Rozsudok – Ostatné ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Judgement was issued on Tuesday, April 29, 2025

Súd: Okresný súd Prešov
Spisová značka: 13Csp/3/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8123200587
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 04. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Peter Revický

ECLI: ECLI:SK:OSPO:2025:8123200587.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Prešov sudcom Mgr. Petrom Revickým v právnej veci žalobcu: A. B., nar. X.X.XXXX,

bytom C. XXX, zastúpená RIEDL advokátska kancelária s.r.o., Slovenská 46, Prešov, IČO: 54 359 490,
proti žalovanému: Intrum Slovakia s.r.o., Mýtna 48, 811 07 Bratislava, IČO: 35 831 154, zastúpenému
JUDr. Jánom Šoltésom, advokátom, Mýtna 48, 811 07 Bratislava, o priznanie primeraného finančného
zadosťučinenia s príslušenstvom, takto

r o z h o d o l :

Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi sumu 100,- Eur do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

V prevyšujúcej časti žalobu z a m i e t a .

Žalobca m á n á r o k voči žalovanému na náhradu trov konania v rozsahu 100 % vychádzajúc
z prisúdenej sumy s tým, že o ich výške rozhodne súd po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným
uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobou doručenou súdu 20.1.2023 sa žalobca domáhal, aby súd rozhodol o povinnosti žalovaného
zaplatiť mu primerané finančné zadosťučinenie vo výške 500,- Eur a náhradu trov konania.

2. Žalobu odôvodnil tým, že nadväzuje na právoplatne skončené konanie vedené na Okresnom súde

Prešov pod sp. zn. 32Csp/20/2019, v ktorom súd rozhodol o zamietnutí žaloby v sume 1.912,82 Eur.
Žalobca následne v žalobe citoval ust. § 3 ods. 5 zák. č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa a uviedol,
že cieľom finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného práva spôsobom, ktorý vyžaduje
poskytnutie vyššieho stupňa ochrany s tým, že zákonným predpokladom pre vyhovenie žaloby je
úspešné uplatnenie porušenia práva alebo povinnosti stanovenej zákonom o ochrane spotrebiteľa alebo
osobitnými predpismi.

3. Žalobca následne uviedol, že vzhľadom na vedomosť o argumentačnej línii žalovaných veriteľov v
tomto type žaloby uvádza, že skutočnosť, či mu ako žalobcovi v dôsledku konania žalovaného reálne
vznikla určitá ujma, je bez právneho významu, nakoľko táto nie je zákonným predpokladom vzniku
právam na primerané finančné zadosťučinenie.
Dodal, že účelom a zmyslom ustanovenia § 3 ods. 5 ZoS je odškodniť spotrebiteľa za diskomfort, ktorý
nastal samotným uplatnením ochrany proti porušeniu práva a povinnosti zo strany žalovaného s tým,
že ide teda o istú satisfakciu spotrebiteľa, ktorá má ale zároveň na žalovaného pôsobiť odradzujúco vo

vzťahu k opätovnému porušovaniu práv spotrebiteľov.
Žalobca následne už len všeobecne (bez komentára) citoval časť odôvodnenia rozsudku súdu prvej
inštancie o zamietnutí žaloby v pôvodnom konaní, ktorý uviedol že: „dospel k záveru, že dohodnutá
výška úrokov je v rozpore s dobrými mravmi. Podľa údajov Národnej banky Slovenska bola priemernáúroková miera obchodných bánk pri spotrebiteľských úveroch poskytovaných domácnostiam v mesiaci
august 2013 pri úveroch od 1 do 5 rokov na úrovni 11,55 % ročne. Dohodnutá výška úrokov 32 % ročne
uvedená v zmluve podstatne (takmer 3 násobne) prekračuje priemernú úrokovú mieru obchodných bánk

pri spotrebiteľských úveroch poskytovaných domácnostiach mesiaci auguste 2013. Porovnaním dohody
o úrokoch s obvykle požadovanými úrokmi na finančnom trhu v obdobných prípadoch vyplýva, že takto
dojednanýúroknieakceptovateľnýajevrozporesdobrýmimravmi.“a„Kpremlčaniutedadošlovzmysle
§ 103 Občianskeho zákonníka dňa 20.11.2018. Žaloba bola podaná až dňa 25.01.2019. Žalovaný nárok
je preto premlčaný ... “

Uzavrel, že pokiaľ to bol žalovaný, ktorý dobrovoľne prevzal pozíciu žalobcu v uvedenom súdnom
spore, musí niesť následky porušenia spotrebiteľského práva. Ktorého sa dopustil tým, že voči nemu
vymáhal pohľadávku, ktorá bola premlčaná a bola posúdená ako úžera. Týmto došlo k porušeniu práva
spotrebiteľa podľa § 54a OZ, kedy premlčané právo zo spotrebiteľskej zmluvy nemožno vymáhať s tým,
že podľa ustálenej súdnej praxe aj v prípade, ak sa jedná o porušenie pravá voči spotrebiteľovi, ktorý
v konaní bol úspešný ako žalovaný, zakladá nárok na primerané finančné zadosťučinenie. Z okolností

prípadu pôvodného súdneho konania ako spravodlivú výšku primeraného finančného zadosťučinenia
vyhodnotil sumu 100,- Eur. Žiadne ďalšie skutkové tvrdenia na odôvodnenie uplatneného nároku (najmä
jeho výšky) žalobca (zastúpený advokátom - viď aj § 291 ods. 3 CSP) v žalobe neuviedol.

4. Žalovaný vo svojom písomnom vyjadrení so žalobou nesúhlasil. Namietal, že žalobca domáhajúci sa

primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 500,- Eur z dôvodu porušenia jeho spotrebiteľských
práv bližšie nešpecifikoval a taktiež nekonkretizoval ani len jedno jeho právo priznané mu ako
spotrebiteľovi, ktoré malo byť porušené a pre ktoré by mu mal prináležať nárok titulom primeraného
finančného zadosťučinenia.
Uviedol, že žalobca odkazuje na rozhodnutie Okresného súdu Prešov, ktorým súd žalobu zamietol

z dôvodu námietky premlčania vznesenej žalovanou stranou s tým, že z procesnej obrany žalovaného
v spore o zaplatenie peňažnej pohľadávky je zrejmé, že sa v tomto spore bránil oslabením práva
vznesenou námietkou premlčania, a že uplatnením premlčaného nároku žiadne práva žalobcu v tomto
spore ako spotrebiteľa porušené neboli.
Ďalej žalovaný uviedol, že pod úspešným uplatnením porušenia práva alebo povinnosti v zmysle

ust. § 3 ods. 5 tretia veta z.č. 250/2007 Z.z. treba rozumieť aktívne konanie spotrebiteľa a úspešné
uplatnenie konkrétneho nároku z porušenia práv alebo povinností určených na ochranu spotrebiteľov,
napríklad nároku na náhradu škody, na vydanie bezdôvodného obohatenia alebo aj na určenie
neprijateľnosti konkrétne vymedzenej zmluvnej podmienky používanej v spotrebiteľskej zmluve s tým, že
v prejednávanej veci podmienka úspešného uplatnenia porušenia práva alebo povinnosti žalobcom nie

je splnená, keďže žalobca neuplatnil žiaden konkrétny nárok z porušenia práv alebo povinností určených
na ochranu spotrebiteľa,.
Vo vzťahu k výške uplatneného nároku žalovaný uviedol, že suma, ktorej priznania sa žalobca domáha
v tomto spore, tiež nespĺňa podmienku primeranosti s tým, že inštitút primeraného zadosťučinenia
nemôže plniť sankčnú funkciu a to z dôvodu občianskoprávneho charakteru tohto súkromnoprávneho

inštitútu, k čomu žalovaný podporne odkázal na právny záver vyjadrený v uznesení Krajského súdu
v Prešove pod sp.zn. 9Co/50/2018 zo dňa 26.6.2018. Rovnako je podľa neho neprípustná reparačná
funkcia daného inštitútu, ktorá je typická pre iný právny inštitút, a to náhradu škody s tým, že
inštitút primeraného zadosťučinenia nemá slúžiť ako prostriedok náhrady škody a nemôže slúžiť na
neprimerané obohacovanie sa spotrebiteľa.

Žalovaný uzavrel, že inštitút primeraného finančného zadosťučinenia sa chápe ako nástroj na
odstránenie spôsobenej nemajetkovej ujmy. Spotrebiteľovi ho je možné priznať, len ak porušenie jeho
práva alebo povinností mu reálne spôsobilo nejakú ujmu, pričom dôkazné bremeno je na spotrebiteľovi,
aby preukázal, že konaním žalovaného utrpel ujmu takého rozsahu, ktorú je potrebné zhojiť poskytnutím
finančného zadosťučinenia. Nakoľko žalobca nešpecifikoval, ktoré jeho spotrebiteľské právo bolo

porušené, nešpecifikoval ani aká
ujma mu bola spôsobená, rovnako nepreukázal vznik konkrétnej ujmy v dôsledku „porušenia jeho práv“
zo strany žalovaného, logicky mu nevznikol nárok na zaplatenie finančného zadosťučinenia, ktorého
priznania sa domáha v tomto spore.
Žalobu navrhol zamietnuť.

5. Žalobca, zastúpený advokátom, sa následne k doručenému vyjadreniu žalovaného písomne
nevyjadril, hoci ho na to súd pri príprave pojednávania uznesením podľa § 167 ods. 3 CSP vyzval s tým,že na neskôr predložené a označené skutočnosti a dôkazy súd nemusí prihliadnuť (viď aj § 291 ods.
3 CSP).

6. Keďže v danom prípade hodnota sporu bez príslušenstva (§ 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka)
neprevyšuje sumu 1000,- Eur (tzv. „drobný spor“), súd vec v súlade s ust. § 297 CSP prejednal bez
nariadenia pojednávania, a prihliadol pritom na obsah spisu a vykonané dôkazy, avšak len v rozsahu
včasných a konkrétnych skutkových tvrdení strán sporu.

7. Podľa Čl. 3 ods. 2 CSP výklad tohto zákona nesmie protirečiť tomu, čo je v jeho slovách a vetách
jasné a nepochybné. Nikto sa však nesmie dovolávať slov a viet tohto zákona proti ich účelu a zmyslu
podľa odseku 1.

8. Podľa Čl. 5 CSP zjavné zneužitie práva nepožíva právnu ochranu. Súd môže v rozsahu ustanovenom
v tomto zákone odmietnuť a sankcionovať procesné úkony, ktoré celkom zjavne slúžia na zneužitie

práva alebo na svojvoľné a bezúspešné uplatňovanie alebo bránenie práva, alebo vedú k nedôvodným
prieťahom v konaní.

9. Podľa § 149 CSP prostriedkami procesného útoku a prostriedkami procesnej obrany sú najmä
skutkové tvrdenia, popretie skutkových tvrdení protistrany, návrhy na vykonanie dôkazov, námietky k

návrhom protistrany na vykonanie dôkazov a hmotnoprávne námietky.

10. Podľa § 153 ods. 1 CSP strany sú povinné uplatniť prostriedky procesného útoku a prostriedky
procesnej obrany včas. Prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej
obrany nie sú uplatnené včas, ak ich strana mohla predložiť už skôr, ak by konala starostlivo so zreteľom

na rýchlosť a hospodárnosť konania.

11. Podľa § 215 ods. 1 a 2 CSP súd rozhodne na základe zisteného skutkového stavu. Skutkový stav
sa zisťuje procesným postupom podľa tohto zákona.

12. „Všeobecné, vágne a paušálne tvrdenia žalobcu neumožňujú súdu ich vecné preskúmanie a nie sú
spôsobilébyťpredmetomdokazovania.Takétonesubstancovanéprejavyžalobcusúdvkonanílegitímne
opomenie a nevykonáva vo vzťahu k ich pravdivosti žiadne dokazovanie.“ (in: Števček, M., Ficová, S.,
Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár.
Praha: C. H. Beck, 2016, s. 670. + ďalej podrobnejšie viď aj bod 31.-33. tohto odôvodnenia).

13.Súdsavovecioboznámilsožalobou,vykonaldokazovanieoznačenýmidôkazmi(§132ods.1CSP),
ktorých odpis bol stranám sporu v priebehu konania doručený (§204 CSP), a na základe zhodných (resp.
nespochybnených)tvrdenýchrozhodujúcichskutočností(§132ods.1a§186ods.2CSP)avykonaných
dôkazov zistil tento skutkový stav:

13. V konaní vedenom na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 32Csp/20/2019 si podľa žalobcom
predloženého rozsudku právny predchodca terajšieho žalovaného (vtedy ako žalobca spoločnosť D.
E. F., G.) uplatnil voči žalobcovi (vtedy ako žalovanému) nárok na zaplatenie sumy 1.958,90 Eur
s príslušenstvom, ktorý podľa rozsudku odôvodnil tým, že so žalovaným uzatvorili dňa 21.8.2013 zmluvu

o pôžičke č. XXXXXXX, ktorou poskytol žalovanému celkovú sumu pôžičky 3000 Eur, ktorú mal splácať
v pravidelných 60 mesačných splátkach v sume 96,27 Eur, z ktorej bola uhradená suma 3.019,29 Eur
s tým, že pôvodný veriteľ v dôsledku porušenia povinností žalovaného ohľadom splácania pôžičky tento
dlh zosplatnil, avšak žalovaný dlžné splátky neuhradil.
Z odôvodnenia predmetného rozsudku (bod 4. odôvodnenia) pritom vyplýva, že v uvedenom konaní

(ďalej aj len „v pôvodnom konaní) žalovaný (terajší žalobca), právne zastúpený (tým istým advokátom,
ktorý ho zastupuje aj v tomto konaní o primerané finančné zadosťučinenie), so žalobou nesúhlasil
a aktívne sa bránil keď namietal, že spotrebiteľská zmluva neobsahuje zákonom predpísané náležitosti
a z toho dôvodu je bezúročná a bez poplatkov, zároveň poukázal na rozpor výšky úrokovej sadzby
s dobrými mravmi, a na pojednávaní vzniesol aj námietku premlčania.

