Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Wednesday, May 29, 2025

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 2Obdo/14/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6416203025
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 05. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Beáta Miničová
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2025:6416203025.2

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Beaty Miničovej
a členiek senátu Mgr. Sone Pekarčíkovej a JUDr. Jaroslavy Fúrovej, v spore žalobcu: H.N., narodený
X.X.XXXX, bytom T.. S. XXX/X, XXX XX Z. B. V., podnikajúci pod obchodným menom Augustín Šipikal
- SLOVKONTAKT, s miestom podnikania Chrásteka 6/2, 965 01 Žiar nad Hronom, IČO: 33 332 134,
zastúpeného JUDr. et Mgr. Jozefom Pacalajom, PhD., advokátom so sídlom Kapitulská 12, 974 01

Banská Bystrica, IČO: 50 675 133, proti žalovanému: ALTYS, spol. s r.o. so sídlom Kremnička 39, 974
00 Banská Bystrica, IČO: 31 620 540, zastúpenému M&L advokátska kancelária s.r.o., Hurbanova 8,
974 01 Banská Bystrica, IČO: 50 926 284, vedenom na Okresnom súde Žiar nad Hronom pod sp. zn.
25Cb/1/2022, o zaplatenie 13.327 eur s príslušenstvom, o dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského
súdu v Banskej Bystrici z 31. októbra 2023 č. k. 41Cob/9/2023-440, takto

r o z h o d o l :

I. Dovolanie žalobcu o d m i e t a .

II. Žalovanému n á r o k na náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Žiar nad Hronom, ako súd prvej inštancie, rozsudkom č. k. 25Cb/1/2022 246 z 10. júna
2020 prvou výrokovou vetou žalobu zamietol, druhou výrokovou vetou priznal žalovanému nárok na
náhradu trov prvoinštančného konania voči žalobcovi v rozsahu 100 %, treťou výrokovou vetou priznal

žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalovanému v rozsahu 100 % a vo štvrtej
výrokovej vete uviedol, že o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti
rozhodnutia, ktorým sa konanie končí samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

2. Súd prvej inštancie uviedol, že žalobca sa žalobou doručenou súdu 8. apríla 2016 domáhal od
žalovaného povinnosti zaplatiť žalobcovi sumu 13.327 eur s príslušenstvom a náhradu trov konania

na tom skutkovom základe, že 15. decembra 2002 uzavrel so žalovaným Zmluvu č. 202052 o
zabezpečení ochrany majetku pomocou strediska registrácie poplachov, v zmysle ktorej sa žalovaný
zaviazal zodpovedať za škody na majetku žalobcu v chránenom objekte. Dňa 18. decembra 2014 došlo
k vlámaniu do objektu žalobcu a napriek zabezpečovaciemu systému prevádzkovanému žalovaným
okrem inej škody došlo i k odcudzeniu čiastky 13.327 eur. Napriek tomu, že žalobca orgánom činným
v trestnom konaní označil i predpokladaných páchateľov, bolo trestné konanie prerušené z dôvodu, že

sa nepodarilo zistiť páchateľa, keď orgány činné v trestnom konaní svoj záver ustálili i poukázaním
na skutočnosť, že z kamerových záznamov zabudovaných kamier žalovaným nebolo možné rozoznať
typ ani evidenčné číslo vozidla a ani tváre osôb, ktoré neboli maskované a ktoré krádež vykonali.
Podľa vyjadrenia orgánu PZ boli tieto záznamy nekvalitné a nejasné. Rovnako zásah žalovaného po
ohlásení signálu nebol zabezpečený včas. Žalobca uviedol, že z predmetného vyjadrenia orgánov PZ
je preukázané nesplnenie si povinností žalovaného zo zmluvy a tým naplnenie zmluvnej povinnosti

zodpovednosti za škodu v zmysle ustanovenia § 5 ods. 5.1.3. Okresný súd Žiar nad Hronom rozsudkom č. k. 25Cb/1/2022-109 z 20. apríla 2017 žalobu zamietol
a žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi v rozsahu 100 %, keď mal za
to, že žalovaný neporušil žiadnu zákonnú, resp. zmluvnú povinnosť, nakoľko po prijatí poplachového

signálu vyslal pracovníkov na preverenie signálu a keď zistil, že došlo k narušeniu objektu, kontaktoval
políciu, a to v primeranom časovom úseku. Na odvolanie žalobcu Krajský súd v Banskej Bystrici ako
súd odvolací uznesením č. k. 41Cob/90/2018-151 zo dňa 27.februára 2019 rozsudok Okresného súdu
Žiar nad Hronom č. k. 25Cb/1/2022-109 zo dňa 20.apríla 2017 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie
a rozhodnutie, keď v zrušujúcom uznesení uviedol, že súd prvej inštancie bude v ďalšom rozhodnutí

povinný vysporiadať sa so znením čl. 3 bod 3.3 Dodatku č. 3 k Zmluve č. 202052 o zabezpečení ochrany
majetku pomocou strediska registrácie poplachov zo dňa 28. marca 2006 a so znením ustanovenia §
51 zákona č. 473/2005 Z. z.

4. Po opätovnom vykonaní dokazovania dospel súd prvej inštancie k záveru, že žaloba je nedôvodná.
Uviedol, že v konaní nebolo sporné, že dňa 15. decembra 2002 došlo medzi žalobcom a žalovaným

k uzavretiu zmluvy o zabezpečení ochrany majetku pomocou strediska registrácie poplachov v
znení dodatkov, ktorej predmetom bola povinnosť žalovaného vykonávať chránenie objektu formou
vyhodnocovania stavu poplachového systému nahlásenie narušenia, resp. zabezpečovacieho systému
avyhodnocovanienarušeniachránenéhoobjektuprostredníctvomstrediskaregistrapoplachovvobjekte
na ulici U.. XXX, Žiar nad Hronom. Sporná nebola ani skutočnosť, že OR PZ Žiar nad Hronom, Obvodné

oddelenie PZ Žiar nad Hronom uznesením zo dňa 19. decembra 2014 ČVS:ORP 1022/ZH-ZH-2014
začal trestné stíhanie pre prečin krádeže, ku ktorej došlo dňa 18. decembra 2014 v čase od 16.30 h do
01.00 h dňa 19. decembra 2014 v objekte žalobcu. Trestné stíhanie za prečin krádeže, v ktorom žalobca
vyčíslil škodu vo výške 13.327,56 eura z titulu krádeže finančnej hotovosti je prerušené, pretože sa
nepodarilozistiťskutočnostioprávňujúcevykonaťtrestnéstíhanieprotiurčitejosobe.Žalobcasivdanom

prípade uplatnil nárok na náhradu škody z titulu porušenia povinnosti žalovaného ako vykonávateľa zo
zmluvy a dodatku č. 3 k zmluve, keď podľa tvrdenia žalobcu žalovaný porušil povinnosti vyplývajúce pre
neho z čl. 3 bod 3.3 zmluvy, a to konkrétnej povinnosti žalovaného určenej v čl. 3 bodu 3.3 dodatku č. 3
k zmluve č. 202052 zo dňa 28. marca 2006. Súd ďalej konštatoval, že keďže zákonným predpokladom
zodpovednosti za škodu je protiprávny úkon žalovaného, je povinnosťou žalobcu v konaní preukázať,

ktorú konkrétnu povinnosť zo záväzkového vzťahu žalovaný porušil, teda bolo povinnosťou uviesť
podstatné a rozhodujúce skutkové tvrdenia týkajúce sa porušenia zmluvných povinností žalovaným a
súčasne označiť dôkazy na preukázanie týchto skutkových tvrdení, ako aj na preukázanie výšky škody.

5. Súd konštatoval, že žalobca v konaní poukázal na konkrétne povinnosti, ktoré žalovanému vyplývali

zozmluvyoochranemajetkuvznenídodatkuč.3kzmluve,§51písm.d/,§56ods.5zákonač.473/2005
Z. z. o súkromnej bezpečnosti, t. j., že žalovaný porušil svoje povinnosti, keď neodkladne nenahlásil
najbližšiemu útvaru policajného zboru udalosť - narušenie objektu žalobcu. Súd bol toho názoru, že
žalobca v konaní nepreukázal, že vo vzťahu k uplatnenému nároku na náhradu škody žalovaný takéto
svoje povinnosti porušil. Tvrdenie žalobcu, že žalovaný mal aj bez akéhokoľvek preverenia signálu

narušenie objektu oznámiť policajnému zboru, žalovaný v konaní podľa názoru súdu vyvrátil písomným
stanoviskom Ministerstva vnútra SR zo dňa 17. júna 2019 (č. l. 168), ktoré potvrdzuje správnosť postupu
žalovaného pri výkone zásahu v objekte žalobcu. Správnosť postupu žalovaného pri výkone zásahu
potvrdzuje aj písomné stanovisko KR PZ v Banskej Bystrici zo dňa 6. mája 2019 (č. l. 196). Z týchto
vyjadrení, ako aj zo znenia § 51 a 56 ods. 5 zákona o súkromnej bezpečnosti vyplýva, že prevádzkovateľ

strážnej služby, ktorý prevádzkuje zariadenie poplachového systému alebo časť takéhoto zariadenia, je
povinný zabezpečiť najprv okamžité preverenie signálu najmenej dvomi odborne spôsobilými osobami
poverenými výkonom fyzickej ochrany alebo prostredníctvom kamerového systému. Až v prípade
zistenia podozrenia z trestnej činnosti je povinný vec oznámiť miestne príslušnému útvaru policajného
zboru (§ 56 ods. 5). Z uvedeného podľa názoru súdu vyplýva, že žalovaný neporušil dohodnuté znenie v

dodatku č. 3 čl. 3 bod 3.3 ako ani znenie ust. § 51 zákona o súkromnej bezpečnosti tým, že po oznámení
signalizácie o narušení objektu žalobcu najprv preveril narušenie objektu dvoma odborne spôsobilými
osobami a až následne po zistení podozrenia z trestnej činnosti vec neodkladne oznámil miestne
príslušnému útvaru policajného zboru. Žalobca nepreukázal ani vznik skutočnej škody, preto nemohla
byť daná ani príčinná súvislosti medzi porušením povinnosti žalovaného a škodou. Dôkazná povinnosť

v tomto prípade zaťažuje toho účastníka, ktorého tvrdenie má byť preukázané, teda poškodeného -
žalobcu. Uviedol, že ďalšie dokazovanie za účelom preukázania výšky škody nenavrhol i napriek tomu,
že žalovaný uplatnenú výšku škody a jej právny základ v Civilnom sporovom konaní neuznáva.6. Keďže žalobca dôkazné bremeno na uplatnený nárok neuniesol, súd na návrh právneho zástupcu
žalobcu nevykonal dôkaz výsluchom svedka U. W. a vzhľadom na to, že žalobca nepreukázal naplnenie
predpokladov na priznanie nároku na náhradu škody podľa ust. § 373 Obchodného zákonníka nebolo

možné žalobe vyhovieť, preto ju v celom rozsahu zamietol.

7. O nároku na náhradu trov konania okresný súd rozhodol podľa § 262 ods. 1 CSP a z dôvodov § 255
ods. 1 CSP.

8. Na odvolanie žalobcu, Krajský súd v Banskej Bystrici, ako odvolací súd, rozsudkom zo dňa 16. júna
2021, č. k. 41Cob/3/2021-321 v znení opravného uznesenia Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa
29. septembra 2021, č. k. 41Cob/3/2021-368, prvou výrokovou vetou rozsudok Okresného súdu Žiar
nad Hronom zo dňa 10. júna 2020 potvrdil a druhou výrokovou vetou rozhodol, že žalovaný má nárok
na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

9. Odvolací súd mal za preukázané, že zmluvné strany uzatvorili dňa 15. decembra 2002 Zmluvu č.
202052, ktorej predmetom bolo chránenie objektu formou vyhodnocovania stavu poplachového systému
na hlásenie narušenia (PSN), resp. zabezpečovacieho systému (ZS) chráneného objektu technického
stavu PSN, resp. ZS. Miestom výkonu predmetu zmluvy je objekt ulica U. XXX, Žiar nad Hronom. Podľa
čl. 3, bod 3.3 zmluvy vykonávateľ (žalovaný) zabezpečí po prijatí poplachového signálu preverenie

v rozsahu zákona č. 379/97 Zb. a nasl. Dňa 28. marca 2006 uzatvorili strany sporu Dodatok č. 3 k
zmluve č. 202052, kde sa v čl. 3 bod 3.2. vykonávateľ zaviazal zabezpečiť vyhodnocovanie stavu
PSN, resp. ZS chráneného objektu pomocou SRP. Podľa bodu 3.3 sa vykonávateľ zaviazal zabezpečiť
okamžité preverenie signálu dostatočným počtom odborne spôsobilých osôb poverených výkonom
fyzickej ochrany. V prípade zistenia podozrenia z trestnej činnosti vykoná opatrenia na obmedzenie

osobnej slobody osoby, zamedzenie vstupu nepovolaných osôb do chráneného objektu alebo na
chránené miesto a vec neodkladne oznámi miestne príslušnému útvaru Policajného zboru. V danom
prípade mal žalobca za to, že žalovaný porušil predmetný čl. 3.3. dodatku č. 3, keď mal v prípade zistenia
podozrenia z trestnej činnosti toto ihneď oznámiť miestne príslušnému útvaru policajného zboru, aby
došlo k prevereniu signálu „pozor vlámanie“! osobami zabezpečenými žalovaným. Mal za to, že nebolo

zakázané žalovanému nahlásiť orgánom PZ podozrenie o páchaní trestného činu (a to ihneď), pričom
žalobca namietol aj výklad právnej normy zákona o SBS, na ktorú sa odvoláva žalovaný.

10. Odvolací súd sa s právnym záverom súdu prvej inštancie, že žalobca nepreukázal porušenie
povinností zo strany žalovaného v celom rozsahu stotožnil. Stotožnil sa aj so záverom súdu prvej

inštancie, že žalovaný tvrdenie žalobcu o tom, že mal aj bez akéhokoľvek preverenia signálu narušenie
objektu oznámiť Policajnému zboru v konaní vyvrátil písomným stanoviskom MV SR zo dňa 17. júna
2019,ktorépodľanázoruodvolaciehosúdupotvrdzujesprávnosťpostupužalovanéhoprivýkonezásahu
v objekte žalobcu. Uvedené podanie sa nachádza na č. l. 168 spisu. Jedná sa o odpoveď Ministerstva
vnútra SR, Prezídium policajného zboru, úrad súkromných bezpečnostných služieb, podľa ktorého z ust.

§ 56 ods. 5 zákona o súkromnej bezpečnosti jednoznačne vyplýva, že prevádzkovateľ strážnej služby,
ktorýprevádzkujezariadeniepoplachovéhosystémualebočasťtakéhotozariadeniamápovinnosťsignál
preveriť tak, ako je uvedené v predmetnom ustanovení a následne v prípade zistenia podozrenia z
trestnej činnosti vec neodkladne oznámiť miestne príslušnému útvaru Policajného zboru.

