Rozsudok – Obchodné záväzkové vzťahy ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, April 29, 2025

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 4Cob/211/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8215205175
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 04. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Július Tóth

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2025:8215205175.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Júliusa Tótha a sudcov JUDr.

Mareka Kotoru a JUDr. Moniky Šabľovej, v spore žalobcu: Obchodné centrum - Východ, s.r.o., IČO:
45 954 798 so sídlom Strojnícka 17, 080 01 Prešov, právne zast. advokátom Mgr. Ivanom Mazancom,
Metodova 3331/12, 080 01 Prešov, proti žalovanému: A. B., nar. XX.X.XXXX, bytom XXX XX C. XX,
právne zast. advokátom Mgr. Marcelom Kandrikom, Grešova 7, 080 01 Prešov, o zaplatenie 40.657,42
eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bardejov zo dňa 30. júna
2023, č. k. 1C/342/2015-414, takto

r o z h o d o l :

I. P o t v r d z u j e rozsudok Okresného súdu Bardejov č. k. 1C/342/2015-414 zo dňa 30. júna 2023.

II. Žalobcovi p r i z n á v a proti žalovanému náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom žalobe vyhovel a zaviazal žalovaného na zaplatenie
40.657,42 eura s úrokom z omeškania vo výške 9,05 % ročne od 1.1.2015 do zaplatenia, paušálnu
náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 40,- eur, v lehote 60 dní od
právoplatnosti rozsudku a žalobcovi priznal proti žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu
100 %.

2. Žalobou sa žalobca (v čase podania žaloby označený ako Ing. Ľubomír Duplák - EKOPRIM, IČO:
14277123, Terchovská 6508/23, Prešov) domáhal uloženia povinnosti žalovanému zaplatiť žalobcovi
40.657,42 eura s prísl. a to titulom uznania záväzku voči žalobcovi na základe Dohody o uznaní
záväzku a spôsobe jeho úhrady zo dňa 31.1.2014 (neuhradenie nájomného za užívanie hnuteľných a
nehnuteľných vecí za podmienok stanovených Nájomnou zmluvou zo dňa 1.1.2013 v znení dodatku k
nájomnej zmluve zo dňa 1.1.2014). Záväzok žalovaného činil sumu 135.542,72 eura, ktorú sa žalovaný
zaviazal splniť za podmienok v čl. 1 ods. 1.6. a 1.7. Dohody, ktoré mimo iné stanovujú, že žalovaný

pristupuje k záväzku obchodnej spoločnosti EKOPRIM TRANS, s.r.o., ktorá záväzok uznala čo do
dôvodu a výšky a zaviazala sa ho uhradiť spoločne a nerozdielne s dlžníkom s tým, že najneskôr do
31.12.2014 uhradí 30 % z pohľadávky žalobcu, čo činí sumu 40.657,42 eura. Aj napriek splatnosti
uvedená pohľadávka nebola žalovaným uhradená.

3. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe uviedol, že právnym dôvodom uzavretia Dohody medzi žalobcom,
žalovaným a pôvodným dlžníkom EKOPRIM TRANS, s.r.o. bol záväzok pôvodného dlžníka titulom

Nájomnej zmluvy č. 23/2013 zo dňa 1.1.2013 v znení jej Dodatku č. 1 zo dňa 1.1.2014. Nájomná
zmluva v znení jej dodatku mala zaniknúť odstúpením prenajímateľa - žalobcu zo dňa 30.4.2014.
Poukázal na ustanovenie § 533 Občianskeho zákonníka (ďalej len OZ) kumulatívna intercesia, v
zmysle ktorej pristúpil podľa Dohody zo dňa 31.1.2014 žalovaný k záväzku pôvodného dlžníka,nadobudol tak žalovaný okrem svojich námietok, aj všetky námietky pôvodného dlžníka, vrátane
námietky kompenzačnej. Právo žalobcu na zaplatenie istiny 40.657,42 eura s prísl. žalovaný poprel, keď
proti nároku vzniesol v súlade s § 98 OSP kompenzačnú námietku vo výške uplatnenej sumy vrátane

príslušenstva. Uviedol, že pôvodný dlžník disponoval pohľadávkou voči úpadcovi titulom náhrady škody,
ktorá vznikla pôvodnému dlžníkovi ako nájomcovi nebytových priestorov a hnuteľných vecí v príčinnej
súvislosti s neplatným odstúpením od nájomnej zmluvy zo strany žalobcu. Ako dôvod odstúpenia
od predmetnej nájomnej zmluvy žalobca použil výkon podnikateľskej činnosti nájomcu, ktorý mal
zasahovať do podnikateľskej činnosti prenajímateľa, a to napriek skutočnosti, že obaja boli o svojich

podnikateľských aktivitách veľmi dobre informovaní a o svojom podnikaní vedeli nielen pred uzavretím
Nájomnej zmluvy dňa 1.1.2013, ale počas celého jej trvania. V žiadnom prípade preto nemožno výkon
podnikateľskej činnosti pôvodného dlžníka ako nájomcu subsumovať pod § 345 ods. 2 Obchodného
zákonníka, práve z dôvodu vedomosti žalobcu ako prenajímateľa o podnikateľskej činnosti nájomcu
pôvodnéhodlžníka,včaseuzavretianájomnejzmluvyapočascelejjejexistencie,akoajzhľadiskaúčelu
nájomnej zmluvy a všetkých okolností, za ktorých bola nájomná zmluva, vrátane jej dodatku uzatváraná.

V dôsledku neplatného odstúpenia od nájomnej zmluvy vzniklo pôvodnému dlžníkovi právo na náhradu
škody podľa § 373 a nasl. Obchodného zákonníka v spojení s § 268 Obchodného zákonníka a to titulom
ušlého zisku, ktorý by pôvodný dlžník v prípade trvania nájomnej zmluvy dosiahol. Na základe vyššie
uvedenéhonavrhol,abysúdprvejinštancieneplatnosťodstúpeniaodnájomnejzmluvyzostranyžalobcu
v tomto spore posúdil ako otázku prejudiciálnu, ktorá nepochybne má význam pre rozhodnutie súdu v

prejednávanej veci. Navrhol žalobu zamietnuť a priznať mu trovy konania.

4. Žalobca v replike zotrval na svojej argumentácii v žalobe a vyjadril sa k nájomnej zmluve a jej dodatku
z 1.1.2014 ako aj Dohode o uznaní záväzku a spôsobe jeho úhrady. Zároveň uviedol, že žalovaný inštitút
kompenzačnej námietky podľa ustanovenia § 98 Občianskeho súdneho poriadku, ktorý si uplatňuje,

v predmetnom vyjadrení náležite nepreukázal. Žalovaný si nesplnil záväzky z vyššie špecifikovanej
nájomnej zmluvy, a preto ak sa domáha náhrady škody v súvislosti s odstúpením z nájomnej zmluvy,
je teda potrebné prihliadať na konanie žalovaného, ktorý daný stav spôsobil. K odstúpeniu od nájomnej
zmluvy došlo podľa ustanovení platnej Nájomnej zmluvy uzatvorenej medzi žalobcom a žalovaným dňa
1.1.2013 s poukazom bod 4.1. dodatku k nájomnej zmluve zo dňa 1.1.2014 poukazujúc na ustanovenie

§ 345 ods. 2 Obch. zák., nakoľko žalovaný zásadným spôsobom porušil ustanovenia uvedených zmlúv,
konkrétne bod 1.4. dodatku k nájomnej zmluve a to tak, že žalovaný narúšal a zasahoval svojím konaním
do podnikateľskej činnosti žalobcu v oblasti obchodu s komoditami, ktoré realizoval sám žalobca a to
bez jeho písomného súhlasu. Prenajímateľ mohol kedykoľvek odstúpiť od zmluvy, ak nájomca užíva
prenajatú vec tak, že užívanie veci trpí takým spôsobom, že by prenajímateľovi vznikla škoda alebo ak

je predpoklad, že mu hrozí značná škoda.

5. Žalobca podaním zo dňa 24.8.2020 navrhol zmenu strán sporu na strane žalobcu s poukazom na §
80 CSP, o ktorej súd prvej inštancie rozhodol uznesením a na strane žalobcu vystupuje namiesto Ing.
Ľubomír Duplák - EKOPRIM, IČO: 14277123 obchodná spoločnosť Obchodné centrum - Východ, s.r.o.,

IČO: 45 954 798 so sídlom Strojnícka 17, Prešov.

6. Súd prvej inštancie rozhodol spor rozsudkom pre zmeškanie žalovaného. V dôsledku podaného
odvolania proti rozsudku pre zmeškanie žalovaného a návrhu na zrušenie rozsudku pre zmeškanie
(ktorý bol súdom prvej inštancie zamietnutý) vo veci rozhodoval Krajský súd v Prešove, ktorý uznesením

zrušil uznesenie (zo dňa 11.8.2022) ako aj rozsudok pre zmeškanie a vrátil vec súdu prvej inštancie na
ďalšie konanie.

7. Súd prvej inštancie v ďalšom konaní vykonaným dokazovaním ustálil, že dňa 1.1.2013 bola uzavretá
Nájomná zmluva medzi prenajímateľom Ing. Ľubomír Duplák - EKOPRIM (ďalej aj pôvodný žalobca) a

nájomcom EKOPRIM TRANS, s.r.o. (ďalej aj pôvodný dlžník), predmetom ktorej boli skladové priestory,
kancelárie, dielne, spoločné priestory, vozidlový park, el. energia, voda a kanalizácia, stroje a zariadenia
(podľa príloh), ktoré poskytol prenajímateľ nájomcovi na účely podnikateľskej činnosti s dobou nájmu
na dobu neurčitú od 1.1.2013. Zmluva obsahovala práva a povinnosti zmluvných strán (obsahovala aj
súhlas prenajímateľa s podnikaním v oblasti obchodu s komoditami, ktoré realizuje sám, resp. firmou

EKOPRIM, s.r.o., stavebná činnosť). Dňa 1.1.2014 bol medzi zmluvnými stranami uzavretý dodatok č. 1
k nájomnej zmluve, pričom okrem iných ustanovení zmluvy sa menil čl. I, bod 1.4, pričom prenajímateľ
prenajímanájomcovipredmetnájmusovšetkýmisúčasťamiaprísl.potrebnýmkužívaniu,atozaúčelom
podnikania uvedenom v obchodnom registri, ktoré nie sú v rozpore, resp. nenarúšajú a nezasahujúdo podnikateľskej činnosti prenajímateľa. Prenajímateľ výslovne nesúhlasil s podnikaním nájomcu v
oblasti obchodu s komoditami, ktoré realizuje sám, resp. firmou EKOPRIM, s.r.o., IČO: 31710115.
Tieto druhy podnikateľskej činnosti môže nájomca vykonávať len s písomným súhlasom prenajímateľa.

