Rozsudok – Ostatné ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Judgement was issued on Thursday, January 15, 2025

Súd: Mestský súd Košice
Spisová značka: 64C/3/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7124201628
Dátum vydania rozhodnutia: 15. 01. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Anna Vargová

ECLI: ECLI:SK:MSKE:2025:7124201628.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Mestský súd Košice, sudkyňou JUDr. Annou Vargovou, v spore žalobcu: A. B. C., nar. XX.XX.XXXX,

s trvalým pobytom D. C. XXX, zastúpeného: Advokátska kancelária prof. JUDr. Ján Klučka, CSc, s.r.o.,
IČO: 54 725 542, so sídlom v Košiciach, Ku Potoku č. 4, proti žalovanej: Slovenská republika, zastúpená
Ministerstvom vnútra SR, so sídlom v Bratislave, Pribinova č. 2, o zaplatenie nemajetkovej ujmy v
peniazoch, takto

r o z h o d o l :

I. Žalovaná je p o v i n n á zaplatiť žalobcovi sumu 2.000,-eur do 3 dní odo dňa právoplatnosti tohto
rozsudku.

II. V prevyšujúcej časti žalobu z a m i e t a .

III. Žalobcovi priznáva nárok na náhradu trov konania proti žalovanej v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca sa žalobou doručenou súdu dňa 26.01.2024 domáhal zaplatenia sumy 20.000,- eur
a náhrady trov konania z titulu náhrady škody spôsobenej žalovanou v dôsledku porušenia práva
Európskej únie k jeho ujme. V úvode žaloby žalobca uviedol, že týždenný pracovný čas žalobcu ako
príslušníka hasičského zboru Slovenskej republiky sa skladá zo 16,5 hodinových pracovných zmien,
po ktorých nasleduje 7,5 hodinová pohotovosť(t. j. 24 hodinové zmeny) v takom rozsahu, že súhrn

takto „naskladaného“ týždenného pracovného času pravidelne prekračuje 48 hodín. Úprava dovoleného
rozsahu týždenného pracovného času zamestnancov (vrátane hasičov) tvorí predmet úpravy práva
Európskej únie (ďalej len „EÚ“), ktoré záväzne určuje dĺžku týždenného pracovného času na 48
hodín. Jedná sa o Smernicu 2003/88/ES o niektorých aspektoch organizácie pracovného času (ďalej
len „Smernica“) pričom jej porušenie členským štátom EÚ vyvoláva jeho zodpovednosť podľa práva
EÚ a pre osoby postihnuté takýmto porušením zakladá právo na náhradu spôsobenej ujmy pred
vnútroštátnymi súdmi členského štátu. O takýto prípad sa jedná aj u žalobcu. Poukázal na základný

cieľ Smernice, ktorým je zaručiť lepšiu ochranu bezpečnosti a zdravia pracovníkov garantovaním
minimálneho denného a týždenného času odpočinku, ďalej primeraných prestávok v práci, ako aj
stanovením maximálneho týždenného pracovného času. Podľa žalobcu sa účinná ochrana bezpečnosti
a zdravia pracovníkov zabezpečuje tým, že členské štáty EÚ sú povinné zabezpečiť pracovníkom
právo na stanovený týždenný pracovný čas, ako aj minimálny čas odpočinku. Služobný (pracovný) čas
hasiča je rozvrhnutý nerovnomerne. To znamená, že jeden služobný deň sa skladá zo štátnej služby
(pracovnej zmeny) v trvaní 16 alebo 17 hodín a na ňu bezprostredne nadväzujúcej určenej služobnej

pohotovosti na pracovisku v trvaní 7 alebo 8 hodín. Počas rokov 2019-2021 sa jednalo o 17 hodinové
pracovné zmeny (výkon štátnej služby), po ktorých bezprostredne nasledovala určená 7 hodinová
služobná pohotovosť na pracovisku. Počas roku 2022 sa jednalo o 16 hodinové pracovné zmeny (výkon
služby), po ktorých bezprostredne nasledovala určená 8 hodinová služobná pohotovosť na pracovisku.Celkovo tak žalobca strávil na pracovisku sústavne (minimálne) 24 hodín v jednom služobnom dni.
Počas služobnej pohotovosti sa žalobca musí zdržiavať na pracovisku, z tohto sa nesmie vzdialiť a musí
byť okamžite pripravený na vykonanie zásahu spravidla do jednej minúty od vyhlásenia. Napriek tejto

skutočnosti sa mu však čas pracovnej pohotovosti nezapočítava do fondu pracovného času, čo sa
prejavuje tak, že aj keď bol žalobca napr. v mesiaci január 2023 na pracovisku 264 hodín, v rámci
fondu pracovného času mu bolo vykázaných len 176 hodín. Z toho sa javí, že jeho priemerný týždenný
pracovný čas neprekračuje 48 hodín, čo je však v rozpore so skutočnosťou. Služobný čas žalobcu
mal byť rozvrhnutý rak, aby nedochádzalo k porušovaniu jeho práv vyplývajúcich zo Smernice. V tejto

súvislosti žalobca následne citoval článok 6 písm. b) Smernice, ktorý má členským štátom ukladať
opatrenia na zabezpečenie toho, aby priemerný pracovný čas na každé obdobie 7 dní vrátane nadčasov
neprekročil 48 hodín a pracovníkom garantovať právo na 48 hodinový týždenný pracovný čas, ktoré im
vyplýva priamo z práva EÚ. Súdny dvor EÚ (ďalej len „ESD“) súčasne spresnil, že aj v prípade hasičov
nariadená pracovná pohotovosť na pracovisku tvorí súčasť ich týždenného pracovného času, ktorá v
spojení s ich „riadnym“ pracovným časom nesmie prekročiť maximálny týždenný pracovný čas. Žalobca

poukázal na rozhodnutia ESD: vo veci C-429/09 G. Fuß týkajúcej sa pracovnej doby a právneho režimu
pohotovosti u nemeckých hasičov (bod 55), vo veci C-437/05 J. Vorel týkajúcej sa pracovnej pohotovosti
lekárov na pracovisku (bod 27) a vo veci C-397/01 Pfeiffer týkajúcej sa režimu pohotovosti lekárskych
záchranárov (bod 95). Žalobca uviedol, že podľa ESD je rozhodujúcim faktorom pre posúdenie, či sú
naplnené charakteristické znaky pojmu pracovný čas v pohotovostnej službe, ktorú pracovník skutočne

vykonáva na svojom pracovisku, tá skutočnosť, že je povinný byť fyzicky prítomný na mieste určenom
zamestnávateľom a byť mu k dispozícii, aby v prípade potreby mohol okamžite poskytnúť primerané
služby. Preto je tieto povinnosti potrebné považovať za výkon pracovnej činnosti pracovníka. V dôsledku
toho kvalifikácia pracovného času ako doby prítomnosti zamestnanca na pracovisku nemôže závisieť od
intenzity činnosti pracovníka, ale vyplýva výhradne z jeho povinnosti byť k dispozícii zamestnávateľovi.

(Rozsudok ESD C-14/04, Dellas, bod 48, 58). Podľa žalobcu ním uvedené rozsudky ESD potvrdzujú, že
členské štáty EÚ nemôžu jednostranne určovať rozsah pôsobnosti čl. 6 písmena b) Smernice tak, žeby
48 hodinový pracovný čas viazali na nejakú podmienku, prípadne by ho určitým spôsobom svojvoľne
porušovali a poukázal tiež na bod 100 rozsudku ESD C-397/01, Pfeiffer. Smernica mala byť prebratá do
znenia zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore (ďalej len „zákon č. 315/2001 Z. z.“),

ako vyplýva z prílohy č. 4 k predmetnému zákonu, avšak žiadne ustanovenia tohto zákona nepotvrdzujú,
že služobná pohotovosť hasičov v mieste výkonu služby je považovaná za súčasť ich týždenného
pracovnéhočasuvzmysleúniovéhopráva.Vtomtosmeresatátoprávnaúpravaodlišujeodustanovenia
§ 96 Zákonníka práce, ktorý zohľadňuje uvedenú Smernicu a na ňu nadväzujúcu judikatúru ESD. Na
tento prípad sa však predmetné ustanovenie Zákonníka práce nevzťahuje (§ 193 zákona č. 315/2001

Z. z.). Ďalším nedostatkom zákona č. 315/2001 Z. z. je to, že zo Smernice nepreberal ustanovenia jej
čl. 6 písmeno b) stanovujúce dĺžku týždenného pracovného času na 48 hodín. Uvedené pochybenia
v zákone č. 315/2001 Z. z. podľa žalobcu nemajú len abstraktný význam, keďže podľa práva EÚ je
takáto úprava na ujmu jeho príslušníkom, pretože im spôsobuje škodu, náhrady ktorej sa môžu domáhať
pred vnútroštátnymi súdmi. Úprava zákona č. 315/2001 Z. z., ktorá nepovažuje služobnú pohotovosť

hasičov za súčasť ich týždenného pracovného času, nie je v súlade s článkom 2 ako ani článkom 6
ods. 2 písm. b) Smernice a zakladá povinnosť žalovanej na náhradu škody postihnutým jednotlivcom.
Skutočnosť, že týždenný pracovný čas hasičov prekračuje 48 hodín žalobca dokumentoval listinami
o týždennej dochádzke, ktoré priložil k žalobe. Vzhľadom na formuláciu článku 6 písm. b) Smernice,
ESD vo veci C-429/09, G. Fuß uviedol, že čl. 6 písm. b) Smernice má priamy účinok (bod 35), keďže

priamo priznáva jednotlivcom právo, ktoré môžu priamo uplatniť v konaní pred vnútroštátnymi súdmi
a síce právo na to, aby v členskom štáte EÚ priemerný týždenný pracovný čas pracovníka neprekračoval
týždennú hranicu 48 hodín. Z uvedeného rozhodnutia vyplýva aj právo žalobcu dovolávať sa porušenia
čl. 6, písm. b) Smernice. Čo sa týka uplatnenia práva na náhradu škody a spôsobu jej výpočtu,
Smernicaneobsahujeustanoveniatýkajúcesasamotnéhoprocesunáhradyškodyvzniknutejporušením

jej ustanovení. Je preto na vnútroštátnom práve každého členského štátu, aby pri rešpektovaní zásad
rovnocennosti a efektivity určilo, či škoda vzniknutá pracovníkovi v dôsledku porušenia právnej normy
EÚ má byť nahradená udelením dodatočného náhradného voľna alebo finančným odškodnením a tiež,
aby definovalo pravidlá týkajúce sa spôsobu a výpočtu tejto náhrady. Rozsah náhrady škody musí byť
primeraný, aby mohol zabezpečiť skutočnú ochranu úniových práv poškodeného. Žalobca v žalobe

tvrdil, že v jeho prípade boli splnené úniové podmienky založenia zodpovednosti žalovanej za porušenia
jeho práva garantovaného v článku 6 písm. b) Smernice, z ktorých vyplýva jeho nárok na náhradu
škody. Svoje tvrdenie žalobca oprel o judikatúru ESD, a to predovšetkým o rozsudok ESD C-429/09 G.
Fuß. Uviedol, že poškodení jednotlivci majú právo na náhradu, keď sú splnené tieto tri podmienky: 1.cieľom porušenej právnej normy EÚ bolo priznať jednotlivcom práva, 2. porušenie je dostatočne závažné
a 3. medzi porušením a škodou existuje príčinná súvislosť. Podľa žalobcu v tomto prípade sú všetky
tieto podmienky splnené. S poukazom na Preambulu prvej Smernice Rady 93/104/ES z 23.11.1993,

ktorá sa týka niektorých aspektov pracovnej doby a Preambulu Smernice 2003/88/ES žalobca uviedol,
že pravidelné nedodržiavanie maximálneho týždenného pracovného času sa môže prejaviť v rámci
osobnostnej sféry žalobcu predovšetkým vo vzťahu k ochrane jeho práva na zdravie (na jeho úroveň
a kvalitu) a tiež na jeho celkovú fyzickú a morálnu integritu. V dôsledku toho a vychádzajúc z povahy
škody, ktorá má nemajetkovú povahu, ako aj z podmienok jej uplatnenia, je v slovenskom právnom

poriadku možno použiť pravidlá týkajúce sa náhrady nemajetkovej ujmy fyzickej osoby podľa §§ 11-
13 Občianskeho zákonníka, nakoľko tieto ustanovenia upravujú právne vzťahy obsahom aj účelom
najbližšie k náhrade škody žalobcu v dôsledku porušenia jeho úniového práva. Nárok na náhradu škody
vzniknutej z porušenia práva EÚ možno posúdiť ako nemajetkovú ujmu, k náhrade ktorej dochádza
v peniazoch (§ 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka), pretože ju nepodmieňuje výlučne situáciami zníženia
dôstojnosti fyzickej osoby v značnej miere alebo jej vážnosti v spoločnosti (formulácia najmä). Žaloba

na preukázanie svojho nároku k žalobe pripojil: výpis zo systému o dochádzke žalobcu v období od
12/2020 do 12/2023.

