Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Wednesday, May 22, 2025

Súd: Najvyšší správny súd SR
Spisová značka: 1Sfk/78/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3022200142
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 05. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Hatalová

ECLI: ECLI:SK:NSSSR:2025:3022200142.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr.

Jany Hatalovej, PhD., LL.M. a členov senátu JUDr. Kataríny Cangárovej, PhD., LL.M. (sudkyňa
spravodajkyňa) a JUDr. Mariána Fečíka v právnej veci žalobcu (sťažovateľa): Ing. Peter Čelko JESEL, s
miestom podnikania Lánska 2487/68, 017 01 Považská Bystrica, IČO: 34 747 443, právne zastúpeného:
JUDr. Bohumil Novák, ml., advokát so sídlom Horná 27, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 54 216 125, proti
žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica,
o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 100403000/2022 zo dňa 2. marca 2022, v konaní
o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Trenčíne č. k. 11S/35/2022-119 zo dňa

14. februára 2023, takto

r o z h o d o l :

I. Kasačná sťažnosť sa zamieta.

II. Účastníkom konania sa nárok na náhradu trov kasačného konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

I. Priebeh administratívneho konania
1. Daňový úrad Trenčín, pobočka Považská Bystrica (ďalej aj „správca dane“) vykonal u žalobcu daňovú
kontrolu na dani z pridanej hodnoty (ďalej aj „DPH“ alebo „daň“) za zdaňovacie obdobia január -
december 2017 zameranej na dodržiavanie ustanovení zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej

hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej aj „zákon o DPH“). Daňová kontrola bola začatá dňa
05.12.2018 na základe Oznámenia o daňovej kontrole z 24.10.2018. Od 14.06.2019 do 13.05.2020
bola prerušená z dôvodu, že bolo potrebné získať informácie spôsobom podľa osobitného predpisu. Z
daňovej kontroly bol vyhotovený Protokol č. 101463946/2020 zo dňa 21.09.2020 (ďalej aj „protokol“) za
zdaňovacie obdobia apríl 2017, máj 2017 a jún 2017, ktorý bol žalobcovi doručený dňa 29.09.2020.
2. Na základe výsledkov daňovej kontroly a vyrubovacieho konania vydal správca dane rozhodnutie č.
101394537/2021 zo dňa 04.08.2021 (ďalej aj „prvostupňové rozhodnutie“ alebo „rozhodnutie správcu

dane“), ktorým podľa § 68 ods. 5 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní v znení neskorších predpisov
(ďalej aj „Daňový poriadok“) vyrubil žalobcovi rozdiel dane v sume 2.056,52 eur na dani z pridanej
hodnoty za zdaňovacie obdobie apríl 2017.
3. Proti prvostupňovému rozhodnutiu podal žalobca odvolanie, o ktorom rozhodol žalovaný rozhodnutím
č. 100403000/2022 zo dňa 02.03.2022 (ďalej aj „preskúmavané rozhodnutie“ alebo „rozhodnutie
žalovaného“) tak, že podľa § 74 ods. 4 Daňového poriadku rozhodnutie správcu dane potvrdil.
4. V kontrolovanom zdaňovacom období apríl 2017 si žalobca (okrem iného) uplatnil právo na

odpočítanie DPH spolu vo výške 2.056,52 eur z dodávateľských faktúr vystavených spoločnosťou
LPH Slovakia, s.r.o. (ďalej aj „deklarovaný dodávateľ“), a to konkrétne z faktúr č. 0117042017 zo dňa
17.04.2017 a č. 0124042017 zo dňa 24.04.2017 za dodanie materiálu na zváranie.5. Správca dane a žalovaný (spolu ďalej aj „orgány finančnej správy“ alebo „daňové orgány“) neuznali
žalobcovi právo na odpočítanie DPH z dôvodu porušenia § 49 ods. 1 a 2 písm. a) v nadväznosti na §
51 ods. 1 písm. a) a § 19 zákona o DPH.

6. Daňové orgány prijali záver, že vykonaným dokazovaním bolo spochybnené, že deklarovaný
dodávateľ dodal pre žalobcu tovar uvedený na sporných faktúrach, pričom žalobca si právo na
odpočítanie dane uplatnil neoprávnene. Ako dôvod neuznania sporných faktúr označili tú skutočnosť, že
sporné faktúry nemali podklad v reálnom plnení. Orgány finančnej správy vychádzali nielen z dokladov
predložených žalobcom, ale aj z dôkazov, ktoré si zaobstaral správca dane sám (svedecké výpovede,

dožiadanie, ústne pojednávania, informácie z inej činnosti správcu dane a z informačného systému
finančnej správy). Konatelia deklarovaného dodávateľa - pán Ing. Nikolaj Žunko, CSc. (konateľ do
15.05.2017) a Milan Garlík (konateľ od 15.05.2017 do 25.07.2019) popreli obchodovanie so žalobcom,
ktorého ani nepoznali, popreli aj vystavenie a podpísanie sporných faktúr. Títo rovnako popreli, že by
bankový účet uvedený na sporných faktúrach patril spoločnosti LPH Slovakia, s.r.o. Rovnako aj žalobca
poprel, že by pána Ing. Žunka, CSc. a pána Garlíka poznal. Z informačného systému Finančnej správy

bolo zistené, že deklarovaný dodávateľ LPH Slovakia, s.r.o. podal za zdaňovacie obdobie 2. štvrťrok
2017 daňové priznanie na DPH a kontrolný výkaz DPH, pričom v kontrolnom výkaze nedeklaroval
uskutočnenie zdaniteľných obchodov pre žalobcu. Uskutočnenie zdaniteľných plnení deklarovaným
dodávateľom sa nepotvrdilo ani výpoveďami účtovníčok tejto spoločnosti (pani C., K. a V.), ktoré uviedli,
že sporné faktúry nevystavili a tiež popreli, že by spoločnosť LPH Slovakia, s.r.o. mala akýkoľvek

obchodný vzťah so žalobcom. Vo vzťahu k osobe pána K., na ktorého sa mal žalobca nakontaktovať
na výstavisku v Nitre a s ktorým mal konať a vo vzťahu ku ktorému nevedel uviesť žiadne bližšie
identifikačné údaje, správca dane uviedol, že žalobca nepreukázal, že by pán K. bol osobou oprávnenou
konať za deklarovaného dodávateľa.
II. Konanie pred správnym súdom

7. Proti rozhodnutiu žalovaného podal žalobca v zákonnej lehote (všeobecnú) správnu žalobu na
toho času vecne a miestne príslušný Krajský súd v Trenčíne. Domáhal sa preskúmania zákonnosti
rozhodnutia žalovaného, jeho zrušenia (vrátane prvostupňového rozhodnutia) a vrátenia veci správcovi
dane na ďalšie konanie, a to z dôvodov podľa § 191 ods. 1 písm. c), d) , e), f) a g) zákona č. 162/2015
Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „SSP“).

8. Krajský súd v Trenčíne (ďalej aj „správny súd“ alebo „krajský súd“) rozsudkom č. k. 11S/35/2022-119
zo dňa 14.02.2023 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“) správnu žalobu žalobcu podľa § 190 SSP ako
nedôvodnú zamietol. Zároveň rozhodol, že žalovanému náhradu trov konania nepriznáva.
9. Správny súd sa stotožnil so závermi prijatými orgánmi finančnej správy s tým, že námietky
uplatnené žalobcom v správnej žalobe neodôvodňujú zrušenie rozhodnutí daňových orgánov vydaných

v predmetnej veci. Ako súladné so zákonom vyhodnotil správny súd nielen rozhodnutia, ale aj procesný
postup daňových orgánov v administratívnom konaní. V tejto súvislosti správny súd zdôraznil, že
administratívne konanie neprebehlo bez vedomosti a už vôbec nie bez aktívnej ingerencie žalobcu
ako účastníka administratívneho konania, ktorý mal po celú dobu daňového konania možnosť aktívne
sa zúčastňovať úkonov správcu dane prostredníctvom práv prináležiacich mu Daňovým poriadkom

a vyjadroval sa k jednotlivým zisteniam správcu dane, ku ktorým následne správca dane zaujímal
stanoviská, s ktorými následne oboznamoval žalobcu. Daňová kontrola sa týkala vlastnej podnikateľskej
činnosti žalobcu a ním deklarovaných obchodov, s ktorými musel byť oboznámený a už v prvotných
štádiách daňovej kontroly mal faktickú možnosť pripraviť sa na účinné využívanie svojich práv, ktorých
ústredným (jednotiacim) prvkom malo byť preukázanie jeho tvrdení.

10. V odôvodnení napadnutého rozsudku správny súd zdôraznil, že správca dane má právo preverovať
reálnosť dodávky tovaru alebo služby. Už samotné zistenie skutočnosti, že nebolo preukázané, že
deklarovaný dodávateľ žalobcu skutočne dodal tovar žalobcovi, konateľ deklarovaného dodávateľa
nepoznal žalobcu, nekonal s ním ohľadne zdaniteľných plnení, platba za dodanie tovaru nebola
zrealizovaná na bankový účet dodávateľa a že zdaniteľné plnenie nie je odzrkadlené v jeho daňových

výstupoch,jednoznačnespochybňujúreálnosťdodávoktovarualeboslužieb.Správnysúdargumentoval
tým, že v okamihu, keď správca dane spochybní dôveryhodnosť údajov v daňovom priznaní, žalobca
musí v daňovom konaní preukázať, že k realizácii plnenia skutočne došlo tak, ako deklaruje. Na strane
žalobcu v postavení daňového subjektu totiž nastupuje procesná povinnosť obnoviť dôveryhodnosť
spochybnenej transakcie, lebo žalobca je zaťažený dôkazným bremenom preukázať všetky skutočnosti,

ktoré povinne uvádza v daňovom priznaní. Dôkazné bremeno preukazujúce uskutočnenie zdaniteľného
plnenia leží predovšetkým na daňovom subjekte, preto je jeho povinnosťou preukázať, že nárok si
uplatňuje odôvodnene za zákonom stanovených podmienok. Správny súd konštatoval, že žalobca
v konaní nedoložil žiadne dôkazy, ktorými by preukázal, že fakturovaný tovar a služby boli reálneuskutočnené deklarovaným dodávateľom uvedeným na faktúrach, prípadne iným daňovým subjektom,
ktorému vznikla daňová povinnosť.
11. Krajský súd zopakoval skutkové zistenia správcu dane (viď bod 6 odôvodnenia tohto rozsudku), ktoré

vyhodnotil tak, že tieto zakladajú odôvodnené pochybnosti daňových orgánov o reálnom dodaní tovaru
žalobcovi deklarovaným dodávateľom. Námietku žalobcu ohľadne nesprávneho právneho posúdenia
veci vyhodnotil ako neopodstatnenú. Ako správny označil záver žalovaného, že žalobca nepreukázal
splnenie zákonných podmienok na odpočítanie DPH z faktúr od deklarovaného dodávateľa LPH
Slovakia, s.r.o., čím porušil § 49 ods. 1 a 2 písm. a) a § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH.

