Rozsudok – Neplatnosť právnych úkonov ,
Potvrdené Judgement was issued on Tuesday, June 4, 2024

Súd: Okresný súd Trenčín
Spisová značka: 15C/63/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3122207335
Dátum vydania rozhodnutia: 04. 06. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Gabriela Chudovská

ECLI: ECLI:SK:OSTN:2024:3122207335.5

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Trenčín v konaní pred sudkyňou Mgr. Gabrielou Chudovskou v pránej veci žalobkyne:

A. B. C. D., nar. XX.XX.XXXX, bytom: E. F. XXXX/XX, F., právne zastúpená Advokátska kancelária
JUDr. Eckmann, s.r.o, so sídlom: Mierové námestie 14, Trenčín, IČO: 47 241 110, proti žalovaným: 1/
A. G. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom: H. I. J., K. E. XXX, L. G., 2/ DMG MORI Czech s.r.o., so sídlom
Ořechovská 195/1a, Dolní Heršpice, Brno, Česká republika, IČO: 25 575 503, žalovaný 2/ právne
zastúpený: FALATH & PARTNERS s.r.o., so sídlom Pribinova 28, Bratislava-Staré mesto, IČO: 56 136
048, o určenie neplatnosti právneho úkonu, takto

r o z h o d o l :

I. Súd žalobu zamieta

II. Žalovaný 1/ a žalovaný 2/ majú voči žalobkyni nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1.Žalobou doručenou súdu dňa 15.11.2022 sa žalobkyňa domáhala určenia, že právny úkon - dohoda
označenáakoUznaniedlhuadohodaosplátkachzodňa21.12.2020,ktoroužalovaný1/uznalpovinnosť
nahradiť žalovanému škodu vo výške 715.000,- eur, je neplatný. Žalobu odôvodnila tým, že žalobkyňa
a žalovaný 1/ boli manželmi, pričom ich manželstvo zaniklo podľa rozsudku Okresného súdu Trenčín č.
34P 91/2021-56 zo dňa 26. 11.2021. Počas trvania manželstva žalobkyne a žalovaného 1/ a súčasne
počastrvaniapracovnéhopomeružalovaného1/akozamestnancaužalovaného2/akozamestnávateľa

spísali žalovaní 1/ a 2/ dňa 21. 12. 2020 bez súhlasu žalobkyne listinu označenú ako "Uznanie dlhu
a Dohoda o úhrade dlhov". Žalovaný 1/ dohodou uznal voči žalovanému 2/ svoju povinnosť uhradiť
sumu vo výške 715.000,-eur titulom údajne spôsobenej škody. Žalobkyňa o uzatvorení dohody nemala
vedomosť a o tejto sa po prvýkrát dozvedela až dňa 02. 08. 2021. Žalobkyňa je presvedčená o tom,
že žalovaný 1/ bol povinný vopred disponovať jej súhlasom s uzatvorením dohody. Uznanie nároku
vo výške 715.000,-eur totiž presahovalo mieru obvyklého "vybavovania" spoločných vecí. Jedným z
následkov uzatvorenej dohody pritom je plynutie novej premlčacej doby, ktorá žalovanému 2/ umožňuje

vymáhať sumu v celej uznanej výške 715.000,-eur. Právnym dôsledkom dohody je teda stav, ktorý sa
priamo dotýka aj právneho postavenia a majetkovej sféry žalobkyne ako bývalej manželky žalovaného.
Poukázala na viacero sporov, ktoré sa vedú medzi totožnými stranami, kedy žalovaný 2/ sa v procesnom
postavení žalobcu v konaní vedenom na tunajšom súde pod sp.zn. 20C 12/2022 domáha voči
žalobkyni a žalovanému 1/ určenia neúčinnosti právneho úkonu - Dohody o vyporiadaní bezpodielového
spoluvlastníctva manželov (BSM) zo dňa 01. 07. 2021 uzavretej medzi žalobkyňou a žalovaným 1/ a tiež
na konanie vedenom na tunajšom súde pod sp.zn. 28C 3/2022, v ktorom sa žalovaný 2/ v procesnom

postavení žalobcu domáha určenia, že označené nehnuteľnosti patria do BSM žalobkyne a žalovaného
1/. Obe žaloby žalovaný 2/ odôvodňuje najmä prebiehajúcim súdnym konaním vedeným na Okresnom
súde Vyškov pod sp.zn. 7C 103/2021, v ktorom sa žalovaný 2/ ako žalobca domáha voči žalovanému 1/
zaplatenia715.000,-eurodôvodňujúcpritomžalobuo.i.existenciounamietanejdohody.Účinkyprávnehoúkonu uzatvorenej dohody - uznanie dlhu a dohoda o splátkach - sa môžu prejaviť aj vo sfére žalobkyne,
aj keď právny úkon zaväzuje len žalovaného 1/. Podľa názoru žalobkyne pri interpretácii obsahu
textu "vybavovanie vecí týkajúcich sa spoločných vecí" podľa § 145 ods. 1 Občianskeho zákonníka

nemožno vychádzať len z bezprostredného vzťahu k spoločným veciam, ale sa musia zohľadniť aj
možné právne účinky konkrétneho právneho úkonu vo sfére spoločných vecí. Žalovaný 1/ nevlastnil v
časeuzatváraniadohodyvýlučný(oddelený)majetoktakejhodnoty,ktorýbymoholslúžiťnauspokojenie
celej pohľadávky žalovaného 2/ špecifikovanej v dohode. Účinky dohody uzavretej žalovaným 1/ ako len
jedným z manželov sa preto prejavujú i v neistom právnom postavení žalobkyne a v neistom postavení

o rozsahu jej majetku, a to v dôsledku súdnych konaní iniciovaných žalovaným 2/ označených vyššie.
Pre aplikáciu § 145 ods.1 Občianskeho zákonníka postačí, ak ide o vzťah sekundárny (nepriamy) či
vzťah účinkov alebo možných dôsledkov tohto právneho úkonu vo sfére spoločných vecí. Záväzky
jedného z manželov možno považovať za právne úkony týkajúce sa spoločných vecí, pretože takými
úkonmi sú tiež právne úkony so sekundárnymi dopadmi na spoločné veci (tzv. nepriame nakladanie s
vecami tvoriacimi bezpodielové spoluvlastníctvo manželov). Ustanovenie § 145 Občianskeho zákonníka

je potrebné vykladať v spojení s § 147 ods. 1 Občianskeho zákonníka, keď záväzok založený len jedným
z manželov sa totiž v prípade exekučného vymáhania prejaví aj vo sfére spoločných vecí, resp. vo sfére
majetku patriaceho do BSM. Druhý manžel môže byť v dôsledku účinkov tohto úkonu rámci exekúcie
pozbavený spoluvlastníctva svojho majetku. O takúto situáciu sa jedná aj v prípade dohody, keď práve
na jej základe sa žalovaný 2/ ako žalobca snaží domôcť vyslovenia právnej neúčinnosti dohody o

vyporiadaní BSM zo dňa 01. 07. 2021 uzavretej medzi žalobkyňou a žalovaným 1/. Ona pritom riadne
manžela vyplatila sumou 50.000,- eur a tento nadobudol akcie a majetok v značnej hodnote. Nie je
pravda, že svoje konanie so žalovaným 1/ koordinovala. V ďalšom konaní žalobkyňa doplnila, že keby
zo strany žalovaných nedošlo bez vedomia žalobkyne k uzavretiu spornej dohody, prevažná časť nároku
žalovaného 2/ voči žalovanému 1/ by už bola premlčaná, a teda zásah do majetkovej sféry žalobkyne je

značný. Uznaním dlhu dosiahol žalovaný 2/ judikovateľnosť pohľadávky a možnosť domáhať sa svojho
nároku na súde bez ohľadu na to, či tento nakoniec bude dôvodný alebo nie. Žalobkyňa tvrdila, že v
čase spísania tohto právneho úkonu žalovaný 1/ nedisponoval rozsiahlym majetkom v jeho výlučnom
vlastníctve. Takmer všetok majetok žalovaného 1/ tvoril súčasť BSM žalobkyne a žalovaného 1/, a
preto ani niet žiadneho jeho výlučného majetku relevantnej hodnoty, ktorý by mohol byť predmetom

prípadného exekučného uspokojenia žalovanej 2/ ako veriteľa žalovaného 1/. Práve preto žalobkyňa
tvrdí, že nemožno vychádzať len z bezprostredného (priameho) vzťahu k spoločným veciam, ale sa
musia zohľadniť aj možné právne účinky konkrétneho právneho úkonu vo sfére spoločných vecí, kedy
v prípadnom exekučnom konaní by mohol byť postihnutý aj majetok patriaci do BSM. Poukazovala na
nález Ústavného súdu SR I. ÚS 26/2010 a na to, že jeho závery sú aplikovateľné na prejednávanú

vec. Zdôraznila, že ona sama pre žalovaného 2/ vykonávala činnosť a žalovaný 2/ ju nikdy o údajnom
dlhu neinformoval, hoci ju poznal a za pokútnych okolností dal naviac žalovanému 1/ podpísať spornú
dohodu, v čom videla účelovosť a žalobkyňu žalovaný 2/ z tohto procesu zámerne vynechal, pretože
si bol vedomý, že v prítomnosti žalobkyne aj vzhľadom na jej právne povedomie by nikdy k podpisu
sporného uznania dlhu a dohody o splátkach nedošlo. Žalovaný 2/ jej zaplatil všetky faktúry, poďakoval

za spoluprácu, ale o uvedenom dlhu jej nepovedal. Žalovaný 2/ vyvíjal nátlak na žalovaného 1/, právny
zástupca žalovaného 2/ opakovane žalovaného 1/ kontaktoval a uvádzal ho do časovej tiesne s cieľom
podpísať notársku zápisnicu o uznaní dlhu s účinkami exekučného titulu, a to všetko bez vedomia
žalobkyne.Totobymalsúdtiežpodľažalobkynezohľadniť.Malazato,žemožnosťdomáhaťsarelatívnej
neplatnosti právneho úkonu vyplýva priamo zo zákona (§ 40a Občianskeho zákonníka), a preto je žaloba

podľa nej procesnej prípustná. Ak by dohoda neexistovala okrem otočenia dôkazného bremena v
konaní o náhrade škody by sa otvorila aj možnosť vznesenia námietky premlčania v konaní na súde
vo Vyškove, a preto má aj naliehavý právny záujem na požadovanom určení. Uvádzala, že hlavným
dôvodom neplatnosti je absencia súhlasu žalobkyne ako manželky s úkonom, ale doplnila, že má za to,
že namietaný úkon by mohol byť aj neplatný pre rozpor s dobrými mravmi.

2. Žalovaný 1/ so žalobou žalobkyne súhlasil a žiadal jej vyhovieť. Je pravdou, že podpísal listinu
- uznanie dlhu s dohodou o jeho úhrade bez súhlasu a vedomosti žalobkyne. Dohodu podpísal na
rokovaní, ktorej predmetom malo byť len odovzdanie vecí v súvislosti s ukončením pracovného pomeru
u žalovaného 2/ a ani vopred nevedel, že má žalovaný 2/ takú dohodu pre neho pripravenú a že bude

dotlačený k jej podpisu. Listinu podpísal bez možnosti ju s kýmkoľvek prejednať a o nej informovať,
hoci s jej podpisom nesúhlasil. To, že je obsah listiny v rozpore so skutočnosťou, je predmetom sporu
vedeného na Okresnom súde vo Výškove pod sp.zn. 7C/103/2021. On je presvedčený, že žiadnu škodu
žalovanému 2/ nespôsobil, preto žalobkyňu ani o škode neinformoval. Nanajvýš by mohlo ísť o škoduspôsobenú neúmyselne platbami učinenými sú súhlasom vtedajšieho konateľa žalovaného 2/. Dohodu
žalovaný 1/ podpísal pod nátlakom a žalovaný 2/ si musel byť vedomý, že jej obsah nie je pravdivý a
je účelovo skreslený. O dohode neinformoval žalobkyňu ani po jej podpise, pretože bol presvedčený,

že problém, ktorý na neho žalovaný 2/ hodil, bude schopný s príjemcami platieb vyriešiť, o čo sa snaží
doposiaľ. Povedal jej o tom až dňa 02.08.2021, kedy zistil, že vec nevyrieši a keď žalovaný 2/ začal kroky
k vymáhaniu nároku z tejto listiny a kedy si žalovaný 1/ uvedomil dôsledky, ktoré to môže na žalobkyňu
mať.

3. Žalovaný 2/ žiadal žalobu ako nedôvodnú v celom rozsahu zamietnuť. Namietal nedostatok právomoci
slovenského súdu konať v tejto veci a poukazoval na to, že žalobu s rovnakým skutkovým základom
podala žalobkyňa aj na českom súde. Poukazoval na právne následky uznania dlhu - prezumpcia
existencie dlhu, čo má za následok obrátenie dôkazného bremena v prípadnom súdnom spore a
predĺženie premlčacej lehoty o desať rokov odo dňa, kedy k uznaniu došlo alebo od uplynutia lehoty
na plnenie stanovenej v uznaní. Následkom preto nie je zmena v majetkovej sfére žalovaného 1/ ani

žalobkyne. Uznanie dlhu len deklaruje dlh osoby, ktorá dlh uznáva, ale ho nekonštituuje. Právnou
skutočnosťou, ktorá konštituuje dlh žalovaného 1/, je v tomto prípade komisívne konanie žalovaného
1/, ktorým vykonával neoprávnené platby v mene žalovanej 2/ a spôsobil jej škodu. Žalovaný 1/
uznaním dlhu neprebral na seba žiadne nové záväzky, iba potvrdil existenciu jeho už skôr vzniknutých
záväzkov. Právnym úkonom uznania dlhu nedošlo k nakladaniu so žiadnym majetkom a už vôbec nie so

spoločným majetkom a spoločný majetok manželov ani výlučný majetok niektorého z manželov nie je
uznaním dlhu dotknutý, keďže konštitutívnou skutočnosťou vzniku záväzku bolo konanie žalovaného 1/,
ktorým spôsobil škodu. Preto podľa žalovaného 2/ žalovaný 1/ na tento právny úkon súhlas žalobkyne
nepotreboval. Mal za to, že nález Ústavného súdu SR sp.zn. I. ÚS 26/2010, na ktorý žalobkyňa
poukazuje, nie je možné v tejto veci aplikovať najmä z dôvodu, že nález pojednával o pristúpení k

záväzku, ktorý, na rozdiel od uznania dlhu, konštituuje nový záväzok dlžníka a poukázal na potrebu
vychádzať z rozhodnutia R 61/1973 a na judikatúru súdov, ktoré konštatovali, že za právny úkon týkajúci
sa spoločnej veci nemožno považovať uznanie dlhu. O spoločnú vec ide iba vtedy, ak sú z predmetného
právneho úkonu oprávnení a povinní obaja manželia spoločne a nerozdielne. Žalovaný 1/ však uznal dlh
titulom škody, ktorú spôsobil a za ktorú len on sám zodpovedá. Takisto mal žalovaný 2/ za to, že žaloba

podaná žalobkyňou je nedôvodná aj preto, že žalobkyňa na požadovanou určení nemá naliehavý právny
záujem, pretože aj v prípade vyslovenia neplatnosti uznania dlhu by nedošlo k vyriešeniu právneho
vzťahu, keďže dlh by bez ohľadu na uznanie trval, akurát by došlo k obráteniu dôkazného bremena
a platnosť uznania dlhu je oprávnený riešiť ako predbežnú otázku Okresný súd vo Vyškove, ktorý
rozhoduje o žalobe o zaplatenie podanej žalovaným 2/ proti žalovanému 1/. Poprel tvrdenia žalobkyne

o úmyselnom vynechaní žalobkyne z procesu podpisu uznania dlhu a poukázal na to, že žalovaný
1/ začal po uzatvorení uznania dlhu najskôr aj sám dobrovoľne dlh splácať a zároveň v dohode o
zmene pracovnej zmluvy súhlasil so započítaním svojej pohľadávky vo výške 70 000 eur na odstupné
s pohľadávkou žalovaného 2/ na náhradu škody. Ak by na žalovaného 1/ bol vyvinutý akýkoľvek nátlak
a bol by ešte donútený aj zaviazať sa k úhrade niečoho, čo nespôsobil, tak po opadnutí predmetného

tlaku by nikdy dobrovoľne neuhradil časť z údajne vymyslenej dlžnej sumy. K podpisu uznania dlhu
došlo až po niekoľkých telefonických, resp. online hovoroch, kde sa vyjasňovala výška náhrady škody.
Ak sa argumentuje rozporom s dobrými mravmi, mal za to, že žalobkyňou opísané konanie nenapĺňa
intenzitu rozporu s morálnymi zásadami. Žalovaný 1/ so žalobkyňou svoje konanie koordinoval a aj
koordinuje. Došlo k vyporiadaniu BSM tak, že žalobkyňa nadobudla hodnotný majetok a žalovaný 2/ len

nedobytné pohľadávky a majetok formálny, a preto skôr na ich strane je konanie v rozpore dobrými
mravmi. Žalovaný 2/ prejavil dobromyseľnosť tým, že sa snažil so žalovaným 1/ vyriešiť spor bez
súdneho konania, uzavretím dohody, keďže vedel, aké sú jeho vtedajšie majetkové pomery a vedel, že
žalovaný 1/ má majetok, z ktorého by dlh uspokojil.

