Rozsudok – Právo duševného vlastníctva ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Judgement was issued on Monday, May 20, 2024

Súd: Okresný súd Banská Bystrica
Spisová značka: 16Ca/76/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6119468398
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 05. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ing. Soňa Sura PhD.

ECLI: ECLI:SK:OSBB:2024:6119468398.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

12 16Ca/76/2019

Okresný súd Banská Bystrica v konaní pred sudkyňou JUDr. Ing. Soňou Sura, PhD., v právnej veci
žalobcu LITA, autorská spoločnosť, so sídlom Mozartova 4093/9, 811 02 Bratislava - mestská časť Staré
Mesto, IČO: 00 420 166, zastúpeného Mgr. Peter Kubovič, advokát, s.r.o., so sídlom Námestie Biely
kríž 3, 831 02 Bratislava - mestská časť Nové Mesto, IČO: 54 167 370, proti žalovanému AGROSEV,
spol. s r.o., so sídlom Bottova 1, 962 12 Detva, IČO: 36 033 499, zastúpenému PETKOV & Co s. r. o.,
so sídlom Šoltésovej 14, 811 08 Bratislava - mestská časť Staré Mesto, IČO: 50 430 742, o zaplatenie

140,54 Eur s príslušenstvom, takto

r o z h o d o l :

11 16Ca/76/2019

I.Žalovaný jepovinnýzaplatiťžalobcoviistinuvovýške140,54Eurspolusúrokomzomeškaniavovýške
5 % ročne zo sumy 140,54 Eur odo dňa 11. 12. 2019 do zaplatenia, a to v lehote 3 dní od právoplatnosti
tohto rozhodnutia.

II. Žalovaný je povinný nahradiť žalobcovi trovy konania vo výške 100 %, a to v lehote 3 dní od
právoplatnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktorým bude rozhodnuté o výške trov konania žalobcu.

o d ô v o d n e n i e :

9 16Ca/76/2019

1. Žalobca sa prostredníctvom právneho zástupcu žalobou doručenou Okresnému súdu Banská
Bystrica dňa 23. 12. 2019 domáhal od žalovaného zaplatenia istiny vo výške 140,54 Eur spolu
s príslušenstvom a náhrady trov konania, a to titulom bezdôvodného obohatenia žalovaného za
neoprávnený zásah do autorských práv uvedením autorských diel na verejnosti bez súhlasu ich autorov

(resp. žalobcu ako ich zástupcu, ktorý vykonáva správu ich práv získaným rozšírenou hromadnou
licenčnou zmluvou) iným spôsobom verejného prenosu – prostredníctvom technických zariadení v
obdobíod01.01.2018do22.04.2018vpenzióneprizvyčajnejlicenčnejodmenezarokvsume17,-Eur.

2. Žalobu odôvodnil tým, že na základe oprávnenia Ministerstva kultúry SR, č. k. MK – XXXX/XXXX
– XXX/XXXXX vydaného dňa 18. 08. 2016, má postavenie organizácie kolektívnej správy v zmysle
§ 144 ods. 1 Autorského zákona. V zmysle oprávnenia vykonával a vykonáva kolektívnu správu

majetkových práv autorov a iných nositeľov práv k literárnym, dramatickým, hudobnodramatickým,
choreografickým, audiovizuálnym, fotografickým dielam, k dielam výtvarného umenia, architektonickým
dielamadielamúžitkovéhoumenia.Taktiežvykonávakolektívnusprávuuvedenímdielnaverejnosťiným
spôsobom verejného prenosu. Žalovaný bol v roku 2018 prevádzkovateľom ubytovacieho zariadeniaA. B., na adrese C. XXX, D., pričom sa jedná o penzión. Mal za to, že žalovaný v roku 2018
realizoval v jeho prevádzkovanom ubytovacom zariadení verejný prenos, a to prostredníctvom 19 ks
zvukovoobrazových zariadení umiestnených v izbách ubytovacieho zariadenia a 1 ks veľkoplošnej

obrazovky v iných priestoroch. Z tohto dôvodu zo strany žalovaného došlo k zásahu do výhradných
autorských práv, a to neoprávneným vykonávaním verejného prenosu, keď žalovaný realizoval verejný
prenos uvedenými technickými prostriedkami, bez súhlasu autorov diel, ktoré boli obsahom verejného
prenosu a ku ktorým vykonáva správu žalobca. Žalovaný ako prevádzkovateľ ubytovacieho zariadenia
poskytoval v roku 2018 svojim zákazníkom ubytovacie služby, kedy v izbách určených pre hostí, ktorým

v danom časovom období poskytoval v rámci vybavenia ubytovacích jednotiek aj zvukovoobrazové
zariadenie (TV). Žalobca je organizáciou kolektívnej správy, ktorá je oprávnená uzatvárať rozšírené
hromadné licenčné zmluvy o. i. aj na použitie diel - “verejný prenos diela v prevádzkarni alebo
v inom priestore prostredníctvom technického zariadenia“. Je tak nesporné, že bolo povinnosťou
žalovaného disponovať pri používaní žalobcom spravovaných diel verejným prenosom technickými
prostriedkami súhlasom autorom získaným rozšírenou hromadnou licenčnou zmluvou uzatvorenou

so žalobcom. V roku 2018 žalobca zastupoval na základe zmluvy o zastupovaní 2.714 slovenských
nositeľov práv. Žalovaný nezískal súhlas autorov diel literárnych, dramatických, hudobnodramatických,
choreografických, audiovizuálnych, fotografických, výtvarných, architektonických a diel úžitkového
umenia, a napriek tomu s týmito dielami nakladal formou verejného prenosu technickými prostriedkami.
Žalovaný sa tak dopúšťal neoprávneného používania diel, a tým zasahoval do práv autorov bez

súhlasu autorov alebo nositeľov práv, resp. žalobcu ako ich zástupcu. S touto skutočnosťou je priamo
splnená povinnosť vydať bezdôvodné obohatenie. Pre vznik nároku organizácie kolektívnej správy
na domáhanie sa vydania bezdôvodného obohatenia je potrebné preukázanie povinnosti používateľa
mať uzatvorenú rozšírenú hromadnú licenčnú zmluvu, čo žalobca preukázal. Žalobca ďalej poukázal
na smernicu Európskeho parlamentu a Rady č. 2001/29/ES z 22. 05. 2001. Vydanie bezdôvodného

obohatenia požadoval v sume, akú požaduje podľa svojho sadzobníka, čo ju robí obvyklou. Zvyčajná
licenčná odmena v súlade so sadzobníkom licenčných odmien (za 1 rok) zvukovoobrazové zariadenia
umiestnené na izbách v penzióne 17,- Eur, zvyčajná licenčná odmena za 1 rok zvukovoobrazové
zariadenie na izbách 19 ks – 323,- Eur a 1 ks veľkoplošnej obrazovky v iných priestoroch za zvyčajnú
odplatu 135,- Eur, po prepočte na rozhodné obdobie od 01. 01. 2018 do 22. 04. 2018 v sume

celkovo 140,54 Eur. Žalobca pred podaním žaloby opakovane vyzýval žalovaného k uzatvoreniu
rozšírenej hromadnej licenčnej zmluvy a vyzýval žalovaného k vydaniu bezdôvodného obohatenia,
avšak žalovaný dobrovoľne nevydal žalobcovi bezdôvodné obohatenie. Na základe uvedeného sa
domáhal od žalovaného zaplatenia sumy 140,54 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne
zo sumy 140,54 Eur odo dňa 11. 12. 2019 až do zaplatenia a náhrady trov konania.

3. Žalovaný so žalobou nesúhlasil, žiadal, aby súd žalobu v celom rozsahu zamietol. V prípade,
že by súd dospel k záveru, že základ nároku je daný, poprel výšku obvyklej odmeny v zmysle
Sadzobníka licenčných odmien žalobcu, nakoľko v uvedenom prípade sa nejedná o obvyklú odmenu,
ale o odmenu stanovenú žalobcom, ktorá je neprimeraná. Žalovaný prostredníctvom právneho zástupcu

v rámci procesnej obrany uviedol, že na strane žalobcu absentuje aktívna vecná legitimácia, namietal
nedôvodnosť uplatneného nároku, nepreukázanie rozsahu bezdôvodného obohatenia, argumentáciu
oprel aj o tvrdenia o neobsadenosti izieb v penzióne žalovaného v plnom rozsahu, pričom poukázal aj na
závery právoplatného rozhodnutia PMÚ SR a Rady PMÚ SR, v ktorom bolo konštatované, že žalobca
vrozhodnomobdobízneužildominantnépostavenieuplatňovanímneprimeranýchcien,pričomžalovaný

označilkonaniežalobcuzakonanievrozporesdobrýmimravmi.Žalovanýžiadalžalobuvcelomrozsahu
zamietnuť a zaviazať žalobcu na náhradu trov konania žalovaného.

4. Po zmene zákonného sudcu opatrením predsedu Okresného súdu Banská Bystrica zo dňa 26. 01.
2022 súd nariadil na prejednanie veci samej na deň 20. 05. 2024 pojednávanie, na ktoré sa len dostavil

právnyzástupcažalobcu,nakoľkoprávnyzástupcažalovanéhosvojuneprítomnosť,akoajneprítomnosť
žalovaného na vytýčenom pojednávaní ospravedlnil a udelili súhlas na konanie bez ich prítomnosti, a to
v záujme zachovania zásady hospodárnosti konania.

5. Súd vo veci konal a rozhodoval v zmysle § 180 CSP v neprítomnosti žalovaného a jeho právneho

zástupcu.

6. Po právnej stránke posúdil súd zmluvný vzťah v súlade s právnou úpravou platnou v čase vzniku
bezdôvodného obohatenia, t. j. v období od 01. 01. 2018 do 22. 04. 2018, teda podľa citovanýchustanovení Autorského zákona v znení účinnom v rozhodnom období, a to § 1 ods. 1, 2, § 3 ods. 1,
2, § 19 ods. 1, 2, 3, § 19 ods. 4 písm. f) bod. 3, § 27 ods. 1, 2, § 58 ods. 1 písm. i), § 63 ods. 2 písm.
d), § 79 ods. 1, § 143 ods. 1, § 144 ods. 1, § 144 ods. 3, § 165 ods. 1, § 165 ods. 8, § 169 ods. 1,

§ 169 ods. 2, § 169 ods. 4. Podľa čl. 3 ods. 1 Smernice Európskeho parlamentu a Rady č. 2001/29/
ES z 22. mája 2001 o zosúladení niektorých aspektov autorských práv a s nimi súvisiacich práv v
informačnej spoločnosti, podľa § 489, § 442a ods. 2, § 458a, § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, podľa
§ 3 nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia
Občianskeho zákonníka v znení neskorších predpisov a podľa § 149, § 151 ods. 1, 2, § 153 od. 1, 2,

§ 255 ods. 1 CSP.

7. Súd na pojednávaní vykonal dokazovanie listinnými dôkazmi, ktoré doložili do spisu v priebehu
konania strany sporu, pričom z predložených listinných dôkazov, ako aj z obsahu spisu a z prednesov
prítomných právnych zástupcov strán sporu na pojednávaní, súd zistil nasledovný skutkový stav veci:

8. Predmetom ochrany sú literárne, dramatické, hudobnodramatické, choreografické, audiovizuálne,
fotografické diela, diela výtvarného umenia, architektonické diela a diela úžitkového umenia a autori
týchto diel.

9. Predmetom sporu bol nárok žalobcu na zaplatenie sumy 140,54 Eur s príslušenstvom, predstavujúcej

bezdôvodné obohatenie na strane žalovaného z dôvodu jeho neoprávneného zásahu do autorských
práv používaním diel bez uzatvorenia licenčnej zmluvy, teda bez súhlasu autorov alebo nositeľov práv,
resp. žalobcu ako ich zástupcu, a to neoprávneným vykonávaním verejného prenosu prostredníctvom
technických zariadení v období od 01. 01. 2018 do 22. 04. 2018

10. V konaní nebolo sporné, že na strane žalovaného vystupuje subjekt, ktorý bol v období od 01.
01. 2018 do 22. 04. 2018 prevádzkovateľom ubytovacieho zariadenia A. B. v kategórií penzión, ktorý
v rozhodujúcom období ponúkal na ubytovanie izby vybavené satelitným televíznym prijímačom.

11. V konaní nebolo sporné ani to, že strany sporu neuzatvorili žiadnu zmluvu podľa ustanovení

Autorského zákona a že žalobca ako organizácia kolektívnej správy si uplatnil nárok na vydanie
bezdôvodného obohatenia z dôvodu neoprávneného zásahu žalovaného do autorských práv
používaním diel bez súhlasu autorov. Bezdôvodným obohatením v tomto prípade je suma, o ktorú sa
používateľ diela obohatil tým, že v rozpore so zákonom nezaplatil oprávnenému subjektu za použitie
diela odmenu, najmenej vo výške odmeny, ktorá by za získanie takej licencie bola zvyčajná v čase

neoprávneného zásahu do tohto práva.

12. V konaní bola sporná aktívna vecná legitimácia žalobcu.

13. Spornou bola aj existencia a výška uplatneného bezdôvodného obohatenia, a to predovšetkým

pokiaľ ide o existenciu novej verejnosti v penziónových izbách, teda obsadenosť penziónu
prevádzkovaného žalovaným.

14. K sporným skutočnostiam súd uvádza, že pokiaľ ide o aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu, táto bola
sporná pokiaľ ide o žalovaným tvrdenú tzv. obligatórnu spoločnú kolektívnu správu práv a nedielne

práva ochrany autorov diel. Podľa tvrdení žalovaného majú byť účastníkmi tohto konania na strane
žalobcu všetky organizácie kolektívnej správy práv pôsobiace na území SR (a to LITA, SAPA, SOZA,
SLOVGRAM a OZIS), ktoré podľa hmotného práva tvoria tzv. nerozlučné nútené spoločenstvo na
strane žalobcu (§ 175 ods. 1 písm. a) Autorského zákona), keď zákonodarca uložil organizáciám
kolektívnej správy povinnosť vykonávať kolektívnu správu práv k predmetom ochrany spoločne,

a teda práva ochrany autorov môžu uplatňovať výlučne všetky oprávnené subjekty spoločne a súčasne.
Žalobca tvrdil, že v danom prípade nejde o nedielne práva. Na úspešné uplatnenie nároku na
vydanie bezdôvodného obohatenia, vyplývajúceho z neoprávneného používania predmetov ochrany
spravovaných žalobcom, nie je potrebná dohoda o spoločnej správe, ani nie je relevantná skutočnosť,
že nároky si voči žalovanému neuplatnili ostatní nositelia práv. Nárokov na vydanie bezdôvodného

obohatenia sa môže domáhať každý jednotlivý nositeľ práv voči žalovanému samostatne.

15. V konaní nebolo sporné, že kolektívnu správu práv vykonávajú na Slovensku organizácie
kolektívnej správy práv, a to: SOZA - Slovenský ochranný zväz autorský pre práva k hudobným dielam(majetkové práva autorov k hudobným dielam), LITA, autorská spoločnosť (majetkové práva autorov
k literárnym, dramatickým, hudobnodramatickým, choreografickým, audiovizuálnym, fotografickým
dielam, dielam výtvarného umenia, architektonickému dielu a dielam úžitkového umenia), SLOVGRAM,

nezávislá spoločnosť výkonných umelcov, výrobcov zvukových a zvukovo-obrazových záznamov
(majetkové práva výkonných umelcov a výrobcov záznamov), OZIS, ochranné združenie interpretov
(majetkové práva interpretov), a SAPA - Slovenská asociácia producentov v audiovízii (majetkové práva
producentov). Každá z organizácií kolektívnej správy práv tak zabezpečuje ochranu iných subjektov
a iných predmetov ochrany.

16. Súd z oprávnení na výkon kolektívnej správy práv, vydaných Ministerstvom kultúry Slovenskej
republiky, zistil, že žalobca je oprávnený na výkon kolektívnej správy práv k literárnemu, dramatickému,
hudobnodramatickému, choreografickému, audiovizuálnemu a fotografickému dielu, dielu výtvarného
umenia, architektonickému dielu a dielu úžitkového umenia, a to v odboroch kolektívnej správy práv
uvedených v tomto oprávnení vrátane odboru použitia predmetov ochrany uvedením na verejnosti iným

spôsobom verejného prenosu.

17. Z vykonaného dokazovania a poukazom na zákonnú úpravu, citované ustanovenia Autorského
zákona mal súd v otázke aktívnej vecnej legitimácie žalobcu za preukázané, že žalobca je aktívne
legitimovaný na domáhanie sa vydania bezdôvodného obohatenia ako organizácia kolektívnej správy

v zmysle § 144 ods. 1 Autorského zákona, oprávnená na výkon kolektívnej správy práv k literárnemu,
dramatickému, hudobnodramatickému, choreografickému, audiovizuálnemu a fotografickému dielu,
dielu výtvarného umenia, architektonickému dielu a dielu úžitkového umenia. Z ustanovení Autorského
zákona nevyplýva povinnosť (vyššie uvedených) organizácií kolektívnej správy práv zabezpečovať
ochranu záujmov nimi zastupovaných subjektov k nimi chrániacim predmetom ochrany obligatórne

spoločne tak, ako to tvrdil žalovaný, pričom poukazoval na to, že v danom prípade podal žalobu iba jeden
z piatich nerozlučných spoločníkov. Tu súd poukazuje na to, že Autorský zákon nezakladá procesné
spoločenstvo organizácií kolektívnej správy práv v súdnom konaní. Ako už súd uviedol, organizácie
kolektívnej správy práv zabezpečujú ochranu iných subjektov a iných predmetov ochrany, a preto
v danom prípade nejde o spoločné právo a nedeliteľné plnenie žalovaného vo vzťahu k uvedeným

organizáciám kolektívnej ochrany práv. Tvrdenia žalovaného v tomto smere súd preto považoval za
nepreukázané a účelové.

18. Žalobca je ako organizácia kolektívnej správy oprávnený, a zároveň aj povinný domáhať sa vydania
bezdôvodného obohatenia voči žalovanému aj vzhľadom na skutočnosť, že nedošlo k písomnému

vylúčeniu kolektívnej správy majetkových práv ani zo strany nositeľov práv zastupovaných na zmluvnom
základe, ani zo strany nositeľov práv nezastupovaných na zmluvnom základe a nositelia práv ani sami
neuplatňujú voči žalovanému nároky na vydanie bezdôvodného obohatenia.

19. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti súd dospel k záveru, že na strane žalobcu vystupuje

aktívne legitimovaný subjekt, ktorý je podľa oprávnení na výkon kolektívnej správy práv, vydaných
Ministerstvom kultúry Slovenskej republiky, oprávnený na výkon kolektívnej správy práv k literárnemu,
dramatickému, hudobnodramatickému, choreografickému, audiovizuálnemu a fotografickému dielu,
dielu výtvarného umenia, architektonickému dielu a dielu úžitkového umenia, a to aj pokiaľ ide o použitie
predmetov ochrany uvedením na verejnosti iným spôsobom verejného prenosu.

20. Súd na podporu svojich záverov poukazuje aj na rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici,
sp. zn. 15Co/214/2018 – 203 zo dňa 03. 04. 2019, keď krajský súd konštatoval, že „žalobca ako
organizácia kolektívnej správy v zmysle § 141 ods. 1, 2 Autorského zákona vykonáva za nositeľa
práv správu práv, ktorou sa rozumie správa výkonu majetkových práv k dielu, umeleckému výkonu,

zvukovému záznamu, audiovizuálnemu záznamu, vysielaniu a databáze podľa § 131 (teda k predmetu
ochrany). Žalobca tak vykonáva kolektívnu správu aj na použitie majetkových práv zastúpených
autorov prostredníctvom ďalšieho verejného prenosu vysielania, pričom ide predovšetkým o použitie
diel prostredníctvom zvukovoobrazových alebo zvukových zariadení, ktoré sú umiestnené v izbách a
iných priestoroch ubytovacích zariadení, pokiaľ takýto používateľ (žalovaný) neuzavrel licenčnú zmluvu

alebo hromadnú licenčnú zmluvu, ktorou je udelený súhlas na použitie predmetov ochrany, ku ktorým
organizácia kolektívnej správy spravuje práva podľa Autorského zákona. Takáto organizácia kolektívnej
správy je aktívne legitimovaná na domáhanie sa vydania bezdôvodného obohatenia podľa § 58 ods.
1 písm. i) Autorského zákona. Výkon kolektívnej správy je službou poskytovanou podľa Autorskéhozákona.Organizáciakolektívnejsprávyzastupujeviacerýchnositeľovprávvovlastnommene,navlastnú
zodpovednosť a na účet nositeľov práv tak, ako to vyplýva z ustanovenia § 144 ods. 3 Autorského
zákona.“

21. K spornej otázke existencie a výšky bezdôvodného obohatenia súd uvádza:

22. Obrana žalovaného spočívala v tom, že žalobca podľa jeho názoru nepreukázal, že žalovaný
vykonával verejný prenos, resp. existenciu verejného prenosu. Nevyhnutnými prvkami verejného

prenosu, tak ako ho vykladá ESD, sú totiž umiestnenie funkčného rozhlasového prijímača na izbu
ubytovacieho zariadenia, napojenie rozhlasového prijímača na signál umožňujúci vnímať vysielanie a
existencianovejverejnosti,t.j.ubytovaniehostínaizbe,ktorémusiabyťsplnenékumulatívne.Vzhľadom
na obranu žalovaného sa súd zaoberal skúmaním, či ide v danom prípade a za daných okolností
o verejný prenos zaznamenaných výkonov a zvukových záznamov, alebo nie.

23. Tu súd poukazuje na skutočnosť, že pokiaľ žalovaný ako prevádzkovateľ penziónu vybavil izby
pre hostí TV prijímačmi so satelitným príjmom, tak ako to je uvedené aj na jeho webstránke (žalovaný
túto skutočnosť v konaní nepoprel), je nesporné, že tieto mali slúžiť na účel zodpovedajúci ich určeniu,
a to na sledovanie televíznych programov ubytovanými hosťami. S poukazom na uvedené súd potom
dospel k záveru, že pokiaľ poskytne zariadenie prostredníctvom umiestnených televíznych prijímačov

signál svojim klientom ubytovaným v izbách alebo nachádzajúcim sa v akýchkoľvek priestoroch
tohto zariadenia, ide o verejný prenos ako taký. Ubytovacie zariadenie je totiž subjektom, ktorý s
vedomím dôsledkov svojho konania sprostredkúva svojim klientom prístup k predmetom ochrany podľa
Autorského zákona. Teda v prípade, ak poskytoval žalovaný prostredníctvom svojho ubytovacieho
zariadenia na ubytovanie izby vybavené televíznym prijímačom, zabezpečené signálom, je zrejmé, že

sa jednalo o verejný prenos, a to aj v zmysle čl. 3 ods. 1 smernice.

24. Súd v tomto smere poukazuje aj na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ vo veci Organismos Sillogikis
Diacheirisis Theatrikon kai Optikoakoustikon Ergon c/a Divani Akkropolis AnonimiXenocheaki kai
Touristiki Etairai, C-136/2009, v ktorom prijal záver, že: „Prevádzkovateľ hotela tým, že umiestni do

izieb svojho zariadenia televízory a napojí ich na centrálnu anténu, uskutočňuje na základe tejto
samotnej skutočnosti verejný prenos v zmysle článku 3 ods. 1 smernice Európskeho parlamentu a Rady
2001/29/ES z 22. mája 2001 o zosúladení niektorých aspektov autorských práv a s nimi súvisiacich
práv v informačnej spoločnosti.“ Potom už vzhľadom na uvedené, vyššie uvedená obrana žalovaného
neobstojí.

25. K verejnému prenosu zaznamenaných záznamov autorských diel, v posudzovanom prípade došlo
aj s poukazom na rozsudok Súdneho dvora EÚ, vo veci vo veci Phonographic Performance (Ireland)
limited proti Írsku, C-162/10, v zmysle ktorého: „Prevádzkovateľ hotelového zariadenia, ktorý poskytuje
v izbách svojich hostí televízne alebo rozhlasové prijímače, do ktorých prenáša vysielaný signál, je

„používateľom“, ktorý uskutočňuje „verejný prenos“ vysielaného zvukového záznamu v zmysle článku
8 ods. 2 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2006/115/ES z 12. decembra 2006 o nájomnom
práve a výpožičnom práve a o určitých právach súvisiacich s autorskými právami v oblasti duševného
vlastníctva. Prevádzkovateľ hotelového zariadenia, ktorý poskytuje v izbách svojich hostí televízne alebo
rozhlasové prijímače, do ktorých prenáša vysielaný signál, má popri primeranej odmene od vysielateľa

povinnosť zaplatiť podľa článku 8 ods. 2 smernice 2006/115 primeranú odmenu za vysielanie zvukových
záznamov.“

26. Tu súd pre úplnosť konštatuje, že nie každý prenos diela na verejne prístupnom mieste je súčasne
aj verejným prenosom diela v zmysle ochrany autorských práv autorov diel. Súd poukazuje na rozsudok

Súdneho dvora EÚ vo veci Societa Consortile Fonografici (SCF c/a A. B. E., C-135/10, podľa ktorého,
pojem verejný prenos treba posudzovať individuálne a pri zohľadnení viacerých kritérií, ktoré sa
posudzujú jednotlivo ako aj vo vzájomných súvislostiach. O verejný prenos autorských diel ide vtedy,
keď ide o sprístupnenie diela neurčitému počtu potenciálnych adresátov akýmkoľvek spôsobom, teda
osobám vo všeobecnosti, nielen konkrétnym jednotlivcom patriacim k súkromnej skupine, pričom ale

verejnosť ktorej je určený prenos, predstavuje cieľovú skupinu tohto prenosu a súčasne je aj (vedomým)
prijímateľom tohto prenosu, t. j. nie je „zachytená“ iba náhodou. Z uvedeného vyplýva, že o verejný
prenos diela ide vtedy, ak prevádzkovateľ vedome sprostredkúva svojim zákazníkom (verejnosti) prístup
k vysielaniu za účelom získania benefitu pre svoju prevádzku. V uvedenom rozhodnutí Súdny dvorzdôraznil nezastupiteľnú úlohu používateľa, keď výslovne rozhodol, že pokiaľ ide o prevádzkovateľa
ubytovacieho zariadenia a kaviarne, ten uskutočňuje prenos v zmysle článku 3 ods. 1 smernice
2001/29,aksvedomímdôsledkovsvojhokonaniasprostredkúvasvojimzákazníkomprístupkrádiovému

vysielaniu obsahujúcemu chránené dielo. Bez tohto zásahu by totiž títo zákazníci nemohli počúvať
vysielané dielo, hoci sa nachádzajú vnútri oblasti pokrytej uvedeným vysielaním. V tomto smere ESD
poukázal aj na rozsudky Súdneho dvora EÚ, vo veci SGAE, C-306/05, bod 42, ako aj zo 4. októbra 2011,
Football Association Premier League a i., C 403/08 a C 429/08.

27. Vo vzťahu k námietke žalovaného, že žalobca pri určovaní sadzby autorských odmien nezohľadňuje
obsadenosť penziónu, pričom v prípade, ak v izbe nie je nikto ubytovaný, nie je pre takú izbu splnený tretí
predpoklad verejného prenosu, a to existencia verejnosti, a teda nemôže dochádzať ani k verejnému
prenosu, súd poukazuje na podstatu licenčnej zmluvy a licenčnej odmeny. Podstatou licencie je právo
(nie povinnosť) používať predmety ochrany. Licenčná odmena je odmena za získanie tohto práva. Nejde
teda o odmenu za reálne používanie predmetov ochrany podľa počtu alebo frekvencie ich použití, ale

za možnosť použiť ich ako takú. Autorský zákon rozlišuje medzi právami autorov a právami súvisiacimi
s autorskými právami, ako aj medzi licenčnou odmenou a primeranou odmenou. Autori vopred udeľujú
súhlas na použitie ich diel licenčnou zmluvou, za licenčnú odmenu, ako je tomu v tomto prípade, pričom
nositelia práv súvisiacich s autorskými právami udeľujú súhlas na použitie ich výkonov a vzniká im nárok
na tzv. primeranú odmenu, teda na odmenu za skutočné použitie predmetov ochrany bez toho, aby

udeľovali licenciu. Licenčná odmena sa týka nositeľov práv zastúpených SOZA a žalobcom, nakoľko títo
zastupujú autorov, a preto títo nezohľadňujú obsadenosť ubytovacieho zariadenia. Primeranú odmenu
uplatňuje za nositeľov práv SLOVGRAM a OZIS.

28. Licenčná odmena sa stanovuje paušálnou sumou, kedy iný spôsob určenia výšky licenčnej odmeny

ani objektívne nie je možný vzhľadom na povahu a rozsah používania predmetov ochrany a rozsah
nositeľov práv. Žalobca rozšírenou hromadnou licenčnou zmluvou udeľuje používateľom licenciu, t. j.
právo používať predmety ochrany, ktoré kolektívne spravuje do budúcna. Z uvedeného je zrejmé, že
v prípade verejného prenosu predmetov ochrany technickými zariadeniami nemôže byť vopred známy
presný rozsah a obsah vysielania konkrétnych diel. Rovnako aj počet predmetov ochrany sa v priebehu

licencovaného obdobia môže meniť. Preto, bez ohľadu na to, aké predmety ochrany budú použité
počas licencovaného obdobia, používateľ je v zmysle hromadnej licenčnej zmluvy, prípadne rozšírenej
hromadnej licenčnej zmluvy, oprávnený používať všetky predmety ochrany, kolektívne spravované
danou organizáciou kolektívnej správy. Aj z uvedeného dôvodu súd považuje za zvyčajnú odmenu práve
odmenu stanovenú paušálnou sumou. V tomto smere súd poukazuje aj na uznesenie Krajského súdu

v Banskej Bystrici, sp. zn. 5Co/214/2018, ktorý zdôraznil, že: „Dôležitá je skutočnosť, že zo strany
žalovaného mala byť uzatvorená rozšírená hromadná licenčná zmluva, za ktorú by používateľ platil
zvyčajnú licenčnú odmenu na základe sadzobníka žalobcu a pokiaľ žalovaný si takúto povinnosť nesplnil
a neuzatvoril licenčnú zmluvu (hromadnú licenčnú zmluvu), žalobca ako organizácia kolektívnej správy
má nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške odvodenej od zvyčajnej licenčnej odmeny.

Už v uznesení Ústavného súdu SR II. ÚS 101/2011-7 zo dňa 24.03.2011, Ústavný súd poukázal na
to, že „ak by autori diel nemali zaručené právo na udelenie súhlasu na použitie autorských diel pre
používateľov alebo pre právnické osoby združujúce používateľov iba za „rovnakú a primeranú“ odmenu,
nepochybne by to pre nich znamenalo, najmä pokiaľ ide o určovanie výšky odmien za používanie
autorských - hudobných diel, úplné vystavenie sa svojvôli používateľov a práve tým by dochádzalo k

popretiu významu a účelu autorskoprávnej ochrany.“

29. Okrem uvedenej skutočnosti v žalovanom období (rok 2018) obsadenosť (miera využitia)
ubytovaciehozariadeniaaninepatrilamedzikritériápodľa§169ods.2Autorskéhozákona,ktoréžalobca
mal zohľadniť pri stanovení licenčnej odmeny. Vyťaženosť ubytovacích zariadení sa ako kritérium pri

určení výšky odmien v sadzobníku uplatňuje až podľa uvedeného ustanovenia zákona účinného od 01.
01. 2019.

30. Súd uvedené kritérium neposudzoval, a preto nepovažoval za potrebné vykonať ďalšie dôkazy
navrhnuté žalobcom, a to vyžiadať od žalovaného mesačné výkazy o činnosti ubytovacieho zariadenia

za rok 2018 a knihu ubytovaných hostí za rok 2018, od vykonania ktorých napokon upustil aj samotný
žalobca a tieto v konaní už ďalej nenavrhoval.31. Pokiaľ ide o ďalšie kritériá verejného prenosu, žalovaný v konaní netvrdil, že by televízne prijímače
umiestnené na izbách v penzióne, ktorý prevádzkuje, boli nefunkčné, prípadne, že by neboli vybavené
signálom (prvé dva predpoklady verejného prenosu nespochybňoval).

32. K námietke žalovaného ohľadne údajného zneužitia monopolného postavenia žalobcu súd uvádza,
že výsledok správneho konania pred Protimonopolným úradom Slovenskej republiky (rozhodnutie č.
2022/DOZ/POK/2/12 z 23. 02. 2022) nemá relevanciu pre predmetné súdne konanie. Predmetom tohto
súdneho konania je totiž vydanie bezdôvodného obohatenia, ktoré sa odvíja výlučne od výšky zvyčajnej

odmeny. V tejto súvislosti je potrebné poukázať aj na uznesenie Najvyššieho súdu SR 4Cdo/187/2021,
ako aj rozsudok Najvyššieho súdu č. k. 1Cdo/259/2021, kedy v tomto rozsudku v bode 10.1 Najvyšší
súd SR výslovne uvádza, že Protimonopolný úrad nie je cenovým orgánom, ktorý by určil, aké licenčné
odmeny sú primerané alebo zvyčajné a že teda výsledok správneho konania nemá žiadnu relevanciu
pre toto súdne konanie.
33. Súd na základe uvedeného skutkového a právneho stavu dospel k záveru, že žalovaný bol

v rozhodnom období (01. 01. 2018 do 22. 04. 2018) používateľom audiovizuálnych diel a realizoval v
ním prevádzkovanom ubytovacom zariadení verejný prenos diel autorov a nositeľov práv zastupovaných
žalobcom. Verejný prenos vykonával technickými zariadeniami bez predchádzajúceho súhlasu žalobcu,
bez uzatvorenej hromadnej licenčnej zmluvy a bez dohodnutej výšky licenčnej odmeny. Tým, že z jeho
strany došlo k zásahu do výhradných autorských práv, bol povinný plniť svoje povinnosti vyplývajúce

z použitia týchto predmetov ochrany, a to prostredníctvom žalobcu ako organizácie kolektívnej správy,
ktorej bolo udelené oprávnenie na výkon kolektívnej správy vo vymedzenom odbore použitia predmetov
ochrany.Tentozásahdoprávnositeľovpráv(autorov)nastranežalovanéhozakladámajetkovýprospech
a na strane autorov, ktorých práva sú kolektívne spravované žalobcom, právo na jeho vydanie, t. j.
na vydanie bezdôvodného obohatenia. Skutočnosť, že žalovaný v rozhodnom období nemal uzavretú

hromadnú licenčnú zmluvu so žalobcom, nebola v konaní sporná (s poukazom na ustanovenie § 151
ods. 1 CSP). Žalovanému tak vznikla povinnosť vydať žalobcovi bezdôvodné obohatenie za uvedený
verejný prenos daným počtom technických zariadení v danom období.

34. Nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia uplatnený v konaní žalobcom súd považoval za daný.

Nárok žalobcu vyplýva priamo zo špeciálnej právnej úpravy bezdôvodného obohatenia v Autorskom
zákone.

35. Pri určení výšky nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia súd postupoval podľa § 458a
v spojení s § 442a ods. 2 Občianskeho zákonníka, na ktoré Autorský zákon odkazuje, pokiaľ ide

ovýškubezdôvodnéhoobohatenia.Nároknavydaniebezdôvodnéhoobohateniaurčínajmenejvovýške
odmeny, ktorá by za získanie takej licencie bola zvyčajná v čase neoprávneného zásahu do tohto práva.

36. Zo sadzobníka autorských odmien za použitie literárnych, dramatických, hudobnodramatických,
choreografických a audiovizuálnych diel žalobcu, súd zistil, že za verejný prenos diela prostredníctvom

technických zariadení je uvedená základná sadzba pre ubytovacie zariadenie: penzión, vybavené
zvukovoobrazovým zariadením, vo výške 17,- Eur.

37. V konaní nebolo sporné, že žalovaný ponúkal ubytovanie v izbách vybavených televíziou so
satelitným príjmom, t. j. zvukovoobrazovým zariadením. Žalobca si v konaní uplatňoval bezdôvodné

obohatenie pri počte 19 technických zariadení (na izbách) a 1 ks veľkoplošnej obrazovky v iných
priestoroch, čo žalovaný nerozporoval. Uvedenú skutočnosť súd preto považoval medzi sporovými
stranami za nespornú (s poukazom na ustanovenie § 151 ods. 1 CSP).

38. V posudzovanej veci si žalobca uplatňuje nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške

zvyčajnej odmeny s tým, že pri jej určení vychádzal zo sadzobníka a z počtu technických zariadení
podľa údajov žalovaného, zverejnených na jeho stránke. Žalovaný tieto skutočnosti nerozporoval. Súd
v posudzovanej veci mal za to, že zvyčajná odmena je taká, za akú v rozhodnom období boli skutočne
poskytované licencie iným používateľom. Z predložených licenčných zmlúv uzatvorených žalobcom
v roku 2018 mal súd preukázané, že iní používatelia považovali sadzobník žalobcu za primeraný, inak by

takéto zmluvy neuzatvárali. Potom nerešpektovanie takejto odmeny ako obvyklej odmeny by znamenalo
poskytnutie neoprávnenej výhody pre porušovateľov autorských práv oproti takým používateľom, ktorí
si svoje povinnosti vyplývajúce z Autorského zákona plnia (napr. rozsudok Krajského súdu v Trenčíne,
sp. zn. 19Co/84/2018 zo dňa 12. 07. 2018). Aj podľa judikatúry NS ČR, napríklad rozhodnutia 30Cdo2715/2015 z 27. 01. 2016, možno Sadzobníku organizácie kolektívnej správy v zásade prisúdiť hodnotu
meradla výšky obvyklej autorskej odmeny. Rovnako aj s poukazom na uznesenie Ústavného súdu
SR sp. zn. II. ÚS/101/2011 sa obvyklosť licenčnej odmeny posudzuje podľa toho, za akú odmenu v

čase neoprávneného zásahu do práv autorov orgán kolektívnej správy obvykle poskytoval licenciu iným
užívateľom, teda za akú uzatváral hromadné licenčné zmluvy. Už vzhľadom na uvedené závery, ako
aj s poukazom na zákonnú úpravu (§ 442 ods. 2 Občianskeho zákonníka), súd nemohol považovať za
dôvodné tvrdenie žalovaného, že by v sadzobníku uvedená odmena bola vo výške, ktorá je v rozpore
s dobrými mravmi. Ak žalovaný nesúhlasil s požadovanou výškou odmeny pri jednaní o uzatvorení

licenčnej zmluvy, mal možnosť sa domáhať, aby takúto výšku stanovil súd v zmysle ustanovenia § 165
ods. 8 Autorského zákona. Nebolo však z jeho strany dôvodné odmenu autorom diel nezaplatiť vôbec.

39. Súd v súvislosti s neúčinnosťou procesnej obrany žalovaného poukazuje aj na samotné správanie
sa žalovaného v prípade uplatňovania obdobných nárokov žalobcu voči nemu v iných predchádzajúcich
alebo nasledujúcich rozhodných obdobiach. V konaní totiž nebolo sporné, že žalovaný ešte v roku 2015

uzatvoril príkaznú zmluvu, ktorou splnomocnil Asociáciu hotelov a reštaurácií k jeho zastupovaniu vo
veciach vysporiadania majetkových práv voči jednotlivým organizáciám kolektívnej správy, teda vo veci
vysporiadania práv, ktoré vznikajú, ktoré vznikli nositeľom práv titulom používania diel formou verejného
prenosu technickými zariadeniami. Rovnako žalobca za rok 2017 bol uspokojený zo strany žalovaného
za používanie predmetov ochrany, a to v rámci dohody o urovnaní, ktorú žalovaný v zastúpení Asociácie

hotelov reštaurácií Slovenska uzatvoril so žalobcom a riadne plnil v rozsahu týkajúcom sa 19 televízorov
na izbách, jedného televízora v spoločných priestoroch a podľa sadzobníka žalobcu. Predmetom tejto
žaloby je vydanie bezdôvodného obohatenia iba za obdobie od 01. 01. do 22. 04. 2018, kedy žalovaný
nepochybne používal predmety ochrany a následne dňa 23. 04. 2018 splnil podmienky pre oprávneného
používateľa, a to tým, že bola podaná žaloba o určenie obsahu rozšírenej hromadnej licenčnej zmluvy

a žalovaný zároveň skladal finančné prostriedky do notárskej úschovy, aby mal postavenie oprávneného
používateľa, čo v konaní medzi stranami konania sporné nebolo.

40. Súd je toho názoru, že zvyčajná odmena môže byť len taká, za akú v rozhodnom období skutočne
boli poskytované licencie iným používateľom a za akú používatelia získavali licenciu. V konaní totiž

nebolo sporné, že v roku 2016 so žalobcom uzatvorilo 300 používateľov rozšírené hromadné licenčné
zmluvy, v roku 2017 ju uzatvorilo už 645 používateľov, v roku 2018 uzatvorilo 700 používateľov rozšírené
hromadné licenčné zmluvy rovnako za odmeny podľa jeho sadzobníka. Preto výšku bezdôvodného
obohatenia súd zistil s poukazom na sadzobník predložený žalobcom, účinný v rozhodnom období,
pričom ako uviedol odvolací súd v zrušujúcom uznesení, sadzobník žalobcu ešte sám o sebe nie je

dôkazom zvyčajnej licenčnej odmeny, ale skutočne uzavreté licenčné zmluvy sú relevantným dôkazom
o nej.

41. Teda vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti, zistený skutkový a právny stav súd považoval žalobu
za dôvodnú, keď výška žalovanej sumy za rozhodné obdobie bola určená podľa sadzobníka licenčných

odmien žalobcu (účinného v rozhodnom období) s tým, že odmena reflektovala jednak počet kusov
zvukovoobrazových zariadení, ako aj dĺžku rozhodného obdobia.

42. Okrem istiny žiadal žalobca priznať aj úroky z omeškania. Nakoľko sa žalovaný preukázateľne dostal
do omeškania s plnením peňažného dlhu, súd vychádzajúc z ustanovenia § 517 ods. 2 Občianskeho

zákonníka v spojení s ustanovením § 3 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z. priznal žalobcovi aj zákonný
úrok z omeškania vo výške 5,00 % ročne zo žalovanej sumy od 11. 12. 2019 do zaplatenia, keď žalovaný
nereagoval na výzvu žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia zo dňa 03. 12. 2019, v ktorej bola
určená lehota na plnenie 5 dní od doručenia výzvy (dátum doručenia – 05. 12. 2019), pričom žalobca si
úrok z omeškania uplatnil až od nasledujúceho dňa po márnom uplynutí uvedenej lehoty.

43. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP podľa zásady pomeru úspechu
vo veci. Žalobca mal v konaní úspech v rozsahu 100 %, a preto mu súd priznal náhradu trov konania
v rozsahu 100 %. V súlade s ust. § 262 ods. 1 CSP súd rozhodol len o nároku na náhradu trov konania.
O výške tejto náhrady bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku (§

262 ods. 2 CSP).Poučenie:

2 16Ca/76/2019

Proti tomuto rozhodnutiu je prípustné podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia
prostredníctvom Okresného súdu Banská Bystrica na Krajský súd v Banskej Bystrici, písomne vo
vyhotovení dvojmo.

V odvolaní musí byť uvedené, ktorému súdu je určené, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, kto ho robí
– odvolateľ, ktorej veci sa týka, v akom rozsahu odvolateľ napáda rozhodnutie, z akých dôvodov sa

rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody), čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh),
odvolanie musí byť podpísané (§ 363 v spojení s § 127 CSP).

Odvolanie treba predložiť v dvoch rovnopisoch, inak súd zhotoví kópie na trovy odvolateľa. Odvolanie
možno odôvodniť (odvolacie dôvody) len tým, že

a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistenýskutkovýstavneobstojí,pretožesúprípustnéďalšieprostriedkyprocesnejobranyaleboďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1

CSP).

Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej
inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada
mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej (§ 365 ods. 2 CSP).

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, môže oprávnený podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa Zákona č. 233/95 Z. z. a noviel – Exekučný poriadok.