Rozsudok Judgement was issued on Thursday, May 28, 2025

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 19Co/93/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3823218269
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 05. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viera Škultétyová

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2025:3823218269.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Škultétyovej a sudkýň

JUDr. Beáty Čupkovej a JUDr. Zuzany Slušnej v spore žalobkyne A. B., C. D., nar. XX.XX.XXXX,
bytom E. XX, zastúpenej SUCHÝ & PARTNERS s. r. o., advokátskou kanceláriou so sídlom Horná
13, Banská Bystrica, IČO 52 826 791, proti žalovanému Slovenská republika, zastúpená Okresným
úradom Trenčín, so sídlom Hviezdoslavova 3, Trenčín, IČO 00 151 866, o určenie, že žalobkyňa
je spolužijúcou osobou poručiteľky, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Prievidza
č. k. 28C/10/2023-150 zo dňa 13. júna 2024, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

II. Žalobkyňa m á proti žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie svojím rozsudkom určil, že žalobkyňa je spolužijúcou osobou poručiteľky F. E., C.
E., nar. XX.XX.XXXX, naposledy bytom E. XX, zomrelej dňa XX.XX.XXXX (výrok I.) a žalobkyni priznal
náhradu trov konania v rozsahu 100% (výrok II.). Súd prvej inštancie v spore rozhodol podľa § 115, §
474 ods. 1, § 475 ods. 1, Občianskeho zákonníka a podľa § 137 písm. c), § 255 ods. 1, § 262 ods. 1
zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku (ďalej len CSP).

2. Súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku uviedol, že žalobkyňa bola v zmysle uznesenia Okresného
súdu Bánovce nad Bebravou sp. zn. 6D/254/2022, Dnot/174/2022 zo dňa 10.05.2023 odkázaná na
podanie žaloby o určenie, že je spolužijúcou osobou poručiteľky. V podanej žalobe žalobkyňa tvrdila,
že bola sesternicou poručiteľky a jej jedinou príbuznou. Do smrti poručiteľky mali spolu blízky vzťah
a vzhľadom na zdravotné problémy poručiteľky jej žalobkyňa spolu so svojou rodinou pomáhala. Keď sa
zdravotný stav poručiteľky zhoršil, žalobkyňa ju denne navštevovala, prespávala u nej, zaobstarávala
potraviny a hygienické potreby, starala sa o chod domácnosti, varila jej, prala bielizeň a dbala na to,

aby mala čisté prádlo, kúpala ju, upratovala, sprevádzala ju na lekárske prehliadky, zabezpečovala
a financovala jej potrebné lieky a zdravotnú starostlivosť. Žalobkyňa sa spolu s rodinou starala
aj o opravy rodinného domu poručiteľky. Žalobkyňa s poručiteľkou spoločne hospodárili, žalobkyňa
bola disponentom bankového účtu poručiteľky. Po zhoršení zdravotného stavu poručiteľky žalobkyňa
požiadala o umiestnenie poručiteľky v zariadení sociálnych služieb, ktoré následne sama zariadila. Aj
po umiestnení v zariadení sociálnych služieb žalobkyňa o poručiteľku prejavovala záujem, pravidelne
ju navštevovala, starala sa jej o domácnosť, preberala za ňu poštové zásielky a uhrádzala výdavky

spojené s pobytom v zariadení sociálnych služieb. Pobyt v zariadení financovala žalobkyňa aj zo svojich
finančných prostriedkov.3. Súd prvej inštancie konštatoval, že žalobkyňa má na podanej žalobe naliehavý právny záujem
podľa § 137 písm. c) CSP, nakoľko rozhodnutím v predmetnom spore bude definitívne vyriešená
otázka existencie dedičského práva žalobkyne. Medzi stranami sporu nebolo sporné, že žalobkyňa sa

