Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdené Judgement was issued on Tuesday, October 15, 2024

Súd: Okresný súd Lučenec
Spisová značka: 12C/14/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6624201359
Dátum vydania rozhodnutia: 15. 10. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Renáta Šulajová

ECLI: ECLI:SK:OSLC:2024:6624201359.6

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Lučenec sudkyňou JUDr. Renátou Šulajovou v spore žalobcu A. B., narodený

XX.XX.XXXX, trvale bytom C. XXXX/XX, D., štátny občan SR zast.: JUDr. Ondrej Szilágyi, advokát,
Advokátska kancelária so sídlom Dr. Vodu 2, Lučenec proti žalovanému Slovenská republika, v mene
ktorej koná: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, so sídlom Pribinova 2, Bratislava-mestská časť
Staré Mesto, IČO: 00 151 866, o zaplatenie 7 697,36 Eur, takto

r o z h o d o l :

I.Žalovaný j e p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi sumu 7 697,36 Eur v lehote 3 dní od právoplatnosti
tohto rozsudku.

II. Žalovaný j e p o v i n n ý nahradiť žalobcovi trovy konania v rozsahu 100 % v lehote do 3 dní
od právoplatnosti uznesenia o určení výšky trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

1.Dňa 13.03.2024 bola tunajšiemu súdu doručená žaloba, ktorou sa žalobca od žalovaného domáha
zaplatenia sumy 7 697,36 Eur, titulom náhrady škody spôsobenej porušením práva Európskej únie,
konkrétne porušením Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES zo dňa 04.11.2003 o
niektorých aspektoch organizácie pracovného času, ktorá bola žalovanou nesprávne implementovaná
(resp. nebola v časti implementovaná) do vnútroštátneho právneho poriadku Slovenskej republiky.

2. Žalobca uviedol, že na základe Pracovnej zmluvy zo dňa 01.12.1995 uzatvorenej s Okresnou správou
Zboru požiarnej ochrany (t. č. Krajské riaditeľstvo Hasičského a záchranného zboru v Banskej Bystrici,
organizačnájednotka:OkresnériaditeľstvoHasičskéhoazáchrannéhozboruLučenec,Hasičskástanica
Fiľakovo) pracuje na pozícii starší záchranár. Dňa 08.03.2022 bol žalobca s hodnosťou nadpráporčík
vymenovanýdofunkciehasičzáchranár,čímsavzmysle§194ods.2zák.č.315/2001Z.z.oHasičskom
a záchrannom zbore stal príslušníkom Hasičského a záchranného zboru v stálej štátnej službe. Prácu
hasiča teda žalobca vykonáva viac ako 28 rokov.

3. Štátnou službou príslušníkov sa na účely zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore
(ďalej len "ZoHaZZ") rozumie plnenie úloh zboru príslušníkom v služobnom úrade alebo v zahraničí.
Štátna služba sa vykonáva v služobnom pomere. Príslušníkom sa na účely tohto zákona rozumie fyzická
osoba, ktorá je v služobnom pomere podľa ZoHaZZ.

4. Služobný čas príslušníka je 40 hodín týždenne. Služobný čas príslušníkov je v zmysle § 86 ods. 1

ZoHaZZ rozvrhnutý nerovnomerne a to tak, že pracovná zmena sa skladá z vykonávania služby, po
ktorom bezprostredne nasleduje určená služobná pohotovosť na pracovisku. Jedna služobná zmena
príslušníka sa teda skladá z výkonu služby a z určenej služobnej pohotovosti. Pri nerovnomernom
rozvrhnutí nesmie byť dĺžka služobného času v jednotlivých služobných dňoch vyššia ako 18 hodín.Celková dĺžka vykonávania štátnej služby a na ňu bezprostredne nadväzujúcej určenej služobnej
pohotovosti v mieste vykonávania štátnej služby je najviac 24 hodín v služobnom dni.

5. Okrem určenej pohotovosti, ktorú žalobca odpracuje počas každej pracovnej zmeny, mu môže byť v
odôvodnených prípadoch nariadená aj služobná pohotovosť mimo rozvrhnutia služobného času. Určená
služobná pohotovosť ako ani nariadená služobná pohotovosť sa však nezapočítavajú do pracovného
času. Napriek tomu, že časť služobnej pohotovosti tvorí aj tzv. "neaktívna časť", počas ktorej hasiči
čakajú na vyhlásenie výjazdu, aj tento časový úsek je žalobca povinný tráviť na pracovisku a po celý

čas trvania služobnej pohotovosti musí byť okamžite pripravený na vykonanie služobného zásahu. Táto
služobná pohotovosť sa však nezapočítava do pracovného času a teda tieto odpracované hodiny nie
sú považované za odpracovaný čas. Žalobca v práci strávi v rámci každej jednej zmeny minimálne 24
hodín, v súčasnosti 8 hodín z tohto času (do konca roku 2021 to bolo 7 hodín), ktoré strávi na pracovisku
pripravený na výkon práce, nie je považovaných za pracovný čas.

6. V zmysle § 122 ods. 1 ZoHaZZ za vykonávanie určenej služobnej pohotovosti patrí žalobcovi každú
hodinu tejto pohotovosti peňažná náhrada 15 % zo sumy, ktorou je príslušná časť jeho služobného platu,
a 30 % z tejto sumy, ak ide o deň služobného pokoja. Ak je príslušníkovi nariadená služobná pohotovosť,
patrí mu za každú hodinu tejto pohotovosti peňažná náhrada 50 % zo sumy, ktorou je príslušná časť
jeho služobného platu, ak ide o pohotovosť vykonávanú v mieste vykonávania jeho štátnej služby, a 100

% z tejto sumy, ak ide o deň služobného pokoja, 15 % zo sumy, ktorou je príslušná časť jeho služobného
platu, ak ide o pohotovosť vykonávanú v mieste jeho pobytu, alebo na inom dohodnutom mieste, a 25
% z tejto sumy, ak ide o deň služobného pokoja, 5 % zo sumy, ktorou je príslušná časť jeho služobného
platu, ak ide o pohotovosť vykonávanú s možnosťou použitia mobilných prostriedkov spojenia, a 10 % z
tejto sumy, ak ide o deň služobného pokoja. Náhrada za služobnú pohotovosť nepatrí za čas, v ktorom

došlo počas jej trvania k vykonaniu štátnej služby; takéto vykonávanie štátnej služby je štátnou službou
nadčas. Samotný výkon služobnej pohotovosti je rozdelený na aktívnu časť služobnej pohotovosti a
neaktívnu časť služobnej pohotovosti.

7. Na hasičskej stanici vo Fiľakove pracuje 18 osôb, ktoré sú rozdelené do troch zmien po šesť osôb, t. j.

každý tretí deň odslúži jedna zmena 24 hodín po ktorej nasledujú dva dni voľna. Mesačne každá zmena
odslúži minimálne 10 zmien a v niektorých mesiacoch 11 zmien, čo predstavuje 240 hodín, resp. 264
hodín. Zároveň môže nastať situácia, kedy je ku koncu zmeny vyhlásený poplach a je potrebné vykonať
výjazd, kedy príslušník vykonáva prácu nad 24 hodín.

8. Žalobca od marca 2021 do februára 2024 len v rámci určenej služobnej pohotovosti odpracoval v
období od marca 2021 do decembra 2021 odpracoval 545,33 hodín; v období od januára 2022 do
decembra 2022 odpracoval 621,94 hodín; v období od januára 2023 do decembra 2023 odpracoval
759,33 hodín a od januára 2024 do februára 2024 odpracoval 128 hodín. Žalobca za uvedené obdobie
odpracoval spolu 2054,60 hodín určenej služobnej pohotovosti. Okrem nej odpracoval žalobca aj 152,74

hodín nariadenej služobnej pohotovosti. Uvedené pohotovosti v rozsahu 2207,34 hodín neboli žalobcovi
započítané do pracovného času. Priemerný týždenný pracovný čas žalobcu za predmetné obdobie
predstavuje 51,79 hodín.

9. V zmysle čl. 2 bodu 1 Smernice Európskeho parlamentu a rady 2003/88/ES zo 4.11.2003 o niektorých

aspektoch organizácie pracovného času (ďalej len "Smernica") je "pracovný čas akýkoľvek čas, počas
ktorého pracovník pracuje podľa pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju činnosť alebo povinnosti
v súlade s vnútroštátnymi právnymi predpismi a/alebo praxou". Smernica v čl. 6 upravuje maximálny
týždenný pracovný čas. Členské štáty prijmú opatrenia nevyhnutné na zabezpečenie toho, že v súlade
s potrebou chrániť bezpečnosť a zdravie pracovníkov: a) týždenný pracovný čas bude obmedzený

zákonmi, inými právnymi predpismi alebo správnymi opatreniami alebo kolektívnymi zmluvami alebo
dohodami medzi sociálnymi partnermi a b) priemerný pracovný čas pre každé obdobie siedmich dní
vrátane nadčasov neprekročí 48 hodín.

10. Podľa čl. 7 ods. 2 Ústavy SR, Slovenská republika môže medzinárodnou zmluvou, ktorá bola

ratifikovaná a vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo na základe takej zmluvy preniesť
výkon časti svojich práv na Európske spoločenstvá a Európsku úniu. Právne záväzné akty Európskych
spoločenstiev a Európskej únie majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky. Prevzatie právne
záväzných aktov, ktoré vyžadujú implementáciu, sa vykoná zákonom alebo nariadením vlády podľačl. 120 ods. 2. Podľa ods. 5, medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných slobodách,
medzinárodnézmluvy,naktorýchvykonanieniejepotrebnýzákon,amedzinárodnézmluvy,ktorépriamo
zakladajú práva alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb a ktoré boli ratifikované a

vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom, majú prednosť pred zákonmi.

11. V zmysle článku 7 ods. 2 a ods. 5 Ústavy SR, článku 144 Ústavy SR a tiež článku 3 CSP,
je súd viazaný medzinárodnoprávnymi záväzkami SR, ktoré majú prednosť pred zákonom, je tiež
viazaný judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva a Súdneho dvora Európskej únie. Komunitárne

právo je nadriadené právu členských štátov a nesmie byť medzi nimi rozpor. Prípadný rozpor medzi
komunitárnym a vnútroštátnym právom by mal byť riešený v prospech komunitárneho práva. Vzťah
Úniového a vnútroštátneho práva sa riadi zásadou prednosti a priameho účinku a tiež povinnosťou
vnútroštátnych orgánov aplikovať normy komunitárneho práva ex officio. Judikatúra Súdneho dvora
EÚ vo veci zodpovednosti členských štátov za porušenie práva Únie je založená na zásade pacta
sumt servanda, vyjadrená v článku 10 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva, podľa ktorého sú

členské štáty povinné prijať všetky opatrenia potrebné na zabezpečenie plnenia záväzkov vyplývajúcich
im zo zmluvy, alebo z činnosti spoločenstva a zdržať sa akýchkoľvek opatrení, ktoré by mohli ohroziť
dosiahnutiecieľovzmluvyaleboohroziťreálnyúčinokkomunitárnehopráva.Predpokladyzodpovednosti
za vzniknutú škodu v zmysle judikatúry ESD vychádzajú z absolútnej objektívnej zodpovednosti
členského štátu za takto vzniknutú škodu ak ide o prípady porušenia práva Únie členským štátom pre

absentujúcu alebo nesprávnu transpozíciu smerníc.

12. Smernica je záväzná pre členské štáty, ktorým je určená, pokiaľ ide o cieľ, ktorý sa má dosiahnuť.
Štátnym orgánom však je ponechaná voľba formy a prostriedkov. Smernice v zásade nemajú priamy
účinok, avšak Súdny dvor Európskej únie rozhodol, že určité opatrenia stanovené smernicou môžu mať

vo výnimočných prípadoch priamy účinok na členský štát aj vtedy, ak tento ešte neprijal transponujúci
právny akt, t. j. v prípadoch, keď smernica nebola transponovaná do vnútroštátneho práva alebo
bola transponovaná nesprávne, ustanovenia smernice sú imperatívne a dostatočne jasné a presné a
ustanoveniami smernice sa priznávajú práva jednotlivcom. Doktrína priamej účinnosti smerníc je teda
produktom Súdneho dvoru EÚ - vznikla z viacerých rozhodnutí Súdneho dvoru EÚ a bola vytvorená

s cieľom vyriešiť situáciu, keď členský štát neimplementoval smernicu v určenej lehote resp. určeným
spôsobom a zároveň sú splnené štyri podmienky na priznanie priamej účinnosti, a to (a) jasný, presný
a dostatočne určitý záväzok obsiahnutý v smernici, (b) nepodmienený záväzok, (c) uplynutie lehoty na
transpozíciu smernice do vnútroštátneho poriadku a (d) nejde o záväzok, ktorý priamo ukladá povinnosť
jednotlivcovi (naopak, priznáva mu nejaké právo). Pri splnení týchto požiadaviek sa môžu jednotlivci

odvolať na ustanovenia smernice pred orgánom verejnej moci. Súdny dvor EÚ judikoval, že znením
smerníc nie sú viazané len vnútroštátne súdy, ale aj ostatné orgány verejnej moci, ako aj iné verejné
orgány. Cieľ smerníc je záväzný pre všetky orgány, ktoré sú na základe rozhodnutia štátu zodpovedné
za poskytovanie verejných služieb a ktoré majú na tento účel určité osobitné právomoci, ktoré sú nad
rámec pravidiel medzi jednotlivcami.

13. Podľa judikatúry Súdneho dvora (vec D., spoločné veci Q. a C-X/XX) má jednotlivec nárok
na náhradu škody od členského štátu, ktorý nedodržiava právne predpisy Únie. Súdny dvor znovu
zopakoval, že aj keď komunitárne právo nemá výslovné ustanovenie o zodpovednosti štátu za škodu
spôsobenú jednotlivcovi porušením komunitárneho práva, tento princíp je vlastný komunitárnemu právu.

K tomuto záveru dospel interpretáciou Zmluvy o založení ES, odvolávajúc sa na základné princípy
komunitárneho právneho systému a všeobecné princípy spoločné pre právne systémy členských štátov.
Navyše dodal, že zodpovednosť členského štátu za porušenie komunitárneho práva je objektívna,
bez ohľadu na zavinenie. Priama použiteľnosť ustanovení komunitárneho práva nevylučuje právo
jednotlivca na odškodnenie v prípade ich porušenia. Práve naopak, právo jednotlivca na odškodnenie je

nevyhnutnou súčasťou priameho účinku ustanovení komunitárneho práva, ktorých porušenie je príčinou
spôsobenej škody. Súdny dvor tiež dal jednoznačnú odpoveď, že povinnosť štátu vzniká bez ohľadu
na to, ktorá zložka jeho moci spôsobila porušenie komunitárneho práv, t. j. aj v prípade, ak porušenie
komunitárneho práva svojou činnosťou alebo nečinnosťou spôsobil vnútroštátny zákonodarca. V tejto
otázkesaSúdnydvorinšpirovalúpravouzodpovednostištátuvmedzinárodnoprávnychvzťahoch.Pokiaľ

ide o netransponovanú smernicu alebo nedostatočne transponovanú smernicu, takéto odvolanie (na
ustanovenie smernice) je možné, ak: (I.) cieľom smernice je priznať práva jednotlivcom, (II.) obsah práv
je možné určiť na základe ustanovení smernice a (III.) existuje kauzálne prepojenie medzi nesplnením
povinnosti transponovať smernicu a škodou spôsobenou poškodenej strane.14. Súdny dvor EÚ judikoval, že článok 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES má priamy účinok, nakoľko
priznáva jednotlivcom práva, ktoré môžu priamo uplatniť v konaní pred vnútroštátnymi súdmi. Podľa

ustálenej judikatúry Súdneho dvora EÚ je zásada zodpovednosti štátu za škody spôsobené jednotlivcom
porušením práva Únie (ktoré sú mu pripísateľné) súčasťou systému zmlúv, na ktorých je Únia založená.
Táto povinnosť platí v prípade každého porušenia práva Únie členským štátom, a to bez ohľadu na
verejný orgán, ktorý sa tohto porušenia dopustil a bez ohľadu na to, aký verejný orgán má podľa
práva dotknutého členského štátu v zásade povinnosť túto škodu nahradiť. V súlade s judikatúrou

Súdneho dvora môže náhradu škody spôsobenej jednotlivcovi zabezpečiť nielen verejnoprávny subjekt,
ale aj štát, t. z. že právo Únie nebráni tomu, aby mohla zodpovednosť verejnoprávneho subjektu za
škodu spôsobenú jednotlivcovi vzniknúť popri zodpovednosti, ktorú má samotný členský štát. V danom
prípade ide o objektívnu a absolútnu zodpovednosť štátu, ktorá tu existuje bez ohľadu na to, ktorý
konkrétny verejný orgán sa porušení práva Únie dopustil, resp. ktorý z orgánov by mal povinnosť škodu
podľa vnútroštátnych noriem nahradiť. S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti je žalovaný pasívne

vecne legitimovaný, t. j. Slovenská republika, v mene ktorej koná Ministerstvo vnútra SR ako orgán, do
pôsobnosti ktorého spadá aj Hasičský a záchranný zbor podľa § 11 písm. c) zákona č. 575/2001 Z. z.
o organizácii a činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej správy, ktorého príslušníkom je žalobca,
pričom MV SR je súčasne garantom právnej úpravy vymedzenej ZoHaZZ, súčasne predstavuje garanta
riadnej transpozície smernice Európskej únie do slovenského právneho poriadku. Z uvedeného dôvodu

žaloba smeruje voči Slovenskej republike zastúpenej Ministerstvom vnútra SR.

15. Podľa ustanovenia § 19 písm. b) zákona č. 160/2015 Z. z. CSP, popri všeobecnom súde žalovaného
je na konanie miestne príslušný aj súd, v ktorého obvode nastala skutočnosť, ktorá zakladá právo
na náhradu škody. Za skutočnosť, ktorá zakladá právo na náhradu škody je zásah do práv žalobcu

postupom žalovaného, v dôsledku čoho mu vznikla škoda a to v súvislosti s výkonom povolania žalobcu.
Miesto výkonu jeho stálej služobnej činnosti v posudzovanom období bolo Fiľakovo, ktoré sa nachádza v
územnom obvode Okresného súdu Lučenec, kde vznikli a prejavili sa následky škody žalobcu vo forme
nemajetkovej ujmy.

16. Právna úprava pracovného času podľa ZoHaZZ umožňuje služobnému úradu/zamestnávateľovi
rozvrhnúť hasičovi služobný čas tak, že ten presiahne maximálnu hranicu stanovenú v článku 6 písm.
b) Smernice, ktorý stanovuje povinnosť členským štátom ustanoviť maximálnu 48 hodinovú hranicu
pre priemerný týždenný pracovný čas, vrátane nadčasov. Žalobca vykonával služobnú pohotovosť,
ktorá bezprostredne nadväzuje na vykonávanie štátnej služby. Súčasne mu bola nariadená služobná

pohotovosť mimo rozvrhnutého služobného času. Obe pohotovosti sa však nezapočítajú do pracovného
času a vo výplatných páskach žalobcu je uvedený súhrnný počet hodín služobnej pohotovosti.
Nesprávna transpozícia uvedenej smernice Európskeho parlamentu a rady do právneho poriadku
SR je porušením práva Európskej únie. Porušením maximálnej hranice týždenného pracovného času
dochádza k porušeniu práva žalobcu na ochranu zdravia v súvislosti s primeranou dobou odpočinku

a práva na súkromie a rodinný život.
17. Žalobca svoj nárok odvodzuje od škody spôsobenej porušením práva Európskej únie,
Smernice, ktorá bola žalovaným nesprávne implementovaná, resp. nebola vôbec implementovaná do
vnútroštátneho právneho poriadku Slovenskej republiky. Z dôvodu neimplementovania smernice do
nášho právneho poriadku vznikla žalobcovi porušením únijného práva škoda. Pri absencii explicitnej

vnútroštátnej úpravy nároku na náhradu škody z porušenia práva únie jednotlivcovi je potrebné tento
nárok na náhradu škody posudzovať analogicky podľa ustanovení slovenského právneho poriadku,
ktoré upravujú vzťahy obsahom aj účelom najbližšie. Týmito ustanoveniami sú § 11 a nasl. Občianskeho
zákonníka upravujúce nemajetkovú ujmu, ktorej sa žalobca v tomto konaní domáha.

18. Dochádza teda k porušovaniu osobnostných práv žalobcu na ochranu zdravia, telesnej a psychickej
integrity spočívajúce v porušovaní práva na primeranú dobu odpočinku, práva na súkromie a rodinný
život, a to v príčinnej súvislosti s tým, že žalobca reálne musí odpracovať viac ako bol povinný v zmysle
smernice. Poukazuje na náročnú prácu hasiča, kedy nasadzuje svoj vlastný život a o to viac nevyhnutne
a dôvodne potrebuje dostatočný odpočinok po práci na regeneráciu fyzických a psychických síl, čo sa

mu v dôsledku sústavného porušovania práva na primeranú dobu odpočinku nedostáva. Negatívne
následky sa prejavujú aj tým, že je otcom 2 teraz už dospelých detí a čas ktorý by mohol venovať svojim
deťom,špeciálnevobdobídetstvaadospievania,muselamusítráviťvpráci.Žalobcapoukazujeajnato,
že niekedy odpracuje aj 8 hodín nad rámec maximálneho 48 hodinového týždenného pracovného času.Následne sa z práce vráti psychicky a fyzicky vyčerpaný a zostáva mu minimum voľného času, aby sa
mohol venovať rodine, či osobným záľubám. Prichádza tak o čas, ktorý by mohol a chcel venovať svojim
najbližším a nevyhnutným osobným záležitostiam a potrebám. Tento stav už dlhodobo negatívne vplýva

na jeho súkromný a rodinný život. Vzhľadom na uvedené, nárok na náhradu škody, ktorý si uplatňuje má
v podmienkach slovenského právneho poriadku povahu nemajetkovej ujmy, pričom náhrady tejto ujmy
v peniazoch sa žalobou touto žalobca domáha. Žalobca zdôrazňuje existenciu príčinnej súvislosti medzi
porušovaním článku 6 písm. b) Smernice a ním popísanou škodou vo forme nemajetkovej ujmy. Uviedol,
že v dôsledku nezarátavania služobnej pohotovosti do pracovného času musel odpracovať viac, než

je smernicou maximálne povolený 48 hodinový týždenný pracovný čas a v dôsledku tejto skutočnosti
dochádza k porušovaniu jeho práva na ochranu zdravia a na ochranu súkromia a rodinného života.

19. Pri vyčíslení výšky náhrady žalobca vychádza z ustanovení o peňažnej náhrade za služobnú
pohotovosť v § 122 ods.1 a 2 ZoHaZZ. Za služobnú pohotovosť je uhrádzaná peňažná náhrada vo
výške 15 % príslušnej časti služobného platu. Pri nariadenej služobnej pohotovosti je peňažná

náhrada vo výške 50 % príslušnej časti služobného platu. Za hodiny, ktoré žalobca odpracoval nad
hranicu maximálneho limitu priemerného týždenného služobného platu žiadal ako primeranú náhradu
rozdiel medzi peňažnou náhradou podľa § 122 ods. 1 a § 122 ods. 2 písm. a) ZoHaZZ. Celkovú
výšku nemajetkovej ujmy odpracovanej služobnej pohotovosti žalobca uplatnil ako súčin počtu
odpracovaných hodín služobnej pohotovosti za príslušný kalendárny mesiac príslušného kalendárneho

roku a sumy zodpovedajúcej 35 % (50% - 15% = 35 %) peňažnej náhrady z jeho hodinovej odmeny
(služobného platu) za príslušný kalendárny mesiac. V prípade odpracovanej služobnej pohotovosti
v čase pracovného pokoja ako súčin odpracovaných hodín v čase pracovného pokoja a sumy
zodpovedajúcej 20 % (50% - 30% = 20%) peňažnej náhrady z jeho hodinovej odmeny za príslušný
kalendárnymesiac.Žalovanápeňažnánáhradapredstavujerozdielmedzivýškounáhradyprinariadenej

služobnej pohotovosti (50% zo sumy príslušnej časti služobného platu podľa § 122 ods. 2 písm. a)
zákona o HaZZ) a výškou náhrady za určenú služobnú pohotovosť (15% zo sumy príslušnej časti
služobnéhoplatupodľa§122ods.1zákonaoHaZZa30%ztejtosumy,akideodeňslužobnéhopokoja),
t. j. vo výške zodpovedajúcej 35%, resp. 20% zo sumy, ktorá je príslušnou časťou jeho služobného platu
(50% - 15% = 35% v prípade bežného služobného dňa a v prípade, ak ide o deň služobného pokoja,

50% - 30% = 20%).

20. Žalobca zastáva názor, že vyššie uvedený spôsob výpočtu škody spĺňa odškodňovaciu úlohu a je
v súlade s judikatúrou súdneho dvora. Zároveň spĺňa aj požiadavku primeranosti, pričom nie je sumou
neprimerane vysokou. Žalobca zdôrazňuje, že žalobou si neuplatňuje mzdový nárok, ale domáha sa

náhrady škody porušením úniového práva a spôsob výpočtu výšky škody podľa § 122 ZoHaZZ použil
výlučne z dôvodu neexistencie právnej úpravy, ktorá by presne stanovovala spôsob výpočtu náhrady
ujmy v takýchto prípadoch. Žalobca ďalej poukázal na to, že jednotlivé dielčie nároky vznikali postupne,
osobitne za každý mesiac, v ktorom boli jeho práva porušované, ku dňu splatnosti každej mesačnej
mzdy. Rozhodujúcim momentom vzniku jeho ujmy je tak výplatný termín. U príslušníkov HaZZ je mzda

splatná vždy k 10-dňu nasledujúceho mesiaca. S poukazom na všeobecnú 3-ročnú premlčaciu dobu si
žalobou uplatňuje nároky spätne za obdobie 3 rokov pred podaním žaloby. Týmto postupom žalobca
následne matematicky vyčíslil celkovú náhradu škody vo forme nemajetkovej ujmy za žalované obdobie
marec 2021 až február 2024 na sumu 7.697,36 Eur, ktorej zaplatenia sa voči žalovanému domáha.

21. Pri určení výšky nemajetkovej ujmy žalobca poukázal na právoplatné rozhodnutia súdov Slovenskej
republiky v skutkovo a právne porovnateľných veciach napr. Rozsudok Okresného súdu Zvolen sp. zn.
16C/3/2023 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 11Co/66/2022; Rozsudok
Okresného súdu Zvolen sp. zn. 16C/7/2023 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici
sp. zn. 11Co/78/2023; Rozsudok Okresného súdu Zvolen sp. zn. 16C/6/2023 v spojení s rozsudkom

Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 14Co/88/2023; rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica
sp. zn. 20C/77/2022 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 13Co/61/2023,
či Rozsudok Okresného súdu Zvolen sp. zn. 18C/15/2021 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v
Banskej Bystrici sp. zn. 17Co/59/2022 a iné.

22. Žalovaný sa k žalobe vyjadril podaním zo dňa 06.05.2024 a uviedol, že neuznáva a rozporuje žalobu
v celom rozsahu.

23. K nedostatku pasívnej vecnej legitimácie žalovanéhoŽalobu pre nestransponovanie Smernice, resp. pre nesprávnu transpozíciu smernice môže podať:
1. Európska Komisia na Súdny dvor Európskej únie (ďalej len ako "SDEÚ"),
2. Fyzická / právnická osoba, ktorá bola týmto priamo dotknutá, t. j. došlo k porušeniu / poškodeniu jej

práv a to na vnútroštátny súd členského štátu Európskej únie.
Žalobca však nezažaloval svojho zamestnávateľa, ale štát, v mene ktorého koná ten ústredný orgán
verejnej správy, do ktorého pôsobnosti patrí oblasť štátnej správy pre Hasičský a záchranný zbor, čo je
zásadný rozdiel v označení žalovaného, teda v jeho pasívnej vecnej legitimácii.
Ak žalobca zastával názor, že mu zamestnávateľ určoval pohotovosť nad Smernicou povolený limit,

mal na túto skutočnosť upozorniť svojho nadriadeného v súlade s § 69 ods. 4 zákona č. 315/2001 Z.
z. a žiadať, aby mu táto nebola určovaná z dôvodov, ktoré v žalobe uvádza. Žalovaný v tomto prípade
podotýka, že žalobca za každú hodinu určenej služobnej pohotovosti, vrátane tých hodín, o ktorých tvrdí,
že mali byť vykonané nad limit určený Smernicou, mu boli riadne vyplatené príslušné zložky služobného
príjmu, resp. poskytnuté náhradné voľno.
Ak má žalobca za to, že Smernica nebola v jeho prípade správne použitá, žalovaný namieta nedostatok

svojej pasívnej vecnej legitimácie z dôvodu, že táto mu nie je daná.

24. Podľa názoru žalovaného sa miera zodpovednosti za prípadný vznik škody musí medzi dvomi
samostatnými subjektmi (Slovenskou republikou a Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky, resp.
Hasičským a záchranným zborom) rozlišovať. Nie je prípustné, aby sa zodpovednosť Slovenskej

republiky odvodzovala od individuálneho prístupu inej osoby k pracovnoprávnym vzťahom konkrétneho
zamestnanca. Žalovaný má za to, že Slovenská republika a Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky
sú dva samostatné a nezávislé subjekty právnych vzťahov, preto podľa žalovaného nie je možné
dospieť k inému záveru než, že posúdenie ich zodpovednosti za prípadný vznik škody ako dôsledok
výkonu určitých práv, nie je možné zamieňať. Preto aj keby súd prvej inštancie konštatoval, že

aplikácia Smernice na služobný pomer žalobcu bola nesprávna, nijako táto skutočnosť nesúvisí
so zodpovednosťou žalovaného za správnosť prebratia Smernice do právneho poriadku Slovenskej
republiky. S ohľadom na zamieňanie Slovenskej republiky a Ministerstva vnútra Slovenskej republiky
ako dvoch samostatných subjektov je tu ďalší dôvod nedostatku pasívnej vecnej legitimácie žalovaného.

25.Určenieprávnehosubjektu,ktorývdanomprípadejenositeľomhmotnéhoprávamázásadnývýznam
z hľadiska určenia pasívnej vecnej legitimácie. Znamená to, že pasívna legitimácia účastníka konania, je
jednou z prvoradých procesných podmienok. Jej splnenie súd skúma ex offo v každom štádiu konania a
na každom stupni. Nedostatok týchto podmienok je fakticky neodstrániteľný (napr. rozsudok Najvyššieho
súdu SR z 29. 6. 2010, sp. zn. 2 Cdo 205/2009).

26. Žalobca si uplatňuje nárok v zmysle § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka, a preto pasívne vecne
legitimovaným subjektom nemôže byť štát, teda Slovenská republika (zastúpená ústredným orgánom
štátnej správy). Žalovaný priamo zo zákona nemôže byť pôvodcom zásahu do osobnostných práv a
nemôže byť nositeľom pasívnej hmotnoprávnej legitimácie v sporoch vedených na základe § 11 a nasl.

Občianskeho zákonníka. Štát (teda Slovenská republika zastúpená ústredným orgánom štátnej správy)
nemôže vystupovať ako odporca v konaniach, ktorých predmetom je ochrana osobnosti.

27. Slovenská republika nie je pasívne vecne legitimovaná v tomto konaní, a preto v súlade s príslušnými
právnymi predpismi ako aj odbornou literatúrou zastáva názor, že je nevyhnutné žalobu voči žalovanému

zamietnuť.

28. Žalobca v žalobe uvádza: "...žalobca následne matematicky vyčíslil celkovú náhradu škody vo forme
nemajetkovej ujmy..."
Žalovaný sa nestotožňuje s názorom žalobcu, že treba aplikovať ustanovenia § 420 a nasl. Občianskeho

zákonníka, nakoľko toto ustanovenie predpokladá vznik škody, ktorú však treba odlišovať od nároku
na nemajetkovú ujmu podľa § 13 Občianskeho zákonníka. Vzhľadom na uvedené je použitie princípu
objektívnej zodpovednosti za škodu v tomto prípade vylúčené. Ustanovenia § 420 a nasl. Občianskeho
zákonníka jednoznačne používajú pojem "škoda", ktorý však nie je obsahovo ani pojmovo totožný s
nárokom na náhradu nemajetkovej ujmy, ktorý vzniká zásahom do osobnostných práv fyzickej osoby,

preto použitie týchto ustanovení s odkazom na § 13 Občianskeho zákonníka nie je opodstatnené.
Žalovaný nie je osobou, ktorá by priamo či nepriamo spôsobila neoprávnený zásah do osobnostných
práv žalobcu, od ktorého si v žalobe uplatňuje nárok na náhradu nemajetkovej ujmy. Žalovaný sa
na vzniku zásahu do osobnostných práv žalobcu nijako nepodieľal. Pri nárokoch podľa § 11 anasl. Občianskeho zákonníka neplatí princíp objektívnej zodpovednosti, ktorý by zakladal legitimáciu
žalovaného v tomto konaní.

29. Napriek vyššie uvedenému sa žalovaný, z opatrnosti, nasledovným spôsobom vyjadruje k nárokom
žalobcu. Žalovaný zastáva názor, že žalobca nepreukázal, že by došlo k porušovaniu práv žalobcu
na ochranu zdravia, telesnej a psychickej integrity spočívajúcej v porušovaní práva na primeranú dobu
odpočinku, práva na súkromie a rodinný život, a to v príčinnej súvislosti s tým, že žalobca reálne musí
odpracovať viac ako bol povinný v zmysle smernice. Žalovaný dáva do pozornosti súdu, že žalobca

neprejavil akúkoľvek snahu s cieľom odvrátiť, obmedziť alebo upustiť od protiprávneho zásahu do
jeho súkromného života zo strany služobného úradu. Nepredložil ani neoznámil nadriadenému resp.
vedúcemu služobnému úradu, že odmieta vykonávať služobnú pohotovosť, ktorú pociťuje ako ujmu.

30. V súlade s § 85 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. podľa ktorého "služobný čas príslušníka je
časový úsek, v ktorom príslušník vykonáva štátnu službu a je k dispozícii služobnému úradu" sa

do rozsahu služobného času zahŕňa: tak výkon štátnej služby ako aj služobná pohotovosť, kedy je
príslušník k dispozícii služobnému úradu. Nakoľko tento rozsah služobného času predstavuje celistvý
časový úsek v nadväznosti na § 92 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. podľa ktorého, "služobný úrad
určuje príslušníkovi služobnú pohotovosť v štátnej službe v mieste vykonávania štátnej služby, ktorá
bezprostredne nadväzuje na vykonávanie štátnej služby". Je potrebné zdôrazniť, že štátna služba

príslušníkov HaZZ je spojená s potrebou nepretržitej služby vo verejnom záujme, preto je nutné pri
organizácii služobného času zohľadniť viaceré špecifiká.

31.Vecnýgestor,KrajskériaditeľstvoHasičskéhoazáchrannéhozboruvBanskejBystrici,zaslalvýpočet
priemerného týždenného služobného času v sledovaných referenčných obdobiach (žalovaný zasiela

ako dôkaz k vyjadreniu: plachty služieb a prehľad plánu za žalované obdobie). Z priložených listín je
zrejmé, že priemerný pracovný čas žalobcu ani v jednom z referenčnom období neprekročil 48 hodín.

32. Žalobca ako príslušník s nerovnomerne rozvrhnutým služobným časom po vykonaní štátnej
služby a na ňu bezprostredne nadväzujúcej služobnej pohotovosti spolu v trvaní 24 hodín mal

poskytnutých následných 48 hodín náhradného času odpočinku. Počas garantovaného 48 hodinového
časuodpočinkuježalobcoviakoajkaždémuinémupríslušníkoviumožnené,abystrávilčasnaodpočinku
a plne sa venoval svojej rodine, priateľom, záľubám, regenerácii, inými slovami povedané "voľne" podľa
seba a svojho uváženia nakladal so svojim odpočinkom na zotavenie a venoval sa svojim záľubám,
rodine a relaxu.

33. Ministerstvo vnútra SR upravuje služobnými predpismi bezpečnosť práce príslušníkov Hasičského
a záchranného zboru pri zdolávaní požiarov, pri poskytovaní pomoci a pri vykonávaní záchranných prác
pri haváriách a iných nežiaducich udalostiach. S príslušnou legislatívnou sú príslušníci HaZZ pravidelne
oboznamovaní. Vzhľadom na uvedené možno preukázať, že minimálne požiadavky bezpečnosti

a ochrany zdravia rovnako ako uplatnenie odchýlky v zmysle Smernice 2003/88/ES boli riade
transponované do zákona č. 315/2001 Z. z. a príslušnej legislatívy a neboli porušené.

34. Pre zhodnotenie oprávnenosti nároku žalobcu v zmysle čl. 6 písm. b) Smernice Európskeho
parlamentu a Rady č. 2003/88/ES podľa ktorého "členské štáty príjmu opatrenia na zabezpečenie toho,

že v súlade s potrebou chrániť bezpečnosť a zdravie pracovníkov, priemerný pracovný čas pre každé
obdobiesiedmychdnívrátanenadčasovneprekročí48hodín,"jepotrebnévypočítaťpriemernýpracovný
čas žalobcu v sledovaných referenčných obdobiach.

35. Ako vyplýva zo znenia čl. 6 týždenný pracovný čas použitý na kontrolu dodržiavania maximálneho

limitu sa môže spriemerovať. Referenčné obdobie na výpočet priemerného týždenného pracovného
času podľa čl. 16 písm. b) Smernice 2003/88/ES, "členské štáty môžu ustanoviť pre uplatňovanie článku
6 (maximálny týždenný pracovný čas) referenčné obdobie nepresahujúce štyri mesiace. Doby platenej
ročnej dovolenky priznanej v súlade s článkom 7 a doby pracovnej neschopnosti sa nezahŕňajú alebo
sú pri výpočte priemeru neutrálne." Odchýlne možno referenčné obdobie v určitých prípadoch predĺžiť v

súlade s čl. 19 Smernice Európskeho parlamentu a Rady č. 2003/88/ES, "možnosť odchýlky z od článku
16 písm. b) uvedenej v článku 17 ods. 3 a v článku 18 nemôže viesť k ustanoveniu referenčného obdobia
dlhšieho ako šesť mesiacov". S poukazom na § 86 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z., "služobný časpríslušníkov môže byť rozvrhnutý nerovnomerne. Nerovnomerne rozvrhnutý služobný čas príslušníkov
je rozvrhnutý na obdobie šiestich mesiacov."

36. Z vyššie uvedeného vyplýva, že žalobca neprekročil Smernicou 2003/88/ES určený maximálny
týždenný pracovný čas ani v jednom referenčnom období, čím sa nepotvrdila skutočnosť uvádzaná
žalobcom.

37. Na spôsob odmeňovania pracovníkov za dobu služobnej pohotovosti sa nevzťahuje smernica

2003/88/ES, ale relevantné ustanovenia vnútroštátneho práva. "Táto smernica preto nebráni uplatneniu
právnej úpravy členského štátu, kolektívnej zmluvy alebo rozhodnutiu zamestnávateľa, ktoré na
účely odmeny za strážnu službu zohľadňuje rozdielnym spôsobom doby, počas ktorých dochádza ku
skutočnému výkonu pracovnej činnosti, a tie, počas ktorých sa žiadna skutočná práca nevykonáva,
hoci tieto doby treba na účely uplatnenia uvedenej smernice v celom rozsahu považovať za "pracovný
čas" (Rozsudok ESD z 9. marca 2021 vo veci C-344/19 Radio televizija Slovenija). "Článok 2 smernice

2003/88/ES sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni tomu, aby sa doba strážnej služby, počas
ktorej je vojak povinný zdržiavať sa v kasárňach, kde je pridelený, pričom nevykonáva skutočnú
prácu, odmeňovala iným spôsobom ako doba strážnej služby, počas ktorej tento vojak skutočne
pracuje" (Rozsudok ESD z 15 júla 2021 vo veci C-742/19 B. K.).

38. V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť, že podľa § 103 ods. 5 zákona č. 315/2001 Z. z., "príslušníkovi
v rozsahu a za podmienok ustanovených týmto zákonom, okrem služobného príjmu patrí peňažná
náhrady za služobnú pohotovosť v štátnej službe a za pohotovosť pri zabezpečovaní opatrení pre
obdobie brannej pohotovosti štátu." Pritom je potrebné rozlíšiť:
Podľa § 122 ods. 1, 2 zákona č. 315/2001 Z. z., ak je príslušníkovi podľa § 92 ods. 1 určená služobná

pohotovosť, patrí mu za každú hodinu tejto pohotovosti peňažná náhrada 15 % zo sumy, ktorou je
príslušná časť jeho služobného platu, a 30 % z tejto sumy, ak ide o deň
služobného pokoja.
Podľa § 92 ods. 2 zákona č. 315/2001 Z. z, ak je príslušníkovi nariadená služobná pohotovosť, patrí mu
za každú hodinu tejto pohotovosti peňažná náhrada

a) 50 % zo sumy, ktorou je príslušná časť jeho služobného platu, ak ide o pohotovosť vykonávanú v
mieste vykonávania jeho štátnej služby, a 100 % z tejto sumy, ak ide o deň služobného pokoja,
b) 15 % zo sumy, ktorou je príslušná časť jeho služobného platu, ak ide o pohotovosť vykonávanú v
mieste jeho pobytu alebo na inom dohodnutom mieste, a 25% z tejto sumy, ak ide o deň služobného
pokoja,

c) 5 % zo sumy, ktorou je príslušná časť jeho služobného platu, ak ide o pohotovosť vykonávanú s
možnosťou použitia mobilných prostriedkov spojenia, a 10 % z tejto sumy, ak ide o deň služobného
pokoja.

39. V prípade žalobcu sa v sledovaných referenčných obdobiach jednalo o určenú služobnú pohotovosť

bezprostredne nadväzujúcu na výkon štátnej služby podľa Plánu služieb, nie nariadenú služobnú
pohotovosť mimo Plánu služieb, ktorá by nenadväzovala na výkon štátnej služby.
Smernica 2003/88 sa na služobný pomer príslušníkov Hasičského a záchranného zboru nevzťahuje v
plnom rozsahu, a preto jej ustanovenia nemôžu byť porušené tak, ako to tvrdí žalobca. Štátnu službu
príslušníkov Hasičského a záchranného zboru vykonávajúcich zásahovú činnosť možno subsumovať

pod negatíve vymedzenie pôsobnosti smernice 2003/88 v článku 2 ods. 2., nakoľko ich štátna služba
vykazuje aj špecifiká štátnej služby príslušníkov policajného zboru, ako aj profesionálnych vojakov. Z
toho dôvodu, úlohy, ktoré plnia príslušníci Hasičského a záchranného zboru možno tak subsumovať pod
osobitné činnosti služieb civilnej ochrany v zmysle článku 2 ods. 2 smernice 2003/88.

40. Žalovaný má za to, že čo sa týka posúdenia, či v prípade žalobcu došlo k porušeniu práva nad
maximálny 48 hodinový týždenný pracovný čas, je potrebné zo strany žalobcu preukázať, či žalobca
skutočne pracoval nad takýto limit za rozhodné obdobie. Nie všetky hodiny odpracovanej pohotovosti
sú totiž hodinami nad maximálny limit pracovného času. Takisto je potrebné zohľadniť nerovnomerné
rozvrhnutie služobného času u hasičov v referenčnom období.

V neposlednom rade žalovaný upozorňuje na to, že žalobca pri vzniku služobného pomeru akceptoval
všetky podmienky, ktoré sa vzťahujú na výkon štátnej služby príslušníka Hasičského a záchranného
zboru v zmysle zákona č. 315/2001 Z. z. S plánovaným rozvrhom služobného času bol žalobca vždy
oboznámenývsúlades§86ods.4zákonač.315/2001 Z.z.,čopotvrdzovalsvojimpodpisom.Rovnakobol žalobca vždy riadne oboznámený so všetkými internými predpismi a Kolektívnymi zmluvami a to aj
s tými, ktoré upravujú rozsah výkonu služby.

41. Na základe vyššie uvedeného je zrejmé, že žalobca vedel o všetkých podmienkach výkonu služby
a nikdy nedošlo k tomu, že by tieto podmienky namietal, a ani nikdy nepožiadal o ich vysvetlenie a ani
iným spôsobom sa nedomáhal svojich práv, a rovnako nikdy neprišlo zo strany žalobcu k námietkam,
ako sú jeho služby plánované.

42. Nemajetkovú ujmu žalobca žiadnym hodnoverným spôsobom nepreukázal, ide len o jeho tvrdenia
bez dôkazov. Rovnako žalobca nepreukázal, aký dopad má nariadený výkon služobnej pohotovosti na
jeho zdravotný stav, psychiku a výkon. Je nevyhnutné, aby žalobca hodnoverne preukázal, v čom vidí
závažnosť vzniknutej ujmy a rovnako aj intenzitu, pre ktoré by mala škoda vzniknúť. Je neprípustné,
aby žalobca odôvodnil požadovanú ujmu len v konštelácií tvrdení, že došlo k zásahu do jeho práva
na súkromný život, do jeho rodinných pomerov avšak bez potrebných dôkazov. Predpokladom vzniku

nároku na náhradu nemajetkovej ujmy je existencia ujmy, ktorú žalobca nepreukázal. Pokiaľ nie je
príslušníkovi nariadený služobný zásah, môže odpočívať alebo sa venovať inej práci a rovnako aj pri
nariadenej služobnej pohotovosti v mieste výkonu štátnej služby, má príslušník zabezpečený priestor
na odpočinok a oddych (spanie), nemusí uskutočňovať akúkoľvek fyzicky aktívnu činnosť. Napriek tomu
dostáva pracovnú odmenu ako kompenzáciu za to, že v prípade potreby, bude ihneď k dispozícii a

pripravený k výkonu a plneniu služobných povinnosti pri zásahu. Žalovaný vo vzťahu k žalobcovi doteraz
neeviduje žiadnu sťažnosť, podanie ani iné oznámenia či námietky, že by odmietal vykonávať služobnú
pohotovosť, resp. že výkon služobnej pohotovosti pociťuje ako výraznú ujmu na svojom zdraví, psychike
alebo v súkromnej sfére jeho života, resp. že je dlhodobým výkonom nočnej práce ohrozená bezpečnosť
na pracovisku.

43. Pokiaľ ide o posúdenie do akej miery došlo v prípade žalobcu k prekročeniu práva na maximálny 48
hodinový týždenný pracovný čas, predkladá žalovaný vyčíslenie priemerného týždenného služobného
času žalobcu v referenčných obdobiach, z ktorého je zrejmé, že k prekročeniu v referenčných obdobiach
nedošlo.

44. Vo vzťahu k splneniu existencie škody, potom náhrada škody musí byť primeraná vzniknutej škode,
aby mohla zabezpečiť skutočnú ochranu dotknutého práva. Žalobca neuviedol, akým spôsobom a kedy
vyvinul akúkoľvek snahu na to, aby prípadnej škode zabránil alebo predišiel. Žalobca svoj nárok na
nemajetkovú ujmu spája s porušením nároku na odpočinok, avšak tento mu bol poskytnutý v dostatočnej

možnej miere jednak vo forme garantovaného 48 hodinového náhradného služobného odpočinku ako
aj počas služobnej pohotovosti mimo výkonu služobnej služby počas služobného zásahu. Nemajetková
ujma sa prejavuje v ťažko definovateľnej sfére vnímania ťažkostí, nepohodlia, stresu a iných nežiadúcich
účinkov spojených so zásahom do základných ľudských hodnôt a prináleží za ňu poškodenému peňažné
plnenie. Nakoľko v právnych predpisoch neexistujú žiadne kritéria, pre určenie náhrady nemajetkovej

ujmy, ani metodika výpočtu ani žiadne bodové ohodnotenie, na základe ktorých by sa výška priznávanej
náhrady zo strany súdu určila, je potrebné určiť túto výšku podľa voľnej úvahy súdu, ktorá však musí
byť odôvodnená a musí mať svoj základ v zistenom skutkovom stave a musí vychádzať z dôkazov, nie
z tvrdení.

45. Určenie prípadnej výšky náhrady nemajetkovej ujmy je na zvážení súdu, avšak žalovaný musí
podotknúť, že výšku nemajetkovej ujmy, ktorú žalobca požaduje, žalobca nepreukázal a zároveň
žalovaný považuje výšku takejto nemajetkovej ujmy v danom prípade žalobcu za zjavne neprimeranú
a premštenú, a to aj s porovnaním výšky náhrad, ktorá je priznávaná obetiam trestných činov, ktorých
ujma je v porovnaní s údajnou ujmou žalobcu podľa nášho názoru neporovnateľne vyššia. V zmysle

judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva náhrada nemajetkovej ujmy musí byť rozumne primeraná
utrpenejujmenapovesti(napr.E.F.v.Spojenékráľovstvo),pričompriurčovanívýškynáhradyujmytreba
vychádzať z dôkazov preukazujúcich výšku ujmy (napr. D. v. Moldavsko, G. H. F. v. Spojené kráľovstvo).

46. Žalovaný zastáva názor, že chýbajúce skutkové tvrdenia žalobcu nie je možné nahradiť odvolávaním

sa na rozhodovaciu činnosť iných súdoch v obdobných prípadoch. Vzhľadom na to, že ide o osobnostné
práva, je potrebné nemajetkovú ujmu posudzovať v každom jednom prípade individuálne.47. Žalovaný zdôrazňuje, že žalobca absolútne žiadnym spôsobom nepreukázal vznik ani výšku
nemajetkovej ujmy, ktorú žalobca požaduje. Je potrebné podotknúť, že dôkazné bremeno v sporovom
konanízaťažuježalobcuasohľadomnazásadukontradiktórnostijeúlohoužalobcu,resp.jehoprávneho

zástupcu, pokiaľ je v konaní zastúpený, označiť skutkové tvrdenia dôležité pre rozhodnutie v súlade s
princípomhospodárnostihneďnazačiatkukonania.Žalovanýmázato,žežalobcaanidotohtomomentu
konania nepreukázal a ani riadne neodôvodnil výšku ujmy, ktorá mala byť spôsobená žalobcovi.

48. Žalovaný uvádza, že v prípade, ak sa súd prvej inštancie nestotožní s právnym názorom

žalovaného, s právnym názorom Okresného súdu Stará Ľubovňa v rozhodnutí č. k. 8C/25/2017-216
zo dňa 23.12.2019, potvrdeného rozsudkom Krajského súdu v Prešove č. k. 15Co/6/2020-313 zo
dňa 24.11.2020, žalovaný namieta neprimeranú výšku požadovanej škody vzhľadom na rozhodovanie
súdov v obdobných veciach, napr. rozhodnutie Okresného súdu Košice II sp. zn. 41Cpr 10/2018 zo
dňa 12.12.2018, rozhodnutie Okresného súdu Košice II sp. zn. 42Cpr 19/2018 zo dňa 18.12.2018,
rozhodnutie Okresného súdu Košice II sp. zn. 42Cpr 19/2018 zo dňa 18.12.2018, rozhodnutie

Okresného súdu Košice II sp. zn. 18Cpr 5/2016 zo dňa 05.09.2018, rozhodnutie Okresného
súdu Košice II sp. zn. 41Cpr 78/2017 zo dňa 18.01.2019, rozhodnutie Okresného súdu Košice I sp.
zn. 10C 242/2016 zo dňa 26.10.2018, rozhodnutie Okresného súdu Košice II, sp. zn. 11Cpr 19/2018
zo dňa 09.01.2019, rozhodnutie Okresného súdu Košice II sp. zn. 11Cpr 12/2017 zo dňa 11.09.2019,
rozhodnutie Okresného súdu Košice II sp. zn. 1C/50/2020 zo dňa 27.05.2021, rozhodnutie Okresného

súdu Košice II sp. zn. 11Cpr/1/2020 zo dňa 20.09.2021, rozhodnutie Okresného súdu Košice II sp.
zn. 29C/63/2017 zo dňa 20.09.2021, rozhodnutie Okresného súdu Košice II sp. zn. 37Cpr/6/2016 zo
dňa 29.11.2021 (priznaná suma vo výške 1.500,- EUR), rozhodnutie Okresného súdu Košice II sp. zn.
41Cpr/35/2019 zo dňa 16.11.2020, rozhodnutie Okresného súdu Stará Ľubovňa sp. zn. 25C/29/2019
zo dňa 24.11.2020 (priznaná suma vo výške 1.200,- EUR), rozhodnutie Okresného súdu Košice II

sp. zn. 18C/34/2020 zo dňa 09.02.2022, rozhodnutie Okresného súdu Košice II sp. zn. 18C/36/2020
zo dňa 09.02.2022, rozhodnutie Okresného súdu Košice II sp. zn. 12C/58/2020 zo dňa 12.07.2020,
rozhodnutie Okresného súdu Košice II sp. zn. 29C/58/2020 zo dňa 12.01.2022, rozhodnutie Okresného
súdu Rimavská Sobota sp. zn. 13C/61/2022 zo dňa 29.11.2022, rozhodnutie Okresného súdu Žiar nad
Hronom sp. zn. 19C/23/2022 zo dňa 10.11.2022 (priznaná suma vo výške 1.000,- EUR), rozhodnutie

Okresného súdu Rimavská Sobota sp. zn. 8C/64/2022 zo dňa 19.04.2023, rozhodnutie Okresného súdu
Rimavská Sobota sp. zn. 16C/15/2023 zo dňa 06.06.2023 (priznaná suma vo výške 2.000,- EUR),
rozhodnutie Okresného súdu Košice II sp. zn. 41C/22/2022 zo dňa 26.04.2023 (príslušník Hasičského a
záchranného zboru ako žalobca požadoval od žalovaného zaplatenie nemajetkovej ujmy 10.000,- EUR,
avšak bola mu priznaná suma len vo výške 1.000,- EUR). Priemerná výška doposiaľ priznanej škody vo

vyššie uvedených obdobných rozhodnutiach predstavuje sumu približne 1.000,- EUR až 2.500,- EUR.

49. K pôsobnosti Smernice 2003/88/ES
Žalobca sa domnieva, že uplatnený nárok na náhradu škody žalobcovi vznikol v dôsledku porušenia
práva Európskej únie k jeho ujme, a to v dôsledku nesprávneho prebratia Smernice Európskeho

parlamentu a Rady 2003/88/ES zo 4. novembra 2003 o niektorých aspektoch organizácie pracovného
času (ďalej len ako ,,Smernica" či "Smernica 2003/88/ES") do právneho poriadku Slovenskej republiky v
podobe zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore v znení neskorších predpisov (ďalej
len ako ,,zákon č. 315/2001 Z. z."). Z tohto dôvodu žalobca tvrdí, že počas celého žalovaného obdobia
pracoval nad stanovený limit vyplývajúci z článku 6 písm. b) Smernice, v zmysle ktorého priemerný

pracovný čas pre každé obdobie 7 dní vrátane nadčasov neprekročí 48 hodín.

50. Rozsah pôsobnosti Smernice 2003/88/ES je pozitívne vymedzený v článku 2 ods. 1 Smernice
89/391/EHS ako aj negatívne vymedzený v článku 2 ods. 2 Smernice 89/391/EHS. Inak povedané,
Smernica2003/88/ESsaneuplatňujenaodvetviačinností,ktorézahŕňajúurčitéosobitnéčinnostislužieb

civilnej ochrany.

51. Vzhľadom na charakter vykonávaných činností a s tým spojený rozvrh služobného času sa Smernica
2003/88/ES na služobný pomer príslušníkov Hasičského a záchranného zboru nevzťahuje v plnom
rozsahu, preto jej ustanovenia nemohli byť porušené tak ako to tvrdí žalobca.

52. Podľa názoru žalovaného preto štátnu službu príslušníkov Hasičského a záchranného zboru
vykonávajúcich zásahovú činnosť, (ktorá je špecifická nerovnomerným rozvrhnutím služobného času,
na ktorý priamo nadväzuje určená služobná pohotovosť), možno jednoznačne subsumovať podnegatívne vymedzenie pôsobnosti Smernice 89/391/EHS v článku 2 ods. 2 Smernice 89/391/EHS.
Oproti štandardným pracovnoprávnym vzťahom štátna služba príslušníkov Hasičského a záchranného
zboru vykazuje aj špecifiká štátnej služby príslušníkov Policajného zboru ako aj profesionálnych vojakov

(napr. v osobitnom systéme sociálneho zabezpečenia, prísnej subordinácii a pod.). Rovnako úlohy,
ktoré príslušníci Hasičského a záchranného zboru plnia, možno podľa súvisiacich právnych predpisov
týkajúcich sa civilnej ochrany, integrovaného záchranného systému ako aj právnej úpravy samotného
Hasičského a záchranného zboru, bez akýchkoľvek pochybností subsumovať pod pojem "osobitné
činnosti služieb civilnej ochrany" v zmysle článku 2 ods. 2 Smernice 89/391/EHS.

53. Podľa § 12 zákona č. 42/1994 Z. z. o civilnej ochrane obyvateľstva, cit.: "Ministerstvo vnútra
Slovenskej republiky sa podieľa na:
a) riadení a vykonávaní záchranných prác,
b) evakuácii,
c) radiačnom a chemickom monitorovaní,

d) poskytovaní a prijímaní humanitárnej pomoci."
Podľa § 3 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z., cit.: "Zbor
c) plní úlohy pri zdolávaní požiarov, pri poskytovaní pomoci a vykonávaní záchranných prác pri
haváriách, živelných pohromách a iných mimoriadnych udalostiach a pri ochrane životného prostredia,
d) poskytuje pomoc pri ohrození života a zdravia fyzických osôb, majetku právnických osôb a fyzických

osôb,
i) plní ďalšie úlohy podľa osobitných predpisov."
Podľa § 3 ods. 2 zákona č. 315/2001 Z. z., cit.: "Zbor sa podieľa
a) na plnení úloh pri odsune ranených a chorých najmä pri požiaroch, haváriách, živelných pohromách a
iných mimoriadnych udalostiach a na poskytovaní zdravotnej starostlivosti za podmienok ustanovených

v osobitných predpisoch,
d) v rozsahu vymedzenom osobitnými predpismi sa podieľa aj na plnení úloh integrovaného
záchranného systému, civilnej ochrany, pri príprave na obranu štátu a úloh súvisiacich s mobilizačnými
prípravami."
Podľa § 8 ods. 1 zákona č. 129/2002 Z. z. o integrovanom záchrannom systéme, cit.: "Základné

záchranné zložky sú Hasičský a záchranný zbor."
Podľa§12ods.1zákonač.129/2002Z.z.ointegrovanomzáchrannomsystéme,cit.:"Namiestezásahu
riadi a koordinuje činnosť záchranných zložiek integrovaného záchranného systému veliteľ zásahu z
Hasičského a záchranného zboru (ďalej len "veliteľ zásahu")."

54.Zvyššieuvedenýchprávnychpredpisovvyplýva,žeHasičskýazáchrannýzbor,resp.jehopríslušníci
vykonávajúci zásahovú činnosť, plnia okrem úloh na úseku ochrany pred požiarmi aj úlohy na úseku
civilnej ochrany obyvateľstva, predovšetkým v oblasti priameho výkonu záchranárskych činností. Z tohto
dôvodu sú činnosti vykonávané príslušníkmi Hasičského a záchranného zboru pri zásahovej činnosti
právetýmiosobitnýmičinnosťamislužiebcivilnejochrany,naktorésaSmernica89/391/EHSnevzťahuje.

Inak povedané v súčasnosti iné zložky (okrem Hasičského a záchranného zboru), ktorým by boli
zverené činnosti služieb civilnej ochrany neexistujú. Nakoľko Smernica 2003/88/ES sa na príslušníkov
Hasičského a záchranného zboru v prípade služobného času ako aj ich odmeňovania nevzťahuje, je
táto oblasť v plnej miere v pôsobnosti vnútroštátnej právnej úpravy. Vzhľadom na uvedené sa príslušné
ustanoveniaSmernice2003/88/ESnaprípadžalobcunemôžuaplikovať,pretožalobcovivzmysležaloby

nemohla vzniknúť žiadna škoda.
55. K transpozícii relevantných článkov Smernice 2003/88/ES
Smernica 2003/88/ES v zásade ustanovuje minimálne požiadavky na bezpečnosť a ochranu zdravia
pre organizáciu pracovného času, pokiaľ ide o doby denného odpočinku, prestávok v práci, týždenného
odpočinku, maximálneho týždenného pracovného času, ročnej dovolenky a aspekty nočnej práce, práce

na zmeny a rozvrhnutie práce. Smernica upravujúca minimálne požiadavky na bezpečnosť a ochranu
zdravia pre organizáciu pracovného času bola transponovaná do slovenského právneho poriadku okrem
iného zákonom č. 315/2001 Z. z., čo je uvedené aj v transpozičnej prílohe č. 4 zákona pod bodom
6. Žalobca konštatuje, že malo dôjsť k nesprávnej transpozícii Smernice 2003/88/ES do zákona č.
315/2001Z.z.,podľaktoréhosapodľažalobcudobaslužobnejpohotovostinezapočítavadotýždenného

pracovného času hasičov. Podľa žalovaného však takéto tvrdenia žalobcu nie sú opodstatnené.

56. V súlade s § 85 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. podľa ktorého "služobný čas príslušníka je
časový úsek, v ktorom príslušník vykonáva štátnu službu a je k dispozícii služobnému úradu" sado rozsahu služobného času zahŕňa tak výkon štátnej služby ako aj služobná pohotovosť, kedy je
príslušník k dispozícii služobnému úradu. Nakoľko tento rozsah služobného času predstavuje celistvý
časový úsek v nadväznosti na § 92 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. podľa ktorého, "služobný úrad

určuje príslušníkovi služobnú pohotovosť v štátnej službe v mieste vykonávania štátnej služby, ktorá
bezprostredne nadväzuje na vykonávanie štátnej služby".
Uvedené vyplýva aj z judikatúry SD EÚ, podľa ktorej do rozsahu pracovného času možno zaradiť
aj stav pracovnej pohotovosti pracovníkov (lekárov, hasičov); v prípade hasičov túto otázku riešil vo
svojom rozsudku SD EÚ z 25. novembra 2010 vo veci C-429/09 I. D. tým, že potvrdil, že: že: "Pracovný

čas zodpovedajúci pracovnej pohotovosti a pohotovostnej službe, počas ktorých je dotknutý pracovník
fyzicky prítomný na pracovisku, je súčasťou pojmu "pracovný čas" v zmysle Smernice 2003/88/ES."

57. Žalobca pritom vo svojej žalobe nezohľadnil špecifiká činností spojených s potrebou nepretržitej
služby, ktorým bol v článku 17 Odchýlky Smernice 2003/88/ES poskytnutý určitý stupeň flexibility.

58. Podľa článku 17 bod 2 Smernice 2003/88/ES, odchýlky uvedené v odsekoch 3, 4 a 5 sa
môžu prijať prostredníctvom zákonov, iných právnych predpisov alebo správnych opatrení alebo
prostredníctvom kolektívnych zmlúv alebo dohôd medzi sociálnymi partnermi za predpokladu, že
príslušným pracovníkom sa poskytne rovnocenný náhradný čas odpočinku alebo že vo výnimočných
prípadoch, keď nie je z objektívnych dôvodov možné poskytnúť rovnocenný náhradný čas odpočinku,

sa dotknutým pracovníkom poskytne primeraná ochrana. Vzhľadom na uvedené možno preukázať,
že minimálne požiadavky bezpečnosti a ochrany zdravia rovnako ako uplatnenie odchýlky v zmysle
Smernice 2003/88/ES boli riadne transponované do zákona č. 315/2001 Z. z. a príslušnej legislatívy.

59. Transpozícia článku 2 ods. 1 Smernice 2003/88/ES

Podľačlánku2ods.1Smernice2003/88/ES,cit.:"Naúčelytejtosmerniceplatiatietodefinície:"pracovný
čas" je akýkoľvek čas, počas ktorého pracovník pracuje podľa pokynov zamestnávateľa a vykonáva
svoju činnosť alebo povinnosti v súlade s vnútroštátnymi právnymi predpismi a/alebo praxou;"
V zmysle článku 2 ods. 1 Smernice 2003/88/ES je teda pracovným (služobným) časom akýkoľvek
čas, počas ktorého zamestnanec pracuje podľa pokynov zamestnávateľa1 a vykonáva svoju činnosť

alebo povinnosti v súlade so vnútroštátnymi právnymi predpismi. Do služobného času teda spadá
samotný výkon pracovných úloh na pracovisku na základe pokynov zamestnávateľa ako aj zdržiavanie
sa na pracovisku k dispozícii zamestnávateľa na základe jeho nariadenia, napr. vo forme pracovnej
pohotovosti.PodľaustálenejjudikatúrySúdnehodvoraEurópskejúniejetotižrozhodujúcimfaktorompre
posúdenie, či sú naplnené charakteristické znaky pojmu "pracovný čas" aj v pohotovostnej službe, ktorú

pracovník vykonáva na svojom pracovisku, skutočnosť, že je povinný byť fyzicky prítomný na mieste
určenom zamestnávateľom a byť mu k dispozícii, aby v prípade potreby mohol okamžite poskytnúť
primerané služby. Tieto povinnosti je preto potrebné považovať za výkon činnosti tohto pracovníka.
Pracovný čas teda v sebe zahŕňa riadny pracovný čas, prácu nadčas a pracovnú pohotovosť na
pracovisku. V prípade domácej pohotovosti Súdny dvor rozhodol, že do maximálneho týždenného

pracovného času sa zarátava iba čas skutočného výkonu práce pre zamestnávateľa.

60. Zmysel článku 2 ods. 1 Smernice 2003/88/ES je transponovaný v štvrtej hlave zákona č. 315/2001 Z.
z. v ustanoveniach § 85 a nasl. upravujúcich služobný čas hasičov, služobnú pohotovosť, štátnu službu
nadčas a dovolenku.

61. Podľa § 85 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z., cit.: "Služobný čas príslušníka je časový úsek, v ktorom
príslušník vykonáva štátnu službu a je k dispozícii služobnému úradu."
Podľa § 86 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z., cit.: "Služobný čas príslušníkov môže byť rozvrhnutý
nerovnomerne. Nerovnomerne rozvrhnutý služobný čas príslušníkov je rozvrhnutý na obdobie šiestich

mesiacov."
Podľa § 86 ods. 2 zákona č. 315/2001 Z. z., cit.: "Pri nerovnomernom rozvrhnutí nesmie byť dĺžka
služobného času v jednotlivých služobných dňoch vyššia ako 18 hodín. Celková dĺžka vykonávania
štátnej služby a na ňu bezprostredne nadväzujúcej určenej služobnej pohotovosti v mieste vykonávania
štátnej služby je najviac 24 hodín v služobnom dni."

Podľa § 86 ods. 3 zákona č. 315/2001 Z. z., cit.: "Za služobný deň podľa odseku 2 sa považuje deň, v
ktorom príslušník podľa rozvrhu služobného času vykonáva štátnu službu."Podľa § 92 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z., cit.: "Služobný úrad určuje príslušníkovi služobnú pohotovosť
v štátnej službe v mieste vykonávania štátnej služby, ktorá bezprostredne nadväzuje na vykonávanie
štátnej služby podľa § 86 ods. 2 v rámci rozvrhnutia služobného času."

62. Predmetné ustanovenia teda definujú služobný čas príslušníka Hasičského a záchranného zboru
ako časový úsek, v ktorom príslušník vykonáva štátnu službu a je k dispozícii služobnému úradu, pričom
umožňuje rozvrhnúť služobný čas aj nerovnomerne a súčasne jasne definuje pojem služobný deň, za
ktorý sa považuje vykonávanie štátnej služby podľa rozvrhu služobného času. Z uvedených ustanovení

zákona č. 315/2001 Z. z. ďalej jasne vyplýva, že okrem štátnej služby vykonávanej v riadnom služobnom
čase sa za výkon štátnej služby považuje aj služobná pohotovosť v štátnej službe vykonávaná v mieste
výkonu štátnej služby, ktorá bezprostredne nadväzuje na vykonávanie štátnej služby v rámci riadneho
rozvrhnutia služobného času podľa § 91 zákona č. 315/2001 Z. z. a štátna služba nadčas podľa § 92
zákona č. 315/2001 Z. z.

63. Ustanovenia § 86 ods. 2 a § 92 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. rozhodne nepopierajú, že
služobná pohotovosť v štátnej službe je výkonom štátnej služby, ale ako už bolo uvedené vyššie, svojou
formuláciou účelovo vystihujú rozdiel medzi určenou služobnou pohotovosťou v štátnej službe (§ 92 ods.
1 zákona č. 315/2001 Z. z.) a nariadenou služobnou pohotovosťou v štátnej službe (§ 92 ods. 2 písm. a)
zákonač.315/2001Z.z.).Prinariadenejslužobnejpohotovostivštátnejslužbepodľa§92ods.2písm.a)

zákona č. 315/2001 Z. z. ide o služobnú pohotovosť v štátnej službe v mieste vykonávania štátnej služby,
ale mimo rozvrhnutia služobného času, čo je vyjadrené napríklad aj vo výške peňažnej náhrady za čas
tejto služobnej pohotovosti v štátnej službe. Žalobca zrejme v tejto súvislosti opomenul, že ním citované
ustanovenia zákona, najmä § 86 ods. 2 a § 92 ods. 1, rozhodne nepopierajú, že služobná pohotovosť v
štátnej službe je výkonom štátnej služby, ale svojou formuláciou účelovo vystihujú rozdiel medzi určenou

služobnou pohotovosťou v štátnej službe (§ 92 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z.) a nariadenou služobnou
pohotovosťou v štátnej službe (§ 92 ods. 2 písm. a) zákona č. 315/2001 Z. z.) a slová v § 92 ods. 1
zákona č. 315/2001 Z. z.3 len vystihujú časovú kontinuitu medzi výkonom štátnej služby a služobnou
pohotovosťou.

64. V oboch prípadoch je však nesporné, že ide o výkon štátnej služby v rámci služobného času.
Žalovaný súčasne poukazuje aj na článok 15 Smernice 2003/88/ES4, ktorý umožňuje dohodnúť
aj priaznivejšie podmienky, napr. v kolektívnych zmluvách. Tvrdenie žalovaného o služobnom čase
podporuje aj Kolektívna zmluva vyššieho stupňa pre príslušníkov Hasičského a záchranného zboru na
rok 2019 - 2020 (ďalej len ako "Kolektívna zmluva 2019 - 2020"), Kolektívna zmluva vyššieho stupňa pre

príslušníkov Hasičského a záchranného zboru na rok 2021 (ďalej len ako "Kolektívna zmluva 2021"),
Kolektívna zmluva vyššieho stupňa pre príslušníkov Hasičského a záchranného zboru na rok 2022 (ďalej
len ako "Kolektívna zmluva 2022") a Kolektívna zmluva vyššieho stupňa pre príslušníkov Hasičského
a záchranného zboru na rok 2023 (ďalej len ako "Kolektívna zmluva 2023") (ďalej Kolektívna zmluva
2019 - 2020, Kolektívna zmluva 2021, Kolektívna zmluva 2022, Kolektívna zmluva 2023 spolu len

ako "Kolektívne zmluvy"), ktoré vo väzbe na citované ustanovenia zákona rozvrhuje služobný čas na
vykonávanie štátnej služby a služobnú pohotovosť.

65.Explicitnejšierozlíšeniejednotlivýchčastíslužobnéhočasujeupravenévčl.3snápisom"Podmienky
výkonu štátnej služby" ods. 1 Kolektívnej zmluvy 2019 - 2020, ďalej v čl. 3 s nápisom "Podmienky výkonu

štátnej služby" ods. 3 Kolektívnej zmluvy 2021, kde sa uvádza, cit.: "Pre príslušníkov vykonávajúcich
štátnu službu s nerovnomerne rozvrhnutým služobným časom je služobný čas rozvrhnutý spravidla na
17 hodín vykonávania štátnej služby a časť služobnej pohotovosti, ktorá bezprostredne nadväzuje na
vykonávanie štátnej služby v mieste vykonávania štátnej služby, v trvaní 7 hodín v jednej 24 - hodinovej
zmene.", v čl. 3 s nápisom "Podmienky výkonu štátnej služby" ods. 3 Kolektívnej zmluvy 2022 a v čl. 3

s nápisom "Podmienky výkonu štátnej služby" ods. 3 Kolektívnej zmluvy 2023, kde sa taktiež uvádza,
cit.: "Pre príslušníkov vykonávajúcich štátnu službu s nerovnomerne rozvrhnutým služobným časom je
služobný čas rozvrhnutý spravidla na 16 hodín vykonávania štátnej služby a časť služobnej pohotovosti,
ktorá bezprostredne nadväzuje na vykonávanie štátnej služby v mieste vykonávania štátnej služby, v
trvaní 8 hodín v jednej 24 - hodinovej zmene." Vzhľadom na uvedené žalovaný má za to, že vyššie

uvedené ustanovenia § 85, § 91, § 92 zákona č. 315/2001 Z. z., ako aj ustanovenia Kolektívnej zmluvy
2019 - 2020 (čl. 3), Kolektívnej zmluvy 2021 (čl. 3), Kolektívnej zmluvy 2022 (čl. 3) a Kolektívnej zmluvy
2023 (čl. 3) plne transponujú článok 2 ods. 1 Smernice 2003/88/ES.66. Transpozícia článku 6 Smernice 2003/88/ES
Kritériá pre limity pracovného času ustanovuje článok 6 Smernice 2003/88/ES s názvom "Maximálny
týždenný pracovný čas."

Podľa článku 6 Smernice 2003/88/ES, cit.: "členské štáty prijímajú opatrenia nevyhnutné na
zabezpečenie toho, že v súlade s potrebou chrániť bezpečnosť a zdravie pracovníkov: a) týždenný
pracovný čas bude obmedzený zákonmi, inými právnymi predpismi alebo správnymi opatreniami alebo
kolektívnymi zmluvami alebo dohodami medzi sociálnymi partnermi; b) priemerný pracovný čas pre
každé obdobie siedmich dní vrátane nadčasov neprekročí 48 hodín."

Podľa článku 16 písm. b) Smernice 2003/88/ES, cit.: "členské štáty môžu ustanoviť pre uplatňovanie
článku 6 (maximálny týždenný pracovný čas) referenčné obdobie nepresahujúce štyri mesiace."
Podľa článku 17 ods. 3 Smernice 2003/88/ES, cit.: "V súlade s odsekom 2 tohto článku sa môžu vykonať
odchýlky článkov 3, 4, 5, 8, a 16: a) v prípade činností, keď pracovisko pracovníka a jeho bydlisko sú
od seba vzdialené, vrátane práce na otvorenom mori, alebo keď sú rôzne pracoviská pracovníka od
seba vzdialené; b) v prípade bezpečnostných a dozorných činností, ktoré si vyžadujú trvalú prítomnosť

s cieľom ochrany majetku a osôb, najmä v prípade strážnikov a dozorcov alebo bezpečnostných firiem."

67. Smernica 2003/88/ES pripúšťa výnimku zo stanoveného limitu za dodržania nasledujúcich
kumulatívnych podmienok:
- písomný súhlas zamestnanca s výkonom práce nad zákonom a smernicou povolený maximálny limit

počtu hodín,
- zamestnávateľ vedie aktuálne záznamy o všetkých zamestnancoch, ktorí vykonávajú takúto prácu a
poskytne na požiadanie informáciu o prípadoch, kedy zamestnanci dali súhlas k práci presahujúcej 48
hodín v dobe 7 dní, čo sa vypočíta ako priemer za referenčné obdobie,
-zamestnávateľ dodržiava všetky všeobecné zásady ochrany bezpečnosti a zdravia zamestnancov pri

práci,
- žiadnemu zamestnancovi nevznikne zo strany zamestnávateľa ujma za to, že nie je ochotný súhlasiť
s vykonávaním takejto práce.

68. Podľa Smernice 2003/88/ES teda priemerný pracovný čas pre každé obdobie 7 dní nesmie

prekročiť 48 hodín vrátane nadčasov, pričom týždenný pracovný čas pre každého zamestnanca musí
byť ustanovený zákonom, správnym opatrením alebo kolektívnou zmluvou. Smernica 2003/88/ES tiež
umožňuje ustanoviť odlišne referenčné obdobie iné ako 7 dní, čo prichádza do úvahy najmä pri
nerovnomerne rozvrhnutom pracovnom čase. Článok 16 Smernice 2003/88/ES stanovuje na účely
uplatnenia maximálneho týždenného pracovného času referenčné obdobie na 4 mesiace. Článok 17

ods. 3 Smernice 2003/88/ES poskytuje protipožiarnym službám možnosť uplatnenia výnimky a určiť
dlhšie referenčné obdobie prípadne na 6 mesiacov, alebo ak je to uvedené v Kolektívnych zmluvách,
tak na celých 12 mesiacov. Podmienkou uplatnenia takéhoto iného referenčného obdobia navyše je,
že príslušným pracovníkom sa poskytne rovnocenný náhradný čas odpočinku alebo (vo výnimočných
prípadoch), kde z objektívnych dôvodov nie je možné poskytnúť taký čas odpočinku, sa príslušným

pracovníkom poskytne primeraná ochrana.

69. Zákon č. 315/2001 Z. z. upravuje limity dĺžky služobného času tak, že pri rovnomernom služobnom
čase je služobný čas príslušníka 40 hodín týždenne v zmysle § 85 zákona č. 315/2001 Z. z. Podľa § 91
ods. 3 zákona č. 315/2001 Z. z. možno hasičovi prikázať v kalendárnom roku službu nadčas v rozsahu

najviac 300 hodín, čo je v priemere 5,7 hodín týždenne.

70. Ako vyplýva z ustanovenia § 86 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. môže byť služobný čas hasičov
rozvrhnutýajnerovnomerne.Prinerovnomernomrozvrhnutívšaknesmiebyťdĺžkariadnehoslužobného
času v jednotlivých služobných dňoch vyššia ako 18 hodín. Celková dĺžka vykonávania štátnej služby a

na ňu bezprostredne nadväzujúcej určenej služobnej pohotovosti v mieste vykonávania štátnej služby je
najviac24hodínvslužobnomdnipodľa§86ods.2zákonač.315/2001Z.z.VzmysleKolektívnejzmluvy
2019 - 2020 ako aj Kolektívnej zmluvy 2021, Kolektívnej zmluvy 2022, či Kolektívnej zmluvy 2023 hasiči
vykonávajúci štátnu službu s nerovnomerne rozvrhnutým služobným časom majú výkon štátnej služby
v rámci 12 hodinového riadneho služobného času alebo služobný čas rozvrhnutý na 17 hodín/16 hodín

vykonávaniaštátnejslužbyačasťslužobnejpohotovosti,ktorábezprostrednenadväzujenavykonávanie
štátnej služby v mieste vykonávania štátnej služby v trvaní 7/8 hodín v jednej 24 hodinovej zmene v
zmysle vyššie citovaného čl. 3 ods. 1 Kolektívnej zmluvy 2019 - 2020, čl. 3 ods. 3 Kolektívnej zmluvy
2021, čl. 3 ods. 3 Kolektívnej zmluvy 2022 a čl. 3 ods. 3 Kolektívnej zmluvy 2023.71. Čo sa týka referenčného obdobia, tak nerovnomerne rozvrhnutý služobný čas je rozvrhnutý na
obdobie 6 mesiacov podľa § 86 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. Uvedené referenčné obdobie

však neodporuje tomu, aby bolo dodržané zákonné ustanovenie 40 hodín priemerného týždenného
služobného času v súlade s rozvrhnutými službami. Na základe vyššie uvedeného je zrejmé, že
napriek tomu, že vnútroštátne právo neupravuje explicitne maximálny priemerný týždenný služobný čas
uvedený konkrétnym počtom hodín, tak ako je tomu v Smernici 2003/88/ES, zákon č. 315/2001 Z. z. a
Kolektívne zmluvy dostatočne ustanovujú počty hodín služobného času hasičov, počas ktorého hasiči

vykonávajú štátnu službu, ako aj rozsah hodín služby nadčas za príslušný rok. Z uvedeného vyplýva,
že dotknuté právne predpisy sú transponované v článku 6 Smernice 2003/88/ES správne. Záverom
žalovaný opätovne pripomína, že predpisy Európskej únie neprikazujú, aby konkrétny odsek, resp.
článoksmernicemuselbyťtransponovanýibadojednéhočlánku,resp.odsekuvnútroštátnehoprávneho
aktu členského štátu Európskej únie. Zároveň nie je nutné, aby bol článok smernice transponovaný
explicitne priamo do vnútroštátneho predpisu. Podľa žalovaného sa žalobcovi nepodarilo preukázať, že

by štát neprebral Smernicu 2003/88/ES do zákona správne, preto sa mu nepodarilo ani preukázať, že
by existovala údajná škoda, ktorá by bola v priamej príčinnej súvislosti s článkom 6 písm. b) Smernice
2003/88/ES.

72. K nároku na náhradu škody

Žalovaný uvádza, že článok 6 Smernice 2003/88/ES je spomenutý v článku 17 ods. 1 Smernice,
ktorý umožňuje členským štátom, aby sa odchýlili od uplatňovania tohto článku za predpokladu, že
dodržujú všeobecnú zásadu ochrany bezpečnosti a zdravia pracovníkov, pričom jedným z dôvodov na
neuplatňovanie je situácia (ako to je v tomto prípade), keď sa jedná o protipožiarne služby a služby
civilnej ochrany.

73. Žalovaný má za to, že žalobca neosvedčil, že by mu vznikol nárok na náhradu škody žiadnym
spôsobom. V prvom rade žalovanému nie je zrejmé ako žalobcovi mohla vzniknúť ním uplatnená škoda.
Sám žalobca veľmi nejasným spôsobom stanovil "škodu", ktorá mu mala vzniknúť tým, že vykonával
nariadenú služobnú pohotovosť, za ktorú mimochodom, bol žalobca v zmysle platnej vnútroštátnej

legislatívy odmeňovaný. Žalovaný chce zdôrazniť, že počas tejto služobnej pohotovosti je pracovník
povinný byť v zariadení zamestnávateľa alebo mimo neho, pričom má byť pripravený na výkon práce na
požiadanie svojho zamestnávateľa. Pokiaľ nie je zásah, v takom prípade žalobca môže odpočívať alebo
savenovaťinejčinnosti(tedavčase,keďsaodnehonežiadavýkonpráce).Rovnakotakvzmysleplatnej
legislatívy pri takto nariadenej služobnej pohotovosti je v mieste vykonávania štátnej služby určený resp.

vymedzený priestor na odpočinok, čo znamená, že zamestnávateľ si je vedomý a dokonca vytvára
podmienky na oddych (spánok) zamestnanca, t. j. žalobcu. To znamená, že v čase služobnej pohotovosti
sa od žalobcu nevyžaduje "aktívna činnosť" a teda mimo času skutočného výkonu práce môže žalobca
odpočívať alebo sa venovať inej činnosti. Počas služobnej pohotovosti žalobca nemusí uskutočňovať
žiaden výkon práce z vlastnej iniciatívy, ale iba na základe pokynu svojho zamestnávateľa. V zhrnutí

to znamená, že žalobca nemusí byť bdelý a aktívny počas celej dĺžky trvania služobnej pohotovosti.
Napriek tomu zamestnávateľ žalobcovi vypláca dohodnutú odmenu za takto strávený čas, t. j. nie len za
vykonanúprácu,aleajzatakútoneaktívnučasťpráce.Žalobcadostávazataktostanovenýčaspracovnú
odmenu, ktorou mu zamestnávateľ kompenzuje to, že v prípade potreby (zásahu) bude k dispozícií.

74. Pokiaľ súd, napriek všetkým doteraz uvedeným skutočnostiam, dospeje k záveru, že služobná
pohotovosť, ktorú vykonáva žalobca a za ktorú je riadne odmeňovaný, je pracovným časom, a teda má
sa zarátavať do pracovného fondu, samo o sebe to ešte nie je dôvodom na priznanie nároku na náhradu
škody. Súdny dvor vo svojom rozsudku v spojených veciach C-46/93 a 48/93 J. K. L. uviedol, cit.: "Zvlášť
je vhodné upresniť, že na účel stanovenia škody, za ktorú možno priznať náhradu, môže vnútroštátny

súd preveriť, či poškodená osoba prejavila primeranú snahu s cieľom odvrátiť škodu alebo obmedziť
jej rozsah a či včas využila všetky dostupné prostriedky na právnu ochranu. V súlade so všeobecnou
zásadou spoločnou pre právne poriadky členských štátov musí poškodená osoba preukázať primeranú
snahu obmedziť rozsah škody, inak jej hrozí, že škodu bude znášať sama." (bod 84 a 85 rozsudku). V
zmysle rozhodnutia Súdneho dvora C- 46/93 J. K. L. (bod 84) by mal teda vnútroštátny súd preveriť,

či poškodená osoba prejavila primeranú snahu s cieľom odvrátiť škodu alebo obmedziť jej rozsah a či
včas využila všetky dostupné prostriedky na právnu ochranu. Žalovaný by chcel zdôrazniť, že žalobca
žiadnym spôsobom neoznámil svojmu zamestnávateľovi, že odmieta vykonávať služobnú pohotovosť,
resp. do dňa podania žaloby zamestnávateľ žalobcu nemal vedomosť o tom, že výkon služobnejpohotovosti, (za ktorú každý mesiac žalobca dostáva odmenu), považuje resp. pociťuje ako výraznú
ujmu. Z vyššie uvedeného dôvodu nebolo možné, aby zamestnávateľ včas zamedzil prípadný vznik
takejto ujmy alebo aspoň obmedzil jej rozsah.

75. Taktiež žalobca neprejavil akúkoľvek snahu s cieľom odvrátiť, obmedziť alebo upustiť od
protiprávnehozásahudojehosúkromnéhoživotazostranyslužobnéhoúradu.Nepredložilanineoznámil
nadriadenému resp. vedúcemu služobnému úradu, že odmieta vykonávať služobnú pohotovosť, ktorú
pociťuje ako ujmu. Žalovaný má za to, že zadosťučinenie podľa § 13 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb.

Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len ako "Občiansky zákonník") je postačujúce
vzhľadom na neexistenciu preukázanej ujmy u žalobcu.

76. Žalobca mal možnosť sa pred nástupom na vykonávanie štátnej služby v Hasičskom a záchrannom
zbore oboznámiť so všetkými podmienkami výkonu služby a to jednak z voľne prístupných zdrojov na
internete (stránky MV SR, príslušného krajského riaditeľstva HaZZ, zbierka právnych predpisov) ako aj

na informatívnom pohovore v rámci prijímacieho konania podľa § 20 zákona č. 315/2001 Z. z., ktoré
zabezpečuje príslušné personálne oddelenie centra podpory. Z uvedeného vyplýva, že žalobca vopred
vedel o platových podmienkach, o služobnej pohotovosti a služobnom čase ako aj o ďalších právach
a povinnostiach, ktoré sa na príslušníka s nerovnomerným rozvrhnutím služobného času vzťahujú
a akceptoval ich bez výhrad zložením služobnej prísahy ako podmienky vzniku služobného pomeru

príslušníka. Dovolávanie sa neskoršieho porušenia osobnostných práv príslušníka spočívajúcich v
ochrane zdravia, psychickej a telesnej integrity, nedostatku primeranej doby na odpočinok, ako aj
k porušeniu práva na súkromie a rodinný život vyznie v kontexte vyššie uvedeného ako účelové a
kontraproduktívne konanie zo strany žalobcu.

77. Vzhľadom na uvedené má žalovaný za to, že žalobca, z hľadiska odmeny vyplatenej v predmetnom
období za vykonanú štátnu službu, nebol na svojich právach ukrátený. Žalovaný uvádza, že podľa §
13 ods. 1 a ods. 2 Občianskeho zákonníka, cit.: ,,Fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa
upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jeho osobnosti, aby sa odstránili následky
týchto zásahov a aby mu bolo dané primerané zadosťučinenie. Pokiaľ by sa nezdalo postačujúce

zadosťučinenie podľa odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej
osoby alebo jeho vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy
v peniazoch.". Žalovaný podotýka, že samotný žalobca ani netvrdí v žalobe, že by tento zásah sa
negatívne odrazil napr. v medziľudských vzťahoch či to, že by mal negatívny dopad na jeho zdravotný
stav. Žalobca v žalobe žiadnym spôsobom nepreukázal, že by mu vznikol nárok na náhradu škody.

Žalovaný opakovane uvádza, že žalobca nemusí byť bdelý a aktívny počas celej dĺžky trvania služobnej
pohotovosti a napriek tomu mu zamestnávateľ vypláca dohodnutú odmenu za takto strávený čas, t. j.
nielen za vykonanú prácu, ale aj za takúto neaktívnu časť práce, ktorou mu zamestnávateľ kompenzuje
to, že v prípade potreby (zásahu) bude k dispozícii. Zákon č. 315/2001 Z. z. v § 88 ods. 1 stanovuje,
že služobný úrad je povinný rozvrhnúť služobný čas tak, aby príslušník mal medzi koncom služobného

dňa a začiatkom nasledujúceho služobného dňa nepretržitý odpočinok aspoň 12 hodín a raz za týždeň
nepretržitý odpočinok v trvaní aspoň 32 hodín a podľa § 89 ods. 1 je služobný úrad povinný rozvrhnúť
služobný čas tak, aby všetci príslušníci mali raz týždenne dva po sebe nasledujúce dni nepretržitého
odpočinku, ktoré musia pripadať na piatok a sobotu alebo sobotu a nedeľu, alebo na nedeľu a pondelok.
Zároveň z Kolektívnych zmlúv vyplývajú pre príslušníkov Hasičského a záchranného zboru viaceré

výhody medzi ktoré patrí aj zvýšenie dovolenky nad rozsah ustanovený zákonom č. 311/2001 Z. z.
Zákonník práce v znení neskorších predpisov. Vymenovali len niektoré z prostriedkov ochrany, ktoré
zákon a Kolektívne zmluvy garantujú príslušníkom Hasičského a záchranného zboru a ktoré poskytujú
dostatočný priestor pre odpočinok príslušníkov a pre venovanie sa ich rodinnému životu.

78. Žalobca na pojednávaní súdu dňa 24.09.2024 prostredníctvom svojho zástupcu uviedol, že zotrváva
napodanejžalobe,poukázalnarozhodnutiavskutkovoobdobnýchaprávnychveciach,atonarozsudok
Okresného súdu Zvolen sp. zn. 16C/3/2023 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v B. Bystrici sp.
zn. 11Co/66/2022 alebo rozsudok Okresného súdu Zvolen sp. zn. 16C/7/2023 v spojení s rozsudkom
Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 11Co/78/2023. Zároveň na pojednávaní predložil aj výpočet

priemerného týždenného služobného času v sledovaných referenčných obdobiach, pričom poukázal
na to, že v každom sledovanom referenčnom období došlo k prekročeniu priemerného týždenného
pracovného času.79. Žalovaný na pojednávaní súdu dňa 24.09.2024 poukázal na to, že žalobca neuniesol dôkazné
bremeno ani čo do základu, keďže sa mu nepodarilo preukázať, že by pracoval nad rámec maximálneho
týždenného pracovného času a ani čo do výšky, teda že by tento pracovný čas sa nejako premietol

v jeho osobnostnej sfére. Tiež žalobca maskuje mzdové nároky za nárok na náhradu nemajetkovej
ujmy. Žalobca počas nariadenej služobnej pohotovosti žiadnu nemajetkovú ujmu odrazu nepociťuje,
aj napriek tomu, že nariadená služobná pohotovosť predstavuje fakticky väčší zásah než určená
služobná pohotovosť. K prepočtom, ktoré predložil žalobca na pojednávaní poukázal na § 153 Civilného
sporového poriadku.

80. Súd vykonal dokazovanie výsluchom žalobcu, prečítaním Pracovnej zmluvy žalobcu, Dodatku k
pracovnej zmluve, Personálneho rozhodnutia riaditeľa Krajského riaditeľstva hasičského a záchranného
zboru v Banskej Bystrici, rozpisu odpracovaných hodín, plánu služieb, výplatných pások žalobcu,
rodných listov detí žalobcu a zistil nasledovný skutkový stav:
81. Žalobca uzatvoril dňa 01.12.1995 s Okresnou správou zboru požiarnej ochrany v Lučenci, Pracovnú

zmluvu s nástupným dňom do práce dňa 02.12.1995 do funkcii starší požiarnik. Pracovný pomer bol
uzatvorený na dobu neurčitú. Dňa 30.08.1996 bol uzatvorený Dodatok k pracovnej zmluve, uzavretej
dňa 01.12.1995, z ktorého je zrejmé, že v dôsledku prechodu práv a povinností z pracovnoprávnych
vzťahovzozrušenéhozamestnávateľavzmysle§12zákonač.222/1996sažalobcastalzamestnancom
Okresného úradu v Lučenci, s výkonom prác na odbore požiarnej ochrany vo funkcii starší požiarnik

s účinnosťou od 01.09.1996.

82. Personálnym rozhodnutím riaditeľa Krajského riaditeľstva hasičského a záchranného zboru v
Banskej Bystrici zo dňa 08.03.2002 bol žalobca vymenovaný dňom 01.04.2002 do funkcie hasič-
záchranár, v organizačnej jednotke Okresného riaditeľstva hasičského a záchranného zboru Lučenec,

Hasičská stanica Fiľakovo, Hollého 8.

83. Z predložených rodných listov M. B., nar. XX.XX.XXXX a K. B., nar. XX.XX.XXXX je zrejmé, že
žalobca je otcom dvoch plnoletých detí.

84. Z výplatných pások a evidencie dochádzok žalobcu je preukázané, že:
V období marec 2021 - december 2021 za 10 mesiacov t. j. 306 dní pri naplánovanej 24 hodinovej službe
na každý tretí deň by v tomto období každý hasič mal odpracovať 102 zmenových služieb (306 dní :
3 zmeny), čo predstavuje celkovo 2448 odpracovaných hodín za uvedené obdobie (102 zmenových
služieb x 24 hodín). Priemerný počet týždňov za obdobie 10 mesiacov predstavuje 43,71 týždňov (306

dní : 7 dní). Pri počte odpracovaných hodín 2448 a priemernom počte týždňov 43,71 v tomto období,
tak priemerný týždenný pracovný čas hasiča na pracovisku pri existujúcom spôsobe rozvrhu služobných
zmien predstavuje v priemere 56 hodín (2448 hodín : 43,71 týždňov).

V žalobcovom prípade za obdobie marec 2021 až december 2021 predstavuje:

- fond pracovného času 1653,60 hodín;
- určená služobná pohotovosť v zmysle § 92 ods. 1 ZoHaZZ v rozsahu 545,33 hodín;
- nariadená služobná pohotovosť v zmysle § 92 ods. 2 písm. a) ZoHaZZ v rozsahu 29,67 hodín.

Spolu služobná pohotovosť určená podľa § 92 ods. 1 ZoHaZZ a nariadená podľa § 92 ods. 2 ZoHaZZ

v rozsahu 575 hodín. Na uvedené časové obdobie roku 2021 pripadá v priemere 43,71 pracovných
týždňov, čo potom v jeho prípade znamená, že za uvedený časový úsek roku 2021 dosiahol jeho
priemerný týždenný pracovný čas 50,99 hodín (2228,60 hodín : 43,71 týždňov).

V období január 2022 - december 2022: za 12 mesiacov t. j. 365 dní pri naplánovanej 24 hodinovej

službe na každý tretí deň by v tomto období každý hasič mal odpracovať 121,67 zmenových služieb
(365 dní : 3 zmeny), čo predstavuje celkovo 2.920,08 odpracovaných hodín za uvedené obdobie (121,67
zmenových služieb x 24 hodín). Priemerný počet týždňov za obdobie 12 mesiacov predstavuje 52,14
týždňov (365 dní : 7 dní). Pri počte odpracovaných hodín 2.920,08 a priemernom počte týždňov 52,14
v tomto období, tak priemerný týždenný pracovný čas hasiča na pracovisku pri existujúcom spôsobe

rozvrhu služobných zmien predstavuje v priemere 56 hodín (2.920,08 hodín : 52,14 týždňov).

V žalobcovom prípade za obdobie január 2022 až december 2022 predstavuje:
- fond pracovného času predstavuje 1957 hodín;- určená služobná pohotovosť v zmysle § 92 ods. 1 ZoHaZZ v rozsahu 621,94 hodín;
- nariadená služobná pohotovosť v zmysle § 92 ods. 2 písm. a) ZoHaZZ v rozsahu 51,17 hodín.

Spolu služobná pohotovosť určená podľa § 92 ods. 1 ZoHaZZ a nariadená podľa § 92 ods. 2 ZoHaZZ
spolu v rozsahu 673,11 hodín. Na uvedené časové obdobie roku 2022 pripadá v priemere 52,14
pracovných týždňov, čo potom v žalobcovom prípade znamená, že za uvedený časový úsek roku 2022
dosiahol jeho priemerný týždenný pracovný čas 50,44 hodín (2630,11 hodín : 52,14 týždňov).

V období január 2023 - december 2023: za 12 mesiacov t. j. 365 dní pri naplánovanej 24 hodinovej
službe na každý tretí deň by v tomto období každý hasič mal odpracovať 121,67 zmenových služieb
(365 dní : 3 zmeny), čo predstavuje celkovo 2.920,08 odpracovaných hodín za uvedené obdobie (121,67
zmenových služieb x 24 hodín). Priemerný počet týždňov za obdobie 12 mesiacov predstavuje 52,14
týždňov (365 dní : 7 dní). Pri počte odpracovaných hodín 2.920,08 a priemernom počte týždňov 52,14
v tomto období, tak priemerný týždenný pracovný čas hasiča na pracovisku pri existujúcom spôsobe

rozvrhu služobných zmien predstavuje v priemere 56 hodín (2.920,08 hodín : 52,14 týždňov).

V žalobcovom prípade za obdobie január 2023 až december 2023 predstavuje:
- fond pracovného času predstavuje 1940 hodín;
- určená služobná pohotovosť v zmysle § 92 ods. 1 ZoHaZZ v rozsahu 759,33 hodín;

- nariadená služobná pohotovosť v zmysle § 92 ods. 2 písm. a) ZoHaZZ v rozsahu 71,90 hodín.

Spolu služobná pohotovosť určená podľa § 92 ods. 1 ZoHaZZ a nariadená podľa § 92 ods. 2 ZoHaZZ
spolu v rozsahu 831,23 hodín. Na uvedené časové obdobie roku 2023 pripadá v priemere 52,14
pracovných týždňov, čo potom v žalobcovom prípade znamená, že za uvedený časový úsek roku 2023

dosiahol jeho priemerný týždenný pracovný čas 53,15 hodín (2771,23 hodín : 52,14 týždňov).

V období január 2024 - február 2024: za 2 mesiace, t. j. 60 dní pri naplánovanej 24 hodinovej službe
na každý tretí deň by v tomto období každý hasič mal odpracovať 20 zmenových služieb (60 dní :
3 zmeny), čo predstavuje celkovo 480 odpracovaných hodín za uvedené obdobie (20 zmenových

služieb x 24 hodín). Priemerný počet týždňov za obdobie 2 mesiace predstavuje 8,57 týždňov (60
dní : 7 dní). Pri počte odpracovaných hodín 480 a priemernom počte týždňov 8,57 v tomto období, tak
priemerný týždenný pracovný čas hasiča na pracovisku pri existujúcom spôsobe rozvrhu služobných
zmien predstavuje v priemere 56,01 hodín (480 hodín : 8,57 týždňov).

V žalobcovom prípade za obdobie január 2024 a február 2024 predstavuje:
- fond pracovného času predstavuje 322 hodín;
- určená služobná pohotovosť v zmysle § 92 ods. 1 ZoHaZZ v rozsahu 128 hodín;
- nariadená služobná pohotovosť v zmysle § 92 ods. 2 písm. a) ZoHaZZ v rozsahu 0 hodín.

Spolu služobná pohotovosť určená podľa § 92 ods. 1 ZoHaZZ a nariadená podľa § 92 ods. 2 ZoHaZZ
spolu v rozsahu 128 hodín. Na uvedené časové obdobie roku 2024 pripadá v priemere 8,57 pracovných
týždňov, čo potom v žalobcovom prípade znamená, že za uvedený časový úsek roku 2024 dosiahol jeho
priemerný týždenný pracovný čas 52,51 hodín (450 hodín : 8,57 týždňov). Nakoľko si žalobca v roku
2024 uplatnil nemajetkovú ujmu za mesiace január a február, pričom referenčné obdobie, z ktorého súd

vychádzal je šesťmesačné, súd prepočítal referenčné obdobie pokrývajúce mesiace január - február
2024 spolu s mesiacmi september až december 2023, pričom zistil, že na uvedené obdobie pripadne
v priemere 26 týždňov, čo znamená, že za uvedený časový úsek priemerný pracovný čas predstavuje
52,09 hodín (961 hodín FPČ + 393,25 hodín pohotovosť = 1354,25 / 26 týždňov).

85. Žalobca na pojednávaní súdu, pričom išlo o jeho výsluch ako dôkaz uviedol, že pracuje v Hasičskom
a záchrannom zbore 29 rokov, pričom nemajetkovú ujmu cíti z dôvodu, že každý mesiac musí odrobiť
240 hodín, čo znamená 10 služieb, a keď má mesiac 31 dní, tak to môže vychádzať aj na 11 služieb.
Keďže musí pracovať nad rámec, nemá čas na svoju rodinu, ani na svoje koníčky. Určenú pohotovosť
má počas služby, ktorá trvá 24 hodín, z toho 8 hodín je pohotovosť, nariadenú pohotovosť ešte môže

mať aj mimo služby v rámci voľna. Vo voľnom čase ho zamestnávateľ posiela na školenia, výcviky, za
ktorými musí cestovať na určené miesto. Keď má nariadenú pohotovosť nie je v pohode, lebo to musí
vykonávať v rámci svojho voľna.86. Podľa čl. 144 ods. 1 zákona č. 460/1992 Zb. - Ústava Slovenskej republiky, sudcovia sú pri výkone
svojej funkcie nezávislí a pri rozhodovaní sú viazaní ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou
zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 a zákonom.

87. Podľa čl. 7 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, Slovenská republika môže medzinárodnou zmluvou,
ktorá bola ratifikovaná a vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo na základe takej zmluvy
preniesť výkon časti svojich práv na Európske spoločenstvá a Európsku úniu. Právne záväzné akty
EurópskychspoločenstievaEurópskejúniemajúprednosťpredzákonmiSlovenskejrepubliky.Prevzatie

právne záväzných aktov, ktoré vyžadujú implementáciu, sa vykoná zákonom alebo nariadením vlády
podľa čl. 120 ods. 2.

88. Podľa čl. 7 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky, medzinárodné zmluvy o ľudských právach
a základných slobodách, medzinárodné zmluvy, na ktorých vykonanie nie je potrebný zákon, a
medzinárodné zmluvy, ktoré priamo zakladajú práva alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických

osôb a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom, majú prednosť pred
zákonmi.

89. Podľa čl. 36 ods. 1 písm. c), d), e) Ústavy Slovenskej republiky, zamestnanci majú právo na
spravodlivé a uspokojujúce pracovné podmienky. Zákon im zabezpečuje najmä c) ochranu bezpečnosti

a zdravia pri práci, d) najvyššiu prípustnú dĺžku pracovného času, e) primeraný odpočinok po práci.

90. Podľa čl. 40 Ústavy Slovenskej republiky, každý má právo na ochranu zdravia. Na základe
zdravotného poistenia majú občania právo na bezplatnú zdravotnú starostlivosť a na zdravotnícke
pomôcky za podmienok, ktoré ustanoví zákon.

91. Podľa § 85 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore, služobný čas
príslušníka je časový úsek, v ktorom príslušník vykonáva štátnu službu a je k dispozícii služobnému
úradu.

92. Podľa § 85 ods. 2 zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore, služobný čas
príslušníka je 40 hodín týždenne. Skrátenie týždenného služobného času príslušníka možno dohodnúť
v kolektívnej zmluve vyššieho stupňa.

93. Podľa § 86 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore, služobný čas

príslušníkov môže byť rozvrhnutý nerovnomerne. Nerovnomerne rozvrhnutý služobný čas príslušníkov
je rozvrhnutý na obdobie šiestich mesiacov.

94. Podľa § 86 ods. 2 zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore, pri nerovnomernom
rozvrhnutí nesmie byť dĺžka služobného času v jednotlivých služobných dňoch vyššia ako 18 hodín.

Celková dĺžka vykonávania štátnej služby a na ňu bezprostredne nadväzujúcej určenej služobnej
pohotovosti v mieste vykonávania štátnej služby je najviac 24 hodín v služobnom dni.

95. Podľa § 92 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore, služobný úrad
určuje príslušníkovi služobnú pohotovosť v štátnej službe v mieste vykonávania štátnej služby, ktorá

bezprostredne nadväzuje na vykonávanie štátnej služby podľa § 86 ods. 2 v rámci rozvrhnutia
služobného času.

96. Podľa § 92 ods. 2 písm. a) zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore, na
zabezpečenie nevyhnutných úloh môže služobný úrad v odôvodnených prípadoch nariadiť príslušníkovi

služobnú pohotovosť mimo rozvrhnutia služobného času v mieste vykonávania štátnej služby,

97. Podľa § 92 ods. 4 zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore, pri nariadenej
služobnej pohotovosti v mieste vykonávania štátnej služby alebo na inom určenom mieste musí byť
vymedzený priestor na odpočinok.

98. Podľa § 103 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore, príslušníkovi za
podmienok ustanovených týmto zákonom patrí služobný príjem, ktorý tvoria tieto zložky: a) tarifný plat,
b) príplatok za riadenie, c) príplatok za zastupovanie, d) osobný príplatok, e) hodnostný príplatok, f) platza štátnu službu nadčas, g) príplatok za zmennosť, h) príplatok za štátnu službu v sťaženom a zdraviu
škodlivom prostredí a na miestach s ohrozením života a zdravia, i) odmena, j) doplatok k služobnému
platu podľa § 209e.

99. Podľa § 103 ods. 2 zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore, služobný plat tvoria
zložky služobného príjmu uvedené v odseku 1 písm. a) až e) a g).

100. Podľa § 103 ods. 5 zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore, príslušníkovi v

rozsahu a za podmienok ustanovených týmto zákonom okrem služobného príjmu patrí peňažná náhrada
za služobnú pohotovosť v štátnej službe a za pohotovosť pri zabezpečovaní opatrení pre obdobie
brannej pohotovosti štátu.

101. Podľa § 116 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore, ak príslušník
vykonáva štátnu službu nadčas, patrí mu za každú hodinu takejto služby príslušná časť služobného

platu priznaného v čase štátnej služby nadčas zvýšená o 30 %, a ak ide o deň nepretržitého odpočinku
v týždni, zvýšená o 60 %.

102. Podľa § 116 ods. 2 zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore, príplatok za
vykonávanie štátnej služby nadčas podľa odseku 1 nepatrí, ak sa príslušník s nadriadeným dohodli na

poskytnutí náhradného voľna. Náhradné voľno je nadriadený povinný poskytnúť najneskôr do 60 dní od
skončenia tejto služby.

103. Podľa § 122 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore, ak je príslušníkovi
podľa § 92 ods. 1 určená služobná pohotovosť, patrí mu za každú hodinu tejto pohotovosti peňažná

náhrada 15 % zo sumy, ktorou je príslušná časť jeho služobného platu, a 30 % z tejto sumy, ak ide o
deň služobného pokoja.

104. Podľa § 122 ods. 2 písm. a) zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore, ak
je príslušníkovi podľa § 92 ods. 2 nariadená služobná pohotovosť, patrí mu za každú hodinu tejto

pohotovosti peňažná náhrada 50 % zo sumy, ktorou je príslušná časť jeho služobného platu, ak ide o
pohotovosť vykonávanú v mieste vykonávania jeho štátnej služby, a 100 % z tejto sumy, ak ide o deň
služobného pokoja.

105. Podľa § 122 ods. 3 zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore, náhrada za

služobnú pohotovosť podľa odsekov 1 a 2 nepatrí za čas, v ktorom došlo počas jej trvania k vykonaniu
štátnej služby; takéto vykonávanie štátnej služby je štátnou službou nadčas.

106. Podľa § 130 zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore, príslušnou časťou
služobného platu na účely tohto zákona pri 40-hodinovom týždennom služobnom čase je 1/175

služobného platu. Pri inom týždennom služobnom čase sa príslušná časť služobného platu úmerne
upraví.

107. Podľa § 135e ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore, výkonom
štátnej služby sa rozumie výkon oprávnení a povinností vyplývajúcich zo služobného pomeru, činnosť

vykonávaná na rozkaz alebo na pokyn nadriadeného a činnosť, ktorá je predmetom služobnej cesty.

108. Podľa § 135e ods. 2 zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore, výkonom štátnej
služby je aj činnosť vykonávaná pre služobný úrad na podnet odborovej organizácie alebo záujmového
združenia príslušníkov, prípadne aj činnosť vykonávaná pre služobný úrad z vlastnej iniciatívy, ak

na ňu príslušník nepotrebuje osobitné oprávnenie alebo ak ju nevykonáva proti výslovnému zákazu
nadriadeného.

109. Podľa § 135e ods. 3 zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore, v priamej súvislosti
s výkonom štátnej služby sú úkony potrebné na výkon štátnej služby a úkony počas štátnej služby

obvyklé alebo potrebné pred začiatkom štátnej služby alebo po jej skončení. Nepatrí sem stravovanie,
ošetrenie, prípadne vyšetrenie v zdravotníckom zariadení s výnimkou lekárskeho vyšetrenia konaného
na rozkaz alebo na pokyn nadriadeného alebo ošetrenia pri prvej pomoci a cesta na ne a späť.110. Podľa § 11 písm. c) zákona č. 575/2001 Z. z. o organizácii činnosti vlády a organizácii ústrednej
štátnej správy, Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky je ústredným orgánom štátnej správy pre
Policajný zbor a Hasičský a záchranný zbor.

111. Podľa § 11 zákona č. 40/1964 Zb. - Občiansky zákonník, fyzická osoba má právo na ochranu svojej
osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena
a prejavov osobnej povahy.

112. Podľa § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka, fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa
upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jeho osobnosti, aby sa odstránili následky
týchto zásahov a aby mu bolo dané primerané zadosťučinenie.

113. Podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka, pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa
odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jeho vážnosť v

spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.

114. Podľa § 853 ods. 1 Občianskeho zákonníka, občianskoprávne vzťahy, pokiaľ nie sú osobitne
upravené ani týmto ani iným zákonom, sa spravujú ustanoveniami tohto zákona, ktoré upravujú vzťahy
obsahom aj účelom im najbližšie.

115. Podľa bodu 5 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES o niektorých aspektoch
organizácie pracovného času, všetci pracovníci by mali mať primeranú dobu odpočinku. Pojem
"odpočinok" sa musí vyjadriť v jednotkách času, t. j. v dňoch, hodinách, resp. ich častí. Pracovníkom
spoločenstva sa musí poskytnúť minimálny denný, týždenný a ročný čas odpočinku a primerané

prestávky v práci. V tejto súvislosti je potrebné tiež zaviesť maximálnu hranicu týždenného pracovného
času.

116. Podľa čl. 1 ods. 1 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES o niektorých aspektoch
organizácie pracovného času, táto smernica ustanovuje minimálne požiadavky na bezpečnosť a

ochranu zdravia pre organizáciu pracovného času.

117. Podľa čl. 1 ods. 2 písm. a) Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES o niektorých
aspektoch organizácie pracovného času, táto smernica sa vzťahuje na minimálne doby denného
odpočinku, týždenného odpočinku a ročnej dovolenky, prestávky v práci a na maximálny týždenný

pracovný čas.

118. Podľa čl. 1 ods. 3 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES o niektorých aspektoch
organizácie pracovného času, táto smernica sa vzťahuje na všetky odvetvia činností, verejné a
súkromné, v zmysle článku 2 smernice 89/391/EHS bez toho, aby boli dotknuté články 14, 17, 18 a 19

tejto smernice.

119. Podľa čl. 2 ods. 1 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES o niektorých aspektoch
organizácie pracovného času, na účely tejto smernice platia tieto definície: "pracovný čas" je akýkoľvek
čas, počas ktorého pracovník pracuje podľa pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju činnosť alebo

povinnosti v súlade s vnútroštátnymi právnymi predpismi a/alebo praxou.

120. Podľa čl. 2 ods. 2 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES o niektorých aspektoch
organizácie pracovného času, na účely tejto smernice platia tieto definície: "čas odpočinku" je akýkoľvek
čas, ktorý nie je pracovným časom.

121. Podľa čl. 2 ods. 3 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES o niektorých aspektoch
organizácie pracovného času, na účely tejto smernice platia tieto definície: "nočný čas" je akýkoľvek čas,
ale nie kratší ako sedem hodín, definovaný vnútroštátnymi právnymi predpismi, ktorý v každom prípade
musí zahŕňať dobu medzi polnocou a 5. hodinou rannou.

122. Podľa čl. 2 ods. 5 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES o niektorých
aspektoch organizácie pracovného času, práca na zmeny je akákoľvek metóda organizácie pracovného
času na zmeny, pri ktorej pracovníci jeden druhého striedajú na rovnakých pracoviskách podľaurčitého rozvrhnutia, vrátane rotujúceho rozvrhnutia, pričom pracovný čas môže byť nepretržitý alebo
prerušovaný a pre pracovníkov má dôsledok, že v priebehu určitej doby dní alebo týždňov pracujú v
rôznom čase.

123. Podľa čl. 6 písm. a), b) Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES o niektorých
aspektoch organizácie pracovného času, členské štáty prijmú opatrenia nevyhnutné na zabezpečenie
toho, že v súlade s potrebou chrániť bezpečnosť a zdravie pracovníkov: týždenný pracovný čas
bude obmedzený zákonmi, inými právnymi predpismi alebo správnymi opatreniami alebo kolektívnymi

zmluvami alebo dohodami medzi sociálnymi partnermi, priemerný pracovný čas pre každé obdobie
siedmich dní vrátane nadčasov neprekročí 48 hodín.

124. Podľa čl. 16 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES o niektorých aspektoch
organizácie pracovného času, členské štáty môžu ustanoviť: a) pre uplatňovanie článku 5 (týždenný čas
odpočinku)referenčnéobdobienepresahujúce14dní;b)preuplatňovaniečlánku6(maximálnytýždenný

pracovný čas) referenčné obdobie nepresahujúce štyri mesiace. Doby platenej ročnej dovolenky
priznané v súlade s článkom 7 a doby pracovnej neschopnosti sa nezahŕňajú alebo sú pri výpočte
priemeru neutrálne; c) pre uplatňovanie článku 8 (dĺžka nočnej práce) referenčné obdobie definované po
konzultácii so sociálnymi partnermi alebo definované kolektívnymi zmluvami alebo dohodami uzavretými
medzi sociálnymi partnermi na vnútroštátnej alebo regionálnej úrovni. Ak minimálny 24-hodinový čas

týždenného odpočinku, vyžadovaný podľa článku 5, spadá do tohto referenčného obdobia, nie je
zahrnutý do výpočtu priemeru.

125. Podľa čl. 17 ods. 1 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES o niektorých
aspektochorganizáciepracovnéhočasu,prizachovanínáležitéhozreteľanavšeobecnézásadyochrany

bezpečnosti a zdravia pracovníkov sa členské štáty môžu odchýliť od uplatňovania čl. 3 až 6, 8 a 16,
keď vzhľadom na osobitnú povahu príslušných činností sa trvanie pracovného času nemeria a / alebo
nie je vopred určené alebo si ho môžu určiť samí pracovníci a najmä v prípade: a) vrcholových riadiacich
pracovníkov alebo iných osôb s právomocou nezávislého rozhodovania, b) rodinných pracovníkov alebo
c) pracovníkov slúžiacich náboženské obrady v kostoloch a náboženských spoločenstvách.

126. Podľa čl. 17 ods. 5, prvý pododsek Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES o
niektorých aspektoch organizácie pracovného času, v súlade s odsekom 2 tohto článku sa môže odchýliť
od článku 6 a článku 16 písm. b) v prípade lekárov v odbornej príprave v súlade s ustanovenými v
druhom a sedemnástom pododseku tohto odseku.

127. Podľa článku 2 ods. 1, 2 smernice 89/391/EHS o zavádzaní opatrení na podporu zlepšenia
bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov pri práci, táto smernica sa vzťahuje na všetky
odvetvia činnosti, verejné a súkromné (priemysel, poľnohospodárstvo, obchod, administratívu, služby,
vzdelávanie, kultúru, voľný čas atď.). Táto smernica sa neuplatňuje tam, kde sú s ňou nevyhnutne v

rozpore charakteristiky vlastné pre určité osobitné činnosti verejných služieb, ako sú napr. ozbrojené
sily, polícia alebo pre určité osobitné činnosti služieb civilnej ochrany. V takom prípade sa bezpečnosť a
ochrana zdravia pracovníkov, pokiaľ je to možné, musí zabezpečiť v zmysle cieľov tejto smernice.

128. V konaní sa žalobca voči žalovanému domáha zaplatenia sumy vo výške 7.697,36 Eur na tom

skutkovom a právnom základe, že žalobcovi vznikla škoda v dôsledku porušenia práva Európskej
únie, a to Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES o niektorých aspektoch organizácie
pracovného času, ktorá bola žalovaným nesprávne implementovaná do vnútroštátneho právneho
poriadku Slovenskej republiky. Zaplatenia žalovanej sumy sa žalobca domáha titulom náhrady škody,
ktorámuvzniklaakojednotlivcoviporušenímúniovéhoprávažalovanýmakočlenskýmštátomEurópskej

únie.

129. Spor o náhradu škody z dôvodu porušenia úniového práva patrí do právomoci súdu, pretože v
podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky neexistuje žiadny iný orgán ako všeobecný súd v
civilnom sporovom konaní, ktorý by mal právomoc rozhodnúť o predmete tohto sporu. Súd poukazuje na

čl. 1 CSP podľa ktorého spory vyplývajúce z ohrozenia alebo porušenia subjektívnych práv prejednáva
a rozhoduje nezávislý a nestranný súd, ak taká právomoc nie je zákonom zverená inému orgánu. Podľa
§ 3 ods. 1 CSP, súdy prejednávajú a rozhodujú súkromnoprávne spory a iné súkromnoprávne veci, ak
ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú iné orgány. V zmysle § 21 Občianskeho zákonníka,pokiaľ je účastníkom občianskoprávnych vzťahov štát, je právnickou osobou. Právomoc je jednou z
procesných podmienok. Splnenie tejto procesnej podmienky súd skúma z úradnej povinnosti (ex offo)
v každom štádiu konania a na každej inštancii. Jej nedostatok je neodstrániteľný a vedie k zastaveniu

konania. Ak súd zistí nedostatok právomoci, musí tiež zisťovať existenciu iného príslušného orgánu,
ktorý má právomoc vo veci konať a ktorému je súd povinný vec po zastavení konania postúpiť (§ 10 ods.
1 CSP). Ak takýto štátny orgán neexistuje, súkromnoprávny spor resp. iná súkromnoprávna vec patrí
do právomoci súdu. Spor o náhradu škody spôsobenej jednotlivcovi porušením práva únie v dôsledku
nesprávneho prebratia - transpozície smernice Európskej únie do vnútroštátneho právneho poriadku, je

potrebné zaradiť medzi súkromnoprávne spory, pričom súd poukazuje na to, že z judikatúry Súdneho
dvora vyplýva, že spory o náhradu škody spôsobenej porušením práva únie medzi jednotlivcom a
štátom majú rozhodovať príslušné vnútroštátne súdy. Keďže v posudzovanom spore sa medzi žalobcom
a žalovaným jedná o súkromnoprávny spor týkajúci sa žalobcom uplatneného nároku na náhradu
škody porušením úniového práva, ktorej sa domáhal ako nemajetkovej ujmy, preto súd má v zmysle
ustanovenia § 3 CSP právomoc spor medzi žalobcom a žalovanou prejednať a rozhodnúť.

130. V prípade absencie alebo nesprávnej transpozície smerníc, ako právnych aktov Európskej
únie, ktoré majú priamy účinok a sú ich ustanovenia bezpodmienečné, dostatočne jasné a presné,
osoby, ktoré sú konaním štátu poškodené, môžu sa voči štátu domáhať náhrady spôsobenej škody.
Predpoklady zodpovednosti za vzniknutú škodu vychádzajú z absolútnej objektívnej zodpovednosti

členského štátu za takto vzniknutú škodu. Článok 6 písm. b) Smernice Európskeho parlamentu a
Rady 2003/88/ES o niektorých aspektoch organizácie pracovného času má priamy účinok, pretože
priznáva jednotlivcovi práva, v rámci minimálnych požiadaviek na bezpečnosť a ochranu zdravia pri
organizácii pracovného času. Zodpovednosť členského štátu Európskej únie platí v prípade každého
porušenia bez ohľadu na verejný orgán, ktorý sa porušenia dopustil a bez ohľadu na to, aký verejný

orgán má podľa vnútroštátneho práva povinnosť škodu nahradiť. Z uvedených dôvodov je preto
žalovaný - Slovenská republika v spore pasívne vecne legitimovaným subjektom, za ktorý koná
MinisterstvovnútraSlovenskejrepublikyakoústrednýštátnyorgán,dopôsobnostiktoréhopatríhasičský
a záchranný zbor, ktorého príslušníkom bol žalobca v rozhodnom období. Ministerstvo vnútra Slovenskej
republiky je zároveň štátny orgán, do kompetencie ktorého spadá právna úprava zriadenia, postavenia

organizácieariadeniahasičskéhoazáchrannéhozboru,úpravaštátnejslužbyaprávnychvzťahov,ktoré
súvisia so vznikom, zmenami a so skončením štátnej služby príslušníkov hasičského a záchranného
zboru. Ministerstvo je kompetenčne zodpovedné aj za riadnu transpozíciu smerníc Európskej únie do
slovenského právneho poriadku týkajúce sa úpravy požiadaviek na bezpečnosť a ochranu zdravia
pri organizácii pracovného času príslušníkov hasičského a záchranného zboru. V zmysle článku 29

smernice 2003/88/ES je táto smernica adresovaná členským štátom únie; žalovaný ako členský štát
a adresát smernice 2003/88/ES po vstupe Slovenskej republiky do Európskej únie je zodpovedný za
prijatie všetkých opatrení legislatívnej aj faktickej povahy s cieľom dosiahnutia účelu smernice. V prípade
nesplnenia tejto povinnosti je štát (žalovaný) zodpovedný aj za nesprávnu aplikáciu smernice, pokiaľ
k nesprávnej aplikácii smernice došlo v dôsledku jej nesprávneho prebratia do právneho poriadku.

Keďže smernica 2003/88/ES je určená žalovanému (štátu), ktorý zodpovedá za jej správne prebratie, v
konaní o náhradu škody, spôsobenej nesprávnym prebratím smernice do právneho poriadku je pasívne
vecne legitimovaný žalovaný (štát). Obrana žalovaného v spore nedostatkom pasívnej legitimácie je
bezpredmetná.

131. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe namietal, že na žalobcu, ako príslušníka hasičského a záchranného
zboru, sa Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES nevzťahuje. Argumentoval tým, že
úlohy ktoré príslušníci hasičského a záchranného zboru plnia, možno podľa súvisiacich právnych
predpisov týkajúcich sa civilnej obrany, integrovaného záchranného systému, ako aj právnej úpravy
samotného hasičského a záchranného zboru, bez akýchkoľvek pochybností subsumovať pod pojem

osobitné činnosti služieb civilnej ochrany podľa článku 2 ods. 2 smernice 89/391/ EHS. Smernica Rady
89/391/EHS o zavádzaní opatrení na podporu zlepšenia bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov
pri práci v článku 2 ods. 2 stanovuje, že sa neuplatňuje tam, kde sú s ňou nevyhnutne v rozpore
charakteristiky vlastné pre určité osobitné činnosti verejných služieb, ako sú napr. ozbrojené sily,
polícia alebo pre určité osobitné činnosti služieb civilnej ochrany. Podľa žalovaného ide len o

exemplifikatívny, a nie taxatívny výpočet činností, ktoré možno označiť ako osobitné činnosti verejných
služieb, štátna služba príslušníkov hasičského a záchranného zboru, ktorí vykonávajú aj zásahovú
činnosť charakteristickú nerovnomerným rozvrhnutím služieb s nariadenou služobnou pohotovosťou má
charakter osobitnej činnosti služieb civilnej ochrany. K uvedenej argumentácií žalovaného súd uvádza,že v zozname preberaných právne záväzných aktov Európskej únie k zákonu č. 315/2001 Z. z. o
hasičskom a záchrannom zbore je uvedená aj Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/
ES zo dňa 04.11.2002. Podľa bodu 5 úvodných ustanovení smernice všetci pracovníci by mali mať

primeranú dobu odpočinku. Pojem odpočinok sa musí vyjadriť v jednotkách času, t. j. v dňoch, hodinách,
resp. ich častí. Pracovníkom spoločenstva sa musí poskytnúť minimálne denný, týždenný a ročný čas
odpočinku a primerané prestávky v práci. Smernica ustanovuje minimálne požiadavky na bezpečnosť a
ochranu zdravia pre organizáciu pracovného času. Vzťahuje sa na minimálne doby denného odpočinku,
týždenného odpočinku a ročnej dovolenky, prestávky v práci a na maximálny týždenný pracovný čas

a určité aspekty nočnej práce a práce na zmeny a rozvrhnutie práce. Podľa článku 1 ods. 3 sa
Smernica vzťahuje na všetky odvetvia činnosti verejné a súkromné podľa článku 2 Smernice 89/391/
EHS bez toho, aby boli dotknuté články 14, 17, 18 a 19 tejto smernice. Podľa článku 2 Smernice
je pracovný čas akýkoľvek čas, počas ktorého pracovník pracuje podľa pokynov zamestnávateľa a
vykonáva svoju činnosť alebo povinnosti v súlade s vnútroštátnymi právnymi predpismi alebo praxou.
Čas odpočinku je akýkoľvek čas, ktorý nie je pracovným časom. Práca na zmeny je akákoľvek metóda

organizácie pracovného času na zmeny, pri ktorej pracovníci jeden druhého striedajú na rovnakých
pracoviskách podľa určitého rozvrhnutia vrátane rotujúceho rozvrhnutia, pričom pracovný čas môže byť
nepretržitý alebo prerušovaný a pre pracovníkov má dôsledok, že v priebehu určitej doby dní alebo
týždňov pracujú v rôznom čase. Podľa článku 6 Smernice členské štáty prijmú opatrenia nevyhnutné
na zabezpečenie toho, že v súlade s potrebou chrániť bezpečnosť a zdravie pracovníkov týždenný

pracovný čas bude obmedzený zákonmi, inými právnymi predpismi alebo správnymi opatreniami
alebo kolektívnymi zmluvami alebo dohodami medzi sociálnymi partnermi. Priemerný pracovný čas
pre každé obdobie 7 dní vrátane nadčasov neprekročí 48 hodín. Aplikujúc uvedené znenie smernice
možno zhrnúť, že Smernica upravuje minimálne požiadavky na bezpečnosť a ochranu zdravia pre
organizáciu pracovného času, vzťahuje sa na všetky odvetvia činnosti verejné aj súkromné. Smernica

v kapitole 5 upravuje odchýlky a výnimky, ktoré môžu členské štáty uplatniť vzhľadom na osobitnú
povahu príslušných činnosti, avšak pri zachovaní náležitého zreteľa na všeobecné zásady ochrany
bezpečnosti a zdravia pracovníkov. Konkrétne podľa kapitoly 5 článku 17 sa členské štáty môžu odchýliť
od uplatňovania článkov 3 až 6, 8 a 16, keď vzhľadom na osobitnú povahu príslušných činností sa
trvanie pracovného času nemeria, alebo nie je vopred určené, alebo si ho vopred môžu určiť sami

pracovníci. Podľa ods. 5 článku 17 Smernice sa možno odchýliť od článku 6 v prípade lekárov v odbornej
príprave v súlade s uvedenými ustanoveniami Smernice. Smernica pre členské štáty zároveň určuje
prechodné obdobie na zosúladenie vnútroštátnej legislatívy týkajúcej sa organizácie pracovného času.
Štátna služba žalobcu nevykazuje žiadne osobitosti, ktoré by v štandardnom režime fungovania v rámci
plnenia úloh zboru podľa zákona č. 315/2001 Z. z. mali zakladať výnimku z pôsobnosti Smernice

podľa článku 17. Článok 17 Smernice upravuje prípady, v ktorých sa členské štáty môžu odchýliť
od uplatňovania článkov 3 až 6, 8 a 16 Smernice, keď vzhľadom na osobitnú povahu príslušných
činností sa trvanie pracovného času nemeria alebo nie je pracovný čas vopred určený alebo si ho
môžu určiť sami pracovníci, aj to len pri zachovaní náležitého zreteľa na všeobecné zásady ochrany
bezpečnosti a zdravia pracovníkov. Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES sa vzťahuje

na všetky odvetvia činností, verejné a súkromné. Podľa článku 2 Smernice 89/391/EHS o zavádzaní
opatrení na podporu zlepšenia bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov pri práci ods. 1 táto smernica
sa vzťahuje na všetky odvetvia činností verejné a súkromné (priemysel, poľnohospodárstvo, obchod,
administratívu, služby, vzdelávanie, kultúru, voľný čas, atď.). Podľa ods. 2 sa táto Smernica neuplatňuje
tam, kde sú s ňou nevyhnutne v rozpore charakteristiky vlastné pre určité osobitné činnosti verejných

služieb, ako sú napr. ozbrojené sily, polícia alebo pre určité osobitné činnosti služieb civilnej ochrany.
V tomto prípade sa bezpečnosť a ochrana zdravia pracovníkov, pokiaľ je to možné, musí zabezpečiť v
zmysle cieľov tejto Smernice. Článok 2 ods. 2 Smernice 89/391/EHS nevylučuje z pôsobnosti smernice
služby civilnej ochrany ako takej, ale len určité osobitné činnosti týchto služieb, ak charakteristiky
vlastné pre určité osobitné činnosti odporujú použitiu ustanovení smernice. Táto výnimka zo široko

vymedzeného rozsahu pôsobnosti Smernice 89/391/EHS sa musí vykladať tak, že jej rozsah pôsobnosti
sa obmedzuje na prípady nevyhnutnej ochrany záujmov, napr. v prípade neočakávaných udalostí priamo
ohrozujúcich život, zdravie, či majetok, pre ktoré je typické, že nie je možné rozvrhnúť pracovný čas pre
zásahové a záchranné tímy. Aj keď služba žalobcu okrem iných úloh zahŕňa aj úlohy na úseku civilnej
ochrany obyvateľstva, tak za štandardných podmienok činnosti s ňou spojené možno vopred plánovať,

vrátane pracovného času príslušníkov zboru v súlade s úlohami, ktoré boli na zbor prenesené. Výkon
služby žalobcu sa nevyznačuje žiadnymi osobitosťami, ktoré by odporovali použitiu právnych noriem
spoločenstva v oblasti zlepšenia bezpečnosti a ochrany zdravia zamestnancov pri práci. Na základeuvedeného je potrebné prijať záver, že v danom prípade služobná činnosť žalobcu patrí do pôsobnosti
Smernice 2003/88/ES.

132. Podľa článku 7 ods. 2, 5 čl. 144 Ústavy Slovenskej republiky a článku 3 Civilného sporového
poriadku je súd viazaný medzinárodno-právnymi záväzkami Slovenskej republiky, ktoré majú prednosť
pred zákonom. Je viazaný judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva a Súdneho dvora Európskej
únie. Komunitárne právo je bez ďalšieho nadriadené právu členských štátov a nesmie byť medzi nimi
rozpor. Prípadný rozpor medzi komunitárnym a vnútroštátnym právom by mal byť riešený v prospech

komunitárneho práva. Pri výkone súdnej moci je potrebné prihliadať na interpretáciu prameňov práva
Európskej únie tak, ako je vykladaná Súdnym dvorom. Vzťah úniového a vnútroštátneho práva sa
riadi zásadou prednosti a priameho účinku a tiež povinnosťou vnútroštátnych orgánov aplikovať normy
komunitárneho práva z úradnej povinnosti. Predpoklady zodpovednosti za vzniknutú škodu podľa
judikatúry Európskeho Súdneho dvora vychádzajú z absolútnej objektívnej zodpovednosti členského
štátu za takto vzniknutú škodu, ak ide o prípady porušenia práva Únie členským štátom pre absentujúcu

alebo nesprávnu transpozíciu smerníc. Smernice sú osobitosťou práva Európskej Únie, pretože sú
záväzné pre členské štáty vzhľadom na dosiahnutý výsledok, pričom forma a metóda dosiahnutia
výsledku sa ponecháva na členské štáty. Smernica je záväzná pre členské štáty, ktorým je určená, pokiaľ
ideocieľ,ktorýsamádosiahnuť.Štátnymorgánomjeponechanávoľbaformyaprostriedkovdosiahnutia
účelu smernice, tzn., že vnútroštátny zákonodarca musí prijať transponujúci právny akt, ktorým sa

vnútroštátne právne predpisy prispôsobia cieľom ustanoveným v smernici. Členský štát Európskej únie
musí implementovať smernicu včas, t. j. v lehote určenej priamo v smernici, prípadne do 20 dní odo
dňa jej zverejnenia v úradnom Vestníku a zároveň ju musí implementovať správne. Smernice nemajú
priamy účinok, avšak Súdny dvor Európskej únie rozhodol, že určité opatrenia stanovené smernicou
môžu mať vo výnimočných prípadoch priamy účinok na členský štát aj vtedy, ak tento ešte neprijal

transponujúci právny akt. Ustanovenia smernice sú imperatívne ak sú dostatočne jasné a presné
a ustanoveniami smernice sa priznávajú práva jednotlivcom. Doktrína priamej účinnosti smerníc je
výsledkom rozhodovacej činnosti Súdneho dvora Európskej únie. Súdny dvor rovnako judikoval, že
znením smerníc nie sú viazané len vnútroštátne súdy, ale aj ostatné orgány verejnej moci, ako aj iné
verejné orgány. Súdny dvor Európskej únie judikoval, že článok 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES má

priamyúčinok(rozsudokC-429/09voveciI.D.),pretožepriznávajednotlivcompráva,ktorémôžupriamo
uplatniťvkonanípredvnútroštátnymisúdmi.PodľaustálenejjudikatúrySúdnehodvoraEurópskejúnieje
zásada zodpovednosti štátu za škody spôsobené jednotlivcom porušením práva únie súčasťou systému
zmlúv, na ktorých je únia založená. Táto povinnosť platí v prípade každého porušenia práva únie
členským štátom, a to bez ohľadu na verejný orgán, ktorý sa tohto porušenia dopustil a bez ohľadu na to,

aký verejný orgán má podľa práva dotknutého členského štátu v zásade povinnosť túto škodu nahradiť.
Žalovaný v konaní namietal tvrdenie žalobcu, že dotknutá smernica nebola do právneho poriadku
Slovenskej republiky transponovaná správne, tvrdil, že paragrafové znenie zákona č. 315/2001 Z. z.
neodporuje dotknutej smernici. Z citovaných paragrafových znení zákona č. 315/2001 Z. z. nevyplýva,
že by služobná pohotovosť hasičov v mieste výkonu služby bola považovaná za súčasť služobného

času. Čas služobnej pohotovosti, pokiaľ nedochádza k služobným výjazdom, sa do služobného času
nezapočítava a práve v tom spočíva rozpor s právom Európskej únie. Žalovaný argumentoval, že
nemožno výkon neaktívnej služobnej pohotovosti započítať do pracovného služobného času. Služobnú
pohotovosť zákon explicitne nezaraďuje do výkonu štátnej služby, práve naopak, z § 86 zákona č.
315/2001 Z. z. pri nerovnomernom rozvrhnutí služobného času vyplýva, že zákon rozlišuje medzi dĺžkou

vykonávania štátnej služby a na ňu nadväzujúcou služobnou pohotovosťou v mieste vykonávania štátnej
služby. Rozlíšenie je zreteľné aj z ohodnotenia výkonu štátnej služby a výkonu služobnej pohotovosti v §
103 zákona, keď za výkon služobnej pohotovosti patrí mimo služobného príjmu osobitný mzdový nárok
vo forme peňažnej náhrady za služobnú pohotovosť v štátnej službe, ktorá sa určuje ako percento z
časti služobného príjmu. Rozlíšenie vyplýva z § 122 ods. 3 zákona, pretože ak počas trvania služobnej

pohotovosti dôjde k vykonaniu výjazdu, až takéto vykonávanie je štátnou službou. Podľa citovanej
Smernice 2003/88/ES je pracovný čas aj čas pracovnej pohotovosti a pohotovostnej služby, počas
ktorej je pracovník fyzicky prítomný na pracovisku. 48- hodinová hranica pre priemerný
týždenný pracovný čas určená smernicou zahŕňa nadčasy, aj pracovnú pohotovosť. Zákon č. 315/2001
Z. z. umožňuje zamestnávateľovi nezapočítať neaktívnu časť služobnej pohotovosti do služobného času

a rozvrhnúť žalobcovi služobný pracovný čas tak, že tento presiahne maximálnu hranicu stanovenú v
článku 6 písm. b) Smernice. Z uvedeného preto možno vyvodiť záver, že práva žalobcu sú vzhľadom na
znenie článku 2, článku 6 písm. b) Smernice porušované, a to dostatočne závažne, pretože ide o právas osobitným významom, ktoré zakladajú minimálnu požiadavku na zaistenie bezpečnosti a ochrany
zdravia pri práci.

133. Náhrada škody spôsobenej jednotlivcovi porušením práva únie musí byť primeraná vzniknutej
škode, aby mohla zabezpečiť skutočnú ochranu práv. Slovenský právny poriadok neobsahuje pravidlá
na odškodnenie jednotlivcov pri porušení komunitárneho práva. Súd sa stotožňuje s argumentáciou
žalobcu, že nerešpektovaním smernice mu vznikla ujma, ktorú je možné analogicky posudzovať podľa
§ 11 a nasledovných Občianskeho zákonníka vzťahujúcich sa na ochranu osobnosti. Vychádzajúc z

výpovede žalobcu, z rozpisu jeho pracovnej pohotovosti, z evidencie dochádzky za žalované obdobie a
z obsahu výplatných pások žalobcu za obdobie marec 2021 až február 2024 možno konštatovať, že pri
určení pracovnej pohotovosti spolu s určeným služobným časom došlo k prekročovaniu maximálneho
limitu 48 hodín priemerného pracovného týždňa u žalobcu v rozhodnom období, t. j. v čase od
marca 2021 do februára 2024 a v príčinnej súvislosti s porušovaním článku 2 a článku 6 písm.
b) Smernice 2003/88/ES dlhodobo dochádzalo k porušovaniu práv žalobcu, a to práva na ochranu

zdravia, bezpečnosti a zdravia pri práci, práva na najvyššiu prípustnú dĺžku pracovného času a
primeraný odpočinok po práci, práva na súkromný a rodinný život. V dôsledku nerešpektovania smernice
pri rozvrhovaní pracovného času žalobca prišiel o veľký počet hodín voľného času, ktoré by inak
venoval rozvíjaniu osobných, rodinných, priateľských aktivít, fyzickej, psychickej relaxácii, čím možno
konštatovať aj zásah do osobnostných práv žalobcu. Na základe uvedeného žalobcovi nepochybne

vznikol nárok na primerané odškodnenie. Iba samotné konštatovanie porušenia práv by nesplnilo
funkciu dostatočného zadosťučinenia. Peňažná náhrada je v tomto prípade jednoznačne spôsobilá
forma odškodnenia vzniknutej ujmy.

134. Súd vo veci skúmal, či je daný základ nároku žalobcu na náhradu škody v dôsledku porušenia

jeho práv plynúcich z článku 2 a 6, písm. b) Smernice. Súdny dvor judikoval vo viacerých prípadoch, že
poškodení jednotlivci majú právo na náhradu škody, keď sú splnené tri podmienky: 1./ cieľom porušenej
právnej normy Únie je priznať jednotlivcom práva a porušenie je dostatočne závažné; 2./ existencia
škody a 3./ priama príčinná súvislosť medzi porušením a škodou spôsobenou poškodeným jednotlivcom.
Posúdenie, či tieto podmienky boli naplnené je na rozhodnutí toho ktorého vnútroštátneho súdu.

135. Pokiaľ ide o prvú podmienku, súd konštatuje, že v prejednávanej veci je splnená, nakoľko čl. 2 a čl.
6 písm. b/ Smernice 2003/88/ES predstavuje pravidlo sociálneho práva Únie s osobitným významom,
z ktorého má mať prospech každý pracovník, keďže je minimálnou požiadavkou určenou na zaistenie
bezpečnosti a ochrany jeho zdravia, ktoré ukladá členským štátom stanoviť 48-hodinovú hranicu pre

priemerný týždenný pracovný čas, táto hranica zahŕňa aj nadčasy, ako aj pracovnú pohotovosť a od
ktorej sa nemožno v žiadnom prípade odchýliť, pokiaľ ide o také činnosti, ako je činnosť hasičov, o ktorú
ide vo veci samej. Súčasne podľa judikatúry Súdneho dvora ide o dostatočne závažné porušenie práva
únie - v každom prípade je porušenie práva Únie dostatočne závažné, pokiaľ je v rozpore s judikatúrou
Súdneho dvora v danej oblasti (uvádzaná vyššie).

136. Pokiaľ ide o polemiku ohľadne referenčného obdobia použitého na výpočet priemerného
týždenného pracovného času, v článku 16 smernice sa stanovuje, že "doby platenej ročnej dovolenky
priznané v súlade s článkom 7 a doby pracovnej neschopnosti sa nezahŕňajú alebo sú pri výpočte
priemeru neutrálne". Ako vyplýva z Výkladového oznámenia Komisie o smernici Európskeho parlamentu

a Rady 2003/88/ES o niektorých aspektoch organizácie pracovného času (Korigendum k oznámeniu
Komisie), "to znamená, že neexistenciu práce počas tohto obdobia nemožno použiť na kompenzáciu
iných období, počas ktorých sa presiahol maximálny týždenný pracovný čas". Z toho možno dovodiť,
že nie je správny názor, ktorý odpočítava od služobného času nároky na zákonom priznanú riadnu
dovolenku alebo dobu pracovnej neschopnosti. Súd len na okraj poznamenáva, že to by nevyhnutne

znamenalo, že žiadny z príslušníkov HaZZ by nečerpal tieto zákonné nároky, pretože tieto nároky
na dovolenku a práceneschopnosť by boli automaticky odpočítavané od služobného času, čo je v
rozpore nielen s účelom a cieľom smernice, ale aj v rozpore s § 97 ods. 1 zákona o HaZZ, ktorý
za čas vykonávania štátnej služby považuje aj čerpanie dovolenky, plateného služobného voľna,
náhradnéhovoľnazaštátnuslužbunadčasavosviatok,aleajneprítomnosťpríslušníkavštátnejslužbez

dôvodu dočasnej práceneschopnosti z dôvodu choroby alebo úrazu. Súd pritom zdôrazňuje, že záväzok
garantovať priemerný 48 hodinový týždenný pracovný čas podľa článku 6 písm. b) smernice (bez ohľadu
na jeho dĺžku) platí v plnom rozsahu aj vo vzťahu k referenčnému obdobiu, nakoľko žiadne ustanoveniesmernice nespája so zavedením referenčných období pre štáty možnosť nerešpektovať ich záväzok
podľa článku 6 písm. b) smernice.

137. Čo sa týka druhej podmienky (existencia škody) a tretej podmienky (príčinná súvislosť), táto
úzko súvisí s posúdením nároku, ktorý si žalobca z titulu porušenia unijného práva uplatnil. Súdny
dvor ustálil, že náhrada škody spôsobenej jednotlivcom porušením komunitárneho práva zo strany
členského štátu musí byť adekvátna spôsobenej škode. Keďže v tejto oblasti neexistuje komunitárna
právna úprava, kritériá na určenie rozsahu odškodnenia vyplývajú z vnútroštátneho právneho poriadku,

pričom však tieto kritériá nemôžu byť menej priaznivé ako tie, ktoré sa uplatňujú v prípade porušenia
vnútroštátneho práva, a rovnako tieto kritériá nesmú mať taký charakter, že spôsobia praktickú
nemožnosť dosiahnutia odškodnenia, prípadne ho neprimerane sťažia. V neposlednom rade náhrada
škody spôsobenej jednotlivcom porušením práva Únie musí byť primeraná vzniknutej škode, aby mohla
zabezpečiť skutočnú ochranu jeho práv. Je potom na vnútroštátnom práve členských štátov, aby
pri dodržaní zásady rovnocennosti a efektivity určili, či sa náhrada škody musí poskytnúť vo forme

udelenia dodatočného náhradného voľna, alebo vo forme finančného odškodnenia a aby definovali
pravidlá týkajúce sa spôsobu výpočtu tejto náhrady. Slovenská právna úprava neobsahuje pravidlá
na odškodňovanie jednotlivcov pri porušovaní komunitárneho práva. V posudzovanej veci dospel
súd k záveru, že je potrebné stotožniť sa s argumentáciou žalobcu, že nerešpektovaním Smernice
mu vnikla nemajetková ujma, ktorú je možné analogicky (pozn. súdu - § 853 Obč. z.) posudzovať

podľa zásad upravených v § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka, vzťahujúcich sa na právo na ochranu
osobnosti. Podľa Článku 36 ods. 1 písm. c), d) a e) Ústavy SR majú mať zamestnanci (teda aj žalobca)
právo na spravodlivé a uspokojujúce pracovné podmienky a zákon (v danom prípade ZoHaZZ) im
má zabezpečiť i.a. ochranu bezpečnosti a zdravia pri práci, najvyššiu prípustnú dĺžku pracovného
času a primeraný odpočinok po práci (obdobne v zmysle čl. 40 Ústavy SR má každý právo na

ochranu zdravia). V oblasti pracovnoprávnej je právo na ochranu zdravia zabezpečované predovšetkým
zavádzaním takých opatrení, ako je organizácia pracovného času a odpočinku. Každý má pritom právo
na odpočinok a zotavenie vrátane rozumného vymedzenia pracovného času a pravidelne platenej
dovolenky tak, ako to je zakotvené aj v článku 24 Všeobecnej deklarácie ľudských práv. Samotná
Smernica 2003/88/ES, ako aj Smernica 89/391/EHS vychádzali z faktu, že ešte je stále príliš vysoký

výskyt pracovných úrazov a chorôb z povolania a preto sa musia bezodkladne zaviesť, resp. zlepšiť
preventívne opatrenia na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov a tento cieľ sa nemá
podriaďovať ekonomickým úvahám. Všetci pracovníci majú mať primeranú dobu odpočinku a všetkým
pracovníkom spoločenstva sa musí poskytnúť minimálny denný, týždenný a ročný čas odpočinku a
primerané prestávky v práci. Na základe uvedeného je potom potrebné zaviesť maximálnu hranicu

týždenného času. Na základe dokladov predložených žalobcom vyplynulo, že pri určovaní ev. nariadení
pracovnej pohotovosti spolu s určeným služobným časom došlo k prekračovaniu maximálneho limitu
48-hodín priemerného pracovného týždňa u žalobcu v rozhodnom období (marec 2021 - február 2024).
Súd vzhľadom na uvedené potom konštatuje, že žalobcovi v príčinnej súvislosti nerešpektovania čl. 2
a 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES vznikla nemajetková ujma, nakoľko došlo (dlhodobo) k porušovaniu

jeho základných osobnostných práv - práva na ochranu zdravia, práva na ochranu bezpečnosti a zdravia
pri práci, práva na najvyššiu prípustnú dĺžku pracovného času, práva na primeraný odpočinok po práci,
ako aj práva na vedenie súkromného rodinného života. V zmysle § 13 Občianskeho zákonníka môže
poškodená osoba požadovať popri morálnej satisfakcii aj peňažnú satisfakciu a to tam, kde by sa
satisfakcia morálna nejavila ako postačujúca. V prejednávanej veci, ktorá vychádza z tej skutočnosti,

že SR neprijala takú vnútroštátnu úpravu pri služobnom pomere hasičov, aby boli transformované
dotknuté ustanovenia smernice do vnútroštátneho poriadku, je potrebné dospieť k záveru, že žaloba
na upustenie od neoprávneného zásahu, ako aj žaloba na odstránenie trvajúcich následkov nie je na
mieste, vzhľadom na subjekt zodpovednosti za neoprávnený zásah (štát) a vzhľadom na dĺžku trvania
neoprávnených zásahov zo strany žalovaného do práv žalobcu. Rovnako tak neprichádza do úvahy

ani morálna satisfakcia, ktorou sa podľa súdnej praxe rozumie predovšetkým ospravedlnenie. Tieto
prostriedky nápravy za uvedených okolností strácajú svoju účinnosť a funkčnosť a v takom prípade
súdna prax nevylučuje možnosť bez ďalšieho uplatniť finančné zadosťučinenie. Samotné ustanovenie §
13 ods. 3 Občianskeho zákonníka uvádza pritom možnosti domáhať sa peňažného zadosťučinenia len
príkladmo a podmienky pre vznik tohto práva sú splnené vo všetkých prípadoch neoprávnených zásahov

obdobnej závažnosti, kedy bude len morálne zadosťučinenie nepostačujúce. Pokiaľ sú splnené všetky 3
podmienky, štát musí s výhradou nároku náhrady škody, ktorá má základ priamo v práve v Únie, napraviť
následky spôsobenej škody podľa vnútroštátneho práva, upravujúceho zodpovednosť za spôsobenú
škodu, pričom podmienky náhrady škody stanovené vo vnútroštátnych právnych úpravách nemôžu byťmenej výhodné ako podmienky týkajúce sa obdobných vnútroštátnych prostriedkov nápravy (zásada
ekvivalencie) a nemôžu byť upravené tak, aby viedli k praktickej nemožnosti, alebo nadmernému
sťaženiu získania náhrady (zásada efektivity). V danej veci je tiež podstatnou tá skutočnosť, že právo

žalobcu na primeraný odpočinok po vykonanej práci je permanentne - niekoľko rokov porušované,
pričom povaha výkonu práce žalobcu je veľmi psychicky ako aj fyzicky náročná, neraz si vyžaduje aj
nasadenievlastnéhoživotaapretojenesmiernedôležité,abyžalobcamalmožnosťsipovykonanejpráci
si aj primerane odpočinúť, venovať sa svojim záľubám, rodine a iným aktivitám. V dôsledku aktuálnej
právnej úpravy, pokiaľ čas služobnej pohotovosti nie súčasťou služobného času, sa na strane žalobcu

počas celého trvania služobného pomeru skracuje čas odpočinku. Tým mal súd preukázanú existenciu
škody na strane žalobcu, ktorá je nepochybne v priamej príčinnej súvislosti s porušením komunitárneho
práva.

138. Na základe skutočností vyššie uvedených dospel súd k záveru, že základ nároku žalobcu je tak
daný. V dôsledku nerešpektovania čl. 2 ods. 1 a 2 a čl. 6 písm. b/ Smernice 2003/88/ES pri rozvrhovaní

pracovného času prišiel žalobca o veľký počet hodín voľného času, ktoré by inak venoval rozvíjaniu
osobných, rodinných a priateľských vzťahov, ako aj fyzickej a psychickej relaxácii, čím došlo k zásahu
do jeho osobnostných práv (práva na ochranu zdravia, práva na ochranu bezpečnosti a zdravia pri práci,
práva na najvyššiu prípustnú dĺžku pracovného času, práva na primeraný odpočinok po práci a práva na
vedenie súkromného rodinného života), za čo mu nepochybne patrí nárok na primerané odškodnenie.

Samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením a práve peňažná náhrada
sa javí ako spôsobilá forma odškodnenia takejto vzniknutej ujmy.

139. Žalovaný v priebehu konania namietal výšku uplatnenej náhrady nemajetkovej ujmy, ktorú
považoval za neprimeranú. Pri posudzovaní nároku žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy je súd

viazaný len v tom smere, že má posúdiť primeranosť uplatňovanej výšky náhrady ujme, ktorú v dôsledku
nesprávnej implementácii normy európskej únie žalobca utrpel. Spôsob určenia, resp. posudzovania
výšky je na úvahe súdu. Naša právna úprava rozlišuje medzi právom na ochranu osobností (§ 11 a
nasledujúce OZ) a právom na náhradu škody (§ 415 a nasledujúcich OZ), nakoľko je medzi nimi pojmová
iobsahováodlišnosť.Právonaochranuosobnostipredstavujenemajetkovéprávorýdzoosobnejpovahy

a je úzko späté s osobnosťou človeka a jej prejavmi. Právo na náhradu škody patrí tak fyzickej ako aj
právnickej osobe a nemá povahu absolútnu, ale len povahu relatívnu a majetkovú. Zásadný rozdiel je aj
medziodškodnenímnemajetkovejujmyvpeniazochanáhradyškodyakomajetkovejujmy,ktorýspočíva
v tom, že pri určení nemajetkovej ujmy v peniazoch sa vychádza iba z predpokladu akú ujmu mohol
zásah vyvolať a nemožno zistiť presne skutočnú ujmu, ktorú však v prípade náhrady škody treba presne

uviesť a preukázať. Pri určovaní sumy nemajetkovej ujmy musia všeobecné súdy zároveň zohľadňovať
svojuvlastnúrozhodovaciučinnosťavsúladesprincípomrovnostirozhodovaťvporovnateľnýchveciach
rovnakotak,abyexistovalvzťahpriamejúmernostimedzizávažnosťouujmyavýškoupriznanejnáhrady.
Priznanie náhrady nemajetkovej ujmy závisí vo veľkej miere na úvahe rozhodujúceho súdu, avšak
táto úvaha neznamená priestor pre svojvôľu, či arbitrárnosť. Súd pri takomto rozhodovaní hodnotí

jednotlivé okolnosti, ako aj celkovú povahu konkrétneho prípadu. Cieľom náhrady nemajetkovej ujmy je
satisfakcia za spôsobený zásah do súkromného a rodinného života a nemôže na strane žiadateľa slúžiť
na neprípustné obohacovanie sa, rovnako nemôže mať na druhej strane likvidačný charakter voči tomu,
kto je na zaplatenie nemajetkovej ujmy zaviazaný.

140. Vznik zodpovednosti členského štátu za porušenie komunitárneho práva sa posudzuje podľa
pravidiel, ktoré stanovil súdny dvor. Spôsob a rozsah odškodnenia však závisí od vnútroštátnej právnej
úpravy, toho ktorého členského štátu. Vnútroštátna úprava musí rešpektovať požiadavku, že kritéria na
určenierozsahuodškodnenianesmúmaťtakýcharakter,žespôsobiapraktickúnemožnosťodškodnenia
alebo dosiahnutie odškodnenia neprimerane sťažia. Poskytnutá náhrada škody musí byť adekvátna

spôsobenej škode. V našom právnom poriadku je právnym základom zodpovednosti štátu za
škodu článok 46, ods. 3 Ústavy SR, ktorý stanovuje, že každý má právo na náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu, či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym
úradným postupom, pričom podmienky a podrobnosti majú byť upravené v zákone. Slovenská republika
prijala zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci účinný

od 01.07.2004. Posudzovanie zodpovednosti štátu za porušenie komunitárneho práva v zmysle tejto
úpravy je však vylúčené vzhľadom na úpravu rozsahu použiteľnosti zákona.141. Pokiaľ si žalobca uplatňuje svoj nárok za použitia analógie § 11 a § 13 Občianskeho zákonníka,
súd aplikáciu ustanovení o nároku na náhradu nemajetkovej ujmy priznanej fyzickým osobám v prípade
zásahu do ich osobnostných práv považoval za správny (zohliadniac pri určení výšky náhrady kritéria

stanovené zákonom a vyplývajúce z judikatúry). Žalobca svojou výpoveďou v spojení s listinnými
dokladmi preukázal, že pri takomto rozvrhnutí pracovného času, ktorý je v rozpore s právom EÚ
prichádza o voľný čas, ktorý by inak mohol venovať rozvoju svojich osobných, rodinných, priateľských
vzťahov, fyzickej a psychickej relaxácii. Žalobca zdôraznil, že podanou žalobou sa domáha náhrady
škody vo forme nemajetkovej ujmy vyčíslenej podľa počtu hodín služobnej pohotovosti, ktoré reálne

odslúžil a ktoré mu neboli započítané do služobného času. Nežaluje teda nemajetkovú ujmu vyčíslenú
za presný počet odpracovaných hodín nad 48 hodín týždenne. Za primeranú náhradu považuje finančné
odškodnenie rovnajúce sa odmene, ktorú mu priznáva zákon o HaZZ ako pri nariadenej služobnej
pohotovosti. Súd stanovený postup žalobcu pri výpočte náhrady škody považoval za primeraný
charakteru a spôsobu akým k zásahu došlo, ako aj k následkom na jeho živote a to vo väzbe na
porovnateľné kritérium ceny práce, z ktorého vychádzal žalobca.

142. Žalobca vykonal prepočet hodín služobnej pohotovosti, ktoré mu neboli zarátané do fondu
pracovného času v žalovanom období (od 01.03.2021 do 29.02.2024), pričom vychádzal z informácií
a podkladov získaných od svojho zamestnávateľa (výplatné pásky, dochádzkový systém) konkrétne v
rozsahu 2207,34 hodín. Pretože žalovaný nerozporoval doklady predložené žalobcom, v podstate ktoré

sámvyhotovil,(jehoslužobnýúrad)uvedenésúdpovažovalzanespornéavychádzalztakéhotourčenia.
Pokiaľ žalovaný na pojednávaní súdu k predloženej tabuľke označenej ako "Výpočet priemerného
týždenného služobného času v sledovanom referenčnom období" poukázal na koncentráciu konania
v súlade s § 153 Civilného sporového poriadku k tomuto súd udáva, že nešlo o nový dôkaz tak, ako
to tvrdil žalovaný s odkazom na § 153 Civilného sporového poriadku, ale ide o výpočet, ktorý vyplýva

z dôkazov, ktoré žalobca už predložil ako prílohy k žalobe, a to výplatné pásky, výpis z plánu služieb,
počet odpracovaných hodín.

143. K žalovanému namietanému spôsobu výpočtu náhrady nemajetkovej ujmy súd ďalej uvádza,
že jednak v tomto prípade nebolo preukázané, že by v rozhodnom období nedošlo k prekročeniu

maximálneho 48-hodinového priemerného týždenného pracovného času a jednak peňažná satisfakcia
za neoprávnený zásah do osobnosti sa určuje odhadom, je závislá od úvahy súdu, nemožno ju vyjadriť
presným matematickým výpočtom vzhľadom na špecifickosť neoprávneného zásahu do nemajetkovej
sféry - osobnosti jednotlivca. Výpočet uvádzaný žalobcom, je preto potrebné posudzovať z pohľadu,
či suma, ku ktorej žalobca na základe tohto výpočtu dospel, je primeranou peňažnou satisfakciou za

neoprávnený zásah do osobnosti jednotlivca. Skutočnosť, že žalobca založil výšku peňažnej náhrady
nemajetkovej ujmy na danom spôsobe výpočtu, ktorý si sám stanovil neznamená, že skutočnosti
uplatnil mzdový nárok, pretože o uplatnenie mzdového nároku by išlo v prípade, ak by ho odvodzoval z
konkrétnych ustanovení zákona č. 315/2001 Z. z., alebo z ustanovení smernice, či iných právnych aktov
Únie, podľa ktorých by na takýto mzdový nárok mal právo a práve v takomto prípade by žalovaný musel

byť jeho zamestnávateľ a nie štát.

144. Súd uvádza, že má vedomosť o rozhodovacej činnosti, či už súdov prvej inštancie ako aj odvolacích
súdov, ktorá je v jednotlivých prípadoch vyčíslenia nemajetkovej ujmy rozličná, keď niektoré rozhodnutia
sa stotožňujú s výškou nemajetkovej ujmy odvodenej od počtu hodín pracovnej pohotovosti, ktorá

nie je započítaná do pracovného času a niektoré vychádzajú zo skutočnosti, koľko hodín pracovnej
pohotovosti, ktorá bezprostredne nadväzovala na pracovný čas hasiča, bola v rozhodnom období nad
rozsah 48 hodín. Niektoré súdy výšku nemajetkovej ujmy priznávajú len na základe voľnej úvahy,
neberúc do úvahy ani počet opracovaných hodín pracovnej pohotovosti, ktorý sa nezapočítava do
pracovného času hasiča, resp. ktorý presahuje hranicu 48 hodín pracovného času v týždni. Súd si však

osvojil pri rozhodnutí vo veci spôsob výpočtu náhrady škody ako nemajetkovej ujmy uvedenej v žalobe
považoval ho za primeraný aj s poukazom na zásah do jeho rodinného života, jeho súkromia a mal
za to, že vypočítaná suma zodpovedá odmene, ktorú by žalobca dosiahol, pokiaľ by sa pohotovosť
započítavala do fondu pracovného času. Súd je toho názoru, že žalobca si výšku nemajetkovej ujmy určil
spôsobom najbližšie vypočítateľným v zmysle ustanovení Zákona o hasičskom a záchrannom zbore.

Reálne teda vyčíslil sadzbu za služobnú pohotovosť, ktorú v žalovanom období vykonával a ktorá mu
nebola vyplatená. Súd sa s takýmto vyčíslením stotožnil, nakoľko mal za to, že uplatnená nemajetková
ujma má najbližšie k náhrade škody v dôsledku konštatovaného porušenia práva. Jej výpočet je možné
považovať za sumu, ktorá je primeranou výškou nemajetkovej ujmy, ktorá žalobcovi vznikla, pretožespĺňa odškodňovaciu funkciu a súčasne nie je sumou neprimerane vysokou za obdobie, po ktoré trvalo
porušovanie práva žalobcu. Vzniknutú ujmu by vzhľadom k jej intenzite, rozsahu a trvaniu podľa názoru
súdu za závažnú pociťoval každý, kto by sa nachádzal na mieste žalobcu v jeho postavení.

145. Vzhľadom k tomu, že žalobca vykonáva službu na mieste určenom zamestnávateľom, musí tam
byť fyzicky prítomný a bez ohľadu na to, že nemusí byť "aktívny" počas celej dĺžky trvania služobnej
pohotovosti, a že má vytvorené podmienky na oddych, resp. spánok, musí byť plne k dispozícii
a pripravený okamžite plniť svoje povinnosti a teda je oddelený od svojho vlastného sociálneho,

súkromnéhoprostredia,rodinnýchaspoločenskýchväziebajehomožnosťorganizovaťsisvojsúkromný
čas a program, venovať sa svojim vlastným potrebám, je z týchto dôvodov fakticky vylúčená. Dokonca
aj čas pracovnej pohotovosti strávený v domácom prostredí, či na telefóne predstavuje pracovný čas,
nakoľko zamestnanec musí byť zastihnuteľný a jeho sloboda pohybu a sloboda organizovania času je
značne obmedzená. S ohľadom na vyššie uvedené súd konštatuje, že práva žalobcu vyplývajúce zo
Smernice neboli štátom dodržiavané, pričom zároveň bolo pomerne dlhé obdobie porušované právo

žalobcu na odpočinok, a to aj napriek tej skutočnosti, že žalobca v spoločnosti plní zodpovedné úlohy, a
preto bolo dôležité, aby mal možnosť si po práci náležite odpočinúť. Z týchto dôvodov preto súd považuje
nárok žalobcu za dôvodný a prisúdenú náhradu nemajetkovej ujmy za primeranú.

146. Pri rozhodovaní v predmetnej veci súd zároveň zohľadnil v súlade s princípom rovnosti

rozhodovanie v porovnateľných skutkových a právnych veciach, napríklad:
1. 17Co/59/2022 v spojení s rozsudkom OS ZV sp. zn. 18C/15/2021, priznaná suma 3879,45 EUR s
prísl.,
2. 14Co/34/2022 v spojení s rozsudkom OS ZV sp. zn. 17C/15/2021, priznaná suma 4196,09 EUR s
prísl.,

3. 17Co/16/2022 v spojení s rozsudkom OS ZV sp. zn. 13C/17/2021, priznaná suma 5160,35 EUR s
prísl.,
4. 17Co/47/2022 v spojení s rozsudkom OS ZV sp. zn. 19C/13/2021, priznaná suma 3758,36 EUR s
prísl.,
5. 16Co/26/2022 v spojení s rozsudkom OS ZV sp. zn. 18C/14/2021, priznaná suma 4335,71 EUR s

prísl.,
6. 16Co/11/2022 v spojení s rozsudkom OS ZV sp. zn. 8C/15/2021, priznaná suma 4965 EUR s prísl.,
7. 14Co/36/2022 v spojení s rozsudkom OS ZV sp. zn. 12C/15/2021, priznaná suma 6167,21 EUR s
prísl.,
8. 16Co/36/2022 v spojení s rozsudkom OS ZV sp. zn. 17C/17/2021, priznaná suma 4629,59 EUR s

prísl.,
9. 16Co/46/2022 v spojení s rozsudkom OS ZV sp. zn. 19C/14/2021, priznaná suma 5520,77 EUR s
prísl.,
10. 16Co/53/2022 v spojení s rozsudkom OS ZV sp. zn. 14C/16/2021, priznaná suma 4169,77 EUR s
prísl.,

11. 11Co/48/2022 v spojení s rozsudkom OS ZV sp. zn. 10C/15/2021, priznaná suma 5642,41 EUR s
prísl.,
12. 11Co/53/2022 v spojení s rozsudkom OS BB sp. zn. 18C/38/2022, priznaná suma 6404,56 EUR s
prísl.,
13. 11Co/66/2022 v spojení s rozsudkom OS ZV sp. zn. 16C/3/2023, priznaná suma 5279,95 EUR s

prísl.,
14. 11Co/67/2022 v spojení s rozsudkom OS ZV sp. zn. 7C/4/2023, priznaná suma 5334,42 EUR s prísl.,
15. 11Co/78/2023 v spojení s rozsudkom OS ZV sp. zn. 16C/7/2023, priznaná suma 6435,23 EUR s
prísl.,
16. 16Co/82/2022 v spojení s rozsudkom OS ZV sp. zn. 15C/15/2021, priznaná suma 3998,69 EUR s

prísl.,
17. 14Co/84/2023 v spojení s rozsudkom OS ZV sp. 7C/3/2023, priznaná suma 4298,79 EUR s prísl.,
18. 14Co/88/2023 v spojení s rozsudkom OS ZV sp. zn. 16C/6/2023, priznaná suma 6265,33 EUR s
prísl.,
19. 14Co/65/2023 v spojení s rozsudkom OS ZV sp. zn. 17C/16/2021, priznaná suma 6506,40 EUR s

prísl.
V tejto súvislosti súd poukazuje na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 288/2017,
z ktorého vyplýva, že všeobecné súdy musia zohľadňovať svoju vlastnú rozhodovaciu činnosť a v súlade
s princípom rovnosti rozhodovať v porovnateľných veciach rovnako. Preto rešpektujúc názor Ústavnéhosúdu Slovenskej republiky a v súlade s rozhodovacou praxou okresných súdov v územnom obvode
Krajského súdu v Banskej Bystrici a predovšetkým samotného odvolacieho súdu v skutkovo a právne
totožných prípadoch náhrady nemajetkovej ujmy požadovanej príslušníkmi HaZZ (ktorá bola vypočítaná

rovnakým spôsob ako v danej veci), súd rozhodol tak, ako vyplýva z výrokovej časti tohto rozsudku, teda
žalobe v celom rozsahu vyhovel a žalobcovi priznal náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 7.697,36 Eur.

147. Na základe uvedeného súd žalobe žalobcu v plnom rozsahu vyhovel. Súd určil lehotu na plnenie
3 dni v zmysle § 232 ods. 1 veta prvá CSP.

148. Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

149. Podľa § 262 ods. 1, 2 CSP,
Ods. 1: O nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie
končí.

Ods. 2: O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie v lehote do 60 dní po právoplatnosti
rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

150. Z dôvodu, že žalobca bol v konaní úspešný v plnom rozsahu, súd mu priznal náhradu trov konania v
rozsahu 100 %. O výške náhrady trov konania súd rozhodne po právoplatnosti tohto rozsudku osobitným

uznesením.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu je prípustné odvolanie, ktoré sa podáva v lehote 15 dní odo dňa doručenia
písomného vyhotovenia rozsudku, prostredníctvom Okresného súdu Lučenec, Dr. Herza 14, 984 37
Lučenec na Krajský súd Banská Bystrica, a to písomne.

Odvolanie je potrebné predložiť s potrebným počtom rovnopisov a s prílohami tak, aby jeden rovnopis
zostal na súde, a aby každá strana sporu dostala jeden rovnopis odvolania. Ak strana sporu nepredloží
potrebný počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie na jej trovy.

Podľa § 363 Civilného sporového poriadku, v odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania
uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

Podľa § 364 Civilného sporového poriadku, rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ

rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Podľa § 365 ods. 1 Civilného sporového poriadku, odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa § 365 ods. 2 Civilného sporového poriadku, odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno

odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo
veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Podľa § 365 ods. 3 Civilného sporového poriadku, odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno
meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.Podľa § 366 Civilného sporového poriadku, prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej
obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy,
ak

a) sa týkajú procesných podmienok,
b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,
c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci alebo
d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.

Podľa § 367 ods. 1 Civilného sporového poriadku, ak podá ten, kto je na to oprávnený, včas odvolanie,
nenadobúda rozhodnutie právoplatnosť, dokiaľ o odvolaní právoplatne nerozhodne odvolací súd.

Podľa § 367 ods. 2 Civilného sporového poriadku, ak sa rozhodlo o niekoľkých právach so samostatným
skutkovým základom alebo ak sa rozhodnutie týka niekoľkých subjektov a ide o samostatné

spoločenstvo podľa § 76 a odvolanie sa výslovne vzťahuje len na niektoré práva alebo na niektoré
subjekty, nie je právoplatnosť výroku, ktorý nie je napadnutý, odvolaním dotknutá. To neplatí, ak od
rozhodnutia o napadnutom výroku závisí výrok, ktorý odvolaním nebol výslovne dotknutý, alebo ak určitý
spôsob usporiadania vzťahu medzi stranami vyplýva z osobitného predpisu.

Podľa § 367 ods. 3 Civilného sporového poriadku, právoplatnosť ostatných výrokov nie je dotknutá
ani vtedy, ak odvolanie smeruje len proti výroku o trovách konania, o príslušenstve pohľadávky, o jej
splatnosti alebo o predbežnej vykonateľnosti.

Podľa § 368 Civilného sporového poriadku, osoba oprávnená podať odvolanie sa môže odvolania vzdať.

Vzdať sa odvolania možno len voči súdu, a to až po vyhlásení rozhodnutia.

Podľa § 369 ods. 1 Civilného sporového poriadku, dokiaľ o odvolaní nebolo rozhodnuté, možno ho vziať
späť. Ak odvolateľ vzal odvolanie späť, nemôže ho podať znova.

Podľa § 369 ods. 2 Civilného sporového poriadku, ak odvolateľ vezme odvolanie späť, právoplatnosť
napadnutého rozhodnutia nastane, ako keby k podaniu odvolania nedošlo. Lehoty, ktoré majú plynúť od
právoplatnostinapadnutéhorozhodnutia,plynúvtakomprípadeodprávoplatnostiuzneseniaozastavení
odvolacieho konania.

Podľa § 369 ods. 3 Civilného sporového poriadku, ak sa odvolanie, o ktorom nebolo rozhodnuté, vzalo
späť, odvolací súd odvolacie konanie zastaví.

Podľa § 369 ods. 4 Civilného sporového poriadku, ak sa odvolanie vzalo späť sčasti, použijú sa
ustanovenia predchádzajúcich odsekov primerane.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona; ak ide o rozhodnutie o výchove maloletých detí, návrh
na súdny výkon rozhodnutia.