14. Súd v uvedenej veci rozhodol rozsudkom č.k. 32Csp/20/2019-83 zo dňa 2.10.2019 tak, že konanie
v časti o zaplatenie sumy 46,08 eur zastavil, v prevyšujúcej časti žalobu zamietol a žalovanému priznal
voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.Podľa predloženého rozsudku v uvedenom (pôvodnom) konaní súd pritom vychádzal z toho, že (bod
19. odôvodnenia) predmetná zmluva je zmluvou spotrebiteľskou, ide o spotrebiteľský úver s tým, že
(bod 20. odôvodnenia) dohodnutá výška úrokov je v rozpore s dobrými mravmi, a preto je zmluva v tejto

časti v zmysle § 39 Občiasnkeho zákonníka neplatná, čo má za následok, že žalovaný bol povinný vrátiť
žalobcovi len istinu pôžičky, ktorá bola poskytnutá vo výške 3.000,- Eur, uhradená vo výške 3.019,29
Eur a žaloba bola podaná nedôvodne. Dodal, že žalovaný nárok je premlčaný s tým, že premlčacia doba
začala plynúť odo dňa zročnosti nesplnenej splátky, pre ktorú došlo k vyhláseniu predčasnej splatnosti
úveru, a z uvedených dôvodov súd žalobu v prevyšujúcej časti zamietol.

15. Z lustrácie súdneho registra (za účelom vylúčenia procesnej prekážky litispendencie resp. res
iudicata) pritom ešte vyšlo najavo (§ 191 ods. 1 CSP), že žalobca si na tunajšom súde svoje nároky voči
dodávateľom (v pozícii žalobcu, okrem viacerých ďalších sporov, kde vystupuje v pozície žalovaného)
uplatňoval, resp. prípadne ešte stále uplatňuje, vo viac ako 10 samostatných súdnych konaniach
(vrátane najmenej 6 rôznych nárokov na primerané finančné zadosťučinenie). Žiadne ďalšie podstatné

okolnosti súvisiace s úspešným uplatnením práv žalobcu voči žalovanému v uvedenom pôvodnom
súdnom konaní pritom ale už stranami uvedené neboli a ani z predložených dôkazov nevyplynuli (súd
nezistil).

16. V súvislosti s eventuálnymi úvahami o ďalšom zisťovaní skutkového stavu nad rámec stranami

dodaných skutkových tvrdení na vyšetrovacom princípe (v rozpore so zásadou prejednacou), pre
občasné zlé skúsenosti s právnym povedomím niektorých účastníkov súdnych konaní, súd už len
pre úplnosť pripomína, že v konaní je viazaný žalobným návrhom a obranou, vrátane včas (v nich)
uvedených tvrdení rozhodujúcich skutočností, ktoré ich vymedzujú, a dôkazov označených na ich
preukázanie, a preto iný skutkový stav resp. iné konkrétne okolnosti a skutočnosti (vrátane ich

kvantifikácie), než tie ktoré strany konania vymedzili včas (§ 153 a 154 CSP) uplatnenými prostriedkami
procesného útoku a obrany, teda také ktoré žiadna zo strán určite a nezrozumiteľne netvrdila, a vo
vzťahu ku ktorým žiadne konkrétne dôkazy nenavrhla, predmetom konania a posudzovania (a teda
ani zisťovania a dokazovania) neboli a ani byť nemohli (§ 216 ods. 1 CSP a § 185 ods. 2 CSP).
To samozrejme platí aj na prípadné ďalšie neprípustne oneskorené dodatočné dopĺňanie ďalších

podstatnýchskutočností,resp.skutkovýchtvrdení(§153ods.1vspojenís§149CSP),ktorébyvzmysle
ust. § 140 ods. 2 CSP bolo zmenou žaloby, možnou len so súhlasom súdu a spravidla len vtedy, ak
by sa tým doterajšie výsledky konania (§ 143 ods. 2 CSP) podstatne nezmenili (v odvolacom konaní
dokonca absolútne neprípustnou, keďže podľa § 371 CSP meniť žalobu - ktorou je v zmysle ust. §
140 ods. 2 CSP i podstatná zmena alebo doplnenie rozhodujúcich skutočností tvrdených v žalobe -

v odvolacom konaní nemožno), a ani iné novoty (doposiaľ neuplatnené prostriedky procesného útoku
alebo prostriedky procesnej obrany, okrem niektorých výnimiek), v odvolacom konaní prípustné nie sú
(§ 366 CSP).

17. Podľa § 3 ods. 1 zák. č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa - každý spotrebiteľ má právo na výrobky

aslužbyvbežnejkvalite,uplatneniereklamácie,náhraduškody,vzdelávanie,informácie,ochranusvojho
zdravia, bezpečnosti a ekonomických záujmov a na podávanie podnetov a sťažností orgánom dozoru,
dohľadu a kontroly (ďalej len „orgán dozoru“) a obci pri porušení zákonom priznaných práv spotrebiteľa.

18. Podľa § 3 ods. 5 veta prvá a tretia zák. č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa - proti porušeniu

práv a povinností ustanovených zákonom s cieľom ochrany spotrebiteľa môže sa spotrebiteľ proti
porušiteľovi na súde domáhať ochrany svojho práva. Spotrebiteľ, ktorý na súde úspešne uplatní
porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi, má právo na
primerané finančné zadosťučinenie od toho, kto za porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto
zákonom a osobitnými predpismi zodpovedá.

19. V danom prípade si žalobca uplatnil voči žalovanému právo na primerané finančné zadosťučinenie
za to, že svoje práva musel brániť v pôvodnom konaní (v konaní vedenom na tunajšom súde pod sp.
zn. 32Csp/20/2019).