o poručiteľku dlhodobo osobne starala (upratovala, varila, navštevovala s ňou lekára), vybavovala za
ňu finančné záležitosti a zo svojich finančných prostriedkov hradila niektoré jej veci. Po umiestnení
poručiteľky v domove sociálnych služieb ju žalobkyňa pravidelne navštevovala, starala sa jej o dom
a zabezpečovala jej finančné záležitosti. Sporným bolo splnenie podmienok podľa § 474 ods. 1, resp.
§ 475 ods. 1 Občianskeho zákonníka, či žalobkyňa s poručiteľkou žili v spoločnej domácnosti najmenej

po dobu jedného roku pred smrťou poručiteľky a zároveň či tvorili spoločnú domácnosť. Súd prvej
inštancie pri otázke ohľadom existencie spoločnej domácnosti uviedol, že judikatúra súdov pripúšťa, že
spoločnú domácnosť môžu tvoriť aj osoby, ktoré nebývajú v tom istom obydlí (rozhodnutie R 12/1968).
V danom prípade nebolo potrebné trvať na spoločnom bývaní, pretože žalobkyňa s poručiteľkou
mali každá svoje bývanie od seba vzdialené 150 metrov a vzhľadom k tomu bolo možné, aby tvorili
spoločnú domácnosť. Podľa názoru súdu prvej inštancie nebolo od nich možné spravodlivo žiadať, aby

jedna z nich svoje bývanie opustila iba za účelom „spoločného bývania“ pre formalistické naplnenie
podmienky pre vytvorenie spoločnej domácnosti. Z tvrdení žalobkyne vyplýva, že sa s poručiteľkou
pravidelne navštevovali a žalobkyňa u poručiteľky prespávala a následne po umiestnení poručiteľky
do zariadenia sociálnych služieb nastala objektívna prekážka spoločného spolužitia. Ďalej súd prvej
inštancie dospel k záveru, že žalobkyňa s poručiteľkou spoločne hospodárili, keď potreby domácnosti

(nielen samotnej poručiteľky) ale aj úhrady nákladov za rodinný dom (energie, daň z nehnuteľnosti)
boli hradené nielen z účtu poručiteľky, ku ktorému mala dispozíciu aj žalobkyňa, ale aj z finančných
prostriedkov žalobkyne. Žalobkyňa s poručiteľkou boli sesternice, mali blízky vzťah, o čom svedčí miera
starostlivosti zo strany žalobkyne, ktorá vzhľadom na nepriaznivý zdravotný stav poručiteľky vykonávala
všetky domáce práce v domácnosti a zároveň ju sprevádzala aj na návštevy lekárov. Po zhoršení

zdravotného stavu žalobkyňa vybavila poručiteľke umiestnenie do zariadenia sociálnych služieb a aj v
tomto zariadení ju pravidelne navštevovala. Súd prvej inštancie mal za preukázanú aj trvalosť spolužitia,
nakoľko žalobkyňa preukázala úmysel zotrvať v tomto vzťahu s poručiteľkou tým, že aj po umiestnení
poručiteľky do zariadenia sociálnych služieb sa naďalej starala nielen o samotnú poručiteľku ale aj o dom
poručiteľky, v ktorom bola domácnosť vykonávaná. Súd prvej inštancie vzhľadom na uvedené dospel k

záveru,žežalobkyňaspolusporučiteľkoutvorilidomácnosťpodľa§115Občianskehozákonníka,pričom
bola splnená aj podmienka starostlivosti o domácnosť (žalobkyňa sa starala o domácnosť). Podmienku
spolužitia v spoločnej domácnosti po dobu najmenej jedného roka považoval súd prvej inštancie za
splnenú, keďže spoločná domácnosť žalobkyne a poručiteľky trvala ešte pred umiestnením poručiteľky
do zariadenia sociálnych služieb v roku XXXX, pričom poručiteľka zomrela v roku XXXX. Súd prvej

inštanciezdôraznilobjektívnuskutočnosťpotrebyumiestneniaporučiteľkyzariadeniasociálnychslužieb,
pričom v takomto prípade nedochádza k prerušeniu alebo zrušeniu spoločnej domácnosti. Vzhľadom na
uvedené mal súd prvej inštancie za preukázanú skutočnosť, že žalobkyňa s poručiteľkou tvorili spoločnú
domácnosť po dobu dlhšiu ako jeden rok pred smrťou poručiteľky a žalobkyňa sa starala o spoločnú
domácnosť, čím boli splnené podmienky podľa § 474 ods. 1 a § 475 ods. 1 Občianskeho zákonníka

k tomu, aby určil, že žalobkyňa je spolužijúcou osobou poručiteľky. O trovách konania súd prvej inštancie
rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP a v konaní úspešnej žalobkyni priznal voči neúspešnému žalovanému
nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu.

4. Proti rozsudku súdu prvej inštancie v zákonom stanovenej lehote podal odvolanie žalovaný z dôvodu

podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP a navrhol odvolaciemu súdu, aby rozsudok súdu prvej inštancie zmenil
tak, že určí, že žalobkyňa nie je spolužijúcou osobou poručiteľky a žiadnej zo strán neprizná nárok
na náhradu trov konania. Podľa žalovaného nie sú splnené základné pojmové znaky žitia v spoločnej
domácnosti tak, ako ich definuje Občiansky zákonník v § 115, § 474 ods. 1 a § 475 ods. 1, a to
trvalosť žitia v spoločnej domácnosti predpokladajúca spravidla spoločné bývanie, nakoľko žalobkyňa

a poručiteľka nikdy nemali spoločné bývanie a nikdy nevytvorili trvalé spotrebné spoločenstvo. Pred
umiestnením v Centre sociálnych služieb v Bánovciach nad Bebravou žalobkyňa síce denne chodila k
poručiteľke, navštevovala ju, starala sa vzorne o ňu a o jej domácnosť, avšak poručiteľka stále bývala
vo svojom dome a žalobkyňa mala stále svoje vlastné bydlisko, odlišné od poručiteľkinho, a tento vzťah
medzi žalobkyňou a poručiteľka možno chápať z právneho hľadiska iba ako „staranie sa o poručiteľa“,

prípadne ako „staranie sa o jeho domácnosť“, avšak nemožno ho považovať za „staranie sa o spoločnú
domácnosť“ v zmysle definície v Občianskom zákonníku. Po umiestnení poručiteľky v roku 2017 v
Centre sociálnych služieb v Bánovciach nad Bebravou z dôvodu nepriaznivého zdravotného stavu až
do jej smrti v roku 2022 nemožno vôbec hovoriť o spoločnej domácnosti žalobkyne s poručiteľkou ao skutočnom spotrebnom spoločenstve trvalej povahy, nakoľko nešlo o pobyt poručiteľky, ktorý by mal
dočasný alebo prechodný charakter, ako napríklad pobyt nemocnici z dôvodu liečenia či o dočasná
alebo prechodná návšteva poručiteľky u príbuzných (čo akceptuje dostupná judikatúra). V tomto prípade

išlo o pobyt poručiteľky trvalého charakteru (dlhodobý viacročný pobyt), ktorý bol podmienený jej zlým
zdravotným stavom. Poručiteľka mala zabezpečené všetky potrebné služby vrátane starostlivosti o jej
osobu súvisiace s jej pobytom v Centre sociálnych služieb v Bánovciach nad Bebravou zamestnancami
tohto zariadenia a to, že žalobkyňa pravidelne navštevovala poručiteľku v uvedenom centre a čiastočne
uhrádzala výdavky spojené s pobytom poručiteľky v tomto zariadení, prípadne že sa starala počas

pobytu poručiteľky v uvedenom zariadení o nehnuteľnosť vo vlastníctve poručiteľky z právneho hľadiska
nemožno považovať za „staranie sa o spoločnú domácnosť". Ak mala žalobkyňa výdavky súvisiace so
staraním sa o nehnuteľnosti vo vlastníctve poručiteľky, tieto si môže uplatniť v rámci dedičského konania
po poručiteľke a po ich riadnom preukázaní a zdokladovaní jej budú uhradené v rámci vyporiadania
dedičstva jeho nadobúdateľom. Podľa názoru žalovaného skutočnosť, že žalobkyňa počas svojho života
poručiteľku pred jej umiestnením v Centre sociálnych služieb každodenne navštevovala, nosila jej jedlo,

