Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, May 14, 2025

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 9Co/54/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7523202143
Dátum vydania rozhodnutia: 14. 05. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gizela Majerčák

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2025:7523202143.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Gizely Majerčák a členov

senátu JUDr. Dany Popovičovej a JUDr. Aleny Mikovej v spore žalobcu: práp. A. B., B. X, B. C. – B., nar.
X.X.XXXX, zást. Advokátska kancelária prof. JUDr. Ján Klučka, CSc, s.r.o., Ku Potoku 4, Košice, IČO:
54 725 542, za ktorého ako konateľ koná advokát prof. JUDr. Ján Klučka, CSc., proti žalovanému: D.
E. - F. G. D. E., H. X, I., J.: XX XXX XXX, o 8 000 €, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Mestského
súdu Košice č. k. K3-20C/27/2023 - 89 z 9. novembra 2023

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok v napadnutom vyhovujúcom výroku, ako aj vo výroku o trovách konania.
Žalobcovi p r i z n á v a nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Mestský súd Košice ako súd prvej inštancie (ďalej aj len ako „súd“) rozsudkom označeným v záhlaví

žalovaného zaviazal žalobcovi zaplatiť 2 000 € do 3 dní od právoplatnosti rozsudku, žalobu vo zvyšku
zamietol a žalobcovi proti žalovanému priznal nárok na plnú náhradu jeho trov.
2. Rozhodol tak o žalobe, ktorou žalobca sa domáhal zaplatenia 8 000 € titulom náhrady škody
spôsobenej mu porušením práva Európskej únie (ďalej aj len ako „EÚ“ alebo aj len ako „únia“)
spočívajúcej v tom, že ako príslušník Hasičského a záchranného zboru (ďalej aj len ako „HaZZ“) s
miestomvýkonustálejštátnejslužbyvBidovciach,ktoréhonerovnomernerozvrhnutýtýždennýpracovný
čas sa skladá zo 16,5 hodinových pracovných zmien, po ktorých na čas nočných hodín 22:30 – 5:30

nasleduje7,5hodinovápohotovosť(24hodinovézmeny),ktorávprípadevyhláseniapoplachuavyslania
na zásah sa mení na prácu nadčas, v žalovanom období 01/2020 - 01/2023 prácu u žalovaného v
priemere vykonával nad maximálny limit priemerného týždenného pracovného času stanoveného v čl.
6 písm. b) Smernice 2003/88/ES Európskeho parlamentu a Rady zo 4.11.2003 o niektorých aspektoch
organizácie pracovného času (ďalej aj len ako „smernica“), keďže súhrn takto naskladaného týždenného
pracovného času v rozpore so smernicou pravidelne prekračoval touto smernicou stanovený maximálny
týždenný limit 48 hodín., a to preto, že zo strany žalovaného došlo k porušeniu práva únie v dôsledku

nesprávnehoprebratiadĺžkypriemernéhotýždennéhopracovnéhočasupodľasmernicedoslovenského
právneho poriadku, konkrétne do zákona č. 315/2001 Z. z. o hasičskom a záchrannom zbore (ďalej
len „zákon č. 315/2001 Z. z.“), pričom dlhodobé nerešpektovanie takto určeného úniového týždenného
pracovného času podľa smernice sa prejavilo v osobnostnej sfére žalobcu, v dôsledku čoho mu vznikla
ujma nemajetkovej povahy.
3.Keďženarozhodnutieoprávežalobcunanáhraduškodyvočištátuzaporušeniekomunitárnehopráva
neexistuje žiaden iný orgán disponujúci kompetenciou zverenou mu ústavnými normami, či zákonom,

uzavrel, že na prejednanie a rozhodnutie veci je daná právomoc súdu prvej inštancie, že zodpovednosť
členských štátov a iných orgánov pri aplikácii komunitárneho práva vychádza z prednosti komunitárneho
práva, bez ktorej táto zodpovednosť by nebola vynútiteľná a že práve na základe toho v prípade chybnej
aplikácie alebo opomenutia jeho aplikácie zo strany orgánov členského štátu poškodené fyzické aleboprávnické osoby sa môžu domáhať náhrady spôsobenej škody. Priamy účinok prednosti komunitárneho
práva, ako aj celý inštitút zodpovednosti členského štátu a uplatňovania si náhrady škody poškodenými
subjektmi vyplývajú výlučne z judikatúry Súdneho dvora európskych spoločenstiev [vychádzajúcej

predovšetkým zo zásady pakta sunt servanda a zo zásady komunitárnej lojality, zakotvených v článku
10 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva (ďalej aj len ako „zmluva“ a „spoločenstvo“)], na
základe ktorej členské štáty sú povinné prijať všetky opatrenia potrebné na zabezpečenie plnenia
záväzkov vyplývajúcich zo zmluvy alebo z činnosti inštitúcií spoločenstva a zdržať sa akýchkoľvek
opatrení, ktoré by mohli ohroziť dosiahnutie cieľov zmluvy alebo ktoré by mohli ohroziť reálny účinok

komunitárneho práva. Priama aplikovateľnosť komunitárneho práva podľa Súdneho dvora EÚ znamená,
že „normy komunitárneho práva musia disponovať úplným účinkom, a to rovnakým spôsobom vo
všetkých členských štátoch, počnúc od ich vstupu do platnosti a počas celého obdobia ich platnosti,
ako by boli súčasťou právneho poriadku, uplatniteľné na území jednotlivých členských štátov“ (bod 14
rozsudku Simmenthal), pričom majú vyššiu právnu silu, ako normy vnútroštátne a preto vnútroštátna
norma odporujúca komunitárnej norme nemôže byť právoplatne aplikovaná a každý vnútroštátny súd

ako orgán členského štátu „v medziach svojich právomocí je povinný aplikovať komunitárne právo ako
celok a ochrániť práva, ktoré priznáva toto právo jednotlivcom tak, že nesmie aplikovať žiadne skoršie
alebo neskoršie ustanovenia vnútroštátneho práva, ktoré sú v rozpore s komunitárnym právom“ (bod
16 a 21 rozsudku Simmenthal). Takto uzavrel, že zodpovednosť členských štátov v prípade porušenia
komunitárneho práva je objektívna a absolútna, členský štát za žiadnych okolností sa jej nemôže zbaviť

a ani sa z nej nemôže exkulpovať, a to bez ohľadu na to, ktorý orgán konajúci v mene členského štátu
škodu spôsobil.
4. S obranou žalovaného vychádzajúcou z vnútroštátnej právnej úpravy vykonanej zákonom č. 315/2001
Z. z., v zmysle ktorej do týždenného priemerného pracovného času sa nezarátava služobná pohotovosť
(§85 a 92), sa vysporiadal s odkazom na závery Súdneho dvora Európskej únie (ďalej aj len ako „SD

EÚ“), ktorý potvrdil, že pracovná pohotovosť tvoriaca súčasť týždenného pracovného času hasičov v
spojení s ďalším „riadnym“ pracovným časom nesmie prekročiť maximálny týždenný pracovný čas“ a
„pracovný čas zodpovedajúci pracovnej pohotovosti a pohotovostnej službe, počas ktorých dotknutý
pracovník je fyzicky prítomný na pracovisku, je súčasťou pojmu „pracovný čas“ v zmysle smernice“
a „právo únie“ preto „bráni vnútroštátnej právnej úprave stanovujúcej priemerný pracovný čas, ktorý

vzhľadom na to, že zahŕňa obdobia pracovnej pohotovosti a pohotovostnej služby, prekračuje týždennú
hranicu upravenú v Čl. 6 písm. b) smernice“ (bod 25 rozsudku vo veci týkajúcej sa pracovnej doby
a pracovného režimu pohotovosti nemeckých hasičov, C - 429/09 z 29.11.2010 G. Fuß). Poukázal
pritom aj na to, že SD EÚ vo veci C-429/09 G. Fuß uviedol, že pracovný čas zodpovedajúci pracovnej
pohotovosti a pohotovostnej službe, počas ktorých dotknutý pracovník je fyzicky prítomný na pracovisku,

je súčasťou pojmu pracovný čas v zmysle Smernice a že v nadväznosti na rozhodovaciu činnosť SD
EÚ aj v iných veciach (C-437/05 J. Vorel, C-397/01 Pfeiffer, C-14/04, Dellas) pracovná pohotovosť
na pracovisku sa považuje za pracovný čas, pretože zamestnanec je k dispozícii zamestnávateľovi, a
pracovnú pohotovosť na pracovisku nemožno považovať za čas odpočinku. Uzavrel preto, že nakoľko
zákon č. 315/2001 Z. z. neprebral ustanovenia Smernice a pracovnú pohotovosť príslušníkov zboru

nepovažuje za súčasť ich týždennej služobnej doby a ani ich neodmeňuje spôsobom určeným pre výkon
služobnej činnosti v služobnej dobe (služobný plat), prekračovanie týždennej služobnej doby hasičov v
dôsledku toho, že ich pohotovosť nebola považovaná za jej súčasť, zakladá porušenie čl. 6 písm. b)
Smernice.
5. Majúc na zreteli citovanú judikatúru SD EÚ v posudzovanej veci súd dospel k záveru, že čas pracovnej

pohotovosti na pracovisku je potrebné zahrnúť do výpočtu maximálneho denného alebo týždenného
pracovného času, a to v celom rozsahu, nakoľko pracovná pohotovosť vykonávaná pracovníkom v
režime fyzickej prítomnosti v zariadení zamestnávateľa ako celok sa považuje za pracovný čas, pričom
nie je podstatné, akým konkrétnym spôsobom žalobca služobnú pohotovosť skutočne vykonával, t. j.
či počas trvania služobnej pohotovosti je alebo nie je povinný byť bdelý a aktívny, pokiaľ v stanovený

čas zamestnávateľovi musí byť k dispozícii a nesmie preto prekročiť maximálny týždenný pracovný
čas ustanovený Smernicou. Z tabuľkového spracovania podkladov predložených žalobcom (v spise
na č. l. 15 a nasl., ale aj 65 a nasl.) pre súd vyplynulo, koľko hodín mesačne žalobca odpracoval
v rámci služobného času, resp. koľko hodín strávil na pracovisku v rámci služobného času a pracovnej
pohotovosti, ako aj priemerný týždenný pracovný čas žalobcu v rámci jedného mesiaca (napr. v 01/2020

- 54,42 hod., v 06/2020 - 55,16 hod., v 07/2020 - 58,68 hod., v 09/2020 – 53,05 hod., v 10/2020 –
50,40 hod., v 02/2021 – 54,00 hod., v 02/2021 – 52,14 hod., v 05/2021 – 50,40 hod., v 10/2021 –
52,38 hod., v 02/2022 – 49,78 hod., v 03/2022 - 52,15 hod., v 04/2022 – 57,93 hod. a v 05/2022
– 52,19 hod.), z čoho spôsobom vyjadreným v 8. odseku odôvodnenia napadnutého rozsudku prizohľadnení pracovného času v tom - ktorom mesiaci a jeho vydelení priemerným počtom týždňov
a so zohľadnením neutrálneho obdobia,, (dovolenka, práceneschopnosť), zisťoval priemerný týždenný
pracovný čas v rámci šesťmesačného referenčného obdobia, výsledkom čoho bol fakt, že tento počas

