Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Tuesday, June 24, 2025

Súd: Najvyšší správny súd SR
Spisová značka: 4Sfk/23/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7021200217
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 06. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Monika Valašiková

ECLI: ECLI:SK:NSSSR:2025:7021200217.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Moniky

Valašikovej, PhD., LL.M. a členov senátu prof. JUDr. PhDr. Petra Potáscha, PhD. a JUDr. Vlastimila
Pavlikovského, v právnej veci žalobcu (sťažovateľ): ORNATIS, s. r. o., so sídlom Zborovská 2, Košice,
IČO: 47 458 763, právne zastúpený: JUDr. Peter Majerník, advokát so sídlom Werferova 1, Košice,
proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, 971 01 Banská
Bystrica, o preskúmanie rozhodnutia žalovaného č. 100079306/2021 zo dňa 19. januára 2021, v
konaní o kasačnej sťažnosti žalobcu proti právoplatnému rozsudku Správneho súdu v Košiciach č. k.
KE-6S/33/2021-97 zo dňa 24. októbra 2024, takto

r o z h o d o l :

I. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť zamieta.

II. Účastníkom sa právo na náhradu trov kasačného konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

I. Konanie pred správnym súdom

1. Správny súd v Košiciach rozsudkom č. k. KE-6S/33/2021-97 zo dňa 24. októbra 2024 podľa § 190
zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej aj ako „SSP“) zamietol žalobu, ktorou sa žalobca
domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 100079306/2021 zo dňa 19.01.2021.

Žalovaný napadnutým rozhodnutím potvrdil rozhodnutie Daňového úradu Košice č. 101499480/2020 zo
dňa 29.09.2020, ktorým správca dane podľa § 68 ods. 5 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (Daňový
poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov vyrubil žalobcovi
rozdiel dane v sume 19.250,00 € na DPH za zdaňovacie obdobie december 2017. Žalobca správnou
žalobou žiadal, aby správny súd rozhodnutia daňových orgánov oboch stupňov ako nezákonné zrušil a
vec vrátil správcovi dane na ďalšie konanie.
2. V odôvodnení rozsudku správny súd poukázal na to, že daňové orgány svoj záver založili na

nasledovných zisteniach:
I. Vo vzťahu k spoločnosti HK Trans, s. r. o.:
a) dodávateľ so správcom dane nespolupracuje, na adrese sídla je nekontaktný a nepredložil správcovi
dane účtovnú dokumentáciu;
b) výbery finančnej hotovosti z bankového účtu spoločnosti tretími osobami;
c) konateľ spoločnosti Gábor Lukács nemal informácie o činnosti spoločnosti, nedisponoval žiadnymi
dokumentmi, poprel výkon obchodnej činnosti na území Slovenskej republiky, vystavenie a podpísanie

faktúr a samotnú spoločnosť ako ani žalobcu nepoznal.
II. Vo vzťahu k spoločnosti LUC CAR, s. r. o.:
a) aktuálny konateľ spoločnosti Zsolt Váradi poprel výkon obchodnej činnosti na Slovensku, pričom
nemal vedomosť o spoločnosti ani o žalobcovi;b) bývalý konateľ spoločnosti pán Gergely Mráz nevedel predložiť daňové doklady spoločnosti, pričom
protokol o odovzdaní účtovníctva zo dňa 06.12.2017 je vzhľadom na výpoveď pána Zsolta Váradiho
nevierohodným dôkazom;

c)bývalýkonateľspoločnostipánGergelyMrázpotvrdilvykonaniepreverovanýchobchodnýchtransakcií
so žalobcom a vystavenie sporných faktúr, iba všeobecne popísal spôsob vykonania obchodov s tým,
že tieto zabezpečil prostredníctvom subdodávateľov, ktorých nevedel označiť;
d) v mieste sídla sa označenie dodávateľskej spoločnosti nenachádza a od tejto sa nepodarilo
zabezpečiť účtovnú dokumentáciu;

e) na základe informácie od spoločnosti F., a. s. správca dane vyhodnotil výpoveď svedka L. tak, že
táto je v rozpore so zisteniami správcu dane - teda, že bankový účet dodávateľskej spoločnosti je stále
otvorený a nebol zrušený a jeho majiteľom je stále pán L..
f) nesúlad v predmete fakturácie, podľa ktorého išlo o fakturáciu za zverejnenie reklamy, pričom svedok
L. potvrdil, že tento iba sprostredkoval dodanie reklamy.

3. Podľa daňových orgánov reklamné služby neboli žalobcovi dodané dodávateľmi uvedenými na faktúre
- spoločnosťami LUC CAR, s. r. o. a HK Trans, s. r. o., spochybnili status deklarovaných dodávateľov.
Vychádzajúc zo záverov rozsudku Súdneho dvora EÚ C-154/20 Kemwater ProChemie správny súd
zhrnul, že uvedenie osoby deklarovaného dodávateľa na daňovom doklade síce nie je hmotnoprávnou
podmienkou na odpočítanie dane, avšak status osoby dodávateľa (t. j. poskytovateľom plnenia je

iná osoba registrovaná pre DPH) hmotnoprávnou podmienkou je, pričom dôkazné bremeno ohľadom
statusu osoby dodávateľa má spravidla osoba, ktorá si uplatňuje odpočítanie dane. V danom prípade
osobitné skutkové okolnosti ohľadne statusu iných dodávateľov zistené neboli a ani žalobca ich netvrdil
- trval na tom, že reklamné služby mu mali byť dodané spoločnosťami LUC CAR, s. r. o. a HK Trans,
s. r. o.. Keďže splnenie hmotnoprávnych podmienok na odpočítanie dane preukazuje osoba, ktorá si

odpočítanie dane uplatňuje, žalobca bol povinný pochybnosti správcu dane vyvrátiť a preukázať, že
hmotnoprávne podmienky na odpočítanie dane splnil.

4.Zanedôvodnúpovažovalsprávnysúdnámietkuoporušeníprávažalobcupodľa§25ods.4Daňového
poriadku klásť svedkovi otázky pri jeho vypočutí maďarským správcom dane správny. Žalovaný na

základe odvolania žalobcu rozhodnutím zo dňa 22.11.2019 zrušil prvotné rozhodnutie správcu dane zo
dňa 26.07.2019 a vec mu vrátil na ďalšie konanie s pokynom doplniť dokazovanie, najmä žiadosťami o
súčinnosť adresovanými bankám a žiadosťou o MVI adresovaným maďarskej daňovej správe. Správny
súd v tejto súvislosti poukázal na právny názor vyslovený v rozhodnutí Najvyššieho správneho súdu
Slovenskej republiky v rozhodnutí sp. zn. 8Sžfk/7/2021 zo dňa 27.07.2023:

„60. Čo sa týka námietky žalobcu o porušení jeho procesných práv pri MVI, konkrétne, že pri získavaní
informácií prostredníctvom výsluchu svedkov mu malo byť odopreté jeho právo klásť svedkom otázky,
kasačný súd v prvom rade poukazuje na to, že MVI bola v danom prípade realizovaná na základe
Nariadenia č. 904/2010 (pozn. kasačného súdu: nie smernice ako žalobca v kasačnej sťažnosti
nesprávne uviedol), ktoré je záväzné v celom rozsahu a priamo uplatniteľné vo všetkých členských

štátoch. Jeho účelom je stanoviť pravidlá a postupy, ktoré umožnia príslušným orgánom členských
štátov, aby spolupracovali a navzájom si vymieňali akékoľvek informácie, ktoré môžu pomôcť pri
uskutočňovaní správneho výmeru DPH, kontrole riadneho uplatňovania DPH, najmä pri transakciách v
rámci Spoločenstva a zároveň (nie však výlučne) boji proti podvodom súvisiacim s DPH.
61. Maďarská daňová správa síce v rámci MVI vypočula žalobcom navrhovaných a správcom dane

dožiadaných prepravcov, avšak postupovala podľa právnych predpisov platných na území dožiadaného
štátu. Aj keď správca dane požiadal v rámci žiadosti o MVI maďarskú daňovú správu o upovedomenie
týkajúce sa dátumu vypočúvania, za nesplnenie tejto požiadavky správca dane nenesie zodpovednosť,
keďže ide o výmenu informácií, s ktorými bol žalobca následne oboznámený. V rámci MVI sa nejedná
o dokazovanie podľa § 24 a nasl. daňového poriadku, vrátane vypočúvania svedkov správcom dane,

s ktorým je spojené právo daňového subjektu byť prítomný pri vypočutí a klásť svedkom otázky (§ 25
ods. 4 daňového poriadku).
62. Nad rámec uvedeného kasačný súd v tejto súvislosti poukazuje na rozsudok Súdneho dvora
Európskej únie z 22. októbra 2013 č. C-276/12, Jiří Sabou v. Finanční ředitelství pro hlavní město Prahu,
kde Súdny dvor posudzoval otázku, či je možné použiť dôkazy získané v rámci MVI za situácie, ak pri

MVI neboli realizované procesné práva daňového subjektu, ktoré má v rámci vnútroštátneho daňového
konania. Súdny dvor uviedol, že dodržanie práv daňového subjektu na obhajobu nevyžaduje, aby sa
daňový subjekt podieľal na žiadosti o informácie, ktorú adresuje dožadujúci členský štát dožiadanému
členskému štátu. Informácie získané v rámci MVI teda nie sú nezákonnými informáciami pre neúčasťdaňového subjektu pri procesných úkonoch realizovaných v rámci medzinárodnej výmeny informácií,
a to ani za situácie, že daňovému subjektu nebolo priznané právo na obhajobu v rámci dožiadaného
členského štátu.“

5. Žalobca bol s výsledkami MVI oboznámený na ústnom pojednávaní v zmysle zápisnice č.
101485460/2020 zo dňa 25.09.2020, pričom k týmto žalobca nezaujal žiadne stanovisko ani nenavrhol
vykonanie ďalších dôkazov. Správca dane umožnil žalobcovi, aby sa k jeho pochybnostiam vyjadril,
a teda bolo v dispozícii žalobcu, aby tak urobil. Žalobca si túto svoju dôkaznú povinnosť nesplnil.

Nerozporoval ani zistenia správcu dane ohľadom maďarských konateľov dodávateľských spoločností,
ktorí odmietali účasť na tu preverovaných obchodných prípadoch a v prípade spoločnosti LUC CAR, s. r.
o. spolu s vyjadrením F., a. s. zároveň spochybňovali tvrdenia Gergelya Mráza o odovzdaní účtovníctva,
či o zrušení bankového účtu spoločnosti.
6. Správny súd zdôraznil, že bolo povinnosťou žalobcu predložiť dôkazy preukazujúce oprávnenosť
jeho nároku na odpočítanie dane. Pri relevantných pochybnostiach správcu dane existencia faktúry a

písomných dokladov sama o sebe nepostačuje. V danej veci správca dane žalobcovi notifikoval svoje
pochybnosti o tom, že k dodaniu tovaru od deklarovaných dodávateľov nedošlo, pričom poukázal na
konkrétne dôkazy, ktoré ho k takýmto záverom viedli. Bolo teda na žalobcovi, aby pochybnosti správcu
dane vyvrátil. Urobiť tak mohol dokladaním listinných dôkazov, či navrhovaním vypočutia svedkov.
Správca dane umožnil žalobcovi, aby sa k jeho pochybnostiam vyjadril, a teda bolo v dispozícii žalobcu,

aby tak urobil. V tejto súvislosti žalobca zotrval na svojich tvrdeniach a nepredložil správcovi dane ďalšie
dôkazy, resp. ich vykonanie nenavrhol.

7. K námietke žalobcu, že žalovaný a ani správca dane neuviedli, akými inými dôkazmi mohol žalobca
disponovať, prípadne aké iné dôkazy mal predložiť na účely preukázania nároku na odpočítanie DPH

zo zrealizovaných obchodov, správny súd pripomenul, že daňové konanie vo fáze preukazovania
hmotnoprávnych podmienok pre odpočítanie dane nie je konaním vyhľadávacím, ale platí preň
prejednávacia zásada. Z uvedeného vyplýva, že správca dane nie je povinný vyhľadávať dôkazy
svedčiace v prospech kontrolovaného daňového subjektu. Súčasne platí, že správca dane nie je ani
povinný viesť dokazovanie dovtedy, pokým sa bez pochýb nepreukážu tvrdenia daňového subjektu

(rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 4Sžfk/4/2019 zo dňa 3. decembra 2019). Nie
je zákonnou povinnosťou správcu dane navrhovať daňovému subjektu akými listinnými dôkazmi by mal
svoje tvrdenia doložiť, pokiaľ si splnil povinnosť oznámiť mu pochybnosti o správnosti, pravdivosti alebo
úplnosti predložených dokladov alebo o pravdivosti údajov v nich uvedených, a vyzvať ho na vyjadrenie
a doplnenie, opravu či vysvetlenie údajov (§ 46 ods. 5 Daňového poriadku).

