Rozsudok – Ostatné ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Judgement was issued on Tuesday, March 11, 2025

Súd: Okresný súd Prešov
Spisová značka: 13Csp/67/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8122204000
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 03. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Peter Revický

ECLI: ECLI:SK:OSPO:2025:8122204000.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Prešov sudcom Mgr. Petrom Revickým v právnej veci žalobcu: A. B., nar. X.XX.XXXX,

bytom C. XX, XXX XX D. E. F., zastúpeného JUDr. Igorom Šafrankom, advokátom, Sov. Hrdinov 163/66,
089 01 Svidník, proti žalovanému: XXX.G., H., I. E. X, XXX XX G., J.: XX XXX XXX, zastúpenému
spoločnosťou Advokátska kancelária RELEVANS s.r.o., Dvořákovo nábrežie 8A, 811 02 Bratislava, IČO:
47 232 471, o primerané finančné zadosťučinenie vo výške 1.200,- Eur s príslušenstvom, takto

r o z h o d o l :

Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi sumu 50,- Eur do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

V prevyšujúcej časti žalobu z a m i e t a .

Žalobca m á n á r o k voči žalovanému na náhradu trov konania v rozsahu 100% vychádzajúc
z prisúdenej sumy s tým, že o ich výške rozhodne súd po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným
uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobou doručenou súdu 27.4.2022 sa žalobca domáhal, aby súd rozhodol o povinnosti žalovaného
zaplatiť mu primerané finančné zadosťučinenie vo výške 1.200,- Eur a náhradu trov konania.

2. Žalobu odôvodnil tým, že v konaní vedenom na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 16Csp/73/2020

o určenie neprijateľnosti zmluvných podmienok bol ako žalobca v postavení spotrebiteľa úspešný
(rozsudkom Okresného súdu Prešov zo dňa 6.10.2020 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Prešove
sp.zn.19CoCsp/55/2020zodňa10.6.2021,ktorýnadobudolprávoplatnosťdňa9.7.2021),keďsúd určil,
žezmluvnápodmienkauvedenávZmluveoúveredostupnápôžička,č.XXXXXXXXXX,zodňa4.3.2014,
v časti 3. Zmluva o úvere, podmienky úveru a záverečné ustanovenia, bod 9., v znení: „Zmluvné
strany sa dohodli, že všetky spory, ktoré medzi nimi vznikli alebo vzniknú z tejto ZoÚ predložia na
prerokovanie a rozhodnutie Stálemu rozhodcovskému súdu zriadenému pri spoločnosti Rozhodcovská

a mediačná, a.s., so sídlom Dunajská 15 v Bratislave, IČO: 46 023 151, a to podľa jeho štatútu
a rokovacieho poriadku v súlade so zákonom č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní. Klient a
Spoludlžník berie na vedomie, že doručený rozhodcovský rozsudok má rovnaké účinky ako právoplatný
rozsudok súdu, je pre účastníkov rozhodcovského konania záväzný a ako exekučný titul môže byť
podkladom pre nútený výkon splnenia povinnosti uloženej rozhodcovským rozsudkom. Rozhodcovské
konanie je jednostupňové, a preto proti rozhodcovskému rozsudku nemožno podať riadny opravný
prostriedok (napr. odvolanie). Rozhodcovský rozsudok možno napadnúť len so zákonom vymedzených

dôvodov, a to v lehote do 30 dní od jeho doručenia.“,
a zmluvná podmienka uvedená v Zmluve o úvere dostupná pôžička, č. 1495600532, zo dňa 4.3.2014, v
obchodných podmienkach pre úver dostupná pôžička – šikovná rezerva, v článku 5 – Splácanie úveru,
započítanie pohľadávok a zabezpečenie, bod 5.6, v znení: „Platby od Klienta sa voči pohľadávke bankyzapočítavajú bez ohľadu na to, na aké záväzky bola platba poukázaná, v nasledujúcom poradí: (1)
poplatky podľa Sadzobníka poplatkov (2) úrok z omeškania (3) úrok z úveru (4) splátka istiny úveru.“,
sú neprijateľnými zmluvnými podmienkami.

Žalobca ďalej všeobecne (bez komentára) citoval časť odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie, ktorý
uviedol, že:
„34. Podľa § 4 ods. 1 až 3 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní rozhodcovská zmluva
môže mať formu osobitnej zmluvy alebo formu rozhodcovskej doložky k zmluve. Rozhodcovská
zmluva musí mať písomnú formu, inak je neplatná. Písomná forma je zachovaná, ak je rozhodcovská

zmluva obsiahnutá v dokumente podpísanom zmluvnými stranami alebo vo vzájomne vymenených
listoch, ak je dohodnutá telefaxom alebo pomocou iných telekomunikačných zariadení, ktoré umožňujú
zachytenie obsahu rozhodcovskej zmluvy a označenie osôb, ktoré ju dohodli. Nedodržanie písomnej
formy rozhodcovskej zmluvy možno nahradiť vyhlásením zmluvných strán do zápisnice pred rozhodcom
najneskôr do začatia konania o veci samej v rozhodcovskom konaní o podrobení sa právomoci
rozhodcovského súdu. Obsahom zápisnice je rozhodcovská zmluva podľa § 3.

35. Súd sa teda v danom prípade predovšetkým zaoberal platnosťou rozhodcovskej zmluvy. Tým, že
je spracovaná ako formulárová zmluva a to žalovaným, je zrejmé, že žalobca nemal možnosť ovplyvniť
jej obsah (§ 53 ods. 2 OZ). V zmysle § 53 ods. 2 OZ teda platí fikcia o tom, že rozhodcovská zmluva
sa nepovažuje za individuálne dojednanú, opak by musel preukázať dodávateľ, teda v danom prípade
žalovaný. V tejto súvislosti možno poukázať na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR 6MCdo 9/2012, ktorý

uviedol: „Návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy sa má predložiť spotrebiteľovi takým spôsobom,
aby z neho bolo zrejmé, že spotrebiteľovi sa poskytuje možnosť voľby prijať alebo neprijať návrh na
riešenie prípadných sporov výlučne v rozhodcovskom konaní a aby bolo z neho tiež zrejmé, že mu boli
poskytnuté aj jasné a zrozumiteľné informácie týkajúce sa výlučného riešenia sporov v rozhodcovskom
konaní. Rozhodcovská zmluva uzavretá so spotrebiteľom, ak má byť právom právne akceptovateľná ako

prejav zmluvnej autonómie, musí byť výsledkom slobodnej vôle oboch zmluvných strán. Slobodná vôľa
vyžaduje informácie o možnosti voľby medzi viacerými riešeniami a o tom, čo tá ktorá voľba konkrétne
znamená.
36. Čo sa týka neprijateľnej zmluvnej podmienky uvedenej vo výroku II. tohto rozsudku, súd prvej
inštancie teda konštatuje, že obmedzenie rozhodovania spotrebiteľa o tom, kto bude prípadne

rozhodovať jeho spor je tak závažné, že je nutné ju vyhlásiť za neprijateľnú, pričom súd len na
margo poukazuje aj na písmo minimálnych rozmerov použité pri zmluvných ustanoveniach zahŕňajúcich
aj spomínanú rozhodcovskú doložku. Rozhodcovský súd totiž môže vec v rozhodcovskom konaní
prejednať len vtedy, ak medzi zmluvnými stranami bola v súlade s ust. § 3 zákona č. 244/2002 Z. z.
uzatvorená platná rozhodcovská zmluva o tom, že všetky alebo niektoré spory, ktoré medzi nimi vznikli

alebo vzniknú v určenom zmluvnom alebo inom právnom vzťahu, sa rozhodnú v rozhodcovskom konaní.
Bez takejto platnej zmluvy majúcej buď formu osobitnej zmluvy alebo formu rozhodcovskej doložky k
zmluve (§ 4 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z. z.), akýkoľvek rozhodcovský rozsudok nemôže byť podkladom
pre exekučné konanie. Už len na margo súd prvej inštancie akcentuje tú skutočnosť, že aj o tejto
neprijateľnej zmluvnej podmienke už bolo právoplatne rozhodnuté potvrdzujúcim rozsudkom Krajského

súdu v Prešove sp. zn. 19 Co 88/2018 z 4.10.2018.
37. Súd prvej inštancie preto vyhlásil v zmysle vyššie citovaných právnych ustanovení aj zmluvnú
podmienku uvedenú vo výroku III. tohto rozsudku za neprijateľnú, pretože vo vopred pripravenom texte
pôvodného veriteľa žalovaného absentuje vôľa zmluvných strán dohodnúť sa na povinnosti dlžníka
platiť platby na iný účel, ako je splatenie istiny úveru. Dlžník – žalobca nemal nijakú možnosť túto

zmluvnú podmienku ovplyvniť, pričom je faktom, že ide o ľubovôľu dodávateľa, na aký účel si započíta
platbu, čo spôsobuje obrovskú nerovnováhu v spotrebiteľskom vzťahu a úplnú nadvládu dodávateľa
nad spotrebiteľom. Ak by si aj dlžník – spotrebiteľ chcel platbou veriteľovi – dodávateľovi ponížiť
istinu, dodávateľ má v zmysle vyššie uvedenej zmluvnej podmienky vykonať zápočet tejto platby na
ľubovoľnú časť pohľadávky, resp. v dodávateľom stanovenom poradí na poplatky podľa Sadzobníka,

úrok z omeškania, úrok z úveru a až nakoniec splátka istiny úveru. Aj o tejto neprijateľnej zmluvnej
podmienke už bolo právoplatne rozhodnuté potvrdzujúcim rozsudkom Krajského súdu V Prešove sp.
zn. 19Co 25/2019 z 27.8.2019.“
Žalobca následne v žalobe citoval ust. § 3 ods. 5 a § 4 ods. 2 písm. b) zák. č. 250/2007 Z.z.
o ochrane spotrebiteľa a ďalej uviedol už len to, že ako spotrebiteľ si uplatňuje primerané finančné

zadosťučinenie za porušenie jeho spotrebiteľských práv, ktoré bol nútený brániť v základnom konaní.
Dodal, že primerané finančné zadosťučinenie má mať sankčnú a odradzujúcu funkciu, aby sa dodávateľ
nedopúšťal recidívy, zároveň má mať aj funkciu relutárnu, ktorá predstavuje obohatenie spotrebiteľa
vo výške priznaného PFZ proti dodávateľovi za to, že spotrebiteľ podstúpil súdne konanie, v ktorombol ako spotrebiteľ na súde úspešný. Poukázal na to, že slovo primeraný má viacero synoným a
jedným z nich je slovo spravodlivý. Výška PFZ preto podľa neho nemôže mať len symbolický význam,
nakoľko PFZ len v symbolickej výške nemôže byť ani primeraným ani spravodlivým. Dal do pozornosti,

že na rozdiel od iných inštitútov finančného zadosťučinenia existujúcich v právnom poriadku SR
(napr. ochrana osobnosti), v ktorých sa na prvé miesto kladie morálne zadosťučinenie a finančná
satisfakcia slúži len na dovŕšenie nápravy, tak pri inštitúte PFZ je podľa neho možné zadosťučinenie
len v peňažnej forme ako jediného prostriedku, na jednej strane postihu nečestného dodávateľa a na
druhej strane je PFZ odmenou spotrebiteľa za úspech na súde v spotrebiteľskom právnom vzťahu.

Ak má PFZ reálne plniť svoj účel, tak je to podľa žalobcu možné len priznaním PFZ v takej výške,
aby mala nielen deklarovanú sankčnú, odradzujúcu a relutárnu funkciu, ale aby mala tieto funkcie
aj reálne, čo PFZ priznané v symbolickej výške spĺňať nemôže. Aj keď výška PFZ sa nedokazuje a
súd ju stanovuje voľnou úvahou, tak kritéria, z ktorých by mala voľná úvaha vychádzať, vyplývajú z
intenzity porušenia spotrebiteľského práva zo strany dodávateľa. Uviedol, že pri nepeňažných nárokoch,
z ktorých nevyplýva výška finančného plnenia, by takýmto kritériom mala byť recidíva porušovania

spotrebiteľského práva, s tendenciou zvyšovania PFZ pri zistení opätovného opakovaného porušenia
spotrebiteľského práva.
Žalobca uzavrel, že nakoľko je spotrebiteľom, ktorý úspešne uplatnil porušenie svojho práva na
súde, bola tým splnená hypotéza vyššie citovanej právnej normy, primerané finančné zadosťučinenie
preto požaduje vo výške 1.200,- Eur, nakoľko žalovaný v zmluve používal dve neprijateľné

zmluvné podmienky, za každú požaduje 600,- Eur. Dodal, že čo sa týka otázky rozsahu porušenia
spotrebiteľského práva, tak táto otázka je definovaná rozsudkami v základnej veci, t. j. rozsudkom
Okresného súdu Prešov sp. zn. 16Csp/73/2020, zo dňa 6.10.2020, v spojení s rozsudkom Krajského
súdu v Prešove sp. zn. 19CoCsp/55/2020 zo dňa 10.6.2021, a ich odôvodneniami, ktoré sú
hmotnoprávnou podmienkou nároku na primerané finančné zadosťučinenie a z tejto hmotnoprávnej

podmienky je potrebné vychádzať, ako záväznej. Tento rozsah zisteného porušenia spotrebiteľského
práva, v základnej veci, nie je možné v konaní o primerané finančné zadosťučinenia ani rozširovať ani
zužovať.
Žiadne ďalšie skutkové tvrdenia na odôvodnenie uplatneného nároku (najmä jeho výšky) žalobca
(zastúpený advokátom - viď aj § 291 ods. 3 CSP) v žalobe neuviedol.

3. Žalovaný so žalobou nesúhlasil. Vo svojom písomnom vyjadrení k žalobe namietal, že žalobca
samotný nárok ako ani výšku požadovaného primeraného finančného zadosťučinenia v zásade žiadnym
relevantným spôsobom neodôvodňuje s tým, že v žalobe uvádza výlučne všeobecné tvrdenia, avšak
absentujú skutkové tvrdenia s tým, že ide o argumentáciu právnu a nie opis skutkového stavu.

Ďalej uviedol, že žalobca požaduje primerané finančné zadosťučinenie v neprimerane vysokej sume
s tým, že žalobcovi bol poskytnutý úver vo výške 1.000,- Eur, pričom požaduje primerané finančné
zadosťučinenie vo výške vyššej ako bola samotná výška úveru.
Dodal tiež, že podľa jeho mienky je potrebné zohľadniť aj to, že zmluvný vzťah zo zmluvy bol ukončený
značne dlhé časové obdobie pred podaním žaloby o určenie neprijateľných zmluvných podmienok

s tým, že zmluvný vzťah bol ukončený splatením k 13.2.2015, pričom žaloba o určenie neprijateľných
zmluvných podmienok bola podaná až viac ako 5 rokov potom.
Žalobu navrhol zamietnuť.

4. V replike k písomnému vyjadreniu žalovaného žalobca opätovne poukázal na rozsudok Okresného

súdu Prešov sp. zn. 16Csp/73/2020 v spojení s potvrdzujúcim rozsudkom Krajského súdu v Prešove
s tým, že tieto jasne deklarujú, že v právnom vzťahu založenom zmluvou o úvere dostupná pôžička č.
XXXXXXXXXX zo dňa 4.3.2014 došlo k porušeniu noriem spotrebiteľského práva vedúceho k určenie
neprijateľnosti zmluvných podmienok.
Podľa žalobcu porušením primárnej povinnosti zo strany žalovanej došlo k vzniku sekundárneho

zákonného následku v podobe určenia neprijateľnosti zmluvných podmienok s tým, že uplatnenie PFZ
na súde je len následkom vyplývajúcim z bezdôvodného porušenia práv spotrebiteľa. Pripustením
argumentácie žalovanej o nedôvodnosti PFZ by bola podľa žalobcu popretá samotná podstata a zmysel
tohto inštitútu v zmysle § 3 ods. 5 zákona o ochrane spotrebiteľa, ktorý má mať sankčný a odradzujúci
charakter, keďže zo strany žalovanej dochádza na finančnom trhu k dlhodobému a opakujúcemu sa

porušovaniuprávspotrebiteľov.Uviedol,žežalovanávzákladomkonaníneprejavilažiadnusebareflexiu,
ale súdne konanie sa snažila využiť vo svoj prospech, avšak výsledok základného konania preukazuje,
že táto jej argumentácia nemala oporu v hmotnom práve. Práve postupom, keď žalovaná nenáležitými
prostriedkami procesnej obrany popierala jeho nárok, jeho stresové situácie a psychické vypätie lenstupňovala. Uzavrel, že primeranosť sumy 1.200,- Eur je vzhľadom na postoj žalovanej, množstvo a
intenzitu porušení spotrebiteľských noriem evidentne daná.

Na záver žalobca poukázal na niektoré rozhodnutia všeobecných súdov, v ktorých súdy priznali
PFZ v takej výške, ktorú nepovažuje len za symbolickú (pozn. súdu: bez toho aby špecifikoval ich
podobnosť s týmto prípadom) a uviedol, že uplatňovaním jeho legitímneho nároku v súdnom konaní bol
narušený nielen jeho bežný život, a vzhľadom na permanentný odmietavý postoj žalovanej voči svojim
pochybeniam je ním uplatnená suma 1.200,- Eur nielenže primeraná, ale zjavne aj nízka.

5. Na prejednanie veci bolo nariadené pojednávanie, na ktorom strana žalobcu na otázku súdu, či
pred uplatnením nároku v pôvodnom konaní došlo k predžalobnej výzve, alebo k uplatneniu nejakých
nárokov, prostredníctvom jej právneho zástupcu uviedla, že o tom nemá žiadnu vedomosť. V ostatnom
rozsahu súd prihliadol na obsah spisu a vykonané dôkazy, avšak len v rozsahu včasných a konkrétnych
skutkových tvrdení strán sporu.

6. Podľa Čl. 3 ods. 2 CSP výklad tohto zákona nesmie protirečiť tomu, čo je v jeho slovách a vetách
jasné a nepochybné. Nikto sa však nesmie dovolávať slov a viet tohto zákona proti ich účelu a zmyslu
podľa odseku 1.

7. Podľa Čl. 5 CSP zjavné zneužitie práva nepožíva právnu ochranu. Súd môže v rozsahu ustanovenom
v tomto zákone odmietnuť a sankcionovať procesné úkony, ktoré celkom zjavne slúžia na zneužitie
práva alebo na svojvoľné a bezúspešné uplatňovanie alebo bránenie práva, alebo vedú k nedôvodným
prieťahom v konaní.

8. Podľa § 149 CSP prostriedkami procesného útoku a prostriedkami procesnej obrany sú najmä
skutkové tvrdenia, popretie skutkových tvrdení protistrany, návrhy na vykonanie dôkazov, námietky k
návrhom protistrany na vykonanie dôkazov a hmotnoprávne námietky.

9. Podľa § 153 ods. 1 CSP strany sú povinné uplatniť prostriedky procesného útoku a prostriedky

procesnej obrany včas. Prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej
obrany nie sú uplatnené včas, ak ich strana mohla predložiť už skôr, ak by konala starostlivo so zreteľom
na rýchlosť a hospodárnosť konania.

10. Podľa § 215 ods. 1 a 2 CSP súd rozhodne na základe zisteného skutkového stavu. Skutkový stav

sa zisťuje procesným postupom podľa tohto zákona.

11. „Všeobecné, vágne a paušálne tvrdenia žalobcu neumožňujú súdu ich vecné preskúmanie a nie sú
spôsobilébyťpredmetomdokazovania.Takétonesubstancovanéprejavyžalobcusúdvkonanílegitímne
opomenie a nevykonáva vo vzťahu k ich pravdivosti žiadne dokazovanie.“ (in: Števček, M., Ficová, S.,

Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár.
Praha: C. H. Beck, 2016, s. 670. + ďalej podrobnejšie viď aj bod 31.-33. tohto odôvodnenia).

12.Súdsavovecioboznámilsožalobou,vykonaldokazovanieoznačenýmidôkazmi(§132ods.1CSP),
ktorých odpis bol stranám sporu v priebehu konania doručený (§204 CSP), a na základe zhodných (resp.

nespochybnených)tvrdenýchrozhodujúcichskutočností(§132ods.1a§186ods.2CSP)avykonaných
dôkazov zistil tento skutkový stav:

13. V konaní vedenom na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 16Csp/73/2020 si žalobca ako
spotrebiteľ uplatnil voči žalovanému nárok na určenie neprijateľnosti zmluvnej podmienky uvedenej

v zmluve o úvere dostupná pôžička č. XXXXXXXXXX z 4.3.2014 týkajúcej sa rozhodcovskej doložky
a započítavania pohľadávok (o poradí započítavania platieb voči pohľadávkam banky), a bol úspešný.
Ako vyplýva z predloženého rozsudku, nárok si uplatňoval prostredníctvom advokáta (toho istého, ktorý
ho zastupuje aj v tomto konaní o primerané finančné zadosťučinenie), pričom Okresný súd Prešov
v uvedenej veci rozhodol rozsudkom č.k. 16Csp/73/2020-40 zo dňa 6.10.2020 tak, že žalobcovi vyhovel

a v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Prešove určil, že (výrok II.) zmluvná podmienka uvedená
v Zmluve o úvere dostupná pôžička č. XXXXXXXXXX, zo dňa 4.3.2014, v časti 3. Zmluva o úvere,
podmienky úveru a záverečné ustanovenia, bod 9., v znení: „Zmluvné strany sa dohodli, že všetky
spory, ktoré medzi nimi vznikli alebo vzniknú z tejto ZoÚ predložia na prerokovanie a rozhodnutieStálemu rozhodcovskému súdu zriadenému pri spoločnosti Rozhodcovská a mediačná, a.s., so sídlom
Dunajská 15 v Bratislave, IČO: 46 023 151, a to podľa jeho štatútu a rokovacieho poriadku v súlade
so zákonom č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní. Klient a Spoludlžník berie na vedomie, že

doručený rozhodcovský rozsudok má rovnaké účinky ako právoplatný rozsudok súdu, je pre účastníkov
rozhodcovského konania záväzný a ako exekučný titul môže byť podkladom pre nútený výkon splnenia
povinnosti uloženej rozhodcovským rozsudkom. Rozhodcovské konanie je jednostupňové, a preto proti
rozhodcovskému rozsudku nemožno podať riadny opravný prostriedok (napr. odvolanie). Rozhodcovský
rozsudok možno napadnúť len so zákonom vymedzených dôvodov, a to v lehote do 30 dní od jeho

doručenia.“ je neprijateľnou zmluvnou podmienkou, ďalej že (výrok III.) zmluvná podmienka uvedená
v Zmluve o úvere dostupná pôžička č. XXXXXXXXXX, zo dňa 4.3.2014, v obchodných podmienkach
pre úver dostupná pôžička – šikovná rezerva, v článku 5 – Splácanie úveru, započítanie pohľadávok
a zabezpečenie, bod 5.6., v znení: „Platby od klienta sa voči pohľadávke banky započítavajú bez ohľadu
na to, na aké záväzky bola platba poukázaná, v nasledujúcom poradí: (1) poplatky podľa Sadzobníka
poplatkov, (2) úrok z omeškania, (3) úrok z úveru, (4) splátka istiny úveru“, je neprijateľnou zmluvnou

podmienkou, a súčasne že (výrok IV.) žalovaný je povinný nahradiť žalovanému trovy konania v plnom
rozsahu.

14. Z odôvodnenia predmetného rozsudku ďalej vyplýva, že išlo o nároky súvisiace so zmluvou
o spotrebiteľskom úvere, uzatvorenej medzi žalovaným ako veriteľom a žalobcom ako dlžníkom dňa

4.3.2014, predmetom ktorej bolo poskytnutie úveru vo výške 1.000,- Eur, a žalobca z tejto zmluvy uhradil
žalovanému celkovo sumu 1.256,70 Eur.
Ohľadom určenia neprijateľnosti prvej zmluvnej podmienky (týkajúcej sa rozhodcovskej doložky) súd
v uvedenej veci podľa odôvodnenia rozsudku vychádzal z toho, že (bod 36.) „obmedzenie rozhodovania
spotrebiteľa o tom, kto bude prípadne rozhodovať jeho spor je tak závažné, že je nutné ju vyhlásiť

za neprijateľnú, pričom súd len na margo poukazuje aj na písmo minimálnych rozmerov použité pri
zmluvných ustanoveniach zahŕňajúcich aj spomínanú rozhodcovskú doložku.“
Ohľadom neprijateľnosti druhej zmluvnej podmienky (týkajúcej sa započítavania pohľadávok) súd
v uvedenej veci podľa odôvodnenia rozsudku vychádzal z toho, že (bod 37.) „vo vopred pripravenom
texte pôvodného veriteľa žalovaného absentuje vôľa zmluvných strán dohodnúť sa na povinnosti dlžníka

platiť platby na iný účel, ako je splatenie istiny úveru. Dlžník – žalobca nemal nijakú možnosť túto
zmluvnú podmienku ovplyvniť, pričom je faktom, že ide o ľubovôľu dodávateľa, na aký účel si započíta
platbu, čo spôsobuje obrovskú nerovnováhu v spotrebiteľskom vzťahu a úplnú nadvládu dodávateľa nad
spotrebiteľom.“

15. Z lustrácie súdneho registra (za účelom vylúčenia procesnej prekážky litispendencie resp. res
iudicata) pritom ešte vyšlo najavo (§ 191 ods. 1 CSP), že žalobca si na tunajšom súde svoje nároky
voči dodávateľom uplatňoval, resp. prípadne ešte stále uplatňuje, vo viacerých samostatných súdnych
konaniach (vrátane najmenej 4 rôznych nárokov na primerané finančné zadosťučinenie). Žiadne ďalšie
podstatné okolnosti (súvisiace s úspešným uplatnením práv žalobcu voči žalovanému v pôvodnom

súdnom konaní) už stranami uvedené neboli a ani z predložených dôkazov nevyplynuli (súd nezistil).

16. V súvislosti s eventuálnymi úvahami o ďalšom zisťovaní skutkového stavu nad rámec stranami
dodaných skutkových tvrdení na vyšetrovacom princípe (v rozpore so zásadou prejednacou), pre
občasné zlé skúsenosti s právnym povedomím niektorých účastníkov súdnych konaní, súd už len

pre úplnosť pripomína, že v konaní je viazaný žalobným návrhom a obranou, vrátane včas (v nich)
uvedených tvrdení rozhodujúcich skutočností, ktoré ich vymedzujú, a dôkazov označených na ich
preukázanie, a preto iný skutkový stav resp. iné konkrétne okolnosti a skutočnosti (vrátane ich
kvantifikácie), než tie ktoré strany konania vymedzili včas (§ 153 a 154 CSP) uplatnenými prostriedkami
procesného útoku a obrany, teda také ktoré žiadna zo strán určite a nezrozumiteľne netvrdila, a vo

vzťahu ku ktorým žiadne konkrétne dôkazy nenavrhla, predmetom konania a posudzovania (a teda
ani zisťovania a dokazovania) neboli a ani byť nemohli (§ 216 ods. 1 CSP a § 185 ods. 2 CSP).
To samozrejme platí aj na prípadné ďalšie neprípustne oneskorené dodatočné dopĺňanie ďalších
podstatnýchskutočností,resp.skutkovýchtvrdení(§153ods.1vspojenís§149CSP),ktorébyvzmysle
ust. § 140 ods. 2 CSP bolo zmenou žaloby, možnou len so súhlasom súdu a spravidla len vtedy, ak

by sa tým doterajšie výsledky konania (§ 143 ods. 2 CSP) podstatne nezmenili (v odvolacom konaní
dokonca absolútne neprípustnou, keďže podľa § 371 CSP meniť žalobu - ktorou je v zmysle ust. §
140 ods. 2 CSP i podstatná zmena alebo doplnenie rozhodujúcich skutočností tvrdených v žalobe -
v odvolacom konaní nemožno), a ani iné novoty (doposiaľ neuplatnené prostriedky procesného útokualebo prostriedky procesnej obrany, okrem niektorých výnimiek), v odvolacom konaní prípustné nie sú
(§ 366 CSP).

17. Podľa § 3 ods. 1 zák. č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa - každý spotrebiteľ má právo na výrobky
aslužbyvbežnejkvalite,uplatneniereklamácie,náhraduškody,vzdelávanie,informácie,ochranusvojho
zdravia, bezpečnosti a ekonomických záujmov a na podávanie podnetov a sťažností orgánom dozoru,
dohľadu a kontroly (ďalej len „orgán dozoru“) a obci pri porušení zákonom priznaných práv spotrebiteľa.

18. Podľa § 3 ods. 5 veta prvá a tretia zák. č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa - proti porušeniu
práv a povinností ustanovených zákonom s cieľom ochrany spotrebiteľa môže sa spotrebiteľ proti
porušiteľovi na súde domáhať ochrany svojho práva. Spotrebiteľ, ktorý na súde úspešne uplatní
porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi, má právo na
primerané finančné zadosťučinenie od toho, kto za porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto
zákonom a osobitnými predpismi zodpovedá.

19. V danom prípade si žalobkyňa uplatnila voči žalovanému právo na primerané finančné
zadosťučinenie za to, že na súde ako spotrebiteľka úspešne uplatnila voči žalovanému porušenie
predpisov na ochranu spotrebiteľa (v konaní vedenom na tunajšom súde pod sp. zn. 8Csp/32/2020).

20. Ako vyplýva z citovaného ust. § 3 ods. 5 zákona o ochrane spotrebiteľa, tento nárok na primerané
finančné zadosťučinenie pritom nevzniká spotrebiteľovi (ako dôsledok) za samotné primárne porušenie
práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi (spotrebiteľského práva),
ale až (a len vtedy), keď (spotrebiteľ) na súde úspešne uplatní porušenie tohto práva alebo povinnosti (v
súdnom konaní, v ktorom súd vyhodnocuje, resp. by mal vyhodnocovať, aj všetky podmienky takéhoto

konania, vrátane jeho významu). Primerané finančné zadosťučinenie podľa tohto ustanovenia tak nie
je sankciou za primárne porušenie práva alebo povinnosti, ale len peňažnou satisfakciou či odmenou
patriacou spotrebiteľovi za to, že porušenie práva alebo povinnosti musel uplatniť resp. úspešne uplatnil
(dokonca až) v súdnom konaní. Z hľadiska sankčného ho tak možno vnímať nanajvýš len ako dodatočný
postih zodpovednej osoby za následný súdny spor, resp. za to, že mu nezabránila.

21. V tejto súvislosti je totiž potrebné si uvedomiť, že sankcie resp. dôsledky za (samotné) primárne
porušenia práva alebo povinnosti ustanovenej zákonom o ochrane spotrebiteľa a osobitnými predpismi
nastávajú automaticky a vyplývajú priamo absolútne (objektívne) z noriem objektívneho práva (zo
zákonov), ktoré ich porušenie sankcionujú (napr. neplatnosťou právnych úkonov, nemožnosťou

predčasnéhozosplatneniaúveru,fikciouobezúročnostiabezpoplatkovostispotrebiteľskéhoúveru,aza
určitých okolností aj z toho vyplývajúcim právom na vydanie bezdôvodného obohatenia, či neplatnosťou
neprijateľných zmluvných podmienok, a pod.).

22. Nárok spotrebiteľa na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia podľa § 3 ods. 5 zákona

o ochrane spotrebiteľa teda (na rozdiel od obdobne označených inštitútov napr. pri diskriminácii či
odškodnení za nejakú nemajetkovú ujmu) nevzniká už vtedy (preto), že bolo primárne porušené právo
alebo povinnosť ustanovené týmto zákonom a osobitnými predpismi, ale až (a len) vtedy, keď spotrebiteľ
toto porušenie voči zodpovednej osobe úspešne uplatnil na súde. Z uvedeného by teda malo byť
zrejmé, že toto primerané finančné zadosťučinenie nemá mať povahu sankcie za primárne porušenie

spotrebiteľského práva, keďže nie je konštruované za jeho primárne porušenie (nárok naň nevzniká za
prvotné porušenie práva alebo povinnosti zodpovednou osobou), ale len, tak ako to výslovne vyplýva aj
z jeho označenia, povahu zadosťučinenia (odmeny) za aktivitu spotrebiteľa a jeho úspešné uplatnenie
porušenia práva alebo povinnosti v súdnom konaní.
Keďže tento nárok pritom vzniká až dodatočne po prvotnom porušení, a to výlučne v závislosti od

následnej aktivity spotrebiteľa (či porušenie práva alebo povinnosti uplatní na súde), napr. zrejme najmä
ak zodpovedná osoba nevyhovie jeho (oprávnenej) „reklamácii“, resp. požiadavke, alebo vyvíja aktivity,
pre ktoré spotrebiteľ uplatní porušenie práva alebo povinnosti na súde, preto aj pri určení jeho primeranej
výšky by sa tak malo zohľadňovať zjavne najmä (už len) okolnosti po primárnom porušení a následné
konanie zodpovednej osoby a jej dodatočný postoj a reakcia k záujmom spotrebiteľa, a teda či sa

následne v súvislosti s tým chovala tak, aby k súdnemu sporu ďalej prípadne už ani vôbec nemuselo
dôjsť (a spotrebiteľ nemusel svoje práva uplatňovať alebo brániť v súdnom konaní). Spotrebiteľ tak teda
v tomto nemá právo na vymáhanie a inkasovanie akejsi sankcie za primárne porušenie práva, ale len naprimerané finančné zadosťučinenie za následné úspešné uplatnenie porušenia práva alebo povinnosti
v súdnom konaní.

23. „Vychádzajúc z citovaného zákonného ustanovenia, jazykovo-gramatického výkladu predmetnej
právnej normy a toho, že ak nie sú závažné dôvody pre to, aby bol slovnému textu daný iný význam,
má sa výrazom použitým v právnej norme prisúdiť taký význam, aký má v zmysle právneho jazyka,
je potrebné konštatovať, že úspešným uplatnením práva spotrebiteľa je daný základ pre priznanie
finančného zadosťučinenia.“ (rozsudok KS v Prešove, sp. zn. 9CoCsp/49/2020 z 25.3.2021).

24. „Jediným predpokladom, ktorý citované ustanovenie zákona vyžaduje je, že spotrebiteľ, na súde
úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi.
Pod úspešným uplatnením porušenia práva alebo povinnosti v zmysle tohto ustanovenia treba rozumieť,
že súd judikuje v prospech spotrebiteľa konkrétny nárok z porušenia práva alebo povinnosti, napr. nárok
zo zodpovednosti za škodu, z bezdôvodného obohatenia, alebo vo výroku rozsudku určí neprijateľnosť

konkrétne vymedzenej zmluvnej podmienky používanej v spotrebiteľskej zmluve (porovnaj rozhodnutie
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/389/2015). Žiadnu inú podmienku, t. j. ani podmienku, aby bol
medzi stranami spor zo spotrebiteľskej zmluvy a aby spotrebiteľovi bola privodená konkrétna ujma,
nevyžaduje.“ (rozsudok NS SR, sp. zn. 6Cdo/127/2017 z 30.1.2019).

25. Uplatnením práva pritom podľa prevažujúcej súdnej praxe nemožno rozumieť vždy (výlučne) iba
podanie žaloby spotrebiteľom, ale výnimočne je takým aj účinná obrana (aktivita) spotrebiteľa v konaní
začatom na podnet dodávateľa (porovnaj napr. rozsudok Krajského súdu v Prešove z 30.11.2017 sp.zn.
20Co/192/2016, a obdobne uznesenie Krajského súdu v Prešove z 10.4.2018 sp.zn. 17Co/17/2018).

26. V prejednávanej veci je z obsahu predloženého rozsudku zrejmé, že žalobca ako spotrebiteľ
v konaní vedenom na tunajšom súde pod sp. zn. 16Csp/73/2020 úspešne uplatnil na súde určenie
neprijateľnosti zmluvných podmienok v spotrebiteľskej zmluve dojednanej v rozpore so spotrebiteľským
právom, keď súd jeho žalobe vo vzťahu k týmto nárokom v celom rozsahu vyhovel. Tým bolo
pritom zároveň (právoplatne) vymedzené jeho úspešné uplatnenie porušenia práva alebo povinnosti

ako spotrebiteľa v uvedenom súdnom konaní, ktoré aktuálny procesný súd nie je oprávnený
preskúmavať. Neobstojí pritom prípadná námietka žalovaného, že porušenie spotrebiteľského práva
nebolo konštatované priamo vo výroku rozsudku, nakoľko rozhodnutie súdu predstavuje jeden celok,
a z jeho odôvodnenia jednoznačne vyplýva, že žalobe, ktorou si žalobca ako spotrebiteľ uplatnila
svoje nároky voči žalovanému, odvodzované z porušenia vyššie uvedeného spotrebiteľského práva

(ktoré zahŕňa nepochybne všetky všeobecne záväzné právne predpisy, ktoré môžu slúžiť aj na ochranu
spotrebiteľa), súd vyhovel práve z dôvodov úspešného uplatnenia porušenia vyššie uvedeného práva
alebo povinnosti ustanovenej zák. č. 250/2007 Z.z. a osobitnými predpismi. Právny základ jeho nároku
na finančné zadosťučinenie za to podľa § 3 ods. 5 cit. zákona tak bol daný, a zostávalo určiť už len
jeho (primeranú) výšku.

27. Ust. § 3 ods. 5 zákona o ochrane spotrebiteľa „pokiaľ ide o rozsah finančného zadosťučinenia,
neustanovuje žiadne kritériá, ktoré by bolo potrebné pri určení výšky zadosťučinenia zohľadniť. Jediným
kritériom je primeranosť finančného zadosťučinenia. Bude preto vecou úvahy súdu, aby so zreteľom na
všetky okolnosti každého jednotlivého prípadu, stanovil rozsah finančného zadosťučinenia.“ (rozsudok

NS SR, sp. zn. 6Cdo/127/2017 z 30.1.2019). Vzhľadom na základ tohto nároku by pritom malo byť
zrejmé, že keďže má ísť o primerané finančné zadosťučinenie pre spotrebiteľa za jeho úspešné
uplatnenie porušenia práva alebo povinnosti na súde, mali by to teda byť všetky okolnosti súvisiace
najmä bezprostredne s týmto uplatnením (a jeho dôvodmi).

28. „Pri stanovení výšky treba vychádzať zo závažnosti porušenia práv, povinností, z okolností tak na
strane žalobcu ako aj žalovaného, okolností, za ktorých došlo k porušeniu práv, povinností. Inštitút
premeraného finančného zadosťučinenia nemôže slúžiť na finančné obohatenie sa žalobcu, resp. na
kompenzáciu jeho majetkovej škody, ale v danom prípade musí zostať na úrovni a vo funkcii účinného
a odradzujúceho prostriedku ochrany.

Kritériom kvantifikácie nároku by mali byť najmä okolnosti, za ktorých k porušeniu došlo, ich dosah na
sféru individuálnych preferencií spotrebiteľa, ako aj závažnosť porušenia práv spotrebiteľa. Konkrétna
výška priznaného finančného zadosťučinenia musí zohľadňovať skutkové okolnosti danej veci a spĺňať
požiadavku primeranosti.“ (rozsudok KS v Prešove, sp. zn. 17CoCsp/32/2020 z 29.9.2020).29. „Ide o prostriedok satisfakčný, vykazujúci však aj sankčnú povahu, keďže dôsledkom zaplatenia
zadosťučinenia je úbytok v majetkových aktívach osoby, ktorá právo porušila. Táto sankčná stránka

u finančného zadosťučinenia má však len vedľajší dôsledok, nakoľko na účely represie slúžia
iné odvetvia práva, administratívne a trestné právo, civilné právo má za cieľ „len“ kompenzáciu
osoby, ktorej sa má zadosťučinenie poskytnúť. Ako uviedol Najvyšší súd Českej republiky
v rozhodnutí 30Cdo/3936/2010 z 15.12.2011, t.j. v čase zhody medzi českou a slovenskou civilnou
úpravou v Občianskom zákonníku, inštitút tzv. punitive alebo exemplary damages nekompenzačného

odškodnenia exemplárnej alebo represívnej povahy nemá v českom práve oporu.“ (uznesenie KS
v Prešove, sp. zn. 9CoCsp/29/2020 z 30.7.2020).

30.Procesnýsúdktomupoukazujetiežnaskutočnúfunkciucivilnéhosporovéhokonaniavspravodlivom
súdnom konaní, v ktorom sa má ochrana poskytovať primeraným spôsobom. „Jeho účelem je
poskytování ochrany porušeným nebo ohroženým skutečným subjektivním hmotným právům a právem

chráněným zájmům. V souladu s tímto vymezením účelu civilního procesu nejsou situace, na něž
Ústavní soud již v minulosti upozorňoval, kdy se civilní řízení vede nikoliv kvůli věci samé, ale kvůli
částce, která může být přiznána na náhradě nákladů řízení [nález ze dne 14. 9. 2011 sp. zn. I.
ÚS 3698/10 (N 160/62 SbNU 395)]. Nelze připustit, aby civilní soudní řízení bylo odtrženo od jeho
skutečného společenského poslání a aby se místo poskytování ochrany stalo výlučně nástrojem

sloužícím k vytváření snadného a nijak neodůvodněného zisku na úkor protistrany. I pro náklady
řízení tedy platí obecná myšlenka, kterou zdejší soud vyslovil již v nálezu ze dne 20. 6. 2011 sp.
zn. I. ÚS 329/08 (N 118/61 SbNU 717): "Jednotlivé instituty občanského soudního řádu a jiných
procesních předpisů je proto nutno upravit a úpravu interpretovat a aplikovat tak, aby - při zachování
ostatních základních principů a východisek civilního procesu - odpovídaly takto vymezené ochranné

funkci civilního práva procesního.". Nebude-li civilní proces ochrannou funkci plnit, ztrácí tím jeho
existence jakékoli společenské opodstatnění. ... (32.) Ústavní soud považuje rovněž za důležité vyjádřit
se k námitce (stěžovatelky) vytýkající soudům podporu porušování práva v bagatelních věcech bez
jakýchkoliv citelnějších následků. K tomu je nutno v prvé řadě zdůraznit, že v každém řízení - tedy i v
řízeních bagatelní povahy - musí být zaručeno právo na spravedlivý proces

všem účastníkům. Ani procesní straně, která je z hmotněprávního hlediska v právu, nelze proto
tolerovat, zneužívá-li své subjektivní procesní právo, nadto k újmě protistrany. Nelze souhlasit ani s
poukazem stěžovatelky na absenci "citelnějších následků". Jedním z ústavních principů, na nichž je
každý právní stát vybudován, je princip právní jistoty. Tento princip má řadu rozmanitých aspektů; pro
oblast sankcionování protiprávního jednání z něj vyplývá, že každý, kdo se takového jednání dopustil,

se může spoléhat na to, že takové jednání bude postiženo sankcí, ovšem sankcí, kterou zákon za toto
protiprávní jednání předpokládá, a nikoliv sankcí zákonem nepředvídanou (viz Knapp, V. Teorie práva.
Praha: C. H. Beck, 1995, s. 205). Nestačí ovšem, že sankci předpokládá zákon; sankce totiž musí
být přiměřená protiprávnímu jednání, které jí má být postiženo. Neúměrné zvyšování sankcí četnost
protiprávního jednání nejen nesnižuje, ale naopak s sebou může nést další negativní důsledky (Op. cit.,

s. 36-37)“ (z nálezu Ústavného súdu ČR z 25.7.2012 sp. zn. I.ÚS 988/12, v ktorom bol členom senátu
prof. Holländer).

31. Pokiaľ pritom ide o všetky okolnosti daného prípadu, ktoré by mal súd zohľadňovať pri určovaní
výšky primeraného finančného zadosťučinenia, súd pripomína, že v návrhovom konaní je výlučne na

žalobcovi a jeho zodpovednosti čoho (akého práva) a na základe akých skutočností sa v súdnom
konaní domáha. V zmysle ustanovenia § 132 ods. 1 CSP musí žalobca v žalobe uviesť pravdivé a
úplné opísanie rozhodujúcich skutočností, ktoré odôvodňujú uplatnený nárok (povinnosť tvrdenia), teda
vymedziť skutkové okolnosti, ktoré majú byť podkladom rozhodnutia, označiť dôkazy na preukázanie
svojich tvrdení (dôkazná povinnosť), a uviesť žalobný návrh. Žalobným návrhom je súd viazaný. Žalobca

teda procesne zodpovedá za to čo a prečo žaluje, a za výber a formuláciu procesných prostriedkov. Je
preto zásadne vecou toho, kto navrhuje začatie konania, aby žalobu prispôsobil po stránke formulačnej
a obsahovej § 132 ods. 1 CSP. Podľa § 132 ods. 2 CSP opísanie rozhodujúcich skutočností nemožno
nahradiť odkazom na označené dôkazy. Podľa § 150 ods. 1 CSP strany majú povinnosť pravdivo a úplne
uvádzať podstatné a rozhodujúce skutkové tvrdenia týkajúce sa sporu.

32. V sporovom konaní, ktoré je ovládané dispozičnou zásadou, platí, že súd je viazaný žalobou.
Nárok uplatnený žalobou je charakterizovaný opísaním skutkových okolností, ktorými žalobca svoj
nárok odôvodňuje, a skutkovým základom opísaným v žalobe v spojení so žalobným petitom jepotom vymedzený základ nároku uplatneného žalobou, ktorý je predmetom konania. Rozhodujúcimi
skutočnosťami sa rozumejú (všetky) údaje, ktoré sú celkovo nutné k tomu, aby bolo jasné, o čom a na
akom základe má súd rozhodnúť, a ktoré, ak budú preukázané, umožňujú žalobe vyhovieť (porovnaj

tiež napr. rozsudok Najvyššieho súdu ČR zo dňa 23. januára 2002, sp. zn. 25 Cdo 643/2000, in Soubor
rozhodnutí Nejvyššího soudu, nakladateľstvo C.H.Beck, zväzok 13, publ. pod označením C 962).

33. Uvedené závery pritom vyplývajú aj z komentovanej odbornej literatúry, podľa ktorej
„základnú procesnú povinnosť sporových strán predstavuje povinnosť substancovať všetky podstatné

a rozhodujúce skutkové okolnosti, z ktorých vyvodzujú svoju procesnú taktiku (útok alebo obranu).
V sociálnej koncepcii civilného procesu sa povinnosť tvrdenia prejavuje ako povinnosť pravdivo a úplne
opísať všetky rozhodujúce skutkové okolnosti prípadu. Nedodržanie tejto povinnosti vedie k neuneseniu
bremena tvrdenia v civilnom spore. Následkom je tak opätovne strata sporu pre neunesenie konkrétneho
procesného bremena. Ak teda súd procesnú stranu „pristihne“ pri porušení povinnosti tvrdenia, je
v rámci tzv. materiálneho vedenia sporu oprávnený a povinný k tejto skutočnosti prihliadnuť a vyhodnotiť

ju v komplexe s inými procesnými povinnosťami a bremenami pri rozhodovaní sporu. ... Súd teda
in concreto prihliadne i na nedodržanie procesnej povinnosti relevantne substancovať rozhodujúce
skutkové tvrdenia (t.j. substancovať ich pravdivo a úplne)“ (in: Števček, M., Ficová, S., Baricová, J.,
Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C.
H. Beck, 2016, s. 50). „Všeobecné, vágne a paušálne tvrdenia žalobcu neumožňujú súdu ich vecné

preskúmanie a nie sú spôsobilé byť predmetom dokazovania. Takéto nesubstancované prejavy žalobcu
súd v konaní legitímne opomenie a nevykonáva vo vzťahu k ich pravdivosti žiadne dokazovanie. ...
žalovanému musí byť umožnené vyjadriť sa k všetkým tvrdeným skutočnostiam a vykonaným dôkazom.
Toto svoje právo nemôže žalovaný efektívne realizovať v prípade neurčitého skutkového tvrdenia, ktoré
samo o sebe vylučuje vysvetlenie alebo relevantnú reakciu, pri zachovaní náležitej miery vecnosti

a zrozumiteľnosti. Pokiaľ samotná žaloba nevykazuje vady, pre ktoré by ju súd odmietol v zmysle §
129 ods. 3 CSP, nie je osobitne procesne sankcionované to, že žalobca nedostatočne substancoval
svoje skutkové tvrdenia, resp. že sú jeho skutkové tvrdenia neúplné alebo neurčité. Tieto okolnosti
sa však prejavia v ďalšom procesnom postupe súdu (napr. nevykonanie dôkazu, neúplne zistený
skutkový stav a pod.) a v jeho konečnom rozhodnutí (zamietnutie žaloby, prípadne zastavenie konania),

za čo nesie plnú zodpovednosť procesne neaktívny žalobca. V záujme jeho vlastného procesného
úspechu vyžaduje sporové konanie od žalobcu adekvátnu mieru vigilancie a diligencie, teda bdelosti
a dôslednosti“ (in: tamtiež, s. 670). „Primárne by všetky relevantné a rozhodujúce skutkové tvrdenia
žalobcu mali byť uvedené v žalobe a relevantné a rozhodujúce skutkové tvrdenia žalovaného v jeho
vyjadrení k žalobe, resp. v replike a duplike (pozri § 167 a komentár k nemu). Súd môže dať stranám

možnosť riadne splniť povinnosť tvrdenia a dôkaznú povinnosť aj dodatočne, tento postup je však na
úvahe súdu ... Kruciálny rozdiel medzi sporom a mimosporom spočíva v tom, že zatiaľ čo v mimospore
je zistenie všetkých podstatných skutočností povinnosťou súdu, a to dokonca bez ohľadu na (ne)aktivitu
účastníkov konania (vyšetrovací princíp) a rozhodnutie vo veci samej možno vydať až vtedy, keď budú
všetky relevantné skutočnosti zistené (princíp materiálnej pravdy), v klasickom spore (na tomto mieste

odhliadneme od odlišností sporov s ochranou slabšej strany) je uvedenie a preukázanie relevantných
skutočností povinnosťou a zodpovednosťou sporových strán za minimálnej procesnej aktivity súdu a vec
je „zrelá“ na meritórne rozhodnutie nie až vtedy, keď boli všetky relevantné skutočnosti preukázané,
ale už v momente, keď niektorá zo sporových strán prestala (resp. premeškala príležitosť) „posúvať“
spor k ďalším skutkovým zisteniam.“ Pokiaľ ide o rozsah skutkového základu meritórneho rozhodnutia

v sporovom procese táto literatúra ďalej tiež uvádza, že „v klasickom sporovom konaní súd nevystupuje
v pozícii aktívneho vyšetrovateľa, ale v pozícii arbitra, ktorý zistí skutkový stav len z komponentov (pozri
aj ďalší výklad), ktoré do konania dodali sporové strany. Úlohou súdu teda nie je aktívne vyhľadávať
skutkové zistenia a snažiť sa o poznanie „objektívnej“, či „materiálnej“ pravdy, ale zisťovať skutkový
stav v miere primeranej procesnej aktivite sporových strán. Bez tejto aktivity strán súd v zisťovaní

skutkového stavu nepokračuje – uzavrie proces skutkového základu pre meritórne rozhodnutie a vec
rozhodne“ (tamtiež, s. 796).

34. V danom prípade pritom žalobca svoj nárok na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia
odôvodnil len svojou úspešnosťou v konaní o určenie neprijateľnosti zmluvných podmienok a tým,

že si uplatňuje primerané finančné zadosťučinenie za porušenie jeho spotrebiteľských práv, ktoré bol
nútený brániť v základnom konaní. Žiadne okolnosti, ktoré by bližšie odôvodňovali ním uplatnenú
výšku zadosťučinenia (okrem poukazu na určenie neprijateľnosti dvoch zmluvných podmienok) však
neuviedol. Žalobca neuviedol žiadne bližšie okolnosti predchádzajúce uplatneniu práva na súde (vkonaní vedenom pod sp. zn. 16Csp/73/2020), zohľadňujúce napr. jeho neúspešnú reklamáciu, alebo
predžalobnéupozornenienaporušeniepráva,ktorébyosobitnezvýrazňovalipotrebupodaniažaloby(že
žalovaný pred súdnym konaním nedbal na jeho výhrady), pre ktoré podal žalobu, resp. ako uviedol, svoje

práva bol nútený brániť v základnom konaní (podaním žaloby), a ani či konanie žalovaného a následné
uplatnenie porušenia práva alebo povinnosti na súde viedlo k vzniku aj iných negatívnych dôsledkov
v jeho súkromnom a spoločenskom živote. „Takýmito negatívnymi dôsledkami resp. nepriaznivými
okolnosťami prípadu, ktoré by mohli vzniknúť v súvislosti s nekalým konaním žalovaného je napr. vznik
nepriaznivej majetkovej a sociálnej situácie v konkrétnom čase, odkázanosť na iných alebo psychická

záťaž a pod.“ (rozsudok KS v Prešove, sp. zn. 17CoCsp/32/2020 z 29.9.2020). Zvýšená odmeňujúca
funkcia zadosťučinenia pre spotrebiteľa (za to, že sa pustil do sporu so žalovaným) by mohla vystupovať
do popredia napr. najmä vtedy, ak by žalobca tvrdil, že zodpovedná osoba pred podaním žaloby
odmietla akceptovať jeho (oprávnené) výhrady (prípadne reklamáciu), spoliehajúc sa možno na to (bez
hrozby osobitného negatívneho následku), že spotrebiteľ pre obtiaže nebude uplatňovať alebo brániť
svoje práva na súde (skúsime, či nám to „neprejde“), a ak jej to (zodpovednej osobe) aj neprejde,

nebude to mať pre ňu citeľnejšie následky (lebo spotrebiteľovi potom dodatočne aj tak na podklade
rozhodnutia súdu vyhovie len v tom, čo mala urobiť už dávno). Táto stránka je však pri nedostatku tvrdení
o predchádzajúcich výhradách spotrebiteľa adresovaných dodávateľovi (zodpovednej osobe) a pri jeho
zastúpení advokátom, tak ako tomu bolo aj v tomto prípade, oslabená, nakoľko negatívny prístup
zodpovednej osoby, ak nevyhovie oprávneným požiadavkám spotrebiteľa zastúpeného advokátom, má

svoj odraz aj v povinnosti nahradiť spotrebiteľovi jeho trovy právneho zastúpenia, a žiadne osobitné
úsilie od spotrebiteľa spravidla nevyžaduje.

35. Vzhľadom na vyššie uvedené závery a všetky súdu známe okolnosti tohto prípadu, podľa ktorých
bola žalobca v pôvodnom konaní zastúpený advokátom, netvrdil, že by dodávateľa (zodpovednú

osobu) pred pôvodným konaním neúspešne upozornil na vytýkané nedostatky a neprijateľné zmluvné
podmienky (porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej zákonom č. 250/2007 Z.z. a osobitnými
predpismi), so súdnym konaním má skúsenosti (viedol viacero samostatných súdnych konaní),
k požiadavke zadosťučinenia neuviedol žiadne negatívne dôsledky porušenia práva zo strany
dodávateľa v okolnostiach tohto prípadu na jeho súkromný či spoločenský život, a ani to, že by od

žalovaného ešte pred podaním svojej žaloby niečo neúspešne žiadal alebo reklamoval, mal súd za
to, že žalobca (zastúpený advokátom) netvrdil a nepreukázal také okolnosti, ktoré by odôvodňovali
priznanie finančného zadosťučinenia v ním požadovanej výške 1.20,- Eur, a to bez ohľadu na počet
výrokov, resp. ustálených (potvrdených) porušení noriem spotrebiteľského práva konštatovaných súdom
v základnom konaní, keďže, tak ako bolo vysvetlené vyššie (bod 20), tento nárok nevzniká sám o sebe

bez ďalšieho ako dôsledok (existencie, počtu a závažnosti) samotného primárneho porušenia noriem
spotrebiteľského práva, a je len (doplnkovou) peňažnou satisfakciou či odmenou patriacou spotrebiteľovi
(okrem samotného súdneho rozhodnutia v prospech spotrebiteľa) za to, že porušenie práva alebo
povinnosti musel uplatniť resp. úspešne uplatnil (dokonca až) v súdnom konaní (satisfakcia za súdne
konanie).

V tejto súvislosti pritom možno napokon poukázať aj na vyjadrenia uvedené v replikách iných
žalobcov zastúpených tým istým advokátom v obdobných konaniach vedených na tunajšom súde (napr.
pod sp. zn. 13Csp/123/2020, 13Csp/222/2020, 13Csp/17/2021, 13Csp/135/2020, 13Csp/248/2020,
13CSp/154/2020, 13Csp/139/2020, 13Csp/111/2020), v ktorých totožný právny zástupca uviedol, že po
9.6.2013 právo na PFZ vzniká už úspechom spotrebiteľa na súde v otázke preukázania porušenia práva

alebo povinnosti ustanovenej Zákonom o ochrane spotrebiteľa alebo osobitnými predpismi, a žiadne
matematické, psychologické, sociálne, či zdravotné, ani iné úvahy, ktoré by dávali do pomeru, ktorý z
účastníkov bol z komplexu vzájomných právnych vzťahov a z nich vyplývajúcich práv a povinností viac,
alebo menej poškodený, vôbec do úvahy neprichádzajú, a to ani snahou o využitie inštitútu dobrých
mravov. PFZ nadväzuje len na úspech spotrebiteľa v základnom konaní, nie aj na jeho hoci len čiastočný

neúspech s tým, že čiastočný úspech spotrebiteľa v základnom konaní, je vo vzťahu na naň nadväzujúce
konanie o PFZ, vždy 100 % - ným úspechom. Dodal v nich, že zo zákona nevyplýva, aby spotrebiteľ
dokazoval akúsi intenzitu, trvanie a rozsah pôsobenia nepriaznivého následku spotrebiteľa, ako ho
pociťoval a prežíval a podobne, a uzavrel, že spotrebiteľ má podľa zákona tvrdiť a dokazovať len to, že
na súde úspešne uplatnil porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto Zákonom a osobitnými

predpismi a nič iné.
Za primeranú výšku zadosťučinenia, vzhľadom na nedostatok tvrdenia a zistenia akýchkoľvek
konkrétnych skutočností odôvodňujúcich jeho vyššiu sumu (viď predchádzajúci bod), tak súd považoval
základnú sumu maximálne 50,- Eur tak, ako ju v obdobných prípadoch priznáva aj Krajský súd v Prešove(napr. v rozsudku sp. zn. 9CoCsp/49/2020, 17CoCsp/32/2020), a v prevyšujúcej časti preto žalobu
zamietol.

36. O nároku na náhradu trov konania bolo rozhodnuté podľa § 262 ods. 1 CSP a § 255 ods. 1 CSP.
V danom prípade bol formálny základ nároku daný a výška prisúdenej istiny závisela od úvahy súdu,
a preto súd vychádzal zo záveru, že žalobca bol v spore úspešný a z toho dôvodu mu súd priznal nárok
na plnú náhradu trov konania (ktorých výška však bude vychádzať len z výšky prisúdenej istiny).

37. Podľa § 262 ods. 2 CSP o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti
tohto rozhodnutia samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia. Odvolanie sa podáva
na súde, proti rozhodnutiu ktorého smeruje.

Podľa § 363 CSP v odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (§ 127 ods. 1 CSP) uvedie,
proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

Podľa § 364 CSP rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty

na podanie odvolania.

Podľa § 365 ods. 1 CSP odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa § 365 ods. 2 CSP odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že

právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu
uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Podľa § 365 ods. 3 CSP odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do
uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.