratšom ako tri dni pred
plánovaným nástupom na vykonávanie štátnej služby, pričom podmienky na oboznámenie príslušníka

sa vzťahujú primerane.“ Z uvedeného vyplýva, že s plánmi služieb bol žalobca vždy riadne oboznámený
a s ich plánovaním súhlasil. Z rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-742/19 (bod
98) vyplýva, že článok 2 smernice sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni tomu, aby sa doba,
ktorú príslušník strávi zdržiavaním sa na svojom útvare počas služobnej pohotovosti bezprostredne
nadväzujúcej na vykonávanie štátnej služby v rámci rozvrhnutia služobného času, pričom nevykonáva

skutočnú prácu, odmeňovala iným spôsobom ako doba štátnej služby, počas ktorej tento príslušník plní
služobné úlohy. Vzhľadom na uvedené má žalovaný za to, že žalobca, z hľadiska odmeny vyplatenej v
predmetnom období za vykonanú štátnu službu, nebol na svojich právach ukrátený.

60. Žalovaný uvádza, že podľa § 13 ods. 1 a ods. 2 Občianskeho zákonníka, cit.: ,,Fyzická osoba

má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jeho
osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov a aby mu bolo dané primerané zadosťučinenie.
Pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa odseku 1 najmä preto, že bola v značnej
miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jeho vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo
na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.“. Žalovaný podotýka, že samotný žalobca ani netvrdí

v žalobe, že by tento zásah sa negatívne odrazil napr. v medziľudských vzťahoch či to, že by mal
negatívny dopad na jeho zdravotný stav. Žalobca v žalobe žiadnym spôsobom nepreukázal, že by mu
vznikol nárok na náhradu škody. Žalovaný opakovane uvádza, že žalobca nemusí byť bdelý a aktívny
počas celej dĺžky trvania služobnej pohotovosti a napriek tomu mu zamestnávateľ vypláca dohodnutú
odmenu za takto strávený čas, t. j. nielen za vykonanú prácu, ale aj za takúto neaktívnu časť práce,

ktorou mu zamestnávateľ kompenzuje to, že v prípade potreby (zásahu) bude k dispozícii. Zákon č.
315/2001 Z. z. v § 88 ods. 1 stanovuje, že služobný úrad je povinný rozvrhnúť služobný čas tak, aby
príslušník mal medzi koncom služobného dňa a začiatkom nasledujúceho služobného dňa nepretržitý
odpočinok aspoň 12 hodín a raz za týždeň nepretržitý odpočinok v trvaní aspoň 32 hodín a podľa § 89
ods. 1 je služobný úrad povinný rozvrhnúť služobný čas tak, aby všetci príslušníci mali raz týždenne

dva po sebe nasledujúce dni nepretržitého odpočinku, ktoré musia pripadať na piatok a sobotu alebo
sobotu a nedeľu, alebo na nedeľu a pondelok. Zároveň z Kolektívnych zmlúv vyplývajú pre príslušníkov
Hasičského a záchranného zboru viaceré výhody medzi ktoré patrí aj zvýšenie dovolenky nad rozsah
ustanovený zákonom č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce v znení neskorších predpisov. Vymenovali
sme len niektoré z prostriedkov ochrany, ktoré zákon a Kolektívne zmluvy garantujú príslušníkom

Hasičského a záchranného zboru a ktoré poskytujú dostatočný priestor pre odpočinok príslušníkov a
pre venovanie sa ich rodinnému životu. Žalovaný uvádza k spôsobu a výpočtu výšky náhrady škody
vypočítanej žalobcom v žalobe, že cit.: „Vychádzajúc tak z určenia výšky nemajetkovej ujmy ako
rozdielu náhrady uvedenej v § 122 ods. 1 ZoHaZZ (15% alebo 30% peňažnej náhrady z prináležiacej
hodinovej odmeny za príslušný kalendárny mesiac príslušného kalendárneho roku) a peňažnej náhrady

uvedenej v § 122 ods. 2 písm. a) ZoHaZZ (vo výške 50% z prináležiacej hodinovej odmeny za príslušný
kalendárny mesiac príslušného kalendárneho roku) je v prípade odpracovanej služobnej pohotovosti
počas pracovných dní možné určiť výšku nemajetkovej ujmy ako súčin počtu odpracovaných hodín
určenej služobnej pohotovosti podľa § 92 ods. 1 ZoHaZZ za príslušný kalendárny mesiac príslušného
kalendárneho roku a sumy zodpovedajúcej 35% peňažnej náhrady z prináležiacej hodinovej odmeny za

príslušný kalendárny mesiac príslušného kalendárneho roku (50% - 15%) a v prípade určenej služobnej
pohotovostiodpracovanejvčasepracovnéhopokojaakosúčinodpracovanýchhodínvčasepracovného
pokoja a sumy zodpovedajúcej 20% peňažnej náhrady z prináležiacej hodinovej sadzby za príslušný
kalendárny mesiac príslušného kalendárneho roku (50% - 30%). Uvedeným spôsobom stanovená atouto žalobou uplatňovaná primeraná náhrada škody teda predstavuje rozdiel medzi výškou náhrady
pri nariadenej služobnej pohotovosti (50% zo sumy príslušnej časti služobného platu podľa § 122 ods.
2 písm. a) ZoHaZZ) a výškou náhrady za určenú služobnú pohotovosť (15% zo sumy príslušnej časti

služobného platu podľa § 122 ods. 1 ZoHaZZ a 30% z tejto sumy ak ide o deň služobného pokoja),
t.j. vo výške zodpovedajúcej 35%, resp. 20% zo sumy, ktorá je príslušnou časťou môjho služobného
platu (50% - 15% = 35%, a v prípade ak ide o deň služobného pokoja 50% - 30% = 20%). Som
presvedčený, že takýto spôsob výpočtu náhrady škody spĺňa odškodňovaciu úlohu, je v súlade s
vyššie uvedenou judikatúrou Súdneho dvora a zároveň spĺňa aj požiadavku primeranosti, pričom nie

je sumou neprimerane vysokou.“, avšak predmetom súdneho konania, ktorý si žalobca uplatňuje a
ktorého sa žalobca domáha je práve nárok označený žalobcom ako nárok na náhradu škody, ktorý mal
vzniknúť žalobcovi v dôsledku porušenia práva Európskej únie k jeho ujme, a to v dôsledku nesprávneho
prebratia Smernice 2003/88/ES do právneho poriadku Slovenskej republiky. Vzhľadom na takýto vyššie
uvedený spôsob výpočtu výšky náhrady škody, má žalovaný za to, že žalobcom uplatňovaný nárok skôr
predstavuje mzdový nárok.

61. V tejto súvislosti má žalovaný rovnako za to, že tabuľky v žalobe nemožno považovať za dôkaz,
ktorý by preukazoval výšku nemajetkovej ujmy, nakoľko výpočet žalobcu je veľmi mätúci a predstavuje
teda skôr výpočet odškodnenia vo forme vyplatenia peňažnej náhrady škody formou doplatku podľa
ustanovení zákona č. 315/2001 Z. z. V tomto prípade treba podotknúť, ak žalobca postupuje vo

výpočte „nemajetkovej ujmy“ podľa zákona č. 315/2001 Z. z., žalobca žiada akési odškodnenie vo
forme vyplatenia peňažnej náhrady škody vo forme doplatku (mzdový nárok) a nie nemajetkovú
ujmu. Na podporu svojich tvrdení žalovaný uvádza, že v obdobnom spore Okresný súd Michalovce v
rozsudku sp. zn. 7C/1/2022 zo dňa 02.11.2022 uviedol, že cit.: „K žalobcom uplatnenej výške škody
súd považuje za potrebné predovšetkým uviesť, že výpočet jej výšky, na základe ktorého si žalobca

žalovanúsumuuplatnil,jemätúcivzhľadomnapovahuuplatnenéhonároku(vychádzajúczodôvodnenia
žalobného petitu), pretože žalobca neuplatnil na súde mzdový nárok. Akékoľvek matematické výpočty
vychádzajúce z výšky mzdy, resp. doplatku peňažnej náhrady, preto neboli pre súd vodidlom pre
stanovenie výšky nároku.“ Podstatou Smernice je priznať práva v dôsledku prekročenia priemerného
48 hodinového týždenného pracovného času, žalobca však tvrdí, že požaduje náhradu škody za všetky

odslúženéhodinyslužobnejpohotovosti,ajkeďjezrejmé,žekvznikunemajetkovejujmypodľaSmernice
môže dôjsť len prekročením 48 hodinového týždenného limitu, a teda nie každou hodinou odslúženej
pohotovosti.ŽalobcatedaneodvodzujesvojnárokzporušeniaSmernice,alepodľajehonedostatočného
ohodnotenia služobnej pohotovosti. Nemajetková ujma žalobcovi však mohla vzniknúť až konkrétnym
porušením ustanovení predmetnej Smernice a len v rozsahu tohto porušenia. Žalobca si uplatnil mzdový

nárok vydávajúc ho za nemajetkovú ujmu vzniknutú v dôsledku údajného porušenia Smernice.

62. Žalovaný ďalej na podporu svojich tvrdení poukazuje na odôvodnenie rozsudku Okresného súdu
Liptovský Mikuláš sp. zn. 21C/60/2022 zo dňa 02.02.2023, v dôsledku ktorého bola žaloba zamietnutá
a to z dôvodu neunesenia dôkazného bremena žalobcu. V predmetnom rozsudku sa uvádza, cit.:

„Preskúmaním súd zistil, že napriek tomu, že žaloba obsahuje rozsiahly právny rozbor a judikatúru
Európskej únie, túto teóriu neaplikuje na danú vec. Žalobca vôbec neuviedol v ktorom období malo dôjsť
kporušeniujehopráv,nakoľkojednoznačnýčasovýúdajžalobcaneuviedolvpriebehuceléhokonania.K
žalobe žalobca predložil evidenciu týždennej dochádzky za obdobie apríl 2019 až február 2022. Konanie
na súde sa začalo dňa 25. 04. 2022, kedy súdu bola doručená žaloba (§ 156 CSP), pričom právny

zástupca žalobcu na pojednávaní dňa 02. 02. 2023 uviedol, že „žaloba sa týka obdobia posledných
3 rokov“. Odhliadnuc od toho, že predložená listina o týždennej dochádzke nie je zrozumiteľná bez
bližšieho vysvetlenia, žalobca nemohol nahradiť skutkové tvrdenia odkazom na túto listinu. Je totiž
vylúčené, aby súd nahrádzal skutkové tvrdenia žalobcu tým spôsobom, že z predloženej listiny bude
zisťovať kedy a koľko hodín odpracoval, či a v ktorom období došlo k prekročeniu 48 hodinového

týždenného pracovného času. Z podaní žalovaného a aj zo samotnej výpovede žalobcu vyplýva, že
plán služieb má určený vopred, ale skutočný výkon sa zisťuje až po uplynutí toho ktorého mesiaca.
V prípade, že sa počas nariadenej služobnej pohotovosti vyskytne zásah, práca hasiča počas tohto
zásahu posudzuje ako výkon štátnej služby nadčas (§ 122 ods. 3 zákona). Potom bez ohľadu na to, či
pracovná pohotovosť „určená alebo nariadená“ hasiča na pracovisku je potrebné považovať za súčasť

jeho pracovného času v zmysle Smernice 2003/88/ES vrátane judikatúry, citovanej žalobcom, súd pre
nedostatok skutkových tvrdení nemohol dospieť k záveru či, kedy a v akom rozsahu bola zo strany
zamestnávateľa žalobcu porušovaný článok 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES.“ Z vyššie uvedeného
citovaného odôvodnenia rozsudku vyplýva, že ani žalobca v tomto prípade nepreukázal, kedy a v akomrozsahu pracoval nad limit 48 hodinového týždenného pracovného času vyplývajúceho zo Smernice
a taktiež žiadnym spôsobom žalobca nepreukázal aká ujma žalobcovi v dôsledku toho mala vzniknúť.
Žalovaný opätovne zdôrazňuje, že predmetom žalobcom podanej žaloby nie je porušenie Smernice, ale

jednoznačne mzdový nárok, nakoľko žalobca podanou žalobou požaduje doplatiť rozdiel vo vyplácanej
mzde počas služobnej pohotovosti. Žalobca teda vydávaním svojho nároku za nemajetkovú ujmu
údajne vzniknutú porušením Smernice maskuje svoje mzdové nároky. Z uvedeného dôvodu žalovaný
nie je pasívne vecne legitimovaný subjekt, nakoľko mzdových nárokov je možné domáhať sa len
od žalobcovho služobného úradu, ktorým je Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky a nie žalovaný

Slovenská republika, v mene ktorej koná Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky. Predmetom tohto
konania nie je doplatenie mzdy za služobnú pohotovosť. Žalobca však sám výslovne uvádza, že
požaduje doplatenie celej ním odslúženej služobnej pohotovosti, nakoľko tá je odmeňovaná iným
spôsobom. Nejde teda o nárok vychádzajúci z ustanovení predmetnej Smernice, ktorej cieľom je
neprekročenie priemerného týždenného pracovného času pracovníka v rozsahu 48 hodín. Žalobca
konkrétne porušenie Smernice nepovažuje za podstatné, neupresňuje kedy k nemu presne malo dôjsť

a v akom rozsahu, ale požaduje ním nepreukázanú „nemajetkovú ujmu“ mechanicky vypočítanú ako
rozdiel v odmene za pohotovosť a riadnu službu, a to za všetky odslúžené hodiny služobnej pohotovosti,
nielen nad limit stanovený Smernicou. Žalobca si teda uplatňuje mzdový nárok od pasívne vecne
nelegitimovaného subjektu.

63. Ďalej na podporu svojich tvrdení žalovaný dáva do pozornosti súdu obdobný spor, pri ktorom
Okresný súd Zvolen v rozsudku č.k. 15C/16/2021-307 zo dňa 29.10.2021, uvedený postup žalobcu pri
výpočte nemajetkovej ujmy bol žalobcovi vytknutý ako špekulatívny a nekorektný a Okresný súd Zvolen
v predmetnom rozsudku konštatoval nasledovné, cit.:
„V tejto súvislosti súd konštatuje, že žalobca si pri odôvodnení výšky nároku v priebehu sporu odporoval.

Na jednej strane v žalobe (na č.l. 10 p.v.a tiež č.l. 9) uviedol, že „Hodiny, ktoré som odpracoval nad limit
maximálnehopriemernéhotýždennéhopracovnéhočasujemožnéanalogickyposúdiťakoodpracovanie
mimo rozvrhnutia služobného času....“, na druhej strane v replike (č.l.213 p.v.) už uvádza, že „podanou
žalobou sa domáham náhrady škody vo forme nemajetkovej ujmy podľa počtu hodín odslúženej
pohotovosti, ktoré som reálne odslúžil a ktoré mi neboli započítané do služobného (pracovného) času.