11. Odvolací súd zistil, že bod 3.3 čl. 3 Dodatku č. 3 k Zmluve č. 202052 korešponduje so znením
§ 56 ods. 5 zákona č. 473/2005 Z. z. o poskytovaní služieb v oblasti súkromnej bezpečnosti a o
zmene niektorých zákonov (zákon o súkromnej bezpečnosti). Ak teda Ministerstvo vnútra SR, Prezídium
policajného zboru, Úrad súkromných bezpečnostných služieb ozrejmilo postup vykonávateľa podľa
zmluvy o zabezpečení ochrany majetku pomocou strediska registrácie poplachov, z ktorej odpovede

jednoznačne vyplýva, že vykonávateľ - žalovaný bol povinný signál preveriť a až v prípade existencie
podozrenia z trestnej činnosti túto vec oznámiť miestne príslušnému útvaru policajného zboru, žalovaný
postupoval pri preverení signálu v súlade so zákonom. Ak tak žalovaný urobil až následne po dôjdení na
miesto výkonu predmetu zmluvy, t. j. ulica U. XXX, Žiar nad Hronom, a to dostatočným počtom odborne
spôsobilých osôb, postupoval v súlade s Dodatkom č. 3 k Zmluve č. 202052 a tiež v súlade so znením

ust. § 56 ods. 5 zákona č. 473/2005 Z. z.

12. Na podporu uvedeného tvrdenia poukázal odvolací súd aj na odpoveď Krajského riaditeľstva
Policajného zboru v Banskej Bystrici zo dňa 6. mája 2019, kde samotné Krajské riaditeľstvo oznámiložalovanému, že v minulosti už uložilo sankciu právnickej osobe, ktorá bola prevádzkovateľom
bezpečnostnej služby v súvislosti s porušením ust. § 56 ods. 5 zákona č. 473/2005, a to práve z dôvodu,
že prevádzkovateľ nevykonal okamžité preverenie signálu dostatočným počtom odborne spôsobilých

osôb poverených výkonom fyzickej ochrany v zmysle § 56 ods. 5 citovaného zákona a vec priamo bez
okamžitého preverenia signálu oznámil policajnému zboru.

13. Z uvedeného podľa odvolacieho súdu vyplynulo, že žalovaný neporušil jednak dohodnuté znenie čl.
3 bod 3.3 Dodatku č. 3 k Zmluve č. 202052. Zároveň odvolací súd konštatoval, že žalobca nepreukázal

naplneniepredpokladovnapriznanienárokunanáhraduškodypodľaust.§373Obchodnéhozákonníka,
keď predpokladmi vzniku zodpovednosti za škodu sú: protiprávny úkon, vznik škody, príčinná súvislosť
(kauzálny nexus) medzi protiprávnym úkonom a vznikom škody. Existenciu všetkých troch predpokladov
zodpovednosti musí preukázať poškodený. Ak je ich splnenie požadované zákonom kumulatívne a súd
zistí nesplnenie čo i len jedného z predpokladov, postačuje, ak súd následne vysvetlí, ktorý z týchto
predpokladov nebol splnený, nakoľko pre nesplnenie čo i len jedného z predpokladov nie je možné nárok

na náhradu škody priznať. Odvolací súd dodal, že žalobca nepreukázal existenciu predpokladov vzniku
zodpovednosti za škodu zo strany žalovaného, nepreukázal najmä akého protiprávneho úkonu sa mal
žalovaný dopustiť, keď ten postupoval plne v súlade s ust. § 56 ods. 5 zákona č. 473/2005 Z. z. v spojení
s bodom 3.3 dodatku č. 3 k Zmluve č. 202052.

14. Odvolací súd v závere napadnutého rozhodnutia zdôraznil, že nevzal do úvahy tvrdenia žalobcu
v súvislosti s telefonickým kontaktom na Ministerstvo vnútra SR s plk. T. H., podľa ktorého zákon
nezakazuje oznámiť predmetnú udalosť ihneď policajnému zboru, keď mal tvrdiť, že prevádzkovatelia
bezpečnostnej služby nikdy neboli školení o skutočnosti, že by museli alebo mali nahlásiť podozrenie
zo spáchania trestného činu až po dorazení na miesto trestného činu po viac ako 30 minútach, keď

podľa jeho vyjadrenia povinnosť neodkladného oznámenia podozrenia/predpokladu páchania trestnej
činnosti je jednoznačne daná ust. § 51 písm. d/ zákona o súkromnej bezpečnostnej službe. Na takéto
doplnenie odvolania žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Žiar nad Hronom z 20. apríla 2017, a to aj
pouplynutístanovenejlehotynapodanieodvolania,neprihliadalodvolacísúdanivzrušujúcomuznesení
zo dňa 27. februára 2019, č. k. 41Cob/90/2018-151 a neprihliadal na takéto tvrdenia žalobcu ani v konaní

41Cob/3/2021, keď takýto telefonický kontakt žalobca nijakým spôsobom nepreukázal a svoje tvrdenie
žiadnym dôkazným prostriedkom nedoplnil.

15. Odvolací súd konštatoval, že súd prvej inštancie svoje rozhodnutie riadne odôvodnil, k svojim
záverom dospel na základe riadne vykonaného dokazovania a dostatočne zisteného skutkového stavu.

Preto na základe uvedeného mal odvolací súd za preukázané, že námietky žalobcu uvedené v odvolaní
nie sú dôvodné, tieto boli vyvrátené v konaní pred súdom prvej inštancie, ktoré skutočnosti sú v
rozsudku okresného súdu podrobne uvedené a odôvodnené. So zreteľom na uvedené odvolací súd
dodal, že rozhodnutie okresného súdu spĺňa náležitosti riadneho odôvodnenia rozsudku, súd prvej
inštancie sa náležite vysporiadal so všetkými akceptmi zisteného skutkového stavu a podrobne svoje

rozhodnutie odôvodnil. Odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie považoval odvolací súd zároveň
za dostatočné, logické, presvedčivé a právne správne, ktoré obsahuje odpovede na všetky relevantné
právne otázky v konaní vznesené.

16. Na dovolanie žalobcu Najvyšší súd SR, ako súd dovolací, uznesením z 30. novembra 2022,

č. k. 2Obdo/107/2021, rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici, zo dňa 16. júna 2021, č. k.
41Cob/3/2021-321 v znení opravného uznesenia Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 29.
septembra 2021, č. k. 41Cob/3/2021-368, zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Dovolací súd dospel k
záveru, že odôvodnenie označeného rozhodnutia odvolacieho súdu nie je dostatočné a preskúmateľné,
pretože jeho odôvodnenie neposkytovalo odpoveď na námietku výkonu práva v rozpore s poctivým

obchodným stykom, ktorej posúdenie má rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní, a ktorú
námietku v odvolaní vzniesol žalobca (č. l. 373 a nasl. spisu).

17. Po rozhodnutí dovolacieho súdu, Krajský súd v Banskej Bystrici napadnutým rozhodnutím z 31.
októbra 2023 č. k. 41Cob/9/2023-440, opätovne rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny

potvrdil.

