Uznesenie ,
Zrušené Judgement was issued on Thursday, January 29, 2025

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 6Cdo/44/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7220206627
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 01. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gabriela Klenková
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2025:7220206627.1

Uznesenie

NajvyššísúdSlovenskejrepublikyvsporežalobkyneTRANSKONTAKTspol.sr.o.,Bratislava,Rybničná
40, IČO: 17 309 182 zastúpenej spoločnosťou STANĚK VETRÁK &PARTNERI, s. r. o., Bratislava-
mestská časť Staré Mesto, Dunajská 15, IČO: 36 795 038 proti žalovanej Slovenskej republike, za ktorú
koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, Bratislava, Račianska 71, o náhradu škody vo
výške 1 609 905 eur s príslušenstvom vedenom na Okresnom súde Košice II pod sp. zn. 24C/36/2020, o

dovolanížalobkyneprotirozsudkuKrajskéhosúduvKošiciachzo7.októbra2022,sp.zn.5Co/173/2021,
takto

r o z h o d o l :

Senát 8C Najvyššieho súdu Slovenskej republiky p o s t u p u j e vec na prejednanie a rozhodnutie
veľkému senátu občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Košice II (ďalej len ,,súd prvej inštancie“) v poradí druhým rozsudkom č. k.

24C/36/2020-515 z 29. júna 2021 uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobkyni 1 609 905 eur istiny spolu
s úrokom z omeškania vo výške 8 % z dlžnej sumy ročne od 13. marca 2018 do zaplatenia; žalovanej
uložil povinnosť nahradiť žalobkyni trovy konania v plnom rozsahu.
1.1. V odôvodnení uviedol, že žalobkyňa sa podanou žalobou domáhala náhrady škody spôsobenej
orgánom verejnej moci z dôvodu, že u notára U.. X. C. za účelom preukázania solventnosti U. H. a
zložiteľa k realizácii projektu tzv. DEAF olympiády na Slovensku v roku 2011 v Slovenskej republike,

zložila dňa 4. apríla 2008 do notárskej úschovy sumu vo výške 1 726 083,70 eura, ktorú mal notár
povinnosť dňa 11. apríla 2008 spolu s pripísaným úrokom poukázať na účet žalobkyne. Notár v rozpore
s dohodou o notárskej úschove doposiaľ sumu 1 609 905 eur nevrátil. Pre protiprávne konanie notára
bolo vedené proti notárovi trestné stíhanie, z ktorého vyplynulo, že notár previedol zložené finančné
prostriedky na rôzne účty a uskutočnil výbery v hotovosti vo výške 1 609 905 eur podľa pokynov Jaromíra
Rudu, ktoré skutočnosti vyplývajú z rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 4T 54/2009 z

30. novembra 2011 a z rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 5To/29/2013 z 23. júla 2013,
ako aj z uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Tdo/65/2004 z 19. januára 2016. Pri
skúmaní v koho dispozičnej sfére uschované finančné prostriedky skončili, súd prvej inštancie vychádzal
z obsahu vykonaného dokazovania v trestnom konaní, lebo v sporovom konaní strany dokazovanie k
tejto otázke nenavrhli. Ustálil, že notár zo zloženej sumy vo výške 1 726 083,78 eura dňa 4. apríla 2004
poukázal na bankový účet spoločnosti STAVOTERM Michalovce, s. r. o. sumu vo výške 398 327,03

eura. Dňa 16. apríla 2008 a 24. apríla 2008 poukázal na účet žalobkyne celkovú čiastku 161 178,71
eura. Zostávajúcu časť zložených finančných prostriedkov v období od 4. apríla 2008 do 24. apríla 2008,
časť previedol prostredníctvom P. F. na U.H. H. vo výške 25 000 000,- Sk na jeho peňažný účet a neskôr
hotovostné platby v sume 3 000 000,- Sk a 200 000,- Sk s tým, že P. F. podľa pokynov U. H. tieto peniaze
vložil na neznáme peňažné účty, prípadne ich odovzdal neznámym osobám. Z dôvodu zničenia archívu
notára, jeho vytopením dňa 23. decembra 2009, nebolo možné zistiť v koho dispozičnej sfére finančné

prostriedky skončili. Ani P. F. nemal vedomosť komu a aké účty peniaze z úschovy uhradil. K uvedenej
otázke preto súd prvej inštancie považoval akékoľvek dokazovanie za zmarené.1.2. Súd prvej inštancie právne vec posúdil v súlade s ustanoveniami § 3 ods. 1, § 4 ods. 1 písm.
a) bod 2, § 9 ods. 1, § 17 ods. 1, § 25 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci v znení účinnom do 31. decembra 2008 (ďalej len ,,zákon č.

514/2003 Z. z.“), § 3 ods. 1, § 2 ods. 2, § 36 ods. 1 veta prvá zákona SNR č. 323/1990 Zb. o notároch
a notárskej činnosti (Notársky poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,Notársky poriadok“),
§ 420 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka. Na základe výsledkov vykonaného dokazovania považoval
za preukázané, že notár U.. X. C. nesprávnym úradným postupom pri výkone verejnej moci porušil
svoje povinnosti dané mu ustanovením § 2 ods. 2 a § 36 ods. 1 prvá veta Notárskeho poriadku, čím

spôsobil žalobkyni škodu vo výške zodpovedajúcej sume, ktorú mal notár zo svojej úschovy žalobkyni
vrátiť a protiprávne nevrátil, tým jej spôsobil škodu vo výške 1 609 905 eur. Z dôvodu spôsobenej
škody nesprávnym úradným postupom, súd prvej inštancie vychádzal zo zodpovednosti štátu, preto
žalovanú zaviazal k nahradeniu skutočnej škody v súlade s ustanoveniami § 17 ods. 1, § 25 ods. 1
zákona č. 514/2003 Z. z. a § 420 Občianskeho zákonníka. K námietkam žalovanej týkajúcim sa, že
nedošlo k predbežnému prerokovaniu nároku žalobkyne uviedol, že uvedená obrana počas konania

stratila svoje opodstatnenie. Predbežné prerokovanie nároku medzičasom bolo uskutočnené, pričom
žalovaná nárok žalobkyne s ohľadom na závery súdu v tomto konaní neoprávnene odmietla. Taktiež
ďalšie námietky žalovanej týkajúce sa zodpovednosti notára U.. C. a U. H., ohľadne neuplatnenia nároku
na náhradu škody v trestnom konaní, súd prvej inštancie považoval za právne irelevantné. Poukázal na
ustanovenia § 40 ods. 1, § 3 ods. 1 a 2 Notárskeho poriadku, v zmysle ktorých je zodpovednosť založená

na princípe absolútnej objektívnej zodpovednosti, čo znamená, že príslušný orgán zodpovedá za škodu
bezohľadunazavinenie.Tejtozodpovednostisanemôžezbaviť.Žalobkyňamohlasvojnárokvyplývajúci
z nesprávneho úradného postupu notára ako orgánu verejnej moci na náhradu škody vymáhať priamo
od štátu. Z uvedených dôvodoch nepovažoval súd prvej inštancie za podstatné, či si žalobkyňa uplatnila
svoje nároky v adhéznom konaní, resp., ktorá zo zúčastnených osôb U.. C. (notár) a U. H. má väčší

podiel na vzniknutej škode.
1.3. Následne citujúc ustanovenie § 415 Občianskeho zákonníka a § 4 Notárskeho poriadku súd
prvej inštancie dôvodil, že žalovaná vôbec nepreukázala, žeby žalobkyňa pred zložením finančných
prostriedkov do úschovy, mala vedomosť o podozrivých podnikateľských aktivitách U.. Zároveň
žalobkyňa sa pri ich zložení do notárskej úschovy obrátila na orgán verejnej moci, preto je ťažko možné

uvažovať o tom, žeby žalobkyňa mohla mať obavy zo skutočnosti, že orgán verejnej moci by porušil
svoje zákonné povinnosti vo veci konania o úschove a že žalobkyni vznikne škoda.
1.4. Ďalej citujúc ustanovenia § 16 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z., § 517 ods. 2 Občianskeho
zákonníka, § 3 ods. 1 Nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú
niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka v znení platnom do 31. januára 2013, § 10 c) Nariadenia

vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho
zákonníka v znení účinnom od 1. februára 2013, súd prvej inštancie považoval za dôvodne uplatnený
nárok na úrok z omeškania vo výške 8 % z dlžnej sumy ročne od 13. marca 2018 do zaplatenia, ktorý
spolu s istinou žalobkyni priznal. O nároku na náhradu trov konania rozhodol v súlade s § 255 ods. 1
zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,CSP“).

2. Krajský súd v Košiciach (ďalej len ,,odvolací súd“) v poradí tretím rozsudkom zo 7. októbra 2022 sp.
zn. 5Co/173/2021 zmenil rozsudok súdu prvej inštancie a žalobu zamietol; žalovanej priznal nárok na
náhradu trov konania proti žalobkyni v rozsahu 100 %.
2.1. Odvolací súd v odôvodnení uviedol, že považoval za neopodstatnenú námietku žalovanej založenú

na tvrdení, že súd prvej inštancie nerešpektoval záväzný právny názor súdov vyšších inštancií
a rozsudok nedostatočne odôvodnil. Preskúmaním obsahu spisu a jeho odôvodnenia, v kontexte
uplatnených odvolacích námietok, odvolací súd dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej
inštancie bol dostatočne zrozumiteľný a určitý, preto namietanými vadami konania napadnutý rozsudok
súdu prvej inštancie netrpí. Súd prvej inštancie náležite uviedol úvahy, pre ktoré považoval žalobu

za dôvodnú, ako aj stručné dôvody, pre ktoré vyhodnotil obranu žalovanej za neopodstatnenú. Z
odôvodnenia rozsudku je zrejmé prečo neprisvedčil námietkam žalovanej a z akých právnych úvah
vychádzal, zhodnotiac všetky žalobné námietky a argumentáciu strán sporu. Na základe uvedeného
odvolací súd nepovažoval uplatnenú námietku týkajúcu sa porušeniach práva žalovanej na spravodlivý
proces, nerešpektovaním názoru súdu vyššej inštancie za opodstatnenú.

2.2. Za dôvodné považoval odvolací súd namietané nesprávne skutkové zistenia vrátane nesprávneho
právneho posúdenia. K veci samej uviedol, že z rozsudkov v trestnej veci obvineného notára U.. X. C.
a obvineného U. H., vedenej na Okresnom súde Banská Bystrica pod sp. zn. 4T/54/2009, na Krajskom
súdevBanskejBystricipodsp.zn.5To/29/2013avtrestnejveciobvinenéhonotáranazákladedovolanianásledne vedenej na Najvyššom súde Slovenskej republiky pod sp. zn. 4Tdo/55/2014 odvolací súd zistil,
že rozsudkom Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 4T/54/2009 z 30. novembra 2012 boli obvinení
U.. X. C. a U.H. H. uznaní za vinných z obzvlášť závažného zločinu sprenevery podľa § 213 ods. 1 a ods.

