Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, May 29, 2025

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 18Co/10/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8720200049
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 05. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Daniela Babinová

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2025:8720200049.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Daniely Babinovej a členov

senátu JUDr. Branislava Brezu a JUDr. Michala Boroňa, v spore žalobcov: 1./ A. A. B., nar. XX. XX.
XXXX, bytom C. XXXX/XXX, XXX XX D., 2./ E. E. B., nar. XX. XX. XXXX, bytom C. XXXX/XXX, XXX
XX D., žalobcovia 1./ a 2./ právne zastúpení F. G. A. E. E., H., so sídlom I. X, XXX XX D., IČO: XX XXX
XXX, proti žalovaným: 1./ E. J., nar. XX. XX. XXXX, bytom K. XXXX/X, XXX XX D., 2./ E. J., nar. XX. XX.
XXXX, bytom K. XXXX/X, XXX XX D., právne zastúpení A. L. I. J., advokátkou, so sídlom M. XX, XXX
XX G., IČO: XX XXX XXX, o zrušenie vecného bremena, o odvolaní žalobcov proti rozsudku Okresného
súdu Poprad č. k. 17C/1/2020-908 zo dňa 15. 11. 2024, jednohlasne takto

r o z h o d o l :

I. P o t v r d z u j e rozsudok.

II. Žalovaným v 1. a 2. rade p r i z n á v a voči žalobcom v 1. a 2. rade nárok na náhradu trov odvolacieho
konania v rozsahu 100%.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobcovia 1/ a 2/ sa podanou žalobou domáhali voči žalovaným 1/ a 2/ zrušenia vecného bremena,
viaznuceho na parcele registra KN-C, parcelné číslo XXXX/X, zapísanej na liste vlastníctva XXXX,
k. ú. N., Okresný úrad, odbor katastrálny D., ktorému zodpovedá právo podľa vložkárskej zápisnice,
spísanej vo N. dňa 26. 11. 1937, č. d. XXX, cit.: vkladá sa právo služobnosti prechodu peši a vozom cez

parcelu CKN par. č. XXXX/X (mpč. 414/1) pre každodobých vlastníkov nehnuteľnosti CKN par. č. XXXX
(mpč. 410) podľa zápisu v pozemkovoknižnej vložke č. XXXX, alternatívne určenia, že vecné bremeno
viaznuce na pozemku parcele registra KN-C, parcelné číslo XXXX/X - zastavané plochy a nádvoria, o
výmere 129 m2, ktoré je zapísané na liste vlastníctva č. XXXX pre k. ú. N., obec D., B. D., vedenom na
Okresnom úrade D. katastrálny odbor, ktorému zodpovedá právo podľa vložkárskej zápisnice spísanej
vo Veľkej dňa XX. XXXXXXXX XXXX č. d. XXX, cit.: vkladá sa právo služobnosti prechodu peši a vozom
cez parcelu KN-C parc. č. XXXX/X (mpč. XXX/X) pre každodobých vlastníkov nehnuteľností KN-C parc.

č. XXXX (mpč. XXX) podľa zápisu v pozemkovoknižnej vložke č. XXXX, zaniklo.

2. Okresný súd Poprad ako súd prvej inštancie (ďalej aj ako „súd“) napadnutým rozsudkom žalobu
zamietol. Žalovaným 1/ a 2/ priznal voči žalobcom 1/ a 2/ náhradu trov konania v plnom rozsahu.

3. Rozhodnutie súd právne zdôvodnil ust. § 137 zákona č. 160/2015 Civilného sporového poriadku (ďalej
len „CSP“), a podľa ust. § 109, § 151p ods. 1 až 3 zákona č. 40/1964 Občianskeho zákonníka (ďalej

len O.z.“).4. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že žalobcovia 1. a 2. v konaní preukázali naliehavý právny záujem
na určovacej žalobe, keďže ich právne postavenie je neisté. Iba kladné rozhodnutie súdu vo veci je
spôsobilé zabezpečiť výmaz vecného bremena z príslušného listu vlastníctva.

5. V konaní nebolo sporné, že predmetné vecné bremeno podľa pripojenej pozemno-knižnej vložky
XXXX vzniklo dňa 01. 12. 1937, spočívajúc v práve služobnosti prechodu peši a vozom cez parcelu
mpč. XXX/X pre každodobých vlastníkov nehnuteľností parcelné číslo XXX, XXX, XXX, XXX/X, XXX/
X, XXX, XXX, XXX, XXX/X, XXX/X, XXX. Z listu vlastníctva č. XXXX, vedeného na Okresnom úrade

D., odbor katastrálny, zároveň vyplynulo, že pôvodná parcela mpč. XXX je identická s parcelou registra
KN-C parcelné číslo XXXX, o výmere 624 m2 - zastavaná plocha a nádvorie, ktorá je v bezpodielovom
spoluvlastníctve manželov žalovaných v 1. a 2..

6. V súvislosti s domáhaným sa určením, že vecné bremeno zaniklo ex lege v zmysle ust. § 151p ods. 2
O.z., dospel súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania k záveru, že žalobcovia 1/ a 2/ v

konaní nepreukázali relevantné skutočnosti, ktoré by mali za následok zánik vecného bremena. Žiadna
trvalá zmena, týkajúca sa pozemku, s ktorým je vecné bremeno spojené, dôsledkom ktorej by bolo,
že žalovaní 1/ a 2/ nemôžu využívať zaťaženú vec, preukázaná nebola. Na danej dôkaznej situácii nič
nezmenil ani list bývalého Mestského národného výboru v D. zo dňa 16. 07. 1980, podľa ktorého bolo
komisiou bývalého Mestského národného výboru zistené, že A. J. má v súčasnej dobe prístup do svojho

dvora zo zadnej strany budovy, z verejnej komunikácie. Z vyjadrení strán sporu, svedkov vypovedajúcich
na pojednávaní, i tých, ktorí sa vyjadrili písomne formou čestného prehlásenia, taktiež z ohliadky na
miestesamom,bolopreukázané,žežalovaní1/a2/zuliceJ.majúprístupkpozemkuparc.č. XXXX,ato
peši. Prístup konským povozom majú výrazne sťažený vzhľadom na umiestnenie hospodárskej budovy,
výšku a šírku vrát hospodárskej budovy. Práve prístup cez pozemok parcela registra G. parc. č. XXXX/

X, tzv. „uličku“ umožňuje žalovaným 1/ a 2/ realizáciu potrebných úkonov v súvislosti s vykonávanými
poľnohospodárskymi a farmárskymi prácami, chovom a využívaním koní na poľnohospodárske a iné
napr. kultúrne a spoločenské účely.

7. Z opätovnej ohliadky na mieste samom dospel súd k zisteniam, že prístup žalovaných 1/ a 2/ do tzv.

„šopy“ je možný iba cez uličku. Z vnútra pozemkov vo vlastníctve žalovaných 1/ a 2/ nie je možný vstup
voza so zapriahnutými koňmi. Súd odhadol výšku vstupnej brány od ulice J. na 2,2 m, žalobca 1/ ju
meradlom určil na 2,4 m. Podľa názoru súdu cez bránu neprejde kôň s naloženým vozom, avšak, aj keby
bolo preukázané, že žalovaní 1/ a 2/ majú neobmedzený prístup s vozom k parcele registra G. parc. č.
XXXX z ulice J., neznamenalo by to existenciu kvalifikovaných trvalých zmien, pre ktoré by žalovaní 1/

a 2/ rade nemohli využívať zaťažený pozemok. Navyše, Okresný úrad D. v rozhodnutí zo dňa 23. 10.
2019 č k. Xo 27/2019/LUS konštatoval, že nebol preukázaný zánik vecného bremena.

8. Eventuálnym žalobným návrhom sa žalobcovia 1/ a 2/ domáhali zrušenia vecného bremena v zmysle
ust. § 151p ods. 3 O.z., a to z dôvodu zmeny pomerov, v dôsledku ktorých vznikol hrubý nepomer

medzi vecným bremenom a výhodou oprávneného. V tejto súvislosti súd prvej inštancie považoval za
nesporné,žežalobcovia1/a2/súosobamioprávnenýmidomáhaťsazrušeniavecnéhobremena,keďže
ako vlastníci pozemku parcela registra G. parc. č. XXXX/X sú povinnými z vecného bremena. Žalobcovia
1/ a 2/ zmenu pomerov odôvodnili výstavbou nových komunikačných prepojení nehnuteľností, kedy
žalovaným mal údajne vzniknúť priamy prístup k ich nehnuteľnostiam, a to zo severnej strany z ulice J., z

južnejstranyzuliceNaletiskoazvýchodnejstranyzuliceTeplická,taktiež,žepovýstavbevk.ú.N.v70.
rokoch 20. storočia sa vytvoril žalovaným 1/ a 2/ prístup k pozemku registra G. parc. č. XXXX z ulice J..
K prezentovaným skutočnostiam súd uviedol, že dané zmeny nastali pred zhruba 55 rokmi, žalobcovia
1/ a 2/ pritom počas celého polstoročia nežiadali zrušenie vecného bremena. Treba ale uviesť, že z
výpovedí strán sporu, svedkov je zrejmé, že žalovaní 1/ a 2/ vecné bremeno využívajú v súčasnosti

rovnakým spôsobom ako od roku 1937 na zabezpečenie poľnohospodárskych prác s využitím chovu
koní.

9. Žalobcovia 1/ a 2/ museli mať pri nadobudnutí nehnuteľností vedomosť o vecnom bremene. Zároveň,
zmena, na ktorú poukazovali, nemala žiaden vplyv na spôsob výkonu práva zodpovedajúcemu vecnému

bremenu. Žalovaní 1/ a 2/ využívajú právo z vecného bremena obdobne, ako ich právni predchodcovia
odroku1937,kedyvecnébremenovzniklo.Vkonanínebolpoukázanýhrubýnepomervecnéhobremena
a výhodou žalovaných 1/ a 2/, z tohto dôvodu nemožno ani len skúmať príčinnú súvislosť, keď nie sú
splnené predchádzajúce predpoklady pre zrušenie vecného bremena.10. Navyše, z odborného stanoviska L. O. D. vyplynuli náklady na zväčšenie vstupného otvoru
hospodárskejbudovytak,abytamvošielkôňsnaloženýmvozom,vsume30000,-eur,čosúdpovažoval

za neprimerane vysoké. Ich vynaloženie od žalovaných 1/ a 2/ preto nemožno spravodlivo požadovať.

11. K námietke žalobcov 1/ a 2/ o premlčaní práva z vecného bremena mal súd výsluchom strán sporu,
svedkov i z čestných prehlásení preukázané, že žalovaní 1/ a 2/ právo z vecného bremena využívajú.
Uvedené zistenie vyplynulo z výsluchov svedkov A. K., E. J., P. Q., E. J., čestných prehlásení D. R., E.

E., E. S., E. S., A. K., T. K., A. U., F. G., A. B., A. R., A. J., T. P.. Rozporuplná výpoveď bola u svedkyne N.
R., ktorá na pojednávaní potvrdila využívanie „uličky“ žalovanými 1. a 2., neskôr v čestnom prehlásení
akoby chcela poprieť svedectvo prednesené pri výsluchu. Súd však považoval za vierohodné práve
vyjadrenie na pojednávaní, keď svedkyňa bezprostredne vypovedala pred súdom, pričom podľa názoru
súdu svedkyňa nejavila na pojednávaní známky problému s pamäťou. Súd preto čestné prehlásenie N.
R. považoval za účelové. Naopak, za účelová považoval súd výsluch svedkov G. J., E. J., a to vzhľadom

na ich príbuzenské, resp. priateľské vzťahy. Na strane žalovaných 1. a 2. užívanie vecného bremena
potvrdil výsluch svedka A. K., ktorí od útleho detstva žije v k. ú. N., o problematike má vedomosť aj
v súvislosti s vykonávaním znaleckej činnosti. Svedok A. H. poprel užívanie uličky, avšak hodnotiac
dôkazy s prihliadnutím na veľké množstvo svedkov, ktorí potvrdili užívanie uličky sa súd, aj s poukazom
na výsledky ohliadky na mieste samom priklonil k záveru, že právo z vecného bremena je doposiaľ

využívané. Nad rámec toho, ak žalobcovia 1/ a 2/ mali za to, že právo je premlčané, mali sa domáhať
žalobou o uloženia povinnosti zdržať sa výkonu premlčaného práva.

12. Na základe uvedených skutočnosti súd žalobu zamietol. O trovách konania rozhodol podľa ust. §
255 ods. 1 CSP, keď úspešným žalovaným 1/ a 2/ priznal náhradu trov konania v plnom rozsahu.

13. Proti rozsudku podali odvolanie žalobcovia 1/ a 2/, namietajúc, že súd prvej inštancie dospel
na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie vychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci. Poukázali na skutočnosť, že v konaní boli predložené dve
rozporuplné skupiny dôkazov. Dôkazy predložené žalobcami sú dôkazy získané z nezávislých zdrojov

- snímky Google maps, ohliadka súdom na mieste samom, listina o riešení sporu E. D. z roku 1980,
rozhodnutie o vyvlastnení, ako aj nové a staré katastrálne mapy, z ktorých jednoznačne vyplýva, že
pôvodné vecné bremeno bolo zriadené ako širšie vecné bremeno zriadené ako právo prechodu nielen
pre právnych predchodcov žalovaných, ale pre skupinu vlastníkov, de facto pre 4 rodiny, ako prístupová
cesta k ďalším parcelám aj týchto iných vlastníkov. Svedčí o tom jednoznačne zápis v pôvodných PKN

vložkách, v časti C. Ťarchy.
Z historického zakreslenia parciel v mape a príslušných PKN vložiek je zrejmé, že v danom čase bolo
územie využívané ako lúky v intraviláne spolu s domami a hospodárskymi dvormi, za pozemkami sa
nachádzal les - lesný porast. Po roku 1978 došlo k signifikantným zmenám vo využívaní dotknutých
pozemkov a územia. Väčšina hospodárstiev v priebehu rokov v dôsledku zmeny spôsobu života

obyvateľov zanikla. Došlo k vytvoreniu rozsiahlej siete nových ulíc, vrátane ulice Šarišskej a Na letisko.
Žalovaní teraz majú priamy prístup k svojim parcelám z dvoch strán. Táto skutočnosť je zrejmá ako
z ohliadky, tak aj z katastrálnej mapy a z predložených fotografií.
Vecné bremeno, ktoré bolo zriadené v roku 1937 a týkalo sa ako nehnuteľnosti právnych predchodcov
žalobcov, tak aj právnych predchodcov žalovaných, teda išlo o recipročné vecné bremeno (vid'. rovnaký

dátum zriadenia, jedno číslo zápisu a jedno rozhodnutie v čísle denníka v PKN vložkách č. XXX F. XXX),
bolo následne zrušené vo vzťahu ku všetkým parcelám, ku ktorým bolo zapísané, teda aj vo vzťahu
k parcele žalobcov, a opätovne zapísané v roku 2019 na podnet žalovaných Okresným úradom v D.,
katastrálnym odborom v konaní o opravu chyby v katastrálnom operáte. Zápis bol vykonaný len vo
vzťahu k parcele žalobcov, nie vo vzťahu k parcele žalovaných. Po vyvlastnení ostalo na parc. č. XXX/

X viaznuť' vecné bremeno iba v prospech žalovaných ako vlastníkov parc. č. XXX.
Bolo nesporne preukázané, že predmetom pôvodného vecného bremena z roku 1937 bolo právo
prechodu a prejazdu cez parcelu žalobcov a následne cez parcelu žalovaných ako súvislá komunikácia
- cesta v dĺžke cca 200 m. Zároveň je nesporné, že toto vecné bremeno v súčasnosti takýmto spôsobom
žalovaní nemôžu využívať. Sami žalovaní odôvodňujú potrebu vecného bremena, že ho využívajú na

prehodenie dreva cez múr do dvora a vyloženie sena do ,,šopy". Za týmto účelom však vecné bremeno
zriadenéneboloatomutoúčelupôvodneneslúžiloaanislúžiťnemohlo,keďžesamotnížalovanívkonaní
preukázali, že hospodárska budova ,,šopy" v čase zriadenia vecného bremena nestála a bola postavená
až oveľa neskôr.Pri rozhodovaní o zrušení vecného bremena mal súd prvej inštancie subjektívne i objektívne zhodnotiť
dôvody vedúce k trvalej zmene pomerov, mal sa zaoberať dôvodnosťou a účelom vecného bremena,
ako i skutočným dôvodom, pre ktorý bolo zriadené a či toto v súčasnosti slúži účelu, na ktorý bolo

pôvodne zriadené, či a ako jeho prípadné zrušenie obmedzí, resp. zaťaží žalovaných a ďalej mal skúmať
a odôvodniť hrubý nepomer medzi vecným bremenom a výhodou oprávneného. Ako už bolo uvedené
hospodárska budova šopy nielenže bola postavená neskôr než bolo zriadené vecné bremeno, ale z
obhliadky na mieste samom, ako aj zo statického posúdenia vyplynulo, že hosp. budova pozostáva
z prechodného dufartu, do ktorého je situovaný hlavný vstup - vráta z ulice J.. Že je táto budova

priechodná aj do hospodárskeho dvora, je jasne vidno aj z fotografie predloženej žalovanými, na ktorej
je záber do hosp. dvoru žalovaných. Je preto nepochopiteľný záver súdu o tom, že sa žalovaní s vozom
nemôžudostaťksvojimnehnuteľnostiamzuliceŠarišská.Rovnakopožiadavkanutnostizachovaťvecné
bremeno z dôvodu prístupu k šope zboku za účelom vykladania ťažkých balov sena, .je len účelovou
obranou žalovaných a takýto výkon práva sa javí ako šikanózny, ktorý nepožíva právnu ochranu, keďže
je zrejmé, že vecné bremeno nemohlo byt' zriadené za účelom prístupu k tejto budove, nakoľko v čase

zriadenia vecného bremena táto budova neexistovala.
Zrušenie vecného bremena nebude mať pre žalovaných žiadne majetkové dôsledky, nakoľko pre nich
vznikol priamy prístup k nehnuteľnostiam z ulice J., taktiež z ulice V. W.. Je preto neodôvodnené a
nespravodlivé žiadať od žalobcov akúkoľvek náhradu za zrušenie vecného bremena.
Žalobcovia 1/ a 2/ navrhli napadnutý rozsudok vo výrokoch I. a II. zmeniť a žalobe v celom rozsahu

vyhovieť, súčasne si uplatnili náhradu trov konania.

14. Žalovaní 1/ a 2/ vo vyjadrení k odvolaniu uviedli, že zo zápisov z pozemkovoknižnej vložky č. XXX F.
XXXX jednoznačne vyplýva, že vecné bremeno sa vzťahovalo k domu súp. č. XXX s dvorom, v ktorom sa
nachádzali hospodárske budovy. Táto skutočnosť vyplýva aj z pozemkovej mapy, kde jednotlivé objekty

(stavby na pozemku parc. č. XXXX) sú spojené tzv. slučkou – mapovou značkou v tvare „S“. Právo
služobnosti bolo zriadené ako právo samostatné, t.j. jeho vznik a existencia neboli viazané na iné práva
služobnosti tak, ako to tvrdia žalobcovia. Žalobcami tvrdená reciprocita práv služobnosti (resp. vecných
bremien) nebola v konaní preukázaná a ako taká nevyplýva zo žiadneho vykonaného dôkazu; jedná sa
výslovne o účelové (nepreukázané) tvrdenie žalobcov.

Výstavbou rodinných domov, ku ktorej došlo pred viac ako 40 rokmi pred podaním žaloby, nedošlo
k žiadnej zmene v obsahu vecného bremena a spôsobu jeho využívania. Žalovaní do dnešného dňa
využívajú vecné bremeno v rovnakom rozsahu a za rovnakým účelom, ako bolo toto zriadené (t.j. ako
právo prechodu a prejazdu). Výstavba infraštruktúry nemala žiaden vplyv na obsah vecného bremena
a ani na spôsob výkonu vecného bremena žalovanými, t.j. medzi právami a povinnosťami z vecného

bremena pred a po výstavbe nedošlo k žiadnej zmene, medzi vecným bremenom a výhodami z vecného
bremena po tvrdenej zmene pomerov nedošlo k vzniku žiadneho, nieto ešte hrubého nepomeru. Keďže
výstavba infraštruktúry nemala žiaden dopad na obsah vecného bremena, nie je možné túto považovať
za zmenu pomerov odôvodňujúcu zrušenie vecného bremena súdom.
Od výstavby infraštruktúry až do podania žaloby žalobcovia ako aj ich právni predchodcovia rešpektovali

výkon vecného bremena žalovanými a do jeho výkonu žiadnym spôsobom nezasahovali. Pozemok parc.
č. XXXX/X žalobcovia počas celej tejto doby žiadnym iným spôsobom nevyužívali a ani sa jeho užívania
voči žalovaným nedomáhali, a do dnešného dňa ani nie je zrejmé, akým spôsobom majú žalobcovia
tento pozemok užívať, keďže ide o úzky pozemok medzi stavbami a žalobcovia tam v skutočnosti ani
nebývajú (žalobcovia nikdy nebývali a ani nebývajú na ulici Na letisko, pozemok parc. č. XXXX/X nikdy

preto nevyužívali a ani nevyužívajú).
Otázka existencie, resp. zániku vecného bremena bola pred začatím súdneho konania predmetom aj
konania o oprave chyby v katastrálnom operáte vedenom Okresným úradom D., katastrálny odbor pod č.
X XX/XX/XX X., ktorého účastníkom bol aj žalobca, A. A. B.. Katastrálny úrad po vykonanom dokazovaní
dospel k jednoznačnému záveru, že vecné bremeno k dnešnému dňu nezaniklo a toto riadne existuje

(rozhodnutie Okresného úradu D., katastrálny odbor č. Y. XX/XX/XX DZ zo dňa 17. 05. 2019 potvrdené
rozhodnutím Okresného úradu D., odbor opravných prostriedkov č. Y. XX/XXXX/XXX zo dňa 23. 10.
2019).
Žalovaní v konaní preukázali, že vecné bremeno riadne užívajú, že pozemok žalobcov parc. č. XXXX/
X naďalej slúži ich potrebám a jeho užívanie je pre potreby žalovaných naďalej nevyhnutné a potrebné.

Žalovaní zdôrazňujú, že vecné bremeno spočívajúce v práve prechodu a prejazdu cez pozemok
žalobcov parc. č. XXXX/X nerušene a v dobrej viere užívajú po dobu viac ako 10 rokov, vo výkone tohto
práva neboli zo strany žalobcov a ich právnych predchodcov žiadnym spôsobom rušení, naopak, títovýkon práva žalovanými po celú dobu rešpektovali a trpeli, a preto aj s poukazom na túto skutočnosť je
zrejmé, že žalovaným vecné bremeno spočívajúce v práve prechodu a prejazdu patrí.
Z vykonanej ohliadky ako aj z ostatných vykonaných dôkazov nesporne vyplývajú tvrdenia žalovaných

o tom, že iný prístup, než z pozemku žalobcov parc. č. XXXX/X, nemajú. Podľa odborného statického
vyjadrenia vypracovaného autorizovaným statikom L. O. D., je zrejmé, že minimálna výška vstupnej
brány hospodárskej budovy (2300mm) by musela byť zvýšená na 4000mm, čo by si vyžiadalo náklady
v minimálnej výške 23 400,- eur. Súd prvej inštancie správne vyhodnotil tieto náklady ako neprimerane
vysoké. Je nepochybné, že by bolo v rozpore s princípom hospodárnosti ako aj spravodlivosti žiadať od

žalovaných (ktorí sú dôchodcovia) vynaloženie tak neprimerane vysokých nákladov.
Žalovaní 1/ a 2/ navrhli napadnutý rozsudok potvrdiť ako vecne správny, zároveň si uplatnili voči
žalobcom 1/ a 2/ nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

15. Podľa odvolacej repliky žalobcov 1/ a 2/ je zavádzajúce tvrdenie, že reciprocita nebola v konaní
preukázaná. Súd prvej inštancie mal túto skutočnosť vyslovene preukázanú a cituje zápisy v jednotlivých

PK vložkách. V konaní bolo tiež preukázané, že žalovaní majú k svojim nehnuteľnostiam zriadené
vstupy ako z južnej, tak zo severnej strany. Žalovaní neuniesli dôkazné bremeno čo sa týka tvrdenia,
že nemajú vchod do hosp. dvora cez hospodársku budovu. Vyhodnotenie súdu prvej inštancie o
nemožnostiprejazdukonskýmzáprahompovažujúžalobcoviazanedostatočnéanepreskúmateľné.Súd
prvej inštancie v odôvodnení rozsudku vôbec nezdôvodnil a nevyhodnotil, či je prejazd koňmi s vozom až

do vnútra hosp. dvora skutočne nutný a účelný. Bolo pritom jednoznačne preukázané, že hospodárska
budova - ,,šopa" ako ju žalovaní nazývajú, v čase zriadenia vecného bremena nestála a vecné bremeno
nebolo zriadené ako právo prístupu ku tejto šope, resp. do priestorov šopy z priestoru uličky z boku za
účelom vykladania sena. Žalovaní sa teda nemôžu domáhať zachovania vecného bremena z dôvodu,
že sa inak ako prechodom cez parcelu č. XXXX/X k tejto stavbe nevedia dostať.

Vecné bremeno zriadené v roku 1937 absolútne stratilo svoj pôvodný účel, pre ktorý bolo zriadené
a tak, ako ostalo zapísané, nemá žiadne opodstatnenie a je nedôvodným zásahom do vlastníckych
práv žalobcov. Bolo preukázané, že zrušením vecného bremena nevznikne žalovaným žiadna ujma
v podobe znemožnenia akéhokoľvek prístupu k ich nehnuteľnostiam. Tvrdenie, že žalobcovia dlhodobo
rešpektovali výkon vecného bremena, a to aj po zmene pomerov v roku 1978, je klamlivé a zavádzajúce.

Žalobcovia predložili zápisnicu právnych predchodcov žalobcov z roku 1980, kde už vtedy komisia
MNV D. konštatovala, že toto vecné bremeno nie je pre žalovaných potrebné a môže byt' zrušené.
Taktiež, priloženou fotodokumentáciou, predovšetkým snímkami z google maps, žalobcovia preukázali,
že žalovaní po parcele tvoriacej vecné bremeno nechodili a nemohli chodiť, pretože táto parcela
bola zarastená a zatarasovaná starými poľnohospodárskymi strojmi, plotovou zábranou a množstvom

kovového odpadu, ktoré patrí žalovaným, a to minimálne v rokoch 2007 až do konca roku 2021. Je
teda zrejmé, že z pozemku tvoriaceho predmet vecného bremena si urobili odstavnú plochu svojej starej
poľnohospodárskej techniky a kovového odpadu, čo nebolo predmetom zriadeného vecného bremena.
Ešte v čase vykonania 1. obhliadky súdom prvej inštancie dňa 31. 08. 2021 sa danou uličkou nedalo
prejsť z dôvodu uskladnených strojov, jej prehradenia kovovým plotom a iným kovovým odpadom, avšak

súd fakticky odignoroval vlastné zistenia.
V rodinnom dome súp. č. XXXX vo vlastníctve žalobcov býva od januára 2010 dcéra žalobcov spolu s
rodinou, tento rodinný dom spolu s priľahlými pozemkami je plnohodnotne užívaný. Je teda absolútne
nepravdivé tvrdenie právnej zástupkyne a žalovaných, že žalobcovia nehnuteľnosti nevyužívajú,
nebývajú tam a realizáciou vecného bremena nie sú nijako obmedzovaní.

16. Žalovaní 1/ a 2/ v odvolacej duplike uviedli, že v konaní nebola preukázaná žiadna zmena pomerov,
ktorá by sa nejakým spôsobom dotkla obsahu existujúceho vecného bremena, resp. v dôsledku ktorej
by došlo k vzniku hrubého nepomeru medzi vecným bremenom a výhodou žalovaných 1/ a 2/ z vecného
bremena. Naopak, žalovaní 1/ a 2/ relevantným spôsobom preukázali, že zrušením vecného bremena

im vznikne ťažko napraviteľná ujma najmä v podobe nemožnosti prístupu k nehnuteľnostiam v ich
vlastníctve a ich plnohodnotného užívania.
Vecné bremeno bolo pôvodne zriadené ako právo služobnosti prechodu peši a vozom. Zo zápisov v
pozemkovoknižných vložkách ako aj z pozemkových máp, ktorú sú obsahom súdneho spisu, vyplýva,
že vecné bremeno slúžilo aj na zabezpečenie prístupu k domu súp. č. XXX vo vlastníctve právnych

predchodcov žalovaných 1/ a 2/, spolu s dvorom, v ktorom sanachádzali hospodárske budovy; táto
skutočnosť vyplýva aj z pozemkovej mapy, kde jednotlivé objekty (stavby na pozemku parc. č. XXXX)
sú spojené tzv. slučkou – mapovou značkou v tvare „S“. Uvedené skutočnosti zároveň vyplývajú aj z
písomného vyjadrenia L. A. K. zo dňa 24. 11. 2024. Nejedná sa teda o žiadnu fabuláciu zo strany právnejzástupkyne žalovaných 1/ a 2/, ale o skutočnosť vyplývajúcu z listinných dôkazov, ktoré sú súčasťou
súdneho spisu. Tieto skutočnosti/skutkové tvrdenia žalovaných 1/ a 2/ neboli zo strany žalobcov 1/ a
2/ účinne popreté.

Vecné bremeno nebolo zriaďované recipročne. Opak žalobcovia 1/ a 2/ síce tvrdili, avšak svoje tvrdenie
žiadnym dôkazom nepreukázali. Táto skutočnosť nevyplýva ani z napadnutého rozsudku (bod 24 na str.
14) tak, ako to tvrdia žalobcovia 1/ a 2/ a nevyplýva to ani zo zápisu v pozemkovoknižných vložkách v
časti C. Ťarchy, ako uvádzajú žalobcovia.
V konaní bolo preukázané, že vybudovaním infraštruktúry v zmysle tvrdení žalobcov nedošlo ani k

vybudovaniu prístupu k stavbám vo vlastníctve žalovaných 1/ a 2/, a ani k vzniku hrubého nepomeru
medzi právami a povinnosťami vyplývajúcimi z vecného bremena. Naviac, od uvedených zmien uplynulo
viac ako 40 rokov, pričom po celú dobu od vybudovania miestnej infraštruktúry až po súčasnosť žalovaní
1/ a 2/ vecné bremeno riadne vykonávali v rovnakom rozsahu, ako aj pred jej realizáciou, čo bolo v
konaní zo strany žalovaných 1/ a 2/ preukázané nielen listinnými dôkazmi, ale aj výpoveďami svedkov,
ktorých pravdivosť výpovede nebola žiadnym relevantným spôsobom spochybnená alebo vyvrátená.

Keďže povinným z vecného bremena sú výlučne žalobcovia 1/ a 2/, ako vlastníci dotknutých
nehnuteľností, ktorí tieto nehnuteľnosti dlhodobo (viac ako 15 rokov) neužívajú (tieto sú od počiatku, t.j.
už pred januárom 2010, v nájme tretích osôb), je zjavné, že výkon vecného bremena sa žalobcov 1/ a
2/ nijako netýka, a žiadnym spôsobom ich vo výkone vlastníckeho práva neobmedzuje.
Žalobcovia 1/ a 2/ neuniesli dôkazné bremeno a nepreukázali ani vznik hrubého nepomeru medzi

vecným bremeno a výhodami žalovaných 1/ a 2/ z vecného bremeno, ani príčinnú súvislosť medzi nimi
tvrdenými zmenami pomerov a ich vplyv na rozsah a obsah vecného bremena a práv a povinností z
neho plynúcich.

17. Krajský súd v Prešove, ako súd odvolací (§ 34 zákona č. 160/2015 Z.z., CSP), po preskúmaní

napadnutého rozsudku, konania, ktoré mu predchádzalo podľa § 363 a § 365 ods. 1 CSP, súd viazaný
dôvodmi a rozsahom tohto odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 CSP), skutkovým stavom zisteným súdom
prvej inštancie podľa § 383 CSP, bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa ust. § 385 ods. 1 CSP,
za splnenia podmienok uvedených v ust. § 219 ods. 3 CSP, dospel k záveru, že odvolanie žalobcov 1/
a 2/ nie je dôvodné.

18. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd prejednáva vec v medziach, v
ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie
odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadom akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal
suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený, ale aj

povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.

19. Odvolací súd v konaní relevantne posudzuje konkrétne dôvody uvádzané v odvolaní, a to či bol
zistený skutkový stav správne a úplne a či sa aplikovali správne príslušné právne predpisy, pričom v
odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument, ale na tie, ktoré

majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (rozhodnutie ÚS SR sp.zn. II. ÚS/78/2005).

20. K námietke o nesprávnom právnom posúdení veci odvolací súd poznamenáva, že právnym
posúdenímječinnosťsúdu,priktorejzoskutkovýchzistenívyvodzujeprávnezáveryaaplikujekonkrétnu
právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii

práva na zistený skutkový stav. O omyl ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce
aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových
záverov vyvodil nesprávne právne závery (pozri napr. rozhodnutie NS SR, sp. zn. 7Cdo/7/2010). Ani
táto odvolacia námietka naplnená nebola.

21. K námietke nesprávne zisteného skutkového stavu odvolací súd poznamenáva, že dokazovanie
je procesný postup, ktorý je založený na vykonávaní jednotlivých dôkazných prostriedkov súdom a
ich následnom zhodnotení. Význam dokazovania teda spočíva v získavaní dôležitých poznatkov, na
základe ktorých súd stanoví skutkový stav v prejednávanej veci a z ktorého potom vychádza a na ktorý
následne aplikuje aj konkrétnu právnu normu, resp. právne normy, teda rozhoduje. Zistenie skutkového

stavu, ktorý objektívne zodpovedá stavu veci je jednou z najdôležitejších činností v rámci sporového
konania, pretože je základným predpokladom vôbec pre rozhodnutie súdu. Dôkazmi overený skutkový
stav je významný však aj z hľadiska posúdenia správnosti tvrdení strán sporu a unesenia dôkazného
bremena, ktoré je predpokladom ich úspešnosti, a to obzvlášť v sporovom konaní (primerane rozsudokNS SR sp. zn. 4Cdo/256/2012). Odvolací súd tiež zdôrazňuje aj to, že súd nemusí rozhodovať v súlade
so skutkovým a právnym názorom strany sporu a procesný postoj strany sporu zásadne nemôže bez
ďalšiehodokazovaniaimplikovaťpovinnosťsúduakceptovaťnávrhy,procesnéúkonyaobsahopravných

prostriedkov a rozhodovať podľa nich.

22. Súd má obmedzenú dôkaznú iniciatívu, ktorá sa v CSP presúva na procesné strany. Obzvlášť
dispozičný princíp, princíp kontradiktórnosti konania a zásada formálnej pravdy majú v sporových
konaniach podľa CSP obrovský význam najmä vo vzájomnej kombinácii, pretože práve ich dôsledným

uplatňovaním možno dosiahnuť stav, v ktorom zodpovednosť za výsledok sporu leží najmä na stranách
sporu.

23. Princíp kontradiktórnosti a zásada formálnej pravdy (resp. zásada prejednacia), obsiahnuté v
článkoch 8 a 9 základných princípov CSP, spočívajú v tom, že každá zo strán sporu je povinná niesť
bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno ohľadom tých skutkových okolností, ktorých existencia predurčuje

jej výhru v súdnom spore; súd bremeno tvrdenia ani dôkazné bremeno nenesie a pri rozhodovaní
vychádza len z toho, čo tvrdili a preukázali strany sporu.

24. Dôkazné bremeno ohľadom určitých skutočností zaťažuje tú stranu, ktorá z existencie týchto
skutočností vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky; ide o tú stranu, ktorá tiež existenciu takýchto

skutočností tvrdí.

25. Z obsahu preskúmavaného spisu je zrejmé, že žalobcovia 1/ a 2/ formulovali žalobný petit
alternatívne, a teda o zrušenie vecného bremena, resp. o určenie, že vecné bremeno zaniklo. Súd prvej
inštancie sa pritom v napadnutom rozsudku náležite zaoberal všetkými relevantnými aspektmi konania,

svoje rozhodnutie zrozumiteľne a vyčerpávajúco odôvodnil, preto odvolací súd naň v celom rozsahu
odkazuje, mysliac pritom na to, že rozhodnutie súdu prvej inštancie a rozhodnutie odvolacieho súdu
tvoria jednotu. S ohľadom na uvedené, odvolací súd zameral svoju pozornosť na námietky žalobcov 1/
a 2/, ktoré dôvodili odôvodnenie súdu prvej inštancie nejakým spôsobom zvýrazniť, poprípade doplniť.

26.Kzánikuvecnéhobremenapodľaust.§151pods.2O.z.súdprvejinštanciesprávneuviedolzákonné
predpoklady, spočívajúce v takých trvalých zmenách zaťaženej nehnuteľnosti, že táto už nemôže slúžiť
potrebám oprávnenej osoby, prospešnejšiemu užívaniu jej nehnuteľnosti. Z vykonaného dokazovania
ani argumentácie samotných žalobcov 1/ a 2/ však odvolací súd nevníma také skutkové okolnosti,
ani právne, ktoré by dôvodili vyhovieť žalobnému návrhu. Je namieste odkázať na odôvodnenie

napadnutého rozsudku, v zmysle ktorého žiadna trvalá zmena, týkajúca sa pozemku, s ktorým je vecné
bremeno spojené a ktorého dôsledkom by bolo, že žalovaní 1/ a 2/ nemôžu využívať zaťaženú vec,
preukázaná nebola. Na danej dôkaznej situácii nič nezmenil ani list bývalého Mestského národného
výboru v D. z 16. 07. 1980, podľa ktorého bolo komisiou bývalého Mestského národného výboru zistené,
že „A. J. má v súčasnej dobe prístup do svojho dvora zo zadnej strany budovy, z verejnej komunikácie“.

27. V kontexte odvolacej argumentácie žalobcov 1/ a 2/ o zániku vecného bremena s poukazom na
reciprocitu vecných bremien zriadených v roku 1937, zapísaných v čísle denníka v PKN vložkách č. XXX
F. XXX, odvolací súd opätovne zvýrazňuje predpoklady pre zánik vecného bremena, uvedené v ust. §
151p ods. 2 O.z. V okolnostiach preskúmavanej veci je pritom zrejmé, že podoba vecného bremena,

spočívajúceho v práve prechodu, bola v okolnostiach roku 1937 odlišná. Vecné bremeno malo vtedy
predstavovať dlhšiu prístupovú cestu k ďalším parcelám, ktoré boli vo vlastníctve aj iných osôb, než
len strán sporu. V dôsledku vyvlastnenia vybraných parciel došlo k zániku vecného bremena, ktoré
ich zaťažovalo. Každopádne, vecné bremeno zaťažujúce parcelu žalobcov 1/ a 2/ ostalo vyvlastnením
susedných parciel nedotknuté a v tejto podobe je administratívne vedené na liste vlastníctva v časti

ťarchy. Súčasne, vecné bremeno nebolo poznamenané takými trvalými zmenami, že toto by už nemohlo
slúžiť potrebám oprávnenej osoby, prospešnejšiemu užívaniu jej nehnuteľnosti. Naopak, pre účely
výkonu práva prechodu ostal charakter i prejazdnosť nehnuteľnosti nezmenený a po ďalšie dlhšie
obdobie nehnuteľnosť žalobcov 1/ a 2/ slúžila potrebám žalovaných 1/ a 2/ na právo prechodu pri výkone
ich poľnohospodárskej činnosti.

28. Zároveň, ak žalobcovia poukazujú na údajnú existenčnú podmienenosť zriadených vecných
bremien z roku 1937, táto nebola podľa názoru odvolacieho súdu v konaní jednoznačne preukázaná.
Samozrejme, v konaní boli produkované tvrdenia i predložené dôkazy, z ktorých je zrejmé, že k zriadeniuvecnýchbremiennasusednýchparceláchdošlovjedendeň,majújednočíslozápisuajednorozhodnutie
v čísle denníka v PKN vložkách č. XXX F. XXX. Napriek tomuto súhrnu známych skutočností však
odvolací súd považuje tvrdenia žalobcov 1/ a 2/ o reciprocite stále len za úvahu, ktorá nebola explicitne

vyjadrená v listinách o zriadení vecných bremien. Prednesenou argumentáciou pritom majú žalobcovia
1/ a 2/ v úmysle zvrátiť dlhodobo trvajúci skutkový i právny stav vo svoj prospech, preto boli v otázke
preukázania tvrdení o existenčnej podmienenosti vecných bremien nositeľmi dôkazného bremena.
Pre účely požadovaného rozhodnutia o určenie zániku vecného bremena podľa ust. § 151p ods. 1
Občianskeho zákonníka, s následkami s tým spojenými pre žalovaných 1/ a 2/, však odvolací súd

nepovažuje dôkaznú situáciu za dostatočnú.

29. Relevantnou sa javí i zmienka o rozhodnutí Okresný úrad D. zo dňa 23. 10. 2019 č k. Y. XX/XXXX/
XXX, ktorý rozhodol o odvolaní A. A. B. proti rozhodnutiu Okresného úradu D., katastrálny odbor č. X
XX/XX/XX X. zo dňa 17. 05. 2019 o oprave údajov katastra nehnuteľností v katastrálnom území N..
Kruciálne pritom je zistenie Okresného úradu D., že v konaní nebol preukázaný zánik vecného bremena,

zaťažujúce parcelu žalobcov 1/ a 2/. Uvedené zistenia správneho orgánu sú preto v zhode so zisteniami
súdu prvej inštancie, čo podporuje vecnú správnosť jeho rozhodnutia.

30. K žalobnému návrhu žalobcov 1/ a 2/ o zrušenie vecného bremena súd prvej inštancie opätovne
správne vyložil zákonné predpoklady podľa ust. § 151p ods. 3 O.z.. Pre žalobný úspech sa vyžadovalo

preukázanie takých zmien, v dôsledku ktorých by vznikol hrubý nepomer medzi výhodou oprávneného
a povinnosťou povinného. Žalobcovia v 1. a 2. zmenu pomerov odôvodnili predovšetkým výstavbou
nových komunikačných prepojení nehnuteľností, kedy žalovaným mal údajne vzniknúť priamy prístup
k ich nehnuteľnostiam, a to zo severnej strany z ulice Šarišská, z južnej strany z ulice Na letisko a
z východnej strany z ulice Teplická. V tejto súvislosti však súd prvej inštancie zvýraznil skutočnosť,

že označované zmeny nastali pred cca 55 rokmi. Žalobcovia 1/ a 2/ pritom počas celého polstoročia
nežiadali o zrušenie vecného bremena. Z vyjadrení strán sporu i vypočutí svedkov súčasne vyplynulo,
že žalovaní 1/ a 2/ vecné bremeno v súčasnosti využívajú rovnakým spôsobom ako od roku 1937, a
to prejazdom cez tzv. „uličku“ v časti pri rodinnom dome žalobcov v 1/ a 2/ pre účely zabezpečenia
poľnohospodárskych prác s využitím chovu koní. Hoc možno priznať relevanciu tvrdeniam žalobcov 1/

a 2/ o protichodnosti niektorých jednotlivo vykonaných dôkazov vo vzťahu k užívaniu uličky, napriek
tomu považuje odvolací súd hodnotenie dokazovania zo strany súdu prvej inštancie za správne. Aj keď
v konaní boli produkované dôkazné prostriedky, z ktorých možno usudzovať nevyužívanie tzv. uličky
s ohľadom na jej zarastenie drevinami či zatarasenie poľnohospodárskymi strojmi, nemožno vylúčiť, že
zo strany žalovaných 1/ a 2/ šlo len o prechodnú, nie dlhodobú záležitosť, ktorá s ohľadom na doterajšie

trvanie vecného bremena nie je relevantná pre vyslovenie záveru, že žalovaní 1/ a 2/ uličky nevyužívajú
vôbec, a teda existencia vecného bremena sa nejaví potrebná. Naopak, v konaní bolo vypočutých
množstvo svedkov, ktorých súd prvej inštancie identifikoval a z ktorých výpovedí je zrejmé, že žalovaní
1/ a 2/ vykonávajú poľnohospodársku činnosť a na jej výkon využívajú uličku.

31. Žalobcovia 1/ a 2/ v podanom odvolaní celkom zrejme skutkové závery súdu prvej inštancie
spochybňujú,odvolacísúdvšakichnámietkamdôvodnosťnepriznal.Niejepritomsporné,žekatastrálne
územie N. prešlo v období minulého storočia zmenami v infraštruktúre, tieto však celkom zrejme
nezabezpečili prístup žalovaných 1/ a 2/ k tzv. šope. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že žalovaní
1/ a 2/ ostali verní poľnohospodárskej činnosti, ktorá si vyžaduje uskladňovanie sena, rovnako tak

dreva, čo zrejme súvisí so spôsobom vykurovania ich domácnosti. Pre zabezpečenie týchto činností
žalovaní 1/ a 2/ využívajú kone a vozy, preto je nevyhnutné, aby vstup na pozemok žalovaných 1/
a 2/ spĺňal požadované parametre výšky a šírky, zároveň, aby bolo možné na základe tohto vstupu
účelne využívať hospodárske budovy umiestnené na pozemku žalovaných 1/ a 2/. Uvedené parametre
zisťoval súd vykonanou ohliadkou na mieste samom, pričom dospel k záveru, že vstup na pozemok

žalovaných1/a2/zuliceŠarišskániejevyhovujúci.VintenciáchzrušujúcehouzneseniaKrajskéhosúdu
v Prešove zo dňa 23. 03. 2023 súd prvej inštancie zistil, že výška nákladov, nevyhnutných na úpravu
výšky vstupnej brány žalovaných 1/ a 2/ by činila zhruba 30 000,- eur, vychádzajúc pritom z odborného
stanoviska L. O. D.. Takto vyčíslenú výšku nákladov považoval súd za neprimeranú, ktorej vynaloženie
od žalovaných v 1/ a 2/ nemožno spravodlivo požadovať. S predmetným posúdením neprimeranosti sa

odvolací súd stotožnil, zdôrazňujúc pritom tiež nepomer vyčíslených nákladov v porovnaní s hodnotou
vecného bremena, ktorá bola znalcom L. C. C. vyčíslená sumou 3 080,- eur. Na základe uvedeného
preto dospel odvolací súd v zhode so súdom prvej inštancie k záveru o nesplnení predpokladov prezrušenie vecného bremena podľa ust. § 151p ods. 3 O.z., nemajúc preukázaný zákonom predpokladaný
hrubý nepomer.

32. Vyslovený záver odvolacieho súdu nie je spôsobilá zmeniť ani argumentácia žalobcov 1/ a 2/
o postavení hospodárskej budovy šopy až po zriadení vecného bremena. Bez ohľadu na skutočný čas
realizácie stavby, podľa názoru odvolacieho súdu je relevantné, že žalovaní 1/ a 2/ aj v zmenených
podmienkach vyžívajú zaťaženú nehnuteľnosť realizujúc právo prechodu. Zastavením s vozom počas
vykládky sena či dreva sa spôsob realizácie vecného bremena podľa názoru odvolacieho súdu nemení.

Ak by potom aj odvolací súd uvažoval o dodatočnom postavení šopy, vyvodil by z toho ďalší dôvod
pre zamietnutie žaloby podľa ust. § 151p ods. 3 Občianskeho zákonníka. Využívanie šopy bolo zrejme
prispôsobené vecnému bremenu, pritom šopa je pre žalovaných 1/ a 2/ . kľúčová. Za daných okolností
by preto zrušenie vecného bremena malo ďalekosiahlo nepriaznivé následky pre žalovaných 1/ a 2/.
Naproti tomu, úvahy žalobcov 1/ a 2/ o potenciálnom využívaní zaťaženej časti parcely ako záhradky sú
len hypotetické, majúc pritom odvolacím súdom za to, že výhoda, ktorá by z toho plynula pre žalobcov

1/ a 2/ nie je porovnateľná so stratou, ktorú by utrpeli žalovaní 1/ a 2/.

33. S ohľadom na vyššie uvedené nevzhliadol odvolací súd v rozhodnutí súdu prvej inštancie také
skutkové zistenia, ktoré by nemali oporu vo vykonanom dokazovaní. Naopak, odvolací súd je toho
názoru,žesúdprvejinštanciesprávnevyhodnotilvykonanédôkazyanaichzákladedospelkpriliehavým

skutkovým záverom o nepreukázaní zániku vecného bremena. Skutkový stav zároveň súd prvej
inštancie správne subsumoval pod ust. § 151p ods. 1, 2 O.z., bez toho, aby sa dopustil omylu pri aplikácii
práva.

34. Za daného stavu odvolací súd považuje napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie za vecne

správne, preto ho postupom podľa ust. § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

35. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 1 CSP v spojení s ust. §
255 ods. 1 CSP. Keďže odvolanie žalobcov 1. a 2. nebolo dôvodné, z hľadiska úspechu prislúcha nárok
na náhradu trov odvolacieho konania úspešným žalovaným 1/ a 2/, a to v rozsahu 100%.

36. Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu v pomere hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona číslo
757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov § 393 ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods.

2 CSP).
Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu
treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného
predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné
doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 CSP).

Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).