8. Reagujúc na námietku, že správca dane nemôže vo vyrubovacom konaní po zrušení rozhodnutia
odvolacímorgánomdopĺňaťdokazovanie,správnysúdzhrnul,žesprávcadanevykonalvovyrubovacom
konaní dôkazy až potom, ako bolo jeho skoršie rozhodnutie zrušené odvolacím orgánom (žalovaným) a
riadiac sa jeho záväzným právnym názorom. Samotný žalobca v odvolaní zo dňa 14.09.2019 namietal

nevypočutie konateľa spoločnosti LUC CAR, s. r. o. Zsolta Váradiho. K doplneniu dokazovania správcom
dane tak celkom zjavne došlo v reakcii na obsah odvolania, ktoré žalobca podal voči prvému rozhodnutiu
správcu dane a závery rozhodnutia žalovaného.

9. Správny súd poukázal na § 74 ods. 3 Daňového poriadku, podľa ktorého odvolací orgán je oprávnený

vykonávať v rámci odvolacieho konania dokazovanie. V aktuálne súdenej právnej veci žalovaný,
preskúmavajúc skôr vydané rozhodnutie správcu dane, pripustil možnosť doplniť dokazovanie, pričom
namiesto postupu podľa vyššie citovaného ustanovenia nariadil doplnenie dokazovania správcovi dane
(po zrušení jeho rozhodnutia a vrátení veci na ďalšie konanie). Uvedeným postupom daňových orgánov
tak bol žalobcovi poskytnutý širší priestor na ochranu jeho subjektívnych práv, nakoľko mal možnosť

namietaťzáverysprávcudanevyplývajúcezdoplnenéhodokazovaniaprostredníctvomodvolania(oproti
postupu podľa § 74 ods. 3 Daňového poriadku, kedy by prichádzalo do úvahy už iba podanie správnej
žaloby).

10. Správny súd poukázal na to, že nastolenou právnou otázkou sa už vysporiadal Najvyšší správny

súd Slovenskej republiky v rozsudku sp. zn. 4Sfk/126/2022 zo 17.10.2023, pričom z jeho záverov
vyplýva, že „... ustanovenie [§ 68 ods. 3 Daňového poriadku - poznámka správneho súdu] umožňuje
daňovému subjektu predložiť pripomienky a návrhy na vykonanie dokazovania. Z normatívneho textutohto ustanovenia nemožno vyvodiť absolútny zákaz vykonávania dokazovania vo vyrubovacom konaní
bez návrhu daňového subjektu ...
36. Kasačný súd tiež poukazuje aj na ustanovenia § 74 ods. 2-4 Daňového poriadku, v zmysle

ktorých v rámci odvolacieho konania môže odvolací orgán výsledky daňového konania doplňovať,
odstraňovať chyby konania alebo toto doplnenie alebo odstránenie chýb uložiť správcovi dane s určením
primeranej lehoty [na realizáciu príslušných úkonov]. Odvolací orgán je tiež oprávnený vykonávať v
rámci odvolacieho konania dokazovanie, ak to považuje za potrebné. Ak odvolací orgán rozhodnutie
zruší a vráti vec na ďalšie konanie a rozhodnutie, správca dane je viazaný právnym názorom

odvolacieho orgánu. Aj z uvedených ustanovení je možné vyvodiť záver, že po podaní odvolania je
možné vo vyrubovacom konaní vykonávať dokazovanie - v určitej, opodstatnenej miere, pričom rozsah
dokazovania závisí od kontextu konkrétnej veci.“ a tiež že: „... z výkladu ustanovenia § 74 ods. 3
Daňového poriadku, podľa ktorého odvolací orgán má právo vykonávať v rámci odvolacieho konania
dokazovanie, ak to považuje za potrebné, vyplýva, že zákonodarca nechcel limitovať dokazovanie
daňových orgánov len na čas výkonu daňovej kontroly a en bloc vylúčiť možnosť doplnenia dokazovania

v ostatných štádiách konania, najmä pokiaľ by doplnenie dokazovania malo byť v prospech procesných
práv daňového subjektu. Uvedené potvrdzuje aj ustanovenie § 24 ods. 2 cit. zák., ktoré uvádza, že
správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli
zistenéčonajúplnejšieaniejepritomviazanýibanávrhmidaňovýchsubjektov.Cit.ustanovenieosobitne
nevylučuje vyrubovacie konanie ako časť daňového konania, kedy by správca dane bol pri dokazovaní

viazaný len návrhmi daňového subjektu, ako to vykladal správny súd v napadnutom rozsudku. 27. Pokiaľ
odvolací orgán môže v rámci odvolacieho konania v zmysle § 74 ods. 2 cit. zák. výsledky daňového
konania doplňovať, odstraňovať chyby konania alebo toto doplnenie alebo odstránenie chýb uložiť
správcovi dane s určením primeranej lehoty a zároveň v zmysle § 74 ods. 3 cit. zák. má právo vykonávať
dokazovanie, kasačný súd nevidí dôvod, prečo by odvolací orgán nemohol delegovať toto oprávnenie

na správcu dane s jasným pokynom, ktorým je následne správca dane viazaný. V opačnom prípade by
akékoľvek doplnenie dokazovania, ktoré by po ukončení daňovej kontroly vyvstalo, mohol vykonávať len
odvolací orgán, čo sa kasačnému súdu, vzhľadom na kapacity ľudských zdrojov odvolacieho orgánu,
ako aj vzhľadom na hospodárnosť samotného konania nejaví ako účelné.“

II. Kasačná sťažnosť, vyjadrenie

11. Proti rozsudku správneho súdu podal žalobca v procesnom postavení sťažovateľa (ďalej aj ako
„sťažovateľ“) v zákonnej lehote kasačnú sťažnosť, ktorú formálne odôvodnil podľa § 440 ods. 1 písm. g)
a h) SSP. Sťažovateľ navrhol, aby kasačný súd napadnutý rozsudok zrušil a vrátil vec správnemu súdu

na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
12. Podľa sťažovateľa správny súd nesprávne právne posúdil otázku nepriznania nároku na odpočítanie
DPH a zároveň nesprávne aplikoval ustálenú rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít na zistený
skutkový stav. Predovšetkým poukázal na závery rozsudku Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn.
3Sžfk/15/2020 z 30.06.2022, v ktorom vyslovený právny názor predstavuje významný judikatúrny posun

vo vzťahu k posudzovaniu okolností nepreukázania dodania služieb deklarovaných dodávateľom. Nárok
na odpočítanie dane vzniká príjemcovi plnenia za predpokladu kumulatívneho splnenia hmotnoprávnych
podmienok na odpočítanie dane vyplývajúcich z čl. 168 písmeno a) smernice Rady 2006/112/ES z 28.
novembra 1005 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty a jej transpozície do právneho poriadku
SR. Hmotnoprávnymi podmienkami na odpočítanie dane sú, že poskytovateľom plnenia (deklarovaným

dodávateľom) je iná osoba registrovaná pre daň (t. j. status osoby deklarovaného dodávateľa), že
predmetné plnenie fakticky existuje a nejde o fiktívne plnenie (t. j. materiálna existencia plnenia) a že
prijaté plnenie je príjemcom (použité v rámci jeho ekonomickej činnosti.

13. V danom prípade boli deklarovanými dodávateľmi spoločnosti LUC CAR, s. r. o. a HK Trans, s.

r. o., ktoré ako dodávateľov správca dane a následne aj žalovaný spochybňovali ako subjekty, ktorí
dodali služby deklarované na faktúrach za situácie, keď súčasne daňové orgány zhodne konštatovali, že
nepopierajú reálne dodanie reklamných služieb. V zmysle aktuálnej judikatúry Súdneho dvora EÚ a NSS
SR nie je možné odmietnuť odpočítanie dane len z dôvodu, že daňový subjekt nevie preukázať, že ním
deklarovaný dodávatelia zabezpečili dodanie reklamy prostredníctvom subdodávateľských spoločností,

respektíve tieto subjekty stotožniť z dôvodu, že správca dane nemal k dispozícii účtovníctvo dodávateľov
a jeho subdodávateľov, že došlo k personálnym zmenám v obchodných spoločnostiach, ktoré boli
dodávateľmi a pod.14. Odvolávajúc sa na právne závery uznesenia Súdneho dvora EÚ vo veci C 610/19 Vikingo sťažovateľ
poukázal na to, že z vykonaného dokazovania nevyplynula žiadna pochybnosť o tom, že deklarovaní
dodávatelia sú osoby registrované pre DPH a dodanie služieb riadne uviedli vo svojich kontrolných

výkazoch. Pre záver správcu dane a žalovaného, že sťažovateľ nesplnil hmotnoprávne podmienky
na odpočítanie dane nepostačuje spochybnenie dodávateľských spoločností sťažovateľa, resp. ich
subdodávateľov,ktorénemaližiadnychzamestnancov,nemalipersonálnevybavenie,nemalimateriálno-
technické vybavenie na realizáciu daných prác a teda nedisponovali nevyhnutnými prostriedkami na
zabezpečenie fakturovaného plnenia, resp. boli nekontaktné v čase vykonania daňovej kontroly, taktiež

ani záver o personálnej a majetkovej prepojenosti konateľa sťažovateľa s inými spoločnosťami nie je
dostatočný pre záver o nesplnení hmotnoprávnych podmienok pre nepriznanie odpočtu DPH. V prípade
spochybnených dodávateľov bolo možné nepriznať odpočítanie dane, ak bolo v konaní preukázané, že
sa sťažovateľ podieľal na daňovom podvode alebo vedel či vedieť mal, že sa zúčastňuje na obchodnom
reťazci poznačenom prípadným daňovým podvodom. Správca dane a ani žalovaný nezaujali postoj k
tomu, či sťažovateľ nesplnil hmotnoprávne podmienky pre priznanie odpočtu DPH a ak nesplnil, ktoré

konkrétne a ktoré zistené skutočnosti viedli k tomuto záveru, ani k tomu, či k nepriznaniu odpočtu
DPH z predmetných faktúr došlo preto, že sa zdaniteľná osoba aktívne podieľala na daňovom podvode
alebo vedela, alebo mohla vedieť, že sú uvedené transakcie súčasťou daňového podvodu, ktorého sa
dopustila osoba, ktorá vyhotovila faktúru alebo akýkoľvek iný subjekt vystupujúci v predchádzajúcom
stupni uvedeného dodávateľského reťazca.

15.Sťažovateľnamietal,žesprávnysúdopomenulzákladnúzásadu,žepovinnosťoudaňovéhosubjektu
je preukázať splnenie svojich daňových povinností na základe dokumentov a dôkazov relevantných k
obdobiu, v ktorom došlo k realizácii obchodnej transakcie. Skutočnosť, že dodávateľská spoločnosť o
niekoľko mesiacov neskôr nekomunikovala so správcom dane, je irelevantná. Správny súd nepreukázal

logickú súvislosť medzi absenciou komunikácie dodávateľa a spochybnením dodania služieb. Správny
súd ani správca dane nepreukázali, že by sťažovateľ v čase realizácie obchodného prípadu vedel alebo
mohol vedieť o budúcej nekomunikácii dodávateľa so správcom dane, ani že by táto skutočnosť mala
akýkoľvek vplyv na reálnosť dodania služieb.

16. Sťažovateľ počas celého daňového konania opakovane uvádzal, že konateľ dodávateľskej
spoločnosti Gábor Lukács zjavne klame o svojich obchodných aktivitách za spoločnosť HK Trans, s.
r. o. Súd žiadnym spôsobom neobjasnil, prečo uveril tvrdeniu osoby, ktorá navyše nebola vypočutá
kontradiktórnym spôsobom, pred objektívnymi dôkazmi, ako je osvedčenie podpisu notárom na
úradných dokumentoch a overenie totožnosti osoby v banke pri otváraní účtu spoločnosti. Z výsluchu

svedka D. P. vyplýva, že Gábora Lukácsa stretol, keď bol otvárať účet v banke, na ktorom pán Lukács
figuruje ako osoba oprávnená k účtu a pánovi P. zriadil dispozičné právo k účtu. Konateľ spoločnosti HK
Trans s. r. o. Gábor Lukács, na Slovensku bol, podpísal zmluvu o reklame, vystavil a podpísal faktúry
spoločnosti, v obchodnom registri je riadne zapísaný ako konateľ a spoločník tejto spoločnosti a otvoril
aj účet v banke.

17. Vo vzťahu k pochybnostiam ohľadne spoločnosti LUC CAR, s. r. o. a záverom napadnutého
rozsudku sťažovateľ poukázal na to, že dôkazné bremeno o reálnom dodaní tovarov a služieb zaťažuje
daňový subjekt, avšak nie absolútne, keďže v zmysle takéhoto výkladu by pri každom preverovaní
dodávky tovaru alebo služby umožňoval správcovi dane poprieť túto dodávku. Bez ohľadu na povahu

dôkazov predložených daňovým subjektom je len na správcovi dane, aby zistenie skutkového stavu
bolo presné a úplné a závisí výlučne od správcu dane, aké dokazovanie za týmto účelom vykoná.
Dôkazné bremeno vzniká daňovému subjektu v okamihu, keď správca dane zákonným spôsobom a
jasne vyjadrí pochybností o tvrdení daňového subjektu. Ak správca dane má pochybnosti o tvrdeniach
daňového subjektu a predložené dôkazy nemieni akceptovať, potom je povinný túto skutočnosť taktiež

doložiť dôkazmi, ktoré tvrdenia daňového subjektu jednoznačne vyvracajú, pričom dôkazy správcu dane
musia mať minimálne rovnakú výpovednú schopnosť, závažnosť a vierohodnosť ako dôkazy predložené
sťažovateľom. Sťažovateľ bol toho názoru, že ak mal správca dane pochybnosti o určitej skutočnosti,
neznamená to, že jeho závery zodpovedajú skutkovému stavu a to až do času, kedy sú jednoznačne
preukázané. Vyvodzovanie absolútnej dôkaznej povinnosti voči daňovému subjektu je v rozpore so

zákonom. V danom prípade správca dane prenáša dôkazné bremeno na žalobcu v takom rozsahu, ktorý
reálne vylučuje možnosť preukázať akúkoľvek skutočnosť tvrdenú žalobcom.18. Sťažovateľ sa ohradil voči konštatovaniu uvedenému v bode 42 odôvodnenia napadnutého
rozsudku: „Fotodokumentácia, zvukové záznamy a listiny - zmluvy a faktúry, ktoré sa týkajú obchodných
vzťahov žalobcu s jeho odberateľmi nie sú dôkazmi, ktoré by boli schopné preukázať, že tieto

služby pre žalobcu skutočne dodal žalobcom označený dodávatelia. Pokiaľ chce žalobca tvrdiť, že
splnil hmotnoprávne podmienky odpočítania dane, správny súd poznamenáva, že tieto je potrebné
preukázať vo vzťahu ku konkrétnym dodaniam, k čomu podľa správneho súdu nedošlo. Skutočnosť,
že reálnu existenciu služieb sa sťažovateľ snažil preukázať ich dodaním svojim odberateľom, v
rámci komplexného vyhodnotenia dôkazov neodstránila pochybnosti finančných orgánov o ich dodaní

na vstupe osobou označenou na faktúre.“ Neakceptovanie zákonom uznaných účtovných dokladov
a ďalších objektívnych dôkazov, ktorými žalobca preukazuje reálne dodanie služby podľa názoru
nereflektuje aktuálnu rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít a zároveň je v hrubom rozpore s
ustanoveniami zákona o účtovníctve a daňových zákonov.

19. Sťažovateľ nesúhlasil ani s bodom 49 napadnutého rozsudku: „Správny súd zdôrazňuje, že bolo

povinnosťou žalobcu predložiť dôkazy preukazujúce oprávnenosť jeho nároku na odpočítanie dane.
Pri relevantných pochybnostiach správcu dane existencia faktúry a písomných dokladov sama o sebe
nepostačuje.“ Podľa sťažovateľa správny súd opomenul uviesť, že sťažovateľ predložil nie len účtovné
doklady, ale aj fotodokumentáciu, plagáty a ďalšie dôkazy o dodaní služieb, teda hmotne zachytený
výsledok dodávateľskej činnosti. Žalobca poukázal na zásadný problém nesúladu extenzívneho výkladu

daňových zákonov s ústavnými princípmi Slovenskej republiky, čo má vážne dôsledky na práva
daňových subjektov. Podľa článku 152 ods. 4 Ústavy SR musia byť všetky zákony, vrátane daňových,
vykladané v súlade s ústavou. Trestanie bez preukázania individuálneho zavinenia, uplatňovanie
kolektívnejvinyčiextenzívnerozširovanie dôkaznéhobremenanaosoby,ktoréniesúpriamoúčastníkmi
daného právneho vzťahu, odporuje princípom právneho štátu, právnej istoty a rovnosti pred zákonom.

20. K namietanému dokazovaniu vo vyrubovacom konaní, ktorý podľa správneho súdu nebol
v rozpore so zákonom, pričom správny súd poukázal na právny názor vyslovený v rozhodnutí
Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Sfk/126/2022 zo dňa 17.10.2023 sťažovateľ
zapochyboval, v čom bolo dokazovanie správcu dane po vrátení veci žalovaným v prospech procesných

práv sťažovateľa a kde v pokyne žalovaného správcovi dane správny súd vzhliadol jasný pokyn, ktorým
bol následne správca dane viazaný.

21. Podľa sťažovateľa je prioritnou úlohou orgánov daňovej správy zabezpečiť, aby daňové subjekty,
ktorým vznikne povinnosť platenia dane, za podmienok uvedených v príslušných hmotnoprávnych

predpisoch upravujúcich jednotlivé druhy daní, tieto dane uhradili do štátneho rozpočtu, a tým naplnili
jeho príjmovú časť. Pri plnení tejto úlohy daňové orgány v súlade s čl. 2 ods. 2 Ústavy SR konajú
na základe Ústavy SR, v jej medziach, v rozsahu a spôsobom, ktorý stanoví zákon. Keďže ide o
fiškálne záujmy štátu, Daňový poriadok osobitne upravuje inštitút zisťovania a preverovania základu
dane alebo iných skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane, alebo vznik daňovej povinnosti

daňového subjektu. Vyššie uvedené postupy na zistenie, riadne určenie dane a vo všeobecnosti postupy
správcu dane v daňovom konaní nemožno vykonať v rozpore so zákonom. Vyššie uvedené treba aj
so zreteľom na účel daňového konania, ktorým je správne zistenie dane v spojení s vyberaním dane
tak, aby nedošlo k zníženiu daňových príjmov verejných rozpočtov, vykonávať v intenciách zákona a
v zákonom stanovených limitoch. Sťažovateľ poukázal na to, že Ústavný súd Slovenskej republiky vo

svojej judikatúre zdôrazňuje, že pri súdnom preskúmavaní zákonnosti rozhodnutí daňových orgánov
musí všeobecný súd zohľadňovať, že týmito rozhodnutiami sa ukladá daňovému subjektu daňová
povinnosť, ktorá priamo zasahuje do jeho majetkovej sféry a redukuje rozsah jeho majetku. Všetky
daňové normy sú zo svojej podstaty založené na tom, že prioritne chránia záujem štátu, resp. iného
verejného telesa (obce, vyššieho územného celku) na zabezpečení dostatočného objemu príjmov v

prospech ich rozpočtov. Základným účelom daňového konania, v ktorom sa rozhoduje o právach a
povinnostiach daňových subjektov, je vybratie dane tak, aby v globálnom vyjadrení výsledkov všetkých
daňových konaní pred všetkými orgánmi daňovej správy nedošlo k zníženiu daňových príjmov verejných
rozpočtov. Základnou zásadou daňového konania je zásada zákonnosti, zákonnosti je vyjadrením
základného znaku právneho štátu formulovaného v ústave, v zmysle ktorého štátne orgány môžu konať

len na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon (čl. 2 ods. 2
ústavy). Zásada zákonnosti je v zákone o správe daní a poplatkov konštruovaná tak, že v daňovom
konaní sa postupuje v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi, chránia sa záujmy štátu
a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov aostatných osôb zúčastnených v daňovom konaní. Priorizovanie záujmov oprávnených príjemcov daní
teda nemôže ísť na úkor rešpektovania práv a právom chránených záujmov tých osôb, ktoré tieto dane
platia. Vychádzajúc z uvedeného možno uzavrieť, že ani záujem štátu na realizácii príjmovej stránky

štátneho rozpočtu nemôže byť a nie je nadradený dodržiavaniu a rešpektovaniu práv, ktoré zákony
priznávanú daňovým subjektom. Za situácie, kde právo umožňuje rozdielny výklad, nemožno pri riešení
prípadu obísť fakt, že na poli verejného práva (daňového práva) štátne orgány môžu konať len to, čo im
zákon výslovne umožňuje (na rozdiel od občanov, ktorí môžu konať všetko, čo nie je zakázané). Z tejto
maximy potom vyplýva, že pri ukladaní a vymáhaní daní podľa zákona, teda pri de facto odnímaní časti

nadobudnutého vlastníctva, sú orgány verejnej moci povinné šetriť podstatu a zmysel základných práv a
slobôd. Inak povedané, v prípade pochybností sú povinné (orgány verejnej moci) postupovať miernejšie
- in dubio mitius (Ústavný súd Českej republiky - rozhodnutie sp. zn. IV. ÚS 666/02).

22. Ďalej sťažovateľ poukázal na to, že daňový subjekt v procese správy daní (t. j. aj počas daňovej
kontroly) zásadne preukazuje skutočnosti, ktoré sám tvrdí a deklaruje /§ 24 ods. 1 v spojení s 45 ods. 2

písm. e) Daňového poriadku/, a okrem iného teda, že vykonal ekonomickú činnosť (§ 3 ods. 2 zákona
o DPH) najmä vo forme prevodu vlastníckeho práva k tovaru alebo dodania služby za protihodnotu
(§ 2 ods. 1 písm. a/ a b/ zákona o DPH) v rozsahu, kvalite a spôsobom vyplývajúcim z predložených
účtovných dokladov (§ 10 zákona č. 431/2002 Z. z. o účtovníctve) a od dodávateľa zákonným spôsobom
uvedeným na faktúre (§ 51 ods. 1 písm. a/ zákona o DPH). Ak žalobca preukáže uskutočnenie

zdaniteľného obchodu tak, ako ho deklaruje, môžu orgány finančnej správy neuznať daňovému subjektu
právonaodpočítaniedanelenzdôvodusplneniapodmienokpreukazujúcichzneužitieprávaaleboúčasť
na daňovom podvode. Iba toto v zmysle judikatúry Súdneho dvora prelamuje zásadu neutrality dane,
podľa ktorej má byť zdaniteľná osoba (platiteľ dane) plne zbavená ťarchy DPH zaplatenej v cene tovarov
a služieb, ak tieto použila na uskutočnenie ekonomických činností podliehajúcich spoločnému režimu

DPH.

23. Vytýkané nedostatky neodstránil ani správny súd vo svojom rozhodnutí, z ktorého opätovne vyplýva,
že dôvodom odmietnutia nároku na odpočítanie DPH je nepreukázanie dodania služieb podľa 49
zákona o DPH, avšak samotné odôvodnenie rozhodnutia tomuto záveru nezodpovedá. Rozhodnutie

správneho súdu nemožno založiť len na súhlase s postupom správcu dane, pričom k námietkam
sťažovateľa, resp. k žalobným dôvodom sa správny súd vyjadril v zmysle, že sťažovateľ nepredložil
doklady osvedčujúce ním deklarované skutočnosti. Správny súd sa v predmetnej veci obmedzil len na
konštatovanie tejto skutočnosti, pričom ďalej nevenoval námietkam sťažovateľa pozornosť a riadne ich
v konaní nevyhodnotil. Postup správneho súdu, ktorý sa obmedzil na jednoduchý súhlas s rozhodnutím

žalovaného bez toho, aby poskytol akýkoľvek právny názor vo veci, považoval sťažovateľ za hrubé
porušenie práva na súdnu ochranu.

24. K argumentácii daňových orgánov i správneho súdu, že daňový subjekt je povinný preukazovať
ním tvrdené rozhodujúce skutočnosti, a preto si musí daňový subjekt zaobstarať dostatok dôkazných

prostriedkov preukazujúcich uskutočnenie obchodu deklarovaného predloženými faktúrami, a že ak
takéto dôkazy nepredloží, znamená to, že neuniesol dôkazné bremeno, a to v konečnom dôsledku
spôsobí neuznanie práva na odpočítanie dane, sťažovateľ uviedol, že z napadnutého rozhodnutia
správneho súdu, ako ani z predchádzajúcich rozhodnutí daňových orgánov nie je zrejmé, aký dôkazný
prostriedok by bol v tomto prípade postačujúci, vzhľadom k tomu, že žalobca predložil všetky

dôkazy, ktoré bolo v danom prípade objektívne možné predložiť, teda nie len účtovné doklady, ale aj
dôkazy preukazujúce reálne uskutočnenie dodaných služieb, pričom ani následné svedecké výpovede
konateľov zainteresovaných dodávateľských a odberateľských spoločností pre správcu dane, pre
Finančné riaditeľstvo SR, ani pre správny súd neboli vierohodné, prípadne ich ani len nevyhodnotili.
Správca dane bez akéhokoľvek logického a relevantného zdôvodnenia spochybnil hodnovernosť

dôkazov predložených žalobcom alebo zabezpečených správcom dane v daňovom konaní, ktoré
svedčia v prospech dodania služby, čím následne zdôvodňuje neunesenie dôkazného bremena
žalobcom. Správca dane tak vytvoril stav, kedy pre daňový subjekt, v tomto prípade sťažovateľa,
je hodnovernosť akéhokoľvek dôkazu závislá od ľubovôle správcu dane. Tieto závažné nedostatky
daňového konania neboli žiadnym spôsobom odstránené a napravené ani v odvolacom konaní ani

v konaní pred správnym súdom, pričom nesprávnosť a nezákonnosť postupu žalovaného a správcu
dane ponechal správny súd úplne nepovšimnutú. Podľa sťažovateľa riadne preukázal deklarované
skutočnosti a vyčerpal tak svoje dôkazné bremeno, pričom sa správca dane spoločne so správnym
súdom v napadnutom rozsudku obmedzili na neodôvodnené spochybňovanie takejto skutočnosti.Dôkazné bremeno, ktoré znáša daňový subjekt je limitované ustanovením § 24 ods. 1 až 3 Daňového
poriadku, ktoré však v záujme zachovania ústavne konformného výkladu tohto ustanovenia nie je možné
vykladať extenzívne na ťarchu daňového subjektu a zaťažiť ho preukázaním skutočností, ktoré svojou

účasťou nezabezpečoval. Sťažovateľ považoval za neprípustné, aby ním predložené listinné dôkazy
mali nižšiu dôkaznú silu než závery správcu dane založené na absencii dôkazu.

25. Sťažovateľ záverom kasačnej sťažnosti namietal, že správny súd sa vôbec nevysporiadal s
argumentáciou sťažovateľa uvedenou v podanej žalobe. Z rozsudku správneho súdu nie je zrejmé,

na základe čoho považoval tvrdenie o nepreukázaní reálneho dodania služby a neunesení dôkazného
bremena za opodstatnené a na základe čoho tak rozhodol o neopodstatnenosti žalobných dôvodov.

26. Žalovaný vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti navrhol kasačnú ťažnosť zamietnuť. Zotrval na
tvrdení, že skutkový stav bol zistený dostatočne, všetky zabezpečené dôkazy boli vyhodnotené v
súlade so zásadou voľného hodnotenia dôkazov a závery o nesplnení podmienok pre odpočítanie

dane v zmysle § 49 a § 51 zákona o DPH boli odôvodnené a správne. Sťažovateľ neuniesol svoje
dôkazné bremeno a správcovi dane nepreukázal, že zákonom stanovené hmotnoprávne podmienky pre
uplatnenie odpočítania dane, boli splnené, že k reálnemu uskutočneniu zdaniteľných obchodov došlo
tak, ako je to deklarované preverovanými faktúrami.

III. Konanie na kasačnom súde

27. Prejednávaná vec bola predložená Najvyššiemu správnemu súdu Slovenskej republiky - ako súdu
príslušnému na konanie a rozhodnutie. Najvyšší správny súd preskúmal rozsudok správneho súdu v
medziach sťažnostných bodov (§ 438 ods. 2, § 445 ods. 1 písm. c), ods. 2 SSP), pričom po zistení,

že kasačná sťažnosť bola podaná oprávnenou osobou v zákonnej lehote (§ 442 ods. 1, § 443 ods. 2
písm. a) SSP) a že ide o rozhodnutie, proti ktorému je kasačná sťažnosť prípustná (§ 439 ods. 1 a ods.
2 SSP), vo veci v zmysle § 455 SSP nenariadil pojednávanie a po neverejnej porade senátu dospel k
záveru, že kasačná sťažnosť je nedôvodná.

28. Predmetom kasačnej sťažnosti bol rozsudok Správneho súdu v Košiciach č. k. KE-6S/33/2021-97 zo
dňa 24.10.2024, ktorým súd zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal súdneho prieskumu a následne
zrušenia rozhodnutia žalovaného č. 100079306/2021 zo dňa 19.01.2021.

29. Z obsahu administratívneho spisu kasačný súd zistil, že správca dane Daňový úrad Košice vykonal

u žalobcu ako daňového subjektu daňovú kontrolu DPH za zdaňovacie obdobie december 2017 v
zmysle § 46 ods. 1 Daňového poriadku a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov. Daňová kontrola začala dňa 28.05.2018 na základe oznámenia o vykonaní daňovej kontroly
č. 00893519/2018 zo dňa 07.05.2018. O výsledku daňovej kontroly vyhotovil správca dane protokol č.
100187469/2019 zo dňa 09.01.2019, ktorý bol spolu s výzvou na vyjadrenie sa k zisteniam uvedeným

v protokole žalobcovi doručený dňa 30.01.2019. Správca dane dňa 10.07.2019 prerokoval pripomienky
predložené žalobcom k protokolu a zotrval na závere, že žalobca nepreukázal, že služby z nižšie
uvedených faktúr boli uskutočnené práve spoločnosťami uvedenými na faktúrach.

30. V kontrolovanom zdaňovacom období si žalobca uplatnil odpočítanie dane z dodania tovarov a

služieb (okrem iných aj) od spoločnosti LUC CAR, s. r. o., so sídlom Gorkého 10, Bratislava, IČO: 50 565
508 za zverejnenie reklamy pre klientov ako partnerov Zimných majstrovstiev SR kadetov na základe
faktúr
- č. 1020170318, so základom dane 2.850,- € a DPH 570,- €;
- č. 1020170319, so základom dane 4.750,- € a DPH 950,- €;

- č. 1020170320, so základom dane 4.750,- € a DPH 950,- €;
- č. 1020170321, so základom dane 23.750,- € a DPH 4.750,- €;
- č. 1020170322, so základom dane 10.000,- € a DPH 2.000,- € a
od spoločnosti HK Trans, s.r.o. so sídlom Znievska 19, Bratislava, IČO: 46 102 540 za zverejnenie
reklamy pre klientov ako partnerov GP series na základe faktúr

- č. OF3112035, so základom dane 1.900,- € a DPH 380,- €;
- č. OF3112036, so základom dane 4.750,- € a DPH 950,- €;
- č. OF3112037, so základom dane 4.750,- € a DPH 950,- €;
- č. OF3112038, so základom dane 9.500,- € a DPH 1.900,- €;- č. OF3112039, so základom dane 14.250,- € a DPH 2.850,- € a
- č. OF3112040, so základom dane 15.000,- € a DPH 3.000,- €.

