Rozsudok – Ostatné ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Judgement was issued on Tuesday, March 4, 2025

Súd: Okresný súd Prešov
Spisová značka: 13Csp/33/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8122202276
Dátum vydania rozhodnutia: 04. 03. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Peter Revický

ECLI: ECLI:SK:OSPO:2025:8122202276.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Prešov sudcom Mgr. Petrom Revickým v právnej veci žalobkyne: A. B., nar. XX.X.XXXX,

bytom C. XXX/XX, XXX XX D. E. F., zastúpenej JUDr. Igorom Šafrankom, advokátom, Sov. Hrdinov
163/66,08901Svidník,protižalovanému:XXX.G.,H.,I.E.X,XXXXXG.,J.:XXXXXXXX,zastúpenému
spoločnosťou Advokátska kancelária RELEVANS s.r.o., Dvořákovo nábrežie 8A, 811 02 Bratislava, IČO:
47 232 471, o primerané finančné zadosťučinenie vo výške 2.458,49 Eur s príslušenstvom, takto

r o z h o d o l :

Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobkyni sumu 50,- Eur do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

V prevyšujúcej časti žalobu z a m i e t a .

Žalobkyňa m á n á r o k voči žalovanému na náhradu trov konania v rozsahu 100% vychádzajúc
z prisúdenej sumy s tým, že o ich výške rozhodne súd po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným
uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobou doručenou súdu 4.3.2022 sa žalobkyňa domáhala, aby súd rozhodol o povinnosti žalovaného
zaplatiť jej primerané finančné zadosťučinenie vo výške 2.458,49 Eur a náhradu trov konania.

2. Žalobu odôvodnila tým, že v konaní vedenom na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 8Csp/32/2020

o vydanie bezdôvodného obohatenia a určenie neprijateľnosti zmluvnej podmienky bola ako žalobkyňa
v postavení spotrebiteľky úspešná (rozsudkom Okresného súdu Prešov zo dňa 19.8.2020 v spojení
s rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 2CoCsp/44/2020 zo dňa 20.4.2021, ktorý nadobudol
právoplatnosť dňa 16.5.2021), keď súd rozhodol, že žalovaný je povinný vydať jej bezdôvodné
obohatenie vo výške 1.858,49 eura, spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 1.858,49
eura od 16.2.2020 do zaplatenia a určil, že zmluvná podmienka uvedená v Zmluve o úvere dostupná
pôžička, č. XXXXXXXXXX, zo dňa 30.9.2010, v Obchodných podmienkach článku 4. Splácanie úveru,

započítanie pohľadávok a zabezpečenie – bod 4.6., v znení: „Platby od Klienta sa voči pohľadávke D. G.
započítavajúbezohľadunato,naakézáväzkybolaplatbapoukázanávnasledujúporadí:(1)napoplatky
podľa Sadzobníka, (2) úrok z omeškania, (3) úrok z úveru, (4) splátka istiny úveru.“, je neprijateľnou
zmluvnou podmienkou.
Žalobkyňa ďalej všeobecne (bez komentára) citovala časť odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie,
ktorý uviedol, že:
„29. Na základe vykonaného dokazovania má súd za preukázané, že medzi stranami sporu vznikol

záväzkový vzťah vo forme zmluvy o spotrebiteľskom úvere.“
„32. Súd však zistil, že v zmluve je uvedená celková výška nákladov na poskytnutý úver sumou
1.712,54 €, čo spolu s istinou úveru vo výške 2.000,- € predstavuje sumu 3.712,54 €, avšak pri počte
splátok 70 a výške mesačnej splátky 57,29 € to predstavuje výslednú sumu 4.010,30 €, teda rozdielmedzi deklarovaným a skutočnosťou je 297,76 € v neprospech dlžníka - spotrebiteľa, čo skresľuje aj
výslednú RPMN. Okrem uvedeného predložená zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje zákonom
vyžadovanú náležitosť uvedenú v § 9 ods. 2 písm. j) zákona č. 129/2010 Z.z. a to uvedenie predpokladov

výpočtu RPMN a súd navyše nezistil, že by táto náležitosť bola uvedená v obchodných podmienkach
žalovaného. Už absencia tejto jednej skutočnosti postačuje na aplikáciu § 11 ods. 1 písm. a) zákona č.
129/2010 Z.z., čo znamená, že poskytnutý úver je potrebné považovať za bezúročný a bez poplatkov.
33. Na základe uvedeného, mala žalobkyňa žalovanému zaplatiť vzhľadom na vyššie uvedené len
sumu 2.000,- €, ktoré brala ako úver a keďže mu zaplatila spolu až 3.858,49 €, bolo dôvodné zaviazať

žalovaného k zaplateniu sumy 1.858,49 € predstavujúcej jeho bezdôvodné obohatenie v dôsledku
plnenia bez právneho dôvodu podľa § 451 a nasl. Občianskeho zákonníka.“
„41. Súd následne skúmal, či napadnutá zmluvná podmienka je neprijateľná. Súdny dvor v bode
68 rozsudku C-415/11 uviedol: „Ako uviedla generálna advokátka v bode 71 svojich návrhov, pri
otázke, či podmienka spôsobuje „značnú nerovnováhu“ v právach a povinnostiach strán vyplývajúcich
zo zmluvy na škodu spotrebiteľa, treba predovšetkým zohľadniť právne predpisy uplatňované vo

vnútroštátnom práve v prípade absencie dohody medzi zmluvnými stranami v tomto zmysle. Na základe
takejto porovnávacej analýzy môže vnútroštátny súd posúdiť, či a prípadne do akej miery je právne
postavenie spotrebiteľa vyplývajúce zo zmluvy nevýhodnejšie než právne postavenie zakotvené v
platnom vnútroštátnom práve. Okrem toho sa zdá, že na tieto účely je relevantné preskúmať právne
postavenie uvedeného spotrebiteľa z hľadiska prostriedkov, ktoré má podľa vnútroštátnej právnej úpravy

k dispozícii na zabránenie uplatňovaniu nekalých podmienok. Pokiaľ ide otázku, za akých okolností
dôjde k takejto nerovnováhe „napriek požiadavke dôvery“, treba konštatovať vzhľadom na šestnáste
odôvodnenie a ako v podstate uviedla aj generálna advokátka v bode 74 svojich návrhov, že vnútroštátny
súd má na tento účel preveriť, či predajca alebo dodávateľ, ktorí zaobchádza so spotrebiteľom čestne
a rovnocenne, mohol rozumne očakávať, že by tento spotrebiteľ súhlasil s takouto podmienkou po

individuálnom dojednaní.“ Podľa § 566 ods. OZ, pri čiastočnom plnení peňažného dlhu sa plnenie
dlžníka započítava najprv na istinu a potom na úroky, ak dlžník neurčí inak. Naproti tomu napadnuté
zmluvné ustanovenia poskytujú žalovanému (právnemu predchodcovi žalovaného) ako dodávateľovi
úveru možnosť započítavať platby na iný účel, akým je splatenie istiny tohto úveru, a to bez ohľadu
na vôľu žalobcu. Je teda nepochybné, že toto ustanovenie zmluvy zakladá nevyvážený vzťah medzi

žalobkyňou a žalovaným (právnym predchodcom) a dochádza k zhoršeniu postavenia spotrebiteľa.
Navyše žalovaný sa k napadnutým zmluvným podmienkam vôbec nevyjadril. Súd preto zmluvnú
podmienka uvedenú v Obchodných podmienkach článku 4 Splácanie úveru, započítanie pohľadávok a
zabezpečenie - bod 4.6 v znení: „Platby od Klienta sa voči pohľadávke D. G. započítavajú bez ohľadu na
to, na aké záväzky bola platba poukázaná v nasledujúcom poradí: (1) na poplatky podľa Sadzobníka, (2)

