Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Wednesday, April 24, 2025

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 6CoPr/1/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8124202855
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 04. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Andrej Radomský

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2025:8124202855.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Andreja Radomského a členov

senátu JUDr. Kataríny Krochtovej a JUDr. Romana Lajoša v spore žalobkyne: A. B., C. D., nar.
XX.XX.XXXX, bytom E. XXX, XXX XX F., zastúpená: Advokátska kancelária GOGA a spol., s.r.o.,
so sídlom Kupeckého 4, 040 01 Košice, IČO: 36 863 947, proti žalovanému: G. E., H. H. G. I. E.
XXX, XXX XX F., J.: XX XXX XXX, zastúpený: AK PILÁT s.r.o., so sídlom Jarmočná 369, 094 31
Hanušovce nad Topľou, IČO: 55 938 779, o neplatnosť výpovedí z pracovného pomeru, náhradu mzdy
a antidiskriminačnú žalobu a prísl., o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Prešov č.k.
11Cpr/4/2024-153 zo dňa 06.11.2024 jednohlasne takto

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje rozsudok vo výroku I. a III..

II. Odmieta odvolanie voči výroku II..

III. Žalovanému voči žalobkyni priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %
s tým, že o výške náhrady rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnom skončení veci samostatným
uznesením.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobkyňa podanou na súde prvej inštancie 03.04.2024 sa domáhala určenia neplatnosti výpovede

z pracovného pomeru, ktorú jej dal žalovaný listom zo dňa 18.10.2023 a zároveň určenia, že tento
pracovný pomer žalobkyne naďalej trvá. Zároveň si uplatnila aj nárok na náhradu mzdy, ktorý však
vôbec nekonkretizovala. Zároveň súčasťou petitu predmetnej žaloby bola aj antidiskriminačná žaloba,
kde žalobkyňa žiadala zaviazať žalovaného, aby upustil od nerovnakého zaobchádzania voči nej
spočívajúcom vo zvýšenej kontrole jej pracovnej dochádzky a šikanovania na pracovisku a žiadala
aj o zaplatenie primeraného zadosťučinenia vo výške 5000,- eur. Žalobu o neplatnosť výpovede
odôvodnila tým, že u žalovaného pracuje ako školníčka a upratovačka v rozsahu pracovného úväzku

100 %. Dňa 12.10.2023 jej bola doručená ponuka inej vhodnej práce podľa § 63 ods. 2 Zákonníka
práce z dôvodu rozhodnutia o organizačnej zmene, ktorým jej pracovné miesto s pracovným úväzkom
100 % bolo zrušené a žalovaný jej ponúkol doterajšiu pracovnú funkciu, ale s pracovným úväzkom 60 %
s miestom výkonu práce K. L. E. s tým, že ju vyzval na vyjadrenie k ponúkanej práci v lehote piatich dní.
Keďže žalobkyni nebolo jasné či ide o novovytvorené miesto, odkedy má zmena nastať a o aký obsah
a náplň práce by malo ísť listom zo dňa 16.10.2023 požiadala žalovaného o konkretizáciu ponuky
práce. Napriek tomu žalovaný jej neodpovedal a dňa 18.10.2023 jej doručil výpoveď z pracovného

pomeru. Podľa názoru žalobkyne táto sa nemohla stať nadbytočnou, pretože upratovať a udržiavať
hygienu v základnej škole je vždy nutné pre zachovanie celkovej prevádzky základnej školy. Podľa
názoru žalobkyne jej pracovná pozícia nie je viazaná na počet detí v základnej škole, keďže prácu
upratovačky a školníčky je potrebné vykonávať vždy v rozsahu technických a hygienických štandardovbez ohľadu na aktuálny počet detí v škole. Vyslovila názor, že starosta obce od roku 2020 sa účelovo
zameriava na ňu, keďže sa odmietla podrobiť jeho svojvôli a navyše bola úspešná v predchádzajúcom
sporeoneplatnosťjejvýpovede,ktorýbolvedenýnaOkresnomsúdePopradpodsp.zn.21Cpr/1/2022,a

preto rozhodnutie žalovaného o organizačnej zmene vo vzťahu k jej osobe a jej nadbytočnosti považuje
za účelové bez existencie príčinnej súvislosti medzi jej osobou a nadbytočnosťou s cieľom zbaviť sa jej
osoby, a preto je podľa nej výpoveď neplatná aj pre rozpor s dobrými mravmi.

2. Okresný súd Prešov (ďalej len „súd prvej inštancie“) rozsudkom identifikovanom v záhlaví tohto

rozhodnutia rozhodol tak, že cit.:

„I. Súd žalobu o neplatnosť výpovede z pracovného pomeru a náhradu mzdy zamieta.

II. Antidiskriminačnú žalobu vylučuje na samostatné konanie.

III. Žalovaný má voči žalobkyni v konaní o neplatnosť výpovede z pracovného pomeru a náhradu mzdy
nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.“

3. Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie odôvodnil ustanovením § 49 ods. 1, § 54, § 61 ods. 1 písm. b/,
§ 61 ods. 2, § 63 ods. 1 písm. b/, § 63 ods. 2 a § 77 Zákonníka práce.

4. Súd prvej inštancie vec skutkovo odôvodnil tak, že vykonal dokazovanie písomnými vyjadreniami
strán, ich výpoveďami, návrhom správy z finančnej kontroly, čestným vyhlásením zo dňa 1.6.2021,
rozhodnutím o organizačných zmenách zo dňa 9.8.2021, návrhom dohody o zmene pracovných
podmienokzodňa17.6.2021,výpoveďouzpracovnéhopomeruzodňaXX.X.XXXX,pracovnouzmluvou

žalobkyne zo dňa X.X.XXXX, dohodou o zmene pracovných podmienok zo dňa 30.6.2002, rozhodnutím
o organizačnej zmene zo dňa 11.10.2023, ponukou inej vhodnej práce zo dňa 11.10.2023, žiadosťou
žalobkyne o vysvetlenie ponuky zo dňa 16.10.2023 s potvrdenkou pošty, rozsudkom Okresného súdu
Poprad č.k. 21Cpr/1/2022-96, zmenami pracovnej zmluvy zo dňa 28.8.2023, ako aj ďalším spisovým
materiálom a zistil tento skutkový stav: Žalobkyňa mala uzavretú pracovnú zmluvu pôvodne s G. I. M.

dňa X.X.XXXX, išlo o pracovný pomer na dobu neurčitú s 50% pracovným úväzkom upratovačky v
školách a školských zariadeniach v pôsobnosti G. I. M.. Pracovný pomer vznikol X.X.XXXX. Na základe
písomnej dohody o zmene pracovných podmienok uzavretej 30.6.2010 sa s účinnosťou od 1.7.2010
zmenila pracovná zmluva žalobkyne tak, že ako druh práce bola uvedená školníčka - upratovačka
so 100% pracovným úväzkom a s miestom výkonu práce K. L. E.. Táto dohoda bola uzatvorená

medzi G. E., zastúpenou starostom obce a žalobkyňou. Dňa 9.8.2021 žalovaný vydal rozhodnutie o
organizačných zmenách v súvislosti najmä s neotvorením jedného ročníka K. a potrebou zníženia stavu
zamestnancov. Preto ku dňu 31.8.2021 zrušil pracovné miesto školníčka - upratovačka. V rozhodnutí
uviedol aj to, že žalobkyni predložil dohodu o zmene pracovných podmienok zo 17.6.2021, ktorou ju
chcel zamestnávať na kratší pracovný čas, čo však žalobkyňa odmietla. Následne dal jej výpoveď z

pracovného pomeru podľa § 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce listom zo dňa 19.8.2021. Žalobkyňa túto
výpoveď napadla na súde a rozsudkom Okresného súdu Poprad č.k. 21Cpr/1/2022-96 zo dňa 18.1.2023
bolo jej žalobe vyhovené. Súd totiž nepovažoval za logické, že by nadbytočnosť žalobkyne súvisela
s dôvodom zmeny v organizačnej štruktúre, ktorou malo byť neotvorenie X. C. K., keďže žalobkyňa
bola jedinou upratovačkou v L., dôkazom čoho bolo aj to, že po výpovedi prácu upratovačky vykonával

žalovaný svojpomocne inými zamestnancami. Súd konštatoval, že žalovaný nepreukázal nemožnosť
zamestnať žalobkyňu a to aspoň na kratší pracovný čas (napr. na 60%) po prijatí organizačnej zmeny.
Mala za to, že si nesplnil ponukovú povinnosť - ponuku vhodnej práce v zníženom pracovnom úväzku po
prijatí rozhodnutia o organizačnej zmene ani v čase výpovede a navyše neskôr vytvoril znovu zrušené
pracovné miesto pre p. E. v ochrannej dobe, ktorá z dôvodu PN žalobkyne skončila 14.5.2022 a p.

E. žalovaný zamestnal X.X.XXXX. Dňa 11.10.2023 žalovaný znovu vydal rozhodnutie o organizačnej
zmene č. X/XXXX, ktorým zrušil pracovnú pozíciu školníčka - upratovačka so 100% pracovným úväzkom
s účinnosťou k 31.1.2024 v súvislosti s trvalým znižovaním počtu N. O. K. K. M. XX N. L. C. XXXX/
XXXX P. M. XX O. L. C. XXXX/XXXX a z toho vyplývajúcich potrieb zabezpečenia efektívnosti práce
ako aj optimalizácie nákladov na správu a údržbu K.. V rozhodnutí sa konštatuje, že v dôsledku poklesu

počtu E. O. K. nie je potrebné zabezpečovať výkon upratovania a práce školníka s plným pracovným
úväzkom a postačuje 60% úväzok. Listom zo dňa 11.10.2023 žalovaný ponúkol žalobkyni v dôsledku
prijatiaorganizačnejzmenyinúvhodnúprácuatopracovnúpozíciuškolníčka-upratovačkaspracovným
úväzkom 60% s miestom výkonu práce K. E. a vyzval žalobkyňu na vyjadrenie k tejto ponuke v lehote5 dní odo dňa doručenia tejto ponuky s dodatkom, že ak nebude v uvedenej lehote reagovať, bude mať
za to, že o uvedenú ponuku nemá záujem. Žalobkyňa tento list prevzala 12.10.2023. Listom zo dňa
16.10.2023, ktorý žalobkyňa podala na pošte 17.10.2023 žiadala žalovaného o vysvetlenie ponúkanej

práce jej konkretizáciou, aby ponuku vedela správne vyhodnotiť. Tento list bol žalovanému doručený
19.10.2023. Listom zo dňa 18.10.2023 dal žalovaný žalobkyni výpoveď z pracovného pomeru podľa
§ 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce. Poukázal v ňom na svoje rozhodnutie o organizačnej zmene
z 11.10.2023, ktorým zrušil pracovnú pozíciu školníčka - upratovačka s pracovným úväzkom 100% a
zároveň v ňom uviedol, že keďže potrebuje zabezpečiť práce na pozícii školníčka - upratovačka len na

60% pracovný úväzok, túto prácu žalobkyni ponúkol, ona ju však odmietla. Táto výpoveď bola žalobkyni
doručovaná na pracovisku 18.10.2023 v prítomnosti dvoch svedkov, žalobkyňa ju síce prevzala, ale
odmietlapodpísaťjejprevzatie.Listomzodňa31.1.2024žalobkyňapožiadalažalovanéhooprideľovanie
práce v zmysle jej pracovnej zmluvy, keďže výpoveď z 18.10.2023 považuje za neplatnú. K pôvodnému
pokusu o zníženie pracovného úväzku žalobkyne došlo aj na návrh hlavnej kontrolórky žalovaného,
ktorá spracovala finančnú kontrolu na dochádzku pracovníkov K. E. so zameraním na nepedagogických

zamestnancov v roku 2020 a prvý štvrťrok 2021. Podľa nej žalobkyňa väčšinou odpracovala okolo 5 -
6 hodín denne, v niektorých dňoch len 3 - 4 hodiny a preto hlavná kontrolórka odporúčala žalovanému
znížiť pracovný úväzok žalobkyne. Podobne aj z predloženej dochádzkovej knihy zamestnancov K. E.
od 19.12.2019 vyplýva, že žalobkyňa odpracovala napr. 19.12.2019 5 hodín 55 minút, nasledujúci deň
6 hodín 30 minút, 2.1.2020 odpracovala 5 hodín, 6.2.2020 - 5 hodín 55 minút, 7.2.2020 - 6 hodín 10

minút, 3.2.2020 - 3,5 hodiny, 4.2.2020 - 6 hodín 15 minút, 5.2.2020 - 6 hodín 35 minút, pričom súd
pripomína, že išlo o obdobie kedy žiaci riadne školu navštevovali, keďže k uzatvoreniu L. v dôsledku
pandémie došlo až v marci 2020. Žalobkyňa vo svojej výpovedi na pojednávaní potvrdila, že práce
stíhala vykonávať aj za kratší pracovný čas a preto po dohode s riaditeľkou K. odchádzala z pracoviska
skôr, a to aj pred kovidovým obdobím. Potvrdila aj to, že žalovaný bez problémov na jej žiadosť jej doručil

rozhodnutie o organizačnej zmene, ktoré sa jej týkalo, nevedela však uviesť, či to bolo pred doručením
výpovede alebo po nej a uznala aj to, že o chystanej organizačnej zmene sa dozvedela už skôr niekedy
v júni 2023, na čo však reagovala nesúhlasným stanoviskom, hoci vedela, že všetci učitelia so svojim
znížením pracovného úväzku súhlasili a podpísali dohody o zmene pracovných podmienok. Tvrdila
však, že pokles žiakov nemá vplyv na rozsah jej prác, aj keď jedna trieda bola zatvorená a nevedela

vysvetliť prečo odpoveď na ponuku práce zo strany žalovaného, v ktorej žiadala o vysvetlenie rozsahu
prác podľa zníženého pracovného úväzku posielala poštou v posledný deň lehoty a nie osobne, hoci
býva neďaleko sídla žalovaného a nevedela vysvetliť ani to, prečo pri doručovaní výpovede nežiadala
o spomínanú informáciu. Starosta obce zdôraznil, že k rozhodnutiu o organizačnej zmene došlo len v
dôsledku výrazného zníženia počtu žiakov, s čím súvisí menšie množstvo finančných prostriedkov od