varila jej, prala jej, kupovala veci a vzhľadom na jej zdravotný stav sa o ňu starala a následne po jej
umiestnení v Centre sociálnych služieb v Bánovciach nad Bebravou pravidelne poručiteľku navštevovala
a čiastočne uhrádzala výdavky spojené s jej pobytom v zariadení (lieky, hygienické potreby, úhrada
za pobyt) nenapĺňa pojmové znaky trvalého spotrebného spoločenstva v uvedom zmysle. Tým, že
žalobkyňa tvorila jednu domácnosť spoločne so svojou rodinou, s ktorou aj hospodárila, uhrádzala

náklady za užívanie svojho rodinného domu a služby s tým spojené, vylučuje možnosť právneho
uznania založenia ďalšej spoločnej domácnosti zo strany žalobkyne aj v inom spotrebnom spoločenstve
podľa § 115 Občianskeho zákonníka. Poručiteľka za svojho života nespísala závet, ktorým by dedičský
nárok žalobkyne zabezpečila. Poukázal na rozhodnutie Okresného súdu Považská Bystrica č. k.
4C/231/2015-37 zo dňa 13.10.2015, rozsudok Krajského súdu v Trenčíne č. k. 6Co/12/2016-52 zo dňa

31.01.2017 a uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 26.04.2018.

5. Žalobkyňa vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedla, že rozsudok súdu prvej inštancie považuje
za vecne správny, zákonný a spravodlivý. Žiadala preto, aby ho odvolací súd potvrdil a žalobkyni
priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania. Ďalej uviedla, že existujú aj iné aktuálnejšie

rozhodnutia v obdobných veciach, z ktorých vyplýva odlišný právny názor na danú problematiku než ten,
ktorý prezentuje žalovaný. Podľa žalobkyne súd prvej inštancie správne poukázal na judikatúru súdov
pripúšťajúcu vytvorenie spoločnej domácnosti aj osobami, ktoré nebývajú v tom istom obydlí najmä s
odkazom na skutočnosť, že žalobkyňa s poručiteľkou mali vlastné bývania vzdialené od seba len 150
metrov. V konaní bolo preukázané, že poručiteľka bola umiestnená do zariadenia sociálnych služieb z

objektívneho dôvodu, ktorým bol jej nepriaznivý zdravotný stav, teda z dôvodu existencie objektívnej
prekážky spoločného spolužitia. Uvedený objektívny dôvod nemožno považovať za skončenie alebo
za prerušenie spolužitia vzhľadom k tomu, že objektívnou skutočnosťou môže byť v zmysle teórie aj
štúdium alebo výkon trestu odňatia slobody, ktorý tiež môže trvať niekoľko rokov. Podľa žalobkyne bolo
v konaní preukázané, že s poručiteľkou tvorili spotrebné spoločenstvo, keď sa spoločnými finančnými

prostriedkamispolupodieľalinachodedomácnosti.Žalobkyňapreukázalaúmyselzotrvaťvtomtovzťahu
tým, že aj po umiestnení poručiteľky do zariadenia sociálnych služieb sa naďalej starala o poručiteľku
aj jej dom, v ktorom bola domácnosť vykonávaná. V dôsledku uvedeného podľa názoru žalobkyne
súd prvej inštancie dospel k vecne správnemu záveru, že žalobkyňa s poručiteľkou tvorili domácnosť
podľa § 115 Občianskeho zákonníka, pričom bola splnená aj podmienka starostlivosti o domácnosť.

Mala za to, že splnila aj podmienku spolužitia v spoločnej domácnosti po dobu najmenej jedného roka
pred smrťou poručiteľky, keďže uvedená spoločná domácnosť trvala ešte pred umiestnením poručiteľky
do zariadenia sociálnych služieb v roku 2017, pričom poručiteľka zomrela v roku 2022 s tým, že iba
obdobie, kedy poručiteľka bola umiestnená v domove sociálnych služieb, je dlhšie ako predpokladaná
zákonom určená jednoročná doba pred smrťou poručiteľa. Považovala za nevyhnutné, aby aj obdobie,

