Rozsudok – Ostatné ,
Zrušujúce Judgement was issued on Thursday, May 21, 2025

Súd: Najvyšší správny súd SR
Spisová značka: 4Sfk/19/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 0923100181
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 05. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Prof. JUDr. Peter Potásch

ECLI: ECLI:SK:NSSSR:2025:0923100181.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu prof. JUDr. PhDr.

Petra Potáscha, PhD. a členov senátu JUDr. Moniky Valašikovej, PhD., LL.M. a JUDr. Vlastimila
Pavlikovského, v právnej veci žalobcu: R.. S. K., narodený XX. T. XXXX, B. X, N., právne
zastúpený advokátom: JUDr. Eugen Kostovčík, so sídlom Gelnická 33, Košice, proti žalovanému
(sťažovateľ): Daňový úrad Košice, so sídlom Železničná 1, Košice, o preskúmanie zákonnosti opatrenia
(oznámenia) žalovaného č. 103463549/2016 zo dňa 8. júla 2016, o kasačnej sťažnosti žalovaného proti
právoplatnému rozsudku Správneho súdu v Košiciach č. k. 4Sf/2/2023-17 zo dňa 16. januára 2024, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Správneho súdu v Košiciach č. k. 4Sf/2/2023-17 zo dňa 16. januára 2024 sa zrušuje a vec

sa vracia Správnemu súdu v Košiciach na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

I. Priebeh administratívneho konania a správneho súdneho konania

1. Z obsahu súdneho spisu a pripojeného administratívneho spisu kasačný súd zistil, že dodatočným
platobným výmerom Daňového úradu Košice II č. 696/230/65817/10/Tót zo dňa 29.10.2010 bol
žalobcovi vyrubený rozdiel dane z príjmov za rok 2007 v sume 9.505,68 eura. Daňové riaditeľstvo
Slovenskej republiky rozhodnutím zo dňa 09.09.2011 zrušilo uvedené prvostupňové rozhodnutie.
Správca dane počas vyrubovacieho konania na uvedenú sumu vydal rozhodnutie o predbežnom

opatrení, pričom uvedená suma bola uhradená dňa 24.06.2015 na účet správcu dane na základe
dražby. Následne Daňový úrad Košice rozhodnutím č. 298056/2016 zo dňa 15.03.2016 konštatoval, že
daň zistená správcom dane za rok 2007 sa neodlišuje od dane uvedenej v daňovom priznaní a dňa
15.04.2016 bola suma 9.505,68 eura správcom dane vrátená.
2. Žalovaný žalobou napadnutým Oznámením č. 103463549/2016 zo dňa 08.07.2016 (rok 2007) (ďalej
len „napadnuté Oznámenie“), reagujúc na žiadosť žalobcu zo dňa 10.06.2016, ktorou sa žalobca
domáhal vydania rozhodnutia o úroku z omeškania podľa § 165 ods. 1 a 7 zákona č. 563/2009 Z. z. o

správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „Daňový poriadok“),
po opise skutkového stavu, citujúc prvú a poslednú vetu § 79 ods. 3 Daňového poriadku, konštatoval:
„Z doručeného rozhodnutia č.298053/2016 zo dňa 15.03.2016, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa
18.04.2016, a v ktorom daň zistená správcom dane sa neodlišuje od dane uvedenej v daňovom priznaní
vyplýva, že pominuli dôvody, na základe ktorých boli peňažné prostriedky poukázané. Z uvedeného
dôvodu správca dane vrátil dňa 14.04.2016 poukázané finančné prostriedky, a to prevodom na účet
Notárskeho úradu. Zákon č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) v znení neskorších

predpisov, rovnako tak aj zákon č. 511/92 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave
územných finančných orgánov neustanovuje lehotu na vrátenie finančných prostriedkov, ktoré správca
dane zabezpečil rozhodnutím o zriadení záložného práva a rovnako neustanovuje ani výpočet úroku zo
zabezpečených finančných prostriedkov.“3. Krajský súd v Košiciach rozsudkom č. k. 6S/100/2016-35 zo dňa 20.04.2017 napadnuté opatrenie
zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom č. k.
8Sžfk/50/2017-80 zo dňa 20.06.2019 zrušil rozsudok Krajského súdu v Košiciach č. k. 6S/100/2016-32

