Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce, Zmeňujúce Judgement was issued on Thursday, June 25, 2025

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 19Co/6/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6124233716
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 06. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viera Škultétyová

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2025:6124233716.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Škultétyovej a sudcov

Mgr. Mareka Anovčina a JUDr. Zuzany Slušnej, v spore žalobcu A. B. C., D., E., narodeného dňa
XX.XX.XXXX, bytom F. G. XXXX/XX, H. - I. C., právne zastúpeného JUDr. Andrejom Garom, advokátom,
so sídlom Štefánikova 14, Bratislava - Staré Mesto, IČO: 30 850 436, proti žalovanej A. J. C., narodenej
dňa XX.XX.XXXX, bytom C. XXXX/XX, H., právne zastúpenej spoločnosťou soukeník – štrpka s. r. o., so
sídlom Strážnická 8141/5, Bratislava – mestská časť Staré Mesto, IČO: 36 862 711, o zaplatenie 115,28
eur s príslušenstvom, o odvolaniach žalobcu a žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Prievidza zo
dňa 4. októbra 2024, č. k. 6C/44/2024-71, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku I. p o t v r d z u j e a vo výroku II. v časti o zamietnutie žaloby
o zaplatenie 71,80 eur s príslušenstvom m e n í tak, že žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi 71,80
eur s 5% ročným úrokom z omeškania od 29.04.2024 do zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti
tohto rozsudku.

Žalobca m á proti žalovanej n á r o k na náhradu trov konania v celom rozsahu .

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie svojim rozsudkom uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 43,48 eur s
5 % ročným úrokom z omeškania od 29.04.2024 do zaplatenia v lehote 3 dní od právoplatnosti

rozsudku (výrok I.), v prevyšujúcej časti žalobu zamietol (výrok II.), žalobcovi nárok na náhradu trov
konania nepriznal (výrok III.).

2. V odôvodnení svojho rozhodnutia súd prvej inštancie uviedol, že žalobca sa podanou žalobou proti
žalovanej domáhal zaplatenia náhrady škody 115,28 eur s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne
od 13.02.2022 do zaplatenia, a to za vynaložené náklady v súvislosti s jeho cestou
do miesta styku s maloletým synom a späť dňa 12.02.2022, kedy sa mal realizovať styk žalobcu s

jeho maloletým synom na základe vykonateľného súdneho rozhodnutia, avšak k jeho realizácii nedošlo,
nakoľko žalovaná (matka maloletého) žalobcovi (otcovi maloletého) oznámila, že maloletý je chorý, a to
bez toho, aby svoje tvrdenie preukázala, čím porušila prevenčnú povinnosť podľa § 415 Občianskeho
zákonníka. Žalovaná namietala žalovaný nárok v celom rozsahu s odôvodnením, že maloletý bol chorý
odo dňa 02.02.2022, mal teploty, sople, bral ATB a jeho zhoršený zdravotný stav pretrvával aj v čase
styku dňa 12.02.2022, pričom riadne a vopred informovala žalobcu o nepriaznivom zdravotnom stave
maloletého. Spochybnila tiež vyčíslenie nákladov žalobcu v žalobe.

3. Súd prvej inštancie vykonal v spore dokazovanie, z ktorého zistil, že uznesením Okresného súdu
Prievidza, č. k. 18P/54/2019-2309 zo dňa 20.12.2021 bol upravený styk tak, že žalobca je oprávnený
stretávať sa s maloletým každý týždeň v kalendárnom roku vždy v sobotu od 12.00 hod. do17.00 hod. bez prítomnosti žalovanej a s účinnosťou od 01.03.2022 je žalobca oprávnený na stretnutie
s maloletým každý párny týždeň v kalendárnom roku vždy v sobotu od 12.00 hod. do 17.00 hod. bez
prítomnosti žalovanej a každý nepárny týždeň v kalendárnom roku vždy v sobotu od

11.00 hod. do 17.00 hod. a v nedeľu od 11.00 hod. do 17.00 hod. bez prítomnosti žalovanej,
ktorá je povinná maloleté dieťa na stretnutie so žalobcom včas a riadne pripraviť a
stretnutie umožniť s tým, že žalobca si maloletého riadne na styk pripraveného pred kultúrnym domom
v H., na K. L. prevezme a na tom istom mieste maloletého žalovanej vráti. V prípade, že sa styk žalobcu
s maloletým neuskutoční v súdom určenom čase z dôvodu objektívnej prekážky na strane dieťaťa,

žalovaná je povinná umožniť žalobcovi styk s maloletým v rovnakom rozsahu v náhradnom
termíne. Okresný súd Prievidza zároveň v predmetnom uznesení upravil styk žalobcu s maloletým počas
vianočných sviatkov v roku 2021 a počas novoročných sviatkov v roku 2022 tak, že žalobca
je oprávnený stretnúť sa s maloletým dňa 26.12.2021 a 02.01.2022 v čase od
12.00 hod. do 17.00 hod. bez prítomnosti žalovanej. Z trestného oznámenia podaného žalobcom na
Okresnom riaditeľstve Policajného zboru Prievidza, Obvodné oddelenie zo dňa 12.02.2022, vyplýva, že

žalobca v uvedený deň podal trestné oznámenie na žalovanú z dôvodu, že jej 11.02.2022 pripomenul,
že nasledujúci deň si príde pre syna. Žalovaná reagovala tým, že dieťa je choré, na styk nemôže ísť. Dňa
12.02.2022 sa žalobca dostavil pre maloletého na námestie v H. a zaslal matke SMS, že čaká
na odovzdanie syna, žalovaná odpísala, že B. je stále chorý a nedovezie ho. Potom jej napísal, že ide
pred jej dom, že klame, zámerne kazí styk a nech B. nachystá. Pred jej domom jej napísal, nech mu

syna odovzdá, odpísala, že B. je chorý, nikam nepôjde. Napísal jej, že žiadne lekárske potvrdenie mu
neposlala. Privolal policajnú hliadku, ktorú otec žalovanej vpustil do domu. Žalovaná hliadke ukázala
správu od lekárky B. F. K., ošetrujúcej lekárky dieťaťa. Z SMS komunikácie medzi žalobcom a žalovanou
z obdobia od 11.02.2021 do 12.02.2022 bolo zistené, že dňa 11.02.2022 na SMS správu žalobcu -
„zajtra odovzdanie a styk o 12h na námestí podľa NO“, žalovaná žalobcovi oznámila, že „Maťko je ešte

stále chorý, ešte nedobral antibiotika, zajtra ešte nebude môcť ísť. Za zajtrajšok ti poskytnem náhradný
termín“. Na to žalobca „v živote si neposkytla za žiadne zmarené termíny náhradný styk. Maríš
styk opakovane a celkom zjavne zámerne. Zajtra si prídem pre syna, nachystaj ho na styk podľa NO“.
Na túto SMS správu žalovaná žiadnym spôsobom nereagovala. Dňa 12.02.2022 o 11.52 hod. žalobca
žalovanej oznámil, že je na námestí, čaká na odovzdanie. Žalovaná žalobcovi oznámila: ,,Písala

som ti, že B. je ešte stále chorý a berie antibiotiká, že dnes nemôže ísť“. Žalobca na uvedenú správu
žalovanej odpovedal: ,,Zámerne maríš styk, vytváraš prekážky, klameš, Idem pred dom, nachystaj B.
na odovzdanie, rešpektuj uznesenie súdu“. Vzápätí jej oznámil, že je pred domom a vyzval
žalovanú, aby mu syna odovzdala. Na ďalšiu SMS správu žalovaná žalobcovi o 12.15 hod. oznámila, že
„Vieš o tom, že je B. ešte chorý“. Žalobca v SMS o 12.17 hod.: „Neposlala si do dnešného dňa

žiadne lekárske potvrdenie s viditeľnou pečiatkou, okrem toho, nejde o prekážku v styku. Odovzdaj mi
Maťka“, žalovaná mu oznámila: „Policajti aj minulý týždeň videli lekársku správu s pečiatkou“. Súd prvej
inštancie tiež zistil z fotokópie technického preukazu motorového vozidla značky Volkswagen Tiguan,
EVČ: F. (čl. 19 spisu), že vlastníkom motorového vozidla je M. D., ktorý na základe zmluvy o výpožičke
zo dňa 24.09.2021 uzavretej podľa § 659 a nasl. Občianskeho zákonníka medzi ním ako požičiavateľom

a žalobcom ako vypožičiavateľom vypožičal vyššie uvedené motorové vozidlo žalobcovi počnúc dňom
29.05.2021 na dobu neurčitú. Dátum prvej evidencie vozidla je v technickom preukaze deň 27.08.2018
a okrem iných technických údajov spotreba paliva 7,6 litrov na 100 km. Obsah zmluvy o výpožičke je
v spise založený na čl. 16. Z potvrdenia B. F. K. zo dňa 03.02.2022 o zdravotnom
stave maloletého B. C. vyplýva, že dieťa je aktuálne choré, užíva antibiotiká od 03.02.2022 pre katar

horných dýchacích ciest.

