Rozsudok – Ostatné ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Wednesday, November 28, 2024

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 2Cdo/54/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2316202791
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 11. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Trubanová

ECLI: ECLI:SK:NSSR:2024:2316202791.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Trubanovej,

PhD. a členiek senátu JUDr. Viery Nevedelovej a JUDr. Aleny Adamcovej, v spore žalobcu W. O.,
narodeného Z., D., zast. SOJKA LEGAL s. r. o., Dubnica nad Váhom, A. Kmeťa 357/1, IČO: 54 810
141, proti žalovanej W. E., narodenej Z., B., zast. Advokátska kancelária JUDr. Ladislav Barát, s. r. o.,
Nitra, Školská 3, o určenie zániku záložného práva, vedenom na Okresnom súde Galanta pod sp. zn.
8C/63/2016, o dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Trnave z 26. októbra 2022 sp. zn.
24Co/6/2022, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie z a m i e t a .

Žalovaná má voči žalobcovi nárok na náhradu trov dovolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. OkresnýsúdGalanta(ďalejajako„súdprvejinštancie“alebo„okresnýsúd“)rozsudkomz15.februára
2018 č. k. 8C/63/2016-212 žalobu zamietol (výrok I.) a žalovaným 1/ a 2/ priznal voči žalobcovi právo na
náhradu trov konania vo výške 100 %, o výške ktorých bude rozhodnuté osobitným uznesením súdom
prvej inštancie.
2. Krajský súd v Trnave (ďalej aj ako „odvolací súd“ alebo „krajský súd“) na odvolanie žalobcu
uznesením z 18. decembra 2019 č. k. 24Co/69/2019-277 rozhodnutie súdu prvej inštancie zrušil a vec

mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, pretože nebolo vyhotovené v súlade s ustanovením
§ 220 ods. 2 Civilného sporového poriadku č. 160/2015 Z. z. v znení neskorších predpisov (ďalej aj
„CSP“) a nespĺňa požiadavku zrozumiteľnosti a presvedčivosti.
3. Okresný súd uznesením zo 4. júna 2020 č. k. 8C/63/2016-333 výrokom I. konanie voči žalovanému
2/: auctio, s. r. o., Nitra, Kmeťkova 30, IČO: 36 765 121 zastavil, výrokom II. žalobcovi a žalovanému
2/ nepriznal právo na náhradu trov konania.
4. Okresný súd rozsudkom z 28. októbra 2021 č. k. 8C/63/2016-423 výrokom I. žalobu zamietol a

výrokom II. žalovanej priznal voči žalobcovi právo na náhradu trov konania vo výške 100 %, o výške
ktorých bude rozhodnuté osobitným uznesením súdom prvej inštancie.
4.1. Okresný súd v odôvodnení konštatoval, že na základe vykonaného dokazovania zistil tento skutkový
stav veci:
4.1.1. Dňa 23. februára 2005 bola uzatvorená zmluva o pôžičke (č. l. 10 a nasl. spisu), kde ako veriteľ
vystupovala žalovaná W. E., a ako dlžník obchodná spoločnosť HM UNIVERZÁL GALANTA spol. s r. o.
Na základe tejto zmluvy veriteľ požičal dlžníkovi 5.000.000 Sk na nákup pozemkov od Mesta Galanta

na dobu od 24. februára 2005 do 24. februára 2009. Z článku V. uvedenej zmluvy vyplývalo s cieľom
eliminovať riziká návratnosti pôžičky sa zmluvné strany dohodli uzatvoriť záložnú zmluvu, v ktorej bude
zriadené záložné právo na nehnuteľný majetok spoločnosti - pozemky, na kúpu ktorých budú použité
finančné prostriedky poskytnuté zmluvou o pôžičke (ďalej len „nehnuteľnosti“).4.1.2. Dňa 21. marca 2005 bola uzatvorená kúpna zmluva (č. l. 12 spisu) medzi predávajúcim
- obchodnou spoločnosťou HM UNIVERZÁL GALANTA spol. s r. o. a kupujúcim - obchodnou
spoločnosťou E.D.K. spol. s r. o., predmetom ktorej boli nehnuteľnosti.

4.1.3. Dňa 6. apríla 2005 bola uzatvorená záložná zmluva (č. l. 14 spisu), kde ako záložný veriteľ
vystupuje žalovaný W. E., a ako záložca spoločnosť E.D.K. spol. s r. o. V zmluve sa uvádza, že záložca
je na základe kúpnej zmluvy uzatvorenej so spoločnosťou HM UNIVERZÁL GALANTA spol. s r. o.
vlastníkom nehnuteľností.
4.1.4. Uznesením Okresného súdu Trnava z 11. augusta 2006 č. k. 40K/5/2006 (č. l. 15 a nasl. spisu)

bol vyhlásený konkurz na majetok úpadcu HM UNIVERZÁL GALANTA spol. s r. o. Na základe rozsudku
č. k. 15Cbi/1/2007-157 z 21. mája 2009 (č. l. 18 a nasl. spisu) bol návrh na vylúčenie veci (nehnuteľností)
z konkurznej podstaty zamietnutý, pričom toto rozhodnutie bolo potvrdené Krajským súdom v Bratislave
v konaní sp. zn. 30CoKR/12/2009.
4.1.5. Ako to vyplýva z notárskej zápisnice zo 14. mája 2010 (č. l. 33 a nasl. spisu) spísanej notárom
Mgr. Mariánom Kováčom sp. zn. N 176/2010, Nz 17053/2010 notár osvedčil priebeh dobrovoľnej dražby,

predmetom ktorej boli nehnuteľnosti. V notárskej zápisnici na str. 2 druhý odsek je označený opis práv
a záväzkov na predmete dražby viaznucich a s ním spojených. Uvádza sa tu jednak vecné bremeno
spočívajúce v práve vybudovania podzemnej elektrickej prípojky a tiež záložná zmluva na zabezpečenie
pohľadávky záložného veriteľa W. E.. Po otvorení dražby licitátor udelil príklep účastníkovi dražby -
žalobcovi.

4.1.6. Žalovaná W. E. listinou zo 16. októbra 2015 (č. l. 36 a nasl. spisu) oznámila žalobcovi začatie
výkonu záložného práva na nehnuteľnosti. V listine sa uvádza, že ako záložný veriteľ sa bude domáhať
uspokojenia svojej pohľadávky z výťažku predaja zálohu na dražbe.
4.2. Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie odôvodnil právne citáciou § 2 písm. a), f), § 3 ods. 1, § 21
ods. 2, § 27 ods. 1, § 31 zákona č. 527/2002 Z. z. o dobrovoľných dražbách a vecne tým, že v spore bolo

preukázané, a to jednak listinným dôkazom - zmluvou o pôžičke, ako aj výsluchom svedkov, že žalovaná
poskytla pôžičku obchodnej spoločnosti HM UNIVERZÁL GALANTA spol. s r. o. na nákup pozemkov od
Mesta Galanta. Taktiež bolo preukázané uzatvorenie záložnej zmluvy so spoločnosťou E.D.K. spol. s
r. o., ktorá slúžila na zabezpečenie skutočnej pohľadávky a jej príslušenstva. Taktiež bol preukázaný
súhlas na prevzatie dlhu. Tieto právne úkony - ich existencia v danom čase boli preukázané jednak

listinnými dôkazmi ako aj výsluchom svedkov Y., T., E., D. a C. T..
4.3. Vo veci nie je daný naliehavý právny záujem vzhľadom na to, že na základe rozhodnutia Správy
katastra Galanta pod číslom XI 12/2012 z 10. mája 2012 bolo rozhodnuté o záložnom práve. Proti
rozhodnutiu nebolo podané odvolanie. Rozhodnutie sa stalo právoplatným. Z toho vyplýva, že právne
postavenie žalobcu nebolo neistým. Záložné právo zaniká na základe taxatívne určených dôvodov v

zmysle §-u 151 md) ods. 1 Občianskeho zákonníka (ďalej aj „OZ“).
4.4. Žalobca v petite žaloby žiadal, aby súd určil, že záložné právo na základe záložnej zmluvy zo
6. apríla 2005 uzatvorenej medzi W. E., ako záložným veriteľom, a E.D.K. spol. s r. o., ako záložcom,
zaniklo. Vo veci určenia, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, je potrebné rozlišovať medzi
naliehavým právnym záujmom na požadovanom určení a vecnou legitimáciou k takému určeniu. Vecnú

legitimáciu na určenie, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, má ten, kto je účastníkom právneho
vzťahu alebo práva, o ktoré v konaní ide, alebo ktorého právne sféry sa sporný právny vzťah alebo
sporné právo týka. V konaní o určenie, či tu záložné právo je alebo nie je, má vecnú legitimáciu len
záložný veriteľ a záložný dlžník.
4.5. Žalobca vzniesol námietku premlčania (č. l. 206 spisu). V námietke premlčania uviedol, že záložné

právo sa premlčalo márnym uplynutím všeobecnej premlčacej lehoty plynúcej odo dňa, keď sa záložné
právomohlopoprvýrazvykonať.Žalobcanešpecifikovalzačiatok,plynutieaskončeniepremlčacejdoby,
a tak neuniesol dôkazné bremeno svojho tvrdenia. K tomu je nutné uviesť, že záložné právo je právom,
ktoré podlieha premlčaniu. Premlčacia doba je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať
po prvý raz. Ak bolo však záložné právo priznané právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného orgánu,

premlčuje sa za desať rokov odo dňa, keď sa malo podľa rozhodnutia plniť. Taktiež je to v prípade, keď
bolo záložné právo záložným dlžníkom písomne uznané, čo do dôvodu a výšky. Súd poukazuje na to, že
rozhodnutie katastra Galanta bolo z roku 2012. V rozhodnutí Správy katastra Galanta z 10. mája 2012
sp. zn. XI 12/2012, ktorým sa zapísala ťarcha pod E. z 11. apríla 2005 - záložné právo, bolo uvedené, že
notárska zápisnica o dobrovoľnej dražbe uvádza ťarchu ako preberaný záväzok nadobúdateľa. Ďalej sa

