Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Friday, April 25, 2025

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 4Oboer/4/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8812201697
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 04. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Lenka Praženková
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2025:8812201697.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Lenky Praženkovej
a členiek senátu JUDr. Gabriely Mederovej a Mgr. Sone Pekarčíkovej, v exekučnej veci oprávneného
COFIDIS SA, so sídlom Avenue Halley 61, Parc de la Haute Borne, 59 866 Villeneuve - d´ Ascq,
Francúzska republika, reg. č. 325 307 106, organizačná zložka na území SR: COFIDIS SA, pobočka
zahraničnej banky, so sídlom Landererova 12, Bratislava, IČO: 50 595 628, právne zastúpeného

Advokátska kancelária Antovszká, s.r.o., Bárdošova 2/A, Bratislava proti povinnej B. C., narodenej X. X.
XXXX, U. XX, o vymoženie sumy 1 521,51 eura s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Vranov
nadTopľoupodsp.zn.9Er/398/2012,odovolaníoprávnenéhoprotiuzneseniuKrajskéhosúduvPrešove
č. k. 18CoE/52/2014 zo dňa 29. mája 2014, takto

r o z h o d o l :

I. Dovolanie o d m i e t a .

II. Povinnej náhradu trov dovolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Vranov nad Topľou (ďalej aj ,,súd prvej inštancie“ alebo ,,okresný súd“) uznesením
č. k. 9Er/398/2012-12 zo dňa 27. novembra 2013 zamietol žiadosť súdneho exekútora JUDr. Lucie
Adamcovej o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zo dňa 30. januára 2012 na vykonanie
rozhodcovského rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu, vydaného rozhodcom JUDr. Andreou

Bárdošovou sp. zn. NRS 283/11 dňa 30. septembra 2011, právoplatného dňa 3. novembra 2011 a
vykonateľného dňa 7. novembra 2011.
2. V odôvodnení okresný súd uviedol, že dojednanie rozhodcovskej doložky v spotrebiteľskej zmluve
je neprijateľnou podmienkou, ktorá je v zmysle § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka neplatná. O
neprijateľnú podmienku podľa súdu ide aj vtedy, ak síce spotrebiteľ podľa nej má možnosť vybrať
si medzi rozhodcovským súdom a všeobecným súdom , ale ak by sa podľa takejto doložky začalo

rozhodcovské konanie na návrh dodávateľa, spotrebiteľ by bol nútený podrobiť sa rozhodcovskému
konaniu. Spotrebiteľ sa v porovnaní s dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ
ide o vyjednávaciu silu, ale aj úroveň informovanosti a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na
podmienky vopred pripravené dodávateľom bez toho, aby mohol podstatným spôsobom ovplyvniť
ich obsah, čo sa stalo aj v tomto prípade. Poukázal na to, že podľa stanoviska Súdneho dvora
spĺňa v zmysle smernice 93/13/EHS všetky podmienky nekalosti už len dojednanie, že príslušným

na riešenie sporov zo spotrebiteľskej zmluvy je všeobecný súd v obvode ktorého má dodávateľ
sídlo, a teda nie všeobecný zákonný súd spotrebiteľa (C-243/08). V danom prípade na základe
dodávateľom (veriteľom) vopred stanoveného obsahu rozhodcovskej doložky nielenže nerozhodoval
všeobecný súd, ale rozhodoval rozhodca zvolený oprávneným. Ten zmluvy o úvere uzatvára v rámci
svojej podnikateľskej činnosti, pričom za prejednanie veci v rozhodcovskom konaní zaplatil rozhodcovi
poplatok, na ktorého rozhodovanie môže mať vplyv aj jeho záujem prejednávať čo najviac prípadov

oprávneného v záujme získania odmeny. V danom prípade rozhodca nevenoval v rozhodnutí anináležitú pozornosť ochrane spotrebiteľa ako v zmluvnom vzťahu slabšej strany. Uzavrel, že predmetná
rozhodcovská doložka je v rozpore s § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka.
3. Krajský súd v Prešove (ďalej aj ,,krajský súd“ alebo ,,odvolací súd“) uznesenie súdu prvej inštancie

uznesením č. k. 18CoE/52/2014-26 zo dňa 29. mája 2014 potvrdil.
4. Odvolací súd uviedol, že okresný súd správne posúdil rozhodcovskú doložku ako neprijateľnú
podmienku z dôvodu, že vyžaduje od spotrebiteľa, aby sa podrobil rozhodcovskému konaniu, a to
aj napriek možnosti voľby medzi všeobecným súdom a rozhodcovským súdom, pretože ak by podľa
tejto doložky začalo konanie na návrh oprávneného, povinný- spotrebiteľ by bol nútený sa podrobiť

rozhodcovskému konaniu. Možnosť voľby pre spotrebiteľa sa v praxi javí byť len iluzórna. Odvolací
súd sa stotožnil s odôvodnením napadnutého rozhodnutia a toto odôvodnenie považoval za náležite
odôvodnené aj v rozsahu dôvodov týkajúcich sa záveru, že rozhodcovská doložka je v danom prípade
neprijateľnou podmienkou a nebola dohodnutá individuálne.
5. Dňa 1. októbra 2014 podal oprávnený - v tom čase: COFIDIS, a.s. IČO: 36816337, Suché Mýto 1,
811 03 Bratislava, zast. Advokátskou kanceláriou Antovszká s.r.o., Bratislava- dovolanie (na č. l. 29 a

nasl. spisu) proti uzneseniu odvolacieho súdu č. k. 18CoE/52/2014-26 zo dňa 29. mája 2014, v ktorom
uviedol, že napadnuté uznesenie odvolacieho súdu je založené na nesprávnom právnom posúdení veci
(§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.) a účastníkovi konania bola postupom súdu odňatá možnosť konať pred
súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.).
6. Oprávnený dovolanie odôvodnil tým, že poukázal na § 53 ods. 4 písm. r) zákona č. 40/1964 Zb.

(Občiansky zákonník), podľa ktorého sa za neprijateľnú podmienku považuje podmienka, ktorá vyžaduje
v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v
rozhodcovskom konaní. Zároveň poukázal na znenie rozhodcovskej doložky, ktorá je zakotvená v článku
II bodu 4 Dohody o splátkach a Uznanie záväzku zo dňa 20. januára 2011: „Zmluvné stany sa dohodli,
že všetky spory, ktoré vzniknú z tejto zmluvy, vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie,

budú riešené pred Stálym rozhodcovským súdom zriadeným spoločnosťou Najvyšší rozhodcovský
súd, a.s., IČO: 44 246 480, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde;
rozhodcovské konanie bude vedené podľa vnútorných predpisov rozhodcovského súdu, a to jedným
rozhodcom ustanoveným podľa vnútorných predpisov rozhodcovského súdu. Týmto nie je dotknuté
právo navrhovateľa predložiť spor na rozhodnutie príslušnému súdu Slovenskej republiky, s čím zmluvné

strany súhlasia.“ Podľa oprávneného možnosťou zmluvných strán obrátiť sa na všeobecný súd bola
dodržaná zákonná povinnosť podľa § 53 Občianskeho zákonníka a nebola tým spôsobená nerovnováha
medzi právami a povinnosťami dodávateľa a spotrebiteľa (oprávneného a povinného). Zmluvné strany
teda mali právo podať žalobu na príslušný všeobecný súd. Uviedol však, že je zrejmé, že po začatí
konania na príslušnom rozhodcovskom súde, nie je možné si zvoliť na rozhodovanie všeobecný súd,

ale v zmysle Rokovacieho poriadku Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného spoločnosťou Najvyšší
rozhodcovský súd a.s. boli povinní vyzvaní na vyjadrenie k žalobe, mohli dať vzájomnú žalobu, ako aj
žalobu na zrušenie rozhodcovského rozsudku. Povinní právo oprávneného dokonca v konaní uznali.
7. Podľa oprávneného dojednaná rozhodcovská doložka neobsahovala možnosť riešiť spor výlučne
v rozhodcovskom konaní a zmluvné strany mali možnosť zvoliť si, na ktorý súd - rozhodcovský, či

všeobecný - sa obrátia. Rozhodcovská doložka bola uzavretá v písomnej forme a bola obsiahnutá
v dokumente - Dohode o splátkach, ktorý podpísali obe zmluvné strany. Splnila tak náležitosti § 4
ods. 1, 2 zák. č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní. Zmluvné strany v dohode vyhlásili, že si ju
prečítali, porozumeli jej a s jej obsahom slobodne a vážne súhlasili. Poukázal i na to, že povinní mohli
podať návrh na zrušenie rozhodcovského rozsudku, čo nevyužili, a preto má účinky ako právoplatný

rozsudok súdu. Mal za to, že rozhodcovská doložka nevyvoláva hrubý nepomer medzi právami a nie je
v neprospech spotrebiteľa, nakoľko umožnila zmluvným stranám prejednanie veci aj pred všeobecným
súdom. Spotrebiteľ bol v tomto prípade v postavení, že mal na výber len, či predložený vopred pripravený
návrh zmluvy podpíše alebo odmietne jeho podpis.
8. Podľa dovolateľa rozhodcovská doložka zahrnutá v Dohode o splátkach a Uznaní záväzku bola