štátu a keďže obec z vlastných zdrojov musí dofinancovať mzdy zamestnancov, sledovala sa tým aj
úspora finančných prostriedkov obce. Rozhodne vylúčil, aby dôvodom boli zlé vzťahy so žalobkyňou a
že by sa jej chcel zbaviť. Uviedol, že s ňou riadne komunikuje a pozdraví ju, práve ona mu však ani
neodzdraví. Stále je však ochotný ju zamestnať na 60% pracovný úväzok a to aj v súčasnosti a uviedol,
že ak by v budúcnosti sa navýšil počet žiakov, opäť by došlo k zvýšeniu jej pracovného úväzku na 100%.

V súčasnosti práce, ktoré vykonávala žalobkyňa sú zabezpečované dohodou o vykonaní práce inou
osobou, ktorá tieto práce stíha vykonať aj za 2 hodiny denne. Dodal tiež to, že nie je pravdou, že by
žalobkyňa nevedela, čo bude robiť za 6 hodín, teda pri znížení jej pracovného úväzku, keďže ekonómka
jej vysvetlila, že bude robiť toľko koľko bude stíhať.

5. Súd prvej inštancie vec právne posúdil tak že, skúmanie výpovedného dôvodu podľa § 63 ods. 1
písm. b/ Zákonníka práce sa sústreďuje na tri základné otázky: či ide o zmenu úloh zamestnávateľa,
jeho technického vybavenia alebo iné organizačné zmeny, či sa stal zamestnanec nadbytočným a či
je daná príčinná súvislosť medzi organizačnými zmenami a nadbytočnosťou zamestnanca. Pokiaľ ide
o predpoklad - teda rozhodnutie zamestnávateľa o organizačnej zmene je potrebné si uvedomiť, že

nejde o právny úkon a teda neprichádza do úvahy jeho posúdenie z hľadiska neplatnosti právnych
úkonov. Možno ho posudzovať len z hľadiska toho, či k rozhodnutiu o organizačnej zmene skutočne
došlo, či má zákonnú - písomnú formu, či ho prijal oprávnený subjekt. Nemožno teda skúmať
platnosť tohto rozhodnutia a teda súd nemôže preskúmavať, či zamestnávateľ mohol danú organizačnú
zmenu uskutočniť, či bola dôvodná a účinná (napr. rozsudok Najvyššieho súdu SR 7Cdo/144/2019 z

29.9.2020 a uznesenie NSSR 4Cdo/244/2019 z 29.4.2020). V tomto prípade k rozhodnutiu žalovaného
o organizačnej zmene došlo, tá fakticky predstavovala zníženie pracovného úväzku školníčky -
upratovačky na 60%. Záver rozhodnutia o organizačnej zmene je potrebné vnímať a posúdiť podľa
jeho celkového obsahu, z ktorého vyplýva, že žalovaný zrušil pracovné miesto školníčky - upratovačkyso 100% pracovným úväzkom, ponechal 60% pracovný úväzok tejto funkcie s tým, že príslušnému
zamestnancovi bude ponúknuté uvedené pracovné miesto na kratší pracovný čas v rozsahu 60%
pracovného úväzku. To žalovaný aj zrealizoval ponukovým listom z 11.10.2023 doručeným žalobkyni

12.10.2023. V ňom legitímne stanovil aj päťdňovú lehotu na vyjadrenie žalobkyne k ponúkanej práci
s fikciou o jej odmietnutí, ak sa nevyjadrí v stanovenej lehote. Súd túto lehotu 5 dní od doručenia
ponuky považuje za dostatočnú. Päťdňová lehota uplynula 17.10.2023. Pre súd je nepochopiteľné, ak
žalobkyňa na uvedenú ponuku zareagovala písomne, ale toto vyjadrenie nedoručila zamestnávateľovi
na pracovisku, hoci chodila do práce, ale doručovala ho poštou posledný deň päťdňovej lehoty, hoci

si musela byť vedomá, že nedodrží stanovenú lehotu na predloženie vyjadrenia. Súd zastáva názor,
že vyjadrenie k ponuke práce má hmotnoprávne účinky a preto je potrebné v stanovenej lehote ho
doručiť zamestnávateľovi a nepostačuje ho v lehote odovzdať na pošte a to bez ohľadu na to ako
Zákonník práce upravuje doručovanie písomnosti zamestnanca v § 38 ods. 3 Zákonníka práce, ktorý
týmto ustanovením rieši len formu doručovania. Bolo len na žalobkyni, aby zvolila takú formu doručenia,
aby v stanovenej lehote jej vyjadrenie bolo doručené žalovanému a súd nevidí žiadny rozumný dôvod

pre vysvetlenie postupu žalobkyne, ak zvolila formu doručovania poštou v posledný deň lehoty. Podľa
súdu teda žalovaný nebol povinný čakať ešte niekoľko dní po uplynutí stanovenej lehoty 5 dní na
to, či vyjadrenie žalobkyne nedôjde poštou neskôr. Súd zastáva názor, že pre posúdenie lehoty na
vyjadrenie k ponuke inej vhodnej práce je potrebné vychádzať z toho pohľadu, či ide o hmotnoprávnu
alebo procesnoprávnu lehotu z ustanovení Občianskeho zákonníka, teda všeobecnej právnej úpravy pri

posudzovaní úkonov zamestnávateľa a zamestnanca ohľadom procesu uzatvorenia dohody o ďalšom
pracovnomzaradenízamestnancaatospoužitím§43aanásl.Občianskehozákonníka.Zamestnávateľ,
teda žalovaný, dal žalobkyni návrh na uzavretie dohody o zmene pracovných podmienok, na ktorý mala
žalobkyňa reagovať v lehote 5 dní. Prijatie návrhu v zmysle § 43c ods. 1 Občianskeho zákonníka musí
byť včasné a včasnosť je zachovaná len vtedy, ak došlo k dôjdeniu do sféry vplyvu navrhovateľa v lehote

uvedenej v návrhu (Veľké komentáre, Občiansky zákonník I autorov Štefček a spol., vydavateľstvo C.
H. Beck, strana 351). Z toho možno potvrdiť záver o tom, že lehota stanovená žalovaným na reakciu
žalobkyne k jeho ponuke inej práce je lehotou hmotnoprávnou a teda odpoveď žalobkyne na túto
ponuku mala byť doručená žalovanému v päťdňovej lehote a nepostačovalo jej odovzdanie na pošte
ako je to pri procesnoprávnych lehotách. Súd pre úplnosť dodáva, že spomínaný návrh žalovaného

považoval za dostatočne určitý, keďže predstavoval nie zmenu druhu práce, ale pracovného času na
60% a pokiaľ žalobkyňa mala pri tejto ponuke nejaké nejasnosti, nič jej nebránilo v tejto päťdňovej
lehote si ich u žalovaného objasniť. Napokon touto problematikou sa zaoberal aj Najvyšší súd ČR v
rozsudku 21Cdo/315/2020 z 27.4.2020, ktorý riešil okrem iného aj to, že zamestnanec, ktorý dostal
výpoveď z pracovného pomeru pre nadbytočnosť po tom, čo nereagoval v stanovenej lehote na ponuku

inej práce sa bránil tým, že nemal dostatok informácií, preto, aby túto ponuku vedel posúdiť. Najvyšší
súd uviedol, že aj v prípade, ak by zamestnanec nemal informácie ohľadom miesta výkonu práce,
pracovnej náplni a súvisiacich záležitostí, ktoré boli pre neho relevantné pre rozhodnutie o ponuke,
nejedná sa o vadu právneho konania (oferty) vyplývajúceho z tzv. ponukovej povinnosti zamestnávateľa,
ale išlo by o otázku výzvy k plneniu informačných povinností zamestnávateľa. Súd sa s týmto názorom

stotožňuje, podľa slovenskej právnej úpravy by išlo o splnenie povinnosti podľa § 41 ods. 1 Zákonníka
práce. Daný prípad nepredstavuje klasické zrušenie celého pracovného miesta, keďže v podstate išlo
o zníženie pracovného úväzku. Súd pritom poukazuje na závery Najvyššieho súdu ČR v rozhodnutí
21Cdo/4442/2013 z 20.11.2014, s ktorým sa stotožňuje a podľa ktorého, ak zamestnanec, ktorý u
zamestnávateľa vykonáva práce v týždennom pracovnom čase a jeho práca nie je v tomto rozsahu

pre zamestnávateľa po dlhšiu dobu potrebná, odmietne so zamestnávateľom dohodnúť sa na zmene
obsahu pracovného pomeru, ktorý spočíva v dohodnutí kratšieho pracovného času, je daný dôvod na
výpoveď,pretožesazamestnanecstalnadbytočnýmvzhľadomnapísomnérozhodnutiezamestnávateľa
o znížení stavu zamestnancov za účelom zvýšenia efektívnosti práce. Právny záver vyplývajúci z tohto
rozsudku, s ktorým sa súd stotožňuje, je plne aplikovateľný aj pre tento spor. V tej súvislosti súd uvádza,

že nie je možné súhlasiť s tvrdením žalobkyne, že platí ju štát a nie žalovaná. Štát síce poskytuje tzv.
normatívne prostriedky zo štátneho rozpočtu na mzdy zamestnancov žalovanej, ale tie nepokrývajú
skutočné výdavky na mzdy, ktoré musí žalovaná dofinancovať zo svojich prostriedkov. Podľa listín, ktoré
žalovaná pripojila k duplike za rok 2023 na mzdy zamestnancov K. doplácala 13.512 Eur, na odvody
9.179 Eur a na prevádzku 6.892 Eur, celkovo tak dofinancovala zo svojich prostriedkov tieto bežné

výdavky K. sumou 29.583 Eur. Taktiež posúdenie potreby rozsahu pracovného času zamestnanca na
výkon jeho práce je len na zamestnávateľovi. Súd nezistil, že by posúdenie žalovanej o nepotrebnosti
plného pracovného úväzku žalobkyne na výkon funkcie upratovačky a školníčky sledoval iný cieľ než
ušetrenie mzdových prostriedkov. Aj súd je toho názoru, že ak sa rapídne zníži počet žiakov akov tomto prípade (zo XX P. XX N.), teda takmer o polovicu, v dôsledku čoho nebol otvorený ani 3.
ročník, rozsah prác školníčky a predovšetkým upratovačky je nižší ako pred touto zmenou. Napokon
zníženie pracovného úväzku žalobkyne navrhol žalovanej hlavný kontrolór obce. Záveru o nepotrebnosti

plného úväzku žalobkyne svedčí aj jej faktický výkon práce podľa jej dochádzky, či už v zmysle správy
hlavného kontrolóra žalovaného a tiež podľa doloženej dochádzkovej knihy, ale tiež skutočnosť, že v
súčasnosti práce, ktoré vykonávala žalobkyňa realizuje zamestnankyňa za podstatne kratšiu dobu. Nie
je možné súhlasiť s názorom žalobkyne, že žalovaný ju mal pred výpoveďou oboznámiť s rozhodnutím o
organizačnej zmene, táto povinnosť nevyplýva zo žiadneho právneho predpisu. Podľa súdu postačuje,

ak o rozhodnutí o organizačnej zmene je zamestnanec informovaný v samotnej výpovedi z pracovného
pomeru (napr. rozhodnutia NSČR 21Cdo/1138/2011 z 29.5.2012, 21Cdo/276/2021 zo dňa 6.4.2022,
ale aj rozsudok NSSR 5Cdo/31/2003 zo dňa 1.1.2003). V tomto prípade žalobkyňa bola informovaná
o rozhodnutí o organizačnej zmene už v liste o ponuke inej vhodnej práce z 11.10.2023 a napokon
aj v samotnej výpovedi. Súd preto dospel k záveru, že boli splnené všetky zákonné predpoklady
pre platnú výpoveď z pracovného pomeru žalobkyne - došlo u žalovaného k organizačnej zmene za