18. Odvolací súd uviedol, že sa s právnym záverom súdu prvej inštancie, že žalobca nepreukázal
porušenie povinností zo strany žalovaného v celom rozsahu stotožnil už v rozsudku č. k.41Cob/3/2021-321 zo dňa 16. júna 2021 a na tomto právnom názore naďalej zotrval. Stotožnil
sa aj so záverom súdu prvej inštancie o tom, že žalovaný tvrdenie žalobcu o tom, že mal aj
bez akéhokoľvek preverenia signálu narušenie objektu oznámiť Policajnému zboru v konaní vyvrátil

písomným stanoviskom MV SR zo dňa 17. júna 2019, ktoré podľa názoru odvolacieho súdu potvrdzuje
správnosť postupu žalovaného pri výkone zásahu v objekte žalobcu. Uvedené podanie sa nachádza
na č. l. 168 spisu. Jedná sa o odpoveď Ministerstva vnútra SR, Prezídium policajného zboru, úrad
súkromných bezpečnostných služieb, podľa ktorého z ust. § 56 ods. 5 zákona o súkromnej bezpečnosti
jednoznačne vyplýva, že prevádzkovateľ strážnej služby, ktorý prevádzkuje zariadenie poplachového

systému alebo časť takéhoto zariadenia má povinnosť signál preveriť tak, ako je uvedené v predmetnom
ustanovení a následne v prípade zistenia podozrenia z trestnej činnosti vec neodkladne oznámiť miestne
príslušnému útvaru Policajného zboru. Odvolací súd zistil, že bod 3.3 čl. 3 Dodatku č. 3 k Zmluve
č. 202052 korešponduje so znením § 56 ods. 5 zákona č. 473/2005 Z. z. o poskytovaní služieb v
oblasti súkromnej bezpečnosti a o zmene niektorých zákonov (zákon o súkromnej bezpečnosti). Ak
teda Ministerstvo vnútra SR, Prezídium policajného zboru, Úrad súkromných bezpečnostných služieb

ozrejmilo postup vykonávateľa podľa zmluvy o zabezpečení ochrany majetku pomocou strediska
registrácie poplachov z ktorej odpovede jednoznačne vyplýva, že vykonávateľ - žalovaný bol povinný
signál preveriť a až v prípade existencie podozrenia z trestnej činnosti túto vec oznámiť miestne
príslušnému útvaru policajného zboru, podľa odvolacieho súdu žalovaný postupoval pri preverení
signálu v súlade so zákonom. Ak tak žalovaný urobil až následne po dôjdení na miesto výkonu predmetu

zmluvy, t. j. ulica U. XXX, Žiar nad Hronom, a to dostatočným počtom odborne spôsobilých osôb,
postupoval v súlade s Dodatkom č. 3 k Zmluve č. 202052 a tiež v súlade so znením ust. § 56 ods. 5
zákona č. 473/2005 Z. z.

19. Na podporu uvedeného tvrdenia poukázal odvolací súd aj na odpoveď Krajského riaditeľstva

Policajného zboru v Banskej Bystrici zo 6. mája 2019, kde samotné Krajské riaditeľstvo oznámilo
žalovanému, že v minulosti už uložilo sankciu právnickej osobe, ktorá bola prevádzkovateľom
bezpečnostnej služby v súvislosti s porušením ust. § 56 ods. 5 zákona č. 473/2005, a to práve z dôvodu,
že prevádzkovateľ nevykonal okamžité preverenie signálu dostatočným počtom odborne spôsobilých
osôb poverených výkonom fyzickej ochrany v zmysle § 56 ods. 5 citovaného zákona a vec priamo

bez okamžitého preverenia signálu oznámil policajnému zboru. S hodnotením týchto dôkazov súdmi
(prvoinštančným aj odvolacím) sa podľa odvolacieho súdu stotožnil aj dovolací súd, keď v odseku 52
uznesenia okrem iného uviedol, že konajúce súdy dali v dôvodoch svojich rozhodnutí odpoveď, akým
spôsobom hodnotili dôkazy relevantné pre posúdenie otázky základu nároku na náhradu škody na
majetku žalobcu v chránenom objekte, a to aj s akcentom na písomné dôkazy doložené do súdneho

spisu, ktorými je preukázaný zákonne súladný postup žalovaného pri riešení problematického zásahu
bezpečnostnej služby.

20. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia odvolací súd v súlade s právnym názorom dovolacieho
súdu ďalej zdôraznil, že sa zaoberal najmä námietkou žalobcu, že žalovaný pri kontrahovaní zmluvy

hrubo porušil a porušuje poctivý obchodný styk v zmysle § 265 Obchodného zákonníka. V tejto súvislosti
odvolací súd konštatoval, že žalobca sa zaplatenia sumy 13.327 eur s príslušenstvom domáha od
žalovaného titulom náhrady škody na tom skutkovom základe, že dňa 15. decembra 2002 uzavrel so
žalovaným Zmluvu č. 202052 o zabezpečení ochrany majetku pomocou strediska registrácie poplachov,
v zmysle ktorej sa žalovaný zaviazal zodpovedať za škodu na majetku žalobcu chránenom objekte.

Miestom podľa článku 2 bod 2.1 zmluvy bol miestom výkonu predmetu zmluvy objekt v Žiari nad Hronom.
Podľa čl. 3 bod 3. 1 zmluvy vykonávateľ dňom 15. decembra 2002 zabezpečí po prijatí poplachového
signálu preverenie v rozsahu zákona č. 379/97 Zb. a nasl.

21. Dňa 28. marca 2006 uzatvorili strany sporu Dodatok č. 3 k zmluve č. 202052 z 15. decembra

2002, kde v čl. 3 bod 3.3 sa vykonávateľ (žalovaný) zaviazal zabezpečiť okamžité preverenie signálu
dostatočným spôsobom odborne spôsobilých osôb poverených výkonom fyzickej ochrany. V prípade
zistenia podozrenia z trestnej činnosti vykoná opatrenia na obmedzenie osobnej slobody, zamedzenie
vstupu nepovolaných osôb do chráneného objektu alebo na chránené miesto a vec neodkladne oznámi
miestne príslušnému útvaru policajného zboru. V čl. 5 bod 5.1 dodatku si strany dohodli, že vykonávateľ

zodpovedá objednávateľovi za škody na majetku nachádzajúcom sa v chránenom objekte v čase výkonu
chránenia nesplnením si povinností uvedených v tejto zmluve a zároveň v čl. 7 bod 7.1 účastníci
prehlásili, že ustanoveniam tejto zmluvy porozumeli a zaväzujú sa ich dobrovoľne plniť. Táto zmluva
bola podpísaná slobodne, vážne a bez nátlaku. Uzatvára sa na dobu neurčitú.22. Odvolací súd zistil, že pôvodná zmluva medzi žalobcom a žalovaným bola uzavretá v roku 2002.
Takmer po štyroch rokoch žalobca a žalovaný uzatvorili Dodatok č. 3 k Zmluve č. 202052, v ktorom

boli presne vyšpecifikované povinnosti vykonávateľa v prípade podozrenia z trestnej činnosti. Uvedený
dodatok k zmluve podpísali obe strany zmluvy, boli s ním uzrozumené, prehlásili, že ustanoveniam
zmluvy porozumeli a že bola podpísaná slobodne, vážne a bez nátlaku.

23. Vzhľadom na uvedené zistenia sa odvolací súd nestotožnil s názorom žalobcu, že žalovaný pri

kontrahovaní zmluvy hrubo porušil a porušuje poctivý obchodný styk v zmysle § 265 Obchodného
zákonníka. Žalobca už pri uzatváraní zmluvy v roku 2002 mal vedomosť o tom, že chránený objekt
je v Žiari nad Hronom a žalovaný má sídlo v Banskej Bystrici. Napriek tomu so žalovaným takúto
zmluvu uzatvoril. Následne, po takmer štyroch rokoch od podpísania zmluvy žalobca a žalovaný
uzatvorili Dodatok č. 3 k zmluve, v ktorom upresnili povinnosti vykonávateľa, t. j. žalovaného, v prípade
zistenia podozrenia z trestnej činnosti. Ak mal žalobca pochybnosti o tom, ako bude žalovaný v

prípade zistenia podozrenia z trestnej činnosti postupovať, podľa odvolacieho súdu bolo na ňom, aby
si v uvedenom článku Dodatku č. 3 vymedzil povinnosti žalovaného tak, že žalovaný bude povinný
okamžite v prípade zistenia podozrenia z trestnej činnosti vec neodkladne oznámiť miestne príslušnému
útvaru policajného zboru, bez toho, aby zabezpečil okamžité preverenie signálu dostatočným spôsobom
odborne spôsobilých osôb. Táto skutočnosť však z predmetného článku 3 bodu 3.3 Dodatku č. 3 podľa

odvolacieho súdu nevyplýva, tento článok je takmer totožný s § 56 zákona č. 473/2005 Z. z. o súkromnej
bezpečnosti. Odvolací súd uviedol, že v konaní sa žalobcovi nepodarilo preukázať ani existenciu
prísľubu majiteľa žalovaného, ktorý mu mal prisľúbiť okamžitý zásah políciou v Žiari nad Hronom.
Účastníkprávnehovzťahu,ktorýsadovolávarozporusdobrýmimravmiaspoctivýmobchodnýmstykom
(v tomto prípade žalobca) podľa odvolacieho súdu nepredložil v konaní pred súdom žiadny dôkaz o tom,

že vyvinul dostatočnú mieru starostlivosti a predvídavosti po oboznámení sa s Dodatkom č. 3, čl. 3, bod
3.3, najmä na dôsledky plynúce z obsahu tohto článku.

24. Vzhľadom na vyššie uvedené, odvolací súd opätovne konštatoval, že to boli žalobca a žalovaný, ktorí
si po uzatvorení zmluvy v roku 2002 uzatvorili v roku 2006 Dodatok č. 3 k zmluve, v tomto si upresnili

a vyšpecifikovali povinnosti vykonávateľa zmluvy, teda žalovaného, ktorý v danom prípade postupoval
presne podľa čl. 3 bod 3.3 Dodatku č. 3 k Zmluve č. 202052 zo dňa 15. decembra 2002. Odvolací súd
preto dospel preskúmaním veci k záveru, že obsah zmluvy, ani Dodatku č. 3 k zmluve nie je v rozpore
so zásadami poctivého obchodného styku ani s dobrými mravmi. Predmetným dodatkom a zmluvou
podľa odvolacieho súdu nedošlo k žiadnemu konaniu smerujúcemu k podstatnému narušeniu formálnej

a právnej rovnosti strán. V rozpore s dobrými mravmi môže byť len taký výkon práva stranou v konaní,
ktorý je výrazom zneužitia tohto práva na úkor protistrany. Žiadne okolnosti, ktoré by viedli k záveru o
konanížalovanéhovrozporesdobrýmimravmi,čiovýkoneprávažalovanéhozneužívajúcimspôsobom,
odvolací súd v prejednávanej veci nezistil.

25. Proti rozsudku odvolacieho súdu podal v zákonom stanovenej lehote dovolanie žalobca (č. l. 488
spisu), prípustnosť ktorého odôvodnil ust. § 420 písm. f/ CSP, teda že súd nesprávnym procesným
postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k
porušeniu práva na spravodlivý proces.

26. Žalobca (v ďalšom texte tiež ako „dovolateľ“) uviedol, že napadnutý rozsudok sa mu javí ako
arbitrárny a nepreskúmateľný hlavne preto, že súdy neodpovedali na otázku, či je dojazd zamestnancov
žalovaného ku chránenému objektu žalobcu v čase 29 minút po tom ako sa dozvedeli, že z chráneného
objektu žalobcu došiel signál o jeho narušení, v súlade s ustanovením § 56 ods. 5 zákona o súkromnej
bezpečnosti, ako aj so Zmluvou č. 202052 z 15. decembra 2022 a jej dodatkom č. 3, resp. či je splnením

povinnosti žalovaného zabezpečiť okamžité preverenie signálu z chráneného objektu žalobcu. Z
hľadiska porušenia právnej povinnosti je totiž podstatné, či žalovaný ako prevádzkovateľ bezpečnostnej
služby konal v zmysle § 56 ods. 5 zákona o súkromnej bezpečnosti alebo nekonal.

27. K záveru odvolacieho súdu ohľadom toho, že nedošlo k porušeniu poctivého obchodného styku v

zmysle § 265 ObZ dovolateľ uviedol, že je potrebné rozlišovať medzi sídlom žalovaného (ktoré mu bolo
zo zmluvy so žalovaným známe) a miestom reálneho výkonu poskytovanej služby zásahovej skupiny
pri ochrane zabezpečených objektov. S poukazom na Dodatok č. 3, bod 3.3 Zmluvy dovolateľ dodal,
že očakával také rozmiestnenie a pripravenosť zásahovej skupiny zloženej z pracovníkov žalovaného,ktoré umožní žalovanému v prípade potreby vykonať taký zásah zásahovou skupinou, ktorý reálne
ochráni jeho majetok v zabezpečenom objekte. Žalobca je názoru, že ak žalovaný mienil vykonávať
ochranu objektu zamestnancami zásahovej skupiny, ktorí budú zo sídla žalovaného v Banskej Bystrici,

tak už pri uzatváraní zmluvy vedel, že nebude objektívne možné zabezpečiť preverenie signálu v
chránenomobjektežalobcuvŽiarinadHronomihneď.Pokiaľtútoskutočnosťžalovanýnezakomponoval
do zmluvy a dodatku č. 3, ani na túto skutočnosť žalobcu neupozornil, tak potom pri kontrahovaní
zmluvy podľa dovolateľa hrubo porušil poctivý obchodný styk v zmysle § 265 ObZ. Naviac ako držiteľ
licencie na prevádzkovanie strážnej služby a ochrany zabezpečených objektov, mal podľa žalobcu

pri kontrahovaní zmluvy konať s odbornou starostlivosťou a celý postup pri zabezpečení ochrany
riadne vysvetliť. Týmto možno podľa dovolateľa konštatovať, že žalovaný nezabezpečil prevádzkovanie
zabezpečovacieho systému alebo poplachového systému, prevádzkovanie ich častí, vyhodnocovanie
narušenia chráneného objektu v súlade so zákonom o súkromnej bezpečnosti.

28. Dovolateľ ďalej zdôraznil, že body 56. a 57. napádaného rozhodnutia sú zmätočné, keďže sa

odvolací súd sa na jednej strane stotožnil s úvahou okresného súdu, že prevádzkovateľ strážnej
služby, ktorá prevádzkuje zariadenie poplachového systému alebo časť tohto zariadenia, je povinný
zabezpečiť najprv okamžité preverenie signálu najmenej dvoma odborne spôsobilými osobami a až v
prípade zistenia podozrenia je povinný vec oznámiť miestne príslušnému útvaru policajného zboru (§
56 ods. 5 zákona o SBS). Avšak na strane druhej odvolací súd žalobcovi vytýkal, že nepožadoval po

žalovanomtakékonanie,ktorébybolovpodstateporušenímust.§56ods.5.zákonaoSBS.Zmätočnosť
rozhodnutia sa podľa dovolateľa vzťahuje aj na záver súdu, že stanovisko Ministerstva vnútra SR a KR
PZ nepovažuje za záväzné, z ktorého dôvodu mal žalobca v čl. 3.3 Dodatku č. 3 vymedziť povinnosť
žalovaného tak, že žalovaný bude povinný okamžite v prípade zistenia podozrenia z trestnej činnosti vec
neodkladne oznámiť miestne príslušnému útvaru policajného zboru bez toho, aby zabezpečil okamžité

preverenie signálu dostatočným spôsobom odborne spôsobilých osôb.

29. V ostatnej časti dovolania dovolateľ poukázal na množstvo dôkazov najmä ohľadom evidencie zmlúv
o poskytovaní bezpečnostnej služby v zmysle § 38 ods. 1 zákona o SBS. Podľa dovolateľa z vykonaného
dokazovania vyplýva, že zásahová jednotka, už v čase výjazdu z Banskej Bystrice ku chránenému

objektu o 00.11 hod. musela vedieť, že je objektívne nemožné dostaviť sa k objektu v Žiari nad Hronom
skôr ako cca za pol hodinu. Vedela tiež, že z chráneného objektu došiel signál o jeho narušení, ktorý
je možným vlámaním. Napriek tomu nezavolala políciu, hneď po tom, ako si uvedomila, že ku objektu
dôjde až po cca 29 minútach. Dôvodom mala byť skutočnosť, že jej to ust. § 56 ods. 5 zákona o SBS
neumožňuje, a ak by ho predsa len oznámila, vystavila by sa riziku postihu. Rovnako zo záznamu zo

zásahu zo dňa 19. decembra 2014 podľa žalobcu vyplýva, že zásahová skupina nahlásila udalosť na
číslo 158 - polícii, v čase o 00.42 hod. a prvá hliadka polície prišla na miesto o 00:45 hod., teda po
3 minútach. Týmto podľa dovolateľa praktický výsledok neoznámia možného vlámania do chráneného
objektu žalobcu je taký, že objekt bol vykradnutý a žalobcovi bola krádežou spôsobená škoda.

30. Dovolateľ preto navrhol, aby dovolací súd napádané rozhodnutie zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie.
Zároveň dovolateľ požiadal o náhradu trov dovolacieho konania.

31. Žalovaný vo vyjadrení k podanému dovolaniu uviedol, že súdy sa opakovane zaoberali tvrdením
žalovaného, že 18. decembra 2014 bol vykonaný predmetný výjazd na chránený objekt žalobcu za 29

minút. Čas dojazdu bol ovplyvnený poveternostnými podmienkami, bolo zimné obdobie, na ceste bola
námraza. Za bežných podmienok je možný dojazd v tomto prípade za cca 18 min. Vozidlá SBS nemajú
právoprednostnejjazdyamusiadodržiavaťpravidlácestnejpremávky.Žalobcapodľažalovanéhomusel
vedieť, že sídlo aj pracovisko žalovaného je v Banskej Bystrici. Potvrdil to osobne na pojednávaní, keď
povedal, že jeho obchodný partner p. W. sa ho pýtal, prečo si dáva zabezpečiť objekt firme z BB a nie

zo ZH (záznam v spise). Taktiež po celú dobu trvania služieb PCO žalobca komunikoval so žalovaným
prostredníctvom telefonických čísel s predvoľbou 048.., čo je predvoľba Banskej Bystrice.

32. Ďalej žalovaný dodal, že zmluva č. 202052 z 15. decembra 2022, na ktorú sa žalobca odvoláva,
neexistuje s tým, že mal v konaní dostatok priestoru, aby predložil dôkazy o pochybení žalovaného, k

čomu nedošlo. Preto žalovaný navrhol, aby dovolací súd dovolanie žalobcu zamietol.

33. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v
stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana zastúpená v súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), vneprospech ktorej bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), bez nariadenia pojednávania (§
443 CSP) dospel k záveru, že sú splnené procesné podmienky dovolacieho konania.

34. Podľa § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, ak to zákon pripúšťa.
Rozhodnutiaodvolaciehosúdu,protiktorýmjedovolanieprípustné,súvymenovanév§420a§421CSP.

35. V zmysle § 420 CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci
samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c/ strana nemala spôsobilosť
samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný
opatrovník, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f/ súd nesprávnym procesným
postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k
porušeniu práva na spravodlivý proces.

36. Dovolanie treba považovať za mimoriadny opravný prostriedok, ktorý má v systéme opravných
prostriedkov civilného sporového konania osobitné postavenie. Dovolanie nie je „ďalším odvolaním“ a
dovolací súd nesmie byť vnímaný ako tretia inštancia, v rámci konania ktorej by bolo možné preskúmať
akékoľvek rozhodnutie odvolacieho súdu z akýchkoľvek dôvodov a hľadísk.

37. Dovolací súd považuje za prospešné opakovane pripomínať, že dovolanie nepredstavuje opravný
prostriedok, ktorý by mal slúžiť na odstránenie nedostatkov pri ustálení skutkového stavu veci. Dovolací
súd nemôže v dovolacom konaní formulovať nové skutkové závery a rovnako nie je oprávnený
preskúmavať správnosť a úplnosť skutkových zistení, už len z toho dôvodu, že nie je oprávnený

prehodnocovať vykonané dôkazy, pretože (na rozdiel od súdu prvej inštancie a odvolacieho súdu) v
dovolacom konaní nemá možnosť vykonávať dokazovanie, nie je súdom skutkovým (§ 442 CSP).

38. Právo na spravodlivý súdny proces je jedným zo základných ľudských práv a do obsahu tohto
práva patrí viacero samostatných subjektívnych práv a princípov. Podstatou práva na spravodlivý súdny

proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v
konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom. Integrálnou
súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov
Slovenskej republiky. Z práva na spravodlivý súdny proces, ale pre procesnú stranu nevyplýva jej právo
na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ňou

predkladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami.
Jeho súčasťou nie je ani právo procesnej strany vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých
dôkazov súdom a dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (porovnaj
rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, I. ÚS 97/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03).

39. Pojem „procesný postup“ bol vysvetlený už vo viacerých rozhodnutiach Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky tak, že sa ním rozumie len faktická, vydaniu konečného rozhodnutia predchádzajúca činnosť
alebo nečinnosť súdu, teda sama procedúra prejednania veci (to, ako súd viedol spor) znemožňujúca
strane sporu realizáciu jej procesných oprávnení a mariaca možnosti jej aktívnej účasti na konaní
(porovnaj R 129/1999 a tiež rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Cdo/6/2014,

3Cdo/38/2015, 5Cdo/201/2011, 6Cdo/90/2012). Tento pojem nemožno vykladať extenzívne jeho
vzťahovanímajnafaktickúmeritórnurozhodovaciučinnosťsúdu.„Postupomsúdu“možnotedarozumieť
iba samotný priebeh konania, nie však konečné rozhodnutie súdu posudzujúce opodstatnenosť žalobou
uplatneného nároku.

40. Pokiaľ „postupom súdu“ nie je rozhodnutie súdu - finálny (meritórny) produkt prejednania veci
v civilnom sporovom či mimosporovom konaní, potom už „postupom súdu“ vôbec nemôže byť ani
časť rozhodnutia - jeho odôvodnenie (obsah, spôsob, kvalita, výstižnosť, presvedčivosť a úplnosť
odôvodnenia), úlohou ktorej je vysvetliť dôvody, so zreteľom na ktoré súd rozhodol rozhodnutia
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1ECdo/10/2014, 3Cdo/146/2013).

41. Rozsudok musí obsahovať odôvodnenie preukázateľne vychádzajúce z objektívneho postupu súdu
pri zisťovaní skutkového stavu pre rozhodnutie. Súd sa v ňom musí vysporiadať so všetkými skutkovýmia právnymi otázkami týkajúcimi sa nároku, o ktorom rozsudkom rozhoduje a musí byť z neho zrejmé,
ako o prejednávanej veci rozhodol, na základe akých skutočností a dôkazov a ako vec právne posúdil.

42. V rozsudku musí byť posúdený celý predmet konania v jeho komplexnosti, vo všetkých
problematických otázkach, ktoré sú súdnym konaním otvorené. Súd je v konaní povinný poukázať a
dostatočne sa zaoberať s argumentami, ktoré žalovaný nárok podporujú, aj s tými, ktoré ho spochybňujú.
Aby rozsudok bol preskúmateľný a mohol byť dostatočným podkladom pre uskutočnenie prieskumu
v opravnom konaní z hľadiska posúdenia jeho vecnej správnosti, súd sa v ňom musí vysporiadať so

všetkými skutkovými a právnymi otázkami týkajúcimi sa predmetu konania a musí byť z neho zrejmé,
na základe akých dôvodov o prejednávanej veci rozhodol, na základe akých skutočností a dôkazov a
ako vec právne posúdil.

43. Formálne a obsahové náležitosti rozhodnutia odvolacieho súdu sú upravené v ustanovení §
393 CSP. Povinnosťou odvolacieho súdu je zároveň vysporiadať sa v odôvodnení rozhodnutia s

podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaní. Za podstatný je potrebné považovať taký argument, ktorý
je relevantný, teda má vecnú súvislosť s prejednávanou vecou a zároveň je takej povahy, že v prípade
jeho preukázania (samostatne alebo v spojitosti s ostatnými okolnosťami) môže priniesť rozhodnutie
priaznivejšie pre odvolateľa.

44. Podľa § 423 CSP dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.

45. V súvislosti s námietkou dovolateľa o nedostatočnom vysporiadaní sa s jeho nosnou námietkou, a
to či je dojazd zamestnancov žalovaného ku chránenému objektu žalobcu v čase 29 minút po tom ako
sa dozvedeli, že z chráneného objektu žalobcu došiel signál o jeho narušení, v súlade s ustanovením

§ 56 ods. 5 zákona o súkromnej bezpečnosti, ako aj so Zmluvou č. 202052 z 15. decembra 2022 a
jej dodatkom č. 3, resp. či je splnením povinnosti žalovaného zabezpečiť okamžité preverenie signálu
z chráneného objektu žalobcu, dovolací súd konštatuje, že táto námietka spochybňuje predovšetkým
skutkové závery odvolacieho súdu (resp. aj súdu prvej inštancie), ku ktorým dospeli konajúce súdy
vykonaním dokazovania.

46. K takto namietanému postupu vo veci konajúceho súdu, resp. k dovolateľom tvrdenému pochybeniu
pri hodnotení dôkazov, dovolací súd uvádza, že pokiaľ súd nevykonal v priebehu civilného konania
všetky navrhované dôkazy alebo nevykonal iné dôkazy na zistenie rozhodujúcich skutočností,
nedostatočne zistil skutkový stav alebo nesprávne vyhodnotil niektorý dôkaz, nemožno to v zásade

považovať za procesnú vadu konania znemožňujúcu realizáciu procesných oprávnení strany, čo v
súlade s ustálenou judikatúrou najvyššieho súdu nie je dôvodom zakladajúcim prípustnosť dovolania v
zmysle § 420 písm. f) CSP. Predmetná judikatúra dovolacieho súdu bola a je akceptovaná aj ústavným
súdom napr. v rozhodnutiach sp. zn. I. ÚS 65/2020, III. ÚS 171/2018, II. ÚS 202/2020, II. ÚS 108/2020,
II. ÚS 153/2019, II. ÚS 465/2017, IV. ÚS 511/2020. Pokiaľ ide o žalobcom namietané hodnotenie

dôkazov dovolací súd vo všeobecnosti tiež uvádza, že súdy rozhodujú vo veci v zmysle zásady voľného
hodnotenia dôkazov zakotvenej v čl. 15 Základných princípov CSP v spojení s § 191 CSP. Táto
zásada vyplýva z ústavného princípu nezávislosti súdov (čl. 46 ústavy) a znamená, že záver, ktorý
sudca urobí o vykonaných dôkazoch z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie, je vecou
jeho vnútorného presvedčenia a jeho logického myšlienkového postupu. Hodnotenie dôkazov úvahou

súdu však neznamená ľubovôľu, lebo hodnotiaca úvaha musí vždy zodpovedať zásadám formálnej
logiky, musí vychádzať zo zisteného skutkového stavu veci a vykazovať funkčnú a teleologickú zhodu s
priebehom konania. Výsledky hodnotenia dôkazov sú súčasťou odôvodnenia rozhodnutia, v ktorom súd
stručne, jasne a výstižne vysvetľuje, ktoré skutočnosti považoval za preukázané a ktoré nie, z ktorých
dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté

dôkazy a pod.

47. Dovolací súd zisťuje, že odvolací súd v súlade s obsahom listinného súdneho spisu a v súlade s
vykonaným dokazovaním súdom nižšej inštancie, skonštatoval a aj presvedčivým spôsobom odôvodnil,
že „žalobca nepreukázal porušenie povinností zo strany žalovaného, kedy sa konajúci súd v celom

rozsahu stotožnil so svojimi závermi vyjadrenými už v jeho skoršom rozsudku č. k. 41Cob/3/2021-321
zo dňa 16. júna 2021, na ktorom právnom názore konajúci súd aj naďalej zotrval. Odvolací súd
sa stotožnil aj so záverom súdu prvej inštancie, že žalovaný tvrdenie žalobcu o tom, že mal aj
bez akéhokoľvek preverenia signálu narušenie objektu oznámiť Policajnému zboru v konaní, vyvrátilpísomným stanoviskom MV SR zo dňa 17. júna 2019, ktoré podľa názoru odvolacieho súdu potvrdzuje
správnosť postupu žalovaného pri výkone zásahu v objekte žalobcu. Uvedené podanie sa nachádza
na č.l. 168 spisu. Jedná sa o odpoveď Ministerstva vnútra SR, Prezídium policajného zboru, úrad

súkromných bezpečnostných služieb, podľa ktorého z ust. § 56 ods. 5 zákona o súkromnej bezpečnosti
jednoznačne vyplýva, že prevádzkovateľ strážnej služby, ktorý prevádzkuje zariadenie poplachového
systémualebočasťtakéhotozariadenia,mápovinnosťsignálpreveriťtak,akojeuvedenévpredmetnom
ustanovení a následne v prípade zistenia podozrenia z trestnej činnosti vec neodkladne oznámiť miestne
príslušnému útvaru Policajného zboru. Odvolací súd zistil, že bod 3.3 čl. 3 Dodatku č. 3 k Zmluve č.

202052 korešponduje so znením § 56 ods. 5 zákona č. 473/2005 Z. z. o poskytovaní služieb v oblasti
súkromnej bezpečnosti a o zmene niektorých zákonov (zákon o súkromnej bezpečnosti).“ Odvolací súd
zdôraznil, že žalovaný bol povinný signál preveriť a až v prípade existencie podozrenia z trestnej činnosti
túto vec oznámiť miestne príslušnému útvaru policajného zbor. Ak tak žalovaný urobil až následne po
dôjdení na miesto výkonu predmetu zmluvy, t. j. ulica U. XXX, Žiar nad Hronom, a to dostatočným
počtom odborne spôsobilých osôb, postupoval podľa záverov konajúceho súdu v súlade s Dodatkom

č. 3 k Zmluve č. 202052 a tiež v súlade so znením ust. § 56 ods. 5 zákona č. 473/2005 Z. z. Takéto
závery odvolacieho súdu sa týkajú dovolateľom namietnutej argumentácie, založenej podľa jeho názoru
na nedostatočnom vysporiadaní sa s ním predostretou skutočnosťou, či došlo ku splneniu povinnosti
žalovaného zabezpečiť okamžité preverenie signálu z chráneného objektu žalobcu, a to v súlade s ust.
§ 56 ods. 5 zákona o súkromnej bezpečnosti, ako aj so Zmluvou č. 202052 z 15. decembra 2022 a jej

dodatkom č. 3.

48. V danom prípade po preskúmaní napadnutého rozhodnutia preto dovolací súd dospel k záveru, že
dovolateľom spochybnená hodnotiaca úvaha (resp. jej výsledok) odvolacieho súdu zodpovedá zásadám
formálnej logiky a je aj preskúmateľná. Úvahy, ktorými sa v rámci hodnotenia dôkazov riadil, sú v súlade

so zásadami formálnej logiky, pričom výsledok hodnotenia dôkazov zodpovedá tomu, čo malo byť nimi
zistené. Podľa názoru dovolacieho súdu procesný postup odvolacieho súdu prebiehal v zmysle právnej
úpravy Civilného sporového poriadku. Takýmto procesným postupom odvolacieho súdu preto nedošlo k
tomu, že by súd (odvolací) znemožnil žalobcovi, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej
miere, že by tým došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 písm. f/ CSP).

49. Dovolací súd tiež zdôrazňuje, že na rozdiel od súdu prvej inštancie a odvolacieho súdu nemôže v
dovolacom konaní formulovať nové skutkové závery a rovnako nie je oprávnený preskúmavať správnosť
a úplnosť skutkových zistení, už len z toho dôvodu, že nie je oprávnený prehodnocovať vykonané
dôkazy, pretože v dovolacom konaní nemá možnosť vykonávať dokazovanie (§ 442 CSP). Má však

možnosť vyhodnotiť a posúdiť, či konanie nie je postihnuté rôznymi závažnými deficitmi v dokazovaní
(tzv. opomenutý dôkaz, deformovaný dôkaz, porušenie zásady voľného hodnotenia dôkazov a pod.) a či
konajúcimi súdmi prijaté skutkové závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle,
ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces (IV. ÚS 252/04), čím by mohlo dôjsť k
vade zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f) CSP. V preskúmavanej veci dovolací súd takúto existenciu

vady zmätočnosti nezistil, pretože konajúce súdy svojimi závermi nepopreli zmysel a podstatu práva
na spravodlivý proces, dostatočne a rozsiahlo zaujali svoje stanovisko, okrem iného aj k dovolaciemu
argumentu týkajúcemu sa toho, či žalovaný v súlade s ustanovením § 56 ods. 5 zákona o súkromnej
bezpečnosti, ako aj so Zmluvou č. 202052 z 15. decembra 2022 a jej dodatkom č. 3, splnil svoju
povinnosť zabezpečiť okamžité preverenie signálu z chráneného objektu žalobcu. Ak totiž súdy oboch

inštancií dospeli k záveru, že žalovaný po dôjdení na miesto výkonu predmetu zmluvy, t. j. ulica U. XXX,
Žiar nad Hronom, a to dostatočným počtom odborne spôsobilých osôb, postupoval v súlade s Dodatkom
č. 3 k Zmluve č. 202052 a tiež v súlade so znením ust. § 56 ods. 5 zákona č. 473/2005 Z. z., týmto
záverom súdy zhodnotili aj tú časť argumentácie žalobcu, či je dojazd zamestnancov žalovaného ku
chránenému objektu žalobcu v čase 29 minút po tom ako sa dozvedeli, že z chráneného objektu žalobcu

došiel signál o jeho narušení, splnením povinnosti žalovaného zabezpečiť okamžité preverenie signálu
z chráneného objektu žalobcu.

50. Dovolací súd ďalej uvádza, že ak dovolateľ argumentuje v podanom dovolaní tým, že očakával
také rozmiestnenie a pripravenosť zásahovej skupiny zloženej z pracovníkov žalovaného, ktoré umožní

žalovanému v prípade potreby vykonať taký zásah zásahovou skupinou, ktorý reálne ochráni jeho
majetok v zabezpečenom objekte. Pričom podľa názoru žalobcu, žalovaný už pri uzatváraní zmluvy
vedel, že nebude objektívne možné zabezpečiť preverenie signálu v chránenom objekte žalobcu v
Žiari nad Hronom ihneď, kedy žalovaný ako držiteľ licencie na prevádzkovanie strážnej služby aochrany zabezpečených objektov nekonal s odbornou starostlivosťou (bod 27 tohto rozhodnutia), tieto
je potrebné vyhodnotiť ako tzv. „novoty v konaní“. Argumentácia v podobe nových skutkových tvrdení a
dôkazných návrhov (novoty, nóva) je však prípustná len za splnenia zákonom stanovených podmienok.

Tietopodmienkysústanovenédvojakýmspôsobom:1.taxatívnevymedzenieúčelupoužitiatýchtonovôt
[resp. taxatívne vymedzenie odvolacích dôvodov, ktorých sa nóva týkajú - § 366 písm. a) až c) CSP],
2. neporušenie procesnej diligencie sporovej strany v konaní pred súdom prvej inštancie § 366 písm. d)
CSP (MOLNÁR, Peter. § 366 [Novoty v odvolacom konaní]. In: ŠTEVČEK, Marek, FICOVÁ, Svetlana,
BARICOVÁ, Jana, MESIARKINOVÁ, Soňa, BAJÁNKOVÁ, Jana, TOMAŠOVIČ, Marek a kol. Civilný

sporový poriadok. 2. vydanie. Praha: C. H. Beck, 2022, s. 1398, marg. č. 1.)

51. Je bez najmenších pochybností, že novoty v konaní zohrávajú dôležitú úlohu pri zabezpečení
spravodlivého a úplného rozhodnutia. Umožňujú stranám reagovať na nové skutočnosti, ktoré sa objavia
v priebehu konania, a zabezpečujú, aby súd mal k dispozícii všetky relevantné informácie pre vydanie
rozhodnutia. Ako je ale zrejmé z obsahu spisu, žalobca v priebehu konania argumentáciu špecifikovanú

v bode 50. tohto rozhodnutia, v takto formulovanom znení nepredniesol a neprezentoval. Týmto je nutné
takúto„novoprednesenúargumentáciu“vyhodnotiťakotzv.novotyvzmysle§366CSP,ktorýchaplikácia
je však v zmysle § 435 CSP v dovolacom konaní vylúčená a takýmto tvrdeniam nie je možno priznať
žiadny účinok.

52.Pokiaľideodovolateľomnamietnutúzmätočnosťnapádanéhorozhodnutiasdôrazomnaskutočnosť,
že sa odvolací súd sa na jednej strane stotožnil s úvahou okresného súdu, „že prevádzkovateľ strážnej
služby, ktorá prevádzkuje zariadenie poplachového systému alebo časť tohto zariadenia, je povinný
zabezpečiť najprv okamžité preverenie signálu najmenej dvoma odborne spôsobilými osobami a až v
prípade zistenia podozrenia je povinný vec oznámiť miestne príslušnému útvaru policajného zboru (§

56 ods. 5 zákona o sbs)“. Avšak na strane druhej odvolací súd žalobcovi vytýkal, „že nepožadoval po
žalovanom také konanie, ktoré by bolo v podstate porušením ust. § 56 ods. 5. zákona o sbs“, pričom
sa zmätočnosť má vzťahovať aj na záver, stanovisko Ministerstva vnútra SR a KR PZ nepovažuje za
záväzné, z ktorého dôvodu mal žalobca v čl. 3.3 Dodatku č. 3 zmluvne vymedziť povinnosť žalovaného,
dovolací súd s dôrazom na skutočnosť, že procesný postup súdu nemožno vykladať extenzívne

jeho vzťahovaním aj na faktickú meritórnu rozhodovaciu činnosť súdu, vrátane spôsobu odôvodnenia
súdneho rozhodnutia, odvolacím súdom vyššie označený „extenzívny výklad“ nemôže zakladať vadu
spočívajúcu na takom postupe, ktorý by strane sporu znemožnil realizáciu jej procesných práv. Navyše
k tomuto dovolaciemu argumentu dovolací súd uvádza, že výklad odvolacieho súdu je len príkladný či
hypotetický, nemajúci dopad na meritórny výrok napádaného rozhodnutia.

53. Vzhľadom na vyššie uvedené dovolací súd konštatuje, že konanie pred odvolacím súdom (ako aj
súdom prvej inštancie) nebolo postihnuté namietanou vadou zmätočnosti uvedenou v ustanovení § 420
písm. f) CSP.

54. Keďže prípustnosť dovolania žalobcu nie je daná podľa ustanovenia § 420 písm. f) CSP dovolací súd
dovolanie žalobcu podľa § 447 písm. c) CSP odmietol, a to bez toho, aby sa zaoberal otázkou vecnej
správnosti dovolaním napadnutého rozhodnutia.

55. O trovách dovolacieho konania rozhodol najvyšší súd podľa § 453 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods.

1 CSP s dôrazom na skutočnosť, že žalovaný o náhradu trov dovolacieho konania nepožiadal.

56. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.