Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, June 3, 2025

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 12CoPr/3/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4618202055
Dátum vydania rozhodnutia: 03. 06. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Denisa Šaligová

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2025:4618202055.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Denisy Šaligovej a sudkýň

JUDr. Marty Polyákovej a JUDr. Renáty Pátrovičovej v spore žalobkyne: A. B., nar. XX.XX.XXXX,
bytom C. XX, XXX XX D. E. F., zastúpenej Advokátska kancelária JUDr. Jakub Mandelík, s.r.o., so
sídlom Záhradnícka 4836/51, 821 08 Bratislava, IČO: 47 234 318, proti žalovanému: SLOVENSKÉ
ENERGETICKÉ STROJÁRNE a.s., so sídlom Továrenská 210, 935 28 Tlmače, IČO: 31 411 690,
zastúpenému advokátskou kanceláriou Bartová, Kovácsová & Partners, s.r.o., so sídlom Majzonovo
námestie 2, 940 02 Nové Zámky, IČO: 36 855 197, o náhradu škody na zdraví, o odvolaní žalovaného
proti rozsudku Okresného súdu Nitra č. k. TO-11Cpr/36/2018-647 zo dňa 08.04.2024 v spojení

s opravným uznesením č. k. TO-11Cpr/36/2018-752 zo dňa 11.04.2025 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalobkyni voči žalovanému priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom výrokom I. uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni
ako bolestné sumu 2.481 eur, výrokom II. uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni ako sťaženie
spoločenského uplatnenia sumu 19.080 eur, výrokom III. uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni
ako navýšenie sťaženia spoločenského uplatnenia sumu 2.862 eur, to všetko do troch dní odo dňa

právoplatnosti rozsudku a výrokom IV. rozhodol súd o trovách konania tak, že žalobkyni priznal nárok na
náhradu trov konania v plnej výške. Svoje rozhodnutie súd odôvodnil s odkazom na ustanovenie § 5 ods.
1, 2 zákona č. 437/2004 Z. z. o náhrade za bolesť a o náhrade za sťaženie spoločenského uplatnenia
v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 437/2004 Z. z.“), § 4 ods. 1, 2 nariadenia vlády SR č.
281/2006 Z. z., § 140 ods. 1, 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“),
§ 195 ods. 1, 6, § 196 ods. 1 písm. a), § 196 ods. 2 písm. a) a § 217 ods. 1 zákona č. 311/2001 Z. z.
Zákonníka práce v znení neskorších predpisov (ďalej len „Zákonník práce“).

2. V odôvodnení rozsudku súd prvej inštancie uviedol, že žalobkyňa podala dňa 09.08.2018 žalobu o
náhradu škody na zdraví na tom základe, že dňa 15.01.2016 u žalovaného (ďalej aj „zamestnávateľ“)
utrpela ako zamestnankyňa v priamej príčinnej súvislosti s plnením pracovných úloh iný úraz. Pri zohnutí
sa po diaľkový ovládač od žeriavu, položený na trakčnom vozíku, pocítila nezávisle od jej vôle prasknutie
v chrbtici s okamžitou prudkou bolesťou. V dôsledku úrazu utrpela závažné poranenia, ktoré si vyžiadali
náročnú a bolestivú liečbu. Výzvou zo dňa 31.05.2018 si uplatnila voči Sociálnej poisťovni, pobočka

Levice (ďalej len „Sociálna poisťovňa“), nárok na výplatu úrazovej dávky titulom bolestného vo výške
2.481 eur (13 bodov x 19,08 eura). Sociálna poisťovňa pri rozhodovaní o tomto nároku favorizovala
sporné závery žalovaného, podľa ktorých predmetné poškodenie zdravia žalobkyne nespĺňa definíciu
pracovného úrazu a v dôsledku toho žalobkyňa nesplnila zákonné kritériá v zmysle § 99 zákona č.461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 461/2003 Z. z.“).
Rozhodnutím Sociálnej poisťovne zo dňa 18.07.2018 sp. zn. 21450-17/2018-LV bol en bloc zamietnutý
jej nárok na výplatu úrazovej dávky s tým, že odškodnenie za iný úraz žalobkyne nemožno podľa

právneho názoru Sociálnej poisťovne subsumovať pod zákonné úrazové poistenie. Dňa 02.08.2018
podala žalobkyňa prostredníctvom svojho advokáta v zmysle § 214 zákona č. 461/2003 Z. z. proti
rozhodnutiu Sociálnej poisťovne odvolanie. Zamestnávateľ s poukazom na priebeh úrazového deja
ustálil, že v prípade žalobkyne nejde o pracovný úraz, lebo poškodenie zdravia vzniklo výlučne jej
zavinením. Žalobkyňa mala za to, že pri výkone práce neporušila žiadne právne predpisy, ani predpisy

týkajúce sa bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci. Podľa žalobkyne k poškodeniu zdravia došlo v
skutočnosti inak. Okrem pozície žeriavnika seniora totiž vykonávala aj pracovné povinnosti na úseku
expedície (balenie a popisovanie materiálu) a práve pri plnení pracovného pokynu (dvíhaní železnej
platne, t. j. ťažkého bremena) pocítila prasknutie v chrbtici s okamžitou prudkou bolesťou. Pôvodnú
verziu o zohnutí sa po diaľkový ovládač (vykonštruovanú a nanútenú pracovníčkou žalovaného) s
ohľadom na opakovane vyvíjaný psychický nátlak a zo strachu o prepustenie zo zamestnania nakoniec

akceptovala. Žalobkyňa tiež namietala argumentáciu žalovaného ohľadom ustálenia jej zdravotného
stavu. Okamih ustálenia zdravotného stavu je odbornou medicínsku otázkou, na ktorej zodpovedanie
sú nevyhnutné znalosti medicíny. S ohľadom na to neobstojí nepreukázané tvrdenie žalovaného, že
rozhodujúca je hodnota 1 bodu v roku 2017 (18,24 eura), keďže podľa jeho názoru mohla v nadväznosti
na ukončenie práceneschopnosti (ku dňu 12.12.2016, resp. 01.10.2017) požiadať o vydanie lekárskeho

posudku už v roku 2017. V jej prípade bola liečba ukončená až v r. 2018 a na základe toho bola
ošetrujúca lekárka oprávnená vypracovať lekársky posudok o bolestnom a SSU; pre určenie výšky
1 bodu je rozhodná priemerná mesačná mzda zamestnanca za rok 2017, tzn. 19,08 eura za 1 bod.
Uznanie invalidity je len jedným z dôvodov verifikujúci právny základ mimoriadneho navýšenia SSU v
zmysle § 5 ods. 5 zákona č. 437/2004 Z. z.

3. Žalovaný neuznal nárok na náhradu škody žalobkyne poukazujúc na ustanovenie § 195 ods. 2
Zákonníka práce, pretože poškodenie zdravia žalobkyne nespĺňa definíciu pracovného úrazu, a to že
musí ísť o poškodenie zdravia spôsobené krátkodobým, náhlym a násilným pôsobením vonkajších
vplyvov. Je zrejmé, že k poškodeniu zdravia žalobkyne síce došlo na pracovisku a v súvislosti s

plnením jej pracovných úloh pri zodvihnutí ľahkého ovládača, avšak v danom prípade absentuje ďalší
zákonom stanovený predpoklad - krátkodobé, náhle a násilné pôsobenie vonkajších vplyvov. Zdvihnutie
diaľkového ovládača o hmotnosti 0,5 kg je nutné považovať za bežný úkon, ktorý nepresahuje hranice
obvyklej, každodennej práce vykonávanej zamestnancom. Rovnako nemožno hovoriť ani o náhlom
poškodení zdravia, ktoré by nastalo pri náhlom vypätí síl, veľkej námahe a neobvyklom úsilí. Žalobkyňa

rozhodne nemala odkladať diaľkový ovládač na vozík striekacej kabíny, ale mala ho odložiť na určené
miesto (na čas, kedy s ovládačom nepracovala). Porušenie pracovného pokynu bolo jedinou príčinou
vzniku škody, pretože ak by bola ovládač odložila do určenej skrinky, nemuselo dôjsť z jej strany
k predklonu pre zdvihnutia ovládača, a tým by sa úplne eliminovala možnosť poškodenia chrbtice.
Zavinené protiprávne konanie žalobkyne je dôvodom úplnej liberácie žalovaného a poškodenie jej

zdravia nie je pracovným úrazom. Vo vyjadrení k žalobe žalovaný upozornil na nezrovnalosti ohľadom
uvádzanej príčiny poškodenia zdravia a až následne žalobkyňa zmenila v žalobe popísaný skutkový
stav tak, že vo svojom ďalšom podaní zo dňa 17.10.2018 uviedla, že prasknutie v chrbtici s náhlou
prudkou bolesťou pocítila pri plnení iného pracovného pokynu - dvíhaní železnej platne, t. j. ťažkého
bremena. Zmena tvrdenia je podľa žalovaného teda účelová s cieľom preniesť všetku zodpovednosť na

neho. Žalobkyňa mala v minulosti vážne problémy s chrbticou a musela absolvovať operáciu, v dôsledku
ktorej bola dlhodobo PN. Podľa rozhodnutia Sociálnej poisťovne dočasná pracovná neschopnosť vznikla
výlučnenanásledkychoroby,aniezdôvodumedicínskynepodloženéhoúrazu.Kzačiatkuliečeniadošlo
15.01.2016,t.j.deň,kedypocítilabolesťvchrbte,akliečeniuvústavnejzdravotnejstarostlivostidošloaž
24.05.2016. Ak by aj k poškodeniu zdravia došlo v dôsledku zohnutia sa po diaľkový ovládač od žeriavu

položený na trakčnom vozíku, tak sa stalo výlučne porušením interného predpisu (Pracovného pokynu
PP-S č. 68004/11), v zmysle ktorého je potrebné diaľkové ovládače bez kľúčovej jednotky odkladať po
ukončení práce na určené miesto, ktorým je uzamykateľná skrinka vo výške cca 85 cm nad zemou v
kancelárii majstra. Ak by predsa len dvíhala ťažké bremeno, tak by porušila interný predpis - Smernicu
č. OS - S. č. 667/07, ktorá stanovuje pre ženy vo veku od 50 - 60 rokov hmotnosť zdvíhaného bremena

max 10 kg pri priaznivých podmienkach a max 5 kg pri nepriaznivých podmienkach. Nadriadený majster
jej nedal príkaz, aby zdvíhala bremená ručne (k dispozícii mala diaľkový ovládač), a ak tak urobila, bolo
to svojvoľné s podcenením možných rizík a porušením interných predpisov.4. V predmetnej veci rozhodol súd prvej inštancie rozsudkom č. k. 11Cpr/36/2018-479 zo dňa 22.04.2022
tak, že výrokom I. uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni ako bolestné sumu 1.240,50 eura,
výrokom II. uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni ako sťaženie spoločenského uplatnenia

sumu 9.540 eur a výrokom III. uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni ako navýšenie sťaženia
spoločenského uplatnenia sumu 1.431 eur, všetko do troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku, a
výrokom IV. žalobu vo zvyšnej časti zamietol. Proti tomuto rozsudku podali odvolanie obe strany sporu,
pričom o ich odvolaniach následne rozhodol odvolací súd uznesením č. k. 12CoPr/7/2022-606 zo dňa
28.09.2023 tak, že napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové

rozhodnutie z dôvodu jeho nepreskúmateľnosti.

