Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, June 13, 2024

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 5Co/1/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8115217454
Dátum vydania rozhodnutia: 13. 06. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gabriela Világiová

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2024:8115217454.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Gabriely Világiovej a členov

senátu JUDr. Karola Krochtu a JUDr. Romana Lajoša v spore žalobkyne A. B. A., nar. XX.XX.XXXX,
bytom C. D. E. XX, proti žalovanej Daniele Hricišákovej, so sídlom Jána Kostru 2209/22A, Ľubotice,
IČO: 31 279 171, právne zastúpenej JUDr. Dušanom Remetom, advokátom, so sídlom Masarykova
2, 080 01 Prešov, o náhradu škody, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Prešov č.k.
17C/289/2015 – 220 zo dňa 22.09.2023, takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok.

Žalovaná m á nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobkyni v plnom rozsahu v konaní
o vzájomnej žalobe, i v konaní o nároku na náhradu trov konania o zaplatenie náhrady škody, pričom
o výške trov bude rozhodnuté samostatným uznesením súdom prvej inštancie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie rozhodol tak, že :

„I. Žalobkyňa j e p o v i n n á zaplatiť žalovanej sumu 780 eur do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

II. Žalovaná m á n á r o k na náhradu trov konania voči žalobkyni v rozsahu 100 % v konaní o

zaplatenie náhrady škody, pričom o výške trov konania bude rozhodnuté samostatným uznesením po
právoplatnosti tohto rozsudku.

III.Žalovaná má nárok nanáhradutrovkonaniavočižalobkynivrozsahu100%vkonaníovzájomnej
žalobe, pričom o výške trov konania bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti tohto
rozsudku.“

2. Právne odôvodnil súd prvej inštancie svoje rozhodnutie podľa ust. § 48 ods. 1, 2, § 457, § 458 ods.
1, § 637 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, a výrok o trovách konania podľa ust. § 255 ods. 1 a § 262
ods. 1, 2 Civilného sporového poriadku (ďalej „CSP“).

3. Súd prvej inštancie konštatoval, že na základe vykonaného dokazovania mal za to, že že vzájomná
žaloba žalovanej je dôvodná. V konaní bolo preukázané, že medzi žalobkyňou a žalovanou došlo k
uzatvoreniu zmluvy o dielo ústnou formou. Následne pre nesprávne pokyny zo strany žalobkyne, resp.

jej splnomocneného zástupcu (otca žalobkyne), žalovaný odstúpil od zmluvy o dielo. Nesprávne pokyny
spočívali v tom, že žalobkyňa požadovala, aby žalovaný opäť vybral už osadené skruže von z výkopu,
ktorý bol hlboký cca 14 m. Išlo o nevhodný (životu nebezpečný) pokyn žalobkyne. Ako vyplýva zo
znaleckého posudku znalca A. F. G., nedošlo pri realizácii diela k porušeniu žiadnej technickej normy.Teda ani zásadne vady diela neboli zistené. Zo znaleckého posudku vyplýva taktiež, aké práce boli
vykonané a to strojné hĺbenie studne do hĺbky 7 m o objeme cca 31 m3, ručné prehĺbenie - spúšťanie
skruží studne s vytiahnutím výkopku do hĺbky od 7 m do 13,5 m o objeme cca 8,3 m3, osadenie -

zriadenieplášťastudnezbetónovýchskružípriemeruDN1000mmdohĺbky13,5m,dodávkaosadených
skruží DN 1000 mm výšky 100 cm v počte 8 ks a výšky 50 cm v počte 11 ks, dodávka neosadených
skruží. Obvyklá hodnota vykonaných prác v zmysle znaleckého posudku predstavovala sumu vo výške
1.748,-eursDPH.Žalovanávyfakturovalažalobkynicenuvykonanejprácenavýkope-prehĺbenístudne
po strojovom výkope v C. D. E. v celkovej výške 1.080,- eur.

4. Odstúpením žalovanej od zmluvy o dielo v zmysle § 637 ods. 2 Občianskeho zákonníka pre nevhodné
pokyny zo strany žalobkyne došlo k jej zrušeniu a preto každý z účastníkov je povinný vrátiť druhému
všetko, čo podľa nej dostal. Vzhľadom k tomu, že žalovaná vykonala pre žalobkyňu práce na výkope
studne a za túto prácu nedostala uhradenú dohodnutú odmenu, súd prvej inštancie uložil žalobkyni
zaplatiť žalovanej sumu 780,- eur ako rozdiel medzi fakturovanou sumou 1.080,- eur a zaplatenou

zálohou 300,- eur. Súd prvej inštancie poukázal na to, že vyfakturovaná suma je dokonca nižšia
ako všeobecná cena stanovená znaleckým posudkom A. G.. Z vyššie uvedených dôvodov súd prvej
inštancie vzájomnej žalobe žalovanej vyhovel v celom rozsahu.

5. Výrok o trovách konania odôvodnil súd prvej inštancie tak, že úspešnej žalovanej priznal nárok na

náhradu trov voči žalobkyni v rozsahu 100% v konaní o náhradu škody, a taktiež v konaní o vzájomnej
žalobe.

6. Proti tomuto rozsudku včas podala odvolanie žalobkyňa, proti všetkým výrokom v súlade s ust.
§ 355 a nasledujúcich CSP, z dôvodov uvedených v ust. § 365 ods. 1 písm. h/ CSP. Poukázala na

znenie ust. § 637 ods. 2 Občianskeho zákonníka s tým, že na to, aby zhotoviteľ mohol odstúpiť od
zmluvy, musia byť splnené kumulatívne 3 podmienky: 1/ objednávateľ žiada, aby dielo bolo vykonané
podľa pokynov, ktoré sú nevhodné; 2/ zhotoviteľ upozornil objednávateľa na nevhodnosť pokynov;
3/ objednávateľ trvá na zhotovení diela. Z dokazovania je nepochybné, že žalovaná prostredníctvom
svojho zodpovedného zástupcu skruže po prvýkrát vytiahla, pričom nebolo preukázané, že by žalovaná

upozornila žalobkyňu na nevhodnosť takéhoto postupu. Ak by takýto postup bol nevhodným, potom
nebol dôvod, aby ho žalovaná realizovala, a už vtedy mohla odmietnuť tento pokyn žalobkyne. Samotná
žalovaná v podanom odvolaní uviedla, že nebezpečným a teda nevhodným pokynom nebola prvá
požiadavka na vyberanie skruží, až opätovnú požiadavku samotná žalovaná považovala za nebezpečnú
a zodpovedajúcu nevhodnému pokynu. Toto tvrdenie zodpovedá aj vykonanému dokazovaniu. Svedok

