Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, January 9, 2025

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 3Co/42/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 0021203140
Dátum vydania rozhodnutia: 09. 01. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľuboš Kunay

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2025:0021203140.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ľuboša Kunaya a sudcov JUDr.

Jany Dudíkovej a JUDr. Petra Tutka v spore žalobcu A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom v A., C. X,
zastúpenéhoVašiv&Partnerss.r.o.,sosídlomvKošiciach,Murgašova3,IČO:47238836,protižalovanej
Slovenská republika, za ktorú koná Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Pribinova 2, Bratislava,
o zaplatenie 4.877,71 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu
Michalovce zo dňa 17. augusta 2023 č.k. 14C/74/2021-233 v spojení s opravným uznesením zo dňa
14. marca 2024 č.k. 14C/74/2021-277

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje rozsudok v znení opravného uznesenia vo výroku o povinnosti žalovanej zaplatiť žalobcovi

sumu 4.877,71 eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku a vo výroku o náhrade trov konania.

II. Žalobcovi priznáva má proti žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Michalovce (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo len „súd“) rozsudkom označeným
v záhlaví tohto rozhodnutia rozhodol v tomto znení:
I. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi 4.877,71 eur v lehote do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.
II. Priznáva žalobcovi od žalovaného náhradu trov konania v plnej výške 100%.

2. Súd prvej inštancie tak rozhodol o žalobe, ktorou sa žalobca domáhal zaplatenia peňažnej náhrady
vo výške 35% zo sumy, ktorou bola príslušná časť žalobcovho služobného platu za každú začatú hodinu
nad zákonom povolený limit pracovnej doby stanovenej v čl. 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES, ktorá
predstavovala 4.877,71 eur. V žalobe žalobca uviedol, že v zmysle organizácie času práce zmenných
hasičov upravenej pokynom prezidenta Hasičského a záchranného zboru č. 35 z roku 2012, zo zmeny
trvajúcej 24 hodín pripadá na výkon služby 16,5 hod. a na výkon služobnej pohotovosti 7,5 hod. V
priebehu celej zmeny je žalobca povinný zdržiavať sa pracovisku. Po odpracovaní 24 hodinovej zmeny

nasleduje 48 hodín odpočinku a takýmto spôsobom sa striedajú 3 hasičské zmeny. Žalobca priemerne
odpracuje týždenne 56 hodín, čo pri priemernom počte týždňov v roku (52,179) predstavuje 417,4 hodín
odpracovaných nad limit stanovený právom Európskej únie. Žalobca tvrdil, že mu bola v období od
februára 2018 do januára 2021 nariadená pohotovosť v trvaní 1.606,20 hodín. Podľa žalobcu Smernica
2003/88/ES o niektorých aspektoch organizácie pracovného času nebola transponovaná do Zákona
o hasičskom a záchrannom zbore správne. V dôsledku nesprávnej transpozície Smernice je žalobca
nútený pracovať nad rámec týždenného pracovného času, v dôsledku čoho stráca čas na odpočinok,

na ktorý by mal nárok, ak by bol jeho maximálny týždenný čas garantovaný právom únie dodržaný.
Žalobca v žalobe poukazoval tiež na ustálenú judikatúru Súdneho dvora Európskej únie (C-6/90/09,
C-449/04 a ďalšie). Výšku uplatneného nároku žalobca vypočítal s odkazom na § 122 ods. 2 písm. a)
zákona č. 315/2001 Z.z.. V ďalšom podaní (v reakcii na vyjadrenie žalovaného ) žalobca upresnil, žepredmetom žaloby nie je náhrada za škodu spôsobenú nedostatočnou transpozíciou smernice podľa
zákona č. 514/2003 Z.z., ale za škodu spôsobenú porušením únijového práva žalobcu na 48 hodinový
pracovný čas a porušenie tohto práva zakladá pre neho nárok na náhradu škody pred vnútroštátnym

súdom členského štátu EU. Preto sa v danom prípade uplatňujú podmienky zodpovednosti za škodu
vyplývajúce z judikatúry Súdneho dvora EÚ, ktorá predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody
nevyžaduje. Nesúhlasil s tvrdením žalovaného, že Smernica 2003/88/ES sa nevzťahuje na protipožiarne
služby a služby civilnej ochrany vykonávané Hasičským a záchranným zborom SR a že žalovaný nie
je pasívne legitimovaný. Odkázal pri tom tiež na rozhodnutia Súdneho dvora EÚ C-397/01, C-429/09

a C-403/01. K transpozícii Smernice 2003/88/ES uviedol, že nebola transponovaná správne, keď
žiadne ustanovenie zákona č. 315/2001 Z.z. neustanovuje, že služobná pohotovosť hasičov v mieste
výkonu služby je považovaná za súčasť ich služobného času. Zákon č. 315/2001 Z.z. svojou úpravou
nielen nereflektuje 48 hodinový týždenný limit pracovného času, ale dokonca vytvoril priestor pre
jeho nerešpektovanie. K nároku na náhradu škody žalobca uviedol, že odslúžil čas nad rámec
daný predpismi, ktorými je Slovenská republiky viazaná, čím dochádza k porušeniu jeho práva na

primeraný odpočinok po práci a aj jeho práva na súkromie a rodinný život. K výpočtu priemerného
týždenného času žalobca poukázal na to, že v zmysle článku 16 Smernice 2003/88/ES sa doba
pracovnej neschopnosti a doba platenej ročnej dovolenky nezahŕňa do referenčného obdobia, čo
vzhľadom na cieľ smernice znamená, že uvedené neprítomnosti zamestnávateľ nemôže kompenzovať v
ďalších obdobiach určovaním pracovného času nad rámec stanovený smernicou. Žalobca tiež poukázal

na to, že referenčné obdobie má byť určené ako kĺzavé. K spôsobu výpočtu žalobca vyslovil názor, že
určujúcim na posúdenie hodnoty nemajetkovej ujmy by malo byť znenie § 122 ods. 2 zákona č. 315/2001
Z.z., ktoré upravuje výšku náhrady za výkon pohotovosti určenej nad rámec služobného času.

3. Súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku skutkovo vychádzal zo zistení, zodpovedajúcich

tvrdeniam žalobcu o spôsobe rozvrhovania pracovného času jeho služobným úradom v rozhodnom
čase. Čo sa týka počtu odpracovaných hodín a teda rozsahu služobného času a rozsahu služobnej
pohotovosti u žalobcu, tieto považoval za nesporné, nakoľko z výplatných pások a prehľadu a rozsahu
nariadených pracovných pohotovostí mal za osvedčené, že v období od februára 2018 do januára 2022
žalobca odpracoval 1.606,20 hodín nad právom únie povolený týždenný limit služobného času, teda v

okolnostiach prípadu žalobca vyše troch rokov pracuje v priemere 56 hodín týždenne, a tak odpracuje
každý týždeň 8 hodín nad limit stanovený a povolený právom Únie, čo pri priemernom počte týždňov
52,179 je to 535,4 hodín do roka, a teda za posledné tri roky to predstavuje 1.606,20 odpracovaných
hodín nad právom Únie povolený týždenný limit služobného času.

4. Súd prvej inštancie na takto zistený skutkový stav aplikoval ustanovenia čl. 1 bod 2, čl. 1 bod 3, čl.
2 bod 1, čl. 6 písm. b) a čl. 16 písm. b) Smernice 2003/88/ES v spojení s čl. 7 druhá a tretia veta
a čl. 144 Ústavy Slovenskej republiky, § 11 a § 13 ods. 1 až 3 Občianskeho zákonníka, § 1 písm. a),
§ 85 ods. 1 a 2, § 86 ods. 1 a 2, § 91 ods. 1 a 3, § 92 ods. 1, § 97 ods. 1 písm. h), § 103 ods. 5,

§ 122 ods. 1 až 3 zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore, v znení neskorších
zmien a doplnkov (HZZ). Súd prvej inštancie k žalovanou vznesenej námietke nedostatku právomoci
rozhodovania súdu vyjadril presvedčenie, že nárok žalobcu tak, ako ho skutkovo vymedzil, nemôže
v slovenskom právnom systéme prejednať a rozhodnúť žiaden iný orgán ako všeobecný súd, pričom
pri uvedenom konštatovaní vychádzal z ustanovenia § 3 CSP a z názorov (úvah) prezentovaných

Ústavom medzinárodných vzťahov a aproximácie práva (Právnická fakulta UK Bratislava, odseky 19
- 21). Považoval za nepochybné a zo strany žalobcu ako pána sporu opakovane zdôraznené, že
neuplatňuje mzdový nárok, ale nárok na náhradu škody, ktorá mu mala vzniknúť porušením úniového
práva.Jedinevšeobecnýsúdjevzmysleustanovenia§3CSPoprávnený(apovinný)rozhodnúťotom,či
bola jednotlivcovi spôsobená škoda nesprávnym prebratím práva Európskej únie, jeho nerešpektovaním

a v akej výške. Dôvodil, že zodpovednosť členských štátov a ich orgánov pri aplikácii komunitárneho
práva vychádza z prednosti komunitárneho práva, bez ktorej by táto zodpovednosť nebola vynútiteľná.
Práve na základe prednosti komunitárneho práva si v prípade jeho chybnej aplikácie alebo opomenutia
aplikácie zo strany orgánu členského štátu sa môžu poškodené fyzické alebo právnické osoby domáhať
náhrady spôsobenej škody. Prednosť komunitárneho práva, jeho priamy účinok, ako aj celý inštitút

zodpovednostičlenskéhoštátuauplatňovaniasináhradyškodypoškodenýmisubjektminiesúupravené
v zakladajúcich zmluvách, ani v aktoch inštitúcií Európskej únie a vyplývajú výlučne z judikatúry
Súdneho dvora Európskych spoločenstiev a táto judikatúra vychádza predovšetkým zo zásady pacta
sunt servanda a zo zásady komunitárnej lojality, ktoré sú zakotvené v článku 10 Zmluvy o založeníEurópskeho spoločenstva (ďalej len Zmluva o založení ES"), a na základe ktorých sú členské štáty
povinné prijať všetky opatrenia potrebné na zabezpečenie plnenia záväzkov vyplývajúcich zo zmluvy
alebo z činnosti inštitúcií spoločenstva a zdržať sa „akýchkoľvek opatrení, ktoré by mohli ohroziť

dosiahnutiecieľovzmluvy"aleboktorébymohliohroziťreálnyúčinokkomunitárnehopráva.Zdôraznil,že
v slovenskom právnom poriadku vyplýva slovenským súdom povinnosť dodržiavať komunitárne právo z
článku 144 ods. l Ústavy Slovenskej republiky, na základe ktorého sú sudcovia pri rozhodovaní viazaní aj
medzinárodnouzmluvoupodľačl.7ods.2,t.j.ZmluvouoEurópskejúnii,ZmluvouozaloženíEurópskeho
spoločenstva, aj ostatnými prameňmi primárneho práva Európskej únie. Okrem toho § 2 ods. l zákona

č. 416/2004 Z. z. o Úradnom vestníku Európskej únie ustanovuje nevyvrátiteľnú právnu domnienku
znalosti právne záväzných aktov, ktoré boli v tomto úradnom vestníku uverejnené. Na predchádzajúce
ustanovenia nakoniec nadväzoval aj § 121 O.s.p., ktorý zbavoval povinnosti dokazovať právne záväzné
akty, ktoré boli uverejnené v Úradnom vestníku Európskej únie a v súčasnosti je to Civilný sporový
poriadok vo svojom ustanovení § 186 ods. l. V nadväznosti na uvedené dôvodil, že absentujúca alebo
nesprávna transpozícia Smernice EÚ do noriem vnútroštátneho práva je výsledkom zákonodarného a

legislatívneho procesu, ktorý je v zmysle § 9 vylúčený z pôsobnosti zákona č. 514/2003 Z.z., nakoľko za
nesprávny úradný postup sa nepovažuje postup alebo výsledok postupu Národnej rady SR pri výkone
jej pôsobnosti podľa článku 86 písm. a/, d/ Ústavy SR a postup alebo výsledok postupu vlády SR pri
výkone jej pôsobnosti podľa Článku 119 písm. b/ Ústavy SR, a preto mal za to, že zákon č. 514/2003
Z.z. sa na predmetné konanie nevzťahuje. Uzavrel ďalej, že žalovaná disponuje pasívnou vecnou

legitimáciou a žalobca sa so svojím nárokom na náhradu škody v prípade porušenia práva Európskej
Únie resp. jej právne záväzných aktov, v danom prípade Smernice 2003/88/ES môže domáhať na
vnútroštátnom súde svojho práva priamo voči členskému štátu, t.j. Slovenskej republike, v mene ktorého
koná ústredný orgán verejnej správy – Ministerstvo vnútra SR, do ktorého pôsobnosti patrí oblasť štátnej
správy pre Hasičský a záchranný zbor. Dospel k záveru, že Smernica 2003/88/ES sa v tomto prípade

aplikuje pričom k obrane žalovaného uviedol, že výklad pôsobnosti jej aplikácie žalovanou je nesprávny,
keď čl. 1 ods. 3 Smernice 2003/88/ES odkazuje na pozitívne vymedzenie čl. 2 smernice 89/392/EHS,
negatívne vymedzenie upravuje výslovne („táto smernica sa nevzťahuje na námorníkov definovaných
v smernici 1999/63/ES bez toho, aby bol dotknutý článok 2 ods. 8 tejto smernice“). Poukázal, že ESD
v Rozsudku Fuß uviedol, že z rozsahu úpravy tejto smernice nie sú vyňatí ani hasiči, keď v bode 33

konštatoval, že článok 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES predstavuje pravidlo sociálneho práva Únie s
osobitným významom, z ktorého má mať prospech každý pracovník, keďže je minimálnou požiadavkou
určenou na zaistenie bezpečnosti a ochrany jeho zdravia, ktoré ukladá členským štátom povinnosť
stanoviť 48 hodinovú hranicu pre priemerný týždenný pracovný čas, v súvislosti s ktorou je výslovne
stanovené, že zahŕňa nadčasy, a od ktorej sa v prípade neprebratia článku 22 ods. 1 tejto smernice do

vnútroštátneho práva nemožno v žiadnom prípade odchýliť, pokiaľ ide o také činnosti, ako je činnosť
hasičov, o ktorú ide vo veci samej, hoci by k tomu došlo len prostredníctvom súhlasu dotknutého
pracovníka (pozri v tomto zmysle rozsudky z 5.októbra 2004, Pfeiffer a i. C-397/01 až 103/01, s. I-8835,
body 98 a100, ako aj Fuß, už citovaný, body 33 až 35 a 38). V bode 38 Rozsudku ESD C-429/09
ESD konštatoval, že za týchto podmienok má pracovník, ako je G. Fuß, ktorého v zásahovej službe

zamestnáva Stadt Halle, právo sa priamo dovolávať ustanovení článku 6 písm. b) Smernice 2003/88
voči takému verejnoprávnemu zamestnávateľovi na účely dodržania práva na priemerný pracovný
čas neprekračujúci 48 hodín, ktoré vyplýva z tohto ustanovenia (rozsudok Fuß, bod 60). V ďalšom
dôvodil, že v prípade ak je príslušníkovi podľa § 92 ods. 2 nariadená služobná pohotovosť, patrí mu
za každú hodinu tejto pohotovosti peňažná náhrada a) 50 % zo sumy, ktorou je príslušná časť jeho

služobného platu, ak ide o pohotovosť vykonávanú v mieste vykonávania jeho štátnej služby, a 100
% z tejto sumy, ak ide o deň služobného pokoja, b) 15 % zo sumy, ktorou je príslušná časť jeho
služobného platu, ak ide o pohotovosť vykonávanú v mieste jeho pobytu alebo na inom dohodnutom
mieste, a 25 % z tejto sumy, ak ide o deň služobného pokoja, c) 5 % zo sumy, ktorou je príslušná časť
jeho služobného patu, ak ide o pohotovosť vykonávanú s možnosťou použitia mobilných prostriedkov

spojenia, a 10 % z tejto sumy, ak ide o deň služobného pokoja. Otázku, či do rozsahu pracovného času
možno zaradiť aj stav pracovnej pohotovosti pracovníkov (lekárov, hasičov), v prípade hasičov riešil
Súdny dvor EU (ďalej len ESD) vo svojom rozsudku C - 429/09G. Fuß tým, že potvrdil, že pracovná
pohotovosť tvoriaca súčasť ich týždenného pracovného času v spojení s ďalším „riadnym" pracovným
časom nesmie prekročiť maximálny týždenný pracovný čas. V tejto veci týkajúcej sa pracovnej doby

a právneho režimu pohotovosti u nemeckých hasičov ďalej uviedol, že: „pracovný čas zodpovedajúci
pracovnej pohotovosti a pohotovostnej službe, počas ktorých je dotknutý pracovník fyzicky prítomný na
pracovisku, je súčasťou pojmu „pracovný čas" v zmysle Smernice 2003/88/ES". V dôsledku toho právo
Únie bráni vnútroštátnej právnej úprave stanovujúcej priemerný pracovný čas, ktorý vzhľadom na to, žezahŕňa obdobia pracovnej pohotovosti a pohotovostnej služby, prekračuje týždennú hranicu upravenú
v čl. 6 písm. b) uvedenej smernice (bod 25 Rozsudku ESDC-429/09 z 25.11.2010). Poukázal tiež, že
vo veci C-437/05 J. Vorel týkajúcej sa pracovnej pohotovosti lekárov na pracovisku Súdny dvor rovnako

uviedol, že ... pracovná pohotovosť, ktorú pracovník vykonáva v režime fyzickej prítomnosti v zariadení
zamestnávateľa sa musí považovať ako celok za „pracovný čas" v zmysle smernice 93/104/ES nezávisle
od toho akú prácu dotknutá osoba skutočne vykonávala v priebehu pracovnej pohotovosti" (bod 27
Rozsudku ESD vo veci 437/05 z 11.01.2007). K žalovanou namietanej aplikácii Smernice na daný prípad
súd, okrem už uvedeného, uvádza, že výklad pôsobnosti jej aplikácie žalovanou je nesprávny, keď čl. 1

ods. 3 Smernice odkazuje na pozitívne vymedzenie čl. 2 smernice 89/392/EHS, negatívne vymedzenie
upravuje výslovne („táto smernica sa nevzťahuje na námorníkov definovaných v smernici 1999/63/ES
bez toho, aby bol dotknutý článok 2 ods. 8 tejto smernice"). ESD v rozsudku Fuß uviedol, že z rozsahu
úpravy tejto smernice nie sú vyňatí ani hasiči (ako tvrdí v rámci svojej procesnej obrany žalovaná, resp.
že na hasičov smernica nevzťahuje), keď v bode 33 konštatuje, že článok 6 písm. b) Smernice 2003/88
predstavuje pravidlo sociálneho práva Únie s osobitným významom, z ktorého má mať prospech každý

pracovník, keďže je minimálnou požiadavkou určenou na zaistenie bezpečnosti a ochrany jeho zdravia,
ktoré ukladá členským štátom povinnosť stanoviť 48 hodinovú hranicu pre priemerný týždenný pracovný
čas, v súvislosti s ktorou je výslovne stanovené, že zahŕňa nadčasy, a od ktorej sa v prípade neprebratia
článku 22 ods. 1 tejto smernice do vnútroštátneho práva nemožno v žiadnom prípade odchýliť, pokiaľ ide
otakéčinnosti,akoječinnosťhasičov,oktorúidevovecisamej,hocibyktomudošlolenprostredníctvom

súhlasu dotknutého pracovníka (pozri v tomto zmysle rozsudky z 5.októbra 2004, Pfeiffer a i. C-397/01
až 103/01, s. I-8835,body 98 a100, ako aj Fuß, už citovaný, body 33 až 35 a 38).