účelom zvýšenia efektívnosti práce znížením pracovného úväzku žalobkyne na 60% a keďže žalobkyňa
odmietla uzavrieť dohodu o zmene pracovného pomeru na tento kratší pracovný úväzok stala sa pre
žalovaného nadbytočnou. Ako už súd uviedol, žalobkyňa ponúknutú prácu so zníženým pracovným
úväzkom odmietla fikciou, keďže v stanovenej lehote, ktorú súd považuje za primeranú sa nevyjadrila
a pre žalovaného sa stala nadbytočnou, čím bol naplnený výpovedný dôvod podľa § 63 ods. 1 písm.

b/ Zákonníka práce. Súd zároveň dodáva, že vyjadrenie žalobkyne zo 16.10.2023 k ponuke práce
ani nemá relevanciu, keďže ním žiadala len o konkretizáciu práce, hoci nešlo o zmenu pracovnej
náplne, ale len zníženie pracovného úväzku, čo bolo zrejmé z ponuky práce. Neobstojí ani námietka,
že žalobkyňa nevedela o dátume účinnosti organizačnej zmeny, túto okolnosť totiž v spomínanom
vyjadrení zo 16.10.2023 nenamietala a napokon žalovaný jej ani nebránil v umožnení oboznámiť sa

s rozhodnutím o organizačnej zmene, čo napokon potvrdila aj žalobkyňa tým, keď k žalobe pripojila
aj spomínané rozhodnutie o organizačnej zmene a vo svojej výpovedi uviedla, že žalovaný jej na jej
žiadosť toto rozhodnutie bez problémov doručil a nevylúčila, že k tomu došlo ešte pred doručením
výpovede. Žalovaný teda v súlade so zákonom dal žalobkyni výpoveď z pracovného pomeru a súd
nezdieľa ani názor žalobkyne, že výpoveď je potrebné posúdiť ako rozpornú s dobrými mravmi. Súd

ju nevyhodnotil ako účelovú v snahe zbaviť sa žalobkyne. Žalovaný totiž legitímne rozhodol o znížení
pracovného úväzku funkcie školníčka - upratovačka, čo je výlučne v jeho kompetencii a súd nezistil,
že by toto rozhodnutie bolo účelové s cieľom ukončiť pracovný pomer so žalobkyňou. Žalobkyňa mala
možnosť ponúknutú prácu prijať, v takom prípade by k jej výpovedi nedošlo. Navyše žalovaný aj v
súčasnosti je ochotný žalobkyňu zamestnať na 60% pracovný úväzok, k čomu ju vyzval aj písomne a

prehlásil, že ak by došlo v budúcnosti k zvýšeniu počtu žiakov ako v minulosti, zvýšil by sa aj pracovný
úväzok upratovačky - školníčky na 100%. Je pritom zrejmé, že žalobkyňa odmietla aj v minulosti
pokusy žalovaného o zmenu jej pracovného pomeru, keď odmietla podpísať dohodu o zníženie jej
pracovného úväzku zo 17.6.2021 a napokon aj z jej vyjadrení v tomto spore vyplýva, že nesúhlasí s
dôvodnosťou potreby skrátenia jej pracovného úväzku. Navyše v súvislosti s jej reakciou na ponuku

práce v zmysle, že jej nerozumie a žiada ju konkretizovať súd uvádza, že v minulosti žalobkyňa
už pracovala len na polovičný pracovný úväzok upratovačky ako to vyplýva z jej pracovnej zmluvy
z X.X.XXXX a teda musela mať vedomosť o tom, čo predstavuje znížený pracovný úväzok. Súd
nezistil, že by žalovaný výpoveďou z pracovného pomeru žalobkyne sa dopustil diskriminácie voči
žalobkyni a porušenia zásady rovnakého zaobchádzania v zmysle § 2 ods. 1 zákona č. 365/2004 Z.z.

a § 6 citovaného zákona. Základným predpokladom pre záver o zákaze diskriminácie je existencia
relevantného zákonného dôvodu spočívajúceho v diskriminácii z dôvodu pohlavia, náboženského
vyznania, viery, rasy, príslušnosti k národnosti alebo etnickej skupine, zdravotného postihnutia, veku,
sexuálnej orientácie, manželského stavu a rodinného stavu, farby pleti, jazyka, politického alebo iného
zmýšľania, národného alebo sociálneho pôvodu, majetku, rodu alebo iného postavenia alebo z dôvodu

oznámenia kriminality alebo inej protispoločenskej činnosti (§ 2 ods. 1 citovaného zákona). Žalobkyňa
v súvislosti s jej výpoveďou žiadny takýto dôvod jej údajnej diskriminácie zo strany žalovaného ani
neuvádzala. Súd navyše ani nemohol dospieť k záveru, že by žalovaný postupoval voči žalobkyni v
súvislosti s jej výpoveďou prísnejšie ako s inými zamestnancami, keďže tí so žalovaným uzavreli dohody
o zmene pracovných podmienok predstavujúcich zníženie ich pracovného úväzku. S poukazom na

vyššie uvedené dôvody súd preto dospel k záveru, že žaloba o neplatnosť výpovede z pracovného
pomeru a o náhradu mzdy je nedôvodná a preto ju súd zamietol. Žalobkyňa jedným podaním uplatnila
nielen neplatnosť výpovede z pracovného pomeru a náhradu mzdy, ale antidiskriminačnou žalobou sa
domáhala uloženia povinnosti žalovanému upustiť od nerovnakého zaobchádzania voči nej a žiadala ajo finančné zadosťučinenie. Keďže rozhodnutie o tomto nároku, pokiaľ ide o upustenie žalovaného od
nerovného zaobchádzania voči nej závisí od posúdenia žaloby o neplatnosť výpovede z pracovného
pomeru a to z dôvodu, že ak súd právoplatne zamietne žalobu o neplatnosť skončenia pracovného

pomeru odpadne reálna možnosť diskriminácie žalobkyne žalovaným v zmysle spomínaného žalobného
petitu, súd antidiskriminačnú žalobu vylúčil na samostatné konanie s poukazom na § 166 ods. 2 CSP.

6. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol v zmysle ustanovenia § 257 a § 262 ods. 1 a § 255
ods. 1 CSP s tým, že v spore o neplatnosť výpovede z pracovného pomeru a náhradu mzdy bol v celom

rozsahu úspešný žalovaný, a preto mu súd priznal nárok na plnú náhradu trov konania voči neúspešnej
žalobkyni, nakoľko nezistil žiadny dôvod pre aplikáciu ustanovenia § 257 CSP, ktorý možno použiť len
výnimočne.

7. Proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie podala odvolanie žalobkyňa, ktorá uviedla, že napáda celý
rozsudok súdu prvej inštancie, a to z dôvodov normovaných ustanovením § 365 ods. 1 písm. e/,

písm. f/, písm. g/ a písm. h/ Civilného sporového poriadku teda, že súd nesprávnym procesným
postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu
práva na spravodlivý proces, súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie
rozhodujúcich skutočností, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia

veci. Ako prvý odvolací dôvod uviedla skutočnosť, že výpoveď neobsahuje jasný, určitý a zameniteľný
dôvod výpovede. Podľa názoru odvolateľky v súdnom spise sa nachádzajúca definovaná výpoveď bola
pre žalobkyňu jednoznačne mätúca a neurčitá, pretože žalovaný na jednej strane hovoril vo výpovedi
o tom, že jej pracovnú pozíciu v rozsahu 100 % ruší a na druhej strane jej zároveň ponúka inú pracovnú
pozíciu s obsahom školníčka - upratovačka v rozsahu 60 %. Na základe takto mätúco definovanej

výpovede nemala žalobkyňa ako zamestnanec a slabšia strana sporu ako s istotou vedieť, že ide
o tú istú pracovnú disciplínu, ale so zníženým pracovným úväzkom na 60 %, keďže žalovaný v celej
výpovedí stále hovoril, že ruší jej pozíciu v rozsahu 100 % a ponúka jej inú pozíciu v rozsahu 60 %.
Z tohto dôvodu bola žalobkyňa jednoznačne zmätená. Žalobkyňa poukázala na to, že konajúci súd
sa touto skutočnosťou vôbec nezaoberal a nevykonal k nej navrhované dôkazy. Keďže k organizačnej

zmene ani vo výpovedi ani v liste s ponukou inej vhodnej práce sa o znížení úväzku nič nehovorí
a žalobkyňou navrhované dôkazy ohľadne fungovania prevádzky L. súd nevykonal, porušil tým práva
žalobkyne. Výpoveď aj jej obsah mal podľa žalobkyne konajúci súd preskúmať a nemal skúmať
platnosť organizačnej zmeny. Na predmetnú organizačnú zmenu poukazovala žalobkyňa podporne
ako to uviedla aj vo svojej replike zo dňa 16.07.2024, a to práve z dôvodu, že výpovedný dôvod

uvedený v obsahu samotnej výpovede bol skutkovo vymedzený tak neurčito a mätúco, že spôsoboval
zameniteľnosť s iným zákonným dôvodom výpovede napríklad, že sa časť zamestnávateľa či jeho
prevádzky zrušuje, a teda sa ruší celé miesto upratovačky a školníčky a existuje druhé miesto v menšom
rozsahu alebo že zamestnanec prestal spĺňať požiadavky na prácu a podobne. Z obsahu výpovede
ani z organizačnej zmeny nijako nevyplýva, že by malo ísť o to isté pracovné miesto len so zníženým

pracovným úväzkom a práve táto nejednoznačnosť obsahu výpovede a viac výkladovosť jej obsahu
spôsobujepodľažalobkynejejneplatnosťprezameniteľnosťvýpovednéhodôvodu.Zároveňodvolateľka
napádala vo vzťahu k žalovanému, že organizačná zmena nebola urobená oprávneným subjektom,
pričom poukázala na ustanovenie Zákona č. 596/2000 Z.z. o štátnej správe v školstve a školskej
samospráve v znení neskorších predpisov. Podľa jej názoru všetky ostatné pracovnoprávne vzťahy

vo vnútri školy teda aj spôsob menovania a odvolávania zástupcu riaditeľa, výberu zamestnancov a
podobne sú vo výhradnej právomoci riaditeľa školy. Žalobkyňa má za to, že konajúci sudca práve tým
sa mal v rámci svojho konania zaoberať a posudzovať oprávnenosť subjektu, ktorý robil organizačnú
zmenu, a to zvlášť, ak ide o zamestnanca, respektíve slabšiu stranu v spore. Keďže samotná
organizačná zmena žalobkyni doručená nebola z obsahu samotného listu s ponukou nevedela zistiť

o čo vlastne ide a aká práca sa jej teda má ponúkať a prečo. Podľa žalobkyne sa súd mal teda
zaoberať aj platnosťou tohto úkonu žalovaného t.j. či daná ponuka je dostatočne určitý a zrozumiteľný
právny úkon a či ho urobil oprávnený orgán. Druhá odvolacia námietka spočívala v skutočnosti „o
neplatnosti výpovede, pre neexistenciu príčinnej súvislosti medzi organizačnou zmenou a cieľmi, ktoré
žalovaný organizačnou zmenou skutočne sledoval a rozpor s dobrými mravmi“. V rámci tejto odvolacej

námietky odvolateľka uviedla, že súd mal zisťovať či prácu prepusteného zamestnanca objektívne nie
je potrebné vykonávať, či danú prácu nezačal vykonávať iný zamestnanec a v akom rozsahu, či nebola
jeho práca rozdelená medzi ostatných zamestnancov, a teda či potreba výkonu práce prepusteného
zamestnanca naozaj zanikla a v akom rozsahu. Vyššie uvedenými skutočnosťami sa však konajúcisúd nezaoberal a žalobkyňou navrhnuté dôkazy ohľadne týchto skutočností nevykonal. Ďalej sa súd
podľa žalobkyne vôbec nezaoberal tým ako funguje prevádzka školy a že aj pri zníženom počte
žiakov pozícia upratovačky a školníčky fungovala v plnom rozsahu, pretože v škole sa upratovali

všetky triedy a spoločné priestory a tiež vonkajšie priestory sa využívali rovnakým spôsobom. Práve
na posúdenie skutočného cieľa organizačnej zmeny t.j. na posúdenie zefektívnenia práce, posúdenie
zmeny organizačnej štruktúry a zníženie počtu zamestnancov žalobkyňa navrhovala v konaní vypočuť
najmä riaditeľku školy a kompetentnú osobu za organizáciu a riadenie školy ako aj ďalšie učiteľky v L.
k prevádzke L., avšak konajúci súd tieto dôkazy nepotreboval a dokazovanie nevykonal. Keďže všetky

tietootázkyzostalinezodpovedanésúdaninemoholzistiťčoboloskutočnýmcieľomorganizačnejzmeny
žalovanej. Žalobkyňa považuje tiež argument súdu o návrhu hlavného kontrolóra a tiež o dochádzkových
knihách takým spôsobom, že problematike posudzovania otázky sa žalobkyňa obsiahle vyjadrovala
jednak už vo svojich vyjadreniach v konaní a tiež predložila aj svoje vyjadrenie k samotnej kontrole
hlavného kontrolóra, avšak jej argumentáciu konajúci súd ani nespomenul a vôbec ju neposudzoval.
V zhode s rozhodovacou praxou mal teda konajúci súd skúmať aký bol skutočný motív prijatia

organizačnej zmeny žalovaného, lebo poznanie skutočných dôvodov pre výpoveď danú žalobkyni
môže byť podkladom na záver o neexistencii príčinnej súvislosti medzi organizačnou zmenou a cieľmi,
ktoré zamestnávateľ touto zmenou sleduje a teda, že takáto výpoveď je v rozpore s dobrými mravmi.
Skutočný dôvod výpovede danej žalobkyni podľa žalobkyne súvisel aj s diskrimináciou jej osoby. Tretím
odvolacím dôvodom bola skutočnosť „neurčitosť inej vhodnej práce“. Žalobkyňa vo svojej žalobe tiež

poukazovala na to, že jej nebola urobená ponuka inej vhodnej práce, pretože list žalovaného zo dňa
11.10.2023 s názvom ponuka inej vhodnej práce, ktorý bol doručený žalobkyni dňa 12.10.2023 bol
úplne zmätočný, nejasný a neurčitý a nijako z neho nevyplývalo akú inú určitú prácu žalovaný žalobkyni
ponúka a odkedy. Z tohto dôvodu nemôže byť takáto ponuka ani platným právnym úkonom. Mätúci
obsahtejtoponukypráceozrušenípracovnejpozíciežalobkynivrozsahu100%aponukeinejpracovnej

pozície v rozsahu 60 % a práve v tomto liste sa spomína číslo bez predloženia spomínanej organizačnej
zmeny či bez uvedenia konkrétneho dňa odkedy mala ponuka platiť žalobkyňa už uvádzala vyššie
vo svojom odvolaní. Práve z vyššie spomenutých dôvodov, ktoré spôsobovali nejasnosť, neurčitosť
a zmätok v organizačnej zmene a v ponuke práce žalobkyňa zaslala žalovanému svoj list zo dňa
16.10.2023 so žiadosťou o vysvetlenie o akú inú vhodnú prácu ide, aby sa vedela rozhodnúť a túto

skutočnosť aj vyhodnotiť. Svoje rozhodnutie odpovedať na list žalovaného písomnou formou podľa
názoru žalobkyne žalobkyňa ani nemusí zdôvodňovať, pretože to je jej zákonné právo, ktoré riadne
využila. Pokiaľ ide o samotnú skutočnosť, že žalobkyňa údajne nestihla lehotu na vyjadrenie sa
k ponuke inej práce teda lehotu piatich dní od doručenia, žalobkyňa má za to, že ona danú lehotu
stihla, pretože v posledný deň tejto lehoty podala svoju žiadosť o špecifikáciu ponuky na pošte.

Na druhej strane žalovaný o skutočnosti, že žalobkyňa musí do piatich dní svoju zásielku aj doručiť
žalovanému nijako nepoučil, pritom musel si byť vedomý, že žalobkyňa mohla odpovedať aj písomne.
Navyše žalovaný ani nepočkal pár dní na doručenie písomných zásielok, ale hneď na druhý deň
po 5-dňovej lehote t.j. dňa 18.10.2023 doručoval žalobkyni výpoveď. Na záver žalobkyňa uviedla,
že podľa jej názoru vyplýva, že ponuka inej vhodnej práce nebola urobená ako dostatočne jasný

a určitý právny úkon, pričom jej nejasnosť nebola zo strany žalovaného ani dodatočne odstránená, a to
ani po doručení listu zo strany žalobkyne dňa 19.10.2023 o vysvetlenie a žalobkyňa má za to, že táto
ponuka nebola urobená, pretože nebola urobená riadne a na základe takto prednesenej a neurčitej
ponuky sa žalobkyňa nevedela ani nemohla riadne rozhodnúť, a preto žalobkyňa považuje výpoveď
zo strany žalovaného za neplatnú aj z tohto dôvodu. Na základe týchto dôvodov a skutkových okolností

sa žalobkyňa domnieva, že v predmetnom konaní boli porušené aj jej procesné práva slabšej strany
sporu, keďže neboli vykonané navrhnuté dôkazy na objektívne zistenie skutkového stavu, že tieto
dôkazy, ktoré vykonané boli viedli k nesprávnym skutkovým zisteniam a že súd vec nesprávne právne
posúdil. Z tohto dôvodu žalobkyňa navrhla rozhodnutie súdu prvej inštancie zrušiť a vec vrátiť na nové
konanie a nové rozhodnutie, pričom si zároveň uplatnila aj náhradu trov odvolacieho konania.

8. Voči odvolaniu žalobkyne sa písomne vyjadril žalovaný, ktorý uviedol, že k argumentácií žalobkyne
v odvolaní k dôvodom výpovede uvádza nasledovné. Žalobkyňa argumentuje tým, že výpoveď
neobsahuje jasný, určitý a nezameniteľný dôvod výpovede. Danú argumentáciu podporuje tým, že
nemohla vedieť o tom, že sa jej pracovná pozícia ruší a nahrádza inou s pracovným úväzkom v

rozsahu 60 %, respektíve, že žalobkyňa nemala ako s istotou vedieť, že ide v podstate o tú istú
pozíciu, len so zníženým pracovným úväzkom. Uvedená argumentácia nie je udržateľná vzhľadom
na vykonane dokazovanie (obsah listín, najmä však rozhodnutie o organizačnej zmene, výpoveď a
ponuka inej vhodnej práce, či výpovedí strán sporu). Obsahom ponuky inej vhodnej prace je taktiežaj oboznámenie žalobkyne s rozhodnutím o organizačnej zmene, informácia o možnosti žalovaného
žalobkyňu zamestnávať v kratšom pracovnom úväzku (60 %), s miestom výkonu práce v K. L. E.,
na totožnej pracovnej pozícii (len s kratším pracovným úväzkom). Žalobkyňa teda mala objektívnu

vedomosť o informáciách podľa predchádzajúceho odseku, a to prostredníctvom ponuky inej vhodnej
práce, ktorá bola žalobkyni riadne doručená. Taktiež považuje za neudržateľné konštatovanie žalobkyne
o jej „nevedomosti“ o znížení pracovného úväzku. Uvedené tvrdenie rovnako nie je v súlade s obsahom
ponuky inej vhodnej práce. Z uvedenej listiny nepochybne vyplýva faktické zníženie pracovného
úväzku na pozícii školníčka - upratovačka zo 100 % na 60 % rozsahu pracovného úväzku. Žalobkyňa

taktiež namieta sústredenie sa prvostupňového súdu na samotnú organizačnú zmenu a nie na
napádanú výpoveď. Poukazujeme na obsah rozsudku - súd vykonal dôkaz v podobe oboznámenia
obsahu výpovede, ako aj obsah výpovede bol posudzovaný a vykladaný vo vzájomnej súvislosti s
obsahom ostatných produkovaných dôkazov. Pokiaľ prvostupňový súd posudzuje najprv organizačnú
zmenu (prípadne ponuku inej vhodnej práce) a následne samotnú výpoveď, nejedna sa o nedostatok
vykonávania dôkazov na strane súdu. Uvedené listiny je potrebné v súdnom konaní hodnotiť vo

vzájomnej súvislosti a v tomto prípade aj chronologicky vzhľadom na Zákonníkom prace vyžadovanú
následnosť právnych úkonov (resp. listín nemajúcich povahu právneho úkonu) a ich doručovania.
Žalovanému z obsahu listín nie je zrejme za aké iné výpovedné dôvody je možné zameniť výpovedný
dôvod podľa výpovede v tejto veci. Výpoveď a ďalšie listiny produkované žalovaným považujeme
za zrozumiteľné, odôvodnené a obsahovo nezameniteľné s inými úkonmi. Žalobkyňa len teoreticky

poukazuje na zameniteľnosť s inými dôvodmi výpovede - napríklad, že sa časť zamestnávateľa ruší
(čo sa v tomto prípade nestalo), alternatívne, že zamestnanec prestal spĺňať požiadavky na prácu
(čo v tomto prípade taktiež nenastalo). Žalobkyňa taktiež argumentuje pôvodnou existenciou dvoch
pracovných miest u žalovaného, obsahom ktorých malo byť vykonávanie prác školníka s obsahom
úväzku 100 % a druhá na kratší pracovný úväzok, pričom argumentuje v tejto súvislosti tým, že

„nebolo v škole viac detí ako priemer.“ Nie je žalovanému v tejto súvislosti zrejmé, z akého počtu detí
žalobkyňa určuje priemer. Rovnako považuje za irelevantnú argumentáciu situáciou v K. L. E. v roku
2001. Žalovaný nerozporuje potrebu vykonávania prác na pracovnej pozícii školníčka - upratovačka,
konkrétnevšakčinnostíčiúlohzverenýchtejtopracovnejpozícii.Pokiaľvšakžalobkyňavdanejsúvislosti
poukazuje na nezmenenie situácie medzi rokmi 2020/21 - 2023/24, uvedené považuje za nesúladné s

vykonanými dôkazmi. Počet detí v Základnej škole medzi týmito rokmi postupne klesol takmer o 50 %.
Argumentáciu žalobkyne na 4. strane odvolania považuje za neudržateľnú a vnútorne nekonzistentnú.
Žalobkyňa zároveň: nemala vedomosť o novom vytvorenom pracovnom mieste s úväzkom 60% a
zároveň sa domnievala (napriek tomu že nemala vedomosť o novovzniknutom inom pracovnom mieste),
že dané novovytvorené miesto, o ktorom ale nemala žiadnu vedomosť, jej práve žalobca ponúka

prostredníctvom listiny - ponuky inej vhodnej prace. Žalovaný sa stotožňuje s bodom 24. rozsudku.
Uvádza taktiež a stotožňuje sa so závermi súdu - žalobkyňa mala možnosť najmä osobne na pracovisku
či iným spôsobom, informovať sa čo do bližšieho obsahu ponúkanej inej vhodnej práce. Napriek
uvedenému považuje takúto argumentáciu za účelovú, výlučne s cieľom zamedziť účinným opatreniam
žalovaného (ako zamestnávateľa) efektívne organizovať pracovnú činnosť K. L. nastavením určitého

počtu pracovných miest s určitým rozsahom pracovných úväzkov, či založiť spornosť rozviazania
pracovného pomeru. K oprávnenému subjektu, ktorý namietala žalobkyňa v podanom odvolaní žalovaný
uviedolnasledovné.Žalobkyňaargumentujetým,žeorganizačnúzmenurealizovalvočinejneoprávnený
subjekt. Podľa § 6 ods. 13 zákona č. 596/2003 Z. z. o statnej správe v školstve a školskej samospráve
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v účinnom znení platí, že: „Obec vykonáva správu škôl a

školských zariadení, ktorých je zriaďovateľom, a na uskutočňovanie výchovno-vzdelávacieho procesu
zabezpečuje (...) Podľa § 6 ods. 14 zákona c. 596/2003 Z. z., platí, že: „Zriaďovateľskou pôsobnosťou
obce v prenesenom výkone štátnej správy vo vzťahu k materským školám alebo k základným
školám bez právnej subjektivity sa rozumie finančné, personálne, materiálno-technické a priestorové
zabezpečenie výchovno-vzdelávacieho procesu, prevádzky a riešenia havarijných situácií týchto škôl.