4. Súd vykonal dokazovanie oboznámením listín nachádzajúcich sa v súdnom spise a na základe
vykonaného dokazovania zistil nasledovný skutkový stav:

5.Bolo preukázané, že žalovaný 1/ ako dlžník a žalovaný 2/ ako veriteľ dňa 21.12.2020 podpísali listinu
označenú ako Uznanie dlhu a dohoda o úhrade dlhu. Uvádza sa v nej že žalovaný 1/ ako zamestnanec

žalovaného 2/ v rokoch 2016-2019 spôsobil svojím zavineným konaním žalovanému 2/ škodu tým, že
neoprávnene nakladal s finančnými prostriedkami žalovaného 2/, pričom boli identifikované konkrétne
neoprávnené platby a bolo konštatované, že žalovanému 2/ týmto konaním vznikla škoda vo výške
715.000,- eur. Žalovaný 1/ vyhlásil, že uznáva čo do dôvodu a výšky uvedený dlh z titulu náhrady nímzavinenej škody v sume 715.000,- eur a dohodli sa, že dlh žalovaný 1/ zaplatí do 31.07.2021. Z dohody
o zmene pracovnej zmluvy zo dňa 15.01.2021 uzatvorenej medzi žalovaným 1/ ako zamestnancom
a žalovaným 2/ ako zamestnávateľom vyplynula dohoda o tom, že dlh uznaný žalovaným 1/ dňa

21.12.2020 bude znížený o sumu 68.465,- eur - o čiastku zodpovedajúcu mimoriadnemu odstupnému.
Dňa 26.02.2021 žalovaný 1/ vykonal v prospech účtu žalovaného 2/ platbu v sume 215.411 CZK. Bolo
zistené, že na Okresnom súde vo Vyškove sa vedie pod sp.zn. 7C/103/2021 spor iniciovaný žalovaným
2/ (tam ako žalobcom) voči žalovanému 1/ o zaplatenie náhrady škody, ktorá bola žalovaným 1/ uznaná
čo do dôvodu a výšky vyššie uvedeným namietaným právnym úkonom zo dňa 21.12.2020. Listom zo

dňa 12.08.2021 sa žalobkyňa dovolala voči žalovanému 2/ relatívnej neplatnosti tohto právneho úkonu
z dôvodu, že na tento právny úkon neudelila ako manželka súhlas. Doručenie listiny žalovanému 2/
bolo preukázané dňom 16.08.2021. Nebolo sporné, že dňa 21.12.2020, kedy je namietaný právny úkon
vykonaný, boli žalobkyňa a žalovaný 1/ manželmi.

6. Ďalej mal súd zistené, že žalobkyňa podala proti obom žalovaným žalobu s rovnakým žalobným

petitom a rovnakým skutkovým odôvodnením dňa 15.11.2022 o 11,50 hod aj na Mestskom súde v Brne,
ktorý uznesením sp.zn. 36C/281/2022 zo dňa 02.01.2023 vec postúpil z dôvodu miestnej príslušnosti
Okresnému súdu vo Vyškove, kde sa vedie pod sp.zn. 7C/36/2023 a vec zatiaľ nie je právoplatne
skončená. Z LV č. XXXX pre k.ú. F. vyplynulo, že žalovaný 1/ na území SR v Trenčíne vlastní viacero
nehnuteľností - pozemkov a záhradnú besiedku -chatku.

7. Zákonné ustanovenia:

Podľa § 137 Civilného sporového poriadku (CSP), žalobou možno požadovať, aby sa rozhodlo najmä o
a) splnení povinnosti, b) nároku na usporiadanie práv a povinností strán, ak určitý spôsob usporiadania

vzťahu medzi stranami vyplýva z osobitného predpisu, c) určení, či tu právo je alebo nie je, ak je na tom
naliehavýprávnyzáujem;naliehavýprávnyzáujemniejepotrebnépreukazovať,akvyplývazosobitného
predpisu, alebo d) určení právnej skutočnosti, ak to vyplýva z osobitného predpisu.

Podľa § 145 ods. 1 Občianskeho zákonníka (OZ), Bežné veci týkajúce sa spoločných vecí môže

vybavovať každý z manželov. V ostatných veciach je potrebný súhlas oboch manželov; inak je právny
úkon neplatný.

Podľa § 147 ods. 1 OZ, Pohľadávka veriteľa len jedného z manželov, ktorá vznikla za trvania manželstva,
môže byť pri výkone rozhodnutia uspokojená i z majetku patriaceho do bezpodielového spoluvlastníctva

manželov.

Podľa § 40a OZ, Ak ide o dôvod neplatnosti právneho úkonu podľa ustanovení § 49a, 140, § 145 ods.
1, § 479, § 589, § 701 ods. 1 a § 741b ods. 2, považuje sa právny úkon za platný, pokiaľ sa ten, kto
je takým úkonom dotknutý, neplatnosti právneho úkonu nedovolá. Neplatnosti sa nemôže dovolávať

ten, kto ju sám spôsobil. To isté platí, ak právny úkon nebol urobený vo forme, ktorú vyžaduje dohoda
účastníkov (§ 40). Ak je právny úkon v rozpore so všeobecne záväzným právnym predpisom o cenách,
je neplatný iba v rozsahu, v ktorom odporuje tomuto predpisu, ak sa ten, kto je takým úkonom dotknutý,
neplatnosti dovolá.

Podľa § 37 OZ, Právny úkon sa musí urobiť slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne; inak je neplatný.

Podľa § 3 ods. 1 OZ, Výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov nesmie bez
právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými
mravmi.

Podľa § 39 OZ, Neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo
ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.

8. Vzhľadom na to, že v konaní vystupuje cudzí prvok - žalovaný 1/ ako český štátny príslušník a

žalovaný 2/ ako obchodná spoločnosť so sídlom v Českej republike, súd sa musel vysporiadať s
právomocou súdu a rozhodným právom. Čo sa týka právomoci súdu na konanie, súd uvádza, že
slovenské súdy nie sú viazané Nariadením Rady (EÚ) 2016/1103 z 24. júna 2016, ktorým sa vykonáva
posilnená spolupráca v oblasti právomoci, rozhodného práva a uznávania a výkonu rozhodnutí voveciach majetkových režimov manželov, pretože Slovenská republika sa na posilnenej spolupráci v
danej oblasti nepodieľa a nariadenie je účinné len v krajinách, ktoré sa zúčastňujú posilnenej spolupráce
v oblasti právomoci, rozhodného práva a uznávania a výkonu rozhodnutí vo veciach majetkových

režimov manželov. Súčasne nie je možné uplatniť ani Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ)
č. 1215/2012 z 12. decembra 2012 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a
obchodných veciach, nakoľko podľa čl. 1 ods. 2 písm. a/ tohto nariadenia je jeho aplikácia vylúčená na
majetkové práva vyplývajúce z manželského zväzku. Majetkové práva z manželského vzťahu zahŕňajú
všetky majetkové vzťahy medzi manželmi vyplývajúce z manželského vzťahu alebo jeho zrušenia. Toto

nariadenie sa uplatní len na také vzťahy medzi manželmi ohľadom ich majetkových vzťahov, ktoré
nesúvisia s manželstvom. Aj právna teória pod majetkové práva z manželského zväzku zahŕňa všetky
manželské majetkové vzťahy majúce pôvod v manželstve, vrátane každodennej správy spoločného
majetku, okrem iného napr. aj spory o náhradu škody spôsobenej neplatnosťou zmluvy o prevode,
ku ktorej došlo bez súhlasu druhého manžela. Prejednávaný spor je skutkovo založený na ust. §
145 (vybavovanie spoločných vecí, správa spoločného majetku, súhlas druhého manžela) a § 147

Občianskeho zákonníka (uspokojovanie pohľadávky jedného manžela z majetku patriaceho do BSM),
ktoré ustanovenia sa týkajú majetkových vzťahov žalobkyne a žalovaného 1/ v BSM a najmä dopadu
namietaného právneho úkonu vykonaného za trvania manželstva len jedným z manželov na majetkovú
sféru manželov v BSM. Podľa názoru súdu sa v danej veci nepochybne jedná o spor majúci základ v
majetkovýchprávachvyplývajúcichzmanželstva,apretojeaplikáciatohtonariadeniavylúčená.Nakoľko

niet žiadnej inej medzinárodnej zmluvy, ktorá by upravovala právomoc v tejto veci, je nutné právomoc
založiť na základe ustanovení zákona č. 97/1963 Zb. o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom,
a to na základe § 37 tohto zákona, podľa ktorého ak ďalej nie je ustanovené inak, právomoc slovenských
súdov je daná, ak osoba, proti ktorej smeruje návrh (žaloba), má na území Slovenskej republiky bydlisko
alebo sídlo a ak ide o majetkové práva, ak tu má majetok. Žalovaný 1/ má v registri obyvateľov evidovaný

trvalý pobyt na Slovensku, ktorý nie je ale bez ďalšieho možné považovať za jeho bydlisko (napr. na
adrese v Slovenskej republike si nepreberal ani písomnosti, tieto si preberal na adrese v L. alebo na
predloženej PN má síce adresu, na ktorej sa mal zdržovať počas práceneschopnosti na Slovensku,
ale nepodarilo sa mu tam doručiť písomnosti). Avšak bez ohľadu na to, či má na území Slovenska
bydlisko alebo nie, má na Slovensku - v Trenčíne majetok, ako to vyplýva aj z oboznámeného listu

vlastníctva a keďže sa jedná o majetkový spor (odôvodnené vyššie), potom je voči nemu daná právomoc
slovenského súdu. Voči žalovanému 2/ je daná právomoc podľa § 37c tohto zákona (tzv. objektívna
kumulácia),podľaktoréhojeprávomocslovenskéhosúduzaloženávočiúčastníkoviajnávrhomžalobcu,
ak v konaní ide o také súvisiace práva a povinnosti, že je potrebné o nich konať spoločne, ak sa má
predísť možnosti nezlučiteľných rozhodnutí. V danom prípade bolo pre splnenie podmienky žalovania

všetkých účastníkov právneho úkonu nutné žalovať popri žalovanom 1/ aj žalovaného 2/, nebolo možné
niektorého z nich nežalovať, pretože bez splnenia podmienky núteného procesného spoločenstva by
žaloba bola bez ďalšieho neúspešná. Súd ani nemohol len voči niektorému z dvoch žalovaných konanie
pre nedostatok právomoci zastaviť, pretože by žalobkyni chýbal úplný okruh a žalobu by bolo nutné
zamietnuť. V takomto prípade stačí, ak len voči jednému žalovanému je daná právomoc a potom je

daná právomoc aj voči druhému žalovanému. Právomoc je tak daná podľa zákona č. 97/1963 Zb.
voči obom žalovaným. Treba dodať, že síce bola podaná žaloba rovnaká ako v prejednávanej veci aj
na českom súde dňa 15.11.2022 o 11,50 hod, ale z potvrdenia o prijatí žaloby vyplýva, že žaloba na
Okresnom súde Trenčín bola podaná časovo skôr (15.11.2022 o 10,08 hod), neprichádza do úvahy preto
zastavenie konania a napokon podľa § 48a ods. 1 zákona č. 97/1963 Zb. začatie konanie v cudzine

nebráni, aby v tej istej veci prebiehalo konanie na slovenskom súde. Pre úplnosť súdu uvádza, že ak by
aj súd pripustil, že právomoc v tejto veci by bolo teoreticky možné založiť podľa Nariadenia č. 1215/2012
uvedeného vyššie (teda ak by sa spor nedal podradiť pod majetkové práva z manželského zväzku),
potomprávomocvočižalovanému1/bybolazaloženánazákladečl.26ods.1Nariadenia,podľaktorého
okrem právomoci založenej na iných ustanoveniach tohto nariadenia má právomoc súd členského štátu

vtedy, ak sa žalovaný zúčastní konania. Žalovaný 1/ sa zúčastnil konania (nemusí ísť o osobnú účasť,
stačí aj vyjadrenie k žalobe), právomoc slovenského súdu nenamietal, a teda právomoc slovenského
súdu prijal. Právomoc voči žalovanému 2/ by potom bola založená podľa čl. 8.1 Nariadenia týkajúceho
sa založenia právomoci pri viacerých žalovaných. Právomoc slovenského súdu je tak v každom prípade
daná. Čo sa týka rozhodného práva, z pôsobnosti Nariadení Rím I a Rím II sú opäť vylúčené zmluvné

a mimozmluvné záväzky z majetkových režimov manželov, súd preto rozhodné právo určil podľa §
21 zákona č. 97/1963 Zb., podľa ktorého osobné a majetkové vzťahy manželov sa spravujú právom
štátu, ktorého sú príslušníkmi. Ak sú manželia príslušníkmi rôznych štátov, spravujú sa tieto vzťahy
právom slovenským. Žalobkyňa je príslušníčkou Slovenskej republiky, žalovaný 1/ príslušníkom Českejrepubliky, preto na problematiku vybavovania bežných vecí oboch manželov, resp. iných ako bežných
spoločných vecí a problematiku potreby, resp. nepotrebnosti súhlasu druhého manžela ku konkrétnemu
právnemu úkonu, ako aj na otázku vplyvu právnych úkonov jedného z manželov na majetok v BSM, sa

použije slovenská právna úprava.

9. Súd uvádza, že pojednávanie nariadené na deň 04.06.2024 na žiadosť žalovaného 1/ neodročil,
pretože existencia okolností, ktoré žalovanému 1/ bránili v účasti na pojednávaní, nebola preukázaná
(pozn. súdu: a to ani dodatočne po skončení pojednávania). Žalovaný 1/ bol na pojednávanie predvolaný

dňa 03.05.2024, v deň pojednávania pred jeho začatím telefonicky oznámil súdu, že sa mu cestou na
pojednávanie pokazilo auto, a preto žiada o odročenie pojednávania, na čo mu bolo obratom oznámené
telefonicky, že pojednávanie odročené nebude. Súd považoval za potrebné mať hodnoverne osvedčenú
skutočnosť o tom, že na strane žalovaného 1/ nastala pred pojednávaním prekážka, ktorá mu bránila
zúčastniť sa pojednávania, ktorá skutočnosť nebola do pojednávania (ale ani po ňom) nijako súdu
preukázaná tak, aby bolo aspoň pravdepodobné, že uvedená prekážka skutočne nastala. Uvedené súd

vyžadoval dôsledne najmä s poukazom na skutočnosť, že v danej veci na strane žalovaného 1/ (ale aj
žalobkyne) dochádzalo k opakovaným žiadostiam o odročenie pojednávania a pojednávanie nariadené
na deň 04.06.2024 bolo v poradí až piate nariadené pojednávanie, ktoré sa podarilo uskutočniť. V
tejto súvislosti súd sumarizuje, že žalovaný 1/ prvýkrát žiadal odročiť pojednávanie nariadené na
deň 09.01.2024, na ktoré bol žalovaný 1/ predvolaný cestou dožiadaného súdu na adrese, ktorú

uvádzal ako adresu pre doručovanie a adresu svojho bydliska (a na ktorej si aj preberal písomnosti
v tomto spore) dňa 07.12.2023 ( č.l. 192), dňa 05.01.2024 žiadal o odročenie pojednávania z dôvodu
naplánovanej dovolenky s dcérou, ktorej žiadosti súd nevyhovel, čo žalovanému 1/ oznámil a následne
v ten istý deň po tom, čo súd oznámil žalovanému 1/ neodročenie pojednávania, požiadala o odročenie
pojednávania žalobkyňa z dôvodu v ten deň vystavenej dočasnej pracovnej neschopnosti, čo bolo v

prípade vtedy právne nezastúpenej žalobkyne dôvodom pre odročenie pojednávania (§ 183 ods. 1
a 2 CSP - prvá žiadosť žalobkyne o odročenie z dôvodu nepriaznivého zdravotného stavu). Preto
napokon súd pojednávanie odročil. Ďalšie pojednávanie súd nariadil na deň 27.02.2024 o 13,00 hod,
ktoré pojednávanie bolo odročené na žiadosť žalobkyne z dôvodu, že všetci traja účastníci boli skôr
predvolaní na pojednávanie vedenej českým súdom - Okresným súdom vo Vyškove sp.zn. na deň

27.02.2024 tiež na 13,00 hod. Súd pojednávanie odročil na deň 07.03.2024, na ktoré bol žalovaný
1/ predvolaný 20.02.2024 a dňa 05.03.2024 žiadal o jeho odročenie žalovaný 1/ z dôvodu dočasnej
pracovnejneschopnostivystavenejod04.03.2024,čobolovprípadeprávnenezastúpenéhožalovaného
1/ dôvodom pre odročenie pojednávania (§ 183 ods. 1 a 2 CSP - prvá žiadosť žalovaného 1/ o odročenie
z dôvodu nepriaznivého zdravotného stavu). Súd následne odročil pojednávanie na deň 11.04.2024,

ktoré ale muselo byť znovu odročené z dôvodu, že dňa 05.04.2024 do konania ako intervenient na stranu
žalobkyne vstúpil C. C. ako údajný veriteľ žalovaného 1/, ktorý tvrdil, že má právny záujem na výsledku
sporu, pričom pre krátkosť času sa mu už do 11.04.2024 nestihlo doručiť predvolanie na pojednávanie, a
teda neboli splnené procesné podmienky pre konanie pojednávania. Napokon súd na návrh žalobkyne
(na podporu ktorej intervenient do konania vstúpil) rozhodol o neprípustnosti jeho vstupu do konania,

uznesenie nadobudlo právoplatnosť, a preto súd s ním ďalej nekonal. C. C. podal proti uzneseniu
dovolanie (ktoré ale po vyhlásení rozsudku vzal späť - poznámka súdu) a tiež tvrdil, že podal proti nemu
ústavnú sťažnosť a žiadal, aby súd až do rozhodnutia o nej nekonal. Súd ale neposúdil túto jeho žiadosť
ako žiadosť o odročenie pojednávania, pretože o odročenie pojednávania môže požiadať len strana,
resp. subjekt riadne účastný konania, čo po nepripustení jeho vstupu ako intervenienta do konania C. C.

ani nespĺňa, a preto mu ani nesvedčí podať žiadosť o odročenie pojednávania, resp. návrh na prerušenie
konania, a preto jeho uvedené podanie v tomto smere ani neposúdil a ani o ňom nijako nerozhodoval.
Napokon ale ani nebolo preukázané, že bola podaná ústavná sťažnosť práve proti tomuto uzneseniu
o jeho nepripustení do konania, keď súdu bolo doručené len potvrdenie o elektronickom odoslaní
neznámeho podania a doručenka, z ktorej ale nemožno identifikovať, aké podanie sa na Ústavný súd

SR podávalo, či šlo o sťažnosť proti tomuto uzneseniu, alebo o niečo iné, keď žiadna písomnosť, ktorá
by bola ústavnou sťažnosťou v tejto veci, súdu predložená nebola. Súd preto nemal dôvod ďalej vo veci
nekonať. Vzhľadom na uvedené skutočnosti, keď opakovane aj pre dôvody na strane žalovaného 1/ boli
pojednávania odročované, súd považoval za celkom nevyhnutné mať dôvod odročenia pojednávania zo
dňa 04.06.2024 tvrdený žalovaným 1/ aspoň v rovine pravdepodobnosti osvedčený, čo sa však nestalo,

a preto súd pojednávanie neodročil a konal v neprítomnosti žalovaného 1/.

10. Čo sa týka tvrdenej relatívnej neplatnosti uznania dlhu a dohody o úhrade dlhu zo dňa 21.12.2020,
primárne ju žalobkyňa vyvodzovala z ust. § 145 ods. 1 v spojení s § 40a OZ. Čo sa týka procesnejprípustnosti žaloby v tejto časti, jedná sa o určenie právnej skutočnosti, a takto skutkovo vymedzená
žaloba potom je žalobou podľa § 137 písm. d/ CSP. Právny úkon je právnou skutočnosťou, s ktorou
objektívne právo spája vznik, zmenu a zánik práv a povinností. Takáto žaloba je procesne prípustná

a meritórne prejednateľná len vtedy, ak možnosť domáhať sa takto skutkovo vymedzenej neplatnosti
vyplýva z osobitného predpisu. Ust. § 40a OZ je potrebné považovať za také ustanovenie osobitného
predpisu, z ktorého vyplýva procesná prípustnosť žaloby na určenie neplatnosti právnych úkonov v
dôsledku absencie súhlasu druhého manžela s konkrétnym právnym úkonom vzťahujúcim sa na iné
ako bežné veci týkajúce sa spoločných vecí manželov, a teda z neho vyplýva aj procesná prípustnosť

žaloby v zmysle ustanovenia § 137 psím. d/ CSP. S takouto možnosťou podania žaloby zákonodarca
totiž jednoznačne počíta v ustanovení § 40a OZ. V opačnom prípade, teda, keby tomu tak nebolo, by
druhému manželovi zákonom daná možnosť dovolávať sa relatívnej neplatnosti právneho úkonu stratila
akékoľvek opodstatnenie, pretože takýto typ žaloby by neprešiel prieskumom súdu o jeho procesnej
prípustnosti. Ust. § 40a OZ výslovne poukazuje na konkrétny dôvod (§ 145 ods. 1 OZ), pri ktorom
je možné sa dovolávať relatívnej neplatnosti právneho úkonu a z uvedeného potom možno vyvodiť,

že existuje osobitná právna norma, z ktorej vyplýva možnosť podať žalobu o určenie (inými slovami
dovolanie sa) relatívnej neplatnosti právneho úkonu pre absenciu súhlasu druhého manžela s ním v
zmysle § 145 ods. 1 OZ. Súd preto žalobu v tejto časti meritórne prejednal. Napokon žaloba o určenie
neplatnosti právnych úkonov na rovnakom skutkovom základe sa dostala až na Najvyšší súd SR pre
podané dovolanie (viď citované rozhodnutie dovolacieho súdu v nasledujúcom odseku) a dovolací súd

nekonštatoval jej procesnú neprípustnosť. Meritórne však túto žalobu v prejednávanej veci posúdil ako
nedôvodnú.

11. Najskôr bolo potrebné posúdiť, či sa uznanie dlhu len jedným z manželov vôbec považuje za
vybavovanie vecí týkajúcich sa spoločných vecí a či vôbec naň dopadá aplikácia ust. § 145 ods. 1

OZ. V tejto súvislosti súd poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 4Cdo/316/2020 zo
dňa 26.01.2023, z ktorého súd cituje a ktoré konštatovalo okrem iného to, že súdna prax už veľmi
dávno zaujala záver, že vybavovanie spoločných vecí manželov zahŕňa tak správu, ako aj dispozíciu s
majetkom, napr. dispozíciu s úsporami (R 46/1966, R 104/1967). Tento záver bol potvrdený v rozbore
Najvyššieho súdu ČSR (R 42/1972) a v judikatúre Najvyššieho súdu SSR (R 61/1973), v ktorej bolo

vyslovené, že vybavovanie vecí týkajúcich sa spoločných vecí zahŕňa tak dispozíciu spoločnými vecami,
ako aj ich správu. K ručiteľskému záväzku jedného z manželov nie je potrebný súhlas druhého manžela.
Prevzatím ručiteľského záväzku jedným z manželov nevzniká spoločný ručiteľský záväzok obidvoch
manželov. Vychádzalo sa zo záveru, že prevzatie ručiteľského záväzku jedným z manželov nie je
právnym úkonom, ktorý by bolo možno charakterizovať ako dispozíciu so spoločnou vecou alebo

vykonávanie správy spoločných vecí oboch manželov, ale ide o úkon spadajúci do výlučnej dispozičnej
sféry každého z manželov osobitne. Týmto úkonom sa totiž nezakladajú druhému manželovi žiadne
práva ani povinnosti. Na tento judikát nadviazala súdna prax (Sborník stanovisek, zpráv o rozhodování
soudů a soudních rozhodnutí Nejvyšších soudů ČSSR, ČSR a SSR IV. 1970 - 1983, str. 495) následne
tak, že zmluvu o pôžičke uzavretú len jedným z manželov (3 Cz 57/73) alebo uznanie dlhu len jedným

z manželov (3 Cz 27/86) nepovažovali za vybavovanie vecí týkajúcich sa spoločných vecí, keďže nejde
ani o dispozíciu, ani o správu spoločných vecí. Súhlas druhého z manželov tak nebol potrebný. Najvyšší
súd aj v neskoršej ponovembrovej rozhodovacej činnosti dospel k záveru, že medzi vybavovanie vecí
týkajúcich sa spoločných vecí nepatrí ani vypožičanie auta len jedným z manželov (R 71/1994), ani
prevzatie ručenia (R 1/1998), ani pristúpenie k záväzku tretej osoby a ani súhlas s vykonateľnosťou

notárskej zápisnice (4Cdo/123/2008, 4Cdo/234/2010). Právna teória je rovnako jednotná (už niekoľko
desaťročí) v tom, že ustanovenie § 145 Občianskeho zákonníka sa vzťahuje len na právne úkony
týkajúce sa spoločných vecí, t. j. vecí, ktoré už sú súčasťou BSM. Vnímanie ustanovenia § 145 bolo stále
také, že upravuje len priame úkony týkajúce sa spoločnej veci, t. j. "nakladanie a dispozíciu;" ochrana
pred sekundárnymi dopadmi sa mu nepriznávala (RADVANOVÁ, S., ŠTĚPINA, J. Majetkové otázky v

manželství a rodině. Praha: Orbis, 1967, s. 26.). Záver, že § 145 Občianskeho zákonníka nedopadá na
úkony so sekundárnym účinkom, zastával aj komentár z r. 1987 (ČEŠKA, Z., et al. Občanský zákoník:
Komentář. Díl 1., Zásady, § 1 až 221. Praha: Panorama, 1987). Najnovšia vysokoškolská učebnica
občianskeho práva hmotného (LAZAR, J., et al. Občianske právo hmotné. 1. zväzok. Bratislava: IURIS
LIBRI, 2014, s. 523) uvádza, že "§ 145 sa vzťahuje len na právne úkony týkajúce sa spoločných vecí, t. j.

vecí, ktoré už sú súčasťou bezpodielového spoluvlastníctva." Žiadny sekundárny dopad - ktorý záväzok
jedného z manželov nesporne mať môže - nespomína. Ani v právnej teórii sa za viac ako 60 rokov
nikdy nepresadil názor obdobný tomu, aký zastáva ústavný súd vo svojom náleze I. ÚS 26/2010. A to
napriek tomu, že negatíva zákonnej úpravy si právna teória veľmi dobre uvedomovala, nakoľko druhýz manželov je v zmysle § 147 povinný strpieť uspokojenie veriteľovej pohľadávky aj z BSM. Opačný
výklad by totiž neodôvodnene podkopal princíp ochrany tretích osôb (veriteľov) a dlžníkov by priamo
viedol k tomu, ako sa vyhnúť plneniu záväzkov. O tom, že zákonodarca chcel v ustanovení § 145 ods.

1 Občianskeho zákonníka riešiť len priame nakladanie so spoločnou vecou, a nie sekundárne dopady,
svedčí podľa názoru dovolacieho súdu aj systematika Občianskeho zákonníka (ktorú v citovanom
rozhodnutí dovolací súd podrobne analyzuje), z ktorej možno vyvodiť zámer zákonodarcu, aby sa pod
spojením "vybavovanie vecí týkajúcich sa spoločných vecí" rozumelo len priame nakladanie a správa
spoločného majetku. Ak by chcel zákonodarca toto spojenie chápať v manželských vzťahoch širšie,

vyjadril by to odlišnou textáciou (Hlušák, M.: Manželia a dlhy. Kritika nálezu Ústavného súdu SR. In J.
slovenskej advokácie č. 6/2015). Sumarizujúc vyššie uvedené právno-teoretické východiská a ustálenú
rozhodovaciu prax dovolacieho súdu, vec prejednávajúci senát najvyššieho súdu v danej veci zdieľa
názor súladný s väčšinovým názorom súdnej praxe a právnej teórie. S názorom vyjadreným v rozhodnutí
v ústavného súdu v náleze z 8. decembra 2010 sp. zn. I. ÚS 26/2010 sa dovolací súd nestotožňuje,
nakoľko ani ústavne konformný výklad, o ktorý sa ústavný súd opiera, nie je dostatočný na odklon

od doterajšej judikatúry. Ustanovenie § 145 Občianskeho zákonníka sa vzťahuje na právne úkony
týkajúce sa spoločných vecí, t. j. vecí, ktoré už sú súčasťou BSM. Právna možnosť uzavierať zmluvy
len jedným z manželov nie je existenciou bezpodielového spoluvlastníctva nijako obmedzená. Tieto
úkony sa priamo netýkajú už nadobudnutého majetku v BSM. Uzavretím takýchto zmlúv len jedným
z manželov teda nevzniká spoločný záväzok manželov, ale iba individuálny záväzok toho manžela,

ktorý zmluvu sám uzatvoril. V širšom kontexte existencie spoločného majetku manželov sa však takýto
záväzok dotýka spoločného majetku manželov, nakoľko podľa § 147 Občianskeho zákonníka platí,
že pohľadávka veriteľa len jedného z manželov, ktorá vznikla za trvania manželstva, môže byť pri
výkone rozhodnutia uspokojená i z majetku patriaceho do BSM. Nepriaznivé dopady vyplývajúce z
tohto ustanovenia pre toho manžela, voči ktorému veriteľ nemá pohľadávku, sú dôsledkom existencie

BSM, s ktorým je spätá nutnosť vzájomného zdieľania majetkového osudu manželov do doby, pokiaľ
ich BSM trvá. Zhrnuté a podčiarknuté, za právne úkony týkajúce sa spoločných vecí treba považovať
tie, pri ktorých dochádza k dispozícii s predmetom bezpodielového spoluvlastníctva alebo k výkonu jeho
správy.Týmtopredmetompodľa§143Občianskehozákonníkamôžebyťlento,čomôžebyťpredmetom
vlastníctva, teda iba veci v právnom zmysle, t. j. ovládateľné hmotné predmety a ovládateľné prírodné

sily, ktoré slúžia potrebám ľudí. Za predmet vlastníctva a teda ani BSM sa nepovažujú pohľadávky
a záväzky, ktoré sa riadia všeobecným právnym režimom záväzkových vzťahov. Na tomto závere nič
nemeníto,žeprizánikuBSMsavykonávaajvyporiadaniespoločnýchpohľadávokazáväzkovmanželov
podľa zásad platných pre vyporiadanie tohto spoluvlastníctva, ide o BSM v širšom zmysle. Názor zaujatý
v rozhodnutí ústavného súdu vo veci sp. zn. I. ÚS 26/2010 sa v rozhodovacej činnosti dovolacieho

súdudoteraznepresadil(porovnajrozhodnutiaNajvyššiehosúdusp.zn.5Cdo/148/2017,1Cdo/27/2017,
8Cdo/263/2019). K rovnakému záveru, aký obsahuje cit. rozhodnutie NSSR sp.zn. 4Cdo/316/2020 zo
dňa 26.01.2023 dospel NSSR rovnako v novších rozhodnutiach - sp.zn. 8Cdo/263/2019 z 23.09.2020,
alebo 4Cdo/66/2022 z 22.02.2024.

12. Súd aj v nadväznosti na ustálenú prax najvyššej súdnej autority aj s poukazom na celkom zhodné
záveryprávnejteórienačrtnutévyššie dospelkzáveru,žeuznanieindividuálnehodlhujednéhomanžela
týmto manželom sa bezprostredne nedotýka predmetu BSM a nie je preto právnym úkonom týkajúcim
sa spoločných vecí. Z tohto dôvodu je aplikácia § 145 ods. 1 OZ v tomto prípade vylúčená, a preto
ani domáhanie sa relatívnej neplatnosti na podklade § 145 ods. 1 OZ nie je možné a takto podanú

žalobu je nutné zamietnuť. V danom prípade dlh mal vzniknúť titulom škody spôsobenej len jedným
z manželov - žalovaným 1/ jeho zavineným protiprávnym konaním ako zamestnanca. Jedná sa tak o
jeho výlučný individuálny dlh, z ktorého je zaviazaný výlučne len žalovaný 1/. Žalobkyni z neho žiadne
práva ani povinnosti neplynú. Tento záväzok sa netýka spoločných vecí oboch manželov, pretože
nejde ani o dispozíciu so spoločnou vecou patriacou do BSM ani o správu spoločného majetku oboch

manželov. Z vyššie uvedených východísk preto je nutné vyvodiť, že ani na uznanie takéhoto výlučného
dlhu jedného z manželov nie je nutný súhlas druhého manžela. Súhlas druhého manžela podľa § 145
OZ sa vzťahuje len na právne úkony, ktoré sa týkajú vecí, ktoré sú už súčasťou BSM, teda len na
priame právne úkony - nakladanie, dispozíciu so spoločným majetkom, úsporami či správu spoločného
majetku. Naviac, uznanie dlhu je len jedným z právnych prostriedkov zabezpečenia záväzku a jeho

zmyslom je zabezpečenie splnenia povinností, ktoré sú obsahom záväzku. Pokiaľ uznanie dlhu nie je
samostatným zaväzovacím dôvodom, o to viac sa v danom prípade nemôže jednať o taký právny úkon,
ktorý by sa týkal majetku v BSM. Uznaním výlučného dlhu jedného manžela týmto jedným manželom
totiž ani nevznikol žiaden spoločný záväzok oboch manželov voči žalovanému 2/. Ochrana predsekundárnymi dopadmi sa druhému manželovi v zmysle cit. zákonných ustanovení v súlade s ustálenou
súdnou praxou, ktorú už súd načrtol vyššie, nepriznáva, pričom práve týmto aspektom sekundárnych
dopadov namietaného právneho úkonu žalovaného 1/ žalobkyňa svoju žalobu odôvodnila. Úprava BSM

v Občianskeho zákonníku nesmeruje k ochrane spoločného majetku manželov pred sekundárnymi
dopadmi úkonov jedného z nich. Inak by zákonodarca v § 147 ods. 1 OZ nezakotvil možnosť uspokojiť
pohľadávku veriteľa jedného z manželov pri exekúcii aj z majetku patriaceho do BSM, ak by nejaká
snaha o ochranu spoločného majetku existovala, § 147 ods. 1 by ju znegoval. Súd sa priklonil k ustálenej
judikatúre Najvyššieho súdu SR v naznačenom smere a nie k ojedinelému rozhodnutiu Ústavného súdu

SR, na ktoré poukazovala žalobkyňa, a to aj preto, že práve Najvyšší súdu SR je tým súdnym orgánom,
ktorého úlohou je zjednocovanie judikatúry súdov. Navyše vec hodnotená Ústavným súdom SR ani
nebola skutkovo zhodná, kedy ústavný súd sa vyjadroval k právnemu úkonu - dohode o pristúpení k
záväzku,ktorýmjedenmanželsastalnapodkladetohtoprávnehoúkonudlžníkom.Tojeprávepodstatný
rozdiel oproti prejednávanej veci, v ktorej sa žalobkyňa domáha určenia neplatnosti uznania dlhu, ktoré
nekonštituuje žiaden záväzok tohto manžela a zo žalovaného 1/ nerobí dlžníka, ktorým by predtým inak

nebol. Inými slovami potom ani konštatovaná neplatnosť uznania dlhu neznamená, že dlh žalovaného
1/ voči žalovanému 2/ neexistuje a že teda definitívne ani nebude čo od žalovaného 1/ (prípadne aj s
postihom majetku patriaceho do BSM žalovaného 1/ a žalobkyne) nútene vymáhať. Žalovaný 2/ totiž aj
v prípade, že by uznanie dlhu teoreticky bolo neplatné (napr. aj pre absenciu súhlasu manželky), má
možnosť inými dôkazmi preukázať existenciu dlhu žalovaného 1/ voči nemu, a teda tak či onak (ak by

bola existencia dlhu inak preukázaná) by sa žalobkyňa negatívnym sekundárnym dopadom na majetok
v BSM, ktorý by mohol byť postihnutý pri exekučnom vymáhaní pohľadávky žalovaného 2/, nevyhla. S
prihliadnutím na všetko vyššie uvedené súd žalobu v tejto časti ako nedôvodnú zamietol.

13. Žalobkyňa, hoci v žalobe vylíčila ako dôvod neplatnosti len absenciu súhlasu manželky k

namietanému úkonu podľa § 145 OZ, v ďalších podaniach a aj na pojednávaní dôvody tvrdenej
neplatnosti namietaného právneho úkonu rozšírila aj o dôvody spôsobujúce jeho absolútnu neplatnosť.
Tvrdila, že uznanie dlhu a dohoda o jeho úhrade z 21.12.2020 je v rozpore s dobrými mravmi (§ 39
OZ), resp. uvádzala, že úkon žalovaný 1/ podpísal pod nátlakom žalovaného 2/, z čoho by sa dalo
vyvodiť tvrdenie o absolútnej neplatnosti právneho úkonu pre nedostatok slobody vôle žalovaného 1/

(§ 37 OZ). V súvislosti s týmito tvrdeniami súd konštatuje, že by sa jednalo o podstatné doplnenie
rozhodujúcich skutkových tvrdení, keďže okrem relatívnej neplatnosti právneho úkonu založeného na
§ 145 ods. 1 OZ sa tak spor dostáva aj do úplne inej skutkovej roviny, kedy by sa súd mal zaoberať aj
absolútnou neplatnosťou založenou na ďalších, celkom iných dôvodoch vyžadujúcich si aj celkom novú
argumentáciu protistrany, zameranie sa na zisťovanie celkom nových rozhodných skutočnosti a úplne

iné dôkazy. Nejde teda len o rozvíjanie pôvodnej v žalobe vylíčenej argumentácie, ale nastolenie celkom
nového skutkového stavu. Z tohto dôvodu sa jedná o podstatné doplnenie rozhodujúcich skutkových
tvrdení, čo je v zmysle § 140 ods. 2 Civilného sporového poriadku zmenou žaloby. O pripustenie
zmeny žaloby spočívajúcej v podstatnom doplnení skutkových tvrdení však žalobkyňa zastúpená
právnym zástupcom nežiadala, takýto návrh nepodala, a preto z takto dodatočne podstatným spôsobom

doplnených skutkových tvrdení, súd vychádzať nemôže, pretože vzhľadom na absenciu zmeny žaloby
sa nestali súčasťou skutkového vymedzenia žaloby. Aj keby však súd snažil sa byť menej formálny
a napriek vyššie uvedenej absencii návrhu žalobkyne na pripustenie zmeny žaloby by súd skúmal
žalobu z pohľadu návrhu na vyslovenie absolútnej neplatnosti právneho úkonu pre rozpor s dobrými
mravmi, resp. pre nedostatok slobody vôle žalovaného 1/, súd sa opäť musí zaoberať tým, či je takto

skutkovo postavená žaloba procesne prípustná z pohľadu § 137 CSP. Určenie absolútnej neplatnosti
právneho úkonu, či už podľa § 37 OZ alebo 39 OZ, je určením právnej skutočnosti, a takto skutkovo
vymedzená žaloba potom je žalobou podľa § 137 písm. d/ CSP. Právny úkon je právnou skutočnosťou, s
ktorou objektívne právo spája vznik, zmenu a zánik práv a povinností. V kontexte procesnej prípustnosti
žaloby podľa znenia cit. ust. § 137 CSP, si súd dovolí poukázať na osobitnú časť dôvodovej správy

k ust. § 137 CSP, podľa ktorej: "Ustanovenie obsahuje demonštratívny výpočet druhov žalôb, pričom
doterajšiu právnu úpravu pomerne výrazne modifikuje. ... Úplne nová koncepcia je zakotvená v písmene
c) a d), kde sa rozlišuje klasická určovacia žaloba a žaloba o určení inej právnej skutočnosti podľa
písmena d). Záujmom zákonodarcu bolo vylúčiť všetky nepotrebné a nezmyselné žaloby o určenie
neplatnosti/platnosti právnych úkonov a iných právnych skutočností, ktoré vyvolávajú ďalšie spory a

míňajú sa účelu žaloby určovacej. Medzi osobitné predpisy podľa písm. d) patria napríklad Zákonník
práce, zákon o dobrovoľných dražbách a pod.". Z toho je možné vyvodiť, že CSP zásadne nepripúšťa
určovacie žaloby o určenie právnej skutočnosti s výnimkou žalôb o určenie právnej skutočnosti za
podmienky, že to vyplýva z osobitného právneho predpisu (ako napr. vyššie odôvodnené pri relatívnejneplatnosti právneho úkonu podľa § 40a OZ). Za takýto právny predpis, však nemožno považovať cit.
ust. § 37 OZ či § 39OZ, keďže možnosť určenia tejto právnej skutočnosti súdom z ich znenia nie je
možné (na rozdiel od znenia § 40aOZ) vyvodzovať. Tento záver súdu podporuje aj vyjadrenie textu

právnych noriem, z ktorých vplýva možnosť podania žaloby o určenie právnej skutočnosti ("neplatnosť
skončenia pracovného pomeru môže uplatniť na súde", "môže požiadať súd, aby určil neplatnosť
dražby", "neplatnosť výpovede môže uplatniť na súde"), na rozdiel od znenia vyššie cit. ustanovení
upravujúcich neplatnosť právnych úkonov podľa § 37 a 39 OZ. Žiaden právny predpis neoprávňuje
ani neukladá povinnosť inému podať žalobu o neplatnosť uznania dlhu z uvedených dôvodov, a preto

vychádzajúc z vyššie uvedeného výkladu tak súd dospel k záveru o procesnej neprípustnosti žaloby
žalobkyne o určenie neplatnosti namietaného úkonu skutkovo vymedzenej z dôvodu nedostatku slobody
vôle či pre rozpor s dobrými mravmi. Okrem toho javí sa byť skúmanie absolútnej neplatnosti právneho
úkonu - uznania dlhu a dohody o jeho úhrade- v tomto samostatnom spore byť celkom zbytočným,
najmä ak sa vedie na Okresnom súde vo Vyškove pod sp.zn. 7C/103/2021 medzi žalovaným 2/ ako
veriteľom a žalovaným 1/ ako dlžníkom konanie o zaplatenie náhrady škody, ktorú žalovaný 1/ uznal

žalobkyňou namietaným právnym úkonom, kde má súd možnosť absolútnu neplatnosť právneho úkonu
- uznania dlhu posúdiť ako predbežnú otázku. Aj podľa staršej (no stále použiteľnej judikatúry) platilo,
že ak určenie, ktorého sa žalobca domáha, má povahu len predbežnej otázky vo vzťahu k posúdeniu,
či tu právo alebo právny vzťah je, alebo nie je, naliehavý právny záujem na požadovanom určení nie je
daný. Otázka existencie slobody vôle dlžníka pri spisovaní právneho úkonu, na základe ktorého si tiež

nad rámec iných dôkazov žalovaný 2/ ako veriteľ uplatňuje voči žalovanému 1/ ako dlžníkovi nárok na
plnenie na súde v Českej republike a otázka prípadného rozporu tohto úkonu s dobrými mravmi, je
pritom hlavne otázkou predbežnou, prejudiciálnou vo vzťahu k existencii práva, teda vo vzťahu k právu
veriteľa na plnenie zo vzájomného právneho vzťahu s dlžníkom. Tiež treba dodať, že v zásade platí, že
neplatnosti právneho úkonu sa môže dovolávať s úspechom i tá osoba, ktorá nebola zmluvnou stranou

napadnutejzmluvy,alelenakbolatakýmtoprávnymúkonomnasvojichprávachdotknutá(napr.Švestka,
Spáčil, M., N. a kol. Občanský zákoník I., Komentář, 2: vydaní, Praha. C.H, Beck 2009, str. 334). Avšak
žalobkyňa, ktorá nebola účastníčkou napadnutého uznania dlhu a dohody o úhrade z 21.12.2020, na
svojich právach ani nie je nijako priamo dotknutá, pretože uznanie dlhu ako také má priame právne
účinky len medzi veriteľom a dlžníkom. Ak by súd aj teoreticky konštatoval absolútnu neplatnosť tohto

právnehoúkonu,neznamenalobyto,žežalovaný1/definitívnenemávočižalovanému2/dlhpotenciálne
vymáhateľný aj z majetku pôvodne patriaceho do BSM žalobkyne a žalovaného 1/. O ne/existencii
pohľadávkyžalovaného2/vočižalovanému1/bytovôbecnesvedčalo,pretožeuznanímdlhužalovaným
1/ tento dlh nevznikol a určením neplatnosti uznania dlhu súdom teda tento dlh ani sám osebe nezaniká
a žalovaný 2/ ma k dispozícii aj iné dôkazy ako uznanie dlhu, ktorými potenciálne existenciu pohľadávky

z titulu náhrady škody voči žalovanému 1/ môže preukázať. Jediné, čo by uvedené spôsobilo, by bolo
zhoršenie postavenia žalovaného 2/ ako veriteľa v konaní o zaplatenie pohľadávky neplatne uznanej
vedenej na českom súde, kedy by veriteľ musel inými dôkazmi než uznaním dlhu hodnoverne preukázať
existenciu zodpovednosti žalovaného 1/ za škodu, ako aj jej výšku, teda musel by preukazovať, že
dlh existuje a prípadne by musel čeliť možnej námietke premlčania. Ak by teda uznanie dlhu v tomto

konaní súd deklaroval ako absolútne neplatné, tak tieto následky nemajú na žalobkyňu ani v praktickej
rovine žiaden dopad, pretože nie je vylúčené, že aj bez existencie platného uznania dlhu by teoreticky
súd v konaní na Okresnom súde vo Vyškove povinnosť žalovaného 1/ plniť žalovanému 2/ konštatoval.
Deklarovanie absolútnej neplatnosti právneho úkonu súdom v tomto konaní tak je aj z tohto pohľadu
neúčelné a nadbytočné a podľa názoru súdu účelom § 137 písm. c/, resp. d/ CSP bolo práve takéto

spory eliminovať. Zo všetkých týchto dôvodov bolo potrebné v tejto časti považovať žalobu za procesne
neprípustnú, a preto ju súd v tejto časti tiež zamietol.

14. Vzhľadom na uvedené dôvody, pre ktoré súd žalobu zamietol, bolo nehospodárne realizovať výsluch
žalovaného 1/ k otázke, za akých okolností došlo k podpisu uznania dlhu a dohode o jeho úhrade.

Okolnosti, za akých k právnemu úkonu došlo, aj keby ich súd mal objasnené výsluchom žalovaného 1/,
by neviedli k inému rozhodnutiu, aké súd prijal, keďže od nich nezáleží výklad a aplikácia ust. § 145 ods.
1 OZ na prejednávanú vec a taktiež ani posúdenie procesnej prípustnosti žaloby z pohľadu tvrdenej
neplatnosti podľa § 37 a 39 OZ. Žalobkyňa na pojednávaní uviedla, že to považuje za potrebné najmä,
ak sa úkon učinil bez vedomia žalobkyne, čo ale ani sporné nebolo a nebolo nutné jej vedomosť či

nevedomosť objasňovať výsluchom žalovaného 1/, keďže nebolo sporné, že vedomosť o úkone nemala
a súhlas k nemu nedala. Podstatou rozhodnutia súdu je ale záver, že tento jej súhlas ani nebol potrebný,
a preto bol výsluch žalovaného 1/ nadbytočný a súd ho nevykonal. Ak žalobkyňa predkladala na
pojednávaníemailovúkomunikáciumedziňouažalovaným2/,ktorousasnažilapreukázaťnekorektnosťjednania žalovaného 2/, z ktorého odvodzovala rozpor úkonu s dobrými mravmi, hodnotenie týchto
dôkazov bolo vzhľadom na procesnú neprípustnosť žaloby v danej časti nadbytočné.

15. Podľa § 262 ods. 1 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,
ktorým sa konanie končí. Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru
jej úspechu vo veci. Nakoľko boli žalovaní 1/ a 2/ v konaní v celom rozsahu úspešní, keďže súd
žalobu zamietol v celom rozsahu, priznal im súd voči plne neúspešnej žalobkyni nárok na náhradu
trov konania v rozsahu 100%. O výške trov konania rozhodne po právoplatnosti rozsudku vyšší súdny

úradník samostatným uznesením podľa § 262 ods. 2 CSP.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresnom súde
Trenčín.

V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ( t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej

veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa
napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ
domáha (odvolací návrh).

Podľa ustanovenia § 365 ods. 1 CSP odvolanie možno odôvodniť len tým, že

a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej
inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada
mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Podľa ustanovenia § 366 CSP prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré
neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak
a) sa týkajú procesných podmienok,
b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,
c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci alebo
d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona (zákon č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a

exekučnej činnosti v znení neskorších predpisov); ak ide o rozhodnutie o výchove maloletých detí, návrh
na súdny výkon rozhodnutia.