úrokzomeškania,(3)úrokzúveru,(4)splátkaistinyúveru.“vyhlásilzaneprijateľnúzmluvnúpodmienky.“
Žalobkyňa následne v žalobe citovala ust. § 3 ods. 5 a § 4 ods. 2 písm. b) zák. č. 250/2007 Z.z.
o ochrane spotrebiteľa a ďalej uviedla už len to, že ako spotrebiteľka si uplatňuje primerané finančné
zadosťučinenie za porušenie jej spotrebiteľských práv, ktoré bola nútená brániť v základnom konaní.
Dodala,žeprimeranéfinančnézadosťučineniemámaťsankčnúaodradzujúcufunkciu,abysadodávateľ

nedopúšťal recidívy, zároveň má mať aj funkciu relutárnu, ktorá predstavuje obohatenie spotrebiteľa vo
výške priznaného PFZ proti dodávateľovi za to, že spotrebiteľ podstúpil súdne konanie, v ktorom bol
ako spotrebiteľ na súde úspešný. Poukázala na to, že slovo primeraný má viacero synoným a jedným
z nich je slovo spravodlivý. Výška PFZ preto podľa nej nemôže mať len symbolický význam, nakoľko
PFZ len v symbolickej výške nemôže byť ani primeraným ani spravodlivým. Dala do pozornosti, že

na rozdiel od iných inštitútov finančného zadosťučinenia existujúcich v právnom poriadku SR (napr.
ochrana osobnosti), v ktorých sa na prvé miesto kladie morálne zadosťučinenie a finančná satisfakcia
slúži len na dovŕšenie nápravy, tak pri inštitúte PFZ je podľa nej možné zadosťučinenie len v peňažnej
forme ako jediného prostriedku, na jednej strane postihu nečestného dodávateľa a na druhej strane
je PFZ odmenou spotrebiteľa za úspech na súde v spotrebiteľskom právnom vzťahu. Ak má PFZ

reálne plniť svoj účel, tak je to podľa žalobkyne možné len priznaním PFZ v takej výške, aby mala
nielen deklarovanú sankčnú, odradzujúcu a relutárnu funkciu, ale aby mala tieto funkcie aj reálne,
čo PFZ priznané v symbolickej výške spĺňať nemôže. Aj keď výška PFZ sa nedokazuje a súd ju
stanovuje voľnou úvahou, tak kritéria, z ktorých by mala voľná úvaha vychádzať, vyplývajú z intenzity
porušenia spotrebiteľského práva zo strany dodávateľa. Uviedla, že vo veciach, v ktorých je predmetom

konania finančná čiastka je jediným objektívnym kritériom, ktoré by malo byť rozhodujúcim pre určenie
výšky PFZ, suma o ktorú sa dodávateľ na úkor spotrebiteľa obohatil, alebo sa chcel obohatiť, a že
pri nepeňažných nárokoch, z ktorých nevyplýva výška finančného plnenia, by takýmto kritériom mala
byť recidíva porušovania spotrebiteľského práva, s tendenciou zvyšovania PFZ pri zistení opätovnéhoopakovaného porušenia spotrebiteľského práva. Dodala, že v danom prípade žalovaný nielenže v
Zmluve o úvere č. XXXXXXXXXX, zo dňa 30.9.2010 používal neprijateľnú zmluvnú podmienku, ale
tiež aj konal spôsobom, ktorý je možné považovať za nekalé obchodné praktiky a v rozpore s dobrými

mravmi, v snahe obohatiť sa o sumu 1 858,49 eura, čiže zo strany žalovaného sa jednalo o viacnásobné
porušenie práva.
Žalobkyňa uzavrela, že nakoľko je spotrebiteľkou, ktorá úspešne uplatnila porušenie svojho práva na
súde, bola tým splnená hypotéza vyššie citovanej právnej normy, primerané finančné zadosťučinenie
preto požaduje vo výške 2.458,49 Eur, pričom nárok tak ako ho požaduje zohľadňuje skutočnosť,

že žalovaný sa na jej úkor bezdôvodne obohatil o sumu 1.858,49 Eur a za neprijateľnú zmluvnú
podmienku požaduje 600,- Eur. Dodala, že čo sa týka otázky rozsahu porušenia spotrebiteľského práva,
tak táto otázka je definovaná rozsudkami v základnej veci, t. j. rozsudkom Okresného súdu Prešov
sp. zn. 8Csp/32/2020, zo dňa 19.8.2020, v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn.
2CoCsp/44/2020 zo dňa 20.4.2021, a ich odôvodneniami, ktoré sú hmotnoprávnou podmienkou nároku
na primerané finančné zadosťučinenie a z tejto hmotnoprávnej podmienky je potrebné vychádzať, ako

záväznej. Tento rozsah zisteného porušenia spotrebiteľského práva, v základnej veci, nie je možné v
konaní o primerané finančné zadosťučinenia ani rozširovať ani zužovať.

Žiadne ďalšie skutkové tvrdenia na odôvodnenie uplatneného nároku (najmä jeho výšky) žalobkyňa
(zastúpená advokátom - viď aj § 291 ods. 3 CSP) v žalobe neuviedla.

3. Žalovaný so žalobou nesúhlasil. Vo svojom vyjadrení uviedol, že finančné zadosťučinenie nie
je koncipované ako sankcia veriteľovi, ale ako náprava pre dlžníka, k čomu poukázal na názor
Okresného súdu Martin vyslovený vo veci sp. zn. 10Csp/59/2017, podľa ktorého citované zákonné
ustanovenie (§ 3 ods. 5 zákona o ochrane spotrebiteľa) nemožno vykladať tak, že právo na primerané

finančné zadosťučinenie má každý spotrebiteľ, ktorý vytkne a to úspešne, napr. nejakú vadu zmluvy
o spotrebiteľskom úvere.
Podľa žalovaného nie je jasné z čoho vychádzal žalobca pri určení výšky finančného zadosťučinenia
a prečo žiada od žalovaného sumu 2.458,49 Eur s tým, že žalobca výšku finančného zadosťučinenia
žiadnym spôsobom neodôvodnil a ani v tomto smere nepredložil a nenavrhol žiaden dôkaz.

Podľa žalovaného nie je postačujúce, pokiaľ žalobca navrhuje určitú sumu primeraného finančného
zadosťučinenia, avšak túto požadovanú výšku žiadnym spôsobom neodôvodní v tom smere, aký vplyv
malo alebo mohlo mať porušenie práva spotrebiteľa na jeho osobu, a to zvlášť za skutkových okolnosti
tohto prípadu.
Žalobu navrhol zamietnuť.

