Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, May 28, 2025

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 7Cob/173/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6121486700
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 05. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Marián Degma

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2025:6121486700.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Mariána Degmu a členiek senátu

JUDr. Valérie Kleinovej, ml. a Mgr. Evy Vallovej, v spore žalobcu: F.. X. Č., podnikajúci pod obchodným
menom F.. X. Č., IČO: 51 859 602, s miestom podnikania 1. mája 2054/6, 069 01 Snina, právne
zastúpený: JUDr. Anna Drugdová, advokátka so sídlom Námestie slobody 25, 066 01 Humenné,
proti žalovanému: BellGASS a.s., IČO: 48 005 657, so sídlom Naftárska 1686, 908 45 Gbely, právne
zastúpený: JUDr. Ľubomír Vanek, advokát so sídlom Potočná 169/85, 909 01 Skalica, o zaplatenie
9.044,- eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Senica č. k.
SI-9Cb/3/2022-155 zo dňa 09.08.2023, takto

r o z h o d o l :

I. Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Senica č. k. SI-9Cb/3/2022-155 zo dňa 09.08.2023
potvrdzuje.

II. Žalobcovi priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalovanému v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Senica (ďalej aj „súd prvej inštancie“) rozsudkom č. k. SI-9Cb/3/2022-155 zo dňa
09.08.2023 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“) uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 9.044,-
eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 2.410,- eur od 1.11.2019 do 15.12.2019,
zo sumy 910,- eur od 16.12.2019 do 26.1.2020, zo sumy 410,- eur od 27.1.2020 do 3.11.2021, zo sumy

5.960,- eur od 2.12.2019 do 3.11.2021, zo sumy 4.960,- eur od 4.11.2021 do zaplatenia, zo sumy 4.084,-
eur od 1.1.2020 do zaplatenia, spolu s nákladmi spojenými s uplatnením pohľadávky vo výške 40,- eur,
a to do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania voči
žalovanému v plnom rozsahu.
1.1. Súd prvej inštancie po právnej stránke posúdil vec podľa ustanovení § 264 ods. 1, § 369 ods. 1,
ods. 2, § 369c ods. 1, § 407 ods. 3, § 536, § 537 ods. 3, § 546 ods. 1, § 548 ods. 1, § 550, zákona č.
513/1991 Zb. Obchodného zákonníka (ďalej len „Obchodný zákonník“), § 1 ods. 1, ods. 2, § 2 nariadenia

vlády SR č. 21/2013 Z. z.
1.2. Vychádzal zo zisteného skutkového stavu, že strany sporu uzavreli Zmluvu o dielo č. OZ19001 zo
dňa 04.03.2019 (ďalej aj „Zmluva“), na základe ktorej si žalovaný objednal od žalobcu uskutočnenie
diela spočívajúceho vo výkone činnosti zváracieho technológa v pozícii koordinátora zvárania s presným
vymedzením povinností v zmluve za dohodnutú cenu 20,- eur za hodinu výkonu práce. Zmluva bola
uzavretá na dobu neurčitú od 04.03.2019, konkrétne miesto výkonu prác bolo objednávateľom určené až
v rámci službovej objednávky č. OZ19003, a to kompresorová stanica Jirkov, plynovod O. E.. V zmluve

boli dojednané platobné podmienky s tým, že realizácia platby za dielo bude vykonávaná jedenkrát
mesačnenazákladefaktúryvystavenejzhotoviteľom,ktorejpodkladombudeobjednávateľompotvrdený
súpis odpracovaných hodín. Žalobca tvrdil, že objednané práce v zmysle Zmluvy pre žalovaného
vykonal, na základe čoho vystavil žalovanému faktúru č. 7/2019 na sumu 2.410,- eur splatnú dňa31.10.2019, faktúru č. 8/2019 na sumu 5.960,- eur splatnú dňa 1.12.2019 a faktúru č. 9/2019 na sumu
4.084,- eur splatnú dňa 31.12.2019. Faktúra č. 7/2019 bola žalovaným uhradená v plnej výške, a to
platbami pred podaním žaloby dňa 16.12.2019 vo výške 1.500,- eur a dňa 27.1.2020 v sume 500,- eur

a jednou platbou po podaní žaloby dňa 4.11.2021 vo výške 410,- eur. Faktúra č. 8/2019 bola uhradená
čiastočne po podaní žaloby dňa 4.11.2021 sumou vo výške 1.000,- eur, z tejto faktúry tak zostáva
k úhrade suma 4.960,- eur. Faktúra č. 9/2019 nebola uhradená ani čiastočne. Predmetom sporu po
čiastočných späťvzatiach žaloby z dôvodu čiastkových úhrad zo strany žalovaného je istina vo výške
9.044,- eur spolu s príslušnými úrokmi z omeškania, vrátane úrokov z omeškania z faktúry č. 7/2019,

ktorá bola uhradená žalovaným po lehote splatnosti.
1.3. Súd prvej inštancie mal za preukázané, že žalobca si svoju zmluvnú povinnosť vykonávať činnosť
koordinátora zvárania na objednávateľom určenej stavbe plnil, avšak žalovaný ako objednávateľ si
nesplnilsvojupovinnosťzaplatiťcenuzavykonaniediela.Žalovanýargumentoval,ženeuhradilfaktúryč.
8/2009a9/2009akocenudielaúčtovanúžalobcomzdôvodu,žežalobcasivrozporesoZmluvouúčtoval
aj hodiny strávené cestou do miesta výkonu činnosti na predmete diela a späť a druhým dôvodom bola

skutočnosť, že žalobca vykonával svoju činnosť nekvalitne, čo mala preukazovať e-mailová komunikácia
doložená žalovaným (č. l. 119 - 141). Na základe uvedeného žalovaný neodsúhlasil žalobcovi prehľad
odpracovaných hodín za mesiac november 2019. V zmysle Zmluvy platba za dielo mala byť vykonávaná
mesačne na základe faktúry vystavenej zhotoviteľom (žalobca) na podklade objednávateľom (žalovaný)
potvrdeného súpisu odpracovaných hodín. Súd prvej inštancie mal preukázané, že takýto prehľad

odpracovaných hodín žalobca doložil ku všetkým trom vystaveným faktúram, avšak odtlačok pečiatky
žalovaného a podpis sa nachádza len na prehľade odpracovaných hodín za mesiace september 2019
a október 2019, ktoré tvorili podklad k faktúram č. 7/2019 a 8/2019. Prehľad odpracovaných hodín
za obdobie od 1.11.2019 do 30.11.2019 nebol žalovaným potvrdený. Súd prvej inštancie mal za to,
že žalovaný žiadnym relevantným spôsobom nepreukázal, z akého dôvodu odmietol včas potvrdiť