Nežalujem teda nemajetkovú ujmu vyčíslenú za presný počet hodín odpracovaných nad 48 hodín
týždenne..“ V ďalšej časti repliky (č.l.215) sa však žalobca opäť vracia ku koncepcii, že mu nemajetková
ujma vznikla v dôsledku straty odpočinku, (čo sa prejavilo aj v porušení práva na ochranu súkromného
rodinného života a práva na ochranu zdravia), pričom tieto práva boli porušené v dôsledku skutočnosti,
že musel tráviť neprimerane dlhý čas v práci, ktorý čas, ak by nebolo porušované ust. čl. 6 písm.

b/ predmetnej smernice, mohol tráviť so svojou rodinou, venovať ho svojim záľubám, blízkym, alebo
inak podľa rozhodnutia (č.l.216). Strata odpočinku a neprimerane dlhý čas v práci nepochybne súvisí
s porušením Smernice 2003/88/ES, t.j. s hodinami nad limit maximálneho priemerného týždenného
pracovného času a nie s hodinami odslúženými v rámci limitu maximálneho priemerného týždenného
pracovného času, ktorý ešte porušením Smernice a tak ani porušením práv žalobcu nemôže byť. Koniec

koncov to tvrdil aj samotný žalobca, keď v replike odkazoval na judikatúru Súdneho dvora, podľa
ktorej treba pod škodou rozumieť škodu, ktorá vznikla žalobcovi v dôsledku straty času odpočinku,
na ktorý by mal nárok, ak by bol maximálny týždenný pracovný čas upravený v čl. 6 ods.1 smernice
rešpektovaný (bod 59 rozsudku vo veci Günter Fu?). Posúdením žalobcom zvoleného spôsobu výpočtu
výšky náhrady nemajetkovej ujmy a z vykonaného dokazovania listinnými dôkazmi (č.l. 11p.v. - 13) súd

zistil, že žalobca pri výpočte výšky náhrady nemajetkovej ujmy nepostupoval korektne, nakoľko výšku
náhrady nemajetkovej ujmy priamo odvíjal od celkového počtu odslúžených hodín pohotovosti v tom-
ktorom mesiaci, na ktorý počet hodín súčasne potom naviazal požadovaný doplatok (20 % resp. 35 %
za každú hodinu) a teda výšku náhrady neodvíjal od počtu (len) tých hodín pohotovosti, ktoré odslúžil
nad limit 48 - hodinového priemerného týždenného pracovného času. Žalobca tvrdil, že celkovo za

rozhodné obdobie (marec 2018 - marec 2021) odpracoval 1 597,97 hodín služobnej pohotovosti, ktorá
mu nebola započítaná do pracovného času a po prepočte na eurá to potom predstavuje náhradu škody
vo výške zaokrúhlene 3,14 Eur za každú jednu hodinu, ktorú musel v rozpore so smernicou stráviť v
práci a nemohol ju venovať svojej rodine, priateľom, osobným záľubám, regenerácii, či odpočinku. Je
presvedčený, že náhrada zodpovedajúca sume 3,14 Eur za každú hodinu porušovania jeho základných

práv je z hľadiska elementárnej spravodlivosti sumou minimálne primeranou. Takýto spôsob výpočtu
výšky náhrady nemajetkovej ujmy sa súdu javí až ako špekulatívny a účelový, nakoľko nie každá hodina
odslúženej pohotovosti je porušovaním čl. 6 Smernice 2003/88/ES a teda porušením jeho základných
práv - žalobcovi mohla ujma vzniknúť len v priamej príčinnej súvislosti s prekročením hranice 48-hodinového priemerného týždenného pracovného času, zakotveného v čl. 6 Smernice 2003/88/ES, čo
znamená, že (1.) v tom-ktorom mesiaci musel celkový počet žalobcom odslúžených hodín (a) služieb
a súčasne (b) pohotovosti (tak určenej ako aj nariadenej) kumulatívne presiahnuť počet 212,5714

hodín pri 31 dňoch v mesiaci, resp. 205,7143 hodín pri 30 dňoch v mesiaci, resp. 192 hodín pri 28
dňoch v mesiaci, resp. 198,8571 hodín pri 29 dňoch v mesiaci a (2.) ujma mohla žalobcovi vzniknúť
len v rozsahu prekročenia (konkrétneho počtu hodín) predmetných maximálnych limitov odslúžených
hodín. Z predložených listinných dôkazov vyplýva, že (a) za niektoré mesiace (03,2018, 04/2018,
06/2018, 11/2018, 12/2018, 02/2019, 05/2019, 06/2019, 11/2019, 12/2019, 03/2020, 06/2020 a 03/2021)

žalobca celkovo neodpracoval (spolu v rámci služieb a pohotovosti) ani len maximálny počet hodín v
danom mesiaci, ak sa mal zachovať 48- hodinový priemerný týždenný pracovný čas a teda mu ujma
za daný mesiac (ani pri splatnosti mzdy v nasledovnom mesiaci) vzniknúť nemohla a (b) za ostatné
mesiace síce žalobca celkovo odpracoval (v rámci služieb a pohotovosti) spolu počet hodín prekračujúci
maximálnypočethodínvdanommesiaci,aksamalzachovať48-hodinovýpriemernýtýždennýpracovný
čas, avšak nie všetky žalobcom uplatnené hodiny pohotovosti sú súčasne prekročením maximálneho

počtu hodín v danom mesiaci, ak sa mal zachovať 48- hodinový priemerný týždenný pracovný čas,
ale len konkrétna časť z týchto hodín. Sumarizujúc vyššie uvedené súd konštatuje, že žalobca pri
odôvodnení primeranosti výšky požadovanej náhrady nemajetkovej ujmy neuviedol korektný spôsob
výpočtu, nakoľko nie všetok čas žalobcom odslúženej pohotovosti 1 597,97 hodín za rozhodné obdobie
(03/2018-03/2021) bol súčasne v tomto rozsahu (1 597,97 hodín) časom, za ktorý žalobcovi vznikla

ujma pre nedodržanie maximálneho 48-hodinového priemerného týždenného času v zmysle čl. 6 písm.
b) predmetnej smernice . Ako súd už podrobne uviedol vyššie, (a) za niektoré mesiace žalobca celkovo
neodpracoval (v rámci služieb a pohotovosti) ani len maximálny počet hodín v danom mesiaci, ak sa
mal zachovať 48- hodinový priemerný týždenný pracovný čas a teda mu ujma za daný mesiac (ani pri
splatnostimzdyvnasledovnommesiaci)vzniknúťnemohlaa(b)zaostatnémesiacenievšetkyžalobcom

uplatnené hodiny pohotovosti sú súčasne prekročením maximálneho počtu hodín v danom mesiaci,
ak sa mal zachovať 48- hodinový priemerný týždenný pracovný čas, ale len konkrétna časť z týchto
hodín. Za rozhodné obdobie (marec 2018 - marec 2021), celkový maximálny fond pracovného času
(vrátane pohotovosti), ak sa mal zachovať 48- hodinový priemerný týždenný pracovný čas, mohol byť
maximálne 7 728 hodín. Za toto rozhodné obdobie pritom žalobca odslúžil spolu 8 141,30 hodín (vrátane

pohotovosti). Z uvedeného vyplýva, že celkovo za rozhodné obdobie žalobca odslúžil nad maximálny
limit (počet) hodín 413,30 hodín a nie celá masa 1 597,97 odslúžených hodín pohotovosti (ako tvrdil
žalobca) zakladá jeho nárok požadovať náhradu nemajetkovej ujmy. Posúdením každého jednotlivého
obdobia, tak ako súd podrobne skôr uviedol, vychádzajúc zo samotného žalobcom zvoleného princípu
pre odôvodnenie primeranosti výšky ním požadovanej náhrady nemajetkovej ujmy, potom celkom

vychádza ako správna (primeraná) suma nie suma 5 029,42 Eur (ku ktorej dospel výpočtami žalobca),
ale len suma 1 907,88 Eur. Pokiaľ žalobca uviedol, že si takto v podstate uplatňuje len 2,82 Eur za
hodinu pohotovosti, súd konštatuje, že v konečnom dôsledku súdom priznaná čiastka predstavuje až
4,62 Eur za hodinu pohotovosti, avšak len čo sa týka počtu 413,30 hodín pohotovosti odslúžených
nad limit 48-hodinového priemerného týždenného času, pri ktorých už došlo k porušeniu čl. 6 písm. b)

Smernice. V kontexte všetkých uvedených skutočností, najmä pokiaľ ide o dĺžku (kontinuálne niekoľko
rokov) porušovania práva žalobcu na primeraný odpočinok a jeho práva na súkromný život, ako aj jeho
práva na ochranu zdravia pri práci, súd takúto priznanú výšku (1 907,88 Eur) náhrady nemajetkovej
ujmy považuje za primeranú, napĺňajúcu účel sledovaný aj ust. § 13 Obč. Z.. Priznaná náhrada je podľa
názorusúdudostatočnevysoká,abymohlasplniťúlohuodškodňovaciu(anielensymbolickú)anadruhej

strane nie je ani neprimerane vysoká ani likvidačná pre žalovaného. Súd preto žalobcovi priznal nárok
len vo výške 1 907,88 Eur (výrok I.) a v prevyšujúcej časti súd žalobu zamietol (výrok II.).“ Žalovaný
považuje žalobu žalobcu za nekonkrétnu a zmätočnú, nakoľko žalovanému nie je jasné, čoho sa žalobca
podanou žalobou domáha.

64. Žalovaný touto cestou namieta aj spôsob výpočtu priemerného týždenného pracovného času počas
žalovaného obdobia zo strany žalobcu. Žalobca na strane 5 žaloby uvádza, že jeho priemerný týždenný
pracovný čas počas celého žalovaného obdobia dosiahol
50,70 hodín týždenne. Následne žalobca v žalobe na stranách 29 až 32 špecifikuje priemerný týždenný
pracovný čas za každý jeden kalendárny rok (za rok 2020 uvádza 51,62 hodín, za rok 2021 uvádza 49,27

hodín, za rok 2022 uvádza 51,07 hodín a za rok 2023 uvádza 50,83 hodín). V tejto súvislosti žalovaný
uvádza, že článok 16 Smernice 2003/88/ES umožňuje pre účely uplatňovania článku 6 (maximálny
týždenný pracovný čas) stanoviť referenčné obdobie v maximálnej dĺžke 4 mesiace. Žalovaný poukazuje
na skutočnosť, že žalobca si pri svojich výpočtoch stanovil dlhšie referenčné obdobie (teda za každýkalendárny rok, t. j. referenčné obdobia v trvaní až 12 mesiacov), čo je v rozpore so Smernicou 2003/88/
ES. Z uvedeného dôvodu žalovaný považuje žalobcom predložené údaje o priemernom týždennom
pracovnom čase za irelevantné. Nakoľko žalobca pri stanovení priemerného týždenného pracovného

času nezohľadnil predmetné ustanovenie Smernice, jeho výpočty sú zavádzajúce. Z uvedeného dôvodu
žalovaný súdu navrhuje, aby na žalobcom predložené údaje týkajúce sa priemerného týždenného
pracovného času neprihliadal. Pre úplnosť žalovaný uvádza, že dôkazné bremeno je v tejto súvislosti
na strane žalobcu.

65. Žalobca ďalej opiera svoju žalobu aj o Rozsudok Súdneho dvora vo veci Günter Fuß, pričom
tvrdí, že ide o skutkovo a právne identickú vec, aká je predmetom tohto sporu. S týmto tvrdením
však nemôžeme súhlasiť, nakoľko v danom prípade išlo o mestského hasiča, ktorého výkon služby sa
značne odlišuje od príslušníka Hasičského a záchranného zboru, ktorého zriaďovateľom je štát, pričom
príslušníci Hasičského a záchranného zboru požívajú rozsiahle výhody a osobitný systém sociálneho
zabezpečenia. Ohľadom formy a spôsobu výpočtu náhrady škody, Súdny dvor v rozhodnutí C- 429/09

G. Fuß uviedol veľmi jasne, cit.: „Smernica 2003/88 neobsahuje nijaké ustanovenie týkajúce sa náhrady
škody vzniknutej porušením jej ustanovení. V prípade neexistencie ustanovení práva Únie v danej
oblasti je na vnútroštátnom práve dotknutého členského štátu, aby pri rešpektovaní zásad rovnocennosti
a efektivity jednak určilo, či škoda vzniknutá pracovníkovi, ako je G. Fuß vo veci samej, v dôsledku
porušenia právnej normy Únie, musí byť nahradená udelením dodatočného náhradného voľna alebo

finančným odškodnením a jednak definovalo pravidlá týkajúce sa spôsobu výpočtu tejto náhrady.“
Žalovaný si v tejto súvislosti dovoľuje poukázať na rozhodnutie Okresného súdu Stará Ľubovňa č. k.
8C/25/2017-216 zo dňa 23.12.2019 v rovnakej právnej veci, potvrdeného rozhodnutím odvolacieho
súdu, a to rozsudkom Krajského súdu v Prešove č. k. 15Co/6/2020- 313 zo dňa 24.11.2020.

66. V neposlednom rade žalovaný upozorňuje na to, že žalobca pri vzniku služobného pomeru
akceptoval všetky podmienky, ktoré sa vzťahujú na výkon štátnej služby príslušníka Hasičského a
záchranného zboru v zmysle zákona č. 315/2001 Z. z. S plánovaným rozvrhom služobného času
bol žalobca vždy oboznámený v súlade s § 86 ods. 4 zákona č. 315/2001 Z. z., čo potvrdzoval
svojim podpisom. Rovnako bol žalobca vždy riadne oboznámený so všetkými internými predpismi a

Kolektívnymi zmluvami a to aj s tými, ktoré upravujú rozsah výkonu služby. Žalobca uvádza, že požaduje
náhradu škody za obdobie od januára 2020 do decembra 2023, avšak na základe vyššie uvedeného je
zrejmé,žežalobcavedelovšetkýchpodmienkachvýkonuslužbyazatotoobdobienedošloktomu,žeby
tieto podmienky namietal, a ani nikdy nepožiadal o ich vysvetlenie a ani iným spôsobom sa nedomáhal
svojich práv, a rovnako nikdy neprišlo zo strany žalobcu k námietkam, ako sú jeho služby plánované.

Rovnako žalobca nevyužil svoje právo v zmysle § 69 ods. 1 písm. g) zákona č. 315/2001 Z. z., podľa
ktorého príslušník má právo podávať sťažnosti vo veciach vykonávania štátnej služby služobnému úradu
ak predpokladá, že jeho práva podľa tohto zákona, ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov
a služobných predpisov sú alebo boli vo veciach vykonávania štátnej služby porušené; to neplatí, ak boli
práva porušené rozhodnutím podľa tohto zákona a je možné proti takému rozhodnutiu podať opravný

prostriedok; v takom prípade sa podanie neposudzuje ako sťažnosť.

67. Určenie prípadnej výšky náhrady nemajetkovej ujmy je na zvážení súdu, avšak žalovaný podotýka,
ževýškunemajetkovejujmy,ktorúžalobcapožadujevovýške6.423,72Eur,žalovanýpovažujezazjavne
neprimeranú, a to aj s porovnaním výšky náhrad, ktorá je priznávaná obetiam trestných činov, ktorých

ujma je v porovnaní s údajnou ujmou žalobcu podľa nášho názoru neporovnateľne vyššia. V zmysle
judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva náhrada nemajetkovej ujmy musí byť rozumne primeraná
utrpenej ujme na povesti (napr. Tolstoy Miloslavsky v. Spojené kráľovstvo), pričom pri určovaní výšky
náhrady ujmy treba vychádzať z dôkazov preukazujúcich výšku ujmy (napr. Flux v. Moldavsko, Steel a
Morris v. Spojené kráľovstvo). Okrem toho Európsky súd pre ľudské práva vyjadril názor, podľa ktorého

výška náhrady v konkrétnom prípade musí zohľadňovať výšku náhrady priznávanú vnútroštátnymi
súdmi v iných prípadoch týkajúcich sa poškodenia dobrej povesti (napr. Público-Comunicacáo Social,
S. A. v. Portugalsko). Napokon Európsky súd pre ľudské práva zdôrazňuje, že pri určovaní výšky
náhrady za porušenie osobnostných práv musí byť zohľadnená výška náhrady, ktorá je priznávaná za
telesné zranenia alebo ktorá je priznávaná obetiam násilných činov, pričom náhrada za porušenie iných

osobnostnýchprávbynemalabezexistenciezávažnýchadostatočnýchdôvodovprevyšovaťmaximálnu
výšku náhrady priznávanú za telesné zranenia alebo násilné činy (napr. Iltalehti a Karhuvaara v. Fínsko).68. Na podporu svojich tvrdení žalovaný ďalej uvádza v obdobnej veci rozsudok Okresného súdu
Žiar nad Hronom sp. zn. 19C/23/2022-86 zo dňa 10.11.2022, v ktorom samotný súd konštatoval, že:
„Pri stanovení výšky nemajetkovej ujmy súd vychádzal zo svojej rozhodovacej činnosti v obdobných

prípadoch, keď postupom podľa § 13 a nasl. Občianskeho zákonníka určoval na základe svojej
úvahy nemajetkovú ujmu, napríklad v konaniach týkajúcich sa nesprávneho úradného postupu, či
nesprávneho úradného rozhodnutia orgánov verejnej moci, či v konaniach o náhradu nemajetkovej ujmy
pri zásahu do práva žalobcu na rodinný život dopravnou nehodou - teda napr. v konaní 19C/14/2020
týkajúcom sa nemajetkovej ujmy pri dopravnej nehode žalobcu (pri zohľadnení priznaných nárokov

SSU a bolestného), ktoré rozhodnutie bolo potvrdené Krajským súdom v Banskej Bystrici sp. zn.
11Co/26/2022-211 priznaná nemajetková ujma vo výške 1.000,- €; v konaní o nemajetkovú ujmu
spôsobenú nesprávnym úradným rozhodnutím, a to vedením nezákonného trestného stíhania voči
žalobcovi vo výške 8.000,- € v konaní 10C/27/2012-269 potvrdeným Krajským súdom v Banskej Bystrici
sp. zn. 12Co/391/2018-364; či v konaní o náhradu nemajetkovej ujmy z titulu úmrtia syna a brata
žalobcov priznaná vo výške 8.000,- € každému z nich právoplatným rozhodnutím tunajšieho súdu sp.

zn. 22C/15/2016 zo dňa 26.11.2020). Vo všetkých uvedených prípadoch súd priznával na základe svojej
úvahy sumu nemajetkovej ujmy, postupom podľa § 13 a nasl. Občianskeho zákonníka, pričom hodnotil
intenzitu zásahu do života dotknutých žalobcov, ako aj okolnosti, za ktorých došlo k danému zásahu.
S prihliadnutím na závažnosť situácií v konaniach o náhradu nemajetkovej ujmy pri úmrtí rodinného
príslušníka, či pri poškodení zdravia, alebo zásahu do života žalobcov v prípade niekoľkoročného

vedenia trestného konania na základe nesprávneho úradného postupu, či na základe nesprávneho
rozhodnutia, ktorých náhrady boli priznané vo vyššie uvedených výškach, súd dospel k záveru, že v
danom prípade je potrebné náhradu určiť primerane aj s ohľadom na vyššie uvedené súdne konania.“

69. Podľa uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 4 Cdo 19/2020, určenie výšky

nároku na náhradu nemajetkovej ujmy pritom nie je záležitosťou voľnej úvahy, ktorá nepodlieha
žiadnemu hodnoteniu, naopak jej základom je zistenie skutkových okolností, ktoré súdu umožnia úvahu
na určitom kvalitatívnom posúdení základných súvislostí aj v kontexte s ďalšími právnymi predpismi
upravujúcimi obdobnú problematiku. Hoci výšku nemajetkovej ujmy súd určuje voľnou úvahou, nemôže
ísť o úvahu nepreskúmateľnú, resp. o úvahu svojvoľnú. Žalobca ani do tohto momentu neodôvodnil

výšku požadovanej peňažnej náhrady, pretože neuviedol v čom tento „údajný neoprávnený“ zásah
spočíval. Nestačí totiž, aby zásah mohol vyvolať určitú reakciu, ale musí aj konkrétnu reakciu v živote
fyzickej osoby, čo v prípade žalobcu nie je žiadnym spôsobom preukázané. Chýbajúce skutkové tvrdenia
nie je možné nahradiť odvolávaním sa na rozhodovaciu činnosť iných súdoch v obdobných prípadoch.
Vzhľadom na to, že ide o osobnostné práva, je potrebné nemajetkovú ujmu posudzovať v každom

jednom prípade individuálne.

