Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Thursday, June 25, 2025

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 4Cdo/3/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2119206734
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 06. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Nora Halmová
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2025:2119206734.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcov 1/ F.. Z. E., narodeného X. Z. XXXX, Y., I.. K. Y.Y.
XXXX/X, 2/ Z., narodeného XX. N. XXXX, Y., K.Í. XXX/X, 3/ S.. M. K., narodenej XX. S. XXXX, Y., K.
XXX/X, právne zastúpení Advokátskou kanceláriou SOPKO & Partners s. r. o., Trnava, Paulínska 24,
IČO: 54 237 050, proti žalovaným 1/ F.. Ľ. Š., narodenom XX. N. XXXX, Y., Z. P. XXXX/X, 2/ F.. E. Š.,
narodenej X. S. XXXX, Y., Z. P. XXXX/X, právne zastúpení HALADA & PARTNERS s. r. o., Trnava,

Kapitulská 21, IČO: 36 669 661, o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, vedenom na Okresnom
súde Trnava sp. zn. 27C/35/2019, o dovolaní žalovaných proti rozsudku Krajského súdu v Trnave z 23.
mája 2023 č. k. 26Co/45/2022-266, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a.

Žalobcom p r i z n á v a nárok na náhradu trov dovolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Trnava (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo „okresný súd“) rozsudkom z 23. februára
2022 č. k. 27C/35/2019-197 rozhodol tak, že určil, že žalobcovia sú každý
v podiele 1/12-iny k celku podielovými spoluvlastníkmi nehnuteľnosti zapísanej na Liste vlastníctva č.
XXXX katastrálne územie Y., vytvorenej Geometrickým plánom č. XXX/XXXX vyhotoveným F. K. - A. 14.
decembra 2021 úradne overeným Okresným úradom Trnava, katastrálnym odborom 22. decembra 2021

pod č. A. parc. reg. „C“ č. XXX/X, záhrada o výmere 106 m2, katastrálne územie Y. (I.), vo zvyšku súd
žalobu zamietol (II.) a žalovaným priznal nárok na náhradu trov konania voči žalobcom v rozsahu jednej
polovice (III). Svoje rozhodnutie právne odôvodnil ustanoveniami § 137 písm. c), § 255, § 256, § 262
zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“), § 134 ods. 2 zákona č. 40/1964
Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej len „Občiansky zákonník“) v znení platnom od 1. apríla 1983 do 31.
decembra 1991, § 134 ods. 1 a 3 Občianskeho zákonníka v znení platnom od 1. januára 1992, § 130 ods.

1 Občianskeho zákonníka v znení platnom od 1. januára 1992, § 37 Občianskeho zákonníka, § 64 ods.
1 zákona č. 95/1963 Zb. o štátnom notárstve a o konaní pred štátnym notárstvom (notársky poriadok)
v znení platnom od 1. apríla 1983 do 31. decembra 1991. Vecne svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že
z vykonaného dokazovania a zisteného skutkového stavu mal za preukázané, že žalobcovia vlastnili
spoluvlastnícke podiely na nehnuteľnostiach zapísaných na LV č. XXXX parc. č. XXX o výmere 453 m2
a par. č. XXX o výmere 166 m2 každý 1/12-inu a ich podielový spoluvlastníci - Z. E. starší - otec žalobcov

7/12-ín a K. Š. 2/12-iny. Pred uzatvorením kúpnej zmluvy zo 14. júla 1986 prebiehali dlhodobé rokovania
medzi predávajúcimi, zastúpenými ich otcom a kupujúcim PRIOR - Západoslovenské obchodné domy,
podnikové riaditeľstvo, Roosveltova 16, Partizánske (ďalej len „kupujúci“). Z jednotlivých listinných
dôkazov (písomná komunikácia s kupujúcim z 28. mája 1986, 3. júna 1986, 9. júna 1986, návrh kúpnej
zmluvy z 26. mája 1986, Dodatok ku kúpnej zmluve na č. l. 17, 40, 95,97,98) ako aj z výpovede žalobcov,
považoval súd za preukázané, že predávajúci nikdy nesúhlasili s predajom parcely č. XXX o výmere 397

m2 vytvorenej geometrickým plánom zo 16. januára 1985 č. 243-2540-204-84 (ďalej len „geometrický
plán“). V celej komunikácii až do podpisu kúpnej zmluvy, ktorá bola registrovaná štátnym notárstvom sageometrický plán neuvádzal a to napriek tomu, že bol vyhotovený 18 mesiacov pred podpisom zmluvy.
Z písomnej komunikácie bolo preukázané, že predávajúci si chceli vždy ponechať časť záhrady vedľa
domu,pričommalizáujemajospätnéodkúpeniepozemkov,akbyichkupujúciužnepotreboval.Zároveň

sa v Dodatku ku kúpnej zmluve dohodli, že kupujúci si pri sanácii múra ponechá múr pri železnej bráne
zo strany záhrady minimálne 1m a zhotoví plné oplotenie. Časť pozemku, ktorý nechceli odpredať vo
výmere 80 m2 z parc. č. XXX bol uvedený aj v ich liste z 28. mája 1986, ktorú výmeru akceptoval kupujúci
v návrhu zmluvy z 27. mája 1986, ktorá nebola uzatvorená a v nej navrhovali odkúpenie celej parc. č.
XXXovýmere166m2skúpnoucenouo240Kčsvyššou,nežbolanakoniecdohodnutávkúpnejzmluve.

V konaní obe strany sporu predložili kúpnu zmluvu zo 14. júla 1986 (ďalej len „kúpna zmluva“) podpísanú
predávajúcimi a kupujúcim, avšak registrovaná štátnym notárstvom bola len kúpna zmluva predložená
žalovanými. Obe kúpne zmluvy boli obsahovo úplne totožné. V čl. I. zmluvy v prvej vete bol špecifikovaný
predmet kúpy opisne vo vzťahu k okolitým nehnuteľnostiam a to: časť záhrady par. č. XXX o výmere
140 m2 a časť parc. č. XXX so starým domom, prístavbou a časťou dvora medzi záhradou a protiľahlou
časťou G. O. o výmere 151 m2, z uvedeného vyplynulo, že predali spolu 291 m2 (140 m2 + 151 m2).

Ďalej sa strany dohodli, čo nie je predmetom kúpy: pás pozemku z parc. č. XXX - dvora medzi vlastným
domom a múrom záhradky vrátane a bočnou stenou starého domu v šírke 4,5 - 4,9 m vrátane WC vo
dvore a časť parc. č. XXX o výmere 26 m2 určená plochou záhrady o dĺžke 10 m hĺbke 2,6 m, z toho
vyplýva, že si chceli ponechať pozemky o výmere 106 m2 (80 m2 z parc. č. XXX a 26 m2 z par. č. XXX),
kuktorýmsadomáhajúurčeniavlastníctva.Predloženékúpnezmluvysalíšililentým,ževkúpnejzmluve

registrovanej notárstvom bolo v čl. I. doplnená tretia veta (zároveň posledná v danom článku na prvej
strane) a to: „V zmysle geometrického plánu č. 243-2540-204-84 je predmetom nehnuteľnosť p. č. XXX
o výmere 397 m2.“ Uvedená veta bola v rozpore s prvou vetou článku, ktorého bola súčasťou, nakoľko
špecifikuje predmetu kúpy odlišne. Z geometrického plánu citovaného v kúpnej zmluve súd zistil, že sa
zmenila výmera parc. č. XXX na výmeru 397 m2 zlúčením celej pôvodnej parc. č. XXX o výmere 166 m2

a časti parc. č. XXX o výmere 231 m2, pričom predávajúci zostali vlastníkmi len parc. č. XXX o výmere
222 m2 zastavanej plochy pod nehnuteľnosťou, ktorá nebola predmetom zmluvy. Nebolo sporné, že po
uzatvorení kúpnej zmluvy kupujúci v zmysle Dodatku ku kúpnej zmluve postavil dodnes existujúci plot,
ktorým bola odčlenená časť pozemku za domom predávajúcich, ktorú nerušene užívali predávajúci od
14.júla1986dodoby,nežichvyzvalžalovaný1/navypratanienehnuteľnostipredpodanímžalobyvroku

2019. Nebolo sporné, že žalobcovia užívajú väčšiu výmeru pozemku (cca 11 m2), než bolo predmetom
konania. Súd prvej inštancie viazaný žalobným petitom rozhodoval len o určení vlastníctva parc. č.
XXX/X o výmere 106 m2 v zmysle predloženého geometrického plánu č. XXX/XXXX zo 14. decembra
2021 vyhotovenom F. K.Á. - A., ktorým bola oddelená časť parc. č. XXX/X z par c. č. XXX vo výmere
397 m2. Geometrický plán bol autorizačne overený katastrálnym odborom Okresného úradu Trnava