20. Ako vyplýva z citovaného ust. § 3 ods. 5 zákona o ochrane spotrebiteľa, tento nárok na primerané
finančné zadosťučinenie pritom nevzniká spotrebiteľovi (ako dôsledok) za samotné primárne porušenie
práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi (spotrebiteľského práva),
ale až (a len vtedy), keď (spotrebiteľ) na súde úspešne uplatní porušenie tohto práva alebo povinnosti (vsúdnom konaní, v ktorom súd vyhodnocuje, resp. by mal vyhodnocovať, aj všetky podmienky takéhoto
konania, vrátane jeho významu).
Primerané finančné zadosťučinenie podľa tohto ustanovenia tak nie je sankciou za primárne porušenie

práva alebo povinnosti, ale len peňažnou satisfakciou či odmenou patriacou spotrebiteľovi za to, že
porušenie práva alebo povinnosti musel uplatniť resp. úspešne uplatnil (dokonca až) v súdnom konaní.
Z hľadiska sankčného ho tak možno vnímať nanajvýš len ako dodatočný postih zodpovednej osoby za
súdny spor, resp. za to, že mu nezabránila.

21. V tejto súvislosti je totiž potrebné si uvedomiť, že sankcie resp. dôsledky za (samotné) primárne
porušenia práva alebo povinnosti ustanovenej zákonom o ochrane spotrebiteľa a osobitnými predpismi
nastávajú automaticky a vyplývajú priamo absolútne (objektívne) z noriem objektívneho práva (zo
zákonov), ktoré ich porušenie sankcionujú (napr. neplatnosťou právnych úkonov, nemožnosťou
predčasnéhozosplatneniaúveru,fikciouobezúročnostiabezpoplatkovostispotrebiteľskéhoúveru,aza
určitých okolností aj z toho vyplývajúcim právom na vydanie bezdôvodného obohatenia, či neplatnosťou

neprijateľných zmluvných podmienok, a pod.).

22. Nárok spotrebiteľa na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia podľa § 3 ods. 5 zákona
o ochrane spotrebiteľa teda (na rozdiel od obdobne označených inštitútov napr. pri diskriminácii či
odškodnení za nejakú nemajetkovú ujmu) nevzniká už vtedy (preto), že bolo primárne porušené právo

alebo povinnosť ustanovené týmto zákonom a osobitnými predpismi, ale až (a len) vtedy, keď spotrebiteľ
toto porušenie voči zodpovednej osobe úspešne uplatnil na súde. Z uvedeného by teda malo byť
zrejmé, že toto primerané finančné zadosťučinenie nemá mať povahu sankcie za primárne porušenie
spotrebiteľského práva, keďže nie je konštruované za jeho primárne porušenie (nárok naň nevzniká za
prvotné porušenie práva alebo povinnosti zodpovednou osobou), ale len, tak ako to výslovne vyplýva aj

z jeho označenia, povahu zadosťučinenia (odmeny) za aktivitu spotrebiteľa a jeho úspešné uplatnenie
porušenia práva alebo povinnosti v súdnom konaní.
Keďže tento nárok pritom vzniká až dodatočne po prvotnom porušení, a to výlučne v závislosti od
následnej aktivity spotrebiteľa (či porušenie práva alebo povinnosti uplatní na súde), napr. zrejme najmä
ak zodpovedná osoba nevyhovie jeho (oprávnenej) „reklamácii“, resp. požiadavke, alebo vyvíja aktivity,

pre ktoré spotrebiteľ uplatní porušenie práva alebo povinnosti na súde, preto aj pri určení jeho primeranej
výšky by sa tak malo zohľadňovať zjavne najmä (už len) okolnosti po primárnom porušení a následné
konanie zodpovednej osoby a jej dodatočný postoj a reakcia k záujmom spotrebiteľa, a teda či sa
následne v súvislosti s tým chovala tak, aby k súdnemu sporu ďalej prípadne už ani vôbec nemuselo
dôjsť (a spotrebiteľ nemusel svoje práva uplatňovať alebo brániť v súdnom konaní).

Spotrebiteľ tak teda v tomto nemá právo na vymáhanie a inkasovanie akejsi sankcie za primárne
porušenie práva, ale len na primerané finančné zadosťučinenie za následné úspešné uplatnenie
porušenia práva alebo povinnosti v súdnom konaní.

23. „Vychádzajúc z citovaného zákonného ustanovenia, jazykovo-gramatického výkladu predmetnej
právnej normy a toho, že ak nie sú závažné dôvody pre to, aby bol slovnému textu daný iný význam,
má sa výrazom použitým v právnej norme prisúdiť taký význam, aký má v zmysle právneho jazyka,
je potrebné konštatovať, že úspešným uplatnením práva spotrebiteľa je daný základ pre priznanie
finančného zadosťučinenia.“ (rozsudok KS v Prešove, sp. zn. 9CoCsp/49/2020 z 25.3.2021).

24. „Jediným predpokladom, ktorý citované ustanovenie zákona vyžaduje je, že spotrebiteľ, na súde
úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi.
Pod úspešným uplatnením porušenia práva alebo povinnosti v zmysle tohto ustanovenia treba rozumieť,
že súd judikuje v prospech spotrebiteľa konkrétny nárok z porušenia práva alebo povinnosti, napr. nárok

zo zodpovednosti za škodu, z bezdôvodného obohatenia, alebo vo výroku rozsudku určí neprijateľnosť
konkrétne vymedzenej zmluvnej podmienky používanej v spotrebiteľskej zmluve (porovnaj rozhodnutie
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/389/2015). Žiadnu inú podmienku, t. j. ani podmienku, aby bol
medzi stranami spor zo spotrebiteľskej zmluvy a aby spotrebiteľovi bola privodená konkrétna ujma,
nevyžaduje.“ (rozsudok NS SR, sp. zn. 6Cdo/127/2017 z 30.1.2019).

25. Uplatnením práva pritom podľa prevažujúcej súdnej praxe nemožno rozumieť vždy (výlučne) iba
podanie žaloby spotrebiteľom, ale výnimočne je takým aj účinná obrana (aktivita) spotrebiteľa v konaní
začatom na podnet dodávateľa (porovnaj napr. rozsudok Krajského súdu v Prešove z 30.11.2017 sp.zn.20Co/192/2016, a obdobne uznesenie Krajského súdu v Prešove z 10.4.2018 sp.zn. 17Co/17/2018, a
sp. zn, 19CoCsp/17/2022).

26. V prejednávanej veci je z obsahu žalobcom predloženého rozsudku zrejmé, že žalobca ako
spotrebiteľ sa v konaní vedenom na tunajšom súde pod sp. zn. 32Csp/20/2019 úspešne bránil proti
častinárokuuplatnenémunazákladezmluvyospotrebiteľskomúvere,ktorejčasťohľadomdohodnutých
úrokov súd vyhodnotil ako neplatnú v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka pre rozpor s dobrými mravmi,
na základe ktorej tak od neho žalovaný (vtedy žalobca) neoprávnene požadoval zaplatenie peňažných

prostriedkov nad poskytnutú istinu. Tým bolo pritom (právoplatne) vymedzené jeho úspešné uplatnenie
porušenia práva alebo povinnosti ako spotrebiteľa v uvedenom súdnom konaní, ktoré aktuálny procesný
súd nie je oprávnený preskúmavať.
Neobstojí pritom ani prípadná námietka žalovaného, že uvedené porušenie nebolo konštatované
priamo vo výroku rozsudku, nakoľko rozhodnutie súdu predstavuje jeden celok, a z jeho odôvodnenia
jednoznačne vyplýva, že žaloba, ktorou si žalovaný (vtedajší žalobca) uplatňoval svoje nároky voči

terajšiemu žalobcovi, ktorý bol spotrebiteľom, bola aj na základe aktivity spotrebiteľa pre porušenie
vyššie uvedeného spotrebiteľského práva (ktoré zahŕňa nepochybne všetky všeobecne záväzné právne
predpisy, ktoré môžu slúžiť aj na ochranu spotrebiteľa), v podstatnej časti zamietnutá práve z dôvodov
aktivity spotrebiteľa a jeho úspešného uplatnenia porušenia vyššie uvedeného práva alebo povinnosti
ustanovenej zák. č. 250/2007 Z.z. a osobitnými predpismi.

Neobstojí ani prípadná námietka, že terajší žalovaný nebol pôvodným účastníkom úverového vzťahu,
anemoholsatakdopustiťporušeniaprávžalobcu,nakoľkožalovaný(vpôvodnomkonanížalobca)siako
postupník pred svojim vstupom do pôvodného konania na miesto žalobcu resp. podaním žaloby mohol
a mal pred preveriť uplatňovanú pohľadávku a jej podklady, do pôvodného konania nemusel vstupovať

(v zmysle ust. § 80 ods. 2 CSP bol na jeho vstup do konania na miesto pôvodného žalobcu potrebný
jeho súhlas), jeho pokračovaniu so svojou účasťou tak nezabránil, pričom v zmysle ust. § 80 ods. 3 CSP
svojim vstupom do konania či uplatňovaním žaloby prijal stav konania ku dňu jeho vstupu, a vo vzťahu
ku protistrane tak nepochybne (podobne ako v súvislosti so všetkými trovami v pôvodnom konaní) tak
predstavuje zodpovedný subjekt, voči ktorému si spotrebiteľ na súde úspešne uplatnil porušenie práva

resp. povinností ustanovených osobitnými predpismi. Právny základ nároku spotrebiteľa voči nemu na
finančné zadosťučinenie za to podľa § 3 ods. 5 cit. zákona tak bol daný, a zostávalo určiť už len jeho
(primeranú) výšku.

27. Ust. § 3 ods. 5 zákona o ochrane spotrebiteľa „pokiaľ ide o rozsah finančného zadosťučinenia,

neustanovuje žiadne kritériá, ktoré by bolo potrebné pri určení výšky zadosťučinenia zohľadniť. Jediným
kritériom je primeranosť finančného zadosťučinenia. Bude preto vecou úvahy súdu, aby so zreteľom na
všetky okolnosti každého jednotlivého prípadu, stanovil rozsah finančného zadosťučinenia.“ (rozsudok
NS SR, sp. zn. 6Cdo/127/2017 z 30.1.2019). Vzhľadom na základ tohto nároku by pritom malo byť
zrejmé, že keďže má ísť o primerané finančné zadosťučinenie pre spotrebiteľa za jeho úspešné

uplatnenie porušenia práva alebo povinnosti na súde, mali by to teda byť všetky okolnosti súvisiace
najmä bezprostredne s týmto uplatnením (a jeho dôvodmi).

28. „Pri stanovení výšky treba vychádzať zo závažnosti porušenia práv, povinností, z okolností tak na
strane žalobcu ako aj žalovaného, okolností, za ktorých došlo k porušeniu práv, povinností. Inštitút

premeraného finančného zadosťučinenia nemôže slúžiť na finančné obohatenie sa žalobcu, resp. na
kompenzáciu jeho majetkovej škody, ale v danom prípade musí zostať na úrovni a vo funkcii účinného
a odradzujúceho prostriedku ochrany. Kritériom kvantifikácie nároku by mali byť najmä okolnosti, za
ktorých k porušeniu došlo, ich dosah na sféru individuálnych preferencií spotrebiteľa, ako aj závažnosť
porušenia práv spotrebiteľa. Konkrétna výška priznaného finančného zadosťučinenia musí zohľadňovať

skutkové okolnosti danej veci a spĺňať požiadavku primeranosti.“ (rozsudok KS v Prešove, sp. zn.
17CoCsp/32/2020 z 29.9.2020).

29. „Ide o prostriedok satisfakčný, vykazujúci však aj sankčnú povahu, keďže dôsledkom zaplatenia
zadosťučinenia je úbytok v majetkových aktívach osoby, ktorá právo porušila. Táto sankčná stránka

u finančného zadosťučinenia má však len vedľajší dôsledok, nakoľko na účely represie slúžia
iné odvetvia práva, administratívne a trestné právo, civilné právo má za cieľ „len“ kompenzáciu
osoby, ktorej sa má zadosťučinenie poskytnúť. Ako uviedol Najvyšší súd Českej republiky
v rozhodnutí 30Cdo/3936/2010 z 15.12.2011, t.j. v čase zhody medzi českou a slovenskou civilnouúpravou v Občianskom zákonníku, inštitút tzv. punitive alebo exemplary damages nekompenzačného
odškodnenia exemplárnej alebo represívnej povahy nemá v českom práve oporu.“ (uznesenie KS
v Prešove, sp. zn. 9CoCsp/29/2020 z 30.7.2020).

30.Procesnýsúdktomupoukazujetiežnaskutočnúfunkciucivilnéhosporovéhokonaniavspravodlivom
súdnom konaní, v ktorom sa má ochrana poskytovať primeraným spôsobom. „Jeho účelem je
poskytování ochrany porušeným nebo ohroženým skutečným subjektivním hmotným právům a právem
chráněným zájmům. V souladu s tímto vymezením účelu civilního procesu nejsou situace, na něž

Ústavní soud již v minulosti upozorňoval, kdy se civilní řízení vede nikoliv kvůli věci samé, ale kvůli
částce, která může být přiznána na náhradě nákladů řízení [nález ze dne 14. 9. 2011 sp. zn. I.
ÚS 3698/10 (N 160/62 SbNU 395)]. Nelze připustit, aby civilní soudní řízení bylo odtrženo od jeho
skutečného společenského poslání a aby se místo poskytování ochrany stalo výlučně nástrojem
sloužícím k vytváření snadného a nijak neodůvodněného zisku na úkor protistrany. I pro náklady
řízení tedy platí obecná myšlenka, kterou zdejší soud vyslovil již v nálezu ze dne 20. 6. 2011 sp.

zn. I. ÚS 329/08 (N 118/61 SbNU 717): "Jednotlivé instituty občanského soudního řádu a jiných
procesních předpisů je proto nutno upravit a úpravu interpretovat a aplikovat tak, aby - při zachování
ostatních základních principů a východisek civilního procesu - odpovídaly takto vymezené ochranné
funkci civilního práva procesního.". Nebude-li civilní proces ochrannou funkci plnit, ztrácí tím jeho
existence jakékoli společenské opodstatnění. ... (32.) Ústavní soud považuje rovněž za důležité vyjádřit

se k námitce (stěžovatelky) vytýkající soudům podporu porušování práva v bagatelních věcech bez
jakýchkoliv citelnějších následků. K tomu je nutno v prvé řadě zdůraznit, že v každém řízení - tedy i
v řízeních bagatelní povahy - musí být zaručeno právo na spravedlivý proces všem účastníkům. Ani
procesní straně, která je z hmotněprávního hlediska v právu, nelze proto tolerovat, zneužívá-li své
subjektivní procesní právo, nadto k újmě protistrany. Nelze souhlasit ani s poukazem stěžovatelky na

absenci "citelnějších následků". Jedním z ústavních principů, na nichž je každý právní stát vybudován, je
princip právní jistoty. Tento princip má řadu rozmanitých aspektů; pro oblast sankcionování protiprávního
jednání z něj vyplývá, že každý, kdo se takového jednání dopustil, se může spoléhat na to, že takové
jednání bude postiženo sankcí, ovšem sankcí, kterou zákon za toto protiprávní jednání předpokládá, a
nikoliv sankcí zákonem nepředvídanou (viz Knapp, V. Teorie práva. Praha: C. H. Beck, 1995, s. 205).

Nestačí ovšem, že sankci předpokládá zákon; sankce totiž musí být přiměřená protiprávnímu jednání,
které jí má být postiženo. Neúměrné zvyšování sankcí četnost protiprávního jednání nejen nesnižuje,
ale naopak s sebou může nést další negativní důsledky (Op. cit., s. 36-37)“ (z nálezu Ústavného súdu
ČR z 25.7.2012 sp. zn. I.ÚS 988/12, v ktorom bol členom senátu prof. Holländer).

31. Pokiaľ pritom ide o všetky okolnosti daného prípadu, ktoré by mal súd zohľadňovať pri určovaní
výšky primeraného finančného zadosťučinenia, súd pripomína, že v návrhovom konaní je výlučne na
žalobcovi a jeho zodpovednosti čoho (akého práva) a na základe akých skutočností sa v súdnom
konaní domáha. V zmysle ustanovenia § 132 ods. 1 CSP musí žalobca v žalobe uviesť pravdivé a
úplné opísanie rozhodujúcich skutočností, ktoré odôvodňujú uplatnený nárok (povinnosť tvrdenia), teda

vymedziť skutkové okolnosti, ktoré majú byť podkladom rozhodnutia, označiť dôkazy na preukázanie
svojich tvrdení (dôkazná povinnosť), a uviesť žalobný návrh. Žalobným návrhom je súd viazaný. Žalobca
teda procesne zodpovedá za to čo a prečo žaluje, a za výber a formuláciu procesných prostriedkov. Je
preto zásadne vecou toho, kto navrhuje začatie konania, aby žalobu prispôsobil po stránke formulačnej
a obsahovej § 132 ods. 1 CSP. Podľa § 132 ods. 2 CSP opísanie rozhodujúcich skutočností nemožno

nahradiť odkazom na označené dôkazy. Podľa § 150 ods. 1 CSP strany majú povinnosť pravdivo a úplne
uvádzať podstatné a rozhodujúce skutkové tvrdenia týkajúce sa sporu.

32. V sporovom konaní, ktoré je ovládané dispozičnou zásadou, platí, že súd je viazaný žalobou.
Nárok uplatnený žalobou je charakterizovaný opísaním skutkových okolností, ktorými žalobca svoj

nárok odôvodňuje, a skutkovým základom opísaným v žalobe v spojení so žalobným petitom je
potom vymedzený základ nároku uplatneného žalobou, ktorý je predmetom konania. Rozhodujúcimi
skutočnosťami sa rozumejú (všetky) údaje, ktoré sú celkovo nutné k tomu, aby bolo jasné, o čom a na
akom základe má súd rozhodnúť, a ktoré, ak budú preukázané, umožňujú žalobe vyhovieť (porovnaj
tiež napr. rozsudok Najvyššieho súdu ČR zo dňa 23. januára 2002, sp. zn. 25 Cdo 643/2000, in Soubor

rozhodnutí Nejvyššího soudu, nakladateľstvo C.H.Beck, zväzok 13, publ. pod označením C 962).

33. Uvedené závery pritom vyplývajú aj z komentovanej odbornej literatúry, podľa ktorej
„základnú procesnú povinnosť sporových strán predstavuje povinnosť substancovať všetky podstatnéa rozhodujúce skutkové okolnosti, z ktorých vyvodzujú svoju procesnú taktiku (útok alebo obranu).
V sociálnej koncepcii civilného procesu sa povinnosť tvrdenia prejavuje ako povinnosť pravdivo a úplne
opísať všetky rozhodujúce skutkové okolnosti prípadu. Nedodržanie tejto povinnosti vedie k neuneseniu

bremena tvrdenia v civilnom spore. Následkom je tak opätovne strata sporu pre neunesenie konkrétneho
procesného bremena. Ak teda súd procesnú stranu „pristihne“ pri porušení povinnosti tvrdenia, je
v rámci tzv. materiálneho vedenia sporu oprávnený a povinný k tejto skutočnosti prihliadnuť a vyhodnotiť
ju v komplexe s inými procesnými povinnosťami a bremenami pri rozhodovaní sporu. ... Súd teda
in concreto prihliadne i na nedodržanie procesnej povinnosti relevantne substancovať rozhodujúce

skutkové tvrdenia (t.j. substancovať ich pravdivo a úplne)“ (in: Števček, M., Ficová, S., Baricová, J.,
Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C.
H. Beck, 2016, s. 50). „Všeobecné, vágne a paušálne tvrdenia žalobcu neumožňujú súdu ich vecné
preskúmanie a nie sú spôsobilé byť predmetom dokazovania. Takéto nesubstancované prejavy žalobcu
súd v konaní legitímne opomenie a nevykonáva vo vzťahu k ich pravdivosti žiadne dokazovanie. ...
žalovanému musí byť umožnené vyjadriť sa k všetkým tvrdeným skutočnostiam a vykonaným dôkazom.

Toto svoje právo nemôže žalovaný efektívne realizovať v prípade neurčitého skutkového tvrdenia, ktoré
samo o sebe vylučuje vysvetlenie alebo relevantnú reakciu, pri zachovaní náležitej miery vecnosti
a zrozumiteľnosti. Pokiaľ samotná žaloba nevykazuje vady, pre ktoré by ju súd odmietol v zmysle §
129 ods. 3 CSP, nie je osobitne procesne sankcionované to, že žalobca nedostatočne substancoval
svoje skutkové tvrdenia, resp. že sú jeho skutkové tvrdenia neúplné alebo neurčité. Tieto okolnosti

sa však prejavia v ďalšom procesnom postupe súdu (napr. nevykonanie dôkazu, neúplne zistený
skutkový stav a pod.) a v jeho konečnom rozhodnutí (zamietnutie žaloby, prípadne zastavenie konania),
za čo nesie plnú zodpovednosť procesne neaktívny žalobca. V záujme jeho vlastného procesného
úspechu vyžaduje sporové konanie od žalobcu adekvátnu mieru vigilancie a diligencie, teda bdelosti
a dôslednosti“ (in: tamtiež, s. 670). „Primárne by všetky relevantné a rozhodujúce skutkové tvrdenia

žalobcu mali byť uvedené v žalobe a relevantné a rozhodujúce skutkové tvrdenia žalovaného v jeho
vyjadrení k žalobe, resp. v replike a duplike (pozri § 167 a komentár k nemu). Súd môže dať stranám
možnosť riadne splniť povinnosť tvrdenia a dôkaznú povinnosť aj dodatočne, tento postup je však na
úvahe súdu ... Kruciálny rozdiel medzi sporom a mimosporom spočíva v tom, že zatiaľ čo v mimospore
je zistenie všetkých podstatných skutočností povinnosťou súdu, a to dokonca bez ohľadu na (ne)aktivitu

účastníkov konania (vyšetrovací princíp) a rozhodnutie vo veci samej možno vydať až vtedy, keď budú
všetky relevantné skutočnosti zistené (princíp materiálnej pravdy), v klasickom spore (na tomto mieste
odhliadneme od odlišností sporov s ochranou slabšej strany) je uvedenie a preukázanie relevantných
skutočností povinnosťou a zodpovednosťou sporových strán za minimálnej procesnej aktivity súdu a vec
je „zrelá“ na meritórne rozhodnutie nie až vtedy, keď boli všetky relevantné skutočnosti preukázané,

ale už v momente, keď niektorá zo sporových strán prestala (resp. premeškala príležitosť) „posúvať“
spor k ďalším skutkovým zisteniam.“ Pokiaľ ide o rozsah skutkového základu meritórneho rozhodnutia
v sporovom procese táto literatúra ďalej tiež uvádza, že „v klasickom sporovom konaní súd nevystupuje
v pozícii aktívneho vyšetrovateľa, ale v pozícii arbitra, ktorý zistí skutkový stav len z komponentov (pozri
aj ďalší výklad), ktoré do konania dodali sporové strany. Úlohou súdu teda nie je aktívne vyhľadávať

skutkové zistenia a snažiť sa o poznanie „objektívnej“, či „materiálnej“ pravdy, ale zisťovať skutkový
stav v miere primeranej procesnej aktivite sporových strán. Bez tejto aktivity strán súd v zisťovaní
skutkového stavu nepokračuje – uzavrie proces skutkového základu pre meritórne rozhodnutie a vec
rozhodne“ (tamtiež, s. 796).

34. V danom prípade pritom žalobca svoj nárok na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia
odôvodnil len svojou úspešnosťou v konaní vedenom na základe žaloby o zaplatenie sumy 1.912,82
Eur voči nemu s tým, že cieľom finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného práva
spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, skutočnosť, či mu ako žalobcovi v
dôsledku konania žalovaného reálne vznikla určitá ujma, je bez právneho významu, a účelom a zmyslom

ustanovenia § 3 ods. 5 ZoS je odškodniť spotrebiteľa za diskomfort, ktorý nastal samotným uplatnením
ochrany proti porušeniu práva a povinnosti zo strany žalovaného, a má ísť o istú satisfakciu spotrebiteľa,
ktorá má ale zároveň na žalovaného pôsobiť odradzujúco vo vzťahu k opätovnému porušovaniu
práv spotrebiteľov s tým, že „z okolností prípadu pôvodného súdneho konania ako spravodlivú výšku
primeraného finančného zadosťučinenia vyhodnotil sumu 500 ,- Eur.“ Žiadne konkrétne okolnosti, ktoré

by bližšie odôvodňovali ním uplatnenú výšku zadosťučinenia, však neuviedol. Žalobca neuviedol žiadne
bližšie okolnosti predchádzajúce jeho obrane na súde, a ani osobitné dôvody, zohľadňujúce napr. jeho
neúspešnúreklamáciualebopredsúdneupozornenienaporušeniepráva,ktorébyosobitnezvýrazňovali
jeho obranu v súdnom konaní (že žalovaný, v pôvodnom konaní žalobca, pred súdnym konaním nedbalna jeho výhrady), a ani či konanie žalovaného a jeho následné neoprávnené uplatnenie práva na
zaplatenie sumy 1.912,82 Eur na súde viedlo k vzniku aj iných negatívnych dôsledkov v jeho súkromnom
a spoločenskom živote. „Takýmito negatívnymi dôsledkami resp. nepriaznivými okolnosťami prípadu,

ktoré by mohli vzniknúť v súvislosti s nekalým konaním žalovaného je napr. vznik nepriaznivej majetkovej
a sociálnej situácie v konkrétnom čase, odkázanosť na iných alebo psychická záťaž a pod.“ (rozsudok
KS v Prešove, sp. zn. 17CoCsp/32/2020 z 29.9.2020). Zvýšená odmeňujúca funkcia zadosťučinenia
pre spotrebiteľa (za to, že sa pustil do sporu so žalovaným) by mohla vystupovať do popredia napr.
najmä vtedy, ak by žalobca tvrdil, že zodpovedná osoba pred podaním žaloby odmietla akceptovať

jeho (oprávnené) výhrady (prípadne reklamáciu), spoliehajúc sa možno na to (bez hrozby osobitného
negatívneho následku), že spotrebiteľ pre obtiaže nebude uplatňovať alebo brániť svoje práva na súde
(skúsime, či nám to „neprejde“), a ak jej to (zodpovednej osobe) aj neprejde, nebude to mať pre ňu
citeľnejšie následky (lebo od spotrebiteľa len nič nevymôže). Táto stránka je však pri nedostatku tvrdení
o predchádzajúcich výhradách spotrebiteľa adresovaných veriteľovi (zodpovednej osobe), osobitne pri
jeho zastúpení advokátom, tak ako tomu bolo aj v tomto prípade, oslabená, nakoľko negatívny prístup

zodpovednej osoby, ak nevyhovie oprávneným požiadavkám spotrebiteľa zastúpeného advokátom, má
svoj odraz aj v povinnosti nahradiť spotrebiteľovi jeho trovy právneho zastúpenia, a žiadne osobitné
úsilie od spotrebiteľa spravidla nevyžaduje.

