Rozsudok – Zmluvy ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, March 25, 2025

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 14CoPr/2/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1320206121
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 03. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Michaela Krajčová
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2025:1320206121.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte v zložení: predsedníčka senátu JUDr. Michaela Krajčová a členovia
senátu JUDr. Darina Kriváňová a JUDr. Roman Bolebruch, v spore žalobcu: Q.. Q. P., K.. XX.XX.XXXX,
bytom K. XX, XXX XX O., právne zast. KALLAN Legal s.r.o., advokátska kancelária, IČO: 52 304 604, so
sídlom Súmračná 25, 821 02 Bratislava, proti žalovanému: Ministerstvo investícií, regionálneho rozvoja
a informatizácie Slovenskej republiky, IČO: 50 349 287, so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava,

právne zast. POLÁČEK & PARTNERS s. r. o., advokátska kancelária, IČO: 50 568 124, so sídlom
Hurbanovo nám. 1, 811 06 Bratislava, o zaplatenie 13.470 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného
proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III zo dňa 28.09.2022 č.k. 44Cpr/15/2020-267, teraz vec
vedená na Mestskom súde Bratislava IV sp.zn. B3-44Cpr/15/2020, takto

r o z h o d o l :

I. Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava III zo dňa 28. septembra 2022, č.k.
44Cpr/15/2020-267, teraz vec vedená na Mestskom súde Bratislava IV sp.zn.
B3-44Cpr/15/2020, p o t v r d z u j e.

II.Žalobcovi priznáva protižalovanémunároknanáhradutrovodvolaciehokonaniavrozsahu100%.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Bratislava III rozsudkom zo dňa 28. septembra 2022, č.k.
44Cpr/15/2020-267 rozhodol, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi 13.470 eur spolu s úrokom z
omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 13.470 eur od 04.05.2020 do zaplatenia, všetko do troch dní od

právoplatnosti rozsudku a žalobcovi priznal proti žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu
100%.

2. V odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie uviedol, že žalobou zo dňa 27.05.2020 sa žalobca
domáhal, aby súd prvej inštancie zaviazal žalovaného na zaplatenie 13.470
eur spolu s ročným úrokom z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 13.470 eur od 04.05.2020 až
do zaplatenia. Žalobca uviedol, že s Úradom podpredsedu vlády Slovenskej republiky pre investície a

informatizáciu (žalovaný) uzatvoril služobnú zmluvu, na základe ktorej vykonával stálu štátnu službu v
štátnozamestnaneckom pomere v zmysle zákona č. 55/2017 Z.z. o štátnej službe a o zmene a
doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, a to v období od 01.01.2017 do 31.03.2020.
Ku skončeniu pomeru došlo dňa 31.03.2020 na základe Dohody o ukončení štátnozamestnaneckého
pomeru. Počas trvania štátnozamestnaneckého pomeru bola žalobcovi priznaná dňa 20.03.2020
odmena v zmysle § 142 ods. 1 písm. a) zákona o štátnej službe vo výške 13.470 eur,

pričom táto odmena bola priznaná na základe návrhu vedúceho zamestnanca, ktorého súčasťou bolo
aj písomné odôvodnenie poskytnutia odmeny. Odmena bola splatná vo výplatnom termíne za mesiac
marec 2020, t.j. na 10. deň nasledujúceho mesiaca po mesiaci, za ktorý sa plat/odmena poskytuje,dodnes mu však táto odmena nebola vyplatená. Výška odmeny, aj jej samotné priznanie, bolo potvrdené
na tlačovej konferencie podpredsedníčky vlády SR, ako aj v médiách. Je zrejmé, že nové vedenie
žalovaného predmetné odmeny nechce a nemá v záujme vyplatiť štátnym zamestnancom, ako aj to,

že odmena priznaná žalobcovi bola. Dňa 18.05.2020 mu bola doručená odpoveď na výzvu na úhradu
odmeny, s tým, že dňa 02.04.2020 bolo rozhodnuté o zrušení návrhu na udelenie odmeny. Zákon o
štátnej službe nepozná termín „zrušenie odmeny“ a ani nepozná „rozhodnutie o zrušení odmeny“, preto
má za to, že žalovaný konal protiprávne, nakoľko jeho konanie nemá oporu v zákone. Udelenie odmeny
v zmysle § 142 ods. 1 písm. a) zákona o štátnej službe je objektívne možné posúdiť len zo strany

vedúceho zamestnanca, ktorý jediný mohol v danom čase vyhodnotiť plnenie služobných úloh, za ktoré
bola odmena priznaná. Ďalej poukázal aj na skutočnosť, že udelenie odmeny je jednostranný právny
úkon, ktorého právoplatnosť nastáva dňom jeho schválenia oprávnenou osobou a nie je možné ho
jednostranne meniť osobami, ktoré so žalobcom ako zamestnancom nemali pracovný kontakt.

3. Žalovaný vo svojom vyjadrení zo dňa 21.09.2020 uviedol, že podanú žalobu považuje za nedôvodnú

a navrhuje, aby súd prvej inštancie žalobu zamietol a žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania
v rozsahu 100%. V prvom rade upriamil pozornosť na skutočnosť, že s účinnosťou od 1. júla 2020 prešli
právaapovinnostiÚradupodpredseduvládySRpreinvestícieainformatizáciunaMinisterstvoinvestícií,
regionálnehorozvojaainformatizácieSR,ktorébymalovystupovaťakostranasporu-žalovaný.Potvrdil,
žemedzistranamisporuvznikolštátnozamestnaneckýpomer,nazákladečohobolžalobcavymenovaný

do funkcie generálny štátny radca, do odboru štátnej služby 1.02 Kancelária predstaviteľa štátnej moci,
organizačný útvar: Kancelária podpredsedu vlády SR pre investície a informatizáciu.
Vo vzťahu k odmene uviedol, že žalobca neoznačil ani nepredložil žiadne relevantné dôkazy na
podporu svojich tvrdení ohľadom návrhu vedúceho zamestnanca na poskytnutie odmeny. Poukázal
len na článok, ktorý bol uverejnený v Plus jeden deň, čo však nie je relevantným dôkazom. Žalovaný

disponuje návrhom na poskytnutie odmeny štátnemu zamestnancovi zo dňa 20.03.2020, pričom tento
nespĺňa podstatné náležitosti a zároveň nereflektuje zákonný postup pri návrhu a následnom priznaní
odmeny; jednak absentuje odôvodnenie návrhu a zároveň absentuje jeden z podstatných podpisov, a
to podpis riaditeľky osobného úradu, preto v súlade s ust. § 39 Občianskeho zákonníka je tento návrh
na poskytnutie odmeny neplatný z dôvodu absencie podstatných zákonných náležitostí tohto úkonu a

nedodržania postupu. Poukázal aj na rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 28.10.2014, sp.zn.
14Co/430/2012, z ktorého okrem iného vyplýva, že samotný návrh na priznanie odmeny odporcom
počas štátnozamestnaneckého pomeru negarantuje právo na jej vyplatenie.
K tvrdeniu žalobcu, že povinnosťou služobného úradu je v štátnozamestnaneckých vzťahoch
rozhodovať politicky neutrálne, uviedol, že jeho konaním nemohlo dôjsť k porušeniu práv žalobcu

ani porušeniu princípu politickej neutrality v súvislosti s nárokom na vyplatenie odmeny. Účelom
princípu politickej neutrality je, aby štátny zamestnanec pri výkone štátnej služby a služobný úrad
v štátnozamestnaneckých vzťahoch uprednostnil verejný záujem pred politickým záujmom, preto má
žalovaný za to, že pri nevyplatení odmeny žalobcovi postupoval práve v súlade s verejným záujmom.
Rozhodnutie o zrušení návrhu na poskytnutie odmeny štátnemu zamestnancovi nie je rozhodnutím

vydávaným v osobitnom konaní, ale ide o interný dokument, pričom o zrušení návrhu rozhodla generálna
tajomníčka služobného úradu H.. U. Q. a bolo adresované riaditeľke osobného úradu Q.. F. S., ktorá
zodpovedá za plánovanie a čerpanie mzdových prostriedkov, tzn. je možné zhrnúť, že o neposkytnutí
odmeny žalobcovi rozhodla osoba, v kompetencii ktorej bolo až do vyplatenia odmeny návrh na
poskytnutie odmeny zmeniť alebo navrhované odmeny nevyplatiť, a to s poukazom na § 19 ods. 6

zákona o rozpočtových pravidlách.

4. Žalobca v následnom vyjadrení doplnil, že za účelom odstránenia akýchkoľvek pochybností, pripojil
(doteraz nepredložený) dôkaz, ktorý v čase podania žaloby nemal k dispozícii, a to Návrh na poskytnutie
odmeny zo dňa 20.03.2020, ktorý zakladá uplatňovaný nárok. V súvislosti s týmto návrhom poukazuje

na to, že nemá informáciu o tom, že by návrhy na priznanie odmien v rozhodnom období mali mať jediný
zaužívaný a akceptovateľný vzor takéhoto návrhu a rovnako má za to, že ak by aj iný vzor existoval,
táto skutočnosť nemá vplyv na platnosť návrhu, na základe ktorého mu mali byť odmeny vyplatené.
Tvrdenie žalovaného, že samotný návrh neobsahuje odôvodnenie, je účelové, keďže opomína fakt, že
pod bodom 4. je v návrhu jasne uvedené „za kvalitné plnenie služobných úloh v rámci KPVII“. Absencia

podpisu riaditeľky osobného úradu taktiež nie je nedostatkom návrhu, keďže tento podpis nie je za
účelom priznania odmien rozhodujúcim a súčasne nie je zrejmé, z akého titulu by mal byť podstatný.
Žalovaný výrazne opomína fakt, že on sám rozhodol dňa 02.04.2020 v rozpore so zákonom a výlučne na
základe svojvôle, keď rozhodol o zrušení návrhu na poskytnutie odmeny, pričom osoba, ktorá o zrušenírozhodla, nemohla nijakým spôsobom poznať jeho prácu. Navyše v prípade žalovaného ide o štátny
orgán, ktorý je povinný rešpektovať, že smie robiť iba to, čo mu ústava výslovne dovoľuje. Poukázal aj
na rozhodovaciu činnosť NS SR, z ktorej vyplýva názor, že pokiaľ zamestnávateľ rozhodne o priznaní

nenárokovanej zložky mzdy zamestnancovi, je povinný túto zložku mzdy zamestnancovi aj poskytnúť.

5. Žalovaný v ďalšom podaní poukázal na ustanovenie § 142 ods. 3 zákona č. 55/2017 Z.z.
o štátnej službe a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, v zmysle
ktorého platí, že návrh na poskytnutie odmeny vrátane jej sumy písomne odôvodní vedúci zamestnanec.

Pri bode 4. predloženého návrhu je uvedený znak hviezdičky s vysvetlením „hodiace sa podčiarknite
a konkretizujte činnosti“, pričom z danej textácie vyplýva, že pri výbere jednej z možností je zároveň
potrebné, aby boli vymedzené činnosti, na základe ktorých sa navrhuje štátnemu zamestnancovi
poskytnúť odmenu. Návrh teda obsahuje len všeobecné uvedenie dôvodu poskytnutia, teda výber
hodiacej sa možnosti bez bližšej špecifikácie, ktoré činnosti boli vykonané nad rozsah činností
vyplývajúcich z opisu štátnozamestnaneckého miesta, pričom pokyny pre správne vyplnenie návrhu boli

jednoznačne uvedené.
K údajnému rozporu konania žalovaného s ústavou znovu odkázal na rozsudok KS BA zo dňa
28.10.2014, sp.zn. 14Co/430/2012, z ktorého vyplýva, že až do vyplatenia odmeny je v kompetencii
a právomoci vedenia Ministerstva financií SR rozhodovať o poskytnutí, resp. neposkytnutí, zvýšení
alebo znížení navrhovaných odmien. Teda odhliadnuc od toho, či došlo k zmene vedenia žalovaného,

až do samotného vyplatenia odmeny je v dispozícii žalovaného, či odmenu štátnemu zamestnancovi
poskytne alebo nie. Je právomocou a kompetenciou žalovaného rozhodovať o verejných finančných
prostriedkoch tak, aby nebola pochybnosť o ich neefektívnom a neúčelnom využití, pričom je potrebné
uviesť, že zdôvodnenie návrhu strohým konštatovaním „za kvalitné plnenie služobných úloh v rámci
KPVII“ nepreukazuje dostatočným spôsobom hospodárnosť použitia sumy verejných prostriedkov vo

výške 13.470 eur.
Doplnil, že prejednávaná vec sa viaže k zákonu o štátnej službe a v žalobcom predloženej judikatúre
sa jedná predovšetkým o vzťahy založené na základe Zákonníka práce. V porovnaní s postavením
zamestnávateľa podľa Zákonníka práce je služobný úrad ako zamestnávateľ povinný zohľadňovať tiež
osobitné verejnoprávne predpisy.

Ustanovenia Zákonníka práce môžu byť aplikované na vzťahy vyplývajúce zo zákona o štátnej službe
iba vtedy, ak to zákon o štátnej službe výslovne uvádza. Keďže ustanovenia o odmenách § 118 a § 119
Zákonníka práce nie sú uvedené v ustanovení § 171 zákona o štátnej službe, použiť sa nesmú, a to
ani analogicky.
Čo sa týka odmeny, ktorej sa žalobca domáha, ide o nenárokovateľnú zložku platu štátneho

zamestnanca, preto až do momentu skutočného poskytnutia odmeny sa mohol rozhodnúť, že ju
neposkytne, bez toho, aby žalobcovi vznikol na odmenu nárok. Takéto rozhodnutie nie je diskriminačné,
a to aj z toho dôvodu, že v štátnozamestnaneckých vzťahoch sa uplatňujú odlišné princípy ako v
súkromnoprávnych vzťahoch.
Ďalej poukázal na rozhodnutia kompetenčného senátu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn.

1KO/3/2019 zo dňa 19.02.2019 a sp.zn. 1KO/6/2019 zo dňa 14.05.2019, ktoré sa detailne venujú otázke
charakteru služobného pomeru a odmeňovania pri výkone štátnej služby. Z rozhodnutí vyplýva, že
štátna služba má verejnoprávny charakter, odmeňovanie v štátnej službe je vykonávané z verejných
financií, štát má pri ňom autoritatívne postavenie a Zákonník práce a súkromnoprávne princípy sa na
odmeňovanie v štátnej službe nepoužijú.

Zároveň vzniesol námietku vecnej nepríslušnosti konajúceho súdu, a to z dôvodu, že ak má nárok
žalobcu verejnoprávny charakter a o jeho poskytnutí, resp. neposkytnutí rozhoduje na základe
kogentných noriem a verejných princípov žalovaný pri výkone verejnej moci, potom má byť takýto nárok
prejednaný pred príslušným správnym súdom. Zo znenia § 176 zákona o štátnej službe, podľa
ktoréhosasporprejednápodľaCivilnéhosporovéhoporiadku,nemožnosistotouurčiťvecnúpríslušnosť

civilného súdu vo veciach odmeňovania v štátnej službe, pretože len samotný odkaz na CSP neurčuje,
že sa vec automaticky prejedná pred civilným súdom; ide len o odkaz na to, aby súd podľa ustanovení
CSP posúdil svoju právomoc.

