Rozsudok ,
Zrušujúce Judgement was issued on Wednesday, June 26, 2025

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 5Co/14/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6122437389
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 06. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Vrtochová

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2025:6122437389.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

KrajskýsúdvTrenčínevsenátezloženomzpredsedníčkysenátuJUDr.MárieVrtochovejasudcovJUDr.

Aleny Radičovej a Mgr. Marka Anovčina, v spore žalobcu: ERES facility, s. r. o., so sídlom Kasárenská
133/9, Trenčín, IČO: 47 977 591, právne zastúpeného: JUDr. Ján Legerský, advokát so sídlom Nám.
sv. Anny 15/25, Trenčín, IČO: 34 054 081, proti žalovanému: EXIMO, s.r.o., so sídlom SNP 365/76-21,
Nová Dubnica, IČO: 36 326 208, právne zastúpeného: LEGAL POINT s.r.o., so sídlom Nemocničná 979,
Považská Bystrica, IČO:47 253 495, o zaplatenie 23.411,34 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu
proti rozsudku Okresného súdu Trenčín, č. k. 22Cb/109/2022-281 zo dňa 16. októbra 2024, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd p r i p ú š ť a , aby do konania namiesto terajšieho žalobcu ERES property, s.r.o., so

sídlom Braneckého 12, Trenčín, IČO: 47 977 591, vstúpila spoločnosť ERES property – TN kraj, s.r.o.,
so sídlom Krátka č. 7648, Trenčín, IČO: 55 689 426.

II. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti vo výroku I. p o t v r d z u j e .

III. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku II. v časti o zaplatenie úroku
z omeškania 9 % ročne zo sumy 5.057,07 eur od 30.06.2019 do zaplatenia m e n í tak, že konanie v tejto

časti z a s t a v u j e a v prevyšujúcej časti vo výroku II. a v súvisiacom výroku III. rozsudok súdu prvej
inštancie z r u š u j e a vec mu v r a c i a v tejto časti na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom výrokom I. konanie v časti o zaplatenie sumy 5.057,07 eur
zastavil, výrokom II. žalobu zamietol a výrokom III. žalovanému proti žalobcovi priznal nárok na náhradu
trov konania v rozsahu 100 % s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne súd samostatným
uznesením.

2. V odôvodnení uviedol, že predmetom sporu je žaloba, ktorou sa žalobca voči žalovanému domáha

zaplateniasumy23.411,34eurspríslušenstvomtitulomneuhradenýchplatiebzavyúčtovanénedoplatky
na nákladoch spojených s užívaním nebytového priestoru. Žalovaný navrhol žalobu v celom rozsahu
zamietnuť ako nedôvodnú. Žalobou uplatnený nárok v celom rozsahu neuznáva.

3. Súd vykonal dokazovanie a zistil skutkový stav veci: Z výpisu katastra nehnuteľností vyplýva, že
žalovaný je vlastníkom nebytového priestoru č. 17 na 1. A. B. B. 24 obytného domu súp. č. 30 na
parc. č. XX/X v podiele 1/1 vrátane k nemu prislúchajúceho podielu 470/3750 na spoločných častiach a

spoločných zariadeniach domu a na príslušenstve, ktoré nehnuteľnosti sú zapísané u Okresného úradu
Ilava, katastrálny odbor v katastri nehnuteľností pre okres Ilava, obec C. D. a katastrálne územie C. D.
na liste vlastníctva č. XXXX. Žalobca ako správca uzavrel dňa 31.10.2018 so žalovaným ako vlastníkom
nebytového priestoru, ako i s ďalšími vlastníkmi bytov a nebytových priestorov v NovejDubnici zapísaných na liste vlastníctva č. XXXX okres E., obec C. D. a katastrálne územie
C. D., Zmluvu o výkone správy. Žalobca vystavil žalovanému vyúčtovania nedoplatkov na nákladoch
spojených s užívaním nebytového priestoru za obdobie od 01.01.2018 do 31.12.2018

v sume 5.057,07 eur; za obdobie od 01.01.2019 do 31.12.2019 v sume 5.492,40 eur; za
obdobie od 01.01.2020 do 31.12.2020 v sume 6.698,02 eur; za obdobie od 01.01.2021 do 31.12.2021 v
sume 6.163,85 eur. Žalovaný doručil žalobcovi reklamácie vyúčtovania nákladov spojených s užívaním
nebytového priestoru zo dňa 27.06.2019, zo dňa 25.07.2021, na ktoré žalobca žalovanému
doručil odpovede s vyjadrením svojho stanoviska zo dňa 14.01.2020, zo dňa 12.08.2021,

zo dňa 04.10.2022. Z listu Ministerstva dopravy, výstavby a regionálneho rozvoja Slovenskej
republiky zo dňa 03.02.2024 označeného ako "Odpoveď" adresovaného Okresnému úradu Trenčín,
odbor výstavby a bytovej politiky vyplýva, že na základe stanoviska Ministerstva financií Slovenskej
republiky, ktoré je gestorom zákona č. 182/1993 Z. z., ak o odpojenie sa od centrálneho
tepelného zdroja vykurovania domu žiada individuálne len jeden vlastník bytu, nakoľko si chce zriadiť
vlastné vykurovanie z hľadiska úpravy zákona č. 182/1993 Z. z., nie je dôvod, aby vlastníci ostatných

bytov a nebytových priestorov v dome rozhodovali o jeho odpojení sa od centrálneho
tepelného zdroja vykurovania. Z oznámenia Mesta Nová Dubnica zo dňa 11.02.2014 vyplýva, že mesto
Nová Dubnica ako stavebný úrad posúdil stavebné úpravy, ktoré ohlásil žalovaný a nemal voči tomu
námietky.OkresnýsúdTrenčínrozsudkom,č.k.36Cb/249/2017-483zodňa09.06.2021vsporežalobcu:
ERES property, s.r.o. proti žalovanému: EXIMO, s.r.o. o zaplatenie 18.214,55 eur s príslušenstvom

zamietol v celom rozsahu žalobu, ktorou sa žalobca voči žalovanému domáhal zaplatenia nedoplatkov
nanákladochspojenýchsužívanímnebytovéhopriestoruvyúčtovanýchzaobdobierokov 2014až2018.
Uvedený rozsudok bol potvrdený rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne, č. k. 16Cob/22/2021-557 zo
dňa 26.04.2022. Z obsahu znaleckého posudku č. 1/2023 vypracovaného dňa 18.09.2023 znalkyňou p.
F. G., znalcom z odboru Energetika; odvetvie Tepelná energetika, Vykurovanie a vykurovacie zariadenia,

vyplýva, že žalobca ako správca neosvedčil opodstatnenosť svojho vyúčtovania a postupoval
tak, akoby žalovaný (vlastník nebytového priestoru) bol konečným spotrebiteľom tepla, pričom žalobca
podľa znalkyne ignoruje skutočnosť, že žalovaný je od roku 2017 celkom odpojený od OST č. XXX
nachádzajúcej sa v mieste spotreby, a teda žiadnym spôsobom nie je konečným spotrebiteľom tepla,
nakoľko správca mu toto teplo nemá ako dodať. Uviedla, že z povahy veci je mimo

rozumnú pochybnosť, že správca vyúčtováva teplo v rozpore s vyhláškou č. 240/2016 Z.
z., vyúčtovania za posudzované obdobie považuje za nesprávne a v rozpore s vyhláškou č.
240/2016 Z. z., poškodzujúce vlastníka nebytového priestoru, teda žalovaného. Odpojenie žalovaného
od OST č. XXX nemalo vplyv na vyúčtovanie spotreby tepla v objekte rozpočítania tepla, nakoľko
žalovaný po odpojení už neodoberal teplo od OST č. XXX, a teda všetko teplo, ktoré sa spotrebovalo

v mieste spotreby OST č. XXX, spotrebovali spoluvlastníci bytových a nebytových priestorov. Znalkyňa
p. F. G. pri svojej výpovedi znalca v konfrontácii s otázkami protistrany v celom rozsahu zotrvala na
obsahu a záveroch ňou podaného znaleckého posudku v tomto spore. Zdôraznila, že
žalovaný v posudzovanej veci nie je konečný spotrebiteľ. Pokiaľ ide o skutočnosť, že v rámci
predmetného nebytového priestoru sú vedené potrubia, znalkyňa uviedla, že v rámci obhliadky priestoru

mala preukázané, že rozvody, ktoré sú tam, sú odizolované. Z obsahu znaleckého posudku č. 788/2023
vypracovaného dňa 30.12.2023 znaleckou organizáciou JHS s.r.o., so sídlom Sládkovičova 10, 036
01 Martin, znalcom v odbore Energetika, odvetvie Tepelná energetika, Vykurovanie a vykurovacie
zariadenia, vyplýva, že z obhliadky miesta predmetných nebytových priestorov bolo potvrdené, že
vlastník predmetného nebytového priestoru skutočne realizoval opatrenia uvedené v Technickej správe

vykurovania. Vo vzťahu k znaleckému posudku č. 1/2023 vypracovaného dňa 18.09.2023 znalkyňou
p. F. G. bolo uvedené, že znalkyňa správne konštatuje, že predmetný nebytový priestor bol odpojený
od OST č. XXX nachádzajúci sa v predmetnom bytovom dome. Znalkyňa však nebrala do úvahy, že
každý bytový dom alebo objekt je vykurovaný ako celok. Vzhľadom k tomu, že teplo
prestupuje stenami, stropom a podlahou miestnosti, nedá sa vylúčiť vzájomné tepelné ovplyvňovanie

medzi susediacimi bytmi; a to aj napriek tomu, že vlastník predmetného nebytového priestoru uskutočnil
stavebné úpravy v tomto priestore. Uvedené prúdenie - prestupy tepla však nie je možné presne
zaznamenať a vyčísliť. Na otázku žalobcu ako zadávateľa znaleckého posudku, či je zvolený postup
žalobcu pri výpočte nákladov na vykurovanie správny, bola uvedená odpoveď, že zvolený
postup pri výpočte nákladov na vykurovanie nie je správny. Zo záveru Doplnenia č.

1 zo dňa 22.01.2024 ku Znaleckému posudku č. 788/2023 vypracovaného znaleckou organizáciou
JHS s.r.o. vyplýva, že na otázku žalobcu ako zadávateľa, či je zvolený postup žalobcu pri výpočte
nákladov na vykurovanie správny v prípade, keď v nebytovom priestore boli neoprávnene demontované
radiátory a pomerovými rozdeľovačmi vykurovacích nákladov (PRVN), a teda bolo do PRVNneoprávnene zasahované a boli týmto poškodené, znela odpoveď znalca (znaleckej organizácie), že
žalobcazvolilsprávnypostupprivýpočtenákladovnavykurovanie vprípade,keďvnebytovom
priestore boli neoprávnene demontované radiátory s pomerovými rozdeľovačmi vykurovacích nákladov

(PRVN), a teda bolo do PRVN neoprávnene zasahované a boli týmto poškodené. Znalec E. H. I., za
znaleckú organizáciu JHS s.r.o. pri svojej výpovedi znalca v konfrontácii s otázkami protistrany v celom
rozsahu zotrval na obsahu a záveroch nimi podaného znaleckého posudku v tomto spore. Spochybnil
závery znalkyne p. F. G. v časti určenia koeficientu, keď má za to, že správne pri vyúčtovaní podľa
vyhlášky č. 240/2016 Z. z. sa podlahová plocha upravuje v prípadoch, keď cez priestor, ktorý nie je

vykurovaný,idúvedeniaskoeficientom0,5.Vovzťahu kDoplneniuč.1kuZnaleckémuposudku
č. 788/2023 vypracovaného znaleckou organizáciou JHS s.r.o. objasnil, že išlo o doplnenie odpovede na
doplňujúcu otázku žalobcu zohľadňujúcu skutočnosť, či je posudzované vyúčtovanie žalobcu správne v
prípade,akvnebytovompriestorebolineoprávnenedemontovanéradiátoryspomerovýmirozdeľovačmi
vykurovacích nákladov (PRVN), a teda bolo do PRVN neoprávnene zasahované a boli týmto poškodené.
Na uvedenú otázku odpovedal znalec kladne, a teda označil predložené vyúčtovania za správne.

Za neoprávnené zasahovanie považoval napríklad porušenie ustanovení zák. č. 182/1993 Z. z.

4. Predmetom sporu je žaloba, ktorou sa žalobca voči žalovanému domáha zaplatenia sumy 23.411,34
eur s príslušenstvom titulom neuhradených platieb za vyúčtované nedoplatky na nákladoch spojených
s užívaním nebytového priestoru. Primárne bolo v prejednávanom spore potrebné sa vysporiadať s

námietkou "res iudicata". V danom prípade bola námietka prekážky "res iudicata" dôvodná v časti
žalobou uplatneného nároku týkajúceho sa obdobia od 01.01.2018 do 31.12.2018, čomu zodpovedá
suma 5.057,07 eur, a to z dôvodu právoplatne rozhodnutej veci rozsudkom Okresného súdu Trenčín,
č. k. 36Cb/249/2017 zo dňa 09.06.2021, ktorý bol potvrdený rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne, č.
k. 16Cob/22/2021-557 zo dňa 26.04.2022. Pre posúdenie prekážky rei iudicatae ako neodstrániteľnej

prekážky v konaní je podstatná totožnosť účastníkov (sporových strán) a predmetu sporu, pričom
nie je podstatné, ako bol daný skutkový stav posúdený po právnej stránke. V danom prípade, pokiaľ
ide o uplatnenie nároku na úhradu vyúčtovania nákladov za dodané teplo za obdobie od
01.01.2018 do 31.12.2018, o uvedenom nároku už bolo právoplatne rozhodnuté na základe skutkových
tvrdení (skutkových okolností) totožných so skutkovými okolnosťami v podanej žalobe v tomto spore.

Na skutočnosť, že skutkové okolnosti boli v právoplatne rozhodnutom spore posúdené po právnej
stránke z iných dôvodov, než bol po právnej stránke odôvodnený žalobou uplatnený nárok v tejto veci
(22Cb/109/2022), nie je možné v zmysle ustálenej rozhodovacej činnosti súdov prihliadať. Z uvedených
dôvodov súd konanie v časti o zaplatenie sumy 5.057,07 eur pre prekážku právoplatne
rozhodnutej veci výrokom I. rozsudku zastavil.