Zriaďovateľskou pôsobnosťou obce v prenesenom výkone štátnej správy vo vzťahu k materským
školám alebo základným školám s právnou subjektivitou sa rozumie finančné, materiálno-technické a
priestorové zabezpečenie výchovno-vzdelávacieho procesu, prevádzky a riešenia havarijných situácií
týchto škôl. Starostlivosť o budovy, v ktorých materská škola alebo základná škola sídli je predmetom
samosprávnej pôsobnosti obce.“ Vzhľadom na citované ustanovenia zákona c. 596/2003 Z. z. platí,

že zamestnávateľom je v zásade škola, školské zariadenie alebo zriaďovateľ. V pracovnoprávnych
vzťahoch vystupuje za zamestnávateľa štatutárny orgán. V prípade školy s právnou subjektivitou je
to riaditeľ/ka školy, v prípade školy bez právnej subjektivity je ním starosta obce alebo primátor. Títo
sú oprávnení vykonávať právne úkony. Vzhľadom na charakter K. L. E., ktorej zriaďovateľom je G.E., ktorej starosta je súlade s vyššie citovaným ustanovením štatutárnym orgánom takéhoto školského
zariadenia oprávneným v pracovnoprávnych vzťahoch vystupovať a konať v pozícii zamestnávateľa. Čo
sa týka internetového článku, na ktorý poukazuje žalobkyňa, tento odkaz a informácie v ňom použité

nie sú pre tento prípad použiteľné. Obsah článku uvádza právnu úpravu pri školskom zariadení s
právnousubjektivitou.KeďževšakK.L.E.nemáprávnusubjektivitu,odpoveďposkytnutávinternetovom
odkaze nie je použiteľná. Zásadne odmietame účelové skutkové tvrdenie žalobkyne týkajúce sa
údajnej neexistencie rozhodnutia o organizačnej zmene. Tvrdenie o neexistencii daného rozhodnutia
žalobkyňa taktiež spája s chýbajúcim dátumom, od kedy ponuka inej vhodnej prace platí. Zákonník

práce neobsahuje úpravu povinných náležitostí pre uskutočnenie ponuky inej vhodnej práce. Táto
ponuka však, pochopiteľne, nemohla ani len dátum inej vhodnej prace obsahovať - nebolo totiž možné
predvídať reakciu žalobkyne, teda či ponuku akceptuje (a došlo by k zmene pracovnoprávneho vzťahu
so skrátením pracovného úväzku) alebo nie (v danom prípade nebolo možné predpokladať konkrétny
dátum uplynutia výpovednej lehoty žalobkyne). Pokiaľ zároveň prvoinštančný súd neskúmal otázku
„oprávnenosti“ vydať rozhodnutie o organizačnej zmene, nie je to spôsobené vadou dokazovania v

sporovom konaní. Žalobkyňa napokon túto argumentáciu pred prvostupňovým súdom neprezentovala,
prezentuje ju až v odvolacom konaní. Vzhľadom na uvedené sa na strane žalobkyne jedná o prostriedok
procesného útoku, ktorý nebol uplatnený v konaní pred prvoinštančným súdom. Navyše v konaní
pred súdom prvej inštancie nebola sporná platnosť, účinnosť či oprávnenosť starostu G. E. konať ako
zamestnávateľnaúčelypracovnoprávnychvzťahov.Pripustiactútohypotetickúúvahu,(ne)oprávnenosť

starostu obce konať ako zamestnávateľ v mene školy v pozícii štatutárneho orgánu by sa dotkla
všetkých ostatných pracovnoprávnych vzťahov či ostatných úkonov žalovaného - žalobkyňa však
účelovo uvedenú argumentáciu prezentuje len vo vzťahu k organizačnej zmene, nie však k pracovnej
zmluve či jej dodatkom, zároveň neargumentuje obdobne aj vo vzťahu aj k ponuke inej vhodnej práce
či k výpovedi, teda k ostatným úkonom žalovaného. Argumentácia žalobkyne v tomto ani kontexte

ani nedáva zmysel, keďže ako tvrdí žalobkyňa nemá byť starosta obce oprávnený konať v mene
K. L., v takom prípade by v minulosti ani len nemohol riadne vzniknúť pracovný pomer a / alebo
nemohol byť platne a účinne dojednaný dodatok k pracovnej zmluve, ktorým sa pôvodne dojednaný
rozsah pracovných činností menil. Napokon žalobkyňa ako pán sporu uskutočnila žalobu o určenie
neplatnostiskončeniapracovnéhopomeruvočižalovanému(G.E.),t.j.samanepovažovalazapochybné

to, kto bol jej zamestnávateľom a kto má byť v sporovom konaní žalovaným. Žalobkyňa taktiež
argumentuje nepredložením organizačnej zmeny zo strany žalovaného či nemožnosťou „opýtať sa“
na bližšie vysvetlenie obsahu listiny - ponuky inej vhodnej prace. V danej časti považujeme uvedenú
procesnú obranu za účelovú vzhľadom na blízkosť bydliska žalobkyne a G. I. O. D. E., predovšetkým
však vzhľadom na možnosť osobného informovania sa o ponuke inej vhodnej práce na pracovisku

alternatívneprostredníctvomzamestnancovobecnéhoúradu.Napokonnapojednávanívtejtovecisama
žalobkyňa potvrdila bezproblémové osobné doručovanie písomností na G. I. G. E. (str. 3 zápisnice
z pojednávania), kedy prijatie jednotlivých listín zo strany Obce bolo žalobkyni vždy riadne potvrdené.
K hospodáreniu obce v rámci svojho vyjadrenia k odvolaniu žalovaný uviedol nasledovné. Vzhľadom
na argumentáciu žalobkyne, ktorá rozporuje predložené listiny týkajúce sa hospodárenia obce a

ním zriadeného školského zariadenia, poukazujeme predovšetkým na súvahu príjmov (zo štátneho
normatívu) a výdavkov (náklady spojené s prevádzkou L.). Z vykonaného dokazovania jednoznačne
vyplynulo, že obec v záujme ekonomickej udržateľnosti školy musela pristúpiť k určitej reorganizácii
a skracovaniu pracovných úväzkov (ako napokon nerozporovala aj žalobkyňa). Žalovaný realizoval
opatrenia skracovaním pracovných úväzkov, prepustením jedného učiteľa a podobne. Pokiaľ žalobkyňa

rozporovala predložené listiny o hospodárení obce v súvislosti s prevádzkou školského zariadenia, je
procesnouzodpovednosťoužalobkyneprezentovaťdôkazysmerujúcekpreukázaniusvojichskutkových
tvrdení. V danom prípade žalobkyňa poprela obsah zmienených listín, neprezentovala návrhy či
neprodukovala konkrétne dôkazy na preukázanie konkrétnych rozporov v týchto listinách. K obsahu
práce a rozsahu pracovného úväzku, ktorý bol namietaný v odvolaní žalobkyňou žalovaný uviedol

nasledovné. Argumentácia žalobkyne ďalej smeruje k počtu detí v školskom zariadení a rozsahu a
s tým súvisiaci rozsah práce. Posúdenie potreby rozsahu pracovného času zamestnanca na výkon
jeho práce je len na zamestnávateľovi. Má za to, že znížením počtu v priebehu štyroch školských
rokov o takmer 50 % znamená taktiež zníženie potreby prác vykonávaných na pozícii školníčka-
upratovačka, v ktorej argumentácii sa stotožňujeme so závermi súdu v bode 27. rozsudku. Pokiaľ

žalobkyňa rozporuje obsah kontroly vykonávanej hlavným kontrolórom čo do dochádzky zamestnancov.
V rozpore s vlastnou súčasnou odvolacou argumentáciou žalobkyne je jej výpoveď na pojednávaní
dna 06.11.2024. Žalobkyňa okrem iného uviedla (čo sa týka rozsahu potreby vykonávania prác na jej
pracovnej pozícii), priamo citujúc zo zápisnice: „vtedy som po dohode so svojou priamou nadriadenouriaditeľkou Q. chodievala do školy na 5,5 až 6 hodín“; „Je pravdou, že ako upratovačka som pracovala už
na znížený pracovný úväzok a to od roku 2021, išlo o 50% pracovný úväzok“; „po dohode s riaditeľkou,
ktorá mi povedala, že ak mám urobenú prácu môžem odísť skôr.“; „Napriek tomu má za to, že v

súčasnosti je 100% pracovný úväzok u nej nevyhnutný a to vysvetľuje tým, že napríklad v minulosti obec
chodila kosiť okolo školy, teraz to už nerobí.“ Vzhľadom na citované časti výpovede žalobkyne je zrejmé,
že plný pracovný úväzok v rozsahu úväzku 100 % je evidentne nadbytočný pre potreby žalovaného,
pričom však voľba organizácie prác a „nastavenia“ pracovných úväzkov je výlučne na úvahe žalovaného
za predpokladu riadneho plnenia povinností všeobecných záväzných právnych predpisov na prevádzku

školského zariadenia (hygienické povinnosti a pod.). Vzhľadom na obsah vykonaného dokazovania
máme za to, že navrhovaný dôkaz - výsluch riaditeľky školy, či ostatných zamestnancov, bol a je zrejme
nadbytočný a nehospodárny. Z predložených listín a z vykonaného výsluchu žalobcu a žalovaného boli
preukázane a verifikovane všetky relevantné skutkové tvrdenia potrebné k ustáleniu skutkového stavu
a k riadnemu rozhodnutiu vo veci. Zároveň v závere svojho vyjadrenia k odvolaniu žalobkyne žalovaný
uviedol aj skutočností k doručovaniu ponuky inej vhodnej práce, pričom k týmto skutočnostiam uviedol

nasledovné. Obsahom ponuky inej vhodnej práce je, ako už uvádzal vyššie, oboznámenie žalobkyne
s rozhodnutím o organizačnej zmene, informácia o možnosti žalovaného žalobkyňu zamestnávať v
kratšom pracovnom úväzku (60 %), s miestom výkonu práce v K. L. E., na totožnej pracovnej pozícii
(len s kratším pracovným úväzkom). V kontexte obsahu ponuky je nutné podotknúť (v súlade s čl. 24
a 25 rozsudku), že v minulosti žalobkyňa už pracovala len na polovičný pracovný úväzok upratovačky

ako to vyplýva z jej pracovnej zmluvy z X.X.XXXX a teda musela mať vedomosť o tom, čo predstavuje
znížený pracovný úväzok. Žalobkyňa na tejto pozícii taktiež pracovala aj v čase predchádzajúcom
momentu realizovania rozhodnutia o organizačnej zmene, ponuky inej vhodnej práce a nasledujúcej
výpovede. Na dôvažok je nutné opätovne poukázať na obsah výpovede žalobkyne na pojednávaní o
rozsahu pracovných povinností či pracovného času - a teda všetky podstatné informácie pracovného

pomeru jej museli byť zrejmé. Ak žalobkyňa argumentuje krátkou lehotou (určenou žalovaným na
5 dní) na vyjadrenie sa k ponuke inej vhodnej práce, poukazuje na ustálenú rozhodovaciu prax,
ktorá v obdobných prípadoch považuje za primeranú lehotu 2-3 pracovných dní. Čo do argumentácie
týkajúcej sa právneho charakteru prezentovanej lehoty sa plne stotožňuje so závermi v bode 25.
rozsudku. Žalobkyňa napokon na pojednávaní prezentovala, že tento postup zvolila po porade so

svojim právnym zástupcom. V závere poukazuje žalobkyňa na rozhodnutie Krajského súdu Bratislava,
sp.zn.: 5CoPr/15/2017.Závery z predmetného rozhodnutia nepovažuje za aplikovateľné. Uvedený záver
odôvodňuje riadnym a márnym uplynutím päťdňovej lehoty na vyjadrenie sa k ponuke inej vhodnej práce
zo strany žalobkyne. Zmienené súdne rozhodnutie sa a contrario zaoberalo situáciou, kedy bola daná
výpoveď v čase kedy ešte skutočne neuplynula lehota na vyjadrenie sa k ponuke inej vhodnej práce,

čo však nie je tento prípad.

9. Voči vyjadreniu žalovaného k podanému odvolaniu žalobkyne sa následne vyjadrila samotná
žalobkyňa, ktorá uviedla, že ohľadne svojho prvého odvolacieho dôvodu poukazuje na to, že skutočnosť,
že žalovaný jej argumentom nerozumie alebo im nechce rozumieť neznamená, že argumenty žalobkyne

sú nesprávne a argumenty uvedené vo svojom odvolaní necháva na posúdení odvolacieho súdu.
K druhému odvolaciemu dôvodu žalobkyňa uviedla, že napriek argumentácii žalovaného žalobkyňa
uvádza, že trvá na svojom vyjadrení, že vo vzťahu k nej nebola urobená žiadna organizačná
zmena, keďže nebola urobená oprávneným subjektom. Ani v prípade základnej školy zriadenej
bez právnej subjektivity ako uvádza žalovaný starosta obce si nemôže uzurpovať moc a konať svojvoľne

bez akejkoľvek kontroly jeho moci. Poukázala na ustanovenia zákona č. 369/1990 Z.z. o obecnom
zriadení ako aj zákona č. 596/2003 Z.z. o štátnej správe v školstve a školskej samospráve, a to
na ustanovenie § 11 ods. 4 písm. l/ a § 6 ods. 18 písm. c/. Zároveň podľa názoru žalobkyne,
keďže v prípade rozhodnutia o organizačnej zmene týkajúcej sa žalovanej obec nerozhodla obecným
zastupiteľstvom o tejto zmene a tiež nijako potrebu tejto zmeny neprerokovala s radou školy a riaditeľom

školy žalobkyňa má za to, že predmetná organizačná zmena ani neexistovala a neskôr bola vydaná
neoprávneným subjektom. Podľa názoru žalobkyne organizačnú zmenu žalovaný dorábal dodatočne,
a to až potom čo bola žalobkyni doručená výpoveď. Platné rozhodnutie o organizačnej zmene v čase
dávaniavýpovedežalobkynetedapodľanázoružalobkyneneexistovalo.Ksvojmutretiemuodvolaciemu
dôvodu žalobkyňa uviedla, že menší počet žiakov mohol mať vplyv jedine na počet pedagogických

zamestnancov alebo ich úväzky, avšak nie na prácu školníčky a upratovačky. Je absurdné požadovať
od žalobkyne dôkazy o hospodárení obce, ktorými ona nedisponuje a nemá k nim prístup, pričom
na druhej strane žalovaný nemusí svoje tvrdenia a tabuľky s číslami súdu nijako vysvetľovať či podávať
dôkazy a správy o dôvodnosti toku peňazí. Dôvodom výpovede žalobkyni tak v skutočnosti nebolapotreba organizačnej zmeny alebo ušetrenia peňazí, ale osobná zaujatosť starostu voči žalobkyni.
K svojmu poslednému odvolaciemu dôvodu, a to neurčitosti inej vhodnej práci žalobkyňa uviedla,
žekladnýnázorsúduažalovanéhokurčitostiinejvhodnejprácevyplývapráveznedostatočnezisteného

skutkového stavu. Z uvedeného dôvodu si preto žalobkyňa nevedela predstaviť čo by malo znamenať,
že prácu školníčky či upratovačky by vykonávala v rozsahu len 60 %. Nevedela si predstaviť čo to
znamená 60 %, či by to znamenalo, že niektorú časť školy by neupratovala alebo by sa nestarala
o vonkajšok alebo či by to znamenalo to, že školu nemala otvárať ani zatvárať a podobne. V rozsahu
týchtodôvodovaskutkovýchokolnostížalobkyňauviedla,žetrvánapodanomodvolanívcelomrozsahu.

10. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací, v rámci kompetencií vyplývajúcich z ust. § 34 CSP,
po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou
osobou (§ 359 CSP), prejednal odvolanie podané žalovaným a preskúmal rozhodnutie súdu prvej
inštancie, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 378 a nasl. CSP
bez toho, aby nariadil odvolacie pojednávanie podľa § 385 CSP (a contrario) a na tomto pojednávaní

zopakoval, či doplnil dokazovanie vykonané prvoinštančným súdom. Právnym dôsledkom takéhoto
postupu odvolacieho súdu je jeho viazanosť skutkovým stavom zisteným súdom prvej inštancie (§ 382,
§ 385 CSP). Pri preskúmavaní napadnutého rozsudku bol odvolací súd viazaný dôvodmi podaného
odvolania do tej miery, že nebol oprávnený tento rozsudok preskúmavať z iných dôvodov, než ktoré
boli výslovne uvedené v podanom odvolaní. Výnimkou by mohli byť len vady konania, ktoré sa týkajú

procesných podmienok, aj keď neboli v odvolacích dôvodoch uplatnené (§ 380 ods. 1, 2 CSP). Pretože
rozsudok vo veci samej musí byť verejne vyhlásený, odvolací súd uverejnil v zákonom stanovenej lehote
miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli súdu a webovej stránke Krajského súdu
v Prešove (§ 378 ods. 2, § 219 ods. 1, 3 CSP) Po prieskume napadnutého rozhodnutia podľa vyššie
uvedenýchzásad(§379,§380ods.1,2CSP)dospelodvolacísúdkzáveru,žeodvolaniežalobkynevoči

výrokom I. a III. nie je dôvodné a zároveň, že voči výroku II. rozhodnutia súdu prvej inštancie odvolanie
nie je prípustné.

11. Odvolací súd odmietol odvolanie žalobkyne voči výroku II. rozhodnutia súdu prvej inštancie
s ohľadom na ustanovenie § 386 písm. c/ Civilného sporového poriadku, a to z dôvodu, že toto

odvolanie smerovalo proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je odvolanie prípustné, a to v priamej
súvislosti na ustanovenie § 357 Civilného sporového poriadku, ktoré uvádza kedy je odvolanie prípustné
proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, a to v podobe uznesenia. Tu je potrebné konštatovať, že druhý
výrok je v zásade procesný výrok, ktorý by bol mohol možný pre rozhodnutie formou uznesenia,
avšak s ohľadom na vydanie konečného rozhodnutia súd prvej inštancie tento výrok spadajúci pod typ

rozhodnutia „uznesenie“ zaradil do výrokovej časti rozsudku vyneseného v mene Slovenskej republiky.
Nič to však nemení na tej skutočnosti, že voči výroku o vylúčení antidiskriminačnej žaloby na samostatné
konanie odvolanie prípustné nie je.

12. Na potvrdenie správnosti prvoinštančného rozhodnutia k odvolacím námietkam žalobkyne odvolací

súd uvádza nasledovné.

13. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v
ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie
odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal

suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a
povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.

14. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte s
namietaným nesprávnym zistením skutkového stavu a nesprávnym právnym zistením, teda, či súd prvej

inštancie na zistený skutkový stav správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne
svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť
daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú
rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky II. ÚS 78/05).

15. Súd prvej inštancie zistil vo veci skutkový stav v dostatočnom rozsahu a zo zistených skutočností
prijal vecne správne právne závery. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových
a právnych zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej
inštancie, s ktorým sa stotožňuje v plnom rozsahu, na neho zároveň poukazuje podľa § 387 ods. 2 CSP.Skutočnosť, že odvolací súd sa tiež v zásade môže obmedziť na prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu
vyplýva z rozhodnutia ESĽP vo veci Helle vs. Fínsko z 19.12.1997 č.20772/92. Súd prvej inštancie sa
rozsiahlo vyjadril okrem iného aj k trom základným otázkam, ktoré je potrebné skúmať pri výpovednom

dôvode podľa ustanovenia § 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce ako aj rozhodnutím zamestnávateľa
oorganizačnejzmene,pričomtýmitoskutočnosťamisazaoberalvodstavcičíslo24svojhoodôvodnenia.
Zároveň sa v odstavci číslo 25 svojho odôvodnenia zaoberal súd prvej inštancie hmotnoprávnym
charakterom lehoty piatich dní, ktorá plynula strane žalobkyne. V tomto odstavci číslo 25 sa rovnako súd
prvej inštancie zaoberal aj dostatočnosťou informácií ohľadne inej pracovnej ponuky. Zároveň v odstavci

číslo 26 svojho odôvodnenia súd prvej inštancie reflektoval aj na skutočnosť odmietnutia dohody
zo strany zamestnanca na kratší pracovný čas. Čo sa týka povinností oboznamovania zamestnanca
s rozhodnutím o organizačnej zmene, touto skutočnosťou sa súd prvej inštancie zaoberal v odstavci
číslo 28 svojho odôvodnenia. Následne tak súd prvej inštancie prijal konečné závery, ktoré jasne a
zrozumiteľne uviedol v odstavci číslo 29, 30 a 31 svojho rozhodnutia. K inštitútu dobrých mravov,
ktoré ako základný hmotnoprávny nárok uvádzala samotná žalobkyňa sa súd prvej inštancie vyjadril

a dôsledne sa s ním vysporiadal v odstavci číslo 32 svojho rozhodnutia a taktiež v predmetnom
odstavci číslo 32 sa zaoberal aj potencionalitou diskriminácie zo strany žalovaného voči žalobkyni. V
záverečnom odseku číslo 33 svojho odôvodnenia súd prvej inštancie konštatoval dôvody a potrebnosť
vylúčenia zostávajúcich nárokov na samostatné konanie. Odvolací súd sa so všetkými týmito skutkovými
a právnymi závermi súdu prvej inštancie plne stotožňuje a v celom rozsahu preberá toto odôvodnenie

nižšieho súdu.

16.Nazvýrazneniepresvedčivostinapadnutéhorozsudkuavodpovedinauplatnenéodvolacienámietky
odvolací súd uvádza nasledovné.

17. Z podaného odvolania žalobkyne a jeho obsahu je možné vyvodiť, že žalobkyňa v zásade namietala
odvolacie dôvody normované ustanovením § 365 ods. 1 písm. b/, e/, písm. f/, písm. g/ a písm. h/.

18. K námietke nesprávneho procesného postupu súdu prvej inštancie podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b/
CSP odvolací súd poznamenáva, že medzi zložky práva na spravodlivý proces (right to fair trial) možno

zaradiť predovšetkým právo na prístup k súdu, právo na súd zriadený zákonom, právo na nezávislý
a nestranný súd, právo na zákonného sudcu, právo na prejednanie sporu v primeranej lehote, právo na
riadne poučenie o procesných právach a povinnostiach, právo byť vypočutý, právo navrhovať dôkazy
a vyjadrovať sa k nim, kontradiktórnosť konania, rovnosť zbraní, zákaz prekvapivých rozhodnutí, zákaz
ľubovôle, právo na vyporiadanie sa so všetkými relevantnými skutočnosťami v konaní zo strany súdu,

právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, právo na preskúmanie rozhodnutia. Porušenie ktoréhokoľvek
čiastkového práva strany sporu postupom súdu síce predstavuje pochybenie súdu. Avšak o naplnenie
odvolacieho dôvodu v zmysle § 365 ods. 1 písm. b) pôjde iba vtedy, ak nesprávny procesný postup
súdu, znemožňujúci realizáciu práv strany sporu, dosiahne určitú intenzitu, ktorá odôvodní záver o tom,
že celé konanie sa nejaví ako spravodlivé. Konkrétne pochybenie súdu preto musí byť hodnotené

v kontexte celého konania. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických
a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred
ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom; integrálnou
súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce súdne konanie. Podľa
ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ESĽP), súdy musia v rozsudkoch jasne a

zrozumiteľne uviesť dôvody, na ktorých založili svoje rozhodnutia, musia sa zaoberať najdôležitejšími
argumentami vznesenými stranami sporu a uviesť dôvody pre prijatie alebo odmietnutie týchto
argumentov; nedodržanie týchto požiadaviek je nezlučiteľné s ideou práva na spravodlivý proces.
Aj najvyšší súd už v minulosti vo viacerých svojich rozhodnutiach, práve pod vplyvom judikatúry
ESĽP a ústavného súdu, zaujal stanovisko, že medzi práva strany civilného procesu na zabezpečenie

spravodlivej ochrany jej práv a právom chránených záujmov patrí nepochybne aj právo na spravodlivý
proces a že za porušenie tohto práva treba považovať aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho
odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Povinnosť súdu rozhodnutie náležite odôvodniť je odrazom práva
strany sporu na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktorý sa zaoberá
všetkými právne relevantnými dôvodmi uplatnenej žaloby, ako aj špecifickými námietkami strany sporu.

Porušením uvedeného práva strany sporu na jednej strane a povinnosti súdu na strane druhej, sa
strane sporu (okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným
spôsobom) odníma možnosť náležite skutkovo, aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci
využitia prípadných riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov. Ak nedostatok riadnehoodôvodnenia súdneho rozhodnutia je porušením práva na spravodlivý proces, táto vada
zakladá prípustnosť odvolania podľa § 365 ods. 1 písm. b/ CSP. Ak je rozhodnutie súdu prvej inštancie
nepreskúmateľné, lebo neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov, na základe ktorých súd rozhodol,

prichádza do úvahy iba zrušenie rozhodnutia a vrátenie veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie
(rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 226/03). Právo na spravodlivý proces
je porušené aj v takom prípade ak rozhodnutie súdu nie je riadne odôvodnené (viď rozhodnutia NSSR
5Cdo/57/2019,2Cdo/100/2018,4Cdo/3/2019,4Cdo/125/2019,4Cdo/120/2019,1Obdo/7/2018aÚSSR
III ÚS 559/2018, II ÚS 120/2020, I ÚS 235/2020). Táto odvolacia námietka naplnená nebola, keďže

po preskúmaní celého konania pred súdom prvej inštancie nebolo odvolacím súdom zistené porušenie
žiadneho čiastkového procesného práva odvolateľky, ktoré by odôvodňovalo záver o tom, že celé
konanie sa javí ako nespravodlivé.

