Uznesenie – Majetok ,
Potvrdené Judgement was issued on Tuesday, May 27, 2025

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 2To/24/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8817010383
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 05. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Ivo Maruščák
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2025:8817010383.1

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Iva Maruščáka a sudcov JUDr. Moniky
Halkociovej a JUDr. Mariána Sninského, na verejnom zasadnutí konanom dňa 27.05.2025, v trestnej
veci proti obžalovanému A. A., pre zločin podvodu podľa § 221 ods. 1, ods. 3 písm. a) Tr. zákona v štádiu
pokusu podľa § 14 ods. 1 Tr. zákona, o odvolaní okresného prokurátora proti rozsudku Okresného súdu
Vranov nad Topľou sp. zn. 12T/63/2017 zo dňa 27.07.2023, takto

r o z h o d o l :

Podľa § 319 Tr. poriadku z a m i e t a odvolanie okresného prokurátora.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd podľa § 285 písm. a) Tr. poriadku oslobodil obžalovaného A. A.,
nar. XX.XX.XXXX, B., Česká republika, trvale bytom C. D., E. XXX/XX, okr. F. E. G., v tom čase v Ústave
na výkon trestu odňatia slobody a v Ústave na výkon väzby Košice - Šaca,

spod obžaloby prokurátora Okresnej prokuratúry Vranov nad Topľou pre skutok právne kvalifikovaný
ako zločin podvodu podľa § 221 ods. 1, ods. 3 písm. a) Tr. zákona v štádiu pokusu podľa § 14 ods. 1
Tr. zákona, ktorý mal spáchať na tom skutkovom základe, že
v presne nezistenom čase, v období od 17.05.2015 do 18.05.2015, v sídle spoločnosti H. B., C.,
identifikačné číslo XXXXXXXX, so sídlom I. XXX/XXX, D. X, Česká republika, za použitia ručného vstupu
do POS terminálu, ktorý si prenajal od B. J., H., D. X, E. D. XX, XXX XX D. X, Česká republika, teda

bez fyzickej prítomnosti platobných kariet, ale za predpokladanej znalosti čísiel týchto platobných kariet,
ich dôb platnosti a CW kódov, vykonal autorizáciu platieb v celkovej výške 1.323.750,- Korún českých
(48.310,28 €), z ktorých odchádzajúce platby vo výške 584.050,- Korún českých (21.314,91 €) boli B. J.,
H., povolené, avšak poškodená banka z dôvodu podozrenia, že ide o podvodné platby, tieto následne
zablokovala, s výnimkou transakcie vo výške 6.121,- Korún českých (223,38 €), ktorá predstavuje výšku
škody, ktorú týmto svojím konaním poškodenej spoločnosti B. J., H., E. D. XXX/XX, XXX XX D. X, IČ:

XXXXXXXX, spôsobil,
pretože nebolo dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý je obžalovaný stíhaný.
Podľa § 288 ods. 3 Tr. poriadku súd poškodenú B. J., H., so sídlom v D. X, E. D. XX, čp. XXX, PSČ: XXX
XX, IČO: XXX XX XXX, s nárokom na náhradu škody odkázal na civilný proces, prípadne na konanie
pred iným príslušným orgánom.
Proti tomuto rozsudku podal okresný prokurátor v zákonom stanovenej lehote písomne odôvodnené

odvolanie a to v neprospech obžalovaného, proti výroku súdu, ktorým ho spod obžaloby oslobodil.
Po rekapitulácii výroku odvolaním napadnutého rozsudku a podstatných dôvodov, ktoré viedli okresný
súd k oslobodzujúcemu rozsudku v posudzovanom prípade uviedol, že s vyhodnotením dôkaznej
situácie a zistenými skutkovými okolnosťami zo strany prvostupňového súdu sa nestotožňuje, rozsudok
považujem za predčasný a nezákonný a má zato, že súd vykonané dôkazy nevyhodnotil jednotlivo
a vzájomných súvislostiach, vykonané dokazovanie nenašlo odraz v skutkovej vete a rozpory, ktoré

nastali, neboli odstránené. Podkladom pre vydanie rozsudku bolo dokazovanie vykonané na hlavnom
pojednávaní, predovšetkým svedecká výpoveď obžalovaného A. A., ktorý zásadným spôsobom nahlavnom pojednávaní zmenil svoju výpoveď, splnomocnených zástupcov pošk. B. J., C., K. H. A. a K. K.
K., ale predovšetkým, ako súd konštatoval, zásadným dôkazom o ktorý oprel svoje rozhodovanie, bol
výsluch znalca L. D. A., D., K. z odboru ekonómie a manažment, odvetvia účtovníctvo a daňovníctvo

a závery jeho odborného vyjadrenia v kontexte zabezpečených a vykonaných listinných dôkazov v
prípravnom konaní a na hlavnom pojednávaní. V prvom rade poukazuje na to, že výpoveď obžalovaného
v tomto konaní vo vzťahu k žalovanému skutku je značne rozporná, v závislosti od štádia, v ktorom sa
jehotrestnéstíhanienachádzalo.Obžalovanýažnahlavnompojednávaníkontrastneoprotiprípravnému
konaniu spáchanie skutku poprel, keď na hlavnom pojednávaní dňa 17.01.2018 v prítomnosti obhajcu

výslovne vyhlásil, že sa cíti byť nevinný. Až v tejto fáze dokazovania už k skutkovým okolnostiam
vypovedal veľmi podrobne. Počas celého hlavného pojednávania sa snažil navodiť dojem, že konanie,
ktoré sa mu kladie za vinu, je vlastne akýmsi podvodom zo strany poškodenej B. J. a Rumuna, s
ktorým mal obchodovať. Má za to, že spáchanie skutku je preukázané výpoveďami splnomocnených
zástupcov poškodených strán, ktorí na svojich výpovediach zotrvali v zásade konzistentne, ale aj
výsluchom samotného obžalovaného, ktorý jeho spáchanie v prípravnom konaní opakovane priznal

a svoje konanie oľutoval, ako aj zabezpečenými listinnými dôkazmi. Priznanie a oľutovanie bolo
realizované vo viacerých fázach prípravného konania jednak po začatí trestného stíhania v procesnom
postavení svedka podozrivého dňa 10.01.2017 a následne aj po vznesení obvinenia v rámci výsluchu
dňa 10.02.2017. Toto priznanie len plne podporuje a dokresľuje vysvetlenie, ktoré podal na území Českej
republiky, síce na úradný záznam o podanom vysvetlení dňa 03.03.2016, avšak už po začatí trestného

stíhania v Českej republike a riadnom poučení o svojom práve vo veci nevypovedať, z dôvodu privodenia
si trestného stíhania, ktoré nevyužil, naopak sám spontánne a podrobne vo veci popísal spôsob, akým
platby realizoval, čo bolo obsahom dohody a ako z toho profitoval. Popísal konkrétny spôsob, vzájomnú
dohodu a motív; ktorým bola preňho finančná odmena. Ozrejmil, že cez Ukrajinca menom M., spoznal
v októbri 2014 v J. Rumuna pod menom N. J., takto sa podpisoval na faktúrach pri fingovanom predaji