Doba nájmu od 1.1.2013 na dobu neurčitú. Zmluva mohla byť ukončená aj odstúpením nájomcu alebo
prenajímateľa z dôvodov dohodnutých v zmluve alebo ustanovených zákonom podľa čl. V, bod 5.2
písm. c). Dňom doručenia odstúpenia od zmluvy druhej zmluvnej strane sa zmluva zrušuje s okamžitou
účinnosťou aj v ostatných častiach uvedených v predmete zmluvy, pričom vzájomné nároky zmluvných
strán, ktoré vznikli do dňa zániku zmluvy nie sú odstúpením dotknuté. Odstúpenie od zmluvy má

účinky do budúcnosti a zmluvné strany nie sú povinné vrátiť plnenia, ktoré si navzájom poskytli do dňa
skončenia zmluvy odstúpením. Stroje a zariadenia - vozidlový park (príl. č. 3), ktorý je predmetom nájmu
a následného predaja sa vráti ihneď prenajímateľovi bez nároku na akékoľvek vysporiadanie (bod 5.4).
Tieto dva právne úkony neboli sporné medzi stranami sporu.

7.1. Dňa 31.1.2014 došlo k uzavretiu Dohody o uznaní záväzku a spôsobe jeho úhrady uzavretej medzi

stranami 1/ Ing. Ľubomír Duplák- EKOPRIM (účastník 1/ - pôvodný žalobca), 2/ EKOPRIM TRANS, s.r.o.
(účastník 2/ - pôvodný dlžník) a 3/ A. B. (účastník 3/ - terajší žalovaný). Jej obsahom bola: špecifikácia
záväzku vyplývajúceho z Nájomnej zmluvy zo dňa 1.1.2013 v znení dodatku zo dňa 1.1.2014 uzavretej
medzi účastníkom 1/ a 2/, pričom ku dňu 31.1.2014 je záväzok vo výške 135.524,72 eur, pričom zostáva
neuhradená pohľadávka v tejto výške. Táto nebola uhradená ani v dodatočnej lehote. Účastník 2/

uznal čo do dôvodu a výšky dlh voči účastníkovi 1/ v sume 135.524,72 eur s prísl. podľa faktúr a
to titulom neuhradenia nájomného za užívanie hnuteľných a nehnuteľných vecí. Z bodov ods. 1.6. a
1.7. Dohody vyplýva, že účastník 3/ - označený žalovaný pristupuje k záväzku obchodnej spoločnosti
EKOPRIM TRANS, s.r.o., IČO: 46570381, so sídlom Strojnícka 17, 080 01 Prešov, podľa § 533 OZ a
nasl. a zaväzuje sa ho uhradiť spoločne a nerozdielne s účastníkom 2/ v lehote podľa bodu 1.6.. Sumu

135.524,72 eur uhradí účastník 2/ v lehote do 31.12.2014 vo výške 30 % zo záväzku, do 31.12.2015
ďalších 30 % pohľadávky a následne k 31.12.2016 ďalších 40 %. Účastník 3/ vyhlásil, že uspokojí
účastníka 1/, ak účastník 2/ nesplní voči účastníkovi 1/ svoje záväzky, ktoré mu vyplývajú zo zmluvy a
to najmä zaplatiť nájomné, náklady za služby, náklady PHM a úroky z omeškania a zmluvné pokuty.
Účastník 1/ a 2/ s pristúpením k záväzku súhlasili. Dohodli sa, že právne pomery sa riadia zák. č.

513/1991 Zb. (ďalej len ObZ alebo Obchodný zákonník), Občianskym zákonníkom a iných právnych
predpisov. Účastníci vyhlásili, že súhlasia s textom zmluvy a že táto bola spísaná na základe ich pravej
a slobodnej vôle a na dôkaz toho pripájajú podpisy. Zároveň bola pripojená aj listina označená ako
saldokonto podľa firiem - výpočet k 31.1.2014 (na meno Ing. Ľubomír Duplák - EKOPRIM) vo vzťahu k
spoločnosti CZD Trans, s.r.o., Ekoprim trans, s.r.o. Prešov, kde sú uvedené tri faktúry s dlžnou sumou

135.524,72 eura. Súd prvej inštancie vyhodnotil, že z uvedeného vyplýva pasívna vecná legitimácia
žalovaného v spore.

7.2. Dňa 30.4.2014 došlo k odstúpeniu od Nájomnej zmluvy zo dňa 1.1.2013 v znení dodatku č. 1 zo dňa
1.1.2014, učinené pôvodným žalobcom, adresovanému CZD Trans, s.r.o. (pôvodný dlžník) s poukazom

na bod 1.4 Zmluvy, keďže prenajímateľ zistil, že nájomca vykonáva podnikateľskú činnosť bez súhlasu
prenajímateľa, ktorá priamo narúša a zasahuje do podnikateľskej činnosti prenajímateľa. Považoval
to za porušenie zmluvy s poukazom na bod 5.2 písm. c) Zmluvy a § 345 ods. 2 Obch. zák., pričom
keby vedel o tomto porušení pri podpise zmluvy, tak by nemal záujem na plnení povinností pri takomto
porušení zmluvy (komodity). Nájomca s ohľadom na dlhodobé vzťahy vedel a mal vedieť, že obchodné

činnosti ním vykonávané priamo porušujú podmienky stanovené zmluvou a že môžu mať za následok
odstúpenie od zmluvy. Žiadal o odovzdanie predmetu nájmu a okamžité vyrovnanie záväzkov.

7.3. Výzvou zo dňa 18.2.2015 adresovanej žalovanému bol pôvodným žalobcom vyzvaný na zaplatenie
sumy 40.657,42 eura, ktorá bola splatnou na základe Dohody o uznaní záväzku a spôsobe jeho úhrady

zo dňa 31.1.2014 a to v lehote do 27.2.2012 (správne má byť 2015). Uvedenú výzvu žalovaný prevzal
dňa 19.2.2015.

7.4. Dňa 27.11.2017 došlo k uzavretiu Zmluvy o prevode práv a povinností z Dohody o uznaní záväzku
a spôsobe jeho úhrady zo dňa 31.1.2014 uzavretej medzi Ing. Ľubomír Duplák - EKOPRIM, IČO:

14277123 (prevádzajúci - pôvodný žalobca) a Obchodné centrum - Východ, s.r.o. (nadobúdateľ - terajší
žalobca), pričom došlo k prevodu práv a povinností vyplývajúcich z uvedenej dohody z postupcu Ing.
Ľubomír Duplák - EKOPRIM na obchodnú spoločnosť - postupníka - Obchodné centrum - Východ, s.r.o.
(§ 524 OZ). Zmluvou uzavretou medzi postupcom a postupníkom bola postupcom na postupníka mimoiných práv a povinnosti vyplývajúcich z dohody, postúpená pohľadávka voči dlžníkovi 1) EKOPRIM
TRANS, s.r.o. IČO: 46570381 a dlžníkovi 2) A. B., nar. XX.X.XXXX vo výške 123.431,79 eura s prísl..
Uvedené bolo žalovanému doručované poštou, podaním na pošte dňa 5.1.2018. Z uvedeného plynie

aktívna vecná legitimácia terajšieho žalobcu v spore.

7.5. Z výpisov z obchodného registra mal súd prvej inštancie preukázané, že: obchodná spoločnosť
EKOPRIM TRANS, s.r.o. (od 17.4.2014 do 15.12.2014 CZD Trans, s.r.o.) vznikla dňa 2.3.2012 a
jej jediným spoločníkom a konateľom bol žalovaný, zanikla dňa 16.12.2014 - dobrovoľný výmaz.

Spoločnosť zanikla v dôsledku zlúčenia, právnym nástupcom je JUPAS, s.r.o.. Obchodná spoločnosť
JUPAS,s.r.o.vznikladňa21.10.2008.Uvedenáspoločnosťjeprávnymnástupcomdeviatichobchodných
spoločností a zanikla dňa 16.1.2015 - dobrovoľný výmaz. Spoločnosť zanikla v dôsledku zlúčenia,
právnym nástupcom je Ferrara s.r.o., ktorá vznikla dňa 15.12.2009 a je právnym nástupcom desiatich
obchodných spoločností a na jej majetok je vyhlásený konkurz.

7.6. Z vyjadrenia správcu konkurznej podstaty úpadcu Ferrara s.r.o. v konkurze (vo veci sp. zn.
1C/193/2016) vyplývalo, že dňa 23.8.2019 bola doručená do kancelárie správcu prihláška pohľadávky
veriteľa Obchodné centrum - Východ, s.r.o., prostredníctvom ktorej bola prihlásená suma 135.524,72
eura. Ako právny dôvod vzniku pohľadávky bola uvedená Dohoda o uznaní záväzku a jeho úhrady zo
dňa 31.1.2014.

7.7. V spore súd prvej inštancie v súvislosti s dokazovaním pripojil na návrh žalovaného spis Okresného
súdu Bardejov sp. zn. 1C/342/2015, ktorý spor iniciovala manželka žalovaného a domáhala sa určenia,
že Dohoda o uznaní záväzku a spôsobe jeho úhrady zo dňa 31.1.2014 ako aj Dohoda o použití
vlastnej blankozmenky s uvedením domicilátu zo dňa 7.3.2014 sú neplatné právne úkony. Žaloba bola

súdom prvej inštancie zamietnutá z dôvodov nesprávneho označenia strán sporu. Uvedené rozhodnutie
súdu prvej inštancie bolo potvrdené rozsudkom Krajského súdu v Prešove zo dňa 29.6.2020, č. k.
7Co/8/2020-267. Odvolací súd uviedol, že naliehavý právny záujem na určovacej žalobe nie je daný za
situácie, ak už bola podaná žaloba na plnenie sporného záväzku. Na Okresnom súde Bardejov pod sp.
zn. 1C/342/2015 sa viedol v tom čase už spor, v ktorom si právny predchodca žalovaného v 2. rade

Ing. Ľubomír Duplák - EKOPRIM uplatnil proti žalovanému v 1. rade zaplatenie sumy 40.657,42 eura
z dôvodu neuhradenia pohľadávky včas a riadne. Vzhľadom na uplatnený nárok na plnenie podaná
určovacia žaloba o určenie neplatnosti dohody o uznaní záväzku a spôsobe jeho úhrady a dohody o
použití vlastnej blankozmenky s uvedením domicilátu nie je procesne prípustným nástrojom ochrany
práva žalobkyne (manželky žalovaného) z dôvodu, že otázku neplatnosti týchto úkonov súd môže riešiť

ako predbežnú pri posudzovaní dôvodnosti uplatneného nároku na plnenie.

8. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa § 1 ods. 1, 2, § 261 ods. 1, 7, 8, 9, § 263 ods. 1 a 2, §
264, § 265, § 269 ods. 2, § 268, § 323 ods. 1, § 344, § 345 ods. 1, 2, § 349 ods. 1, § 351 ods. 1, § 365
ods. 1 a § 369, § 369c ods. 1, § 373, § 359 Obchodného zákonníka ako aj § 39, § 34, § 40a, § 145 ods. 1,

§ 533, § 534, § 531 ods. 4, § 524, § 494 Občianskeho zákonníka a § 98 Občianskeho súdneho poriadku
§ 147a, § 153 CSP a uviedol, že charakter zmluvného vzťahu, ktorý vznikol medzi pôvodnými stranami
právnych úkonov - pôvodným žalobcom a pôvodným dlžníkom (nájomná zmluva) vznikol pri ich výkone
ich podnikateľskej činnosti (obaja označení ako podnikatelia) a teda jedná sa vzťah obchodnoprávny v
zmysle cit. § 261 ObZ. Z tohto plynie ďalej, že ďalšie vzťahy vznikajúce pri zabezpečení tohoto vzťahu,

resp.ďalšíchúkonovtýkajúcichsaprimárnehovzťahuznájomnejzmluvymajúrovnakoobchodnoprávny
charakter, rovnako ako uvedená Dohoda o uznaní a spôsobe jeho úhrady zo dňa 31.1.2014, či samotné
odstúpenie od zmluvy.

9. V rozsudku súd prvej inštancie uviedol, že medzi stranami sporu nebola spornou nájomná zmluva v

znení jej Dodatku č. 1, spornou ostala otázka platnosti Dohody o uznaní a spôsobe jeho úhrady zo dňa
31.1.2014 (a to vznesenej až následne v priebehu sporu, nie v rámci prvého vyjadrenia žalovaného k
žalobe) a odstúpenie od Nájomnej zmluvy zo dňa 30.4.2014 (na základe ktorého si uplatňuje žalovaný
kompenzačnú námietku do výšky žalovanej sumy s prísl. titulom náhrady škody).

10. K Dohode o uznaní a spôsobe jeho úhrady zo dňa 31.1.2014 súd prvej inštancie uviedol, že táto bola
uzavretá medzi stranami - pôvodným žalobcom Ing. Ľubomír Duplák - EKOPRIM, pôvodným dlžníkom
EKOPRIM TRANS, s.r.o. (kde žalovaný vystupoval ako jediný spoločník a konateľ) a žalovaným ako
pristupujúcim k dlhu. Predmetom dohody bolo uznanie obchodnoprávneho záväzku pôvodného dlžníkaa podmienky jeho zaplatenia (v splátkach) v súvislosti s dlžným nájomným podľa faktúr vyplývajúcich zo
saldokonta. Žalovaný vstupoval do vzťahu ako obchodne zdatný partner v rámci konania za obchodnú
spoločnosť (podnikajúci dlhšiu dobu, dokonca v obchodnom vzťahu s prenajímateľom) a zároveň ako

fyzická osoba zabezpečujúca záväzok tzv. ,,svojej“ obchodnej spoločnosti. Dohodu súd posúdil ako
dohodu, ktorá bola uzavretá podľa § 269 ods. 2 Obchodného zákonníka, ako zmluva nepomenovaná,
čo podľa názoru súdu prvej inštancie napĺňa zásadu zmluvnej voľnosti medzi stranami zmluvy, v ktorej
presne určili predmet svojich záväzkov. Táto dohoda je kombináciou viacerých právnych úkonov a to
uznania dlhu, označeného pristúpenia k záväzku (ktorý bol vykonaný kombináciou § 533 OZ a § 534

OZ, keďže je vyslovený súhlas aj dlžníka, aj veriteľa aj pristupujúcej osoby). Tým, že žalovaný ako
účastník 3/ dohody pristúpil k tomuto dlhu pôvodného dlžníka, de facto tento aj uznal (ako fyzická osoba
a konateľ obchodnej spoločnosti v jednej osobe mal presnú vedomosť o dôvode a výške dlhu, zaviazal
sa ho zaplatiť). Súd prvej inštancie uzavrel, že tento právny úkon neodporuje zákonu, neobchádza ho
a bol vykonaný v rámci obchodnej zmluvnej voľnosti, aj v zmysle zásad poctivého obchodného styku.
V čase, keď bola dohoda ním podpisovaná, žalovaný nenamietal ani znenie dohody, ani jej skutkový

základ a teda dlh pôvodného dlžníka v uvedenej výške (čo nenamietal ani v tomto spore, uplatnil si
len kompenzačnú námietku do výšky uplatnenej pohľadávky s prísl.). Súd prvej inštancie konštatoval,
že nebolo zistené, aby žalovaný dohodu nepodpísal slobodne a vážne, aby si ju nemohol prečítať, či
premyslieť, či aby ju podpísal pod nátlakom. To, že si prípadne obsah dohody neprečítal, či neuvedomil
jej následky, či poukazovať na to, prečo mu to dali podpísať, neobstojí v kontexte charakteru zmluvného

vzťahu a postavenia jeho účastníkov a uvedené nemožno pričítať ani na ujmu veriteľa - žalobcu/ či
pôvodného žalobcu, ktorý sa domáha len zaplatenia svojej pohľadávky, a z tohto dôvodu ju vyhlásiť za
neplatnú. Naviac v pôvodnom spore (1C/193/2016) a ani v priebehu tohto sporu neboli produkované
také skutkové tvrdenia a dôkazy, ktoré by mali svedčiť o skutočnosti, že tento právny úkon je neplatný
s poukazom na § 145 OZ, či pre rozpor s dobrými mravmi, či so zákonom, alebo aby zákon obchádzal, či

bol v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku. Sám žalovaný v pôvodnom spore o neplatnosť
právnych úkonov udával, že to chcel riešiť, teda bol si vedomý svojho dlhu. Právny úkon bol uzavretý v
súlade s citovanými ustanoveniami Obchodného zákonníka a Občianskeho zákonníka. Následný postup
a kroky žalovaného v rámci rozhodovania o činnosti obchodnej spoločnosti - pôvodného dlžníka (tesne
pred splatnosťou žalovanej istiny) a teda jej zlúčením s nástupníckou spoločnosťou, ktorá sa obratom

zlúčila s ďalšou obchodnou spoločnosťou a následne bol na jej majetok vyhlásený konkurz, súd prvej
inštancie vyhodnotil ako sofistikovaný spôsob vyhnúť sa plneniu dlhov obchodnej spoločnosti aj napriek
tomu, že zjavne určitým majetkom disponovala, čo bolo preukázané zo Súvahy 2013.

11. Súd prvej inštancie k žalovaným namietanej neplatnosti Dohody o uznaní a spôsobe jeho úhrady zo

dňa 31.1.2014 uviedol, že otázka neplatnosti dohody v zmysle § 145 OZ bola predmetom konania vo
veci sp. zn. 1C/193/2016, pričom žaloba bola zamietnutá z dôvodu nedostatočného označenia okruhu
účastníkov konania a nedostatku naliehavého právneho záujmu na určení neplatnosti právnych úkonov.
Argumentáciu žalovaného, že v zmysle judikatúry súdov, uvedená vec v súvislosti s dôvodmi zamietnutia
nároku (procesné dôvody) nepredstavuje prekážku veci rozsúdenej, tzv. res iudicata vyhodnotil ako

správnu. Súd prvej inštancie preto poukázal na odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie zo dňa
27.11.2019 v spore sp. zn. 1C/193/2016, z ktorého vychádzal a to konkrétne jeho bod 45, s ktorým sa
v prejednávanom spore stotožnil a po hmotnoprávnej stránke argumentoval doterajšou súdnou praxou
ohľadne posudzovania otázky výkladu § 145 ods. 1 OZ teda, že dohoda o pristúpení k záväzku, či
ručiteľský záväzok, uzavreté jedným z manželov, nie je právnym úkonom týkajúcim sa spoločných vecí a

pretoaplikácia§145ods.1OZneprichádzadoúvahyaztýchtoúkonovjezaviazanýaoprávnenýlenten
z manželov, ktorý ich uzavrel. Samotný záväzok jedného z manželov sa tak netransformuje na spoločný
záväzok obidvoch manželov vo vzťahu k veriteľovi. Súd prvej inštancie poukázal aj na uznesenie
Najvyššieho súdu SR z 27. júna 2019, sp. zn. 4Cdo/28/2019. Ďalej súd prvej inštancie uviedol, že pokiaľ
v spore sp. zn. 1C/193/2016 žalobkyňa - manželka žalovaného argumentovala Nálezom Ústavného

súdu Slovenskej republiky č. k. I. ÚS 26/2010 súd prvej inštancie vyhodnotil, že ten sa týkal prípadu s
trocha odlišnou podstatou veci, v ktorom ústavný súd zaujal názor, „že sa javí aj ako odporujúce dobrým
mravom, keď spoločník (fyzická osoba) bez súhlasu svojho manžela (manželky) dohodou s veriteľom
pristúpi k záväzku spoločnosti a teda sa stane spoločným a nerozdielnym dlžníkom popri spoločnosti,
pričom predpokladaným cieľom tohto konania je vytvoriť možnosť exekučného uspokojenia predmetnej

pohľadávky z vecí patriacich do BSM, keďže ani spoločnosť a ani pristupujúci dlžník nie sú reálne
schopníkorelujúcizáväzoksplniťanemajúanivovýlučnomvlastníctverelevantnýmajetokpostihnuteľný
exekúciou“. V tomto spore bolo zistené poukazom na Súvahu za rok 2013 obchodnej spoločnosti
EKOPRIM TRANS, s.r.o., že spoločnosť disponovala majetkom vo výške 205.107,- eur, teda existovalmajetok, ktorý mohol dlžník použiť aspoň na čiastočné plnenie dlhu voči veriteľovi (dohodnutého v
splátkach) a kde v prípade prípadného vymáhania nároku, by bolo možné pohľadávku uspokojiť z tohto
majetku, resp. aj zabezpečením jeho krátkodobých pohľadávok (118.197,- eur) v prospech veriteľov a

tedažalovaný(akokonateľaspoločníkobchodnejspoločnosti,čifyzickáosobamanžel),vedelajnapriek
zápornému hospodáreniu spoločnosti, že spoločnosť môže záväzky vyplývajúce pôvodne z nájomnej
zmluvy a následne z uzavretých dohôd, splniť. Veriteľ (v tom čase Ing. Ľubomír Duplák) sa mohol v
tom čase dôvodne spoliehať na to, že jeho pohľadávka proti obchodnej spoločnosti a aj žalovanému
bude riadne zaplatená z prostriedkov a majetku obchodnej spoločnosti - teda hlavného dlžníka a nie

je dôvod na obmedzenie alebo postihnutie majetku patriaceho do BSM, o ktorom ani reálne nemusel
mať žiadnu vedomosť. Uvedené nemôže byť na ujmu veriteľa. Súd prvej inštancie poukázal aj na
skutočnosť, že žalovaný dohodu podpísal slobodne, vážne, bez nátlaku, mohol si ju premyslieť. V tomto
podľa názoru súdu prvej inštancie neboli naplnené ani predpoklady na vyhlásenie absolútnej neplatnosti
právnych úkonov vykonaných manželom, teda žalovaným tak, ako to mal na mysli Ústavný súd SR vo
svojom rozhodnutí. Teda na základe týchto zistených okolností nesúhlasil súd prvej inštancie s názorom

žalovaného a jeho manželky (ako vo veci 1C/193/2016), že hrozilo ohrozenie majetku patriaceho do
BSMmanželovažeplatnosťvykonanýchprávnychúkonovbymalabyťpodmienenásúhlasommanželky
s poukazom na § 145 ods. 1 OZ v spojení s § 147 OZ, resp., že tieto boli vykonané v rozpore s dobrými
mravmi. V tomto podľa názoru súdu prvej inštancie neboli naplnené ani predpoklady na vyhlásenie
absolútnej neplatnosti právneho úkonu.

11.1. Námietka neplatnosti uzavretých dohôd manželkou žalovaného, či samotného žalovaného nastala
až po podaní žaloby na plnenie a až po vyjadrení žalovaného v prejednávanom spore sp. zn.
1C/342/2015auplatnenílenkompenzačnejnámietky.Žalovaný,ako manžel,sneplatnosťouuzavretých
dohôd súhlasil a ak to následne aj v spore namietal, súd prvej inštancie vyhodnotil tak, že bol motivovaný

snahou vyhnúť sa povinnostiam plynúcim mu z napadnutých dohôd (keďže ako vyplynulo z výsluchov
manželky, aj samotného žalovaného vo veci 1C/193/2016, bol si vedomý dlhu a preto o ňom aj manželke
povedal v auguste 2014 a začali vec riešiť s právnym zástupcom). Súd prvej inštancie uviedol, že v rámci
vykonávania podnikateľskej činnosti žalovaný ručil za svoje záväzky celým svojim (ako fyzická osoba -
podnikateľ, či spoločník do výšky nesplatného vkladu) aj súkromným majetkom a jeho manželka, aj on

sám, mali mnoho iných právnych prostriedkov na obmedzenie žalovaného - manžela konať v rámci ich
BSM, resp. zrušiť ho za trvania manželstva a to postupom podľa § 148a ods. 2 OZ (zrušenie BSM za
trvania manželstva z dôvodu vykonávania podnikateľskej činnosti manžela na základe živnostenského
oprávnenia), resp. podľa § 143a OZ. Od splatnosti uplatnenej pohľadávky uplynulo osem rokov a
doposiaľ, aj napriek snahe žalobcu o zmierne riešenie veci, žalovaný nevyvinul takú snahu, ktorú by bolo

možné označiť aspoň za snahu svoje dlhy zaplatiť. Naviac za situácie, keď ku koncu roka 2013 pôvodný
dlžník (kde spoločníkom a konateľom bol žalovaný) disponoval majetkom, z ktorého mohol dlh zaplatiť.
Skôrsasúduprvejinštanciejavilouvedenékonaniežalovanéhoakorozpornésdobrýmimravmiscieľom
úplne obmedziť veriteľa vo vymožení svojej pohľadávky. Naviac ako bolo zistené, veriteľ si uplatnil právo
na plnenie - pohľadávku aj prihláškou do konkurzu úpadcu - právneho nástupcu pôvodného dlžníka.

12. Súd prvej inštancie k uplatnenej kompenzačnej námietke žalovaným pôvodne podľa § 98 OSP,
(teraz § 147 CSP) v súvislosti s udávanou vzniknutou škodou - ušlý zisk z titulu neplatného odstúpenia
od nájomnej zmluvy, uviedol, že: 1/ uvedené posúdil ako prostriedok procesnej obrany žalovaného,
keďže si neuplatňuje viac, ako si uplatnil žalobca žalobou, 2/ žalovaný pohľadávku na započítanie a

neplatnosť odstúpenia od zmluvy nepreukázal relevantnými skutkovými tvrdeniami, ktoré by vyplynuli
z ním predložených, či označených dôkazov, či iných súdom vykonaných dôkazov v spore, ktoré by
odôvodňovali prijať záver, že tento právny úkon je neplatný a že jeho dôsledkom je vznik škody na strane
žalovaného (ušlý zisk) v takej výške, ktorá by bola podľa jeho argumentácie započítateľná s uplatneným
nárokom žalobcu. Žalovaný žiadnym spôsobom nepreukázal predpoklady vzniku zodpovednosti za

škodu žalobcu - resp. jeho právneho predchodcu (najmä vznik škody, jeho príčinná súvislosť s konaním
žalobcu - jeho právneho predchodcu, či výška škody).

13. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že žaloba žalobcu je dôvodná a žalovaného zaviazal žalobcovi
zaplatiť sumu 40.657,42 eura. Zároveň súd rozhodol, že žalobcovi okrem priznanej istiny patrí v zmysle

§ 369 ods. 1, 2 Obchodného zákonníka v spojení s § 1 ods. 2 Nariadenia vlády SR č. 21/2013 Z. z
aj úrok z omeškania vo výške 9,05 % ročne a podľa § 369c ods. 1 Obchodného zákonníka v spojení
s § 2 citovaného nariadenia žalobcovi patrí aj paušálna náhrada nákladov spojených s uplatnením
pohľadávky v sume 40 eur. Nevyhovel návrhu žalovaného, aby v prípade vyhovenia žalobe mohol dlhuhrádzať v splátkach. Lehotu na plnenie súd v zmysle § 232 ods. 3 CSP určil na 60 dní od právoplatnosti
tohto rozsudku a s poukazom na to, že sa jedná o vyššiu sumu a súd poskytol žalovanému lehotu, aby
si finančné prostriedky na splnenie dlhu zabezpečil. Zároveň prihliadal na dĺžku omeškania dlžníka a

očakávanie žalobcu o čím skoršie zaplatenie dlhu. Nerozhodol o žiadosti žalovaného na plnenie dlhu
v splátkach, o ktoré žiadal žalovaný keďže svoje tvrdenia, o ktoré tento návrh opieral nepreukázal
žiadnym dôkazom, teda nepreukázal svoje majetkové pomery. Súd prvej inštancie zistil, že žalovaný
vykonáva činnosť v Španielsku, je konateľom vo viacerých obchodných spoločnostiach (a uvedené
určite nevykonáva pro bono, teda bez nároku na finančnú odmenu), tiež v čase predchádzajúceho sporu

bol vlastníkom nehnuteľnosti. Žalovaný od splatnosti dlhu mal dostatok času na to, aby si finančné
prostriedky zabezpečil, prípadne aby sa so žalobcom (ako to ponúkal) vyrovnal mimosúdne.

14. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 ods. 1 a § 262 CSP a
úspešnému žalobcovi proti neúspešnému žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu
100 %.

15. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný. Navrhol, aby
odvolací súd napádaný rozsudok zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie. Odvolanie odôvodnil
dôvodmi uvedenými v ustanovení § 365 ods. 1 písm. b), d), e), a h) CSP a teda tým, že súd prvej
inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, konanie má inú vadu, ktorá mohla
mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, súd prvej inštancie nevykonal navrhované dôkazy a
rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

16. Žalovaný v podanom odvolaní namietal, že súd v rámci rozsiahleho písomného odôvodnenia

rozsudku na viacerých miestach citoval jednotlivé časti zo súdneho spisu sp. zn.: 1C/193/2016,
konkrétne celú zápisnicu zo dňa 12.10.2018, rozsudku sp. zn. 1C/193/2016, žalobu nachádzajúcu sa v
súdnom spise sp. zn.: 1C/196/2016, alebo rozsudku odvolacieho súdu vo veci sp. zn.: 1C/193/2016. Súd
prvej inštancie podľa žalobcu nekriticky v rozsiahlom písomnom odôvodnení citoval doslovne podstatnú
časť, miestami celé písomné podania, alebo zápisnice zo súdneho spisu a taktiež je pomerne zložito až

chaoticky v jednotlivých bodoch označovaný. Takto vyhotovený rozsudok je podľa žalovaného spôsobilý
založiť aj vadu jeho nepreskúmateľnosti.

17. Žalovaný tvrdil aj to, že v priebehu sporu opakovane navrhol vypočutie žalovaného, ako aj svedkyne
A. D., ktorá bola prítomná pri prerokovaní návrhu dohody o uznaní záväzku. Vypočutie žalovaného ako

aj dôkaz výsluchu navrhovanej svedkyne súd prvej inštancie odmietol. Okolnosti, ktoré predchádzali
uzavretiu spornej dohody podľa žalovaného mali byť ozrejmené aj z navrhovaného výsluchu žalovaného
a navrhovanej svedkyne. Vo vzťahu k odmietnutiu výsluchu žalovaného a navrhovanej svedkyne,
žalovaný opiera svoje odvolanie o odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. e) CSP.

17.1. Zápisnicu z pripojeného spisu sp. zn.: 1C/193/2016 navrhoval žalovaný pripojiť a teda ako listinný
dôkaz v konaní pred súdom vykonať podľa § 204 CSP. Súd prvej inštancie podľa žalovaného nevykonal
dôkaz listinou podľa § 204 CSP jej prečítaním, resp. oboznámením jej podstatného obsahu. Vo vzťahu
k pripojenému spisu sp. zn. 1C/193/2016, len skonštatoval, že strany sporu majú vedomosť o obsahu
spisu, vykonanom dokazovaní, rozhodnutiach tunajšieho súdu, keďže boli zúčastnení na konaní ako

účastníci a rovnako aj právni zástupcovia strán sporu majú vedomosť o všetkých podaniach vo veci,
vykonanom dokazovaní a rozhodnutiach vo veci. Podľa žalovaného tak žiadna listina z pripojeného
súdneho spisu nebola predmetom dokazovania, keď súd prvej inštancie v rámci dokazovania neprečítal,
ani len neoboznamoval strany sporu s jednotlivými časťami pripojeného súdneho spisu, na ktorých
vystaval podstatnú časť odôvodnenia napadnutého rozsudku. Uvedené podľa žalovaného zakladá

odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. d) CSP.

18. Žalovaný v odvolaní spochybnil to, že by spoločnosť EKOPRIM TRANS, s.r.o. bola v ekonomickej
kondícii splniť uznaný dlh, v skutočnosti bol hlavný dlžník, obchodná spoločnosť EKOPRIM TRANS,
s.r.o. v predĺžení, jej celkové záväzky z podnikateľskej činnosti v danom čase predstavovali sumu

315.000,- eur. Konateľ žalobcu vypovedal na pojednávaní 12.10.2018 (sp. zn.: 1C/193/2016), že dlh sa
priebežne navyšoval do hranice, kedy bol podľa jeho mienky ťažko realizovateľný. Ako dôvod uviesť
dlžníka aj žalovaného, výslovne uviedol, že na zabezpečenie dlhu. Súd prvej inštancie pristúpil k
selektívnemu výberu len niektorých častí rozsudkov a iných listín z pripojeného súdneho spisu sp. zn.:1C/193/2016 bez správneho vykonania konkrétnych listinných dôkazov podľa § 204 CSP a ďalšie bez
relevantného odôvodnenia odmietol.

19. Ďalej žalovaný uviedol, že vo vzťahu k žalovanému namietanej neplatnosti časti dohody o uznaní
záväzku a spôsobe jeho úhrady medzi veriteľom a žalovaným ako pristupujúcim dlžníkom, súd prvej
inštancie uzavrel v bode 66. rozsudku, kde sa obmedzil len na citáciu svojho predchádzajúceho
rozhodnutia v inom súdnom spore. Vyššie uvedené právne posúdenie veci súdom hodnotí žalovaný ako
nesprávne. Žalovaný poukázal na Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 26/2012 zo dňa 1.12.2012,

podľa ktorého v každej veci, o ktorej má rozhodnúť všeobecný súd, treba vychádzať z individuálnych
okolností každého jednotlivého prípadu, ktoré vychádzajú zo skutkových zistení všeobecného súdu
a je povinnosťou všeobecného súdu zohľadniť všetky individuálne okolnosti veci a prihliadnuť na ne
cez prizmu dobrých mravov, keďže nesúlad právneho úkonu s nimi vedie k jeho neplatnosti, pričom
je povinnosťou všeobecného súdu posúdiť obsah právneho úkonu aj z hľadiska rozporu s dobrými
mravmi. Podľa žalovaného sa javia dohody v rozpore s dobrými mravmi, keď veriteľ – žalobca, ktorý

disponuje pohľadávkou vo výške 135.524,- eur voči obchodnej spoločnosti EKOPRIM TRANS s.r.o,
nechá podpísať dohody fyzickej osobe – žalovanému, ktorý ma za dlžníka plniť, pričom je zrejmé a
muselo byť veriteľovi zrejmé, že žalovaný nemá vo svojom výlučnom vlastníctve relevantný majetok
a tým pádom by táto pohľadávka mohla byť uspokojená len zo spoločného majetku v režime BSM.
Okolnosť, že veriteľ vedel o neschopnosti, resp. nerealizovateľnosti dlhu, svedčí jeho samotná výpoveď

na pojednávaní dňa 12.10.2018, kde na priamu otázku, prečo bola dohoda podpísaná až v roku 2014,
uviedol „Dlh sa z roku 2012 priebežne navyšoval do hranice, ktorá bola podľa obratov firmy a podľa
mňa ťažko realizovateľná. Bolo to zabezpečenie, aby dlh nenarastal.“ Ďalej uviedol, že žalovaný bol do
dohody zaradený ako dlžník za účelom zabezpečenia splácania dlhu.

20. Skutkové zistenie súdu prvej inštancie o tom, že hlavný dlžník spoločnosť Ekoprim Trans, s.r.o.,
disponovala majetkom v roku 2013 v hodnote 205.107,- eur podľa daňového priznania v kontexte
s celkovou finančnou situáciou spoločnosti podľa žalovaného neobstojí, je nesprávne a neúplné.
Spoločnosť bola zjavne predĺžená, bez potrebnej finančnej hotovosti, o čom vypovedal samotný konateľ
žalobcu, ktorý považoval dlh v čase podpisovania dohody za nerealizovateľný. Cieľom týchto úkonov

bolozostranyžalobcuvytvoriťmožnosťexekučnéhouspokojeniapohľadávkyveriteľaajzvecípatriacich
do BSM žalovaného. Čím došlo k splneniu podmienok pre záver o absolútnej neplatnosti napádaných
právnych úkonov pre rozpor s dobrými mravmi. Samotné právne úkony zaväzujú len žalovaného. Je
zrejmé aj to, že veriteľ sa v dôsledku pristúpenia žalovaného k cudziemu záväzku, môže uspokojiť zo
spoločného majetku nachádzajúcom sa v BSM a to v rozsahu celého spoločného majetku manželov,

vrátane spoločných nehnuteľností. Odvolací súd, Krajský súd v Prešove vo svojom rozsudku v spore
sp. zn.: 1C/193/2016 v bode 16. poukázal na skutočnosť, že otázka platnosti, resp. neplatnosti dohody
o uznaní záväzku a spôsobe jeho úhrady je spôsobilou predbežnou otázkou, ktorá sa má riešiť v rámci
konania o žalobe na plnenie z tejto dohody.

21. Žalovaný navrhol odvolaciemu súdu, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie
zrušil.

22. Žalobca sa k odvolaniu vyjadril a poukázal, že nie naplnený odvolací dôvod podľa § 365 ods.1
písm. e) CSP z dôvodu nevykonania navrhovaných dôkazov a to vypočutie svedkyne, ktorej účasť na

pojednávaní nezabezpečil. Vyjadril sa aj k neúčasti žalovaného na pojednávaní a dôvodom, pre ktoré
žiadal jeho právny zástupca odročiť pojednávanie.

23. Žalobca sa k odvolaniu vyjadril aj v súvislosti s namietaným porušením § 204 CSP pri vykonávaní
dôkazov. Potvrdil, že predmetné listiny, ktoré sa mali oboznamovať zo spisu sp. zn.1C/193/2016 boli

známe obom sporovým stranám keď žalobca, žalovaný a aj právni zástupcovia boli totožní tak v spore
prebiehajúcom ako aj v spore sp. zn.1C/193/2016. Žalovaný sa v spore v záverečnej reči vyjadril, že
sa nebudú vyjadrovať k procesnému postupu ani k predbežnému právnemu posúdeniu veci súdom.
Jeho postoj bol pasívny. K námietke selektívneho výberu dôkazov žalobca poukázal, že je vo výlučnej
kompetencii súdu rozhodnutie o postupe pri realizovaní dôkazov, ktorý však riadne odôvodní.

24.Žalobcapoukázal,žežalovanýnepredložilpočassúdnehosporuktvrdenýmskutočnostiamohľadom
spochybňovanej platnosti dohody o uznaní záväzku a spôsobe jeho úhrady žiaden dôkaz. Tvrdeniu
žalovaného o predĺžení spoločnosti Ekoprim Trans, s.r.o., nekorešponduje účtovná závierka spoločnostik 31.12.2013. Pristúpenie k záväzku bolo slobodným rozhodnutím žalovaného, ktorý konal s úmyslom
potvrdiť- zvýšiť dôveru, svoj záujem na splnení záväzkov voči právnemu predchodcovi žalobcu. Žalobca
zdôraznil, že žalovaný pri vykonávaní podnikateľskej činnosti- živnosť ručil za svoje záväzky celým

svojím majetkom a to aj súkromným, avšak uvedená okolnosť manželke žalovaného neprekážala.

25. Žalobca navrhol, rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť.

26. V odvolacej replike a duplike sporové strany zotrvali na svojej predošlej argumentácii.

27. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd prejednal odvolanie žalovaného, ktoré bolo podané
v zákonnej lehote, oprávnenou osobou, proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez
nariadenia pojednávania, pretože nejde o také odvolanie proti rozhodnutiu, na prejednanie ktorého je
potrebné nariadiť odvolacie pojednávanie podľa § 385 ods. 1 CSP. Odvolanie prejednal podľa § 379 -
§ 385 CSP a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.

28. Rozsudok odvolacieho súdu bol v zmysle § 378 ods. 1 a § 219 ods. 1 CSP odvolacím súdom verejne
vyhlásený, čo bolo podľa § 219 ods. 3 CSP oznámené na úradnej tabuli krajského súdu.

29. Súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností dospel k

správnemu právnemu záveru. Odvolací súd si osvojil presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej
inštancie, na ktoré odkazuje (§ 387 ods. 2 CSP).

30. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte
s namietaným nesprávnym právnym posúdením. Posúdil, či súd nesprávnym procesným postupom

znemožnil žalobcovi, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k
porušeniu práva na spravodlivý proces; či súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov
k nesprávnym skutkovým zisteniam; či na zistený skutkový stav správne aplikoval príslušné právne
predpisy; či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, a to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení
rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale

iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky
II. ÚS 78/05).

31. Na doplnenie a zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia, k odvolaniu žalovaného a k
podstatným tvrdeniam strán sporu v tomto odvolacom konaní, odvolací súd udáva:

32. K odvolaciemu dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP odvolací súd uvádza, že tento odvolací
dôvod je daný vtedy, ak je na strane súdu taký závažný procesný postup, ktorým sa strane znemožní
realizácia tých jej procesných práv, ktoré jej Civilný sporový poriadok priznáva, a to v takej miere, že
dôjde k porušeniu práva na spravodlivý proces.

33. Odvolací súd k tvrdeniu žalovaného, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je
nepreskúmateľný, čím došlo k zásahu do práva žalovaného na spravodlivý súdny proces, udáva, že
nie je dôvodné.

34. Z pohľadu odvolacích dôvodov nepreskúmateľnosť rozhodnutia predstavuje nesprávnosť postupu
súdu, ktorým sa odníma strane sporu možnosť uskutočňovať jej procesné práva v zmysle § 365 ods.
1 písm. b) CSP.

35. Podľa § 220 ods. 2 CSP, v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké

skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril
žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné
skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré
dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté
dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby

odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

36. Rozhodnutie súdu musí obsahovať odôvodnenie v súlade s citovanými zákonnými ustanoveniami,
pretože povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva strany sporu na dostatočné apresvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktorý sa vysporiada i so špecifickými námietkami
strany sporu. V odôvodnení sa súd rozhodujúci o uplatnenom nároku musí vysporiadať so všetkými
rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený

nielen s poukazom na všetky skutočnosti zistené vykonaným dokazovaním, ale tiež s poukazom na
právne závery, ktoré prijal; niet v ňom miesta pre dohady a domnienky. Súdne rozhodnutie musí preto
obsahovať stručný a jasný výklad opodstatnenosti, pravdivosti, zákonnosti a spravodlivosti výroku. Súd
by mal vo svojej argumentácii, obsiahnutej v odôvodnení svojho rozhodnutia dbať na to, aby závery,
ku ktorým na základe predložených dôkazov dospel, boli racionálne a presvedčivé. Odôvodnenie má

byť prostriedkom kontroly správnosti rozhodnutia nielen pre súd, ktorý ho vydal, ale aj pre súd, ktorý ho
bude preskúmavať v dôsledku opravného prostriedku, t. j. musí byť preskúmateľné.

37. Odvolací súd konštatuje, že odôvodnenie je tou časťou rozsudku, v ktorej súd vysvetľuje, akým
spôsobomazakýchdôvodovdospelkukonkrétnemurozhodnutiu.Povinnosťousúdujevodôvodnenísa
vysporiadať tiež s rozhodujúcimi argumentmi strán. V danom prípade súd prvej inštancie uviedol, čoho

sa žalobca domáhal a na základe akých skutkových tvrdení. Uviedol aj postoj protistrany, vymenoval
všetky predložené listiny a označil, aké prostriedky procesného útoku použili sporové strany. Uviedol
skutkové a právne posúdenie, pričom kvalifikoval vzťah sporových strán ako obchodnoprávny a konanie
ako uplatnenie si uznanej pohľadávky a vysporiadal sa aj s kompenzačnou námietkou žalovaného, ktorú
posúdil ako nepreukázanú a nedôvodnú. Vysvetlil, aké právne normy na vec aplikoval a konštatoval,

ktoré predpoklady pre úspech v spore bolo nevyhnutné preukázať. Následne sa týmito kritériami súd
prvej inštancie zaoberal a dospel k záveru, že žalobca preukázal uplatnený nárok. Súd prvej inštancie
uviedol, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil. Odvolací súd teda uzatvára, že rozsudok
súdu prvej inštancie je odôvodnený v súlade s § 220 ods. 2 CSP, pričom nejaví prvky arbitrárnosti či
nepreskúmateľnosti. Nemožno preto konštatovať, že by rozsudok súdu prvej inštancie neobsahoval

zásadné vysvetlenie podstatných dôvodov pre jeho rozhodnutie, a že by tak bol naplnený predpoklad
pre prípustnosť odvolania z dôvodu nepreskúmateľnosti rozhodnutia v zmysle ustálenej judikatúry
Najvyššieho súdu SR. Čiastočne možno súhlasiť s námietkou žalovaného keď vyčítal súdu prvej
inštancie označenie jednotlivých odsekov rozsudku v súvislosti s citáciou jednotlivých častí súdneho
spisu sp. zn. 1C/193/2016, ktoré mohlo spôsobiť ťažšiu orientáciu v texte rozsudku. Uvedené však nemá

intenzitu vyhodnotiť predmetný rozsudok ako nepreskúmateľný.

38. Odvolací súd k námietke nesprávneho postupu súdu prvej inštancie pri dokazovaní podľa § 204
CSP udáva, že dôkaz listinou sa vykoná spravidla tak, že ju sudca pri pojednávaní prečíta alebo
oznámi jej obsah. Takýto spôsob vykonania dôkazu musí byť zrejmý zo zápisnice o pojednávaní, kde je

potrebné uviesť, že listina alebo jej časť bola prečítaná, resp. bol oznámený jej obsah. Ak zo zápisnice
o pojednávaní nevyplýva, že označené listiny, ktoré mali byť sudcom čítané alebo ich obsah oznámený,
boli predmetom dokazovania, potom môže dôjsť k situácii, že také dokazovanie nebolo vykonané
v súlade s § 204 CSP a k pochybnosti či bolo možné pri rozhodovaní ich použiť. Oznámenie obsahu
listiny sa uskutočňuje v prípade, ak by obsiahlosť údajov zachytených v listine vyžadovala neprimerane

dlhý čas na vykonanie dôkazu čítaním listiny, resp., ak to vo vzťahu k dokazovaným skutočnostiam
postačuje.

38.1. Súd prvej inštancie nevykonal dôkaz čítaním celej listiny, či už zápisnice z pojednávania zo dňa
12.10.2018 alebo čítaním rozsudku z pripojeného spisu sp. zn. 1C/193/2016, pričom vo všeobecnosti

postačí čítanie (alebo oznámenie jej obsahu, t. j. verbálne zhrnutie podstatných skutočností popísaných
v listine, či z jej obsahu vyplývajúcich) jej relevantnej časti. Považoval to za nehospodárne za situácie
keď obe strany sporu mali vedomosť o obsahu spisu sp. zn. 1C/193/2016, vykonanom dokazovaní
a rozhodnutiach tak súdu prvej inštancie ako aj súdu odvolacieho za situácie totožnosti strán sporu ako
aj ich právnych zástupcov a do právoplatného skončenia tohto sporu bolo aj konanie v prejednávanej

veci prerušené. Vykonanie dôkazu listinou má byť zaznamenané a musí vždy byť zrejmé, aké informácie
súd z listiny čerpal. Ak je dôkaz vykonávaný listinami obsiahnutými v inom spise, má byť zo zápisnice
o pojednávaní zrejmé, ktoré konkrétne dôkazné prostriedky z iného spisu súd využil, čo vyčítal žalovaný
súdu prvej inštancie. Odvolací súd uznáva, že vykonanie dôkazu súhrnne celým spisom nie je správne,
keďže nie je možné posúdiť, ktorý z konkrétnych dôkazných prostriedkov iného spisu súd prvej inštancie

využil, keď spravidla nedochádza k tomu, že by bol v civilnom súdnom konaní čítaný alebo oznamovaný
obsah celého spisu. Odvolací súd konštatuje, že obsah súdneho spisu sp. zn. 1C/193/2016 a to
podstatných listín z tohto spisu ako zápisnica z pojednávania, kde vypovedal aj žalovaný B. A., rozsudok
vo veci sp. zn. 1C/193/2016 boli stranám sporu a ich právnym zástupcom dokonale známe a ani v tomtoprípade neboli strany sporu pripravené o právo sa k listinám zo spisu sp. zn. 1C/193/2016 vyjadriť (viď.
čl. 400-401 súdneho spisu). Rozsudok vo veci sp. zn. 1C/193/2016 bol súčasťou súdneho spisu na čl.
88-101 spisu. Žalovaný resp. jeho právny zástupca na pojednávaní 1.6.2023 pred súdom prvej inštancie

uviedol, že sa nebude vyjadrovať k procesnému postupu súdu ani k predbežnému právnemu posúdeniu
veci súdom prvej inštancie. Tu bol priestor na vyjadrenie sa, čo žalovaný neurobil a súhlasil so spôsobom
akým súd prvej inštancie aplikoval § 204 CSP, keď odkázal na dokazovanie a rozhodnutia v spore sp. zn.
1C/193/2016. Žalobca ani žalovaný nenamietali a nežiadali podrobne oboznamovať obsah podstatných
listín zo spisu sp. zn. 1C/193/2016. Odvolací súd uzatvára, že nebol daný ani odvolací dôvod podľa §

365 písm. d) CSP.

39. K námietke žalovaného týkajúcej sa nevykonania navrhnutého dôkazu a to výsluchu žalovaného
a svedkyne Staškievičovej odvolací súd udáva, že navrhovanie dôkazov predstavuje jedno z práv, ale
zároveň i povinností strany sporového konania, pričom aj navrhnutie dôkazu automaticky nezakladá
povinnosť súdu takýto dôkaz aj vykonať. Len súd rozhoduje, ktorý z navrhnutých dôkazov vykoná, a

to z dôvodu, aby sa tak predišlo vykonávaniu tých dôkazov, ktoré sú pre prejednanie a rozhodnutie
veci irelevantné. Vykonávaním všetkých (aj nepodstatných dôkazov) by zároveň dochádzalo aj k
mareniu rýchlosti a hospodárnosti konania. V prípade, ak súd nevykoná navrhnuté dôkazy, musí v
odôvodnení rozhodnutia uviesť, prečo ich nevykonal. V takomto prípade samotné neakceptovanie
vykonania navrhnutých dôkazov samo o sebe nemôže znamenať porušenie práva strany sporu. Zásah

do základného práva na súdnu ochranu, či do práva na spravodlivé súdne konanie, by mohol nastať
len vtedy, ak by takýto záver súdu o nevykonaní navrhnutého dôkazu bol zjavne nedôvodný, alebo by
takémuto záveru chýbala predchádzajúca racionálna úvaha súdu vychádzajúca z priebehu konania a
stavu dokazovania v jeho rámci, či vtedy, ak by bola strana sporu nevykonaním navrhnutého dôkazu
postavená do podstatne nevýhodnejšej pozície ako druhá strana sporu v konaní.

40. Odvolací súd udáva, že nevykonanie dôkazov podľa návrhov alebo predstáv žalovaného nie je
postupom,ktorýmbymusúdprvejinštancieodňalmožnosťkonaťpredsúdom,leborozhodovanieotom,
ktoré dôkazy budú vykonané, patrí výlučne súdu a nie stranám sporu. Z uvedeného potom vyplýva, že
pokiaľsúdprvejinštancienevykonaldôkaz,ktorýbolnavrhnutýstranousporu,pričomsúdprvejinštancie

prihliadol aj na zásadu sudcovskej koncentrácie konania či hospodárnosti odvolací súd konštatuje, že
nedošlo k porušeniu práva žalovaného na spravodlivý proces a ani k inej vade konania, ktorá by mohla
mať za následok nesprávne rozhodnutie v spore.

41. V súlade s prejednacím princípom, ktorý dôsledne ovláda kontradiktórne sporové konanie,

zabezpečuje prítomnosť svedka na pojednávaní strana, ktorá tento dôkaz navrhla. Strana má súčasne
zákonnú povinnosť o tejto skutočnosti upovedomiť súd aj protistranu. Právna úprava, podľa ktorej súd
rozhoduje, ktoré z navrhnutých dôkazov vykoná, sa vzťahuje aj na výsluch svedka. Súd preto môže
napriek tomu, že svedok je prítomný na pojednávaní, jeho výsluch nevykonať. Tento dôkaz môže v
spore vôbec zamietnuť vykonať, vtedy o tom vydá uznesenie do zápisnice o pojednávaní a dôvody,

prečo tak urobil, uvedie v odôvodnení rozhodnutia vo veci samej. V prípade, že strana nevie zabezpečiť
prítomnosť navrhovaného svedka na pojednávaní, požiada o predvolanie svedka súd. V návrhu na
výsluch svedka sa uvedie meno, priezvisko, prípadne dátum narodenia svedka, adresa, z ktorej
možno svedka predvolať a označenie skutočností, ktoré majú byť výsluchom svedka preukázané. Ak
strana sporu nepozná adresu svedka, súd svedka predvolá z adresy evidovanej v registri obyvateľov

Slovenskej republiky. Odvolací súd udáva, že žalovaný nezabezpečil účasť svedkyne na pojednávaní
a ani nepostupoval podľa vyššie uvedeného a nepožiadal súd prvej inštancie o zabezpečenie svedkyne
na pojednávaní. Iniciatíva súdu je tu obmedzená a nezasahuje do konania predvolávaním svedkov
pokiaľ nie je požiadaný sporovou stranou. Súd prvej inštancie na pojednávaní zamietol návrhy na
dokazovanie žalovaného a dôvody, prečo tak urobil, uviedol v odôvodnení rozhodnutia vo veci samej

(odsek 68. napadnutého rozsudku). Súd prvej inštancie preto správne nevykonal žalovaným navrhované
dokazovanie, čo riadne odôvodnil aj s poukazom na sudcovskú koncentráciu konania podľa § 153 CSP,
keď žalovaný ani pred súdom prvej inštancie neuviedol ani netvrdil aké skutočnosti mali byť výsluchom
či už svedkyne alebo žalovaného preukázané (pokiaľ žalovaný bol vypočutý k okolnostiam podstatným
pre tento spor v konaní sp. zn 1C/193/2016) a čo z ich výpovedí pre úspech v spore vyvodzuje. Žalovaný

až v odvolaní uviedol k čomu sa svedkyňa, ktorá pôsobila ako ekonómka pri oboch strán sporu mala
vyjadriť keď nebolo spochybnené tvrdenie žalobcu, že svedkyňa nebola prítomná pri podpise dohody
medzi žalobcom, žalovaným a pôvodným dlžníkom.41.1. Odvolací súd ešte dopĺňa, že žalovaný chcel vypovedať a zároveň navrhol vypočuť svedkyňu,
ale počas celej doby súdneho sporu neopísal ako došlo k podpisu a rozhodnutiu podpísať dohodu.
Žalovaný netvrdil, že bol donútený v tiesni, ľsťou zo strany žalobcu podpísať dohodu a vôbec sa k tomu

nevyjadroval.Nepopreltvrdenie,žemalposkytnutýčasnaoboznámeniesastextom–obsahomdohody,
nerozporoval to a podpísal, zvlášť za situácie kde síce vystupoval ako fyzická osoba ale zároveň
účastníkom tohto trojstranného vzťahu bol aj ako konateľ dlžníka. Žalovaný ani netvrdil a neoznačil
skutočnosti, ktoré majú byť preukázané.

42. Odvolací súd konštatuje, že v spore pojednávanie bolo nariadené na 1.6.2023, predvolanie bolo
včas doručené no právny zástupca žalovaného na pojednávaní však požiadal o odročenie pojednávania
s odôvodnením, že žalovaný je v Španielsku a vráti sa vo večerných hodinách, pričom nedisponuje
výslovným súhlasom s pojednávaním v jeho neprítomnosti, keď v spore chce vypovedať. Súd prvej
inštancie nevyhovel návrhu na odročenie a pojednávanie uskutočnil v neprítomnosti žalovaného.

43. Odvolací súd udáva, že pojednávanie súd môže odročiť len z dôležitých dôvodov a to na návrh
strany,aksastrana,alebojejzástupcazdôležitýchdôvodovnemôžudostaviťnapojednávanieazároveň
od nich nemožno spravodlivo žiadať, aby sa na pojednávaní nechali zastúpiť (§ 183 ods. 1 CSP).
Strana, ktorá navrhuje odročenie pojednávania oznámi súdu dôvod bezodkladne po tom, čo sa o ňom
dozvedela, alebo mohla dozvedieť, alebo ho s prihliadnutím na všetky okolnosti mohla predpokladať (§

183 ods. 3 CSP). Tak ako je vyššie uvedené súd nezhliadol dôležitý dôvod pre odročenie pojednávania,
odvolací súd udáva, že rozhodol správne keďže ide o spor, ktorý bol začatý v roku 2015 a jedná
sa o spor, v ktorom bolo už rozhodnuté súdom I. inštancie- rozsudok pre zmeškanie (obživlá vec),
ktoré rozhodnutie bolo Krajským súdom v Prešove zrušené. Sám žalovaný sa rozhodol nezúčastniť
pojednávania a bezprostredne pred pojednávaním oznámil svoju neprítomnosť. Žiadosť o odročenie

pojednávania je podložená dôležitým dôvodom vtedy, ak sporová strana tvrdí také skutočnosti, ktoré
sú vzhľadom k svojej povahe spôsobilé jej neúčasť na pojednávaní súdu ospravedlniť. V uvedenom
prípade dané splnené nebolo.

44. V uznesení Najvyššieho súdu SR z 20. júla 2010, sp. zn. 3 Obdo 11/2009 sa konštatuje: „Po

účastníkovi, ktorý sa mieni k pojednávaniu včas dostaviť, nemožno totiž spravodlivo požadovať, aby
musel strpieť prejednanie a rozhodnutie veci v jeho neprítomnosti, ak nastane prekážka alebo iná
okolnosť, ktorá mu bráni sa pojednávania zúčastniť. Táto prekážka alebo iná okolnosť súčasne musí
predstavovať „dôležitý dôvod“. Preto príčina prečo sa účastník pojednávania zúčastniť nemôže a
z ktorej dôvodu žiada o odročenie pojednávania, sa musí s ohľadom na jej povahu vyznačovať

nepredvídateľnosťou, závažnosťou, rozsahom alebo z iných dôvodov aspektom ospravedlniteľnosti.“

45. K namietanému nesprávnemu právnemu posúdeniu odvolací súd z obsahu spisu zistil, že dňa
31. januára 2014 uzavreli pôvodný žalobca Ing. Ľubomír Duplák - EKOPRIM, obchodná spoločnosť
EKOPRIM TRANS, s.r.o. a žalovaný A. B. Dohodu o uznaní záväzku a spôsobe jeho úhrady. Predmetom

dohody bolo uznanie záväzku vo výške 135.524,72 eura, ktorý vznikol z Nájomnej zmluvy uzavretej
dňa 1. januára 2013 medzi prenajímateľom Ing. Ľubomírom Duplákom – EKOPRIM, ako oprávneným
a nájomcom obchodnou spoločnosťou EKOPRIM TRANS, s.r.o. ako povinným a pristúpenie dlžníka
žalovaného A. B. k dlhu spoločnosti EKOPRIM TRANS, s.r.o. podľa § 533 a nasl. Občianskeho
zákonníka. Odvolací súd podotýka (tak ako uviedol aj Najvyšší súd SR vo svojom uznesení sp. zn.

2Ndob/142/2023 z 22.8.2024, čl. 502 až 505 spisu), že predmetnú dohodu uzatvorenú medzi tromi
zmluvnými stranami nie je možné vzhľadom na jej obsah považovať za právny dôvod vzniku žalovaného
nároku, ale výlučne za formu zabezpečenia hlavného nároku žalobcu, ktorý vznikol z nájomnej zmluvy.
Predmetná dohoda je zložená z dvoch samostatných právnych úkonov. Prvým právnym úkonom je
uznanie dlhu zo strany dlžníka obsiahnuté v čl. I bod 1.1. - 1.5. dohody. Vo vzťahu k tomuto právnemu

úkonu je relevantný prejav vôle dlžníka, a teda spoločnosti EKOPRIM TRANS, s.r.o., ktorým spoločnosť
zabezpečila pôvodný obchodný záväzkový vzťah v súlade s § 323 Obchodného zákonníka. Druhým
právnymúkonomobsiahnutýmvdohodejepristúpeniežalovanéhokdlhupodľa533anasl.Občianskeho
zákonníka vyjadrené v čl. I bod 1.7. a 1.8 dohody. Pre tento právny úkon sú tak relevantné najmä prejavy
vôle žalovaného a pôvodného žalobcu. Na jeho podklade je veriteľ oprávnený vymáhať dlh z nájomnej

zmluvy aj od žalovaného. Dohoda o uznaní záväzku a spôsobe jeho úhrady je právnym dôvodom
pre uplatnenie možnosti žalobcu vymáhať dlh nielen od obchodnej spoločnosti EKOPRIM TRANS,
s.r.o., ale aj od žalovaného ako solidárneho dlžníka v dôsledku realizovanej kumulatívnej intercesie.
Význam dohody o pristúpení k záväzku spočíva v stanovení okruhu subjektov, od ktorých je možnévymáhať pohľadávku. Dohoda o pristúpení k záväzku môže byť uzatvorená aj bez účasti pôvodného
dlžníka. Pristúpením k peňažnému záväzku sa pristupujúci dlžník nestáva ďalšou zmluvnou stranou
pôvodného vzťahu, ale len zaviazaným subjektom v rozsahu subjektívnej povinnosti dlžníka voči jeho

veriteľovi. Z obsahu spisu vyplýva, že záväzkový vzťah vznikol pôvodne medzi prenajímateľom Ing.
Ľubomírom Duplákom - EKOPRIM a nájomcom spoločnosťou EKOPRIM TRANS, s.r.o., pričom je s
prihliadnutím na všetky okolnosti zrejmé, že predmetný záväzkový vzťah sa týkal ich podnikateľskej
činnosti a ide o obchodný záväzkový vzťah. Vznik nároku na zaplatenie žalovaného peňažného
plnenia teda vznikol z obchodného záväzkového vzťahu. Pristúpenie nového dlžníka nie je spôsobilé

zmeniť obchodnoprávny režim už vzniknutej pohľadávky žalobcu. Pristúpením fyzickej osoby k dlhu
v obchodnoprávnom režime nedochádza k vzniku nového záväzku, ani k zmene obchodnoprávneho
režimu záväzku na občianskoprávny. Žalovaný sa pristúpením k záväzku stal len ďalším dlžníkom popri
pôvodnom dlžníkovi a uzavretím dohody akceptoval obchodnoprávny režim záväzkového vzťahu daný
v momente vzniku záväzkového vzťahu.

46. Odvolací súd poukazuje na správny záver súdu prvej inštancie keď uviedol, že v konaní o určenie
neplatnosti právnych úkonov sp. zn. 1C/193/2016 neboli produkované skutkové tvrdenia a dôkazy, ktoré
by svedčili o skutočnosti, že právny úkon je neplatný s poukazom na ustanovenie § 145 OZ či pre rozpor
s dobrými mravmi či zákonom, obchádzajúci zákon alebo v rozpore s poctivým obchodným stykom. Súd
prvej inštancie sa stotožnil s názorom, ktorý vyslovil vo svojom rozsudku v odôvodnení v spore sp. zn.

1C/193/2016 a na ktorý odkázal a citoval ho v napadnutom rozsudku v odseku 66.

47. Odvolací súd sa oboznámil s nálezom Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 26/2010, na ktorý
poukázal v spore žalovaný a ku ktorému sa vyjadril aj súd prvej inštancie, zaoberajúci sa otázkou
ako vnímať formuláciu „vybavovanie vecí týkajúcich sa spoločných vecí“ v súvislosti s bezpodielovým

spoluvlastníctvom manželov. Konateľ a zároveň jeden zo spoločníkov spoločnosti pristúpil k záväzku
spoločnosti. Ústavný súd sa zaoberal otázkou, či súhlas manželky bol potrebný, teda či pristúpenie
k záväzku spadá do rámca § 145 ods.1 OZ. Ústavný súd dospel k záveru, že „právny úkon jedného
z manželov sa týka spoločných vecí, ak druhý z manželov v dôsledku jeho účinkov môže byť v rámci
exekúcie pozbavený spoluvlastníctva svojho majetku“. Postačí ak ide o vzťah sekundárny – nepriamy

nemusí ísť o priamy či bezprostredný vzťah právneho úkonu k spoločným veciam. Opačný názor podľa
ústavného súdu vyvoláva „extrémne nespravodlivé dôsledky“.

48. Odvolací súd v súvislosti s námietkou žalovaného v odvolaní súvisiacou s finančnou kondíciou
spoločnosti EKOPRIM TRANS s.r.o. sa stotožňuje s odôvodnením uvedeným v odseku 66. napadnutého

rozsudku keď bolo zistené zo Súvahy za rok 2013, že spoločnosť disponovala majetkom vo výške
205.107,- eur a bol predpoklad postupného splácania dlhu dohodnutého v splátkach hlavným dlžníkom
a veriteľ sa mohol oprávnene domnievať, že jeho pohľadávka splatená bude.

49. Ničím nepodložený sa odvolaciemu súdu javí názor žalovaného, že dohody sú v rozpore s dobrými

mravmi keď veriteľ – žalobca, ktorý disponuje pohľadávkou vo výške 135.524,- eur voči obchodnej
spoločnosti EKOPRIM TRANS s.r.o, nechá podpísať dohody fyzickej osobe – žalovanému, ktorý má za
dlžníka plniť, pričom muselo byť veriteľovi zrejmé, že žalovaný nemá vo svojom výlučnom vlastníctve
relevantný majetok a tým pádom by táto pohľadávka mohla byť uspokojená len zo spoločného majetku
v režime BSM. Žalovaný bol do dohody zaradený ako dlžník za účelom zabezpečenia splácania

dlhu spoločnosťou EKOPRIM TRANS s.r.o,, v ktorej bol žalovaný jediným spoločníkom a konateľom,
čo žalobca ani nerozporoval. Súd prvej inštancie sa stotožnil s doterajšou súdnou praxou ohľadne
posudzovania otázky výkladu § 145 ods. 1 OZ a teda, že dohoda o pristúpení k záväzku, či ručiteľský
záväzok, uzavreté jedným z manželov, nie je právnym úkonom týkajúcim sa spoločných vecí a preto
aplikácia § 145 ods. 1 OZ neprichádza do úvahy a z týchto úkonov je zaviazaný a oprávnený len ten z

manželov, ktorý ich uzavrel. Samotný záväzok jedného z manželov sa tak netransformuje na spoločný
záväzok obidvoch manželov vo vzťahu k veriteľovi.

49.1. Odvolací súd zistil, že z rozhodnutia Ústavného súdu SR vyplýva záver, že pri rozlišovaní,
či ide o právny úkon týkajúci sa spoločných vecí, je potrebné vziať do úvahy aj skutočnosť, či by

prípadné vymáhanie pohľadávky veriteľom malo účinky aj na majetok tvoriaci masu BSM (napr. z dôvodu
nedostatku vlastného majetku zaviazaného manžela). V takomto prípade by malo ísť o právny úkon,
ktorý sa týka vybavovania spoločných vecí a súhlas druhého manžela by bol potrebný. Tento právny
názor sa opiera o ustanovenie § 147 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ktoré ustanovuje, že pohľadávkaveriteľa len jedného z manželov, ktorá vznikla za trvania manželstva, môže byť pri výkone rozhodnutia
uspokojená i z majetku patriaceho do bezpodielového spoluvlastníctva manželov. Druhý manžel je
v tomto prípade povinný strpieť - v prípade nesplnenia záväzku zaviazaným manželom - uspokojenie

pohľadávky aj z majetku patriaceho do BSM.

