Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Wednesday, September 28, 2023

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 12CoPr/7/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4618202055
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 09. 2023

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Soňa Zmeková
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2023:4618202055.1

Uznesenie

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Sone Zmekovej a sudkýň JUDr.
Renáty Pátrovičovej a JUDr. Denisy Šaligovej v spore žalobkyne: A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. XX,
XXX XX D. E. F., zastúpená: Advokátska kancelária JUDr. Jakub Mandelík, s.r.o., so sídlom Heydukova
12, 821 08 Bratislava - mestská časť Ružinov, IČO: 47 234 318, proti žalovanému: SLOVENSKÉ
ENERGETICKÉ STROJÁRNE a.s., so sídlom Továrenská 210, 935 28 Tlmače, IČO: 31 411 690,

zastúpený Advokátskou kanceláriou Patakyová, Bartová, Kovácsová, s.r.o., so sídlom Majzonovo
námestie 2, 940 02 Nové Zámky, IČO: 36 855 197, o náhradu škody na zdraví, o odvolaniach žalobkyne
a žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Topoľčany zo dňa 22. apríla 2022 č. k. 11Cpr/36/2018-479
takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd výrokom I. uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni ako
bolestné sumu 1.240,50 eura, výrokom II. uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni ako sťaženie
spoločenského uplatnenia sumu 9.540 eur a výrokom III. uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni
ako navýšenie sťaženia spoločenského uplatnenia sumu 1.431 eur, všetko do troch dní odo dňa
právoplatnosti rozsudku, a výrokom IV. žalobu vo zvyšnej časti zamietol. Napokon výrokom V. súd

rozhodol o trovách konania tak, že žiadna zo strán nemá nárok na ich náhradu. Svoje rozhodnutie
odôvodnil s odkazom na ustanovenie § 5 ods. 1, 2, 5 zákona č. 437/2004 Z. z. o náhrade za bolesť
a o náhrade za sťaženie spoločenského uplatnenia v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č.
437/2004 Z. z.“), § 124 ods. 1, § 129 ods. 1, § 140 ods. 1, 2, § 255 ods. 2 zákona č. 160/2015 Z. z.
Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“), § 195 ods. 1, 6, § 196 ods. 1 písm. a), § 196 ods. 2
písm. a) a § 217 ods. 1 zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonníka práce v znení neskorších predpisov (ďalej

len „Zákonník práce“).

2. V odôvodnení rozsudku súd prvej inštancie uviedol, že žalobkyňa podala dňa 09.08.2018 žalobu o
náhradu škody na zdraví na tom základe, že dňa 15.01.2016 u žalovaného (ďalej aj „zamestnávateľ“)
utrpela ako zamestnankyňa v priamej príčinnej súvislosti s plnením pracovných úloh iný úraz. Pri
zohnutí sa po diaľkový ovládač od žeriavu položený na trakčnom vozíku pocítila nezávisle od jej vôle

prasknutie v chrbtici s okamžitou prudkou bolesťou. V dôsledku úrazu utrpela závažné poranenia,
ktoré si vyžiadali náročnú a bolestivú liečbu. Výzvou zo dňa 31.05.2018 si uplatnila voči Sociálnej
poisťovni, pobočka Levice (ďalej len „Sociálna poisťovňa“), nárok na výplatu úrazovej dávky titulom
bolestného vo výške 2.481 eur (13 bodov x 19,08 eura). Sociálna poisťovňa pri rozhodovaní o tomto
nároku favorizovala sporné závery žalovaného, podľa ktorých predmetné poškodenie zdravia žalobkyne
nespĺňa definíciu pracovného úrazu a v dôsledku toho žalobkyňa nesplnila zákonné kritériá v zmysle

§ 99 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
č. 461/2003 Z. z.“). Rozhodnutím Sociálnej poisťovne zo dňa 18.07.2018 sp. zn. XXXXX-XX/XXXX-XX bol en bloc zamietnutý jej nárok na výplatu úrazovej dávky s tým, že odškodnenie za iný úraz
žalobkyne nemožno podľa právneho názoru Sociálnej poisťovne subsumovať pod zákonné úrazové
poistenie. Dňa 02.08.2018 podala žalobkyňa prostredníctvom svojho advokáta v zmysle § 214 zákona č.

461/2003 Z. z. proti rozhodnutiu Sociálnej poisťovne odvolanie. Zamestnávateľ s poukazom na priebeh
úrazového deja ustálil, že v prípade žalobkyne nejde o pracovný úraz, lebo poškodenie zdravia vzniklo
výlučnejejzavinením.Sdomnelouliberáciouzamestnávateľasažalobkyňanestotožnila,pretožeutrpela
úraz počas pracovnej doby na pracovisku zamestnávateľa. Akceptujúc záver, že k úrazu došlo tak, že
žalobkyňa sa zohla pre diaľkový ovládač od žeriavu položený na trakčnom vozíku, šlo o úkon potrebný

na výkon práce (eventuálne úkon počas práce zvyčajný) v zmysle § 220 ods. 2 Zákonníka práce. V tejto
súvislostipoukázalanarozhodnutieNSČRzodňa18.11.1970sp.zn.Cpj87/70(R55/1971),ktorýustálil:
„Z medzí plnenia pracovných úloh a priamej súvislosti s ním nevybočuje taká činnosť zamestnanca,
ktorej nechýba miestny, časový, a vecný (vnútorný, účelový) vzťah k plneniu pracovných úloh. Uvedené
kritériávšaknemajúrovnakývýznam.Rozhodujúcijevecný(vnútorný,účelový)vzťah,t.j.vzťahčinnosti,
ktorou bola škoda spôsobená, k pracovným úlohám. V podstate ide o to, či pri činnosti, ktorou bola škoda

spôsobená, zamestnanec sledoval plnenie pracovných úloh z objektívneho aj subjektívneho hľadiska“.
Z toho vyplýva, že činnosť, pri ktorej došlo u nej k úrazu, napĺňa všetky kritériá pojmu plnenia pracovných
úloh, či priamej súvislosti s nimi, vyžadované súdnou praxou. Uvedené správne vyhodnotil aj Inšpektorát
práce Nitra v Dodatku č. 1 zo dňa 24.11.2017 k protokolu o výsledku inšpekcie zo dňa 07.11.2017.
Žalobkyňa bola pred úrazom plne práceschopná, nepociťovala nijaké ťažkosti, znemožňujúce jej výkon

práce, absolvovala všetky lekárske prehliadky nariadené zamestnávateľom a jej zdravotný stav bol
plne vyhovujúci na zariadenie na pracovnú pozíciu žeriavnik senior. Pri výkone práce neporušila žiadne
právne predpisy, ani predpisy týkajúce sa bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci. Zamestnávateľ jej
vytýkal, že mu predmetný úraz neoznámila, hoci na to mala v deň úrazu dostatočný časový priestor.
Ona však priebeh úrazového deja hlásila majstrovi a vedúcej oddelenia dopravy a expedície, ktorá

jej sama volala rýchlu zdravotnú pomoc. Poukázala na čestné vyhlásenie svedkyne G. C., ktorá mala
vedomosť o nezákonnom ovplyvňovaní svedkov, a bola ochotná vypovedať, avšak jej verzia úrazového
deja nebola v priebehu šetrenia predmetnej udalosti komisiou pre bezpečnosť a ochranu zdravia pri
práci u zamestnávateľa reflektovaná. Inšpektorát práce Nitra, ktorý pôvodne v protokole ustálil, že
ide o pracovný úraz utrpený pri plnení pracovných úloh, resp. v priamej príčinnej súvislosti s plnením

pracovných úloh, následne po ingerencii zamestnávateľa konštatoval (v dodatku č. 2 zo dňa 14.02.2018
k protokolu), že ide o iný úraz utrpený počas pracovnej zmeny na pracovisku zamestnávateľa. Podľa
žalobkyne k poškodeniu zdravia došlo v skutočnosti inak, ako sa mylne snaží navodiť žalovaný. Okrem
pozície žeriavnika seniora totiž vykonávala aj pracovné povinnosti na úseku expedície (balenie a
popisovanie materiálu) a práve pri plnení pracovného pokynu (dvíhaní železnej platne, t. j. ťažkého

bremena) pocítila prasknutie v chrbtici s okamžitou prudkou bolesťou. Pôvodnú verziu o zohnutí sa
po diaľkový ovládač (vykonštruovanú a nanútenú pracovníčkou žalovaného) s ohľadom na opakovane
vyvíjaný psychický nátlak a zo strachu o prepustenie zo zamestnania nakoniec akceptovala; z tejto
konštatácie v konečnom dôsledku vychádzala aj komisia zriadená na pracovisku žalovaného za účelom
prešetrovania úrazových dejov. Pochybnosti o zákonnosti šetrenia predmetnej traumatizujúcej udalosti

možno vyvodiť aj z čestného vyhlásenia G. C..