žalobcovi prehľad odpracovaných hodín za november 2019, pričom dôvody uvádzané žalovaným súd
prvej inštancie nepovažoval za hodnoverné.
1.4. Poukázal na to, že žalobca v konaní zotrval na tvrdení, že od odovzdania diela v novembri
2019, sa žalovaný prvýkrát ohradil voči faktúram a prehľadu odpracovaných hodín až v opakovanej
výzve zo dňa 23.02.2022 s tým, že do tohto času žalovaný nikdy nenamietal vady diela, nerozporoval

obsah faktúr a výzvu na opravu fakturácie zo dňa 15.12.2021 žalobcovi vôbec nedoručil. K faktúre č.
9/2019 žalobca nedostal žiadnu spätnú väzbu, avšak účtovanie hodín strávených do miesta výkonu
činnosti, ktoré boli obsahom aj predchádzajúcich faktúr, žalovaný predtým nikdy nenamietal, pritom
tieto faktúry uhradil (faktúru č. 8/2019 len čiastočne). Súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalovaný
nepreukázalrelevantnýmlistinnýmdôkazom,ževýzvunaopravufakturáciezodňa15.12.2021žalobcovi

skutočne doručil, v tomto prípade dôkazné bremeno ťaží žalovaného. Uviedol, že platobný rozkaz
vydaný upomínacím súdom bol doručený žalovanému dňa 21.02.2022, kedy sa žalovaný dozvedel o
vedení súdneho konania pre nezaplatenie faktúr vystavených žalobcom, a následne dňa 23.02.2022
bola vyhotovená opakovaná výzva na opravu faktúr, ktorej prevzatie žalobca potvrdil. Súd prvej inštancie
konštatoval, že výzva na opravu fakturácie zo dňa 15.12.2021, ktorá nebola preukázateľne zaslaná

žalobcovi, sa javí, že bola vyhotovená účelovo ako argumentačný základ v konaní, predmetom ktorého
má byť zaplatenie práve tých faktúr, ktorých opravy sa žalovaný výzvou domáhal. Prílohou tejto výzvy
mala byť tiež dochádzka s vyznačenými neoprávnene fakturovanými hodinami, ktorá však k výzve ako
listinný dôkaz v konaní doložená nebola. V rámci každého prehľadu odpracovaných hodín predložených
žalobcom (č. l. 10, č. l. 13 a č. l. 16) je vždy uvedená aj dochádzka za jednotlivé dni, pričom žalobcom

účtovaný počet hodín je vždy menší, spravidla o jednu hodinu, ako zodpovedná celkovému počtu hodín
podľa tam uvedenej dochádzky za príslušný deň. Podľa súdu prvej inštancie bolo otázne, či skutočne
bola žalobcom účtovaná aj cesta na pracovisko, v akom rozsahu (koľko hodín) a ktoré dni, keď žalobca
uviedol, že práca sa vykonávala v 10-dňových turnusoch a niektoré dni prespal na hoteli. Súd prvej
inštancie mal za to, že tu nesie bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno žalovaný, aby presne vymedzil

a zdôvodnil, ktoré hodiny a za ktoré konkrétne dni si podľa názoru žalovaného žalobca vyúčtoval
neoprávnene.
1.5. Žalovaný tiež podľa súdu prvej inštancie v konaní neozrejmil, prečo odmietal uhradiť faktúru č.
9/2019 ako celok, keď neoprávnene vyúčtované mali byť len niektoré hodiny, ktoré žalovaný vôbec
nešpecifikoval, a teda neuniesol ani povinnosť tvrdenia. Z výzvy na opravu fakturácie (č.l. 65), ktorá

obsahuje aj počet neoprávnene vyfakturovaných hodín za jednotlivé mesiace, nemožno podľa súdu
prvej inštancie vychádzať, keď táto nebola preukázateľne doručená žalobcovi a navyše nebola doložená
ani jej podstatná príloha - dochádzka s neoprávnene fakturovanými hodinami. V predmetnej výzve na
opravu fakturácie žalovaný uviedol, že v septembri 2019 bolo neoprávnene fakturovaných 22 hodín, hociprehľad odpracovaných hodín za mesiac september 2019 bol žalovaným riadne potvrdený, tento bol
podkladom k faktúre č. 7/2019, ktorá bola žalovaným v celosti uhradená a žalovaný následne nežiadal
žalobcu o vystavenie dobropisu k uvedenej faktúre. Z výzvy na opravu faktúr ani z výpovede zástupcu

žalovaného nevyplývalo, že žalobca by dielo v novembri 2019 vôbec nevykonával, že by nebol prítomný
na stavbe plynovodu a nevykonával v tom čase činnosť koordinátora zvárania. Z obsahu predmetnej
výzvyavýpovedežalovanéhojezrejmé,žežalovanýnamietallennekvalituvykonanýchprácaúčtovanie
hodín strávených cestou na miesto výkonu činnosti a späť. Tvrdenia žalovaného, že si žalobca účtoval
aj práce, ktoré v skutočnosti nevykonal a žalovaný si ich neobjednal, boli podľa súdu prvej inštancie v

rozpore s ostatným obsahom spisu, pričom žalovaný žiadnym spôsobom nešpecifikoval, ktoré konkrétne
práce a v akom rozsahu nemali byť žalobcom vykonané, koľko hodín bolo vyúčtovaných neoprávnene.
Žalobca účtoval žalovanému cenu za dielo vo všetkých faktúrach rovnako, teda vrátane prípadnej cesty
na miesto vykonávania diela a späť, pričom žalobca predchádzajúce faktúry vždy uhradil bez výhrad a
námietky uplatnil až po viac ako dvoch rokoch od splatnosti faktúr.
1.6. Čo sa týka nároku žalobcu, vyplývajúceho z faktúry č. 8/2019, súd prvej inštancie konštatoval,

že sú naplnené podmienky na aplikáciu ustanovenia § 407 ods. 3 Obchodného zákonníka, v zmysle
ktorého čiastočné plnenie zo strany žalovaného malo za následok uznanie zvyšnej časti jeho záväzku,
a to vychádzajúc z tej skutočnosti, že v čase čiastočného plnenia (dňa 4.11.2021, viď č.l. 32) žalovaný
nepopieral právo žalobcu, resp. výslovne nevyhlásil, že by týmto plnením nechcel uznať zvyšnú časť
nároku vyplývajúceho z danej faktúry.

1.7. Uviedol, že obsahom Zmluvy nie je určenie miesta, v ktorom sa podľa Zmluvy malo dielo
vykonávať, t.j. miesta výkonu činností, na ktoré sa žalobca v Zmluve zaviazal, ale toto bolo špecifikované
až následne v službovej objednávke, ktorá však netvorí neoddeliteľnú súčasť Zmluvy. Súd prvej
inštancie poukázal na § 264 Obchodného zákonníka, v zmysle ktorého je potrebné pri posudzovaní
obchodných zmluvných vzťahov prihliadať aj na obchodné zvyklosti zachovávané všeobecne v

príslušnom obchodnom odvetví, pokiaľ nie sú v rozpore s obsahom zmluvy alebo so zákonom.
Hoci si zmluvné strany predmetnú náhradu za čas strávený cestou na pracovisko nedojednali, z ich
predchádzajúcej obchodnej spolupráce podľa súdu prvej inštancie vyplýva, že medzi nimi existovala
konkludentná dohoda o takom výklade Zmluvy, v zmysle ktorej má žalobca ako zhotoviteľ nárok na
odmenu aj za čas dochádzky na objednávateľom určené miesto výkonu diela, t.j. že medzi nimi došlo

k dohode o podmienkach vykonávania diela aj v tejto časti, a to aj bez ohľadu na skutočnosť, že v
rámci Zmluvy si strany sporu dojednali ustanovenie, podľa ktorého je potrebné všetky zmeny alebo
dodatky vykonať len v písomnej forme. V Zmluve sa výslovne uvádza, že dohodnutý rozsah prác
na diele vykonáva zhotoviteľ v časových intervaloch a dĺžkach podľa svojho zváženia, po dohode s
objednávateľom a že zhotoviteľ je povinný riadiť sa špecifickými pokynmi objednávateľa alebo osôb

určených objednávateľom. Skoršia úhrada faktúr bez výhrad svedčí v prospech tvrdenia žalobcu, že
k takejto konkludentnej dohode prišlo. Logickým sa podľa súdu prvej inštancie javí tento záver s
poukazom na skutočnosť, že miesto plnenia nebolo zhotoviteľovi zrejmé pri podpise Zmluvy, ale bolo
objednávateľomurčenéaždodatočnevobjednávke,atiežpreto,žežalobcoviboloposkytnutézaúčelom
prepravy na miesto vykonávania diela služobné vozidlo. Súd prvej inštancie poukázal na to, že počet

odpracovaných hodín nebol žalovaným odsúhlasený len pri poslednej faktúre po tom, čo žalobca dielo
dokončil, odovzdal a na miesto výkonu činnosti už nemal dôvod sa vrátiť. Neudelenie súhlasu k prehľadu
odpracovaných hodín za posledný mesiac podľa neho svedčí v prospech tvrdenia žalobcu o účelovom
konaní žalovaného, a to aj s poukazom na skutočnosť (ktorú žalovaný nerozporoval), že k faktúre č.
9/2019 žalobca bezprostredne po jej zaslaní žalovanému nedostal od žalovaného žiadnu spätnú väzbu,

ako ani vysvetlenie alebo oznámenie dôvodu odmietnutia udelenia súhlasu so súpisom hodín. Námietky
žalovanéhovočifaktúramboliuplatnenéažsoznačnýmčasovýmodstupomviacakodvochrokov.Pokiaľ
zástupca žalovaného zdôvodnil časový odstup tým, že výhrady voči faktúram boli zistené a uplatnené až
na základe auditu vykonaného v spoločnosti žalovaného, túto skutočnosť žalovaný nepreukázal. Nebol
doložený dôkaz o vykonaní auditu, v akom časovom období mal prebiehať, ani že nedostatky zistené

auditom a pokuta udelená žalovanému boli v príčinnej súvislosti s chybne vykonanou prácou žalobcu.
Pokuta žalovanému mala byť podľa tvrdenia zástupcu žalovaného udelená 29.06.2020, avšak výzva
žalobcovi na opravu faktúr a vytýkanie nedostatkov boli realizované až o jeden a pol roka neskôr.
1.8. Pokiaľ ide o tvrdenie žalovaného, že žalobcovi odmietol uhradiť faktúry z dôvodu neodborne
vykonaných prác, následkom ktorých mal byť žalovaný dodatočne sankcionovaný zo strany investora

peňažnými pokutami, súd prvej inštancie mal za to, že uvedené tvrdenia neboli preukázané a nemôžu
byť ani dôvodom neuhradenia ceny za dielo vykonané žalobcom. Z e-mailovej komunikácie doloženej
žalovaným (č.l. 119-141), ktorej príjemcom v niektorých prípadoch bol aj žalobca, podľa súdu prvej
inštancie vyplýva, že pri vykonávaní diela dochádzalo k určitým nedostatkom, na ktoré bol žalovanýalebo priamo žalobca priebežne upozorňovaný investorom so žiadosťou o ich odstránenie v určenej
lehote. Súd prvej inštancie mal za to, že nedostatky vyplývajúce z predloženej komunikácie ako
nedostatočné označenie potrubí alebo nekompletne pripravená dokumentácia zo strany žalobcu nemajú

charakter vád diela (§ 560 a nasl. Obchodného zákonníka), pri existencii ktorých by objednávateľovi
vznikol nárok požadovať primeranú zľavu z ceny diela dohodnutej v Zmluve, a teda v tomto rozsahu
odmietnuť úhradu faktúry vystavenej žalobcom ako zhotoviteľom diela. V konaní nebolo preukázané,
že by žalovaný po skončení a odovzdaní diela akýmkoľvek spôsobom bez zbytočného odkladu
oznámil žalobcovi vady diela a uplatnil si voči žalobcovi nároky zvád diela. V e-mailovej komunikácii

vytýkané nedostatky majú skôr charakter upozornení objednávateľa na riadne vykonávanie diela v rámci
kontroly vykonávania diela v zmysle § 550 Obchodného zákonníka. K odstúpeniu od Zmluvy zo strany
objednávateľa neprišlo, možno teda predpokladať, že žalobca ako zhotoviteľ priebežne v primeranej
lehote odstránil vady vzniknuté vadným vykonávaním diela.
1.9. Na základe vyššie uvedeného mal súd prvej inštancie za to, že žalobca splnil svoje povinnosti, ku
ktorým sa zaviazal v Zmluve, avšak žalovaný si svoju povinnosť zaplatiť žalobcovi cenu diela nesplnil a

ani hodnoverným spôsobom nepreukázal, že žalobca nemal nárok na časť ceny diela, v akej konkrétnej
výške a z akého dôvodu. Súd prvej inštancie preto žalobe vyhovel v celom rozsahu a žalovanému
uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi dlžnú sumu istiny ako ceny diela v celkovej výške 9.044,- eur. Keďže
žalovaný sa dostal do omeškania s plnením peňažného dlhu, keď neuhradil žalobcovi cenu diela v
lehote splatnosti dojednanej v zmluve, žalobca má v súlade s § 369 Obchodného zákonníka zákonný

nárok aj na úroky z omeškania z dlžnej sumy, ktoré mu súd prvej inštancie priznal vo výške 9 %
ročne ustanovenej nariadením vlády SR č. 21/2013 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia
Obchodného zákonníka, nakoľko zmluvné strany sa v zmluve nedohodli na výške úrokov z omeškania.
Súd prvej inštancie priznal žalobcovi nárok na úroky z omeškania od prvého dňa omeškania, t.j. odo dňa
nasledujúceho po dátume splatnosti jednotlivých faktúr do dňa predchádzajúceho dátumu ich čiastočnej

úhrady a pri zvyšných neuhradených sumách až do zaplatenia. V súlade s § 369c Obchodného
zákonníka v spojení s § 2 nariadenia vlády SR č. 21/2013 Z. z. žalobca má proti žalovanému, ktorý je v
omeškaní, tiež právo na paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 40,-
eur jednorazovo, ktorú náhradu mu súd prvej inštancie priznal.
1.10. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa ustanovenia § 255 ods. 1

CSP a žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania voči žalovanému v plnom v rozsahu.

2. Proti tomuto rozsudku súdu prvej inštancie podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný, nestotožňujúc
sa s jeho záverom a žiadal napadnutý rozsudok zmeniť, žalobu zamietnuť a priznať mu náhradu trov
konania, alternatívne zrušiť napadnutý rozsudok a vrátiť vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie

a nové rozhodnutie. Mal za to, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci (§ 365 ods. 1 písm. d) CSP), súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných
dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f/ CSP) a rozhodnutie súdu prvej
inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (365 ods. 1 písm. h/ CSP).
2.1. Namietal, že nárok v žalobcom uplatnenej výške nie je dôvodný, nepreukázal ho žalobca, nakoľko

časť fakturovaných činností nevykonal, prípadne nepreukázal, že si časť ním fakturovaných činností
žalovaný objednal v zmysle zmluvy a objednávky. Konštatoval, že poukazoval na to, že si žalobca
uplatňuje nárok na zaplatenie za práce, ktoré nikdy nevykonal. Samotný žalobca podľa neho potvrdil, že
mu žalovaný neodsúhlasil prehľad odpracovaných hodín, čo bola podmienka vystavenia faktúr. Žalobca
podľa neho nepreložil žiadny dôkaz, že by vyzýval žalovaného na potvrdenie (odsúhlasenie) prehľadu

odpracovaných hodín. Napadnutý rozsudok v tejto časti považoval žalovaný za zmätočný, keď súd
prvej inštancie poukázal na zmluvu medzi sporovými stranami, súčasťou ktorej bol záväzok žalobcu
fakturovať až na základe odsúhlasených činnosti a hodín, zároveň poukázal na prax medzi sporovými
stranami (prax spočívala v tom, že žalovaný vždy dopredu odsúhlasoval skutočný počet odpracovaných
hodín a výkon činností), avšak tieto skutočnosti už v napadnutom rozsudku nezohľadňuje a nepričíta ich

nepreukázanie žalobcovi, na ktorom spočíva nielen bremeno tvrdenia, ale aj bremeno dôkazu. Poukázal
na to, že žalobca podľa neho potvrdil, že práce a činnosti fakturované faktúrou č. 09/2019 mu žalovaný
neodsúhlasil, pričom žalovaný sa ani nedomáhal odsúhlasenia, ani nepreukazoval, že práce boli reálne
vykonané. Namietal, že s tým súvisí aj tvrdenie žalobcu, že určité fakturované práce nad rámec zmluvy
si žalovaný objednával u žalobcu ústne a mal ich vykonávať na základe výslovného pokynu zástupcov

žalovaného. Tieto tvrdenia žalovaný rozporoval a namietal, že žiadne žalobcom tvrdené pokyny nad
rámec zmluvy mu ukladané neboli. Bolo podľa neho povinnosťou žalobcu, aby svoje tvrdenia preukázal,
čo neurobil. Žalovaný mal za to, že v konaní bolo dokazovaním preukázané, že žalobca konal v zjavnom
rozpore so svojimi povinnosťami, ku ktorým sa zaviazal Zmluvou.2.2. Listinnými dôkazmi boli podľa žalovaného vyvrátené tvrdenia žalobcu, že od vystavenia faktúr
do vydania platobného rozkazu v danej veci nevyzval žalovaný žalobcu na opravu fakturácie, z čoho
žalobca dôvodil uznanie záväzku. Namietal, že súd prvej inštancie ho nesprávne zaťažil dôkazným

bremenom, nakoľko žalobca nepreukázal konkrétny počet hodín, resp. činnosti, ktoré žalobca fakturoval
nad rámec objednávky, ale zároveň nevyžadoval od žalobcu ako nositeľa dôkazného bremena, aby
preukázal, že fakturoval skutočne vykonané činnosti a odpracované hodiny na predmetnej stavbe.
2.3. Žalovaný sa nestotožnil ani s výkladom listinných dôkazov (emailová komunikácia subjektov
zúčastnených na predmetnej stavbe), ktoré prezentoval súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku.

Z týchto listinných dôkazov podľa žalovaného vyplýva, že investor diela vytýkal určité nedostatky v
emailovej komunikácii, pričom adresátom časti tejto komunikácie bol práve žalobca. Žalobca potvrdil, že
na tieto výzvy nijakým spôsobom nereagoval, pričom výhrady investora ku kvalite prác a dokumentácii
diela riešil za žalobcu žalovaný. Z uvedeného je zrejmé, že žalobca bol vyzývaný na opravu vád nielen
žalovaným, ale aj inými subjektmi pracujúcimi na stavbe, resp. investorom diela. Žalobca podľa neho
nepreukázal, že by vytýkané nedostatky sám v určenej lehote odstránil.

3. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného navrhol napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť
a priznať mu nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. Namietal, že žalovaný sa
začal brániť voči nárokom žalobcu až potom, čo mu bol doručený platobný rozkaz a pokiaľ žalovaný v
odvolaní poukazuje na bod 12 odôvodnenia napadnutého rozsudku, žalobca v tejto súvislosti poukazuje

na bod 33 odôvodnenia napadnutého rozsudku, kde samotný súd prvej inštancie správne poukazuje
na to, že výzva na opravu fakturácie nebola preukázateľne doručená žalobcovi, a v tejto súvislosti len
opakovane poukázal na to, že žalovaný, napriek poskytnutému času, nevedel preukázať, že by žiadal
žalobcu opraviť fakturáciu skôr, ako mu bol doručený platobný rozkaz. Žalovaný v skutočnosti žiadnu
výzvu pred týmto termínom žalobcovi ani nezasielal. Žalovaný nepoprel, že mu zo strany žalobcu bola

doručená faktúra č. 9/2019, a to ešte v roku 2019, ktorú žalobcovi nevrátil na opravu, nevytkol mu
nesprávny rozsah vykonaného diela alebo iné nedostatky, teda túto od žalobcu bez výhrad prijal, ale
neuhradil ju a začal sa brániť až potom, čo mu bol doručený platobný rozkaz. Žalovaný v odvolaní podľa
žalobcu účelovým spôsobom tvrdí, že žalobca sa nedomáhal odsúhlasenia vykonaných prác uvedených
vo faktúre č. 9/2019, žalovaný však podľa neho účelovo menil dôvody, pre ktoré by nemal žalobcovi

uhradiť faktúry a zároveň bolo podľa žalobcu preukázané a vysvetlené, že nemal možnosť prinútiť
žalovaného odsúhlasiť mu rozsah činností k tejto faktúre, keďže činnosť pre žalovaného už ukončil.
Naopak, žalovaný telefonicky opakovane ubezpečoval žalobcu, že mu bude všetko vyplatené v čase,
keď žalovaný preklenie údajne nepriaznivé obdobie. Mal za to, že medzi stranami sporu bolo bežnou
praxou komunikovať prostredníctvom mailu, a teda ak žalovaný faktúru č. 9/2019 od žalobcu prijal a túto

mu nevrátil na opravu, tak akceptoval aj rozsah činnosti, ktoré si žalobca voči nemu vo faktúre uplatnil na
základe predloženého súpisu prác. Žalovaný podľa žalobcu neuniesol dôkazné bremeno ani v tvrdení,
že by žalobca pre neho nejaké práce nevykonal (vôbec to žalovaný nevie konkretizovať a pod.), alebo že
by mal voči žalobcovi právo uplatniť si nejaké nároky z vád diela. Pokiaľ sa žalovaný odvoláva na údajnú
mailovú komunikáciu, ktorá mala označovať nejaké nedostatky v priebehu vykonávania diela, toto nie

je možné podľa žalobcu považovať za relevantné reklamačné konanie, pričom išlo o nedostatky, ktoré
boli v priebehu vykonávania činnosti priebežne odstraňované a netýkali sa výlučne žalobcu, zároveň
dielo od žalobcu bolo vždy zo strany žalovaného prevzaté bez výhrad. Dôvody, ktoré uvádza žalovaný v
odvolanísúpodľažalobcudôvody,sktorýmisasúdprvejinštanciedostatočnýmapodrobnýmspôsobom
vyporiadal v odôvodnení rozsudku, pričom tvrdenia žalovaného v odvolaní nie sú spôsobilé privolať iné

rozhodnutie vo veci, pretože ide o tvrdenia, ktoré buď už boli predmetom dokazovania alebo ich žalovaný
v priebehu konania ani len neuvádzal a ide o účelové nové tvrdenia.

4. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací podľa § 34 CSP, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania

(§ 379, § 380 ods. 1 CSP) prejednal vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP),
vychádzajúc zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie, ktorý nepovažoval za potrebné
doplniť, ani znovu zopakovať a vo veci rozhodol postupom podľa § 387 ods. 1 v spojení s § 219 ods. 3
CSP verejným vyhlásením rozsudku, keď dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné.

5. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne
správne.6. Podľa § 387 ods. 2 CSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

7. V spore sa žalobca domáhal nároku na zaplatenie ceny diela vykonaného ním ako zhotoviteľom pre
žalovaného ako objednávateľa. Strany sporu uzavreli Zmluvu, na základe ktorej si žalovaný objednal
od žalobcu výkon diela spočívajúceho vo výkone činnosti zváracieho technológa v pozícii koordinátora
zvárania s presným vymedzením povinností v zmluve za dohodnutú cenu 20,- eur za hodinu výkonu

práce. Zmluva bola uzavretá na dobu neurčitú od 04.03.2019, konkrétne miesto výkonu prác bolo
objednávateľom určené až v rámci službovej objednávky č. OZ19003, a to kompresorová stanica Jirkov,
plynovod O. E.. V zmluve boli dojednané platobné podmienky s tým, že realizácia platby za dielo bude
vykonávaná jedenkrát mesačne na základe faktúry vystavenej zhotoviteľom, ktorej podkladom bude
objednávateľom potvrdený súpis odpracovaných hodín. Žalobca mal objednané práce v zmysle zmluvy
o dielo pre žalovaného vykonať, na základe čoho vystavil žalovanému faktúru č. 7/2019 na sumu 2.410,-

eur splatnú dňa 31.10.2019, faktúru č. 8/2019 na sumu 5.960,- eur splatnú dňa 1.12.2019 a faktúru č.
9/2019 na sumu 4.084,- eur splatnú dňa 31.12.2019. Faktúra č. 7/2019 bola žalovaným uhradená v
plnej výške, a to platbami pred podaním žaloby dňa 16.12.2019 vo výške 1.500,- eur a dňa 27.1.2020 v
sume 500,- eur a jednou platbou po podaní žaloby dňa 4.11.2021 vo výške 410,- eur. Faktúra č. 8/2019
bola uhradená čiastočne po podaní žaloby dňa 4.11.2021 sumou vo výške 1.000,- eur, z tejto faktúry

tak zostáva k úhrade suma 4.960,- eur. Faktúra č. 9/2019 nebola uhradená ani čiastočne. Predmetom
sporu po čiastočných späťvzatiach žaloby z dôvodu čiastkových úhrad zo strany žalovaného je tak
istina vo výške 9.044,- eur spolu s príslušnými úrokmi z omeškania, vrátane úrokov z omeškania z
faktúry č. 7/2019, ktorá bola uhradená žalovaným po lehote splatnosti. Po preskúmaní obsahu spisu
v rozsahu podaného odvolania odvolací súd konštatuje, že nezistil pochybenia súdu prvej inštancie,

ktoré by mohli mať za následok zrušenie alebo zmenu napadnutého rozsudku. Napadnutý rozsudok
bol vydaný na podklade správneho postupu, správne zisteného skutkového stavu veci a na základe
správneho právneho posúdenia veci.

8.Podľa§220ods.2CSPvodôvodnenírozsudkusúduvedie,čohosažalobcadomáhal,akéskutočnosti

tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a
aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové
tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považoval za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy
vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy
a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie

rozsudku bolo presvedčivé.

9. K žalovaným uplatnenému odvolaciemu dôvodu, že napadnutý rozsudok je zmätočný, čím tak
namieta,žesúdprvejinštanciemunesprávnymprocesnýmpostupomznemožnil,abyuskutočňovaljemu
patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 365 ods. 1

písm. b/ CSP), odvolací súd uvádza, že tento nedostatok nemožno napadnutému rozsudku vyčítať.

10. Právo na spravodlivý súdny proces je jedným zo základných ľudských práv a do obsahu tohto práva
patrí viacero samostatných subjektívnych práv a princípov. Podstatou tohto práva je možnosť fyzických
a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nezávislom a nestrannom súde a v konaní pred ním

využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom. Z práva na spravodlivý
súdny proces ale pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s
jej právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ňou predpokladaným výkladom všeobecne
záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami, ale ani právo vyjadrovať sa k
spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom a dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu

hodnotenia vykonaných dôkazov (pozri napríklad rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.
zn. IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).
10.1. Odvolací súd pripomína, že do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí súčasne aj právo
sporovej strany, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením
dôkazov (sp. zn. IV. ÚS 252/04) a rovnako neznamená ani to, aby sporová strana bola pred všeobecným

súdom úspešná, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jej požiadavkou a právnymi názormi (sp. zn. I. ÚS
50/04). Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len
na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ
rozhodnutia (uznesenie NS SR sp. zn. 6Cdo/145/2011 zo dňa 16.11.2011).10.2. Pokiaľ žalovaný namietal nepreskúmateľnosť napadnutého rozsudku, odvolací súd má za to,
že z odôvodnenia napadnutého rozsudku nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných
ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a

zmyslu. Napadnutý rozsudok spĺňa všetky náležitosti podľa ustanovenia § 220 ods. 2 CSP. Z obsahu je
zrejmé,čohosažalobcadomáhal,akéskutočnostitvrdil,akédôkazyoznačil,aképrostriedkyprocesného
útoku použil. Súd prvej inštancie zrozumiteľne vysvetlil, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a
právne argumenty, ktoré skutočnosti považoval za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z
ktorých dôkazov vychádzal a ako vec právne posúdil.

11. K žalovaným uplatnenému odvolaciemu dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP, t.j. že súd
prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, odvolací
súd konštatuje, že citovaný odvolací dôvod je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí ísť o také
skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie vec posúdil po právnej stránke a ktoré nemajú
v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú vykonaným

dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 191 CSP, a to vzhľadom na to, že súd
vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov sporových strán nevyplynuli,
ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými
dôkazmi preukázané, alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú aj také skutkové zistenia, ktoré
súd prvej inštancie založil na chybnom hodnotení dôkazov. Typovo ide o situáciu, kde je logický rozpor v

hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov sporových strán, alebo ktoré vyšli
najavo inak z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálnej vierohodnosti alebo
ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z
ustanovení § 192 a § 193 CSP. Odvolací súd v prejednávanej veci dospel k záveru, že uvedený odvolací
dôvod nie je naplnený. Napadnutému rozsudku vo vzťahu k odvolaním napadnutému výroku nemožno

vytknúť, že by súd prvej inštancie vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z
prednesov sporových strán nevyplynuli, ani inak nevyšli za konania najavo, že by opomenul niektoré
rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo že by v jeho hodnotení
dôkazov bol logický rozpor, prípadne, že by výsledok jeho hodnotenia dôkazov nezodpovedal tomu, čo
malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ustanovenia § 192 a § 193 CSP, alebo že by na zistený

skutkový stav aplikoval nesprávne zákonné ustanovenia alebo použité zákonné ustanovenia nesprávne
vyložil.

12. Súd prvej inštancie na základe správne ustáleného skutkového stavu vyplývajúceho z posúdenia
nároku žalobcu, aplikoval správne ustanovenia právnej úpravy, tieto aj správne interpretoval, a svoje

rozhodnutie aj náležite odôvodnil. Do^kazy hodnotil podlˇa svojej u´vahy, kazˇdy´ do^kaz jednotlivo
a vsˇetky do^kazy v ich vza´jomny´ch su´vislostiach tak, ako to prikazuje § 191 CSP. Dal odpovedˇ
na tie ota´zky sporovy´ch stra´n, ktore´ maju´ pre vec podstatny´ vy´znam, pri´padne dostatocˇne
objasnˇuju´ skutkovy´ a pra´vny za´klad rozhodnutia. Zistenia su´du prvej inštancie maju´ vecne´ a
logicke´ zakotvenie vo vykonany´ch do^kazoch, a prijate´ skutkove´ a pra´vne za´very su´ odo^vodnene

´ zrozumitelˇne a v su´lade s usta´lenou su´dnou praxou, pri su´cˇasnom zohlˇadneni´ ochrany subjekti
´vneho pra´va oboch sporovy´ch stra´n, ich rovnosti v uplatneni´ pra´va, ochrany ich opra´vnenej do^very
v pra´vo, ako i predvi´datelˇnosti su´dneho rozhodnutia. Preto odvolaci´ su´d prebera´ v celom rozsahu
su´dom zisteny´ skutkovy´ stav, ktory´ vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na rozhodnutie v danej
veci. Dokazovanie je cˇastˇ obcˇianskeho su´dneho konania, v ra´mci ktorej si su´d vytva´ra poznatky,

potrebne´ na rozhodnutie vo veci (§ 187 ods. 1, 2 CSP). Pra´vomoc konatˇ o veci, ktorej sa na´vrh ty´ka,
v sebe obsahuje i pra´vomoc posu´ditˇ to, cˇi a ake´ do^kazy na zistenie skutkove´ho stavu su´ potrebne´
a aky´m spo^sobom sa zabezpecˇi´ do^kaz na jeho vykonanie (I. U´S 52/03). Su´d v civilnom sporovom
konaní nie je viazany´ na´vrhmi strán sporu na vykonanie dokazovania a nie je povinny´ vykonatˇ vsˇetky
navrhovane´ do^kazy. Posu´denie na´vrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktore´ z nich budu

´ v ra´mci dokazovania vykonane´, je vzˇdy vecou su´du (§ 185 CSP), a nie strán sporu.

13. Hodnotením dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej vykonané procesné dôkazy hodnotí z hľadiska ich
pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Súd pri hodnotení dôkazov v zásade nie je obmedzovaný
právnymipredpismivtom,akomázhľadiskapravdivostitenktorýdôkazhodnotiť.Uplatňujesatuzásada

voľného hodnotenia dôkazov. Každý vykonaný dôkaz môže byť prostriedkami procesného útoku a
prostriedkamiprocesnejobranyspochybnenýtým,žesapripúšťadôkazopakudokazovanejskutočnosti.
Inak povedané, žiaden dôkaz nedisponuje predpísanou legálnou silou, ktorá by nepripúšťala dôkaz
svojho opaku.14. K námietke žalovaného, že napadnutý rozsudok spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci
§ 365 ods. 1 písm. h) CSP treba uviesť, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo

skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový
stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O
nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce
aplikoval správny právny predpis, ale nesprávne ho interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových
záverov vyvodil nesprávne právne závery. V posudzovanom prípade, v ktorom zo správnych skutkových

zistení vyvodil súd prvej inštancie správne právne závery a aplikoval správny právny predpis, namietaná
vada konania nebola odvolacím súdom zistená.

15.Podľa§536zákonač.513/1991Zb.Obchodnéhozákonníka(ďalejlenObchodnýzákonník)zmluvou
o dielo sa zaväzuje zhotoviteľ vykonať určité dielo a objednávateľ sa zaväzuje zaplatiť cenu za jeho
vykonanie. (2) Dielom sa rozumie zhotovenie určitej veci, pokiaľ nespadá pod kúpnu zmluvu, montáž

určitej veci, jej údržba, vykonanie dohodnutej opravy alebo úpravy určitej veci alebo hmotne zachytený
výsledok inej činnosti. Dielom sa rozumie vždy zhotovenie, montáž, údržba, oprava alebo úprava stavby
alebo jej časti. (3) Cena musí byť v zmluve dohodnutá alebo v nej musí byť aspoň určený spôsob jej
určenia, ibaže strany v zmluve prejavia vôľu uzavrieť zmluvu aj bez tohto určenia.

16. Podľa § 537 ods. 3 Obchodného zákonníka pri vykonávaní diela postupuje zhotoviteľ samostatne
a nie je pri určení spôsobu vykonania diela viazaný pokynmi objednávateľa, ibaže sa výslovne zaviazal
plniť ich.

17. Podľa § 546 ods. 1, prvá veta Obchodného zákonníka objednávateľ je povinný zhotoviteľovi zaplatiť

cenu dohodnutú v zmluve alebo určenú spôsobom určeným v zmluve.

18. Podľa § 548 ods. 1 Obchodného zákonníka objednávateľ je povinný zaplatiť zhotoviteľovi cenu v
čase dojednanom v zmluve. Pokiaľ zo zmluvy alebo z tohto zákona nevyplýva niečo iné, vzniká nárok
na cenu vykonaním diela.

19. Podľa § 550 Obchodného zákonníka objednávateľ je oprávnený kontrolovať vykonávanie diela. Ak
objednávateľ zistí, že zhotoviteľ vykonáva dielo v rozpore so svojimi povinnosťami, je objednávateľ
oprávnený dožadovať sa toho, aby zhotoviteľ odstránil vady vzniknuté vadným vykonávaním a dielo
vykonával riadnym spôsobom. Ak tak zhotoviteľ diela neurobí ani v primeranej lehote mu na to

poskytnutej a postup zhotoviteľa by viedol nepochybne k podstatnému porušeniu zmluvy (§ 345), je
objednávateľ oprávnený odstúpiť od zmluvy.

20. Podľa § 264 ods. 1 Obchodného zákonníka pri určení práv a povinností zo záväzkového vzťahu sa
prihliada aj na obchodné zvyklosti zachovávané všeobecne v príslušnom obchodnom odvetví, pokiaľ nie

sú v rozpore s obsahom zmluvy alebo so zákonom.

21. Podľa § 369 ods. 1, ods. 2 Obchodného zákonníka ak je dlžník v omeškaní so splnením peňažného
záväzku alebo jeho časti, vzniká veriteľovi, ktorý si splnil svoje zákonné a zmluvné povinnosti, právo
požadovať z nezaplatenej sumy úroky z omeškania vo výške dohodnutej v zmluve, a to bez potreby

osobitného upozornenia. (2) Ak výška úrokov z omeškania nebola dohodnutá, dlžník je povinný platiť
úroky z omeškania v sadzbe, ktorú ustanoví vláda Slovenskej republiky nariadením.

22. Podľa § 369c ods. 1 Obchodného zákonníka omeškaním dlžníka vzniká veriteľovi okrem nárokov
podľa § 369, 369a a 369b aj právo na paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky,

a to bez potreby osobitného upozornenia. Výšku paušálnej náhrady nákladov spojených s uplatnením
pohľadávky ustanoví vláda Slovenskej republiky nariadením.

23. V zmysle uzatvorenej Zmluvy platba za dielo mala byť vykonávaná mesačne na základe faktúry
vystavenej zhotoviteľom na podklade objednávateľom potvrdeného súpisu odpracovaných hodín.