cukru. Spoločne sa dohodli na fingovanom predaji cukru, za týmto účelom si obžalovaný ako konateľ
spoločnosti H. B., C., prenajal od B. J., H. prenosný platobný terminál, do ktorého je možné zadávať
platby tzv. ručným vstupom bez fyzickej prítomnosti platobnej karty a jej držiteľa. V ďalšom sa dohodli,
že N. od obžalovaného fingovane kúpi cukor a za tento mu zaplatí prostredníctvom údajov získaných z
cudzích platobných kariet. Priznal, že mal od začiatku vedomosť o tom, že údaje, ktoré N. má o týchto

platobných kartách, má neoprávnene a nemá k nim žiadne dispozičné právo. Za to, že takto odcudzené
finančné prostriedky prídu na účet obžalovaného, mal dostať províziu 20 % z konečnej sumy. Finančné
prostriedky, ktoré mal podľa dohody vybrať, mal odovzdať N.. Potvrdil, že dňa 17.05.2015 prišiel za ním
N. do J., N. telefonoval a počas toho získaval údaje k platobným kartám, ktoré mu následne diktoval a
on tieto zadával do platobného terminálu a skúšal, či tieto platby prejdú. Počas toho bol prítomný on, N.

a M.. Cez internetbanking sledovali, či platby prešli na účet, prišlo mu na účet cca 570.000 CZK a na
druhý deň hneď po pripísaní týchto platieb ho kontaktovali z B. J. a vyzvali, aby preukázal k predmetným
transakciám faktúry a tieto im zaslal emailom. Následne boli bankou finančné prostriedky zablokované
s podozrením na neoprávnené platby. Obrana, ktorú obžalovaný založil na hlavnom pojednávaní, že
vypovedal preto, lebo mu bolo povedané, že z toho nič nebude, je vyvrátená samotným podpisom

tejto zápisnice, kde bol výslovne poučený o práve odoprieť vypovedať z dôvodu privodenia si trestného
stíhania a napriek tomu riadne vypovedal a svoju výpoveď podpísal. Toto jeho tvrdenie neobstojí ani
v následných časových súvislostiach, keď opakovane už vo fáze začatia trestného stíhania na území
SR a následne aj po vznesení obvinenia znova spáchanie skutku priznal a svoje konanie oľutoval. Súd
sa s týmito skutočnosťami vysporiadal len tým, že uviedol, že na priznanie sa obžalovaného, ako aj

na samotný opis žalovaného konania v postavení osoby podávajúcej vysvetlenie na území cudzieho
štátu, neprihliada a musel vychádzať len z dokazovania vykonaného na hlavnom pojednávaní, vrátane
opakovanej výpovede obžalovaného, na skutočnosť priznania a oľutovania po začatí trestného stíhania
a následne aj vznesení obvinenia, keď mu bolo zrejmé, prečo je stíhaný už v procesnom postavení,
dostatočne nereflektoval. Súd svoje závery oprel predovšetkým o závery odborného vyjadrenia znalca

L. D. A., D., K. z odboru ekonómie a manažment, odvetvia účtovníctvo a daňovníctvo, financie, ako
aj zabezpečené listinné dôkazy a vyhodnotiac obhajobné argumenty obžalovaného prednesené na
hlavnom pojednávaní, konštatoval, že nebolo dokázané, že sa skutok stal argumentujúc, že nie je
potrebné toto konštatovať bez akýchkoľvek pochybností, postačujúca je pochybnosť o skutkovom deji.
Súd v odôvodnení konštatuje, že K. H. O., splnomocnený zástupca poškodenej strany uviedol, že účet

v poškodenej banke bol založený na základe zmluvy o bežnom účte č. XXXXXXXXXXXXX/XXXX s
názvom „C. P. J. C.," medzi B. J. H., a spoločnosťou H. B. C. zo dňa 06.05.2015, za ktorú konal
ako konateľ a zmluvu podpísal obžalovaný A. A. a tento svedok podľa názoru súdu nevedel uviesť
miesto uzavretia tejto zmluvy, ale len vyslovil predpoklad, že bola uzatvorená na niektorej pobočke B.J., H.. Táto skutočnosť však vyplýva z podaného trestného oznámenia banky, kde práve tento svedok
jasne uviedol, že tak malo byť na pobočke v B.. Rovnako uviedol, že zmluva o prijímaní platobných
kariet dňa 06.11.2014 bola podpísaná na pobočke v B. a jej predmetom bolo prevádzanie autorizácie

a zúčtovanie transakcií, ktoré boli realizované platobnými kartami. Obžalovaný ako konateľ spoločnosti
mal povolené tzv. ručné vstupy na GPRS prenosnom terminále k tomuto účtu, pričom tento terminál
bol B. J. dňa 18.05.2015 zablokovaný a následne vrátený na pobočke banky. V zmysle pokynov, ktoré
sú súčasťou zmluvy, transakcia je realizovaná ručným zadávaním údajov o čísle a platnosti platobných
karietdoterminálu.KeďžepritýchtotransakciáchniejezadávanýPIN,obžalovanýakoobchodníkmohol

takýmto spôsobom realizovať transakcie len v prípade, ak mal s držiteľom platobnej karty podpísanú
zmluvu alebo objednávku, v rámci ktorej ho držiteľ poverí k stiahnutiu finančných prostriedkov. Už z
popisu skutkových okolností a konania samotného obžalovaného v rámci hlavného pojednávania je
zrejmé, že všetky údaje, ktoré zadával do platobného terminálu, boli údaje z platobných kariet, ktoré
zadával len na základe toho, že občan rumunskej národnosti mu ich po telefonickom zistení v jeho
prítomnosti oznamoval a on ich zadával do terminálu, dovtedy, dokiaľ platby neprešli. Výslovne na

hlavnom pojednávaní dňa 26.02.2020 uviedol, že „ak nejaká platba cez kartu neprešla, tak ten Rumun
diktoval údaje o ďalšej karte. A takto to pokračovalo, až kým nebola zaplatená suma na cukor. Súčasne
potvrdil, že všetky účtenky dal podpísať Q.. Okrem toho na hlavnom pojednávaní dňa 17.01.2018
uviedol, že B. J. mu povolila ručné zadávanie, nainštalovala program a on podpísal dodatok k zmluve,
že preberá akúkoľvek zodpovednosť za vykonané platby ručným zadávaním. Závery súdu, poukazujú

aj na vyjadrenie pribratého znalca v tom smere, že zo samotnej výšky transakcií nemožno ustáliť, že
by malo ísť o podvodné transakcie, tak ako je to uvedené v skutkovej vete podanej obžaloby a toto
má podporovať aj jeho ďalšie tvrdenie, že hodnota transakcií uvedená na potvrdenkách bola odlišná
oproti hodnotám pripísaným na účet v banke. Takéto vyjadrenie znalca nie je možné bez ďalšieho
akceptovaťvhodnotenívšetkýchdôkazovvsúhrneazastávanázor,žetýmtovyjadrenímznalcanemôže

byť spochybnená výpoveď svedka poškodeného K. H. O. bez ďalšieho odstraňovania rozporov, ktorý
popísal, na základe akých skutočností došli k záveru o podvodnosti transakcií. Oddelenie prevencie
banky vyhodnocovaním viacerých skutočností dospelo k záveru, že v prípade obžalovaného sa jedná o
podvodné transakcie a keďže v tom čase neexistovali smernice, postupovali pri hodnotení štandardným
spôsobom, z tzv. „stvrzenek," ktoré boli podpísané jednou osobou, zo skutočností, že objednávky na

veľké množstvo cukru nie sú štandardne platené cez platobné karty, resp. niekoľko platobných kariet,
ktorých vydavateľmi boli banky od Austrálie, cez Čínu, Brazíliu až po USA, nevynímajúc skutočnosť, že
pred poskytnutím terminálu obchodník H. B. neuskutočnil žiadne transakcie a nemal takéto pohyby na
účtoch. K ustáleniu časového obdobia súdom, s konštatovaním, že pripísanie platieb na bankový účet
spoločnosti H. B., za ktorú obžalovaný konal v období od 17.05.2015 do 18.05.2015 prostredníctvom

platobných terminálov cez tzv. ručný vstup, považuje nepreukázané a sporné, zohľadniac skutočnosť,
na ktorú znalec poukázal, že platby mohli byť pripísané v prospech bankového účtu obžalovaného v
neskoršom období a aj s prihliadnutím na to, že išlo o platby vykonané inými držiteľmi aj z krajín mimo
Európskej únie, zostali v konaní, poukazuje, že znalec pripustil, že mohli byť vykonané až v období
od 19.05.2015 do 20.05.2015. Tento záver znalca k časovým súvislostiam je možné akceptovať pri

úprave skutkovej vety. Súd konštatuje vo vzťahu k vykonaným reklamáciám, že v období od 19.05.2015
až do dňa 20.05.2015 boli pripísané v prospech bankového účtu klienta poškodenej banky tri platby
vo výraznejšej sume, a to jedna vo výške 104.883,74 Kč, druhá v sume 259.036,80 Kč, ako aj tretia
platba v sume 202.289,84 Kč. K týmto prijatým platbám však nemožno ani priradiť storno transakcie,
ktoré boli uskutočnené počas doby existencie tohto bankového účtu, teda iba dve vykonané v dňoch

11.06.2015 vo vyššie uvedených sumách, ako aj v súhrnom počte deviatich transakcií vykonaných dňa
02.09.2015, a to šesť vo výške 23.232,00 Kč, jedna v sume 7.840,80 Kč, jedna vo výške 26.136,00
Kč, ako aj jedna posledná v sume 46.464,00 Kč. Z týchto znaleckých zistení, vychádzajúcich zo
samotného výpisu z bankového účtu, však možno ustáliť, že už samotný ako počet týchto troch vyššie
prijatých platieb nezodpovedá samotnému počtu storno transakcií; a to dvoch zo dňa 11 06.2015, tak aj

deviatich realizovaných dňa 02.09.2015; ako aj samotnej sume; tak aj dokonca súhrnnej výške týchto
transakcií. Tieto bolo potrebné konfrontovať s tvrdeniami zástupcov poškodených strán. V tejto súvislosti
právny zástupca poškodenej B. J. H., K. K., pred dožiadaným súdom potvrdil, že poškodená banka
nedisponuje internou smernicou, potvrdil zhodne spôsob, akým vyhodnotili podozrivé transakcie a po
realizácii platieb v dňoch od 17.05.2015 do 18.05.2015 daný pokyn k zastaveniu transakcií z tohto

dôvodu. Potvrdil, že reklamácia platieb prostredníctvom platobných kariet sa vykonáva prostredníctvom
pravidiel Medzinárodnej kartovej asociácie a prehľad reklamovaných transakcií predstavuje exelová
tabuľka, ktorý tento zástupca pri svojej výpovedi aj predložil. Aj s ohľadom na časové obdobie od
spáchania skutku v kontexte uplynutia doby viac ako piatich rokov a výmaz obchodníka z obchodnéhoregistra bližšie na túto problematiku odkázal na spoločnosť B. C., R. S. Q., C., D. X, B., Česká
republika. Súd na jednej strane konštatuje, k obrane obžalovaného o obchodovaní s cukrom, že nebola
nepreukázaná reálnosť dodávok tovaru a zmluvný vzťah či už s príslušníkmi iných národností alebo

podnikateľským subjektom z územia iného štátu a ním predložené výpisy z účtu v konaní pred súdom
na preukázanie skutočnosti obchodovania s cukrom vyhodnotil ako bezpredmetné, keďže nepokrývajú
rozhodné obdobie, čo potvrdil aj znalec, no na druhej strane v ďalšom konštatuje, že podľa názoru súdu,
nebol na preukázanie spáchania daného trestného činu; či prípadne iného trestného činu; ani natoľko
podstatný fakt, či reálne tieto platby zodpovedali aj uskutočnenej dodávke tovaru; teda predaju cukru

spoločnosťou obžalovaného podnikateľskému subjektu s názvom O. I. - L. C.H.; ale to, či pri poskytovaní
platobného terminálu poškodenou bankou obžalovanému, tento obžalovaný uviedol banke nepravdivé
údaje, nejaké údaje zamlčal, alebo nejaké informácie predstieral; teda uviedol túto banku do omylu.
Zastáva názor, že táto skutočnosť len preukazuje, že úmyslom obžalovaného nebolo obchodovať s
cukrom, prípadne vykonávať transakcie týmto terminálom v zmysle podmienok, na ktoré sa zaviazal,
ale prostredníctvom neho vykonávať neoprávnené transakcie na základe podvodne získaných údajov

s cieľom zabezpečiť si finančný prospech z príjmov pochádzajúcich z trestnej činnosti a výslovne len
za týmto účelom požiadal banku o platobný terminál, ktorý bol iba prostriedkom, ktorým boli pracovníci
banky uvedení do omylu, za účelom obohatenia sa. V danom prípade, bolo podstatným sa zaoberať
aj tým, či konanie obžalovaného nenapĺňa znaky trestného činu legalizácie príjmu z trestnej činnosti.
V ďalšom súd konštatuje pochybnosti aj po vykonanom dokazovaní, či škoda reálne vznikla vo výške,

ktorú si poškodená strana uplatnila. Aj v tomto smere bolo potrebné rozpory odstrániť. Časť konania
obžalovaného bola žalovaná v štádiu pokusu podľa § 14 ods. 1 Tr. zákona, keď k následku v podobe
získania finančných prostriedkov nedošlo a v časti škody, ktorú si poškodený uplatnil, bolo potrebné
znova konfrontovať závery znalca s vyjadreniami poškodeného. Listinný dôkaz vyjadrenie pošk. banky
zo dňa 11.03.2016 potvrdzuje, že platobný terminál bol vrátený a celkovo bolo z účtu obchodníka

vrátených 227.000 Kč na základe reklamácií držiteľov kariet, s tým, že na niektoré transakcie nezaslali
vydavateľské banky reklamácie (listinný dôkaz - stanovisko zo dňa 15.03.2017). Škodu, ktorú si banka
reálne uplatnila, špecifikovala na základe medzinárodnej reklamácie oprávneného držiteľa platobnej
karty č. XXXXXXXXXXXXXXXX zo dňa 08.05.2015, kedy došlo k vráteniu čiastky vo výške 6.120,84
Kč na účet držiteľa platobnej karty, keďže držiteľ platobnej karty túto transakciu nezrealizoval, ale jeho

bankové údaje boli zneužité a sa jednalo o podvodnú transakciu. Na skutočnosť, že poškodený aktívne
nespolupracoval, nemôže súd rezignovať. Súd v ďalšom dostatočne neodstraňoval rozpory vo výsluchu
poškodeného s ohľadom na konštatovania znalca a zabezpečené listinné dôkazy, ale predčasne
vyhodnotil dokazovanie, že sa nepodarilo preukázať, že sa skutok stal. Aj znalecký posudok je len
jeden z dôkazov, ktorý nemôže mať hoc s poukazom na jeho odbornosť v rámci celkového dokazovania

nadradené postavenie. Zastáva názor, že s takto zisteným a vyhodnoteným skutkovým stavom, ktorý
prezentuje v záveroch rozsudku súd prvého stupňa sa nemožno stotožniť v tejto fáze dokazovania a bolo
predčasným konštatovanie v zmysle § 2 ods. 10 Tr. poriadku, že nebolo preukázané, že sa skutok stal,
bez ďalšieho odstránenia rozporov vo vykonanom dokazovaní predovšetkým vo vzťahu k znaleckému
posudku a výsluchu znalca s tvrdeniami a predloženými listinnými dôkazmi poškodenou bankou, keďže

po komplexne vykonanom dokazovaní, vrátane odstránených rozporov je možné skutkovú vetu vždy
primerane upraviť pri zachovaní jej totožnosti v zmysle vykonaného dokazovania, keďže miera a kvalita
dôkaznej situácie sa v priebehu trestného konania mení a vyvíja. Žiada, aby odvolací súd preskúmal
rozsudok prvostupňového súdu v kontexte sťažnostných námietok a vyhovel odvolaniu, keďže zastáva
názor, že vo veci vykonané dôkazy neodôvodňujú oslobodenie obžalovaného spod obžaloby podľa §

285 písm. a) Tr. poriadku, preto navrhuje, aby Krajský súd v Prešove odvolaním napádaný rozsudok
podľa § 321 ods. 1 Tr. poriadku zrušil v celom rozsahu a podľa § 322 ods. 1 Tr. poriadku vec vrátil, aby
ju prvostupňový súd v potrebnom rozsahu znova prejednal a rozhodol.

Na podklade takto riadne a včas podaného odvolania okresným prokurátorom ako osobou na to

oprávnenou, krajský súd nezistil dôvody zrušenia napadnutého rozsudku postupom podľa § 316 ods.
3 Tr. poriadku, v zmysle § 317 ods. 1 Tr. poriadku preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť výrokov
napadnutého uznesenia, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania,
ktorým predchádzalo, prihliadajúc pritom na chyby odvolaním nevytýkané, pokiaľ by odôvodňovali
podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 a zistil, že odvolanie prokurátora nie je dôvodné.

Po preskúmaní odvolaním napadnutého rozsudku ako aj konania mu predchádzajúceho, teda krajský
súd konštatuje, že v konaní pred súdom prvého stupňa boli vykonané (v rámci prebiehajúceho hlavného
pojednávania) všetky dostupné dôkazy, a to v rozsahu nevyhnutnom pre spravodlivé rozhodnutie, čo jepodmienkou aj pre oslobodenie obžalovaného spod obžaloby. Oslobodenie páchateľa spod obžaloby
si totižto po vykonanom dokazovaní vyžaduje záver, že v prejednávanej veci už nie je možné, bez
porušenia zákona, vykonať už žiadne známe a dostupné dôkazy.

Z dôvodov napadnutého rozsudku vyplýva, ktoré dôkazy boli pred súdom prvého stupňa vykonané,
ako aj to, ktoré skutočnosti z jednotlivých dôkazov vyplynuli a ako prvostupňový súd jednotlivé dôkazy
hodnotil a preto krajský súd zistil, že súd prvého stupňa pri hodnotení dôkazov postupoval v celom
rozsahu v intenciách ust. § 2 ods. 12 Tr. poriadku a preto jeho závery sú vecne správne a dôvodné, aj keď

ich krajský súd musel doplniť aj o argumentáciu spojenú s hodnotením naplnenia obligatórnych znakov
žalovanej trestnej činnosti – tak, ako bola ustálená v skutkovej vete obžalobného návrhu okresného
prokurátora - z pohľadu znenia ust. § 221 ods. 1 Tr. zákona, ako bude rozvedené neskôr.

Svoje skutkové a právne závery súd prvého stupňa v napadnutom rozsudku v potrebnom rozsahu a
presvedčivo odôvodnil a preto sa odvolací súd s jeho argumentáciou plne stotožnil a v podrobnostiach

na ňu odkazuje, dopĺňajúc ju o svoje vlastné úvahy a argumentáciu.

Aj preto vzhľadom na uvedené, na skutočnosť, že odvolacie konanie pred krajským súdom je v spojení s
konaním pred prvostupňovým súdom konaním tvoriacim jeden celok, keďže predmet konania je totožný -
krajský súd nemá dôvod opätovne bližšie rekapitulovať (opakovať), dôkazy a skutočnosti z nich plynúce,

na podklade ktorých prvostupňový súd urobil záver o oslobodení obžalovaného spod obžaloby tak, ako
je to uvedené vo výroku odvolaním napadnutého rozsudku.

Odvolací súd preto upriamil pozornosť už len na reakciu proti odvolacím námietkam okresného
prokurátora, časť ktorých už prezentoval aj v rámci dokazovania na hlavnom pojednávaní, na ktoré

čiastočne preto dáva odpoveď aj odôvodnenie napadnutého rozsudku, ktoré si aj v tejto časti v celosti
osvojil.
V prvom rade na tomto mieste považuje krajský súd za potrebné zvýrazniť, že vo všeobecnosti každý
obžalovaný v rámci práva na obhajobu má právo brániť sa, ako uzná za vhodné, uvádzať všetky
skutočnosti, argumenty na svoju obranu, oproti skutočnostiam, ktoré sa mu kladú za vinu a dôkazom

o nich.

No súčasne platí, že súd pri hodnotení vykonaných dôkazov (vo vzájomných súvislostiach) jednotlivo
ako aj v celom ich súhrnne v súlade s pravidlami stanovenými pre hodnotenie dôkazov, bez toho,
aby narušil rovnováhu hodnotenia dôkazov produkovaných ako v prospech, tak aj v neprospech

obžalovaného, musí prihliadať na obranu obžalovaného v kontexte všetkých dôkazov a teda, či
argumentácia obžalovaného v rámci obhajoby sa nevymyká pravidlám logiky, inak povedané, či
skutočnosti, ktoré obžalovaný v rámci obhajoby tvrdí, sú nimi predkladanými dôkazmi, resp. argumentmi
nielen overiteľné, ale či sú súčasne aj spôsobilé dôkazy predložené spolu s obžalobou spochybniť, či
dokonca vyvrátiť a teda do takej miery, že prokurátor nie je schopný uniesť dôkazné bremeno a bez

rozumných pochybností nie je možné potom na ich podklade obžalovaného uznať vinným zo žalovanej
trestnej činnosti.

Krajskysúdtedaakoužbolonaznačené,siosvojilzáverokresnéhosúdu,keďkonštatoval,ženazáklade
dôkazov vykonaných na hlavnom pojednávaní dospel k záveru, že nebolo dokázané, že sa stal skutok,

prektorýjeobžalovanýstíhaný,pretosúdobžalovanéhopodľa§285písm.a/Tr.poriadkuspodobžaloby
prokurátora oslobodil.

V tejto súvislosti preto bolo úlohou súdu, ako to vecne správne ustálil aj okresný súd, konfrontovať
rozhodujúce dôkazy obžaloby s dôkazmi, ktoré boli vykonané na hlavnom pojednávaní a teda do

akej miery sú dokazovaním vykonaným na hlavnom pojednávaní osvedčené, či na druhej strane
spochybnené v takom rozsahu, aby bolo možné bez rozumných pochybností učiniť záver o vine, či
v opačnom prípade o nevine obžalovaného A. A..

Hneď v úvode svojej argumentácie krajský súd uvádza, že je potrebné poukázať aj na ďalšie skutočnosti,

ktoré vylučujú naplnenie všetkých obligatórnych znakov skutkovej podstaty trestného činu podvodu
podľa § 221 Tr. zákona, okrem argumentácie prezentovanej okresným súdom v napadnutom rozsudku.Najsamprv je potrebné uviesť, že objektívna stránka pri trestnom čine podvodu zahŕňa nasledovné
základné pojmové znaky - páchateľ uvedie niekoho do omylu alebo využije niečí omyl (konanie) - táto
osoba v dôsledku svojho omylu vykoná majetkovú dispozíciu (príčinná súvislosť medzi konaním

a následkom) - touto dispozíciou vznikne na cudzom majetku (aspoň) mala škoda (následok vo forme
škody) a zároveň sa tým páchateľ alebo niekto iný obohatí (následok vo forme obohatenia).

Konanie v prípade trestného činu podvodu (označované aj ako podvodné konanie) má teda spoločný
základ v omyle inej osoby (pod inou osobou sa myslí osoba odlišná od páchateľa) s tým, že podstatou

(cieľom) omylu, ktorý vyvolal alebo využil páchateľ, je práve vykonanie majetkovej dispozície mýliacou
sa osobou s následkom spôsobenia škody na cudzom majetku a obohatenia sa páchateľa alebo inej
osoby.

Spúšťacím mechanizmom pri trestnom čine podvodu je teda uvádzanie iného do omylu alebo využívanie
omylu iného, pretože len v prípade, keď je škoda na cudzom majetku spôsobená v príčinnej súvislosti

s omylom inej osoby, môže ísť o spáchanie trestného činu podvodu.

Ďalej platí, že podvodné konanie páchateľa je prostriedkom k tomu, aby na škodu cudzieho majetku
obohatil seba alebo iného. To znamená, že z hľadiska naplnenia znakov trestného činu podvodu je
relevantné len také konanie páchateľa, ktoré predchádza transferu majetkovej hodnoty z dispozície

poškodeného do dispozície páchateľa alebo niekoho iného. Len také konanie môže byť v príčinnej
súvislosti s následkom, ktorý má podobu úbytku majetku na strane poškodeného. Konanie, ktoré
spadá do štádia, po tom čo naznačený transfer sa uskutočnil, už túto povahu nemá a nemôže byť
preto považované za súčasť konania rozhodného pre naplnenie znakov trestného činu podvodu podľa
§ 221 Tr. zákona.

Vzhľadom na to, že trestný čin podvodu je majetkovým trestným činom, je uvádzanie iného do omylu,
resp. využívanie niečieho omylu, ako už bolo uvedené, len prostriedkom k tomu, aby došlo
k neoprávnenému presunu majetku z jednej osoby (vznik škody) na osobu inú (vznik obohatenia).
Konanie páchateľa je teda sledované majetkovým účelom (cieľom, motívom), a preto len samotné

konanie páchateľa (ktoré iného uvedie do omylu alebo využije niečí omyl) bez toho, aby bolo vedené
majetkovým účelom (zameraním, úmyslom), nie je samo osebe trestným činom podvodu.

Znakom objektívnej stránky trestného činu je spôsobenie následku konaním páchateľa. Tento vzťah
medzi konaním a následkom je vzťahom príčiny, ktorý je obligatórnym pojmovým znakom objektívnej

stránky trestného činu vo všeobecnosti.
Pri trestnom čine podvodu je teda najpodstatnejšie dobrovoľné vykonanie dispozície s majetkovými
hodnotami v omyle. Práve povahou tejto majetkovej dispozície, nie vznikom škody na majetku určitej
osoby na jednej strane a obohatením na inej sa inej osoby na druhej strane, sa tento trestný čin
líši od ostatných majetkových trestných činov. Druhým znakom, ktorý vyjadruje podstatu trestného

činu podvodu a odlišuje od ostatných majetkových trestných činov, je úmysel páchateľa. Páchateľ
musí mať podvodný úmysel, to je úmysel uviesť niekoho do omylu, využiť niečí omyl a spôsobí tak
na cudzom majetku škodu, a seba alebo iného obohatiť, teda už v čase, keď uvádza inú osobu do omylu
a keď dochádza k jeho obohateniu alebo k obohateniu inej osoby. Inak povedané, k naplneniu trestnej
zodpovednosti za následok nie je totiž dostatočné následok len spôsobiť, ale nevyhnutné ho aj zaviniť.

Z hľadiska hodnoteného konania obžalovaného v posudzovanom prípade, ktorým mal naplniť žalovanú
trestnú činnosť z obsahu skutkového deja - skutkovej vety napadnutého rozsudku, resp. skutkovej
vety prezentovanej v obžalobnom návrhu prokurátora, keďže ich znenie je totožné, v podstate plynie,
že obžalovaný po prenajatí POS terminálu z peňažného ústavu B. J., H.. D., za použitia ručného

vstupu do terminálu - bez fyzickej prítomnosti platobných kariet, poznajúc, resp. majúc k dispozícii čísla
platobných kariet, ich dôb splatnosti a ich CW kód, vykonal autorizáciu platieb v sume 1 323 756 Kč,
z ktorých odchádzajúce platby v sume 584 050 Kč, boli B. J., H., D., povolené, avšak poškodená banka
z dôvodu podozrenia, že to boli podvodné platby tieto zablokovala s výnimkou transakcie v sume 6121
Kč, (kedy došlo k vráteniu čiastky vo výške 6.120,84 Kč na účet držiteľa platobnej karty, keďže držiteľ

platobnej karty túto transakciu neurobil, čiže sa jednalo o podvodnú transakciu), ktorá mala predstavovať
reálne spôsobenú škodu na majetku B. J., H.. D..V prvom rade je potrebné uviesť, že táto platba v sume 6121, Kč v prospech konkrétne účtu
spoločnosti H. B., C., obžalovaného (ďalej len „účtu obžalovaného“) mala byť vykonaná v inom
dni (asi) dňa 07.05.2015 ako v dňoch 17.až 18.05.2015, (kedy mal byť podľa obžalobného

návrhu spáchaný obžalovaným žalovaný trestný čin) v prospech účtu obžalovaného zriadeného
preprijímaniefinančnýchplatiebprostredníctvomPOSterminálu,pričomzovšetkýchplatiebpripísaných
(autorizovaných obžalovaným) v dňoch 17.05. - 18.05.2015, bola táto platba ako jediná zo všetkých
týchto platieb (vyplatených v prospech účtu obžalovaného prostredníctvom POS terminálu) tzv.
stornovaná (medzinárodná reklamácia oprávneného držiteľa platobnej karty č. XXXXXXXXXXXXXXXX

zo dňa 08.05.2015) majiteľom účtu držiteľa platobnej karty, resp. peňažným ústavom, v ktorom tento
účet bol zriadený a B. J., H.. D., len v prípade tejto jedinej stornovanej platby mala byť (podľa úvah
obžaloby) asi „podvedená" a teda poškodená, nakoľko v čase vrátenia peňazí majiteľovi účtu držiteľa
označenej platobnej karty nemal obžalovaný na svojom účte dostatok finančných prostriedkov.

Súčasne bolo dokázané, že v čase od zablokovania účtu obžalovaného dňa 18.05.2015 na obdobie

šiestich mesiacov aj napriek tomu, že na ňom bolo zjavne dostatok finančných prostriedkov (aj po jeho
odblokovaní) v sume 42.689,10 Kč, si tieto nepreviedla vo svoj prospech. Napokon samotná suma pokiaľ
by mala byť škodou, ktorá bola spôsobená konaním obžalovaného v neprospech poškodenej B. J.,
a teda suma 6121, Kč (223,38 eur), nedosahuje sumu 700 eur, a teda ani škodu malú podľa § 125 ods.
1 Tr. zákona účinného od 06.08.2024, čím nie je naplnený ako obligatórny znak (škody aspoň v malom

rozsahu) základnej skutkovej podstaty pri trestnom čine podvodu podľa § 221 ods. 1 Tr. zákona.

Ďalej v kontexte uvedeného a už skôr uvádzaných právnych úvah týkajúcich sa zhrnutia obligatórnych
(základných) znakov, ktoré musia byť súčasne v konaní páchateľa identifikované pre naplnenie
skutkovej podstaty trestného činu podvodu podľa § 221 ods. 1 Tr. zákona, podľa názoru krajského súdu

bolo zistené, že obžalovaný autorizáciou sumarizovaných platieb v prospech jeho účtu v priebehu dni
17.05. až 18.05.2015 umožnil takzvane odčerpanie finančných prostriedkov (dokazovaním v spisovom
materiáli zdokumentovaných) – z peňažných účtov držiteľov platobných kariet - fyzických, resp. (možno
aj) právnických osôb vedených v peňažných ústavoch aj v štátoch mimo krajín Európskej únie, majitelia
(držitelia platobných kariet), ktorých však neboli riadne nespochybniteľne (nezameniteľne) identifikovaní

a už vôbec neboli vo veci vypočutí.

Inak povedané obžalovaný konaním opísaným v skutkovej vete napadnutého rozsudku, autorizáciou
týchto platieb prostredníctvom prenajatého POS terminálu nemohol B. J., H.. D., teda konkrétne
jej zamestnancov (zamestnanca), ktorí vykonávajú finančné operácie v rámci výkonu práce v mene

tejto banky, príkladmo a na základe platobných príkazov klientov, uviesť do omylu, pretože táto
nevykonala ani a neopomenula vykonať žiadny úkon na podklade podvodného konania obžalovaného,
tak aby učinila dispozíciu so svojím majetkom a v príčinnej súvislosti s podvodným podnetom zo strany
obžalovaného by došlo k odčerpaniu z jej majetku (jeho zníženiu) v prospech peňažného účtu
obžalovaného, resp. inej osoby, či iným spôsobom v ich prospech, aby tak týmto konaním sama seba

(banka) poškodila a obžalovaný, resp. iná osoba by sa na úkor majetku banky obohatili.

Opierajúc sa o doposiaľ uvedené nebolo tiež bez rozumných pochybností dokázané, aby úmyslom
obžalovanéhobolozískaťfinančnéprostriedkyzpeňažnýchúčtov–držiteľovplatobnýchkarietzneužitím
identifikačných údajov platobných kariet, za účelom spôsobenia škody B. J., H.. D. s tým, že tento

peňažný ústav bude musieť po tzv. stornovaní platby vrátiť na svoju škodu (zo svojho majetku)
finančné prostriedky v prospech týchto peňažných účtov – držiteľov platobných kariet, z ktorých mali byť
neoprávnene odčerpané finančné prostriedky.

Opäť ani v tomto prípade nie je teda konanie obžalovaného - poskytnutie od banky prenajatého

platobného POS terminálu len na odčerpanie finančných prostriedkov z neznámych peňažných účtov
držiteľov platobných kariet - prostriedkom na to, aby bola banka uvedená do omylu a na základe tohto
omylu vykonala dispozíciu so svojimi finančnými prostriedkami v prospech obžalovaného alebo inej
osoby, tak aby sa obohatili či už obžalovaný alebo iná osoba na úkor majetku banky. Inak povedané,
použitím prenajatého POS terminálu, obžalovaný neuvádzal banku do omylu, na podklade toho, aby sa

obohatil na úkor jej majetku.

Obžalovaný predsa nedal platobné príkazy banke, aby previedla svoje finančné prostriedky v prospech
jeho účtu, alebo účtu iného - obžalovaný len prijal platbu v prospech jeho účtu a následne boli finančnéprostriedky bankou zablokované, nakoľko B. J., H.. D. bola presvedčená, že ide o podvodné prevody
finančných prostriedkov, a tak podľa banky chránila vlastne majiteľov finančných prostriedkov účtov –
držiteľov platobných kariet, z ktorých boli prevedené na účet obžalovaného, a ktorý bol zriadený práve

pre účely prijímania platieb prostredníctvom prenosného POS terminálu.

V danej situácii, neplatí ani pravidlo, že finančné prostriedky vložené na účet príkladmo bežný účet v
banke v peňažnom ústave (na podklade zmluvy podľa ust. § 708 až § 716 Obch. zákonníka) aj keď by
mali byť formálne (technicky) vlastníctvom peňažného ústavu, (je oprávnený s nimi nakladať, podnikať),

no súčasne predstavujú tzv. pohľadávku majiteľa účtu (tzv. veriteľa) voči peňažnému stavu (tzv. dlžníka),
ktorú si môže kedykoľvek bez obmedzení (najmä časového), uplatniť formou výberu (prevodu na iný
účet) týchto finančných prostriedkov.

Z danej dôkaznej situácie, ak vlastnícke právo peňažného ústavu k finančným prostriedkom majiteľa
účtu sleduje vlastnícke právo (je jeho pôvodcom) k uloženým finančným prostriedkom na účte v banke,

vlastníka finančných prostriedkov, tak potom pokiaľ platí, že finančné prostriedky pripísané (vložené)
na účet obžalovaného v posudzovanom prípade, na podklade autorizácie platieb z účtov držiteľov
platobných kariet doposiaľ neidentifikovaných majiteľov týchto účtov (peňažných ústavou aj z krajín
mimo EÚ) prostredníctvom prenajatého POS terminálu, mali pochádzať (malo podľa banky existovať
podozrenie) z podvodných finančných transakcií (čo vykonané dokazovanie žiadnym spôsobom aspoň

v rozumnej miere pravdepodobnosti neozrejmilo), tak sa ani B. J., H., D., nemohla stať vlastníkom
týchto finančných prostriedkov, nakoľko sa nemohol ani obžalovaný stať ich vlastníkom, keďže na
podklade (protiprávneho, nezákonného) konania obžalovaného nie je možné nadobudnúť vlastnícke
právo k akejkoľvek majetkovej hodnote v akejkoľvek podobe, teda ani k finančným prostriedkom na účte
obžalovaného, preto sa ich vlastníkom v rámci zmluvy o tzv. zriadení označeného peňažného účtu na

prijímanie platieb z tzv. finančných transakcií prostredníctvom prenosného platobného POS terminálu,
nemohla v tom čase stať ani B. J., H.. D..

Napokon v predmetnom prípade opierajúc sa o znenie skutkového stavu prezentovaného v napadnutom
rozsudku(vobžalobnomnávrhu),pretotamopísanékonanieobžalovanéhoskôrjavíznámkypodozrenia

z naplnenia skutkovej podstaty trestného činu neoprávneného vyrobenia a používania platobného
prostriedku podľa § 219 Tr. zákona v štádiu pokusu § 14 ods. 1 Tr. zákona (tak ako to napokon aj bolo
právne posúdené pri odovzdávaní trestného konania českými justičnými orgánmi v posudzovanom
prípade tunajším justičným orgánom).

Za danej dôkaznej situácie by však bolo potrebné najsamprv nezameniteľne identifikovať majiteľov
týchto peňažných účtov - držiteľov platobných kariet z ktorých prostredníctvom POS terminálu
obžalovaným prenajatého od B. J., H., D., boli finančné prostriedky prevedené na účet obžalovaného
zriadeného za účelom použitia, resp. používania tohto prenosného POS terminálu a následne
ako poškodených vypočuť.

Realizáciutýchtoúkonovsmerujúcichkustáleniuskutkovéhostavu,ktorýbymoholbyťprávneposúdený
ako už spomínaný trestný čin neoprávneného vyrobenia a používania platobného prostriedku podľa
§ 219 Tr. zákona, však počas celého dokazovania v tomto trestnom konaní prokuratúra nenavrhla.

Krajský súd v kontexte uvedeného uvádza, že cieľom trestného konania je zabezpečiť, aby trestné činy
boli náležite zistené a ich páchatelia podľa zákona spravodlivo potrestaní (§ 1 Tr. poriadku), pričom
spôsob a rozsah zisťovania a overovania, či konkrétna osoba spáchala trestný čin, je plne v kompetencii
vo veci konajúcich orgánov činných v trestnom konaní, ktoré sú viazané zásadou náležitého zistenia
skutkového stavu a teda zistenia dôkazov, ktoré by naplnili požiadavku, čo najvyššieho stupňa istoty o

priebehu skutkového deja v kontexte ust. § 2 ods. 10 Tr. poriadku.
Krajský súd tiež poukazuje na to, že konanie pred súdom je v rámci trestného procesu upravené ako
kontradiktórne konanie dvoch protistrán - prokurátora na jednej strane a obvineného (obžalovaného) a
jeho obhajcu na strane druhej, ktorí pred súdom predkladajú a vykonávajú dôkazy, ktoré obvineného
usvedčujú alebo oslobodzujú, pričom ich posúdenie je úlohou súdu ako nezávislého a nestranného

rozhodovacieho orgánu. Z pohľadu uvedeného aj súdu teda vyplýva povinnosť zistiť skutkový stav
náležite tak, aby páchatelia trestných činov mohli byť spravodlivo potrestaní. Z tohto dôvodu súd v
podmienkach kontradiktórneho konania nie je a nemôže byť len nestranným pozorovateľom, ale má
nielen právo, ale aj povinnosť aktívne vstupovať do konania na hlavnom pojednávaní a to výsluchomsvedkov, či vykonávaním aj dôkazov, ktoré strany nenavrhli (§ 2 ods. 11 Tr. poriadku), čo nepochybne
v posudzovanom prípade bolo zo strany okresného súdu realizované, v určitých častiach priebehu
trestného konania až nad rámec predmetu dokazovania.

Povinnosť náležite zistiť skutkový stav však súd nezaväzuje k tomu, aby obžalovaného (obžalovaných)
usviedčal sám zo spáchania skutku so závažnejším následkom (vo väčšom rozsahu), ako bol ustálený
v obžalobnom návrhu, či dokonca z inej trestnej činnosti ako mu pôvodne bolo kladené za vinu
v obžalobnom návrhu. Toto právo (povinnosť) prislúcha prokurátorovi.
Takýto postup súdu, by bol v rozpore so zásadou kontradiktórnosti, pokiaľ by súd sám vytváral nové

dôkazy, resp. dôkazy už existujúce, dopĺňal o nový obsah a na podklade týchto dôkazov potom
usviedčal obžalovaného zo spáchania skutku závažnejším následkom vo väčšom rozsahu, ako tomu
je v obžalobnom návrhu (či dokonca z inej trestnej činnosti ako mu pôvodne bolo kladené za vinu
v obžalobnom návrhu). Za danej situácie by tak súd sám vytváral podmienky, v ktorých jedna zo strán
(obžalovaný)bybolaznevýhodnenávočiprotistrane(prokurátorovi),čotiežnespĺňaanarúšapodmienky
spravodlivého procesu. Tým by postavenie sudcu v kontradiktórnom konaní, ktoré je postavené na

aktivite procesných strán, nezodpovedalo pozícii nezávislého a nestranného rozhodovacieho orgánu,
ktorý by na základe dôkazov vykonaných na hlavnom pojednávaní bol schopný spravodlivo vo veci
rozhodnúť.
Opierajúc sa o doposiaľ uvedené potom pre posudzovaný prípad platí, že pri zachovaní štandardných
zásad trestného konania ovládajúcich kontradiktórny proces, ak by okresný súd vlastne na podklade

usmernenia krajského súdu ako súdu odvolacieho, keďže naznačená potreba doplnenia dokazovania
je v podmienkach odvolacieho konania nerealizovateľná - konal tak, že by vlastne celé dokazovanie
ohľadom identifikácie poškodených a ich vypočutia (kde podstatná časť z účtov držiteľov platobných
kariet je/bola zriadená v peňažných ústavoch v podstatnej časti mimo štátov Európskej únie)
zjavne v dominantnej forme len prostredníctvom dožiadania - právnej pomoci, by bolo jednak

z hľadiska hospodárnosti konania už v tomto štádiu konania desať rokov od spáchania skutku - skôr
nerealizovateľné, ale najmä by takýto aktivizmus súdu pri usviedčaní obžalovaného (z podozrenia)
zo spáchania protiprávneho konania by bol zjavne neprimeraný - zasahujúci v rozpore s pravidlami
kontradiktórneho konania - do rovnováhy práv strán konaní v rámci dokazovania v konaní pred súdom.

Nad rámec uvedeného v reakcii na odvolacie námietky okresného prokurátora krajský súd len
v stručnosti konštatuje, že pokiaľ sa mal obžalovaný v procesnom postavení svedka podozrivého dňa
10.01.2017 a následne aj po vznesení obvinenia v rámci výsluchu dňa 10.02.2017 priznať k spáchaniu
skutku, bez akéhokoľvek bližšieho popísania skutkového stavu mu kladeného za vinu - akým spôsobom
a za akých okolností sa mal dopustiť tohto konania, a teda skutku v podstate v totožnom znení ako

je obsiahnutý aj v obžalobnom návrhu prokurátora, ktorého skutkový dej ako už bolo skôr uvádzané
krajským súdom, nenapĺňa obligatórne znaky trestného činu podvodu podľa § 221 Tr. zákona.

Za danej dôkaznej situácie bez potreby reagovať opätovne na ďalšie zásadné skutočnosti (skutkové
okolnosti), rozhodné pre ustálenie skutkového stavu a jeho právneho posúdenia, ktoré neboli

dokazovaním ani po jeho doplnení okresným súdom z dôvodu objektívnych okolností preukázané,
sa odvolacie námietky okresného prokurátora potom javia ako súhrn reálne dokázaných skutočností,
ktoré však hodnotí izolovane a nie komplexne v kontexte všetkých produkovaných dôkazov, no najmä
z pohľadu naplnenia všetkých obligatórnych znakov základnej skutkovej podstaty žalovanej trestnej
činnosti.

Na základe doposiaľ uvedeného a už opísaného hodnotenia produkovaných dôkazov okresným súdom,
potom prvostupňový súd dospel k vecne správnemu záveru, že na ich poklade nie je možné uznať
obžalovaného vinným, nakoľko nie je možné bez rozumných pochybností ustáliť rozhodujúce skutkové
zistenia, ktoré sa mali preniesť do skutkovej vety obžalobného návrhu, no predovšetkým bez rozumných

pochybností takto ustálený skutkový stav aj rovnako ako v obžalobe právne posúdiť.

V tejto súvislosti krajský súd pripomína, že na preukázanie viny obžalovaného vo všeobecnosti platí, že
súhrn priamych a nepriamych dôkazov musí tvoriť logickú, ničím nenarušovanú sústavu navzájom sa
doplňujúcich dôkazov, ktorá vo svojom celku nielen spoľahlivo preukazuje všetky okolnosti žalovaného

skutku a usvedčuje z jeho spáchania obžalovaného, ale súčasne vylučuje možnosť akéhokoľvek iného
záveru.Výrokovinemôžebyťzaloženýtedalennatakýchdôkazoch,ktorécelkomvylučujúpochybnosť,
že sa stal skutok, ktorý je predmetom trestného stíhania. To platí tým skôr, keď v prejednávanomprípade existujú dve skupiny dôkazov, ktoré si navzájom odporujú a súd svoje rozhodnutie musí oprieť
o vierohodnosť jednej alebo druhej skupiny dôkazov.

Hodnotiac preto tieto dôkazy vo svojom súhrne aj krajský súd rovnako, ako okresný súd nemohol
v posudzovanom prípade urobiť bez rozumných pochybností jednoznačný záver o vine obžalovaného
tak, ako mu bola kladená za vinu v obžalobnom návrhu okresného prokurátora, pričom posudzovaný
skutok nenapĺňa ani skutkovú podstatu iného v osobitnej časti Tr. zákona ustanoveného trestného činu
(bez doplnenia dokazovania v už naznačenom smere) a nie je ani dôvod na postúpenie tohto skutku

na prejednanie inému orgánu, ktorý by ho mohol posúdiť ako priestupok.

Krajský súd má zato, že v prejednávanom prípade za danej dôkaznej situácie, ak už nie sú k dispozícii
na vykonanie ďalšie dôkazy, ktoré by nenarušili rovnováhu kontradiktórneho procesu, a za existencie
takýchto zásadných pochybností o preukázaní viny obžalovaného zo spáchania žalovanej trestnej
činnostijenamiestevposudzovanomprípadepoužiťjednozozákladnýchprocesnýchpravidiel-indubio

pro reo – a to v pochybnosti v prospech páchateľa, keďže nebolo dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý
je obžalovaný stíhaný, a preto okresný súd správne obžalovaného podľa § 285 písm. a/ Tr. poriadku
spod obžaloby oslobodil.

To boli dôvody, pre ktoré krajský súd nepovažoval odvolanie okresného prokurátora za dôvodné a

rozhodol tak, ako je to uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

Toto rozhodnutie bolo prijaté jednomyseľne.
jednomyseľne

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu ďalší riadny opravný prostriedok nie je prípustný.