počas ktorého bola poručiteľka umiestnená v domove sociálnych služieb bolo vyhodnotené ako splnenie
podmienky spolužitia v spoločnej domácnosti po dobu najmenej jedného roka, nakoľko toto obdobie je
objektívnou prekážkou, ktorú nemožno považovať za skončenie ani za prerušenie spolužitia tak, ako
vecne správne vyhodnotil aj súd prvej inštancie. Poukázala na rozsudok Okresného súdu Veľký Krtíš
č. k. 3C/6/2019-280 zo dňa 10.05.2022 a Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 13Co/81/2022-346 zo

dňa 25.10.2023.

6. Ďalšie písomné vyjadrenia strán sporu v konaní podané neboli.7. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací preskúmal vec podľa § 379 a § 380 CSP bez nariadenia
odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie
je potrebné potvrdiť ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP.

8. Právnym posúdením v zmysle odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP je činnosť súdu,
pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu
právnu normu. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny
predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo

správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

9. V prejednávanej veci sa žalobkyňa domáhala určenia, že je spolužijúcou osobou poručiteľky,
v dôsledku čoho je jej dedičkou v druhej dedičskej skupine podľa § 474 ods. 1 Občianskeho zákonníka.
V konaní pred súdom prvej inštancie ako aj v podanom odvolaní žalovaný spochybňoval splnenie
podmienky žitia žalobkyne v spoločnej domácnosti s poručiteľkou najmenej po dobu jedného roku pred

jej smrťou podľa § 474 ods. 1 a § 115 Občianskeho zákonníka.

10. V konaní nebolo sporným, že poručiteľka zomrela dňa XX.XX.XXXX, pričom nezanechala žiaden
závet, listinu o vydedení, zomrela slobodná, bezdetná a rodičia poručiteľky boli v čase smrti poručiteľky
zomrelí.

11. Podľa § 474 ods. 1 Občianskeho zákonníka ak nededia poručiteľovi potomci, dedí v druhej skupine
manžel, poručiteľovi rodičia a ďalej tí, ktorí žili s poručiteľom najmenej po dobu jedného roku pred
jeho smrťou v spoločnej domácnosti a ktorí sa z tohto dôvodu starali o spoločnú domácnosť alebo boli
odkázaní výživou na poručiteľa.

12. Podľa § 474 ods. 2 Občianskeho zákonníka dedičia druhej skupiny dedia rovnakým dielom, manžel
však vždy najmenej polovicu dedičstva.

13. Podľa § 115 Občianskeho zákonníka domácnosť tvoria fyzické osoby, ktoré spolu trvale žijú a

spoločne uhradzujú náklady na svoje potreby.

14. Druhá skupina zákonných dedičov v zmysle § 474 ods. 1 Občianskeho zákonníka zahŕňa manžela
poručiteľa, rodičov poručiteľa a osoby, ktoré s poručiteľom žili v spoločnej domácnosti aspoň po dobu
jedného roka pred jeho smrťou z toho dôvodu, že sa starali o spoločnú domácnosť alebo boli odkázané

výživou na poručiteľa (tzv. spolužijúce osoby). Spolužijúce osoby v zmysle uvedeného zákonného
ustanovenia sú osoby, ktoré s poručiteľom prípadne ani nie sú v príbuzenskom pomere, ale žili s ním
vo vzťahu, ktorý z hľadiska citového, mravného a hospodárskeho sa podobal rodinnému vzťahu a v
niektorých prípadoch ho možno aj nahrádzal. U spolužijúcich osôb musia byť splnené tieto zákonné
podmienky: spolužitie s poručiteľom v spoločnej domácnosti v zmysle § 115 Občianskeho zákonníka,

existencia minimálnej dĺžky spolužitia v spoločnej domácnosti aspoň jeden rok pred smrťou poručiteľa
a starostlivosť o spoločnú domácnosť alebo odkázanosť uvedenej osoby na výživu poručiteľa.