5. Pokiaľ ide o meritórne prejednanie sporu, vychádzajúc z kontradiktórnosti civilného sporového
konania, bolo na sporových stranách, aby na podporu svojich skutkových tvrdení predložili alebo navrhli
vykonať také dôkazy, ktoré by nimi uvádzané skutočnosti preukázali. Medzi sporovými stranami nebolo
sporná skutočnosť, že žalobca ako správca uzavrel so žalovaným ako vlastníkom nebytového

priestoru, ako i s ďalšími vlastníkmi bytov a nebytových priestorov v Novej Dubnici zapísaných
na LV č. XXXX Zmluvu o výkone správy. Rovnako nebola medzi sporovými stranami sporná skutočnosť,
že žalovaný je odpojený od centrálneho vykurovania, má demontované všetky vykurovacie
telesá, neodoberá žiadne teplo a priestory si vykuruje sám svojim vlastným tepelným čerpadlom.
Spornou bola medzi stranami otázka, či sú vyúčtovania nedoplatkov na nákladoch spojených s užívaním

nebytového priestoru správne, a to v nadväznosti na námietky žalovaného, že žalovaný je odpojený
od roku 2014 centrálneho vykurovania, má demontované všetky vykurovacie telesá, neodoberá žiadne
teplo a priestory si vykuruje sám svojim vlastným tepelným čerpadlom, ako i otázka, či má spôsob, akým
sa žalovaný odpojil od centrálneho vykurovania vplyv na vyúčtovanie nedoplatkov
na nákladoch spojených s užívaním nebytového priestoru. Uvedené medzi stranami sporné otázky boli

kľúčové pre rozhodnutie o žalobou uplatnenom nároku. V rámci prejednávaného sporu boli za účelom
zodpovedania medzi stranami sporných otázok predložené súkromné znalecké posudky, a to oboma
sporovými stranami. V prípade žalobcu išlo o znalecký posudok č. 1/2023 vypracovaný znalkyňou
p. F. G., z ktorého obsahu a záverov vyplýva jednoznačný nesúhlas s predloženými vyúčtovaniami
nákladov spojených s užívaním nebytových priestorov vypracovaných žalobcom, od ktorých žalobca

odvodzuje žalobou uplatnený nárok, a to z dôvodu, že žalovaný nie je konečným spotrebiteľom tepla,
pričom žalobca podľa znalkyne ignoruje skutočnosť, že žalovaný je od roku 2017 celkom odpojený
od OST č. XXX nachádzajúcej sa v mieste spotreby, a teda žiadnym spôsobom nie je konečným
spotrebiteľom tepla, nakoľko správca mu toto teplo nemá ako dodať. Podľa záveru znalkyne z povahyveci je mimo rozumnú pochybnosť, že žalobca ako správca vyúčtováva teplo v rozpore s vyhláškou
č. 240/2016 Z. z., vyúčtovania za posudzované obdobie považuje za nesprávne a v rozpore s
vyhláškou č. 240/2016 Z. z., poškodzujúce vlastníka nebytového priestoru, teda žalovaného. Žalobca

predložil v predmetnom spore znalecký posudok č. 788/2023 vypracovaný znaleckou organizáciou JHS
s.r.o. V zmysle záveru uvedeného posudku nebol postup žalobcu ako správcu pri výpočte nákladov
na vykurovanie správny. V rámci Doplnenia č. 1 predmetného znaleckého posudku o otázku, či bol
zvolený postup žalobcu pri výpočte nákladov na vykurovanie správny v prípade,
keď v nebytovom priestore boli neoprávnene demontované radiátory a pomerovými rozdeľovačmi

vykurovacích nákladov (PRVN), a teda bolo do PRVN neoprávnene zasahované a boli týmto poškodené,
znela odpoveď znalca (znaleckej organizácie), že žalobca zvolil správny postup. Doplnenie znaleckého
posudku nepovažoval súd za negáciu jeho pôvodných záverov, ako bolo uvádzané protistranou. Z
obsahu i záveru Doplnenia č.1 predmetného znaleckého posudku je zrejmá nová otázka zadávateľa
i odpoveď na túto otázku, ktorá bola zo strany znalca Ing. Jozefa Holjenčíka v rámci jeho výpovede
pred súdom i riadne zdôvodnená. Uvedená otázka, ktorá bola v rámci doplnenia znaleckého posudku

zodpovedaná, obsahovala kritérium "neoprávnené zásahy" a ako otázka, či zo strany žalovaného k
takým neoprávneným zásahom pri odpojení nebytového priestoru od zdroja vykurovania došlo, bola
zároveň jednou z kľúčových, medzi stranami sporných otázok, podstatných pre rozhodnutie v danom
spore. Z vykonaného dokazovania výsluchom konateľa žalovaného, oboznámením listinných dôkazov i
pripojeného spisu mal súd preukázané, že k odpojeniu zariadení od centrálneho vykurovania

došlo v súlade s v tom čase platnými právnymi predpismi. Z oznámenia Mesta Nová Dubnica zo
dňa 11.02.2014 vyplýva, že mesto Nová Dubnica ako stavebný úrad posúdil stavebné úpravy, ktoré
ohlásil žalovaný a nemal voči tomu námietky. Z listu Ministerstva dopravy, výstavby a regionálneho
rozvoja Slovenskej republiky zo dňa 03.02.2024 označeného ako "Odpoveď" adresovaného Okresnému
úradu Trenčín, odbor výstavby a bytovej politiky vyplýva, že na základe stanoviska Ministerstva financií

Slovenskej republiky, ktoré bolo gestorom zákona č. 182/1993 Z. z., ak o odpojenie sa
od centrálneho tepelného zdroja vykurovania domu žiada individuálne len jeden vlastník bytu, nakoľko
si chce zriadiť vlastné vykurovanie z hľadiska úpravy zákona č. 182/1993 Z. z., nie je dôvod, aby
vlastníci ostatných bytov a nebytových priestorov v dome rozhodovali o jeho odpojení sa od centrálneho
tepelného zdroja vykurovania. Právny predpis - zákon č. 182/1993 Z. z. v znení účinnom do 31.12.2015

nevyžadoval súhlas ostatných bytov a nebytových priestorov v dome s odpojením jedného bytu alebo
nebytového priestoru od zdroja centrálneho vykurovania. V prípade nebytového priestoru žalovaného
tak podľa právneho názoru súdu nie je možné konštatovať neoprávnené zásahy pri odpojení od zdroja
centrálneho vykurovania. V tejto súvislosti je možné poukázať i na rozhodovaciu činnosť súdov v
skutkovo a právne obdobných sporoch, predovšetkým na rozsudok Najvyššieho súdu

SR, sp. zn. 4Cdo/230/2007 z 30.04.2009. Citujúc uvedený rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn.
4Cdo/230/2007 z 30.04.2009 "povinnosť vlastníka s vlastným zdrojom vykurovania podieľať
sa na nákladoch dodávky centrálne dodávaného tepla do ostatných bytových a nebytových priestorov
nemožnovyvodiťzoskutočnosti, žetakýtovlastníkdodatočnenepreukázalprávoplatnéstavebné
povolenie o zmene spôsobu užívania nebytového priestoru. Splnenie takejto povinnosti žalovaným je

bez právneho významu, keď povinnosťou vlastníkov bytov a nebytových priestorov je platiť za skutočne
dodanú energiu." Tento rozsudok bol síce vydaný za platnosti a účinnosti predchádzajúcej vykonávacej
vyhlášky ÚRSO, avšak uvedené podľa právneho názoru súdu na závere z neho plynúcom nič nemení.
Je tak možné konštatovať, že k neoprávnenému zásahu do zariadenia, ktorý by umožňoval aplikáciu
ustanovenia § 7 ods. 4 vyhl. č. 240/2016 Z. z., a tým použitie koeficientu 1,5 vzhľadom k zisteným

skutočnostiamnedošlo,atedavyúčtovanianedoplatkovnanákladochspojenýchsužívanímnebytového
priestoru neboli podľa právneho názoru súdu správne. Uvedený záver nie je v rozpore so záverom
znaleckých posudkov, a to vrátane Doplnenia č. 1 k znaleckému posudku č. 788/2023 vypracovaným
znaleckouorganizáciouJHSs.r.o.,keďten,akobolovrámcivýpovedeznalcaopakovanezdôrazňované,
zodpovedal konkrétne položenú otázku, ktorá s neoprávneným zásahom počítala. Pokiaľ ide o nezhodu

znaleckých posudkov v časti určenia koeficienta 0,0 oproti 0,5, tu sa súd prikláňa k záveru znaleckého
posudku č. 788/2023 vypracovaným znaleckou organizáciou JHS s.r.o. Napriek tomu však nie je možné
predložené vyúčtovania nákladov spojených s užívaním nebytového priestoru považovať za správne,
nakoľko tieto boli vypracované za použitia koeficientu 1,5 aplikujúc ustanovenie § 7 ods. 4 vyhl. č.
240/2016 Z. z. Predložené vyúčtovania, od ktorých žalobca odvodzuje žalobou uplatnený nárok, tak

boli posúdené ako nesprávne. Na základe týchto vyúčtovaní nie je podľa právneho názoru súdu priznať
žalobou uplatnený nárok. Vychádzajúc z uvedených záverov je nutné konštatovať, že nebol preukázaný
žalobou uplatnený nárok voči žalovanému na zaplatenie žalovanej sumy, preto nebolo možné žalobe
vyhovieť a súd výrokom II. žalobu zamietol.6. Žalovaný mal vzhľadom na zásadu úspechu voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v plnom
rozsahu. Z uvedeného dôvodu súd v zmysle § 255 ods. 1 CSP výrokom III. rozsudku priznal žalovanému

proti žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. O výške náhrady trov konania
rozhodne súd podľa § 262 ods. 2 CSP samostatným uznesením vydaným vyšším súdnym úradníkom
po právoplatnosti rozsudku.

7. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, v ktorom uviedol, že považuje

napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu za nesprávny a založený jednak
na nesprávnych skutkových zisteniach, ku ktorým dospel súd prvej inštancie na základe vykonaných
dôkazov, jednak na nesprávnom právnom posúdení veci a tiež aj na nesprávnom procesnom
postupe, ktorým bolo žalobcovi znemožnené, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva
v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, čím sú dané dôvody odvolania
podľa § 365 ods. 1 písm. b), f) a h) CSP. Rozhodnutie súdu prvej inštancie o zastavení konania v časti

o zaplatenie 5.057,07 eur, predstavujúcej istinu uplatneného nároku na náhradu nákladov spojených
s užívaním nebytového priestoru vo vlastníctve žalovaného za dobu od 01.01.2018 do 31.12.2018,
považuje za celkom nesprávne. Súd prvej inštancie videl prekážku právoplatne rozhodnutej veci o
tejto časti uplatneného nároku v rozsudku Okresného súdu Trenčín, č. k. 36Cb/249/2017-483 zo dňa
09.06.2021 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne, č. k. 16Cob/22/2021-557 zo

dňa 26.04.2022. Podľa žalobcu však takéto právoplatné rozhodnutie súdu v inom konaní nemôže vôbec
pre konanie v tejto veci ohľadom uvedenej časti uplatneného nároku vytvárať prekážku právoplatne
rozhodnutej veci v zmysle § 230 CSP. Podľa rozhodovacej činnosti súdov, v otázke prekážky právoplatne
rozhodnutej veci ide o rovnakú vec v zásade vtedy, ak v neskoršom konaní ide o ten istý nárok alebo
stav, o ktorom už bolo v inom konaní skôr právoplatne rozhodnuté, a týka sa

rovnakého predmetu konania a rovnakých osôb. O prekážku právoplatne rozhodnutej veci nejde, ak
súd určitú otázku posúdi v konaní prejudiciálne, keď takáto prejudiciálna otázka a jej posúdenie nie je
poňatá do výroku súdneho rozhodnutia. Prejudiciálne posúdená otázka sa prejavuje iba v
odôvodnení rozsudku, a preto nemôže tvoriť prekážku „res iudicata“. Rozsudok zamietajúci žalobu
je prekážkou právoplatne rozhodnutej veci len v rozsahu rozhodnutia o predmete sporu (totožnosti

predmetu rozhodovania). Vychádzajúc z týchto právnych záverov, nemôže právoplatný rozsudok vo
veci Okresného súdu Trenčín, sp. zn. 36Cb/249/2017 vôbec vytvárať prekážku rozhodnutej veci pre
toto konanie v časti uplatneného nároku za rok 2018. Z obsahu rozhodnutia súdu vo veci, sp. zn.
36Cb/249/2017 totiž jednoznačne vyplýva, že k zamietnutiu žaloby (ktorej súčasťou bolo
aj uplatnenie predmetného nároku za obdobie od 01.01.2018 do 31.12.2018) došlo z celkom iných

dôvodov,nežakozdôvoduzistenianesprávnostičineopodstatnenostisamotnéhovyúčtovanianákladov
spojených s užívaním nebytového priestoru žalovaného, a to nielen za rok 2018, ale aj za roky 2015,
2016 a 2017, za ktoré bol nárok v uvedenom právoplatne skončenom konaní uplatnený. Z obsahu
odôvodnenia rozsudku Okresného súdu Trenčín, sp. zn. 36Cb/249/2017 zo dňa 09.06.2021, s
ktorým sa odvolací súd v danej veci plne stotožnil, vyplýva, že dôvodom zamietnutia žaloby bolo to,

že vyúčtovania nedoplatkov žalovaného za roky 2014 – 2018 neboli vykonané na
základe rozhodnutí vlastníkov bytov a nebytových priestorov v predmetnom dome, ale na
základe rozhodnutí najvyššieho orgánu občianskeho združenia Spoločenstvo vlastníkov PS 30, ktoré
nebolo spoločenstvom podľa § 7 ods. 1 zák. č. 182/1993 Z. z. v znení neskorších predpisov, a preto
jeho najvyšší orgán – valné zhromaždenie členov občianskeho združenia („zhromaždenie vlastníkov“)

nebolo orgánom spoločenstva v zmysle § 7c ods. 1 písm. c) zák. č. 182/1993 Z. z. v znení neskorších
predpisov a vzhľadom na to rozhodnutia „zhromaždenia vlastníkov“ Spoločenstva vlastníkov PS 30
neboli rozhodnutiami vlastníkov bytov a nebytových priestorov v predmetnom dome v
zmysle § 14 ods. 2 zák. č. 182/1993 Z. z. v znení neskorších predpisov, z čoho vyplýva, že
predmetné vyúčtovania nedoplatkov žalovaného za roky 2014 – 2018 boli vykonané v rozpore s § 10

ods. 1, 6 a § 14b ods. 1 tohto zákona, keďže nevychádzali z rozhodnutí vlastníkov bytov a nebytových
priestorov v predmetnom dome, čo odôvodňuje záver, že žalobca nepreukázal vznik a výšku
nedoplatkov žalovaného na úhradách za plnenia príspevkov do fondu prevádzky, údržby a
opráv za roky 2014 – 2018. S ohľadom na takto vymedzené dôvody, pre ktoré bola žaloba v
danejprávoplatneskončenejvecizamietnutá,súdvdanejveciposúdilnámietkyvovzťahukpodlahovým

plochám a odpojeniu od centrálneho vykurovania (ktoré sú rozhodujúce pre toto nové konanie)
za danej dôkaznej situácie ako právne irelevantné, keďže v spore neboli riadne preukázané ostatné
vstupné údaje potrebné k vyúčtovaniu nedoplatku, ktoré záviseli od rozhodnutia vlastníkov,
alebo spoločenstva a z ktorých súd vychádzal pri ustálení jednotlivých dôvodov zamietnutiažaloby a že z dôvodu absencie uvedených relevantných vstupných údajov a rozhodnutí vlastníkov
súd ani nevykonal dokazovanie nariadením znaleckého dokazovania, ktorým žalovaný navrhol určiť
správnu výšku vyúčtovaných médií podľa doložených dokladov. Z týchto skutočností nepochybne

vyplývajúcich z odôvodnenia rozhodnutia súdu o zamietnutí žaloby vo veci Okresného súdu Trenčín, sp.
zn. 36Cb/249/2017 je zrejmé, že súd sa v danom konaní vôbec nezaoberal správnosťou vykonaných
vyúčtovaní, vrátane vyúčtovania za rok 2018 po vecnej stránke a za týmto účelom ani nenariadil
žalovaným navrhované vykonanie znaleckého dokazovania, ale žalobu zamietol z jediného dôvodu,
ktorým bolo to, že vyúčtovania nedoplatkov žalovaného za roky 2014 – 2018 neboli vykonané na základe

rozhodnutí vlastníkov bytov a nebytových priestorov v predmetnom dome, ale na základe
rozhodnutí najvyššieho orgánu občianskeho združenia Spoločenstvo vlastníkov PS 30, ktoré nebolo na
takéto rozhodnutia oprávneným subjektom v zmysle príslušných ustanovení zák. č. 182/1993 Z. z. v
znení neskorších predpisov. Preto takéto rozhodnutie súdu nemôže vytvárať pre toto konanie v časti
uplatneného nároku z vyúčtovania za rok 2018 (v časti sumy 5.057,07 eur s príslušenstvom) prekážku
právoplatne rozhodnutej veci, ktorá by v zmysle § 230 CSP bránila súdu o tomto nároku v tejto veci

konať a rozhodovať. V tejto súvislosti považuje za celkom nesprávne konštatovanie súdu prvej inštancie
v bode 64. odôvodnenia rozsudku o tom, že nie je podstatné, ako bol v inom konaní daný skutkový
stav posúdený po právnej stránke. K tomuto konštatovaniu treba uviesť, že práve z vyššie uvedených
záverov, na ktorých bolo založené rozhodnutie o zamietnutí žaloby vo veci Okresného súdu Trenčín,
sp. zn. 36Cb/249/2017, celkom jednoznačne vyplýva, že súd v danom konaní vôbec po právnej stránke

neposudzoval skutkový stav týkajúci sa správnosti samotného vyúčtovania nákladov na teplo a dokonca
výslovne uviedol, že námietky vo vzťahu k podlahovým plochám a odpojeniu od centrálneho vykurovania
za danej dôkaznej situácie (týkajúcej sa absencie rozhodnutia vlastníkov bytov a nebytových
priestorov, za ktoré nemožno považovať rozhodnutie najvyššieho orgánu občianskeho združenia, ktoré
nebolo na takéto rozhodnutie oprávneným subjektom) posúdil ako právne irelevantné. To znamená,

že súd v uvedenom právoplatne skončenom konaní vôbec po právnej stránke (ani v rámci riešenia
prejudiciálnej otázky) neposúdil skutočnosti, od posúdeniach ktorých závisí rozhodnutie o príslušnej
časti uplatneného nároku v tomto (novom) konaní. Z týchto všetkých dôvodov je podľa žalobcu rozsudok
súdu prvej inštancie vo výroku I. o zastavení konania v časti uplatneného nároku o zaplatenie 5.057,07
eur pre prekážku právoplatne rozhodnutej veci celkom nesprávny a v rozpore s ustanovením

§ 230 CSP. Len pre úplnosť poukázal na to, že tento výrok rozsudku súdu prvej inštancie je aj neúplný,
keďže žalobca predmetnú časť nároku uplatnil spolu s príslušenstvom (úrokom z omeškania 9
% ročne zo sumy 5.057,07 eur od 30.06.2019 do zaplatenia) a o tejto časti uplatneného nároku (jeho
príslušenstve)súdprvejinštancievovýrokuI.nerozhodol,čopotomspoukazomnato,ževostatnejčasti
súdžalobuzamietol,zakladáajzmätočnosťjehorozhodnutia,keďžezodôvodneniavýrokuII.nevyplýva,

že by o príslušenstve nároku, ohľadom ktorého konanie zastavil vo výroku I., rozhodoval vo výroku II. o
zamietnutí žaloby. Pokiaľ ide o výrok II. rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým súd žalobu zamietol (vo
zvyšnej časti uplatneného nároku, v ktorej konanie nezastavil, čo ale z tejto výrokovej časti rozsudku
nevyplýva), tak považuje rozhodnutie súdu prvej inštancie za celkom nesprávne a zároveň založené aj
na takom nesprávnom procesnom postupe súdu prvej inštancie, ktorým bolo žalobcovi znemožnené,

aby uplatňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva
žalobcu na spravodlivý proces. Pokiaľ ide o vecnú nesprávnosť rozhodnutia o zamietnutí žaloby, táto je
podľa žalobcu daná predovšetkým nesprávnymi skutkovými zisteniami a z nich vyvodeného právneho
záveru o oprávnenosti odpojenia nebytového priestoru žalovaného od centrálneho tepelného zdroja
vykurovania v dome, a to tak z hľadiska požiadaviek vyplývajúcich z ustanovení BytZ, ako aj z hľadiska

požiadaviek vyplývajúcich z ustanovení zák. č. 50/1976 Zb. (ďalej len „Stavebný zákon“). Zároveň
podľa žalobcu nie je právny záver súdu prvej inštancie o tejto otázke vôbec žiadnym spôsobom riadne
odôvodnený, keď za takéto odôvodnenie určite nemožno považovať poukaz na list stavebného úradu, či
list ústredného orgánu verejnej správy. Z ustanovenia § 220 ods. 2 CSP vyplýva, že v odôvodnení
rozsudku súd okrem iného uvedie aj to, ako vec právne posúdil. Podľa žalobcu, na naplnenie tejto

požiadavky odôvodnenia súdneho rozhodnutia nemôže postačovať len odkaz na skutočnosti obsiahnuté
v liste Ministerstva dopravy, výstavby a regionálneho rozvoja Slovenskej republiky zo dňa 03.02.2014,
predložený na dôkaz žalovaným, v ktorom je zase obsiahnutý poukaz na stanovisko
Ministerstva financií Slovenskej republiky ako gestora BytZ. Pritom z odôvodnenia rozsudku súdu prvej
inštancie je celkom zrejmé, že záver o tom, že na odpojenie nebytového priestoru žalovaného od

centrálneho zdroja vykurovania v dome sa nevyžadoval súhlas ostatných vlastníkov bytov a nebytových
priestorov v dome, je založený len na konštatovaní obsahu takéhoto listu a na konštatovaní, že BytZ
v znení účinnom do 31.12.2015 nevyžadoval súhlas ostatných vlastníkov bytov a nebytových
priestorov s odpojením jedného bytu alebo nebytového priestoru od zdroja centrálneho vykurovania.Žiadne iné vysvetlenie takéhoto právneho záveru sa nie je možné z odôvodnenia rozsudku
súdu prvej inštancie vôbec dozvedieť a z tohto nie je možné ani zistiť, aké konkrétne ustanovenia BytZ
v znení účinnom v rozhodnom čase (v čase odpojenia nebytového priestoru žalovaného od centrálneho

zdroja vykurovania v dome) súd prvej inštancie na posúdenie tejto otázky aplikoval a ako ich vyložil.
V tomto smere teda ide o absolútnu nedostatočnosť odôvodnenia právneho záveru
súdu prvej inštancie o tejto otázke, ktorá spôsobuje úplnú nepreskúmateľnosť jeho rozhodnutia. Bez
ohľadu na tento podstatný nedostatok rozsudku súdu prvej inštancie, je samotný záver o tejto otázke,
ku ktorému dospel súd prvej inštancie, podľa žalobcu celkom nesprávny z ďalej uvedených dôvodov

(ktorými sa súd prvej inštancie vôbec nezaoberal). K otázke súladnosti postupu pri odpojení nebytového
priestoru žalovaného od centrálneho zdroja vykurovania v dome z hľadiska ustanovení BytZ je potrebné
poukázať predovšetkým na to, že súd prvej inštancie sa pri posúdení tejto otázky vôbec
nezaoberal charakterom centrálneho zdroja vykurovania v dome ako spoločného zariadenia domu
(v zmysle ustanovení BytZ v znení účinnom do 31.12.2015), ktoré je predmetom akcesorického
podielového spoluvlastníctva všetkých vlastníkov bytov a nebytových priestorov v dome v zmysle § 19

ods. 1 BytZ. Z ustanovenia § 6 ods. 2 písm. a) BytZ (aj v znení účinnom do 31.12.2015) vyplýva,
že správa domu je obstarávanie služieb a tovaru, ktorými správca alebo spoločenstvo zabezpečuje pre
vlastníkov bytov a nebytových priestorov v dome prevádzku, údržbu, opravy a udržiavanie spoločných
častí domu, spoločných zariadení domu, priľahlého pozemku a príslušenstva. V nadväznosti na to, z
ustanovenia § 14 ods. 4 BytZ v znení účinnom do 31.12.2015 vyplývalo, že vlastníci bytov a nebytových

priestorov v dome prijímajú rozhodnutia na schôdzi vlastníkov dvojtretinovou väčšinou hlasov všetkých
vlastníkov bytov a nebytových priestorov v dome, ak hlasujú o zmene účelu užívania spoločných častí
domu a spoločných zariadení domu. Z týchto skutočností vyplývajúcich z právneho
predpisu, ktorý je potrebné na túto vec aplikovať, jednoznačne vyplýva, že na to, aby nebytový priestor
žalovaného bol odpojený od centrálneho zdroja vykurovania v dome predstavujúceho spoločné

zariadenie domu, bol aj v čase realizácie takéhoto odpojenia potrebný súhlas vlastníkov ostatných
bytov a nebytových priestorov v tomto dome, a to vo forme rozhodnutia prijatého týmito
vlastníkmi dvojtretinovou väčšinou hlasov všetkých vlastníkov bytov a nebytových priestorov v dome.
Preto opačné konštatovanie súdu prvej inštancie v bode 74. odôvodnenia rozsudku o tom, že BytZ
v znení účinnom do 31.12.2015 nevyžadoval súhlas vlastníkov ostatných bytov a nebytových

priestorov v dome s odpojením jedného bytu alebo nebytového priestoru od zdroja
centrálneho vykurovania, nie je vôbec správne a vzhľadom na úplnú absenciu odôvodnenia takéhoto
konštatovania nie je možné z neho ani zistiť, na základe akého výkladu právneho predpisu a ktorých jeho
častí (ustanovení) súd prvej inštancie k takémuto záveru o tejto otázke dospel. Nie je úlohou súdu
v civilnom sporovom konaní pri tvorbe právnych záverov preberať konštatovania a v nich obsiahnutý

výklad právneho predpisu iných orgánov verejnej správy (vrátane ministerstiev), ale úlohou súdu je
utvoriť o spornej otázke v konkrétne posudzovanej veci na základe individuálnych okolností
posudzovanej veci, ktoré vyplynú z vykonaného dokazovania, vlastný právny záver a tento aj
riadne a náležite odôvodniť. Túto svoju úlohu súd prvej inštancie určite pri odôvodnení tejto časti svojho
rozhodnutia (výroku II. rozsudku) vôbec nesplnil. Ďalšou skutočnosťou, na ktorú je potrebné pri riešení

tejto otázky prihliadnuť a z hľadiska ktorej je potrebné posúdiť, či vlastník jedného bytu alebo nebytového
priestoruvdomemôžepristúpiťkjehoodpojeniuodcentrálnehozdrojavykurovaniavdomebezvedomia
a súhlasu ostatných vlastníkov bytov a nebytových priestorov v dome, je to, že dôsledkom takéhoto
odpojenia by mohla byť aj zmena okruhu subjektov vlastníckeho vzťahu (akcesorického podielového
spoluvlastníctva) k spoločnému zariadeniu domu, ktorým je centrálny zdroj vykurovania zabudovaný v

dome, a to konkrétne všetkých rozvodov tepla a teplej úžitkovej vody v dome až po ich napojenie na
zdrojetepla aodberuvodyvjednotlivýchbytochanebytovýchpriestorochvdome.Sprihliadnutím
na túto skutočnosť je zrejmé, že ak žalovaný pristúpil k odpojeniu jeho nebytového priestoru od takéhoto
spoločného zariadenia domu bez predchádzajúceho súhlasu (rozhodnutia) ostatných vlastníkov bytov
a nebytových priestorov v dome, tak toto sa nemohlo premietnuť do určenia (iného) podielu žalovaného

na spoločných častiach a spoločných zariadeniach domu spojeného s vlastníctvom k jeho nebytovému
priestoru, a teda žalovaný aj po takomto odpojení nepochybne zostal v rovnakom podiele ako predtým aj
podielovým spoluvlastníkom vykurovacej sústavy v dome ako spoločného zariadenia domu, hoci takýto
stav už po odpojení nebytového priestoru žalovaného od centrálneho zdroja vykurovania
nezodpovedá skutočnému právnemu stavu. Preto aj z hľadiska tejto skutočnosti bolo potrebné posúdiť

otázku, či mohol žalovaný oprávnene takýto postup uskutočniť aj bez predchádzajúceho súhlasu
ostatných (väčšinových) spoluvlastníkov takéhoto spoločného zariadenia domu, do ktorého takýmto
odpojením jeho nebytového priestoru od tohto zariadenia, zasiahol. Ani touto skutočnosťou sa však
súd prvej inštancie pri posúdení tejto otázky nezaoberal. Napokon k tejto veci považuje žalobca zapotrebné poukázať aj na tú skutočnosť, že nebytový priestor žalovaného vzhľadom na veľkosť jeho
podlahovej plochy sa značnou časťou podieľa na podlahovej ploche všetkých bytov a nebytových
priestorov v dome a že odpojenie takéhoto priestoru v dome od centrálneho zdroja vykurovania

nie je možné prirovnávať k odpojeniu len jedného vlastníka bytu (akým sa zaoberalo Ministerstvo
dopravy, výstavby a regionálneho rozvoja Slovenskej republiky v liste zo dňa 03.02.2014, na ktorý
v odôvodnení svojho rozsudku poukázal súd prvej inštancie). Pokiaľ ide o poukaz súdu prvej inštancie
na rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 4Cdo/230/2007 zo dňa 30.04.2009, tak tento je vo vzťahu
k skutkovým okolnostiam ohľadom uplatneného nároku v tomto konaní, celkom nepriliehavý

a tým aj neopodstatnený. Z odôvodnenia uvedeného rozhodnutia Najvyššieho súdu SR totiž vyplýva,
že v tam posudzovanom prípade mala žalovaná strana súhlas s odpojením ÚK a TÚV v nebytových
priestoroch, kde si po odpojení od takéhoto centrálneho zdroja tepla vybudovala vlastný vykurovací
systém s vlastným zdrojom tepla. Tento súhlas bol žalovanej strane udelený zo strany bytového podniku
ako príspevkovej organizácie, ktorá vykonávala správu príslušného bytového domu, ktorý bol v
tom čase vo vlastníctve hlavného mesta SR Bratislava. To znamená, že v danej veci posudzovanej

Najvyšším súdom SR bolo preukázané, že k odpojeniu nebytového priestoru (ktorý bol v tom čase
predmetom nájmu zo strany jeho nájomcu) došlo na základe súhlasu vlastníka bytového domu, v ktorom
sa tento nebytový priestor nachádzal, a teda otázka oprávnenosti takéhoto odpojenia bola skúmaná len
z hľadiska jeho súladnosti so stavebnoprávnymi predpismi, kedy najvyšší súd
vyslovil, že stavebné konanie a dodatočné povolenie zmeny spôsobu užívania nebytového priestoru (nie

domu) nemôže mať vplyv na nároky uplatňované v konaní, keď žalovanou užívané nebytové
priestorynazákladesúhlasuvtedajšiehovlastníka,boliodpojenéodcentrálnehovykurovaciehosystému
a žalovaná mala vlastný vykurovací systém s vlastným zdrojom tepla. Poukaz súdu prvej inštancie na
takéto rozhodnutie Najvyššieho súdu SR je potom nielen nepriliehavý ku skutkovému stavu
v tomto konaní, ale dokonca malo byť pre súd prvej inštancie z takéhoto rozhodnutia tejto najvyššej

súdnej autority zrejmé, že podmienkou nepriznania uplatňovaného nároku v uplatňovanej výške v tomto
konaní, by malo byť preukázanie súhlasu vlastníka (vlastníkov) bytového domu s odpojením žalovaného
od centrálneho zdroja vykurovania, čo jednoznačne preukázané nebolo a naopak, bolo jednoznačne
preukázané, že žalovaný takýto súhlas nemal a súd prvej inštancie aj napriek poukazu na uvedené
rozhodnutie Najvyššieho súdu SR dospel k nesprávnemu právnemu záveru o tom, že žalovaný takýto

súhlas nepotreboval (ktorý právny záver ani súd prvej inštancie vôbec v zmysle konkrétnych zákonných
ustanovení BytZ a na základe ich výkladu riadne neodôvodnil). V nadväznosti na to
zároveň žalobca poukazuje aj na tú skutočnosť, že v rámci záverečného vyjadrenia k
dokazovaniu a k právnej stránke veci, predneseného za stranu žalobcu, bolo poukázané aj na
právne závery vyplývajúce z konania vo veci Okresného súdu Trenčín, sp. zn. 14C/84/2011, v zmysle

ktorých v prípade bytového domu, ktorý je skolaudovaný ako stavba s centrálnou dodávkou tepla a v
ktorom sú byty v bytovom dome napojené na tepelnú prípojku, od ktorej je dodávané teplo z tepelného
zdroja, nepostačuje zo strany konečného spotrebiteľa tepla (vlastníka bytu) odhlásenie odberu tepla a
podmienky skončenia odberu tepla sú definované v zákone č. 657/2004 Z. z., pričom jediným možným
spôsobom ukončenia odberu tepla je odpojenie konečného spotrebiteľa od sústavy tepelných zariadení

ústredného vykurovania v bytovom dome zriadením si individuálneho vykurovania, ktoré je potrebné
doložiť zmenou kolaudačného rozhodnutia bytového domu vydaného v súlade so Stavebným
zákonom. S týmito právnymi závermi sa stotožnil aj Krajský súd v Trenčíne v odvolacom konaní
v danej veci, vedenom pod sp. zn. 19Co/940/2015, ako aj Najvyšší súd SR v dovolacom konaní v danej
veci, vedenom pod sp. zn. 1Cdo/139/2019. Napriek tomu, k poukazu žalobcu na tieto právne

závery, súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozsudku nezaujal vôbec žiadne stanovisko a o tomto sa
anilennezmienil.Ajztýchtoprávnychzáverovpritomjednoznačnevyplýva,žeodpojeniesačiužcelkom
alebo sčasti od centrálnej vykurovacej sústavy v bytovom dome je zásahom do vykurovacieho systému,
ktorý je podľa právneho predpisu (BytZ) spoločným zariadením domu, čo znamená, že je predmetom
akcesorického podielového spoluvlastníctva všetkých vlastníkov bytov a nebytových priestorov v dome,

a preto akýkoľvek zásah do takéhoto spoločného zariadenia domu bez predchádzajúceho súhlasu
väčšinyvlastníkovbytovanebytovýchpriestorovvdome,jenezákonný,atedapredstavujeneoprávnené
konanie. Na preukázanie správnosti takýchto tvrdení poukazuje žalobca aj na právne závery vyplývajúce
z rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici, sp. zn. 16CoCsp/25/2022 zo dňa
24.11.2022, ktoré sú pre konanie v tejto veci priliehavé aj z toho dôvodu, že v týchto sa odvolací súd

vyjadril aj k otázke postupu pri rozpočítavaní množstva dodaného tepla na vykurovanie
podľa § 7 ods. 4 vyhl. č. 240/2016 Z. z., teda za použitia koeficientu 1,5, z ktorých vyplýva, že vlastník
bytu alebo nebytového priestoru nie je oprávnený odpojiť sa od centrálneho zdroja vykurovania len na
svoju žiadosť a z vlastnej iniciatívy, bez predchádzajúceho kolaudačného rozhodnutia o zmene jehonapojenia na vlastné individuálne vykurovanie mimo spoločného vykurovacieho systému a
že takýto zásah do tepelných zariadení je neoprávnený, a preto je správne v takom prípade rozpočítať
dodávanie tepla podľa § 7 ods. 4 vyhl. č. 240/2016 Z. z., ktorou sa upravuje teplota teplej úžitkovej

vody na odbernom mieste, pravidlá rozpočítavania množstva tepla dodaného v teplej úžitkovej vode a
rozpočítavania množstva tepla. Uvedený odvolací súd v tejto súvislosti poukázal aj na list Inšpektorátu
Slovenskej obchodnej inšpekcie zo dňa 28.05.2018 a uviedol, že nelegálnym odpojením od centrálneho
vykurovacieho systému sa vlastník bytu alebo nebytového priestoru v dome nemôže zbaviť povinnosti
platiť úhrady za poskytovanie ústredného kúrenia. S takýmto právnym záverom odvolacieho súdu sa

stotožnil aj Najvyšší súd SR ako dovolací súd v konaní č. 7Cdo/80/2023. Pre úplnosť treba uviesť, že v
danejvecisariešilspormedzivlastníkmibytuvbytovomdome,ktorýsaneoprávneneodpojili od
centrálnehozdrojavykurovaniaabytovéspoločenstvoimztohodôvoduúčtovalorozpočítanénákladyna
dodávkuteplapostupompodľa§7ods.4vyhl.č.240/2016Z.z.(predstavujúcimsankciuzaneoprávnený
zásah do vykurovacieho systému) a vlastníci bytu sa podanou žalobou domáhali vrátenia takto
zaplatených súm titulom vydania plnenia z bezdôvodného obohatenia, kde súd z

už uvedených dôvodov vec uzavrel tak, že žalovaný, ktorým bolo v danej veci bytové spoločenstvo
príslušného domu, sa v súdenej veci bezdôvodne neobohatil. Zo všetkých uvedených dôvodov je
potom podľa žalobcu dostatočne zrejmé, že postup žalovaného pri odpojení jeho nebytového priestoru
od centrálneho zdroja vykurovania v dome bol jednoznačne neoprávneným zásahom do takéhoto
spoločného zariadenia domu, a teda bol vykonaný v rozpore s ustanoveniami BytZ. K otázke súladnosti

postupu pri odpojení nebytového priestoru žalovaného od centrálneho zdroja vykurovania v
domezhľadiskaustanoveníStavebnéhozákonajepotrebnépoukázaťnaznaleckýposudokč.788/2023
vypracovaný znaleckou organizáciou JHS s.r.o., v ktorom je okrem iného uvedené, že Ministerstvo
životného prostredia Slovenskej republiky vydalo dňa 30.03.2001 oznámenie k postupu stavebných
úradov v konaniach o zmene v spôsobe vykurovania odpojením sa od centrálneho tepelného zdroja,

z obsahu ktorého vyplýva, že odpájanie bytových domov alebo jednotlivých bytov v bytovom dome a
nebytových budov od centrálneho zdroja vykurovania a zriaďovanie samostatných
zdrojov vykurovania sa považuje za zmenu v užívaní stavby, spočívajúcu v zmene
spôsobu vykurovania bytového domu alebo bytu oproti pôvodnému technickému riešeniu overenému
v stavebnom konaní a povolenému užívať v kolaudačnom konaní a že s poukazom na

tieto skutočnosti vlastník priestorov v bytovom dome sa nemôže svojvoľne odpojiť od centrálneho zdroja
vykurovania bez stavebného konania a stavebného povolenia. Žalobcovi nie je zrejmé, prečo súd prvej
inštancie pri riešení otázky oprávnenosti odpojenia nebytového priestoru žalovaného od
centrálnehozdrojavykurovaniavdomezhľadiskaustanoveníBytZprihliadalnalistMinisterstvadopravy,
výstavby a regionálneho rozvoja Slovenskej republiky predložený na dôkaz stranou žalovaného

a na druhej strane pri riešení tej istej otázky z hľadiska ustanovení Stavebného zákona neprihliadal
na stanovisko Ministerstva životného prostredia Slovenskej republiky, obsiahnuté v prílohe súkromného
znaleckého posudku predloženého na dôkaz stranou žalobcu. Bez ohľadu na to je zrejmé, že súd
prvej inštancie ani z hľadiska ustanovení Stavebného zákona postup pri odpojení nebytového priestoru
žalovaného od centrálneho zdroja vykurovania v dome vôbec správne neposúdil. Z oznámenia

mesta Nová Dubnica zo dňa 11.02.2014, na ktoré súd prvej inštancie v tejto súvislosti poukázal, vyplýva,
že mesto ako stavebný úrad oznámilo žalovanému k ním podanému ohláseniu stavebných úprav, že
nemá námietky proti uskutočneniu stavebných úprav v nebytovom priestore žalovaného, ktoré budú
pozostávať z výmeny jestvujúcich okien za nové drevené tmavohnedej farby v pôvodných rozmeroch a
v pôvodnom členení, ďalej z vymurovania nových priečok z ľahkého murovacieho materiálu – pórobetón

hr.180mm,ďalejzvýmenyjestvujúcichel.rozvodovzanovéanapokonzvýmenyjestvujúcichvstupných
dverí za nové bezpečnostné š. 800 mm. Žiadnych iných stavebných úprav v nebytovom priestore
žalovaného sa toto oznámenie mesta Nová Dubnica zo dňa 11.02.2014 vôbec netýka, a preto nie je
žalobcovi vôbec zrejmé, aký význam z hľadiska posúdenia súladnosti postupu žalovaného pri odpojení
jeho nebytového priestoru od centrálneho zdroja vykurovania v dome, má mať poukaz

súdu prvej inštancie na takúto listinu. Z jej obsahu jednoznačne vyplýva, že touto sa vôbec neriešilo
odpojenie nebytového priestoru žalovaného od centrálneho zdroja vykurovania v dome, a
teda takouto listinou určite nemohla byť preukázaná súladnosť postupu žalovaného pri takomto zásahu
do spoločného zariadenia domu ani s ustanoveniami Stavebného zákona. Pokiaľ ide o list Ministerstva
dopravy, výstavby a regionálneho rozvoja Slovenskej republiky zo dňa 03.02.2014, na

ktorý súd prvej inštancie poukázal v súvislosti s posúdením súladnosti postupu žalovaného pri odpojení
jeho nebytového priestoru od centrálneho zdroja vykurovania v dome z hľadiska ustanovení BytZ,
tak z obsahu tohto listu vyplývajú aj skutočnosti týkajúce sa posúdenia súladnosti takéhoto postupu
žalovaného z hľadiska ustanovení Stavebného zákona, ktorými sa však už súd prvej inštancie pri tvorbejeho záveru o tom, či takýto zásah do spoločného zariadenia domu vyžadoval stavebné povolenie a
kolaudačnérozhodnutie,vôbecnezaoberal,pričom ajzobsahutohtolistudostatočnevyplýva,
že takýto zásah by mal byť realizovaný na základe stavebného povolenia zmeny dokončenej stavby

spočívajúcej v odpojení sa od centrálneho zdroja tepla. Takýto postup súdu prvej inštancie pri hodnotení
vykonaných dôkazov potom poukazuje na to, že súd z týchto použil len argumentáciu na podporu svojho
rozhodnutia a celkového záveru a nehodnotil tieto dôkazy vôbec objektívne z hľadiska všetkých
skutočností z nich vyplývajúcich a zároveň v kontexte ďalších skutočností, ktoré vyplynuli z
ostatných vykonaných dôkazov. Podľa žalobcu, potom takýto postup súdu prvej inštancie pri tvorbe

skutkových záverov nemohol vôbec viesť k úplným a správnym skutkovým zisteniam, na základe ktorých
súd prvej inštancie urobil potom celkový právny záver vo vzťahu k uplatnenému žalobnému
nároku. Z vykonaného dokazovania jednoznačne vyplynulo, že postup žalovaného pri odpojení jeho
nebytového priestoru od centrálneho zdroja vykurovania v dome nebol súladný ani s ustanoveniami
Stavebného zákona, a že takýto postup podliehal stavebnému konaniu o povolenie zmeny
dokončenej stavby a rozhodnutiu o povolení takejto zmeny dokončenej stavby a o jej následnej

kolaudácii. Pre podporu takéhoto názoru žalobca opätovne poukazuje na rozhodnutia Okresného
súdu Trenčín a naň nadväzujúce rozhodnutia Krajského súdu v Trenčíne a Najvyššieho súdu SR, ako
aj na rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici a naň nadväzujúce rozhodnutie Najvyššieho súdu
SR, označené už v predošlej časti tohto odvolania. Napokon žalobca k tejto otázke uvádza, že v prípade
dodržania postupu pri odpojení nebytového priestoru žalovaného od centrálneho zdroja vykurovania v

domezhľadiskaustanoveníStavebnéhozákona,bysavlastníciostatnýchbytovanebytovýchpriestorov
v dome či už priamo alebo prostredníctvom správcu, stali účastníkmi takéhoto stavebného konania (o
povolenie zmeny dokončenej stavby) a aj v rámci takéhoto administratívneho konania by potom mali
právo vyjadriť svoj postoj k takémuto zásahu do stavby domu týkajúceho sa spoločného zariadenia
domu, čo znamená, že ak by stavebný úrad nedisponoval predchádzajúcim rozhodnutím vlastníkov

bytov a nebytových priestorov v dome, ktorým by bola takáto stavebná zmena domu (nie len nebytového
priestoru žalovaného) odsúhlasená (pri dodržaní postupu podľa ustanovení BytZ), tak by musel zistiť
stanovisko takýchto dotknutých subjektov v rámci stavebného konania a aj s ohľadom na toto
postupovať v stavebnom konaní. Nedodržaním postupu žalovaného pri odpojení jeho nebytového
priestoru od centrálneho zdroja vykurovania v dome tak z hľadiska ustanovení BytZ,

ako aj z hľadiska ustanovení Stavebného zákona, ktorého nedodržanie jednoznačne
z vykonaného dokazovania v konaní vyplynulo, malo potom za následok nevyhnutne neoprávnenosť
takéhoto postupu a žalobcovi za takéhoto stavu veci vôbec nie je zrejmé, na základe čoho, teda akých
skutkových zistení a ich právneho posúdenia, dospel súd prvej inštancie k opačnému záveru o tejto,
pre rozhodnutie vo veci, podstatnej skutočnosti. Pokiaľ ide o nesprávny procesný postup súdu prvej

inštancie, ktorým bolo žalobcovi znemožnené, aby uplatňoval jemu patriace procesné práva
v takej miere, že došlo k porušeniu práva žalobcu na spravodlivý proces, tento spočíva podľa žalobcu
v nasledovných skutočnostiach. Súd prvej inštancie v bode 77. odôvodnenia rozsudku uviedol, že pokiaľ
ide o nezhodu znaleckých posudkov v časti určenia koeficientu 0,0 oproti 0,5, tak tu sa prikláňa k záveru
znaleckéhoposudkuč.788/2023vypracovanéhoznaleckouorganizáciouJHSs.r.o.,avšaknapriektomu

nie je možné predložené vyúčtovania nákladov spojených s užívaním nebytového priestoru považovať
za správne, nakoľko tieto boli vypracované za použitia koeficientu 1,5 aplikujúc ustanovenie § 7 ods. 4
vyhl. č. 240/2016 Z. z. V nadväznosti na to v bode 78. odôvodnenia rozsudku súd
prvej inštancie uviedol, že predložené vyúčtovania, od ktorých žalobca odvodzuje žalobou uplatnený
nárok, boli posúdené ako nesprávne a že na základe týchto vyúčtovaní nie je podľa právneho názoru

súdu možné priznať žalobou uplatnený nárok. Podľa žalobcu, takýto postup súdu prvej inštancie je
celkom nesprávny a zároveň taký, ktorým bolo žalobcovi celkom nedôvodne odopreté právo na súdnu
ochranu zaručené aj Základnými princípmi CSP. Súd prvej inštancie v podstate uvedeným postupom
urobil to, že aj keď dospel k záveru, že časť nároku uplatneného žalobcom (v rozsahu koeficientu
0,5) je opodstatnená, tak tento nárok žalobcovi nepriznal s odôvodnením, že vyúčtovania, od ktorých

žalobca odvodzuje uplatnený nárok, sú nesprávne (sú vykonané v rozsahu koeficientu 1,5). Takýto
postup súdu prvej inštancie je podľa žalobcu celkom neprijateľný. Je zrejmé, že žalobca uplatnil podanou
žalobou peňažný nárok v určitom rozsahu, ktorý odvodzoval od vyúčtovaní, ktorými pred uplatnením
nároku vyzval žalovaného na plnenie. Ak súd prvej inštancie dospel k záveru o dôvodnosti čo aj len
časti uplatneného nároku, ktorý žalovaný nesplnil, tak bolo povinnosťou súdu prvej inštancie takýto

nárok vo výške, na ktorú má žalobca podľa právnych záverov súdu prvej inštancie nárok, žalobcovi
priznať a len v ostatnej časti (na ktorú podľa právneho záveru súdu prvej inštancie žalobca nárok nemá)
mohol žalobu zamietnuť. Vyúčtovanie (faktúra) má z hľadiska hmotného práva len charakter výzvy na
zaplatenie peňažného plnenia a pokiaľ k zaplateniu nedôjde a veriteľ svoj nárok uplatní proti dlžníkovi nasúde a súd dospeje k záveru, že časť nároku bola uplatnená dôvodne, tak nemôže priznanie takéhoto
nároku žalobcovi (veriteľovi) odoprieť len s odôvodnením, že celková vyúčtovaná (vyfakturovaná) suma
nezodpovedá nároku uplatnenému podanou žalobou. Podľa žalobcu, v tomto prípade, ak súd prvej

inštancie dospel k záveru (po vykonaní znaleckého dokazovania) o tom, že žalovaný bol povinný hradiť
pomernú časť nákladov na teplo určenú rozpočítaním podľa § 7 ods. 2 a 3 písm. b) vyhl. č. 240/2016
Z. z. (v znení platnom v posudzovanom čase), teda za použitia koeficientu 0,5 (podľa znaleckého
posudku č. 788/2023 vypracovaného znaleckou organizáciou JHS s.r.o.), tak bolo jeho povinnosťou
(ak by nebolo v jeho možnostiach urobiť príslušný prepočet podľa dokladov v spise) doplniť predbežné

právne posúdenie veci v tejto otázke a žalobcovi poskytnúť primeranú lehotu na úpravu žalovanej sumy
v súlade s takýmto doplneným predbežným právnym posúdením veci. Tým, že súd prvej inštancie
sám prepočet žalovanej sumy neurobil a zároveň ani žalobcovi neumožnil, aby tak urobil (v súlade s
doplneným predbežným právnym posúdením veci, ktoré nebolo súdom prvej inštancie pred vyhlásením
rozsudkuuskutočnené),došloktakémunesprávnemuprocesnémupostupusúduprvejinštancie,ktorým
bolo žalobcovi znemožnené, aby uplatňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k

porušeniu práva žalobcu na spravodlivý proces. Nesprávnosť takéhoto procesného postupu súdu prvej
inštancie je potrebné hodnotiť aj s ohľadom na to, že žalobcom uplatnený nárok na peňažné
plnenie je nárokom podliehajúcim premlčaniu. Preto aj z tohto dôvodu je napadnutý rozsudok súdu
prvej inštancie, ako aj jemu predchádzajúci postup súdu prvej inštancie v konaní celkom nesprávny.
Na základe všetkých vyššie uvedených skutočností považuje napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie

za celkom nesprávny a zároveň nezákonný. Vzhľadom na to, že podľa žalobcu pri správnom právnom
posúdení uplatneného nároku vytvárajú výsledky doposiaľ vykonaného dokazovania dostatočný a úplný
podklad na rozhodnutie vo veci, žalobca prioritne navrhoval, aby odvolací súd po preskúmaní veci
napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobe bude v celom rozsahu vyhovené
a žalobcovi bude priznané právo na náhradu trov prvoinštančného konania, ako aj odvolacieho konania

proti žalovanému v rozsahu 100 % a len pre prípad, že by sa odvolací súd s takýmto názorom
žalobcu nestotožnil, tak z dôvodu uvedeného nesprávneho procesného postupu súdu prvej inštancie
v konaní (ktorý by v prípade zmeny rozhodnutia v súlade s prioritným odvolacím návrhom žalobcu bol
zhojený) navrhoval, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec
vrátil tomuto súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

|
8. Žalovaný v písomnom vyjadrení k odvolaniu uviedol, že k námietke žalobcu ohľadom I. výroku
rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým súd konanie o zaplatenie sumy 5.057,07 eur zastavil, nakoľko sa
súd stotožnil s námietkou žalovaného o existencii prekážky „res iudicata“, uviedol, že súd podľa návrhu
a názoru žalovaného správne vyhodnotil jeho námietku o existencii prekážky právoplatne rozhodnutej

veci, nakoľko v tomto konaní sa žalobca domáhal zaplatenia sumy 5.057,07 eur s
prísl., a to titulom vyúčtovania nedoplatkov žalovaného za rok 2018. V právoplatne skončenom konaní,
vedenom naOkresnomsúdeTrenčín,sp.zn.36Cb/249/2017saužprejednávaltotožnýpeňažný
nárok - zaplatenie sumy 5.057,07 eur s prísl., a to rovnako titulom vyúčtovania nedoplatkov žalovaného
za rok 2018. Nepochybne preto možno konštatovať, že o totožnom nároku, akého sa žalobca domáhal

v tomto konaní, bolo už právoplatne rozhodnuté. Nemožno teda súhlasiť s argumentáciou žalobcu,
ktorý tvrdí, že v konaní vedenom na Okresnom súde Trenčín, sp. zn. 36Cb/249/2017 sa súd vôbec
nezaoberal správnosťou vykonaných vyúčtovaní, vrátane vyúčtovania za rok 2018 a žalobu zamietol
jedine z dôvodu, že vyúčtovanie nedoplatkov žalovaného za roky 2014 – 2018 neboli vykonané na
základe rozhodnutí vlastníkov bytov a nebytových priestorov v dome, ale na základe rozhodnutí

najvyššieho orgánu občianskeho združenia PS 30, ktoré nebolo na takéto rozhodnutie oprávneným
subjektom v zmysle príslušných ustanovení BytZ. V zmysle ustálenej judikatúry je právne irelevantné
pri posudzovaní prekážky právoplatne rozhodnutej veci, ako súd po právnej stránke posúdil skutkový
dej, ktorý bol predmetom pôvodného konania. Poukázal na právnu vetu: Prekážka rozsúdenej veci
(res iudicata) nastáva vtedy, ak sa má v novom konaní prejednať tá istá vec. O tú istú vec ide vtedy,

keď v novom konaní ide o ten istý nárok alebo stav, o ktorom už bolo právoplatne rozhodnuté, a ak sa
týka rovnakého predmetu konania a tých istých osôb. Pritom nie je významné, či rovnaké osoby majú v
novom konaní rovnaké alebo rozdielne procesné postavenie (či ten, kto bol v skoršom konaní žalobcom,
je žalobcom aj v novom konaní alebo má postavenie žalovaného a naopak). Ten istý predmet konania
je daný, ak ten istý nárok alebo stav vymedzený žalobným petitom vyplýva z rovnakých skutkových

tvrdení, z ktorých bol uplatnený (t. j. vyplýva z rovnakého skutku). Konanie sa týka tých istých
osôb v prípade, ak v novom konaní vystupujú právni nástupcovia pôvodných účastníkov (či už z
dôvodu univerzálnej alebo singulárnej sukcesie). Pre posúdenie, či je daná prekážka veci právoplatne
rozhodnutej, nie je významné, ako súd po právnej stránke posúdil skutkový dej, ktorý bol predmetompôvodného konania. Prekážka veci právoplatne rozhodnutej je daná aj vtedy, pokiaľ určitý
skutkový dej (skutok) bol po právnej stránke v pôvodnom konaní posúdený nesprávne alebo neúplne,
resp. inak. Preto, aby mohla byť konštatovaná prekážka res iudicata ako neodstrániteľnej prekážky v

konaní, je právne významné iba to, že sa má v novom konaní prejednať tá istá vec medzi
totožnými subjektmi, čo je v danom prípade splnené. Tvrdenie žalobcu, že rozhodnutie o zamietnutí
žaloby v konaní vedenom na Okresnom súde Trenčín, sp. zn. 36Cb/249/2017, kedy
súd v danom konaní vôbec po právnej stránke neposudzoval skutkový stav týkajúci sa
vyúčtovania nákladov za teplo, je právne bezvýznamné. Rovnako tak nemá žiadnu právnu relevanciu

ani tvrdenie, že súd v právoplatne skončenom konaní vôbec po právnej stránke neposúdil
skutočnosti, od posúdenia ktorých závisí rozhodnutie o príslušnej časti uplatneného
nároku v tomto (novom) konaní. K námietke žalobcu ohľadom II. výroku rozsudku súdu prvej
inštancie, ktorým súd žalobu zamietol, čo žalobca považuje za vecne nesprávne a toto je podľa jeho
názoru dané predovšetkým nesprávnymi skutkovými zisteniami a z nich vyvodeného právneho záveru o
oprávnenosti odpojenia nebytového priestoru od centrálneho zdroja tepla vykurovania v dome, považuje

za nutné uviesť, že v rámci fázy dokazovania v súdnom procese žalovaný predložil právne významný
listinný dôkaz - Stanovisko Ministerstva dopravy, výstavby a regionálneho rozvoja zo dňa 03.02.2014,
ktoré sa otázke „odpájania“ individuálnych vlastníkov bytov a rovnako aj nebytových jednotiek v období,
kedy bolo toto realizované v priestoroch žalovaného – z tohto na str. 2 dokumentu jednoznačne vyplýva,
cituje: „nie je dôvod, aby ostatní vlastníci ostatných bytov a nebytových priestorov v dome rozhodovali o

jeho odpojení sa od centrálneho zdroja vykurovania, ak o odpojenie žiada individuálne len jeden vlastník
bytu, nakoľko si chce zriadiť vlastné vykurovanie z hľadiska úpravy zák. č. 182/1993 Z. z.“ jednoznačný
záver je doplnený dvoma dôležitými skutočnosťami: vlastník odpojením sa od centrálneho tepelného
zdrojavykurovanianemeníspoluvlastníckevzťahy,neprestávabyťspoluvlastníkomteplonosnejprípojky
na dome (musí aj do budúcnosti znášať náklady na jej údržbu vo veľkosti svojho spoluvlastníckeho

podielu), ak by odpájajúci sa menil vzhľad domu, (napr. výstavbou komína) v intenciách § 11 ods. 4 zák.
č. 182/1993 Z. z. potrebuje súhlas ostatných vlastníkov v dome. Z dôvodu, že žalovaný zvolil metódu
individuálneho vykurovania – použitie interného vykurovacieho telesa a následne inštalácie
tepelného čerpadla, nikdy nezasiahol do vonkajšieho plášťa domu a uvedená povinnosť sa
ho bezo sporu netýka. Argumentácia žalobcu, že podľa neho na naplnenie požiadavky

na odôvodnenie súdneho rozhodnutia nemôže postačovať len odkaz na skutočnosti obsiahnuté v liste
Ministerstva dopravy, výstavby a regionálneho rozvoja zo dňa 03.02.2014, je táto
absolútnenedostatočná.Právonarelevantnéodôvodneniesúdnehorozhodnutia,niejevzmyslezákona
a judikatúry bezhraničné a súčasne nie je povinnosťou súdu vykonať odôvodnenie rozhodnutia podľa
subjektívneho očakávania strany sporu. V zmysle ustálenej judikatúry je povinnosťou

súdu v rámci odôvodnenia svojho rozhodnutia poskytnúť odpovede na relevantné otázky týkajúce sa
sporu, t. j. nie na každú otázku. Tvrdenie žalobcu o absolútnej nedostatočnosti odôvodnenia rozhodnutia
je len strohým tvrdením, ktoré však nemá právnu opodstatnenosť, a preto ani nezakladá odvolací
dôvod aplikovaný žalobcom. Žalobca zároveň opakovane ignoruje námietku žalovaného produkovanú
v súvislosti s potrebou aplikácie právnej úpravy a spôsobu aplikácie v danej dobe platných predpisov,

ktoré danú problematiku upravovali. K námietke žalobcu týkajúcej sa súladnosti postupu pri odpojení
nebytovéhopriestoružalovanéhoodcentrálnehozdrojavykurovaniavdomezhľadiskaustanoveníBytZ,
kedy sa súd podľa názoru žalobcu nezaoberal charakterom centrálneho zdroja vykurovania v dome ako
spoločného zariadenia domu, ktoré je predmetom akcesorického podielového spoluvlastníctva všetkých
bytov a nebytových priestorov domu, uviedol, že priamo v Stanovisku Ministerstva

dopravy, výstavby a regionálneho rozvoja zo dňa 03.02.20214 je konštatovaný záver, že vlastník
odpojením sa od centrálneho tepelného zdroja vykurovania nemení spoluvlastnícke vzťahy, neprestáva
byť spoluvlastníkom teplonosnej prípojky na dome (musí aj do budúcnosti znášať náklady na jej údržbu
vo veľkosti svojho spoluvlastníckeho podielu). V nadväznosti na túto skutočnosť, je potom nesprávne a
chybné tvrdeniu žalobcu o tom, že z ust. § 14 ods. 4 BytZ v znení účinnom do 31.12.2015 tiež

vyplývalo, že vlastníci bytov a nebytových priestorov v bytovom dome prijímajú rozhodnutia na
schôdzi vlastníkov dvojtretinovou väčšinou hlasov všetkých vlastníkov bytov a nebytových priestorov, ak
hlasujú o zmene účelu užívania spoločných častí a zariadení domu. Tomuto tvrdenie žalobcu nemožno
prisvedčiť a toto nemožno akceptovať jednak z dôvodu, že odpojenie sa od centrálneho tepelného zdroja
vykurovania jedným individuálnym vlastníkom, nemožno subsumovať pod rozhodovanie o

zmene účelu užívania spoločných častí a zariadení domu. Jediné, na čo malo dopad individuálne
odpojenie sa žalovaného bola reálna spotreba tepla, ktorá sa logicky musela znížiť pre celý bytový
dom v dôsledku jeho využitia individuálneho zdroja. To však žiadnym spôsobom negatívne neovplyvnilo
ostatných vlastníkov, keďže dodávateľ tepla účtuje reálne dodané teplo a na ostatných poplatkoch sapodieľa aj žalovaný prostredníctvom poukazovaných poplatkov do fondu. Ak mal žalobca za to, že zo
strany žalovaného došlo k odpojeniu od centrálneho zdroja tepla v rozpore s vtedy platnými
právnymi predpismi, mal v konkrétnom čase využiť právne prostriedky na preukázanie svojich tvrdení a

na ochranu svojich domnelých práv. Skutočnosť, že tak neučinil, nemôže byť na ťarchu nikomu inému,
než samotnému žalobcovi! V danej súvislosti ešte uvádza a dopĺňa, že právna argumentácia a
závery žalobcu, na ktoré poukazuje a o ktoré sa opiera, rieši inú situáciu – a to síce zmenu spôsobu
vykurovania celého bytového domu, kedy o tomto musia a museli hlasovať 2/3 väčšina hlasov všetkých
vlastníkov bytov a nebytových priestorov, pretože práve takýmto potencionálnym rozhodnutím hlasujú

o zmene účelu užívania spoločných častí a zariadení domu (teplonosná prípojka na dome). Uvedená
požiadavkasabežneanevyhnutneaplikuje vtakýchprípadoch,keďsinapr.bytovédomybudovali
vlastnédomovékotolneatď.... Ktvrdeniužalobcu,žedôsledkomodpojeniaodcentrálnehozdroja
vykurovania žalovaného by mohla byť aj zmena okruhu subjektov vlastníckeho vzťahu (akcesorického
podielového spoluvlastníctva) k spoločnému zariadeniu domu, ktorým je centrálny zdroj vykurovania
zabudovaný v dome a tvrdenie, že ak žalovaný pristúpil k odpojeniu jeho nebytového priestoru od

takého spoločného zariadenia domu bez predchádzajúceho súhlasu ostatných vlastníkov, tak toto sa
nemohlo premietnuť do určenia (iného) podielu žalovaného na spoločných
častiach a zariadeniach domu a súčasne tvrdenie žalobcu, že aj po odpojení žalovaný zostal v rovnakom
podiele ako predtým podielovým spoluvlastníkom vykurovacej sústavy v dome, hoci takýto stav po
odpojení nebytového priestoru nezodpovedá skutočnému právnemu stavu, je potrebné uviesť, že tieto

závery žalobcu sú evidentne nesprávne, nakoľko žalovaný aj po odpojení reálne zostal podielovým
spoluvlastníkom spoločných častí a zariadení domu (prípojka) k centrálnemu zdroju
tepla v rovnakom rozsahu ako pred odpojením a podľa toho uhrádza aj všetky poplatky
do fondu opráv! Túto zásadnú skutočnosť žalobca zámerne ignoruje a tendenčne neuvádza. Pokiaľ
žalobca poukazuje na to, že nebytový priestor žalovaného vzhľadom na veľkosť jeho podlahovej plochy

sa značnou časťou podieľa na podlahovej ploche všetkých bytov a nebytových priestorov v dome, k
tomu je nutné zdôrazniť, že napriek výmere podlahovej plochy nebytového priestoru žalovaného, tento
v rámci rozhodovania schôdze vlastníkov má v zmysle BytZ vždy len 1 hlas (a to aj napriek
tomu, že v najvyššej miere prispieva do fondu opráv (práve vďaka najvyššej výmere). Práve toto by
bolo možné považovať za značne diskriminačné voči žalovanému, ktorý vzhľadom na výmeru svojho

nebytového priestoru prispieva finančne najväčšou sumou do fondu prevádzky a údržby bytového domu,
no jeho reálne použitie nemá v moci žiadnym spôsobom ovplyvniť, keďže disponuje len 1 hlasom. Čo
sa týka argumentácie žalobcu, že súd neprihliadol na právne závery, na ktoré poukázal v rámci svojho
záverečného vyjadrenia a na ďalšie súdne rozhodnutia, prostredníctvom ktorých žalobca
poukazujenato, žeodpojeniesačiužcelkomalebosčastiodcentrálnejvykurovacejsústavy

v bytovom dome, je zásahom do vykurovacieho systému, ktorý je podľa BytZ spoločným zariadením
domu, čo znamená, že je predmetom akcesorického podielového spoluvlastníctva, a preto akýkoľvek
zásahdotakéhotospoločnéhozariadeniadomubezpredchádzajúcehosúhlasuväčšinyvlastníkovbytov
a nebytových priestorov v dome, je nezákonné, tak k tomu uvádza, že odpojenie sa od
centrálnej vykurovacej sústavy v bytovom dome je nevyhnutné posudzovať podľa platných a účinných

právnych predpisov v čase, kedy dochádza k odpojeniu. V čase odpojenia žalovaného jeho
postup zodpovedal príslušnej zákonnej úprave, čo doložil žalovaný práve aj už spomínaným písomným
usmernením ministerstva, ktoré malo dotknutý zákon v gescii. Proces odpojenia je právne regulovaný
formou samostatného správneho konania. Z tohto dôvodu opätovne akcentuje fakt, že ak by aj
k odpojeniu zo strany žalovaného došlo nezákonne (čo však popierame), tento samotný fakt, nemá

vplyv na finančný nárok žalobcu! Žalobca opätovne opomína fakt, že samotný zákon a jeho aktuálna
podoba, ako aj jeho podoba v čase odpojenia nikdy neobsahovala úpravu postupu, ktorý sám zvolil.
Žalobca sa sám rozhodol postupovať tak, že z dôvodu, že on sám autonómne bez akejkoľvek
opory v rozhodnutí príslušného úradu ustálil, že žalobca sa odpojil „nezákonne“ a pristúpil k tomu, že
začal účtovať žalovanému „ako sankciu“ spotrebu tepla ako 1,5 násobok plochy nebytového priestoru.

Absolútne rezignoval na fakt a jeho vedomosť o tom, že žalovanému teplo reálne nedodáva
a on ho teda nemôže ani spotrebovať. Opakovane aj v predchádzajúcom súdnom konaní opakoval, že
predkladané vyúčtovania sú aplikáciou „sankcie“ za odpojenie, ktoré on sám považuje za „nezákonné“
aj napriek tomu, že zákon daný výraz, ani definíciu vykurovaní bytových a nebytových priestorov. K
súdnym rozhodnutiam z rokov 2022 a 2023, na ktoré žalobca poukazuje v ďalšej časti

jeho odvolania, uviedol, že tieto sú právne neaplikovateľné, vzhľadom na pomerne
rozsiahlu a významnú zmenu legislatívy, ktorá sa v danej právnej oblasti vykonala za posledné roky.
Je nevyhnutné aplikovať zákony a predpisy platné v čase, kedy boli úkony vykonávané. V ďalšej časti
svojho odvolania sa žalobca venuje súladnosti postupu pri odpojení nebytového priestoru žalovanéhood centrálneho zdroja vykurovania v dome z hľadiska ustanovení Stavebného zákona. Súčasne
poukazuje na znalecký posudok č. 778/2023 vypracovaný znaleckou organizáciou JHS
s.r.o., v ktorom je okrem iného uvedené, že Ministerstvo životného prostredia SR vydalo dňa 30.03.2001

oznámenie k postupu stavebných úradov v konaniach o zmene v spôsobe vykurovania,
z obsahu ktorej vyplýva, že odpájanie bytových domov alebo jednotlivých bytov a
nebytových priestorov v bytovom dome od centrálneho zdroja vykurovania a zriadenie samostatných
zdrojov vykurovania sa považuje za zmenu v užívaní stavby...následne k tomu žalobca uvádza, že
v prípade dodržania postupu pri odpojení nebytového priestoru, by sa vlastníci bytov a nebytových

priestorov v dome priamo alebo prostredníctvom správcu stali účastníkmi stavebného konania a v rámci
takéhoto administratívneho konania by potom mali právo vyjadriť svoj postoj k takémuto zásahu do
stavby domu. K týmto tvrdeniam opakuje, že predmetné tvrdenia sú pre posúdenie
peňažného nároku žalobcu právne irelevantné. Námietkami tohto druhu žalobca v žiadnom prípade
nepreukazuje danosť a oprávnenosť plnenia, ktorého sa v spore domáha. Posudzovanie oprávnenosti,
resp. neoprávnenosti odpojenia žalovaného od centrálneho zdroja tepla nebolo a ani nemohlo byť

vzhľadom na charakter tohto konania (v konaní o zaplatenie) v žiadnom prípade meritom tohto
konania. Je presvedčený, že preskúmanie tejto otázky patrí za zákonom splnených podmienok (lehôt,
legitimácie strán atď.) do kompetencie správneho súdnictva. Ak žalobca namieta, že žalovaný v rámci
„odpojenia“ jeho priestorov vykonal nedostatočný úkon, keď postupoval tak, že vybudovanie
individuálneho vykurovacieho systému ohlásil, mal zákonnú možnosť postupovať v zmysle príslušných

zákonných ustanovení a správnou žalobou sa domáhať nápravy. Len pre doplnenie tvrdení – uvedené je
síce bez právnej relevancie pre tento spor, ale v bytovom dome je niekoľko odpojených priestorov (cca
12), pričom niekoľko z nich sa opätovne pripájali k centrálnym rozvodom tepla v dome. Ani pri
jednom z nich nikdy v minulosti, ani v súčasnosti vlastníci nehlasovali o odpojení, alebo opätovnom
pripojení. Žalobca to požaduje výlučne od žalovaného. V závere odvolania žalobca namieta nesprávny

procesný postup súdu. Žalobca tvrdí s poukazom na bod 77. rozsudku prvej inštancie, že súd v podstate
urobil to, že aj keď dospel k záveru, že časť uplatneného nároku žalobcom (v rozsahu
koeficienta 0,5) je opodstatnená, tak tento nárok žalobcovi nepriznal s odôvodnením,
že vyúčtovania, od ktorých žalobca odvodzuje uplatnený nárok, sú nesprávne (sú vykonané v rozsahu
koeficientu 1,5). Podľa názoru žalobcu bolo teda povinnosťou súdu takýto nárok vo výške, na ktorú má

žalobca podľa právnych záverov súdu prvej inštancie priznať a v ostatnej časti, mohol žalobu zamietnuť.
K tomu uviedol, že žalobcov právny názor považuje žalovaný za mylný a jeho postoj na danú záležitosť
zanesprávny.Preto,abysúdmoholprocesnepostupovaťspôsobom,ktorýnačrtolžalobca,bysúdmusel
mať vykonanú opravu jednotlivých vyúčtovaní, z ktorých žalobca vyvodzoval svoj nárok. Bolo procesnou
možnosťou alebo povinnosťou žalobcu, aby reálnu výšku svojho nároku v konaní preukázal s

ohľadom už aj na vykonané znalecké dokazovanie. Fakt, že sám žalobca v konaní nenavrhol dôkaz,
ktorým by preukázal výšku finančného nároku, je výlučne jeho pochybením a za to musí niesť procesnú
zodpovednosť v podobe neúspechu v spore. Žalobca rovnako ignoruje základný fakt a skutočnosť –
žalovaný platí a platil časť jemu predložených vyúčtovaní v rozsahu, ktoré uznal. Namietaná
nesprávnosť postupu súdu sa týka časti vyčíslených vyúčtovaní, ktoré žalovaný uhrádzal. Z vykonaného

dokazovania naopak vyplýva, že aj v danej časti boli vyúčtovania neoprávnene navýšené
zo strany žalobcu použitím nesprávneho koeficientu. Žalovaný na preukázanie svojich tvrdení doložil
znalecký posudok s prepočtom vyúčtovania, ktorý znalec uznal za správny. Ak znalec, ktorého oslovil
žalobca vypracoval znalecký posudok, v ktorom dospel ohľadom určenia koeficientu k inému záveru,
nič mu nebránilo v tom, aby „opravil“ prepočet tak, ako to vykonala p. znalkyňa Ing.

Trubačová. Daným spôsobom by bolo možné teoreticky aby sa stal určitým a zrejmým. Okrem iného
tento „nedostatok“ namietal žalovaný opakovane počas súdneho konania (aj písomne).
Žalovaný opakovane tvrdil, že žalobca nezadal znalcovi znaleckú úlohu tak, aby bolo možné posudky
konfrontovať. Žalovaný by postup súdu, aký očakával žalobca, považoval za postup, ktorý porušuje
zásadu rovnakého zaobchádzania súdu s procesnými stranami. Požadovaný postup súdu by totižto

nahrádzal procesnú aktivitu jednej z procesných strán, čo považuje žalovaný za neprípustné. Rovnako
je potrebné uviesť, že „prepočet“ nemohol vykonať samotný súd, keďže sa jedná o zadanie, ktoré
náleží odborne spôsobilej osobe. Ďalším z argumentov, ktoré svedčia o správnosti záveru súdu je fakt,
či by samotný prepočet mal vôbec reálny vplyv na vyúčtovanie pre žalovaného s dopadom na vznik
nedoplatku a záveru súdu, ktorým by ho zaviazal k čo i len čiastočnému plneniu. Je potrebné si uvedomiť

a upriamiť pozornosť na fakt, že daný koeficient sa viaže na základnú zložku tepla § 7 ods. 3. vyhl.
č. 240/2016 Z. z. Pri tejto sa rieši prepočet u vlastníkov, kde sa uznáva fakt, že títo sú odpojení (tí so
samostatným vykurovaním) tzv. „prestupové teplo“. Túto časť vyúčtovania žalovaný dobrovoľne plnil a
riadne platil. Žalovaný rezignoval na platby tzv. spotrebnej zložky tepla, ktorú mu žalobca účtoval podľa§ 7 ods. 4. vyhl. č. 240/2016 Z. z. To z dôvodu, že teplo reálne neodoberal a rovnako nie je konečným
spotrebiteľomteplavzmyslezákona,sčímsasúdvysporiadal.Podľanázoružalovanéhobyanisamotný
prepočet znalcom v konečnom dôsledku nemal vplyv na výsledok predmetného sporu a výrok súdu by

bol totožný. Tvrdenie žalobcu, že „Vyúčtovanie (faktúra) má z hľadiska hmotného práva charakter výzvy
na zaplatenie peňažného plnenia a pokiaľ k zaplateniu nedôjde a veriteľ svoj nárok uplatní proti dlžníkovi
na súde a súd dospeje k záveru, že časť nároku bola uplatnená dôvodne, nemôže priznanie takéhoto
nároku žalobcovi (veriteľovi) odoprieť len s odôvodnením, že celková vyúčtovaná
suma (vyfaktúrovaná) nezodpovedá nároku uplatnenému podanou žalobou.“ Uvádza, že daný záver je

použiteľný v súdnom konaní len za predpokladu, že súd má v rámci konania v istej konkrétnej výške
preukázanú oprávnenosť uplatneného nároku na súde. To je zásadný rozdiel v porovnaní so stavom,
aký bol v danom súdenom prípade. V tomto konaní súdu z nijakého konkrétneho dôkazu nevyplýva
(vzhľadom na absenciu dôkazov zo strany žalobcu) ním tvrdená (stále neidentifikovaná) oprávnená
výška nároku žalobcu. Žalobca pravdepodobne zámerne ignoroval fakt, že časť ním predkladaných
vyúčtovanížalovanýuhrádzal.Pokiaľsažalobcatotosvojevlastnépochybenie(procesnúpasivitu)snaží

presunúť na súd, a to tým, že tvrdí, že bolo povinnosťou súdu doplniť predbežné právne posúdenie
veci v tejto otázke a žalobcovi poskytnúť primeranú lehotu na úpravu žalovanej sumy, je
takýto žalobcom navrhovaný postup, absolútne mimo rámec pravidiel stanovených CSP. Po vykonanom
znaleckom dokazovaní nebolo potrebné dopĺňať predbežné právne posúdenie, pretože na tom sa v
dôsledku záverov znaleckého posudku nič nezmenilo. V súdenej veci za žiadnych okolností nebolo

povinnosťou súdu vykonať prepočet žalovanej sumy tak, ako je vyššie uvedené (v bode 9.). Takýto
postup by bol jednoznačne v rozpore s princípom rovnosti strán a práve tým by sa súd dopustil
závažného procesného pochybenia. To je neprípustné v rámci kontradiktórnosti civilného procesu. Nie
je pravdivé tvrdenie žalobcu, že súd neumožnil, aby prepočet vykonal žalobca. Žalobca v konaní takýto
návrh ani len nepredniesol, preto nemožno konštatovať, že súd mu znemožnil vykonanie takéhoto

úkonu. Práve naopak je potrebné poukázať na to, že žalobca rezignoval na
vypracovanie „opravného“ vyúčtovania aj napriek výzvam zo strany žalovaného. Opakovane poukazuje
na ním zvolený postup, keď zistil, že vyúčtovanie nie je správne. Požiadal znalca o správny výpočet.
Rovnako mohol a mal postupovať aj žalobca. Napriek jednoznačnej dikcii zákona, ktorý síce „nepozná“
možnosť, kedy by priestorom síce prechádzali rozvody, ale boli odizolované, má za to, že je práve

zodpovednosťou a úlohou odborne spôsobilých osôb, aby zákon aplikovali správnym spôsobom. Z
uvedeného dôvodu má žalovaný za to, že znalkyňa neprekročila svoje kompetencie a aplikovala svoje
zistenia nad rámec zákona. Naopak, má za to, že svoje zistenia reálneho stavu, ktoré riadne odôvodnila
aplikovala na ustanovenie zákona, ktoré zodpovedá najviac reálne zistenému stavu. Žalovaný vykonal
v danej súvislosti dotaz na znalkyňu E. F. G., ktorá uviedla prostredníctvom zaslanej e-

mailovej správy nasledovné: „- k bodu 77 Rozsudku 22Cb/109/2022 V ZP 1/2023 som postupovala pri
posudzovaní správnosti vyúčtovania podľa §7 ods.3 bod a) 0,0 pri bytoch a nebytových priestoroch v
nadstavbách a vstavbách do podkrovia, pri bytoch a nebytových priestoroch alebo ich častiach,
ktoré sa nachádzajú na prízemí alebo najvyššom podlaží alebo nad priestormi, ktoré nie sú
vykurované, alebo v tých bytoch a nebytových priestoroch s individuálnym vykurovaní, cez

ktoré neprechádzajú spoločné rozvody vykurovacej sústavy centrálneho zásobovania teplom. Z povahy
veci je mimo rozumnú pochybnosť, že rozvody vykurovacej sústavy z CZT boli zaizolované, a preto som
ako znalec pri posúdení postupovala pri posúdení správnosti vyúčtovania s aplikáciou koeficientu 0,0
tak akoby cez nebytový priestor spoločnosti EXIMO s.r.o. neprechádzali žiadne rozvody vykurovacej
sústavy na základe znaleckej obhliadky zo dňa 08.12.2023, ako aj vykonanej termovízie a

fotodokumentácie.“ V nadväznosti na vyššie uvedené žiadal, aby odvolací súd rozsudok
okresného súdu potvrdil a priznal mu náhradu trov odvolacieho konania.

9. Následne po podaní odvolania žalobca doručil súdu návrh na zmenu subjektu konania na strane
žalobcu. V návrhu uviedol, že nastala na strane žalobcu v priebehu konania právna skutočnosť, s ktorou

sa spája prevod alebo prechod práv alebo povinností, o ktorých sa koná, keď žalobca ERES property,
s.r.o. na základe zmluvy o predaji časti podniku uzavretej dňa 26.11.2024 previedol tú časť podniku,
ktorej súčasťou je aj súhrn práv a povinností správcu zo správcovskej zmluvy uzavretej s vlastníkmi
bytov a nebytových priestorov v bytovom dome na J. A. K. L. XX B. C. D., na spoločnosť ERES property
- TN kraj, s.r.o., Trenčín, Krátka č. 7648, IČO: 55689426. Po uzavretí takejto zmluvy o predaji časti

podniku došlo následne dňa 23.12.2024 k uzavretiu zmluvy o výkone správy medzi vlastníkmi bytov
a nebytových priestorov v uvedenom bytovom dome prostredníctvom nimi poverenej osoby v zmysle
písomného hlasovania, ktoré sa uskutočnilo v dňoch 01.11. - 05.11.2024. Tým došlo k prechodu práv a
povinnosti z pôvodného správcu uvedeného bytového domu ERES property, s.r.o. na nového správcuERESproperty-TNkraj,s.r.o.zosprávcovskejzmluvy,nazákladektorejpôvodnýžalobcauplatnilnárok,
ktorý je predmetom konania v tejto veci, pričom zároveň vlastníci bytov a nebytových priestorov v rámci
vyššie uvedeného písomného hlasovania vyslovili súhlas aj s pokračovaním v tomto súdnom konaní.

Na základe uvedeného preto navrhoval, aby súd v súlade s ustanoveniami § 80 ods. 1 a 2 CSP pripustil
zmenu subjektu konania na strane žalobcu tak, aby doterajší žalobca ERES property, s.r.o. z
konania vystúpil a na jeho miesto ako nový žalobca vstúpil ERES property - TN kraj, s.r.o., Trenčín,
Krátka č. 7648, IČO: 55 689 426.

10. Podľa § 80 ods. 1 CSP, ak po začatí konania nastala právna skutočnosť, s ktorou
sa spája prevod alebo prechod práv alebo povinností, o ktorých sa koná, môže žalobca navrhnúť, aby
do konania na jeho miesto alebo na miesto žalovaného vstúpil ten, na koho boli tieto práva
alebo povinnosti prevedené alebo na koho prešli.

11. Podľa § 80 ods. 2 CSP súd vyhovie návrhu podľa odseku 1, ak sa preukáže, že po

začatí konania došlo k prevodu alebo prechodu práva alebo povinnosti, a ak s tým súhlasí ten, kto má
vstúpiť na miesto žalobcu. Právne účinky spojené s podaním žaloby zostávajú zachované.

12. Podľa § 80 ods. 3 CSP ten, kto vstupuje do konania, prijíma stav konania ku dňu jeho vstupu.

13. Vzhľadom na návrh žalobcu, aby do konania na jeho miesto vstúpila spoločnosť ERES property - TN
kraj, s.r.o. a po preskúmaní zmluvy o predaji časti podniku uzavretej dňa 26.11.2024 a zmluvy o výkone
správy medzi vlastníkmi bytov a nebytových priestorov v uvedenom bytovom dome uzavretej
prostredníctvom nimi poverenej osoby v zmysle písomného hlasovania, ktoré sa uskutočnilo v dňoch
01.11. - 05.11.2024, dospel odvolací súd k záveru, že došlo k prechodu práv a povinnosti z pôvodného

správcu uvedeného bytového domu ERES property, s.r.o. na nového správcu ERES property - TN kraj,
s.r.o. zo správcovskej zmluvy, na základe ktorej pôvodný žalobca uplatnil nárok,
ktorý je predmetom konania v tejto veci, pričom zároveň uvedená spoločnosť so vstupom do konania
súhlasila, a teda boli splnené podmienky pre zmenu strany sporu v zmysle ust. § 80 CSP, odvolací súd
preto v zmysle citovaných ustanovení pripustil zmenu na strane žalobcu.

14. Čo sa týka námietky žalovaného k postúpeniu predmetnej veci z Krajského súdu v Banskej Bystrici
na Krajský súd v Trenčíne, nakoľko má za to, že toto nie je správne, a to s poukazom §
22 písm. f) a h) a § 23 písm. f) a h) CSP, z ktorých je zrejmé, že na konanie o odvolaní
žalobcu (v obchodnoprávnom spore rozhodoval v 1. inštancii Okresný súd Trenčín) v danom prípade je

funkčne príslušný Krajský súd v Banskej Bystrici, a nie Krajský súd v Trenčíne, odvolací súd uvádza,
že túto nepovažoval za opodstatnenú nakoľko podľa rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
(pozri rozhodnutia, sp. zn. 5Obdo/21/2022 z 27.09.2023, sp. zn. 5Ndob/15/2024 z 26.06.2024, sp. zn.
5Ndob/43/2024 z 27.11.2024), ak sa žalobca v spore v rámci výkonu činnosti správcu
bytovéhodomudomáhaprotižalovanému,ktorýmástatuspodnikateľa,zaplatenianeuhradenýchplatieb

za vyúčtované nedoplatky na nákladoch spojených s užívaním nebytového priestoru, sa žalobca v spore
vyznačuje statusom podnikateľa, avšak je podstatné, že v konaní vystupuje ako zákonný zástupca
spoločenstva vlastníka bytov a nebytových priestorov, ktorý nie je podnikateľom, pričom ide o subjekt
s osobitným právnym postavením vyplývajúcim zo zákona č. 182/1993 Z. z. o
vlastníctve bytov a nebytových priestorov. Aj keď je žalobca podnikateľským subjektom, podstatné je, že

jehopostavenievsporevyplývazozastupovaniaspoločenstvavlastníkovbytovexlege,nakoľkosprávca
vykonáva v zmysle § 9 ods. 7 zákona č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov
správu bytového domu v mene a na účet vlastníkov bytov. Tiež v zmysle § 9 ods. 8, písm. b) zákona č.
182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov, správca zastupuje spoločenstvo
vlastníkov bytov a nebytových priestorov v konaní pred súdom v sporoch o nároku na úhradu dlhu

alebo plnenia inej povinnosti vlastníkom bytu alebo nebytového priestoru v dome, ako je tomu aj v tomto
posudzovanom prípade. Správca bytového domu teda aj v predmetnom prípade koná v mene vlastníkov
bytov a nebytových priestorov bytového domu. Z uvedeného teda vyplýva, že predmetom tohto sporu nie
je obchodnoprávny spor, preto nie je možné vyvodzovať funkčnú príslušnosť z § 22 CSP, ktorý upravuje
kauzálnu príslušnosť v obchodnoprávnych sporoch, v ktorom prípade o odvolaní

proti rozhodnutiu Okresného súdu Trenčín v obchodnoprávnom spore rozhoduje Krajský súd v Banskej
Bystrici. Nakoľko v predmetnej veci nejde o obchodnoprávny spor, funkčne príslušným
odvolacím súdom v predmetnej veci je Krajský súd v Trenčíne, v ktorého obvode má sídlo
Okresný súd Trenčín, ktorý o predmetnom spore rozhodoval ako súd prvej inštancie.15. Krajský súd v Trenčíne ako odvolací súd preskúmal vec na podklade podaného odvolania podľa §
379 a § 380 ods. 1 CSP, bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 CSP a contrario a

dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné v napadnutej časti vo výroku I.
potvrdiť podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny a v napadnutom výroku II. v časti o zaplatenie úroku
z omeškania 9 % ročne zo sumy 5.057,07 eur od 30.06.2019 do zaplatenia je potrebné rozhodnutie
súdu prvej inštancie podľa § 388 CSP zmeniť a konanie v tejto časti zastaviť a v prevyšujúcej časti vo
výroku II. a v súvisiacom výroku III. je potrebné rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 389 ods. 1 písm.

b) CSP zrušiť a podľa § 391 ods. 1 CSP vrátiť vec súdu prvej inštancie v tejto časti na ďalšie konanie
a nové rozhodnutie.

16. Čo sa týka rozhodnutia súdu prvej inštancie o zastavení konania v časti o zaplatenie 5.057,07 eur
(výrok I.), odvolací súd považuje toto za správne, nakoľko v tomto konaní sa žalobca
domáha zaplatenia sumy 5.057,07 eur s prísl., a to titulom vyúčtovania nedoplatkov žalovaného za rok

2018. V právoplatne skončenom konaní, vedenom na Okresnom súde Trenčín, sp.
zn. 36Cb/249/2017 sa už prejednával totožný peňažný nárok - zaplatenie sumy 5.057,07 eur s prísl.,
a to rovnako titulom vyúčtovania nedoplatkov žalovaného za rok 2018. Preto možno konštatovať, že o
totožnom nároku, akého sa žalobca domáhal v tomto konaní, bolo už právoplatne rozhodnuté. Nemožno
tedasúhlasiť sargumentácioužalobcu,ktorýtvrdí,ževkonanívedenomnaOkresnomsúde

Trenčín, sp. zn. 36Cb/249/2017 sa súd vôbec nezaoberal správnosťou vykonaných vyúčtovaní, vrátane
vyúčtovania za rok 2018 a žalobu zamietol jedine z dôvodu, že vyúčtovanie nedoplatkov žalovaného za
roky 2014 – 2018 neboli vykonané na základe rozhodnutí vlastníkov bytov a nebytových
priestorov v dome, ale na základe rozhodnutí najvyššieho orgánu občianskeho združenia PS 30, ktoré
nebolonatakétorozhodnutieoprávnenýmsubjektomvzmyslepríslušnýchustanoveníBytZ.Akovyplýva

zodôvodneniavyššieuvedenéhorozhodnutia,súdvtamprejednávanejveciustálil,žežalobca(správca)
je aktívne vecne legitimovaným subjektom v spore, pričom z bodu 21. odôvodnenia možno ustáliť, že
sa vecne zaoberal aj meritom veci. V zmysle ustálenej judikatúry je právne irelevantné
pri posudzovaní prekážky právoplatne rozhodnutej veci, ako súd po právnej stránke posúdil skutkový
dej, ktorý bol predmetom pôvodného konania. Prekážka rozsúdenej veci (res iudicata) nastáva vtedy,

ak sa má v novom konaní prejednať tá istá vec. O tú istú vec ide vtedy, keď v novom konaní ide o
ten istý nárok alebo stav, o ktorom už bolo právoplatne rozhodnuté, a ak sa týka rovnakého predmetu
konania a tých istých osôb. Pritom nie je významné, či rovnaké osoby majú v novom konaní rovnaké
alebo rozdielne procesné postavenie (či ten, kto bol v skoršom konaní žalobcom, je žalobcom aj v novom
konaní alebo má postavenie žalovaného a naopak). Ten istý predmet konania je daný, ak ten istý nárok

alebostavvymedzenýžalobnýmpetitomvyplývazrovnakýchskutkovýchtvrdení,zktorýchboluplatnený
(t. j. vyplýva z rovnakého skutku). Pre posúdenie, či je daná prekážka veci právoplatne rozhodnutej,
nie je významné, ako súd po právnej stránke posúdil skutkový dej, ktorý bol predmetom pôvodného
konania. Prekážka veci právoplatne rozhodnutej je daná aj vtedy, pokiaľ určitý skutkový dej (skutok)
bol po právnej stránke v pôvodnom konaní posúdený nesprávne alebo neúplne, resp. inak. Preto, aby

mohla byť konštatovaná prekážka res iudicata ako neodstrániteľnej prekážky v konaní, je
právne významné iba to, že sa má v novom konaní prejednať tá istá vec medzi totožnými subjektmi, čo
je v danom prípade splnené. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie
v napadnutej časti vo výroku I. potvrdil ako vecne správny.

17. Čo sa týka námietky žalobcu uvádzanej v odvolaní, že výrok I. rozsudku súdu prvej inštancie je aj
neúplný, keďže žalobca predmetnú časť nároku uplatnil spolu s príslušenstvom (úrokom z omeškania
9 % ročne zo sumy 5.057,07 eur od 30.06.2019 do zaplatenia) a o tejto časti uplatneného nároku (jeho
príslušenstve) súd prvej inštancie vo výroku I. nerozhodol, čo potom s poukazom na to, že v ostatnej
časti súd žalobu zamietol, zakladá aj zmätočnosť jeho rozhodnutia, keďže z odôvodnenia výroku II.

nevyplýva, že by o príslušenstve nároku, ohľadom ktorého konanie zastavil vo výroku I., rozhodoval vo
výroku II. o zamietnutí žaloby, odvolací súd túto vyhodnotil ako opodstatnenú, a preto rozsudok súdu
prvej inštancie v napadnutom výroku II. v časti o zaplatenie úroku z omeškania 9 % ročne zo sumy
5.057,07 eur od 30.06.2019 do zaplatenia zmenil tak, že konanie v tejto časti zastavil.

18. Odvolací súd ďalej po preskúmaní veci zastáva názor, že rozhodnutie súdu prvej inštancie, ktorým
žalobu žalobcu v prevyšujúcej časti zamietol je nepreskúmateľné, teda v tomto štádiu predčasné a
nesprávne.19. Odôvodňovanie súdnych rozhodnutí je súčasťou práva na spravodlivý súdny proces v zmysle
článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a článku 46 ods. 1 Ústavy SR. Povinnosť
súdu riadne odôvodniť svoje rozhodnutie korešponduje s právom účastníka na dostatočné a presvedčivé

odôvodnenie rozhodnutia. Porušením tohto práva sa účastníkovi odníma možnosť skutkovo a
právnereagovaťnarozhodnutiesúdu,protiktorémuchcevyužiťmožnosťopravnéhoprostriedku,pričom
ide o jednu z foriem odňatia možnosti konať pred súdom.

20. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva jednoznačne vyplýva, že právo na

riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu.
Judikatúra tohto súdu ale nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre
rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o taký argument,
ktorý je pre vec rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument
(Ruiz Torija c. Španielsko z 09. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko
z 09. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko

z 19. februára 1998).

21. Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne odôvodniť svoje
rozhodnutieajvnálezeIII.ÚS119/03-30.Ústavnýsúdvyslovil,žesúčasťouobsahuzákladnéhoprávana
spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom
súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takémuto uplatneniu (IV. ÚS 115/03).

22. Podľa § 220 ods. 2 CSP v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké
skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci

vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil
podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a
ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal
ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax.
Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

23. Bez náležitého odôvodnenia nemôže preskúmavací orgán vyhodnotiť správnosť právneho
posúdenia veci. Účelom odôvodnenia je nielen preukázať správnosť rozhodnutia, ale je to aj prostriedok
kontroly správnosti postupu súdu pri vydávaní rozhodnutia. Nedostatok riadneho a preskúmateľného
odôvodnenia rozhodnutia bráni opravnej inštancii vôbec posúdiť jeho správnosť. Odôvodnenie prispieva

k napĺňaniu princípu právnej istoty. Znakom právneho štátu je totiž vytváranie istoty aj pri uplatňovaní
zákonov štátnymi orgánmi. Aby rozhodnutie mohlo plniť svoje funkcie, je nevyhnutné, aby strany našli
v odôvodnení rozhodnutia presvedčivé odpovede na svoje relevantné argumenty. Ak sa strana konania
nedozvie, prečo súd rozhodol tak, ako rozhodol, súdne konanie nevedie k dôvere v spravodlivý výkon
štátnej moci. Rozhodnutie by malo presadiť záväzné riešenie určitej právnej otázky, najmä vďaka svojej

poctivej argumentácií a presvedčivosti.

24. Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená vo vyššie citovanom ustanovení, z ktorého
zároveň vyplývajú konkrétne požiadavky kladené na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Preskúmaním
veci odvolací súd dospel k záveru, že odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie uvedeným

požiadavkám nezodpovedá.

25. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobca sa podanou žalobou voči žalovanému domáhal zaplatenia sumy
23.411,34 eur s príslušenstvom titulom neuhradených platieb za vyúčtované nedoplatky na nákladoch
spojenýchsužívanímnebytovéhopriestoru.Medzistranamisporunebolospornáskutočnosť,žežalobca

ako správca uzavrel so žalovaným ako vlastníkom nebytového priestoru, ako i s ďalšími vlastníkmi bytov
a nebytových priestorov v C. D. zapísaných na LV č. XXXX Zmluvu o výkone správy. Rovnako nebola
medzi sporovými stranami sporná skutočnosť, že žalovaný je odpojený od centrálneho vykurovania,
má demontované všetky vykurovacie telesá, neodoberá žiadne teplo a priestory si vykuruje sám svojim
vlastným tepelným čerpadlom. Spornou bola medzi stranami otázka, či sú vyúčtovania nedoplatkov

na nákladoch spojených s užívaním nebytového priestoru správne, a to v nadväznosti na
námietky žalovaného, že žalovaný je odpojený od roku 2014 centrálneho vykurovania, má demontované
všetky vykurovacie telesá, neodoberá žiadne teplo a priestory si vykuruje sám svojim vlastným tepelným
čerpadlom ako i otázka, či má spôsob, akým sa žalovaný odpojil od centrálneho vykurovania vplyv navyúčtovanie nedoplatkov na nákladoch spojených s užívaním nebytového priestoru. Sporné
bolo aj to teda, či došlo k odpojeniu nebytového priestoru žalovaného od centrálneho
tepelného zdroja vykurovania v dome oprávnene alebo neoprávnene. Uvedené medzi stranami

sporné otázky boli kľúčové pre rozhodnutie o žalobou uplatnenom nároku. Súd prvej inštancie žalobu
v tejto časti ako nedôvodnú zamietol.

26. Súd prvej inštancie pritom na odôvodnenie svojho rozhodnutia len konštatoval, že
z vykonaného dokazovania výsluchom konateľa žalovaného, oboznámením listinných dôkazov i

pripojeného spisu mal preukázané, že k odpojeniu zariadení od centrálneho vykurovania došlo v súlade
v tom čase platnými právnymi predpismi. Z oznámenia Mesta Nová Dubnica zo dňa 11.02.2014 vyplýva,
že mesto Nová Dubnica ako stavebný úrad posúdil stavebné úpravy, ktoré ohlásil žalovaný a nemal voči
tomu námietky. Z listu Ministerstva dopravy, výstavby a regionálneho rozvoja Slovenskej republiky zo
dňa 03.02.2024 označeného ako "Odpoveď" adresovaného Okresnému úradu Trenčín, odbor výstavby
a bytovej politiky vyplýva, že na základe stanoviska Ministerstva financií Slovenskej republiky, ktoré bolo

gestorom zákona č. 182/1993 Z. z., ak o odpojenie sa od centrálneho tepelného zdroja vykurovania
domu žiada individuálne len jeden vlastník bytu, nakoľko si chce zriadiť vlastné vykurovanie
z hľadiska úpravy zákona č. 182/1993 Z. z., nie je dôvod, aby vlastníci ostatných bytov a nebytových
priestorov v dome rozhodovali o jeho odpojení sa od centrálneho tepelného zdroja
vykurovania. Právny predpis - zákon č. 182/1993 Z. z. v znení účinnom do 31.12.2015

nevyžadoval súhlas ostatných bytov a nebytových priestorov v dome s odpojením jedného bytu alebo
nebytového priestoru od zdroja centrálneho vykurovania. V prípade nebytového priestoru žalovaného
tak podľa právneho názoru súdu nie je možné konštatovať neoprávnené zásahy pri odpojení od zdroja
centrálneho vykurovania. V tejto súvislosti poukázal i na rozhodovaciu činnosť súdov
v skutkovo a právne obdobných sporoch, predovšetkým na rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn.

4Cdo/230/2007 z 30.04.2009. Citujúc uvedený rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn.
4Cdo/230/2007 z 30.04.2009 "povinnosť vlastníka s vlastným zdrojom vykurovania podieľať
sa na nákladoch dodávky centrálne dodávaného tepla do ostatných bytových a nebytových priestorov
nemožno vyvodiť zo skutočnosti, že takýto vlastník dodatočne nepreukázal právoplatné stavebné
povolenie o zmene spôsobu užívania nebytového priestoru. Splnenie takejto povinnosti žalovaným je

bez právneho významu, keď povinnosťou vlastníkov bytov a nebytových priestorov je platiť za skutočne
dodanú energiu." Tento rozsudok bol síce vydaný za platnosti a účinnosti predchádzajúcej vykonávacej
vyhláškyÚRSO,avšakuvedenépodľaprávnehonázorusúduprvejinštancienazávereznehoplynúcom
nič nemení. Je tak možné konštatovať, že k neoprávnenému zásahu do zariadenia, ktorý by umožňoval
aplikáciuustanovenia§7ods.4vyhl.č.240/2016Z.z.,atýmpoužitiekoeficientu1,5vzhľadom k

zisteným skutočnostiam nedošlo, a teda vyúčtovania nedoplatkov na nákladoch spojených s
užívaním nebytového priestoru neboli podľa právneho názoru súdu prvej inštancie správne.

27. Z vyššie uvedeného odôvodnenia súdom prvej inštancie napadnutého rozhodnutia pritom nevyplýva,
na základe ktorých skutočností (dôkazov) dospel súd prvej inštancie k tomuto záveru, rovnako nie je

zrejméakéustanoveniaBytZvzneníúčinnomvrozhodnomčase(včaseodpojenianebytovéhopriestoru
žalovaného od centrálneho zdroja vykurovania v dome) súd prvej inštancie na posúdenie tejto
otázky aplikoval a ako ich vyložil a rovnako z odôvodnenia rozhodnutia nevyplýva, ako sa súd vyporiadal
z námietkami strán sporu. Za riadne odôvodnenie určite nemožno považovať poukaz na
list stavebného úradu či list ústredného orgánu verejnej správy. Odvolací súd sa stotožnil s námietkami

žalobcu uvádzanými v odvolaní, že na naplnenie tejto požiadavky odôvodnenia súdneho rozhodnutia
nemôže postačovať len odkaz na skutočnosti obsiahnuté v liste Ministerstva dopravy, výstavby a
regionálneho rozvoja Slovenskej republiky zo dňa 03.02.2014, predložený na dôkaz žalovaným,
v ktorom je zase obsiahnutý poukaz na stanovisko Ministerstva financií Slovenskej republiky ako gestora
BytZ. Pritom z odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie vyplýva, že záver o tom, že na odpojenie

nebytového priestoru žalovaného od centrálneho zdroja vykurovania v dome sa nevyžadoval súhlas
ostatných vlastníkov bytov a nebytových priestorov v dome je založený len na konštatovaní obsahu
takéhoto listu a na konštatovaní, že BytZ v znení účinnom do 31.12.2015 nevyžadoval súhlas
ostatných vlastníkov bytov a nebytových priestorov s odpojením jedného bytu alebo nebytového
priestoru od zdroja centrálneho vykurovania. Žiadne iné odôvodnenie takéhoto právneho záveru sa nie

je možné z odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie dozvedieť a z tohto nie je možné ani zistiť, aké
konkrétne ustanovenia BytZ v znení účinnom v rozhodnom čase (v čase odpojenia nebytového priestoru
žalovaného od centrálneho zdroja vykurovania v dome) súd prvej inštancie na posúdenie tejto otázky
aplikoval a ako ich vyložil. V tomto smere teda ide o nedostatočnosť odôvodnenia právneho záverusúdu prvej inštancie o tejto otázke, ktorá spôsobuje nepreskúmateľnosť jeho rozhodnutia. Čo
sa týka oznámenia mesta Nová Dubnica zo dňa 11.02.2014, na ktoré súd prvej inštancie v tejto súvislosti
poukázal a z ktorého vychádzal, pritom vyplýva, že mesto ako stavebný úrad oznámilo žalovanému

k ním podanému ohláseniu stavebných úprav, že nemá námietky proti uskutočneniu stavebných úprav
v nebytovom priestore žalovaného, ktoré budú pozostávať z výmeny jestvujúcich okien za nové drevené
tmavohnedej farby v pôvodných rozmeroch a v pôvodnom členení, ďalej z vymurovania nových priečok
z ľahkého murovacieho materiálu – pórobetón hr. 180 mm, ďalej z výmeny jestvujúcich el. rozvodov za
nové a napokon z výmeny jestvujúcich vstupných dverí za nové bezpečnostné š. 800 mm. Žiadnych

iných stavebných úprav v nebytovom priestore žalovaného sa toto oznámenie mesta Nová Dubnica
zo dňa 11.02.2014 vôbec netýka, a preto nie je zrejmé, aký význam z hľadiska posúdenia súladnosti
postupu žalovaného pri odpojení jeho nebytového priestoru od centrálneho zdroja vykurovania v dome,
má mať poukaz súdu prvej inštancie na takúto listinu. Z jej obsahu jednoznačne vyplýva, že touto sa
vôbec neriešilo odpojenie nebytového priestoru žalovaného od centrálneho zdroja vykurovania v dome,
atedatakoutolistinouurčitenemohlabyťpreukázanásúladnosťpostupužalovanéhopritakomtozásahu

do spoločného zariadenia domu ani s ustanoveniami Stavebného zákona. Pokiaľ ide o list Ministerstva
dopravy, výstavby a regionálneho rozvoja Slovenskej republiky zo dňa 03.02.2014, na
ktorý súd prvej inštancie poukázal v súvislosti s posúdením súladnosti postupu žalovaného pri odpojení
jeho nebytového priestoru od centrálneho zdroja vykurovania v dome z hľadiska ustanovení BytZ,
tak z obsahu tohto listu vyplývajú aj skutočnosti týkajúce sa posúdenia súladnosti takéhoto postupu

žalovaného z hľadiska ustanovení Stavebného zákona, ktorými sa však už súd prvej inštancie pri tvorbe
jeho záveru o tom, či takýto zásah do spoločného zariadenia domu vyžadoval stavebné povolenie a
kolaudačné rozhodnutie, vôbec nezaoberal.

28. Pokiaľ ide o poukaz súdu prvej inštancie na rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 4Cdo/230/2007

zodňa30.04.2009,taktentojevovzťahukskutkovýmokolnostiamohľadomuplatnenéhonárokuvtomto
konaní nepoužiteľný, a tým aj neopodstatnený. Z odôvodnenia uvedeného rozhodnutia Najvyššieho
súdu SR totiž vyplýva, že v tam posudzovanom prípade mala žalovaná strana súhlas s odpojením
ÚK a TÚV v nebytových priestoroch, kde si po odpojení od takéhoto centrálneho
zdroja tepla vybudovala vlastný vykurovací systém s vlastným zdrojom tepla. Tento

súhlas bol žalovanej strane udelený zo strany bytového podniku ako príspevkovej organizácie, ktorá
vykonávala správu príslušného bytového domu, ktorý bol v tom čase vo vlastníctve hlavného mesta SR
Bratislava. To znamená, že v danej veci posudzovanej Najvyšším súdom SR bolo preukázané, že k
odpojeniu nebytového priestoru (ktorý bol v tom čase predmetom nájmu zo strany jeho nájomcu) došlo
na základe súhlasu vlastníka bytového domu, v ktorom sa tento nebytový priestor nachádzal, a teda

otázka oprávnenosti takéhoto odpojenia bola skúmaná len z hľadiska jeho súladnosti so
stavebnoprávnymi predpismi, kedy najvyšší súd vyslovil, že stavebné konanie a dodatočné povolenie
zmeny spôsobu užívania nebytového priestoru nemôže mať vplyv na nároky uplatňované v konaní,
keď žalovanou užívané nebytové priestory na základe súhlasu vtedajšieho vlastníka, boli odpojené od
centrálneho vykurovacieho systému a žalovaná mala vlastný vykurovací systém s vlastným zdrojom

tepla. Rovnako v tam prejednávanej veci, z obsahu Zmluvy o výkone správy z 25.07.2000 vyplývala pre
správcu povinnosť zabezpečiť dodávku tepla pre ústredné kúrenie a teplej úžitkovej vody pre všetkých
vlastníkov bytov a nebytových priestorov, okrem tých vlastníkov bytov a nebytových priestorov, ktorí
majú vlastný zdroj tepla a teplej úžitkovej vody, čo opäť nie je prípad žalovaného.

29. Vychádzajúc z vyššie uvedeného dospel odvolací súd k záveru, že odôvodnenie napadnutého
rozhodnutia neposkytuje odpoveď na všetky relevantné otázky rozhodujúce pre vecne správne
rozhodnutie v prejednávanej veci. Splnenie, resp. nesplnenie zákonných náležitostí odôvodnenia v
zmysle ust. § 220 ods. 2 CSP je kritériom pre posúdenie preskúmateľnosti rozhodnutia. Povinnosť súdu
riadne odôvodniť svoje rozhodnutie korešponduje s právom účastníka na dostatočné a presvedčivé

odôvodnenie rozhodnutia. Porušením tohto práva sa účastníkovi odníma možnosť skutkovo a právne
reagovať na rozhodnutie súdu, proti ktorému chce využiť možnosť opravného prostriedku,
pričom ide o jednu z foriem odňatia možnosti konať pred súdom.

30. Záverom, čo sa týka námietok žalobcu uvádzaných v odvolaní, že ak súd prvej inštancie dospel k

záveru o dôvodnosti čo aj len časti uplatneného nároku, ktorý žalovaný nesplnil, tak bolo povinnosťou
súdu prvej inštancie takýto nárok vo výške, na ktorú má žalobca podľa právnych záverov súdu prvej
inštancie nárok, žalobcovi priznať a len v ostatnej časti (na ktorú podľa právneho záveru súdu prvej
inštancie žalobca nárok nemá) mohol žalobu zamietnuť; vyúčtovanie (faktúra) má z hľadiska hmotnéhopráva len charakter výzvy na zaplatenie peňažného plnenia a pokiaľ k zaplateniu
nedôjde a veriteľ svoj nárok uplatní proti dlžníkovi na súde a súd dospeje k záveru, že časť nároku
bola uplatnená dôvodne, tak nemôže priznanie takéhoto nároku žalobcovi (veriteľovi) odoprieť len s

odôvodnením, že celková vyúčtovaná (vyfakturovaná) suma nezodpovedá nároku
uplatnenému podanou žalobou, a teda podľa žalobcu v tomto prípade, ak súd prvej inštancie dospel
k záveru (po vykonaní znaleckého dokazovania) o tom, že žalovaný bol povinný hradiť pomernú
časť nákladov na teplo určenú rozpočítaním podľa § 7 ods. 2 a 3 písm. b) vyhl. č. 240/2016 Z. z. (v
znení platnom v posudzovanom čase), teda za použitia koeficientu 0,5 (podľa znaleckého posudku č.

788/2023 vypracovaného znaleckou organizáciou JHS s.r.o.), tak bolo jeho povinnosťou (ak by nebolo v
jeho možnostiach urobiť príslušný prepočet podľa dokladov v spise) doplniť predbežné právne
posúdenie veci v tejto otázke a žalobcovi poskytnúť primeranú lehotu na úpravu žalovanej sumy v súlade
s takýmto doplneným predbežným právnym posúdením veci; tým, že súd prvej inštancie sám prepočet
žalovanej sumy neurobil a zároveň ani žalobcovi neumožnil, aby tak urobil (v súlade s doplneným
predbežným právnym posúdením veci, ktoré nebolo súdom prvej inštancie pred vyhlásením rozsudku

uskutočnené), došlo k takému nesprávnemu procesnému postupu súdu prvej inštancie, ktorým bolo
žalobcovi znemožnené, aby uplatňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k
porušeniu práva žalobcu na spravodlivý proces, odvolací súd tieto považoval za opodstatnené,
nakoľko predbežné právne posúdenie veci je viazané na podstatný obsah žaloby a vyjadrení podľa
§ 167 CSP a jeho účelom je nielen zrýchlenie civilného sporového konania, ale je aj prostriedkom na

predídenie tzv. prekvapivých súdnych rozhodnutí. V zmysle citovaného ustanovenia je
súd povinný určiť, ktoré skutkové tvrdenia považuje medzi stranami za sporné a ktoré za nesporné
a súčasne oznámi, ktoré dôkazy vykoná a ktoré dôkazy nevykoná. V záujme spravodlivosti
a zákonnosti sa však súd počas nasledujúceho konania môže v nevyhnutnej miere odkloniť od
pôvodných predbežných záverov vo vzťahu ku skutkovej stránke veci a dokazovaniu, zároveň je však

povinný umožniť stranám adekvátne reagovať na vzniknutú procesnú situáciu a vytvoriť im priestor na
uplatnenieprimeranýchprostriedkovprocesnéhoútokuaobrany,čovdanomprípadesúdprvejinštancie
neurobil.

31. Na základe vyššie uvedeného odvolaciemu súdu neostávalo iné, než rozsudok súdu prvej inštancie

vovýrokuII.vprevyšujúcejčastiavsúvisiacomvýrokuIII.podľa§389ods.1písm.b)CSPzrušiťa podľa
§ 391 ods. 1 CSP vrátiť vec súdu prvej inštancie v tejto časti na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

32. V ďalšom konaní je súd prvej inštancie viazaný právnym názorom odvolacieho súdu a jeho
úlohou bude opätovne rozhodnúť o nároku žalobcu, pričom sa dôsledne vysporiada s námietkami

strán sporu s tým, že v odôvodnení rozhodnutia dá súd prvej inštancie odpoveď na všetky právne a
skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom konania a svoje rozhodnutie riadne zdôvodní tak,
aby bolo preskúmateľné.

33. O náhrade trov odvolacieho konania bude podľa § 396 ods. 3 CSP rozhodnuté súdom prvej inštancie

v novom rozhodnutí o veci.

34. Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu jednohlasne.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP):

- dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP)

- dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od
vyriešenia právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe

dovolacieho súdu
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP)
- dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP)
- dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1, 2 CSP)
- v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh, § 428 CSP)
- dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom (okrem prípadov podľa § 429
ods. 2 CSP). Dovolateľ má možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods. 2 CSP).
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).