Rozsudok – Zodpovednosť za škodu ,
Zmeňujúce Judgement was issued on Thursday, June 18, 2025

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 17Co/45/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6901899743
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 06. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zita Nagypálová

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2025:6901899743.10

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr.

Zity Nagypálovej a sudcov JUDr. Dušana Ďuriana a JUDr. Ľubomíra Šablu ako členov senátu, v spore
žalobcu: A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. D. XXXX/X, XXX XX D. C., zastúpený advokátom JUDr.
Andrejom Cifrom, so sídlom J. Kráľa 5/A, 984 01 Lučenec, proti žalovanému: E. F., nar. XX.XX.XXXX,
bytom G. H. XX, XXX XX I., zastúpený advokátom JUDr. Máriom Keletim, so sídlom Hlavná 36, 981 01
Hnúšťa, v konaní o náhradu škody o odvolaní žalobcu a žalovaného proti rozsudku Okresného súdu
Rimavská Sobota č. k. 6C/126/2001-764 zo 14.11.2017, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok súdu prvej inštancie mimo výroku, ktorým súd žalobu žalobcu voči žalovanému 2/ v plnom

rozsahu zamietol a rozhodol o nároku na náhradu trov konania medzi žalobcom a pôvodným žalovaným
2/ - poistiteľom mení tak, že žalobu zamieta v celom rozsahu.

II. Žalobca je povinný zaplatiť štátu na účet Okresného súdu Rimavská Sobota náhradu trov konania
v rozsahu 100 % do troch dní od právoplatnosti uznesenia súdu prvej inštancie o výške náhrady trov
konania štátu.

III. Žalobca je povinný zaplatiť znalkyni J. K. G., bytom L. M. B. XXXX/XX, XXX XX N. znalečné
za vyjadrenie k znaleckému posudku č. 3/2016 zo dňa 10.03.2017 podľa faktúry č. 2/2017 zo dňa
10.03.2017 a za účasť na pojednávaní dňa 30.05.2017 podľa faktúry č. 3/2017 zo dňa 05.04.2017 v
rozsahu 100 % do troch dní od právoplatnosti uznesenia súdu prvej inštancie o výške znalečného.

IV. Žalobca je povinný zaplatiť znalcovi J. O. M., adresa na doručovanie B. XXX, XXX XX D. A. znalečné
za účasť na pojednávaní dňa 18.06.2025 na Krajskom súde v Banskej Bystrici v rozsahu 100 % do troch
dní od právoplatnosti uznesenia súdu prvej inštancie o výške znalečného.

V. Žalobca je povinný zaplatiť žalovanému náhradu trov konania v rozsahu 100 % do troch dní od
právoplatnosti uznesenia súdu prvej inštancie o výške náhrady trov konania žalovaného.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie v poradí tretím rozsudkom čiastočne vyhovel žalobe o náhradu škody, ktorú
si uplatňoval žalobca voči dvom žalovaným – E. F. ako škodcovi a KOOPERATÍVE poisťovni, a. s.,
Vienna Insurance Group, so sídlom Štefanovičova 4, Bratislava ako poistiteľovi. Škodovou udalosťou,
od ktorej si odvodzoval žalobca nároky na náhradu vecnej škody, náhrady škody na zdraví a náhradu

straty na zárobku počas pracovnej neschopnosti a po skončení pracovnej neschopnosti bol úraz žalobcu
počas poľovačky dňa 16.07.1999. Škodu spôsobil žalobcovi žalovaný E. F. tým, že dňa 16.07.1999 vo
večerných hodinách počas poľovačky bez toho, aby sa náležite presvedčil na čo strieľa, vystrelil zo
svojej zbrane, pričom zasiahol žalobcu, keď vychádzal z poľa na cestu a spôsobil mu strelné poranenie,následkomktoréhovzniklažalobcoviškodanazdraví,škodanaveciachastalsainvalidnýmdôchodcom.
Za tento skutok bol žalovaný uznaný vinným z trestného činu ublíženia na zdraví podľa § 224 ods. 1, 2
Trestného zákona č. 140/1961 Zb. rozsudkom Okresného súdu Rimavská Sobota sp. zn. 1T/112/99,

ktorý nadobudol právoplatnosť 03.05.2000. V trestnom konaní bola žalobcovi priznaná len náhrada
vecnej škody vo výške 62,07 Eur za poškodené šatstvo a so zvyškom nároku bol žalobca odkázaný
na občianske súdne konanie. Podľa poslednej v poradí 11. zmeny žaloby si žalobca od žalovaného
uplatnil náhradu škody za poškodený ďalekohľad v sume 36,41 Eur, žiadal od žalovaného zaplatiť
sumu 63,46 Eur, ktorú vynaložil na cestovnom za cestu z Rimavskej Soboty do Žiaru nad Hronom

a späť za účelom vyšetrenia k znalcovi B. P. pre účely znaleckého dokazovania nariadeného súdom
prvej inštancie, od žalovaného požadoval doplatiť náhradu za bolesť vo výške 110,20 Eur (neuhradenú
časť bolestného poistiteľom z dôvodu dohodnutej spoluúčasti v poistnej zmluve). Spoločne od dvoch
žalovaných požadoval žalobca zaplatiť sumu 597,50 Eur ako odškodnenie sťaženia spoločenského
uplatnenia podľa posudku o sťažení spoločenského uplatnenia vyhotoveného 14.10.2002 B. B. A..
Náhradu za stratu na zárobku počas pracovnej neschopnosti podľa § 446 zákona č. 40/1964

Zb. Občiansky zákonník (ďalej aj „Občiansky zákonník“ alebo „OZ“) za obdobia od 17.07.1999 do
30.04.2000 a od 01.11.2003 do 31.08.2004 uplatňoval spoločne a nerozdielne od oboch žalovaných.
Rovnako spoločne a nerozdielne žiadal žalobca zaviazať oboch žalovaných na náhradu za stratu na
zárobku po skončení pracovnej neschopnosti poškodeného alebo pri invalidite podľa § 447 Občianskeho
zákonníka za obdobia od 01.05.2000 do 31.10.2003, za obdobie od 01.09.2004 do 30.04.2015, od

01.05.2015 do 31.10.2016 a vo výške 118,20 Eur naďalej od 01.11.2016 každomesačne do 15. dňa
v mesiaci po neobmedzenú dobu.
1.1 Súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu škody za poškodený
ďalekohľad v sume 18,20 Eur, zaplatiť bolestné 55,10 Eur a náhradu za sťaženie spoločenského
uplatnenia 298,75 Eur, náhradu škody z titulu náhrady straty na zárobku počas pracovnej neschopnosti

poškodeného za obdobie od 17.07.1999 do 30.04.2000 vo výške 1.303,87 Eur a za obdobie od
01.11.2003 do 28.04.2004 v sume 2.232,01 Eur, z titulu náhrady za stratu na zárobku po skončení
pracovnej neschopnosti poškodeného alebo pri invalidite 3.153,26 Eur za obdobie od 01.05.2000
do 31.10.2003 a 339,44 Eur za obdobie od 29.10.2004 do 29.06.2005, všetko v lehote troch dní
od právoplatnosti rozsudku, zamietol žalobu o zaplatenie sumy 63,46 Eur, čo sú cestovné náklady

z Rimavskej Soboty do Žiaru nad Hronom k súdnemu znalcovi na vyšetrenie s odôvodnením, že sa
nejedná o nárok v zmysle § 449 ods. 1 Občianskeho zákonníka, keďže vyšetrenie u znalca z odboru
zdravotníctva pre účely podania znaleckého posudku nie je liečebným procesom. Vo zvyšku súd prvej
inštancie zamietol žalobu voči žalovanému z dôvodu spoluzavinenia poškodeného na vzniknutej škode
v rozsahu 1/4 (§ 441 Občianskeho zákonníka) z dôvodu spoluzavinenia E. C. O. G. v 1/4, ako aj z dôvodu

premlčania časti nároku podľa § 106 ods. 1, 2 OZ a voči poistiteľovi zamietol žalobu v celom rozsahu
z dôvodu nedostatku jeho vecnej pasívnej legitimácie. Súd prvej inštancie konštatoval, že žalovaný
zodpovedá za škodu vzniknutú žalobcovi podľa ustanovenia § 420 Občianskeho zákonníka v znení
účinnomvčaseúrazu,pretožeporušilprávnepovinnostivyplývajúcez§2ods.1,2,§9ods.1výnosuMP
SR č. 46/1994, ktorým sa vydáva Jednotný poľovnícky a disciplinárny poriadok prikazujúci poľovníkovi

správať sa disciplinovane a dodržiavať zaužívané poľovnícke obyčaje a zvyky, zakazujúce strieľať alebo
mieriť v smere, v ktorom by následkom výstrelu mohlo prísť k ohrozeniu života, zdravia alebo majetku
iných a venovať v neprehľadnom teréne streľbe zvýšenú pozornosť. Žalovaný porušil aj povinnosti
stanovené v § 30 ods. 1 písm. e) zákona č. 23/1962 Zb. o poľovníctve, kde sa stanovuje, že poľovať
na zver sa smie len spôsobom zodpovedajúcim zásadám riadneho výkonu práva poľovníctva, ochrany

zveri a ochrany prírody, najmä sa zakazuje poľovať na raticovú zver na postriežke vo vzdialenosti 100 m
od hraníc poľovného revíru. Spoluzavinenie žalobcu na vzniknutej škode ustálil súd prvej inštancie na
tom základe, že žalobca predčasne opustil svoje stanovište pri nočnej poľovačke, patrične o sebe nedal
vedieť a nedodržal zaužívané poľovnícke zvyky v zmysle § 2 ods. 2 a § 5 výnosu MP SR č. 46/1994. I keď
sa výslovne nejednalo o nočnú poľovačku na diviačiu zver, ale ak sa poľovníci účastní na poľovačke

dohodli,žepoľovačkuukončiao22.00hod.,kedyužbolatma,bolozodpovednosťoukaždéhopoľovníka,
aby bol videný ostatnými poľovníkmi. Žalobca namiesto svietidla použil iba zvukový signál (pískanie),
aby dal ostatným poľovníkom najavo svoju prítomnosť a tento spôsob bol nedostatočný. Zavinenie na
vzniknutej škode podľa názoru súdu prvej inštancie nesie aj E. C. O. G., ktorého členovia sa zúčastnili
tejto poľovačky a to tým, že nevenoval zvýšenú pozornosť pri určení presných miest, kde sa môžu

poľovníci pohybovať. Žalovaný sa podľa názoru súdu prvej inštancie čiastočne zbavil zodpovednosti
za vzniknutú škodu v rozsahu 1/2, keď miera spoluzavinenia žalobcu na vzniknutej škode podľa § 441
Občianskeho zákonníka je 1/4 a v 1/4 zodpovedá za škodu vzniknutú žalobcovi poľovnícky spolok.
Nároky uplatnené voči žalovanému 2/ boli podľa rozhodnutia súdu prvej inštancie dôvodné iba v 1/2.1.2 Námietku premlčania vznesenú žalovaným považoval súd prvej inštancie za dôvodnú vo vzťahu
k časti nárokom na náhradu straty na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti, ktoré boli uplatnené
písomnými podaniami z 29.06.2007 a nasledujúcimi, keď podľa § 106 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka

sa právo na náhrady škody spôsobenej na zdraví premlčí v subjektívnej dvojročnej premlčacej dobe.
Žalobca už pri podaní žaloby vedel, kto je zodpovedným subjektom, koho má žalovať, poznal nároky
na bolestné, sťaženie spoločenského uplatnenia, výšku vecnej škody, ktoré si uplatnil včas a včas
podal žalobu aj na zaplatenie náhrady straty na zárobku počas pracovnej neschopnosti za obdobie
od 17.07.1999 do 30.04.2000, ako aj za obdobie od 01.11.2003 do 28.10.2004. Náhradu za stratu na

zárobku po skončení pracovnej neschopnosti uplatnil žalobca včas len za obdobie od 01.05.2000 do
31.10.2003 a za obdobie od 01.09.2004 do 29.06.2005.
1.3 Náhradu za stratu na zárobku počas pracovnej neschopnosti a náhradu za stratu na zárobku
po skončení pracovnej neschopnosti priznal súd prvej inštancie žalobcovi použijúc znalecký posudok
znalkyne z odboru ekonómia a manažment J. K. G., i keď obaja pôvodne žalovaní namietali správnosť
záverov tohto znaleckého posudku s odôvodnením, že nepredložili súdu iné, podľa nich správne výpočty

jednotlivých nárokov uplatňovaných žalobou, teda nevyužili svoje právo procesnej obrany v zmysle
príslušných ustanovení zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku (ďalej aj „C. s. p.“).
1.4 Voči poistiteľovi si žalobca uplatňoval nároky na základe poistnej zmluvy č. XXXXXXXXXX uzavretej
medzi Slovenským poľovníckym zväzom Bratislava a poistiteľom, ktorého predmetom bolo poistenie
zodpovednosti v súvislosti s výkonom práva poľovníctva a z poistnej zmluvy č. XXXXXXXXXX označenej

akonetypizovanéskupinovéúrazovépoistenie,ktorúuzatváralvmenepoistenýchSlovenskýpoľovnícky
zväz s poistiteľom. Podľa názoru súdu prvej inštancie z poistnej zmluvy č. XXXXXXXXXX o poistení
zodpovednosti za škodu v súvislosti s výkonom práva poľovníctva žalobcovi priamy nárok na plnenie
voči poistiteľovi nevznikol. Poistiteľ si povinnosť plniť z poistnej zmluvy č. XXXXXXXXXX splnil tým, že
žalobcovi uhradil sumu 55,76 Eur ako dohodnutú náhradu za čas liečenia úrazu a 451,43 Eur za trvalé

následky úrazu. Ďalšie nároky z tejto poistnej zmluvy žalobcovi nevyplývajú.
1.5 Prvoinštančný súd žiadnej zo strán sporu nárok na náhradu trov konania nepriznal s odkazom na
ustanovenie § 255 ods. 2 C. s. p. majúc za to, že každá zo strán sporu mala v konaní len čiastočný
úspech.

2. Tento rozsudok okresného súdu napadla odvolaním každá zo strán sporu.

3. Žalobca vytýkal súdu prvej inštancie, že na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym
skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, čo
zodpovedá odvolacím dôvodom podľa § 365 ods. 1 písm. f) a písm. h) Civilného sporového poriadku.

Odsúdenie žalovaného 1/ rozsudkom Okresného súdu Rimavská Sobota sp. zn. 1T/112/99 svedčí
podľa názoru žalobcu o tom, že súd v trestnom konaní nezistil také okolnosti, pre ktoré by mohlo byť
konštatované, že žalobca nesie spoluzavinenie na poškodení jeho zdravia. Znalec J. M., na posudok
ktorého sa súd prvej inštancie odvolal uviedol vo svojom posudku, že v neprehľadnom teréne musí
lovec venovať streľbe zvýšenú pozornosť a zver je možné loviť len, ak ju poľovník bezpečne rozozná.

Žalovaný 1/ vystrelil na cieľ pri zníženej viditeľnosti bez toho, aby bezpečne rozpoznal na čo strieľa.
Úraz sa žalobcovi nestal počas nočnej poľovačky. Ak aj žalobca o 21.25 hod. opustil svoje miesto, na
svoje konanie dostatočne upozornil ostatných pískaním. Premiestňoval sa na betónovú cestu, ktorá
sa nachádza v miestach menej ako 100 metrov od susedného poľovného revíru, kde je zakázané
loviť. Ak by aj súd bol toho názoru, že žalobca má na svojom zranení podiel, nie je možné určiť jeho

spoluzavinenie v rozsahu 25 %. Súd prvej inštancie pripísal spoluzavinenie na vzniknutej škode aj
poľovníckemu spolku, ale tento záver nevyplýva zo žiadnych dôkazov zabezpečených v súdnom konaní.
Nesúhlasil s tým, aby povinnosť nahradiť žalobcovi škodu bola u žalovaného 1/ znížená podľa § 450
Občianskeho zákonníka z dôvodu jeho osobných a majetkových pomerov spočívajúcich v tom, že sa
v priebehu súdneho konania stal invalidným dôchodcom. Nie zavinením žalobcu sa súdne konanie vedie

od roku 2001.
3.1 Súd prvej inštancie nevysvetlil zrozumiteľne a presvedčivo, na základe akých skutočností dospel
k záveru, že časť nároku na náhradu za stratu na zárobku uplatňovaná v priebehu súdneho konania
ako nárok vznikal je premlčaná. Žalobca si už v žalobe z 12.07.2001 voči obom žalovaným uplatnil
nárok na náhradu straty na zárobku, ku ktorej došlo pri škode na zdraví, a to počnúc mesiacom máj

2000 až do kalendárneho mesiaca, v ktorom dovŕši žalobca 65 rokov veku v peňažnom vyjadrení
sumou 238,23 Eur podľa § 445 Občianskeho zákonníka. O tom, aká škoda (strata na zárobku) vzniká
poškodenému počas pracovnej neschopnosti a po jej skončení sa poškodený spravidla dozvedá až
následne, keď mu je vyplatená nemocenská dávka počas pracovnej neschopnosti a mzda po skončenípracovnej neschopnosti. Výška tejto náhrady je spravidla rozdielna každý mesiac. Súd prvej inštancie
nepostupoval v konaní tak, aby vec žalobcu bola v primeranej lehote prerokovaná a z tohto dôvodu
dochádzalo u žalobcu k zmenám nároku počas súdneho konania. Základný nárok bol uplatnený žalobou

12.07.2001 a výšku v priebehu konania žalobca iba upravoval podľa výšky vyplácaných nemocenských
dávok a mzdy. Premlčacia doba mohla začať plynúť len odvtedy, ako sa poškodený dozvedel o škode.
3.2 Žalobca sa nestotožňuje s názorom súdu prvej inštancie, že škoda vzniknutá žalobcovi nie je krytá
poistnými zmluvami uzavretými medzi Slovenským poľovníckym zväzom a poistiteľom.
3.3 Navrhol, aby odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvej inštancie a priznal všetky žalobcom

uplatnené nároky a zaviazal oboch žalovaných spoločne a nerozdielne vyplácať náhradu za stratu na
zárobku po skončení pracovnej neschopnosti vo výške 118,20 Eur mesačne aj za obdobie po rozhodnutí
súdu prvej inštancie.

4. Žalovaný nesúhlasil s uloženou povinnosťou plniť žalobcovi podľa rozhodnutia súdu prvej inštancie.
Tvrdil, že pri stanovení výšky miery zavinenia žalobcu a žalovaného na vzniknutej škode žalobcovi

mal súd prvej inštancie zvážiť dôvody vzniku poranenia žalobcu v časovej osi. Jedným z podstatných
a základných dôvodov vzniku poranenia žalobcu bolo, že zo strany E. C. O. G. nedošlo k presnému
určeniu rozhodných lokalít, v ktorých budú jednotliví poľovníci vykonávať poľovné právo. K nehodovej
udalosti by nebolo došlo, ak by žalobca dôsledne dodržiaval príslušné poľovné predpisy a obyčaje a aj
napriek nedostatočnému určeniu rozhodných lokalít by sa nachádzal v lokalite, pre ktorú bol na výkon

poľovného práva zapísaný. Žalobca sa mal nachádzať v lokalite „P.“, ktorá je minimálne 400 metrov
vzdialená od lokality „Q.“, kde k škodovej udalosti došlo. Súd prvej inštancie nedostatočne zohľadnil, že
žalobca mal presnú a úplnú informáciu o tom, kde sa nachádza žalovaný a naopak žalovaný v dôsledku
nezodpovedného správania sa žalobcu nemal možnosť vedieť, že tento bezdôvodne a bez akéhokoľvek
oznámenia iným poľovníkom zmení miesto výkonu poľovného práva, čím žalobca porušil všetky poľovné

obyčaje. Žalobca nepoužil predpísanú svetelnú signalizáciu a svoju identifikáciu ešte sťažil, keď sa otočil
chrbtom a zohol sa k zemi, čím umožnil zámenu s diviačou zverou. Z uvedeného malo byť vyvodené,
že určitú mieru zavinenia na škodovej udalosti treba pripísať E. C. O. G. a podstatnú mieru zavinenia na
vzniku škody žalobcovi. Žaloba mala byť proti žalovanému zamietnutá v celom rozsahu. Aj v prípade, ak
súd prvej inštancie rozhodol o miere zavinenia žalovaného v rozsahu 1/2, mal posúdiť nárok žalobcu aj

podľa ustanovenia § 450 Občianskeho zákonníka, ako sa toho v priebehu konania žalovaný dožadoval.
4.1 Pôvodne žalovaný z opatrnosti namietal aj spôsob určenia výšky súm, na výplatu ktorých bol súdom
prvej inštancie zaviazaný. Súd prvej inštancie podľa dôvodov rozhodnutia vychádzal zo znaleckého
posudku J. K. G. napriek tomu, že znalkyňa sama potvrdila nesprávnosť výpočtov v znaleckom posudku.
Tvrdil, že pokiaľ samotná znalkyňa uviedla, že znalecký posudok nie je správny, bolo povinnosťou súdu

uložiť znalkyni opraviť znalecký posudok tak, aby bol súladný s právnymi predpismi. Od tejto námietky
žalovaný upustil po rozhodnutí dovolacieho súdu uznesením sp. zn. 7Cdo/322/2021, ktorý za procesne
bezchybný označil postup odvolacieho súdu rozhodujúceho o odvolaniach strán sporu rozsudkom sp.
zn. 17Co/42/2018 z 10. júna 2020, ktorý pre účely výpočtu nárokov žalobcu použil v odvolacom konaní
predložený súkromný znalecký posudok J. G. (ako listinný dôkaz).