15. Spoločnú domácnosť podľa § 115 Občianskeho zákonníka tvoria osoby, ktoré spolu trvale žijú
a spoločne uhrádzajú náklady na svoje potreby. Predpokladá sa skutočné a trvalé spolužitie dvoch

alebo viacerých ľudí tak, ako by boli členmi rodiny, teda ľudí, ktorí nemajú inú domácnosť. Hoci sa
spoločnébývaniepredpokladá,nemusíbyťvždysplnené(napr.zozdravotnýchdôvodov).Preposúdenie
spoločnej domácnosti nie je rozhodujúce bydlisko jej členov podľa evidencie obyvateľstva. Spolužitie
uvedených osôb s poručiteľom v spoločnej domácnosti musí existovať v čase smrti poručiteľa s tým,
že zákon vyžaduje minimálne nepretržitú jednoročnú trvácnosť domácnosti pred smrťou poručiteľa. Za

skončenie ani prerušenie spolužitia sa nepovažujú prípady, ak sa spolužijúca osoba a poručiteľ dočasne
zdržiavali na rôznych miestach bez úmyslu ukončiť spolužitie (napr. štúdium, liečenie, dovolenka, výkon
trestu odňatia slobody a pod.). Zároveň je tiež potrebné, aby spolužijúca osoba z dôvodu faktického
spolužitia v spoločnej domácnosti sa alebo o túto domácnosť starala, alebo bola odkázaná výživou na
poručiteľa. Osoba spolužijúca s poručiteľom v spoločnej domácnosti musí svojou osobnou činnosťou

finančne alebo akýmkoľvek iným spôsobom prispievať na udržiavanie tejto domácnosti, pokiaľ jej v tom
nebráni prechodné zdržovanie sa na inom mieste z vážnych dôvodov.16. Po zistení, že žalobkyňa má v súlade s § 137 písm. c) CSP na požadovanom určení naliehavý
právny záujem a podaná žaloba je preto prípustným prostriedkom ochrany jej práv, zaoberal sa súd
prvej inštancie otázkou, či žalobkyňa splnila všetky podmienky požadované ustanovením § 474 ods.

1 v spojení s § 115 Občianskeho zákonníka na to, aby ju bolo možné považovať za osobu, ktorá žila
s poručiteľkou najmenej po dobu jedného roka pred jej smrťou v spoločnej domácnosti a ktorá sa z tohto
dôvodu starala o spoločnú domácnosť.

17. Odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie z vykonaného dokazovania správne uzavrel, že

žalobkyňa žila s poručiteľkou v spoločnej v domácnosti, a to už v čase pred umiestnením poručiteľky
do zariadenia sociálnych služieb, pričom táto spoločná domácnosť trvala aj po roku 2017, t. j. po
umiestnení poručiteľky do zariadenia sociálnych služieb z dôvodu jej odkázanosti na sociálnu službu
poskytovanú v špecializovanom zariadení vzhľadom k tomu, že poručiteľka bola zaradená do VI.
(maximálneho možného) stupňa odkázanosti fyzickej osoby na pomoc inej fyzickej osoby podľa prílohy
č. 3 zákona č. 448/2008 Z. z. Skutočnosť, že žalobkyňa a poručiteľka mali evidovaný trvalý pobyt

na odlišných adresách bez zohľadnenia konkrétnych okolností ich spolužitia nezakladá predpoklad,
že by netvorili spoločnú domácnosť. Správne súd prvej inštancie prihliadol na skutočnosť, že adresy
evidovaných pobytov žalobkyne a poručiteľky boli od seba vzdialené 150 metrov a najmä na skutočnosť,
že žalobkyňa poručiteľku pred jej umiestnením do zariadenia sociálnych služieb z dôvodu zhoršenia
zdravotného stavu poručiteľky a jej úplnej odkázanosti na pomoc inej osoby denne navštevovala,

prespávala u nej, starala sa poručiteľku tým, že jej varila jedlo, prala bielizeň, obstarávala jej finančné
záležitosti, styk s úradmi, návštevy lekárov v takom rozsahu, ktorý jednoznačne možno posúdiť
ako starostlivosť o spoločnú domácnosť. Konanie žalobkyne nebolo v tomto prípade len občianskou
výpomocou spočívajúcou v staraní sa o poručiteľku a jej domácnosť, ako tvrdil žalovaný v podanom
odvolaní. V konaní pred súdom prvej inštancie bolo preukázané, že vzťah žalobkyne k poručiteľke bol