zo dňa 20.04.2017 a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
4. Krajský súd v Košiciach rozsudkom č. k. 6S/125/2019-77 zo dňa 27. mája 2021 napadnuté opatrenie
zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky rozsudkom
sp. zn. 4Sfk/24/2021 zo dňa 22. marca 2023 zrušil rozsudok Krajského súdu v Košiciach č. k.
6S/125/2019-77 zo dňa 27. mája 2021 a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

5. Správny súd v Košiciach (ďalej len „správny súd“) rozsudkom č. k. 4Sf/2/2023-17 zo dňa 16. januára
2024 (ďalej len „napadnutý rozsudok“) napadnuté opatrenie zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie
konanie.
6. Správny súd uviedol, že rešpektoval pre neho záväzné právne závery v dvoch rozhodnutiach
kasačného súdu v predmetnej veci sp. zn. 8Sžfk/58/2017 zo dňa 20.06.2019 a sp. zn. 4Sfk/24/2021
zo dňa 22.03.2023, ako aj totožné právne závery kasačného súdu v obdobných veciach, predmetoch

ktorých bol prieskum obdobných oznámení.
7. Správny súd ustálil, že na vec je potrebné aplikovať § 79 ods. 2 a 3 Daňového poriadku. Toto
ustanovenie vyložil tak, že v prípade vzniku daňového preplatku na dani z príjmov sa daňový preplatok
vráti najneskôr 40 dní odo dňa jeho vzniku. Aplikujúc tieto závery na prípad žalobcu konštatoval, že tento
uhradil sumu dane dňa 24. júna 2015, a to bez právneho titulu, čím došlo k daňovému preplatku. Za

týchto okolností žalobcovi vznikol nárok na úrok z omeškania za obdobie omeškania správcu dane s
vrátením preplatku, o ktorom bolo povinnosťou správcu dane rozhodnúť v súlade s § 79 ods. 3 Daňového
poriadku.

II. Kasačná sťažnosť, vyjadrenie

8. Proti napadnutému rozsudku podal žalovaný (ďalej ako „sťažovateľ“) v zákonnej lehote kasačnú
sťažnosť podľa § 440 ods. 1 písm. g) SSP, v ktorej navrhol, aby kasačný súd napadnutý rozsudok zrušil
a vec vrátil správnemu súdu na ďalšie konanie, alternatívne aby konanie zastavil.
9. Sťažovateľ poukázal na to, že ani viazanosť právnym názorom kasačného súdu nie je absolútna, je

toho názoru, že správny súd mal tieto názory kriticky konfrontovať.
10. Argumentoval tým, že správca dane bez žiadosti o vrátenie preplatku postupuje iba v prípadoch,
kedy je možné s preplatkom naložiť bez žiadosti, a ide o postup podľa ust. § 55 ods. 6 Daňového
poriadku. Podľa ust. § 79 odsek 2 Daňového poriadku je postup možný iba na základe žiadosti, ktorá
je buď samostatným dokumentom alebo je súčasťou daňového priznania za konkrétne zdaňovacie

obdobie. Podľa tohto titulu, t. j. či sa jedná o samostatnú žiadosť alebo žiadosť ako súčasť daňového
priznania, zákon stanovuje a rozlišuje dve zákonné lehoty na vrátenie preplatku. Jedná sa o lehotu 30
dní odo dňa podania samostatnej žiadosti alebo o lehotu 40 dní odo dňa podania daňového priznania na
dani z príjmov alebo motorových vozidiel, ktorého súčasťou je vyplnenie žiadosti, XV. oddiel daňového
priznania z príjmov FO typ B.