2. K žalobe sa žalovaná vyjadrila podaním doručeným súdu dňa 14.03.2024. V prvom rade žalovaná
namietla, že vzhľadom na charakter vykonávaných činností a s tým spojený rozvrh služobného času sa

Smernica 2003/88/ES na služobný pomer príslušníkov Hasičského a záchranného zboru nevzťahuje v
plnom rozsahu, preto jej ustanovenia nemohli byť porušené tak, ako je to tvrdené v žalobe. Podľa názoru
žalovanej preto štátnu službu príslušníkov Hasičského a záchranného zboru vykonávajúcich zásahovú
činnosť (ktorá je špecifická nerovnomerným rozvrhnutím služobného času, na ktorý priamo nadväzuje
určená služobná pohotovosť) možno jednoznačne subsumovať pod negatívne vymedzenie pôsobnosti

Smernice 89/391/EHS v čl. 2 ods. 2 Smernice 89/391/EHS. Rovnako úlohy, ktoré príslušníci Hasičského
a záchranného zboru plnia, možno podľa súvisiacich právnych predpisov týkajúcich sa civilnej ochrany,
integrovaného záchranného systému, ako aj právnej úpravy samotného Hasičského a záchranného
zboru, bez akýchkoľvek pochybností podľa názoru žalovanej subsumovať pod pojem „osobitné činnosti
služieb civilnej ochrany“ v zmysle čl. 2 ods. 2 Smernice 89/391/EHS, na ktoré sa Smernica 89/391/EHS

nevzťahuje. Žalovaná ďalej tvrdila, že nakoľko Smernica 2003/88/ES sa na príslušníkov Hasičského a
záchrannéhozboruvprípadeslužobnéhočasu,akoajichodmeňovanianevzťahuje,jetátooblasťvplnej
miere v pôsobnosti vnútroštátnej právnej úpravy a príslušné ustanovenia Smernice sa na prípad žalobcu
nemôžu aplikovať, preto žalobcovi v zmysle žaloby nemohla vzniknúť žiadna škoda. Ďalej žalovaná
namietala svoju pasívnu vecnú legitimáciu. Uviedla, že žalobu môže podať pre netransponovanie,

resp. pre nesprávnu transpozíciu Smernice buď Európska komisia priamo na ESD alebo fyzická/
právnická osoba, ktorá bola týmto priamo dotknutá, t. j. došlo k porušeniu/poškodeniu jej práv, a to
na vnútroštátny súd členského štátu EÚ. Žalobca nežaloval svojho zamestnávateľa, ale štát, v mene
ktorého koná ten ústredný orgán verejnej správy, do ktorého pôsobnosti patrí oblasť štátnej správy
pre Hasičský a záchranný zbor, čo je zásadný rozdiel v označení žalovaného. Mala za to, že žalobca

mal upozorniť svojho nadriadeného v súlade s ustanovením § 69 ods. 4 zákona č. 315/2001 Z. z.
na pohotovosť nad smernicou povolený limit a žiadať, aby pohotovosť nebola určovaná z dôvodov,
ktoré v žalobe uvádza. Zároveň uviedla, že za vykonanú pohotovosť boli žalobcom vyplatené príslušné
zložky služobného príjmu, resp. poskytnuté náhradné voľno. Následne sa žalovaná podrobne vo svojom
podaní venovala transpozícii článkov Smernice 2003/88/ES v reakcii na tvrdenie žalobcu o nesprávnej

transpozícii tejto Smernice. Zmysel článku 2 ods. 1 Smernice je podľa žalovanej transponovaný v
štvrtej hlave zákona č. 315/2001 Z. z. v ustanoveniach § 85 a nasledujúcich upravujúcich služobný
čas hasičov, služobnú pohotovosť, štátnu službu nadčas a dovolenku. Predmetné ustanovenia teda
definujúslužobnýčaspríslušníkaHasičskéhoazáchrannéhozboruakočasovýúsek,vktorompríslušník
vykonáva štátnu službu a je k dispozícii služobnému úradu, pričom umožňuje rozvrhnúť služobný čas

aj nerovnomerne a súčasne jasne definuje pojem služobný deň, za ktorý sa považuje vykonávanie
štátnej služby podľa rozvrhu služobného času. Z uvedených ustanovení zákona č. 315/2001 Z. z.
ďalej jasne vyplýva, že okrem štátnej služby vykonávanej v riadnom služobnom čase, sa za výkon
štátnej služby považuje aj služobná pohotovosť v štátnej službe vykonávaná v mieste výkonu štátnej
služby, ktorá bezprostredne nadväzuje na vykonávanie štátnej služby v rámci riadneho rozvrhnutia

služobného času podľa § 91 zákona č. 315/2001 Z. z. a štátna služba nadčas podľa § 92 zákona č.
315/2001 Z. z. Ustanovenia § 86 ods. 2 a § 92 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. rozhodne nepopierajú,
že služobná pohotovosť v štátnej službe je výkonom štátnej služby, ale ako už bolo uvedené vyššie,
svojou formuláciou účelovo vystihujú rozdiel medzi určenou služobnou pohotovosťou v štátnej službe(§ 92 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z.) a nariadenou služobnou pohotovosťou v štátnej službe (§
92 ods. 2 písm. a) zákona č. 315/2001 Z. z.). Pri nariadenej služobnej pohotovosti v štátnej službe
podľa § 92 ods. 1 písm. a) zákona č. 315/2001 Z. z. ide o služobnú pohotovosť v štátnej službe v

mieste vykonávania štátnej služby, ale mimo rozvrhnutia služobného času, čo je vyjadrené napríklad
aj vo výške peňažnej náhrady za čas tejto služobnej pohotovosti v štátnej službe. Žalobca zrejme v
tejto súvislosti opomenul, že ním citované ustanovenia zákona, najmä § 86 ods. 2 a § 92 ods. 1,
rozhodne nepopierajú, že služobná pohotovosť v štátnej službe je výkonom štátnej služby, ale svojou
formuláciou účelovo vystihujú rozdiel medzi určenou služobnou pohotovosťou v štátnej službe (§ 92 ods.

1 zákona č. 315/2001 Z. z.) a nariadenou služobnou pohotovosťou v štátnej službe (§ 92 ods. 2 písm. a)
zákona č. 315/2001 Z. z.) a slová v § 92 ods. 1 zákona len vystihujú časovú kontinuitu medzi výkonom
štátnej služby a služobnou pohotovosťou. V oboch prípadoch je však nesporné, že ide o výkon štátnej
služby v rámci služobného času. Žalovaná súčasne poukázala aj na čl. 15 Smernice, ktorý umožňuje
dohodnúť aj priaznivejšie podmienky, napr. v kolektívnych zmluvách. Tvrdenie žalovanej o služobnom
časepodporujúaj:KolektívnazmluvavyššiehostupňaprepríslušníkovHasičskéhoazáchrannéhozboru

na roky 2019-2020, Kolektívna zmluva vyššieho stupňa na rok 2021, Kolektívna zmluva vyššieho stupňa
na rok 2022 a Kolektívna zmluva vyššieho stupňa na rok 2023, ktoré vo väzbe na citované ustanovenia
zákona rozvrhujú služobný čas na vykonávanie štátnej služby a služobnú pohotovosť. Explicitnejšie
rozlíšenie jednotlivých častí služobného času je upravené v čl. 3 ods. 1 Kolektívnej zmluvy 2019-2020,
čl. 3 ods. 3 Kolektívnej zmluvy 2021, kde sa taktiež uvádza, cit.: „Pre príslušníkov vykonávajúcich štátnu

službu s nerovnomerne rozvrhnutým služobným časom je služobný čas rozvrhnutý spravidla na 17 hodín
vykonávaniaštátnejslužbyačasťslužobnejpohotovosti,ktorábezprostrednenadväzujenavykonávanie
štátnej služby v mieste vykonávania štátnej služby, v trvaní 7 hodín v jednej 24 - hodinovej zmene.“,
čl. 3 ods. 3 Kolektívnej zmluvy 2022 a čl. 3 ods. 3 Kolektívnej zmluvy 2023, kde sa taktiež uvádza,
cit.: „Pre príslušníkov vykonávajúcich štátnu službu s nerovnomerne rozvrhnutým služobným časom je

služobný čas rozvrhnutý spravidla na 16 hodín vykonávania štátnej služby a časť služobnej pohotovosti,
ktorá bezprostredne nadväzuje na vykonávanie štátnej služby v mieste vykonávania štátnej služby, v
trvaní 8 hodín v jednej 24 - hodinovej zmene.“ Vzhľadom na uvedené má žalovaná za to, že vyššie
uvedené ustanovenia § 85, § 91, § 92 zákona č. 315/2001 Z. z., ako aj ustanovenia Kolektívnej zmluvy
2019-2020 (čl. 3), Kolektívnej zmluvy 2021 (čl. 3), Kolektívnej zmluvy 2022 (čl. 3) a Kolektívnej zmluvy

2023 (čl. 3) plne transponujú čl. 2 ods. 1 Smernice. K transpozícii čl. 6 Smernice žalovaná poukázala
na znenie zákona č. 315/2001 Z. z., ktorý upravuje limity služobného času tak, že pri rovnomernom
služobnom čase je služobný čas príslušníka 40 hodín týždenne v zmysle ustanovenia § 85 zákona č.
315/2001 Z. z.. Podľa § 91 ods. 3 zákona č. 315/2001 Z. z. možno hasičovi prikázať v kalendárnom
roku službu nadčas v rozsahu najviac 300 hodín, čo je v priemere 5,7 hodín týždenne. Z § 86 ods.

1 zákona č. 315/2001 Z. z. vyplýva, že služobný čas hasičov môže byť rozvrhnutý aj nerovnomerne.
Vtedy nesmie byť dĺžka riadneho služobného času v jednotlivých služobných dňoch vyššia ako 18
hodín. Celková dĺžka vykonávania štátnej služby a na ňu bezprostredne nadväzujúcej určenej služobnej
pohotovosti v mieste vykonávania štátnej služby je najviac 24 hodín v služobnom dni podľa § 86 ods.
2 zákona č. 315/2001 Z. z.. Hasiči v takom prípade majú výkon štátnej služby v rámci 12 hodinového

riadneho služobného času alebo služobný čas rozvrhnutý na 17/16 hodín vykonávania štátnej služby
a časť služobnej pohotovosti, ktorá bezprostredne nadväzuje na vykonávanie štátnej služby v mieste
jej výkonu v trvaní 7/8 hodín v jednej 24 hodinovej zmene podľa čl. 3 ods. 1 Kolektívnej zmluvy
2019-2020, čl. 3 ods. 3 Kolektívnej zmluvy 2021, čl. 3 ods. 3 Kolektívnej zmluvy 2022 a čl. 3 ods. 3
Kolektívnej zmluvy 2023. Čo sa týka referenčného obdobia, žalovaná poukázala na to, že nerovnomerne

rozvrhnutý služobný čas je rozvrhnutý na obdobie 6 mesiacov podľa § 86 ods. 1 zák. č. 315/2001
Z. z., pričom toto referenčné obdobie neodporuje tomu, aby bolo dodržané zákonné ustanovenie 40
hodín priemerného týždenného služobného času v súlade s rozvrhnutými službami. Podľa žalovanej
teda bol čl. 6 Smernice transponovaný správne a žalobcovi sa doposiaľ nepodarilo preukázať opak,
preto sa mu nepodarilo ani preukázať, že by existovala údajná škoda, ktorá by bola v priamej príčinnej

súvislosti s článkom 6 písm. b) Smernice. K nároku na náhradu škody žalovaná najprv uviedla svoj
názor, že článok 6 Smernice je spomenutý v článku 17 ods. 1 Smernice, ktorý umožňuje členským
štátom, aby sa odchýlili od uplatňovania tohto článku, za predpokladu, že dodržujú všeobecnú zásadu
ochrany bezpečnosti a zdravia pracovníkov, pričom jedným z dôvodov na neuplatňovanie je situácia
(ako to je v tomto prípade), keď sa jedná o protipožiarne služby a služby civilnej ochrany. Avšak pre