22. decembra 2021 pod č. A.. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že kúpna zmluva v časti dohody
strán o predmete prevodu vlastníctva bola neurčitá, vnútorne rozporná a jej neurčitosť nebolo možné
odstrániť ani výkladom. Tretia veta čl. I. bola v rozpore s prvou vetou, nakoľko špecifikuje predmet kúpy
širšie a úplne mení výmeru predávaných pozemkov (o 106 m2) dohodnutú v prvej vete, čo robí právny
úkon neplatným. V čase registrácie zmluvy túto skúmalo štátne notárstvo len podľa § 39 Občianskeho

zákonníka, teda nie podľa § 37 Občianskeho zákonníka z hľadiska jej určitosti a zrozumiteľnosti. Súd
prvej inštancie v konaní o určenie vlastníctva skúmajúc z úradnej povinnosti platnosť právneho úkonu,
ako predbežnú otázku dospel k záveru, že zmluva bola neplatná, a žalobe čiastočne vyhovel a určil,
že každý zo žalobcov bol podielovým spoluvlastníkom 1/12-iny predmetnej nehnuteľnosti, nakoľko tieto
spoluvlastnícke podiely vlastnili ku dňu predaja a boli predmetom predaja. Žalobcovia sa domáhali

určenia vlastníctva aj k zvyšným spoluvlastníckym podielom 9/12-ín, ktoré mali nadobudnúť vydržaním
po svojich právnych predchodcov, a to 7/12-ín od otca a 2/12-iny od spoluvlastníčky Š., pričom neuviedli
žiadneskutkovétvrdenie,prečomalkaždýznichnadobudnúť3/12-inyztýchtopodielov.Včastitýkajúcej
sa nadobudnutia podielu spoluvlastníčky Š.H., žalobcovia neuviedli žiadne skutkové tvrdenia, a to
napriek obrane žalovaných, ktorí poukázali na tento nedostatok. Len žalobca 1/ na pojednávaní 11.

októbra 2021 uviedol, že za života prepísala svoj podiel na otca. Svoje tvrdenie žiadnym spôsobom
nepreukázal, nešpecifikoval kedy a akým spôsobom, ani čo konkrétne bolo predmetom prevodu. Súd
prvej inštancie zistil z historického listu vlastníctva č. XXXX, k. ú. Y., že parc. č. XXX o výmere 222 m2
- zastavané plochy a nádvoria vlastnila K. Š. v podiele 2/12-ín, ktorej podiel nadobudol žalobca 1/ na
základe darovacej zmluvy z 23. marca 1998, čo bolo v rozpore s jeho vlastným tvrdením. Nakoľko nebol

známy obsah darovacej zmluvy, nebolo možné posúdiť, či sú splnené predpoklady na nadobudnutie jej
spoluvlastníckeho podielu vydržaním, t. j. kedy začala plynúť a kedy uplynula vydržacia doba, či mali
žalobcovia titul, na základe ktorého užívajú jej podiel, nakoľko ona sama svoj podiel žiadnym spôsobom
neužívala už pred jeho predajom, dlhodobo žila v W. a vzhľadom na dátum jej narodenia 28. júna1902 sa dá predpokladať, že zomrela. Nárok žalobcov považoval súd prvej inštancie v tejto časti za
nepreskúmateľný a v tejto časti žalobu zamietol. V časti nadobudnutia spoluvlastníckeho podielu otca
7/12-ín žalobcami, súd prvej inštancie tiež žalobu zamietol. Vzhľadom na neplatnosť kúpnej zmluvy

spoluvlastnícky podiel otca žalobcov patrí do dedičstva, a až v dedičskom konaní bude rozhodnuté, kto
a v akej časti tento podiel nadobudne. Žalobcovia síce po smrti otca užívajú jeho spoluvlastnícky podiel
avšak po oboznámení sa s dedičským spisom súd prvej inštancie zistil, že žalobcovia zdedili podiel na
nehnuteľnosti zapísanej na LV č. XXXX a to 7/12-ín parc. č. XXX -zastavaná plocha, dom s. č. XXX a
dvor o výmere 222 m2 vrátane vedľajšej stavby, oplotenia a vonkajších úprav. Zo znaleckého posudku č.

XXX/XXXX zo 16. decembra 1997 F.. N., ktorý bol súčasťou dedičského spisu, vyplýva, že ocenený bol
len pozemok pod domom, šopa a dva ploty, pričom plot susediaci s nehnuteľnosťou žalovaných nebol
ocenený (staval ho kupujúci). Nebol ocenený ani dvor, t. j. pozemok nezastavaný domom. Predmetom
dedičského konania nebola žiadna časť parc. č. XXX. Uvedené vyplývalo aj zo situačného náčrtu, kde
bolo zrejmé, že dvor bol na ňom zakreslený, ale nebol v legende uvedený ako oceňovaný. Súčasťou
posudku bol aj list vlastníctva č. XXXX, v ktorom bolo uvedené vlastníctvo tak, ako bolo prejednané,

pričom v tom čase bola spoluvlastníčkou nehnuteľností K.. Š. v 2/12-inách. Len z jedného slova v
dedičskom rozhodnutí „dvor“ nebolo možné odvodiť dobromyseľnosť žalobcov, že predmetom dedenia
bola aj sporná parcela, teda žalobcovia nepreukázali titul, na základe ktorého by mohli vydržať podiel
po otcovi. Rovnako pri prevode spoluvlastníckeho podielu K.. Š. darovacou zmluvou z 23. marca 1998
museli zistiť, že predmetom prevodu nebola žiadna časť parc. č. XXX, len spoluvlastnícky podiel na

rovnakých nehnuteľnostiach, ktoré boli predmetom dedenia po otcovi. O trovách konania súd prvej
inštancie rozhodol v zmysle § 255 ods. 2 CSP, keď obe strany boli čiastočne úspešné, nakoľko súd prvej
inštancie v časti žalobe vyhovel, t. j. určil, že žalobcovia sú podielovými spoluvlastníkmi každý v 1/12-
ine (spolu 3/12-iny) a vo zvyšnej časti žalobu zamietol v 9/12-inách. Žalovaným priznal podľa pomeru
úspechu voči žalobcom nárok na náhradu trov konania v rozsahu 50 %, nakoľko ich čistý úspech v

konaní bol 6/12-ín (9/12-ín - 3/12-iny).

2. Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej len „odvolací súd“) rozsudkom z 23. mája 2023 sp. zn.
26Co/45/2022 potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie (I.) a žalovaným priznal voči žalobcom nárok na
náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 1/2. (II.). Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že predmetom

odvolacieho konania bolo, vzhľadom na rozsah a dôvody odvolania žalobcov, posúdiť či v konaní pred
súdom prvej inštancie došlo k porušeniu práva na spravodlivý súdny proces, či súd prvej inštancie
na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a či právne správne vec
posúdil v časti zamietnutia žaloby (výrok II.) a vzhľadom na rozsah a dôvody odvolania žalovaných či
konanie má vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, či došlo k porušeniu

práva na spravodlivý proces, či súd na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým
zisteniam a či vec správne právne posúdil v časti vyhovenia žalobe (výrok I.). Odvolací súd odkázal
na správne a presvedčivé odôvodnenie písomného vyhotovenia preskúmavaného rozsudku vo veci
samej. Odvolací súd nenašiel dôvod, pre ktorý by sa mal od týchto záverov súdu prvej inštancie odchýliť.
Preskúmaním veci odvolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie týkajúce sa

oboma stranami v odvolaní namietaných skutočností bolo vyčerpávajúco, správne skutkovo a právne
zdôvodnené a zodpovedá všetkým požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutia. Súd prvej
inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom
opísal priebeh konania, stanoviská strán k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a
právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad, a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijaté

právne závery primerane vysvetlil. Samotný fakt, že strany sporu sa s dôvodmi uvedenými v rozhodnutí
súdu prvej inštancie nestotožnili ešte neznamená, že závery v ňom obsiahnuté neboli správne. Súd prvej
inštancie totiž zrozumiteľným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré žalobe čiastočne vyhovel a pre ktoré
žalobu čiastočne zamietol. Odvolací súd odvolaciu námietku, že súd prvej inštancie na pojednávaní
23. februára 2022 opätovne otvoril dokazovanie zmenil predbežné posúdenie a vo veci prekvapivo

rozhodol, hodnotil ako irelevantnú. Odvolací súd pri skúmaní postupu súdu prvej inštancie nezistil ani
naplnenie odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. d) CSP, keďže nezistil žiadne vady konania,
ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, nezistil vady dosahujúce intenzitu, ktorá
by odôvodňovala záver o tom, že celé konanie sa nejaví ako spravodlivé a že by konanie malo vadu
ktorá by mala vplyv na správnosť rozhodnutia. Z obsahu zápisnice z 24. januára 2022 vyplýva, že súd

prvej inštancie uznesením vyhlásil dokazovanie za skončené a uznesením odročil pojednávanie na
23. februára 2022 za účelom vyhlásenia rozsudku. Z obsahu zápisnice z 23. februára 2022, ako aj z
predvolaní doručených stranám sporu, vyplýva, že právni zástupcovia žalobcov i žalovaných napriek
tomu, že na pojednávaní 24. januára 2022 vzali termín pojednávania na vedomie, boli riadne opakovanepísomne predvolaní na pojednávanie 23. februára 2022 a zároveň boli i upovedomení, že súd bude
pokračovať v dokazovaní. Na pojednávaní 23. februára 2022 súd riadne oboznámil listinné dôkazy,
oboznámil strany sporu s predbežným právnym posúdením a prítomná strana sporu (právny zástupca

žalovaných) sa k nemu vyjadrila. Odvolací súd dodáva, že uznesením, ktorým sa upravuje vedenie
konania nebol podľa § 237 ods. 2 CSP súd viazaný a preto súd prvej inštancie mohol opakovane
vykonávať dokazovanie, opakovane vyhlásiť dokazovanie za skončené a mohol i vec opakovane i
odlišne predbežne právne posúdiť. Postupom súdu prvej inštancie nedošlo k odňatiu takých práv
stranám sporu, následkom ktorých by došlo k porušeniu práv na spravodlivý súdny proces. Odvolacia

námietka žalovaných, že súd prvej inštancie nedôvodne skúmal platnosť kúpnej zmluvy zo 14. júla 1986
bola irelevantná. Absolútna neplatnosť právneho úkonu nastáva bez ďalšieho priamo zo zákona. Na
absolútnu neplatnosť prihliada súd aj bez návrhu. Odvolací súd nielenže dospel k záveru, že súd prvej
inštancie správne prihliadol na neplatnosť kúpnej zmluvy zo 14. júla 1986, ale sa stotožnil i s právnym
posúdením neplatnosti. K namietanému nedostatočne zistenému skutkovému stavu žalovanými v
súvislosti s ďalším osudom predmetného pozemku v neskoršom období (reštitúcia, predaj) odvolací

súd uviedol, že z obsahu listu vlastníctva síce vyplýval záver, že nehnuteľnosť, ktorá bola predmetom
sporu, bola aj predmetom reštitúcie, ale bolo potrebné prihliadať i na právo žalobcov. V tejto súvislosti
odvolací súd poukázal na rozhodnutie Veľkého senátu dovolacieho súdu so sp. zn. 1VObdo/2/2020,
uverejnené v Zbierke rozhodnutí pod č. 56/2021, z ktorého vyplýva, že na základe absolútne neplatného
právneho úkonu nie je možné nadobudnúť vlastnícke právo, a to ani v prípade, že na jeho podklade

bol uskutočnený vklad vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností. Dobrá viera nadobúdateľa, že
hnuteľnú alebo nehnuteľnú vec nadobúda od vlastníka, má vplyv na nadobudnutie vlastníckeho práva,
len pokiaľ zákon v taxatívne vymedzených prípadoch nadobudnutia vlastníckeho práva s poukazom
na dobrú vieru ich nadobúdateľa výslovne upravuje. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil s
názorom súdu prvej inštancie prezentovaným i v judikatúre dovolacieho súdu, podľa ktorého v prípade

absolútne neplatného právneho úkonu nedochádza k prevodu vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam a
k zmene v osobe vlastníka, a to ani v prípade, ak bolo vyhovené návrhu na vklad vlastníckeho práva
k nehnuteľnostiam. Osoba, ktorá bola ako vlastník nehnuteľnosti zapísaná v katastri nehnuteľností (v
danej veci PRIOR), hoci ich vlastníkom nebola pre neplatnosť právneho úkonu o prevode vlastníckeho
práva k nehnuteľnosti, nemohla tieto platne previesť na iný subjekt, ani na reštituenta hoci konajúc

v dobrej viere v správnosť zápisu v katastri nehnuteľností. Za nedôvodnú považoval odvolací súd
i námietku žalovaných o nepreskúmateľnosti rozhodnutia pre nedostatočné odôvodnenie z dôvodu
nedostatočného vysporiadania sa s judikatúrou vyšších súdnych autorít, v zmysle ktorých má v prípade
konfliktu medzi nedbalým vlastníkom a dobromyseľným nadobúdateľom, ktorý nadobudol nehnuteľnosť
v súlade s evidovaným stavom v katastri nehnuteľností v presvedčení, že nadobúda vlastníctvo tejto

nehnuteľnosti, prednosť ochrana dobromyseľného nadobúdateľa. Odvolací súd doplnil odôvodnenie
napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie tak, že poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR,
Veľkého senátu so sp. zn. 1VObdo/2/2020 (v rozhodnutí nesprávne uvedené 1C Obdo 2/2020, pozn.),
ktoré rieši otázku zásady nemo plus iuris ad alium transferre potest quam ipse habet, týkajúcej sa
nemožnosti nadobudnutia vlastníckeho práva od nevlastníka. Taktiež i odvolaciu námietku žalovaných

ohľadne rozhodnutia v rozpore so žalobným návrhom považoval odvolací súd za nedôvodnú. Súd prvej
inštancie rozhodol o celom žalobnom návrhu, ktorému čiastočne vyhovel a čiastočne žalobu zamietol,
pričom pri určovacej žalobe pokiaľ sa predmet konania týka nehnuteľnosti, je takéto rozhodnutie
prípustné. Súd prvej inštancie rozhodol správne i o odvolacej námietke žalobcov, namietajúcej čiastočné
zamietnutie žaloby vo vzťahu k vydržaniu vlastníckeho podielu ich právnych predchodcov. Správne súd

prvej inštancie uviedol, že žalobcovia neuniesli dôkazné bremeno. Žalobcovia nepreukázali, že by podiel
po svojich právnych predchodcoch zdedili a preto sa správne mali domáhať určenia, že príslušný podiel
nehnuteľnosti patrí do dedičstva po ich právnom predchodcovi. Až potom by mohol súd prvej inštancie
posúdiť, či poručiteľ bol v čase smrti vlastníkom tejto veci. Tiež dodal, že ak by aj súd vyhovel žalobe
požadujúcejuvedenéurčenie,vecbynáslednemuselabyťprejednanávkonaníodedičstve,akomajetok

poručiteľa. Ďalšie odvolacie argumenty žalobcov i žalovaných odvolací súd považoval pre rozhodnutie
vo veci samej za nerozhodné. Odvolací súd o trovách konania rozhodol v zmysle § 255 CSP, keď zhodne
so súdom prvej inštancie priznal žalobcom nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 50 %.

3. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podali žalovaní dovolanie (ďalej aj ako „dovolatelia“), ktorého

prípustnosť odvodzovali z § 420 písm. f) a § 421 ods. 1 písm. b) CSP.

3.1. Sú názoru, že súd prvej inštancie postupoval spôsobom, ktorý im znemožnil, aby uskutočňovali im
patriace procesné práva, neumožnil, aby mali efektívnu možnosť reagovať na nové právne posúdenieveci zo strany súdu ešte pred vydaním rozsudku súdu prvej inštancie, v dôsledku čoho mal tento
rozsudok atribúty tzv. prekvapivého rozhodnutia. Tento nedostatok nebol odstránený ani odvolacím
súdom na základe podaného odvolania, keďže odvolací súd označil takýto postup súdu prvej inštancie

za zákonný. Súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie na právnom posúdení, v zmysle ktorého je
Kúpna zmluva, ktorou žalobcovia predali svoje spoluvlastnícke podiely na dotknutom pozemku ako celok
absolútne neplatná z dôvodu, že predmet prevodu v Kúpnej zmluve bol vymedzený neurčito. Predmetný
argument, v zmysle ktorého by mala byť Kúpna zmluva ako celok absolútne neplaná, žalobcovia v
podanej žalobe ani vo svojich skorších vyjadreniach nikdy netvrdili. Žalobcovia sa po celý čas zaoberali

len argumentáciou v zmysle ktorej rozporovali uzatvorenie Kúpnej zmluvy v znení, v akom sa nachádza
v zbierke listín v katastri nehnuteľností a argumentáciou týkajúcou sa splnenia podmienok vydržania
predmetného pozemku. Žalovaní sa preto po celý čas vo svojej argumentácii i dokazovaní zameriavali
na vyvracanie argumentácie žalobcov a nie otázkam, ktoré medzi stranami neboli sporné a ku ktorým
nikdy predtým nevyjadril pochybnosť ani súd. Počas všetkých nariadených pojednávaní uskutočnených
na súde prvej inštancie (s výnimkou v poradí posledného) súd prvej inštancie nikdy ani len náznakom

nevyjadril pochybnosť o platnosti predmetnej Kúpnej zmluvy a nevyjadril ani potrebu touto otázkou sa
vôbec osobitne zaoberať. Na všetkých predmetných pojednávaniach sa strany (a súd) zaoberali najmä
otázkou splnenia zákonných podmienok pre vydržanie príslušného pozemku zo strany žalobcov. Na
predposlednom pojednávaní uskutočnenom 24. januára 2022, na ktorom sa strany opätovne zaoberali
otázkou splnenia podmienok pre vydržanie parcely č. XXX/X, boli stranami prednesené záverečné reči

a súd uznesením vyhlásil dokazovanie za skončené. Na tomto pojednávaní sa súd nevyjadril, že by mal
akúkoľvek pochybnosť o platnosti Kúpnej zmluvy. Predmetné pojednávanie bolo odročené na termín 23.
februára 2022 len za účelom vyhlásenia rozsudku, kde však súd nečakane opätovne otvoril dokazovanie
a na tomto pojednávaní súd zároveň uviedol, že Kúpnu zmluvu vyhodnotil ex offo ako neplatnú.
Dovolatelia sa dozvedeli o tomto novom právnom posúdení až priamo na tomto pojednávaní a nemali

preto čas na akúkoľvek relevantnú prípravu potrebnú na kvalifikovanú reakciu na takéto posúdenie
a vyhodnotenie možných dopadov takéhoto posúdenia na rozhodovanie vo veci. Bolo irelevantné,
že právny zástupca žalovaných priamo na poslednom pojednávaní uskutočnenom 23. februára 2022
stručne reagoval aj na nové právne posúdenie veci súdom, nakoľko právny zástupca žalovaných nemal
na svoju ad hoc reakciu na pojednávaní v zásade žiadnu možnosť prípravy, v dôsledku čoho nemohol

uplatniť ani všetky relevantné argumenty k tejto otázke. Ak by žalovaní mali vopred vedomosť o tom,
že súd prvej inštancie bude nad rámec argumentácie strán považovať pre rozhodnutie za relevantnú
otázku to, či je kúpna zmluva platná, žalovaní by sa k tejto otázke podrobne vyjadrili a navrhli by aj
relevantné doplnenie dokazovania vo vzťahu ku skutočnostiam súvisiacim s týmto novým právnym
argumentom. Dovolatelia ďalej vo svojom dovolaní uviedli, že aj ak by súd prvej inštancie mal za to, že

Kúpna zmluva bola z akéhokoľvek dôvodu neplatná, nemohol by z tohto zároveň automaticky vyvodiť
záver,žespoluvlastníkmipozemkusúvsúčasnostinaďalejžalobcovia.Súdsamalnevyhnutnezaoberať
aj otázkou vlastníctva po uzatvorení tejto kúpnej zmluvy a zohľadniť pri tom všetky skutočnosti týkajúce
sa vlastníctva predmetného pozemku. Prvostupňový rozsudok tak možno označiť ako prekvapivý, keďže
súd založil svoje rozhodnutie na takom právnom posúdení veci, na ktoré nepoukázala žiadna zo strán a

súd na možnosť takéhoto právneho posúdenia veci strany pred rozhodnutím s dostatočným predstihom
neupozornil, v dôsledku čoho nemali strany možnosť sa k tejto otázke kvalifikovane vyjadriť. Odvolací
súdpritomtentopostupsúduprvejinštancievrámcinapadnutéhorozsudkuaproboval,keďskonštatoval,
že postup súdu pri vydaní rozsudku súdu prvej inštancie bol zákonný. Takýmto postupom došlo k
porušeniu práva na spravodlivý súdny proces čo je v zmysle ustanovenia § 420 písm. f) CSP dôvodom

na zrušenie napadnutého rozsudku.

3.2. Dovolatelia sú tiež názoru, že odvolací súd v danej veci vychádzal z nesprávneho právneho
posúdenia veci keď skonštatoval neplatnosť Kúpnej zmluvy zo 14. júla 1986. Súd konkrétne vyhodnotil
nesprávne otázku. ,,či v prípade vzájomnej konkurencie dvoch navzájom rozporných zmluvných

ustanovení, z ktorých jedno je samo o sebe neurčité a druhé je určité a zrozumiteľné, môže mať tento
rozpor vplyv na platnosť zmluvy ako celku“. Táto nesprávne vyriešená špecifická právna otázka zároveň
doposiaľ nebola zodpovedaná judikatúrou dovolacieho súdu. Odvolací súd v napadnutom rozsudku v
bode 19 odôvodnenia konštatuje, že Kúpna zmluva je neplatná z dôvodu, že v časti dohody zmluvných
strán o predmete prevodu bola neurčitá. Odvolací súd sa v danom prípade stotožnil so záverom

súdu prvej inštancie, že v čl. I. kúpnej zmluvy bol rozpor medzi prvou a treťou vetou a že neurčitosť
nemožno odstrániť ani výkladom. Žalovaní v tejto súvislosti namietali, že s ohľadom na všetky okolnosti
a výsledky vykonaného dokazovania bolo možné Kúpnu zmluvu považovať za platný právny úkon.
Zo samotnej prvej vety čl. I. nebolo možné jednoznačne ustáliť záver o tom, čo malo byť vlastnepredmetom prevodu. Prvá veta čl. I sa odvolávala na bližšie nešpecifikované body v teréne, ktoré
bez bližšieho vysvetlenia nedávali dostatočne jasný obraz o tom, čo malo byť predmetom prevodu.
Samotná prvá veta v čl. I. Kúpnej zmluvy bola teda natoľko neurčitá, keďže neobsahuje dostatočnú

identifikáciu pozemkov, ktoré mali byť v zmysle Kúpnej zmluvy predané, v dôsledku čoho bolo toto
zmluvné ustanovenie neplatné. Naproti tomu posledná veta čl. I Kúpnej zmluvy vymedzovala predmet
prevodu úplne presne a bez akýchkoľvek výkladových pochybností, jednoznačne určila ako výmeru
tak hranice predávaného pozemku. Ak mala byť preto nejaká časť Kúpnej zmluvy neplatná, môže ňou
byť výlučne prvá veta čl. I. kúpnej zmluvy, ktorá bola sama osebe nejasná a nevymedzovala predmet

prevodu dostatočným spôsobom. Neexistoval však dôvod, prečo by mala byť neplatná aj časť čl. I v
rozsahu poslednej vety, ktorá bola jasná a dostatočne určitá. Ak súd poukázal na rozpor medzi prvou
a treťou vetou čl. I Kúpnej zmluvy, bolo potrebné vziať do úvahy práve fakt, že prvá veta sama osebe
(aj bez poslednej vety) nevymedzovala čo malo byť predmetom prevodu dostatočne, pričom štvrtá veta
bola v tomto smere úplne jasná a určitá. Za týchto okolností, ak bol v zmluve rozpor medzi dvoma
ustanoveniami, z ktorých jedno bolo nedostatočne určité a druhé bolo jasné a určité, nemohol mať

tento fakt za následok neplatnosť zmluvy ako celku. Išlo o diametrálne odlišnú situáciu oproti situácii,
kedy by bol v zmluve vymedzený predmet prevodu dvakrát rovnako určito, avšak navzájom rozporne.
Takáto situácia, kedy by nebolo možné s ohľadom na okolnosti určiť prednosť žiadneho z predmetných
ustanovení, by mohla skutočne mať za následok neplatnosť zmluvy ako celku. V danom prípade však
medzi sebou nekorešpondujú na jednej strane ustanovenie, ktoré bolo samo o sebe neurčité a na

druhej strane ustanovenie, ktoré bolo nad akúkoľvek pochybnosť určité a jasné. Dovolatelia uviedli, že
judikatúra najvyšších súdnych autorít dlhodobo a konzistentne zdôrazňuje samotnú skutočnosť, že pri
výklade právnych úkonov musí byť vždy primárne kladený dôraz na aplikáciu takého výkladu, ktorý
preferuje platnosť právneho úkonu, a to aj v situácii, ak by pri aplikácii formálnejšieho výkladu mohol byť
úkon hodnotený ako neplatný. Zároveň poukázali na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky z 1.

apríla 2015 so sp. zn. I. ÚS 640/2014, z 26. augusta 2015 so sp. zn. I. ÚS 184/2015 a z 3. júla 2008 so sp.
zn. I. ÚS 242/2007 a na rozhodnutie dovolacieho súdu so sp. zn. 6MCdo/21/2011. Sú názoru, že Kúpna
zmluva v znení nachádzajúcom sa v zbierke listín katastra nehnuteľností nebola neplatným právnym
úkonom. Ide o platnú zmluvu, na základe ktorej došlo k prevodu vlastníckeho práva k pozemkom o
výmere 397 m2 zameraným geometrickým plánom č. XXX-XXXX-XXX-XX.

3.3. Dovolatelia ďalej uviedli, že odvolací súd v napadnutom rozsudku vychádzal v nesprávneho
právneho posúdenia veci, keď skonštatoval, že prvoinštančný súd nebol povinný sa zaoberať
otázkou: ,,či žalobcovia nestratili svoje vlastnícke právo k predmetnému pozemku v neskoršom období,
t. j. v období po uzatvorení Kúpnej zmluvy“. Odvolací súd v tejto súvislosti argumentoval zásadou

nemo plus iuris ad alium transfere potest quam ipse habet a ignoroval pri tom fakt, že po uzatvorení
Kúpnej zmluvy mohli nastať viaceré právne skutočnosti, ktoré mohli založiť vlastníctvo tretej osoby k
predmetnému pozemku aj bez porušenia predmetnej zásady. Odvolací súd nesprávne vyriešil otázku v
prípade, ak bola určitá kúpna zmluva neplatná, automaticky to znamená, že k predmetu prevodu neskôr
nemohol žiaden tretí subjekt nadobudnúť vlastnícke právo. Súd prvej inštancie vôbec neskúmal, aký bol

osud predmetného pozemku v neskoršom období a či náhodou medzičasom nedošlo ku skutočnostiam,
ktoré by aj v prípade neplatnosti Kúpnej zmluvy mali za následok neúspech žalobcov v konaní.
Žalovaní v tejto súvislosti vo svojom odvolaní proti rozsudku súdu prvej inštancie namietali, že súd
prvej inštancie pri rozhodovaní vychádzal z nedostatočne zisteného skutkového stavu, keďže sa vôbec
nezaoberal tým, aký bol osud vlastníctva príslušného pozemku v čase po uzatvorení príslušnej Kúpnej

zmluvy a či aj v prípade, ak by bola Kúpna zmluva skutočne ako celok absolútne neplatná, nemohlo
byť vlastníctvo žalobcov k príslušnému pozemku ovplyvnené právnymi skutočnosťami, ktoré nastali
v období po uzatvorení Kúpnej zmluvy. Odvolací súd túto argumentáciu žalovaných v napadnutom
rozsudku odmietol a vychádzal z predpokladu, že ak žalobcovia v dôsledku neplatnosti Kúpnej
zmluvy svoje podiely na príslušnom pozemku platne nepreviedli na vtedajšieho kupujúceho, bolo

bezpredmetné,aképrávneskutočnostinastalipouzatvoreníKúpnejzmluvy,keďženiktookremžalobcov
nemohol disponovať vlastníctvom k príslušným podielom na pozemku. Podľa názoru dovolateľov tento
predpoklad odvolacieho súdu je mylný, keďže ku zmene vlastníka môže dôjsť aj bez toho, aby toto
vlastníctvo previedol právnym úkonom samotný vlastník (napr. podľa § 446 Obchodného zákonníka,
§ 486 Občianskeho zákonníka, § 93 zákona o konkurze a reštrukturalizácii alebo vydržanie). Záver

odvolacieho súdu podľa ktorého sa súd prvej inštancie nemusel zaoberať otázkou ďalšieho osudu
vlastníctva príslušného pozemku z dôvodu existencie zásady nemo plus iuris bola nesprávna. Ak súd
prvej inštancie posúdil Kúpnu zmluvu ako absolútne neplatnú, bol zároveň povinný nevyhnutne sa
zaoberať otázkou ďalšieho osudu vlastníctva predmetného pozemku a vyhodnotiť či neskoršie právneskutočnosti, ktoré sa týkali predmetného pozemku, nemohli mať za následok, že žalobcovia už v čase
vydania rozsudku súdu prvej inštancie nemohli byť vlastníkmi tohto pozemku.

3.4. Dovolatelia tiež poukázali, že odvolací súd v napadnutom rozsudku vychádzal z nesprávneho
právneho posúdenia veci, keď tvrdil, že v prípade, ak určitá osoba nadobudla vlastnícke právo
k nehnuteľnosti ako oprávnená osoba postupom podľa zákona č. 87/1991 Zb. o mimosúdnych
rehabilitáciách, môže byť neskôr nadobudnutie vlastníckeho práva tejto oprávnenej osoby spochybnené
formou bežnej žaloby o určenie vlastníckeho práva. Odvolací súd vychádzal z mylného predpokladu,

že ak bola oprávnenej osobe vydaná nehnuteľnosť podľa zákona č. 87/1997 Zb. o mimosúdnych
rehabilitáciách od osoby, ktorá v danom čase nebola vlastníkom predmetnej nehnuteľnosti, oprávnená
osoba nenadobudla vlastnícke právo k vydanej nehnuteľnosti. Táto nesprávne vyriešená právna otázka
zároveň doposiaľ nebola zodpovedaná judikatúrou dovolacieho súdu. Žalovaní poukázali na skutočnosť,
že odvolací súd v napadnutom rozsudku nesprávne posúdil aj samotnú otázku možnosti nadobudnutia
vlastníckeho práva k nehnuteľnosti v rámci tzv. reštitúcie. Predmetný pozemok bol v roku 1992

predmetom reštitúcie, v rámci ktorej bol vydaný postupom podľa zákona č. 87/1991 Zb. o mimosúdnych
rehabilitáciách. Vydanie určitej veci v reštitúcií bolo na strane prijímateľa veci osobitným spôsobom
nadobudnutia vlastníckeho práva. Prijímateľ veci nadobúda od povinnej osoby pri jej vydaní nezaťaženú
vec doterajšími ťarchami pričom v zmysle § 10 daného zákona nemôže povinná osoba uplatňovať voči
prijímateľovi akékoľvek nároky týkajúce sa jeho vydávanej veci. Žalobcovia do vydania predmetných

pozemkov v rámci reštitúcie oprávnenými príjemcom nikdy neuplatnili akúkoľvek námietku vo vzťahu
k nimi uzatvorenej Kúpnej zmluvy, či akýkoľvek nárok týkajúci sa predmetného pozemku, ich prípadné
nároky museli zaniknúť najneskôr okamihom uzatvorenia predmetnej dohody o vydaní veci z 13. januára
1992.

3.5. Odvolací súd v napadnutom rozsudku vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci, keď
tvrdil, že v prípade, ak bolo predmetom žaloby určenie vlastníckeho práva žalobcov k celku určitej
nehnuteľnosti, môže súd bez potreby zmeny žaloby rozsudkom určiť, že žalobcom patrí vlastnícke
právo k nehnuteľnosti len vo vzťahu k určitému spoluvlastníckemu podielu na nehnuteľnosti. Táto
nesprávne vyriešená právna otázka zároveň doposiaľ nebola zodpovedná judikatúrou dovolacieho

súdu. Žalobcovia na takto formulovanom žalobnom návrhu trvali napriek tomu, že boli zo strany
žalovaných opakovane upozornení na to, že v čase Kúpnej zmluvy bol každý zo žalobcov podielovým
spoluvlastníkom predmetného pozemku len v podiele 1/12 k celku a preto nikdy nemôže súd určiť, že sú
spoluvlastníkmicelkupredmetnéhopozemkukaždývpodiele1/3.Akžalobcažiadalurčeniekonkrétneho
spoluvlastníckeho podielu na určitej nehnuteľnosti, nemohol súd bez predchádzajúcej zmeny žaloby

určiť žalobcovi iný spoluvlastnícky podiel na nehnuteľnosti. Určením iného totiž súd určuje iné právo ako
to, ktoré žiadal určiť žalobca. V prípade žaloby o určenie práva však takéto čiastočné vyhovenie žalobe
neprichádzalo do úvahy. Ak žalobca žaluje určenie vlastníckeho práva v konkrétnom spoluvlastníckom
podiele, môže súd rozhodovať len o takto vymedzenom práve v zmysle žalobného návrhu. Priznaním
akéhokoľvek iného ako žalovaného podielu by súd v skutočnosti rozhodol o inom práve než akého

určenia sa žalobca domáhal. Určenie iného ako požadovaného spoluvlastníckeho podielu má zásadný
vplyv na všetky vzťahy k príslušnej nehnuteľnosti - vrátane rozhodovania o nakladaní s vecou či napr.
rozsahu predkupného práva spoluvlastníkov a pre žalobcu by takéto určenie mohlo znamenať úplne iné
právne postavenie než to, akého sa domáhal. Ak súd po vykonaní dokazovania dospel k záveru (hoci
nesprávnemu), že žalobcovia boli podieloví spoluvlastníci príslušného pozemku o veľkosti 1/12 k celku,

pričom žalobou sa výslovne domáhali určenia, že im patrí celok pozemku, mal súd žalobu ako celok
zamietnuť, nakoľko žalobcami požadovanému určeniu práva nebolo možné vyhovieť. Týmto spôsobom,
v rozpore so žalobou, súd založil medzi žalobcami a žalovanými vzťah podielového spoluvlastníctva,
hoci žalobcovia sa po celý čas domáhali určenia vlastníctva k celku pozemku.

