Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, June 17, 2025

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 3To/46/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2221010526
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 06. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ladislav Réves
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2025:2221010526.1

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ladislava Révesa a sudcov
Mgr. Stanislava Kováča a JUDr. Rastislava Kresla, v trestnej veci obžalovaného A. B., pre prečin
neoprávneného vyrobenia a používania platobného prostriedku podľa § 219 ods. 1 Trestného zákona
účinného do 31.12.2020, o odvolaní okresného prokurátora proti rozsudku Okresného súdu Dunajská
Streda zo dňa 30.10.2024 pod sp. zn. 1T/69/2021, na verejnom zasadnutí konanom dňa 17.06.2025

v Trnave, takto

r o z h o d o l :

Podľa § 319 Trestného poriadku sa odvolanie okresného prokurátora z a m i e t a.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom Okresného súdu Dunajská Streda bol obžalovaný A. B. podľa § 285 písm.
b) Trestného poriadku oslobodený spod obžaloby Okresnej prokuratúry Dunajská Streda č. 2Pv
357/18/2201-42 zo dňa 21.07.2021 pre prečin neoprávneného vyrobenia a používania platobného

prostriedku, elektronických peňazí alebo inej platobnej karty podľa § 219 ods. 1 Trestného zákona
účinného do 31.12.2020 v jednočinnom súbehu s prečinom krádeže podľa § 212 ods. 1 Trestného
zákona účinného do 31.07.2019, súdom právne kvalifikovaný ako prečin neoprávneného vyrobenia
a používania platobného prostriedku podľa § 219 ods. 2 Trestného zákona účinného od 06.08.2024,
ktorého sa mal dopustiť na tom skutkovom základe, že
v pracovnej pozícii vodiča pre zamestnávateľa C. D., E., E. E. F. E., G. E. XXX/XX, H.: XXXXXXXX,

po rozviazaní pracovného pomeru so svojim zamestnávateľom, k čomu medzi ním a zamestnávateľom
malo dôjsť na základe ústnej dohody ku dňu 30.04.2018 a po dokončení poslednej dohodnutej jazdy
do zahraničia a späť, k čomu došlo dňa 04.05.2018, bez vedomia a súhlasu zamestnávateľa použitím
jemu zverenej platobnej karty zamestnávateľa - poskytnutej len po dobu trvania pracovného pomeru
a na výbery peňazí súvisiacich s výdavkami na cestu do zahraničia, túto platobnú kartu - v tom čase
ešte neodovzdanú zamestnávateľovi neoprávnene použil na výbery finančných prostriedkov z účtu

zamestnávateľa č. IBAN E., nakoľko z bankomatu I., J., G. K. I.. J. G. A. G. L., v dňoch 07.05.2018 vybral
sumu 2 x po 100 eur a dňa 18.05.2018 vybral sumu 200 eur, ktoré peniaze použil pre vlastnú potrebu,
čím E. C. D., E., H.: XXXXXXXX, E. E. G. E. XXX/XX, F. E., spôsobil škodu vo výške 400 eur, pretože
skutok nie je trestným činom.

Okresný súd zdôvodnil svoje rozhodnutie v rozsahu č.l. 397-418 spisu.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovej lehote odvolanie výlučne okresný prokurátor,
namietajúc ním výrok o nevine obžalovaného v neprospech obžalovaného.

V písomnom zdôvodnení odvolania okrem stručnej rekapitulácie výrokovej časti a odôvodnenia neviny
obžalovaného v napadnutom rozsudku, ako i zákonných ustanovení charakterizujúcich skutkovú

podstatu trestného činu, ktorý je predmetom obžaloby, uvádza, že sa so záverom o nevine vyslovenýmokresnýmsúdomnestotožňuje,pretožeskutkovýstavpovažujezadostatočnepreukázanýausvedčujúci
obžalovaného zo spáchania stíhaného skutku. Rozsudok okresného súdu preto považuje za nesprávny.

Je presvedčený, že vykonané dokazovanie na hlavnom pojednávaní okresný súd nesprávne vyhodnotil,
čomalozanásledokajnesprávnyoslobodzujúcivýrok.Výpovedeobžalovaného,žefinančnéprostriedky
vybral na pracovné účely považuje za jednoznačne účelové a má za to, že vykonaným dokazovaním
bolo jednoznačne preukázané, že výbery uskutočnil obžalovaný s úmyslom tieto finančné prostriedky
použiť na súkromné účely. Poukázal na výpoveď svedka poškodeného, ktorý hoci pripustil možnosť,

že obžalovanému bola ďalšia práca ponúknutá, malo však ísť výlučne o ponuky v postavení,
s ktorým právo na využitie platobnej karty poškodeného nebolo spojené a navyše tieto pracovné
ponuky obžalovaný vždy odmietol. Z toho dôvodu keď 17.05.2018 obžalovaný realizoval výber peňazí
z bankomatu, jednoznačne nešlo o výber na pracovné účely. V priebehu konania neboli vykonané
dôkazy spochybňujúce výpoveď svedka poškodeného, ktorý poprel obhajobu obžalovaného, že mal mať
18.05.2018 jazdu, na účely ktorej si 17.05.2018 peniaze vybral. K tejto jazde obžalovaný uvádzal, že na

ňunapokonnešielprenezhodysosvedkompoškodenýmohľadomčasunástupunatútopracovnúcestu.
Okresný súd podľa odvolateľa nevysvetlil, prečo uprednostnil výpoveď obžalovaného pred výpoveďou
svedka poškodeného.