35. Vzhľadom na vyššie uvedené závery a všetky súdu známe okolnosti tohto prípadu, podľa ktorých

žalobca netvrdil, že by veriteľa (zodpovednú osobu) pred pôvodným konaním upozornil na vytýkané
nedostatky (porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej zákonom č. 250/2007 Z.z. a osobitnými
predpismi), so súdnym konaním má skúsenosti (viacero súdnych konaní), k požiadavke zadosťučinenia
neuviedol žiadne negatívne dôsledky porušenia práva zo strany dodávateľa v okolnostiach tohto prípadu
na jeho súkromný či spoločenský život, a ani to, že by od žalovaného ešte pred podaním svojej žaloby

niečo neúspešne žiadal alebo reklamoval, pričom žaloba veriteľa bola v pôvodnom konaní predsa len aj
čiastočne dôvodná (keďže mu v tom čase neuhradili ešte ani len istinu z poskytnutého úveru), mal súd
za to, že žalobca (zastúpený advokátom) netvrdil a nepreukázal také okolnosti, ktoré by odôvodňovali
priznanie finančného zadosťučinenia v ním požadovanej výške 500,- Eur, a za primeranú výšku
zadosťučinenia tak považoval základnú sumu maximálne 50,- Eur tak, ako ju v obdobných prípadoch

priznáva aj Krajský súd v Prešove (napr. v rozsudku sp. zn. 9CoCsp/49/2020, 17CoCsp/32/2020),
navýšenú v tomto prípade na 100,- Eur vzhľadom na nárast cenovej úrovne, a v prevyšujúcej časti
žalobu zamietol.

36. O nároku na náhradu trov konania bolo rozhodnuté podľa § 262 ods. 1 CSP a § 255 ods. 1 CSP.

V danom prípade bol formálny základ nároku daný a výška prisúdenej istiny závisela od úvahy súdu,
a preto súd vychádzal zo záveru, že žalobca bol v spore úspešný a z toho dôvodu mu súd priznal nárok
na plnú náhradu trov konania (ktorých výška však bude vychádzať len z výšky prisúdenej istiny), hoci
súd zastáva názor, že žalobcovi by náhradu trov konania spravodlivo (z dôvodov hodných osobitného)
zreteľa ani patriť nemusela.

37. V súvislosti s úvahami o náhrade trov konania totiž súd pripomína, že súčasná právna úprava nemá
ustanovenieobdobnéustanoveniu§142ods.3OSP(omožnostimodifikácienáhradytrovkonaniapodľa
pomeru úspechu vo veci a ich priznaním v celom rozsahu v prípade, ak výška plnenia závisela od úvahy
súdu), a čiastočný úspech vo veci sa tak v zmysle ust. § 255 ods. 2 CSP má spravidla vždy prejaviť

pomerným rozdelením náhrady trov konania (podľa pomeru úspechu vo veci). Ak sa však má pritom aj
napriek tomu na daný prípad z nejakého dôvodu aplikovať obdobná norma ako bola uvedená v minulom
ustanovení § 142 ods. 3 OSP, súd poukazuje tiež na to, že v uvedenom ustanovení bola stanovená len
možnosť, a nie pravidlo (povinnosť) súdu priznať účastníkovi (vždy) plnú náhradu trov konania (porovnaj
slová: „Aj keď mal účastník vo veci úspech len čiastočný, môže mu súd priznať plnú náhradu trov

konania, ... ak rozhodnutie o výške plnenia záviselo od úvahy súdu), pričom v danom prípade pre takýto
postupnebolžiadenspravodlivýdôvod.Vokolnostiachtohtoprípadutotižsúdpoukazujenato,žežaloba
žalobcubolajednakúplne„formulárová“/viď§257CSPaprimeraneajuznesenieNSSR,sp.zn.6MCdo
9/2013, podľa ktorého „trovy konania vzniknuté zastupovaním advokátom v tzv. hromadných (skutkovo
a právne takmer totožných) veciach, kde sa obsah jednotlivých podaní, vyhotovených advokátom, mení

len o aktualizáciu a individualizáciu tej – ktorej veci, nemožno považovať za trovy nevyhnutne (účelne)
vynaložené na riadne uplatnenie alebo bránenie práva na súde.“/, žalobca, zastúpený advokátom, bol
úspešný len v malej časti, vo zvyšku bol jeho nárok (na základe ním uvedených tvrdení) uplatnený
v celkom zjavne neprimeranej výške (zodpovedajúcej spravidla až významným nemajetkovým újmam)a výrazne procesne úspešnejší tak bol žalovaný. Navyše žalobca pred uplatnením tohto peňažného
nároku na súde žalovaného na plnenie finančného zadosťučinenia v zmysle ust. § 563 OZ ani len
nevyzval, v dôsledku čoho tak žalovaný (ohľadom požiadavky zaplatiť žalobcovi zadosťučinenie -

vzhľadom na predchádzajúcu chýbajúcu výzvu na plnenie) svojim správaním pred podaním žaloby ani
nedal dôvod na podanie žaloby (nebol v omeškaní) a nemal reálnu možnosť spor odvrátiť (porovnaj aj
bývalé ust. § 143 zák. č. 99/1963 Zb.), čo by nepochybne bolo možné hodnotiť ako tiež ako dôvody
hodné osobitného zreteľa, pre ktoré by žalobcovi trovy konania spojené s týmto konaním, s prihliadnutím
na princíp všeobecnej spravodlivosti a rozumné usporiadanie procesných vzťahov strán sporu (článok

1, 2 CSP), patriť nemali.

38. Vzhľadom na v danom prípade pomerne nízku sumu náhrady trov konania a rozhodovaciu prax
tunajšieho odvolacieho súdu, ktorý náhradu trov konania žalobcom aj v takých prípadoch priznáva, však
súd napokon v záujme nepredlžovania tohto sporu žalobcovi ich náhradu priznal tak, ako je to uvedené
v bode 36. tohto odôvodnenia.

39. Podľa § 262 ods. 2 CSP o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti
tohto rozhodnutia samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia. Odvolanie sa podáva

na súde, proti rozhodnutiu ktorého smeruje.

Podľa § 363 CSP v odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (§ 127 ods. 1 CSP) uvedie,
proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

Podľa § 364 CSP rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty
na podanie odvolania.

Podľa § 365 ods. 1 CSP odvolanie možno odôvodniť len tým, že

a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa § 365 ods. 2 CSP odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že
právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu
uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Podľa § 365 ods. 3 CSP odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do
uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.