Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdené Judgement was issued on Wednesday, June 12, 2025

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 5Co/1/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6123394389
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 06. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gabriela Világiová

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2025:6123394389.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Gabriely Világiovej a členov

senátu JUDr. Andreja Radomského a JUDr. Romana Lajoša v právnej veci žalobkyne A. B. C., nar.
XX.XX.XXXX, bytom D., XX. XXXXXXX XXX/X, zastúpená Mgr. Róbertom Liškom, advokátom so sídlom
Poprad, Štefánikova 882/39, IČO: 42 084 857, proti žalovanému E. F., nar. XX.XX.XXXX, bytom D.,
G. XXXX/XX, zastúpený JUDr. Petrom Behúňom, advokátom so sídlom Poprad, Námestie sv. Egídia
44, IČO: 52 461 092, o zaplatenie 800,- eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku
Okresného súdu Poprad č.k. 20C/88/2023-119 zo dňa 09.07.2024 takto

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje rozsudok.

II. Priznáva žalovanému vo vzťahu k žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom
rozsahu s tým, že o ich výške rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie rozhodol tak, že:

„I. Žalobu z a m i e t a.

II. Žalovaný má voči žalobkyni právo na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, o ktorých súd rozhodne

samostatným uznesením.“

2. Právne odôvodnil súd prvej inštancie svoje rozhodnutie podľa ustanovenia § 488 a nasledujúcich, §
631 a § 632 Občianskeho zákonníka a podľa ustanovenia § 151 ods. 1, § 185 ods. 1 a § 215 ods. 1,
výrok o trovách konania podľa § 255 ods. 1 a 262 ods. 2 Civilného sporového poriadku (ďalej CSP).

3. Súd prvej inštancie konštatoval, že je jeho povinnosťou v prejednávaných prípadoch postupovať

v súlade so zásadou spravodlivosti. Pri rozhodovaní je nevyhnutnosťou rešpektovanie základných
princípov C.s.p. o spravodlivosti ochrany porušených práv a právom chránených záujmov tak, aby
bol naplnený princíp právnej istoty. Do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí súčasne aj právo
účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením
dôkazov (sp. zn. IV.ÚS 252/04) a rovnako neznamená ani to, aby účastník konania bol pred všeobecným
súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkou a právnymi názormi (sp. zn.
I. ÚS 50/04).

4. V ustanovení § 151 ods. 1 Civilného sporového poriadku je zakotvená právna domnienka, podľa
ktorej platí, že skutkové tvrdenia strany sa považujú za nesporné, ak ich protistrana výslovne nepoprela,
t. j. ak sa k tvrdenej skutočnosti nevyjadrila, resp. ak ju síce poprela, avšak neúčinne. Z uvedenéhoje zrejmé, že skôr ako súd pristúpi k vykonaniu dôkazov musí identifikovať, ktoré skutkové tvrdenia
strán sú nesporné a ktoré sporné. Ak sú skutkové tvrdenia strán sporné, súd na základe vykonaných
(stranami označených) dôkazov vyhodnotí ich pravdivosť, ak ale ide o skutkové tvrdenia strán nesporné,

súd si ich osvojí ako zistený skutkový stav a považuje danú skutočnosť za preukázanú tak, ako bola
tvrdená. Ide tu o prejav samej podstaty sporového konania, že sporným je to, čo protistrana (a nie
súd) takým urobí, lebo súd v sporovom konaní nevystupuje ako „vyšetrovateľ“, ktorého úlohou by bolo
aktívne vyhľadávať objektívnu realitu, ale ako „rozhodca“ majúci za úlohu zistiť skutkový stav zo stranami
dodaných podkladov (rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 12Co/22/2019).

5. Dôkazné bremeno ohľadom určitej skutočnosti leží na tej strane sporu, ktorá z existencie tejto
skutočnosti vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky, teda ide o tú stranu v spore, ktorá existenciu
týchto skutočností tvrdí. Súd prvej inštancie poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn.
5Obo/52/2010, podľa ktorého dôkazným bremenom sa rozumie procesná zodpovednosť účastníka
konania za to, že za konania neboli preukázané jeho tvrdenia, že z tohto dôvodu muselo byť rozhodnuté

o veci samej v jeho neprospech. Zmyslom dôkazného bremena je umožniť súdu rozhodnúť o veci samej
i v takých prípadoch, keď určitá skutočnosť významná podľa hmotného práva pre rozhodnutie o veci
nebolaalebonemohlabyťpreukázaná,akeďtedavýsledkyhodnoteniadôkazovneumožňujúsúduprijať
záver ani o pravdivosti tvrdenia tejto skutočnosti, ani o tom, že by táto skutočnosť bola nepravdivá.

6. V konaní nebolo sporné, že právny predchodca žalobkyne pre žalovaného vykonával práce na
vodoinštalácii. Rovnako nebolo sporné, že práce a materiál boli vyúčtované, avšak spornou zostala
skutočnosť, či bola faktúra riadne doručená a aká časť fakturovanej sumy nebola uhradená.