individuálnedojednaná,jejasneformulovaná,niejeskrytávtexteapovinnívyjadrilisjejobsahomsúhlas
svojim podpisom. V rozhodcovskom konaní svoj záväzok uznali s čím sa súdy nezaoberali. Nezoberali
sa riadne skutkovými okolnosťami dojednanej rozhodcovskej doložky a svoje rozhodnutie nedostatočne
odôvodnili. Keďže rozhodcovská doložka bola individuálne dojednaná, nie je neprijateľnou podmienkou
(§ 53 ods. 1 OZ). Navrhol, aby dovolací súd napadnuté uznesenie odvolacieho súdu zrušil a vrátil mu

vec na ďalšie konanie.
9. Povinní (v tom čase 1/ a 2./ rade) s rozhodnutím súdov nižšej inštancie vyjadrili súhlas. Uviedli, že
dlh splácali až do novembra 2014, pričom do dňa spísania vyjadrenia sa im nepodarilo zistiť v akom
rozsahu je dlžná suma uhradená.10. Súd prvej inštancie uznesením sp. zn. 9Er/398/2012-54, EX23/2012 zo dňa 28. septembra 2022
rozhodol o pokračovaní v konaní s právnym nástupcom dovtedajšieho oprávneného: COFIDIS, a.s.,
IČO: 36 816 337, a to s novým oprávneným: COFIDIS SA, so sídlom Avenue Halley 61, Parc de la

Haute Borne, 59 866 Villeneuve - d´ Ascq, Francúzska republika, reg. č. 325 307 106, organizačná
zložka na území SR: COFIDIS SA, pobočka zahraničnej banky, so sídlom Landererova 12, Bratislava,
IČO: 50 595 628. K uvedenému rozhodnutiu došlo z dôvodu, že uznesením zo dňa 21. júna 2018,
č. k. 25Exre/278/2018 bol pôvodný oprávnený vymazaný z obchodného registra v zmysle § 69aa
ods. 8 z.č.513/1991 Zb., pretože došlo k cezhraničnému zlúčeniu zanikajúcej spoločnosti pôvodného

oprávneného s nástupníckou spoločnosťou COFIDIS SA, Villeneuve- d´ Ascq, Francúzsko. Zároveň
zastavil konanie voči (pôvodne) povinnému 2/ - strata spôsobilosti mať práva a povinnosti, bez právneho
nástupcu - dediča.
11. Okresný súd uznesením zo dňa 10. augusta 2022 (na č.l. 48 spisu), ako aj uznesením zo dňa 14.
decembra 2022 (na č.l. 62 spisu) vyzval oprávneného, aby v lehote 10-tich dní od doručenia uznesenia
doplnil svoje podanie zo dňa 29. septembra 2014 tak, že si ustanoví právneho zástupcu na zastupovanie

v dovolacom konaní a predloží súdu písomné (originálne) splnomocnenie udelené zástupcovi alebo
splnomocnenie v elektronickej podobe v zmysle § 23 zákona č. 305/2013 Z. z. a § 35 ods. 2 v spojení s §
36ods.3citovanéhozákona.Súdprvejinštancieoprávnenéhorovnakopoučilonásledkochnedoplnenia
a neopravenia jeho podania v určenej lehote.
12. Oprávnený na uvedené výzvy súdu prvej inštancie nereagoval.

13. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 35 CSP), ktorému bola vec predložená
dňa 20. septembra 2024, po zistení, že dovolanie podal včas oprávnený, v neprospech ktorého bolo
napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), zastúpený advokátom v súlade s ustanovením § 429 ods.
1 CSP, bez nariadenia pojednávania (§ 443 veta pred bodkočiarkou CSP), preskúmal vec a dospel k
záveru, že dovolanie je potrebné odmietnuť.

14. Dovolací súd sa v prvom rade zaoberal otázkou, či je oprávnený riadne zastúpený v dovolacom
konaní advokátom, pretože dovolateľ v dovolacom konaní musí byť zastúpený advokátom, pokiaľ nemá
právnické vzdelanie buď sám, alebo jeho zamestnanec (člen), ktorý za neho koná (§ 241 ods. 1
veta druhá OSP). Podmienku povinného zastúpenia advokátom alebo osobou s právnickým vzdelaním

druhého stupňa v dovolacom konaní taxatívne vymedzuje aj ust § 429 ods. 1 a 2 CSP.
15. Z obsahu spisu vyplýva, že dovolanie podal ešte pôvodný oprávnený písomným podaním dňa
29. septembra 2014 (doručeným na súd v listinnej podobe poštovým podnikom) prostredníctvom
právneho zástupcu, ktorého pôvodne v plnej moci (č.l.9) okrem iného, splnomocnil aj na zastupovanie
pred odvolacím a dovolacím súdom. Pôvodný oprávnený bol vymazaný z obchodného registra, avšak