70. Žalovaný ďalej poukazuje na ustanovenie § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ktoré upravuje
podmienky, kedy má žalobca nárok na náhradu nemajetkovej ujmy. Žalovaný má za to, že žalobca, ako
anijehoprávnyzástupca,vkonanínepreukázalizásahdosúkromného,rodinnéhoživotačineoprávnený

zásah, ktorý by sa odrazil napr. v medziľudských vzťahoch, či nepriaznivosť zdravotného stavu v
príčinnej súvislosti s výkonom povolania v takej značnej miere, ktorá by odôvodňovala výšku náhrady
nemajetkovej ujmy, ktorú žalobca požaduje. Náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch môže súd podľa
§ 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka priznať len ako sekundárnu kompenzáciu vtedy, ak by iná náprava
nebola (vôbec) možná v zmysle § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka, resp. ak by sa takáto satisfakcia

nezdala postačujúca, avšak vždy len vtedy, ak bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby
alebo jej vážnosť v spoločnosti. Podmienkou priznania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch (t.j.
materiálnej satisfakcie) je vždy v závislosti na individuálnych okolnostiach daného prípadu existencie
závažnej ujmy, ktorú treba riadne a konkrétne preukázať. Žalovaný má za to, že tabuľky v žalobe
nemožno považovať za dôkaz, ktorý by preukazoval výšku ujmy (6.423,72 Eur), ktorú žalobca požaduje.

Je potrebné podotknúť, že dôkazné bremeno v sporovom konaní zaťažuje žalobcu a s ohľadom na
zásadu kontradiktórnosti je úlohou žalobcu, resp. jeho právneho zástupcu, pokiaľ je v konaní zastúpený,
označiť skutkové tvrdenia dôležité pre rozhodnutie v súlade s princípom hospodárnosti hneď na začiatku
konania. Žalovaný má za to, že žalobca ani do tohto momentu konania nepreukázal a ani riadne
neodôvodnil výšku ujmy, ktorá mala byť spôsobená žalobcovi. V konaní v podobe nemajetkovej ujmy

nesie žalobca bremeno tvrdenia v tom, a to tak, že žalovaný by spôsobil žalobcovi škodu, resp. zasiahol
do jeho osobnosti a že tento zásah bol objektívne spôsobilý privodiť ujmu na jeho právach, pričom
žalobca musí nielen uviesť (tvrdiť), ale aj preukázať aká ujma mu vznikla. Z tohto bremena tvrdenia
pre žalobcu vyplýva dôkazné bremeno preukázať skutočnosti svedčiace o existencii škody a zásahu.Keď sa žalobca domáha v zmysle žaloby náhrady nemajetkovej ujmy, žalobca musí na konkrétnych
skutkových okolnostiach preukázať, že zásah nielen mohol, ale aj skutočne vyvolal následnú reakciu
v jeho súkromnom živote, rodinnom prostredí, profesionálnej sfére, či v inom prostredí (rozsudok

Krajského súdu v Trnave sp. zn. 26Co/94/2020-515 zo dňa 30.06.2021).

71. Žalovaný ďalej na podporu svojho právneho názoru ohľadne priznania nároku na náhradu škody,
resp. nemajetkovej ujmy poukazuje na rozhodnutia súdnych autorít Slovenskej republiky. Krajský súd
v Žiline v bodoch 19 až 23 na stranách 6 až 8 odôvodnenia rozsudku sp. zn. 6Co/159/2019 zo dňa

27.05.2020 uviedol, že cit.: „ ... Podmienkou priznania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch je vždy
existencia závažnej ujmy6 ... Stanovenie výšky nemajetkovej ujmy nie je tak ponechané na ľubovôľu
súdu, ale musí byť založené na konkrétnych a preskúmateľných hľadiskách, ktoré musia vychádzať zo
skutkového stavu, na základe dokazovania vykonaného najmä na zisťovanie konkrétnych následkov
v jednotlivých oblastiach spoločenského života dotknutej osoby, v ktorom smere dôkazné bremeno
zaťažuje poškodeného.“ Krajský súd v Bratislave v bode 45 na stranách 18 a 19 odôvodnenia rozsudku

č.k.5Co/192/2019-310zodňa29.10.2019konštatoval,žecit.:„...preukázaniezásahudoosobnostných
práv, ktoré má za následok skutočne zníženie dôstojnosti alebo vážnosti dotknutej osoby v spoločnosti
v značnej miere zaťažuje postihnutú fyzickú osobu. Nemajetkovú ujmu možno priznať len v prípadoch,
kde došlo k zníženiu dôstojnosti fyzickej osoby alebo jej vážnosti v spoločnosti v značnej miere a kde
intenzita tohto zásahu nie je primerane napraviteľná inými právnymi prostriedkami. ... Bolo povinnosťou

žalobcu, ktorý mal v konaní dôkazné bremeno, preukázať vznik nároku na zaplatenie nemajetkovej ujmy
t. j. preukázať, že bola znížená dôstojnosť žalobcu a jeho vážnosť v spoločnosti a preukázať závažnosť
vzniknutej ujmy a závažnosť okolností, za ktorých došlo k porušeniu jeho práv. ... pri posudzovaní
intenzity zásahu je za určujúce hľadisko potrebné považovať charakter konania, v ktorom ujma vznikla,
keďže ujma vzniknutá v ne/sporovom konaní môže byť iná ako ujma vzniknutá v exekučnom konaní a

rovnako treba rozlišovať medzi konaním civilným, trestným či správnym a napokon treba vziať osobitne
na zreteľ aj predmet konania z hľadiska jeho významu pre stranu ... a ochrany akých práv či právom
chránených záujmov sa v ňom dovoláva, s prihliadnutím aj na jej osobné pomery či iné konkrétne
skutkové okolnosti každého individuálneho prípadu ... zvýšený význam predmetu konania pre osobu
poškodeného musí táto osoba v konaní nielen tvrdiť, ale aj spoľahlivo doložiť.“ V zmysle Nálezu

Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 288/2017 z 5. decembra 2017 „Pri určovaní sumy
nemajetkovej ujmy musia všeobecné súdy zároveň zohľadňovať svoju vlastnú rozhodovaciu činnosť a
teda v súlade s princípom rovnosti rozhodovať v porovnateľných veciach rovnako a v ich judikatúre by
tak mal existovať vzťah priamej úmernosti medzi závažnosťou ujmy a výškou priznanej náhrady“.

72. V prípade, ak sa súd prvej inštancie nestotožní s právnym názorom žalovaného, s právnym
názorom Okresného súdu Stará Ľubovňa v rozhodnutí č. k. 8C/25/2017-216 zo dňa 23.12.2019,
potvrdeného rozsudkom Krajského súdu v Prešove č. k. 15Co/6/2020-313 zo dňa 24.11.2020, žalovaný
namietaneprimeranúvýškupožadovanejškodyvzhľadomnarozhodovaniesúdovvobdobnýchveciach,
napr. rozhodnutie Okresného súdu Košice II sp. zn. 41Cpr 10/2018 zo dňa 12.12.2018, rozhodnutie

Okresného súdu Košice II sp. zn. 42Cpr 19/2018 zo dňa 18.12.2018, rozhodnutie Okresného súdu
Košice II sp. zn. 42Cpr 19/2018 zo dňa 18.12.2018, rozhodnutie Okresného súdu Košice II sp. zn.
18Cpr 5/2016 zo dňa 05.09.2018, rozhodnutie Okresného súdu Košice II sp. zn. 41Cpr 78/2017 zo dňa
18.01.2019, rozhodnutie Okresného súdu Košice I sp. zn. 10C 242/2016 zo dňa 26.10.2018, rozhodnutie
Okresného súdu Košice II, sp. zn. 11Cpr 19/2018 zo dňa 09.01.2019, rozhodnutie Okresného súdu

Košice II sp. zn. 11Cpr 12/2017 zo dňa 11.09.2019, rozhodnutie Okresného súdu Košice II sp. zn.
1C/50/2020 zo dňa 27.05.2021, rozhodnutie Okresného súdu Košice II sp. zn. 11Cpr/1/2020 zo dňa
20.09.2021, rozhodnutie Okresného súdu Košice II sp. zn. 29C/63/2017 zo dňa 20.09.2021, rozhodnutie
Okresného súdu Košice II sp. zn. 37Cpr/6/2016 zo dňa 29.11.2021 (priznaná suma vo výške 1.500,-
EUR), rozhodnutie Okresného súdu Košice II sp. zn. 41Cpr/35/2019 zo dňa 16.11.2020, rozhodnutie

OkresnéhosúduStaráĽubovňasp.zn.25C/29/2019zodňa24.11.2020(priznanásumavovýške1.200,-
EUR), rozhodnutie Okresného súdu Košice II sp. zn. 18C/34/2020 zo dňa 09.02.2022, rozhodnutie
Okresného súdu Košice II sp. zn. 18C/36/2020 zo dňa 09.02.2022, rozhodnutie Okresného súdu Košice
II sp. zn. 12C/58/2020 zo dňa 12.07.2020, rozhodnutie Okresného súdu Košice II sp. zn. 29C/58/2020 zo
dňa12.01.2022,rozhodnutieOkresnéhosúduRimavskáSobotasp.zn.13C/61/2022zodňa29.11.2022,

rozhodnutie Okresného súdu Žiar nad Hronom sp. zn. 19C/23/2022 zo dňa 10.11.2022 (priznaná suma
vo výške 1.000,- EUR). Priemerná výška doposiaľ priznanej škody vo vyššie uvedených obdobných
rozhodnutiach predstavuje sumu približne 1.000,- EUR až 2.500,- EUR.73.Žalovanýtaktiežpoukázalnaskutočnosť,žezpetituanizobsahužalobynevyplýva,žebysižalovaný
uplatňoval k žalovanej istine príslušenstvo. Vzhľadom na skutočnosť, že žalobca namieta nesprávnu
transpozíciu a aplikáciu smernice, žalovaný má za to, že túto má vykonať ústredný orgán štátnej správy.

Keďže skutočnosťou, ktorá zakladá uplatnené právo, je podľa žalobcu nesprávna transpozícia smernice,
ktorá patrí do pôsobnosti Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, je miestne príslušným súdom okresný
súd, v ktorého obvode má ústredný orgán štátnej správy zodpovedný za transpozíciu namietanej
smernice svoje sídlo. Keďže Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky ako orgán konajúci v mene
žalovaného má svoje sídlo v Bratislave, príslušným je Mestský súd Bratislava IV. Žalovaný preto navrhol,

aby bola vec podľa § 43 ods. 1 CSP postúpená na Mestský súd Bratislava IV. Vzhľadom na (i) námietku
pôsobnosti Smernice 2003/88/ES, (ii) námietku nedostatku splnenia procesných podmienok konania,
(iii) námietku premlčania, (iv) námietku nedôvodnosti žaloby, a (v) námietku miestnej nepríslušnosti,
žalovaný v súlade so zásadou hospodárnosti konania v zmysle čl. 8 CSP a čl. 17 CSP navrhol, aby sa
súd pred ďalším postupom v konaní vysporiadal s vyššie uvedenými námietkami žalovaného.

74. Žalobca vo vyjadrení doručenom súdu dňa 12.05.2024, prostredníctvom svojho právneho zástupcu
zotrval na podanej žalobe. Ďalej uviedol, že služobná pohotovosť u príslušníkov HaZZ s nerovnomerne
rozvrhnutýmslužobnýmčasomjerozdelenánaaktívnučasť(prácanadčas)vtrvaní16hodínaneaktívnu
časť v trvaní 8 hodín. Služobná pohotovosť je určovaná na čas nočných hodín, v prípade vyhlásenia
poplachu počas služobnej pohotovosti, kedy sú ako hasiči vysielaní na zásah, sa služobná pohotovosť

mení na prácu nadčas. Takto sa striedajú 3 hasičské smeny, t. j. každý tretí deň každá pracovná smena
odslúži 24 hod. po ktorých nasledujú 2 dni voľna. Každý príslušník tak v roku odpracuje v priemere 121,6
zmien(365dní/3).Služobnýčaspríslušníkaje40hod.týždenne.Nazákladekolektívnezmluvyvyššieho
stupňa pre príslušníkov hasičského a záchranného zboru pre roky 2021, 2022, 2023 je služobný čas
príslušníka 37,5 hodín týždenne.

75. V ďalších ustanoveniach § 86 až § 94 zákona o HaZZ vymedzuje pojmy nerovnomerné rozvrhnutie
služobného času, prestávky v štátnej službe, nepretržitý odpočinok medzi služobnými dňami, dĺžka
nepretržitého odpočinku v týždni, dni služobného pokoja, štátna služba nadčas, služobná pohotovosť
a dovolenka. Zo žiadneho ustanovenia zákona však nevyplýva, že by služobná pohotovosť hasičov

v mieste výkonu služby bola považovaná za súčasť ich služobného času a v skutočnosti sa tak čas
služobnej pohotovosti nezapočítava do pracovného času príslušníka HaZZ. Naopak, ustanovenia §
97 ZoHaZZ považujú za vykonávanie štátnej služby aj čas čerpania dovolenky, plateného služobného
voľna, náhradného voľna za štátnu službu nadčas a náhradného voľna za štátnu službu vo sviatok,
neprítomnosti príslušníka v štátnej službe z dôvodu dočasnej neschopnosti na vykonávanie štátnej

služby z dôvodu choroby alebo úrazu alebo karantény. Ak by teda žalovaný započítal do fondu
pracovného času celých 24 hodín (započítavanie nočnej pohotovosti do odpracovaných hodín
potvrdzuje aj rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie C-742/19 ), každý hasič by odpracoval ročne
2918,4 hodín. Ak vezmeme v úvahu že každý príslušník má nárok na minimálne 14 služieb riadnej
platenej dovolenky ročne ( 11,5 služieb dovolenka + 2,5 služby dodatková dovolenka), predstavuje

táto dovolenka hodnotu 224 hodín (14 x 16hodín). Po odpočítaní dovolenky tak predstavuje počet
odslúžených hodín hodnotu 2694,4 hodín. Rok má 52,14 týždňov, čo pri počte 2694,4 odslúžených
hodín s už odpočítanou dovolenkou predstavuje v referenčnom období 12 mesiacov priemerný týždenný
pracovný čas 51,67 hodín.

