Rozsudok ,
Zmenené Judgement was issued on Thursday, June 25, 2025

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 3To/43/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6924010699
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 06. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Michaela Buceková, PhD., LL.M.

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2025:6924010699.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Michaely Bucekovej,

PhD., LL.M. a sudcov A. B. C. a A. C. D., na verejnom zasadnutí dňa 25. júna 2025 v trestnej veci
obžalovanej E. F. G. za prečin sprenevery podľa § 213 ods. 1, ods. 2 písm. a), písm. c), písm. d) Tr. zák.
s poukazom na § 138 písm. b), písm. h) Tr. zák., o odvolaní obžalovanej proti rozsudku Okresného súdu
Rimavská Sobota zo dňa 27.01.2025, sp. zn. 19T/121/2024 takto

r o z h o d o l :

Podľa § 321 ods. 1 písm. b), písm. d) Tr. por. z r u š u j e napadnutý rozsudok okresného súdu v
celom rozsahu.

Podľa § 322 ods. 3 Tr. por. r o z h o d u j ú c s á m obžalovanú E. F. G., nar. XX.XX.XXXX v H., trvale
bytom I. J. X, XXX XX K., L. H., adresa na doručovanie písomností: M. XXXX/X, XXX XX H.,

podľa § 285 písm. b) Tr. por. oslobodzuje spod obžaloby okresného prokurátora Revúca sp. zn. 2Pv
206/22/6608 zo dňa 28. 8. 2024 pre skutok právne kvalifikovaný ako prečin sprenevery podľa § 213 ods.
1, ods. 2 písm. a), písm. c), písm. d) Tr. zák. s poukazom na § 138 písm. b), písm. h) Tr. zák., ktorého
sa mala dopustiť tým, že

v období od 01. septembra 2015 do 31. augusta 2020 si v pozícii štatutárnej zástupkyne a zároveň
riaditeľky K. K. L. D., K. K. H., J. X, L. H., E.: XX XXX XXX, neoprávnene bez súhlasu a vedomia
zriaďovateľa školy, spoločnosti N., K., K. K. J. X, H., L. H., E.: XX XXX XXX, F. O. dvoma jej vtedajšími
konateľmi C. F. B. a C. N. P. sama schválila a aj nechala vyplácať mzdovú položku funkčného platu –
zvýšený osobný príplatok v celkovej sume 21.930,65 eur, čím konala v rozpore s § 26 ods. 1 zákona
číslo 553/2003 Z. z. o odmeňovaní zamestnancov pri výkone práce vo verejnom záujme v platnom
znení, podľa ktorého vedúcemu zamestnancovi, ktorý je štatutárnym orgánom, určí plat podľa § 4 tohto

zákona ten, kto ho do funkcie ustanovil, ak osobitný predpis neustanovuje inak, teda spoločnosť N., K.,
K. K. J. X, H., L. H., E.: XX XXX XXX, ako zriaďovateľ uvedenej školy, čím svojím konaním spôsobila
Súkromnej strednej odbornej škole, so sídlom H., J. X, L. H., E.: XX XXX XXX, majetkovú škodu vo
výške 21.930,65 eur,

pretože skutok nie je trestným činom.
Podľa § 288 ods. 3 Tr. por. sa poškodená K. K. L. D., K. K. H., J. X, L. H., E.: XX XXX XXX K. A. P. na

náhradu škody odkazuje na civilný proces.

o d ô v o d n e n i e :

NapadnutýmrozsudkomokresnéhosúdubolaobžalovanáE.F.G.uznanázavinnúzprečinusprenevery
podľa § 213 ods. 1, ods. 2 písm. a), písm. c), písm. d) Tr. zák. s poukazom na § 138 písm. b), písm.
h) Tr. zák. na tom skutkovom základe, žev období od 01. septembra 2015 do 31. augusta 2020 si v pozícii štatutárnej zástupkyne a zároveň
riaditeľky K. K. L. D., K. K. H., J. X, L. H., IČO: XX XXX XXX, P. bez súhlasu a vedomia zriaďovateľa