4.2 Žalovaný nesúhlasil ani s názorom okresného súdu, že z poistnej zmluvy č. 4003977384 vzniká
len Slovenskému poľovníckemu zväzu nárok na náhradu škody, ktorá vznikla žalobcovi. Slovenský
poľovnícky zväz dojednal túto zmluvu v prospech členov Slovenského poľovníckeho zväzu, uchádzačov
o poľovný lístok a zahraničných držiteľov poľovných lístkov. Z tejto zmluvy je teda oprávnený každý
člen Slovenského poľovníckeho zväzu a nie samotný Slovenský poľovnícky zväz. Z rozsahu poistenia

vymedzeného v článku I. bod 2. vyplýva, že touto poistnou zmluvou je krytý každý nárok žalobcu
uplatnený v konaní. Plnenie poisťovne pri škode na zdraví nie je podľa zmluvy obmedzené žiadnou
poistnou sumou. Poistiteľ nevysvetlil, z akého dôvodu časť nárokov z tejto poistnej zmluvy uspokojil
aodmietaplniťzvyšok.Disproporciamedziúčelovýmitvrdeniamipoistiteľaajehoreálnymikrokminebola
žiadnym spôsobom odstránená ani vysvetlená. Žalovaný považuje výrok rozsudku súdu prvej inštancie,

ktorým žalobu voči poistiteľovi zamietol v celom rozsahu za nesprávny.
4.3 Súd prvej inštancie nesprávne posúdil mieru úspechu strán sporu v konaní, keď podľa § 255 ods.
2 C. s. p. žiadnej zo strán nárok na náhradu trov konania nepriznal. Žalobcovi bolo výrokom rozsudku
okresného súdu priznané právo na zaplatenie sumy 7.400,63 Eur. V zmysle upresnenia žaloby ku dňu
30.05.2017 požadoval žalobca zaplatenie sumy 52.013,19 Eur. Žalobca, ktorému bola prisúdená suma

7.400,63 Eur bol úspešný len v rozsahu 14,23 % a úspech žalovaného v percentuálnom vyjadrení
predstavuje 85,77 %. Rozdiel týchto súm 71,54 % je nárok žalovaného voči žalobcovi na náhradu trov
konania.4.4 Navrhol zmeniť napadnutý rozsudok tak, že žaloba bude zamietnutá v celom rozsahu a žalobcovi
bude uložená povinnosť nahradiť trovy konania žalovanému.

5. Poistiteľ nebol spokojný iba s rozhodnutím o jeho nároku na náhradu trov konania. O odvolaní žalobcu
proti výroku rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým bola žaloba voči KOOPERATÍVE poisťovňa, a. s.,
Vienna Insurance Group v Bratislave, so sídlom Štefanovičova 4 zamietnutá a o odvolaní poistiteľa proti
výroku, ktorým jemu súd prvej inštancie právo na náhradu trov konania nepriznal, rozhodol Krajský súd
v Banskej Bystrici čiastočným rozsudkom sp. zn. 17Co/42/2018 zo dňa 10. apríla 2019.

6. Vzájomné vyjadrenia strán sporu predkladané súdu prvej inštancie k podaným odvolaniam
a vyjadreniam až do prejednania veci odvolacím súdom na odvolacom pojednávaní dňa 10. apríla 2019
nič nové nepriniesli.

7. V priebehu odvolacieho konania požiadal žalobca znalkyňu J. K. G. o vyhotovenie súkromného

znaleckého posudku na výpočet náhrady za stratu na zárobku počas pracovnej neschopnosti a po
skončení pracovnej neschopnosti žalobcu, v ktorom by boli zapracované námietky poistiteľa vznesené
k znaleckému posudku č. 3/2016 z 22.08.2016 vypracovaného na základe uznesenia súdu prvej
inštancie. Odvolací súd už v rozsudku sp. zn. 17Co/42/2018 vysvetlil, z akého dôvodu akceptoval
žalobcom v odvolacom konaní predložený prepracovaný súkromný znalecký posudok J. K. G. považujúc

ho len za listinný dôkaz vzhľadom na chýbajúcu doložku v tomto znaleckom posudku o tom, že znalec
si je vedomý následkov vedome nepravdivého znaleckého posudku (§ 209 ods. 2 C. s. p.) a Najvyšší
súd Slovenskej republiky v uznesení sp. zn. 7Cdo/322/2021 tento postup odvolacieho súdu akceptoval.

8. Krajský súd v Banskej Bystrici funkčne príslušný na rozhodnutie o odvolaní strán sporu nariadil vo

veci opakovane pojednávanie (§ 385 ods. 1 C. s. p.) za účelom doplnenia dokazovania a správneho
zistenia skutkového stavu majúc za to, že súdom prvej inštancie popísaný skutkový stav z dôkazov
pred ním vykonaných nie je úplne zistený a z neho právne závery o spoluzodpovednosti žalobcu
a poľovníckeho spolku nevyplývajú, pričom zistil: Žalobca aj žalovaný boli členmi E. C. O. G., ktorý
bol založený 05.06.1997 na zakladajúcej členskej schôdzi. Zakladajúcimi členmi E. C. O. boli E. F., nar.

XXXX, J. F., nar. XXXX, A. F., nar. XXXX a R. F., nar. XXXX. Za riadnych členov poľovníckeho spolku
boli prijatí: S. B., R. B., A. G., A. B., za predsedu poľovníckeho spolku bol zvolený E. F. (žalovaný).
Na zakladajúcej členskej schôdzi boli vytvorené aj orgány poľovníckeho spolku a výboru poľovníckeho
spolku bolo uložené vypracovať domáci poriadok v súlade so schválenými stanovami poľovníckeho
spolku a platnými poľovníckymi predpismi.

8.1 Okresný úrad Rimavská Sobota, pozemkový a lesný odbor na žiadosť odvolacieho súdu predložil
kópiu stanov E. C. O. G., ktoré boli schválené pri vzniku tohto poľovníckeho spolku. Medzi povinnosťami
člena poľovníckeho spolku bolo uvedené dodržiavať právne predpise o poľovníctve, zbraniach a strelive,
nahradiťspôsobenúškodu,zaktorúzodpovedá,dôslednerešpektovaťpravidláobčianskejapoľovníckej
morálky. Činnosť poľovníckeho spolku sa spravovala aj schváleným domácim poriadkom, ktorý

odvolaciemu súdu v kópii predložil bývalý člen poľovníckeho spolku J. F.. V článku III. pod názvom Lov
zveri v bode 5. bolo ustanovené, že povolenka (na lov zveri) musí obsahovať druh zveri a jej vekovú
kategóriu, prípadne aj bližšie určenie miest v revíri, kde má byť ulovená. Povolenka na lov je časovo
obmedzená. Podľa bodu 6. domáceho poriadku pri vstupe do poľovného revíru za účelom výkonu
práva poľovníctva aj pri odchode z revíru je člen poľovníckeho spolku povinný sa zapísať do knihy

návštev revíru, ktorá bude umiestnená vždy na vopred dohodnutom mieste. Zápis do knihy návštev,
o príchode a odchode z revíru so zbraňou sa prevádza pred poľovačkou. V prípade použitia zbrane
počas prítomnosti v revíri za akýmkoľvek účelom treba túto skutočnosť zaznamenať v knihe návštev.
Vopredsamôžezapísaťpoľovníklennadruhýdeňráno,povečernejpostriežke(zápismábyťprevedený
červeným perom).

8.2 Dňa 16.07.1999 sa žalobca, žalovaný, A. F. a J. F. dohodli, že pôjdu na postriežku na diviaka. I keď
sa poľovačky 16.07.1999 zúčastnili štyria poľovníci a jeden poľovne upotrebiteľný pes, nešlo o spoločnú
poľovačku podľa § 4 ods. 1 výnosu Ministerstva pôdohospodárstva SR č. 46/1994, ale o individuálnu
poľovačku podľa § 5 tohto výnosu. Žalovaný na pojednávaní dňa 23.04.2025 tiež označil poľovačku zo
dňa 16.07.1999 za individuálnu, iba jeho právny zástupca na pojednávaní dňa 18.06.2025 tvrdil, že ak

sa poľovačky 16.07.1999 zúčastnili aspoň traja strelci a jeden poľovne upotrebiteľný pes, išlo o spoločnú
poľovačku, pri ktorej žalobca nemohol opustiť svoje stanovište pred zaznením signálu oznamujúceho
ukončenie pohonu. Poľovačka dňa 16.07.1999 nenapĺňala znaky spoločnej poľovačky podľa § 4 výnosu
Ministerstva pôdohospodárstva SR a § 6 ods. 6 vyhlášky Ministerstva poľnohospodárstva a výživySlovenskej socialistickej republiky o ochrane a o čase, spôsobe a podmienkach lovu niektorých druhov
zvierat, keďže nebola v zmysle § 7 ods. 1 vyhlášky č. 172/1975 Zb. vopred plánovaná, nezúčastnili sa
jej honci, nebol určený vedúci poľovačky, každý zo zúčastnených na tejto poľovačke bol individuálnym

lovcom.
Kniha návštev revíru, do ktorej sa návšteva revíru zapisovala, sa nachádzala pri vchode do domu
žalovaného. Zápis do knihy návštev revíru za všetkých štyroch poľovníkov, ktorí mali záujem poľovať na
diviaka, ale aj ďalších členov poľovníckeho spolku R. B. a S. B. vykonal J. F.. Podľa kópie zápisu v knihe
návštev na deň 16.07.1999 nachádzajúcej sa na č. l. 36 spisu Okresného súdu Rimavská Sobota sp.

zn. 1T/112/99 mali všetci šiesti poľovníci poľovať v čase od 19.00 hod. do 22.00 hod. A. F., J. F. a A. B.
boli zapísaní do lokality s miestnym názvom P.. Žalovaný mal úmysel poľovať v časti revíru s miestnym
názvom Q., R. B. bol zapísaný do časti B. T. a S. B. poľovala v časti s názvom U. F.. Poľovný lístok
(povolenie na poľovačku) žalobcu vystavený E. C. O. G. znel na lov lanštiaka v období od 16.07.1999
do 31.07.1999, žalovaný mohol taktiež v období od 16.07.1999 do 31.07.1999 podľa poľovníckeho
lístka uloviť lanštiaka (niečo vlaňajšie, minuloročné, mladého kanca diviaka do veku druhého roku života

o váhe 50 až 70 kg). Na rube oboch povolení na poľovačku, ktoré sú v kópii na č. l. 39 až 40 spisu
Okresného súdu Rimavská Sobota sp. zn. 1T/112/99 bol osobitne povolený nočný lov diviačej zveri
v období od 26. – 30. júla 1999, ani v jednom povolení na poľovačku nebolo určené miesto v revíri, kde
má byť zver ulovená. Podľa správy Slovenského hydrometeorologického ústavu, pracovisko Banská
Bystrica, ktorá je súčasťou spisu Okresného súdu Rimavská Sobota sp. zn. 1T/112/99 dňa 16.07.1999

bolo polooblačno, bez zrážok, západ slnka bol o 20.40 hod., súmrak nastal o 21.00 hod., o 21.30 hod
trvalo už šero prechádzajúce do tmy. Mesiac bol v tvare úzkeho kosáčika tri dni po nove, jeho svit aj svit
hviezdnej oblohy bol pri polooblačnom počasí slabý a tým viditeľnosť neosvetlených predmetov okolo
21.30 hod. bola už znížená a pohybovala sa na úrovni 50 m.
8.3 Hoci sa poľovačky dňa 16.07.1999 zúčastnili viacerí poľovníci, nešlo o spoločnú poľovačku

organizovanú E. C. O. G., ale o individuálnu poľovačku formou postriežky a posliedky, na ktorú nemuseli
nastúpiť všetci poľovníci v totožnom čase. Do revíru prišli naraz A. F., J. F. a A. B., všetci traja zapísaní
v knihe návštev revíru do lokality P., ktorí sa priamo na mieste samom dohodli, ktorý z nich v ktorej časti
lokality P. zaujme svoju pozíciu. Žalovaný E. F. sa zdržal doma a nebol účastný dohody A. F., J. F. a A.
B. o tom, ako si rozdelili miesta v časti revíru P..

8.4 Od Okresného úradu Rimavská Sobota, pozemkový a lesný odbor si vyžiadal odvolací súd kópiu
rozhodnutia o uznaní E. D. „G.“, v ktorom právo poľovníctva vykonával E. C. O. G.. Z rozhodnutia
sp. zn. č. j. PPLH/L 2184/97-Sa z 21.04.1997 vyplýva, že spoločný poľovný revír spolu so súvislými
poľovnými pozemkami predstavoval výmeru 2066,18 ha. Hranice poľovného revíru boli stanovené
len slovným popisom, opisom lomových bodov. Jednotlivé časti poľovného revíru neboli označené

miestnymi názvami, používanými poľovníkmi E. C. O. G..
8.5 Žalobca sa podľa dohody so R. F. a J. F. posadil do pšenice na úsek B. T., čo je časť lokality
P., jeho miesto posedu bolo od panelovej cesty, na ktorej ponechali poľovníci zaparkované motorové
vozidlá, vzdialené asi 250 m. Podľa náčrtku miesta prípadu postrelenia žalobcu v poľovníckom revíri G.
dňa 16.07.1999 vyhotoveným Okresným úradom Rimavská Sobota dňa 20. septembra 2001, lokalita

P. a lokalita Q. susedia. Časť lokality P. s názvom B. S., kde mal podľa dohody so R. F. a J. F.
poľovať žalobca, je z oboch strán od lokality P. aj lokality Q. chránená bočným hrebeňom. Žalovaný mal
vykonávať právo poľovníctva v miestnej časti s názvom Q.. Miesto postriežky žalovaného je v lokalite
Q. zakreslené 30 m od okraja panelovej cesty a miesto výstrelu zo zbrane žalovaného je označené na
opačnej strane panelovej cesty. Strany tvrdili, že lokalita Q. zahŕňa aj panelovú cestu a tiahne sa až po

potok Q. tvoriaci hranicu poľovníckych revírov G. F. H. D.. Medzi lokalitami P. a Q. bola vzdialenosť
cca 500 m. Keď sa začalo stmievať, žalobca usúdil, že nemá význam čakať na diviaka v pšenici, preto
sa cestou, ktorou vošiel na miesto postriežky, rozhodol vrátiť späť k svojmu autu. Cez lán pšenice išiel
kolmo na panelovú cestu, na ktorú vstúpil vystretý a v jej strede zo vzdialenosti 70 m z pravej strany bol
postrelený žalovaným, ktorý sa tiež o 21.15 hod. zo svojho pôvodného stanovišťa Q. pre zlé podmienky

na lov, nakoľko sa stmievalo, presunul na panelovú cestu, lebo z pšenice už nemal dostatočný rozhľad.
Žalovaný mal so sebou aj psa a čakal na diviaka. Žalobca tvrdil, že o svojom návrate na panelovú
cestu dával vedieť zvukovým znamením, opakovaným pískaním ústami. Žalovaný uvádzal, že nepočul
žiadne zvukové znamenie. Spozornel na šuchot ako keď sa diviak blíži z pšenice, rovnakým spôsobom
ako keby zbadal diviaka, sa správal aj jeho poľovne upotrebiteľný pes. Cez ďalekohľad bez okuliarov

identifikoval žalovaný žalobcu ako diviaka o váhe 80 až 100 kg. Keď ukľudnil psa, znovu sa žalovaný
podľa svojho vyjadrenia pozrel do ďalekohľadu bez okuliarov a znovu videl tú istú postavu diviaka
v tej istej polohe. Nezodpovedá výsledkom šetrenia v trestnom konaní tvrdenie žalovaného, že žalobca
sťažil svoju identifikáciu tým, že vystupoval na cestu zaväzujúc si šnúrky na topánkach. Na pojednávanídňa 18.06.2025 žalovaný poprel, že by niečo také tvrdil. V uznesení Okresného úradu vyšetrovania
Policajného zboru SR Rimavská Sobota zo 04.10.1999 o vrátení vecí poškodenému je uvedené, že sa
žalobcovi vracal pár čižiem. Zo žiadneho dôkazu nevyplýva ani tvrdenie žalovaného v odvolaní proti

rozsudku súdu prvej inštancie, že žalobca mu bol otočený chrbtom a zohol sa k zemi, čím umožnil
zámenu s diviačou zverou. V lekárskom posudku vyhotovenom 17.07.1999, ktorý je súčasťou spisu
Okresného súdu Rimavská Sobota sp. zn. 1T/112/99 je uvedené, že vstrel bol na rozhraní sedacej
a krížovej oblasti vľavo, obdobne výstrel mierne nad bedrovou kosťou vpravo. Naproti tomu znalec
B. F. P., ktorý vypracoval znalecký posudok pre účely trestného konania vypovedal pred Okresným

súdom Rimavská Sobota dňa 24.08.2010 na č. l. 355 spisu. Uviedol, že pri svojom znaleckom posudku
vychádzal z údajov lekára, ktorý operoval žalobcu B. M., ktorý uviedol, že strelou bol žalobca zasiahnutý
z pravej strany a strela mala vyjsť na ľavej strane na ľavom boku žalobcu. Zo žiadnej lekárskej správy
nevyplýva vstrel od chrbta a výstrel prednou časťou tela. Žalovaný uvádzal, že medzitým ako sa pozrel
prvýkrát a druhýkrát do ďalekohľadu ubehlo 50 až 20 sekúnd. Na tento objekt, mysliac si, že strieľa
medzi uši na hlavu diviaka, vystrelil a až keď počul po výstrele výkrik, uvedomil si, že zasiahol človeka

– žalobcu. Žalovaný chcel privolať na pomoc ostatných poľovníkov hlasným trúbením svojho auta, ale
bezúspešne. Sám naložil žalobcu do svojho auta a odviezol ho na ošetrenie do nemocnice. Ostatní
poľovníci R. F., J. F., hosť A. F. A. I., ktorí poľovali v blízkosti, počuli výstrel aj videli svietiace auto
jazdiace po panelovej ceste, preto si mysleli, že je koniec poľovačky a krátko po výstrele opustili svoje
stanovištia a vrátili sa k svojim autám na panelovú cestu. Videli, že žalobcovo auto na panelovej ceste

stojí, mysleli si, že žalobca ešte čaká na svojom mieste, lebo nebolo 22.00 hod., avšak nepátrali po
príčinách, z akého dôvodu chýba auto žalovaného a na mieste stojí auto žalobcu. Sami sa pred 22.00
hod. vrátili do dediny, kde sa v domácnosti žalovaného dozvedeli o tom, že žalovaný postrelil žalobcu.
Žalobca v dôsledku strelného poranenia má poškodené zdravie, utrpel vecnú škodu a stal sa invalidným
dôchodcom. Žalovaný bol za tento skutok odsúdený rozsudkom Okresného súdu Rimavská Sobota č. k.

1T/112/99-177 z 23.03.2000, právoplatný 03.05.2000. Skutok bol kvalifikovaný ako trestný čin ublíženia
na zdraví podľa § 224 ods. 1, 2 Trestného zákona č. 140/1961 Zb., ktorý znel: „Kto inému z nedbanlivosti
spôsobí ťažkú ujmu na zdraví alebo smrť, potresce sa odňatím slobody až na dva roky alebo zákazom
činnosti.“. Žalovaný bol odsúdený na peňažný trest v sume 10 000,- Sk; podľa § 228 Trestného poriadku
zákona č. 141/1961 Zb. mu bola uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu škody vo výške 1 870,-

Sk a podľa § 229 Trestného poriadku bol žalobca so zvyškom nároku na náhradu škody odkázaný
na občianskoprávne konanie. Voči žalovanému bolo vznesené obvinenie za to, že počas poľovačky
na panelovej ceste v katastri obce G. postrelil v driekovej oblasti žalobcu, ktorý vychádzal z poľa
na panelovú cestu, čím spôsobil žalobcovi poškodenie lopaty bedrovej kosti, otvorenú zlomeninu so
stratoutkaniva,zlomeninupriečnehovýbežkupiatehodriekovéhostavca,výbežkukrížovejkostiasvalov

v driekovej oblasti. E. F. tým, že ako poľovník počas poľovačky bezpečne nerozoznal zver, na ktorú bol
oprávnený loviť a vystrelil na človeka, porušil podľa uznesenia o vznesení obvinenia zo dňa 15.10.1999
ustanovenie§2ods.1písm.a)Jednotnéhopoľovníckehoadisciplinárnehoporiadkuvydanéhovýnosom
Ministerstva pôdohospodárstva SR č. 46/1994 z 29.03.1994. Podľa zápisnice o ohliadke miesta činu zo
17.07.1999 vyhotovenej pre účely trestného konania po pravej a ľavej strane panelovej cesty, na ktorej

bol žalobca postrelený, sa nachádzal lán pšenice. Miesto činu sa nachádza v katastri obce G. a to 1900
m od posledného domu v obci smerom po panelovej ceste na obec H.. Strelec bol od miesta zranenia
poškodeného vzdialený 74 m, stál na panelovej ceste a na vzdialenosť 1900 m od posledného domu G.
smer na H.. Na mieste činu na panelovej ceste bola krvná kaluž a to v strede cesty. Na ľavo od cesty
boli dva kríky vo vzdialenosti 5 m od krvnej kaluže. Šírka panelovej cesty v mieste, kde bola zaistená

biologická stopa, bola 5 m. Po okrajoch panelovej cesty rástla vysoká tráva v priekope. Strelec stál od
krvnej kaluže vo vzdialenosti 74 m v smere na obec G.. Súčasťou zápisnice o ohliadke miesta činu sú
aj fotografie vyhotovené v noci, na ktorých je viditeľné, že sa krvná stopa nachádzala v strede panelovej
cesty. Miesto strelca je na fotografiách označené červeným krížikom, strelec stál na panelovej ceste.
Bola vykonaná aj dodatočná ohliadka miesta činu za vidna dňa 05.08.1999. Oproti predchádzajúcej

zápisnici je tu uvedené, že po pravej strane cesty smerom na H. sa nachádza vo vzdialenosti cca 150
m lesík, ktorý patrí do poľovného revíru H. D..

9. Žaloba vo veci bola podaná na Okresný súd Rimavská Sobota 12. júla 2001 za účinnosti zákona
č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok, ktorý bol ku dňu 30.06.2016 zrušený zákonom č. 160/2015

Z. z. Civilným sporovým poriadkom účinným od 01.07.2016. Podľa § 470 ods. 1, 2 C. s. p., ak nie
je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.
Právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona,
zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnostitohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom prejednaní veci, popretí
skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v neprospech strany.

10.PredmetkonaniavymedzenývžalobedoručenejOkresnémusúduRimavskáSobotadňa12.07.2001
žalobca viackrát menil a upresňoval, s čím súvisí aj námietka premlčania vznesená oboma pôvodne
žalovanými subjektmi. Vzhľadom na to, že vec je proti poistiteľovi KOOPERATÍVA poisťovňa, a. s.,
Vienna Insurance Group, so sídlom Štefaničova 4, Bratislava právoplatne skončená zamietnutím žaloby
z dôvodu nedostatku vecnej pasívnej legitimácie tohto subjektu, bude sa odvolací súd zaoberať len

námietkou premlčania vznesenou žalovaným E. F. vo vyjadrení z 30. apríla 2012 na č. l. 446, kde
žalovaný uviedol „návrh na zmenu podľa návrhu zo dňa 26.06.2007 bol okresnému súdu doručený
29.06.2007. Nároky na zmenu výšky náhrady nad sumu požadovanú pôvodným návrhom splatné pred
29.06.2005 považujeme za premlčané. Rovnako za premlčané považujeme nároky na zmenu nad sumu
požadovanú pôvodným návrhom splatné pred 31.10.2009 podľa uplatnenia a rozšírenia návrhu zo dňa
27.10.2011“, z čoho vyplýva, že žalovaným vznesená námietka premlčania sa týkala len nárokov na

náhradu za stratu na zárobku počas pracovnej neschopnosti podľa § 446 Občianskeho zákonníka
a nároku na náhradu za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti poškodeného alebo
pri invalidite podľa § 447 Občianskeho zákonníka uplatneným písomným podaním z 26.06.2007 za
obdobiedvochrokovpreddoručenímtohtopodaniasúduatiežnárokovuplatnenýchpísomnýmpodaním
z 27.10.2011 splatným dva roky pred doručením rozšírenia návrhu súdu a námietkou premlčania

rozšírenou na odvolacom pojednávaní dňa 10.06.2020 na celý predmet konania. Z neprehľadných
a nepresných viackrát opravovaných návrhov na pripustenie zmeny žaloby je ťažké konkretizovať,
ktorých nárokov sa pôvodne vznesená námietka premlčania žalovaného týka.

11. Žalobca žalobu v priebehu sporu viackrát menil. Posledné rozsiahle upresnenie a zmena žaloby je

žurnalizovaná na č. l. 671 a nasledujúce spisu, ktoré bolo doručené Okresnému súdu Rimavská Sobota
dňa 06.10.2016 a vzápätí 02.12.2016 ešte pred rozhodnutím súdu prvej inštancie o pripustení zmeny
žaloby aj oprava tohto podania v dôsledku chýb v písaní. Súd prvej inštancie pripustil zmenu žaloby na
pojednávaní dňa 30.05.2017 na č. l. 722 spisu s výrokom:
„Súd pripúšťa zmenu žaloby v zmysle písomného upresnenia žaloby podaného právnym zástupcom

žalobcu zo dňa 05.10.2016 nasledovne:
1/ Žalobca žiada zaviazať žalovaného zaplatiť žalobcovi náhradu škody za poškodený ďalekohľad a
náhradu za cestovné z Rimavskej Soboty do Žiaru nad Hronom a späť na vyšetrenie k znalcovi spolu
vo výške 99,88 Eur (zmena súdom pripustená sa zhoduje s návrhom žalobcu – poznámka odvolacieho
súdu);

2/ Žalobca žiada zaviazať žalovaného zaplatiť žalobcovi náhradu škody na bolestnom vo výške 110,20
Eur (zmena súdom pripustená sa zhoduje s návrhom žalobcu – poznámka odvolacieho súdu);
3/ Žalobca žiada zaviazať žalovaného a poistiteľa spoločne a nerozdielne zaplatiť mu náhradu škody
z titulu sťaženia spoločenského uplatnenia vo výške 597,50 Eur (zmena súdom pripustená sa zhoduje
s návrhom žalobcu – poznámka odvolacieho súdu);

4/ Žalobca žiada zaviazať žalovaného a poistiteľa zaplatiť mu spoločne a nerozdielne náhradu škody z
titulu náhrady za stratu na zárobku počas práceneschopnosti za obdobie od 17.07.1999 do 30.05.2000
a za obdobie od 01.11.2003 do 31.08.2004 vo výške 7.071,77 Eur a vo zvyšnej časti nad túto sumu v
zmysle späťvzatia žaloby konanie z a s t a v u j e (zmena súdom pripustená sa nezhoduje s návrhom
žalobcu. Žalobca vymedzil prvé obdobie od 17.07.1999 do 30.04.1999. Vo výroku rozsudku súd

rozhodol o náhrade za stratu na zárobku počas PN za obdobie od 17.07.1999 - 30.04.2000 – poznámka
odvolacieho súdu);
5/ Žalovaný a poistiteľ sú povinní zaplatiť žalobcovi spoločne a nerozdielne náhradu škody z titulu
náhrady za stratu na zárobku po skončení práceneschopnosti alebo pri invalidite (úrazovú rentu) za
obdobie od 01.09.2004 do 30.04.2015 a to sumu 13.369,51 Eur a vo zvyšnej časti nad túto sumu konanie

z a s t a v u j e (zmena súdom pripustená sa zhoduje s návrhom žalobcu – poznámka odvolacieho súdu).
6/ Žalovaný a poistiteľ sú povinní zaplatiť žalobcovi spoločne a nerozdielne náhradu škody z titulu
náhrady za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti, alebo pri uznaní invalidity alebo
čiastočnej invalidity za obdobe od 01.05.2000 do 31.10.2003 vo výške 6.306,52 Eur a vo zvyšnej časti
nad túto sumu v zmysle späťvzatia žaloby konanie zastavuje (zmena súdom pripustená sa zhoduje

s návrhom žalobcu – poznámka odvolacieho súdu).
7/ Žalovaný a poistiteľ sú povinní zaplatiť spoločne a nerozdielne žalobcovi náhradu škody z titulu
náhrady za stratu na zárobku po skončení práceneschopnosti alebo pri invalidite (úrazovú rentu) za
obdobie od 01.05.2015 do 31.10.2016 vo výške 2.122,80 Eur a vo zvyšnej časti nad túto sumu v zmyslespäťvzatia konanie z a s t a v u j e (zmena súdom pripustená sa zhoduje s návrhom žalobcu – poznámka
odvolacieho súdu).
8/ Žalovaný a poistiteľ sú povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi náhradu škody z titulu

náhrady straty na zárobku po skončení práceneschopnosti alebo pri invalidite (úrazovú rentu) počnúc
dňom 01.11.2016 mesačne v sumách 117,20 Eur vždy do 15-teho dňa kalendárneho mesiaca a vo
zvyšnej časti nad túto sumu konanie z a s t a v u j e (zmena súdom pripustená sa nezhoduje s návrhom
žalobcu. Žalobca opravil dňa 02.12.2016 sumu renty na 118,20 €, túto opravu súd nezohľadnil –
poznámka odvolacieho súdu).

12. Žalobca vzal späť žalobu o sumu 351,79 € oproti úprave žaloby zo dňa 15.07.2015; späťvzatie sa
týkalo súhrnne nároku na náhradu za stratu na zárobku počas PN za celé obdobie od 17.07.1999 do
30.05.2000 a za obdobie od 01.11.2003 do 31.08.2004.
Žalobca vzal späť žalobu o náhradu na stratu na zárobku po skončení práceneschopnosti za
obdobie od 01.09.2004 do 30.04.2015 o 23 342,17 €, o náhradu na stratu na zárobku po skončení

práceneschopnosti za obdobie od 01.05.2000 do 31.10.2003 o 3.699,14 €, o náhradu na stratu na
zárobku po skončení práceneschopnosti za obdobie od 01.05.2015 do 31.10.2016 o 3.039,78 € a na
rentu od 01.11.2016 do budúcna o 168,61 € mesačne. O čiastočnom späťvzatí žaloby súd prvej inštancie
v rozhodnutí o veci samej podľa § 145 ods. 2 C. s. p. nerozhodol.
12.1 O zastavení konania pre čiastočné späťvzatie žaloby rozhodol Krajský súd v Banskej Bystrici

rozsudkom č. k. 17Co/42/2018-1088 zo dňa 10. júna 2020 vo výroku I., ktorý uznesením NS SR sp. zn.
7Cdo/322/2021 z 28. februára 2024 nebol dotknutý.

13. Po poslednej zmene žaloby pripustenej súdom prvej inštancie a čiastočnom späťvzatí žaloby
žalobcom a zastavení konania odvolacím súdom zostali predmetom žaloby nároky na náhradu škody na

bolestnom a sťažení spoločenského uplatnenia a vecnej škody. Žalobca si uplatňuje náhradu za stratu
na zárobku počas práceneschopnosti podľa § 446 Občianskeho zákonníka a nárok na náhradu za stratu
na zárobku po skončení práceneschopnosti podľa § 447 Občianskeho zákonníka.
Náhrada za stratu na zárobku počas pracovnej neschopnosti je uplatňovaná za obdobie od 17.07.1999
do 30.04.2000 a od 01.11.2003 do 31.08.2004 spolu vo výške 7.071,77 Eur.

Náhrada za stratu na zárobku po skončení práceneschopnosti sa uplatňuje za obdobie od 01.05.2000
do 31.10.2003 vo výške 6.306,52 Eur, za obdobie od 01.09.2004 do 30.04.2015 vo výške 13.369,51
Eur, za obdobie od 01.05.2015 do 31.10.2016 vo výške 2.122,80 Eur a počnúc dňom 01.11.2016 žiada
žalobca mesačne rentu po 117,20 Eur (podľa opraveného podania 118,20 €).

14. Škoda na zdraví a vecná škoda vznikla žalobcovi 16.07.1999. Žalobu na náhradu škody na zdraví,
náhradu vecnej škody a náhradu straty na zárobku počas a po skončení pracovnej neschopnosti podal
žalobca na Okresný súd Rimavská Sobota už 12.07.2001, teda pred uplynutím dvojročnej premlčacej
doby na náhradu škody podľa § 106 ods. 1 a ods. 2 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého sa právo
na náhradu škody premlčí za dva roky odo dňa, keď sa poškodený dozvie o škode a o tom, kto

za ňu zodpovedá. Najneskoršie sa právo na náhradu škody premlčí za tri roky, a ak ide o škodu
spôsobenú úmyselne, za desať rokov odo dňa, keď došlo k udalosti, z ktorej škoda vznikla; to neplatí,
ak ide o škodu na zdraví. Faktúra za opravu poškodeného ďalekohľadu žalobcu na sumu 36,41 € (v
prílohovej obálke) bola vystavená iba 13.04.2000 so splatnosťou 27.04.2000. Až doručením faktúry
o cene opravy ďalekohľadu sa žalobca dozvedel o výške vecnej škody. Posudok o bolestnom a o sťažení

spoločenského uplatnenia (originál v prílohovej obálke) bol vyhotovený B. B. A. 16. novembra 2000
v časti o bolestnom a 14.10.2002 v časti o sťažení spoločenského uplatnenia. O výške škody na zdraví
sa žalobca mohol dozvedieť len z posudku o bolestnom a o sťažení spoločenského uplatnenia.

15. Nároky na náhradu straty na zárobku je možné zoradiť chronologicky podľa období takto:

od 17.07.1999 do 30.04.2000 strata na zárobku počas práceneschopnosti
od 01.05.2000 do 31.10.2003 strata na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti
(od roku 1996 do 31.10.2003 pracoval žalobcu u D., C. D. C., pracovný pomer bol skončený dohodou
pre nadbytočnosť pri zániku organizácie s právnym nástupcom – poznámka odvolacieho súdu)
od 01.11.2003 do 31.08.2004 strata na zárobku počas práceneschopnosti

(od 01.11.2003 do 31.10.2004 žalobca nepracoval – poznámka odvolacieho súdu)
od 01.09.2004 do 30.04.2015 strata na zárobku po skončení práceneschopnosti
(od 1.11.2004 do 31.10.2008 pracoval žalobca u zamestnávateľa V. B. Q. D. P. M. C. O. A. B., so sídlom
v Rimavskej Sobote, od 24.11.2004 bol žalobcovi priznaný čiastočný invalidný dôchodok, od 01.11.2008do30.11.2008bolžalobcanezamestnaný,evidovanýnaúradepráce,sociálnychvecíarodinya zároveň
práceneschopný od 04.11.2008 do 30.11.2008. Pracovný pomer žalobcu u V. B. Q. D. P. M. C. O. A. B.
v Rimavskej Sobote skončil uplynutím dohodnutej doby, na č. l. 289 spisu je založená pracovná zmluva

žalobcu za obdobie od 01.11.2007 do 31.10.2008.
od 01.12.2008 do 17.07.2012 bol žalobca zamestnaný u spoločnosti V. K. XX F. C., so sídlom
T. C. XXXX/XX, D. C.. Jeho pracovný pomer podľa správy zamestnávateľa doručenej Krajskému
súdu v Banskej Bystrici 29. mája 2020 skončil dohodou podľa § 60 zákona č. 311/2001 Z. z.
Zákonník práce ku dňu 17.07.2012 na základe písomnej žiadosti žalobcu, v ktorej zamestnanec dôvod

skončenia pracovného pomeru uviesť nepožadoval. Na výzvu odvolacieho súdu predložil žalobca
dohodu o skončení pracovného pomeru so spoločnosťou V. K. XX F. C..
od 27.03.2013 bol žalobcovi priznaný predčasný starobný dôchodok – poznámky odvolacieho súdu).
od 01.05.2015 do 31.10.2016 strata na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti
počnúc dňom 01.11.2016 strata na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti (renta) do budúcna.

16. Náhradu za stratu na zárobku pri škode na zdraví upravuje vo všeobecnosti ustanovenie
§ 445 Občianskeho zákonníka tak, že strata na zárobku, ku ktorej došlo pri škode na zdraví sa
uhradzuje peňažným dôchodkom; pritom sa vychádza z priemerného zárobku poškodeného, ktorý pred
poškodením dosahoval.
16.1 Ustanovenie § 445 OZ je ustanovením špeciálnym vo vzťahu k ustanoveniu § 442 OZ z dôvodu,

že škodu v podobe straty na zárobku nie je možné stotožniť so skutočnou škodou ani ušlým ziskom,
zároveň je lex generalis vo vzťahu k § 446 a § 447 OZ upravujúcim prípady náhrady straty na zárobku po
dobu pracovnej neschopnosti a po skončení pracovnej neschopnosti alebo priznaní invalidity. Ide o dva
samostatné nároky navzájom na seba nenaviazané, u ktorých sa aj premlčanie posudzuje osobitne.
Strata na zárobku počas práceneschopnosti má charakter opakujúcej sa mesačnej straty na zárobku.

Strata na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti má charakter renty. Tento rozdiel sa premieta
do premlčania jednotlivých nárokov. Zatiaľ čo pri strate na zárobku počas pracovnej neschopnosti
sa premlčuje strata na zárobku za každý mesiac samostatne, pri strate na zárobku po skončení
práceneschopnosti sa premlčuje celý nárok ako taký (podľa komentára Občianskeho zákonníka pre
prax autora JUDr. Jaroslava Krajču k § 445 OZ, vydavateľstvo EUROUNION spol. s r. o. Bratislava).

Rovnaký záver o tom, že nárok na náhradu za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti
sa premlčuje ako celok vyplýva z rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS
16/2017 z 12.01.2017 a z uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky z 26.07.2019 sp. zn. II. ÚS
198/2019, podľa ktorého „subjektívna premlčacia doba na uplatnenie nároku na náhradu za stratu na
zárobku po skončení pracovnej neschopnosti (§ 447 OZ) začína plynúť zásadne od okamihu, kedy sa

poškodený dozvedel o zárobku dosahovanom pred poškodením a po poškodení, prípadne kedy bolo
vydané rozhodnutie o priznaní (nepriznaní) invalidného dôchodku a poškodený sa o ňom dozvedel.
Náhrada za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti je jedným nárokom, tento nárok
nemožno rozložiť na niekoľko častí, pokiaľ nenastanú nové skutočnosti.
Lehota na premlčanie nároku na náhradu straty na zárobku začína plynúť najneskoršie po dni doručenia

rozhodnutia o priznaní (nepriznaní) invalidného dôchodku. Nárok na náhradu za stratu na zárobku sa
premlčuje ako jeden celok, nie iba ako nárok na jednotlivé, mesačne sa opakujúce plnenia z neho
vyplývajúce, poskytované vo forme dôchodku (tzv. renty). Tento nárok možno uplatniť žalobou za
súde až po tom, čo bolo príslušným orgánom vydané rozhodnutie o priznaní (nepriznaní) invalidného
dôchodku a poškodený sa o ňom dozvedel“, z uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.

zn. 6Cdo/186/2017 z 18.09.2019, aj rozsudku Najvyššieho súdu Českej republiky (pri obdobnej právnej
úprave v minulosti) z 27.01.2016 sp. zn. 25Cdo/4617/2014, v ktorom je ďalej rozvedené, že včasnosť
uplatnenia nároku na náhradu za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti podľa §
447 Občianskeho zákonníka sa posudzuje podľa § 106 Občianskeho zákonníka (platí len dvojročná
subjektívna premlčacia doba), ale je potrebné rozlišovať medzi premlčaním samotného nároku na

náhradu podľa § 447 OZ s ohľadom na dobu jeho uplatnenia u súdu a premlčaním postupne vznikajúcich
nárokov na výplatu jednotlivých mesačných plnení v jeho rámci. Počiatok subjektívnej premlčacej doby
na uplatnenie nároku na náhradu škody podľa § 106 Občianskeho zákonníka sa neviaže k dátumu
splatnosti, ako je tomu u začiatku všeobecnej premlčacej doby podľa § 101 Občianskeho zákonníka,
ale k inej skutočnosti. Vzhľadom na to, že podľa ustanovenia § 445 OZ sa strata na zárobku hradí

peňažnýmdôchodkom,ktorýjemožnépriznaťakotzv.rentudobudúcna,jednásaoopakujúcesadávky,
pre ktoré rovnako ako pre iné obdobné plnenia (úroky z omeškania, poplatok z omeškania, výživné
a ďalšie) je charakteristické, že dávky majú byť vyplatené v určitej dobe aj v budúcnosti po rozhodnutí
súdu bez toho, aby museli nastať ďalšie právne skutočnosti. Náhrada za stratu na zárobku podľa §447 OZ je poskytovaná vo forme dôchodku a spravidla sa vypláca mesačne. Premlčanie nárokov na
jednotlivé mesačné opakujúce sa plnenia vyplývajúce z tohto nároku sa však neposudzuje podľa §
106 Občianskeho zákonníka, ale vzhľadom k § 110 ods. 3 Občianskeho zákonníka podľa všeobecného

ustanovenia § 101 Občianskeho zákonníka, kde zákon ustanovuje trojročnú premlčaciu dobu bežiacu
odo dňa, kedy mohlo byť právo uplatnené prvýkrát (porovnaj tiež uznesenie Najvyššieho súdu Českej
republiky zo 14. augusta 2017 sp. zn. 25Cdo/3518/2017).

17. Námietka premlčania vznesená žalovaným v odvolacom konaní bola vzhľadom na to, že

konanie začalo na súde prvej inštancie ešte za účinnosti Občianskeho súdneho poriadku prípustná, ale
nedôvodná z dôvodu, že nárok na bolestné, odškodnenie sťaženia spoločenského uplatnenia a vecnú
škodu a nárok na náhradu za stratu na zárobku počas pracovnej neschopnosti a po skončení pracovnej
neschopnosti uplatnil žalobca už v základnej žalobe doručenej Okresnému súdu Rimavská Sobota 12.
júla 2001.
17.1 V pôvodne vznesenej námietke premlčania žalovaný tvrdil, že žalobca neuplatnil včas nárok na

náhradu za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti alebo priznaní invalidity za obdobie
od 01.05.2000 do 30.06.2005 podľa upresnenia návrhu z 26.06.2007 doručeného Okresnému súdu
Rimavská Sobota 29.06.2007 na č. l. 270 spisu a rovnaký nárok za obdobie od januára 2006 do
októbra 2009 podľa rozšírenia návrhu na č. l. 396 spisu, ktorý prevzal Okresný súd Rimavská Sobota
31.10.2011. Žalovaný však opomína, že už pôvodnou žalobou z 12. júla 2001 si žalobca uplatnil nárok

na náhradu za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti alebo priznaní invalidity podľa §
447 Občianskeho zákonníka vo výške 238,- Eur mesačne až do doby, kedy dovŕši 65 rokov veku (vek
65 rokov dosiahol žalobca 29.09.2016). Postupnými zmenami žaloby a poslednou zmenou na č. l. 722
spisu žalobca postupne znižoval nároky na rentu podľa § 447 Občianskeho zákonníka v závislosti od
výsledkov dokazovania (znaleckého posudku), nie zvyšoval mesačné nároky na rentu, z tohto dôvodu

nepovažuje odvolací súd námietku premlčania vznesenú žalovaným za dôvodnú a považuje všetky
nároky uplatnené žalobcom za uplatnené včas v rámci plynutia premlčacej doby podľa § 106 ods. 1 a
§ 110 ods. 3 Občianskeho zákonníka.

18. Základ nároku na náhradu škody na zdraví sa odvíja od postrelenia žalobcu žalovaným pri

individuálnej poľovačke na diviačiu zver, za ktorý skutok bol žalovaný uznaný vinným a odsúdený
rozsudkom Okresného súdu Rimavská Sobota č. k. 1T/112/99-177 z 23.03.2000. V trestnom rozsudku
je konštatované, že žalovaný ako poľovník porušil dôležitú povinnosť vyplývajúcu z jeho postavenia,
konkrétne § 2 ods. 1 písm. a) Jednotného poľovníckeho a disciplinárneho poriadku vydaného
výnosom Ministerstva pôdohospodárstva SR č. 46/1994-100 zo dňa 29.03.1994. Výnos Ministerstva

pôdohospodárstva Slovenskej republiky č. 46/1994-100 zo dňa 29.03.1994, ktorým sa vydáva Jednotný
poľovnícky a disciplinárny poriadok je súčasťou trestného spisu Okresného súdu Rimavská Sobota sp.
zn. 1T/112/99 a jeho § 2 ods. 1 písm. a) znie: kto je oprávnený loviť zver (ďalej len „poľovník“) môže
ju loviť, ak zver bezpečne rozoznal.
18.1 Rozhodnutím Kárneho senátu Regionálneho odboru Slovenského poľovníckeho zväzu

v Rimavskej Sobote zo 17. mája 2001 č. j. 69/2000/01 bol žalovaný právoplatne uznaný vinným
z porušenia ustanovenia § 7 ods. 1 písm. a) stanov Slovenského poľovníckeho zväzu, čím sa dopustil
kárneho priestupku podľa § 2 ods. 1 písm. a) kárneho poriadku SPZ v znení § 2 ods. 1 písm. a), § 7
ods. 1, ako aj § 9 ods. 1 výnosu MP SR č. 46/1994-100 zo dňa 29.03.1994, ktorým sa vydáva Jednotný
poľovnícky a disciplinárny poriadok, za čo sa mu v zmysle § 3 ods. 1 písm. d) kárneho poriadku SPZ

uložil kárny trest dočasné vylúčenie z SPZ na dobu troch rokov. Podľa dôvodov rozhodnutia sa žalovaný
E. F. dopustil porušenia Poľovníckeho poriadku SPZ v tom, že ako poľovník je oprávnený loviť zver, ak
ju bezpečne rozoznal. Poľovníkovi je zakázané strieľať alebo mieriť v smere, v ktorom by následkom
výstrelu mohlo prísť k ohrozeniu života, zdravia alebo majetku iných. Nedodržaním týchto zásad pri
výstrele zasiahol svojho spolupoľovníka pána A. B., čím mu spôsobil ťažkú ujmu na zdraví. Kárny senát

(rozhodol) po vykonaní dokazovania výsluchom kárne stíhaného aj poškodeného, kde kárne stíhaný
sa ku skutku priznal s uvedením, že vystrelil v domnení, že strieľa na diviaka, v mieste úrazu výskyt
človeka nepredpokladal.

19. Podľa ustanovenia § 193 zákona č. 161/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok súd je viazaný

rozhodnutím ústavného súdu o tom, či určitý právny predpis nie je v súlade s Ústavou Slovenskej
republiky, ústavným zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná.
Súd je tiež viazaný rozhodnutím ústavného súdu alebo Európskeho súdu pre ľudské práva, ktoré sa
týkajú základných ľudských práv a slobôd. Ďalej je súd viazaný rozhodnutím príslušných orgánov o tom,žebolspáchanýtrestnýčin,priestupokaleboinýsprávnydeliktpostihnuteľnýpodľaosobitnéhopredpisu,
a o tom, kto ich spáchal, ako aj rozhodnutím o osobnom stave, vzniku alebo zániku spoločnosti.

20. Viazanosť civilného súdu výrokom odsudzujúceho rozsudku znamená, že si civilný súd nemôže
urobiť úsudok o tom, či boli naplnené znaky skutkovej podstaty trestného činu. Pokiaľ je súčasťou
skutkovej podstaty aj vznik škodlivého následku, je civilný súd viazaný záverom trestného súdu
o zavinenom protiprávnom konaní páchateľa, o vzniku škody a existencii príčinnej súvislosti medzi
protiprávnym konaním páchateľa a spôsobenou škodou.

21. Rozsah viazanosti civilného súdu rozhodnutím o tom, že bol spáchaný trestný čin a kto ho spáchal
je daný tým, do akej miery sú znaky skutkovej podstaty trestného činu zároveň okolnosťami významnými
pre rozhodnutie o náhrade škody (R 22/1979). Najvyšší súd Slovenskej republiky v uznesení sp. zn.
1Obdo/41/2011 z 17. mája 2012 uviedol, že v zmysle nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky
sp. zn. I. ÚS 269/2011-55 z 23.11.2011 ústavne súladný výklad ustanovenia § 135 ods. 1 O. s. p. (v

súčasnosti § 193 C. s. p.) si vyžaduje, aby súdy zúčastnené na rozhodovaní vo veci náhrady škody
boli viazané odsudzujúcim rozsudkom trestného súdu vo vzťahu ku všetkým skutočnostiam, ktoré boli
podmienkou odsúdenia a trestným súdom zistené, čo platí aj o zistení vzniku škody u poškodeného
v dôsledku protiprávneho konania odsúdeného. Nerešpektovanie záverov právoplatného trestného
rozsudku je v rozpore s princípom právnej istoty. Z uvedeného Najvyšší súd Slovenskej republiky vyvodil

záver, že žalovaný nielenže môže, ale v zásade musí byť zaviazaný v občianskoprávnom konaní na
náhradu škody spôsobenej trestným činom, ak existuje právoplatný rozsudok vydaný v trestnom konaní,
ktorým bol žalovaný odsúdený za trestný čin, ktorého znakom skutkovej podstaty je „spôsobenie škody
inému“ a poškodený bol so svojím riadne uplatneným nárokom odkázaný na občianskoprávne konanie.
Návod ako vykladať ustanovenie § 193 Civilného sporového poriadku poskytol Ústavný súd Slovenskej

republiky aj v náleze z 29.05.2014 sp. zn. III. ÚS 507/2013, podľa ktorého v civilnom konaní si konajúci
súd nemôže urobiť úsudok o tom, či boli naplnené znaky skutkovej podstaty určitého trestného činu.
Civilný súd musí vychádzať z trestného rozsudku ako celku a brať pritom do úvahy jeho právnu aj
skutkovú časť, ktorá rieši naplnenie znakov skutkovej podstaty trestného činu konkrétneho páchateľa.
21.1 Civilný súd nie je viazaný rozhodnutím trestných súdov ohľadne miery spoluzavinenia

poškodeného a škodcu na vzniku škody. Podľa rozsudku Najvyššieho súdu Českej republiky sp.
zn. 25Cdo/562/99 z 28.11.2000, ak okolnosti prípadu nasvedčujú, že na vzniku škody sa okrem
páchateľa priestupku mohla podieľať svojím konaním aj ďalšia osoba, nie je súd pri skúmaní podmienok
spoluzodpovednosti tejto ďalšej osoby výrokom o vine páchateľa priestupku podľa § 135 ods. 1
Občianskeho súdneho poriadku viazaný. V rozsudku sp. zn. 25Cdo/818/2004 zo 14.10.2004 Najvyšší

súd Českej republiky vyslovil, že rozhodnutie, ktorým bol páchateľ trestného činu uznaný vinným
neznamená, že škoda bola spôsobená výlučne jeho zavinením; ak sa okrem páchateľa trestného činu
podieľalo na vzniku škody aj konanie poškodeného, nie je súd v občianskoprávnom konaní o nároku na
náhraduškodypriposúdeníspoluzavineniapoškodenéhoviazanývýrokomovinepáchateľapodľa§135
ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku. Odvolací súd vzhľadom na spoločnú právnu úpravu s Českou

republikou v minulosti považuje tieto rozhodnutia za aplikovateľné na prejednávanú vec. Tento záver
potvrdzuje rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 1. marca 2019 sp. zn. 3Cdo/66/2018,
podľa ktorého rozsudok schvaľujúci dohodu prokurátora o vine a treste obvineného nevedie automaticky
k záveru, že škoda bola spôsobená iba ním – jeho výlučným zavinením v zmysle § 441 Občianskeho
zákonníka. Takýto rozsudok trestného súdu nezbavuje civilný súd povinnosti zaoberať sa otázkou, či

a do akej miery (v akom rozsahu) sa na vzniknutej škode podieľalo aj konanie ďalšej osoby (§ 420 a
§ 441 Občianskeho zákonníka).

22. Rozsudkom Okresného súdu Rimavská Sobota sp. zn. 1T/112/99 z 23.03.2000 bol žalovaný
odsúdený pre trestný čin pre ublíženia na zdraví podľa § 224 ods. 1, 2 zákona č. 140/1961 Zb. Trestný

zákon, ktorý znel: kto inému z nedbanlivosti spôsobí ťažkú ujmu na zdraví alebo smrť, potresce sa
odňatím slobody až na dva roky alebo zákazom činnosti. Odňatím slobody na 6 mesiacov až 5 rokov
alebo peňažným trestom sa páchateľ potresce, ak spácha čin uvedený v ods. 1 preto, že porušil dôležitú
povinnosť vyplývajúcu z jeho zamestnania, povolania, postavenia alebo funkcie alebo uloženú mu podľa
zákona.

22.1 Objektom trestného činu ublíženia na zdraví je ľudské zdravie a živý človek. Zo subjektívnej stránky
sa vyžaduje nedbanlivostné zavinenie. Porušením dôležitej povinnosti je porušenie len takej povinnosti,
ktorá má za danej situácie spravidla za následok nebezpečenstvo pre ľudský život alebo zdravie, tedakeď jej porušením môže ľahko dôjsť k takému následku. Medzi porušením dôležitej povinnosti v tomto
zmysle a následkom trestného činu musí byť preukázaná príčinná súvislosť.

23. Aj podľa rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo/223/2016 z 26.01.2017 súd
je povinný z výroku trestného rozsudku o vine vychádzať ako z celku a brať do úvahy jeho právnu aj
skutkovú časť; rozsah tejto viazanosti je daný tým, do akej miery sú znaky skutkovej podstaty trestného
činu zároveň významnými okolnosťami pre rozhodnutie civilného súdu o uplatnenom nároku. Súd
neporuší § 135 Občianskeho súdneho poriadku (§ 193 C. s. p.), pokiaľ nad rámec skutkovej a právnej

časti výroku trestného rozsudku obsahujúcej vyhodnotenie z trestnoprávnych hľadísk vezme na zreteľ
aj niektorú ďalšiu okolnosť, ktorá je významná zo súkromnoprávnych aspektov.

24. Podľa § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka, každý zodpovedá za škodu, ktorú spôsobil porušením
právnej povinnosti. Podľa § 441 Občianskeho zákonníka, ak bola škoda spôsobená aj zavinením
poškodeného, znáša škodu pomerne; ak bola škoda spôsobená výlučne jeho zavinením, znáša ju sám.

25. Žiadna zo strán sporu nesúhlasila so záverom súdu prvej inštancie v otázke miery zavinenia
vzniknutej škody žalobcovi na zdraví. Žalobca tvrdil, že za škodu zodpovedá výlučne žalovaný, naopak
žalovaný sa dožadoval určenia vyššej miery spoluzodpovednosti žalobcu za vzniknutú škodu, dokonca
tvrdil, že žaloba mala byť zamietnutá voči nemu v celom rozsahu z dôvodu, že si žalobca škodu zavinil

sám tým, že z porastu vyšiel v takej polohe, že pripomínal diviaka a že bol pri tom žalovaným postrelený
si vlastne zavinil žalobca sám.

26. K otázke prípadného spoluzavinenia žalobcu či E. C. O. G. zaujal odvolací súd stanovisko už
v rozsudku sp. zn. 17Co/42/2018, v ktorom oproti súdu prvej inštancie, ktorý ustálil spoluzavinenie

žalobcu na vzniknutej škode v rozsahu 1/4 na tom základe, že žalobca predčasne opustil svoje
stanovište pri nočnej poľovačke, pričom nedodržal zaužívané poľovnícke zvyky v zmysle § 2 ods. 2 a
§ 5 výnosu Ministerstva pôdohospodárstva SR č. 46/1994 a nedal o sebe patrične vedieť svetelným
signálom, iba zvukovým signálom (pískanie), ktoré sa ukázalo ako nedostatočné a zavinenie E. C.
O. G. na vzniknutej škode v 1/4 tým, že tento nevenoval zvýšenú pozornosť pri určení presných

miest, kde sa môžu poľovníci pohybovať odvolací súd vyslovil názor, že k spoluzavineniu žalobcu
ani poľovníckeho spolku nedošlo a za škodu v plnom rozsahu zodpovedá iba žalovaný, ktorý sa
bez toho, aby sa náležitým spôsobom presvedčil o tom, čo vidí voľným okom alebo v puškohľade,
vystrelil na pohybujúci sa objekt považujúc ho za diviaka. Názor odvolacieho súdu založený na
neexistencii príčinnej súvislosti medzi porušením poľovníckych obyčají žalobcom a škodou na jeho

zdraví a priamej príčinnej súvislosti medzi vznikom škody na strane žalobcu a konaním žalovaného
nepovažoval dovolací súd v uznesení sp. zn. 7Cdo/322/2021 za dostatočne odôvodnený a vysvetlený.
Najvyšší súd položil otázku, prečo v okolnostiach posudzovanej veci neprichádza do úvahy prípadné
spoluzavinenie žalobcu a poľovníckeho spolku a to o to viac, že prvostupňový súd ich zodpovednosť/
zavinenie za škodové udalosti zistil opierajúc svoje závery aj o znalecký posudok J. O. M.. Záver

odvolacieho súdu o jedinej príčine vzniku škody na strane žalobcu (žalovaný bez toho, aby sa presvedčil
na čo strieľa, vystrelil na objekt, ktorý považoval za diviačiu zver) označil najvyšší súd za „strohý“,
pre tento čas „vychádzajúc z obsahu spisu a dôvodov rozhodnutí nižších súdov za predčasný a tým
aj nedostatočne preskúmateľný“ s tým, že odvolací súd by mohol dospieť k svojim nosným právnym
záverom (že jedinou príčinou vzniku škody na strane žalobcu bolo, že žalovaný bez toho, aby sa

presvedčil na čo strieľa, vystrelil na objekt, ktorý považoval za diviačiu zver) iba vtedy, ak by vyvrátil
v konaní pred tým zistené a konkrétne odôvodnené závery, že žalobca a poľovnícky spolok tiež
porušili ich všeobecnú prevenčnú povinnosť, resp. škoda bola spôsobená aj zavinením poškodeného či
spoluzodpovednosťou poľovníckeho spolku. Tvrdenie odvolacieho súdu predchádzajúce vyslovenému
právnemu názoru, že pes žalovaného zaregistroval pískanie žalobcu, je podľa názoru najvyššieho

súdu rozporným tvrdením a odporujúcim si argumentom, keď takéto skutkové zistenie z výsluchu
žalovaného pred Okresným úradom vyšetrovania Policajného zboru SR v Rimavskej Sobote dňa
27.10.1999 nevyplýva. Odvolaciemu súdu bolo najvyšším súdom uložené náležite vysvetliť, prečo
považoval porušenie rovnakého predpisu o výkone práva poľovníctva žalobcom či poľovníckym spolkom
ako žalovaným za bezvýznamné, keď trestný čin, pri ktorom došlo k poškodeniu zdravia žalobcu

spáchaný žalovaným bol kvalifikovaný ako nedbanlivostný.
26.1 Zdôvoduzrušeniarozsudkuodvolaciehosúduzprocesnýchdôvodovnezaujaldovolacísúdžiadne
stanovisko k námietkam žalovaného vzneseným v dovolaní k nesprávnej aplikácii ustanovení § 438, §
441 a § 450 Občianskeho zákonníka, ako aj ustanovení § 255 ods. 2 a § 257 C. s. p.27. Súd prvej inštancie názor o čiastočnej zodpovednosti žalobcu a E. C. O. G. na škode vzniknutej
žalobcovi pri úraze na poľovačke dňa 16.07.1999 založil v prevažnej miere na znaleckom posudku J. M.

(bod 38., 53., 54. a 55. odôvodnenia napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie), aj keď sám znalec J.
M. opakovane (v doplnku znaleckého posudku č. 1/2009, pri výsluchu na pojednávaní dňa 24.08.2010)
uviedol, že 100 % zavinenie na vzniknutej škode žalobcovi možno pripísať žalovanému, ktorý hrubo
porušilprávnepredpisyprivýkoneprávapoľovníctvatým,ževystrelilnacieľ,ktorýbezpečnenerozoznal.
Rovnako ako znalec, aj odvolací súd pri ustálení zodpovednosti za škodu a skúmaní príčinnej súvislosti

medzi protiprávnym konaním ktorejkoľvek zúčastnenej osoby a vznikom škody na strane žalobcu
rozlišoval zavinenie konkrétnej osoby a existenciu okolností, ktoré mohli mať vplyv na vzniku škody.
Súd prvej inštancie si nesprávne podľa názoru odvolacieho súdu vyložil stanovisko znalca J. M.
k čiastočnej zodpovednosti E. C. O. G. na vzniknutej škode, keďže znalec v znaleckom posudku, jeho
doplnku, aj pri výsluchu na pojednávaní dňa 24.08.2010 uvádzal, že konkrétni členovia poľovníckeho
spolku zúčastnení na poľovačke dňa 16.07.1999 nevenovali takú pozornosť otázke rozmiestnenia

poľovníkov, aká by sa pre bezpečné poľovanie vyžadovala. Znalec nikdy nevyslovil, tak ako uvádza
súd prvej inštancie v bode 54. odôvodnenia, že E. C. O. G. dostatočným spôsobom neurčil hranice
a miesto – konkrétne stanovište jednotlivých poľovníkov počas poľovačky, čo ani, ako to vyplynulo
zdokazovaniadoplnenéhoodvolacímsúdom,možnénebolovzhľadomnarozlohupoľovnýchpozemkov,
ich zaradenie do viacerých okresov, ktoré miestnymi názvami používanými obyvateľmi z danej oblasti

označené v rozhodnutí o uznaní poľovných pozemkov príslušným správnym orgánom, neboli. Pri
výsluchu na pojednávaní dňa 18.06.2025 pred odvolacím súdom znalec potvrdil, že rozlišuje medzi
členmi poľovníckeho spolku a poľovníckym spolkom ako právnickou osobou. Nevie o žiadnom predpise,
ktorý by ukladal poľovníckemu spolku ako právnickej osobe určiť v nejakom dokumente miestne názvy,
ktoré sa budú používať pri zápise do knihy návštev poľovného revíru. Členovia poľovníckeho spolku by

mali poznať miestne názvy a tieto používať pri zápise do knihy návštev. Pokiaľ vo svojom znaleckom
posudku a pri výsluchu uvádzal, že čiastočnú mieru zavinenia pripisuje aj užívateľovi poľovného revíru,
konkrétne členom E. C. O. G., ktorí sa tejto individuálnej poľovačky na diviačiu zver zúčastnili, chcel tým
povedať, že tí členovia poľovníckeho spolku, ktorí sa zúčastnili poľovačky dňa 16.07.1999 nevenovali
pozornosť presnému označeniu svojho miesta.

27.1 Odvolací súd po ozrejmení si myšlienok znalca J. M., ktoré si súd prvej inštancie nesprávne vyložil
a zistení, že E. C. O. G. neukladá žiaden právny predpis určiť vopred časti poľovného revíru, v ktorých sa
bude lov vykonávať opätovne dospel k názoru, že na strane právnickej osoby E. C. O. G., ktorý neporušil
žiadnu právnu povinnosť, neexistuje ani len čiastočná zodpovednosť za škodu vzniknutú žalobcovi.
Žalobca aj žalovaný pred odvolacím súdom potvrdili, že časti poľovného revíru G. a ich miestne názvy

poznali, tvrdenie žalovaného, že sa pri zápise do knihy návštev poľovného revíru používal aj miestny
názov Q. overiť nebolo možné z dôvodu, že okrem jednej fotografie z knihy návštev poľovného revíru,
ktorá je súčasťou trestného spisu Okresného súdu Rimavská Sobota sp. zn. 1T/112/99 sa žiadne iné
časti knihy návštev poľovného revíru nezachovali.

28. Skutkové zistenia súdu prvej inštancie a odvolacieho súdu sú zhodné v tom, že dňa 16. júla 1999
sa viacerí členovia E. C. O. G. zúčastnili poľovačky na diviaka. Na miesto poľovačky prišli naraz traja
poľovníci A. F., J. F. a žalobca, ktorí si až na mieste samom rozdelili konkrétne miesta lovu v lokalite P.
a štvrtý poľovník žalovaný začal poľovať cca o 45 min. neskôr, v dôsledku čoho o určených konkrétnych
stanovištiach A. a J. F. a žalobcu vedomosť nemal. Podľa dohody prvých troch poľovníkov mal žalobca

zaujať stanovište v lokalite P. v časti B. S. alebo B. T., do ktorej sa presúval a vracal späť k autu cez
lokalitu Q.. Lokality Q. a Q., kde mal poľovať žalovaný, sú podľa náčrtku miesta úrazu vyhotoveného
dňa 20. septembra 2001 Okresným úradom v Rimavskej Sobote a výpovede svedkov v trestnom konaní
a strán sporu v tomto konaní oddelené bočnými hrebeňmi, ktoré by zabránili vzájomnému postreleniu
poľovníkov (podľa slov žalobcu guľky by sa opreli o svah). Nespornou skutočnosťou je, že žalobca pred

dohodnutou 22.00 hod. opustil svoje stanovište a nemal pri sebe baterku, ktorou by svietil a k svojmu
autu sa vracal cez obilie, z ktorého vystúpil na spevnenú asfaltovú cestu v rovnom stoji, nie zohnutý
zaväzujúc si šnúrky na topánkach, ako to tvrdil v trestnom konaní svedok A. I. a následne po ňom
žalovaný. Súčasťou trestného spisu Okresného súdu Rimavská Sobota sp. zn. 1T/112/99 sú fotografie
poškodeného šatstva žalobcu. Obuv, ktorú použil žalobca na mieste poľovačky odfotená nie je, ale

v popise vrátených vecí žalobcovi uznesením zo 04.10.1999 je uvedené, že sa žalobcovi vracia jeden
pár čižiem, nie šnurovacie topánky. Žalovaný o pohybe objektu v obilí vedomosť mal, keď sám uvádzal,
že počul šuchot a jeho vlastný poľovne upotrebiteľný pes ho upozornil na pohyb v obilí. V súčasnosti
nie je možné overiť ani vyvrátiť tvrdenie žalobcu, že o svojom pohybe dal vedieť pískaním ani tvrdeniežalovaného, že jeho pes nereagoval na pískanie žalobcu ale na šuchot obilia, jednoznačne je možné
ustáliť iba to, že žalovaný bol pripravený na príchod zveri s nabitou zbraňou, objekt vychádzajúci z obilia
bez okuliarov za šera pri zníženej viditeľnosti nesprávne identifikoval ako diviaka o váhe 80 až 100

kg, hoci žalobca výškou, váhou ani polohou tela lanštiaka nepripomínal a vzhľadom na dohľadové
pomery v čase úrazu žalovaný nerozoznal objekt, na ktorý strieľal ani po opätovnej kontrole po 15
až 20 sekundách. Slovenský hydrometeorologický ústav, pracovisko Banská Bystrica už pre účely
trestného konania oznámil, že o 21.00 hod. nastal súmrak, keďže slnko zapadlo už o 20.40 hod.
a o 21.30 hod. trvalo už šero prechádzajúce do tmy, mesiac nesvietil vzhľadom na jeho tvar úzkeho

kosáčika a polooblačné počasie. Viditeľnosť predmetov bola už znížená a pohybovala sa na úrovni 50
metrov. Zápisnicou o ohliadke miesta činu vyhotovenej pre účely trestného konania bolo preukázané,
že žalovaný strieľal zo vzdialenosti 74 metrov.

29. Súd prvej inštancie opomenul, že nielen žalobca, ale aj ďalší dvaja poľovníci A. F., J. F. a rovnako
aj žalovaný pred 22.00 hod. opustili svoje stanovištia. Žalovaný už od 21.15 hod. z dôvodu zníženej

viditeľnosti, A. F. a J. F. z dôvodu, že videli po panelovej ceste jazdiace a trúbiace auto mysliac si, že je
koniec poľovačky. A. F. a J. F. videli po príchode k vlastnému autu, že žalobca má auto stále zaparkované
k panelovej ceste, napriek tomu svojim autom späť do dediny odišli mysliac si, že žalobca čaká na
svojom stanovišti do dohodnutého času 22.00 hod.

30. Žalovaný v čase, keď strieľal na žalobcu sa nenachádzal na mieste označenom v knihe návštev
poľovnéhorevíruvlokaliteQ.,sámprezlúviditeľnosťablížiacusatmuopustilsvojestanovišteausadilsa
na protiľahlej krajnici panelovej cesty vzdialenej podľa náčrtku miesta postrelenia žalobcu vyhotoveného
Okresným úradom v Rimavskej Sobote dňa 20. septembra 2001 až na 300 až 325 metrov od bývalej
samoty Q., ktorá je hranicou pre počiatok lokality nazývanej členmi poľovníckeho spolku Q. hraničiacej

slokalitouQ.aP..Zuvedenéhovyplýva,žekaždýzozúčastnenýchnapoľovačke16.júla1999sasprával
nedisciplinovane, keď dohodnuté miesto poľovačky opustil pred 22.00 hod., ale u ostatných poľovníkov
vrátanežalovanéhonebolozdôrazňovanéaniskúmané,čiopredčasnomopustenístanovišťaspôsobom
zodpovedajúcim poľovníckym obyčajom informovali poľovníci svojich spolupoľujúcich. Žalovaný ako
obvinený v trestnom konaní dňa 27.10.1999 vypovedal, že na poľovačku prišiel asi o 19.45 hod., kde

zaujal svoje miesto v pšenici asi 30 metrov od panelovej cesty naľavo smerom na H., kde čakal iba do
21.15 hod., keďže sa stmievalo, tak sa presunul na panelovú cestu.

31. V trestnom rozsudku bolo žalovanému ako obžalovanému kladené za vinu, že ako poľovník
porušil ustanovenie § 2 ods. 1 písm. a) Jednotného poľovníckeho a disciplinárneho poriadku vydaného

výnosom Ministerstva pôdohospodárstva SR č. 46/1994-100 zo dňa 29.03.1994. Aj podľa názoru
odvolaciehosúdužalovanýporušil§2ods.1písm.a)výnosuMinisterstvapôdohospodárstvaSlovenskej
republiky č. 46/1994, pretože lovil zver bez toho, aby ju bezpečne rozoznal. Podľa § 2 ods. 1 písm.
a) výnosu Ministerstva pôdohospodárstva SR č. 46/1994 mohol žalovaný loviť ako poľovník zver len,
ak by ju bezpečne rozoznal. Žalobca sa nedopustil porušenia § 2 ods. 1 písm. a) výnosu Ministerstva

pôdohospodárstva SR č. 46/1994.

32. E. C. O. G. nevydal vnútorné predpisy, ktoré by zo strany žalobcu či žalovaného porušené boli.
V stanovách ani domácom poriadku nebolo prijaté pravidlo, ktoré by upravovalo, akým spôsobom budú
členovia E. C. O. G. navzájom komunikovať počas poľovačky a informovať ostatných o svojom pohybe,

ktoré by žalobca či žalovaný porušili. Z Domáceho poriadku prijatého po založení poľovníckeho spolku
sa k prejednávanej veci vzťahuje len článok III. bod 5 a 6 o povinnosti poľovníkov zapisovať sa do knihy
návštev poľovného revíru, čo splnené bolo.

33. Zodpovednosť žalobcu za vzniknutú škodu nie je možné vyvodiť z § 5 ods. 9 výnosu Ministerstva

pôdohospodárstva SR č. 46/1994 ukladajúceho pri nočnej poľovačke v prípade, že poľovník musí miesto
uvedené v knihe návštev revíru predčasne opustiť, svietiť vreckovým svietidlom, keď poľovačka dňa
16.06.1999 nebola nočnou poľovačkou a vzhľadom na čas opustenia miesta postriežky, keď ešte nebola
tma, len znížená viditeľnosť, súmrak, by ani použitie vreckového svietidla podľa názoru odvolacieho
súdu nemuselo byť dostatočným upozornením ostatných poľovníkov na pohyb žalobcu tak, ako sa

žalobcom tvrdené pískanie vyhodnotilo ako nedostatočné upozornenie.
33.1 Žalobca aj žalovaný rovnako porušili § 2 ods. 2 výnosu Ministerstva pôdohospodárstva SR č.
46/1994, keď sa správali nedisciplinovane; obaja sa pohybovali po revíri s nabitou zbraňou (podľa znalca
J. M. lov spôsobom posliedky) bez toho, aby výrazným zvukovým signálom dali o svojom pohybe vedieť(podľa znalca to pri posliedke ani do úvahy neprichádza, pretože by bola vyrušená zver) a svetelné
znamenie analogicky ako pri nočnej poľovačke nepoužil žalobca ani žalovaný, tiež ani ostatní účastníci
tejto poľovačky.

34. Žalovaný porušil aj § 9 ods. 1 výnosu Ministerstva pôdohospodárstva SR č. 46/1994, keď strieľal
v smere, v ktorom následkom výstrelu mohlo prísť k ohrozeniu života, zdravia alebo majetku iných.
Porušenie § 2 ods. 1 písm. a) a § 9 ods. 1 výnosu Ministerstva pôdohospodárstva SR č. 46/1994
považoval za najvážnejšie porušenia povinností poľovníka predchádzajúce vzniku škody aj Kárny senát

Regionálneho odboru Slovenského poľovníckeho zväzu v Rimavskej Sobote v rozhodnutí o vylúčení
žalovaného zo Slovenského poľovníckeho zväzu na dobu troch rokov v rozhodnutí zo 17. mája 2001.
Nebolo zistené, že by bol žalobca Kárnym senátom Regionálneho odboru Slovenského poľovníckeho
zväzu v Rimavskej Sobote odsúdený za disciplinárne previnenie porušenie § 2 ods. 2, či § 5 ods. 9
výnosu Ministerstva pôdohospodárstva SR č. 46/1994. Za podstatnú skutočnosť odvolací súd považuje,
že žalovaný strieľal na panelovej ceste, kde ako už upozornil aj znalec J. M., mohlo dôjsť k postreleniu

aj inej osoby než účastníka poľovačky, keďže spevnenou cestou mohla prechádzať aj iná náhodne
idúca osoba, ktorá mohla byť zasiahnutá strelou žalovaného. Nebolo preukázané tvrdenie žalobcu,
že by sa spevnená panelová cesta mohla považovať za miestnu komunikáciu spájajúcu dve susedné
obce. Zo správy obce G. poskytnutej odvolaciemu súdu 6. mája 2025 vyplýva, že nešlo o cestu vnútri
zastavaných plôch ani o automobilovú cestu, ale o panelovú cestu v dĺžke 3 km, od ktorej vedie poľná

cesta cez orné pozemky a cez tieto poľné cesty sa dá dostať do obce H. a M.. U. G. uviedla, že sa
táto cesta využívala na peší prechod do obce M., čím je preukázané tvrdenie žalobcu a vyjadrenie
znalca J. M., že na panelovej ceste mohol byť zasiahnutý ktokoľvek neúčastný poľovačky a preto
podľa názoru odvolacieho súdu nezohráva žiadnu úlohu, či žalobca porušil poľovnícke obyčaje tým,
že pri odchode zo svojho stanovišťa pred dohodnutým časom nepoužil vreckové svietidlo (hoci takúto

zákonnú povinnosť nemal), pretože len toto porušenie poľovníckych obyčají zo strany žalobcu nemalo
za následok vznik škody. Škoda vznikla následkom porušenia zákonných povinností žalovaným, ktorý
v rozpore s § 30 ods. 1 písm. e) zákona č. 23/1962 Zb. poľoval na raticovú zver vo vzdialenosti menšej
ako je 100 metrov od hraníc susediaceho poľovného revíru, strieľal v rozpore s § 2 ods. 1 písm. a) a §
9 ods. 1 výnosu Ministerstva pôdohospodárstva SR č. 46/1994 bez toho, aby zver bezpečne rozoznal

a smerom, v ktorom následkom výstrelu mohlo dôjsť k ohrozeniu života, zdravia alebo majetku iných.
Ak sa analogicky vo vzťahu k žalobcovi vyhodnocuje, že mal použiť vreckové svietidlo, hoci nešlo
o nočnú poľovačku (§ 5 ods. 9 výnosu), je nevyhnutné aj vo vzťahu k žalovanému zdôrazniť, že nočný
lov diviakov bol podľa § 4 ods. 3 vyhlášky č. 172/1975 Zb. účinnej ku dňu 16.07.1999 povolený na
divú sviňu len za jasných mesačných nocí v čase tri dni pred kulmináciou a tri dni po kulminácii splnu

mesiaca a to len pomocou vyhovujúcej pozorovacej a streleckej optiky. Nič z toho splnené nebolo (aj
keď nešlo o nočnú poľovačku). Mesiac v splne nebol, nešlo o jasnú mesačnú noc; druh pozorovacej
astreleckejoptikyžalovanéhosaneskúmal.Preustálenie,akébolopočasie,kedyzapadaloslnkoačibol
spln mesiaca dňa 16.07.1999 bolo potrebné použiť správu Slovenského hydrometeorologického ústavu
poskytnutého pre účely trestného konania žurnalizovanú v spise Okresného súdu Rimavská Sobota sp.

zn. 1T/112/99, nie správy predložené žalobcom odvolaciemu súdu vo veci sp. zn. 17Co/45/2024 na č.
l. 1257 a č. l. 1258 z dôvodu, že informácie poskytnuté Slovenským hydrometeorologickým ústavom
na žiadosť žalobcu v roku 2025 predložené sa nevzťahujú k dátumu 19.07.1999 alebo 16.06.1999, nie
k rozhodnému dňu. Za rozhodujúce pre určenie zodpovednosti za vznik škody odvolací súd považuje,
aký objekt je chránený ustanovením, ktoré žalobca či žalovaný porušili. Porušenie povinnosti loviť

zver bez jej bezpečného rozpoznania považuje odvolací súd za ďaleko vážnejšie porušenie povinnosti
poľovníka vyplývajúce z jeho osobitného postavenia v zmysle § 224 Trestného zákona č. 140/1961 Zb.
než porušenie poľovníckych obyčají upozorňovať na svoj pohyb v revíre určitým spôsobom, pretože
streľba na zver bez jej bezpečného rozpoznania môže viesť k fatálnym následkom nielen vo vzťahu
k inému poľovníkovi, ale akejkoľvek náhodne sa v mieste streľby vyskytujúcej civilnej osoby, preto

porušenievýnosuMinisterstvapôdohospodárstvaSRč.46/1994žalobcomv§5ods.9,ktoréhoaplikácia
bolalenanalogickávzhľadomnato,ženešloonočnúpoľovačku,niejerovnocennéporušeniupovinnosti
žalovaným, ktoré mu boli uložené § 2 ods. 1 písm. a), § 9 ods. 1 výnosu Ministerstva pôdohospodárstva
SR č. 46/1994.

35. E. C. O. G. bol samostatným subjektom - právnickou osobou - združením s dátumom vzniku 20.
júna 1997, s dátumom zániku 11. mája 2020. Tento poľovnícky spolok poľoval na pozemkoch tvoriacich
spoločný poľovný revír pod názvom G. s evidenčným číslom 0202, ktorý bol tvorený pozemkami
nachádzajúcimi sa v katastrálnom území G., I., C., O., L. P. F. J. z okresu Rimavská Sobota, ku ktorýmboli pričlenené poľovné pozemky z častí katastrálne územie O., L. P. F. J. z okresu Rimavská Sobota, ku
ktorým boli pričlenené poľovné pozemky z častí v katastrálnom území O. a C. z okresu Rimavská Sobota
a Tornaľa, G. a V. z okresu Revúca vo vlastníctve veľkého množstva fyzických osôb o celkovej výmere

2066,18 ha, ako to vyplýva z rozhodnutia Okresného úradu v Rimavskej Sobote, odbor pozemkový,
poľnohospodárstva a lesného hospodárstva vydaného 21.04.1997 pod č. j. PPLH/L 2184/97-Sa na č.
l. 1330 a nasledujúce spisu. V rozhodnutí sú slovne vymedzené hranice revíru na cca jednej A4 veľmi
nekonkrétnym spôsobom existenciou potokov, poľných ciest, hrebeňmi, okrajom lesa, priesečníkmi
katastrálnych území a podobne. Žalovaný ako predseda poľovníckeho spolku na pojednávaní dňa

23.04.2025 potvrdil, že v knihe návštev poľovného revíru ani v žiadnom inom dokumente nebolo
uvedené, ako sa majú označovať jednotlivé lokality v rámci poľovného revíru. Miestni obyvatelia vytvorili
názvy určitých častí katastrálneho územia a oni ako poľovníci používali tie isté názvy.
35.1 E. C. O. G. nemal zákonnú povinnosť uviesť do žiadosti o uznanie poľovného revíru miestne
názvy častí poľovného revíru, tieto sa nestali súčasťou rozhodnutia o uznaní poľovného revíru, interné
dokumenty poľovníckeho spolku neurčovali miestne názvy častí poľovného revíru, niet potom z akej

skutočnosti či porušenia neexistujúcej právnej povinnosti vyvodiť čiastočnú zodpovednosť združenia
E. C. O. G. za škodu vzniknutú žalobcovi. Nepresná dohoda účastníkov poľovačky dňa 16.07.1999
o tom, kto z nich v akej časti poľovného revíru bude poľovať, je aj podľa názoru odvolacieho súdu
okolnosťou, ktorá prispela k neinformovanosti žalovaného o polohe žalobcu, keďže nebol prítomný
pri rozdelení lokality P. medzi A. F., J. F. a žalobcu, avšak znovu odvolací súd opakuje, že škoda na

zdraví žalobcu nevznikla ako dôsledok tejto nepresnej dohody, ale ako dôsledok protiprávneho konania
žalovaného, ktorý bez toho, aby bezpečne rozoznal cieľ, vystrelil na pohybujúci sa objekt. Nepravdivé je
tvrdenie žalovaného, že žalobca presne vedel, kde sa žalovaný počas postriežky bude nachádzať, keď
sám žalovaný o 21.15 hod. opustil svoje stanovište a presunul sa na protiľahlú stranu panelovej cesty,
čím eliminoval prírodnú prekážku bočný hrebeň rozdeľujúci podľa náčrtku miesta postrelenia žalobcu

vyhotovenéhoOkresnýmúradomRimavskáSobotadňa20.septembra2001lokalityQ.aQ..Anižalobca
nemohol predpokladať, že na panelovej ceste bude sedieť poľovník s nabitou zbraňou striehnuci na
lanštiaka, keď žalovaný podľa dohody pred poľovačkou a zápisu v knihe návštev revíru mal poľovať
na tej istej strane panelovej cesty ako žalobca, vpravo od neho v dostatočnej vzdialenosti tak, aby
každý z poľujúcich bol chránený. V trestnom konaní, keby žalovanému hrozilo odsúdenie za trestný

čin aj na odňatie slobody až na dva roky, žalovaný uznával svoju zodpovednosť za následok svojho
konania, pri výsluchu dňa 27.10.1999 pred vyšetrovateľom vypovedal, že žalobcovi priamo na mieste
samom povedal: „Ja som ťa postrelil a za to som zodpovedný ja, za svoj čin zodpovedám ja.“. Sľuboval,
že v budúcnosti si bude dávať väčší pozor na poľovačke a bude opatrnejší, popis skutku v trestnom
konaní nespochybňoval, robí tak až v civilnom konaní, kde sa rozhoduje o jeho povinnosti nahradiť

spôsobenú škodu žalobcovi. Odvolací súd zotrváva na závere, že porušenie poľovníckych obyčají zo
strany žalobcu je vo vzťahu k porušeniu zákonných povinností zo strany žalovaného bezvýznamné,
poľovnícky spolok žiadnu zákonnú povinnosť ani poľovnícke obyčaje neporušil, preto nemôže byť daná
ich spoluzodpovednosť na škode vzniknutej žalobcovi.

36. Podľa § 415 Občianskeho zákonníka každý je povinný počínať si tak, aby nedochádzalo ku škodám
na zdraví, na majetku, na prírode a životnom prostredí.

37. Ustanovenie § 415 Občianskeho zákonníka vyjadruje všeobecnú prevenčnú povinnosť, ktorá sa
vzťahuje na všetkých účastníkov občianskoprávnych vzťahov, teda aj na to, komu riziko vzniku škody

hrozí. Porušenie prevenčnej povinnosti poškodeným môže zakladať jeho spoluzavinenie na vzniku
škody v zmysle § 441 Občianskeho zákonníka. V § 415 OZ je vyjadrená záväzná právna povinnosť
každého dodržiavať nielen povinnosti uložené právnymi predpismi a povinnosti prevzaté zmluvne, ale
aj bez konkrétne stanoveného pravidla správania počínať si natoľko obozretne, aby konaním alebo
opomenutím konania nevznikla škoda iným ani jemu samému. Takto stanovená generálna prevencia je

súčasťou občianskoprávneho zodpovednostného systému. Ustanovenie § 415 Občianskeho zákonníka
nemá len preventívne výchovnú povahu. Povinnosť vyslovená týmto ustanovením je pre každého
z účastníkov občianskoprávnych vzťahov záväznou právnou povinnosťou určitým spôsobom sa správať.
Nedodržanie tejto povinnosti predstavuje porušenie povinnosti – protiprávne konanie. Ustanovenie
§ 415 OZ ale nezakladá samostatnú skutkovú podstatu zodpovednosti za škodu, ale predstavuje

porušenie, ktoré ak je príčinou vzniku škody, znamená vznik zodpovednosti za škodu podľa § 420
Občianskeho zákonníka. Vždy je potrebné posúdiť, či škodlivý výsledok by nebol nastal aj bez tohto
porušenia, teda počínanie v súlade s prevenčnou povinnosťou bolo spôsobilé škode, ktorá vznikla,
zabrániť. Východiskom ustanovenia § 441 Občianskeho zákonníka je skutočnosť, že škoda nemusí byťiba výsledkom konania škodcu, ale aj samotného poškodeného, preto je potrebné, aby v súlade so
všeobecnou prevenčnou povinnosťou v občianskoprávnych vzťahoch bola taká skutočnosť zohľadnená
a poškodený buď pomerne alebo úplne niesol zodpovednosť za škodu na vlastnom majetku či zdraví.

Na strane poškodeného nemusí ísť o zavinenie vo forme úmyslu alebo nedbanlivosti. Na spoluzavinenie
poškodeného prihliada súd v občianskoprávnom konaní aj bez návrhu z úradnej povinnosti. V rozsahu
v akom sa na škodlivom následku podieľali okolnosti na strane poškodeného nie je daná zodpovednosť
škodcu. Príčinná súvislosť medzi odškodňovaným následkom a konaním škodcu je nevyhnutným
predpokladom jeho zodpovednosti za škodu (porovnaj rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

z 27.08.2014 sp. zn. 2MCdo/9/2013).

38. Odvolací súd nezistil porušenie prevenčnej povinnosti uloženej v § 415 OZ zo strany žalobcu.
Nie je možné tvrdiť, že žalobca žiadnym spôsobom nedal vedieť o tom, že opúšťa svoje stanovište,
keď žalovaný potvrdil, že jeho pes aj on sám pohyb žalobcu registroval a vzhľadom na to, že tento
pohyb zaregistrovalo zviera, nie je možné potvrdiť ani vyvrátiť tvrdenie žalobcu či žalovaného, že pes

žalovaného počul či nepočul zvukový signál vydávaný žalobcom, či takýto signál vôbec vydávaný bol
alebo reagoval pes a zároveň žalovaný len na chôdzu žalobcu obilím prejavujúcu sa šuchotom obilia.
Ak zo strany žalobcu nie je preukázané ani porušenie prevenčnej povinnosti podľa § 415 Občianskeho
zákonníka, chýba základ pre vyvodenie jeho spoluzodpovednosti za vzniknutú škodu podľa § 441
Občianskeho zákonníka. Podľa § 441 OZ sa vyžaduje zavinenie poškodeného na vzniknutej škode.

Zavinenie poškodeného odvolací súd ani po doplnení dokazovania v odvolacom konaní nezistil.
38.1 Odvolací súd pre porovnanie správania sa účastníkov individuálnej poľovačky, pri ktorej vznikla
škoda dohľadával na verejne prístupných internetových stránkach skutkovo a právne obdobné prípady.
Rozsudkom Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 2T/26/2010 z 02.08.2011 bol poľovník uznaný
vinným z prečinu ublíženia na zdraví podľa § 158 Trestného zákona za to, že inému z nedbanlivosti

ublížil na zdraví tým, že porušil dôležitú povinnosť vyplývajúcu z jeho postavenia alebo uloženú mu podľa
zákona za to, že ako držiteľ zbrojného preukazu a poľovného lístka a povolenky na poľovačku, poľovník
a člen poľovníckeho združenia pri výkone práva poľovníctva vystrelil z legálne držanej opakovanej
guľovnice na stanovišti I. na diviaka na protiľahlom kopci cez stromy, pričom došlo k postreleniu
ďalšieho účastníka poľovačky, ktorý mal byť na nižšom stanovišti I. do brucha, čím ako poľovník porušil

ustanovenia § 7 ods. 1, § 9 ods. 1, 2, ako aj § 15 ods. 1, 2 písm. a), b), c) výnosu Ministerstva
pôdohospodárstva SR č. 46/1994-100 zo dňa 29.03.1994. Obžalovaný inému z nedbanlivosti spôsobil
ujmu na zdraví. Súd nezdieľal názor obžalovaného v tom, že poškodený opustil určené stanovisko,
čím porušil ustanovenie § 4 ods. 5 výnosu a že by sa práve táto skutočnosť významnou mierou
spolupodieľala na následku, ktorý vznikol s odôvodnením, že pojem stanovisko nie je výnosom bližšie

špecifikovaný, ale určite nejde o jedno presne určené miesto, ktoré nesmie poľovník opustiť, ale ide
vo všeobecnosti o širšie stanovené miesto, na ktorom sa poľovník má nachádzať, v rámci ktorého
si potom už sám určuje najlepšie strelecké podmienky vychádzajúc jednak z pohybu zveri, ako aj
vedomostí o stanoviskách susediacich strelcov. Podľa názoru súdu v tomto konkrétnom prípade pohyb
poškodeného smerom k zasiahnutej zveri nie je možné považovať za opustenie stanoviska, tento sa

pohyboval v rámci určenia s vedomosťou, že ďalšie stanovisko je po jeho ľavej ruke a v podstate za
jeho chrbtom v protisvahu (stanovisko obžalovaného). Jeho pohyb nie je možné hodnotiť ako porušenie
povinností poľovníka a tým spoluzavinenie na vzniknutých zraneniach. Každý na tom mieste by konal
v presvedčení, že kolega poľovník nachádzajúci sa v protisvahu za jeho chrbtom nebude jeho smerom
strieľať a kolega po jeho ľavej ruke na toto miesto nemá žiaden výhľad. Za základné pochybenie zo

strany obžalovaného súd považoval, že strieľal v smere stanoviska iného a na vyššiu vzdialenosť
v neprehľadnom teréne. Podobnosť s uvedeným prípadom vidí odvolací súd v tom, že žalovaný E. F.
sa tiež presunul zo svojho pôvodného stanovišťa a strieľal smerom na lokalitu P., hoci vedel, že sa
v tejto lokalite musia nachádzať ďalší traja poľovníci a v smere možného pohybu osôb na panelovej
ceste prístupnej komukoľvek. Hoci išlo o nedbanlivostný trestný čin, išlo o závažné porušenie povinností

poľovníka, ktoré bolo spôsobilé vyvolať zranenie, či smrť inej osoby.
38.2 V judikatúre pri zákone č. 23/1962 Zb. je zverejnené rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR
sp. zn. Zm I 638/25 z 30.12.2025 s názvom Zavinění obecného hájného pri střelbe, v ktorom
sa zavinenie obžalovaného na smrti osoby skrývajúcej sa v bazovom kre v jeho voľne prístupnej
záhrade odôvodňovalo tým, že pri streľbe, hoci vo svojej záhrade, mal predpokladať, že jeho konanie

či opomenutie je spôsobilé privodiť alebo zväčšiť nebezpečenstvo pre život, zdravie alebo telesnú
bezpečnosť ľudí vôbec, teda nielen ohrozenie určitej osoby. Za nevýznamné súd považoval, že
obžalovaný nemohol očakávať, že sa v bazovom kríku bude skrývať G. C. a zdôraznil, že povinnosťou
obžalovaného bolo presvedčiť sa o tom, či nemôže výstrelom niekoho ohroziť, avšak tejto povinnostineučinil zadosť, keď okolie prehliadol len predtým, ako išiel pre pušku, nie však opätovne po tom, keď
sa s puškou vrátil, čo podľa rozsudkového zistenia trvalo 2 - 3 min., v ktorej dobe sa situácia mohla
podstatne zmeniť. Súdom bol vyslovený záver, že nešlo o nešťastnú náhodu, ale o typický prípad

streleckej neopatrnosti, keď obžalovaný vystrelil vo svojej neohradenej a teda voľne prístupnej záhrade
za šera bez toho, aby sa presvedčil bezprostredne pred výstrelom, či nikto nie je v blízkosti, čím sa
dopustil činu, ktorého prirodzené následky môže poznať každý a obžalovaný mohol predpokladať, že
ním môže spôsobiť nebezpečenstvo pre život, zdravie a telesnú bezpečnosť ľudí. Prípad prejednávaný
odvolacím súdom je podobný tým, že žalovaný E. F. bez toho, aby sa náležite presvedčil, či pri streľbe

nemôže nikoho ohroziť, za šera, zníženej viditeľnosti vystrelil na niečo, čo nerozoznal, pričom nemuselo
ísť o spolupoľovníka, ale akúkoľvek inú osobu, keďže žalovaný strieľal na verejne prístupnom mieste.
38.3 Odvolacím súdom prejednávaný prípad sa líši od prípadu postreleného rybára, ku ktorému došlo
v Českej republike v novembri 2023 tým spôsobom, že rybár na mieste samom pytliačil bez povolenia
v mieste, kde je lov rýb zakázaný a poľovník prenasledujúci diviaka, ktorého stopy viedli do kríkov
pri prieskume priestoru pomocou termovízie si všimol ležiaceho živého tvora, ktorého považoval za

zranené zviera a postrelil. Žalobca sa nesprával spôsobom, ktorý by dopomohol k jeho nesprávnej
identifikácii a pomýleniu s 80 až 100 kg diviakom, pretože vychádzal na cestu z obilia, nie vysokého
krovia vzpriamene a postrelený bol uprostred panelovej cesty.

39. Spoluzavinenie poškodeného na vzniknutej škode môže byť ustálené, len ak je medzi právnou

skutočnosťou, ktorá zo strany poškodeného prispela k vzniku škody a následkom (škodou) príčinná
súvislosť. O vzťah príčinnej súvislosti ide vtedy, ak škoda vznikla následkom protiprávneho úkonu
škodcu, t. j. ak jeho konanie a škoda je vo vzájomnom pomere príčiny a následku. Atribútom príčinnej
súvislosti je „priamosť“ pôsobenia príčiny na následok, pri ktorej príčina priamo (bezprostredne)
predchádza následku a vyvoláva ho. Vzťah príčiny a následku musí byť preto priamy, bezprostredný,

neprerušený; nestačí, ak je iba sprostredkovaný. Škodlivý následok nemusí byť vždy vyvolaný jedinou
príčinou. Môže ísť len o jednu z príčin, ktorá sa podieľa na nepriaznivom následku, o odškodnenie
ktorého ide; vždy však musí ísť o príčinu podstatnú. V takom prípade už z pôsobenia prvotnej príčiny sa
musí dať vyvodiť existencia vecnej súvislosti so vznikom škodlivého následku. Nie je totiž rozhodujúce
časové hľadisko, ale vecná súvislosť príčiny a následku (porovnaj rozsudok Najvyššieho súdu Českej

republiky sp. zn. 1Cz/59/90 z 27.09.1990 uverejnený v Zbierke stanovísk NS SR a rozhodnutí súdov
SR pod publikačným číslom 21/1992, tiež rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
2MCdo/1/2007 z 29. januára 2008).
39.1 Odvolací súd na základe skutkového stavu vyplývajúceho z dôkazov vykonaných súdom prvej
inštancie, vykonaných odvolacím súdom, z pripojeného trestného spisu Okresného súdu Rimavská

Sobota sp. zn. 1T/112/99, výsluchu znalca J. M. dospel k názoru, že medzi porušením poľovníckych
obyčají žalobcom a škodou na jeho zdraví nie je príčinná súvislosť. Odvolací súd zotrváva na názore,
že jedinou príčinou vzniku škody na strane žalobcu bolo, že žalovaný bez toho, aby sa presvedčil na
čo strieľa, vystrelil na objekt, ktorý považoval za diviačiu zver. Keby sa žalovaný náležitým spôsobom
presvedčil o tom, čo vidí voľným okom alebo v puškohľade a rozoznal by v pohybujúcom sa objekte

človeka, nebol by na žalobcu vystrelil, ku škode by nedošlo. Aj keď bol trestný čin ublíženia na zdraví
u žalovaného kvalifikovaný ako nedbanlivostný, nesie plnú zodpovednosť za škodu vzniknutú žalobcovi
podľa § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka, pretože porušil právnu povinnosť uloženú mu § 2 ods. 1
písm. a) § 9 ods. 1 výnosu Ministerstva pôdohospodárstva SR č. 46/1994 a § 30 ods. 1 písm. e) zákona
č. 23/1962 Zb. Za škodu vzniknutú žalobcovi preto zodpovedá výlučne žalovaný podľa ustanovenia §

420 ods. 1 Občianskeho zákonníka.

40. Žalobca si v konaní uplatňoval náhradu škody na zdraví. Podľa § 444 OZ pri škode na zdraví
má žalobca nárok na jednorázové odškodnenie bolesti a odškodnenie sťaženia jeho spoločenského
uplatnenia.

41. Vznik nároku na odškodnenie bolesti a sťaženia spoločenského uplatnenia na strane žalobcu je
preukázaný posudkom o bolestnom a sťažení spoločenského uplatnenia zo dňa 16.11.2000, ktorým
bolo bolestné ohodnotené 254,5 bodmi po 60,- Sk = 15 270,- Sk = 506,87 €, z čoho pôvodný žalovaný
2/ uhradil žalobcovi 11 950,- Sk = 396,66 € a žalobca si od žalovaného uplatňoval iba zvyšok vo výške

3320,-Sk=110,20€.Sťaženiespoločenskéhouplatneniaohodnotillekáriba14.10.2002podľavyhlášky
č. 32/1965 Zb. o odškodňovaní bolesti a sťaženia spoločenského uplatnenia 300 bodmi, za ktoré patrí
žalobcovi náhrada vo výške 18 000,- Sk = 597,49 €. Iné námietky než námietka premlčania vo vzťahuk nárokom na bolestné a sťaženie spoločenského uplatnenia žalovaným vznesené neboli. Tieto nároky
považoval odvolací súd za nesporné čo do základu aj výšky.

42. Vznik vecnej škody na ďalekohľade v súvislosti so zranením žalobcu v dôsledku zavineného
protiprávneho konania žalovaného je preukázaný výpoveďou žalobcu a listinným dôkazom o výške
škody. Vznik vecnej škody a jej výšku žalovaný v konaní nespochybňoval.

43. Žalobca si uplatňoval aj nároky na náhradu za stratu na zárobku počas pracovnej neschopnosti, po

skončení pracovnej neschopnosti alebo pri invalidite podľa § 446 a § 447 OZ. O všetkých peňažných
nárokoch žalobcu rozhodol odvolací súd rozsudkom sp. zn. 17Co/42/2018 zo dňa 10. júna 2020.
Dovolací súd vzhľadom na zrušenie rozhodnutia odvolacieho súdu z procesných dôvodov sa k výške
a druhu prisúdených nárokov nevyjadril vôbec. Odvolací súd svojím rozhodnutím sp. zn. 17Co/42/2018
priznal žalobcovi nároky v celkovej hodnote 13.210,- Eur (z titulu bolestného 110,20 Eur, náhradu
za sťaženie spoločenského uplatnenia vo výške 597,50 Eur, vecnú škodu za opravu poškodeného

ďalekohľadu 36,41 Eur, náhradu za stratu na zárobku počas pracovnej neschopnosti za obdobie od
17.07.1999 do 30.04.2000 vo výške 2.450,78 Eur, náhradu za stratu na zárobku počas pracovnej
neschopnosti za obdobie od 01.11.2003 do 31.08.2004 vo výške 3.708,59 Eur, náhradu za stratu na
zárobku po skončení pracovnej neschopnosti alebo invalidite za obdobie od 01.05.2000 do 31.10.2003
vo výške 6.306,52 Eur) a na pojednávaní dňa 23.04.2025 strany sporu potvrdili, že celú sumu 13.210,-

Eur žalovaný žalobcovi už uhradil.

44. Súdna prax je jednotná v tom, že v tomto prípade, t.j. po zaplatení žalovanej sumy na základe
rozhodnutia súdu, ktoré bolo neskôr zrušené, je potrebné žalobu zamietnuť za účelom zabránenia
vytvoreniu nového exekučného titulu na rovnaké plnenie (porovnaj uznesenia Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. 8Cdo/30/2017 zo dňa 25.10.2017 (R 25/18), sp. zn. 1Cdo/138/2022 zo
dňa 20.03.2024 a sp. zn. 7Cdo/151/2022 zo dňa 28.06.2023). Z tohto dôvodu je potrebné žalobu
žalobcu v tomto prípade zamietnuť. V tejto súvislosti je pritom súdna prax jednotná aj v tom, že
zrušenie právoplatného rozhodnutia deklaratórnej povahy nezakladá bez ďalšieho právo strany v konaní
na vrátenie poskytnutého plnenia, lebo rozhodujúce je, či právny dôvod plnenia spočíval na reálne

existujúcom hmotnoprávnom základe; zrušením rozhodnutia, na základe ktorého bolo plnené, by došlo
k bezdôvodnému obohateniu toho, komu bolo plnené len vtedy, ak by právny dôvod plnenia reálne
nespočíval v hmotnom práve (porovnaj napríklad uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.
zn. 6Cdo/88/2019 zo dňa 28.10.2020 alebo uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
7Cdo/85/2013 zo dňa 09.04.2014, R 74/19).

45. Súdne rozhodnutia sa delia na rozhodnutia konštitutívne (zakladajúce, meniace alebo zrušujúce
práva a povinnosti) a rozhodnutia deklaratórne, ktoré autoritatívne potvrdzujú existujúce práva
a povinnosti. Deklaratórne rozhodnutia iba potvrdzujú existenciu právneho dôvodu plnenia zakotveného
v hmotnom práve. Žalobcovi, ktorého zdravie bolo poškodené, vznikol podľa § 444 OZ nárok na náhradu

škody na zdraví z titulu bolestného a odškodnenia sťaženia spoločenského uplatnenia, podľa § 442
ods. 1 OZ mu vznikol nárok na náhradu vecnej škody a nároky na náhradu za stratu na zárobku počas
pracovnej neschopnosti a po skončení pracovnej neschopnosti vyplývajú z § 446 a § 447 Občianskeho
zákonníka v znení účinnom do 31.07.2004. Vzhľadom na to, že odôvodnené nároky žalobcu žalovaný
ku dňu rozhodnutia odvolacieho súdu 18.06.2025 uhradil v plnom rozsahu, musel odvolací súd žalobu

žalobcu zamietnuť aj v časti, ktorej podľa rozsudku sp. zn. 17Co/42/2018 považoval žalobu za čiastočne
dôvodnú, aby nevytvoril nový exekučný titul na rovnaké plnenie. Len z dôvodu, aby odôvodnil právny
dôvod už poskytnutého plnenia zo strany žalovaného žalobcovi vo výške 13.210,- Eur odvolací súd
opakuje, na aké peňažné plnenia vznikol žalobcovi voči žalovanému nárok v tomto súdnom konaní.

46. Odvolací súd si je plne vedomý, že nereagovanie dovolacieho súdu na námietku nesprávneho
právneho posúdenia veci odvolacím súdom v dovolaní žalovaného (ktoré bolo meritórne prejednané)
k nesprávnej aplikácii ustanovenia § 438, § 441 a § 450 Občianskeho zákonníka, ako aj ustanovení §
255 ods. 2 a § 257 C. s. p. neznamená, že najvyšší súd odobril právne posúdenie veci v daných právnych
otázkach odvolacím súdom a že zrušenie rozhodnutia z dôvodu porušenia práva na spravodlivý proces

otvára priestor nielen na nápravu zistených procesných pochybení, vrátane povinnosti presvedčivým
a akceptovateľným spôsobom odôvodniť do úvahy prichádzajúci spôsob interpretácie relevantných
právnych noriem, ale aj možnú zmenu právneho názoru (podľa uznesenia NS SR sp. zn. 7Cdo/174/2023
z 30. apríla 2025). Odvolací súd vzhľadom na nezmenenú argumentáciu strán sporu doplneniedokazovania pre odôvodnenie svojho záveru o výlučnej zodpovednosti žalovaného za vzniknutú škodu
pri nezmenenom skutkovom stave nezistil dôvod na zmenu právneho posúdenia veci k dôvodnosti
a výške nárokov uplatňovaných žalobcom.

47. Výška nároku na bolestné a odškodnenie sťaženia spoločenského uplatnenia bola preukázaná
posudkom o bolestnom a sťažení spoločenského uplatnenia z 11.06.2000. Časť nárokov na bolestné
a odškodnenie sťaženia spoločenského uplatnenia uhradil pôvodne žalovaný 2/ a od žalovaného bola
požadovanálenneuhradenáčasťbolestnéhovovýške110,20Euranáhraduzasťaženiespoločenského

uplatnenia vo výške 597,49 Eur. Základ nároku na bolestné a sťaženie spoločenského uplatnenia bol
preukázaný znaleckými posudkami B. B. P. a B. F. P..

48. Časť vecnej škody vzniknutej na oblečení bola žalobcovi prisúdená rozsudkom Okresného súdu
Rimavská Sobota sp. zn. 1T/112/99. Neuhradená zostala vecná škoda spôsobená na ďalekohľade
vo výške 36,41 Eur. S nárokom na náhradu škody vo výške 36,41 Eur bol žalobca odkázaný na

občianskoprávne konanie. K poškodeniu ďalekohľadu došlo pri tom, ako žalovaný žalobcu postrelil,
z uvedeného dôvodu sa zodpovednosť žalovaného za vzniknutú škodu vzťahuje aj na túto položku.

49. Nárok na náhradu za stratu na zárobku počas pracovnej neschopnosti uplatňoval žalobca za
obdobie od 17.07.1999 do 30.04.2000 a od 01.11.2003 do 31.08.2004 spolu vo výške 7.071,70 Eur.

Náhradu za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti uplatňoval žalobca za obdobie
od 01.05.2000 do 31.10.2003 vo výške 6.306,52 Eur, za obdobie od 01.09.2004 do 30.04.2005 vo
výške 13.369,51 Eur, za obdobie od 01.05.2015 do 31.10.2016 vo výške 2.122,80 Eur a počnúc dňom
01.11.2016 žiadal žalobca priznať mesačnú rentu po 118,20 Eur.

50. Nároky na náhradu za stratu na zárobku počas pracovnej neschopnosti a po skončení pracovnej
neschopnosti alebo pri invalidite uplatňované v tomto konaní spadajú do obdobia od 17.07.1999 až
do dňa rozhodnutia odvolacieho súdu, keďže podľa poslednej zmeny žaloby si rentu podľa § 447
OZ uplatňuje žalobca do budúcna bez obmedzenia. Už v uznesení sp. zn. 17Co/466/2013 odvolací
súd upozornil, že ustanovenie § 446 a § 447 Občianskeho zákonníka prešlo dňom 1. augusta 2004

podstatnou zmenou v dôsledku novely Občianskeho zákonníka uskutočnenej zákonom č. 404/2004 Z.
z., ktorým sa mení a dopĺňa Občiansky zákonník a inštruoval súd prvej inštancie, že nároky žalobcu za
obdobie do 31.07.2004 bolo potrebné posudzovať podľa ustanovení Občianskeho zákonníka v znení
účinnom do 31.07.2004.
50.1 Ku dňu rozhodnutia odvolacieho súdu opäť došlo k zmenám rozhodných ustanovení Občianskeho

zákonníka, podľa ktorých sa má posudzovať nárok žalobcu na náhradu za stratu na zárobku. Nálezom
Ústavného súdu Slovenskej republiky z 10. októbra 2018 sp. zn. PL. ÚS 10/2016 z 10. októbra 2018
Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej aj „ústavný súd“) rozhodol, že „ustanovenie § 446 zákona č.
40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov nie je v súlade s článkom 12 ods. 1
a článkom 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Podľa článku 125 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky

dňom vyhlásenia tohto nálezu v Zbierke zákonov Slovenskej republiky stráca ustanovenie § 446 zákona
č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov účinnosť, ak Národná rada Slovenskej
republiky neuvedie toto ustanovenie zákona do súladu s Ústavou Slovenskej republiky, stráca po 6
mesiacoch od vyhlásenia tohto nálezu v Zbierke zákonov Slovenskej republiky platnosť“.

51. NajvyššísúdSlovenskejrepublikyvuznesenísp.zn.6Cdo/82/2017vysvetlilotázkuhmotnoprávnych
účinkov nálezu ústavného súdu o nesúlade právneho predpisu (jeho ustanovenia) s ústavou s odkazom
na zjednocujúce stanovisko ústavného súdu v uznesení sp. zn. PLz. ÚS 1/06-4 z 11. októbra
2006 publikovaný v Zbierke nálezov Ústavného súdu Slovenskej republiky pod č. 64/2006 tak, že
hmotnoprávne účinky nálezu ústavného súdu o nesúlade právnych predpisov s ústavou treba vykladať

tak, že platia ex tunc, t. j. od začiatku, a to tak vo veciach judikovaných právoplatne pred uverejnením
nálezu v Zbierke zákonov, ako aj vo veciach právoplatne neskončených v momente jeho uverejnenia
v Zbierke zákonov. Podstata tohto právneho názoru sa v praxi prejavuje v tom, že ustanovenie zákona,
ktoré bolo nálezom ústavného súdu vyhlásené za nesúladné s ústavou, stráca po márnom uplynutí
lehoty podľa článku 125 ods. 3 tretej vety ústavy (6 mesiacov) platnosť ex tunc, t. j. bolo anulované od

počiatku. Na toto ustanovenie zákona sa hľadí akoby nikdy nebolo platné a teda nikdy nebolo súčasťou
právnehoporiadkuSlovenskejrepubliky.Pokiaľpretosúdrozhodujevčase,kedyužustanoveniezákona
nesúladné s ústavou nie je účinné a platné, t. j. nie je už súčasťou právneho poriadku Slovenskej
republiky, nemôže na daný prípad takéto ustanovenie zákona aplikovať, a to bez ohľadu na to, žev čase, keď nárok vznikol, bolo toto ustanovenie platné a účinné. V takom prípade treba na vec aplikovať
právny predpis v znení platnom pred touto zmenou alebo doplnením. Rovnaký záver je prezentovaný aj
v uznesení Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 29.04.2020 sp. zn. 4Cdo/122/2019.

52. Pre prejednávanú vec to znamená, že celý nárok na náhradu za stratu na zárobku počas pracovnej
neschopnosti podľa § 446 Občianskeho zákonníka bolo potrebné posudzovať podľa znenia tohto
zákonného ustanovenia aké platilo a bolo účinné do 31.07.2004 (ktoré znelo: náhrada za stratu na
zárobku počas pracovnej neschopnosti poškodeného je rozdiel medzi jeho priemerným zárobkom pred

poškodenímanemocenským),pretožeustanovenie§446vznenínovelyúčinnejod01.08.2004vzmysle
nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL. ÚS 10/2016 z 10. októbra 2018 publikovaného
v Zbierke zákonov pod č. 25/2019 stratilo účinnosť ex tunc, ako keby nikdy nebolo súčasťou právneho
poriadku Slovenskej republiky a aktuálne znenie § 446 Občianskeho zákonníka (náhrada straty na
zárobku počas pracovnej neschopnosti poškodeného sa uhrádza peňažným dôchodkom vo výške
rozdielu medzi priemerným zárobkom poškodeného, ktorý dosahoval pred vznikom škody, a náhradou,

ktorá bola poškodenému vyplatená v dôsledku choroby alebo úrazu podľa osobitných predpisov)
nadobudlo účinnosť až 01.12.2019 a po tomto dátume si už žalobca nárok na náhradu za stratu na
zárobku počas pracovnej neschopnosti neuplatňuje.

53. Nárok na náhradu za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti podľa § 447

Občianskeho zákonníka bolo potrebné tiež posudzovať v tom znení zákona, aké bolo platné a účinné
v čase vzniku nároku. Ustanovenie § 447 od 01.05.2000 OZ ku dňu 31.07.2004 znelo:
(1) Náhrada za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti alebo pri invalidite je rozdiel
medzi priemerným zárobkom pred poškodením a zárobkom dosahovaným po poškodení s pripočítaním
prípadného invalidného dôchodku alebo čiastočného invalidného dôchodku.

(2) Náhrada za stratu na zárobku spolu so zárobkom poškodeného a s prípadným invalidným
dôchodkom alebo čiastočným invalidným dôchodkom nesmie presahovať sumu určenú predpismi
pracovnéhoprávaprenáhraduškodypripracovnýchúrazochachorobáchzpovolania.Totoobmedzenie
neplatí, ak škoda bola spôsobená úmyselne; z dôvodov hodných osobitného zreteľa môže súd určiť
vyššiu sumu náhrady aj vtedy, ak škoda bola spôsobená hrubou nedbanlivosťou.

(3) Vláda Českej a Slovenskej Federatívnej republiky môže vzhľadom na zmeny, ktoré nastali vo vývoji
mzdovej úrovne, upraviť nariadením podmienky, výšku a spôsob náhrady za stratu na zárobku po
skončení pracovnej neschopnosti alebo pri invalidite.
53.1 Od 1. augusta 2004 sa náhrada za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti
poškodeného alebo pri invalidite podľa § 447 Občianskeho zákonníka posudzovala a suma tejto náhrady

určila rovnako ako suma úrazovej renty podľa všeobecných predpisov o sociálnom poistení. Tento stav
platil až do 01.12.2019, kedy zákonom č. 394/2019 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 40/1964 Zb.
Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov zmenilo toto ustanovenie tak, že náhrada straty na
zárobku po skončení pracovnej neschopnosti alebo pri invalidite sa uhrádza peňažným dôchodkom vo
výške rozdielu medzi priemerným zárobkom, ktorý poškodený dosahoval pred vznikom škody, a súčtom

zárobku, ktorý poškodený dosahuje po skončení pracovnej neschopnosti a priznaného invalidného
dôchodku vyplácaného poškodenému podľa osobitných predpisov.

54. Podmienkou priznania náhrady za stratu na zárobku počas pracovnej neschopnosti je, aby bol
poškodený uznaný práceneschopným v príčinnej súvislosti s poškodením zdravia a aby sa mu za túto

dobuznížilpríjem.Náhradasaposkytujezacelúdobupracovnejneschopnostiavýškanáhradysaurčuje
podľa § 446 Občianskeho zákonníka v znení účinnom do 31.07.2004 ako rozdiel medzi priemerným
zárobkom poškodeného pred poškodením a nemocenským. Výška náhrady sa počíta za každý mesiac
zvlášť.

55. Ďalším samostatným nárokom na náhradu škody na zdraví je náhrada za stratu na zárobku po
skončení pracovnej neschopnosti alebo pri invalidite podľa § 447 Občianskeho zákonníka. Nevyhnutnou
podmienkou pre priznanie tejto náhrady je, aby bol pokles či strata zárobku v príčinnej súvislosti so
spôsobenou škodou na zdraví. Náhradou za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti
alebo pri invalidite sa odškodňuje majetková ujma, ktorá v dôsledku poškodenia zdravia vzniká

poškodenému,niezníženiejehopracovnejspôsobilosti.Právonanáhraduvznikáokamihom,kedydošlo
k strate na zárobku vo výške určenej zákonom platným a účinným v tom ktorom období. Za zárobok
sa považujú všetky príjmy poškodeného podliehajúce dani z príjmu. Náhradou za stratu na zárobku
nie je možné odškodňovať nezamestnanosť. Ak poškodený po skončení pracovnej neschopnosti alebopri invalidite nedosahuje zárobok len z dôvodu chýbajúcich pracovných príležitostí na trhu práce,
chýba príčinná súvislosť medzi následkom škody na zdraví a stratou príjmu poškodeného. Znížená
pracovná spôsobilosť poškodeného sa odškodňuje do výšky pravdepodobného zárobku. Tieto závery

vyplývajúzrozsudkuNajvyššiehosúduSlovenskejrepublikyz10.septembra2002sp.zn.2Cdo/32/2002
uverejneného v Zbierke stanovísk NS SR a rozhodnutí súdov SR pod publikačným číslom 29/2004.

56. Označené rozhodnutie sp. zn. 2Cdo/32/2002 sa vzťahuje k právnej úprave náhrady za stratu na
zárobku po skončení pracovnej neschopnosti v znení do 31.07.2004.