4.VreplikekpísomnémuvyjadreniužalovanéhožalobkyňaopätovnepoukázalanarozsudokOkresného
súdu Prešov sp. zn. 8Csp/32/2020 v spojení s potvrdzujúcim rozsudkom Krajského súdu v Prešove
s tým, že tieto jasne deklarujú, že v právnom vzťahu založenom zmluvou o úvere dostupná pôžička č.
XXXXXXXXXX zo dňa 30.9.2010 došlo k porušeniu noriem spotrebiteľského práva (uzatvorením zmluvy

o úvere v rozpore so zákonom).
Podľa žalobkyne porušením primárnej povinnosti zo strany žalovanej došlo k vzniku sekundárneho
zákonného následku v podobe sankcie bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru a v následnom vydaní
bezdôvodného obohatenia a určeniu neprijateľnosti zmluvnej podmienky s tým, že uplatnenie PFZ na
súde je len následkom vyplývajúcim z bezdôvodného porušenia práv spotrebiteľa vedúceho k vzniku

ujmy. Pripustením argumentácie žalovanej o nedôvodnosti PFZ by bola podľa žalobkyne popretá
samotná podstata a zmysel tohto inštitútu v zmysle § 3 ods. 5 zákona o ochrane spotrebiteľa, ktorý
má mať sankčný a odradzujúci charakter, keďže zo strany žalovanej dochádza na finančnom trhu
k dlhodobému a opakujúcemu sa porušovaniu práv spotrebiteľov. Uviedla, že žalovaná v základom
konaní neprejavila žiadnu sebareflexiu, ale súdne konanie sa snažila využiť vo svoj prospech, avšak

výsledok základného konania preukazuje, že táto jej argumentácia nemala oporu v hmotnom práve.
Práve postupom, keď žalovaná nenáležitými prostriedkami procesnej obrany popierala jej nárok, jej
stresové situácie a psychické napätie len stupňovala. Uzavrela, že primeranosť sumy 2.458,49 Eur je
vzhľadom na postoj žalovanej, množstvo a intenzitu porušení spotrebiteľských noriem evidentne daná.
Na záver žalobkyňa poukázala na niektoré rozhodnutia všeobecných súdov, v ktorých súdy priznali PFZ

v takej výške, ktorú nepovažuje len za symbolickú (pozn. súdu: bez toho aby špecifikovala ich podobnosť
s týmto prípadom) a uviedla, že uplatňovaním jej legitímneho nároku v súdnom konaní bol narušený
nielen jej bežný život, ale konaním žalovanej došlo k zníženiu jej rodinného rozpočtu a životnej úrovne,a vzhľadom na permanentný odmietavý postoj žalovanej voči svojim pochybeniam je ňou uplatnená
suma 2.458,49 Eur nielenže primeraná, ale zjavne aj nízka.

5. Na prejednanie veci bolo nariadené pojednávanie, na ktorom strana žalobkyne, na otázku súdu, či
žalobkyňa pred podaním žaloby v pôvodnom konaní uplatnila voči žalovanému nejaký nárok na vydanie
bezdôvodného obohatenia a upozornila na uplatňovanie neprijateľnej zmluvnej podmienky, a rovnako či
pred podaním žaloby o primerané finančné zadosťučinenie si uplatnila tento nárok nejakým spôsobom
u žalovaného, prostredníctvom jej právneho zástupcu uviedla, že o tom nemá žiadnu vedomosť.

V ostatnom rozsahu súd prihliadol na obsah spisu a vykonané dôkazy, avšak len v rozsahu včasných
a konkrétnych skutkových tvrdení strán sporu.

6. Podľa Čl. 3 ods. 2 CSP výklad tohto zákona nesmie protirečiť tomu, čo je v jeho slovách a vetách
jasné a nepochybné. Nikto sa však nesmie dovolávať slov a viet tohto zákona proti ich účelu a zmyslu
podľa odseku 1.

7. Podľa Čl. 5 CSP zjavné zneužitie práva nepožíva právnu ochranu. Súd môže v rozsahu ustanovenom
v tomto zákone odmietnuť a sankcionovať procesné úkony, ktoré celkom zjavne slúžia na zneužitie
práva alebo na svojvoľné a bezúspešné uplatňovanie alebo bránenie práva, alebo vedú k nedôvodným
prieťahom v konaní.

8. Podľa § 149 CSP prostriedkami procesného útoku a prostriedkami procesnej obrany sú najmä
skutkové tvrdenia, popretie skutkových tvrdení protistrany, návrhy na vykonanie dôkazov, námietky k
návrhom protistrany na vykonanie dôkazov a hmotnoprávne námietky.

9. Podľa § 153 ods. 1 CSP strany sú povinné uplatniť prostriedky procesného útoku a prostriedky
procesnej obrany včas. Prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej
obrany nie sú uplatnené včas, ak ich strana mohla predložiť už skôr, ak by konala starostlivo so zreteľom
na rýchlosť a hospodárnosť konania.

10. Podľa § 215 ods. 1 a 2 CSP súd rozhodne na základe zisteného skutkového stavu. Skutkový stav
sa zisťuje procesným postupom podľa tohto zákona.

11. „Všeobecné, vágne a paušálne tvrdenia žalobcu neumožňujú súdu ich vecné preskúmanie a nie sú
spôsobilébyťpredmetomdokazovania.Takétonesubstancovanéprejavyžalobcusúdvkonanílegitímne

opomenie a nevykonáva vo vzťahu k ich pravdivosti žiadne dokazovanie.“ (in: Števček, M., Ficová, S.,
Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár.
Praha: C. H. Beck, 2016, s. 670. + ďalej podrobnejšie viď aj bod 31.-33. tohto odôvodnenia).

12.Súdsavovecioboznámilsožalobou,vykonaldokazovanieoznačenýmidôkazmi(§132ods.1CSP),

ktorých odpis bol stranám sporu v priebehu konania doručený (§204 CSP), a na základe zhodných (resp.
nespochybnených)tvrdenýchrozhodujúcichskutočností(§132ods.1a§186ods.2CSP)avykonaných
dôkazov zistil tento skutkový stav:

13. V konaní vedenom na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 8Csp/32/2020 si žalobkyňa ako

spotrebiteľka uplatnila voči žalovanému nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške 1.858,49
Eur, ako aj nárok na určenie neprijateľnosti zmluvnej podmienky uvedenej v zmluve o úvere
dostupná pôžička č. XXXXXXXXXX z 30.9.2010, v obchodných podmienkach článku 4. týkajúcom sa
započítavania pohľadávok (o poradí započítavania platieb voči pohľadávkam banky), a bola úspešná.
Ako vyplýva z predloženého rozsudku, nárok si uplatňovala prostredníctvom advokáta (toho istého,

ktorý ju zastupuje aj v tomto konaní o primerané finančné zadosťučinenie), pričom Okresný súd Prešov
v uvedenej veci rozhodol rozsudkom č.k. 8Csp/32/2020-40 zo dňa 19.8.2020 tak, že žalobkyni vyhovel
(iba v časti o určenie neprijateľnosti zmluvnej podmienky) a rozhodol (výrok I.) o povinnosti žalovaného
vydať žalobkyni bezdôvodné obohatenia vo výške 1.858,49 Eur (spolu s úrokom z omeškania odo dňa
nasledujúceho po doručení žaloby), ďalej určil, že (výrok II.) zmluvná podmienka uvedená v Zmluve o

úvere dostupná pôžička č. XXXXXXXXX z 30.9.2010 v Obchodných podmienkach článku 4. splácanie
úveru, započítanie pohľadávok a zabezpečenie – bod 4.6 v znení: „Platby od klienta sa voči pohľadávke
banky započítavajú bez ohľadu na to, na aké záväzky bola platba poukázaná v nasledujúcom poradí:
(1) na poplatky podľa Sadzobníka, (2) úrok z omeškania, (3) úrok z úveru, (4) splátka istiny úveru“, jeneprijateľnou zmluvnou podmienkou, a súčasne že (výrok III.) žalovaný je povinný nahradiť žalobkyni
trovy konania v plnom rozsahu.

14. Z odôvodnenia predmetného rozsudku ďalej vyplýva, že išlo o nároky súvisiace so zmluvou
o spotrebiteľskom úvere, uzatvorenej medzi žalovaným ako veriteľom a žalobkyňou ako dlžníkom dňa
7.7.2011, na základe ktorej bol žalobkyni poskytnutý úver 2.000,- Eur, na ktorý žalobkyňa poukázala
úhrady v celkovej výške 3.858,49 Eur.
Ohľadom nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia súd podľa odôvodnenia rozsudku (bod 32.)

vychádzal z toho, že „v zmluve je uvedená celková výška nákladov na poskytnutý úver sumou
1.712,54 €, čo spolu s istinou úveru vo výške 2.000,- € predstavuje sumu 3.712,54 €, avšak pri počte
splátok 70 a výške mesačnej splátky 57,29 € to predstavuje výslednú sumu 4.010,30 €, teda rozdiel
medzi deklarovaným a skutočnosťou je 297,76 € v neprospech dlžníka - spotrebiteľa, čo skresľuje aj
výslednú RPMN. Okrem uvedeného predložená zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje zákonom
vyžadovanú náležitosť uvedenú v § 9 ods. 2 písm. j) zákona č. 129/2010 Z.z. a to uvedenie predpokladov

výpočtu RPMN a súd navyše nezistil, že by táto náležitosť bola uvedená v obchodných podmienkach
žalovaného. Už absencia tejto jednej skutočnosti postačuje na aplikáciu § 11 ods. 1 písm. a) zákona č.
129/2010 Z.z., čo znamená, že poskytnutý úver je potrebné považovať za bezúročný a bez poplatkov.“
Ohľadomurčenianeprijateľnostioznačenejzmluvnejpodmienkysúdvuvedenejvecipodľaodôvodnenia
rozsudku vychádzal z toho, že (bod 41.) „Podľa § 566 ods. OZ, pri čiastočnom plnení peňažného

dlhu sa plnenie dlžníka započítava najprv na istinu a potom na úroky, ak dlžník neurčí inak. Naproti
tomu napadnuté zmluvné ustanovenia poskytujú žalovanému (právnemu predchodcovi žalovaného) ako
dodávateľovi úveru možnosť započítavať platby na iný účel, akým je splatenie istiny tohto úveru, a to
bez ohľadu na vôľu žalobcu. Je teda nepochybné, že toto ustanovenie zmluvy zakladá nevyvážený
vzťah medzi žalobkyňou a žalovaným (právnym predchodcom) a dochádza k zhoršeniu postavenia

spotrebiteľa.“

15. Z lustrácie súdneho registra (za účelom vylúčenia procesnej prekážky litispendencie resp. res
iudicata) pritom ešte vyšlo najavo (§ 191 ods. 1 CSP), že žalobkyňa si na tunajšom súde svoje nároky
voči dodávateľom uplatňovala, resp. prípadne ešte stále uplatňuje, vo viacerých samostatných súdnych

konaniach (vrátane najmenej 2 rôznych nárokov na primerané finančné zadosťučinenie). Žiadne ďalšie
podstatné okolnosti (súvisiace s úspešným uplatnením práv žalobcu voči žalovanému v pôvodnom
súdnom konaní) už stranami uvedené neboli a ani z predložených dôkazov nevyplynuli (súd nezistil).

16. V súvislosti s eventuálnymi úvahami o ďalšom zisťovaní skutkového stavu nad rámec stranami

dodaných skutkových tvrdení na vyšetrovacom princípe (v rozpore so zásadou prejednacou), pre
občasné zlé skúsenosti s právnym povedomím niektorých účastníkov súdnych konaní, súd už len
pre úplnosť pripomína, že v konaní je viazaný žalobným návrhom a obranou, vrátane včas (v nich)
uvedených tvrdení rozhodujúcich skutočností, ktoré ich vymedzujú, a dôkazov označených na ich
preukázanie, a preto iný skutkový stav resp. iné konkrétne okolnosti a skutočnosti (vrátane ich

kvantifikácie), než tie ktoré strany konania vymedzili včas (§ 153 a 154 CSP) uplatnenými prostriedkami
procesného útoku a obrany, teda také ktoré žiadna zo strán určite a nezrozumiteľne netvrdila, a vo
vzťahu ku ktorým žiadne konkrétne dôkazy nenavrhla, predmetom konania a posudzovania (a teda
ani zisťovania a dokazovania) neboli a ani byť nemohli (§ 216 ods. 1 CSP a § 185 ods. 2 CSP).
To samozrejme platí aj na prípadné ďalšie neprípustne oneskorené dodatočné dopĺňanie ďalších

podstatnýchskutočností,resp.skutkovýchtvrdení(§153ods.1vspojenís§149CSP),ktorébyvzmysle
ust. § 140 ods. 2 CSP bolo zmenou žaloby, možnou len so súhlasom súdu a spravidla len vtedy, ak
by sa tým doterajšie výsledky konania (§ 143 ods. 2 CSP) podstatne nezmenili (v odvolacom konaní
dokonca absolútne neprípustnou, keďže podľa § 371 CSP meniť žalobu - ktorou je v zmysle ust. §
140 ods. 2 CSP i podstatná zmena alebo doplnenie rozhodujúcich skutočností tvrdených v žalobe -

v odvolacom konaní nemožno), a ani iné novoty (doposiaľ neuplatnené prostriedky procesného útoku
alebo prostriedky procesnej obrany, okrem niektorých výnimiek), v odvolacom konaní prípustné nie sú
(§ 366 CSP).

17. Podľa § 3 ods. 1 zák. č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa - každý spotrebiteľ má právo na výrobky

aslužbyvbežnejkvalite,uplatneniereklamácie,náhraduškody,vzdelávanie,informácie,ochranusvojho
zdravia, bezpečnosti a ekonomických záujmov a na podávanie podnetov a sťažností orgánom dozoru,
dohľadu a kontroly (ďalej len „orgán dozoru“) a obci pri porušení zákonom priznaných práv spotrebiteľa.18. Podľa § 3 ods. 5 veta prvá a tretia zák. č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa - proti porušeniu
práv a povinností ustanovených zákonom s cieľom ochrany spotrebiteľa môže sa spotrebiteľ proti
porušiteľovi na súde domáhať ochrany svojho práva. Spotrebiteľ, ktorý na súde úspešne uplatní

porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi, má právo na
primerané finančné zadosťučinenie od toho, kto za porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto
zákonom a osobitnými predpismi zodpovedá.

19. V danom prípade si žalobkyňa uplatnila voči žalovanému právo na primerané finančné

zadosťučinenie za to, že na súde ako spotrebiteľka úspešne uplatnila voči žalovanému porušenie
predpisov na ochranu spotrebiteľa (v konaní vedenom na tunajšom súde pod sp. zn. 8Csp/32/2020).

20. Ako vyplýva z citovaného ust. § 3 ods. 5 zákona o ochrane spotrebiteľa, tento nárok na primerané
finančné zadosťučinenie pritom nevzniká spotrebiteľovi (ako dôsledok) za samotné primárne porušenie
práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi (spotrebiteľského práva),

ale až (a len vtedy), keď (spotrebiteľ) na súde úspešne uplatní porušenie tohto práva alebo povinnosti (v
súdnom konaní, v ktorom súd vyhodnocuje, resp. by mal vyhodnocovať, aj všetky podmienky takéhoto
konania, vrátane jeho významu). Primerané finančné zadosťučinenie podľa tohto ustanovenia tak nie
je sankciou za primárne porušenie práva alebo povinnosti, ale len peňažnou satisfakciou či odmenou
patriacou spotrebiteľovi za to, že porušenie práva alebo povinnosti musel uplatniť resp. úspešne uplatnil

(dokonca až) v súdnom konaní. Z hľadiska sankčného ho tak možno vnímať nanajvýš len ako dodatočný
postih zodpovednej osoby za následný súdny spor, resp. za to, že mu nezabránila.

21. V tejto súvislosti je totiž potrebné si uvedomiť, že sankcie resp. dôsledky za (samotné) primárne
porušenia práva alebo povinnosti ustanovenej zákonom o ochrane spotrebiteľa a osobitnými predpismi

nastávajú automaticky a vyplývajú priamo absolútne (objektívne) z noriem objektívneho práva (zo
zákonov), ktoré ich porušenie sankcionujú (napr. neplatnosťou právnych úkonov, nemožnosťou
predčasnéhozosplatneniaúveru,fikciouobezúročnostiabezpoplatkovostispotrebiteľskéhoúveru,aza
určitých okolností aj z toho vyplývajúcim právom na vydanie bezdôvodného obohatenia, či neplatnosťou
neprijateľných zmluvných podmienok, a pod.).

22. Nárok spotrebiteľa na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia podľa § 3 ods. 5 zákona
o ochrane spotrebiteľa teda (na rozdiel od obdobne označených inštitútov napr. pri diskriminácii či
odškodnení za nejakú nemajetkovú ujmu) nevzniká už vtedy (preto), že bolo primárne porušené právo
alebo povinnosť ustanovené týmto zákonom a osobitnými predpismi, ale až (a len) vtedy, keď spotrebiteľ

toto porušenie voči zodpovednej osobe úspešne uplatnil na súde. Z uvedeného by teda malo byť
zrejmé, že toto primerané finančné zadosťučinenie nemá mať povahu sankcie za primárne porušenie
spotrebiteľského práva, keďže nie je konštruované za jeho primárne porušenie (nárok naň nevzniká za
prvotné porušenie práva alebo povinnosti zodpovednou osobou), ale len, tak ako to výslovne vyplýva aj
z jeho označenia, povahu zadosťučinenia (odmeny) za aktivitu spotrebiteľa a jeho úspešné uplatnenie

porušenia práva alebo povinnosti v súdnom konaní.
Keďže tento nárok pritom vzniká až dodatočne po prvotnom porušení, a to výlučne v závislosti od
následnej aktivity spotrebiteľa (či porušenie práva alebo povinnosti uplatní na súde), napr. zrejme najmä
ak zodpovedná osoba nevyhovie jeho (oprávnenej) „reklamácii“, resp. požiadavke, alebo vyvíja aktivity,
pre ktoré spotrebiteľ uplatní porušenie práva alebo povinnosti na súde, preto aj pri určení jeho primeranej

výšky by sa tak malo zohľadňovať zjavne najmä (už len) okolnosti po primárnom porušení a následné
konanie zodpovednej osoby a jej dodatočný postoj a reakcia k záujmom spotrebiteľa, a teda či sa
následne v súvislosti s tým chovala tak, aby k súdnemu sporu ďalej prípadne už ani vôbec nemuselo
dôjsť (a spotrebiteľ nemusel svoje práva uplatňovať alebo brániť v súdnom konaní). Spotrebiteľ tak teda
v tomto nemá právo na vymáhanie a inkasovanie akejsi sankcie za primárne porušenie práva, ale len na

primerané finančné zadosťučinenie za následné úspešné uplatnenie porušenia práva alebo povinnosti
v súdnom konaní.

23. „Vychádzajúc z citovaného zákonného ustanovenia, jazykovo-gramatického výkladu predmetnej
právnej normy a toho, že ak nie sú závažné dôvody pre to, aby bol slovnému textu daný iný význam,

má sa výrazom použitým v právnej norme prisúdiť taký význam, aký má v zmysle právneho jazyka,
je potrebné konštatovať, že úspešným uplatnením práva spotrebiteľa je daný základ pre priznanie
finančného zadosťučinenia.“ (rozsudok KS v Prešove, sp. zn. 9CoCsp/49/2020 z 25.3.2021).24. „Jediným predpokladom, ktorý citované ustanovenie zákona vyžaduje je, že spotrebiteľ, na súde
úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi.
Pod úspešným uplatnením porušenia práva alebo povinnosti v zmysle tohto ustanovenia treba rozumieť,

že súd judikuje v prospech spotrebiteľa konkrétny nárok z porušenia práva alebo povinnosti, napr. nárok
zo zodpovednosti za škodu, z bezdôvodného obohatenia, alebo vo výroku rozsudku určí neprijateľnosť
konkrétne vymedzenej zmluvnej podmienky používanej v spotrebiteľskej zmluve (porovnaj rozhodnutie
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/389/2015). Žiadnu inú podmienku, t. j. ani podmienku, aby bol
medzi stranami spor zo spotrebiteľskej zmluvy a aby spotrebiteľovi bola privodená konkrétna ujma,

nevyžaduje.“ (rozsudok NS SR, sp. zn. 6Cdo/127/2017 z 30.1.2019).

25. Uplatnením práva pritom podľa prevažujúcej súdnej praxe nemožno rozumieť vždy (výlučne) iba
podanie žaloby spotrebiteľom, ale výnimočne je takým aj účinná obrana (aktivita) spotrebiteľa v konaní
začatom na podnet dodávateľa (porovnaj napr. rozsudok Krajského súdu v Prešove z 30.11.2017 sp.zn.
20Co/192/2016, a obdobne uznesenie Krajského súdu v Prešove z 10.4.2018 sp.zn. 17Co/17/2018).

26. V prejednávanej veci je z obsahu predloženého rozsudku zrejmé, že žalobkyňa ako spotrebiteľka
v konaní vedenom na tunajšom súde pod sp. zn. 8Csp/32/2020 úspešne uplatnila na súde právo
na vydanie bezdôvodného obohatenia z dôvodu, že úver je pre porušenie ust. zák. č. 129/2010 Z.z.
bezúročný a bez poplatkov, a tiež na určenie neprijateľnosti zmluvnej podmienky v spotrebiteľskej

zmluve dojednanej v rozpore so spotrebiteľským právom, keď súd jej žalobe vo vzťahu k týmto nárokom
v celom rozsahu vyhovel. Tým bolo pritom zároveň (právoplatne) vymedzené jej úspešné uplatnenie
porušenia práva alebo povinnosti ako spotrebiteľa v uvedenom súdnom konaní, ktoré aktuálny procesný
súd nie je oprávnený preskúmavať. Neobstojí pritom prípadná námietka žalovaného, že porušenie
spotrebiteľského práva nebolo konštatované priamo vo výroku rozsudku, nakoľko rozhodnutie súdu

predstavuje jeden celok, a z jeho odôvodnenia jednoznačne vyplýva, že žalobe, ktorou si žalobkyňa
ako spotrebiteľka uplatnila svoje nároky voči žalovanému, odvodzované z porušenia vyššie uvedeného
spotrebiteľského práva (ktoré zahŕňa nepochybne všetky všeobecne záväzné právne predpisy, ktoré
môžu slúžiť aj na ochranu spotrebiteľa), súd vyhovel práve z dôvodov úspešného uplatnenia porušenia
vyššie uvedeného práva alebo povinnosti ustanovenej zák. č. 250/2007 Z.z. a osobitnými predpismi.

Právny základ jej nároku na finančné zadosťučinenie za to podľa § 3 ods. 5 cit. zákona tak bol daný, a
zostávalo určiť už len jeho (primeranú) výšku.