49.2. Podľa dlhodobo ustáleného výkladu prezentovaného Najvyšším súdom SR sa pod právnymi
úkonmi týkajúcimi spoločných vecí rozumejú len tzv. priame (bezprostredné) právne úkony týkajúce
sa spoločných vecí. Vybavovanie vecí týkajúcich sa spoločných vecí zahŕňa jednak dispozíciu so

spoločnými vecami, ako aj ich správu. Individuálne záväzky čiže záväzky založené prejavom vôle len
jedného z manželov sa nepovažujú za vybavovanie vecí týkajúcich sa spoločných vecí, keďže nejde
ani o dispozíciu, ani o správu spoločných vecí a preto sa nevyžaduje súhlas druhého z manželov (aj
keby išlo o nie bežnú vec), a ak pri týchto úkonoch vzniknú dlžoby len jedného z manželov, ostávajú
dlžobou len tohto manžela (súdne vymáhanie sa od druhého manžela nepripúšťa). Na tom nič nemení
ani skutočnosť, že podľa § 147 Občianskeho zákonníka je pri prípadnom vymáhaní možné uspokojiť

pohľadávku veriteľa aj z vecí v bezpodielovom spoluvlastníctve manželov pri právnych úkonoch, ktoré so
spoločnými vecami priamo nesúvisia. Ustanovenie § 145 sa teda vzťahuje len na priame úkony týkajúce
sa spoločnej veci, t. j. nakladanie a hospodárenie so spoločnými vecami (všetko ostatné čo niektorého
z manželov zaväzuje úprave § 145 ods. 1 Občianskeho zákonníka nepodlieha), pričom ochrana pred
sekundárnymi dopadmi (§ 147 ods. 1 Občianskeho zákonníka) sa druhému manželovi nepriznáva (s

výnimkou možnosti preventívnej ochrany podľa § 143a Občianskeho zákonníka).

49.3. Odvolací súd je toho názoru, že § 145 Občianskeho zákonníka nedopadá na úkony so
sekundárnym účinkom na spoločné veci tvoriace masu bezpodielového spoluvlastníctva manželov cez
§ 147 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Žiaden z manželov tak nepotrebuje pre založenie záväzku vo

vzťahu k tretej osobe (aj keď sa nejedná o obstaranie bežnej záležitosti) súhlas druhého manžela a tento
záväzok sa považuje za individuálny záväzok tohto manžela, ktorý nezakladá solidárny záväzok oboch
manželov. Ide o právny úkon, ktorý spadá do výlučnej dispozičnej sféry každého z manželov, pričom §
145 Občianskeho zákonníka sa vzťahuje len na právne úkony týkajúce sa spoločných vecí, t. j. vecí,
ktoré už sú súčasťou bezpodielového spoluvlastníctva.

49.4. K uzatvoreniu Dohody z 31.1.2014 nebol potrebný súhlas manželky žalovaného, teda žalobkyne
v spore 1C/193/2016. Základnou podmienkou aplikácie § 145 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka je
existencia právneho úkonu týkajúceho sa spoločných vecí a pokiaľ táto podmienka splnená nie je
(ako tomu je v preskúmavanom prípade, keďže dohoda sa netýkala priamo vecí v bezpodielovom

spoluvlastníctve manželov), sú úvahy o tom, či v konkrétnych okolnostiach išlo o bežnú alebo o nie
bežnú záležitosť, a teda či k právnemu úkonu bol alebo nebol potrebný súhlas druhého manžela,
bezpredmetné. Pristúpením žalovaného ako účastníka 3 dohody k záväzku účastníka 2 dohody
spoločnosti EKOPRIM TRANS s.r.o. podľa názoru odvolacieho súdu nevznikol spoločný záväzok
manželov, ale iba záväzok žalovaného, pretože nešlo o vybavovanie záležitosti týkajúcej sa spoločných

vecí v bezpodielovom spoluvlastníctve manželov a z tohto dôvodu k takémuto právnemu úkonu nebol
ani potrebný súhlas manželky žalovaného.

49.5. Súd prvej inštancie poukázal aj na uznesenie Najvyššieho súdu SR z 27. júna 2019, sp. zn.
4 Cdo 28/2019, s ktorým sa stotožňuje v jeho záveroch aj odvolací súd, kde bolo konštatované:

„Ustanovenie § 147 ods. 1 Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého pohľadávka veriteľa len jedného
z manželov, ktorá vznikla za trvania manželstva, môže byť pri výkone rozhodnutia uspokojená i z
majetku patriaceho do bezpodielového spoluvlastníctva, umožňuje uspokojenie veriteľa z majetku v
bezpodielovom spoluvlastníctve v prípadoch, ak veriteľ má pohľadávku iba voči jednému z manželov.
V týchto prípadoch, v ktorých nejde o spoločný dlh manželov a na ktoré sa preto ani nevzťahuje §

145 Občianskeho zákonníka, je povinný druhý manžel, ktorý nie je dlžníkom, strpieť, aby veriteľova
pohľadávka bola uspokojená z majetku v bezpodielovom spoluvlastníctve oboch manželov. Nepriaznivé
dopady vyplývajúce z tohto ustanovenia pre toho manžela, voči ktorému veriteľ nemá pohľadávku, sú
dôsledkom existencie bezpodielového spoluvlastníctva, s ktorým je spätá nutnosť vzájomného zdieľania
majetkového osudu manželov do doby, pokiaľ ich bezpodielové spoluvlastníctvo trvá. Vzhľadom na

konštrukciu, vznik a rozsah bezpodielového spoluvlastníctva manželov možno eliminovanie týchto
nepriaznivýchdopadovriešiťlenzmenourozsahubezpodielovéhospoluvlastníctvaalebojehozánikom.“
Odvolací súd uznáva, že možno vnímať negatíva zákonnej úpravy, ktoré postihujú nepriamo aj manžela,ktorý nie je dlžníkom avšak jedinou obranou manžela, ktorý dlžníkom nie je, možno vidieť v zániku BSM.
Súd prvej inštancie v tomto smere správne argumentoval v odseku 67. napadnutého rozsudku.

49.6. Odvolací súd poznamenáva, že ak sa hovorí v náleze Ústavného súdu SR o „extrémne
nespravodlivých dôsledkoch“ vyvstáva otázka či „extrémne nespravodlivé dôsledky“ uvedené nevyvolá
na strane veriteľov.

50. Uplatnenú kompenzačnú námietku žalovaným (uplatnená škoda – ušlý zisk z dôvodu výpovede

nájomnej zmluvy) súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní vyhodnotil ako pohľadávku spornú
a nepreukázanú. Súd prvej inštancie sa zaoberal dôvodnosťou pohľadávky žalovaného, keď započítanie
pohľadávok je jedným zo zákonných spôsobov zániku záväzku, pričom z povahy započítania vyplýva,
že osoba uskutočňujúca započítací úkon nepopiera pohľadávku, proti ktorej započítanie smeruje. Súd
ju posúdi podľa predpisov hmotného práva. Táto kompenzačná námietka sa považuje za hmotnoprávnu
námietkupodľa§152CSP,ktorásazaraďujemedziprostriedkyprocesnejobranyasúdprvejinštancieju

vyhodnocovalzhľadiskahmotnoprávnejprípustnosti.Posudzovaljuakopredbežnúotázkuavysporiadal
sa s ňou v odôvodnení. Odvolací súd udáva, že súd správne posúdil kompenzačnú námietku a
zdôrazňuje,žepredpokladomnaúspešnéuplatnenienárokunanáhraduškodyjepreukázanieporušenia
právnej povinnosti, vzniku škody a príčinnej súvislosti medzi porušením právnej povinnosti a následkom
(vzniknutou škodou). Príčinná súvislosť musí byť nielen tvrdená, ale musí byť bezpečne preukázaná,

pričom povinnosť tvrdenia, bremeno tvrdenia, dôkazná povinnosť a dôkazné bremeno, týkajúce sa
príčinnej súvislosti v civilnom procese, zaťažuje v zásade tú stranu, ktorej tvrdenie má byť preukázané,
teda poškodeného. Ušlý zisk je ujma spočívajúca v tom, že u poškodeného nedošlo v dôsledku škodnej
udalosti k rozmnoženiu majetkových hodnôt, hoci sa to s ohľadom na pravidelný beh vecí dalo očakávať.
Ušlý zisk sa neprejavuje zmenšením majetku poškodeného (úbytkom aktív, ako je tomu pri skutočnej

škode), ale stratou očakávaného prínosu. Nestačí pritom iba pravdepodobnosť rozmnoženia majetku,
lebo musí byť naisto postavené, že pri pravidelnom behu vecí (nebyť protiprávneho konania škodcu
alebo škodnej udalosti) mohol poškodený dôvodne očakávať zväčšenie svojho majetku, ku ktorému
nedošlo práve v dôsledku konania škodcu. Len všeobecné tvrdenie o strate podnikateľskej príležitosti
bez ďalšieho nemôže byť základom pre vznik nároku na náhradu ušlého zisku, a to ani v prípade ak

by boli dôsledkom protiprávnej udalosti (pozri rozsudok NS SR sp. zn. 5Cdo/195/2015). Odvolací súd
uzatvára, že bolo povinnosťou žalovaného preukázať, že pri pravidelnom behu vecí (nebyť škodnej
udalosti) mohol dôvodne očakávať zväčšenie svojho majetku. Žalovaný túto sumu ani číselne nevyjadril.
Správne uzavrel súd prvej inštancie, že žalovaný dôkazné bremeno neuniesol.

51. Za týchto okolností odvolací súd, podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie v
napadnutom I. výroku ako vecne správny. Taktiež potvrdil výrok rozsudku súdu prvej inštancie o trovách
konania (II. výrok), ako vecne správny.

52. Odvolací súd o nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol podľa § 396 ods. 1 CSP v

spojení s § 255 ods. 1 CSP tak, že v odvolacom konaní úspešnému žalobcovi priznal nárok na náhradu
trov odvolacieho konania voči žalovanému v rozsahu 100 %.

53. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 posledná
veta CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa v ustanovení
§ 419 CSP.

Dovolanie možno podať v lehote dvoch mesiacov od doručenia tohto rozhodnutia odvolacieho súdu, na
súde ktorý rozhodoval v prvej inštancii.Dovolanie môže podať strana sporu v ktorej neprospech bolo toto rozhodnutie vydané, dovolanie môže
podať aj intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa
§ 77 (§ 425 CSP).

Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v
rozsahu vykonanej opravy podľa § 427 ods. 1 CSP.

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom, okrem prípadov uvedených v § 429 ods.

2 CSP, ak má sám, alebo jeho zamestnanec alebo člen vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa.

Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom podľa § 429 ods. 1 CSP.

V dovolaní podľa § 428 CSP sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému

rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).