76. Pre účely výpočtu fondu pracovného času žalobca poukázal na ustanovenia § 85, § 86, § 97, z
ktorých vyplýva, že aj samotný zákon 315/2001 Z. z. považuje dovolenku ako aj všetky ostatné druhy
voľna za vykonávanie štátnej služby o čom svedčí aj ich doterajšie započítavanie do fondu pracovného
času. Žalobca sa žalovanou sumou domáha výlučne náhrady za ujmu, ktorá mu bola spôsobená
nesprávnou transpozíciou smernice do systému slovenského práva, ujmu ktorá mu bola spôsobená

nedodržiavaním práva na odpočinok a z toho vyplývajúce následky či už zdravotné, sociálne a rodinné
nevynímajúc.

77. Výkon služby hasičov je rozdelený na 16 hodín výkonu služby a 8 hodín pohotovosti na pracovisku,
ktorá mu ku dnešnému dňu nie je započítavaná do fondu pracovného času. Reálne tak v práci strávi

24 hodín po ktorých nasledujú 2 dni voľna a potom nasleduje ďalšia služba. V práci aj počas nočnej
pohotovosti musí dodržiavať ustrojenie a musí byť pripravený vykonať výjazd do 1 minúty. Na izbe o
rozmeroch cca 5x3,5 m trávi pohotovosť s ďalšími 3 príslušníkmi, preto určite nemožno považovať nočnú
pohotovosť za oddych a rozhodne nemôže so svojim voľným časom nakladať ľubovoľným spôsobomnakoľko musí byť ustrojený a pripravený vykonať výjazd do 1. minúty od vyhlásenia poplachu. Po 24
hodinovej službe je unavený a minimálne do večera nepoužiteľný. 24 hodinové služby mu značne
komplikujú aj rodinný život. Ďalej žalobca uviedol, že je ženatý a stará sa o tri deti. U hasičov pracuje

celých 24 hodín a viac. Toto nadmerné pracovné zaťaženie mu neumožňovalo dostatočne sa venovať
svojej rodine a plniť svoje povinnosti manžela a otca. Bolo mu ťažko sledovať, ako sa jeho deti cítia
zanedbané a ako sa nich rodinné väzby oslabujú. Nakoľko v práci trávi celých 24 hodín, značné
problémy mu vznikajú aj napr. pri odvoze detí do školy alebo zdravotníckeho zariadenia, kde v čase
jeho neprítomností musí o pomoc prosiť rodinu a známych. Dlhé pracovné hodiny mu tiež bránili v tom,

aby sa účinne staral o svoje zdravie a psychickú pohodu. Nedostatok času a vyčerpanosť z práce ho
pripravovali o možnosť relaxovať a obnovovať svoje sily, čo ho postupne privádzalo do stavu vyčerpania
a vyhorenia.

78. Z výsluchu žalobcu na pojednávaní konanom dňa 25.07.2024 vyplynulo, že do zboru nastúpil v
roku 1999 ako 23 - ročný. Nastúpil do pozície záchranár. Po čase bol povýšený do funkcie záchranár

- hasič - záchranár a momentálne je vo funkcii technik, strojník, inšpektor. Nerátal s následkami, ktoré
si myslel, že nebudú čo sa týka jeho osobného života. S manželkou majú tri deti. Pri každom dieťati,
keď manželka išla do pôrodnice bol v službe v nočnej pohotovosti. Služba sa skladá zo 16- hodinový
výkon práce, 8 hodín je nočná pohotovosť. Ráno nastúpia do práce, preberú si techniku, skontroluje sa
technika, skontrolujú sa knižky, karty. Do obeda majú školenie, školenie pozostáva z rôznych častí, ktoré

sa skladá z teoretickej a praktickej časti. Na školení sa preberajú veci, ktoré sa týkajú hasičskej techniky,
konštrukcie automobilov, typov hasenia automobilov už teraz aj elektrických automobilov. Po obede je
určité ošetrenie techniky, potom je prestávka na oddych a ďalšou časťou hasiča je zdokonaľovanie sa
vo fyzickej príprave. Majú tam posilňovňu, posilňuje sa, potom je večer prestávka na oddych. Od 22h.
nastáva nočná pohotovosť. Nočná pohotovosť je - ľahnú si, spia, pokiaľ je výjazd do minúty aj o druhej,

o tretej v noci musia vyjsť von s autom. Keď momentálne neslúžia a všetci tí, ktorí sú na stanici, ktorí
sú v službe a idú vonku na výjazd, tak ich zvolávajú do pohotovosti. Tieto pohotovosti boli zo začiatku
platené, teraz im už dávajú podpisovať papier, že si nežiadajú preplatenie pohotovosti, ale že budú slúžiť
za náhradné voľno. Tak isto pohotovosti, ktoré keď ich zvolajú, tak im dávajú stále len hodiny, žiadne
preplatenie pohotovosti. Takže to je hlavný dôvod tejto žaloby. Ďalší dôvod je dopad na rodinný život.

Keďže je v nočnej pohotovosti, jeho život s manželkou sa zmenil, čo nepredpokladal, keď nastúpil do
práce v roku 1999. S manželkou sa nejak odcudzili. Žiadna spoločná spálňa ani intímny život. Manželka
má stále v ruke mobil, príde správa usmieva sa. Má podozrenie, že manželka niekoho má. Keď je on v
nočnej pohotovosti, ona má istotu, že nepríde domov a tak môže za ňou niekto prísť. Komunikujú spolu
už len kvôli deťom. Ďalej žalobca pri výsluchu uviedol, že školenia vykonávajú aj mimo ich pracovného

času. Napríklad, keď chodievajú na školenie do Žiliny, tak toto absolvujú buď pred službou alebo potom,
keď skončia službu. Väčšinou sú však tieto školenia pred službou, pretože po službe by mali mať pokoj.
Náhradné voľno im dávajú iba za čas strávený v Žiline na školení ale cesta sa im nezarátava. Cesta sa
zarátava jedine strojníkovi, vodičovi, ktorý ich dovezie na školenie do Žiliny. Napríklad zdravotnícky kurz
sa tiež vykonáva pred službou, ten zvykne bývať v trvaní dvoch dní a tiež sú za to náhradné voľná. Majú

aj školenia ohľadne vysokozdvižnej techniky, rebríkov, tiež lezecké školenia, kde chodievajú cvičiť na
Lešť a za to je tiež len náhradné voľno. Tieto školenia zvyknú bývať v priemere tak okolo 8 školení za
rok, pričom niektoré sú jednodňové a niektoré sú dvojdňové. Náhradné voľno musia vyčerpať v priebehu
dvoch mesiacov, ak tak neurobia, tak im prepadne. Toto náhradné voľno on si vie určiť, že kedy by
ho chcel čerpať ale niekedy mu to nie je umožnené, pretože nie sú ľudia, ktorí by mohli slúžiť. Na

stanici musí byť vždy minimálny stav 6 ľudí plus jeden. Je pravdou, že si vedia oddýchnuť na stanici,
avšak nie je to taký spánok ako by bol doma. Nevie si tam oddýchnuť, pretože keď zazvoní telefón, tak
musia ísť na výjazd, do jednej minúty musia byť pripravení. Vplyvom vysokých decibelov sirén mu bol
diagnostikovaný tinitus, to je nepretržité pískanie v ušiach, tým pádom má zhoršený sluch, nepočuje
tak dobre. V čase nástupu do výkonu zamestnania bol v roku 1999 oboznámený s tým všetkým, čo

táto práca v podstate obnáša, ale ešte v tom čase bol slobodný. S manželkou sa brali až v októbri
1999. V tom čase nepredpokladal, že aké toto všetko bude mať následky na jeho rodinný život. Prvýkrát
ujmu v súvislosti s výkon svojho povolania začal pociťovať v roku 2000, keď sa mu mala narodiť dcéra
a on musel zháňať za seba na nočnú službu náhradu, keďže bol v práci, aby mohol ísť k žene a byť
jej podporou pri pôrode. Žalobu podal z dvoch dôvodov a to, že odchádza na výsluhový dôchodok,

druhý dôvod je to, že sa dovtedy bál pomsty nadriadených, čo sa v skutočnosti teraz aj deje. Problém
nekomunikoval s nadriadenými, pretože, keď sa to aj začalo komunikovať, tak sa to zamietlo. Kým
neprišla prvá žaloba, tak sa nemuseli držať toho denného nariadenia. Keďže prišla prvá žaloba, tak
vedúci povedal, že sa ide podľa toho denného nariadenia. Dovtedy vykonávali rôzne práce ako jenapríklad maľovanie alebo stierkovanie budov, sieťkovanie, opravovali garáže. Tomuto štátu ušetrili
minimálne 100.000,- Eur takouto ich pracovnou činnosťou. Podnikaniu sa nevenuje. Má rodinný dom,
ktorému sa vo voľnom čase venuje. Je to 70-ročný dom, kde sa stále niečo opravuje. Pokiaľ má ešte

nejaký voľný čas, tak v zime zvykne vyrábať drevené misky. Vzťah s deťmi je dobrý. Snaží sa s nimi tráviť
čo najviacej času, keď sú doma. Vozí ich do školy a aj si spolu sadnú a porozprávajú sa. Má pomerne
veľa priateľov ale keďže je doma ráno od pol 8mej, tak sa s nimi stretáva v podstate len raz za mesiac.

79. Na pojednávaní konanom dňa 25.07.2024 právny zástupca žalobcu zotrval na svojich doterajších

vyjadreniach. Ďalej uviedol, že žalobca nechce touto žalobu dosiahnuť doplatok do mzdy, ktorá by mu
patrila. Ide tu v prvom rade o porušovanie práva na ten osobnostný život, hasiča - záchranára po
pracovnej dobe, tú kvalitu toho života, ako veľmi to zasahuje do života jednotlivého príslušníka. Ide
o človeka, ktorý príde do práce a ktorý má byť 100 % - tne pripravený zasiahnuť v prípade akejkoľvek
udalosti, ktorá ohrozuje život, zdravie a majetok všetkých. Títo hasiči chodia do práce frustrovaní už
len z toho, že zamestnávateľ vedome poškodzuje tie ich práva a nesnaží sa s tým nič robiť, tak je

to naozaj pre toho príslušníka frustrujúce, nemôže sa už len z tohto dôvodu stopercentne sústrediť na
výkon zamestnania. Nie je jasné, prečo žalovaný doručil súdu tabuľky z výpočtom pracovného času,
kde nezarátal do služobnej činnosti žalobcu aj čas, ktorý mu bol udelený v rámci toho, že mal namiesto
príplatku, ktorý by mu patril náhradné voľno, ktoré si častokrát ani nedokáže vyčerpať. Náhradné voľno,
ako bolo povedané, musí vyčerpať do 2 mesiacov, v prípade, že ho nevyčerpá, tak mu prepadne. Nie

je na vôli žalobcu, že si môže náhradné voľno vyčerpať kedy chce. Zamestnávateľ mu síce túto
možnosť dáva ale zároveň mu určuje, že k musí byť splnená podmienka, že hasičská stanica musí byť
obsadená minimálnym počtom príslušníkov, ktorí tam majú byť. Z tohto dôvodu sa javí ako neférové, aby
naozaj žalobca pracoval na úkor svojho voľného času a na úkor svojich aktivít, ktoré uviedol, že máva,
má rodinný dom a keď chce poskytnúť strechu svojim trom deťom, tak musí teda aj upraviť vzťahy s

manželkou. Hasič by mal mať po odslúženom 24 - hodinovom pracovnom čase 2 dni voľna. Prvý deň
ho nemôže zavolať zamestnávateľ do pohotovosti ale na druhý deň už musí byť pripravený s tým, že
keď nie je dostatočný počet príslušníkov na stanici, resp. je nejaký výjazd alebo je niečo, nejaká taká
udalosť, kde sa vyžaduje väčší počet hasičov, musí prísť a musí byť na stanici znova pripravený.

80. Poverená zástupkyňa žalovaného zotrvala na doterajších vyjadreniach. Vzniesla námietku
premlčania, že žaloba je zo dňa 30. januára 2024, pričom samotný žalobný nárok je za obdobie
január - od 1. januára do 29. januára 2024, je podľa ich názoru nárok premlčaný. Tabuľky, ktoré boli
priložené k žalobe, tak obsahujú výpočet všetkej služobnej pohotovosti komplexne, ktorú žalobca
odpracoval. Absolútne žalobca v nich nerozlišuje, či ide o hodiny služobnej pohotovosti odpracované

nad rámec článku 6 predmetnej Smernice, to znamená, že nie je možné, aby z nich vychádzal. Taktiež
v tomto prípade žalobca nepreukázal, resp. nepredložil ani plachty, napríklad plán služieb, čiže nie je
zrejmé, z čoho vlastne žalobca pri týchto výpočtoch vychádzal. Nebola preukázaná výška, ani existencia
spôsobnej ujmy v osobnostnej sfére žalobcu, keďže ide o osobnostné právo, tak je zrejmé, že musí
byť riadnym spôsobom preukázané, čo ani vo vyjadrení alebo z výsluchu žalobcu nebolo podľa ich

názoru preukázané. To znamená, keďže ide o osobnostné právo, tak musí tam byť naozaj zrejmý ten
zásah alebo spôsobená tá ujma, ktorá musí byť naozaj závažná. Nie je zrejmé, akú ujmu utrpel žalobca,
pretože ako spomínal, má dobré vzťahy či už s deťmi, ktorým sa venuje alebo s priateľmi, s ktorými
trávi voľný čas. Ako poznamenal, priatelia majú tiež svoje povinnosti, tak vedia ten čas skĺbiť a stretnúť
sa. Výsluchom nebola preukázaná ujma, ktorá by bola spôsobená žalobcovi. Súd by mal vychádzať z

trojročného obdobia, čiže od podania žaloby spätne, čiže v tomto období je potrebné preukázať ujmu.

81. Súd vo veci vyhlásil rozsudok na pojednávaní konanom dňa 16.08.2024 a to v neprítomnosti
sporových strán.

82. Súd vykonal dokazovanie žalobou, vyjadreniami sporových strán, výsluchom žalobcu, výplatnými
páskami žalobcu za obdobie jún 2021 - december 2023 a zistil tento skutkový stav:

83. Žalobca je príslušníkom Hasičského a záchranného zboru (ďalej aj „HaZZ“), pričom štátnu službu
vykonáva v služobnom pomere v služobnej hodnosti nadpráporčík, vo funkcii technik strojník, v zmene

C na hasičskej stanici A. XXX/XX, O. G., ktorá patrí do územného obvodu okresného riaditeľstva HaZZ
Veľký Krtíš. Pracovný pomer žalobcovi vznikol uzavretím pracovnej zmluvy s nástupom dňa X.X.XXXX.84. V období január 2021 - december 2021 fond pracovného času a služobná pohotovosť predstavovali:
Za 12 mesiacov t. j. 365 dní pri naplánovanej 24 hodinovej službe na každý tretí deň by v tomto
období každý hasič mal odpracovať 121,67 zmenových služieb (365 dní : 3 zmeny), čo predstavuje

celkovo 2.920,08 odpracovaných hodín za uvedené obdobie (121,67 zmenových služieb x 24 hodín).
Priemerný počet týždňov za obdobie 12 mesiacov predstavuje 52,14 týždňov (365 dní : 7 dní). Pri
počte odpracovaných hodín 2.920,08 a priemernom počte týždňov 52,14 v tomto období, tak priemerný
týždenný pracovný čas hasiča na pracovisku pri existujúcom spôsobe rozvrhu služobných zmien
predstavuje v priemere 56 hodín (2.920,08 hodín : 52,14 týždňov).

V žalobcovom prípade za obdobie jún 2021 až december 2021 predstavuje:
- fond pracovného času 1173,20 hodín;
- určená služobná pohotovosť v zmysle § 92 ods. 1 ZoHaZZ v rozsahu 339,59 hodín;

Na uvedené časové obdobie roku 2021 pripadá v priemere 30,57 pracovných týždňov, čo potom v

žalobcovom prípade znamená, že za uvedený časový úsek roku 2021 dosiahol jeho priemerný týždenný
pracovný čas 49,48 hodín (1512,79 hodín : 30,57 týždňov). V období jún 2021 až december 2021 podľa
§ 92 ods. 1 ZoHaZZ odpracoval žalobca 325,59 hodín 15%-nej určenej služobnej pohotovosti, za ktorú
mu prináležala odmena v rozsahu 15% z príslušnej časti služobného platu za každú hodinu a 14 hodín
30%-nej určenej služobnej pohotovosti v čase pracovného pokoja, za ktorú mu prináležala odmena v

rozsahu 30% z príslušnej časti služobného platu za každú hodinu.

