Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, June 26, 2024

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 11CoCsp/16/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7822200729
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 06. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Boris Brondoš

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2024:7822200729.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Borisa Brondoša a sudcov JUDr.

Jarmily Čabaiovej a Mgr. Miloša Greguša v spore žalobcu: EOS KSI Slovensko, s.r.o., Prievozská 2,
Bratislava, IČO: 35 724 803, zastúpený: Remedium Legal, s.r.o., Prievozská 2, Bratislava, IČO:
53 255 739, proti žalovanému: A. B., narodený XX.X.XXXX, trvale bytom C. XXX, D., zastúpený: LEGAL
IURIS-advokátskakancelárias.r.o.,Tehelná11,Rožňava,IČO:47242795,ozaplatenie1.407,40euras
príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Rožňava sp. zn. 6Csp/27/2022-134
z 29. novembra 2022,

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje rozsudok.

II. Stranám sporu nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Rožňava (ďalej tiež len „súd prvej inštancie“ alebo „prvoinštančný súd“) napadnutým
rozsudkom zamietol žalobu a priznal žalovanému proti žalobcovi nárok na náhradu trov konania v
rozsahu 100%.

2. Rozhodol tak o žalobe, ktorou sa žalobca domáhal uloženia povinnosti zaplatenia sumy 1.407,40
eura spolu s úrokmi z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 1.287,58 eura od 10.11.2021

do zaplatenia, ako aj náhrady trov konania. Uplatnenej pohľadávke zodpovedal podľa skutkového
vymedzenia žaloby peňažný záväzok žalovaného zo zmluvy o poskytnutí spotrebiteľského úveru s
poistením pre fyzické osoby č. E. zo dňa 6.2.2014, uzavretej medzi spoločnosťou Tatra banka, a.s.
ako veriteľom a žalovaným v hmotnoprávnom postavení dlžníka (ďalej tiež len „úverová zmluva“), na
základe ktorej Tatra banka, a.s. poskytla žalovanému peňažné prostriedky v sume 4.850,- eur, ktoré
sa tento zaviazal vrátiť spolu s dohodnutými úrokmi vo výške 17,90% ročne a s poplatkami pri ročnej
percentuálnej miere nákladov (RPMN) 20,71%, v 72 mesačných splátkach po 111,03 eura splatných

vždy do 20. dňa v mesiaci. Žalovaný nesplácal úver riadne a včas, čím porušil svoju povinnosť podľa
zmluvy a tak banka podaním zo dňa 27.3.2019 vyhlásila mimoriadnu splatnosť úveru ku dňu doručenia
oznámenia o mimoriadnej splatnosti úveru. Žalobca túto úverovú pohľadávku nadobudol na základe
zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 9.11.2021. Pohľadávka žalobcu ku dňu postúpenia predmetnej
pohľadávky predstavovala sumu 1.407,40 eura, ktorá pozostávala z istiny vo výške 1.287,58 eura,
riadnych úrokov vo výške 75,49 eura, úrokov z omeškania vo výške 14,33 eura a poplatkov vo výške
30,- eur.

3. Súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku vyšiel z takto tvrdeného skutkového stavu, na ktorý
aplikoval ustanovenia § 52 ods. 1 až 4, § 53 ods. 9, § 565 a § 524 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb.
Občiansky zákonník (ďalej len „OZ“), § 497 Obchodného zákonníka, § 1 ods. 2 zákona č. 129/2010Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení
niektorých zákonov účinnom v čase uzavretia zmluvy a § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z. o
bankách, z ktorých vyvodil záver o nedôvodnosti žaloby z dôvodu nedostatku vecnej legitimácie žalobcu

v konaní, ku ktorému dospel na podklade úvahy o nepreukázaní splnenia podmienok vyžadovaných
zákonom pre postúpenie bankovej pohľadávky, dôvodiac, že žalobca nepredložil súdu žiaden dôkaz
preukazujúci doručenie výzvy v zmysle § 53 ods. 9 OZ do sféry dispozície žalovaného, v dôsledku
ktorého nedodržania zákonom stanoveného postupu veriteľ využil právo na zosplatnenie pohľadávky v
rozpore so zákonom, pričom následkom neplatného zosplatnenia pohľadávky je neplatné postúpenie

pohľadávky na žalobcu. Podací hárok o odoslaní zásielky bez doručenky, prípadne obálky s doručenkou
po vrátení zásielky adresátovi, nepovažoval za doklad preukazujúci dôjdenie výzvy do dispozičnej sféry
žalovaného. Poukázal pritom na závery rozhodnutia Najvyššieho súdu SR zverejneného v Zbierke
stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod R 4/2021. Rozhodnutie
o trovách konania odôvodnil s poukazom na ustanovenie § 255 ods. 1 C.s.p. výlučným procesným
úspechom žalovaného v spore.

4. Proti tomuto rozsudku podal žalobca odvolanie s návrhom, aby ho odvolací súd zmenil a žalobe
vyhovel, event. zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. V odvolaní žalobca namietal
nepreskúmateľnosť rozsudku a nesprávnosti skutkových záverov a následného právneho posúdenia
veci súdom prvej inštancie v otázke jeho vecnej legitimácie. Zdôraznil, že „vhodenie oznámenia o

uložení tejto zásielky (obsahujúcej výzvu podľa § 53 ods. 9 OZ; pozn. odvolacieho súdu) na pošte
do poštovej schránky s možnosťou si jej vyzdvihnutia v odbernej lehote (porovnaj uznesenie NS SR
sp.zn. 4Obdo 73/2016 uverejnené v časopise zo Súdnej praxe pod č. 45/2018, príp. uznesenie NS SR
sp.zn. 5Cdo 129/2010 uverejnené v systéme ASPI pod č. 27/2011) preukázal priložením podacieho
hárku“, ktoré považoval za dostatočné pre preukázanie doručovania do dispozičnej sféry žalovaného.

Poukázal pri tom na závery rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo 36/2020 zo dňa 15.12.2020,
publikovaného v Zbierke stanovísk NS a súdov SR č. 1/2021 pod č. 04, podľa ktorého „pri doručovaní
právnych úkonov, výziev a iných listín sa môže uplatniť fikcia doručenia zásielky, pričom v zmysle tzv.
teórie dôjdenia dokladom o doručení o výzvy môže byť aj neprevzatá zásielka adresátom, pokiaľ bola
doručená na poslednú známu adresu dlžníka a dostala sa do dispozičnej sféry adresáta v mieste,

kde mal faktickú možnosť zásielku si prevziať, a teda pri hmotnoprávnych úkonoch sa nevyžaduje
skutočné doručenie a prevzatie písomnosti zachytávajúcej právny úkon.“ Zopakoval úvahu o dôkaznej
sile podacieho hárku, ktorý má podľa neho kvalitu dôkazu preukazujúceho doručovanie do dispozičnej
sféry adresáta, s tým, že nebolo povinnosťou postupcu doručovať zásielku doporučene (s doručenkou),
nakoľko takáto právna povinnosť postupcovi nevyplýva(la) zo žiadneho právneho predpisu. V ďalšej

časti poukázal na rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu SR a odvolacích súdov v otázkach dôjdenia
prejavu vôle so záverom, že „súdna prax konštantne (dlhodobo) akceptuje podací hárok ako relevantný
dôkaz preukazujúci doručovanie zásielky do dispozičnej sféry adresáta, či už sa jedná o doručovanie v
režime verejného práva alebo súkromného práva (aj spotrebiteľského charakteru).“ Svojimi odvolacími
námietkami poukazujúcimi na to, že súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil

strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na
spravodlivý proces, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam, a vytýkajúcimi nesprávne právne posúdenie veci, žalobca podľa posúdenia
odvolacieho súdu uplatnil odvolacie dôvody podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b), f), a h) C.s.p.. Odvolací
súd pre úplnosť poznamenáva, že v zmysle ust. § 380 ods. 2 C.s.p. na vady, ktoré sa týkajú procesných

podmienok, musí prihliadať, aj keď neboli v odvolacích dôvodoch uplatnené. Naproti tomu, vo vzťahu k
ostatným odvolacím dôvodom, je odvolací súd podľa ust. § 380 ods. 1 C.s.p. viazaný ich vymedzením v
odvolaní, a preto na iné pochybenia súdu prvej inštancie, ktoré by mohli byť v súlade s ust. § 365 C.s.p.
dôvodom na podanie odvolania, odvolací súd pri svojom rozhodnutí o odvolaní prihliadať nemôže, aj
keby takéto porušenia zistil (por. Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J.,

Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C.H.Beck, 2016, 1269s).

5. Žalovaný sa k odvolaniu nevyjadril.

6. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací (§ 34 C.s.p.) prejednal odvolanie žalobcu ako podané

včas (§ 362 C.s.p.), oprávnenou osobou (§§ 359 až 361 C.s.p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému je
prípustné(§§355až358C.s.p.),beznariadeniapojednávania(§385ods.1acontrarioC.s.p.),vrozsahu
vyplývajúcom z ust. § 379 C.s.p. a z hľadiska uplatnených odvolacích dôvodov podľa ust. § 365 ods.
1 písm. b), f) a h) C.s.p. a dospel k záveru, že nie je (odvolanie) dôvodné. Tento rozsudok bol verejnevyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 26.6.2024 po predchádzajúcom oznámení miesta a času
tohto procesného úkonu na úradnej tabuli a na webovej stránke tunajšieho súdu, pri zachovaní lehoty
podľa ust. § 219 ods. 3 C.s.p..

7. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením rozsudku a preto v súlade s ust. § 387
ods.2C.s.p.vodôvodneníťažiskovokonštatuje,žedôvody,naktorýchpodľaodôvodnenianapadnutého
rozsudku spočíva rozhodnutie súdu prvej inštancie, považuje za vecne správne (§ 387 ods. 1 C.s.p.)
a tiež úplné z hľadiska všetkých kľúčových otázok nastolených v priebehu konania pred súdom prvej

inštancie oboma procesnými stranami (§ 387 ods. 3 veta prvá C.s.p.). Len na zdôraznenie správnosti
napadnutého rozhodnutia, reagujúc tým zároveň na podstatné argumenty žalobcu v odvolaní (§ 387
ods. 3 veta druhá C.s.p.), odvolací súd dodáva:

8. Žalobca v danom prípade uplatnil odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b) C.s.p., podľa ktorého
odvolanie možno odôvodniť len tým, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby

uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces.Podstatouprávanaspravodlivýsúdnyprocesjemožnosťfyzickýchaprávnickýchosôbdomáhať
sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky
poskytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu
zodpovedajúce konanie súdov (aj iných orgánov). Pod pojmom „procesný postup“ súdu sa rozumie

len faktická, vydaniu konečného rozhodnutia predchádzajúca činnosť alebo nečinnosť súdu, teda sama
procedúraprejednaniaveci(toakosúdviedolspor)znemožňujúcastranesporurealizáciujejprocesných
oprávnení a mariaca možnosti jej aktívnej účasti na konaní (porovnaj R 129/1999 a 1 Cdo 6/2014, 3 Cdo
38/2015, 5 Cdo 201/2011, 6 Cdo 90/2012).

9. V zmysle tohto ustanovenia pod porušením práva na spravodlivý proces treba rozumieť nesprávny
procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných
ustanovení, ktoré sa vymyká zákonnému ale aj ústavnému procesnoprávnemu rámcu, a ktoré tak
zároveň znamená aj porušenie ústavne zaručených procesných práv spojených s uplatnením súdnej
ochrany práva. Ide napr. o právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom, právo na riadne

odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní,
na relevantné konanie súdu spojené so zákazom svojvoľného postupu a na rozhodnutie o riadne
uplatnenom nároku spojené so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutia spravodlivosti).

10. Pre procesnú stranu z práva na spravodlivý súdny proces nevyplýva jej právo na to, aby sa

všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ňou predkladaným
výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami, ale ani
právo vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom a dožadovať sa ňou
navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov. Dôvodom zakladajúcim prípustnosť odvolania
podľa § 365 ods. 1 písm. b) C.s.p. nie je nedostatočné zistenie skutkového stavu, nevykonanie všetkých

navrhovaných dôkazov alebo nesprávne vyhodnotenie niektorého dôkazu.

11. Pri posudzovaní nesprávneho procesného postupu, ktorý spočíva v tom, že strane bolo znemožnené
uskutočňovať jej patriace procesné práva, je nevyhnutné posudzovať intenzitu zásahu do práva na
spravodlivý proces a jednotlivé konkrétne porušenia procesných práv bude potrebné hodnotiť v kontexte

celého súdneho konania, v kontexte dopadu na ďalšie procesné postupy súdu a možnosti strany
namietať alebo zvrátiť nesprávny postup súdu. V tomto zmysle musí konanie ako celok vykazovať znaky
nespravodlivosti. Jedna izolovaná vada na uplatnenie odvolania nestačí.

12. Pokiaľ ide o námietku týkajúcu sa nepreskúmateľnosti rozhodnutia, odvolací súd konštatuje, že

nepreskúmateľnosť rozhodnutia predstavuje nesprávnosť postupu súdu, ktorým sa odníma strane sporu
možnosť uskutočňovať jej procesné práva v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. b) C.s.p. len v celkom
ojedinelých (extrémnych) prípadoch, ktoré majú znaky relevantné aj podľa judikatúry Európskeho súdu
pre ľudské práva (pozri Ryabykh proti Rusku, rozsudok z roku 2003 a Sutyazhnik proti Rusku, rozsudok
z roku 2009); o taký prípad ide v praxi napr. vtedy, keď rozhodnutie súdu neobsahuje vôbec žiadne

odôvodnenie, alebo keď sa vyskytli „vady najzákladnejšej dôležitosti pre súdny systém“, prípadne
ak došlo k vade tak zásadnej, že mala za následok „justičný omyl“. Za procesnú vadu konania
podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b) CSP nemožno považovať to, že súd prvej inštancie neodôvodnil
svoje rozhodnutie podľa predstáv odvolateľa (porov. uznesenie NS SR sp.zn. 5Cdo /84/2017 zo dňa25.10.2017). Ústavný súd SR v zmysle svojej judikatúry považuje za protiústavné (len) tie rozhodnutia,
ktorých odôvodnenie je úplne odchýlne od veci samej alebo aj extrémne nelogické so zreteľom na
preukázané skutkové a právne skutočnosti (IV. ÚS 150/2003, I. ÚS 301/2006). V otázke, za akých

okolností je možné považovať rozhodnutie za nepreskúmateľné, sa výstižne vyjadril tiež Najvyšší súd
ČR vo svojom rozsudku sp. zn. 29Cdo/2543/2011 z 25. júna 2013 publikovanom v Zbierke súdnych
rozhodnutí a stanovísk pod č. 100/2013. Prezentoval v ňom názor, že merítkom toho, či rozhodnutie
súdu prvej inštancie je alebo nie je preskúmateľné, nie sú požiadavky odvolacieho súdu na náležitosti
odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie, ale predovšetkým záujem strán sporu na tom, aby mohli

v odvolaní náležite použiť proti tomuto rozhodnutiu odvolacie dôvody. Aj keď rozhodnutie súdu prvej
inštancie nevyhovuje všetkým požiadavkám na jeho odôvodnenie, nie je spravidla nepreskúmateľné,
pokiaľ prípadné nedostatky odôvodnenia neboli podľa obsahu odvolania na ujmu uplatnenia práv
odvolateľa. Dostatočné a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia je v demokratickom právnom štáte
základnou podmienkou legitimity každého rozhodnutia súdu. Ústavný súd SR vo svojich rozhodnutiach
stabilne uvádza: „Povinnosťou všeobecného súdu je uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné

dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí
týkať tak skutkovej, ako i právnej stránky rozhodnutia (m. m. III. ÚS 328/05, III. ÚS 116/06)“. (napr.
III. ÚS 107/07). Ústavný súd SR tiež uvádza: „Riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia ako súčasť
základného práva na súdnu ochranu podľa čl.46 ods.1 ústavy vyžaduje, aby sa súd jasným, právne
korektným a zrozumiteľným spôsobom vyrovnal so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami,

ktoré sú pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné“ (IV. ÚS 14/07).

13. V preskúmavanej veci nedošlo podľa názoru odvolacieho súdu k naplneniu vady podľa § 365 ods.
1 písm. b) C.s.p. spočívajúcej v porušení práva na spravodlivý proces tým, že súd prvej inštancie
riadne neodôvodnil svoj rozsudok, keďže sa vzhľadom na svoje právne posúdenie veci vyčerpávajúco

vysporiadal s tvrdeniami strán konania, ktoré sa týkali otázky vecnej legitimácie žalobcu.

14. Navyše z hľadiska zákonnej požiadavky na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na zachovanie práva
účastníka na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, nie je súd povinný dať podrobnú odpoveď na
všetkyotázky,ktorévyšlivpriebehusporunajavo.Povinnosťousúdujevyhodnotiťibatiespornétvrdenia

a skutočnosti, ktoré sú pre meritórne rozhodnutie súdu postačujúce. Ostatné sporné skutočnosti nie sú
takého charakteru, ktoré by mali vplyv na meritórne rozhodnutie súdu a jeho odôvodnenie (rozsudok
Európskeho súdu pre ľudské práva z 25.9.2012 - sťažnosť č. 59102/08, nález Ústavného súdu SR zo
14.9.2011, sp. zn. I. ÚS 361/2010-34, rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 16.09.2009 sp. zn. 5MCdo
8/2008).

15. Odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. f) C.s.p. sa týka chyby v zisťovaní skutkového
stavu veci spočívajúcej v tom, že skutkové zistenie, ktoré bolo podkladom pre rozhodnutie súdu prvej
inštancie je nesprávne, to znamená musí ísť o skutkové zistenie, na základe ktorého vec posúdil po
právnej stránke a ktoré je nesprávne, lebo nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, pričom medzi

chybami skutkového zistenia a chybami právneho posúdenia je úzka vzájomná súvislosť, keďže príčinou
nesprávnych (nedostatočných) skutkových zistení môže byť chybný právny názor, v dôsledku ktorého
zisťoval iné skutočnosti, prípadne zisteným skutočnostiam prisudzoval iný právny význam. Skutkové
zistenie nezodpovedá vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s ust.
§ 191 C.s.p., a to vzhľadom na to, že buď vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov

alebo prednesov strán nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce
skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne
sú i také skutkové zistenia, ktoré založil na chybnom hodnotení dôkazov. Ide o situáciu, keď je logický
rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán alebo, ktoré vyšli
najavo inak, z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálne vierohodnosti alebo,

keď výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z
ust. § 192 a nasl. C.s.p..

16. K odvolaciemu dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. h) C.s.p. odvolací súd uvádza, že vo všeobecnosti
právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej aplikáciou konkrétnej právnej normy na zistený skutkový

stav vyvodzuje zo skutkových zistení, aké práva a povinnosti majú subjekty konania podľa hmotného
práva. Nesprávnym právnym posúdením je potom potrebné rozumieť omyl v tomto postupe, a teda
nesprávnosť pri aplikácii práva na skutkové zistenia. O mylnú aplikáciu právnych predpisov ide, ak súd
neaplikoval právnu normu vôbec, alebo ak použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť,alebo ak aj aplikoval správny predpis, ktorý si nesprávne vyložil alebo napokon ak aplikoval správny
predpis,ktorýtiežsprávneinterpretoval,avšakprávnunormu nesprávnenazistenýskutkovýstavpoužil,
v skutkových okolnostiach teda z právnej normy vyvodil nesprávne závery o právach a povinnostiach

strán.

17. Odvolací súd po preskúmaní obsahu spisu a napadnutého rozsudku konštatuje, že tieto žalobcom
uplatnené odvolacie dôvody nie sú v posudzovanom spore naplnené.

18. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v rozsahu dostatočnom pre úplné zistenie skutkového
stavu, vykonané dôkazy vyhodnotil podľa § 191 C.s.p., z týchto dôkazov dospel k správnym skutkovým
zisteniam a správne rozhodol, ak žalobu žalobcu zamietol. Odvolacie námietky spochybňujúce
správnosť výroku rozsudku a skutočnosti uvedené žalobcom v odvolaní neumožňujú a nie sú
spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku, v odôvodnení ktorého sa súd dostatočne
vysporiadal s argumentáciou žalobcu v žalobe, zhodnotil väčšinu dôkazov predložených na podporu

tvrdení žalobcu, uviedol ktoré skutočnosti z nich považoval za preukázané, akými úvahami sa pri
hodnotení dôkazov riadil a z akých právnych noriem pri rozhodnutí vychádzal, pričom žalobcovi i
žalovanému vytvoril všetky procesné podmienky, aby v priebehu sporu uplatnili a realizovali svoje
procesné práva. Súd pri svojom rozhodovaní rešpektoval klauzuly určujúce minimálnu mieru racionality
a konzistencie skutkovej a právnej argumentácie a pri výklade a aplikácii zákonných predpisov sa podľa

názoru odvolacieho súdu neodchýlil od znenia príslušných ustanovení a nepoprel ich účel a význam.

19.Svojimiodvolacíminámietkamiurobilodvolateľpredmetomodvolaciehoprieskumusprávnosťzáveru
súdu prvej inštancie o nedostatku vecnej legitimácie na jeho strane. Takýto záver súd prvej inštancie
vyvodil na podklade zistenia, že žalobca nepreukázal, že jeho právny predchodca doručil žalovanému

výzvu v zmysle § 53 ods. 9 OZ do jeho dispozičnej sféry, čo malo za následok neplatnosť zosplatnenia
bankového úveru a tým pádom aj neplatnosť postúpenia pohľadávky zo spotrebiteľskej zmluvy, keďže
neboli splnené podmienky podľa § 92 ods. 8 vety prvej ZoB pri postúpení bankovej pohľadávky na
nebankový subjekt.

20. Vzhľadom na to, že aktuálny žalobca ako nebankový subjekt je postupníkom, ktorý svoju aktívnu
vecnú legitimáciu v konaní odvodzuje od zmluvy o postúpení pohľadávok z banky súd prvej inštancie
správne zameral svoju pozornosť na splnenie podmienok ust. § 92 ods. 8 zákona o bankách, ktoré
stanovuje zákonné predpoklady platnej cesie (postúpenia) pohľadávky, ktoré postúpenie malo založiť
aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu, ktorej platnosť namietal aj žalovaný. Aktívna vecná legitimácia

žalobcu v konaní musí byť vždy nepochybne preukázaná. Rozumie sa ňou také hmotnoprávne
postavenie, z ktorého žalobcovi vyplýva ním uplatňované právo (nárok), resp. mu vyplýva procesné
právo hmotnoprávny nárok si takto uplatňovať. Ustálená rozhodovacia prax najvyšších súdnych autorít
(napr. rozhodnutia NS SR vo veciach 1Cdo/147/2014, 7Cdo/26/2017, 1Obdo/92/2018, ale aj ďalšie),
je jednotná v závere, že v prípade, že k cesii pohľadávky banky došlo bez dodržania zákonných

predpokladov ustanovených v ust. § 92 ods. 8 ZoB, takáto cesia ako cesia odporujúca zákonu (ust. §525
ods. 2 OZ) v zmysle ust. § 39 OZ je neplatná.

21. Je nespornou skutočnosťou, že pohľadávka uplatňovaná v konaní voči žalovanému vyplýva zo
zmluvy o spotrebiteľskom úvere, preto súd prvej inštancie správne aplikoval ustanovenia upravujúce

predpoklady postúpenia pohľadávky z takej zmluvy (§ 53 ods. 9 v spojení s § 565 OZ, § 17 ods. 1
zákona č. 129/2010 Z.z. a § 92 ods. 8 Zákona o bankách) prihliadajúc na to, že účinky prejavu vôle
doručované adresátovi môžu nastať len v prípade, ak je v konaní preukázané, že zásielka bola riadne
doručovaná na adresu dlžníka, ktorý si ju na uvedenej adrese z dôvodov na jeho strane neprevzal,
až následne nastávajú teda účinky prejavenej vôle voči neprítomnej osobe v zmysle § 45 ods. 1 OZ.

Nepostačuje len akékoľvek odoslanie zásielky, ako to vyplýva aj z rozhodnutí Najvyššieho súdu SR, na
ktoré poukázal v odôvodnení aj súd prvej inštancie 5Cdo/129/2010 a 5Cdo/36/2020, keďže rozhodujúce
je objektívne hľadisko, teda možnosť adresáta reálne sa oboznámiť s obsahom vôle veriteľa. Až vtedy
môžu nastať právne účinky prejavenej vôle. Žalobca mohol nadobudnúť oprávnenie na vymáhanie
pohľadávky voči žalovanému na základe zmluvy o postúpení pohľadávky (§ 524 OZ) len v prípade, ak

by predmetom postúpenia bola pohľadávka zo spotrebiteľského úveru po konečnej splatnosti vrátane
účinného zosplatnenia dlhu (§ 17 zákona č. 129/2010 Z.z.), a súčasne, ak by žalovaný bol v omeškaní
s plnením dlhu po dobu dlhšiu ako 90 dní, a to napriek predchádzajúcej písomnej výzve banky, ako to
vyžaduje § 92 ods. 8 Zákona o bankách.22. V zmluvnej právnej praxi sa zvyknú v súvislosti s doručovaním právnych úkonov a iných listín v
zmluvách používať dojednania upravujúce tzv. fikciu doručenia, podľa ktorej sa zásielka považuje za

doručenú bez ohľadu na to, či doručenie (v zmysle faktického prevzatia zásielky) bolo reálne vykonané.
V tomto smere možno rozlišovať dve situácie fikcie doručenia, a to: 1/ zásielka sa považuje za doručenú
uplynutím vopred určených dní odo dňa jej odoslania, 2/ zásielka sa považuje za doručenú dňom jej
vrátenia odosielajúcemu subjektu z dôvodu neprevzatia adresátom. K prvému spôsobu dojednania fikcie
doručenia zaujala súdna prax odmietavé stanovisko, podľa ktorého dohodou zmluvných strán nemožno

platne dojednať nevyvrátiteľnú domnienku ani fikciu, že určitá zásielka obsahujúca právny úkon sa
považuje za doručenú len na základe jej odoslania bez toho, aby došla do sféry adresáta. Podľa tohto
názorového prúdu fikcia doručenia neobstojí ako platne dojednaná pre jej rozpor s ustanovením § 45
ods. 1 Občianskeho zákonníka v spojení s ustanovením § 39 Občianskeho zákonníka.

23. Princíp doručovania právnych úkonov ako podmienka ich účinnosti vyplýva nielen z § 45

Občianskeho zákonníka, ale je jednou z hlavných zásad súkromného práva. Je neprípustné, aby k
vzniku, zmene alebo zániku práv a povinností účastníkov právnych vzťahov dochádzalo na základe
prejavu vôle konajúceho subjektu bez toho, aby mal adresát minimálne objektívnu možnosť sa s týmto
úkonom oboznámiť - ak má byť určitý právny úkon uskutočnený jednou osobou významný pre inú
osobu, musí mať táto osoba aspoň príležitosť spoznať jeho obsah (musí dôjsť do jej dispozičnej sféry).

Dispozičná sféra adresáta je vymedzená zmluvne dohodnutým doručovacím režimom, t.j. kontaktnými
adresami účastníkov alebo určením kontaktnej osoby s tým, že doručenie písomnosti je účinné už tým,
že sa doručí do dohodnutého miesta alebo určenej osobe. Týmto okamihom sa zásielka dostáva do sféry
adresáta, pričom už nie je dôležité, či sa adresát s obsahom zásielky zoznámil alebo nie. Z podstaty
doručovania tak pre účastníkov zmluvného vzťahu vyplýva povinnosť zabezpečiť v danom mieste alebo

u určenej osoby prijímanie zásielok.

24. Pri zmene dohodnutého režimu doručovania majú zmluvné strany vzájomnú oznamovaciu
povinnosť, aby sa zabezpečila účinnosť doručovania právnych úkonov - zmluvnej strane nemožno
pričítať v jej neprospech, že doručovala na pôvodne dohodnutú adresu, ak jej táto zmena nebola včas

oznámená (z dôvodu právnej istoty v právnych vzťahov možno odporučiť dojednať notifikačnú povinnosť
týkajúcu sa zmien v doručovaní výslovným spôsobom v zmluve). Je neprípustné, aby adresát porušením
povinnosti oznámiť novú adresu požíval výhody spočívajúce v zmarení právnych účinkov pre neho
nepriaznivých právnych úkonov, a to na úkor konajúcej osoby, ktorá koná v súlade s tým, čo bolo pre
doručovanie dohodnuté.

25. Pri druhom spôsobe dojednania fikcie doručenia je irelevantné, či sa adresát v mieste doručovania
skutočne zdržiava - dôležité je to ako vymedzil spôsob prijímania zásielok v zmluve. Predpokladá
sa, že ak účastník zmluvy uvedie určitú adresu, tak tým vymedzil svoju dispozičnú sféru, kde má
zabezpečenú možnosť oboznámiť sa s doručovanou zásielkou. Opačná argumentácia by totiž viedla

k absurdným dôsledkom - zmluvná strana by úmyselne uviedla adresu, na ktorej sa nezdržiava, aby
znemožnila účinné doručovanie. Takto dojednanú fikciu doručenia možno istým spôsobom považovať za
nadbytočnú, nakoľko pri doručovaní hmotnoprávnych úkonov sa nevyžaduje reálne prevzatie zásielky
adresátom - z toho vyplýva, že aj bez takto dojednanej fikcie doručenia sa bude právny úkon považovať
za doručený bez ohľadu na jeho faktické prevzatie, ak dôjde do dispozičnej sféry adresáta.

26. Z povahy ustanovenia § 45 ods. 1 Občianskeho zákonníka vyplýva, že ide o kogentné
ustanovenie, ktoré nepripúšťa odchylnú dohodu zmluvných strán v podobe fikcie doručenia. Právna
konštrukcia doručovania upravená týmto ustanovením totiž zabezpečuje spravodlivé vyvažovanie
záujmov zmluvných strán. Adresátovi právneho úkonu poskytuje možnosť oboznámiť sa s obsahom

právneho úkonu a taktiež istotu, aby účinky daného právneho úkonu nenastali bez toho, že mu to nebolo
umožnené. Subjekt realizujúci právny úkon má na druhej strane istotu, že doručovaný právny úkon
sa stane právne perfektným a vyvolá zamýšľané právne následky aj v prípade, že sa adresát vyhýba
prevzatiu zásielky, príp. zmarí jej doručenie hoci i z nedbanlivosti (napr. zmenou doručovacej adresy
bez oznámenia tejto skutočnosti druhej zmluvnej strane). Tu je potrebné poukázať práve na požiadavku

právnej istoty na strane adresáta, aby sa mohol s prejavom vôle oboznámiť, ale zároveň sa chráni
aj právna istota odosielateľa v tom zmysle, že ak sa adresát mal možnosť (príležitosť) oboznámiť s
prejavom vôle, ale sa tak nestalo, prejav vôle sa považuje za účinný. Pritom nie je podstatné, či sa
adresát s obsahom zásielky aj skutočne oboznámil. Je potrebné si však uvedomiť, že v prípade sporu odoručení písomnosti bude dôkazné bremeno o doručení zaťažovať odosielateľa. Je preto vhodné, aby
odosielateľ vhodným spôsobom doručenie zásielky adresátovi zdokumentoval, resp. ju vedel relevantne
preukázať.

27. V tejto súvislosti odvolateľ výstižne poukázal na závery uznesenia Krajského súdu v Košiciach, sp.
zn. 11CoCsp/14/2021 z 25.8.2022, ktorý uviedol, že „Rovnako súd prvej inštancie vyvodil nesprávny
záver i ohľadne okolnosti doručenia prejavu vôle žalobcu zosplatniť celý úver a výzvy na zaplatenie
dlhu, pričom pri posúdení veci nevzal do úvahy ani závery ustálenej právnej praxe, podľa ktorých pri

doručovaní právnych úkonov, výziev a iných listín sa môže uplatniť fikcia doručenia zásielky, pričom v
zmysle tzv. teórie dôjdenia dokladom o doručení o výzvy môže byť aj neprevzatá zásielka adresátom,
pokiaľ bola doručená na poslednú známu adresu dlžníka a dostala sa do dispozičnej sféry adresáta
v mieste, kde mal faktickú možnosť zásielku si prevziať, a teda pri hmotnoprávnych úkonoch sa
nevyžaduje skutočné doručenie a prevzatie písomnosti zachytávajúcej právny úkon (pozri rozhodnutie
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo 36/2020 zo dňa 15.12.2020, publikované v Zbierke stanovísk NS a

súdov SR č. 1/2021 pod č. 04).“

28. Z obsahu spisu vyplýva, že k postúpeniu pohľadávky malo dôjsť 9.11.2021. Žalobca do súdneho
spisu nedoručil žiadne písomnosti preukazujúce účinné doručenie výzvy podľa ust. § 53 ods. 9 OZ
žalovanému. Podacie hárky osvedčujú odoslanie zásielky, nie však jej dôjdenie do dispozičnej sféry

adresáta, preto sa nemôže uplatniť ani zákonom predvídaný spôsob fikcie dôjdenia prejavu vôle podľa
§ 45 ods. 1 OZ. Z toho jednoznačne vyplýva, že veriteľ nerealizoval svoje právo na zaplatenie celej
pohľadávky v súlade so zákonom. Keďže podľa názoru odvolacieho súdu ustanovenie § 92 ods. 8
zákona č. 483/2001 Z. z. v znení účinnom v čase postúpenia pohľadávky umožňovalo banke právo
postúpiť inej osobe (a to aj osobe, ktorá nie je bankou) len splatnú pohľadávku, resp. časť pohľadávky,

ktorá je splatná, a v tomto prípade došlo k postúpeniu nesplatnej pohľadávky, išlo o postúpenie v
rozpore s uvedeným ustanovením, a teda o absolútne neplatný právny úkon v zmysle ustanovenia § 39
Občianskehozákonníka.Zmluvaopostúpenípohľadávkyjetedaprenenaplneniezákonomstanovených
predpokladov podľa § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. neplatná pre rozpor so zákonom (§ 39 OZ, §
525 ods. 2 OZ), ktorý záver zodpovedá už ustálenej rozhodovacej praxi Najvyššieho súdu SR (porovnaj

napr. 1Cdo/147/2017, 7Cdo/26/2017, 5Cdo/36/2020). Bez zreteľa na skutočnosť, že dlžník ostáva v
prípade nesplnenia svojho záväzku naďalej zaviazaný povinnosťou na vrátenie dlhu, v zmysle zákonnej
úpravy týkajúcej sa spotrebiteľských sporov je právne významné, kto je veriteľom spotrebiteľa a pokiaľ
postúpenie pohľadávky odporuje zákonu, na takúto absolútnu neplatnosť právneho úkonu správne súd
prvej inštancie prihliadol.

29. Z uvedených dôvodov, ako aj z dôvodov obsiahnutých v napadnutom rozsudku, na ktoré odvolací
súd odkazuje (§ 387 ods. 2 C.s.p., IV. ÚS 350/2009, II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), odvolací
súd napadnutý rozsudok postupom podľa ust. § 387 ods. 1 a 2 C.s.p. ako vecne správny potvrdil.

30. Odvolací súd poukazuje tiež na to, že ani žalobcom označené rozhodnutia (NS SR 2Sžf 8/2009,
5 Obdo 2/2017, Ústavného súdu I.ÚS/174/09) neuvádzajú, aby bolo možné akýkoľvek prejav vôle
považovať za účinne doručený druhej strane odoslaním zásielky, ale vyjadrujú sa ku skutočnosti, že
preukázanie odoslania sa deje predložením podacieho lístka, že v prípade, ak sa má preukázať splnenie
akejkoľvek podacej povinnosti postačuje dôkaz o podaní, avšak v prípade doručovania je dôležité, či

mal možnosť adresát sa oboznámiť s prejavom vôle, v ktorom prípade je dôkazom o doručení vrátenie
neprevzatej zásielky odosielateľovi.

31. Taktiež žalobcom citované uznesenia odvolacieho súdu sp. zn. 11CoCsp/9/2021 z 21.9.2022 a sp.
zn. 11CoCsp/108/2020 z 30.11.2021 vychádzajú z odlišnej procesnej situácie, kedy žalovaný v rámci

svojej procesnej obrany žalobcom predložené listinné dôkazy preukazujúce jeho vecnú legitimáciu
v spore žiadnym spôsobom nepoprel.

24 Podľa ust. § 396 C.s.p., ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na
odvolacie konanie.

25 Podľa ust. § 255 ods. 1 C.s.p. súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu
vo veci.26 O trovách konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 396 ods. 1 v spojení s ust. § 255 ods. 1 C.s.p. tak,
že stranám sporu sa nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva, lebo žalobca v odvolacom
konaní úspech nemal a úspešnému žalovanému v odvolacom konaní trovy nevznikli a ich vynaloženie

v okolnostiach prípadu ani nemožno rozumne predpokladať.

27 Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 C.s.p.).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné (§ 355 C.s.p.).

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak: a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní
vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať

pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej
veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený
sudcaalebonesprávneobsadenýsúd,alebof)súdnesprávnymprocesnýmpostupomznemožnilstrane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces (§ 420 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 C.s.p.).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak: a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom

plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý
výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje
dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania
len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje
sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je

rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 C.s.p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.). Dovolanie môže podať strana, v
ktorejneprospechbolorozhodnutievydané(§424C.s.p.).Dovolaniesapodávavlehotedvochmesiacov
od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej

inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia
len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na
príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných
náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie
napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ

domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Táto povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak
je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b)

dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej
hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa,
osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred
diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má

vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.).Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 C.s.p.).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a procesnej obrany, okrem
skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C.s.p.)