3. V odôvodnení rozsudku súd ďalej uviedol, že žalobkyňa sa nestotožnila s argumentáciou žalovaného
ohľadom ustálenia jej zdravotného stavu a túto v celom rozsahu namietala. Okamih ustálenia
zdravotného stavu nie je podľa nej možné viazať na dátum ukončenia hospitalizácie, resp. na deň

skončenia pracovnej neschopnosti, ako sa to mylne snaží navodiť žalovaný, a je nemožné, aby s
ohľadom na priebeh liečenia a závažnosť poškodenia jej zdravia bolo možné konštatovať ustálenie jej
zdravotného stavu už po pár mesiacoch od vzniku úrazového deja. Ide o odbornú medicínsku otázku, na
ktorej zodpovedanie sú nevyhnutné znalosti medicíny. S ohľadom na to neobstojí nepreukázané tvrdenie
žalovaného, že rozhodujúca je hodnota 1 bodu v roku 2017 (18,24 eura), keďže podľa jeho názoru

mohla v nadväznosti na ukončenie práceneschopnosti (ku dňu 12.12.2016, resp. 01.10.2017) požiadať
o vydanie lekárskeho posudku už v roku 2017. V jej prípade bola liečba ukončená až v r. 2018 a na
základe toho bola ošetrujúca lekárka oprávnená vypracovať lekársky posudok o bolestnom a SSU; pre
určenie výšky 1 bodu je rozhodná priemerná mesačná mzda zamestnanca za rok 2017, tzn. 19,08 eura
za 1 bod. Spôsob, akým žalovaný interpretuje § 5 ods. 5 zákona č. 437/2004 Z. z., je neakceptovateľný a

popierajúcizáverykonštantnejjudikatúry.Totižneuznanieinvalidityapriorivylučujenároknamimoriadnu
náhradu za SSU. Uznanie invalidity je len jedným z dôvodov verifikujúci právny základ mimoriadneho
navýšenia SSU v zmysle § 5 ods. 5 zákona č. 437/2004 Z. z.; na podporu tejto argumentácie uviedla
judikát Najvyššieho súdu SR zo dňa 29.11.2011 sp. zn. 5Cdo/212/2010, R 35/20013. Z obsahu žalobyje dostatočne zrejmé, že jej zámerom je domôcť sa mimoriadneho navýšenia SSU v rozsahu 15 %, t. j.
prisúdenia peňažnej sumy vo výške 2.862 eur. Pri konkrétnej formulácii žalobného návrhu došlo v časti
navýšenia SSU k zrejmej chybe v písaní a keďže nebola v zmysle § 129 ods. 1 CSP vyzvaná súdom

prvej inštancie na doplnenie podania vo veci samej, bola nútená v záujme dosiahnutia ochrany svojich
porušených subjektívnych práv precizovať žalobný návrh ex privata industria. Úpravou žalobného petitu
mienila docieliť spresnenie žalobnej žiadosti zabezpečujúcej vykonateľnosť súdneho rozhodnutia. Vice
versa daný procesný návrh nemožno v zmysle konštantnej súdnej praxe považovať za zmenu žaloby v
zmysle § 139 ods. 1 CSP, ktorá by si nevyhnutne vyžadovala súhlas súdu prvej inštancie; v tomto smere

poukázala na uznesenie Ústavného súdu SR zo dňa 31.01.2018 sp. zn. I. ÚS/39/2018. Nemala v úmysle
uplatniť v žalobe iné právo a ani podstatným spôsobom meniť (už prezentované) relevantné skutkové
okolnosti danej kauzy, od existencie ktorých odvíja podstatu svojich nárokov. Žiadala teda priznať
jej bolestné v sume 2.481 eur, titulom základného bodového ohodnotenia sťaženia spoločenského
uplatnenia sumu 19.080 eur a titulom navýšenia sťaženia spoločenského uplatnenia sumu 2.862 eur.
Na podporu svojich tvrdení žalovaný poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Trnave, ktorý rozsudku

zo dňa 23.03.2016 sp. zn. 24Co/904/2015 dospel k záveru, že „ako pracovný úraz možno hodnotiť
prípad, pri ktorom zamestnanec vykonával prácu, na ktorú nebol zvyknutý a ktorá bola neprimeraná jeho
možnostiam, pričom bol nútený okamžitým, náhlym vypätím síl prekonať odpor a tak náhle a neobvykle
zvýšiť svoju námahu.“

4. Žalovaný neuznal nárok na náhradu škody žalobkyne poukazujúc na ustanovenie § 195 ods. 2
Zákonníka práce, pretože poškodenie zdravia žalobkyne nespĺňa definíciu pracovného úrazu, a to že
musí ísť o poškodenie zdravia spôsobené krátkodobým, náhlym a násilným pôsobením vonkajších
vplyvov. Je zrejmé, že k poškodeniu zdravia žalobkyne síce došlo na pracovisku a v súvislosti s
plnením jej pracovných úloh pri zodvihnutí ľahkého ovládača, avšak v danom prípade absentuje ďalší

zákonom stanovený predpoklad - krátkodobé, náhle a násilné pôsobenie vonkajších vplyvov. Zdvihnutie
diaľkového ovládača o hmotnosti 0,5 kg je nutné považovať za bežný úkon, ktorý nepresahuje hranice
obvyklej, každodennej práce vykonávanej zamestnancom. Rovnako nemožno hovoriť ani o náhlom
poškodení zdravia, ktoré by nastalo pri náhlom vypätí síl, veľkej námahe a neobvyklom úsilí. Práca
sa nevykonávala za nepriaznivých okolností alebo na hranici obvyklej námahy práce, pre ktorú by

organizmus zamestnanca nebol prispôsobený alebo na ktorú svojimi schopnosťami nestačil. V danej
veci nebolo zistené žiadne porušenie povinností na strane zamestnávateľa a nemožno hovoriť o
pracovnom úraze. Rozsudok Najvyššieho súdu ČR (R 1/1963) uvedený žalobkyňou je irelevantný,
keďže v tomto prípade úplne absentuje vplyv vonkajšieho faktoru úrazového deja, teda krátkodobé,
náhle a násilné pôsobenie vonkajších vplyvov. Žalovaný sa stotožnil so závermi Sociálnej poisťovne

v rozhodnutí č. XXXXX-XX/XXXX-XX tak, že bolesť chrbta bola provokovaná nekoordinovaným
pohybom, ktorý nie je možné hodnotiť ako úrazový dej. Nebolo prítomné žiadne násilné pôsobenie na
bedrovú chrbticu. Posudkový lekár pobočky uviedol, že bolesť chrbtice, ktorú žiadateľka pocítila dňa
15.01.2016, nie je ako úraz vôbec medicínsky podložená. Výklad § 220 Zákonníka práce prezentovaný
žalobkyňou za účelom identifikácie úrazového deja ako pracovného úrazu je neprijateľný, evokujúci

absolútnu zodpovednosť zamestnávateľa za akékoľvek poškodenie zdravia zamestnanca na pracovisku
počas pracovnej doby. Žalobkyňa v zápise spísanom dňa 27.01.2016 uviedla, že diaľkový ovládač sa
chystala zobrať z vozíka striekacej kabíny, kam si ho sama odložila. Bezpečná prevádzka, údržba,
čistenie, ošetrovanie zdvíhacích zariadení a iných technických zariadení a strojov je u žalovaného
upravená v Pracovnom pokyne PP-S č. 68004/11 - Vyhradené technické zariadenia zdvíhacie, s ktorým

bolažalobkyňaoboznámená.Vzmyslebodu5.3.3odsek(4):„Diaľkovéovládače,ktorésúbezkľúčikovej
jednotky, je potrebné po ukončení práce odložiť na určené miesto a uzamknúť proti zneužitiu“. Týmto
miestom je kancelária majstra s presným označením: „miesto na uloženie diaľkového ovládača“,
ovládače sa odkladajú na určenom mieste - skrinke vo výške cca 85 cm nad zemou, kde sú následne
uzamykané. Žalobkyňa rozhodne nemala odkladať diaľkový ovládač na vozík striekacej kabíny, ale

mala ho odložiť na určené miesto (na čas, kedy s ovládačom nepracovala). Porušenie Pracovného
pokynu bolo jedinou príčinou vzniku škody, pretože ak by bola ovládač odložila do určenej skrinky,
nemuselo dôjsť z jej strany k predklonu pre zdvihnutia ovládača a tým by sa úplne eliminovala možnosť
poškodenia chrbtice. Zavinené protiprávne konanie žalobkyne je dôvodom úplnej liberácie žalovaného
a poškodenie jej zdravia nie je pracovným úrazom. V súvislosti s výškou náhrady škody uplatnenej

žalobkyňou na základe lekárskeho posudku o bolestnom a sťažení spoločenského uplatnenia, vydanom
dňa 14.5.2018 MUDr. Katarínou Hrabovskou, žalovaný uviedol, že v posudku sa ako príčina poškodenia
na zdraví uvádza „dvíhanie ťažkého bremena“. Rovnako v prepúšťacej správe zo dňa 30.05.2016 je v
časti PRIEBEH uvedené: „Pacientka pri príjme udáva od 1/2016 bolesti v driekovej oblasti s vyžarovanímpo zadnej strane PDK so súčasným tŕpnutím, vyvolané dvíhaním ťažkého bremena“. Z toho vyplýva,
že ťažkosti žalobkyne boli spôsobené dvíhaním ťažkého bremena, čo sa však nezhoduje s faktickou
situáciou, zodvihnutím ľahkého ovládača (s hmotnosťou 0,5 kg). Z lekárskeho posudku o bolestnom

a o sťažení spoločenského uplatnenia zo dňa 14.05.2018 vyplýva, že ústavná starostlivosť bola
ukončená zo dňa 30.05.2016 a práceneschopnosť bola ukončená dňa 12.12.2016, resp. 01.10.2017.
Žalobkyňa neodôvodnila, prečo k vydaniu lekárskeho posudku došlo až v máji 2018, približne 2 roky
od ukončenia ústavnej starostlivosti a rok a pol, resp. 7 mesiacov od ukončenia práceneschopnosti. Jej
nárok na náhradu škody na zdraví z titulu navýšenia SSU o 15 % nie je dôvodný s ohľadom na § 5

ods. 5 zákona č. 437/2004 Z. z. To, že sa zohla po ovládač, ktorý si na dané miesto sama položila,
dokonca v rozpore s Pracovným pokynom, určite nezakladá prípad hodný osobitného zreteľa. Zvýšenia
nie o 15 %, ale o 115 %, sa domáha nad rozsah zákona. Žalovaný namietal rozpor v jej tvrdeniach
ohľadom popisu skutkového deja udalosti, počas ktorej došlo k údajnému poškodeniu chrbtice. Vo
vyjadrení k žalobe žalovaný upozornil na nezrovnalosti ohľadom uvádzanej príčiny poškodenia zdravia
a až následne žalobkyňa zmenila v žalobe popísaný skutkový stav tak, že vo svojom ďalšom podaní

zo dňa 17.10.2018 uviedla, že prasknutie v chrbtici s náhlou prudkou bolesťou pocítila pri plnení
iného pracovného pokynu - dvíhaní železnej platne, t. j. ťažkého bremena. Zmena tvrdenia je podľa
žalovaného teda účelová s cieľom preniesť všetku zodpovednosť na neho. Komisia poverená šetrením
údajného úrazu spísala o udalosti zápis o podaní informácii k vzniku registrovaného pracovného úrazu
27.01.2016, kde ona sama ako príčinu uviedla zdvihnutie diaľkového ovládača, a nie dvíhanie ťažkého

bremena; záznam spísala pani H., ktorá vypovedala na súde dňa 10.12.2020, pričom žalobkyňa ho
vlastnoručnepodpísala.Skutočnosť,žebyžalobkyňapodpisovalaprázdnypapier,akototvrdilavosvojej
výpovedi dňa 27.08.2020, sa nezakladá na pravde a svedkyňa H. to poprela. Rovnakú príčinu (zohnutie
sa po diaľkový ovládač) uviedla žalobkyňa následne aj pred Inšpektorátom práce. Rozpor v týchto
dvoch rôznych skutkových okolnostiach vzbudzuje jej nedôveryhodnosť a spochybňuje oprávnenosť

uplatneného nároku. Zdvihnutie diaľkového ovládača o hmotnosti cca 0,5 kg je bežným úkonom, ktorý
nepresahujehraniceobvyklejkaždodennejpráce.Nedošloknáhlemuvypätiusíl,prácasanevykonávala
za nepriaznivých okolností ani na hranici obvyklej námahy, na ktorú nie je organizmus zamestnanca
prispôsobený, a je nereálne, aby takýto úkon zapríčinil také vážne poškodenie chrbtice. Žalobkyňa mala
v minulosti vážne problémy s chrbticou a musela absolvovať operáciu, v dôsledku ktorej bola dlhodobo

PN. Podľa rozhodnutia Sociálnej poisťovne dočasná pracovná neschopnosť vznikla výlučne na následky
choroby,aniezdôvodumedicínskynepodloženéhoúrazu.Kzačiatkuliečeniadošlo15.01.2016,t.j.deň,
kedypocítilabolesťvchrbte,akliečeniuvústavnejzdravotnejstarostlivostidošloaž24.05.2016.Akbyaj
kpoškodeniuzdraviadošlovdôsledkuzohnutiasapodiaľkovýovládačodžeriavupoloženýnatrakčnom
vozíku, tak sa stalo výlučne porušením interného predpisu (Pracovného pokynu PP-S č. 68004/11), v

zmysle ktorého je potrebné diaľkové ovládače bez kľúčovej jednotky odkladať po ukončení práce na
určené miesto, ktorým je uzamykateľná skrinka vo výške cca 85 cm nad zemou v kancelárii majstra. S
pracovným pokynom bola riadne oboznámená, čo aj sama potvrdila pred súdom dňa 27.08.2020; ak by
odložilaovládačdourčenejskrinky,nemuselasapredkloniťatýmmohlaeliminovaťmožnosťpoškodenia
chrbtice. Žalobkyňa chodila na pravidelné lekárske prehliadky a podľa nich bola zdravotne spôsobilá

na výkon danej práce. Ak by nemala problémy s chrbticou už v minulosti, nedošlo by k závažnému
poškodeniu zdravia pri bežnom úkone. Ak by sa bral do úvahy druhý variant priebehu skutkového deja
tvrdený žalobkyňou až v priebehu konania, teda že k poškodeniu zdravia došlo pri dvíhaní ťažkého
bremena, tak v ten deň boli odosielané bremená s hmotnosťou 3634 a 490 kg, a teda je nesporné,
že nemohla dvíhať tieto bremená ručne. Nebolo preukázané, že boli expedované ťažké bremená

ohmotnosti20kg,akotouviedlažalobkyňavovýpovedidňa27.08.2020.Akbypredsalendvíhalatakéto
ťažké bremeno, tak by porušila interný predpis - Smernicu č. OS - S. č. 667/07, ktorá stanovuje pre ženy
vo veku od 50 - 60 rokov hmotnosť zdvíhaného bremena max 10 kg pri priaznivých podmienkach a max
5 kg pri nepriaznivých podmienkach. Nadriadený majster jej nedal príkaz, aby zdvíhala bremená ručne
(k dispozícii mala diaľkový ovládač), a ak tak urobila, bolo to svojvoľné s podcenením možných rizík

a porušením interných predpisov. Verziu svojvoľného konania žalobkyne potvrdila i svedkyňa I.; príkaz
od nadriadeného na ručné zdvíhanie ťažkého bremena nedostala ani ona, ani žalobkyňa a rozhodnutie
zdvihnúť ťažké bremeno ručne bolo výlučne na zamestnancoch, resp. na žalobkyni. Nezrovnalosti sú
aj s určením typu úrazu (pracovný úraz / iný úraz), pričom žalobkyňa charakterizuje predmetnú udalosť
raz ako pracovný úraz, potom a zase ako iný úraz. To vnáša do konania neistotu a vzbudzuje to dojem,

že žalobkyňa iba náhodne triafa a skúša všetky možné varianty. Sociálna poisťovňa nárok žalobkyne na
náhradu za bolesť neuznala, žalobkyňa vo svojom odvolaní z 31.07.2018 proti uvedenému rozhodnutiu
Sociálnej poisťovne alternatívne uplatňovala svoj nárok na náhradu na bolesť z titulu vzniku „iného
úrazu“.5.Súdprvejinštancieďalejvodôvodnenírozsudkukonštatoval,ženebolamedzistranamispornáotázka
uzavretia pracovného pomeru, ani druh práce a ďalšie náležitosti upravené a dohodnuté v pracovnej

zmluve žalobkyne a jej dvoch dodatkoch, pričom v jej pracovnej náplni okrem práce žeriavničky bola aj
práca na úseku expedície (balenie a popisovanie materiálu). Spornou nebola ani skutočnosť, že došlo
dňa 15.01.2016 k inému úrazu; sporným boli okolnosti a mechanizmus spôsobenia úrazu - zranenia
a zodpovednosť za predmetný úraz a škodu na zdraví. Pri posudzovaní, či predmetný úraz možno
považovať za pracovný úraz alebo iný úraz, súd poukázal na to, že žalobkyňa neargumentovala tým,

že ide o pracovný úraz, naopak opakovane tvrdila, že ide o iný úraz, ktorého existenciu deklaroval aj
Inšpektorát práce Nitra v Dodatku č. 2 Protokolu č. INA-24-47-2.1./P-E22, A25-17 zo dňa 14.08.2018,
podľa ktorého si zamestnávateľ nesplnil povinnosti podľa § 17 ods. 4 písm. a), c) a ods. 5 písm.
a) prvého bodu zákona č. 124/2006 Z. z. o bezpečnosti a ochrane zdravia pri práci pri inom úraze
poškodenej (žalobkyne), ktorý sa stal dňa 15.01.2016 počas trvania pracovnej zmeny poškodenej na
pracovisku zamestnávateľa. Podľa rozhodnutia Sociálnej poisťovne pobočka Levice zo dňa 18.07.2018,

právoplatného dňa 28.09.2018, žalobkyňa nemá nárok na náhradu za bolesť v dôsledku akútnej bolesti
chrbta utrpenej dňa 15.01.2016, pričom tento záver bol prijatý, pretože na základe predložených
dokladov nebolo preukázané, že by žalobkyňa dňa 15.01.2016 utrpela pracovný úraz, t. j. nebola
preukázaná rozhodujúca skutočnosť na vznik a existenciu nároku na náhradu za bolesť. Súd teda úraz
posudzoval ako iný úraz v intenciách kritérií § 217 ods. 1 Zákonníka práce, pretože k úrazu došlo v

riadnom pracovnom čase počas pracovnej zmeny žalobkyne. Žalobkyňa pôvodnú verziu o mechanizme
spôsobu zranenia (zohnutie po diaľkový ovládač) zmenila v písomnom vyjadrení zo dňa 17.10.2018 a
na tejto verzii zotrvala počas celého pojednávania vo veci. Na podporu jej výpovede na pojednávaní boli
vykonané aj ďalšie priame dôkazy - výpoveď svedkyne I., ktorá podporila verziu žalobkyne a ktorá bola
jedinou priamou svedkyňou, pričom vypovedala logicky a zhodne s výpoveďou žalobkyne a jej výpoveď

netrpela ani vnútornými rozpormi. Takto to potvrdila aj svedkyňa C. na pojednávaní dňa 27.08.2020,
ktorá počula svedkyňu A. povedať, že žalobkyňu seklo v krížoch, keď dvíhala bremeno a zároveň sa
vyjadrila, že svedkyňa A. ovplyvňovala žalobkyňu k tomu, že nemá hovoriť priebeh úrazu tak, že vznikol
pri dvíhaní bremena. Potvrdila, že predpisy ohľadne dvíhania bremien sa porušovali, a boli to bremená,
ktoré mali aj nad 30 kg. Vzhľadom na výpoveď žalobkyne a aj svedkyne I. súd považoval vyjadrenia v

nich obsiahnuté za vykonané pod nátlakom, a preto pri mechanizme vzniku zranenia u žalobkyne mal
preukázaný mechanizmus pri dvíhaní bremena.

