Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, April 24, 2025

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 22CoCsp/3/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8324201678
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 04. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viera Kandriková

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2025:8324201678.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Kandrikovej a členov

senátu JUDr. Daniely Babinovej a JUDr. Michala Boroňa v spore žalobkyne: A. B., nar. XX.XX.XXXX, C.
XXXX/X, XXX XX D., zastúpenej Centrom správnej pomoci Košice, občianske združenie, Tomášikova
147/3, 040 01 Košice - Sever, IČO: 51 847 124, proti žalovanému: Všeobecná úverová banka, a.s.;
skrátený názov: VÚB, a.s., Mlynské nivy 1, 829 90 Bratislava, IČO: 31 320 155, zastúpenému:
Remedium Legal, s.r.o. so sídlom Prievozská 2, 821 09 Bratislava - Ružinov, IČO: 53 255 739, o
vydanie bezdôvodného obohatenia, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Humenné
č.k. 5Csp/43/2024-82 zo dňa 30.09.2024, takto jednohlasne

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje rozsudok.

II. Žalobkyni priznáva voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %, o
výške ktorej rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Humenné (ďalej „súd prvej inštancie“ alebo ,,súd“) napadnutým rozsudkom rozhodol
takto:
,,I. Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobkyni sumu 5524,55 Eur v lehote 3 dní od právoplatnosti
rozhodnutia vo veci samej.

II. Žalobkyňa má nárok na náhradu trov konania voči žalovanému v rozsahu 100 %, o výške ktorých
rozhodne súdny úradník samostatným uznesením po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.“

2. V odôvodnení súd prvej inštancie konštatoval, že zmluvy uzatvorené medzi žalovaným ako veriteľom
a žalobkyňou ako dlžníčkou v dňoch 16.9.2013 a 5.2.2015 sú spotrebiteľskými zmluvami, na ktoré je
nevyhnutné aplikovať ustanovenia Občianskeho zákonníka o ochrane spotrebiteľov ako aj ustanovenia
zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov

(ďalej v texte len ako ,,ZoSÚ“). Súd prvej inštancie skúmal, či predložené zmluvy obsahujú všetky
náležitosti vymienené v ustanovení § 9 ZoSÚ, pričom po vykonanom posúdení sa stotožnil s tvrdením
žalobkyne, že v posudzovaných zmluvách boli uvedené nesprávne údaje o celkovej čiastke, ktorú musí
spotrebiteľ zaplatiť a to s poukazom na ustanovenie § 9 ods. 2 písm. j) v spojení s § 2 písm. h) a
g) ZoSÚ, čo má za následok bezúročnosť a bezpoplatkovosť poskytnutého úveru podľa § 11 ods.
1 písm. b) ZoSÚ. V prejednávanej právnej veci mal súd prvej inštancie preukázané, že dodávateľ
predložil žalobkyni ako spotrebiteľke vopred predformulované zmluvy o spotrebiteľských úveroch, ktoré

obsahovali zmluvné dojednanie o pristúpení spotrebiteľky k poisteniu schopnosti splácať flexipôžičku.
Z predložených zmlúv nevyplýva, že by žalobkyňa ako dlžníčka mala možnosť nepristúpiť k tomuto
poisteniu schopnosti splácať flexipôžičku. Body 8 v jednotlivých zmluvách boli v predtlačenej forme, bez
akejkoľvek možnosti vyjadriť súhlas, resp. nesúhlas s týmto dojednaním. Uvedené potvrdzuje aj fakt,že aj v základných podmienkach zmluvy je v dohodnutej mesačnej splátke uvedené, že táto splátka
obsahuje aj sumu poistného, pričom v ďalšom texte je táto výška poistného špecifikovaná. Na základe
uvedeného súd prvej inštancie konštatoval, že žalovaný ako dodávateľ nepreukázal, že by si žalobkyňa

osobitne vyjednala poistné ako doplnkovú službu. Žalovaný na preukázanie tejto skutočnosti ani len
nenavrhol žiadne dôkazy.
Zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere zo dňa 16.9.2013 súd prvej inštancie zistil, že výška mesačnej
splátky bola 36,66 eura a z toho suma poistného bola v sume 1,81 eura. Z uvedeného vyplýva, že
žalovaný mal postupovať podľa § 2 písm. g) ZoSÚ a do celkových nákladov zahrnúť aj výšku poistného,

v dôsledku čoho by celkové náklady predstavovali sumu 2.007,34 eura (správne ma byť 2.167,34 eura,
pozn. odvolacieho súdu), (36,66 eura x 119 splátok + 44,80 eura poplatok za poskytnutie úveru - 2240
eur titulom výšky istiny úveru) a celková čiastka, ktorú mala žalobkyňa žalovanému titulom predmetnej
úverovej zmluvy zaplatiť bola v sume 4.247,34 eura (správne ma byť 4.407,34 eura , pozn. odvolacieho
súdu), pričom z predloženej zmluvy, konkrétne na jej 2. strane, je uvedené, že celková čiastka, ktorú
musí dlžník zaplatiť v súvislosti s poskytnutým úverom je v sume 4.191,28 eura a z toho výška celkových

nákladov dlžníka je v sume 1.951,28 eura Súd prvej inštancie konštatoval, že reálne bola žalobkyňa
povinná uhradiť žalovanému vyššie sumy ako to bolo uvedené v zmluve a teda náležitosť podľa § 9 ods.
2 písm. j) ZoSÚ, t.j. celková čiastka, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, bola uvedená nesprávne, a teda
neplatne, čo spôsobilo bezúročnosť a bezpoplatkovosť poskytnutého úveru podľa § 11 ods. 1 písm. b)
ZoSÚ.

Rovnaký záver prijal súd prvej inštancie aj pri zmluve zo dňa 5.2.2015, kde je taktiež v bode 8 zmluvy
predformulované pristúpenie žalobkyne k poisteniu schopnosti splácať úver s tým, že v dohodnutej
splátke vo výške 65,35 eura bola zahrnutá aj splátka poisteného vo výške 2,84 eura, pričom pri určovaní
celkovej výšky nákladov dlžníka nebolo toto poistenie zahrnuté v uvedenej výške, nakoľko v zmluve je
špecifikovaná výška celkových nákladov dlžníka v sume 4.009,25 eura, pričom pri zohľadnení výšky

splátky 65,35 eura a 119 splátok ako aj dohodnutom poplatku za poskytnutie úveru v sume 70 eur mali
byť celkové náklady dlžníka určené vo výške 4.346,65 eura a celková čiastka, ktorú mala žalobkyňa
žalovanému uhradiť mala byť správne uvedená vo výške 7.846,65 eura, pričom zo zmluvy vyplýva,
že žalovaný túto sumu uviedol vo výške 7.509,25 eura. Z uvedeného dôvodu aj v prípade zmluvy o
spotrebiteľskom úvere zo dňa 5.2.2015 je nesprávne uvedená náležitosť podľa § 9 ods. 2 písm. j) ZoSÚ,