12. Ako nedôvodnú vyhodnotil správny súd aj námietku žalobcu, že všetky úkony vykonané
správcom dane sú nulitné, pretože boli vykonané neexistujúcim subjektom. V tomto bode správny súd
argumentoval tým, že podľa § 2 ods. 1 písm. c) zákona č. 35/2019 Z. z. o finančnej správe (ďalej aj
„zákon o finančnej správe“) sú orgánmi štátnej správy v oblasti daní daňové úrady. S poukazom na
ďalšie ustanovenia zdôraznil, že daňový úrad môže mať zriadenú pobočku a táto pobočka je súčasťou
konkrétneho daňového úradu. Skutočnosť, že napr. protokol o daňovej kontrole po zreteľnom označení,

že ho vydal Daňový úrad Trenčín, obsahuje doplňujúcu informáciu, že sa tak stalo na pobočke v
PovažskejBystrici,neznamená,žebyhovydalinýsubjektnežDaňovýúradTrenčín.KeďžeDaňovýúrad
Trenčín, pobočka Považská Bystrica, bola zriadená v súlade s § 5 ods. 6 zákona o finančnej správe na
zabezpečenie činností daňového úradu, súčasťou ktorých je aj správa daní podľa Daňového poriadku,
pobočka je oprávnená vykonať daňovú kontrolu. V nadväznosti na toto oprávnenie Daňový úrad Trenčín,

pobočka Považská Bystrica, vydal protokol, ktorý obsahuje v hlavičke Daňový úrad Trenčín, pobočka
Považská Bystrica, čo nie je v rozpore s § 47 písm. a) Daňového poriadku a protokol spĺňa zákonom
vymedzené náležitosti. Taktiež vyrubovacie konanie musí vykonať správca dane, ktorý začal daňovú
kontrolu. Keďže v danom prípade daňovú kontrolu začal Daňový úrad Trenčín, pobočka Považská
Bystrica, vyrubovacie konanie správne vykonal a rozhodnutie vo vyrubovacom konaní vydal Daňový

úrad Trenčín, pobočka Považská Bystrica v zmysle § 68 ods. 1 Daňového poriadku.
13. K námietke, že z rozhodnutí daňových orgánov nie je možné zistiť, čo považujú za dôkazy a čo
za informácie, správny súd uviedol, že dôkazy sú svojou povahou vlastne informáciami získavanými
orgánmiverejnejmocivrámcizákonomupravenéhokonaniasvyužitímvopredstanovenýchprocesných
pravidiel, kedy sa zisťujú a objasňujú skutočnosti, ktoré sú následne podkladom pre rozhodnutie orgánu

verejnej moci. Dôkaz je teda poznatok (informácia) získaný v procese dokazovania, slúžiaci sám osobe
alebo v spojení s inými poznatkami na preukázanie existencie alebo neexistencie určitej skutočnosti,
alebo pravdivosti určitého tvrdenia. Podľa správneho súdu daňové orgány dôkazné prostriedky a z nich
vyplývajúce dôkazy v odôvodneniach svojich rozhodnutí nielen označili, ale ich v rámci voľnej úvahy
aj primeraným spôsobom vyhodnotili, a preto správny súd konštatoval neopodstatnenosť predmetnej

námietky žalobcu.
14. K námietke žalobcu týkajúcej sa nevypočutia pána K. správny súd uviedol, že vychádzal zo
skutkového stavu zisteného orgánom verejnej správy s tým, že konanie v správnom súdnictve nie
je „pokračovaním“ správneho konania, ale má subsidiárny charakter. Správny súd zdôraznil, že z
administratívneho spisu vyplýva, že nie je pravdivé tvrdenie žalobcu, že v konaní pred správcom dane

viackrát navrhoval vypočuť osobu pána K., nakoľko táto námietka nebola uvedená ani v odvolaní a ani v
jeho vyjadreniach k zisteným skutočnostiam počas administratívneho konania. Námietku o nevypočutí
pána K. žalobca uplatnil až v správnej žalobe. Podľa názoru správneho súdu mal žalobca návrh na
vykonanie dokazovania spočívajúceho vo vypočutí pána K. uplatniť včas, a to v rámci konania pred
daňovými orgánmi. Ďalej správny súd argumentoval tým, že žalobca sa spoľahol na to, že pán K. sa

na výstavisku, kde sa stretli, predstavil ako obchodný zástupca viacerých spoločností predávajúcich
materiál na zváranie, pričom od neho nežiadal ani žiadny listinný dôkaz, na základe ktorého danú
spoločnosť zastupuje. Správny súd konštatoval nedôvodnosť tejto námietky žalobcu poukazujúc na to,
že skutkový stav bol zistený riadne s tým, že žalobca pána K. ani bližšie neidentifikoval. Na tomto
mieste správny súd doplnil, že žalobca má prijať všetky opatrenia (due diligence), ktoré možno od neho

rozumne požadovať, aby sa uistil, že plnenie, ktoré uskutoční, nebude viesť k jeho účasti na daňovom
podvode. Správny súd taktiež poukázal na zásadu poctivého obchodného styku a uzavrel, že za stavu,
že žalobca podstúpi riziko a začne s nedôveryhodným subjektom obchodovať, musí si byť vedomý toho,
že na preukázanie reálnosti dodávok od takejto spoločnosti bude musieť správcovi dane predložiť také
dôkazy,ktoréreálnosťdodávokbezakýchkoľvekpochybnostípotvrdia.Vdanejvecisižalobcaabsolútne

vôbec žiadnym spôsobom nepreveril, či osoba pána K. má oprávnenie na zastupovanie dodávateľskej
spoločnosti LPH Slovakia, s.r.o., v mene ktorej vystupoval.
15. Ďalej správny súd uviedol, že tým, že žalobca vstupoval do obchodných vzťahov s osobou, ktorú si
dostatočne nepreveroval, ani sa reálne nezaujímal o jej materiálno-technické či personálne vybavenie,aby sa presvedčil, či je schopná požadované dodania realizovať, neprejavil náležitú mieru opatrnosti,
čím na seba prebral riziko, že nebude vedieť splniť svoju dôkaznú povinnosť. Správny súd zároveň
zdôraznil otázku znalosti obchodných partnerov a ich dôveryhodnosti.

16. Následne správny súd konštatoval, že základnou podmienkou pre vznik práva na odpočítanie dane
je, že dodávateľovi vznikla daňová povinnosť. Ak nedôjde k vzniku daňovej povinnosti dodávateľa,
nevzniká ani právo na odpočítanie dane. Poukazujúc na rozsudok Súdneho dvora EÚ (ďalej aj „SD EÚ“)
C-154/20 Kemwater ProChemie správny súd argumentoval tým, že pokiaľ sa deklarovaný dodávateľ
uvedený na faktúre líši od skutočného dodávateľa, osobe uplatňujúcej si odpočítanie dane môže byť

odopreté odpočítanie dane, ak nebude preukázané (tým, kto si právo na odpočet dane uplatňuje), že
skutočný dodávateľ je inou zdaniteľnou osobou alebo neexistujú osobitné skutkové okolnosti, ktoré
preukazujú, že skutočný dodávateľ je inou zdaniteľnou osobou. V uvedených prípadoch podľa tohto
rozhodnutia SD EÚ nie je potrebné preukazovať podvodné konanie. V prejednávanej veci správca dane
preukázal, že deklarovaný dodávateľ fakturovaný tovar nedodal žalobcovi, žalobca nepreukázal, že
skutočný dodávateľ je zdaniteľnou osobou a zo skutkových okolností nevyplýva, že tovar žalobcovi

mohla dodať len iná zdaniteľná osoba.
17. K námietke ohľadne preukazovania podvodného konania správny súd poukázal na to, že z judikatúry
SD EÚ vyplýva zásada subsidiarity skúmania podmienky účasti (vedomosti) daňového subjektu na
daňovompodvodevovzťahuknevyhnutnostisplneniahmotnoprávnychpodmienokprepriznanienároku
na odpočet DPH. V nadväznosti na uvedené správny súd poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej „NS SR“) sp. zn. 1Sžfk/8/2016 zo dňa 08.06.2017 a uzavrel, že ak nie je
preukázané splnenie hmotnoprávnych podmienok na priznanie nároku na odpočet DPH, nie je potrebné
skúmať podmienku účasti daňového subjektu na daňovom podvode.
18. Ako nesúladné s obsahom administratívneho spisu označil správny súd tvrdenie žalobcu, že správca
dane v priebehu daňovej kontroly neoboznámil žalobcu s nadobudnutými pochybnosťami o realizácii

deklarovaných zdaniteľných plnení dodávateľskou spoločnosťou LPH Slovakia, s.r.o. a že neadresoval
žalobcovi výzvu v intenciách ustanovenia § 46 ods. 5 Daňového poriadku.
19. Námietku žalobcu týkajúcu sa potreby vylúčenia zamestnancov správcu dane titulom ich
neobjektivity z fázy vyrubovacieho konania považoval správny súd za nedôvodnú. Zdôrazňoval,
že žiadne zákonné ustanovenie nevymedzuje povinnosť vylúčiť v daňovom konaní zamestnanca

vyrubovacieho konania, ak vykonával daňovú kontrolu a vypracovával protokol. Skutočnosť, že títo
zamestnanci sami nenamietali svoju zaujatosť, nie je nezákonným postupom, ak nemali vedomosť o
iných skutočnostiach, pre ktoré by bolo možné mať pochybnosti o ich nezaujatosti.
20. Námietku žalobcu, že daňová kontrola bola nezákonne prerušená z dôvodu žiadosti o MVI,
považoval správny súd taktiež za neopodstatnenú. V tomto bode uviedol, že je pravdou, že žiadosť o

MVI nesúvisela s predmetným zdaňovacím obdobím apríl 2017, ale týkala sa zdaňovacieho obdobia jún
2017 a daňová kontrola prebiehala za obdobie celého roku 2017. Správca dane nárok na odpočítanie
dane neuznal žalobcovi za zdaňovacie obdobia apríl 2017, máj 2017 a jún 2017, o čom bol vypracovaný
protokol, v ktorom sa nachádzali aj informácie o MVI. K žiadostiam o MVI sa žalovaný podrobne vyjadril
v napadnutom rozhodnutí na str. 12 až 14, na ktoré správny súd odkázal. Rovnako tak správny súd

zdôraznil i to, že žalovaný v rámci odvolacieho konania preveril komunikáciu s chorvátskou daňovou
správou. V bode 77 napadnutého rozsudku správny súd uviedol i zistenia žalovaného so záverom,
že nakoľko chorvátska daňová správa napriek urgenciám a žiadostiam konečnú odpoveď na MVI
prostredníctvomSCACformuláranezaslala,nemôžesavspisenachádzať„kompletneariadnevyplnený
formulár tejto žiadosti“ v takom stave, v akom sa tam nachádzajú konečné odpovede na žiadosti o MVI.

21. K námietke žalobcu, že daňová kontrola trvala viac ako 21 mesiacov, správny súd uviedol, že
výkon daňovej kontroly začal dňa 10.12.2018. Daňová kontrola bola rozhodnutím č. 101442135/2019
zo dňa 12.06.2019 prerušená odo dňa 14.06.2019. Správca dane pri daňovej kontrole zistil skutočnosti,
ktorých preverenie si vyžiadalo zaslanie žiadosti o MVI č. 101296728/2019 zo dňa 10.06.2019. V dňoch
15.10.2019, 30.01.2020 a 04.05.2020 boli zaslané urgencie na zaslanie odpovede na žiadosť o MVI.

Dňa 07.05.2020 bola správcovi dane doručená odpoveď na zaslanú žiadosť o MVI. Dňa 13.05.2020
bolo správcovi dane doručené doplnenie odpovede na predmetnú žiadosť o MVI, na základe ktorej
pominuli dôvody, pre ktoré sa daňová kontrola prerušila, o čom správca dane zaslal žalobcovi dňa
22.05.2020 oznámenie č. 100931997/2020. Daňová kontrola bola teda od 14.06.2019 do 13.05.2020
prerušená, pričom v zmysle § 61 ods. 5 Daňového poriadku ak je daňové konanie prerušené, lehoty

neplynú. Daňová kontrola bola ukončená doručením protokolu, ktorý bol spolu s výzvou na vyjadrenie sa
k zisteniam uvedeným v protokole doručený žalobcovi dňa 29.09.2020. Na základe uvedeného správny
súd konštatoval, že daňová kontrola bola ukončená v zákonom stanovej lehote podľa § 46 ods. 12
Daňového poriadku, a preto správny súd považoval námietku žalobcu o nedodržaní stanovenej lehotyna výkon daňovej kontroly za nedôvodnú. Správny súd v tejto súvislosti navyše poukázal na rozhodnutia
NS SR sp. zn. 3Sžf/46/2015 zo dňa 27.07.2016 (publikovaný v Zbierke rozhodnutí NS SR pod č. R
60/2016), sp. zn. 6Sžfk/16/2019 zo dňa 20.05.2020 a sp. zn. 2Sžf/18/2014 zo dňa 23.03.2016, z ktorých

vyplýva, že medzinárodná výmena informácie je dôvodom na prerušenie konania, počas ktorého lehoty
na vykonanie daňovej kontroly neplynú, tento postup bol zvolený aj v prejednávanej veci, a teda daňová
kontrola bola vykonaná v rámci zákonnej lehoty.
22.Záveromodôvodnenianapadnutéhorozsudkusprávnysúduviedol,žesrozhodnutímkrajskéhosúdu
sp. zn. 13S/35/2022 týkajúcim sa zdaňovacieho obdobia máj 2017, na ktoré poukazoval žalobca, sa

nestotožnil. Podotkol, že rozsudok, ktorý vydal iný senát krajského súdu, nie je záväzným rozhodnutím
pre rozhodovaciu činnosť iných senátov, ak dospeli k inému právnemu názoru.
III. Argumentácia účastníkov konania v kasačnom konaní
23. Proti napadnutému rozsudku správneho súdu podal žalobca (ďalej aj „sťažovateľ“) kasačnú sťažnosť
z dôvodu, že krajský súd nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby
uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces

(§ 440 ods. 1 písm. f/ SSP), rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 440 ods. 1
písm. g/ SSP) a odklonil sa od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu (§ 440 ods. 1 písm. h/
SSP). Sťažnostným návrhom sa sťažovateľ domáhal, aby kasačný súd napadnutý rozsudok správneho
súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Súčasne sa domáhal aj priznania náhrady trov konania.
24. V rámci vymedzených sťažnostných dôvodov uviedol sťažovateľ najmä tieto sťažnostné body:

- krajský súd sa nesprával ako objektívny a nestranný verejný orgán, ale ako ochranca daňových
orgánov, keď zjavné závažné nezákonnosti týchto orgánov bagatelizoval, prípadne sa nimi vôbec
nezaoberal alebo ich vyhodnotil v úplnom rozpore so skutočnosťou. Takýto postup je zjavným porušením
základného ústavného práva na spravodlivý proces;
- postup správcu dane v daňovej kontrole bol nezákonný, nakoľko v rovnakej veci, len za iné zdaňovacie

obdobie, a to jún 2017, žalovaný zrušil rozhodnutie správcu dane, pretože v daňovej kontrole nebol
dostatočne zistený skutkový stav. Žalovaný v zrušujúcom rozhodnutí konštatoval, že svedok V. V. nebol
riadne vypočutý, ale bola len použitá jeho výpoveď z iného konania. Závažnejším pochybením bolo
nevypočutie pána K. t. j. osoby, ktorá vystupovala za dodávateľov žalobcu a ktorá tovar žalobcovi reálne
dodala. Rovnako postupoval krajský súd pri zrušení rozhodnutí finančných orgánov vo veci tejto istej

daňovej kontroly, ale v konaní za zdaňovacie obdobie máj 2017;
- krajský súd v napadnutom rozsudku prevzal argumentáciu správcu dane a spochybňuje skutočnosti
uvedené sťažovateľom, že pri objednávke tovaru komunikoval s pánom K.. V tomto bode sťažovateľ
namietal, že správca dane nikdy v daňovej kontrole pána K. nevypočul, hoci ho na to upozorňoval
počas celej daňovej kontroly. Poukazujúc na § 15 Obchodného zákonníka sťažovateľ uviedol, že nebol

dôvod pochybovať o oprávnení pána K., nakoľko tvrdil, že uvedené firmy zastupuje, prijal objednávky
sťažovateľa, dodal sťažovateľovi tovar, za ktorý vystavil faktúry v mene a na účet dodávateľov, ktoré
sťažovateľ následne zaplatil na určený účet. Sťažovateľ tvrdil, že dodaním tovaru, ktorý správca dane
potvrdzuje, je preukázaná ekonomická činnosť dodávateľa, ako aj jeho postavenie zdaniteľnej osoby.
Ak by tým aj prekročil pán K. svoje oprávnenia, zodpovedá za takéto prekročenie podľa § 33 a nasl.

Občianskeho zákonníka. Sťažovateľ mal za to, že splnil všetky svoje daňové povinnosti, tovar mu bol
reálne dodaný podľa objednávok, preto zaň zaplatil cenu aj s DPH a následne na výstupe splnil aj všetky
podmienky na odpočítanie dane, čo rovnako uznáva i správca dane;
-tvrdeniasprávcudane,žesťažovateľneprijalvšetkyopatrenia,niesúničímvtomtokonanípreukázané.
V tomto bode sťažovateľ argumentoval tým, že všetky ním prijaté opatrenia viedli k tomu, že tovar reálne

dostal a následne ho využil pre svoje vlastné zdaniteľné plnenie;
- závery v napadnutom rozsudku, že nebolo preukázané dodanie od označených dodávateľov, sú
nesprávne, pretože správca dane v daňovej kontrole nezistil ani základný skutkový stav. Úkony, ktoré
správca dane vykonával, neboli v tejto veci vôbec potrebné a na vec nemajú žiadny vplyv. K uvedenému
sťažovateľ poukázal na rozsudok veľkého senátu NS SR vo veci sp. zn. 1VS/l/2020, ktorého závery

sú podľa názoru sťažovateľa v tejto veci plne aplikovateľné a krajský súd sa nimi vôbec v napadnutom
rozsudku nevysporiadal;
- správca dane nevykonal rozhodujúce dôkazy navrhované sťažovateľom, preto nebol vo veci riadne
zistený ani základný skutkový stav. S týmito rozhodujúcimi skutočnosťami sa nevysporiadal ani žalovaný
v preskúmavanom rozhodnutí, a preto je jeho rozhodnutie arbitrárne a nepreskúmateľné;

- podľa platnej právnej úpravy pobočka daňového úradu nie je orgánom finančnej správy a zákon jej
ani nedovoľuje konať ako samostatný verejný orgán, preto nemôže ani vydávať protokoly z daňovej
kontroly, ani žiadne rozhodnutia, a to ani rozhodnutia procesného charakteru. Pobočka daňového úradu
je zriadená len na zabezpečenie kompetencií daňového úradu a spolu s kontaktnými miestami máslúžiť len na materiálno-technické a personálne zabezpečenie činnosti daňového úradu (§ 5 ods. 6
zákona č. 35/2019 Z. z.). Závery krajského súdu k tejto námietke sú úplne zmätočné a spôsobujú
nepreskúmateľnosť napadnutého rozsudku. Najprv krajský súd tvrdí, že keď je v protokole k daňovému

úradu spresnená aj pobočka, neznamená to, že protokol nevydal daňový úrad. Hneď vzápätí ale tvrdí, že
pobočkamôževykonávaťdaňovúkontroluasamamôževydaťajprotokolzdaňovejkontroly.Krajskýsúd
v napadnutom rozsudku neuviedol ani žiadny právny predpis, na základe ktorého by pobočka daňového
úradu mala kompetenciu vystupovať ako verejný orgán navonok a vydávať rozhodnutia. Takýto predpis
podľa sťažovateľa neexistuje. Z týchto dôvodov sú podľa sťažovateľa všetky úkony v daňovej kontrole a

vo vyrubovacom konaní, ako aj protokol z daňovej kontroly nulitné podľa § 64 ods. 2 písm. a) Daňového
poriadku. Podotkol, že v § 47 písm. a) Daňového poriadku je jednoznačne stanovené, že protokol z
daňovej kontroly musí obsahovať názov a sídlo správcu dane, čo protokol v tejto veci jednoznačne
neobsahuje, preto nemá zákonné náležitosti, z čoho vyplýva jeho nezákonnosť;
- z rozhodnutia správcu dane nie je možné zistiť, čo správca dane považuje za dôkazy a čo za
informácie, pretože len uvádza, čo všetko vo svojom postupe údajne obstaral s takmer doslovným

opisom obsahu spisu. Takýto postup je podľa sťažovateľa v rozpore s § 3 ods. 2 Daňového poriadku.
Následne sťažovateľ namietal, že v prvostupňovom rozhodnutí nie je označený ani jeden dôkaz, a už
vôbec žiadne jeho hodnotenie jednotlivo a vo vzájomnej súvislosti. Sťažovateľ mal za to, že tým je
prvostupňové rozhodnutie zmätočné, nezrozumiteľné a v rozpore s § 63 ods. 5 Daňového poriadku s
tým, že ide o veľmi podstatnú skutočnosť majúcu vplyv na práva sťažovateľa a ovplyvňujúcu výsledok

konania.Správcadanejepovinnývšetkysvojeúvahy,dôkazyaichhodnotenievprospechajneprospech
daňového subjektu, ako aj všetko čo v daňovej kontrole a v následnom vyrubovacom konaní vyšlo
najavo,ajskutočneuviesťvsamotnomrozhodnutí.Správcadanevosvojomrozhodnutíuvádzaibasvoje
zistenia a úkony. Nikde však nie je uvedené, ktoré z týchto zistení sú aj dôkazmi. Dôkazmi môžu byť iba
tie zistenia, ktoré boli získané v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi, teda vykonané

v úzkej súčinnosti s daňovým subjektom zachovávajúc jeho práva. Uvedené skutočnosti potvrdzuje i
krajský súd, vyvodzuje z nich však nesprávny záver, že správcovi dane stačí uviesť všetky informácie.
Podľa zákona je ale správca dane povinný uviesť, ktoré zo získaných informácií sú dôkazmi, ako ich
hodnotí jednotlivo a vo vzájomnej súvislosti. To však v rozhodnutí správcu dane nie je, čo nevyvracia
v odôvodnení ani krajský súd;

- o MVI, pre ktorú bola daňová kontrola prerušená o 11 mesiacov, nie je v prvostupňovom rozhodnutí
žiadna zmienka, táto MVI v skutočnosti ani neprebehla a jej závery s touto vecou vôbec nesúvisia.
Krajský súd v napadnutom rozsudku potvrdzuje námietky sťažovateľa, že výkon MVI sa vôbec netýkal
predmetu daňovej kontroly za zdaňovacie obdobie apríl 2017 a tiež potvrdzuje, že k žiadnej MVI ani
nedošlo. Tým je preukázané, že žiadne prerušenie daňovej kontroly nebolo potrebné. Zároveň je zrejmé,

že správca dane porušil § 3 ods. 2 Daňového poriadku, čo má za následok nezákonné prerušenie
daňovej kontroly a nesplnenie zákonnej lehoty na vykonanie daňovej kontroly správcom dane;
- písomnosti týkajúce sa dožiadania správcu dane nie sú súčasťou spisu, a preto je zrejmé, že spis
nebol riadne vedený a sťažovateľ nemal možnosť dozvedieť sa obsah skutočností zistených v daňovej
kontrole;

- krajský súd sa nestotožnil s rozhodnutím iného senátu krajského súdu č. k. 13S/35/2022-129 zo
dňa 26.10.2022 vo veci za zdaňovacie obdobie máj 2017, nijakým spôsobom však nevyvrátil právne
závery zrušujúceho rozhodnutia založené na aktuálnej judikatúre Najvyššieho správneho súdu SR.
Z uvedeného dôvodu krajský súd porušil zákon tým, že sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe
kasačného súdu, na ktorú poukazuje krajský súd v rozhodnutí č. k. 13S/35/2022-129 zo dňa 26.10.2022.

25. Žalovaný vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti sťažovateľa uviedol, že nie je oprávnený vyjadrovať
sa k postupu a rozhodovaniu krajského súdu. V ostatnom v plnom rozsahu zotrval na skutočnostiach a
svojich záveroch vyjadrených v preskúmavanom rozhodnutí a vo vyjadreniach predložených správnemu
súdu.
26. K námietkam sťažovateľa žalovaný uviedol, že za zdaňovacie obdobia apríl 2017 a máj 2017

mal sťažovateľ nakupovať tovar od deklarovaného dodávateľa, ale za jún 2017 od spoločnosti DES
TECHNOLOGY s.r.o., kde bol konateľom chorvátsky občan V. V., čiže nie je pravdivé tvrdenie
sťažovateľa, že v zdaňovacom období jún 2017 sa jednalo o rovnakých dodávateľov. Rozhodnutie
správcu dane týkajúce sa zdaňovacieho obdobia jún 2017 bolo žalovaným zrušené z dôvodu, že
správca dane rozhodol predčasne na základe nedostatočne zisteného skutkového stavu. V zdaňovacom

období apríl 2017 mala byť dodávateľom spoločnosť LPH Slovakia, s.r.o. V danom prípade sťažovateľ
nepreukázal, že mu sporný tovar dodal deklarovaný dodávateľ, konatelia ktorého popreli obchodovanie
so žalobcom. Žalovaný zdôraznil, že sťažovateľ žiadnym spôsobom nepreukázal svoje tvrdenie, že sa
s pánom K. stretol na výstavisku a že sa mu predstavil ako obchodný zástupca, pričom od pána K. aninežiadal žiadny listinný dôkaz, na základe ktorého dané spoločnosti zastupuje, a pána K. ani bližšie
neidentifikoval. Ako nepravdivé označil žalovaný tvrdenie sťažovateľa, že správca dane nikdy v daňovej
kontrole pána K. nevypočul, hoci ho on na to upozorňoval počas celej daňovej kontroly. V tejto súvislosti

žalovaný poukázal na skutočnosť, že sťažovateľ v odvolaní nenamietal, že správca dane počas daňovej
kontroly nevypočul pána K., pričom ani počas daňovej kontroly a ani vyrubovacieho konania túto osobu
bližšie neidentifikoval, čiže neumožnil správcovi dane pána K. vypočuť.
27. Ďalej žalovaný uviedol, že na základe rovnakých dôkazov ako za apríl 2017 rozhodoval aj za máj
2017 s tým, že proti rozsudku krajského súdu č. k. 13S/35/2022-129 zo dňa 26.10.2022 týkajúceho sa

zdaňovacieho obdobia máj 2017 podal žalovaný kasačnú sťažnosť.
28. Žalovaný trval na názore, že na základe výsledkov vykonaného dokazovania správca dane
oprávnene spochybnil vierohodnosť a pravdivosť sťažovateľom predložených sporných faktúr od
deklarovaného dodávateľa LPH Slovakia, s.r.o., čím došlo opätovne k presunu dôkazného bremena
na sťažovateľa, pričom sťažovateľ na tieto pochybnosti nepredložil správcovi dane také dôkazy, aby
pochybnosti správcu dane vyvrátil. Žalovaný podotkol, že dokonca aj sám sťažovateľ sa vyjadril, že

konateľov deklarovaného dodávateľa nepozná, stretol sa s nimi až počas ich výpovede u správcu
dane. V danom prípade správca dane dostatočne zistil skutkový stav, aby mohol prijať záver, že
sťažovateľovineboltovardodanýdeklarovanýmdodávateľom.Naopak,zozistenísprávcudanevyplýva,
že deklarovaný dodávateľ sporné faktúry pre sťažovateľa nevystavil (ani konatelia a ani účtovníčky),
deklarovaný tovar nedodal (s predmetným tovarom neobchoduje, sťažovateľa nepozná a ani s ním

neobchoduje) a nikto nebol splnomocnený vystupovať a konať za túto spoločnosť (iného poskytovateľa
plnenia registrovaného pre DPH sťažovateľ v preskúmavanom prípade neoznačil, resp. označil len pána
K., ktorého však bližšie neidentifikoval).
29. Žalovaný zdôrazňoval, že práve neunesenie dôkazného bremena sťažovateľom viedlo daňové
orgány k záveru, že hmotnoprávne podmienky pre odpočet DPH v predmetnej veci splnené neboli.

Za týchto okolností potom nebolo dôvodné, aby daňové orgány preukazovali sťažovateľovi podvodné
konanie, resp. to, že bol súčasťou podvodného reťazca, o čom vedel alebo mal vedieť. Nepreukázanie
skutočného dodávateľa tovaru, ktorý by konal v postavení zdaniteľnej osoby, neumožnilo stanoviť ani
reálny dodávateľský reťazec a v ňom overiť, či nedošlo k porušeniu neutrality DPH.
IV. Právne posúdenie veci kasačným súdom

30. Prejednávaná vec bola dňa 09.10.2023 predložená Najvyššiemu správnemu súdu Slovenskej
republiky (ďalej aj „Najvyšší správny súd SR“), bola náhodným výberom technickými a programovými
prostriedkami schválenými Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky pridelená na rozhodnutie
senátu 1S a bola jej pridelená spisová značka 1Sfk/78/2023.
31. Senát Najvyššieho správneho súdu SR ako súdu kasačného (ďalej aj „kasačný súd“) preskúmal

napadnutý rozsudok krajského súdu v medziach sťažnostných bodov [§ 438 ods. 2, § 445 ods. 1
písm. c), ods. 2 SSP], pričom po zistení, že kasačná sťažnosť bola podaná oprávnenou osobou v
zákonnej lehote (§ 442 ods. 1, § 443 SSP) a že ide o rozhodnutie, proti ktorému je kasačná sťažnosť
prípustná (§ 439 ods. 1 SSP), vo veci v zmysle § 455 SSP nenariadil pojednávanie a po neverejnej
porade senátu jednomyseľne dospel k záveru, že kasačná sťažnosť sťažovateľa je nedôvodná. Deň

vyhláseniarozhodnutiabolzverejnenýminimálne5dnívoprednaúradnejtabulianainternetovejstránke
Najvyššieho správneho súdu SR www.nssud.sk podľa § 137 ods. 4 SSP v spojení s § 452 ods. 1 SSP.
32. Po preskúmaní napadnutého rozsudku a kasačnej sťažnosti, ako aj podkladového materiálu,
kasačný súd dospel k záverom, ktoré odôvodňuje v nasledovnom texte.
V. Vybrané ustanovenia, z ktorých kasačný súd vychádzal

33. Podľa § 49 ods. 1 zákona o DPH: „Právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi
v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.“
34. Podľa § 49 ods. 2 písm. a) zákona o DPH: „Platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť,
daňztovarovaslužieb,ktorépoužijenadodávkytovarovaslužiebakoplatiteľsvýnimkoupodľaodsekov
3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov

a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané.“
35. Podľa § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH: „Právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ
uplatniť,akpriodpočítanídanepodľa§49ods.2písm.a)máfaktúruodplatiteľavyhotovenúpodľa§71.“
36. Podľa § 24 ods. 1 Daňového poriadku: „Daňový subjekt preukazuje a) skutočnosti, ktoré majú
vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných

podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov, b) skutočnosti, na ktorých preukázanie
bol vyzvaný správcom dane pri správe daní, c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov,
ktoré je povinný viesť.“37. Podľa § 46 ods. 10 Daňového poriadku, prvá veta: „Lehota na vykonanie daňovej kontroly je najviac
jeden rok odo dňa jej začatia. Na prerušenie daňovej kontroly sa primerane použije § 61.“
38. Podľa § 61 ods. 1 písm. b) Daňového poriadku: „Správca dane daňové konanie môže prerušiť,

ak sa začalo konanie o inej skutočnosti rozhodujúcej na vydanie rozhodnutia alebo je potrebné získať
informácie spôsobom podľa osobitného predpisu.21a“ (21a Napríklad zákon č. 442/2012 Z. z. o
medzinárodnej pomoci a spolupráci pri správe daní, nariadenie Rady (EÚ) č. 904/2010.)
39. Podľa § 61 ods. 5 Daňového poriadku: „Ak je daňové konanie prerušené, lehoty podľa tohto zákona
neplynú.“

VI. Posúdenie námietok kasačnej sťažnosti
40. Predmetom kasačného konania bol napadnutý rozsudok, ktorým krajský súd zamietol ako
nedôvodnú správnu žalobu sťažovateľa, ktorou sa domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutí
daňových orgánov o určení rozdielu dane sťažovateľovi na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie
obdobieapríl2017zdôvodunesplneniahmotnoprávnychpodmienoknauplatnenieprávanaodpočítanie
dane.

41. Po oboznámení sa so spisovým materiálom (administratívnym a súdnym spisom) a po preskúmaní
napadnutého rozsudku ako i argumentov sťažovateľa a žalovaného dospel kasačný súd k presvedčeniu,
že kasačná sťažnosť sťažovateľa je nedôvodná. Kasačný súd sa stotožnil s názorom krajského súdu
o nesplnení hmotnoprávnych podmienok na odpočítanie DPH sťažovateľovi z dodaného tovaru od
deklarovaného dodávateľa. Sťažovateľ neuniesol dôkazné bremeno, nakoľko nepreukázal realizáciu

zdaniteľných obchodov tak, ako deklaroval. V tomto smere sťažovateľ nedoložil žiadne dôkazy, ktorými
by preukázal, že fakturované plnenie bolo reálne uskutočnené deklarovaným dodávateľom, prípadne
inou zdaniteľnou osobou, ktorej vznikla daňová povinnosť.
42. Kasačnú námietku sťažovateľa, podľa ktorej krajský súd nevystupoval ako objektívny a nestranný
verejný orgán, považuje kasačný súd za nedôvodnú. Z obsahu súdneho spisu nevyplýva, že by správny

súd mal vo vzťahu k orgánom finančnej správy pristupovať spôsobom poskytujúcim „zvýšenú mieru
ochrany“. Správny súd preskúmavajúc zákonnosť žalobou napadnutých rozhodnutí daňových orgánov
v odôvodnení napadnutého rozsudku náležite posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty
tak sťažovateľa ako i žalovaného.
43. Pokiaľ sťažovateľ v kasačnej sťažnosti poukazuje na obdobné veci sťažovateľa týkajúce sa iných

zdaňovacích období tej istej daňovej kontroly (konkrétne jún 2017 a máj 2017), kasačný súd považuje
za potrebné uviesť, že nie je pravdivé tvrdenie sťažovateľa, že v zdaňovacom období jún 2017 išlo o
totožného dodávateľa, a teda rovnaké skutkové a právne okolnosti odôvodňujúce rovnaký postup vo
veci. Rozhodnutie správcu dane týkajúce sa zdaňovacieho obdobia jún 2017 bolo žalovaným zrušené
z dôvodu, že správca dane rozhodol predčasne na základe nedostatočne zisteného skutkového stavu,

pričom deklarovaným dodávateľom bola spoločnosť DES TECHNOLOGY s.r.o. a nie spoločnosť LPH
Slovakia, s.r.o., ako je tomu v prejednávanej veci. Pokiaľ ide o zdaňovacie obdobie máj 2017, je pravdivé
tvrdenie, že ide o obdobnú vec sťažovateľa (rovnaký deklarovaný dodávateľ a obdobné skutkové a
právne okolnosti veci). Vo vzťahu k zdaňovaciemu obdobiu máj 2017 rozhodol krajský súd odlišne ako v
prejednávanej veci, teda rozsudkom č. k. 13S/35/2022-129 zo dňa 26.10.2022 napadnuté rozhodnutia

daňových orgánov zrušil a vec vrátil správcovi dane na ďalšie konanie. Proti uvedenému rozsudku
však podal žalovaný kasačnú sťažnosť, ktorej Najvyšší správny súd SR aj vyhovel a rozsudkom sp.
zn. 5Sfk/6/2023 zo dňa 29.01.2025 napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil Správnemu súdu v Banskej
Bystrici.NajvyššísprávnysúdSRsanestotožnilsnázoromkrajskéhosúdu,ktorýnavecaplikovalzávery
rozhodnutia SD EÚ C-610-19 a tiež rozhodnutia Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 3Sžfk/15/2020

majúc za to, že je potrebné sa zaoberať otázkou, či v posudzovanom prípade došlo k podvodu, či
sa žalobca na tomto podvode podieľal alebo vedel, či vedieť mal, že sa zúčastňuje na obchodnom
reťazci poznačenom daňovým podvodom. Pri posúdení dôvodnosti kasačnej sťažnosti žalovaného
bolo pre Najvyšší správny súd SR relevantným, že dôvodom odmietnutia práva na odpočet DPH
nebola skutočnosť, že by deklarovaný dodávateľ alebo subdodávatelia nemali napr. dostatok potrebných

materiálnych a ľudských zdrojov na dodanie tovaru žalobcovi a že by sa jednalo o dodávateľský reťazec,
ktorý nebol ekonomicky opodstatnený.
44. V posudzovanej veci sťažovateľ spornými faktúrami deklaroval, že mu tovar dodala spoločnosť
LPH Slovakia, s.r.o. Správca dane však vykonaným dokazovaním spochybnil, že tovar sťažovateľovi
dodala práve táto spoločnosť, a to konkrétne (i) výpoveďami konateľov a výpoveďami účtovníčok tejto

spoločnosti, ktoré sťažovateľa nepoznali, nepotvrdili uskutočnenie obchodov, faktúry nevystavili ani
nepodpísali,uviedli,žeúčetuvedenýnaspornýchfaktúrachnepatriltejtospoločnosti,ažespredmetným
tovarom spoločnosť ani neobchodovala, konateľ Ing. Nikolaj Žunka, CSc. vo svojej výpovedi dokonca
uviedol, že v roku 2017 táto spoločnosť nevykonávala žiadnu činnosť a do mája 2017, kedy sa muskončila funkcia, spoločnosť uplatnila len náklady spojené s bežnou prevádzkou spoločnosti, ako boli
náklady spojené s mobilnými službami, ako aj (ii) listinnými dôkazmi, konkrétne kontrolnými výkazmi za
dané zdaňovacie obdobia, z ktorých vyplýva, že táto spoločnosť neobchodovala so sťažovateľom.

45. Sťažovateľ tvrdil, že konal s pánom K., s ktorým sa zoznámil na výstavisku v Nitre, tento sa predstavil
ako obchodný zástupca spoločnosti, tovar mu dodal, vystavil faktúry za tovar, ktoré sťažovateľ riadne
zaplatil a to vrátane DPH, a preto nepochyboval o oprávnení pána K. konať za spoločnosť LPH Slovakia,
s.r.o. V tejto súvislosti kasačný súd považuje za potrebné zdôrazniť, že nestačí obchodné transakcie
len deklarovať po formálnej stránke (vystavenou faktúrou, zmluvou), ale predložené doklady musia byť

odrazom reálneho plnenia, ktoré v prípade vzniku pochybností preukazuje daňový subjekt.
46. Vo vzťahu k námietke sťažovateľa týkajúcej sa nevypočutia pána K., kasačný súd v zhode s názorom
krajského súdu uvádza, že nie pravdivé tvrdenie sťažovateľa, že uvedenú osobu navrhoval v priebehu
administratívneho konania vypočuť. Predmetnú námietku uplatnil sťažovateľ až v správnej žalobe, a
teda nie včas. Z obsahu spisu je pritom zrejmé, že sťažovateľ túto osobu ani bližšie nijakým spôsobom
neidentifikoval.