B. A., síce navrhol žalovanej skruže vytiahnuť, avšak pán H. sám potvrdil, že s tým súhlasil. Podľa
vyjadrenia svedka samotný pán H. spochybnil kopačov, ktorí kopali studňu, čo vykopali úzky priestor.
Ako uviedol svedok B. A. : „Nikto mu neprikazoval, že má podľa môjho názoru robiť.“ Pre žalobkyňu
bol dôležitý výsledok, nie samotný technologický postup. Za dôležité je však potrebné považovať fakt,
že následne keď opätovne bola studňa urobená šikmo, a keď žalobkyňa, respektíve jej otec požadoval

náhradu, žalovaný bez slova do práce nenastúpil. Potvrdil to samotný pán H., ktorý na otázku, ako
reagoval na požiadavku žalobkyne, aby vybral pri 14 metrov skruže uviedol, že to odmietol. Už vlastne
ani nevysvetlil dôvod, lebo bol rozčúlený. Zároveň po tom, čo odišiel domov našiel od p. A. a p. A. list,
aký bol neodborník, čo bola posledná kvapka, a povedal si, že tým pádom končí. Zbalil veci a odišiel
z tej stavby robiť niečo iné. Oni žiadali, aby sa vrátil, že sa budú rozprávať. Povedal, že niet sa o čom

rozprávať. Vzhľadom na takto vykonané dokazovanie je zrejmé, že žalovaná neupozornila žalobkyňu
na nevhodnosť pokynov, a nie je tiež preukázané, že by žalobkyňa napriek tomuto upozorneniu trvala
na vykonaní diela, a teda neboli splnené zákonné podmienky pre odstúpenie od zmluvy, ak aj došlo
k odstúpeniu od zmluvy, odstúpenie nie je možné posudzovať ako platný úkon, pretože je v rozpore s ust.
§ 637 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Následne žalovaná citovala ust. § 39 Občianskeho zákonníka

s tým, že keďže odstúpenie od zmluvy nie je platným právnym úkonom, potom zmluva o dielo trvá.
Z tejto zmluvy bola žalovaná povinná odovzdať dielo, avšak aj zo znaleckého posudku je zrejmé, že
studňa nie je dokončená. Žalovaná tak nesplnila svoj záväzok a teda jej nemohol vzniknúť ani nárok
na zaplatenie fakturovanej sumy.

7. Odvolanie podala žalobkyňa aj čo do výroku o trovách konania. Uviedla, že súd priznal žalovanej
nárok na náhradu trov konania, a to tak v konaní o náhradu škody, ako aj v konaní o vzájomnej žalobe.
Pokiaľ ide o výrok, ktorým bola priznaná náhrada trov konania v konaní o náhradu škody, tu poukázala
žalobkyňa na Nález ÚS SR, sp.zn. I.ÚS 153/2018, z ktorého citovala. Zároveň konštatovala, že v zmyslednes už ustálenej judikatúry, napríklad uznesenia NS SR sp.zn. 2MCdo/17/2009, 5Cdo/67/2010,
či 3MCdo/46/2012, ust. § 257 nie je možné považovať za predpis, ktorý by zakladal jeho voľnú
možnosť aplikácie (v zmysle svojvôle), ale ide o ustanovenie podľa ktorého je súd povinný skúmať,

či v prejednávanej veci neexistujú zvláštne okolnosti hodné osobitného zreteľa, ku ktorým je potrebné
pri stanovení povinnosti nahradiť trovy konania výnimočne prihliadnuť. V zmysle uvedeného nálezu bol
súd prvej inštancie povinný skúmať, či v danej veci neexistujú také okolnosti hodné osobitného zreteľa,
na ktoré by mal pri rozhodovaní o náhrade trov konania prihliadnuť. Z napadnutého rozhodnutia súdu
prvej inštancie však nie je zrejmé, či skúmal existenciu, respektíve neexistenciu takýchto okolností.

Súd prvej inštancie mal prihliadnuť na osobitnosť skutkových okolností v danej veci, keď žalobkyňa si
v dobrej viere v schopnosti a skúsenosti žalovanej objednala vykonanie diela, ktoré však do dnešného
dňa nie je dokončené, hoci naň vynaložila isté finančné prostriedky, no užívať ho nemôže. Nepochybne
bola chyba aj na strane žalovanej, keď žalovaná nedostatočne odkomunikovala nesprávnosť pokynov,
namiesto komunikácie bez akéhokoľvek vysvetlenia zo stavby odišla. Zároveň pokiaľ sa však súd prvej
inštancie takouto možnosťou moderácie nezaoberal a ani neodôvodnil, prečo prípadne by moderácia

trov konania neprichádzala do úvahy, zaťažil svoje rozhodnutie nepreskúmateľnosťou. V tejto súvislosti
poukázalažalobkyňunaustálenújudikatúruEurópskehosúdupreľudsképráva(ESĽP).Pretožalobkyňa
navrhla, aby odvolací súd v súlade s ust. § 388 CSP, zmenil rozsudok tak, že vzájomnú žalobu zamietne,
a zároveň žiadnej zo strán neprizná nárok na náhradu trov konania.