žalovaného obdobia 01/2021 – 06/2021 bol 48,34 hod. a počas 01/2022 – 06/2022 bol 49,15 hod., a teda
48 hodinový týždenný pracovný čas zo strany zamestnávateľa žalobcu bol opakovane prekračovaný,
pričom v ďalších sledovaných obdobiach osciloval maximálny priemerný 48 hodinový týždenný pracovný
čas (v období 01/2020 – 06/2020 tento bol 47,41 hod. a v období 07/2020 – 12/2020 bol 47,77).
Z týchto dôvodov sa nestotožnil s obranou žalovaného, že nedošlo k prekročeniu maximálneho

priemerného týždenného pracovného času v rámci referenčného obdobia v zmysle smernice v žiadnom
z relevantných referenčných období, ale uzavrel, že žalobca sa môže dovolávať práva únie na vyvodenie
zodpovednosti orgánov Slovenskej republiky ako dotknutého členského štátu s cieľom získať náhradu
škody vzniknutej v dôsledku porušenia smernice prekročením priemerného 48 hodinového týždenného
pracovného času žalobcu.
6. S obranou žalovaného, ktorý s odvolaním sa na rozsudok SD EÚ C-46/93 Brasserie du Pecheur

y Factortame argumentoval, že žalobca pred podaním žaloby neprejavil primeranú snahu s cieľom
odvrátiť škodu alebo obmedziť jej rozsah, ako ani nevyužil všetky dostupné prostriedky na právnu
ochranu, sa vysporiadal konštatovaním, že na rozdiel od žalovaného rozsudok SD EÚ vo veci Fuß na
rozsudok C-46/93 v tejto súvislosti neodkazuje.
7. Pri posudzovaní splnenia podmienok pre vznik zodpovednosti členského štátu za vzniknutú škodu

s odkazom na stabilizovanú judikatúru SD EÚ (C-429/09 Fuß, C-118/08 Transportes Urbanos y
Servicious Generales) dospel k jednoznačnému záveru o ich naplnení (1. škoda vyplýva z porušenia
právnej normy únie, ktorej cieľom je priznať jednotlivcovi právo - touto v danom prípade je Čl. 6
písm. b) smernice, ktorá jednotlivcovi priznáva práva priamo uplatniteľné v konaní pred vnútroštátnymi
súdmi,keďčlenskémuštátuukladámaximálnuhranicupriemernéhotýždennéhopracovnéhočasu,ktorá

ako minimálna požiadavka na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia musí byť priznaná každému
pracovníkovi (pravidlo sociálneho práva únie s osobitným významom, z ktorého má mať prospech
každý pracovník), pričom zároveň výslovne je stanovené, že táto zahŕňa aj nadčasy, od čoho v prípade
neprebratia Čl. 22 ods. 1 smernice do vnútroštátneho práva v žiadnom prípade sa nemožno odchýliť;
2. porušenie práva únie je dostatočne závažné – pokiaľ, ako v danom prípade, v zjavnom rozpore s

judikatúrou SD EÚ v danej oblasti žalobca v žalovanom období preukázane pracoval nad Čl. 6 písm.
b) smernice stanovený maximálny limit, ide o zjavné porušenie judikatúry SD EÚ, čo sa musí preto
považovať za dostatočne závažné porušenie práva únie; 3. priama príčinná súvislosť medzi porušením
a spôsobenou škodou, ktorá žalobcovi v danom prípade vznikla v jeho nemajetkovej sfére v dôsledku
straty času odpočinku jeho ukrátením o čas odpočinku potrebného na regeneráciu jeho pracovných síl,

ktorý žalobca trávil výkonom práce, hoci na čas odpočinku, na ktorý tento by mal nárok, ak by v smernici
upravený maximálny týždenný pracovný čas bol dodržaný, t. j. k skráteniu času odpočinku žalobcu došlo
výlučne z dôvodu, že v dôsledku nezarátania služobnej pohotovosti do pracovného času, tento musel
pracovať.
8. Nárok na náhradu uplatnenej škody žalobcovi spôsobenej porušením práva únie subsidiárne posúdil

podľa §§11 až 13 o. z. ako právnej úpravy uplatnenému nároku svojou povahou a účelom najbližšie,
keďže upravuje náhradu nemajetkovej ujmy, v danom prípade spočívajúcej v porušení práva žalobcu
na primeranú dobu odpočinku, v zásahu do práva na vedenie osobného a rodinného života, a to
protiprávnym ukracovaním žalobcu o jeho voľný čas, čo podľa rozsudku SD EÚ Fuß samo o sebe
je zásahom závažným, ktorý, nebyť porušenia práva únie, mohol tráviť s rodinou, resp. budovaním

iných vzťahov, psychickej i fyzickej regenerácii, no namiesto toho pred podaním žaloby žalobca
pravidelne pracoval nad rámec maximálneho týždenného pracovného času stanoveného smernicou
a na pracovisku nepochybne strávil viac času, ako mal. Obranu žalovaného, že pre úspech žalobcu
snáhradounemajetkovejujmyvpeniazochnajskôrmuselodôjsťkupusteniuodneoprávnenýchzásahov
do práva na ochranu jeho osobnosti, s odôvodnením, že ide len o demonštratívny výpočet, nepovažoval

za správnu a poukázal na to, že pre uplatnenie nároku na náhradu škody v prejednávanom prípade
je potrebný zásah do osobnostnej sféry porušením práva EÚ s tým, že ustanovenia §§11 - 13 o. z. sa
použijú v rozsahu spôsobu náhrady v podobe náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, keďže smernica
neupravuje spôsob, ani výpočet náhrady škody a uvedené ponecháva na vnútroštátnu právnu úpravu.
9. Pokiaľ ide o kritériá na stanovenie výšky náhrady nemajetkovej ujmy, konštatoval, že podľa ustálenej

judikatúry SD EÚ tieto musia byť v súlade tak s princípmi ekvivalencie - rovnocennosti (podmienky
náhrady škody stanovené vo vnútroštátnych právnych úpravách nemôžu byť menej výhodné, ako
podmienky týkajúce sa obdobných vnútroštátnych prostriedkov), ako aj s princípom efektivity (nemôžu
byť upravené tak, aby viedli k praktickej nemožnosti alebo nadmernému sťaženiu získania náhrady -rozsudok Fuß, bod 62) a s odkazom na rozsudok Brasserie du Pecheur y Factortame uzavrel, že v
prípade neexistencie práva únie v tejto oblasti je na vnútroštátnom poriadku dotknutého členského štátu,
aby za predpokladu, že budú dodržané zásady ekvivalencie a efektivity, stanovil kritériá umožňujúce

určiť rozsah náhrady škody (rozsudok Fuß, bod 93), ktoré analogicky musia byť „prepožičané“ od
ustanoveníObčianskehozákonníkaoochraneosobnosti,anemožnoautomaticky,mechanickyacelkom
formalisticky žalobcovi jeho ujmu nahradiť aplikujúc kritériá pre náhradu škody, pod ktorú náš právny
poriadok náhradu nemajetkovej ujmy nesubsumuje. Z uvedených dôvodov pri stanovení výšky náhrady
za zásah žalovaného do práva na odpočinok, súkromie a rodinný život ako nemajetkovej sféry žalobcu

prihliadal na závažnosť ujmy, ktorá mu takýmto dostatočne závažným zásahom vznikla a nevyhnutne
aj na následky takýmto zásahom vyvolané, na okolnosti zásahu a v neposlednom rade medze svojej
úvahy stanovil aj v porovnaní s náhradou nemajetkovej ujmy všeobecnými súdmi prisudzovanou v iných
prípadoch, keď tieto aplikujú ustanovenie §13 o. z., pričom dal do pozornosti rozsudok Fuß, bod 95.
10. S prihliadnutím na konkrétne okolnosti prejednávanej veci pri ustálení výšky prisudzovanej relutárnej
náhrady nemajetkovej ujmy prihliadal na trvanie protiprávneho stavu (v dvoch zo šiestich referenčných

období došlo k prekročeniu 48 hodinového pracovného času), keď žalobca potvrdil, že pracuje v zbore
niekoľko rokov a nemá pocit dostatočného odpočinku po práci, t. j. 2 dni po 24 hodinovej zmene, pričom
sa stáva, že na dni voľna sú určené nejaké školenia alebo kurzy. Ak má pohotovosť, nevie riadne
spať, keďže kedykoľvek musí byť pripravený v prípade zásahu a vyraziť do jednej minúty na výjazd.
Tým, že trávi veľa času v práci, málo času trávi s rodinou vrátane dcéry, manželka aj on sú z toho

nervózni, má stres, nevie si nič naplánovať. Pociťuje zásah do súkromného a rodinného života, má
málo času na koníčky (poľovanie, hokej). Po fyzickej stránke problémy zatiaľ nemá. Uvedené vyhodnotil
tak, že nedodržaním 48 hodinového týždenného pracovného času nedošlo k výraznejším zásahom
do osobnostnej integrity žalobcu a s prihliadnutím na to za primeranú považoval relutárnu náhrady
nemajetkovej ujmy vo výške 2 000 €, ktorú súdy prisudzujú v prípadoch zásahu do práva na ochranu

osobnosti spočívajúceho v porušení práva na súkromie a rodinný život, ku ktorému dochádza napr. aj v
prípade ublíženia na zdraví či zverejnenia a šírenia difamujúcich skutočností, čo vzhľadom na intenzitu
zásahu do osobnostného práva a následkov nemožno (zásadne) určiť rovnako; zároveň s prihliadnutím
na zmienenú frekvenciu, ako aj rozsah prekročenia 48 hodinového týždenného pracovného času
(48,34 a 49,15 v dvoch zo šiestich referenčných období) a tiež majúc na zreteli, že v inom konaní

(K3-20C/2/2023), kde v prípade prekročenia 48 hodinového pracovného času v štyroch zo šiestich
referenčných období došlo k prisúdeniu relutárnej náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 3 000 €,
žalobcom uplatnených 8 000 € sa mu javila ako náhrada neprimeranej výšky.
11. S odôvodnením, že žalobcu v konaní, kde výška prisúdeného peňažného plnenia závisela od
úvahy súdu, nemožno zaťažiť procesnou zodpovednosťou za nepredvídanie výsledku konania na

základe úvahy súdu, pričom tento v spore, čo do základu, bol plne úspešným (zásah i vznik ujmy
boli konštatované a relutárna náhrada nemajetkovej ujmy mu bola prisúdená), konštatoval jeho plný
úspech vo veci a s odkazom na §255 ods. 2 CSP (správne §255 ods. 1 CSP – pozn. odvolacieho súdu)
tomuto priznal nárok na plnú náhradu jeho trov proti plne neúspešnému žalovanému; zároveň zmienil,
že „priestor na aplikáciu §257 CSP na rozhodovanie o trovách konania nevzhliadol“.

12. Proti tomuto rozsudku, čo do jeho vyhovujúceho výroku, žalovaný podal odvolanie tvrdiac naplnenie
odvolacích dôvodov ustanovených v §365 ods. 1 písm. d), písm. f) a písm. h) CSP s návrhom, aby
odvolací súd rozsudok v napadnutom rozsahu zmenil tak, že žalobu zamietne.
13. Proti rozsudku predovšetkým namietal nedostatok právomoci súdu prvej inštancie členského štátu
posudzovať (ne)súlad slovenských zákonov alebo iných všeobecne záväzných právnych predpisov

platných na území SR so smernicou EÚ, napadnutý rozsudok podľa neho vykazuje preto znaky
arbitrárnosti. Opakovane namietal aj nedostatok pasívnej vecnej legitimácie v konaní, kde poukázal
na rozdiel medzi pojmami „prebratie smernice“ a „aplikácia smernice“ tvrdiac, že v danom prípade
Slovenská republika pri preberaní smernice de facto neporušila žiadne predpisy, a preto pri absencii
protiprávneho konania nemohla vzniknúť žiadna škoda a tým ani zodpovednosť žalovaného za nároky,

ktoré žalobca si uplatňuje v tomto súdnom konaní, ktoré navyše vyplývajú z pracovnoprávneho vzťahu a
žalobca mzdový nárok „skrýva“ za náhradu škody vo forme nemajetkovej ujmy, pričom však Slovenská
republika, ktorá nie je zamestnávateľom žalobcu, a nie je ani orgánom, ktorý by sa na aplikácii
smernice podieľal, nemôže ale niesť zodpovednosť ani za prípadnú nesprávnu aplikáciu smernice na
pracovnoprávny vzťah žalobcu a jeho zamestnávateľa.

14. Odvolateľ zotrval aj na svojej procesnej obrane v konaní uplatnenej už pred súdom prvej inštancie,
že smernica vzhľadom na charakter vykonávaných činností zahrňujúcich určité osobitné činnosti služieb
civilnej ochrany a s tým spojený rozvrh služobného času, na služobný pomer príslušníkov HaZZ sa
nevzťahuje v plnom rozsahu a ustanovenia smernice v danom prípade nemohli byť preto porušenétak, ako to tvrdí žalobca, ale štátnu službu príslušníkov HaZZ vykonávajúcich zásahovú činnosť možno
jednoznačne subsumovať pod negatívne vymedzenie pôsobnosti Smernice 89/391/EHS (Čl. 2 ods. 2) a
rovnako úlohy, ktoré príslušníci HaZZ plnia podľa súvisiacich právnych predpisov týkajúcich sa civilnej

ochranyintegrovanéhozáchrannéhosystému,akoajprávnejúpravysamotnéhoHaZZ,podľaodvolateľa
bez akýchkoľvek pochybností možno subsumovať pod pojem osobitné činnosti služieb civilnej ochrany
v zmysle Čl. 2 ods. 2 Smernice 89/391/EHS. Citoval pritom právnu úpravu §12 zákona č. 42/1994 Z. z.,
§3 ods. 1 a ods. 2 zákona č. 315/2001 Z. z. a §8 ods. 1 a 12 ods. 1 zákona č. 129/2022 Z. z., z čoho
vyvodil, že príslušníci HaZZ vykonávajú zásahovú činnosť a okrem úloh na úseku ochrany pred požiarmi

plnia aj úlohy na úseky civilnej ochrany obyvateľstva, a to predovšetkým v oblasti priameho výkonu
záchranárskych činností a z toho dôvodu tieto činnosti nimi vykonávané pri zásahovej činnosti sú práve
tými osobitnými činnosťami služieb civilnej ochrany, na ktoré Smernica č. 89/391/EHS sa nevzťahuje.
Podotkol tiež, že rozhodnutie SD EÚ vo veci C - 429/09 G. Fuß, na ktoré súd v napadnutom rozsudku sa
odvoláva, sa týka mestského hasiča a z toho dôvodu nie je smerodajné v prejednávanej veci, kde ide o
štátnu službu príslušníka HaZZ vykazujúcu aj špecifiká štátnej služby príslušníkov policajného zboru ako

aj profesionálnych vojakov, pričom režimy výkonu hasičských činností v štruktúre mestských hasičov sú
absolútne odlišné od režimu, v akom fungujú príslušníci HaZZ v SR.
15. Okrem toho odvolateľ namietal, že žalobca ani neosvedčil, že mu vznikol nárok na náhradu
škody, ktorá mu mala vzniknúť tým, že vykonával nariadenú služobnú pohotovosť, za ktorú v zmysle
platnej legislatívy bol odmeňovaný. Počas služobnej pohotovosti pracovník je povinný byť v zariadení

zamestnávateľa alebo mimo nej, pričom má byť pripravený na výkon práce na požiadanie svojho
zamestnávateľa a pokiaľ nie je zásah, môže odpočívať alebo sa venovať inej činnosti, pričom je
vymedzený priestor na odpočinok, čo znamená, že zamestnávateľ si je vedomý a dokonca vytvára
podmienky na oddych (spánok) zamestnanca, čo znamená, že v čase služobnej pohotovosti od žalobcu
sanevyžadujeaktívnačinnosť,pretotentonemusíbyťbdelýaaktívnypočascelejdĺžkytrvaniaslužobnej

pohotovosti, a napriek tomu zamestnávateľ žalobcovi vyplácal dohodnutú odmenu za takto strávený čas,
a teda nielen za vykonávanú prácu, ale aj za takúto neaktívnu časť práce žalobca dostával pracovnú
odmenu, ktorou zamestnávateľ mu kompenzoval to, že v prípade potreby (zásah) bude mu k dispozícii.
16. Ďalej odvolateľ namietal, že ani samotná skutočnosť, že podľa záveru súdu služobná pohotovosť je
pracovným časom a má sa preto zarátavať do pracovného fondu, nie je ešte dôvodom na prisúdenie

nároku na náhradu škody, ale s poukazom na rozhodnutie SD EÚ C - 46/93 (bod 84) namietal, že
súd by mal preveriť, či žalobca ako poškodená osoba (ne)prejavil primeranú snahu s cieľom odvrátiť
škodu alebo obmedziť jej rozsah a či včas využil všetky dostupné prostriedky na právnu ochranu.
Zároveň namietal, že žalobca v tomto smere nevyvinul žiadnu snahu a svojmu zamestnávateľovi
žiadnym spôsobom ani neoznámil, že odmieta vykonávať služobnú pohotovosť, resp. do dňa podania

žaloby zamestnávateľ žalobcu ani nemal vedomosť, že výkon služobnej pohotovosti žalobca pociťuje
ako výraznú ujmu a nebolo preto možné, aby zamestnávateľ včas zamedzil prípadnému vzniku takejto
ujmy alebo aspoň obmedzil jej rozsah. Podľa zásady spoločnej právnym systémom členských štátov
poškodená osoba pod hrozbou toho, že škodu bude znášať sama, musí pritom vyvinúť primerané úsilie,
aby obmedzila rozsah škody (rozsudok Mulder a i./Rada a komisia C 104/89 a C 37/90).

17. Odvolávajúc sa na veľmi jasné závery SD EÚ vyslovené vo veci C - 429/09, že „...je na vnútroštátnom
práve dotknutého členského štátu, aby pri rešpektovaní zásady rovnocennosti a zásady efektivity jednak
určilo, či škoda vzniknutá pracovníkovi ako je G. Fuß vo veci samej, v dôsledku porušenia právnej normy
únie, musí byť nahradená udelením dodatočného náhradného voľna alebo finančným odškodnením a
jednak definovalo pravidlá týkajúce sa spôsobu výpočtu tejto náhrady“, odvolateľ ďalej namietal, že

napriek tomu, že žalobca sa domáha len finančnej náhrady škody za ujmu, ktorá mu mala vzniknúť, súd
prvej inštancie sa mal zaoberať aj možnosťou udelenia dodatočného náhradného voľna žalobcovi.
18. Za nedostatočné odvolateľ považoval aj posúdenie, či vôbec a v akej miere došlo k porušeniu
práva žalobcu nad maximálny 48 hodinový týždenný pracovný čas, namietajúc, že nie všetky hodiny
odpracovanej pohotovosti sú hodinami nad maximálny limit pracovného času a podľa neho nemožno

pretohovoriťovznikuškody,keďžedopracovnéhočasužalobcusazapočítaval(amalhoajzaplatený)aj
čas dovolenky a práceneschopnosti, počas ktorých žalobca reálne nebol zamestnávateľovi k dispozícii.
Odvolateľ zotrval aj na potrebe zohľadniť nerovnomerné rozvrhnutie služobného času u hasičov v
referenčnom období 6 mesiacov, čím súd prvej inštancie podľa neho v tejto veci sa nezaoberal, kým
sám žalobca vychádzal len z priemerných hodnôt odpracovaného týždenného pracovného času, ako aj

času pracovnej pohotovosti, z čoho však nevyplýva, či za konkrétne obdobie pri referenčnom období 6
mesiacov skutočne dochádzalo k prekročeniu maximálneho limitu pracovného času.
19. Odvolateľ zotrval aj na námietke, že žalobca žiadnym spôsobom nepreukázal ani zásah do
súkromného ani do rodinného života, či nepriaznivosť jeho zdravotného stavu alebo že by v príčinnejsúvislosti s výkonom povolania bol utrpel takú ujmu, ktorá by v značnej miere znížila jeho dôstojnosť,
resp. vážnosť v spoločnosti a ktorá by odôvodňovala súdom prisúdenú výšku relutárnej náhrady
nemajetkovej ujmy, pričom dôkazné bremeno v spore zaťažuje žalobcu; výšku prisúdenej relutárnej

náhrady v porovnaní s výškou náhrad priznávaných za telesné zranenia alebo obetiam násilných
trestných činov okrem toho považoval aj za neprimeranú. Napriek odôvodneniu napadnutého rozsudku
bezo zmeny za významné považoval aj to, že žalobca sa nedomáhal, aby sa upustilo od neoprávneného
zásahu do práva na ochranu jeho osobnosti a ani sa nedomáhal odstránenia jeho následkov. Otáznym
pre odvolateľa zostalo, akú inú činnosť žalobca by chcel vykonávať v čase služobnej pohotovosti,

kedy musí byť prítomný na pracovisku, keď tento čas pripadá na nočné hodiny, ktoré každá fyzická
osoba využíva na spánok a je objektívne (takmer) vylúčené, aby tento čas mohol využívať nejakou inou
zmysluplnou činnosťou, prípadne ho plnohodnotne tráviť s rodinou.
20. S poukazom na to, že žalobca žalobou uplatnil nárok vo forme náhrady nemajetkovej ujmy v
peniazoch vo výške 8 000 €, z čoho napadnutým rozsudkom mu bolo prisúdených 2 000 €, odvolateľ
nesúhlasí ani s rozhodnutím o nároku na náhradu trov konania v rozsahu 100 % v prospech žalobcu.

Podľa neho nárok žalobcom bol nesprávne uplatnený a aj v danom prípade sa jedná o nesprávne právne
posúdenie veci.
21. K odvolaniu sa vyjadril žalobca s návrhom, aby odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil ako
vecne správny. Zdôraznil, že každý vnútroštátny súd musí rešpektovať prednosť úniového práva pred
vnútroštátnym právom a nemôže sa zbaviť povinnosti uprednostniť úniovú normu pred vnútroštátnou

normou. Žalovaný ako členský štát a adresát smernice 2003/88/ES po vstupe SR do EÚ je zodpovedný
pritom za prijatie všetkých opatrení legislatívnej aj faktickej povahy a za jej správnu transpozíciu s
cieľom dosiahnutia účelu smernice, námietka nedostatku jeho pasívnej vecnej legitimácie v konaní preto
neobstojí
22. V reakcii na argumentáciu odvolateľa, že nakoľko hasiči sa podieľajú na civilnej ochrane

obyvateľstva, smernica 2003/88/ES sa na nich nemôže vzťahovať a preto žalobcovi nemohla vzniknúť
škoda, žalobca dôvodil, že námietka odvolateľa o neaplikovateľnosti smernice na prípad žalobcu nie je
v súlade so všeobecne záväzným výkladom SD EÚ k Čl. 2 ods. 2 Smernice 89/391/EHS. Zdôraznil,
že v prípade Pfeiffer SD EÚ výslovne konštatoval, že „Čl. 2 ods. 2 Smernice 89/391/EHS nevylučuje
z jej pôsobnosti služby civilnej ochrany ako také, ale len určité osobitné činnosti týchto služieb, ak

charakteristiky vlastné pre určité osobitné činnosti odporujú použitiu ustanovení tejto smernice“ (C -
397/01, bod 53.), pričom „výnimka uvedená v Čl. 2 ods. 2 Smernice 89/391/EHS bola prijatá len za
účelom zabezpečenia riadneho fungovania služieb nevyhnutných na ochranu verejnej bezpečnosti,
zdravia a poriadku, ak nastane osobitne vážna situácia alebo situácia osobitného rozsahu, napr.
katastrofa, pre ktorú je typické, že nie je možné rozvrhnúť pracovný čas pre záchranné tímy“ (bod 55).

Ďalej upriamil pozornosť, že rovnako aj uznesenie SD EÚ prijaté vo veci C - 52/04 potvrdzuje, že „na
činnosti zásahových síl verejnej hasičskej služby výnimka uvedená v Čl. 2 ods. 2 Smernice č. 89/131/
EHS sa nevzťahuje, ale tieto činnosti naopak patria do pôsobnosti tejto smernice, pokiaľ sú vykonávané
za obvyklých podmienok“ (bod 57.). Z novšej judikatúry SD EÚ spomenul vec E. F., v zmysle ktorej
„smernica 2003/88/ES sa má uplatniť na činnosti hasičského zboru, aj keď sú vykonávané zásahovými

silami v teréne a nezáleží na tom, že sú zamerané na boj proti požiarom alebo poskytnutie pomoci iným
spôsobom, ak sú vykonávané za obvyklých podmienok v súlade s poslaním zvereným príslušnej službe,
a to aj vtedy, keď zásahy, ku ktorým môžu tieto činnosti viesť, svojím charakterom sú nepredvídateľné
a môžu vystaviť pracovníkov, ktorí ich vykonávajú, určitým rizikám, pokiaľ ide o ich bezpečnosť a/alebo
zdravie“ (C - 518/15, bod 27). Tieto závery podľa neho sú potvrdené smernicou č. 2003/88/ES, ktorá v

článku 17 ods. 3 bod iii) výslovne uvádza aj protipožiarne služby a služby civilnej ochrany. Okrem toho
takáto úprava podľa neho by nemala žiadny zmysel, pokiaľ by takáto činnosť ako celok bola vylúčená zo
smernice 89/391/EHS, nakoľko v takomto prípade by sa na ňu nevzťahovala ani smernica 2003/88/ES.
Z týchto dôvodov nesúhlasil s tvrdením odvolateľa, že smernica 2003/88 sa nevzťahuje na protipožiarne
služby a služby civilnej ochrany vykonávané HaZZ.

23. Žalobca aj v súvislosti s námietkou odvolateľa, že počas služobnej pohotovosti on len odpočíval, za
čo zamestnávateľ mu navyše aj zaplatil, poukázal na judikatúru SD EÚ, z ktorej nesporne vyplýva, že
čas, v rámci ktorého pracovník skutočne nevykonáva žiadnu činnosť v prospech svojho zamestnávateľa,
nepredstavuje nevyhnutne „čas odpočinku“ na účely uplatnenia smernice 2003/88/ES (rozsudok
C-514/20, bod 32), pričom dospel k záveru, že v rámci tohto času pracovnej pohotovosti pracovník, ktorý

je povinný zdržiavať sa na pracovisku a byť okamžite k dispozícii svojmu zamestnávateľovi, musí sa
zdržiavať mimo svojho rodinného a sociálneho prostredia a má len malý priestor organizovať si čas,
v rámci ktorého sa od neho výkon práce nevyžaduje a celú túto dobu je preto potrebné kvalifikovať
ako „pracovný čas“ v zmysle smernice 2003/88 bez ohľadu na pracovnú činnosť skutočne vykonávanúpracovníkom počas uvedenej doby (rozsudky Jaeger, C-251/02, bod 65; Pfeiffer a i., C-397/01 až
C-403/01, bod 93, ako aj Dellas a i., C-14/04, body 46 a 58). Žalobca poukázal aj na konzistentnú
rozhodovaciu prax všeobecných súdov v tejto otázke, a to najmä rozsudok tohto odvolacieho súdu

z 31.5.2023 vo veci 11Co/90/2022 a tiež jeho rozsudok z 30.3.2023 vo veci 2Co/20/2023, v zmysle
ktorého „...nie je podstatné, akým spôsobom žalobca vykonáva služobnú pohotovosť, či tento (nie)
je povinný byť bdelý a aktívny počas jej trvania, pokiaľ musí byť po stanovený čas k dispozícii
zamestnávateľovi, pričom bez vplyvu na porušenie Čl. 6 písm. b) smernice je preto aj skutočnosť, že za
pracovnú pohotovosť je vyplácaná odmena“.

24. So zreteľom na povahu osobnostného práva, ktoré bolo v danom prípade porušené (právo
na ochranu zdravia, právo na súkromie), a jeho okolnosti, keď žalovaný ako členský štát EÚ
neprijal opatrenia nevyhnutné na zabezpečenie požiadavky, aby nebola prekročená maximálna hranica
priemerného týždenného pracovného času podľa Čl. 6 písm. b) smernice 2003/88/ES, podľa žalobcu
nemožno podmieňovať možnosť uplatnenia peňažnej satisfakcie požadovaním následku, ktorým je
zníženiedôstojnosti,resp.vážnostižalobcuvspoločnosti,nakoľkoobčianskoprávneprostriedkyochrany

osobnosti v §13 ods. 2 o. z. sú uvedené len demonštratívne, pričom v danom prípade ani žaloba o
upustenie od neoprávneného zásahu, ako ani žaloba o odstránenie trvajúcich následkov vzhľadom na
pôvodcu neoprávneného zásahu, ktorým je štát, nie je namieste a rovnako preto neprichádza do úvahy
ani morálna satisfakcia.
25. Podľa žalobcu v rozpore s judikatúrou SD EÚ je aj argumentácia odvolateľa o neexistencii

príčinnej súvislosti medzi porušením práva únie a vznikom škody žalobcu, ktorý neupozornil svojho
zamestnávateľa na porušovanie jeho práv a ani nevyvinul primerané úsilie na zamedzenie vzniku škody,
keďže na postavenie príslušníka HaZZ sa vzťahuje judikatúra SD EÚ (C-429/09 a C-455/06), z ktorej
vyplýva, že by bolo v rozpore so zásadou efektivity uložiť poškodeným osobám povinnosť systematicky
využívať všetky právne prostriedky, ktoré sú im k dispozícii, keď by to spôsobilo nadmerné ťažkosti

alebo by to od nich nebolo možné rozumne vyžadovať; výkon práv priznaných jednotlivcom priamo
uplatniteľnými ustanoveniami práva únie by bol znemožnený alebo nadmerne sťažený, ak by sa od
žalobcov ako slabšej strany v pracovnoprávnych vzťahoch vyžadovalo najprv uplatniť svoje práva voči
zamestnávateľovi, čo by zároveň znamenalo aj spochybnenie práva na náhradu škody, majúceho základ
v právnom poriadku únie a povinnosti členských štátov zabezpečiť jeho dodržiavanie. Podľa žalobcu čl.

6 písm. b) smernice 2003/88 nevyžaduje preto, aby dotknutí pracovníci požiadali svojho zamestnávateľa
o dodržiavanie minimálnych požiadaviek upravených týmto ustanovením.
26. Podľa žalobcu odvolateľ zavádza konajúci súd, pokiaľ ten s poukazom na fakt, že zo žalobcom
predloženej tabuľky nevyplýva, že žalobca počas celého žalovaného obdobia pracoval nad stanovený
limit vyplývajúci z Čl. 6 písm. b) smernice, poukazuje na jednotlivé mesiace a to, či v nich (ne)došlo

k prekročeniu priemerného 48 hodinového týždenného služobného času, nakoľko pre vec je dôležité
referenčné obdobie, ktoré v zmysle Čl. 16 písm. b) smernice 2003/88/ES, je štvormesačné.
27. Žalovaný v replike zotrval na argumentácii, že ním prezentovaná rozsiahla právna argumentácia v
konaní zo strany súdu nebola správne aplikovaná.
28. Žalobca, ktorého zástupcovi odvolacia replika odvolateľa bola doručená 21.3.2024, nevyužil svoje

zákonné právo a odvolaciu dupliku nepodal. Žiadna zo strán ďalšie podanie vo veci neurobila.
29. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací po kladnom posúdení včasnosti a prípustnosti odvolania
podaného stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnuté, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania a
tiež viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie, bez nariadenia odvolacieho
pojednávania preskúmal rozsudok v napadnutom rozsahu spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo (§34

a §355 a nasl. CSP o odvolaní) a dospel k záveru, že odvolanie je dôvodné.
30. Rozsudok v zamietavom výroku nie je dotknutý odvolaním, tento nadobudol preto právoplatnosť a z
toho dôvodu nemohol byť predmetom odvolacieho prieskumu. Predmetom odvolacieho prieskumu bol
preto len vyhovujúci výrok rozsudku a závisiaci výrok o trovách konania (§367 ods. 1 a 3 CSP).
31. Žalovaným uplatnené odvolacie dôvody nie sú naplnené, rozsudok v napadnutých výrokoch I. a III.

je vecne správny, preto odvolací súd postupom podľa §387 ods. 1 CSP tento potvrdil.
32. Rozsudok odvolacieho súdu verejne bol vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach 14.5.2025 o 9.55
hod. v pojednávacej miestnosti č. dv. 210/II. poschodie, trakt D. Miesto a čas verejného vyhlásenia
rozsudkuod25.4.2025bolizverejnenénaúradnejtabuliodvolaciehosúduatiežnajehowebovejstránke
(§219 ods. 1 a ods. 3, za použitia §378 CSP).

33. Súd prvej inštancie dokazovanie vykonal v dostatočnom rozsahu, náležite zistil skutkový stav,
vykonané dôkazy vyhodnotil v súlade so zákonom a z týchto dospel k správnym skutkovým zisteniam, na
ktorýchzaložilsvojerozhodnutieazozistenéhostavuvyvodilsprávnyprávnyzáver,napadnutýrozsudokdostatočne odôvodnil (§220 ods. 2 CSP), pričom odvolací súd nezistil žiadne porušenie procesných práv
ani inú vadu konania, ktoré by mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.
34. Odvolacie námietky žalovaného boli už predmetom dokazovania pred súdom prvej inštancie, ktorý

s nimi náležite sa vysporiadal pri rozhodovaní vo veci samej, pričom tieto skutočnosti ani odvolaciemu
súdu neumožnili prijať iné závery a ani neboli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť rozsudku v
napadnutom rozsahu.
35. Odvolací súd v celom rozsahu sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku a preto v
súlade s §387 ods. 2 CSP v odôvodnení svojho rozhodnutia sa obmedzil len na skonštatovanie,

že dôvody rozsudku súdu prvej inštancie sú vecne správne a úplné z hľadiska všetkých kľúčových
otázok nastolených v priebehu konania pred súdom prvej inštancie oboma procesnými stranami a
odvolací súd na tieto preto odkazuje ako na vlastné, stotožňujúc sa so správnym právnym záverom
súdu prvej inštancie o splnení všetkých predpokladov pre vznik zodpovednosti žalovaného za škodu,
ktorá žalobcovi vznikla v dôsledku porušenia práva Európskej únie nesprávnym prebratím čl. 6 písm.
b) Smernice 2003/88/ES do zákona č. 315/2001 Z. z., v dôsledku čoho došlo k porušeniu z tejto

smernice vyplývajúceho práva žalobcu na 48 hodinový týždenný pracovný čas. Tým došlo k zásahu
do jeho osobnostnej sféry, konkrétne do práva na odpočinok a na súkromie a rodinný život, nakoľko
tento takto bol ukrátený o čas odpočinku a o psychickú a fyzickú regeneráciu a o čas, ktorý by mohol
tráviť s rodinou, najmä venovať sa dcére a rozvíjaniu svojich osobných záujmov (poľovníctvo, hokej) a
budovať priateľské a obdobné vzťahy. Súd prvej inštancie pri svojom rozhodovaní v danej veci správne

pritom prihliadal na to, že neoprávnený zásah žalovaného trval niekoľko rokov, pričom vzhľadom na
jeho následky v rodinnom i osobnom živote žalobcu relutárnu náhradu nemajetkovej ujmy v súdom prvej
inštancie prisúdenej výške 2 000 € aj odvolací súd považuje za primeranú nielen charakteru zásahu a
jeho následkov z dôvodov, ako podrobne a presvedčivo tieto sú uvedené v odôvodnení napadnutého
rozsudku, ale považuje ju za primeranú aj relutárnym náhradám všeobecnými súdmi priznávaným za

porovnateľných skutkových okolností.
36. Otázku právomoci súdu na konanie je potrebné posudzovať vo vzťahu k predmetu sporu, ktorý
je vymedzený uvedením podstatných skutkových okolností, na ktorých žalobca zakladá nárok. V
predmetom prípade ide o peňažný nárok žalobcu majúci povahu nemajetkovej ujmy, ktorá žalobcovi
malavzniknúťvdôsledkuporušeniajehoúniougarantovanéhoprávana48hodinovútýždennúpracovnú

dobu ustanovenú čl. 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES. Predmet sporu nepochybne preto sa týka
práva únie, pričom súd prvej inštancie v danom prípade správne uzavrel, že právomoc na prejednanie
a rozhodnutie veci je daná, lebo neexistuje žiadny iný orgán disponujúci kompetenciou zverenou
ústavnými normami, či zákonom na rozhodnutie o práve žalobcu na náhradu škody voči štátu za
porušenie práva únie. V zmysle čl. 144 Ústavy SR a tiež čl. 3 CSP súd je viazaný medzinárodnoprávnymi

záväzkami SR, ktoré majú prednosť pred zákonom, judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva
a Súdneho dvora EÚ. Vzťah úniového a vnútroštátneho práva sa tak riadi zásadou prednosti a tiež
povinnosťou vnútroštátnych orgánov aplikovať normy úniového práva z úradnej povinnosti (ex officio).
37. Judikatúra SD EÚ vo veci zodpovednosti členských štátov za porušenie práva únie je založená na
zásade pacta sunt servanda - Čl. 10 zmluvy o založení európskeho spoločenstva, podľa ktorej členské

štáty sú povinné prijať všetky opatrenia potrebné na zabezpečenie plnenia záväzkov vyplývajúcich
im zo zmluvy alebo z činnosti spoločenstva a zdržať sa akýchkoľvek opatrení, ktoré by mohli ohroziť
dosiahnutie cieľa zmluvy alebo ohroziť reálne účinok úniového práva. Nemožno preto prisvedčiť názoru
žalovaného, že vnútroštátnemu súdu neprináleží prejudiciálne preskúmavať súlad vnútroštátneho práva
s úniovým právom. Zo zásady prednosti práva EÚ pred vnútroštátnou normou vyplýva totiž povinnosť

vnútroštátneho súdu členského štátu EÚ v rámci svojich právomoci a voľnej úvahy nielen vykladať
vnútroštátne ustanovenia čo najviac v súlade s právom EÚ, ale pokiaľ táto interpretácia možná nie je,
ukladá mu aj neaplikovať s právom únie nezlučiteľné vnútroštátne ustanovenia bez toho, aby vyčkal na
predchádzajúcu legislatívnu úpravu, ktorou by sa vnútroštátna právna norma mala uviesť do súladu s
úniovým právom (SD EÚ C -231 - 233/06, C - 128 - 131/07). Keďže existuje povinnosť súdu vykladať

vnútroštátne právne predpisy v súlade s právom EÚ, tým nepochybne je daná jeho právomoc aj
posudzovať súlad vnútroštátnych právnych predpisov s právom EÚ a aj právomoc v prípade zistenia
tohto nesúladu neaplikovať vnútroštátnu právnu normu odporujúcu právu EÚ. Súd prvej inštancie v
danom prípade neprekročil preto svoje právomoci, pokiaľ ako predbežnú otázku skúmal, či (ne)došlo
k prevzatiu (transpozícia) smernice do zákona č. 315/2001 Z. z. a či k tomu (ne)došlo spôsobom

zaručujúcim jednotlivcovi touto smernicou priznané právo na 48 hodinový týždenný pracovný čas. SD
EÚ pritom napr. v rozsudku vo veci C - 456/98 Centrosteel vo vzťahu k vnútroštátnym súdom vyjadril
požiadavku kontrolovať správnosť preberania smerníc, na čom je vystavaná jeho doktrína priamej a
nepriamej aplikácie úniových smerníc vnútroštátnymi orgánmi. Rovnako podľa právnej teórie v prípade,že v konaní pred slovenským súdom alebo správnym orgánom vzíde otázka aplikácie smernice únie,
nevyhne sa tento orgán komparácii ustanovení smernice s ustanoveniami slovenského predpisu, do
ktorého smernica bola transponovaná, aby zistil, či smernicu má aplikovať priamym alebo nepriamym

spôsobom. Za tým účelom súdny alebo správny orgán by mal porovnať konkrétne znenia slovenského
transpozičného predpisu so znením ustanovení transponovanej smernice (pozri E. F., E. F., Primárne
právo Európskej únie, aplikácia a výklad práva Únie s judikatúrou, 3. vydanie, 1097s, str. 181).
38. Súd prvej inštancie v danej veci správne sa pritom vysporiadal aj s námietkou žalovaného o
nedostatku jeho pasívnej vecnej legitimácie v konaní, keď poukázal na to, že Slovenská republika v

zastúpení Ministerstvom vnútra SR predstavuje garanta riadnej transpozície smernice do zákona č.
315/2001 Z. z., pokiaľ ide o nezarátanú pracovnú pohotovosť hasiča na pracovisku počas jej neaktívnej
časti do pracovného času, keďže absentujúca alebo nesprávna transpozícia smernice EÚ do noriem
vnútroštátneho práva, ale aj aplikácia vnútroštátneho právneho poriadku odporujúca úniovému právu,
vydanie súdneho alebo správneho rozhodnutia, ktoré je v rozpore s právom únie a taktiež aj prijatie
alebo ponechanie v platnosti legislatívy, ktorá je v rozpore s právom únie, je výsledkom zákonodarného a

legislatívneho procesu. Ide teda o absolútnu objektívnu zodpovednosť štátu, ktorá tu existuje bez ohľadu
na to, ktorý konkrétny orgán verejnej moci porušenia práva EÚ sa dopustil, resp. ktorý z orgánov podľa
vnútroštátnych noriem by mal povinnosť škodu nahradiť.
39. Za dodržiavanie, rešpektovanie a za zabezpečenie dodržiavania a rešpektovania práva EÚ
zodpovedné sú jednotlivé členské štáty EÚ, t. j. v prejednávanej veci týmto zodpovedným subjektom

je Slovenská republika. Zo samotného rozsudku SD EÚ vo veci Günther Fuß vyplýva, že v prípade
porušenia práva na dodržiavanie 48 hodinového pracovného času poškodený má právo domáhať sa
náhrady škody proti členskému štátu. Žalovaný teda disponuje pasívnou legitimáciou a žalobca teda
dôvodne uplatnil nárok na náhradu škody z dôvodu porušenia práva EÚ voči Slovenskej republike ako
pasívne legitimovanej strane sporu, v mene ktorej koná ústredný orgán verejnej správy, do ktorého

pôsobnosti patrí oblasť štátnej správy pre HaZZ. Preto pokiaľ v prejednávanom prípade pre danú oblasť
zodpovednosti štátu neexistuje špecializovaná vnútroštátna právna úprava, namieste je využitie právnej
úpravy, ktorá svojím obsahom a účelom je najbližšia (analogia iuris, analogia legis), rešpektujúc princípy
úniového práva. Vnútroštátne právo SR pozná síce osobitný zákon č. 514/2003 Z. z., ktorý upravuje
otázku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, táto je však daná iba v

prípade, pokiaľ existuje nezákonné rozhodnutie, či nesprávny úradný postup, v príčinnej súvislosti s
ktorými vzniká tvrdená škoda. Vzhľadom na to, že prejednávaná vec sa týka porušenia práva únie, nejde
o naplnenie zákonných predpokladov aplikácie zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci podľa zákona č. 514/2003 Z. z.
40. Čl. 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES ukladá členským štátom povinnosť stanoviť 48 hodinovú

maximálnu hranicu pre priemerný týždenný pracovný čas, v súvislosti s ktorou výslovne je stanovené,
že zahŕňa tak nadčasy, ako aj pracovnú pohotovosť. Od tejto povinnosti v žiadnom prípade sa nemožno
odchýliť, pokiaľ ide o také činnosti, ako je činnosť hasičov, hoci by k tomu došlo len prostredníctvom
súhlasu dotknutého pracovníka. Ide o pravidlo sociálneho práva únie s osobitným významom, z ktorého
má mať prospech každý pracovník, keďže je minimálnou požiadavkou určenou na zaistenie bezpečnosti

a ochrany jeho zdravia. V uvedenom článku takto uložená povinnosť členskému štátu v sebe zahŕňa
na druhej strane aj nárok každého pracovníka na to, aby jeho priemerný týždenný pracovný čas
nepresahoval túto maximálnu hranicu, pričom členské štáty rozsah pôsobnosti čl. 6 písm. b) Smernice
2003/88/ES nemôžu jednostranne určiť tak, že uplatnenie tohto nároku každého pracovníka by viazali
na nejakú podmienku alebo ho určitým spôsobom obmedzili.

41. Čl. 1 ods. 3 smernice definuje svoj rozsah pôsobnosti na všetky odvetvia a činnosti, verejné i
súkromné, pričom výslovne odkazuje na čl. 2 Smernice 89/391/EHS. Táto smernica podáva pritom
výklad rozsahu svojej pôsobnosti nielen v pozitívnom slova zmysle, ale tiež v negatívnom, keď
stanovuje výnimky rozsahu svojej pôsobnosti a neuplatňuje sa tam, kde sú s ňou nevyhnutne v rozpore
charakteristiky vlastné pre určité osobitné činnosti verejných služieb, napr. v oblasti služieb civilnej

ochrany. Z cieľa predmetnej smernice, ktorý je zameraný na podporu zlepšenia bezpečnosti a ochrany
zdravia pracovníkov pri práci a tiež z jeho znenia čl. 2 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 prvého pododseku vyplýva,
že rozsah pôsobnosti tejto smernice je nutné chápať širšie a súčasne výnimku z pôsobnosti je potrebné
vykladať zužujúco. Navyše čl. 2 ods. 2 prvý pododsek smernice nevylučuje z jeho pôsobnosti služby
civilnej ochrany ako také, ale len určité ostatné činnosti týchto služieb, ak charakteristiky vlastné pre

určité osobitné činnosti odporujú použitiu ustanovení tejto smernice. Uvedené je potrebné vykladať
spôsobom, že rozsah pôsobnosti smernice sa obmedzuje na prípady nevyhnutnej ochrany záujmov,
ktoré dovoľuje smernica členským štátom chrániť. Upravená výnimka rozsahu pôsobnosti smernice
má za úlohu zabezpečiť riadne fungovanie služieb nevyhnutných na ochranu verejnej bezpečnosti,zdravia a poriadku v prípade, že nastane osobitne vážna situácia alebo situácia osobitného rozsahu,
napr. katastrofa pre zásahové a záchranné tímy. Uvedené jasne sa odlišuje od štandardnej základnej
obsahovej náplne činnosti a plnenia úloh žalobcu ako príslušníka HaZZ. Aj keď nemožno pochybovať,

že by služba žalobcu popri plnení úloh pri zdolávaní požiarov (ne)zahrňovala tiež úlohy na úseku civilnej
ochrany obyvateľstva, za obvyklých podmienok činnosti s ňou spojené možno vopred plánovať vrátane
pracovného času jej personálu v súlade s úlohami, ktoré boli na ňu prenesené.
42. Služba žalobcu sa teda nevyznačuje žiadnymi osobitosťami, ktoré by odporovali použitiu právnych
noriem únie v oblasti ochrany bezpečnosti a ochrany zdravia zamestnancov, preto sa na ňu nevzťahuje

vylúčenie pôsobnosti, ktoré vyplýva z článku 2 ods. 2, 1. pododsek Smernice 89/391/EHS, naopak
na službu žalobcu predmetná smernica sa použije v plnom rozsahu. Uvedený názor je podporený
tiež závermi uznesenia SD EÚ vo veci C - 52/04 Personalrat der Feuerwehr Hamburg, podľa ktorých
článok 2 Smernice 89/391/EHS a článok 1 ods. 3 Smernice 2003/88/ES sa majú vykladať v tom
zmysle, že činnosti vykonávané zásahovými silami takej verejnej požiarnej služby, akou je verejná
služba, o ktorú ide v konaní vo veci samej, obvykle patria do pôsobnosti uvedených smerníc, takže

článok 6 bod 2 Smernice 2003/88/ES v zásade bráni prekročeniu maximálnej hranice 48 hodín určenej
ako maximálny týždenný čas, vzťahujúcej sa aj na služby hliadky. Jeho prekročenie je možné v
prípade výnimočných okolností takej závažnosti a rozsahu, ktoré dočasne prevážia cieľ smerujúci k
zabezpečeniu riadneho fungovania služieb nevyhnutných pre ochranu takých verejných záujmov, ako sú
verejný poriadok, zdravie a bezpečnosť, nad cieľom spočívajúcim v zabezpečení bezpečnosti a zdravia

pracovníkov pridelených do zásahových a záchranných jednotiek. SD EÚ aj v tomto uznesení dospel
k záveru, že jediným cieľom výnimky uvedenej v článku 2 ods. 2 1. pododseku Smernice 89/391/EHS
bolo zabezpečenie riadnej činnosti služieb nevyhnutných na účely ochrany bezpečnosti, zdravia, tiež
verejného poriadku v prípade závažných a svojím rozsahom mimoriadnych okolností, napr. v prípade
katastrofy, pre ktoré je charakteristická najmä skutočnosť, že môžu pracovníkov vystaviť rizikám, ktoré

nie sú zanedbateľné, pokiaľ ide o ich bezpečnosť alebo zdravie a ktoré vzhľadom na ich povahu nie je
možné zohľadniť pri rozvrhu pracovného času zásahových a bezpečnostných zložiek.
43. Kritérium, ktoré používa zákonodarca spoločenstva na určenie pôsobnosti Smernice 89/391/EHS,
sa nezakladá na príslušnosti pracovníkov k takým rozličným odvetviam činnosti, ktoré sú uvedené v
článku 2 ods. 2, 1. pododseku tejto smernice, akými vo všeobecnosti sú ozbrojené sily, polícia, civilná

ochrana, ale vyplýva výlučne z osobitnej povahy určitých osobitných úloh vykonávaných zamestnancami
v týchto odvetviach, čo odôvodňuje výnimku z pravidiel stanovených v uvedenej smernici, a to z dôvodu
absolútnej nevyhnutnosti zabezpečenia účinnej ochrany spoločnosti. Vzhľadom na to, že uvedené
činnosti v ozbrojených silách a záchranných službách sa vykonávajú za zvyčajných okolností, patria
do pôsobnosti Smernice 89/391/EHS. Nie je preto dôvodná odvolacia námietka žalovaného o tom, že

služobná činnosť žalobcu nepatrí do pôsobnosti Smernice 2003/88/ES a rovnako nie je dôvodná ani
jeho odvolacia námietka, že smernica na služobný pomer príslušníkov HaZZ a s tým spojený rozvrh
služobného času sa nevzťahuje v plnom rozsahu. Odvolací súd v tejto súvislosti plne sa stotožňuje s
názorom súdu prvej inštancie, že zákon č. 315/2001 Z. z. v znení neskorších predpisov svojou úpravou
- oddelením pracovnej služby od pracovnej pohotovosti a ich usporiadaním náležite nereflektuje 48

hodinový týždenný limit pracovného času. Odvolací súd v zhode so súdom prvej inštancie zastáva
názor, že do Smernicou 2003/88/ES regulovaného fondu práce spadá pracovná pohotovosť a že z jej
pôsobnosti nie je vyňatá kategória zamestnancov, do ktorej spadá žalobca.
44. Zákon č. 315/2001 Z. z. o hasičskom a záchrannom zbore v znení neskorších predpisov vo svojich
ustanoveniach upravuje o. i. podmienky výkonu štátnej služby, do ktorých spadajú kategórie: týždenný

služobný čas, nerovnomerné rozvrhnutie služobného času, prestávky v štátnej službe, nepretržitý
odpočinok medzi dvoma služobnými dňami, dĺžka nepretržitého odpočinku v týždni, dni služobného
pokoja, štátna služba nadčas, služobná pohotovosť v štátnej službe príslušníkov a dovolenka.
45. Vzhľadom na to, že z ustanovení zákona č. 315/2001 Z. z. nevyplýva, že by služobná pohotovosť
hasičov v mieste výkonu služby bola považovaná za súčasť ich služobného času, vnútroštátna právna

úprava v rozpore so smernicou 2003/88 umožňuje preto zamestnávateľom, resp. služobnému úradu
rozvrhnúť príslušníkovi zboru služobný (pracovný) čas tak, že tento presiahne maximálnu hranicu
stanovenúvčlánku6písm.b)smernice2003/88/ES.SúdnydvorEurópskejúnieopakovanekonštatoval,
že pojem pracovný čas uvedený v smernici 2003/88/ES je autonómnym pojmom práva EÚ, ktorý treba
definovať podľa objektívnych vlastností s odkazom na systém a účel smernice, ktorým je zlepšenie

životných a pracovných podmienok pracovníkov. Článok 2 ods. 1 a ods. 2 tejto smernice vymedzuje
pracovný čas ako „akýkoľvek čas, počas ktorého pracovník pracuje podľa pokynov zamestnávateľa a
vykonáva svoju činnosť alebo povinnosť“ a čas odpočinku ako „akýkoľvek čas, ktorý nie je pracovným
časom“. SD EÚ vo svojej judikatúre už zdôraznil, že určitý čas buď je pracovným časom alebo ním nieje. Normotvorca teda nepovažoval za vhodné stanoviť nijakú ďalšiu kategóriu alebo kategórie, podľa
ktorých by umožnil určité rozlišovanie pracovného času a času odpočinku. V rozsudku vo veci C - 518/15
Ville de Nivelles/Rudy Matzak predovšetkým zdôraznil, že pokiaľ ide o určité kategórie hasičov prijatých

do verejných služieb, členské štáty sa nemôžu odchýliť od súboru povinností vyplývajúcich z ustanovení
smernice vrátane pojmov pracovný čas a čas odpočinku. Smernica neumožňuje ani to, aby členské
štáty ponechali v platnosti alebo prijali inú definíciu pojmu pracovný čas, ako je definícia uvedená v tejto
smernici, ktorá členským štátom síce stanovuje možnosť uplatňovať alebo prijímať ustanovenia, ktoré
sú priaznivejšie pre ochranu bezpečnosti a zdravia pracovníkov, ale táto možnosť sa neuplatňuje na

definíciu pojmu pracovný čas, čo potvrdzuje aj účel smernice, ktorý má zabezpečiť, aby definície v nej
uvedené sa nemohli vykladať rôzne v závislosti od vnútroštátneho práva.
46. Vzhľadom na uvedené v okolnostiach súdenej veci súd prvej inštancie dospel potom k správnemu
záveru, že žalobca ako hasič zamestnaný v rámci zásahovej služby, ktorá spadá do verejného sektora,
ktorý odpracoval priemerný pracovný čas presahujúci 48 hodinový priemerný týždenný pracovný čas
stanovený v článku 6 písm. b) smernice (konkrétne 48,34, resp. 49,15 hod. v referenčnom období

6 mesiacov), z tohto dôvodu sa môže dovolávať práva únie na vyvodenie zodpovednosti orgánu
dotknutého členského štátu s cieľom získať náhradu škody vzniknutej v dôsledku porušenia tohto
ustanovenia. Neobstojí pritom ani tá obrana odvolateľa, že súd s referenčným obdobím 6 mesiacov
nekalkuloval, keď v tejto súvislosti príslušné prepočty v danej veci urobil tak, ako tieto vyplynuli z 8.
odseku jeho odôvodnenia vrátane podrobného postupu, ako pri tomto prepočte postupoval. Súd prvej

inštancie správne pritom posudzoval a vyhodnotil, že boli naplnené podmienky pre vyvodenie tejto
zodpovednosti, a to kumulatívnym spôsobom. Adekvátne pritom vychádzal z judikatúrnych záverov
SD EÚ vrátane rozsudku vo veci C - 429/09, v zmysle ktorých poškodení jednotlivci majú právo na
náhradu škody za kumulatívneho splnenia aj súdom prvej inštancie správne posudzovaných a správne
vyhodnotených troch zhora už zmienených podmienok 1 až 3. Zo zistenia, že v danom prípade u žalobcu

vobdobíod (01/2020-01/2023)vkalendárnychmesiacochpravidelnesaopakovalitýždne(cca1týždeň
v mesiaci), v ktorých 24 hodinovú zmenu tento odpracoval 3x, čo predstavuje 72 hodín štátnej služby
a služobnej pohotovosti týždenne. Súd správne mal tak za preukázané, že u žalobcu k prekročeniu
maximálneho týždenného pracovného času v žalovanom období došlo počas dvoch referenčných
šesťmesačných období, kedy jeho priemerný týždenný pracovný čas bol 48,34, resp. 49,15 hod., čo

po porovnaní zodpovedá odpracovanému času podľa predložených listín. Súd prvej inštancie pritom
bezpochyby vyvodil správny právny záver, že uvedené je v zjavnom rozpore s právom únie určujúcim
týždenný limit služobnej povinnosti na 48 hodín a nemožno mať preto pochybnosti o správnosti ani jeho
záveru o dostatočne závažnom porušení práva únie.
47. Odvolací súd rovnako, ako ani súd prvej inštancie, sa nestotožňuje s názorom odvolateľa, že

len preto, že pán. K. L. vykonáva práce hasiča v pracovnom pomere pre mesto Halle, a teda nie v
štátnej službe, nemožno závery rozhodnutia vo veci C - 429/09 aplikovať na príslušníkov HaZZ v
SR. Súdny dvor EÚ v tomto rozhodnutí jasne sa totiž vyjadril k povahe práce hasičov ako takých bez
rozlíšenia, či tieto práce sú vykonávané na celoštátnej alebo regionálnej úrovni a či ich zamestnávateľom
je štát alebo iný subjekt. Nemožno pritom prehliadnuť ani to, že SD EÚ v tomto svojom rozhodnutí

nadväzuje na svoju skoršiu judikatúru, v ktorej sa už vyjadril k spôsobu interpretácie slovného spojenia
„určité osobitné činnosti verejných služieb“ použitého pri negatívnom vymedzení pôsobnosti smernice
2003/88 ES. V tomto rozhodnutí SD EÚ zaujal stanovisko aj v otázke potrebnosti preventívneho
pôsobenia zamestnancov uplatňujúcich úniové právo vo svetle predpokladov pre vznik zodpovednosti
za škodu podľa judikatúry SD EÚ, napr. vo veci C - 46/93 a taktiež skonštatoval, že „článok 6 písm. b)

Smernice2003/88ESanizďalekanevyžaduje,abydotknutýpracovnícipožiadalisvojhozamestnávateľa
o dodržovanie minimálnych požiadaviek upravených týmto ustanovením, ale naopak zamestnávateľovi
nariaďuje, aby v prípade, ak do vnútroštátneho práva je prebratá výnimka upravená v článku 22
tej istej smernice, získal osobný, výslovný a slobodne vyjadrený súhlas uvedeného pracovníka s
tým, že sa vzdáva práv priznaných týmto článkom 6 písm. b) smernice“ a uzavrel, že „nemožno za

primerané požadovať od takého pracovníka, ktorému rovnako, ako K. L., vznikla škoda z dôvodu, že jeho
zamestnávateľ porušil práva priznané článkom 6 písm. b) smernice 2003/88, aby na účely uplatnenia
nároku na získanie náhrady tejto škody najprv podal žiadosť tomuto zamestnávateľovi“.
48. Pokiaľ ide o existenciu škody, z európskej judikatúry vyplýva, že náhrada škôd spôsobených
jednotlivcom porušením práva únie musí byť primeraná vzniknutej škode, aby mohla zabezpečiť

skutočnú ochranu ich práv. Je pritom na vnútroštátnom práve členských štátov, aby pri dodržaní zásad
rovnocennosti a efektivity určili, či náhrada škody sa musí poskytnúť vo forme udelenia dodatočného
náhradného voľna alebo vo forme finančného odškodnenia a tiež, aby definovali pravidlá týkajúce sa
spôsobu výpočtu tejto náhrady. Vzhľadom na priamy nárok každej dotknutej osoby domáhať sa vočičlenskému štátu náhrady škody a na povinnosť každého členského štátu zabezpečiť dodržiavanie
práva únie v súvislosti so vznikom tvrdenej škody, odvolateľ sa neopodstatnene bránil, že žalobca
nepreukázal, že vyvinul akúkoľvek snahu na to, aby škode, resp. ujme predišiel. Pripustenie takejto

námietky v praxi by totiž znamenalo prenášanie aktivity na jednotlivca, ktorému v dôsledku porušenia
povinnosti členského štátu bola spôsobená škoda, a to v rozpore s existujúcou judikatúrou SD EÚ, podľa
ktorej, ako správne na ňu poukázal žalobca, by bolo v rozpore so zásadou efektivity uložiť poškodeným
osobám povinnosť systematicky využívať všetky právne prostriedky, ktoré sú im k dispozícii, aj keď by
to spôsobilo nadmerné ťažkosti alebo by to od nich nebolo možné rozumne vyžadovať.

49. V súvislosti so vznikom tvrdenej škody odvolateľ rovnako neopodstatnene namietal, že súd
prvej inštancie sa nezaoberal posúdením, či žalobca preukázal, že v rozhodnom období skutočne
pracoval nad tvrdený limit 48 hodinového týždenného pracovného času, keď bolo potrebné zohľadniť aj
nerovnomerné rozvrhnutie služobného času u hasičov v období 6 mesiacov, čo súd v danom prípade
aj zohľadnil (pozri 8. odsek jeho odôvodnenia), navyše za situácie, ak pred súdom prvej inštancie
žalovaný neprodukoval v kontexte uvedeného relevantnú procesnú obranu. Súd prvej inštancie správne

konštatoval, že žalobca v žalovanom období po zohľadnení služobného pracovného času a nariadenej
služobnej pohotovosti pracoval v priemere nad rámec 48 hodinového pracovného týždňa určeného
článkom 6 písm. b) smernice, čoho opak žalovaný v konaní relevantne preukázať nevedel. Odvolateľovi
predmetnou odvolacou námietkou sa nepodarilo preto spochybniť správnosť súdom takto zisteného
skutkového stavu.

50. Priznanie relutárnej náhrady za spôsobenú nemajetkovú ujmu žalobcovi po zistení splnenia
zákonných podmienok zakladajúcich zodpovednosť žalovaného za škodu, súd prvej inštancie
vyargumentoval spôsobom spĺňajúcim požiadavky kladené na odôvodnenie rozhodnutia v zmysle
§228 ods. 2 CSP. Z napadnutého rozsudku vyplýva, že žalobca bol ukrátený v nemajetkovej sfére
o čas odpočinku, ktorý mohol tráviť s blízkymi, fyzicky, psychicky regenerovať v súlade s princípom

rovnocennosti práva EÚ a vnútroštátneho práva. Súd prvej inštancie na prejednávaný prípad správne
aplikoval ustanovenia o nároku na náhradu nemajetkovej ujmy priznávanej fyzickým osobám v prípade
zásahu do ich osobnostných práv (§13 o. z.) v spojení s §11 o. z. a pri určení jej výšky správne zohľadnil
kritériá ustanovené zákonom a vyplývajúce z judikatúrnej praxe.
51. Nárok na náhradu nemajetkovej ujmy zákonnou úpravou nie je pritom vymedzený reštriktívne tak,

aby ho bolo možné priznať len za vopred definované následky. Aj v zmysle §13 ods. 2 o. z. relutárnu
náhradu nemajetkovej ujmy možno priznať z dôvodov v tomto zákonnom ustanovení uvedených
demonštratívne, t. j. tieto nepredstavujú preto ohraničený výpočet prípadov, v ktorých nárok na náhradu
nemajetkovej ujmy vzniká. Nevyžaduje sa preto iba splnenie podmienky zníženia dôstojnosti fyzickej
osoby, či jej vážnosti v spoločnosti, ako toto namieta odvolateľ, ale môže ísť aj o iné vážne následky na

osobnostných právach dotknutého jedinca. Žalobca svoj nárok spájal s porušením nároku na odpočinok,
a preto súd prvej inštancie správne posudzoval tento nárok ako nemajetkovú ujmu, čo zohľadňuje aj
zámery normotvorcu smernice Rady 89/391/EHS a tiež smernice Rady 2003/88/ES, ktoré boli prijaté
v záujme zamedzenia výskytu pracovných úrazov a chorôb z povolania, ich cieľom bolo zaviesť alebo
zlepšiť preventívne opatrenia na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov a zaistiť vyšší

stupeň ich ochrany, pričom tento cieľ sa nemal podriaďovať ekonomickým úvahám. Všetci pracovníci
by mali mať primeranú dobu odpočinku, pričom pojem odpočinok sa musí vyjadriť v jednotkách času,
t. j. v dňoch, hodinách, resp. ich častiach, aby sa zabezpečilo, že v dôsledku vyčerpania alebo iného
nepravidelného rozvrhnutia práce nespôsobia úraz ani sebe ani spolupracovníkom alebo iným osobám
a že si ani krátkodobo ani dlhodobo nepoškodia zdravie.

52. Žalobca, ktorý počas dvoch šesťmesačných referenčných období v dôsledku takého rozvrhu
pracovného času, ktorý bol v rozpore s právom EÚ, vykonával práce v týždennom pracovnom čase
v priemere 48,34 hod., resp. 49,15 hod. namiesto maximálnych 48 hodín pracovného času, prišiel
o hodiny voľného času týždenne, ktorý by inak venoval fyzickej a psychickej regenerácii, relaxácii, či
rozvíjaniu osobných, rodinných alebo priateľských vzťahov. V žalovanom období mohol tráviť viac času

s rodinou, najmä venovať sa dcére, alebo svojim osobným záujmom, ktoré takto nemohol rozvíjať.
Nerešpektovaním článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES pri rozvrhovaní pracovného času došlo k
zásahu do práv žalobcu na vedenie súkromného, rodinného života i do práv na ochranu jeho zdravia, za
ktorýzásahmupatrínároknaprimeranéodškodnenie.Správnesúpritomzáverysúduprvejinštancie,že
vzhľadom na formu zásahu, ktorá v zmysle judikatúry SD EÚ sa považuje za závažný zásah do práv, keď

ide o pravidelne sa opakujúci, nenávratný stav straty voľného času a času potrebného na regeneráciu
pracovných síl, len samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučineným a práve
peňažná náhrada predstavuje spôsobilé odškodnenie takto vzniknutej ujmy. Všeobecné okolností, za
ktorých k porušeniu práva EÚ došlo a ktoré aj SD EÚ v spojitosti s objektom zásahu považoval za vážne(vnútorné prežívanie dôsledkov, nerešpektovanie limitov pracovného času žalobcu), intenzita porušenia
(pravidelné prekračovanie maximálneho limitu) a jeho trvanie (dlhodobý stav), aj podľa právneho názoru
odvolacieho súdu zakladajú potrebu ujmu tým vzniknú odškodniť peňažnou náhradou.

53. Zákonodarca nepodáva pritom definíciu nemajetkovej ujmy a jej určenie, čo do výšky, je závislé na
úvahe súdu. Nemajetková ujma sa prejavuje v ťažko definovateľnej a ešte ťažšie preukázateľnej sfére
vnímaniaťažkostí,nepohodlia,stresuainýchnežiaducichúčinkovspojenýchsozásahomdozákladných
ľudských hodnôt. Aj keď nemajetková ujma je škoda morálna, ideálna, imateriálna, prináleží za ňu
poškodenému peňažná (materiálna) satisfakcia. Pri rozhodovaní o jej výške východiskom v rámci voľnej

úvahysúdujepritomjejprimeranosť,t.j.malabybyťtakávysoká,abymohlasplniťúlohuodškodňovaciu,
nielen symbolickú, na druhej strane však nemôže byť neprimerane vysoká, t. j. nemá byť zdrojom
bezdôvodného obohacovania sa oprávnenej osoby. Pokiaľ súd prvej inštancie rozsah peňažnej náhrady
vo výške 2 000 € odvodil od charakteru zásahu, jeho trvania a následkov na život žalobcu, nemožno
týmto jeho úvahám vytknúť žiadne nedostatky, keďže svoje rozhodnutie založil na právom predvídaných
okolnostiach, prihliadajúc pritom aj na porovnateľné kritériá v porovnateľných veciach a ním stanovený

rozsah nemajetkovej ujmy spĺňa preto podmienku primeranosti aj z tohto hľadiska, keď rozhodnutie aj
v tomto smere je konzistentné aj s výškou náhrad priznaných v obdobných súdnych sporoch (porovnaj
napr. rozhodnutia Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 11Co/130/2024 (2 000 €), 11Co/92/2024 (2 000
€), 9Co/39/2024 (2 000 €), 5Co/35/2024 (2 000 €), 2Co/110/2024 (4 000 €), 3CoPr/10/2023 (3 400 €),
9CoPr/1/2019 (3 631,14 €), 9Co/148/2021 (1 000 €), 6Co/90/2024 (2 000 €), 3Co/141/2022 (2 500 €)

alebo aj Krajského súdu v Bratislave 9Co/112/2024 a tiež 9Co/40/2024 (po 2 500 €) či Krajského súdu v
Banskej Bystrici 14Co/104/2024 (5 388,19 €), 13Co/14/2025 (6 567,28 €), 13Co/36/2024 (5 601,77 €).
Pri stanovení primeranosti a stanovení vôbec výšky priznanej náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch
podkladom pre súd boli pritom kritériá stanovené judikatúrou SD EÚ, a to princíp ekvivalencie a efektivity,
ktorá, ako správne na to poukázal žalobca, nevyžaduje, aby dotknutí pracovníci najprv požiadali svojho

zamestnávateľa o dodržiavanie minimálnych požiadaviek upravených týmto ustanovením, ako ani to,
aby v prípade súdneho sporu títo museli preukazovať, či (ne)prejavili primeranú snahu s cieľom odvrátiť
škodu alebo obmedziť jej rozsah a či včas využil všetky dostupné prostriedky na právnu ochranu. Aj
preto irelevantnou je obrana odvolateľa, že žalobca v tomto smere nevyvinul žiadnu snahu a svojmu
zamestnávateľovi žiadnym spôsobom ani neoznámil, že výkon služobnej pohotovosti žalobca pociťuje

ako výraznú ujmu a jej rozsah ani takto sa nesnažil minimalizovať.
54. Súd prvej inštancie svoje úvahy, ako dospel k záveru o forme a o rozsahu odškodnenia nemajetkovej
ujmy žalobcu podrobne vysvetlil v písomnom odôvodnení napadnutého rozsudku, pričom podrobne
odôvodnil, z akých dôvodov a aká ujma žalobcovi vznikla a tiež aj to, prečo ju považoval za vážnu,
ozrejmil dôvody, na podklade ktorých dospel k záveru o primeranosti výšky priznaného peňažného

odškodnenia a správne vzal pritom do úvahy i výšku náhrady nemajetkovej ujmy priznávanú súdmi
v obdobných veciach. Súd prvej inštancie nemajetkovú ujmu na strane žalobcu správne vzhliadol v
tom, že v dôsledku, že žalobca nad čas povolený právom únie nepretržite musel byť dostupný a
pripravený okamžite v prípade potreby svojmu zamestnávateľovi a plniť svoje pracovné povinnosti,
pričom správne považoval za relevantné, že nezákonné prekračovanie maximálnej doby týždenného

pracovného času nebolo ojedinelé, ale toto s ohľadom na opakujúce sa pracovné zmeny sa opakovalo
a vyskytlo sa minimálne v jednom týždni každého mesiaca, ako aj správne prihliadol na to, že vzhľadom
na to, že takéto rozvrhnutie pracovného času u žalobcu závažné následky nezanechalo, primeranou
v prípade žalobcu bude relutárna náhrada nemajetkovej ujmy na dolnej hranici rozmedzia takýchto
náhrad všeobecnými súdmi prisudzovaných v obdobných prípadoch.

55. Vychádzajúc z povahy porušeného práva a z okolností, za ktorých k jeho porušeniu došlo,
zodpovednosť žalovaného členského štátu Európskej únie tkvie v tom, že tento neprijal opatrenia
nevyhnutné na zabezpečenie požiadavky, aby nebola prekročená maximálna hranica priemerného
týždenného pracovného času, resp. prijal vnútroštátnu právnu úpravu v zmysle zákona č. 315/2001
Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore, ktorý umožňuje zamestnávateľovi, resp. služobnému úradu

rozvrhnúť príslušníkovi zboru služobný čas tak, že tento presiahne maximálnu hranicu stanovenú v
článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES. V posudzovanej veci je preto možné konštatovať, že súd prvej
inštancie správne sa vysporiadal s námietkou žalovaného, že žaloba na upustenie od neoprávneného
zásahu, ako ani žaloba na odstránenie trvajúcich následkov nie sú namieste, a to vzhľadom na
zodpovednostný subjekt, ktorým je štát a že so zreteľom na tieto špecifiká rovnako neprichádza do úvahy

ani morálna satisfakcia, pod ktorou súdna prax rozumie predovšetkým ospravedlnenie, resp. odvolanie
difamujúcich výrokov a pod. Všetky zmienené občianskoprávne prostriedky ochrany osobnosti, ktoré
ako možné vylúčil aj odvolací súd, predstavujú pritom prípad, kedy súdna prax nevylučuje bez ďalšieho
možnosť titulom uplatneného nároku požadovať finančné zadosťučinenie. Podľa názoru odvolaciehosúdu už samotná existencia zisteného zásahu do konštatovaných osobnostných práv žalobcu, ako i jeho
dlhodobý charakter, odôvodňujú požadovanie nemajetkovej ujmy v peniazoch ako účinný prostriedok
ochranyporušenýchosobnostnýchpráv.Súdvdanomprípadenáležitepritomprihliadalnato,žežalobca

na jednej strane bol ukrátený o čas odpočinku, ktorý čas nad rámec stanovený smernicou trávil v práci,
a to v dôsledku nezarátania pracovnej pohotovosti vykonávanej v noci do pracovného času, čo samo o
sebe podľa rozsudku vo veci G. Fuß so zreteľom na pomerne dlhé a pravidelné obdobie trvania takéhoto
protiprávneho stavu, je zásahom závažným, a to obzvlášť s prihliadnutím na prácu hasiča, ktorú žalobca
v žalovanom období vykonával, kde z pohľadu náročnosti a dôležitosti jeho práce obzvlášť dôležité je,

aby aj vzhľadom na rizikovosť jeho práce tento mal dostatok času na odpočinok, regeneráciu fyzických
i psychických síl, súkromie, rodinný život a aby sa mohol venovať svojim záľubám.
56. Zo všetkých týchto dôvodov úvahe súdu prvej inštancie nemožno vytknúť, pokiaľ ako primeranú
náhradu za takto utrpenú nemajetkovú ujmu žalobcovi priznal 2 000 € a odvolací súd jeho rozsudok v
napadnutom vyhovujúcom výroku ako vecne správny preto potvrdil postupom podľa §387 ods. 1 CSP
vrátane vecne správneho, zákonného a spravodlivého rozhodnutia o trovách konania, keďže žalobca

čo do základu nároku v konaní bol plne úspešným, t. j. jeho žaloba o prisúdenie relutárnej náhrady
nemajetkovejujmynebolazamietnutáakoneopodstatnená,alerozsudkomsúdutátomubolaprisúdená;
stanovenie jej výšky, čo v konaní bolo len sprevádzajúcim, záviselo pritom iba od úvahy súdu, kedy aj
v zmysle ustálenej judikatúry tak najvyšších súdnych autorít (napr. nález ÚS SR zo 4.2.2021 vo veci III.
ÚS 475/2018), ako aj všeobecných súdov ide o prípad odôvodňujúci osobitné posudzovanie úspechu a

neúspechu v konaní s dôsledkami na rozhodovanie o trovách konania.
57. Pretože ide o rozhodnutie, ktorým konanie sa končí, odvolací súd postupom podľa §396 ods. 1 CSP
rozhodoval aj o trovách odvolacieho konania (§262 ods. 1 CSP), a to rovnako v súlade so zásadou
úspechu zakotvenou v §255 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní vo veci v celom rozsahu úspešnému
žalobcovi priznal preto nárok na plnú náhradu jeho trov proti neúspešnému žalovanému, pričom ani

v okolnostiach prejednávanej veci, ako ani v osobe žalovaného nevzhliadol dôvody hodné osobitného
zreteľanavýnimočnérozhodnutieotrováchkonania,čoilensčastivprospechneúspešnéhožalovaného
(§257 CSP). O výške náhrady trov v zmysle §262 ods. 2 CSP po právoplatnosti tohto rozhodnutia
rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením.
58. Toto rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu dovolanie j e prípustné, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii.
S výnimkou prípadov ustanovených v §429 ods. 2 CSP v dovolacom konaní dovolateľ musí byť
zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).