školy, spoločnosti N., K., K. sídlom J. X, H., L. H., E.: XX XXX XXX, v zastúpení dvoma jej vtedajšími
konateľmi C. F. B. a C. N. P. sama schválila a aj nechala vyplácať mzdovú položku funkčného platu –
zvýšený osobný príplatok v celkovej sume 21.930,65 eur, čím konala v rozpore s § 26 ods. 1 zákona číslo
553/2003 Z. z. o odmeňovaní zamestnancov pri výkone práce vo verejnom záujme v platnom znení,
podľa ktorého vedúcemu zamestnancovi, ktorý je štatutárnym orgánom, určí plat podľa § 4 tohto zákona

ten, kto ho do funkcie ustanovil, ak osobitný predpis neustanovuje inak, teda spoločnosť N., K., K. K. J.
X, H., L. H., E.: XX XXX XXX, B. zriaďovateľ uvedenej školy, čím svojím konaním spôsobila Súkromnej
strednej odbornej škole, so sídlom H., J. X, L. H., E.: XX XXX XXX, majetkovú škodu vo výške 21.930,65
eur,

Za to bola odsúdená podľa § 213 ods. 2 Tr. zákona, § 38 ods. 2 Tr. zák., § 36 písm. j) Tr. zák. k trestu

odňatia slobody vo výmere 12 mesiacov. Podľa § 49 ods. 1 písm. a) Tr. zák. jej súd výkon trestu odňatia
slobody podmienečne odložil a podľa § 50 ods. 1 Tr. zák. jej určil skúšobnú dobu vo výmere 18 mesiacov.
Podľa § 287 ods. 1 Tr. por. jej bola uložená povinnosť nahradiť poškodenej K. K. L. D., so sídlom H., J.
X, L. H., E.: XX XXX XXX škodu vo výške 21.930,65 eur a podľa § 288 ods. 2 Tr. por. bola poškodená K.
K. L. D., K. sídlom H., J. X, L. H., E.: XX XXX XXX K. zvyškom jej nároku na náhradu škody odkázaná

na civilný proces.

Proti tomuto rozsudku vo výrokoch o vine a treste podala obžalovaná prostredníctvom svojej obhajkyne
priamo na hlavnom pojednávaní odvolanie, ktoré neskôr doplnila o dôvody písomným podaním
doručeným okresnému súdu dňa 06.04.2025. Úvodom zdôraznila, že prvostupňový súd vykonal

dokazovanie iba veľmi zjednodušene a iba v jej neprospech, pričom nedostatočne rozlišoval jej
postavenie v danej veci, najmä skutočnosť, že počas sporného obdobia bola jednak jednou z troch
konateľov obchodnej K. N., K., ktorá bola zriaďovateľom K. K. L. D. B. jednak bola zároveň aj
riaditeľkou tejto školy. Zotrvala na tom, že jej konaním v postavení štatutárneho orgánu poškodenej
nikdy nespôsobila akúkoľvek škodu. Vždy konala v najlepšom vedomí škole pomôcť a urobiť z nej

špičkovú vzdelávaciu inštitúciu v rámci regiónu. Taktiež ako jedna z konateľov zriaďovateľa vždy konala
za spoločnosť s odbornou starostlivosťou a v súlade so záujmami spoločnosti a všetkých jej spoločníkov,
bez ohľadu na to, či plnila povinnosti uložené zákonom, spoločenskou zmluvou, stanovami alebo valným
zhromaždením. Poprela, že by si sama a bez súhlasu a vedomia zriaďovateľa čokoľvek schválila
anechalavyplácaťnadrámeczákona.VôľakonaťurčitýmspôsobomvrámciK.N.,K.K.H.neformálnym

spôsobom. Podstatné záležitosti chodu školy si navzájom medzi spoločníkmi, ktorí okrem iného boli
zároveň aj konateľmi, dávali vedieť. Ak by sa ktorémukoľvek z ostatných konateľov niečo nepáčilo,
tak to mohol komunikovať. Ostatní dvaja konatelia zriaďovateľa sa však o chod školy nezaujímali.
Počas jej funkčného obdobia riaditeľky školy výšku jej osobného príplatku nerozporovali. Záverom
uviedla, že skutkový základ posudzovanej veci sa týka maximálne porušenia práva vyplývajúceho

z občianskoprávnych či obchodnoprávnych predpisov s tým, že v takýchto prípadoch zdanlivého
(formálneho) splnenia podmienok pre vznik trestnoprávnej zodpovednosti možno prostriedky trestného
práva ako prostriedky krajnej represie aplikovať iba zdržanlivo a len v prípadoch, kedy prostriedky
ochrany (nápravy) ponúkané inými právnymi odvetviami zlyhali alebo sú neefektívne.