8. K odvolaniu žalobkyne sa vyjadrila žalovaná, keď uviedla, že odvolanie žalobkyne nie je dôvodné.

Podľa názoru žalovanej otázka dôvodnosti a platnosti odstúpenia od zmluvy o dielo zo strany žalovanej
nebola spornou okolnosťou v doterajšom konaní. Žalovaná poukázala vo svojom odvolaní na uznesenie
odvolacieho súdu zo dňa 07.05.2020 s tým, že súd prvej inštancie sa nezaoberal odstúpením od zmluvy

zo strany žalovaného a jeho následkami napriek tomu, že uvedená skutočnosť vyplýva z výsledkov
vykonaného dokazovania, a odstúpenie od zmluvy ako to popisuje odvolací súd vyššie, potvrdili
v konaní obe strany sporu. K argumentácií žalobkyne žalovaná uviedla, že ona nijako nepochybila
a pri nevhodnom pokyne, ktorým bola požiadavka žalobkyne na opätovné vyberanie skruží, žalovaná
odstúpila od zmluvy. Nebezpečným, a teda nevhodným pokynom nebola prvá požiadavka na vyberanie

skruží. Táto požiadavka bola možno neštandardná, avšak žalovaná jej vyhovela a tvrdila, že studňu
riadne dokončí. Až pri opätovnej požiadavke na vyberanie skruží bola žalovaná nútená odstúpiť od
zmluvy. Je celkom evidentné, že situáciu v ktorej sa v súčasnosti žalobkyňa nachádza si žalobkyňa
v plnej miere spôsobila sama, a bez akéhokoľvek spoluzavinenia žalovanej. Naopak žalovaná sa veľmi
snažila dielo dokončiť, no pre správanie sa žalobkyne a jej nevhodný a neústupčivý pokyn na opakované

vyberanie skruží to už žiaľ nebolo možné. Žalovaná v tejto spojitosti uviedla, že ide o jedinú studňu, ktorú
za svoje dlhoročné pôsobenie nedokončila. Namiesto toho, aby sa žalobkyňa neplietla do odborného
postupu žalovanej a nechala žalovanú riadne dokončiť dielo, žalobkyňa trvala na nevhodnom pokyne na
opakovanom vyberaní skruží, a následne ústne a písomne znevažovala odbornosť žalovanej a postup
jej práce, podala na žalovanú žalobu a ústne aj písomne po celý čas súdneho konania trvala na tom,

že žalovaná nepostupovala odborne. V odvolaní prezentované tvrdenia žalobkyne považuje žalovaná
za nové skutočnosti, ktoré ale žalobkyňa s poukazom na zásadu sudcovskej a zákonnej koncentrácie
konania neuplatnila včas. Žalobkyňa nekonala starostlivo so zreteľom na rýchlosť a hospodárnosť
konania, pretože ich mohla predložiť už skôr a zároveň ich neuplatnila ani do uznesenia o skončení
dokazovania. Žalobkyňa ich uviedla až po uplynutí sudcovskej a zákonnej koncentrácie konania podľa §

153 a § 154 CSP. Preto podľa názoru žalovanej sa na uvedené tvrdenia žalovanej nemožno v odvolacom
konaní prihliadať. Žalovaná zároveň poukázala na skutočnosť, že žalobkyňa sa nezúčastnila ani
pojednávania konaného dňa 22.09.2023 a nevyjadrila sa ani k uzneseniu Krajského súdu v Prešove, ako
odvolacieho súdu zo dňa 07.05.2020, čiže nevyužila všetky svoje dostupné možnosti na prezentovanie
prostriedkov jej procesného útoku, čo nemôže byť na škodu žalovanej.

9. Pokiaľ ide o odvolanie žalobkyne voči výroku o trovách konania, žalovaná poukázala na odbornú
literatúru. Konštatovala, že žalobkyňa správne poukázala na judikatúru ÚS SR (I.ÚS 153/2018), ale
podľa žalovanej zámerne vytrhla z kontextu len časť pre ňu vhodnú. Preto žalovaná uviedla aj podstatnú
zvyšnú časť rozhodnutia s tým, že ust. § 257 preto nie je možné vykladať tak, že je naň možné prihliadnuť

kedykoľvek, bez zreteľa na základné zásady rozhodovania o trovách konania. Strane, ktorá mala vo veci
úspech nemožno nepriznať náhradu trov podľa výnimočného ustanovenia len na základe všeobecného
záveru, hodnotiaceho dopad rozhodnutia o určitom druhu nárokov. Žalovaná je tak výlučne kvôli postoju
žalobkyne už od roku 2015 v súdnom konaní, musela zaplatiť odmenu za právne zastupovanie,súdny poplatok za vzájomnú žalobu, preddavok na znalecké dokazovanie, a tiež súdny poplatok za
odvolanie proti rozsudku súdu prvej inštancie. To, že dielo nie je dokončené je logicky dôsledok toho, že
žalovaná pred dokončením diela od zmluvy odstúpila. V danej veci by nepriznaním náhrady trov konania

vznikol rozpor s dobrými mravmi na strane žalovanej, ktorá si splnila všetky svoje povinnosti, nijako
nepochybila. V žiadnom prípade nemôže žalobkyňa nedokončením diela opodstatňovať nepriznanie
práva na náhradu trov konania žalovanej. Iné vážne okolnosti neuvádza. Preto žalovaná navrhla, aby
odvolací súd potvrdil odvolaním napadnutý rozsudok.

10. K vyjadreniu žalovanej k odvolaniu zaslala repliku žalobkyňa. Uviedla, že žalovaná v podanom
vyjadrení tvrdí, že kľúčový konflikt medzi objednávateľkou a zhotoviteľom nastal pri požiadavke
žalobkyne na opakované (v poradí druhé) vyberanie skruží zo zeme a ich opätovné nasadenie. Takýto
pokyn podľa vyjadrenia žalovanej, žalovaná ihneď na mieste samom označila za nevhodný a krajne
nebezpečný pre ohrozenie života a zdravia. Ibaže pravdivosť tohto tvrdenia nie je potvrdená vykonaným
dokazovaním, ako žalobkyňa namietala v podanom odvolaní. Pán H. vo svojej výpovedi jednoznačne

uviedol, že odmietol opätovnú požiadavku na vybratie skruží, pričom už ani nevysvetlil dôvod a odišiel.
Nebolo teda preukázané, že by zhotoviteľ upozornil objednávateľa na nevhodnosť pokynov. Naopak
podľa pána H. ani nevysvetlil dôvod prečo odmietol opätovnú požiadavku. Žalovaná pritom aj v podanom
vyjadrení potvrdila, že nebezpečným, respektíve nevhodným pokynom nebola prvá požiadavka na
vybratie skruží. Nie je preto nelogické, že žalobkyňa tento pokyn zopakovala, keďže ten prvý bol na

strane zhotoviteľa akceptovaný. Bolo teda povinnosťou zhotoviteľa upozorniť ju na to, že tento druhý
pokyn už vhodným nie je. Samotný svedok H. však potvrdil, že pokyn odmietol vykonať bez vysvetlenia,
teda bez upozornenia na jeho nevhodnosť. Znova zopakovala znenie ust. § 637 ods. 2 Občianskeho
zákonníka s tým, že nie je možné sa stotožniť s tvrdeniami žalovanej, že žalobkyňa si situáciu spôsobila
sama, bez akéhokoľvek spoluzavinenia žalovanej. Pokiaľ žalobkyňa žiadala opakovane vybrať skruže,

logicky tento svoj pokyn považovala za vhodný, keďže už prv ako ho žalovaná akceptovala, ako správny
a aj ho vykonala. Bolo povinnosťou žalovanej upozorniť, že opakovane už ide o pokyn nevhodný, k čomu
však zjavne nedošlo, ako uviedol pán H.. Žalovaná zároveň namietala, že v odvolaní prezentované
tvrdenia žalobkyne sú tzv. novoty, a preto na ne nemožno prihliadnuť. S uvedeným názorom sa
žalobkyňa nestotožnila. Poukázala na znenie ust. § 366 CSP s tým, že v danom prípade nejde o novoty

v odvolacom konaní, ale o relevantnú právnu argumentáciu nesprávneho právneho posúdenia veci.
Pokiaľ ide o výrok o trovách konania, trvala na tom, že rozhodnutie je v tejto časti nepreskúmateľné,
keďže nie je z neho zrejmé, či súd posúdil možnosť aplikácie § 257 CSP. Vzhľadom na uvedené preto
trvala na podanom odvolaní.

11. K uvedenej replike žalobkyne zaslala odvolaciu dupliku žalovaná. Uviedla, že obrana žalobkyne
nie je dôvodná. Tiež poukázala na znenie ust. § 637 Občianskeho zákonníka, i na relevantnú časť
odôvodnenia zrušujúceho uznesenia odvolacieho súdu zo dňa 07.05.2020, ako aj samotného odvolaním
napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie zo dňa 22.09.2023, body 22. až 24. Zopakovala, že keďže
žalobkyňa trvala na opätovnom vyberaní skruží a žalovaná to odmietla ako nevhodný a nebezpečný

pokyn objednávateľa, bola žalovaná nútená odstúpiť od zmluvy o dielo s následnou požiadavkou
zaplatenia ceny za doposiaľ vykonané práce. Žalovaná prostredníctvom zodpovedného zástupcu
pána H., priamo na mieste vykonávala vykonanie diela. Opakovane ústne aj písomne informovala
žalobkyňu o nevhodnosti a neodbornosti je pokynu, a požiadavky na vyberanie skruží z výkopu.
Žalobkyňa trvala na tomto nevhodnom pokyne, dokonca písomne ako to vyplýva z jej listov z júna

2014, adresovaných žalovanej, a žiadala dokončenie diela. Žalovaná opakovane žalobkyni uviedla, že
práce nedokončí, lebo odstúpila od zmluvy. Tým boli naplnené zákonom stanovené podmienky na platné
adôvodnéodstúpenieodústneuzavretejzmluvyodielozostranyžalovanej.Žalobkyňavprebiehajúcom
súdnom konaní nerozporovala, ale naopak dokonca sama potvrdila, že došlo k odstúpeniu od zmluvy
zo strany žalovanej. Týmto sa pre rozhodnutie súdu podstatná okolnosť – odstúpenie od zmluvy,

a z toho vyplývajúci nárok žalovanej na uhradenie nákladov vykonanej časti diela – stala nespornou
a preukázanou. Žalobkyňa potvrdila nielen odstúpenie od zmluvy ako právny úkon žalovanej, ale aj
jeho platnosť a dôvodnosť, keďže otázku platnosti tohto právneho úkonu doposiaľ v súdnom konaní
nenamietala. V sporovom konaní nie je všeobecný súd povinný, ale ani oprávnený posudzovať nesporné
skutočnosti. Rovnako nebude prihliadať na dodatočné zmeny o skutočnostiach, na ktorých sa strany

zhodli. Z toho dôvodu sa teda naozaj na strane žalobkyne nejedná o novoty v odvolacom konaní.
Žalobkyňa ich uviedla až po uplynutí sudcovskej a zákonnej koncentrácie konania, podľa § 153 a § 154
CSP. Preto podľa názoru žalovanej na uvedené nové tvrdenia žalobkyne ani nemožno v odvolacom
konaní prihliadať.12. Žalobkyňa, ktorá mohla očakávať výsledok rozhodnutia súdu vo vzájomnej žalobe, nevyužila
do skončenia dokazovania možnosť žiadať aplikáciu ust. § 257 CSP, a tvrdiť a preukazovať s tým

spojené okolnosti, teda existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa. Neurobila tak ani v podanom
odvolaní a v odvolacej replike. Súd skúma možnosť použitia ust. § 257 CSP len vtedy, ak zistí
dôvody hodné osobitného zreteľa, čo sa v tomto prípade nestalo. Preto sa týmto ustanovením nemohol
zaoberať. V danej veci by nepriznanie náhrady trov konania vznikol rozpor s dobrými mravmi na strane
žalovanej, ktorá si splnila všetky svoje povinnosti. Nijako nepochybila všetko spravila správne, a na svoju

procesnú obranu vynaložila trovy konania. Predmetom sporu už bola vzájomná žaloba na doplatenie
vyfakturovanej ceny reálne zhotovenej časti diela, čomu súd vyhovel v plnom rozsahu. Preto žalovaná
navrhla, aby odvolací súd potvrdil odvolaním napadnutý rozsudok.

13. Odvolací súd na základe podaného odvolania preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie, spolu
s konaním, ktoré mu predchádzalo v zmysle zásad uvedených v ust. § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia

odvolacieho pojednávania podľa ust. § 385 CSP a contrario s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozsudku
oznámil na úradnej tabuli a webovej stránke Krajského súdu v Prešove dňa 05.06.2024 a zistil, že
odvolanie žalovanej nie je dôvodné.

14. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v

ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie
odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal
suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a
povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.

15. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte
s namietaným nesprávnym právnym posúdením, teda to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav
správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko
s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo
argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o

odvolaní (viď rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II.ÚS 78/05).
16. K nesprávnemu právnemu posúdeniu veci odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť
súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na
zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený
skutkový stav. O omyl ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny

právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil
nesprávne právne závery (pozri napr. Najvyšší súd SR, sp. zn. 7 Cdo 7/2010). Odvolacia námietka
týkajúca sa nesprávneho právneho posúdenia veci podľa názoru odvolacieho súdu nebola naplnená.

17. Súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností vyvodil

správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych
zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia
prvoinštančným súdom, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje.

18. Z výsledkov vykonaného dokazovania vyplýva, že žalobkyňa sa žalobou doručenou súdu prvej

inštanciedňa25.6.2015domáhalavočižalovanejnáhradyškodyvovýške732eursprísl.,akoajnáhrady
trov konania.
V žalobe tvrdila, že dňa 15.05.2014 uzatvorila prostredníctvom zodpovedného zástupcu A. I. H. so
žalovanou dohodu, podľa ktorej žalovaná mala uskutočniť výkop studne. Pri ústnej dohode bola
stanovená cena za práce v sume 110,- eur za bežný meter, pričom sa predpokladalo, že je potrebné

kopať do hĺbky 10 až 18 metrov. Studňa mala byť vykopaná mechanicky s postupným ukladaním
betónových skruží. Mechanický výkop sa mal uskutočniť do hĺbky 7 a pol metra, zbytok studne
predpokladali, že bude možné dokopať iba ručne. Na základe tejto dohody žalovaná zabezpečila
mechanizmus potrebný na mechanické vykopanie studne, ktorú vykonal pán J.. Po vykopaní hĺbky 7
metrov žalobkyňa prostredníctvom ňou poverenej osoby na kontrolu prác (otec žalobkyne) zistila, že

výkop nie je rovný, je došikma a tým pádom podľa jej názoru skruže, ktoré tam mali byť osadené,
nepôjdu tiež zvislým smerom. Keďže p. J. nebol objednaný na ručný výkop, zavolal zodpovedného
zástupcu žalovanej a ten mu oznámil, že nič sa nedeje, pretože skruže samy budú vedieť postupovať
tak, že budú v zvislej polohe a nech ich tam osadí, pričom podkopanie mal zabezpečiť p. H.. Zaprítomnosti p. J. sa začali osadzovať skruže, avšak tieto išli dokriva a akékoľvek ďalšie úpravy neboli
výsledkom kolmého osadzovania skruží. Za tieto práce zaplatila žalobkyňa p. J. sumu 378,- eur dňa
01.06.2014. Dňa 09.06.2014 žalobkyňa písomne prostredníctvom svojho otca upozornila dodávateľa na

vady.Žalovanávlistezodňa12.06.2014neuznalasvojechybnékonanieaoznámila,žesprácamikončí.
Dňa 15.06.2014 žalobkyňa prostredníctvom otca žiadala, aby žalovaná dokončila práce tak ako bola
prijatá objednávka. Listom zo dňa 23.06.2014 žalovaná reagovala tým, že nechce už reagovať na žiadne
listy a účtuje vykonané práce faktúrou č. 2014/06/23 zo dňa 11.06.2014 sumu 780,- eur. Z predmetného
listu je zrejmé, že žalobkyňa uhradila zálohu na práce v sume 300,- eur, pretože faktúra síce znie na

sumu 1 080 eur, ale k úhrade účtuje len 780,- eur. Dňa 24.06.2014 žalobkyňa vrátila neuhradenú faktúru
a opakovane žiadala dokončenie prác. Žalovaná na uvedené nereagovala. Žalobkyňa požadovala
vrátenie sumy 378,- eur, ktorú zaplatila p. J., sumu 300,- eur ako zaplatenú zálohu a náhradu za jednu
skruž 54,- eur, ktorá sa poškodila pri vyťahovaní skruží.
Žalobkyňa ako dôkazy označila listy zo dňa 16.09.2014, 24.06.2014, 23.06.2014, faktúru č. XXXX/XX/
XX, list zo dňa 15.06.2014, 12.06.2014, 09.06.2014, výsluch svedkov p. J. a B. A. ako aj znalecké

dokazovanie.

19. Žalovaná so žalobou nesúhlasila. Uviedla, že podľa ústnej dohody mala žalobkyni vykopať studňu,
no nikto nikdy nepovedal, v akej hĺbke bude voda. Studňu kopali až do doby, pokiaľ si otec žalobkyne
nevymyslelopätovnévyberanieskruží.Povybratíaznovuosadenískružíbolaodchýlkauloženýchskruží

od zvislej osi do 5 centimetrov, ale po následnom podkopaní skruží (prehĺbenie studne) sa skruže opäť
naklonili a opreli o bočnú stenu, pretože studňa bola do necelých 7 metrov kopaná strojovo a pri takomto
výkope stroj vytvorí otvor až o priemere 2 metre (miesto potrebných 1,2 - 1,3 metra) a skruže sa opäť
naklonili a opreli o stenu. Inak sa to urobiť nedá, pri podkope skruží sa skruže o niektorú stranu oprieť
musia. Tak ako dohoda vznikla, môže zaniknúť, pokiaľ stanovisko zhotoviteľa a objednávateľa sa na

predmetnú vec budú líšiť. Pri uvedenej studni boli stanoviská úplne rozporuplné, žalobkyňa a jej otec
povýšili svoj názor za objektívnu pravdu a neboli schopní akceptovať ani fyzikálne zákony. V liste sa
odvolávali na normu, ani raz ju necitovali, vyhrážali sa znaleckým posudkom, ale nedoložil ho. Pokiaľ
studňaniejedokončená,môžejudokončiťktokoľvek,napríkladnaobhliadkudielaprizvanýichodborník.

Žalovaná ako dôkazy predložila korešpondenciu medzi žalobkyňou, resp. jej otcom a žalovanou.

Na pojednávaní konanom dňa 20.01.2016 súd pripustil rozšírenie žaloby tak, že predmetom sporu je
náhrada škody 1.480,71 eura s 8,5 % úrokom z omeškania od 01.06.2014 do zaplatenia ako aj náhrada
trov konania. Žalobkyňa žalobu rozšírila o hodnotu skruží, ktoré sú v zemi, vrátane náhrady za dopravu

vo výške 21,60 eura.

Zároveň si žalovaná vzájomným návrhom uplatnila sumu 780,- eur ako doplatok faktúry za vykonané
práce.

20. Súd prvej inštancie už raz vo veci rozhodol, a to rozsudkom č.k. 17C/289/2015-147 zo dňa 6.2.2019
žalobu zamietol, vzájomnú žalobu zamietol a vyslovil, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania
právo.

21. Krajský súd v Prešove uznesením č.k. XXX/XX/XXXX-XXX zo dňa 07.05.2020 odmietol odvolanie

žalobkyne v zmysle § 386 písm. a/ CSP ako neskoro podané vo vzťahu k výroku I. Zároveň zrušil
rozsudok vo výroku II., ktorým súd prvej inštancie vzájomnú žalobu zamietol a výrok III., ktorým vyslovil,
že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo a v rozsahu zrušenie vrátil vec súdu prvej
inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

22. Odvolací súd vo svojom zrušujúcom uznesení uviedol, že s názorom súdu prvej inštancie, že
zhotoviteľ diela svoju povinnosť zo zmluvy nesplní tým, že bude na diele pracovať, ale iba tým, že
objednávateľovi poskytne výsledok svojej práce odvolací súd plne súhlasí. V danom prípade však
žalovaná tvrdí, že od zmluvy odstúpila a žalobkyňa túto okolnosť nerozporuje. Už zo zápisnice z
pojednávania zo dňa 20.01.2016 (č.l.44 spisu) vyplýva, že právny zástupca žalovanej uviedol, že pri

opakovaných nevhodných pokynoch žalobkyne bola žalovaná nútená ukončiť práce a odstúpiť od
zmluvy. Za doteraz vykonané práce vyúčtovala dohodnutú odmenu faktúrou, ktorá je predložená k spisu.
Týmto zároveň vzájomným návrhom si uplatnila žalovaná 780 eur. Zo spisu na č.l. 22 vyplýva, že z
podania Výkop studne, stanovisko zhotoviteľa - návrhy riešenia zo dňa 23.06.2014, vrátenie faktúry -odpoveď žalobkyňa trvala na výzve a žiadala dodávateľa o ukončenie a odovzdanie diela. Aj z vyjadrenia
k odvolaniu žalobkyne (č.l. 168 spisu) jednoznačne vyplýva, že žalobkyňa považuje odstúpenie od
zmluvy za účelové a úmyselné, založené na klamstve, že neprestajne zo strany žalobkyne boli vnášané

rôzne nezmyselné pokyny. Takéto tvrdenia sa nezakladajú na pravde a sú neopodstatnené. Pán H.
svojvoľne a bez vedomia žalobkyne opustil stavenisko (nechal aj osobné veci) a tak po výzve žalobkyne
na ukončenie diela potom odstúpil od zmluvy. Od zmluvy odstúpil iba z dôvodu, že nemal už iné
východisko, pretože ak by bol tak pokračoval ďalej v kopaní do hĺbky 18 - 20 m a viac, podľa priečneho
rezu studne v uvedenom znaleckom posudku by iba naďalej navyšoval odchýlku studne.

Súd prvej inštancie napriek tomu, že citoval ust.§ 637 ods.1,2 Občianskeho zákonníka odstúpením od
zmluvyzostranyžalovanejsavdôvodochsvojhorozhodnutianezaoberal.Odvolacianámietkažalovanej
vo vzťahu k výroku II. rozsudku a v súvisiacom výroku III. bola preto dôvodná.

Súd prvej inštancie sa teda nezaoberal odstúpením od zmluvy zo strany žalovaného a jeho následkami
napriek tomu, že uvedená skutočnosť vyplýva z výsledkov vykonaného dokazovania a odstúpenie od

zmluvy ako to popisuje odvolací súd vyššie, potvrdili v konaní obe strany sporu. Úlohou súdu prvej
inštancie bude opätovne vec v zrušenom výroku II. a III. prejednať a rozhodnúť v kontexte s tým, že je
povinný zohľadniť skutočnosti, na ktoré už vyššie poukázal odvolací súd. Vo vzťahu k výroku o trovách
konaniabudesazaoberaťsúdprvejinštancieinámietkamivovzťahukúspechužalovanejvovecisamej.

23. Po rozhodnutí odvolacieho súdu predmetom sporu zostal nárok žalovanej a teda vzájomná žaloba
žalovanej o zaplatenie 780 eur a náhrada trov konania.

24. Podľa ust. § 637 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka ak má objednávateľom dodaný materiál
nedostatky, ktoré bránia riadnemu vyhotoveniu diela, zhotoviteľ je povinný na to objednávateľa bez

zbytočného odkladu upozorniť. Rovnakú povinnosť má zhotoviteľ aj vtedy, ak objednávateľ žiada,
aby bolo dielo vykonané podľa pokynov, ktoré sú nevhodné. Ak objednávateľ napriek upozorneniu
zhotoviteľa trvá na objednávke, zhotoviteľ môže od zmluvy odstúpiť.

25. Z výsledkov vykonaného dokazovania vyplýva, že medzi stranami sporu bola dňa 15.05.2014

uzatvorená zmluva o dielo ústnou formou. Predmetom zmluvy o dielo bolo zhotovenie studne.

26. Faktúrou č. XXXX/XX/XXXX zo dňa 23.06.2014, ktorá bola splatná dňa 25.06.2014, žalovaná
vyfakturovala žalobkyni sumu 1.080,- eur (za výkop studne 6,7 m x 110 eur/m sumu 737,- eur, za
vyberanie a následné ukladanie skruží stroj TB 7 hod. x 29 eur/hod. sumu 203,- eur a za prácu -

demontáž a následnú montáž - osadenie skruží 7 hod. x 20 eur (3 pracovníci) 140,- eur). Z tejto sumy
bola odpočítaná záloha vo výške 300,- eur uhradená dňa 04.06.2014.

27. Znalec A. F. G. v znaleckom posudku č. XX/XXXX uviedol, že porovnaním realizovanej studne s
uvedenou technickou normou K. XXXXXX bola realizovaná v zmysle uvedenej normy. Zásadné vady

diela teda neboli zistené. V štádiu realizácie je vidno aj dno studne a zvislosť studne je možné eliminovať
ďalšou realizáciou. Závisí to však na geológii podložia, ktoré znalec nie je kompetentný hodnotiť. Na
studni boli vykonané tieto práce: strojné vyhĺbenie studne do hĺbky 7 m o objeme cca 31 m3, ručné
prehĺbenie - spúšťanie skruží studne s vytiahnutím výkopku do hĺbky od 7 do 13,5 m o objeme cca
8,3 m3, osadenie - zriadenie plášťa studne z betónových skruží priemeru DN 1000 mm do hĺbky 13,5

m, dodávka osadených skruží DN 1000 mm výšky 100 cm v počte 8 ks a výšky 50 cm v počte 11 ks,
dodávka neosadených skruží výšky 1000 cm v počte 1 ks a výšky 50 cm v počte 2 ks a poklop betónový.
Na výstavbe studne boli použité skruže o výške 13,5 m. Presný počet nie je možné zistiť, pre hĺbku
a nedostatočnú viditeľnosť v studni. Počet skruží nemá podstatný vplyv na cenu realizovaných prác.
Odhadom boli znalcom napočítané skruže v studni: skruže priemeru DN 1000 m výšky 100 cm v počte

8 ks, skruže priemeru DN 1000 mm výšky 50 cm v počte 11 ks. Obvyklé náklady (cena) vykonaných
prác je stanovená kalkuláciou - položkovitým rozpočtom smernými orientačnými cenami ODIS Žilina v
cenovej úrovni 1. polroku 2014. Obvyklé náklady (cena) vykonaných prác činia 2.628,- eur bez DPH a
3.154,- eur s DPH. Z toho náklady na strojný výkop 328,- eur, náklady na prácu 1.748 eur a náklady
na materiál 1.078,- eur.

28. Žalovaná v odvolaní namietala odstúpenie od zmluvy a poukázala na ust. § 39 Občianskeho
zákonníka, že sa jedná o neplatný právny úkon, ktorý svojim obsahom alebo účelom odporuje zákonu,
alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom. Mala za to, že keďže odstúpenie od zmluvy jeneplatným právnym úkonom, potom zmluva o dielo trvá. Z tejto zmluvy bola žalovaná povinná odovzdať
dielo, avšak zo znaleckého posudku je zrejmé, že studňa nie je dokončená. Žalovaná tak nesplnila podľa
názoru žalobkyne svoj záväzok, a teda jej nemohol vzniknúť ani nárok na zaplatenie fakturovanej sumy.

S týmto názorom odvolací súd nesúhlasí. V priebehu celého konania túto okolnosť, teda odstúpenie
od zmluvy žalobkyňa riadne nerozporovala. Tak ako to uviedol súd prvej inštancie v bode 22. svojho
odôvodnenia,podľavyjadrenížalobkyne,napríkladajnač.listu169,boloodstúpenieodzmluvyúčelové,
a úmyselne založené na klamstve, že neprestajne zo strany žalobkyne boli znášané rôzne nezmyselné
pokyny. Takéto tvrdenia sa nezakladajú na pravde a sú neopodstatnené. Pán H. mal svojvoľne a bez

vedomiažalobkyneopustiťstavenisko(nechalajosobnéveci),atakažpovýzvežalobkynenaukončenie
diela potom odstúpil od zmluvy. Od zmluvy odstúpil iba z dôvodu, pretože nemal iné východisko, pretože
ak by tak pokračoval ďalej v kopaní do hĺbky 18 až 20, a viac metrov, podľa priečneho rezu studne
uvedenom v znaleckom posudku, bol by iba naďalej odchýlku studne.

29. Odvolací súd plne súhlasí s názorom súdu prvej inštancie, že vzájomná žaloba žalovanej je dôvodná.

V konaní bolo preukázané, že medzi žalobkyňou a žalovanou došlo k uzatvoreniu zmluvy o dielo
ústnou formou, a zároveň bolo preukázané, že pre nesprávne pokyny zo strany žalobkyne, respektíve je
splnomocneného zástupcu, teda otca, žalovaný odstúpil od zmluvy o dielo. Aj keď žalobkyňa rozporuje
otázku správneho, či nesprávneho pokynu, odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že nesprávne pokyny
spočívali vtom, tak ako to zistil súd prvej inštancie, a uviedol v bode 23. odôvodnenia, že žalobkyňa

požadovala, aby žalovaný opäť vybral už osadené struže von z výkopu, ktorý bol hlboký cca 14 metrov.
I podľa názoru odvolacieho súdu išlo o nevhodný a životu nebezpečný pokyn žalobkyne. Ako vyplýva
zo znaleckého posudku znalca A. F. G., nedošlo pri realizácií diela k porušeniu žiadnej technickej
normy, teda ani zásadné vady diela neboli zistené. Aké práce boli vykonané, a v akej hodnote vyplýva
zo znaleckého posudku, pričom obvyklá hodnota vykonaných prác v zmysle znaleckého posudku

predstavovala sumu vo výške 1.748,- eur s DPH. Žalovaná vyfakturovala žalobkyni cenu vykonanej
práce na výkope – prehĺbení studne po strojovom výkope v ruskej Novej Vsi, v celkom výške 1.080,- eur.

30. Súd prvej inštancie správne zistil skutkový stav a aj správne vec právne posúdil, keď použil ust.
§ 637 ods. 2 Občianskeho zákonníka, a vyvodil, že pre nevhodné pokyny zo strany žalobkyne došlo

k zrušeniu zmluvy o dielom a preto každý z účastníkov je povinný vrátiť druhému všetko čo podľa nej
dostal. Odvolací súd súhlasí i s názorom súdu prvej inštancie tak, ako to uviedol v bode 24. odôvodnenia,
že vzhľadom k tomu, že žalovaná vykonala pre žalobkyňu prácu na výkope studne, za túto prácu
nedostala uhradenú dohodnutú odmenu, patrí jej suma 780,- eur, ako rozdiel medzi fakturovanou sumou
1.080,- eur a zaplatenou zálohou 300,- eur. Táto suma je dokonca nižšia ako všeobecná cena stanovená

znaleckým posudkom A. G.. Súd prvej inštancie teda vo výroku I. správne rozhodol.

31. K odvolacej námietke žalobkyne, že sa jednalo o neplatné odstúpenie od zmluvy v zmysle § 39
O.z., ide skutočne o novotu v odvolacom konaní, ako vo svojom vyjadrení namietala žalovaná. Preto na
túto námietku odvolací súd nemohol prihliadnuť. Zároveň odvolací súd považuje za potrebné uviesť,

že už zo zrušujúceho uznesenia odvolacieho súdu vyplýva, ako je to uvedené vyššie, že považuje toto
odstúpenie za platné a z akých dôvodov.

32. Žalobkyňa rozporovala i rozhodnutie o trovách konania vo vzťahu k výroku II. a III. Poukazovala na
Nález ÚS SR I.ÚS 153/2018, z ktorého citovala, a konštatovala, že dôvody hodné osobitného zreteľa,

ani výnimočné okolnosti zákon neuvádza ani exemplifikatívne. Výklad týchto podmienok ponecháva na
súdnej praxi. To však neznamená, že tým vytvára priestor celkom na voľnú úvahu súdu. Podľa názoru
žalobkyne bol súd povinný skúmať, či v danej veci neexistujú také okolnosti hodné osobitného zreteľa,
na ktoré by mal pri rozhodovaní o náhrade trov konania prihliadnuť. Mala za to, že z rozhodnutia súdu nie
je zrejmé, či túto existenciu dôvodov osobitného zreteľa, respektíve neexistenciu takých okolností súd

prvej inštancie skúmal. Dôvody hodné osobitného zreteľa mali predstavovať osobitné skutkové okolnosti
v danej veci, keď žalobkyňa si v dobrej viere v schopnosti a skúsenosti žalovanej objednala vykonaním
diela, ktoré však do dnešného dňa nie je dokončené, hoci naň vynaložila isté finančné prostriedky no
užívať ho nemôže. Chyba bola aj na strane žalovanej, keď žalovaná nedostatočne odkomunikovala
nesprávnosť pokynov. Namiesto komunikácie bez akéhokoľvek vysvetlenia zo stavby odišla. Preto

mala žalobkyňa za to, že keď sa súd prvej inštancie takouto možnosťou moderácie nezaoberal, ani
ju neodôvodnil, prečo by moderácie trov konania neprichádzala do úvahy, zaťažil svoje rozhodnutie
nepreskúmateľnosťou.33. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na uznesenie ÚS SR zo dňa 06.06.2019 sp.zn. II.ÚS
113/2019. Z uvedeného ustanovenia vyplýva, že aplikácia ust. § 257 CSP, pri rozhodovaní o náhrade
trov konania prichádza do úvahy v prípadoch, keď síce sú naplnené všetky predpoklady na priznanie

náhradytrovkonaniapodľazásadyúspechuvkonaní,príslušnýsúdvšakdôjdekzáveru,žesútudôvody
hodné osobitného zreteľa, pre ktoré náhradu trov celkom alebo z časti neprizná. Musí ísť o celkom
výnimočný prípad, za ktorý musí byť v rozhodnutí aj náležite odôvodnený. Výnimočnosť môže spočívať
v okolnostiach danej veci, ako aj v okolnostiach strán sporu. Takéto rozhodnutie o nepriznaní náhrady
trov konania sa nejaví ako neprimeraná tvrdosť voči subjektom konania, a nesmie odporovať dobrým

mravom.

34. Rozhodovanie o trovách konania je v podstate druhotným aspektom konania, preto z pohľadu
ústavnoprávnej udržateľnosti rozhodnutia nepovažuje za nevyhnutné, aby všeobecný súd za každých
okolností poskytoval stranám v konaní priestor, aby sa vyjadrili k potencionálnej aplikácií ust. § 257 CSP.

35. V tejto súvislosti poukazuje odvolací súd na skutočnosť, že toto rozhodnutie ústavného súdu bolo
vydané až po rozhodnutí I.ÚS 168/2018, z ktorého vyplýva, že konanie o náhrade trov konania je
konaním kontradiktórnym, preto mal dať krajský súd priestor sťažovateľke na vyjadrenie k prípadnej
aplikácií § 257 CSP.

36. Podľa ust. § 257 CSP výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné
osobitného zreteľa.

37. Zákon explicitne nevypočítava, ktoré okolnosti sú relevantné do takej miery, že môžu predstavovať
dôvod na nepriznanie náhrady trov konania. Judikatúra považuje za nepostačujúci na aplikáciu § 257

CSP, len všeobecný záver hodnotiaci dopad rozhodnutia o určitom druhu nároku, napríklad R 34/1982,
R 23/1989.

38. Tak, ako odvolací súd uviedol vyššie, dôvody hodné osobitného zreteľa, ani výnimočné okolnosti
zákon bližšie nešpecifikuje. Možno ich však zhrnúť ako neprimeranú tvrdosť, podiel oboch strán na

vzniku a priebehu sporu, povahu a okolnosti sporu, zložitosť doposiaľ neriešenej právnej problematiky,
zložitosť prípadov výkladu medzinárodnej zmluvy, osobitné pomery strán sporu, prípadne nízky príjem.
Podľa názoru odvolacieho súdu v danom prípade sa o takéto dôvody hodné osobitného zreteľa nejedná.
Odvolací súd nerozporuje, že žalobkyňa si v dobrej viere v schopnosti a skúsenosti žalovanej, objednala
vykonanie diela. Nerozporuje ani to, že dielo nie je do dnešného dňa dokončené, ani to, že by vynaložila

isté finančné prostriedky, a užívať ho nemôže, že to bolo chybou žalovanej však v priebehu konania
preukázané nebolo. Preukázané nebolo ani to, že žalovaná nedostatočne odkomunikovala nesprávnosť
pokynov.

39. To, že súd prvej inštancie vo svojom odôvodnení neuviedol ust. § 257 CSP neznamená, že sa touto

otázkou nezaoberal. Podľa názoru odvolacieho súdu, súdu prvej inštancie správne žalovanej priznal
nárok na náhradu trov konania voči žalobkyni v rozsahu 100%, i čo do konania o zaplatenie náhrady
škody, i čo do vzájomnej žaloby, ktorá bola zamietnutá v zmysle ust. § 255 ods. 1 CSP. Správne uviedol,
že o výške bude rozhodnuté po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí samostatným
uznesením.

40. Preto odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie podľa ust. § 387 CSP ako vecne správny potvrdil.

41. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 1 CSP, v spojení s ust.
§ 255 ods. 1 CSP. Dôvody hodné osobitného zreteľa nezistil (dôvody ako v bode 38.), a preto priznal

žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobkyni v plnom rozsahu vo vzťahu k výroku
II., teda náhrade trov konania voči žalobkyni v konaní o zaplatenie náhrady škody, ale aj vo výroku III.,
teda čo do trov konania, v konaní o vzájomnej žalobe, kde bola žalovaná úspešná vo vzťahu k žalobkyni,
a bola úspešná i v odvolacom konaní.

42. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods.
2 CSP).
Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu

treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného
predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné
doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).