6. S ohľadom na preukázaný skutočný priebeh úrazového deja preukázaný výpoveďou žalobkyne
a svedkyne I. súd urobil záver, že konaním pri manipulácii s ťažším bremenom došlo pri tomto

krátkodobom, náhlom a násilnom pôsobení vonkajších vplyvov k poškodeniu zdravia - vykĺbeniu bez
poškodenia miechy alebo koreňov v bedrovej oblasti a poúrazovému obmedzeniu hybnosti chrbtice
ťažkého stupňa s koreňovými príznakmi. Tieto tvrdenia žalobkyne sú verifikované aj medicínskymi
závermi lekárky - neurologičky A. D. F.. V konaní bolo preukázané, že žalobkyňa úspešne absolvovala
všetky lekárske prehliadky nariadené zamestnávateľom, jej zdravotný stav bol plne vyhovujúci na

pracovné zaradenie v pozícii žeriavnik senior. Súd mal za preukázanú príčinnú súvislosť medzi úrazom
na pracovisku žalovaného a poškodením zdravia žalobkyne. Na podporu uvedeného súd poukázal
na závery Inšpektorátu práce Nitra z jeho kontrolnej činnosti (Protokolu o výsledku inšpekcie zo dňa
07.11.2017, č. k. INA - 24-47-2.1/P-E22, A25-17, ako aj dodatok č.1 zo dňa 24.11.2017 k protokolu),
ktoré konštatovali existenciu kauzálnej súvislosti medzi plnení pracovných úloh na strane žalobkyne a

vznikom ujmy na zdraví. V konaní bolo listinnými a ústnymi dôkazmi preukázané, že u žalovaného sú
danédôvodyprečiastočnézbaveniesazodpovednostižalovanéhozaškoduvzmysle§196ods.2písm.
a) Zákonníka práce. Žalobkyňa bola preukázateľne oboznámená s organizačnou smernicou OS - S
č.667/07 na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia, podľa ktorej mala zakázané dvíhať bremená ťažšie
než 10 kg, pokyn nerešpektovala a v dôsledku toho došlo u nej k úrazu a poškodeniu zdravia. Žalovaný

sa v tomto prípade zbavil zodpovednosti iba sčasti; vykonaným dokazovaním mal súd za preukázané,
že hoci žalobkyňa porušila predpisy na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, resp. pokyny
na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, i keď s nimi bola preukázateľne oboznámená, tak
zo strany zamestnávateľa - žalovaného nebolo preukázané, že ich znalosť a dodržiavanie sa sústavne
vyžadoval. Táto skutočnosť by zo strany žalovaného mohla byť preukázaná najmä listinnými dôkazmi,

z predloženého listinného dôkazu - zápisníka bezpečnosti práce žalobkyne nevyplýva, že by bola
pravidelne a sústavne oboznamovaná konkrétne s touto smernicou, resp. že jej znalosť sa sústavne
vyžadovala a zároveň, že by sa dodržiavanie tejto smernice kontrolovalo.7. Keďže bolo preukázané, že žalobkyňa utrpela v pracovnom čase u zamestnávateľa - žalovaného
inú škodu na zdraví než z pracovného úrazu, vznikol jej nárok na bolestné a sťaženie spoločenského
uplatnenia navýšený o 15 %, ktorý nárok bol žalobkyňou uplatnený v správnej výške. U žalovaného boli

zistené dôvody pre čiastočnú liberáciu podľa § 196 ods. 2 písm. a) Zákonníka práce, a tak súd nárok
a uplatnené sumy z dôvodu zavinenia aj zo strany žalobkyne krátil o 50 %. Čo sa týka uplatneného
nároku bolestného vo výške 2.481eur, preukázaného lekárskym posudkom, v ktorom bolo základné
bodové ohodnotenie bolestného stanovené vo výške 130 bodov, vzhľadom na to, že k bodovému
ohodnoteniu došlo v r. 2018, suma 2 % z priemernej mesačnej mzdy za rok 2017 predstavuje sumu

19,08 eura, a teda nárok žalovanej predstavoval sumu 2.481 eur (130 bodov x 19,08 eura), ktorý však
vzhľadom na preukázané liberačné dôvody na strane žalovaného krátil o 50 % t. j. 2.481 eur : 2 =
1.240,50 eur, čo je suma, ktorú súd priznal žalobkyni titulom bolestného. Nárok uplatnený žalobkyňou
titulom sťaženia spoločenského uplatnenia vo výške 19.080 eur preukázaný listinným dôkazom -
lekárskym posudkom A. F. zo dňa 14.05.2018, ktorým priznala ošetrujúca lekárka žalobkyni za sťaženie
spoločenského uplatnenia 1000 bodov, keď k ohodnoteniu sťaženia spoločenského uplatnenia v

lekárskom posudku došlo v r. 2018, suma 2 % z priemernej mesačnej mzdy za rok 2017 predstavuje
19,08 eura, bol uplatnený nárok v správnej výške (1000 bodov x 19,08 = 19.080 eur), ktorý však
vzhľadom na preukázané liberačné dôvody na strane žalovaného krátil o 50 %, t. j. 19.080 eur : 2 =
9.540 eur, čo je suma, ktorú súd priznal žalobkyni titulom sťaženia spoločenského uplatnenia.

8.Nároknazvýšeniesťaženiaspoločenskéhouplatneniasižalobkyňauplatnilavovýške2.862eurpodľa
lekárskeho posudku A. F. zo dňa 14.05.2018 v rozsahu 1000 bodov. Ide o prípad osobitného zreteľa,
pretože pred týmto úrazom nemala žiadne zdravotné problémy, úraz vážne zasiahol do jej bežného
života a tento utrpela v produktívnom veku, pričom trvalé následky výrazným spôsobom znížili kvalitu
jej života a spôsobili, že je obmedzená prakticky v každej oblasti prežívania svojho života, a to po

stránke fyzickej ako aj psychickej. To, že utrpela psychickú ujmu v súvislosti s úrazom, bolo preukázané
lekárskymisprávamizPsychiatrickejnemocnicevHronovciach,ktorúpredstavovalirecidivujúceepizódy
stredne ťažkej depresie. Tento nárok bol uplatnený v správnej výške (19.080 eur : 100 = 190,80 x 15 =
2.862 eur), ktorý však vzhľadom na preukázané liberačné dôvody na strane žalovaného krátil o 50 %, t.
j. 2.862 eur : 2 = 1.431 eur. Žalovaný namietal, že žalobkyňou navrhovaná zmena žalovaného petitu v

časti navýšenia sťaženia spoločenského uplatnenia na sumu 2.862 eur (namiesto pôvodne uplatnenej
sumy 21.962 eur), je čiastočným späťvzatím žaloby, ktorú by mal konajúci súd posudzovať podľa § 145 a
nasl. Civilného sporového poriadku. Žalobkyňou uplatnený nárok na navýšenie sťaženia spoločenského
uplatnenia bol určiteľný v čase podania žaloby zo dňa 09.08.2018 ako samostatne vyčíslený nárok
(pričom žalobkyňa až na základe námietky žalovaného, vyjadrením zo dňa 17.10.2018 túto sumu

znížila), ktorý nemôže byť posúdený inak ako čiastočné späťvzatie. Súd však úpravu žalobného petitu
nepovažoval za zmenu žaloby, pretože zmenou žaloby nie sú úkony súvisiace s doplnením, spresnením
či odstránením jej nedostatkov a z dôvodu, že žalobca neprejavil svoju vôľu, aby sa predmetom
konania stal buď iný petit, alebo skutkový stav vymedzený inými rozhodujúcimi skutočnosťami. Šlo iba
o spresnenie, resp. o odstránenie chyby v písaní, a preto súd neposúdil úpravu žalobného petitu zo dňa

17.10.2018 ako zmenu žaloby v zmysle § 145 Civilného sporového poriadku. O nároku na náhradu trov
konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 2 Civilného sporového poriadku, podľa ktorého, ak mala strana
vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna
zo strán nemá na náhradu trov konania právo.

9. Proti tomuto rozsudku v jeho zamietajúcom výroku a v súvisiacom výroku o trovách konania
podala v zákonnej lehote odvolanie žalobkyňa. Ako dôvod odvolania uviedla, že súd nesprávnym
procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere,
že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 365 ods. 1 písm. b) CSP), že súd prvej inštancie
dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnymi skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm.

f) CSP) a tiež z dôvodu, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h) CSP). Má za to, že prvoinštančný súd sa náležite nevysporiadal
s otázkou jej údajnej spoluviny, resp. miery jej spoluzodpovednosti za vznik úrazu tak, aby bola
táto skutočnosť z jej strany vnímaná ako spravodlivá a primeraná. Napadnutý rozsudok je podľa
nej nedostatočne odôvodnený a v tejto časti nepreskúmateľný, bolo totiž povinnosťou súdu prvej

inštancie sa dostatočným spôsobom vysporiadať s argumentáciou žalobkyne, aby dôvody pre čiastočné
zamietnutie žalobného návrhu (z dôvodu uplatnenia spoluviny žalobkyne) boli jasné, zrozumiteľné
a dostatočne konkrétne (obdobne nález Ústavného súdu SR sp. zn. I.ÚS/736/2016). Stanovenie
eventuálnej miery spoluzodpovednosti poškodeného na vzniku škody je vecou sudcovskej úvahy, tátovšak nesmie byť svojvoľná, musí byť odôvodnená a musí mať svoj základ v zistenom skutkovom
stave. Namietala krátenie jej nárokov o 50 % z dôvodu jej údajnej spoluviny, pričom v odôvodnení
rozsudku absentuje, akými úvahami sa súd spravoval pri kreovaní záveru o jej spoluvine na vzniku

úrazového deja a z akého dôvodu považoval mieru spoluzodpovednosti strán sporu v pomere 50:50 za
spravodlivú (primeranú). Poukázala pritom na čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd, § 220 ods. 2 CSP, Čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a nálezy Ústavného súdu
SR sp. zn. III.ÚS/119/09, II.ÚS 85/06, II.ÚS 383/06 a IV.ÚS 115/03. Nestotožnila sa s bodom 20.
rozsudku a jeho záver v celom rozsahu namieta. Vykonaným dokazovaním totiž nebola spoľahlivo

a bez akýchkoľvek pochybností preukázaná existencia liberačných dôvodov na strane žalovaného.
Nie je zrejmé, na základe čoho dospel súd k záveru, že porušila interný predpis zameraný na
bezpečnosť a ochranu zdravia pri práci (ďalej „BOZP“). Žalovaný neprodukoval žiadny relevantný
dôkaz, ktorým by spoľahlivo preukázal, že v rozhodnom čase ručne manipulovala s takým bremenom,
s ktorým prácu explicitne zakazuje interný predpis žalovaného o BOZP. Exaktná hmotnosť samotného
bremena, s ktorým manipulovala, keď malo dôjsť k inzultu, nebola v konaní hodnoverne preukázaná;

rovnako nebolo preukázané, že by hmotnosť konkrétneho bremena bola zodpovedajúcim spôsobom
identifikovaná na samotnom bremene, či v dokladoch súvisiacich s daným materiálom. V tejto súvislosti
poukázala na výpoveď svedka J. K., ktorý na pojednávaní zo dňa 27.05.2021 uviedol, že „nie každý
kus bol označený hmotnosťou, záviselo to aj podľa požiadavky zákazníka, niekde sa dávali štítky
s hmotnosťou, niektoré aj neboli označené hmotnosťou.“ Postup súdu je v príkrom rozpore s ochrannou