uvádza, že neexistoval žiadny relevantný dôvod na to, aby bolo záložné právo vymazané. Súd v danom
prípade nemal žiaden dôvod na korekciu tohto rozhodnutia aj s poukazom na to, že žalobca W. O. sa s
týmto rozhodnutím stotožnil, keď nepodal proti nemu opravný prostriedok.4.6. Konkurzné konanie úpadcu HM Univerzal bolo právoplatne skončené. V rámci tohto konkurzného
konania boli, okrem iného, oceňované znalcom nehnuteľnosti, ktoré zohľadňovali záložné právo. Súd
vychádzal z toho, že v znaleckom posudku Ing. Piskla pri oceňovaní nehnuteľností bola braná do úvahy

záložnázmluvažalovanej.Listinou,nazákladektorejdošloknadobudnutiuvlastníckehoprávažalobcom
k pozemkom a tiež k zápisu záložnej zmluvy žalovanej na list vlastníctva, bola notárska zápisnica zo
14. mája 2010 sp. zn. N 176/2010, NZ 17053/2010, kde bolo jasne uvedené označenie a opis práv a
záväzkov na predmet dražby viaznucich a s ním spojených, ako aj to, kto pozemky nadobudol, a za akú
cenu. Teda nie znalecký posudok, resp. vyjadrenie znalca boli podkladom toho, čo sa zapisuje na list

vlastníctva, ale touto listinou je notárska zápisnica.
4.7. Žalobca v žalobe tvrdil, že podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze
a reštrukturalizácii (ďalej aj „ZoKR“) bolo povinnosťou veriteľa uplatniť si svoju pohľadávku riadne a
včas prihláškou do konkurzu, inak nemôže byť uspokojená a v konkurze sa na ňu neprihliada. V
čase vyhlásenia konkurzu žalovaný nemal žiadny právny vzťah so spoločnosťou HM UNIVERZÁL,
nevlastnil žiadnu pohľadávku voči úpadcovi, a teda si nič nemohol prihlásiť do konkurzu. Konkurz bol

vyhlásený dňa 16. augusta 2006. Žalovaný už od 6. apríla 2005 nemal právny vzťah so spoločnosťou HM
UNIVERZÁL. 45 dňová zákonná lehota na prihlásenie záložného veriteľa do konkurzu začala plynúť 18.
augusta 2006 a skončila dňa 30. septembra 2006. Odstúpeniu od kúpnej zmluvy pôvodnému vlastníkovi
HM Univerzal - do konkurznej podstaty došlo asi dňa 23. novembra 2006, teda po uplynutí zákonnej
lehoty na prihlásenie nárokov záložného veriteľa, žalovaný nemohol svoje právo uplatniť.

4.8. Čo sa týka spochybňovania určitosti záložnej zmluvy v čl. III. je nutné konštatovať, že zmluva je
dostatočne určitá na to, aby vyvolala právne následky. V zmluve bola dohodnutá možnosť úhrady kúpnej
ceny aj formou prevzatia dlhu, čím sa spoločnosť E.D.K. spol. s r. o. stala novým dlžníkom a záložcom
vo vzťahu k záložnému veriteľovi. Prípadná neplatnosť časti kúpnej zmluvy ohľadne prevzatia záväzku
nemá žiadny vplyv na platnosť celej kúpnej zmluvy, keďže zmluva pripúšťa dva spôsoby úhrady kúpnej

ceny, a to úhradu do 90 dní odo dňa právoplatnosti vkladu alebo možnosť prevzatia dlhu. O platnosti
kúpnej zmluvy svedčí i to, že správca od nej odstúpil, pričom odstúpiť je možné iba od platnej zmluvy.
O existencii záväzku spoločnosti E.D.K. spol. s r. o. voči žalovanej svedčí aj fakt z účtovníctva tejto
spoločnosti, kde je za účtovné obdobie vykázaná suma 165.970 eur, čo v prepočte na slovenské koruny
činí 5.000.000 Sk. V spore nebolo preukázané, že by obchodná spoločnosť E.D.K. spol. s r. o. mala úver

od komerčných bánk. Žalovaná poprela, že by existovala zmluva o pristúpení k záväzku, o ktorej hovoril
pri kladení otázok právny zástupca žalobcu. V spore existencia takejto zmluvy preukázaná nebola.
4.9. V prejednanom spore mala plný úspech žalovaná strana, a preto má nárok na 100 % náhrady
trov konania.
5. Krajský súd v Trnave (ďalej aj ako „odvolací súd“ alebo „krajský súd“) na odvolanie žalobcu

rozsudkom z 26. októbra 2022 č. k. 24Co/6/2022-467 rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny
potvrdil (§ 387 ods. 1 a 2 CSP). Zároveň žalovanej priznal nárok voči žalobcovi na náhradu trov
odvolacieho konania v plnom rozsahu.
5.1. V odôvodnení odvolací súd konštatoval, že súd prvej inštancie nesprávne posúdil otázku
naliehavého právneho záujmu žalobcu na požadovanej žalobe. Pokiaľ ide o názor súdu prvej inštancie,

že právne postavenie žalobcu nebolo neistým, keďže nebolo podané odvolanie proti rozhodnutiu
Správy katastra Galanta č. k. XI 12/2012 z 10. mája 2012, uvedená skutočnosť nemôže mať
vplyv na (ne)preukázanie naliehavého právneho záujmu, pretože údaj v katastri nehnuteľností o
predmetnom záložnom práve nemožno odstrániť opravou údajov v katastri, teda v prípade, že by
žalobca podal odvolanie proti rozhodnutiu Správy katastra Galanta č. k. XI 12/2012 z 10. mája 2012,

rozhodnutie Správy katastra sa nemohlo týkať (ne)existencie záložného práva žalovanej k predmetným
nehnuteľnostiam. V tomto smere bola odvolacia argumentácia žalobcu dôvodná. Dodal, že pokiaľ sa
súd prvej inštancie dopustil v otázke existencie naliehavého právneho záujmu na požadovanej žalobe
nesprávneho právneho posúdenia, keďže nezistil jeho danosť, ktorá skutočnosť by bola bez ďalšieho
dôvodom pre zamietnutie žaloby, súd prvej inštancie sa zaoberal aj vecnou stránkou uplatneného

nároku.
5.1.1. Podľa odvolacieho súdu ak žalobca podanou žalobou sleduje, aby záložné právo na
zabezpečenie pohľadávky záložného veriteľa žalovanej zapísané v katastri nehnuteľností na
nehnuteľnostiach, ktorých vlastníkom je žalobca, o ktorom žalobca tvrdí, že zaniklo, teda predmetné
nehnuteľnosti vo vlastníctve žalobcu nie sú zaťažené záložným právom, žalobca má naliehavý právny

záujem na určení, že predmetné nehnuteľnosti nie sú zaťažené záložným právom, lebo len také
súdne rozhodnutie môže byť podkladom pre vykonanie zmeny zápisu v katastri nehnuteľností. Právne
postavenie žalobcu je neisté a túto neistotu možno odstrániť len predmetnou žalobou s požadovaným
žalobným návrhom. Iný prostriedok ochrany žalobca nemá a iným spôsobom nemôže dosiahnuť zmenuv zápise v katastri nehnuteľností. Žalobca podanou žalobou zvolil prostriedok, ktorým môže dosiahnuť
sledovaný cieľ.
5.2. Z podanej žaloby žalobcu, ako aj z ďalších jeho podaní vyplýva, že právnym dôvodom zániku

záložného práva žalovanej je ustanovenie § 28 ods. 1 a 2 ZoKR. Odvolací súd sa stotožnil s názorom
súdu prvej inštancie, ktorý uviedol, že žalovaná záložné právo v konkurze prihláškou nemohla
uplatniť vychádzajúc zo skutočnosti, že v čase vyhlásenia konkurzu žalovaná nemala žiadny vzťah k
úpadcovi (spoločnosť HM-UNIVERZÁL GALANTA, spol. s r. o.). Ustanovenie § 28 ZoKR predpokladá
vzťah úpadcu - dlžníka zabezpečenej pohľadávky a záložného veriteľa. Úpadcom bola spoločnosť HM-

UNIVERZÁL GALANTA spol. s r. o. v likvidácii. Na úpadcu bol vyhlásený konkurz dňa 11. augusta
2006 uznesením Okresného súdu Trnava č. k. 40K/5/2006. Záložná zmluva zo 6. apríla 2005 bola
uzavretá medzi záložným veriteľom - žalovanou a záložcom - spoločnosťou E.D.K. spol. s r. o., záložné
právo na nehnuteľnostiach bolo zriadené za účelom zabezpečenia pohľadávky žalovanej z titulu pôžičky
podľa zmluvy o pôžičke uzavretej 24. februára 2005 vo výške 5.000.000 Sk, v ktorej sa spoločnosť HM-
UNIVERZÁL GALANTA spol. s r. o. zaviazala žalovanej splatiť pôžičku spolu s úrokmi do 24. februára

2009, a v zmysle kúpnej zmluvy z 21. marca 2005 čl. III ods. tretí preberá predmetný záväzok v plnom
rozsahu spoločnosť E.D.K. spol. s r. o., stáva sa tak dlžníkom a záložcom veriteľ. Úpadca, spoločnosť
HM-UNIVERZÁL GALANTA spol. s r. o. v likvidácii v rozhodnom čase (teda v čase vyhlásenia konkurzu
ani počas plynutia 45-dňovej lehoty od vyhlásenia konkurzu) nebol v postavení dlžníka zabezpečenej
pohľadávky, pretože dlžníkom žalovanej bola v tomto čase spoločnosť E.D.K. spol. s r. o. Záložný

veriteľ v tomto čase nemal pohľadávku voči úpadcovi. Predpoklad existencie vzťahu medzi úpadcom
a záložným veriteľom vyplývajúcim z ustanovenia § 28 ods. 2 ZoKR nebol splnený. Aj v prípade, že by
hypoteticky existoval v rozhodnom čase právny vzťah medzi úpadcom - spoločnosťou HM-UNIVERZÁL
GALANTA spol. s r. o. v likvidácii a žalovanou - záložným veriteľom, tak žalovaná nemohla svoje právo
vyplývajúce z ustanovenia § 28 ods. 2 ZoKR uplatniť. V čase vyhlásenia konkurzu na úpadcu spoločnosť

HM-UNIVERZÁL GALANTA spol. s r. o. v likvidácii a počas plynutia 45-dňovej lehoty od vyhlásenia
konkurzu úpadca nebol vlastníkom zálohu, teda majetku podliehajúceho konkurzu, vlastníkom zálohu
bola spoločnosť E.D.K. spol. s r. o., a to na základe kúpnej zmluvy z 21. marca 2005 zavkladovanej
do katastra nehnuteľností 4. apríla 2005. Správca konkurznej podstaty úpadcu dňa 23. novembra 2006
odstúpil od uvedenej kúpnej zmluvy, avšak k tejto skutočnosti došlo až po uplynutí 45-dňovej lehoty

na prihlásenie pohľadávky v konkurze, pretože lehota na prihlásenie začala plynúť 18. augusta 2006 a
skončila 30. septembra 2009. K odstúpeniu od kúpnej zmluvy správcom konkurznej podstaty úpadcu
došlo až po uplynutí tejto lehoty, preto bol správny záver súdu prvej inštancie, že žalovaná si nemohla
uplatniť svoje právo v konkurze.
5.3. S poukazom na uvedené podľa názoru odvolacieho súdu nedošlo k zániku predmetného záložného

práva žalovanej podľa § 28 ods. 2 ZoKR, žalobca netvrdil iný dôvod zániku tohto záložného práva,
žalobažalobcuourčenie,žepredmetnénehnuteľnostiniesúzaťaženézáložnýmprávomniejedôvodná,
a preto správne súd prvej inštancie žalobu žalobcu zamietol. Odvolací súd už vzhľadom na uvedený
právny záver sa nezaoberal ďalšou vecnou argumentáciou žalobcu, pretože podľa názoru odvolacieho
súdu uvedené plne postačovalo pre právny záver o danej veci.

5.4. Pokiaľ žalobca argumentoval porušením práva na spravodlivý proces, pretože rozsudok je zjavne
arbitrárnyazmätočnýprenedostatokdôvodov.Zároveňuviedol,žesasúdnevysporiadalsrozhodujúcou
argumentáciou žalobcu, konkrétne so Zmluvou o prevzatí dlhu z 21. marca 2005, s neexistenciou
platného prevzatia dlhu, spochybnením dôveryhodnosti svedeckých výpovedí svedkov T., Y. a E. a
výpovede žalovanej, právnych následkov neprihlásenia pohľadávky v konkurznom konaní a zániku

záložného práva podľa § 28 ods. 2 ZoKR, súd prvej inštancie neuviedol dôvody, pre ktoré dôkazy
nevykonal, súd prvej inštancie porušil zásadu kontradiktórnosti, podľa názoru odvolacieho súdu sa
súd prvej inštancie čiastočne vysporiadal s rozhodujúcou a podstatnou argumentáciou žalobcu, pričom
odvolací súd v tomto rozhodnutí doplnil ďalšie dôvody, ide o postup predpokladaný v § 387 ods. 3
CSP. Pokiaľ ide o odvolací argument, že súd prvej inštancie neuviedol dôvody, pre ktoré nevykonal

navrhované dôkazy, odvolací súd poukázal na zápisnicu z pojednávania z 30. septembra 2021 (č. l.
419 spisu), z ktorej vyplýva zhodné vyjadrenie strán, že nemajú návrhy na doplnenie dokazovania.
Žalobca mal možnosť pred súdom prvej inštancie navrhnúť ďalšie dokazovanie, ktorú možnosť nevyužil,
pretouvedenáodvolaciaargumentáciajenedôvodná.Ďalšieodvolacieargumentytýkajúcesaporušenia
práva na spravodlivý proces odvolací súd nepovažoval za opodstatnené. Z obsahu napadnutého

rozhodnutia, ako aj postupu súdu prvej inštancie nebolo zistené pochybenie súdu porušujúce práva
žalobcu na spravodlivý proces.
5.5. K námietke odvolateľa ohľadom nesprávneho právneho posúdenia odvolací súd uviedol, že
výsledky dôkaznej verifikácie všetkých právne relevantných dôkazných prostriedkov, ktoré boli potrebnék zisteniu skutkového stavu a vyplývajú z obsahu spisu, viedli k naplneniu podmienok pre záver, že
ustanovenie § 28 ods. 2 ZoKR nebolo možné aplikovať tak, ako požadoval žalobca. Odvolací súd sa
stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že žalobu je potrebné zamietnuť. Polemika o nesprávnosti

súdom prvej inštancie vyslovených právnych záverov pre nezohľadnenie právnej argumentácie strany
sporu, sama osebe nie je presvedčivou bázou pre konštatovanie vecnej nesprávnosti rozsudku súdu
prvej inštancie. Súd prvej inštancie vec správne právne posúdil v otázke, že podmienky dotknutého
ustanovenia hmotného práva, ktoré mali spôsobiť zánik záložného práva žalovanej na nehnuteľnostiach
vo vlastníctve žalobcu neboli naplnené.

5.6. Ohľadom námietok týkajúcich sa nesprávnych skutkových zistení súdu prvej inštancie na základe
vykonaných dôkazov odvolací súd zistil, že súd prvej inštancie vykonané dokazovanie vyhodnotil
v zmysle zásad upravených v § 191 ods. 1 CSP. Podľa odvolacieho súdu v danej veci bolo
podstatnou skutkovou okolnosťou tvrdenie žalobcu, že záložné právo žalovanej zaniklo, pretože
žalovaná neprihlásila svoju pohľadávku v konkurzom konaní vedenom na úpadcu HM-UNIVERZÁL
GALANTA spol. s r. o. Odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie uzavrel, že tvrdenie žalobcu

o zániku záložného práva nevyplývalo z vykonaného dokazovania. Odvolacia námietka žalobcu o
nesprávnom zistení skutkového stavu súdom prvej inštancie je tak nenáležitá.
5.7. O trovách konania rozhodol podľa § 396 ods. l, § 255 ods. l, § 262 ods. l, 2 CSP.
6. Proti rozsudku odvolacieho súdu podal žalobca (ďalej aj ako „dovolateľ“) dovolanie, ktorého
prípustnosť odôvodnil poukazom na § 420 písm. f) a § 421 ods. 1 písm. b) CSP.

6.1. Dovolateľ v dovolaní namietal, že došlo k nesprávnemu procesnému postupu, ktorým je skutočnosť,
ževpredmetnejvecisaodvolacísúdstotožnilsodôvodnenímrozhodnutia súduprvejinštancie,vktorom
absentujú úplne bazálne náležitosti odôvodnenia rozhodnutia v zmysle § 220 ods. 2 CSP, ako žalobca
podrobnešpecifikovalvosvojomodvolaní,pričomodvolacísúduvedenénedostatkynijakoneodstránil.Z
celého obsahu rozsudku súdu prvej inštancie nijako nevyplýva, prečo súd prvej inštancie vlastne žalobu

žalobcu zamietol, súd prvej inštancie nijako nezdôvodnil, ktoré z alternatívnych, právne si konkurujúcich
právnych posúdení sú (boli) základom na zamietnutie žaloby. Odvolací súd sa s absenciou určenia
dôvodu zamietnutia žaloby súdom prvej inštancie vysporiadal v bode 9. posledný pododsek rozsudku
a bode 33.
6.2. Dovolateľ poukazujúc na body 27. a 28. rozsudku odvolacieho súdu uviedol, že súd prvej inštancie

vôbec (!) právne neposúdil, na základe akých skutočností, a z akého právneho dôvodu došlo (malo
dôjsť) k (domnelému) prevzatiu dlhu. V rozsudku súdu prvej inštancie tak na počudovanie absentuje
úplne základné, a vo veci samej rozhodujúce právne posúdenie otázky prevzatia dlhu, čo má zásadný
význam na posúdenie otázky existencie a trvania záložného práva. Zmätočnosť rozsudku zvýrazňuje aj
fakt, že i keď sa súd prvej inštancie vôbec osobitne nevyjadruje k právnemu titulu, ktorým malo dôjsť k

platnému prevzatiu dlhu, v bode 51. rozsudku uvádza, že „žalovaný už od 6. apríla 2005 nemal právny
vzťah so spoločnosťou HM UNIVERZÁL“, z čoho implicitne vyplýva, že súd má za to, že práve dňa
6. apríla 2005 malo dôjsť k prevzatiu dlhu, zistenie ktoré však je v absolútnom protiklade s ďalšími
závermi súdu prvej inštancie. Súd prvej inštancie v zmätočnosti svojich záverov ďalej pokračuje (rovnako
ako to bolo aj v rozsudku z 15. februára 2018) tým, že v bode 54. rozsudku uvádza „V zmluve bola

dohodnutá možnosť úhrady kúpnej ceny aj formou prevzatia dlhu, čím (pozn. zvýraznené žalobcom) sa
spoločnosť E.D.K. spol. s r. o. stala novým dlžníkom a záložcom vo vzťahu k záložnému veriteľovi.“ Po
tomto závere súdu prvej inštancie je už prakticky nemožné zistiť, či má súd za to, že k prevzatiu dlhu
došlo kúpnou zmluvou, Zmluvou o prevzatí dlhu, alebo dňa 6. apríla 2005. Odvolací súd na uvedené
námietky žalobcu v odôvodnení rozsudku nijako zrozumiteľne (nie to ešte jasne a výstižne) nereagoval.