5. Po vrátení veci súd prvej inštancie opätovne vo veci rozhodol. Medzi stranami nebola sporná otázka
uzavretia pracovného pomeru, ani druh práce a ďalšie náležitosti upravené a dohodnuté v pracovnej
zmluve žalobkyne a jej dvoch dodatkoch, pričom v jej pracovnej náplni okrem náplne žeriavničky, bola
aj práca na úseku expedície (balenie a popisovanie materiálu). Spornou nebola ani skutočnosť, že

došlo dňa 15.01.2016 k inému úrazu, pričom sporným boli okolnosti a mechanizmus spôsobenia úrazu
- zranenia a zodpovednosť za predmetný úraz a škodu na zdraví.

6. Čo sa týka posúdenia a spornosti, či predmetný úraz možno považovať za pracovný úraz alebo iný
úraz, súd poukázal na skutočnosť, že žalobca nikdy v žalobe ani v iných vyjadreniach neargumentoval,

že v tomto prípade ide o pracovný úraz, naopak vždy tvrdil, že ide o iný úraz, ktorého existenciu
konštatoval aj inšpektorát práce Nitra v dodatku č.2 protokolu č. INA-24-47-2.1./P-E22, A25-17 zo dňa
14.08.2018. Tu súd poukázal aj na rozhodnutie Sociálnej poisťovne pobočka Levice zo dňa 18.07.2018,
z ktorého vyplýva, že žalobkyňa nemá nárok na náhradu za bolesť v dôsledku akútnej bolesti chrbta
utrpenej dňa 15.01.2016, pričom tento záver bol prijatý, pretože na základe predložených dokladov

nebolo preukázané, že by žalobkyňa dňa 15.01.2016 utrpela pracovný úraz, t. j. nebola preukázaná
rozhodujúcaskutočnosťnavznikaexistenciunárokunanáhraduzabolesť,ktorérozhodnutienadobudlo
právoplatnosť dňa 28.09.2018. Súd teda predmetný úraz posudzoval ako iný úraz v zmysle kritérií §
217 ods.1 Zákonníka práce, pretože k úrazu došlo v riadnom pracovnom čase počas pracovnej zmeny
žalobkyne. Žalobkyňa pôvodnú verziu o mechanizme spôsobu zranenia (zohnutie po diaľkový ovládač)

zmenila v písomnom vyjadrení zo dňa 17.10.2018 a na tejto verzii zotrvala počas celého konania vo veci.
Napodporutejtojejvýpovedenapojednávaníbolivykonanéajďalšiepriamedôkazy-výpoveďsvedkyne
G., pričom išlo o jedinú priamu svedkyňu, ktorá nakladanie bremena so žalobkyňou vykonávala; pred
súdom vypovedala logicky a zhodne s výpoveďou žalobkyne, jej výpoveď netrpela žiadnymi vnútornými
rozpormi. Tieto výpovede potvrdila aj svedkyňa C. na pojednávaní dňa 27.08.2020. Vzhľadom na závery

výpovede svedkyne G. ako aj žalobkyne, považoval súd listinné dôkazy (zápis so zamestnancom na
č. l. 264, zápisnica o podaní informácie na č. l. 265) ako aj vyjadrenia v nich obsiahnuté, za vykonané
pod nátlakom, a preto pri mechanizme vzniku zranenia u žalobkyne mal preukázaný mechanizmus pri
dvíhaní bremena. Práve týmto jej konaním pri manipulácii s ťažším bremenom došlo pri krátkodobom,
náhlom a násilnom pôsobení vonkajších vplyvov k poškodeniu zdravia - k vykĺbeniu bez poškodenia

miechy alebo koreňov v bedrovej oblasti a poúrazovému obmedzeniu hybnosti chrbtice ťažkého stupňa
s koreňovými príznakmi. Tieto tvrdenia žalobkyne sú verifikované aj medicínskymi závermi lekárky -
neurologičky A. D. F. (č. l. 5 - 6 spisu). Súd zároveň poukázal na skutočnosť, že žalobkyňa úspešne
absolvovala všetky lekárske prehliadky nariadené zamestnávateľom, pričom jej zdravotný stav bol plne
vyhovujúci na pracovné zaradenie žeriavnik senior. Súd mal za preukázanú príčinnú súvislosť medzi

úrazom na pracovisku žalovaného a poškodením zdravia žalobkyne.

7. Podľa záverov súdu je v prejednávanej veci daná zodpovednosť zamestnávateľa - žalovaného
za škodu v zmysle ustanovenia § 192 ods.1 Zákonníka práce, t. j. všeobecná zodpovednosť
zamestnávateľa za škodu. V danom prípade teda nešlo o pracovný úraz, ale o iný úraz. Podľa názoru

súdu si žalovaný nesplnil všetky povinnosti v súlade s právnou úpravou o bezpečnosti a ochrane zdravia
pri práci, najmä v zmysle § 4 ods. 1, 2 nariadenia vlády SR č. 281/2006 Z. z. Porušovanie hmotnostných
limitov regulujúcich ručnú manipuláciu s bremenami konštatovala svedkyňa C. na pojednávaní dňa
27.09.2020. Takisto z výpovedí svedkov G. a H. vyplynulo, že nie vždy boli zabezpečené primerané
pracovné podmienky (napr. dostatočné množstvo zdvíhacích zariadení - žeriavov). Pritom z výsluchu I.

J. vyplynulo, že organizačná smernica OS-S č. 667/07, vrátane pracovného pokynu PP-SČ 68004/11
bola predmetom kontroly na dennej báze, a o zistených nedostatkoch bol spísaný záznam. Súčasne
z výpovedi svedkyne vyplynulo, že boli (a to nielen ojedinele) porušované interné predpisy o BOZP
regulujúce manipuláciu s bremenami. Vzhľadom na absenciu relevantných záznamov, sú dôvodnépochybnosti o skutočnom, sústavnom vykonávaní kontrol a o sústavnom vyžadovaní rešpektovania
predpisov o BOZP.

8. Súd tiež skúmal, či sú na strane žalovaného dané liberačné dôvody v zmysle § 196 ods. 2 písm.
a), c) Zákonníka práce. Mal za to, že v konaní nebolo preukázané, že u žalovaného sú dané dôvody
pre čiastočné zbavenie sa zodpovednosti zamestnávateľa. V priebehu konania neboli vykonané žiadne
dôkazy, ktorými by bolo spoľahlivo preukázané, že by žalobkyňa v rozhodnom čase ručne manipulovala
s takým bremenom, s ktorým prácu explicitne zakazuje interný predpis žalovaného o BOZP. Exaktná

hmotnosť samotného bremena, s ktorým žalobkyňa manipulovala, keď malo dôjsť k úrazu, nebola v
konaní hodnoverne preukázaná. V tomto prípade objektívne nie je možné spoľahlivo zistiť, ako úraz
vznikol. V predmetnej veci neboli produkované žiadne dôkazy, ktoré by umožnili žalovanému zbaviť sa
zodpovednosti za vzniknutý úraz, a to ani čiastočne, pretože v konaní poškodenej nebolo zistené žiadne
zavinené správanie rozporné s obvyklým spôsobom správania, ani to, že by konala ľahkomyseľne. Súd
konštatuje, že žalovaný v predmetnej veci jednoznačne nepreukázal existenciu liberačných dôvodov a

zároveň v konaní nebol vykonaný ani žiaden dôkaz, ktorý by preukázal zavinené porušenie predpisov
o BOZP zo strany žalobkyne.

9. Vzhľadom na to, že v konaní bolo preukázané, že žalobkyňa utrpela v pracovnom čase u
zamestnávateľa - žalovaného inú škodu na zdraví ako z pracovného úrazu, vznikol jej zároveň nárok

na bolestné a sťaženie spoločenského uplatnenia navýšený o 15 %, ktorý nárok bol žalobkyňou
uplatnený v správnej výške. Čo sa týka uplatneného nároku bolestného vo výške 2.481 eur, tento bol
preukázaný lekárskym posudkom na č. l. 5, v ktorom bolo základné bodové ohodnotenie bolestného
stanovené vo výške 130 bodov, pričom vzhľadom na to, že k bodovému ohodnoteniu došlo v roku
2018, suma 2 % z priemernej mesačnej mzdy za rok 2017 predstavuje sumu 19,08 eura, a teda nárok

žalobkyne predstavoval sumu 2.481 eur (130 bodov x 19,08 eura). Nárok uplatnený žalobkyňou titulom
sťaženia spoločenského uplatnenia vo výške 19.080 eur bol preukázaný listinným dôkazom - lekárskym
posudkom A. F. zo dňa 14.05.2018 na č. l. 5, ktorým priznala ošetrujúca lekárka žalobkyni za sťaženie
spoločenského uplatnenia 1000 bodov, keďže k ohodnoteniu sťaženia spoločenského uplatnenia v
lekárskom posudku došlo v roku 2018. Z dôvodu, že suma 2 % z priemernej mesačnej mzdy za rok 2017

predstavuje 19,08 eura, bol nárok uplatnený v správnej výške (1000 bodov x 19,08 = 19.080 eur). Nárok
uplatnený za navýšenie sťaženia spoločenského uplatnenia vo výške 2.862 eur bol preukázaný listinným
dôkazom - lekárskym posudkom A. F. zo dňa 14.05.2018, ktorým priznala ošetrujúca lekárka žalobkyni
za sťaženie spoločenského uplatnenia 1000 bodov. Zároveň mal súd za to, že ide o prípad osobitného
zreteľa, pretože žalobkyňa nemala pred týmto úrazom žiadne zdravotné problémy, pričom úraz vážne

zasiahol do jej bežného života, utrpela ho v produktívnom veku, trvalé následky výrazným spôsobom
znížili kvalitu jej života a spôsobili, že je po tomto úraze obmedzená prakticky v každej oblasti prežívania
svojho života, a to po stránke fyzickej ako aj psychickej. To, že žalobkyňa utrpela psychickú ujmu v
súvislosti s úrazom, ktorú predstavovali recidivujúce epizódy stredne ťažkej depresie, bolo preukázané
lekárskymi správami z Psychiatrickej nemocnice v Hronovciach na č. l. 49, 23, 54, 61, 67. Nárok bol

uplatnený v správnej výške (19.080 eur : 100 = 190,80 x 15 = 2.862 eur).

10. Vzhľadom na to, že súd žalobe žalobkyne vyhovel, priznal jej voči žalovanému nárok na náhradu
trov konania v plnej výške podľa § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 a 2 CSP.

11. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný navrhujúc napadnutý
rozsudok zmeniť a žalobu zamietnuť. Odvolanie odôvodnil s odkazom na ustanovenie § 365 ods.
1 písm. b), f), h) CSP. Mal za to, že celé odôvodnenie založenia zodpovednosti zamestnávateľa v
zmysle § 192 ods. 1 ZP je nesprávne, odôvodnenie je vágne, postrádajúce určitosť a jednoznačnosť.
V danom prípade žalobkyňou neboli bezpečne preukázané všetky predpoklady vzniku zodpovednosti

zamestnávateľa, napriek tomu konajúci súd jeho námietky odignoroval, dokazovanie v tomto smere
v podstate vôbec nevykonával, resp. sa s jeho argumentáciou v odôvodnení rozhodnutia náležite
nevysporiadal. Žalobkyňa pôvodne svoje nároky uplatnila na úplne odlišnom skutkovom základe, ktorý
po jeho upozornení na rozpory v tvrdeniach zmenila. Následne sa snažila navodiť dojem, že pôvodnú
verziu škodnej udalosti uviedla pod nátlakom zamestnávateľa. S tým rozhodne nesúhlasí a má za to,

že v konaní nebolo preukázané, že by na ňu vyvíjal akýkoľvek nátlak. Uvedené tvrdila len žalobkyňa
a svedkyňa K. C., ale nie svedkyňa B. G.. Ako vyplýva z výpovede svedkyne B. G., táto nemala
vedomosť, že by niekto žalobkyňu ovplyvňoval, čo má vypovedať k úrazu a k jeho mechanizmu.
Zároveň uviedla, že ju nikto zo strany zamestnávateľa nekontaktoval predtým, ako mala vypovedaťpred komisiou, ktorá úraz šetrila. Naopak, samotná svedkyňa D. A. vylúčila, že by žalobkyni kázala,
čo má uvádzať ako príčinu spôsobenia jej zdravotnej indispozície, rovnako to poprela aj svedkyňa I.
J., a nemal o tom vedomosť ani svedok L. H.. Väčšina svedkov vypočutých v konaní teda akýkoľvek

možný nátlak zo strany zamestnávateľa poprela. V súvislosti so vznikom škodnej udalosti považoval
za potrebné pripomenúť, že žalobkyňa si hneď v úvode nesplnila svoju zákonnú povinnosť oznámiť
vznik svojho úrazu zamestnávateľovi. Keďže žalobkyňa úraz na pracovisku náležite neoznámila, zmarila
tým zamestnávateľovi možnosť zistenia príčiny a všetkých okolností vzniku úrazu. Zamestnávateľ sa
o škodnej udalosti dozvedel až z PN-ky žalobkyne. V tejto súvislosti poprel aj tvrdenie žalobkyne,

že v rámci šetrenia úrazu u nej doma dňa 27.01.2016, podpísala prázdne tlačivo. Na tomto stretnutí
boli prítomní M. H. ako priamy nadriadený, M. J. ako bezpečnostný technik a pán J. ako zástupca
zamestnancov pre bezpečnosť, menovaný odborovou organizáciou OZ KOVO. Keďže bol prítomný aj
člen odborov, je absolútne vylúčené, aby sa vôbec pripustila možnosť manipulácie s dokumentáciou vo
vzťahu k výpovedi žalobkyne ohľadne vzniku jej úrazu. Predmetné tlačivo - Zápis so zamestnancom,
poškodeným, o podaní informácie k vzniku registrovaného pracovného úrazu, bolo vyplnené ručne,

takže absentuje akékoľvek logické vysvetlenie, prečo by malo byť vyplnené až dodatočne. On nemal
žiaden logický dôvod, aby ovplyvňoval žalobkyňu ohľadne mechanizmu vzniku jej úrazu, nemalo by to
preňho žiadne výhody; veľmi podobnú situáciu riešil rok pred touto udalosťou, kedy sa pracovný úraz
v dôsledku zdvíhania ťažkého bremena v rozpore so smernicou OS-S č. 667/07 stal zamestnancovi
N.. O tomto prípade boli zamestnanci preškolení, o čom svedčil aj zápis v zápisníku bezpečnosti práce

žalobkyne. V tomto kontexte nemožno vylúčiť alternatívu, že žalobkyňa zmenila scenár vzniku úrazu
z dôvodu, aby predišla možným postihom zo strany zamestnávateľa, keďže si bola vedomá, že si
úraz zapríčinila v dôsledku porušenia predpisu BOZP. Konajúci súd ohľadne vzniku škodnej udalosti
nevykonal takmer žiadne dokazovanie, spoliehal sa na tvrdenia žalobkyne. Po zmene mechanizmu
vzniku úrazu na dvíhanie ťažkého bremena nebolo zisťované, prečo sa žalobkyňa rozhodla dané

bremeno dvihnúť ručne, keď v ten deň dostala pokyn prekladať bremená žeriavom; nebolo preverované
o aké bremeno išlo (vizuálny popis, veľkosť, farba, materiál). Preukázal, že v deň, keď došlo k zdravotnej
indispozícii žalobkyne, boli z pracoviska, na ktorom žalobkyňa pracovala, expedované len bremená
s veľkou hmotnosťou, ktoré nemohli byť prenášané ručne. Nie je zrejmé, aké konkrétne povinnosti
porušil v deň, keď došlo k zdravotnej indispozícii žalobkyne. V tomto smere je nevyhnutné zdôrazniť,

že k porušeniu právnych povinností zamestnávateľa muselo dôjsť v čase incidentu, dôsledkom ktorého
je vznik škody na strane zamestnanca. V zmysle dokazovania vykonaného v rámci konania bolo
nesporne preukázané, že v deň, keď došlo k úrazu žalobkyne, žalobkyňa vykonávala prenášanie
bremien diaľkovým ovládačom, resp. žeriavom, a až následne sa rozhodla svojvoľne pomôcť kolegyni a
dvihnúť bremeno ručne. Pracoviská boli vybavené manipulačnými prostriedkami na prenášanie bremien

(aj s nižšou hmotnosťou ako bol povolený limit), zamestnankyňa bola oboznámená so smernicou OS-
S č. 667/07, aj pravidelne školená. Na základe zistených skutkových okolností preto nemožno uzavrieť,
že dňa 15.01.2016 došlo k porušeniu právnych povinností zo strany zamestnávateľa, dôsledkom
ktorých bol vznik škody na strane zamestnanca. Dôkazné bremeno preukázania príčinnej súvislosti pri
všeobecnej zodpovednosti zamestnávateľa za škodu zaťažuje poškodeného zamestnanca. Žalobkyňa

musí preukázať, že príčinou vzniku škody na jej strane je protiprávne konanie zamestnávateľa a že toto
konanie je priamou príčinou škody a ide o príčinu podstatnú, hlavnú, dôležitú. V danom prípade nebolo
preukázané, že k poškodeniu zdravia žalobkyne došlo v dôsledku úrazu. Nevyhnutným predpokladom
priznania odškodnenia je aj bezpečné preukázanie príčinnej súvislosti medzi úrazovým dejom a
poškodením zdravia žalobkyne; nestačí tu teda len pripustenie možnosti zhoršenia zdravotného stavu

pracovníka v dôsledku poškodenia zdravia úrazovým dejom pri plnení pracovných úloh alebo v priamej
súvislosti s ním. Mal za to, že v konaní nebolo hodnoverne preukázané, že seknutie v krížoch (bolesť v
chrbtici), ktorú žalobkyňa pocítila dňa 15.01.2016 na pracovisku zamestnávateľa pri dvíhaní bremena,
ktoré v konaní nebolo identifikované, bolo priamou príčinou jej rozsiahlych zdravotných problémov
a žalobkyňa v tomto smere neuniesla dôkazné bremeno. Prvoinštančný súd založil zodpovednosť

žalovaného podľa § 192 ods. 1 ZP na tvrdeniach žalobkyne a svedeckých výpovediach jej kolegýň,
pričom je nutné konštatovať, že v odôvodnení svojho rozhodnutia sa nevysporiadal s jeho námietkami
a argumentáciou prezentovaných v konaní. Z uvedeného vyplýva, že súd na jednej strane konštatoval,
že bol preukázaný skutočný priebeh úrazového deja výpoveďou žalobkyne ako aj priamej svedkyne B.
G., z čoho následne odvodzuje zodpovednosť zamestnávateľa za škodu, a na druhej strane tvrdí, že nie

je možné spoľahlivo zistiť, ako úraz vznikol a tým pádom nie je možné preukázať ani liberačné dôvody
na strane zamestnávateľa. Takéto protichodné závery súdu v rámci jedného rozhodnutia rozhodne
nenapĺňajú princíp právnej istoty ako jeden zo základných princípov právneho štátu a rozhodnutie je v
ich dôsledku arbitrárne a nepreskúmateľné. Odmieta pripustiť akékoľvek úvahy o tom, že by hmotnosťbremien určených na expedíciu nebola označená hmotnostným štítkom priamo na bremene alebo by
nevyplývala z príslušnej dokumentácie. Nič také neodznelo počas celého súdneho konania a nič také
rozhodne nebolo preukázané. Žalobkyňa vo svojej svedeckej výpovedi dňa 27.08.2020 sama potvrdila,

že bremeno ktoré dvíhala, malo cca 20 kg.

12. Žalobkyňa vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedla, že sa nestotožňuje s podaným odvolaním,
mala za to, že napadnutý rozsudok je vecne správny a spĺňa všetky zákonné náležitosti, pričom súd
sa jasným, koherentným a zrozumiteľným spôsobom vysporiadal so všetkými skutkovými a právnymi

skutočnosťami majúcimi podstatný význam. Bol to práve žalovaný, ktorého ťažilo dôkazné bremeno
ohľadom preukázania existencie liberačných dôvodov. Súd nebol oprávnený iniciatívne vykonávať
dôkazy na preverenie skutočností, ktoré namietal žalovaný. Skutočnosť, že k poškodeniu zdravia
došlo pri manipulácii s ťažkým bremenom, bola subsidiárne okrem svedeckých výpovedí preukázaná
aj medicínskymi závermi lekárky A. F.. V súvislosti s tvrdením, že sa žalovaný o úraze dozvedel
až z jej PN-ky, poukázala na rozhodnutie NS ČR sp. zn. 6Cz/5/65 zo dňa 09.02.1965, R 24/1965.