funkciou zamestnanca a jeho postavením, ako slabšej strany v individuálnych pracovnoprávnych
sporoch. V prípade pochybností mal súd aplikovať taký výklad relevantnej normy, ktorý by zodpovedal
požiadavke poskytnutia zvýšenej ochrany poškodeného zamestnanca ako slabšej strany, ktorá má do
istej miery vyvážiť jeho subordináciu v pracovnoprávnom vzťahu. Kreovanie záveru o čiastočnej liberácii
zamestnávateľa musí žalovaný preukázať zavineným protiprávnym konaním žalobkyne; zamestnávateľ

sa nemôže zbaviť zodpovednosti len tým, že zamestnanec porušil bezpečnostný predpis (rozsudok
Krajského súdu v Prešove sp. zn. 22CoPr/2/2019). S ohľadom na absenciu preukázateľnej vedomosti
a možnosti žalobkyne oboznámiť sa so skutočnou hmotnosťou bremena (neoznačenie jeho skutočnej
hmotnosti), s ktorým mala v rozhodnom čase manipulovať, považuje názor súdu o porušení interného
predpisuzamestnancomačiastočnejliberáciižalovanéhozaneakceptovateľnýaprávneiargumentačne

neudržateľný. Poukázala na rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 7CoPr/1/2020 o ustálení
zodpovednosti zamestnávateľa v rozsahu 100 %. Skutočnosť, že v konaní neexistuje žiaden liberačný
dôvod na strane žalovaného, osvedčuje ňou podané vyjadrenie na pojednávaní zo dňa 27.08.2020,
z výpovede svedkyne B. I. zo dňa 07.04.2021, z výpovede svedka J. K. zo dňa 27.05.2021. Porušovanie
hmotnostných limitov regulujúcich ručnú manipuláciu s bremenami konštatovala aj svedkyňa G. C.

zo dňa 27.08.2020. Žalovaný sa možný nedostatok pracovných síl snažil preklenúť preškolením
zamestnancov aj na iné špecifické činnosti, čím zvyšoval aj tak vysoké pracovné zaťaženie svojich
zamestnancov a súčasne akékoľvek prejavy nespokojnosti sa snažil eliminovať, hoci i pod hrozbou
stratyzamestnania„sťažujúcich“sazamestnancovaichnahradenímnovoupracovnousilou.Zvýpovede
svedkov je zrejmé, že na jednej strane boli zamestnanci de facto „nútení“ k porušovaniu interných

predpisov, keďže (zákazková) práca, počas ktorej dochádzalo i k ručnej manipulácii s rôznymi
bremenami, musela byť hotová včas, avšak ako vyplýva z výpovede svedkov I. a K., nie vždy boli
zabezpečené primerané pracovné podmienky (napr. dostatočné množstvo zdvíhacích zariadení -
žeriavov). S ohľadom na to nemožno akceptovať záver súdu o jej spoluzodpovednosti či o pomernom
rozdelení zodpovednosti za úraz (v pomere 50:50) medzi sporové strany. Pri takomto výklade by sa

zamestnávateľ mohol vždy zbaviť zodpovednosti za to, čo je jeho výlučnou povinnosťou a presúvať
zodpovednosť na zamestnancov. Žalobkyňa zastáva názor, že úlohou súdu prvej inštancie bolo
primárne urobiť právny záver o tom, či žalovaný splnil všetky povinnosti v súlade s príslušnou
právnou úpravou o BOZP, najmä v zmysle § 4 ods. 1 a ods. 2 nariadenia vlády SR č. 281/2006 Z.
z. o minimálnych bezpečnostných a zdravotných požiadavkách pri ručnej manipulácii s bremenami,

a či zabezpečil zamestnancom také pracovné podmienky (vrátane materiálneho zabezpečenia), aby
v maximálnej možnej miere eliminoval poškodenie zdravia zamestnancov, a až následne zisťovať
eventuálne zavinenie žalobkyne (rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 16Co/241/2013).
Z vykonaného dokazovania vyplýva, že žalovaný si povinnosti nesplnil. Bolo by v rozpore s výchovným
poslaním § 196 ods. 2 písm. a) Zákonníka práce, ak by sa žalovaný mohol hoci len čiastočne zbaviť

zodpovednosti za úraz žalobkyne (rozhodnutie Krajského súdu v Žiline sp. zn. 6CoPr/5/2017). Podľa
žalobkyne súd nesprávne rozhodol aj o trovách konania, pretože súčasná právna úprava neobsahuje
identické gramatické znenie pôvodného § 142 ods. 3 OSP; podľa dôvodovej správy k CSP môže súd
priznať náhradu trov konania v plnej výške aj v prípade, ak súd priznal nárok úspešnej strane, avšaknie v požadovanej výške. Ide o prípady, keď výška nároku závisí od úvahy súdu. Pritom poukázala na
komentár k § 255 CSP a aktuálnu rozhodovaciu prax všeobecných súdov k otázke úspechu v spore
v konaniach, o aké ide i vo veci samej. Identický záver rezultuje nález Ústavného súdu SR sp. zn.

III. ÚS 475/2018, podľa ktorého zmyslom úpravy CSP nebola snaha zákonodarcu pri rozhodovaní
o náhrade trov konania koncepčne sa odchýliť od pravidla pôvodne vyjadreného v § 142 ods. 3 OSP.
Záver súdu absolútne vylučujúci osobitný režim posudzovania úspechu v konaní a nárokov na náhradu
trov v prípadoch, keď výška plnenia závisela od znaleckého posudku, alebo úvahy súdu, nemožno
akceptovať a takáto interpretácia § 255 CSP súdom nie je v súlade s ústavou. Právna úprava, ani súdna

praxnedefinuje,nazákladeakýchkritériísamástanoviťspoluvina,prípadnejejrozsah.Podľažalobkyne
nemožno zaťažiť procesnou zodpovednosťou za výsledok determinovaný znaleckým dokazovaním, či
sudcovskou úvahou a to s prihliadnutím na jej procesný úspech v základe nároku ako i na správanie
žalovaného v predmetnom konaní (konanie bolo iniciované z dôvodu, že žalovaný odmietol uhradiť jej
legitímne nároky). S ohľadom na uvedené žalobkyňa navrhla rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej
častivzmysle§388CSPzmeniť,žalobevcelomrozsahuvyhovieťapriznaťjejvočižalovanémunáhradu

trov v rozsahu 100 %.

10. Proti rozsudku súdu prvej inštancie vo vyhovujúcich výrokoch I., II., III. a v súvisiacom výroku
o trovách konania podal v zákonnej lehote odvolanie aj žalovaný. Odvolanie odôvodnil s odkazom na
ustanovenie § 365 ods. 1 písm. f), h) CSP. Nestotožnil sa s bodom 20. rozhodnutia, v ktorom súd

uviedol, že k úrazu s poškodením zdravia žalobkyne došlo v dôsledku nerešpektovania organizačnej
smernice na zaistenie BOZP zo strany žalobkyne, hoci s ňou bola preukázateľne oboznámená.
Nesúhlasil so záverom o nepreukázaní toho, že znalosť a dodržiavanie predpisov BOZP sa z jeho strany
sústavne vyžadovali a kontrolovali. Splnenie jeho povinnosti podľa § 196 ods. 1 písm. a) Zákonníka
práce je potrebné interpretovať v kontexte s § 9 zákona č. 124/2006 Z. z. o BOZP. Podľa neho

v konaní bolo preukázané, že v súlade s § 9 zákona o BOZP zabezpečil znalosť bezpečnostných
predpisov a vyžadoval ich dodržiavanie, a to najmä prostredníctvom pravidelných školení zamestnancov
avykonávanímpravidelnýchkontrolzostranyvedúcichzamestnancov,resp.referentaBOZP.Sohľadom
na predložené listinné dôkazy, na výpoveď svedkyne L. H. a aj na výpoveď žalobkyne, ktorá sama
potvrdila, že bola riadne oboznámená a preškoľovaná s obsahom interných predpisov PP - S č.

68004/11, Os - S č. 667/07, bolo preukázané, že znalosť a dodržiavanie predpisov, bola z jeho strany
dodržiavaná a kontrolovaná. Svedkyňa L. H. uviedla, že ako referent BOZP vykonávala pravidelné
kontroly (na dennej báze) dodržiavania bezpečnostných predpisov na pracovisku, pričom zistené
nedostatky riešili operatívne priamo s dotknutým zamestnancom a jeho vedúcim zamestnancom na
pracovisku, príp. bol spísaný záznam z vykonanej kontroly, alebo boli priamo zamestnanci upozornení

písomným upozornením na porušenie pracovnej disciplíny. Žalovaný vyvinul maximálne úsilie a činnosti,
aby v tomto smere naplnil literu zákona. Dodržiavanie požiadaviek predpisov BOZP je u žalovaného
každoročne preverované certifikačnou spoločnosťou. Nesúhlasil preto s názorom súdu prvej inštancie,
podľa ktorého zo strany zamestnávateľa nebolo preukázané, že ich znalosť a dodržiavanie sa sústavne
dodržiavali; žalobkyňa bola k smernici OS-S č. 667/07 pravidelne preškoľovaná v rámci školení o viazaní

a preprave bremien, resp. školení žeriavnikov a viazačov a osobitne v rámci poučenia o pracovnom
úraze p. M.. Súd ako jediný relevantný dôkaz hodnotil zápisník bezpečnosti práce žalobkyne, a tak
postupoval nedôsledne, v dôsledku čoho neúplne zistil skutkový stav, čím porušil právo žalovaného na
spravodlivý proces (obdobne rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3MCdo/15/2008). V danom prípade
predložil dôkazy na preukázanie splnenia povinnosti. Zákonník práce umožňuje zamestnávateľovi

zbaviť sa celkom zodpovednosti za škodu pri pracovnom úraze alebo pri chorobe z povolania, o. i. ak
zamestnancovi vznikla škoda na zdraví výlučne tým, že porušil právne predpisy alebo ostatné predpisy
alebo pokyny BOZP. K úrazu žalobkyne došlo v dôsledku zavineného porušenia predpisu BOZP, hoci s
ním bola riadne a preukázateľne oboznámená. Vzhľadom na to žiadal napadnutý rozsudok v zmysle §
388 CSP zmeniť, žalobu zamietnuť a priznať mu náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

