Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Monday, June 30, 2025

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 21CoCsp/28/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6123370733
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 06. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zlatica Javorová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2025:6123370733.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zlatice Javorovej a členiek senátu

JUDr. Bibiány Ťažiarovej a JUDr. Moniky Vozárovej v spore žalobkyne: A. B., nar. XX. XXXXXXXX
XXXX, trvale bytom C. XXX, zastúpenej splnomocnenkyňou: Advokátska kancelária JUDr. Peter Rybár,
s.r.o., Kuzmányho 29, 040 01 Košice, IČO: 47 234 466, proti žalovanému: PROFI CREDIT Slovakia,
s.r.o., Pribinova 25, 824 96 Bratislava, IČO: 35 792 752, zastúpenému splnomocnenkyňou: Advokátska
kancelária JUDr. Andrea Cviková, s. r. o., Kubániho 16, 811 04 Bratislava, IČO: 47 233 516, o vydanie
bezdôvodného obohatenia v sume 2.151,16 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku
Okresného súdu Trnava zo 4. júna 2024 č. k. 11Csp/76/2023-164, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom I. a III. výroku p o t v r d z u j e.

II. Žalobkyňa má proti žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie I. žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu
2.151,16eurspolusúrokomzomeškaniavovýške9,25%ročnezosumy2.151,16eurod04.08.2023do
zaplatenia, a to do 15 dní od právoplatnosti rozsudku, II. vo zvyšku úroku z omeškania žaloba zamietol,
III. priznal žalobkyni voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Právne svoje
rozhodnutie odôvodnil ust. § 290, § 295 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku v znení

neskorších predpisov (ďalej len „CSP“), § 39, § 451 ods. 1 a 2, § 456, § 488, § 489, § 517 ods. 2, §
563 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka v znení neskorších predpisov (ďalej len „O.z.“), §
52 ods. 1, § 54 ods. 1 a 2, § 53 ods. 6 O. z. v znení účinnom ku dňu uzavretia zmlúv, § 497, § 499, § 502
ods. 1 a 2 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodného zákonníka (ďalej len „OBZ“), § 1 ods. 2, § 2 písm. d),
§ 9 ods. 2 písm. a), d), f), i), k), z), § 11 ods. 1 písm. b), g) zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských
úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov
v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy (ďalej len „ZoSÚ“), § 1a ods. 1, § 3 nariadenia vlády SR č.

87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka (ďalej len „nariadenie
vlády č. 87/1995 Z.z.“), § 7 ods. 1, 2 a 4, § 2 písm. u) a r), § 4 ods. 8 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane
spotrebiteľa v znení účinnom ku dňu uzavretia zmlúv (ďalej len „zák. č. 250/2007 Z.z.). Vecne dôvodil, že
žalobkyňa sa žalobou zo dňa 03.08.2023, doručenou upomínaciemu súdu dňa 03.08.2023, domáhala
vydania rozhodnutia, ktorým by súd zaviazal žalovaného zaplatiť jej titulom vydania bezdôvodného
obohatenia sumu 2.151,16 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9,25% ročne zo sumy 2.151,16 eur
od 3.8.2023 do zaplatenia, ako aj náhradu trov konania. Žalobkyňa žalobu odôvodnila tým, že žalovaný,

ktorého jedným z predmetov činnosti je poskytovanie úverov a pôžičiek, uzavrel so žalobkyňou ako
spotrebiteľom dňa 16.9.2016 Zmluvu o úvere č. 237029-12235 a dňa 18.10.2016 Zmluvu o úvere č.
237898-12235. Na základe Zmluvy o úvere č. 237029-12235 došlo zo strany žalovaného vo vzťahu k
žalobkyni k poskytnutiu finančných prostriedkov vo výške 3.000 eur. Žalobkyňa mala vrátiť veriteľoviposkytnutý úver v 48-mich mesačných splátkach vo výške 189,39 eur. Odplata za úver, ktorú žalovaný
označil v predmetnej zmluve ako „zmluvnú odmenu“ za poskytnutie úveru, predstavovala 126,89 eur,
ktorá mala byť uhradená spolu s mesačnými splátkami. Súhrnná výška tejto odplaty predstavuje sumu

6.090,72 eur. Žalobkyňa poskytnuté finančné prostriedky využila výlučne na osobné potreby. Zo strany
žalobkyne došlo na základe predmetnej zmluvy k poukázaniu plnenia žalovanému vo výške 4.298,12
eur, v rozsahu sumy 1.298,12 eur došlo k plneniu nad rámec istiny poskytnutého úveru. Na základe
Zmluvy o úvere č. 237898-12235 došlo zo strany žalovaného vo vzťahu k žalobkyni k poskytnutiu
finančných prostriedkov vo výške 1.000 eur. Žalobkyňa mala vrátiť veriteľovi poskytnutý úver v 48-

mich mesačných splátkach vo výške 63,13 eur. Odplata za úver, ktorá bola označená ako „zmluvná
odmena“ za poskytnutý úver, bola určená na sumu 42,30 eur a mala byť uhradená spolu s mesačnými
splátkami. Súhrnná výška odplaty predstavuje sumu 2.030,40 eur. Žalobkyňa poskytnuté finančné
prostriedky využila výlučne na osobné potreby. Zo strany žalobkyne došlo na základe predmetnej zmluvy
k poukázaniu plnenia žalovanému vo výške 1.853,04 eur, v rozsahu sumy 853,04 eur došlo k plneniu nad
rámec istiny poskytnutého úveru. Zo strany žalobkyne bolo na účet žalovaného na základe predmetných

zmlúv poukázané plnenie dohromady vo výške 6.151,16 eur (4.298,12 eur + 1.853,04 eur). V rozsahu
sumy 2.151,16 eur tak došlo na základe oboch predmetných zmlúv zo strany žalobkyne k plneniu nad
rámec istín poskytnutých úverov (3.000 eur + 1.000 eur). Žalobkyňa sa domáha vydania bezdôvodného
obohatenia v rozsahu poskytnutého plnenia žalovanému vo výške 2.151,16 eur. Žalobkyňa poukazovala
na to, že na základe predmetných úverových zmlúv žalovaný nemal nárok na žiadne plnenie nad rámec

istín poskytnutých úverov, a to z nasledujúcich dôvodov. Vzťahy založené predmetnými zmluvami o
úvere sú vzťahmi spotrebiteľskými, ktoré podliehajú právnej úprave na ochranu spotrebiteľa, zákona č.
129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase podpisu
zmlúv o úvere. Žalobkyňa ako dlžník má postavenie spotrebiteľa a žalovaný ako veriteľ postavenie
dodávateľa. Spotrebiteľský charakter Zmluvy o úvere č. 237898-12235 bol potvrdený Okresným súdom

Trnava, a to právoplatným rozhodnutím vydaným pod sp. zn. 60Cb/10/2021-108 zo dňa 15.6.2023. Súd
v bode 27 predmetného rozhodnutia uvádza konkrétne okolnosti, na základe ktorých dospel k záveru,
že Zmluva o úvere č. 237898-12235 je zmluvou spotrebiteľskou. Taktiež súd v predmetnom rozhodnutí
v bode 32 konštatoval aj bezúročnosť a bezpoplatkovosť predmetného úveru. V rámci konania sp.zn.
60Cb/10/2021saveriteľsnažilvymôcťodspotrebiteľaďalšieplnenie,ktorémuvzhľadomnazáverysúdu

v rozhodnutí nepatrilo, a preto súd žalobu veriteľa zamietol. Žalobkyňa v nadväznosti na vyššie uvedené
poukazovala na skutočnosti týkajúce sa povahy zmluvného vzťahu úverovej zmluvy č. 237029-12235
zo dňa 16.9.2016. V záhlaví predmetnej úverovej zmluvy sa síce uvádza, že mala byť uzatvorená podľa
príslušných ustanovení obchodnoprávnych noriem, nakoľko žalobkyňa mala túto zmluvu uzatvárať ako
fyzická osoba - podnikateľ. V skutočnosti však žalobkyňa mienila a aj reálne použila poskytnuté finančné

prostriedky na osobné účely, a teda pri podpise zmluvy vystupovala ako fyzická osoba. Žalobkyňa
disponuje živnostenským oprávnením, ktoré je uvedené aj v predmetnej zmluve, ale tieto informácie
poskytla žalobkyňa len za účelom preukázania svojho príjmu a na žiadosť žalovaného. Žalobkyňa
nemala vedomosť a ani zámer uzatvoriť zmluvu ako podnikateľ, a to z dôvodu, že finančné prostriedky
potrebovalapreosobnúpotrebuanieprepotrebysvojhopodnikania.Tietoskutočnostižalobkyňauviedla

aj v rámci výsluchu v konaní týkajúcom sa zmluvy o úvere č. 237898-12235. Z výsluchu vyplýva, že
žalobkyňa v čase uzatvorenia zmluvy pracovala ako obchodný zástupca pre D. E. E. a všetko vybavenie
(na ktoré mala údajne využiť poskytnuté finančné prostriedky) mala k dispozícií a údaje o podnikaní
žalobkyňa poskytla len za účelom preskúmania jej bonity. Žalobkyňa bola teda žalovaným uvedená do
omylu, o čom svedčí aj žiadosť o úver. Zo žiadosti vyplývajú nasledujúce skutočnosti: - žiadosť v hlavičke

neobsahuje žiadnu zreteľnú a jasnú informáciu o tom, že sa ňou žiada o poskytnutie podnikateľského
úveru; - žiadosť je hneď v úvode koncipovaná tak, že sa poskytuje fyzickej osobe, čo indikujú údaje,
ktoré sa od žiadateľa hneď v bode I žiadosti vyžadujú: ako meno a priezvisko žiadateľa, rodné číslo,
dátum a miesto narodenia, pohlavie, trvalá adresa, rodinný stav - uvedené je absolútne v rozpore
s logikou poskytovania podnikateľského úveru, nakoľko takéto informácie jasne indikujú poskytnutie

úveru pre fyzickú osobu a teda pre spotrebiteľa; - ak by na podklade tejto žiadosti mal byť úver
poskytnutýpodnikateľovi,naprvommiestebyveriteľvyžadovalúdajeidentifikujúcepodnikateľa,zaktoré
rozhodne nemožno považovať údaje ako rodinný stav, miesto narodenia, rodné číslo, pohlavie a pod.;
- v žiadosti sa neuvádzajú štandardné údaje označujúce podnikateľa ako žiadateľa - v rozsahu najmä
obchodného mena, miesta podnikania, IČO - tieto údaje sú v žiadosti uvádzané len ako ekonomické

údaje žiadateľa, čo navodzuje dojem, že slúžia len ako údaje na overenie jeho bonity, ako sa to
domnievala žalobkyňa; - žiadosť evidentne a celkom preukázateľne navodzuje dojem, že úver žiada
fyzická osoba a nie fyzická osoba - podnikateľ, čo vyplýva hneď z bodu I. predmetnej žiadosti; -
žiadosť nevypisovala žalobkyňa ale žalovaný, a preto nemala možnosť drobným písmom nenápadnezakomponované vyhlásenia o podnikateľskom úvere zistiť a riadne sa s ním oboznámiť. Zo strany
žalovaného išlo o obchádzanie občianskoprávnych predpisov, či predpisov na ochranu spotrebiteľa
a o zastretý právny úkon, ktorým žalovaný fingoval uzatvorenie zmluvy o úvere podľa Obchodného

zákonníka, aj keď v skutočnosti vzhľadom na postavenie žalobkyne ako fyzickej osoby, ktorý pri
uzatváraní a plnení zmluvy o úvere nekonala v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti, má byť
táto zmluva posudzovaná podľa Občianskeho zákonníka a podľa prepisov na ochranu spotrebiteľa,
najmä zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch. Vzhľadom na vyššie uvedené je nutné
konštatovať,žežalobkyňaposkytnutýúvervyužilanaosobnéúčelyanienanákupzariadeniakancelárie.

Je viac ako zrejmé, že žalobkyňa k výkonu svojho povolania tieto nepotrebovala a finančné prostriedky
preto za týmto účelom od žalovaného nikdy nežiadala. Žalobkyňa bola uvedená do omylu žalovaným,
keď sa žalovaný svojím postupom pri uzatváraní zmluvy snažil obchádzať príslušné občianskoprávne
predpisy ako aj osobitné predpisy na ochranu spotrebiteľa, čo má za následok absolútnu neplatnosť
predmetnej zmluvy o úvere. Vzhľadom na totožný obsah a spôsob uzatvorenia oboch zmlúv o úvere,
ktoré sú predmetom tejto žaloby, je nutné vyvodiť záver, že aj zmluva o úvere č. 237029-122335

zo dňa 16.09.2016 je zmluvou spotrebiteľskou a podlieha právnej úprave na ochranu spotrebiteľa
podľa citovaných právnych predpisov rovnako ako zmluva o úvere č. 2378981-12235. Žalobkyňa ďalej
uviedla, že pre absenciu uvedenia druhu spotrebiteľského úveru, doby trvania zmluvy o spotrebiteľskom
úvere, celkovej výšky spotrebiteľského úveru, úrokovej sadzby, ročnej percentuálnej miery nákladov a
predpokladov na výpočet ročnej percentuálnej miery nákladov, výšku, počet a termíny splátok istiny,

úrokov a iných poplatkov a priemernú hodnotu ročnej percentuálnej miery nákladov v zmluve je nutné
poskytnutý úver posúdiť ako bezúročný a bez poplatkov. Žalovaný tak nemá nárok na akékoľvek plnenie
nad rámec ním poskytnutých finančných prostriedkov, a to ani v rozsahu tzv. zmluvnej odmeny, ktorá
v skutočnosti predstavuje odplatu za poskytnuté úvery. K obligatórnym náležitostiam zmluvy o úvere č.
2378981-12235 konštatoval Okresný súd Trnava vo vyššie uvedenom rozhodnutí v bode 29.,30. a 31..

Z vyššie uvedeného vyplýva, že žalovaný nedodržal zákonom vyžadované obligatórne náležitosti zmlúv,
a teda žalovaný nemá nárok na akékoľvek úroky a poplatky z dôvodu bezúročných a bezpoplatkových
charakterov poskytnutých úverov. Vzhľadom na totožný charakter zmluvy o úvere č. 237029-122335
a zmluvy o úvere č. 237898-12235 je nutné konštatovať rovnaký záver týkajúci sa zmluvy o úvere č.
237029-122335 o absentujúcich obligatórnych náležitostiach. Ďalším z rozporuplných ustanovení zmlúv

o úvere je ustanovenie o tzv. zmluvnej odmene. Zmluva totiž neobsahuje ustanovenie o odplate, ale
zmluvnej odmene, ktorá však v skutočnosti predstavuje odplatu za poskytnutý úver. Pričom v samotných
zmluvách je v bode 3. a 3.1 uvedené: „3. Zmluvná odmena: 3.1. Za poskytnutie úveru sa Dlžník zaväzuje
zaplatiť veriteľovi zmluvnú odmenu, ktorá predstavuje úroky za poskytnutie úveru.“ Vzhľadom na to,
že predmetné zmluvy neobsahujú obligatórny údaj o ročnej percentuálnej miere nákladov, avšak na

základe interaktívnej kalkulačky po zadaní údajov zo zmluvy výška RPMN dosahuje hodnotu 70,95 %
pri oboch zmluvách o úvere. Pri zmluve o úvere č. 237029-122335 je táto odplata určená na sumu
6.090,72 eur, z čoho vyplýva, že pri istine úveru 3.000 eur bol spotrebiteľ zaviazaný k celkovej úhrade
až 9.090,72 eur. Pri zmluve o úvere č. 237898-12235 je odplata určená na sumu 2.030,40 eur, z čoho
vyplýva, že pri istine úveru 1.000 eura bola žalobkyňa zaviazaná k celkovej úhrade až 3.030,24 eur.

Pričom v oboch prípadoch ide až o 3-násobné výšky odplát. V zmysle prehľadu priemerných odplát za
poskytnutie obdobných úverov vyplýva, že v čase uzavretia predmetnej úverovej zmluvy (september
2016, október 2016) priemerná výška RPMN na finančnom trhu ako indikátor posúdenia výšky odplaty
za obdobné úverové produkty dosahovala mieru v septembri 10,91 % a v októbri 10,63 % ročne a
ročná úroková sadzba dosahovala v septembri hodnotu 11,88 % a v októbri hodnotu 11,39 %. V zmysle

ustanovenia § 1a ods. 1 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonáva ustanovenie § 53
ods. 6 O.z., platí, že celková výška odplaty (RPMN) za poskytnutie spotrebiteľského úveru nesmie
prevyšovať dvojnásobok priemernej hodnoty RPMN na finančnom trhu za obdobné úverové produkty.
Je teda zrejmé, že odplatu za poskytnutie predmetných úverov v miere 70,95 % ročne je potrebné
považovať za dohody výrazne odporujúce zákonu (najmä ustanoveniu § 53 ods. 6 O.z.), ale zároveň

výrazne odporujúce dobrým mravom, na základe čoho tak dohody o výške odplaty za poskytnutie úveru
súneplatné.Vdôsledkuuvedenéhopotomžalovanýnemánároknaakékoľvekplnenievrozsahuodplaty
za poskytnutie úverov. Z povahy predmetných úverových zmlúv nesporne vyplýva, že sú zmluvami
odplatnými. Dohody o výškach odplát za poskytnutie úverov je tak v prejednávanom prípade takou
súčasťou zmlúv, odčlenením ktorých by samotné zmluvy stratili jednu zo svojich charakteristických čŕt.

Dohody o výškach odplát za poskytnutie úverov tak nie je možné v prejednávanom prípade odčleniť
od ostatného obsahu samotných úverových zmlúv. V zmysle uvedeného je potom potrebné dospieť k
záveru,žeaksúdohodyovýškeodplátzaposkytnutieúveruneplatnépreichpriamyrozporsozákonom,
potom v zmysle ustanovenia § 41 poslednej vety O.z. sa tento dôvod neplatnosti vzťahuje na celýprávny úkon - zmluvy o spotrebiteľských úveroch. Z ustanovenia § 9 ods. 19 ZoSÚ je zrejmé, že ak je
neplatnou dohoda o výške odplaty za poskytnutie úveru, má to za následok neplatnosť úverovej zmluvy
ako celku. Aj keď citované ustanovenie nebolo v čase uzavretia úverových zmlúv v právnom poriadku

zakotvené, jeho neskoršie zakotvenie do právneho poriadku len potvrdzuje tvrdenia žalobkyne, podľa
ktorých neplatnosť dohody o výške odplaty za poskytnutie úveru má za následok aj neplatnosť samotnej
úverovej zmluvy ako celku. Na základe vyššie uvedených skutočností je tak potrebné dospieť k záveru,
že dohody o výške odplát za poskytnutie predmetných úverov sú pre ich priamy rozpor so zákonom ako
aj s dobrými mravmi neplatné, čo zakladá aj neplatnosť samotných úverových zmlúv. Žalobkyňa ďalej

poukazovala na to, že predmetné úverové zmluvy je potrebné považovať za neplatné tiež s poukazom
na to, že žalovaný ich uzatváral prostredníctvom F. G. H. (zmluva o úvere č. 237029-12235) a F. D.
C. (zmluva o úvere č. 237898-12235) na základe plnej moci. Ak tieto zmluvy uzatvárali za žalovaného
splnomocnenéosobyaniejehovlastnýštatutárnyorgán,tietoúdajnesplnomocnenéosobymaliktakejto
zmluve na preukázanie ich oprávnení uzatvárať tieto zmluvy pripojiť i dohody o plnomocenstve, na
podklade ktorých mali byť tieto osoby oprávnené na takéto právne úkony. Tieto dohody však neboli

súčasťou zmluvných dokumentácií od uzavretí zmlúv, na základe čoho predmetné úverové zmluvy
nie je možné považovať za platne uzavreté, resp. za podpísané oprávnenými - konajúcimi osobami
(ustanovenie § 23 O.z.). Zároveň poukazovala žalobkyňa na to, že obe žiadosti o poskytnutie úveru
mali byť uzatvárané prostredníctvom viazaného finančného agenta - D. C.. Pri jeho identifikácií však
absentujú všetky potrebné údaje, ktoré sa uvádzajú pri samotnom veriteľovi - miesto podnikania, IČO a

registračné číslo, ale podľa registra NBS v čase podpisov žiadostí o úver nebol zapísaný ako finančný
agent a nemal oprávnenie takúto žiadosť v mene žalovaného vybavovať. Je teda otázne, na základe
akéhooprávneniapostupoval,pretožetakátolistinasaprizmluvnejdokumentáciínenachádza.Zdôvodu
absencie oprávnení na podpis predmetných úverových zmlúv na strane veriteľa je nutné vyhodnotiť,
že predmetné zmluvy neboli uzatvorené platne, resp. že zmluvy neboli uzatvorené písomne. Vzhľadom

na bezúročný a bezpoplatkový charakter poskytnutých úverov, neplatnosť odplát za poskytnutie úverov,
absolútnu neplatnosť predmetných úverových zmlúv, zo strany žalobkyne bolo na účet žalovaného v
zmysle predložených výpisov poukázané plnenie celkovo v sume 6.151,16 eur (4.298,12 eur + 1.853,04
eur), aj keď jej povinnosť plniť bola len vo výške 4.000 eur (3.000 eur a 1.000 eur). Záväzok žalobkyne
vrátiť žalovanému poskytnuté finančné prostriedky zanikol splnením, a to s poukazom na to, že uhradila

žalovanému v prípade oboch úverových zmlúv celkovo o 2.151,16 eur viac, než na čo bola povinná. V
rozsahusumy2.151,16eurdošlonastranežalovanéhokbezdôvodnémuobohateniunaúkoržalobkyne.
Žalovaný do dnešného dňa ani napriek výzve žalobkyne dlžnú sumu nevrátil, a preto si uplatňuje
žalobkyňa aj zákonný úrok z omeškania od 3.8.2023 (nasledujúci deň po zaslaní výzvy na dobrovoľné
vrátenie).

Žalovaný sa k žalobe vyjadril v tom zmysle, že popiera tvrdenia žalobkyne o povahe zmluvných vzťahov.
Ako vyplýva z obsahu jednotlivých žiadostí o úver a z jednotlivých zmlúv o úvere, vo všetkých prípadoch
žalobkyňa konala ako podnikateľ a žiadala o úver na podnikateľské účely. Žalobkyňa už predtým, ako
vôbec došlo k uzavretiu prvej úverovej zmluvy, podnikala aj v oblasti finančného sprostredkovania, teda
mala vlastné, dlhoročné profesijné skúsenosti z podnikania, na základe ktorých vedela, aký je rozdiel

medzi spotrebiteľským úverom a podnikateľským úverom. Podľa Výpisu z registra finančných agentov,
finančných poradcov, finančných sprostredkovateľov z iného členského štátu v sektore poistenia alebo
zaistenia a finančných sprostredkovateľov z iného členského štátu v oblasti poskytovania úverov na
bývanie vedeného Národnou bankou Slovenska : a) v období od 4.12.2014 do 3.1.2017 vykonávala
činnosť v oblasti poskytovania úverov, úverov na bývanie a spotrebiteľských úverov a pre túto činnosť

bola zapísaná aj v príslušnom podregistri; b) v období od 10.4.2015 do 3.1.2017 vykonávala činnosť
v oblasti poistenia a zaistenia, prijímania vkladov a pre túto činnosť bola zapísaná aj v príslušnom
podregistri. Na registráciu bolo potrebné splniť požiadavky odbornej spôsobilosti a jej prehlbovania
(§ 21 a nasl. zákona č. 186/2009 Z.z.), čo potvrdzuje znalosti žalobkyne v problematike, ktorá je
predmetom tohto sporu. Súčasne táto skutočnosť dostatočne aj ozrejmuje konkrétne fakty spojené s

konaním žalobkyne pri uzatváraní zmluvných vzťahov, predovšetkým s nevierohodnosťou jej tvrdení
o tom, o aký úver žiadala, čoho si bola a nebola vedomá a je dôležitá práve pri vymedzovaní pojmu
„priemerný spotrebiteľ“ v konkrétnych okolnostiach prípadu vo vzťahu k tvrdeniam žalobkyne. Z konania
žalobkyne, ktoré bolo opakované a aj s odstupom času 3 roky, ako aj z právneho postavenia žalobkyne
ako podnikajúcej fyzickej osoby, ktorá musela preukázať odbornú spôsobilosť, možno sumarizovať,

že je vylúčené, aby voči žalovanému vystupovala ako spotrebiteľ. Jednoznačne konala a vystupovala
ako podnikateľský subjekt. Vyplýva to aj z jej následného správania - svoje postavenie a povahu
zmluvných vzťahov začala účelovo spochybňovať až 2 resp. 5 rokov po uzavretí úverových zmlúv.
Tvrdenie o následnom inom použití peňažných prostriedkov, ako tvrdila pri podaní žiadostí o úver,nie je právnym dôvodom na zmenu právnej povahy zmluvných vzťahov, nanajvýš tak na posúdenie
právnej zodpovednosti žalobkyne, či nedošlo k vylákaniu úveru uvádzaním veriteľa do omylu a či z toho
nevyplývajú právne následky prejednateľné v inom type konania. K Zmluve o úvere č. 237029-12235

žalovaný uviedol, že zo žiadosti o úver zo dňa 14.9.2016 vyplýva, že žalobkyňa požiadala o úver ako
podnikajúca fyzická osoba a na podnikanie - zariadenie kancelárie; zo zmluvy o úvere vyplýva, že
žalobkyňa je označená ako podnikateľský subjekt, s uvedením údajov o mieste podnikania/sídle a IČO
a označením registra, do ktorého je zapísaný. K Zmluve o úvere č. 237898-12235 žalovaný uviedol, že
zo žiadosti o úver zo dňa 13.10.2016 vyplýva, že žalobkyňa požiadala o úver ako podnikajúca fyzická

osoba; zo zmluvy o úvere vyplýva, že žalobkyňa je označená ako podnikateľský subjekt, s uvedením
údajov o mieste podnikania/sídle a IČO a označením registra, do ktorého je zapísaný. Oba zmluvné
vzťahy boli uzavreté vedome, dobrovoľne a slobodne. Žalobkyňa účelovo zmenila svoj postoj a začala
tvrdiť niečo iné až v súdnom konaní na Okresnom súde Trnava s cieľom dosiahnuť z takejto zmeny
vo svojich tvrdeniach výhodu. Nedáva žiadne relevantné zdôvodnenie to, aby žalobkyňa ani počas
7 rokov nezačala tvrdiť niečo iné a spravila tak len a až v súvislosti so súdnym konaním voči nej.

Žalovanýpopieratvrdeniažalobkyneoodmenezaposkytnutéúveryajejprimeranosť.Preúčelypopretia
tvrdeniažalobkyneohľadnevýškyúrokovapripoužitíštandardnéhovzorcaprevýpočetúrokovejsadzby,
úroková sadzba pri oboch zmluvách o úvere je 31,93 %, pričom ide podľa žalovaného o primeranú
hodnotu. Žalovaný popiera tvrdenia žalobkyne o spotrebiteľskej povahe vzájomných vzťahoch, a teda
aj tvrdenia o chýbajúcich náležitostiach zmlúv o úveroch podľa zákona č. 129/2010 Z.z., pretože pre

použitie uvedeného zákona neboli splnené zákonné podmienky jeho vecnej pôsobnosti na uvedené
úverové zmluvy. Žalovaný popiera existenciu a doručenie „predžalobnej výzvy“ a súčasne aj to, že podľa
jej textu ide o „výzvu“ neoprávnenej osobe, ktorá sa ani nelegitimovala na akékoľvek úkony. Tvrdenia
o uzavretí zmlúv neoprávnenou osobou žalovaný popiera, pretože zmluvu podpísala osoba k úkonu
poverená a splnomocnenie nie je náležitosťou ani povinnou prílohou zmluvy. Žalovaný navrhol, aby súd

žalobu zamietol v celom rozsahu a aby mu priznal nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu.
V replike žalobkyňa uviedla, že v danej veci súd právoplatne rozhodol a konštatoval spotrebiteľský
charakter zmluvy o úvere č. 237898-12235. Toto rozhodnutie je právoplatným rozhodnutím, v ktorom
súd prejudiciálne posúdil otázku, ktorá má výrazný vplyv aj na toto konanie, s dôrazom na princíp
právnej istoty, ktorá vyjadruje, že účastník konania môže očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý

v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou. Napriek tomu, že žalobkyňa disponuje živnostenským
oprávnením, údaje o svojom oprávnení poskytla žalovanému len za účelom preukázania svojho príjmu
na žiadosť žalovaného. Žalobkyňa pri podpise predmetných žiadostí absolútne nemala vedomosť o
tom, že predmetné úvery jej majú byť poskytnuté na podnikateľské účely, nakoľko za týmto účelom
ich nikdy nežiadala a taktiež nemala vedomosť o tom, čo takéto rozlíšenie pre ňu znamená a že

môže mať vplyv na ochranu jej práv. Ako bola informovaná aj zo strany žalovaného, informácie o
jej živnostenskom oprávnení mali žalovanému slúžiť len na preukázanie príjmu, a teda za účelom
skúmania bonity žalobkyne. Žalobkyňa ďalej uviedla, že osoba požíva ochranu, ktorú jej poskytujú
právne predpisy na ochranu spotrebiteľa bez ohľadu na to, či ide o finančného agenta alebo sudcu
Ústavného súdu. Spotrebiteľom je každá osoba, ktorá úver využila na osobné účely a nie v rámci

predmetu svojej podnikateľskej činnosti, zamestnania alebo povolania. Žalobkyňa poskytnuté finančné
prostriedky využila na osobné účely, čo potvrdil aj v konaní na Okresnom súde Trnava vedeným
pod sp. zn. 60Cb/10/2021. Z predmetných zmlúv o úvere má vyplývať, že poskytnuté úvery mali
žalobkyni slúžiť ako investícia na „nákup náradia, strojov, nábytku, výpočtovej techniky atď., ako aj na
zariadenie kancelárie“. Je viac ako zrejmé, že žalobkyňa žiadne z uvedeného k výkonu svojho povolania

nepotrebuje a finančné prostriedky preto za týmto účelom nikdy zo strany žalovaného nežiadala. V
kontexte vyššie uvedeného je žalobkyňa názoru, že predmetnými zmluvami o úvere žalovaný zastieral
poskytnutie klasického spotrebiteľského úveru podľa predpisov občianskeho práva a práva na ochranu
spotrebiteľa, čím zasiahol do právnej istoty žalobkyne a využitím jej omylu aj do jej zmluvnej voľnosti
a osobitnej ochrany, ktorú požíva ako spotrebiteľ. Uvedená praktika, ktorá vykazuje znaky nekalosti a

neprijateľnosti, preto nemohla platne založiť predmetné zmluvné vzťahy a tieto právne úkony je nutné
vyhodnotiť ako absolútne neplatné. Zmluvy o úvere boli navyše uzavreté v približne rovnakom čase s
mesačným rozostupom, čo len posilňuje tvrdenie o ich totožnom charaktere. Tento fakt zdôrazňuje aj
to, že žalobkyňa bola v tiesni, ktorá ju primäla až k žiadaniu viacerých úverov. Žalobkyňa poukazuje
na neprijateľné, v rozpore so zákonom a poctivým obchodným stykom žalovaným určené úroky. Táto

skutočnosť nemá sama o sebe vplyv len pri posúdení predmetných zmlúv o úvere podľa predpisov
občianskeho práva, ale aj v prípade ich posúdenia podľa noriem obchodného práva. Žalovaným určené
úroky predstavujú viac ako 2-násobok požičanej sumy (teda viac ako 200 %) a celková suma v oboch
prípadoch predstavuje viac ako 3-násobok požičanej sumy (teda viac ako 300 %). Takýto postup jenutné vyhodnotiť ako v rozpore so zákonom a tiež s dobrými mravmi. Za rozporný žalobkyňa považuje
aj postup žalovaného, ktorým v ustanoveniach čl. 2.1 a 3.1 zavádza, keď zmluvnú odmenu stotožňuje
s úrokmi, aby sa vyhol kontrole ich prijateľnosti. Tento postup považuje žalobkyňa za nekalý, a preto

neplatný. Žalovaný svojim postupom smerujúcim k neprimeranému stanoveniu výšky úrokov v hodnote
70,95 % (pri výške úrokov podľa štatistiky NBS 3,05% až 6,61% v septembri 2016 a 2,88 % až 4,78
% v októbri 2016) porušil zásady poctivého obchodného styku a takéto konanie preto v zmysle § 265
v korelácii s ust. § 369d Obchodného zákonníka nemôže požívať právnu ochranu. Dohody o výške
úrokov je tak nutné považovať za absolútne neplatné právne úkony vzťahujúc svoju neplatnosť na celé

zmluvy o úvere. Ak by súd neposúdil zmluvy o úvere ako spotrebiteľské, je výška odplát za poskytnuté
úvery ešte vo vyššom nepomere k priemerným výškam úrokových sadzieb v prípade iných úverových
produktoch (ne-spotrebiteľských). Takýto postup je nutné vyhodnotiť v rozpore so zákonom a taktiež
v rozpore s poctivým obchodným stykom. Žalobkyňa tiež poukazovala na to, že zmluvy obsahujú aj
viaceré neurčité a nejasné ustanovenia, ktoré majú za následok ich absolútnu neplatnosť, a to v zmysle
§ 37 ods. 1 O.z., a síce ustanovenie čl. 2.1 a čl. 3.1, z ktorých nie je zrejmá celková výška úrokov

a celková výška zmluvnej odmeny, ktorá je v tomto prípade stotožnená, nakoľko odmenou žalovaný
nazýva aj úroky a naopak; ustanovenie čl. 10.3, z ktorého nie je zrejmé, z akej sumy sa má uhrádzať
úrok z omeškania podľa nariadenia vlády a či sa tento uhrádza popri zmluvnej pokute, alebo namiesto
nej; ustanovenie čl. 11.1 o zverejnení osobných údajov považuje za neprijateľné; ustanovenie čl. 10.6
považuje za neprijateľné vzhľadom na možnosť neriadeného zasielania upomienok aj na dennej báze,

pričom za každú si žalovaný účtuje osobitne 15 eur.
V duplike žalovaný uviedol, že popiera tvrdenie žalobkyne, že nemala vedomosť o tom, že úvery
čerpá na podnikateľské účely. Nedôvodnosť tohto tvrdenia žalobkyne vyplýva najmä z toho, že všetky
úkony týkajúce sa úveru, t.j. podanie žiadosti o úver, zmluva o úvere majú písomnú formu a žalobkyňa
nikdy nespochybnila, že žiadosti o úver podala vedome, slobodne a dobrovoľne, a rovnako tak

postupovala pri uzavretí jednotlivých zmlúv o úvere. Zo žiadostí o úver vyplýva, že žalobkyňa nielen
že konala ako podnikateľský subjekt, ale súčasne aj špecifikovala účel čerpania jednotlivých úverov.
Podstata významu a spojitosti podnikania a pracovných skúseností žalobkyne v oblasti finančného
trhu a uzatvárania jednotlivých zmlúv o úvere je daná práve tým, že na základe vlastných skúseností
(minimálne daných dĺžkou praxou, plnením zákonných požiadaviek pre riadny výkon podnikateľskej

činnosti a plnenie predpokladov na finančného sprostredkovateľa v zmysle § 21 zákona č. 186/2009
Z.z.) mala taký rozsah znalostí, že veľmi dobre vedela, o aký úver a za akým účelom žiada a aký je obsah
uzavretej zmluvy o úvere. Je objektívne nevierohodné a po právnej stránke neprípustné, aby osoba
finančného sprostredkovateľa, ktorá nespochybňuje, že splnila zákonné podmienky pre výkon činnosti
podriadeného finančného sprostredkovateľa a vedome, slobodne a dobrovoľne podpísala žiadosť o

úver a zmluvu o úvere, spochybňovala vlastné úkony až po viac ako 7 rokoch od čerpania úveru.
Rozlíšenie spotrebiteľského úveru, úveru na bývanie a podnikateľského úveru nie je zložitou právnou
konštrukciou, ale jednoduchým laickým posúdením, pre ktoré objektívne ani žiadne odborné školenie
nie je potrebné. Žalovaný popiera tvrdenie žalobkyne, ktorej tvrdenia vychádzajú z presvedčenia o
tom, že jej podnikateľské postavenie bolo vyvodzované z „dokladov o príjme.“ Nikdy tomu tak nebolo,

určujúce bolo, že žalobkyňa tvrdila čerpanie úveru pre svoje podnikateľské aktivity. A deklarovaný
účel - zariadenie kancelárie je predsa logicky aj vecne spojiteľný s predmetom podnikateľskej činnosti
žalobkyne. K tvrdeniam žalobkyne ohľadne uzavretia zmluvy neoprávnenou osobou, lebo z jednotlivých
zmlúv nevyplýva splnomocnenie konajúcich osôb, žalovaný uvádza, že zo žiadneho právneho predpisu
nevyplýva predpoklad, požiadavka alebo povinnosť k tomu, aby splnomocnenie bolo k akejkoľvek

zmluve pripojené a pod.. Žalovaný pre účely preukázania absolútnej vecnej nedôvodnosti tvrdenia
žalobkyne pripája s týmto podaním na preukázanie oprávnenia F. G. H. a F. D. C. uzavrieť zmluvu za
žalobcu, ako dôkaz príslušné splnomocnenie. Zo zmlúv o úvere pritom vyplýva údaj o konaní osoby na
základe splnomocnenia (hneď na úvodnej strane v označení zmluvných strán). Žalovaný ďalej uviedol,
že z tvrdení žalobkyne nie je zrejmé, v čom by mal byť daný atribút neurčitosti či nezrozumiteľnosti

v zmysle objektívneho použitia či už výkladových pravidiel pre právny úkon podľa § 266 a nasl. resp.
príslušnej súdnej praxe.
Ako dôkazy žalobkyňa označila a predložila nasledovné listinné dôkazy: Zmluva o úvere č.
237029-12235 zo dňa 16.9.2016, Zmluva o úvere č. 237898-12235 zo dňa 18.10.2016, Predžalobná
výzva zo dňa 2.8.2023, e-mail zo dňa 2.8.2023, Úrokové miery úverov, výpis platieb k zmluve o

úvere č. 237029-12235, výpis platieb k zmluve o úvere č. 237898-12235, výpočet RPMN k zmluve č.
237029-12235, výpočet RPMN k zmluve č. 237898-12235, potvrdenie o platbe 20 eur, rozsudok OS
Trnava sp. zn. 60Cb/10/2021-108 zo dňa 15.6.2023, Žiadosť o úver zo dňa 14.9.2016, Výpis z registra
finančných agentov, Zápisnica o pojednávaní vo veci sp.zn. 60Cb/10/2021 zo dňa 9.2.2023, notifikáciao doručení zo dňa 02.08.2023, notifikácia o prečítaní správy zo dňa 2.8.2023, kontakt na žalovaného.
Ako dôkazy žalovaný označil a predložil nasledovné listinné dôkazy: Žiadosť o úver zo dňa 14.9.2016,
Žiadosťoúverzodňa13.10.2016,Zmluvaoúvereč.237029-12235zodňa16.9.2016,Zmluvaoúvereč.

237898-12235 zo dňa 18.10.2016, Výpis z registra finančných agentov, finančných poradcov, finančných
sprostredkovateľov, Plná moc zo dňa 21.12.2012, Plná moc zo dňa 9.5.2016.
Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie listinnými dôkazmi predloženými stranami a výsluchom
žalobkyne a zistil nasledovný skutkový stav: Žalovaný ako veriteľ a žalobkyňa ako dlžník uzavreli Zmluvu
o úvere č. 237029-12235 zo dňa 16.9.2016, na základe ktorej bol žalobkyni poskytnutý úver vo výške

3.000eur,ktorýsažalobkyňazaviazalasplácaťv48-ichmesačnýchsplátkachvovýške189,39eur,spolu
so zmluvnou odmenou, ktorá predstavuje úroky za poskytnutie úveru, vo výške 126,89 eur mesačne.
V zmluve nie je uvedená úroková sadzba, výška RPMN, ani priemerná výška RPMN. Na uvedenú
zmluvu žalobkyňa uhradila celkom sumu 4.298,12 eur. Ďalej žalovaný ako veriteľ a žalobkyňa ako dlžník
uzavreli Zmluvu o úvere č. 237898-12235 zo dňa 18.10.2016, na základe ktorej bol žalobkyni poskytnutý
úver vo výške 1.000 eur, ktorý sa žalobkyňa zaviazala splácať v 48-ich mesačných splátkach vo výške

63,13 eur, spolu so zmluvnou odmenou, ktorá predstavuje úroky za poskytnutie úveru, vo výške 42,30
eur mesačne. V zmluve nie je uvedená úroková sadzba, výška RPMN, ani priemerná výška RPMN.
Na uvedenú zmluvu žalobkyňa uhradila celkom sumu 1.853,04 eur. Prvoinštančný súd konštatoval, že
medzi stranami nebolo sporné, že žalovaný ako veriteľ a žalobkyňa ako dlžník uzavreli Zmluvu o úvere
č. 237029-12235 zo dňa 16.09.2016, na základe ktorej bol žalobkyni poskytnutý úver vo výške 3.000 eur,

na ktorý uhradila celkom sumu 4.298,12 eur a Zmluvu o úvere č. 237898-12235 zo dňa 18.10.2016, na
základe ktorej bol žalobkyni poskytnutý úver vo výške 1.000 eur, na ktorý uhradila celkom sumu 1.853,04
eur. Sporným zostalo najmä, či žalobkyňa uzatvárala zmluvy v postavení podnikateľa alebo spotrebiteľa,
a následne, či majú zmluvy všetky zákonom požadované náležitosti, či bola odplata za úvery primeraná,
a teda, či má žalovaný nárok na úroky a poplatky zo zmlúv. V konaní sa žalobkyňa domáhala zaplatenia

sumy 2.151,16 eur od žalovaného, a to titulom vydania bezdôvodného obohatenia s poukazom na to,
že žalovaný sa o sumu zaplatenú nad rámec istiny bezdôvodne obohatil.
Z vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie za preukázané, že medzi žalovaným ako veriteľom a
žalobkyňou ako dlžníkom boli uzavreté úverové zmluvy, ktorými žalovaný ako veriteľ poskytol žalobkyni
ako dlžníkovi dva úvery, ktoré je potrebné považovať za spotrebiteľské. Žalovaný v konaní poukazoval

na to, že žalobkyňa požiadala o úver ako podnikajúca fyzická osoba a na podnikanie - zariadenie
kancelárie, pričom v zmluvách je označená miestom podnikania a IČO-m. Prvoinštančný súd však
poukázal na skutočnosť, že v oboch žiadostiach o úver sa v časti „Identifikačné údaje osoby žiadateľa o
úver“ uvádzajú také údaje o žalobkyni, ktoré sú identifikačnými údajmi fyzickej osoby a pri podnikateľovi
ich uvádzať je nedôvodné, ako je napr. rodné číslo, miesto narodenia, pohlavie, rodinný stav. Údaje o

podnikaní žalobkyne sa v úvodnej časti žiadosti vôbec neuvádzajú, ale uvádzajú sa iba v časti žiadosti
označenej ako „Kontaktné, identifikačné a ekonomické údaje žiadateľa o úver“, čo plne zodpovedá
tvrdeniu žalobkyne, že tieto údaje uvádzala iba v rámci preukazovania svojej bonity. Zo spôsobu
vypĺňania zmlúv o úvere je zrejmé, že tieto vypĺňal veriteľ. Žalobkyňa pri výsluchu uviedla, že úvery si
zobrala, aby vyplatila úvery za svoju matku, pričom IČO je tam uvedené preto, lebo keď sa bola opýtať,

aké podmienky sú pre poskytnutie úveru, iba sa jej opýtali, či je zamestnaná alebo živnostník, pričom
ona povedala, že je živnostník; nebolo jej vysvetlené zo strany obchodného zástupcu žalovaného, čo
je predmetom zmluvy, ani jej neboli vysvetlené jednotlivé ustanovenia; o podnikateľské úvery záujem
nemala a obchodnému zástupcovi povedala, že potrebuje úvery pre osobnú potrebu. Súd poukázal
na to, že žalovaný žiadnym spôsobom nespochybnil výpoveď žalobkyne ako dôkazný prostriedok. Z

uvedeného mal súd prvej inštancie za preukázané, že žalobkyňa neprejavila vôľu uzavrieť úverové
zmluvy v postavení podnikateľa, ale IČO do zmlúv uviedla z dôvodu preukázania príjmu. Žalovaný pritom
nepreukázal, že by žalobkyňu ako spotrebiteľa poučil o rozdielnych právnych následkoch v prípade
uzavretia zmluvy ako fyzická osoba a v prípade uzavretia zmluvy ako podnikateľ. Skutočnosť, že vo
formulárovej úverovej zmluve boli vyplnené údaje o tom, že dlžník je aj živnostníkom, nepreukazuje,