11.Vprípadežalobcu,ktorýžiadosťpodalakosamostatnépodanie,zákonpodľasťažovateľaustanovuje
lehotu v trvaní 30 dní od podania žiadosti. Sťažovateľ je preto toho názoru, že sumu preplatku nevrátil
oneskorene, po zákonom stanovenej lehote 30 dní odo dňa podania žiadosti o vrátenie preplatku -
žiadosť bola doručená žalovanému dňa 04.04.2016 a preplatok bol žalovaným vrátení do notárskej
úschovy dňa 03.05.2016, pričom žalovaný o svojom postupe žalobcu oboznámil už dňa 11.04.2016.

12. Žalobca vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti zaujal stanovisko, že právna úprava ustanovenia §
156 v nadväznosti na § 165 ods. 1 a 7 Daňového poriadku predmetnej veci je nejasná a umožňuje
rozdielny výklad, o čom svedčí aj uznesenie Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp.
zn. 3Sfk/53/2021 zo dňa 14. februára 2024, ktorým postúpil vec vedenú pod sp. zn. 3Sfk/53/2021
na prejednanie a rozhodnutie o právnej otázke nastolenej v uvedenom uznesení veľkému senátu

Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky. Argumentoval tým, že nejasné a neurčité právne
normy nemožno vykladať na ťarchu adresáta právnej normy a tiež poukázal na princíp právnej istoty.
13. Žalobca poukázal aj na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 305/08 týkajúci sa
postupu podľa § 63 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných
finančných orgánov, ktorý text je identický s § 79 Daňového poriadku, z ktorého vyvodil záver, že vrátenie

neoprávnene zadržiavaných peňažných prostriedkov v lehote 30 dní v zmysle ustanovenia § 79 ods.
3 Daňového poriadku nemá žiadny vplyv na nárok na úrok za obdobie neoprávnene zadržiavaných
peňažných prostriedkov.III. Konanie na kasačnom súde

14. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v postavení kasačného súdu (ďalej len „kasačný súd“

alebo „Najvyšší správny súd“) preskúmal rozsudok správneho súdu v rozsahu podanej kasačnej
sťažnosti. Jeho právomoc a príslušnosť pre toto konanie a rozhodnutie je daná v § 101e ods. 2 zákona
č. 757/2004 Z. z. o súdoch a zmene a doplnení niektorých zákonov v účinnom znení a § 11 písm. h) SSP.
15. Kasačný súd s ohľadom na § 455 SSP nepovažoval za potrebné nariadiť vo veci pojednávanie a
rozhodol o kasačnej sťažnosti bez jeho nariadenia. Rozsudok bol vyhlásený verejne po oznámení dňa

vyhlásenia v súlade s § 137 ods. 4 SSP.
16. So zreteľom na § 439 ods. 1, § 442 ods. 1, § 443 SSP kasačný súd skonštatoval, že podaná kasačná
sťažnosť smeruje proti rozsudku, voči ktorému je prípustná, bola podaná oprávnenou osobou a včas.
17. Po preskúmaní napadnutého rozsudku správneho súdu a kasačnej sťažnosti, ako aj podkladového
materiálu, kasačný súd dospel k záverom, ktoré odôvodňuje v nasledovnom texte.

IV. Vybrané ustanovenia, posúdenie námietok kasačnej sťažnosti

18. Predmetom tohto konania je posúdenie nároku žalobcu na úrok z omeškania podľa § 79 ods. 3
Daňového poriadku.
19. Kasačný súd vo svojom rozhodnutí sp. zn. 4Sfk/24/2021 zo dňa 22.03.2023, ktorým zrušil pôvodné

rozhodnutie správneho súdu, riešil aj otázku aplikácie § 79 ods. 3 Daňového poriadku vo veci žalobcu.
Rovnako si je vedomý svojej predchádzajúcej rozhodovacej činnosti v iných veciach žalobcu.
20. V tejto súvislosti však kasačný súd poukazuje na rozhodovaciu činnosť veľkého senátu Najvyššieho
správneho súdu Slovenskej republiky, ktorou v otázke, či sa povinnosť vrátenia daňového preplatku na
dani z príjmov podľa § 79 ods. 2 Daňového poriadku v lehote „najskôr po uplynutí lehoty na podanie

daňového priznania..., najneskôr však do 40 dní odo dňa vzniku daňového preplatku“ vzťahuje len na
situáciu vzniku daňového preplatku na predmetnej dani v súvislosti s podaním daňového priznania alebo
ajnavznikdaňovéhopreplatkunadanizpríjmovzinýchdôvodovdošloodrozsudkusp.zn.4Sfk/24/2021
zo dňa 22.03.2023 k judikatórnemu posunu. Veľký senát rozsudkom sp. zn. 19SVs/2/2024 zo dňa 26.
marca 2025 dospel totiž k záveru, že ustanovenie § 79 ods. 2 veta za bodkočiarkou Daňového poriadku

sa aplikuje len na preplatok na dani z príjmu, ktorý vznikol v zdaňovacom období v nadväznosti na
podanie daňového priznania, v ktorom je obsiahnutá žiadosť o vrátenie daňového preplatku.
21. Kasačný súd preto v posudzovanej veci musel zohľadniť tieto judikatórne zmeny a v ich kontexte
vyhodnotiť kasačné námietky sťažovateľa, preto v ďalšom odkazuje na právne závery rozsudku Veľkého
senátu Najvyššieho správneho súdu sp. zn. 19SVs/2/2024 zo dňa 26. marca 2025:

„38. Podľa § 79 ods. 2 Daňového poriadku ak nemožno daňový preplatok použiť podľa odseku 1 alebo
uplatniť postup podľa odseku 9 alebo odseku 10, správca dane na žiadosť daňového subjektu preúčtuje
daňový preplatok na nesplatný preddavok na daň, inak daňový preplatok vráti v lehote do 30 dní od
doručenia žiadosti o jeho vrátenie, ak je väčší ako 5 eur; daňový preplatok na dani z príjmov a na
dani z motorových vozidiel za príslušné zdaňovacie obdobie sa vráti najskôr po uplynutí lehoty na

podanie daňového priznania podľa osobitných predpisov, najneskôr však do 40 dní odo dňa vzniku
daňového preplatku. Ak správca dane žiadosti o vrátenie preplatku vyhovie v plnom rozsahu, správca
dane rozhodnutie nevydáva.
39. Podľa § 15 ods. 1 Daňového poriadku daňové priznanie je povinný podať každý, komu táto povinnosť
vyplýva z osobitných predpisov, alebo ten, koho na to správca dane vyzve. Vo výzve správca dane poučí

daňový subjekt o následkoch nepodania daňového priznania.
40. Podľa § 15 ods. 4 Daňového poriadku daňové priznanie sa podáva na tlačive platnom pre
príslušné zdaňovacie obdobie; ak sa daňové priznanie podáva elektronickými prostriedkami, podáva
sa v predpísanej forme. Prílohou daňového priznania, ak tak ustanovuje osobitný predpis, sú doklady
preukazujúce tvrdenia uvedené v daňovom priznaní.

41. Podľa § 15 ods. 5 Daňového poriadku vzory tlačív daňových priznaní určí ministerstvo a uverejní ich
na svojom webovom sídle s vyznačením dátumu uverejnenia.
42. V súvislosti s citovanými ustanoveniami veľký senát tiež upriamuje pozornosť na to, že v záverečnej
časti vzorov tlačív daňových priznaní v závislosti od ich druhu sa nachádza osobitná časť označená
ako „Žiadosť o vrátenie daňového preplatku“, „Žiadosť o vrátenie daňového preplatku alebo vyplatenie

daňového bonusu“ alebo „Žiadosť o vyplatenie daňového bonusu, o vrátenie daňového preplatku alebo
vyplatenie zamestnaneckej prémie.“43. Povinnosť podať daňové priznanie pri dani z príjmu v prípade fyzických osôb upravuje § 32 a v
prípade právnických osôb § 41 zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov
(ďalej len „zákon o dani z príjmov“).

44. Podľa § 49 ods. 2 zákona o dani z príjmov daňové priznanie sa podáva do troch kalendárnych
mesiacov po uplynutí zdaňovacieho obdobia a hlásenie sa podáva do konca apríla po uplynutí
zdaňovacieho obdobia, ak tento zákon neustanovuje inak; prehľad sa podáva do konca kalendárneho
mesiaca, za predchádzajúci kalendárny mesiac. V lehote na podanie daňového priznania alebo hlásenia
je povinný platiteľ dane, daňovník, dedič alebo osoba podľa osobitného predpisu daň aj zaplatiť.

Daňovník, ktorému do lehoty na podanie daňového priznania podľa tohto odseku alebo do lehoty podľa
odseku 3 správca dane neoznámil číslo účtu správcu dane vedeného pre daňovníka, je povinný daň
zaplatiť v lehote do ôsmich dní od doručenia tohto oznámenia, ak mu toto oznámenie bolo doručené
po lehote na podanie daňového priznania. Rovnaký postup sa použije, ak za osobu, ktorá nemá do
termínu na podanie daňového priznania správcom dane oznámené číslo účtu správcu dane vedeného
pre daňovníka, podáva daňové priznanie dedič alebo osoba podľa osobitného predpisu.

45. Vychádzajúc z vyššie uvedených skutočností veľký senát zastáva názor, že ustanovenie § 79
ods. 2 Daňového poriadku vytvára systém vracania daňových preplatkov (vo všeobecnosti) na základe
iniciatívy daňového subjektu, t. j. na základe jeho žiadosti. Táto skutočnosť vyplýva explicitne z prvej
ako aj poslednej vety citovaného ustanovenia. Nastavenie tohto systému je racionálne, keďže vyplýva
zo skutočnosti, že nie je v možnostiach štátu skontrolovať oprávnenosť každého jednotlivého daňového

plnenia bezodkladne po jeho realizovaní, ako aj z prezumpcie, že je záujmom každého daňového
subjektu sledovať správnosť úhrady svojej daňovej povinnosti. Teda je jeho záujmom neplatiť vyššiu
daňovú povinnosť, ako je zo zákona povinný. V širšom zmysle ide teda o uplatnenie právnej zásady
vigilantibus iura scripta sunt (práva patria bdelým).
46. V tomto kontexte je podľa veľkého senátu potrebné chápať aj § 79 ods. 2 Daňového poriadku

(veta za bodkočiarkou), podľa ktorého sa daňový preplatok na dani z príjmu za príslušné zdaňovacie
obdobie vráti najskôr po uplynutí lehoty na podanie daňového priznania, najneskôr však do 40 dní odo
dňa vzniku daňového preplatku. Daň z príjmu je totiž viazaná na povinnosť podať daňové priznanie (§
32 a nasl. zákona o dani z príjmov v prípade fyzických osôb, § 41 a nasl. zákona o dani z príjmov v
prípade právnických osôb). Daňové priznanie na dani z príjmu sa podáva na osobitnom tlačive určenom

Ministerstvom financií Slovenskej republiky (§ 15 ods. 1, 4 a 5 Daňového poriadku), ktorého súčasťou
je aj žiadosť o vrátenie prípadného daňového preplatku (bod 38 tohto rozsudku).
47. Naviazaniu § 79 ods. 2 veta za bodkočiarkou Daňového poriadku na žiadosť o vrátenie daňového
preplatku obsiahnutého v daňovom priznaní z dani príjmov svedčí aj úprava lehôt vrátenia preplatku -
najskôr po uplynutí lehoty na podanie daňového priznania, najneskôr však do 40 dní odo dňa vzniku

daňového preplatku. Táto úprava logicky nadväzuje na § 49 ods. 2 zákona o dani z príjmov, podľa
ktorého sa daňové priznanie podáva do troch kalendárnych mesiacov po uplynutí zdaňovacieho obdobia
a v lehote na podanie daňového priznania vzniká aj povinnosť platiteľa dane daň zaplatiť. Ide o úpravu
lehôt, ktorá v nadväznosti na podané daňové priznania na dani z príjmu umožňuje skontrolovať daňovým
orgánom žiadosti daňových subjektov o vrátenie daňových preplatkov, zistiť, či tieto daňové preplatky

nemožno použiť na daňové nedoplatky a následne ich vyplatiť (§ 79 ods. 1 a 2 Daňového poriadku).
48. Rovnaké princípy sa vzťahujú aj na daň z motorových vozidiel, pre ktorú platí podľa § 79 ods. 2 veta
za bodkočiarkou Daňového poriadku rovnaká výnimka ako pre daň z príjmu (§ 10 ods. 14 a § 9 ods.
1 a 2 zákona č. 361/2014 Z. z. o dani z motorových vozidiel a o zmene a doplnení niektorých zákonov
v znení neskorších predpisov).

49. Vyššie uvedené úvahy podporuje aj historický výklad § 79 Daňového poriadku a zohľadnenie
príslušných dôvodových správ k jeho novelám.
50. Podľa § 79 ods. 2 Daňového poriadku vo vyhlásenom znení ak nemožno daňový preplatok použiť
podľa odseku 1, správca dane daňový preplatok vráti v lehote do 30 dní od jeho vzniku; daňový preplatok
na dani z príjmov a na dani z motorových vozidiel za príslušné zdaňovacie obdobie sa vráti najskôr po

uplynutí lehoty na podanie daňového priznania podľa osobitných predpisov, najneskôr však do 40 dní
odo dňa vzniku daňového preplatku.
51. Ustanovenie § 79 ods. 2 Daňového poriadku totiž upravovalo systém, v rámci ktorého malo dôjsť k
vracaniu preplatkov na dani automaticky, v lehote 30 dní odo dňa ich vzniku, pričom vznik preplatkov pri
danizpríjmovbolviazanýnavznikdaňovejpovinnosti-napodaniedaňovéhopriznania-uplynutielehoty

na podanie daňového priznania. Zákonodarca k tomu v dôvodovej správe k Daňovému poriadku uviedol,
že „navrhované ustanovenie upravuje, že správca dane použije daňový preplatok podľa ustanovenia o
použití platieb, resp. ak nemožno takto postupovať, preplatok sa použije na kompenzáciu nedoplatkov u
iného správu dane. Ak nemožno preplatok použiť uvedeným spôsobom, vráti sa daňovému subjektu. Vustanoveníjeuloženápovinnosťsprávcovidanezaplatiťdaňovémusubjektuúrokvprípade,akpreplatok
(aj nadmerný odpočet a spotrebnú daň) vráti po ustanovenej lehote.“
52. Podľa § 79 ods. 2 Daňového poriadku v znení účinnom od 1. januára 2012 ak nemožno daňový

preplatok použiť podľa odseku 1, správca dane na žiadosť daňového subjektu, daňový preplatok vráti
v lehote do 30 dní od doručenia žiadosti o jeho vrátenie; daňový preplatok na dani z príjmov a na
dani z motorových vozidiel za príslušné zdaňovacie obdobie sa vráti najskôr po uplynutí lehoty na
podanie daňového priznania podľa osobitných predpisov, najneskôr však do 40 dní odo dňa vzniku
daňového preplatku. Ak správca dane žiadosti o vrátenie preplatku vyhovie v plnom rozsahu, správca

dane rozhodnutie nevydáva.
53. Novelou Daňového poriadku, zákonom č. 331/2011 Z. z. ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 563/2009
Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov a ktorým sa menia
dopĺňajú niektoré zákony (ďalej len „novela“), však došlo k úprave § 79 ods. 2 Daňového poriadku a
zmene celkového vyplácania preplatkov na dani tak, že ich vrátenie bolo viazané na žiadosť daňového
subjektu.Tásadoručujebuďsamostatne,alebojesúčasťoutlačivanadaňovépriznanie(§79ods.2veta

za bodkočiarkou Daňového poriadku). V dôvodovej správe k bodu 73 novely sa uvádza, že „ustanovenie
sa upravuje tak, že preplatok správca dane vracia na žiadosť daňového subjektu.“
54. Veľký senát preto s ohľadom na už uvedené konštatuje, že tak z historického výkladu, ako aj z
gramatickéhoasystematickéhovýkladu§79ods.2Daňovéhoporiadkuvkontexteosobitnéhopredpisu-
zákonaodanizpríjmov,jezrejmé,žepovinnosťsprávcudanevrátiťpreplatoknadanisavovšeobecnosti

viaže na podanie žiadosti o vrátenie preplatku. Ustanovenie § 79 ods. 2 veta za bodkočiarkou Daňového
poriadku v tomto smere nie je výnimkou a vzťahuje sa na osobitný prípad preplatkov, ktoré vznikajú na
základe podania daňového priznania na dani z príjmov a dani z motorových vozidiel, pričom aj v tomto
prípade daňovník podáva žiadosť o vrátenie preplatku ako súčasť daňového priznania.
55. Veľký senát preto prijal záver (na rozdiel od záverov uvedených v rozhodnutiach uvedených v

bode 31 tohto rozsudku), že preplatok na dani z príjmu sa podľa § 79 ods. 2 veta za bodkočiarkou
Daňového poriadku vracia vždy v lehote najneskôr 40 dní odo dňa jeho vzniku (bez ohľadu na moment
podania žiadosti o jeho vrátenie). Ustanovenie § 79 ods. 2 veta za bodkočiarkou Daňového poriadku sa
aplikuje len na preplatok na dani z príjmu, ktorý vznikol v zdaňovacom období v nadväznosti na podanie
daňového priznania, v ktorom je obsiahnutá žiadosť o vrátenie daňového preplatku.

56. Hoci iné senáty kasačného súdu v obdobných veciach ako je súdená vec dospeli k iným záverom
ako je výklad prezentovaný v tomto rozsudku, dôležitou skutočnosťou je to, že veľký senát uskutočnil
práve vyššie uvedený komplexný výklad súvisiacej právnej úpravy (vzhľadom na systematiku Daňového
poriadku a správy daní, pri uplatnení legitímnych výkladových metód - historického, gramatického,
systematického a teleologického výkladu), a to v rozsahu, ktorý presahuje jazykovú interpretáciu

ustanovenia § 79 ods. 2 Daňového poriadku, keď bez ďalšieho nevidel dôvod tieto skoršie výklady
akceptovať ani cez prizmu právnej istoty (k tomu pozri aj body 35 - 37 tohto rozsudku). Vzhľadom
na to neprichádza do úvahy ani výkladové pravidlo in dubio mitius (v pochybnostiach miernejšie),
ktoré nachádza svoje uplatnenie spravidla až potom, čo iné výkladové metódy nevedú k uspokojivému
výsledku. Skôr ako súd pristúpi k rozhodnutiu veci prihliadajúc na zásadu in dubio mitius, musí

plnohodnotne vyčerpať všetky štandardné výkladové metódy výkladu právnej úpravy a len v prípade, ak
tieto nevedú k možnosti ustálenia jej obsahu, je dôvodné v rámci rozhodovania vo veci uplatniť výklad
preferujúci vyššiu mieru ochrany základných práv a slobôd, t. j. neurčitosť právnej úpravy vykladať v
neprospech normotvorcu/verejnej moci. Predmetná zásada však nemôže byť základom a ani dôvodom
pre rezignáciu zo strany súdu na uskutočnenie takéhoto komplexného výkladu a ani pri prípadnej

neurčitosti právnej úpravy, nie je možné konštatovať, že táto existuje, a preto je bez ďalšieho nevyhnutné
uplatniť zásadu in dubio mitius (porov. v tomto smere napr. uznesenie sp. zn. 4Sfk/18/2022, rozsudok
Súdneho dvora z 23. apríla 2020, C- 401/18, Herst, ods. 60; podobne Melzer, F. cit. dielo, s. 205 až
209). Ako však vyplýva z vyššie uvedenej argumentácie, veľký senát pre svoj záver využil štandardné
výkladové metódy, pričom tento jeho postup vo svojej podstate vylúčil možnosť oprieť sa v rámci

rozhodovania tohto sporu o zásadu in dubio mitius, keď je zrejmé, že pri štandardných metódach výkladu
bolo možné súvisiacu právnu úpravu interpretovať tak ako to vyplýva z tohto rozsudku. Skutočnosť, že
tento výklad je iný ako bol doterajší výklad, sama osebe nevyvoláva stav prípadnej neurčitosti právnej
úpravy, ktorý by mal byť kompenzovaný potrebou aplikácie zásady in dubio mitius.
57. Keďže vo veci sťažovateľa daňový preplatok na dani z príjmov nevznikol v dôsledku podania

daňového priznania, povinnosť vrátiť daňový preplatok (ktorý vznikol dňa 24. júna 2015) podľa § 79 ods.
2 Daňového poriadku nevznikla správcovi dane 40 dní od 24. júna 2015, ale až v lehote 30 dní odo dňa
podania žiadosti o jeho vrátenie, teda v lehote 30 dní odo dňa 4. apríla 2016. Vzhľadom na uvedený
záver preto vyhodnotil veľký senát kasačnú sťažnosť ako dôvodnú.58. Len na doplnenie veľký senát uvádza, že hoci otázka vzniku nároku žalobcu na sankčný úrok podľa
§ 35b ods. 5 až 7 zákona o správe daní nebola predmetom kasačnej sťažnosti, v súvislosti s touto
právnou otázkou veľký senát v plnom rozsahu odkazuje na už ustálené právne závery Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky uvedené v rozsudku sp. zn. 8Sžfk/41/2018 zo dňa 24. októbra 2019 ako aj napr. na
rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Sžfk/52/2020 zo dňa 28. marca
2024.
59. Na záver veľký senát konštatuje, že si je vedomý dôsledku, že v súlade s prijatým právnym záverom
žalobca nebude mať nárok na odškodnenie straty hodnoty zadržiavaných finančných prostriedkov

formou úroku z omeškania za dobu, po ktorú sťažovateľ viedol daňové konanie (približne 3 roky) so
zadržanými finančnými prostriedkami žalobcu (približne 1 rok) aj po uplynutí prekluzívnej lehoty na
vyrubenie dane. Namiesto snahy o prelomenie jasného textu ustanovení § 79 ods. 2 a 3 Daňového
poriadku, právny poriadok umožňuje uplatniť nároky na náhradu škody vyplývajúce z nesprávneho
úradnéhopostupusťažovateľanazákladezákonač.514/2003Z.z.ozodpovednostizaškoduprivýkone
verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.“

22. Vychádzajúc z právnych záverov veľkého senátu uvedených v rozsudku sp. zn. 19SVs/2/2024,
kasačný senát vrátil vec na ďalšie konanie správnemu súdu.
23. Tu zároveň dopĺňa, že uvedený postup bol dôvodný nielen z hmotnoprávneho hľadiska, t. j.
vychádzajúc z vlastných právnych záverov citovaného rozsudku veľkého senátu, ale kasačný súd ho
považoval za relevantný (t. j. vrátenie veci na ďalšie konanie správnemu súdu) aj z procesného hľadiska

(a to aj v ústavnoprávnom kontextu), keď k zmene v právnom posúdení veci došlo v neprospech žalobcu
(daňového subjektu), stalo sa tak v inej veci, ako je priamo vec, ktorá tvorí predmet tohto kasačného
konania a stalo sa tak v čase, kedy už možnosť argumentácie žalobcu vo vzťahu k záverom veľkého
senátu dopadajúcim na výrok rozsudku správneho súdu, resp. kasačného súdu v tejto veci (vrátane
možných špecifík týkajúcich sa tejto veci), boli - vzhľadom na princíp koncentrácie konania - obmedzené,

keďže kasačné konanie v tejto veci už prebiehalo.
24. V ďalšom konaní správny súd rozhodne aj o nároku na náhradu trov kasačného konania (§ 467
ods. 3 SSP).
25. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom kasačného súdu pomerom hlasov 3 : 0 (§ 463 SSP a § 139
ods. 4 SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku n i e j e prípustný opravný prostriedok.