Uznesenie – Všeobecne nebezpečné a proti… ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, June 11, 2025

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 10To/9/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8120010555
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 06. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Vladimír Monok
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2025:8120010555.2

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Vladimíra Monoka a sudcov JUDr.
Lucie Bašistovej a JUDr. Gabriely Dubovej, PhD. na verejnom zasadnutí konanom dňa 11.06.2025,
v trestnej veci proti obžalovanému A. B. pre prečin ohrozenia pod vplyvom návykovej látky podľa § 289
ods. 2 Tr. zákona, o odvolaní obžalovaného proti rozsudku Okresného súdu Prešov sp. zn. 15T/27/2020
zo dňa 23.01.2025, takto

r o z h o d o l :

Podľa § 319 Tr. poriadku z a m i e t a odvolanie obžalovaného A. B..

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom bol obžalovaný A. B. uznaný za vinného z prečinu ohrozenia pod vplyvom
návykovej látky podľa § 289 ods. 2 Tr. zákona, ktorého sa mal dopustiť tak, že

- dňa 02.04.2019 v čase o 23:30 hod. viedol nákladné motorové vozidlo zn. Toyota Hilux, EČ: C. po ceste

C. v meste Prešov v smere na D. E., kde sa dostatočne nevenoval vedeniu vozidla, následkom čoho
prešiel do protismerného jazdného pruhu, pokračoval v jazde, kde prednou časťou vozidla narazil do
kmeňa stromu a s vozidlom ostal stáť, po dopravnej nehode sa na miesto dostavila hliadka PMJ Prešov,
ktorá obvineného vyzvala, aby sa podrobil dopravnej kontrole, predložil potrebné doklady k vedeniu
a premávke vozidla a zároveň sa podrobil dychovej skúške, ktorú však po poučení o jeho právach a
povinnostiach odmietol, ako aj lekárske vyšetrenie spojené s odberom krvi.

Za to mu bol podľa § 289 ods. 2 Tr. zákona v spojení s § 61 ods. 2, § 38 ods. 2, 3 a § 36 písm. j) Tr.
zákona uložený trest zákazu činnosti vedenia motorových vozidiel všetkých druhov vo výmere 3 rokov.

Proti uvedenému rozsudku podal ihneď po jeho vyhlásení obžalovaný odvolanie, ktoré následne
prostredníctvom svojho obhajcu aj bližšie písomne odôvodnil. Poukázal na výpoveď svedka C., ktorý

podľa obžalovaného ani v prípravnom konaní a ani na súdnom konaní nevedel presne opísať ako došlo
ku skutku, pričom aj obžalovaný vo svojich výpovediach tvrdil, že svedok C. prišiel až po autonehode
v čase, keď sa v motorovom vozidle nachádzal len obžalovaný a nie skutočný vodič motorového vozidla.
Vo svojej výpovedi zo dňa 27.12.2019 uvádza svedok C., že si nevšimol nikoho okrem obžalovaného
pri motorovom vozidle, čo však podľa obžalovaného neznamená, že v motorovom vozidle tam predtým
niekto nebol. Ku krvnej skúške DNA uvádza, že podľa záverov znaleckého posudku ČES: PPZ-KEU-

KE-EXP-2019-1531 vypracovaného Kriminalistickým a expertíznym ústavom PZ (odpoveď na otázky
1-3) biologický materiál zaistený zo stopy č. 2 z povrchu airbagu je zmiešanou biologickou stopou
pochádzajúcou najmenej od troch rôznych osôb a získaný DNA profil nie je vhodný na individuálnu
identifikáciu. Poukazuje, že z výpovede svedka E. F. C. vyplýva, že príslušníci polície nevošli do
motorového vozidla a aj z výpovede svedka C. má vyplývať, že tento nevošiel do motorového vozidla.
Z uvedených skutočností je podľa neho jasné, že ak biologický materiál č. 2 z povrchu airbagu je

zmiešanou biologickou stopou pochádzajúcou od troch rôznych osôb, tak aj keby tam jeho biologická
stopa bola, tak sa v tomto aute museli nachádzať aj iné osoby, pričom nepopiera, že po dopravnejnehode vypol motor z dôvodu, že tento bežal na vysokých otáčkach a preto sa musel posadiť na
miesto vodiča. Z odôvodnenia rozsudku na str. 15 ods. 2 a 3 má vyplývať, že jeho výpoveď sa javí ako
rozporuplná, a to najmä vo vzťahu k uvedeniu veku neznámeho vodiča, kedy mal v jednej výpovedi

uviesť rozpätie 30 - 40 rokov a v inej výpovedi mal uviesť 40 - 50 rokov. Taktiež súd vidí rozpor v tom,
že osobu vodiča s menom D. mal spomenúť až po 9 mesiacoch. Obžalovaný tvrdí, že všetky okolnosti
dopravnej nehody uvádzal v rovnakom znení počas celej doby vyšetrovania, t.j. v prípravnom konaní a
aj v konaní pred súdom, pričom rozpor vo veku mohol nastať tým, že u cudzej osoby sa ťažko identifikuje
presnývek.DodatočnávýpoveďnapojednávanípouzneseníKrajskéhosúduvPrešovebližšievysvetlila

okolnosti dopravnej nehody, ktoré sa javili odvolaciemu súdu ako nejasné alebo nezodpovedané. Je
presvedčený, že v jeho výpovediach neexistuje žiaden taký rozpor alebo rozdielnosť v jeho výpovediach,
aby prvostupňový súd spochybnil vierohodnosť jeho výpovede. Z odôvodnenia rozsudku na str. 15 ods.
4 (pokračovanie na str. 16) má vyplývať, že jeho výpoveď bola spochybnená znaleckými posudkami
G. H. a I. J. a že znalecký posudok I. I. K. je všeobecným posudkom. Naopak má za to, že I. I.
K. znaleckým posudkom č. 17/2022 zodpovedal na rovnaké otázky, aké boli uvedené pre znalca I.

I. J., pričom sa podrobnejšie zaoberal zraneniami a možnosťou, kde mohli vzniknúť jeho zranenia,
pričom zo záveru znaleckého posudku vyplýva, že nebol vodičom motorového vozidla, ale s veľkou
pravdepodobnosťou sedel vzadu za miestom vodiča, pričom túto skutočnosť majú potvrdzovať zranenia,
ktoré utrpel. Zároveň poukazuje aj na znalecký posudok G. H., ktorý sa nemohol zaoberať otázkami
zranení, ich príčinami, ale hlavne otázkou, či mohol obžalovaný sedieť na zadnom sedadle vzhľadom

na jeho výšku a váhu. Znalec mal jednoznačne potvrdiť, že obžalovaný na zadnom sedadle sedieť
mohol. Prílohou ZP je aj fotodokumentácia tejto okolnosti. Na znalecký posudok G. H. boli vypracované
doplnenia znaleckých posudkov I. K. a I. J., pričom zo znaleckého posudku I. K. podľa obžalovaného
jednoznačne vyplýva, že vzhľadom na zranenia, ktoré utrpel pri dopravnej nehode, nemohol sedieť
na mieste vodiča, čiže motorové vozidlo nešoféroval, ale s najväčšou pravdepodobnosťou sedel na

zadnom sedadle a svojím telom vypĺňal priestor vzadu, pričom pravdepodobne pravou rukou sa opieral o
stredné sedadlo. Tento znalec sa vysporiadal aj s otázkou poranení spôsobených po vystrelení airbagu,
kde skonštatoval, že žiadne poranenie airbagom u p. obžalovaného nebolo v zdravotnej dokumentácii
popísané. Znalec poukázal aj na odbornú literatúru. Naopak je obžalovaný presvedčený, že znalec
I. J. sa dostatočným spôsobom nezaoberal okolnosťami zranení spôsobených vystrelením airbagu.

Vzhľadom na niektoré vyjadrenia znalca G. H. uvedené na výsluchu na pojednávaní dňa 16.04.2024,
ktoré mali charakter neurčitých odpovedí, bez presných exaktných meraní požiadali o vypracovanie
znaleckého posudku G. L., ktorý sa podľa jeho názoru dostatočným spôsobom vysporiadal s jednotlivými
otázkami a úlohami, ktoré sú totožné ako boli dané G. H., pričom zo záverov znaleckého posudku
podľa neho jednoznačne vyplýva, že obžalovaný mohol sedieť na zadnom sedadle za sedadlom vodiča,

mohol si spôsobiť poranenia, ktoré aj utrpel a zároveň znalec mal vyvrátiť tvrdenie G. H. a potvrdiť, že
vzhľadom na výšku, váhu obžalovaného, na spôsob sedenia nebol „vytvorený ani minimálny priestor na
pohyb kolien vpred, čo znamená, že nemuselo dôjsť ani k poškodeniu operadla vodiča“. Má za to, že
súd sa žiadnym spôsobom nezaoberal znaleckým posudkom G. L. vo vzťahu k znaleckému posudku
G. H., nepoukázal na rozdielnosť týchto posudkov a na dôvody, prečo sa súd opiera len o posudok

G. H.. Tiež má za to, že v konaní pred súdom neboli doložené žiadne priame a ani nepriame dôkazy,
z ktorých by vyplývalo, že motorové vozidlo riadil. Obžalovaný svojou výpoveďou, ktorú považuje za
nemennú od začiatku, potvrdzuje, že nebol vodičom havarovaného motorového vozidla. Z uvedeného
dôvodu je presvedčený, že platí zásada v trestnom konaní „IN DUBIO PRO REO“, t.j. v pochybnostiach
v prospech obžalovaného. Z uvedeného dôvodu podal odvolanie v zmysle § 311 ods. 1 Tr. poriadku

proti výroku rozsudku, že je vinný a voči výroku o treste. Navrhol, aby odvolací súd zrušil napadnutý
rozsudok Okresného súdu Prešov z dôvodov podľa § 321 ods. 1 písm. a) Tr. poriadku (súd vytýčil
termín posledného pojednávania na deň 11.3.2025 a následne bez akéhokoľvek dôvodu tento termín
zrušil, určil termín 23.1.2025, kde neakceptoval žiadosť obhajcu o odročenie termínu pojednávania a
určil náhradného obhajcu, pričom táto okolnosť bola obhajcovi oznámená tesne pred pojednávaním) a

z dôvodov podľa § 321 ods. 1 písm. b) a c) Tr. poriadku z dôvodov vyššie uvedených. Ďalej navrhol, aby
bol zo skutku uvedeného v obžalobe oslobodený podľa § 285 písm. a), c) Trestného poriadku, lebo sa
nepreukázalo, že skutok, z ktorého je stíhaný, sa stal a nebolo dokázané, že skutok spáchal obžalovaný.

Krajský súd ako súd odvolací na podklade podaného odvolania podľa § 317 ods. 1 Tr. poriadku

preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal
odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo. Na chyby, ktoré neboli odvolaním
vytýkané, pritom prihliadal len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr.poriadku. Po takomto preskúmaní veci odvolací súd dospel k záveru, že odvolanie obžalovaného nie
je dôvodné.

V konaní pred súdom prvého stupňa boli zákonným spôsobom vykonané dôkazy potrebné na zistenie
skutkového stavu veci, a to v rozsahu nevyhnutnom na spravodlivé rozhodnutie. Súd vykonané dôkazy
vyhodnotil spôsobom uvedeným
v § 2 ods. 12 Tr. poriadku a takýmto postupom dospel k správnym skutkovým a následne i právnym
záverom.

V odôvodnení svojho rozhodnutia prvostupňový súd uviedol, ktoré konkrétne dôkazy vo veci vykonal,
ktoré skutočnosti z nich vyplývali a na základe ktorých konkrétnych dôkazov svoje skutkové závery
ustálil. Podrobne a logicky popísal akými úvahami sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov, ako
aj to, prečo obrane obžalovaného neuveril a akými právnymi úvahami sa spravoval. V tomto smere sú
dôvody napadnutého rozsudku podrobné a vecne správne, pričom krajský súd sa s nimi aj v celom

rozsahu stotožňuje.

Vzhľadom na námietky obhajoby odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť, že do práva na
spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd nepatrí právo strany v konaní, aby sa všeobecný súd stotožnil s

jej právnymi názormi, návrhmi a hodnotením dôkazov. Právo na spravodlivý proces neznamená ani
právo na to, aby bola strana konania pred všeobecným súdom úspešná, teda aby bolo rozhodnuté
v súlade s jej požiadavkami a právnymi názormi. Súd neporuší žiadne právo strany v konaní, ak si
neosvojí ňou navrhnutý spôsob hodnotenia vykonaných dôkazov a ak sa neriadi jej výkladom všeobecne
záväzných právnych predpisov (nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 339/2008,

II. ÚS 197/2007, II. ÚS 78/2005, V. ÚS 252/2004).

Prvostupňový súd vo svojom odsudzujúcom rozsudku zrozumiteľne a vyčerpávajúco rozobral všetky
vykonané dôkazy, tieto vyhodnotil jednotlivo i v súhrne, presvedčivo vysvetlil, prečo neuveril tvrdeniam
obžalovaného o neriadení motorového vozidla, po ktorom sa odmietol podrobiť vyšetreniu na zistenie

návykovej látky, a ktoré dôkazy preukazujú jeho vinu a prečo. Z odôvodnenia rozsudku okresného súdu
musíbyťkaždému,ajnestrannémupozorovateľovi,bezakýchkoľvekpochybnostízrejmé,žeobžalovaný
po miestnej komunikácii viedol motorové vozidlo (a to dokonca v stave vylučujúcom spôsobilosť vplyvom
alkoholu, čo bolo zistené následne po jeho hospitalizácii), s týmto vozidlom narazil do stromu a následne
sa odmietol podrobiť vyšetreniu na alkohol. Krajský súd tak považuje odôvodnenie rozsudku okresného

súdu za plne súladné nielen s požiadavkami na odôvodnenie rozsudku plynúcimi z § 168 Tr. poriadku,
ale aj z čl. 6 ods. 1 Dohovoru.

Ako už bolo uvedené, dôvody napadnutého rozsudku sú podrobné a vecne správne, s týmito sa krajský
súd v celom rozsahu stotožňuje a preto na ne aj v podrobnostiach poukazuje. Len vzhľadom na

obranu obžalovaného a jeho odvolacie námietky odvolací súd považuje za potrebné niektoré skutočnosti
zvýrazniť a doplniť.

Obžalovaný sa bránil v podstate tým, že motorové vozidlo pred dopravnou nehodou neviedol, ale že
sedel vzadu za vodičom a vozidlo viedla jemu dovtedy neznáma osoba s menom D., ktorý po nehode

z miesta nehody utiekol.

Napriek uvedenej obrane obžalovaného aj podľa krajského súdu výrok o vine je možné oprieť o súhrn
dôkazov, ktoré po ich zhodnotení jednoznačne a bez akýchkoľvek rozumných pochybností odôvodňujú
záver, že sa skutok stal a že ho ako trestne zodpovedný subjekt spáchal obžalovaný.

Potrebné je predovšetkým zdôrazniť, že obžalovaného zo spáchania žalovaného skutku neusvedčuje
len nejaký jeden izolovaný nepriamy dôkaz, ale že ho usvedčuje celá reťaz vzájomne na seba
nadväzujúcich a v podstatných bodoch sa vzájomne potvrdzujúcich dôkazov. Najprv je potrebné
zdôrazniť, že s predmetným motorovým vozidlom zn. Toyota Hilux bolo dňa 2.4.2019 o 23:30 hod.

havarované, patrí obžalovanému, resp. jeho spoločnosti a nepochybne bolo v jeho moci.

Ďalej je potrebné poukázať na výpovede svedka A. C. z 3.5.2019 a 27.12.2019, z ktorých vyplýva, že
aj keď priamo náraz predmetného vozidla nevidel, tak cez bočné sklo autobusu videl osobu sediacu zavolantom havarovaného vozidla a následne po vystúpení z autobusu videl na strane vodiča vystupovať
osobu. Bol to iba zlomok času, čo videl osobu v aute a čo videl osobu vystupujúcu z auta z dverí vodiča.
Žiadnu inú osobu na mieste nehody nevidel. Na hlavnom pojednávaní už síce svedok uviedol, že si nie

je istý či videl osobu sediacu za volantom, avšak súčasne vysvetlil, že keď to vtedy uvádzal, tak to bola
pravda, ale teraz (teda viac ako rok a pol po nehode) si nie je stopercentne istý. Je preto logické, že súd
za pravdivé považoval skoršie tvrdenia svedka, ktorý nemal žiaden dôvod pre výpoveď v neprospech
obžalovaného.

Na uvedený dôkaz nadväzujú výsledky obhliadky miesta cestnej dopravnej nehody a závery znaleckého
posudku KEÚ PZ z odvetvia kriminalistickej biológie a kriminalistickej genetickej analýzy. Pri obhliadke
bola totiž na stĺpiku vodičových dverí zaistená krv s DNA profilom obžalovaného. Takáto stopa nebola
zaistená na žiadnej inej časti vozidla, teda ani tam, kde sa mal podľa svojej obrany nachádzať
obžalovaný a utrpieť tam svoje zranenia. Je síce pravdou, že biologická stopa bola zaistená aj z povrchu
airbagu a že táto bola zmiešanou biologickou stopou pochádzajúcou najmenej od troch rôznych osôb,

v dôsledku čoho nebola vhodná na individuálnu identifikáciu. Táto skutočnosť však nijako nevylučuje,
že na sedadle vodiča pri dopravnej nehode sedel obžalovaný, ale znamená len to, že biologická stopa
na airbagu bola neznámym spôsobom kontaminovaná, a to nie jednou osobou.

Skutkové zistenia ustálené v napadnutom rozsudku potvrdzujú aj závery znaleckého dokazovania

z odboru zdravotníctva a z odboru cestná doprava.

Podľa znalca z odboru zdravotníctva I. I. J. pri predmetnej dopravnej nehode obžalovaný A. B. utrpel
zlomeninu ľavej ramennej kosti s opuchom a krvným výronom ľavého ramena a lakťa. Uvedené
poranenia boli spôsobené tupým predmetom o širšej kontaktnej ploche, ktorý pôsobil na uvedenú oblasť

veľkou silou a hmotnosťou a mohlo sa tak stať s najväčšou pravdepodobnosťou pri náraze menovaného
ako cestujúceho v osobnom motorovom vozidle na vnútorné časti kabíny osobného motorového vozidla
pri zrážke s pevným nepohyblivým predmetom. Vzhľadom k neprítomnosti povrchových poranení na tele
obžalovaného, a to kožných odrenín, krvných podliatín, prípade tržno-zmliaždených rán v oblasti hlavu
a trupu je viac pravdepodobné, že v čase nárazu sedel obžalovaný na mieste vodiča, pričom jeho hlava

a hrudník boli chránené aktivovaným airbagom a pri náraze do dverí vodiča došlo k poraneniu ľavého
ramenaalakťasovznikomzlomeninyľavejramennejkostisopuchomakrvnýmvýronomľavéhoramena
a lakťa. Zo súdnolekárskeho hľadiska je viac pravdepodobné, že obžalovaný v čase dopravnej nehody
sedel na mieste vodiča, pričom aktivovaný airbag ochránil jeho tvár pred vznikom závažných poranení.
Skutočnosť, že obžalovaný mohol držať v rukách volant a tým tlmiť pohyb tela smerom dopredu, mohla

pomôcť pri ochrane jeho hlavy a trupu pred poraneniami, ktoré vznikajú pri náraze spredu s následným
pohybom tela smerom dopredu. Je možné predpokladať, že v prípade, ak by obžalovaný sedel na
zadnom sedadle za vodičom, pri nečakanom náraze by došlo k nekoordinovanému pohybu jeho tela
smeromdopredusovznikompovrchovýchporanenívoblastihlavyatrupu,atokožnýchodrenín,krvných
podliatín, prípadne tržno-zmliaždených rán, ktoré však pri jeho ošetrení neboli zistené.

Podľa znaleckého posudku I. I. K. zabezpečeného obhajobou síce obžalovaný zlomeninu ľavej
ramennej kosti v strednej tretine s posunutím úlomkov utrpel pri náraze ľavého ramena s najväčšou
pravdepodobnosťou do bočných zadných ľavých dverí, sčasti sedadla pred sebou. Výsledky tohto
znaleckého posudku však vychádzajú z nesprávneho predpokladu, že aktivácia airbagu je viazaná na

použitie bezpečnostných pásov a keďže obžalovaný zranenia od bezpečnostných pásov nemal, tak
nemohol sedieť na mieste vodiča. Tento predpoklad je však v rozpore so zisteniami znalca z odboru
cestnej dopravy G. H. H., podľa ktorých aktivácia airbagov v danom vozidle nie je podmienená
zapnutím bezpečnostných pásov. Závery znalca I. I. K. pritom nezodpovedajú ani tvrdeniam samotného
obžalovaného, ktorý v rámci svojej obhajoby tvrdil, že v čase nárazu sedel normálne, pričom náraz bol

čelný a hodil ho dopredu do sedadla šoféra. V rozpore s tým podľa znalca mal obžalovaný sedieť vzadu
šikmo a zranenie malo s najväčšou pravdepodobnosťou vzniknúť nárazom do bočných zadných dverí
a sčasti sedadla pred sebou.

Závery znaleckého posudku I. I. K. sú nepresvedčivé aj z dôvodu, že na rozdiel od znalca I. I. J. nebral pri

svojej analýze do úvahy skutočnosť, že obžalovaný bol v čase nehody v stave ťažkej opitosti, s ohľadom
na ktorý je potrebné korigovať mechanizmus vedenia motorového vozidla a predpoklady mechanizmu
vzniku poranení. Znalec I. I. K. naviac vychádzal len zo všeobecných predpokladov vzniku poranení,
keď len zo skutočnosti, že pri takýchto nehodách môžu vzniknúť aj zranenia na rukách a nohách vyvodil,že ak ich obžalovaný nemá, tak nemohol viesť vozidlo. Vôbec sa nezaoberá situáciami, keď pri týchto
nehodách také zranenia nevzniknú, napr. v dôsledku malej rýchlosti, či nebrzdenia, resp. pri aktivácii
airbagu. Aj on však pripúšťa, že u obžalovaného mohli pri nehode vzniknúť drobné krvné zranenia, ktoré

mohli odôvodniť krvnú stopu obžalovaného na stĺpiku vodičových dverí.

Záveryovedenípredmetnéhovozidlaobžalovanýmvčasenehodypotvrdzujúajzisteniaznalcazodboru
cestnej dopravy G. H. H.. Podľa nich je z technického hľadiska málo pravdepodobné, aby s ohľadom
na telesnú konštrukciu obžalovaného v dôsledku zotrvačných síl pohybujúceho sa tela v okamihu

enormnej zmeny hybnosti tela po náraze vozidla do stromu nedošlo k poškodeniu sedadla vodiča. Málo
pravdepodobný je aj spätný náraz tela v smere k ľavým zadným dverám. Predné sedadlo vodiča ohnuté
nebolo a tak za týmto sedadlom vzadu nikto nesedel. Z uvedených záverov je tak možné vyvodiť, že
obžalovaný s väčšou pravdepodobnosťou sedel na mieste vodiča.

Znalec G. H. H. súčasne vyvrátil obranu obžalovaného, ktorou vysvetľoval nájdenie jeho krvnej stopy

na stĺpiku vodičových dverí tým, že vozidlo po náraze šlo na vysoké otáčky a tak v obave z požiaru
šiel na miesto vodiča, aby vozidlo vypol. Podľa znalca však motor vozidla po aktivácii aibagov zhasne,
pričom podľa fotodokumentácie bol kľúč v polohe 3, teda riadne funkčné. Riadiaca páka bola naviac
v polohe „drive“, čo znamená, že ak by motor bežal, auto by sa snažilo ísť dopredu, ale keďže bolo
narazené o strom, tak by sa hýbalo iným smerom. Takéto stopy však neboli zaznamenané. Žiadne

vysoké otáčky motora nezaregistroval ani svedok A. C.. Z uvedeného je tak zrejmé, že obžalovaný
o vysokých otáčkach, ako dôvodu jeho krvnej stopy na stĺpiku vodičových dverí, klamal.

Sedenie obžalovaného na mieste vodiča v čase nehody nevylúčil ani znalecký posudok z odboru cestnej
dopravy G. I. L., ktorý bol zabezpečený obhajobou. Tento znalec dospel k záveru, že ak v čase nárazu

nesedel obžalovaný „predpisovo“, teda ak bol mierne vytočený napr. vľavo, telo nárazom mohlo byť
posunuté vľavo do ľavých zadných dverí, kedy mohlo dôjsť k popísaným poraneniam sediaceho vzadu
vľavo. Z technického hľadiska túto skutočnosť nie je možné vylúčiť, a tak obžalovaný mohol sedieť
na ľavom zadnom sedadle vo vozidle za vodičom. Uvedené východiská však nezodpovedajú tvrdeniu
obžalovaného, že vo vozidle sedel normálne, pričom o žiadnom vytočení sa nezmienil. V rozpore s

východiskamiznalcaG.L.obžalovanýtiežtvrdil,ženárazbolčelnýahodilhodopredudosedadlašoféra.
Znalec G. I. L. sa naviac vo svojom znaleckom posudku vôbec nezaoberá možnosťou, pri ktorej by
obžalovaný sedel na mieste vodiča a nevysvetlil dôvod, pre ktorý by nebolo technicky možné aj sedenie
obžalovaného na mieste vodiča. Zároveň znalec konštatuje, že čelné sklo vozidla nemuselo byť rozbité
hlavou vodiča, ale že pravdepodobnejšie to mohlo byť predmetom mimo vozidla, napr. konárom.

Preto je aj podľa krajského súdu správne, keď súd prvého stupňa za základ svojho rozhodnutia bral
znalecký posudok G. H. H. a I. I. J..

Na základe uvedenej reťaze dôkazov ani podľa krajského súdu nie je možné dospieť k iným skutkovým

záverom, než k akým dospel súd prvého stupňa v napadnutom rozsudku.

Uvedeným skutkovým záverom zodpovedá aj obrana obžalovaného, ktorá je krajne nelogická a ktorá
bola vyvrátená aj znaleckým dokazovaním. Ako už bolo uvedené znalec G. H. H. vyvrátil tvrdenie
obžalovaného, ktorým vysvetľoval nájdenie jeho krvnej stopy na stĺpiku vodičových dverí tým, že

vozidlo po náraze šlo na vysoké otáčky a tak v obave z požiaru šiel na miesto vodiča, aby vozidlo
vypol. Iracionálne ďalej vyznieva tvrdenie obžalovaného, podľa ktorého vozidlo dal bratovi previezť,
no následne mal ešte požiadať neznámu osobu, aby vozidlo previezla aj ona. Brata mal obžalovaný
požiadať, aby ho odviezol k vozidlu a následne ho poslať domov napriek tomu, že sa potreboval
dostať do hotela a nechcelo sa mu ťahať s vecami z auta. Namiesto toho, aby brata požiadal, aby ho

počkal chvíľu, kým si kúpi pizzu, tak obžalovaný mal brata poslať domov a o riadenie vozidla požiadať
neznámu osobu. Nelogicky vyznieva aj to, že hoci obžalovaný neviedol vozidlo z dôvodu, lebo mal požité
alkoholické nápoje, tak neznámu osobu mal požiadať, aby viedla vozidlo, hoci o nej nevedel, či nemá
požité alkoholické nápoje alebo iné návykové látky a či má vôbec vodičský preukaz a vie šoférovať.
Obžalovaný dokonca ani nemal sledovať, ako neznáma osoba riadi vozidlo a či ho vôbec vie riadiť, ale

si mal sadnúť dozadu a mal si chystať vzadu osobné veci (inokedy tvrdí, že zákazky). Obžalovaný mal
do hotela len 500 metrov, ale mal požiadať neznámeho o odvezenie do hotela na vozidle obžalovaného.
Počas cesty v dĺžke menej ako 500 metrov si mal obžalovaný pripravovať osobné veci, podľa iných jeho
tvrdení zákazky, čo vzhľadom na krátkosť cesty ani nie je reálne (naviac keď nie je zrejmé, či neznámyvodič vie vôbec šoférovať). Obžalovaný pritom nevie ako sa neznáma osoba volá, ako vyzerá, aké má
vlasy a ani koľko má rokov. Raz obžalovaný uviedol, že neznámy vodič mal 30 – 40 rokov, inokedy 40 –
50 rokov. Rozpory sú aj v tvrdeniach obžalovaného v tom, či on požiadal neznámeho o riadenie vozidla,

alebo iba prijal ponuku neznámej osoby.

Postarostlivomzhodnotenívšetkýchokolnostíprípadujednotlivoivichsúhrnetedaajpodľaodvolacieho
súdu sa skutok stal tak, ako ho ustálil prvostupňový súd v napadnutom rozsudku. Na základe uvedených
dôkazov tiež podľa odvolacieho súdu bolo bez akýchkoľvek pochybností preukázané, že dňa 2.4.2019

okolo23:30hod.obžalovanýpomiestnejkomunikáciiviedolmotorovévozidlo,sktorýmnarazildokmeňa
stromu a následne, napriek poučeniu, sa odmietol podrobiť dychovej skúške i lekárskemu vyšetreniu
spojenému s odberom krvi.

Správne zistenému skutkovému stavu zodpovedá aj správna právna kvalifikácia. Uvedeným konaním
totiž obžalovaný v priamom úmysle naplnil všetky pojmové znaky prečinu ohrozenia pod vplyvom

návykovejlátkypodľa§289ods.2Trestnéhozákona.Obžalovanýprivýkonečinnosti,priktorejbymohol
ohroziťživotalebozdravieľudíalebospôsobiťznačnúškodunamajetku,saodmietolpodrobiťvyšetreniu
nazistenienávykovejlátky,ktorésavykonávadychovouskúškou,akoajlekárskemuvyšetreniuodberom
a vyšetrením krvi, či nie je ovplyvnený návykovou látkou, hoci by to pri vyšetrení nebolo spojené
s nebezpečenstvom pre jeho zdravie.

Pochybenia, ktoré by bolo možné napraviť v prospech obžalovaného nezistil odvolací súd ani pri
rozhodovaní o treste. Prvostupňový súd použijúc zásady pre ukladanie trestov vyplývajúce z ust. §
34 ods. 4 Tr. zákona, majúc na zreteli účel trestu vyplývajúci z ust. § 34 ods. 1 Tr. zákona, ktorým
je zabezpečenie ochrany spoločnosti pred páchateľom tým, že mu zabráni v páchaní ďalšej trestnej

činnosti a vytvorenie podmienok na jeho výchovu k tomu, aby viedol riadny život, uložil obžalovanému
mierny trest zákazu činnosti vedenia motorových vozidiel všetkých druhov vo výmere 3 rokov. Vzal
do úvahy, že sa obžalovaný predmetného prečinu dopustil v súvislosti s vedením motorového vozidla.
Prvostupňovýsúdsprávnezohľadnilprevahupoľahčujúcichokolnostíačistýregistertrestov.Vuloženom
miernomtrestejezohľadnenáajdoba,ktoráuplynulaodspáchaniaprečinu,akoajzadržanievodičského

preukazu.

Keďže krajský súd nezistil žiaden dôvod na zmenu rozhodnutia v prospech obžalovaného, jeho
odvolanie ako nedôvodné v zmysle ust. § 319 Tr. poriadku jednomyseľne zamietol.
jednomyseľne

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu ďalší riadny opravný prostriedok nie je
prípustný.