4 písm. a) Trestného zákona. Obvinený U. H. formou účastníctva podľa § 21 ods. 1 písm. d) Trestného
zákona na tom skutkovom základe, že dňa 4. apríla 2008 v sídle notárskeho úradu po vzájomnej dohode
v úmysle prisvojiť si finančné prostriedky, prijal U.. X. C. na bankový účet do notárskej úschovy sumu 52
000 000 Sk (1 726 083,78 eura), ktorá bola prevedená z účtu zložiteľa - spoločnosti TRANSKONTAKT
spol. s r. o., a ktorá mala byť dňa 11. apríla 2008 aj s pripísaným úrokom poukázaná na účet zložiteľa, o

čom bola spísaná dňa 4. apríla 2008 zápisnica o notárskej úschove pod č. N 75/2008, U 8/2008. U.. X.
C. z účtu notárskej úschovy ako jediný disponent s účtom v období od 4. apríla 2008 do 24. apríla 2008
z účtovanej sumy a na ústny pokyn U. H., bez písomného vyhlásenia zložiteľa o vzdaní sa dispozičného
práva s nakladaním so zloženými finančnými prostriedkami do notárskej úschovy, previedol na rôzne
účty a uskutočnil výbery v hotovosti spolu vo výške 48 000 500 Sk (1 609 905,06 eura). Na účet zložiteľa
notár U.. X. C. previedol dňa 16. apríla 2008 a dňa 24. apríla 2008, sumy spolu vo výške 3 500 000

Sk (141 178,71 eura), pričom ďalšie finančné prostriedky z uschovanej sumy v zmluvnom termíne, ani
následne zložiteľovi nepoukázal, čím si U.. X. C. po navedení U. H. prisvojil finančné prostriedky, čím
takto na majetku spoločnosti TRANSKONTAKT spol. s r. o. spôsobil škodu veľkého rozsahu vo výške
48 000 500 Sk (1 609 905,06 eura). Za to bol obvinenému U.. X. C. podľa § 213 ods. 4 Trestného
zákona s použitím § 38 ods. 2, § 36 písm. j), § 37 písm. e) Trestného zákona a § 46 Trestného zákona

uložený trest odňatia slobody vo výmere 14 rokov. Podľa § 38 ods. 4 Trestného zákona bol obvinený
na výkon uloženého trestu zaradený do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia. Podľa
§ 76 ods. 1 a § 78 ods. 1 Trestného zákona bol obvinenému uložený ochranný dohľad v trvaní 3 rokov.
Podľa § 61 odsek 2 Trestného zákona bol obvinenému uložený aj trest zákazu činnosti vykonávania
notárskej činnosti v trvaní 10 rokov, a podľa § 58 ods. 1 Trestného zákona bol obvinenému uložený aj

trest prepadnutia majetku. Obvinenému U. bol podľa § 213 ods. 4 Trestného zákona s použitím § 38
ods. 2 a ods. 3, § 36 písm. j) a § 46 Trestného zákona uložený trest odňatia slobody vo výmere 13
rokov. Podľa § 48 ods. 4 Trestného zákona bol obvinený na výkon uloženého trestu zaradený do ústavu
na výkon trestu so stredným stupňom stráženia a podľa § 76 ods. 1 a § 78 ods. 1 Trestného zákona,
súd obvinenému uložil ochranný dohľad v trvaní 3 rokov, ako aj trest prepadnutia majetku podľa § 58

ods. 1 Trestného zákona.
2.3. Rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici z 23. apríla 2013 sp. zn. 5To/29/2013 podľa § 321
ods. 1 písm. d) Trestného poriadku, na podklade odvolania oboch obvinených, bol rozsudok súdu prvej
inštancie vcelomrozsahuzrušený.KrajskýsúdvBanskejBystricipodľa§322ods.3Trestnéhoporiadku
uznal obvineného U. za vinného z obzvlášť závažného zločinu podvodu podľa § 221 ods. 1 a ods. 4

písm. a) Trestného zákona na tom skutkovom základe, že v úmysle prisvojiť finančné prostriedky potom,
ako obžalovaný notár U.. X. C. prijal dňa 4. apríla 2008 na bankový účet do notárskej úschovy sumu 52
000 000 Sk (1 726 083,78 eura), ktorá bola prevedená z účtu zložiteľa spoločnosti TRANSKONTAKT
spol. s r. o. a mala byť dňa 11. apríla 2008 aj s pripísaným úrokom poukázaná späť na účet zložiteľa a to
na základe notárskej zápisnice č. N 75/2008, U 8/2008 spísanej dňa 4. apríla 2008. Na základe dohody

o zmene podmienok uvedenej notárskej úschovy zo 4. apríla 2008 medzi zložiteľom a ním, ktorý mal
právo so sumou 52 000 000 Sk nakladať pre potreby DEAF olympiády a vrátiť ju na účet spoločnosti
TRANSKONTAKT spol. s r. o. do 31. decembra 2008 toto nevykonal; okrem sumy 3 500 000 Sk, ktorú
poukázal na účet zložiteľa dňa 16. apríla 2008 a dňa 24. apríla 2008, ostatné finančné prostriedky
nevrátil, prisvojil si ich, čím spoločnosti TRANSKONTAKT spol. s r. o. spôsobil škodu vo výške 48 000

500 Sk (1 609 905,06 eura). Za to mu bol podľa § 224 ods. 4 Trestného zákona uložený trest odňatia
slobody vo výmere 13 rokov. Podľa § 48 ods. 4 Trestného zákona obvineného na výkon uloženého
trestu bol zaradený do ústavu na výkon trestu odňatia slobody so stredným stupňom stráženia a bol mu
uložený ochranný dohľad na dobu 2 rokov s podmienkami vyplývajúcimi z § 76 ods. 1 a § 77 ods. 1
Trestného zákona. Obvineného U.. X. C. uznal za vinného z prečinu porušovania povinnosti pri správe

cudzieho majetku. Podľa § 238 Trestného zákona na tom skutkovom základe, že potom ako notár prijal
dňa 4. apríla 2008 na bankový účet do notárskej úschovy sumu 52 000 000 Sk (1 726 083,78 eura),
ktorá bola prevedená z účtu zložiteľa TRANSKONTRAKT spol. s r. o., ktorá mala byť dňa 11. apríla
2008 aj s pripísaným úrokom poukázaná na účet zložiteľa a to na základe zápisnice o notárskej úschovy
zo 4. apríla 2008, č. N 75/2008, U 8/2008. Len na základe dohody o zmene podmienok uvedenej

notárskej úschovy uzavretej dňa 4. apríla 2008 a v rozpore so zákonnými povinnosťami notára na
požiadanieobžalovanéhoU.previedolnarôzneúčtyauskutočnilvýberyvhotovostikuškodespoločnosti
TRANSKONTAKT spol. s r. o. vo výške 48 000 500 Sk (1 609 905,06 eura). Podľa § 238 Trestného
zákona mu bol uložený trest odňatia slobody vo výmere 16 mesiacov a podľa § 49 ods. 1 písm. a)Trestného zákona mu súd výkon trestu podmienečne odložil a v súlade s § 50 ods. 1 Trestného zákona
mu určil skúšobnú dobu vo výmere 3 rokov. Obvinenému bol zároveň uložený trest zákazu činnosti
vykonávania notárskej činnosti na dobu 3 rokov podľa § 61 ods. 1 a 2 Trestného zákona. Najvyšší súd

Slovenskej republiky v trestnej veci vedenej pod sp. zn. 4Tdo/65/2014 odmietol dovolanie obvineného
U.. X. C. uznesením z 19. januára 2016 sp. zn. 4Tdo/65/2014.
2.4.Následneodvolacísúduviedol,žežalobkyňavystupujúcavtrestnomkonanívpostavenípoškodenej
si nárok na náhradu škody v trestnom konaní neuplatnila ani voči U. H. a ani voči U.. X. C.. Žiadosťou z
25. marca 2011 požiadala žalovanú o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody, ktorej žiadosti

žalovaná nevyhovela, o čom žalobkyňu informovala listom zo 4. októbra 2011 sp. zn. 18121/2011/158.
Následne si žalobkyňa uplatnila nárok na náhradu škody v tomto konaní.
2.5. Odvolací súd poukazujúc na právnu úpravu zodpovednosti za škodu, ktorú je možné vo
všeobecnej rovine charakterizovať tým, že základným predpokladom zodpovednosti za škodu je
existencia zodpovednostného vzťahu, ktorý je daný a) existenciou oprávneného a zodpovedného
subjektu, b) existenciou právnej úpravy spájajúcej správanie daného subjektu so zodpovednosťou, c)

naplnením ďalších predpokladov vyžadovaných právnou úpravou. Pre aplikáciu zákona č. 514/2003
Z. z. je dôležité rozlišovanie predpokladov zodpovednosti za škodu podľa všeobecnej právnej úpravy
a zodpovednosťou štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, kedy prichádza do úvahy
zodpovednosť za škodu iba za splnenia predpokladov vyžadovaných zákonom č. 514/2003 Z. z., ktorý
upravuje zodpovednosť za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci bez

zreteľa na to, či tento výkon je uskutočňovaný orgánmi štátu alebo orgánmi, na ktoré boli funkcie štátu
prenesené,ktorázodpovednosťštátujekoncipovanánaprincípeobjektívnejzodpovednosti.Prepoužitie
zákona č. 514/2003 Z. z. nie je bez významu ani určenie vzťahu tohto zákona k Občianskemu zákonníku.
Tento je vymedzený ustanovením § 25 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom od 1. januára
2013. Zodpovednosť štátu je preto daná vtedy, ak došlo k vzniku škody, ak je daná príčinná súvislosť

medzi škodou a výkonom verejnej moci v dôsledku nezákonného rozhodnutia, nezákonného zatknutia,
zadržania alebo iným pozbavením vnútornej slobody, rozhodnutím o treste, ochrannom opatrení alebo
rozhodnutím o väzbe alebo v dôsledku nesprávneho úradného postupu. Citujúc ustanovenie § 9 ods.
1 zákona č. 514/2003 Z. z. odvolací súd ďalej uviedol, že za nesprávny úradný postup je potrebné
považovať postup, ktorý nezodpovedá ustanoveniu čl. 2 ods. 2 ústavy a za taký nesprávny úradný

postup sa považuje porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie
v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné
prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických alebo
právnických osôb. Pri objektívnej zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú výkonom verejnej moci je
nevyhnutnou podmienkou vznik škody na strane poškodeného. V zásade platí, že sa uhrádza skutočná

škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis neustanovuje inak (§ 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z.).
2.6. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len ,,najvyšší súd“) uznesením z 28. mája 2020 sp.
zn. 6Cdo/184/2018 zrušil rozsudok odvolacieho súdu z 9. mája 2018 sp. zn. 1Co/67/2017 a vec vrátil
odvolaciemu súdu na ďalšie konanie. Z jeho odôvodnenia vyplýva právny záver, v zmysle ktorého ,,pri
riešení otázky konkurencie náhrady škody proti štátu s nárokom na vydanie bezdôvodného obohatenia,

je potrebné rozlišovať medzi prípadmi existencie nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia a nároku
na náhradu škody voči rôznym osobám a tými prípadmi, ktorých nárok na bezdôvodné obohatenie má
povahu doplnkového (záložného) titulu, v takých záväzkových vzťahoch, kde ako veriteľ i dlžník figurujú
tie isté osoby. Účelom je zabrániť zodpovednosti štátu za škodu, pokiaľ poškodený môže uspokojiť svoju
pohľadávku voči tretej osobe odlišnej od štátu z titulu vydania bezdôvodného obohatenia. Rozhodnutie

najvyššieho súdu sp. zn. 2Cdo/48/2010 je v rozhodovacej praxi najvyššieho súdu považované za
exces“. V bode 21. odôvodnenia ďalej uviedol, že zotrval na stanovisku, podľa ktorého ,,nárok na
náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci (nesprávnym úradným
postupom orgánu verejnej moci), môže byť v občianskom súdnom konaní úspešne uplatnený až vtedy,
ak žalobca nemohol dosiahnuť uspokojenie svojej pohľadávky z titulu bezdôvodného obohatenia voči

tomu, kto tento prospech získal, a je povinný ho vydať. Pokiaľ má účastník pohľadávku na vydanie
bezdôvodného obohatenia voči osobe odlišnej od štátu, škoda mu ešte nevznikla, a preto nemôže
byť daná zodpovednosť štátu za škodu podľa zákona č. 514/2003 Z. z. Existencia pohľadávky na
vydanie bezdôvodného obohatenia vylučuje vznik škody ako majetkovej ujmy, a tým aj konkurenciu
právnej úpravy zodpovednosti za škodu s právnou úpravou bezdôvodného obohatenia. Kým žalobca

má pohľadávku na vydanie bezdôvodného obohatenia voči tomu, kto ho získal resp. kým nepreukázal
bezúspešné domáhanie sa vydania tohto obohatenia, ak táto bezúspešnosť nebola ním zavinená, nie je
daný základný predpoklad zodpovednosti štátu za škodu podľa zákona č. 514/2003 Z. z. a to existencia
samotnej škody (sp. zn. 4Cdo/199/2005, 6Cdo/9/2016, 4MCdo/3/2014), rozhodnutia Ústavného súduSlovenskej republiky (ďalej len ,,ústavný súd“) sp. zn. II. ÚS 165/2012, II. ÚS 17/2013, III. ÚS 361/2009,
III. ÚS 45/2008“.
2.7. Odvolací súd sa stotožnil so žalovanou v názore, že ak neexistuje škoda v dobe rozhodovania súdov

o uplatnenom nároku na jej náhradu, bol nárok uplatnený predčasne, čo má za následok zamietnutie
žaloby a to bez toho, aby bolo nutné zaoberať sa s ďalším predpokladom zodpovednosti za škodu.
S poukazom na právnu teóriu týkajúcu sa definovaných trestnoprávnych hľadísk a viazanosti civilného
súdu výrokom odsudzujúceho rozsudku, odvolací súd citujúc ustanovenie § 193 CSP a judikatúru
ústavného súdu - nález z 29. mája 2014 sp. zn. III. ÚS 507/2013, nález z 23. novembra 2011 sp. zn. I. ÚS

269/2011 uznal, že k preukázaniu škody t. j. k možnosti dosiahnutia plnenia dlžníkom nie je nevyhnutné,
aby poškodený najprv vymáhal svoju pohľadávku voči dlžníkovi v súdnom konaní a aby bol známy
negatívny výsledok súdneho konania t. j. nie je neprekročiteľnou podmienkou, aby existoval zamietajúci
rozsudoksúdu,ktorýmbybolnárokprotidlžníkoviuplatnený.Zokolnostíprípadujezrejmé,žežalobkyňa
v konaní pred súdom nepreukázala ani túto skutočnosť, keď tvrdila, že by sa minimálne u povinného
trestne stíhaného a odsúdeného Jaromíra Rudu domáhala vydania bezdôvodného obohatenia resp.

náhrady škody, že by takáto aktivita bola bezúspešná, teda že žalobkyňa neúspešne vyčerpala možnosti
reparácie straty na svojom majetku u subjektu, ktorý sa na jej úkor obohatil resp. spôsobil škodu. V
kontexte uvedeného teda žalobkyňa nepochybne nevyužila svoje právo a neuplatnila si náhradu škody
v trestnom konaní ako poškodená podľa § 46 odsek 3 Trestného poriadku. K uvedenému odvolací
súd poznamenal, že základným predpokladom uplatnenia nároku na náhradu škody poškodeným v

adhéznom konaní je, že mu trestným činom obvineného notára, aj U. H. bola spôsobená škoda, aby
medzi vznikom škody a spáchaným skutkom, za ktorý obvinený notár a Jaromír Ruda boli stíhaní
existoval kauzálny nexus a teda, že predmetom adhézneho konania môže byť iba škoda spôsobená
tým činom, za ktorý je páchateľ trestne stíhaný. Imanentným je pritom vymedzenie skutku v obžalobe
alebo v návrhu na schválenie dohody o vine a treste, pričom tieto podmienky boli pre uplatnenie nároku

žalobkyne na náhradu škody v trestnom (adhéznom) konaní bezpochyby splnené. V danom prípade
odvolací súd považoval za nesporné, že žalobkyni nič nebránilo uplatniť si nárok na náhradu škody
v civilnom konaní, navyše ak trestný súd by v zmysle § 287 ods. 1 druhá veta Trestného poriadku
bol povinný uložiť obžalovanému minimálne U. H. povinnosť nahradiť škodu, alebo jej neuhradenú
časť, lebo výška škody bola súčasťou popisu skutku uvedeného vo výroku rozsudku a to vo vzťahu k

obidvom obvineným. Podľa názoru odvolacieho súdu, uplatneniu nároku na náhradu škody v trestnom
konaní nebránilo ani ustanovenie § 55 ods. 7 Trestného poriadku ako sa mylne domnievala žalobkyňa.
Na základe uvedených dôvodov odvolací súd vyhodnotil v celom rozsahu ako opodstatnenú námietku
žalovanej, týkajúcu sa otázky dôvodnosti nároku na náhradu škody, pri posúdení ktorej súd prvej
inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a vec nesprávne

právne posúdil, keď žalobkyni priznal náhradu škody vo výške 1 609 905 eur s príslušenstvom.
V tejto súvislosti dôvodil, že žalobkyni škoda voči žalovanej doposiaľ nevznikla, pretože žalobkyňa
nepreukázala nemožnosť dosiahnuť plnenie dlžníkom minimálne U. H. za stavu, ak si v trestnom konaní
nárok na náhradu škody neuplatnila. S prihliadnutím na okolnosti v danej veci preto odvolací súd dospel
k záveru, že žalovaná spochybnila existenciu škody ako jedného z predpokladov vzniku zodpovednosti

štátu za škodu tvrdením, že žalobkyňa ako poškodená sa mala domáhať náhrady škody v trestnom
konaní resp. mala si uplatňovať svoj nárok minimálne priamo voči U. H., ktorý v zmysle trestného
rozsudku spôsobil škodu veľkého rozsahu vo výške 1 609 905 eur a to v súlade s uvedenou judikatúrou
(sp. zn. 4Cdo/199/2005, 4Cz/110/84 a 1MCdo/8/2007; ústavného súdu sp. n. II. ÚS 165/2012, III. ÚS
361/2009; rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 25Cdo 145/2002, 25Cdo 2601/2010).

O existencii resp. vzniku škody na strane žalobkyne podľa zákona č. 514/2003 Z. z. nemožno hovoriť
dovtedy, kým sa nárok žalobkyne nestane bez jej zavinenia nevymáhateľným.
2.8. Odvolací súd nepovažoval za dôvodnú námietku týkajúcu sa nedostatočného odôvodnenia a
nesprávnej aplikácie ustanovenia § 415 Občianskeho zákonníka. Podotkol, že protiprávnym konaním
poškodeného je tiež konanie porušujúce všeobecnú prevenčnú povinnosť v zmysle tohto ustanovenia.

Ide len o bežnú mieru opatrnosti a nie bezbrehú povinnosť predvídať a predísť všetkým možným škodám
v budúcnosti. Pokiaľ sa žalovaná v priebehu sporu domáhala súčasne aj posúdenia spoluzavinenia
škody na vzniku škody a porušenia prevenčnej povinnosti žalobkyňou. Odvolací súd zaoberajúc sa
touto námietkou skonštatoval, že sa stotožnil s názorom súdu prvej inštancie o neopodstatnenej
obrane žalovanej. V tejto súvislosti poznamenal, že obsah spisu a výsledky dokazovania vykonaného

pred súdom prvej inštancie, ani po zopakovaní dokazovania odvolacím súdom neumožňovali prijať
záver prezentovaný žalovanou, že za škodu zodpovedá, resp. spoluzodpovedá žalobkyňa v dôsledku
porušenia prevenčnej povinnosti. Žalovaná v priebehu sporu jasne a zreteľne nevymedzila, resp.
nekonkretizovala v čom spočíva porušenie prevenčnej povinnosti žalobkyne, či na strane poškodenejžalobkyne sa jednalo o výlučné zavinenie vo vzťahu k vzniknutej škode, alebo o pomerné zavinenie, t.
j. v akom pomere konkrétne označené konanie alebo opomenutie žalobkyne prispelo k vzniku škody a
vo vzťahu ku ktorému zodpovednému subjektu.

2.9. K námietke týkajúcej sa opomenutia aplikácie ustanovenia § 438 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka
o delenej zodpovednosti, odvolací súd viedol, že nesplnením základného predpokladu pre uplatnenie
nároku na náhradu škody voči žalovanej za stavu, keď si žalobkyňa pred uplatnením žalovaného nároku,
neuplatnila nárok na náhradu škody v trestnom konaní minimálne voči U., považoval uplatnenú námietku
za nedôvodnú. Odvolací súd v závere s poukazom na jeho procesný postup, v rámci ktorého zopakoval

dokazovanie vykonané súdom prvej inštancie v potrebnom rozsahu, napadnutý rozsudok zmenil v
súlade s § 388 CSP a žalobu žalobkyne ako nedôvodnú zamietol. O nároku na náhradu trov konania
rozhodol v súlade s § 396 ods. 2 CSP a zásadou úspechu žalovanej v konaní, ktorej priznal nárok na
náhradu trov konania proti žalobkyni v plnom rozsahu.
3. Proti uvedenému rozhodnutiu odvolacieho súdu podala dovolanie žalobkyňa (ďalej len ,,dovolateľka“),
ktorého prípustnosť vyvodzovala z ustanovenia § 420 písm. f) CSP a § 421 ods. 1 písm. b) CSP.

V rámci namietaného porušenia jej práva na spravodlivý proces dôvodila, že odvolací súd založil
napadnuté rozhodnutie na záveroch, ktoré nevyplývajú zo žiadneho právneho predpisu, pričom svojim
rozhodnutím dotváral právo spôsobom, ktorý priam porušuje práva dovolateľky a je v rozpore s
ústavnými princípmi Slovenskej republiky. Namietala, že odvolací súd odňal dovolateľke možnosť
reagovať na tvrdenia odvolacieho súdu, na ktorých založil svoje rozhodnutie. Na podporu uvedeného

poukázala na odôvodnenie napadnutého rozhodnutia, s ktorými závermi nesúhlasila s tým, že v závere
zhrnula, že odvolací súd neodôvodnil právny záver o možnostiach aplikácie záverov súdnej praxe v
súvislosti s povinnosťou uplatnenia nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia ako podmienky pre
uplatnenie nároku na náhradu škody voči štátu v rovnakom rozsahu, ako aj na uplatnenie nároku na
náhradu škody voči osobe solidárne zodpovednej za vznik škody. Neprimerane a nedôvodne dotvoril

právny predpis spôsobom, ktorý viedol k odmietnutiu spravodlivosti na strane dovolateľky, ako aj
neoboznámil dovolateľku o úmysle použiť neprípustne dotvorenou právnou úpravou predpis ako právny
základ pre svoje rozhodnutie, čím jej odňal jeden stupeň, na ktorom by sa mohla voči právnemu názoru
odvolacieho súdu brániť.
3.1. V rámci namietaného nesprávneho právneho posúdenia a k uplatnenému dovolaciemu dôvodu v

zmysle § 421 ods. 1 písm. b) CSP, vymedzila právnu otázku, od ktorej záviselo rozhodnutie súdu v
znení, či je v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. podmienkou pre uplatnenie nároku na náhradu škody voči
štátu, aby si osoba uplatňujúca nárok na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom,
pred uplatnením si nároku na náhradu škody voči štátu uplatnila prednostne nárok na náhradu škody
voči ďalšej osobe zodpovednej za vznik škody, ktorá je odlišná od štátu a to napr. aj v adhéznom

konaní alebo je oprávnená zvoliť si voči ktorému zo subjektov povinných na náhradu škody si bude
nárok uplatňovať v súlade s § 438 ods. 1 Občianskeho zákonníka a to v spojení s § 25 zákona č.
514/2003 Z. z. Inak povedané, či v prípade keby vznikla subjektu škoda v priamej príčinnej súvislosti
s nesprávnym úradným postupom orgánu verejnej moci, takýto subjekt má právo uplatniť si nárok
priamo voči štátu v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. alebo je takéto uplatnenie a vznik škody v

zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. podmienené uplatnením si nároku na náhradu škody voči ďalšiemu
spoluzodpovednému subjektu, prípadne v adhéznom konaní a teda či sa v takom prípade neuplatní
všeobecné pravidlo solidárnosti zodpovednosti za škodu podľa § 438 ods. 1 Občianskeho zákonníka
v spojení s § 25 zákona č. 514/2003 Z. z. Následne dôvodila, že otázka povinnosti prednostného
uplatnenia nároku na náhradu škody voči inému zodpovednému subjektu pred uplatnením nároku na

náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom voči štátu, nebola v doterajšej rozhodovacej
praxi dovolacieho súdu riešená, o čom svedčí aj skutočnosť, že ani odvolací súd na žiadnu takúto
prax nepoukázal. Odkaz odvolacieho súdu na súdnu prax sa týkal výlučne prípadov, kedy bolo súdnou
praxou konštatované, že pred uplatnením nároku na náhradu škody voči štátu je potrebné uplatniť si
najprv nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia. Žiadny z prípadov citovaných rozhodnutí súdnej

praxe neupravuje a nerieši otázku rozhodnú pre vyriešenie danej veci. K vymedzenej otázke podľa
názoru dovolateľky, odvolací súd odpovedal v bode 52. odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, pričom
uzavrel, že osoba uplatňujúca nárok na náhradu škody voči štátu si mala uplatniť nárok na náhradu
škody voči osobe spoluzodpovednej za vznik škody a to aspoň v adhéznom konaní. Podľa názoru
odvolaciehosúduplatí,aktakneurobilaanevyužilavšetkyjejdostupnéprostriedkynápravy,škodapodľa

zákona č. 514/2003 Z. z. ani nevznikla. Podľa názoru dovolateľky odvolací súd zjavne neposudzoval
odlišnosť právnych inštitútov bezdôvodného obohatenia a náhrady škody, nevenoval sa otázke toho,
či bez vzniku škody na strane štátu mohla vzniknúť škoda na úrovni spoluzodpovedného subjektu a
tiež sa nezaoberal tým, či svojim konaním sa nedopúšťa neoprávneného zásahu do práv dovolateľky azároveň neprimeraného zvýhodnenia štátu. V tejto súvislosti tvrdila, že odvolací súd sa koncipovaním
odpovede na novú právnu otázku dopustil porušenia základných práv dovolateľky na súdnu a inú právnu
ochranu, ako aj porušenia princípu právneho štátu v dôsledku porušenia dôvery občanov v právo a

tiež porušenia práva vlastniť majetok. S poukazom na právny záver vyplývajúci z nálezu ústavného
súdu sp. zn. II. ÚS 31/04, v zmysle ktorého je potrebné použiť taký výklad, ktorý by základné právo
nielenže neporušilo, ale naopak garantovalo, sa nestotožnila s prezentovaným názorom odvolacieho
súdu. Zavedenie novej podmienky pre uplatnenie nároku na náhradu škody voči štátu porušuje čl.
46 ods. 3 ústavy tiež v tom, že ukladá dovolateľke povinnosť nad rámec zákona č. 514/2003 Z. z.

Samotný zákonodarca s tým počíta iba v prípade, ak nie je nejaká otázka riešená v rámci zákona č.
514/2003 Z. z., má sa podporne použiť Občiansky zákonník. Ustanovením § 438 ods. 1 Občianskeho
zákonníka sa rieši otázka vzájomného vzťahu viacerých osôb zodpovedných za vznik škody tak, že
solidárna zodpovednosť na náhradu škody, kedy je poškodená oprávnená vybrať si voči ktorému z
dlžníkov nárok na náhradu škody uplatní. Odvolací súd však vytvoril dodatočné pravidlo, ktorým zmenil
solidárny záväzok dlžníkov tak, že zo záväzku štátu urobil podriadený záväzok, ktorý je možný uplatniť

iba v prípade, ak si dovolateľka uplatnila nárok najprv voči spoluzodpovednej osobe odlišnej od štátu.
Takýto postup je zjavným excesom v právach súdu a dochádza k nim k podstatnému obmedzeniu práv
dovolateľky garantovaných čl. 46 ods. 3 ústavy. Tiež má dopad aj na zaručené právo čl. 20 ústavy
vlastniť majetok, keďže aplikáciou právneho názoru odvolacieho súdu nie je zabezpečená jeho rovnosť
a ochrana. Z uvedených dôvodov podľa názoru dovolateľky vyplýva, že odpoveď na položenú právnu

otázkunemôžebyťkladná,nakoľkozjavnezasahujedomajetkovéhoprávaosôb,ktorémajúpohľadávku
voči štátu z titulu náhrady škody. S poukazom na zistený skutkový stav, ako aj uplatnený nárok voči
štátu na základe nesprávneho úradného postupu notára v súvislosti s notárskou úschovou peňažných
prostriedkov, sa dovolateľka nestotožnila so záverom odvolacieho súdu týkajúcim sa podmienky vzniku
škody, ktorý nepovažovala za správny a logický. K nastolenej otázke prezentovala názor, podľa ktorého

v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. nie je podmienkou pre uplatnenie nároku na náhradu škody voči
štátu, aby osoba uplatňujúca nárok na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom pred
uplatnením nároku na náhradu škody voči štátu, si uplatnila prednostne nárok na náhradu škody voči
ďalšej osobe zodpovednej za vznik škody, ktorá je odlišná od štátu a oprávnená osoba si môže zvoliť
voči ktorému zo subjektov povinných na náhradu škody si bude nárok uplatňovať. V súlade s § 438

ods. 1 Občianskeho zákonníka v spojení s § 25 zákona č. 514/2003 Z. z., ak vznikla subjektu škoda v
priamej príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom orgánom verejnej moci, je takýto subjekt
oprávnený uplatniť si nárok priamo voči štátu v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z., ktorého uplatnenie nie
je podmienené uplatnením si nároku na náhradu škody voči ďalšiemu spoluzodpovednému subjektu,
prípadne v adhéznom konaní. Platí teda pravidlo solidárnej zodpovednosti za škodu podľa § 438 ods.

1 Občianskeho zákonníka. Na základe uvedeného preto odvolací súd nesprávne právne vec posúdil
v otázke nastolenej v dovolaní, čím podľa názoru dovolateľky je daná prípustnosť dovolania podľa §
421 ods. 1 písm. b) CSP. Z uvedených dôvodov navrhla napadnuté rozhodnutie zmeniť a rozsudok
súdu prvej inštancie potvrdiť, prípadne dovolaním napadnuté rozhodnutie zrušiť a podľa povahy veci
vrátiť vec odvolaciemu súdu na ďalšie konanie. Zároveň predložila návrh na odklad právoplatnosti a

vykonateľnosti napadnutého rozhodnutia, ktorý odôvodnila aplikáciou ustanovenia § 444 ods. 1 a 2 CSP
bez uvedenia konkrétnych dôvodov.
4. Žalovaná v písomnom vyjadrení k dovolaniu s poukazom na odôvodnenie odvolacieho súdu uvedené
v bodoch 31. až 54. uviedla, že odvolací súd vyčerpávajúcim spôsobom vysvetlil dôvody, pre ktoré
považoval zanepreukázanúexistenciuvznikuškodynastranežalobkyne,nakoľkovychádzalzustálenej

rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, ktorú konkretizoval. V konaní bolo preukázané, že žalobkyňa
nevyužila všetky resp. žiadne zákonné prostriedky na vymoženie svojho nároku, ale si vybrala len
možnosť uplatniť si nárok proti štátu podľa zákona č. 514/2003 Z. z. K neexistencii škody na strane
žalobkyne sa venoval odvolací súd v odôvodnení rozsudku v celkovom rozsahu približne 6 strán,
preto uplatnenú námietku týkajúcu sa nedostatočného odôvodnenia nepovažovala za dôvodnú. K

namietanému právnemu dotváraniu právneho predpisu tvrdila, že v priebehu civilného konania bolo
jednoznačne preukázané, že všetky súdne rozhodnutia, ktorými bola žalovaná zaviazaná k náhrade
škody boli zrušené a to uzneseniami najvyššieho súdu z 29. novembra 2016 sp. zn. 6Cdo/27/2016
a z 28. mája 2020 sp. zn. 6Cdo/184/2018, z ktorých jednoznačne vyplýva, že v danom prípade
nejde o dotváranie resp. sudcovskú tvorbu práva, ale o vyhodnotenie podmienky existencie škody

podľa zákona č. 514/2003 Z. z., ktorá v konaní nebola preukázaná. Rozhodnutie odvolacieho súdu
považovala za súladné s rozhodovacou praxou dovolacieho súdu, ako aj v súlade s precedenčnou
záväznosťou rozhodnutí dovolacieho súdu s poukazom na ustanovenie § 455 CSP. Podľa názoru
žalovane, najvyšší súd rozhodnutiami sp. zn. 6Cdo/27/2016 a sp. zn. 6Cdo/184/2018 určil právnyrámec pre ďalší postup súdov nižších inštancií, v otázke vyriešenia konkurencie nároku na náhradu
škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z. a nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia, zohľadňujúc
skutkové okolnosti tohto konania, čím pre ne založil kasačnú záväznosť, ktorú odvolací súd rešpektoval.

Nemohli byť preto porušené procesné práva žalobkyne, keďže uvedené právne názory boli žalobkyni
známe, mala možnosť sa k nim v konaní pred súdmi nižšej inštancie vyjadriť. K namietanému porušeniu
dvojinštančnosti konania žalovaná poukázala na nález ústavného súdu z 24. novembra 2022, sp. zn.
I. ÚS 451/2022, týkajúci sa nerešpektovania ustanovenia § 390 CSP. Uplatnenú námietku v zmysle §
420 písm. f) CSP preto nepovažovala za dôvodnú. K prípustnosti dovolania uplatneného podľa § 421

ods. 1 písm. b) CSP žalovaná uviedla, že vymedzená otázka dovolateľkou bola opakovane dovolacím
súdom riešená, preto nespĺňa vymedzený dovolací dôvod v zmysle uvedeného ustanovenia. Zároveň
poukázala na uznesenie ústavného súdu z 5. novembra 2013 sp. zn. II. ÚS 570/2013 z ktorého vyplýva,
že náhrady škody voči štátu sa možno domáhať až po tom, čo sa nepodarilo vymôcť bezdôvodné
obohatenie od toho, kto sa v dôsledku nezákonného rozhodnutia alebo nesprávneho úradného postupu
obohatil. Uvedený právny názor pri posudzovaní právnych otázok je potrebné zahrnúť pod ustálenú

rozhodovaciu prax dovolacieho súdu s poukazom na uznesenie najvyššieho súdu z 31. októbra 2017
sp. zn. 6Cdo/129/2017, čo je v priamom rozpore s prezentovaným názorom žalobkyne. Na základe
uvedeného navrhla dovolanie odmietnuť, alebo ako nedôvodné zamietnuť.
5. Podľa § 444 ods. 1 a 2 CSP dovolací súd môže na návrh odložiť vykonateľnosť napadnutého
rozhodnutia, ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa. Ak nejde o rozhodnutie, ktoré ukladá povinnosť

plniť, dovolací súd môže na návrh odložiť jeho právoplatnosť, ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa;
ustanovenie § 230 tým nie je dotknuté.
6. Najvyšší súd posudzujúc predložený návrh v zmysle § 444 ods. 1 a 2 CSP nezistil splnenie zákonných
podmienok z dôvodu ich neuvedenia, preto v súlade s ustálenou praxou o tom nevydal samostatné
rozhodnutie, ktoré sa vydáva iba v prípade vyhovenia návrhu.

7. Najvyšší súd (ďalej tiež ,,dovolací súd“) príslušný na rozhodnutie o dovolaní (§ 35 CSP) po zistení,
že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana sporu, v neprospech ktorej bolo
napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) po preskúmaní,
či dovolanie obsahuje zákonom predpísané náležitosti (§ 428 CSP) a či sú splnené podmienky podľa §
429 CSP, bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) v rámci dovolacieho prieskumu dospel k záveru,

že rozhodujúcou právnou otázkou od vyriešenia ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu je otázka,
namietaného nesprávneho právneho posúdenia (§ 421 ods. 1 CSP) predpokladov zodpovednosti za
škodu podľa zákona č. 514/2003 Z. z. a konkurencie nároku na náhradu škody voči štátu a nároku na
vydanie bezdôvodného obohatenia.
8. Napadnutým rozhodnutím odvolací súd rozhodol v súlade s vysloveným právnym názorom v

kasačnom uznesení najvyššieho súdu z 28. mája 2020 sp. zn. 6Cdo/184/2018 (bod 2.6. odôvodnenia)
s odkazom aj na ďalšie rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 4Cdo/199/2005, 6Cdo/9/2016,
4MCdo/3/2014. K otázke konkurencie náhrady škody proti štátu s nárokom na vydanie bezdôvodného
obohatenia vyslovil právny záver, v zmysle ktorého je potrebné rozlišovať medzi prípadmi existencie
nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia a nároku na náhradu škody voči rôznym osobám a tými

prípadmi, ktorých nárok na bezdôvodné obohatenie má povahu doplnkového (záložného) titulu, v takých
záväzkových vzťahoch, kde ako veriteľ i dlžník figurujú tie isté osoby. Účelom je zabrániť zodpovednosti
štátu za škodu, pokiaľ poškodený môže uspokojiť svoju pohľadávku voči tretej osobe odlišnej od štátu z
titulu vydania bezdôvodného obohatenia. Zároveň poznamenal, že rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn.
2Cdo/48/2010 je v rozhodovacej praxi najvyššieho súdu považované za exces. V kontexte uvedeného

odvolací súd dospel k záveru o nesplnení predpokladu zodpovednosti štátu za škodu podľa zákona
č. 514/2003 Z. z. spôsobenej notárom U.. C. pri výkone notárskej činnosti v zmysle § 3 ods. 1 písm.
c) zákona č. 323/1992 Zb. o notároch a notárskej činnosti (Notársky poriadok) v znení účinnom do 31.
decembra2008(ďalejlen,,Notárskyporiadokvzneníúčinnomdo31.decembra2008“).Skonštatoval,že
žalobkyňa ako poškodená sa mala domáhať náhrady škody v trestnom konaní resp. mala si uplatňovať

svoj nárok minimálne priamo voči U., ktorý v zmysle trestného rozsudku spôsobil škodu veľkého rozsahu
vo výške 1 609 905 eur. O existencii resp. vzniku škody na strane žalobkyne podľa zákona č. 514/2003
Z. z. nemožno hovoriť dovtedy, kým sa nárok žalobkyne nestane bez jej zavinenia nevymáhateľným.
9. V rámci uplatneného dovolacieho dôvodu podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP dovolateľka vymedzila
právnu otázku, či je v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. podmienkou pre uplatnenie nároku na náhradu

škody voči štátu, aby si osoba uplatňujúca nárok na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným
postupom,preduplatnenímsinárokunanáhraduškodyvočištátuuplatnilaprednostnenároknanáhradu
škody voči ďalšej osobe zodpovednej za vznik škody, ktorá je odlišná od štátu a to napr. aj v adhéznom
konaní alebo je oprávnená zvoliť si voči ktorému zo subjektov povinných na náhradu škody si bude nárokuplatňovať v súlade s § 438 ods. 1 Občianskeho zákonníka a to v spojení s § 25 zákona č. 514/2003
Z. z. K riešeniu nastolenej otázky prezentovala názor, podľa ktorého nie je podmienkou pre uplatnenie
nároku na náhradu škody voči štátu v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z., aby osoba uplatňujúca nárok na

náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom pred uplatnením nároku na náhradu škody
voči štátu, si uplatnila prednostne nárok na náhradu škody voči ďalšej osobe zodpovednej za vznik
škody, ktorá je odlišná od štátu. V súlade s § 438 ods. 1 Občianskeho zákonníka v spojení s § 25 zákona
514/2003 Z. z., ak vznikla subjektu škoda v priamej príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom
orgánom verejnej moci, je takýto subjekt oprávnený uplatniť si nárok priamo voči štátu v zmysle zákona

č. 514/2003 Z. z., ktorého uplatnenie nie je podmienené uplatnením si nároku na náhradu škody voči
ďalšiemu spoluzodpovednému subjektu, prípadne v adhéznom konaní. Platí teda pravidlo solidárnej
zodpovednosti za škodu podľa § 438 ods. 1 Občianskeho zákonníka.
10. Z rozhodovacej činnosti dovolacieho súdu vyplýva, že otázka konkurencie nárokov v rámci
zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú výkonom verejnej moci a nároku na vydanie bezdôvodného
obohatenia, je judikatúrou posudzovaná ako prednosť bezdôvodného obohatenia pred náhradou škody.

Uvedený názor vyplýva napríklad z rozhodnutí sp. zn. 6Cdo/9/2016, 6Cdo/27/2016, 4MCdo/3/2014,
8Cdo/88/2017. Staršiu judikatúru najvyššieho súdu k riešenej otázke reprezentuje najmä rozhodnutie
Najvyššieho súdu Slovenskej socialistickej republiky sp. zn. 4Cz/110/84 zo 16. apríla 1985. Rovnaký
názor potvrdil aj ústavný súd napríklad v rozhodnutiach sp. zn. II. ÚS 165/2012, II. ÚS 17/2013, III. ÚS
361/2009, III. ÚS 45/2008.

10.1. Najvyšší súd v uznesení z 22. februára 2017 sp. zn. 6Cdo/9/2016 uviedol, že „až do vydania
uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 2Cdo/48/2010 sa dôsledne rozlišovalo medzi prípadmi existencie
nárokov na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia a nároku na náhradu škody voči rôznym
osobám a tými prípadmi, v ktorých nárok na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia má povahu
doplnkového (záložného) titulu v takých záväzkových vzťahoch, v ktorých ako oprávnený (veriteľ) i

zaviazaný (dlžník) figurujú tie isté osoby. Prvú z takýchto dvoch skupín prípadov dopadajú i rozsudky
najvyššieho súdu a uznesenie ústavného súdu, na ktoré upriamovalo i ministerstvo spravodlivosti,
pričom účelom je zabrániť nástupu zodpovednosti štátu za škodu, kým existuje možnosť uspokojenia
na báze inštitútu bezdôvodného obohatenia od toho, kto takéto obohatenie získal a kto je osobou od
štátu odlišnou. U druhej skupiny prípadov, ale ide o riešenie inej, aj od prejednávanej veci odchylnej

situácie, v ktorej neexistencia nároku jednej osoby na náhradu škody voči osobe druhej nevylučuje
uspokojenie „titulom“ bezdôvodného obohatenia. Práve uznesenie najvyššieho súdu z 21. decembra
2010 sp. zn. 2Cdo/48/2010, pokúšajúce sa závery zo stanovísk dopadajúcich na prípady spadajúce
do druhej skupiny zhora vztiahnuť aj na prípady rôznosti osôb volaných na jednej strane k plneniu
titulom bezdôvodného obohatenia a na strane druhej titulom náhrady škody, je ale v rozhodovacej praxi

najvyššieho súdu i v teórii považované za exces, ako na to najvyšší súd poukázal napr. v uznesení z
29. novembra 2016 sp. zn. 6Cdo/27/2016“.
10.2. Najvyšší súd v rozsudku z 31. mája 2006 sp. zn. 4Cdo/199/2005 uviedol, že „ v rozhodnutí sp.
zn. 4Cz/110/84 bol vyslovený právny názor, v zmysle ktorého nárok na náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím v občianskom súdnom konaní môže byť úspešne uplatnený voči štátu

až vtedy, ak žiadateľ nemohol dosiahnuť uspokojenie svojej pohľadávky z dôvodu neoprávneného
majetkového prospechu (teraz bezdôvodného obohatenia) voči tomu, kto tento prospech získal a je
povinný mu ho vydať. Tento názor vychádzal z ustáleného výkladu, že pokiaľ účastník má pohľadávku na
vydanie bezdôvodného obohatenia, škoda mu ešte nevznikla, a preto nemôže byť daná zodpovednosť
štátu za škodu podľa zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú rozhodnutím

orgánu štátu (ďalej len ,,zákon č. 58/1969 Zb.“). Nárok na náhradu škody voči štátu by mohol úspešne
uplatniť iba vtedy, ak by preukázal, že sa bezúspešne domáhal vydania bezdôvodného obohatenia.
Podľa názoru dovolacieho súdu sú tieto právne závery stále použiteľné. Aktívnu legitimáciu na úspešné
uplatnenie nároku na náhradu škody podľa zákona č. 58/1969 Zb. má ten, komu vzniklo právo na
náhradu škody, teda ten, u koho sú splnené všetky predpoklady zodpovednosti štátu za škodu, vrátane

základného predpokladu tejto zodpovednosti a to vznik samotnej škody. Existencia pohľadávky na
vydanie bezdôvodného obohatenia vylučuje vznik škody ako majetkovej ujmy a tým aj konkurenciu
právnej úpravy zodpovednosti za škodu s právnou úpravou bezdôvodného obohatenia“. Uvedený záver
vyplýva aj z uznesenia zo 16. decembra 2015 sp. zn. 4MCdo/3/2014 a z uznesenia z 27. septembra
2012 sp. zn. 7MCdo/16/2011.

10.3. Najvyšší súd v uznesení z 23. augusta 2018 sp. zn. 8Cdo/88/2017 k vyššie uvedeným názorom na
doplnenie poukázal aj na obdobné názory, ktoré vyslovil Najvyšší súd Českej republiky napr. v rozsudku
z 21. februára 2018 sp. zn. 30 Cdo 1840/2017 podľa ktorého, „Nejvyšší soud ve své rozhodovací
praxi konstantne dovozuje, že nárok na náhradu škody způsobené nesprávnym úředním postupem činezákonným rozhodnutím může být vůči státu uplatněn pouze tehdy, jestliže by poškozený nedosáhl
uspokojení své pohledávky vůči tomu, kdo by k němu byl jinak povinen“, (s odkazom na rozhodnutie
bývalého Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 16. apríla 1985 sp. zn. 4 Cz 110/84). Zároveň

poukázal na aktuálnu judikatúru Najvyššieho súdu Českej republiky napr. uznesenie zo 4. novembra
2004 sp. zn. 25 Cdo 1404/2004, z 2. júna 2011 sp. zn. 28 Cdo 4230/2010, zo 14. septembra 2011 sp.
zn. 28 Cdo 2154/2011, z 9. februára 2012 sp. zn. 28 Cdo 1756/2010, z 3. júna 2014 sp. zn. 30 Cdo
4418/2013, ale aj nález Ústavného súdu Českej republiky z 13. marca 2012 sp. zn. I. ÚS 529/2009, a
uznesenia z 25. júna 2012 sp. zn. II. ÚS 1664/12, z 15. decembra 2011 sp. zn. II. ÚS 1950/11.

11. Ústavnýsúdvnálezez13.decembra2013sp.zn.II.ÚS165/2012uviedol,že ,,ústavnýsúdvosvojej
rozhodovacej činnosti už konštatoval (III. ÚS 361/09), že z dlhodobej a relatívne ustálenej judikatúry
všeobecných súdov vyplýva, že nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu
štátu môže byť v občianskom súdnom konaní uplatnený až vtedy, ak žalobca nemohol dosiahnuť
uspokojenie svojej pohľadávky z titulu bezdôvodného obohatenia voči tomu, kto tento prospech získal,
a je povinný ho vydať. Pokiaľ má účastník pohľadávku na vydanie bezdôvodného obohatenia, škoda

mu ešte nevznikla, a preto nemôže byť daná zodpovednosť štátu za škodu podľa zákona č.
58/1969 Zb. Nárok na náhradu škody od štátu by mohol úspešne uplatniť iba vtedy, ak by preukázal,
že sa bezúspešne domáhal vydania bezdôvodného obohatenia. Existencia pohľadávky na vydanie
bezdôvodného obohatenia vylučuje vznik škody ako majetkovej ujmy, a tým aj konkurenciu právnej
úpravy zodpovednosti za škodu s právnou úpravou bezdôvodného obohatenia. Kým žalobca má

pohľadávku na vydanie bezdôvodného obohatenia voči tomu, kto ho získal, resp. kým nepreukázal
bezúspešné domáhanie sa vydania tohto obohatenia , ak táto bezúspešnosť nebola ním zavinená, nie
je daný základný predpoklad zodpovednosti štátu za škodu podľa zákona č. 58/1969 Zb., a to existencia
samotnej škody (napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Cz/110/84 zo 16.
apríla 1985).“ Obdobný názor vyplýva aj z uznesení ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 17/2013 zo 16. januára

2013, sp. zn. III. ÚS 361/2009 z 26. novembra 2009, sp. zn. III. ÚS 45/2008 zo 7. februára 2008.
12. Opačný názor, t. j., že v rámci zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú výkonom orgánu
verejnej moci má prednosť náhrada škody pred bezdôvodným obohatením vyplýva, z rozhodnutia
najvyššieho súdu sp. zn. 2Cdo/48/2010, ktoré je posudzované za exces (m. m. sp. zn. 2Cdo/155/2011
a 2MCdo/13/2013; rozhodnutia vydané v totožnej veci, poznámka dovolacieho súdu).

12.1. Najvyšší súd v uznesení z 21. decembra 2010 sp. zn. 2Cdo/48/2010 k riešeniu otázky kolízie
nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia a nároku na náhradu škody uviedol, že ,,bezdôvodné
obohatenie má subsidiárny charakter, predstavuje len podporný titul pre ochranu osoby postihnutej
v majetkovej sfére; primárnym bude vždy inštitút náhrady škody, ak osobe dlžníka možno
pričítať zodpovednosť za protiprávne konanie“. Poukázal na stanovisko bývalého Najvyššieho súdu

Československej socialistickej republiky Cpjf 183/82 z ktorého vyplýva, že ,,Nie je v rozpore s
ustanoveniami zákona č. 58/1969 Zb. ani Občianskeho zákonníka, ak nie sú pri predbežnom prejednaní
nároku na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím uspokojované tie nároky, pri ktorých
je zrejmé, že žiadateľovi svedčí súvisiaca pohľadávka, ktorú môže po práve uplatniť a dosiahnuť
jej splnenie voči inému subjektu zodpovednému z dôvodu získania bezdôvodného obohatenia“. Z

rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 4Cdo/199/2005 vyplýva len to, že pokiaľ žalobca nepreukázal
bezúspešné domáhanie sa vydania bezdôvodného obohatenia, nie je daný predpoklad zodpovednosti
štátu. V tejto súvislosti poznamenal, že judikatúrou ovplyvnenou ešte paternalistickou ochranou štátu
súdmi,ktorásaurčitoukvalifikovanouprocedúrou, stanoviskomobčianskoprávnehokolégianajvyššieho
súdu zmenilanajednoznačnézávery,že„nároknavydaniebezdôvodnéhoobohateniajemožnéuplatniť

len v tom prípade, ak nie sú podmienky pre dosiahnutie rovnakého uspokojenia z titulu nároku na
náhradu škody“ (Zo správy o zhodnotení úrovne rozhodovania súdov SSR vo veciach zodpovednosti
za neoprávnený majetkový prospech, Zbierka súdnych rozhodnutí a stanovísk č. 2-3/1979, pod č. 1, str.
79-80), čo bolo potvrdené aj ďalším stanoviskom uverejneným pod rozhodnutím č. 25/1986, str. 299
Zbierky súdnych rozhodnutí a stanovísk“. Najvyšší súd napokon zdôraznil, že je potrebné vychádzať

zo zásady, ktorú akceptuje zásadná súdna prax i právna teória, podľa ktorej vzhľadom na subsidiárnu
povahu nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia má prednosť uspokojenia nároku z titulu náhrady
škody, a len v prípade, ak nie sú splnené podmienky pre dosiahnutie rovnakého uspokojenia z titulu
náhrady škody, možno uplatniť nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia (R 1/1979, s. 79/80, R
25/1986, s. 299, Zbierka súdnych rozhodnutí a stanovísk)“.

12.2. Z judikátu R 1/1979 vyplýva právna veta v znení: ,,Ustanovení občanského zákoníku o
bezdůvodním obohacení lze ve vztahu mezi týmiž subjekty aplikovat teprve v situaci, nejsou -li splněny
předpoklady odpovědnosti za škodu“.12.3. Z judikátu R 25/1986 vyplýva právna veta v znení: ,,Pokiaľ tomu, na čí úkor bol neoprávnený
majetkový prospech získaný, vznikla škoda, môže sa domáhať jej náhrady, ak sú splnené zákonné
predpoklady pre zodpovednosť za škodu. Vydania neoprávneného majetkového prospechu sa možno

domáhať do tej výšky, do ktorej bol neoprávnený majetkový prospech na úkor oprávneného získaný. Ak
ten, voči komu sa uplatňuje nárok na vydanie neoprávneného majetkového prospechu, už uhradil tomu,
na čí úkor bol majetkový prospech získaný, vzniknutú škodu, má právo odpočítať si od majetkového
prospechu, ktorý by mal vydať, sumu, ktorú už zaplatil z dôvodu náhrady škody. Nárok na vydanie
neoprávneného majetkového prospechu možno však uplatniť iba v tom prípade, ak nie sú podmienky

pre dosiahnutie rovnakého uspokojenia z dôvodu nároku na náhradu škody“.

13. Vychádzajúc z uvedeného, vec prejednávajúci senát konštatuje splnenie predpokladu prípustnosti
dovolania vyplývajúceho z ustanovenia § 421 ods. 1 písm. c) CSP , pri riešení posudzovania
dovolateľkou vymedzenej právnej otázky konkurencie nároku na náhradu škody voči štátu a nároku na
vydanie bezdôvodného obohatenia.

14. Veľký senát občianskoprávneho kolégia v rozhodnutiach sp. zn. 1VCdo/3/2019 a 1VCdo/4/2019
vyslovil názor, podľa ktorého ,,pre splnenie podmienky predloženia veci veľkému senátu je však
rozhodujúca existencia právneho názoru trojčlenného senátu, vysloveného v uznesení o postúpení
veci veľkému senátu, ktorý je odlišný od právneho názoru, ktorý už bol vyjadrený v rozhodnutí

iného senátu najvyššieho súdu. Pokiaľ by existovalo rozhodnutie trojčlenného senátu najvyššieho
súdu, vyjadrujúce odlišný právny názor už vyslovený iným alebo totožným, trojčlenným senátom, nie
je splnená zákonná podmienka uvedená v ustanovení § 48 ods. 1 CSP. V takomto prípade je
naplnený dovolací dôvod podľa ustanovenia § 421 ods. 1 písm. c) CSP a riešenie právnej otázky,
ktorá je rozhodovaná dovolacím súdom rozdielne a rozhodnutie vo veci prináleží trojčlennému senátu

najvyššieho súdu. Existencia publikovaného rozhodnutia najvyššieho súdu resp. stanoviska veľkého
senátu nie je zákonnou podmienkou“. Nálezom ústavného súdu z 20. októbra 2021 sp. zn. I. ÚS
189/2021 ústavný súd zrušil uznesenie veľkého senátu občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu
sp. zn. 1VCdo/3/2019. Výklad ustanovenia § 48 ods. 1 CSP považoval za ústavne neakceptovateľný z
dôvodov porušovania princípu predvídateľnosti rozhodovania a rozhodnutia.

15. Veľký senát obchodnoprávneho kolégia najvyššieho súdu v neskoršom uznesení z 25. februára
2021 sp. zn. 1VObdo/1/2020, považoval za súladný s právnou úpravou veľkého senátu podľa § 48 ods.
1 CSP iný názor, v zmysle ktorého je ,,povinnosťou trojčlenného senátu najvyššieho súdu postúpiť vec
veľkému senátu aj v situácii, kedy už o určitej otázke existuje rozdielna rozhodovacia prax jednotlivých

senátovnajvyššiehosenátuanielenvsituácii,aksachceodkloniťodprávnehonázoru,dovtedyjediného
alebo ustáleného, ktorý bol vyslovený v inom rozhodnutí najvyššieho súdu“.

16. Podľa § 48 ods. 1 a ods. 3 veta prvá CSP ak senát najvyššieho súdu pri svojom rozhodovaní
dospeje k právnemu názoru, ktorý je odlišný od právneho názoru, ktorý už bol vyjadrený v rozhodnutí

iného senátu najvyššieho súdu, postúpi vec na prejednanie a rozhodnutie veľkému senátu. V uznesení o
postúpení veci odôvodní svoj odlišný právny názor. Právny názor vyjadrený v rozhodnutí veľkého senátu
je pre senáty najvyššieho súdu záväzný.

17. V súlade so zachovaním princípu právnej istoty zaručeným čl. 2 Základných princípov CSP, v záujme

zjednotenia a najmä ustálenia rozhodovacej praxe najvyššieho súdu v otázke konkurencie nároku na
náhradu škody voči štátu a nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia, senát 8C najvyššieho súdu
postúpil vec na rozhodnutie veľkému senátu občianskoprávneho kolégia v súlade s 48 ods. 1 CSP.

18. Podľa§1zákonač.514/2003Z.z.tentozákonupravujea)zodpovednosťštátuzaškoduspôsobenú

orgánmiverejnejmociprivýkoneverejnejmoci,b)zodpovednosťobceavyššiehoúzemnéhocelku(ďalej
len "územná samospráva") za škodu spôsobenú orgánmi územnej samosprávy pri výkone samosprávy,
c) predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody a právo na regresnú náhradu.

19. Podľa § 2 zákona č. 514/2003 Z. z. na účely tohto zákona a) výkon verejnej moci je rozhodovanie

a úradný postup orgánov verejnej moci o právach, právom chránených záujmoch a povinnostiach
fyzických osôb alebo právnických osôb, b) orgán verejnej moci je 1. štátny orgán, 2. orgán územnej
samosprávy, verejnoprávna inštitúcia, orgán záujmovej samosprávy, fyzická osoba alebo právnická
osoba, ktorým zákon zveril výkon verejnej moci.20. Podľa § 3 ods. 1 a 2 zákona č. 514/2003 Z. z. štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto
zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri

výkone verejnej moci a) nezákonným rozhodnutím, b) nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným
pozbavením osobnej slobody, c) rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o
väzbe, alebo d) nesprávnym úradným postupom. Zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.

21. Podľa § 4 ods. 1 písm. a) bod 2 zákona č. 514/2003 Z. z. o veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená

orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu a) Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej
republiky ak, škodu spôsobil notár pri výkone verejnej moci.

22. Podľa § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym
úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje výkon právomoci orgánom verejnej moci,
pri ktorom dôjde k porušeniu právnou normou ustanoveného predpísaného postupu alebo k porušeniu

účelu, ku ktorému postup orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci smeruje. Za nesprávny úradný
postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie
v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné
prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a
právnických osôb.

23. Podľa § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný
predpis neustanovuje inak.

24. Základnými predpokladmi vzniku zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci

orgánom verejnej moci je a) nezákonné rozhodnutie orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávny
úradný postup, b) existencia škody, c) príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím orgánu
verejnej moci alebo jeho neprávnym úradným postupom a škodou. Pre aplikáciu zákona č. 514/2003
Z. z. je dôležité rozlišovanie predpokladov zodpovednosti štátu za škodu podľa všeobecnej právnej
úpravy a zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, kedy prichádza do úvahy

zodpovednosť za škodu iba za splnenia predpokladov vyžadovaných zákonom č. 514/2003 Z. z., ktorý
upravuje zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci bez
zreteľa na to, či tento výkon je uskutočňovaný orgánmi štátu alebo orgánmi, na ktoré boli funkcie štátu
prenesené s tým, že zodpovednosť štátu je koncipovaná na princípe objektívnej zodpovednosti (§ 3
ods. 2). V zásade platí, že prednosť má osobitná právna úprava, ktorá môže odkazovať na aplikáciu

ustanovení všeobecnej právnej úpravy.

25. Z okolností preskúmavanej veci je nepochybné, že k vzniku zodpovednosti štátu za škodu došlo
v súvislosti so zložením finančných prostriedkov do notárskej úschovy u notára U.. X. C., ktorý bol
právoplatne uznaný za vinného z prečinu porušovania povinnosti pri správe cudzieho majetku podľa

§ 238 Trestného zákona na tom skutkovom základe, že potom ako notár prijal dňa 4. apríla 2008 na
bankový účet do notárskej úschovy sumu 52 000 000 Sk (1 726 083,78 eura), ktorá bola prevedená
z účtu zložiteľa TRANSKONTRAKT spol. s r. o., ktorá mala byť dňa 11. apríla 2008 aj s pripísaným
úrokom poukázaná na účet zložiteľa a to na základe zápisnice o notárskej úschove zo 4. apríla 2008,
č. N 75/2008, U 8/2008; notár len na základe dohody o zmene podmienok uvedenej notárskej úschovy

uzavretejdňa4.apríla2008avrozporesozákonnýmipovinnosťaminotáranapožiadanieobžalovaného
U. previedol na rôzne účty a uskutočnil výbery v hotovosti ku škode spoločnosti TRANSKONTAKT spol.
s r. o. vo výške 48 000 500 Sk (1 609 905,06 eura, bod 2.3. odôvodnenia). K vráteniu finančných
prostriedkov spolu s úrokom na účet žalobkyne v zmysle notárskej zápisnice o úschove zo 4. apríla
2008, sp. zn. N 75/2008, U 8/2008 nedošlo, čím žalobkyni vznikla skutočná škoda na jej majetku.

26. Podľa § 3 ods. 1 Notárskeho poriadku v znení účinnom do 31. decembra 2008 notárskou činnosťou
jea)spisovanieavydávanielistínoprávnychúkonoch(§46až55),b)osvedčovanieprávnevýznamných
skutočností (§ 56 až 64), c) konania vo veciach notárskych úschov (§ 65 až 73), d) úkony vo veciach
notárskych centrálnych registrov (§ 73a až 73j).

27. Podľa § 2 Notárskeho poriadku v znení účinnom do 31. decembra 2008 notár je štátom určenou a
splnomocnenou osobou vykonávať notársku činnosť a ďalšiu činnosť podľa tohto zákona.28. Z citovaného ustanovenia vyplýva, že v § 3 Notárskeho poriadku je vymedzené, čo je notárskou
činnosťouaakúinúčinnosťokremnotárskejčinnostimôženotáreštevykonávať.Vodseku1súuvedené
činnosti, ktoré notár vykonáva v mene štátu priamo na základe zákona. V odseku 2 ide o ďalšiu činnosť

vykonávanú na základe osobitného predpisu, ktorým je Civilný mimosporový poriadok, podľa ktorého
notár koná v mene súdu v konaní o dedičstve a v konaní o umorení listiny ako súdny komisár na základe
poverenia vydaného súdom. Notárska činnosť a ďalšia činnosť je výkonom verejnej moci, pri ich výkone
má notár postavenie verejného činiteľa.

29. Podľa § 70 ods. 1 a 2 Notárskeho poriadku v znení účinnom do 31. decembra 2008 notár môže
prijať do úschovy peniaze len vtedy, ak ich zložiteľ vkladá do úschovy, a to len v súvislosti s jeho
činnosťou podľa § 3 ods. 1 a § 5 za účelom vydania peňazí určitému príjemcovi alebo ich zloženia na
určenom mieste, ktorým môže byť len banka alebo pobočka zahraničnej banky. Notár počas úschovy
uloží peniaze v banke alebo v pobočke zahraničnej banky na osobitný bežný účet znejúci na jeho meno
s označením ,,notárska úschova“.

30. Podľa § 70a ods. 5 veta prvá Notárskeho poriadku v znení účinnom do 31. decembra 2008
pri nakladaní s peniazmi, ktoré sú predmetom úschovy, notár je povinný postupovať podľa príkazu
obsiahnutého v zmluve, ak tento zákon neustanovuje inak.

31. Podľa § 40 ods. 1 Notárskeho poriadku v znení účinnom do 31. decembra 2008 ak osobitný zákon
3a) neustanovuje inak, notár zodpovedá za škodu tomu, komu ju spôsobil on alebo jeho zamestnanec
v súvislosti s činnosťou podľa tohto zákona.

32. Notár zodpovedá za škodu podľa tohto ustanovenia iba v prípade, ak osobitný zákon neustanovuje

inak. Týmto osobitným zákonom v poznámke pod čiarou 3a) je zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti
za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, ktorý nadobudol účinnosť 1. júla 2003.

33. Otázkou, či vykonávanie notárskej činnosti je výkonom verejnej moci, za ktorú má zodpovedať štát
sa zaoberal najvyšší súd v uznesení zo 17 júla 2018 sp. zn. 1Obdo/21/2017, v ktorom vyslovil záver,

že ustanovenie § 4 ods. 4 Notárskeho poriadku bolo zavedené s účinnosťou od 1. septembra 2009
zákonom č. 304/2009 Z. z. Z citovaného ustanovenia vyplýva, že vykonávanie notárskej činnosti je
výkonom verejnej moci. Je pravda, že ku dňu spísania predmetnej notárskej zápisnice a prijatia peňazí
do úschovy uvedené ustanovenie ešte neplatilo. Ako však vyplýva z dôvodovej správy k ustanoveniu
§ 4 ods. 4 zákona č. 304/2009 Z. z., citované ustanovenie len expressis verbis zadefinovalo, že

vykonávanie notárskej činnosti, ktorú vykonáva notár, nie iné ním poverené osoby je výkonom verejnej
moci. Ustanovenie § 4 ods. 4 zákona č. 304/2009 Z. z., ktorým sa s účinnosťou od 1. septembra 2009
zmenil a doplnil zákon č. 323/1992 Zb. o notároch a notárskej činnosti (Notársky poriadok) len výslovne
zadefinovalo postavenie notára ako orgánu verejnej moci v nadväznosti na ustanovenie § 4 ods. 1 a 2
zákona, ustanovenia ktoré platili aj predtým a rovnako činnosť notára pri vykonávaní notárskej činnosti

bola považovaná za výkon verejnej moci, hoci do 31. augusta 2009 to expressis verbis nebolo upravené
v zákone.

34. Ústavný súd v uznesení z 12. septembra 2013 sp. zn. II. ÚS 431/2013 k otázke pasívnej vecnej
legitimácie žalovanej 2/ (notárky) v spore, akceptoval právny názor krajského súdu, ktorý dospel k

záveru, že žalobu voči žalovanej 2/ (notárke) bolo potrebné zamietnuť z dôvodu nedostatku pasívnej
vecnej legitimácie na jej strane, nakoľko nebolo možné akceptovať argumentáciu sťažovateľky, podľa
ktorej notár pri výkone verejnej moci zodpovedá podľa ustanovenia § 415 Občianskeho zákonníka,
keď takýmto výkladom by sa poprela úprava zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci, kde zo spôsobenej škody vzniká záväzkový vzťah medzi poškodeným a nositeľmi verejnej

moci, nie jej jednotlivými vykonávateľmi. Štát delegoval výkon verejnej moci na niektoré subjekty, ale
musí naďalej niesť zodpovednosť za výkon tejto moci. Preto na uľahčenie postavenia poškodeného
zákonodarca upravil priamu zodpovednosť štátu za výkon verejnej moci, pričom riadny výkon verejnej
moci zabezpečuje regresným nárokom štátu voči osobe, ktorá škodu spôsobila.

35. Podľa § 489 Občianskeho zákonníka záväzky vznikajú z právnych úkonov, najmä zo zmlúv, ako aj
zo spôsobenej škody, z bezdôvodného obohatenia alebo z iných skutočností uvedených v zákone.36. Podľa § 451 Občianskeho zákonníka kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí obohatenie
vydať. Bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu,
plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj

majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov.

37. Právne vzťahy z bezdôvodného obohatenia predstavujú osobitný záväzkový vzťah. Na jeho
vznik sa vyžaduje kumulatívne splnenie zákonných predpokladov, ktorým je objektívna fakticita vzniku
majetkovej povahy vyjadriteľnej v peniazoch. Právna skutočnosť bezdôvodného obohatenia sa jedného

subjektu súkromnoprávneho vzťahu na úkor iného subjektu súkromnoprávneho vzťahu teda predstavuje
samostatnýzaväzovacíprávnydôvod.Obohatenietedamusíbyťna,,úkor“inéhosubjektupráva.Právna
úprava bezdôvodného obohatenia je subsidiárna vo vzťahu k iným inštitútom súkromného práva v
tom zmysle, že sa uplatní výlučne vtedy, ak právne následky majetkovej nerovnováhy nie sú pokryté
inou právnou úpravou predstavujúcou právny dôvod vzniku záväzku a teda i reparačných ustanovení.
A contrario sa právna úprava bezdôvodného obohatenia uplatní výlučne vtedy, ak nerovnováha v

majetkovej sfére subjektov súkromnoprávnych vzťahov vznikla v dôsledku absencie relevantného
právneho dôvodu. Uvedené platí obdobne i o súbehu bezdôvodného obohatenia so zodpovednosťou za
škodu. Ak je právnym dôvodom vzniku majetkového prospechu protiprávne konanie škodcu, či škodná
udalosť, povinnosť majetkovej reparácie tejto nerovnováhy sa odvíja od titulu náhrady škody nie od
bezdôvodnéhoobohatenia(ŠtevčekM.,Dulak,A.,Bajánková,J.,Fečík,M.,Sedlačko,F.,Tomašovič,M.,

a kol. Občiansky zákonník II. § 451-880. 2. vydanie. Komentár. Praha: C. H. Beck, 2019, 1723-1724 s.).

38. Záver o subsidiárnom charaktere nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia, vyplýva aj zo
stanoviska občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej socialistickej republiky sp. zn. Cpj
37/78 z 21. decembra 1998, podľa ktorého „nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia je možné

uplatniť len v tom prípade, ak nie sú podmienky pre dosiahnutie rovnakého uspokojenia z titulu nároku
na náhradu škody“.

39. Zhodnotením skutkových okolností v preskúmavanej veci, sa senát 8C nestotožnil so záverom
odvolacieho súdu o neexistencii škody ako jedného zo zákonných predpokladov zodpovednosti za

škodu. Určenie výšky škody v trestnom rozsudku predstavuje jej určenie v minimálnom rozsahu
potrebnom pre naplnenie kvalifikačného znaku vzniku škodlivého následku, t. j. naplnenie predpokladov
vznikuzodpovednostizaškoduakvalifikovanejškodypritýchtrestnýchčinoch,priktorýchTrestnýzákon
obligatórne vyžaduje aj splnenie ďalších kvalifikačných znakov. Notár U.. X. C. bol právoplatne uznaný
za vinného z prečinu poškodzovania cudzej veci podľa § 238 Trestného zákona, ktorým protiprávnym

konaním došlo k vzniku škodového následku, teda k spôsobeniu škody inému určenej v trestnom
rozsudku vo výške 1 609 905,06 eura (bod 2.3. odôvodnenia).

40. Rozsah viazanosti súdu trestným rozsudkom v prípadoch, v ktorých sa zákonné znaky zhodujú
s okolnosťami relevantnými resp. podstatnými pre rozhodnutie v občianskoprávnom konaní, nemožno

obmedziť len na závery o protiprávnom konaní t. j. o spáchaní trestného činu a o tom, kto ho spáchal.
Ústavne súladný výklad ustanovenia § 193 veta tretia CSP vyžaduje, aby súdy rozhodujúce o nároku na
náhradu škody, boli viazané odsudzujúcim trestným rozsudkom vo vzťahu ku všetkým skutočnostiam,
ktoré boli podmienkou odsúdenia a trestným súdom zistené. To platí aj o zistení vzniku škody u
poškodeného v dôsledku protiprávneho konania odsúdeného (m. m. nález ústavného súdu z 23.

novembra 2011 sp. zn. I. ÚS 269/2011; m. m. R 35/1993).

41. Z nálezu ústavného súdu č. k. III. ÚS 424/2023-48 z 25. januára 2024 vo vzťahu k zodpovednosti
súdneho exekútora za škodu vyplýva právny záver, v zmysle ktorého ,,z hľadiska postavenia súdneho
exekútora a výkonu jeho činnosti je zrejmé, že súdny exekútor v súvislosti s výkonom exekučnej

činnosti má postavenie verejného činiteľa a vykonávanie exekučnej činnosti je výkonom verejnej moci.
Nie je povinnosťou poškodeného domáhať sa vydania bezdôvodného obohatenia z osobného majetku
exekútora, pretože exekútor vykonáva exekučnú činnosť ako orgán verejnej moci, nie ako súkromná
osoba a vzťah v exekučnom konaní medzi exekútorom a poškodeným je vzťah verejnoprávny. Iná je
však situácia, ak je majetkový prospech, ktorý predstavuje škodu, v rukách tretej osoby, teda nie u

exekútora ako vykonávateľa verejnej moci. Vtedy je prijateľný výklad, na ktorý aj poukazuje najvyšší súd,
ženajskôrsamátátoosobadomáhaťvydaniabezdôvodnéhoobohateniavočitejtoosobe.Inakbymohlo
dôjsť k zneužívaniu zodpovednosti štátu za škodu výkonom verejnej moci, čo je absolútne nežiaduce“.
Vo vzťahu k námietke, či sťažovateľ nemal povinnosť domáhať sa najskôr vydania bezdôvodnéhoobohatenia od exekútora ako fyzickej osoby, ústavný súd uzavrel, že ,,v tomto prípade nárok na vydanie
bezdôvodného obohatenia nemal prioritu“.

42. Podľa názoru senátu 8C uvedený právny názor ústavného súdu je analogicky aplikovateľný aj na
danú vec. Notár v rámci výkonu notárskej činnosti uvedenej v § 3 ods. 1 Notárskeho poriadku v znení
účinnom do 31. decembra 2008, konal v mene štátu ako orgán verejnej moci, preto vychádzajúc z
princípu objektívnej zodpovednosti a verejnoprávneho vzťahu medzi poškodenou a konajúcim notárom
v mene štátu, v dôsledku jeho nesprávneho úradného postupu, právoplatne uznaného zo spáchania

prečinu, vznikla zodpovednosť štátu zo zákona (§ 3 a § 4 ods. 1 písm. a) bod 2 zákona č. 514/2003 Z. z.).

43. Podľa § 25 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. ak nie je ustanovené inak, spravujú sa právne
vzťahy upravené v tomto zákone osobitným predpisom 12); (pod poznámkou 12) je uvedený Občiansky
zákonník v znení neskorších predpisov; poznámka dovolacieho súdu).

44. Podľa § 438 ods. 1 Občianskeho zákonníka ak škodu spôsobí viac škodcov, zodpovedajú za ňu
spoločne a nerozdielne.

45. Škoda je spôsobená viacerými škodcami vtedy, ak protiprávne konanie viacerých osôb viedlo k
jej vzniku. Nemusí ísť o aktívne spoločné konanie formou spolupáchateľstva, postačí, ak bola škoda

spôsobená viacerými osobami, hoci tieto konali nezávisle od seba. Zodpovednosť každého zo subjektov
je posudzovaná samostatne, a to najmä s ohľadom na protiprávnosť jeho správania sa a na príčinnú
súvislosť medzi správaním sa, porušením právnej povinnosti a vznikom škody. Ustanovenie § 438
Občianskeho zákonníka nerozlišuje medzi fyzickými a právnickými osobami (či štátom). Solidárna
zodpovednosť viacerých škodcov sa uplatní bez ohľadu na právny režim ich zodpovednosti (subjektívna

alebo objektívna, špeciálna alebo všeobecná skutková podstata zodpovednosti za škodu). Viacerí
škodcovia sú zaviazaní spoločne a nerozdielne. To znamená, že poškodený si môže uplatniť náhradu
celej škody od ktoréhokoľvek škodcu, bez ohľadu na mieru jeho účasti na delikte. Každý zo škodcov je
voči poškodenému povinný plniť náhradu škody v plnom rozsahu (Števček, M., Dulak, A., Bajánková,
J., Fečík, M., Sedlačko, F., Tomašovič, M., a kol. Občiansky zákonník I. § 1-450. 2. vydanie. Komentár.

Praha: C.H. Beck, 2019, 1603-1605 s.).

46. Najvyšší súd v uznesení z 12. septembra 2011 sp. zn. 5Cdo/110/2011 k výkladu ustanovenia §
438 Občianskeho zákonníka uviedol, že podstata solidárnej zodpovednosti spočíva v tom, že každý
škodca zodpovedá za ostatných a všetci zodpovedajú za každého jednotlivého škodcu. Jej zmyslom je

prehĺbiťzodpovednosťškodcovzaspôsobenúškoduadôslednezabezpečiťochranuprávpoškodeného.
Právna úprava umožňuje poškodenému domáhať sa náhrady škody na ktoromkoľvek z poškodených,
pretože funkciou pasívnej solidarity je uľahčenie pozície poškodeného. Poškodený môže požadovať
náhradu škody od jedného škodcu, ktorý sa nemôže brániť tým, aby poškodený požadoval náhradu aj od
ostatných škodcov. Pri škode spôsobenej viacerými subjektmi zákon dáva prednosť pravidlu spoločnej

a nerozdielnej zodpovednosti voči poškodenému s tým, že vo vzájomnom pomere sa škodcovia
vysporiadajú podľa účasti na spôsobenej škode (§ 439 Občianskeho zákonníka). Táto zásada má základ
v ustanovení § 511 Občianskeho zákonníka a v podstate platí aj pri vyporiadaní vzájomného vzťahu
medzi solidárne zodpovednými škodcami (§ 439 Občianskeho zákonníka). Zatiaľ čo všeobecná úprava
solidárnej zodpovednosti (§ 511 Občianskeho zákonníka) počíta s tým, že ak nie je stanovené inak, sú

podiely spoločných dlžníkov rovnaké, ustanovenie § 439 Občianskeho zákonníka, ktoré je vo vzťahu k
nemu ustanovením špeciálnym, spočíva v tom, že tomu zo škodcov, ktorý náhradu škody splnil, vzniká
právo požadovať náhradu škody od ostatných škodcov (regres) podľa miery ich účasti na spôsobenej
škode.

47. V kontexte uvedeného senát 8C k riešeniu nastolenej právnej otázke uvádza, že nie je podmienkou
uplatnenia nároku na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z., ktorá vznikla z dôvodu
nesprávneho úradného postupu orgánu verejnej moci, prednostné uplatnenie nároku na náhradu škody
vočiďalšejosobespoluzodpovednejzavznikškodyvadhéznomkonaní,čiuplatnenienárokunavydanie
bezdôvodného obohatenia. Namietané nesprávne právne posúdenie existencie a vzniku škody, ako aj

právny záver o prednosti uplatnenia nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia nie je v danej veci
priliehavý.
48. Na základe uvedených dôvodov senát 8C v súlade s § 48 ods. 1 CSP postúpil vec na prejednanie
a rozhodnutie veľkému senátu občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu.49. Toto rozhodnutie bolo prijaté Najvyšším súdom Slovenskej republiky pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.