Podľa prokurátora neoprávnenosti výberu 17.05.2018 nasvedčuje prinajmenšom skutočnosť, že toho

času mal pre predchádzajúce výbery, ktorých obnos obžalovaný nespotreboval dostatok finančných
prostriedkov na ďalšiu jazdu a nepotreboval ďalšie finančné prostriedky vyberať. V tejto súvislosti
poukázal odvolateľ na vykonané listinné dôkazy a výpoveď svedka poškodeného a samotného
obžalovaného, ktorý podľa svojich vyjadrení peniaze minul pre vlastnú potrebu.

Okresný súd mal selektívne hodnotiť dôkazy, ak vzal do úvahy výpoveď obžalovaného a svedka
poškodeného, že svedok poškodený mohol ponúkať obžalovanému ďalšiu prácu, ale ignoroval časti
výpovedí svedka poškodeného z ktorých vyplýva, že obžalovaný iné ponuky ihneď odmietal.

Podľa prokurátora bolo v trestnom konaní preukázané, že obžalovaný výbery realizoval za účelom takto

získané finančné prostriedky použiť pre súkromné účely a nešlo o výbery na pracovné cesty.

V závere prokurátor zopakoval svoje presvedčenie, že pre uvedené dôvody obžalovaný je vinný
z obžalovaného skutku, a preto Krajskému súdu v Trnave navrhol zrušenie napadnutého rozsudku
avrátenieveciokresnémusúduDunajskáStredanato,abyvecvpotrebnomrozsahuopätovneprejednal

a rozhodol.

Obžalovaný proti rozsudku odvolanie nepodal a k odvolaniu prokurátora sa ani napriek výzve súdu do
termínu neverejného zasadnutia odvolacieho súdu písomne nevyjadril.

Konanie na odvolacom súde:

Odvolací súd vykonal verejné zasadnutie v prítomnosti obžalovaného a prokurátorky Krajskej
prokuratúry Trnava.

Zástupkyňa krajskej prokuratúry na verejnom zasadnutí odvolacieho súdu zotrvala na odvolacích
dôvodoch okresného prokurátora a nechcela ich zmeniť ani doplniť.

Obhajca obžalovaného mal za to, že prvostupňový súd správne skutkovo a právne vyhodnotil
vec. Z vykonaného dokazovania vyplýva, že obžalovaný všetky výbery realizoval počas trvania

pracovnéhopomerusozamestnávateľom(poškodeným,pozn.krajskéhosúdu).Tvrdeniaobžalobyresp.
poškodeného, že sa pracovný pomer mal skončiť 30.04.2018 boli vyvrátené. Zamestnávateľ odhlásil
obžalovaného zo sociálnej poisťovne až dňa 30.05.2018, teda po uskutočnení výberov. Obhajca bol toho
názoru, že pokiaľ ide o ostatné okolnosti, teda najmä účelu, na aký mal obžalovaný výbery uskutočniť je
nutné aplikovať zásadu „in dubio pro reo“ (v pochybnostiach v prospech obžalovaného). Pre tieto dôvody

navrhol, aby odvolanie bolo v zmysle § 319 Trestného poriadku zamietnuté.

Obžalovaný na verejnom zasadnutí uviedol, že keď boli realizované výbery bolo preukázané aj
prostredníctvom GPS, že automobil, ktorým šiel na jazdu, skutočne jazdil.Správu o stave veci podanú krajským súdom strany doplniť nenavrhli a žiadne ďalšie návrhy na
doplnenie dokazovania nemali.

Zástupkyňa krajskej prokuratúry sa v záverečnom návrhu pridržiavala písomného odvolania okresnej
prokuratúry Dunajská Streda. Bola toho názoru, že prvostupňový súd dôkazy hodnotil selektívne
a nebolo zrejmé, z akého dôvodu nevzal do úvahy výpoveď svedka poškodeného M., čo sa týka výberov
platobnou kartou a skutočnosti, že obžalovaný po poslednej ceste do Srbska ďalšie náhradné pracovné

ponuky odmietal. Napadnutý rozsudok navrhla v celom rozsahu zrušiť a vec vrátiť okresnému súdu na
nové prejednanie a rozhodnutie.

V záverečnom návrhu obhajca obžalovaného uviedol, že v plnom rozsahu zotrvávajú na doterajších
vyjadreniach, že prvostupňový súd rozhodol správne a zákonne a podané odvolanie považuje za
nedôvodné a toto navrhol zamietnuť.

Obžalovaný súhlasil s návrhom svojho obhajcu.

Nakoľko bolo odvolanie podané včas, oprávnenou osobou, voči rozsudku, voči ktorému bolo odvolanie
prípustné v zmysle § 316 ods. 1 Trestného poriadku Krajský súd v Trnave ako súd odvolací podľa §

317 ods.1 Trestného poriadku preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť výroku napadnutého rozsudku,
proti ktorému podal odvolateľ odvolanie, ako aj konanie, ktoré rozsudku predchádzalo, prihliadajúc i na
chyby, ktoré odvolaním neboli vytýkané, pokiaľ by tvorili dovolacie dôvody podľa § 371 ods. 1 Trestného
poriadku, a tak zistil, že odvolanie okresného prokurátora nie je dôvodné.

Pri preskúmaní odvolaním napadnutého výroku o nevine krajský súd zistil, že tento výrok je správny
a zákonný.

Krajský súd sa stotožňuje s presvedčivým a správne odôvodneným rozsudkom súdu prvého stupňa
vo vzťahu k výroku o vine a v podrobnostiach naň odkazuje. V tejto súvislosti treba dodať, že toto

konštatovanie sa v celom rozsahu týka aj odvolacích námietok prokurátora vo vzťahu k výroku o vine
(resp.ooslobodeníobžalovaného)vrozsahu,vakomsúdôvodyodvolaniauvedenévyššie,lebodôvody
odvolania prokurátora sú v podstate viac-menej súhrnom obžalobných tvrdení prezentovaných v celom
doterajšom konaní. S jeho námietkami, skutkovými a právnymi sa ale súd prvého stupňa v napadnutom
rozsudku vysporiadal dostatočne a procesne súladným spôsobom a v podstate nenechal, pokiaľ ide o

otázku viny, otvorenú žiadnu spornú otázku, riešenie ktorej by zostalo na odvolacom súde.

To sa nezmenilo ani zmenou právneho posúdenie predmetného skutku, ku ktorej okresný súd pristúpil
po novele Trestného zákona, kedy bolo potrebné aplikovať znenie Trestného zákona pre obžalovaného
priaznivejšie, v dôsledku čoho okresný súd zmenil kvalifikáciu skutku na § 219 ods. 2 Trestného zákona

účinného od 06.08.2024. Okresný súd v tejto súvislosti podľa názoru odvolacieho súdu postupoval
správne tiež v tom, ak následne skúmal totožnosť skutku, z ktorého skúmania vyvodil podľa názoru
krajského súdu správne závery.

K odvolacím námietkam prokurátora:

Krajský súd ako súd odvolací sa zaoberal odvolacími dôvodmi okresného prokurátora a vo všeobecnosti
odkazuje na rozsiahle odôvodnenie prvostupňového okresného súdu, pričom považuje za dôležité
doplniť nasledovné:

V rozsahu, v ktorom prokuratúra vo všeobecnosti namieta oslobodzujúci verdikt doplňujúc o tvrdenia,
že podľa jej názoru z vykonaného dokazovania jednoznačne vyplýva záver o vine obžalovaného
krajský súd ako prvé dáva do pozornosti, že skutková podstata trestného činu neoprávnenej výroby
a používania platobného prostriedku má zásadne odlišnú objektívnu stránku ako má napr. skutková
podstata trestného činu sprenevery, ktorý bol trestným činom, pre ktorý sa v predmetnej veci pôvodne

viedlo trestné stíhanie.

Podľa § 219 ods. 2 Trestného zákona účinného od 06.08.2024, kto neoprávnene použije platobný
prostriedok, potrestá sa odňatím slobody na šesť mesiacov až tri roky.Z uvedeného ustanovenia je zrejmé, že objektívna stránka skutkovej podstaty požaduje neoprávnené
použitie platobného prostriedku, v tomto prípade platobnej karty. Neoprávneným použitím je nutné

chápať vo všeobecnosti použitie tejto platobnej karty bez oprávnenia, predovšetkým bez oprávnenia jej
držiteľa prípadne jej použitie oprávnenou osobou neoprávneným spôsobom.

Pre objektívnu stránku skutkovej podstaty trestného činu neoprávnenej výroby a používania platobného
prostriedku teda je dôvod použitia platobného prostriedku relevantný až sekundárne. V prvom rade je

relevantné, či k používania platobného prostriedku dôjde oprávneným subjektom. Len ak tomu tak je,
je možné prípadne skúmať, či nebol platobný prostriedok použitý síce oprávneným subjektom, avšak
neoprávneným spôsobom.

Z vykonaného dokazovania pred okresným súdom však vyplynulo, že v čase výberu peňažných
prostriedkov z účtu poškodeného bol obžalovaný v pracovnoprávnom pomere k poškodenému, čo bolo

riadne preukázané pracovnou zmluvou už v prípravnom konaní. Z dokazovania pred okresným súdom
následne jednoznačne vyplynulo, že jediný preukázaný právny úkon smerujúci k zániku pracovného
pomeru medzi poškodeným a obžalovaným došlo najskôr 18.05.2018, čiže až v deň nasledujúci potom,
čodošlokposlednémuvýberupeňazíplatobnoukartou(17.05.2018),ktorýtvorilskutkovúvetuobžaloby,
čo správne ustálil aj okresný súd.

Hoci boli medzi výpoveďami svedka poškodeného M. a obžalovaným najskôr rozpory v tom, pri ktorej
príležitosti došlo k prejavu o skončení pracovného pomeru, napokon medzi výpoveďami na hlavnom
pojednávaní existoval už len spor v tom, či sa obžalovaný prvý krát vyjadril, že dáva výpoveď v závere
telefonického rozhovoru, pri ktorom sa poobede dňa 18.05.2018 pohádali o čase nástupu na pracovnú

cestu, alebo či prvým prejavom bola elektronická písomná komunikácia, v ktorej písal obžalovaný, že
súhlasí s odhlásením zo sociálnej poisťovne spätne k 01.05.2018, aby zbytočne nemusel poškodený za
neho platiť odvody, keď tak dlho nepracoval. Jednoznačne preukázané to však bolo práve fotografiami
tejto komunikácie, ale i bez ohľadu na to, čo nastalo skôr, krajský súd sa plne stotožnil s názorom
okresného súdu, že zo žiadneho dôkazu vykonaného v hlavnom pojednávaní nevyplynula pravdivosť

skutkovej vety obžaloby, že k skončeniu pracovného pomeru malo dôjsť dohodou 30.04.2018.

Nad rámec odôvodnenia okresného súdu v tomto smere krajský súd zdôrazňuje, že pracovný pomer
možno v zmysle § 59 ods. 1 Zákonníka práce skončiť len dohodou, výpoveďou, okamžitým skončením
a skončením v skúšobnej dobe. Z toho len dohoda, okamžité skončenie a prípadne skončenie

vskúšobnejdobeumožňujeskončiťpracovnýpomervokamihu,keďktakémupracovnoprávnemuúkonu
dochádza. Bez ohľadu na to, akým spôsobom ku skončeniu pracovného pomeru medzi poškodeným
a obžalovaným došlo (neprináleží trestnému súdu toto hodnotiť, toto patrí do právomoci pracovného
súdu, ak by táto skutočnosť bola spornou), z uvedeného vyplýva, že pracovný pomer medzi poškodeným
a obžalovaným tak, ako ustálil aj okresný súd nemohol skončiť skôr, ako dňom 18.05.2018. Žiadne

ustanovenie Zákonníka práce totižto neumožňuje skončiť pracovný pomer spätne do minulosti. Jediný
dôkaz, ktorý bol vykonaný v trestnom konaní, ktorý skutočne dokazuje dôveryhodne bez rozumných
pochybností vôľu obžalovaného ukončiť pracovný pomer s poškodeným, sú fotografie elektronickej
komunikácie medzi obžalovaným a svedkom poškodeným M., v ktorej 18.05.2018 o 13:23 hod.
obžalovaný písal svedkovi poškodenému okrem iného: „Nic v zlom ale ja koncim..“ a ďalej „“a kľudne

ma odhlaste aj 1.. maju...nemam stim problem...abyste za mna neplatili zbytocne odvody..ked ze som
bol doma... dlho...“. Výpovede svedka poškodeného M., že ku skončeniu pracovného pomeru došlo
dohodou ku 30.04.2018 sa nepodarilo preukázať, naopak vykonané dokazovanie nasvedčuje skôr tomu,
že ku 30.04.2018 bol obžalovaný len odhlásený zo sociálnej poisťovne, čo v zmysle práve citovanej
komunikácie poškodenému navrhol samotný obžalovaný.

Skutočnosť, že obžalovaný bol ku 30.04.2018 odhlásený zo sociálnej poisťovne však nemá vplyv
na pracovnoprávny vzťah, ide totižto o vzťah sociálneho poistenia, nie pracovného práva. Nie
prihlásenie a odhlásenie v sociálnej poisťovni, ale vznik a skončenie pracovného pomeru sú skutočnosti,
ktoré v tomto špecifickom prípade mohli ovplyvniť oprávnenosť konania obžalovaného vo vzťahu ku

zverenému platobnému prostriedku.

To znamená aj, že ak sám obžalovaný navrhol svedkovi poškodenému M., aby ho odhlásil zo
sociálnej poisťovne od 01.05.2018, zreteľne tým myslel skončenie vzťahu sociálneho poistenia, a niepracovnoprávny vzťah. Z vyjadrenia obžalovaného tamže je citeľné, že jeho snaha bola nespôsobiť
poškodenému náklady na odvodoch na sociálnom poistení, keďže značnú časť mesiaca máj 2018
neodpracoval. Naopak vôľu smerujúcu k skončeniu pracovnoprávneho vzťahu je možné vnímať v časti,

keďobžalovanýuvádza,že„Nicvzlomalejakoncim..“.Akokresnýsúdtútovetupochopilakoprejavvôle
smerujúci k skončeniu pracovného pomeru v skúšobnej dobe zo strany obžalovaného takýmto výkladom
zpohľadukrajskéhosúdunepochybil,hociakojevyššieuvedenéspôsobskončeniapracovnéhopomeru
krajský súd nepovažuje za relevantný, relevantnou je len právna otázka, či dňa 04.05.2018 a 17.05.2018
trval pracovnoprávny pomer medzi poškodeným a obžalovaným.

Krajský súd sa preto stotožňuje s názorom okresného súdu, že ku skončeniu pracovného pomeru
z pohľadu práva nemohlo dôjsť skôr ako 18.05.2018.

Z uvedených dôvodov sa krajský súd plne stotožňuje so skutkovými zisteniami prvostupňového súdu,
že v dňoch, keď došlo k výberom, ktoré sú označené v skutkovej vete obžaloby obžalovaným, a to

04.05.2018 a 17.05.2018, bol obžalovaný v pracovnoprávnom vzťahu zamestnanca v pracovnom
pomere na dobu neurčitú, ku poškodenému.

Krajský súd ďalej zdôrazňuje, že v zmysle pracovnej zmluvy, ktorá bola predložená v prípravnom
konaní, na ustanovenia ktorej neskôr na hlavnom pojednávaní odkazoval svedok pošk. M. a aj okresný

súd vo svojom rozsudku, z jej bodov 4.3. a 4.4. vyplýva, že zamestnancovi bude za účelom plnenia
pracovných úloh zverená platobná karta, zamestnanec berie na vedomie, že táto je zverená výlučne
za účelom plnenia pracovných úloh (bod 4.3. pracovnej zmluvy) a že finančnú hotovosť zverenú mu
zamestnávateľom je oprávnený použiť len na kúpu diaľničných známok, platenie mýta, poplatkov za
mosty, colných poplatkov, pohonných hmôt, resp. na uskutočnenie nevyhnutných platieb spojených

s prevádzkou zvereného motorového vozidla vopred písomne odsúhlasených zamestnávateľom. Ďalej
bolo ustanovené, že primárne sa má použiť tankovacia karta, ak to nie je možné platobná karta a len
ak ani to nie je možné zverená hotovosť.

Krajský súd sa preto so závermi právneho posúdenia skutku okresným súdom, podľa ktorého

v prejednávanom prípade nejde o trestný čin, v plnej miere stotožňuje, nakoľko v čase, keď obžalovaný
skutok podľa obžaloby spáchal nemohol naplniť objektívnu stránku skutkovej podstaty trestného činu
podľa § 219 ods. 2 Trestného zákona, nakoľko bol zamestnancom poškodeného a v zmysle pracovnej
zmluvy bol oprávnený používať jemu zverenú platobnú kartu na pracovné účely (na plnenie pracovných
úloh). Keďže bol teda oprávnený platobnú kartu používať na pracovné účely nemohol ju použiť

neoprávnene.

Vzhľadom na odvolacie dôvody krajský súd ďalej skúmal závery okresného súdu vo vzťahu k otázke,
či vinu obžalovaného nepreukazuje okolnosť, že (ak aj bol oprávnený platobnú kartu použiť z titulu
pracovnoprávneho postavenia zamestnanca) mal úmysel takto získané finančné prostriedky použiť na

svoju súkromnú potrebu, teda spôsobom neoprávneným, v rozpore s pracovnou zmluvou.

V tejto súvislosti krajský súd dospel k rovnakému záveru ako okresný súd, že nebolo jednoznačne
ponad rozumné pochybnosti v trestnom konaní proti obžalovanému, najmä nie v hlavnom pojednávaní
preukázané, že obžalovaný v čase výberov z bankomatu takýto nekalý úmysel mal.

Pokiaľ ide o námietky prokuratúry, že jednoznačne nemohol obžalovaný chcieť minúť peniaze vybrané
17.05.2018 na pracovné účely, ak už disponoval hotovosťou vybranou 04.05.2018, krajský súd sa plne
stotožnilsnázoromokresnéhosúdu,ženebolpreukázanýobžalovanémuúmyselvybranépeniazeminúť
na iný ako pracovný účel. Obžalovaný výdavky riadne dokladoval a pre prípad, že by poškodený všetky

výdavky a príjmy s ním spísal deklaroval ochotu schodok voči poškodenému uhradiť. Preto nemohla
byť naplnená subjektívna stránka skutkovej podstaty ani objektívna stránka skutkovej podstaty, keďže
nebolo preukázané, že výber bol neoprávnený, teda nebolo ponad rozumnú pochybnosť preukázané,
že obžalovaný peniaze plánoval použiť na iný ako pracovný účel.

Odvolací súd nad rámec uvedeného poukazuje na to, že hoci obžalovanému toto pravidlo z jeho
výpovede bolo známe, pravidlo mať pri sebe len 200 € z pracovnej zmluvy v časti, kde sa poškodený
s obžalovaným dohodli na podmienkach používania zverenej platobnej karty nevyplýva. Krajský
súd je toho názoru, že porušenie internej nepísanej firemnej normy mať pri sebe najviac 200 €vybranej hotovosti v prípade okolností tohto prípadu nemôže postačovať na naplnenie skutkovej
podstaty neoprávnenej výroby alebo používania platobného prostriedku a nepostačuje v okolnostiach
tohto prípadu na identifikáciu jasného úmyslu bez rozumnej pochybnosti nutnej na vyslovenie viny

obžalovaného.

Pokiaľideootázku,čiobžalovanýpoužilplatobnúkartuneoprávnenepreto,ževybranépeniazenepoužil
na pracovné účely ale pre svoju súkromnú potrebu, krajský súd sa aj tu stotožňuje s odôvodnením
okresného súdu, podľa ktorého sa skutočnosť, že obžalovaný peniaze použil pre svoju vlastnú potrebu

nepreukázala ponad rozumné pochybnosti. Jednak obžalovaný sám vypovedal a priznal, že sumu 200
eur, ktorú vybral má stále u seba a je ochotný ju poškodenému vrátiť, avšak pod podmienkou, že sa
tak stane na základe písomného podrobného zúčtovania všetkých príjmov a výdajov, ktoré obžalovaný
počas pracovného pomeru pre poškodeného pri plnení pracovných povinností vykonal. Je teda zreteľný
úmysel obžalovaného sa s poškodeným vyrovnať, avšak nie len tak na ruku, ale spôsobom, ktorý mu
umožní vyrovnanie neskôr preukázať. Takáto požiadavka z pohľadu odvolacieho súdu nie je dôkazom

o úmysle obžalovaného peniaze použiť pre vlastnú potrebu. Z dokazovania už v prípravnom konaní
vyplynulo, že obžalovaný je ochotný sa riadnym spôsobom vyrovnať s poškodeným, nepreukázalo sa
však vôbec, že by bol poškodený sa o takéto vyrovnanie s obžalovaným pokúšal, nepreukázalo sa ani to,
že by bol poškodený zaslal obžalovanému písomnosť ohľadom dlžoby, teda akúsi výzvu na uhradenie
dlhu.

Krajský súd si dovoľuje vo vzťahu k snahe obžalovaného sa vyrovnať písomne a vyúčtovať poukázať na
to, že takýto postup je z pohľadu obžalovaného legitímny z pohľadu práva. Dá sa tvrdiť, že ak obžalovaný
je dlžný poškodenému peňažné prostriedky, ktoré získal ako zamestnanec, na ktorých ponechanie
si ale nemá právo vzhľadom na skončenie pracovného pomeru môže ísť o bezdôvodné obohatenie

zamestnanca v zmysle § 222 Zákonníka práce. K Zákonníku práce sa však subsidiárne uplatňuje
Občiansky zákonník. Podľa § 569 Občianskeho zákonníka dlžník má právo od veriteľa požadovať
potvrdenie o tom, že dlh bol úplne alebo čiastočne splnený a je oprávnený odoprieť plniť, ak mu veriteľ
nevydá zároveň potvrdenie. Ak teda obžalovaný odmieta poškodenému vrátiť peniaze, ktoré mu je
dlžný preto, že poškodený odmieta mu vystaviť vyúčtovanie, nekoná obžalovaný v úmysle spáchať

trestný čin uvedený v obžalobe, ale využíva oprávnenie mu dané Občianskym zákonníkom na riadnom
a preukázateľným spôsobom vyrovnania vzájomných nárokov s bývalým zamestnávateľom.

Z výpovede obžalovaného síce vyplýva, že sumu 2-krát 100 eur, ktoré vybral dňa 04.05.2018 síce neskôr
spotreboval na súkromné účely, ale súčasne preukázal ochotu i túto sumu poškodenému vrátiť, za

predpokladu, že dôjde k spomenutému vyúčtovaniu, nakoľko poškodenému už nedôveroval a chcel, aby
všetko bolo písomne. Krajský súd upozorňuje, že pre naplnenie skutkovej podstaty trestného činu podľa
§ 219 ods. 2 Trestného zákona sa vyžaduje aj úmysel v rámci subjektívnej stránky skutkovej podstaty

Krajský súd sa vzhľadom na obsah spisu stotožňuje s názorom okresného súdu, že sa nepodarilo

preukázať úmysel obžalovaného smerujúci k neoprávnenému použitiu platobnej karty v momente, keď
tak obžalovaný 04.05.2018 konal, resp. v momente, keď sa tomu okamihu predchádzajúc rozhodol
takto konať – výber z bankomatu učiniť. Z výpovede obžalovaného totižto vyplýva, že v momente,
keď peniaze vyberal, mienil ich použiť na pracovné účely, keďže mal ísť na jazdu. To, že neskôr na
jazdu nešiel a peniaze následne až použil pre vlastnú spotrebu nie je naplnením objektívnej stránky

skutkovej podstaty trestného činu podľa § 219 ods. 2 Trestného zákona. Relevantný je okamih použitia.
A odvolací súd je toho názoru, že v okamihu, keď došlo k použitiu, bolo použitie oprávnené a opak
sa nepodarilo v trestnom konaní obžalovanému ponad rozumné pochybnosti preukázať. Bolo preto
správne, že okresný súd uplatnil zásadu in dubio pro reo (v pochybnostiach v prospech obžalovaného)
a obžalovaného oslobodil, nakoľko nebolo na základe vykonaných dôkazov možné vylúčiť rozumnú

pochybnosťspočívajúcuvmožnosti,že04.05.2018,keďobžalovanývýberrealizoval,skutočnezamýšľal
použiť peniaze takto vybrané na pracovné účely.

Ak prokuratúra namieta, že okresný súd selektívne vyberal dôkazy a tieto nehodnotil vo vzájomných
súvislostiach a bez odôvodnenia uprednostnil výpoveď obžalovaného pred výpoveďou svedka

poškodeného M., ktorá má vyvracať tvrdenia obžalovaného, krajský súd uvádza, že okresný súd vykonal
dokazovanie v rozsahu potrebnom na zákonné rozhodnutie, vykonané dôkazy správne vyhodnotil
a dospel k náležitému záveru o nevine obžalovaného zo skutku, ktorý sa obžalovanému kládol za vinu.Podľa názoru krajského súdu je totižto opak pravdou, keďže okresný súd práveže výpovede svedka
poškodeného M. a obžalovaného vyhodnotil v súvislosti s vykonanými listinnými dôkazmi a ich vzájomné
nezrovnalosti odstránil spôsobom, ktorý o myšlienkovom procese okresného súdu vzhľadom na jeho

odôvodnenie v súvahe so zákonnými znakmi skutkovej podstaty trestného činu, ktorý sa kládol
obžalovanémuzavinunenechávapriestornazásadnépochybnostiosprávnostivýrokuokresnéhosúdu.

Z listinných dôkazov a fotografii elektronickej komunikácie medzi svedkom poškodeným M.
a obžalovaným bolo preukázané, že pracovný pomer obžalovaného k poškodenému v čase výberov

z bankomatu s platobnou kartou jemu zverenou svedkom poškodeným M. trval. Preto skutočnosti
uvedené svedkom poškodeným M., v časti, v ktorej vyvracali obhajobu obžalovaného vzhľadom na
skutkovú podstatu trestného činu, ktorý sa obžalovanému kládol za vinu neboli relevantné pre posúdenie
trestnosti skutku.

Ako bolo vyššie uvedené pre posúdenie trestnosti skutku bolo relevantné, či platobnú kartu používal

obžalovaný v momente, keď ju používal ako osoba oprávnená, a či ju nepoužil neoprávneným
spôsobom, na neoprávnené účely. Vo vzťahu k tomu bolo povinnosťou obžaloby obstarať dôkazy
na preukázanie týchto objektívnych skutočností a tiež preukázať subjektívny úmysel obžalovanému.
Svedok poškodený M. nemohol vypovedať nič relevantné ohľadom úmyslu obžalovaného použiť alebo
nepoužiť vybrané finančné prostriedky obžalovaným na súkromné účely, nakoľko jeho výpovede v tomto

smere, keďže sa v rozhodnom čase na mieste nenachádzal a s obžalovaným nekomunikoval v tom
čase, by boli čisté špekulácie. To, že svedok poškodený M. teda vypovedal, že podľa neho celý príbeh so
zranením nohy bol účelový a vymyslený obžalovaným, a že obžalovaný účelovo skončil pracovný pomer
potom, čo mu došla výplata za Apríl sú jednostranné tvrdenia, ktorých dôveryhodnosť sa nepodarilo
inými dôkazmi preukázať a obžalovaný ich poprel. Stojí teda slovo proti slovu, čo je situácia, kedy súd

musí aplikovať zásadu in dubio pro reo (v pochybnostiach v prospech obžalovaného), čo okresný súd
aj správne urobil.

K odvolaciemu dôvodu, že nebola zohľadnená výpoveď svedka poškodeného, že po poslednej
pracovnej ceste v Srbsku, ktorá skončila 03.05.2018 už obžalovaný pracovné ponuky svedka

poškodeného sústavne okamžite odmietal, a ak aj mal nejakú prácu mohlo ísť len o prácu, v ktorej už
nebol vodič a nemal preto oprávnenie použiť platobnú kartu považuje krajský súd za potrebné uviesť, že
skutočnosť, aké pracovné úlohy dostal od svedka poškodeného, ako svojho zamestnávateľa obžalovaný
ako zamestnanec ponúknuté nepovažuje za relevantnú, nakoľko mal obžalovaný u poškodeného
pracovný pomer na dobu neurčitú v postavení ako vodič. Odvolací súd je preto presvedčený, že

keďže nebolo preukázané, že by bolo došlo k zmene pracovnej pozície, obžalovaný bol formálne stále
v postavení vodiča, a preto aj formálne disponoval oprávnením tomu zodpovedajúcim z pracovnej
zmluvy. Sám obžalovaný mal preto aj legitímny dôvod domnievať sa, že ešte bude vykonávať
v budúcnosti pracovné úlohy vodiča pre poškodeného, až do momentu, kedy sa rozhodol pracovný
pomer s poškodeným skončiť, čo nastalo až potom, čo k výberom z bankomatu uvedeným v obžalobe

došlo.

Preto ani týmito okolnosťami nebolo možné vylúčiť rozumnú pochybnosť, že obžalovaný peniaze vybral
za účelom neskoršieho plnenia si pracovných povinností pre poškodeného. Žiadne z týchto okolností
by preto neboli spôsobilé zmeniť záver okresného súdu o tom, že keďže absentujú jasné dôkazy,

ktoré by vylúčili rozumné pochybnosti, že obžalovaný v momentoch rozhodnutia vybrať peniaze so
zverenou platobnou kartou tieto mienil neskôr použiť na pracovné účely pri plnení pracovných úloh pre
poškodeného, bolo nutné obžalovaného spod obžaloby oslobodiť.

Je pravdou, že dokazovanie prinieslo niekoľko nejasností, pričom svedectvá sa vzájomne aspoň sčasti

vyvracali, resp. boli nepresné a v rozpore s inými dôkazmi, preto aj podľa názoru odvolacieho súdu
okresný súd dôvodne zhodnotil, že z dôkazov nevyplýva bez pochybností, že obžalovaný konal tak, ako
je mu kladené za vinu, preto konštatoval nedostatok dôkazov na uznanie viny.

Je zrejmé, že prokurátor v odvolaní presadzuje iné hodnotenie dôkazov, než aké urobil prvostupňový

súd. Odvolací súd v tejto súvislosti konštatuje, že hodnotenie vykonaných dôkazov rozsudku
prvostupňového súdu zodpovedá zákonným kritériám uvedeným v § 2 ods. 12 Trestného poriadku.
Odvolací súd nemôže napadnutý rozsudok zrušiť len preto, že prokurátor na základe svojho
presvedčenia poukazuje na možnosť hodnotenia tých istých dôkazov s iným do úvahy prichádzajúcimvýsledkom. Aj keby prichádzali do úvahy dva či viac výkladov na základe vykonaných dôkazov, nie je
možné urobiť záver, ktorý najviac zaťažuje obžalovaného, a to práve s ohľadom na princíp prezumpcie
neviny, ktorý vyžaduje, aby to bol štát, ktorý nesie konkrétne dôkazné bremeno a tam, kde sú akékoľvek

pochybnosti, musia byť vyložené v prospech obžalovaného (Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 3To/11/2014 zo dňa 25.02.2015).

Odvolacísúdkonštatuje,ženapadnutémurozsudkunemožnovytknúťžiadnuvaduvzmysleustanovenia
Trestného poriadku upravujúceho hodnotenie dôkazov.

Z pohľadu vyššie uvedeného krajský súd dodáva, že uznanie viny zo žalovanej trestnej činnosti nie je
možné založiť na okolnostiach a čisto indíciách, ktoré ani len tak jasne nepreukazujú vinu obžalovaného.
Pre takýto výrok musí byť daná istota, o ktorej, vychádzajúc z hodnotenia vykonaných dôkazov, nie je
dôvod pochybovať. Ak po vykonaní a zhodnotení všetkých dostupných dôkazov zostanú pochybnosti
o niektorej skutkovej okolnosti významnej čo do otázky viny, nemožno rozhodnúť v neprospech

obžalovanejosoby.Inakpovedané,akvkonkrétnejtrestnejvecivykonanédôkazypripúšťajúalternatívnu
možnosť o nevine, je súd povinný v zmysle princípu „in dubio pro reo“ (v pochybnostiach v prospech
obžalovaného) obžalovanú osobu spod podanej obžaloby oslobodiť. Tento princíp sa odvíja od jednej z
najzákladnejšíchzásadtrestnéhokonania,ktoroujezásadaprezumpcieneviny.Prezumpcianevinyvždy
(aj pri zavedení kontradiktórnych prvkov do trestného procesu) vyžaduje, aby to bol štát, ktorý nesie v

trestnom konaní konkrétne dôkazne bremeno v otázke viny. Pokiaľ možno v trestnom konaní na základe
vykonaného dokazovania dospieť k niekoľkým pravdepodobným skutkovým verziám, je súd povinný
prikloniť sa k verzii, ktorá je pre obžalovanú osobu priaznivejšia, nakoľko iba tak nedochádza k porušeniu
princípu rozhodovania „in dubio pro reo“, a tým aj zásady prezumpcie neviny. Trestné konanie vyžaduje
v tomto ohľade ten najvyšší možný stupeň istoty, ktorý možno od ľudského poznania požadovať, aspoň

na úrovni všeobecného pravidla ,,preukázania mimo akúkoľvek rozumnú pochybnosť“.
Okresný súd správne vyhodnotil, že v danom prípade nedošlo k naplneniu objektívnej ani subjektívnej
stránky skutkovej podstaty žalovaného trestného činu neoprávnenej výroby a používania platobného
prostriedku.
Z týchto dôvodov krajský súd potom považoval odvolanie okresného prokurátora za nedôvodné a preto

vo vzťahu k jeho odvolaniu rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohoto uznesenia.
Toto rozhodnutie bolo prijaté v senáte pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný ďalší riadny opravný prostriedok.