7. Z verejne dostupných údajov súd prvej inštancie zistil, že B. C., podnikajúci pod menom B. C. -

H., A.: XXX XX XXX, registrovaný pod č. živnostenského registra XXX-XXXXX, ukončil podnikateľskú
činnosť vo všetkých predmetoch podnikania uvedených na dokladoch o živnostenskom oprávnení
ku dňu XX.XX.XXXX. Zomrel dňa XX.X.XXXX a do okamihu úmrtia žiaden nárok voči žalovanému
neuplatňoval. Ako je zrejmé z dedičského rozhodnutia, v rámci dedičského konania nebol predložený
doklad o zostatkoch z podnikateľskej činnosti a ani v rámci konania o žalobe žalobkyňa nepredložila

doklad o tom, že by suma 800,- eur bola vedená v účtovníctve ako neuhradená. Rovnako nebol v konaní
produkovaný dôkaz preukazujúci výšku neuhradeného zostatku, pričom podľa faktúry mal žalovaný
uhradiť celkovo 3.851,60 eur a zo žiadneho žalobkyňou predloženého dôkazu nemožno zistiť, ako bola
výška žalovanej sumy vypočítaná, nakoľko v konaní nebol predložený dôkaz o tom, že suma 3.051,60
eur bola a akou formou, uhradená. Dôkazná povinnosť v tomto smere zaťažuje žalobkyňu.

8. Čo sa týka námietky žalovaného, že mu až do konania pred súdom faktúra nebola doručená, v tomto
smere súd prvej inštancie poukázal na skutočnosť, že žalobkyňa žiadnym spôsobom nepreukazovala
a nepreukázala doručenie faktúry č. XX/XXXX žalovanému. Faktúra s dodacím listom bola v celosti
súdu prvej inštancie predložená až podaním zo dňa 3.7.2024. Dodací list pritom obsahuje len rozpis

materiálu, ktorého hodnota je rovnaká ako fakturovaná suma a hodnota prác teda nie je vo faktúre nijako
špecifikovaná, pričom navyše nebol produkovaný ani dôkaz v zmysle ust. §632 Občianskeho zákonníka
o obsahu a rozsahu zmluvy o dielo.
Pokiaľ svedok H. tvrdí, že žalovaný sa vyjadril: „viem, musím mu vrátiť peniaze, keď je tak vážne chorý“,
súd jeho vyjadrenie vyhodnotil ako irelevantné, pojmy „vrátiť“ a „doplatiť“ nie sú obsahovo zameniteľné.

Žalovaný nárok vyjadrenie svedka nijako nepreukazuje. Ani v tomto rozsahu žalobkyňa svoje dôkazné
bremeno neuniesla.

9. S ohľadom na vykonané dokazovanie a konštatované skutočnosti súd prvej inštancie preto žalobu v
celom rozsahu zamietol, nakoľko žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno a existenciu a výšku svojho

nároku nepreukázala.

10. Výrok o trovách konania odôvodnil súd prvej inštancie podľa § 255 ods. 1 CSP, v konaní úspešnému
žalovanému priznal náhradu trov konania v rozsahu 100%, o ktorých súd rozhodne v zmysle § 262 ods.
2 CSP samostatným uznesením.

11. Proti tomuto rozsudku včas podala odvolanie žalobkyňa. Právne odôvodnila svoje odvolanie podľa
ust. § 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP. Žalobkyňa sa nestotožnila s dôvodmi uvedenými v rozhodnutí
súdu prvej inštancie, že žiaden nárok voči žalovanému nebol uplatňovaný do okamihu úmrtia B. C.,ktorý zomrel dňa XX.XX.XXXX a, že až do konania pred súdom faktúra nebola doručená. Jedná sa
o doručenie faktúry č. XX/XXXX žalovanému. Podľa názoru žalobkyne nie je zrejmé ako súd prvej
inštancie dospel k záveru, že až do okamihu úmrtia právny predchodca žalobkyne žiaden nárok

voči žalovanému neuplatňoval. Aj zo samotnej výpovede žalovaného bolo zrejmé, že si bol vedomý
svojho dlhu, ale tento mala vraj vyplatiť. Preto aj jeho tvrdenie, že nikdy žiadnu faktúru nedostal je
zavádzajúce a klamlivé. Počas svojej výpovede sám menil dôvody prečo a ako vyplácal predmetnú
sumu,nehovoriacotom,ženajehoosobubolvyhlásenýkonkurz.Sámpotvrdilvykonanieprácadodanie
materiálu, a to, že práce neboli zahrnuté do predmetnej faktúry samo o sebe nespochybňuje dodací

list ani vystavenú faktúru. Sám žalovaný ako aj svedok potvrdili, že právny predchodca žalobkyne
bol ich dlhodobý kamarát, poznali sa vyše 40 rokov a práce pre žalovaného uskutočňoval viackrát,
pričom svedok pri týchto samotných prácach aj bol sám prítomný. Skutočnosti o dlhu žalovaného
voči jej právnemu predchodcovi o tom, že tento trval a nebol nikdy vyplatený potvrdil aj svedok B.
H., ktorý potvrdil aj návštevu u žalovaného a okolnosti, za ktorých samotná manželka žalovaného
uviedla, že dlh žalobkyni jej manžel vyrovná. O prispôsobovaní výpovede žalovaného svedčia aj jeho

ďalšie vyjadrenia pred súdom ako aj jeho písomná odpoveď na výzvu právneho zástupcu žalobkyne,
kde uviedol, že túto vôbec nepozná, pričom pred súdom tvrdil, že právneho predchodcu žalobkyne
navštevoval aj počas jeho choroby, keď sa ako ležiaceho o neho starala jeho dcéra. Aj tieto jeho
vyjadrenia svedčia o jeho charaktere a morálke ako aj jeho celá podnikateľská minulosť a vyhlásený
konkurz.

12. Žalobkyňa čo do trov konania mala za to, že sú naplnené podmienky na to, aby súd stranám
konania trovy nepriznal v zmysle § 257 CSP. V danom prípade podľa názoru žalobkyne tu dôvody
existujú. Žalobkyňa nadobudla pohľadávku po svojom nebohom otcovi s tým, že táto nebola zo strany
žalovaného uhradená. Vyplýva to z konkrétnych dôvodov samotného podania žaloby, pričom poukázala

na komunikáciu medzi stranami sporu, ktorú potvrdil svedok B. H.. V tejto súvislosti a dôvodmi
hodnými osobitného zreteľa a výnimočnými okolnosťami poukázala na výklad ustálenej súdnej
praxe rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 2M Cdo/17/2009, 5Cdo/67/2010 a 3M
Cdo/46/2012. Zo strany žalobkyne podľa jej názoru boli splnené obe podmienky. K výnimočným
okolnostiam upriamila pozornosť aj na samotné odôvodnenie rozhodnutia a už uvádzanú výpoveď

svedka, ale aj výpoveď žalovaného, ktorý potvrdzuje dlhoročné priateľstvo medzi právnym predchodcom
žalobkyne a žalovaným a okolnosti, z ktorých vychádzala žalobkyňa po smrti svojho otca, v čom
ju utvrdila aj svedecká výpoveď svedka. Teda k dôvodom hodným osobitného zreteľa môže dôjsť
vo vzťahu k určitým druhom konania alebo určitej procesnej situácii, kde sa tieto často vyskytujú
a tento dôvod je daný charakterom tohto konania alebo charakterom procesnej situácie. Právna úprava

nevylučuje vidieť dôvody hodné osobitného zreteľa podľa ust. § 257 CSP aj vo vzájomných vzťahoch
medzi účastníkmi či ich príbuzenskom pomere. Vzájomné vzťahy medzi účastníkmi konania možno
kvalifikovať ako dôvody hodné osobitného zreteľa. V tejto súvislosti poukázala na uznesenie Ústavného
súdu Slovenskej republiky sp.zn. II.ÚS 158/2015 zo dňa 17. marca 2015. Na základe uvedeného
žalobkyňa mala za to, že za daných okolností a v danom prípade sú splnené obe podmienky na aplikáciu

§ 257 CSP, aby súd tieto okolnosti zvážil. Napadla výrok I. aj výrok II., domáhala sa, aby odvolací
súd zrušil rozsudok a žalobe v celom rozsahu vyhovel. Zároveň si uplatnila aj trovy konania prípadne
vzhľadom na uvádzané okolnosti, aby žiadnej zo strán trovy konania priznané neboli.

13. K odvolaniu žalobkyne sa vyjadril žalovaný. Uviedol, že nemožno súhlasiť s dôvodmi, pre ktoré

bolo toto odvolanie podané. V prvom rade pripomenul, že žalovaný tak ako už od začiatku konania
je toho názoru, že žalobkyňa nijakým spôsobom nepreukázala aktívnu vecnú legitimáciu, nebola teda
splnená procesná podmienka preto, aby v tejto veci súd konal a rozhodoval. Žalobkyňa síce predložila
Uznesenie o dedičstve Okresného súdu Poprad, súdneho komisára H. I. D., sp.zn. 19D/88/2022 - 44
zo dňa 31.08.2022, avšak pohľadávka, ktorá je predmetom tohto sporu v dedičskom konaní prejednaná

nebola. Na základe uvedeného je žalovaný toho názoru, že žalobkyňa nie je oprávnená na vymáhanie
tejto pohľadávky. Odvolaním napadnutý rozsudok považuje žalovaný za vecne právny a riadne
odôvodnený. Žalobkyňa vo svojom podaní nijakým spôsobom nevyvrátila jednoznačné argumenty,
aby úvahy súdu, ktoré ho doviedli k rozhodnutiu, ktoré je týmto odvolaním napadnuté. Žalovaný
je toho názoru, že žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno, preto konajúcim súdom nepreukázala

tvrdenia, ktoré boli súčasťou žaloby. V konaní sa žalovaný nedozvedel z čoho vypočítala žalovanú
sumu, nepredložila doklad o čiastočnej úhrade. Zároveň sa nedozvedel prečo je predmetom faktúry
iba materiál, keďže jednoznačne v dohodnutej sume mali byť vyhotovené takisto vodoinštalatérske
práce. Žalobkyňa takisto nezdokumentovala doručenie faktúry, ktorá je predmetom tohto sporu.Z vykonaného dokazovania sa javí najpravdepodobnejšie, že žalovaná sa o akomsi dlhu dozvedela
ibazrozhovorusosvedkomB.H..Zvykonanéhodokazovaniajetakistozrejmé,žežalovanýsosvedkom
H. mali niekedy dobré vzťahy. Tento ich priateľský vzťah sa však neskôr pokazil, pričom dnes sa

nestretávajú a ich vzájomné vzťahy možno skôr označiť za nepriateľské, poznačené vzájomnou hádkou.
Z tohto faktu môže aj vyplývať ochota svedka svedčiť v tomto konaní spôsobom akým svedčil. Z
iného dôkazného prostriedku ako výpovede tohto svedka ani predmetná suma nevyplynula. Žalovaný
jednoznačne vysvetlil okolnosti ako došlo k tomu, že sa vyjadril, že musí niečo právnemu predchodcovi
žalobkyne vrátiť a objasnil, že neskôr sa s pánom C. stretol a celú vec si vysvetlili ešte za jeho života.

Tomuto tvrdeniu zodpovedá aj fakt, že pán C. nijakým spôsobom žalobcu nenapomínal, aby predmetný
dlh zaplatil a takisto v účtovníctve svojej firme neviedol predmetný dlh ako pohľadávku. Žalobkyňa nielen
neuniesla dôkazne bremeno, ale zároveň ako argumentáciu v spore používala prostriedky a tvrdenia,
ktoré sa snažili znevážiť osobu žalovaného, vykresliť ho ako bezcharakterného človeka, pričom tieto
tvrdenia nijakým spôsobom nepreukázala. Nebohý B. C. bol dlhoročným priateľom žalovaného, v živote
si pomáhali, mali spolu výborné vzťahy, a to až do jeho smrti. Z úcty k jeho osobe sa žalovaný

vo svojej argumentácii nikdy neznížil na úroveň argumentácie žalobkyne. Preto žalovaný navrhol,
aby odvolací súd potvrdil rozsudok prvoinštančného súdu a žalovanému priznal voči žalobkyni náhradu
trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

14. K vyjadreniu žalovaného k odvolaniu žalobkyne sa vyjadrila žalobkyňa. Uviedla, že z vyjadrenia

žalovaného je zrejmé, že celé jeho konanie a výkon tzv. práva voči žalobkyni je v rozpore s dobrými
mravmi, základnou slušnosťou a vôbec morálkou, ktorú táto spoločnosť berie za niečo čo je dôležité.
Sám žalovaný sa usvedčuje svojimi protichodnými vyjadreniami, teda podľa názoru žalobkyne samými
klamstvamičodosvedčilajvypočutýsvedok.Jepravdou,žežalobkyňapredložilauznesenieodedičstve.
Sám súdny komisár odmietol pohľadávku priznať a prejednať kým ju neprizná súd, preto navrhla

vodvolacomkonanívyžiadaťsisprávusúdnehokomisáraH.I.D..Čosatýkatoho,žepredmetomfaktúry
je iba materiál, z výpovede samotného žalovaného ako aj svedka vyplýva, že vzhľadom na dlhodobé
priateľstvo v minulosti viackrát urobené práce sa tak strany dohodli. Nie je teda pravdou, že by sa
žalovaná o akomsi dlhu dozvedela iba z rozhovoru so svedkom B. H.. Žalovaný nikdy nenavštívil
právneho predchodcu žalobkyne v čase jeho choroby a nie, aby ešte niečo zaplatil alebo si to s ním

vysvetlil. Súd sám upozornil na to ako je možné, že ak bol žalovaný v konkurze a nemal finančné
prostriedky, a teda uhradil zálohu za materiál ako tvrdí, z čoho potom uhradil žalovanú sumu 800,- eur
nikdy nevysvetlil. Zároveň uviedla, že o charaktere žalovaného nemusí mať nikto žiadne pochybnosti,
a to vzhľadom na jeho výpis z Obchodného registra, kde všetko jeho podnikanie skončilo úpadkom
alebo likvidáciou. Žalobkyňa mala za to, že samotná skutočnosť, že účastník konania vystupuje

nastranežalobcualebožalovanéhonemápriamyvplyvnajehopovinnosťtvrdiťrozhodujúceskutočnosti
a predložiť alebo označiť dôkazy na svoje tvrdenia. Rozdelenie bremena tvrdenia a dôkazného bremena
medzi účastníkmi v spore závisí na tom ako vymedzuje právna norma práva a povinnosti účastníkov. V
tejto súvislosti poukázala na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 31. mája 2010 sp.zn.
6Cdo 81/2010. Žalovaný samotným svojím konaním, podaním žiadosti a vyhlásením konkurzu na svoju

osobu preukazuje, že právny poriadok nerešpektuje ako nerešpektuje ani poctivosť v obchodnom styku.
Preto žalobkyňa trvala na podanom odvolaní v celom rozsahu.

15. K vyjadreniu žalobkyne sa znova vyjadril žalovaný. Opätovne poukázal na to, že žalobkyňa
neuniesla dôkazné bremeno, nepreukázala oprávnenosť a pravdivosť vystavenej faktúry, z ktorej

vyvodzuje svoj uplatnený nárok. Nevysvetlila prečo sa vo faktúre nevyskytujú realizované stavebné
práce a prečo obsahom celej faktúry je len materiál použitý na stavbe. Takisto nemožno argumentovať
nedostatok aktívnej vecnej legitimácie tým, že im to niekto mal údajne poradiť. Žalovaný podotkol, že túto
okolnosť žalobkyňa nijakým spôsobom v konaní nepreukázala, ak by ju aj bola preukázala, toto nemá
nijaký vplyv na rozhodnutie súdu v tejto otázke. Na záver uviedol, že popiera všetky skutkové tvrdenia

uvedené žalobkyňou vo vyjadrení najmä to, že sa údajne nestretol osobne s nebohým otcom žalobkyne.
Tak ako počas celého súdneho konania stále trval na tom, že boli dobrými priateľmi, pričom žalovaný
s ním aj počas jeho vážnej choroby často telefonoval a takisto ho aj osobne navštívil, pričom pri tejto
návšteve žalobkyňa nebola. Preto znova navrhol potvrdiť rozsudok a žalovanému priznať voči žalobkyni
náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 % .

16. Ďalšie vyjadrenia do spisu doložené neboli.17. Odvolací súd na základe podaného odvolania preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie spolu
s konaním, ktoré mu predchádzalo v zmysle zásad uvedených v ustanovení § 379 a nasledujúcich
CSP bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa ustanovenia § 385 CSP a contrario s tým,

že miesto a čas vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej tabuli a webovej stránke Krajského súdu v
Prešove dňa 05.06.2025 a zistil, že odvolanie žalobkyne nie je dôvodné.

18. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v
ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie

odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal
suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a
povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať. Žalobkyňa napadla rozsudok v oboch výrokoch.

19. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte
s namietaným nesprávnym procesným postupom znemožňujúcim strane, aby uskutočňovala jej patriace

procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, nesprávnymi
skutkovými zisteniami a nesprávnym právnym posúdením veci i to, či súd prvej inštancie na zistený
skutkový stav správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie
odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na
každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam

pre rozhodnutie o odvolaní (viď rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II.ÚS 78/05).

20.Knámietkenesprávnezistenéhoskutkovéhostavuodvolacísúduvádza,žedokazovaniejeprocesný
postup, ktorý je založený na vykonávaní jednotlivých dôkazných prostriedkov súdom a ich následnom
zhodnotení. Význam dokazovania teda spočíva v získavaní dôležitých poznatkov na základe ktorých

súd stanoví skutkový stav v prejednávanej veci a z ktorého potom vychádza a na ktorý následne
aplikuje aj konkrétnu právnu normu, resp. právne normy, teda rozhoduje. Zistenie skutkového stavu,
ktorý objektívne zodpovedá stavu veci je jednou z najdôležitejších činností v rámci sporového konania,
pretože je základným predpokladom vôbec pre rozhodnutie súdu. Dôkazmi overený skutkový stav je
významný však aj z hľadiska posúdenia správnosti tvrdení strán sporu a unesenia dôkazného bremena,

ktoré je predpokladom ich úspešnosti, a to obzvlášť v sporovom konaní (primerane rozsudok NS
SR sp. zn. 4Cdo/256/2012). Odvolací súd tiež zdôrazňuje aj to, že súd nemusí rozhodovať v súlade
so skutkovým a právnym názorom strany sporu a procesný postoj strany sporu zásadne nemôže
bez ďalšieho dokazovania implikovať povinnosť súdu akceptovať návrhy, procesné úkony a obsah
opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich. Súdy sú povinné na všetky uvedené procesné

úkony primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným
procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného procesu, v ktorom strana sporu uplatňuje
svoj nárok alebo sa bráni proti jeho uplatneniu, prípadne štádia civilného procesu. Z obsahu spisu mal
odvolací súd za preukázané, že táto odvolacia námietka nebola naplnená.

21. K námietke o nesprávnom právnom posúdení veci odvolací súd uvádza, že právnym posúdením
je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu
normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva
na zistený skutkový stav. O omyl ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce
aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových

záverov vyvodil nesprávne právne závery (pozri napr. Najvyšší súd SR, sp. zn. 7 Cdo 7/2010). Ani táto
odvolacia námietka nebola naplnená.

22. Súd prvej inštancie vo veci v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností
vyvodil správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových

a právnych zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie
rozhodnutia prvoinštančným súdom, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje.

23. Z výsledkov vykonaného dokazovania vyplýva, že žalobkyňa sa podanou žalobou domáhala
vydania rozhodnutia, ktorým bude žalovaný zaviazaný povinnosťou zaplatiť jej sumu 800,- eur. Tvrdila,

že ona ako dedička po nebohom B. C. zomrelom dňa XX.XX.XXXX vyzvala prostredníctvom právneho
zástupcu žalovaného na zaplatenie neuhradenej časti prevedených prác a dodávku materiálu v sume
800,- eur splatnú do 25.10.2022. Dodávku prác a materiálu vykonal a následne fakturoval nebohý
B. C. faktúrou č. XX/XXXX J. K. XX.XX.XXXX na celkovú sumu 3.851, 60 eur. Na výzvu reagovalžalovaný odpoveďou zo dňa 21.10.2022, kde uviedol, že nič nedlží a žalobkyňu nepozná. Žalobkyňa
trvala na tom, že žalovaný riadne nesplnil svoj záväzok voči jej právnemu predchodcovi a domáhala
sa úhrady sumy 800,- eur podanou žalobou. Vo veci bol vydaný Okresným súdom Banská Bystrica

v skrátenom konaní dňa 21.09.2023 platobný rozkaz, ktorým bolo žalobe v celom rozsahu vyhovené.
Proti platobnému rozkazu podal žalovaný odpor, v ktorom poprel nárok žalobkyne a uviedol, že približne
v roku 2018 medzi B. C. a žalovaným došlo k dohode, kde v priestoroch jeho rodinného domu vykonal
určité práce, zapracoval do stavby určitý materiál. Toto si pán B. C. vyúčtoval a žalovaný mu za tieto
práce zaplatil v celosti. Uviedol, že nárok v konaní je uplatnený faktúrou z roku 2020 vyhotovenou

dňa XX.XX.XXXX, pričom táto faktúra v čase jej vystavenia nikdy nebola žalovanému riadne doručená,
teda nemohol v čase jej vystavenia na toto reagovať. Faktúra odkazuje na prevedené práce a dodávku
materiálov podľa dodacieho listu, avšak ani dodací list nebol k žalobe pripojený a nie je možné zistiť,
čo si vlastne žalobkyňa uplatňuje. Zároveň vzniesol námietku nedostatku aktívnej vecnej legitimácie
žalobkyne. Žalobkyňa tvrdila, že právny jej právny predchodca si riadne viedol účtovníctvo a faktúra bola
žalovanému riadne doručená spolu s dodacím listom. Zároveň uviedla, že žalovanému bolo povolené

oddlženie a tento pravdepodobne v konaní vedenom pod sp.zn. 5OdK/724/2018 existenciu záväzku
zatajil. K námietke nedostatku aktívnej legitimácie poukázala na ustanovenie § 460 a nasledujúce
Občianskeho zákonníka s tým, že je univerzálnym dedičom, teda vstúpila do všetkých práv a povinností
poručiteľa. Z výsluchu žalobkyne súd prvej inštancie zistil, že jej právny predchodca pri vybavovaní
zákaziek vždy riadne vystavil faktúru, riadne ju aj zaúčtoval. Prečo faktúra obsahuje len odkaz na práce

a materiál, avšak dodací list neobsahuje len popis materiálu žalobkyňa uviesť v čase výsluchu nevedela.
B. C. v čase úmrtia už mal podnikateľskú činnosť ukončenú a bol dôchodcom. Predmetom dedičstva bol
len jeho osobný majetok a jediným dedičom bola žalobkyňa. Faktúru mal žalovanému doručovať právny
predchodca žalobkyne sám. Doklad o jej doručení neexistuje, so žalovaným mali byť dlhoroční kamaráti.
Čo sa týka kontaktu so žalovaným žalobkyňa uviedla, že žalovaný telefonicky potvrdil existenciu

záväzkov vo výške 800,- eur a súčasne opakovane potvrdil snahu dlh uhradiť. Z výsluchu žalovaného
vyplýva, že právny predchodca žalobkyne, s ktorým sa žalovaný poznal od roku XXXX pracovali spolu
a boli priatelia sa dohodli ústne tak, že B. C. nákupi materiál a vykoná práce bez fakturácie, teda
vykonané práce nemali byť fakturované. Po čase žalovaného kontaktoval nebohý B. C. s tým, že mu
žalovaný dlhuje ešte 1.000,- eur. Pri osobnom stretnutí si to vysvetlili, nakoľko manželka žalovaného

zaplatila sumu 3.000,- eur a žalovaný 800,- eur v hotovosti. Žalovaný teda doplatil sumu 200,- eur
a viac sa o tom nebavili. Vykonanie prác si mali dohodnúť koncom roku 2019. Práce boli vykonané,
ale fakturácia nemala byť žalovanému doručená. Svedok B. H. uviedol, že pozná obidve strany, poznal
aj nebohého otca žalobkyne. Bol s ním v týždennom kontakte. Čo sa týka prác pre žalovaného tieto
boli vykonané. Počas rozhovoru so žalovaným sa mali baviť o B. C., že je vážne chorý a žalovaný

sa mal vyjadriť, že vie, musí mu vrátiť peniaze, keď je tak vážne chorý. Bolo zaužívané, že pán B.
C. platby prijímal v hotovosti, ale faktúru vystavil. Rozhovoru žalobkyne a žalovaného sa nezúčastnil.
Ukázal žalobkyni bydlisko žalovaného. Z faktúry č. XX/XXXX J. K. XX.XX.XXXX súd prvej inštancie zistil,
že uvedenou faktúrou mal B. C. H. žalovanému faktúrovať za prevedené práce a dodávku materiálu
na rozvodoch podľa DL sumu 3.851,60 eur.

24.ZuzneseniaOkresnéhosúduPopradč.k.19D/88/2022-44zodňa31.08.2022vyplýva,žežalobkyňa
je jediným dedičom po nebohom B. C. zomrelom XX.XX.XXXX. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť
dňa 31.08.2022. Predmetom dedičstva boli nehnuteľnosti, osobné motorové vozidlo značky L. a zostatky
na dvoch účtoch. Žalobkyňa vyzvala žalovaného na zaplatenie sumy 800,- eur dňa 14.10.2022.

Z odpovede žalovaného zo dňa 21.10.2022 vyplýva, že žalovaný poprel existenciu záväzku a uviedol,
že žalobkyňu nepozná. Z druhej výzvy zo dňa 10.11.2002 vyplýva, že žalobkyňa sa domáhala
od žalovaného úhrady sumy 800,- eur z titulu neuhradenej faktúry č. XX/XXXX. Faktúra č. XX/
XXXX obsahuje rozpis vodoinštalačného materiálu, jednotkovú cenu a celkovú cenu materiálu v sume
3.851,60 eur. Dodávateľ ani odberateľ neboli špecifikovaní.

25. Súd v sporovom konaní nemá povinnosť ani právo upozorňovať účastníkov na nedostatočné dôkazy,
prípadne chýbajúce dôkazy a navrhovať im predloženie takých dôkazov, ktoré dostatočne podporia ich
tvrdenia.Takýtopostupsúdubybolvrozporenielensustanovenímčl.8C.s.p.,aleajsozásadourovnosti
účastníkov konania. Dokazovanie v občianskom procesnom práve je v sporovom konaní založené na

prejednacej zásade, ktorá je vyjadrená v ustanovení § čl. 8 C.s.p. Sporové konanie ovládané touto
zásadou je chápané tak, že tvrdiť skutočnosti a navrhovať dôkazy je vecou účastníkov. Zistený skutkový
stav je tak predovšetkým výsledkom dôkaznej aktivity účastníkov. Aby mohol žalobca v sporovom konaní
uspieť, musí k svojim skutkovým tvrdeniam navrhnúť také dôkazy, z ktorých by súd mohol po ichvykonaní a zhodnotení dospieť k záveru, že žalobca má právo, ktorého uspokojenia sa vo veci domáha.
Pri zisťovaní skutkového stavu, súd v zásade vždy vychádza len z tých dôkazov, ktoré boli na návrh strán
sporu vykonané. Ak žalobca potrebné dôkazy nepredloží, znamená to, že neuniesol dôkazné bremeno.

V súlade s čl. 6 ods. 1 CSP, čl. 8 CSP, pre úspech v sporovom konaní je nevyhnutné, aby strana sporu
uniesla svoje dôkazné bremeno, t.j. dokázala pred súdom pravdivosť svojich tvrdení v relevantných
hmotnoprávnych skutočnostiach a to prioritne žalobca v podanej žalobe a žalovaný v podanom vyjadrení
k žalobe. Za výsledok sporového konania je tak plne zodpovedná sama sporová strana. Povinnosťou
súdu je v prejednávaných prípadoch postupovať v súlade so zásadou spravodlivosti. Pri rozhodovaní

je nevyhnutnosťou rešpektovanie základných princípov Civilného sporového poriadku o spravodlivosti
ochrany porušených práv a právom chránených záujmov tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty.
Do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí súčasne aj právo strany sporu, aby sa všeobecný súd
stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (sp. zn. IV. ÚS 252/04) a rovnako
neznamená ani to, aby strana sporu bola pred všeobecným súdom úspešná, teda aby bolo rozhodnuté
v súlade s jeho požiadavkou a právnymi názormi (sp. zn. I ÚS 50/04).

26. Súd prvej inštancie správne zistil, že v konaní nebolo sporné, že právny predchodca žalobkyne
pre žalovaného vykonával práce na vodoinštalácií. Rovnako nebolo sporné, že práca a materiál boli
vyúčtované a spornou ostala skutočnosť, či bola faktúra riadne doručená a aká časť z fakturovanej
sumy nebola uhradená. Skutočne z dedičského rozhodnutia vyplýva, že v dedičskom konaní nebol

predložený doklad o zostatkoch z podnikateľskej činnosti zomrelého B. C. právneho predchodcu
žalobkyne. Ani v rámci konania o žalobe žalobkyňa nepredložila doklad o tom, že by suma 800,- eur
bola vedená v účtovníctve ako neuhradená. Zároveň v konaní nebol produkovaný dôkaz preukazujúci
výšku neuhradeného zostatku, pričom podľa faktúry mal žalovaný uhradiť celkom 3.851,60 eur
askutočnezožiadnehožalobkyňoupredloženéhodôkazunemožnozistiťakobolavýškažalovanejsumy

vypočítaná, lebo v konaní nebol predložený dôkaz o tom, že suma 3.051,60,- eur bola a akou formou
hradená. V danom prípade dôkazná povinnosť v tomto smere zaťažuje žalobkyňu. Čo sa týka návrhu
žalobkyne na vyžiadanie správy od notára v odvolaní súd tento návrh posúdil ako návrhy v odvolacom
konaní v zmysle § 366 CSP. Žalobkyni nič nebránilo tento návrh predložiť v konaní pred súdom prvej
inštancie. Preto odvolací súd naň neprihliadol.

27. Odvolací súd dospel k záveru, že v danom prípade súd prvej inštancie v odôvodnení svojho
rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania,
stanoviská procesných strán k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a citoval
právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery,

ktoré primerane vysvetlil. Z pohľadu logiky argumentačnej súdržnosti nebolo možné odôvodneniu
napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie vytknúť závažné nedostatky.

28. Žalobkyňa namietala, že sú tu naplnené podmienky na to, aby súd stranám konania trovy nepriznal
v zmysle ust. § 257 CSP. Mala za to, že zo strany žalobkyne sú splnené obe podmienky uvedené v

ustanovení § 255 CSP, teda dôvody hodné osobitného zreteľa a výnimočné okolnosti. V tejto súvislosti
upriamila žalobkyňa pozornosť na samotné odôvodnenie rozhodnutia i výpoveď svedka i výpoveď
žalovaného, ktorý potvrdil dlhoročné priateľstvo medzi právnym predchodcom žalobkyne a žalovaným
a okolnosti, z ktorých vychádzala žalobkyňa po smrti svojho otca, o čom ju utvrdila aj svedecká výpoveď
svedka. Zároveň konštatovala, že vzájomné vzťahy medzi účastníkmi konania možno kvalifikovať

ako dôvody hodné osobitného zreteľa podľa ustanovenia § 257 CSP teda, aby odvolací súd zvážil, či tu
nie sú dané podmienky na nepriznanie trov konania žalovanému.

29. Odvolací súd sa preto zaoberal aj tým, či v predmetnom prípade je vytvorený priestor na aplikáciu
ust. § 257 C.s.p., teda či v predmetnom prípade existujú dôvody hodné osobitného zreteľa.

30. Podľa ust. § 257 C.s.p. môže súd výnimočne náhradu trov konania nepriznať, ak existujú dôvody
hodné osobitného zreteľa. Dôvody hodné osobitného zreteľa sú generálnym dôvodom pre nepriznanie
náhrady trov konania a použitie tohto ustanovenia negatívne dopadá na stranu sporu, ktorá by inak
mala právo na náhradu trov konania. Z tohto dôvodu musí aplikácia daného ustanovenia zodpovedať

osobitným okolnostiam konkrétneho prípadu a musí mať vždy výnimočný charakter.

31. Z nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. 98/2018 zo dňa 02.05.2018 vyplýva,
že podľa § 257 C.s.p. súd výnimočne neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodnéosobitného zreteľa. Citované zákonné ustanovenie predstavuje odchýlku zo zásady zodpovednosti za
výsledok (§ 255 C.s.p.) aj zo zásady zodpovednosti za zavinenie (§ 256 ods. 1 C.s.p.). Ústavný súd
Slovenskej republiky v spomínanom náleze uviedol, že súd: ,,nemusí zaviazať neúspešnú stranu sporu

nahradiť trovy konania úspešnej strane, resp. nemusí zaviazať stranu, ktorá spôsobila vznik trov svojím
zavinením, aby tieto trovy nahradila protistrane.“. Dôvody hodné osobitného zreteľa ani výnimočné
okolnosti zákon neuvádza ani exemplifikatívne. Výklad týchto podmienok ponecháva na súdnej praxi.
To však neznamená, že tým vytvára priestor na celkom voľnú úvahu súdu. Strane, ktorá mala vo veci
úspech, nemožno nepriznať náhradu trov podľa výnimočného ustanovenia len na základe všeobecného

záveru hodnotiaceho dopad rozhodnutia o určitom druhu nárokov. ,,Nejde o automatické pravidlo, ktoré
by sa uplatňovalo vo vzťahu k určitému typu konania (k tomu napr. nálezy Ústavného súdu ČR sp. zn.
III. ÚS 292/07 či sp. zn. I. ÚS 303/12), ale ide o prvok individualizácie, nie ľubovôle zo strany súdu (pozri
nález Ústavného súdu ČR sp. zn. III. ÚS 727/2000).“ Hranice sudcovskej úvahy sú dané účelom právnej
úpravy náhrady trov konania, ktorá jej nepriznanie úspešnému účastníkovi pripúšťa len ako výnimku zo
všeobecného procesného princípu zodpovednosti za výsledok sporového konania (§ 255 ods. 1 C.s.p.).

32. Právo na priznanie primeranej a právnymi predpismi stanovenej náhrady trov konania, ktoré
úspešnej strane v konaní vzniknú, je súčasťou práva na spravodlivý proces a tiež súvisí, pokiaľ ide
konkrétne o náhradu trov právneho zastúpenia, s majetkovým právom podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy SR a
čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu a právom na právnu pomoc v zmysle čl. 37 ods. 2 Listiny (porovnaj

Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 119/2012).

33. Odvolací súd v súvislosti s prípadnou aplikáciou dôvodov hodných osobitného zreteľa podľa
ust. § 257 CSP uvádza, že priateľstvo medzi právnym predchodcom a žalovaným, výpoveď svedka
ani odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie tak ako ho chápe žalobkyňa nemôžu podľa názoru

odvolaciehosúdubyťdôvodmi,ktorébymohliviesťkrozhodnutiuonepriznanítrovkonaniažalovanému.
Žalobkyňa jednoznačne neuniesla dôkazné bremeno svojho tvrdenia tak ako to odvolací súd uviedol
vyššie, a tak ako to korešponduje s dôvodmi uvedenými v rozsudku súdu prvej inštancie.

34. Pretože odvolací súd v konaní pred súdom prvej inštancie a pri odvolacom prieskume nezistil

naplnenie odvolacích dôvodov podľa ust. § 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP tak ako to namietala žalobkyňa
vo svojom odvolaní a ani dôvody pre uplatnenie ustanovenia § 257 CSP vo vzťahu k trovám konania
ako to popísal vyššie, postupom podľa ust. § 387 ods. 1, 2 CSP rozsudok ako vecne správny potvrdil.

35. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 1 CSP v spojení

s ustanovením § 255 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní úspešnému žalovanému priznal odvolací súd
nároknanáhradutrovodvolaciehokonaniavplnomrozsahuvočineúspešnejžalobkynistým,žeovýške
náhrady rozhodne súd prvej inštancie v zmysle ust. § 262 ods. 2 CSP. Odvolací súd ani v odvolacom
konaní nezistil žiadne dôvody hodné osobitného zreteľa na postup podľa ust. § 257 CSP. Vo vzťahu
k svojim úvahám odkazuje na svoje odôvodnenie čo do potvrdenia rozsudku súdu prvej inštancie vo

vzťahu k trovám konania vyššie.

36. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.)
v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,
ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.).
Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods.

2 C.s.p.).

Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu
treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného
predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné

doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 C.s.p.).Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).