že poskytnuté peňažné prostriedky boli použité za účelom výkonu podnikania, a že pri podpise zmluvy
konal dlžník v rámci svojho podnikania. Uvedené bez ďalšieho nepreukazuje ani prehlásenie žalobkyne
ako dlžníka v zmluvách, že finančné prostriedky sú jej poskytnuté na výkon podnikania. Žalobkyňa
poprela, že by finančné prostriedky použila na výkon podnikania. Z celkového koncipovania textu zmlúv
v spojení s výpoveďou žalobkyne (ktorú žalovaný nespochybnil), že obchodnému zástupcovi povedala,

že potrebuje úvery pre osobnú potrebu, pričom IČO je v zmluvách uvedené preto, že sa jej pri zisťovaní
podmienok pre poskytnutie úveru pýtali, či je zamestnaná alebo živnostník a ona bola živnostník,
je možné dospieť k záveru, že účelom prehlásenia dlžníka o požiadaní o úver pre účel spojený s
vykonávaním svojej podnikateľskej činnosti bolo, aby bol právny vzťah strán sporu formálne vyňatý spodochranného režimu spotrebiteľského práva. Zároveň súd poukázal na to, že zo zmlúv vôbec nevyplýva,
v akej oblasti žalobkyňa podniká a ako súvisí poskytnutie úveru s podnikateľskou činnosťou žalobkyne.
Zmluvy prejednávané v tomto konaní boli dodávateľom vopred pripravené, ide o formulárové zmluvy,

pričom žalobkyňa ako dlžník nemala možnosť ovplyvniť ich obsah, čo je pre uzatváranie zmluvného
vzťahu medzi podnikateľmi netypické a nasvedčuje vzťahu nadriadenosti (dodávateľa) a podriadenosti
(spotrebiteľa). Žalovanému ako dodávateľovi, ktorý koncipoval text zmlúv a predkladal ich na podpis
žalobkyni, nič nebránilo, aby v záujme určitosti vypracoval dva typy zmluvy, a to jednu pre spotrebiteľa
a jednu pre podnikateľa. Ak tak neurobil, pričom zo žiadostí a zmlúv z hľadiska označenia dlžníka nie

je jednoznačne zrejmé, či ide o dlžníka-podnikateľa alebo dlžníka-spotrebiteľa, platí výklad, ktorý je pre
spotrebiteľa priaznivejší (§ 54 ods. 2 O.z.), t. j. označenie spotrebiteľa. Prvoinštančný súd poukázal
na uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 15Co/497/2014 zo dňa 10.6.2014, rozsudok
Krajského súdu v Trnave sp.zn. 24CoSr/1/2016 z 25.1.2017, rozsudok Krajského súdu v Prešove sp.
zn. 20Co/61/2016 z 22.2.2017.
Súd prvej inštancie mal za to, že pri uzatváraní zmlúv o úvere došlo k nekalej obchodnej praktike (§

7 ods. 2 zák.č. 250/2007 Z.z.), ktorá bola v rozpore s požiadavkou odbornej starostlivosti žalovaného
a ktorá podstatne narušila ekonomické správanie priemerného spotrebiteľa vo vzťahu k službe,
ku ktorému sa dostala. Žalovaný nekonal pri uzatváraní zmlúv s odbornou starostlivosťou, pretože
v konaní nepreukázal, že žalobkyni ako priemernému spotrebiteľovi boli v súlade s požiadavkou
odbornej starostlivosti vysvetlené následky uzavretia zmlúv s uvedením údajov týkajúcich sa podnikania

žalobkyne. Žalovaný takýmto konaním porušil odbornú starostlivosť vo vzťahu k spotrebiteľovi, pretože
nekonal na úrovni osobitnej starostlivosti, ktorú možno rozumne očakávať od dodávateľa pri konaní vo
vzťahu k spotrebiteľovi, a ktorá by zodpovedala čestnej obchodnej praxi. Pokiaľ ide o argumentáciu
žalovaného, že žalobkyňa vykonávala činnosť v oblasti poskytovania úverov, úverov na bývanie
a spotrebiteľských úverov a činnosť v oblasti poistenia a zaistenia, prijímania vkladov, uvedené

nepotvrdzuje znalosti žalobkyne v problematike spotrebiteľského práva, ani uvedené automaticky
neznamená, že žalobkyňa mala dostatok skúseností na posúdenie kontraktačného procesu so
žalovaným, a že žalovaný nemal dodržať prístup k žalobkyni ako k inému spotrebiteľovi s potrebnou
odbornou starostlivosťou. Žalovaný v konaní nepreukázal, že to bola žalobkyňa, kto inicioval uzavretie
zmlúv v danej podobe, keď žalobkyňa uvedené poprela a vysvetlila, za akým účelom údaje týkajúce sa

jej podnikateľskej činnosti uviedla. Žalovaný v konaní nepreukázal, že preukázateľne žalobkyni vysvetlil
prostredníctvom mandatára právne následky v prípade uzavretia zmluvy ako fyzická osoba a v prípade
uzavretia zmluvy ako podnikateľ. V konaní bolo sporným, či predmetné zmluvy o úvere sú zmluvami
spotrebiteľskými. Súd prvej inštancie poukázal na to, že v prípade pochybností nesie dôkazné bremeno,
že zmluva má nespotrebiteľský charakter, dodávateľ. Dospel k záveru, že žalovaný neuniesol dôkazné

bremeno tvrdenia, že žalobkyňa uzatvorila úverové zmluvy v postavení podnikateľa, a že finančné
prostriedky použila na výkon podnikania, preto bolo potrebné posudzovať zmluvy o úvere ako zmluvy
spotrebiteľské.
PrvoinštančnýsúdpoukázalnarozsudokKrajskéhosúduvTrnaveč.k.24Co/280/2018-136z10.4.2019,
rozsudok Okresného súdu Trnava č. k. 60Cb/10/2021-108 z 15.6.2023, právoplatný dňom 12.7.2023,

ktorým súd zamietol žalobu, ktorou sa žalovaný v postavení žalobcu domáhal od žalobkyne v postavení
žalovanej zaplatenia sumy 1.177,20 eur s príslušenstvom, a to titulom plnenia zo Zmluvy o úvere č.
237898-12235 zo dňa 18.10.2016. Súd ohľadom predmetnej zmluvy (ktorá má totožný charakter ako
Zmluva o úvere č. 237029-12235 zo dňa 16.9.2016) uzavrel, že „dôkazné bremeno na preukázanie
účelu za ktorým bol poskytnutý, zaťažuje toho, kto takúto skutočnosť tvrdí, v tomto prípade teda

žalobcu. Keďže účel vyznačený v zmluve preukázaný nebol, súd vychádzal z toho, že uvedený úver
bol poskytnutý na súkromné účely, čo aj žalovaná sama uviedla na pojednávaní v rámci jej výsluchu,
keď uviedla, že požičané finančné prostriedky použila v ťažkej životnej situácii na úhradu dlhov jej
rodinného príslušníka.“ Okrem toho, že súd vyvodil spotrebiteľský charakter oboch zmlúv v tomto konaní
z vlastného dokazovania, bolo by v rozpore s princípom právnej istoty, ak by dospel k inému záveru ako

v právoplatne skončenom konaní sp. zn. 60Cb/10/2021.
Keďže súd prvej inštancie vyhodnotil právny vzťah medzi stranami sporu založený predmetnými
zmluvami ako právny vzťah založený spotrebiteľskými zmluvami, bolo nevyhnutné posudzovať ho nielen
podľa príslušných ustanovení OBZ (§ 497 a nasl.), ale aj právnych predpisov, ktoré upravujú právne
vzťahy spotrebiteľského charakteru (§ 52 a nasl. O.z. a ZoSÚ), keďže žalovaný pri uzatváraní zmlúv

o úvere vystupoval ako dodávateľ s poukazom na predmet podnikania a žalobkyňa vystupovala ako
spotrebiteľ, pretože jej boli poskytnuté úvery za iným účelom ako za účelom výkonu zamestnania,
povolania alebo podnikania. V zmysle zásady lex specialis derogat legi generali má potom špeciálna
právna úprava, ktorou je ZoSÚ, ako i ustanovenie § 52 a nasl. O.z., prednosť pred všeobecnouprávnou úpravou, ktorou je OBZ, a je preto nevyhnutné predmetný právny vzťah medzi účastníkmi zmlúv
posudzovať podľa ustanovení O.z. a príslušných ustanovení ZoSÚ. Pretože zmluvy uzavreté medzi
stranami sporu majú charakter zmluvy o spotrebiteľskom úvere v zmysle ustanovenia § 1 ods. 2 a § 2

písm. d) ZoSÚ, musia obsahovať náležitosti ustanovené zákonom pre takéto zmluvy podľa § 9 ods. 2
ZoSÚ. Pristupujúc ku skúmaniu jednotlivých obsahových náležitostí zmlúv, súd prvej inštancie zistil, že
zmluvy neobsahujú v rozpore s ustanovením § 9 ods. 2 písm. a), d), f), i), k), z), aa) ZoSÚ (v znení
účinnom ku dňu uzavretia zmlúv) nasledovné náležitosti: druh spotrebiteľského úveru; dátum narodenia,
rodné číslo a adresu trvalého pobytu spotrebiteľa; dobu trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a

termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru; úrokovú sadzbu spotrebiteľského úveru; ročnú
percentuálnumierunákladovacelkovúčiastku,ktorúmusíspotrebiteľzaplatiť;priemernúhodnoturočnej
percentuálnej miery nákladov; názov zmluvy, ktorý obsahuje slová spotrebiteľský úver v príslušnom
gramatickom tvare. Žiadna z vymenovaných obligatórnych náležitostí sa v ani jednej zo zmlúv neuvádza.
Zároveň žalovaný skutkové tvrdenie žalobkyne o nedostatku náležitostí zmlúv podľa ZoSÚ ani nepoprel,
a preto toto skutkové tvrdenie bolo nesporným.

Prvoinštančný súd ďalej poukázal na skutočnosť, že žalovaný ako veriteľ má v zmysle zmlúv namiesto
úroku nárok na zmluvnú odmenu. Podstatnou náležitosťou úverovej zmluvy v zmysle § 497 OBZ je
však dojednanie úroku, pričom dojednanie odplaty je až následnou možnosťou v zmysle § 499 OBZ.
Dojednanie o zmluvnej odmene, resp. odplate, za poskytnutie úveru je preto potrebné považovať za
obchádzanie zákona za účelom, aby žalovaný ako veriteľ nebol povinná uvádzať výšku úrokovej sadzby,

ktorej výška by mohla odradiť žalobkyňu ako spotrebiteľa od uzavretia zmlúv. Dojednanie o zmluvnej
odmene za poskytnutie úveru, ktorým sa obchádza zákon, v tomto prípade ustanovenia § 497 OBZ a §
9 ods. 2 písm. i) ZoSÚ (v znení účinnom ku dňu uzavretia zmlúv), je preto absolútne neplatné v zmysle
§ 39 O.z.. Zároveň poukázal na to, že podľa výpočtu súdu v zmysle Príl.2 ZoSÚ ide pri odplate pri
zmluve č. 237029-12235 (v sume 6.090,72 eura) o RPMN vo výške 96,65 % a pri odplate pri zmluve č.

237898-12235 (v sume 2.030,40 eura) o RPMN vo výške 98,61 %. V konaní nebolo sporným skutkové
tvrdenie žalobkyne, že v čase uzavretia zmlúv o úvere priemerná výška RPMN na finančnom trhu pri
obdobných úverových produktoch dosahovala mieru 10,91 % (september 2016) a 10,63 % (október
2016)aročnáúrokovásadzbadosahovalahodnotu11,88%(september2016)a11,39%(október2016).
Súd prvej inštancie dospel k záveru, že odplata dojednaná v oboch zmluvách o úvere je v rozpore s

ustanovením § 1a ods. 1 nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z., pretože prevyšuje dvojnásobok priemernej
PRMN pri obdobných úveroch, z ktorého dôvodu je dojednanie o odplate v oboch zmluvách v rozpore
s ustanovením § 53 ods. 6 OZ, a preto je v zmysle § 39 O.z. neplatné.
Aj v prípade, že by nešlo o spotrebiteľský vzťah, ale o vzťah podnikateľský, uvedenú odplatu by bolo
potrebné vyhodnotiť ako neprimerane vysokú, a preto odporujúcu dobrým mravom, pretože podstatne

presahuje úrokovú mieru v dobe dojednania obvyklú, najmä s prihliadnutím k najvyšším úrokovým
sadzbám uplatňovaným bankami pri poskytovaní úverov alebo pôžičiek. Pri nebankových subjektoch sa
vzhľadomnavyššiumierurizikavovšeobecnostidajúakceptovaťvyššieúroky,nievšakviacakoo100%
oproti priemeru bánk, tak ako je tomu v tu prejednávanej veci. Podľa nepopretého, a preto nesporného,
skutkového tvrdenia žalobkyne, bola priemerná výška úrokovej sadzby pri nespotrebiteľských úveroch

v rozmedzí 3,05% - 6,61% v septembri 2016 a 2,88% - 4,78% v októbri 2016. Pod pojem „odplata
obvyklá na finančnom trhu“ je potrebné pritom zahrnúť aj odplatu obvykle požadovanú komerčnými
bankami pri poskytovaní spotrebiteľských úverov (viď napr. rozsudok Krajského súdu v Košiciach
sp.zn. 6Co/703/2014 zo dňa 24.11.2015). Dohodnutá odplata teda podstatne prevyšuje obvyklú úrokovú
mieru, a preto je dojednanie o odplate vo forme úroku pre rozpor s dobrými mravmi podľa § 39 O.z.

neplatné (viď napr. rozsudok Krajského súdu v Trnave sp.zn. 11Co/55/2016 zo dňa 28.09.2016). V
súvislosti s rozporom dojednania o odplate s dobrými mravmi súd poukázal na rozsudok Krajského
súdu v Košiciach sp.zn. 6Co/764/2014 z 28.4.2015. S poukazom na uvedené sa spotrebiteľské úvery
poskytnuté žalovaným žalobkyni považujú v zmysle ustanovenia § 11 ods. 1 písm. b) a g) ZoSÚ (v znení
účinnom ku dňu uzavretia zmlúv) za bezúročné a bez poplatkov a žalovaný nemal nárok na zaplatenie

žiadnej zmluvnej odmeny/úrokov z úveru, ani žiadnych poplatkov, ale len na vrátenie poskytnutých súm
úverov.
Prvoinštančný súd sa nestotožnil s argumentáciou žalobkyne, že zmluvy neboli za veriteľa podpísané
oprávnenými osobami z dôvodu, že dohody o plnomocenstve neboli súčasťou zmluvných dokumentov.
Žalovaný v konaní preukázal oprávnenie podpísaných osôb konať v jeho mene, keď zároveň otázka

konaniavprípadesplnomocneniajeotázkouvzťahumedzisplnomocniteľomasplnomocnencom.Keďže
žalovaný nespochybňoval oprávnenie podpísaných osôb konať v jeho mene, pochybnosti žalobkyne nie
súrelevantné.Vzhľadomnauvedenénebolomožnédospieťkzáveru,žebyzmluvyoúverebolineplatné
alebo že by neboli uzatvorené písomne. Zároveň nebolo možné považovať zmluvy o úvere za neplatnéani z toho žalobkyňou tvrdeného dôvodu, že je neplatné dojednanie o odplate, keďže toto dojednanie je
možné oddeliť od ostatného obsahu zmluvy, ktorý ostáva platným. Súd prvej inštancie dospel k záveru o
bezúročnosti a bezpoplatkovosti oboch úverov, nie však k záveru o absolútnej neplatnosti zmlúv o úvere.

Znepopretýchskutkovýchtvrdenížalobkynevspojeníspredloženýmilistinnýmidôkazmi,ktoréžalovaný
nespochybnil (výpis platieb k zmluve č. 237898-12235, výpis platieb k zmluve č. 237029-12235
a potvrdenie o platbe v sume 20 eur), vyplýva, že žalobkyňa uhradila žalovanému na zmluvu č.
237898-12235 (na ktorú čerpala úver v sume 1.000 eur) celkom sumu 1.853,04 eur a na zmluvu
č. 237029-12235 (na ktorú čerpala úver v sume 3.000 eur) celkom sumu 4.298,12 eur. Celkom tak

žalobkyňa zaplatila žalovanému sumu 6.151,16 eur, z čoho vyplýva suma bezdôvodného obohatenia
žalovaného vo výške 2.151,16 eur (6.151,16 eur - 4.000 eur). Uvedená suma predstavuje bezdôvodné
obohatenie žalovaného z dôvodu, že o túto sumu mu žalobkyňa plnila bez právneho dôvodu, keďže
pre bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru nebola povinná plniť žalovanému viac ako sumy čerpaných
úverov. Vzhľadom na uvedené prvoinštančný súd zaviazal žalovaného zaplatiť žalobkyni sumu 2.151,16
eur.

Keďže sa žalovaný dostal do omeškania s plnením peňažného dlhu, má voči nemu žalobkyňa nárok
aj na úrok z omeškania. Pri prejednávanom nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia nie je
v právnom predpise ustanovený čas plnenia, preto treba podľa § 563 O.z. vychádzať z toho, že
dlžník je povinný zaplatiť veriteľovi prvý deň po tom, čo ho veriteľ požiadal o plnenie. Žalobkyňa
prostredníctvom právneho zástupcu Predžalobnou výzvou zo dňa 2.8.2023 vyzvala žalovaného na

bezodkladné zaplatenie sumy 2.151,16 eur titulom vydania bezdôvodného obohatenia. Pokiaľ ide o
preukázanie oprávnenia advokátskej kancelárie zastupovať v danej veci žalobkyňu, z e-mailu zo dňa
2.8.2023(nač.l.28)vyplýva,žejehoprílohoubolookremvýzvyajsplnomocnenieodžalobkyne.Zároveň
aj z Plnomocenstva z tohto konania (na č.l. 25) vyplýva, že bolo žalobkyňou udelené advokátskej
kancelárii dňa 25.7.2023, t.j. pred zaslaním výzvy. Z uvedeného mal prvoinštančný súd za preukázané,

že advokátska kancelária bola oprávnená kontaktovať žalovaného za účelom zaslania výzvy na splnenie
dlhu. Uvedená výzva bola žalovanému zaslaná e-mailom dňa 2.8.2023, pričom podľa predložených
notifikácií (na č.l. 145 a 146), ktoré žalovaný nespochybnil, bola žalovanému doručená a ním prečítaná
dňa 2.8.2023. S poukazom na uvedené žalovaný bol na plnenie preukázateľne vyzvaný doručením mu
Predžalobnej výzvy zo dňa 2.8.2023. Žalovaný bol potom povinný plniť v zmysle § 563 O.z. nasledujúci

deň po doručení, pričom do omeškania sa dostal nasledujúci deň po tom. Z uvedeného vyplýva, že
žalovaný sa pri sume bezdôvodného obohatenia 2.151,16 eur dostal do omeškania dňa 4.8.2023
(2.8.2023 doručená výzva na plnenie, 3.8.2023 deň splatnosti, 4.8.2023 prvý deň omeškania), a preto
súd priznal žalobkyni úrok z omeškania z priznanej sumy od uvedeného dátumu vzniku omeškania
(4.8.2023) a vo zvyšku žalobu vo výroku II. rozsudku zamietol, keď žalobkyňa žiadala úrok z omeškania

už odo dňa 3.8.2023. Žalovaný sa dostal do omeškania dňa 4.8.2023, keď výška základnej úrokovej
sadzby bola 4,25 %. Žalobkyňa tak má v zmysle § 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z. popri dlžnej
istine aj nárok na zaplatenie úroku z omeškania vo výške 9,25 % (5 + 4,25 %) ročne zo sumy 2.151,16
eur od 4.8.2023 do zaplatenia.
Z uvedených dôvodov považoval súd prvej inštancie žalobu za dôvodnú v časti uvedenej vo výroku

I. rozsudku, t.j. zaplatenia istiny 2.151,16 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9,25 % ročne zo
sumy 2.151,16 eur od 4.8.2023 do zaplatenia, ktorú sumu súd zaviazal žalovaného zaplatiť žalobkyni
v primeranej lehote 15 dní od právoplatnosti rozsudku v súlade s ustanovením § 232 ods. 3 CSP.
Vo zvyšnej časti úroku z omeškania (za deň 3.8.2023) žalobu vo výroku II. rozsudku ako nedôvodnú
zamietol.

V časti o trovách konania svoje rozhodnutie odôvodnil právne ust. § 251, § 255 ods. 1 a 2, § 257, §
262 ods. 1 a 2 CSP a vecne tým, že žalobkyňa bola v konaní v celom rozsahu istiny úspešná, čo v
konečnom dôsledku znamená nárok žalobkyne voči žalovanému na náhradu účelne vynaložených trov
celéhokonaniavrozsahu100%,očomprvoinštančnýsúdrozhodolvovýrokuIII.rozsudku.Nebolipritom
tvrdené a ani súd sám nezistil dôvody hodné osobitného zreteľa (§ 257 CSP), pre ktoré by žalobkyni

nárok na náhradu trov konania voči žalovanému nemal priznať. Pri zamietnutí žaloby v časti úroku z
omeškania na uvedené neprihliadal ako na smerodajné pri určení výšky úspechu žalobkyne, pretože
príslušenstvo nebolo samostatným predmetom konania. Poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v
Trnave č. k. 10CoPr/2/2016-361 zo dňa 27.6.2016 a na to, že žaloba bola v časti úroku z omeškania
zamietnutá iba v rozsahu jedeného dňa omeškania, čo by i tak bolo potrebné považovať za nepatrný

neúspech. O výške náhrady trov konania žalobkyne bude rozhodnuté v zmysle § 262 ods. 2 CSP po
právoplatnosti tohto rozhodnutia samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.2. Proti tomuto rozsudku v rozsahu jeho výrokov I. a III. podal včas odvolanie žalovaný, s návrhom na
jeho zrušenie v napadnutej časti a vrátenie veci súdu prvej inštancie. Uviedol odvolacie dôvody podľa
§ 365 ods. 1 písm. b/, f/ a h/ CSP. Argumentoval, že obsah predložených listín súd prvej inštancie

nevyhodnocoval komplexne, ani podľa ich obsahu a ani v kontexte konkrétnych ustanovení právneho
poriadku. Pri žiadosti o úver súd uviedol, že z nich vyplývajú údaje ako „rodné číslo, rodinný stav,
pohlavie“ čo má byť nedôvodné zisťovať pri fyzických osobách podnikateľov. Súd nezohľadnil fakt,
kedy je zákonnou povinnosťou žalovaného aj pri fyzickej osobe – podnikateľovi zisťovať údaj ako
rodné číslo. Zákonnou povinnosťou žalovaného je riadne a náležite overiť identitu fyzickej osoby – túto

povinnosť mu ukladá aj ustanovenie § 7, § 8 zákona č. 297/2008 Z.z. o ochrane pred legalizáciou
príjmov z trestnej činnosti a o ochrane pred financovaním terorizmu. Podľa týchto ustanovení povinnosť
vykonať identifikáciu pri fyzickej osobe „znamená zistenie mena, priezviska, rodného čísla alebo
dátumu narodenia, ak rodné číslo nebolo pridelené, adresy trvalého pobytu alebo iného pobytu, štátnej
príslušnosti, zistenie druhu a čísla dokladu totožnosti; u fyzickej osoby-podnikateľa aj zistenie adresy
miesta podnikania, identifikačného čísla, ak bolo pridelené, označenia úradného registra alebo inej

úradnej evidencie, v ktorej je tento podnikateľ zapísaný a číslo zápisu do tohto registra alebo evidencie.“
Podľa Všeobecného nariadenia o ochrane údajov, plným názvom Nariadenie Európskeho parlamentu a
Rady 2016/679 z 27. apríla 2016 o ochrane fyzických osôb pri spracúvaní osobných údajov a o voľnom
pohybe takýchto údajov, ktorým sa zrušuje smernica 95/46/Ea podľa pravidiel úverových registrov
výslovne označených v žiadosti o úver je pre spracúvanie osobných údajov a zisťovanie údajov o

prípadných záväzkov potrebný súhlas. Význam uvedenia rodného čísla, dátumu a miesta narodenia
žiadateľa o úver v žiadosti o úver súvisel so skutočnosťami, ktoré zo žiadosti explicitne vyplývajú. Ide o
jednoznačný identifikátor pre získanie údajov z centrálneho registra exekúcii (a aj registra poverení pre
súdnych exekútorov) a ďalej pre získanie údajov v registri vedenom Slovak Banking Credit Bureau, s.r.o.
a Non Banking Credit Bureau, záujmové združenie právnických osôb. Tieto subjekty, dôvody využitia

ich registrov a príslušné súhlasy k tomu sú súčasťou žiadosti o úver, pričom žalobkyňa dala súhlas k
získavaniu daných údajov. Údaje z nich je možné získavať s presnosťou na základe požiadavky, v rámci
ktorej sa musí uviesť rodné číslo fyzickej osoby. Nie údajom IČO. Preto bolo úplne logické zisťovať údaje
ako dátum narodenia a rodné číslo, a to nielen kvôli identifikovateľnosti fyzickej osoby aj pre situáciu,
ak počas trvania zmluvy o úvere dôjde k zániku podnikateľského oprávnenia a k zrušeniu prideleného

IČO, ale aj informácií potrebných na vyhodnotenie sociálnych a na to nadväzujúcich ekonomických
aspektov v rámci interných pravidiel a kritérií pre rozhodovanie o schválení úveru veriteľom. Pokiaľ
teda súd prvej inštancie formuloval svoje domnienky o tom, že označené údaje sa pri fyzickej osobe –
podnikateľovi nezisťujú, potom mal svoje závery nielen vecne zdôvodniť, ale v prvom rade aj vysvetliť,
ako si predstavuje dodržanie či už zákonných povinností podľa zákona č. 297/2008 Z.z. a nariadenia

GDPR. Obsah týchto právnych predpisov súd prvej inštancie prehliadol.
O nesprávnych záveroch súdu prvej inštancie svedčí aj postup pri vyhodnocovaní žiadosti o úver zo dňa
14.9.2016 a zo dňa 13.10.2016. Z rozsudku vyplýva, že súd síce poukazuje na označenie a názov bodu
I. žiadosti o úver „kontaktné, identifikačné a ekonomické údaje žiadateľa o úver“, no rovnaký prístup
pri hodnotení žiadosti už nemal pri bode I., v ktorom sa uvádza že ho vypĺňajú podnikajúce fyzické

osoby, pri bode V „údaje o požadovanom úver“, kde sa uvádza žalobcom uvedený účel čerpania úveru,
či prehlásenie o žiadaní úveru na podnikateľské účely v závere žiadosti (nad podpisovou doložkou). Z
postupu prvoinštančného súdu nie je zrejmé, prečo si vyberá len niektoré časti žiadosti a nehodnotí ju
komplexne. O tom, že žalobkyňa vyznačila účel čerpania úveru „investičný“ a následne ho špecifikovala
sa v napádanom rozsudku neuvádza nič. Záver prvoinštančného súdu, že žalobkyňa uviedla svoje „IČO“

z dôvodu preukázania príjmu je vecne nedôvodný (ako IČO preukazuje príjem žalovanému nie je zrejmé,
pretože tento záver je nespojiteľný s akoukoľvek skutočnosťou). Záver súdu je mylný a nemá oporu v
žiadnej dokázanej skutočnosti, ani v žiadnom zákone.
Z napádaného rozsudku nevyplýva žiadne zdôvodnenie, na základe ktorého súd prvej inštancie
uprednostnil účelovú výpoveď žalobkyne pred jej skorším konaním. Tvrdenie a záver, že žalobkyňa

neprejavila uzavrieť zmluvy o úvere ako podnikateľ je v rozpore s písomne prejavenou vôľou. Je
kuriózne, že súd prvej inštancie sa ani len kriticky nepozastavil nad faktom, že žalobkyňa „nechcene“
uzavreladveúverovézmluvyakopodnikateľ,čoodporujenielenvecnezdôvodniteľnémuaracionálnemu
postupu žiadateľa o úver. V konaní nebolo preukázané, že žalobkyňa konala pod fyzickým alebo
psychickým nátlakom pri podaní ktorejkoľvek žiadosti o úver, alebo pri uzavretí ktorejkoľvek z úverových

zmlúv. Nebol tak preukázaný a súd ani v rozsudku neoznačil žiadny zákonný dôvod na zmenu právnej
povahy prejavenej vôle žalobcu. Žalovaný poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn.
3Cdo 81/2011 a uviedol, že konajúci súd postupoval v rozpore s ustanoveniami právnych predpisov o
výklade prejavu vôle (§ 266 OBZ a § 35 O.z.). Počas celého konania nebol vykonaný jediný dôkaz,ktorý by preukázal zákonný dôvod, pre ktorý nie je žalobkyňa viazaná prejavom svojej vôle, že jej
prejav vôle nebol urobený slobodne, vážne, určito a zrozumiteľne. Z napádaného rozsudku nevyplýva
žiadny zákonný dôvod, podľa ktorého je možné obsah vykonaného právneho úkonu pred súdom

poprieť vyhlásením, ktoré je navyše neurčité a nekonkrétne. Žalobkyňa v konaní ani netvrdila, že by
obsah žiadosti o úver nezodpovedal skutočnosti a že žiadosť o úver nepodpísala slobodne, vedome
a dobrovoľne. Jediné jej tvrdenie smerovalo k tomu, že prostriedky z úveru použila inak ako uvádzala
pôvodne v zmluve o úvere a v žiadosti o úver. Avšak ani o údajne inom použití prostriedkov nepredložil
žiadnydôkaz.Súdprvejinštancieneozrejmil,zakéhodôvodusavôbecnezaoberalrozpormivtvrdeniach

žalovanej s jej predošlým konaním pri žiadosti o úver a uzavretí zmluvy o úvere.
Nikde v rozsudku súd nevyhodnotil dôkazmi preukázaný osobný status žalobkyne, ktorá už aj predtým,
ako došlo k uzavretiu prvej úverovej zmluvy, podnikala aj v oblasti finančného sprostredkovania, teda
mala vlastné, dlhoročné profesijné skúsenosti z podnikania, na základe ktorých vedela, aký je rozdiel
medzi spotrebiteľským úverom a podnikateľským úverom. Podľa Výpisu z registra finančných agentov,
finančných poradcov, finančných sprostredkovateľov z iného členského štátu v sektore poistenia alebo

zaistenia a finančných sprostredkovateľov z iného členského štátu v oblasti poskytovania úverov na
bývanie vedeného NBS v období od 4.12.2014 do 3.1.2017 vykonávala činnosť v oblasti poskytovania
úverov, úverov na bývanie a spotrebiteľských úverov a pre túto činnosť bola zapísaná aj v príslušnom
podregistri; v období od 10.4.2015 do 3.1.2017 vykonávala činnosť v oblasti poistenia a zaistenia,
prijímania vkladov a pre túto činnosť bola zapísaná aj v príslušnom podregistri. Na registráciu bolo

potrebné splniť požiadavky odbornej spôsobilosti a jej prehlbovania (§ 21 a nasl. zákona č. 186/2009
Z.z.), čo potvrdzuje znalosti žalobkyne v problematike, ktorá je predmetom tohto sporu. Súčasne
táto skutočnosť dostatočne aj ozrejmuje konkrétne fakty spojené s konaním žalobkyne pri uzatváraní
zmluvných vzťahov, predovšetkým s nevierohodnosťou jej tvrdení o tom, o aký úver žiadala, čoho si
bola a nebola vedomá a je dôležitá práve pri vymedzovaní pojmu „priemerný spotrebiteľ“ v konkrétnych

okolnostiach prípadu vo vzťahu k tvrdeniam žalobkyne.
Postup konajúceho súdu je založený na nezákonnom predpoklade, podľa ktorého obsah jednotlivých
písomných úkonov (žiadosť o úver, zmluva o úvere) nepreukazuje príslušnou listinou, ale dodatočným
tvrdením prispôsobeným situácii, v ktorej sa tvrdenie uvádza. Bola to žalobkyňa, ktorá mala v konaní
preukázať, že v relevantnom čase mala iný prejav vôle, ako vyplýva z listinných dôkazov. Z O.z. ani

iného predpisu však nevyplýva domnienka, že by sa účastník zmluvy považoval za spotrebiteľa, pokiaľ
dodávateľ nedokáže opak. Takúto domnienku nemožno vyvodiť ani z § 54 ods. 2 O.z., pretože toto
ustanovenie hovorí o priaznivejšom výklade spotrebiteľskej zmluvy. Jeho aplikácia tak predpokladá
pozitívne zistenie, že určitá zmluva je spotrebiteľská; nemožno z neho však vyvodiť domnienku, že v
pochybnostiach sa každá zmluva považuje za spotrebiteľskú (viď. uznesenie Krajského súdu v Trnave

zo dňa 26.03.2018 č. k. 26Co/145/2017, uznesenie Krajského súdu v Nitre č.k. 9CoCsp/8/2021 – 187).
Ustanovenie § 54 ods. 2 O.z. súd prvej inštancie porušil.
Tvrdenie prvoinštančného súdu, že formulárové zmluvy nie sú typické pre obchodnoprávne vzťahy,
je v príkrom rozpore s realitou obchodnej praxe. Svedčia o tom všeobecne známe skutočnosti
ako je napríklad to, že banky, dodávatelia elektriny, plynu, vody, služby odpadového hospodárstva,

telekomunikačných služieb používajú zásadne vo všetkých vzťahoch (obchodnoprávne, spotrebiteľské)
formulárové zmluvy. Konštatovanie súdu (bod 39) je založené nielen na nepreukázanom predpoklade,
ale v prvom rade predpoklade odporujúcom realite obchodnej praxi.
Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že aj v prípade obchodnoprávnej úpravy by dohodnutá odplata bola
neprimerane vysoká, lebo má presahovať úrokovú sadzbu 3,05-6,61 %. Označené údaje nie sú ani

údajmi podľa § 502 ods. 1 OBZ a súčasne uvedené ustanovenie vylučuje záver o neplatnosti úroku ako
celku, konajúci súd dopustil hrubého porušenia zákona. Zmluva o úvere je v zmysle OBZ tzv. absolútnym
záväzkom. Z tejto právnej úpravy vyplýva, že zmluva o úvere nemôže byť dojednaná ako bezúročná,
pretože záväzok platiť úrok ako odplatu za dočasné prenechanie peňažných prostriedkov do užívania je
pojmovým znakom úverovej zmluvy a jej podstatnou časťou. Ak veriteľ a dlžník nedohodnú výšku úrokov

v zmluve, je dlžník povinný platiť úrok vo výške stanovenej OBZ. Tá nie je stanovená fixne, ale je závislá
na tom, aké úroky obvykle požadujú banky v mieste dlžníka v dobe uzavretia zmluvy za úvery nimi
poskytované (porov. § 502 OBZ). Vo vzťahu k § 502 OBZ súdna prax ďalej konštatovala, že prípadná
dohoda o úroku vo výške prevyšujúcej povolenú hodnotu nespôsobuje neplatnosť ani úverovej zmluvy
ako celku, ale ani neplatnosť dojednania o úrokoch, ale nastúpenie právneho dôsledku vyjadreného

v uvedenom ustanovení. Úprava zmluvy o úvere v OBZ sa ďalej od úpravy zmluvy o pôžičke teda
významne líši tým, že ustanovenie § 502 ods. 1 OBZ priznáva veriteľovi právo požadovať úroky aj
vtedy, ak nie je ich výška v úverovej zmluve dojednaná alebo ak výška úrokov prevyšuje najvyššiu
prípustnú hodnotu úrokov. Zakotvuje tiež (v poslednej vete) výslovne i riešenie situácie vzniknuté tým, žestrany dojednajú v úverovej zmluve úroky vyššie než prípustné podľa zákona alebo na základe zákona.
Takáto úprava pre vzťahy založené úverovou zmluvou uzavretou podľa § 497 a nasl. OBZ posilňuje
princíp obsahovej oddeliteľnosti tej časti právneho úkony (zmluvy o úvere), ktorá sa týka úrokov. Zákon

výslovne uvádza, že v prípade úrokov vyšších než sú podľa zákona alebo na základe zákona má dlžník
povinnosť platiť úrok v najvyššie prípustnej výške. Právna úprava teda jednoznačne vylučuje záver o
neplatnosti dojednania o úrokoch v celosti, resp. celej zmluvy o úvere. Uvedené súd prvej inštancie
vôbec nerešpektoval a preto po právnej stránke dospel k nesprávnemu záveru o neplatnosti dojednania
o úrokoch (v prejednávanej veci predstavujúcej zmluvnú odmenu) ako celku. Žalovaný tvrdí, že znenie

§ 502 OBZ vylučuje záver o neplatnosti úrokov v rozpore s dobrými mravmi.
Postup prvoinštančného súdu je v rozpore s ustanovením § 502 OBZ, pretože toto ustanovenie odkazuje
na úrok obvyklý, za aký poskytovali úvery banky v mieste sídla dlžníka v čase uzavretia zmluvy. A nie na
priemerné úrokové sadzby bánk podľa štatistických prehľadov. Ak OBZ v prípade absencie dojednania
o úrokoch určuje, že sa majú použiť úroky obvyklé v čase uzavretia zmluvy, za aké banky v sídle dlžníka
poskytovali úvery, potom takéto obvyklé úroky treba chápať ako zákonom predpokladané ako prípustné,

primerané a dovolené. Zákonná úprava v žiadnej časti neodkazuje na štatistické údaje, aké súd prvej
inštancie použil pri svojom rozhodovaní. Nie je zrejmé ani to, či súdom použité hodnoty sa týkajú úverov
zabezpečených alebo nie, úverov so splatnosťou porovnateľnou s tou, ktorá bola dohodnutá medzi
zmluvnými stranami, a pod. Podľa žalovaného skutkový záver súdu vo vzťahu k výške úrokom, vo
vzťahu k hodnotám, s ktorými bol úrok za úver poskytnutý žalovanému porovnávaný, je nesprávny a

nezákonný. V konaní nebolo preukázané, že v čase uzavretia zmluvy a v mieste sídla žalobcu boli úroky
za úver (za porovnateľných podmienok, teda bez zabezpečenia zabezpečovacím právom ako je záložné
právo alebo iné právo k veci) vo výške, s ktorou sú dohodnuté úroky v rozpore. Tým, že súd prvej
inštancie nesprávne ustálil, s čím by vlastne úrok za úver poskytnutý žalovanej mal porovnávať, dospel
k nesprávnemu záveru vo vzťahu k zmluvným úrokom, a o neplatnosti celého ich dojednania. V tejto

veci ani nejde o spotrebiteľský vzťah. Ale používanie štatistických priemerných úrokových sadzieb je
zásadným porušením nielen pre obchodnoprávne vzťahy, ale aj spotrebiteľské (§ 53 ods. 6 v spojení s §
1, § 1a nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z.). Konajúci súd považoval vo svojom rozhodnutí za neprimeranú
takú hodnotu, aká bola prípustná pre spotrebiteľské vzťahy. Ak vo vzťahu k spotrebiteľským vzťahom
sa v rámci ochrany jednej zmluvnej strany stanovuje horné obmedzenie výšky úrokov, potom v prípade

rýdzo podnikateľského/ obchodnoprávneho vzťahu sú absolútne prípustné a v poriadku rovnaké alebo
porovnateľné hodnoty ako je spomenutá regulácia, resp. ešte nižšie ako je spomenutá regulácia. Zo
všeobecne známych údajov platných pre rok 2016 vyplýva, že pre spotrebiteľské vzťahy štát reguloval
hornú hranicu úrokov a odplaty na úrovni 25,04 % ročne a pre úvery prostredníctvom kreditných kariet
dokonca až hodnotu 44,30 % ročne. Ak teda pre regulovanú oblasť s ochranou jednej zmluvnej strany

štát určoval hodnoty na úrovni 44,30 % platnej pre tretí štvrťrok 2016 (dvojnásobok hodnoty na základe
údajov za 2. štvrťrok 2016) , potom je v rozpore s podstatou právnej úpravy OBZ založeného na zásade
zmluvnej voľnosti, aby hodnota 31 % bola neprimeraná a neplatná. Uvedené predstavuje všeobecne
známe verejné informácie a žalovaný predkladá o tom v súlade s uvedenými údajmi aj dôkazy, ktoré
sú verejne známe a dostupné na webovom portáli Ministerstva financií SR. Ich prípustnosť zdôvodňuje

ustanovením § 366 písmeno c) a d) CSP.
Súd prvej inštancie nezákonne rozhodol aj o priznaní úroku z omeškania. Výzva zo dňa 2.8.2023
nebola vykonaná oprávnenou osobou; osoba označená ako „JUDr. Darina Kmecová, PhD.“ pri zaslaní
výzvy ani nepreukázala oprávnenie konať a zaslať výzvu; a tento nedostatok nebolo odstránený ani
počas konania. Podľa § 16 ods. 2 a § 65 zákona o advokácii môže byť vykonaním jednotlivých úkonov

poverený koncipient alebo odborný zamestnanec; v konaní nič také preukázané nebolo. Pritom žalovaný
v podanom odpore tvrdil, že pri výzve z 208.2023 ide o „výzvu“ neoprávnenej osoby, ktorá sa ani
nelegitimovala na akékoľvek úkony. Žalovaný sa dňa 4.8.2023 do žiadneho omeškania na základe
vykonaného dokazovania nedostal. Odvolanie proti výroku III. o náhrade trov žalovaný odôvodnil tým,
že ide o závislý výrok od rozhodnutia vo veci.

3. Žalobkyoa odvolanie nepodala, k odvolaniu žalovaného sa vyjadrila tak, že navrhla, aby odvolací
súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil a priznal jej nárok na náhradu trov
odvolacieho konania v plnom rozsahu. Uviedla, že s argumentáciou žalovaného v odvolaní nesúhlasí,
nepovažuje ju za správnu a stotožouje sa so závermi súdu obsiahnutými v napadnutom rozhodnutí.

K tvrdeniu žalovaného, že je jeho povinnos?ou riadne a náležite overi? identitu fyzickej osoby, eo
vyvodzuje zo zákona e. 297/2008 Z.z. o ochrane pred legalizáciou príjmov z trestnej einnosti a o
ochrane pred financovaním terorizmu, prieom poukazuje aj na Nariadenie Európskeho parlamentu a
Rady 2016/679, zo doa 27. apríla 2016 o ochrane fyzických osôb pri spracúvaní osobných údajova o vo3nom pohybe takýchto údajov, ktorým sa zrušuje smernica 95/46/ES (všeobecné nariadenie
o ochrane údajov), žalobkyoa uviedla, že uvedenú argumentáciu považuje za úeelovú, nako3ko túto
uvádza až v odvolaní aj napriek tomu, že túto nielenže neuviedol pred súdom prvej inštancie, ale

ani v ialšom konaní týkajúcom sa zmluvy o úvere e. 237898-12235 zo doa 18.10.2016, v ktorom súd
taktiež konštatoval spotrebite3ský charakter zmluvy o úvere. Žalobkyoa popiera akúko3vek spojitos? s
prejednávaným prípadom, zo strany žalovaného ide o úeelovú procesnú obranu, na ktorú nie je možné
prihliadnu? z dôvodu, že ide o také prostriedky procesnej obrany, ktoré žalobca (zrejme žalovaný)
neuplatnil v konaní pred súdom prvého stupoa, ale ani v inom konaní týkajúcom sa jednej zo zmlúv,

ktorá je predmetom aj tohto konania. Žalovaného tvrdenia nespaoajú zákonom vymedzené podmienky,
za ktorých je možné prostriedky procesnej obrany alebo procesného útoku použi?. Žalovaný taktiež
uvádza také tvrdenia, ktoré nevyužil v rámci konania na súde prvého stupoa a na dané konanie
je nutné aplikova? aj príslušné ustanovenia o koncentrácií konania, nako3ko pasivita žalovaného
nemôže by? na úkor žalobkyne, ktorá veas produkoval dôkazy a vyjadrovala sa k všetkým podstatným
okolnostiam prejednávaného prípadu. Okrem uvedeného žalovaný zavádza, kei tvrdí, že pre získanie

údajov z centrálneho registra exekúcií je potrebné rodné eíslo fyzickej osoby, ak ide o fyzické osoby –
podnikate3ov. Práve jednoznaeným identifikátorom pre fyzické osoby – podnikate3ov ako aj právnické
osoby je IEO, ktoré je jedineené pre každú z týchto osôb a tak ho vyžadujú aj príslušné registre.
Naopak, pri fyzických osobách sú identifikaené údaje iné, a to práve tie, ktoré žalovaný v zmluve o
úvere ako aj žiadosti o úver uviedol. Žalovaného ialšie tvrdenia o zániku podnikate3ského oprávnenia

sú absolútne hypotetické a ide len o úeelové tvrdenia, ktoré nemôžu obstá?. Ialšou skutoenos?ou,
ktorá svedeí v neprospech žalovaného tvrdení o nutnosti identifikácie pod3a uvedených zákonov
je, že žalovaný okrem údajov v zákone uvedených vyžadoval od spotrebite3a údaje ako – rodinný
stav a pohlavie. Uvedený zákon mu takúto povinnos? neukladá, prieom navyše ide o údaje, ktoré si
spoloenosti poskytujúce úvery vyžiadajú za úeelom skúmania bonity v prípade poskytnutia úveru fyzickej

osobe spotrebite3ovi, eo taktiež svedeí v prospech záverov o spotrebite3skom charaktere predmetných
zmlúv o spotrebite3skom úvere (v jednom prípade právoplatne konštatovaný záver o spotrebite3skom
charaktere zmluvy). Žalovaný okrem uvedeného nemohol postupova? v súlade s týmto zákonom,
nako3ko pod3a tohto zákona (v § 7 písm. a) na ktorý poukazuje sám žalovaný) je vyžadovaný aj údaj
ako – zistenie druhu a eísla dokladu totožnosti a štátnej príslušnosti, ktorý v zmluvách o úvere, resp.

žiadostiach o úver absentuje. Ak by žalovaný chcel tvrdi?, že údaje o rodnom eísle boli do žiadosti o
úver doplnené za úeelom splnenia povinností uložených mu ustanovením § 7 zákona e. 297/2008 Z.
z., eo má svedea? o údajnom podnikate3skom charaktere predmetných úverov, takáto argumentácia je
celkom zjavne úeelová, nako3ko zároveo nedoplnil ialšie údaje uvádzané týmto ustanovením (napríklad
eíslo dokladu totožnosti, štátnu príslušnos?) a zároveo doplnil údaje, ktoré toto ustanovenie vôbec

nevyžaduje a sú typické pre poskytnutie spotrebite3ského úveru (ako napríklad rodinný stav, miesto
narodenia). Za tejto situácie ak by aj existovala akýko3vek pochybnos? o spotrebite3skom charaktere
zmluvného vz?ahu (ktorá na základe vykonaného dokazovania daná nie je a predmetné zmluvné vz?ahy
sú jednoznaene spotrebite3ského charakteru) aj v takom prípade aplikujúc ustanovenie § 52 ods. 2 a §
54 ods. 2 O.z. je nutné uplatni? výklad priaznivejší pre spotrebite3a a aplikova? na prejednávané zmluvy

o úvere normy spotrebite3ského práva. Žalovaný dezinterpretuje závery súdu, kei uvádza, že záverom
súdu bolo, že žalobca uviedol svoje IEO z dôvodu preukázania príjmu. Takýto záver z napádaného
rozhodnutia nemožno vyvodi?, pretože súd konštatoval, že údaje o podnikaní (celkovo) žalobca uviedol
za úeelom preukázania príjmu. Z uvedených dôvodov nie je možné prihliadnu? na tvrdenia žalovaného
v prvom rade preto, že ide o prostriedky procesnej obrany, ktoré mohol žalovaný uplatni? v konaní pred

súdom prvého stupoa, prieom navyše ide o také tvrdenia, ktoré nemôžu obstá?, nako3ko sú úeelové
a žalovaný nimi jasne zavádza.
K tvrdeniu žalovaného, že o inom použití prostriedkov žalobkyoa nepredložila žiadny dôkaz, uviedla, že
z ustálenej rozhodovacej praxe súdov vyplýva, že je to práve verite3, a teda v tomto prípade žalovaný, na
ktorého strane je dôkazné bremeno preukáza? toto tvrdenie. Žalovaný tiež uvádza, že žalobca vyznaeil

úeel eerpania úveru, prieom ani toto tvrdenie žalovaného nie je možné považova? za pravdivé, keiže
to bol práve finanený agent žalovaného, ktorý vypaoal žiados? o úver. Aj ialšie tvrdenia žalovaného
sú tendenené, nako3ko žalobkyoa predložila súdu zápisnicu o pojednávaní z konania vedenom na
Okresnom súde Trnava pod sp. zn. 60Cb/10/2021, v rámci ktorého prebehol výsluch žalobkyne, v
ktorom objasnila úeel eerpania úveru, ako aj v rámci konania na súde prvého stupoa bol vykonaný

výsluch žalobkyne, kde tieto skutoenosti potvrdila. Žalobkyoa poukázala na rozsudok Krajského súdu v
Trnave zo doa 24.6.2015 sp. zn. 25Co/507/2014, uznesenie Krajského súdu v Trnave zo doa 30.7.2013
pod sp. zn. 21CoE/465/2012, uznesenie Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 4CoE 100/2013–
133. Žalobkyoa ialej poukázala na to, že v rámci tohto konania ako aj konania vedeného Okresnýmsúdom Trnava pod sp. zn. 60Cb/10/2021 týkajúceho sa zmluvy o úvere e. 237898-12235, žalobkyoa
v rámci výsluchu na pojednávaní celkom podrobne opísala situáciu, v ktorej sa nachádzala, ako aj
úeel využitia finanených prostriedkov. Žalovaného tvrdenie o „úeelovej výpovedi žalobkyne“ je nieím

nepodložené tvrdenie. Výsluch strany je v zmysle ustanovenia § 187 ods. 2 CSP legitímnym dôkazným
prostriedkom a žalovaný žiadnym spôsobom tento nerozporoval, prieom v oboch prípadoch na to
mal príležitos? úeas?ou na pojednávaní, kde by mu bol daný priestor klás? otázky. Žalovaný sám
nenavrhol vykona? žiaden dôkaz, ktorým by spochybnil žalobkyoou uvádzané skutoenosti. Preto aj
jeho ialšie tvrdenia, ktoré uvádza, že súd nevykonal žiaden dôkaz v zmysle príslušných zákonných

ustanovení je nieím nepodložený a tendenený a to najmä s oh3adom na tú skutoenos?, že žalovaný
nenavrhol vykona? žiaden dôkaz. Za situácie, kedy sa žalovaný nezúeastní pojednávania, na ktorom
sa vykonáva výsluch strany, na ktorý bol riadne predvolaný a až následne v odvolaní namieta ad block
(bez akýchko3vek konkrétnych údajných nezrovnalostí vo výpovedi) údajnú úeelovos? výpovede, je
zjavne úeelovým a tendeneným tvrdením. Súeas?ou súdneho spisu je jednak zápisnica z pojednávania
v rámci konania vedeného Okresným súdom Trnava pod sp. zn. 60Cb/10/2021, ako aj súeasného

konania z výsluchu žalobkyne, ktorá v rámci neho celkom podrobne opísala dôvody potreby finanených
prostriedkov. Nie je pravdivé tvrdenie žalovaného, že tieto mala žalobkyoa údajne využi? na nákup
kancelárskych potrieb. Uvedené celkom jasne vyvracajú výpovede samotnej žalobkyne, prieom z nich
vyplýva,žežalobkyoapotrebovalafinanenéprostriedkyvdôsledkunepriaznivejrodinnejsituácie,vktorej
mama žalobkyne mala diagnózu gambler, eoho dôsledkom bolo množstvo exekúcií. Žalobkyoa uvedenú

situáciu potrebovala rieši?, prieom v rámci výsluchu uviedla a opísala aj proces spisovania žiadosti
o úver ako aj schva3ovania úveru. Z výsluchu žalobkyne jednoznaene vyplýva, že nemala možnos?
podie3a? sa ani na vypisovaní žiadosti, svoje údaje iba diktovala finanenému agentovi. Žalovaného
ialšie tvrdenia o profesijnom zameraní žalobkyne sú opakované a nadbytoené, prieom akéko3vek
otázky tohto charakteru boli zoh3adoované aj súdom v právoplatne skoneenom konaní na Okresnom

súde Trnava pod sp. zn. 60Cb/10/2021. Osoba požíva ochranu, ktorú jej poskytujú právne predpisy na
ochranu spotrebite3a bez oh3adu na jej profesijné zameranie. Zákon neureuje žiadne výnimky, kedy sa
ochrana spotrebite3a na fyzickú osobu nevz?ahuje. Žalobkyoa poukazuje na rozsudok Súdneho dvora z
3.9.2015 vo veci C-110/14, Costea, ktorý v prejednávanej veci konštatoval, že okrem aspektu odborných
kompetencií je potrebné zoh3adni? aj vyjednávaciu silu spotrebite3a vo vz?ahu k podmienkam, ktoré

sú predajcom vopred pripravené a na obsah ktorých nemá spotrebite3 vplyv. Práve v tejto súvislosti
sa osoba s akýmko3vek postavením nachádza v rovnako znevýhodnenom postavení ako akýko3vek
iný spotrebite3. Z uvedeného jasne vyplýva, že poukazovanie na profesiu žalobkyne je v kontexte s
vyjednávacou pozíciou spotrebite3a irelevantná, tak ako tomu je aj v tomto prípade.
K námietke, že prvoinštanený súd nevyhodnotil osobný status žalobkyne, ktorá mala podnika? aj v

oblasti finaneného sprostredkovania, uviedla, že je to úeelové a tendenené tvrdenie, lebo prvostupoový
súd sa v napádanom rozhodnutí s uvedeným vysporiadal v bode 45. Akéko3vek žalovaného tvrdenia
o pôsobení žalobkyne ako finaneného agenta sú nadbytoené, pretože právne predpisy na ochranu
spotrebite3a sa vz?ahujú na každú fyzickú osobu, ktorá nekoná v rámci svojej podnikate3skej einnosti,
povolania alebo zamestnania, a to bez oh3adu na jej profesijné zameranie.

K povahe zmluvného vz?ahu uviedla, že nemala vedomos? a ani zámer uzatvori? zmluvu ako
podnikate3 (vii. zápisnica o pojednávaní zo doa 7.5.2024 a zápisnica o pojednávaní zo doa 9.2.2023
z konania vedeného Okresným súdom Trnava pod sp. zn. 60Cb/10/2021). Žalobkyoa disponovala
živnostenským oprávnením, ktoré sa uvádza aj v predmetnej zmluve, ale údaje boli žalobkyoou
poskytnuté len za úeelom preukázania jej príjmu a na jeho žiados?. Žalobkyoa pri podpise predmetnej

zmluvy absolútne nemala vedomos? o tom, že predmetný úver jej má by? poskytnutý na podnikate3ské
úeely, nako3ko za týmto úeelom ho nikdy zo strany verite3a nežiadala a taktiež nemala vedomos? o tom,
eo takéto rozlíšenie pre ou znamená a že môže ma? vplyv na ochranu jej práv. Ako bola informovaná
aj zo strany žalovaného, informácie o jej živnostenskom oprávnení mu mali slúži? len na preukázanie
príjmu a teda za úeelom skúmania schopnosti spláca? úver. Zo strany verite3a išlo o obchádzanie

obeianskoprávnych predpisov, ako aj predpisov na ochranu spotrebite3a a o zastretý právny úkon,
ktorým verite3 fingoval uzatvorenie zmluvy o úvere pod3a Obchodného zákonníka, aj kei v skutoenosti
vzh3adom na postavenie žalobkyne ako fyzickej osoby, ktorá pri uzatváraní a plnení zmluvy o úvere
nekonala v rámci predmetu svojej podnikate3skej einnosti, má by? táto zmluva posudzovaná pod3a
Obeianskeho zákonníka a pod3a prepisov na ochranu spotrebite3a, najmä zákona e. 129/2010 Z. z. o

spotrebite3ských úveroch.
Oh3adne obdobných praktík nebankového subjektu vykazujúcich nekalý charakter poukázal na
rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 7Co/139/2018-235 zo doa 12.12.2019. Pri posudzovaní
charakteru právneho vz?ahu je nevyhnutné skúma? použitie finanených prostriedkov, eo je aj v súlade sustálenou judikatúrou, napr. rozhodnutie Krajského súdu Prešov zo doa 26.5.2011 sp. zn. 6Co/84/2011.
V otázke prednosti posúdenia zmluvného vz?ahu pod3a predpisov obeianskeho práva pred právom
obchodným poukázala na rozsudok Najvyššieho súdu SR zo doa 21.4.2015, sp. zn. 3MCdo/14/2014,

uznesenie Krajského súdu Bratislava zo doa 26.4.2018 sp. zn. 10NcC/9/2018-107, rozsudok Krajského
súdu Prešov zo doa 23.2.2017 sp. zn. 20Co/61/2016–107, uznesenie Krajského súdu Košice sp. zn.
4CoE/58/2013, uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 15Co/497/2014. K výkladu zmluvy
a ustanoveniu § 54 ods. 2 O.z. poukázala na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Obdo/45/2012
doa 24.6.2013. Nutnos? výkladu ustanovení týkajúcich sa ochrany práv spotrebite3a na každý zmluvný

vz?ah, ktorý uzatvára spotrebite3 s dodávate3om, v prospech spotrebite3a je dôležitý najmä z poh3adu,
že je to práve dodávate3, ktorý nesie zodpovednos? za prípravu a formulovanie zmluvnej dokumentácie.
Žalovanýnebolschopnýpreukáza?anijednozosvojichtvrdení,atonajmäsoh3adomnajehotvrdeniao
obchodnoprávnom charaktere týchto právnych vz?ahov, prieom spolu s citovaným ustanovením O.z. nie
je možné dôjs? k inému záveru. Prvostupoový súd celkom správne vyhodnotil povahu právnych vz?ahov
medzi žalobkyoou a žalovaným. Tiež je dôležité poukáza? aj na rozhodnutie Okresného súdu Trnava

vydanépodsp.zn.60Cb/10/2021-108zodoa15.6.2023,vktoromsúdtaktiežkonštatovalspotrebite3ský
charakter zmluvy o úvere e. 237898-12235, ktorá je predmetom aj tohto konania, eo len podporuje
závery žalobcu o spotrebite3skom charaktere oboch zmlúv o úvere, nako3ko ide o identické zmluvy.
Žalobkyoa v konaní predložila súdu dôkaz, prieom sama v rámci výsluchu pred súdom uviedla dôvody,
pre ktoré bola nútený získa? finanené prostriedky. Nie je neobvyklou praktikou žalovaného, že oznaeuje

spotrebite3ov ako podnikate3ov, a to práve z dôvodu obchádzania právnych predpisov na ochranu
spotrebite3a, tak ako tomu bolo v tomto prípade, a to vzh3adom na nespoeetné množstvo súdnych
rozhodnutí, v ktorých súdy konštatovali spotrebite3ský charakter zmlúv, aj napriek tomu, že žalovaný
úeelovo oznaeoval spotrebite3ov ako podnikate3ov.
K námietke k odplate uviedla, že žalovaný do oboch zmlúv o úvere ureil odplaty, ktoré až trojnásobne

prevyšujú výšky istín. Pri zmluve o úvere e. 237029-122335 bola odplata ureená na sumu vo výške
6.090,72 eur, prieom istina úveru bola vo výške 3.000 eur, eím bol spotrebite3 zaviazaný k celkovej
úhrade až 9.090,72 eur. Pri zmluve o úvere e. 2378981-12235 bola odplata ureená na sumu vo výške
2.030,40 eur a istina úveru bola vo výške 1.000 eur, z eoho vyplýva, že žalobkyoa bola zaviazaný
k celkovej úhrade až vo výške 3.030,40 eur. Je preto zrejmé, že celkové výšky úrokov (odplát),

ktoré mal dlžník zaplati? sa rovnajú viac ako 3-násobky súm poskytnutých úverov. Vzh3adom na
to, že prvostupoový súd konštatoval spotrebite3ský charakter zmlúv o úvere, je celkom logické, že
odplatu ureenú v zmluvách posúdil pod3a ustanovení právnych predpisov na ochranu spotrebite3a.
Opakom by bolo celkom nelogické posúdenie spotrebite3ského charakteru zmlúv a odplaty pod3a
noriem obchodného práva tak, ako to navrhuje žalovaný. Na základe už uvedenej argumentácie a

priložených dôkazov k žalobe, z ktorých možno vychádza?, na podklade údajov v oboch zmluvách
úroková miera predstavovala hodnotu 70,95%, eo je potrebné považova? za odporujúce zákonu, ale aj
dobrým mravom. Žalobkyoa poukázala na obvyklú výšku roenej úrokovej miery v danom období pod3a
štatistického preh3adu Národnej banky Slovenska, ktorá predstavovala na spotrebite3ské úvery 10,91
% (september 2016) a 10,63 % (október 2016), eo je v horibilnom rozpore s úrokmi (ako aj celkovou

odplatou) stanovenými žalovaným v zmluvách. Priemerná roená úroková sadzba predstavovala v
septembri 2016 hodnotu 11,88 % a v októbri 2016 11,39%. Aj v prípade iných úverových produktoch (ne-
spotrebite3ských) sa priemerná výška úrokovej sadzby v danom období pohybovala v rozmedzí 3,05%
až 6,61% v septembri 2016 a 2,88 % až 4,78 v októbri 2016. Žalobkyoa odmieta tvrdenia žalovaného
v súvislosti s odplatou a jej posúdením v súlade s obchodnoprávnymi predpismi (žalobkyoa trvá na

spotrebite3skom charaktere predmetných zmlúv), ani táto argumentácia žalovaného nemá oporu v ním
citovanejprávnejúprave.Žalobkyoasadomnieva,žeajakbysanadanéprávnevz?ahyaplikovalinormy
obchodného práva (eo popiera), žalovaný svojim postupom smerujúcim k neprimeranému stanoveniu
výšky úrokov v hodnote 70,95 % (pri výške úrokov pod3a štatistiky NBS 3,05% až 6,61% v septembri
2016 a 2,88 % až 4,78 v októbri 2016) porušil zásady poctivého obchodného styku a takéto konanie

preto v zmysle § 265 v korelácii s ustanovením § 369d OBZ nemôže požíva? právnu ochranu. Dohody o
výške úrokov je tak nutné považova? za absolútne neplatné právne úkony vz?ahujúc svoju neplatnos?
na celé zmluvy o úvere. Žalobkyoa poukázala aj na to, že žalovaný sa v doterajšom priebehu konania
takmer vôbec nevyjadril k odplate za dané úvery, prieom jeho predchádzajúce vyjadrenia obsahujú iba k
strohé konštatovania, aj napriek tomu, že mal priestor tieto tvrdenia uvádza? už v konaní na súde prvého

stupoa. Z uvedených dôvodov preto trvá na tom, že v súlade s ustanoveniami CSP nie je možné na
tvrdenia žalovaného obsiahnuté v jeho odvolaní prihliada?, nako3ko viaceré z nich prvý krát zaznievajú
až v samotnom odvolaní a tieto mohol ak by konal v súlade so zásadou rýchlosti a hospodárnosti
konania uvádza? už v konaní na súde prvého stupoa. Zároveo ide o také tvrdenia, ktoré celkom zjavnenespochyboujú súdom priznaný nárok eo do základu a výšky, ale svedeia o úeelovosti argumentácie
žalovaného a snahe vyhnú? sa splnenia jeho povinností. Žalobkyoa bola v konaní aktívna, svoje tvrdenia
podoprela dôkazmi a závery súdu prijaté v rozhodnutí napádanom rozsudkom súdu prvého stupoa sú v

súlade aj so závermi prijatými súdom I. aj II. stupoa v rámci konania vedeného Okresným súdom Trnava
pod sp. zn. 60Cb/10/2021. Na základe uvedeného trvá žalobkyoa na tom, že výšky odplát za poskytnuté
úvery prevýšili dvojnásobok priemernej roenej percentuálnej miery nákladov v oboch prípadoch, prieeia
sa dobrým mravom, a preto sú tieto dohody neplatné.
K argumentácií týkajúcej sa neoprávnenej osoby na zaslanie výzvy je túto potrebné považova? za

úeelovú, a to vzh3adom na to, že aj z priloženého e-mailu, ktorý bol zaslaný žalovanému vyplýva, že
JUDr. Darina Kmecová, PhD. bola advokátskou koncipientkou v Advokátskej kancelárií JUDr. Peter
Rybár, s.r.o., zapísanou v zozname koncipientov Slovenskej advokátskej komory s registraeným eíslom:
909418. Z priloženého dokumentu tiež vyplýva, že súeas?ou e-mailu bolo aj plnomocenstvo udelené
žalobcom zo doa 25.7.2023, t.j. pred odoslaním výzvy žalovanému. Z odoslanej výzvy taktiež vyplýva, že
v jej kópií sa nachádza advokát JUDr. Peter Rybár, ktorý týmto úkonom poveril, v súlade so zákonom ako

aj v udeleným plnomocenstvom, svojho koncipienta – JUDr. Darinu Kmecovú, PhD., prieom aj odoslaná
predžalobná výzva je v prílohe aj v pdf. formáte, tak aj v asice formáte s elektronickým zarueeným
podpisom advokáta JUDr. Petra Rybára, prieom uvedený dokument vo formáte asice žalobkyoa priložila.
Tieto úeelové námietky žalovaného sa neobjavili v jeho písomných podaniach v tejto podobe ako
ich uvádza v odvolacom konaní, preto na ne nemožno prihliada? a žalobkyoa preukázala dorueenie

predžalobnej výzvy žalovanému.
Nad rámec uvedeného žalobkyoa uviedla, že žalovaný žiadnym spôsobom nespochybnil ani sa
nevyjadril k absentujúcim náležitostiam pod3a zákona o spotrebite3ských úveroch, ktoré žalobkyoa
uviedla vo svojich predchádzajúcich podaniach, a tak sa v súlade s ustanovením §151 ods. 1 CSP stali
nespornými.

K ialšej argumentácií žalovaného v bode 5 jeho odvolania žalobkyoa uviedla, že ak žalovaný má na mysli
rozpor v tvrdeniach žalobkyne - tak tie ani len nekonkretizuje a neuvádza, o aké údajné rozpory by malo
ís?, eím žalobkyoa nemá ako reagova? na toto vágne a všeobecné tvrdenie, pretože to nieím konkrétne
nezdôvodnil. Vo vz?ahu k ialším námietkam a tvrdeniam žalovaného v odvolaní odkazuje žalobkyoa
na svoje predchádzajúce písomné podania a ústne prednesy, nako3ko argumentácia žalovaného v

podanom odvolaní je v mnohom totožná s jeho argumentáciou v jeho vyjadreniach, ku ktorým sa
už žalobkyoa komplexne vyjadrila v konaní na prvom stupni. Odvolanie žalovaného je vzh3adom na
skutoenosti uvádzané vyššie v celom rozsahu nedôvodné. Jedným z atribútov civilného sporového
konania a právneho štátu je zásada právnej istoty, eo vyjadruje, že strana konania môže oeakáva?, že
jej spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou. V zmysle uvedeného žalobkyoa

poukazuje na znenie el. 2 zákona CSP a k právnej istote poukázala na nález Ústavného súdu SR sp.
zn. II. ÚS 300/2018 zo doa 5.9.2018.

4. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 ods. 1 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané veas
(§ 362 ods. 1 CSP), stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP), proti rozsudku

súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúš?a (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní,
že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a že odvolate3 použil zákonom
prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. b/, f/ a h/ CSP), preskúmal rozhodnutie v napadnutých
eastiach (I. a III. výrok) v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1
CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré ale nezistil (§

380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP),
postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), kei miesto a eas
verejného vyhlásenia rozsudku boli oznámené na úradnej tabuli odvolacieho súdu a na webovej stránke
odvolacieho súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP) a dospel k záveru, že
odvolanie žalovaného nie je dôvodné a rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých eastiach (I. a III.

výrok rozsudku) treba navzdory námietkam žalovaného považova? za vecne správny.
Odvolacísúdnemal(napriekopaenémunázoruodvolate3a)dôvodnesúhlasi?sargumentácioupoužitou
súdom prvej inštancie na podporu ním zvoleného spôsobu rozhodnutia (tak ako táto - rozumej
argumentácia - vyplýva z odôvodnenia napadnutého rozsudku). U dôvodov predostretých súdom prvej
inštancie dostatoene jasne a i objektívne presvedeivo by tak zásadne postaeovalo i len konštatova? ich

správnos? a odvola? sa na ne (prvá eas? ust. § 387 ods. 2 CSP), odvolací súd však aj v tejto konkrétnej
veci musí ueini? zados? tiež povinnosti vyporiada? sa s podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaní
(§ 387 ods. 3 veta druhá CSP) a preto, ale aj pre celkovú úplnos? nad rámec už uvedeného súdom prvej
inštancie dopaoa (§ 387 ods. 2 CSP in fine) nasledovné:5. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie eiastoene vyhovel žalobe (I. výrok), vo zvyšku ju zamietol
(II. výrok) a priznal žalobkyni voei žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % (III.

výrok).
Predmetom odvolacieho konania je posúdenie správnosti postupu a rozhodnutia súdu prvej inštancie
v napadnutej vyhovujúcej easti veci samej a v závislej easti o náhrade trov konania (teda I. a III. výrok
rozsudku).
Predmetom prieskumu odvolacieho súdu bolo najmä posúdi?, ei prvoinštanený súd dospel k správnemu

záveru, že žalobkyoa uzatvárala zmluvy o úvere v postavení spotrebite3a a že predmetné úvery sú
spotrebite3skými úvermi pod3a ZoSÚ.
Pod3a 52 ods. 1, 2, 3 a 4 O.z. (v znení úeinnom ku dou uzavretia zmlúv), spotrebite3skou zmluvou
je každá zmluva bez oh3adu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávate3 so spotrebite3om (1).
Ustanovenia o spotrebite3ských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vz?
ahy, ktorých úeastníkom je spotrebite3, použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany,

ktorá je spotrebite3om. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo úeelom
je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné. Na všetky právne vz?ahy, ktorých úeastníkom je
spotrebite3, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Obeianskeho zákonníka, aj kei by sa inak mali
použi? normy obchodného práva (2). Dodávate3 je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebite3skej
zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikate3skej einnosti (3). Spotrebite3 je

fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebite3skej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej
obchodnej einnosti alebo inej podnikate3skej einnosti (4).
Pod3a § 54 ods. 1 a 2 O.z (v znení úeinnom ku dou uzavretia zmlúv), zmluvné podmienky upravené
spotrebite3skou zmluvou sa nemôžu odchýli? od tohto zákona v neprospech spotrebite3a. Spotrebite3
sa najmä nemôže vopred vzda? svojich práv, ktoré mu tento zákon alebo osobitné predpisy na ochranu

spotrebite3a priznávajú, alebo si inak zhorši? svoje zmluvné postavenie (1). V pochybnostiach o obsahu
spotrebite3ských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebite3a priaznivejší (2).
Pod3a § 1 ods. 2 veta prvá ZoSÚ (v znení úeinnom ku dou uzavretia zmlúv), spotrebite3ským
úverom na úeely tohto zákona je doeasné poskytnutie peoažných prostriedkov na základe zmluvy o
spotrebite3skom úvere vo forme pôžieky, úveru, odloženej platby alebo obdobnej finanenej pomoci

poskytnutej verite3om spotrebite3ovi.
Pod3a § 2 písm. d) ZoSÚ (v znení úeinnom ku dou uzavretia zmlúv), zmluvou o spotrebite3skom úvere
je zmluva, ktorou sa verite3 zaväzuje poskytnú? spotrebite3ovi spotrebite3ský úver a spotrebite3 sa
zaväzuje poskytnuté peoažné prostriedky vráti? a zaplati? celkové náklady spotrebite3a spojené so
spotrebite3ským úverom.

Pod3a § 7 ods. 1, 2 a 4 zákona e. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebite3a (ialej len „zák.e. 250/2007
Z.z.) (v znení úeinnom ku dou uzavretia zmlúv), nekalé obchodné praktiky sú zakázané, a to pred,
poeas aj po vykonaní obchodnej transakcie (1). Obchodná praktika sa považuje za nekalú, ak a) je v
rozpore s požiadavkami odbornej starostlivosti, b) podstatne narušuje alebo môže podstatne naruši?
ekonomické správanie priemerného spotrebite3a vo vz?ahu k produktu, ku ktorému sa dostane alebo

ktorému je adresovaná, alebo priemerného elena skupiny, ak je obchodná praktika orientovaná na ureitú
skupinu spotrebite3ov (2). Za nekalú obchodnú praktiku sa považuje najmä klamlivé konanie a klamlivé
opomenutie konania pod3a § 8 a agresívna obchodná praktika pod3a § 9. Zoznam obchodných praktík,
ktoré sa za každých okolností považujú za nekalé, je v prílohe e. 1 (4).
Pod3a § 2 písm. u) a r) zák. e. 250/2007 Z.z. (v znení úeinnom ku dou uzavretia zmlúv), na úeely tohto

zákona sa rozumie: r) podstatným narušením ekonomického správania spotrebite3a využitie obchodnej
praktiky na znaené obmedzenie schopnosti spotrebite3a urobi? rozhodnutie, ktoré by pri dostatku
informácií inak neurobil, u) odbornou starostlivos?ou úroveo osobitnej schopnosti a starostlivosti, ktorú
možno rozumne oeakáva? od predávajúceho pri konaní vo vz?ahu k spotrebite3ovi, zodpovedajúca
eestnej obchodnej praxi alebo všeobecnej zásade dobrej viery uplatoovanej v jeho oblasti einnosti.

6. Odvolate3 v odvolaní namietal, že pri fyzickej osobe - podnikate3ovi zis?oval údaje ako rodné eíslo,
dátum a miesto narodenia preto, lebo je to jednoznaený identifikátor pre získanie údajov z centrálneho
registra exekúcii a pre získanie údajov v registri vedenom Slovak Banking Credit Bureau, s.r.o. a Non
Banking Credit Bureau. Údaje z nich je možné získa? len na základe rodného eísla fyzickej osoby, nie

IEO. Dátum narodenia a rodné eíslo zis?oval aj pre situáciu, ak poeas trvania zmluvy o úvere dôjde
k zániku podnikate3ského oprávnenia a zrušeniu prideleného IEO, ale aj informácií potrebných na
vyhodnotenie sociálnych a na to nadväzujúcich ekonomických aspektov v rámci interných pravidiel a
kritérií pre rozhodovanie o schválení úveru verite3om. Zákonnou povinnos?ou žalovaného je riadneoveri? identitu fyzickej osoby, ktorú povinnos? mu ukladá aj ust. § 7, § 8 zákona e. 297/2008 Z.z., o
ochrane pred legalizáciou príjmov z trestnej einnosti a o ochrane pred financovaním terorizmu, pod3a
ktorých povinnos? vykona? identifikáciu pri fyzickej osobe znamená zistenie mena, priezviska, rodného

eísla alebo dátumu narodenia, ak rodné eíslo nebolo pridelené, adresy trvalého pobytu alebo iného
pobytu, štátnej príslušnosti, zistenie druhu a eísla dokladu totožnosti; u fyzickej osoby-podnikate3a aj
zistenie adresy miesta podnikania, identifikaeného eísla, ak bolo pridelené, oznaeenia úradného registra
alebo inej úradnej evidencie, v ktorej je tento podnikate3 zapísaný, a eíslo zápisu do tohto registra alebo
evidencie. Ialej pod3a nariadenia GDPR pod3a pravidiel úverových registrov výslovne oznaeených v

žiadosti o úver je pre spracúvanie osobných údajov a zis?ovanie údajov o prípadných záväzkov potrebný
súhlas.
Žalovaný tiež v odvolaní uviedol, že výzva zo dňa 2.8.2023 nebola vykonaná oprávnenou osobou, lebo
osoba označená ako „JUDr. Darina Kmecová, PhD.“ pri zaslaní výzvy nepreukázala oprávnenie konať a
zaslať výzvu s poukazom na § 16 ods. 2 a § 65 zákona o advokácii, podľa ktorých môže byť vykonaním
jednotlivých úkonov poverený koncipient alebo odborný zamestnanec, čo v konaní preukázané nebolo.

Žalovaný spolu s odvolaním predložil aj listinný dôkaz a to Súhrnné informácie o údajoch
o novoposkytnutých spotrebiteľských úveroch bankami a pobočkami zahraničných bánk za 2. štvrťrok
2016, ktoré podľa neho predstavujú všeobecne známe údaje a jeho prípustnosť odôvodnil odkazom na
§ 366 písm. c) a d) CSP.
Podľa § 366 CSP prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli

uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú
procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť
nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo
veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.
Prostriedkami procesného útoku a prostriedkami procesnej obrany sú najmä skutkové tvrdenia, popretie

skutkových tvrdení protistrany, návrhy na vykonanie dôkazov, námietky k návrhom protistrany na
vykonanie dôkazov a hmotnoprávne námietky.
Opravný prostriedok s právom novôt povo3uje subjektu prednáša? nové skutoenosti a dôkazy. Uvedené
znamená,žeodvolacísúdjeajpoeasodvolaciehokonaniapovinnýprihliada?naprostriedkyprocesného
útoku a procesnej obrany, ktoré doteraz neboli použité, ale len vtedy, ak sa týkajú procesných

podmienok, ak sa týkajú vylúeenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, ak má by? nimi
preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli ma? za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
alebo ak ich odvolate3 bez svojej viny nemohol uplatni? v konaní pred súdom prvej inštancie.
Právo tzv. novôt v odvolacom konaní je v systéme neúplnej apelácie nastavené ako reštriktívne vnímaná
výnimka z pravidla, že v odvolacom konaní spravidla nie sú prípustné tie prostriedky procesného útoku

alebo obrany, ktoré neboli procesnou stranou uplatnené pred súdom prvej inštancie.
Podľa § 384 ods. 3 CSP odvolací súd môže doplniť dokazovanie za podmienok uvedených v § 366.
V súvislosti so skutkovými tvrdeniami žalovaného o dôvode vyžadovania údajov ako rodné číslo a dátum
narodenia aj pri fyzickej osobe – podnikateľovi, ktoré uviedol žalovaný v spore až v odvolaní (ako novotu
v odvolacom konaní) odvolací súd uvádza, že s poukazom na § 366 v spojení s § 384 ods. 3 CSP

nedoplnil dokazovanie, keď neboli splnené zákonné predpoklady a žalovaný nepreukázal, že predmetné
skutkové tvrdenia nemohol v doterajšom konaní použiť skôr bez svojej viny.
Obdobne odvolací súd za novotu v odvolacom konaní považoval aj tvrdenie žalovaného, že „JUDr.
Darina Kmecová, PhD.“ pri zaslaní výzvy nepreukázala oprávnenie konať a zaslať výzvu ako poverený
koncipient, nakoľko v odpore žalovaný k predžalobnej výzve namietal len všeobecne, že ide o výzvu

osoby, ktorá sa nelegitimovala na akékoľvek úkony a keďže v predžalobnej výzve bol ako právny
zástupca žalobkyne označený „Advokátska kancelária JUDr. Peter Rybár, s.r.o., JUDr. Peter Rybár,
konateľ a advokát“ a predžalobná výzva bola žalovanému zaslaná so zaručeným elektronickým
podpisom advokáta JUDr. Petra Rybára, námietka žalovaného v odpore mohla smerovať len k osobe
JUDr. Petra Rybára, pričom je potrebné zdôrazniť, že žalovaný v odpore nešpecifikoval osobu,

ktorej oprávnenie konať namieta. Preto tvrdenie o nepreukázaní oprávnenia koncipienta JUDr. Dariny
Kmecovej, PhD. konať bolo prvý krát uvedené až v odvolaní. Rovnako s poukazom na § 366 v spojení
s § 384 ods. 3 CSP odvolací súd nedoplnil dokazovanie, keď neboli splnené zákonné predpoklady a
žalovaný nepreukázal, že predmetné skutkové tvrdenia nemohol v doterajšom konaní použiť skôr bez
svojej viny.

Žalovaný spolu s odvolaním predložil aj listinný dôkaz a to Súhrnné informácie o údajoch
o novoposkytnutých spotrebiteľských úveroch bankami a pobočkami zahraničných bánk za 2. štvrťrok
2016, ktorý dôkaz v konaní pred súdom prvej inštancie nebol predložený a žalovaný v odvolaní ani
netvrdil, že predmetný listinný dôkaz nemohol v doterajšom konaní zabezpečiť skôr. Odôvodnenieprípustnosti jeho použitia až v odvolacom konaní len označením § 366 písm. c) a d) CSP bez bližšieho
odôvodnenia bolo nedostačujúce a keďže žalovaný nepreukázal, že predmetný listinný dôkaz nemohol
v doterajšom konaní použiť skôr bez svojej viny, odvolací súd pre nesplnenie podmienok § 366 v spojení

s § 384 ods. 3 CSP dokazovanie nedoplnil.
Odvolací súd sumarizujúc vyššie uvedené konštatuje, že žalovaný v odvolaní netvrdil splnenie niektorej
z podmienok pre použitie prostriedkov procesného útoku/obrany až v odvolacom konaní v zmysle
citovaného § 366 písm. a/ až d/ CSP, ani tieto podmienky nevyšli najavo, preto tieto novoty – skutkové
tvrdenia ako prostriedky procesnej obrany a listinný dôkaz nemohli by? použité až v odvolacom konaní,

a nebolo možné na ne prihliada?.

7. Žalovaný vytýkal súdu prvej inštancie, že nehodnotil žiadosti o úver komplexne, lebo síce poukazuje
na oznaeenie a názov bodu I. žiadosti o úver „kontaktné, identifikaené a ekonomické údaje žiadate3a o
úver“, no rovnaký prístup pri hodnotení žiadosti už nemal pri bode I., v ktorom sa uvádza, že ho vypaoajú
podnikajúce fyzické osoby, pri bode V „údaje o požadovanom úver“, kde sa uvádza žalobcom uvedený

úeel eerpania úveru, ei prehlásenie o žiadaní úveru na podnikate3ské úeely v závere žiadosti.
Pod3a § 191 ods. 1 CSP dôkazy súd hodnotí pod3a svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky
dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, eo vyšlo poeas konania najavo.
Hodnotenie dôkazov v zmysle ustanovenia § 191 ods. 1 CSP je einnos? súdu, pri ktorej hodnotí
vykonané procesné dôkazy z h3adiska ich pravdivosti a relevantnosti pre rozhodnutie. Pri hodnotení

dôkazov súd v zásade nie je právnymi predpismi obmedzovaný v tom, ako má z h3adiska pravdivosti
ten-ktorý dôkaz hodnoti?. Uplatouje sa teda zásada vo3ného hodnotenia dôkazov. Hodnotiaca úvaha
súdu pritom ale nie je svojvo3ná, súd musí vychádza? zo všetkého, eo vyšlo v konaní najavo. Tieto
skutoenosti musí súd rešpektova? a musí správne urei? ich vzájomný vz?ah. Pritom súd nie je viazaný
žiadnym poradím významu a dôkaznej sily jednotlivých dôkazov.

Odvolacím dôvodom pod3a ustanovenia § 365 ods. 1 písm. f/ CSP možno napadnú? výsledok einnosti
súdu pri hodnotení dôkazov, na ktorého nesprávnos? je možné usudzova? len zo spôsobu, ako k nemu
súd dospel. Podstata tohto odvolacieho dôvodu spoeíva v tom, že bol nesprávne vytvorený skutkový
základ rozhodnutia, ktorá nesprávnos? je spôsobená chybným vyhodnotením vykonaných dôkazov.
K nesprávnym skutkovým zisteniam z vykonaných dôkazov súd dospeje nesprávnym vyhodnotením

dôležitosti alebo pravdivosti dôkazov, alebo porušením pravidiel formálnej logiky.
Za skutkové zistenia, ktoré nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní, sa rozumie taký výsledok
hodnotenia dôkazov súdom, ktorý nezodpovedá postupu vyplývajúcemu z ustanovenia § 191 CSP,
podľa ktorého súd hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy
v ich vzájomnej súvislosti, pričom prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, vrátane toho, čo

uviedli strany. Nesprávne hodnotenie dôkazov by bolo možné vytknúť súdu prvej inštancie v prípade,
ak by zobral do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov strán nevyplynuli,
alebo inak nevyšli v konaní najavo, prípadne, že by si nepovšimol rozhodné skutočnosti, ktoré boli
vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli v konaní najavo, prípadne preto, že pri hodnotení dôkazov,
prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán alebo vyšli najavo inak z hľadiska ich závažnosti,

zákonnosti, pravdivosti alebo vierohodnosti je logický rozpor, alebo ak hodnotenie dôkazov odporuje
hore uvedenému zákonnému ustanoveniu. Ak nie je možné súdu v tomto smere vytknúť žiadne
pochybenie, nie je možné ani polemizovať s jeho skutkovými závermi.
Ak žalovaný v odvolaní poukazuje na nesprávne hodnotenie vykonaných dôkazov, resp. na nesprávne
zistenie skutkového stavu zo strany súdu prvej inštancie, je potrebné uviesť, že odvolací súd je podľa

ustanovenia § 383 CSP viazaný skutkovým stavom zisteným súdom prvej inštancie okrem prípadov, ak
dokazovanie zopakuje alebo doplní. V tomto prípade odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie
vykonal všetky relevantné dôkazy navrhnuté stranami, tieto dôkazy vyhodnotil a z hodnotenia dôkazov
ustálil skutkový stav, z ktorého pri rozhodovaní vychádzal.
Odvolací súd poukazuje na odsek 37 odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, v ktorom prvoinštanený

súd vyhodnotil obsah žiadostí o poskytnutie úveru a v ktorom konštatoval, že údaje o podnikaní
žalobkyne sa v úvodnej easti žiadosti vôbec neuvádzajú, ale uvádzajú sa iba v easti žiadosti oznaeenej
ako „Kontaktné, identifikaené a ekonomické údaje žiadate3a o úver“. Z uvedeného vyplýva, že súd
prvej inštancie jednoznaene zoh3adnil, že v žiadostiach o úver sa nachádzajú aj údaje o podnikaní
žalobkyne a následne vyhodnocoval dôvod ich uvedenia v oznaeenej easti žiadosti a dospel k záveru, že

uvedenie údajov o podnikaní žalobkyne v tejto easti pod3a súdu prvej inštancie plne zodpovedá tvrdeniu
žalobkyne, že tieto údaje uvádzala iba v rámci preukazovania svojej bonity. Zároveo však poukázal
na skutoenos?, že v oboch žiadostiach o úver sa v easti „Identifikaené údaje osoby žiadate3a o úver“
uvádzajú také údaje o žalobkyni, ktoré sú identifikaenými údajmi fyzickej osoby a pri podnikate3ovi ichuvádza? je nedôvodné, ako je napr. rodné eíslo, miesto narodenia, pohlavie, rodinný stav. Z odseku 39
odôvodnenia ialej vyplýva, že súd prvej inštancie sa zaoberal aj skutoenos?ou, že v žiadostiach bolo
uvedené, že úver bol poskytnutý pre úeel spojený s vykonávaním podnikate3skej einnosti. Súd prvej

inštancie teda posudzoval všetky podstatné easti žiadostí a zistil z nich aj žalovaným vytýkané údaje,
preto námietka žalovaného o nehodnotené žiadostí komplexne nebola dôvodná.
Odvolate3 tiež namietal, že záver súdu prvej inštancie, že žalobkyoa uviedla svoje IEO z dôvodu
preukázania príjmu, je vecne nedôvodný, lebo nie je zrejmé, ako IEO preukazuje príjem. Odvolací
súd k tejto námietke uvádza, že uvedený záver je vytrhnutý z kontextu odôvodnenia napadnutého

rozhodnutia, nako3ko z jeho odsekov 38 a 39 vyplýva, že súd prvej inštancie mal z výsluchu žalobkyne
preukázané, že IEO je v zmluvách uvedené preto, lebo kei sa bola opýta?, aké podmienky sú pre
poskytnutie úveru, iba sa jej opýtali, ei je zamestnaná alebo živnostník, prieom ona povedala, že je
živnostník a IEO do zmlúv uviedla z dôvodu preukázania príjmu, eo pri výsluchu ozrejmila tak, že
na jeho preukázanie (príjmu) žiadali predloži? daoové priznanie, preto uvedenie údaja o IEO súviselo
s preukazovaním príjmu žalobkyne.

8. Pod3a žalovaného z napádaného rozsudku nevyplýva žiadne zdôvodnenie, na základe ktorého súd
uprednostnil úeelovú výpovei žalobkyne pred jej skorším konaním. Tvrdenie a záver, že žalobkyoa
neprejavila vô3u uzavrie? zmluvy o úvere ako podnikate3 je v rozpore s písomne prejavenou vô3ou.
Súd prvej inštancie sa nepozastavil nad faktom, že žalobkyoa „nechcene“ uzavrela dve úverové zmluvy

ako podnikate3, eo odporuje nielen vecne zdôvodnite3nému a racionálnemu postupu žiadate3a o úver.
V konaní nebolo preukázané, že žalobkyoa konala pod fyzickým alebo psychickým nátlakom pri podaní
ktorejko3vek žiadosti o úver, alebo pri uzavretí ktorejko3vek z úverových zmlúv. Nebol tak preukázaný
a súd ani v rozsudku neoznaeil žiadny zákonný dôvod na zmenu právnej povahy prejavenej vôle
žalobcu. Poeas celého konania nebol vykonaný jediný dôkaz, ktorý by v zmysle príslušných zákonných

ustanovení preukázal zákonný dôvod, pre ktorý nie je žalobkyoa viazaná prejavom svojej vôle, že jej
prejav vôle nebol urobený slobodne, vážne, ureito a zrozumite3ne. Z napádaného rozsudku nevyplýva
žiadny zákonný dôvod, pod3a ktorého je možné obsah vykonaného právneho úkonu pred súdom
poprie? vyhlásením, ktoré je navyše neureité a nekonkrétne. Žalobkyoa v konaní ani netvrdil, že by
obsah žiadosti o úver nezodpovedal skutoenosti a že žiados? o úver nepodpísala slobodne, vedome

a dobrovo3ne. Jediné jej tvrdenie smerovalo k tomu, že prostriedky z úveru použila inak ako uvádzala
pôvodne v zmluve o úvere a v žiadosti o úver. Avšak ani o údajne inom použití prostriedkov nepredložila
žiadnydôkaz.Súdprvejinštancieneozrejmil,zakéhodôvodusavôbecnezaoberalrozpormivtvrdeniach
žalovanej s jej predošlým konaním pri žiadosti o úver a uzavretí zmluvy o úvere.
Z napadnutého rozsudku vyplýva, že súd prvej inštancie z vykonaného dokazovania zistil, že žalovaný

ako verite3 a žalobkyoa ako dlžník uzavreli Zmluvu o úvere e. 237029-12235 zo doa 16.9.2016 a Zmluvu
o úvere e. 237898-12235 zo doa 18.10.2016, ktoré skutoenosti neboli v konaní spornými. Sporným
v konaní bolo, ei žalobkyoa uzatvárala zmluvy v postavení podnikate3a alebo spotrebite3a. Zo žiadostí
o úver súd prvej inštancie zistil, že v easti „Identifikaené údaje osoby žiadate3a o úver“ sa uvádzajú
také údaje o žalobkyni, ktoré sú identifikaenými údajmi fyzickej osoby a pri podnikate3ovi ich uvádza?

je nedôvodné, ako je napr. rodné eíslo, miesto narodenia, pohlavie, rodinný stav. Údaje o podnikaní
žalobkyne sa v úvodnej easti žiadosti vôbec neuvádzajú, ale uvádzajú sa iba v easti žiadosti oznaeenej
ako „Kontaktné, identifikaené a ekonomické údaje žiadate3a o úver“, eo plne zodpovedá tvrdeniu
žalobkyne, že tieto údaje uvádzala iba v rámci preukazovania svojej bonity, ale nemala vô3u uzavrie?
úverové zmluvy v postavení podnikate3a.

Odvolací súd poznamenáva, že už len vzh3adom na dvojaké oznaeenie žalobkyne v žiadostiach
a to jednak údajmi, ktoré sú typické pre fyzickú osobu - spotrebite3a (meno, priezvisko, adresa
trvalého pobytu, rodné eíslo, miesto narodenia, pohlavie, rodinný stav) ako aj údajmi charakterizujúcimi
fyzickú osobu podnikate3a (IEO a sídlo) nebolo možné jednoznaene ustáli?, ei tieto zmluvy uzatvárala
žalobkyoa ako spotrebite3 alebo podnikate3, preto pochybnosti bolo potrebné odstráni?.

Žalobkyoa na preukázanie svojich tvrdení navrhla vykona? svoj výsluch, pri ktorom uviedla, že úvery si
zobrala, aby vyplatila úvery za svoju matku, prieom IEO je tam uvedené preto, lebo kei sa bola opýta?,
aké podmienky sú pre poskytnutie úveru, iba sa jej opýtali, ei je zamestnaná alebo živnostník, prieom
ona povedala, že je živnostník; nebolo jej vysvetlené zo strany obchodného zástupcu žalovaného,
eo je predmetom zmluvy, ani jej neboli vysvetlené jednotlivé ustanovenia; o podnikate3ské úvery

záujem nemala a obchodnému zástupcovi povedala, že potrebuje úvery pre osobnú potrebu. Súd
prvej inštancie poukázal na to, že žalovaný žiadnym spôsobom nespochybnil výpovei žalobkyne ako
dôkazný prostriedok, preto považoval za preukázané, že žalobkyoa neprejavila vô3u uzavrie? úverové
zmluvy v postavení podnikate3a, ale IEO do zmlúv uviedla kvôli preukazovaniu príjmu. Žalovaný naopaknepreukázal, že by žalobkyou ako spotrebite3a poueil o rozdielnych právnych následkoch v prípade
uzavretia zmluvy ako fyzická osoba a v prípade uzavretia zmluvy ako podnikate3.
Odvolací súd dodáva, že žalovaný tiež nepreukázal, že to bola žalobkyoa, kto inicioval uzavretie zmlúv

v danej podobe, kei žalobkyoa uvedené poprela a vysvetlila, za akým úeelom údaje týkajúce sa jej
podnikate3skej einnosti poskytla uviedla. Žalobkyoa bola informovaná zo strany samotného žalovaného,
žeinformácieojejživnostenskomoprávnenímaližalovanémuslúži?lennapreukázaniepríjmu,atedaza
úeelomskúmaniabonityžalobkyne.Skutoenos?,ževoformulárovejúverovejzmluvebolivyplnenéúdaje
o tom, že žalovaná je aj živnostníkom, nepreukazuje, že poskytnuté peoažné prostriedky boli použité za

úeelom výkonu podnikania a že pri podpise zmluvy konala žalovaná v rámci svojho podnikania. Uvedené
bez ialšieho nepreukazuje ani prehlásenie žalobkyne ako dlžníka v zmluvách, že finanené prostriedky
sú jej poskytnuté na výkon podnikania. Žalobkyoa poprela, že by finanené prostriedky použila na výkon
podnikania a uviedla, že ich použila na osobné úeely, konkrétne na vyplatenie dlhov svojej matky, eo
zhodne potvrdila aj v konaní vedenom pred Okresným súdom Trnava pod sp. zn. 60Cb/10/2021.
Z celkového koncipovania textu žiadostí o úver a zmlúv v spojení s výpoveiou žalobkyne (ktorú žalovaný

nespochybnil), že obchodnému zástupcovi povedala, že potrebuje úvery pre osobnú potrebu, prieom
IEO je v zmluvách uvedené preto, že sa jej pri zis?ovaní podmienok pre poskytnutie úveru pýtali, ei
je zamestnaná alebo živnostník a ona bola živnostník, je možné dospie? aj pod3a odvolacieho súdu
k záveru, že úeelom prehlásenia dlžníka o požiadaní o úver pre úeel spojený s vykonávaním svojej
podnikate3skejeinnostibolo,abybolprávnyvz?ahstránsporuformálnevyoatýspodochrannéhorežimu

spotrebite3ského práva. Zo zmlúv vôbec nevyplýva, v akej oblasti žalobkyoa podniká a ako súvisí
poskytnutie úveru s podnikate3skou einnos?ou žalobkyne. Žalobkyoa pri výsluchu uviedla, že v ease
uzatvorenia zmlúv pracovala ako obchodný zástupca pre Prvú stavebnú sporite3ou a všetko vybavenie
(na ktoré mala údajne využi? poskytnuté finanené prostriedky) mala k dispozícií, k výkonu svojho
povolania nepotrebovala žiadne finanené prostriedky. Na druhej strane oznaeenie úeelu úveru ako: „A -

Investícia (nákup náradia, strojov, nábytku, výpoetovej techniky ati.): zariadenie kancelárie“ je evidentne
len všeobecnou formuláciou uvádzanou do vopred pripravených zmlúv nezoh3adoujúcou konkrétny
(individuálne dojednaný) úeel poskytnutia úveru. Zmluvy boli dodávate3om vopred pripravené, ide
o typické formulárové zmluvy, prieom žalobkyoa ako dlžník nemala možnos? ovplyvni? ich obsah, eo je
pre uzatváranie zmluvného vz?ahu medzi podnikate3mi netypické a nasvedeuje vz?ahu nadriadenosti

(dodávate3a) a podriadenosti (spotrebite3a) ako správne poznamenal aj súd prvej inštancie.
Z výsluchu žalobkyne vyplynulo aj to, že žiadosti o úver nevypisovala žalobkyoa ale žalovaný, preto o to
viac v danom prípade vzniká pochybnos? o eestných praktikách poskytovate3a a správnosti vypísania
údajov vo vz?ahu k vôli dlžníka. Rovnako žalobkyoa nepripravovala zmluvy o úvere, ale tieto vopred
pripravil žalovaný, ktorý napriek inej vôli žalobkyne zakomponoval do nich vyhlásenia o podnikate3skom

úvere. Žalobkyoa potom nemala inú možnos?, ako prija? formulárovú zmluvu, kde je uvedené, že
prostriedky sa poskytujú pre úeely podnikania.
V súvislosti s uvedeným odvolací súd poukazuje na uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici
sp. zn. 15Co/497/2014, v ktorom sa krajský súd k oznaeovaniu subjektov v zmluve vyjadril v tom
zmysle, že: „Spotrebite3 nemôže ma? vedomos? o následkoch oznaeenia ako podnikate3ského

subjektu prípadne použitia finanených prostriedkov na podnikate3ské úeely, prieom veritelia zneužívajú
neznalos? spotrebite3ov o následkoch ich oznaeovania ako podnikate3ských subjektov a za tým úeelom
využívajú nekalé obchodné praktiky, ktoré typickým príkladom je práve duplicitné oznaeenie subjektov.“
Rovnako konanie, ktorým sa presviedea, navádza alebo inak pôsobí na spotrebite3ov, s cie3om
dosiahnu?, aby sa ako úeel úveru vyznaeil úeel na zamestnanie, povolanie alebo podnikanie, teda aby

sa vyznaeoval ako úeel úveru, úeel, ktorý nie je pravdivý, je v rozpore so smernicou e. 2005/2009 ES
z 11.5.2005 o nekalých obchodných praktikách voei spotrebite3ovi na vnútornom trhu, pretože takéto
konanie možno zaradi? pod nekalú praktiku a zároveo môže napaoa? atribúty agresívnej obchodnej
praktiky, eo znamená, že ak sa podstatne zhoršuje sloboda výberu alebo správanie priemerného
spotrebite3a, každá nekalá praktika sa považuje za neprijate3nú voei spotrebite3ovi (vii. rozhodnutie

Krajského súdu Prešov zo doa 26.5.2011 sp. zn. 6Co/84/2011).
Odvolací súd zdôrazouje, že žalovaný žiadnym spôsobom nespochybnil výpovei žalobkyne ako dôkazný
prostriedok a prvoinštanený súd po jeho vyhodnotení vo vzájomnej súvislosti s ostatými vykonanými
dôkazmi dospel k správnemu k záveru, že žalobkyoa nechcela uzavrie? úverové zmluvy v postavení
podnikate3a a pri uzatváraní oboch zmlúv o úvere konala ako spotrebite3, ktoré skutkové zistenia súdu

prvej inštancie majú oporu vo vykonanom dokazovaní.

9. Odvolate3 ialej namietal, že nikde v rozsudku súd prvej inštancie nevyhodnotil dôkazmi preukázaný
osobný status žalobkyne, ktorá už aj predtým, ako došlo k uzavretiu prvej úverovej zmluvy, podnikala ajv oblasti finaneného sprostredkovania, teda mala vlastné, dlhoroené profesijné skúsenosti z podnikania,
na základe ktorých vedela, aký je rozdiel medzi spotrebite3ským úverom a podnikate3ským úverom.
Pod3a Výpisu z registra finanených agentov, finanených poradcov, finanených sprostredkovate3ov z

iného elenského štátu v sektore poistenia alebo zaistenia a finanených sprostredkovate3ov z iného
elenského štátu v oblasti poskytovania úverov na bývanie vedeného Národnou bankou Slovenska v
období od 4.12.2014 do 3.1.2017 vykonával einnos? v oblasti poskytovania úverov, úverov na bývanie a
spotrebite3ských úverov a pre túto einnos? bola zapísaná aj v príslušnom podregistri; v období od 10.4.
2015 do 3.1.2017 vykonával einnos? v oblasti poistenia a zaistenia, prijímania vkladov a pre túto einnos?

bola zapísaná aj v príslušnom podregistri. Na registráciu bolo potrebné splni? požiadavky odbornej
spôsobilosti a jej prehlbovania, eo potvrdzuje znalosti žalobkyne v problematike, ktorá je predmetom
tohto sporu. Súeasne táto skutoenos? dostatoene aj ozrejmuje konkrétne fakty spojené s konaním
žalobcu pri uzatváraní zmluvných vz?ahov, predovšetkým s nevierohodnos?ou jeho tvrdení o tom, o
aký úver žiadal, eoho si bola a nebola vedomá a je dôležitá práve pri vymedzovaní pojmu „priemerný
spotrebite3“ v konkrétnych okolnostiach prípadu vo vz?ahu k tvrdeniam žalobkyne.

S uvedenou námietkou žalovaného nie je možné súhlasi?, súd prvej inštancie sa s touto argumentáciou
vysporiadal v odseku 45 odôvodnenia rozsudku v ktorom uviedol, že skutoenos?, že žalobkyoa
vykonávala einnos? v oblasti poskytovania úverov, úverov na bývanie a spotrebite3ských úverov
a einnos? v oblasti poistenia a zaistenia, prijímania vkladov, nepotvrdzuje znalosti žalobkyne v
problematike spotrebite3ského práva a uvedené automaticky neznamená, že žalobkyoa mala dostatok

skúsenostínaposúdeniekontraktaenéhoprocesusožalovaným,ažeuvedenéneznamená,žežalovaný
nemal dodrža? prístup k žalobkyni ako k inému spotrebite3ovi s potrebnou odbornou starostlivos?ou,
s eím sa stotožouje aj odvolací súd a poukazuje na to, že pri uzatváraní spotrebite3skej zmluvy je
irelevantné, ei žalobkyoa v minulosti vykonávala einnos? v oblasti poskytovania úverov, nako3ko zo
žiadneho zákonného ustanovenia nevyplýva, že by akáko3vek kategória osôb bola vyoatá spod ochrany

poskytovanej spotrebite3om právnymi predpismi na ochranu spotrebite3a. Táto je poskytovaná bez
výnimky každej fyzickej osobe, ktorá pri uzatváraní a plnení zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej
obchodnej alebo podnikate3skej einnosti a to bez oh3adu na vzdelanie alebo profesijné zameranie.
Spotrebite3om je každá osoba, ktorá úver využila na osobné úeely a nie v rámci predmetu svojej
podnikate3skej einnosti, zamestnania alebo povolania. Žalovaný preto aj v tomto prípade bol povinný

žalobkyni vysvetli? prostredníctvom mandatára právne následky v prípade uzavretia zmluvy ako fyzická
osoba a v prípade uzavretia zmluvy ako podnikate3, dodržanie ktorého postupu voei žalobkyni žalovaný
v konaní ani netvrdil.
Dôvera spotrebite3a v poctivé konanie dodávate3a predpokladá, aby v prípade jej narušenia súd
nahradil zdanlivú (formálnu) rovnováhu faktickou. Spotrebite3 sa v porovnaní s dodávate3om nachádza

v znevýhodnenom postavení, pokia3 ide o vyjednávaciu silu, ako aj o úroveo informovanosti, a táto
situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky pripravené vopred dodávate3om bez toho, aby mohol
vplýva? na ich obsah, vrátane výberu zmluvného typu, rozsah a spôsob formulácie textu (rozsudky
Súdneho dvora Európskej únie C-240/98 až C 244/98, Oceano Grupo Editorial, C-168/05, Mostaza
Claro).

Odvolací súd poukazuje aj na rozsudok Súdneho dvora z 03.09.2015 vo veci C-110/14, Costea, ktorý
konštatoval, že pojem „spotrebite3“ v zmysle elánku 2 písm. b) smernice 93/13 má objektívnu povahu
a nezávisí od konkrétnych vedomostí, ktoré môže dotknutá osoba ma?, alebo od informácií, ktoré táto
osoba skutoene má k dispozícii. Advokát, ktorý uzavrie s fyzickou alebo právnickou osobou konajúcou
v rámci jej obchodu, podnikania alebo povolania zmluvu, ktorá, najmä preto, že sa netýka einnosti

jeho advokátskej kancelárie, nie je spätá s výkonom jeho povolania advokáta, sa vo vz?ahu k tejto
osobe nachádza v znevýhodnenom postavení pokia3 ide o vyjednávaciu silu a táto situácia ho vedie
k pristúpeniu na podmienky pripravené vopred predajcom alebo dodávate3om bez toho, aby mohol
vplýva? na ich obsah. V takom prípade by ani za predpokladu, že advokát je vo vyššej miere odborne
kompetentný nebolo možné dospie? k záveru, že nie je vo vz?ahu k predajcovi alebo dodávate3ovi

slabšou stranou. Znevýhodnené postavenie spotrebite3a v porovnaní s predajcom alebo dodávate3om,
ktoré má vyrovna? systém ochrany zavedený smernicou 93/13, sa týka tak úrovne informovanosti
spotrebite3a, ako aj jeho vyjednávacej sily vo vz?ahu k podmienkam, ktoré sú pripravené vopred
predajcom alebo dodávate3om a na ktorých obsah nemá tento spotrebite3 vplyv.
Z uvedeného vyplýva, že poukazovanie na profesiu žalobkyne a jej vedomosti je v kontexte s

vyjednávacou pozíciou spotrebite3a pri vopred pripravených formulárových zmluvách irelevantná.10. Žalovaný tiež namietal, že dôkazné bremeno za?ažuje osobu, ktorá sa dovoláva spotrebite3ského
charakteru právneho vz?ahu a ustanovenie § 54 ods. 2 O.z. hovorí len o priaznivejšom výklade
spotrebite3skej zmluvy.

S uvedeným názorom žalovaného nie je možné súhlasi?, nako3ko v prípade pochybností o tom, ei ide
o spotrebite3ský vz?ah, má dôkazné bremeno na preukázanie nespotrebite3ského charakteru zmluvy
dodávate3, prieom existujúce pochybnosti treba odstráni? spôsobom známym pre dôkazné konanie,
eo znamená, že aj nespotrebite3ský charakter zmluvy musí by? preukázaný bezpeene, spôsobom
nevzbudzujúcim dôvodné pochybnosti. V opaenom prípade je potrebné uplatni? výklad v súlade s §

54 ods. 2 O.z., pod3a ktorého ustanovenia v pochybnostiach o obsahu spotrebite3ských zmlúv platí
výklad, ktorý je pre spotrebite3a priaznivejší. Preukázaním nespotrebite3ského charakteru zmluvy nie
je v žiadnom prípade len všeobecný údaj o poskytnutí úveru na úeel výkonu podnikate3skej einnosti
a ani oznaeenie dlžníka údajmi zo živnostenského registra najmä ak je dlžník oznaeený aj údajmi
s jeho podnikaním nesúvisiacimi (dátum narodenia, rodné eíslo, miesto narodenia, stav, pohlavie).
Žalobkyoa v tu prejednávanom spore bola na prvom mieste oznaeená svojim menom, priezviskom,

miestom trvalého pobytu, miestom narodenia, rodným eíslom pohlavím, rodinným stavom a až nižšie
nasledovalo jej oznaeenie ako podnikate3ského subjektu, eo spochybouje nespotrebite3ský charakter
úverovej zmluvy.
Aj Krajský súd v Bratislave v rozhodnutí sp. zn. 9Co/115/2017 z 15.2.2018 vyjadril názor, že: „pokia3
súd skúma zmluvu uzavretú medzi fyzickou osobou na jednej strane a podnikate3om v rámci predmetu

jeho podnikate3skej einnosti na druhej strane, takúto zmluvu je potrebné považova? za spotrebite3skú,
pokia3 nie je preukázaný opak. Zo samotnej skutoenosti, že dlžník je v predmetnej zmluve oznaeený i
údajmi vz?ahujúcimi sa k jeho podnikate3skej einnosti, nemožno vyvodi?, že predmetná zmluva nie je
spotrebite3ská. Aj fyzická osoba podnikate3 (živnostník) môže vstúpi? a vstupuje do spotrebite3ských
právnych vz?ahov. Nespotrebite3ský charakter zmluvy o úvere nemožno vyvodi? ani zo zmluvného

ustanovenia obsahujúce vyhlásenie dlžníka o úeele úveru „na výkon podnikania“. Bolo by v rozpore so
zmyslom a úeelom celého spotrebite3ského práva, ak by sa dali jeho ustanovenia obís? jednoducho
tým, že v zmluve je spotrebite3 dodávate3om oznaeený ako podnikate3, bez toho aby bolo zrejmé, že
fyzická osoba si je vedomá toho, že vstupuje do záväzku nespadajúceho do okruhu spotrebite3ských
zmlúv. Konanie, ktorým žalovaný manipuluje dlžníkmi, aby s ním vstupovali do právnych vz?ahov ako

podnikatelia, odporuje dobrým mravom a nemožno mu prizna? právnu ochranu.“
Žalovaný v tu prejednávanej veci na preukázanie svojich tvrdení o nespotrebite3skom charaktere zmlúv
nepredložil ani neoznaeil žiadny dôkaz, opakovane len poukazoval na žiadosti o poskytnutie úverov
a na zmluvy o úvere, preto neuniesol dôkazné bremeno, že žalobkyoa uzatvorila úverové zmluvy v
postavení podnikate3a, teda v rámci výkonu svojej podnikate3skej einnosti a že finanené prostriedky

použila na výkon podnikania. Z uvedeného dôvodu bolo potrebné posudzova? zmluvy o úvere ako
zmluvy spotrebite3ské.
Ústavný súd SR v náleze sp. zn. I. ÚS 243/07 konštatoval, že „ak sú v zmluve použité formulácie a
pojmy, ktoré možno vyklada? rozdielne, javí sa by? spravodlivým vyklada? ich v neprospech toho, kto
ich do zmluvy uložil,“ t.j. v tu prejednávanom prípade je potrebné ich vyklada? v neprospech žalovaného,

ktorý zmluvy pripravoval.
Odvolací súd k výkladu zmluvy a aplikácii ustanovenia § 54 ods. 2 O.z. poukazuje na rozhodnutie
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Obdo/45/2012 doa 24.6.2013 ktorý konštatoval, že: „Dovolací súd
na margo uvedeného dodáva, že pri nejednoznaenom výklade akejko3vek problematiky týkajúcej sa
ochrany spotrebite3a, je potrebné uprednostni? vždy ten výklad, ktorý sleduje záujem spotrebite3a ...“

11. Odvolací súd uzatvára, že súd prvej inštancie si povinnosť uloženú mu § 191 ods. 1 CSP splnil,
výsledky vykonaného dokazovania riadne vyhodnotil a na ich základe odôvodnil rozhodnutie, s ktorým
sa odvolací súd stotožňuje tak, ako už bolo uvedené vyššie. Vnútorné presvedčenie súdu (ako výsledok
hodnotenia dôkazov) by sa totiž malo vytvárať na základe starostlivého uváženia a zhodnotenia dôkazov

jednotlivo, aj v ich komplexnosti tak, aby vychádzalo z pravidiel formálnej logiky. Kontrola výsledku
hodnoteniadôkazov,kuktorýmdospelsúd,sauskutočňujenajmäprostredníctvominštitútuodôvodnenia
rozsudku upraveného v ustanovení § 220 ods. 2 CSP, pričom súd má povinnosť dbať na tom, aby
odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé a vyhovujúce najmä základnej požiadavke preskúmateľnosti
(ako už bolo uvedené vyššie). V posudzovanom prípade súd prvej inštancie v rozsahu potrebnom

pre rozhodnutie dokazovaním riadne zistil skutkový stav veci, aplikoval naň správny predpis a svoje
rozhodnutiepostačujúcoapresvedčivoodôvodnil.Okolnostinamietanéžalovanýmvodvolanínemajúza
následok úvahu odvolacieho súdu, ktorá by nebola zhodná s v napadnutom rozhodnutí prezentovanou
úvahou súdu prvej inštancie.12. Naviac, jedna zo zmlúv a to Zmluva o úvere e. 237029-12235 zo doa 16.9.2016, už bola predmetom
sporu vedeného na Okresnom súde Trnava pod sp. zn. 60Cb/10/2021, v ktorom konaní súd rozsudkom

e.k. 60Cb/10/2021-108 zo doa 15.6.2023, právoplatným doa 12.7.2023, zamietol žalobu, ktorou sa
žalovaný v postavení žalobcu domáhal od žalobkyne v postavení žalovanej zaplatenia sumy 1.177,20
eur s príslušenstvom titulom plnenia z uvedenej zmluvy a v ktorom súd uzavrel, že „dôkazné bremeno na
preukázanie úeelu za ktorým bol poskytnutý, za?ažuje toho, kto takúto skutoenos? tvrdí, v tomto prípade
teda žalobcu. Keiže úeel vyznaeený v zmluve preukázaný nebol, súd vychádzal z toho, že uvedený úver

bol poskytnutý na súkromné úeely, eo aj žalovaná sama uviedla na pojednávaní v rámci jej výsluchu, kei
uviedla, že požieané finanené prostriedky použila v ?ažkej životnej situácii na úhradu dlhov jej rodinného
príslušníka.“ Súd prvej inštancie s poukazom na uvedený právoplatný rozsudok konštatoval, že okrem
toho, že sám vyvodil spotrebite3ský charakter oboch zmlúv v tomto konaní z vlastného dokazovania,
bolo by v rozpore s princípom právnej istoty, ak by dospel k inému záveru ako v právoplatne skoneenom
konaní sp. zn. 60Cb/10/2021 s eím súhlasí aj odvolací súd a na zdôraznenie dôležitosti princípu právnej

istoty poukazuje na názor Ústavného súdu SR vyjadrený v náleze sp. zn. II. ÚS 300/2018 zo doa
5.9.2018: „K znakom právneho štátu a medzi jeho základné hodnoty patrí neoddelite3ne princíp právnej
istoty vyplývajúci z el. 1 ods. 1 ústavy (PL. ÚS 36/95), ktorého neopomenute3ným komponentom je
predvídate3nos? práva. Súeas?ou uvedeného princípu je tiež požiadavka, aby sa na ureitú právne
relevantnú otázku pri opakovaní v rovnakých podmienkach dala rovnaká odpovei (I. ÚS 87/93, PL.

ÚS 16/95, II. ÚS 80/99), teda to, že obdobné situácie musia by? právne posudzované rovnakým
spôsobom. V zásadnej ústavnoprávnej rovine platí, že je v rozpore s inštitúciou právneho štátu a v rámci
neho s požiadavkou právnej istoty, resp. predvídate3nosti súdneho rozhodnutia, aby všeobecné súdy
rozhodovali v obdobných veciach odlišným, ba až protichodným spôsobom. V každom prípade však
pri odchýlení od skoršej rozhodovacej praxe sa vyžaduje cielené zdôvodnenie odlišného stanoviska

prijatého v obdobnej otázke (II. ÚS 274/2015, II. ÚS 275/2015, II. ÚS 19/2016).“
Z obsahu spisu nevyplýva, že by žalovaný uviedol nejaké dôvody pre odlišné posúdenie tej istej
zmluvy v tomto konaní a keiže súd prvej inštancie na základe vlastného dokazovania nezistil
dôvod na odklonenie sa od právneho záveru vyjadreného v rozsudku Okresného súdu Trnava e. k.
60Cb/10/2021-108 zo doa 15.6.2023, bolo správne, ak súd prvej inštancie tú istú zmluvu právne posúdil

rovnakým spôsobom.

13. Žalovaný nesúhlasil s tvrdením prvoinštaneného súdu, že formulárové zmluvy nie sú typické
pre obchodnoprávne vz?ahy a tvrdil, že dodávatelia používajú zásadne vo všetkých vz?ahoch
(obchodnoprávne, spotrebite3ské) formulárové zmluvy, s eím sa odvolací súd nestotožouje, nako3ko

je všeobecne známou skutoenos?ou, že formulárové zmluvy sú typické pre spotrebite3ské vz?ahy,
v rámci ktorých má dodávate3 vopred pripravené zmluvy pre neureitý poeet spotrebite3ov a ktorých
znenie nemajú títo spotrebitelia možnos? ovplyvni? a to na rozdiel od obchodnoprávnych vz?ahov, pri
ktorých je typické vyjednávanie podmienok medzi podnikate3mi a ich rovnocenné postavenie. Odvolací
súd poukazuje na Nález Ústavného súdu ER vo veci III. ÚS 3725/2013 z 10.4.2014, kde sa hovorí, že

predformulárové znenie spotrebite3ských dokumentov je prirodzenou súeas?ou úverových produktov a
všeobecne všetkých spotrebite3ských vz?ahov. Odvolací súd ešte v tejto súvislosti dodáva, že žalovaný
ani netvrdil, že by predmetné zmluvy o úvere neboli formulárová a že ich uzavretiu by predchádzali
rokovania typické pre uzatváranie zmlúv medzi podnikate3mi.

14. S oh3adom na všetko vyššie uvedené by bolo nadbytoeným a v rozpore so zásadou hospodárnosti
konania (el. 17 princípov CSP) zaobera? sa aj prípadnými ialšími okolnos?ami potenciálne vedúcimi
k tomu istému záveru a teda aj ialšou súvisiacou odvolacou argumentáciou žalovaného (o platnom
dojednaní odplaty za poskytnutie úveru a úrokov), hoci sa jej strany venovali v odvolacom konaní.

15. Keiže súd prvej inštancie vyhodnotil právny vz?ah medzi stranami sporu založený predmetnými
zmluvami ako právny vz?ah založený spotrebite3skými zmluvami, posudzoval ich nielen pod3a
príslušných ustanovení OBZ (§ 497 a nasl.), ale aj právnych predpisov, ktoré upravujú právne vz?ahy
spotrebite3ského charakteru (§ 52 a nasl. O.z. a ZoSÚ), keiže žalovaný pri uzatváraní zmlúv o úvere
vystupoval ako dodávate3 s poukazom na predmet podnikania a žalobkyoa vystupovala ako spotrebite3,

pretože jej boli poskytnuté úvery za iným úeelom ako za úeelom výkonu zamestnania, povolania alebo
podnikania.
Pod3a § 9 ods. 2 ZoSÚ (v znení úeinnom ku dou uzavretia zmlúv), zmluva o spotrebite3skom úvere
okrem všeobecných náležitostí pod3a Obeianskeho zákonníka18) musí obsahova? tieto náležitosti:a) druh spotrebite3ského úveru,
d) meno, priezvisko, dátum narodenia, rodné eíslo a adresu trvalého pobytu spotrebite3a,
f) dobu trvania zmluvy o spotrebite3skom úvere a termín koneenej splatnosti spotrebite3ského úveru,

i) úrokovú sadzbu spotrebite3ského úveru, podmienky, ktoré upravujú jej uplatoovanie, index alebo
referenenú úrokovú sadzbu, na ktorý je výška úrokovej sadzby spotrebite3ského úveru naviazaná,
ako aj easové obdobia, v ktorých dochádza k zmene výšky úrokovej sadzby spotrebite3ského úveru,
podmienky a spôsob vykonania tejto zmeny; ak sa za rôznych podmienok uplatoujú rôzne úrokové
sadzby spotrebite3ského úveru, uvádzajú sa tieto informácie o všetkých uplatnite3ných úrokových

sadzbách spotrebite3ského úveru,
k) roenú percentuálnu mieru nákladov a celkovú eiastku, ktorú musí spotrebite3 zaplati?, vypoeítané
na základe údajov platných v ease uzatvorenia zmluvy o spotrebite3skom úvere; uvedú sa všetky
predpoklady použité na výpoeet tejto roenej percentuálnej miery nákladov,
z) priemernú hodnotu roenej percentuálnej miery nákladov na príslušný spotrebite3ský úver platnú k dou
podpisu zmluvy o spotrebite3skom úvere, zverejnenú pod3a § 21 ods. 2 za príslušný kalendárny štvr?

rok; platnou priemernou hodnotou roenej percentuálnej miery nákladov na príslušný spotrebite3ský úver
pri zmluvách o spotrebite3skom úvere uzatvorených do 15 kalendárnych dní po zverejnení priemernej
hodnoty roenej percentuálnej miery nákladov za príslušný kalendárny štvr?rok je priemerná hodnota
roenej percentuálnej miery nákladov na príslušný spotrebite3ský úver za predchádzajúci kalendárny
štvr?rok.

aa) názov zmluvy, ktorý obsahuje slová spotrebite3ský úver v príslušnom gramatickom tvare.
Pod3a § 11 ods. 1 písm. b), g) ZoSÚ (v znení úeinnom ku dou uzavretia zmlúv), poskytnutý
spotrebite3ský úver sa považuje za bezúroený a bez poplatkov, ak b/ zmluva o spotrebite3skom úvere
neobsahuje náležitosti pod3a § 9 ods. 2 písm. a) až l), s), z) a aa), g/ roená percentuálna miera nákladov
spotrebite3ského úveru prekraeuje najvyššiu prípustnú výšku odplaty stanovenej pod3a osobitných

predpisov.
Z citovanej právnej normy vyplýva, že následkom dohody zmluvných strán odporujúcej tam uvedeným
ustanoveniam zákona o spotrebite3ských úveroch je tzv. fikcia bezúroenosti a bezpoplatkovosti úveru
(„považuje sa“). Ide teda o prípad bezdôvodného obohatenia, ktorý nastáva v dôsledku existencie
osobitnej sankcie postihujúcej jednu zo zmluvných strán, upravenej priamo v zákone. Ako uviedol

ústavný súd v náleze sp. zn. I. ÚS 51/2020: „Nemožno pochybova? o tom, že bezúroenos? úveru
nastupujúca ako ex lege dôsledok porušenia konkrétnych ustanovení zákona o spotrebite3ských
úveroch má v prípade spotrebite3ovho plnenia nad rámec požieanej istiny ten následok, že na
strane prijímajúceho verite3a vzniká bezdôvodné obohatenie. Ide o špecifický predpoklad vzniku
bezdôvodného obohatenia. Jeho základ je daný porušením zákona už v priebehu kontraktaenej fázy,

prieom však toto porušenie nemá vplyv na platnos? spotrebite3skej zmluvy ako takej.“ Uvedené
umožouje odvolaciemu súdu zovšeobecni?, že plnenie spotrebite3a poskytnuté dodávate3ovi nad
rámec istiny dohodnutého spotrebite3ského úveru je bezdôvodným obohatením vzniknutým na
strane dodávate3a z neplatného právneho úkonu. Zákonná fikcia bezúroenosti a bezpoplatkovosti
spotrebite3ského úveru je totiž z h3adiska Obeianskym zákonníkom pevne daných skutkových

podstát bezdôvodného obohatenia akousi modifikáciou neplatnosti právneho úkonu vyvolanou (danou)
špeciálnym charakterom aplikovaného hmotnoprávneho ustanovenia zákona o spotrebite3ských
úveroch.
Pod3a § 451 ods. 1 a 2 O.z., kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí obohatenie vyda? (1).
Bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením

z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový
prospech získaný z nepoctivých zdrojov (2).
Pod3a § 456 O.z., predmet bezdôvodného obohatenia sa musí vyda? tomu, na úkor koho sa získal. Ak
toho, na úkor koho sa získal, nemožno zisti?, musí sa vyda? štátu.
Pretožezmluvyuzavretémedzistranamisporumajúcharakterzmluvyospotrebite3skomúverevzmysle

ustanovenia § 1 ods. 2 a § 2 písm. d) ZoSÚ, správne skúmal súd prvej inštancie, ei obsahujú náležitosti
ustanovené pod3a § 9 ods. 2 ZoSÚ. Prvoinštanený súd zistil, že zmluvy neobsahujú v rozpore s § 9 ods.
2 písm. a), d), f), i), k), z), aa) ZoSÚ (v znení úeinnom ku dou uzavretia zmlúv) nasledovné náležitosti:
druh spotrebite3ského úveru; dátum narodenia, rodné eíslo a adresu trvalého pobytu spotrebite3a;
dobu trvania zmluvy o spotrebite3skom úvere a termín koneenej splatnosti spotrebite3ského úveru;

úrokovú sadzbu spotrebite3ského úveru; roenú percentuálnu mieru nákladov a celkovú eiastku, ktorú
musí spotrebite3 zaplati?; priemernú hodnotu roenej percentuálnej miery nákladov; názov zmluvy,
ktorý obsahuje slová spotrebite3ský úver v príslušnom gramatickom tvare. Žiadna z vymenovaných
obligatórnych náležitostí sa v ani jednej zo zmlúv neuvádza. Z obsahu spisu vyplýva, že žalovanýskutkové tvrdenie žalobkyne o nedostatku náležitostí zmlúv pod3a ZoSÚ nepoprel, preto toto skutkové
tvrdenie bolo nesporným a prvoinštanený súd z neho vychádzal. Odvolací súd sa stotožouje so záverom
súdu prvej inštancie, že keiže je úver poskytnutý žalovaným žalobkyni bezúroený a bez poplatkov, má to

za následok, žalovaný nemal nárok na zaplatenie žiadnej zmluvnej odmeny/úrokov z úveru, ani žiadnych
poplatkov, ale len na vrátenie poskytnutých súm úverov a žalobkyoa má právo na vydanie plnenia nad
rámec zaplatenej istiny titulom bezdôvodného obohatenia sa žalovaného. Za správne (tiež žalovaným
nespochybnené) odvolací súd považoval závery súdu prvej inštancie, ktorý mal za preukázané, že
žalobkyoa uhradila žalovanému na zmluvu e. 237898-12235 (na ktorú eerpala úver v sume 1.000 eur)

celkom sumu 1.853,04 eur a na zmluvu e. 237029-12235 (na ktorú eerpala úver v sume 3.000 eur)
celkom sumu 4.298,12 eur. Celkom tak žalobkyoa zaplatila žalovanému sumu 6.151,16 eur, z eoho
vyplýva suma bezdôvodného obohatenia žalovaného vo výške 2.151,16 eur (6.51,16 eur - 4.000 eur).
Uvedenásumapredstavujebezdôvodnéobohateniežalovanéhozdôvodu,žeotútosumumužalobkyoa
plnila bez právneho dôvodu, keiže pre bezúroenos? a bezpoplatkovos? úveru nebola povinná plni?
žalovanému viac ako sumy eerpaných úverov. Z týchto dôvodov súd prvej inštancie správne uložil

žalovanému bezdôvodné obohatenie vyda? a to zaplatením žalovanej sumy.
Ialej súd prvej inštancie dôvodil, že žalobkyoa sa domáhala aj zaplatenia úrokov z omeškania, prieom
žiadala úroky z omeškania odo doa 3.8.2023. Žalovanému bolo uložené plni? žalobkyni z dôvodu
bezdôvodného obohatenia. Pod3a § 563 O.z., ak eas splnenia nie je dohodnutý, ustanovený právnym
predpisom alebo ureený v rozhodnutí, je dlžník povinný splni? dlh prvého doa po tom, eo ho o plnenie

verite3 požiadal. Pokia3 ide o preukázanie oprávnenia advokátskej kancelárie zastupova? v danej veci
žalobkyou, z e-mailu zo doa 2.8.2023 vyplýva, že jeho prílohou bolo okrem výzvy aj splnomocnenie od
žalobkyne, z ktorého vyplýva oprávnenie advokátskej kancelárie kontaktova? žalovaného za úeelom
zaslania výzvy na splnenie dlhu. Uvedená výzva bola žalovanému zaslaná e-mailom doa 2.8.2023
a v tento istý mu bola aj dorueená a bola ním preeítaná, eo žalovaný nespochybnil Vzh3adom na to,

že doba plnenia nárokov na vydanie bezdôvodného obohatenia nie je stanovená právnym predpisom a
v posudzovanom prípade nebola stranami dohodnutá, žalovaný sa dostal do omeškania doa 4.8.2023,
kei doa 2.8.2023 mu bola dorueená výzva na plnenie, doa 3.8.2023 bol deo splatnosti a deo 4.8.2023
bol prvým doom omeškania, preto súd prvej inštancie správne priznal žalobkyni úrok z omeškania vo
výške 9,25 % roene z priznanej sumy až od uvedeného dátumu vzniku omeškania, t. j. 4.8.2023 a vo

zvyšku úroku z omeškania žalobu zamietol. Aj v tejto easti odvolací súd považoval závery súdu prvej
inštancie a jeho právne posúdenie za správne.

16. Odôvodnenie rozhodnutia nemusí da? odpovei na každú jednu poznámku, ei pripomienku strany
sporu, ktorá ju nastolila. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty

strán sporu (porovnaj napríklad rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. II.ÚS 251/04, III.ÚS 209/04,
II.ÚS 200/09 a podobne). Odôvodnenie rozhodnutia súdu, ktoré struene a jasne objasní skutkový
a právny základ rozhodnutia, postaeuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné
právo úeastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03). Za odoatie možnosti kona? pred súdom v
žiadnom prípade nemožno považova? to, že súd neodôvodnil svoje rozhodnutie pod3a predstáv, ei

požiadaviek strany, ktorá je nespokojná s právnymi závermi, tým nemohlo dôjs? k porušeniu práva
žalovaného na spravodlivý súdny proces. Do práva na spravodlivý proces totiž nepatrí právo úeastníka
konania (strany), aby sa súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV.
ÚS 252/04), ani právo na to, aby bol úeastník konania (strana) pred všeobecným súdom úspešný, teda
aby sa rozhodlo v súlade s jeho požiadavkami (I. ÚS 50/04).

Ialšie odvolacie argumenty žalovaného odvolací súd považoval pre rozhodnutie vo veci samej už za
nerozhodné, bez potreby sa nimi osobitne vysporiadava?. I pod3a už konštantnej judikatúry súd nemusí
da? odpovei na všetky otázky nastolené stranami sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný
význam, prípadne dostatoene objasoujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali
do všetkých detailov sporu uvádzaných stranami sporu. Skutoenosti uvedené v odvolaní žalovaného

neboli spôsobilé spochybni? správnos? skutkových a právnych záverov, ku ktorým dospel súd prvej
inštancie a vecnú správnos? rozsudku v napadnutej easti, preto odvolanie z h3adiska uplatnených
odvolacích dôvodov nemožno považova? za opodstatnené.

17. Odvolací súd riadiaci sa vyššie uvedenými úvahami rozsudok súdu prvej inštancie v jeho

napadnutých výrokoch I. a III. pod3a § 387 ods. 1 CSP z dôvodu jeho vecnej správnosti potvrdil, eo sa
týkalo aj vecne správneho rozhodnutia o náhrade trov konania.
18. Pod3a § 396 ods. 1 CSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj
na odvolacie konanie.Pod3a § 255 ods. 1 a 2 CSP súd prizná strane náhradu trov konania pod3a pomeru jej úspechu vo
veci. Ak mala strana vo veci úspech len eiastoený, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne
vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.

Pod3a § 262 ods. 1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,
ktorým sa konanie koneí.
Pod3a § 262 ods. 2 CSP o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie v lehote do 60
dní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie koneí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny
úradník.

O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol pod3a § 255 ods. 1 a § 262 ods.
1 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP tak, že procesne plne úspešnej žalobkyni priznal proti žalovanému
právo na náhradu trov odvolacieho konania v plnej výške, a to z dôvodu, že strana, ktorá mala plný
úspech vo veci (žalobkyoa), má nárok na náhradu všetkých úeelne vynaložených trov proti strane, ktorá
vo veci úspech nemala (žalovaný), kei nevidel dôvod pre aplikáciu ust. § 257 CSP.

19. Tento rozsudok prijal senát odvolacieho súdu hlasovaním pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP)
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. (§ 420 CSP)
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (§ 421 ods. 1 CSP)
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/. (§ 421 ods. 2 CSP)
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/. (§ 422 ods. 1 CSP)
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 2 CSP)

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. (§ 424 CSP)
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77. (§ 425 CSP)
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil. (§

426 CSP)
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (§ 427 ods.1
CSP)Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde. (§ 427 ods.2 CSP)
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP)
Súd vždy poučí strany o ich práve zvoliť si advokáta a o možnosti obrátiť sa na Centrum právnej pomoci.
(§ 160 ods. 2 CSP)
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom. (§ 429 ods.1 CSP)
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa. (§ 429 ods.2 CSP)
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania.(§ 430 CSP)
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení. (§ 431 ods. 1 CSP)
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada. (§ 431 ods. 2 CSP)
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom

právnom posúdení veci. (§ 432 ods. 1 CSP)
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. (§ 432 ods. 2 CSP)
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom. (§ 433 CSP)

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. (§ 434 CSP)
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania. (§ 435 CSP)