5. K námietke žalovanej k tvrdenému nedostatku pasívnej vecnej legitimácie Slovenskej republiky súd
prvejinštancie akcentujúcna vyššieadoterazuvedenékonštatoval,žeopasívnejlegitimáciiSlovenskej

republiky ako členského štátu zodpovedného za dodržiavanie, rešpektovanie a zabezpečovanie
dodržiavania a rešpektovania práva Európskej únie v tomto konaní nemal pochybnosti pričom na
uvedenom by nič nemenila ani prípadná možnosť žalobcu domáhať sa škody aj priamo od svojho
(verejnoprávneho zamestnávateľa) ako porušiteľa záväznej smernice Európskej únie s priamymi
účinkami, ktorou možnosťou sa však súd nezaoberal, keď ani taký záver by nemohol vylúčiť

zodpovednosť členského štátu. Rozsudok vo veci Fuß dáva v prípade porušenia práva na dodržiavanie
48 hodinového pracovného času právo poškodenému domáhať sa náhrady škody proti členskému štátu
(bod45,46a61RozsudkuFuß).Súdprvejinštanciepovažovalzapotrebnéozrejmiť,ženapriekveľkému
počtu písomných vyjadrení a ich rozsahu, odhliadnuc od právnej kvalifikácie žalobcom uplatneného
nároku (ktorá je úlohou súdu), bolo medzi stranami sporu sporné to, či u žalobcu došlo k porušeniu práva

Európskej únie Slovenskou republikou v dôsledku nesprávneho prebratia Smernice EÚ 2003/88/ES do
slovenského právneho poriadku, konkrétne, či do zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom
zbore sa premietli ustanovenia Smernice č. 2003/88/ES, čl. 6 písm. b) o 48 hodinovej týždennej
pracovnej dobe pre hasičova či sa doň premietnuť mali. Dôvodil, že podľa podkladov predložených
žalobcom, žalobca odpracoval spolu 1.606,20 hodín služobnej pohotovosti nezapočítaných do fondu

pracovného času. Skutočnosť, že žalobcovi bola za uvedené obdobia vyplatená peňažná náhrada
15 % zo sumy, ktorou je príslušná časť jeho služobného platu v zmysle § 122 ods. l zákona č.
315/2001 Z. z. nie je medzi stranami sporná. S poukázaním na ustanovenia § 85 a § 92 zákona
č. 315/2001 Z. z sa súd stotožnil s názorom žalobcu, že služobná pohotovosť nie je výkonom štátnej
služby, nakoľko odráža len stav pripravenosti pracovníka na eventuálne vykonanie štátnej služby v

prípade, že k nej bude povolaný. Ustanovenie § 122 zákona č. 315/2001 Z. z. potom upresňuje, že
ak počas doby trvania služobnej pohotovosti došlo k vykonaniu štátnej služby, „takéto vykonávanie
štátnej služby je štátnou službou nadčas" (ods. 2) a § 91 ods. l zákona tiež uvádza, že „štátnou
službou nadčas je aj služba, ktorú príslušník vykonáva počas určenej služobnej pohotovosti podľa § 92
ods. 2". Existujúca právna kvalifikácia služobnej pohotovosti sa premieta aj do spôsobu jej finančného

odmeňovania, ktorý nemá povahu služobného platu. Ustanovenie § 103 zákona o hasičskom zbore
výslovne uvádza, že zatiaľ čo služobný plat tvoria zložky služobného príjmu uvedené v jeho odseku
1 (vrátane tarifného platu a jeho príplatkov), za výkon služobnej pohotovosti patrí hasičovi peňažná
náhrada v štátnej službe (ods.5 ustanovenia § 103 v spojení s ustanovením § 122 ods. 1 zákona č.
315/2001 Z. z.). Z uvedeného možno logicky vyvodil záver, že smernica 2003/88 ES nebola správne

prebratá. Žalobca ako príslušník Hasičského záchranného zboru Slovenskej republiky spadajúceho pod
MinisterstvovnútraSlovenskejrepublikymásmernicougarantovanéprávona48hodinovýpracovnýčas.
V stálej štátnej službe ako hasič v rámci zásahovej služby spadajúcej do verejného sektora, nepochybne
odpracoval v rokoch 2018 až 2021 priemerný týždenný pracovný čas presahujúci týždenný pracovný časstanovený v článku 6 písm. b) Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES zo 4. novembra
2003 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času, na základe čoho súd uzavrel, že sa môže
dovolávať práva Únie na vyvodenie zodpovednosti orgánov dotknutého členského štátu s cieľom

získať náhradu škody vzniknutej v dôsledku porušenia tohto ustanovenia proti Slovenskej republiky.
Doplnil, že nesprávne prebratie smernice do zákona č. 315/2001 Z.z. a jeho dodržiavanie Ministerstvom
vnútra Slovenskej republiky, resp. Hasičským a záchranným zborom Slovenskej republiky, ktoré však
nerešpektuje smernicu 2003/88 ES v článku 6 písm. b), ktorá je pre tento vzťah priamo aplikovateľná,
v zmysle rozsudku Fuß nezbavuje Slovenskú republiku zodpovednosti za jej nedodržiavanie v prípade

hasičov zamestnaných vo verejnoprávnom sektore, a nie je preto relevantné žalovanou zdôrazňované
rozlíšenie medzi zodpovednosťou Slovenskej republiky za nesprávnu transpozíciu a zodpovednosťou
zamestnávateľa žalobcu za nesprávnu aplikáciu pri úprave pracovného času v služobnom pomere
žalobcu. Podmienky uplatnenia nároku na náhradu škody v nadväznosti na uvedené nemožno pre
daný prípad vzťahovať z § 420 a nasl. Občianskeho zákonníka a ani zo zákona č. 514/2003 Z.
z., ale sú dané v zmysle stabilizovanej judikatúry Európskeho súdneho dvora (C - 429/09, Fuß, C

- 118/08 TransportesUrbanos y Servicious Generales) - 1. cieľom porušenej právnej normy Únie je
priznať jednotlivcom práva, 2. porušenie je dostatočne závažné a 3. medzi týmto porušením a škodou
spôsobenou poškodeným jednotlivcom existuje priama príčinná súvislosť. Pokiaľ ide o tretiu podmienku,
tu konajúci súd uzavrel, že existuje priama príčinná súvislosť medzi porušením článku 6 písm. b)
Smernice a škodou, ktorá vznikla žalobcovi v dôsledku straty času odpočinku, na ktorý by mal žalobca

nárok, ak by bol maximálny týždenný pracovný čas upravený týmto ustanovením dodržaný, keď žalobca
musel pracovať viac v dôsledku nezarátania služobnej pohotovosti do pracovného času. Na základe
uvedeného uzavrel, že v prejednávanej veci je žaloba podaná dôvodne.

6. K žalobcom uplatnenej výške škody súd považoval za potrebné predovšetkým uviesť, že výpočet

jej výšky, na základe ktorého si žalobca žalovanú sumu uplatnil, je mätúci vzhľadom na povahu
uplatneného nároku (vychádzajúc z odôvodnenia žalobného petitu), pretože žalobca neuplatnil na
súde mzdový nárok. Ujma vznikla žalobcovi v nemajetkovej sfére - nie tým, že pracovná pohotovosť
je ohodnotená nižšie ako výkon v rámci pracovného času (Smernica uvedené nerieši), ale tým, že
v dôsledku vnútroštátnej úpravy žalobca musel reálne odpracovať viac, ako by bol povinný, ak by

bola Smernica prebratá do zákona správne a zarátal by tak do pracovného času aj hodiny pracovnej
pohotovosti. Akékoľvek matematické výpočty vychádzajúce z výšky mzdy, resp. doplatku peňažnej
náhrady, preto neboli pre súd vodidlom pre stanovenie výšky nároku. Poukazujúc na rozsudok ESD
vo veci C 429/09 G. Fuß, vyjadril presvedčenie, že na stanovenie výšky náhrady musia byť analogicky
„prepožičané“ od ustanovení o ochrane osobnosti v Občianskom zákonníku a nemožno automaticky,

mechanicky a celkom formalisticky nahradiť žalobcovi jeho ujmu aplikujúc kritériá pre náhradu škody,
pod ktorú náš právny poriadok náhradu nemajetkovej ujmy nesubsumuje. Pri stanovení sumy náhrady
za zásah žalovanej do nemajetkovej sféry žalobcu - práva na odpočinok, súkromie a rodinný život
prihliadal na závažnosť ujmy, ktorá mu takým (dostatočne závažným) zásahom vznikla a nevyhnutne
aj na následky takým zásahom vyvolané, okolnosti zásahu a v neposlednom rade medze svojej úvahy

stanovil súd tiež v porovnaní s náhradou nemajetkovej ujmy, ktorá je priznávaná všeobecnými súdmi v
iných prípadoch, keď súdy aplikujú ustanovenie § 13 OZ (súd pri stanovovaní kritérií dáva do pozornosti
bod 95. Rozsudku Fuß). Aplikujúc uvedené kritériá súd v okolnostiach prípadu uzavrel, že žalobca bol
na jednej strane ukrátený o čas odpočinku, čas, ktorý by mohol tráviť s rodinou, resp. budovaním iných
vzťahov, psychicky i fyzicky by regeneroval, keď tento trávil nad rámec stanovený Smernicou v práci,

a to v dôsledku nezarátania pracovnej pohotovosti vykonávanej v noci do pracovného času, čo samo
o sebe je podľa Rozsudku Fuß zásahom závažným. Žalobca pravidelne pred podaním žaloby pracoval
nad rámec maximálneho týždenného pracovného času stanoveného smernicou a nepochybne strávil
na pracovisku „viac času ako mal“. Ak by sa čas strávený na pracovisku celý zarátal do pracovného
času žalobcu, žalobca by mohol a musel stráviť na pracovisku reálne menší čas. Zároveň súd prihliadol

na pomerne dlhodobé trvanie takého protiprávneho stavu. Súd teda považoval za primeranú sumu
4.877,71 eur, berúc vo významnej miere do úvahy i skutočnosť, že sumu v žalobcom uplatnenej výške
súdy priznávajú v prípadoch zásahu práva na ochranu osobnosti spočívajúcom v porušení práva na
súkromie a rodinný život, ku ktorému dochádza napr. aj v prípade ublíženia na zdraví či zverejnenia a
šírenia difamujúcich skutočností, čo vzhľadom na intenzitu zásahu do osobnostného práva a následkov

nemožno (zásadne) „ohodnotiť" rovnako. V závere súd prvej inštancie zároveň uviedol dôvody, pre ktoré
v priebehu konania podľa jeho názoru neboli splnené podmienky pre zastavenie konania a vzhľadom
k všetkým vyššie uvedeným dôvodom žalobe v celom rozsahu vyhovel.7. O nároku na náhradu trov konania rozhodol podľa § 262 ods. l CSP v spojení s § 255 ods. l CSP tak,
že žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, nakoľko predmetné posúdenie
záviselo od úvahy súdu, pričom žaloba žalobcu bola dôvodná.

8. Rozsudok napadla včas podaným odvolaním žalovaná a navrhla, aby odvolací súd v uvedenom
rozsahu rozsudok zmenil, žalobu zamietol a priznal jej nárok na plnú náhradu trov konania.

9. Odvolaním žalovaná uplatnila odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b), d), f) a h) CSP. V úvode

odvolania apelovala na zrejmú nepreskúmateľnosť odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie z dôvodu
jeho nedostatočnosti. Na jednej strane má žalovaná za to, že predmetom súdneho konania je nárok
označený žalobcom v zmysle žaloby zo dňa 09.07.2021 ako nárok na náhradu škody, ktorý mal vzniknúť
žalobcovi v dôsledku porušenia práva Európskej únie k jeho ujme, a to v dôsledku nesprávneho prebratia
Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES do právneho poriadku Slovenskej republiky v
podobe zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore v znení neskorších predpisov

(ďalej ako „zákon č. 315/2001 Z. z.“) a na strane druhej má žalovaná za to, že predmetom súdneho
konania je mzdový nárok, ktorý bol žalobcom vyčíslený vo výške 4.877,71 eur podľa ustanovenia §
122 ods. 2 písm. a) zákona č. 315/2001 Z. z.. Žalovaná má za to, že na to, aby mohol súd prvej
inštancie v napadnutom rozsudku skonštatovať, že uplatnený nárok žalobcu je dôvodný, musel by
žalobca v prvom rade preukázať, že zákon č. 315/2001 Z. z. prebral Smernicu 2003/88/ES nesprávne,

t.j. žalobca by musel poukázať na také ustanovenia zákona č. 315/2001 Z. z., ktoré by boli v rozpore
so Smernicou 2003/88/ES. Súd prvej inštancie konštatoval, že obsah Smernice 2003/88/ES bol do
zákona č. 315/2001 Z. z. prebratý nesprávne, avšak ak sa súd prvej inštancie chcel dostať do pozície
orgánu, ktorému je zverená právomoc posudzovať súlad slovenských zákonov alebo iných všeobecne
záväzných právnych predpisov platných na území Slovenskej republiky so smernicou Európskej únie,

tak toto právo bez akýchkoľvek pochybností nespadá do kompetencie súdu prvej inštancie, resp. do
kompetencie iného všeobecného súdu členského štátu Európskej únie. Súd prvej inštancie si podľa
žalovanej takýto záver nemohol osvojiť ani ako predbežnú právnu otázku, nakoľko dôsledky a aplikácia
takéhoto konštatovania by presiahli predmet tohto súdneho sporu, kde sa posudzuje len individuálny
nárok žalobcu na náhradu škody či nemajetkovej ujmy. Aby mohol súd prvej inštancie skonštatovať,

že došlo k porušeniu práva únie Slovenskou republikou, musel by najskôr rozhodnúť, že zákon č.
315/2001 Z. z. nesprávne prebral Smernicu 2003/88/ES do slovenského právneho poriadku. V ďalšom
žalovaná pokiaľ ide o posúdenie námietky pasívnej vecnej legitimácie žalovaného namietala, že súd
prvej inštancie nesprávne právne posúdil otázku pasívnej vecnej legitimácie žalovanej v tomto konaní,
ako jednu z rozhodujúcich skutočností, čo bez ďalšieho predstavuje odvolací dôvod v zmysle § 365 ods.

1 písm. h) CSP.

10. Vo vzťahu k opakovanej námietke nedostatku pasívnej vecnej legitimácie žalovaného aj táto
poukázala na rozdiel medzi pojmami prebratie smernice a aplikácia smernice. Pokiaľ sa žalobca
domnieval, že Slovenská republika nesprávne prebrala Smernicu do zákona č. 315/2001 Z. z., musel

preukázať, v čom vidí zásadné pochybenie, pre ktoré by mohla vzniknúť škoda. Vyjadrila názor, že
na to, aby bolo možné konštatovať, že smernica bola prebratá nesprávne, musí dôjsť k porovnaniu
zák. č. 315/2001 Z. z. v jeho znení pred účinnosťou ako aj po účinnosti (t.j. po prebratí) Smernice.
Žalobca sám pripúšťa, že zákon č. 315/2001 Z. z. výslovne neustanovuje, že služobná pohotovosť
hasičov v mieste výkonu služby je považovaná za súčasť ich služobného času, ani neobsahuje

ustanovenie stanovujúcu dĺžku týždenného pracovného času na 48 hodín. Má teda za to, že Smernica
nebola do zákona č. 315/2001 Z. z. prebratá nesprávne, aj keby sa na prípad žalobcu vzťahovala
(žiadne ustanovenie zákona č. 315/2001 Z. z. nie je možné považovať za rozporné so Smernicou).
Porušenie Smernice môže byť spôsobené až aplikáciou jednotlivých ustanovení Smernice, pričom
žalobca namietal nesprávne prebratie Smernice, nie však jej aplikáciu. Až nesprávna aplikácia Smernice

by mohla v konečnom dôsledku založiť prípadný nárok žalobcu na náhradu škody. Slovenská republika
nemôže niesť zodpovednosť za prípadnú nesprávnu aplikáciu Smernice na konkrétny pracovno-právny
vzťah žalobcu u jeho zamestnávateľa. Argumentoval preto, že miera zodpovednosti za prípadný vznik
škody sa musí rozlišovať medzi dvoma samostatnými subjektmi (Slovenskou republikou a Ministerstvom
vnútra SR, resp. Hasičským a záchranným zborom).

11. Odvolateľka zotrvala na svojom tvrdení o tom, že Smernica sa na služobný pomer príslušníkov
hasičského a záchranného zboru, vzhľadom na charakter vykonávaných činností a s tým spojený rozvrh
služobného času, nevzťahuje v plnom rozsahu, preto jej ustanovenia nemohli byť porušené tak, akoto v žalobe tvrdí žalobca. Štátnu službu príslušníkov Hasičského a záchranného zboru vykonávajúcich
zásahovú činnosť možno jednoznačne subsumovať pod negatívne vymedzenie pôsobnosti Smernice
89/391/EHS v čl. 2 ods. 2 Smernice 89/391/EHS. Rovnako úlohy, ktoré príslušníci Hasičského a

záchranného zboru plnia, možno podľa súvisiacich právnych predpisov týkajúcich sa civilnej ochrany,
integrovaného záchranného systému, ako aj právnej úpravy samotného Hasičského a záchranného
zboru, bez akýchkoľvek pochybností subsumovať pod pojem osobitné činnosti služieb civilnej ochrany
v zmysle čl. 2 ods. 2 Smernice 89/391/EHS. Po citácii § 12 zák. č. 42/1994 Z. z., § 3 ods. 1, 2
zák. č. 315/2001 Z. z., § 8 ods. 1 a § 12 ods. 1 zák. č. 129/2002 Z. z. vyvodila, že Hasičský a

záchranný zbor, resp. jeho príslušníci, vykonávajúci zásahovú činnosť, plnia okrem úloh na úseku
ochranypredpožiarmi,ajúlohynaúsekucivilnejochranyobyvateľstva,predovšetkýmvoblastipriameho
výkonu záchranárskych činností. Z tohto dôvodu sú činnosti vykonávané príslušníkmi Hasičského a
záchranného zboru pri zásahovej činnosti práve tými osobitnými činnosťami služieb civilnej ochrany, na
ktoré sa Smernica 89/391/EHS nevzťahuje. Opätovne zdôraznila, že rozhodnutie vo veci C-429/09 G.
Fuß sa týka mestského hasiča, a preto z tohto dôvodu nie je možné predmetné rozhodnutie považovať

v prejednávanej veci za smerodajné.

12. Okrem uvedeného má za to, že žalobca žiadnym spôsobom neosvedčil, že by mu vznikol nárok
na náhradu škody. Žalovanej nie je zrejmé, ako by žalobcovi mohla vzniknúť ním uplatnená škoda.
V tejto súvislosti zdôraznila, že počas služobnej pohotovosti je pracovník povinný byť v zariadení

zamestnávateľa alebo mimo neho, pričom má byť pripravený na výkon práce na požiadanie svojho
zamestnávateľa a pokiaľ nie je nariadený služobný zásah, žalobca môže odpočívať alebo sa venovať
inej činnosti. Rovnako pri takto nariadenej služobnej pohotovosti je v mieste vykonávania štátnej služby
určený, resp. vymedzený priestor na odpočinok, čo znamená, že zamestnávateľ vytvára podmienky
na oddych (spánok) zamestnanca. V čase služobnej pohotovosti sa od žalobcu nevyžaduje aktívna

činnosť, a teda mimo času skutočného výkonu práce môže žalobca odpočívať alebo sa venovať inej
činnosti. Žalobca nemusí byť bdelý a aktívny počas celej dĺžky trvania služobnej pohotovosti. Napriek
tomu zamestnávateľ žalobcovi vyplácal dohodnutú odmenu za takto strávený čas, nielen za vykonávanú
prácu, ale aj za takúto neaktívnu časť práce. Žalobca dostával za takto stanovenú časť pracovnú
odmenu, ktorou mu zamestnávateľ kompenzuje to, že v prípade potreby - zásahu, bude k dispozícii.

Pokiaľ súd dospel k záveru, že služobná pohotovosť je pracovným časom, a teda má sa zarátavať
do pracovného fondu, samo o sebe to ešte nie je dôvodom na priznanie nároku na náhradu škody.
Poukázal na to, že podľa zásady, ktorá je spoločná právnym systémom členských štátov, musí totiž
poškodená osoba pod hrozbou toho, že sama bude musieť znášať škodu, vyvinúť primerané úsilie, aby
obmedzila rozsah škody (rozsudky Mulder a i /Rada a komisia, C-104/89 a C-37/90). Ohľadom formy a

spôsobu výpočtu náhrady škody poukázala na rozhodnutie Súdneho dvora v rozhodnutí C- 429/09 G.
Fuss, ktorý uviedol, že „Smernica2003/88 neobsahuje nijaké ustanovenie týkajúce sa náhrady škody
vzniknutej porušením jej ustanovení. V prípade neexistencie ustanovení práva Únie v danej oblasti
je na vnútroštátnom práve dotknutého členského štátu, aby pri rešpektovaní zásad rovnocennosti a
efektivity jednak určilo, či škoda vzniknutá pracovníkovi, ako je D. E. vo veci samej, v dôsledku porušenia

právnej normy Únie, musí byť nahradená udelením dodatočného náhradného voľna alebo finančným
odškodnením a jednak definovalo pravidlá týkajúce sa spôsobu výpočtu tejto náhrady.“ Žalovaná má za
to,žetabuľkypriloženékžalobenemožnopovažovaťzadôkaz,ktorýbypreukazovalvýškunemajetkovej
ujmy, nakoľko výpočet žalobcu je veľmi mätúci a predstavuje skôr výpočet odškodnenia vo forme
vyplatenia primeranej peňažnej náhrady škody formou doplatku vo výške 35 % (50 % - 15 %) zo sumy,

ktorou je príslušná čas jeho služobného platu podľa ustanovenia 122 ods. 2 písm. a) zákona č. 315/2001
Z. z..

13. Mal zároveň za to, že súd prvej inštancie dostatočne nezdôvodnil výšku nemajetkovej ujmy, ktorú
žalobcovi priznal. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia je len zrejmé, že si súd prvej inštancie v

plnej miere prevzal spôsob výpočtu uplatnený žalobcom. Tabuľky priložené k žalobe ale podľa názoru
žalobkyne nemožno považovať za dôkaz, ktorý by preukazoval výšku ujmy, ktorú žalobca požaduje.
Zotrvala na svojich tvrdeniach ohľadne určenia prípadnej výšky náhrady nemajetkovej ujmy podľa §
11 až § 13 Občianskeho zákonníka a podotkla, že výšku náhrady, ktorú súd priznal, považuje za
neprimeranú, a to aj s porovnaním výšky náhrad, ktorá je priznávaná obetiam trestných činov, ktorých

ujma je v porovnaní s údajnou ujmou žalobcu podľa jeho názoru podstatne vyššia. Konštatovala, že
bolo nevyhnutné zdôvodniť, prečo nebolo postačujúce zadosťučinenie podľa § 13 ods. 1 Občianskeho
zákonníka. Poukázala na znenie ust. § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka s objasnením, ako sa v
zmysle ustálenej judikatúry špecifikuje závažná ujma a zdôraznila, že zo strany žalobcu nebol žiadnymspôsobom preukázaný zásah do jeho súkromného, rodinného života, či iný neoprávnený zásah, ktorý
by sa odrazil napr. v medziľudských vzťahoch, či nepriaznivosť zdravotného stavu v príčinnej súvislosti
s výkonom povolania v takej značnej miere, ktorá by odôvodňovala výšku priznanej sumy. Žalobca

nepreukázal ani to, že by utrpel závažnú ujmu, ktorá by v značnej miere znížila jeho dôstojnosť, resp.
vážnosť v spoločnosti.. V nadväznosti na vyššie uvedené dôvody, žalovaná podala odvolanie aj v časti
rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktorým súd priznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania voči
žalovanému v rozsahu 100%.

14. Žalobca vo svojom vyjadrení k podanému odvolaniu k porušeniu práva na spravodlivý súdny proces
v dôsledku nedostatočného odôvodnenia rozsudku uviedol, že žalovanou uvádzané skutočnosti sú len
všeobecným popisom skutočností, ktoré môžu spôsobiť porušenie práva na spravodlivý proces, avšak
neuvádza, ktoré náležitosti odôvodnenia v napadnutom rozsudku absentovali. K vznesenej námietke
nedostatku právomoci súdu zdôraznil, že každý vnútroštátny súd musí rešpektovať prednosť úniového
práva pred vnútroštátnym právom a nemôže sa zbaviť povinnosti uprednostniť úniovú normu pred

vnútroštátnou normou. K pôsobnosti Smernice 2003/88/ES zdôraznil, že významom a výkladom článku
2 ods. 2 Smernice 89/391/ES sa zaoberali viaceré rozsudky ESD, výklad ktorých je všeobecne záväzný
a s ktorým je tvrdenie žalovanej o tom, že sa príslušné ustanovenia smernice na prípad žalobcu nemôžu
aplikovať, v nesúlade. V prípade Pfeiffer súd konštatoval, že výnimka uvedená v čl. 2 ods. 2 Smernice
89/391 EHS bola prijatá len za účelom zabezpečenia riadneho fungovania služieb nevyhnutných na

ochranu verejnej bezpečnosti, zdravia a poriadku, ak nastane osobitne vážna situácia alebo situácia
osobitného rozsahu - napríklad katastrofa, pre ktorú je typické, že nie je možné rozvrhnúť pracovný
čas pre záchranné tímy. Vzhľadom k uvedenému je žalobca presvedčený, že aplikácia Smernice na
činnosť vykonávanú žalobcom je nespochybniteľná. K námietke žalovanej, že súd nesprávne vyhodnotil
naplnenie predpokladov nevyhnutných na uplatnenie nároku na náhradu škody spôsobenej porušením

práva EÚ, najmä že za výkon pohotovosti bol odmeňovaný a počas nej nemusel plniť pracovné úlohy,
žalobca uviedol, že uvedený výklad žalovanej k pojmu pracovný čas je v rozpore s účelom Smernice
a s rozhodovacou činnosťou ESD. Poukazujúc na judikatúru Súdneho dvora dôvodil, že pracovný
čas zodpovedajúci pracovnej pohotovosti a pohotovostnej službe, počas ktorých je dotknutý pracovník
fyzicky prítomný na pracovisku, je súčasťou pojmu „pracovný čas“ v zmysle Smernice a to bez ohľadu

na to, či vykonáva prácu alebo je v stave pripravenosti na jej výkon. Ďalej uviedol, že v konaní riadne
tvrdil a preukázal, že v dôsledku nezarátavania času služobnej pohotovosti do fondu pracovného
času dochádza u neho k pravidelnému prekračovaniu 48-hodinového týždenného pracovného času
garantovaného Smernicou a tým aj k zásahu do jeho práv na súkromie. K vyčísleniu výšky žiadaného
odškodnenia v nadväznosti na rozsah priznávanej pracovnej odmeny uviedol, že toto predstavuje

len orientačné, východiskové kritérium, ktoré považoval za primeraný ekvivalent na vyjadrenie ujmy
a v konečnom dôsledku bolo určenie výšky náhrady na úvahe súdu. K tvrdeniu žalovanej, že bol povinný
pred uplatnením svojho nároku vyvinúť primeranú snahu na odstránenie protiprávneho stavu, ktorý
spôsobil poškodenie práv poukázal na judikatúru Súdneho dvora, z ktorej vyplýva, že by bolo v rozpore
so zásadou efektivity ukladať poškodeným povinnosť systematicky využívať všetky právne prostriedky,

ktoré sú im k dispozícii, aj keď by to spôsobilo nadmerné ťažkosti alebo by to od nich nebolo možné
rozumne vyžadovať. Apeloval teda na skutočnosť, že Súdny dvor už rozhodol, že výkon práv priznaných
jednotlivcom priamo uplatniteľnými ustanoveniami práva Únie by bol znemožnený alebo nadmerne
sťažený, ak by ich návrhy na náhradu škody založené na porušení práva Únie museli byť zamietnuté
alebo čiastočne zamietnuté iba z toho dôvodu, že sa jednotlivci nedomáhali práva, ktoré im priznáva

právo Únie a ktoré im vnútroštátny zákon odoprel. S tvrdením žalovanej, ktorá spochybňuje osvedčenie
takej intenzity zásahu do jeho práva, ktorý by odôvodňoval uloženie povinnosti nahradiť ujmu vo výške
priznanej súdom žalobca vyjadril nesúhlas a majúc za potrebné prihliadnuť na to, že právo na odpočinok
u žalobcu je permanentne niekoľko rokov porušované a pritom plní v spoločnosti veľmi zodpovedné
úlohy, ktoré neraz vyžadujú aj nasadenie vlastného života a je o to viac dôležité, aby mal možnosť si

po práci odpočinúť a venovať sa rodine a svojim záľubám a aktivitám, ktoré priamo či nepriamo súvisia
s výkonom jeho povolania. Vzhľadom k uvádzaným skutočnostiam navrhol napadnutý rozsudok potvrdiť
ako vecne správny a priznať mu náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.

15. Žalovaná v reakcii na vyjadrenie žalobcu nesúhlasila s tvrdeniami žalobcu a uviedla, že naďalej trvá

na tom, že žaloba je neopodstatnená, nárok žalobcu je nedôvodný a navrhla žalobu v celom rozsahu
zamietnuť.16. Na základe podaného odvolania odvolací súd preskúmal rozsudok v znení opravného uznesenia v
napadnutom vyhovujúcom výroku a konanie mu predchádzajúce podľa § 379 v spojení s § 380 CSP
bez nariadenia odvolacieho pojednávania postupom podľa § 385 CSP a dospel k záveru, že odvolanie

žalovanej nie je dôvodné.

17. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b/ CSP je naplnený, ak súd nesprávnym procesným
postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo
k porušeniu práva na spravodlivý proces. Ide o taký procesný postup súdu, ktorým sa strane sporu

odnímajú tie práva procesné, ktoré jej zákon priznáva. Ochrana ohrozených alebo porušených práv
a právom chránených záujmov musí byť spravodlivá a účinná tak, aby bol naplnený princíp právnej
istoty. Právna istota je stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v
súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít a ak takejto ustálenej rozhodovacej
praxe niet, aj stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý spravodlivo.
K odňatiu možnosti konať pred súdom dochádza tiež vtedy, keď súd nedostatočne odôvodní svoje

rozhodnutie, ktoré nespĺňa požiadavky vymedzené § 220 ods. 2 a 3 CSP.

18. K odvolaciemu dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. d/ CSP odvolací súd uvádza, že inou vadou
sa rozumie také porušenie procesných predpisov, ktoré mohlo mať vplyv na výrok napadnutého
rozhodnutia, a ktoré nemožno podradiť pod § 365 ods. 1 písm. a/,b/,c/ CSP, ale ich dôsledok sa

mohol, i keď nemusel prejaviť o výsledku konania formulovanom vo výroku súdneho rozhodnutia vo veci
samej. Za inú vadu konania sa v zmysle judikatúry súdov považuje aj nepreskúmateľnosť napadnutého
rozsudku, pochybenie vo vykonanom dokazovaní napr. vykonanie dôkazu nezákonného alebo bez
vzťahu k prejednávanej veci, posúdenie predbežnej otázky v rozpore s existujúcim rozhodnutím
príslušného orgánu.

19. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f/ CSP je daný v prípade nesprávneho postupu súdu
prvej inštancie pri hodnotení výsledkov vykonaného dokazovania, teda v prípade, ak súd vzal do úvahy
skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli alebo neboli účastníkmi prednesené, prípadne nevyšli počas
konania nijak inak najavo. Môže sa jednať aj o prípad, keď súd neprihliadol na skutočnosti, ktoré boli

preukázané alebo vyšli počas konania najavo inak. O nesprávne skutkové zistenie môže ísť aj v prípade,
ak dôjde k logickému rozporu v hodnotení dôkazov, t.j. skutočnosti, ktoré vyplynuli z prednesov strán
alebo vyšli v konaní najavo inak súd vyhodnotil tak, že to vyvolávalo logický rozpor. Skutkové zistenia
nezodpovedajú vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 191 ods.
1,2 CSP alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom

vyplývajúcim z § 192,193 a 205 CSP, pričom sa jedná o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd
prvej inštancie vec posúdil po právnej stránke.

20. K odvolaciemu dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. h/ CSP, že rozhodnutie súdu je založené na
nesprávnom právnom posúdení veci odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu pri

ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený
skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením je omyl súdu pri aplikácii práva na správne zistený
skutkový stav. O omyl v aplikácii práva ide aj vtedy, ak súd použil iný právny predpis, než ktorý mal
použiť, alebo ak použil síce správny právny predpis, ale nesprávne ho interpretoval na daný prípad.

21. Odvolací súd v prejednávanej veci po preskúmaní rozhodnutia súdu prvej inštancie v intenciách
žalovanou uplatnených odvolacích námietok dospel k záveru, že napadnutému rozsudku súdu prvej
inštancie nemožno vytknúť, že by vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo
prednesov účastníkov nevyplynuli a ani inak nevyšli počas konania najavo alebo, že by súd prvej

inštancie opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo
že by v jeho hodnotení dôkazov bol logický rozpor. Odvolací súd nezistil, že by súd prvej inštancie na
zistený skutkový stav aplikoval nesprávne zákonné ustanovenie alebo použité zákonné ustanovenie
nesprávne vyložil. Dokazovanie vykonal taktiež v dostatočnom rozsahu, náležite zistil skutkový stav
a vykonané dôkazy hodnotil v súlade so zákonom a z týchto dôkazov dospel k správnym skutkovým

zisteniam, na ktorých založil aj svoje rozhodnutie.

22. Žalovaná v odvolaní argumentuje skutočnosťami, ktoré uvádzala už v konaní pred súdom prvej
inštancie a s ktorými sa súd náležite a správne vysporiadal pri rozhodovaní daného sporu, preto jehoodvolacie námietky nie sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku a neumožňujú
prijať iné závery.

23. Odvolací súd sa stotožňuje so správnym záverom súdu prvej inštancie o splnení všetkých
predpokladov pre vznik zodpovednosti žalovanej za škodu, ktorá vznikla žalobcovi v dôsledku porušenia
práva Európskej únie, keď čl. 6 písm. b) Smernice bol nesprávne prebratý do zákona 315/2001 Z. z.,
v dôsledku čoho došlo k porušeniu práva žalobcu na 48 hodinový týždenný pracovný čas, ktoré právo
mu vyplýva priamo zo Smernice. Porušením práva Európskej únie došlo k zásahu do osobnostnej sféry

žalobcu – konkrétne do jeho práva na odpočinok a na súkromie a rodinný život, keď bol ukrátený o čas
odpočinku a psychickej a fyzickej regenerácie a o čas, ktorý by mohol tráviť s rodinou a budovaním
priateľských a obdobných vzťahov, pričom išlo o zásah trvajúci niekoľko rokov, ktorý sa nepodarilo
vyriešiť ani komunikáciou so zamestnávateľom. Vzhľadom na následky tohto zásahu v jeho osobnom
i súkromnom živote súd považoval za primeranú nemajetkovú ujmu v rozsahu 4.877,71 eur, ktorú aj
odvolací súd považuje za primeranú charakteru zásahu a jeho následkom z dôvodov, ako sú podrobne

uvedené v odôvodnení napadnutého rozsudku.

24. Súd svoje úvahy, ako dospel k vyššie uvedeným záverom, podrobne uviedol v odôvodnení
napadnutého rozsudku s poukazom na zistený skutkový stav, poukázal na právne predpisy a judikatúru
SD EÚ, ktoré aplikoval, tieto úvahy sú správne, niet v nich žiadnych logických rozporov a odvolací súd

sa s nimi v plnom rozsahu stotožňuje a na tomto mieste ich neopakuje.

25. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku a k odvolacím námietkam žalovanej odvolací súd
uvádza nasledovné:

26. K námietke žalovanej o nedostatku právomoci súdu posudzovať súlad slovenských právnych
predpisov so smernicou EÚ odvolací súd poukazuje na zásadu prednosti práva Európskej únie pred
vnútroštátnou normou, z ktorej vyplýva povinnosť vnútroštátneho súdu členského štátu EÚ v rámci
svojich právomocí a voľnej úvahy vykladať vnútroštátne ustanovenia čo najviac v súlade s právom EÚ,
a pokiaľ táto interpretácia nie je možná, neaplikovať nezlučiteľné vnútroštátne ustanovenie bez toho, aby

vyčkal na predchádzajúcu legislatívnu úpravu, ktorou by sa mala uviesť vnútroštátna právna norma do
súladu s úniovým právom (C-231-233/06, C-128-131/07). Z vyššie uvedeného vyplýva, že súd je vždy
povinný vykladať vnútroštátne právne predpisy v súlade s právom Európskej únie, a tým je nepochybne
daná jeho právomoc posudzovať súlad vnútroštátnych právnych predpisov s právom Európskej únie
a aj právomoc v prípade zistenia tohto nesúladu neaplikovať vnútroštátnu právnu normu, odporujúcu

právu Európskej únie. Nedôvodná je preto odvolacia námietka žalovanej o prekročení právomoci súdu,
pokiaľ ako predbežnú otázku skúmal, či došlo k prevzatiu Smernice do zákona 315/2001 Z. z. a či došlo
k prevzatiu spôsobom, ktorý zaručuje právo priznané jednotlivcovi touto Smernicou na 48 hodinový
týždenný pracovný čas.

27. Predpoklady zodpovednosti za vzniknutú škodu v zmysle judikatúry SD EÚ vychádzajú z absolútnej
objektívnej zodpovednosti členského štátu za takto vzniknutú škodu, a ide o prípady porušenia práva
EÚ členským štátom pre absentujúcu alebo nesprávnu transpozíciu smerníc, aplikáciu ustanovení
vnútroštátneho právneho poriadku odporujúcu úniovému právu, vydanie súdneho alebo správneho
rozhodnutia, ktoré je v rozpore s právom EÚ a na prijatie alebo ponechanie v platnosti legislatívy, ktorá je

v rozpore s právom EÚ. Objektívna zodpovednosť členského štátu za vzniknutú škodu podľa judikatúry
SD EÚ nastáva, pokiaľ sú kumulatívne splnené jej tri predpoklady: a) porušenie úniovej normy, b)
porušenie úniového práva je dostatočne závažné, c) medzi porušením úniového práva členským štátom
a škodou spôsobenou fyzickým a právnickým osobám existuje príčinná súvislosť.

28. Naplnením všetkých vymenovaných predpokladov zodpovednosti členského štátu za vzniknutú
škodu vzniká poškodenej fyzickej alebo právnickej osobe nárok na náhradu škody, o ktorej rozhoduje
vnútroštátny súd.

29. Odvolacia námietka nedostatku právomoci súdu preto nie je dôvodná.

30. Správne sa súd vysporiadal aj s námietkou pasívnej legitimácie žalovanej, keďže Slovenská
republika, v zastúpení Ministerstvom vnútra SR, predstavuje garanta riadnej transpozície Smernice
do zákona 315/2001 Z. z., pokiaľ ide o nezarátanú pracovnú pohotovosť hasiča na pracovisku počasjej neaktívnej časti do pracovného času, keďže absentujúca alebo nesprávna transpozícia Smernice
EÚ do noriem vnútroštátneho práva je výsledkom zákonodarného a legislatívneho procesu. Ide teda
o objektívnu zodpovednosť štátu, ktorá tu existuje bez ohľadu na to, ktorý konkrétny verejný orgán sa

porušenia práva EÚ dopustil, resp. ktorý z orgánov by mal povinnosť škodu podľa vnútroštátnych noriem
nahradiť.

31. Za dodržiavanie, rešpektovanie a zabezpečenie dodržiavania a rešpektovania práva Európskej únie
sú zodpovedné jednotlivé členské štáty EÚ a v prejednávanej veci je týmto zodpovedným subjektom

Slovenská republika. Z rozsudku SD EÚ vo veci G. Fuß vyplýva, že v prípade porušenia práva na
dodržiavanie 48 hodinového pracovného času poškodený má právo domáhať sa náhrady škody proti
členskému štátu. Žalovaná teda disponuje pasívnou legitimáciou a žalobca dôvodne uplatnil nárok
na náhradu škody z dôvodu porušenia práva Európskej únie voči Slovenskej republike ako pasívne
legitimovanej strane sporu, v mene ktorej koná ústredný orgán verejnej správy, do ktorého pôsobnosti
patrí oblasť štátnej správy pre Hasičský a záchranný zbor SR.

32. K tvrdeniu v odvolaní, že žiadne ustanovenie zákona č. 315/2001 Z. z. nie je možné považovať za
rozporné so Smernicou a v tejto súvislosti kladený dôraz na rozdiel medzi pojmami prebratie smernice
a aplikácia smernice, tiež k tvrdeniu, že smernica sa na služobný pomer príslušníkov Hasičského a
záchranného zboru a s tým spojený rozvrh služobného času nevzťahuje v plnom rozsahu, odvolací súd

uvádza nasledovné:

33. Čl. 6 písm. b) Smernice ukladá členským štátom povinnosť stanoviť 48 hodinovú hranicu pre
priemerný týždenný pracovný čas, v súvislosti s ktorou je výslovne stanovené, že zahŕňa tak nadčasy,
ako aj pracovnú pohotovosť, od ktorej povinnosti sa nemožno v žiadnom prípade odchýliť, pokiaľ ide

o také činnosti, ako je činnosť hasičov, hoci by k tomu došlo len prostredníctvom súhlasu dotknutého
pracovníka. Ide teda o pravidlo sociálneho práva únie s osobitným významom, z ktorého má mať
prospech každý pracovník, keďže je minimálnou požiadavkou určenou na zaistenie bezpečnosti a
ochrany jeho zdravia. V článku takto uložená povinnosť členskému štátu v sebe zahŕňa na strane
druhej nárok každého pracovníka na to, aby jeho priemerný týždenný pracovný čas nepresahoval túto

maximálnu hranicu, pričom ako už Súdny dvor viackrát rozhodol, členské štáty rozsah pôsobnosti čl. 6
písm. b) Smernice nemôžu jednostranne určiť tak, že uplatnenie tohto nároku každého pracovníka by
viazali na nejakú podmienku alebo ho určitým spôsobom obmedzili.

34. Čl. 1 ods. 3 Smernice definuje svoj rozsah pôsobnosti na všetky odvetvia činnosti, verejné i

súkromné, pričom výslovne odkazuje na čl. 2 Smernice 89/391/EHS. Spomínaná smernica podáva
pritom výklad rozsahu svojej pôsobnosti nielen v pozitívnom slova zmysle, ale tiež v negatívnom
slova zmysle, keď stanovuje výnimky rozsahu svojej pôsobnosti. Smernica sa neuplatňuje tam, kde
sú s ňou nevyhnutne v rozpore charakteristiky vlastné pre určité osobitné činnosti verejných služieb,
napríklad v oblasti služieb civilnej ochrany. Z cieľa predmetnej smernice, ktorý je zameraný na podporu

zlepšenia bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov pri práci a tiež z jeho znenia čl. 2 ods. 1 a
čl. 2 ods. 2 prvého pododseku (zakotvujúceho výnimku rozsahu pôsobnosti smernice) vyplýva, že
rozsah pôsobnosti tejto smernice je nutné chápať širšie a súčasne výnimku z pôsobnosti je potrebné
vykladať zužujúco. Navyše čl. 2 ods. 2 prvý pododsek smernice nevylučuje z jej pôsobnosti služby
civilnej ochrany ako také, ale len určité ostatné činnosti týchto služieb, ak charakteristiky vlastné pre

určité osobitné činnosti odporujú použitiu ustanovení tejto smernice. Uvedené je potrebné vykladať
spôsobom, že rozsah pôsobnosti smernice sa obmedzuje na prípady nevyhnutnej ochrany záujmov,
ktoré dovoľuje smernica členským štátom chrániť. Upravená výnimka rozsahu pôsobnosti smernice má
za úlohu zabezpečiť riadne fungovanie služieb nevyhnutných na ochranu verejnej bezpečnosti, zdravia
a poriadku v prípade, že nastane osobitne vážna situácia alebo situácia osobitného rozsahu, napríklad

katastrofa, pre zásahové a záchranné tímy. Uvedené sa jasne odlišuje od štandardnej, základnej
obsahovejnáplnečinnostiaplneniaúlohžalobcuakopríslušníkaHasičskéhoazáchrannéhozboru.Ikeď
nemožno pochybovať o tom, že by služba žalobcu popri plnení úloh pri zdolávaní požiarov zahrňovala
(nezahrňovala) tiež úlohy na úseku civilnej ochrany obyvateľstva, za obvyklých podmienok činnosti s
ňou spojené možno vopred plánovať, vrátane pracovného času jej personálu, v súlade s úlohami, ktoré

boli na ňu prenesené. Služba žalobcu sa teda nevyznačuje žiadnymi osobitosťami, ktoré by odporovali
použitiu právnych noriem únie v oblasti ochrany bezpečnosti a ochrany zdravia zamestnancov, preto sa
na ňu nevzťahuje vylúčenie pôsobnosti, ktoré vyplýva z čl. 2 ods. 2 prvého pododseku Smernice 89/391/
EHS, naopak na službu žalobcu sa predmetná smernica použije v plnom rozsahu.35. Uvedený názor je podporený tiež závermi uznesenia SD EÚ vo veci C-52/04 Personalrat der
Feuerwehr Hamburg, podľa ktorých čl. 2 Smernice 89/391/EHS a čl. 1 ods. 3 Smernice, sa majú

vykladať v tom zmysle, že činnosti vykonávané zásahovými silami takej verejnej požiarnej služby,
akou je verejná služba, o ktorú ide v konaní vo veci samej, obvykle patria do pôsobnosti uvedených
smerníc, takže čl. 6 bod 2 Smernice v zásade bráni prekročeniu maximálnej hranice 48 hodín určenej
ako maximálny týždenný čas, vzťahujúcej sa aj na služby hliadky. Jeho prekročenie je však možné v
prípade výnimočných okolností takej závažnosti a rozsahu, ktoré dočasne prevážia cieľ smerujúci k

zabezpečeniu riadneho fungovania služieb nevyhnutných pre ochranu takých verejných záujmov, ako sú
verejný poriadok, zdravie a bezpečnosť, nad cieľom spočívajúcim v zabezpečení bezpečnosti a zdravia
pracovníkov pridelených do zásahových a záchranných jednotiek. SD EÚ aj v tomto uznesení dospel k
záveru, že jediným cieľom výnimky uvedenej v čl. 2 odsek 2 prvého pododseku Smernice 89/391/EHS
bolo zabezpečenie riadnej činnosti služieb nevyhnutných na účely ochrany bezpečnosti, zdravia, tiež
verejného poriadku v prípade závažných a svojim rozsahom mimoriadnych okolností, napr. v prípade

katastrofy, pre ktoré je charakteristická najmä skutočnosť, že môžu pracovníkov vystaviť rizikám, ktoré
nie sú zanedbateľné, pokiaľ ide o ich bezpečnosť alebo zdravie, a ktoré, vzhľadom na ich povahu, nie
je možné zohľadniť pri rozvrhu pracovného času zásahových a bezpečnostných zložiek.

36. Kritérium, ktoré používa zákonodarca Spoločenstva na určenie pôsobnosti Smernice 89/391/EHS

sa nezakladá na príslušnosti pracovníkov k takým rozličným odvetviam činnosti, ktoré sú uvedené v čl.
2 odsek 2 prvého pododseku tejto Smernice, akými sú vo všeobecnosti ozbrojené sily, polícia, civilná
ochrana, ale vyplýva výlučne z osobitnej povahy určitých osobitných úloh vykonávaných zamestnancami
v týchto odvetviach, čo odôvodňuje výnimku z pravidiel stanovených v uvedenej Smernici, a to z dôvodu
absolútnej nevyhnutnosti zabezpečenia účinnej ochrany spoločnosti. Vzhľadom na to, že uvedené

činnosti sa v ozbrojených silách a záchranných službách vykonávajú za zvyčajných okolností, patria do
pôsobnosti Smernice 89/391/EHS.

37. Nie je preto dôvodná odvolacia námietka žalovanej o tom, že služobná činnosť žalobcu nepatrí do
pôsobnosti Smernice 2003/88/ES.

38. K odvolacej námietke, že žalobca neosvedčil vznik nároku na náhradu škody a k námietkam vo
vzťahu k aplikácii ust. § 13 Občianskeho zákonníka pri rozhodovaní v danej veci odvolací súd uvádza,
že súd prvej inštancie dôsledne posudzoval splnenie podmienok vzniku zodpovednosti štátu za škodu
spôsobenúporušenímprávaEurópskejúnieanazákladevykonanéhodokazovaniadospelksprávnemu

záveru o naplnení predpokladov zodpovednosti štátu vo vzťahu k žalobcovi, keď vzal za preukázané
závažné porušenie právnej normy únie, ktorá jednotlivcovi priznáva právo, konkrétne čl. 6 písm. b)
Smernice, ktorá ukladá členským štátom maximálnu hranicu priemerného týždenného pracovného času,
ktorá musí byť ako minimálna požiadavka priznaná každému pracovníkovi. Podmienka dostatočne
závažného porušenia práva únie je splnená vtedy, pokiaľ je v zjavnom rozpore s judikatúrou SD EÚ

v danej oblasti. Zistený skutkový stav v prejednávanej veci je pritom možné kvalifikovať ako dostatočne
závažné porušenie práva únie, pretože pokiaľ žalobca odpracoval v rozhodnom období hodiny služobnej
pohotovosti nezapočítané do fondu pracovného času, pracoval nad povolený týždenný limit 48 hodín
služobného času, pričom medzi porušením práva a vznikom škody u žalobcu v dôsledku straty času
odpočinku a straty času, ktorý mohol tráviť s rodinou a priateľmi, je príčinná súvislosť.

39. Súd prvej inštancie po zistení, že boli splnené podmienky zakladajúce zodpovednosť žalovanej
za škodu, priznal peňažné plnenie žalobcovi titulom nemajetkovej ujmy, čo vyargumentoval spôsobom
spĺňajúcim požiadavky kladené na zdôvodnenie rozhodnutia v zmysle § 220 ods. 2 CSP. Z jeho
rozhodnutia vyplýva, že žalobca bol ukrátený v nemajetkovej sfére o čas odpočinku, ktorý mohol stráviť s

blízkymi,fyzickyipsychickyregenerovať.VsúladesprincípomrovnocennostiprávaEÚavnútroštátneho
práva, súd prvej inštancie aplikoval ustanovenia o nároku na náhradu nemajetkovej ujmy priznávanej
fyzickým osobám v prípade zásahu do ich osobnostných práv v zmysle § 13 OZ v spojení s § 11
Občianskeho zákonníka, zohľadniac pri určení výšky náhrady kritéria stanovené zákonom a vyplývajúce
z judikatúrnej praxe, ktorý postup možno považovať za správny.

40. Podľa § 11 Občianskeho zákonníka, fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä
života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej
povahy.41. V zmysle § 13 Občianskeho zákonníka, fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa
upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jeho osobnosti, aby sa odstránili následky

týchto zásahov a aby mu bolo dané primerané zadosťučinenie. Pokiaľ by sa nezdalo postačujúce
zadosťučinenie podľa odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej
osoby alebo jeho vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v
peniazoch. Výšku náhrady podľa odseku 2 určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na
okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo.