Takýto prehľad odpracovaných hodín žalobca doložil ku všetkým trom vystaveným faktúram, avšak
odtlačok pečiatky žalovaného a podpis sa nachádzal len na prehľade odpracovaných hodín za
mesiace september 2019 a október 2019, ktoré tvorili podklad k faktúram č. 7/2019 a 8/2019. Prehľad
odpracovaných hodín za obdobie od 01.11.2019 do 30.11.2019 nebol žalovaným potvrdený. Žalobcasa domáhal voči žalovanému zaplatenia žalovanej sumy, pričom žalovaný sa v konaní bránil tým, že
neuhradil faktúry č. 8/2009 a 9/2009 ako cenu diela účtovanú žalobcom z dôvodu, že žalobca si v
rozpore so Zmluvou účtoval aj hodiny strávené cestou do miesta výkonu činnosti na predmete diela

a späť a druhým dôvodom bola skutočnosť, že žalobca vykonával svoju činnosť nekvalitne, čo mala
preukazovať e-mailová komunikácia doložená žalovaným (č. l. 119 - 141). Na základe uvedeného
žalovaný neodsúhlasil žalobcovi prehľad odpracovaných hodín za mesiac november 2019.

24. Cieľom dôkaznej povinnosti je unesenie dôkazného bremena v rozsahu, v ktorom dôkazné bremeno

spočíva na strane sporu bez ohľadu na jej procesné postavenie. Nesplnenie dôkaznej povinnosti
prináša so sebou také rozhodnutie súdu, ktoré vychádza zo skutkového základu zisteného z dôkazov
navrhnutých stranou sporu v opačnom procesnom postavení, než je strana sporu, ktorá nesplnila alebo
nedostatočne splnila svoju dôkaznú povinnosť. Splnenie dôkaznej povinnosti neznamená automaticky
unesenie dôkazného bremena. Dôkazným bremenom v spojitosti s dôkaznou povinnosťou sa rozumie
zodpovednosť strany sporu za výsledok konania, ktorý závisí od zistení z navrhnutých a vykonaných

dôkazov. V praxi môžu navrhnuté dôkazy vyznieť ako nepoužiteľné zdroje informácii vo vzťahu k
uplatnenej súdnej ochrane bez zreteľa na procesné postavenie strany sporu. Zmysel uplatňovania
dôkazného bremena spočíva v zabezpečení reálneho uplatnenia základného práva na súdnu ochranu
aj v prípadoch, v ktorých sa vykonajú všetky navrhnuté dôkazy a súd napriek tomu nemá jednoznačný
skutkový základ pre svoje rozhodnutie. V takom prípade musí rozhodnúť v situácii dôkaznej núdze,

ktorej dopad pričíta tej strane, na ktorej predovšetkým podľa predpisov hmotného práva leží dôkazné
bremeno, t.j. zodpovednosť za preukázanie skutočnosti významných z hľadiska hmotného práva. Súd
prvej inštancie správne postupoval pri vykonávaní dokazovania. Rozdelenie dôkazného bremena medzi
stranami v spore závisí na tom, ako vymedzuje relevantná právna norma práva a povinnosti strán.
Obvykle platí, že skutočnosti navodzujúce žalované právo musí tvrdiť žalobca, zatiaľ čo okolnosti toto

právo vylučujúce sú záležitosťou žalovaného. Žalobca si splnil povinnosť v rámci procesného útoku,
predložil dôkazy na preukázanie svojho nároku, preukázal, že si splnil svoje povinnosti, ku ktorým
sa zaviazal v Zmluve, avšak žalovaný si svoju povinnosť zaplatiť žalobcovi cenu diela nesplnil a ani
hodnoverným spôsobom nepreukázal, že žalobca nemal nárok na časť ceny diela, v akej konkrétnej
výške a z akého dôvodu. Pokiaľ žalovaný tvrdil, že rozporoval výšku vystavených faktúr a dôvody, pre

ktoré tieto odmietol uhradiť, mal dôkazy na tieto skutočnosti doložiť a tvrdenia žalobcu vyvrátiť.

25. Vychádzajúc z vykonaného dokazovania vyplýva, že žalovaný nepreukázal relevantným listinným
dôkazom, že výzvu na opravu fakturácie zo dňa 15.12.2021 žalobcovi skutočne doručil, pričom v
tomto prípade dôkazné bremeno zaťažuje žalovaného. Platobný rozkaz vydaný upomínacím súdom

bol doručený žalovanému dňa 21.02.2022, kedy sa žalovaný dozvedel o vedení súdneho konania pre
nezaplatenie faktúr vystavených žalobcom a následne dňa 23.02.2022 bola vyhotovená opakovaná
výzva na opravu faktúr, ktorej prevzatie žalobca potvrdil. Žalovaný nepoprel, že mu zo strany žalobcu
bola doručená faktúra č. 9/2019, a to ešte v roku 2019, ktorú žalobcovi nevrátil na opravu, nevytkol mu
nesprávny rozsah vykonaného diela alebo iné nedostatky, teda túto od žalobcu bez výhrad prijal, ale

neuhradil ju a začal sa brániť až potom, čo mu bol doručený platobný rozkaz.
25.1. Prílohou výzvy na opravu fakturácie zo dňa 15.12.2021, ktorá nebola preukázateľne zaslaná
žalobcovi, mala byť tiež dochádzka s vyznačenými neoprávnene fakturovanými hodinami, ktorá však k
výzve ako listinný dôkaz v konaní doložená nebola. V rámci každého prehľadu odpracovaných hodín
predložených žalobcom (č. l. 10, č. l. 13 a č. l. 16) je vždy uvedená aj dochádzka za jednotlivé dni a

žalobcom účtovaný počet hodín je vždy menší, spravidla o jednu hodinu, ako zodpovedná celkovému
počtu hodín podľa tam uvedenej dochádzky za príslušný deň. Správne dospel súd prvej inštancie k
záveru, že je otázne, či skutočne bola žalobcom účtovaná aj cesta na pracovisko, v akom rozsahu
(koľko hodín) a ktoré dni, keď žalobca uviedol, že práca sa vykonávala v 10-dňových turnusoch a
niektoré dni prespal na hoteli. Bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno v tomto prípade nesie žalovaný,

aby presne vymedzil a zdôvodnil, ktoré hodiny a za ktoré konkrétne dni si podľa názoru žalovaného
žalobca vyúčtoval neoprávnene.
25.2. Pokiaľ žalovaný namietal, že neoprávnene vyúčtované mali byť len niektoré hodiny žalobcom, nie
je zrejmé, prečo odmietol uhradiť faktúru č. 9/2019 ako celok, opätovne neuniesol povinnosť tvrdenia,
keď vôbec nešpecifikoval, ktoré konkrétne práce a v akom rozsahu nemali byť žalobcom vykonané, teda

koľko hodín bolo vyúčtovaných neoprávnene. Odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že z výzvy na
opravu fakturácie (č. l. 65), ktorá obsahuje aj počet neoprávnene vyfakturovaných hodín za jednotlivé
mesiace, nemožno vychádzať, keď táto nebola preukázateľne doručená žalobcovi a navyše nebola
doložená ani jej podstatná príloha - dochádzka s neoprávnene fakturovanými hodinami. Tu je potrebnépodotknúť, že v predmetnej výzve na opravu fakturácie žalovaný uviedol, že v septembri 2019 bolo
neoprávnene fakturovaných 22 hodín, hoci prehľad odpracovaných hodín za mesiac september 2019
bol žalovaným riadne potvrdený, tento bol podkladom k faktúre č. 7/2019, ktorá bola žalovaným v celosti

uhradená a žalovaný následne nežiadal žalobcu o vystavenie dobropisu k uvedenej faktúre. Táto výzva
je tak v rozpore s tvrdením žalovaného, ktorým podporuje skutočnosť, že rozporoval vystavené faktúry a
neoprávnene účtované hodiny žalobcom. Z výzvy na opravu faktúr ani z výpovede zástupcu žalovaného
nevyplýva, že žalobca by dielo v novembri 2019 vôbec nevykonával, že by nebol prítomný na stavbe
plynovodu a nevykonával v tom čase činnosť koordinátora zvárania. Z obsahu predmetnej výzvy a

výpovede žalovaného je zrejmé, že žalovaný namietal len nekvalitu vykonaných prác a účtovanie hodín
strávených cestou na miesto výkonu činnosti a späť.
25.3.Tvrdeniažalovaného,žesižalobcaúčtovalajpráce,ktorévskutočnostinevykonalažalovanýsiich
neobjednal, sú tak v rozpore s obsahom spisu a vykonaným dokazovaním. Žalobca účtoval žalovanému
cenu za dielo vo všetkých faktúrach rovnako, teda vrátane prípadnej cesty na miesto vykonávania
diela a späť, pričom žalobca predchádzajúce faktúry vždy uhradil bez výhrad a námietky uplatnil až po

viac ako dvoch rokoch od splatnosti faktúr. Odvolací súd má za to, že žalovaný žiadnym relevantným
spôsobom nepreukázal, z akého dôvodu odmietol včas potvrdiť žalobcovi prehľad odpracovaných hodín
zanovember2019,pričomdôvodyuvádzanéžalovanýmnepovažujezahodnoverné.Neuniesoldôkazné
bremeno ohľadom nevykonania nejakých prác, nevedel ani konkretizovať, aké to boli a v akom rozsahu.

26. Pokiaľ žalovaný namietal, že nie je zrejmé, prečo súd prvej inštancie poukázal na skutočnosť, že
v Zmluve mali dojednané strany sporu, že musí byť počet odpracovaných hodín žalobcom schválený
žalovaným a následne priznal nárok žalobcovi na zaplatenie vystavenej faktúry na základe zaužívanej
praxe medzi stranami, čím má byť napadnutý rozsudok nepreskúmateľný, odvolací súd poukazuje na
to, že súd prvej inštancie zohľadnil všetky skutočnosti pri vyhodnotení dokazovania. Nezaoberal sa len

zaužívanou praxou, ale nárok priznal z dôvodu, že žalovaný neuniesol dôkazné bremeno ohľadom výzvy
na opravu fakturácie žalobcovi a najmä, ak žalovaný namietal, že neoprávnene vyúčtované mali byť len
niektoré hodiny žalobcom, vôbec nešpecifikoval, ktoré konkrétne práce a v akom rozsahu nemali byť
žalobcom vykonané, teda koľko hodín bolo vyúčtovaných neoprávnene.
26.1. Z výzvy na opravu fakturácie (č. l. 65), ktorú žalovaný predložil ako dôkaz, nemožno vychádzať,

nakoľko nebolo preukázané, že bola žalobcovi doručená a navyše žalovaný nej reklamoval hodiny za
mesiace, ktoré uhradil a neboli ani predmetom sporu.

27. Čo sa týka nároku žalobcu vyplývajúceho z faktúry č. 8/2019, sú naplnené podmienky na aplikáciu
ustanovenia § 407 ods. 3 Obchodného zákonníka, v zmysle ktorého čiastočné plnenie zo strany

žalovaného malo za následok uznanie zvyšnej časti jeho záväzku, a to vychádzajúc z tej skutočnosti, že
v čase čiastočného plnenia dňa 04.11.2021 (č. l. 32) žalovaný nepopieral právo žalobcu, resp. výslovne
nevyhlásil, že by týmto plnením nechcel uznať zvyšnú časť nároku vyplývajúceho z danej faktúry.
27.1. Ustanovenie § 407 ods. 3 Obchodného zákonníka spája s čiastočným plnením záväzku
(poskytnutým za takých okolností, že možno v konkrétnom prípade usudzovať na to, že jeho poskytnutím

dlžník uznáva aj zvyšok záväzku) vznik vyvrátiteľnej domnienky trvania zvyšku záväzku v dobe
jeho uznania (ak nešlo o záväzok premlčaný). Ak uznanie dlhu založilo vyvrátiteľnú domnienku,
podľa ktorej sa má za to, že záväzok v dobe uznania trval, potom v konaní, v ktorom sa veriteľ
(žalobca) domáha splnenia tohoto záväzku, spočíva dôkazné bremeno ohľadom neexistencie záväzku
na dlžníkovi (žalovanom). Pozitívne riešenie otázky, či účastník konania uniesol dôkazné bremeno

ohľadom neexistencie záväzku alebo nie, nemôže byť založené na samotnom popretí skutočnosti, o
ktorej existencii platí vyvrátiteľná domnienka, nakoľko akceptácia takéhoto názoru by vo svojej podstate
popierala zmysel inštitútu vyvrátiteľnej domnienky.

28. Pokiaľ ide o tvrdenie žalovaného, že žalobcovi odmietol uhradiť faktúry z dôvodu neodborne

vykonaných prác, následkom ktorých mal byť žalovaný dodatočne sankcionovaný zo strany investora
peňažnými pokutami, tieto tvrdenia neboli preukázané a nemôžu byť ani dôvodom neuhradenia ceny
za dielo vykonané žalobcom. Z e-mailovej komunikácie doloženej žalovaným (č. l. 119-141), ktorej
príjemcom v niektorých prípadoch bol aj žalobca, vyplýva, že pri vykonávaní diela dochádzalo k určitým
nedostatkom, na ktoré bol žalovaný alebo priamo žalobca priebežne upozorňovaný investorom so

žiadosťou o ich odstránenie v určenej lehote. Nedostatky vyplývajúce z predloženej komunikácie ako
nedostatočné označenie potrubí alebo nekompletne pripravená dokumentácia zo strany žalobcu nemajú
charakter vád diela (§ 560 a nasl. Obchodného zákonníka), pri existencii ktorých by objednávateľovi
vznikol nárok požadovať primeranú zľavu z ceny diela dohodnutej v Zmluve, a teda v tomto rozsahuodmietnuť úhradu faktúry vystavenej žalobcom ako zhotoviteľom diela. V konaní nebolo preukázané,
že by žalovaný po skončení a odovzdaní diela akýmkoľvek spôsobom bez zbytočného odkladu oznámil
žalobcovi vady diela a uplatnil si voči žalobcovi nároky zvád diela, čím tak neuniesol dôkazné bremeno.

29. Žalovaným namietané odvolacie dôvody neboli naplnené, pretože súd prvej inštancie na základe
správne ustáleného skutkového stavu, vyplývajúceho z posúdenia nároku žalobcu, aplikoval správne
ustanovenia právnej úpravy, tieto aj správne interpretoval, a svoje rozhodnutie aj náležite odôvodnil.
V konaní sa nevyžadovalo vykonanie žiadneho ďalšieho dokazovania. Z vyššie uvedených dôvodov

odvolacísúdvyhodnotilodvolacienámietkyžalobcuakonedôvodnéanespôsobiléspochybniťsprávnosť
napadnutého rozsudku. Preto odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 CSP ako
vecne správny potvrdil.

30. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v
spojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP a žalobcovi priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov

odvolacieho konania vo výške 100 %, keďže bol žalobca v odvolacom konaní plne úspešný.

31. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3: 0 (§ 393 ods. 2 veta
druhá CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach
podaniauvedie,protiktorémurozhodnutiusmeruje,vakomrozsahusatotorozhodnutienapáda,zakých
dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (§ 428
CSP).