podstatne hlbší a žalobkyňa preukázala v konaní svojím správaním svoj úmysel viesť s poručiteľkou
takéto spoločenstvo trvale. Žalobkyňa niekoľko rokov pred umiestnením poručiteľky do zariadenia
sociálnych služieb túto každodenne navštevovala, prespávala u nej, pomáhala jej pri všetkých prácach
v domácnosti, sprevádzala ju k lekárom, nakupovala jej, zabezpečovala jej stravu, starala sa o chod
domácnosti, vybavovala korešpondenčné a platobné záležitosti (platby poplatkov, daní, poistenia

nehnuteľnosti, elektriny v dome, mala dispozičné právo k účtu poručiteľky), pomáhala jej s vybavením
umiestnenia v zariadení sociálnych služieb. Po umiestnení poručiteľky do zariadenia sociálnych služieb
až do smrti poručiteľky preukázala žalobkyňa svoju starostlivosť o spoločnú domácnosť s poručiteľkou
nielennávštevamiporučiteľkyvzariadení,aleajprispievanímporučiteľkenavreckové,liekyahygienické
potreby v zariadení a aj tým, že žiadala príslušné orgány o príspevky na platby za súkromné zariadenie,

v ktorom bola poručiteľka umiestnená. Žalobkyňa naďalej uhrádzala dane a poplatky za dom poručiteľky,
udržiavala ho a spravovala finančné záležitosti poručiteľky. Takéto spolužitie žalobkyne a poručiteľky
nemožno subsumovať pod pojem výpomoci, ich spolužitie tento pojem podstatným rozsahom presiahlo
a nadobudlo charakter spolužitia v spoločnej domácnosti, ktorý nezanikol ani po umiestnení poručiteľky
v zariadení sociálnych služieb, hoci poručiteľka bola umiestnená v zariadení sociálnych služieb viac

ako päť rokov pred svojou smrťou. Zo všetkých uvedených skutočností preto súd prvej inštancie dospel
k správnemu záveru, že žalobkyňa žila s poručiteľkou najmenej po dobu jedného roku pred smrťou
poručiteľky v spoločnej domácnosti a z tohto dôvodu sa starala o spoločnú domácnosť.

18. Odvolací súd dodáva, že rozhodnutia súdov, na ktoré poukazoval žalovaný v podanom odvolaní, sa

týkali skutkovo odlišnej situácie, v ktorých žalobkyňa pre poručiteľa vykonávala opatrovateľskú činnosť
ako zamestnanec obce a žila usporiadaným životom s manželom vo svojej domácnosti, s ktorým aj
hospodárila. V tomto smere je podľa názoru odvolacieho súdu potrebné dať za pravdu žalobkyni, ktorá
poukazovala na rozhodnutia súdov, ktoré sa týkali skutkovo obdobnej veci, v ktorej súd prvej inštancie
určil, že žalobkyňa 4/ je dedičkou po poručiteľke, pričom rovnako mali žalobkyňa 4/ s poručiteľkou

evidované rozdielne adresy trvalého pobytu, rovnako žalobkyňa 4/ poručiteľku denne navštevovala,
prespávala u nej, starala sa zo zdravotných dôvodov na strane poručiteľky o chod celej domácnosti a
s výnimkou nákladov na kúrenie hradila žalobkyňa 4/ všetky výdavky poručiteľky.

19. Vzhľadom na uvedené, odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu vrátane

rozhodnutia o trovách konania, ktoré nebolo vecne spochybnené, podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne
správny potvrdil.20. V odvolacom konaní bola plne úspešná žalobkyňa, preto má v súlade s ustanoveniami § 369 ods.
1, § 255 ods. 1 a 262 ods. 1 CSP voči neúspešnému žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho
konania v celom rozsahu.

21. Rozhodnutie bolo senátom Krajského súdu v Trenčíne prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).