Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Thursday, June 25, 2025

Súd: Najvyšší správny súd SR
Spisová značka: 6Szak/3/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 0925100198
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 06. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Michal Matulník

ECLI: ECLI:SK:NSSSR:2025:0925100198.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Michala

Matulníka, PhD. (sudca spravodajca), zo sudkyne JUDr. Violy Takáčovej, PhD., LL.M. a zo sudcu prof.
JUDr. Juraja Vačoka, PhD., vo veci žalobcu: M. H., narodený XX. S. XXXX, štátna príslušnosť: Tadžická
republika, bez cestovného dokladu, s povolením na trvalý pobyt na Ukrajine na adrese: K. K. č. XX,
H., toho času: Útvar policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce, Bitúnková 14, 078 01 Sečovce,
zastúpený: JUDr. Iveta Rajtáková, advokátka so sídlom Štúrova 20, Košice, proti žalovanému: Útvar
policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce, Bitúnková 14, 078 01 Sečovce, o preskúmanie zákonnosti
rozhodnutia žalovaného číslo: PPZ-HCP-SE5-15-009/2025-ZC zo dňa 17. marca 2025, v konaní o

kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku Správneho súdu v Košiciach č. k. 17Saz/1/2025-54 zo dňa
9. apríla 2025, takto

r o z h o d o l :

I. Kasačná sťažnosť sa zamieta.
II. Účastníkom nárok na náhradu trov kasačného konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

I. Konanie na správnom súde
1. Správny súd v Košiciach (ďalej len „správny súd“) napadnutým rozsudkom z 9. apríla 2025, č. k.
17Saz/1/2025-54 (ďalej len „napadnutý rozsudok“), zamietol správnu žalobu žalobcu, ktorou sa žalobca
domáhal preskúmania rozhodnutia žalovaného č.: PPZ-HCP-SE5-15-009/2025-ZC zo dňa 17. marca

2025 (ďalej len „rozhodnutie o zaistení“ alebo „preskúmavané rozhodnutie“) s návrhom, aby správny
súd rozhodnutie o zaistení zrušil a zároveň, aby nariadil, aby bol žalobca bezodkladne prepustený zo
zaistenia.
2. Rozhodnutím o zaistení žalovaný s odkazom na ustanovenie § 125 ods. 4, § 88a ods. 1 písm.
d) zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 404/2011 Z. z.“) rozhodol, že zaisťuje žalobcu ako žiadateľa o
udelenie azylu, lebo je to potrebné z dôvodu ohrozovania bezpečnosti štátu alebo verejného poriadku.

S odkazom na ustanovenie § 88a ods. 2 zákona č. 404/2011 Z. z. žalovaný stanovil dĺžku doby zaistenia
najviac do 19. septembra 2025. Podľa § 88a ods. 3 s poukázaním na §88 ods. 5 zákona č. 404/2011 Z.
z. je žalobca umiestnený v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce.
3. Žalovaný v podstatnom preskúmavané rozhodnutie odôvodnil tým, že (i) žalobca sa dňa 19. decembra
2024 dostavil na správny orgán s úmyslom požiadať o udelenie azylu na území Slovenskej republiky; (ii)
žalovaný zhrnul skutkové zistenia týkajúce sa „azylovej minulosti“ žalobcu konštatujúc, že v jeho prípade
sa jedná o druhú žiadosť o udelenie azylu na území Slovenskej republiky (prvýkrát žalobca žiadal o

udelenie azylu dňa 4. mája 2022 pričom konanie o udelenie azylu na území Slovenskej republiky bolo
právoplatne ukončené dňa 2. januára 2023 tak, že žalobcovi azyl udelený nebol a nebola mu poskytnutá
doplnková ochrana); (iii) žalovaný ďalej konštatoval, že rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (ďalej len „najvyšší súd“) zo dňa 24. januára 2024 bol žalobca prepustený z vydávacej väzby;(iv) žalovaný potom zhrnul jednotlivé konania týkajúce sa následného zaistenia žalobcu uzatvárajúc,
že dňa 19. decembra 2024 bolo zaistenie žalobcu ukončené a v ten istý deň sa žalobca dostavil na
správnyorgánsúmyslompožiadaťoudelenieazylunaúzemíSlovenskejrepubliky;(v)žalovanýuviedol,

že žalobcovi bolo rozhodnutím migračného úradu zrušené dočasné útočisko a dňa 18. júla 2024; (vi)
následne dôvodil, že dňa 20. decembra 2024 vydalo Oddelenie azylu PZ Humenné Rozhodnutie o
zaistení Čp.: PPZ- HCP-PO12-22-008/2024-AV podľa § 88a ods. 1. písm. b) zákona č. 404/2011 Z. z.
na účel zistenia tých skutočností, na ktorých je založená jeho žiadosť o udelenie azylu, ktoré by bez
zaistenia nebolo možné získať, najmä ak existuje riziko jeho úteku, kde bola stanovená dĺžka doby

zaistenia na čas nevyhnutne potrebný najviac do 19. apríla 2025; (vii) uviedol, že dňa 20. decembra
2024 bol žalobca na základe Rozhodnutia o zaistení Čp.: PPZ-HCP-POl 2-22-008/2024-AV vydaného
Oddelením azylu PZ Humenné umiestnený do Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce;
(viii) dňa 17. marca 2025 bola na Oddelenie azylu PZ Humenné doručená informácia z Najvyššieho
správneho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší správny súd“) o tom, že najvyšší správny
súd zamietol kasačnú sťažnosť podanú Oddelením azylu PZ Humenné voči rozsudku Správneho súdu

v Košiciach a nariadil bezodkladné prepustenie žalobcu zo zaistenia; (ix) vychádzajúc z uvedeného
Oddelenie azylu PZ Humenné vydalo príkaz na prepustenie žalobcu zo zaistenia a zároveň podľa §
88a ods. 3 zákona č. 404/2011 Z. z. s poukázaním na § 88 ods. 12 zákona č. 404/2011 Z. z. písomne
požiadalo UPZC Sečovce, aby účastníkovi konania vydal rozhodnutie o zaistení, pretože existuje iný
dôvod na jeho zaistenie, a to na zaistenie podľa § 88a ods. 1 písm. d) zákona č. 404/2011 Z. z.; (x)

žalovaný potom opísal dôvody žiadosti Oddelenia azylu PZ Humenné; (xi) vychádzajúc z uvedeného
žalovaný vyhodnotil účelnosť zaistenia žalobcu podľa § 88a ods. 1 písm. d) zákona č. 404/2011 Z. z.
s poukázaním na uvedené odôvodnenie žiadosti konštatujúc, že je možné dôvodne predpokladať, že
žalobca predstavuje hrozbu pre verejnú bezpečnosť, je násilný a môže ohroziť alebo porušiť základné
práva a slobody; (xii) podľa žalovaného je preto v prípade žalobcu dôvod na postup podľa ustanovenia

§ 88a ods. 1 písm. d) zákona č. 404/2011 Z. z.; (xiii) žalovaný taktiež odôvodňoval dĺžku doby zaistenia,
pričom uviedol, že podľa § 90 ods. 1 písm. d) zákona č. 404/2011 Z. z. je policajný útvar povinný
skúmať po celý čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia; (xiv) nakoniec
žalovaný zdôvodnil aplikáciu ustanovenia § 89 ods. 1 písm. a), b) zákona č. 404/2011 Z. z. konštatujúc,
že napriek skutočnosti, že účastník konania ako žiadateľ o udelenie azylu na území Slovenskej republiky

má ubytovanie a všetky ďalšie potreby vrátane voľného pohybu zabezpečené v azylovom zariadení,
účastníkovi konania nemôže uložiť povinnosť hlásenia pobytu, resp. zložiť peňažnú záruku v zmysle
citovaného ustanovenia, nakoľko má za to, že pri uložení takejto povinnosti by mohlo dôjsť k ohrozovaniu
bezpečnosti štátu alebo verejného poriadku.
4. Žalobca napadol preskúmavané rozhodnutie správnou žalobou zo dňa 25. marca 2025. Správny

súd zákonnosť preskúmavaného rozhodnutia žalovaného preskúmal najmä v intenciách § 191 a § 206
zákonač.162/2015Z.z.Správnysúdnyporiadok(ďalejlen„SSP“)a§2,§88aa§90zákonač.404/2011
Z. z. a dospel k záveru, že správna žaloba nie je dôvodná, a preto ju podľa § 229 SSP rozsudkom
zamietol.
5. Správny súd v úvode napadnutého rozsudku zhrnul priebeh administratívneho konania, obsah

správnej žaloby, vyjadrenia žalovaného a citoval ním aplikované právne normy. Následne (v bode 58)
sumarizoval sporné a nesporné skutočnosti nasledovne: „Medzi účastníkmi konania nebola spornou
skutočnosť, že po prepustení žalobcu zo zaistenia dňa 19.12.2024 sa žalobca sám dobrovoľne dostavil
pred žalovaného a požiadal o udelenie azylu v záchytnom tábore Humenné. Spornou skutočnosťou
medzi účastníkmi konania bola účelnosť zaistenia žalobcu z dôvodu ohrozovania bezpečnosti štátu

alebo verejného poriadku.“.
6. Správny súd potom uviedol, že z odôvodnenia preskúmavaného rozhodnutia vyplýva, že riaditeľ
Oddelenia azylu PZ Humenné sa dňa 14. marca 2025 oboznámil s písomnosťou stupňa utajenia
„Vyhradené“, na základe čoho nadobudol podozrenie, že žalobca ohrozuje bezpečnosť štátu a verejný
poriadok. V tejto súvislosti ďalej správny súd dôvodil, že „Správny súd sa zároveň oboznámil s obsahom

uvedených utajovaných písomností a konštatuje, že z ich obsahu možno vyvodiť záver o odôvodnenosti
rozhodnutia žalovaného postupom podľa § 88a ods. 1 písm. d) zákona o pobyte cudzincov o zaistení
žalobcu ako žiadateľa o udelenie azylu, lebo je to potrebné z dôvodu ohrozovania bezpečnosti štátu
ako aj verejného poriadku. Možno konštatovať, že žalovaný vychádzal z informácií, ktoré naznačovali,
že žalobca môže predstavovať riziko pre verejný poriadok ako aj bezpečnosť štátu. Žalovaný, ako

orgán príslušný podľa § 125 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov konal tak, aby bola zabezpečená
ochrana verejného poriadku a bezpečnosti štátu. Na základe prezumpcie správnosti, ktorá vychádza z
predpokladu, že informácie a stanoviská poskytnuté oprávnenými subjektmi sú pravdivé a relevantné,
žalovaný aj vychádzal pri vydaní napadnutého rozhodnutia.“ (bod 69 napadnutého rozsudku). Dôvodiac,že má vedomosť o viacerých konaniach vedených voči osobe žalobcu na Správnom súde v Košiciach,
potom správny súd sumarizoval skoršie rozhodnutia najvyššieho súdu, správneho súdu a najvyššieho
správneho súdu (bod 63 napadnutého rozsudku).

7. K námietke žalobcu týkajúcej sa nesprávneho právneho posúdenia veci správny súd uviedol, že táto
nie je dôvodná. Poukázal pritom na skutočnosť „ ... že dňa 14.03.2025 sa riaditeľ Oddelenia azylu PZ
Humenné oboznámil s písomnosťou stupňa utajenia „ Vyhradené“. Obsahom predmetnej písomnosti
bola správa obsahujúca skutočnosti, ktoré zakladajú dôvod na postup v zmysle ustanovenia §88a ods.
1 písm. d) zákona o pobyte cudzincov, ak je to potrebné z dôvodu ohrozovania bezpečnosti štátu alebo

verejnéhoporiadkuakoajtým,žedňa19.februára2025bolazNárodnejústredneSIRENEnaOddelenie
azylu PZ Humenné doručená informácia, že k uvedenému dňu sú k účastníkovi konania evidované
nasledujúce aktuálne záznamy: 1. Francúzsky záznam - podľa čl. 24 Nariadenia 2018/1861 o SIS (zákaz
vstupu a pobytu) vytvorený dňa 25.04.2022 Policajnou prefektúrou Paríž, platný do 25.04.2062 z dôvodu
napojenia osoby na radikálne islamské hnutie a hrozby pre verejnú bezpečnosť s dôležitou poznámkou
"násilný". 2. Slovenský záznam - podľa čl. 3 Nariadenia 2018/1860 o SIS (návratové rozhodnutie

doprevádzané zákazom vstupu na dobu 10 rokov) vytvorený dňa 19.12.2024 na základe Rozhodnutia o
administratívnom vyhostení vydaného Oddelením hraničnej kontroly PZ Košice - letisko, č.p.: PPZ-HCP-
P09-3-015/2024-AV. Pre bližšie informácie Vám odporúčame obrátiť sa priamo na príslušný slovenský
orgán (OHK PZ Košice - letisko). Zároveň v odôvodnení žalovaný uviedol, že pri lustrácii vykonanej
v UPZC Sečovce dňa 19.12.2024 mal žalobca v schengenskom informačnom systéme uvedenú iba

dôležitú poznámku v zázname Francúzskej republiky, že je násilný a je potrebné kontaktovať NU
Sirene. Žalovaný zároveň uviedol, že s poukázaním na uvedené a predovšetkým na francúzsky záznam
doručený z NU Sirene je možné dôvodne predpokladať, že žalobca je napojený na radikálne hnutie a
predstavuje hrozbu pre verejnú bezpečnosť, je násilný a môže ohroziť alebo porušiť základné práva a
slobody. Na základe uvedených skutočností žalovaný uviedol v odôvodnení rozhodnutia, že v prípade

žalobcu je dôvod na postup podľa ustanovenia § 88a ods. 1 písm. d) zákona o pobyte cudzincov, teda
zaistiť žiadateľa o udelenie azylu, ak je to potrebné z dôvodu ohrozovania bezpečnosti štátu alebo
verejného poriadku.“.
8. Správny súd ďalej napadnutý rozsudok odôvodnil konštatovaním, že (i) „V reakcii na námietku
neurčitosti výroku rozhodnutia, správny súd len stručne uvádza že to, či je žalobca zaistený z dôvodu

ohrozovania bezpečnosti štátu alebo verejného poriadku, resp. z oboch, jasne a určito vyplýva z výroku
rozhodnutia, ktorý deklaruje určitý právny stav, ktorému korešponduje aj jeho odôvodnenie z ktorého
vyplýva, že žalobca predstavuje hrozbu pre verejnú bezpečnosť, je násilný a môže ohroziť alebo
porušiť základné práva a slobody. Vzhľadom na uvedené túto námietku žalobcu vyhodnotil správny
súd za nedôvodnú.“ (bod 70 napadnutého rozsudku) a následne (ii) záverom, že „Zároveň podľa

názoru správneho súdu pre záver žalovaného o existencii bezpečnostného rizika žalobcu postačuje
zistenie, že takáto možnosť je najpravdepodobnejším vysvetlením doterajších skutkových zistení a že na
základedostupnýchúdajovsatietojaviabyťvýznamnepravdepodobnejšieakoinédoúvahypripadajúce
vysvetlenia. V posudzovanom prípade žalovaný vnímal u žalobcu bezpečnostné riziko v súvislosti s
vyššie popísanými skutočnosťami, ktorých existenciu a mieru obsahu ich pravdivosti, súd nemá dôvod

spochybňovať. Reálne nebezpečenstvo pritom neznamená istotu, ale určitú mieru pravdepodobnosti, že
existuje ohrozenie bezpečnosti štátu ako aj verejného poriadku, a v danom prípade podľa súdu existujú
závažné dôvody sa domnievať, že takéto bezpečnostné riziko u žalobcu existuje.“ (bod 72 napadnutého
rozsudku).
9. Čo sa týka námietky žalobcu, že vzhľadom na skutočnosť, že žalobcovi je obsah utajenej písomnosti

neznámy, nemôže byť na obsahu tejto písomnosti založené rozhodnutie o zaistení, správny súd
svoje rozhodnutie odôvodnil poukazom na princípy dobrej správy a ich presadzovanie prostredníctvom
rozhodovacej činnosti Európskeho súdu pre ľudské práva Poukázal na čl. 41 Charty základných práv
Európskej únie, konštatujúc, že „ ... do práva na dobrú správu sa zahŕňa najmä: a) právo každého na
vypočutie pred prijatím akéhokoľvek individuálneho opatrenia, ktoré by sa ho mohlo nepriaznivo dotýkať;

b) právo každého na prístup k spisu, ktorý sa ho týka, za predpokladu rešpektovania oprávnených
záujmov dôvernosti a služobného a obchodného tajomstva; c) povinnosť administratívy odôvodniť svoje
rozhodnutia. S poukazom na rešpektovanie oprávnených záujmov dôvernosti, by pripojenie uvedených
správ do administratívneho spisu podliehalo špeciálnemu režimu ustanoveného zákonom č. 215/2004 Z.
z. s tým, že je vylúčené automatické nahliadnutie do týchto podkladov žalobcovi, prípadne jeho právnej

zástupkyni, bez súhlasu pôvodcu správy.“. Vychádzajúc z uvedeného následne správny súd dôvodil, že
„K využitiu alternatív zaistenia žalovaný uviedol, že nevyužil jednu z alternatív zaistenia, ktoré zákon o
pobyte cudzincov explicitne vyjadruje, práve z dôvodu, že žalobca je žiadateľom o azyl, u ktorého je
podozrenie z ohrozenia bezpečnosti štátu ako aj verejného poriadku. Z uvedených dôvodov sa žalovanýrozhodol pre prísnejšie opatrenie, ktoré smeruje k ochrane verejného poriadku a bezpečnosti štátu.
Súd mal za to, že tejto argumentácii žalovaného možno prisvedčiť. Vzhľadom na špecifickosť dôvodu
zaistenia podľa § 88a ods. 1 písm. d) zákona o pobyte cudzincov, ktorým je potreba ochrany bezpečnosti

štátu alebo verejného poriadku, je len ťažké si predstaviť, že na dosiahnutie tohto účelu zaistenia je
možné využiť iné, menej závažné prostriedky, ako je zaistenie.“.
10. Vychádzajúc z vyššie uvedených dôvodov správny súd správnu žalobu v celom rozsahu podľa § 229
SSP zamietol, pričom o trovách konania rozhodol postupom podľa § 175 ods. 1 SSP tak, že žalobcovi
podľa § 167 ods. 1 SSP (a contrario) ich náhradu nepriznal z dôvodu neúspechu v konaní a žalovanému

podľa § 168 SSP ich náhradu nepriznal, keďže nárok na náhradu trov konania zo zákona nevyplýva a
o náhradu trov konania žalovaný ani nežiadal.
II. Kasačná sťažnosť a vyjadrenia k nej
11. Proti napadnutému rozsudku správneho súdu podal žalobca v zákonnej lehote kasačnú sťažnosť,
v ktorej navrhol, aby kasačný súd napadnutý rozsudok správneho súdu zmenil tak, že preskúmavané
rozhodnutie žalovaného zruší a nariadi žalovanému, aby neodkladne prepustil žalobcu zo zaistenia.

Dôvody kasačnej sťažnosti žalobca vymedzil v jej úvode odkazom na (i) ustanovenie § 440 ods. 1 písm.
g) SSP (správny súd rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci) a (ii) ustanovenie
§ 440 ods. 1 písm. f) SSP (správny súd nesprávnym procesným postupom znemožnil žalobcovi, aby
uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva
na spravodlivý proces).

12. Dôvod kasačnej sťažnosti podľa ustanovenia § 440 ods. 1 písm. f) SSP žalobca formuloval tak, že
ho správny súd naplnil neurčitosťou, nepresvedčivosťou a nedostatočnosťou odôvodnenia napadnutého
rozsudku. Namietal, že správny súd sa v odôvodnení rozhodnutia nevyrovnal ani so žalobnými bodmi,
ani s argumentáciou žalobcu prednesenou prostredníctvom jeho právnej zástupkyne na pojednávaní
konanom dňa 9. apríla 2025. V tejto súvislosti uviedol: „Správny súd sa nevysporiadal predovšetkým

s otázkou, do akej miery zodpovedá požiadavke spravodlivosti súdneho konania stav, kedy napriek
tomu, že rozhodnutie o zaistení je založené na utajovanej skutočnosti, s ktorou sa žalobca nemal
možnosť oboznámiť a s ktorou, ak by sa aj oboznámila jeho právna zástupkyňa, nemohla by o obsahu
tejto utajenej skutočnosti informovať žalobcu a žalobca by tak nemohol k tejto skutočnosti zaujať
stanovisko.“. V tomto kontexte poukázal na rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej

len „ústavný súd“) sp. zn. PL. ÚS 17/2022 a sp. zn. PL. ÚS 8/2016. Žalobca zdôraznil, že v situácii,
keď rozhodnutie správneho orgánu je opodstatnené obsahom utajovaných písomností, s ktorými sa
síce oboznámil správny orgán, avšak tieto skutočnosti zostali žalobcovi naďalej neznáme, vznikol
stav, že žalobcovi nebolo umožnené predložiť svoje argumenty proti obsahu utajovaných písomností.
Poukázal taktiež na Smernicu Európskeho parlamentu a rady (EÚ) č. 2023/977 z 10. mája 2023,

ktorej relevantnú časť citoval. Následne žalobca zdôraznil, že pred správnym súdom poukázal na
ním predložené početné dôkazy o charaktere režimu v Tadžikistane, ako aj o svojej príslušnosti k
politickému opozičnému hnutiu Skupina 24. Uviedol, že aktívne podporoval toto opozičné politické
hnutie a vyjadroval svoju nespokojnosť s režimom prostredníctvom účasti v programoch ako napríklad
„Hlas ľudu“ a „Pravda a lží“. Taktiež poukázal na list verejného ochrancu práv z 8. januára 2024,

ktorého obsah bližšie opísal. Namietal, že správny súd nijakým spôsobom nereagoval na konkrétny
obsah týchto listín a nevysporiadal sa ani s argumentáciou žalobcu, že práve takýto spôsob konania
orgánov Tadžickej republiky, teda šírenie nepravdivých obvinení z príslušnosti k radikálnym hnutiam,
je súčasťou prenasledovania politických oponentov. Následne zdôraznil, že absencia odôvodnenia
takéhoto rozhodnutia je znepokojujúca v kontexte opakovaných námietok žalobcu, že vo Francúzsku,

kde má byť vytvorený záznam o jeho násilnosti, nikdy nebol, a že na Ukrajine žil bez toho, aby voči
nemu boli zo strany štátnych orgánov vykonané akékoľvek úkony, ktoré by zodpovedali jeho statusu
prívrženca radikálneho islamského hnutia.
13. Dôvod kasačnej sťažnosti podľa ustanovenia § 440 ods. 1 písm. g) SSP (nesprávne právne
posúdenie veci) žalobca identifikoval v tom, že pokiaľ ustanovenie § 88a ods. 1 písm. d) zákona

č. 404/2011 Z. z. umožňuje zaistiť žiadateľa o azyl v situácii možného ohrozenia buď štátu alebo
verejného poriadku, potom zo samotného rozhodnutia musí byť zrejmé, či žiadateľ o azyl ohrozuje
bezpečnosť štátu, alebo ohrozuje verejný poriadok. Následne žalobca citoval ustanovenie § 2 ods. 1
písm. l) a písm. m) zákona č. 404/2011 Z. z. argumentujúc, že uvedené ustanovenia definujú ohrozenie
bezpečnosti štátu konkrétnym spôsobom a ohrozenie verejného poriadku iným, rovnako konkrétnym

spôsobom. Dôvodil, že správny súd nerozlišoval medzi skutočnosťami napĺňajúcimi hypotézu ohrozenia
bezpečnosti štátu, alebo ohrozenia verejného poriadku. V tom vzhliadol nesprávne právne posúdenie
veci. Následne správnemu súdu vytkol, že jeho konštatovanie, že utajené písomnosti naznačujú, že
žiadateľ o azyl môže predstavovať riziko, znamenajú najintenzívnejší zásah do osobnej slobody, avšakiba „pre istotu“. Žalobca správnemu súdu taktiež vytkol, že jeho záver o tom, že pri poskytovaní
informácií spravodajskými službami je potrebné vychádzať z prezumpcie ich správnosti, predstavuje
ďalší prvok nesprávneho právneho posúdenia veci. Akcentoval skutočnosť, že spravodajské informácie

sú informácie prakticky neuveriteľné. Dôvodil, že táto skutočnosť vylučuje možnosť, že by mali byť
posudzované bez kontextu s inými známymi skutočnosťami.
14. Žalovaný sa ku kasačnej sťažnosti vyjadril podaním zo dňa 9. júna 2025, v ktorom v podstatnom
uviedol, že (i) preskúmavané rozhodnutie nie je založené na utajovanej písomnosti, s ktorou sa žalobca
nemal možnosť oboznámiť, ale pri vydávaní rozhodnutia sa žalovaný opieral o informáciu, ktorá bola dňa

19.februára2025znárodnejústredneSIRENEdoručenánaOddelenieazyluPZHumenné;(ii)následne
citoval článok 21 a článok 25 nariadenia Európskeho parlamentu a rady (EÚ) 2018/1861 z 28. novembra
2018; (iii) v súvislosti s listinou, ktorú žalobca pripojil ku kasačnej sťažnosti (list verejného ochrancu
práv zo dňa 8. januára 2024) žalovaný uviedol, že extradičné konanie nie je predmetom tohto konania,
nakoľko žalobca je žiadateľom o udelenie azylu na území Slovenskej republiky a bol ako žiadateľ o
azyl aj zaistený; (iv) zdôraznil, že žalovaný pri vydávaní rozhodnutia o zaistení vychádzal zo všetkých

dostupných informácií k osobe žalobcu, ktoré tvorili v čase vydania rozhodnutia o zaistení podklad k
vydaniu predmetného rozhodnutia; (v) v závere uviedol, že zaistenie žalobcu podľa § 88a ods. 1 písm. d)
zákona č. 404/2011 Z. z. bolo potrebné z dôvodu ohrozenia bezpečnosti štátu, ako aj z dôvodu ohrozenia
verejnéhoporiadku,nakoľkovtomtoprípademožnésúbežnéohrozeniebezpečnostištátuabezpečnosti
verejného poriadku nemožno vylúčiť. Žiadal, aby kasačný súd napadnutý rozsudok správneho súdu

potvrdil v celom rozsahu.
15. Vyjadrenie žalovaného ku kasačnej sťažnosti bolo sťažovateľovi doručené dňa 10. júna 2025 na
vedomie.

III.

Právny názor kasačného súdu

III.A Procesný postup kasačného súdu

16. Senát najvyššieho správneho súdu (ďalej tiež „kasačný súd“) konajúci ako kasačný súd (§ 438 ods.

2 SSP) predovšetkým postupom podľa § 452 ods. 1 v spojení s § 439 SSP preskúmal prípustnosť
kasačnej sťažnosti a z toho vyplývajúce možné dôvody jej odmietnutia. Po zistení, že kasačnú sťažnosť
podal žalobca v skrátenej lehote včas [§ 443 ods. 2 písm. b) SSP] preskúmal napadnutý rozsudok
správneho súdu spolu s konaním, ktoré predchádzalo jeho vydaniu a dospel k záveru, že kasačná
sťažnosť nie je dôvodná. Senát najvyššieho správneho súdu rozhodol bez nariadenia pojednávania (§

455 SSP) s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený na úradnej tabuli súdu a na internetovej
stránke najvyššieho správneho súdu. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 25. júna 2025 (§ 137 ods.
4 v spojení s § 452 ods. 1 SSP). Pred vyhlásením rozsudku sa členovia senátu najvyššieho správneho
súdu oboznámili s obsahom utajovanej časti (písomnosti) administratívneho spisu.

III.B Aplikované právne predpisy

17. Podľa článku 3 Dohovoru, nikoho nemožno mučiť alebo podrobovať neľudskému alebo

ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.
18. Podľa článku 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru, každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť. Nikoho
nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane v súlade s konaním
ustanoveným zákonom: zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo jej
nepovolenému vstupu na územie, alebo osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie alebo vydanie.

19. Podľa článku 16 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia je
zaručená. Obmedzená môže byť len v prípadoch ustanovených zákonom.
20. Podľa článku 16 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, nikoho nemožno mučiť ani podrobiť krutému,
neľudskému či ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.
21. Podľa článku 17 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, osobná sloboda sa zaručuje.

22. Podľa článku 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody
inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.
23. Podľa § 2 ods. 1 písm. l) zákona č. 404/2011 Z. z., na účely tohto zákona sa rozumie ohrozením
bezpečnosti štátu konanie osoby, ktorým ohrozuje demokratický poriadok, zvrchovanosť, územnúcelistvosť alebo nedotknuteľnosť hraníc štátu, alebo konanie osoby, ktorým porušuje základné práva a
slobody, ktorými sú chránené životy a zdravie osôb, majetok a životné prostredie.
24. Podľa § 2 ods. 1 písm. m) zákona č. 404/2011 Z. z., na účely tohto zákona sa rozumie ohrozením

verejného poriadku porušenie alebo ohrozenie záujmu chráneného zákonom týkajúceho sa základných
ľudských práv a slobôd, ochrany maloletých a iných zraniteľných osôb alebo opakované porušovanie
záujmu chráneného zákonom týkajúceho sa riadneho výkonu verejnej správy, životného prostredia,
verejného poriadku alebo občianskeho spolunažívania.
25.Podľa§88aods.1písm.d)zákonač.404/2011Z.z.,policajtjeoprávnenýzaistiťžiadateľaoudelenie

azylu, ak na dosiahnutie účelu zaistenia nie je možné využiť iné menej závažné prostriedky, ak je to
potrebné z dôvodu ohrozovania bezpečnosti štátu alebo verejného poriadku.
26. Podľa § 88a ods. 2 zákona č. 404/2011 Z. z., žiadateľ o udelenie azylu môže byť zaistený na čas
nevyhnutne potrebný, pokiaľ trvajú dôvody podľa odseku 1. Celkový čas zaistenia žiadateľa o udelenie
azylu podľa odseku 1 písm. a), b), c) alebo písm. e) nesmie presiahnuť šesť mesiacov. Celkový čas
zaistenia žiadateľa o udelenie azylu podľa odseku 1 písm. d) nesmie presiahnuť čas zaistenia podľa

§ 88 ods. 4.
27. Podľa § 88 ods. 4 zákona č. 404/2011 Z. z., štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený na
čas nevyhnutne potrebný, najviac na šesť mesiacov. Policajný útvar je oprávnený počas tohto obdobia
opakovane predĺžiť zaistenie štátneho príslušníka tretej krajiny, pričom celkový čas zaistenia nesmie
presiahnuť šesť mesiacov. Ak možno predpokladať, že napriek vykonaným úkonom potrebným na výkon

administratívneho vyhostenia alebo trestu vyhostenia štátneho príslušníka tretej krajiny sa tento výkon
predĺži z dôvodu, že štátny príslušník tretej krajiny dostatočne nespolupracuje, alebo z dôvodu, že mu
zastupiteľský úrad nevydal náhradný cestovný doklad v lehote podľa prvej vety, môže policajný útvar
rozhodnúť, a to aj opakovane, o predĺžení lehoty zaistenia, pričom celková doba predĺženia lehoty
zaistenia nesmie presiahnuť 12 mesiacov. Lehotu zaistenia nemožno predĺžiť, ak ide o rodinu s deťmi

alebo zraniteľnú osobu. Štátny príslušník tretej krajiny je zaistený dňom vydania rozhodnutia o zaistení.
28. Podľa § 90 ods. 1 písm. d) zákona č. 404/2011 Z. z., policajný útvar je povinný
skúmať po celý čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia.
29. Podľa § 32 ods. 1 Správneho poriadku, správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav
veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi

účastníkov konania.
30. Podľa § 46 Správneho poriadku, rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi
predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a
musí obsahovať predpísané náležitosti.
31. Podľa § 47 ods. 3 Správneho poriadku, v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré

skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil
správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s
návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.

III.C Vymedzenie predmetu právneho posúdenia

32. Žalobca sa kasačnou sťažnosťou domáha prieskumu rozsudku správneho súdu, ktorým tento (z
dôvodov bližšie opísaných v časti I odôvodnenia tohto rozhodnutia vyššie) zamietol správnu žalobu
žalobcu smerujúcu proti rozhodnutiu o zaistení. Najvyšší správny súd preskúmal rozsudok správneho
súdu, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci kasačného konania skúmal aj napadnuté

rozhodnutie o zaistení, najmä z toho pohľadu, či kasačné námietky žalobcu sú spôsobilé spochybniť
vecnú správnosť napadnutého rozsudku správneho súdu.
33. Žalobca dôvody kasačnej sťažnosti vymedzil jednak odkazom na ustanovenia § 440 ods. 1 písm.
f) a g) SSP, jednak ich následným podrobnejším opisom (viď časť II odôvodnenia tohto rozhodnutia
vyššie). Podstata námietok, ktoré žalobca kvalifikoval ako nesprávny procesný postup

správneho súdu, ktorým tento žalobcovi znemožnil, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v
takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, bola vyjadrená v prvej časti kasačnej
sťažnosti. Uvedené námietky spočívali jednak v (i) žalobcom tvrdenej neurčitosti, nepresvedčivosti
a nedostatočnosti odôvodnenia napadnutého rozsudku; jednak (ii) v konštatovaní, že rozhodnutie
správneho orgánu vychádza (je opodstatnené) z utajovaných písomností, ktoré však zostali žalobcovi

neznáme,čímvznikolstav,ženemalmožnosťpredložiťsvojeargumentyprotiobsahutýchtoutajovaných
písomností. Žalobca pritom poukazoval na rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 17/2022 a sp.
zn. PL. ÚS 8/2016. Žalobca sám poukázal na vzájomnú prepojenosť vyššie uvedených dvoch námietok(nedostatočnosť odôvodnenia rozsudku a nemožnosť vyjadriť sa k podkladom rozhodnutia; viď citácia
v bode 12 vyššie).
34. Úvodom kasačný súd uvádza, že v prejednávanej veci nebolo sporným, že žalobca sa dostavil na

Oddelenie azylu PZ Humenné dňa 19. decembra 2024 a požiadal o udelenie azylu na území Slovenskej
republiky. Status žalobcu, ako žiadateľa o udelenie azylu preto zakladal dôvod na aplikáciu ustanovení §
88a a nasl. zákona č. 404/2011 Z. z. Naopak, sporným v prejednávanej veci bolo, či je v prípade žalobcu
daný dôvod na jeho zaistenie podľa § 88a ods. 1 písm. d) zákona č. 404/2011 Z. z. Uvedené ustanovenie
oprávňuje policajný orgán zaistiť žiadateľa o udelenie azylu, ak je to potrebné z dôvodu ohrozovania

bezpečnosti štátu alebo verejného poriadku. Správny orgán opodstatnenosť postupu podľa § 88a ods.
1 písm. d) zákona č. 404/2011 Z. z. v podstatnom odôvodnil tým, že (i) „ ... dňa 14.03.2025 sa riaditeľ
Oddelenia azylu PZ Humenné oboznámil s písomnosťou stupňa utajenia „Vyhradené“, ktorej pôvodcom
bola Protiteroristická centrála MV SR Bratislava, evidovaná pod č.p. PPZ-PTC-MTEREX-2025/17-004-
V zo dňa 12.02.2025. (Pozn. ďalej taktiež „utajovaná listina“) Obsahom predmetnej písomnosti bola
správa SIENA z Bezpečnostnej služby Ukrajiny spracovaná k osobe M. H. obsahujúca skutočnosti,

ktoré zakladajú dôvod na postup v zmysle ustanovenia § 88a ods. 1 písm. d) zákona ...“ a (ii) „S
poukázaním na uvedené a predovšetkým na francúzsky záznam doručený z NÚ Sirene je možné
dôvodne predpokladať, že účastník konania je napojený na radikálne islamské hnutie a predstavuje
hrozbu pre verejnú bezpečnosť, je násilný a môže ohroziť alebo porušiť základné práva a slobody.“.
Abstrahujúc podstatu uvedeného správny orgán dôvod zaistenia žalobcu podľa § 88a ods. 1 písm.

d) zákona č. 404/2011 Z. z. artikuloval/vzhliadol v dôvodnom predpoklade, že je tento „napojený na
radikálne islamské hnutie a predstavuje hrozbu pre verejnú bezpečnosť, je násilný a môže ohroziť alebo
porušiť základné práva a slobody“. Tento dôvod bol žalobcovi z obsahu preskúmavaného rozhodnutia
známy a žalobca ho následne konfrontoval/rozporoval obsahom svojich tvrdení a argumentácie v konaní
pred správnym súdom.

35. Žalobca, namietajúc dôsledky nemožnosti oboznámiť sa s obsahom utajovanej listiny, poukazoval
na recentnú judikatúru ústavného súdu týkajúcu sa posudzovania ústavnosti časti ustanovení zákona
č. 404/2011 Z. z. Dôvodil, že ním uvádzané nálezy ústavného súdu podporujú jeho námietku, že
nemožnosť oboznámenia sa s obsahom utajovanej listiny predstavuje porušenie jeho práva na
spravodlivý proces. Najvyšší správny súd sa s uvedenou námietkou ani so súvisiacimi tvrdeniami

žalobcu nestotožnil, naopak dospel k záveru, že osobitne právne posúdenie ústavného súdu obsiahnuté
v náleze č. k. PL. ÚS 17/2022-96 zo dňa 13. decembra 2023 (ďalej len „nález sp. zn. PL. ÚS
17/2022“)svedčísprávnostipostupuarozhodnutiasprávnehosúdu.ÚstavnýsúdvoveciPL.ÚS17/2022
posudzoval súladnosť ustanovení a § 33 ods. 6 písm. o) a § 48 ods. 2 písm. h) zákona č. 404/2011 Z.
z. s čl. 46 ods. 1 a 2 v spojení s čl. 13 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“). Podľa

v danom čase účinného znenia § 48 ods. 2 písm. h) zákona č. 404/2011 Z. z. policajný útvar zamietne
žiadosť o udelenie trvalého pobytu, ak stanovisko podľa § 125 ods. 6 obsahuje nesúhlas s udelením
trvalého pobytu. Išlo teda o stav (právnu úpravu), keď samotný nesúhlas s udelením trvalého pobytu (bez
ohľadu na jeho dôvod, resp. odôvodnenie, resp. skutočnosť, či bol jeho obsah účastníkovi známy) bol
dôvodom pre jeho neudelenie. V uvedenej veci ústavný súd vychádzal z premisy, že „Nesprístupnenie

dôkazu protistrane však vždy ohrozuje právo na spravodlivý súdny proces. V konaniach, ktorých
súčasťou sú aj utajované skutočnosti, je preto nevyhnutné nájsť rovnováhu medzi dvoma legitímnymi,
avšak navzájom protichodnými záujmami - záujmom na zabezpečenie spravodlivého procesu pre
toho, ktorého bezpečnostná spôsobilosť je skúmaná, a záujmom na utajenie informácií potrebných na
ochranu verejného záujmu.“ (bod 58 nálezu sp. zn. PL. ÚS 17/2022). Následne ústavný súd predostrel

nasledovné úvahy, ktorými sa pri rozhodovaní veci riadil (i) „Právo na kontradiktórne konanie teda za
určitých okolností musí ustúpiť prevažujúcim verejným záujmom na ochrane utajovaných skutočností.
Obmedzenie ústavne zaručených procesných práv však nesmie zasiahnuť do samej podstaty týchto
práv.“; (ii) „Akceptácia ústavne súladnej miery kontradiktórnosti si však vyžaduje aj zvýšenú aktivitu
súdu v porovnaní s postupom orgánu verejnej správy v správnom konaní“; (iii) „Ak sa teda cudzinec

žiadajúci o udelenie trvalého pobytu nedozvie žiadne dôvody, pre ktoré spravodajské služby vydali
nesúhlasné stanovisko, nemožno hovoriť len o nedodržaní absolútnej kontradiktórnosti konania, tak
ako to v stanovisku naznačuje vláda. Nesprístupnením vykonávaného dôkazu en bloc pri každom
negatívnom stanovisku podľa § 125 ods. 6 zákona o pobyte cudzincov sa žiadateľovi o udelenie trvalého
pobytu odopiera možnosť vyjadrenia sa k rozhodujúcej skutočnosti, ktorá priamo spôsobuje zamietnutie

jeho žiadosti o udelenie trvalého pobytu.“; (iv) „Oboznámenie žiadateľa o udelenie trvalého pobytu
aspoň s podstatou dôvodov stanoviska spravodajských služieb, pre ktoré bol v stanovisku Slovenskej
informačnej služby alebo Vojenského spravodajstva vyslovený nesúhlas s udelením trvalého pobytu, by
žiadateľovi umožnilo posúdiť, či je pre neho vôbec užitočné obrátiť sa na správny súd.“ (viď body 60-68nálezu sp. zn. PL. ÚS 17/2022). Vychádzajúc z týchto úvah dospel ústavný súd k záveru, že „Keďže § 48
ods. 2 písm. h) zákona o pobyte cudzincov požaduje bezvýhradnú akceptáciu negatívneho stanoviska
Slovenskej informačnej služby, resp. Vojenského spravodajstva, toto ustanovenie nespĺňa predpoklady

najmenej invazívneho prostriedku na ochranu bezpečnosti Slovenskej republiky, a tým nevyhnutnosti pri
obmedzovaní predovšetkým základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2,
tak ako ich v rámci čl. 6 ods. 1 dohovoru stabilizovane interpretuje ústavný súd. Súčasne pritom nebol
splnený ani základný predpoklad podľa čl. 13 ods. 4 ústavy, ktorý pri obmedzovaní základných práv a
slobôd vyžaduje dbať na ich podstatu a zmysel.“.

36.Zvpredchádzajúcombodeopísanýchmarkántnálezusp.zn.PL.ÚS17/2022jezrejmé,žesprávnym
súdom prejednávaná vec žalobcu vykazuje zásadné odlišnosti. Hoci žalobca, resp. jeho právny
zástupca nebol oboznámený s obsahom utajovanej listiny (viď konštatovanie „Možnosť oboznámiť
sa s utajovanými písomnosťami zástupca žalobcu ku dňu spracovania vyjadrenia k správnej žalobe
vo veci zaistenia žalobcu podľa informácií žalovaného nevyužil.“; bod 23 napadnutého rozsudku)
nemožno dospieť k záveru, že by zo strany žalovaného išlo o jej bezvýhradnú akceptáciu, resp. že

by žalobca nebol oboznámený s podstatou dôvodov jeho zaistenia. Dôvody zaistenia žalobcu boli
naopak žalovaným pregnantne formulované - viď bod 34 vyššie. Nad rámec uvedeného, a vo svetle
vyššie opísaného nálezu sp. zn. PL. ÚS 17/2022, sa najvyšší správny súd nestotožnil ani s námietkou
žalobcu, že „ ... rozhodnutie o zaistení je založené na utajovanej skutočnosti, s ktorou sa žalobca nemal
možnosť oboznámiť a s ktorou, ak by sa aj oboznámila jeho právna zástupkyňa, nemohla by o obsahu

tejto utajené v skutočnosti informovať žalobcu a žalobca by tak nemohol k tejto skutočnosti zaujať
stanovisko.“ (bod 8 kasačnej sťažnosti). Najvyšší správny súd považuje možnosť právneho zástupcu
žalobcu oboznámiť sa s utajovanými skutočnosťami za relevantný inštrument v rámci „vyvažovania“
kolidujúcich záujmov, teda záujmu na zabezpečenie spravodlivého procesu na strane jednej a záujmu
na utajenie informácií potrebných na ochranu verejného záujmu. V neposlednom rade kasačný súd

konštatuje, že o oboznámení sa žalobcu aspoň s podstatou dôvodov jeho zaistenia svedčí aj obsah jeho
obrany - viď body 19 až 28 kasačnej sťažnosti žalobcu.
37. Vzhľadom na to, že žalobca v kasačnej sťažnosti tiež naznačoval, resp. tvrdil, že správny súd sa
náležite a v súlade so zákonom nevysporiadal so všetkými jeho podstatnými a pre vec relevantnými
námietkami, túto námietku tiež kasačný súd preskúmal. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku podľa

kasačného súdu dostatočne vyplývajú skutočnosti a právne dôvody, ktoré viedli správny súd k právnemu
záveru o nedôvodnosti podanej žaloby, čo je v súlade s procesnými požiadavkami vyjadrenými v §
139 SSP. Žalobca dostal v napadnutom rozsudku odpoveď na všetky otázky, ktoré boli podstatné pre
rozhodnutie vo veci.
38. Čo sa týka dôvodu kasačnej sťažnosti podľa ustanovenia § 440 ods. 1 písm. g) SSP (nesprávne

právne posúdenie veci), ktorý žalobca primárne vzhliadol v tom, že správny súd nerozlišoval medzi
skutočnosťami napĺňajúcimi hypotézu ohrozenia bezpečnosti štátu, alebo ohrozenia verejného poriadku
[§ 2 ods. 1 písm. l) a písm. m) zákona č. 404/2011 Z. z.], kasačný súd považoval túto námietku
za nedôvodnú. Z pojmového vymedzenia ohrozenia bezpečnosti štátu [§ 2 ods. 1 písm. l) zákona
č. 404/2011 Z. z.] a ohrozenia verejného poriadku [§ 2 ods. 1 písm. m) zákona č. 404/2011 Z. z.]

je zrejmý istý obsahový presah, inými slovami jedna právne významná skutočnosť môže napĺňať
charakterové znaky oboch druhov ohrozenia. Na druhej strane formulácia ustanovenia § 88a ods.
1 písm. d) zákona č. 404/2011 Z. z. obsahuje alternatívnu väzbu, teda potrebu zaistenia asociuje s
ohrozovaním bezpečnosti štátu alebo verejného poriadku. Vychádzajúc z vyššie uvedeného kasačný
súd v napadnutom rozsudku nevzhliadol žalobcom identifikované nesprávne právne posúdenie, keďže

ani sebadôslednejšie vysporiadanie sa s otázkou „zameniteľnosti hypotéz“ podľa § 2 ods. 1 písm. l) a
písm. m) zákona č. 404/2011 Z. z. (viď bod 35 kasačnej sťažnosti) by žalobcovi neprinieslo [aj vzhľadom
na znenie § 88a ods. 1 písm. d) zákona č. 404/2011 Z. z.] priaznivejší efekt.
39. Po preskúmaní podanej kasačnej sťažnosti teda kasačný súd konštatuje, že s?právnymi námietkami
sťažovateľa sa správny súd v rozhodnutí riadne vysporiadal, vyvodil správne skutkové aj právne

závery, ktoré náležite aj odôvodnil, pričom dospel k správnym a nepochybným záverom a nenechal
otvorenú žiadnu spornú otázku, riešenie ktorej by zostalo na kasačnom súde. ?Preto námietky uvedené
v?kasačnej sťažnosti vyhodnotil najvyšší správny súd ako bezpredmetné, ktoré neboli spôsobilé
spochybniť vecnú správnosť rozhodnutia. Z?uvedeného dôvodu kasačnú sťažnosť podľa § 461 SSP
ako nedôvodnú zamietol.

40. O náhrade trov kasačného konania rozhodol najvyšší správny súd tak, že žalobcovi, ktorý v tomto
konaní úspech nemal, ich náhradu nepriznal (§ 467 ods. 1 SSP v spojení s § 167 ods. 1 SSP) a
žalovanému ich nepriznal, keďže nebola splnená podmienka výnimočnosti (§ 467 ods. 1 SSP v spojení
s § 168 veta druhá SSP).41. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho správneho súdu v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok.