Uznesenie – Ostatné ,
Potvrdené Judgement was issued on Wednesday, July 3, 2025

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 19CoP/46/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7125201172
Dátum vydania rozhodnutia: 03. 07. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Monika Tobiašová
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2025:7125201172.1

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Moniky Tobiašovej a členiek
senátu JUDr. Antónie Kandravej a JUDr. Elišky Har Tzvi vo veci starostlivosti súdu o maloleté dieťa: P.
D., R.. XX.XX.XXXX, bytom u matky, zastúpené kolíznym opatrovníkom Úradom práce, sociálnych vecí
a rodiny J., dieťa matky: K.. Q. J., R.. XX.XX.XXXX, T. D. J. R. XXXX/XX, XXX XX J., právne zastúpenej:
Advokátska kancelária JUDr. Karol Orolín, s.r.o., so sídlom Námestie sv. Egídia 42, 058 01 Poprad, IČO:

47 237 805, a advokátom JUDr. Pavlom Zavackým, so sídlom Hradné námestie 29, 060 01 Kežmarok,
a otca: T.X. D., R.. XX.XX.XXXX, T. D. B. S. P. XXXX/X, XXX XX Q., T..Č.. W. A. W. X, D., Q.-XXXX, Q.
C., právne zastúpeného advokátkou JUDr. Ľubomírou Bašistovou Virovou, so sídlom Zimná 62, 052 01
Spišská Nová Ves, o návrhu otca o nariadenie návratu maloletého dieťaťa do krajiny obvyklého pobytu
do Q. C., o odvolaní matky proti uzneseniu Mestského súdu Košice, č.k. 82Pn/1/2025-108 zo dňa 03.
marca 2025 v spojení s opravným uznesením Mestského súdu Košice, č.k. 82Pn/1/2025-121 zo dňa

04. apríla 2025, takto

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje uznesenie v spojení s opravným uznesením.

II. Žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

I. Predmet konania

1. Návrhom doručeným dňa 25.01.2025 sa otec domáhal nariadenia návratu maloletej dcéry na územie
štátu obvyklého pobytu Q. C. a súčasne navrhoval rozhodnúť aj o trovách konania.

II. Obsah napadnutého rozhodnutia

2. Mestský súd Košice (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým uznesením v spojení s opravným
uznesením rozhodol tak, že:

„I. Nariaďuje návrat mal. dieťaťa: P. D., R.. XX.X.XXXX, do krajiny obvyklého pobytu do Q. C..

II. Nariaďuje matke maloletej Q. J., R.. X.XX.XXXX, aby mal. dieťa navrátila na územie Q. C. do 15 dní

odo dňa právoplatnosti tohto uznesenia.

III. V prípade, ak matka mal. dieťa v súlade s výrokom II. uznesenia na územie Q. C. nenavráti, je otec
maloletej T. D., R.. XX.X.XXXX, oprávnený po uplynutí stanovenej lehoty mal. dieťa prevziať za účelom
navrátenia do krajiny obvyklého pobytu mal. dieťaťa na územie Q. C..

IV. Návrh matky na prerušenie konania zamieta.V. Žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania.“

3. Rozhodnutie právne odôvodnil čl. 1 ods. 2 ústavného zákona č. 460/1992 Zb. Ústava Slovenskej

republiky v znení neskorších predpisov, čl. 1, čl. 3, čl. 4, čl. 12, čl. 13, čl. 14, čl. 19 Dohovoru
o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov detí publikovaný v oznámení Ministerstva
zahraničných vecí Slovenskej republiky pod č. 119/2001 Z. z., § 2 ods. 1, § 128, § 52, § 55 zákona č.
161/2015 Z. z. Civilný mimosporový poriadok v znení neskorších predpisov, § 162 ods. 3, § 224, § 234
ods. 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov.

4. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že dokazovanie zameral a vykonal v rozsahu potrebnom výlučne
na zistenie skutočností, či premiestnenie alebo zadržanie maloletej bolo neoprávnené, pričom dospel k
záveru, že sú dané dôvody stanovené Dohovorom pre nariadenie návratu maloletej do Q. C..

5. K otázke krajiny obvyklého pobytu maloletej prijal záver, že touto krajinou pred premiestnením bolo

Q. C., kde sa maloletá narodila, kde skutočne a nepretržite až do decembra 2024 žila, mala tam rodinné
zázemie, bola vedená v školskom systéme, systéme zdravotného poistenia, podstupovala lekárske
vyšetrenia, rehabilitácie a prirodzene si tu budovala sociálne kontakty a rovesnícke väzby. Rodičia na
tomtoúzemíviedlisúkromnýaajpracovnýživot.Matkaobvyklýpobytmaloletejnespochybňovala,tvrdila
len, že maloleté dieťa sa v súčasnom prostredí dobre adaptovalo na území Slovenskej republiky.

6. Pri zisťovaní, či otec skutočne nadobudol a vykonával opatrovnícke právo k maloletej z predložených
dôkazov vyvodil jednoznačný záver, že k maloletej nadobudli a vykonávajú opatrovnícke práva obaja
rodičia. Otec nadobudol opatrovnícke právo zo zákona, riadne ho vykonával až do doby premiestnenia
maloletej na územie Slovenska. Matka nadobudnutie opatrovníckeho práva a jeho výkon otcom

nerozporovala, rozporovala výlučne kvalitu jeho osobnej starostlivosti. Z uvedeného vyplýva, že otec
nadobudol opatrovnícke právo zo zákona, vykonával ho a bez jeho súhlasu matka nemohla rozhodnúť o
mieste pobytu maloletej, keďže žiaden z rodičov nebol pozbavený svojho práva realizovať opatrovnícke
právo k maloletej.

7. K otázke posúdenia dodržania lehoty pre realizáciu návratu uviedol, že k neoprávnenému
premiestneniu maloletej došlo v decembri 2024, pričom otec podal návrh na súd 25.01.2025, t.j. v lehote
jedného roka, preto nebolo potrebné preukazovať, či sa dieťa zžilo s novým prostredím.

8. V prípade zisťovania, či matka disponovala súhlasom otca, resp. došlo k následnému zmiereniu sa

otca s premiestnením vychádzal zo zhodných tvrdení účastníkov konania, kedy mal preukázané, že otec
neudelil matke výslovný a ani konkludentný súhlas na premiestnenie, a ani matka súhlas otca a ani jeho
následné zmierenie sa s premiestnením, netvrdila.

9. Napokon sa súd zaoberal zisťovaním, či nie je daný niektorý z dôvodov na nenariadenie

návratu, pričom dospel k záveru, že v čase rozhodovania nezistil žiadnu hrozbu. Nesporné je, že
medzi rodičmi je eskalovaný partnerský konflikt, avšak tvrdenia matky o správaní a nátlaku otca
neopodstatňujú odmietnutie nariadenia návratu maloletej. Ani prebiehajúce prešetrovanie podnetu zo
zločinu sexuálneho násilia a zločinu sexuálneho zneužívania slovenskou políciou, kde je podozrivý otec,
nie je dôvodom na nenariadenie návratu maloletej, nakoľko návrat dieťaťa do krajiny obvyklého pobytu

neznamená odovzdanie maloletej do starostlivosti otca. Iné nebezpečenstvo matka netvrdila, a ani sa
ho nepodarilo zistiť vlastnou činnosťou.

10. Návrh matky na prerušenie konania z dôvodu vykonávania vyšetrovacích úkonov súd zamietol,
pretože výsledky trestného konania nemajú žiaden vplyv na výsledok návratového konania. Nakoľko

súd nezistil žiadne dôvody postupu podľa § 55 Civilného mimosporového konania, rozhodol, že žiaden
z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania.

III. Obsah odvolania matky a vyjadrení účastníkov konania

11. Proti všetkým výrokom uznesenia podala v zákonnej lehote odvolanie matka z dôvodu inej
vady konania, nesprávnych skutkových zistení, nevykonania navrhnutých dôkazov a tiež z dôvodu
nesprávneho právneho posúdenia. S právnym názorom súdu nesúhlasí a má za to, že sú dané dôvody
prenenariadenienávratu,resp.premiestneniamaloletejdoQ.C.znasledujúcichdôvodov:(i)vspoločnejdomácnosti s otcom nežili od 19.05.2023, (ii) Oblastný súd v Q. dňa 13.11.2024 určil zákonné bydlisko a
obvyklý pobyt maloletej u matky, no neurčil im povinnosť zdržiavať sa v Q. a nezakázal im vycestovať z
Q. a ako občan únie má právo na slobodný pohyb a pobyt na území členských štátov, (iii) otec skutočne

a reálne nevykonával opatrovnícke právo k maloletej od 19.05.2023 do decembra 2024, okrem jedného
stretnutia dňa 30.04.2024, (iv) maloletá nebola vypočutá, nebol skúmaný a zistený jej postoj, názor
a súhlas a tiež nebolo prihliadnuté na jej záujem a ochranu, (v) nebolo nariadené žiadne znalecké
dokazovanie, odborné psychologické vyšetrenie za účelom zistenia aktuálnych pomerov, záujmov a
psychického stavu maloletej, (vi) psychológovi nebola nariadená účasť na pojednávaní, (vii) súd nevzal

do úvahy ani názor kolízneho opatrovníka, ktorý neuviedol, že súhlasí s návratom maloletej, naopak
uviedol, že maloletá je na Slovensku spokojná, (viii) súd sa nezaoberal rizikom kontaktu maloletej s
otcom, v odôvodnení rozhodnutia si súd vo svojich tvrdeniach odporuje a v prípade, ak by sa otec
dopustil trestného činu voči nej alebo voči maloletej, návrat maloletej by predstavoval bezprostredne
hroziace nebezpečenstvo pre maloletú, (ix) maloletá už nenavštevuje školu v Q.. Poukazujúc na
prebiehajúce trestné konanie výrok III. uznesenia považuje za absurdný a odchodom z Q. chránila

záujmy i bezpečnosť maloletej a urobila tak plne v súlade s jej záujmami. Podľa jej názoru tak súd
rozhodol bez právneho základu a v rozpore s ustanoveniami Haagskeho dohovoru. Z uvedených
dôvodov žiadala zrušiť uznesenie a vrátiť vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

12. Kolízny opatrovník zotrval na svojom vyjadrení uvedenom dňa 03.03.2025 na súdnom pojednávaní.

13. Otec vo vzťahu k rozsudku Oblastného súdu v Q. uviedol, že matkin výklad je vytrhnutý z kontextu,
išlo o predbežný rozsudok v ktorom bolo konštatované, že rodičovské práva a povinnosti vykonávajú
obaja rodičia, ktorí majú obvyklý pobyt v Q.. Z uvedeného dôvodu by bolo nelogické, aby súd ponechal
spoločné práva obom rodičom, ak by matka mohla odísť mimo územia Q. a rovnako by súd ani

nenariaďoval dohľad nad jeho stykom s maloletou. Za správny považuje aj výrok III. napadnutého
uznesenia, ktorý je v súlade so zákonom a z postoja matky vyplýva, že nemá záujem rešpektovať
rozhodnutie súdu a dobrovoľne sa vrátiť do miesta obvyklého pobytu dieťaťa. Poukázal na to, že
on opustil spoločnú domácnosť a počas celého trvania vzťahu matka nepodala žiadne oznámenie
na Slovensku alebo v Q. o akomkoľvek jeho protizákonnom správaní, pričom doposiaľ nebolo voči

nemu vznesené obvinenie, dokonca nebol ani vypočutý a nikto ho nekontaktoval ohľadom vypočutia
na polícii. Matka robí všetko preto, aby ho vykreslila ako osobu, ktorá mala dcéru zneužívať alebo
týrať a ostal šokovaný, keď sa o uvedenom dozvedel. V tomto prípade neexistuje dôvod, pre ktorý by
sa nemal nariadiť návrat maloletej do Q.. Tvrdenie matky ohľadom jeho opatrovníckeho práva označil
za neprípustné, pretože matka zneužívala svoje postavenie ako preferenčného rodiča a bránila mu v

stretávaní sa s maloletou, čo nie je možné považovať za nerealizovanie opatrovníckeho práva. Napokon
matka nadobudnutie a výkon jeho opatrovníckeho práva nerozporovala, rozporovala len kvalitu jeho
osobnej starostlivosti, čo je v tomto konaní irelevantné. Poukázal na to že v správe organizácie T.
nie je žiadne negatívne stanovisko na jeho osobu a z ďalších zistení organizácie vyplynulo, že matka
zaťažovala maloletú ohľadom ich rozchodu a že dcéra neuviedla žiadne relevantné a vážne dôvody,

pre ktoré by sa nemal styk realizovať. Organizácia tiež poukázala na náročnosť komunikácie s matkou,
ukončenie komunikácie a silné prežívanie rozchodu rodičov maloletou, čo boli dôvody, pre ktoré súd
pokračoval ďalej a ustanovil maloletej advokáta, ktorý by obhajoval jej práva, čo však z dôvodu únosu
maloletej nebolo zatiaľ realizované. Poukázal na upozornenie matky sudkyňou na pojednávaní, že v
prípade, ak nebude spolupracovať, zmení rozsudok. Z uvedeného vyplýva, že maloletá je dlhodobo

pod vplyvom matky, ktorá ňou manipuluje a teraz navrhuje jej vypočutie, ktoré v priebehu konania
nenavrhovala. Za tejto situácie nie je možné zohľadniť názor maloletej a nesúhlasí s jej výsluchom a
ani so žiadnym znaleckým dokazovaním. Záverom poukázal na to, že podal odvolanie proti rozhodnutiu
riaditeľa školy, ktorému bolo vyhovené, vec bola vrátená a škola začala postupovať v zmysle Správneho
poriadku. Uviedol, že stále disponuje certifikátom, že maloletá je naďalej žiačkou školy v Q.. Odvolanie

matky navrhol zamietnuť a uznesenie potvrdiť ako vecne správne.

14. K vyjadreniu kolízneho opatrovníka otec uviedol, že toto je podstatné len v tom, že vecnú príslušnosť
ponechal na rozhodnutie súdu a ďalšie skutočnosti nie sú právne relevantné pre rozhodnutie vo veci
samej, nakoľko neuviedol žiadnu skutočnosť, pre ktorú by nemal súd rozhodnúť o návrate maloletej.

15. Matka v celom rozsahu zotrvala na podanom odvolaní. K jednotlivým tvrdeniam otca uviedla, že
adresa uvedená v rozsudku Oblastného súdu v Q. je adresou, z ktorej ich otec dňa 18.05.2023 vyhodil
a túto adresu otec opustil ku dňu 01.10.2023, dovtedy bývala s dcérou v jej izbe. Opísala ako oteczačal vytvárať tlak na majiteľov bytu, ako ju vykreslil a ako sa musela z bytu aj spolu s maloletou
odsťahovať dňa 04.04.2024. Vo vzťahu k správe organizácie T. podala svoje argumenty písomne priamo
na súd dňa 16.09.2024 z dôvodu nezrovnalostí a vypracovania psychologického posudku napriek tomu,

že pracovníčka nebola psychologička. O dcéru sa starala najmä ona, opísala starostlivosť o maloletú
a o domácnosť a aj to, že podľa otca bola vždy lenivá, neschopná a hlúpa, pričom on mal čas na
rodinu len v nedeľu. Uviedla, že otec naďalej taktizuje a spôsobuje to, aby neboli uplatnené práva
maloletej vypovedať, o čom svedčí už len zablokovanie jej povinnej školskej dochádzky. Otec maloletej
nič neprispieval na výdavky súvisiace so školou, či oblečením a bral to ako jej povinnosť postarať sa,

a otec si neplní ani povinnosti z rozsudku. O odchode informovala súd v Q., rovnako aj všetky úrady. V
prílohe zaslala fotokópie originálov a prekladov certifikátov o tom, že maloletá navštevovala školu v Q.
do 18.12.2024. V súčasnosti maloletá už žije polroka na Slovensku, kde začala navštevovať základnú
školu, čo jej zamedzil, preto podala návrh na nariadenie neodkladného opatrenia, ktorý sa vedie na
Okresnom súde Poprad pod sp. zn. 24P/37/2025.

16. Otec poukázal na to, že matka v každom podaní uvádza nové skutočnosti a jeho výpoveď na
pojednávaní v podstatnom ani nerozporovala. Opätovne poukázal nepodstatnosť tvrdení matky pre toto
konanie, keďže v konaní je zisťovaný konflikt v otázke jurisdikcie. Matka rozoberá vzťahové veci, sama
pracovalanapolovičnýúväzok,pretoonzabezpečovalrodinupofinančnejstránkeadodnešnéhodňaho
z polície nikto nekontaktoval. Matka sa snaží navodiť dojem, že im bolo ubližované, dlhodobo ovplyvňuje

maloletú, čo svedčí aj zo správy organizácie T.. Skutočnosť, že škola mu poskytla informácie, že je dieťa
evidované ešte nie je falšovaním dokladov a informácia, kedy bolo dieťa odhlásené zo školy nie je v
konaní podstatné. Matka odišla s maloletou bez toho, aby upovedomila právničku maloletej alebo súd.
Zotrval na nesúhlase s výsluchom maloletej, znaleckým dokazovaním a psychologickým vyšetrením,
keďže názory maloletej sú dlhodobo a preukázateľne ovplyvnené matkou. Do dnešného dňa neobdŕžal

žiadne neodkladné opatrenie Okresného súdu Poprad, ktorý by konal v rozpore so zákonom, nakoľko
príslušným je súd v Q.. Od 09/2023 mu matka bráni v stretávaní s maloletou. Matka kontaktovala aj
K.. Q. Q., psychologičku, ale správu si už neprevzala, zjavne skutočnosti ňou uvádzané už nie sú na
prospech, keďže negovala vystavenie dieťaťa údajnému sexuálnemu zneužívaniu a zároveň pripustila
manipuláciu zo strany matky. Na základe uvedeného navrhol odvolanie matky zamietnuť a uznesenie

súdu potvrdiť ako vecne správne.

17. Ďalšie vyjadrenia vo veci podané neboli.

18. V priebehu odvolacieho konania bolo zistené, že trestné konanie ČVS: V.-XX/X-C.-J.-XXXX stále

prebieha, pričom dňa 18.06.2025 bolo vydané uznesenie o začatí trestného stíhania pre zločin týrania
blízkej a zverenej osoby podľa § 208 ods. 1 písm. a), b) Trestného zákona, ktorého sa mal dopustiť otec
od presne nezisteného dňa od septembra 2014 do 01.10.2023 voči matke maloletej a aj voči maloletej
dcére, keď mala tri roky v roku 2017 a od tohto obdobia.

IV. Hodnotenie odvolacieho súdu

19. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) ako súd odvolací po zistení, že odvolanie bolo
podané včas (§ 362 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších
predpisov (ďalej len „CSP“), oprávneným subjektom - účastníkom konania v ktorého neprospech bolo

rozhodnutie vydané (§ 359 CSP) proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie
pripúšťa (§ 355 ods. 2 v spojení s § 357 písm. d), g) CSP) po skonštatovaní, že podané odvolanie má
zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody,
preskúmal napadnuté rozhodnutie bez viazanosti rozsahom (§ 65 zákona č. 161/2015 Z. z. Civilný
mimosporovýporiadokvzneníneskoršíchpredpisov(ďalejlen„CMP“))adôvodmiodvolania(§66CMP),

bez nariadenia odvolacieho pojednávania, keď deň vyhlásenia rozsudku bol zverejnený minimálne 5 dní
vopred na úradnej tabuli súdu a v elektronickej podobe na webovej stránke súdu v ten istý deň, ako sa
vyvesil na úradnej tabuli a dospel k záveru, že boli splnené podmienky pre potvrdenie rozsudku podľa
ustanovenia § 387 ods. 1 a 2 CSP.

20. Konania vo veciach starostlivosti súdu o maloletých sa prejednávajú a rozhodujú podľa Civilného
mimosporového poriadku.21. Podľa § 2 ods. 1 CMP, na konania podľa tohto zákona sa použijú ustanovenia Civilného sporového
poriadku, ak tento zákon neustanovuje inak.

22. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.

23.Podľa§387ods.2CSP,aksaodvolacísúdvcelomrozsahustotožňujesodôvodnenímnapadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého

rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

24. Podľa § 123 ods. 1 CMP, v konaní o návrat maloletého do cudziny pri neoprávnenom premiestnení
alebo zadržaní podľa osobitného predpisu alebo medzinárodnej zmluvy, ktorou je Slovenská republika
viazaná, súd rozhoduje, či premiestnenie alebo zadržanie maloletého bolo neoprávnené a či je daný
niektorý z dôvodov na nenariadenie návratu maloletého.

25. Podľa článku 1 oznámenia Ministerstva zahraničných vecí SR č. 119/2001 Z. z. Dohovor o
občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov detí (ďalej len „Dohovor“ alebo „Haagsky
Dohovor“), cieľom tohto Dohovoru je a) zabezpečiť okamžitý návrat detí, ktoré boli neoprávnene
premiestnené do niektorého zmluvného štátu alebo sú v ňom zadržiavané a b) zabezpečiť, aby

opatrovnícke práva a práva styku podľa právneho poriadku jedného zmluvného štátu sa účinne
dodržiavali v ostatných zmluvných štátoch.

26. Podľa článku 3 Haagskeho dohovoru, premiestnenie alebo zadržanie dieťaťa sa považuje za
neoprávnené, ak a) je porušením opatrovníckeho práva, ktoré nadobudla osoba, inštitúcia alebo iná

právnická osoba buď spoločne alebo samostatne podľa právneho poriadku štátu, na ktorého území
malo dieťa svoj obvyklý pobyt bezprostredne pred premiestnením alebo zadržaním, a b) v čase jeho
premiestnenia alebo zadržania sa toto právo aj skutočne vykonávalo buď spoločne, alebo samostatne,
alebo by sa takto vykonávalo, ak by nedošlo k premiestneniu, či zadržaniu. Opatrovnícke právo uvedené
v písm. a) možno nadobudnúť najmä priamo zo zákona alebo na základe rozhodnutia súdu alebo

správneho orgánu, alebo na základe dohody platnej podľa právneho poriadku tohto štátu.

27. Podľa článku 5 Haagskeho dohovoru, opatrovnícke právo zahŕňa práva týkajúce sa starostlivosti o
osobu dieťaťa a najmä právo určiť miesto jeho pobytu.

28.Podľačlánku13Haagskehodohovoru,bezohľadunaustanoveniepredchádzajúcehočlánkujustičný
alebo správny orgán dožiadaného štátu nemusí nariadiť návrat dieťaťa, ak osoba, inštitúcia alebo iná
právnická osoba, ktorá nesúhlasí s jeho vrátením preukáže, že a) osoba, inštitúcia alebo iná právnická
osoba, ktorá mala v osobnej starostlivosti v čase premiestnenia alebo zadržania opatrovnícke právo
skutočne nevykonávala alebo, že súhlasila, či následne sa zmierila s premiestnením alebo zadržaním,

alebo b) existuje vážne nebezpečenstvo, že návrat by dieťa vystavil fyzickej alebo duševnej ujme, alebo
ho inak priviedol do neznesiteľnej situácie. Justičný alebo správny orgán môže odmietnuť nariadiť návrat
dieťaťa aj vtedy, ak zistí, že dieťa nesúhlasí s návratom, a ak dosiahlo vek a stupeň vyspelosti, v ktorom
je vhodné zohľadniť jeho názory. Pri hodnotení okolností uvedených v tomto článku justičné a správne
orgány vezmú do úvahy informácie o sociálnom prostredí dieťaťa, ktoré poskytol ústredný orgán alebo

iný príslušný orgán štátu obvyklého pobytu dieťaťa.

29. Odvolací súd sa stotožnil s rozhodnutím súdu prvej inštancie, pretože jeho argumentácia bola vecne
správna. Má za to, že všetky dôvody uvádzané v odvolaní vyriešil už súd prvej inštancie v napadnutom
uznesení. Odvolací súd preberá súdom prvej inštancie zistený skutočný stav veci a nenašiel dôvod,

pre ktorý by sa mal od týchto záverov odchýliť, preto napadnuté uznesenie považuje odvolací súd
za vecne správne. Podľa ustálenej rozhodovacej praxe „Konanie pred súdom prvej inštancie a pred
odvolacím súdom tvorí jeden celok a určujúca spätosť rozsudku odvolacieho súdu s potvrdzujúcim
rozsudkom vytvára ich organickú jednotu. Ak odvolací súd v plnom rozsahu odkáže na relevantné
skutkové zistenia a stručne zhrnie právne posúdenie veci, rozhodnutie odvolacieho súdu v sebe

tak zahŕňa po obsahovej stránke aj odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie“ (uznesenie NS SR
sp. zn. 5Obdo/98/2018 zo dňa 29.01.2020). „Odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového a odvolacieho
súdu nemožno posudzovať izolovane, pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu
konania tvoria jeden celok“ (ÚS SR vo veciach II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08).30. Následne sa odvolací súd zaoberal odvolacou argumentáciou matky maloletej, ktorá sa týkala najmä
ustálenia obvyklého pobytu dieťaťa v čase bezprostredne pred premiestnením, komu z rodičov svedčilo

opatrovnícke právo k maloletej a či v danom prípade existujú dôležité výnimky podľa čl. 13 písm. b)
Dohovoru, ktoré by odôvodňovali rozhodnutie o nenavrátení maloletej do krajiny obvyklého pobytu.

31. Právna úprava Haagskeho dohovoru si kladie za cieľ zabezpečiť okamžitý návrat detí, ktoré sú
neoprávnene premiestnené do niektorého zmluvného štátu alebo sú v ňom zadržiavané, jej účelom je

stanoviť pravidlá návratu detí v týchto prípadoch. Haagským dohovorom sledovaný cieľ, bezodkladné
navrátenie dieťaťa, posilňuje postavenie dieťaťa v konaní a jeho participačné práva. Táto právna
úprava vychádza zo zásady, že nikto nesmie ťažiť zo svojho protiprávneho konania, preto svoje
ustanovenia koncipuje na princípe predchádzania svojpomoci, resp. ochrany detí pred negatívnymi
dôsledkami svojpomoci, ich aplikácia však nesmie byť mechanická, vždy treba vziať do úvahy hľadisko
najlepšieho záujmu dieťaťa zakotvené v Dohovore o právach dieťaťa a celkový kontext úniového

práva i medzinárodného práva verejného, vrátane jeho ľudsko-právnej dimenzie. Z uvedeného dôvodu
je namieste, že Haagský dohovor určuje aj pravidlá pre nevydanie dieťaťa, ktoré však musia byť
interpretované reštriktívne. Účelom tohto osobitného konania je najprv určiť, či došlo k neoprávnenému
premiestneniu alebo zadržaniu dieťaťa a v kladnom prípade posúdiť, či je daný niektorý z dôvodov, pre
ktoré možno návrat dieťaťa odmietnuť podľa osobitných predpisov.

32. Obdobne aj Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) uviedol, že najlepší záujem dieťaťa sa
skladá z dvoch zložiek. Na jednej strane je to povinnosť zachovávať väzby dieťaťa s jeho rodinou, okrem
prípadov, keď sa preukáže, že rodina je obzvlášť nevhodná. Z toho vyplýva, že rodinné väzby možno
prerušiť len vo veľmi výnimočných okolnostiach a je nutné vykonať všetko na zachovanie osobných

vzťahov a ak je to možné a vhodné rodinu obnoviť. Na druhej strane je zreteľne v najlepšom záujme
dieťaťa zabezpečiť jeho vývoj v zdravom prostredí, a ani rodič nemá právo podľa čl. 8 Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd prijať také opatrenia, ktoré by ublížili zdraviu alebo ďalšiemu
vývoju dieťaťa (Neulinger a Shuruk proti Švajčiarsku, sťažnosť č. 41615/07 zo dňa 06.07.2010, bod č.
136 a citácie tam uvedené). V konaní o nariadenie návratu maloletého dieťaťa do krajiny obvyklého

pobytu podľa Haagskeho dohovoru ide o čo najrýchlejšie navrátenie dieťaťa tam, kde žilo v čase pred
jeho medzinárodným únosom a kde môže byť v súlade s právom meritórne rozhodnuté o úprave
pomerov k dieťaťu. Účelom konania o nariadenie návratu dieťaťa neoprávnene premiestneného z
miesta jeho obvyklého pobytu je zabezpečiť, aby o deťoch rozhodovali súdy štátu ich obvyklého pobytu.
Takéto konanie má zároveň zbaviť únoscu výhod, ktoré získal neoprávnením premiestnením dieťaťa.

Všeobecnýsúdvtomtokonanírozhodujelenonariadeníalebonenariadenínavráteniadieťaťadomiesta
jeho obvyklého pobytu; rozhodnutie súdu o navrátení dieťaťa do miesta jeho obvyklého pobytu nie je
rozhodnutím o opatrovníckych právach ani rozhodnutím o navrátení dieťaťa konkrétnej osobe, resp.
rozhodnutím o oddelení dieťaťa od inej konkrétnej osoby.

33. Prvou podstatnou otázkou, ktorú bolo potrebné v tomto konaní posúdiť je otázka obvyklého pobytu
maloletej bezprostredne pred jej premiestnením na Slovensko. Miestom obvyklého pobytu dieťaťa na
účely predmetného konania je potrebné rozumieť miesto, kde dieťa bývalo na základe zhodnej vôle
rodičov (vykonávajúcich spoločne opatrovnícke právo) bezprostredne pred protiprávnym premiestnením
alebo zadržaním. Podľa rozsudku Súdneho dvora vo veci C-523/07 zo dňa 02.04.2009 treba vykladať

pojem obvyklý pobyt ako: „...miesto, ktoré odzrkadľuje istú mieru začlenenia dieťaťa do sociálneho a
rodinného prostredia. Na tento účel treba vziať do úvahy najmä trvanie, pravidelnosť, podmienky a
dôvody pobytu na území členského štátu a presťahovanie rodiny do tohto štátu, štátnu príslušnosť
dieťaťa, miesto a podmienky školskej dochádzky, jazykové znalosti, ako aj rodinné a sociálne väzby,
ktoré dieťa udržiava v danom štáte. Je na vnútroštátnom súde, aby určil kde má dieťa obvyklý pobyt,

majúcnapamätivšetkyosobitnéskutkovéokolnostikaždéhojednotlivéhoprípadu“(porovnajajrozsudok
Súdneho dvora vo veci C-497/10 PPU z 22.12.2010). Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na
to, že maloleté dieťa nemôže získať bydlisko, a teda ani obvyklý pobyt oddelene od tých, ktorí sa o
neho starajú. Všeobecne platí, že obvyklý pobyt rodičov je rovnaký ako ich dieťaťa a žiadny z rodičov
bez výslovného súhlasu druhého rodiča alebo rozhodnutia súdu, by tento pobyt nemal zmeniť. Vo

všeobecnosti je prostredím dieťaťa v nízkom veku v prvom rade rodinné prostredie určené osobami
s ktorými žije. Obvyklým pobytom je miesto, kde má dieťa rodinné a sociálne prostredie na značné
obdobie s ustáleným zámerom zotrvať na danom mieste, čo nevylučuje situácie, že dieťa sa môže pourčitú časovo obmedzenú dobu, ale aj dlhšie (viac rokov) zdržiavať i na inom mieste, a to aj v cudzine
(konsenzuálne pobyty).

34. Rovnako ako súd prvej inštancie aj odvolací súd je toho názoru, že krajinou obvyklého pobytu
maloletej je Q. C.Ľ., kde sa maloletá narodila, navštevovala materskú školu, základnú školu, lekárov
a kde si vytvorila sociálne väzby. Maloletá sa vie okrem slovenského jazyka dorozumieť aj francúzsky,
nemecky a luxembursky. Rovnako rodičia maloletej si v Q. založili centrum svojho rodinného života, kde
žili a pracovali od roku 2010 a od 19.05.2014 do 23.05.2023 mali uzatvorené registrované partnerstvo.

Na uvedenom závere nemení nič ani okolnosť, že maloletá navštevovala príbuzných na Slovensku alebo
to, že bola s nimi v pravidelnom kontakte. Nesporne možno dospieť k záveru, že maloletá od narodenia
vyrastala a žila v Q. a tento stav trval až do jej odchodu s matkou na územie Slovenska. Rovnako
Oblastný súd v Q. určil zákonné bydlisko a obvyklý pobyt maloletej u matky, ktorá v tom čase aj napriek
rozchodu s otcom maloletej naďalej bývala v Q.. Matka síce poukazovala na to, že maloletá od decembra
2024 už nie je žiačkou základnej školy v Q., avšak táto skutočnosť je pre konanie irelevantná. Rovnako

matkavpriebehukonanianespochybnilaaaninepreukázala,abyobvyklýpobytmaloletejbezprostredne
pred jej premiestnením bol na Slovensku, resp. v inej krajine, a uvedenú skutočnosť ani vo svojom
odvolaní nenamietala.

35. Druhou podstatnou otázkou bolo zodpovedanie otázky oprávnenosti alebo neoprávnenosti

premiestnenia maloletej do cudziny. Právny záver o neoprávnenom premiestnení dieťaťa vyžaduje
kumulatívne splnenie troch predpokladov, a to: 1/ existenciu opatrovníckeho práva; 2/ výkon
opatrovníckeho práva v čase premiestnenia, a to buď spoločne alebo samostatne a 3/ porušenie
opatrovníckeho práva. Matka v priebehu konania a aj v podanom odvolaní opakovane trvala na tom,
že otec svoje opatrovnícke právo k maloletej v skutočnosti nevykonával, s čím sa však odvolací súd

nestotožňuje. Niet pochybností o tom, že opatrovnícke právo k maloletej vzniklo obom rodičom, čo bolo
potvrdené aj v rozsudku Oblastného súdu v Q. zo dňa 13.11.2023. Rovnako niet pochybností o tom,
že obaja rodičia toto svoje právo skutočne vykonávali minimálne do času odchodu otca zo spoločnej
domácnosti. Odvolací súd, rovnako ako súd prvej inštancie má za to, že otec svoje opatrovnícke právo
vykonával aj po tejto udalosti, keďže nedošlo k pozastaveniu, pozbaveniu alebo obmedzeniu jeho

opatrovníckeho práva súdom alebo iným orgánom. Skutočnosť, že reálne k výkonu opatrovníckeho
práva zo strany otca po odchode zo spoločnej domácnosti nedochádzalo v takom rozsahu ako tomu
bolo predtým, nemožno vykladať v tom zmysle, že otec svoje opatrovnícke právo nevykonával vôbec,
a teda matka mohla maloletú svojvoľne premiestniť do iného štátu. Ako správne uviedol súd prvej
inštancie, okolnosti týkajúce sa kvality starostlivosti o maloletú sú pre toto konanie irelevantné. Rovnako

z doterajšieho priebehu konania, z výpovede matky a aj otca vyplynulo, že matka pred premiestnením
maloletej nežiadala otca o udelenie súhlasu z čoho vyplýva, že zo strany matky došlo k porušeniu
opatrovníckeho práva otca, t.j. k premiestneniu maloletej došlo neoprávnene. Na uvedenom závere
nemení nič ani tá skutočnosť, že Oblastný súd v Q. nezakázal matke a maloletej vycestovať z Q.,
pretože tieto skutočnosti neboli predmetom konania pred týmto súdom. Napokon ani skutočnosť, že

právoúniezaručujeslobodnýpohybnaúzemíčlenskýchštátovešteneznamená,žematkaniejepovinná
rešpektovať práva druhého rodiča a rozhodovať vo veciach maloletej samostatne, či nedodržiavať
právne predpisy. Právo na slobodu pohybu tak nemôže byť nadradené a nerešpektujúce právnu úpravu
o rodičovských právach a povinnostiach a je potrebné mať na pamäti, že maloletá je dieťaťom oboch
rodičov a je v jej najlepšom záujme, aby sa na jej starostlivosti a výchove podieľali obaja rodičia. V tejto

súvislosti odvolací súd pripomína, že v Q. bolo aj začaté konanie o úpravu práv a povinností k maloletej
a v súčasnosti nie je možné prejudikovať, akú formu starostlivosti o dieťa súd zvolí, či dieťa zverí do
striedavej starostlivosti oboch rodičov alebo do výlučnej starostlivosti jedného z nich.

36. Treťou podstatnou otázkou na zodpovedanie bolo to, či napriek neoprávnenému premiestneniu

maloletej neexistuje niektorý z dôvodov na nenariadenie jej návratu. Haagsky dohovor v čl. 13 a čl.
20 upravuje výnimky, ktoré umožňujú nenariadiť návrat dieťaťa do krajiny obvyklého pobytu. V tomto
momente súd skúma najlepší záujem dieťaťa v širšom kontexte, teda nielen z pohľadu, či premiestnenie
bolo neoprávnené, pričom výnimky musí posudzovať reštriktívne. V predmetnom prípade matka tvrdila,
že navrátením maloletej do Q. môže dôjsť k bezprostredne hroziacemu nebezpečenstvu pre maloletú

(dôvod v zmysle čl. 13 písm. b) Haagskeho dohovoru), teda niesla dôkazné bremeno na preukázanie
existencie tohto vážneho nebezpečenstva. V zmysle dôvodovej správy k Haagskemu dohovoru je
potrebné trvať na reštriktívnej interpretácii čl. 13 písm. b) Haagskeho dohovoru a na základe existujúcej
judikatúry súdov zmluvných štátov Haagskeho dohovoru možno dospieť k tomu, že uplatnenie tejtovýnimky je v zásade možné v dvoch prípadoch: (i) ak by bolo dieťa návratom do krajiny obvyklého pobytu
objektívne vystavené nebezpečenstvu, a to do skončenia konania o opatrovníckych právach v tomto
štáte alebo (ii) správanie osoby požadujúcej návrat by mohlo vystaviť dieťa nebezpečenstvu ujmy (napr.

vážne zneužívanie dieťaťa žiadateľom o návrat). Pokiaľ ide o „inak neznesiteľnú ujmu“ možno uzavrieť,
že ide o situácie, kedy dieťaťu nehrozí vážne nebezpečenstvo, ale návrat sa javí ako nevhodný. Po
oboznámení sa s obsahom spisu odvolací súd taktiež konštatuje, že matka v konaní nepreukázala, že
návrat by maloletú vystavil fyzickej alebo duševnej ujme, alebo by ju inak priviedol do neznesiteľnej
situácie. Odvolací súd ďalej argumentuje, že v konaní neboli preukázané žiadne skutočnosti, ktoré by

mohli eliminovať nariadenie návratu maloletej z dôvodu nevhodného výchovného prostredia, prípadne
iného zlého zaobchádzania. Potrebné je zdôrazniť, že maloletá sa vráti do známeho prostredia, a ktorý
z rodičov a v akej miere bude vykonávať osobnú starostlivosť o maloletú, rozhodne už konajúci súd,
t.j. Oblastný súd v Q..

37. Pokiaľ matka poukazovala na prebiehajúce trestné konanie, v ktorom je otec podozrivý z trestného

činu sexuálneho násilia a sexuálneho zneužívania voči maloletej, odvolací súd to nepovažoval za dôvod,
ktorý by bránil navráteniu maloletej do krajiny obvyklého pobytu z nasledujúcich dôvodov. Zo zistení
odvolacieho súdu vyplýva, že vo veci bolo dňa 18.06.2025 začaté trestné stíhanie, avšak pre zločin
týrania blízkej a zverenej osoby, ktorého sa mal dopustiť otec voči matke a maloletej (č.l. 232). Doposiaľ
voči otcovi nebolo vznesené obvinenie a trestné stíhanie vo veci naďalej prebieha. Na prvý pohľad sa

síce môže javiť, že je tu daný relevantný dôvod pre nenavrátenie maloletej do krajiny obvyklého pobytu
z dôvodu možného vystavenia maloletej fyzickej alebo duševnej ujme alebo inej neznesiteľnej situácie
zo strany otca, avšak z uznesenia o začatí trestného stíhania (č.l. 232) vyplýva, že otec sa konania voči
matke maloletej mal dopúšťať od nezisteného dňa od septembra 2014 do 01.10.2023 a voči maloletej
najprvvroku2017prinávštevevQ.apotomaždovyhodeniamatkysmaloletouzospoločnejdomácnosti

v máji 2023. V prípade, ak by konanie otca maloletej bolo tak závažné a neznesiteľné a matka spolu
s maloletou mali z otca strach, matka sa mohla už podstatne skôr obrátiť na orgány činné v trestnom
konaní alebo na súdy na území Q. alebo Slovenska, resp. mohla s maloletou ostať na území Slovenska
pri niektorej z návštev, či opustiť územie Q. už podstatne skôr. Matka tak však nekonala, a dokonca
po ukončení vzťahu s otcom, spolu naďalej bývali v spoločnej domácnosti. Naviac, ak matka v konaní

poukazovala na to, že podozrievala otca so spáchania sexuálneho trestného činu voči maloletej, keď
ju našla v izbe so skríženými rukami v lone, je ťažko uveriteľné, že ani v takomto prípade by radikálne
nekonala a neodišla spolu s maloletou zo spoločnej domácnosti alebo nepodala trestné oznámenie na
otca. Odvolací súd dáva do pozornosti aj výsluch matky na pojednávaní konanom dňa 03.03.2025, kde
na otázku súdu, čo hrozí dcére, ak by sa vrátila do Q. uviedla, že dcéra by bola sama, otec by sa správal

ako predtým a tlačil by na dcéru, aby športovala (č.l. 103). Matka ani pri svojom výsluchu na pojednávaní
netvrdila hrozbu žiadneho sexuálne motivovaného trestného činu, či týrania maloletej.

38. Odvolací súd taktiež poukazuje na obsah Informačného zhrnutia o návštevách medzi otcom
a maloletou pod dohľadom organizácie T. (č.l. 86 - 90) z ktorej záverov nepochybne vyplýva, že:

„...maloletá veľmi silno prežíva rozchod rodičov a informácie sa k nej dostávajú od pani J., či už
úmyselne alebo v dôsledku intenzívneho emočného stresu samotnej matky.“ Zo správy taktiež vyplýva,
že pracovníčka organizácie naliehala na matku, aby maloletú už nezaťažovala informáciami o rozchode
s bývalým manželom, pretože maloletá nepotrebuje vedieť toľko veľa podrobností. Ďalej vyplynulo, že
maloletá vyčítala otcovi tri konkrétne situácie, ktoré sa stali prevažne medzi ním a matkou (č.l. 88) a

pri rozhovore s pracovníčkou častokrát označila matku za osobu, od ktorej mala informácie alebo ktorá
jej poradila, čo má odpovedať. Ďalej je v závere správy uvedené aj nasledujúce: „Zároveň je dôležité
spomenúť, že aktuálna situácia pani J. v Q. sa javí veľmi zúfalo až do tej miery, že uvažuje o tom, že
sa presťahujú s P. na Slovensko, toto rozhodnutie prebrala aj s dcérou.“ Matka sa pred pracovníčkou
nezmienilaostrachuzosprávaniaotca,čioprípadnomodmietavomsprávanímaloletejpostykusotcom,

zlom zdravotnom stave a podobne, preto odchod matky s maloletou z Q. podľa názoru odvolacieho
súdu nebol zapríčinený primárne správaním otca (t.j. jeho údajným sexuálnym násilím, zneužívaním
alebo týraním), ale ekonomickými dôvodmi, ako sa javí aj zo záverov správy organizácie T.. Uvedené
nakoniec potvrdila sama matka pri svojom výsluchu na pojednávaní konanom dňa 03.03.2025, keď
na otázku o dôvode vysťahovania sa na Slovensko s maloletou uviedla, že tak urobila pre zhoršujúcu

sa ekonomickú situáciu, vysoké nájomné a poplatky. Z uvedených dôvodov odvolací súd nepovažoval
tvrdenia matky ohľadom bezprostredne hroziacej ujmy za preukázané. Naviac, ako správne poukázal
súd prvej inštancie, navrátenie maloletej do krajiny obvyklého pobytu automaticky neznamená, že
maloletá je zverená do osobnej starostlivosti otca, ale to, že vo veciach maloletej patrí rozhodovať súduv mieste jej obvyklého pobytu, t.j. súdom Q. C.. Na základe týchto skutočností dospel odvolací súd k
záveru, že ani tieto odvolacie námietky matky neboli dôvodné.

39.Odvolacísúdkonštatuje,ževkonanínebolipreukázanéžiadneskutočnosti,ktorébymohlieliminovať
nariadenie návratu maloletej z dôvodu nevhodného výchovného prostredia, prípadne iného zlého
zaobchádzania a je potrebné zdôrazniť, že maloletá sa vráti do známeho prostredia. Ako bolo už
uvedené vyššie, ktorý z rodičov a v akej miere bude vykonávať osobnú starostlivosť o dieťa, rozhodne
už konajúci súd v mieste obvyklého pobytu maloletej. V tejto súvislosti odvolací súd dáva do pozornosti

aj uznesenie Ústavného súdu SR, sp. zn. I. ÚS 304/2018 zo dňa 05.09.2018.

40. Pre zdôraznenie správnosti odvolací súd dodáva, že v predmetnom prípade nevzhliadol ani ďalšie
výnimky upravené v čl. 13 písm. a) a čl. 20 Haagskeho dohovoru pre nenariadenie návratu maloletej
do krajiny obvyklého pobytu. Z vykonaného dokazovania súdu prvej inštancie vyplynulo, že otec mal a
vykonávalsvojeopatrovníckeprávokmaloletejasjejpremiestnenímnesúhlasil,aanisasnímnezmieril,

keďže v pomerne krátkej dobe po tom, čo sa dozvedel, že matka s maloletou sa nachádza na území
Slovenskapodalnávrhnanariadenienávratumaloletejdokrajinyobvykléhopobytu.Odvolacísúdtaktiež
nevzhliadol žiaden z dôvodov pre nenariadenie návratu maloletej v zmysle čl. 20 Haagskeho dohovoru.

41. Námietky matky o nezisťovaní názoru maloletej vyhodnotil odvolací súd za nedôvodné. Zo správy

kolízneho opatrovníka zo dňa 24.02.2025 (č.l. 63) vyplýva, že bol zisťovaný názor maloletej bez
prítomnosti matky. Maloletá síce vyjadrila, že sa jej na Slovensku páči a je tu šťastná, výslovne však
neuviedla, že sa do Q. vrátiť nechce. Uviedla len, že sa nechce stýkať s otcom (telefonicky, či osobne),
avšak konkrétny dôvod prečo neuviedla, ale poukazovala len na správanie otca, ktorý na ňu kričal a
okrem toho, keď jej dal na zadok si viac nepamätá, a pri každej otázke o otcovi vzlykala a odmietala

sa vyjadrovať. Z názoru maloletej nevyplýva odmietavý postoj voči vráteniu sa do Q., skôr ide o
celkovo negatívny postoj voči otcovi, ktorý maloletá nevie konkrétne pomenovať. Ako už odvolací súd
niekoľkokrát uviedol, skutočnosť nariadenia návratu maloletej do Q. C. automaticky neznamená, že
sa maloletá musí vrátiť k otcovi. V rámci návratového konania súd rozhoduje výlučne o tom, či bude
dieťa navrátené do miesta obvyklého pobytu alebo nie. Nerozhoduje sa o starostlivosti, výchove, výžive

dieťaťa, ani o styku rodičov s dieťaťom. Cieľom konania o návrat je preložiť toto dieťa do prostredia, ktoré
mu je najznámejšie, a tým obnoviť kontinuitu jeho životných podmienok a podmienok rozvoja (rozsudok
Súdneho dvora z 08.06.2017, OL, C-111/17, EU:C:2017:436, bod 61). Maloletá sa týmto konaním vracia
do krajiny, ktorá má právomoc rozhodovať vo veciach týkajúcich sa jej starostlivosti, keďže v tejto krajine
má nepochybne svoj obvyklý pobyt.

42. V podanom odvolaní matka namietala aj nenariadenie znaleckého dokazovania, odborného
psychologického vyšetrenia a nenariadenia účasti psychológa na pojednávaní, no ani tieto odvolacie
námietky nepovažoval odvolací súd za dôvodné. Z odvolania matky nie je zrejmé, čo má byť týmito
dôkazmi konkrétne preukázané, najmä znaleckým dokazovaním, pričom je potrebné podotknúť, že

matka mohla navrhnúť vykonať takéto dôkazy už v priebehu prvoinštančného konania, čo však neučinila
a prvýkrát ich navrhla vykonať až v podanom odvolaní. Matka v odvolaní síce poukazovala, že tieto
návrhy predostrela na pojednávaní konanom dňa 03.03.2025, avšak zo Zápisnice o pojednávaní to
vôbec nevyplýva. Takéto konanie matky sa odvolaciemu súdu javí ako snaha o predĺženie konania a
oddialenie návratu maloletej do krajiny obvyklého pobytu. Vzhľadom na uvedené, ako aj na to, že zákon

upravuje lehotu na rozhodnutie v konaní o návrat maloletého dieťaťa pri neoprávnenom premiestnení
alebo zadržaní a vykonanie znaleckého dokazovania z časového hľadiska nie je možné, odvolací súd
tieto návrhy matky na doplnenie dokazovania zamietol.

43. Z obsahu podaného odvolania vyplynulo, že matka napadla aj výrok III. uznesenia súdu prvej

inštancie, ktorý považovala v rozpore nielen so závermi súdu prvej inštancie, ale aj so samotným
zákonom. Ani v tejto časti nebolo možné jej odvolacím námietkam vyhovieť, nakoľko výrok III. umožňuje
otcovi maloletej prevziať maloletú a navrátiť ju do krajiny obvyklého pobytu, avšak to len v prípade
pasívneho správania sa matky. Takto formulovaný výrok a oprávnenie otca nie je rozpore s právnymi
predpismi.

44. Za správny považoval odvolací súd aj výrok IV. uznesenia, ktorým bol zamietnutý návrh matky
na prerušenie konania. Odvolací súd dáva do pozornosti znenie § 128 CMP, ktoré taxatívne upravuje
dva prípady, kedy možno návratové konanie prerušiť, a to buď (i) v prípade, ak dospeje k záveru onesúlade právnych predpisov alebo (ii) ak podal návrh na začatie prejudiciálneho konania. Ani jeden
zo zákonom stanovených dôvodov nebol splnený, preto nebol dôvod na prerušenie tohto konania, ako
správne vyhodnotil súd prvej inštancie.

45. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie v
spojení s opravným uznesením potvrdil postupom podľa § 387 ods. 1 a 2 CMP ako vecne správne.

46. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v zmysle ust. § 52 CMP, podľa ktorého žiaden

z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania, ak tento zákon neustanovuje inak. Odvolací súd
zároveň nevzhliadol dôvod, pre ktorý by bolo spravodlivé priznať náhradu trov konania niektorému z
účastníkov v zmysle ust. § 55 CMP.

47. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zákona
č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov; § 393 ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustné odvolanie.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý

rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods.
2 CSP).
Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu

treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného
predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné
doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Podľa § 376 ods. 1 CMP v spojení s § 370 ods. 1 CMP, ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá
vykonateľný exekučný titul, ktorým bola upravená starostlivosť o maloletého, styk s maloletým alebo iná

ako peňažná povinnosť vo vzťahu k maloletému, môže oprávnený podať návrh na nariadenie výkonu
rozhodnutia.
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, ktorým bola upravená
vyživovacia povinnosť, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa zákona č. 233/1995
Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok).