Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, June 12, 2025

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 6Co/57/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8112211248
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 06. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Lajoš

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2025:8112211248.8

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Lajoša a členov senátu

JUDr. Gabriely Világiovej a JUDr. Andreja Radomského v spore žalobcu: Detské centrum „PRE TEBA“,
n. o., so sídlom Požiarnická 7850/11A, 080 01 Prešov, IČO: 36 167 746, právne zastúpený: JUDr. Dušan
Remeta, advokátom, so sídlom Masarykova 2, 080 01 Prešov, IČO: 42 039 720, proti žalovanému:
Zariadenie pre seniorov Harmónia, Prešov - Cemjata, so sídlom Cemjata 2632/4, 080 01 Prešov, IČO:
00 691 976, právne zastúpený: JUDr. Peter Ličák, advokátom, so sídlom Záhradná 19/468, 082 12
Kapušany, IČO: 37 943 065, o zaplatenie 23 523,95 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti
rozsudku Okresného súdu Prešov č. k. 21Cb/100/2012-343 z 25. 06. 2020, jednohlasne takto

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje rozsudok.

II. Žalobcovi voči žalovanému priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho aj dovolacieho
konania v rozsahu 100%, o výške ktorého rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením
po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Prešov (ďalej len „súd prvej inštancie“) rozsudkom č. k. 21Cb/100/2012-343 z 25. 06.
2020 (ďalej len „napadnutý rozsudok“) rozhodol takto, cit.:

„I. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 21.967,82 eura a 9 % ročný úrok z omeškania zo sumy
21.967,82 od 16.3.2012 do zaplatenia, všetko do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

II. Priznáva žalobcovi voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 86 %, pričom ukladá
žalovanému povinnosť zaplatiť ich náhradu žalobcovi s tým, že o výške tejto náhrady rozhodne podľa
§ 262 ods. 2 CSP súd prvej inštancie, po právoplatnosti tohto rozhodnutia, samostatným uznesením,
ktoré vydá súdny úradník.“

2. Rozhodol tak v poradí druhým rozsudkom o žalobe žalobcu, ktorou sa po úpravách okruhu
účastníkov aj žalobného nároku a právoplatnosti rozsudku súdu prvej inštancie zo 04. 05. 2017, č. k.
21Cb/100/2012-260 vo výroku o zastavení konania v rozsahu sumy 1 556,13 eur s príslušenstvom
domáhal voči žalovanému povinnosti zaplatiť mu sumu 3 925,33 eur s 9 % ročným úrokom z omeškania
zo sumy 3 925,33 eur od 16. 03. 2012 do zaplatenia titulom protihodnoty za zhodnotenie nehnuteľnosti
ako aj sumu 18 042,49 eura s 9 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 18 042,49 eur od 16. 03. 2012

do zaplatenia titulom investícií do rekonštrukcie obytných priestorov.

3. Predmet sporu právne posúdil podľa ust. § 261 ods. 1, 2, 3, 4, 5 a 8 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný
zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „ObZ“), § 100, § 101, § 112, § 663, § 667, § 720 zákonač. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „OZ“), § 3 ods. 1, 2 a 3, § 7
zákona č. 116/1990 Zb. o nájme a podnájme nebytových priestorov v znení neskorších predpisov (ďalej
len „zákon č. 116/1990 Zb.“), § 21 ods. 1, 2, 3, 4 a 5 zákona č. 523/2004 Z. z. o rozpočtových pravidlách

verejnej správy a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
č. 523/2004 Z. z.“) a nárok na úroky z omeškania podľa ust. § 517 ods. 1, ods. 2 OZ a ust. § 3 ods.
1 Nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia
Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase uzatvorenia nájomných zmlúv (ďalej len „nariadenie
vlády č. 87/1995 Z.z.“).

4. Súd prvej inštancie vychádzal zo zistenia, že na základe zmluvy o nájme nebytových priestorov
uzatvorenej 31. 12. 2003 žalovaný ako prenajímateľ odovzdal do užívania žalobcovi ako nájomcovi
budovu so súp. č. XXXX, nachádzajúcu sa na pozemku s parc. č. XXXXX, druh pozemku - zastavaná
plocha a nádvorie o výmere 207 m2, zapísanú na LV č. XXXX, pre k. ú. A., že nájomný pomer
vznikol od 01. 01. 2004 a bol uzatvorený na dobu piatich rokov, do 31. 12. 2008. Podľa čl. 3 nájomnej

zmluvy bol nájomca oprávnený vykonať na objekte potrebné úpravy súvisiace s jeho sprevádzkovaním
a jeho užívaniaschopnosťou. Podľa článku 4 bod 1. nájomnej zmluvy bolo dohodnuté nájomné vo
výške 2 % z hodnoty prenajatého majetku, teda suma 33 833,- Sk ročne, ktorú sa nájomca zaviazal
investovaťdooprávaúdržbyprenajatéhomajetku.Žalovanýlistomz01.07.2005udelilžalobcovisúhlas
s rekonštrukciou podkrovných priestorov a oznámil mu, že po ukončení nájmu mu budú investované

prostriedky vrátené. Na podklade udeleného súhlasu prenajímateľa a podľa projektovej dokumentácie
vypracovanej B. C. D. v auguste 2005 žalobca požiadal o vydanie stavebného povolenia. Mesto Prešov
ako príslušný stavebný úrad vydalo žalobcovi ako stavebníkovi 13. 10. 2005 stavebné povolenie pod
č. A./XXX na realizáciu stavby - Rekonštrukcia podkrovných priestorov. Na základe toho žalobca
investoval do prenajatého majetku 590 428,- Sk (19 598,62 eur). Mesto Prešov ako vlastník prenajatej

nehnuteľnosti listom z 13. 09. 2007 (č. E.) udelilo žalobcovi súhlas s výmenou strešnej krytiny na objekte,
ktorý mal v nájme a užívaní. Na tomto podklade obchodná spoločnosť PROGRES - Pozemné stavby,
a. s., ako zhotoviteľ zrealizovala výmenu strešnej krytiny na prenajatej nehnuteľnosti a 30. 11. 2007
vystavila žalobcovi faktúru č. XXXXXX na sumu 168 935,- Sk. Žalobca žiada protihodnotu zhodnotenia
vo výške 70 % skutočných nákladov, teda sumu 3 925,33 eur (118 254,50 Sk). Právny zástupca žalobcu

listom z 22. 02. 2012 vyzval Mesto Prešov na úhradu pohľadávky z titulu vrátenia investície v lehote
do 15. 03. 2012; Mesto Prešov listom z 19. 03. 2012 odpovedalo, že nesúhlasí s vrátením investícií
a výmenu strešnej krytiny neuznalo s poukazom na list z 13. 09. 2007. Žalovaný v súvislosti s týmito
nárokmi v prospech žalobcu nezrealizoval žiadne úhrady.

5. Z vykonaného dokazovania mal za preukázané, že žalobca si žalobou doručenou mu 13. 04. 2012
uplatnil nárok na zaplatenie celkovej sumy 23 523,95 eur s príslušenstvom, avšak iba voči Mestu
Prešov. Táto suma pozostávala zo sumy 19 598,62 eur predstavujúcej refundáciu nákladov, ktoré
vynaložilžalobcanaobjekt,ktorýmalvnájme(náklady,ktorébolivynaloženénarekonštrukciupriestorov
podkrovia zo strany žalobcu so súhlasom prenajímateľa a uplatnené po skončení nájmu) a zo sumy

3 925,33 eur, ktorá predstavuje zhodnotenie nehnuteľnosti, ktorú užíval žalobca ako nájomca, ktoré
súviselo s rekonštrukciou a výmenou strešnej krytiny na budove. Potom, ako súd prvej inštancie vyhovel
návrhu žalobcu na pristúpenie Zariadenia pre seniorov Harmónia, Prešov - Cemjata ako ďalšieho
žalovaného do konania, žalobca zobral žalobu voči Mestu Prešov ako pôvodnému žalovanému 1/ späť v
častitýkajúcejsazaplateniasumy19598,62eur,akoajvčastitýkajúcejsazaplateniaúrokuzomeškania

vo výške 9 % ročne zo sumy 23 523,95 eur od 16. 08. 2012 do zaplatenia, v dôsledku čoho súd konanie
v tejto časti zastavil. Žalobca upravil svoj žalobný návrh tak, že sumu 19 598,62 eur s príslušenstvom
už požadoval iba od žalovaného. Vo vzťahu k nároku na zaplatenie sumy 3 925,33 eur žalobca žiadal,
aby súd na jeho zaplatenie zaviazal oboch žalovaných spoločne a nerozdielne. Následne vzal vo vzťahu
k žalovanému 1/ žalobu v celom rozsahu späť, v dôsledku čoho súd konanie vo vzťahu k žalovanému

1/ zastavil. Obidva nároky si žalobca uplatňoval na základe toho, že mal uzatvorenú nájomnú zmluvu
s Domovom dôchodcov Cemjata. Prenajatá budova bola a je vo vlastníctve Mesta Prešov, pričom bola
odovzdaná do správy Domovu dôchodcov Cemjata. V nájomnej zmluve boli dohodnuté vzájomné práva
a povinnosti, okrem iného aj povinnosť platiť nájomné. Bolo dohodnuté, že nájomca môže realizovať
aj úpravy a tie náklady ktoré vynaloží, si môže započítavať na nájomné. V priebehu nájmu chcel

žalobca skvalitniť poskytované služby a pristúpil k rekonštrukcii podkrovia domu. Prenajímateľ dal súhlas
na túto investíciu s tým, že bude refundovať vynaložené náklady s podmienkou, že bude potrebné
stavebné povolenie, čo nájomca splnil a zrekonštruoval podkrovné priestory. Bezprostredne po tom
vznikla potreba výmeny strešnej krytiny, v súvislosti s čím už nájomca požiadal o súhlas Mesto Prešov,(keďže žalovaný ako prenajímateľ odkázal žalobcu ako nájomcu, aby o súhlas požiadal priamo Mesto
Prešov ako vlastníka), ktoré sa písomne vyjadrilo, že dáva súhlas na výmenu strešnej krytiny pod
podmienkou,žesinájomcavbudúcnostinebudeuplatňovaťnároknanáhradutýchtonákladov.Nájomca

zrealizoval výmenu strešnej krytiny, pričom nájom prebiehal ďalej bez prerušenia užívania predmetu
nájmu, hoci bola uzatvorená nová nájomná zmluva. Užívanie priestorov pokračovalo až do 15. 09. 2011,
keď došlo k ukončeniu nájomného vzťahu dohodou. Po tomto ukončení nájomnej zmluvy si žalobca
vyčíslil nároky uplatňované v tomto konaní a vyzval priamo Mesto Prešov ako vlastníka, (čo dal na
vedomie aj žalovanému 2/) na refundáciu nákladov, ktoré vložil do rekonštrukcie podkrovných priestorov

a na zaplatenie sumy, o ktorú sa zhodnotila nehnuteľnosť v dôsledku výmeny strešnej krytiny. Mesto
Prešov ako vlastník nehnuteľnosti, ani Zariadenie pre seniorov Harmónia, Prešov - Cemjata ako správca
a prenajímateľ nehnuteľnosti tieto nároky neakceptovali a uvedené sumy neuhradili.

6. Nadväzne uzavrel, že nájomný vzťah medzi sporovými stranami bol založený nájomnou zmluvou,
ktorá sa spravuje režimom OZ, keďže žalovaný by síce spĺňal definíciu v zmysle ust. § 261 ObZ ako

subjekt, ktorý vystupuje aj vo verejnom záujme, avšak je nepochybné, že žalobca túto definíciu, tak ako
ju vyžaduje zákon, nespĺňa. Žalovaný v priebehu konania vzniesol námietku premlčania oboch nárokov,
ktorú odôvodňoval tým, že sa nejedná o režim občianskoprávny, ale režim obchodnoprávny a že tam
boli dva nároky, ktoré sú už premlčané, či si ich už žalobca uplatnil titulom nájomnej zmluvy alebo titulom
bezdôvodného obohatenia. Napriek tomu, že mal súd prvej inštancie za to, že vzťahy medzi nájomcom

a prenajímateľom sa riadia občianskoprávnymi predpismi, tieto nároky nie sú premlčané, vzhľadom na
to, že žalobca ich mohol vyčísliť a domáhať sa ich až po skončení nájmu. Nie je podstatné, že išlo o dva
nájomné vzťahy, ale to, že po skončení prvého nájomného vzťahu nedošlo k odovzdaniu nehnuteľností
prenajímateľovi, keďže táto sa kontinuálne prenechala znova do užívania nájomcovi. Medzi nájomnými
zmluvami bola absolútna kontinuita. Nároky v zmysle ust. § 667 OZ mohol nájomca voči prenajímateľovi

uplatňovať až potom, čo nájomný vzťah skončil a došlo k odovzdaniu predmetu nájmu zo strany nájomcu
prenajímateľovi. Až potom sa tieto nároky dali objektivizovať a vyčísliť, či už s prihliadnutím na ich
zhodnotenie alebo aj s prihliadnutím na znehodnotenie nehnuteľnosti. V prvom prípade zhodnotenia
(uplatnený nárok vo výške 19 598,62 eur) to bola realizácia rekonštrukcie podkrovných priestorov, ku
ktorej si žalobca vyžiadal súhlas, žalovaný 2/ (žalovaný), resp. jeho právny nástupca mu tento súhlas

udelil a zaviazal sa uhradiť náklady. Tento nárok súd posúdil ako dôvodný v zmysle ust. § 667 ods. 1 OZ,
nakoľko bol udelený súhlas prenajímateľa a tento sa aj zaviazal vrátiť náklady spojené s rekonštrukciou
podkrovia po skončení nájmu. K ustáleniu výšky zhodnotenia predmetu nájmu bol vyhotovený súkromný
znalecký posudok č. X/XXXX znalcom B. E. F., v ktorom znalec ustálil, že výška nákladov vynaložených
žalobcom ako nájomcom na rekonštrukciu podkrovných priestorov budovy po odpočítaní znehodnotenia

zmien, ku ktorému v medziobdobí došlo v dôsledku užívania veci nájomcom, je 18 042,49 eur. Preto
žalobe v časti týkajúcej sa zaplatenia sumy 18 042,49 eur vyhovel a žalovaného zaviazal na zaplatenie
tejto sumy v prospech žalobcu v súlade s ust. § 667 ods. 1 OZ. Keďže sa žalovaný dostal do omeškania
s úhradou uvedeného peňažného záväzku, súd prvej inštancie ho zaviazal aj na zaplatenie úroku z
omeškania vo výške 9 % ročne z dlžnej sumy 18 0742,49 eur odo dňa nasledujúceho po splatnosti tejto

pohľadávky žalobcu, t. j. od 16. 03. 2012 až do doby poskytnutia riadneho plnenia zo strany žalovaného,
t. j. do zaplatenia. V prevyšujúcej časti nad sumu 18 042,49 eur, t. j. v časti týkajúcej sa zaplatenia sumy
1 556,13 eur s príslušenstvom, zobral žalobca žalobu čiastočne späť, a preto súd konanie v tejto časti
zastavil.

7. Z rovnakých dôvodov ako pri prvom nároku vyhodnotil súd prvej inštancie ako neopodstatnenú
aj námietku premlčania vznesenú voči nároku na zaplatenie sumy 3 925,33 eur s príslušenstvom
súvisiaci s výmenou strešnej krytiny. Nájomný vzťah medzi sporovými stranami totiž skončil 15. 09.
2011 dohodou, pričom tento nárok bol uplatnený vo vzťahu k žalovanému návrhom na pripustenie
jeho vstupu do konania doručeného súdu prvej inštancie 27. 01. 2014. teda pred uplynutím trojročnej

premlčacej doby. Obrana žalovaného bola postavená na argumentácii, že žalobca si tento nárok mal
uplatňovať už bezprostredne potom, keď vynaložil náklady na opravu strešnej krytiny. V súvislosti s
obranou žalovaného bolo poukazované aj na list Mesta Prešov, ako vlastníka nehnuteľnosti, v ktorom
dalo Mesto Prešov podmienený súhlas na vykonanie výmeny strešnej krytiny, ak si žalobca v budúcnosti
nebude uplatňovať žiadne nároky s tým spojené. Žalovaná strana od toho odvodzovala to, že žalobca

si nebude uplatňovať tieto nároky, a preto je tento nárok nedôvodný. Súd v tejto súvislosti konštatuje,
že žiadna dohoda (ako dvojstranný právny úkon) ohľadne neuplatňovania si nárokov ako náhrady za
vynaložené výdavky pri oprave strechy, nebola uzavretá. Zo strany Mesta Prešov sa jednalo iba o
jednostranné vyhlásenie. Predmetné jednostranné vyhlásenie Mesta Prešov je potrebné v súlade s ust.§ 667 ods. 1 OZ považovať za súhlas prenajímateľa s rekonštrukciou strechy bez toho, aby sa ten
zaviazal refundovať tieto náklady, keďže žalovaný ako prenajímateľ požiadal žalobcu ako nájomcu,
aby v otázke udelenia, resp. neudelenia súhlasu s rekonštrukciou oslovil priamo vlastníka, teda Mesto

Prešov. Žalovaný teda delegoval svoje oprávnenie prenajímateľa vyjadriť sa k zamýšľanej rekonštrukcii
priamonavlastníkaprenajatejnehnuteľnosti,tedanaMestoPrešov.ŽalovanývlastnesplnomocnilMesto
Prešov, aby sa za žalovaného vyjadrilo k zamýšľanej rekonštrukcii strechy. Vyjadrenie Mesta Prešov
je potom potrebné chápať ako vyjadrenie učinené za žalovaného. Podmienku, ktorú uviedlo Mesto
Prešov vo svojom vyjadrení, je potrebné považovať za neplatnú pre rozpor so zákonom a dobrými

mravmi, nakoľko Mesto Prešov ako vlastník nehnuteľnosti vedelo, že nehnuteľnosť je v zlom stave
aj čo sa týka strechy, ktorá si vyžadovala bezprostrednú rekonštrukciu a bolo zrejmé, že náklady
nájomcu, ktorý zamýšľal vynaložiť a ktoré v konečnom dôsledku v súvislosti s opravou strechy aj
vynaložil, budú a aj boli vyššie ako samotné nájomné a nebolo teda možné započítať tieto náklady oproti
nájomnému. Ak by nájomca nepristúpil k rekonštrukcii strechy, bol by nútený priestor užívať s deravou
strechou napriek tomu, že prenajímateľ si nesplnil svoje povinnosti udržiavať predmet nájmu v stave

spôsobilom na užívanie, čo by bolo neprijateľné. V jednostrannom vyhlásení bolo uvedené, že žalobca
si nesmie uplatňovať vynaložené náklady, avšak v tomto konaní si žalobca ani neuplatňuje náklady
za rekonštrukciu strechy, ale iný nárok - nárok na zhodnotenie, ktorým je rozdiel medzi vynaloženými
nákladmi a znehodnotením nehnuteľnosti, t. j. hodnotou, za ktorú bolo možné predať nehnuteľnosť pred
rekonštrukciou a po rekonštrukcii, tak ako to určil znalec v znaleckom posudku. Súd prvej inštancie

konštatoval, že nakoľko bol udelený súhlas s rekonštrukciou, avšak nebol udelený súhlas na náhradu
nákladov, prichádza do úvahy nárok na zhodnotenie veci, ktoré znalec ustálil na vyššiu sumu ako
si uplatnil žalobca (3 925,33 eur). V zmysle znaleckého posudku protihodnota toho, o čo sa zvýšila
hodnota prenajatej veci, teda jej zhodnotenie, ktoré nastalo v dôsledku investície vykonanej nájomcom
spočívajúcej v rekonštrukcii strechy je 4 714,81 eur. S poukazom na uvedené, ako aj na skutočnosť, že

súd bol viazaný žalobným návrhom žalobcu, súd prvej inštancie podľa ust. § 667 ods. 1 OZ zaviazal
žalovaného aj na zaplatenie 3 925,33 eur. Keďže žalovaný sa dostal do omeškania aj s úhradou
tohto svojho peňažného záväzku, súd prvej inštancie ho zaviazal na zaplatenie úroku z omeškania vo
výške 9 % ročne z dlžnej sumy 3 925,33 eur odo dňa nasledujúceho po splatnosti tejto pohľadávky
žalobcu, t. j. od 16. 03. 2012 až do doby poskytnutia riadneho plnenia zo strany žalovaného, t. j. do

zaplatenia. K námietke žalovaného, že finančné prostriedky na rekonštrukcie boli poskytnuté z verejných
zdrojov, a preto žalovaný ako prenajímateľ nie je povinný vracať žalobcovi ako nájomcovi finančné
prostriedky uplatnené podľa ust. § 667 ods. 1 OZ zastal názor, že je nepodstatné, z akých zdrojov
boli prostriedky poskytnuté žalobcovi, či to bolo zo súkromných zdrojov alebo z verejných zdrojov.
Žalobca mal k dispozícii peňažné prostriedky, ktoré použil na zhodnotenie prenajatej nehnuteľnosti. Pre

rozhodnutieouplatnenýchnárokochjepodstatnýibavzťahprenajímateľaanájomcuzaloženýnájomnou
zmluvou. Právny vzťah, v rámci ktorého boli žalobcovi poskytnuté finančné prostriedky (hoci z verejných
zdrojov), ktoré použil na rekonštrukciu prenajatej nehnuteľnosti, je samostatným, na nájomnom vzťahu
medzi sporovými stranami nezávislým, osobitne posudzovaným právnym vzťahom, nemajúcim žiadny
vplyv na vznik a výšku nárokov žalobcu voči žalovanému v zmysle ust. § 667 ods. 1 OZ. To či mal

žalobca finančné prostriedky z verejných zdrojov, na základe nejakej dotačnej zmluvy alebo na základe
úverovej zmluvy s bankou alebo napríklad na základe darovaných alebo požičaných peňazí od iných
subjektov, nemá žiadny vplyv na nároky, ktoré sú predmetom tohto konania. Vzťah medzi žalobcom,
ktorý dostal nejaké finančné prostriedky a tým, kto mu ich poskytol, je ich výlučným, samostatným
vzťahom. Poskytovateľ finančných prostriedkov si musel byť vedomý, že žalobca ako nájomca nie je

vlastníkom nehnuteľností, a napriek tomu a s týmto vedomím mu tieto finančné prostriedky poskytol.
Ako bezpredmetnú tiež posúdil obranu žalovaného v tom smere, že je tu nedostatok pasívnej vecnej
legitimácie na jeho strane, keďže žalovaný je právnickou osobou s prideleným identifikačným číslom
organizácie (IČO) a v čase uzatvorenia nájomných zmlúv bol oprávnený navonok konať samostatne
vo vlastnom mene, na svoj účet, na vlastnú zodpovednosť a takto vstupovať do právnych vzťahov

založených právnymi úkonmi, teda aj zmluvami, ako subjekt práva (rozpočtová organizácia), ktorá
hospodári samostatne podľa schváleného rozpočtu.

8. O náhrade trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa ust. § 255 ods. 1, 2 CSP v spojení s ust.
§ 262 ods. 1, 2 CSP priznajúc žalobcovi proti žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 86

%, o výške ktorej rozhodne po právoplatnosti tohto rozhodnutia samostatným uznesením, ktoré vydá
súdny úradník.9. Proti napadnutému rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote v celom rozsahu odvolanie žalovaný
a to z odvolacích dôvodov v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. b/, f/ a h/ CSP, t. j. že súd prvej inštancie
nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva

v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ďalej že súd prvej inštancie dospel
na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam ako aj že rozhodnutie súdu prvej
inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. V odvolaní vzniesol námietku nedostatku
pasívnej vecnej legitimácie odkazujúc na ust. § 6 ods. 3 a 4 zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí (ďalej
len „zákon o majetku obcí“), v zmysle ktorého je iba správcom majetku, ktorý bol predmetom nájomnej

zmluvy a jeho vlastníkom je bývalý žalovaný 1/ (Mesto Prešov). Zdôraznil, že súd prvej inštancie sa
v ods. 63 odôvodnenia napadnutého rozsudku vôbec nezaoberal citovaným ustanovením, ani faktom,
že podľa tohto zákona je iba správcom majetku, a teda nekoná vo svojom mene, ale v mene a na účet
Mesta Prešov. Konštatoval, že pasívnu legitimáciu v konaní mal bývalý žalovaný 1/ a on je oprávnený
vo veciach, ktoré sa týkajú majetku obce, ktorý mu bol zverený do správy vystupovať v konaní pred
súdmi iba ako jeho zástupca. K tomu podotkol, že ak by aj bol žalobca úspešný v tomto smere a získal

by exekučný titul voči nemu, tak z dôvodu, že nemôže nadobudnúť majetok do svojho vlastníctva (nič
nevlastní), na jeho majetok by nemohol viesť exekúciu. Súčasne argumentoval, že súd prvej inštancie sa
nezaoberal otázkou financovania rekonštrukcie z dotácii. Domnieval sa, že v prípade úspechu v spore
a vyplateniu predmetnej sumy by došlo na strane žalobcu k bezdôvodnému obohateniu, pretože tieto
finančnéprostriedkynikdynebolijehomajetkom.Tietopeniazeboliasúmajetkomposkytovateľadotácie

a jedine on je oprávnený žiadať o ich vrátenie (ak vôbec), keďže dotácia bola riadne a včas použitá na
účel, na ktorý bola poskytnutá. Trval na tom, že v tomto prípade žalobca nepoužil vlastné peniaze, a
preto mu nevznikla žiadna škoda, a že k ukončeniu nájomnej zmluvy došlo dohodou sporových strán, t.
j. dobrovoľným konaním žalobcu a nie jeho výpoveďou, v čom videl účelovosť žalobcu, ktorý dobrovoľne
zrušil nájomnú zmluvu v očakávaní toho, že získa pre seba vysoký finančný obnos, s ktorým bude môcť

podľa svojho uváženia voľne nakladať. Ohľadom súhlasu Mesta Prešov s výmenou strešnej krytiny
žalovaný tvrdil, že realizáciu výmeny strešnej krytiny za podmienok určených vlastníkom nehnuteľností
možno považovať za vzájomnú dohodu o neuplatňovaní si nákladov spojených s výmenou strešnej
krytiny, pričom mu nie je zrejmé na základe akého listinného dôkazu súd prvej inštancie dospel k
záveru, že zo strany Mesta Prešov išlo o jednostranné vyhlásenie. V tejto súvislosti vzniesol námietku

premlčania nároku žalobcu, majúc za to, že pokiaľ žalobca zhodnotil nehnuteľnosť výmenou strešnej
krytiny, toto zhodnotenie si mal uplatniť vo všeobecnej trojročnej premlčacej lehote počítanej odo dňa,
kedy sa právo mohlo vykonať po prvý raz, t. j. od 01. 12. 2007. V prípade totiž boli uzatvorené dve
nájomné zmluvy, prvá v roku 2003 a druhá v roku 2008, v dôsledku čoho síce ide o kontinuálne užívanie,
ale na základe dvoch samostatných právnych úkonov. V zmysle ust. § 667 ods. 1 OZ je možnosť

požadovať úhradu nákladov viazaná na skončenie nájmu, nie na reálne skončenie užívania. Okrem toho
kontinuitu nájomného vzťahu spochybňuje aj okolnosť, že nájomcami v zmysle nájomných zmlúv boli
dva rôzne subjekty. Z tohto dôvodu vzniesol námietku aktívnej vecnej legitimácie žalobcu, ktorý podľa
neho nijako nepreukázal, že je právnym nástupcom subjektu, ktorý ako nájomca uzatvoril so žalovaným
prvú nájomnú zmluvu, resp. že získal od tohto subjektu predmetnú pohľadávku voči žalovanému.

Keďže nároky z jednotlivých nájomných zmlúv a ich premlčanie je potrebné uplatňovať a vyhodnocovať
samostatne, vzniesol námietku premlčania, ktorú odôvodnil tým, že žalobca si mohol predmetné nároky
prvýkrát na súde uplatniť 01. 01. 2009 (kedy mu začala plynúť premlčacia doba), pričom návrh na
pristúpenie žalovaného 2/ bol podaný 27. 01. 2014. Ak by odvolací súd neuznal túto jeho argumentáciu a
priklonil by sa k názoru, že sa jedná o kontinuitu právnych úkonov, tak premlčacia doba začala plynúť 15.

09. 2011, návrh na pristúpenie žalovaného 2/ bol podaný 27. 01. 2014, ale k zmene petitu žaloby došlo
až 10. 03. 2015. Podľa žalovaného až zmenou petitu žaloby zistil, za čo je žalovaný a aký nárok si voči
nemu uplatňuje žalobca. Neplatnosť nájomnej zmluvy uzatvorenej 31. 12. 2003 videl v tom, že podľa
jej čl. 1 prenajímateľ dáva do nájmu priestory rodinného domu bývalej administratívnej budovy (parc. č.
XXXXX) v trhovej hodnote 1 691 650,- Sk. Vzhľadom na to nie je predmet nájomnej zmluvy v čl. 1 určený

v súlade s ust. § 3 ods. 3 zákona č. 116/1990 Zb. náležite a presne tak, aby nemohol byť zameniteľný s
inou nehnuteľnosťou, pretože pri ňom nie je uvedené súp. č. prenajímanej budovy a výmera nebytových
priestorov, pri parcele nie je uvedené katastrálne územie, číslo listu vlastníctva a výmera, nie je tam
uvedené, že predmetná budova stojí na tejto parcele, je nesprávne označený druh nehnuteľnosti rodinný
dom bývalá administratívna budova, keď v prípade predmetnej budovy sa podľa LV č. XXXX jedná o

administratívnu budovu. Z týchto dôvodov považoval nájomnú zmluvu od počiatku za neplatnú podľa
ust. § 3 ods. 3 a 4 zákona č. 116/1990 Zb., pričom vzťah medzi ním a žalobcom nemožno posudzovať
ako vzťah z nájomnej zmluvy v zmysle ust. § 663 a nasl. OZ, ale ako vzťah z neplatnej zmluvy a ako
vzťah z bezdôvodného obohatenia. Konštatoval, že ak žalobca zhodnotil nehnuteľnosť rekonštrukcioupodkrovných priestorov a výmenou strešnej krytiny na základe neplatnej nájomnej zmluvy, tak on sa na
jeho úkor bezdôvodne obohatil a potom si mal žalobca toto zhodnotenie, resp. reálne investície uplatniť
vo všeobecnej trojročnej dobe, resp. dvojročnej dobe, resp. štvorročnej dobe počítanej odo dňa, kedy sa

právo mohlo vykonať po prvý raz. Z uvedeného dôvodu opätovne vzniesol námietku premlčania. Svojím
odvolacím návrhom žiadal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť tak, že odvolací súd žalobu
voči žalovanému zamietne, alternatívne napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zruší a vec mu vráti
na ďalšie konanie, pričom si zároveň uplatnil trovy právneho zastúpenia za celé konanie.

10. K odvolaniu žalovaného sa vyjadril podaním z 18. 08.2021 žalobca. Namietal v ňom skutočnosť,
že odvolanie bolo podané ešte v čase tzv. zmrazenia procesných lehôt, kedy mu ešte ani nezačala
plynúť lehota na podanie odvolania, v dôsledku čoho nemôže mať žiadne právne účinky. Pre tento
prípad navrhol podanie právneho zástupcu žalovaného z 12. 02. 2021 odmietnuť podľa ust. § 386
písm. a/ CSP ako oneskorené. Vo vzťahu k meritu veci zotrval na tom, že žalovaný je pasívne
legitimovaným subjektom, a to aj z dôvodu, že z ust. § 6 ods. 4 zákona č. 138/1991 Zb. o majetku

obcí v znení účinnom od 01. 07. 2009 (ďalej len „zákon č. 138/1991 Zb.“) jednoznačne vyplýva, že v
hmotnoprávnych vzťahoch, ako aj v konaniach pred súdmi vo veciach, ktoré sa týkajú majetku obce,
ktorý spravuje, koná správca v mene obce, teda vystupuje v právnych vzťahoch samostatne, hoci
vlastníkom zvereného majetku je naďalej obec. To žalovanému prináleží aj z jeho postavenia ako
rozpočtovej organizácie, ako aj zo zriaďovacej listiny z 29. 07. 2002 a zo zmluvy o prevode správy č.

XX/XXXX z 25. 08. 2008. Žaloba od začiatku nemala smerovať voči Mestu Prešov ako žalovanému
v zastúpení terajším žalovaným, ale v zmysle zákonnej úpravy priamo voči terajšiemu žalovanému.
Vzhľadom na to, že nárok na náhradu nákladov spojených so zmenou prenajatej veci, ak sa prenajímateľ
zaviazal na ich vrátenie podľa ust. § 667 ods. 1 OZ, si môže nájomca uplatňovať len voči prenajímateľovi,
teda voči subjektu, s ktorým uzatvoril nájomnú zmluvu a tým bol žalovaný, pasívne vecne legitimovaným

v tomto prípade je žalovaný, ktorý bol prenajímateľom, udelil súhlas so zmenou veci, zaviazal sa ku
náhrade nákladov a požíval benefity a príjmy plynúce z nájomného pomeru. Čo sa týka financovania
rekonštrukcie prízvukoval, že nie je dôležité skúmať, z čoho bolo zhodnotenie financované, ale komu
z toho ostal prospech, ktorý mu po ukončení nájomného vzťahu neostal. Žalovanému však ostalo
zhodnotenie, ktoré aj naďalej užíva a spotrebúva. Navyše v tomto prípade nežiada o vrátenie dotácie,

ale o náhradu nákladov, ktoré boli vynaložené. O vrátenie dotácie by mohol požiadať poskytujúci
subjekt len jeho, nie žalovaného, avšak k tomu nikdy nedošlo. Súhlasu Mesta Prešov s rekonštrukciou
predchádzala jeho žiadosť adresovaná žalovanému, kedy ho žalovaný odkázal na vlastníka (Mesto
Prešov), ktorý sa v liste z 13. 09. 2007 vyjadril v tom smere, že nájomca si v budúcnosti nebude
uplatňovať vynaložené náklady na výmenu strešnej krytiny, ale len od mesta, pričom vo vzťahu k

žalovanémusanijakonevyjadruje.Tedaajkebydošlokhypotetickejdohodeoneuplatňovanísinákladov
na výmenu strechy, táto dohoda by sa týkala len jeho a Mesta Prešov, nie žalovaného. Podľa jeho
názoru neobstojí ani tvrdenie žalovaného, že ak by Mesto Prešov dalo žalobcovi súhlas bez všetkých
podmienok, žalobca by mu musel predložiť projekt, rozpočtové náklady, výber dodávateľov výmeny
strešnej krytiny a splniť celý rad ďalších podmienok, a to z dôvodu, že Mesto Prešov bolo v tomto prípade

aj stavebným úradom, a pri podaní vyjadrenia s udelením súhlasu na výmenu strešnej krytiny konalo aj
v tejto pozícii. Keďže Mestu Prešov ako stavebnému úradu boli predložené projekt a ďalšie náležitosti
na vydanie stavebného povolenia, žiadosť o rekonštrukciu prešla riadnym schvaľovacím procesom.
Okrem toho ani jeden z ním uplatnených nárokov vyplývajúcich z nájomného vzťahu nie je premlčaný,
pretože medzi nájomnými vzťahmi existovala kontinuita, prenajatá nehnuteľnosť nebola žalovanému

reálne vydaná a opätovne žalobcovi odovzdaná, teda predmetné nároky mohol prvýkrát uplatňovať až
po skončení nájmu a odovzdaní nehnuteľnosti 15. 09. 2011. Otázku plynutia a prerušenia premlčacej
doby nemožno viazať na rozhodnutie o pripustení zmeny žaloby, ale ani na podanie návrhu z jeho
strany, t. j. na dátum 27. 01. 2014, ale na podanie návrhu na zmenu žaloby. Vzhľadom na skutočnosť,
že návrh nájomnej zmluvy z roku 2003 pripravoval žalovaný, nemôže byť na jeho ťarchu, že žalovaný

v písomnom vyhotovení tejto zmluvy nesprávne uviedol jeho IČO a nie celkom presne označil predmet
nájmu. Ak by toto odvolací súd akceptoval, vznikol by na jeho strane nárok na vydanie bezdôvodného
obohatenia voči žalovanému, a to ako pri úmyselnom bezdôvodnom obohatení (§ 107 ods. 2 OZ).
Súčasne poukázal na ust. § 107 ods. 3 OZ, podľa ktorého, ak sú účastníci neplatnej alebo zrušenej
zmluvy povinní navzájom si vrátiť všetko, čo podľa nej dostali, prihliadne súd na námietku premlčania

len vtedy, ak by aj druhý účastník mohol premlčanie namietať, pritom on tak urobiť nemôže, z dôvodu
ktorého je námietka premlčania vznesená žalovaným neprípustná. Na základe uvedeného navrhol, aby
odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu ako vecne správny potvrdil a
prisúdil mu nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.11. K vyjadreniu žalobcu podal žalovaný dňa 12. 11. 2021 odvolaciu repliku. Namietal v nej, že v
prípadepriamehozastúpeniajeaktívne/pasívnevsporelegitimovanýzastúpenýavprípadenepriameho

zastúpenia je aktívne/pasívne v spore legitimovaný zástupca. Dikcia ust. § 6 ods. 4 zákona č. 138/1991
Zb. vychádza z princípu priameho zákonného zastúpenia Mesta Prešov správcom majetku. Ide teda
o zákonné zmocnenie správcu majetku vystupovať pred súdom v právnych vzťahoch týkajúcich sa
majetku mesta v jeho mene, t. j. na zastupovanie mesta pred súdom nie je potrebné pre správcu osobitné
plnomocenstvo - správca má zákonné plnomocenstvo v zmysle ust. § 6, ale aktívna, resp. pasívna

legitimácia patrí mestu, keďže ide o priame zákonné plnomocenstvo. V nadväznosti na to podotkol, že
žalobca pôvodne v tomto konaní správne žaloval Mesto Prešov ako vlastníka prenajatej nehnuteľnosti,
avšak potom ako odvolací súd vrátil vec súdu prvej inštancie a jasne vyslovil názor, že žalovaný 2/
nie je pasívne legitimovaný v spore, zobral žalobca žalobu voči Mestu Prešov späť. Ak by tak žalobca
neurobil, v tomto konaní by bola otázka pasívnej legitimácie irelevantná. Zákonné zastúpenie Mesta
Prešov žalovaným v zmysle ust. § 6 ods. 4 zákona č. 138/1991 Zb. nevylučuje, aby žalobu týkajúcu

sa majetku Mesta Prešov podalo samotné Mesto Prešov bez zákonného zastúpenia správcom, resp.
aby sa Mesto Prešov pred súdom samo zastupovalo ako žalovaný. Okrem toho správnosť jeho názoru,
že v tomto prípade ide síce o kontinuálne užívanie, ale na základe dvoch samostatných právnych
úkonov potvrdil aj Najvyšší súd SR v uznesení sp. zn. 3Obdo 34/2018, keď vyslovil, že právna úprava
skončenia nájmu nebytového priestoru uzavretého na určitý čas obsiahnutá v ust. § 9 zákona o nájme

a podnájme nebytových priestorov je komplexná, v dôsledku čoho je na skončenie nájmu vylúčená
aplikácia ustanovení všeobecného predpisu (OZ) o skončení nájmu. Preto sa ust. § 676 ods. 2 OZ o
obnovení nájmu nepoužije na nájom nebytového priestoru, ktorý skončil uplynutím dojednaného času
podľa ust. § 9 ods. 1 zákona č. 116/1990 Zb. V súlade s názorom vysloveným v tomto rozhodnutí
mohlo k predĺženiu nájmu dôjsť iba písomným dodatkom k pôvodnej nájomnej zmluve, ktorým by došlo

k predĺženiu platnosti a účinnosti zmluvy z roku 2003, teda iba vtedy by sa dalo hovoriť o kontinuite,
resp. o pokračovaní v užívaní na základe zmluvy z roku 2003. Avšak druhá nájomná zmluva bola
v roku 2008 uzatvorená ako samostatná zmluva, a preto zmluvné strany v novom právnom vzťahu
nemôžu použiť námietky, resp. uplatniť nároky, ktoré im vznikli z nájomnej zmluvy uzatvorenej v roku
2003. Rovnako premlčacia doba začala plynúť po uplynutí piatich rokov od uzatvorenia prvej nájomnej

zmluvy. Ďalej poukázal na skutočnosť, že najvyšší súd sa vo vyššie citovanom uznesení vyjadril aj k
neplatnosti nájomnej zmluvy z dôvodu nepresného, resp. nedostatočného označenia predmetu nájmu
tak, že predmetom nájmu podľa zákona o nájme a podnájme nebytových priestorov sú priestory určené
na podnikateľskú činnosť a nájomná zmluva musí byť na rozdiel od OZ (§ 663) písomná a musí
obsahovať predmet a účel nájmu, výšku a splatnosť nájomného a spôsob jeho platenia a ak nejde o

nájom na neurčitý čas, čas, na ktorý sa nájom uzaviera (§ 3 ods. 3 zákona č. 116/1990 Zb.), pričom zákon
absenciu niektorej z uvedených náležitostí sankcionuje absolútnou neplatnosťou nájomnej zmluvy (§
3 ods. 4 zákona č. 116/1990 Zb.). V prípade uplatnenia nároku na bezdôvodné obohatenie vzniesol
námietku premlčania tohto nároku žalobcu, keďže ust. § 107 ods. 3 OZ nie je podľa neho na tento
prípadpoužiteľné,nakoľkožalobcamunemánazákladeneplatnejzmluvy,čovrátiť(predmetnýnebytový

priestor mu už bol odovzdaný) a on, resp. Mesto Prešov nemá voči žalobcovi žiadny nárok, ktorý by
podliehal premlčaniu.

12. Žalovaný svoju odvolaciu repliku doplnil podaním z 19. 11. 2021, v ktorom zotrval na tvrdení,
že podľa jeho názoru je zmluva o nájme z 31. 12. 2003 absolútne neplatná. Poukázal pritom na

uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 3Cdo/217/2018 z 25. 02. 2021, podľa ktorého presné a zákonu
zodpovedajúce označenie zmluvných strán zmluvy o nájme nebytových priestorov uzatváranej v režime
zákona o nájme a podnájme nebytových priestorov, ako zmluvy s obligatórnou (povinnou, teda zákonom
predpísanou) písomnou formou, je jednou zo zákonných náležitostí nevyhnutných pre posudzovanie
takejto zmluvy za platný právny úkon. Uvedené platí bez ohľadu na to, že zákon o nájme a podnájme

nebytových priestorov v rozhodnom znení výslovne sankcionoval neplatnosťou zmluvy len absenciu a)
súhlasu obce s uzavretím zmluvy alebo b) náležitostí zmluvy podľa ust. § 3 ods. 3 zákona č. 116/1990
Zb., pretože prípadný rozpor iných častí zmluvy so zákonom zakladá (a aj v čase uzavierania nájomnej
zmluvy i dodatku k nej, o ktoré ide v prejednávanej veci) zakladal neplatnosť pre rozpor so zákonom
(§ 39 alinea prvá OZ). Ak je jednou zo zmluvných strán fyzická osoba - podnikateľ, je možné učiniť

spomínanej povinnosti zadosť uvedením do zmluvy jej obchodného mena, to však má tiež zákonom
predpísanú podobu, ktorej súčasťou je meno a priezvisko (obligatórne) a prípadný dodatok odlišujúci
osobu podnikateľa alebo druh podnikania (fakultatívne). Len v prípade takéhoto označenia, rovnako
ako u označenia právnickej osoby jej obchodným menom (názvom) a sídlom v súlade s príslušnýmzápisom v obchodnom alebo inom zákonom určenom registri či obdobnej evidencii možno usudzovať
na naplnenie úmyslu zmluvných strán založiť zmluvou predpokladané práva a povinnosti osobám so
spôsobilosťou mať práva a povinnosti (buď osobám fyzickým, právnickým alebo aj prípadnej kombinácii

oboch takýchto typov osôb, o ktorú by v prípade dostatočnej obozretnosti v procese uzatvárania zmluvy
išloajvtejtoveci).Aktátopodmienkaniejesplnená(nerozhodnozakéhodôvoduabezohľadunaosobu
pôvodcu jej nesplnenia), nejde ju zhojiť inak, než uzavretím novej platnej zmluvy. V zmluve o nájme
nebytových priestorov z 21. 12. 2003 je ako nájomca označený subjekt: E. D. A., G. D., Detské centrum
Prešov, Štefánikova 21, IČO: 3601607746, nezisková organizácia „Pre teba“. Podľa webovej stránky

žalobcu „Nezisková organizácia Detské centrum „PRE TEBA“ bola zaregistrovaná 30. 03. 2001 pod č.
H. - XXXX/XXXXX/XX-XXXX-XX na Krajskom úrade v Prešove ako nezisková organizácia podľa ust. §
11 ods. 1 zákona NR SR č. 213/1997 Z.z. s cieľom poskytovať všeobecne prospešné služby. Detské
centrum „PRE TEBA“, n. o. má udelenú akreditáciu na vykonávanie opatrení sociálnoprávnej ochrany
a sociálnej kurately na základe rozhodnutia Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej
republiky č. XXXXX/XXXX-X/XX I. zo 17. 07. 2006, kde dané opatrenia vykonáva detský domov podľa

ust. § 49 zákona č. 305/2005 Z.z. o sociálnoprávnej ochrane detí a o sociálnej kuratele a o zmene
niektorých zákonov (ďalej len „zákon o sociálnoprávnej ochrane detí a o sociálnej kuratele“). Podľa
štatútu žalobcu z 01. 03. 2001 je názov tohto subjektu Detské centrum „PRE TEBA“ a podľa webovej
stránky žalobcu je jeho IČO: 36 167 746. Keďže nájomca nie je v zmluve o nájme nebytových priestorov
z 31. 12. 2003 označený v súlade s príslušným zápisom v obchodnom alebo inom zákonom určenom

registri či obdobnej evidencii (názov a IČO), predmetná nájomná zmluva je od počiatku neplatná.
Poukázal tiež na skutočnosť, že žalobca získal oprávnenie a povolenie prevádzkovať „koedukačné
zariadenie“, resp. „detský domov“ podľa zákona č. 305/2005 Z.z. až na základe rozhodnutia Ministerstva
práce,sociálnychvecíarodinySlovenskejrepublikyč.XXXXX/XXXX-X/XXI.zo17.072006.Vnájomnej
zmluve z 31. 12. 2003 je uvedený účel vytvorenie koedukačného zariadenia rodinného typu s celoročnou

formou pobytu - detský domov rodinného typu. Keďže žalobca nebol oprávnený prenajať predmetné
priestory v roku 2003 na účel prevádzka „koedukačného zariadenia“, resp. „detského domova“, zmluva
o nájme nebytových priestorov uzatvorená 31. 12. 2003 je absolútne neplatná pre rozpor s dobrými
mravmi podľa ust. § 39 OZ a rozpor s ust. § 3 ods. 2 zákona č. 116/1990 Zb. Z týchto dôvodov nie je
možné vzťah medzi ním a žalobcom posudzovať ako vzťah z nájomnej zmluvy v zmysle ust. § 663 a nasl.

OZ, ale ako vzťah z neplatnej zmluvy a ako vzťah z bezdôvodného obohatenia. Ak žalobca zhodnotil
nehnuteľnosť rekonštrukciou podkrovných priestorov a výmenou strešnej krytiny na základe neplatnej
nájomnej zmluvy, tak sa na jeho úkor bezdôvodne obohatil a toto zhodnotenie, resp. reálne investície
si žalobca mal uplatniť vo všeobecnej trojročnej premlčacej dobe, resp. dvojročnej dobe (bezdôvodné
obohatenie), resp. štvorročnej dobe (ObZ) počítanej odo dňa, kedy sa právo mohlo vykonať po prvý

raz. Opätovne vzniesol námietku premlčania, keďže žaloba voči Mestu Prešov, ako aj voči nemu bola
podaná po uplynutí premlčacej doby, pretože právo na protihodnotu toho, o čo sa zvýšila hodnota veci,
resp. právo na náhradu nákladov za rekonštrukciu podkrovných priestorov a realizáciu výmeny strešnej
krytiny bolo možné prvýkrát vykonať od 22. 03. 2006, resp. od 01. 12. 2007.

13. K odvolacie replike žalovaného podal žalobca podaním zo 17. 12. 2021 odvolaciu dupliku. Zotrval
na svojej námietke, že odvolanie žalovaného nebolo podané v zákonnej lehote, preto je rozsudok
súdu prvej inštancie z 25. 06. 2020 už právoplatný, ako aj na svojej argumentácii, že nárok na úhradu
nákladov podľa ust. § 667 ods. 1 OZ si môže ako nájomca uplatniť len voči prenajímateľovi, ktorým
bol žalovaný. Polemiku žalovaného o existencii dvoch nájomných zmlúv ako dvoch samostatných

právnych úkonov označil za zbytočnú, keďže medzi stranami nejde o spornú skutočnosť. Čo sa týka
jeho oprávnenia na prevádzkovanie koedukačného zariadenia, resp. detského domova, ako nezisková
organizácia bol založený v marci 2003, pričom vznikol pre účely poskytovania všeobecne prospešných
služieb - sociálnych služieb, služieb zdravotnej starostlivosti a humánnej starostlivosti a v ich rámci aj
poskytovania komplexnej starostlivosti pre deti a mládež a ďalších činností podľa jeho štatútu. Pôvodne

upravoval poskytovanie sociálnych služieb zákon č. 195/1998 Z.z. o sociálnej pomoci, ktorý v ust. § 26
zakotvoval podmienky pre ich poskytovanie detskými domovmi, prioritne pobytovou formou. Podľa tohto
zákona sa nevyžadovala akreditácia subjektov, ktoré takéto sociálne služby poskytovali. Akreditáciu
zaviedolažnovýzákonosociálnoprávnejochranedetíaosociálnejkuratele,pričomakreditačnákomisia
vznikla až v roku 2006, preto aj žalobcovi bolo vydané oprávnenie a povolenie podľa tohto nového

zákona v júli 2006. V tomto dôsledku je námietka žalovaného v celom rozsahu nedôvodná. Na základe
uvedených skutočností žalobca opätovne navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej
inštancie v celom rozsahu ako vecne správny potvrdil a prisúdil mu nárok na náhradu trov odvolacieho
konania v rozsahu 100 %.14. Žalovaný sa k odvolacej duplike žalobcu vyjadril podaním z 25. 01. 2022, v ktorom poukázal na
právny vzťah správcu majetku obce a obce, správcu majetku štátu a štátu, štátneho podniku a štátu a

vychádzajúc z toho opakovane dospel k záveru, že ako správca majetku Mesta Prešov nie je v spore
pasívne legitimovaný, ale pasívne legitimované je Mesto Prešov, ktoré je aj účastníkom konania, keďže
on ako správca koná v zmysle ust. § 6 ods. 4 zákona o majetku obce „v mene Mesta Prešov“.

15. O odvolaní žalovaného bolo prvýkrát odvolacím súdom rozhodnuté 09. 06. 2022 a to rozsudkom

č. k. 3Cob/10/2022 – 456, ktorým bol zmenený napadnutý rozsudok tak, že žaloba bola zamietnutá
a žalovanému proti žalobcovi priznaný nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. V označenom
rozsudku odvolací súd vychádzal z názoru, že vo veci je uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn.
1Cdo/86/2017 z 30. 05. 2018 neaplikovateľné, a že žaloba nebola podaná voči vecne pasívne
legitimovanému subjektu, ktorým žalovaný nie je. Vyššie označený, v poradí prvý, rozsudok odvolacieho
súdu o napadnutom odvolaní bol v dovolacom konaní zrušený uznesením Najvyššieho súdu SR

ako súdom dovolacím sp. zn. 7Cdo/262/2022 z 26. 06. 2004 z dôvodu neopodstatneného odklonu
odvolacieho súdu od rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo/86/2017. V tomto rozhodnutí
dospel najvyšší súd k záveru, že obec môže svoj majetok spravovať sama, alebo sprostredkovane, t.
j. prostredníctvom správcu majetku obce, ktorým môže byť v širšom význame rozpočtová organizácia
alebopríspevkováorganizáciazriadenáobcou/mestompodľaust.§21zákonač.523/2004Z.z.Správca

majetku obce vykonáva správu zvereného majetku a je oprávnený a povinný starať sa o majetok obce, t.
j. tej časti majetku, ktorú mu obec zverila do správy alebo ktorú správca nadobudol vlastnou činnosťou,
užívať ho na plnenie úloh v rámci predmetu činnosti alebo v súvislosti s ním, brať z neho úžitky, nakladať
s ním v súlade so zákonom o majetku obcí a so zásadami hospodárenia s majetkom obce. To, že
správca majetku obce tento majetok spravuje však neznamená, že tento majetok aj vlastní - zákon

len oprávňuje správcu majetku obce na nakladanie s majetkom obce. Správca majetku obce v širšom
význame(rozpočtováalebopríspevkováorganizáciazriadenáobcou)jeoprávnenýnakladaťsmajetkom
zverenýmmudojehosprávyamápovinnostipodľaust.§6ods.3zákonaomajetkuobcí,pričomzároveň
za obec vykonáva právne úkony pri správe majetku obce v mene obce. Správca majetku obce koná v
mene obce pred súdmi, ako i pred inými orgánmi v tých veciach, ktoré sa týkajú majetku obce v jeho

správe. Z uvedeného vyplýva, že na takéto konanie nie je potrebné osobitné plnomocenstvo, ide teda
o prípad zákonného zastúpenia. Zákon výslovne uvádza, že správca koná v mene vlastníka ohľadne
zvereného majetku pred súdmi a inými orgánmi. Nakoľko správca majetku má zákonnú povinnosť
majetok obce chrániť pred poškodením, zničením alebo stratou (§ 7 ods. 2 písm. b/ zákona o majetku
obcí) a používať všetky právne prostriedky na ochranu majetku, vrátane včasného uplatňovania svojich

práv alebo oprávnených záujmov pred príslušnými orgánmi [§ 7 ods. 2 písm. c/ zákona o majetku
obcí]. Z predmetného rozhodnutia je potom možné vyvodiť, že správca majetku obce vystupuje nie len
ako subjekt hmotnoprávneho oprávnenia na podanie žaloby, t. j. ako aktívne vecne legitimovaný, ale
aj ako subjekt hmotnoprávnej povinnosti, t. j. ako pasívne vecne legitimovaný subjekt. Nemožno sa
preto stotožniť s názorom odvolacieho súdu, že rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 1Cdo/86/2017

nemožno použiť na prejednávaný spor. Z predmetného rozhodnutia pre danú vec vyplýva, že je potrebné
pasívnu vecnú legitimáciu v spore odvíjať od povinnosti správcu používať všetky právne prostriedky
na ochranu majetku, vrátane včasného uplatňovania svojich práv alebo oprávnených záujmov pred
príslušnýmiorgánmiexplicitnevyjadrenýmivust.§7ods.2písm.c/zákonaomajetkuobcí,čoznamenái
účinnesabrániťakosubjekthmotnoprávnejpovinnosti.Nazákladetohokonštatovalnesprávnosťvoveci

vysloveného názoru odvolacieho súdu, že žalovaný (t. j. Zariadenie pre seniorov ako správca majetku
Mesta Prešov) nie je v spore pasívne vecne legitimovaný ako subjekt hmotnoprávnej povinnosti, pretože
nie je vlastníkom nehnuteľnosti. Takýto výklad nie je v súlade so zákonom o majetku obcí (lex specialis)
a predstavuje formalistický výklad a aplikáciu práva. V tomto kontexte tiež zdôraznil, že na rozhodnutie
najvyššieho súdu sp. zn. 1Cdo/86/2017 odkázal aj Ústavný súd Slovenskej republiky v uznesení sp.

zn. I. ÚS 188/2023, ktorým sa zaoberal otázkou zastupovania správcu majetku obce v súdnom konaní
na základe procesného plnomocenstva, v ktorom uviedol, že „správa majetku obce (mesta) je súhrn
oprávnení a povinností správcu alebo mestskej časti k tej časti majetku, ktorú im obec (mesto) zverila
(zverilo) do správy alebo ktorú správca nadobudol vlastnou činnosťou. Správca alebo mestská časť
sú oprávnení a povinní majetok obce (mesta) držať, užívať na plnenie úloh v rámci predmetu činnosti

alebo v súvislosti s ním, brať z neho úžitky a nakladať s ním v súlade s týmto zákonom a so zásadami
hospodárenia s majetkom obce (mesta); mestská časť tiež v súlade so štatútom mesta (§ 6 ods. 3
zákona o majetku obcí). Správca nemôže nadobudnúť majetok do svojho vlastníctva. Majetok, ktorý
správca nadobúda, je vlastníctvom obce (mesta). Správca alebo mestská časť vykonáva právne úkonypri správe majetku obce (mesta) v mene obce (mesta). Správca alebo mestská časť koná v mene obce
(mesta) pred súdmi a inými orgánmi vo veciach, ktoré sa týkajú majetku obce (mesta), ktorý spravuje
(§ 6 ods. 4 zákona o majetku obcí).“.

16. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací, v rámci kompetencií vyplývajúcich z ust. § 34 CSP, po
zistení, že odvolanie žalovaného bolo podané v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP) a
oprávnenou osobou (§ 359 CSP), prejednal odvolanie žalovaného a preskúmal rozhodnutie súdu prvej
inštancie, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 378 a nasl. CSP bez

toho, aby nariadil odvolacie pojednávanie podľa ust. § 385 CSP (a contrario) a na tomto pojednávaní
zopakoval, či doplnil dokazovanie vykonané prvoinštančným súdom. Právnym dôsledkom takéhoto
postupu odvolacieho súdu je jeho viazanosť skutkovým stavom zisteným súdom prvej inštancie (§ 382,
§ 385 CSP). Pri preskúmavaní napadnutého rozsudku bol odvolací súd viazaný dôvodmi podaných
odvolaní do tej miery, že napadnutý rozsudok nebol oprávnený preskúmavať z iných dôvodov, než ktoré
boli v podaných odvolaniach výslovne uvedené. Výnimkou by mohli byť len vady konania, ktoré sa týkajú

procesných podmienok, aj keď neboli v odvolacích dôvodoch uplatnené (§ 380 ods. 1, 2 CSP). Pretože
rozsudok vo veci samej musí byť verejne vyhlásený, odvolací súd uverejnil v zákonom stanovenej lehote
miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli súdu a webovej stránke Krajského súdu
v Prešove (§ 378 ods. 2, § 219 ods. 1, 3 CSP).
17. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v

ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie
odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal
suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a
povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.
18. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť odvolateľmi vznesených odvolacích dôvodov

ako aj či súd prvej inštancie riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v
odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom
prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (rozhodnutie
Ústavného súdu Slovenskej republiky II. ÚS 78/05) a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.
19. K odvolaciemu dôvodu v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. b/ CSP, t. j. že súd prvej inštancie svojím

nesprávnym procesným postupom znemožnil odvolateľovi uskutočnenie procesných práv v takej miere,
že došlo k porušeniu práva odvolateľa na spravodlivý proces, odvolací súd uvádza, že medzi zložky
práva na spravodlivý proces (right to fair trial) možno zaradiť predovšetkým právo na prístup k súdu,
právo na súd zriadený zákonom, právo na nezávislý a nestranný súd, právo na zákonného sudcu,
právo na prejednanie sporu v primeranej lehote, právo na riadne poučenie o procesných právach

a povinnostiach, právo byť vypočutý, právo navrhovať dôkazy a vyjadrovať sa k nim, kontradiktórnosť
konania, rovnosť zbraní, zákaz prekvapivých rozhodnutí, zákaz ľubovôle, právo na vyporiadanie sa
so všetkými relevantnými skutočnosťami v konaní zo strany súdu, právo na riadne odôvodnenie
rozhodnutia, právo na preskúmanie rozhodnutia. Porušenie ktoréhokoľvek čiastkového práva strany
sporu postupom súdu síce predstavuje pochybenie súdu, avšak o naplnenie odvolacieho dôvodu

v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. b/ CSP pôjde iba vtedy, ak nesprávny procesný postup súdu,
znemožňujúci realizáciu práv strany sporu, dosiahne určitú intenzitu, ktorá odôvodní záver o tom, že celé
konanie sa javí ako nespravodlivé. Konkrétne pochybenie súdu preto musí byť hodnotené v kontexte
celého konania.
20. K odvolaciemu dôvodu v zmysle ust. § 365 ods. 1 CSP písm. f/ CSP, t.j. že súd prvej inštancie

dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam odvolací súd uvádza, že
dokazovanie je procesný postup, ktorý je založený na vykonávaní jednotlivých dôkazných prostriedkov
súdom a ich následnom zhodnotení. Význam dokazovania teda spočíva v získavaní dôležitých
poznatkov na základe ktorých súd stanoví skutkový stav v prejednávanej veci, z ktorého potom
vychádza a na ktorý následne aplikuje aj konkrétnu právnu normu, resp. právne normy, teda rozhoduje.

Zistenie skutkového stavu, ktoré objektívne zodpovedá stavu veci je jednou z najdôležitejších činností
v rámci sporového konania, pretože je základným predpokladom vôbec pre rozhodnutie súdu. Dôkazmi
overený skutkový stav je významný však aj z hľadiska posúdenia správnosti tvrdení strán sporu a
unesenia dôkazného bremena, ktoré je predpokladom ich úspešnosti, a to obzvlášť v sporovom konaní
(primerane rozsudok NS SR sp. zn. 4Cdo/256/2012). Odvolací súd tiež zdôrazňuje aj to, že súd nemusí

rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom strany sporu a procesný postoj strany sporu
zásadne nemôže bez ďalšieho dokazovania implikovať povinnosť súdu akceptovať návrhy, procesné
úkony a obsah opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich. Súdy sú povinné na všetky uvedené
procesné úkony primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlades platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného procesu, v ktorom strana sporu
uplatňuje svoje nárok alebo sa bráni proti ich uplatnenie, prípadne štádia civilného procesu. K námietke
nesprávneho skutkového zistenia z vykonaných dôkazov odvolací súd taktiež uvádza, že vykonané

dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej
súvislosti. Vyhodnotenie vykonaných dôkazov súd uvedie v odôvodnení rozsudku podľa ust. § 220 ods.
2 CSP. Voľné hodnotenie dôkazov súdom prirodzene neznamená ľubovôľu hodnotenia. Súd hodnotí
jednotlivý dôkaz z hľadiska jeho dôležitosti, zákonnosti a pravdivosti. Po individuálnej selekcii následne
súd hodnotí všetky dôkazy vo vzájomnej súvislosti. K nesprávnym skutkovým zisteniam z vykonaných

dôkazov súd dospeje nesprávnym vyhodnotením dôležitosti alebo pravdivosti dôkazov, alebo porušením
pravidiel formálnej logiky.
21. K odvolaciemu dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. h/ CSP (t. j. nesprávnemu právnemu posúdeniu
veci súdom prvej inštancie) odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej
zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový
stav. Je to činnosť súdu spočívajúca v podradení zisteného skutkového stavu príslušnej právnej norme,

ktorá vedie súd k záveru o právach a povinnostiach účastníkov právneho vzťahu. Riešenie právnej
otázky (quaestio iuris) prebieha v procese právneho posudzovania veci, pri ktorom súd uvažuje o určitej
právnej norme, zamýšľa sa nad možnosťou (potrebou) jej aplikácie, skúma jej obsah, zmysel a účel,
normu interpretuje a na podklade svojich skutkových zistení prijíma právne závery o existencii alebo
neexistencii dôvodu pre aplikovanie predmetnej právnej normy na posudzovaný prípad (pozri napr.

uznesenie NS SR, sp. zn. 9Cdo/23/2021 z 29. 09. 2021). Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl
súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O omyl ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny
predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo
správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery (pozri napr. rozhodnutie NS SR, sp.
zn. 7Cdo/7/2010).

22. Výklad a aplikácia zákonných predpisov zo strany všeobecných súdov (v danom prípade súd
prvej inštancie) musí byť preto v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu, ktorým je
poskytnutie materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a
oprávnených záujmov strán sporu. Aplikáciou a výkladom týchto ustanovení právnych noriem, tak ako
ich v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol súd prvej inštancie, obmedzil toto základné právo v rozpore

s jeho podstatou a zmyslom (rozhodnutia ÚS SR sp.zn. IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 214/04, II. ÚS 249/2011,
IV. ÚS 295/2012).
23. Odvolací súd po preskúmaní prípadu v medziach podaného odvolania, ktorého rozsahom aj dôvodmi
bol viazaný a pri súčasnej viazanosti odvolacieho súdu uznesením Najvyššieho súdu SR sp. zn.
1Cdo/86/2017 z 30. 05. 2018 konštatuje, že súdom prvej inštancie bol vo veci zistený skutkový stav v

dostatočnom rozsahu, pričom zo zistených skutočností boli súdom prvej inštancie vyvodené v zásade
správne právne závery. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych
zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia
prvoinštančného súdu, na ktoré v plnom rozsahu poukazuje (§ 387 ods. 2 CSP) a len pre zdôraznenie
jeho vecnej správnosti a aj ako odpoveď na odvolacie námietky žalobcu uvádza nasledovné.

24. Predmetom konania v konečnej verzii, o ktorej rozhodol súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom,
bol nárok žalobcu na zaplatenie sumy 18 042,49 eur titulom nákladov vynaložených žalobcom
ako nájomcom na rekonštrukciu podkrovných priestorov budovy po odpočítaní znehodnotenia zmien,
ku ktorému v medziobdobí došlo v dôsledku užívania veci nájomcom s príslušenstvom ako aj nárok

na zaplatenie sumy 3 925,33 eur s príslušenstvom titulom zhodnotenia prenajatej nehnuteľnosti
výmenou strešnej krytiny. Po viacerých procesných úpravách vykonaných v priebehu konania si tieto
nároky žalobca uplatňoval len voči žalovanému (Zariadenie pre seniorov Harmónia, Prešov – Cemjata),
keďže žalobu voči k pôvodnému žalovanému 1/ (Mesto Prešov) vzal v priebehu konania v celom rozsahu
späť.

25. Žalovaný v odvolaní vzniesol v prvom rade námietku nedostatku svojej pasívnej vecnej legitimácie
poukazujúc na ust. § 6 ods. 3 a 4 zákona č. 138/1991 Zb. a skutočnosť, že je iba správcom majetku, vo
vzťahu ku ktorému je nositeľom vlastníckeho práva pôvodný žalovaný 1/ a on je v konaní pred súdmi
oprávnený vystupovať iba ako jeho zástupca. V tejto súvislosti sa žiada podotknúť, že medzi stranami

sporu nebola otázka vlastníctva dotknutej nehnuteľnosti Mestom Prešov sporná, rovnako ako ani
skutočnosť, že žalovanému ako rozpočtovej organizácii Mesta Prešov bola predmetná nehnuteľnosť
zverená do jeho správy.26. Podľa ust. § 6 ods. 1 zákona č. 138/1991 Zb., v znení účinnom do 31. 12. 2003 obec môže zveriť
svoj majetok do správy rozpočtovej organizácii alebo príspevkovej organizácii, ktorú zriadila podľa
osobitného predpisu (ďalej len „správca“). Všetky právne úkony spojené s nakladaním s majetkom obce

musia mať písomnú formu, inak sú neplatné.

27. Podľa ust. § 6 ods. 2 zákona č. 138/1991 Zb., v znení účinnom do 31. 12. 2003 pod správou
obecného majetku sa rozumie oprávnenie majetok obce držať, užívať, brať úžitky a nakladať s ním v
súlade s týmto zákonom a zásadami hospodárenia s majetkom obce; mestské časti tiež v súlade so

štatútom mesta.

28. Podľa ust. § 6 ods. 3 zákona č. 138/1991 Zb., v znení účinnom od 01. 07. 2009 správa majetku obce
je súhrn oprávnení a povinností správcu alebo mestskej časti k tej časti majetku, ktorú im obec zverila do
správy alebo ktorú správca nadobudol vlastnou činnosťou. Správca alebo mestská časť sú oprávnení a
povinní majetok obce držať, užívať na plnenie úloh v rámci predmetu činnosti alebo v súvislosti s ním,

brať z neho úžitky a nakladať s ním v súlade s týmto zákonom a so zásadami hospodárenia s majetkom
obce; mestská časť tiež v súlade so štatútom mesta.

29. Podľa ust. § 6 ods. 4 zákona č. 138/1991 Zb., v znení účinnom od 01. 07. 2009 správca nemôže
nadobudnúť majetok do svojho vlastníctva. Majetok, ktorý správca nadobúda, je vlastníctvom obce.

Správca alebo mestská časť vykonáva právne úkony pri správe majetku obce v mene obce. Správca
alebo mestská časť koná v mene obce pred súdmi a inými orgánmi vo veciach, ktoré sa týkajú majetku
obce, ktorý spravuje.

30. Podľa ust. § 7 ods. 1 zákona č. 138/1991 Zb., orgány obce a organizácie sú povinné hospodáriť s

majetkom obce v prospech rozvoja obce a jej občanov a ochrany a tvorby životného prostredia.

31. Podľa ust. § 7 ods. 2 písm. b/ a c/ zákona č. 138/1991 Zb., orgány obce a organizácie sú povinné
majetok obce zveľaďovať, chrániť a zhodnocovať. Sú povinné najmä chrániť majetok pred poškodením,
zničením, stratou alebo zneužitím, ako aj používať všetky právne prostriedky na ochranu majetku,

vrátane včasného uplatňovania svojich práv alebo oprávnených záujmov pred príslušnými orgánmi.

32. Podľa ust. § 2 zákona č. 116/1990 Zb., s priestormi uvedenými v ust. § 1 (ďalej len „nebytové
priestory“) nakladajú ich vlastníci, prípadne tí, ktorí vykonávajú právo hospodárenia (ďalej len
„prenajímateľ“).

33. Vychádzajúc z odvolacím súdom uvedených, ako aj súdom prvej inštancie v napadnutom
rozsudku citovaných zákonných ustanovení dopadajúcich na prípad (por. body 27. až 54. odôvodnenia
napadnutého rozsudku), možno podľa názoru odvolacieho súdu dospieť k záveru, že Mesto Prešov
ako vlastník nehnuteľnosti a aj žalovaný ako správca nehnuteľnosti postupovali pri uzatváraní obidvoch

nájomných zmlúv v súlade s týmito ustanoveniami. Mesto Prešov zverilo nehnuteľnosť do správy
žalovanému,ktorývrámcisvojhooprávnenianakladaťsňouuzatvorilvmeneMestaPrešovsožalobcom
dve nájomné zmluvy, ktoré na seba kontinuálne nadväzovali.

34. Vecná legitimácia vyjadruje postavenie účastníka konania v hmotnoprávnom vzťahu (niekedy aj

procesnoprávnom vzťahu), ktoré v konečnom dôsledku vedie k úspechu alebo neúspechu v konaní.
Účastník konania, ktorý je nositeľom hmotnoprávnej povinnosti (záväzku), má pasívnu legitimáciu.
Vecná legitimácia sa na začiatku konania tvrdí. Súd žalobe vyhovie len vtedy, ak žalobca žaluje osobu,
ktorá je nositeľom hmotnoprávnej povinnosti. Ak sa to v konaní nedokáže, súd žalobu zamietne so
záverom o nedostatku pasívnej vecnej legitimácie žalovaného bez ohľadu na prípadné zistenie, že

nositeľom pasívnej vecnej legitimácie je iný subjekt, ktorého ale žalobca za žalovaného neoznačil
(por. uznesenie NS SR, sp. zn. 6Cdo 214/2011 z 18. 01. 2012).

35. Vychádzajúc z uznesenia NS SR sp. zn. 7Cdo/262/2022 - 596 z 26. 06. 2024, ktorého právnym
názorom je v danej veci odvolací súd viazaný, odvolací súd konštatuje, že pre správne vyriešenie otázky

pasívnej vecnej legitimácie žalovaného v konaní je nutné zohľadniť právne východiská vyplývajúce z
uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo/86/2017. Z označeného uznesenia vyplýva, že obec
môže svoj majetok spravovať sama, alebo sprostredkovane, t. j. prostredníctvom správcu majetku obce,
pričomsprávcommajetkuobcevširšomvýznamemôžebyťajrozpočtováorganizáciaalebopríspevkováorganizácia zriadená obcou/mestom podľa ust. § 21 zákona č. 523/2004 Z. z. Správca majetku obce
vykonáva správu zvereného majetku a je oprávnený a povinný starať sa o majetok obce, t. j. tej časti
majetku, ktorú mu obec zverila do správy alebo ktorú správca nadobudol vlastnou činnosťou, užívať

ho na plnenie úloh v rámci predmetu činnosti alebo v súvislosti s ním, brať z neho úžitky, nakladať
s ním v súlade so zákonom o majetku obcí a so zásadami hospodárenia s majetkom obce. To, že
správca majetku obce tento majetok spravuje však neznamená, že tento majetok aj vlastní - zákon
len oprávňuje správcu majetku obce na nakladanie s majetkom obce. Správca nenadobúda do svojho
vlastníctva majetok obce, tento majetok nadobúda len do správy. Správca majetku obce v širšom

význame(rozpočtováalebopríspevkováorganizáciazriadenáobcou)jeoprávnenýnakladaťsmajetkom
zvereným mu do jeho správy a má tiež povinnosti podľa ust. § 6 ods. 3 zákona č. 138/1991 Zb. o
majetku obcí. Zároveň za obec vykonáva právne úkony pri správe majetku obce v mene obce. Správca
majetku obce koná v mene obce pred súdmi, ako i pred inými orgánmi v tých veciach, ktoré sa týkajú
majetku obce v jeho správe. Z uvedeného vyplýva, že na takéto konanie nie je potrebné osobitné
plnomocenstvo, ide teda o prípad zákonného zastúpenia. Zákon ale tiež výslovne uvádza, že správca

majetku má zákonnú povinnosť majetok obce chrániť pred poškodením, zničením alebo stratou (§ 7
ods. 2 písm. b/ zákona č. 138/1991 Zb.) a používať všetky právne prostriedky na ochranu majetku,
vrátane včasného uplatňovania svojich práv alebo oprávnených záujmov pred príslušnými orgánmi (§
7 ods. 2 písm. c/ zákona č. 138/1991 Zb.). Z predmetného rozhodnutia je potom možné vyvodiť, že
správca majetku obce vystupuje nie len ako subjekt hmotnoprávneho oprávnenia na podanie žaloby,

t. j. ako aktívne vecne legitimovaný, ale aj ako subjekt hmotnoprávnej povinnosti, t. j. ako pasívne
vecne legitimovaný subjekt. Pasívnu vecnú legitimáciu v spore je potrebné odvíjať od povinnosti správcu
používať všetky právne prostriedky na ochranu majetku, vrátane včasného uplatňovania svojich práv
alebo oprávnených záujmov pred príslušnými orgánmi explicitne vyjadrenými v ust. § 7 ods. 2 písm. c/
zákona č. 138/1991 Zb., čo znamená i účinne sa brániť ako subjekt hmotnoprávnej povinnosti. Správca

majetku obce tak môže v konaní pred súdom vystupovať ako aktívne vecne legitimovaný subjekt,
rovnako tak aj ako pasívne vecne legitimovaný subjekt v zmysle ust. § 6 ods. 4 zákona č. 138/1991
Zb. Z uvedeného zákonného ustanovenia, konkrétne z vety tretej, expresis verbis vyplýva, že správca
majetku (v danom prípade žalovaný) koná v mene obce pred súdmi, z čoho je potom zrejmá i pasívna
vecná legitimácia žalovaného v prejednávanej veci v postavení prenajímateľa majetku obce. Žalovaný

bol priamym účastníkom záväzkového vzťahu založeného zmluvou o nájme, nekonal v mene iného
subjektu (mesta Prešov), ale vlastným konaním založil, resp. vstúpil do právneho vzťahu, z ktorého
práva a povinnosti plynuli priamo zmluvným stranám (t. j. žalobkyni a žalovanému).

36. Z uvedených dôvodov tak odvolací súd považuje námietku nedostatku pasívnej vecnej legitimácie

žalovaného vznesenú žalovaným v odvolacom konaní za nedôvodnú a jeho pasívnu vecnú legitimáciu
v konaní o žalobou uplatnených nárokoch za danú.

37. K odvolacej námietke žalovaného, že dotácie poskytnuté žalobcovi na rekonštrukciu nehnuteľnosti
neboli jeho majetkom, a preto mu žiadna škoda nevznikla, odvolací súd poukazuje na vecne správne

dôvody uvedené v tomto smere v bode 62. odôvodnenia napadnutého rozsudku, s ktorými sa odvolací
súd stotožňuje a v podrobnostiach na ne poukazuje. Za dotácie je potrebné spravidla chápať nenávratný
finančný príspevok poskytnutý prijímateľovi na určitý vopred stanovený účel, ktorý musí prijímateľ
poskytovateľovi vrátiť iba vtedy, ak ho nevyčerpá, resp. ak ho použije na iný ako stanovený účel. Ak teda
boli žalobcovi poskytnuté určité dotácie, tieto sa stali jeho majetkom. Pokiaľ žalobca časť svojho majetku

ako nájomca do majetku Mesta Prešov investoval, logicky sa mu jeho majetok zmenšil. Naopak, ak by
žalobcainvestovalposkytnutédotáciedosvojhomajetku,jehomajetokbysanezmenšil,resp.vdôsledku
jehozhodnotenia,bysajehohodnotazvýšila.Naviacžalobcavpriebehukonaniavosvojichvýpovediach
trval na tom, že financovanie rekonštrukcií prostredníctvom dotácii bolo minimálne, a preto je otázne, aký
veľký podiel z celej investície žalobcu do nehnuteľnosti tvoriacej majetok Mesta Prešov a spravovanej

žalovaným predstavujú práve dotácie poskytnuté žalobcovi. Okrem toho, zo súdom prvej inštancie
oboznámených zmlúv týkajúcich sa týchto dotácií, napr. Zmluvy č. J. - XX/XXXX Kapitálové výdavky,
uzavretej medzi Ministerstvom práce sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky ako poskytovateľom
a žalobcom ako prijímateľom, či Zmluvy o poskytnutí grantu uzatvorenej v rámci programov NEFO fondu
PSK n.f. pre rok 2007 z 11. 06. 2007 nepochybne vyplýva, že tieto dotácie/dary boli žalobcovi poskytnuté

inými subjektmi než žalovaným, preto je bezvýznamné sa zaoberať úvahami žalovaného v tomto smere.

38. K odvolacej námietke žalovaného, že realizáciou výmeny strešnej krytiny žalobcom za podmienok
stanovenýchvlastníkomnehnuteľnostívzmyslejehovyjadreniaz13.09.2007došlokvzájomnejdohodeo neuplatňovaní si nákladov spojených s výmenou strešnej krytiny vec prejednávajúci senát odvolacieho
súdu zastáva názor, že aj túto otázku posúdil súd prvej inštancie vecne správne. Z dokazovania
vykonaného pred súdom prvej inštancie nepochybne vyplýva, že žalovaný sa ako prenajímateľ ohľadne

výmeny strešnej krytiny so žalobcom na úhrade nákladov spojených s touto zmenou prenajatej veci
dvojstranným právnym úkonom nedohodol. V tomto kontexte odvolací súd poukazuje na súdom prvej
inštancie citované ust. § 667 ods. 1 OZ, v zmysle druhej vety ktorého môže nájomca požadovať úhradu
nákladov spojených so zmenou prenajatej veci len v prípade, že sa na to prenajímateľ zaviazal. Preto si
žalobca správne nemohol uplatňovať nárok na úhradu všetkých vynaložených nákladov na výmenu

strešnej krytiny, čo však neznamená, že nemohli byť splnené podmienky pre uplatnenie si nároku
vyplývajúceho z ust. § 667 ods. 1 štvrtá veta OZ, na zaplatenie protihodnoty toho, o čo sa zvýšila
hodnota veci po skončení nájmu, nárok, ktorý nemožno stotožňovať s nárokom na úhradu nákladov
vynaložených pri zmene prenajatej veci nájomcom. To znamená, že aj ak by bolo v predmetnom
konaní preukázané uzavretie dohody medzi sporovými stranami o neuplatňovaní si nákladov spojených
svýmenoustrešnejkrytiny,čovokolnostiachprípadupreukázanénebolo,uvedenébyneviedlovprípade

súhlasu prenajímateľa s investíciou ku zániku práva nájomcu, uplatňovať si po skončení nájmu nárok
na zaplatenie zvýšenia hodnoty veci v dôsledku vynaloženej investície. Správny bol totiž aj záver súdu
prvej inštancie, že žalobca sa so žalovaným (a ani s jeho zriaďovateľom, vo vlastníctve ktorého bol
prenajatý objekt zverený žalovanému do správy) dvojstranným právnym úkonom nedohodol na zániku
práva (vzdaní sa práva) žalobcu žiadať po zániku nájomného vzťahu zaplatenie protihodnoty toho, o čo

sa hodnota veci zvýšila.

39. Z dokazovania pred súdom prvej inštancie vyplýva súhlas Mesta Prešov ako vlastníka nehnuteľnosti
s výmenou strešnej krytiny na náklady žalobcu, ku ktorého udeleniu došlo podľa skutkových zistení súdu
prvej inštancie potom, ako žalovaný v postavení prenajímateľa požiadal žalobcu v postavení nájomcu,

aby v otázke udelenia alebo neudelenie tohto súhlasu oslovil priamo vlastníka, teda Mesto Prešov, čomu
nasvedčuje aj obsah súdom prvej inštancie realizovaného výsluchu štatutárneho zástupcu žalovaného
(č.l. 97), či argumentácia Mesta Prešov prezentovaná pôvodne v konaní, že žalovaný nemal oprávnenie
na udelenie takéhoto súhlasu. Ohľadom označeného súhlasu Mesta Prešov s výmenou strešnej krytiny
odvolací súd poukazuje na ust. § 5 ods. 4 zákona č. 116/1990 Zb., podľa ktorého je nájomca povinný

bez zbytočného odkladu prenajímateľovi oznámiť potrebu opráv, ktoré má prenajímateľ urobiť a umožniť
vykonanie týchto i iných nevyhnutných opráv; inak nájomca zodpovedá za škodu, ktorá nesplnením tejto
povinnosti vznikla. Pokiaľ Mesto Prešov ako vlastník prenajatého majetku pri udelení súhlasu s touto
opravou pred jej realizáciou žalobcovi oznámilo, že ju môže vykonať s podmienkou, že ju bude hradiť zo
svojich nákladov a v budúcnosti si od neho nebude uplatňovať vynaložené náklady na výmenu strešnej

krytiny, znamená to súčasne, že prenajímateľ potrebné opravy sám nevykonal, a že súčasne súhlasil
s ich vykonaním priamo nájomcom.

40. Podľa názoru odvolacieho súdu bola aj námietka premlčania žalobou uplatnených nárokov
vznesená žalovaným posúdená súdom prvej inštancie vecne správne (k tomu porovnaj body 58.

a 60. odôvodnenia napadnutého rozsudku). Aj podľa právneho posúdenia prípadu odvolacím súdom
sa na žalobou uplatnené nároky vzťahuje všeobecná trojročná premlčacia doba v zmysle ust. § 101
OZ počítaná odo dňa, kedy sa právo mohlo vykonať po prvýkrát. V súdenom prípade totiž neboli
preukázané okolnosti, na základe ktorých by bolo možné nájomný pomer medzi žalobcom a žalovaným
založený nájomnými zmluvami kvalifikovať ako obchodnoprávny vzťah v zmysle ust. § 261 ObZ a aby

tak bolo možné pri týchto nárokoch uvažovať o štvorročnej premlčacej dobe v zmysle ust. § 397
ObZ. Z dôvodu uzatvorenia dvoch nájomných zmlúv bezprostredne po sebe, bez toho aby bola
nehnuteľnosť medzitým nájomcom prenajímateľovi odovzdaná, však bolo medzi stranami sporným,
kedy táto premlčacia doba začala plynúť. Podľa názoru odvolacieho súdu správne súd prvej inštancie
prihliadal na špecifikum danej veci spočívajúce v uzatvorení ďalšej nájomnej zmluvy bez toho, aby

nájomca prenajímateľovi nehnuteľnosť odovzdal, resp. aby prenajímateľ a nájomca spísali akýkoľvek
protokol o stave nehnuteľnosti v čase ukončenia prvej nájomnej zmluvy a opodstatnene prijal záver
o kontinuálnom prenechaní prenajatého objektu do užívania žalobcovi v postavení nájomcu a vzniku
nárokov žalobcu v zmysle ust. § 667 OZ s poukazom na vznik reálnej možnosti objektivizovať a vyčísliť
uplatnené nároky až po tom, ako nájomný vzťah skončil a ako došlo k odovzdaniu predmetu nájmu

prenajímateľovi. Preto je aj odvolací súd názoru, že táto trojročná premlčacia doba začala plynúť
deň po odovzdaní nehnuteľnosti žalobcom žalovanému, t.j. 16. 09. 2011. Pokiaľ teda žalobca svoje
nároky voči žalovanému uplatnil podaním z 27. 01. 2014, ktorým súčasne žiadal o jeho pripustenie
do konania a súbežne navrhol tomu zodpovedajúcu zmenu žaloby, žalobné nároky, o ktorých bolorozhodnuté napadnutým rozsudkom boli voči nemu uplatnené včas. Uvedený záver nie je spôsobilá
zmeniť ani argumentácia žalovaného, že k zmene petitu žaloby došlo až uznesením súdu prvej inštancie
vydaným na pojednávaní konanom 10. marca 2015, keďže podľa ustálenej súdnej praxe je pre začiatok

spočívania premlčacej doby voči účastníkovi, ktorý do konania pristúpil na strane žalobcu rozhodujúci
deň,vktorýbolnávrhnajehopristúpeniedokonaniakonajúcemusúdudoručený.Ibavprípade,žebybol
na vstup tohto účastníka potrebný jeho súhlas, bol by takýmto rozhodujúcim momentom deň, v ktorý by
tento účastník doručil súdu svoj súhlas so svojím vstupom do konania (por. rozhodnutie NS ČR, sp. zn.
32Odo/1387/2004). Nesprávna je aj argumentácia žalovaného, že žalobou uplatnené nároky je potrebné

právne kvalifikovať ako nároky z bezdôvodného obohatenia, pri ktorých došlo k uplynutiu objektívnej
premlčacej doby, ktorá začala plynúť už dňom vynaloženia týchto nákladov žalobcom. Právo na náhradu
vynaložených nákladov v zmysle ust. § 667 ods. 1 OZ sa totiž nepovažuje za právo na vydanie
bezdôvodnéhoobohatenia,alezasamostatnýobčianskoprávnynárok,resp.právonaplneniepovinností
vzniknutých priamo z nájomného vzťahu (por. Števček, M., Dulak, A., Bajánková, J., Fečík, M., Sedlačko,
F., Tomašovič, M. a kol. Občiansky zákonník II., 2 vydanie 2019. Komentár. Praha : C. H. Beck, 2015,

s. 2487-2490, či rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR, sp. zn. 28Cdo/314/2004).

41. K odvolacej námietke o neplatnosti nájomnej zmluvy uzatvorenej 31. 12. 2003 založenej na
nedostatočnej identifikácii predmetu nájmu v čl.1 tejto zmluvy, odvolací súd v prvom rade pripomína
pravidlo, ku ktorému sa prihlásil aj Ústavný súd SR nálezom z 19. 07. 2008, sp. zn. I.ÚS 243/07, podľa

ktorého sa má nejasný pojem v právnom úkone vykladať v neprospech tej strany, ktorá ho použila
(nejasná formulácia v zmluve sa má vykladať v neprospech strany, ktorá zmluvu formulovala). Ide
o tzv. výklad contra proferentem, pričom vo svojej podstate znamená, že ten, kto formuluje zmluvu
(ten, kto si na seba zobral tú výhodu, že môže zmluvu formulovať) má urobiť to, čo je v jeho moci,
aby odstránil prípadné jej nezrovnalosti, resp. formulačné nepresnosti; ak ich neodstráni, následky má

znášať primárne on. Ďalším základným princípom výkladu zmlúv je priorita výkladu, ktorý nezakladá
neplatnosť zmluvy, pred takým výkladom, ktorý neplatnosť zmluvy zakladá, ak sú možné obidva výklady.
Je tak vyjadrený a podporovaný princíp autonómie zmluvných strán, povaha súkromného práva a s ním
spojená spoločenská a hospodárska funkcia zmluvy. Neplatnosť zmluvy má byť teda výnimkou, a nie
zásadou. Nie je teda ústavne konformné a v rozpore s princípmi právneho štátu vyplývajúcim z čl. 1

ústavy je taká prax, keď všeobecné súdy preferujú celkom opačnú tézu uprednostňujúcu výklad vedúci
k neplatnosti zmluvy pred výkladom neplatnosť zmluvy nezakladajúcim.

42. V kontexte posúdenia tejto odvolacej námietky žalovaného poukazuje odvolací súd na to, že z LV
č. XXXX pre k. ú. A. nepochybne vyplýva, že na pozemku C KN parc. č. XXXXX sa nachádza len

jedna budova, a preto nebolo možné, aby bola takto identifikovaná budova zameniteľná s inou budovou
vo vlastníctve Mesta Prešov a v správe žalovaného. Vo vzťahu k argumentácii žalovaného, doplnenej
v jeho odvolacej replike k vyjadreniu žalobcu k odvolaniu, týkajúcej sa nesprávneho označenia nájomcu
vprvejnájomnejzmluvez31.12.2003,odvolacísúdnaprieknesúrodostiuvedenéhooznačeniažalobcu,
spočívajúcej hlavne v skutočnosti, že obsahuje aj identifikáciu osoby, ktorá za žalobcu nájomnú zmluvu

podpísala, a súčasne skomolene uvádza identifikačné číslo žalobcu, konštatuje, že tieto nedostatky
nespôsobujú zameniteľnosť žalobcu s inou osobou, a to obzvlášť s ohľadom na to, že v mieste určenom
pre podpis zmluvy bola zmluva za nájomcu opatrená pečiatkou žalobcu, z ktorej je jednoznačne
identifikovateľný subjekt, ktorý označenú nájomnú zmluvu za nájomcu uzavrel. Aj v prípade chýb
v označení účastníka právneho úkonu postačuje, ak je prípadná jeho neurčitosť odstrániteľná výkladom,

pri ktorom je potrebné vychádzať najmä z obsahu ust. § 35 ods. 2 a 3 OZ, v zmysle ktorých je nutné
právne úkony vyjadrené slovami vykladať nielen podľa ich jazykového vyjadrenia, ale najmä podľa vôle
toho kto právny úkon urobil, ak táto vôľa nie je v rozpore s jazykovým prejavom (teda prihliadať na vôľu
toho, kto právny úkon urobil), pričom sa vždy chráni aj dobromyseľnosť toho, komu bol právny úkon
určený. Poukaz žalovaného na uznesenie NS SR sp. zn. 3Cdo/217/2018 z 25. 02. 2021 tak odvolací

súd považuje v tomto smere za nedostatočný, nakoľko v prípade riešenom označeným rozhodnutím bol
nájomca označený „púhy nepovinný dodatok obchodného mena“, na rozdiel od súdenej veci, v ktorej je
z obsahu zmluvy zrejmý ako názov žalobcu, tak aj jeho sídlo. Nutné je aj poukázať na to, že nájomca
nebol subjektom zapísaným vo verejne dostupnom obchodnom registri, pričom účastníci zmluvy sa
počas jej účinnosti touto zmluvou bezvýhradne riadili a teda ju považovali za platne uzavretú. Ak

v tejto súvislosti žalovaný poukazuje na dikciu ust. § 3 ods. 3 zákona č. 116/1990 Zb., tak odvolací
súd zdôrazňuje, že to nebol žalobca, kto sa týmto zákonným ustanovením neriadil a skoncipoval
nájomnú zmluvu s chybami v označení predmetu nájmu, resp. v označení nájomcu, ktoré však vo
svojich dôsledkoch neodôvodňujú záver o neplatnosti nájomnej zmluvy. Odvolací súd k argumentáciižalovaného tiež dodáva, že skutočnosť, že žalobca získal oprávnenie na činnosť, pre výkon ktorej
uzavrel so žalovaným nájomnú zmluvu až potom, ako došlo k uzavretiu zmluvy je pre posúdenie
otázky platnosti, resp. neplatnosti potrebné považovať za právne bezvýznamnú, resp. nespôsobujúcu jej

neplatnosť pre rozpor s dobrými mravmi v zmysle ust. § 39 OZ. Totiž neplatnosť v zásade nespôsobuje
skutočnosť, že jedna zo strán na výkon povinností zo zmluvy nemá potrebné verejnoprávne povolenie
(§ 3 OBZ); nedostatok takéhoto oprávnenia nespôsobuje neplatnosť zmluvy (por. R 75/2005, podobne
rozhodnutie NS ČR, sp. zn. 30Co/657/2002).

43. Odvolací súd preto v danej veci nezistil naplnenie odvolacích dôvodov uplatnených v odvolaní, t.j.
podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b/, f/ a h/ CSP. Keďže vo veci bol dostatočne zistený skutkový stav,
ktorý má podklad v správne vyhodnotených dôkazoch a zistené skutočnosti boli aj správne právne
posúdené, predovšetkým podľa v napadnutom rozhodnutí citovaných zákonných ustanovení, odvolací
súd nevzhliadol v okolnostiach prípadu dôvody pre odvolateľom navrhovaný postup podľa ust. § 388,
resp. ust. § 389 ods. 1 CSP.

44. Správnemu výroku I. vo veci samej zodpovedá aj správny výrok II. o nároku na náhradu trov konania.
Žalobcabolpriuplatnenínároku,oktoromsúdprvejinštancierozhodovalprevažneúspešný(svýnimkou
nároku o zaplatenie sumy 1 556,13 eur s príslušenstvom, v časti ktorej bolo konanie pre späťvzatie
žaloby zastavené výrokom III. rozsudku súdu prvej inštancie sp. zn. 21Cb/100/2012 - 260 z 04. 05.

2017, ktorý v tejto časti nadobudol právoplatnosť dňa 21. 03. 2018), preto mu patrí náhrada trov konania
v pomernom rozsahu vyjadrenom výrokom II. napadnutého rozsudku.

45. Z už konštantnej judikatúry tak národných, ako aj nadnárodných súdov vyplýva, že súd nemusí
dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný

význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali
do všetkých detailov sporu uvádzaných stranami. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď
na každú jednu poznámku, či pripomienku strany sporu, ktorá ju nastolila. Je však nevyhnutné, aby bolo
reagované na podstatné a relevantné argumenty strán (viď napr. aj rozhodnutia ÚS SR sp.zn. II.ÚS
251/04, II.ÚS 200/09 a podobne). Na ďalšiu irelevantnú argumentáciu žalovaného, zachádzajúcu do

nadbytočných podrobností, nespôsobilú už privodiť úspech odvolaniu, preto odvolací súd nepovažoval
za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.

46. Vzhľadom na vyššie uvedené, pri viazanosti odvolacieho súdu právnym názorom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky vyjadreným v jeho uznesení sp. zn. 7Cdo/262/2022 z 26. 06. 2024 odvolací súd

postupom podľa ust. § 387 ods. 1, 2 CSP napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil.

47. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 255 ods. 1, v spojení
s ust. § 262 ods. 1 a § 396 ods. 1 CSP a o nároku na náhradu trov dovolacieho konania podľa ust. § 453
CSP. Na základe týchto ustanovení odvolací súd priznal žalobcovi voči neúspešnému žalovanému nárok

na náhradu trov odvolacieho konania rozsahu 100%, keďže v odvolacom konaní bol žalovaný v celom
rozsahu neúspešný. Uvedený záver platí aj pre tomuto rozsudku predchádzajúce dovolacie konanie,
v ktorom bol taktiež plne úspešný žalobca, resp. žalovaný neúspešný. Žiadne dôvody hodné osobitného
zreteľa, pre ktoré by v zmysle ust. § 257 CSP nebolo dôvodné žalovanému priznať náhradu odvolacích
trov neboli v okolnostiach prípadu vzhliadnuté.

48. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods.

2 CSP).Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu
treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného
predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné

doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).