Nijako nezdôvodnil, z čoho vyplýva, že „žalovaná záložné právo v konkurze prihláškou nemohla uplatniť
vychádzajúc zo skutočnosti, že v čase vyhlásenia konkurzu žalovaná nemala žiadny vzťah k úpadcovi“.
6.3. Súd prvej inštancie sa nevysporiadal s rozhodujúcou argumentáciou žalobcu, týkajúcou sa - takmer
nepreberného množstva relevantných skutočností spochybňujúcich existenciu zmluvy o prevzatí dlhu
z 21. marca 2005; súd prvej inštancie sa v rozsudku (či už zámerne alebo nie) vôbec nevysporiadal s

predloženým a vykonaným dôkazom - Zmluvou o prevzatí dlhu z 21. marca 2005 (tento dôkaz ani v bode
8. rozsudku v množine vykonaných dôkazov neuvádza); - neexistencie platného prevzatia dlhu (súd v
bode 52. rozsudku len stroho konštatuje, že „čo sa týka prevzatia dlhu, tak možno konštatovať, že boli
splnené všetky zákonom predpísané náležitosti“); - spochybnení dôveryhodnosti svedeckých výpovedí
svedkov T., Y. a E., ako aj výpovede žalovanej. Súd prvej inštancie sa v tomto smere uspokojil len s

predložením fotokópie listiny ako dôkazu (Zmluva o prevzatí dlhu z 21. marca 2005), a to aj napriek
tomu, že žalobca spochybnil pravosť takejto listiny, a požadoval predloženie originálu, ako aj znalecké
dokazovanie pravosti takejto listiny. Z množstva žalobcom označených a vykonaných listinných dôkazov
pritom existovala dôvodná pochybnosť o existencii takejto listiny. Išlo pritom o jeden z najzásadnejšíchdôkazov, na ktorom žalovaná postavila svoju procesnú obranu. Odvolací súd sa s vyššie uvedenými
odvolacími námietkami žalobcu „vyporiadal“ len tak, že v bode 28. rozsudku uviedol: „Odvolací súd
už vzhľadom na uvedený právny záver sa nezaoberal ďalšou vecnou argumentáciou žalobcu, pretože

podľa názoru odvolacieho súdu uvedené plne postačovalo pre právny záver o danej veci.“
6.4. Dovolateľ ďalej uvádza, že súd prvej inštancie žalobcom vznesenú námietku premlčania záložného
práva posúdil tak, že vo vzťahu k nej neuniesol dôkazné bremeno svojho tvrdenia. Odvolací súd
vznesenú námietku premlčania obišiel mlčaním. Podľa právneho názoru žalobcu bola pritom námietka
premlčania vznesená riadne, žalovaná premlčanie práva výslovne nepoprela, a preto s poukazom na §

151 ods. 1 CSP mal súd prvej inštancie (a rovnako tak odvolací súd) považovať toto skutkové tvrdenie
za nesporné. Keďže žalovaná skutkové tvrdenie výslovne nepoprela, nie je možné tvrdiť, že žalobca vo
vzťahu k premlčaniu neuniesol dôkazné bremeno.
6.5. V dovolaní žalobca poukázal na svoju odvolaciu námietku „Súd prvej inštancie v odôvodnení
rozsudku argumentoval znaleckými posudkami č. 7 a č. 8/2005 zo 16. marca 2005, resp. 19. apríla
2005, a všeobecne záväzným nariadením mesta Galanta (bez bližšej špecifikácie), ktoré žiadna zo strán

sporu ako dôkaz neoznačila. Týmto postupom súd prvej inštancie flagrantným spôsobom porušil zásadu
kontradiktórnosti sporového procesu.“, ku ktorej sa podľa neho odvolací súd nijako nevyjadril.
6.6. Súd prvej inštancie v rozsudku ignoroval interpretáciu a aplikáciu príslušných ustanovení ZoKR,
ktoré v rozsudku ani len necitoval. Odvolací súd aplikovateľné ustanovenia § 28 ods. 2 ZoKR (v znení
účinnom v rozhodnom čase) cituje, interpretuje a na posudzovanú veci aplikuje. Dovolateľ sa domnieva,

že procesne korektným v tomto smere mal byť zo strany odvolacieho súdu postup podľa § 382 CSP.
6.7. Súd prvej inštancie rezignoval na zákonné požiadavky na hodnotenie dôkazov, primárne (ale
nielen) Zmluvy o prevzatí dlhu, ako aj svedeckých výpovedí k tejto zmluve (a k prevzatiu dlhu) sa
vzťahujúcich. Súd prvej inštancie vôbec nezhodnotil tak samotný status svedkov, ako aj kontext
skutočností, ku ktorým boli vypočutí, dopad výsledku sporu na záujmy svedkov a celkovú (ne)zaujatosť

svedka (aplikácia tzv. procesnej doktríny RAVEN), a to o to viac, že žalobca poukázal na množstvo
skutočností spochybňujúcich tvrdenia svedkov (ako aj žalovanej). Odvolací súd sa k vyššie uvedenej
námietke nijako nevyjadril.
6.8. Súd prvej inštancie v bode 9. rozsudku konštatuje uzavretie Zmluvy o pôžičke z 23. februára 2005,
ale následne v bode 11. už uvádza Zmluvu o pôžičke z 24. februára 2005. Tento rozpor vo vlastných

záveroch nijako nevysvetľuje. Odvolací súd sa k vyššie uvedenej námietke nijako nevyjadril.
6.9. Podľa právneho názoru dovolateľa, tak súd prvej inštancie, ako aj odvolací súd, nedali žiadnu
odpoveď na dovolateľom nastolené otázky - neplatnosť prevzatia dlhu, premlčanie práva výkonu
záložného práva. Odvolací súd celkom očividne prehliadol všetky žalobcom vytýkané nesprávnosti a
nezákonnosti v rozhodnutí súdu prvej inštancie.

6.10. K dovolaciemu dôvodu podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP dovolateľ namietal nesprávne právne
posúdenie odvolacieho súdu v posúdení nasledovných zásadných (a navzájom súvisiacich) právnych
otázok 1. „či majetok tretej osoby zabezpečujúce úpadcove záväzky podlieha konkurzu vyhlásenom
na majetok úpadcu“; 2. „či veriteľ, ktorého pohľadávka voči úpadcovi je zabezpečená zabezpečovacím
(záložným) právom k majetku tretej osoby, je oprávnený si svoju pohľadávku prihlásiť do konkurzu

vyhláseného na majetok úpadcu“; 3. „či neprihlásením zabezpečenej pohľadávky veriteľa v základnej
prihlasovacej lehote v konkurze vyhlásenom na majetok dlžníka dochádza k zániku zabezpečovacieho
(záložného) práva v prípade, ak je predmetom zabezpečenia majetok tretej osoby odlišnej od úpadcu.“
6.11. Posúdenie, či majetok tretej osoby zabezpečujúci záväzky úpadcu podlieha konkurzu, posúdenie,
či si veriteľ, ktorého pohľadávka voči úpadcovi je zabezpečená zabezpečovacím (záložným) právom

k majetku tretej osoby, je oprávnený si svoju pohľadávku prihlásiť do konkurzu vyhláseného na
majetok úpadcu a posúdenie nesplnenia zákonných predpokladov zániku záložného práva žalovanej
neprihlásením si zabezpečenej pohľadávky žalovanej voči úpadcovi v konkurze vyhlásenom na majetok
úpadcu, považuje dovolateľ za zjavne nesprávne právne posúdenie.
6.12. Dovolateľ považuje za správne právne posúdenie (podľa aplikovateľných právnych predpisov

v znení účinnom v čase začatia konkurzného konania) vyššie vymedzených otázok nasledovne: 1.
„Majetok tretej osoby zabezpečujúci úpadcove záväzky podlieha konkurzu vyhlásenom na majetok
úpadcu.“ 2. „Veriteľ, ktorého pohľadávka voči úpadcovi je zabezpečená zabezpečovacím (záložným)
právom k majetku tretej osoby, je oprávnený si svoju pohľadávku prihlásiť do konkurzu vyhláseného na
majetok úpadcu.“ 3. „Neprihlásením zabezpečenej pohľadávky veriteľa v základnej prihlasovacej lehote

v konkurze vyhlásenom na majetok dlžníka dochádza k zániku zabezpečovacieho (záložného) práva
(aj) v prípade, ak je predmetom zabezpečenia majetok tretej osoby odlišnej od úpadcu.“
6.13. V aplikačnej praxi a ani právnej teórii a odbornej spisbe nie je a ani nebol žiaden problém
s interpretáciou § 67 ods. 1 písm. c) zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a ozmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „ZoKR“). Konkurzu podlieha majetok, ktorý zabezpečuje
úpadcove záväzky, a to bez ohľadu na skutočnosť, kto je jeho vlastníkom. Právne posúdenie tejto
otázky v tejto veci odvolacím súdom (t. j., že ak majetok, ktorý zabezpečoval pohľadávku veriteľa/

žalovanej, nebol v čase vyhlásenia konkurzu na majetok úpadcu - HM-UNIVERZÁL GALANTA spol.
s r. o. a počas plynutia 45-dňovej lehoty od vyhlásenia konkurzu vo vlastníctve úpadcu, nepodliehal
konkurzu) je celkom mylné a ťažko pochopiteľné, vyplývajúce zrejme z nedostatočnej vedomosti o
základných inštitútoch konkurzného práva.
6.14. V aplikačnej praxi a ani právnej teórii a odbornej spisbe nie je a ani nebol žiaden problém

s interpretáciou § 28 ods. 2 (v znení účinnom v rozhodnom čase) ZoKR. Ak pohľadávka veriteľa
voči úpadcovi je zabezpečená zabezpečovacím právom, tento veriteľ má v konkurze právo, aby
jeho zabezpečená pohľadávka bola uspokojená z výťažku zo speňaženia majetku. Toto právo
musí byť v konkurze riadne a včas uplatnené v prihláške zabezpečenej pohľadávky, inak zanikne.
Právne posúdenie tejto otázky v tejto veci odvolacím súdom (t. j., že žalovaná ako veriteľ úpadcu
s pohľadávkou zabezpečenou zabezpečovacím (záložným) právom si svoju pohľadávku nemohla v

konkurze vyhlásenom na majetok úpadcu prihlásiť) je celkom mylné a ťažko pochopiteľné, vyplývajúce
zrejme z nedostatočnej vedomosti o základných inštitútoch konkurzného práva.
6.15. Poukazujúc na § 8 ZoKR dovolateľ uviedol, že medzi stranami sporu nebolo a nie je sporné, že
pohľadávka žalovanej voči HM-UNIVERZÁL GALANTA spol. s r. o. je zabezpečená záložným právom
(na nehnuteľnostiach). Na účely ZoKR sa tak pohľadávka žalovanej voči HM-UNIVERZÁL GALANTA

spol. s r. o. považuje za zabezpečenú pohľadávku. Na majetok úpadcu HM-UNIVERZÁL GALANTA
spol. s r. o. bol vyhlásený konkurz s nastúpením účinkov zverejnenia uznesenia o vyhlásení konkurzu
v Obchodnom vestníku SR. Účinky vyhlásenia konkurzu sú upravené primárne v prvom oddiely piatej
hlavy druhej časti ZoKR (§ 44 až § 56a). Aké pohľadávky sa uplatňujú prihláškou vyplýva z § 28
ZoRK. Pohľadávka žalovanej voči úpadcovi HM-UNIVERZÁL GALANTA spol. s r. o. nie je pohľadávkou

proti podstate (§ 87 ZoKR), t. j. ide o pohľadávku, ktorá sa v konkurze uplatňuje prihláškou. Aký
majetok konkurzu podlieha, upravuje § 67 ZoRK. Dotknuté nehnuteľnosti zabezpečujú záväzok úpadcu
voči žalovanej. Bez akýchkoľvek výkladových komplikácii tak ide o majetok podliehajúci konkurzu. Na
to, aby konkurzný správca mohol majetok v konkurze speňažiť, tento musí byť zapísaný do súpisu
majetku úpadcu. Konkurzná podstata (majetok podliehajúci konkurzu) a súpis majetku sú dva odlišné

právne inštitúty, ktoré nemožno zamieňať. Otázka rozsahu majetku podliehajúceho konkurzu je otázkou
skutkovou. Súpis majetku je zas listina oprávňujúca správcu majetok v ňom zapísaný speňažiť. Všetok
majetok, ktorý podlieha konkurzu, a len ten, by mal byť zapísaný v súpise. I keď nejaký majetok
podliehajúci konkurzu v súpise nie je zapísaný (napr. z dôvodu, že sa správca o ňom aj napriek
vykonanýmšetreniamnedozvedel),neznamenáto,žeprestávapodliehaťkonkurzu.Nastranedruhej,ak

jezapísanývsúpisemajetok,ktorýkonkurzunepodlieha,jehozapísanímsanestávamajetkomkonkurzu
podliehajúcim. Rozsah majetku podliehajúcemu konkurzu je otázkou skutkovou, na ktorú súpis majetku
podstát nemá vplyv. Majetok, ktorý zabezpečuje úpadcove záväzky, prestane podliehať konkurzu vtedy
a len vtedy, ak zabezpečovacie právo na ňom zanikne. A contrario, ak zabezpečovacie právo trvá,
takýto majetok konkurzu podlieha, a to bez ďalších podmienok alebo obmedzení. Pre úplnosť výkladu

dovolateľovi nedá neuviesť, že ZoKR upravuje jedinú výnimku, kedy sa zabezpečovacie právo zaniknuté
v dôsledku jeho neprihlásenia v základnej prihlasovacej lehote obnovuje. Podľa § 103 ods. 1 ZoKR.
Citované ustanovenie síce odkazuje na (pôvodný) § 29 ods. 2 ZoKR, avšak správne ide o § 28 ods. 4
ZoKR (toto sa opravilo až novelou ZoKR s účinnosťou od 1. januára 2018). Ide o prípad, ak bol súdom
prvej inštancie konkurz vyhlásený, zabezpečený veriteľ si svoju zabezpečenú pohľadávku v základnej

prihlasovacej lehote neprihlásil, čím zanikla, a následne odvolací súd uznesenie súdu prvej inštancie
o vyhlásení konkurzu zrušil alebo zmenil. V ostatých prípadoch zrušenia konkurzu (pre nedostatok
majetku, ak tu nie sú predpoklady na konkurz alebo po splnení konečného rozvrhu výťažku) k žiadnemu
obnoveniu zabezpečovacieho práva nedochádza (§ 102 ods. 5 ZoKR, argumentum a contrario). Jednou
zo základných zásad aplikujúcich sa v konkurznom konaní je zásada univerzality. Táto zásada je

vyjadrením požiadavky, aby konaniu podliehal celý aktívny i pasívny majetok dlžníka, príp. v osobitných
prípadoch aj majetok tretích osôb (napr. z dôvodu odporovateľných právnych úkonov alebo majetok
zabezpečujúci záväzky dlžníka). To znamená, že všetky práva vzťahujúce sa k majetku podliehajúcemu
konkurzu sa majú riešiť v jednom univerzálnom kolektívnom konaní, resp. v konaniach ním vyvolaných.
Celý takýto majetok má slúžiť na uspokojenie všetkých veriteľov dlžníka.

6.16. Keďže žalovaná bola veriteľom dlžníka HM-UNIVERZÁL GALANTA, spol. s r. o., k platnému
prevzatiudlhudlžníkaHM-UNIVERZÁLGALANTA,spol.sr.o.nedošlo,žalovanámalasvojupohľadávku
voči HM-UNIVERZÁL GALANTA, spol. s r. o. zabezpečenú záložným právom k majetku tretej osoby,
na dlžníka HM-UNIVERZÁL GALANTA, spol. s r. o. bol vyhlásený konkurz, pohľadávka žalovanej vočiHM-UNIVERZÁL GALANTA, spol. s r. o. sa na účely ZoKR považuje za zabezpečenú pohľadávku,
pohľadávka žalovanej voči úpadcovi HM-UNIVERZÁL GALANTA, spol. s r. o. je pohľadávkou, ktorá sa
v konkurze uplatňuje prihláškou, majetok tretej osoby zabezpečoval záväzok úpadcu HM-UNIVERZÁL

GALANTA, spol. s r. o. voči žalovanej; išlo tak o majetok podliehajúci konkurzu, bolo právom, ale
aj povinnosťou, žalovanej v prípade, ak chcela zamedziť nepriaznivým účinkom, aplikácia § 28 ods.
2 ZoKR (t. j. zániku záložného práva) si svoju zabezpečenú pohľadávku v konkurze vyhlásenom na
majetok úpadcu HM-UNIVERZÁL GALANTA, spol. s r. o. prihlásiť v základnej prihlasovacej lehote.
Keďže žalovaná si svoju zabezpečenú pohľadávku v konkurze vyhlásenom na majetok úpadcu HM-

UNIVERZÁL GALANTA, spol. s r. o. v základnej prihlasovacej lehote neprihlásila, jej zabezpečovacie
(záložné) právo márnym uplynutím základnej 45-dňovej lehoty ex lege zaniklo.
6.17. Dovolateľ navrhol aby, dovolací súd zrušil rozsudok krajského súdu a vec vrátil odvolaciemu súdu
na ďalšie konanie a zároveň zaviazal žalovanú zaplatiť žalobcovi náhradu trov dovolacieho konania v
rozsahu 100 %.
6.18. Dovolateľ zároveň navrhol odklad právoplatnosti rozsudku odvolacieho súdu podľa § 444 ods. 2

CSP spolu s odôvodnením.
7. Žalovaná v písomnom vyjadrení k dovolaniu uviedla, že dovolanie je nedôvodné a v plnom
rozsahu sa stotožňuje so závermi odvolacieho súdu a žiada dovolací súd, aby dovolanie zamietol
a žalobcu zaviazal zaplatiť žalovanej náhradu trov dovolacieho konania v rozsahu 100 %.
8. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) ako súd

dovolací (§ 35 CSP) nezistil splnenie podmienok pre odklad právoplatnosti dovolaním napadnutého
rozhodnutia podľa ustanovenia § 444 ods. 2 CSP a v súlade s ustálenou praxou o tom nevydal
samostatné rozhodnutie (napr. rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 4Cdo/144/2019, 4Cdo/108/2019,
9Cdo/72/2020, 9Cdo/184/2020).
9. Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§

427 ods. 1 CSP) strana zastúpená v súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorej neprospech
bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP) bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) preskúmal
napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru, že
dovolanie žalobcu je potrebné zamietnuť.
10. V zmysle § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon

pripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu-ktorému rozhodnutiu
odvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia
odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421
CSP.
11. V danom prípade žalobca vyvodil prípustnosť podaného dovolania z ustanovenia § 420 písm.

f) CSP, podľa ktorého je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci
samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby
uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces.
11.1. Hlavnými znakmi charakterizujúcimi procesnú vadu v zmysle § 420 písm. f) CSP je a) zásah

súdu do práva na spravodlivý proces a b) nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci procesnej
strane, aby svojou procesnou aktivitou uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia, a to v takej
miere (intenzite), v dôsledku ktorej došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
11.2. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať
sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky

poskytované právnym poriadkom; integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu
zodpovedajúce súdne konanie. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle citovaného
ustanovenia treba rozumieť nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom
porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z
ústavnoprávneho rámca, a ktoré (porušenie) tak zároveň znamená aj porušenie Ústavou Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou práva. Ide
napr. o právo na verejné prejednanie veci za prítomnosti strany sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým
vykonávaným dôkazom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť rozhodnutia,
na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné konanie súdu spojené so zákazom svojvoľného
postupu a na rozhodnutie o riadne uplatnenom nároku spojené so zákazom denegatio iustitiae

(odmietnutie spravodlivosti).
11.3. Z práva na spravodlivý súdny proces ale pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa
všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ňou predkladaným
výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami, ale ani právovyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom a dožadovať sa ňou navrhnutého
spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (porovnaj sp. zn. IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, I. ÚS 97/97, II.
ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03).

12. Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej
v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom
spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
13. Žalobca v rámci uplatneného dovolacieho dôvodu podľa § 420 písm. f) CSP namietal arbitrárnosť
rozsudku odvolacieho súdu, nedostatok jeho riadneho a presvedčivého odôvodnenia vrátane

vysporiadania sa s rozhodujúcou argumentáciou žalobcu. Tiež namietal nedostatky dokazovania.
14. Pokiaľ dovolateľ v dovolaní vadu zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f) CSP opieral o námietku
nedostatočného odôvodnenia (nepreskúmateľnosť) rozhodnutia odvolacieho súdu, k uvedenému
dovolací súd uvádza, že aj keď nepreskúmateľnosť rozhodnutia pre nedostatok jeho riadneho
odôvodnenia je takým nesprávnym procesným postupom, ktorý je spôsobilý znemožniť sporovej strane,
aby uplatňovala svoje procesné práva v takej miere, že to má za následok porušenie práva na

spravodlivý proces, v prejednávanom spore o taký prípad nešlo.
15. K tomuto dôvodu prípustnosti dovolania treba uviesť, že ustálená judikatúra Európskeho súdu
pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) uvádza, že súdy musia v rozsudkoch jasne a zrozumiteľne uviesť
dôvody, na ktorých založili svoje rozhodnutia, že súdy sa musia zaoberať najdôležitejšími argumentami
vznesenými stranami sporu a uviesť dôvody pre prijatie alebo odmietnutie týchto argumentov, a že

nedodržanie týchto požiadaviek je nezlučiteľné s ideou práva na spravodlivý proces (pozri napr. Garcia
Ruiz v. Španielsko, Vetrenko v. Moldavsko, Kraska v. Švajčiarsko).
16. Rovnako podľa stabilizovanej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný
súd“) riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia ako súčasť základného práva na súdnu ochranu podľa
čl.46ods.1ústavyvyžaduje,abysasúdjasným,právnekorektnýmazrozumiteľnýmspôsobomvyrovnal

so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré sú pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné a
právne významné (IV. ÚS 14/07). Povinnosťou všeobecného súdu je uviesť v rozhodnutí dostatočné a
relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa
musí týkať skutkovej i právnej stránky rozhodnutia (napr. III. ÚS 107/07). V prípade, keď právne závery
súdu z vykonaných skutkových zistení v žiadnej možnej interpretácii odôvodnenia súdneho rozhodnutia

nevyplývajú, treba takéto rozhodnutie považovať za rozporné s čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (I. ÚS 243/07). Súd by mal byť preto vo svojej
argumentácii obsiahnutej v odôvodnení koherentný, t. j. jeho rozhodnutie musí byť konzistentné a jeho
argumenty musia podporiť príslušný záver. Súčasne musí dbať na jeho celkovú presvedčivosť, teda
inými slovami na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto

premís dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom
rade aj spravodlivé a presvedčivé (I. ÚS 243/07, I. ÚS 155/07, I. ÚS 402/08).
17. Aj najvyšší súd už v minulosti vo viacerých svojich rozhodnutiach, práve pod vplyvom judikatúry
ESĽP a ústavného súdu, zaujal stanovisko, že medzi práva strany civilného procesu na zabezpečenie
spravodlivej ochrany jej práv a právom chránených záujmov patrí nepochybne aj právo na spravodlivý

proces, a že za porušenie tohto práva treba považovať aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho
odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Povinnosť súdu rozhodnutie náležite odôvodniť je totiž odrazom
práva strany sporu na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktorý sa
zaoberá všetkými právne relevantnými dôvodmi uplatnenej žaloby, ako aj špecifickými námietkami
strany sporu. Porušením uvedeného práva strany sporu na jednej strane a povinnosti súdu na strane

druhej sa strane sporu (okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným
spôsobom) odníma možnosť náležite skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci
využitia prípadných riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov. Ak je nedostatok riadneho
odôvodnenia súdneho rozhodnutia porušením práva na spravodlivé súdne konanie, táto vada zakladá
i prípustnosť dovolania podľa § 420 písm. f) CSP.

18. Aj v konaní na odvolacom súde treba dôsledne trvať na požiadavke úplnosti, výstižnosti a
presvedčivosti odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu. V odôvodnení svojho rozhodnutia sa teda
odvolací súd musí vysporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup
musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen s poukazom na všetky skutočnosti zistené
vykonaným dokazovaním, ale tiež s poukazom na právne závery, ktoré prijal. Právne závery odvolacieho

súdu môžu byť dostatočne preskúmateľné len vtedy, ak odvolací súd po skutkovom vymedzení
predmetu konania podá zrozumiteľný a jasný výklad, z ktorých ustanovení zákona alebo iného
právneho predpisu vychádzal, ako ich interpretoval a prečo pod tieto ustanovenia podriadil, prípadne
nepodriadil zistený skutkový stav. Odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu navyše musí byť ajdostatočným podkladom pre uskutočnenie prieskumu v dovolacom konaní. Ak rozhodnutie odvolacieho
súdu neobsahuje náležitosti uvedené v § 393 CSP, je nepreskúmateľné.
19. K dovolacej námietke týkajúcej sa arbitrárnosti a nepreskúmateľnosti rozhodnutia odvolacieho

súdu, dovolací súd vo väzbe na body 13. až 17. tohto rozhodnutia uvádza, že v posudzovanom spore
obsah spisu nedáva podklad pre záver, že odvolací súd svoje rozhodnutie odôvodnil spôsobom, ktorým
by založil procesnú vadu zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f) CSP. Súdy oboch nižších inštancií v
odôvodneniach svojich rozhodnutí podrobne popísali obsah podstatných skutkových tvrdení strán a
dôkazov vykonaných v konaní, vysvetlili, ako ich skutkové tvrdenia a právne argumenty posúdili, uviedli,

z ktorých dôkazov vychádzali a ako ich vyhodnotili, a zároveň citovali ustanovenia, ktoré aplikovali a z
ktorých vyvodili svoje právne závery.
19.1. Z obsahu odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu vyplýva, že odvolací súd rozsudok súdu prvej
inštancie potvrdil ako vecne správny v zmysle § 387 ods. l CSP stotožniac sa s dôvodmi rozsudku
súdu prvej inštancie vrátane správnych skutkových a právnych záverov v zmysle § 387 ods. 2 CSP
(pozri odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu). Odvolací súd svoje rozhodnutie nezaložil v porovnaní

so súdom prvej inštancie na žiadnych iných, či nových skutkových a právnych záveroch. V dôvodoch
rozsudku sa vyjadril k nosnej argumentácii odvolateľa (žalobcu) uplatnenej v odvolaní (rovnako aj v
dovolaní). V rozpore s uvedeným potom vyznieva tvrdenie dovolateľa o nedostatočnom odôvodnení
rozhodnutia odvolacieho súdu.
19.2. Keďže odvolací súd sa s odôvodnením rozsudku súdu prvej inštancie stotožnil, treba jeho dôvody

posudzovať v kontexte s dôvodmi uvedenými v rozsudku okresného súdu, s ktorým vytvára organickú
(kompletizujúcu) jednotu, keďže prvoinštančné a odvolacie konanie tvoria z hľadiska jeho predmetu
jeden celok (m. m. IV. ÚS 372/08, IV. ÚS 350/09). Ak odvolací súd v plnom rozsahu odkáže na dôvody
rozhodnutia súdu prvej inštancie, stačí, ak v odôvodnení rozsudku iba poukáže na relevantné skutkové
zistenia a stručne zhrnie právne posúdenie veci; rozhodnutie odvolacieho súdu v sebe tak zahŕňa po

obsahovej stránke aj odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie.
19.3. Odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu v spojení s odôvodnením rozhodnutia súdu prvej
inštancie, má podľa názoru dovolacieho súdu všetky zákonom vyžadované náležitosti v zmysle
ustanovenia § 393 CSP a § 220 ods. 2 CSP z hľadiska formálnej štruktúry, obsahuje aj zdôvodnenie
všetkých pre vec podstatných skutkových a právnych otázok, vykazuje logickú, funkčnú a teleologickú

zhodu s priebehom konania a nemožno ho považovať za neodôvodnené. Dovolací súd nezistil, že by
v danej veci išlo o takýto prípad vybočenia z medzí ustanovenia § 393 ods. 2 CSP, ktorým by došlo
k porušeniu práva žalobcu na spravodlivý proces. Odvolací súd odôvodnil potvrdzujúci výrok svojho
rozhodnutia spôsobom zodpovedajúcim zákonu.
19.3.1. V odôvodnení rozhodnutia odvolací súd podrobne zdôvodnil, prečo potvrdil rozhodnutie súdu

prvej inštancie, ktorým zamietol žalobu o určenie, že záložné právo na nehnuteľnosti zaniklo, keď
zhodne so súdom prvej inštancie uzavrel, že žalovaná záložné právo v konkurze prihláškou uplatniť
nemohla vychádzajúc zo skutočnosti, že v čase vyhlásenia konkurzu žalovaná nemala žiadny vzťah k
úpadcovi. V dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, ako vo veci rozhodol súd prvej inštancie, skutkový
stav, ktorý považoval odvolací súd za rozhodujúci, obsah odvolania i právne predpisy, z ktorých vyvodil

svoje právne názory vysvetlené v odôvodnení, a prečo rozhodnutie okresného súdu považuje za vecne
správne, k čomu na zdôraznenie jeho správnosti doplnil aj ďalšie dôvody, najmä v reakcii a za
účelom vysporiadania sa s podstatnými odvolacími námietkami žalobcu. Z odôvodnenia rozhodnutia
odvolacieho súdu (body 13. až 46.), ako aj odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie (body 44.
až 56.), nevyplýva nedostatočnosť, či arbitrárnosť (svojvoľnosť) alebo nepresvedčivosť, ani absencia

o skutkových a právnych záveroch, či taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných
právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Obsah spisu nedáva podklad
pre záver, že odvolací súd svoje rozhodnutie dostatočne a náležite neodôvodnil, a že pri rozhodovaní
nezohľadnil podstatnú odvolaciu argumentáciu dovolateľa.
20. Skutočnosť, že dovolateľ sa nestotožňuje s názorom odvolacieho súdu (aj súdu prvej inštancie),

nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o odôvodnenosti napadnutého rozhodnutia odvolacieho
súdu. Za procesnú vadu konania podľa § 420 písm. f) CSP tak nemožno považovať to, že súd
neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv dovolateľa, ale len to, že ho neodôvodnil objektívne
uspokojivýmspôsobom,čoniejedanýprípad.Skutočnosť, žesadovolateľnestotožňujesodôvodnením
rozhodnutia odvolacieho súdu a výsledkom vykonaného dokazovania, nezakladá dôvodnosť podaného

dovolania. Aj stabilná rozhodovacia prax ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, IV. ÚS 324/2011)
rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom,
z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom
účastníkov konania (strán sporu) vrátane ich dôvodov a námietok. Podľa názoru dovolacieho súdunámietka dovolateľa predstavuje prostý nesúhlas dovolateľa s rozhodnutím odvolacieho súdu a jeho
odôvodnením.
21. Konkrétne, pokiaľ dovolateľ namietal, že odvolací súd sa nevysporiadal s jeho námietkou

týkajúcou sa dokazovania vo vzťahu k svedkom „aplikáciou tzv. procesnej doktríny RAVEN“ (viď bod
6.7. tohto rozhodnutia), k uvedenej námietke dovolací súd poznamenáva, že s predmetnou námietkou
sa odvolací súd vysporiadal v bodoch 30. až 33. odôvodnenia svojho rozhodnutia.
21.1. Ak dovolateľ namietal, že podľa jeho názoru, súdy nižšej inštancie nedali žiadnu odpoveď na
dovolateľom nastolené otázky neplatnosti prevzatia dlhu a premlčania práva výkonu záložného práva

(viď bod 6.4. a 6.9. tohto rozhodnutia), k čomu dovolací súd uvádza, že k uvedeným námietkam sa
okresný súd, ktorého rozhodnutie tvorí s rozhodnutím odvolacieho súdu kompletizujúcu jednotu,
vyjadril v bode 54. svojho rozhodnutia „Čo sa týka spochybňovania určitosti záložnej zmluvy v čl. III.
je nutné konštatovať, že zmluva je dostatočne určitá na to, aby vyvolala právne následky. V zmluve
bola dohodnutá možnosť úhrady kúpnej ceny aj formou prevzatia dlhu, čím sa spoločnosť E.D.K. spol.
s r. o. stala novým dlžníkom a záložcom vo vzťahu k záložnému veriteľovi. Prípadnú neplatnosť časti

kúpnej zmluvy ohľadne prevzatia záväzku nemá žiadny vplyv na platnosť celej kúpnej zmluvy, keďže
zmluva pripúšťa dva spôsoby úhrady kúpnej ceny, a to úhradu do 90 dní odo dňa právoplatnosti vkladu
alebo možnosť prevzatia dlhu. O platnosti kúpnej zmluvy svedčí i to, že správca od nej odstúpil, pričom
odstúpiť je možné iba od platnej zmluvy.“ K námietke týkajúcej sa premlčania sa súd prvej inštancie
vyjadril v bode 45. odôvodnenia svojho rozhodnutia „Žalobca v spore vzniesol námietku premlčania.

Záver o premlčaní práva musí byť založený na zistení všetkých rozhodujúcich skutočností, s ktorými
zákon spája začiatok, plynutie a skončenie premlčacej doby. Dôkazné bremeno o skutočnostiach
rozhodujúcich pre začiatok, plynutie a uplynutie premlčacej doby nesie ten účastník konania, ktorý
námietku premlčania vzniesol (viď uznesenia NS ČR z 25. januára 2006 sp. zn. 32Odo/364/2005).
Žalobcavzniesolnámietkupremlčania (č.l.206spisu).Vnámietkepremlčaniauvádza,žezáložnéprávo

sa premlčalo márnym uplynutím všeobecnej premlčacej lehoty plynúcej odo dňa, keď sa záložné právo
mohlo po prvý raz vykonať. Žalobca nešpecifikoval začiatok, plynutie a skončenie premlčacej doby, a
tak neuniesol dôkazné bremeno svojho tvrdenia. K tomu je nutné uviesť, že záložné právo je právom,
ktoré podlieha premlčaniu. Premlčacia doba je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať
po prvý raz. Ak bolo však záložné právo priznané právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného orgánu,

premlčuje sa za desať rokov odo dňa, keď sa malo podľa rozhodnutia plniť. Taktiež je to v prípade, keď
bolo záložné právo záložným dlžníkom písomne uznané, čo do dôvodu a výšky. Súd poukazuje na to,
že rozhodnutie Katastra Galanta bolo z roku 2012.“
21.2. Dovolateľ ďalej v rámci námietky nedostatočného odôvodnenia namietal, že odvolací súd sa
nevysporiadal s jeho námietkou týkajúcou sa bodu 9. a 11. rozhodnutia súdu prvej inštancie, keď súd

prvej inštancie v bode 9. rozsudku konštatuje uzavretie Zmluvy o pôžičke z 23. februára 2005, ale
následne v bode 11. už uvádza Zmluvu o pôžičke z 24. februára 2005. K čomu dovolací súd uvádza, že v
konaní nebolo sporné, že k uzavretiu zmluvy o pôžičke došlo 23. februára 2005, pričom uvedený dátum
sa nachádza aj na zmluve o pôžičke (č. l. 10 a nasl. spisu), navyše posúdenie dátumu uzavretia zmluvy o
pôžičke nebolo predmetom tohto konania, preto ak sa aj odvolací súd predmetnou námietkou dovolateľa

vo svojom rozhodnutí nezaoberal, uvedené pochybenie podľa dovolacieho súdu nepredstavuje taký
zásah do práv žalobcu, ktorý by predstavoval porušenie práva na spravodlivosť.
22. Vychádzajúc z uvedeného dovolací súd môže len konštatovať, že námietka dovolateľa o
nedostatočnom odôvodnení rozhodnutia odvolacieho súdu, keď odvolací súd sa nemal zaoberať
vytýkanými námietkami žalobcu v rámci odvolania je v tomto smere neopodstatnená.

23. V reakcii na dovolacie argumenty žalobcu dovolací súd uvádza, že za procesnú vadu konania
podľa § 420 písm. f) CSP nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie
podľa predstáv dovolateľa, ale len to, že ho neodôvodnil objektívne uspokojivým spôsobom, čo nie je
daný prípad. Žalobca preto neopodstatnene namieta, že odvolací súd mu nedostatočným odôvodnením
rozhodnutia znemožnil, aby uskutočňoval svoje procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu

práva na spravodlivý proces.
24. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, IV. ÚS 324/2011)
rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom,
z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom strán
sporu vrátane ich dôvodov a námietok. Samotné odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré

stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto
aspektu je plne realizované právo strany sporu na spravodlivé súdne konanie (IV. ÚS 112/05, IV. ÚS
324/2011).25. Pokiaľ dovolateľ namietal, že súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku argumentoval znaleckými
posudkami č. 7 a č. 8/2005 zo 16. marca 2005, resp. 19. apríla 2005 a všeobecne záväzným nariadením
Mesta Galanta (bez bližšej špecifikácie), ktoré žiadna zo strán sporu ako dôkaz neoznačila, čím podľa

neho došlo k porušeniu zásady kontradiktórnosti, dovolací súd považuje za potrebné poznamenať,
že odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia nemusí dať odpoveď na všetky odvolacie námietky
uvedené v odvolaní, ale len na tie, ktoré majú pre rozhodnutie o odvolaní podstatný význam, ktoré
zostali sporné, alebo na ktoré považuje odvolací súd za nevyhnutné dať odpoveď z hľadiska doplnenia
dôvodov rozhodnutia súdu prvej inštancie (II. ÚS 78/05).

25.1. Nad rámec uvedeného k predmetnej námietke dovolateľa považuje dovolací súd za potrebné
odkázať na obsah súdneho spisu, ktorý tvrdenia žalobcu v tomto smere neosvedčuje. Pretože zo
spisu nevyplýva, že dovolateľom namietané listiny (znalecké posudky a všeobecne záväzné nariadenie
Mesta Galanta) boli v konaní vykonané v rámci dokazovania, keď dovolateľom namietaná argumentácia
okresného súdu v odôvodnení jeho rozhodnutia (ku ktorému sa predmetná námietka vzťahuje) v bode
21. cituje zo zápisnice o vypočutí svedka dňa 20. apríla 2017 (č. l. 148 spisu), konkrétne parafrázuje

právneho zástupcu žalovanej, ktorý sa v rámci výsluchu svedka vyjadril (viď 3. odsek č. l. 149 spisu), v
danom prípade tak nemohlo dôjsť len „argumentáciou“ súdu prvej inštancie opierajúcou sa o zápisnicu o
vypočutí svedka k porušeniu zásady kontradiktórnosti, keď zjavne nedošlo k vykonaniu týchto dôkazov.
Predmetná námietka dovolateľa sa tak vzhľadom na uvedené javí ako nezmyselná a neopodstatnená.
26. Čo sa týka námietky dovolateľa ohľadom procesne korektného postupu odvolacieho súdu podľa

§ 382 CSP vo väzbe na aplikovaný § 28 ods. 2 ZoKR (viď bod 6.6. tohto rozhodnutia), dovolací súd
konštatuje, že vzhľadom na obsah spisu a rozsudky súdov nižšej inštancie, v danom prípade nešlo o
situáciu vyjadrenú v zákonnom ustanovení § 382 CSP, podľa ktorého ak má odvolací súd za to, že sa na
vec vzťahuje ustanovenie všeobecne záväzného právneho predpisu, ktoré pri doterajšom rozhodovaní
vecinebolopoužitéajeprerozhodnutievecirozhodujúce,vyzvestrany,abysakmožnémupoužitiutohto

ustanoveniavyjadrili,pretoneboldôvodvyzývaťstranynavyjadreniesakpoužitiutakéhotoustanovenia.
26.1. Pokiaľ dovolateľ uvádzal, že súd prvej inštancie v rozsudku ignoroval interpretáciu a aplikáciu
príslušných ustanovení ZoKR, ktoré v rozsudku ani len necitoval a odvolací súd na posudzovanú vec
aplikoval § 28 ods. 2 ZoKR (v znení účinnom v rozhodnom čase) citujúc a interpretujúc ho, od čoho
odvíjal povinnosť odvolacieho súdu postupovať podľa § 382 CSP, dovolací súd odkazuje na bod 23.

odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu, podľa ktorého „Súd prvej inštancie v bode 51. odôvodnenia
uvádza: Žalobca v žalobe tvrdil, že podľa ustanovenia § 25 ods. 1 (správne malo byť uvedené § 28 ods.
2, ide o chybu v písaní) zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii bolo povinnosťou veriteľa
uplatniť si svoju pohľadávku riadne a včas prihláškou do konkurzu, inak nemôže byť uspokojená a v
konkurze sa na ňu neprihliada.“ Z uvedeného tak zjavne vyplýva, že išlo o chybu v písaní, nie aplikáciu

iných právnych predpisov. Argumentácia súdov nižšej inštancie vo svojich rozhodnutiach podporovala
jeden a ten istý právny záver opierajúci sa o rovnaké ustanovenie ZoKR. Odvolací súd tak nezaložil
svoje rozhodnutie „nečakane“ a nepredvídateľne na iných (nových) právnych dôvodoch než súd prvej
inštancie, nevznikla mu poučovacia povinnosť v zmysle § 382 CSP. Súdy oboch inštancií v tomto
smere založili svoje rozhodnutia na rovnakých skutkových záveroch pri aplikácii rovnakej právnej

normy.
27.Zhrnúcvyššieuvedenédovolacísúduzavrel,žedovolateľneopodstatnenenamietal,žekonaniepred
odvolacím súdom bolo postihnuté zmätočnostnou vadou vyplývajúcou z § 420 písm. f) CSP. Dovolací
súd preto dovolanie žalobcu v tejto časti ako nedôvodné v zmysle § 448 CSP zamietol.
28. Žalobca prípustnosť podaného dovolania vyvodil aj z nesprávneho právneho posúdenia veci

odvolacím súdom v zmysle § 421 ods. 1 písm. b) CSP.
29. Podľa § 421 ods. 1 CSP je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa
potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od
vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe
dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je

dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
30. Pred posúdením samotného ,,vyriešenia právnej otázky“ (§ 421 ods. 1 písm. a) CSP) dovolací
súd zdôrazňuje, že správnosť súdmi riešených skutkových otázok nemôže byť v dovolacom konaní
podrobená meritórnemu prieskumu, lebo dovolací súd je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil
odvolací súd (§ 442 CSP); skutková okolnosť (t. j. skutková otázka, resp. riešenie skutkovej otázky) z

hľadiska § 421 ods. 1 CSP je irelevantná.
31. Riešenie skutkovej otázky (quaestio facti) je v civilnom sporovom konaní spojené s obstarávaním
skutkových poznatkov súdu v procese dokazovania. Na rozdiel od toho riešenie právnej otázky (quaestio
iuris) prebieha v procese právneho posudzovania veci, pri ktorom súd uvažuje o určitej právnej norme,jej aplikácie na podklade skutkových zistení (napr. rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 3Cdo/218/2017,
3Cdo/150/2017, 4Cdo/7/2018, 4Cdo/32/2018, 7Cdo/99/2018).
32. Právna otázka relevantná v zmysle § 421 ods. 1 písm. b) CSP musí byť procesnou stranou

vymedzená v dovolaní jasným, určitým, zrozumiteľným spôsobom, ktorý umožňuje posúdiť prípustnosť
(prípadne aj dôvodnosť) dovolania. Zo zákonodarcom zvolenej formulácie tohto ustanovenia vyplýva,
že otázkou riešenou odvolacím súdom sa tu rozumie tak otázka hmotnoprávna (ktorá sa odvíja od
interpretácie napríklad Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, Zákonníka práce, Zákona
o rodine), ako aj procesnoprávna (ktorej riešenie záviselo na aplikácii a interpretácii procesných

ustanovení). Musí ísť o právnu otázku, ktorú odvolací súd riešil a na jej vyriešení založil rozhodnutie
napadnuté dovolaním. Právna otázka, na vyriešení ktorej nespočívalo rozhodnutie odvolacieho súdu
(vyriešenie ktorej neviedlo k záverom vyjadreným v rozhodnutí odvolacieho súdu), i keby bola prípadne
v priebehu konania súdmi posudzovaná, nemôže byť považovaná za významnú z hľadiska tohto
ustanovenia.
32.1. V prípade absencie náležitého vymedzenia právnej otázky najvyšší súd nemôže pristúpiť k

posudzovaniu všetkých procesnoprávnych a hmotnoprávnych otázok, ktoré pred ním riešili/neriešili
prvoinštančný a odvolací súd.
33. Dovolací súd sa preto najskôr zaoberal tým, či sú splnené tieto predpoklady prípustnosti dovolania,
a to najmä z hľadiska, či žalobca v podanom dovolaní vôbec nastolil právnu otázku, resp. ním nastolená
právna otázka je taká otázka, od vyriešenia ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu.

34. Žalobca v súvislosti s uvádzaným dovolacím dôvodom podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP ako právne
otázky nastolil otázky 1. „Majetok tretej osoby zabezpečujúci úpadcove záväzky podlieha konkurzu
vyhlásenom na majetok úpadcu.“ 2. „Veriteľ, ktorého pohľadávka voči úpadcovi je zabezpečená
zabezpečovacím (záložným) právom k majetku tretej osoby, je oprávnený si svoju pohľadávku prihlásiť

do konkurzu vyhláseného na majetok úpadcu.“ 3. „Neprihlásením zabezpečenej pohľadávky veriteľa
v základnej prihlasovacej lehote v konkurze vyhlásenom na majetok dlžníka dochádza k zániku
zabezpečovacieho(záložného)práva(aj)vprípade,akjepredmetomzabezpečeniamajetoktretejosoby
odlišnej od úpadcu.“

35. K čomu dovolací súd poukazuje, že dovolaním napadnutým rozhodnutím odvolací súd potvrdil
ako vecne správny rozsudok súdu prvej inštancie so záverom, že žalovaná záložné právo v konkurze
prihláškou nemohla uplatniť vychádzajúc zo skutočnosti, že v čase vyhlásenia konkurzu žalovaná
nemala žiadny vzťah k úpadcovi, pričom zdôraznil, že § 28 ZoKR predpokladá vzťah úpadcu - dlžníka
zabezpečenej pohľadávky a záložného veriteľa. Odvolací súd vo svojom rozhodnutí výslovne uviedol:

„Záložná zmluva zo 06. 04. 2005 bola uzavretá medzi záložným veriteľom - žalovanou a záložcom
- spoločnosťou E.D.K. spol. s r. o. záložné právo na nehnuteľnostiach bolo zriadené za účelom
zabezpečenia pohľadávky žalovanej z titulu pôžičky podľa zmluvy o pôžičke uzavretej 24. 02. 2005 vo
výške 5.000.000 Sk, v ktorej sa spoločnosť HM-UNIVERZÁL GALANTA spol. s r. o. zaviazala žalovanej
splatiť pôžičku spolu s úrokmi do 24. 02. 2009 a v zmysle kúpnej zmluvy z 21. 03. 2005 čl. III ods. tretí

preberá predmetný záväzok v plnom rozsahu spoločnosť E.D.K. spol. s r. o., stáva sa tak dlžníkom a
záložcom veriteľ. Úpadca, spoločnosť HM-UNIVERZÁL GALANTA spol. s r. o. v likvidácii v rozhodnom
čase (teda v čase vyhlásenia konkurzu ani počas plynutia 45-dňovej lehoty od vyhlásenia konkurzu)
nebol v postavení dlžníka zabezpečenej pohľadávky, pretože dlžníkom žalovanej bola v tomto čase
spoločnosť E.D.K. spol. s r. o. Záložný veriteľ v tomto čase nemal pohľadávku voči úpadcovi. Predpoklad

existencie vzťahu medzi úpadcom a záložným veriteľom vyplývajúcim z ustanovenia § 28 ods. 2 ZoKR
nebol splnený.“ (bod 27. rozhodnutia odvolacieho súdu). Dovolateľom formulované otázky (bod 34.,
resp. bod 6.10. tohto rozhodnutia) neboli otázkami rozhodujúcimi (kľúčovými) pre dané konanie, pretože
súdy nižších inštancií nezaložili na ich riešení svoje rozhodnutia o nedôvodnosti žaloby o určenie
zániku záložného práva, inak povedané tieto otázky neboli tými právnymi otázkami, na vyriešení ktorých

spočívalo rozhodnutie odvolacieho súdu. Je tak nepochybné, že dovolacie dôvody neboli vymedzené
spôsobom uvedeným v ustanoveniach § 431 až § 435 CSP. Absenciu uvedeného považuje CSP za
dôvod pre odmietnutie dovolania pre neprípustnosť.
35.1. Na základe uvedeného nemohol najvyšší súd pristúpiť k posúdeniu prípustnosti dovolania a v
súvislosti s tým „suplovať“ aktivitu dovolateľa; v opačnom prípade by dovolací súd uskutočnil procesne

neprípustný, bezbrehý dovolací prieskum priečiaci sa účelu ustanovenia § 421 ods. 1 CSP.
36. Z dôvodov vyššie uvedených dospel dovolací súd k záveru, že dovolanie žalobcu v časti
namietajúceho vadu podľa § 420 písm. f) CSP je síce prípustné, ale nie je dôvodné a v časti
namietajúceho nesprávne právne posúdenie veci v zmysle § 421 ods. 1 písm. b) CSP je neprípustné,pretože je tu dôvod na jeho odmietnutie podľa § 447 písm. f) CSP. Vzhľadom na uvedené dovolací súd
dovolanie ako celok zamietol (§ 448 CSP).
37. Žalovaná bola v dovolacom konaní úspešná, preto jej dovolací súd na základe ustanovenia § 453

ods. 1 s použitím § 255 ods. 1 CSP priznal nárok na náhradu trov dovolacieho konania voči žalobcovi
v plnom rozsahu.
38. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.