85. V období január 2022 - december 2022 Fond pracovného času a služobná pohotovosť predstavovali:
Za 12 mesiacov t. j. 365 dní pri naplánovanej 24 hodinovej službe na každý tretí deň by v tomto
období každý hasič mal odpracovať 121,67 zmenových služieb (365 dní : 3 zmeny), čo predstavuje

celkovo 2.920,08 odpracovaných hodín za uvedené obdobie (121,67 zmenových služieb x 24 hodín).
Priemerný počet týždňov za obdobie 12 mesiacov predstavuje 52,14 týždňov (365 dní : 7 dní). Pri
počte odpracovaných hodín 2.920,08 a priemernom počte týždňov 52,14 v tomto období, tak priemerný
týždenný pracovný čas hasiča na pracovisku pri existujúcom spôsobe rozvrhu služobných zmien
predstavuje v priemere 56 hodín (2.920,08 hodín : 52,14 týždňov).

V žalobcovom prípade za obdobie január 2022 až december 2022 predstavuje:
- fond pracovného času 1966 hodín;
- určená služobná pohotovosť v zmysle § 92 ods. 1 ZoHaZZ v rozsahu 704,60 hodín;

Na uvedené časové obdobie roku 2022 pripadá v priemere 52,14 pracovných týždňov, čo potom v

žalobcovom prípade znamená, že za uvedený časový úsek roku 2021 dosiahol jeho priemerný týždenný
pracovný čas 51,21 hodín (2670,60 hodín : 52,14 týždňov). V období január 2022 až december 2022
podľa § 92 ods. 1 ZoHaZZ odpracoval žalobca 672,60 hodín 15%-nej určenej služobnej pohotovosti,
za ktorú mu prináležala odmena v rozsahu 15% z príslušnej časti služobného platu za každú hodinu
a 32 hodín 30%-nej určenej služobnej pohotovosti v čase pracovného pokoja, za ktorú mu prináležala

odmena v rozsahu 30% z príslušnej časti služobného platu za každú hodinu.

86. V období január 2023 - december 2023 Fond pracovného času a služobná pohotovosť predstavovali:
Za 12 mesiacov t. j. 365 dní pri naplánovanej 24 hodinovej službe na každý tretí deň by v tomto
období každý hasič mal odpracovať 121,67 zmenových služieb (365 dní : 3 zmeny), čo predstavuje

celkovo 2.920,08 odpracovaných hodín za uvedené obdobie (121,67 zmenových služieb x 24 hodín).
Priemerný počet týždňov za obdobie 12 mesiacov predstavuje 52,14 týždňov (365 dní : 7 dní). Pri
počte odpracovaných hodín 2.920,08 a priemernom počte týždňov 52,14 v tomto období, tak priemerný
týždenný pracovný čas hasiča na pracovisku pri existujúcom spôsobe rozvrhu služobných zmien
predstavuje v priemere 56 hodín (2.920,08 hodín : 52,14 týždňov).

V žalobcovom prípade za obdobie január 2023 až december 2023 predstavuje:
- fond pracovného času 1950 hodín;
- určená služobná pohotovosť v zmysle § 92 ods. 1 ZoHaZZ v rozsahu 706,58 hodín;

Na uvedené časové obdobie roku 2023 pripadá v priemere 52,14 pracovných týždňov, čo potom v
žalobcovom prípade znamená, že za uvedený časový úsek roku 2021 dosiahol jeho priemerný týždenný
pracovný čas 50,95 hodín (2656,58 hodín : 52,14 týždňov). V období január 2023 až december 2023
podľa § 92 ods. 1 ZoHaZZ odpracoval žalobca 698,58 hodín 15%-nej určenej služobnej pohotovosti, zaktorú mu prináležala odmena v rozsahu 15% z príslušnej časti služobného platu za každú hodinu a 8
hodín 30%-nej určenej služobnej pohotovosti v čase pracovného pokoja, za ktorú mi prináležala odmena
v rozsahu 30% z príslušnej časti služobného platu za každú hodinu.

87. Podľa čl. 144 ods. 1 zákona č. 460/1992 Zb. - Ústava Slovenskej republiky, sudcovia sú pri výkone
svojej funkcie nezávislí a pri rozhodovaní sú viazaní ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou
zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 a zákonom.

88. Podľa čl. 7 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, Slovenská republika môže medzinárodnou zmluvou,
ktorá bola ratifikovaná a vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo na základe takej zmluvy
preniesť výkon časti svojich práv na Európske spoločenstvá a Európsku úniu. Právne záväzné akty
EurópskychspoločenstievaEurópskejúniemajúprednosťpredzákonmiSlovenskejrepubliky.Prevzatie
právne záväzných aktov, ktoré vyžadujú implementáciu, sa vykoná zákonom alebo nariadením vlády
podľa čl. 120 ods. 2.

89. Podľa čl. 7 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky, medzinárodné zmluvy o ľudských právach
a základných slobodách, medzinárodné zmluvy, na ktorých vykonanie nie je potrebný zákon, a
medzinárodné zmluvy, ktoré priamo zakladajú práva alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických
osôb a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom, majú prednosť pred

zákonmi.

90. Podľa čl. 36 ods. 1 písm. c), d), e) Ústavy Slovenskej republiky, zamestnanci majú právo na
spravodlivé a uspokojujúce pracovné podmienky. Zákon im zabezpečuje najmä c) ochranu bezpečnosti
a zdravia pri práci, d) najvyššiu prípustnú dĺžku pracovného času, e) primeraný odpočinok po práci.

91. Podľa čl. 40 Ústavy Slovenskej republiky, každý má právo na ochranu zdravia. Na základe
zdravotného poistenia majú občania právo na bezplatnú zdravotnú starostlivosť a na zdravotnícke
pomôcky za podmienok, ktoré ustanoví zákon.

92. Podľa § 85 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore, služobný čas
príslušníka je časový úsek, v ktorom príslušník vykonáva štátnu službu a je k dispozícii služobnému
úradu.

93. Podľa § 85 ods. 2 zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore, služobný čas

príslušníka je 40 hodín týždenne. Skrátenie týždenného služobného času príslušníka možno dohodnúť
v kolektívnej zmluve vyššieho stupňa.

94. Podľa § 86 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore, služobný čas
príslušníkov môže byť rozvrhnutý nerovnomerne. Nerovnomerne rozvrhnutý služobný čas príslušníkov

je rozvrhnutý na obdobie šiestich mesiacov.

95. Podľa § 86 ods. 2 zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore, pri nerovnomernom
rozvrhnutí nesmie byť dĺžka služobného času v jednotlivých služobných dňoch vyššia ako 18 hodín.
Celková dĺžka vykonávania štátnej služby a na ňu bezprostredne nadväzujúcej určenej služobnej

pohotovosti v mieste vykonávania štátnej služby je najviac 24 hodín v služobnom dni.

96. Podľa § 92 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore, služobný
úrad určuje príslušníkovi služobnú pohotovosť v štátnej službe v mieste vykonávania štátnej služby,
ktorá bezprostredne nadväzuje na vykonávanie štátnej služby podľa § 86 ods. 2 v rámci rozvrhnutia

služobného času.

97. Podľa § 92 ods. 2 písm. a) zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore, na
zabezpečenie nevyhnutných úloh môže služobný úrad v odôvodnených prípadoch nariadiť príslušníkovi
služobnú pohotovosť mimo rozvrhnutia služobného času v mieste vykonávania štátnej služby,

98. Podľa § 92 ods. 4 zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore, pri nariadenej
služobnej pohotovosti v mieste vykonávania štátnej služby alebo na inom určenom mieste musí byť
vymedzený priestor na odpočinok.99. Podľa § 103 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore, príslušníkovi za
podmienok ustanovených týmto zákonom patrí služobný príjem, ktorý tvoria tieto zložky: a) tarifný plat,

b) príplatok za riadenie, c) príplatok za zastupovanie, d) osobný príplatok, e) hodnostný príplatok, f) plat
za štátnu službu nadčas, g) príplatok za zmennosť, h) príplatok za štátnu službu v sťaženom a zdraviu
škodlivom prostredí a na miestach s ohrozením života a zdravia, i) odmena, j) doplatok k služobnému
platu podľa § 209e.

100. Podľa § 103 ods. 2 zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore, služobný plat tvoria
zložky služobného príjmu uvedené v odseku 1 písm. a) až e) a g).

101. Podľa § 103 ods. 5 zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore, príslušníkovi v
rozsahu a za podmienok ustanovených týmto zákonom okrem služobného príjmu patrí peňažná náhrada
za služobnú pohotovosť v štátnej službe a za pohotovosť pri zabezpečovaní opatrení pre obdobie

brannej pohotovosti štátu.

102. Podľa § 116 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore, ak príslušník
vykonáva štátnu službu nadčas, patrí mu za každú hodinu takejto služby príslušná časť služobného
platu priznaného v čase štátnej služby nadčas zvýšená o 30 %, a ak ide o deň nepretržitého odpočinku

v týždni, zvýšená o 60 %.

103. Podľa § 116 ods. 2 zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore, príplatok za
vykonávanie štátnej služby nadčas podľa odseku 1 nepatrí, ak sa príslušník s nadriadeným dohodli na
poskytnutí náhradného voľna. Náhradné voľno je nadriadený povinný poskytnúť najneskôr do 60 dní od

skončenia tejto služby.

104. Podľa § 122 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore, ak je príslušníkovi
podľa § 92 ods. 1 určená služobná pohotovosť, patrí mu za každú hodinu tejto pohotovosti peňažná
náhrada 15 % zo sumy, ktorou je príslušná časť jeho služobného platu, a 30 % z tejto sumy, ak ide o

deň služobného pokoja.

105. Podľa § 122 ods. 2 písm. a) zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore, ak
je príslušníkovi podľa § 92 ods. 2 nariadená služobná pohotovosť, patrí mu za každú hodinu tejto
pohotovosti peňažná náhrada 50 % zo sumy, ktorou je príslušná časť jeho služobného platu, ak ide o

pohotovosť vykonávanú v mieste vykonávania jeho štátnej služby, a 100 % z tejto sumy, ak ide o deň
služobného pokoja.

106. Podľa § 122 ods. 3 zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore, náhrada za
služobnú pohotovosť podľa odsekov 1 a 2 nepatrí za čas, v ktorom došlo počas jej trvania k vykonaniu

štátnej služby; takéto vykonávanie štátnej služby je štátnou službou nadčas.

107. Podľa § 130 zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore, príslušnou časťou
služobného platu na účely tohto zákona pri 40-hodinovom týždennom služobnom čase je 1/175
služobného platu. Pri inom týždennom služobnom čase sa príslušná časť služobného platu úmerne

upraví.

108. Podľa § 135e ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore, výkonom
štátnej služby sa rozumie výkon oprávnení a povinností vyplývajúcich zo služobného pomeru, činnosť
vykonávaná na rozkaz alebo na pokyn nadriadeného a činnosť, ktorá je predmetom služobnej cesty.

109. Podľa § 135e ods. 2 zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore, výkonom štátnej
služby je aj činnosť vykonávaná pre služobný úrad na podnet odborovej organizácie alebo záujmového
združenia príslušníkov, prípadne aj činnosť vykonávaná pre služobný úrad z vlastnej iniciatívy, ak
na ňu príslušník nepotrebuje osobitné oprávnenie alebo ak ju nevykonáva proti výslovnému zákazu

nadriadeného.

110. Podľa § 135e ods. 3 zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore, v priamej súvislosti
s výkonom štátnej služby sú úkony potrebné na výkon štátnej služby a úkony počas štátnej službyobvyklé alebo potrebné pred začiatkom štátnej služby alebo po jej skončení. Nepatrí sem stravovanie,
ošetrenie, prípadne vyšetrenie v zdravotníckom zariadení s výnimkou lekárskeho vyšetrenia konaného
na rozkaz alebo na pokyn nadriadeného alebo ošetrenia pri prvej pomoci a cesta na ne a späť.

111. Podľa § 11 písm. c) zákona č. 575/2001 Z. z. o organizácii činnosti vlády a organizácii ústrednej
štátnej správy, Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky je ústredným orgánom štátnej správy pre
Policajný zbor a Hasičský a záchranný zbor.

112. Podľa § 11 zákona č. 40/1964 Zb. - Občiansky zákonník, fyzická osoba má právo na ochranu svojej
osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena
a prejavov osobnej povahy.

113. Podľa § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka, fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa
upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jeho osobnosti, aby sa odstránili následky

týchto zásahov a aby mu bolo dané primerané zadosťučinenie.

114. Podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka, pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa
odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jeho vážnosť v
spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.

115. Podľa § 853 ods. 1 Občianskeho zákonníka, občianskoprávne vzťahy, pokiaľ nie sú osobitne
upravené ani týmto ani iným zákonom, sa spravujú ustanoveniami tohto zákona, ktoré upravujú vzťahy
obsahom aj účelom im najbližšie.

116. Podľa § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka, právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto
zákone ustanovenej ( § 101 až 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník
premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať.

117. Podľa § 100 ods. 2 Občianskeho zákonníka, premlčujú sa všetky majetkové práva s výnimkou

vlastníckeho práva. Tým nie je dotknuté ustanovenie § 105. Záložné práva sa nepremlčujú skôr, než
zabezpečená pohľadávka.

118. Podľa § 101 Občianskeho zákonníka, pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak,
premlčacia doba je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.

119. Podľa bodu 5 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES o niektorých aspektoch
organizácie pracovného času, všetci pracovníci by mali mať primeranú dobu odpočinku. Pojem
„odpočinok“ sa musí vyjadriť v jednotkách času, t. j. v dňoch, hodinách, resp. ich častí. Pracovníkom
spoločenstva sa musí poskytnúť minimálny denný, týždenný a ročný čas odpočinku a primerané

prestávky v práci. V tejto súvislosti je potrebné tiež zaviesť maximálnu hranicu týždenného pracovného
času.

120. Podľa čl. 1 ods. 1 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES o niektorých aspektoch
organizácie pracovného času, táto smernica ustanovuje minimálne požiadavky na bezpečnosť a

ochranu zdravia pre organizáciu pracovného času.

121. Podľa čl. 1 ods. 2 písm. a) Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES o niektorých
aspektoch organizácie pracovného času, táto smernica sa vzťahuje na minimálne doby denného
odpočinku, týždenného odpočinku a ročnej dovolenky, prestávky v práci a na maximálny týždenný

pracovný čas.

122. Podľa čl. 1 ods. 3 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES o niektorých aspektoch
organizácie pracovného času, táto smernica sa vzťahuje na všetky odvetvia činností, verejné a
súkromné, v zmysle článku 2 smernice 89/391/EHS bez toho, aby boli dotknuté články 14, 17, 18 a 19

tejto smernice.

123. Podľa čl. 2 ods. 1 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES o niektorých aspektoch
organizácie pracovného času, na účely tejto smernice platia tieto definície: „pracovný čas“ je akýkoľvekčas, počas ktorého pracovník pracuje podľa pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju činnosť alebo
povinnosti v súlade s vnútroštátnymi právnymi predpismi a/alebo praxou.

124. Podľa čl. 2 ods. 2 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES o niektorých aspektoch
organizácie pracovného času, na účely tejto smernice platia tieto definície: „čas odpočinku“ je akýkoľvek
čas, ktorý nie je pracovným časom.

125. Podľa čl. 2 ods. 3 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES o niektorých aspektoch

organizácie pracovného času, na účely tejto smernice platia tieto definície: „nočný čas“ je akýkoľvek čas,
ale nie kratší ako sedem hodín, definovaný vnútroštátnymi právnymi predpismi, ktorý v každom prípade
musí zahŕňať dobu medzi polnocou a 5. hodinou rannou.
376. Podľa čl. 2 ods. 5 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES o niektorých
aspektoch organizácie pracovného času, práca na zmeny je akákoľvek metóda organizácie pracovného
času na zmeny, pri ktorej pracovníci jeden druhého striedajú na rovnakých pracoviskách podľa

určitého rozvrhnutia, vrátane rotujúceho rozvrhnutia, pričom pracovný čas môže byť nepretržitý alebo
prerušovaný a pre pracovníkov má dôsledok, že v priebehu určitej doby dní alebo týždňov pracujú v
rôznom čase.

126. Podľa čl. 6 písm. a), b) Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES o niektorých

aspektoch organizácie pracovného času, členské štáty prijmú opatrenia nevyhnutné na zabezpečenie
toho, že v súlade s potrebou chrániť bezpečnosť a zdravie pracovníkov: týždenný pracovný čas
bude obmedzený zákonmi, inými právnymi predpismi alebo správnymi opatreniami alebo kolektívnymi
zmluvami alebo dohodami medzi sociálnymi partnermi, priemerný pracovný čas pre každé obdobie
siedmich dní vrátane nadčasov neprekročí 48 hodín.

378.

