Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, February 26, 2025

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 4CoKR/49/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8122207345
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 02. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Július Tóth

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2025:8122207345.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Július Tóth a členov senátu JUDr.

Marek Kotora a JUDr. Monika Šabľová, v spore žalobcu: A. B. C., nar. X.X.XXXX, bytom D. XXX/
XX, XXXXX, E., právne zastúpený: Advokátska kancelária SPÁL Partners s.r.o., so sídlom Kapitulská
454/12, 91701, Trnava, IČO: 54 252 601 proti žalovanému: Prima banka Slovensko, a.s., so sídlom
Hodžova 11, 010 11 Žilina, IČO: 31 575 951, právne zastúpený: SEDLAČKO & PARTNERS, s.r.o.,
Štefánikova 8, 811 05 Bratislava, IČO: 36 853 186, o vylúčenie majetku zo súpisu všeobecnej podstaty,
o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Prešov, č. k. 5Cbi/194/2022- 83 zo dňa 30. mája
2023, takto

r o z h o d o l :

I. P o t v r d z u j e rozsudok Okresného súdu Prešov č.k. 5Cbi/194/2022-83 z 30. mája 2023.

II. Žalovanému p r i z n á v a proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom
rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie odvolaním napadnutým rozsudkom výrokom I. žalobu zamietol a výrokom II.
priznal žalovanému proti žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

2. Rozhodol tak o žalobe, ktorou žalobca navrhol, aby súd vylúčil zo súpisu všeobecnej podstaty

dlžníka: A. F. G., nar. XX.XX.XXXX, bytom H. I. XXX/XX, XXX XX E., v konkurznom konaní vedenom
na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 2OdK/762/2019, majetok : Súpisová zložka majetku č. 5 typ
súpisovej zložky majetku: Nehnuteľná vec, popis nehnuteľnej veci: parcela registra „C“ evidovaná na
katastrálnejmapeakoparc.č.5336–zastavanáplochaanádvorievovýmere1169m2,okres:Prievidza,
obec: Prievidza, štát: SR, katastrálne územie: E., č. LV: XXXXX, parcelné č.: 5336, spoluvlastnícky
podiel dlžníka: 377/44311, súpisová hodnota: 400,- eur, Súpisová zložka majetku č. 9 typ súpisovej
zložky majetku: BYT, popis bytu: byt č. 12 nachádzajúci sa na 4. p. bytového domu so súp. č. 40245,

postavenom na pozemku – parcela registra „C“ evidovaná na katastrálnej mape ako parc. č. 5336 –
zastavaná plocha a nádvorie vo výmere 1169 m2, obec: Prievidza, štát: SR, ulica: M. Gorkého 1245/12,
č. vchodu: 12, podiel na spoločných častiach a spoločných zariadeniach domu: 377/44311, katastrálne
územie: E., č. LV: XXXX, súpisová hodnota: 25.000,- eur. Súčasne žiadal priznať náhradu trov konania.

3. Žalobca uviedol, že uznesením Okresného súdu Prešov zo dňa 13.11.2019 pod sp. zn.
2OdK/762/2019 súd vyhlásil konkurz na majetok dlžníka A. F. G., a do funkcie správcu ustanovil JUDr.

Máriu Domčekovú, (ďalej len „Správkyňa“). Dňa 20.1.2020 bol v Obchodnom vestníku č. 12/2020
(K005127) zverejnený súpis všeobecnej podstaty dlžníka. Do súpisu bol okrem iného zapísaný majetok
tak ako je uvedený v odseku 2 tohto rozsudku.3.1 Žalobca podaním zo dňa 11.3.2021 si u správkyne uplatnil námietku zapísania bytu do súpisu a
požiadal ju o vylúčenie bytu zo súpisu. Dňa 7.4.2022 bol v Obchodnom vestníku č. 68/2022 (K020869)
zverejnenýoznamouplatnenínámietkyžalobcuvočizápisubytudosúpisumajetkuvšeobecnejpodstaty

dlžníka. Správkyňa podaním zo dňa 7.6.2022, doručeným žalobcovi dňa 21.6.2022, vyzvala žalobcu na
podanie žaloby, keďže žalovaný trvá na zapísaní bytu do súpisu.

4. Žalobca dôvodil a preukazoval, že dňa 17.9.2006 uzavrel s dlžníkom zmluvu o nájme bytu s právom
kúpy bytu (ďalej len zmluva). Predmetom tejto zmluvy bol nájom bytu na ulici Gorkého, č. p. 245/12 v

Prievidzi, podľa detailného určenia bytu a jeho vybavenia v zmluve. Od uzavretia zmluvy mal žalobca
riadne platiť odplatu v zmysle uvedenej zmluvy a zaplatil v zmysle zmluvy dohodnutú cenu nájmu.
Tvrdí, že zaplatením ceny nájmu bytu v zmysle zmluvy mu mal vzniknuť vlastnícky nárok na tento
byt. Žalobca požiadal dlžníka, evidovaného vlastníka bytu, aby žalobcovi previedol vlastníctvo k bytu
v zmysle zmluvy a ten ho informoval, že byt blokuje exekútor, z dôvodu, že voči nemu ako dlžníkovi
je vedená exekúcia. K prevodu vlastníctva bytu tak nedošlo pre právnu prekážku na strane dlžníka.

Žalobca tvrdil, že zo strany dlžníka a žalobcu išlo o realizáciu tzv. „spätného lízingu“, ktorým žalobca
mienil preklenúť dočasný nedostatok finančných prostriedkov. Pred tým ako dlžník nadobudol uvedený
bytdovlastníctvanazákladebankouposkytnutéhoúverubolvlastníkomtohtobytužalobca.Uviedoltiež,
že majetkové právo spojené s vlastnením predmetného bytu mu vzniklo pri podpise zmluvy a výkon tohto
práva bol len podmienený splnením podmienok uvedených v zmluve, teda platením nájomného po dobu

10 rokov a to vo výške 7.700,- Sk mesačne. Žalobca svoje právo na kúpu bytu, ktorá bola predmetom
zmluvy, riadne a včas voči A. G. uplatnil. A. G. je tak platne viazaný povinnosťou zabezpečiť evidenčný
prevod bytu na katastri nehnuteľností. Vlastnícke právo žalobcu k bytu založené platnou zmluvou podľa
právneho názoru žalobcu vylučuje zapísanie a speňaženie tohto majetku v konkurze. Žalobca v tomto
smere poukázal na § 167d ZKR v spojení § 45a ZKR. Žalobca spolu so žalobou predložil listinné dôkazy.

5. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe navrhol žalobu ako nedôvodnú zamietnuť, keď žalobca sa nesprávne
domnieva, že uzavretie zmluvy o nájme bytu s právom kúpy bytu dňa 17.9.2006 s dlžníkom A. F. G.,
vylučuje zapísanie majetku pod súp. položkou č. 5 a 9 do súpisu všeobecnej podstaty. Vyjadril sa k
zmluve, ktorú žalobca predložil. Dňa 20.1.2020 bol v Obchodnom vestníku č. 12/2020 zverejnený súpis

všeobecnej podstaty, súčasťou ktorého je uvedený nehnuteľný majetok dlžníka, v znení opravy súpisu
majetku v dôsledku chyby v písaní zverejnenej v OV č. 71/2021 dňa 15.4.2021. Namietal nejednoznačnú
a neurčitú identifikáciu predmetu nájmu v zmluve o nájme bytu s právom kúpy bytu (absentuje označenie
príslušného listu vlastníctva a katastrálneho územia), zo súpisu všeobecnej podstaty je zrejmé, že
správca zapísal do súpisu byt č. 12, a nie byt č. 4 v zmysle spornej zmluvy. Neurčito, zmätočne a

nezrozumiteľne podľa žalovaného vyznieva aj samotný záväzok nájomcu, ktorý nebol vlastníkom bytu,
previesť byt do vlastníctva bližšie neurčenej osobe po skončení nájmu (čl. VI zmluvy o nájme bytu s
právom kúpy bytu). Z takto formulovaného ustanovenia nevyplýva žiadna povinnosť, ktorú by mal dlžník
splniť, resp. žiadne právo kúpy bytu, ktoré by patrilo žalobcovi.

5.1 Žalovaný poukázal tiež na to, že dlžník uznal podpis na zmluve o nájme bytu s právom kúpy bytu
za vlastný až dňa 20.8.2019, cca 13 rokov po uzavretí zmluvy. Namietal, že žalobca sa snaží umelo
navodiť dojem, že v tomto prípade išlo o realizáciu tzv. „spätného lízingu“, údajne obvyklého postupu
na trhu. Uvedené skutočnosti však nasvedčujú tomu, že zmluva o nájme bytu s právom kúpy bytu bola
uzavretá dodatočne účelovo, s cieľom zabrániť speňaženiu bytu v konkurze.

5.2 Žalovaný zdôraznil, že vlastníctvo k bytu sa nadobúda vkladom do katastra nehnuteľností (§ 133 ods.
2Občianskyzákonníkvzneníneskoršíchpredpisov,ďalejlen„OZ“;§5ods.1zákonaNRSRč.162/1995
Z. z. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam v znení neskorších
predpisov). V katastri nehnuteľností je ako výlučný vlastník evidovaný dlžník. K prevodu vlastníckeho

práva k bytu nedošlo. Súčasne poukázal na to, že v zmysle ustanovenia § 489 a nasl. zákona č.
513/1991 Zb. Obchodný zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „ ObZ“) osobitne upravujú
zmluvu o kúpe prenajatej veci, ktorá mala byť údajne uzavretá aj medzi žalobcom a dlžníkom. O určitosti
dojednania takéhoto práva v prejednávanej veci žalovaný pochybuje. Pravidlo, že: „vlastnícke právo k
nehnuteľnostiam prechádza vkladom do katastra nehnuteľností“ platí aj pre zmluvu o kúpe prenajatej

veci (§ 493 ods. 1 Obchodného zákonníka). K prevodu bytu malo dôjsť po skončení nájmu v septembri
2016. Žalobca tvrdil, že požiadal dlžníka, aby mu previedol vlastnícke právo k bytu. Neuviedol však, kedy
tak mal urobiť a nepripojil k žalobe ani žiadny listinný dôkaz, ktorý by preukázal jeho tvrdenia. Žalovaný
poukázal, že v súlade s § 491 Obchodného zákonníka zaniká právo na kúpu prenajatej veci po ukončenínájomnej zmluvy, ak oprávnená strana neoznámi druhej strane písomne vôľu kúpiť prenajatú vec bez
zbytočného odkladu po zániku nájomnej zmluvy. Prevodu bytu mala podľa žalobcu brániť blokácia tohto
majetku súdnym exekútorom, neuviedol aké exekučné konanie bolo prekážkou prevodu. Nie je zrejmé,

či sa žalobca v tejto súvislosti bránil a domáhal vylúčenia nehnuteľnej veci z exekúcie. V spore nebolo
preukázané ani tvrdenie, že žalobca zaplatil nájomné za obdobie 10 rokov, a to vo výške 255,59 eura
(7.700,- Sk) mesačne. V tejto sume boli v zmysle čl. V zmluvy o nájme bytu s právom kúpy bytu zahrnuté
aj „poplatky a služby za údržbu, vodu a iné okrem spotreby el. energie“. Skutočná výška nájomného nie
je známa. Argumentácia žalobcu preto zostala v rovine ničím nepodložených tvrdení.

5.3 Pokiaľ sa žalobca domáhal aplikácie § 45a zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii
v znení neskorších predpisov (ďalej len „ZKR“) s označením „Výhrada vlastníctva a finančný lízing“
k tomu sa žalovaný vyjadril, že podľa § 601 OZ: „Ak má vlastníctvo k predanej hnuteľnej veci
prejsť na kupujúceho až po zaplatení ceny, musí sa táto výhrada dohodnúť písomne. Ak zo zmluvy
nevyplývaniečoiné,prechádzanebezpečenstvonáhodnejskazyanáhodnéhozhoršenianakupujúceho

odovzdaním veci.“ Poukázal aj na „Článok 10 Nariadenia o insolvenčnom konaní, ktorý obsahuje tretiu
výnimku zo všeobecnej kolíznej normy (čl. 7 ods. 1 Nariadenia) a upravuje tzv. výhradu vlastníctva
(reservationoftitle),podľaktorejnastaneprevodvlastníctvakprevádzanejhnuteľnejveciažpozaplatení
kúpnej ceny.“ (IKRÉNYI, I.: Nariadenie o insolvenčnom konaní. Komentár. C. H. Beck, Bratislava 2020, s.
304). Výhrada vlastníctva v insolvenčnom konaní sa v kontexte citovaného ustanovenia OZ a nariadenia

EurópskehoparlamentuaRady(EÚ)2015/848z20.mája2015oinsolvenčnomkonanívzťahujevýlučne
na hnuteľné veci. Aplikácia § 45a ZKR preto pri nehnuteľnostiach neprichádza do úvahy.

6. Žalobca v replike uviedol, že žalovaný spochybňuje výlučne formálne vlastnosti zmluvy medzi
žalobcom a dlžníkom, ktoré sú vôľovým a celkovo obsahovým prejavom zmluvných strán právne

zhojené. Chybu v písaní v podobe zameneného čísla bytu zo správneho čísla 12 na č. 4 nepovažuje
za výraznejšiu vadu právneho úkonu. Uviedol, že dlžník nikdy nebol vlastníkom iného bytu. Žalobca
užíval výlučne jeden byt na predmetnej adrese. Uviedol, že nájomca nebol vlastníkom bytu v čase
uzatvorenia zmluvy a preto zo zmluvy logicky vyplýva, že zmluvné strany mali po obsahovej stránke
záujem upraviť prevod vlastníckych práv z vlastníka bytu v čase prepisu zmluvy, ktorým bol dlžník

ako prenajímateľ. Predmetná veta čl. VI zo zmluvy mala obsahovať namiesto nesprávne použitého
slova „nájomca“ správne slovo „nájomcovi“. Žalovaný dezinterpretuje jednotlivé zmluvné ustanovenia.
K výhrade žalovaného ohľadom overenia podpisu prenajímateľa na zmluve sa vyjadril, že dlžník
môže kedykoľvek verifikovať pravosť svojho podpisu aj po odstupe niekoľkých rokov a potvrdzuje to,
že existuje žalobcov nárok zo zmluvy. Predmetný byt riadne užíval a platil nájom a poplatky s tým

spojené. Namietal, že žalovaný odignoroval predmetný právny úkon, ktorý má podobu nepomenovanej
občianskoprávnej zmluvy. Obchodnoprávna úprava nie je na občianskoprávne vzťahy aplikovateľná.
Vyjadrenie žalovaného nereflektuje na to, že právny úkon (zmluva) neupravuje hnuteľnú vec ale
nehnuteľnú vec, ktorá môže byť predmetom inominátnej zmluvy, a preto sa na zmluvný vzťah
nevzťahuje § 601 OZ. Ak žalovaný poukázal na právne normy upravujúce vzťahy medzinárodného práva

súkromného, jeho právna argumentácia je v tomto smere zavádzajúca. Žalovaný vie, že zmluvné strany
dohodli určité pravidlá, ktoré bolo nevyhnutné plniť pre naplnenie predpokladov pre takzvanú leasingovú
zmluvu, zmluvu s právom kúpy bytu.

7. V podanej duplike žalovaný uviedol, že inominátna zmluva vytvára zmluvným stranám priestor

na realizáciu zmluvnej autonómie. Vzájomné práva a povinnosti si definujú priamo zmluvné strany.
Rozhodujúci je preto obsah zmluvy a je kladený výrazne vyšší dôraz na úplnosť, detailnosť a určitosť
obsahu nepomenovanej zmluvy. Inominátna zmluva zakladá medzi stranami iba tie subjektívne práva
a povinnosti, ktoré sú v nej vymedzené. Poukázal na to, že v zmluve o nájme bytu s právom kúpy
bytu nie je ani zmienka o tom, že žalobca sa má stať vlastníkom bytu podpisom tejto zmluvy, resp.

úhradou nájomného. Nie je preto zrejmé, z čoho žalobca vyvodzuje, že „Majetkové právo spojené
s vlastnením predmetného bytu vzniklo žalobcovi pri podpise Zmluvy a výkon tohto práva bol len
podmienený splnením podmienok uvedených v zmluve, teda platením nájomného po dobu 10 rokov a to
vo výške 7.700,- Sk mesačne“. V čl. VI zmluvy o nájme bytu s právom kúpy bytu je neurčitým spôsobom
dojednaný iba záväzok žalobcu (nájomcu) previesť byt do vlastníctva („Po skončení nájmu sa nájomca

zaväzuje previesť do vlastníctva byt za zvyškovú hodnotu 1000,- Sk.“). V zmysle § 35 ods. 2 OZ je v
občianskom práve, na rozdiel od obchodného práva (§ 266 ods. 1 ObZ), preferovaný objektívny výklad
pojmu. Rozhodujúce je to, aké má použité slovo gramatický význam z objektívneho hľadiska, keďže OZ
výslovne umožňuje vykladať pojem podľa vôle len pokiaľ táto vôľa neodporuje jazykovému prejavu. Akje teda v zmluve výslovne uvedené, že byt sa zaväzuje previesť nájomca, nemožno toto ustanovenie
vykladať v zjavnom rozpore s jeho jazykovým prejavom tak, že byt sa zaväzuje previesť prenajímateľ.
Ak by aj v zmluve o nájme bytu s právom kúpy bytu bol dojednaný záväzok dlžníka previesť vlastnícke

právo k bytu na žalobcu (čo odmieta), nemožno dospieť k záveru, že žalobca je vlastníkom bytu, a to
ani analogickým použitím ustanovení OZ. Žalovaný uviedol, že je to potrebné považovať za prejav ich
zmluvnej autonómie, do ktorej nemožno zasahovať použitím analógie, pretože by sa tým dotváral obsah
zmluvného vzťahu proti zvrchovanej vôli jeho účastníkov.

7.1 Žalovaný trval na tom, že § 45a ZKR je v tomto prípade neaplikovateľný nielen preto, že sa týka len
prevodu hnuteľných vecí, ale aj z dôvodu, že medzi žalobcom a dlžníkom nebola v zmluve dojednaná
výhrada vlastníctva.

8. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa §§ 167b ods. 1 až 4, 167h ods.1 až 4,167j ods.
1 až 3, 167n ods. 1, 2 upravujúce nakladanie s konkurznou podstatou, konkurznú podstatu a súpis

majetku konkurznej podstaty ako aj speňaženie nehnuteľností, §§ 76, 77 ZKR, ktoré obsahujú úpravu
súpisu majetku podstát, náležitostí súpisu, vylučovacej žaloby a majetku tretích osôb, ktorý zabezpečuje
záväzky úpadcu. Ďalej podľa § 118 ods. 1 a 2, § 119 ods. 1 a 2, § 132 ods. 1, 2 a § 133 ods.
1 a 2 Občianskeho zákonníka, ktoré obsahujú predmet občianskoprávnych vzťahov, právny dôvod
nadobúdania vlastníctva, okamihu nadobudnutia vlastníctva.

9. Pre rozhodnutie o vylúčení majetku, bolo podľa súdu prvej inštancie potrebné si predbežne vyriešiť,
kto je jeho vlastníkom resp. preukázať právo vylučujúce zapísanie majetku do súpisu.

10. Súd prvej inštancie uviedol, že žalobca odôvodňoval svoje právo k predmetnej nehnuteľnosti s

poukazom na zmluvu o nájme bytu s právom kúpy bytu a to, že v zmysle tejto zmluvy zaplatením
ceny nájmu bytu vznikol žalobcovi vlastnícky nárok na tento byt. Súd prvej inštancie poukázal na to,
že právna úprava ohľadom nadobúdania vlastníckeho práva pri nehnuteľnostiach upravuje zmluvný
prevod vlastníctva dvojfázovo; je potrebné rozlišovať medzi právnym dôvodom a právnym spôsobom
nadobudnutia vlastníctva. Kúpna zmluva smerujúca k prevodu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti je

právnym dôvodom jeho prevodu. Uzavretá zmluva má len obligačné účinky a sama prevod vlastníctva
nespôsobí tak je tomu aj v konkrétnom prípade, i keď žalobca odvádza svoje vlastnícke právo
od nájomnej zmluvy. Právnym spôsobom nadobudnutia vlastníckeho práva k nehnuteľnosti je vklad
vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností, ktorý je rozhodujúci pre okamih prevodu vlastníckeho
práva, k čomu v danej právnej veci nedošlo.

11. Súd prvej inštancie dodal, že konkurzu podlieha majetok, ktorý patril dlžníkovi ku dňu vyhlásenia
konkurzu,avdanomprípadeajpredmetnánehnuteľnosť,nakoľkonenastaliúčinkyprevoduvlastníckeho
práva.