Tvrdenie žalovaného, podľa ktorého bolo nesporne preukázané, že sa svojvoľne rozhodla prenášať
bremeno ručne, považovala za účelové, keďže vykonaným dokazovaním nebolo spoľahlivo preukázané,
že zamestnankyne dostali v rozhodnom čase konkrétny príkaz, aby s každým jednotlivým bremenom
manipulovali zdvíhacím zariadením. Naopak, z výsluchov žalobkyne a svedkov H. či G. rezultuje
zhodný záver, že o konkrétnom spôsobe manipulácie s konkrétnym bremenom rozhodovali samotní

zamestnanci. K námietke žalovaného týkajúcej sa nepreukázania príčinnej súvislosti medzi úrazovým
dejom a poškodením zdravia uviedla, že nexus causalis medzi seknutím v krížovej oblasti pri manipulácii
s bremenom a rozsahom poškodenia jej zdravia je primáme odborná medicínska otázka, ktorá
bola v konaní spoľahlivo verifikovaná rozsiahlou zdravotnou dokumentáciou z poúrazového obdobia,
lekárskym posudkom A. D. F. a jej úspešným absolvovaním všetkých lekárskych prehliadok na

pracovisku. Súd pri kreovaní záveru o kumulatívnej existencii všetkých hmotnoprávnych predpokladov
podľa § 192 ods. 1 Zákonníka práce náležite reflektoval všetky vykonané dôkazy. Zdôraznila, že
zamestnávateľ sa nemôže zbaviť zodpovednosti len tým, že zamestnanec údajne porušil bezpečnostný
predpis. Žalovaný od počiatku namieta zodpovednosť za škodu v snahe vyhnúť sa kompenzácii za
poškodeniezdravia,pričomvinýchprípadoch,kedybolpreukázateľneporušenýinternýpredpisoBOZP,

uznal svoju spoluzodpovednosť.

13. Žalovaný vo vyjadrení k vyjadreniu žalobkyne uviedol, že zotrváva na názore, že v danej veci
neboli naplnené predpoklady vzniku zodpovednosti zamestnávateľa podľa § 192 Zákonníka práce,
keďže zo strany žalobkyne nebolo hodnoverne preukázané ich kumulatívne naplnenie. Mal za to,

že v posudzovanom prípade neboli zo strany žalobkyne preukázané viaceré predpoklady vzniku
zodpovednosti zamestnávateľa za škodu. V zmysle dokazovania vykonaného v rámci konania bolo
nesporne preukázané, že v deň, keď došlo k úrazu žalobkyne, žalobkyňa vykonávala prenášanie
bremien diaľkovým ovládačom, resp. žeriavom a až následne sa rozhodla svojvoľne pomôcť kolegyni a
zdvihnúť bremeno ručne. Nebolo preukázané, že dňa 15.01.2016 došlo k porušeniu právnych povinností

zo strany zamestnávateľa, dôsledkom ktorých by bol vznik škody na strane zamestnanca. Mal za to,
že v danom prípade nebolo identifikované porušenie právnej povinnosti zo strany zamestnávateľa,
ako ani ďalšie predpoklady vzniku jeho zodpovednosti, preto nepovažoval za hospodárne vykonávať
znalecké dokazovanie. Žalobkyňa, argumentujúc povinnosťou súdu poskytnúť jej ochranu ako slabšej
strane sporu, sa snaží preniesť dôkazné bremeno ohľadne preukázania rozhodujúcich skutočností

tohto prípadu na neho. Dôrazne poprel, že by na žalobkyňu vyvíjal akýkoľvek nátlak ohľadne popisu
mechanizmu úrazového deja a mal za to, že nič také nebolo počas vykonaného dokazovania
hodnoverne preukázané. Akcentoval, že svoju podnikateľskú činnosť vykonáva a vždy vykonával v
súlade s platnou legislatívou s cieľom dosiahnuť spravodlivé a vyvážené usporiadanie vzťahov na
pracovisku a k prípadným pochybeniam sa vždy postavil zodpovedne. Povinnosť súdu svoje rozhodnutie

náležite odôvodniť je odrazom práva strany sporu na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu
rozhodnutia súdu, ktorý sa zaoberá so všetkými právne relevantnými dôvodmi uplatnenej žaloby, ako
aj so špecifickými námietkami strany sporu. Pokiaľ mal súd prvej inštancie na základe svedeckých
výpovedí a výpovedi žalobkyne za preukázané, že v posudzovanom prípade je daná všeobecná
zodpovednosť zamestnávateľa za škodu, mal vychádzať z týchto výpovedí aj pri posudzovaní existencie

liberačných dôvodov na jeho strane. Žalobkyňa vo svojej svedeckej výpovedi dňa 27.08.2020 sama
potvrdila, že bremeno, ktoré dvíhala, malo cca 20 kg. Keďže v konaní nepoprel (resp. nepoprel účinne)
skutkové tvrdenie žalobkyne, že dvíhala ťažké bremeno o hmotnosti najmenej 20 kg, súd prvej inštancie
postupujúc v súlade s procesnými pravidlami si mohol a mal osvojiť toto tvrdenie ako zistený skutkovýstav, keď dokazovanie o tomto skutkovom tvrdení nevykonával a ani ho z dôvodov na strane žalobkyne
náležite vykonať už nemohol (tým, že žalobkyňa úraz na pracovisku náležite neoznámila, zmarila
možnosť zistenia príčiny a všetkých okolností vzniku úrazu). Ďalej mal za to, že je vylúčené, aby

hmotnosť bremien určených na expedíciu nebola označená hmotnostným štítkom priamo na bremene,
alebo by nevyplývala z príslušnej dokumentácie. Nič také sa nikdy nestalo, nič také neodznelo počas
celého súdneho konania a nič také rozhodne nebolo preukázané.

14. K vyjadreniu žalovaného sa vyjadrila žalobkyňa uvádzajúc, že súd prvej inštancie neporušil právo

žalovanéhonaspravodlivýsúdnyproces,keďjasnýmspôsobomvysvetlil,nazákladeakýchdôkazovmal
zapreukázanékonkrétneskutočnosti.Vykonanýmdokazovanímnebolopreukázané,žezamestnankyne
mali záväzne nariadené, akým spôsobom majú manipulovať s jednotlivými bremenami. O konkrétnom
spôsobe manipulácie s konkrétnym bremenom rozhodovali samotní zamestnanci. Opätovne poukázala
na snahu žalovaného vyhnúť sa zodpovednosti za jej poškodenie zdravia, pričom zamestnávateľ sa
nemôže zbaviť zodpovednosti len tým, že zamestnanec údajne porušil bezpečnostný predpis. Mala

za to, že argumentácia žalovaného ohľadom údajného jej zavineného porušenia BOZP, či ohľadom
eventuálnej možnosti liberácie zamestnávateľa, ostala v rovine subjektívnych domnienok, hypotéz či
neobjektivizovaných tvrdení.

15. K vyjadreniu žalobkyne sa vyjadril žalovaný a následne i žalobkyňa, ktorí v týchto vyjadreniach aj

naďalej zotrvali na svojej argumentácii a opätovne uvádzali zhodné tvrdenia ako vo svojich predošlých
vyjadreniach.

16. Krajský súd v Nitre ako odvolací súd (§ 34 CSP), viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379,
§ 380 CSP) ako aj skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP), prejednal vec

bez nariadenia pojednávania s verejným vyhlásením rozsudku (§ 385 ods. 1, § 378 ods. 1, § 219 ods.
3 CSP) a po prejednaní veci urobil záver, že rozsudok súdu prvej inštancie je vo výrokovej časti vecne
správny, preto ho podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

17. Podľa obsahu spisu sa žalobkyňa žalobou podanou dňa 09.08.2018 domáhala náhrady škody

na zdraví, ktorý utrpela na pracovisku žalovaného počas pracovnej doby dňa 15.01.2016, kedy malo
dôjsť k vzniku iného úrazu na zdraví. Žalobkyňa popísala priebeh úrazu tak, že pri zohnutí sa po
diaľkový ovládač od žeriavu pocítila nezávislé prasknutie v chrbtici s okamžitou prudkou bolesťou,
čo si vyžiadalo náročnú a bolestivú liečbu. Následne si voči sociálnej poisťovni uplatnila nárok na
výplatu úrazovej dávky z titulu bolestného vo výške 2.481 eur, ktorá rozhodla, že poškodenie zdravia

žalobkyne nespĺňa definíciu pracovného úrazu, následkom čoho bol jej nárok na výplatu úrazovej dávky
zamietnutý. Po podaní žaloby žalobkyňa zmenila skutkové tvrdenia týkajúce sa popisu deja úrazu.
Žalobkyňazačalatvrdiť,ževskutočnostisanezohlapodiaľkovýovládačodžeriavu,aledvíhalabremeno
s hmotnosťou približne 20 kg a pôvodnú verziu o vzniku úrazu uviedla len preto, že sa jej zamestnávateľ
vyhrážal skončením pracovného pomeru, a aj z dôvodu priameho ovplyvňovania zo strany vedúcich

zamestnancov zamestnávateľa. Po vzniku tohto úrazu sa jej zdravotný stav zhoršil, začala trpieť
psychickými poruchami, následkom čoho začala navštevovať ambulantnou formou psychiatra. Žalovaný
tvrdenia žalobkyne poprel s tým, že on si svoje povinnosti vyplývajúce z predpisov BOZP riadne plnil a
k porušeniu povinností vyplývajúcich žalobkyni z interných predpisov zamestnávateľa došlo zavineným
konaním na jej strane; diaľkový ovládač žalobkyňa totiž zdvíhala z miesta nie na to určenom a jej

konaním došlo k porušeniu pracovného pokynu PP-S č. 68004/11. Zamestnancov pravidelne preškoľuje
a kontroluje. K vzniku iného úrazu na zdraví malo dôjsť výlučne zavinením žalobkyne, ktorá si povinnosti
vyplývajúce z pracovnej zmluvy, ako i predpisov o BOZP riadne neplnila. Ak by pripustil, že k poškodeniu
zdravia žalobkyne došlo pri dvíhaní ťažkého bremena, tak poukázal na znenie smernice OS-S č.
667/07, v zmysle ktorej zamestnanci (ženského pohlavia) vo veku od 50 do 60 rokov, majú stanovené

hmotnostné hodnoty pri zdvíhaní a prenášaní bremien oboma rukami na maximálnu hmotnosť 10 kg.
Odmietol akúkoľvek zodpovednosť za úraz žalobkyne. Žalobkyňa v priebehu celého konania uvádzala,
že žalovaný je zodpovedný za vznik úrazu a jeho následky, pretože ju nepreškolil na prácu na uvedenom
stroji a neposkytol jej adekvátne ochranné prostriedky a postupy, ktoré by takémuto úrazu zabránili.
Pracovnícižalovanéhojejmalidňa27.01.2016daťpodpísaťunejvdomácnostizáznamoregistrovanom

pracovnom úraze, pričom títo zamestnanci jej mali dať podpísať prázdny papier s tým, že priebeh úrazu
následne dopíšu. Z pracovnej zmluvy a dodatkov č. 1, 2 k pracovnej zmluve uzatvorenej medzi stranami
sporu vyplynulo, že žalobkyňa bola prijatá na pracovné miesto žeriavnik (dodatkom č. 1 žeriavnik -
senior) s pracovnou činnosťou spočívajúcou vo vykonávaní obslužných činností na určenom zdvíhacomzariadení - zdvíhanie, otáčanie, preprava bremien; pracovný pomer bol uzatvorený na dobu neurčitú so
skúšobnou dobou 3 mesiace. Deň nástupu do práce bol určený na deň 01.11.2007.

18. Súd prvej inštancie vo veci samej rozhodol rozsudkom č. k. 11Cpr/36/2018-479 zo dňa 22.04.2022,
ktorým uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni ako bolestné sumu 1.240,50 eura, ako sťaženie
spoločenského uplatnenia sumu 9.540 eur, ako navýšenie sťaženia spoločenského uplatnenia sumu
1.431 eur, všetko do troch dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku a vo zvyšku žalobu zamietol. Proti
tomuto rozsudku podali odvolanie žalobkyňa i žalovaný, ktoré vzhliadol odvolací súd za dôvodné, preto

napadnutý rozsudok z dôvodu jeho nepreskúmateľnosti a nedostatočného odôvodnenia zrušil a vec mu
vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Po vrátení veci rozhodol súd prvej inštancie rozsudkom
č. k. 11Cpr/36/2018-607 zo dňa 08.04.2024, ktorým výrokom I. uložil žalovanému povinnosť zaplatiť
žalobkyni ako bolestné sumu 2.481 eur, výrokom II. uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni ako
sťaženie spoločenského uplatnenia sumu 19.080 eur, výrokom III. uložil žalovanému povinnosť zaplatiť
žalobkyni ako navýšenie sťaženia spoločenského uplatnenia sumu 2.862 eur, všetko do troch dní odo

dňa právoplatnosti rozsudku. Tento rozsudok napadol žalovaný odvolaním, ktoré je predmetom tohto
odvolacieho konania.

19. Podľa § 195 ods. 1, 2, 6 Zákonníka práce: (1) Ak u zamestnanca došlo pri plnení pracovných
úloh alebo v priamej súvislosti s ním k poškodeniu zdravia alebo k jeho smrti úrazom (pracovný úraz),

zodpovedá za škodu tým vzniknutú zamestnávateľ, u ktorého bol zamestnanec v čase pracovného úrazu
v pracovnom pomere. (2) Pracovný úraz je poškodenie zdravia, ktoré bolo zamestnancovi spôsobené
pri plnení pracovných úloh alebo v priamej súvislosti s ním nezávisle od jeho vôle krátkodobým, náhlym
a násilným pôsobením vonkajších vplyvov. (6) Zamestnávateľ zodpovedá za škodu, aj keď dodržal
povinnostivyplývajúcezosobitnýchpredpisovaostatnýchpredpisovnazaisteniebezpečnostiaochrany

zdravia pri práci, ak sa zodpovednosti nezbaví podľa § 196.

20. Podľa § 196 ods. 1 písm. a) Zákonníka práce, zamestnávateľ sa zbaví zodpovednosti celkom, ak
preukáže, že jedinou príčinou škody bola skutočnosť, že a) škoda bola spôsobená tým, že postihnutý
zamestnanec svojim zavinením porušil právne predpisy alebo ostatné predpisy na zaistenie bezpečnosti

a ochrany zdravia pri práci, alebo pokyny na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, hoci
s nimi bol riadne a preukázateľne oboznámený a ich znalosť a dodržiavanie sa sústavne vyžadovali
a kontrolovali.

21. Podľa § 196 ods. 2, 5 Zákonníka práce: (2) Zamestnávateľ sa zbaví zodpovednosti sčasti, ak

preukáže, že a) postihnutý zamestnanec porušil svojím zavinením právne predpisy alebo ostatné
predpisy, alebo pokyny na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, hoci s nimi bol riadne a
preukázateľne oboznámený, a že toto porušenie bolo jednou z príčin škody, b) jednou z príčin škody
bolo, že zamestnanec bol pod vplyvom alkoholu, omamných látok alebo psychotropných látok, c)
zamestnancovi vznikla škoda preto, že si počínal v rozpore s obvyklým spôsobom správania sa tak, že je

zrejmé,žehocineporušilprávnepredpisyaleboostatnépredpisy,alebopokynynazaisteniebezpečnosti
a ochrany zdravia pri práci, alebo osobitné predpisy, konal ľahkomyseľne a musel si pritom byť vzhľadom
na svoju kvalifikáciu a skúsenosti vedomý, že si môže privodiť ujmu na zdraví. (5) Za ľahkomyseľné
konanie podľa odseku 2 písm. c) nemožno považovať bežnú neopatrnosť a konanie vyplývajúce z rizika
práce.

22. Podľa § 17 ods. 2 písm. a), b), ods. 4 zákona č. 124/2006 Z. z. o bezpečnosti a ochrane zdravia
pri práci a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom do 03.04.2020: (1) Zamestnanec
je povinný bezodkladne oznámiť zamestnávateľovi vznik a) pracovného úrazu alebo služobného úrazu
(ďalej len „pracovný úraz“), ktorý utrpel, ak mu to dovoľuje jeho zdravotný stav, b) iného úrazu ako

pracovného úrazu alebo smrti, ku ktorej nedošlo následkom pracovného úrazu, ak vznikli na pracovisku
alebo v priestoroch zamestnávateľa. (4) Zamestnávateľ je povinný registrovať pracovný úraz, ktorým
bola spôsobená pracovná neschopnosť zamestnanca trvajúca viac ako tri dni alebo smrť zamestnanca,
ku ktorej došlo následkom pracovného úrazu (ďalej len „registrovaný pracovný úraz“), tak, že a) zistí
príčinu a všetky okolnosti jeho vzniku, a to za účasti zamestnanca, ktorý utrpel registrovaný pracovný

úraz, ak je to možné so zreteľom na jeho zdravotný stav, a za účasti príslušného zástupcu zamestnancov
pre bezpečnosť; v prípade smrti alebo ťažkej ujmy na zdraví (ďalej len „závažný pracovný úraz“),
zamestnávateľ je povinný prizvať k zisťovaniu príčin aj autorizovaného bezpečnostného technika,
b) spíše záznam o registrovanom pracovnom úraze najneskôr do štyroch dní po oznámení vznikuregistrovaného pracovného úrazu, c) prijme a vykoná potrebné opatrenia, aby sa zabránilo opakovaniu
podobného pracovného úrazu.

23. Odvolací súd vychádzal z rovnakých nesporných skutočností tvrdených stranami sporu ako súd
prvej inštancie, a to konkrétne otázky uzavretia pracovného pomeru, druhu práce a ďalších náležitostí
dohodnutých v pracovnej zmluve a jej dvoch dodatkoch, keď v pracovnej náplni žalobkyne okrem
pracovnej náplne žeriavničky boli dojednané aj práce na úseku expedície (balenie a popisovanie
materiálu). Spornou taktiež nebola skutočnosť, že dňa 15.01.2016 došlo na pracovisku zamestnávateľa

- žalovaného k vzniku úrazu žalobkyne.

24. Odvolací súd po prejednaní veci dospel k záveru, že súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil
predmetný pracovnoprávny spor, keď vychádzal zo skutočnosti, že úraz, ktorý žalobkyňa utrpela na
pracovisku žalovaného dňa 15.01.2016 je iným úrazom podľa § 217 ods. 1 Zákonníka práce, t. j. inou
škodou na zdraví ako z dôvodu pracovného úrazu. Súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku vyjadril,

že žalobkyňa nikdy v žalobe, ani v iných vyjadreniach neargumentovala, že v tomto prípade ide o
pracovný úraz, naopak vždy tvrdila, že ide o iný úraz, ktorého existenciu konštatoval aj inšpektorát
práce Nitra v dodatku číslo 2 protokolu č. INA-24-47-2.1./P-E22, A25-17 zo dňa 14.08.2018. Súd
v tej súvislosti, že nejde o pracovný úraz, poukázal aj na rozhodnutie Sociálnej poisťovne pobočka
Levice zo dňa 18.07.2018, z ktorého vyplynulo, že žalobkyňa nemá nárok na náhradu za bolesť,

pretože nebolo preukázané, že by utrpela pracovný úraz. Na základe týchto skutočností súd prvej
inštancie posudzoval predmetný úraz ako iný úraz podľa § 217 ods. 1 Zákonníka práce, keď k
úrazu malo dôjsť počas pracovnej zmeny na pracovisku zamestnávateľa. V kontexte posudzovania
predmetného úrazu ako iného úrazu súd súčasne uviedol, že ako mechanizmus vzniku zranenia u
žalobkynemalpreukázanýmechanizmusdvíhaniabremena,atedasúdprirozhodovanísporuvychádzal

zo zmenených skutkových tvrdení žalobkyne o mechanizme vzniku zranenia spočívajúcom v dvíhaní
ťažkého bremena, a dovtedajšie tvrdenia o zohnutí sa po diaľkový ovládač považoval za nepravdivé,
uvádzané žalobkyňou v dôsledku ovplyvňovania zo strany zamestnávateľa. Odvolací súd zastáva
názor, že pokiaľ súd vychádzal zo zmenených skutkových tvrdení žalobkyne, v takomto prípade nemal
posudzovať predmetný úraz ako iný úraz (inú škodu na zdraví), ale mal vzniknutý úraz vyhodnotiť z

hľadiska právneho posúdenia ako pracovný úraz podľa § 195 ods. 2 Zákonníka práce.

25. Odvolací súd dáva do popredia, že hoci súd prvej inštancie poukazoval na dodatok číslo 2 protokolu
Inšpektorátu práce Nitra a súčasne aj na rozhodnutie Sociálnej poisťovne pobočka Levice zo dňa
18.07.2018, oba tieto listinné dôkazy vychádzali zo skutkových okolností spočívajúcich v zohnutí sa po

diaľkový ovládač, nie zo skutkových okolností dvíhania ťažkého bremena. Skutkové okolnosti, za ktorých
došlokvznikuúrazužalobkyne,zktorýchobaštátneorgányprirozhodovanívychádzali,súrozdielneako
tie, z ktorých vychádzal súd prvej inštancie. Preto pokiaľ Inšpektorát práce a Sociálna poisťovňa zaujali
stanovisko, že úraz, ktorý vznikol v dôsledku zohnutia sa po diaľkový ovládač, nie je pracovným úrazom,
ale iným úrazom (poškodením zdravia), nemožno totožne vyhodnotiť a vychádzať zo stanoviska týchto

orgánov, ak mal súd za to, že úraz žalobkyne vznikol v dôsledku dvíhania ťažkého bremena, a teda
za iných skutkových okolností. Rozdielnosť skutkových okolností pri vzniku úrazu na pracovisku je pri
definícii úrazu ako pracovného úrazu alebo iného úrazu smerodajná. K pracovnému úrazu sa odvolací
súd vyjadril v bode 19., 25. odôvodnenia zrušujúceho uznesenia č. k. 12CoPr/7/2022-606.