127. Podľa čl. 16 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES o niektorých aspektoch
organizácie pracovného času, členské štáty môžu ustanoviť: a) pre uplatňovanie článku 5 (týždenný čas
odpočinku)referenčnéobdobienepresahujúce14dní;b)preuplatňovaniečlánku6(maximálnytýždenný

pracovný čas) referenčné obdobie nepresahujúce štyri mesiace. Doby platenej ročnej dovolenky
priznané v súlade s článkom 7 a doby pracovnej neschopnosti sa nezahŕňajú alebo sú pri výpočte
priemeru neutrálne; c) pre uplatňovanie článku 8 (dĺžka nočnej práce) referenčné obdobie definované po
konzultácii so sociálnymi partnermi alebo definované kolektívnymi zmluvami alebo dohodami uzavretými
medzi sociálnymi partnermi na vnútroštátnej alebo regionálnej úrovni. Ak minimálny 24-hodinový čas

týždenného odpočinku, vyžadovaný podľa článku 5, spadá do tohto referenčného obdobia, nie je
zahrnutý do výpočtu priemeru.

128. Podľa čl. 17 ods. 1 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES o niektorých
aspektochorganizáciepracovnéhočasu,prizachovanínáležitéhozreteľanavšeobecnézásadyochrany

bezpečnosti a zdravia pracovníkov sa členské štáty môžu odchýliť od uplatňovania čl. 3 až 6, 8 a 16,
keď vzhľadom na osobitnú povahu príslušných činností sa trvanie pracovného času nemeria a / alebo
nie je vopred určené alebo si ho môžu určiť samí pracovníci a najmä v prípade: a) vrcholových riadiacich
pracovníkov alebo iných osôb s právomocou nezávislého rozhodovania, b) rodinných pracovníkov alebo
c) pracovníkov slúžiacich náboženské obrady v kostoloch a náboženských spoločenstvách.

129. Podľa čl. 17 ods. 5, prvý pododsek Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES o
niektorých aspektoch organizácie pracovného času, v súlade s odsekom 2 tohto článku sa môže odchýliť
od článku 6 a článku 16 písm. b) v prípade lekárov v odbornej príprave v súlade s ustanovenými v
druhom a sedemnástom pododseku tohto odseku.

130. Podľa článku 2 ods. 1, 2 smernice 89/391/EHS o zavádzaní opatrení na podporu zlepšenia
bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov pri práci, táto smernica sa vzťahuje na všetky
odvetvia činnosti, verejné a súkromné (priemysel, poľnohospodárstvo, obchod, administratívu, služby,
vzdelávanie, kultúru, voľný čas atď.). Táto smernica sa neuplatňuje tam, kde sú s ňou nevyhnutne v

rozpore charakteristiky vlastné pre určité osobitné činnosti verejných služieb, ako sú napr. ozbrojené
sily, polícia alebo pre určité osobitné činnosti služieb civilnej ochrany. V takom prípade sa bezpečnosť a
ochrana zdravia pracovníkov, pokiaľ je to možné, musí zabezpečiť v zmysle cieľov tejto smernice.131. V konaní sa žalobca voči žalovanému domáha zaplatenia sumy vo výške 6.423,72 Eur na tom
skutkovom a právnom základe, že žalobcovi vznikla škoda v dôsledku porušenia práva Európskej
únie, a to Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES o niektorých aspektoch organizácie

pracovného času, ktorá bola žalovaným nesprávne implementovaná do vnútroštátneho právneho
poriadku Slovenskej republiky. Zaplatenia žalovanej sumy sa žalobca domáha titulom náhrady škody,
ktorámuvzniklaakojednotlivcoviporušenímúniovéhoprávažalovanýmakočlenskýmštátomEurópskej
únie.

132. Spor o náhradu škody z dôvodu porušenia úniového práva patrí do právomoci súdu, pretože v
podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky neexistuje žiadny iný orgán ako všeobecný súd v
civilnom sporovom konaní, ktorý by mal právomoc rozhodnúť o predmete tohto sporu. Súd poukazuje na
čl. 1 CSP podľa ktorého spory vyplývajúce z ohrozenia alebo porušenia subjektívnych práv prejednáva
a rozhoduje nezávislý a nestranný súd, ak taká právomoc nie je zákonom zverená inému orgánu.

133. V prípade absencie alebo nesprávnej transpozície smerníc, ako právnych aktov Európskej únie,
ktorémajúpriamyúčinokasúichustanoveniabezpodmienečné,dostatočnejasnéapresné,osoby,ktoré
sú konaním štátu poškodené, môžu sa voči štátu domáhať náhrady spôsobenej škody. Predpoklady
zodpovednosti za vzniknutú škodu vychádzajú z absolútnej objektívnej zodpovednosti členského štátu
za takto vzniknutú škodu. Článok 6 písm. b) Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES o

niektorých aspektoch organizácie pracovného času má priamy účinok, pretože priznáva jednotlivcovi
práva, v rámci minimálnych požiadaviek na bezpečnosť a ochranu zdravia pri organizácii pracovného
času. Zodpovednosť členského štátu Európskej únie platí v prípade každého porušenia bez ohľadu
na verejný orgán, ktorý sa porušenia dopustil a bez ohľadu na to, aký verejný orgán má podľa
vnútroštátneho práva povinnosť škodu nahradiť. Z uvedených dôvodov je preto žalovaný - Slovenská

republika v spore pasívne vecne legitimovaným subjektom, za ktorý koná Ministerstvo vnútra Slovenskej
republiky ako ústredný štátny orgán, do pôsobnosti ktorého patrí hasičský a záchranný zbor, ktorého
príslušníkom bol žalobca v rozhodnom období. Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky je zároveň
štátny orgán, do kompetencie ktorého spadá právna úprava zriadenia, postavenia organizácie a riadenia
hasičského a záchranného zboru, úprava štátnej služby a právnych vzťahov, ktoré súvisia so vznikom,

zmenami a so skončením štátnej služby príslušníkov hasičského a záchranného zboru. Ministerstvo je
kompetenčne zodpovedné aj za riadnu transpozíciu smerníc Európskej únie do slovenského právneho
poriadku týkajúce sa úpravy požiadaviek na bezpečnosť a ochranu zdravia pri organizácii pracovného
času príslušníkov hasičského a záchranného zboru.

134. V súvislosti so vznesenou námietkou miestnej nepríslušnosti súdu žalovaným súd poukazuje
na § 19 písm. b) Civilného sporového poriadku, ktorý upravuje osobitnú miestnu príslušnosť tak, že
popri všeobecnom súde žalovaného, je na konanie miestne príslušný súd, v ktorého obvode nastala
skutočnosť,ktorázakladáprávonanáhraduškody.Zoskutkovýchtvrdení,ktoréžalobcavkonaníuvádza
vyplýva, že k zásahu do jeho práv postupom žalovaného došlo v súvislosti s výkonom štátnej služby

príslušníka hasičského a záchranného zboru v mieste vykonávania štátnej služby v územnom obvode
Okresného súdu Lučenec, preto súd postupom podľa § 42 Civilného sporového poriadku námietku
miestnej nepríslušnosti tunajšieho súdu vyhodnotil ako nedôvodnú.

135. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe namietal, že na žalobcu, ako príslušníka hasičského a záchranného

zboru, sa Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES nevzťahuje. Argumentoval tým, že
úlohy ktoré príslušníci hasičského a záchranného zboru plnia, možno podľa súvisiacich právnych
predpisov týkajúcich sa civilnej obrany, integrovaného záchranného systému, ako aj právnej úpravy
samotného hasičského a záchranného zboru, bez akýchkoľvek pochybností subsumovať pod pojem
osobitné činnosti služieb civilnej ochrany podľa článku 2 ods. 2 smernice 89/391/ EHS. Smernica Rady

89/391/EHS o zavádzaní opatrení na podporu zlepšenia bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov
pri práci v článku 2 ods. 2 stanovuje, že sa neuplatňuje tam, kde sú s ňou nevyhnutne v rozpore
charakteristiky vlastné pre určité osobitné činnosti verejných služieb, ako sú napr. ozbrojené sily,
polícia alebo pre určité osobitné činnosti služieb civilnej ochrany. Podľa žalovaného ide len o
exemplifikatívny, a nie taxatívny výpočet činností, ktoré možno označiť ako osobitné činnosti verejných

služieb, štátna služba príslušníkov hasičského a záchranného zboru, ktorí vykonávajú aj zásahovú
činnosť charakteristickú nerovnomerným rozvrhnutím služieb s nariadenou služobnou pohotovosťou má
charakter osobitnej činnosti služieb civilnej ochrany. K uvedenej argumentácií žalovaného súd uvádza,
že v zozname preberaných právne záväzných aktov Európskej únie k zákonu č. 315/2001 Z. z. ohasičskom a záchrannom zbore je uvedená aj Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/
ES zo dňa 04. 11.2002. Podľa bodu 5 úvodných ustanovení smernice všetci pracovníci by mali mať
primeranú dobu odpočinku. Pojem odpočinok sa musí vyjadriť v jednotkách času, t. j. v dňoch, hodinách,

resp. ich častí. Pracovníkom spoločenstva sa musí poskytnúť minimálne denný, týždenný a ročný čas
odpočinku a primerané prestávky v práci. Smernica ustanovuje minimálne požiadavky na bezpečnosť a
ochranu zdravia pre organizáciu pracovného času. Vzťahuje sa na minimálne doby denného odpočinku,
týždenného odpočinku a ročnej dovolenky, prestávky v práci a na maximálny týždenný pracovný čas
a určité aspekty nočnej práce a práce na zmeny a rozvrhnutie práce. Podľa článku 1 ods. 3 sa

Smernica vzťahuje na všetky odvetvia činnosti verejné a súkromné podľa článku 2 Smernice 89/391/
EHS bez toho, aby boli dotknuté články 14, 17, 18 a 19 tejto smernice. Podľa článku 2 Smernice
je pracovný čas akýkoľvek čas, počas ktorého pracovník pracuje podľa pokynov zamestnávateľa a
vykonáva svoju činnosť alebo povinnosti v súlade s vnútroštátnymi právnymi predpismi alebo praxou.
Čas odpočinku je akýkoľvek čas, ktorý nie je pracovným časom. Práca na zmeny je akákoľvek metóda
organizácie pracovného času na zmeny, pri ktorej pracovníci jeden druhého striedajú na rovnakých

pracoviskách podľa určitého rozvrhnutia vrátane rotujúceho rozvrhnutia, pričom pracovný čas môže byť
nepretržitý alebo prerušovaný a pre pracovníkov má dôsledok, že v priebehu určitej doby dní alebo
týždňov pracujú v rôznom čase. Podľa článku 6 Smernice členské štáty prijmú opatrenia nevyhnutné
na zabezpečenie toho, že v súlade s potrebou chrániť bezpečnosť a zdravie pracovníkov týždenný
pracovný čas bude obmedzený zákonmi, inými právnymi predpismi alebo správnymi opatreniami

alebo kolektívnymi zmluvami alebo dohodami medzi sociálnymi partnermi. Priemerný pracovný čas
pre každé obdobie 7 dní vrátane nadčasov neprekročí 48 hodín. Aplikujúc uvedené znenie smernice
možno zhrnúť, že Smernica upravuje minimálne požiadavky na bezpečnosť a ochranu zdravia pre
organizáciu pracovného času, vzťahuje sa na všetky odvetvia činnosti verejné aj súkromné. Smernica
v kapitole 5 upravuje odchýlky a výnimky, ktoré môžu členské štáty uplatniť vzhľadom na osobitnú

povahu príslušných činnosti, avšak pri zachovaní náležitého zreteľa na všeobecné zásady ochrany
bezpečnosti a zdravia pracovníkov. Konkrétne podľa kapitoly 5 článku 17 sa členské štáty môžu odchýliť
od uplatňovania článkov 3 až 6, 8 a 16, keď vzhľadom na osobitnú povahu príslušných činností sa
trvanie pracovného času nemeria, alebo nie je vopred určené, alebo si ho vopred môžu určiť sami
pracovníci. Podľa ods. 5 článku 17 Smernice sa možno odchýliť od článku 6 v prípade lekárov v odbornej

príprave v súlade s uvedenými ustanoveniami Smernice. Smernica pre členské štáty zároveň určuje
prechodné obdobie na zosúladenie vnútroštátnej legislatívy týkajúcej sa organizácie pracovného času.
Štátna služba žalobcu nevykazuje žiadne osobitosti, ktoré by v štandardnom režime fungovania v rámci
plnenia úloh zboru podľa zákona č. 315/2001 Z. z. mali zakladať výnimku z pôsobnosti Smernice
podľa článku 17. Článok 17 Smernice upravuje prípady, v ktorých sa členské štáty môžu odchýliť

od uplatňovania článkov 3 až 6, 8 a 16 Smernice, keď vzhľadom na osobitnú povahu príslušných
činností sa trvanie pracovného času nemeria alebo nie je pracovný čas vopred určený alebo si ho
môžu určiť sami pracovníci, aj to len pri zachovaní náležitého zreteľa na všeobecné zásady ochrany
bezpečnosti a zdravia pracovníkov. Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES sa vzťahuje
na všetky odvetvia činností, verejné a súkromné. Podľa článku 2 Smernice 89/391/EHS o zavádzaní

opatrení na podporu zlepšenia bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov pri práci ods. 1 táto smernica
sa vzťahuje na všetky odvetvia činností verejné a súkromné (priemysel, poľnohospodárstvo, obchod,
administratívu, služby, vzdelávanie, kultúru, voľný čas, atď.). Podľa ods. 2 sa táto Smernica neuplatňuje
tam, kde sú s ňou nevyhnutne v rozpore charakteristiky vlastné pre určité osobitné činnosti verejných
služieb, ako sú napr. ozbrojené sily, polícia alebo pre určité osobitné činnosti služieb civilnej ochrany.

V tomto prípade sa bezpečnosť a ochrana zdravia pracovníkov, pokiaľ je to možné, musí zabezpečiť v
zmysle cieľov tejto Smernice. Článok 2 ods. 2 Smernice 89/391/EHS nevylučuje z pôsobnosti smernice
služby civilnej ochrany ako takej, ale len určité osobitné činnosti týchto služieb, ak charakteristiky
vlastné pre určité osobitné činnosti odporujú použitiu ustanovení smernice. Táto výnimka zo široko
vymedzeného rozsahu pôsobnosti Smernice 89/391/EHS sa musí vykladať tak, že jej rozsah pôsobnosti

sa obmedzuje na prípady nevyhnutnej ochrany záujmov, napr. v prípade neočakávaných udalostí priamo
ohrozujúcich život, zdravie, či majetok, pre ktoré je typické, že nie je možné rozvrhnúť pracovný čas pre
zásahové a záchranné tímy. Aj keď služba žalobcu okrem iných úloh zahŕňa aj úlohy na úseku civilnej
ochrany obyvateľstva, tak za štandardných podmienok činnosti s ňou spojené možno vopred plánovať,
vrátane pracovného času príslušníkov zboru v súlade s úlohami, ktoré boli na zbor prenesené. Výkon

služby žalobcu sa nevyznačuje žiadnymi osobitosťami, ktoré by odporovali použitiu právnych noriem
spoločenstva v oblasti zlepšenia bezpečnosti a ochrany zdravia zamestnancov pri práci. Na základe
uvedeného je potrebné prijať záver, že v danom prípade služobná činnosť žalobcu patrí do pôsobnosti
Smernice 2003/88/ES.136. Podľa článku 7 ods. 2, 5 čl. 144 Ústavy Slovenskej republiky a článku 3 Civilného sporového
poriadku je súd viazaný medzinárodno-právnymi záväzkami Slovenskej republiky, ktoré majú prednosť

pred zákonom. Je viazaný judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva a Súdneho dvora Európskej
únie. Komunitárne právo je bez ďalšieho nadriadené právu členských štátov a nesmie byť medzi nimi
rozpor. Prípadný rozpor medzi komunitárnym a vnútroštátnym právom by mal byť riešený v prospech
komunitárneho práva. Pri výkone súdnej moci je potrebné prihliadať na interpretáciu prameňov práva
Európskej únie tak, ako je vykladaná Súdnym dvorom. Vzťah úniového a vnútroštátneho práva sa

riadi zásadou prednosti a priameho účinku a tiež povinnosťou vnútroštátnych orgánov aplikovať normy
komunitárneho práva z úradnej povinnosti. Predpoklady zodpovednosti za vzniknutú škodu podľa
judikatúry Európskeho Súdneho dvora vychádzajú z absolútnej objektívnej zodpovednosti členského
štátu za takto vzniknutú škodu, ak ide o prípady porušenia práva Únie členským štátom pre absentujúcu
alebo nesprávnu transpozíciu smerníc. Smernice sú osobitosťou práva Európskej Únie, pretože sú
záväzné pre členské štáty vzhľadom na dosiahnutý výsledok, pričom forma a metóda dosiahnutia

výsledku sa ponecháva na členské štáty. Smernica je záväzná pre členské štáty, ktorým je určená, pokiaľ
ideocieľ,ktorýsamádosiahnuť.Štátnymorgánomjeponechanávoľbaformyaprostriedkovdosiahnutia
účelu smernice, tzn., že vnútroštátny zákonodarca musí prijať transponujúci právny akt, ktorým sa
vnútroštátne právne predpisy prispôsobia cieľom ustanoveným v smernici. Členský štát Európskej únie
musí implementovať smernicu včas, t. j. v lehote určenej priamo v smernici, prípadne do 20 dní odo

dňa jej zverejnenia v úradnom Vestníku a zároveň ju musí implementovať správne. Smernice nemajú
priamy účinok, avšak Súdny dvor Európskej únie rozhodol, že určité opatrenia stanovené smernicou
môžu mať vo výnimočných prípadoch priamy účinok na členský štát aj vtedy, ak tento ešte neprijal
transponujúci právny akt. Ustanovenia smernice sú imperatívne ak sú dostatočne jasné a presné
a ustanoveniami smernice sa priznávajú práva jednotlivcom. Doktrína priamej účinnosti smerníc je

výsledkom rozhodovacej činnosti Súdneho dvora Európskej únie. Súdny dvor rovnako judikoval, že
znením smerníc nie sú viazané len vnútroštátne súdy, ale aj ostatné orgány verejnej moci, ako aj iné
verejné orgány. Súdny dvor Európskej únie judikoval, že článok 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES má
priamy účinok (rozsudok C-429/09 vo veci Günter Fuß), pretože priznáva jednotlivcom práva, ktoré
môžu priamo uplatniť v konaní pred vnútroštátnymi súdmi. Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora

Európskej únie je zásada zodpovednosti štátu za škody spôsobené jednotlivcom porušením práva
únie súčasťou systému zmlúv, na ktorých je únia založená. Táto povinnosť platí v prípade každého
porušenia práva únie členským štátom, a to bez ohľadu na verejný orgán, ktorý sa tohto porušenia
dopustil a bez ohľadu na to, aký verejný orgán má podľa práva dotknutého členského štátu v zásade
povinnosť túto škodu nahradiť. Žalovaný v konaní namietal tvrdenie žalobcu, že dotknutá smernica

nebola do právneho poriadku Slovenskej republiky transponovaná správne, tvrdil, že paragrafové
znenie zákona č. 315/2001 Z. z. neodporuje dotknutej smernici. Z citovaných paragrafových znení
zákona č. 315/2001 Z. z. nevyplýva, že by služobná pohotovosť hasičov v mieste výkonu služby bola
považovaná za súčasť služobného času. Čas služobnej pohotovosti, pokiaľ nedochádza k služobným
výjazdom, sa do služobného času nezapočítava a práve v tom spočíva rozpor s právom Európskej únie.

Žalovaný argumentoval, že nemožno výkon neaktívnej služobnej pohotovosti započítať do pracovného
služobného času. Služobnú pohotovosť zákon explicitne nezaraďuje do výkonu štátnej služby, práve
naopak, z § 86 zákona č. 315/2001 Z. z. pri nerovnomernom rozvrhnutí služobného času vyplýva, že
zákon rozlišuje medzi dĺžkou vykonávania štátnej služby a na ňu nadväzujúcou služobnou pohotovosťou
v mieste vykonávania štátnej služby. Rozlíšenie je zreteľné aj z ohodnotenia výkonu štátnej služby

a výkonu služobnej pohotovosti v § 103 zákona, keď za výkon služobnej pohotovosti patrí mimo
služobného príjmu osobitný mzdový nárok vo forme peňažnej náhrady za služobnú pohotovosť v
štátnej službe, ktorá sa určuje ako percento z časti služobného príjmu. Rozlíšenie vyplýva z § 122
ods. 3 zákona, pretože ak počas trvania služobnej pohotovosti dôjde k vykonaniu výjazdu, až takéto
vykonávanie je štátnou službou. Podľa citovanej Smernice 2003/88/ES je pracovný čas aj čas pracovnej

pohotovosti a pohotovostnej služby, počas ktorej je pracovník fyzicky prítomný na pracovisku. 48-
hodinová hranica pre priemerný týždenný pracovný čas určená smernicou zahŕňa nadčasy, aj pracovnú
pohotovosť. Zákon č. 315/2001 Z. z. umožňuje zamestnávateľovi nezapočítať neaktívnu časť služobnej
pohotovosti do služobného času a rozvrhnúť žalobcovi služobný pracovný čas tak, že tento presiahne
maximálnu hranicu stanovenú v článku 6 písm. b) Smernice. Z uvedeného preto možno vyvodiť záver,

že práva žalobcu sú vzhľadom na znenie článku 2, článku 6 písm. b) Smernice porušované, a to
dostatočne závažne, pretože ide o práva s osobitným významom, ktoré zakladajú minimálnu požiadavku
na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci.137. Súd vo veci skúmal, či je daný základ nároku žalobcu na náhradu škody v dôsledku porušenia
jeho práv plynúcich z článku 2 a 6, písm. b) Smernice. Súdny dvor judikoval vo viacerých prípadoch, že
poškodení jednotlivci majú právo na náhradu škody, keď sú splnené tri podmienky: 1./ cieľom porušenej

právnej normy Únie je priznať jednotlivcom práva a porušenie je dostatočne závažné; 2./ existencia
škody a 3./ priama príčinná súvislosť medzi porušením a škodou spôsobenou poškodeným jednotlivcom.
Posúdenie, či tieto podmienky boli naplnené je na rozhodnutí toho ktorého vnútroštátneho súdu.

138. Pokiaľ ide o prvú podmienku, súd konštatuje, že v prejednávanej veci je splnená, nakoľko čl. 2 a čl.

6 písm. b/ Smernice 2003/88/ES predstavuje pravidlo sociálneho práva Únie s osobitným významom,
z ktorého má mať prospech každý pracovník, keďže je minimálnou požiadavkou určenou na zaistenie
bezpečnosti a ochrany jeho zdravia, ktoré ukladá členským štátom stanoviť 48-hodinovú hranicu pre
priemerný týždenný pracovný čas, táto hranica zahŕňa aj nadčasy, ako aj pracovnú pohotovosť a od
ktorej sa nemožno v žiadnom prípade odchýliť, pokiaľ ide o také činnosti, ako je činnosť hasičov, o ktorú
ide vo veci samej. Súčasne podľa judikatúry Súdneho dvora ide o dostatočne závažné porušenie práva

únie - v každom prípade je porušenie práva Únie dostatočne závažné, pokiaľ je v rozpore s judikatúrou
Súdneho dvora v danej oblasti (uvádzaná vyššie).

139. Čo sa týka druhej podmienky (existencia škody) a tretej podmienky (príčinná súvislosť), táto úzko
súvisí s posúdením nároku, ktorý si žalobca z titulu porušenia unijného práva uplatnil. Súdny dvor ustálil,

že náhrada škody spôsobenej jednotlivcom porušením komunitárneho práva zo strany členského štátu
musí byť adekvátna spôsobenej škode. Keďže v tejto oblasti neexistuje komunitárna právna úprava,
kritériá na určenie rozsahu odškodnenia
vyplývajú z vnútroštátneho právneho poriadku, pričom však tieto kritériá nemôžu byť menej priaznivé
ako tie, ktoré sa uplatňujú v prípade porušenia vnútroštátneho práva, a rovnako tieto kritériá nesmú mať

taký charakter, že spôsobia praktickú nemožnosť dosiahnutia odškodnenia, prípadne ho neprimerane
sťažia. V neposlednom rade náhrada škody spôsobenej jednotlivcom porušením práva Únie musí
byť primeraná vzniknutej škode, aby mohla zabezpečiť skutočnú ochranu jeho práv. Je potom na
vnútroštátnom práve členských štátov, aby pri dodržaní zásady rovnocennosti a efektivity určili, či sa
náhrada škody musí poskytnúť vo forme udelenia dodatočného náhradného voľna, alebo vo forme

finančného odškodnenia a aby definovali pravidlá týkajúce sa spôsobu výpočtu tejto náhrady. Slovenská
právna úprava neobsahuje pravidlá na odškodňovanie jednotlivcov pri porušovaní komunitárneho práva.
V posudzovanej veci dospel súd k záveru, že je potrebné stotožniť sa s argumentáciou žalobcu, že
nerešpektovaním Smernice mu vnikla nemajetková ujma, ktorú je možné analogicky (pozn. súdu - § 853
Obč. Z.) posudzovať podľa zásad upravených v § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka, vzťahujúcich sa na

právo na ochranu osobnosti. Podľa Článku 36 ods. 1 písm. c), d) a e) Ústavy SR majú mať zamestnanci
(teda aj žalobca) právo na spravodlivé a uspokojujúce pracovné podmienky a zákon (v danom prípade
ZoHaZZ) im má zabezpečiť i.a. ochranu bezpečnosti a zdravia pri práci, najvyššiu prípustnú dĺžku
pracovného času a primeraný odpočinok po práci (obdobne v zmysle čl. 40 Ústavy SR má každý
právo na ochranu zdravia). V oblasti pracovnoprávnej je právo na ochranu zdravia zabezpečované

predovšetkým zavádzaním takých opatrení, ako je organizácia pracovného času a odpočinku. Každý má
pritom právo na odpočinok a zotavenie vrátane rozumného vymedzenia pracovného času a pravidelne
platenejdovolenkytak,akotojezakotvenéajvčlánku24Všeobecnejdeklarácieľudskýchpráv.Samotná
Smernica 2003/88/ES, ako aj Smernica 89/391/EHS vychádzali z faktu, že ešte je stále príliš vysoký
výskyt pracovných úrazov a chorôb z povolania a preto sa musia bezodkladne zaviesť, resp. zlepšiť

preventívne opatrenia na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov a tento cieľ sa nemá
podriaďovať ekonomickým úvahám. Všetci pracovníci majú mať primeranú dobu odpočinku a všetkým
pracovníkom spoločenstva sa musí poskytnúť minimálny denný, týždenný a ročný čas odpočinku a
primerané prestávky v práci. Na základe uvedeného je potom potrebné zaviesť maximálnu hranicu
týždenného času. Na základe dokladov predložených žalobcom vyplynulo, že pri určovaní ev. nariadení

pracovnej pohotovosti spolu s určeným služobným časom došlo k prekračovaniu maximálneho limitu
48-hodín priemerného pracovného týždňa u žalobcu v rozhodnom období (júna 2021 - decembra 2023).
Súd vzhľadom na uvedené potom konštatuje, že žalobcovi v príčinnej súvislosti nerešpektovania čl. 2
a 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES vznikla nemajetková ujma, nakoľko došlo (dlhodobo) k porušovaniu
jeho základných osobnostných práv - práva na ochranu zdravia, práva na ochranu bezpečnosti a zdravia

pri práci, práva na najvyššiu prípustnú dĺžku pracovného času, práva na primeraný odpočinok po práci,
ako aj práva na vedenie súkromného rodinného života. V zmysle § 13 Občianskeho zákonníka môže
poškodená osoba požadovať popri morálnej satisfakcii aj peňažnú satisfakciu a to tam, kde by sa
satisfakcia morálna nejavila ako postačujúca. V prejednávanej veci, ktorá vychádza z tej skutočnosti,že SR neprijala takú vnútroštátnu úpravu pri služobnom pomere hasičov, aby boli transformované
dotknuté ustanovenia smernice do vnútroštátneho poriadku, je potrebné dospieť k záveru, že žaloba
na upustenie od neoprávneného zásahu, ako aj žaloba na odstránenie trvajúcich následkov nie je na

mieste, vzhľadom na subjekt zodpovednosti za neoprávnený zásah (štát) a vzhľadom na dĺžku trvania
neoprávnených zásahov zo strany žalovaného do práv žalobcu. Rovnako tak neprichádza do úvahy
ani morálna satisfakcia, ktorou sa podľa súdnej praxe rozumie predovšetkým ospravedlnenie. Tieto
prostriedky nápravy za uvedených okolností strácajú svoju účinnosť a funkčnosť a v takom prípade
súdna prax nevylučuje možnosť bez ďalšieho uplatniť finančné zadosťučinenie. Samotné ustanovenie §

13 ods. 3 Občianskeho zákonníka uvádza pritom možnosti domáhať sa peňažného zadosťučinenia len
príkladmo a podmienky pre vznik tohto práva sú splnené vo všetkých prípadoch neoprávnených zásahov
obdobnej závažnosti, kedy bude len morálne zadosťučinenie nepostačujúce. Pokiaľ sú splnené všetky 3
podmienky, štát musí s výhradou nároku náhrady škody, ktorá má základ priamo v práve v Únie, napraviť
následky spôsobenej škody podľa vnútroštátneho práva, upravujúceho zodpovednosť za spôsobenú
škodu, pričom podmienky náhrady škody stanovené vo vnútroštátnych právnych úpravách nemôžu byť

menej výhodné ako podmienky týkajúce sa obdobných vnútroštátnych prostriedkov nápravy (zásada
ekvivalencie) a nemôžu byť upravené tak, aby viedli k praktickej nemožnosti, alebo nadmernému
sťaženiu získania náhrady (zásada efektivity). V danej veci je tiež podstatnou tá skutočnosť, že právo
žalobcu na primeraný odpočinok po vykonanej práci je permanentne - niekoľko rokov porušované,
pričom povaha výkonu práce žalobcu je veľmi psychicky ako aj fyzicky náročná, neraz si vyžaduje aj

nasadenievlastnéhoživotaapretojenesmiernedôležité,abyžalobcamalmožnosťsipovykonanejpráci
si aj primerane odpočinúť, venovať sa svojim záľubám, rodine a iným aktivitám. V dôsledku aktuálnej
právnej úpravy, pokiaľ čas služobnej pohotovosti nie súčasťou služobného času, sa na strane žalobcu
počas celého trvania služobného pomeru skracuje čas odpočinku. Tým mal súd preukázanú existenciu
škody na strane žalobcu, ktorá je nepochybne v priamej príčinnej súvislosti s porušením komunitárneho

práva.

140. Na základe skutočností vyššie uvedených dospel súd k záveru, že základ nároku žalobcu je tak
daný. V dôsledku nerešpektovania čl. 2 ods. 1 a 2 a čl. 6 písm. b/ Smernice 2003/88/ES pri rozvrhovaní
pracovného času prišiel žalobca o veľký počet hodín voľného času, ktoré by inak venoval rozvíjaniu

osobných, rodinných a priateľských vzťahov, ako aj fyzickej a psychickej relaxácii, čím došlo k zásahu
do jeho osobnostných práv (práva na ochranu zdravia, práva na ochranu bezpečnosti a zdravia pri práci,
práva na najvyššiu prípustnú dĺžku pracovného času, práva na primeraný odpočinok po práci a práva na
vedenie súkromného rodinného života), za čo mu nepochybne patrí nárok na primerané odškodnenie.
Samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením a práve peňažná náhrada

sa javí ako spôsobilá forma odškodnenia takejto vzniknutej ujmy.

141. Náhrada škody spôsobenej jednotlivcovi porušením práva únie musí byť primeraná vzniknutej
škode, aby mohla zabezpečiť skutočnú ochranu práv. Slovenský právny poriadok neobsahuje pravidlá
na odškodnenie jednotlivcov pri porušení komunitárneho práva. Súd sa stotožňuje s argumentáciou

žalobcu, že nerešpektovaním smernice mu vznikla ujma, ktorú je možné analogicky posudzovať podľa
§ 11 a nasledovných Občianskeho zákonníka vzťahujúcich sa na ochranu osobnosti. Vychádzajúc
z výpovede žalobcu a z obsahu výplatných pások žalobcu za obdobie jún 2021 až december 2023
možno konštatovať, že pri určení pracovnej pohotovosti spolu s určeným služobným časom došlo k
prekročovaniu maximálneho limitu 48 hodín priemerného pracovného týždňa u žalobcu v rozhodnom

období, t. j. v čase od júna 2021 do decembra 2023 a v príčinnej súvislosti s porušovaním článku 2 a
článku 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES dlhodobo dochádzalo k porušovaniu práv žalobcu, a to práva na
ochranu zdravia, bezpečnosti a zdravia pri práci, práva na najvyššiu prípustnú dĺžku pracovného času a
primeraný odpočinok po práci, práva na súkromný a rodinný život. V dôsledku nerešpektovania smernice
pri rozvrhovaní pracovného času žalobca prišiel o veľký počet hodín voľného času, ktoré by inak

venoval rozvíjaniu osobných, rodinných, priateľských aktivít, fyzickej, psychickej relaxácii, čím možno
konštatovať aj zásah do osobnostných práv žalobcu. Na základe uvedeného žalobcovi nepochybne
vznikol nárok na primerané odškodnenie. Iba samotné konštatovanie porušenia práv by nesplnilo
funkciu dostatočného zadosťučinenia. Peňažná náhrada je v tomto prípade jednoznačne spôsobilá
forma odškodnenia vzniknutej ujmy.

142. Vznik zodpovednosti členského štátu za porušenie komunitárneho práva sa posudzuje podľa
pravidiel, ktoré stanovil súdny dvor. Spôsob a rozsah odškodnenia však závisí od vnútroštátnej právnej
úpravy, toho ktorého členského štátu. Vnútroštátna úprava musí rešpektovať požiadavku, že kritéria naurčenierozsahuodškodnenianesmúmaťtakýcharakter,žespôsobiapraktickúnemožnosťodškodnenia
alebo dosiahnutie odškodnenia neprimerane sťažia. Poskytnutá náhrada škody musí byť adekvátna
spôsobenej škode. V našom právnom poriadku je právnym základom zodpovednosti štátu za škodu

článok 46, ods. 3 Ústavy SR, ktorý stanovuje, že každý má právo na náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu, či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym
úradným postupom, pričom podmienky a podrobnosti majú byť upravené v zákone. Slovenská republika
prijala zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci účinný
od 01.07.2004. Posudzovanie zodpovednosti štátu za porušenie komunitárneho práva v zmysle tejto

úpravy je však vylúčené vzhľadom na úpravu rozsahu použiteľnosti zákona.

143. Pokiaľ si žalobca uplatňuje svoj nárok za použitia analógie § 11 a 13 Občianskeho zákonníka,
súd aplikáciu ustanovení o nároku na náhradu nemajetkovej ujmy priznanej fyzickým osobám v prípade
zásahu do ich osobnostných práv považoval za správny (zohliadniac pri určení výšky náhrady kritéria
stanovené zákonom a vyplývajúce z judikatúry). Žalobca svojou výpoveďou v spojení s listinnými

dokladmi preukázal, že pri takomto rozvrhnutí pracovného času, ktorý je v rozpore s právom EÚ
prichádza o voľný čas, ktorý by inak mohol venovať rozvoju svojich osobných, rodinných, priateľských
vzťahov, fyzickej a psychickej relaxácii. Žalobca zdôraznil, že podanou žalobou sa domáha náhrady
škody vo forme nemajetkovej ujmy vyčíslenej podľa počtu hodín služobnej pohotovosti, ktoré reálne
odslúžil a ktoré mu neboli započítané do služobného času. Nežaluje teda nemajetkovú ujmu vyčíslenú

za presný počet odpracovaných hodín nad 48 hodín týždenne. Za primeranú náhradu považuje finančné
odškodnenie rovnajúce sa odmene, ktorú mu priznáva zákon o HaZZ ako pri nariadenej služobnej
pohotovosti. Súd stanovený postup žalobcu pri výpočte náhrady škody považoval za primeraný
charakteru a spôsobu akým k zásahu došlo, ako aj k následkom na jeho živote a to vo väzbe na
porovnateľné kritérium ceny práce, z ktorého vychádzal žalobca.

144. Žalovaný v priebehu konania namietal výšku uplatnenej náhrady nemajetkovej ujmy, ktorú
považoval za neprimeranú. Pri posudzovaní nároku žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy je súd
viazaný len v tom smere, že má posúdiť primeranosť uplatňovanej výšky náhrady ujme, ktorú v dôsledku
nesprávnej implementácii normy európskej únie žalobca utrpel. Spôsob určenia, resp. posudzovania

výšky je na úvahe súdu. Naša právna úprava rozlišuje medzi právom na ochranu osobností (§ 11 a
nasledujúce OZ) a právom na náhradu škody (§ 415 a nasledujúcich OZ), nakoľko je medzi nimi pojmová
iobsahováodlišnosť.Právonaochranuosobnostipredstavujenemajetkovéprávorýdzoosobnejpovahy
a je úzko späté s osobnosťou človeka a jej prejavmi. Právo na náhradu škody patrí tak fyzickej ako aj
právnickej osobe a nemá povahu absolútnu, ale len povahu relatívnu a majetkovú. Zásadný rozdiel je aj

medziodškodnenímnemajetkovejujmyvpeniazochanáhradyškodyakomajetkovejujmy,ktorýspočíva
v tom, že pri určení nemajetkovej ujmy v peniazoch sa vychádza iba z predpokladu akú ujmu mohol
zásah vyvolať a nemožno zistiť presne skutočnú ujmu, ktorú však v prípade náhrady škody treba presne
uviesť a preukázať. Pri určovaní sumy nemajetkovej ujmy musia všeobecné súdy zároveň zohľadňovať
svojuvlastnúrozhodovaciučinnosťavsúladesprincípomrovnostirozhodovaťvporovnateľnýchveciach

rovnakotak,abyexistovalvzťahpriamejúmernostimedzizávažnosťouujmyavýškoupriznanejnáhrady.
Priznanie náhrady nemajetkovej ujmy závisí vo veľkej miere na úvahe rozhodujúceho súdu, avšak
táto úvaha neznamená priestor pre svojvôľu, či arbitrárnosť. Súd pri takomto rozhodovaní hodnotí
jednotlivé okolnosti, ako aj celkovú povahu konkrétneho prípadu. Cieľom náhrady nemajetkovej ujmy je
satisfakcia za spôsobený zásah do súkromného a rodinného života a nemôže na strane žiadateľa slúžiť

na neprípustné obohacovanie sa, rovnako nemôže mať na druhej strane likvidačný charakter voči tomu,
kto je na zaplatenie nemajetkovej ujmy zaviazaný.

145. Žalobca zdôraznil, že podanou žalobou sa domáha náhrady škody vo forme nemajetkovej ujmy
vyčíslenej podľa počtu hodín služobnej pohotovosti, ktoré reálne odslúžil a ktoré mu neboli započítané

do služobného času. Nežaluje teda nemajetkovú ujmu vyčíslenú za presný počet odpracovaných
hodín nad 48 hod týždenne. Za primeranú náhradu považoval finančné odškodnenie rovnajúce sa
odmene, ktorú mu priznáva zákon č. 315/2001 Z. z. ako pri nariadenej služobnej pohotovosti (t. j. mimo
určenej služobnej pohotovosti). Súd stanovený postup žalobcu pri výpočte náhrady škody považoval za
primeraný charakteru a spôsobu, akým k zásahu došlo, ako aj k následkom v živote žalobcu a to vo

vzťahu k porovnateľnému kritériu ceny práce, z ktorého vychádzal žalobca. Žalobca vykonal prepočet
hodín služobnej pohotovosti, ktoré mu neboli zarátané do fondu pracovného času v žalovanom období,
pričom vychádzal z výplatných pások svojho zamestnávateľa, konkrétne v rozsahu 1750,77 hodín (od
01.06.2021 do 31.12.2023). Pretože žalovaný nerozporoval doklady predložené žalobcom, uvedenésúd považoval za nesporné a z nich vychádzal. K námietke žalovaného o nezohľadnení doby PN a
doby dovolenky súd je sú toho názoru, že pri výpočte maximálneho týždenného pracovného času sa
uvedené nezahŕňa (čl. 16 Smernice). Takto stanovené hodiny, navrhol žalobca odškodniť odmenou,

ktorá sa inak priznáva za výkon nariadenej pohotovosti podľa § 122 ods. 2 zákona č. 315/2001 Z. z.
Keďže za uvedený čas mu bola priznaná odmena nižšia, ako pri určenej služobnej pohotovosti podľa
§ 122 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z., vyčíslil rozdiel takejto odmeny, ktorý si uplatnil v celkovej výške
6.423,72Eur.Vychádzajúctakzurčeniavýškynemajetkovejujmyakorozdielunáhradyuvedenejv§122
ods. 1 (15 % alebo 30 % peňažnej náhrady z prináležiacej hodinovej odmeny za príslušný kalendárny

mesiac príslušného kalendárneho roku) a peňažnej náhrady uvedenej v § 122 ods. 2 (vo výške 50 %
z prináležiacej hodinovej odmeny za príslušný kalendárny mesiac príslušného kalendárneho roku) je
v prípade odpracovanej služobnej pohotovosti počas pracovných dní možné určiť výšku nemajetkovej
ujmy ako súčin počtu odpracovaných hodín služobnej pohotovosti podľa § 92 ods. 1 zákona č. 315/2001
Z. z. za príslušný kalendárny mesiac príslušného kalendárneho roku a sumy zodpovedajúcej 35
% peňažnej náhrady z prináležiacej hodinovej odmeny za príslušný kalendárny mesiac príslušného

kalendárneho roku (50 % - 15 %) a v prípade odpracovanej služobnej pohotovosti podľa § 92 ods.
1 zákona č. 315/2001 Z. z. za príslušný kalendárny mesiac príslušného kalendárneho roku v čase
pracovného pokoja ako súčin odpracovaných hodín v čase pracovného pokoja a sumy zodpovedajúcej
20 % peňažnej náhrady z prináležiacej hodinovej sadzby za príslušný kalendárny mesiac príslušného
kalendárneho roku (50 % - 30 %).

146. K žalovanému namietanému spôsobu výpočtu náhrady nemajetkovej ujmy súd ďalej uvádza,
že jednak v tomto prípade nebolo preukázané, že by v rozhodnom období nedošlo k prekročeniu
maximálneho 48-hodinového priemerného týždenného pracovného času a jednak peňažná satisfakcia
za neoprávnený zásah do osobnosti sa určuje odhadom, je závislá od úvahy súdu, nemožno ju vyjadriť

presným matematickým výpočtom vzhľadom na špecifickosť neoprávneného zásahu do nemajetkovej
sféry - osobnosti jednotlivca. Výpočet uvádzaný žalobcom, je preto potrebné posudzovať z pohľadu,
či suma, ku ktorej žalobca na základe tohto výpočtu dospel, je primeranou peňažnou satisfakciou za
neoprávnený zásah do osobnosti jednotlivca. Skutočnosť, že žalobca založil výšku peňažnej náhrady
nemajetkovej ujmy na danom spôsobe výpočtu, ktorý si sám stanovil neznamená, že skutočnosti

uplatnil mzdový nárok, pretože o uplatnenie mzdového nároku by išlo v prípade, ak by ho odvodzoval z
konkrétnych ustanovení zákona č. 315/2001 Z. z., alebo z ustanovení smernice, či iných právnych aktov
Únie, podľa ktorých by na takýto mzdový nárok mal právo a práve v takomto prípade by žalovaný musel
byť jeho zamestnávateľ a nie štát.

147. Súd uvádza, že má vedomosť o rozhodovacej činnosti, či už súdov prvej inštancie ako aj odvolacích
súdov, ktorá je v jednotlivých prípadoch vyčíslenia nemajetkovej ujmy rozličná, keď niektoré rozhodnutia
sa stotožňujú s výškou nemajetkovej ujmy odvodenej od počtu hodín pracovnej pohotovosti, ktorá
nie je započítaná do pracovného času a niektoré vychádzajú zo skutočnosti, koľko hodín pracovnej
pohotovosti, ktorá bezprostredne nadväzovala na pracovný čas hasiča, bola v rozhodnom období nad

rozsah 48 hodín. Niektoré súdy výšku nemajetkovej ujmy priznávajú len na základe voľnej úvahy,
neberúc do úvahy ani počet opracovaných hodín pracovnej pohotovosti, ktorý sa nezapočítava do
pracovného času hasiča, resp. ktorý presahuje hranicu 48 hodín pracovného času v týždni. Súd si však
osvojil pri rozhodnutí vo veci spôsob výpočtu náhrady škody ako nemajetkovej ujmy uvedenej žalobcom
v žalobe, považoval ho za primeraný aj s poukazom na zásah do jeho rodinného života, jeho súkromia a

mal za to, že vypočítaná suma zodpovedá odmene, ktorú by žalobca dosiahol, pokiaľ by sa pohotovosť
započítavala do fondu pracovného času. Súd je toho názoru, že žalobca si výšku nemajetkovej ujmy určil
spôsobom najbližšie vypočítateľným v zmysle ustanovení Zákona o hasičskom a záchrannom zbore.
Reálne teda vyčíslil sadzbu za služobnú pohotovosť, ktorú v žalovanom období vykonával a ktorá mu
nebola vyplatená. Súd sa s takýmto vyčíslením stotožnil, nakoľko mal za to, že uplatnená nemajetková

ujma má najbližšie k náhrade škody v dôsledku konštatovaného porušenia práva. Jej výpočet je možné
považovať za sumu, ktorá je primeranou výškou nemajetkovej ujmy, ktorá žalobcovi vznikla, pretože
spĺňa odškodňovaciu funkciu a súčasne nie je sumou neprimerane vysokou za obdobie, po ktoré trvalo
porušovanie práva žalobcu. Vzniknutú ujmu by vzhľadom k jej intenzite, rozsahu a trvaniu podľa názoru
súdu za závažnú pociťoval každý, kto by sa nachádzal na mieste žalobcu v jeho postavení.

148. Žalovaný v konaní vzniesol námietku premlčania uplatneného nároku a namietal neprimeranosť
výšky žalobcom vyčísleného nároku. Ako už súd konštatoval, slovenský právny poriadok neobsahuje
pravidlá na odškodnenie jednotlivcov pri porušení komunitárneho práva. Nerešpektovaním smernicevznikla žalobcovi ujma, ktorú súd analogicky posúdil podľa § 11 a nasledovných Občianskeho
zákonníka, vzťahujúcich sa na ochranu osobnosti. Právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch
je právo majetkovej povahy, ktoré sa premlčuje vo všeobecnej trojročnej premlčacej dobe podľa §

101 Občianskeho zákonníka. Začiatok plynutia premlčacej doby pri náhrade za nemateriálnu ujmu
je viazaný na okamih, kedy došlo k neoprávnenému zásahu objektívne spôsobilého porušiť alebo
ohroziť osobnostné práva fyzickej osoby. K ujme na právach žalobcu dochádzalo každým kalendárnym
mesiacom za žalované obdobie (jún 2021 až december 2023) tým, že nebol dodržaný limit pracovného
času podľa čl. 6 písm. b) Smernice. O rozsahu prekročenia služobného času za mesiac jún 2021 sa

žalobca dozvedel po dovŕšení daného mesiaca, t. j. dňom 01.07.2021, pričom trojročná premlčacia doba
bymuuplynuladňa01.07.2024, pričomžalobanasúdbolapodanádňa30.01.2024,tedapreduplynutím
premlčacej doby, preto nárok žalobcu uplatnený v konaní premlčaný nie je.

149. Na základe vykonaného dokazovania a zisteného skutkového stavu súd dospel k záveru, že nárok
žalobcu na náhradu škody titulom porušenia komunitárneho práva nesprávnym prevzatím Smernice do

slovenského právneho poriadku, konkrétne do zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom
zbore, je daný v celom rozsahu čo do dôvodu a výšky. Pretože žalobca uplatnený nárok v konaní riadne
preukázal, súd žalobe vyhovel v celom rozsahu.

150. Podľa § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku, súd prizná strane náhradu trov konania podľa

pomeru jej úspechu vo veci.

151. Podľa § 262 ods. 1 Civilného sporového poriadku, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj
bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.

152. Podľa § 262 ods. 2 Civilného sporového poriadku, o výške náhrady trov konania rozhodne súd
prvej inštancie v lehote 60 dní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným
uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

153. O náhrade trov konania strán sporu súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP, žalobca mal vo veci plný

úspech, preto mu potom súd priznal nárok na náhradu trov konania proti žalovanému v celom rozsahu s
tým, že o výške náhrady trov rozhodne súd prvej inštancie v lehote 60 dní po právoplatnosti rozhodnutia,
ktorým sa konanie končí samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie v lehote 15 dní odo dňa

doručenia cestou Okresného súdu Lučenec, pracovisko Veľký Krtíš na
Krajský súd Banská Bystrica a to písomne dvoch vyhotoveniach.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach podania uviesť proti
ktorému rozhodnutiu smeruje v akom rozsahu sa napáda, z akých

dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody)
a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh), (363 CSP).

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že neboli splnené procesné podmienky, súd nesprávnym
procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere,

že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne
obsadený súd, konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie

prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. CSP).

Rozsah v akom sa rozhodnutie napáda môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na lehoty na
podanie odvolania (§ 364 CSP).Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na
podanie odvolania (§ 365 ods. 3 CSP).

Oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych
exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení
neskorších predpisov, ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie.