Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Wednesday, January 30, 2025

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 2Cdo/16/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5113213400
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 01. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viera Nevedelová
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2025:5113213400.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcu I. X., narodeného J., bytom X., právne zastúpeného
advokátom JUDr. Milošom Gerom, so sídlom Bytča, Ul. Štefánika 217, IČO: 40 065 049, proti žalovanej
L. M., narodenej J., bytom X., právne zastúpenej advokátskou kanceláriou STEHURA & partners, v. o. s.,
so sídlom Čadca, Fraňa Kráľa 2080, IČO: 47 246 863, pracovisko Žilina, Dolný val 574/7, v mene ktorej
ako advokát a konateľ koná JUDr. Stanislav Stehura, PhD., o zrušenie vecného bremena, vedenom na

Okresnom súde Žilina pod sp. zn. 2C/126/2013, o dovolaní žalovanej proti rozsudku Krajského súdu v
Žiline z 31. mája 2022 sp. zn. 11Co/6/2022, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Krajského súdu v Žiline z 31. mája 2022 sp. zn. 11Co/6/2022 z r u š u j e a vec mu vracia
na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

I.

Konanie pred súdom prvej inštancie

1. Okresný súd Žilina (ďalej len „súd prvej inštancie“) v poradí prvým rozsudkom z 25. mája 2017 č. k.
2C/126/2013-73 výrokom I. zrušil vecné bremeno - právo doživotného bývania a užívania domu č. XXX
s príslušenstvom na parc. č. 2354 a pozemkov parc. č. 2354 a č. 2355 (zastavaná plocha a nádvorie,

resp. záhrada), zapísaných na LV č. XXXX pre k. ú. X., zriadené v prospech žalovanej dohodou dedičov
a výrokom II. priznal žalobcovi voči žalovanej náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Krajský súd v Žiline
(ďalej aj „odvolací súd“) uznesením z 18. januára 2018 č. k. 5Co/258/2017-115 uvedený rozsudok z
dôvoduabsencieprávnehoposúdeniavecizrušilavecvrátilsúduprvejinštancienaďalšiekonaniestým,
aby sa pri posudzovaní otázky zrušenia vecného bremena v zmysle § 151p ods. 3 zák. č. 40/1964 Zb.
Občiansky zákonník (ďalej aj „OZ“) zaoberal skutočnosťou, či za primeranú náhradu za také zrušenie

možno považovať zaplatenie výplatku z dedičstva žalobcom žalovanej, a na ten účel vyhodnotil
osvedčeniaodedičstvesp.zn.15D/203/2006,Dnot43/2006z10.01.2007asp.zn.15D/416/2006,Dnot
81/2006 z 10. 01. 2007, skúmajúc vôľu dedičov, ktorú v uzatvorených dohodách o dedičstve prejavili.
II.
2. Súd prvej inštancie v poradí druhým rozsudkom z 18. novembra 2019 č. k. 2C/126/2013-142 výrokom
I. vecné bremeno zrušil a výrokom II. priznal žalobcovi voči žalovanej právo na náhradu trov konania

v rozsahu 100 %.
3. Po hmotnoprávnej stránke spor posudzoval v zmysle ustanovení § 151n, § 151o a § 151p
Občianskeho zákonníka. Z dedičského osvedčenia, ako aj z výpovede žalobcu a svedkov mu vyplynulo,
že v dedičskom konaní sp. zn. 15D/203/2006 po R. X., rod. U. bolo prejednané dedičstvo, pričom
účastníci tohto dedičského konania - súrodenci, deti poručiteľky sa dohodli tak, že výlučným vlastníkom
nehnuteľnosti sa stane žalobca s povinnosťou vyplatenia svojich súrodencov, každého po 47.000 Sk.

Ohľadne sestry Jarmily Várošovej (žalovaná) bolo zriadené vecné bremeno, pretože táto v tom čase
nemala kde bývať a bydlisko mala v rodičovskom dome. Bolo dohodnuté, že tejto žalobca vyplatísumu 47.000 Sk v lehote do 6-tich mesiacov od odhlásenia sa z trvalého pobytu v dome č. XXX X..
Táto skutočnosť nastala, žalovaná sa odsťahovala z rodičovského domu a teraz má trvalé bydlisko X.
č. XXXX. Bolo aj nepochybne preukázané, že žalobca žalovanej zaslal finančné prostriedky v sume

1.560,11 eur (47.000 Sk), čo vyplýva z pripojených poštových poukážok č. 10014 z 21. 08. 2013 a č.
10015 z toho istého dňa.
4. Súd prvej inštancie dôvodil, že žalovaná v konaní súhlasila so zrušením vecného bremena, ale
v zmysle § 151p ods. 3 Občianskeho zákonníka žiadala za zrušenie vecného bremena primeranú
náhradu, ktorú obranu žalovanej nemohol akceptovať. Žalovanej podľa názoru súdu prvej inštancie bola

poskytnutá primeraná náhrada za zrušenie vecného bremena, a to suma 1.560,11 eur. Z dedičského
rozhodnutia sp. zn. 15D/203/2006 vyplynulo, že výlučným vlastníkom nehnuteľnosti po nebohej R. X. sa
stal žalobca. Ustupujúcim dedičom L. V. a K. B. vyplatil každej po 47.000 Sk (1.560,11 eur). Zhodne tak
urobil aj čo sa týka najmladšej sestry L. X., ktorej tiež vyplatil túto sumu po tom, ako sa odsťahovala do X.
č. XXXX. Súd nemohol teda akceptovať jej požiadavku, aby vecné bremeno bolo zrušené za primeranú
náhradu, keď táto náhrada už bola žalovanej vyplatená. Súd tento prípad jednoznačne subsumoval

pod ustanovenie § 151p ods. 3 Občianskeho zákonníka. Pokiaľ by žalobca vyplácal ďalšie finančné
prostriedky ako primeranú náhradu za zrušenie vecného bremena, nepochybne by sa žalovaná aj na
úkor svojich ostatných súrodencov obohatila, pokým by získala väčší finančný prospech z dedičstva po
svojej matke ako ostatní dedičia.
5. V bode 22. odôvodnenia rozsudku súd prvej inštancie znovu dal do pozornosti dedičské konanie, z

ktorého vyplýva, že po tom, ako nastane tá skutočnosť, že žalovaná sa odsťahuje z rodinného domu č.
XXX, žalovaný je povinný do 6-tich mesiacov jej zaplatiť finančnú hotovosť 47.000 Sk. Tieto podmienky
boli zo strany žalobcu v plnom rozsahu splnené. Takisto bolo preukázané, že žalovaná sa odsťahovala
z rodinného domu X. č. XXX.
6.Súdprvejinštanciedopĺňacímrozsudkomz12.júla2021č.k.2C/126/2013-203vovýrokuI.primeranú

náhradu za zrušenie vecného bremena nepriznal a výrokom II. rozhodol, že žiadna zo sporových strán
nemá nárok na náhradu trov konania.

7. Z odôvodnenia dopĺňacieho rozsudku (bod 7.) vyplýva, že vo veci súd prvej inštancie rozhodol
meritórne v prvotnom rozhodnutí, o primeranej náhrade za zrušenie vecného bremena však nerozhodol,

a preto dopĺňacím rozsudkom túto chybu opravil. Dal do pozornosti pôvodný rozsudok sp. zn.
2C/129/2013 z 18. 11. 2019, z ktorého bodu č. 22. vyplýva, že žalovaná obdržala náhradu za zrušenie
vecného bremena.
8. Výrok II. dopĺňacieho rozsudku o nároku na náhradu trov konania o vyhlásení dopĺňacieho
rozsudku odôvodnil tým, že žiadna zo sporových strán nemá právo na náhradu trov konania. To neplatí

o pôvodnom (dopĺňanom) rozsudku, ktorý bol vynesený v tejto veci, kedy súd priznal 100 % náhrady
trov konania samotnému žalobcovi.
III.
Konanie o odvolaní

9. Krajský súd v Žiline (ďalej aj ako „odvolací súd“), v konaní o odvolaní žalovanej túto vyzval na
vyjadrenie sa k možnej aplikácii § 3 ods. 1 OZ.
10. Žalovaná vo vyjadrení k výzve súdu uviedla, že § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka predstavuje
všeobecnú zásadu súkromného práva, pričom v predmetnej výzve nie je uvedené, v akom kontexte je

možné predmetnú zásadu aplikovať, preto nie je možné zaujať relevantné stanovisko. Uvedené vyplýva
aj zo skutočnosti, že odvolaním napadnutý rozsudok je zmätočný a nepreskúmateľný, nakoľko nie je
zrejmé, či súd rozhodol o zrušení vecného bremena z dôvodu podľa § 151p ods. 3 Občianskeho
zákonníka alebo z dôvodu splnenia rozväzovacej podmienky. Súd na jednej strane uviedol, že návrhu
žalobcu vyhovel z dôvodu, že z dedičského rozhodnutia sp. zn. 15D/203/2006 vyplynulo, že ak sa

odsťahuje z rodinného domu č. XXX, žalobca je povinný jej do 6 mesiacov vyplatiť finančnú hotovosť
47.000 Sk, čo sa aj stalo a žalobca jej predmetnú hotovosť vyplatil, na strane druhej súd uviedol,
že tento prípad subsumoval pod ustanovenie § 151p ods. 3 Občianskeho zákonníka, a teda, že
náhrada za zrušenie vecného bremena jej už bola vyplatená. Poukazuje, že vecné bremeno bolo v jej
prospech zriadené z dôvodu jej zdravotného stavu, pretože nikdy nemôže nadobudnúť vlastné bývanie

a rodičovský dom predstavuje pre ňu jedinú životnú istotu na zabezpečenie bývania.
11.Odvolacísúdprejednalodvolaniebeznariadeniapojednávania(§385ods.1CSP)arozsudkomz31.
mája 2022 č. k. 11Co/6/2022-239 rozsudok súdu prvej inštancie z 18. 11. 2019 č. k. 2C/126/2013-142
vo výrokoch I., II. a dopĺňací rozsudok z 12. 07. 2021 č. k. 2C/126/2013- 203 vo výroku I. potvrdil(výrokom I.), výrok II. dopĺňacieho rozsudku súdu prvej inštancie zrušil (výrokom II.) a žalobcovi priznal
voči žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 % (výrokom III.).
12. Z odôvodnenia rozsudku vyplýva, že odvolací súd skonštatoval, že odvolanie žalovanej nie je

dôvodné a rozsudok súdu prvej inštancie je vecne správny. Dokazovaním, vykonaným súdom prvej
inštancie, boli preukázané podmienky pre zrušenie vecného bremena v zmysle § 151p ods. 3 OZ.
Žaloba umožňovala súdu prijať takýto záver, nakoľko súd každé podanie posudzuje podľa jeho obsahu
(§ 124 ods. 1 CSP). Žalobca nemusel nárok právne kvalifikovať, právna kvalifikácia bola vecou súdu, v
zmysle zásady „súd pozná právo“. Povinnosťou žalobcu bolo uviesť skutkové tvrdenia a vymedziť petit

žaloby, t. j. určiť predmet konania. Žalobca v podanej žalobe výslovne uviedol, že sa domáha zrušenia
vecného bremena, nakoľko odpadli dôvody, pre ktoré bolo zriadené, keď sa žalovaná odsťahovala do
inej nehnuteľnosti a žalobca splnil podmienky dedičskej dohody. Tieto skutkové tvrdenia boli vykonanými
dôkazmi preukázané (body 18. a 19. odôvodnenia).
13. Je nepochybné (bod 21. odôvodnenia), že na strane žalovanej nastala zmena pomerov, v dôsledku
ktorej nastal hrubý nepomer medzi vecným bremenom a výhodou oprávneného. V čase zriadenia

vecného bremena bola žalovaná odkázaná na bývanie v dotknutej nehnuteľnosti. Následne žalovaná
zmenila osobný stav, vydala sa a získala právo bývania v bytovom dome, kde bola v čase rozhodovania
odvolacieho súdu prihlásená na trvalý pobyt. Za takýchto okolností nemožno spravodlivo trvať na tom,
aby jej žalobca poskytoval nehnuteľnosť na účely bývania, keďže túto potrebu má uspokojenú.
14. V tejto súvislosti treba prihliadnuť aj na ostatné okolnosti, ktoré vyplývajú zo zistení súdu prvej

inštancie - žalovaná mala nárok na spoluvlastnícky podiel z titulu dedenia predmetnej nehnuteľnosti
zaťaženej vecným bremenom. Za tento podiel jej žalobca poskytol výplatok. Aj keď v dedičských
dohodách, ktoré vecné bremeno založili, nebolo v právne perfektnej forme dohodnuté obmedzenie
vecného bremena na určitý čas, resp. rozväzovacia podmienka, z ostatných častí dedičskej dohody
vyplynulo, že sa počítalo s bývaním žalovanej v nehnuteľnosti dočasne, do zabezpečenia vlastného

bývania. Uvedené vyplynulo aj z výsluchu svedkov - súrodencov žalobcu a žalovanej.
15. Vydajom a odsťahovaním sa žalovanej do nehnuteľnosti, ku ktorej má samostatné právo bývania,
došlo k zásadnej a trvalej zmene pomerov, pričom ďalšie trvanie vecného bremena, na ktoré žalovaná
nebola odkázaná, by vyvolalo hrubý nepomer pri obmedzení užívania nehnuteľnosti žalobcom a
výhodou oprávnenej (bod 22. rozsudku odvolacieho súdu).

16. Odvolací súd poukázal na to, že súdna prax došla k záveru, že ak bolo vecné bremeno zriadené
bezodplatne, môže dôjsť k jeho zrušeniu bez náhrady.
17. V bode 25. odôvodnenia odvolací súd konštatoval, že zo skutkového stavu, zisteného súdom prvej
inštancie, mu vyplynulo, že vecné bremeno bolo zriadené na základe dedičskej dohody bezodplatne.
Žalobca prevzal rodičovskú nehnuteľnosť a zaviazal sa ustupujúcim dedičom - súrodencom, teda

aj žalovanej, vyplatiť náhradu zodpovedajúcu hodnote ich dedičského podielu. Tak ako ostatným
súrodencom, aj žalovanej bola náhrada zodpovedajúca hodnote jej dedičského podielu vyplatená.
18. Správne súd prvej inštancie poukázal na skutočnosť, že vyplatením náhrady za zrušené vecné
bremeno by žalovaná získala výhodu oproti ostatným súrodencom, preto poskytnutie náhrady za
zrušené vecné bremeno by bolo v rozpore s dobrými mravmi (§ 3 ods. 1 OZ). Na rozdiel od súdu prvej

inštancie odvolací súd konštatoval, že žalobca vyplatil žalovanej nie primeranú náhradu za zrušenie
vecného bremena, ale výplatok z dedičstva, čo však medzi stranami nebola sporná skutočnosť (preto
nenariaďoval pojednávanie).
19. Vo vzťahu k výroku II., ktorým zrušil výrok II. dopĺňacieho rozsudku súdu prvej inštancie, odvolací
súd uviedol, že išlo o výrok nadbytočný, lebo o trovách už bolo rozhodnuté výrokom II. rozsudku, ktorý

preto zrušil.
IV.
Dovolanie žalovanej

20. Rozsudok odvolacieho súdu napadla žalovaná (ďalej aj ako „dovolateľka“) dovolaním, ktorého

prípustnosť vyvodzovala z § 420 písm. f) a § 421 ods. 1 písm. a) CSP. Navrhla, aby dovolací súd zrušil
rozhodnutie odvolacieho súdu v celom rozsahu a vec vrátil na ďalšie konanie.
21. Vo vzťahu k dôvodu dovolania podľa § 420 písm. f) CSP namietla záver odvolacieho súdu o
správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie o zrušení vecného bremena aplikovaním § 151p ods. 3 OZ
s odôvodnením, že z vykonaného dokazovania pred súdom prvej inštancie boli preukázané podmienky

pre zrušenie vecného bremena, pričom žaloba umožňovala prijať súdu takýto záver, keďže každé
podanie súd posudzuje podľa obsahu a žalobca nemusí svoj nárok právne kvalifikovať, nakoľko právna
kvalifikácia je vecou súdu a povinnosťou žalobcu je uviesť skutkové tvrdenia a vymedziť petit žaloby.22. S uvedeným tvrdením odvolacieho súdu dovolateľka nesúhlasila, nakoľko z podanej žaloby na
zrušenie vecného bremena ako aj z vyjadrení (skutkových tvrdení) žalobcu jednoznačne vyplýva,
že žalobca sa zrušenia vecného bremena po celý čas v konaní pred súdom domáhal z dôvodu splnenia

rozväzovacej podmienky, ktorá podľa tvrdenia žalobcu mala byť dohodnutá v dohode dedičov. Takáto
žaloba na zrušenie vecného bremena bola však neprípustná, preto ju súdy mali zamietnuť,
nakoľko v prípade, že vecné bremeno malo zaniknúť splnením rozväzovacej podmienky súd už nemohol
rozhodovať o zrušení vecného bremena. Rozhodnutie súdu o zrušení vecného bremena je rozhodnutím
konštitutívnym a je možné len z dôvodu podľa § 151p ods. 3 OZ.

23. Podľa dovolateľky bol súd povinný v konaní o zrušenie vecného bremena zhodnotiť subjektívne
i objektívne dôvody vedúce k trvalej zmene pomerov, ktoré priamo vyvolali hrubý nepomer medzi
povinnosťouzaviazanéhoavýhodouoprávneného.Prirozhodovaníoobmedzeníalebozrušenívecného
bremena v dôsledku zmeny pomerov bolo potrebné vziať do úvahy všetky okolnosti veci; predovšetkým
bolo potrebné zistiť, či došlo k zmene pomerov a v kladnom prípade posúdiť, nakoľko táto zmena
mala vplyv na spôsob výkonu práva zodpovedajúceho vecnému bremenu, ako sa prejavila na užívaní

nehnuteľnosti zaťaženej vecným bremenom, vziať do úvahy ujmu, ktorá oprávnenému vznikne v
dôsledku obmedzenia alebo zrušenia vecného bremena za náhradu a porovnať ju s prípadnou ujmou
vzniknutou vlastníkom zaťaženého pozemku v dôsledku zmeny pomerov. Právne významný je len hrubý
nepomer, ktorý vznikol v dôsledku zmeny pomerov. I keď k zmene pomerov došlo a je daný i hrubý
nepomer medzi vecným bremenom a výhodou oprávneného, nie sú dané podmienky pre zrušenie

vecného bremena, pokiaľ tento hrubý nepomer existoval už pred zmenou pomerov.
24. Z Civilného sporového poriadku vyplýva, že súd v konaní a pri rozhodovaní je povinný sa spravovať
zásadou koncentrácie, pričom pri určovacích žalobách je viazaný návrhom žalobcu a tento návrh
nemá právo prekročiť. Odvolací súd fakticky žalobe vyhovel z dôvodu existencie dôvodov pre zrušenie
vecného bremena podľa § 151p ods. 3 OZ (zmene pomerov, ktoré mali priamo vyvolať hrubý nepomer

medzi povinnosťou žalobcu a výhodou žalovanej), pričom samotný žalobca neuvádzal žiadne dôvody
vedúce k trvalej zmene pomerov, ktoré mali priamo vyvolať hrubý nepomer medzi jeho povinnosťou
a výhodou žalovanej. Existencia týchto dôvodov nebola v konaní pred súdom prvej inštancie žiadnym
spôsobom preukazovaná, a preto je pre žalovanú prekvapivý záver odvolacieho súdu o existencii
dôvodovprezrušenievecnéhobremenapodľa§151pods.3OZ,keďžeodvolacísúdžiadnymspôsobom

dokazovanie nezopakoval alebo nedoplnil.
25. Tým, že odvolací súd založil svoje rozhodnutie na existencii dôvodov pre zrušenie vecného
bremena (trvalá zmena pomerov, hrubý nepomer medzi vecným bremenom a výhodou oprávneného) na
dôkazoch, ktoré súd prvej inštancie posúdil odlišne, t. j. ako dôkazy zakladajúce splnenie rozväzovacej
podmienky, bez toho, aby odvolací súd zopakoval dokazovanie, resp. žalovanú vyzval, aby sa k

uvedenému vyjadrila, došlo zo strany odvolacieho súdu k zásahu do práva žalovanej na spravodlivý
súdny proces, ako aj k porušeniu zásady kontradiktórnosti konania.
26. Dovolací dôvod podľa ustanovenia § 421 ods. 1 písm. a) CSP vzhliadla žalovaná v tom (podľa
obsahu dovolania), že odvolací súd pri riešení právnej otázky „či súd môže podľa § 151p ods. 3 OZ
rozhodnúť o zrušení vecného bremena bez priznania primeranej náhrady“ sa odklonil od ustálenej

rozhodovacej praxe dovolacieho súdu vyslovenej jednoznačne, určito a zrozumiteľne v rozhodnutí
Najvyššieho súdu ČSSR z 22. mája 1967 sp. zn. 5Cz/44/67, ktoré bolo publikované v Zbierke súdnych
rozhodnutí a stanovísk (1964-1974) pod č. 110 (R 110/1967), ktorého právna veta k výkladu § 506 ods.
2 OZ znie: Z citovaného zákonného ustanovenia vyplýva, že súd môže rozhodnúť o obmedzení alebo
zrušení vecného bremena, avšak vždy za primeranú náhradu. Ustanovenie § 151p ods. 3 OZ v platnom

znení je podľa dovolateľky zhodné s ustanovením § 506 ods. 2 OZ, preto je výklad tohto ustanovenia
stále použiteľný aj na teraz platné stanovenie § 151p ods. 3 OZ. Odvolací súd založil svoje rozhodnutie
na právnom názore, že ak bolo vecné bremeno dojednané bezodplatne, môže dôjsť k zrušeniu vecného
bremena bez náhrady. Nesprávnosť tohto posúdenia žalovaná videla v tom, že je v rozpore s ustálenou
rozhodovacou praxou dovolacieho súdu vyslovenou v rozhodnutí R 110/67, ktoré je pre posúdenie tejto

sporovej veci zásadným rozhodnutím. Z uvedeného rozhodnutia vyplynulo, že súd môže rozhodnúť o
obmedzení alebo zrušení vecného bremena, avšak vždy za primeranú náhradu.
27. Podľa názoru žalovanej rozhodnutím odvolacieho súdu došlo k odklonu od ustálenej rozhodovacej
praxe dovolacieho súdu aj vo vzťahu k rozhodnutiu Najvyššieho súdu SSR z 27. 06. 1972 sp. zn. Cpj
57/71 publikovanému v Zbierke súdnych rozhodnutí a stanovísk č. 65 (R 65/1972) ako aj vo vzťahu k

rozhodnutiu Najvyššieho súdu SSR R 37/1985 (Zo správy a rozhodovaní súdov vo veciach susedských
vzťahov, prejednanej občianskoprávnym kolégiom Najvyššieho súdu Slovenskej socialistickej republiky,
Cpj 67/84 a schválenej plénom Najvyššieho súdu SSR 23. 05. 1985, Pls 1/85), z ktorých vyplýva, že
primeraná náhrada nemusí pozostávať vždy iba z peňažného plnenia, ale môže ňou byť aj vytvoreniestavu, ktorý zabezpečí plnohodnotné uspokojenie potrieb žalovaného iným spôsobom, než je doterajší
výkonoprávneniavyplývajúcehozvecnéhobremena(R65/1972).Nemožnovšakpovažovať zasprávny
právny názor, podľa ktorého za „primeranú náhradu“ možno považovať už skutočnosť, že súd v súvislosti

s obmedzením vecného bremena sčasti ponechal vecné bremeno a obmedzil iba jeho rozsah čo do
spôsobu jeho výkonu (R 37/1985). V tomto smere žalovaná poukázala na skutočnosť, že predmetné
vecné bremeno bolo v jej prospech zriadené z dôvodu jej zdravotného stavu (invalidita od narodenia),
pretože nikdy nemôže nadobudnúť vlastné bývanie a rodičovský dom (právo doživotného bývania)
predstavuje pre ňu jedinú životnú istotu na zabezpečenie bývania. Žalovaná nemá a ani nikdy nemala

vlastné bývanie, nakoľko býva v nájomnom byte, ktorý jej neposkytuje istotu bývania.
28. Podľa názoru žalovanej rozhodnutím odvolacieho súdu došlo k odklonu od ustálenej rozhodovacej
praxe dovolacieho súdu aj vo vzťahu k rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 1.
novembra 2013 sp. zn. 1Cdo/192/2006, v ktorom sa dovolací súd venoval kritériám rozhodujúcim
pre stanovenie výšky peňažnej náhrady pri zrušení vecného bremena doživotného bývania. Za
nesprávne kritériá považoval spôsob zabezpečenia budúceho bývania oprávnenej osoby (teda výšku

kúpnej ceny za jednoizbový byt, pretože vecné bremeno sa viazalo k jednoizbovému bytu), dĺžku
výkonu práva zodpovedajúcemu vecnému bremenu, ani okolnosť, že oprávnená z vecného bremena
ako pôvodná vlastníčka zaťaženej nehnuteľnosti pri vzniku vecného bremena získala za zaťaženú
nehnuteľnosť kúpnu cenu. Podľa Najvyššieho súdu Slovenskej republiky: „významné z hľadiska
správneho rozhodnutia o tejto náhrade je zistenie, aký je majetkový prospech vlastníka (spoluvlastníkov)

zaťaženej nehnuteľnosti a majetkový dôsledok u oprávneného, vychádzajúc z toho, že právo z vecného
bremena spočíva v bezplatnom doživotnom bývaní. Vzhľadom na tento charakterizujúci účel (výhodu
oprávnenejzvecnéhobremena)malibyťmajetkovédôsledkyprejavujúcesavzrušenívecnéhobremena
u účastníkov zisťované ako možnosť získania nájomného odporcami pri prenájme nehnuteľnosti, u
navrhovateľky ako finančná povinnosť uhrádzať nájomné za užívanie podobnej nehnuteľnosti alebo

bytu. Súd pri úvahe o primeranej náhrade nie je viazaný návrhom, čo znamená, že nie je vylúčená
jednorazová peňažná náhrada, ale ani poskytovanie opakujúceho sa peňažného plnenia. Nemožno
opomenúť,ženáhradamábyťsíceprimeraná,tátoadekvátnosťvšakneznamená,žebynáhradamusela
úplne (rovnocenne a v celom rozsahu) vyvážiť hodnotu práva zodpovedajúcemu zrušenému vecnému
bremenu.“

29. S poukázaním na označené rozhodnutia bolo podľa žalovanej nevyhnutné, aby súd pri zrušení
vecného bremena vždy určil aj primeranú náhradu, nakoľko ustanovenie § 151p ods. 3 Občianskeho
zákonníka treba vykladať tak, že pri obmedzení alebo zrušení vecného bremena súd musí vždy určiť aj
primeranúnáhradu,atobezohľadunato,čivecnébremenobolozriadenézaodplatualebobezodplatne.
Z uvedených dôvodov žalovaná navrhla, aby dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu

vrátil na ďalšie konanie.
30. Z vyjadrenia žalobcu k dovolaniu vyplynulo, že postup a rozsudok odvolacieho súdu považuje za
správny, preto navrhol dovolanie žalovanej zamietnuť.
V.
Dovolacie konanie

31. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) ako súd dovolací
(§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podal v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) účastník konania
zastúpený v súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorého neprospech bolo napadnuté rozhodnutie
vydané (§ 424 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) dospel k záveru, že dovolaniu treba

vyhovieť.
32. Najvyšší súd opakovane vyjadril záver, v zmysle ktorého právo na súdnu ochranu nie je absolútne
a v záujme zaistenia právnej istoty a riadneho výkonu spravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam.
Toto právo, súčasťou ktorého je tiež právo domôcť sa na opravnom súde nápravy chýb a nedostatkov
v konaní a rozhodovaní súdu nižšej inštancie, sa v civilnom sporovom konaní zaručuje len vtedy, ak sú

splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých môže súd konať a rozhodnúť o veci samej.
Platí to pre všetky štádiá konania, vrátane dovolacieho konania. Otázka posúdenia, či sú alebo nie
sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci
dovolacieho súdu.
33. Naznačenej mimoriadnej povahe dovolania zodpovedá aj právna úprava jeho prípustnosti. V zmysle

§ 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon pripúšťa. To
znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu-ktorému rozhodnutiu odvolacieho
súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia odvolacieho
súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421 CSP.Podľa § 420 písm. f) CSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci
samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby
uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý

proces.
34. Pojmovým znakom vady zmätočnosti uvedenej v ustanovení § 420 písm. f) CSP je, že k nej
došlo nesprávnym „procesným“ postupom súdu, ktorý znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Pojem „procesný
postup“ bol vysvetlený už vo viacerých rozhodnutiach najvyššieho súdu tak, že sa ním rozumie

faktická, vydaniu konečného rozhodnutia predchádzajúca činnosť alebo nečinnosť súdu, teda sama
procedúra prejednania veci (to, ako súd viedol konanie), znemožňujúca strane sporu (v mimosporových
konaniachstále účastníkovikonania)realizáciujejprocesnýchoprávneníamariacamožnostijejaktívnej
účasti na konaní (tu porovnaj R 129/1999 a sp. zn. 1Cdo/202/2017, 2Cdo/162/2017, 3Cdo/22/2018,
4Cdo/87/2017,5Cdo/112/2018,7Cdo/202/2017a8Cdo/85/2018).Podstatouprávanaspravodlivýsúdny
proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v

konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom. Integrálnou
súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov
Slovenskej republiky.
35. Hlavnými znakmi, ktoré charakterizujú procesnú vadu uvedenú v § 420 písm. f) CSP, sú a) zásah
súdu do práva na spravodlivý proces a b) nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci procesnej

strane, aby svojou procesnou aktivitou uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia.
36. V danom prípade dovolateľka dôvodnosť dovolania odvodila z § 420 písm. f) CSP, keď porušenie
práva na spravodlivý proces, ktorým malo byť znemožnené uskutočňovať jej patriace procesné práva,
oprela v prvom rade o tvrdenie, že odvolací súd rozhodol o zrušení vecného bremena napriek tomu, že
žalobca tvrdil splnenie rozväzovacej podmienky podľa dohody dedičov, teda že vecné bremeno zaniklo;

v takom prípade však žaloba o zrušenie vecného bremena nie je prípustná a súd ju mal preto zamietnuť,
lebo v zmysle zásady koncentrácie pri určovacích žalobách je súd viazaný návrhom žalobcu a tento
návrh nemá právo prekročiť. V tejto časti dovolací súd vyhodnotil dovolanie podľa § 420 písm. f) CSP
ako nedôvodné, keďže z obsahu žaloby je zrejmé, že žalobca sa domáhal zrušenia vecného bremena,
keď za splnenie rozväzovacej podmienky zrušenia vecného bremena považoval vyplatenie dedičského

podielu.
37. Tvrdenie o porušení práva na spravodlivý proces (§ 420 písm. f) CSP), ktorým malo byť znemožnené
uskutočňovať jej patriace procesné práva, dovolateľka oprela aj o to, že odvolací súd v rozpore so
zásadou kontradiktórnosti založil svoje rozhodnutie na prekvapivom závere o existencii dôvodov na
zrušenie vecného bremena na základe konštatovanej trvalej zmeny pomerov a hrubom nepomere medzi

vecným bremenom a výhodou oprávneného, hoci žalobca neuvádzal žiadne dôvody vedúce k trvalej
zmene pomerov, majúce vyvolať hrubý nepomer medzi jeho povinnosťou a výhodou žalovanej z
vecného bremena, keď existencia takých dôvodov nebola v konaní pred súdom prvej inštancie
žiadnym spôsobom preukazovaná. Dôkazy zakladajúce splnenie rozväzovacej podmienky posúdil
odlišne od ich posúdenia súdom prvej inštancie bez toho, aby zopakoval dokazovanie, resp. žalovanú

vyzval, aby sa k uvedenému vyjadrila.
38. Právo na spravodlivý súdny proces je jedným zo základných práv a do obsahu tohto práva patrí
viacero samostatných subjektívnych práv a princípov. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je
možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred
ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom.

Podľa § 187 ods. 2 CSP dôkazným prostriedkom je najmä výsluch strany, výsluch svedka, listina,
odborné vyjadrenie, znalecké dokazovanie a obhliadka. Ak nie je spôsob vykonania dôkazu predpísaný,
určí ho súd.
Podľa § 188 ods. 1 CSP súd vykonáva dôkazy na pojednávaní.
Podľa § 191 ods. 1 CSP dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky

dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo.
Postup súdu pri vykonaní dokazovania výsluchom svedka upravuje Civilný sporový poriadok v
ustanoveniach § 196 až § 203.
Podľa § 204 CSP dôkaz listinou sa vykoná tak, že súd listinu alebo jej časť prečíta alebo oznámi jej
obsah; to neplatí, ak ide o listinu, ktorej odpis bol strane sporu v priebehu konania doručený a ak listina

alebo jej obsah neboli protistranou spochybnené.
Podľa § 378 ods. 1 CSP na konanie na odvolacom súde sa primerane použijú ustanovenia o konaní
pred súdom prvej inštancie, ak tento zákon neustanovuje inak.Podľa § 383 CSP odvolací súd je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie okrem
prípadov, ak dokazovanie zopakuje alebo doplní.
Podľa § 384 ods. 1 CSP ak má odvolací súd za to, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných

dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, dokazovanie v potrebnom rozsahu zopakuje sám.
Na prejednanie odvolania nariadi odvolací súd pojednávanie vždy, ak je potrebné zopakovať alebo
doplniť dokazovanie alebo to vyžaduje dôležitý verejný záujem (§ 385 ods. 1 CSP).
39. Z vyššie citovaných ustanovení vyplýva, že ak odvolací súd ako súd opravný v rámci preskúmavania
rozhodnutia súdu prvej inštancie dôjde k záveru, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných

dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, dokazovanie vykonané súdom prvej inštancie zopakuje.
Uvedená povinnosť odvolacieho súdu vyplýva z princípu priamosti; odvolací súd teda nemôže dôkazy
vykonané súdom prvej inštancie sám len prehodnotiť. O nové hodnotenie dôkazov ide tam, kde
má odvolací súd iný názor na spoľahlivosť dôkazného prostriedku. Zároveň, ak chce odvolací súd
vstúpiť do procesu modifikácie skutkového stavu, na ktorom je rozhodnutie súdu prvej inštancie
založené, obligatórne musí byť nariadené odvolacie pojednávanie (Števček, M., Ficová, S., Baricová,

J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol., Civilný sporový poriadok, Komentár, Praha:
C. H. Beck, 2016, s. 1279, 1287).
40. Úvahy odvolacieho súdu o správnosti skutkových záverov súdu prvej inštancie sú značne
obmedzené, keďže v zásade je viazaný skutkovým stavom zisteným súdom prvej inštancie. V prípade
pochybností o správnosti súdom prvej inštancie zisteného skutkového stavu má odvolací súd možnosť

dospieť k iným skutkovým záverom, ak tieto vyplynú z poznatkov, ktoré odvolací súd sám získal tak, že
opakoval dôkazy vykonané súdom prvej inštancie alebo vykonal nové dôkazy.
41. Podmienenie zmeny skutkových záverov ustálených súdom prvej inštancie opakovaním alebo
vykonaním nových dôkazov, vyplýva z požiadavky rešpektovať zásadu priamosti a ústnosti civilného
konania, ktorá má pre odvolacie konanie rovnaký význam a následky, ako pre súd prvej inštancie.

Zásada priamosti je dôležitá nielen pre zisťovanie skutkového základu rozhodnutia, ale aj pre odchýlenie
sa od skutkových zistení súdu prvej inštancie. Pri opakovaní a doplnení dokazovania je uvedená zásada
oproti konaniu pred súdom prvej inštancie ešte sprísnená, pričom pre opakovanie dôkazov platia tie
isté procesné postupy, ako pri vykonávaní pôvodného dôkazu (uznesenie najvyššieho súdu sp. zn.
4Cdo/98/2017).

42. V danej veci vyplatenie sumy 1.560,11 eur (47.000 Sk) žalobcom žalovanej súd prvej inštancie
vyhodnotil tak, že išlo o vyplatenie primeranej náhrady za zrušenie vecného bremena. Odvolací súd,
na rozdiel od súdu prvej inštancie, vyplatenie uvedenej sumy vyhodnotil rozdielne, a to ako vyplatenie
sumy rovnajúcej sa jej priznanému podielu na dedičstve; to znamená, že dospel k záveru, že súd
prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. V

zmysle § 384 ods. 1 CSP preto mal dokazovanie v potrebnom rozsahu vykonať sám. To, že odvolací
súd takto nepostupoval a vo veci rozhodol bez nariadenia pojednávania, vyhodnotil dovolací súd ako
nesprávny procesný postup, ktorým bolo žalovanej znemožnené uplatnenie jej patriacich procesných
práv v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Z toho dôvodu dovolací súd
rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie (§ 449 ods. 1 CSP v spojení s § 390

písm. b) CSP), pričom sa už nezaoberal dovolacím dôvodom podľa § 421 CSP.
43. V ďalšom konaní odvolací súd na účely rozhodnutia v súlade s § 151 ods. 3 OZ doplní dokazovanie
v potrebnom rozsahu a vo veci rozhodne znovu. V novom rozhodnutí rozhodne aj o nároku na náhradu
trov dovolacieho konania (§ 453 ods. 3 CSP).
44. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.