42. Nárok na náhradu nemajetkovej ujmy nie je zákonnou úpravou vymedzený reštriktívne, teda tak,
aby ho bolo možné priznať len za vopred definované následky. Aj v zmysle § 13 ods. 2 OZ náhradu
nemajetkovej ujmy možno priznať z dôvodov demonštratívne uvedených, ktoré však nepredstavujú
ohraničený výpočet prípadov, u ktorých nárok na náhradu nemajetkovej ujmy vzniká. Teda nevyžaduje
sa iba splnenie podmienky zníženia dôstojnosti fyzickej osoby, či jej vážnosti v spoločnosti, ako to tvrdí

žalovaná, ale môže ísť aj o iné vážne následky na osobnostných právach dotknutého jedinca.

43. Žalobca svoj nárok spájal s porušením nároku na odpočinok, a preto súd prvej inštancie správne
posudzoval tento nárok ako nemajetkovú ujmu, čo zohľadňuje aj zámery normotvorcu Smernice Rady
89/391/EHS a tiež Smernice (Rady 2003/88/ES). Uvedené smernice boli prijaté v záujme zamedzenia

výskytu pracovných úrazov a chorôb z povolania, ich cieľom bolo zaviesť alebo zlepšiť preventívne
opatrenia na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov a zaistiť vyšší stupeň ich ochrany,
ktorý cieľ sa nemal podriaďovať ekonomickým úvahám. Všetci pracovníci by mali mať primeranú dobu
odpočinku, pričom pojem odpočinok sa musí vyjadriť v jednotkách času, t.j. dňoch, hodinách, resp.
ich častiach, aby sa zabezpečilo, že v dôsledku vyčerpania alebo iného nepravidelného rozvrhnutia

práce nespôsobia úraz ani sebe, ani spolupracovníkom alebo iným osobám, a že si ani krátkodobo ani
dlhodobo nepoškodia zdravie.

44. K spochybňovaniu existencie vzniknutej ujmy žalovanou, resp. jej intenzity s poukazom na to, že
pokiaľ nie je nariadený služobný zásah, môže žalobca odpočívať alebo sa venovať inej činnosti, že

pri nariadenej služobnej pohotovosti je v mieste vykonávania štátnej služby určený, resp. vymedzený
priestor na odpočinok (spánok) zamestnanca a teda, sa od neho nevyžaduje aktívna činnosť, že žalobca
nemusí byť bdelý a aktívny počas celej dĺžky trvania služobnej pohotovosti, je potrebné odkázať na
opakované konštatovanie Súdneho dvora, že pojem „pracovný čas“ treba definovať podľa objektívnych
vlastností s odkazom na systém a účel smernice, ktorým je zlepšenie životných a pracovných podmienok

pracovníkov. Vyžaduje si splnenie troch podmienok. Po prvé pracovník musí byť „v práci“, po druhé
musí byť zamestnávateľovi k dispozícii a po tretie musí vykonávať svoju činnosť alebo svoje povinnosti.
Rozhodujúcim faktorom pri určovaní toho, čo je a čo nie je pracovný čas, je teda požiadavka prítomnosti
na mieste určenom zamestnávateľom a okamžitého poskytovania príslušných služieb. Dôležité je aj
zohľadnenie kvality času, ktorý pracovník môže tráviť počas plnenia tohto typu povinností, napríklad

to, či sa môže venovať vlastným záujmom a rodine. Rozsudok vo veci Jaeger sa týkal nemocničného
lekára, ktorý musel byť na telefóne v priestoroch zamestnávateľa, mal pridelenú miestnosť s posteľou,
v ktorej mohol spať, keď jeho služby neboli potrebné. Súdny dvor vyslovil, že za takýchto okolností sa
nedá povedať, že pracovník v dotknutom čase „odpočíva“. Z judikatúry Súdneho dvora dokonca vyplýva,
že aj čas pracovnej pohotovosti, strávený v domácom prostredí na telefóne (teda mimo priestorov

zamestnávateľa), jednoznačne predstavuje pracovný čas, pretože pracovník musí byť neustále k
dispozícii zamestnávateľovi a zastihnuteľný, a jeho sloboda pohybu a sloboda organizovať si vlastný
program je preto výrazne obmedzená.

45. Z uvedených dôvodov sú aj tieto námietky žalovanej bez právneho významu. Je potrebné vziať na

zreteľ tú skutočnosť, že žalobca vykonávala službu na mieste určenom zamestnávateľom (služobný
úrad), musel tam byť fyzicky prítomný a bez ohľadu na to, že nemusel byť „aktívny“ počas celej dĺžky
trvania služobnej pohotovosti a že mal vytvorené podmienky na oddych resp. spánok, musel byť plne k
dispozícii a pripravený okamžite poskytnúť príslušné služby a plniť si svoje povinnosti. Bol oddelený od
svojhovlastnéhosociálnehosúkromnéhoprostrediaarodinnýchaspoločenskýchväziebajehomožnosť

organizovať si svoj súkromný čas a program, venovať sa svojim vlastným potrebám, je nielen výrazne
obmedzená, ale priam vylúčená.46. Pokiaľ žalovaná spochybňovala, či došlo k porušeniu práva na maximálny 48 hodinový týždenný
pracovný čas a v tomto smere považovala za potrebné zohľadniť nerovnomerné rozvrhnutie služobného
času hasičov v referenčnom období 6 mesiacov, odvolací súd poukazuje na to, že v danej veci nebolo

sporné, že žalobcovi sú rozvrhované služby takým spôsobom, že na 16, resp. 16,5 hodinovú riadnu
službu v služobný deň nadväzuje určená 8, resp. 7,5 hodinová služobná pohotovosť na pracovisku, že
služobné povinnosti sú určované na čas nočných hodín, že v prípade, že je počas služobnej pohotovosti
vyhlásený poplach a hasiči sú vyslaní na zásah, mení sa služobná pohotovosť na prácu nadčas, a že
hasiči strávia na pracovisku počas jednej zmeny minimálne 24 hodín. Keďže sa striedajú tri hasičské

zmeny, každý tretí deň odslúžia hasiči v jednotlivých hasičských zmenách 24 hodín a následne majú
dva dni voľna.

47. Žalobca v dôsledku takto rozvrhnutého pracovného času, ktorý bol v rozpore s právom EÚ, prišiel
o hodiny voľného času, ktorý by inak venoval rozvíjaniu osobných, rodinných, priateľských vzťahov i

fyzickej a psychickej relaxácii. Nerešpektovaním čl. 6 písm. b) Smernice o rozvrhovaní pracovného
času žalobcu došlo k zásahu do jeho práv na vedenie súkromného, rodinného života i do práva na
ochranu jeho zdravia, za ktorý zásah mu patrí nárok na primerané odškodnenie. Vzhľadom na formu
zásahu, ktorá sa považuje v zmysle judikatúry SD EÚ za závažný zásah do práv, keď ide o nevratný
stav straty niekoľkých stoviek hodín voľného času a času potrebného na regeneráciu pracovných síl,

len samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením, a práve peňažná
náhrada predstavuje spôsobilé odškodnenie takto vzniknutej ujmy. Peňažná náhrada by mala byť taká
vysoká, aby mohla splniť úlohu odškodňovaciu, nielen symbolickú, na druhej strane však nemôže
byť táto náhrada ani neprimerane vysoká. Pokiaľ súd prvej inštancie rozsah peňažnej náhrady vo
výške 4.877,71 eur odvodil od charakteru zásahu, jeho trvania, následkov na živote žalobcu, nemožno

týmto jeho úvahám vytknúť žiadne nedostatky. Svoje rozhodnutie založil na právom predvídaných
okolnostiach, prihliadajúc podľa povahy veci k porovnateľným kritériám, a ním stanovený rozsah
nemajetkovej ujmy spĺňa podmienku primeranosti. Rozhodnutie je konzistentné aj s výškou náhrad
priznaných v obdobných súdnych sporoch (porovnaj napr. rozhodnutia Krajského súdu v Košiciach
sp. zn. 9CoPr/1/2019, 6CoPr/2/2019, 3CoPr/229/2019, 6Co/244/2019, 1CoPr/8/2019, 6Co/60/2022,

6Co/69/2022, 6Co/102/2022 a 6Co/129/2022).

48. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok v znení opravného uznesenia
v napadnutom vyhovujúcom výroku ako vecne správny potvrdil v zmysle ust. § 387 ods. 1 CSP.

49. Vecne správne rozhodol súd prvej inštancie aj o nároku na náhradu trov prvoinštančného konania,
keď priznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania proti žalovanej v rozsahu 100 % vychádzajúc zo
záveru, že pokiaľ ide o základ nároku, žalobca bol v celom rozsahu úspešný a stanovenie výšky náhrady
nemajetkovej ujmy záviselo iba od úvahy súdu. Žalobca má tak nárok na plnú náhradu trov konania zo
sumy náhrady nemajetkovej ujmy priznanej súdom (4. 877,71 eur).

50. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s
§ 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP. Žalovaná bola v odvolacom konaní neúspešná, preto nemá nárok na
náhradutrovodvolaciehokonania.Takýtonárokvznikolvodvolacomkonaníúspešnémužalobcovi,preto
mu odvolací súd priznal proti žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu,

o výške ktorých rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozhodnutia v zmysle ust. § 262
ods. 2 CSP.

51. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods.
2 posledná veta CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné (§ 355 C.s.p.).

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak: a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní
vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať

pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej
veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený
sudcaalebonesprávneobsadenýsúd,alebof)súdnesprávnymprocesnýmpostupomznemožnilstrane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces (§ 420 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je

prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods.
2 C.s.p.).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak: a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom
plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý

výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje
dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania
len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje
sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je
rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 C.s.p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.). Dovolanie môže podať strana, v
ktorejneprospechbolorozhodnutievydané(§424C.s.p.).Dovolaniesapodávavlehotedvochmesiacov
od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej
inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia

len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na
príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných
náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie
napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ
domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Táto povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak
je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b)
dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej
hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa,
osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred
diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má
vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 C.s.p.).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a procesnej obrany, okrem

skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C.s.p.).