26. V súvislosti s nesprávnym právnym posúdením veci odvolací súd tiež poukazuje na skutočnosť,
že v rozsudku vydanom po vrátení veci súd citoval ustanovenie § 195 Zákonníka práce, ktoré sa
týka zodpovednosti zamestnávateľa za škodu pri pracovnom úraze, avšak v odôvodnení rozhodnutia
priamo neuviedol, že by zodpovednosť zamestnávateľa posudzoval podľa tohto ustanovenia, a to
aj v prípade, keď vzniknutý úraz právne posúdil ako iný úraz, nie ako pracovný úraz. Súd navyše

zmätočne v bode 43. uviedol, že žalovaný zodpovedá za škodu podľa § 192 ods. 1 ZP, ktoré upravuje
všeobecnú zodpovednosť za škodu. Z obsahu odôvodnenia rozsudku preto nie je zrejmé, akou
zodpovednosťou zamestnávateľa sa súd riadil, a teda či vyvodil zodpovednosť zamestnávateľa voči
žalobkyni z ustanovenia § 192 ods. 1 alebo z ustanovenia § 195 Zákonníka práce. Pokiaľ súd vychádzal
z § 195 Zákonníka práce, ktoré jasne definuje pracovný úraz a zodpovednosť zamestnávateľa za

škodu pri pracovnom úraze, v takomto prípade mal posúdiť vzniknuté poškodenie zdravia žalobkyne za
pracovný úraz vychádzajúc zo skutkových okolností dvíhania ťažkého bremena. Súdu prvej inštancie nič
nebránilovprávnomposúdeníúrazuakoúrazupracovného,nemuselsastriktnedržaťtvrdenížalobkyne,
že ide o iný úraz. V prípade posúdenia úrazu ako pracovného, resp. iného úrazu, ide o otázku právnehoposúdenia, ktorá spočíva na úvahe súdu (iura novit curia) a skutočnosť, že otázka právneho posúdenia
nie je medzi stranami sporná, je pre právne posúdenie veci súdom bezpredmetná, pretože súd sa
riadi vlastným právnym posúdením v súlade s platnými právnymi predpismi. Právne posúdenie veci

treba odlišovať od skutkových tvrdení strán, pri ktorých platí zásada, že ak skutkové tvrdenia medzi
stranami sporu nie sú sporné, súd ich ako nesporné tvrdenia prevezme. V tejto súvislosti odvolací súd
tiež poukazuje na listinný dôkaz na č. l. 7, z ktorého vyplýva, že žalobkyňa si voči zamestnávateľovi
uplatnila výzvou nárok na náhradu za bolesť, ktorý skutkovo a právne odôvodnila manipuláciou s ťažkým
bremenom, v dôsledku ktorej došlo k vzniku pracovného úrazu – prasknutiu chrbtice s okamžitou

prudkou bolesťou. Je teda zrejmé, že posúdenie úrazu nemala definitívne ustálené ani žalobkyňa, ktorá
predpokladala, že prasknutie chrbtice pri dvíhaní bremena je pracovným úrazom, avšak pri zohnutí sa
po diaľkový ovládač už o pracovný úraz nejde.

27. Odvolací súd sa pri riešení otázky či v predmetnej veci ide o pracovný úraz zaoberal i otázkou, či
súd je oprávnený posúdiť vzniknutý úraz ako pracovný úraz i bez toho, aby sa preskúmaním vzniku

úrazu zaoberal zamestnávateľ či príslušný inšpektorát práce, ktorí v prípade žalobkyne prešetrovali
poškodenie zdravia v dôsledku zohnutia sa po diaľkový ovládač a nikdy nepreskúmavali skutkové
okolnosti dvíhania ťažkého bremena. Tu odvolací súd poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu
SR sp. zn. 9Sžso 44/2011, v ktorom najvyšší súd vyjadril názor, že prejednanie a rozhodnutie
veci, v ktorej predmetom je určenie, že úraz je pracovný, patrí do právomoci všeobecného súdu.

Medzi zamestnancom a zamestnávateľom o základe nároku poškodeného zamestnanca na jednotlivé
plnenia vyplývajúce zo zodpovednosti zamestnávateľa za škodu spôsobenú pracovným úrazom treba
považovať aj naďalej za spory vplývajúce z pracovnoprávneho vzťahu. Riešenie otázky či je úraz
pracovný alebo nie, teda spadá do právomoci všeobecného súdu v občianskoprávnom konaní. Na
základe vyjadreného názoru najvyššieho súdu mal odvolací súd za to, že v predmetnom spore je súd

oprávnený posúdiť vzniknutý úraz, ktorý žalobkyňa odôvodnila skutkovými okolnosťami spočívajúcimi v
dvíhaní ťažkého bremena, ako úraz pracovný podľa § 195 ods. 2 Zákonníka práce.

28. Odvolací súd sa rovnako ako súd prvej inštancie stotožnil s tvrdeniami žalobkyne, že k vzniku úrazu
na pracovisku žalovaného a k poškodeniu jej zdravia došlo práve dvíhaním ťažkého bremena, pričom

žalobkyňa pôvodnú verziu o mechanizme spôsobu vzniku zranenia zohnutím sa po diaľkový ovládač
uvádzala z dôvodu ovplyvňovania zamestnávateľom, respektíve jeho zamestnancami. Mechanizmus
vzniku úrazu dvíhaním ťažkého bremena potvrdila svedkyňa G., ktorá spolu so žalobkyňou vykonávala
dvíhanie tohto bremena a bola priamym svedkom vzniku úrazu v okamihu dvíhania bremena. Svedkyňa
C. rovnako počula povedať svedkyňu A. a upratovačky, že žalobkyňu seklo v krížoch počas dvíhania

bremena. Na základe uvedených svedeckých výpovedí sa odvolací súd stotožnil s tvrdením súdu
prvej inštancie o preukázaní vzniku úrazu dvíhaním ťažkého bremena. Hoci žalovaný preukázal, že
v predmetný deň boli z pracoviska expedované len bremená s veľkou hmotnosťou, ktoré nemohli byť
prenášané ručne, to bez ďalšieho neznamená, že na pracovisku nedošlo k premiesťovaniu aj iných
bremien ako tých, ktoré boli expedované.

29. Takýto skutkový úrazový dej vyplynul aj z lekárskych správ predložených žalobkyňou (predovšetkým
prepúšťacej správy zo dňa 30.05.2016, lekárskych správ Psychiatrickej liečebne Hronovce) a bol
podporený aj obsahom výzvy (č. l. 7), ktorou si žalobkyňa voči zamestnávateľovi uplatnila nárok na
náhradu za bolesť, ktorý skutkovo a právne odôvodnila manipuláciou s ťažkým bremenom. Je teda

zrejmé, že žalobkyňa lekárom pri jej vyšetrovaní uvádzala skutočný dôvod vzniku poškodenia jej zdravia,
ktorý tí následne prevzali do ich lekárskych správ a rovnako si voči zamestnávateľovi uplatnila nárok
na náhradu za bolesť na základe skutočných okolností vzniku úrazu. Odvolací súd tiež prihliadol na
vyjadrenie svedkyne C., ktorá uviedla, že svedkyňa A. priamo ovplyvňovala žalobkyňu, aby nehovorila,
že k úrazu došlo pri dvíhaní bremena. Rovnako svedkyňa G. uviedla, že na druhý deň po úraze jej v práci

bolo ďalšími pracovníkmi povedané, že vedúca sa mala vyjadriť tak, že majú hovoriť, že k úrazu došlo
zohnutím sa po diaľkový ovládač, pričom pôvodne aj ona uvádzala tieto okolnosti úrazu, pretože mala
obavu o stratu zamestnania.

30. Následne odvolací súd preskúmal, či poškodenie zdravia, ktoré utrpela žalobkyňa dňa 15.01.2016

napĺňa legálnu definíciu pracovného úrazu uvedenú v ustanovení § 195 Zákonníka práce. Zákonník
práce za pracovný úraz výslovne považuje poškodenie zdravia zamestnanca spôsobené pri plnení
pracovnýchúlohalebovpriamejsúvislostisnímnezávisleodjehovôle,náhlym,násilnýmakrátkodobým
pôsobením vonkajších vplyvov. Môže ísť o vplyvy mechanické, ale aj chemické a duševné. Odvolacísúd uvádza, že žalobkyňa pred súdom prvej inštancie dostatočne preukázala, že k vzniku poškodenia
jej zdravia došlo mechanizmom dvíhania ťažkého bremena, pričom pri manipulácii s ťažkým bremenom
došlokukrátkodobému,náhlemuanásilnémupôsobeniuvonkajšíchvplyvovnazdraviežalobkyne,ktoré

sa prejavilo poškodením zdravia žalobkyne spočívajúcom vo vykĺbení bez poškodenia miechy alebo
koreňov v bedrovej oblasti a poúrazovým obmedzením hybnosti chrbtice ťažkého stupňa s koreňovými
príznakmi. Poškodenie zdravia žalobkyňa hodnoverne preukázala predloženými lekárskymi správami,
atomedicínskymizávermilekárky-neurologičkyA.D.F.nač.l.5-6spisu.Ztýchtolekárskychposudkov
taktiež vyplýva, že žalobkyňa pred vyhotovením lekárskych posudkov uviedla ako príčinu poškodenia

zdravia dvíhanie ťažkého bremena, čo podporuje tvrdenia žalobkyne o mechanizme vzniku úrazu.
Odvolacísúdmalrovnakoakosúdprvejinštanciezapreukázanúajpríčinnúsúvislosťmedzipoškodením
zdravia žalobkyne a pracovným úrazom, ktorá vyplynula z predložených lekárskych správ; v konaní
bola spoľahlivo verifikovaná rozsiahlou zdravotnou dokumentáciou žalobkyne z poúrazového obdobia,
lekárskym posudkom A. F., úspešným absolvovaním všetkých lekárskych prehliadok na pracovisku,
a taktiež z výsluchu svedkyne G., ktorá bola priamo prítomná pri vzniku úrazu. Ide o jedinú priamu

svedkyňu, ktorá nakladanie bremena so žalobkyňou vykonávala a ktorá bola priamo prítomná pri
žalobkyni v okamihu vzniku pracovného úrazu, pričom súd prvej inštancie a ani odvolací súd nemá
pochybnosti o pravdivosti jej výpovede. Svedkyňa vypovedala logicky a zhodne s výpoveďou žalobkyne
a jej výpoveď netrpela žiadnymi vnútornými rozpormi, ktoré by spochybňovali pravdivosť tvrdení tejto
svedkyne.

31. V súvislosti so zodpovednosťou zamestnávateľa za škodu pri pracovnom úraze odvolací súd
uvádza, že základným predpokladom vzniku pracovnoprávnej zodpovednosti zamestnávateľa za škodu
spôsobenú pracovným úrazom je existencia pracovno-právneho vzťahu medzi zamestnancom a
zamestnávateľom. Zamestnancovi za škodu spôsobenú pracovným úrazom zodpovedá zamestnávateľ,

u ktorého je zamestnanec v dobe úrazu v pracovnom pomere. Zamestnávateľ sa nemôže zbaviť
zodpovednosti len tým, že zamestnanec porušil bezpečnostný predpis, musí ísť o zavinené porušenie
predpisov z oblasti bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci.

32. V právnej úprave § 196 Zákonníka práce sú upravené liberačné dôvody; ide o právom uznané

skutočnosti, ktoré majú za následok zbavenie sa zodpovednosti zamestnávateľa. Zákonodarca pri
konštrukcii liberačných dôvodov v Zákonníku práce vychádzal z premisy, že aj keď zamestnávateľ
objektívne zodpovedá za škodu, môže sa tejto zodpovednosti zbaviť a to poukázaním na
protiprávne konanie zamestnanca. Použitie liberačných dôvodov znamená, že sa zamestnávateľ zbaví
zodpovednosti za škodu úplne alebo čiastočne. Dôvodom zbavenia sa zodpovednosti zamestnávateľa

môže byť len preukázané zavinené protiprávne konanie zamestnanca, ktoré je v príčinnej súvislosti so
vznikom škody. Samotné predpoklady liberácie sú v § 196 Zákonníka práce taxatívne vymedzené, a
preto ich nie je možné rozširovať. V prípade úplnej liberácie zamestnávateľ musí preukázať zavinenie
zamestnanca,ktorésanepredpokladá.Zavineniezamestnancasavzťahujelennaporušenieuvedených
predpisov,ktorébolo,t.j.preukázateľnemuselobyťvpríčinnejsúvislostispoškodenímzdravia.Dôkazné

bremeno pri zbavení sa zodpovednosti na základe prvého liberačného dôvodu (§ 196 ods. 1 písm. a)
Zákonníkapráce)jenastranezamestnávateľa,ktorýmusípreukázať,žepostihnutýzamestnanecporušil
právne alebo ostatné predpisy na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, alebo pokyny, ide
o zavinené porušenie predpisov zo strany zamestnanca, dotknutý zamestnanec bol s týmito predpismi
riadne a preukázateľne oboznámený, zamestnávateľ znalosť týchto predpisov sústavne vyžadoval a

kontroloval a predmetné skutočnosti boli jedinou príčinou škody.

33. Odvolací súd má za to, že súd prvej inštancie správne dospel k záveru o kumulatívnom naplnení
všetkých predpokladov zodpovednosti zamestnávateľa za škodu. Skutočnosť, že medzi žalobkyňou
a žalovaným v čase úrazu existoval pracovnoprávny vzťah medzi stranami nebola sporná. Samotný

vznik škodovej udalosti súd prvej inštancie správne ustálil na základe skutkového deja dvíhania ťažkého
bremena, hoci žalobkyňa prvotne v podanej žalobe uvádzala zohnutie sa po diaľkový ovládač. Dôvody,
pre ktoré súd vychádzal z úrazového deja spočívajúceho v dvíhaní ťažkého bremena odvolací súd
posúdil vyššie. Aj keď zákon žalobkyni ukladá v podanej žalobe uvádzať skutkové tvrdenia pravdivo
a úplne, nevylučuje možnosť, aby žalobkyňa skutkové tvrdenia v priebehu sporu zmenila. Jedinou

sankciou pre nepravdivé skutkové tvrdenia uvedené v žalobe je sankcia v podobe neúspechu v spore,
keď nepravdivé skutkové tvrdenia nie je možné preukázať dôkazmi. V tomto spore žalobkyňa zmenila
skutkové tvrdenia uvádzané v žalobe v časti mechanizmu vzniku úrazu, pričom túto zmenu odôvodnila
ovplyvňovaním zamestnávateľom v snahe neuvádzať skutočné okolnosti vzniku úrazu. Ovplyvňovaniezo strany zamestnávateľa potvrdila i svedkyňa Bátovská. Skutočnosť, že ostatní svedkovia nemali
vedomosť o ovplyvňovaní žalobkyne ohľadom zmeny skutkového deja vzniku poškodenia zdravia,
neznamená, že k takémuto ovplyvňovaniu nedošlo, keďže svedkyňa C. bola priamo prítomná pri

konverzácii žalobkyne a pani A., v rámci ktorej malo byť žalobkyni povedané, aby nehovorila, že
dvíhala bremeno, ale že sa zohla po diaľkový ovládač. Ďalší predpoklad zodpovednosti za škodu,
a to vznik škody, žalobkyňa preukázala predloženými lekárskymi správami a posudkami týkajúcimi
sa jej zdravotného stavu, pričom žalovaný samotný vznik škody – poškodenie zdravia žalobkyne
pred súdom ani nenamietal. Pokiaľ ide o príčinnú súvislosť medzi škodovou udalosťou a vznikom

škody, odvolací súd sa stotožnil so záverom, že k poškodeniu zdravia žalobkyne došlo v dôsledku
úrazu. Je tomu tak preto, že z časového hľadiska je zrejmé, že k úrazu na pracovisku došlo dňa
15.01.2016, pričom predložené lekárske správy sú datované dňami 15.01.2016, 18.01.2016. Dňa
20.01.2016 žalobkyňa podstúpila CT, dňa 27.01.2016 neurologické vyšetrenie, 03.02.2016 neurologickú
kontrolu a ďalšie vyšetrenia, kontroly a následne hospitalizáciu. Rovnako z lekárskych správ vyplýva,
že žalobkyňa navštívila zdravotné zariadenia v dôsledku silných bolestí chrbtice, driekovokrížovej časti

so zhoršenou a bolestivou hybnosťou, a teda jej zdravotné problémy sa zhodovali s tými, ktoré udávala
tesne po úraze na pracovisku. Svedkyňa G. uvádzala, že žalobkyni pri dvíhaní bremena niečo puklo,
nemohla sa viac pohnúť a držala sa za strednú až spodnú časť chrbta. Je preto zrejmá príčinná
súvislosť medzi úrazom na pracovisku a poškodením zdravia žalobkyne. Odvolací súd tiež poukazuje
na skutočnosť, že žalobkyňa absolvovala všetky lekárske prehliadky nariadené zamestnávateľom a jej

zdravotný stav bol plne vyhovujúci na jej pracovné zaradenie. Aj keď žalovaný v odvolaní tvrdil,
že nemohla byť v konaní preukázaná príčinná súvislosť zdravotných problémov žalobkyne a úrazu,
keď nebolo zistené, aké bremeno žalobkyňa dvíhala, s uvedeným sa nemožno stotožniť, pretože
bez ohľadu na hmotnosť dvíhaného bremena bolo preukázané, že pri dvíhaní bremena žalobkyňa
utrpela poškodenie zdravia, ktoré vyplýva z lekárskych správ. Samotná hmotnosť bremena pri existencii

príčinnej súvislosti medzi škodovou udalosťou a vznikom škody nie je podstatná, táto hmotnosť je
smerodajná len v súvislosti s posúdením porušenia predpisov o BOZP, ak by žalobkyňa dvíhala bremeno
ťažšie ako dovoľoval vnútorný predpis žalovaného. Pokiaľ žalovaný poukazoval na stanovisko sociálnej
poisťovne, že pracovná neschopnosť žalobkyne vznikla výlučne na následky choroby, z tohto stanoviska
vychádzaťnemožno,pretožesociálnapoisťovňavychádzalazoskutkovéhodejazohnutiasapodiaľkový

ovládač, a nie zo skutkového deja dvíhania bremena. Posledný predpoklad zodpovednosti za škodu
pri pracovnom úraze, a to súvislosť medzi vznikom škody a plnením pracovných úloh, žalobkyňa
pred súdom taktiež preukázala, keď preukázala, že k poškodeniu jej zdravia došlo počas plnenia
pracovnej úlohy – prenášania bremena. Na základe uvedeného mal odvolací súd za to, že žalobkyňa
uniesla dôkazné bremeno vo vzťahu k preukázaniu kumulatívnej existencie všetkých predpokladov

zodpovednosti žalovaného za škodu podľa § 195 Zákonníka práce.

34. Pokiaľ žalovaný v odvolaní namietal, že žalobkyňa si nesplnila povinnosť oznámiť vznik úrazu
zamestnávateľovi, tu odvolací súd odkazuje na rozhodnutie NS ČR sp. zn. 6Cz/5/65 zo dňa 09.02.1965,
R 24/1965, z ktorého jasne vyplýva, že nárok na odškodnenie pracovného úrazu nie je závislý na

tom, či pracovník úraz ohlási alebo nie, ani na tom, či je alebo nie je spísaný záznam o úraze.
Skutočnosť, že žalobkyňa úraz na pracovisku náležite neoznámila, nie je v tomto spore relevantná.
Žalovanývodvolaníďalejpopieral,žebyžalobkyňapodpísalaprázdnetlačivoprišetreníúrazu.Uvedená
skutočnosť je taktiež pre rozhodnutie vo veci irelevantnou, a teda či žalobkyňou podpísané tlačivo bolo
prázdne alebo obsahovalo skutkový dej úrazu zohnutie sa po ovládač, nie je pre rozhodnutie súdu

smerodajné. Žalobkyňa dostatočne listinnými dôkazmi ako i svedeckými výpoveďami preukázala, že
skutočný úrazový dej spočíval v mechanizme dvíhania ťažkého bremena, ktorý však v samotnom tlačive
uvedený nebol.

35. Žalovaný mal za to, že v danom prípade je daný liberačný dôvod, pre ktorý nie je zodpovedný za

vzniknutú škodu. Liberačný dôvod vymedzil tým, že žalobkyňa porušila právne predpisy o BOZP, keď
ručne dvíhala bremeno o hmotnosti vyššej ako 20 kg. S uvedeným liberačným dôvodom sa odvolací
súd nestotožnil. Žalobkyňa vo výpovedi uviedla približnú predpokladanú váhu dvíhaného bremena, ktorú
súd do zápisnice prevzal so slovami „cca najmenej 20 kg“, avšak po vypočutí si zvukovej nahrávky
z výsluchu žalobkyne, tá na otázku právneho zástupcu žalovaného uviedla, že nevie presne uviesť

váhu bremena, bola približne 10, 15, 20 kg. Až následne na otázku súdu druhotne doplnila, že asi
minimálne 20 kg. Z uvedenej odpovede žalobkyne, ktorá si nebola istá skutočnou váhou bremena,
nemožno dospieť k záveru, že žalobkyňa porušila predpisy o BOZP, keď dvihla predmetné bremeno.
V spore bolo preukázané, že v zmysle platných predpisov BOZP mohla žalobkyňa dvíhať ručne bremenos maximálnou váhou 10 kg. Predmetné bremeno, ktorého hmotnosť však pred súdom preukázaná
nebola, žalobkyňa dvíhala spolu so svedkyňou G.. Odvolací súd zastáva názor, že pokiaľ žalovaný
namietal liberačný dôvod – porušenie predpisov o BOZP žalobkyňou spočívajúcom v tom, že dvíhala

bremeno ťažšie ako dovoľoval jeho vnútorný predpis, dôkazné bremeno v preukázaní tohto liberačného
dôvodu spočívalo práve na žalovanom, a teda bol to práve žalovaný, ktorý mal preukázať, že bremeno,
ktoré žalobkyňa dvíhala, bolo ťažšie ako stanovovali predpisy o BOZP. Keďže žalovaný túto skutočnosť
nepreukázal, nemožno dospieť k záveru, že žalovaná porušila platné právne predpisy o BOZP. Nie
je pravdou, ako uvádzal žalovaný, že súd prvej inštancie nezisťoval o aké bremeno išlo. Z výpovedí

svedkýň a žalobkyne vyplynulo, že išlo o bremeno – železnú platňu, ktorá bola natretá farbou, sušila sa
a potom mala byť balená. Je pravdou, že pred súdom nebola zistená a preukázaná skutočná hmotnosť
tohto bremena, avšak tú mal pred súdom preukázať práve žalovaný, ktorý namietal, že žalobkyňa ručne
zdvihla bremeno ťažšie ako jej dovoľoval dvíhať vnútorný predpis zamestnávateľa. Odvolací súd preto
súhlasí s názorom súdu prvej inštancie, že v konaní nebolo preukázané, že by žalobkyňa v okamihu
vzniku úrazu ručne manipulovala s takým bremenom, s ktorým prácu explicitne zakazuje interný predpis

žalovaného o BOZP.

36. Čo sa týka skutočnosti, či dvíhané bremeno bolo označené hmotnostným lístkom alebo nie, tu
odvolací súd považuje za dôležité uviesť, že označenie hmotnosti ručne dvíhaného bremena mal
pred súdom preukázať žalovaný, a to v súvislosti s preukazovaním, že žalobkyňa vedome dvíhala

ručne bremeno ťažšie ako 10 kg, čím porušila interný predpis zamestnávateľa o BOZP. Žalovaný však
pred súdom nepreukázal ani skutočnú hmotnosť bremena, ani že by dvíhané bremeno bolo označené
hmotnostným štítkom, alebo jeho hmotnosť bola uvedená v príslušnej dokumentácii, pričom žalobkyňa
zavinene porušila interný predpis zamestnávateľa o BOZP, keď poznala skutočnú hmotnosť bremena,
ktoré vážilo viac ako 10 kg, preto súd prvej inštancie správne vyvodil, že v konaní nebolo preukázané, že

by žalobkyňa v okamihu vzniku úrazu ručne manipulovala s bremenom v rozpore s interným predpisom
žalovaného o BOZP. Hoci žalovaný v odvolaní razantne odmietol neoznačenie bremena hmotnostným
štítkom, pred súdom prvej inštancie žiadnym listinným dôkazom, ani výpoveďami viacerých svedkov
nepreukázal skutočnú hmotnosť bremena, ani označenie bremena hmotnostným lístkom. Odvolávanie
sa na to, že žalobkyňa mala 30-ročnú prax, a teda možno predpokladať, že vedela odhadnúť hmotnosť

bremena, je nanajvýš účelové, pretože zamestnanci, ktorí sa majú sami rozhodnúť o spôsobe dvíhania
bremena (ručne alebo žeriavom), majú poznať skutočnú hmotnosť bremien, aby aj ich rozhodnutie
o spôsobe dvíhania bolo v súlade s predpismi o BOZP. Je vylúčené, aby zamestnanec nepoznajúci
skutočnú hmotnosť bremena, ale len odhadujúci jeho hmotnosť, prijal rozhodnutie o vhodnom spôsobe
premiestnenia a dvíhania bremena, a pokiaľ dôjde k jeho ručnému dvíhaniu a toto bremeno je v

skutočnosti ťažšie ako zamestnancovi dovoľuje ručne dvíhať interný predpis, zamestnávateľ mu vyčítal
porušenie predpisov o BOZP.

37. Žalovaný tiež v podanom odvolaní namietal, že súd nezisťoval, prečo sa žalobkyňa rozhodla dvíhať
ťažké bremeno ručne, keď dostala pokyn prekladať bremená žeriavom. Z obsahu svedeckej výpovede

svedkyne G. vyplynulo, že v predmetný deň nemali žiadny pokyn na dvíhanie bremien ručne, avšak
súčasne ani neuvádzala, že by mali pokyn na dvíhanie bremien žeriavom. Zamestnanci, ktorí nakladali
a balili (sem spadala aj žalobkyňa, aj svedkyňa G.) si sami určovali, ktoré bremená budú prenášať ručne
a ktoré žeriavom. Je teda zrejmé, že žalobkyňa žiadny pokyn na dvíhanie bremien žeriavom v dotknutý
deň nedostala, ale bolo vyslovene na jej posúdení, akým spôsobom bude jednotlivé bremená dvíhať.

Svedkyňa G. súčasne potvrdila, že hmotnosť jednotlivých bremien rozpoznávali len vizuálne a rovnako
potvrdila, že keď bolo veľa práce, predpisy o maximálnej váhe ručného dvíhania sa nedodržiavali
a dvíhali sa aj ťažšie bremená, a to práve z dôvodu, že ručné dvíhanie bolo rýchlejšie a niekedy
ani žeriav nebol voľný. Na základe uvedených skutočností sa odvolací súd stotožnil aj so záverom
súdu prvej inštancie, že žalobkyňa si nepočínala ani v rozpore s obvyklým spôsobom správania sa,

ani nekonala ľahkomyseľne. Z tohto dôvodu nemožno v danej veci hovoriť ani o čiastočnej liberácii
zamestnávateľa. Tvrdenie, že žalobkyňa sa svojvoľne rozhodla prenášať bremeno ručne, považoval súd
za účelové, keďže vykonaným dokazovaním nebolo spoľahlivo preukázané, že zamestnankyne dostali
konkrétny príkaz, aby s každým jednotlivým bremenom manipulovali zdvíhacím zariadením. Naopak, z
výsluchov žalobkyne a svedkov H. či G. rezultuje zhodný záver, že o konkrétnom spôsobe manipulácie

s konkrétnym bremenom rozhodovali samotní zamestnanci.

38. Na základ uvedeného konštatovania svedkyne, ako i z výpovedí svedkyne Bátovskej a svedka H.,
ktorí rovnako potvrdili porušovanie maximálnych limitov na dvíhanie bremien ručne, pričom svedok H.navyše potvrdil i existenciu situácii, kedy bol nedostatok žeriavov, súd prvej inštancie správne ustálil, že
žalovaný si nesplnil všetky povinnosti v súlade s ustanovením § 4 ods. 1, 2 nariadenia vlády č. 281/2006
Z. z., keď si nesplnil povinnosť zabezpečiť organizačnými opatreniami alebo používaním primeraných

prostriedkov, najmä mechanických zariadení, vylúčenie ručnej manipulácie zamestnancov s bremenami;
a ak ručnú manipuláciu s bremenami nemožno vylúčiť, nevykonal primerané organizačné opatrenia a
zamestnancov nevybavil takými prostriedkami, aby sa vylúčilo alebo znížilo riziko poškodenia zdravia
vyplývajúce z ručnej manipulácie s bremenami. Námietka žalovaného, že súd neuviedol konkrétne
porušenie povinností v rozpore s BOZP, je na základe uvedeného nedôvodná.

39. Keďže mal odvolací súd za to, že žalovaný nepreukázal, že žalobkyňa porušila právne alebo
ostatné predpisy na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, alebo iné pokyny, nevzhliadol za
účelové ďalej skúmať, či sa znalosť a dodržiavanie predpisov o BOZP u žalovaného sústavne vyžadovali
a kontrolovali. Odvolacie námietky žalovaného smerujúce k týmto skutočnostiam preto odvolací súd
vyhodnotil ako nedôvodné.

40. K námietke žalovaného, že napadnutý rozsudok nie je dostatočne a preskúmateľne odôvodnený,
odvolací súd uvádza, že pri napadnutom rozsudku vadu nepreskúmateľnosti vzhliadol v časti
právneho posúdenia sporu, a to zodpovednosti zamestnávateľa za škodu, kedy nebolo zrejmé,
či túto zodpovednosť súd posúdil podľa § 192 ods. 1 alebo § 195 ods. 1 Zákonníka práce.

K uvedenému právnemu posúdeniu sa odvolací súd vyjadril už vyššie a vec sám právne posúdil
v súlade s ustanoveniami Zákonníka práce, ktoré aj vyššie citoval, čím došlo k odstráneniu uvedenej
vady. Konanie pred súdom prvej inštancie a pred odvolacím súdom tvorí jeden celok, pričom aj
rozhodnutie odvolacieho súdu a súdu prvej inštancie vytvárajú organickú jednotu a spätosť. Iné vady
nepreskúmateľnosti odvolací súd nevzhliadol. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ako aj

Ústavného súdu SR vyplýva, že nie na každý argument strany musia dať súdy odpoveď v odôvodnení
rozhodnutia; ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická
odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303 - A, s.
12, § 29, Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303 - B, Georgiadis c. Grécko z 29.
mája 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).

41. Odvolací súd dodáva, že pri rozhodovaní o odvolaní proti napadnutému rozsudku je odvolací súd
viazaný ako rozsahom odvolania, tak aj dôvodmi podaného odvolania (§ 380 ods. 1 CSP). Odvolateľ
v podanom odvolaní fakticky svojím dispozičným úkonom vymedzuje nielen rozsah, ale aj dôvody
preskúmavacej činnosti odvolacieho súdu. Žalovaný v podanom odvolaní namietal skutočnosti týkajúce

savznikuúrazuapredpokladovzodpovednostizavzniknutúškodu,jehoodvolaciaargumentáciasavšak
nedotýkala výšky priznanej náhrady škody v podobe bolestného, sťaženia spoločenského uplatnenia
a navýšenia sťaženia spoločenského uplatnenia, preto odvolací súd po prijatí záveru o danosti
zodpovednosti žalovaného za škodu v dôsledku pracovného úrazu následne už nepreskúmaval výšku
žalobkyni priznaných nárokov.

42. Na základe všetkých vyššie uvedených skutočností odvolací súd v súlade s § 387 ods. 1 CSP
napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil.

43. V odvolacom konaní bola úspešná žalobkyňa, preto odvolací súd o trovách odvolacieho konania

rozhodol v zmysle § 396 ods. 1, § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP tak, že jej priznal voči žalovanému
nárok na náhradu trov vynaložených v tomto štádiu konania. Podľa § 262 ods. 2 CSP o výške náhrady
trov konania rozhodne súd prvej inštancie v lehote do 60 dní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa
konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

44. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419, § 420, § 421
CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na
súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii.

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).