4. Uvedené skutočnosti súd prvej inštancie posúdil podľa § 415, § 420 ods. 1 a 3, § 442 zákona č.
40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky zákonník“). Uviedol, že zhodnotením
skutkového stavu dospel k právnemu záveru, že žaloba žalobcu je čiastočne dôvodná. V konaní nebolo

medzi stranami sporné, že v rozhodnom čase, dňa 12.02.2022, bol styk žalobcu s maloletým upravený
súdnym rozhodnutím, pričom rovnako nebolo sporné, že žalobca bol oprávnený realizovať
styk s maloletým dieťaťom a že k styku nedošlo. Predmetom tohto sporového konania bolo posúdenie
zodpovednosti žalovanej za vynaložené cestovné náklady, ktoré mali vzniknúť žalobcovi a vzhľadom
na obranu žalovanej posúdiť existenciu takých okolností, z ktorých možno vyvodiť, že škode nemohla

žalovaná zabrániť, teda že vznik škody nezavinila. Žalovaná nepoprela tvrdenie žalobcu, že na jeho
výzvu mu neposlala potvrdenie od lekára o zdravotnom stave maloletého. Z predloženej lekárskej správy
žalovanouzodňa03.02.2022vyplýva,žeodtohtodňabolmaloletýchorý,bolamunasadenáantibiotická
liečba.5. Na základe výsledkov vykonaného dokazovania dospel súd prvej inštancie k právnemu záveru, že
žalovaná si riadne nesplnila svoju prevenčnú povinnosť podľa § 415 Občianskeho zákonníka, pretože

chorobu dieťaťa žalobcovi náležite nepreukázala, napriek tomu, že žalovaná mala k dispozícii lekársku
správu o zdravotnom stave dieťaťa už dňa 03.02.2022. Nemožno žalobcovi vyčítať, keď žalovanej
nedôveroval, pretože ich vzájomné vzťahy sú problematické, že sa dňa 12.02.2022 do miesta bydliska
maloletého na styk s ním dostavil. Pokiaľ žalovaná tvrdila, že o vzniku objektívnej prekážky žalobcu
bezodkladne informovala 02.02.2022 a aj 11.02.2022 a nie je povinná mu posielať lekárske správy

a žalobca si mohol zdravotný stav maloletého overiť u jeho ošetrujúcej lekárky, súd prvej inštancie
uviedol, že lekárska správa bola zo dňa 03.02.2022, maloletému bola nasadená liečba antibiotikami a z
uvedeného je zrejmé, že jeho stav sa mohol a mal zlepšovať, lebo inak by bola žalovaná určite vyhľadala
lekársku starostlivosť a liečba by bola zmenená. Súd prvej inštancie poukázal aj na to, že ani v deň
styku, v sobotu 12.02.2022, kedy už žalobca nemal žiadnu možnosť informovať sa na zdravotný stav
svojho syna u jeho ošetrujúcej lekárky, keď za maloletým prišiel, mu žalovaná lekársku správu, ktorú

žiadal od nej, nepredložila, hoci ju mala k dispozícii a ani nijakým iným spôsobom nepreukázala, že
styk žalobcu s dieťaťom bol dňa 12.02.2022 pre jeho zlý zdravotný stav vylúčený. Dôležité bolo podľa
názoru súdu prvej inštancie aj to, že v predmetnej lekárskej správe zo dňa 03.02.2022, v ktorej je síce
uvedené, že maloletý je chorý a užíva antibiotiká, absentuje stanovisko lekárky, či vzhľadom na zistený
zdravotný stav dieťaťa vylučuje možnosť styku žalobcu s dieťaťom (viď aj rozhodnutie

Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 21.02.2021, sp. zn. 20Cdo 4498/2009). Súd prvej inštancie
tiežpoukázalnasúdnerozhodnutie,sp.zn.1Cz63/87NSČSR-R12/90,aplikovateľnénavyššiezistený
skutkový stav, v zmysle ktorého bola riešená otázka zodpovednosti rodiča, ktorému bolo maloleté dieťa
zverené do výchovy v situácii, keď včas neinformuje o objektívnej prekážke brániacej
uskutočniť styk, kedy matka zodpovedá pri ochorení dieťaťa za škodu v dôsledku porušenia prevenčnej

povinnosti. V prejednávanej veci išlo o túto situáciu, pretože žalovaná si oznamovaciu
povinnosť vo vzťahu k žalobcovi riadne (dostatočne) nesplnila. Súčasne súd prvej inštancie
poukázal aj na rozsudok NS ČR vo veci vedenej pod sp. zn. 20Cdo/4498/2009 zo dňa
21.02.2011 riešiaci otázku styku dieťaťa v prípadoch jeho ochorenia, čo závisí od konkrétnych okolností
každého prípadu. Podľa názoru súdu dieťa môže ochorieť neplánovane, subjektívne ťažkosti dieťaťa

sa môžu prejavovať rôzne, tieto sú následne predmetom ďalších vyšetrení a testov, ktoré závažnosť
ochorenia potvrdia alebo vylúčia. V prejednávanej veci žalovaná žalobcovi len oznámila, že maloletý
je chorý, z ktorého dôvodu sa jeho styk so žalobcom nebude môcť uskutočniť bez toho, aby svoje
tvrdenie kvalifikovaným spôsobom preukázala, prípadne lekárskou správou preukázala zhoršený stav
dieťaťa. Je síce možno stotožniť sa s tvrdením žalovanej, že nie je, a teda ani v danom prípade nebola

povinná preukazovať zlý zdravotný stav maloletého žalobcovi práve lekárskymi správami, bolo však jej
povinnosťou akýmikoľvek inými dôkazmi, preukázať, že zdravotný stav maloletého neumožňuje v daný
deň (12.02.2022) stretnutie so žalobcom. Nijaký takýto dôkaz však žalovaná v priebehu konania súdu
nepredložila.

6. Súd prvej inštancie uzavrel, že žalobca preukázal v konaní všetky prvky subjektívnej zodpovednosti
žalovanejzaškodu,ktorámuvzniklavynaloženímcestovnýchnákladov nacestudňa12.02.2022
za účelom realizácie styku s maloletým dieťaťom. Pokiaľ ide o rozsah týchto nákladov,
teda o rozsah náhrady škody podľa § 442 Občianskeho zákonníka, súd prvej inštancie posudzoval aj
účelnosťou použitia motorového vozidla žalobcom. Táto bola v danom prípade preukázaná z dôvodu

nízkeho veku maloletého dieťaťa (tri roky), vymedzený čas styku otca s dieťaťom, vzdialenosť medzi
miestom bydliska otca a miestom stretnutia, ale aj vzhľadom na vtedajšiu situáciu na území Slovenska
ohľadom ochorenia COVID-19, z dôvodu ktorej cestovanie individuálnou dopravou bolo bezpečnejšie.
Cesta žalobcu z miesta bydliska v Bratislave do miesta styku Bojnice dňa 12.02.2022 a späť, predstavuje
vzdialenosť 372 km. V zmysle § 7 ods. 1 v spojení s § 7 ods. 4 zákona č. 283/2002 Z. z.

o cestovných náhradách, si žalobca uplatnil základnú náhradu vo výške 71,80 eur (0,193 eur x 372 km)
podľa Opatrenia Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny č. 143/2019 Z. z.. Žalovaná spochybnila
vyčíslenie týchto nákladov z dôvodu, že motorové vozidlo, na ktorom sa do bydliska maloletého dostavil,
nie je vo vlastníctve žalobcu. Žalobca mal v uvedenom období uzavretú zmluvu o výpožičke vozidla
a žalovaná v tomto smere poukázala na závery Krajského súdu v Trenčíne, sp. zn. 17Co/77/2023

zo dňa 30.04.2024, ktorý v bode 20. uznesenia uviedol, že nad rámec uvedeného odvolací súd k
otázke nesprávneho právneho posúdenia veci uvádza, že pokiaľ súd prvej inštancie prijal skutkový
záver o výpožičke vozidla, ktorým mal žalobca cestovať, neobstojí záver o priznaní paušálnej náhrady
za opotrebenie vozidla, pretože na základe výpožičky užíva vypožičiavateľ vec bezplatne. Súd prvejinštancie sa na základe vykonaného dokazovania v tomto smere stotožnil s námietkou žalovanej a mal
za to, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno, nepreukázal náklady za opotrebenie vozidla a z dôvodu,
ževýpožičkajebezplatnávtejtočasti,návrhžalobcuzamietolakonedôvodný.Náhraduzaspotrebované

pohonné hmoty vo výške 43,48 eur, žalobca súdu prvej inštancie riadne preukázal odôvodnením
vychádzajúcim z priemerných cien pohonných látok v SR podľa Štatistického úradu Slovenskej
republiky na prepočet ceny benzínu natural 95 oktánový od 07.02.2022 do 13.02.2022. Pri
spotrebe vozidla 7,6 l na 100 km, predstavuje náhrada 372 km : 100 km = 3,72 x 7,6 l = 28,272 litrov, čo
v prepočte na aktuálne vtedy ceny benzínu tvorí sumu 43,48 eur a súd prvej inštancie mu priznal takto

uplatnenú náhradu ako náhradu účelne vynaloženú v súvislosti so stykom dieťaťa. Súd prvej inštancie
záverom uviedol, že podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojitosti s § 3 Nariadenia vlády
č. 87/1995 Z. z. patrí žalobcovi úrok z omeškania v uplatnenej výške 5 % ročne od
29.04.2024,t.j.ododňanasledujúcehopodnidoručeniažalobyžalovanej.Ideonároknanáhraduškody,
kde čas plnenia nie je určený zákonom a ani súdnym rozhodnutím, žalovaná bola prvýkrát vyzvaná na
náhradu škody až doručením žaloby, preto sa dostala do omeškania deň nasledujúci po doručení žaloby.

Nakoľko si žalobca uplatnil nárok na úrok z omeškania nad rámec priznanej náhrady, súd
prvej inštancie v prevyšujúcej časti žalobu zamietol.

7. Rozhodnutie o náhrade trov konania súd prvej inštancie odôvodnil tak, že žalobca bol
v konaní v časti sporu úspešný, a preto by mu patrila náhrada trov konania podľa § 255 ods. 2 zákona

č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“). Z dôvodov hodných osobitného zreteľa
však súd prvej inštancie žalobcovi náhradu trov konania podľa § 257 CSP nepriznal. Samotná žalovaná
v priebehu konania poukazovala na správanie žalobcu, ktorý podáva identické žaloby
za každý jednotlivý deň zmareného styku, pričom ide aj o dni nasledujúce po sebe. Podľa žalobkyne
žalobca tak koná účelovo, v snahe spôsobiť jej škodu. Žalobca svoje rozhodnutie podávať samostatné

žaloby nijako nevysvetlil, a to aj napriek námietkam žalovanej v priebehu konania. Podľa právneho
názoru súdu prvej inštancie, dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré žalobcovi náhradu trov konania
podľa § 257 CSP nepriznal, spočívajú v procesnom správaní žalobcu. Žalobcovi nič nebránilo podať
žalobu, v ktorej si uplatní svoje nároky na náhradu škody za viacero dní (v tomto prípade za
dva po sebe nasledujúce dni), pričom podľa povahy jeho nárokov ide o totožné škody z titulu

cestovných nákladov, o totožný okruh sporových strán a všetky veci aj (aspoň čiastočne) skutkovo spolu
súvisia. Zo strany žalobcu ide podľa názoru súdu prvej inštancie o zjavné zneužitie práva, ktoré podľa čl.
5 Základných princípov CSP nemôže požívať právnu ochranu. Podávanie samostatných žalôb za každý
jeden zmarený styk, pričom ide o takmer identické žaloby, neúčelne predražuje spôsob domáhania sa
súdnej ochrany žalobcu, na ktorom podľa názoru súdu sa nemôže spolupodieľať žalovaná v podobe

náhrady trov konania.

8. Proti tomuto rozsudku podali včas odvolanie žalovaná i žalobca.

9. Žalovaná sa podaným odvolaním proti výroku I. napadnutého rozsudku domáhala, aby odvolací súd

rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, alebo aby rozsudok súdu prvej
inštancie zmenil tak, že žalobu zamietne a prizná jej nárok na náhradu trov konania. Uplatnila
odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP. Uviedla, že má za to, že súd prvej inštancie
nesprávne právne posúdil vec, keď dospel k záveru, že porušila prevenčnú povinnosť
upravenú v § 415 Občianskeho zákonníka, čím zodpovedá žalobcovi za náhradu škody. Ďalej uviedla, že

nezodpovedázaškodu, ktorážalobcovivzniklazdôvodu,žežalobcuriadneavčasinformovalao
objektívnej prekážke nemožnosti uskutočnenia styku. Oznámila žalobcovi dňa 02.02.2022 a opakovane
dňa 11.02.2022 prostredníctvom SMS, že maloletý je chorý, má hlieny a horúčky a užíva antibiotiká.
Zároveň do konania predložila lekárske potvrdenie zo dňa 03.02.2022 preukazujúce uvedené tvrdenia.
Povinnosť preukazovať zdravotný stav maloletého žalobcovi akýmikoľvek dôkazmi jej nevyplýva zo

žiadnych všeobecne záväzných nariadení, či rozhodnutí súdov. Upovedomila žalobcu o chorobe dňa
02.02.2022, ako aj dňa 11.02.2022, t. j. v piatok, pričom styk sa mal uskutočniť až dňa 12.02.2022,
teda v sobotu. Vzhľadom na skutočnosť, že informovala žalobcu o existencii objektívnej prekážky
s dostatočným časovým predstihom, žalobca v prípade, ak žalovanej nedôveroval, mal možnosť overiť
si zdravotný stav maloletého u jeho ošetrujúcej lekárky. Opätovne uviedla, že ani doručenie lekárskej

správy by nezmenilo za daných okolností odvrátenie vzniknutej škody. Ďalej uviedla, že s prihliadnutím
na miesto, čas, osobitosť vzťahu medzi ňou a žalobcom, rizikom vzniku škody, či obvyklosti správania za
určitých podmienok boli splnené všetky predpoklady dodržania zákonnej prevenčnej povinnosti v zmysle
§ 415 Občianskeho zákonníka. Tieto okolnosti je potrebné vnímať pohľadom priemernej a rozumnejosoby. Ak by žalobca posúdil ňou predložené informácie pohľadom priemernej a rozumnej osoby, dospel
by k záveru, že styk nie je možné realizovať. Skutočnosť, že vzťahy medzi stranami sú narušené a
žalobca neverí akýmkoľvek jej tvrdeniam, nie je dôsledkom správania žalovanej. Vzhľadom na

miesto, čas, osobitostí vzťahu konajúceho a ohrozeného, rizika vzniku škody, jej výšky a povahy,
výšky nákladov na odvrátenie škody, či obvyklosť správania, za určitých podmienok by doručenie
lekárskej správy nezabránilo vzniku škody. Išlo o obvyklé správanie žalobcu, ktorý nebral do úvahy ani
lekárske správy ňou doručované. Konštatovala, že informovaním žalobcu o chorobe
maloletého a objektívnej príčine neuskutočnenia styku si splnila prevenčnú povinnosť, pričom

je zároveň preukázané, že ani doručenie lekárskej správy by vzhľadom k osobitosti vzťahu nezabránilo
vzniku škody. Konajúci súd nesprávne právne posúdil predmetnú vec, keď dospel k záveru, že žalovaná
porušila prevenčnú povinnosť v zmysle § 415 Občianskeho zákonníka z dôvodu, že bolo jej povinnosťou
preukázať, že zdravotný stav maloletého neumožňuje v daný deň (12.02.2022) stretnutie so
žalobcom. Splnila si prevenčnú povinnosť informovaním žalobcu o chorobe maloletého formou SMS
správyriadneavčas.PoukázalanarozhodnutiaKrajskéhosúduvTrenčíne zodňa27.09.2023,sp.

zn. 8Co/11/2023 a zo dňa 28.12.2023, sp. zn. 27Co/103/2023. Predmetné konania sa týkali rovnakých
strán sporu a skutkový stav bol taktiež obdobný, t. j. neuskutočnenie styku z dôvodu choroby maloletého,
kedy žalovaná žalobcu upovedomila o chorobe maloletého prostredníctvom SMS správy,
pričom lekárska správa žalobcovi zo strany žalovanej vopred doručená nebola. Mala za
to, že v danom prípade jej konanie sledovalo najlepší záujem maloletého. Ako jeho matka je oprávnená

posúdiť, či je maloletý v dostatočnej zdravotnej kondícii na to, aby sa mohol zúčastniť na
styku. Skutočnosť, že najlepší záujem dieťaťa sa považuje za „prvoradé hľadisko“ znamená,
že je nevyhnutné byť si vedomý toho, aké miesto patrí najlepšiemu záujmu detí vo všetkých postupoch
a krokoch a byť ochotný v prvom rade a za každých okolností zohľadniť tieto záujmy, ale najmä
vtedy, ak má konanie na príslušné deti nepopierateľný vplyv. Poukázala na skutočnosť, že

žalobca nehľadal žiadne možnosti na zrealizovanie styku s maloletým a nekontaktoval ju ohľadne
možnosti dohody na dátume náhradného styku. Zároveň poukázala na rozhodovaciu prax Krajského
súdu v Trenčíne, ktorý dospel k záveru, že informovanie žalobcu SMS správou možno
považovať za splnenie si informačnej povinnosti riadne a včas a že žalovanej zo žiadneho právneho
predpisu či súdneho rozhodnutia nevyplývala povinnosť doručiť žalobcovi v každom jednotlivom prípade

ochorenia maloletého aj lekársku správu o jeho zdravotnom stave.

10. Žalobca vo svojom písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovanej uviedol, že žalovaná nijakým
spôsobom nepreukázala existenciu jej tvrdenej objektívnej príčiny – choroby dieťaťa v deň styku dňa
12.02.2022. Obmedziť alebo zakázať styk maloletého dieťaťa s rodičom môže iba súd, a to vždy

iba v záujme dieťaťa na základe závažných skutkových okolností. Žalovaná nemôže svojvoľne mariť
právoplatné a vykonateľné rozhodnutie iba preto, že s ním nie je uzrozumená. Poukázal na príslušné
ustanovenia zákona o rodine, v zmysle ktorých každému rodičovi dieťaťa patria zo
zákona rodičovské práva a povinnosti a k nim nesporne patrí aj právo byť informovaný o zdravotnom
stave svojho dieťaťa. Zdôraznil, že on nebol svojich rodičovských práv a povinností pozbavený, tieto

mu neboli ani obmedzené, či pozastavené. Uviedol, že žalovanej bola rozsudkom Okresného súdu
Prievidza zo dňa 09.03.2022, sp. zn. 18P/54/2019 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne
zo dňa 23.06.2023, sp. zn. 19CoP/20/2022 uložená aj informačná povinnosť spočívajúca v povinnosti
pravidelne každý kalendárny mesiac vždy do 10. dňa zaslať otcovi e-mailom informácie o
všetkých podstatných skutočnostiach, týkajúcich sa maloletého dieťaťa, najmä o

zdravotnom stave maloletého dieťaťa, o absolvovaní lekárskych vyšetrení, o tom, aké lieky užíva a
voľnočasových aktivitách, a to za predchádzajúci kalendárny mesiac. Preto tvrdenie žalovanej, že
jej povinnosť preukazovať zdravotný stav maloletého jej nevyplýva zo žiadnych rozhodnutí súdov, je
nepravdivé, účelové a zavádzajúce. Poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR zo dňa 21.02.2011,
sp. zn.: 20 Cdo 4498/2009. Nad rámec tiež uviedol, že dňa 17.10.2024 Okresné riaditeľstvo Policajného

zboru Prievidza vydalo uznesenie, ktorým bolo voči žalovanej začaté trestné stíhanie a vznesené
obvinenie za spáchanie prečinu marenie výkonu úradného rozhodnutia, pričom dôvodom je dlhodobá
a pretrvávajúca nerealizácia styku otca s maloletým z dôvodov neustálych prekážok výlučne na strane
matky. Zdôraznil, že žalovaná si marením stykov dlhodobo uzurpuje starostlivosť o maloleté dieťa,
nerešpektuje jeho rodičovské práva a neustále účelovo vytvára dôvody, ako jeho styk s

maloletým zmariť alebo sťažiť, účelovo interpretuje § 415 Občianskeho zákonníka o splnení prevenčnej
povinnosti. Jej konanie v danom prípade je potrebné skúmať aj z toho pohľadu, že nejde len o
postavenieškodcuapoškodeného,alepredovšetkýmideopostaveniematky aotca,ktorýchvzťah
je dlhodobo napätý, konfliktný a nedôverčivý. Žalovaná hodnoverne nepreukázala závažnosť ochoreniamaloletého dieťaťa dňa 12.02.2022, ktorá by vylučovala styk s ním. Maloleté dieťa v predmetný deň
nevidel, ani len na chvíľu, rovnako ani privolaná policajná hliadka maloletého v daný deň nevidela.
Absentuje akékoľvek potvrdenie od lekárky alebo lekárskej správy, že by maloletý bol

dňa 12.02.2022 v zhoršenom zdravotnom stave, ktorý by neumožňoval jeho styk s maloletým. Lekárska
správa zo dňa 03.02.2022, dva týždne neaktuálna lekárska správa, nemôže byť ani len možnosťou
spôsobilá objektívne určiť, či zdravotný stav maloletého dieťaťa dňa 12.02.2022 je natoľko závažný
avylučovalbynerealizáciustyku.Náhradnýstyk,ktorýžalobcovidňa12.02.2022prisľúbila,dodnešného
dňanenahradila,aodvtedyzmarilaďalšíchviacako110stykov,viacako 110dní,ktorésmaloletým

nemohli spolu stráviť v dôsledku protiprávneho konania žalovanej. Žalovaná nevie prestať klamať a
nevieupustiťodsvojhozákernéhoprospechárskehoprotiprávnehokonania,ktoréubližujepredovšetkým
jej vlastnému dieťaťu. Z konania žalovanej je zrejmé, že sa jednalo o úmyselný účelový postup tak,
aby mu zmarila styk s maloletým, porušujúc tak právoplatné a vykonateľné rozhodnutie súdu o úprave
rodičovských práv a povinností. Na základe uvedeného preto žalovaná v zmysle ust. § 415 a § 420
Občianskeho zákonníka zodpovedá za škodu spôsobenú mu svojim protiprávnym konaním, pretože ho

nedôvodne obmedzila na riadnom výkone rodičovských práv vo vzťahu k maloletému. Záverom navrhol
odvolaciemu súdu napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie a priznať mu náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

11. Ďalšie písomné vyjadrenia v súvislosti s odvolaním žalovanej podané neboli.

12. Žalobca smeroval svoje odvolanie proti výroku II. rozsudku súdu prvej inštancie o zamietnutí zvyšku
žaloby len do časti o zamietnutí nároku o zaplatenie 71,80 eur s prísl. a proti výroku III. o náhrade
trov konania. Nestotožnil sa so záverom súdu prvej inštancie o rozsahu vzniknutej škody. K právnej
otázke výpožičky vozidla a s ňou súvisiaceho priznania náhrady za opotrebovanie vozidla uviedol, že

Krajský súd v Trenčíne v rozhodnutí zo dňa 30.04.2023, sp. zn. 17Co/77/2023 v bode 20. vychádzal z
nesprávne posúdeného a najmä dotvoreného skutkového stavu. Nie je ani len možné očakávať
a predpokladať, že by ako vypožičiavateľ užíval vozidlo tak dlhé obdobie bez náhrady. Je zrejmé, že
objektívnedochádzakopotrebovaniuvozidla,aprávezákladnánáhradazohľadňujeamortizáciuvozidla,
povinné zmluvné a havarijné poistenie, opravy a údržbu, opotrebenie a výmenu pneumatík, motorového

oleja, náplne do ostrekovačov, poplatky za umývanie auta a rôzne ďalšie náklady a poplatky, na ktorých
nákladoch a poplatkoch sa podieľa výlučne on. Tie sa zvyšujú aj počtom najazdených
kilometrov, ktoré zbytočne vynaložil za účelom realizácie styku s maloletým, ktorý žalovaná
zmarila svojim protiprávnym konaní. Aj podľa právnej teórie si zmluvné strany v súvislosti
s opotrebením vypožičanej veci môžu dohodnúť určitú náhradu, čo nebude v rozpore s požadovaným

znakom bezodplatnosti zmluvy o výpožičke. Pojmovo sa tak rozlišuje odplata za prenechanie veci
vypožičiavateľovi na užívanie v zmysle odmeny a náhrada za opotrebenie veci v zmysle amortizácie,
ktorú možno vyjadriť ako rozdiel v hodnote veci v čase prenechania vypožičiavateľovi
a v čase jej vrátenia, spôsobený jej bežným užívaním (ŠTEVČEK, M, a kol. Občiansky zákonník II. 2.
vydání.Praha:C.H.Beck,2019,s.2450.).TentozáverpotvrdzujeajrozsudokKrajskéhosúduvČeských

Budějoviciach, sp. zn. 22Co 577/2003, potvrdený uznesením Najvyššieho súdu ČR, sp. zn. 28Cdo
2369/2003, v zmysle ktorého „…i když smlouva o výpůjčce je bezplatná, není vyloučena dohoda o určité
náhradě za opotřebení půjčené věci, jak tomu bylo v daném případě ... v prípade, ak si zmluvné strany
dohodnú náhradu za opotrebovanie veci, ich dohoda má prednosť“. Pri vyčíslení nákladov spojených s
použitím vozidla za účelom realizácie styku možno prihliadať na paušálne náhrady nákladov obdobného

používania osobných vozidiel na iné účely (viď R 12/1990). Na tie sa vzťahuje zákon č. 283/2002 Z. z.
o cestovných náhradách, v zmysle ktorého patrí základná náhrada zamestnancovi bez ohľadu na to,
či je použité motorové vozidlo vlastné alebo prenajaté (odplatne alebo bezodplatne) a vždy
vzniká zákonný paušálny nárok na náhrady uvedené v § 7 zákona. Nie je zákonná podmienka, aby na
vyplácanie uvedených náhrad muselo ísť o vlastné motorové vozidlo. (Komentár k zákonu č. 283/2002

Z. z.). K právnemu posúdeniu nepriznania náhrady trov konania s odkazom na § 257 CSP uviedol, že
inštitút trov konania je v civilnom sporovom konaní ovládaný tzv. záujmovým princípom vyjadreným v
§ 252 CSP a princípom úspechu vo veci vyjadreným v § 255 CSP. V danej veci mal plný úspech vo
veci. Ustanovenie § 257 CSP, ktoré v danej veci aplikoval súd prvej inštancie, predstavuje odchýlku
od zásady zodpovednosti za výsledok a zásady zodpovednosti za zavinenie z vyššie uvedených

princípov. Uviedol, že z odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie nie je zrejmé, v čom vzhliadol ako
spravodlivé poskytnúť ochranu osobe porušujúcej práva inej osoby a označiť ju za „ obeť žalobcu“ a v
čom videl za nespravodlivé, aby úspešnej sporovej strane nepriznal náhradu trov konania. Poukázal na
uznesenie Okresného súdu Prievidza zo dňa 08.12.2022, č. k. 8C/34/2022-67, ktorým bol zamietnutýnávrh žalovanej na spojenie vecí vrátane predmetnej veci z dôvodu, že zo spisov je zrejmé, že bude
potrebné v konaniach vykonať rozsiahle dokazovanie, ktoré by nebolo možné uskutočniť na jednom
pojednávaní, v konaniach sú rôzne skutkové tvrdenia produkované žalobcom i žalovanou,

rôzne dôvody neuskutočnenia styku i rôzne exekučné tituly. Už len táto skutočnosť vylučuje možnosť
existencie dôvodov hodných osobitného zreteľa podľa § 257 CSP. Zdôraznil, že je to práve žalovaná,
ktorá dlhodobo sústavne, účelovo, bez akéhokoľvek ospravedlniteľného dôvodu mu bráni v styku s
maloletým synom, tento procesný postup považuje za jediný možný zákonom ustanovený procesný
postup. Pokiaľ súd samostatným rozhodnutím konštatuje, že sa žalobca od začiatku domáha ochrany

svojich práv procesne správnym spôsobom, nemôže na základe tej istej argumentácie mu nepriznať
náhradu trov konania pre jeho procesný postup s poukazom na ust. § 257 CSP. Mal za
to, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci,
nakoľko od neho nemožno žiadnym spôsobom objektívne požadovať želaný procesný postup žalovanej.
Ďalej uviedol, že jednotlivé veci týkajúce sa náhrady škody nemožno objektívne spojiť, nakoľko ide o
rôzne právne tituly odôvodňujúce jeho styk s maloletým synom, rozdielne časové obdobia, v každom

konaní ide o rôzne skutkové tvrdenia, pričom on sa domáha ochrany vlastných práv náhradou škody
za zmarené styky, o ktorých nárokoch nie je možné hospodárne konať v jednom konaní. Zdôraznil,
že svojho syna nevidel takmer polovicu jeho života napriek tomu, že mal vždy súdom právoplatne
rozhodnutýaupravenýstyk,ktorývždydeňpredstykomaleboajvdeňstykužalovanáakomatkazmarila
s nejakou svojou vymyslenou výhovorkou alebo klamstvom, aby nemal možnosť dieťa

vidieť a tráviť s ním čas a nevedel sa domôcť ani náhrady zbytočne vynaložených nákladov na cestu za
maloletým. Dôvodne uplatňuje škodu vzniknutú konaním žalovanej v niekoľkých súdnych konaniach, čo
iným spôsobom nie je možné, a preto je preukázaná dôvodnosť jeho nároku na náhradu trov konania
v celom rozsahu. Jediný možný zákonom ustanovený procesný postup súd prvej inštancie považuje
za dôvod hodný osobitného zreteľa podľa § 257 CSP, a náhradu trov konania, ktoré musel vynaložiť,

aby sa domáhal ochrany svojich práv, neprizná, pretože podľa názoru súdu jediný možný zákonom
ustanovený procesný postup nemôže požívať právnu ochranu. O to viac je nezmyselnejšie, keď samotný
súd procesný postup žalobcu pred tým legitimizoval. Navrhol napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť
súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie a zároveň žalobcovi priznať náhradu trov
odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

13. Žalobca svoje odvolanie doplnil o vyjadrenie k právnej otázke výpožičky vozidla a s
ňou súvisiaceho priznania cestovnej náhrady za opotrebovanie vozidla. Súdu prvej inštancie zároveň
predložil čestné vyhlásenie požičiavateľa motorového vozidla zo dňa 02.12.2024. Z obsahu čestného
vyhlásenia vyplýva potvrdenie dohody, na ktorú žalobca poukazoval, a preukázanie tých skutočností,

ktoréžalobcatvrdívkonaní,ato,ženárokžalobcunazaplateniecestovnýchnáhradvsúvislostipoužitím
motorového vozidla je opodstatnený a nesporný. Žalobca je v zmysle dohody s požičiavateľom povinný
sa starať o technický stav motorového vozidla, a to uhrádzať všetky povinné technické prehliadky,
ako aj vymieňať všetky opotrebované časti motorového vozidla na vlastné náklady. Rovnako je povinný
udržiavať motorové vozidlo v riadnom technickom stave na jeho užívanie a za týmto účelom je žalobca

povinný uhrádzať všetky náklady spojené s technickou údržbou a mobilitou motorového
vozidla. Cestovné náhrady za používanie predmetného motorového vozidla znáša žalobca výlučne sám,
a to v celom rozsahu. Opätovne poukázal na rozsudok Krajského súdu v Českých Budějoviciach, sp. zn.
22Co 577/2003, potvrdený uznesením Najvyššieho súdu ČR, sp. zn. 28Cdo 2369/2003. Ďalej uviedol,
že objektívne dochádza k opotrebovaniu vozidla, a práve základná paušálna cestovná náhrada

zohľadňuje amortizáciu vozidla, povinné zmluvné, havarijné poistenie, opravy a údržbu motorového
vozidla, opotrebenie a výmenu pneumatík, rôznych druhov filtrov, motorového oleja, svetiel, brzdovej
kvapaliny,náplnedoostrekovačov,poplatkyzaumývanieautaarôzneďalšienáklady apoplatky
spojené s technickou údržbou a mobilitou motorového vozidla. Na týchto nákladoch a poplatkoch sa
podieľa výlučne žalobca. Tie sa zvyšujú aj počtom najazdených kilometrov, ktoré žalobca zbytočne

vynaložil za účelom realizácie styku s maloletým, ktorý žalovaná preukázane a nesporne zmarila
svojim protiprávnym konaním. Naviac nie je zaťažený dôkazným bremenom vo vzťahu k preukazovaniu
nároku na cestovné náhrady, ktoré majú charakter paušálu. Má však za to, že aj napriek uvedenému
je potrebné preukázať pravdivosť jeho skutkových tvrdení a poukázať na nesprávne a neopodstatnené
spochybňovanie jeho nárokov, pričom toto spochybňovanie je v rozpore s právnymi predpismi, súdnou

praxou a právnou teóriou. Záverom poukázal na to, že Krajský súd v Trenčíne v
spojení s Okresným súdom Prievidza v právoplatne skončených konaniach priznal žalobcovi v konaní o
náhraduškodycestovnénáhradyvpaušálnejvýškezazmarenýstykdňa13.11.2024(konanievedenéna
OkresnomsúdePrievidzapodsp.zn.9C/48/2022),14.11.2024(sp.zn.konania9C/51/2022),27.11.2024(sp. zn. konania 11C/51/2022), 28.11.2024 (sp. zn. konania 12C/51/2022), 15.01.2022 (konanie vedené
Okresným súdom Banská Bystrica pod sp. zn. 10Up/68/2024), t. j. v každom jednom právoplatne
skončenom konaní o náhradu škody, v ktorom súd konštatoval porušenie právnej alebo prevenčnej

povinnostižalovanejvsúvislostisozmarenýmstykomžalobcuamaloletého.Opätovnepožiadalodvolací
súd, aby rozhodol v zmysle jeho odvolacieho návrhu.

14. Písomné vyjadrenia v súvislosti s odvolaním žalobcu ani jeho vyjadrením k odvolaniu žalovanej,
napriek ich doručeniu žalovanej, podané neboli.

15. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací preskúmal vec podľa § 379 a § 380 Civilného sporového
poriadku (ďalej CSP) bez nariadenia pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a dospel k záveru, že
rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné vo výroku I. potvrdiť podľa § 387 CSP ako vecne správny a
vo výroku II. v časti o zamietnutie žaloby o zaplatenie 71,80 eur s prísl. zmeniť podľa § 388 CSP.

16. Rozsudok súdu prvej inštancie nebol stranami sporu spochybnený vo výroku II. v časti o zamietnutí
žaloby o zaplatenie 5 % ročného úroku z omeškania zo sumy 115,28 eur od 13.02.2022 do
28.04.2024.VtomtorozsahuvýrokuII.jerozsudoksúduprvejinštancieprávoplatnýatýmtorozhodnutím
odvolacieho súdu nedotknutý (§ 367 CSP).

17. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobca sa žalobou podanou na upomínací súd domáhal náhrady škody
titulom vynaložených nákladov na realizáciu styku s maloletým dieťaťom spočívajúcu v nákladoch v
súvislosti s cestou z miesta bydliska žalobcu z H. do miesta styku s maloletým
– Kultúrne centrum Bojnice a späť na súdom určený styk dňa 12.02.2022. Spornou skutočnosťou
nebolo, že styk žalobcu s maloletým dieťaťom bol upravený uznesením Okresného súdu Prievidza,

č. k. 18P/54/2019-2309 zo dňa 20.12.2021 tak, že žalobca je oprávnený stretávať sa s maloletým
každý týždeň v kalendárnom roku vždy v sobotu od 12.00 hod. do 17.00 hod. bez prítomnosti žalovanej
a s účinnosťou od 01.03.2022 je žalobca oprávnený na stretnutie s maloletým každý párny týždeň v
kalendárnom roku vždy v sobotu od 12.00 hod. do 17.00 hod. bez prítomnosti žalovanej a každý nepárny
týždeň v kalendárnom roku vždy v sobotu od 11.00 hod. do 17.00 hod. a v nedeľu od 11.00

hod. do 17.00 hod. bez prítomnosti žalovanej, ktorá je povinná maloleté dieťa na stretnutie
so žalobcom včas a riadne pripraviť a stretnutie umožniť s tým, že žalobca si maloletého riadne na styk
pripraveného pred kultúrnym domom v Bojniciach, na K. L. prevezme a na tom istom mieste maloletého
žalovanej vráti. V prípade, že sa styk žalobcu s maloletým neuskutoční v súdom určenom
čase z dôvodu objektívnej prekážky na strane dieťaťa, žalovaná je povinná umožniť žalobcovi styk s

maloletým v rovnakom rozsahu v náhradnom termíne v čase od 12.00 hod. do 17.00 hod.
bez prítomnosti žalovanej. Citované rozhodnutie bolo vykonateľné.

18. Vykonateľnosť je vlastnosť rozhodnutia orgánu verejnej moci, ktorá umožňuje vynútenie splnenia
povinnosti uloženej takýmto rozhodnutím. Možno logicky dôvodiť, že ten, komu je vykonateľným

rozhodnutím uložená povinnosť, musí túto povinnosť splniť. Z tejto kategorickej požiadavky možno
zľaviť v zásade iba v prípade, ak by splneniu uloženej povinnosti bránili objektívne okolnosti. V
opačnomprípade,tedapokiaľbyvykonateľnérozhodnutiavydanéorgánomverejnejmocinemuselibyťv
zásade kategoricky plnené, znamenalo by to popretie princípov záväznosti rozhodnutí orgánov verejnej
moci a rozhodnutia verejnej moci by stratili na význame, ktorý majú v rámci

doktríny právneho štátu. Pripustenie všeobecnej možnosti neplniť povinnosti uložené vykonateľnými
rozhodnutiami orgánov verejnej moci by viedlo v konečnom dôsledku k anarchii.

19. Predpokladom vzniku zodpovednosti za škodu vzniknutú v zmysle § 420 ods. 1 Občianskeho
zákonníka je porušenie právnej povinnosti, existencia škody, príčinná súvislosť medzi porušením

právnej povinnosti a škodou a zavinenie. Všetky uvedené zodpovednostné zložky musia byť splnené
kumulatívne. Prvé 3 predpoklady sú objektívneho charakteru. Dôkazné bremeno ohľadne nich leží
na poškodenom. Zavinenie subjektívnej povahy jeho existencia vo forme nevedomej nedbanlivosti sa
predpokladá. Základnou podmienkou vzniku zodpovednostného vzťahu je príčinná súvislosť medzi
konaním (opomenutím) škodcu a vzniknutou škodou poškodeného, ktorá musí byť

predvídateľná. Porušenie právnej povinnosti musí byť preukázané. V predmetnom prípade sa jedná o
právnu povinnosť stanovenú rozhodnutím súdu o styku s dieťaťom.20. V danej veci bolo nesporné, že dňa 12.02.2022, kedy malo dôjsť v zmysle právoplatného a
vykonateľného súdneho rozhodnutia k styku žalobcu s maloletým dieťaťom, žalovaná styk otca s
dieťaťom neumožnila. Žalovaná tvrdila, že žalobcovi oznámila ochorenie dieťaťa, čím splnila svoju

prevenčnú povinnosť.
21. Z obsahu spisu vyplýva, že dňa 11.02.2022 (deň pred stykom) žalobca zaslal žalovanej SMS s tým,
že „zajtra odovzdanie a styk o 12h na námestí podľa NO“, na čo žalovaná reagovala SMS správou,
že „Maťko je ešte stále chorý, ešte nedobral antibiotika, zajtra ešte nebude môcť ísť, za zajtrajšok ti
poskytnem náhradný termín“. Na to žalobca „v živote si neposkytla za žiadne zmarené termíny

náhradný styk. Maríš styk opakovane a celkom zjavne zámerne. Zajtra si prídem pre syna, nachystaj
ho na styk podľa NO“. Na túto SMS správu žalovaná žiadnym spôsobom nereagovala. Dňa 12.02.2022
o 11.52 hod. žalobca žalovanej oznámil, že je na námestí, čaká na odovzdanie. Žalovaná žalobcovi
oznámila: ,,Písala som ti, že B. je ešte stále chorý a berie antibiotiká, že dnes nemôže ísť“. Žalobca
na uvedenú správu žalovanej odpovedal: ,,Zámerne maríš styk, vytváraš prekážky, klameš, Idem pred
dom, nachystaj B. na odovzdanie, rešpektuj uznesenie súdu“. Vzápätí jej oznámil, že je pred domom

a vyzval žalovanú, aby mu syna odovzdala. Na ďalšiu SMS správu žalovaná žalobcovi o 12.15 hod.
oznámila, že „Vieš o tom, že je B. ešte chorý“. Žalobca v SMS o 12.17 hod.: „Neposlala si do dnešného
dňa žiadne lekárske potvrdenie s viditeľnou pečiatkou, okrem toho, nejde o prekážku v styku.
Odovzdaj mi B.“, žalovaná mu oznámila: „Policajti aj minulý týždeň videli lekársku správu s pečiatkou“.

22. Pokiaľ žalovaná žalobcovi oznámila dňa 11.02.2022, že maloletý je ešte stále chorý, nedobral
antibiotiká, nebude môcť ísť a dňa 12.02.2022 opätovne oznámila, že maloletý je ešte stále chorý,
berie antibiotiká a dnes na styk nebude môcť ísť, odvolací súd je toho názoru, že žalovaná si riadne
nesplnila svoju prevenčnú povinnosť podľa cit. ust. § 415 Občianskeho zákonníka, pretože i keď žalobcu
deň pred stykom i v deň styku informovala SMS správou, že styk pre chorobu maloletého nebude

možné uskutočniť, odvolací súd sa stotožňuje so súdom prvej inštancie, že chorobu
maloletého žalobcovi náležite nepreukázala, pričom k takému riadnemu preukázaniu skutočnosti, že
v čase realizácie styku (12.02.2022) aktuálny zdravotný stav maloletého bol natoľko nepriaznivý, že
neumožňovalrealizáciustykupodľavykonateľnéhosúdnehorozhodnutia,nedošloanidodatočnevrámci
súdneho konania. Žalovanou predložená lekárska správa zo dňa 03.02.2022 síce preukazuje, že

maloletý od uvedeného dátumu bol chorý a užíval antibiotiká pre katar horných
dýchacích ciest, odvolací súd však uvádza, že lekárska správa, vzhľadom na skutočnosť, že bola
vyhotovená ku dňu 03.02.2022, teda 10 dní pred zmareným stykom, nebola spôsobilá preukázať, že
v čase styku dňa 12.02.2022 (kedy maloletý bral desať dní antibiotika a opätovnú návštevu lekára
žalovaná nepreukázala), bol zdravotný stav maloletého natoľko pretrvávajúco nepriaznivý, že

predstavoval objektívnu prekážku vylučujúcu styk maloletého s otcom. Odvolací súd má za to, že
v konaní žalovaná neuniesla dôkazné bremeno, keďže žiadnym spôsobom nepreukázala, že v deň styku
dieťa nebolo spôsobilé na stretnutie s otcom, pričom lekárska správa, vydaná desať dní pred určeným
stykom nie je v tomto smere dostatočným dôkazom, nakoľko nepreukazuje nemožnosť realizácie styku
dňa 12.02.2022.

23. Odvolací súd k argumentom žalovanej, že tunajší súd v obdobných veciach vedených pod sp.
zn. 8Co/11/2023 (rozhodnutie zo dňa 27.09.2023) a sp. zn. 27Co/103/2023 (rozhodnutie zo dňa
28.12.2023), ktoré sa týkali rovnakých strán sporu, skutkový stav bol obdobný (t. j. neuskutočnenie
styku z dôvodu choroby maloletého, kedy žalovaná žalobcu upovedomila o chorobe maloletého

prostredníctvom SMS správy, pričom lekárska správa žalobcovi zo strany žalovanej vopred doručená
nebola), neprijal záver o porušení prevenčnej povinnosti žalovanej pri obdobných skutkových stavoch,
uvádza, že skutkové stavy v uvedených konaniach neboli totožné ani obdobné, nakoľko lekárske správy
predložené žalovanou až v rámci súdneho konania, ktoré preukazovali chorobu maloletého, neboli ani
v jednom z uvedených prípadov staršie ako týždeň pred určeným termínom styku, a teda boli aj riadne

spôsobilé preukázať dôvodnosť objektívnej prekážky brániacej uskutočneniu styku. Z tohto dôvodu
predložená argumentácia žalovanej neobstojí, nakoľko skutkové okolnosti v súčasnosti prejednávanom
prípade sú odlišné od citovaných rozhodnutí.

24. Zároveň odvolací súd uvádza, že sa možno stotožniť s argumentáciou, že žalovanej nevyplýva

povinnosť v každom jednotlivom prípade ochorenia maloletého doručiť žalobcovi aj lekársku správu
o jeho zdravotnom stave, avšak v prípade dokazovania splnenia prevenčnej povinnosti je žalovaná
povinná podložiť svoje tvrdenia o objektívnych prekážkach brániacich styku, náležitými dôkazmi, čo
však v tomto konkrétnom prípade preukázané zo strany žalovanej nebolo, keďže náležite nepreukázala,že v čase zmareného styku (dňa 12.02.2022) mali existovať objektívne prekážky, ktoré neumožňovali
realizovať styk v zmysle právoplatného a vykonateľného súdneho rozhodnutia upravujúceho styk
žalobcu s maloletým.

25. Odvolací súd, stotožňujúc sa s názorom súdu prvej inštancie, dospel rovnako k záveru o riadnom
nesplnení prevenčnej povinnosti žalovanej v zmysle § 415 Občianskeho zákonníka tak, aby ku škode
na strane žalobcu nedošlo.

26. Škodou sa rozumie majetková ujma poškodeného vyjadriteľná v peniazoch, ktorá
spočíva v zmenšení majetku poškodeného a predstavuje majetkové hodnoty, ktoré treba vynaložiť na
to, aby sa vec uviedla do predošlého stavu, resp. aby sa v peniazoch vyvážili dôsledky vyplývajúce
z toho, že navrátenie do predošlého stavu nebolo dobre možné a účelné (nález Ústavného súdu SR,
sp. zn. 177/08). Pokiaľ rodičovi dieťaťa vzniknú zbytočné náklady v dôsledku toho, že rodič, ktorému
bolo maloleté dieťa zverené do výchovy, zmarí styk rodiča s dieťaťom upraveným súdnym rozhodnutím

alebo dohodu rodičov, jedná sa o jeho, či jej všeobecnú zodpovednosť za škodu založenú na princípe
prezumovaného zavinenia. Ide o zodpovednosť za priame porušenie právnej povinnosti, ktoré
pre rodičov vyplýva zo súdneho rozhodnutia, prípadne z dohody rodičov o styku s dieťaťom.

27. Pokiaľ ide o otázku vzniku škody, v konaní bolo preukázané, že žalobca dňa 12.02.2022 absolvoval

za účelom styku s maloletým cestu osobným motorovým vozidlom zo svojho bydliska
do miesta styku s maloletým, stretnutie sa však nerealizovalo, nakoľko styk s dieťaťom mu nebol
umožnený. Žalobca tak na uvedenú cestu zbytočne vynaložil náklady. Cestu žalobca uskutočnil
osobným motorovým vozidlom, čo bolo aj podľa názoru odvolacieho súdu účelné s prihliadnutím na
vzdialenosť, vymedzený čas styku, vek maloletého (tri roky), ako aj pretrvávajúce ohrozenie nákazou

COVID-19.

28. Pokiaľ ide o rozsah náhrady škody, súd prvej inštancie výšku škody podrobne špecifikoval v bode
27 a 28 odôvodnenia svojho rozhodnutia, pričom priznal len náhradu za spotrebované pohonné
hmoty vo výške 43,48 eur a žalobcom uplatnenú základnú náhradu v sume 71,80 eur (0,193 eur x 372

km) podľa Opatrenia Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny č. 143/2019 Z. z., ktorá
predstavuje paušálnu náhradu za opotrebenie vozidla, nepriznal z dôvodu, že osobné motorové vozidlo
nie je vo vlastníctve žalobcu a tento vozidlo užíva na základe bezodplatnej výpožičky. Odvolací súd sa
s takto určeným rozsahom náhrady škody nestotožňuje.

29. K nepriznaniu paušálnej náhrady za opotrebenie vozidla, s ktorým hodnotením a následným
právnym posúdením súdom prvej inštancie sa odvolací súd nestotožňuje, uvádza, že podľa právnej
teórie bezodplatnosti zmluvy o výpožičke neodporuje, ak si zmluvné strany v súvislosti s opotrebovaním
vypožičanej veci dohodli určitú náhradu (porovnaj rozsudok Krajského súdu v Českých Budějoviciach,
sp. zn. 22Co 577/2003, potvrdený uznesením Najvyššieho súdu ČR, sp. zn. 28Cdo 2369/2003). Nie je

relevantné konštatovanie súdu prvej inštancie, že žalobca nie je vlastníkom predmetného motorového
vozidla, nakoľko podľa zákona č. 283/2002 Z. z. o cestovných náhradách, v zmysle ktorého vzniká
zákonný paušálny nárok na náhrady bez ohľadu na to, či je použité vlastné motorové vozidlo alebo
prenajaté (odplatne alebo bezodplatne). Rovnako nie je relevantnou skutočnosť, že žalobca pri realizácii
styku s maloletým použil motorové vozidlo, ktoré užíva na základe zmluvy o výpožičke, ktorá je

bezodplatným právnym úkonom, a preto mu neprislúcha nárok na paušálnu náhradu cestovných
nákladov. Pravdou síce je, že pojmovým znakom inštitútu výpožičky je bezodplatnosť ako „...právo vec
po dohodnutú dobu bezodplatne užívať“, avšak podľa právnej teórie bezodplatnosti zmluvy o výpožičke
neodporuje, ak bola dohodnutá určitá náhrada za opotrebenie požičanej veci. Pojmovo sa
tak rozlišuje odplata za prenechanie veci vypožičiavateľovi na užívanie v zmysle odmeny a náhrada

za opotrebenie veci v zmysle amortizácie, ktorú možno vyjadriť ako rozdiel v hodnote veci v čase
prenechania vypožičiavateľovi a v čase jej vrátenia, spôsobený jej bežným užívaním (porovnaj rozsudok
Krajského súdu v Českých Budějoviciach, sp. zn. 22Co 577/2003, potvrdený uznesením Najvyššieho
súdu ČR, sp. zn. 28Cdo 2369/2003). V okolnostiach posudzovanej veci odvolací súd dodáva, že
vzhľadom na časové obdobie, od kedy žalobca motorové vozidlo užíva (zmluva o výpožičke zo dňa

24.09.2021), dochádza k opotrebovaniu vozidla, ktorá v sebe zahŕňa úhradu na základné náklady
a poplatky s užívaním vozidla (napr. opravy a údržbu motorového vozidla, opotrebenie a výmenu
pneumatík,rôznychdruhovfiltrov,motorovéhooleja,svetiel,brzdovejkvapaliny,náplnedoostrekovačov,
poplatky za umývanie auta a rôzne ďalšie náklady a poplatky spojené s technickou údržbou a mobilitoumotorového vozidla), a preto nie je možné predpokladať, že by žalobca ako vypožičiavateľ
užíval vozidlo tak dlhé obdobie bez náhrady uvedených nákladov. Tieto skutočnosti naviac žalobca
v rámci odvolacieho konania podložil aj Čestným prehlásením požičiavateľa A. M. D. zo dňa 02.12.2024,

v zmysle ktorého je v zmysle dohody medzi požičiavateľom a vypožičiavateľom, žalobca povinný starať
sa o technický stav vozidla motorového vozidla, a to uhrádzať všetky povinné technické prehliadky,
ako aj vymieňať všetky opotrebované časti motorového vozidla na vlastné náklady, udržiavať motorové
vozidlovriadnomtechnickomstavenajehoužívanieazatýmtoúčelomuhrádzaťvšetkynákladyspojené
s technickou údržbou a mobilitou motorového vozidla, tiež znášať cestovné náhrady za

používanie predmetného motorového vozidla výlučne sám, a to v celom rozsahu.

30. Vzhľadom na uvedené odvolací súd dospel k záveru, že v otázke výšky náhrady škody súd prvej
inštancie síce správne zistil skutkový stav danej veci, avšak vec po právnej stránke nesprávne posúdil,
keď zaviazal žalovanú zaplatiť žalobcovi len náhradu za spotrebované pohonné hmoty vo výške 43,48
eur s 5 % ročným úrokom z omeškania od 29.04.2024 do zaplatenia a paušálnu náhradu

za opotrebenie motorového vozidla nepriznal.

31. Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku I. ako vecne správny
potvrdil podľa § 387 ods. 1 CSP a podľa § 388 CSP rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku II. V časti
o zamietnutie žaloby o zaplatenie 71,80 eur zmenil tak, že priznal žalobcovi aj paušálnu

náhradu za opotrebenie motorového vozidla v uplatnenej výške 71,80 eur spolu s úrokom z omeškania
vo výške 5 % ročne zo sumy 71,80 eur od 29.04.2024 do zaplatenia, do troch dní od
právoplatnosti tohto rozsudku, z dôvodu, že žalobca preukázal všetky predpoklady subjektívnej
zodpovednosti žalovanej za škodu v zmysle § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ktorá
mu vznikla vynaložením cestovných nákladov dňa 12.02.2022 za účelom realizácie styku s maloletým

dieťaťom na základe právoplatného a vykonateľného rozhodnutia súdu, ktorý sa z dôvodov na strane
žalovanej neuskutočnil.

32. Podľa § 396 ods. 2 CSP, ak odvolací súd zmení rozhodnutie, rozhodne aj o nároku na
náhradu trov konania na súde prvej inštancie.

33. Podľa § 255 ods.1, ods. 2 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo
veci. Ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne
vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.

34. Podľa čl. 4 ods. 1 Základných princípov CSP, ak sa právna vec nedá prejednať a
rozhodnúť na základe výslovného ustanovenia tohto zákona, právna vec sa posúdi podľa ustanovenia
tohto alebo iného zákona, ktoré upravuje právnu vec čo do obsahu a účelu najbližšiu posudzovanej
právnej veci.

35. Podľa čl. 4 ods. 2 Základných princípov CSP, ak takého ustanovenia niet, súd prejedná a rozhodne
právnu vec podľa normy, ktorú by zvolil, ak by bol sám zákonodarcom, a to s prihliadnutím
na princípy všeobecnej spravodlivosti a princípy, na ktorých spočíva tento zákon, tak, aby výsledkom
bolo rozumné usporiadanie procesných vzťahov zohľadňujúce stav a poznatky právnej náuky a ustálenú
rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít.

36. Podľa § 257 CSP výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné
osobitného zreteľa.
37. V sporovom konaní sa povinnosť nahradiť trovy konania spravuje predovšetkým zásadou úspechu
v konaní (§ 255 CSP). Aplikácia ust. § 257 CSP pri rozhodovaní o náhrade trov konania prichádza do

úvahy v prípadoch, keď síce sú naplnené všetky predpoklady na priznanie náhrady trov
konania podľa § 255 a nasl. CSP, súd však dôjde k záveru, že sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa,
pre ktoré náhradu trov konania celkom alebo z časti neprizná. Musí ísť o celkom výnimočný prípad, ktorý
musí byť v rozhodnutí aj náležite odôvodnený. Výnimočnosť môže spočívať tak v okolnostiach danej
veci, ako aj v okolnostiach u strán sporu.

38. Žalobca poukázal na rozhodnutie, č. k. 8C/34/2022-67 zo dňa 08.12.2022, ktorým
Okresný súd Prievidza zamietol návrh žalovanej na spojenie veci (uvedených vo
výroku uznesenia) vedených pred tamojším súdom, týkajúcich sa ním podaných žalôb nanáhradu škody. V uvedenom rozhodnutí súd prvej inštancie (okrem iného) skonštatoval, že konania
sa jednak nachádzajú v rôznych štádiách, jednak v uvedených konaniach uplatňuje žalobca nárok na
náhradu škody za jednotlivé neuskutočnené stretnutia, pričom v konaniach sú rôzne skutkové tvrdenia

produkované žalobcom aj žalovanou (líšia sa dôvodmi neuskutočnenia styku - maloletý styk odmietal,
maloletý bol chorý, bol v kontakte s COVID pozitívnou osobou, bol zákaz vychádzania), pričom v
niektorých prípadoch sa líšia aj exekučné tituly. Vzhľadom na počet konaní a tieto odlišnosti
by nebolo možné efektívne vykonať dokazovanie na jednom pojednávaní. Vzhľadom na skutočnosť, že
styk žalobcu s maloletým naďalej prebieha a je predpoklad, že žalobca si naďalej bude

uplatňovaťnárokynatietoneuskutočnenéstykysamostatnýminávrhmi,nebudeanireálnemožnévšetky
tieto nároky rozhodnúť v jednom konaní.

39.Zuvedenéhorozhodnutiavyplýva,žesámsúdprvejinštancierozhodnutím onespojeníveci
(žalôb žalobcu na náhradu škody) dospel k záveru, že spojenie týchto vecí do jedného konania nie je
hospodárne, je neefektívne v dôsledku rôznych skutkových tvrdení strán sporu a nemožnosti rozhodnúť

najednompojednávaní.Postupžalobcu,ktorýsaochranysvojichprávdomáhalsamostatnýmižalobami,
potom nie je možné vyhodnotiť ako šikanózny, resp. ako zjavné zneužitie práva podľa čl. 5 Základných
princípov CSP. Je nesporné, že žalobca si samostatnými žalobami uplatňuje nároky
na náhradu škody za jednotlivé neuskutočnené stretnutia so svojim synom, pričom v konaniach sú
produkovanérôzneskutkovétvrdeniatakzostranyžalobcu,akoajžalovanej,líšiacesarôznymidôvodmi

neuskutočnenia stretnutia - styk sa neuskutočnil z dôvodu, že maloletý bol chorý - prípad danej veci,
maloletý styk odmietal, maloletý bol v kontakte s COVID pozitívnou osobou, styk sa neuskutočnil z
dôvodu nariadenia vlády SR č. 678 zo dňa 20.10.2020 a podobne. Naviac, v niektorých prípadoch
sa líšia aj exekučné tituly, rôzna je i dôkazná situácia a právne posúdenie. Naviac je odvolaciemu súdu
z rozhodovacej činnosti známe, že žalobca nie je vo všetkých žalobách podaných proti žalovanej

z dôvodu nerealizovaného styku s maloletým synom úspešný a v týchto prípadoch je žalovanej priznaná
náhrada trov konania prvoinštančným i odvolacím súdom (napr. sp. zn. 17Co/9/2023, 5Co/48/2023,
5Co/59/2023), keď súdy rozhodovali podľa zásady úspechu v konaní vyjadrenej v ust. § 255 CSP.
Vzhľadom na uvedené, zohľadniac i zásadu rovnakého postavenia strán sporu v súdnom konaní (čl.
6 Základných princípov CSP), odvolací súd zastáva názor, že aplikácia ust. § 257 CSP v danej veci

súdom prvej inštancie nebola dôvodná.

40. V prejednávanej veci mal žalobca vo veci samej plný úspech, keď jeho žalobe bolo vyhovené
(neúspech žalobcu bol len v nepatrnej časti v časti výroku II. zamietnutí úroku z omeškania vo výške 5
% ročne zo sumy 115,28 eur od 13.02.2022 do 28.04.2024) ), a preto odvolací súd dospel k záveru, že

žalobcovi patrí nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu podľa § 255 ods. 1 CSP (tzv. zásada
úspechu) za použitia čl. 4 CSP s odkazom na § 142 ods. 3 O.s.p. účinného do 30.06.2016.

41. Odvolaciemu súdu je známe rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 1MCdo/1/2004
zo dňa 27.04.2004, v zmysle ktorého "Procesný úspech žalobcu v časti týkajúcej sa celej žalovanej

pohľadávky a jeho neúspech iba v časti príslušenstva žalovanej pohľadávky (v úrokoch z omeškania)
nemožno v odôvodnených prípadoch (pri rozhodovaní o náhrade trov konania) považovať "za neúspech
v pomerne nepatrnej časti" podľa ustanovenia § 142 ods. 3 O.s.p., ale za "čiastočný úspech" v zmysle
ustanovenia § 142 ods. 2 O.s.p.." K tomu odvolací súd uvádza, že v tam posudzovanom prípade
však bola zamietnutá žaloba v celom uplatnenom úroku z omeškania, ktorého výška po vyčíslení v

čase rozhodnutia konajúceho súdu predstavovala cca polovicu uplatnenej istiny a uvedené rozhodnutie
reflektovaloprávnuúpravutrovkonaniapodľaObčianskehosúdnehoporiadku(O.s.p.),ktorábolaúčinná
do 30.06.2016. Od 01.07.2016 je účinný Civilný sporový poriadok (CSP), ktorý v súvislosti s právnou
úpravou pomerného delenia náhrady trov konania na rozdiel od § 142 ods. 3
O.s.p. už neobsahuje pojem " neúspech v pomerne nepatrnej časti". Ústavný súd v náleze III. ÚS

475/2018 zo dňa 04.02.2021 uviedol, že "Zmyslom novej právnej úpravy Civilného sporového poriadku
nebola snaha zákonodarcu sa pri rozhodovaní o náhrade trov konania koncepčne celkom odchýliť od
pravidla pôvodne vyjadreného v § 142 ods. 3 O.s.p.. Záver súdu absolútne vylučujúci osobitný režim
posudzovania úspechu v konaní a nárokov na náhradu trov v prípadoch, keď výška plnenia závisela od
znaleckého posudku alebo úvahy súdu, nemožno akceptovať a takáto interpretácia § 255 CSP nie je

v súlade s Ústavou Slovenskej republiky".

42. V prejednávanej veci síce nejde o situáciu, že by výška plnenia závisela od znaleckého posudku
alebo úvahy súdu a je zrejmé, že žalobca mal čiastočne neúspech v časti uplatneného úroku zomeškania, preto by sa náhrada trov konania mala pomerne rozdeliť v zmysle § 255 ods. 2 CSP.
Napriek tomu odvolací súd dospel k záveru, že v posudzovanej veci nie je namieste celkom bezvýhradne
aplikovať ust. § 255 ods. 2 CSP a za použitia čl. 4 ods. 2 Základných princípov CSP sám "dotvoril"

právnu normu riadiac sa pritom kritériom racionálneho zákonodarcu, podľa ktorej v prípade neúspechu
strany sporu len v nepatrnej časti možno jej priznať plnú náhradu trov konania. Z tohto dôvodu, a tiež s
prihliadnutím na princíp právnej istoty uzavrel, že žalobcovi, ktorý bol plne úspešný v predmetnom
spore vo veci samej, pokiaľ ide o istinu 115,28 eur aj s 5 % ročným úrokom z omeškania za obdobie
od 29.04.2024 až do zaplatenia istiny a neúspešný bol len v časti 5 % ročného úroku z

omeškania z istiny 115,28 eur za obdobie od 13.02.2022 do 28.04.2024, patrí náhrada trov konania v
plnej výške. Zohľadnil pritom aj ustálenú rozhodovaciu činnosť v obdobných sporoch strán sporu, na
ktorú poukázal žalobca vo svojom odvolaní. Z aktuálnej rozhodovacej činnosti týkajúcej sa sporových
strán odvolací súd poukazuje napríklad na rozsudok Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 25.02.2025, č. k.
27Co/11/25 - 196, ktorým odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej - vyhovujúcej
časti (výrok I.) a v súvisiacej časti o trovách konania (výrok III.) a v bode 48. odôvodnenia

svojho rozhodnutia uviedol: "Porovnaním žalobného návrhu a rozhodnutia súdu možno konštatovať, že
žalobca bol v ťažiskovom rozsahu úspešný, keďže súd prvej inštancie svojím rozhodnutím jeho žalobe
v ťažiskovej časti vyhovel (s výnimkou časti nepriznaných úrokov z omeškania 5 % ročne zo
sumy 144,18 eur od 23.01.2022 do 26.04.2024) a vo svetle zásady úspechu žalobcovi priznal nárok na
náhradu trov konania v celom rozsahu, ktoré mu v súvislosti s uplatnením práva vznikli."

43. Z uvedených dôvodov odvolací súd o náhrade trov celého konania rozhodol podľa § 396
ods. 1, § 255 ods. 1, § 262 ods. 2 za použitia Čl. 4 Základných princípov CSP tak, že
žalobcovi priznal proti žalovanej nárok na náhradu trov konania (prvoinštančného i odvolacieho) v celom
rozsahu. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozhodnutia

samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP)

44. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolania musia

byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh; § 428 CSP).