3.6. Žalovaní navrhli, aby dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie a
nové rozhodnutie alebo, aby napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zmenil tak, že rozsudok súdu prvej
inštancie v napadnutom rozsahu zrušil a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

4. K podanému dovolaniu sa vyjadrili žalobcovia, ktorí uviedli, že dovolanie žalovaných považujú za

neprípustné a navrhli, aby ho dovolací súd odmietol.

5. K vyjadreniu žalobcov sa vyjadrili dovolatelia, ktorí uviedli, že trvajú na podanom dovolaní.6. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie
podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana sporu, v neprospech ktorej bolo napadnuté
rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), zastúpená advokátom (§ 429 ods. 1 CSP), bez nariadenia dovolacieho

pojednávania (§ 443 CSP) po preskúmaní, či dovolanie obsahuje zákonom predpísané náležitosti (§
428 CSP) dospel k záveru, že dovolanie je potrebné odmietnuť.

7. V zmysle § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon
pripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu - ktorému rozhodnutiu

odvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia
odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421
CSP.

8. Podľa § 420 písm. f) CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo
veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane,

aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces.

9. Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej
v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom

spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Z hľadiska prípustnosti dovolania v zmysle ustanovenia § 420
CSP nie je významný subjektívny názor dovolateľa tvrdiaceho, že sa súd dopustil chyby vymenovanej
v tomto ustanovení, ale rozhodujúcim je výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu, že k tejto procesnej
vade skutočne došlo.

10. Podľa § 421 ods. 1 CSP je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa
potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od
vyriešenia právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe
dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je
dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

11. Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v
nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ
uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto
právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).

12. Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP). Dovolacím dôvodom je nesprávnosť
vytýkaná v dovolaní (porovnaj § 428 CSP). Pokiaľ nemá dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v
konečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu podľa § 447 písm. f) CSP, je (procesnou) povinnosťou
dovolateľa vysvetliť v dovolaní zákonu zodpovedajúcim spôsobom, z čoho vyvodzuje prípustnosť

dovolania a v dovolaní náležite vymedziť dovolací dôvod (§ 420 CSP alebo § 421 CSP v spojení s §
431 ods. 1 CSP a § 432 ods. 1 CSP). V dôsledku spomenutej viazanosti dovolací súd neprejednáva
dovolanie nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatneným dovolacím dôvodom.

13. Dovolatelia v zmysle § 420 písm. f) CSP namietajú, že došlo k porušeniu ich procesných práv tým, že

prvoinštančný súd im neumožnil efektívne reagovať na nové právne posúdenie veci zo strany súdu ešte
pred vydaním prvoinštančného rozsudku, v dôsledku čoho má tento rozsudok atribúty tzv. prekvapivého
rozhodnutia a nebolo možné ho predvídať. Poukazujú, že v danom prípade súd prvej inštancie založil
svoje rozhodnutie na právnom posúdení, v zmysle ktorého je Kúpna zmluva, ktorou žalobcovia predali
svoje spoluvlastnícke podiely na dotknutom pozemku ako celok absolútne neplatná z dôvodu, že

predmet prevodu v Kúpnej zmluve je vymedzený neurčito. Predmetný argument žalobcovia v podanej
žalobe ani vo svojich neskorších vyjadreniach nikdy netvrdili. Žalobcovia sa zaoberali argumentáciou,
v zmysle ktorej rozporovali uzatvorenie Kúpnej zmluvy v znení, v akom sa nachádzal v zbierke listín
v katastri nehnuteľností a argumentáciou týkajúcou sa splnenia podmienok vydržania. K vznesenej
námietke dovolací súd uvádza, že z obsahu zápisnice zo dňa 24. januára 2022 vyplýva, že súd prvej

inštancie uznesením vyhlásil dokazovanie za skončené a uznesením odročil pojednávanie na deň 23.
februára 2022 za účelom vyhlásenia rozsudku. Z obsahu zápisnice zo dňa 23. februára 2022 ako i
z predvolaní doručených stranám sporu je preukázané, že právni zástupcovia žalobcov i žalovaných
napriek tomu, že na pojednávaní 24. januára 2022 vzali termín pojednávania na vedomie boli riadneopakovane písomne predvolaní na pojednávanie na 23. februára 2022 a zároveň boli upovedomení, že
súd bude pokračovať v dokazovaní. Na pojednávaní 23. februára 2022 súd riadne oboznámil listinné
dôkazy, oboznámil strany sporu s predbežným právnym posúdením a prítomná strana sporu (právny

zástupca žalovaných) sa k nemu vyjadril. Dovolací súd pripomína, že uznesením, ktorým sa upravuje
vedenie konania, nie je podľa § 237 ods. 2 CSP súd viazaný a preto súd prvej inštancie mohol
opakovane vykonávať dokazovanie, opakovane vyhlásiť dokazovanie za skončené a mohol aj vec
odlišne predbežne právne posúdiť. Princíp tzv. „predbežného právneho posúdenia veci“ vychádzajúci
z § 382 CSP (tiež por. § 171 ods. 1 CSP.) teda súvisí so zameraním sa na dokazovanie sporných

skutočností, aby strany sporu dostali príležitosť predstaviť vlastné argumenty týkajúce sa právneho
posúdenia veci. Tým by sa mohol predbežný právny názor všeobecného súdu potvrdiť alebo vyvrátiť (III.
ÚS 446/2010). Dovolací súd je názoru, že postupom súdu prvej inštancie nedošlo k odňatiu takých práv
stranám sporu, následkom ktorých by došlo k porušeniu práv na spravodlivý súdny proces. Takýmto
postupom prvoinštančný súd flexibilne reagoval na vývoj konania a nové skutočnosti či dôkazy, ktoré
boli počas konania produkované. Naopak, takýmto postupom mali účastníci konania možnosť sa k

vykonaným dôkazom vyjadriť a uplatniť svoje procesné práva. Pojem „procesný postup“ bol vysvetlený
už vo viacerých rozhodnutiach najvyššieho súdu tak, že sa ním rozumie len faktická, vydaniu konečného
rozhodnutia predchádzajúca činnosť alebo nečinnosť súdu, teda sama procedúra prejednania veci
(to ako súd viedol spor) znemožňujúca strane sporu realizáciu jej procesných oprávnení a mariaca
možnosti jej aktívnej účasti na konaní (por. R 129/1999 a 1Cdo/6/2014, 3Cdo/38/2015, 5Cdo/201/2011,

6Cdo/90/2012). Tento pojem nemožno vykladať extenzívne jeho vzťahovaním aj na faktickú meritórnu
rozhodovaciu činnosť súdu. „Postupom súdu“ možno teda rozumieť iba samotný priebeh konania,
nie však konečné rozhodnutie súdu posudzujúce opodstatnenosť žalobou uplatneného nároku. Pod
nesprávnym procesným postupom súdu treba rozumieť taký postup súdu, ktorým sa znemožnila strane
realizácia tých procesných práv, ktoré majú slúžiť na ochranu a obranu jej práv a záujmov v tom-

ktorom konkrétnom konaní, pričom miera tohto porušenia bude znamenať nespravodlivý súdny proces.
V preskúmavanej veci ale dovolací súd takéto pochybenie nevzhliadol. Dovolací súd na námietku
žalovaných, v ktorej poukazujú, že prvostupňový rozsudok nemožno označiť inak ako ,,prekvapivý“
uvádza, že pod „prekvapivým rozhodnutím“ sa v rozhodovacej činnosti Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky rozumie rozhodnutie, ktorým odvolací súd, na rozdiel od súdu prvej inštancie, za rozhodujúcu

považovalskutočnosť,ktorúniktonetvrdilalebonepopieral,resp.ktoránebolapredmetomposudzovania
súdom prvej inštancie. Prekvapivým je rozhodnutie odvolacieho súdu „nečakane“ založené na iných
právnych záveroch než rozhodnutie súdu prvej inštancie (porovnaj 3Cdo/102/2008), resp. rozhodnutie
z pohľadu výsledkov konania na súde prvej inštancie „nečakane“ založené nepredvídateľne na iných
„nových“ dôvodoch, než na ktorých založil svoje rozhodnutie súd prvej inštancie, pričom strana sporu v

danej procesnej situácii nemala možnosť namietať ne/správnosť „nového“ právneho názoru zaujatého
až v odvolacom konaní (porovnaj 5Cdo/46/2011). O tzv. prekvapivé rozhodnutie ide predovšetkým vtedy,
ak odvolací súd založí svoje rozhodnutie vo veci na iných právnych záveroch ako súd prvej inštancie,
za súčasného naplnenia tej okolnosti, že proti týmto iným (odlišným) právnym záverom odvolacieho
súdu, nemá strana konania možnosť vyjadrovať sa, právne argumentovať, prípadne predkladať nové

dôkazy, ktoré sa z hľadiska doterajších právnych záverov súdu prvej inštancie, nejavili ako významné.
Teda pod ,,prekvapivým rozhodnutím“ sa vo právnickom kontexte rozumie rozhodnutie odvolacieho
súdu, ktoré sa opiera o zásadne odlišné právne závery ako súd prvej inštancie, pričom odvolací súd
pritom za rozhodujúcu považuje skutočnosť, ktorú pred ňou nikto neuvádzal. V podstate to znamená,
že súd druhého stupňa na základe odvolania zmení rozhodnutie súdu prvého stupňa spôsobom, ktorý

bol pre strany prekvapujúci, pretože sa opiera o nové alebo na súd prvej inštancie nepôsobivý dôvod. V
preskúmavanej veci ale odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdil vo veci samej vo výroku
I. a žalovaným priznal voči žalobcom nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 1 (II.).

14. Žalovaní prípustnosť svojho dovolania vyvodzovali aj z ustanovenia § 421 ods. 1 písm. b) CSP,

v zmysle ktorého dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená.

14.1. Pre procesnú situáciu, v ktorej § 421 ods. 1 písm. b) CSP pripúšťa dovolanie, má mimoriadny

význam obsah pojmu „právna otázka“ a to, ako dovolateľ túto otázku zadefinuje a špecifikuje v
dovolaní. Otázkou relevantnou z hľadiska citovaného zákonného ustanovenia môže byť pritom len
otázka právna (teda v žiadnom prípade nie skutková otázka). Zo zákonodarcom zvolenej formulácie
tohto ustanovenia vyplýva, že môže ísť tak o otázku hmotnoprávnu (ktorá sa odvíja od interpretácienapríkladObčianskehozákonníka,Obchodnéhozákonníka,Zákonníkapráce,Zákonaorodine),akoajo
otázku procesnoprávnu (ktorej riešenie záviselo na aplikácii a interpretácii procesných ustanovení). Aby
určitá otázka spĺňala kritérium prípustnosti dovolania podlá § 421 ods. 1 CSP, musí ísť predovsˇetky´m o

otázku zásadného právneho významu (nie o otázku skutkovú), od ktorej vyriešenia záviselo rozhodnutie
odvolacieho súdu, ktorá je v dovolaní vymedzená jasným, určitým, zrozumiteľným spôsobom, ktorý
umožňuje posúdiť prípustnosť (pripadne aj dôvodnosť) dovolania. Pokiaľ nie je splnený niektorý z
týchto predpokladov prípustnosti, dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je prípustne´.
V takomto prípade je tu bez ďalšieho dôvod na odmietnutie dovolania a dovolací súd ďalšie podmienky

prípustnosti dovolania neskúma.

14.2. Pre posúdenie, či ide o právnu otázku kľúčovú pre rozhodnutie vo veci samej, a pre posúdenie
prípustnosti dovolania nie je rozhodujúci subjektívny názor strany sporu, že daná právna otázka môže
byť pre ňu rozhodujúca, ale významný je výlučne záver dovolacieho súdu rozhodujúceho o jej dovolaní.

15. Dovolatelia sú názoru, že odvolací súd v danej veci vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia
veci keď skonštatoval neplatnosť Kúpnej zmluvy zo 14. júla 1986. Súd konkrétne vyhodnotil nesprávne
otázku: ,,či v prípade vzájomnej konkurencie dvoch navzájom rozporných zmluvných ustanovení, z
ktorých jedno je samo osebe neurčité a druhé je určité a zrozumiteľné, môže mať tento rozpor vplyv na
platnosť zmluvy ako celku“.

15.1. Dovolací súd poukazuje, že dôvody prípustnosti dovolania podľa § 421 CSP sa vzťahujú výlučne
na právnu otázku, riešenie ktorej viedlo k právnym záverom vyjadreným v rozhodnutí odvolacieho súdu,
t. j. právnu otázku, na vyriešení ktorej spočívalo rozhodnutie odvolacieho súdu. Pre posúdenie, či ide
o právnu otázku kľúčovú pre rozhodnutie vo veci samej, a pre posúdenie prípustnosti dovolania nie je

rozhodujúci subjektívny názor strany sporu, že daná právna otázka môže byť pre ňu rozhodujúca, ale
významný je výlučne záver dovolacieho súdu rozhodujúceho o jej dovolaní. Odvolací súd poukázal,
že súd prvej inštancie správne prihliadol na neplatnosť Kúpnej zmluvy zo 14. júla 1986 a stotožnil sa
i s právnym posúdením neplatnosti, teda v danej veci ustálil, že ide o absolútnu neplatnosť právneho
úkonu (negotium nullum) a nastáva bez ďalšieho priamo zo zákona. Na absolútnu neplatnosť prihliada

súd aj bez návrhu (ex officio). Ak za konania vyšli najavo také skutočnosti (v danej veci nejasný
predmet kúpy), ktoré spôsobujú neplatnosť právneho úkonu, súd musí na ne vždy prihliadnuť bez
ohľadu na to, ktorá z obligatórnych náležitostí právneho úkonu je dôvodom neplatnosti postihnutá
(4Cdo/2017/2007). Súd prvej inštancie správne prihliadol na všetky okolnosti súvisiace s prejavom vôle,
vrátane rokovaní o uzavretí zmluvy i následné užívanie nehnuteľnosti, teda následné správanie sa

strán (1Cdo/109/2004). Súdy oboch inštancií uzatvorili, že v danej veci ide o nejasný predmet kúpy,
ktorý spôsobuje absolútnu neplatnosť právneho úkonu (Kúpnej zmluvy), ktorá bola otázkou zásadného
právneho významu, od ktorej vyriešenia záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu. V prejednávanej veci
teda dovolateľmi vymedzená právna otázka nezodpovedá právnemu záveru, na ktorom odvolací súd
založil svoje rozhodnutie, teda nebola zásadného (kardiálneho) významu. Odvolací súd v odôvodnení

svojho rozsudku výslovne uvádza, že zmluva je absolútne neplatná pre neurčitosť predmetu prevodu (§
37 ods. 1 OZ) bez toho, aby bola predmetom právneho posúdenia otázka konkurencie dvoch rozporných
zmluvných ustanovení.

15.2. Dovolací súd ešte považuje za potrebné reagovať na nesprávny názor žalovaných, že Kúpna

zmluva nachádzajúcom sa v zbierke listín katastra nehnuteľností nie je neplatným právnym úkonom,
ide o platnú zmluvu, na základe ktorej došlo k prevodu vlastníckeho práva k pozemkom o výmere 397
m2 zameraným geometrickým plánom č. XXX-XXXX-XXX-XX. Dovolací súd uzatvára, že katastrálny
úrad neposudzuje vecnú platnosť zmluvy (teda či je zmluva platná podľa občianskeho práva), úlohou
katastra je overiť formálne náležitosti zmluvy a správnosť údajov na zápis do katastra, kúpna zmluva je

uložená v zbierke listín katastra ako doklad o práve na nehnuteľnosť, uloženie zmluvy do zbierky listín
nezaručuje je platnosť ako právneho úkonu. Kúpna zmluva nachádzajúca sa v zbierke listín nemusí byť
platným právnym úkonom, platnosť kúpnej zmluvy posudzuje výlučne súd v konaní o jej platnosti, nie
katastrálna úrad.

16. Čo sa týka ďalšej dovolacej otázky že: ,,prvoinštančný súd bol povinný sa zaoberať otázkou,
či žalobcovia nestratili svoje vlastnícke právo k predmetnému pozemku v neskoršom období, t. j. v
období po uzatvorení Kúpnej zmluvy“. Dovolatelia poukázali, že súd prvej inštancie vôbec neskúmal,
aký bol osud predmetného pozemku v neskoršom období (po uzatvorení Kúpnej zmluvy ) a či náhodoumedzičasomnedošlokuskutočnostiam,ktorébyajvprípadeneplatnostiKúpnejzmluvymalizanásledok
neúspech žalobcov v konaní.

16.1. Dovolací súd k uvedenej otázke nastolenej dovolateľmi uvádza, že dovolatelia naprieč celým
dovolaním vyjadrovali z rôznych pohľadov nespokojnosť s rozhodnutím odvolacieho súdu. Napokon aj
samotnýkontext,vakomdovolateliauplatňovalidovolacídôvodpodľa§421CSPsvedčíosnahevyvolať
procesne neprípustný dovolací prieskum. Dovolatelia rozporovali najmä nesprávne hodnotenie dôkazov
(vyhodnotenie Kúpnej zmluvy ako neplatný právny úkon, či nedošlo k nadobudnutiu vlastníctva iným

spôsobom, spochybnenie nadobudnutia vlastníctva), ktoré podľa ich tvrdení ešte neboli zodpovedané
judikatúrou dovolacieho súdu, čím implicitne vytýkali nedostatok či nesprávnosť skutkových podkladov
pred súdmi vyvodený právny záver. Riešenie skutkovej otázky (quaestio facti) je v civilnom sporovom
konaní spojené s obstarávaním skutkových poznatkov súdu v procese dokazovania. Pri jej riešení sa
súd zameriava na skutkové okolnosti významné napríklad z hľadiska toho, čo a kedy sa stalo alebo malo
stať, čo (ne)urobil žalobca alebo žalovaný, čo (ne)bolo dohodnuté, či a aké skutočnosti nastali po konaní

(opomenutí konania) niektorej fyzickej alebo právnickej osoby, čo obsahuje určitá listina, čo vypovedal
svedok, čo uviedol znalec. S istým zjednodušením možno konštatovať, že otázkou skutkovou (faktickou)
je pravdivosť či nepravdivosť skutkových tvrdení procesných strán. Na rozdiel od toho riešenie právnej
otázky (guaestio iuris) prebieha v procese právneho posudzovania veci, pri ktorom súd uvažuje o určitej
právnej norme, zamýšľa sa nad možnosťou (potrebou) jej aplikácie, skúma jej obsah, zmysel a účel,

normu interpretuje a na podklade svojich skutkových zistení (to znamená až po vyriešení skutkových
otázok) prijíma právne závery o existencii alebo neexistencii dôvodu pre aplikovanie predmetnej
právnej normy na posudzovaný prípad (3Cdo/218/2017, 3Cdo/150/2017, 4Cdo/7/2018, 4Cdo/32/2018,
7Cdo/99/2018). Dovolatelia naprieč celým svojím dovolaním spochybňujú skutkový stav tak, ako bol
zistený prvoinštančným a odvolacím súdom. Formálne síce označili, že namietajú právnu otázku, avšak

túto otázku nevymedzili súlade s § 432 ods. 2 CSP.

17. Dovolatelia tiež namietali nesprávny záver odvolacieho súdu k otázke nadobudnutia vlastníckeho
práva k pozemku v rámci reštitúcie podľa zákona číslo 87/1991 Zb. Sú názoru, že keď žalobcovia do
vydania predmetných pozemkov v rámci reštitúcie oprávneným príjemcom nikdy neuplatnili námietku

vo vzťahu k nim uzatvorenej Kúpnej zmluve či akýkoľvek nárok týkajúci sa predmetného pozemku,
ich prípadné nároky k predmetnému pozemku, ktorý bol súčasťou vydaných nehnuteľností, museli
zaniknúť najneskôr okamihom uzatvorenia predmetnej Dohody o vydaní veci zo dňa XX. XX. XXXX.
Dovolací súd je názoru, že táto námietka dovolateľov nie je kľúčová v situácii, keď odvolací súd bol
názoru, že Kúpna zmluva bola absolútne neplatná. V danej veci nešlo o spor, či vlastníctvo prešlo

reštitúciou platne alebo neplatne, či napr. bola reštitúcia vydaná osobe, ktorá na to mala alebo nemala
právo, alebo mimo zákonných podmienok. Teda ak sa právny základ rozsudku opiera o neplatnosť
zmluvy, súd sa nemusel dokazovaním zaoberať ďalšími právnymi úkonmi nadobudnutia vlastníctva
(napr. reštitúciou). Aj v tejto časti dovolania žalovaní spochybňujú skutkový stav tak, ako bol zistený
prvoinštančným a odvolacím súdom. Formálne síce označili, že namietajú právnu otázku, avšak túto

otázku nevymedzili súlade s § 432 ods. 2 CSP. Dovolací súd podčiarkuje, že v rámci dovolacieho
konania je podstatné, aby otázka, ktorú dovolateľ nastoľuje, nebola iba akademického charakteru, ale
aby mala reálny dopad na rozhodnutie vo veci. Dovolací súd uzatvára, že predmetná dovolacia otázka je
akademickáavtomprípadedovolacísúdjunemôžeriešiť,pretožebysatýmzbytočnezaoberalprávnym
problémom, ktorý nemá žiaden význam pre konkrétnu vec. Je pritom potrebné zdôrazniť, že cieľom

civilného sporového konania (aj pred dovolacím súdom) je poskytnúť reálnu ochranu právam, nie riešiť
teoretické či hypotetické otázky, ktorých výsledok sa nijako nepremietne do právnej sféry procesných
strán.Lenpolemikadovolateľasprávnyminázormiodvolaciehosúdu,prostéspochybňovaniesprávnosti
jeho rozhodnutia alebo kritika toho, ako odvolací súd pristupoval k riešeniu právnej otázky významovo
nezodpovedajú kritériám uvedeným v § 421 ods. 1 písm. b) CSP.

18. Dovolatelia tiež namietali, že súd prvej inštancie rozhodol v rozpore so žalobným návrhom (petitom).
Poukázali na to, že žalobcovia sa v konaní v zmysle nimi formulovaného žalobného návrhu domáhali
určenia, že sú každý v 1/3 k celku podielovými spoluvlastníkmi celku predmetného pozemku parc.
č. XXX/X zameraného Geometrickým plánom č. XXX/XXXX, t. j. že spolu sú vlastníkmi celku (1/1).

Žalobcovia na takto formulovanom žalobnom návrhu trvali napriek tomu, že boli zo strany žalovaných
upozornení na to, že v čase podpisu Kúpnej zmluvy bol každý zo žalobcov podielovými spoluvlastníkmi
len v podiele 1/12 k celku a preto nemôže súd určiť, že sú spoluvlastníkmi každý v podiele 1/3. Určením
iného podielu súd by určil iné právo ako to, ktoré žiadal určiť žalobca.18.1. Dovolacísúdnatútodovolaciuotázkuuvádza,žesúdnerozhodolmimožalobnéhonávrhu(nejdeo
ultra petitum), ale správne rozdelil žalobný návrh na dve časti a rozhodol v ich rámci. Takéto rozhodnutie

je prípustné a nie je porušením viazanosti petitom podľa § 153 CSP. Súd nepriznal iné právo než bolo
žalované, priznal menší rozsah práva ako žalobcovia tvrdili, a zvyšok zamietol. Súd viazaný žalobným
petitom rozhodoval len o určení vlastníctva parcely č. XXX/X o výmere 106 m2 v zmysle predloženého
geometrického plánu č. XXX/XXXX z XX. XX. XXXX, ktorým bola oddelená časť parcely č. XXX/X z
parcely č. XXX vo výmere 397 m2, pretože dospel k záveru, že Kúpna zmluva je neplatná a určil,

že každý zo žalobcov je podielovým spoluvlastníkom 1/12-iny predmetnej nehnuteľnosti, nakoľko tieto
spoluvlastníckepodielyvlastnilikudňupredajaabolipredmetompredaja.Vozvyškuuplatnenéhonároku
sa súd zaoberal otázkou, či žalobcovia vydržaním nadobudli vlastníctvo aj k zvyšným spoluvlastníckym
podielom (9/12-tín). V bodoch 23. až 26. odôvodnenia rozsudku prvoinštanného súdu tento podrobne
odôvodnil, prečo žalobu v časti nadobudnutia spoluvlastníckeho podielu otca 7/12-tín žalobcami
zamietol. Poukázal, že vzhľadom na neplatnosť Kúpnej zmluvy spoluvlastnícky podiel ich otca patrí do

dedičstva a až v dedičskom konaní bude rozhodnuté kto a v akej časti tento podiel nadobudne. Odvolací
súd preto správne v bode 22. rozsudku uviedol, že odvolacia námietka žalovaných ohľadne rozhodnutia
v rozpore so žalobným návrhom je nedôvodná. Súd prvej inštancie rozhodol o celom žalobnom návrhu,
ktorému čiastočne vyhovel a čiastočne žalobu zamietol, pričom pri určovacej žalobe pokiaľ sa predmet
konania týka nehnuteľností, je takého rozhodnutie prípustné.

19. Dovolací súd na uvedenom základe dospel k záveru, že žalovaní neopodstatnene namietali
nesprávnyprocesnýpostupsúdovnižšíchinštancií,ktorýmalznemožniťuskutočňovanieichprocesných
práv v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 písm. f) CSP). Prípustnosť
dovolania z tohto ustanovenia nevyplýva. Dovolací súd preto dovolanie odmietol podľa § 447 písm. c)

CSP ako dovolanie, ktoré smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému dovolanie nie je prípustné. Dovolanie
v časti vymedzených právnych otázok podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP odmietol podľa § 447 písm. f)
CSP ako neodôvodnené prípustnými dovolacími dôvodmi.

20. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.