11. Žalobkyňa vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného zotrvala na svojej argumentácii, ktorú prezentovala
v priebehu prvoinštančného konania, vrátane argumentácie obsiahnutej v jej odvolaní. Odvolanie
žalovaného totiž nemení nič na tom, že v predmetnej veci absentujú dôvody liberácie žalovaného
a z tohto dôvodu považuje ním podané odvolanie za nedôvodné. Žalovaný prezumuje zavinené

porušenie predpisov o BOZP zo strany zamestnanca ako jedinú príčinu vzniku škody, hoci s nimi bol
riadne a preukázateľne oboznámený a ich znalosť a dodržiavanie sa sústavne vyžadovali a kontrolovali,
pričom uvedené predpoklady musia byť splnené kumulatívne. Žalovaný neprodukoval žiaden relevantný
dôkaz, ktorým by spoľahlivo preukázal, že ku vzniku škody došlo výlučne zavineným porušenímpredpisov o BOZP žalobkyňou. Neboli produkované ani také procesne relevantné skutočnosti a dôkazy,
ktoré by hodnoverne preukázali, že zamestnávateľ dodržiavanie predpisov o BOZP sústavne kontroloval
a sústavne vyžadoval ich rešpektovanie. Plnenie normatívnych povinností na úseku BOZP zostalo

výhradne v rovine subjektívnych tvrdení, ktoré neboli objektivizované príslušnými dôkazmi a navyše
boli hodnoverne spochybnené. Žalovaný teda vo veci neuniesol dôkazné bremeno. Z listinných
dôkazov predložených žalovaným nevyplýva porušenie predpisov o BOZP, ani vyvodenie konkrétnych
opatrení na nápravu, či vyvodenie zodpovednosti za porušenie týchto predpisov, ktoré by mali súvis
s prejednávanou kauzou. Z dôkazov predložených žalovaným dňa 15.02.2022 rezultuje viacero

signifikantných porušení BOZP, ktoré vo svojom súhrne umocňujú jeho nedôsledný a nezodpovedný
prístup k plneniu normatívnych povinností na úseku BOZP. Súd dospel k (čiastočne) korektnému záveru
o tom, že zamestnávateľ nepreukázal, že znalosť a dodržiavanie predpisov o BOZP sústavne vyžadoval.

12. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobkyne uviedol, že v súlade s prejednacou zásadou, na ktorej
je sporové konanie založené, súd vykonal dokazovanie vo vzťahu k sporným skutkovým tvrdeniam,

nesporné skutkové tvrdenia si osvojil ako zistený skutkový stav a z týchto skutočností ako aj výsledkov
dokazovania vychádza meritórne rozhodnutie vo veci, ktoré súd náležite odôvodnil. Žalobkyňa popísala
skutkovúudalosťsnásledkomjejúrazu,nazákladektoréhosiuplatnilasvojenároky.Ažkeďvovyjadrení
k žalobe poukázal na nezrovnalosti v jej tvrdeniach v porovnaní s príčinou uvedenou v lekárskom
posudku, žalobkyňa úplne zmenila popis skutkových okolností, od ktorých odvíja uplatnený nárok.

V rámci dokazovania platí zásada, že každý musí uniesť dôkazné bremeno ohľadom svojho tvrdenia.
Bolo teda jej povinnosťou žalobkyne preukázať tvrdenie o tom, aké ťažké bremeno dvíhala, keď
došlo k úrazu. V rámci svedeckých výpovedí bolo potvrdené, že žalobkyňa dvíhala železnú platňu
o hmotnosti cca 20 kg spolu s kolegyňou I.. Keďže žalovaný v konaní nepoprel skutkové tvrdenia
žalobkyne, že dvíhala bremeno o hmotnosti najmenej 20 kg, súd postupoval v súlade s procesnými

pravidlami, keď dokazovanie o tomto skutkovom tvrdení nevykonával a osvojil si ho v rozhodnutí
ako zistený skutkový stav. Niet pochýb, že dvíhaním bremena o hmotnosti 20 kg došlo z jej strany
k zavinenému porušeniu predpisu BOZP - Smernice OS-S č. 667/07, s ktorou bola preukázateľne
oboznámená a pravidelne preškoľovaná. Zavinenie žalobkyne na vzniknutom úraze tu rozhodne
existuje bez ohľadu na to, či išlo o akútnu zákazku, ktorú bolo potrebné dokončiť, keďže za každých

okolností mala dodržiavať bezpečnostné pracovné postupy, s ktorými bola oboznámená a pravidelne
k nim školená. Žalobkyňa sa sama svojvoľne rozhodla v daný deň ukončiť prenášanie bremien
žeriavom a pokračovať v ručnom prenášaní, v dôsledku čoho si spôsobila úraz. Čo sa týka možného
porušovania interných predpisov BOZP zo strany zamestnancov, je nutné konštatovať, že objektívne nie
je v možnostiach žalovaného do detailu kontrolovať každý jeden čiastkový pohyb a úkon zamestnanca,

pričom sa štandardne v praxi nastavujú procesy, ktoré majú zabezpečiť, aby sa dodržiavali všetky
požiadavky na ochranu bezpečnosti, života a zdravia zamestnancov. Pokiaľ napriek týmto opatreniam
zamestnanecinternépredpisyBOZPporuší,aprioriztohonemožnoodvodzovaťsúhlaszamestnávateľa
s porušovaním predpisov. On ako zamestnávateľ vyžadoval od zamestnancov dodržiavanie predpisov,
vrátane interných predpisov BOZP, a ich dodržiavanie pravidelne kontroloval. Vždy zabezpečil pracovné

podmienky zamestnancov v súlade platnou právnou úpravou. Súd prvej inštancie vo veci správne
aplikoval§255CSP,keďnáhradutrovkonaniažiadnejzostránnepriznal.Civilnýsporovýporiadoknemá
ustanovenie obdobné ustanoveniu § 142 ods. 3 OSP, ktoré sa uplatňovalo ako lex specialis vo vzťahu
k 142 ods. 2 OSP. Na rozdiel od predchádzajúcej právnej úpravy nová právna úprava už neobsahuje
tri špeciálne skutkové podstaty (§ 142 ods. 1,2,3 OSP), ale len dve (§ 255 ods. 1,2 CSP). V danom

prípade nejde o konanie, u ktorého výška plnenia závisí od úvahy súdu alebo od znaleckého posudku,
preto tvrdenia žalobkyne ohľadne náhrady trov konania nepovažuje za relevantné. Žalobkyňa nemala
plný úspech vo veci čo do právneho základu, v dôsledku čoho súd prvej inštancie krátil petitórne nároky
o 50 %. Pokiaľ bola žalobkyňa úspešná len čiastočne, súd podľa § 255 ods. 2 CSP správne rozhodol,
že žiadna zo strán nemá nárok na náhradu trov konania.

13. Žalobkyňa v replike zotrvala na svojej argumentácii, ktorú prezentovala v priebehu prvoinštančného
konania s tým, že opakovane popierala, že by skutočná hmotnosť bremena dosahovala hodnotu
20 kg, resp. že by skutočná hmotnosť bremena bola objektívne rozpoznateľná zápisom v príslušnej
dokumentácii. Žalovaný nemôže ustriehnuť každého jedného zamestnanca počas celej pracovnej doby,

avšak je plne v jeho kompetencii a aj v jeho záujme prijať adekvátne opatrenia, vrátane sankčných
mechanizmov s cieľom eliminovať porušenie predpisov o BOZP a s tým spojené riziko vzniku škody na
zdraví svojich zamestnancov. S ohľadom na uvedené žalovaný si nesplnil všetky povinnosti v súlade
s príslušnou právnou úpravou o BOZP najmä podľa § 4 ods. 1, 2 nariadenia vlády SR č. 281/2006 Z. z.o minimálnych bezpečnostných a zdravotných požiadavkách pri ručnej manipulácii s bremenami. Ona
mala v predmetnom spore plný procesný úspech, ktorý sa mal premietnuť do výroku v podobe prisúdenia
náhrady trov konania v rozsahu 100 % z priznanej sumy odškodnenia za zásah do práva žalobkyne.

Určenie rozsahu spoluviny je výsledkom voľnej úvahy súdu, a preto je nutné aj na predmetný spor
aplikovať osobitný režim posudzovania problematiky náhrady trov konania. Pokiaľ by sa akceptovala
argumentácia žalovaného, žalobkyňa by znášala „čiastočný neúspech“ dvakrát, najprv pri ustálení
pomeru úspechu v spore a následne pri určení tarifnej odmeny. Z toho dôvodu sa čiastočný neúspech
zohľadní nanajvýš tak, ako to pravidelne pertraktuje súdna prax a právna náuka, t. j. priznaním plnej

náhrady trov konania (prísudku).

14. Žalovaný v duplike zotrval na svojich stanoviskách. Uviedol, že v rámci dokazovania platí zásada, že
každý účastník musí uniesť dôkazné bremeno ohľadom svojho tvrdenia. Žalobkyňa od začiatku konania
prezentuje rôzne skutkové okolnosti vzniku úrazového deja a snaží sa preniesť dôkazné bremeno aj
ohľadne týchto skutočností na žalovaného. On namietal jej tvrdenie, že sa nemala možnosť oboznámiť

s hmotnosťou bremena. Takto to v prvoinštančnom konaní neprezentovala a nič také netvrdil ani svedok
K.. Je zrejmé, že sa sama rozhodla zdvihnúť bremeno ručne bez dodržania bezpečnostných predpisov.
Je zrejmé, že aj keby išlo o bremeno s hmotnosťou 18 kg, konala v rozpore s internými predpismi
zamestnávateľa. Žiadna zo strán netvrdila a ani nebolo preukázané, že v daný deň, bolo veľa práce,
rýchle tempo, resp. nedostatok žeriavov. Žalobkyňa sa sama rozhodla ukončiť prácu so žeriavom

a pokračovať v práci ručne.