Navrhla, aby odvolací súd napadnutý rozsudok okresného súdu zrušil a rozhodujúc sám obžalovanú
spod obžaloby oslobodil podľa § 285 Tr. por.

Splnomocnenec poškodenej K. K. L. D. K. K. F. H. M. dňa 24.06.2025 krajskému súdu jeho vyjadrenie
k odvolacím námietkam obžalovanej. Mal za to, že okresný súd vykonal vo veci dokazovanie v rozsahu

potrebnom pre rozhodnutie, pričom postaveniu obžalovanej venoval náležitú pozornosť. Vykonaným
dokazovaním bolo podľa jeho názoru nepochybne preukázané, že zriaďovateľ školy mal v rozhodnom
období troch konateľov, ktorí boli oprávnení konať v mene spoločnosti, pričom pôsobnosť obchodného
vedenia spoločnosti, pod ktorú patrilo aj rozhodovanie o plate a osobnom príplatku riaditeľa školy, patrilo
kogentne všetkým konateľom a teda nielen jednému z konateľov. Čo sa týka navrhovaného uplatnenia

princípu ultima ratio zo strany obžalovanej, tak s poukazom na závažnosť skutku, ktorý rozhodne
nemožno považovať za nepatrný, nemožno nepovažovať konanie obžalovanej za trestný čin. Vzhľadom
k uvedenému považuje rozsudok okresného súdu za vecne správny a zákonný vo všetkých odvolaním
napadnutých výrokoch.Verejné zasadnutie krajského súdu sa konalo za prítomnosti prokurátora krajskej prokuratúry, obhajkyne
obžalovanej a splnomocnenca poškodenej K. K. L. D. K. K. F. H.. Obhajkyňa doručila súdu žiadosť

obžalovanej o vykonanie verejného zasadnutia v jej neprítomnosti, čo krajský súd akceptoval.

Splnomocnenec poškodenej na verejnom zasadnutí krajského súdu uviedol, že navrhuje krajskému
súdu , aby odvolanie obžalovanej ako nedôvodné zamietol. Pridržiaval sa jeho písomného vyjadrenia,
ktoré súdu doručil dňa 24.06.2025.

Prokurátor krajskej prokuratúry na verejnom zasadnutí krajského súdu považoval napadnutý rozsudok
za vecne správny, zákonný a v ňom uložený trest za spravodlivý. Vzhľadom k tomu navrhol zamietnuť
odvolanie obžalovanej ako nedôvodné.

Obhajkyňa obžalovanej na verejnom zasadnutí krajského súdu sa v plnom rozsahu pridržiavala

dôvodov uvedených v písomnom odôvodnení odvolania. Požiadala krajský súd, aby zrušil rozsudok
prvostupňového súdu a obžalovanú spod obžaloby oslobodil. Obžalovaná od začiatku konania vždy
popierala, že by spôsobila akúkoľvek škodu poškodenej, práve naopak, pristupovala k výkonu svojej
funkcie vždy s odbornou starostlivosťou a snažila sa konať iba v jej prospech. Obžalovaná ušetrila
poškodenej množstvo eur, pokiaľ ide o dane a odvody, pretože vykonávala kumulatívne nielen funkciu

riaditeľky, ale aj jej zástupkyne, za ktorú by bolo tiež potrebné platiť dane a odvody. Tento súdny proces je
výsledkomboja,ktorýsauskutočňujevrámcispoločnostizriaďovateľa.Záverompožiadala,abyodvolací
súd napadnutý rozsudok okresného súdu zrušil a rozhodujúc sám obžalovanú spod obžaloby oslobodil
podľa § 285 Tr. por.

Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací zistil, že odvolanie podala obžalovaná ako oprávnená
osoba v zákonnej lehote proti rozhodnutiu, proti ktorému bolo prípustné. Následne preskúmal
vintenciách§317ods.1Tr.por.zákonnosťaodôvodnenosťnapadnutýchvýrokovrozsudku,protiktorým
odvolateľka podala odvolanie ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo. Na chyby, ktoré
neboli odvolaním vytknuté, by prihliadol len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371

ods. 1 Tr. por., čo však zistené nebolo. Po uvedenom procesnom postupe dospel k záveru, že odvolanie
obžalovanej bolo podané dôvodne.

Po splnení prieskumnej povinnosti v rozsahu § 317 ods. 1 Tr. por. krajský súd zistil, že okresný súd
sa dopustil chýb v napadnutom výroku o vine, pretože sa nevysporiadal so všetkými okolnosťami

významnými pre rozhodnutie. V dôsledku toho boli nezákonnými aj nadväzujúce výroky o treste a
náhrade škody. Preto krajský súd podľa § 321 ods. 1 písm. b) Tr. por. zrušil napadnutý rozsudok
okresného súdu v celom rozsahu a následne rozhodol podľa § 322 ods. 3 Tr. por. vo veci rozsudkom
sám tak ako je to uvedené v jeho výrokovej časti.

V súvislosti s prejednávanou vecou krajský súd poukazuje na jednu zo základných zásad trestného
konania uvedenú v ust. § 2 ods. 10 Tr. por., v zmysle ktorej je súd povinný v každej trestnej veci
postupovať tak, aby bol zistený skutkový stav, o ktorom nie sú žiadne dôvodné pochybnosti, a to
v rozsahu nevyhnutnom pre jeho rozhodnutie. Súd je vždy povinný objasniť vec v takom rozsahu, aby
bolo zrejmé, že sa skutok stal, tento napĺňa všetky znaky podstaty trestného činu a existuje spoľahlivý

a bezpečný záver o tom, že skutok spáchal obžalovaný. Náležité zistenie skutkového stavu veci v zmysle
tejto zásady vyžaduje, aby rozhodnutie súdu o vine vychádzalo z jednoznačných a nespochybniteľných
dôkazov, ktoré vylučujú akúkoľvek rozumnú pochybnosť, že sa skutok stal, že je trestným činom a že
ho spáchal obžalovaný. Okresný súd na hlavnom pojednávaní vykonal dôkazy v potrebnom rozsahu
a v súlade s ust. § 2 ods. 10 Tr. por. Avšak krajský súd po komplexnom zhodnotení všetkých relevantných

skutočností a okolností daného prípadu, dospel na rozdiel od okresného súdu k inému záveru pokiaľ ide
o výrok o vine obžalovanej. V tomto smere krajský súd konštatuje, že okresný súd vyhodnotil vykonané
dôkazy výlučne v neprospech obžalovanej, zároveň sa nedostatočne vysporiadal s jej obhajobou, z tohto
dôvodu dospel k nesprávnym právnym záverom, a preto v konečnom dôsledku aj nesprávne vo veci
rozhodol.

Okresný súd síce správne uviedol, že v zmysle § 134 Obchodného zákonníka na rozhodnutie
o obchodnom vedení spoločnosti, ktoré patrí do pôsobnosti konateľov, sa vyžaduje súhlas väčšiny
konateľov, ak spoločenská zmluva neurčí vyšší počet hlasov. Avšak ďalej už neuviedol, že rozhodnutievo veci obchodného vedenia (vykonávané či už konateľmi alebo iným orgánom alebo osobou) nie
je možné považovať za právny úkon. Naplnenie požadovaného spôsobu rozhodnutia vo veciach
obchodného vedenia slúži na ochranu spoločnosti a jej vnútorných subjektov, to znamená že jeho

nedodržanie nemá vplyv na platnosť právneho úkonu. Nedodržanie zákonom predpísaného spôsobu
rozhodnutia obchodného vedenia sa môže prejaviť vo vzniku zodpovednosti za škodu osôb porušujúcich
svoje povinnosti. Je len interným postupom, pričom absencia alebo nenáležité vykonanie takéhoto
obchodného vedenia nespôsobuje neplatnosť právneho úkonu. Jediným potenciálnym dôsledkom
nenaplnenia zákonných podmienok obchodného vedenia je vznik nároku na náhradu škody. V prípade,

ak je obchodné vedenie v pôsobnosti konateľov, Obchodný zákonník poskytuje priame nástroje na
založenie a vyvodenie zodpovednosti za škodu spôsobenú konateľmi v dôsledku porušenia povinností
v rámci obchodného vedenia. V zmysle § 135a ods. 2 Obchodného zákonníka sú konatelia, ktorí porušili
svoje povinnosti pri výkone svojej pôsobnosti, povinní spoločne a nerozdielne nahradiť škodu, ktorú
tým spoločnosti spôsobili. Ide o všeobecný zodpovednostný princíp upravujúci vzťah medzi konateľmi
a spoločnosťou, ktorý je aplikovaný aj na pôsobnosť konateľov v rámci obchodného vedenia. Obchodné

vedenie zverené konateľom spoločnosti je ich pôsobnosťou, z čoho vyplýva záver, že s porušením
povinností spojených s obchodným vedením je spojená zodpovednosť za prípadnú škodu, ktorá takýmto
konaním spoločnosti vznikne a povinnosť vzniknutú škodu nahradiť.

S poukazom na vyššie uvedené krajský súd ďalej považuje za potrebné upriamiť pozornosť na v rámci

odvolacieho konania obhajobou dôvodne vytýkané neuplatnenie princípu ultima ratio v prejednávanej
veci obžalovanej. Princíp ultima ratio stanovuje pravidlo prednosti iných právnych odvetví (občianske,
obchodné, či správne) pred trestným právom, pravidlo racionálnej právnej argumentácie, ktorá bráni
tomu, aby sa trestné právo nadužívalo (či skôr zneužívalo) aj v prípadoch, ktoré celkom zjavne pa-
tria do kompetencie iných orgánov (napríklad súdov v civilnej oblasti) a kde vyvodzovanie zodpoved-

nosti konkrétneho subjektu za protiprávne konanie je nutné hľadať v iných právnych odvetviach než
v trestnom práve. Optikou súčasnej rozhodovacej činnosti najvyššieho súdu ako aj časti odbornej lite-
ratúry by o trestnosti skutku malo rozhodovať len to, či skutok formálne napĺňa alebo nenapĺňa znaky
skutkovej podstaty konkrétneho trestného činu. V danom prípade by sme teda mohli dospieť k záve-
ru, že došlo k naplneniu formálnych znakov skutkovej podstaty trestného činu sprenevery podľa § 213

Tr. zák., nakoľko obžalovaná v pozícii konateľa poškodenej, ako osoba ktorá mala osobitne uloženú
povinnosť chrániť záujmy poškodenej, prisvojila si cudziu vec, ktorá jej bola zverená a spôsobila tak
na cudzom majetku väčšiu škodu a čin spáchala závažnejším spôsobom konania, porušením dôležitej
povinnosti vyplývajúcej z jej funkcie a po dlhší čas. Skutok by teda mal byť posúdený ako trestný
čin. Avšak práve pri majetkových trestných činoch to tak často nebýva. Obžalovaná totiž v danej ve-

ci oponovala, že ona svojim konaním v postavení štatutárneho orgánu poškodenej nikdy nespôsobila
akúkoľvek škodu a vždy konala v najlepšom vedomí a s maximálnou odbornou starostlivosťou
a v súlade so záujmami spoločnosti ako aj jej všetkých spoločníkov. V inkriminovanom období bola
jednak spoločníčkou a zároveň konateľkou spoločnosti zriaďovateľa a jednak bola riaditeľkou školy
(poškodenej), do funkcie ktorej ju ustanovila práve spoločnosť zriaďovateľa. Komunikácia v rámci

spoločnosti zriaďovateľa sa realizovala výlučne neformálnym spôsobom, bez akýchkoľvek zápisov.
Počas jej funkčného obdobia riaditeľky školy boli ostatní spoločníci spoločnosti zriaďovateľa (ktorí
boli zároveň aj konateľmi spoločnosti) s jej prácou spokojní. Pri určovaní platu nikdy neprekročila
zákonom stanovené limity. Zároveň počas tohto obdobia jej výšku platu nikdy ostatní dvaja nenapadli
a nespochybnili. V konečnom dôsledku obžalovaná navyše tvrdila, že práve ona v pozícii riaditeľky školy

šetrila peniaze školy, nakoľko v čase kedy bola riaditeľkou, nebola na škole obsadená funkcia zástupcu
riaditeľa školy, nakoľko všetko robila ona sama. Z vyššie popísaných okolností vyplýva skutočnosť,
že v danom prípade ide o skutok, ktorý má súkromnoprávny základ a preto orgány činné v trestnom
konaní a súdy nemôžu ignorovať mimotrestné inštitúty, ktorých sa dovolávala obžalovaná od začiatku
trestnéhokonania.Akbytotižbolspôsobvymeraniaplaturiaditeľkeškolyzostranykonateľkyspoločnosti

zriaďovateľa oprávnený (súladný s ustanoveniami civilného práva) nemohlo by ísť o trestný čin, nakoľ-
ko nie je možné pripustiť, aby v rámci jednotného právneho poriadku bolo to isté konanie jedným práv-
nym odvetvím dovolené (civilným právom) a druhým právnym odvetvím (trestným právom) zakázané.
Právny poriadok teda je síce diferencovaný, ale v konečnom dôsledku musí tvoriť jednotu. Za popísa-
ných okolností by teda o trestný čin sprenevery nešlo.

Práve v takýchto prípadoch prichádza do úvahy využitie interpretačného pravidla ultima ratio zo strany
orgánov činných v trestnom konaní, či súdu v trestnom konaní. Ako už bolo uvedené vyššie, interpretač-
né pravidlo ultima ratio vychádza zo subsidiarity trestného práva, t. j. z toho, že zákonodarca skoncipo-val aj iné právne odvetvia, ktoré reagujú na možné porušenie zákona, či zmluvy a že reakcia v zmysle
ustanovení trestného práva by mala byť až na poslednom mieste. Ak ide o prípady, ktoré majú súkrom-
noprávny základ, tak je primárne úlohou súdov v civilnom procese vyriešiť všetky sporné otázky, ktoré

vznikli medzi stranami súkromnoprávneho vzťahu. Pokiaľ hovoríme o sporných otázkach v súkromnop-
rávnych vzťahoch tak sa tu majú na mysli také sporné otázky, ktoré zjavne neprekračujú hranice civil-
ného práva a ktoré bežne spadajú do kompetencie súdov v civilnom procese. Vo vyššie uvedenej veci
trestného činu sprenevery závisí posúdenie možnej protiprávnosti konania obžalovanej od toho, či bolo
alebo nebolo jej konanie súladné s ustanoveniami Obchodného zákonníka, pričom tak obžalovaná ako

aj poškodená spoločnosť predložili relevantné argumenty (t. j. nie argumenty, ktoré sú evidentne absur-
dné, dodatočne vymyslené, ktoré nemajú žiadnu oporu v skutkových okolnostiach, či v právnom predpi-
se a podobne) v prospech svojich tvrdení. Zákonodarca (teda Trestný zákon a ani Obchodný zákonník)
tu vyslovene (v texte trestnej alebo mimotrestnej normy) neurčuje ako postupovať v takýchto prípadoch,
t. j. ktoré orgány by mali takéto, či obdobné spory medzi stranami súkromnoprávneho vzťahu rozho-
dovať. Práve z dôvodu mlčania zákona (zákonodarcu) je tu priestor na interpretáciu práva a na použi-

tie princípu ultima ratio, ktorý stanovuje určitú hierarchiu v právnych odvetviach právneho poriadku K.
H. O. Q. vyvodzovania deliktuálnej zodpovednosti s tým, že všetky takéto bežné spory, ktoré vyplývajú
zo súkromnoprávnych sporov a ktoré neprekračujú hranice civilného práva (t. j. ktoré bežne riešia súdy
v civilnom procese) spadajú do kompetencie súdov v civilnom konaní, nakoľko práve tie povoláva zá-
konodarca k tomu, aby sa takýmito spornými otázkami zaoberali a vyriešili ich v prospech alebo nep-

rospech konkrétnej strany.

Orgány činné v trestnom konaní a súdy v trestnom konaní by hlavne pri majetkových trestných činoch
mali komplexne a prísne individuálne hodnotiť a odôvodniť, prečo v konkrétnom prípade ide už o také
intenzívne protiprávne konanie, ktoré možno podradiť pod formálne znaky konkrétnej skutkovej podsta-

ty niektorého z majetkových trestných činov a prečo daný (konkrétny) prípad už vybočuje z medzí ur-
čovaných civilným (prípadne administratívnym) právom. Uvedené platí najmä v prípadoch, ktoré majú
skutkovo základ v porušení zmluvných povinností, či v porušení ustanovení občianskeho alebo obchod-
ného práva. Princíp ultima ratio ako interpretačné pravidlo sa pritom primárne týka skutku, skutkového
deja, a nie jeho možnej právnej kvalifikácie. Práve preto pri zisťovaní, či určitý skutok možno podradiť

pod znaky skutkovej podstaty konkrétneho trestného činu nie je možné ignorovať iné právne odvetvia
a prehliadať napríklad civilný rozmer veci. Zákonodarca teda neurčuje, ktorý konkrétny skutok je alebo
by mohol byť trestným činom, ale len vo všeobecnosti popisuje určité zakázané konania. Princíp ultima
ratio teda vychádza z toho, že zákonodarca podmienky trestnej zodpovednosti stanovuje, súd alebo or-
gán činný v trestnom konaní ich len interpretuje (aplikuje).

Uzatvárajúc vyššie uvedené, krajský súd je toho názoru, že súd prvého stupňa príliš nekriticky
prevzal argumenty prokurátora uvedené v obžalobe, či následne prezentované počas dokazovania
na hlavnom pojednávaní i v rámci záverečnej reči, pričom sa nedostatočným spôsobom vysporiadal
s obhajobnou argumentáciou obžalovanej ako aj inými dôkazmi, ktoré boli v rámci dokazovania na

hlavnom pojednávaní vykonané a vyzneli v prospech obžalovanej.
Podľa § 321 ods. 1 písm. b), písm. d) Trestného poriadku; odvolací súd zruší napadnutý rozsudok aj
b) pre chyby v napadnutých výrokoch rozsudku, najmä pre nejasnosť alebo neúplnosť jeho skutkových
zistení alebo preto, že sa súd nevysporiadal so všetkými okolnosťami významnými pre rozhodnutie,
d) ak bolo napadnutým rozsudkom porušené ustanovenie Trestného zákona.

Podľa § 322 ods. 3, prvá veta Trestného poriadku; odvolací súd rozhodne sám rozsudkom vo veci,
ak možno nové rozhodnutie urobiť na podklade skutkového stavu, ktorý bol v napadnutom rozsudku
správne zistený alebo doplnený dôkazmi vykonanými pred odvolacím súdom.
Podľa § 285 písm. b) Trestného poriadku súd oslobodí obžalovaného spod obžaloby, ak skutok nie je
trestným činom.

S poukazom na vyššie uvedené dôvody krajský súd, po preskúmaní zákonnosti a odôvodnenosti
napadnutého výroku o vine, výroku o treste, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, napadnutý rozsudok
zrušil a rozhodujúc sám v zmysle § 322 ods. 3 Tr. por. oslobodil obžalovanú spod obžaloby prokurátora
podľa § 285 písm. b) Tr. por., pretože skutok nie je trestným činom.

Pokiaľ ide o výrok o náhrade škody, nakoľko krajský súd zrušil napadnutý rozsudok a rozhodujúc sám
oslobodil obžalovanú spod obžaloby podľa § 285 písm. b) Tr. por., obligatórne podľa § 288 ods. 3 Tr.
por. odkázal poškodenú s jej nárokom na náhradu škody na civilný proces.Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0 (§ 163 ods. 4 Tr. por. v spojení s § 180 Tr. por.).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu riadny opravný prostriedok nie je prípustný.