27. Ust. § 3 ods. 5 zákona o ochrane spotrebiteľa „pokiaľ ide o rozsah finančného zadosťučinenia,
neustanovuje žiadne kritériá, ktoré by bolo potrebné pri určení výšky zadosťučinenia zohľadniť. Jediným

kritériom je primeranosť finančného zadosťučinenia. Bude preto vecou úvahy súdu, aby so zreteľom na
všetky okolnosti každého jednotlivého prípadu, stanovil rozsah finančného zadosťučinenia.“ (rozsudok
NS SR, sp. zn. 6Cdo/127/2017 z 30.1.2019). Vzhľadom na základ tohto nároku by pritom malo byť
zrejmé, že keďže má ísť o primerané finančné zadosťučinenie pre spotrebiteľa za jeho úspešné
uplatnenie porušenia práva alebo povinnosti na súde, mali by to teda byť všetky okolnosti súvisiace

najmä bezprostredne s týmto uplatnením (a jeho dôvodmi).

28. „Pri stanovení výšky treba vychádzať zo závažnosti porušenia práv, povinností, z okolností tak na
strane žalobcu ako aj žalovaného, okolností, za ktorých došlo k porušeniu práv, povinností. Inštitút
premeraného finančného zadosťučinenia nemôže slúžiť na finančné obohatenie sa žalobcu, resp. na

kompenzáciu jeho majetkovej škody, ale v danom prípade musí zostať na úrovni a vo funkcii účinného
a odradzujúceho prostriedku ochrany.
Kritériom kvantifikácie nároku by mali byť najmä okolnosti, za ktorých k porušeniu došlo, ich dosah na
sféru individuálnych preferencií spotrebiteľa, ako aj závažnosť porušenia práv spotrebiteľa. Konkrétna
výška priznaného finančného zadosťučinenia musí zohľadňovať skutkové okolnosti danej veci a spĺňať

požiadavku primeranosti.“ (rozsudok KS v Prešove, sp. zn. 17CoCsp/32/2020 z 29.9.2020).

29. „Ide o prostriedok satisfakčný, vykazujúci však aj sankčnú povahu, keďže dôsledkom zaplatenia
zadosťučinenia je úbytok v majetkových aktívach osoby, ktorá právo porušila. Táto sankčná stránka
u finančného zadosťučinenia má však len vedľajší dôsledok, nakoľko na účely represie slúžia

iné odvetvia práva, administratívne a trestné právo, civilné právo má za cieľ „len“ kompenzáciu
osoby, ktorej sa má zadosťučinenie poskytnúť. Ako uviedol Najvyšší súd Českej republiky
v rozhodnutí 30Cdo/3936/2010 z 15.12.2011, t.j. v čase zhody medzi českou a slovenskou civilnou
úpravou v Občianskom zákonníku, inštitút tzv. punitive alebo exemplary damages nekompenzačnéhoodškodnenia exemplárnej alebo represívnej povahy nemá v českom práve oporu.“ (uznesenie KS
v Prešove, sp. zn. 9CoCsp/29/2020 z 30.7.2020).

30.Procesnýsúdktomupoukazujetiežnaskutočnúfunkciucivilnéhosporovéhokonaniavspravodlivom
súdnom konaní, v ktorom sa má ochrana poskytovať primeraným spôsobom. „Jeho účelem je
poskytování ochrany porušeným nebo ohroženým skutečným subjektivním hmotným právům a právem
chráněným zájmům. V souladu s tímto vymezením účelu civilního procesu nejsou situace, na něž
Ústavní soud již v minulosti upozorňoval, kdy se civilní řízení vede nikoliv kvůli věci samé, ale kvůli

částce, která může být přiznána na náhradě nákladů řízení [nález ze dne 14. 9. 2011 sp. zn. I.
ÚS 3698/10 (N 160/62 SbNU 395)]. Nelze připustit, aby civilní soudní řízení bylo odtrženo od jeho
skutečného společenského poslání a aby se místo poskytování ochrany stalo výlučně nástrojem
sloužícím k vytváření snadného a nijak neodůvodněného zisku na úkor protistrany. I pro náklady
řízení tedy platí obecná myšlenka, kterou zdejší soud vyslovil již v nálezu ze dne 20. 6. 2011 sp.
zn. I. ÚS 329/08 (N 118/61 SbNU 717): "Jednotlivé instituty občanského soudního řádu a jiných

procesních předpisů je proto nutno upravit a úpravu interpretovat a aplikovat tak, aby - při zachování
ostatních základních principů a východisek civilního procesu - odpovídaly takto vymezené ochranné
funkci civilního práva procesního.". Nebude-li civilní proces ochrannou funkci plnit, ztrácí tím jeho
existence jakékoli společenské opodstatnění. ... (32.) Ústavní soud považuje rovněž za důležité vyjádřit
se k námitce (stěžovatelky) vytýkající soudům podporu porušování práva v bagatelních věcech bez

jakýchkoliv citelnějších následků. K tomu je nutno v prvé řadě zdůraznit, že v každém řízení - tedy i
v řízeních bagatelní povahy - musí být zaručeno právo na spravedlivý proces všem účastníkům. Ani
procesní straně, která je z hmotněprávního hlediska v právu, nelze proto tolerovat, zneužívá-li své
subjektivní procesní právo, nadto k újmě protistrany. Nelze souhlasit ani s poukazem stěžovatelky na
absenci "citelnějších následků". Jedním z ústavních principů, na nichž je každý právní stát vybudován, je

princip právní jistoty. Tento princip má řadu rozmanitých aspektů; pro oblast sankcionování protiprávního
jednání z něj vyplývá, že každý, kdo se takového jednání dopustil, se může spoléhat na to, že takové
jednání bude postiženo sankcí, ovšem sankcí, kterou zákon za toto protiprávní jednání předpokládá, a
nikoliv sankcí zákonem nepředvídanou (viz Knapp, V. Teorie práva. Praha: C. H. Beck, 1995, s. 205).
Nestačí ovšem, že sankci předpokládá zákon; sankce totiž musí být přiměřená protiprávnímu jednání,

které jí má být postiženo. Neúměrné zvyšování sankcí četnost protiprávního jednání nejen nesnižuje,
ale naopak s sebou může nést další negativní důsledky (Op. cit., s. 36-37)“ (z nálezu Ústavného súdu
ČR z 25.7.2012 sp. zn. I.ÚS 988/12, v ktorom bol členom senátu prof. Holländer).

31. Pokiaľ pritom ide o všetky okolnosti daného prípadu, ktoré by mal súd zohľadňovať pri určovaní

výšky primeraného finančného zadosťučinenia, súd pripomína, že v návrhovom konaní je výlučne na
žalobcovi a jeho zodpovednosti čoho (akého práva) a na základe akých skutočností sa v súdnom
konaní domáha. V zmysle ustanovenia § 132 ods. 1 CSP musí žalobca v žalobe uviesť pravdivé a
úplné opísanie rozhodujúcich skutočností, ktoré odôvodňujú uplatnený nárok (povinnosť tvrdenia), teda
vymedziť skutkové okolnosti, ktoré majú byť podkladom rozhodnutia, označiť dôkazy na preukázanie

svojich tvrdení (dôkazná povinnosť), a uviesť žalobný návrh. Žalobným návrhom je súd viazaný. Žalobca
teda procesne zodpovedá za to čo a prečo žaluje, a za výber a formuláciu procesných prostriedkov. Je
preto zásadne vecou toho, kto navrhuje začatie konania, aby žalobu prispôsobil po stránke formulačnej
a obsahovej § 132 ods. 1 CSP. Podľa § 132 ods. 2 CSP opísanie rozhodujúcich skutočností nemožno
nahradiť odkazom na označené dôkazy. Podľa § 150 ods. 1 CSP strany majú povinnosť pravdivo a úplne

uvádzať podstatné a rozhodujúce skutkové tvrdenia týkajúce sa sporu.

32. V sporovom konaní, ktoré je ovládané dispozičnou zásadou, platí, že súd je viazaný žalobou.
Nárok uplatnený žalobou je charakterizovaný opísaním skutkových okolností, ktorými žalobca svoj
nárok odôvodňuje, a skutkovým základom opísaným v žalobe v spojení so žalobným petitom je

potom vymedzený základ nároku uplatneného žalobou, ktorý je predmetom konania. Rozhodujúcimi
skutočnosťami sa rozumejú (všetky) údaje, ktoré sú celkovo nutné k tomu, aby bolo jasné, o čom a na
akom základe má súd rozhodnúť, a ktoré, ak budú preukázané, umožňujú žalobe vyhovieť (porovnaj
tiež napr. rozsudok Najvyššieho súdu ČR zo dňa 23. januára 2002, sp. zn. 25 Cdo 643/2000, in Soubor
rozhodnutí Nejvyššího soudu, nakladateľstvo C.H.Beck, zväzok 13, publ. pod označením C 962).

33. Uvedené závery pritom vyplývajú aj z komentovanej odbornej literatúry, podľa ktorej
„základnú procesnú povinnosť sporových strán predstavuje povinnosť substancovať všetky podstatné
a rozhodujúce skutkové okolnosti, z ktorých vyvodzujú svoju procesnú taktiku (útok alebo obranu).V sociálnej koncepcii civilného procesu sa povinnosť tvrdenia prejavuje ako povinnosť pravdivo a úplne
opísať všetky rozhodujúce skutkové okolnosti prípadu. Nedodržanie tejto povinnosti vedie k neuneseniu
bremena tvrdenia v civilnom spore. Následkom je tak opätovne strata sporu pre neunesenie konkrétneho

procesného bremena. Ak teda súd procesnú stranu „pristihne“ pri porušení povinnosti tvrdenia, je
v rámci tzv. materiálneho vedenia sporu oprávnený a povinný k tejto skutočnosti prihliadnuť a vyhodnotiť
ju v komplexe s inými procesnými povinnosťami a bremenami pri rozhodovaní sporu. ... Súd teda
in concreto prihliadne i na nedodržanie procesnej povinnosti relevantne substancovať rozhodujúce
skutkové tvrdenia (t.j. substancovať ich pravdivo a úplne)“ (in: Števček, M., Ficová, S., Baricová, J.,

Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C.
H. Beck, 2016, s. 50). „Všeobecné, vágne a paušálne tvrdenia žalobcu neumožňujú súdu ich vecné
preskúmanie a nie sú spôsobilé byť predmetom dokazovania. Takéto nesubstancované prejavy žalobcu
súd v konaní legitímne opomenie a nevykonáva vo vzťahu k ich pravdivosti žiadne dokazovanie. ...
žalovanému musí byť umožnené vyjadriť sa k všetkým tvrdeným skutočnostiam a vykonaným dôkazom.
Toto svoje právo nemôže žalovaný efektívne realizovať v prípade neurčitého skutkového tvrdenia, ktoré

samo o sebe vylučuje vysvetlenie alebo relevantnú reakciu, pri zachovaní náležitej miery vecnosti
a zrozumiteľnosti. Pokiaľ samotná žaloba nevykazuje vady, pre ktoré by ju súd odmietol v zmysle §
129 ods. 3 CSP, nie je osobitne procesne sankcionované to, že žalobca nedostatočne substancoval
svoje skutkové tvrdenia, resp. že sú jeho skutkové tvrdenia neúplné alebo neurčité. Tieto okolnosti
sa však prejavia v ďalšom procesnom postupe súdu (napr. nevykonanie dôkazu, neúplne zistený

skutkový stav a pod.) a v jeho konečnom rozhodnutí (zamietnutie žaloby, prípadne zastavenie konania),
za čo nesie plnú zodpovednosť procesne neaktívny žalobca. V záujme jeho vlastného procesného
úspechu vyžaduje sporové konanie od žalobcu adekvátnu mieru vigilancie a diligencie, teda bdelosti
a dôslednosti“ (in: tamtiež, s. 670). „Primárne by všetky relevantné a rozhodujúce skutkové tvrdenia
žalobcu mali byť uvedené v žalobe a relevantné a rozhodujúce skutkové tvrdenia žalovaného v jeho

vyjadrení k žalobe, resp. v replike a duplike (pozri § 167 a komentár k nemu). Súd môže dať stranám
možnosť riadne splniť povinnosť tvrdenia a dôkaznú povinnosť aj dodatočne, tento postup je však na
úvahe súdu ... Kruciálny rozdiel medzi sporom a mimosporom spočíva v tom, že zatiaľ čo v mimospore
je zistenie všetkých podstatných skutočností povinnosťou súdu, a to dokonca bez ohľadu na (ne)aktivitu
účastníkov konania (vyšetrovací princíp) a rozhodnutie vo veci samej možno vydať až vtedy, keď budú

všetky relevantné skutočnosti zistené (princíp materiálnej pravdy), v klasickom spore (na tomto mieste
odhliadneme od odlišností sporov s ochranou slabšej strany) je uvedenie a preukázanie relevantných
skutočností povinnosťou a zodpovednosťou sporových strán za minimálnej procesnej aktivity súdu a vec
je „zrelá“ na meritórne rozhodnutie nie až vtedy, keď boli všetky relevantné skutočnosti preukázané,
ale už v momente, keď niektorá zo sporových strán prestala (resp. premeškala príležitosť) „posúvať“

spor k ďalším skutkovým zisteniam.“ Pokiaľ ide o rozsah skutkového základu meritórneho rozhodnutia
v sporovom procese táto literatúra ďalej tiež uvádza, že „v klasickom sporovom konaní súd nevystupuje
v pozícii aktívneho vyšetrovateľa, ale v pozícii arbitra, ktorý zistí skutkový stav len z komponentov (pozri
aj ďalší výklad), ktoré do konania dodali sporové strany. Úlohou súdu teda nie je aktívne vyhľadávať
skutkové zistenia a snažiť sa o poznanie „objektívnej“, či „materiálnej“ pravdy, ale zisťovať skutkový

stav v miere primeranej procesnej aktivite sporových strán. Bez tejto aktivity strán súd v zisťovaní
skutkového stavu nepokračuje – uzavrie proces skutkového základu pre meritórne rozhodnutie a vec
rozhodne“ (tamtiež, s. 796).

34. V danom prípade pritom žalobkyňa svoj nárok na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia

odôvodnila len svojou úspešnosťou v konaní o vydanie bezdôvodného obohatenia a určenie
neprijateľnosti zmluvnej podmienky a tým, že si uplatňuje primerané finančné zadosťučinenie za
porušenie jej spotrebiteľských práv, ktoré bola nútená brániť v základnom konaní. Žiadne okolnosti, ktoré
by bližšie odôvodňovali ňou uplatnenú výšku zadosťučinenia (okrem poukazu na sumu bezdôvodného
obohatenia, ktorá jej v základnom konaní už bola priznaná, a na to, že žalovaný so žalobou nesúhlasil)

však neuviedla. Žalobkyňa neuviedla žiadne bližšie okolnosti predchádzajúce uplatneniu práva na
súde (v konaní vedenom pod sp. zn. 8Csp/32/2020), zohľadňujúce napr. jej neúspešnú reklamáciu,
výzvu na vydanie bezdôvodného obohatenia alebo predžalobné upozornenie na porušenie práva, ktoré
by osobitne zvýrazňovali potrebu podania žaloby (že žalovaný pred súdnym konaním nedbal na jej
výhrady), pre ktoré podala žalobu, resp. ako uviedla, svoje práva bola nútená brániť v základnom konaní

(podaním žaloby), a ani či konanie žalovaného a následné uplatnenie porušenia práva alebo povinnosti
na súde viedlo k vzniku aj iných negatívnych dôsledkov v jej súkromnom a spoločenskom živote.
„Takýmito negatívnymi dôsledkami resp. nepriaznivými okolnosťami prípadu, ktoré by mohli vzniknúť
v súvislosti s nekalým konaním žalovaného je napr. vznik nepriaznivej majetkovej a sociálnej situáciev konkrétnom čase, odkázanosť na iných alebo psychická záťaž a pod.“ (rozsudok KS v Prešove, sp. zn.
17CoCsp/32/2020 z 29.9.2020). Zvýšená odmeňujúca funkcia zadosťučinenia pre spotrebiteľa (za to, že
sa pustil do sporu so žalovaným) by mohla vystupovať do popredia napr. najmä vtedy, ak by žalobkyňa

tvrdila, že zodpovedná osoba pred podaním žaloby odmietla akceptovať jej (oprávnené) výhrady
(prípadne reklamáciu), spoliehajúc sa možno na to (bez hrozby osobitného negatívneho následku),
že spotrebiteľ pre obtiaže nebude uplatňovať alebo brániť svoje práva na súde (skúsime, či nám to
„neprejde“), a ak jej to (zodpovednej osobe) aj neprejde, nebude to mať pre ňu citeľnejšie následky
(lebo spotrebiteľovi potom dodatočne aj tak na podklade rozhodnutia súdu vyhovie len v tom, čo mala

urobiť už dávno). Táto stránka je však pri nedostatku tvrdení o predchádzajúcich výhradách spotrebiteľa
adresovaných dodávateľovi (zodpovednej osobe) a pri jeho zastúpení advokátom, tak ako tomu bolo aj
v tomto prípade, oslabená, nakoľko negatívny prístup zodpovednej osoby, ak nevyhovie oprávneným
požiadavkám spotrebiteľa zastúpeného advokátom, má svoj odraz aj v povinnosti nahradiť spotrebiteľovi
jeho trovy právneho zastúpenia, a žiadne osobitné úsilie od spotrebiteľa spravidla nevyžaduje.

35. Vzhľadom na vyššie uvedené závery a všetky súdu známe okolnosti tohto prípadu, podľa
ktorých bola žalobkyňa v pôvodnom konaní zastúpená advokátom, netvrdila, že by dodávateľa
(zodpovednú osobu) pred pôvodným konaním neúspešne upozornila na vytýkané nedostatky a
neprijateľné zmluvné podmienky (porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej zákonom č. 250/2007
Z.z. a osobitnými predpismi), so súdnym konaním má skúsenosti (viedla viacero samostatných súdnych

konaní), k požiadavke zadosťučinenia neuviedla žiadne negatívne dôsledky porušenia práva zo strany
dodávateľa v okolnostiach tohto prípadu na jej súkromný či spoločenský život, a ani to, že by od
žalovaného ešte pred podaním svojej žaloby niečo neúspešne žiadala alebo reklamovala, mal súd za
to, že žalobkyňa (zastúpená advokátom) netvrdila a nepreukázala také okolnosti, ktoré by odôvodňovali
priznanie finančného zadosťučinenia v ňou požadovanej výške 2.458,49 Eur, a to bez ohľadu na počet

výrokov, resp. ustálených (potvrdených) porušení noriem spotrebiteľského práva konštatovaných súdom
v základnom konaní, keďže, tak ako bolo vysvetlené vyššie (bod 20), tento nárok nevzniká sám o sebe
bez ďalšieho ako dôsledok (existencie, počtu a závažnosti) samotného primárneho porušenia noriem
spotrebiteľského práva, a je len (doplnkovou) peňažnou satisfakciou či odmenou patriacou spotrebiteľovi
(okrem samotného súdneho rozhodnutia v prospech spotrebiteľa) za to, že porušenie práva alebo

povinnosti musel uplatniť resp. úspešne uplatnil (dokonca až) v súdnom konaní (satisfakcia za súdne
konanie).
V tejto súvislosti pritom možno napokon poukázať aj na vyjadrenia uvedené v replikách iných
žalobcov zastúpených tým istým advokátom v obdobných konaniach vedených na tunajšom súde (napr.
pod sp. zn. 13Csp/123/2020, 13Csp/222/2020, 13Csp/17/2021, 13Csp/135/2020, 13Csp/248/2020,

13CSp/154/2020, 13Csp/139/2020, 13Csp/111/2020), v ktorých totožný právny zástupca uviedol, že po
9.6.2013 právo na PFZ vzniká už úspechom spotrebiteľa na súde v otázke preukázania porušenia práva
alebo povinnosti ustanovenej Zákonom o ochrane spotrebiteľa alebo osobitnými predpismi, a žiadne
matematické, psychologické, sociálne, či zdravotné, ani iné úvahy, ktoré by dávali do pomeru, ktorý z
účastníkov bol z komplexu vzájomných právnych vzťahov a z nich vyplývajúcich práv a povinností viac,

alebo menej poškodený, vôbec do úvahy neprichádzajú, a to ani snahou o využitie inštitútu dobrých
mravov. PFZ nadväzuje len na úspech spotrebiteľa v základnom konaní, nie aj na jeho hoci len čiastočný
neúspech s tým, že čiastočný úspech spotrebiteľa v základnom konaní, je vo vzťahu na naň nadväzujúce
konanie o PFZ, vždy 100 % - ným úspechom. Dodal v nich, že zo zákona nevyplýva, aby spotrebiteľ
dokazoval akúsi intenzitu, trvanie a rozsah pôsobenia nepriaznivého následku spotrebiteľa, ako ho

pociťoval a prežíval a podobne, a uzavrel, že spotrebiteľ má podľa zákona tvrdiť a dokazovať len to, že
na súde úspešne uplatnil porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto Zákonom a osobitnými
predpismi a nič iné.
Za primeranú výšku zadosťučinenia, vzhľadom na nedostatok tvrdenia a zistenia akýchkoľvek
konkrétnych skutočností odôvodňujúcich jeho vyššiu sumu (viď predchádzajúci bod), tak súd považoval

základnú sumu maximálne 50,- Eur tak, ako ju v obdobných prípadoch priznáva aj Krajský súd v Prešove
(napr. v rozsudku sp. zn. 9CoCsp/49/2020, 17CoCsp/32/2020), a v prevyšujúcej časti preto žalobu
zamietol.

36. O nároku na náhradu trov konania bolo rozhodnuté podľa § 262 ods. 1 CSP a § 255 ods. 1 CSP.

V danom prípade bol formálny základ nároku daný a výška prisúdenej istiny závisela od úvahy súdu,
a preto súd vychádzal zo záveru, že žalobca bol v spore úspešný a z toho dôvodu mu súd priznal nárok
na plnú náhradu trov konania (ktorých výška však bude vychádzať len z výšky prisúdenej istiny).37. Podľa § 262 ods. 2 CSP o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti
tohto rozhodnutia samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia. Odvolanie sa podáva
na súde, proti rozhodnutiu ktorého smeruje.

Podľa § 363 CSP v odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (§ 127 ods. 1 CSP) uvedie,
proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

Podľa § 364 CSP rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty
na podanie odvolania.

Podľa § 365 ods. 1 CSP odvolanie možno odôvodniť len tým, že

a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa § 365 ods. 2 CSP odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že
právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu
uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Podľa § 365 ods. 3 CSP odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do
uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.