Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, May 28, 2025

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 26Co/78/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6123338126
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 05. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Matúš Staríček

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2025:6123338126.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu: Mgr. Matúš Staríček a sudcov: JUDr.

Ľuboslava Vanková a Mgr. Jozef Mačej, v spore žalobcu: A. B., nar. X.X.XXXX, bytom B. C. XX, XXX
XX D., Nemecká spolková republika, zastúpený: ADVOKÁTSKA KANCELÁRIA JUDr. Ján Segeč s.r.o.,
IČO: 47 258 039, so sídlom Skuteckého 26, Banská Bystrica, proti žalovanej: E. D., nar. XX.X.XXXX,
bytom F. XXXX/XX, B., zastúpená: E. G. G. H. G., G., B., I., B., J. XX, K. XX, o zaplatenie 4.680 eur
s príslušenstvom, o odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Galanta č. k. 35C/100/2023-87
zo dňa 29.1.2024, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

II. Žalobca m á voči žalovanej n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Rozsudkom napadnutým odvolaním súd prvej inštancie výrokom I. žalovanej uložil povinnosť zaplatiť
žalobcovisumu4.680eurspolusúrokomzomeškaniavovýške5%ročnezosumy312eurod2.11.2021
do 10.11.2021, zo sumy 312 eur od 2.12.2021 do 10.12.2021, zo sumy 312 eur od 2.1.2022 do 3.1.2022,
zo sumy 312 eur od 2.3.2022 do 7.2.2023, zo sumy 312 eur od 2.4.2022 do zaplatenia, zo sumy 312 eur
od 2.5.2022 do zaplatenia, zo sumy 312 eur od 2.6.2022 do zaplatenia, zo sumy 312 eur od 2.7.2022 do
zaplatenia, zo sumy 312 eur od 2.8.2022 do zaplatenia, zo sumy 312 eur od 2.9.2022 do zaplatenia, zo

sumy 312 eur od 2.10.2022 do zaplatenia, zo sumy 312 eur od 2.11.2022 do zaplatenia, zo sumy 312 eur
od 2.12.2022 do zaplatenia, zo sumy 312 eur od 2.1.2023 do zaplatenia, zo sumy 312 eur od 2.2.2023
do zaplatenia, zo sumy 312 eur od 2.3.2023 do zaplatenia, zo sumy 312 eur od 2.4.2023 do zaplatenia,
zo sumy 312 eur od 2.5.2023 do zaplatenia, zo sumy 312 eur od 2.6.2023 do zaplatenia, do troch dní od
právoplatnosti tohto rozhodnutia; a výrokom II žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu trov
konania v rozsahu 100% s tým, že o výške tejto náhrady bude rozhodnuté samostatným uznesením.

2. Svoje rozhodnutie odôvodnil právne § 517 ods. 2, § 580, § 657, § 658 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb.
Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“), § 3 ods. 1 a 2 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z. ktorým sa
vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka a § 153 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného
sporového poriadku (ďalej len „CSP“).

3. Vecne rozhodnutie odôvodnil tým, že žalobca sa žalobou doručenou upomínaciemu súdu 20.6.2023 v
znení jej úpravy na základe výzvy súdu zo 7.7.2023 domáhal, aby súd uložil žalovanej povinnosť zaplatiť

žalobcovi sumu 4.680 eur spolu s úrokmi z omeškania tak, ako sú vymedzené vo výroku rozhodnutia
a nahradiť trovy konania. Žalobu odôvodnil tým, že ako veriteľ uzavrel so žalovanou ako dlžníčkou
dňa 30.9.2021 písomnou formou Zmluvu o súkromnej pôžičke, na základe ktorej jej poskytol peňažné
prostriedky vo výške 20.000 eur, a to bezhotovostnými prevodmi vo výške 7.000 eur, 7.000 eur a 6.000eur dňa 6.10.2021. Žalovaná mala pôžičku vrátiť v pravidelných mesačných splátkach vo výške 312
eur splatných k 1. dňu príslušného mesiaca, počnúc mesiacom november 2021. Žalovaná zaplatila
päť splátok vo výške 312 eur, a to 10.11.2021, 10.12.2021, 3.1.2022, 2.2.2022 a 7.2.2023. Úhrady

žalovanej si žalobca započítal na najskôr splatné splátky, t.j. od 1.11.2021 do 1.3.2022. Uplatnený nárok
predstavuje 15 splátok splatných od 1.4.2022 do 1.6.2023. Nakoľko žalovaná sa so svojím plnením
dostala do omeškania, žalobca si uplatnil nárok na úroky z omeškania v zmysle § 517 ods. 1 OZ.

4. Vzhľadom na to, že žalobca a žalovaná sú občanmi dvoch rôznych členských štátov Európskej

únie, súd prvej inštancie sa v prvom rade zaoberal otázkou rozhodného práva. Hoci z písomného
znenia zmluvy o pôžičke jednoznačne nevyplýva voľba rozhodného práva, súd vychádzajúc z čl. 3 a 4
nariadenia Európskeho parlamentu a rady (ES) č. 593/2008 o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky
(Rím I) dospel k záveru, že z okolností prípadu vyplýva, že strany si ako rozhodné právo zvolili právo
Slovenskej republiky, na ktoré odkazoval žalobca (ako cudzí štátny príslušník) v samotnej žalobe (viď
odkaz na OZ), pričom žalovaná uplatnenie tohto práva žiadnym spôsobom nenamietala.

5. Súd prvej inštancie poukázal na to, že OZ pre zmluvu o pôžičke nestanovuje obligatórne písomnú
formu, takýto spôsob uzavretia však výrazne zjednodušuje postavenie veriteľa v prípadnom súdnom
konaní. V spore o vrátenie požičanej sumy má veriteľ bremeno tvrdenia, že so žalovaným uzavrel zmluvu
o pôžičke, že žalovanému poskytol finančné prostriedky a že žalovaný nezaplatil dlh riadne a včas. Na

veriteľovi spočíva dôkazné bremeno nielen ohľadne tvrdenia, že bola uzavretá zmluva o pôžičke, ale
že bolo podľa nej dlžníkovi plnené. Tieto skutočnosti môže veriteľ najjednoduchšie preukázať písomnou
zmluvou o pôžičke.

6. Žalobca na preukázanie svojich tvrdení o poskytnutí peňažnej pôžičky predložil písomne uzavretú

zmluvu o súkromnej pôžičke medzi žalobcom a žalovanou, na základe ktorej sa žalobca zaviazal
žalovanej poskytnúť pôžičku vo výške 20.000 eur prevodom na účet a žalovaná sa zaviazala požičanú
sumuvrátiťspolusdojednanýmúrokomvovýške2,99%ročne,atovpravidelnýchmesačnýchanuitných
splátkach po 312 eur, pričom 1. splátka mala byť splatná 1.11.2021. Žalobca doložením potvrdení
o zrealizovaných transakciách preukázal aj reálne poskytnutie peňažných prostriedkov žalovanej v

troch bezhotovostných platbách v celkovej výške 20.000 eur dňa 6.10.2021. Žalobca preukázal, že
na splatenie pôžičky vykonala žalovaná úhradu piatich splátok po 312 eur, a to v dňoch 10.11.2021,
10.12.2021, 3.1.2022, 2.2.2022 a 7.2.2023, žiadne ďalšie úhrady nevykonala. Prijatie sumy 20.000 eur
žalovanou a zaplatenie piatich splátok v celkovej sume 1.560 eur nebolo medzi stranami sporné.

7. Pokiaľ ide o obranu žalovanej, súd prvej inštancie poukázal na to, že jej tvrdenia uvádzané v
písomných vyjadreniach boli zásadne odlišné od tvrdení uvádzaných na pojednávaní 29.1.2024, a preto
sa s nimi musel vysporiadať samostatne.

8. Vo svojich písomných vyjadreniach (tak v odpore z 11.9.2023 ako aj vo vyjadrení z 20.11.2023)

žalovaná jednoznačne uviedla, že so žalobcom uzavrela zmluvu o súkromnej pôžičke, na základe ktorej
jej žalobca poskytol finančnú pôžičku vo výške 20.000 eur s úrokom 2,99% a že tieto tvrdenia žalobcu
nepopiera. Ďalej uvádzala, že k zániku jej záväzku voči žalobcovi došlo čiastočne splatením piatich
splátok vo výške 1.560 eur a vo zvyšnej časti započítaním na základe ústnej dohody so žalobcom.
Predmetom dohody malo byť započítanie pohľadávky, ktorú mal žalobca voči žalovanej z titulu zmluvy

o pôžičke, na pohľadávku, ktorú mala spoločnosť ICS-International Construction Solution s.r.o. (v ktorej
je konateľom manžel žalovanej) voči spoločnosti Imonta TGA GmbH (v ktorej je konateľom žalobca) z
titulu vykonania montážnych prác.

9. Pri započítaní ako spôsobe zániku záväzku musí byť splnená podmienka, aby vzájomné pohľadávky

boli spôsobilé na započítanie. V zmysle ust. § 580 OZ je prvou podmienkou, že musí ísť o vzájomné
pohľadávky. To znamená, že veriteľ jednej pohľadávky spôsobilej na započítanie je zároveň dlžníkom
druhej pohľadávky a naopak. Dlh alebo pohľadávka tretej osoby tu spravidla nemá miesto, pretože
nemožno započítať cudziu pohľadávku pre nedostatok vzájomnosti. Teda dlžník takú pohľadávku,
ktorá sa netýka jeho veriteľa, ale sa týka tretej osoby, nemôže započítať ani vtedy, ak táto tretia

osoba je oprávnená inkasovať plnenie v mene veriteľa. Z uvedeného jednoznačne vyplýva, že na
základe dohody so žalobcom nemohlo dôjsť k zániku pohľadávky, ktorú mal žalobca voči žalovanej
z titulu pôžičky započítaním na pohľadávku, ktorú mala tretia osoba ako veriteľ (ICS-International
Construction Solution s.r.o.) voči inej tretej osobe ako dlžníkovi (Imonta TGA GmbH). Z podmienkyvzájomnosti pohľadávok totiž vyplýva, že započítanie môže zásadne uplatniť iba dlžník, ktorý je sám
veriteľom vzájomnej pohľadávky, resp. veriteľ, ktorý je sám dlžníkom vzájomnej pohľadávky. Žalovaná
v konaní neprodukovala žiadne tvrdenia ani dôkazy o tom, že by ona sama bola v pozícii veriteľa voči

žalobcovi ako dlžníkovi. Z týchto dôvodov sa súd prvej inštancie bližšie v rozsudku nezaoberal listinnými
dôkazmi predloženými stranami sporu preukazujúcimi existenciu zmluvného vzťahu a pohľadávky medzi
spoločnosťami Imonta TGA GmbH a ICS-International Construction Solution s.r.o., keďže hodnotenie
týchto dôkazov bolo pre posúdenie veci bez významu.

10. Na pojednávaní žalovaná zmenila svoju argumentáciu, keď uvádzala, že listinu, ktorú podpísala,
nevnímala ako zmluvu o pôžičke, ale ako vyrovnanie dlhov, ktoré mala spoločnosť, ktorej konateľom bol
žalobca, voči spoločnosti, ktorej konateľom bol manžel žalovanej. Dlh ktorý mala spoločnosť žalobcu
voči spoločnosti manžela žalovanej mal v tom čase mať hodnotu okolo 40.000 eur, pričom žalobca
im na splatenie mal ponúknuť 20.000 eur. Následne žalovaná uviedla, že spoločnosť žalobcu mala
mať voči spoločnosti jej manžela dlh okolo 18.000 eur, pričom rozdiel medzi poskytnutou sumou

20.000 eur a týmto dlhom žalobcovi vrátili v splátkach. Žalovaná síce uviedla, že pred predložením
listiny - zmluvy o pôžičke - o jej obsahu nevedela, avšak v konaní netvrdila, že by sa s jej obsahom
následne pred podpisom neoboznámila. Pokiaľ časť z poskytnutej sumy mala predstavovať úhradu dlhu
žalobcu a zvyšnú časť žalovaná vrátila v splátkach, žiadnym spôsobom nevysvetlila, z akého právneho
titulu túto druhú časť peňazí od žalobcu prevzala, ak ju teda nevnímala ako pôžičku. Za zásadné

však súd prvej inštancie považoval to, že žalovaná žiadnym spôsobom neobjasnila, prečo listinu, na
základe ktorej mali byť vyrovnané dlhy spoločnosti žalobcu Imonta TGA GmbH voči spoločnosti ICS-
International Construction Solution s.r.o., podpisovala ona a prečo jej mali byť tieto peniaze poukázané,
a to predovšetkým v situácii, keď pri podpise listiny a údajnej ústnej dohode o vyrovnaní dlhov mal byť
podľavyjadreniažalovanejprítomnýajjejmanžel,atedakonateľICS-InternationalConstructionSolution

s.r.o.. Žalovaná sama na otázku súdu uviedla, že nebola oprávnená za spoločnosť ICS-International
Construction Solution s.r.o. vstupovať do zmluvných vzťahov a podpisovať, keď toto oprávnenie mal len
jej manžel. Nakoľko si žalovaná uvedomovala, že nemôže konať za spoločnosť jej manžela, jej tvrdenie,
že písomnú zmluvu o pôžičke považovala za iný právny úkon smerujúci k vyrovnaniu dlhov medzi dvoma
obchodnými spoločnosťami, súd prvej inštancie vyhodnotil za nehodnoverné a vzhľadom na zásadnú

zmenu v argumentácii v porovnaní s písomnými vyjadreniami aj za účelové.

11. V súvislosti s návrhom žalovanej na doplnenie dokazovania výsluchom jej manžela, konateľa
ICS-International Construction Solution s.r.o., ktorý mal byť prítomný pri ústnej dohode o započítaní,
súd prvej inštancie vzhľadom na prijaté závery vykonanie takéhoto dôkazu považoval za nadbytočné.

Súd prvej inštancie totiž vylúčil, že by ústnou dohodou manžela žalovanej a žalobcu mohlo dôjsť k
platnému započítaniu pohľadávky z titulu zmluvy o pôžičke na pohľadávku, ktorá vznikla z obchodného
vzťahu tretích osôb. Zákon pripúšťa výnimky v prípade zmeny subjektov záväzku, a teda v prípadoch
postúpenia pohľadávky alebo prevzatia dlhu, pre platnosť ktorých však zákon v oboch prípadoch
predpokladá písomnú formu. V konaní nebolo žalovanou tvrdené ani preukazované, že by vo vzťahu

k vyššie uvádzaným pohľadávkam k takejto zmene došlo. Návrh na vykonanie dôkazu bol zároveň
zamietnutý z dôvodu, že nebol žalovanou označený včas tak, ako to predpokladá § 153 CSP. Žalovaná
bola riadne poučená o povinnosti označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení včas, pričom túto
povinnosť nesplnila. Možnosť uplatnenie zásady sudcovskej koncentrácie vyplýva priamo zo zákona,
pričom takýto postup súdu žiadnym spôsobom nezasahuje do ústavného práva žalovanej.

12. Nakoľko žalobca v konaní preukázal, že so žalovanou uzavrel písomnú zmluvu o pôžičke, na
základe ktorej jej reálne poskytol peňažné prostriedky vo výške 20.000 eur, ktoré sa žalovaná zaviazala
vrátiť spolu s dohodnutými úrokmi v pravidelných splátkach, avšak tieto povinnosti nesplnila, súd prvej
inštanciežalobcovipriznaluplatnenýnárokvovýške4.680eurpredstavujúcineuhradenésplatnésplátky

za obdobie od 1.4.2022 do 1.6.2023, t.j. 15 splátok po 312 eur. Súd prvej inštancie zároveň žalobcovi
priznal aj nárok na úroky z omeškania vo výške 5% ročne z dlžnej sumy tej-ktorej splátky odo dňa
nasledujúceho po dni jej splatnosti, keďže žalovaná sa s plnením peňažného dlhu dostala do omeškania.

13. O náhrade trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP a

žalobcovi ako strane, ktorá mala v konaní plný úspech, priznal nárok na plnú náhradu trov konania voči
žalovanej s tým, že o výške priznaných trov rozhodne súd po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej
samostatným uznesením.14. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podala odvolanie žalovaná s návrhom, aby odvolací súd
napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie. Odvolanie odôvodnila právne § 365 ods. 1 písm. b), f) a g) CSP (súd prvej inštancie

nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v
takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces; súd prvej inštancie dospel na základe
vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam; zistený skutkový stav neobstojí, pretože
sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré
neboli uplatnené). Žalovaná zotrvala na tom, že žalobca sa s ňou dohodol na vzájomnom usporiadaní

záväzkovapohľadávok,ktorévzniklimedzidodávateľomaodberateľom,ovzájomnomzapočítanítýchto
pohľadávokazáväzkovvočižalobcovivsúvislostispôžičkouposkytnutoužalobcomžalovanej.Žalovaná
nepoprela, že so žalobcom 30.9.2021 uzatvorila zmluvu o súkromnej pôžičke na základe, ktorej jej
žalobcaposkytolfinančnúpôžičkuvovýške20.000súrokom2,99%ročne.SpoločnosťICS-Intcrnational
ConstructionSolutions.r.o.,ktorejjedinýmkonateľomaspoločníkomjeC.D.,ktorýjezároveňmanželom
žalovanej, mala so žalobcom obchodný vzťah na základe zmluvy uzatvorenej medzi spoločnosťou

Imonta TGA GmbH D. D. Str 1, XXX XX B., Deutschland ust. ID J., Steuer - Nr. XXX/XXX/XXXXX,
ktorej spoločníkom a konateľom je žalobca, ďalej len (,,odberatel“) a spoločnosťou ICS-International
Construction Solution s.r.o., Vinohradská 1607/26, 951 31 Močenok, Slovenská republika, IČO: 50 275
283, ďalej len (,,dodávateľ“) zo dňa 13.01.2021. Na základe obchodného vzťahu vyplývajúceho z tejto
zmluvydodalaspoločnosťpreodberateľaImontuTGAGmbHmontážvzduchotechniky,nazákladektorej

pretútospoločnosťvyfakturovalazavykonanieslužiebsumuvovýške52.513eur.Ztejtosumyodberateľ
uhradil 34.062,41 eur. Odberateľ dlhoval dodávateľovi sumu 18.450,59 eur. Žalovaná chápe rozdiel
medzi záväzkovými vzťahmi medzi fyzickými osobami a záväzkovými vzťahmi obchodných spoločností,
avšak vychádzala z toho, že zo záväzkových vzťahov obchodných spoločností vznikla v prospech
spoločnosti ICS-lnternational Construction Solution s.r.o. skutočná pohľadávka voči spoločnosti Imonta

TGA GmbH z titulu neuhradenia ceny diela a nie údajná pohľadávka, ako sa vyjadril žalobca, a preto
prišlo na základe ústnej dohody k započítaniu týchto pohľadávok. Žalovaná uviedla, že si nie je vedomá
toho, že by žalobcovi dlhovala akúkoľvek sumu, a to najmä preto, že žalobca síce poukázal zo svojho
osobnéhoúčtu20.000eurakopôžičku,nobolstáledlžnýakoodberateľImontaTGAGmbHzavykonanie
prác v sume 18.450,59 eur, preto z poskytnutej sumy 20.000 eur žalovaná vrátila na osobný účet A. B.

1.560 eur, a to v čase od 10.11.2021 do 7.2.2023. Žalovaná sumu, ktorá tvorila rozdiel medzi dlhom
spoločnosti žalobcu voči spoločnosti ICS-International Construction Solution s.r.o., tj. sumu 18.450,59
eur započítala v prospech spoločnosti ICS-International Construction Solution s.r.o. a sumu prevyšujúcu
túto pohľadávku v splátkach postupne vrátila žalobcovi. Žalovaná tiež uviedla, že žalobca sa doposiaľ
nevyjadril k tomu, z akého právneho titulu vymáha práve dlžnú sumu vo výške 4.056 eur. Žalovaná v

obchodnej spoločnosti ICS-lntemational Construction Solution s.r.o. pôsobila a aj v súčasnosti pôsobí
ako asistentka konateľa a v tejto spoločnosti je aj zamestnaná. Dohodu o započítaní pohľadávky
uzatvorila so žalobcom síce ústne, avšak za prítomnosti konateľa spoločnosti s jeho plným vedomím
a súhlasom. Žalobca takýto postup akceptoval, a preto žalovaná nerozumie z akého titulu podal proti
nej žalobu.

15. Žalovaná ďalej namietala, že súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie na subjektívnom výklade
ustanovenia§ 153 ods. 1 CSP bez toho, aby sa zaoberal návrhom žalovanej. Žalovaná na pojednávaní
dňa 29.1.2024 uviedla skutočnosti, ktoré neboli doposiaľ súdu známe, avšak korešpondovali s jej
pôvodným tvrdením, ktoré uviedla v odpore proti vydanému platobnému rozkazu ako i s vyjadrením

zo dňa 20.11.2023. Súd prvej inštancie poškodil žalovanú v jej právach, keďže v zmysle ustanovenia
§ 2 ods. 2 OZ ,,v občianskoprávnych vzťahoch majú účastníci rovnaké postavenie.“. Ustanovenie § 2
ods. 2 OZ vyjadruje jednu zo základných zásad občianskoprávnych vzťahov, ktorou je rovnosť strán v
týchto vzťahoch. Toto ustanovenie vyjadruje hmotnoprávnu rovnosť strán. Túto je však potrebné chápať
vo väzbe na procesnú rovnosť. Iba tá totiž zabezpečí reálne uplatnenie a ochranu hmotnoprávnych

práv vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov. Žalovaná nesúhlasí s postupom súdu prvej inštancie,
ktorý v odôvodnení rozhodnutia uvádza, prečo neprihliadol na prostriedky procesného útoku a procesnej
obrany. Súd vo svojich úvahách vylúčil, že by ústnou dohodou manžela žalovanej a žalobcu mohlo dôjsť
k platnému započítaniu pohľadávky z titulu zmluvy o pôžičke na pohľadávku, ktorá vznikla z obchodného
vzťahu tretích osôb. Súd prvej inštancie pre doplnenie tiež uviedol, že zákon pripúšťa výnimky v prípade

zmeny subjektov záväzku a teda v prípadoch postúpenia pohľadávky alebo prevzatia dlhu pre platnosť
ktorých však zákon predpokladá písomnú formu. Návrh na vykonanie dôkazu bol zároveň zamietnutý z
dôvodu,ženebolžalovanouoznačenývčastak,akotopredpokladá§153CSP.Zároveňskonštatoval,že
žiadnym spôsobom nezasiahol do ústavného práva žalovanej. K takémuto mylnému posúdeniu dospelsúd prvej inštancie bez toho, aby vypočul žalobcu, ktorý by sa mal k tejto skutočnosti a k svojim nárokom
vyjadriť osobne pred nezávislým súdom. V súvislosti so včasnosťou uplatnenia prostriedkov procesného
útoku a prostriedkov procesnej obrany žalovaná uviedla, že ustanovenia § 153 ods. 1, 2, a § 154 CSP sú

v čiastočnom rozpore. Na jednej strane zákon dáva súdu „možnosť“ na prostriedky procesného útoku a
procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené včas, neprihliadnuť, výklad včasnosti procesného útoku alebo
ochrany je však treba vysvetľovať aj vo vzťahu k dôkaznému bremenu. Podľa žalovanej je rozhodnutie
súdu prvej inštancie nesprávne, keďže súd rozhodol predčasne, bez vykonania dokazovania, ktoré ešte
pred vyhlásením uznesenia o vyhlásení dokazovania za skončené navrhol právny zástupca žalovanej,

pričom tieto návrhy smerovali k úplnému a správnemu zisteniu skutočného skutkového stavu veci.

16. Žalobca navrhol napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť, keďže súd
prvej inštancie sa v odôvodnení svojho rozhodnutia veľmi podrobne zaoberal všetkými skutočnosťami
dôležitými pre jeho rozhodnutie so záverom o dôvodnosti podanej žaloby. Žalobca poukázal na to, že
podstata odvolania žalovanej spočíva v argumentácii, ktorú uvádzala v písomných vyjadreniach a aj

v ústnych prednesoch na pojednávaní, t.j. že došlo k započítaniu pohľadávky žalobcu s pohľadávkou
spoločnosti ICS - International Construction Solution, s.r.o., a to na základe dohody žalobcu so
žalovanou. Zároveň žalovaná namieta, že v konaní neboli vykonané ňou navrhnuté dôkazy, a to výsluch
svedka C. D.. Žalobca poprel jednak existenciu ústnej dohody medzi ním a žalovanou, predmetom ktorej
by bolo vzájomné započítanie pohľadávok a záväzkov medzi žalobcom a žalovanou a zároveň medzi

spoločnosťou Imonta TGA GmbH a ICS-International Construction Solutions s.r.o., ako aj to, že by ako
veriteľ pohľadávky vzniknutej na základe Zmluvy o súkromnej pôžičke zo dňa 30.9.2021, kde ako jediný
dlžník vystupuje žalovaná, uzatvoril ohľadne tejto pohľadávky akúkoľvek dohodu so žalovanou alebo
treťou osobou, ktorá by mala za následok zánik záväzku žalovanej niektorým so spôsobov uvedených v
§559anasl.OZ.Žalovanánijakýmspôsobomvpriebehuceléhokonanianevysvetlila,akobyzprávneho

hľadiska mohlo jej popísaným spôsobom dôjsť k započítaniu týchto pohľadávok - pohľadávky titulom
zmluvy o pôžičke medzi žalobcom a žalovanou a údajnej pohľadávky titulom neuhradenia ceny diela zo
záväzkového vzťahu dvoch obchodných spoločností. K námietke žalovanej, že nebol v konaní vypočutý
svedok C. D., žalobca uviedol, že s nevykonaním tohto dôkazu sa súd prvej inštancie vysporiadal.
Žalobca poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo/205/2019 zo dňa 1.2.2021, v

zmysle ktorého „súd môže nevyhovieť návrhu strany na vykonanie dokazovania len z dôvodu, že
navrhnutý dôkaz: a) sa týka skutočnosti, ktorá je bez relevantnej súvislosti s predmetom konania, b)
nie je spôsobilý overiť alebo vyvrátiť tvrdenú skutočnosť a c) je vzhľadom na nepochybné výsledky
dokazovania vykonaného inými dôkazmi nadbytočný. Pokiaľ tieto dôvody nie sú dané, súd nevyhovením
návrhu na vykonanie dokazovania koná spôsobom zakladajúcim prípustnosť dovolania v zmysle § 420

písm. f) CSP.“. Súd prvej inštancie v bode 23 odôvodnenia rozsudku riadne odôvodnil, prečo ho za
nadbytočný považoval. Žalobca tiež uviedol, že jeho vypočutie nikto z účastníkov konania nenavrhol.
Žalobca sa v konaní vyjadril prostredníctvom svojho právneho zástupcu a na preukázanie uplatneného
nároku a svojich tvrdení produkovaných v tomto spore predložil listinné dôkazy.

17. Žalovaná v podaní zo dňa 29.4.2024 zotrvala na ňou podanom odvolaní s tým, že od počiatku
súdneho sporu nepopiera skutočnosť, že dňa 30.09.2021 uzatvorila so žalobcom zmluvu o súkromnej
pôžičke, na základe ktorej jej žalobca poskytol finančnú pôžičku vo výške 20.000 eur s úrokom 2,99
% ročne. Žalovaná sa ale nestotožnila s postupom súdu v zmysle § 153 CSP, keď zamietol návrh na
vykonanie dôkazu, ktorý navrhla na pojednávaní dňa 29.1.2024, a to výsluch žalobcu a ako svedka C.

D.. Nestotožnila sa ani s vyjadrením žalobcu k odvolaniu, z ktorého vyplýva, že žalobca poprel existenciu
ústnej dohody medzi ním a žalovanou, predmetom ktorej by bolo vzájomné započítanie pohľadávok a
záväzkov medzi ním a žalovanou a zároveň medzi spoločnosťou Imonta TGA GmbH a ICS-International
Construction Solution s.r.o.

18. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§
362 ods. 1 CSP), oprávnenou stranou sporu, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP),
proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po
skonštatovaní,žepodanéodvolaniemázákonnénáležitosti(§127a§363CSP)ažeodvolateľkapoužila
zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach

daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho
pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo
oznámené na verejnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219
ods. 3 CSP), a dospel k záveru, že odvolanie žalovanej nie je dôvodné.19. Predmetom odvolacieho konania je preskúmanie vecnej správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie
vo výroku I., ktorým súd prvej inštancie žalobe vyhovel v plnom rozsahu, a tiež v závislom výroku II. o

náhrade trov konania.

20. Podľa § 380 ods. 1 CSP, odvolací súd je odvolacími dôvodmi viazaný.

21. Podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku

vecne správne (ods. 1). Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody (ods.
2).

22. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok a predchádzajúci procesný postup súdu prvej inštancie

z hľadiska uplatnených odvolacích dôvodov a v rozsahu námietok odvolateľky uvedených v odvolaní a
dospelkzáveru,žeodvolaniežalovanejniejeopodstatnenéapreskúmavanýrozsudokjevecnesprávny.
Odvolací súd v celom rozsahu preberá skutkový stav zistený súdom prvej inštancie, ktorý dospel k
správnym skutkovým zisteniam pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre meritórne rozhodnutie,
pričom sa vysporiadal s podstatnými argumentmi oboch strán sporu a pretože odvolací súd v celom

rozsahu zdieľa i právne závery prvoinštančného súdu vo veci, ktorý na vec aplikoval správne zákonné
ustanovenia a tieto v súvislosti s danou vecou i správne vyložil, s poukazom na ust. § 387 ods. 2 CSP
odvolací súd odkazuje na písomné vyhotovenie napadnutého rozsudku. Odvolací súd ani s prihliadnutím
na odvolacie argumenty nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od záverov prvoinštančného súdu
odchýliť.

23. Žalobou v prejednávanej veci sa žalobca domáha zaplatenia dlžnej sumy 4.680 eur s príslušenstvom
titulom pôžičky poskytnutej žalobcom bezhotovostným prevodom na účet žalovanej. Žalobca na
preukázanie svojich tvrdení o poskytnutí peňažnej pôžičky predložil Zmluvu o súkromnej pôžičke zo
dňa 30.9.2021, na základe ktorej sa žalobca zaviazal žalovanej poskytnúť pôžičku vo výške 20.000

eur prevodom na účet a žalovaná sa zaviazala požičanú sumu vrátiť spolu s dojednaným úrokom
vo výške 2,99% ročne, a to v pravidelných mesačných splátkach po 312 eur, so splatnosťou prvej
splátky dňa 1.11.2021. Žalobca preukázal reálne poskytnutie peňažných prostriedkov žalovanej v troch
bezhotovostných platbách v celkovej výške 20.000 eur dňa 6.10.2021. Žalovaná vykonala úhradu piatich
splátok po 312 eur, a to v dňoch 10.11.2021, 10.12.2021, 3.1.2022, 2.2.2022 a 7.2.2023. Zo žalobného

návrhu vyplýva, že žalovaná suma predstavuje 15 splátok splatných od 1.4.2022 do 1.6.2023 (žaloba
bola podaná dňa 20.6.2023). Prijatie sumy 20.000 eur žalovanou a zaplatenie piatich splátok v celkovej
sume 1.560 eur nebolo medzi stranami sporné.

24. Podľa § 657 OZ zmluvou o pôžičke prenecháva veriteľ dlžníkovi veci určené podľa druhu, najmä

peniaze, a dlžník sa zaväzuje vrátiť po uplynutí dohodnutej doby veci rovnakého druhu. Keďže zmluva
o pôžičke je reálnou zmluvou, k jej uzavretiu zákon vyžaduje i skutočné odovzdanie predmetu pôžičky
veriteľom dlžníkovi. V spore o vrátenie požičanej peňažnej čiastky má žalobca bremeno tvrdenia, že so
žalovaným dlžníkom uzavrel zmluvu o pôžičke, že mu poskytol finančné prostriedky a že žalovaný dlh
riadne a včas nezaplatil. Ak sú tieto skutočnosti preukázané, veriteľ uniesol dôkazné bremeno. Dôkazné

bremeno ohľadne existencie právnej skutočnosti, ktorá mala za následok zánik dlhu, zaťažuje potom
dlžníka.

25. Uzavretie zmluvy o pôžičke a odovzdanie peňazí môže veriteľ preukázať písomnou zmluvou o
pôžičke alebo dlžobným úpisom, ktorým sa dlžník zaviazal na majetkové plnenie druhovo určených vecí,

spravidla peňazí. Ak veriteľ nemá takúto písomnosť k dispozícii alebo ak je písomný doklad neúplný
(chýbajú mu podstatné náležitosti), musí poskytnutie pôžičky preukázať inými dôkaznými prostriedkami
(napr. svedkami). Ak sú však tieto skutočnosti preukázané, potom veriteľ uniesol dôkazné bremeno.
Prípadné vyhovenie žalobe (uloženie povinnosti dlžníkovi) bude teda závisieť od výsledku vykonaného
dokazovania. Na druhej strane, i v prípade existencie listín preukazujúcich poskytnutie pôžičky môže

dlžník v spore namietať neexistenciu dlhu alebo jej výšku (čo v prejednávanej veci žalovaná aj urobila),
no dôkazné bremeno v takom prípade zaťažuje jeho.26. Súd prvej inštancie dospel na základe vykonaného dokazovania k záveru, že žalobca uniesol
dôkazné bremeno a preukázal uzavretie zmluvy o pôžičke i odovzdanie predmetu pôžičky, s ktorým
záverom sa stotožňuje aj odvolací súd vychádzajúc z písomne uzavretej zmluvy o pôžičke a potvrdení

o bezhotovostných prevodoch na účet žalovanej.

27. Žalovaná v podanom odvolaní namietala, že v danej veci došlo k zániku jej záväzku voči žalobcovi,
a to čiastočne splatením piatich splátok vo výške 1.560 eur a vo zvyšnej časti započítaním na základe
ústnej dohody so žalobcom. Predmetom dohody malo byť započítanie pohľadávky, ktorú mal žalobca

voči žalovanej z titulu zmluvy o pôžičke, na pohľadávku, ktorú mala spoločnosť ICS-International
Construction Solution s.r.o. (v ktorej je konateľom C. D. - manžel žalovanej) voči spoločnosti Imonta
TGA GmbH (v ktorej je konateľom žalobca) z titulu vykonania montážnych prác. Na preukázanie svojich
tvrdení navrhla na pojednávaní dňa 29.1.2024 vypočuť žalobcu a svedka C. D.. Žalovaná sa nestotožnila
s postupom súdu prvej inštancie, ktorý v zmysle § 153 CSP jej návrh na doplnenie dokazovania zamietol.

28. Započítanie (compensatio) je jedným zo spôsobov zániku vzájomne sa kryjúcich pohľadávok veriteľa
a dlžníka. Započítanie je privodenie zániku dvoch navzájom proti sebe stojacich pohľadávok tým, že
jedna a druhá sa považujú za navzájom vyrovnané. Účelom a zmyslom započítania je teda zánik
záväzku bez toho, aby došlo ku skutočnému plneniu. Pri započítaní právne účinky zániku záväzku
nastávajú k okamihu, keď sa pohľadávky spôsobilé na započítanie stretnú. Započítať možno vzájomné

pohľadávky, pohľadávky rovnakého druhu, platné pohľadávky, splatné pohľadávky a pohľadávky, ktoré
nie sú zákonom zo započítania vylúčené. Prvou podmienkou je, že musí ísť o vzájomné pohľadávky.
To znamená, že veriteľ jednej pohľadávky spôsobilej na započítanie (kompenzabilná pohľadávka) je
zároveň dlžníkom druhej pohľadávky a naopak. Dlh alebo pohľadávka tretej osoby tu spravidla nemá
miesto, pretože nemožno započítať cudziu pohľadávku pre nedostatok vzájomnosti. Teda dlžník takú

pohľadávku, ktorá sa netýka jeho veriteľa, ale sa týka tretej osoby, nemôže započítať ani vtedy, ak
táto tretia osoba je oprávnená inkasovať plnenie v mene veriteľa (na čo správne poukázal aj súd prvej
inštancie). Zo započítania sú vylúčené aj také pohľadávky, ktoré nesmerujú síce proti veriteľovi, hoci
ten, voči ktorému pohľadávka smeruje, by bol v prípade plnenia oprávnený od veriteľa na základe
postihupožadovaťvrátenieplnenia.Započítaniemôžezásadneuplatniťibadlžník,ktorýjesámveriteľom

vzájomnej pohľadávky, resp. veriteľ, ktorý je sám dlžníkom vzájomnej pohľadávky. K započítaniu
nedochádza automaticky, len čo sa pohľadávky stretli. Vyžaduje sa na to právny úkon účastníkov
záväzkového právneho vzťahu, z ktorého je zrejmé, ktorá pohľadávka a v akom rozsahu sa uplatňuje
na započítanie proti pohľadávke veriteľa.

29. Vo vzťahu k námietke žalovanej ohľadom zániku záväzku súd prvej inštancie správne poukázal na to,
že pri započítaní ako spôsobe zániku záväzku musí byť splnená podmienka, aby vzájomné pohľadávky
boli spôsobilé na započítanie. Z uvedeného potom vyplýva, že na základe dohody so žalobcom nemohlo
dôjsť k zániku pohľadávky, ktorú mal žalobca voči žalovanej z titulu pôžičky započítaním na pohľadávku,
ktorú mala tretia osoba ako veriteľ (ICS-International Construction Solution s.r.o.) voči inej tretej osobe

ako dlžníkovi (Imonta TGA GmbH). Z podmienky vzájomnosti pohľadávok totiž vyplýva, že započítanie
môže zásadne uplatniť iba dlžník, ktorý je sám veriteľom vzájomnej pohľadávky, resp. veriteľ, ktorý
je sám dlžníkom vzájomnej pohľadávky, pričom žalovaná v konaní neprodukovala žiadne tvrdenia ani
dôkazy o tom, že by ona sama bola v pozícii veriteľa voči žalobcovi ako dlžníkovi. To, že v prejednávanej
veci nešlo o vzájomné pohľadávky spôsobilé na započítanie žalovaná nespochybnila ani v podanom

odvolaní.

30. Podľa čl. 8 CSP, strany sporu sú povinné označiť skutkové tvrdenia dôležité pre rozhodnutie vo veci
a podoprieť svoje tvrdenia dôkazmi, a to v súlade s princípom hospodárnosti a podľa pokynov súdu.

31. Podľa § 149 CSP, prostriedkami procesného útoku a prostriedkami procesnej obrany sú najmú
skutkové tvrdenia, popretie skutkových tvrdení protistrany, návrhy na vykonanie dôkazov, námietky k
návrhom protistrany na vykonanie dôkazov a hmotnoprávne námietky.

32. Podľa § 150 ods. 1 a 2 CSP, strany majú povinnosť pravdivo a úplne uvádzať podstatné a

rozhodujúce skutkové tvrdenia týkajúce sa sporu (ods. 1). Na zistenie podstatných a rozhodujúcich
skutočností môže súd strany požiadať o ďalšie skutkové tvrdenia (ods. 2).33. Podľa § 153 ods. 1 až 3 CSP, strany sú povinné uplatniť prostriedky procesného útoku a prostriedky
procesnej obrany včas. Prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany nie sú uplatnené
včas, ak ich strana mohla predložiť už skôr, ak by konala starostlivo so zreteľom na rýchlosť a

hospodárnosť konania (ods. 1). Na prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany,
ktoré strana nepredložila včas nemusí súd prihliadnuť, najmä ak by to vyžadovalo nariadenie ďalšieho
pojednávania alebo vykonanie ďalších úkonov súdu (ods. 2). Ak súd na prostriedky procesného útoku
alebo prostriedky procesnej obrany neprihliadne, uvedie to v odôvodnení rozhodnutia vo veci samej
(ods. 3).

34. V zmysle § 153 CSP civilné sporové konanie sa spravuje zásadou koncentrácie konania, na ktorú
poukázal aj súd prvej inštancie s tým, že strany sporu nie sú oprávnené vykonať niektoré procesné
úkony kedykoľvek v priebehu konania, ale iba v určitom štádiu konania. Ak procesný úkon strany,
ktorý podlieha koncentrácii konania, nie je vykonaný včas, nespôsobuje (za zákonom ustanovených
podmienok) procesnoprávne účinky. Absencia procesnoprávnych účinkov sa prejaví v tom, že súd na

procesný úkon neprihliada. Povinnosť riadneho vedenia sporu je všeobecne vyjadrená v článku 8 CSP
tak, že strany sporu sú povinné vykonať prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
v súlade s princípom hospodárnosti. Účelom a zmyslom koncentrácie konania je prispieť k rýchlosti
konania, zabrániť zdržiavaniu konania a pôsobiť na strany sporu, aby procesné úkony vykonávali včas.
Zásada koncentrácie konania sa uplatňuje v dvoch podobách, a to ako koncentrácia vhodná (§ 153

- sudcovská koncentrácia konania) a koncentrácia nutná (§ 154 - zákonná koncentrácia konania).
Sudcovská koncentrácia konania je v diskrečnej právomoci súdu. Zákonná koncentrácia konania je pre
súd a strany sporu obligatórna. Účelom sudcovskej koncentrácie konania je zabrániť tomu, aby strany
zdržiavali spor neskoro vykonanými procesnými úkonmi.

35. Ustanovenie § 153 CSP o sudcovskej koncentrácii konania je normatívnym vyjadrením základného
princípu zakotveného v článku 5 CSP (súd môže v rozsahu ustanovenom zákonom odmietnuť procesné
úkony,ktorévedúknedôvodnýmprieťahomvkonaní).Keďžesudcovskúkoncentráciukonaniauplatňuje
príslušný sudca podľa vlastnej úvahy, spadá do jeho kompetencie rozhodnúť, či na prostriedok
procesného útoku či obrany, ktorý strana mohla predložiť už skôr, ak by konala starostlivo so zreteľom

na rýchlosť a hospodárnosť konania, bude prihliadať (uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS
530/2018 z 15.11.2018). Včasnosť predloženia prostriedkov procesného útoku a prostriedkov procesnej
obrany tak vyhodnocuje v okolnostiach konkrétneho prípadu súd a je ponechané na jeho úvahe, či
prípadné omeškanie procesného úkonu ospravedlní alebo či prijme procesnú sankciu, ktorá spočíva v
tom, že súd na procesný úkon neprihliadne a tým mu neprizná procesné účinky. V prípade porušenia

povinnosti predložiť prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany včas, môže nastúpiť
sankcia predpokladaná v § 153 ods. 2 a 3 CSP, prípadne aj iné právne následky (napr. § 256 ods. 2).
Procesný úkon nie je vykonaný včas, ak ho strana sporu mohla vykonať skôr (objektívne hľadisko), ak by
konala starostlivo (subjektívne hľadisko). Ak neexistujú osobitné dôvody, v zásade platí, že predloženie
dôkazných návrhov až na pojednávaní nemožno považovať za včasné, z ktorého dôvodu bol postup

súdu prvej inštancie vo vzťahu k vykonanému dokazovaniu vecne správy.

36. Ako je uvedené už vyššie, účelom a zmyslom koncentrácie konania je prispieť k rýchlosti konania,
zabrániť zdržiavaniu konania a motivačne pôsobiť na strany sporu, aby procesné úkony vykonávali
včas. Preto súd prvej inštancie nepochybil, keď aplikoval prostriedky sudcovskej koncentrácie a návrh

žalovanej na doplnenie dokazovania uskutočnený až na pojednávaní nepripustil, pričom svoje závery
súd prvej inštancie v tomto smere riadne odôvodnil.

37. Strany majú v sporovom konaní jednak povinnosť tvrdenia, jednak dôkaznú povinnosť. Cieľom
povinnosti tvrdenia a dôkaznej povinnosti je unesenie dôkazného bremena v rozsahu, v ktorom

dôkazné bremeno spočíva na strane sporu, bez ohľadu na jej procesné postavenie. Nesplnenie
dôkaznej povinnosti prináša so sebou také rozhodnutie súdu, ktoré vychádza zo skutkového základu
zisteného z dôkazov navrhnutých stranou v opačnom procesnom postavení než je ten, kto nesplnil
alebo nedostatočne splnil svoju dôkaznú povinnosť. Otázku splnenia povinnosti tvrdenia a povinnosti
označiť na preukázanie tvrdení dôkazy musí súd vždy riešiť so zreteľom na individuálne okolnosti

prejednávanej veci. Súd pritom nie je viazaný návrhmi strán na vykonanie dokazovania a ani nie je
povinný vykonať všetky navrhované dôkazy. Nevykonanie navrhnutých dôkazov preto nie je vadou
spôsobujúcou strane sporu odňatie možnosti konať pred súdom, pretože v zmysle § 185 ods. 1 CSP je
vecou súdu, aby rozhodol, ktoré z navrhovaných dôkazov vykoná (porovnaj aj rozhodnutia Najvyššiehosúdu SR uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR pod R 37/1993 a pod
R 125/1999). Odňatie možnosti konať pred súdom nezakladá bez ďalšieho ani prípadná skutočnosť,
že by bolo možné mať výhrady voči dôvodom, pre ktoré súd navrhnuté dôkazy nevykonal (uznesenie

Najvyššieho súdu SR z 18.4.2012 sp. zn. 6 Cdo 51/2012).

38. Odvolací súd poukazuje aj na rozhodnutie Ústavného súdu SR, v ktorom súd skonštatoval,
že dokazovanie v občianskom súdnom konaní (pozn. teraz civilné sporové konanie) prebieha vo
viacerých fázach; od navrhnutia dôkazu cez jeho zabezpečenie, vykonanie a následné vyhodnotenie.

Kým navrhovanie dôkazov je právom a zároveň procesnou povinnosťou účastníkov konania, len súd
rozhodne, ktorý z označených (navrhnutých) dôkazov vykoná. Uvedené predstavuje prejav zákonnej
právomoci všeobecného súdu korigovať návrhy účastníkov na vykonanie dokazovania sledujúc tak
rýchly a hospodárny priebeh konania a súčasne zabezpečiť, aby sa zisťovanie skutkového stavu
dokazovaním držalo v mantineloch predmetu konania a aby sa neuberalo smerom, ktorý z pohľadu
podstaty prejednávanej veci nie je relevantný. V prípade, že súd odmietne vykonať určitý účastníkom

navrhovaný dôkaz, je jeho zákonnou povinnosťou v odôvodnení rozhodnutia uviesť, prečo nevykonal
ďalšie navrhnuté dôkazy (§ 220 ods. 2 CSP). Skutočnosť, že súd neakceptoval návrhy na vykonanie
dokazovania predložené stranou sporu, nemôže sama osebe viesť k záveru o porušení jej práv. Zásah
do základného práva na súdnu ochranu či práv na spravodlivé súdne konanie by v tejto súvislosti podľa
Ústavného súdu SR bolo možné konštatovať len vtedy, ak by záver všeobecného súdu o nevykonaní

účastníkom navrhovaného dôkazu bol zjavne neodôvodnený (nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS
350/08 z 30.9.2010).

39. V súvislosti s námietkami žalovanej ohľadom odňatia možnosti konať pred súdom a nedostatočného
(nesprávneho) zistenia skutkového stavu veci odvolací súd dodáva, že navrhovanie dôkazov patrí

nesporne medzi procesné oprávnenia strany sporu. Súd vykonávajúci dokazovanie vo veci však čo do
rozsahu dokazovania nie je viazaný návrhmi strán ani ich názormi. Inak povedané, povinnosti strany
navrhovať dôkazy nezodpovedá povinnosť súdu vykonať každý dôkaz, ktorý strana navrhla. Je výlučne
na zvážení súdu, vykonanie ktorého z dôkazov má pre rozhodnutie veci podstatný význam a vykonanie
ktorého naopak nie je právne významné, keďže pre vydanie rozhodnutia nie je podstatné, koľko dôkazov

je vykonaných, ale aká je ich dôkazná sila (argumenta ponderantur, non numerantur). Obdobný názor
už opakovane vyslovil i Ústavný súd SR vo svojej rozhodovacej činnosti, podľa ktorej nie je súčasťou
práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru (Právo na spravodlivý proces) povinnosť vykonať všetky dôkazy
označené účastníkmi konania (porovnaj I. ÚS 75/96, II. ÚS 153/03, IV. ÚS 208/09). Procesný princíp
voľného hodnotenia dôkazov v spojení so zásadou procesnej ekonomiky dovoľuje súdu vykonať len tie

dôkazy, ktoré podľa jeho uváženia vedú k rozhodnutiu vo veci samej (porovnaj II. ÚS 218/00, IV. ÚS
182/04, II. ÚS 193/06). Nevykonanie navrhovaného dôkazu možno považovať za porušenie práva na
spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy SR len v takom prípade, ak tento dôkaz mohol
mať vplyv na posúdenie skutkového stavu, ktorý z doposiaľ vykonaných dôkazov nemožno bezpečne
ustáliť, čo však nie je tento prípad (keďže žalovaná v konaní neprodukovala žiadne tvrdenia ani dôkazy

o existencii vzájomnej pohľadávky spôsobilej na započítanie).

40. S prihliadnutím na vyššie uvedené potom súd prvej inštancie, berúc do úvahy prípustné skutkové
tvrdenia a v konaní vykonané dôkazy, správne vyhodnotil predmetný právny vzťah ako zmluvu o
pôžičke, ktorej poskytnutie žalovanej preukázané bolo, a naopak, zánik záväzku žalovanej zo zmluvy

o pôžičke preukázaný nebol. Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci
skutkový stav, stanoviská procesných strán k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a
uviedol právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad, z ktorých vyvodil právne závery, ktoré
primerane vysvetlil. V posudzovanej veci odôvodnenie napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie
nemožno považovať za svojvoľné, či zjavne neodôvodnené, keďže zrozumiteľne a výstižne poskytuje

odpovede na právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany.

41. I podľa už konštantnej judikatúry tak národných, ako aj nadnárodných súdov, súd nemusí dať
odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný
význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali

do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí
dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil. Je však
nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov konania (porovnaj
napríklad rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 251/04, sp. zn. III. ÚS 209/04, sp. zn. II. ÚS200/09). Do práva na spravodlivý proces nepatrí súčasne právo strany konania, aby sa všeobecný súd
stotožnil s jej právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov, teda aby bolo rozhodnuté v súlade
s požiadavkami strany konania a jej právnymi názormi (viď rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn.

IV. ÚS 252/04 a sp. zn. I. ÚS 50/04). Odvolací súd zároveň konštatuje, že nezistil existenciu ďalšieho
odvolacieho dôvodu v odvolaní žalovanej, ktorý by mal pre danú vec podstatný význam.

42. Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie (vo výroku I. a v súlade s § 380
CSP i vo výroku II. o náhrade trov konania) podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP ako vecne správny potvrdil.

43. Podľa § 396 ods. 1 CSP, ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj
na odvolacie konanie.

44. Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

45. Podľa § 262 ods. 1 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,
ktorým sa konanie končí.

46. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1, 255 ods.
1, § 262 ods. 1 CSP. Žalobca má voči žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania vzhľadom

na to, že bol v odvolacom konaní úspešný a neboli tu dané žiadne dôvody hodné osobitného zreteľa,
ktoré by odôvodňovali výnimočne mu náhradu trov konania nepriznať (§ 257 CSP). O výške náhrady
trov odvolacieho konania rozhodne podľa § 262 ods. 2 CSP súd prvej inštancie v lehote do 60 dní
po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny
úradník.

47. Senát odvolacieho súdu prijal rozhodnutie pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon
pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).

Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom

právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).