12. Ďalej súd prvej inštancie konštatoval, že právnym prostriedkom ochrany inej osoby (spravidla
vlastníka) proti neoprávnenému zahrnutiu majetku do súpisu konkurznej podstaty je vylučovacia
žaloba a v konaní sa zisťuje či je daný dôvod na vylúčenie majetku zo súpisu a to vo vzťahu k
určitému vylučovateľovi, keď tento preukáže, že k spornému majetku má takzvané lepšie právo.
V danom spore „lepšie“ právo žalobca nepreukázal. Vyhlásením konkurzu na majetok úpadcu sa

právne vzťahy týkajúce sa konkurzného konania úpadcu, najmä so zreteľom na jeho majetok spravujú
režimom ZKR preto správca konkurznej podstaty musí postupovať iba podľa ustanovení tohto zákona
a súvisiacich predpisov. Žalobca, ktorého ťažila dôkazná povinnosť, nepreukázal splnenie hmotno-
právnych podmienok pre úspešnosť vylučovacej žaloby a to, že na nehnuteľnú vec, ktorá bola do
podstaty úpadcu zapísaná má vlastnícke právo, svedčiace jemu v čase jej zápisu do súpisu majetkovej

podstaty.

13. S poukazom na vyššie uvedené dôvody súd prvej inštancie žalobu ako nedôvodnú zamietol.

14. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal odvolanie žalobca. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý

rozsudok zrušil a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Odvolanie
odôvodnili tým, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej
patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 365
ods. 1 písm. b) CSP), konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutievo veci (§ 365 ods. 1 písm. d) CSP), súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov
k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f) CSP) a rozhodnutie súdu prvej inštancie
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h) CSP).

15. Žalobca v odvolaní uviedol, že napadnutý rozsudok je nepresvedčivý a stručný. Podľa žalobcu
rozsudok súdu prvej inštancie nie je dostatočne odôvodnený, vnútorne konzistentný a neprotirečivý. Súd
prvej inštancie nedal jasnú odpoveď na relevantné otázky žalobcu. Súd prvej inštancie sa v odôvodnení
svojho rozhodnutia nevysporiadal so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový

postup nebol v odôvodnení jednoznačne vysvetlený nielen s poukazom na všetky skutočnosti zistené
vykonaným dokazovaním, ale aj s odkazom na právne závery, ktoré prijal.

16. Vyčítal súdu prvej inštancie, že sa nevysporiadal s relevantnou argumentáciou žalobcu, najmä s
argumentáciou žalobcu s poukazom na právo žalobcu požadovať plnenie zmluvy podľa § 45a ods. 1
v spojení s § 45a ods. 5 ZKR; súd prvej inštancie túto argumentáciu v odôvodnení rozsudku úplne

ignoroval a nijako zrozumiteľne nevysvetlil otázku zániku povinnosti dlžníka pre nemožnosť plnenia.

17. Podľa žalobcu nesprávne právne posúdenie veci súdom prvej inštancie spočíva v konštatovaní, že
žalobca nepreukázal vlastnícke právo k veci, ktorej vylúčenia zo súpisu sa žalobca domáhal žalobou,
čo bolo dôvodom na zamietnutie žaloby. Nebolo povinnosťou žalobcu preukázať vlastnícke právo k

predmetnej veci, ale (s poukazom na § 78 ZKR) právo vylučujúce zapísanie majetku do súpisu. Žalobca
je toho názoru, že mal a má právo požadovať prevod bytu (a pozemku) od dlžníka, keďže dlžník sa na
to výslovne v Zmluve o nájme bytu s právom kúpy bytu zo dňa 17.9.2006 zaviazal, a žalobca všetky
podmienky podľa zmluvy splnil. Obligačnoprávne účinky nastali uzavretím zmluvy, t.j. platným prijatím
návrhu na uzavretie zmluvy. Žalobca (aj s poukazom na § 45a ods. 1 v spojení s § 45a ods. 5 ZKR) tvrdí,

že má po vyhlásení konkurzu buď právo byt vrátiť alebo trvať na plnení zmluvy.

18. K nesprávnym skutkovým zisteniam žalobca uviedol, že súd prvej inštancie nesprávne a neúplne
konštatoval rozhodujúce skutkové okolnosti a to o obsahu zmluvy, hlavne pokiaľ ide o právo žalobcu
požadovať prevod bytu, existencie prekážky majúcej spôsobovať objektívnu nemožnosť plnenia a v

dôsledku nesprávneho právneho posúdenia je nesprávne aj konštatovanie, že predmetná nehnuteľnosť
podlieha konkurzu.

19. Žalovaný sa vo vyjadrení k odvolaniu vyjadril k namietanému nesprávnemu právnemu posúdeniu,
keď poukázal na samotnú zmluvu a jej čl. VI a v tejto súvislosti na § 35 ods. 2 Občianskeho zákonníka

a preferenciu objektívneho výkladu pojmu. Vyjadril sa k nemožnosti aplikácie § 45a ods. 1 a 5 ZKR
na vzniknutú situáciu. Zároveň spochybnil, že sa žalobca domáhal voči dlžníkovi splnenia povinnosti
previesť byt do jeho vlastníctva či už na súde, prípadne uplatniac svoje právo inak. Vyjadril sa
k namietaným nesprávnym skutkovým zisteniam o obsahu zmluvy a k existencii prípadnej prekážky
spôsobujúcej nemožnosť plnenia.

20. Vo vyjadrení zaujal žalovaný stanovisko aj k údajnému porušeniu práva na spravodlivý proces
a k domnelej inej vade konania.

21. Žalobca v odvolacej replike zotrval na svojich skorších vyjadreniach v spore.

22. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd prejednal odvolanie žalobcu, ktoré bolo podané v zákonnej
lehote, oprávnenou osobou, proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadenia
pojednávania, pretože nejde o také odvolanie proti rozhodnutiu, na prejednanie ktorého je potrebné
nariadiť odvolacie pojednávanie podľa § 385 ods. 1 CSP. Odvolanie prejednal podľa § 379 - § 385 CSP

a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

23. Rozsudok odvolacieho súdu bol v zmysle § 378 ods. 1 a § 219 ods. 1 CSP odvolacím súdom verejne
vyhlásený, čo bolo podľa § 219 ods. 3 CSP oznámené na úradnej tabuli krajského súdu.

24. Žalobca odvolanie odôvodnil dôvodmi podľa § 365 ods. 1 písm. b), d), f) a h) CSP. Odvolací súd
dospel k záveru, že tieto odvolacie dôvody nie sú naplnené.25. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil, či súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných
dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a či na zistený skutkový stav správne aplikoval príslušné
právne predpisy, a to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná

odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú
rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky II. ÚS 78/05).

26. Odvolací súd zhodnotil, že súd prvej inštancie presvedčivo a logicky odpovedal na každý relevantný
argument vznesený v spore a odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie spĺňa kritériá vyžadované

vyššími súdnymi autoritami pre zrozumiteľnosť a presvedčivosť súdneho rozhodnutia. Súd prvej
inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností vyvodil správne právne
závery.

27. Vecne správne a zákonu zodpovedajúce je odôvodnenie odvolaním napadnutého rozsudku súdu
prvejinštancie,sktorýmsaodvolacísúdstotožňujeaodkazujenaneho(§387ods.2CSP).Nadoplnenie

a zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia a k odvolaniu žalobcu uvádza:

28. Odvolací súd k tvrdeniu žalobcu, že súd prvej inštancie nedostatočne odôvodnil svoje rozhodnutie,
čím bol naplnený odvolací dôvod § 365 ods. 1 písm. b/ CSP udáva, že toto tvrdenie žalobcu nie je
dôvodné.

29. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP je daný vtedy, ak je na strane súdu taký závažný
procesný postup, ktorým sa strane znemožní realizácia tých jej procesných práv, ktoré jej Civilný sporový
poriadok priznáva, a to v takej miere, že dôjde k porušeniu práva na spravodlivý proces. Predmetný
odvolací dôvod je naplnený aj vtedy, ak súd prvej inštancie nedostatočným odôvodnením rozsudku

spôsobil jeho nepreskúmateľnosť podľa § 220 ods. 2 CSP.

30. Podľa § 220 ods. 2 CSP, v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké
skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril
žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné

skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré
dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté
dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby
odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

31. Rozhodnutie súdu musí obsahovať odôvodnenie v súlade s citovanými zákonnými ustanoveniami,
pretože povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva strany sporu na dostatočné a
presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktorý sa vysporiada i so špecifickými námietkami
strany sporu. V odôvodnení sa súd rozhodujúci o uplatnenom nároku musí vysporiadať so všetkými
rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený

nielen s poukazom na všetky skutočnosti zistené vykonaným dokazovaním, ale tiež s poukazom na
právne závery, ktoré prijal; niet v ňom miesta pre dohady a domnienky. Súdne rozhodnutie musí preto
obsahovať stručný a jasný výklad opodstatnenosti, pravdivosti, zákonnosti a spravodlivosti výroku. Súd
by mal vo svojej argumentácii, obsiahnutej v odôvodnení svojho rozhodnutia dbať na to, aby závery,
ku ktorým na základe predložených dôkazov dospel, boli racionálne a presvedčivé. Odôvodnenie má

byť prostriedkom kontroly správnosti rozhodnutia nielen pre súd, ktorý ho vydal, ale aj pre súd, ktorý ho
bude preskúmavať v dôsledku opravného prostriedku, t. j. musí byť preskúmateľné.

32. Odvolací súd z obsahu odvolania vo vzťahu k namietanému nedostatočnému odôvodneniu
napadnutého rozhodnutia zistil, že žalovaný nesúhlasí so skutkovými a právnymi závermi súdu prvej

inštancie. To, že žalovaný mal na vec odlišný názor a že rozhodnutie súdu prvej inštancie nebolo
odôvodnené podľa jeho predstáv, nie je dostačujúcou bázou pre tvrdenia o existencii vady v zmysle
§ 365 ods. 1 písm. b/ CSP. Odvolací súd zdôrazňuje, že právo na súdnu ochranu nie je právom na
úspech v spore.

33. Odvolací súd konštatuje, že z odôvodnenia napadnutého rozsudku zreteľne vyplývajú dôvody, pre
ktoré súd prvej inštancie žalobu zamietol. Rozhodnutie súdu prvej inštancie nemožno preto považovať
za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretože súd sa pri výklade a aplikácii
zákonných predpisov vo veci neodchýlil od znenia príslušných ustanovení a nepoprel ich účel a význam.34. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písmena f) CSP je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí
ísť o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie vec posúdil po právnej stránke,

a ktoré nemali v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú
vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 191 CSP, a to vzhľadom
na to, že súd vzal do úvahy len skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov
nevyplynuli ani inak nevyšli počas sporu najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli
vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú aj také skutkové

zistenia, ktoré súd prvej inštancie založil na chybnom hodnotení dôkazov. Typovo ide o situáciu, kde
logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán, alebo ktoré
vyšli inak najavo z hľadiska závažnosti (dôležitosti) zákonnosti, pravdivosti, eventuálne vierohodnosti,
alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim
z Civilného sporového poriadku o vykonávaní dokazovania.
35. Odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo

zistených skutočností vyvodil správny právny záver.

36. Podľa článku 8 CSP, strany sporu sú povinné označiť skutkové tvrdenia dôležité pre rozhodnutie vo
veci a podoprieť svoje tvrdenia dôkazmi, a to v súlade s princípom hospodárnosti a podľa pokynov súdu.

37. Podľa § 149 CSP prostriedkami procesného útoku a prostriedkami procesnej obrany sú najmä
skutkové tvrdenia, popretie skutkových tvrdení protistrany, návrhy na vykonanie dôkazov, námietky k
návrhom protistrany na vykonanie dôkazov a hmotnoprávne námietky.

38. Základnou procesnou povinnosťou sporových strán je povinnosť uviesť skutkové tvrdenia podstatné

pre rozhodnutie vo veci a povinnosť označiť a doložiť dôkazy na preukázanie týchto tvrdení. Žalobca je
povinný tvrdiť a preukazovať skutočnosti, ktoré opodstatňujú jeho porušené alebo ohrozené právo alebo
právom chránený záujem a žalovaný je povinný tvrdiť a preukazovať skutočnosti, ktoré právo žalobcu
vylučujú. Dokazovať je povinný každý, kto v spore niečo tvrdí.

39. Podľa § 151 ods. 1 a 2 CSP, skutkové tvrdenia strany, ktoré protistrana výslovne nepoprela, sa
považujú za nesporné. Ak strana poprie skutkové tvrdenia, ktoré sa týkajú jej konania alebo vnímania,
uvedie vlastné tvrdenia o predmetných skutkových okolnostiach, inak je popretie neúčinné.

40. Odvolací súd poukazuje, že v súlade s § 150 ods. 1 a 2 CSP, strany majú povinnosť pravdivo a

úplne uvádzať podstatné a rozhodujúce skutkové tvrdenia týkajúce sa sporu. Samotné civilné sporové
konanie je konaním dôkazným, čo znamená, že stranu zaťažuje v konaní povinnosť tvrdenia a povinnosť
navrhnúť na svoje tvrdenia dôkazy, preukazujúce jeho pravdivosť. Ak strana sporu v konaní nesplní
svoju povinnosť tvrdenia alebo povinnosť navrhnúť na svoje tvrdenia dôkazy, alebo ak sa navrhnuté
dôkazy nevzťahujú na jeho tvrdenia, dostáva sa do situácie dôkaznej núdze, kedy súdu neostáva

iné, len zhodnotiť túto procesnú situáciu v jeho neprospech vo výsledku (rozhodnutí vo veci samej),
lebo tvrdená okolnosť nebude preukázaná. V sporovom konaní, dôkazné bremeno ohľadne určitých
skutočností, leží na tej strane sporu, ktorá z existencie týchto skutočností vyvodzuje pre seba priaznivé
právne dôsledky; ide o tú stranu sporu, ktorá existenciu týchto skutočností tvrdí. Odvolací súd zároveň
konštatuje,žeskutkovétvrdeniesapovažujezanesporné,akprotistranavyhlási,žejepravdivé,aleboak

sa aplikuje právna domnienka uvedená v uvedenom ustanovení, podľa ktorej platí, že skutkové tvrdenie
je nesporné, ak ho protistrana nepoprela vôbec, alebo ak ho síce poprela, ale neúčinne. Pre popretie
skutkových tvrdení platia rovnaké požiadavky ako pre predkladanie skutkových tvrdení, to znamená, že
strana musí nielen popierať tvrdenia protistrany, ale musí uviesť vlastné tvrdenia a tieto musí preukázať,
resp. predložiť alebo navrhnúť dôkazy na preukázanie týchto svojich tvrdení, inak sa takéto popretie

považuje za neúčinné.

41. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie Zmluvou o nájme bytu zo dňa 17.9.2006, v zmysle ktorej
sa prenajímateľ A. F. G. a B. C. ako nájomca dohodli na tom, že prenajímateľ prenechá nájomcovi do
užívania byt č. 4 nachádzajúci sa v E. J. D. K. L. XXX/XX na 4. poschodí s popisom predmetného bytu

s tým, že nájomca bol so stavom bytu oboznámený. Podľa článku VI. Zmluvy po skončení nájmu sa
nájomca zaviazal previesť do vlastníctva byt za zvyškovú hodnotu 1.000,- Sk. Podľa znenia tohto článku
si zmluvné strany dohodli záväzok previesť byt po skončení nájmu. Nedohodli sa na tom, že žalobca sa
má stať vlastníkom bytu podpisom zmluvy, resp. úhradou nájomného za obdobie 10 tich rokov. Súd prvejinštancie tak vykonaním tohto dôkazu nemohol dospieť k záveru, že žalobca je oprávnený požadovať
prevod bytu.

41.1 Záver žalobcu o jeho práve požadovať prevod bytu nepotvrdila ani výpoveď dlžníka A. F. G.
(úpadca), ktorý síce stručne opísal genézu jeho vzťahu so žalobcom a to aj vo vzťahu k uzavretej
nájomnej zmluve s právom kúpy bytu, kedy po skončení zmluvy malo dôjsť k prevodu bytu do vlastníctva
žalobcu ako aj k dôvodom prečo k tomu v rozhodnej dobe nedošlo avšak tento dôkaz nemohol priniesť
žalobcovi želaný výsledok v podobe konštatovania, že je oprávnený požadovať prevod bytu. Svedok

vypovedal, že sa po celú dobu cítil byť vlastníkom bytu. Ku skutočnosti, že dlžník uznal podpis na spornej
zmluve za vlastný nie v čase podpisu zmluvy 17.9.2006 ale až dňa 20.8.2019, sa svedok nevyjadroval.

41.2 Žalobca namietal tiež, že v súvislosti s existenciou prekážky majúcej za následok objektívnu
nemožnosť plnenia, ktorú konštatoval súd prvej inštancie (v odseku 61. napadnutého rozsudku) sa
nikde v odôvodnení rozsudku nepoukazuje na exekučné konanie. Odvolací súd tu odkazuje na výpoveď

svedka keď odpovedal na otázku právneho zástupcu žalobcu, prečo a z akých dôvodov nedošlo k
uzavretiu zmluvy o prevode vlastníctva k predmetnému bytu. Svedok nepotvrdil žalobcovo tvrdenie, že
prevodu bytu mala brániť blokácia tohto majetku súdnym exekútorom keď sa vyjadril, že v roku 2016
došlo k zaplateniu úveru a v roku 2017 bola bankou zrušená ťarcha na byte a až v roku 2019 bol svedok
oddĺžený. Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia nemohol identifikovať a odkázať na

exekučné konanie, ktoré žalobca vo svojich podaniach žiadnym spôsobom neuviedol a neprodukoval
k tomuto tvrdeniu žiadne dôkazy. Súd prvej inštancie len všeobecne konštatoval, že záväzok dlžníka,
ohľadne povinnosti pri prevode nehnuteľností v podstate zanikol, pre nemožnosť plnenia a to za situácie
pokiaľ by tvrdenia o exekučnom konaní vedeného proti dlžníkovi boli v spore nielen tvrdené ale aj
preukázané.

42. Odvolací súd udáva, že predmetom sporu je vylúčenie majetku zo súpisu všeobecnej podstaty,
preto úlohou žalobcu bolo preukázať za splnenia podmienok stanovených v ZKR, že majetok zapísaný v
súpise všeobecnej podstaty nie je majetkom úpadcu, ale je jeho majetkom, resp. že existujú relevantné
skutočnosti, ktoré zapísanie majetku do súpisu vylučujú.

43. V spore o vylúčenie majetku zo súpisu môže byť žalobca úspešný len vtedy, ak preukáže, že mu
patrí subjektívne právo (napr. vlastnícke právo), ktoré vylučuje zapísanie majetku zo súpisu. Z odvolania
žalobcu vyplýva, že ho založil v zásade na tvrdení, že žalobca nesúhlasí so skutkovým záverom
súdu prvej inštancie, ktorý má spočívať v nesprávnom a neúplnom konštatovaní zistenia rozhodujúcich

skutkových okolností o obsahu zmluvy, primárne pokiaľ ide o právo žalobcu požadovať prevod bytu
a nesprávne konštatovanie, že predmetná nehnuteľnosť podlieha konkurzu, pokiaľ obligačnoprávne
účinky nastali podľa žalobcu uzatvorením zmluvy. Poukazom na § 45a ods. 1 a ods. 5 ZKR žalobca
chcel dosiahnuť také posúdenie veci, podľa ktorého mal a má žalobca po vyhlásení konkurzu na dlžníka
buď právo byt vrátiť alebo trvať na plnení zmluvy.

44. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP je daný vtedy, ak rozhodnutie súdu prvej inštancie
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo
skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový
stav. Právne posúdenie veci je nesprávne, ak súd posúdil vec podľa normy, ktorá na daný skutkový stav

nedopadá alebo právnu normu síce určil správne, avšak nesprávne ju interpretoval, alebo ju na daný
skutkový stav nesprávne aplikoval.

45. K nadobudnutiu vlastníckeho práva a výhrade vlastníckeho práva v Občianskom zákonníku a
Obchodnom zákonníku odvolací súd poukazuje na nižšie uvedené zákonné ustanovenia:

46. Podľa § 133 ods. 1 Občianskeho zákonníka ak sa hnuteľná vec prevádza na základe
zmluvy, nadobúda sa vlastníctvo prevzatím veci, ak nie je právnym predpisom ustanovené alebo
účastníkmi dohodnuté inak.

47. Podľa § 133 ods. 2 Občianskeho zákonníka ak sa prevádza nehnuteľná vec na základe zmluvy,
nadobúda sa vlastníctvo vkladom do katastra nehnuteľností podľa osobitných predpisov, ak osobitný
zákon (t. j. zákon č. 162/1995 Z.z. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k
nehnuteľnostiam (katastrálny zákon) neustanovuje inak.48. Podľa § 601 ods. 1 prvá veta Občianskeho zákonníka ak má vlastníctvo k predanej hnuteľnej veci
prejsť na kupujúceho až po zaplatení ceny, musí sa táto výhrada dohodnúť písomne.

49. Odvolací súd zdôrazňuje, že podľa občianskoprávnej úpravy sa pri predaji hnuteľnej veci
viaže okamih nadobudnutia vlastníctva zásadne na prevzatie veci kupujúcim. Zákon však umožňuje
účastníkom kúpnej zmluvy, aby si túto otázku upravili vzájomnou dohodou odchylne, teda tak, že si
dojednajú nadobudnutie vlastníckeho práva k inému okamihu. Tzv. výhrada vlastníctva predstavuje

jednu z možností odchylného dojednania o okamihu nadobudnutia vlastníckeho práva, a to v závislosti
na zaplatení kúpnej ceny (viď odôvodnenie rozsudku NS ČR zo dňa 12. marca 2003, sp. zn. 25 Cdo
1232/2001).

50. Odvolací súd poukazuje na to, že uzatvorením zmluvy o kúpe prenajatej veci si zmluvné strany
dohodnú, že nájomca je oprávnený nadobudnúť vec alebo súbor vecí, ktoré má v nájme, do svojho

vlastníctva. Takúto možnosť má nájomca buď počas platnosti nájomnej zmluvy, alebo po jej zániku.
Zmluvu o kúpe prenajatej veci si môžu zmluvné strany dohodnúť priamo v nájomnej zmluve, alebo až
po uzatvorení nájomnej zmluvy. Podmienkou platnosti zmluvy o kúpe prenajatej veci je písomná forma
zmluvy. Zmluva o kúpe prenajatej veci je teda závislá od existencie nájomnej zmluvy. Nájomná zmluva
sa bude spravovať ustanoveniami § 663 a nasl. OZ (§ 261 ods. 9 ObZ), pričom zmluva o kúpe prenajatej

veci ako relatívny obchodno-záväzkový vzťah sa bude riadiť Obchodným zákonníkom za splnenia
podmienok § 261 ods. 1, 2.

50.1 Pri zmluve o kúpe prenajatej veci ide o zmiešanú zmluvu skladajúcu sa z nájomnej a kúpnej
zmluvy, ktoré predstavujú komplex na seba nadväzujúcich súborov práv a záväzkov, kde je potrebné

aplikovať tak občianskoprávnu úpravu (nájomná zmluva, kúpna zmluva ohľadom nehnuteľnosti) ako aj
obchodnoprávnu úpravu (kúpna zmluva, zmluva o kúpe prenajatej veci). Zmluva o kúpe prenajatej veci
nepatrí medzi absolútne obchody a aj subjekty, ktoré nie sú podnikateľmi majú možnosť uzatvoriť zmluvu
o kúpe prenajatej veci podľa pravidiel občianskeho práva (teda bez voľby Obchodného zákonníka)
a v tomto prípade tak pripustiť na ich dohodu analogické aplikovanie pravidiel Obchodného zákonníka.

Dohoda nájomcu musí oprávňovať na uplatnenie práva na kúpu veci. Ak by po skončení nájmu prešla
automaticky do vlastníctva nájomcu, nešlo by o zmluvu o kúpe prenajatej veci, ale o osobitnú dohodu
o kúpnej zmluve s dohodnutou výhradou vlastníctva a plnením ceny v splátkach zmiešanej so zmluvou
nájomnou. Predmetom zmluvy o kúpe prenajatej veci je vec alebo súbor vecí. Môže ísť o hnuteľné
alebo nehnuteľné veci, ktoré sú spôsobilé byť predmetom nájmu. Ak má na jej základe dôjsť k prevodu

vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, je nutné splniť aj požiadavky stanovené Občianskym zákonníkom
na danú transakciu (osvedčenie podpisu prenajímateľa ako budúceho predávajúceho).

51. V rámci obchodných záväzkových vzťahov zaniká právo na kúpu prenajatej veci po ukončení
nájomnej zmluvy, ak oprávnená strana neoznámi druhej strane písomne vôľu kúpiť prenajatú vec bez

zbytočného odkladu po zániku nájomnej zmluvy (§ 491 ObZ).

52. Odvolací súd udáva, že žalobca dôvodí jeho údajný nárok od zmluvy, ktorá podľa jeho následného
tvrdenia (v žalobe odvodzoval svoj nárok od Zmluvy o nájme bytu s právom kúpy bytu) má povahu
zmluvy nepomenovanej a teda na základe tejto zmluvy má právo požadovať prevod prenajatej veci

do jeho vlastníctva pretože disponuje tzv. „lepším právom“, ktoré vylučuje zapísanie veci do súpisu
všeobecnej podstaty úpadcu. V čl. VI zmluvy je uvedený záväzok žalobcu, ktorý bol nájomcom
previesť byt do vlastníctva bližšie neurčenej osobe po skončení nájmu neurčito dojednaný, avšak z textu
„Po skončení nájmu sa nájomca zaväzuje previesť do vlastníctva byt za zvyškovú hodnotu 1000,-
Sk.“ nevyplýva žiadna povinnosť resp. žiadne právo kúpy bytu, ktoré by patrilo žalobcovi. Žalobca

tvrdil, že po skončení nájmu mal žalobca požiadať dlžníka, aby mu previedol vlastnícke právo k bytu
pričom prevodu bytu malo podľa žalobcu brániť exekučné konanie (blokovanie tohto majetku súdnym
exekútorom) a podľa dlžníka konkurz vyhlásený na jeho majetok (ešte v roku 2011, čo je zrejme
nesprávne konštatovanie v zápisnici z pojednávania resp. časové súslednosti konkurzu neboli pred
súdom prvej inštancie presne ozrejmené a teda či aj v roku 2011 bol konkurz na dlžníka pokiaľ bolo

v spore preukázané, že v roku 2019 bol vyhlásený na dlžníka osobný bankrot – uznesenie zo dňa
13.11.2019 sp. zn. 2OdK/762/2019). Za tejto situácie vyjadrenia žalobcu ostali v rovine nepreukázaných
tvrdení keď nebolo preukázané kedy tak mal žalobca urobiť a či vôbec k tomu došlo.53. Podľa § 45a ods. 1 ZKR „Ak úpadca pred vyhlásením konkurzu predal vec s výhradou vlastníctva a
kupujúcemu ju odovzdal, môže kupujúci vec vrátiť alebo trvať na plnení zmluvy“.

54. Odvolací súd poznamenáva, že citované ustanovenie ZKR, na ktoré sa odvolával žalobca nie je
možné aplikovať na daný spor keďže, tak ako dôvodil žalovaný, týka sa výlučne prevodu hnuteľných
vecí. ZKR používa pojem „odovzdanie veci“, čo je spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva pri
hnuteľných veciach (vyššie citovaný § 133 ods. 1 OZ). Ustanovenie § 45a ods. 1 ZKR upravuje situáciu,
keď je kupujúcemu odovzdaná vec s výhradou vlastníctva, v zmysle ktorej sa stane vlastníkom veci až

zaplatením kúpnej ceny. V súlade s § 133 ods. 1 OZ si totiž zmluvné strany pri prevode hnuteľných vecí
môžu dohodnúť aj iný okamih nadobudnutia vlastníckeho práva. Pri prevode nehnuteľností dojednanie
výhrady vlastníctva nie je možné, keď vlastnícke právo sa nadobúda vkladom do katastra nehnuteľností
(§ 601 OZ predpokladá výhradu vlastníctva iba pri hnuteľných veciach). Na rozdiel od § 133 ods. 1 OZ,
zákon pri prevode nehnuteľností neumožňuje zmluvným stranám dohodnúť si iný moment nadobudnutia
vlastníckeho práva. Medzi žalobcom ako nájomcom a dlžníkom ako prenajímateľom nebola v zmluve

dojednaná výhrada vlastníctva.

55. Podľa § 45a ods. 5 ZKR „Ustanovenia odsekov 1 až 4 sa použijú primerane aj na zmluvu, predmetom
ktorej je prenájom veci za dohodnuté nájomné na dobu určitú, s cieľom prevodu prenajatej veci do
vlastníctva.“ Odvolací súd udáva, že danú situáciu nemožno podriadiť ani pod ustanovenie § 45a ods.

5 ZKR, keď tak ako bolo konštatované odvolacím súdom v čl. VI Zmluvy je uvedený záväzok žalobcu,
ktorým bol nájomca, previesť byt do vlastníctva bližšie neurčenej osobe po skončení nájmu neurčito
dojednaný. Nájom bol uzatvorený na dobu 10 rokov od uzavretia zmluvy, teda do 17.9.2016. Konkurz
na dlžníkov majetok bol vyhlásený uznesením zo dňa 13.11.2019 (zverejnené v OV 21.11.2019). Ak je
nájomca oprávnený podľa zmluvy na kúpu prenajatej veci po ukončení nájomnej zmluvy, zaniká toto

právo, ak oprávnená strana neoznámi druhej strane písomne vôľu kúpiť prenajatú vec bez zbytočného
odkladu po zániku nájomnej zmluvy (§ 491 ObZ). Ak zo zmluvy o kúpe prenajatej veci vyplýva
pre nájomcu oprávnenie kúpiť prenajatú vec, ktorá je predmetom nájomnej zmluvy až po ukončení
tejto nájomnej zmluvy, potom je nájomca povinný oznámiť písomne svoju vôľu kúpiť prenajatú vec
prenajímateľovi bez zbytočného odkladu po zániku nájomnej zmluvy. Prejav vôle nájomcu musí byť

v písomnej forme a musí byť prenajímateľovi doručený v lehote bez zbytočného odkladu po zániku
nájomnejzmluvy.KeďžeObZneupravujelehotupočtomdní,jejdĺžkajezávisláodkonkrétnychokolností.
Neuplatnením svojho práva v lehote podľa tohto ustanovenia, právo nájomcu na kúpu prenajatej veci
zaniká.

56. Žalobca žiadal pre prípad, ak odvolací súd by posúdil, že niektoré so žalobcom vyššie uvedených
dôvodov subsumovaných pod iné odvolacie dôvody (nevyporiadanie sa s relevantnými tvrdeniami
žalobcu, zmätočnosť a arbitrárnosť v odôvodnení rozsudku a iné ...) možno považovať za tzv. inú vadu
konania, aby boli takto posudzované.

57. K odvolaciemu dôvodu v zmysle § 365 ods. 1 písm. d) CSP, odvolací súd uvádza, že inou
vadou sa rozumie také porušenie procesných predpisov, ktoré mohlo mať vplyv na výrok napadnutého
rozhodnutia. Ide predovšetkým o porušenie procesných práv účastníka, ktoré nemožno podradiť pod
§ 365 ods. 1 písm. a), b), c) CSP, ale ich dôsledok sa mohol (nemusel) prejaviť vo výsledku konania
formulovanom vo výroku súdneho rozhodnutia vo veci samej.

58. Odvolací súd konštatuje, že žalobca v odvolaní neuviedol a ani riadne neodôvodnil „inú vadu
konania“, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

59. Súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku vysvetlil, čo zistil a na podklade ktorých vykonaných

dôkazov to zistil (odkaz na odsek 27 až 40 napadnutého rozsudku) a uviedol ako vec právne posúdil
(v odsekoch 43 až 55 napadnutého rozsudku). Výpovednú hodnotu odôvodnenia rozsudku je súčasne
potrebné vnímať nielen parciálne a izolovane od celkového významu textu, ale predovšetkým vo
vzájomných súvislostiach argumentácie súdu. Súd prvej inštancie v odseku 62 svojho rozhodnutia
odkázal na uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 28.10.2021 sp. zn. 2Obdo/55/2021, kde je

konštatované, že „v konaní o vylučovacej (excindačnej) žalobe sa zisťuje, či je daný dôvod na vylúčenie
majetku zo súpisu, a to vo vzťahu k určitému vylučovateľovi, keďže tento preukáže, že k spornému
majetku má tzv. lepšie právo“.60. Ak žalobca poukazoval na chyby v písaní v odôvodnení rozsudku odvolací súd udáva, že toto
nemožno označiť za vadu, ktorá by mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci v zmysle §
365 ods. 1 písm. d) CSP.

61.Odvolacísúdpretopodľa§387ods.1CSPpotvrdilrozsudoksúduprvejinštancieakovecnesprávny.
Rovnako potvrdil výrok rozsudku súdu prvej inštancie o nároku na náhradu trov konania.

62. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v

spojení s § 255 ods. 1 CSP. Žalovanému , ktorý mal v odvolacom konaní plný úspech, priznal plnú
náhradu trov odvolacieho konania, ktoré je povinný nahradiť neúspešný žalobca. O výške trov tohto
odvolacieho konania podľa § 262 ods. 2 CSP rozhodne súd prvej inštancie, samostatným uznesením.

63. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 posledná
veta CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa v § 419 CSP.

Dovolanie možno podať v lehote dvoch mesiacov od doručenia tohto rozhodnutia odvolacieho súdu, na
súde ktorý rozhodoval v prvej inštancii.

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané, dovolanie môže podať aj
intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425

CSP). Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len
v rozsahu vykonanej opravy podľa § 427 ods. 1 CSP.
Dovolateľmusíbyťvdovolacomkonanízastúpenýadvokátom,dovolanieainépodaniadovolateľamusia
byť spísané advokátom, okrem prípadov uvedených v § 429 ods. 2 CSP, ak má dovolateľ sám, alebo
jeho zamestnanec alebo člen vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. Inak dovolací súd

dovolanie odmietne podľa § 447 písm. c) CSP.

V dovolaní podľa § 428 CSP sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).