19.Knámietkenestotožneniasastranysporusvyhodnotenímdôkazovsúdomprvejinštancierespektíve
nevykonaním navrhnutých dôkazov podľa ust. § 365 ods. 1 písm. e/ CSP odvolací súd poznamenáva,

že pokiaľ sa odvolateľ nestotožňuje s vyhodnotením ním uvádzaných dôkazov, odvolací súd poukazuje
na skutočnosť, že to, že odvolateľ sa s názorom súdu prvej inštancie nestotožňuje, nepostačuje sama
o sebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj
stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I ÚS 204/2010) rešpektuje
názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho

vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom sporových
strán vrátane ich dôvodov a námietok. Odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že dokazovanie
je procesný postup, ktorý je založený na vykonávaní jednotlivých dôkazných prostriedkov súdom
a ich následnom zhodnotení. Význam dokazovania teda spočíva v získaní dôležitých poznatkov, na
základe ktorých súd stanoví skutkový stav v prejednávanej veci, a z ktorého potom vychádza a ktorý

následne aplikuje aj konkrétnu právnu normu, resp. právne normy, teda rozhoduje. Zistenie skutkového
stavu, ktoré objektívne zodpovedá stavu veci, je jednou z najdôležitejších činností v rámci sporového
konania, pretože je základným predpokladom vôbec pre rozhodnutie súdu. Dôkazmi overený skutkový
stav je významný však z hľadiska posúdenia správnosti tvrdení strán sporu a unesenia dôkazného
bremena, ktoré je predpokladom ich úspešnosti, a to obzvlášť v sporovom konaní (rozsudok NS SR

sp. zn. 4Cdo/256/2012). Odvolací súd tiež zdôrazňuje aj to, že súd nemusí rozhodovať v súlade
so skutkovým a právnym názorom strany sporu a procesný postoj strany sporu zásadne nemôže
bez ďalšieho dokazovania implikovať povinnosť súdu akceptovať návrhy, procesné úkony a obsah
opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich. Súdy sú povinné na všetky uvedené procesné
úkony primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať súladne s platným

procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného procesu, v ktorom strana sporu uplatňuje
svojnárokalebosabrániprotijehouplatneniu,prípadneštádiasamotnéhocivilnéhoprocesu.Predmetná
odvolacia námietka je nedôvodná, keďže súd prvej inštancie rozhodoval na základe dôkazmi overeného
skutkového stavu. Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie nemožno považovať za taký, ktorý by bol
okreminéhoajzústavnoprávnehohľadiskaneudržateľný,atedaspôsobilýnajehoderogáciu.Vzhľadom

na vyššie uvedené odvolací súd konštatuje, že odvolateľka dostala v konaní pred všeobecným súdom
(okresný súd) s poukazom na ust. § 387 ods. 2 Civilného sporového poriadku postačujúcu odpoveď aj
na túto námietku. (pozri I. ÚS 343/2020 zo dňa 07.07.2020).

20. K námietke nesprávnych skutkových zistení z vykonaných dôkazov podľa ust. § 365 ods. 1

CSP písm. f) odvolací súd poznamenáva, že dokazovanie je procesný postup, ktorý je založený
na vykonávaní jednotlivých dôkazných prostriedkov súdom a ich následnom zhodnotení. Význam
dokazovania teda spočíva v získavaní dôležitých poznatkov na základe ktorých súd stanoví skutkový
stav v prejednávanej veci a z ktorého potom vychádza a na ktorý následne aplikuje aj konkrétnu
právnu normu, resp. právne normy, teda rozhoduje. Zistenie skutkového stavu, ktoré objektívne

zodpovedá stavu veci je jednou z najdôležitejších činností v rámci sporového konania, pretože je
základným predpokladom vôbec pre rozhodnutie súdu. Dôkazmi overený skutkový stav je významný
však aj z hľadiska posúdenia správnosti tvrdení strán sporu a unesenia dôkazného bremena, ktoré
je predpokladom ich úspešnosti, a to obzvlášť v sporovom konaní (primerane rozsudok NS SR
sp. zn. 4Cdo/256/2012). Odvolací súd tiež zdôrazňuje aj to, že súd nemusí rozhodovať v súlade

so skutkovým a právnym názorom strany sporu a procesný postoj strany sporu zásadne nemôže
bez ďalšieho dokazovania implikovať povinnosť súdu akceptovať návrhy, procesné úkony a obsah
opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich. Súdy sú povinné na všetky uvedené procesné
úkony primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platnýmprocesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného procesu, v ktorom strana sporu
uplatňuje svoje nárok alebo sa bráni proti ich uplatnenie, prípadne štádia civilného procesu. K námietke
nesprávneho skutkového zistenia z vykonaných dôkazov odvolací súd taktiež uvádza, že vykonané

dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej
súvislosti. Vyhodnotenie vykonaných dôkazov súd uvedie v odôvodnení rozsudku podľa § 220 ods.
2 CSP. Voľné hodnotenie dôkazov súdom prirodzene neznamená ľubovôľu hodnotenia. Súd hodnotí
jednotlivý dôkaz z hľadiska jeho dôležitosti, zákonnosti a pravdivosti. Po individuálnej selekcii následne
súd hodnotí všetky dôkazy vo vzájomnej súvislosti. K nesprávnym skutkovým zisteniam z vykonaných

dôkazov súd dospeje nesprávnym vyhodnotení dôležitosti alebo pravdivosti dôkazov, alebo porušením
pravidiel formálnej logiky. Ani táto odvolacia námietka však naplnená nebola, keďže súd prvej inštancie
listinné dôkazy a výpovede strán sporu nachádzajúce sa v spise vyhodnotil správne, pravdivosť
vykonaných dôkazov sporovými stranami napadnutá nebola a súd takto samotné listinné dôkazy
ani nevyhodnocoval (nepravdivosť dôkazov) a z odôvodnenia samotného rozsudku sa nejaví žiadne
porušenie pravidiel formálnej logiky.

21. K námietke, že zistený skutkový stav neobstojí z dôvodu prípustnosti ďalších prostriedkov procesnej
obrany a procesného útoku ktoré neboli uplatnené podľa ust. § 365 ods. 1 CSP písm. g) odvolací súd
poznamenáva, že táto spočíva v nesprávnosti pri aplikácii iných spôsobov vytvárania skutkových zistení.
Okrem dokazovania súd buduje skutkový základ veci aj zohľadnením notoriet; zohľadnením rozhodnutí,

ktorými je viazaný; úvahami o skutočnostiach, patriacich do právomoci iných orgánov; osvojením si
zhodných tvrdení strán; „znespornením“ skutkových tvrdení strany v dôsledku ich nepopretia alebo
nekvalifikovaného popretia protistranou. Pochybenie súdu môže spočívať v samotnej aplikácii toho
ktorého postupu, keď neboli splnené podmienky na jeho aplikáciu alebo bol aplikovaný nesprávne,
alebo sú nesprávne takto vyvodené skutkové zistenia, alebo závery. Príkladom môže byť vyvodenie

zjavne nesprávneho záveru o skutočnosti, ktorá nepatrí do právomoci súdu v zmysle ust. § 194
ods. 1CSP, vysporiadanie sa s nepopretým alebo nekvalifikovane popretým skutkovým tvrdením strany
so zákonným dôsledkom takéhoto stavu v zmysle ust. § 151CSP a tým vyvodenie nesprávneho
záveru o nespornosti/spornosti skutkového tvrdenia. Táto odvolacia námietka naplnená nebola, keďže
po preskúmaní celého konania pred súdom prvej inštancie nebola odvolacím súdom zistená akákoľvek

nesprávnosť pri aplikácii iných spôsobov vytvárania skutkových zistení.

22. K námietke nesprávneho právneho posúdenia podľa ust. § 365 ods. 1 CSP písm. h) odvolací súd
uvádza,žeprávnymposúdenímječinnosťsúdu,priktorejzoskutkovýchzistenívyvodzujeprávnezávery
a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci

je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O omyl ide vtedy, ak súd nepoužil správny
právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak
zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery (pozri napr. Najvyšší súd SR, sp.
zn. 7 Cdo 7/2010). Z obsahu rozhodnutia súdu prvej inštancie mal odvolací súd za to, že k naplneniu
tohto odvolacieho dôvodu nedošlo. Vo vzťahu k aplikácii práva všeobecnými súdmi má odvolací súd

za to, že výklad a aplikácia zákonných predpisov zo strany všeobecných súdov (v danom prípade
súd prvej inštancie) musí byť preto v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu, ktorým
je poskytnutie materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a
oprávnených záujmov strán sporu. Aplikáciou a výkladom týchto ustanovení právnych noriem, tak ako
ich v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol súd prvej inštancie, neobmedzil toto základné právo v

rozpore s jeho podstatou a zmyslom (IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 214/04, II. ÚS 249/2011, IV. ÚS 295/2012).

23. Zároveň možno konštatovať, že odvolanie žalobkyne spočívalo v troch nosných odvolacích dôvodov.
Prvým odvolacím dôvodom bola skutočnosť, že výpoveď neobsahuje jasný, určitý a nezameniteľný
dôvod. Druhým odvolacím dôvodom bola neexistencia príčinnej súvislosti medzi organizačnou zmenou

a cieľmi, ktoré zamestnávateľ sledoval a rozporom konania s dobrými mravmi. Tretím odvolacím
dôvodom bola skutočnosť, že ponúkaná iná vhodná práca bola pre žalobkyňu zmätočná, nejasná
a neurčitá.

24. K prvému odvolaciemu dôvodu ohľadne skutočností, že výpoveď neobsahuje jasný, určitý

a nezameniteľný dôvod odvolací súd uvádza nasledovné. Posudzovaný prípad nepredstavuje klasické
zrušenie celého pracovného miesta, ale jednalo sa o zníženie pracovného úväzku o 40%, teda z rozsahu
100% na 60%. V prvom rade má odvolací súd za to, že touto namietanou skutočnosťou sa vo svojom
rozhodnutí súd prvej inštancie zaoberal, uvedené je zrejmé zo širšieho kontextu samotného obsahuodstavca číslo 24, 25 a 26 rozhodnutia súdu prvej inštancie. Odvolací súd je toho názoru, že pokiaľ sa
zamestnanec, ktorý u zamestnanca vykonáva prácu odmietne dohodnúť na zmene obsahu pracovného
pomeru, vzniká danosť dôvodu na samotnú výpoveď z pracovného pomeru. Výpoveď z pracovného

pomeru zo dňa XX.XX.XXXX tak obsahuje jasný, určitý a nezameniteľný dôvod. Z obsahu tejto výpovede
na čl. 47 súdneho spisu v jej prvom odstavci (neočíslovanom úvode) je zrejmé, že sa týmto dáva
výpoveď podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce, následne v odstavci dva je dostatočne určito
opísaná existencia organizačnej zmeny a v treťom odstavci sa uvádza, že zo strany zamestnanca
došlo k odmietnutiu ponuky zamestnávateľa (odmietnutie ponuky bolo pred súdom prvej inštancie

bez akýchkoľvek pochybností preukázané a to vznikom fikcie po uplynutí hmotnoprávnej lehoty 5 dní
stanovenej zamestnávateľom). Výpovedný dôvod takto špecifikovaný zamestnávateľom je podľa názoru
odvolacieho súdu jasný a zrozumiteľný. Rovnako ho nie je podľa názoru odvolacieho súdu možné
zameniť s iným, keď je z neho zrejmý nie len skutkový stav vedúci k zániku pracovného pomeru (tri
základné podmienky výpovedného dôvodu pre nadbytočnosť zamestnanca), ale aj výpovedný dôvod
špecifikovaný zo strany zamestnávateľa podľa konkrétneho paragrafového znenia Zákonníka práce.

Odvolaciemu súdu tak zároveň nie je zrejmé za aké iné konkrétne výpovedné dôvody by bolo možné
zameniť jasný, zrozumiteľný a určitý výpovedný dôvod podľa výpovede v tejto veci, ako tvrdí samotná
žalobkyňa. Zameniteľnosť s dôvodom výpovede, že sa časť zamestnávateľa ruší alebo, že zamestnanec
prestal spĺňať požiadavky na prácu podľa jasného a určitého vnútorného obsahu danej výpovede tak
neprichádza do úvahy. Nebola tak naplnená odvolacia námietka žalobkyne, že výpoveď aj jej obsah mal

podľa žalobkyne konajúci súd preskúmať, čo neučinil a nemal skúmať platnosť organizačnej zmeny.
Okrajovou súčasťou prvej odvolacej námietky bola aj oprávnenosť subjektu, ktorý robil organizačnú
zmenu. Odvolací súd je tohto názoru, že K. L. E. nemá právnu subjektivitu. Vzhľadom na tento
charakter K. L. E., je jej zriaďovateľom G. E., z toho teda možno vyvodiť, že štatutárnym orgánom
takéhoto školského zariadenia oprávneným v pracovnoprávnych vzťahoch vystupovať a konať v pozícii

zamestnávateľa je starosta. Z obsahu výpovede na čl. 47 súdneho spisu je zrejmé, že túto podpísal
starosta G. E..

25. K druhému odvolaciemu dôvodu, že neexistuje príčinná súvislosť medzi organizačnou zmenou
a cieľmi, ktoré zamestnávateľ z pozície žalovaného sledoval (zákon má na mysli príčinnú súvislosť

medzi organizačnými zmenami a nadbytočnosťou zamestnanca) odvolací súd uvádza, že tu je potrebné
skúmať či prácu prepusteného zamestnanca objektívne nie je potrebné vykonávať alebo vykonávať
v pôvodnom rozsahu, či danú prácu nezačal vykonávať iný zamestnanec a v akom rozsahu, či nebola
jeho práca rozdelená medzi ostatných zamestnancov, a teda či potreba rozsahu pôvodného výkonu
práce prepusteného zamestnanca naozaj zanikla a ak áno, v akom rozsahu. Skúmanie aj tejto

skutočnosti súdom prvej inštancie je zrejmé z odstavca č. 16 rozhodnutia, kde sa konštatuje, že práce
ktoré vykonávala žalobkyňa v súčasnosti sú zabezpečené dohodou o vykonaní práce inou osobou, ktorá
tieto práce vykonáva v rozsahu dve hodiny denne. Bol preukázaný aj cieľ organizačnej zmeny, ktorá
bola vykonaná za účelom zvýšenia efektívnosti práce. Potreba efektívnosti práce vyplývala z dokázanej
skutkovej okolnosti a to zníženie počtu žiakov v rozsahu temer 50 % (zo 44 na 23), neotvorenia

niektorých ročníkov a tým logicky aj k zníženiu rozsahu potreby vykonávania upratovacích prác mimo
spoločných priestorov školy. Potreba efektívnosti práce vyplývala aj z návrhu hlavnej kontrolórky
žalovaného, ktorá spracovala finančnú kontrolu na dochádzku pracovníkov K. E.. Návrh na výsluch
riaditeľkyškolyakodôkaznýprostriedoktaksprávnesúdprvejinštanciezamietol,keďžetietoskutočnosti
ako dokázané vyplynuli už z preložených listinných dôkazov citovaných súdom prvej inštancie ako aj z

obsahu výsluchov strán sporu. Ohľadne rozporu konania žalovaného s dobrými mravmi sa odvolací súd
plne stotožňuje so súdom prvej inštancie, ktorý okrem iného uviedol: „súd nezdieľa ani názor žalobkyne,
že výpoveď je potrebné posúdiť ako rozpornú s dobrými mravmi. Súd ju nevyhodnotil ako účelovú v
snahe zbaviť sa žalobkyne. Žalovaný totiž legitímne rozhodol o znížení pracovného úväzku funkcie
školníčka - upratovačka, čo je výlučne v jeho kompetencii a súd nezistil, že by toto rozhodnutie bolo

účelové s cieľom ukončiť pracovný pomer so žalobkyňou. Žalobkyňa mala možnosť ponúknutú prácu
prijať, v takom prípade by k jej výpovedi nedošlo. Navyše žalovaný aj v súčasnosti je ochotný žalobkyňu
zamestnaťna60%pracovnýúväzok,kčomujuvyzvalajpísomneaprehlásil,žeakbydošlovbudúcnosti
k zvýšeniu počtu žiakov ako v minulosti, zvýšil by sa aj pracovný úväzok upratovačky - školníčky
na 100%.“ Takéto konanie je možné hodnotiť práve naopak, ako plne súladné s dobrými mravmi,

zohľadňujúce citlivý ľudský prístup k žalobkyni/zamestnancovi s ohľadom na objektívne okolnosti ktoré
v školskom zariadení nastali (výrazné zníženie počtu žiakov). Citlivosť a tým aj správnosť prístupu
žalovaného k zamestnancom zvýrazňuje aj skutočnosť, že pre tieto okolnosti mali pri znižovaní svojichúväzkov pochopenie aj pedagogickí zamestnanci K. L., keď v tomto konaní nebol v ich správaní
preukázaný opak.

26. K tretiemu odvolaciemu dôvodu, že ponúkaná iná vhodná práca bola ponúknutá tak, že čo do obsahu
táto ponuka bola zmätočná, nejasná a neurčitá odvolací súd uvádza nasledovné. Touto skutočnosť sa
odborne (po právnej stránke) ale aj skutkovo súd prvej inštancie zaoberal a to okrem iného aj v odstavci
číslo 25 svojho rozhodnutia kde uviedol: „Súd pre úplnosť dodáva, že spomínaný návrh žalovaného
považoval za dostatočne určitý, keďže predstavoval nie zmenu druhu práce, ale pracovného času na

60% a pokiaľ žalobkyňa mala pri tejto ponuke nejaké nejasnosti, nič jej nebránilo v tejto päťdňovej lehote
si ich u žalovaného objasniť. Napokon touto problematikou sa zaoberal aj Najvyšší súd ČR v rozsudku
21Cdo/315/2020 z 27.4.2020, ktorý riešil okrem iného aj to, že zamestnanec, ktorý dostal výpoveď z
pracovného pomeru pre nadbytočnosť po tom, čo nereagoval v stanovenej lehote na ponuku inej práce
sa bránil tým, že nemal dostatok informácií, preto, aby túto ponuku vedel posúdiť. Najvyšší súd uviedol,
že aj v prípade, ak by zamestnanec nemal informácie ohľadom miesta výkonu práce, pracovnej náplni

a súvisiacich záležitostí, ktoré boli pre neho relevantné pre rozhodnutie o ponuke, nejedná sa o vadu
právnehokonania(oferty)vyplývajúcehoztzv.ponukovejpovinnostizamestnávateľa,aleišlobyootázku
výzvy k plneniu informačných povinností zamestnávateľa. Súd sa s týmto názorom stotožňuje, podľa
slovenskejprávnejúpravybyišloosplneniepovinnostipodľa§41ods.1Zákonníkapráce.“Odvolacísúd
sa uvedeným právnym záverom súdu prvej inštancie plne stotožňuje a na podklade tejto argumentácie

nemôže tretia odvolacia námietka žalobkyne bez ďalšieho obstáť ani v odvolacom konaní.

27. Na záver odvolací súd konštatuje, že v danom prípade bola napádaná výpoveď z pracovného
pomeru, ktorá bola vykonaná v zmysle ustanovenia § 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce pre
nadbytočnosť zamestnanca. V aplikačnej praxi sa táto často uplatňuje najmä v prípadoch, ak z dôvodu

organizačných zmien odpadne zamestnancovi časť pracovnej náplne. Uplatniť tento dôvod je možné
vtedy, keď sa už o organizačnej zmene rozhodlo z dôvodov, a to, že okrem iného dochádza aj
k iným organizačným zmenám. Slovo „zabezpečenie efektívnosti práce“ nevyjadruje taký stupeň
kvality ako zvýšenie efektívnosti práce, ktoré sa dá nielen kvantifikačne vyjadriť, ale aj porovnať
s predpokladanou vyššou efektívnosťou práce. Odvolací súd si bol vedomý, že samotná štruktúra

výpovedného dôvodu nadbytočnosti zamestnanca, ktorej výpovedný dôvod nadbytočnosti zakotvil
Zákonník práce v ustanovení § 63 ods. 1 písm. b/ je založená na kumulatívnom splnení troch
základných predpokladov. Prvým predpokladom je rozhodnutie zamestnávateľa o iných organizačných
zmenách, druhým dôvodom je nadbytočnosť zamestnanca a tretím dôvodom je príčinná súvislosť
medzi rozhodnutím zamestnávateľa o organizačných zmenách a nadbytočnosťou samotnej osoby

zamestnanca. Rozhodnutie zamestnávateľa o organizačnej zmene podľa ustálenej judikatúry nie je
právnym úkonom pracovného práva tak ako to aj konštatoval súd prvej inštancie v odôvodnení
svojho konečného rozhodnutia. Možno ho posudzovať len z hľadiska toho či k rozhodnutiu o
organizačnej zmene skutočne došlo (táto skutočnosť pred súdom prvej inštancie preukázaná bola)
a či je medzi rozhodnutím a nadbytočnosťou zamestnanca príčinná súvislosť, čo bez pochyby bolo

v tomto konaní preukázané, v zmysle percentuálneho vyjadrenia nadbytočnosti vykonávanej práce 40%.
Pri rozhodovaní o platnosti či neplatnosti výpovede súd skúmal jeho platnosť, tak ako je to v prípade
právnych úkonov a dospel k vyššie uvedeným záverom. Predložené rozhodnutie zamestnávateľa
o organizačnej zmene súčasne s existenciou organizačnej zmeny ako aj existenciou príčinnej súvislosti
medzi rozhodnutím zamestnávateľa a nadbytočnou zamestnanca predstavovalo tak právne relevantný

predpoklad pre platné skončenie pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa. V tomto spore súd
skúmal či existovala organizačná zmena a či v jej dôsledku sa stal zamestnanec týmito vykonanými
zmenami nadbytočným v zamestnávateľom tvrdenom rozsahu 40%. V tomto spore o neplatnosť
výpovede zo strany zamestnávateľa súd skúmal aj to aký cieľ zamestnávateľ skutočne sledoval svojím
rozhodnutím, pričom k účinnosti organizačných zmien zároveň nedošlo po skončení pracovného

pomeru.

28. Na základe všetkých vyššie uvedených dôvodov má odvolací súd za to že v predmetnom konaní
neboli porušené ani procesné práva slabšej strany sporu (pracovnoprávny spor), keďže boli vykonané
všetky relevantné dôkazy na čo možno najobjektívnejšie zistenie skutkového stavu. Vykonané dôkazy

viedli súd prvej inštancie k správnym skutkovým zisteniam a súd vec aj správne právne posúdil.

29. To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady
spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohtosúdu však nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný,
bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Zodpovedané majú byť len tie otázky, ktoré majú pre vec
zásadný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby

zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. (Ruiz Torija c. Španielsko z 9.
decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č.
303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998. Ústavný súd
SR vyslovil, že :“súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania
na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne

askutkovorelevantnéotázkysúvisiacespredmetomsúdnejochrany,t.j.suplatnenímnárokovaobranou
proti takému uplatneniu“. (porovnaj IV. ÚS 115/03). S poukazom na uvedené odvolací súd nepovažoval
za potrebné sa vyjadrovať k ostatným dôvodom odvolania, nakoľko tieto sú pre rozhodnutie v merite
veci bez významu (napr. hospodárenie obce).

30. Z uvedených dôvodov odvolací súd považoval odvolanie žalobkyne vo všetkých troch relevantných

odvolacích námietkach za nedôvodné, a preto napadnutý rozsudok v spomínanej časti spolu so
súvisiacim výrokom o trovách konania ako vecne správny potvrdil podľa ustanovenia § 387 ods. 1 a 2
CSP.

31. O trovách tohto odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ustanovenia § 396 ods. 1

CSP v spojení s ustanovením § 262 ods. 1 CSP a § 255 ods. 1 CSP tak, že v odvolacom konaní
úspešnému žalovanému čo do samotného predmetu konania, a teda čo do zamietnutia žaloby priznal
nároknanáhradutrovodvolaciehokonaniaprotineúspešnejžalobkynivplnomrozsahustým,žeovýške
náhrady trov konania rozhodne súd prvé inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie
končí samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník v zmysle ustanovenia § 262 ods. 2 CSP.

32. Odvolací súd na základe nižšie uvedeného zároveň nevidel dôvod pre aplikáciu výnimočného
ustanovenia § 257 CSP vo vzťahu k trovám odvolacieho konania. Ustanovenie § 257 CSP teda odvolací
súd pre trovy odvolacieho konania neaplikoval z toho dôvodu, že žiadna zo sporových strán počas
konania na súde prvej inštancie ako ani v odvolacom konaní pred odvolacím súdom neuviedla žiadne

konkrétne skutočnosti ako ani skutkovú a právnu argumentáciu, ktorá by mohla byť vyhodnotená
ako dôvody pre aplikáciu výnimočného ustanovenia § 257 CSP vo vzťahu k trovám odvolacieho konania.

33. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v
lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,
ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).