6. Žalobca podaním zo dňa 12.09.2022 doplnil, že s názormi žalovaného o nemožnosti použitia

analógie so Zákonníkom práce ani so závermi prednesenými vo vyjadrení nesúhlasí. Napriek tomu, že
štátnozamestnanecký pomer nepochybne nemožno plne stotožniť s pracovnoprávnym pomerom, nie je
možné tieto dva vzťahy natrvalo oddeliť výlučne použitím verejnoprávneho prvku a z priznanej odmeny
pod touto zámienkou urobiť otázku výlučne verejnoprávnej povahy. Kompetenčný senát v rozhodnutiachposudzoval prípady profesionálnych vojakov, ktorých služobný pomer sa spravuje zákonom č. 281/2015
Z.z. o štátnej službe profesionálnych vojakov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, pričom tento
zákon má kódexový charakter a použitie Zákonníka práce je v prevažnej časti vylúčené. Naopak v

prípade žalobcu sa jedná o štátnozamestnanecký pomer spravovaný zákonom č. 55/2017
o štátnej službe a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, takže hoci
išlo rovnako o prípad štátnej služby, je nutné zdôrazniť, že právna úprava nie je identická a v mnohom
sa diametrálne odlišuje. Žiadne ustanovenie zákona o štátnej službe spôsob zrušenia už priznaných
odmien ako oprávnenie služobného úradu neupravuje, preto je nutné prijať záver, že hoci žalovaný

operuje pojmom svojho vrchnostenského postavenia, jednoznačne pri zrušení odmien žalobcu prekročil
zákonom zverenú právomoc. Zákon o štátnej službe je výnimočný okrem iného aj tým, že okrem iných
osobitostí je postavený na ideových princípoch, na ktorých je štátna správa budovaná, napr. čl. 2 zákona
o štátnej službe zdôrazňuje princíp zákonnosti, v zmysle ktorého štátny zamestnanec pri výkone štátnej
služby postupuje vždy v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi, internými predpismi a
služobnými predpismi; podobne aj služobný úrad musí postupovať v štátnozamestnaneckých vzťahoch

vždy v súlade so zákonom.
Žalovaný tým, že svojvoľne zrušil rozhodnutie o priznaní odmien, nakoľko zákon o štátnej službe
zrušenie odmien nedovoľuje a tým, že ostatné odmeny v rozhodnom období vyplatil, a uvedené
svojvoľné konanie ešte aj mediálne so zjavným politickým podtónom odprezentoval, porušil jednotlivé
princípy štátnej služby. Žalobcom predložená tabuľka o vyplatených odmenách odchádzajúcich

vedúcich zamestnancov je rovnako dôkazom toho, že v prípade zrušených odmien žalobcu nešlo
o šetrenie verejných zdrojov. Vo vzťahu k listine označenej ako „rozhodnutie o zrušení návrhu na
poskytnutie odmeny štátnemu zamestnancovi“ uvádza, že sa jedná o absolútne ničotný, nulitný a zákon
obchádzajúci úkon, pričom už zo samotnej jeho časti, žalovaným pokútne nazvanej „odôvodnenie“, je
evidentný negatívny postoj žalovaného voči osobe žalobcu ako nominanta politickej strany SMER-SD.

Teda jediným dôvodom pre zrušenie zákonne priznaných odmien bola politická motivácia.
Odvolávanie sa žalovaného na šetrenie verejných prostriedkov vyznieva argumentačne veľmi povrchne,
najmä vezmúc do úvahy skutočnosť, že už v mesiaci máj 2020 vyplácal odmeny aj vo výške 7.000
eur generálnemu riaditeľovi sekcie regionálneho rozvoja, v júni 2020 generálnemu riaditeľovi sekcie
kybernetickej bezpečnosti odmeny vo výške 14.000 eur či riaditeľovi odboru kybernetickej bezpečnosti

odmeny vo výške 11.948 eur, atď. Dôkazy o týchto odmenách odovzdal žalobca súdu na pojednávaní
dňa 21.03.2022.

7.Žalobcapodanímzodňa10.08.2021navrholzmenusubjektunastranežalovaného,nakoľkopozačatí
konania došlo ku generálnej sukcesii - prechodu práv a povinností, o ktorých sa koná, a preto navrhol,

abydokonanianamiestodoterajšiehožalovaného:ÚradpodpredseduvládySRpreinformatizáciu,IČO:
50349278, so sídlom Štefánikova 15, 811 05 Bratislava, vstúpilo Ministerstvo investícií, regionálneho
rozvoja a informatizácie Slovenskej republiky, IČO: 50349287, so sídlom Štefánikova 15, 811 05
Bratislava, ako nový žalovaný. Naďalej trval v celom rozsahu na žalobou uplatnenom nároku na vydanie
platobné rozkazu resp. žaloby o zaplatenie 13.470 eur s príslušenstvom.

8. Súd prvej inštancie uznesením zo dňa 24.09.2021, č.k. 44Cpr/15/2020-74 pripustil, aby z konania
vystúpil žalovaný: Úrad podpredsedu vlády SR pre informatizáciu, IČO: 50349278, so sídlom
Štefánikova 15, 811 05 Bratislava, a na miesto žalovaného do konania vstúpilo Ministerstvo investícií,
regionálneho rozvoja a informatizácie Slovenskej republiky, IČO: 50349287, so sídlom Štefánikova 15,

811 05 Bratislava.

9. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa § 1 ods. 1, ods. 2, ods. 3, § 6, § 15 ods. 1 písm. a), §
17, § 121, § 142 ods. 1 písm. a), ods. 3, § 171 ods. 1, § 176, § 124 písm. g) zákona č. 55/2017 Z. z. o
štátnej službe a o zmene a doplnení niektorých zákonov, § 517 ods. 1, ods. 2 Občianskeho zákonníka,

§ 3 ods. 1 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z. a § 129 ods. 1 Zákonníka práce a dospel k záveru,
že žaloba žalobcu je dôvodná a žalovaný je povinný predmetnú odmenu žalobcovi zaplatiť, t.j. v celom
rozsahu žalobe vyhovel.

10. Súd prvej inštancie uviedol, že medzi stranami sporu boli nesporné skutočnosti trvania

štátnozamestnaneckého pomeru medzi žalobcom a služobným úradom, jeho skončením na základe
dohody o skončení štátnozamestnaneckého pomeru zo dňa 20.03.2020 ku dňu 31.03.2020, o existencii
návrhu na poskytnutie odmeny žalobcovi ako štátnemu zamestnancovi z 20.03.2020. Sporným bolo
posúdenie, či sa z nenárokovateľnej zložky platu štátneho zamestnanca stala zložka nárokovateľná.11. V prvom rade sa súd prvej inštancie vysporiadal s námietkou žalovaného o vecnej nepríslušnosti
civilného súdu rozhodovať v tejto veci, pričom ju považoval za nedôvodnú. Rozhodnutia kompetenčného

senátu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, na ktoré poukazoval žalovaný, možno aplikovať na
vzťahy vyplývajúce zo štátnej služby profesionálneho vojaka podľa zákona č. 281/2015 Z.z. o štátnej
službe profesionálnych vojakov a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Avšak vzhľadom na to, že
zákon o štátnej službe v ustanovení § 176 jednoznačne uvádza, že spor medzi štátnym zamestnancom
a služobným úradom týkajúci sa štátnozamestnaneckého vzťahu prejednáva a rozhoduje súd podľa

Civilného sporového poriadku, súd prvej inštancie považoval za jednoznačné, že má vecnú príslušnosť
rozhodovať o žalobcom uplatnenom nároku týkajúcom sa odmeňovania.

12. Z vykonaného dokazovania (najmä z výsluchu svedkov Q.. F. S. a Q.. X.na Z.) súd prvej inštancie
dospel k záveru, že proces vyplácania odmien u žalovaného pozostával z tabuľky vypracovanej vedúcim
štátnym zamestnancom obsahujúcej menný zoznam štátnych zamestnancov s uvedením navrhnutej

odmeny, následne bola tabuľka predložená generálnemu tajomníkovi služobného úradu a po jeho
schválení a podpise bol vystavený platobný poukaz. Zo žalovaným predložených listinných dôkazov
jednoznačne vyplýva, že odmeny boli štátnym zamestnancom priznávané pravidelne.

13. Ďalej súd prvej inštancie dospel na základe vykoaného dokazovania k záveru, že návrh na

priznanie odmeny žalobcovi ako štátnemu zamestnancovi obsahuje všetky náležitosti, a nestotožnil
sa s argumentáciou žalovaného, že odôvodnenie činnosti malo byť konkrétne, s uvedením činnosti
nad rámec činnosti v opise štátnozamestnaneckého miesta žalobcu, za ktoré mala byť poskytnutá
predmetná odmena. Schválením návrhu na poskytnutie odmeny žalobcovi generálnym tajomníkom
služobného úradu ako služobne najvyšším vedúcim zamestnancom všetkým štátnym zamestnancom v

príslušnom služobnom úrade sa stala z nenárokovateľnej zložky služobného platu žalobcu ako štátneho
zamestnanca nárokovateľná zložka. Následná zmena postupu pri priznávaní odmien novým vedením
už nemohla ovplyvniť žalobcovi priznanú odmenu.

14. Podľa čl. 2 ods. 2 Ústavy SR štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v

rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon; zákon č. 55/2017 Z.z. o štátnej službe obsahuje ustanovenia
o platových náležitostiach a odmenách súvisiacich s výkonom štátnozamestnaneckého pomeru, pričom
neupravuje možnosť zrušiť riadne schválenú odmenu. Preto súd prvej inštancie rozhodnutie o zrušení
návrhu na priznanie odmeny žalobcovi zo dňa 02.04.2020 vyhodnotil ako nulitný úkon s tým, že dospel
k záveru, že vzhľadom na predchádzajúcu prax procesu priznania odmeny štátnemu zamestnancovi

má za to, že podpisom generálneho tajomníka služobného úradu sa zavŕšil proces návrhu odmeny
týmto schválením a z fakultatívnej zložky platu sa stala zložka nárokovateľná. S poukazom na ust. §
124 písm. g) zákona o štátnej službe odmena ako súčasť platu štátneho zamestnanca bola splatná
do 10.04.2020, preto počnúc nasledujúcim dňom, t.j. 11.04.2020 sa žalovaný dostal so zaplatením
odmenydoomeškania.Žalobcažiadalpriznaťúrokzomeškaniaod04.05.2020,pretosúdprvejinštancie

zaviazal žalovaného zaplatiť úrok z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 13.470 eur od 04.05.2020.

15. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 ods. 1 CSP, podľa
ktorého súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Súd preto úspešnému
žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania voči neúspešnému žalovanému v rozsahu 100 %.

16. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal odvolanie žalovaný z dôvodu, podľa § 365 ods. 1 písm.
a), b), d), f), g) a h) CSP. Naďalej zotrval na námietke vecnej nepríslušnosti a mal za to, že súd
prvej inštancie ju vyhodnotil nesprávne. V rozsudku sa súd prvej inštancie vysporiadal s rozhodnutím
kompetenčného senátu tak, že na jeho závery nebude prihliadať, pretože podľa jeho názoru má toto

rozhodnutie dopad len na vzťahy vyplývajúce zo štátnej služby profesionálneho vojaka. S týmto názorom
žalovaný nesúhlasí, a to najmä z dôvodu, že podstatou námietky bola aplikácia záverov kompetenčného
senátu vo vzťahu k charakteru odmeňovania štátnych zamestnancov, pričom v tomto smere považoval
závery kompetenčného senátu za aplikovateľné aj v posudzovanom prípade. Kompetenčný senát
sa významným spôsobom vyjadril práve k povahe štátnej služby vo všeobecnosti, s čím sa súd

prvej inštancie nevysporiadal vôbec; zároveň sa v rozsudku žiadnym spôsobom nevysporiadal ani s
argumentáciou žalovaného k podrobnej komparácii záverov kompetenčného senátu a zákonnej úpravy
podľa zákona o štátnej službe. Súd prvej inštancie sa takisto nevysporiadal s verejnoprávnou povahou
odmeňovania v štátnej službe, s nemožnosťou použitia Zákonníka práce na pomery štátnej služby vprípadoch odmeňovania ani s podobnosťou pri odmeňovaní v zákone o štátnej službe a zákone o štátnej
službe profesionálnych vojakov. V odôvodnení rozsudku súd prvej inštancie uviedol odkaz na § 176
zákona o štátnej službe, pričom žalovaný si je vedomý jeho znenia, podľa ktorého má spory týkajúce

sa štátnozamestnaneckého vzťahu prejednávať súd podľa CSP, avšak kompetenčný senát uvádza, že
v prípade nejasnej právnej úpravy týkajúcej sa vecnej príslušnosti a právomoci súdu sa tieto určujú
podľa právnej povahy prejednávaného nároku. V otázkach odmeňovania v štátnej službe je ale použitie
súkromnoprávnych princípov a Zákonníka práce vylúčené, keďže ide o verejnoprávnu oblasť, nejde
o civilnú vec. Vzhľadom na uvedené je žalovaný názoru, že konajúci súd nie je vecne príslušný na

prejednanie nároku žalobcu a námietka zo strany súdu nebola vyhodnotená správne, ani dôsledne.
Súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku síce konštatuje aplikáciu zákonnej úpravy § 124 písm. g)
a § 142 ods. 1 písm. a) zákona o štátnej službe, avšak nie je možné porozumieť tomu, ako predmetné
ustanovenia pripúšťajú závery súdu vo vzťahu k internému postupu, ktorý neupravuje ani jedno z
citovaných ustanovení zákona o štátnej službe. Zákon o štátnej službe jasne uvádza, že návrh na
poskytnutie odmeny vrátane jej sumy písomne odôvodní vedúci zamestnanec, preto je argumentácia

súdu prvej inštancie nelogická a vnútorne rozporná, keď na jednej strane konštatuje zákonné znenie, na
základe ktorého uplatňuje žalobca svoj nárok a na druhej strane považuje za preukázanú skutočnosť,
že proces pozostával z prípravy tabuľky, ktorá sa predkladala generálnemu tajomníkovi. Takisto súd
prvej inštancie na jednej strane akceptoval zákonne upravený postup pre návrh odmeny a v ostatných
prípadoch akceptuje aj nezákonný postup, t.j. návrh bez náležitého odôvodnenia. Z týchto dôvodov

považuje rozsudok za nepreskúmateľný.
V zmysle zákonnej úpravy návrh na poskytnutie odmeny vrátane jej sumy písomne odôvodní vedúci
zamestnanec. Z výpovede svedkyne p. S.R. bol preukázaný skutkový stav, podľa ktorého pred
skončením štátnozamestnaneckého pomeru žalobcu si ju zavolal generálny tajomník služobného úradu
p. Z. a dal jej pokyn na prípravu návrhu odmeny pre žalobcu, a to na základe pokynu vtedajšieho

podpredsedu vlády p. Y.. Avšak z odôvodnenia súdu prvej inštancie nevyplýva, že by vôbec skúmal
kto, v akej pozícii k žalobcovi, vyplnil návrh na odmenu a ako bol zachovaný proces, ktorý sformuloval
súd prvej inštancie v odôvodnení. Návrh na poskytnutie odmeny žalobcovi neobsahuje odôvodnenie
návrhu vedúcim zamestnancom v súlade s § 142 ods. 3 zákona o štátnej službe a neobsahuje ani
podpis riaditeľky osobného úradu, pričom z odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie je zrejmé, že súd

vnímal, resp. mu boli známe uvedené nezrovnalosti, avšak v rozhodnutí sa s nimi žiadnym spôsobom
nevyporiadal.
Čo sa týka rozhodnutia o zrušení odmeny, súd prvej inštancie vyhodnotil právny stav tak, že zákon
o štátnej službe neupravuje možnosť zrušiť riadne schválenú odmenu, a preto nie je prípustné jej
zrušenie. Žalovaný poukazuje na to, že a contrario sa súd prvej inštancie následne nevysporiadal s tým,

že uvedené závery by bolo možné aplikovať aj na proces schvaľovania odmeny, ktorý je podľa súdu
neformálny. Nie je zrejmé, prečo súd prvej inštancie neakceptuje neformálnosť pri postupe zrušenia
odmeny, ale akceptuje ju pri schvaľovaní odmeny.
Ďalej zdôraznil, že momentom finálneho schválenia odmeny pre žalobcu v čase návrhu na odmenu
by bolo až podpísanie platobného poukazu, čím by došlo k schváleniu návrhu; k tomuto úkonu ale

nikdy nedošlo. Dôkazmi bolo jednoznačne preukázané, že v každom prípade vyplatenia odmeny boli
ich predpokladom platobné preukazy. Naviac súd prvej inštancie poukázal aj na skutočnosť, že odmeny
porovnateľné so žalobcom boli pri ukončení pomerov vyplatené aj iným zamestnancom, bez skúmania
skutkových okolností citovaných prípadov. Z odôvodnenia nie je možné určiť, aký vzťah k prejednávanej
veci mali dotknuté prípady odmien. Z dôkazu priloženého k tomuto odvolaniu však vyplýva, že navrhnuté

odmeny mohli byť moderované až do času ich vyplatenia a tabuľka s návrhom odmeny nebola finálnym
dokumentom na schválenie odmeny.
Schválenie odmeny platobným poukazom predstavuje úkon, ktorý je zo zákona povinný, pretože
predstavuje formu finančnej kontroly. Závery, že pri všetkých odmenách musel byť vypracovaný aj
platobný poukaz potvrdila aj svedkyňa p. S. v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava III, sp.zn.

45Cpr/16/2020 dňa 29.09.2022. Každá odmena žalobcovi predstavuje finančnú operáciu podľa ust. §
2 písm. d) zákona č. 357/2015 Z.z. o finančnej kontrole a audite a o zmene a doplnení niektorých
zákonov, ktorá povinne podlieha základnej finančnej kontrole podľa ust. § 7 ods. 1 tohto zákona.
Osoby vykonávajúce základnú finančnú kontrolu sú po jej uskutočnení povinné potvrdiť na doklade
súvisiacomsfinančnouoperáciousúladsoskutočnosťamiuvedenýmivust.§6ods.4zákonaofinančnej

kontrole uvedením svojho mena, priezviska, podpisu a dátumu vykonania základnej finančnej kontroly a
uvedením vyjadrenia, či finančnú operáciu možno vykonať alebo nemožno vykonať. Nakoľko v prípade
žalobcu nebol platobný poukaz nikdy schválený, žalovaný by postupoval v rozpore so zákonom, ak byžalobcovi vyplatil odmenu bez toho, aby vyhodnotil dopady takejto operácie na jeho hospodárenie s
verejnými prostriedkami.
V danej veci došlo zo strany súdu prvej inštancie k odklonu od už rozhodnutej veci, kedy krajský

súd rozhodoval vo veci priznania odmeny štátnemu zamestnancovi a jednoznačne uviedol, že až
do vyplatenia odmeny je v kompetencii a právomoci vedenia Ministerstva financií SR rozhodovať
o poskytnutí, resp. neposkytnutí, zvýšení alebo znížení navrhovaných odmien. Súd prvej inštancie
tieto závery nerešpektoval, čo spôsobuje, že rozsudok nespĺňa ústavné požiadavky právnej istoty a
predvídateľnosti práva. Okrem toho porušil aj povinnosť riadne odôvodniť svoje rozhodnutie, resp.

zdôvodniť, ktoré normy pri rozhodovaní aplikoval. Právna úprava odmeny je v Zákonníku práce uvedená
v § 118 a § 119, ktoré nie sú vymenované v ust. § 171 ods. 1 zákona o štátnej službe, preto sa nesmú
použiť na vzťahy regulované zákonom o štátnej službe; súd prvej inštancie sa vôbec nevyjadril, ako sa
vysporiadal s námietkou žalovaného vo vzťahu k právnej úprave § 118 a § 119 Zákonníka práce, ktoré
nie je možné aplikovať na štátnozamestnanecký pomer. Má teda za to, že súd prvej inštancie porušil
právo na spravodlivý proces prekvapivým, arbitrárnym a nedostatočne zdôvodneným rozhodnutím, keď

jednak nerešpektoval závery krajského súdu a nedostatočne zdôvodnil aplikáciu právnych noriem.
V zmysle vyššie uvedeného žiada, aby odvolací súd rozhodol tak, že rozsudok súdu prvej inštancie
zruší a konanie zastaví, pričom žalovanému prizná nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%; ak
dospeje k záveru, že nie je dôvod na zrušenie rozsudku a zastavenie konania, žiada, aby odvolací súd
rozhodol tak, že rozsudok súdu prvej inštancie zruší a vec vráti na ďalšie konanie a nové rozhodnutie a

žalovanému prizná nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%; ak odvolací súd dospeje k záveru,
že nie je dôvod na zrušenie rozsudku, žiada, aby napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobu v celom
rozsahu zamietne a žalovanému prizná nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.

16. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu uviedol, že považuje za zarážajúce, že žalovaný svoje svojvoľné

a nezákonné konanie ešte aj sebavedome bez akejkoľvek sebareflexie verejne prostredníctvom médií
politicky prezentoval. Ignoruje tým nielen zákon o štátnej službe, ale aj jednotlivé princípy štátnej
služby, osobitne princíp rovnakého zaobchádzania, politickej neutrality, princíp nestrannosti a princíp
transparentného a rovnakého odmeňovania. Rozhodnutie o zrušení odmeny podpísala pár dní po
nástupe do funkcie nová generálna tajomníčka služobného úradu, pričom ani v odvolaní žalovaný

nedal odpoveď na základe čoho, akého zákonného ustanovenia došlo k opätovnému prehodnoteniu raz
priznanej odmeny.
Žalovaný upozorňoval, aby sa nezamieňal štátnozamestnanecký pomer s pracovným pomerom.
S názormi žalovaného o nemožnosti použitia analógie so Zákonníkom práce žalobca nesúhlasí;
ustanovenia zákona o štátnej službe týkajúce sa prideľovania odmien, ktoré upravujú spôsob, akým

tieto môžu byť štátnemu zamestnancovi priznané, neupravujú proces ich možného zrušenia a preto
takútokompetenciuštátnyorgánuplatniťnemôže.Žalovanýtakistoopomínaskutočnosť,ženiejemožné
odhliadnuť od spoločných znakov štátnozamestnaneckého pomeru s pomerom pracovným, pretože ide
o závislú činnosť, a teda aj od skutočnosti, že práve zákon o štátnej službe v mnohých prípadoch priamo
odkazuje na ustanovenia Zákonníka práce. Nie je teda možné tieto dva vzťahy natrvalo oddeliť výlučne

použitím verejnoprávneho prvku.
Navyše je nutné dodať, že žalobca nemôže byť pozbavený súdnej ochrany svojich práv obzvlášť v
prípade, že iba jemu (a jeho kolegyni) na rozdiel od ostatných bývalých kolegov bolo vydané rozhodnutie
o zrušení odmien a odmena nebola vyplatená z dôvodu politickej diskriminácie, a teda ako následok
nerovnakého zaobchádzania, čo žalobcovi priznáva právo domáhať sa súdnej ochrany v civilnom

konaní. Ani skutočnosť, že sám návrh na priznanie odmeny žalobcovi neobsahuje „x“ podpisov, ktorých
sa domáhal žalovaný, nič nemení na tom, že tento návrh v rozhodnom čase podpísal generálny tajomník
služobného úradu p. Q.. X. Z., ktorý bol preukázateľne vedúcim zamestnancom podľa § 17 ods. 1 zákona
o štátnej službe.
Sám žalovaný vo svojom odvolaní správne uvádza žalobcom opakovaný argument, že odmena

je nenárokovateľná zložka platu a že svoju fakultatívnu povahu stráca a stáva sa nárokovateľnou
až v okamihu, keď sa rozhodne o priznaní tohto nároku; avšak moment priznania nároku na
odmenu účelovo podmieňuje platobným poukazom. V zmysle konštantnej judikatúry sa odmeny ako
nenárokovateľná zložka mzdy ich formálnym priznaním stávajú zložkou nárokovateľnou, a to všetko
bez ohľadu na to, či sa o ich priznaní štátny zamestnanec dozvedel, nárok vzniká jeho priznaním.

Okrem toho žalovaný opakovane argumentoval inštitútom finančnej kontroly, ktorý sa snažil dostať do
akejsi hierarchicky nadradenej pozície schvaľovania priznaných odmien. Žalobca však preukázal, že
schvaľovanie finančných operácií súvisiacich s vyplácaním odmien malo len formálny charakter a v
žiadnom prípade nebolo možné pri jeho vykonávaní výšku priznanej odmeny, či odmenu ako celokzamietnuť. Dôležité je na tomto mieste uviesť, že administratívna finančná kontrola sa vykonáva až od
momentu vzniku právneho nároku na poskytnutie verejných financií, a týmto momentom vzniku nároku
je moment schválenia návrhu na priznanie odmien. Preto prípadné nesplnenie povinností žalovaného,

ktoré mu vyplývajú z iných právnych predpisov, nemôže byť na ťarchu štátneho zamestnanca.
S poukazom na vyššie uvedené žalobca naďalej trvá na žalobou uplatnenom nároku a žiada konajúci
súd, aby odvolaniu žalovaného nevyhovel a napadnutý rozsudok potvrdil.

17. Vo nasledujúcich vyjadreniach obe strany sporu zopakovali svoju predchádzajúcu argumentáciu a

zotrvali na svojich tvrdeniach, pričom sa pridržiavali svojich predchádzajúcich tvrdení a návrhov.

18. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 ods. 1 CSP), vec prejednal
bez nariadenia odvolacieho pojednávania, keď pre nariadenie pojednávania podľa ustanovenia § 385
ods. 1 CSP neboli splnené zákonné podmienky (nebolo potrebné doplniť, resp. zopakovať dokazovanie,
nevyžaduje to dôležitý verejný záujem) a po preskúmaní odvolania, ako aj celého obsahu spisu, dospel

k záveru, že odvolanie žalovaného je nedôvodné a napadnutý rozsudok je potrebné potvrdiť. Rozsudok
verejne vyhlásil dňa 25.03.2025 v zmysle § 378 ods. 1 CSP v spojení s § 219 ods. 1 CSP.

19. Rozsudok súdu prvej inštancie je vecne a právne správny, je výsledkom vykonaného dokazovania,
a ako taký ho odvolací súd potvrdil (§ 387 ods. l, ods. 2 CSP). Odvolateľ v podanom odvolaní

neuvádzalpodstatné,rozhodujúce,konkrétneprávneskutočnosti,ktorébyodôvodňovaliinérozhodnutie
odvolacieho súdu. Na tomto mieste odvolací súd zdôrazňuje, že ide o konanie, v ktorom je súd viazaný
žalobou, a teda aj odvolací súd je viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania.

20. Žalovaný vo svojom odvolaní zotrval na svojich tvrdeniach, zopakoval a podrobnejšie rozviedol

svoje námietky a argumenty prednesené v konaní pred súdom prvej inštancie, ktorý sa však už s
nimi v odôvodnení rozhodnutia dôsledne vysporiadal a v dostatočnom rozsahu poukázal na všetky
podstatné skutočnosti vyplývajúce z vykonaného dokazovania, z ktorých vychádzal pri posúdení veci;
jeho skutkové a právne závery odvolací súd považuje za správne a v celom rozsahu sa stotožňuje s
dôvodmi uvedenými v odôvodnení rozhodnutia súdu prvej inštancie v napadnutej časti v zmysle § 387

ods. 2 CSP a v podrobnostiach na tieto odkazuje.

21. V odvolacom konaní nevyšlo najavo, že by konanie, ktoré predchádzalo vydaniu napadnutého
rozhodnutia, trpelo takou vadou, ktorá by mala za následok vecnú nesprávnosť rozhodnutia. Na
zdôraznenie jeho správnosti poukazuje odvolací súd na niektoré právne významné aspekty prípadu z

hľadiska odvolacích námietok žalovaného.

22. Žalovaný v podanom odvolaní opätovne namietal, že vo veci nebol oprávnený rozhodovať
všeobecný súd, nakoľko rozhodovanie o nároku zamestnanca v štátnozamestnaneckom pomere patrí
do kompetencie správneho súdu.

23. Odvolacej námietke žalovaného o tom, že súd prvej inštancie nesprávne posúdil svoju vecnú
príslušnosť, nakoľko odmeňovanie v štátnej službe má verejnoprávnu povahu a s poukazom na
rozhodnutia kompetenčného senátu (sp.zn. 1KO/3/2019 zo dňa 19.02.2019 a sp.zn. 1KO/6/2019 zo dňa
14.05.2019) má preto vo veci rozhodovať správny súd, nie je možné vyhovieť. Zákon o štátnej službe

v ustanovení § 176 jasne uvádza, že spor medzi štátnym zamestnancom a služobným úradom týkajúci
sa štátnozamestnaneckého vzťahu prejednáva a rozhoduje súd podľa Civilného sporového poriadku.
Rozhodnutia kompetenčného senátu sa zaoberali prípadmi profesionálnych vojakov, ktorých služobný
pomer sa spravuje zákonom č. 281/2015 Z.z. o štátnej službe profesionálnych vojakov a o zmene
a doplnení niektorých zákonov, ktorý však neobsahuje odkaz na Civilný sporový poriadok, ale práve

naopak, v ust. § 219 ods. 1 uvádza, že ak nie je v zákone ustanovené inak, použije sa na konania podľa
tohto zákona správny poriadok. Preto závery kompetenčného senátu nie je možné použiť ako podpornú
argumentáciu pri snahe dosiahnuť vyhovenie námietke vecnej nepríslušnosti súdu prvej inštancie, ktorý
konal na základe zákonných ustanovení a na takéto konanie bol vecne príslušný.
Odvolací súd dodáva, že nepochybne žalobcom tvrdený peňažný nárok na vyplatenie odmeny podľa

§ 142 ods. 1 písm. a) zákona č. 55/2017 Z. z. je nárokom vyplývajúcim zo štátnozamestnaneckého
vzťahu. Podľa § 176 zákona č. 55/2017 Z.z. spory medzi štátnym zamestnancom a služobným úradom
o nároky zo štátnozamestnaneckých vzťahov prejednávajú a rozhodujú súdy. Právomoc všeobecného
súdu rozhodnúť o zaplatení odmeny štátneho zamestnanca vyplýva z Civilného sporového poriadku,ktorý definuje právomoc súdu v § 3 a § 4 tak, že súdy prejednávajú a rozhodujú súkromnoprávne
spory a iné súkromnoprávne veci, ak ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú iné orgány.
Iné spory a veci prejednávajú a rozhodujú súdy, len ak to ustanovuje zákon. Zákon č. 55/2017

Z.z. v § 176 výslovne ustanovuje, že spor medzi štátnym zamestnancom a služobným úradom o
nároky zo štátnozamestnaneckých vzťahov prejednávajú a rozhodujú súdy v civilnom sporovom konaní.
Spor medzi štátnym zamestnancom a jeho služobným úradom je teda súkromnoprávny spor a jeho
rozhodnutie je výslovne zverené civilným súdom.
TietozáveryjemožnévyvodiťajzrozsudkuNajvyššiehosúduSlovenskejrepublikysp.zn.3Cdo/31/2008

z26.februára2009,ktorýzapracovnoprávnevzťahypovažovalajvzťahyzaloženézákonomč.313/2001
Z.z. o verejnej službe, ako aj z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 2Cdo/267/2013
z 27. augusta 2014, v ktorom sa posudzovali právne vzťahy medzi štátnym zamestnancom v štátnej
službe a služobným úradom. Predmetom konania posudzovanej Najvyšším súdom Slovenskej republiky
pod sp.zn. 2Cdo/267/2013 boli práve mzdové nároky štátneho zamestnanca voči služobnému úradu
vyplývajúce zo zákona o štátnej službe. Rozhodnutie najvyššieho súdu vo veci sp.zn. 2Cdo/267/2013

svedčí o právomoci všeobecného (civilného) súdu rozhodovať o nedoplatku na plate štátneho
zamestnanca podľa zákona o štátnej službe. Obdobne tak rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky
aj v uznesení z 10. októbra 2019 sp.zn. 3Cdo/80/2018, predmetom ktorého bolo práve doplatenie platu
ako rozdielu medzi platovými triedami 8 a 9 pre štátneho zamestnanca podľa zákona č. 312/2001 Z.z.
o štátnej službe a zákona č. 400/2009 Z.z. o štátnej službe.

Uvedené rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky potvrdzujú správnosť záveru súdu prvej
inštancie, s ktorým sa stotožňuje odvolací súd, že prejednanie sporu o zaplatenie odmeny
štátnemu zamestnancovi patrí do právomoci súdu podľa Civilného sporového poriadku. Odvolací dôvod
podľa § 365 ods. 1 písm. a) Civilného sporového poriadku nebol uplatnený dôvodne.

24. Ďalej súd prvej inštancie v predmetnej veci správne a v dostatočnom rozsahu pre rozhodnutie v
merite veci ustálil aj skutkový stav, keď poukázal predovšetkým na to, že preskúmavanej veci bola
vykonaným dokazovaním preukázaná, a nebola medzi stranami sporná, existencia pracovnoprávneho
vzťahu medzi stranami sporu, ktorý bol založený služobnou zmluvou. Nebolo ďalej sporné, že
žalobca vykonával stálu štátnu službu v štátnozamestnaneckom pomere v zmysle zákona o štátnej

službe, pričom tento štátnozamestnanecký pomer bol ukončený na základe Dohody o ukončení
štátnozamestnaneckého pomeru dňa 31.03.2020. Rovnako nebolo sporné, že žalobcovi bola dňa
20.03.2020 priznaná odmena podľa ust. § 142 ods. 1 zákona o štátnej službe vo výške 13.470 eur.

25. Súd prvej inštancie na základe ustáleného skutkového stavu veci dospel k správnemu záveru, že

v prípade žalobcom uplatneného nároku sa jednalo o odmenu, ktorá bola priznaná pred ukončením
štátnozamestnaneckého pomeru dohodou, pričom návrh na jej priznanie bol v zmysle § 142 ods. 1
písm. a) zákona o štátnej službe navrhnutý vedúcou zamestnankyňou žalobcu v žalovanej výške a
bol odsúhlasený generálnym tajomníkom služobného úradu, ktorý návrh na priznanie odmeny riadne
podpísal. K samotnej realizácii odmeny platobným poukazom už nedošlo a následné nové vedenie

žalovaného rozhodlo o zrušení návrhu na priznanie odmeny žalobcovi rozhodnutím zo dňa 02.04.2020,
ktoré rozhodnutie o zrušení súd prvej inštancie vyhodnotil ako nulitný úkon a dospel k záveru, že
vzhľadom na predchádzajúcu prax procesu priznania odmeny štátnemu zamestnancovi má za to, že
už podpisom generálneho tajomníka služobného úradu bol zavŕšený proces návrhu odmeny. S týmito
závermi súdu prvej inštancie sa stotožnil aj odvolací súd.

26.Akovyplývazozákonač.55/2017oposkytnutíodmenyštátnemuzamestnancovirozhodujeslužobný
úrad (generálny tajomník služobného úradu), a to na návrh vedúceho štátneho zamestnanca (§ 142
ods. 2 zákona) vo vzťahu k štátnemu zamestnancovi, ktorému sa odmena poskytuje. Aj keď zákon o
štátnej službe výslovne neustanovuje požiadavku formy návrhu na poskytnutie odmeny, vzhľadom na

okolnosti by malo ísť o písomnú formu. Minimálnymi obsahovými náležitosťami návrhu na poskytnutie
odmeny je jej suma a príslušné odôvodnenie. Z uvedeného teda vyplýva, že zo
strany žalovaného bola žalobcovi priznaná odmena, a to postupom, aký predpokladá zákon o štátnej
službe. Skutočnosť, že žalovaný pripisuje moment vzniku nároku až podpísaniu platobného poukazu
je irelevantná, pretože súdna prax sa v otázkach osobného príplatku / odmeny štátnych zamestnancov

zhodla na názore, že ak zamestnávateľ prizná štátnemu zamestnancovi odmenu, tento sa v dôsledku
konštitutívneho rozhodnutia zamestnávateľa stáva povinnou a nárokovou zložkou platu. Z
uvedeného je tiež možné vyvodiť, že ak zamestnávateľ po priznaní odmenu zníži, príp. odníme užnárokovú zložku platu, zamestnanec má právo domáhať sa súdnou cestou preskúmania dôvodnosti
tohto postupu (pozri rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 10.01.2023, sp.zn. 8Co/111/2022).

27. Odvolací súd sa stotožňuje s názorom súdu prvej inštancie, ktorý vyhodnotil, že štátny orgán
môže v zmysle čl. 2 ods. 2 ústavy SR konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a
spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Keďže zákon o štátnej službe neupravuje inštitút rozhodnutia o zrušení
odmeny štátnemu zamestnancovi, a keď platí, že pre nenárokovú zložku mzdy je charakteristická jej
fakultatívna povaha, ktorú táto zložka stráca rozhodnutím zamestnávateľa o jej priznaní zamestnancovi,

pretožerozhodnutiezamestnávateľamávtakomtoprípadekonštitutívnyúčinok,nárokovateľnouzložkou
platu sa odmena stala už po jej priznaní zamestnávateľom (služobným úradom), a teda v prípade
dodatočného odňatia sa zamestnanec právom domáha preskúmania takéhoto postupu v súdnom
konaní. Samotné rozhodnutie žalovaného o zrušení návrhu na priznanie odmeny sa javí ako svojvoľné
a ničím nepodložené. Súd prvej inštancie teda správne dospel k záveru, že následným rozhodnutím
žalovaného, nemohlo dôjsť k zrušeniu už priznaného nároku na odmenu žalobcu, keďže rozhodnutie

nemôže mať účinky do minulosti a nemožno spätne odňať žalobcovi právo na už priznanú odmenu,
ktorá sa stala nárokovanou zložkou mzdy.

28. Argument žalovaného, že súd prvej inštancie nerešpektoval závery rozhodnutia Krajského súdu v
Bratislave, sp.zn. 14Co/430/2012, neobstojí. Z predmetného rozhodnutia vyplývalo, že až do vyplatenia

odmeny je v kompetencii a právomoci vedenia Ministerstva financií SR rozhodovať o poskytnutí, resp.
neposkytnutí, zvýšení alebo znížení navrhovaných odmien. V tomto smere je však potrebné poukázať
na skutočnosť, že ide o staršie rozhodnutie, pričom odvolací súd poukazuje na už raz spomenuté novšie
rozhodnutie (rozsudok KS BA zo dňa 10.01.2023, sp.zn. 8Co/111/2022 v spojení s uznesením NS
SR sp.zn. 9CdoPr/8/2023), ktorého záverom je, že z odmeny sa stáva nárokovateľná zložka platu jej

samotným priznaním. Ak by bola žalovanému v pozícii služobného úradu povolená voľná dispozícia s
už raz zákonne priznanou odmenou, mohlo by to viesť k nežiaducemu stavu právnej neistoty a celkovo k
nestabilnému postaveniu žalobcu ako štátneho zamestnanca. Navyše toto rozhodnutie sa týkalo iných
strán sporu a skutkovo odlišnej veci a závery odvolacieho súdu v ňom vyslovené tak nemohli byť v
prejednávanej veci pre súd prvej inštancie záväzné.

Vo vzťahu k poukazovaniu žalovaného na nerešpektovanie rozhodnutí krajského súdu súdom prvej
inštancie v obdobných veciach odvolací súd dodáva, že pod pojem ustálenej súdnej praxe v Slovenskej
republikevzmysle§421ods.1CSPvžiadnomprípadenemôžezahrnúťrozhodnutiakrajskéhosúdu.Do
pojmuustálenározhodovaciapraxvzmysle§421ods.1CSPjemožnézahrnúťrozhodnutiaNajvyššieho
súdu SR a naďalej použiteľné, legislatívnymi zmenami a neskoršou judikatúrou neprekonané civilné

rozhodnutia a stanoviská, ktoré boli publikované v Zbierkach súdnych rozhodnutí a stanovísk
vydávaných Najvyššími súdmi ČSSR a ČSFR, ďalej v Bulletine Najvyššieho súdu ČSR a vo Výbere
rozhodnutí a stanovísk Najvyššieho súdu SSR a rozhodnutia, stanoviská a správy o
rozhodovaní súdov, ktoré boli uverejnené v Zborníkoch najvyšších súdov č. I, II. a IV vydaných SEVT
Praha v rokoch 1974, 1980 a 1986.

Navyše v súvislosti so „záväznosťou“ judikatúry, aj NS SR v uznesení, sp.zn.
3Cdo/165/2018 zo dňa 22.novembra 2018 uviedol, cit.: „názory na záväznosť judikatúry ako návod na
jej aplikáciu súdmi nižšieho stupňa nájdeme aj v rozhodnutiach najvyššieho súdu, napr. v uznesení
Najvyššieho súdu SR zo 14. mája 2014 sp.zn. 7Cdo/136/2013 (kasačné rozhodnutie), kde sa uvádza,
že „favorizácia“ inej právoplatne skončenej veci nemá v podmienkach Slovenskej republiky všeobecnú

(precedentnú) záväznosť, nemá v nepublikovanej podobe v Zbierke stanovísk a rozhodnutí súdov
Slovenskej republiky ani faktickú „záväznosť“ pre iné - podobné prípady prejednávané súdmi, i
keď v zložitých prípadoch (hard case) ju možno ako odkazovú metódu (stare decisis) používať pri
odôvodňovaní súdnych rozhodnutí”.

29. Čo sa týka nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h) CSP), tento odvolací
dôvod je spôsobilým odvolacím dôvodom vtedy, keď súd prvej inštancie aplikuje na zistený skutkový stav
nesprávny právny predpis a tiež vtedy, keď síce aplikuje správny právny predpis, avšak tento nesprávne
interpretuje. Odvolací súd v prejednávanej veci dospel k záveru, že uvedený odvolací dôvod nie je
naplnený, pretože v posudzovanom prípade, v ktorom konajúci súd prvej inštancie zo správnych

skutkových záverov vyvodil správne právne závery a aplikoval správny právny predpis, pričom právne
závery súdu prvej inštancie sú aj v zhode s judikatúrou najvyšších súdnych autorít, rozhodol vecne
správne, keď podanej žalobe vyhovel.30. Berúc do úvahy dostatočné odôvodnenie rozhodnutia súdom prvej inštancie, by odvolací súd
posudzovaním ďalších odvolacích námietok žalovaného, už len opakoval správnosť záverov súdu prvej
inštancie, ktorý po dôkladnej úvahe vydal svoje rozhodnutie v súlade s platnou právnou úpravou.

Žalovaný v podanom odvolaní totiž len zopakoval skutočnosti, na ktoré poukazoval pred súdom prvej
inštancie, pričom na dôkladnom zvážení a správnom vyhodnotení aj týchto skutočností a tvrdení
spočívaprvoinštančnýmsúdomvydanýrozsudok.Ipodľaužkonštantnejjudikatúrytaknárodných,akoaj
nadnárodných súdov, súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami, ale len na tie, ktoré
majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia

bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných stranami. Odôvodnenie rozhodnutia
tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku strany, ktorá ju nastolila. Je však
nevyhnutné,abyboloreagovanénapodstatnéarelevantnéargumentystrán(porovnajnapr.rozhodnutia
ÚS SR II. ÚS 251/04, III. ÚS 209/04, II. ÚS 200/09 a podobne). Na ďalšiu argumentáciu, už nespôsobilú
ovplyvniť posúdenie veci, teda odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.

31. Nakoľko ani v odvolaní žalovaný neuviedol žiadne skutočnosti, ktoré by iným spôsobom boli
spôsobilé vyhodnotiť stav zistený prvoinštančným súdom, odvolanie nepovažoval odvolací súd za
dôvodné, a preto rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil a
podľa § 387 ods. 2 CSP sa stotožnil so skutkovým a právnym záverom súdu prvej inštancie.

32. Záverom odvolací súd ešte poznamenáva, že rozhodol bez nariadenia pojednávania dôvodiac
ustanovením § 378 ods. l, § 219 ods. 1, ods. 3, § 385 ods. l CSP a už vyššie uvedenými dôvodmi.
S dôrazom na to, že nedopĺňal dokazovanie, a preto prípadne ďalšie tvrdenia prednesené stranami
sporu na pojednávaní na odvolacom súde už nemohli mať vplyv na iné rozhodnutie odvolacieho súdu.
Postačovalo preto preskúmanie veci na základe spisovej dokumentácie; strany sporu, ani nevzniesli

žiadny presvedčivý dôkaz potvrdzujúci, že iba ústna časť pojednávania nasledujúca po výmene
písomných stanovísk, by mohla zaručiť spravodlivé konanie (porovnaj napr. rozhodnutie Európskeho
súdu pre ľudské práva zo dňa 25.4.2002, č. 64336/01, vo veci Lino Carlos VARELA ASSALINO proti
Portugalsku; porovnaj tiež rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky napr. vo veci vedenej pod
sp.zn. 5Cdo/218/2009, 3Cdo/51/2011, 3Cdo/186/2012, 7Cdo/56/2011).

33. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP
v spojení s § 255 ods. 1 CSP a v odvolacom konaní priznal úspešnému žalobcovi náhradu trov
odvolacieho konania v rozsahu 100 %. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po
právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením (§ 262 ods. 2 CSP).

34. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená aleboc) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

(2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní

proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 CSP).

(1) Dovolanie podľa § 421 odsek 1 CSP nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).

(2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania

žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
(2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.

(2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 CSP).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej
v tomto ustanovení.

(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 CSP).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v
nesprávnom právnom posúdení veci.

(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za
nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 CSP).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).