47. K námietke sťažovateľa, že pri uzatváraní a realizácii zdaniteľných obchodov konal obozretne,
uvádza kasačný súd nasledovné. Obozretnosť konania daňového subjektu pri uzatváraní a realizácii
zdaniteľných obchodov ako taká nie je zákonnou podmienkou pre vznik práva na odpočítanie
dane (na rozdiel od prípadu nedbanlivostnej účasti daňového subjektu na daňovom podvode ako
osobitného dôvodu pre odmietnutie práva na odpočet dane, pri ktorom môže byť absencia obozretnosti

definičným kritériom). Obozretnosť konania daňového subjektu sa pri preukazovaní splnenia zákonných
(hmotnoprávnych) podmienok pre odpočet DPH však môže stať relevantnou v kontexte posúdenia
otázky unesenia dôkazného bremena daňovým subjektom. Dôkazné bremeno daňového subjektu na
preukázanie oprávnenosti odpočítania dane nie je absolútne, ale daňový subjekt ho znáša len v
primeranom rozsahu. Je dôvodné požadovať od neho predloženie takých dokladov a dôkazov, ktoré

sa zadovažujú a uchovávajú buď povinne podľa všeobecne záväzných právnych predpisov alebo ktoré
zadovažujeauchovávaprimeraneobozretnýpodnikateľnato,abysplneniemateriálnychpodmienokpre
odpočet dane v prípade daňovej kontroly preukázal, s prihliadnutím na okolnosti zdaniteľného obchodu,
osobu dodávateľa, históriu obchodného vzťahu i obchodnú prax v príslušnom hospodárskom odvetví.
48. Skúmanie obozretnosti daňového subjektu v kontexte posudzovania primeranosti zaťaženia

daňového subjektu dôkazným bremenom tak spočíva v skúmaní rozsahu a obsahu dokladov a dôkazov,
ktoré si zaobstaráva a uchováva primerane obozretný podnikateľ počas uzatvárania a realizácie
zdaniteľného obchodu na to, aby v prípade jeho preverovania zo strany finančných orgánov preukázal
jeho reálnosť a splnenie materiálnych podmienok pre odpočet DPH (materiálnu existenciu plnenia, jeho
dodanie inou zdaniteľnou osobou a použitie na ďalšiu ekonomickú činnosť).

49. Predmet skúmania obozretnosti daňového subjektu v kontexte primeranosti jeho zaťaženia
dôkazným bremenom tak nie je celkom totožný s obozretnosťou daňového subjektu na zamedzenie jeho
účasti na daňovom podvode (ako súčasťou tzv. Axel Kittel testu v zmysle judikatúry Súdneho dvora EÚ),
pri ktorej sa skúma, či daňový subjekt prijal všetky opatrenia, ktoré od neho možno rozumne požadovať,
aby sa uistil, že plnenie, ktoré uskutoční, nebude viesť k jeho účasti na daňovom podvode. Krajskému

súdu možno v tomto ohľade vytknúť zamieňanie týchto kategórii.
50. Rovnako kasačný súd zdôrazňuje potrebu odlíšiť (i) obozretnosť daňového subjektu v kontexte
skúmania primeranosti zaťaženia dôkazným bremenom (vyplývajúcu najmä z aplikácie § 24 ods.
1 Daňového poriadku ako predpisu daňového, resp. správneho práva ako aj všeobecných zásad,
podľa ktorých od subjektu možno požadovať len dôkazy, ktoré sa môžu, resp. majú nachádzať v

jeho dispozičnej sfére) a (ii) obozretnosťou podnikateľa súvisiacou so zásadou poctivého obchodného
styku (§ 265 OBZ) či povinnosťou konateľa konať s odbornou starostlivosťou (§ 135a OBZ) v zmysle
Obchodného zákonníka, ktoré sa uplatňujú na oblasť súkromnoprávnych vzťahov. Len pre úplnosť
kasačný súd uvádza, že ust. § 265 OBZ predstavuje premietnutie zásady zákazu zneužitia práva, v
dôsledku čoho sa neposkytne právna ochrana takému výkonu práva, ktoré je v rozpore s poctivým

obchodným stykom, pričom toto ustanovenie sa v zmysle § 261 ods. 1 vzťahuje na záväzkové vzťahy
medzi podnikateľmi. Povinnosť konateľa konať s odbornou starostlivosťou je zakotvená v § 135a OBZ a
jej porušenie má za následok súkromnoprávny zodpovednostný vzťah konateľa voči spoločnosti. Tieto
ustanovenia tak priamo neupravujú vzťahy daňových subjektov k štátu pri plnení si svojich fiškálnych
povinností. Kasačný súd si je vedomý rozhodovacej činnosti Najvyššieho súdu SR (rozsudok sp. zn.

5Sžf/97/2009 zo dňa 06.07.2010), no spresňuje, že obchodnoprávne inštitúty (poctivý obchodný styk
podľa § 265 Obchodného zákonníka či povinnosť konateľa konať s odbornou starostlivosťou podľa §
135a Obchodného zákonníka) a v nich obsiahnuté pojmy môžu daňové orgány vzhľadom na predmet
úpravy Obchodného zákonníka ako súkromnoprávneho kódexu použiť pri posudzovaní obozretnostidaňového subjektu na daňové účely len podporne ako výkladovú pomôcku, nie však priamo konštatovať
ich porušenie (na čo nemajú právomoc).
51. Preto aj argumentácia sťažovateľa ako daňového subjektu, že postupoval obozretne, nie je sama

o sebe rozhodujúca na priznanie práva na odpočet dane. V tomto prípade je relevantná len v kontexte
posúdenia, či daňovými orgánmi nebol dôkazným bremenom zaťažený nad primeranú mieru, teda či od
neho nežiadali také dôkazy, ktoré bežne obozretný podnikateľ štandardne nezadovažuje a neuchováva
na preukázanie práva na odpočítanie dane, čo ako je uvedené nižšie, nebol prejednávaný prípad.
52. V rámci preukazovania splnenia hmotnoprávnej podmienky dodania tovaru alebo služby inou

zdaniteľnou osobou, sa osobitne stáva relevantnou obozretnosť podnikateľa v rámci získavania
dokladov a dôkazov ohľadne totožnosti a oprávnenia osoby uzatvárajúcej a realizujúcej obchod konať
za deklarovaný dodávateľský subjekt. Medzi dodávateľom deklarovaným na faktúre a skutočným
dodávateľom musí byť spravidla preukázaná zhoda. Alternatívne je možné, že za dodávateľa plnenia
môže byť považovaná aj iná zdaniteľná osoba než deklarovaná na faktúre, no aj v takom prípade musí
daňový subjekt preukázať, alebo to musí vyplývať zo skutkových okolností, že dodávateľom bola iná

zdaniteľná osoba (C-154/20 Kemwater ProChemie).
53. Skúmajúc obozretnosť sťažovateľa pri uzatváraní a realizácii zdaniteľných obchodov v súvislosti s
posúdením, či sťažovateľ uniesol dôkazné bremeno a či ním nebol neprimerane zaťažený, kasačný súd
konštatuje,žesťažovateľnepostupovalobozretne,následkomčohodôkaznébremenoneuniesolatýmto
ani nebol neprimerane zaťažený. Aj podľa názoru kasačného súdu sťažovateľ neprejavil náležitú mieru

opatrnosti, keď vstupoval do obchodných vzťahov s osobou, ktorú si dostatočným spôsobom nepreveril.
Od pána K., ktorý mal podľa sťažovateľa pôsobiť ako obchodný zástupca spoločnosti LPH Slovakia,
s.r.o., a ktorého stretol na výstavisku v Nitre, sťažovateľ nežiadal preukázanie jeho totožnosti ani
žiadny listinný dôkaz, z ktorého by bolo zrejmé, že je oprávnený deklarovaného dodávateľa zastupovať.
Bežne obozretný daňový subjekt pri uzatváraní zdaniteľných obchodov za situácie, ako bola táto, by si

štandardne bol zistil, s kým vlastne koná a preveril by si existenciu oprávnenia fyzickej osoby konať v
mene potencionálneho dodávateľa, ktorá voči daňovému subjektu ako jediná vystupovala v mene tohto
dodávateľa a uzavierala s ním zdaniteľný obchod. Zadovážil by si identifikačné a kontaktné údaje tejto
osoby aj dôkaz o jej vzťahu či oprávnení konať za deklarovaného dodávateľa. Skutočnosť, že v mene
spoločnosti koná osoba bez preukázania svojej totožnosti a oprávnenia konať v jej mene, predstavuje

nesporne riziko z hľadiska neskoršieho unesenia dôkazného bremena daňovým subjektom.
54. Tým, že sťažovateľ si nepreveril, aké postavenie má pán K. voči spoločnosti LPH Slovakia, s.r.o.,
nepýtal si od neho plnomocenstvo a nezaznamenal si ani jeho identifikačné a kontaktné údaje, dostal sa
do stavu dôkaznej núdze. Medzi dodávateľom deklarovaným na faktúre - spoločnosťou LPH Slovakia,
s.r.o. - a pánom K. údajne uzatvárajúcim a realizujúcim zdaniteľné obchody so sťažovateľom nebolo

možné zistiť a preukázať nijaký právny vzťah. Zároveň týmto svojim neobozretným konaním sťažovateľ
znemožnil zistiť, či pán K. mal sám postavenie osoby registrovanej na DPH alebo konal za inú takúto
osobu tak, aby v daňovom konaní preukázal, že mu tovar dodala iná zdaniteľná osoba, odlišná od
deklarovaného dodávateľa.
55. V tejto súvislosti možno opätovne poukázať aj na vyššie odkazovaný rozsudok Najvyššieho súdu

SR sp. zn. 5Sžf/97/2009 zo dňa 06.07.2010, podľa ktorého: „základným predpokladom pre riadne
fungovanie obchodnej spoločnosti je to, že štatutárny orgán obchodnej spoločnosti musí mať vedomosť
nielen o obsahu a rozsahu činností, ktorými podnikateľ napĺňa jednotlivé definičné znaky pojmu
podnikanie (viď § 2 ods. 1 Obchodného zákonníka), ale aj o subjektoch, v spolupráci s ktorými tak
činí.“ Kasačný súd podotýka, že aplikovateľnosť tohto záveru závisí od okolností individuálneho prípadu,

pretože vo veľkých obchodných spoločnostiach bývajú obstarávacie procesy tovarov a služieb spravidla
delegované do vnútra organizačnej štruktúry, a štatutárny orgán oprávnene nemusí mať vedomosť o
každom jednom dodávateľovi, najmä ak ide o obchody zanedbateľnej výšky či významu v pomere k
celkovému výkonu podnikateľskej činnosti spoločnosťou. V prejednávanej veci však išlo o živnostníka,
ktorý bol podľa vlastného vyjadrenia priamo účastný tak pri uzavieraní sporných obchodov, ako aj pri

ich realizácií, preto bolo plne dôvodné požadovať od neho, aby vedel riadne označiť osobu, s ktorou
spolupracoval, a preukázať jej oprávnenie konať za deklarovaný dodávateľský subjekt.
56. Kasačný súd tak zastáva názor, že na základe vykonaného dokazovania správca dane spochybnil
pre vec zásadnú skutočnosť, a to, že tovar - materiál na zváranie bol sťažovateľovi dodaný inou
zdaniteľnou osobou, konkrétne deklarovanou spoločnosťou LPH Slovakia, s.r.o., pričom vykonaným

dokazovaním nebolo ani preukázané, že by nejaká ďalšia iná zdaniteľná osoba tovar sťažovateľovi
dodala (C-154/20 Kemwater ProChemie). Práve uvedené konštatovanie je kľúčovým argumentom
v posudzovanej veci, nakoľko nielen samotná existencia tovaru a jeho následné použitie na ďalšie
zdaniteľné plnenia zo strany sťažovateľa sú hmotnoprávnymi podmienkami na odpočítanie dane, aleďalšou nemenej dôležitou je podmienka, že tovar/služby boli dodané zdaniteľnou osobou, pričom táto
skutočnosť v prípade sťažovateľa preukázaná nebola.
57. V posudzovanej veci nebol odmietnutý nárok na DPH z dôvodu, že dodávateľ nemal potrebné

materiálne ani ľudské zdroje na dodanie tovaru alebo žeby spoločnosť LPH Slovakia, s.r.o. mala
tovar dodávať prostredníctvom inej spoločnosti, ktorá taktiež nemala materiálne ani ľudské zdroje.
SpochybnenýbolpriamydodávateľplneniaakojednazhmotnoprávnychpodmienokpreodpočetDPH,a
preto aplikácia judikatúry SD EÚ tykajúcej sa problematiky daňového podvodu nebola v posudzovanom
prípade relevantná.

58. V rámci daňového konania je potrebné rozlišovať medzi požiadavkou na preukázanie (i)
hmotnoprávnych podmienok priznania práva na odpočítanie DPH, (ii) formálnych podmienok priznania
práva na odpočítanie DPH, (iii) odopretím nároku na odpočítanie DPH z dôvodu daňového podvodu a
(iv) odopretím nároku na odpočítanie DPH z dôvodu zneužitia práva. Nárok na odpočítanie DPH vzniká
príjemcovi plnenia za predpokladu kumulatívneho splnenia hmotnoprávnych podmienok na odpočítanie
dane vyplývajúcich z čl. 168 písm. a) smernice Rady 2006/112/ES z 28. novembra 2006 o spoločnom

systéme dane z pridanej hodnoty (Ú. v. EÚ L 347, 2006, s. 1) [ďalej aj „Smernica“]. Hmotnoprávnymi
podmienkami na odpočítanie dane sú (1) že poskytovateľom plnenia je iná osoba registrovaná pre DPH
(t.j.statusosobydeklarovanéhododávateľa),(2)žepredmetnéplneniefaktickyexistujeanejdeofiktívne
plnenie (t. j. materiálna existencia plnenia), a (3) že prijaté plnenie je príjemcom (sťažovateľom) použité
v rámci jeho ekonomickej činnosti. Pokiaľ vyššie uvedené hmotnoprávne podmienky na odpočítanie

dane nie sú splnené, právo na odpočítanie DPH môže byť odopreté (rozsudok sp. zn. 8Sžfk/16/2020 z
25.08.2022, bod 25; rozhodnutia Súdneho dvora EÚ vo veci Senatex z 15.09.2016, C-518/14, bod 28; vo
veci Vikingo Fővállalkozó z 03.09.2020, C-610/19, bod 43; vo veci Kemwater ProChemie z 09.12.2021,
C-154/20, bod 24). Ľahká zneužiteľnosť práva na odpočet DPH viedla aj vnútroštátneho zákonodarcu
k tomu, že prioritne zaťažil dôkazným bremenom na preukázanie splnenia hmotnoprávnych podmienok

práva na odpočet dane práve daňový subjekt, ktorý si toto právo uplatňuje (§ 24 ods. 1 Daňového
poriadku; rozhodnutia NS SR sp. zn. 1Sžf/10/2015 zo dňa 03.02.2016, sp. zn. 6Sžfk/7/2016 zo dňa
27.09.2018, sp. zn. 5Sžfk/15/2018 zo dňa 30.04.2019 a iné). Obchodné transakcie pritom nepostačuje
deklarovať len po formálnej stránke (vystavenou faktúrou, zmluvou), predložené doklady musia byť
odrazom reálneho plnenia, ktoré v prípade vzniku pochybností preukazuje daňový subjekt. Ak daňový

subjekt, na ktorom leží dôkazné bremeno, svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok
na odpočet dane uznaný (rozhodnutie NS SR sp. zn. 9Sžfk/1/2019 zo dňa 21.04.2020, bod 40,
publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a rozhodnutí súdov pod R
26/2021; rozhodnutie NS SR sp. zn. 6Sžfk/20/2018 zo dňa 11.06.2019, body 49 a 50, publikované v
Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a rozhodnutí súdov pod R 6/2020). Z citovanej

ustálenej rozhodovacej praxe je zároveň zrejmé, že napadnutý rozsudok je s ňou v súlade, a preto je
kasačná námietka spočívajúca v odklone krajského súdu od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného
súdu nedôvodná (k tejto námietke pozri aj body 43 a 57 tohto rozsudku).
59. Vo vzťahu k námietke sťažovateľa týkajúcej sa výkonu MVI, konkrétne že MVI sa netýkala
zdaňovacieho obdobia apríl 2017, kasačný súd upriamuje pozornosť sťažovateľa na rozhodovaciu

činnosť veľkého senátu Najvyššieho správneho súdu SR k otázke posudzovania účelnosti a dôvodnosti
prerušenia daňovej kontroly a jej vplyvu na zákonnosť daňovej kontroly. Veľký senát rozsudkom sp.
zn. 19SVs/4/2023 zo dňa 27.03.2024 dospel k záverom, že (i) pri hodnotení zákonnosti a primeranosti
prerušenia daňovej kontroly a posudzovaní jej účinkov je potrebné vychádzať z obsahu žiadosti o MVI
a (ii) obsah a procesná využiteľnosť odpovede na inak opodstatnene podanú žiadosť o MVI nemá vplyv

na zákonnosť prerušenia daňovej kontroly. Účelnosť MVI je vždy potrebné posudzovať podľa obsahu
žiadosti, teda okruhu informácií, ktoré sa správca dane snaží prostredníctvom daňovej správy iného
členského štátu EÚ získať. Ak sa žiadosťou o MVI zisťujú informácie potrebné pre rozhodnutie o daňovej
povinnosti len za niektoré z viacerých zdaňovacích období, ktorých sa daňová kontrola týka, potom je
treba považovať prerušenie daňovej kontroly za opodstatnené, za predpokladu, že sa požaduje taký

druh informácií, ktorý bezprostredne súvisí s daňovou kontrolou a nezisťujú sa informácie opakovane
alebo po častiach (porov. aj rozhodnutia NS SR sp. zn. 5Sžfk/3/2018 z 21.02.2019, sp. zn. 5Sžf/15/2016
z 30.05.2017, sp. zn. 4Sžfk/53/2018 z 02.07.2019, a tiež Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn.
IV. ÚS 370/2020 z 25.08.2020, body 33 až 35).
60. Kasačný súd považuje za potrebné zdôrazniť, že daňová kontrola bola v prejednávanom prípade

vykonávaná za január - december 2017 a rozhodnutím správcu dane zo dňa 12.06.2019 bola odo
dňa 14.06.2019 prerušená ako taká, s účinkami na všetky kontrolované zdaňovacie obdobia roku
2017. Žiadosť o MVI bola adresovaná chorvátskej finančnej správe vo vzťahu k prevereniu dodávateľa
sťažovateľa DES TECHNOLOGY s.r.o. v zdaňovacom období jún 2017, ktorého konateľ DominikDundovič bol chorvátsky občan. Uvedené vyplýva z obsahu administratívneho spisu [dokument č. 34
(v tomto dokumente je obsiahnutá aj žiadosť chorvátskym orgánom), z protokolu a aj z rozhodnutia
žalovaného, ktorý sa zaoberal skutočnosťami zistenými v MVI ako aj celým procesným postupom

správcu dane vo vzťahu k zahraničnej daňovej správe v rámci vysporiadania sa s odvolacou námietkou
sťažovateľa].
61. Žiadosť o MVI tak nesúvisela so zdaňovacím obdobím apríl 2017 a objektívne nemohla mať žiadosť
o MVI ani odpoveď na ňu vplyv na skutkové zistenia prislúchajúce k zdaňovaciemu obdobiu apríl 2017,
ale týkala sa zdaňovacieho obdobia jún 2017, za ktoré bola vykonávaná rovnaká daňová kontrola ako

za zdaňovacie obdobie apríl 2017. Sťažovateľ iný dôvod neúčelnosti prerušenia daňovej kontroly ako
ten, že MVI sa netýkala rozhodnutia správcu dane za dané zdaňovacie obdobie apríl 2017, neuplatnil.
Kasačný súd tak konštatuje, že správca dane v okolnostiach prípadu neprekročil maximálnu jednoročnú
lehotu na vykonanie daňovej kontroly, ktorá počas prerušenia neplynula a v podrobnostiach odkazuje
na závery prijaté správnym súdom bližšie uvedené v bode 20 a 21 tohto rozsudku.
62. Ako nedôvodnú vyhodnotil kasačný súd námietku sťažovateľa týkajúcu sa tvrdení sťažovateľa o

nulite úkonov správcu dane z dôvodu, že pobočka nie je daňovým úradom ani verejným orgánom
oprávneným vydávať rozhodnutia. V tomto bode kasačný súd konštatuje, že sťažovateľ v kasačnej
sťažnosti uviedol argumentáciu prezentovanú už v správnej žalobe, na ktorú dal vyčerpávajúcu a
správnu odpoveď už krajský súd (bod 68 napadnutého rozsudku). Preto tvrdenie sťažovateľa o
nepreskúmateľnosti napadnutého rozsudku v tejto časti neobstojí. Kasačný súd zdôrazňuje, že podľa §

5 ods. 6 zákona o finančnej správe pobočky daňového úradu možno zriadiť na zabezpečenie výkonu
činnosti daňových úradov, ktorou sa rozumie aj správa daní zahrňujúca daňovú kontrolu i vyrubovacie
konanie. Výklad sťažovateľa, že toto zabezpečenie nemôže zahŕňať výkon kompetencií daňového úradu
v rámci správy daní a že uvedenie názvu a adresy pobočky daňového úradu na protokole či v rozhodnutí
správcu dane spôsobuje absolútnu nulitu protokolu a rozhodnutia, je formalistický, nemajúci oporu

v znení zákona. Je zrejmé, že pobočky daňového úradu sú zákonom zmocnené na výkon činností
daňových úradov a sú súčasťou daňového úradu.
63. Rovnaký záver kasačný súd prijal, aj pokiaľ ide o námietku sťažovateľa, že z rozhodnutí daňových
orgánov nie je možné zistiť, čo považujú za dôkazy a čo za informácie, že dôkazmi môžu byť len
zistenia získané za rešpektovania procesných práv daňového subjektu, a že rozhodnutia neobsahujú

vyhodnotenie všetkých dôkazov. Sťažovateľ v kasačnej sťažnosti nepredložil argumentáciu konkurujúcu
názoru krajského súdu (uvedenú v bode 69 napadnutého rozsudku). Nad rámec uvedeného kasačný
súd podotýka, že rozhodnutia finančných orgánov obsahujú tak sumár zistení - dôkazov, ktoré neboli
získané za porušenia procesných práv daňového subjektu (sťažovateľ pritom ani nešpecifikuje nijaké
zistenie, ktoré by bolo získané v rozpore so zákonom resp. za porušenia jeho procesných práv), ako

aj ich dôkladné vyhodnotenie.
64. K sťažnostnej námietke porušenia práva sťažovateľa na spravodlivý proces kasačný súd uvádza,
že odôvodnenie napadnutého rozsudku nemožno označiť za nepresvedčivé, nedostatočné, ba dokonca
arbitrárne. Jasne, vecne a zrozumiteľne dáva odpovede na podstatné žalobné námietky sťažovateľa.
Právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho

konania a jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj
„ESĽP“). Judikatúra ESĽP ale nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre
rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia (najmä rozsudok ESĽP vo
veci Ruiz Torija v. Španielsko, resp. neskôr García Ruiz v. Španielsko vo veci č. 30544/96 zo dňa
20.01.1999). Správny súd teda nemusí dať detailné odpovede na všetky otázky nastolené účastníkom

konania alebo odpovedať na každú jeho námietku či argument, ale iba na tie, ktoré majú pre vec
podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby
zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia
správnehosúduakasačnéhosúdu(ktoréstručneajasneobjasnískutkovýaprávnyzákladrozhodnutia),
by malo postačovať na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka

na spravodlivý proces (obdobne aj rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 78/05 alebo sp. zn. II.
ÚS 76/07). Nepreskúmateľnosť rozsudku je daná v prípade, ak chýbajú zásadné vysvetlenia dôvodov
rozhodnutia súdu, pričom subjektívnu nespokojnosť sťažovateľa s obsahom odôvodnenia napadnutého
rozsudku nemožno považovať za vyhovujúcu dôvodu kasačnej sťažnosti v zmysle § 440 ods. 1 písm.
f) SSP.

VII. Záver
65. Vzhľadom na vyššie uvedené kasačný súd konštatuje, že námietky sťažovateľa uvedené v
kasačnej sťažnosti neboli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku, ktorý bol
dostatočne odôvodnený, vychádzajúci zo správneho právneho posúdenia veci a súladný s ustálenourozhodovacou činnosťou kasačného súdu. Sťažovateľ nepredložil v daňovom konaní také dôkazy, ktoré
by presvedčivo indikovali splnenie hmotnoprávnej podmienky odpočtu DPH spočívajúcej v tom, že tovar
bol sťažovateľovi dodaný osobou so statusom platiteľa DPH. Z tohto dôvodu kasačný súd kasačnú

sťažnosť sťažovateľa podľa § 461 SSP ako nedôvodnú zamietol.
66. O trovách kasačného konania rozhodol kasačný súd podľa § 467 ods. 1 SSP v spojení s § 167
ods. 1 SSP. Sťažovateľ (žalobca) v kasačnom konaní úspech nemal, pričom žalovanému náhrada trov
kasačného konania prislúcha len v prípade, ak to možno spravodlivo požadovať a po splnení zákonom
stanovených podmienok len výnimočne (§ 168 SSP), ktoré v danom prípade nenastali, a preto kasačný

súd účastníkom konania nárok na náhradu trov kasačného konania nepriznal.
67. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3:0
(§ 463 SSP v spojení s § 139 ods. 4 SSP).
1. Dôkazné bremeno daňového subjektu na preukázanie oprávnenosti odpočítania dane nie je
absolútne, ale daňový subjekt ho znáša len v primeranom rozsahu. Je dôvodné požadovať od
neho predloženie takých dokladov a dôkazov, ktoré sa zadovažujú a uchovávajú buď povinne podľa

všeobecne záväzných právnych predpisov alebo ktoré zadovažuje a uchováva primerane obozretný
podnikateľ na to, aby splnenie materiálnych podmienok pre odpočet dane v prípade daňovej kontroly
preukázal, s prihliadnutím na okolnosti zdaniteľného obchodu, osobu dodávateľa, históriu obchodného
vzťahu i obchodnú prax v príslušnom hospodárskom odvetví.
2. Predmet skúmania obozretnosti daňového subjektu v kontexte primeranosti jeho zaťaženia dôkazným

bremenom tak nie je celkom totožný s obozretnosťou daňového subjektu na zamedzenie jeho účasti na
daňovom podvode (ako súčasťou tzv. Axel Kittel testu v zmysle judikatúry Súdneho dvora EÚ), pri ktorej
sa skúma, či daňový subjekt prijal všetky opatrenia, ktoré od neho možno rozumne požadovať, aby sa
uistil, že plnenie, ktoré uskutoční, nebude viesť k jeho účasti na daňovom podvode.
3. Obchodnoprávne inštitúty (poctivý obchodný styk podľa § 265 Obchodného zákonníka či povinnosť

konateľa konať s odbornou starostlivosťou podľa § 135a Obchodného zákonníka) a v nich obsiahnuté
pojmy môžu vzhľadom na predmet úpravy Obchodného zákonníka ako súkromnoprávneho kódexu
použiť daňové orgány pri posudzovaní obozretnosti daňového subjektu na daňové účely len podporne
ako výkladovú pomôcku, nie však priamo konštatovať porušenie týchto ustanovení.
4. V rámci preukazovania splnenia hmotnoprávnej podmienky dodania tovaru alebo služby inou

zdaniteľnou osobou, sa osobitne stáva relevantnou obozretnosť podnikateľa v rámci získavania
dokladov a dôkazov ohľadne totožnosti a oprávnenia osoby uzatvárajúcej a realizujúcej obchod konať
za deklarovaný dodávateľský subjekt. Medzi dodávateľom deklarovaným na faktúre a skutočným
dodávateľom musí byť spravidla preukázaná zhoda. Alternatívne je možné, že za dodávateľa plnenia
môže byť považovaná aj iná zdaniteľná osoba než deklarovaná na faktúre, no aj v takom prípade musí

daňový subjekt preukázať, alebo to musí vyplývať zo skutkových okolností, že dodávateľom bola iná
zdaniteľná osoba (C-154/20 Kemwater ProChemie).
5. Podľa rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Sžf/97/2009 zo dňa 06.07.2010: „základným
predpokladom pre riadne fungovanie obchodnej spoločnosti je to, že štatutárny orgán obchodnej
spoločnostimusímaťvedomosťnielenoobsahuarozsahučinností,ktorýmipodnikateľnapĺňajednotlivé

definičné znaky pojmu podnikanie (viď § 2 ods. 1 Obchodného zákonníka), ale aj o subjektoch, v
spolupráci s ktorými tak činí.“ Kasačný súd podotýka, že aplikovateľnosť tohto záveru závisí od okolností
individuálneho prípadu, pretože vo veľkých obchodných spoločnostiach bývajú obstarávacie procesy
tovarov a služieb spravidla delegované do vnútra organizačnej štruktúry, a štatutárny orgán oprávnene
nemusí mať vedomosť o každom jednom dodávateľovi, najmä ak ide o obchody zanedbateľnej výšky

či významu v pomere k celkovému výkonu podnikateľskej činnosti spoločnosťou. V prejednávanej veci
však išlo o živnostníka, ktorý bol podľa vlastného vyjadrenia priamo účastný tak pri uzavieraní sporných
obchodov, ako aj pri ich realizácií, preto bolo plne dôvodné požadovať od neho, aby vedel riadne označiť
osobu, s ktorou spolupracoval, a preukázať jej oprávnenie konať za deklarovaný dodávateľský subjekt..

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu opravný prostriedok nie je prípustný.