prípad, že súd dospeje k názoru, že odchylná úprava nie je možná, žalovaná uviedla, že má za to, že
žalobca neosvedčil žiadnym spôsobom, že mu vznikol nárok na náhradu škody. V prvom rade uvádza,
že jej nie je zrejmé, ako mohla žalobcovi vzniknúť škoda. Sám žalobca veľmi nejasným spôsobom
stanovil „škodu“, ktorá mu mala vzniknúť tým, že vykonával nariadenú služobnú pohotovosť, za ktorúmimochodom, bol v zmysle platnej vnútroštátnej legislatívy odmeňovaný. Žalovaná zdôraznila, že počas
tejto služobnej pohotovosti je pracovník povinný byť v zariadení zamestnávateľa alebo mimo neho,
pričom má byť pripravený na výkon práce na požiadanie svojho zamestnávateľa. Pokiaľ nie je zásah,

v takom prípade žalobca môže odpočívať alebo sa venovať inej činnosti (teda v čase, keď sa od neho
nežiada výkon práce). Rovnako tak v zmysle platnej legislatívy pri takto nariadenej služobnej pohotovosti
je v mieste vykonávania štátnej služby určený resp. vymedzený priestor na odpočinok, čo znamená,
že zamestnávateľ si je vedomý a dokonca vytvára podmienky na oddych (spánok) zamestnanca, t. j.
žalobcu. To znamená, že v čase služobnej pohotovosti sa od žalobcu nevyžaduje „aktívna činnosť“,

a teda mimo času skutočného výkonu práce môže žalobca odpočívať alebo sa venovať inej činnosti.
Počas služobnej pohotovosti žalobca nemusí uskutočňovať žiaden výkon práce z vlastnej iniciatívy, ale
iba na základe pokynu svojho zamestnávateľa. V zhrnutí to znamená, že žalobca nemusí byť bdelý a
aktívny počas celej dĺžky trvania služobnej pohotovosti. Napriek tomu zamestnávateľ žalobcovi vypláca
dohodnutú odmenu za takto strávený čas, t. j. nie len za vykonanú prácu, ale aj za takúto neaktívnu
časť práce. Žalobca dostáva za takto stanovený čas pracovnú odmenu, ktorou mu zamestnávateľ

kompenzuje to, že v prípade potreby (zásahu) bude k dispozícií. Pokiaľ súd, napriek všetkým doteraz
uvedeným skutočnostiam, dospeje k záveru, že služobná pohotovosť, ktorú vykonáva žalobca a za ktorú
je riadne odmeňovaný, je pracovným časom, a teda má sa zarátavať do pracovného fondu, samo o sebe
to ešte nie je dôvodom na priznanie nároku na náhradu škody. V zmysle rozhodnutia Súdneho dvora
C- 46/93 Brasserie du Pecheur (bod 84) by mal vnútroštátny súd preveriť, či poškodená osoba prejavila

primeranú snahu s cieľom odvrátiť škodu alebo obmedziť jej rozsah a či včas využila všetky dostupné
prostriedky na právnu ochranu. Žalovaná tiež zdôraznila, že žalobca žiadnym spôsobom neoznámil
svojmu zamestnávateľovi, že odmieta vykonávať služobnú pohotovosť, resp. do dňa podania žaloby
zamestnávateľ žalobcu nemal vedomosť o tom, že výkon služobnej pohotovosti (za ktorú každý mesiac
žalobca dostáva odmenu), považuje resp. pociťuje ako výraznú ujmu. Z vyššie uvedeného dôvodu,

nebolo možné, aby zamestnávateľ včas zamedzil prípadný vznik takejto ujmy alebo aspoň obmedzil jej
rozsah. Podľa zásady, ktorá je spoločná právnym systémom členských štátov, musí totiž poškodená
osoba pod hrozbou toho, že sama bude musieť znášať škodu, vyvinúť primerané úsilie, aby obmedzila
rozsah škody (rozsudky E. a i / Rada a komisia, C-104/89 a C- 37/90). Žalobca však žiadnym spôsobom
neprejavil svoju nevôľu so súčasným stavom, čím by mohol obmedziť rozsah škody, ktorú mu mala

žalovanáspôsobiť.Žalobcamalmožnosťsaprednástupomnavykonávanieštátnejslužbyoboznámiťso
všetkými podmienkami výkonu služby, vedel vopred o platových podmienkach, o služobnej pohotovosti
a služobnom čase, ako aj ďalších právach a povinnostiach, ktoré sa na príslušníka s nerovnomerným
rozvrhnutím služobného času vzťahujú a akceptoval ich bez výhrad. Ohľadom formy a spôsobu výpočtu
náhrady škody žalovaná odkázala na rozsudok ESD C- 429/09 G. Fuss a rozhodnutie Okresného

súdu Stará Ľubovňa, č. k. 8C/25/2017-216 zo dňa 23.12.2019. Žalovaná mala za to, že čo sa týka
posúdenia, či v prípade žalobcu došlo k porušeniu práva na maximálny 48hodinový týždenný pracovný
čas, je potrebné zo strany žalobcu preukázať, či žalobca skutočne pracoval nad takýto limit za rozhodné
obdobie. Totiž,nie všetky hodiny odpracovanejpohotovostisú hodinami nad maximálny limit pracovného
času.Takistojepotrebnézohľadniťnerovnomernérozvrhnutieslužobnéhočasuuhasičovvreferenčnom

období. Napokon žalovaná s poukazom na rozhodovaciu prax namietla neprimeranú výšku požadovanej
škody, keď uviedla, že výška nemajetkovej ujmy nesmie presiahnuť výšku odškodnenia obetí násilných
trestných činov, pri ktorých dochádza k závažnému zásahu do zdravia alebo dokonca života. Preto je
podľa nej možné považovať za primerané, aby odškodnenie za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
mocinebolovyššieakoodškodneniezatrvalénásledkynazdraví,čidokoncazaživot.Nazáveržalovaná

navrhla konanie zastaviť resp. žalobu zamietnuť.

3. V doručenej replike zo dňa 08.05.2024 žalobca nesúhlasil s tvrdením žalovanej, že Smernica sa
nevzťahuje na protipožiarne služby a služby civilnej ochrany vykonávané Hasičským a záchranným
zborom SR a aj pre výkon týchto služieb garantuje 48 hodinovú priemernú týždennú pracovnú dobu

podľa čl. 6 ods. 2, písm. b) Smernice. Odkázal pri tom na samotné znenie článku 17 ods. 3 bod
iii) tejto smernice, ktorá výslovne v tomto ustanovení uvádza aj protipožiarne služby a služby civilnej
ochrany. Pripomenul, že by táto úprava nemala žiadny zmysel, ak by bola takáto činnosť ako celok
vylúčená zo smernice 89/391/EHS nakoľko v takomto prípade by sa na ňu nevzťahovala ani Smernica
2003/88/ES. Odkázal tiež na rozhodnutia ESD C-397/01 (bod 53), C-52/04 (bod 57) a C-518/15 (bod

27). K námietke nedostatku pasívnej vecnej legitimácie žalovanej žalobca uviedol, že nakoľko Smernica
je určená štátu, ktorý zodpovedá za jej správnu transpozíciu, v konaní o náhradu škody spôsobenej
nesprávnym prebratím Smernice do právneho poriadku je pasívne vecne legitimovaná žalovaná. Za
Slovenskú republiku koná Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky ako ústredný orgán štátnej správypre Hasičský a záchranný zbor. Námietku nedostatku pasívnej vecnej legitimácie žalovanej preto
nepovažoval za dôvodnú. K transpozícii Smernice uviedol, že niektoré ustanovenia zákona č. 315/2001
Z. z. sú v rozpore so Smernicou, pretože ich uplatnením sa negarantuje 48 hodinový pracovný čas pre

hasičov. Práve naopak týždenný súčet služobného času hasičov a nariadenej služobnej pohotovosti
prekračuje 48 hodín týždenne, čím dochádza k porušeniu čl. 6, písm. b) Smernice na ujmu žalobcovi.
Každý hasič strávi bežne na pracovisku 57,95 hodín týždenne, čo je v rozpore s týmto článkom.
Výsledné číslo približne 56 hodín predstavuje skutočný priemerný týždenný pracovný čas hasičov.
Žalobca zdôraznil, že transpozícia smerníc nesmie byť formálna a samoúčelná a správnosť transpozície

na prvom mieste potvrdzuje samotná prax uplatňovania transpozičných zákonov, t. j. v danom prípade
zákona č. 315/2001 Z. z. Pre úplnosť žalobca uviedol že predložil so žalobou prehľady týždennej
dochádzky, z ktorých vyplýva, že súčet jeho služobného času „nadobudnutého“ v dôsledku výkonu
štátnej služby a nariadených služobných pohotovostí prekračuje 48 hodinový týždenný pracovný čas.
Napriek tvrdeniu žalovanej o správnej transpozícii smernice do slovenského právneho poriadku je však
praktickým dôsledkom aplikácie transpozičného zákona č. 315/2001 Z. z. výsledok, ktorý negarantuje

48 hodinový týždenný pracovný čas pre členov hasičského zboru SR. K služobnej pohotovosti hasičov
a služobnej dobe žalobca uviedol, že žiadne ustanovenie zákona č. 315/2001 Z. z. nestanovuje,
že služobná pohotovosť hasičov v mieste výkonu služby je považovaná za súčasť ich týždenného
služobného času. V tomto smere sa zákon č. 315/2001 Z. z. ako právna úprava lex specialis odlišuje
od § 96 Zákonníka práce, ktorý zohľadňuje uvedenú Smernicu ES a na ňu nadväzujúcu judikatúru ESD

(a túto skutočnosť výslovne potvrdzuje vo svojom odseku 2). Zákonník práce sa však v otázke právnej
kvalifikácie pohotovosti na príslušníkov hasičského zboru nevzťahuje. Skutočnosť, že podľa zákona č.
315/2001 Z. z. pracovnú pohotovosť hasičov zákonodarca nekvalifikuje ako súčasť ich služobného času,
tiež výslovne potvrdzujú jeho viaceré ustanovenia: § 85, § 92, § 86 ods. 2. Z citovaných ustanovení
vyplýva, že služobná pohotovosť podľa Zákona o hasičskom zbore sa nepovažuje za súčasť týždenného

služobného času jeho príslušníkov, keďže „bezprostredne nadväzuje na vykonávanie štátnej služby“ a
začína až po skončení výkonu štátnej služby v služobnom čase.“ Ustanovenie § 92 zákona č. 315/2001
Z. z. (Služobná pohotovosť v štátnej službe príslušníkov) výslovne potvrdzuje že služobný úrad môže
nariadiť alebo si dohodnúť s pracovníkom, aby sa mimo rámca rozvrhu služobného času a po vopred
určený rozvrhnutia služobného času : „zdržiaval po určený čas na určitom mieste a bol pripravený na

to, že bude povolaný na vykonávanie štátnej služby, ide o služobnú pohotovosť v štátnej službe“ (§ 92
ods.1 zákona č. 315/2001 Z. z.). Takto nariadená služobná pohotovosť preto nie je výkonom štátnej
služby, nakoľko odráža len stav pripravenosti pracovníka na eventuálne vykonanie štátnej služby v
prípade, že k nej bude povolaný. § 122 zákona č. 315/2001 Z. z. potom spresňuje, že ak počas
doby trvania služobnej pohotovosti došlo k vykonaniu štátnej služby „takéto vykonanie štátnej služby

je štátnou službou nadčas“ (ods. 2) a § 91 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. tiež uvádza, že : „Štátnou
službou nadčas je aj služba ktorú príslušník vykonáva počas určenej služobnej pohotovosti podľa
§ 92 ods. 2“. V tejto súvislosti treba upozorniť na to, že Smernica neupravuje žiadnu „prechodnú“
kategóriu medzi pracovným časom a časom odpočinku (C- 437/05,Vorel, bod 25, C-258/10, bod.43)
ako zákon č. 315/2001 Z. z. vo forme služobnej pohotovosti hasiča na pracovisku. V dôsledku toho

by bolo požiadavke Smernice 2003/88/ES možné vyhovieť len vtedy, ak by sa pracovná pohotovosť
hasiča na pracovisku považovala za súčasť jeho pracovného času, čo však zákon č. 315/2001 Z.
z. nestanovuje. Po takto definovanom pracovnom čase má hasič právo na odpočinok (čl. 2 ods. 1
a 2 Smernice) To, že pracovnú pohotovosť hasiča na pracovisku je potrebné považovať za súčasť
jeho pracovnej doby, potvrdzuje aj judikatúra ESD. Rovnako ako v prípade čl. 2 ods. 1 Smernice,

aj v prípade jej čl. 6 žalovaná iba popisuje (cituje) akým spôsobom sa viaceré ustanovenia Smernice
(čl. 6, 16, 17) premietli do zákona č. 315/2001 Z. z. a keďže sa tak po legislatívnej stránke stalo,
má za to, že „dotknuté právne predpisy transponovali čl.6 Smernice správne“. Žalovaná sa konkrétne
zaoberá jednak tzv. referenčným obdobím, ktoré v súlade s čl. 16 písmeno b) Smernice môže štát
pre uplatňovanie článku 6 Smernice (maximálny týždenný pracovný čas) stanoviť na dobu presahujúcu

štyri mesiace, pričom podľa čl. 17 ods. 3 písmeno iii) a pre protipožiarne služby môže toto referenčné
obdobie dokonca predĺžiť. Podľa § 86 ods. 2 zákona č.315/2001 Z. z. je nerovnomerne rozvrhnutý
služobný čas hasičov aplikovaný v rámci šesť mesačného referenčného obdobia. Hoci žalovaná sa
pomernepodrobnezaoberázákonnouúpravouslužobnejdobyvrámcireferenčnéhoobdobia,nereaguje
na kľúčový problém, t. j. či aj počas referenčného obdobia sú štáty povinné garantovať priemerný 48

hodinový týždenný pracovný čas podľa čl. 6 písmeno b) Smernice. Podľa žalobcu, tento záväzok platí v
plnom rozsahu aj vo vzťahu k referenčnému obdobiu, nakoľko žiadne ustanovenie Smernice nespája so
zavedením referenčných období pre štáty možnosť nerešpektovať ich záväzok podľa čl. 6 písmeno b)
Smernice. V dôsledku toho, ak štát nie je schopný zabezpečiť 48 hodinový priemerný týždenný pracovnýčas v rámci stanoveného referenčného obdobia, dostáva sa do rozporu s požiadavkou čl. 6 písmeno
b) Smernice. Na základe argumentácie žalobcu ako aj z vybranej judikatúry ESD vyplýva, že zákon č.
315/2001 Z. z. nesprávne transponoval Smernicu. Je tomu tak z toho dôvodu, že za súčasť pracovnej

(služobnej) doby hasičov nepovažuje ich pracovnú pohotovosť na pracovisku, čo je v rozpore s čl. 2 ods.
1 a 2 Smernice. Súčet služobnej doby a služobnej pohotovosti prekračuje požiadavku 48 hodinového
priemerného pracovného času požadovaného čl. 6, písm. b) Smernice. Porušenie týchto ustanovení
zakladá zodpovednosť Slovenskej republiky za škodu spôsobenú porušením úniového práva žalobcovi.
Žalobca tvrdil, že škoda (ujma) mu vznikla na jeho súkromnom a rodinnom živote, pretože bol nútený

vykonávať službu nad priemerný týždenný pracovný čas stanovený Smernicou a za porušenie jej čl. 6
písm. b). K tvrdeniu žalovanej, že žalobca neupozornil svojho zamestnávateľa na porušovanie jeho práv
a nepožiadal ho o náhradu škody, t. j. nevyvinul primerané úsilie na zamedzenie vzniku škody, žalobca
uviedol, že uloženie povinnosti poškodeným osobám systematicky využívať všetky právne prostriedky,
ktoré sú im k dispozícii, je v rozpore s judikatúrou ESD. K vyjadreniu žalovanej o neprimeranosti
žalobcom uplatňovanej nemajetkovej ujmy žalobca poukázal na rozhodovaciu prax Krajského súdu

v Banskej Bystrici, ako aj právoplatné rozhodnutia Krajského súdu v Košiciach, ktorými bola žalobcom –
príslušníkomHasičskéhoazáchrannéhozboruSRvobdobnýchveciachpriznanánáhradanemajetkovej
ujmy vo výške od 2.500,-eur do 6.167,21 eur. Všetky tvrdenia uvedené žalovanou v jej vyjadrení už boli
preskúmané všeobecnými súdmi, ktoré na ne dali jasnú odpoveď, potvrdili dôvodnosť nárokov hasičov
a pravdivosť ich tvrdení vrátane právnej argumentácie.

4. V doručenej duplike zo dňa 07.06.2024 žalovaná zopakovala všetky svoje argumenty, ktoré už uviedla
vo vyjadrení k žalobe. Oproti svojim vyjadreniam naviac k žalobcom použitej judikatúre všeobecných
súdov uviedla, že táto by nemala byť pre toto konanie smerodajná, nakoľko s poukazom na uznesenie
Najvyššieho súdu SR spis. zn. 7Cdo/29/2021 zo dňa 31.01.2023 by mal súd klásť dôraz na individuálnu

povahu každého sporu o náhradu nemajetkovej ujmy. K žalobcom predloženým dôkazom v podobe
jednotlivých rozsudkov, či výpisov zo SAPu žalovaná uviedla, že tieto sami o sebe nie sú dôkazom
presahu nad 48 hodinový pracovný čas. Žalobca tak podľa žalovanej doposiaľ neuniesol bremeno
tvrdení ani bremeno dôkazu.

5. Na pojednávaní, ktoré sa konalo dňa 02.10.2024, žalobca ako aj žalovaná zotrvali na svojej doterajšej
argumentácii. Žalobca bol následne vypočutý, pričom vo svojej výpovedi uviedol, že ako hasič pracuje
už 28 rokov, v súčasnosti asi rok ako hasič špecialista. Pracuje na hasičskej stanici v Šaci, kde ich je
malý počet, preto nebolo možné uskutočniť nejaké zmeny. Situácia v Košiciach je z jeho pohľadu lepšia,
hasiči mali viac času aj vyššie mzdy. Týkalo sa ho to ako človeka, pretože to malo dopad tak na neho,

ako aj jeho rodinu. Žalobca ďalej uviedol, že pracuje v 24 hodinovom režime v pomere 16:8. To znamená,
že 16 hodín je služba a 8 hodín pohotovosť. Prakticky je stále v práci. V zásade ma odpracovaných 240
hodín a vykázaných má 160 hodín. Nočnú alebo služobnú pohotovosť vykonáva priamo na pracovisku,
z ktorého sa nemôže vzdialiť. Žalobca sa podrobuje pravidelným školeniam, z ktorých niektoré trvajú
2-4 dni. Školenia sú nariaďované tak, aby bol zachovaný odpočinok po práci. Avšak, nakoľko ich je

na pracovisku málo a stále musí byť niekto prítomný, častokrát sa stáva, že mu je zrušená dovolenka
alebo sa posúvajú služby, čo vyvoláva chaos. Žalobca nepovažuje dva dni voľna medzi zmenami za
postačujúce na plnohodnotný odpočinok, avšak vzhľadom na charakter práce, ktorú vykonáva, sa s tým
musí stotožniť. 24 hodinové zmeny majú dopad na jeho rodinu a deti, avšak do práce musí chodiť
z finančných dôvodov. Žalobca má málo času na voľnočasové aktivity či záľuby a rozloženie zmien sa

začína podpisovať na jeho zdravotnom stave, najmä po psychickej stránke. Svoju prácu má rád, ale
pracovné podmienky nie sú z jeho pohľadu vyhovujúce. Na otázku žalovanej strany, či žalobca v čase,
keď nastupoval do zamestnania, vedel, ako sa plánuje rozloženie služieb, žalobca uviedol, že v roku
1996 bol charakter práce iný a bol rád, že má prácu. Žalobca ďalej na položené otázky uviedol, že
poberá príplatok za nerovnomerné rozloženie pracovného času, taktiež je odmeňovaný za pohotovosť

na pracovisku, avšak presnú výšku uviesť nevedel, vzhľadom na dlhšie trvajúcu PN (9 mesiacov), ale
malo by to byť cca 70 eur mesačne. Na otázku, či žalobca správne pochopil rozvrhnutie pracovného
čas (služba, dva dni voľna, služba + školenia) a či v súvislosti s tým dostáva rozvrh koncom mesiaca
predchádzajúceho nasledujúcemu mesiacu žalobca uviedol, že to tak celkom nie je, nakoľko v priebehu
mesiaca sa môže niečo vyskytnúť, napr. niekto odíde, a vtedy sa to rieši operatívne. Nerobí sa to tak,

ako by sa malo. Na otázku žalovanej, či žalobca vie vysvetliť odchýlky v listinných dôkazoch týkajúcich
sa rozvrhnutia pracovného času, z ktorých sa javí, že žalobca má viac voľna ako to uvádza, žalobca
uviedol, že nevie, akú listinu má žalovaná na mysli, ale môže to byť tak, že niekedy pracuje cez sviatok
a potom mu vedúci naplánuje voľno za to, že pracoval cez sviatok. Žalobca na doplnenie uviedol, želistiny, ktoré v konaní predložil, sumarizujú to, akým spôsobom žalobca v priebehu mesiaca pracoval
a nie to, čo mu bolo plánované vopred, pretože to sa veľakrát mení.

6. Žalobca v ďalšom svojom podaní doručenom súdu dňa 30.10.2024 uviedol výpočet fondu
použiteľného na rozvrh za referenčné obdobie pri použití žalovanou tvrdeného referenčného obdobia 6
mesiacov a bez započítania služobnej pohotovosti. Fond použiteľný na rozvrh za referenčné obdobie je
37,5 hodín (týždenný služobný čas hasiča podľa Kolektívnej zmluvy vyššieho stupňa na rok 2022) x 26
(počet týždňov referenčného obdobia), t. j. 975 hodín. Následne 975 hodín (fond použiteľný na rozvrh

za referenčné obdobie) / 16 hodín (počet hodín výkonu služby bez služobnej pohotovosti od 7:00 hod.
do 22:00 hod. + 6:00 hod. – 7:00 hod. nasledujúceho dňa) = 60,94 služobných zmien v referenčnom
období 6 mesiacov (26 týždňov). Na 1 mesiac tak pripadá 10 zmien (60,94 / 6 mesiacov= 10,16 zmien).
Ako vyplýva z dochádzkového systému SAP, žalobcovi je v skutočnosti rozvrhovaných na každý mesiac
10 zmien a každý tretí mesiac 11 zmien. Z uvedeného podľa žalobcu jednoznačne vyplýva, že služobná
pohotovosť v skutočnosti nie je žalobcovi zarátaná do fondu služobného času. Pokiaľ by sa do fondu

služobného času zarátala aj služobná pohotovosť, výpočet fondu použiteľného na rozvrh za referenčné
obdobie 6 mesiacov by bol nasledovný: 975 hodín (fond použiteľný na rozvrh za referenčné obdobie) /
24 hodín (dĺžka služobného času za deň služby) = 40,63 služobných zmien v referenčnom období 6
mesiacov(26týždňov).Pripočte40,63služobnýchzmienvreferenčnomobdobí6mesiacov(26týždňov)
by tak na 1 mesiac pripadalo 6,77 zmien (40,63/6= 6,77). Ako však vyplýva z dochádzkového systému

SAP, žalobcovi bolo plánovaných každý mesiac 10 zmien a každý tretí mesiac 11 zmien. Z uvedeného
žalobca vyvodil jednoznačný záver o porušovaní Smernice a jej nesprávnej transpozícii. Žalobca na
preukázanie svojho nároku predložil spolu s vyjadrením tabuľky prepočtov.

7. V ďalšom vyjadrení doručenom súdu dňa 11.11.2024 žalovaná poukázala na rozdiel medzi

„Nerovnomerne rozvrhnutým služobným časom“ (§ 86 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z.) a „Rozvrhom
služobných zmien“ (§ 86 ods. 4 zákona č. 315/2001 Z. z.) a taktiež na rozdielnosť pojmov „služobný
čas“ a „pracovný čas“. Podľa žalovanej je pojem pracovný čas autonómnym pojmom európskeho
práva, preto nie je pre rozhodnutie v tejto veci vôbec podstatné to, akým spôsobom definuje pojem
„služobný čas“ vnútroštátny právny poriadok. Žalovaná sa pri plánovaní služieb, nerovnomernom

rozvrhovaní služobného času a výkone služobných činností striktne drží zákona, a preto pracuje
s pojmom služobný čas. Podľa žalovanej je zrejmé, že zákon nepredpokladá započítanie služobnej
pohotovosti do služobného času. Tým však nie je dotknuté jej započítanie do pracovného času v zmysle
Smernice. Výpočty žalobcu v jeho podaní nedávajú podľa žalovanej žiadny zmysle, pretože zjednocujú
dva rôzne pojmy „služobný čas“ a „pracovný čas“. Ich odlišovanie má pritom význam najmä z pohľadu

odmeňovania žalobcu. Žalobca taktiež nesprávne kombinuje pojmy „nerovnomerne rozvrhnutý služobný
čas“ a „vykonávanie služobných činností príslušníkov“, t. j. právnu úpravu § 86 ods. 1 a ods. 4. Odsek
1 totiž popisuje referenčné obdobie a odsek 4 plánovanie. Žalobca podľa žalovanej nesprávne uvádza,
že referenčné obdobie (rozvrhové / vyrovnávacie) je obdobie, na ktoré sa má rozvrhnúť služobný čas.
Úplne však ignoruje ustanovenie § 86, ktoré uvádza, že služobný čas príslušníkov môže byť rozvrhnutý

nerovnomerne a takto nerovnomerne rozvrhnutý služobný čas je rozvrhnutý na šesť mesiacov. Takéto
rozvrhnutie vyplýva priamo zo zákona, preto nikomu neprislúcha povinnosť nejakým spôsobom osobitne
konštatovať, že toto obdobie je šesťmesačné na to, aby validoval toto ustanovenie zákona. Služobný čas
žalobcu je rozvrhnutý na 6 mesiacov a za to mu patrí príplatok za jeho nerovnomerné rozvrhnutie a ak
žalobca vykonáva pohotovosť, patrí mu náhrada aj za pohotovosť. Zo záznamov systému SAP, ktoré

žalobca predložil súdu, vyplýva, že v obdobiach od 13.03. do 19.03.2021, 15.05. – 21.05.2021, 03.10.
– 09.10.2021, 09.10. – 15.10.2021 a 10.01. – 16.01.2022 bolo žalobcovi naplánovaných menej služieb
než by zodpovedalo dodržiavaniu systému spôsobom služba / voľno / voľno. Podľa žalovanej je to tak
preto, lebo nakoľko sa blížil koniec šesťmesačného referenčného obdobia, plánovač mu naplánoval
menejslužiebscieľomdodržaťjehopriemernýtýždennýpracovnýčasvrámcireferenčnéhoobdobiapod

hranicou 48 hodín za týždeň. Ide o aktívne opatrenia žalovanej s cieľom dodržať ustanovenia Smernice.
Žalovaná ďalej poukázala na obdobie od 16.03.2020 do 13.06.2020, od 01.10.2020 do 15.05.2021 a od
25.11.2021 do 22.02.2022, kedy bol na území Slovenskej republiky vyhlásený núdzový stav v dôsledku
celosvetovej pandémie ochorenia COVID-19. Podľa žalovanej išlo o okolnosť osobitnej závažnosti, ktorá
si vyžadovala prijatie opatrení nevyhnutných na ochranu života, zdravia, ako aj bezpečnosti spoločnosti,

preto bolo v týchto obdobiach možné nedodržiavať pravidlá uvedené v Smernici. V referenčných
obdobiach, ktoré sa časovo prekrývajú s obdobiami núdzového stavu, teda podľa žalovanej žalobca
nemal práva, na údajné porušenie ktorých žalobou poukazuje. Žalovaná opätovne upriamila pozornosť
súdu na to, že prepočty poskytnuté žalobcom nevyčísľujú priemerný pracovný čas v rámci celýchreferenčných období, ale iba v rámci ním vymyslených 1-mesačných období. Okrem toho žalobca bez
akéhokoľvek právneho dôvodu do referenčných období nezapočítava dni označené ako VS, SVP, DOD,
LEK, SVK, DOS, SRP, na čo už žalovaná poukázala vo svojom podaní zo dňa 13.03.2024, preto takéto

výpočty vedú k absurdným záverom, v zmysle ktorých, zjednodušene, čím má žalobca viac voľna,
tým je vyšší priemerný týždenný pracovný čas. Žalovaná napokon uzavrela, že k prekročeniu limitu
priemerného týždenného pracovného času 48 h/t u žalobcu nedošlo, a to v žiadnom zo sledovaných
referenčných období.

8.Súdvykonaldokazovanieoboznámenímsaslistinnýmidôkazmizaloženýmivspiseazistilnasledovný
skutkový stav.

9. Žalobca je príslušníkom Hasičského a záchranného zboru Slovenskej republiky, ktorý vykonáva
stálu štátnu službu v Košiciach - Šaci. Žalobcovi sú nerovnomerne rozvrhované služby takým
spôsobom, že na 16,5 hodinovú riadnu službu v služobný deň nadväzuje určená 7,5 hodinová služobná

pohotovosť na pracovisku v jednej 24 hodinovej zmene v takom rozsahu, že súhrn takto vyskladaného
týždenného pracovného času pravidelne prekračuje 48 hodín. Podľa žalobcu úprava dovoleného
rozsahu týždenného pracovného času zamestnancov (vrátane hasičov) tvorí predmet úpravy práva EÚ
záväzne určujúci dĺžku týždenného pracovného času na 48 hodín.
Právnyzástupcazažalobcupredložilsúduprehľadodpracovanýchhodínzaobdobieodjanuára2021do

decembra 2023 s rozpisom mesačne odpracovaného služobného času, služobnej pohotovosti, štátnej
služby nadčas, čerpania dovolenky aj „PN“, vrátane vypočítaného priemerného týždenného pracovného
času v zmysle smernice 2003/88/ ES, z ktorého vyplýva, že za 01/2021 žalobca odpracoval celkom
144 hodín, priemerný týždenný pracovný čas 45,82 hodín, 02/2021 celkom odpracované 192,00 hodín,
priemerný týždenný pracovný čas 49,78 hodín, 03/2021 celkom odpracované 240 hodín, priemerný

týždenný pracovný čas 54,19 hodín, 04/2021 celkom odpracované 96 hodín, priemerný týždenný
pracovný čas 48 hodín, 05/2021 celkom odpracované 144 hodín, priemerný týždenný pracovný čas
38,77 hodín, 06/2021 celkom odpracované 203,40 hodín, priemerný týždenný pracovný čas 49,10
hodín, 07/2021 celkom odpracované 124 hodín, priemerný týždenný pracovný čas 33,38 hodín,
08/2021 celkom odpracované 177,05 hodín, priemerný týždenný pracovný čas 49,57 hodín, 09/2021

celkom odpracované 198 hodín, priemerný týždenný pracovný čas 53,51 hodín, 10/2021 celkom
odpracované 144 hodín, priemerný týždenný pracovný čas 34,76 hodín, 11/2021 celkom odpracované
168 hodín, priemerný týždenný pracovný čas 47,04 hodín, 12/2021 celkom odpracované 97,20 hodín,
priemerný týždenný pracovný čas 27,22 hodín, 01/2022 celkom odpracované 216,53 hodín, priemerný
týždenný pracovný čas 50,52 hodín, 02/2022 celkom odpracované 169,08 hodín, priemerný týždenný

pracovný čas 45,52 hodín, 03/2022 celkom odpracované 144 hodín, priemerný týždenný pracovný čas
43,83 hodín, 04/2022 celkom odpracované 192 hodín, priemerný týždenný pracovný čas 48 hodín,
05/2022 celkom odpracované 208,50 hodín, priemerný týždenný pracovný čas 50,33, 06/2022 celkom
odpracované 135 hodín, priemerný týždenný pracovný čas 49,74 hodín, 07/2022 celkom odpracované
96 hodín, priemerný týždenný pracovný čas 39,53 hodín, 08/2022 celkom odpracované 240 hodín,

priemerný týždenný pracovný čas 54,19 hodín, 09/2022 celkom odpracované 195 hodín, priemerný
týždenný pracovný čas 45,50 hodín, 10/2022 celkom odpracované 184 hodín, priemerný týždenný
pracovný čas 58,55 hodín, 11/2022 celkom odpracované 146 hodín, priemerný týždenný pracovný čas
39,31hodín,12/2022celkomodpracované177,50hodín,priemernýtýždennýpracovnýčas47,79hodín,
01/2023 celkom odpracované 264 hodín, priemerný týždenný pracovný čas 59,61 hodín, 2/2023 celkom

odpracované 120 hodín, priemerný týždenný pracovný čas 36,52 hodín, 03/2023 celkom odpracované
168,52 hodín, priemerný týždenný pracovný čas 45,37 hodín, 04/2023 celkom odpracované 173,33
hodín, priemerný týždenný pracovný čas 57,78 hodín, 05/2023 celkom odpracované 184 hodín,
priemerný týždenný pracovný čas 44,41 hodín, 06/2023 celkom odpracované 207,02 hodín, priemerný
týždenný pracovný čas 48,30 hodín, 07/2023 celkom odpracované 144 hodín, priemerný týždenný

pracovný čas 50,40 hodín, 08/2023 celkom odpracované 192 hodín, priemerný týždenný pracovný čas
46,34 hodín, 09/2023 celkom odpracované 144 hodín, priemerný týždenný pracovný čas 48,83 hodín,
10/2023celkomodpracované192hodín,priemernýtýždennýpracovnýčas46,34hodín,11/2023celkom
odpracované 204 hodín, priemerný týždenný pracovný čas 51 hodín, 12/2023 celkom odpracované
215,42 hodín, priemerný týždenný pracovný čas 50,26 hodín. Žalobca ďalej uvádza, že doby vyplatenej

ročnej dovolenky priznanej v súlade s čl. 7 a doby pracovnej neschopnosti sa nezahŕňajú alebo sú pri
výpočte priemeru neutrálne.10. Podľa čl. 7 druhá a tretia veta Ústavy Slovenskej republiky, právne záväzné akty Európskych
spoločenstiev a Európskej únie majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky. Prevzatie právne
záväzných aktov, ktoré vyžadujú implementáciu, sa vykoná zákonom alebo nariadením vlády podľa čl.

120 ods. 5.
Podľa čl. 144 ods. l Ústavy Slovenskej republiky, sudcovia sú pri výkone svojej funkcie nezávislí a pri
rozhodovaní sú viazaní ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5
a zákonom.
Minimálne požiadavky na bezpečnosť a ochranu zdravia pre organizáciu pracovného času ustanovuje

Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES zo 4. novembra 2003 o niektorých aspektoch
organizácie pracovného času (ďalej aj „Smernica“).
V čl. 1 bod 2 Smernice táto rieši: a) minimálne doby denného odpočinku, týždenného odpočinku a ročnej
dovolenky, prestávky v práci a na maximálny týždenný pracovný čas a b) určité aspekty nočnej práce,
práce na zmeny a rozvrhnutie práce.
Podľa čl. 1 bod 3 Smernice táto sa vzťahuje na všetky odvetvia činností, verejné a súkromné, v zmysle

čl. 2 smernice 89/391/EHS bez toho, aby boli dotknuté články 14, 17, 18 a 19 tejto smernice.
Podľa čl. 2 bod 1 Smernice „pracovný čas“ je akýkoľvek čas, počas ktorého pracovník pracuje podľa
pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju činnosť alebo povinnosti v súlade s vnútroštátnymi právnymi
predpismi alebo praxou.
Podľa čl. 6 písm. b) Smernice členské štáty príjmu opatrenia na zabezpečenie toho, že v súlade

s potrebou chrániť bezpečnosť a zdravie pracovníkov, priemerný pracovný čas pre každé obdobie
siedmych dní vrátane nadčasov neprekročí 48 hodín.
Podľa čl. 16 písm. b) Smernice členské štáty môžu ustanoviť pre uplatňovanie článku 6 (maximálny
týždenný pracovný čas) referenčné obdobie nepresahujúce štyri mesiace. Doby platenej ročnej
dovolenky priznané v súlade s článkom 7 a doby pracovnej neschopnosti sa nezahŕňajú alebo sú pri

výpočte priemeru neutrálne.
Podľa § 85 ods. l zákona č. 315/2001 Z. z., služobný čas príslušníka je časový úsek, v ktorom príslušník
vykonáva štátnu službu a je k dispozícii služobnému úradu.
Podľa § 85 ods. 2 zákona č. 315/2001 Z. z. služobný čas príslušníka je 40 hodín týždenne. Skrátenie
týždenného služobného času príslušníka možno dohodnúť v kolektívnej zmluve vyššieho stupňa.

Podľa § 86 ods. 1 a 2 zákona č. 315/2001 Z. z., služobný čas príslušníkov môže byť rozvrhnutý
nerovnomerne. Nerovnomerne rozvrhnutý služobný čas príslušníkov je rozvrhnutý na obdobie šiestich
mesiacov. Pri nerovnomernom rozvrhnutí nesmie byť dĺžka služobného času v jednotlivých služobných
dňoch vyššia ako 18 hodín. Celková dĺžka vykonávania štátnej služby aj na ňu bezprostredne
nadväzujúcejslužobnejpohotovostivmiestevykonávaniaštátnejslužbyjenajviac24hodínvslužobnom

dni.
Podľa § 91 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z., štátnou službou nadčas je štátna služba vykonávaná nad
rámec určeného služobného času.
Podľa § 91 ods. 3 zákona č. 315/2001 Z. z., v kalendárnom roku možno príslušníkovi prikázať štátnu
službu nadčas v rozsahu najviac 300 hodín.

Podľa § 92 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z., služobný úrad určuje príslušníkovi služobnú pohotovosť
v štátnej službe v mieste vykonávania štátnej služby, ktorá bezprostredne nadväzuje na vykonávanie
štátnej služby podľa § 86 ods. 2 v rámci rozvrhnutia služobného času.
Podľa § 97 ods. l písm. h) zákona č. 315/2001 Z. z., ako vykonávanie štátnej služby sa posudzuje čas
náhradného voľna za štátnu službu nadčas a náhradného voľna za štátnu službu vo sviatok.

Podľa§103ods.5zákonač.315/2001Z.z.,príslušníkovivrozsahuazapodmienokustanovenýchtýmto
zákonom, okrem služobného príjmu patrí peňažná náhrada za služobnú pohotovosť v štátnej službe a
za pohotovosť pri zabezpečovaní opatrení pre obdobie brannej pohotovosti štátu.
Podľa § 122 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z., ak je príslušníkovi podľa § 92 ods. 1 určená služobná
pohotovosť, patrí mu za každú hodinu tejto pohotovosti peňažná náhrada 15% zo sumy, ktorou je

príslušná časť jeho služobného platu, a 30% z tejto sumy, ak ide o deň služobného pokoja.
Podľa § 122 ods. 2 zákona č. 315/2001 Z. z., ak je príslušníkovi podľa § 92 ods. 2 nariadená služobná
pohotovosť, patrí mu za každú hodinu tejto pohotovosti peňažná náhrada a) 50% zo sumy, ktorou je
príslušná časť jeho služobného platu, ak ide o pohotovosť vykonávanú v mieste vykonávania jeho štátnej
služby, a 100% z tejto sumy, ak ide o deň služobného pokoja, b) 15% zo sumy, ktorou je príslušná

časť jeho služobného platu, ak ide o pohotovosť vykonávanú v mieste jeho pobytu, alebo na inom
dohodnutom mieste, a 25% z tejto sumy, ak ide o deň služobného pokoja, c) 5% zo sumy, ktorou je
príslušná časť jeho služobného platu, ak ide o pohotovosť vykonávanú s možnosťou použitia mobilných
prostriedkov spojenia, a 10% z tejto sumy, ak ide o deň služobného pokoja.Podľa § 122 ods. 3 zákona č. 315/2001 Z. z., náhrada za služobnú pohotovosť podľa odsekov 1 a 2
nepatrí za čas, v ktorom došlo počas jej trvania k vykonaniu štátnej služby; takéto vykonávanie štátnej
služby je štátnou službou nadčas.

11. Žalovaná sa v konaní bránila tým, že nie je vecne pasívne legitimovaná v tomto konaní, že
Smernica sa na daný prípad neaplikuje, že bola transponová do slovenského právneho poriadku
správne. Žalovaná tiež namietala, že nie sú splnené podmienky na priznanie náhrady škody, že žalobca
nepreukázal vznik škody, že nevykonal žiadne kroky k zamedzeniu vzniku škody, že skutočne došlo

k odpracovaniu hodín nad priemerný týždenný limit 48 hodín v referenčnom období polroka a že žalobca
žiada neprimerane vysokú sumu.

12. K námietke žalovanej spočívajúcej v nedostatku jej vecnej pasívnej legitimácie v tomto konaní
súd uvádza, že zodpovednosť členských štátov a ich orgánov pri aplikácii komunitárneho práva
vychádza z prednosti komunitárneho práva, bez ktorej by táto zodpovednosť nebola vynútiteľná.

Práve na základe prednosti komunitárneho práva v prípade jeho chybnej aplikácie alebo opomenutia
aplikácie zo strany orgánu členského štátu sa môžu poškodené fyzické alebo právnické osoby domáhať
náhrady spôsobenej škody. Prednosť komunitárneho práva, jeho priamy účinok, ako aj celý inštitút
zodpovednostičlenskéhoštátuauplatňovaniasináhradyškodypoškodenýmisubjektminiesúupravené
v zakladajúcich zmluvách, ani v aktoch inštitúcií Európskej únie a vyplývajú výlučne z judikatúry

Súdneho dvora Európskych spoločenstiev. Táto judikatúra vychádza predovšetkým zo zásady pacta
sunt servanda a zo zásady komunitárnej lojality, ktoré sú zakotvené v článku 10 Zmluvy o založení
Európskeho spoločenstva (ďalej len „Zmluva o založení ES“), a na základe ktorých sú členské štáty
povinné prijať všetky opatrenia potrebné na zabezpečenie plnenia záväzkov vyplývajúcich zo zmluvy
alebo z činnosti inštitúcií spoločenstva a zdržať sa „akýchkoľvek opatrení, ktoré by mohli ohroziť

dosiahnutie cieľov zmluvy“ alebo ktoré by mohli ohroziť reálny účinok komunitárneho práva.

13. Povinnosť aplikácie komunitárneho práva ESD vysvetlil po prvýkrát v prípade Simmenthal (106/77,
9.3.1978, Zb, s, 629), v ktorom riešil dôsledky priamej aplikovateľnosti ustanovení komunitárneho práva
v prípade, ak bola s nimi v rozpore vnútroštátna norma. Priama aplikovateľnosť komunitárneho práva

v tomto prípade podľa ESD znamená, že „normy komunitárneho práva musia disponovať úplným
účinkom, a to rovnakým spôsobom vo všetkých členských štátoch počnúc od ich vstupu do platnosti a
počas celého obdobia ich platnosti“, akoby boli súčasťou právneho poriadku uplatniteľného na území
jednotlivých členských štátov“ (bod 14 rozsudku Simmenthal), pričom majú vyššiu právnu silu ako
normy vnútroštátne. To znamená, že vnútroštátna norma odporujúca komunitárnej norme nemôže byť

právoplatne aplikovaná. ESD ďalej zdôraznil, že každý vnútroštátny súd je ako orgán členského štátu
„v medziach svojich právomocí povinný aplikovať komunitárne právo ako celok a chrániť práva, ktoré
priznáva toto právo jednotlivcom tak, že nesmie aplikovať žiadne skoršie alebo neskoršie ustanovenia
vnútroštátneho práva, ktoré sú v rozpore s komunitárnym právom“ (body 16 a 21 rozsudku Simmethal).

14. Zodpovednosť členských štátov v prípade porušenia komunitárneho práva je objektívna a absolútna.
Členský štát sa jej teda nemôže za žiadnych okolností zbaviť, ani sa z nej nemôže exkulpovať, a to bez
ohľadu na to, ktorý orgán konajúci v mene členského štátu škodu spôsobil.

15. O pasívnej legitimácii Slovenskej republiky ako členského štátu zodpovedného za dodržiavanie,

rešpektovanie a zabezpečovanie dodržiavania a rešpektovania práva Európskej únie súd v tomto konaní
nemal pochybnosti. Na tom by nič nemenila ani prípadná možnosť žalobcu domáhať sa škody aj
priamo od svojho (verejnoprávneho zamestnávateľa) ako porušiteľa záväznej smernice Európskej únie
s priamymi účinkami, ktorou možnosťou sa však súd nezaoberal, keď ani taký záver by nemohol vylúčiť
zodpovednosť členského štátu. Rozsudok vo veci Fuß dáva v prípade porušenia práva na dodržiavanie

48 hodinového pracovného času právo poškodenému domáhať sa náhrady škody proti členskému štátu
(bod 45, 46 a 61 Rozsudku Fuß).

16. Z vyššie uvedeného má súd za to, že žalovaná disponuje pasívnou vecnou legitimáciou a fyzická
osoba, v tomto prípade žalobca sa so svojím nárokom na náhradu škody v prípade porušenia práva

Európskej únie, resp. jej právne záväzných aktov, v tomto prípade porušenia Smernice 2003/88/ES
môže domáhať na vnútroštátnom súde svojho práva priamo voči členskému štátu, t. j. voči Slovenskej
republike, v mene ktorej koná ústredný orgán verejnej správy (Ministerstvo vnútra SR), do ktorého
pôsobnosti patrí oblasť štátnej správy pre Hasičský a záchranný zbor.17. K obrane žalovanej spočívajúcej v tom, že Smernica 2003/88/ES sa na daný prípad neaplikuje, súd
uvádza, že výklad pôsobnosti jej aplikácie žalovanou je nesprávny, keď čl. 1 ods. 3 Smernice 2003/88/

ES odkazuje na pozitívne vymedzenie čl. 2 smernice 89/392/EHS, negatívne vymedzenie upravuje
výslovne („táto smernica sa nevzťahuje na námorníkov definovaných v smernici 1999/63/ES bez toho,
aby bol dotknutý článok 2 ods. 8 tejto smernice“). ESD v Rozsudku Fuß uviedol, že z rozsahu úpravy
tejto smernice nie sú vyňatí ani hasiči (ako tvrdí v rámci svojej procesnej obrany žalovaná, resp. že na
hasičov sa smernica nevzťahuje), keď v bode 33 konštatuje, že článok 6 písm. b) Smernice 2003/88/

ES predstavuje pravidlo sociálneho práva Únie s osobitným významom, z ktorého má mať prospech
každý pracovník, keďže je minimálnou požiadavkou určenou na zaistenie bezpečnosti a ochrany jeho
zdravia, ktoré ukladá členským štátom povinnosť stanoviť 48 hodinovú hranicu pre priemerný týždenný
pracovný čas, v súvislosti s ktorou je výslovne stanovené, že zahŕňa nadčasy, a od ktorej sa v prípade
neprebratia článku 22 ods. 1 tejto smernice do vnútroštátneho práva nemožno v žiadnom prípade
odchýliť, pokiaľ ide o také činnosti, ako je činnosť hasičov, o ktorú ide vo veci samej, hoci by k tomu došlo

len prostredníctvom súhlasu dotknutého pracovníka (pozri v tomto zmysle rozsudky z 5.októbra 2004,
Pfeiffer a i. C-397/01 až 103/01, s. I-8835, body 98 a100, ako aj Fuß, už citovaný, body 33 až 35 a 38).
V bode 38 Rozsudku ESD C-429/09 ESD konštatuje, že za týchto podmienok má pracovník, ako je G.
Fuß, ktorého v zásahovej službe zamestnáva Stadt Halle, právo sa priamo dovolávať ustanovení článku
6 písm. b) Smernice 2003/88 voči takému verejnoprávnemu zamestnávateľovi na účely dodržania práva

na priemerný pracovný čas neprekračujúci 48 hodín, ktoré vyplýva z tohto ustanovenia (rozsudok Fuß,
bod 60). Z uvedeného teda vyplýva, že Smernica 2003/88/ES sa v tomto prípade aplikuje.

18. Ďalej v bode 35 rozsudku C-429/09 ESD konštatuje, že Súdny dvor už rozhodol, že členské štáty
nemôžujednostranneurčiťrozsahpôsobnostičlánku6písm.b)Smernicetak,žeuplatnenietohtonároku

pracovníkov na to, aby priemerný týždenný pracovný čas nepresahoval túto maximálnu hranicu, budú
viazať na nejakú podmienku alebo ho určitým spôsobom obmedzia (pozri rozsudky Pfeiffer a i., už
citovaný bod 99, ako aj Fuß, už citovaný bod 52).

19. Otázku podstatnú pre toto konanie, a to či do pracovného, resp. služobného času žalobcu sa

zarátava aj doba jeho služobnej (pracovnej) pohotovosti vyriešil v prípade hasičov ESD vo svojom
rozsudku C - 429/09 G. Fuß tým, že potvrdil, že pracovná pohotovosť tvoriaca súčasť ich týždenného
pracovného času v spojení s ďalším „riadnym“ pracovným časom nesmie prekročiť maximálny týždenný
pracovný čas. V tejto veci týkajúcej sa pracovnej doby a právneho režimu pohotovosti u nemeckých
hasičov ďalej uviedol, že: „pracovný čas zodpovedajúci pracovnej pohotovosti a pohotovostnej službe,

počas ktorých je dotknutý pracovník fyzicky prítomný na pracovisku, je súčasťou pojmu „pracovný
čas“ v zmysle Smernice 2003/88/ES“. V dôsledku toho právo Únie bráni vnútroštátnej právnej úprave
stanovujúcej priemerný pracovný čas, ktorý vzhľadom na to, že zahŕňa obdobia pracovnej pohotovosti
a pohotovostnej služby prekračuje týždennú hranicu upravenú v čl. 6 písm. b) uvedenej smernice (bod
25 Rozsudku ESD C-429/09 z 25.11.2010). Ďalej v bode 35 sa konštatuje, že ESD už rozhodol, že

členské štáty nemôžu jednostranne určiť rozsah pôsobnosti článku 6 písm. b) Smernice 2003/88 tak,
že uplatnenie tohto nároku pracovníkov na to, aby priemerný týždenný pracovný čas nepresahoval túto
maximálnu hranicu, budú viazať na nejakú podmienku alebo ho určitým spôsobom obmedzia (pozri
rozsudky Pfeiffer a i., bod 99, ako aj Fuß, bod 52).

20. Vo veci týkajúcej sa právneho posúdenia režimu pohotovosti lekárskych záchranárov (C-397/01,
Pfeiffer) ESD uviedol, že „...časy pracovnej pohotovosti na pracovisku treba v celom rozsahu zahrnúť do
výpočtu maximálneho denného alebo týždenného pracovného času“ (bod 95 Rozsudku ESD C-397/02 z
5.10.2004).Vdôsledkutakéhoprístupujezrejmé,žepodľaESDjerozhodujúcimfaktorompreposúdenie
či sú naplnené charakteristické znaky pojmu pracovný čas v pohotovostnej službe, ktorú pracovník

skutočne vykonáva na svojom pracovisku, skutočnosť, že je povinný byť fyzicky prítomný na mieste
určenom zamestnávateľom a by mu k dispozícii, aby v prípade potreby mohol okamžite poskytnúť
primerané služby. Preto je tieto povinnosti potrebné považovať za výkon pracovnej činnosti pracovníka
(Rozsudok ESD C-14/04, Dellas. bod 48, 58).

21. Vo veci C-437/05 J. Vorel týkajúcej sa pracovnej pohotovosti lekárov na pracovisku ESD rovnako
uviedol, že „pracovná pohotovosť, ktorú pracovník vykonáva v režime fyzickej prítomnosti v zariadení
zamestnávateľa sa musí považovať ako celok za „pracovný čas“ v zmysle smernice 93/104/ES nezávisleod toho akú prácu dotknutá osoba skutočne vykonávala v priebehu pracovnej pohotovosti“ (bod 27
Rozsudku ESD vo veci 437/05 z 11.1.2007).

22. Medzi stranami sporu bolo tiež sporné to, či u žalobcu došlo k porušeniu práva Európskej únie
Slovenskou republikou v dôsledku nesprávneho prebratia Smernice EÚ 2003/88/ES do slovenského
právneho poriadku, konkrétne, či do zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore sa
premietli ustanovenia Smernice č. 2003/88/ES, čl. 6 písm. b) o 48 hodinovej týždennej pracovnej dobe
pre hasičov a či sa doň premietnuť mali.

23. Z plánu služieb predložených žalobcom vyplýva, že žalobca ako príslušník Hasičského
a záchranného zboru odpracoval v rozhodnom období pracovný čas, ktorý prekračuje 48 hodín
týždenne. Súd mal tiež za preukázané, že žalobca je hasičom špecialistom s čím sú spojené
špecializácie a školenia ako „plošina“, školenie vodičov, školenie na železnici, zdravotné školenia,
povodňové výcviky, polygón s dýchacím prístrojom a pod. pričom nepochybne v tomto období

odpracoval týždenný pracovný čas presahujúci priemerný týždenný pracovný čas stanovený v čl. 6 písm.
b smernice 2003/88/ ES pričom služobná pohotovosť u žalobcu mu nebola započítaná do fondu jeho
pracovného času a preto sa dovoláva práva únie na vyvodenie zodpovednosti orgánov žalovaného ako
dotknutého členského štátu s cieľom získať náhradu škody vzniknutej v dôsledku porušenia úniového
práva.

Vo vzťahu k námietke žalovanej, v ktorej poukazuje na čl. 16 písm. b/ smernice 2003/88/ ES, súd
konštatuje, že smernica umožňuje členským štátom ustanoviť pre uplatňovanie článku 6 (maximálny
týždenný pracovný čas) referenčné obdobie, nepresahujúce štyri mesiace. V tejto súvislosti je
nevyhnutné si uvedomiť, že na to, aby sa takéto ustanovenie mohlo uplatňovať, bolo nevyhnutné,
aby bolo prevzaté do právneho poriadku Slovenskej republiky. Zo zákona o HaZz nevyplýva, že

Slovenská republika uvedené ustanovenie ako aj ustanovenie čl. 6 písm. b/ smernice prevzala do
vnútroštátneho poriadku, a teda že by maximálny týždenný pracovný čas bolo možné dodržiavať a
skúmaťvrámcireferenčnéhoobdobia4mesiacov,resp.zasplneniasmernicoustanovenýchpodmienok,
aj v dlhšom období. Keďže Slovenská republika neprevzala v žiadnom svojom ustanovení zákona
o HaZz ani inom zákone, upravujúcom právne postavenie príslušníkov Hasičského a záchranného

zboru, články smernice o stanovení maximálneho týždenného pracovného času, nemožno konštatovať
ani to, že by prevzala, resp. že by do právneho poriadku Slovenskej republiky boli transponované
ustanovenia smernice o možnosti určenia referenčného obdobia, v ktorom by sa maximálny týždenný
pracovný čas posudzoval. Ustanovenia § 86 zákona o HaZz sa týkajú nerovnomerného rozvrhnutia
služobného času, avšak uvedené nesúvisí s maximálnym obmedzením týždenného pracovného času

podľa smernice. Vzhľadom na uvedené, námietka žalovanej o zisťovaní splnenia podmienok v rámci
referenčného obdobia bola nedôvodná, nakoľko ustanovenie o referenčnom období, súvisiacom s
maximálnou výmerou týždenného pracovného času, taktiež nebolo do právneho poriadku Slovenskej
republiky riadne prevzaté, a preto sa žalovaná nemôže dovolávať jeho aplikácie. Porušenie článku 6
písm. b/ smernice 2003/88/ES vo vzťahu k žalobcovi je dostatočne závažné, pretože ide o porušenie

jasnej a konkrétnej normy Únie, ktorá pokiaľ ide o hornú hranicu priemerného týždenného pracovného
času neponecháva členským štátom priestor na voľnú úvahu a súčasne ide o porušenie práva Únie,
ktoré je v zjavnom rozpore s judikatúrou súdneho dvora (napr. C-429/09).

24. Z ustanovenia § 85 zákona č. 315/2001 Z. z. (podľa ktorého služobným časom príslušníka je časový

úsek v ktorom príslušník vykonáva štátnu službu a je k dispozícii služobnému úradu, pričom „Služobný
čas príslušníka je 40 hodín týždenne), z ustanovenia § 92 tohto zákona (podľa ktorého Služobný
úrad určuje príslušníkovi služobnú pohotovosť v štátnej službe v miestne vykonávania štátnej služby,
ktorá bezprostredne nadväzuje na vykonávanie štátnej služby podľa § 86 ods. 2 v rámci rozvrhnutia
služobného času, pričom celková dĺžka vykonávania štátnej služby a na ňu bezprostredne nadväzujúcej

určenej služobnej pohotovosti v mieste vykonávania štátnej služby je najviac 24 hodín v služobnom dni)
vyplýva, že služobná pohotovosť podľa zákona o hasičskom zbore sa nepovažuje za súčasť týždenného
služobného času jeho príslušníkov, keďže „bezprostredne nadväzuje na vykonávanie štátnej služby a
začína až po skončení výkonu štátnej služby v služobnom čase“. Vzhľadom na uvedené má súd za to,
že služobná pohotovosť nie je výkonom štátnej služby, nakoľko odráža len stav pripravenosti pracovníka

na eventuálne vykonanie štátnej služby v prípade, že k nej bude povolaný. Ustanovenie § 122 zákona
č. 315/2001 Z. z. potom upresňuje, že ak počas doby trvania služobnej pohotovosti došlo k vykonaniu
štátnejslužby,„takétovykonávanieštátnejslužbyještátnouslužbounadčas“(ods.2)a§91ods.lzákona
tiež uvádza, že „štátnou službou nadčas je aj služba, ktorú príslušník vykonáva počas určenej služobnejpohotovosti podľa § 92 ods. 2“. Existujúca právna kvalifikácia služobnej pohotovosti sa premieta aj do
spôsobu jej finančného odmeňovania, ktorá nemá povahu služobného platu. Ustanovenie § 103 zákona
o hasičskom zbore výslovne uvádza, že zatiaľ čo služobný plat tvoria zložky služobného príjmu uvedené

v jeho odseku 1 (vrátane tarifného platu a jeho príplatkov), za výkon služobnej pohotovosti patrí hasičovi
peňažná náhrada v štátnej službe (ustanovenie § 103 ods. 5 v spojení s ustanovením § 122 ods. 1
zákona č. 315/2001 Z. z.).

25. Z uvedeného možno logicky vyvodiť záver, že Smernica 2003/88 ES nebola správne prebratá.

Žalobca ako príslušník Hasičského a záchranného zboru Slovenskej republiky spadajúceho pod
Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky má smernicou garantované právo na 48 hodinový pracovný
čas. V stálej štátnej službe ako hasiči v rámci zásahovej služby spadajúcej do verejného sektora,
nepochybne odpracoval v rokoch 2021 až 2023 (od 12/2021 – 12/2023 vrátane) priemerný týždenný
pracovný čas presahujúci týždenný pracovný čas stanovený v článku 6 písm. b) Smernice Európskeho
parlamentu a Rady 2003/88/ES zo 4. novembra 2003 o niektorých aspektoch organizácie pracovného

času, na základe čoho súd uzavrel, že sa môže dovolávať práva Únie na vyvodenie zodpovednosti
orgánov dotknutého členského štátu s cieľom získať náhradu škody vzniknutej v dôsledku porušenia
tohto ustanovenia proti Slovenskej republike.

26. Súd dodáva, že nesprávne prebratie smernice do zákona č. 315/2001 Z. z. a jeho dodržiavanie

MinisterstvomvnútraSlovenskejrepubliky,resp.HasičskýmazáchrannýmzboromSlovenskejrepubliky,
ktoré však nerešpektuje Smernicu 2003/88 ES v článku 6 písm. b), ktorá je pre tento vzťah
priamo aplikovateľná, v zmysle rozsudku Fuß, nezbavuje Slovenskú republiku zodpovednosti za jej
nedodržiavanie v prípade hasičov zamestnaných vo verejnoprávnom sektore a nie je preto relevantné
žalovanou zdôrazňované rozlíšenie medzi zodpovednosťou Slovenskej republiky za nesprávnu

transpozíciu a zodpovednosťou zamestnávateľa žalobcu za nesprávnu aplikáciu pri úprave pracovného
času v služobnom pomere žalobcu. K tvrdeniu žalovanej o povinnosti súdu preveriť, či poškodená osoba
prejavila primeranú snahu s cieľom odvrátiť škodu alebo obmedziť jej rozsah a či včas využila všetky
dostupné prostriedky na právnu ochranu, pričom odkazuje na rozsudok ESD C - 46/93 Brasserie du
Pecheur a Factortame súd uvádza, že na rozdiel od žalovaného, rozsudok Fuß na rozsudok C - 46/93

Brasserie du Pecheur a Factortame v tejto súvislosti neodkazuje. Preto žalobca nemá takú povinnosť a
priamo sa môže obrátiť na súd s podanou žalobou voči štátu.

27. Súd ďalej skúmal splnenie podmienok pre vznik zodpovednosti členského štátu za vzniknutú škodu.
Podmienky uplatnenia nároku na náhradu škody sú dané v zmysle stabilizovanej judikatúry Európskeho

súdneho dvora (C - 429/09, Fuß, C - 118/08 Transportes Urbanos y Servicious Generales) - 1. cieľom
porušenej právnej normy Únie je priznať jednotlivcom práva, 2. porušenie je dostatočne závažné a
3. medzi týmto porušením a škodou spôsobenou poškodeným jednotlivcom existuje priama príčinná
súvislosť.

28. Článok 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES predstavuje právnu normu Únie, ktorá jednotlivcom
priznáva práva, v danom prípade sociálne právo, keď ukladá členskému štátu maximálnu hranicu
priemerného týždenného pracovného času, ktorá musí byť ako minimálna požiadavka priznaná
každému pracovníkovi, pričom súd poukazuje aj na rozsudok ESD vo veci G. Fuß (C - 429/09), ktorý
konštatuje priamy účinok čl. 6 písm. b) Smernice, keď podľa neho priznáva jednotlivcom práva, ktoré

môžu priamo uplatniť v konaní pred vnútroštátnymi súdmi. Prvá podmienka týkajúce sa existencie práva
na náhradu škody vo veci samej je teda splnená.

29. Porušenie práva Únie je dostatočne závažné, pokiaľ je v zjavnom rozpore s judikatúrou ESD v
danej oblasti. Z judikatúry ESD jasne vyplýva, že pracovný čas zodpovedajúci pracovnej pohotovosti a

pohotovostnej službe, počas ktorých je dotknutý pracovník fyzicky prítomný na pracovisku, je súčasťou
pojmu „pracovný čas“ v zmysle Smernice 2003/88/ES. Otázka súvisiaca s pojmom „pracovný čas“
v zmysle Smernice 2003/88/ES neponecháva priestor na akékoľvek „rozumné pochybnosti“. Keďže
žalobca v dotknutom období odpracoval nad stanovený limit v zmysle čl. 6 písm. b) Smernice 2003/88/
ES, ide o zjavné porušenie judikatúry Súdneho dvora, musí sa preto považovať za dostatočne závažné

porušenie práva Únie. Preto je vo veci samej splnená aj druhá podmienka, ktorá je nevyhnutná na
uznanie existencie nároku na náhradu škody.30. Pokiaľ ide o tretiu podmienku, tu konajúci súd uzavrel, že existuje priama príčinná súvislosť medzi
porušením článku 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES a škodou, ktorá vznikla žalobcovi v dôsledku straty
času odpočinku, na ktorý by mal žalobca nárok, ak by bol maximálny týždenný pracovný čas upravený

týmto ustanovením dodržaný, keď žalobca musel pracovať viac v dôsledku nezarátania služobnej
pohotovosti do pracovného času.

31. Žalobca bol ukrátený v nemajetkovej sfére o čas odpočinku, ktorý mohol stráviť s blízkymi, fyzicky i
psychicky regenerovať. V súlade s princípom rovnocennosti komunitárneho a vnútroštátneho práva, súd

aplikoval ustanovenia o nároku na náhradu nemajetkovej ujmy priznávanej fyzickým osobám v prípade
zásahu do ich osobnostných práv v zmysle § 13 v spojení s § 11 Občianskeho zákonníka zohľadniac pri
určení výšky náhrady kritéria stanovené zákonom a vyplývajúce z judikatúrnej praxe.

32. Nárok na náhradu nemajetkovej ujmy nie je zákonnou úpravou vymedzený reštriktívne, teda tak,

aby ho bolo možné priznať len za vopred definované následky. Aj v zmysle § 13 ods. 2 Občianskeho
zákonníka náhradu nemajetkovej ujmy možno priznať z dôvodov demonštratívne uvedených, ktoré však
nepredstavujúohraničenývýpočetprípadov,uktorýchnároknanáhradunemajetkovejujmyvzniká.Teda
nevyžaduje sa iba splnenie podmienky zníženia dôstojnosti fyzickej osoby, či jej vážnosti v spoločnosti,
ale môže ísť aj o iné vážne následky na osobnostných právach dotknutého jedinca. Žalobca svoj nárok

spájal s porušením nároku na odpočinok, a preto súd posudzoval tento nárok ako nemajetkovú ujmu,
čo zohľadňuje aj zámery normotvorcu Smernice 89/391/EHS a tiež Smernice 2003/88/ES. Uvedené
smernice boli prijaté v záujme zamedzenia výskytu pracovných úrazov a chorôb z povolania, ich
cieľom bolo zaviesť alebo zlepšiť preventívne opatrenia na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia
pracovníkov a zaistiť vyšší stupeň ich ochrany, ktorý cieľ sa nemal podriaďovať ekonomickým úvahám.

Všetci pracovníci by mali mať primeranú dobu odpočinku, pričom pojem odpočinok sa musí vyjadriť v
jednotkách času, t. j. dňoch, hodinách, resp. ich častiach, aby sa zabezpečilo, že v dôsledku vyčerpania
alebo iného nepravidelného rozvrhnutia práce nespôsobia úraz ani sebe, ani spolupracovníkom alebo
iným osobám, a že si ani krátkodobo ani dlhodobo nepoškodia zdravie. Žalobca v dôsledku takého
rozvrhu pracovného času, ktorý bol v rozpore s právom Únie, prišiel o voľný čas, ktorý by inak venoval

rozvíjaniu osobných, rodinných, priateľských vzťahov i fyzickej a psychickej relaxácii. Nerešpektovaním
čl. 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES pri rozvrhovaní pracovného času žalobcu, došlo k zásahu do práv
žalobcu na vedenie súkromného, rodinného života i do práva na ochranu jeho zdravia, za ktorý zásah
mu patrí nárok na primerané odškodnenie. Vzhľadom na formu zásahu, ktorá sa považuje v zmysle
judikatúry Súdneho dvora za závažný zásah do práv, keď ide o nevratný stav straty niekoľkých stoviek

hodín voľného času a času potrebného na regeneráciu pracovných síl, len samotné konštatovanie
porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením, a práve peňažná náhrada predstavuje spôsobilé
odškodnenie takto vzniknutej ujmy (rozsudok KS Košice spis. zn. 2Co/1/2020 zo dňa 19. 11. 2020). Bolo
na rozhodnutí žalobcu, aké právne prostriedky ochrany osobnosti použije, či mu postačí konštatovanie
porušenia jeho práv, alebo sa bude domáhať stanovenia dodatočného náhradného voľna, prípadne

náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Z podanej žaloby mal súd za jednoznačne preukázané, že
žalobca sa domáhal náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške 20.000,- eur.

33. Nemajetková ujma je taká ujma, ktorá sa premieta do psychickej sféry fyzickej osoby, a do
jej postavenia v spoločnosti. Takáto ujma sa bezprostredne nepremieta do fyzickej integrity ani do

majetkovej sféry fyzickej osoby. Treba ju dôsledne odlišovať od majetkovej ujmy vzniknutej ako
priamy dôsledok zásahu do telesnej integrity fyzickej osoby. Zmyslom náhrady nemajetkovej ujmy
v peniazoch je zmierniť nepriaznivý následok neoprávneného zásahu. Náhrada nemajetkovej ujmy
poskytuje najúčinnejšiu občianskoprávnu ochranu osobnosti fyzickej osoby. Súčasťou práva na ochranu
osobnosti je právo na súkromie a rodinný život. Posúdenie výšky nemateriálnej ujmy je závislé od úvahy

súdu. Súd vo svojom rozhodnutí musí uviesť dôvody, pre ktoré bola priznaná náhrada nemajetkovej
ujmy v konkrétnej výške. I keď výška nemateriálnej ujmy je predmetom voľnej úvahy súdu, táto úvaha
sa musí opierať o preskúmateľné hľadiská. Výška náhrady nemajetkovej ujmy je určovaná základnými
zákonnými kritériami, a to predovšetkým závažnosťou vzniknutej ujmy a okolnosťami za ktorých k
porušeniu práva došlo. Za závažnú ujmu treba považovať ujmu, ktorú fyzická osoba vzhľadom na

okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo, intenzitu zásahu, jeho trvanie alebo dopad a dôsledky
považuje za ujmu značnú, pritom nie sú rozhodujúce jej subjektívne pocity, ale objektívne hľadisko, teda
to, či by predmetnú ujmu takto v danom mieste a čase vnímala aj každá iná fyzická osoba. Samotná
závažnosť ujmy v dôsledku neoprávneného zásahu do práva na ochranu osobnosti nie je jedinýma výlučným kritériom pre určenie výšky nemajetkovej ujmy v peniazoch, súd musí prihliadnuť aj na
okolnosti za ktorých k porušeniu práva došlo.

34. Žalobca skutočne vykonával náročnú prácu v spornom období (2021-2023) nad čas povolený
právom únie. Tým bez akejkoľvek pochybnosti dochádzalo k zásahu do jeho práva na súkromie, ktorého
súčasťou je aj právo na rodinný život, teda právo utvárať, udržiavať a rozvíjať vzťahy medzi členmi rodiny
založené na silných citových väzbách. Žalobca sa objektívne nemohol venovať rodine v rozsahu v akom
by chcel, ale najmä nemohol so svojim časom voľne nakladať, nemohol sa venovať svojim záľubám.

Nie je to žiadna špekulácia žalobcu, ako to tvrdí žalovaná. Je nepochybné, že pre nedostatok času
žalobca nemohol ani oddychovať, hoci relax je vzhľadom na rizikovosť jeho práce nesmierne potrebný.
Bezpečnosť občanov na úseku požiarnej ochrany naozaj vyžaduje 24 hodinovú službu 7 dní v týždni, ale
toneznamená,žetátobezpečnosťmusíbyťzabezpečovanájednouatouistouosoboupočas24posebe
nasledujúcich hodín. Práve naopak vzhľadom na fyzické limity človeka a nesmiernu fyzickú a psychickú
náročnosť povolania hasičov s cieľom zabezpečenia bezpečnosti občanov na úseku požiarnej ochrany

by bolo žiadajúce, aby sa 24 hodinová služba rozvrhla medzi viacerých hasičov. Súd považuje pracovnú
pozíciužalobcuzavysokozodpovednú,rizikovúafyzickyajpsychickynáročnú.Pristanovenínáhradyza
zásahy žalovaného do nemajetkovej sféry žalobcu - práva na odpočinok, súkromie a rodinný život, súd
prihliadalnakritériauvedenévbode95RozsudkuFus,anazávažnosťujmy,ktorámutakým(dostatočne
závažným) zásahom vznikla, na následky takým zásahom vyvolané, okolnosti zásahu a v neposlednom

rade aj na náhradu nemajetkovej ujmy, ktorá je priznávaná všeobecnými súdmi v iných prípadoch, keď
súdy aplikujú ustanovenie § 13 Občianskeho zákonníka.

35. Z uvedených dôvodov súd dospel k záveru, že žalobca má na primeranú finančnú náhradu v sume
2.000 eur nárok, nakoľko porušením práva Únie bolo skutočne do jeho osobnostnej sféry zasiahnuté.

V prevyšujúcej časti súd žalobu žalobcu zamietol, pretože žalobca nepreukázal že by sa tento zásah
konkrétnym závažným spôsobom negatívne odrazil napr. v jeho medziľudských vzťahoch alebo že by
mal dopad na jeho zdravotný stav. Vzhľadom na absenciu takýchto následkov súd považoval sumu
2.000 Eur, za primeranú. Zobral pritom v úvahu i skutočnosť, že žalobcovi priznanú výšku nemajetkovej
ujmy súdy priznávajú v obdobných súdnych sporoch ( napr. rozhodnutia Krajského súdu v Košiciach sp.

zn. 9CoPr/1/2019, 6CoPr/2/2019, 3CoPr/229/2019. 1CoPr/8/2019).

36. O trovách konania súd rozhodol v zmysle § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku („CSP“).
Žalobca bol v konaní úspešný, napriek tomu, že súd mu priznal len časť uplatneného práva, keďže výška
náhrady nemajetkovej ujmy závisela od úvahy súdu. Vzhľadom k uvedenému súd priznal žalobcovi

právo na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, ktorá bude počítaná zo základu, ktorým je rozsudkom
priznanásuma.Zamietnutiežalobyvčastipodľanázorusúdunemávplyvnaúspešnosťžalobcuvkonaní
v rozsahu akom mu súd právo priznal. O výške náhrady trov konania súd rozhodne po právoplatnosti
rozhodnutia vo veci samej samostatným uznesením.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia na Mestskom
súde Košice (§ 362 ods. 1 CSP).
Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. Odvolanie len proti
odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné.
V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,

v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody
a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh) (§ 363 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
odvolania (§ 364 CSP).
Odvolanie možno odôvodniť len tým, že

a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo
ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo

h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1
CSP).
Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na
podanie odvolania (§ 365 ods. 3 CSP).
Ak žalovaná dobrovoľne nesplní, čo jej ukladá vykonateľné rozhodnutie, žalobca môže podať návrh

na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona (zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch
a exekučnej činnosti v platnom znení).