15. Krajský súd v Nitre ako odvolací súd (§ 34 CSP) viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379,
§ 380 CSP) ako aj skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP), prejednal vec
bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) a po prejednaní veci napadnutý rozsudok

súdu prvej inštancie podľa § 389 ods. 1 písm. b) a § 391 ods. 1 CSP zrušil a vec mu vrátil na ďalšie
konanie a nové rozhodnutie.

16. Podľa obsahu spisu sa žalobkyňa žalobou podanou dňa 09.08.2018 domáhala náhrady škody
na zdraví, ktorý utrpela na pracovisku žalovaného počas pracovnej doby dňa 15.01.2016, kedy malo

dôjsť k vzniku iného úrazu na zdraví. Žalobkyňa popísala priebeh úrazu tak, že pri zohnutí sa po
diaľkový ovládač od žeriavu pocítila nezávislé prasknutie v chrbtici s okamžitou prudkou bolesťou,
čo si vyžiadalo náročnú a bolestivú liečbu. Následne si voči Sociálnej poisťovni uplatnila nárok na
výplatu úrazovej dávky z titulu bolestného vo výške 2.481 eur, ktorá rozhodla, že poškodenie zdravia
žalobkyne nespĺňa definíciu pracovného úrazu, následkom čoho bol jej nárok na výplatu úrazovej dávky

zamietnutý. Po podaní žaloby žalobkyňa zmenila skutkové tvrdenia týkajúce sa popisu deja úrazu.
Žalobkyňazačalatvrdiť,ževskutočnostisanezohlapodiaľkovýovládačodžeriavu,aledvíhalabremeno
s hmotnosťou približne 20 kg a pôvodnú verziu o vzniku úrazu uviedla len preto, že sa jej zamestnávateľ
vyhrážal skončením pracovného pomeru, a aj z dôvodu priameho ovplyvňovania zo strany vedúcich
zamestnancov zamestnávateľa. Po vzniku tohto úrazu sa jej zdravotný stav zhoršil, začala trpieť

psychickými poruchami, následkom čoho začala navštevovať ambulantnou formou psychiatra. Žalovaný
tvrdenia žalobkyne poprel s tým, že on si svoje povinnosti vyplývajúce z predpisov BOZP riadne
plnil a k porušeniu povinností vyplývajúcich žalobkyne z interných predpisov zamestnávateľa došlo
zavineným konaním na jej strane; diaľkový ovládač žalobkyňa totiž zdvíhala z miesta nie to určenom
a jej konaním došlo k porušeniu pracovného pokynu PP-S č. 68004/11. Zamestnancov pravidelne

preškoľuje a kontroluje. K vzniku iného úrazu na zdraví malo dôjsť výlučne zavinením žalobkyne, ktorá
si povinnosti vyplývajúce z pracovnej zmluvy, ako i predpisov o BOZP riadne neplnila. Ak by pripustil, že
k poškodeniu zdravia žalobkyne došlo pri dvíhaní ťažkého bremena, tak poukázal na znenie smernice
OS-S č. 667/07, v zmysle ktorej zamestnanci (ženského pohlavia) vo veku od 50 do 60 rokov, majú
stanovenéhmotnostnéhodnotyprizdvíhaníaprenášaníbremienobomarukaminamaximálnuhmotnosť

10 kg. Odmietol akúkoľvek zodpovednosť za úraz žalobkyne. Žalobkyňa v priebehu celého konania
uvádzala, že žalovaný je zodpovedný za vznik úrazu a jeho následky, pretože ju nepreškolil na prácu
na uvedenom stroji a neposkytol jej adekvátne ochranné prostriedky a postupy, ktoré by takémuto úrazu
zabránili. Pracovníci žalovaného jej mali dňa 27. 01. 2016 dať podpísať u nej v domácnosti záznam
o registrovanom pracovnom úraze, pričom títo zamestnanci jej mali dať podpísať prázdny papier s tým,

žepriebehúrazunáslednedopíšu.Zpracovnejzmluvyadodatkovč.1,2kpracovnejzmluveuzatvorenej
medzi stranami sporu vyplynulo, že žalobkyňa bola prijatá na pracovné miesto žeriavnik (dodatkom č. 1
žeriavnik - senior) s pracovnou činnosťou spočívajúcou vo vykonávaní obslužných činností na určenomzdvíhacom zariadení – zdvíhanie, otáčanie, preprava bremien; pracovný pomer bol uzatvorený na dobu
neurčitú so skúšobnou dobou 3 mesiace. Deň nástupu do práce bol určený na deň 01. 11. 2007.

17. Odvolací súd po prejednaní veci dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je nutné zrušiť
a vec vrátiť na ďalšie konanie, pretože v jeho konečných právnych záveroch nie je toto rozhodnutie
dostatočne odôvodnené. Pokiaľ súd prvej inštancie dospel k záveru, že v konaní bolo preukázané, že
tak žalovaný ako i žalobkyňa zodpovedajú za škodu, ktorú žalobkyňa utrpela v súvislosti s iným úrazom
na zdravý dňa 15. 01. 2016 na pracovisku žalovaného, je jeho záver predčasný, resp. nie je dostatočne

relevantne odôvodnený. Súd prvej inštancie vo veci vypočul strany sporu, svedkov, zabezpečil si listinné
dôkazy na vyhodnotenie skutkového stavu a dôkazy vyhodnocoval v zmysle § 191 ods. 1 CSP. Odvolací
súdprirozhodovaníoodvolaniachstránsporumalnazretelinajmänižšiecitovanézákonnéustanovenia:

18. Podľa § 192 ods. 1, 2 Zákonníka práce: (1) Zamestnávateľ zodpovedá zamestnancovi za škodu,
ktorá vznikla zamestnancovi porušením právnych povinností alebo úmyselným konaním proti dobrým

mravom pri plnení pracovných úloh, alebo v priamej súvislosti s ním. (2) Zamestnávateľ zodpovedá
zamestnancovi aj za škodu, ktorú mu spôsobili porušením právnych povinností v rámci plnenia úloh
zamestnávateľa zamestnanci konajúci v jeho mene.

19. Podľa § 195 ods. 1, 2, 6 Zákonníka práce: (1) Ak u zamestnanca došlo pri plnení pracovných

úloh alebo v priamej súvislosti s ním k poškodeniu zdravia alebo k jeho smrti úrazom (pracovný úraz),
zodpovedá za škodu tým vzniknutú zamestnávateľ, u ktorého bol zamestnanec v čase pracovného úrazu
v pracovnom pomere. (2) Pracovný úraz je poškodenie zdravia, ktoré bolo zamestnancovi spôsobené
pri plnení pracovných úloh alebo v priamej súvislosti s ním nezávisle od jeho vôle krátkodobým, náhlym
a násilným pôsobením vonkajších vplyvov. (6) Zamestnávateľ zodpovedá za škodu, aj keď dodržal

povinnostivyplývajúcezosobitnýchpredpisovaostatnýchpredpisovnazaisteniebezpečnostiaochrany
zdravia pri práci, ak sa zodpovednosti nezbaví podľa § 196.

20. Podľa § 196 ods. 1 písm. a) Zákonníka práce zamestnávateľ sa zbaví zodpovednosti celkom, ak
preukáže, že jedinou príčinou škody bola skutočnosť, že škoda bola spôsobená tým, že postihnutý

zamestnanec svojim zavinením porušil právne predpisy alebo ostatné predpisy na zaistenie bezpečnosti
a ochrany zdravia pri práci, alebo pokyny na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, hoci
s nimi bol riadne a preukázateľne oboznámený a ich znalosť a dodržiavanie sa sústavne vyžadovali
a kontrolovali.

21. Podľa § 196 ods. 2, 3, 5 Zákonníka práce: (2) Zamestnávateľ sa zbaví zodpovednosti sčasti,
ak preukáže, že a) postihnutý zamestnanec porušil svojím zavinením právne predpisy alebo ostatné
predpisy, alebo pokyny na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, hoci s nimi bol riadne a
preukázateľne oboznámený, a že toto porušenie bolo jednou z príčin škody, b) jednou z príčin škody
bolo, že zamestnanec bol pod vplyvom alkoholu, omamných látok alebo psychotropných látok, c)

zamestnancovi vznikla škoda preto, že si počínal v rozpore s obvyklým spôsobom správania sa tak, že je
zrejmé,žehocineporušilprávnepredpisyaleboostatnépredpisy,alebopokynynazaisteniebezpečnosti
a ochrany zdravia pri práci, alebo osobitné predpisy, konal ľahkomyseľne a musel si pritom byť vzhľadom
na svoju kvalifikáciu a skúsenosti vedomý, že si môže privodiť ujmu na zdraví. (3) Ak sa zamestnávateľ
zbaví zodpovednosti sčasti, určí sa časť škody, za ktorú zodpovedá zamestnanec, podľa miery jeho

zavinenia. V prípade uvedenom v odseku 2 písm. c) sa zamestnancovi uhradí aspoň jedna tretina škody.
(5)Zaľahkomyseľnékonaniepodľaodseku2písm.c)nemožnopovažovaťbežnúneopatrnosťakonanie
vyplývajúce z rizika práce.

22. Podľa § 217 ods. 1 Zákonníka práce zamestnávateľ je povinný nahradiť zamestnancovi skutočnú

škodu, a to v peniazoch, ak škodu neodstráni uvedením do predchádzajúceho stavu. Ak ide o inú
škodu na zdraví ako z dôvodu pracovného úrazu alebo choroby z povolania, platia pre spôsob a
rozsah jej náhrady ustanovenia o pracovných úrazoch s tým obmedzením, že jednorazové odškodnenie
pozostalým nepatrí.

23. Podľa § 17 ods. 2 písm. a), b), ods. 4 zákona č. 124/2006 Z. z. o bezpečnosti a ochrane zdravia
pri práci a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom do 03.04.2020: (1) Zamestnanec
je povinný bezodkladne oznámiť zamestnávateľovi vznik a) pracovného úrazu alebo služobného úrazu
(ďalej len „pracovný úraz“), ktorý utrpel, ak mu to dovoľuje jeho zdravotný stav, b) iného úrazu akopracovného úrazu alebo smrti, ku ktorej nedošlo následkom pracovného úrazu, ak vznikli na pracovisku
alebo v priestoroch zamestnávateľa. (4) Zamestnávateľ je povinný registrovať pracovný úraz, ktorým
bola spôsobená pracovná neschopnosť zamestnanca trvajúca viac ako tri dni alebo smrť zamestnanca,

ku ktorej došlo následkom pracovného úrazu (ďalej len „registrovaný pracovný úraz“), tak, že a) zistí
príčinu a všetky okolnosti jeho vzniku, a to za účasti zamestnanca, ktorý utrpel registrovaný pracovný
úraz, ak je to možné so zreteľom na jeho zdravotný stav, a za účasti príslušného zástupcu zamestnancov
pre bezpečnosť; v prípade smrti alebo ťažkej ujmy na zdraví (ďalej len „závažný pracovný úraz“),
zamestnávateľ je povinný prizvať k zisťovaniu príčin aj autorizovaného bezpečnostného technika,

b) spíše záznam o registrovanom pracovnom úraze najneskôr do štyroch dní po oznámení vzniku
registrovaného pracovného úrazu, c) prijme a vykoná potrebné opatrenia, aby sa zabránilo opakovaniu
podobného pracovného úrazu.

24. Vo všeobecnosti zamestnávateľ zodpovedá za škody spôsobené zamestnancovi protiprávnym
konaním. Ide o tzv. objektívnu zodpovednosť, ktorá sa uplatňuje vtedy, ak nie sú dané všetky potrebné

zákonné predpoklady na osobitnú zodpovednosť zamestnávateľa. Ustanovenie § 192 Zákonníka
práce obsahuje 3 skutkové podstaty všeobecnej zodpovednosti zamestnávateľa za škodu, z toho
ustanovenie § 192 ods. 1 obsahuje dve skutkové podstaty. Porušenie právnej povinnosti - protiprávnosť
- je všeobecným predpokladom všetkých prípadov škôd, pretože aj úmyselné konanie proti dobrým
javom je postavené na roveň protiprávnemu úkonu. Zákonník práce zakotvuje aj okruh predmetov,

pri poškodení, ktorých vylučuje zodpovednosť zamestnávateľa za škodu. Zamestnávateľ zodpovedá aj
za také porušenie svojich povinností, ktoré vzniklo bez subjektívneho zavinenia jeho zamestnancov.
V prípadoch uvedených v ustanovení § 192 ods. 2 Zákonníka práce nezáleží na tom, pri akej činnosti
vznikla poškodenému škoda. Rozhoduje však to, z akého konania zamestnávateľa alebo zamestnancov,
ktorí konajú v jeho mene, zamestnancovi škoda vznikla. Ak by u zamestnanca došlo pri plnení

pracovných úloh alebo v priamej súvislosti s týmto plnením k poškodeniu zdravia, avšak nešlo by ani o
pracovný úraz a ani o chorobu z povolania, zodpovednosť zamestnávateľov by sa mala posúdiť podľa
všeobecnej zodpovednosti v zmysle § 192 ods. 2 Zákonníka práce.

25. Vychádzajúc z vyššie uvedených zákonných ustanovení a základným predpokladom

vzniku pracovnoprávnej zodpovednosti zamestnávateľa za škodu spôsobenú pracovným úrazom
alebo chorobou z povolania je existencia pracovno-právneho vzťahu medzi zamestnancom
a zamestnávateľom. Zamestnancovi za škodu spôsobenú pracovným úrazom zodpovedá
zamestnávateľ, u ktorého je zamestnanec v dobe úrazu v pracovnom pomere. Pracovným úrazom
je teda poškodenie zdravia, ktoré zamestnanec utrpel pri plnení pracovných úloh alebo v priamej

súvislosti s nimi, nezávisle od jeho vôle krátkodobým, náhlym a násilným pôsobením vonkajších vplyvov.
Za pracovný úraz možno považovať aj úraz, ktorý sa stal následkom plnenia pracovných povinností,
resp. došlo k nemu pre plnenie pracovných povinností zamestnanca. Zamestnávateľ sa nemôže zbaviť
zodpovednosti len tým, že zamestnanec porušil bezpečnostný predpis, musí ísť o zavinené porušenie
predpisov z oblasti bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci.

26. V právnej úprave § 196 Zákonníka práce sú upravené liberačné dôvody; ide o právom uznané
skutočnosti, ktoré majú za následok zbavenie sa zodpovednosti zamestnávateľa. Zákonodarca pri
konštrukcii liberačných dôvodov v Zákonníku práce vychádzal z premisy, že aj keď zamestnávateľ
objektívne zodpovedá za škodu, môže sa tejto zodpovednosti zbaviť a to poukázaním na

protiprávne konanie zamestnanca. Použitie liberačných dôvodov znamená, že sa zamestnávateľ zbaví
zodpovednosti za škodu úplne alebo čiastočne. Dôvodom zbavenia sa zodpovednosti zamestnávateľa
môže byť len preukázané zavinené protiprávne konanie zamestnanca, ktoré je v príčinnej súvislosti
so vznikom škody. Rozdiel medzi úplným a čiastočným zbavením sa zodpovednosti zamestnávateľa
je v predpokladoch a účinkoch. Samotné predpoklady úplnej liberalizácie (úplného zbavenia sa

zodpovednosti) a čiastočnej liberalizácie (čiastočné zbavenie sa zodpovednosti) sú v § 196
Zákonníka práce taxatívne vymedzené, a preto ich nie je možné rozširovať. V prípade úplnej
liberalizácie zamestnávateľ musí preukázať zavinenie zamestnanca, ktoré sa nepredpokladá. Zavinenie
zamestnanca sa vzťahuje len na porušenie uvedených predpisov, ktoré bolo, t. j. preukázateľne muselo
byť v príčinnej súvislosti s poškodením zdravia. Dôkazné bremeno pri zbavení sa zodpovednosti

na základe prvého liberačného dôvodu (§ 196 ods. 1 písm. a/ Zákonníka práce) je na strane
zamestnávateľa, ktorý musí preukázať, že postihnutý zamestnanec porušil právne alebo ostatné
predpisy na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, alebo pokyny, ide o zavinené porušenie
predpisov zo strany zamestnanca, dotknutý zamestnanec bol s týmito predpismi riadne a preukázateľneoboznámený, zamestnávateľ znalosť týchto predpisov sústavne vyžadoval a kontroloval a predmetné
skutočnosti boli jedinou príčinou škody.

27.Súdprvejinštanciesavdanomprípadepriprávnomhodnotenívecivysporiadaltak,žezodpovednosť
žalovaného ako zamestnávateľa neposúdil ako všeobecnú zodpovednosť za škodu podľa § 192
Zákonníka práce a ani ako zodpovednosť za škodu pri pracovnom úraze podľa § 195 Zákonníka práce.
Konštatoval, že u žalobkyni došlo k „inému úrazu“ a zodpovednosť žalovaného oprel o ustanovenie
§ 217 ods. 1 Zákonníka práce, ktoré sa však týka len spôsobu a rozsahu náhrady škody na strane

zamestnávateľa a ktoré v druhej vete uvádza, že ak ide o inú škodu na zdraví ako z dôvodu
pracovného úrazu alebo choroby z povolania, platia pre spôsob a rozsah jej náhrady ustanovenia o
pracovných úrazoch s tým obmedzením, že jednorazové odškodnenie pozostalým nepatrí. Samotný
základ zodpovednosti zamestnávateľa bolo pritom potrebné oprieť o konkrétne ustanovenie Zákonníka
práce, ktoré sa týka úpravy zodpovednosti zamestnávateľa za škodu; pokiaľ bolo ustálené, že na
strane žalobkyne nešlo o pracovný úraz, potom mal súd prvej inštancie zvážiť aplikáciu ustanovenia

§ 192 Zákonníka práce, ktoré je citované vyššie v bode 19. Z tohto hľadiska však súd daný prípad
neposudzoval, pričom vôbec neuviedol, podľa ktorého relevantného ustanovenia Zákonníka práce je
daná zodpovednosť žalovaného za škodu na zdraví žalobkyne. Ustanovenie § 217 ods. 1 Zákonníka
práce takým ustanovením nemôže byť, pretože toto upravuje len spôsob a rozsah náhrady škody
na strane zamestnávateľa za predpokladu, že za túto škodu zodpovedá buď na základe všeobecnej

zodpovednosti za škodu alebo na základe osobitnej zodpovednosti za škodu.

28. Odvolací súd napokon dospel aj k tomu, že samotný rozsah náhrady škody priznaný žalobkyni
sčasti v pomere 50 : 50 nie je dostatočne zdôvodnený, pretože sa súd prvej inštancie nezaoberal
konkrétnymi podmienkami pre takéto rozhodnutie a svoje závery odôvodnil príliš jednoducho bez

podrobnejšieho skúmania dôvodov pre takéto rozhodnutie. V uvedených smeroch preto odvolací súd
považoval odvolanie strán sporu za opodstatnené a v zmysle § 389 ods. 1 písm. b) a § 391 ods. 1 CSP
napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. V ďalšom konaní súd prvej inštancie viazaný
právnym názorom odvolacieho súdu vec opätovne prejedná, pri rozhodovaní bude vychádzať z doposiaľ
vykonaného dokazovania, prípadne z ďalších dôkazov, ak budú vykonané, a o žalobe rozhodne tak,

že bude aplikovať relevantné ustanovenie Zákonníka práce v súvislosti s posúdením zodpovednosti
zamestnávateľa za škodu na strane žalobkyne. Svoje rozhodnutie presvedčivo odôvodní v súlade
s ustanovením § 220 ods. 2 CSP.

29. V novom rozhodnutí súd prvej inštancie nanovo rozhodne o trovách konania, vrátane trov konania

odvolacieho (§ 396 ods. 3 CSP).

30. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419, § 420, § 421
CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na
súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii.
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).