57. Podľa § 447 Občianskeho zákonníka v znení zákona č. 404/2004 Z. z. (účinné od 01.08.2004)
náhrada za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti poškodeného alebo pri invalidite sa
posúdi a suma tejto náhrady sa určí rovnako ako suma úrazovej renty podľa všeobecných predpisov
o sociálnom poistení.
57.1 Podľa § 17 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení nárok na úrazové dávky z úrazového

poistenia zamestnávateľa má zamestnanec zamestnávateľa podľa § 16 po splnení podmienok
ustanovených týmto zákonom.
57.2 Podľa § 88 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení poškodený má nárok na úrazovú
rentu, ak v dôsledku pracovného úrazu alebo choroby z povolania má viac ako 40 % pokles schopnosti
vykonávať doterajšiu činnosť zamestnanca alebo činnosť osoby uvedenej v § 17 ods. 2 a nedovŕšil

dôchodkový vek alebo mu nebol priznaný predčasný starobný dôchodok.

58. Prijatie zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení, ktorý nadobudol účinnosť 1. januára 2004
má vplyv aj na stratu na zárobku po skončení práceneschopnosti alebo pri invalidite podľa § 447
Občianskeho zákonníka z dôvodu, že pri výške náhrady za stratu na zárobku po skončení pracovnej

neschopnosti alebo priznaní invalidity sa odkazuje na úrazovú rentu podľa všeobecných predpisov
o sociálnom poistení (znenie § 447 OZ v období od 01.08.2004 do 30.11.2019). Aj po prijatí zákona č.
461/2003 Z. z. spoločnými predpokladmi pre priznanie straty na zárobku podľa Občianskeho zákonníka
je to, že došlo ku škode na zdraví, na strane poškodeného sa strata prejaví v jeho majetkovej sfére
v podobe zmenšenia príjmu alebo v podobe zvýšenej námahy na dosiahnutie príjmu a musí existovať

príčinná súvislosť medzi škodou na zdraví a zmenšením príjmu poškodeného alebo potrebou jeho
zvýšenej námahy na dosiahnutie príjmu. Právna úprava straty na zárobku v Občianskom zákonníku
a zákone o sociálnom poistení sú špecifické právne úpravy, ktorých základ je nezávislý, preto aj
vznik nárokov ako takých podľa uvedených právnych úprav je nezávislý a podmienený iba právnou
úpravou v tom ktorom zákone. Právna úprava v Občianskom zákonníku (§ 447) odkazuje na právnu

úpravu v zákone o sociálnom zabezpečení len vo vzťahu k určeniu výšky odškodnenia (podľa rozsudku
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo/113/2016 zo 6. decembra 2018).

59. Podľa § 446 Občianskeho zákonníka v znení účinnom do 31.07.2004 náhrada za stratu na
zárobku počas pracovnej neschopnosti poškodeného je rozdiel medzi jeho priemerným zárobkom pred

poškodením a nemocenským.
59.1 Podľa § 447 ods. 1, 2 OZ v znení účinnom do 31.07.2004 náhrada za stratu na zárobku
po skončení pracovnej neschopnosti alebo pri invalidite je rozdiel medzi priemerným zárobkom
pred poškodením a zárobkom dosahovaným po poškodení s pripočítaním prípadného invalidného
dôchodku alebo čiastočného invalidného dôchodku. Náhrada za stratu na zárobku spolu so zárobkom

poškodeného a s prípadným invalidným dôchodkom alebo čiastočným invalidným dôchodkom nesmie
presahovať sumu určenú predpismi pracovného práva pre náhradu škody pri pracovných úrazoch a
chorobách z povolania. Toto obmedzenie neplatí, ak škoda bola spôsobená úmyselne; z dôvodov
hodných osobitného zreteľa môže súd určiť vyššiu sumu náhrady aj vtedy, ak škoda bola spôsobená
hrubou nedbanlivosťou.

60. Znalkyňa J. K. G. v súkromnom znaleckom posudku č. 2/2019 vyhotovenom na žiadosť žalobcu
v priebehu odvolacieho konania zapracovala námietky poistiteľa KOOPERATÍVA poisťovňa a. s.,
Viena Insurance Group, Bratislava proti pôvodnému znaleckému posudku č. 3/2016 z 22.08.2016
vyhotoveného na základe rozhodnutia Okresného súdu Rimavská Sobota a vypočítala náhradu za stratu

na zárobku počas pracovnej neschopnosti v rozsahu uplatňovanom žalobcom v tomto konaní a časť
nároku na náhradu za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti za obdobie do 26.03.2013
s odôvodnením, že od 27.03.2013 je žalobca poberateľom predčasného starobného dôchodku.60.1 Náhradu za stratu na zárobku počas pracovnej neschopnosti za obdobie od 17.07.1999
do 30.04.2000 vyčíslila znalkyňa z podkladov vyhotovených vtedajším zamestnávateľom žalobcu
D. C., so sídlom v Rimavskej Sobote tvoriacich súčasť spisu na 2.450,78 Eur. Za ďalšie obdobie

práceneschopnosti od 01.11.2003 do 31.08.2004 s použitím pravdepodobného zárobku žalobcu,
ktorý by u spoločnosti D. C.. D. U., so sídlom v Rimavskej Sobote dosiahol nebyť úrazu, vyčíslila
znalkyňa za obdobie na 3.708,59 Eur. Tento nárok považuje odvolací súd za plne odôvodnený. Prvá
práceneschopnosť začala hneď po úraze dňa 16.07.1999 a trvala podľa dokladov v spise až do
30.04.2000. Následná práceneschopnosť od 01.11.2003 do 31.08.2004 bola tiež v priamej príčinnej

súvislosti s úrazom zo 16.07.1999 a poškodením zdravia pri tomto úraze, čo je potvrdené znaleckým
posudkom B. P. na čl 132 spisu. Hoci znalkyňa J. K. G. v čase vyhotovenia znaleckého posudku č. 2/19
sa dopustila chyby pri výpočte straty na zárobku počas práceneschopnosti za mesiac august 2004, kedy
už zákonom č. 404/2004 Z. z. z 24. júna 2004, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 40/1964 Zb. Občiansky
zákonník v znení neskorších predpisov bol ustanovený iný spôsob výpočtu náhrady za stratu na zárobku
( ako úrazový príplatok podľa všeobecných predpisov o sociálnom poistení ), v čase rozhodovania

odvolacieho súdu je už tento stav a právna úprava zmenená v dôsledku nálezu Ústavného súdu SR sp.
zn. PL. ÚS 10/2016 z 10. októbra 2018 (podľa bodov 34, 35 a 36 odôvodnenia ) a výpočet znalkyne je
v súlade s právnou úpravou.
60.2 V znaleckom posudku č. 2/2019 znalkyňa zapracovala námietky vznesené pôvodným žalovaným
2/ - poistiteľom a nároky žalobcu na náhradu za stratu na zárobku počas pracovnej neschopnosti za

obdobie od 17.07.1999 do 30.04.2000 a za obdobie od 01.11.2003 do 31.08.2004, ako aj náhradu
za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti alebo invalidite za obdobie od 01.05.2000
do 31.10.2003 (v častiach, ktorých považoval odvolací súd nároky žalobcu za preukázané) vyčíslila
z listinných dôkazov obstaraných v priebehu súdneho konania od zamestnávateľa žalobcu, o ktorých
nemal odvolací súd dôvod pochybovať. Základ nároku na náhradu za stratu na zárobku po skončení

pracovnej neschopnosti alebo invalidite za obdobie od 01.09.2004 preukázaný nebol. Náhrada za
stratu na zárobku počas pracovnej neschopnosti bola žalobcovi prisúdená vo výške 6.159,37 Eur podľa
vyčíslenia znalkyne v znaleckom posudku č. 2/2019.

61. Od 1. mája 2000 bol žalobca u spoločnosti D. C., so sídlom v Rimavskej Sobote preradený

zo zdravotných dôvodov na stredisko B. Q. N. ako vozíkár a za obdobie od preradenia žalobcu na
menej platenú prácu od 1. mája 2000 do skončenia pracovného pomeru u tejto spoločnosti dňom
31.10.2003 bola znalkyňou J. K. G. v znaleckom posudku č. 2/2019 vyčíslená náhrada za stratu na
zárobku po skončení pracovnej neschopnosti alebo invalidite podľa § 447 Občianskeho zákonníka
v znení účinnom do 31.07.2004 sumou 6.306,52 Eur. Aj tento nárok vyhodnotil odvolací súd ako

opodstatnený. Podľa potvrdenia zamestnávateľa žalobcu a lekárskej správy o zdravotnom stave žalobcu
dôvodom jeho preradenia na menej namáhavú prácu bol zdravotný stav žalobcu poškodený úrazom zo
16.07.1999. Pri rozhodovaní o nároku žalobcu na náhradu za stratu na zárobku po skončení pracovnej
neschopnosti alebo pri priznaní invalidity za obdobie od 01.05.2000 do 31.10.2003 vychádzal odvolací
súd zo znaleckého posudku J. K. G. č. 2/2019.

62. Znalkyňa v posudku uviedla, že od 1. septembra 2004 má žalobca nárok na úrazovú rentu podľa
zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení. Výška úrazovej renty prekvalifikovaná z náhrady za stratu
na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti alebo pri uznaní invalidity alebo čiastočnej invalidity je
od 01.09.2004 určená ako priemer náhrady za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti

alebo priznaní invalidity alebo čiastočnej invalidity za druhý polrok 2003, t. j. obdobia pred dočasnou
pracovnou neschopnosťou. Výšku úrazovej renty od 01.09.2004 týmto spôsobom vyčíslila znalkyňa na
186,52 Eur mesačne.

63. Zo znaleckého posudku J. G. nie je zrejmé, na základe akých skutočností konštatovala znalkyňa,

že žalobcovi vznikol nárok na úrazovú rentu od 01.09.2004 do budúcna podľa § 447 Občianskeho
zákonníka v znení účinnom od 01.08.2004 do 26.03.2013, keď základnú podmienka vzniku tohto
nároku – existencia príčinnej súvislosti medzi poškodením zdravia žalobcu úrazom (za ktorý zodpovedá
žalovaný v plnom rozsahu) preukázaná nebola. Pracovný pomer žalobcu u spoločnosti D. C., Rimavská
Sobota neskončil zo zdravotných dôvodov, ale dohodou pre nadbytočnosť pri zániku organizácie

s právnym nástupcom.
63.1 Hoci žalovaný viackrát v priebehu konania (vo vyjadrení k žalobe zo dňa 22.08.2001 na čl. 11,
na pojednávaní dňa 07.09.2004 - č. l. 88) v priebehu konania namietal, že chýba príčinná súvislosť
medzi tvrdenou škodou na zdraví vo forme straty na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti aleboinvalidite za obdobie od 01.09.2004 do budúcna a na pochybnosti o existencii príčinnej súvislosti medzi
stratou na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti alebo invalidite za obdobie od 01.09.2004
upozornil aj odvolací súd na pojednávaní dňa 27.11.2019, žalobca, ktorého zaťažovalo dôkazné

bremeno preukázať, že strata na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti alebo invalidite za
obdobie od 01.09.2004 vznikla v súvislosti s poškodením jeho zdravia pri úraze dňa 16.07.1999, v tomto
smere nie že nepredložil žiadne dôkazy, ale ani nepredniesol žiadne skutkové tvrdenia o tom, že si
hľadal prácu s adekvátnym finančným ohodnotením a nedostal ju len z dôvodu zdravotného obmedzenia
po úraze. Z tohto dôvodu odvolací súd žalobu o náhradu za stratu na zárobku po skončení pracovnej

neschopnosti alebo invalidite za obdobie od 01.09.2004 zamietol (nad rozsah súm, o ktoré bolo konanie
z dôvodu späťvzatia žaloby zastavené).

64. Žalobca je od 27.03.2013 starobným dôchodcom. Priznaním nároku na starobný dôchodok zaniká
nárok na náhradu za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti alebo pri invalidite podľa
§ 447 Občianskeho zákonníka a vzniká nárok na náhradu za stratu na dôchodku podľa § 447 písm. a)

Občianskeho zákonníka, ktorý predmetom tohto konania nebol. Nárok na náhradu za stratu na zárobku
po skončení pracovnej neschopnosti alebo pri invalidite za obdobie od 01.09.2004 do 26.03.2013 bol
zamietnutý z dôvodu neexistencie príčinnej súvislosti medzi vznikom škody v dôsledku zavineného
protiprávneho konania žalovaného na zdraví žalobcu a poklesom jeho zárobku u zamestnávateľov V. B.
Q. D. kresťanskej cirkvi s vyučovacím jazykom maďarským, so sídlom v Rimavskej Sobote a spoločnosti

V. K. XX F., C., so sídlom v Rimavskej Sobote. Za obdobie od 27.03.2013 nebol priznaný nárok na
náhradu za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti alebo invalidite z dôvodu, že po
nadobudnutí starobného dôchodku tento nárok už zo zákona žalobcovi nevyplýva.

65. Z dôvodu, že nároky uvedené v bodoch 40, 41, 42, 49 žalovaný v celom rozsahu uspokojil, nebolo

možné žalobe žalobcu vyhovieť ani čiastočne. Ostatné nároky ako vyplýva z textu predchádzajúceho
odôvodnenia neboli žalobcom uplatnené dôvodne, preto bola žaloba zamietnutá v celom rozsahu.

66. Žalovaný žiadal, aby z dôvodov hodných osobitného zreteľa podľa § 450 Občianskeho zákonníka
súd primerane znížil náhradu škody a vzal zreteľ na jeho osobné a majetkové pomery.

67. Podľa § 450 Občianskeho zákonníka z dôvodov hodných osobitného zreteľa súd náhradu škody
primerane zníži. Vezme pritom zreteľ najmä na to, ako ku škode došlo, ako aj na osobné a majetkové
pomery fyzickej osoby, ktorá ju spôsobila; prihliadne pritom aj na pomery fyzickej osoby, ktorá bola
poškodená. Zníženie nemožno vykonať, ak ide o škodu spôsobenú úmyselne.

68. Odvolací súd nevzhliadol dôvod na aplikáciu ustanovenia § 450 Občianskeho zákonníka vo
vzťahu k žalovanému. Na odvolacom súde bolo zistené, že ide o zdravotne ťažko postihnutú osobu
bez väčšieho majetku, ale stále zamestnanú na plný pracovný pomer, zároveň poberajúcu invalidný
dôchodok. Dôvodom neaplikácie ustanovenia § 450 OZ zo strany odvolacieho súdu bolo, že odvolací

súd vzal zreteľ na to, ako ku škode došlo. Ku škode na strane žalobcu došlo v dôsledku hrubej nedbalosti
žalovaného pri výkone poľovného práva ešte v roku 1999 a k úhrade nárokov poškodeného došlo až po
rozhodnutí odvolacieho súdu rozsudkom z 10. júna 2020 po vyše 20 rokoch.

69. Výsluchom strán sporu odvolací súd zistil, že povinnosti na náhradu trov znalečného štátu

Okresnému súdu Rimavská Sobota a znalkyni J. K. G. uložené rozsudkom Krajského súdu v Banskej
Bystrici sp. zn. 17Co/42/2018 výrokom III., IV., V. a VI. zo strany strán sporu splnené neboli z dôvodu,
že súd prvej inštancie rozhodnutie o výške náhrady trov konania štátu a znalečného nevydal.

70. V konaní vznikli trovy štátu z dôvodu vyplatenia znalečného znalkyni J. K. G. z rozpočtových

prostriedkovštátuapodľaobsahuspisuavyjadrenístránsporudoterazneboliznalkyniJ.K.G.vyplatené
znalečné odmeny za vyjadrenie k znaleckému posudku č. 3/2016 zo dňa 10.03.2017 podľa vyúčtovania
zo dňa 10.03.2017 faktúrou č. 2/2017 (č. l. 716 spisu) s variabilným symbolom 022017 a za účasť na
pojednávaní dňa 30.05.2017 vyúčtované faktúrou č. 3/2017 zo dňa 05.04.2017 (č. l. 727 spisu).

71. Súdom prvej inštancie ustanovený znalec J. O. M. bol vypočutý odvolacím súdom na pojednávaní
dňa 18.06.2025. Podľa § 258 ods. 2 C. s. p. znalcovi vyslúchnutému podľa § 208 ods. 3 C. s. p. prináleží
náhrada účelne vynaložených hotových, preukázaných a uplatnených výdavkov.72. Podľa § 262 ods. 1, 2 C. s. p. o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v
rozhodnutí,ktorýmsakonaniekončí.Ovýškenáhradytrovkonaniarozhodnesúdprvejinštancievlehote
do 60 dní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá

súdny úradník.

73. Podľa § 255 ods. 1 a 2 Civilného sporového poriadku Súd prizná strane náhradu trov konania podľa
pomeru jej úspechu vo veci. Ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania
pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.

74. Ku dňu rozhodnutia odvolacieho súdu je potrebné žalobcu považovať za neúspešnú stranu
sporu v celom rozsahu z dôvodu, že zotrval na podanej žalobe aj v časti, ktorej boli jeho nároky
plnením žalovaného uspokojené. Žalobca je zodpovedný za výsledok sporu. Konanie o veľkej časti
pôvodne uplatnených nárokov bolo zastavené rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn.
17Co/42/2018, v tejto časti vznikla žalobcovi povinnosť nahradiť žalovanému trovy konania podľa § 256

ods. 1 C. s. p. V časti, ktorej bola žaloba zamietnutá, vznikla žalobcovi povinnosť nahradiť žalovanému
trovy konania podľa § 255 ods. 1 C. s. p. Aj vo vzťahu k trovám štátu a trovám znalcov, ktoré v konaní
vznikli, odvolací súd zohľadnil výsledok sporu a povinnosť nahradiť trovy konania znalcom a štátu uložil
v spore neúspešnému žalobcovi. O výške všetkých trov konania bude rozhodovať podľa § 262 ods.
2 C. s. p. súd prvej inštancie, preto je povinnosť náhrady trov konania zo strany žalobcu viazaná na

právoplatnosť uznesenia súdu prvej inštancie o výške náhrady trov konania.

75. Senát krajského súdu prijal toto rozhodnutie pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C. s. p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C. s. p.).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C. s. p.).

Dovolanie v prípadoch uvedených v § 421 odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní

proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) C. s. p. (§ 421 ods. 2 C. s. p.).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 C. s. p. nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 C. s. p.); na určenie výšky
minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej

inštancie (§ 422 ods. 2 C. s. p.).Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C. s. p.).

Dovolanie môže podať strana sporu, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C. s. p.).

Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 C. s. p.).

Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 C. s. p.).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii; ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1

C. s. p.); dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 ods. 2 C. s. p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej
veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa

toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)
a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C. s. p.).

Ak zákon na podanie nevyžaduje osobitné náležitosti, v podaní sa uvedie,
a) ktorému súdu je určené,

b) kto ho robí,
c) ktorej veci sa týka,
d) čo sa ním sleduje a
e) podpis
(§ 127 ods. 1 C. s. p.).

Ak ide o podanie urobené v prebiehajúcom konaní, náležitosťou podania je aj uvedenie spisovej značky
tohto konania (§ 127 ods. 2 C. s. p.).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania (§ 430 C .s p.)

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C. s. p.)

Strany sporu majú možnosť zvoliť si advokáta alebo obrátiť sa na Centrum právnej pomoci so žiadosťou

o poskytnutie právnej pomoci (§ 160 ods. 2 C. s. p.). Žiadateľ, u ktorého hrozí nebezpečenstvo
zmeškania lehoty, môže zároveň so žiadosťou požiadať centrum o predbežné poskytnutie právnej
pomoci (§ 11 ods. 1 zákona č. 327/2005 Z.z.).

Dovolateľmusíbyťvdovolacomkonanízastúpenýadvokátom;dovolanieainépodaniadovolateľamusia

byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C. s. p.); povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 C. s. p.).

Ak neboli splnené podmienky podľa § 429 C. s. p., resp. dovolanie má vady podľa § 429 C. s. p. napriek
riadnemu poučeniu dovolateľa o povinnosti podľa § 429 C. s. p. v odvolacom konaní, resp. napriek
výzve súdu prvej inštancie adresovanej dovolateľovi na odstránenie vád a jeho poučení o následkochneodstránenia vád dovolania, dovolací súd dovolanie odmietne (§ 447 písm. e) C. s. p. v spojení s §
436 ods. 1 C. s. p.).