čo spôsobuje bezúročnosť a bezpoplatkovosť predmetného úveru podľa § 11 ods. 1 písm. b) ZoSÚ.
Okrem absencie náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. j) ZoSÚ, teda celkovej čiastky, ktorú musela
spotrebiteľka žalovanému ako veriteľovi zaplatiť, súd prvej inštancie konštatoval, že aj samotné
dojednanie poplatkov za poskytnutie úverov v predmetných zmluvách, ktoré boli z účtu žalobkyne
stiahnuté v ten istý deň ako boli finančné prostriedky z poskytnutých úverov pripísané na účet žalobkyne,

aj uvedené dojednania spôsobujú bezúročnosť a bezpoplatkovosť poskytnutých úverov a to s poukazom
na vyslovené právne závery v judikáte č. 49/2022. V tejto súvislosti súd prvej inštancie poukázal
na rozsudok Najvyššieho súdu SR z 30. júna 2022, sp.zn. 9Cdo/287/2021, ktorý bol zverejnený v
Zbierke stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR 4/2022 pod č. 49 a z ktorého vyplýva, že celkovú výšku
spotrebiteľského úveru podľa § 2 písm. l) ZoSÚ predstavuje suma finančných prostriedkov reálne

poskytnutá spotrebiteľovi veriteľom. Poplatok za poskytnutie úveru zrazený z istiny hneď pri uzavretí
zmluvy nemožno zahrnúť do celkovej výšky spotrebiteľského úveru. V predmetnom rozhodnutí v bode
9 Najvyšší súd SR odkázal na rozsudok vo veci C-377/14 Radlinger, Radlingerová proti Finway a.s. z
26. apríla 2016.
Vzhľadom na uvedené závery ako aj na princíp právnej istoty, na ktorom je založený procesný

kódex a v zmysle ktorého každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade
s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít, súd prvej inštancie dospel k záveru,
že v posudzovaných spotrebiteľských zmluvách žalovaný ako dodávateľ dohodol so žalobkyňou ako
dlžníčkou poplatky za poskytnutie úveru (poplatok vo výške 44,80 eura zo zmluvy zo dňa 16.9.2013 a
poplatok vo výške 70 eur v zmluve zo dňa 5.2.2015), ktoré boli podľa tvrdení strán sporu a zmluvných

podmienok zrazené po poskytnutí úveru inkasom z účtu žalobkyne v ten istý deň ako boli vyplatené
úvery žalovaným, preto v predložených zmluvách nebol uvedený správny údaj o celkovej výške úveru,
nakoľko žalobkyňa ako dlžníčka reálne nedisponovala prostriedkami vo výške 2.240 eur zo zmluvy
o úvere dňa 16.9.2013 a vo výške 3.500 eur zo zmluvy o úvere zo dňa 5.2.2015, nakoľko z týchto
prostriedkov okamžite žalovanému odviedla poplatky za poskytnutie úveru v dohodnutej výške, teda

v samotnej dohodnutej výške úveru bol zahrnutý aj náklad spotrebiteľa, ktorý predstavuje poplatok za
poskytnutie úveru. Z dôvodu nesprávne uvedenej náležitosti zmluvy podľa § 9 ods. 2 písm. g) ZoSÚ,
súd prvej inštancie vyhodnotil žalovaným poskytnuté úvery ako bezúročné a bezpoplatkové podľa § 11
ods. 1 písm. b) ZoSÚ.Suma sumarum boli žalovaným poskytnuté úvery vyhodnotené ako bezúročné a bezpoplatkové a to
pre absenciu náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. j) (nesprávne uvedenú celkovú čiastku, ktorú musí
spotrebiteľ zaplatiť) a § 9 ods. 2 písm. g) (nesprávne uvedenú celkovú výšku spotrebiteľského úveru),

preto žalobkyňa bola povinná uhradiť žalovanému iba poskytnutú istinu úverov vo výške 2.195,20 eura
(2.240 eur - 44,80 eur) a sumu 3.430 eur (3.500 eur - 70 eur) (pozn. súdu: sumy určené bez poplatku
za poskytnutie úveru, nakoľko tieto poplatky boli žalobkyňou uhradené, resp. žalovaným zrazené z účtu
žalobkyne ešte v deň, ako boli žalovaným vyplatené, a teda reálne žalobkyňa s nimi ani nemala možnosť
disponovať), pričom podľa nesporných tvrdení strán sporu žalobkyňa žalovanému uhradila titulom úveru

zo dňa 16.9.2013 sumu 4.377,75 eura a titulom úveru zo dňa 5.2.2015 sumu 6.772 eur (pozn. súdu
prvej inštancie: v týchto uhradených sumách neboli zohľadnené sumy poplatkov za poskytnutie úverov),
žalovaný sa bezdôvodne obohatil na úkor žalobkyne o sumu 5.524,55 eura (4.377,75 eura + 6.772 eur
– 2.195,20 eura - 3430 eur).
Čo sa týka námietky premlčania vznesenej žalovaným, súd prvej inštancie túto vyhodnotil ako
nedôvodnú a to s poukazom na právne závery prijaté Najvyšším súdom Slovenskej republiky v

judikáte R15/2022, ktorý bol zverejnený v Zbierke stanovísk NS a súdom SR č. 2/2022. V bode 18
predmetného rozhodnutia Najvyšší súd SR vyslovil, že vzhľadom na to, že podľa rozsudku Súdneho
dvora EÚ C-485/19 zásada efektivity bráni vnútroštátnej úprave objektívnej trojročnej premlčacej lehote,
je nevyhnutné na tento typ nárokov subsidiárne uplatňovať 10 ročnú objektívnu premlčaciu lehotu na
vydanie bezdôvodného obohatenia (a to bez skúmania zavinenia). Táto 10-ročná lehota plynie od

momentu, kedy dlžník preplatí istinu úveru na základe dohodnutých splátok. V prípade úveru zo dňa
16.09.2013 k preplateniu istiny došlo uhradením 60.tej splátky, teda k 21.09.2018 a v prípade úveru
zo dňa 05.02.2015 k preplateniu úveru došlo uhradením 53.splátky, teda k 25.07.2019. Keďže žaloba
bola podaná 19.06.2024, táto bola podaná v rámci 10 ročnej objektívnej lehoty. Čo sa týka dvojročnej
subjektívnej lehoty podľa § 107 ods. 1 OZ, aj táto bola podľa názoru súdu prvej inštancie zachovaná,

nakoľko z mimosúdnej dohody zo dňa 27.06.2022 vyplýva, že žalobkyňa až v tomto čase nadobudla
vedomosť o nedostatkoch zmluvy majúcich za následok bezúročnosť a bezpoplatkovosť poskytnutých
úverov. V tejto súvislosti súd prvej inštancie poukázal na závery vyplývajúce z rozhodnutia Najvyššieho
súdu SR sp.zn. 5Cdo/29/2021 zo dňa 28. septembra 2021, ktoré je zverejnené pod č. 14 v Zbierke
stanovísk NS SR a súdov SR 2/2022.

Na záver súd prvej inštancie dodal, že nevzhliadol žiadne dôvody, pre ktoré by výkon práv žalobkyne mal
byť v rozpore s dobrými mravmi. Žalobkyňa si uplatnila nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia,
nakoľko práve žalovaný bol tým subjektom, ktorý naformuloval zmluvy o spotrebiteľských úveroch
tak, že tieto neobsahovali správne náležitosti podľa § 9 ods. 2 ZoSÚ, čo spôsobilo bezúročnosť a
bezpoplatkovosť predmetných úverov, pričom od žalobkyne napriek tejto sankcii požadoval a zároveň

aj prijímal plnenia, ktoré boli už bezdôvodným obohatením žalovaného. Z uvedeného dôvodu nemožno
konanie žalobkyne, ktorá si uplatnila svoj nárok na vrátenie súm, ktoré sú bezdôvodným obohatením
žalovaného, považovať za výkon jej práv v rozpore s dobrými mravmi, nakoľko sa nejedná o konanie
žalobkyne, ktoré by odporovalo takým pravidlám správania sa, ktoré sú uznávané v demokratickej
spoločnosti.

3. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods.1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného
sporového poriadku (ďalej len ako ,,CSP“). Žalobkyňa bola v konaní v plnom rozsahu úspešná, pričom
jej zástupkyňa si v konaní uplatnila nárok na náhradu cestovného, preto súd postupom podľa § 255 ods.
1CSPpriznalžalobkyninároknanáhradutrovkonaniavplnomrozsahuvočineúspešnémužalovanému.

4. Proti tomuto rozsudku podal žalovaný v zákonnej lehote odvolanie z dôvodov uvedených v § 365
ods. 1 písm. b), f) a h) CSP. Namietal, že napadnutý rozsudok neobsahuje okrem ním citovaných
odsekov 29. až 34. odôvodnenia žiadne odôvodnenie, prečo súd usúdil napriek vyjadreniu žalovanej, že
v oboch zmluvách bol žalobca povinný prijať doplnkovú službu poistenia, t.j. sa podľa neho nejednalo

o fakultatívne uzatvorené poistenie; rovnako nie je zrejmé, na základe čoho došiel k jasnému záveru, že
keďže poplatky za poskytnutie úveru boli zrazené po poskytnutí úveru inkasom z účtu žalobkyne v ten
istý deň ako boli vyplatené, teda v samotnej dohodnutej výške úveru bol zahrnutý aj náklad spotrebiteľa.
Súd prvej inštancie sa teda nijako nevysporiadal s námietkami žalovaného v celej časti žaloby a do
odôvodnenia len prebral argumentáciu žalobkyne.

Poistné sa v tomto prípade do výpočtu RPMN nezahrnulo, nakoľko poistenie schopnosti splácať úver
bolo v tomto konkrétnom prípade fakultatívne, t.j. nie povinné, viď ods. 2 čl. I Zmluvy, podľa ktorého
čerpanie úveru nie je podmienené osobitnými podmienkami. Poistenie schopnosti splácať úver ako
typ zabezpečenia záväzkov plynúcich zo zmluvy o úvere je v tomto prípade fakultatívne, t.j. ide omožnosť, nie povinnosť dojednať taký druh poistenia. Poistenie schopnosti splácať úver nebolo povinné,
žalobkyňa ho mohla odmietnuť. Keďže nebolo povinné (záležalo len od preferencie žalobkyne), zmluvu
o úvere bolo možné uzavrieť a úver poskytnúť za rovnakých podmienok aj bez poistenia. Poistné

do výpočtu celkových nákladov (a teda ani RPMN) v takom prípade z dôvodu jeho fakultatívnosti
nevstupuje - nie je teda povinné a úverovú zmluvu za rovnakých podmienok môže klient uzatvoriť aj bez
dojednaného poistenia. Takto „fakultatívne“ koncipované poistenie potom v zmysle § 2 písm. g) ZoSÚ
nie je zahrnuté do výpočtu celkových nákladov a teda ani do RPMN - podľa § 2 písm. g) ZoSÚ. V
Zmluve č.X je ešte v čl. 1.1 aj jasne uvedené, že sa jedná o Voliteľné služby, t.j. nie obligatórne volené

služby, ale voliteľné služby, pričom jednou z nich bolo aj poistenie úveru - žiadateľ. V tomto prípade teda
predstavujepoistenievoliteľnúdoplnkovúslužbu.Uzatvoreniepoistenianebolopodmienkouuzatvorenia
zmluvy o spotrebiteľskom úvere ani podmienkou získania úveru za ponúkaných podmienok. Uzatvorenie
poistenia nebolo podmienkou získania úveru, získania úveru v dojednanej výške, dojednanej úrokovej
sadzby ani žiadnych ďalších podmienok, za ktorých boli peňažné prostriedky poskytnuté.
Žalovaný poukázal na to, že pre odstránenie pochybností spotrebiteľa, či je povinný pre získanie úveru

alebo získanie úveru za ponúkaných podmienok uzavrieť poistenie na zabezpečenie spotrebiteľského
úveru, stanovil zákonodarca exaktnú formu toho, ako a kde je veriteľ povinný túto informáciu
spotrebiteľovi poskytnúť. V zmysle ZoSÚ teda musí byť táto informácia vyjadrená v bode 3. formulára
Štandardné európske informácie o spotrebiteľskom úvere, ktorý je prílohou č. 3 ZoSÚ. Zo žiadneho
ďalšieho ustanovenia Zmluvy o spotrebiteľskom úvere, ani jej celkového znenia fakultatívnosť alebo

obligatórnosť poistenia vyplývať nemusí. K uvedenému len na dokreslenie celej argumentačnej situácie
dodal, že žalobkyňa zo zrejmého dôvodu Štandardné európske informácie o spotrebiteľskom úvere
nepredložila,hociboliasúobligatórnousúčasťouZmluvyXajZmluvyX.Keďžepoistenienebolopovinné
a úverovú zmluvu za rovnakých podmienok môže klient uzatvoriť aj bez dojednaného poistenia, takto
fakultatívne koncipované poistenie potom v zmysle ustanovenia § 2 písm. g) ZoSÚ nie je zahrnuté do

výpočtu celkových nákladov a teda ani do RPMN. Na základe uvedeného výška splátky vstupujúca do
celkových nákladov je ponížená o 2,84 eura pri Zmluve 2 a 1,81 eura pri Zmluve X (splátka poistného).
V časti 3 oboch zmlúv Ročná percentuálna miera nákladov sú aj jasne stanovené splátky bez poistného,
takže je jasné, aká výška splátky vstupovala do výpočtu ročnej percentuálnej miery nákladov. V tejto
súvislosti žalovaný citoval z uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28.06.2023, sp.zn.

4Cdo/117/2022, uznesenia Krajského súdu v Prešove z 27.08.2024, sp.zn. 17CoCsp/7/2024, rozsudku
Krajského súdu v Košiciach z 31.10.2023, sp.zn. 5CoCsp/91/2022 a uznesenia Krajského súdu v Žiline,
sp.zn. 7CoCsp/25/2022 z 08.06.2022.
Vo vzťahu k záveru súdu prvej inštancie ohľadne poplatku za poskytnutie úveru žalovaný uviedol,
že existenciu tzv. spracovateľského poplatku pripúšťa právna úprava § 2 písm. g) ZoSÚ, pričom

dojednanie predmetnej zmluvnej podmienky nie je v tej-ktorej Zmluve uvedené skryto, zavádzajúco,
resp. pre žalobkyňu ako spotrebiteľa nezrozumiteľne, čo jednoznačne vyplýva aj z aktívneho správania
sa žalobkyne, ktorá si vymienila, akým spôsobom má byť predmetný spracovateľský poplatok uhradený.
Konkrétne v čl. I bod 7. sú uvedené všetky poplatky vrátane spracovateľského a v čl. I bod 2. (Forma
splácania Úveru) Zmluvy X a Zmluvy X je uvedené: „Dlžník je povinný splácať úver mesačnými anuitnými

splátkami v určenej výške a termíne splatnosti vrátane všetkých ostatných peňažných záväzkov pokiaľ
vzniknú podľa tejto zmluvy, formou podľa jeho výberu: inkasom z účtu uvedeného v záhlaví zmluvy.
V prípade, že je účet vedený v inej banke, je potrebné, aby Dlžník udelil Veriteľovi Mandát na inkaso
v SEPA a splnil ďalšie podmienky stanovené bankou, ktorá vedie jeho účet.
V tejto súvislosti žalovaný poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky SR, sp.zn.

7Cdo/294/2019 zo dňa 28.02.2022 cit.: „Dovolací súd poukazuje na to, že z označenia sporného
poplatku vyplýva, že ide o poplatok za poskytnutie úveru, t.j. za úkony na strane veriteľa, ktoré sú
nevyhnutné pre uzavretie zmluvy, a ktoré sú jeho internou záležitosťou a súčasťou jeho nákladov, teda
za úkony veriteľa súvisiace s poskytnutím úveru ako vypracovanie zmluvy a jej uzavretie a pod. Poplatok
za poskytnutie úveru teda predstavuje cenu za poskytovanie služby veriteľom, pričom možnosť jeho

uplatňovania pripúšťa ZoSÚ a táto možnosť vyplýva aj z judikatúry Súdneho dvora EÚ. Nemožno teda
v súvislosti s dojednaním poplatku za poskytnutie úveru dospieť k záveru o existencii nekalej zmluvnej
podmienky.“
V oboch zmluvách je v záhlaví Zmluvy X aj Zmluvy X uvedený bežný účet žalobcu: D. XXXX XXXX XXXX
XXXX XXXX. Peňažné prostriedky teda boli žalovaným na základe Zmluvy X aj Zmluvy X poukázané

na predmetný účet žalobkyne.
Na základe uvedeného je možné podľa žalovaného ustáliť, že žalobkyňa sama rozhodla o ekonomickom
využití toho-ktorého úveru, keď si pri uzatváraní oboch zmlúv zvolila spôsob úhrady spracovateľského
poplatku za úver tak, že tento bude uhradený v plnej výške inkasom z účtu, na ktorý bol ten-ktorýúver poskytnutý. Išlo pritom o výslovný prejav vôle žalobkyne, pričom žalobkyňa reálne disponovala
plnou výškou úveru, keď len na základe jej vlastného rozhodnutia bol spracovateľský poplatok
uhradený inkasom (žalobkyňa mala na výber viaceré možnosti zaplatenia tohto poplatku) s tým, že

splatnosť bola obojstranne dohodnutá najneskôr ku dňu prvého čerpania úveru. Samotná skutočnosť,
že spracovateľský poplatok bol inkasovaný z rovnakého účtu, na aký bol úver poskytnutý (z účtu
vymieneného žalobcom), nie je a nemôže byť predpokladom pre záver o tom, že úver nebol poskytnutý
v deklarovanej výške. Správnosti žalovaným vyššie uvedených tvrdení nasvedčuje aj uznesenie
Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp.zn. III. ÚS 612/2022 zo dňa 10. novembra 2022, podľa ktorého:

„V tejto súvislosti treba poznamenať, že sťažovateľ sa vo svojej veci domáhal aplikácie rozsudku
Súdneho dvora z 21. apríla 2016 vo veci C-377/14, pričom dovolanie odôvodnil tým, že okresný a
krajský súd neodôvodnili odklon od tohto rozhodnutia. Tak tomu nie je. Už súd prvej inštancie k tomuto
argumentu uviedol, že rozsudok Súdneho dvora vychádza z odlišných skutkových okolností, keď hovorí
o vylúčení súm z celkovej výšky úveru, ktoré nie sú spotrebiteľovi reálne vyplatené, no v prípade
sťažovateľa bolo zistené, že mu bolo reálne na účet vyplatených 5.000 eur, a to, že bolo z účtu

sťažovateľa na základe zmluvného dojednania v prospech banky na poplatok za poskytnutie úveru
inkasovaných dohodnutých 100 eur, nemožno považovať za reálne neposkytnutie úveru.“
Na základe vyššie uvedeného žalovaný považoval za preukázané, že nemožno akceptovať výklad,
podľa ktorého ak spotrebiteľ sám požiada o úhradu spracovateľského poplatku z účtu, na ktorý má byť
spotrebiteľský úver poskytnutý, potom automaticky dochádza k sankcii bezúročnosti a bezpoplatkovosti

úveru z toho dôvodu, že spracovateľský poplatok bol uhradený z prostriedkov úveru a žalobcovi bolo
poskytnuté menej, ako podľa zmluvy o úvere malo byť. Spotrebiteľovi bolo v danom prípade poskytnuté
presne toľko finančných prostriedkov, ako bolo podľa tej-ktorej Zmluvy dohodnuté, pričom následná
úhrada spracovateľského poplatku inkasom podľa vôle spotrebiteľa je plne v súlade s ustanoveniami
ZoSÚ, resp. v súlade s právnymi predpismi vo všeobecnosti a nemôže spôsobiť bezúročnosť a

bezpoplatkovosť spotrebiteľského úveru.
Na základe vyššie uvedeného žalovaný navrhol, aby odvolací súd rozsudok v napadnutej časti
preskúmal a v zmysle ustanovenia § 388 CSP ho zmenil tak, že žalobu žalobkyne zamietne a prizná
žalovanému voči žalobkyni nárok na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania v plnom
rozsahu, resp. v zmysle ustanovenia § 389 ods. 1 CSP ho zrušil a vrátil vec súdu prvej inštancie na

ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

5. K odvolaniu žalovaného podala vyjadrenie žalobkyňa. Uviedla, že pokiaľ žalovaný v podanom
odvolaní namieta nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia prvoinštančného súdu a z toho dôvodu
porušenia práva na spravodlivý súdny proces, žalobkyňa konštatuje, že všeobecný súd nemusí dať

odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, avšak musí dať odpoveď na otázky, ktoré
majú pre vec podstatný význam (II. ÚS 251/04, III. ÚS 209/04), čím sa z jej pohľadu prvoinštančný súd
riadil. Z práva na spravodlivý súdny proces pre procesnú stranu nevyplýva jeho právo na to, aby sa
všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ňou predkladaným
výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami.

Vo vzťahu k námietkam žalovaného v podanom odvolaní v súvislosti s poistením ako voliteľnou
službou žalobkyňa výslovne popiera tvrdenia žalovaného, že v Zmluve č. X poistenie predstavovalo
voliteľnú službu a jeho uzatvorenie nebolo podmienkou uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere
ani podmienkou získania úveru za ponúkaných podmienok. Z listinných dôkazov a to samotnej zmluvy
č. X je zrejmé, že uzatvorenie poistenia ovplyvnilo podmienky uzavretia zmluvy o úvere a to priamo

výšku úrokovej sadzby a teda v konečnom dôsledku ak žalobkyňa chcela získať úver za úrokovú sadzbu
dohodnutú v zmluve č. X, tak bola nútená poistnú zmluvu uzatvoriť, pretože ak by ju neuzatvorila,
nezískalabyúverzadohodnutúúrokovúsadzbu,alezaúrokovúsadzbuvyššiuo0,5%atedaadekvátne
k tomu by bola vyššia aj mesačná splátka, RPMN, celková suma úveru, čo by boli iné podmienky ako
reálne dohodnuté. A teda v prípade zmluvy č. X o úvere uzatvorenej dňa 05.02.2015 je jednoznačné

z článku I. bodu 1.1 zmluvy, s poukazom na body 1.2 a 1.3, že uzatvorenie poistenia znížilo úrokovú
sadzbu úveru o 0,5 % a teda ak chcela žalobkyňa úver za úrok nižší o 0,5 %, musela uzatvoriť poistenie
úveru a teda výška mesačnej splátky poistného mala byť zahrnutá do výpočtu celkovej čiastky a zákonite
aj do výpočtu RPMN.
Žalobkyňa výslovne popiera tvrdenia žalovaného, že v časti 3 oboch zmlúv označenej ako Ročná

percentuálna miera nákladov sú aj jasne stanovené splátky bez poistného, z čoho má byť jasné, aká
výška splátky vstupovala do výpočtu RPMN. Z dôkazov predložených žalobkyňou je preukázateľné,
že v prípade zmluvy č. X uzatvorenej dňa 16.09.2013 žalovaný jednak v samotnej zmluve v článku I.
bode 3., t.j. v časti 3 zmluvy s názvom Ročná percentuálna miera nákladov a jednak v listine – Údajo hodnote ročnej percentuálnej miere nákladov a o priemernej ročnej percentuálnej miere nákladov k
spotrebiteľskému úveru počíta pri výpočte RPMN s výškou mesačnej anuitnej splátky vo výške 36,66
eura, t.j. sám veriteľ započítal sumu za poistenie úveru do výšky mesačnej splátky, ktorá bola podkladom

pre výpočet RPMN aj výpočet celkovej čiastky, z čoho je jednoznačne vyvoditeľné, že uzatvorenie
poistenia bolo podmienkou poskytnutia predmetného úveru a teda v predmetnej zmluve je nesprávne
uvedená výška celkovej čiastky aj RPMN.
Ku námietkam žalovaného v podanom odvolaní v súvislosti s poplatkom za poskytnutie úveru
žalobkyňa výslovne popiera tvrdenia žalovaného, že ona sama rozhodla o ekonomickom využití úverov,

keď si pri uzatváraní oboch zmlúv zvolila spôsob úhrady spracovateľského poplatku tak, že ten
bude uhradený v plnej výške inkasom z účtu, na ktorý bol úver poskytnutý. Predmetné dojednanie
bolo súčasťou formulárovej typovej zmluvy predloženej žalovaným žalobkyni, ktorej obsah nemohla
žalobkyňa ovplyvniť, zmeniť resp. do neho nijakým spôsobom zasiahnuť a žalobkyňa si nemohla vybrať
inú formu úhrady splátok a inú formu úhrady poplatkov, nemohla oddeliť, ktorý poplatok ako zaplatí,
pričom nevedela, že inkaso sa vzťahuje aj na poplatok za poskytnutie úveru, keďže žalovaný ho skryl

do „všetkých ostatných peňažných záväzkov, pokiaľ vzniknú“. K tomu žalobkyňa uvádza, že keďže mala
zriadený účet u veriteľa, formu splácania úveru jej vybral samotný žalovaný, iba s iluzórnou možnosťou
zmeny, reálne bez takejto možnosti.
V kontexte vyššie uvedeného žalobkyňa poukázala na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn.
9Cdo/287/2021 zo dňa 30.06.2022 publikovaného v Zbierke stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR č.

4/2022 pod č. R 49, keďže v predmetnom spore ide o totožnú skutkovú aj právnu okolnosť ako vo
vyššie spomenutom rozhodnutí najvyššieho súdu, kedy v obidvoch prípadoch bola dlžníkom veriteľmi
síce poskytnutá suma vo výške dohodnutej v úverovej zmluve, pričom im okamžite bola z tejto sumy
stiahnutá suma vo výške poplatku za poskytnutie úveru a teda reálne bola dlžníkom v obidvoch
prípadoch poskytnutá na ekonomické využitie suma nižšia než bola deklarovaná v zmluve o úvere.

V tomto rozhodnutí najvyšší súd okrem iného konštatoval cit.: ,,Jednou z podstatných náležitostí zmluvy
o spotrebiteľskom úvere je údaj o celkovej výške úveru. V zmysle definície zákona o spotrebiteľských
úveroch ide o maximálnu výšku alebo súčet všetkých finančných prostriedkov poskytnutých na základe
zmluvy. Zákon zároveň definuje osobitne aj pojem celkových nákladov spotrebiteľa ako všetkých
nákladov spojených s úverom vrátane poplatkov akéhokoľvek druhu. Pokiaľ je teda predmetom

posúdenia poplatok za poskytnutie úveru, ktorý je bez pochýb nákladom spotrebiteľa súvisiacim s
úverom, potom je pojmovo vylúčené, aby bol zároveň považovaný za finančné prostriedky poskytnuté na
základe úverovej zmluvy. Žalobkyňa tak síce formálne poskytla žalovanej finančné prostriedky v sume
8.000 eur, avšak v dôsledku následného odpočítania poplatku za poskytnutie úveru s týmito finančnými
prostriedkami žalobkyňa nemohla disponovať a v skutočnosti jej bola ako úver poskytnutá suma nižšia,

než bola deklarovaná v zmluve o úvere:“ Táto ustálená rozhodovacia prax Najvyššieho súdu SR sa
premietla aj v jeho ďalšom rozhodnutí v identickej veci a to v sp.zn. 7Cdo/225/2022 zo dňa 28.02.2024.
Z uvedeného má žalobkyňa za to, že záver prvoinštančného súdu o bezúročnosti a bezpoplatkovosti
obidvoch zmlúv je správny.
S ohľadom na uvedené skutočnosti sa žalobkyňa stotožnila s rozsudkom prvoinštančného súdu prvej

inštancie a navrhla, aby ho odvolací súd ako vecne správny potvrdil.

6. V odvolacej replike žalovaný zotrval na svojom odvolaní a predchádzajúcich vyjadreniach.

7. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané v

zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP) proti rozhodnutiu,
proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie mu
predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania (§
385 CSP a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej tabuli a webovej
stránke odvolacieho súdu a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné.

8. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v
kontexte s namietaným porušením práva na spravodlivý proces, nesprávnymi skutkovými zisteniami a
nesprávnym právnym posúdením, to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav správne, v plnosti
aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím

na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v
opravnomprostriedku,aleibanatie,ktorémajúrozhodujúcivýznamprerozhodnutieoodvolaní(Ústavný
súd Slovenskej republiky II.ÚS 78/05).9. Odvolací dôvod § 365 ods.1 písm. f) CSP (súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných
dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam) sa týka chyby v zisťovaní skutkového stavu veci súdom
prvej inštancie spočívajúcej v tom, že skutkové zistenie, ktoré bolo podkladom pre jeho rozhodnutie je

nesprávne, t. zn. musí ísť o skutkové zistenie, na základe ktorého vec posúdil po právnej stránke a
ktoré je nesprávne v tom zmysle, že nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, pričom medzi chybami
skutkového zistenia a chybami právneho posúdenia je úzka vzájomná súvislosť, keďže príčinou
nesprávnych (v zmysle nedostatočných) skutkových zistení môže byť chybný právny názor, v dôsledku
ktorého zisťoval iné skutočnosti, príp. zisteným skutočnostiam prisudzoval iný právny význam.

10. Skutkové zistenie nezodpovedá vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v
súlade s § 191 CSP (Dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy
v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo.) a to
vzhľadom na to, že buď vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov strán
sporunevyplynuli,aniinaknevyšlipočaskonanianajavo,aleboopomenulrozhodujúceskutočnosti,ktoré

boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú i také skutkové
zistenia, ktoré založil na chybnom hodnotení dôkazov. Ide o situáciu, keď je logický rozpor v hodnotení
dôkazov (v úsudku medzi porovnávanými skutočnosťami), príp. poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov
účastníkov alebo, ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti,
event. vierohodnosti alebo, keď výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené

spôsobom vyplývajúcim z § 191 - § 194 CSP.

11. V danom prípade odvolací súd po oboznámení sa so spisovým materiálom dospel k záveru, že
všetky skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie vec posúdil sú správne a majú oporu
vo vykonanom dokazovaní a v konaní súdu prvej inštancie nebol zistený žiaden z vyššie uvedených

dôvodov preukazujúci nesprávne zistenie skutkového stavu. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku
jednoznačne vyplýva, že súd vzal do úvahy iba skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané,
resp. vyšli počas konania najavo a neopomenul žiadnu skutočnosť, ktorá z vykonaných dôkazov
vyplynula, resp. vyšla počas konania najavo, jeho skutkové zistenia nie sú založené na chybnom
hodnotení dôkazov, nie je logický rozpor v hodnotení dôkazov, príp. poznatkov, ktoré vyplynuli z

prednesov účastníkov alebo, ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti,
pravdivosti, event. vierohodnosti a výsledok hodnotenia dôkazov zodpovedá tomu, čo bolo zistené
spôsobom vyplývajúcim z § 191 - § 194 CSP.

12. K námietke nesprávneho právneho posúdenia § 365 ods. 1 písm. h) CSP odvolací súd uvádza, že

právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje
konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu
pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O omyl ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis
alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych
skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery (pozri napr. Najvyšší súd SR, sp.zn. 7Cdo/7/2010).

13. Podľa § 2 písm. g) ZoSÚ v znení účinnom v čase uzavretia oboch zmlúv o úvere na účely
tohto zákona sa rozumie celkovými nákladmi spotrebiteľa spojenými so spotrebiteľským úverom všetky
náklady vrátane úrokov, provízií, daní a poplatkov akéhokoľvek druhu, ktoré musí spotrebiteľ zaplatiť v
súvislosti so zmluvou o spotrebiteľskom úvere a ktoré sú veriteľovi známe, okrem notárskych poplatkov;

do celkových nákladov patria aj náklady na doplnkové služby súvisiace so zmluvou o spotrebiteľskom
úvere, a to najmä poistné, ak spotrebiteľ musí navyše uzavrieť zmluvu o poskytnutí takejto doplnkovej
služby, aby získal spotrebiteľský úver alebo aby ho získal za ponúkaných podmienok.

14. Podľa § 9 ods. 2 písm. g) ZoSÚ v znení účinnom v čase uzavretia oboch zmlúv o úvere

zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka18)
musí obsahovať tieto náležitosti celkovú výšku a konkrétnu menu spotrebiteľského úveru a podmienky
upravujúce jeho čerpanie.

15. Podľa § 9 ods. 2 písmeno j) ZoSÚ v znení účinnom v čase uzatvorenia oboch zmlúv o úvere

spotrebiteľská zmluva musí obsahovať (okrem iných náležitostí) i ročnú percentuálnu mieru nákladov
a celkovú čiastku, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, vypočítanú na základe údajov platných v čase
uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere; uvedenú sa všetky predpoklady použité na výpočet tejto
ročnej percentuálnej miery nákladov.16. Podľa § 11 odsek 1 písmeno b) ZoSÚ v znení účinnom v čase uzatvorenia oboch zmlúv o úvere
poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, ak zmluva o spotrebiteľskom

úvere neobsahuje náležitosti podľa § 9 odsek 2 písm. a) až k), r) a y).

17. Predmetom odvolacieho prieskumu bolo preskúmanie vecnej správnosti rozhodnutia súdu prvej
inštancie o vyhovení žalobe o vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške 5.524,55 eura voči
žalovanému, ku ktorému došlo z jeho strany prijatím úrokov a poplatkov zo zmlúv o spotrebiteľskom

úvere uzavretých so žalobkyňou ako dlžníčkou bez právneho dôvodu. Súd posúdil poskytnuté úvery ako
bezúročné a bezpoplatkové pre absenciu náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. j) ZoSÚ (nesprávne uvedenú
celkovú čiastku, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť) a § 9 ods. 2 písm. g) ZoSÚ (nesprávne uvedenú celkovú
výšku spotrebiteľského úveru).

18. Súd prvej inštancie posúdil Zmluvu o poskytnutí spotrebiteľského úveru ,,Flexipôžička“ uzatvorenú

medzi právnym predchodcom žalovaného - Všeobecná úverová banka, a.s.; skrátený názov: VÚB, a.s..
ažalovanoudňa16.09.2013akozmluvuspotrebiteľskú(č.l.9-11spisu),pričomuvedenúzmluvusprávne
právne vyhodnotil podľa § 52 a nasl. OZ, ako aj ZoSÚ v znení platnom v čase uzatvorenia zmluvy (ďalej
v texte len ako Zmluva č.X). Predmetom zmluvného vzťahu bolo poskytnutie úveru, a to finančných
prostriedkov formou spotrebiteľského úveru.

19. Taktiež súd prvej inštancie posúdil Zmluvu o poskytnutí spotrebiteľského úveru ,,Flexipôžička“
uzatvorenú medzi právnym predchodcom žalobcu - Všeobecná úverová banka, a.s.; skrátený názov:
VÚB, a.s. a žalovanou dňa 05.02.2015 ako zmluvu spotrebiteľskú ( č.l. 13-16 spisu), pričom uvedenú
zmluvusprávneprávnevyhodnotilpodľa§52anasl.OZ,akoajZoSÚvzneníplatnomvčaseuzatvorenia

zmluvy (ďalej v texte len ako Zmluva č. X). Aj v tomto prípade predmetom zmluvného vzťahu bolo
poskytnutie úveru, a to finančných prostriedkov formou spotrebiteľského úveru.

20. Prvou úlohou odvolacieho súdu bolo posúdiť správnosť záveru súdu prvej inštancie o tom, že poistné
malo byť zahrnuté do celkových nákladov, ktoré musí spotrebiteľ zaplatiť, pričom poistné do celkových

nákladov zahrnuté nebolo, preto je úver v zmysle § 11 ods. 1 písm. b) ZoSÚ bezúročný a bezpoplatkový.
Podľažalovanéhopoistenieschopnostisplácaťúverbolofakultatívne,tedaniepovinné,apretopoistenie
do výpočtu celkových nákladov v takom prípade nevstupuje.

21. Zákon č. 129/2010 Z.z. v § 9 ods. 2 presne definuje, ktoré náležitosti, okrem všeobecných, musia

spotrebiteľské zmluvy obsahovať. Súd prvej inštancie sa preto najskôr správne zaoberal skúmaním, či
uzatvorená spotrebiteľská zmluva obsahuje všetky obligatórne náležitosti požadované zákonom. Pod
pojem celková čiastka, ktorú má spotrebiteľ zaplatiť v zmysle § 9 ods. 2 písm. g) ZoSÚ možno rozumieť
všetky náklady vrátane úrokov, provízií, daní a poplatkov akéhokoľvek druhu, ktoré musí spotrebiteľ
zaplatiť v súvislosti so zmluvou o spotrebiteľskom úvere a ktoré sú veriteľovi známe, okrem notárskych

poplatkov; do celkových nákladov patria aj náklady na doplnkové služby súvisiace so zmluvou o
spotrebiteľskom úvere, a to najmä poistné, ak spotrebiteľ musí navyše uzavrieť zmluvu o poskytnutí
takejto doplnkovej služby, aby získal spotrebiteľský úver alebo aby ho získal za ponúkaných podmienok.

22. Zo Zmluvy č. X je zrejmé, že okrem základných podmienok pre poskytnutie úveru je v časti mesačnej

anuitnej splátky, vrátane poistného, uvedená suma 36,66 eura, z čoho mesačná splátka poistného
predstavuje 1,81 eura. Obdobne v Zmluve č. X je v rámci Základných podmienok v časti mesačnej
anuitnej splátky, vrátane poistného, uvedená suma 65,35 eura, z čoho mesačná splátka poistného
predstavuje 2,84 eura.

23. Až v bode 8. oboch Zmlúv sú ustanovenia o pristúpení dlžníka k poisteniu schopnosti splácať
flexipôžičku, z ktorého vyplýva, že žalobkyňa ako dlžníčka zvolením podpisom úverovej zmluvy súhlasí
s poistením schopnosti splácať úver podľa Rámcovej poistnej zmluvy pre poistenie schopnosti splácať
splátky Flexipôžičky uzatvorenej medzi poistníkom (žalovaným) a poisťovateľom Poisťovňou Cardiff
Slovakia, a.s. Zároveň dlžníčka prijíma a požaduje Základný balík poistenia (pre prípad pracovnej

neschopnosti, invalidity a smrti).

24. Vychádzajúc z uvedeného je potom potrebné zdôrazniť vo vzťahu k poisteniu, že dojednania
o poistení schopnosti úver splácať sú priamo obsiahnuté vo formulárovej zmluve o úvere, pričomvychádzajúc z obsahu oboch Zmlúv, najmä z bodu 8. nevyplýva možnosť spotrebiteľa odmietnuť
poistenie schopnosti splácať úver. Podľa predtlačeného formulára spotrebiteľ nemal na výber medzi
uzatvorením zmluvy s poistením alebo bez poistenia. Odvolací súd v zhode so súdom prvej inštancie

konštatuje, že takto vopred naformulované poistenie schopnosti splácať úver, ako je tomu aj v týchto
zmluvách o úvere, nemožno hodnotiť inak ako poistenie povinné, ktoré žalobkyňa nemala na výber, či
ho uzavrie, alebo nie. Zo Zmlúv č. X a X nevyplýva, že by žalobkyni bolo možné poskytnúť úver za
rovnakých podmienok aj bez poistenia. Z uvedeného dôvodu preto nebolo možné hodnotiť poistenie
plácať úver ako poistenie, ktoré nebolo povinné a bolo dobrovoľné. Podľa názoru odvolacieho súdu

správne súd prvej inštancie konštatoval, že v tomto konaní žalovaný nepreukázal, že by žalobkyni bol
poskytnutý úver bez poistenia.

25. Pokiaľ žalovaný v odvolaní namietal, že poistenie schopnosti splácať úver nebolo nutnou
podmienkou pre poskytnutie spotrebiteľského úveru, čoho dôkazom sú Štandardné európske informácie
o spotrebiteľskom úvere, pričom tieto žalovaná v konaní nepredložila, hoci boli a sú obligatórnou

súčasťou Zmluvy X aj Zmluvy X, odvolací súd považuje túto odvolaciu námietku za nedôvodnú. Podľa
odvolacieho súdu naopak práve na žalovanom ako dodávateľovi bolo, aby uniesol dôkazné bremeno
k svojmu tvrdeniu, že tieto Štandardné európske informácie o spotrebiteľskom úvere mali preukázať,
že poistenie schopnosti splácať úver nebolo nutnou podmienkou pre poskytnutie spotrebiteľského
úveru. Žalovaný však túto listinu v konaní pred súdom prvej inštancie nepredložil. Preukázanie splnenia

predzmluvných povinností je na dodávateľovi podľa rozsudku Súdneho dvora C-449/13 z 18.12.2014
veci CA Consumer Finance SA / Ingrid Bakkaus a spol., Súdny dvor vyslovil záver, že ustanovenia
Smernice sa majú vykladať v tom zmysle, že: - jednak bránia vnútroštátnej právnej úprave, podľa
ktorej dôkazné bremeno nesplnenia povinností upravených v článkoch 5 a 8 Smernice Európskeho
parlamentu a Rady 2008/48/ ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení

smernice Rady 87/102/EHS zaťažuje spotrebiteľa, a - jednak bránia skutočnosti, aby sa súd z dôvodu
štandardného ustanovenia musel domnievať, že spotrebiteľ uznal úplné a správne vykonanie veriteľom
jeho predzmluvných povinností, pričom toto ustanovenie má za následok aj prenesenie dôkazného
bremena o vykonaní uvedených povinností, ktoré môže narušiť účinnosť práv priznaných Smernicou.

26. Je preto potrebné konštatovať, že nešlo o poistenie dobrovoľné a fakultatívne.

27. Súd prvej inštancie preto správne konštatoval, že celková výška nákladov nie je v Zmluve č.
X a Zmluve č. X uvedená správne, keď mesačné poistné nebolo zahrnuté do celkových nákladov
spotrebiteľa, a preto celková čiastka, ktorú mala žalobkyňa uhradiť, bola uvedená nesprávne. V prípade

Zmluvyč.Xmal žalovaný vzmysle§2písm.g)ZoSÚdocelkovýchnákladovzahrnúťajvýškupoistného
1,81 eura, pričom by celkové náklady predstavovali sumu 2.167,34 eura (36,66 eura x 119 splátok +
44,80 eura poplatok za poskytnutie úveru mínus 2.240 eur titulom výšky istiny úveru) a celková čiastka,
ktorú mala žalobkyňa žalovanému titulom predmetnej úverovej zmluvy zaplatiť bola v sume 4.407,34
eura, pričom zo Zmluvy č. X vyplýva celková čiastka, ktorú musí dlžník zaplatiť v súvislosti s poskytnutým

úverom je v sume 4.191,28 eura a z toho výška celkových nákladov dlžníka je v sume 1.951,28 eura.

28. V prípade Zmluvy č. X mal žalovaný v zmysle § 2 písm. g) ZoSÚ do celkových nákladov zahrnúť aj
výšku poistného 2,84 eura, pričom by celkové náklady predstavovali sumu 4.346,65 eura (65,35 eura x
119 splátok + 70 eur poplatok za poskytnutie úveru mínus 3.500 eur titulom výšky istiny úveru) a celková

čiastka, ktorú mala žalobkyňa žalovanému titulom predmetnej úverovej zmluvy zaplatiť bola v sume
7.846,65 eura, pričom zo Zmluvy č. 2 vyplýva celková čiastka, ktorú musí dlžník zaplatiť v súvislosti s
poskytnutým úverom je v sume 7.509,25 eura a z toho výška celkových nákladov dlžníka je v sume
4.009,25 eura.

29. Z uvedených dôvodov sa odvolací súd stotožnil so súdom prvej inštancie, že je potrebné
spotrebiteľské úvery z oboch zmlúv považovať za bezúročné a bez poplatkov v zmysle § 11 ods. 1 písm.
b) ZoSÚ.

30. Ďalšou úlohou odvolacieho súdu bolo posúdiť správnosť záveru súdu prvej inštancie o nesprávnom

údaji o celkovej výške úveru, nakoľko žalobkyňa ako dlžníčka reálne nedisponovala finančnými
prostriedkami z poskytnutých úverov, keďže z týchto prostriedkov okamžite žalovanému odviedla
poplatky za poskytnutie úveru, teda v samotnej dohodnutej výške úveru bol zahrnutý aj nákladspotrebiteľa, ktorý predstavuje poplatok za poskytnutie úveru. Preto súd prvej inštancie aj z toho dôvodu
považoval poskytnuté úvery v zmysle § 11 ods. 1 písm. b) ZoSÚ za bezúročné a bezpoplatkové.

31. Jednou z podstatných náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere je údaj o celkovej výške úveru.
V zmysle definície ZoSÚ ide o maximálnu výšku alebo súčet všetkých finančných prostriedkov
poskytnutých na základe zmluvy. Zákon zároveň definuje osobitne aj pojem celkových nákladov
spotrebiteľa ako všetkých nákladov spojených s úverom, vrátane poplatkov akéhokoľvek druhu. Pokiaľ
je teda predmetom posúdenia poplatok za poskytnutie úveru, ktorý je bez pochýb nákladom spotrebiteľa

súvisiacim s úverom, potom je pojmovo vylúčené, aby bol zároveň považovaný za finančné prostriedky
poskytnuté na základe úverovej zmluvy. V dôsledku navýšenia celkovej výšky úveru o poplatok za
poskytnutieúverunemôžebyťsprávnevypočítanáanivýškaRPMN,pretožedôsledkomneoprávneného
zahrnutia poplatku za poskytnutie úveru, ktorý predstavuje celkový náklad úveru pre spotrebiteľa,
do celkovej výšky úveru, bude podhodnotenie RPMN, keďže výpočet RPMN je závislý od výšky
poskytnutého úveru. Navýšenie celkovej výšky úveru o poplatok za poskytnutie úveru má zároveň aj

ten následok, že sa bude úročiť nielen poskytnutý úver, ale aj poplatok za jeho poskytnutie, tým pádom
dôjde k zvýšeniu celkovej splatnej čiastky a mení sa tým výška hlavného predmetu zmluvy.

32. Správe poukázal súd prvej inštancie na závery vyplývajúce z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp.zn. 9Cdo/287/2021 z 30.06.2022, ktorý v odpovedi na otázku, či v zmluve o spotrebiteľskom

úvere je správne uvedená celková výška úveru aj v prípade, ak po vyplatení tejto zmluvne dohodnutej
výšky úveru spotrebiteľovi na určený účet z tohto účtu zinkasuje banka na základe dohody so
spotrebiteľom poplatok za poskytnutie úveru vyslovil, že celkovú výšku spotrebiteľského úveru podľa §
2 písm. l) ZoSÚ predstavuje suma finančných prostriedkov reálne poskytnutá spotrebiteľovi veriteľom.
Poplatok za poskytnutie úveru zrazený z istiny hneď pri uzavretí zmluvy nemožno zahrnúť do celkovej

výšky spotrebiteľského úveru (právna veta publikovaná pod R 49/2022).

33. Rovnako správne poukázal súd prvej inštancie aj na rozsudok vo veci C-377/14 Radlinger,
Radlingerová proti Finway a.s. z 26. apríla 2016, v ktorom Súdny dvor Európskej Únie k požiadavkám
na náležitosti spotrebiteľských zmlúv uviedol, že článok 3 písm. l) a článok 10 ods. 2 smernice 2008/48/

ES ako aj bod I prílohy I tejto smernice sa majú vykladať v tom zmysle, že celková výška úveru a
výška čerpania úveru označujú celkovú sumu, ktorá bola daná k dispozícii spotrebiteľovi, čo vylučuje
sumy, ktoré si poskytovateľ úveru účtuje na úhradu nákladov súvisiacich s predmetným úverom a ktoré
nie sú tomuto spotrebiteľovi reálne vyplatené. Dôsledkom takéhoto postupu, t.j. zahrnutia nákladov
spotrebiteľa spojených s úverom do výšky čerpania úveru, je podhodnotenie RPMN, ktorého výpočet

závisí od celkovej výšky úveru (bod 87.).

34. Vo svetle uvedenej judikatúry najvyšších súdnych autorít je podľa názoru odvolacieho súdu právny
záver súdu prvej inštancie o nesprávne uvedenej celkovej výške poskytnutého úveru v zmluvách
o nespotrebiteľskom úvere vecne správny. Do celkovej výšky poskytnutého spotrebiteľského úveru

nemožno započítavať plnenia, ktoré skutočným plnením veriteľa dlžníkovi nie sú, ale v skutočnosti sú
plnením dlžníka veriteľovi a teda nákladmi úveru.

35. Na tomto mieste odvolací súd zdôrazňuje, že základnou črtou spotrebiteľských zmlúv je to, že tieto
sú pre spotrebiteľa vopred pripravené a na dojednávanie obsahu zmluvy alebo jej zmeny nie je vytvorený

spotrebiteľovi žiaden priestor. Obsahu zmluvnej dokumentácie obidvoch zmlúv túto charakteristiku
spĺňa. Žalobca preto v odvolaní neodôvodnene prezentuje názor, že ide o individuálne dojednanú
zmluvnú podmienku ako aj, že súd prvej inštancie svojím posúdením prípadu zakazuje stranám dohodu
na úhradu poplatku z rovnakého účtu, na ktorý bol úver čerpaný. Podstatné totiž nie je to, že poplatok
za poskytnutie úveru bol zrazený z účtu, na ktorý bol úver čerpaný, ale že jeho suma bola zahrnutá do

celkovej výšky úveru uvedeného v zmluve, aj keď v tomto rozsahu nebolo dlžníkovi ako spotrebiteľovi
reálne umožnené s týmito peňažnými prostriedkami disponovať.

36. Celková výška (čerpania) úveru označuje celkovú sumu, ktorá bola daná k dispozícii spotrebiteľovi,
čo vylučuje sumy, ktoré si poskytovateľ úveru účtuje za náhradu nákladov súvisiacich s predmetným

úverom a ktoré nie sú tomuto spotrebiteľovi reálne vyplatené.

37. Ak v prípade Zmluvy č. X žalovaný poskytol žalobkyni úver v ňou požadovanej výške, t.j. vo výške
2.240 eur, od ktorého bol v ten istý deň z týchto peňažných prostriedkov inkasom z účtu zúčtovaný ajpoplatok za poskytnutie úveru vo výške 44,80 eura, nemožno hovoriť o tom, že žalobkyni bola suma
2.240 eur poskytnutá aj reálne. Z uvedeného dôvodu potom nebol správne uvedený údaj o celkovej
výške úveru podľa § 9 ods. 2 písm. g) ZoSÚ, nakoľko žalobkyňa nedisponovala reálne sumou úveru vo

výške 2.240 eur. Vzhľadom na neuvedenie správneho údaja v Zmluve č. X je treba považovať žalobkyni
poskytnutý spotrebiteľský úver za bezúročný a bez poplatkov podľa § 11 ods. 1 písm. b) ZoSÚ.

38. Ak v prípade Zmluvy č. X žalovaný poskytol žalobkyni úver v ňou požadovanej výške, t.j. vo výške
3.500 eur, od ktorého bol v ten istý deň z týchto peňažných prostriedkov inkasom z účtu zúčtovaný

aj poplatok za poskytnutie úveru vo výške 70 eura, nemožno hovoriť o tom, že žalobkyni bola suma
3.500 eur poskytnutá aj reálne. Z uvedeného dôvodu potom nebol správne uvedený údaj o celkovej
výške úveru podľa § 9 ods. 2 písm. g) ZoSÚ, nakoľko žalobkyňa nedisponovala reálne sumou úveru vo
výške 3.500 eur. Vzhľadom na neuvedenie správneho údaja v Zmluve č. X je treba považovať žalobkyni
poskytnutý spotrebiteľský úver za bezúročný a bez poplatkov podľa § 11 ods. 1 písm. b) ZoSÚ.

39. Keďže Zmluvy č. X a X uzavreté medzi stranami sporu sú s poukazom na ust. § 11 ods. 1 písm.
b) ZoSÚ bezúročné a bez poplatkov, žalovaný mal nárok len na vrátenie súm, ktoré žalobkyni reálne
poskytol, t.j. 2.195 eur z uzatvorenej Zmluvy č. X a 3.340 eur zo Zmluvy č. X (po odpočítaní poplatkov
za poskytnutie úveru). V konaní nebolo sporné, že žalobkyňa žalovanému zaplatila viac, a to 4.377,75
eura (Zmluva č. X) a 6.772 eur (Zmluva č. X). Vzhľadom na uvedené suma 5.524,55 eura (/4.377,75

mínus2.195=2.182,75/plus/6.772mínus3.430=3242/)predstavujebezdôvodnéobohatenienastrane
žalovaného, ktorú je povinný vydať žalobkyni, keďže ju získal plnením z neplatného právneho úkonu
(§ 451 OZ).

40. Vo vzťahu k právnemu posúdeniu námietky premlčania súdom prvej inštancie žalovaný nevzniesol

osobitné odvolacie námietky, preto sa odvolací súd stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že
žalobkyňa uplatnila svoj nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia v rámci dvojročnej subjektívnej
a desaťročnej objektívnej lehoty (viď bod 35 odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie).

41. Odvolací súd konštatuje, že porušením práva na spravodlivý súdny proces sa rozumie taký závadný

postup súdu, ktorý má za následok znemožnenie realizácie tých procesných práv strany sporu, ktoré
jej poskytujú predpisy upravujúce civilný proces. O procesnú vadu, ktorá má za následok nesprávny
procesný postup v zmysle § 389 ods. 1 písm. b/ CSP ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v
rozpore so zákonom, prípadne ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom
znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva.

42. Odvolací súd sa vyrovnal aj s odvolacou námietkou žalovaného, že súd prvej inštancie sa vo
svojom odôvodnení nevyporiadal s jeho námietkami vo vzťahu k povinnosti žalobkyne prijať doplnkovú
službu poistenia a poplatku za poskytnutie úveru. Je potrebné uviesť, že požiadavka na riadne
úplné odôvodnenie rozhodnutia predstavuje zásadu spravodlivého procesu, vyplýva to aj z judikatúry

Európskeho súdu pre ľudské práva. Judikatúra tohto súdu však nevyžaduje, aby na každý argument
strany aj taký, ktorý nie je pre rozhodnutie významný, bola daná v odôvodnení rozhodnutia odpoveď.
Špecifická odpoveď sa vyžaduje na taký argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúcim (RuizTorija c./
Španiel-sko z 09.12.1994, séria A, č. 303-A; HiroBalani c./ Španielsko z 09.12.1994, séria A, č. 303-B).

43. V tejto súvislosti je právne významné ustanovenie § 220 ods. 2 CSP, podľa ktorého v odôvodnení
rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil a aké
prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany
použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty
strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov

vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil,
prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

44. V danom prípade súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol rozhodujúci
skutkový stav, opísal priebeh konania, výsledky vykonaného dokazovania, vysvetlil, čoho sa žalobkyňa

domáhala, čo uvádzal žalovaný na svoju obranu, čím strany sporu argumentovali v konaní pred
súdom prvej inštancie. Súd v odôvodnení svojho rozsudku citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na
prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijaté právne závery aj náležite vysvetlil
spôsobom, z ktorého je zrejmé, akými úvahami sa riadil, keď vyhovel žalobe o vydanie bezdôvodnéhoobohatenia, keď sa žalovaný bezdôvodne obohatil o úroky a poplatky, na ktoré nemá nárok z dôvodu, že
neuviedol správnu výšku spotrebiteľského úveru a celkovú čiastku, ktorú mala žalobkyňa ako dlžníčka
zaplatiť,atovobidvochZmluváchč.XaX.Zodôvodnenianapadnutéhorozhodnutiasúduprvejinštancie

nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych
predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu.

45. Judikatúra súdov, vrátane európskeho súdu nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná
odpoveď v odôvodnení rozhodnutia (porovnaj rozsudok Georgiadis proti Grécku z 29.05.1997, sťažnosť

č. 21522/93, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997 - III.). Odvolací súd preto so zreteľom na vyššie
uvedené nepovažoval za potrebné zaoberať sa aj inými odvolacími námietkami.

46. Z týchto dôvodov odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny postupom
podľa § 387 ods. 1, 2 CSP.

47. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods.
1 CSP. Dôvodom takéhoto rozhodnutia o trovách konania bola skutočnosť, že žalovaný v odvolacom
konaní nebol úspešný, preto nárok na náhradu trov odvolacieho konania vznikol plne úspešnej žalobkyni
v rozsahu 100 %, ktorá podala vyjadrenie v odvolacom konaní. O výške náhrady trov konania rozhodne
súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením,

ktoré vydá súdny úradník (§ 262 CSP)

48. Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods.
2 CSP).
Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu

treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného
predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné
doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).