zánikom právnickej osoby, ktorá je splnomocnencom alebo splnomocniteľom, zaniká plnomocenstvo
len vtedy, ak jej práva a záväzky neprechádzajú na inú osobu. V danom prípade všetky práva a
záväzky prešli z pôvodného oprávneného na jeho nástupcu uvedeného v záhlaví tohto uznesenia, s
ktorým súd pokračoval v konaní. Výzvy súdu prvej inštancie na odstránenie vád dovolania pre absenciu
plnomocenstva na zastupovanie v dovolacom konaní (s uvedením dôvodov týkajúcich sa elektronicky

podaného dokumentu) boli nadbytočné a javia sa aj nezrozumiteľné, nakoľko dovolanie je v súdnom
spise založené na č.l. 29, nebolo podané elektronicky, ale v listinnej podobe, poštou a ani pôvodná plná
moc na č.l. 9 nebola podaná elektronicky. Dovolací súd preto plnomocenstvo na č.l. 9 akceptuje aj pre
dovolacie konanie s tým, že uvedené splnomocnenie nezaniklo po cezhraničnom zlúčení pôvodného
oprávneného a oprávneného uvedeného v záhlaví tohto uznesenia.

16. Následne sa dovolací súd zaoberal otázkou, či je dovolanie procesne prípustné, resp. či smeruje
proti rozhodnutiu proti ktorému je prípustné podať tento mimoriadny opravný prostriedok.
17. Podľa § 200 veta prvá Exekučného poriadku, na exekučné konanie sa použijú ustanovenia Civilného
sporového poriadku, ak tento zákon neustanovuje inak.
18. Podľa § 202 ods. 4 Exekučného poriadku, dovolanie ani dovolanie generálneho prokurátora proti

uzneseniu vydanému v exekučnom konaní nie je prípustné.

19. Podľa § 243h ods. 1 veta prvá Exekučného poriadku, ak tento zákon v § 243i až 243k neustanovuje
inak,exekučnékonaniazačatépred1.aprílom2017sadokončiapodľapredpisovúčinnýchdo31.marca
2017.

20. Exekučný poriadok ako lex specialis vo vzťahu k Civilnému sporovému poriadku v ustanovení §
202 ods. 4 v znení účinnom od 1. apríla 2017 vylúčil prípustnosť dovolania proti uzneseniu vydanému
v exekučnom konaní. Prechodné ustanovenie § 243h ods. 1 Exekučného poriadku síce stanovilo
všeobecné pravidlo, že exekučné konania začaté pred 1. aprílom 2017 sa dokončia podľa predpisovúčinných do 31. marca 2017, vo vzťahu ku konaniam o opravných prostriedkoch však žiadne pravidlo
určené nie je.

21. Vo vzťahu k riešeniu otázky aplikácie ustanovenia § 202 ods. 4 Exekučného poriadku v znení
účinnom od 1. apríla 2017 na dovolacie konanie zaujal najvyšší súd vo svojich predchádzajúcich
rozhodnutiach (uznesenia sp. zn. 8ECdo/17/2017 z 20. decembra 2017, sp. zn. 3ECdo/16/2017 z
12. decembra 2017, sp. zn. 5Oboer/25/2018 z 20. januára 2019, sp. zn. 2Oboer/13/2018 zo 4.
decembra 2018 a sp. zn. 6ECdo/15/2017 z 27. septembra 2017) záver o potrebe použitia princípu

okamžitej aplikability uvedenej právnej normy. Uvedený záver bol vyhodnotený ako ústavne konformný
a udržateľný aj Ústavným súdom Slovenskej republiky v uzneseniach sp. zn. II. ÚS 185/2018 z 12. apríla
2018, sp. zn. III. ÚS 276/2018 zo 17. júla 2018 a sp. zn. I. ÚS 281/2018 z 15. augusta 2018 a náleze
sp. zn. I. ÚS 259/2018 zo 14. novembra 2018. V týchto rozhodnutiach najvyššieho súdu išlo o situáciu,
v rámci ktorej bolo exekučné konanie začaté pred účinnosťou uvedenej novely a dovolaním napadnuté
rozhodnutiebolovydanépo1.apríli2017,tedaužzaúčinnostiExekučnéhoporiadku(vdoplnenomznení

účinnom od uvedeného dňa), ktorý výslovne vylučuje prípustnosť dovolania a dovolania generálneho
prokurátora proti uzneseniu vydanému v exekučnom konaní (§ 202 ods. 4 Exekučného poriadku).

22. V posudzovanej veci je však dovolaním oprávneného (v ďalšom texte tiež len „dovolateľ“) napadnuté
uznesenie odvolacieho súdu č. k. 18CoE/52/2014-26 z 29. mája 2014, a teda ide o rozhodnutie vydané

pred účinnosťou ustanovenia § 202 ods. 4 Exekučného poriadku v znení novelizovanom zákonom č.
2/2017 Z. z., ktoré vylučuje prípustnosť dovolania proti rozhodnutiam vydaným v exekučnom konaní,
resp. bolo vydané ešte pred účinnosťou CSP (teda za účinnosti O.s.p.). Rovnako to platí aj o okamihu
podania dovolanie oprávneného, pretože dovolanie oprávneného zo dňa 29. septembra 2014 bolo
prvoinštančnému súdu doručené dňa 1. októbra 2014 (pečiatka Okresného súdu Vranov n./Topľou na

č. l. 29 spisu), t.j. ešte za účinnosti O.s.p.

23. Z prechodného ustanovenia § 243h ods. 1 Exekučného poriadku zároveň vyplýva, že exekučné
konania začaté pred 1. aprílom 2017 sa (až na určité výnimky konkretizované v ustanoveniach § 243i
až § 243k) dokončia podľa predpisov účinných do 31. marca 2017. Exekučné konanie sa v predloženej

veci začalo v zmysle § 36 ods. 2 Exekučného poriadku (v znení účinnom do 31. marca 2017 ) dňa 30.
januára 2012 spísaním návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie vo forme zápisnice vyhotovenej
súdnym exekútorom (v zmysle § 193 zák. č. 233/1995 Z. z. - Exekučný poriadok- v znení účinnom v čase
spísania zápisnice). Predmetné exekučné konanie treba preto dokončiť podľa právnej úpravy účinnej
do 31. marca 2017. Jej súčasťou sú ustanovenia § 9a a § 9b Exekučného poriadku, upravujúce použitie

ustanovení C. s. p. v exekučnom konaní. Podľa § 9a ods. 1 Exekučného poriadku, ak to povaha veci
nevylučuje, v konaní podľa tohto zákona sa primerane použijú ustanovenia C. s. p. Podľa § 9a ods. 4
Exekučného poriadku, na účely tohto zákona sa pojmy strana a spor vykladajú ako účastník konania
a konanie podľa tohto zákona, ak z povahy veci nevyplýva inak. Z citovanej zákonnej úpravy vyplýva
potreba primeranej aplikácie ustanovení C. s. p. v exekučnom konaní.

24. Podľa ustanovenia § 470 ods. 1 C. s. p., ktorý nadobudol účinnosť 1. júla 2016, platí, že ak nie je
ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Podľa
§ 470 ods. 2 veta prvá C. s. p., právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia
účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Vzhľadom k tomu, že dovolanie bolo podané pred 1. júlom

2016, (t. j. za účinnosti O. s. p.) dovolací súd postupoval v zmysle ust. § 470 ods. 2 C. s. p. a prípustnosť
dovolania oprávneného posudzoval v zmysle ust. § 236, § 237 a § 239 O. s. p. (v znení účinnom v čase
podania dovolania).

25. Dovolaním bolo možné napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon

pripúšťal (§ 236 ods. 1 O. s. p.).

26. V prejednávanej veci je dovolaním napadnuté uznesenie odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené
uznesenie súdu prvej inštancie o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie.

27. Podľa § 239 ods. 1 O. s. p. bolo dovolanie prípustné proti uzneseniu odvolacieho súdu, ak
odvolací súd zmenil uznesenie súdu prvej inštancie a proti uzneseniu, ktorým odvolací súd rozhodoval
vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/) nazaujatie stanoviska. Dovolanie nebolo prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa odmietlo
odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie o zamietnutí návrhu na prerušenie konania podľa § 109
ods. 1 písm. c/. V zmysle § 239 ods. 2 O. s. p. bolo dovolanie prípustné tiež proti uzneseniu, ktorým bolo

potvrdené uznesenie súdu prvej inštancie, ak odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení,
že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ide
o uznesenie o priznaní (nepriznaní) účinkov cudziemu rozhodnutiu na území Slovenskej republiky.

28. Dovolaním napadnuté uznesenie nevykazuje znaky ani jedného z uvedených uznesení, preto

prípustnosť dovolania oprávneného podľa § 239 O. s. p. jednak nie je daná a jednak tento dovolací
dôvod oprávnený v dovolaní ani nevzniesol.

29. Prípustnosť dovolania oprávneného v danej veci by prichádzala do úvahy len ak v konaní, v ktorom
bolo vydané napadnuté uznesenie, došlo k procesnej vade uvedenej v § 237 O. s. p. Toto ustanovenie
pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu v prípade, ak: a/ sa rozhodlo vo veci,

ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť
účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v
tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ nepodal
sa návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu
odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený,

ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.

30. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet konania významný;
ak v konaní došlo k niektorej z vád vymenovaných v § 237 O. s. p., možno ním napadnúť aj rozhodnutia,
proti ktorým je inak dovolanie neprípustné (R 117/1999, R 34/1995 a tiež rozhodnutia najvyššieho súdu

uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 38/1998 a č. 23/1998). Pre záver o prípustnosti dovolania
v zmysle § 237 O. s. p. nie je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k vade
uvedenej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je výlučne záver dovolacieho súdu, že k tejto procesnej
vade skutočne došlo.

31.Dovolateľprocesnévadykonaniavzmysle§237písm.a/,b/,c/,d/,e/ag/O.s.p.netvrdilaexistencia
týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jeho dovolania preto z týchto ustanovení
nevyplýva.

32. S prihliadnutím na obsah dovolania a v ňom vytýkaných nesprávnosti, ktorých sa mal dopustiť

odvolací súd, sa dovolací súd osobitne zaoberal otázkou, či účastníkovi konania sa postupom súdu
odňala možnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O. s. p.).

33. Dôvodom, ktorý zakladal prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia, bol procesne nesprávny
postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi (dnes „strane v konaní“) odňal

možnosťprednímkonaťauplatňovať(realizovať)procesnéoprávneniaúčastníkaobčianskehosúdneho
konania priznané mu za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv. Súdna prax bola jednotná
v tom, že za porušenie práva v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p. bolo treba považovať aj rozhodnutie
exekučného súdu o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie,akpretakétorozhodnutienebolisplnenézákonomstanovenépodmienky.Výsledkomtakéhoto

rozhodnutia je totiž zastavenie exekúcie, čím sa oprávnenému v exekučnom konaní odopiera právo
na výkon vykonateľného rozhodnutia (uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 6Cdo/24/2010 a sp. zn.
3Cdo/209/2008). Dovolací súd preto skúmal, či v preskúmavanej veci nejde o túto vadu konania. Dospel
ale k záveru, že konanie súdov nie je postihnuté vadou podľa ustanovenia § 237 písm. f/ O. s. p.

34. V rámci prieskumu rozhodnutí súdov z hľadiska uvedenej vady bolo kľúčové zodpovedanie otázky,
či exekučný súd, ktorý koná o návrhu na nútený výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku, je pri
rozhodovaní o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie oprávnený aj
bez návrhu (ex offo) posúdiť platnosť rozhodcovskej doložky, na základe ktorej rozhodcovský súd založil
svoju právomoc.

35. Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku (v znení v čase začatia exekučného konania), súd preskúma
žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul;
ak ide o exekučné konanie vykonávané na podklade rozhodnutia vykonateľného podľa § 26 zákona č.231/1999 Z. z. o štátnej pomoci v znení neskorších predpisov, exekučný titul sa nepreskúmava. Ak súd
nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie
alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby

vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d). Ak súd
zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

36. Najvyšší súd už v uznesení z 13. októbra 2011 sp. zn. 3Cdo/146/2011, uverejnenom v Zbierke

stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 3/2012 pod č. 46, zaujal
stanovisko, že pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok
rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať, či rozhodcovské konanie
prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Vychádzal pritom z jednotného názoru súdnej
praxe, že už v štádiu posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre poverenie súdneho exekútora
na vykonanie exekúcie, sa exekučný súd v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, okrem iného,

zaoberá tým, či rozhodnutie (iný titul) uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie bolo vydané v súlade
so zákonom, t. j. či bolo vydané orgánom s právomocou na jeho vydanie a či z hľadísk zakotvených v
príslušných právnych predpisoch ide o rozhodnutie (iný titul) vykonateľné tak po stránke formálnej (z
pohľadu právneho predpisu upravujúceho konanie, v ktorom bolo vydané), ako aj materiálnej (z aspektu
obsahových náležitostí rozhodnutia - jednak určitosti, zrozumiteľnosti, a presnosti označenia subjektov

práv a povinností, jednak vyjadrenia uloženej povinnosti, ktorá sa má nútene vykonať).

37. Exekučný súd je teda už v štádiu posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre poverenie
súdneho exekútora na vykonanie exekúcie bezpochyby oprávnený posúdiť, či oprávneným označený
exekučný titul (ne)bol vydaný k tomu kompetentným orgánom (túto skutočnosť napokon nepopiera ani

dovolateľ). Význam tohto oprávnenia tkvie v tom, že ak exekučný titul vydal orgán, ktorý k tomu nemal
právomoc, ide o rozhodnutie ničotné, nevyvolávajúce žiadne právne účinky. Takéto rozhodnutie nespĺňa
predpoklad materiálnej vykonateľnosti (záväznosti) a na jeho základe nemožno preto viesť nútený výkon
rozhodnutia.

38. Osobitosť postavenia rozhodcovského súdu spočíva medzi iným v tom, že jeho právomoc
vec prejednať a rozhodnúť, sa odvodzuje od rozhodcovskej zmluvy. Predpokladom právomoci
rozhodcovského súdu je teda platné uzavretie rozhodcovskej zmluvy medzi zmluvnými stranami, a to či
už vo forme osobitnej zmluvy alebo rozhodcovskej doložky.

39. Ak teda právomoc rozhodcovského súdu je závislá od existencie platnej rozhodcovskej zmluvy a
exekučný súd má povinnosť v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, okrem iného, zisťovať rozpor
exekučného titulu so zákonom, t. j. aj to, či bol vydaný orgánom s právomocou na jeho vydanie, je
logické, že exekučný súd musí pri tomto zisťovaní posúdiť nielen to, či rozhodcovská zmluva bola medzi
zmluvnými stranami vôbec uzavretá, ale aj to, či bola uzavretá platne. Iba platná rozhodcovská zmluva

môže totiž založiť právomoc rozhodcovského súdu na jej základe určitú vec prejednať a rozhodnúť;
absolútna neplatnosť právneho úkonu má za následok, akoby právny úkon nebol nikdy uzavretý.

40. Uvedené možno podľa dovolacieho súdu zhrnúť tak, že exekučný súd, ktorý koná o návrhu
na nútený výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku, ak má pre to dostatok skutkových a

právnych poznatkov, je v zmysle ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku oprávnený už v štádiu
rozhodovania o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie aj bez návrhu
(ex offo) skúmať, či rozhodcovská zmluva medzi zmluvnými stranami bola uzavretá platne. Ak exekučný
súd zistí, že právomoc rozhodcovského súdu bola založená na základe neplatnej rozhodcovskej zmluvy,
prislúcha mu právo vyvodiť všetky dôsledky vyplývajúce z príslušných právnych predpisov pre to, aby

zmluvná strana nebola uvedenou doložkou viazaná (uznesenie najvyššieho súdu z 10. októbra 2012 sp.
zn. 6Cdo/105/2011 a uznesenie najvyššieho súdu z 18. septembra 2012 sp. zn. 5Cdo/230/2011, ktoré
boli na zasadnutí občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky dňa 29. novembra
2012 prijaté na uverejnenie v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej
republiky).

41. V preskúmavanej veci bol preto plne opodstatnený a zákonnom podložený postup exekučného súdu,
ktorý po podaní žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie skúmal, či
rozhodcovská doložka bola uzavretá platne.42. K samotnému záveru exekučného súdu v súvislosti s rozhodcovskou doložkou (jej neprijateľnosti a
teda neplatnosti) treba uviesť, že v danom prípade mal exekučný súd k dispozícii rozhodujúce skutkové

podklady, z ktorých mohol získať potrebné informácie o skutkovom a právnom stave (z rozhodcovského
rozsudkuz30.decembra2011,sp.zn.NRS283/11,vydanéhoStálymrozhodcovskýmsúdomzriadeným
Najvyšším rozhodcovským súdom a.s., IČO: 44 246 480, je okrem iného zrejmé, že rozhodcovský súd
založilsvojuprávomocnačl.IIods.4Dohodyouznanídlhuasplácanídlhuvsplátkachzodňa20.januára
2011,ktoráajsoZmluvouorevolvingovomúvereč.70130534aVšeobecnýmiobchodnýmipodmienkami

sú obsiahnuté v spise). Otázku prijateľnosti rozhodcovskej doložky skúmal exekučný súd v súlade so
Smernicou Rady 93/13/EHS len z hľadísk, ktoré Smernica v čl. 3, bod 1. a 2. a vo svojej prílohe k
tomuto článku výslovne pripúšťa. Jeho skutkové závery, ktoré v súvislosti s platnosťou rozhodcovskej
doložky urobil, majú povahu zjavných skutkových zistení vyplývajúcich z vyššie uvedených podkladov.
Záver exekučného súdu o tom, že skúmaná rozhodcovská doložka je neprijateľná, a preto je neplatná,
nie je v zjavnom rozpore s účelom a zmyslom Smernice a ani v zjavnom rozpore s obsahom spisu.

Listiny, ktoré mal exekučný súd k dispozícii, takýto záver umožňovali a sú súladné judikatúrou Súdneho
dvora v spotrebiteľských veciach, ako aj v súlade s rozsiahlou rozhodovacou pracou Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky.

43. Vecnú správnosť dovolaním napadnutého uznesenia nebola spôsobilá spochybniť ani námietka

oprávneného, podľa ktorej rozhodcovská doložka nemôže predstavovať neprijateľnú podmienku, keďže
bola dohodnutá individuálne, pretože v konaní nebolo preukázané, že návrh rozhodcovskej doložky
bol uskutočnený takým spôsobom, aby z neho bolo dostatočne zrejmé, že povinnej strane sa poskytla
možnosť voľby prijať alebo neprijať takýto návrh, a aby bolo z neho tiež zrejmé, že jej boli poskytnuté
aj jasné a zrozumiteľné informácie, čo znamená riešenie sporov v rozhodcovskom konaní, resp. že

s plným uvedomením si dôsledkov tejto doložky dobrovoľne, jasne a zreteľne súhlasila s tým, že
pokiaľ podá návrh voči nej veriteľ a podá ho na rozhodcovský súd, vec sa s jej vedomím nebude
prejednávať na všeobecnom súde príslušnom na prejednávanie spotrebiteľského sporu. Pokiaľ právny
predchodca oprávneného takto nepostupoval, resp. pokiaľ takýto postup nebol oprávneným doložený
listinami pripojenými k návrhu na exekúciu, súdy správne konštatovali neprijateľnosť rozhodcovskej

doložky. Rozhodcovská zmluva uzavretá so spotrebiteľom, ak má byť právom akceptovateľná ako
prejav zmluvnej autonómie, musí byť výsledkom slobodnej vôle oboch zmluvných strán. Slobodná vôľa
vyžaduje informácie o možnosti voľby medzi viacerými riešeniami a informácie o tom, čo tá ktorá voľba
konkrétne znamená.

44. Keďže exekučný súd zistil už pri postupe podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, že exekučný
titul vo forme rozhodcovského rozsudku predloženého oprávneným, je v rozpore so zákonom, dospel
k správnemu záveru, že nie sú splnené podmienky pre udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.
Pokiaľ súd prvej inštancie predmetnú žiadosť zamietol a odvolací súd jeho rozhodnutie potvrdil, nešlo
o prípad zamietnutia žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, hoci pre

toto zamietnutie neboli splnené zákonné predpoklady. Postup súdov nižšej inštancie nemal preto za
následok odňatie možnosti oprávnenému pred súdom konať v zmysle ustanovenia § 237 písm. f/ O. s. p.

45. Taktiež dovolací súd nezistil, že by súdy nižšej inštancie vec nesprávne právne posúdili,
keď aplikovali na vec správne právne ustanovenia (napokon to ani oprávnený nespochybňoval)

spochybňoval správ záveru súdov o neprijateľnosti rozhodcovskej doložky (k čomu už bolo uvedené
vyššie). Dovolací súd nevzhliadol ani vady v odôvodnení rozhodnutí súdov nižšej inštancie, keďže súdy
sa zrozumiteľne vysporiadali s relevantnými skutočnosťami a podrobne vysvetlili svoje závery podstatné
pre rozhodnutie veci. K námietke oprávneného, že súdy nereflektovali na uznanie záväzku povinnými
v rámci rozhodcovského konania dovolací súd len poznamenáva, že z rozhodcovského rozsudku táto

skutočnosť uznania dlhu v rámci rozhodcovského konania nevyplýva, že by došlo k uznaniu záväzku
priamovrozhodcovskomkonaní,alepovinnípoukazovalinadohoduosplácanídlhuvsplátkachauznaní
dlhu uzavretú ešte pred rozhodcovským konaním. Naviac táto skutočnosť by nemala žiaden vplyv na
závery súdu k ne/prijateľnosti rozhodcovskej doložky, pri ktorých záveroch sa posudzujú iné okolnosti
vzťahujúce sa na obsah a spôsob uzavretia rozhodcovskej doložky.

46. Dovolací súd so zreteľom na vyššie uvedené, dovolanie oprávneného podľa § 447 písm. c/ CSP
odmietol.47. Rozhodnutie o nároku na náhradu trov dovolacieho konania dovolací súd neodôvodňuje (ust. §
451 ods. 3 veta druhá CSP). O trovách dovolacieho konania rozhodol najvyšší súd podľa ust. § 453
ods. 1 CSP v spojení s ust. § 255 ods. 1 CSP. V dovolacom konaní úspešnej povinnej nárok na

náhradu trov konania v dovolacom konaní nepriznal nakoľko jej v dovolacom konaní podľa obsahu spisu
preukázateľne žiadne trovy nevznikli. Najvyšší súd tak rozhodol v súlade s článkom 17 základných
princípov Civilného sporového poriadku, zakotvujúcim procesnú ekonómiu (k uvedenému porovnaj
uznesenie najvyššieho súdu z 28. februára 2018 sp. zn. 7Cdo/14/2018, publikované v Zbierke stanovísk
NS a rozhodnutí súdov SR ako R 72/2018).

48. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.