31. Správca dane rozhodnutím č. 101499480/2020 zo dňa 29.09.2020 podľa § 68 ods. 5 Daňového
poriadku vyrubil žalobcovi rozdiel dane v sume 19.250,00 € na DPH za zdaňovacie obdobie december
2017. Správca dane nepriznal žalobcovi odpočítanie dane za kontrolované zdaňovacie obdobie apríl
2017, pretože vykonaným dokazovaním boli zistené porušenia § 51 ods. 1 v nadväznosti na § 49 ods.
1, 2 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o DPH“), nakoľko nebol reálne preukázaný vznik daňovej povinnosti podľa § 19 v nadväznosti na § 8
a § 9 zákona o DPH z titulu dodania tovaru alebo služieb v tuzemsku deklarovaným dodávateľom LUC
CAR, s. r. o. a HK Trans, s. r. o., a teda nebol preukázaný vznik práva na odpočítanie dane.

32. Žalobca podal proti rozhodnutiu správcu dane odvolanie. Žalovaný rozhodnutím č. 100079306/2021
zo dňa 19.01.2021 rozhodnutie správcu dane potvrdil. V odôvodnení rozhodnutia žalovaný uviedol,

že žalobca preukazoval splnenie podmienok pre odpočítanie dane iba faktúrami, zmluvami, účtovnými
dokladmi, fotodokumentáciou zverejnených billboardov, plagátov a panelov a tvrdením o realizácii
deklarovaných služieb deklarovanými dodávateľmi. Žalobca však nepredložil žiadne jednoznačné
doklady, ktoré by preukazovali dodanie služieb práve týmito spoločnosťami. Žalobca neuviedol žiadne
bližšie informácie o tom, kto, kde, kedy a za akých konkrétnych okolností služby dodal, nešpecifikoval

konkrétne služby, ich rozsah a podobne. Poukázal na skutočnosť, že dodávateľské spoločnosti sú
aktuálne nekontaktné, zároveň konateľ spoločnosti HK Trans, s. r. o. poprel výkon obchodnej činnosti
na území Slovenska, poprel, že by bol konateľom akejkoľvek slovenskej obchodnej spoločnosti, že
by poznal žalobcu, a tiež poprel vystavenie a podpísanie faktúr, ktoré boli predmetom preverovania
správcom dane. Ďalej uviedol, že aktuálny konateľ spoločnosti LUC CAR, s. r. o. poprel výkon obchodnej

činnosti na Slovensku a nemal žiadne informácie od tejto spoločnosti, ani o žalobcovi. Fakturácia služieb
konkrétnym odberateľom žalobcu ani fotodokumentácia zverejnenej reklamy ešte nepreukazujú, že k
dodaniu týchto služieb došlo práve dodávateľmi uvedenými na faktúrach a že zákonné podmienky
pre odpočítanie dane boli splnené. Taktiež žalovaný uviedol, že nepriznanie práva na odpočítanie
dane zo všetkých faktúr od spoločnosti HK Trans, s. r. o. nebolo odôvodnené preverovaním dodania

reklamy u spoločnosti MJ TRADE, s. r. o.. Správca dane v tomto prípade vychádzal z vyjadrenia svedka
Gábora Lukácsa, konateľa spoločnosti HK Trans, s. r. o., ktorého vypočula maďarská daňová správa,
ktorá opakovane potvrdila, že vypočula osobu, ktorej identifikačné údaje sú zhodné s údajmi, ktorými
disponoval správca dane a ktoré boli zistené v spolupráci s Okresným súdom Košice I. Vo vzťahu k
faktúram od spoločnosti LUC CAR, s.r.o. bývalý konateľ Gergely Mráz ani aktuálny konateľ Zsolt Varádi

nepredložili správcovi dane žiadne doklady, ktorými by preukázali reálne dodanie služieb žalobcovi.
Navyše z vyjadrení Gergelya Mráza vyplynulo, že reklamné služby mal iba sprostredkovať.

IV. Právne predpisy a právne názory kasačného súdu

33. Podľa § 9 ods. 1 zákona o DPH dodaním služby je každé plnenie, ktoré nie je dodaním tovaru podľa
§ 8, vrátane
a) prevodu práva k nehmotnému majetku vrátane poskytnutia práva k priemyselnému vlastníctvu alebo
inému duševnému vlastníctvu,
b) poskytnutia práva užívať hmotný majetok,

c) prijatia záväzku zdržať sa konania alebo strpieť konanie alebo stav,
d) služby dodanej na základe poverenia alebo rozhodnutia vydaného štátnym orgánom alebo na základe
zákona.

34. Podľa § 49 ods. 1 zákona o DPH právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v

deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.

35. Podľa § 49 ods. 2 zákona o DPH platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z
tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3
a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň

a)vočinemuuplatnenáinýmplatiteľomvtuzemskuztovarovaslužieb,ktorésúalebomajúbyťplatiteľovi
dodané,
b) ním uplatnená z tovarov a služieb, pri ktorých je povinný platiť daň podľa § 69 ods. 2 až 4, 7 a 9 až 12,
c) ním uplatnená pri nadobudnutí tovaru v tuzemsku z iného členského štátu podľa § 11 a § 11a,d) zaplatená správcovi dane v tuzemsku pri dovoze tovaru.

36. Podľa § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ

uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71.

37. Podľa § 24 ods. 1 Daňového poriadku daňový subjekt preukazuje
a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v
daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov,

b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane pri správe daní,
c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť.

38. Podľa § 24 ods. 2 Daňového poriadku správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti
nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi
daňových subjektov.

39. Podľa § 24 ods. 3 Daňového poriadku správca dane preukazuje skutočnosti o úkonoch vykonaných
voči daňovému subjektu, ktoré sú rozhodné pre správne určenie dane. Nie je potrebné dokazovať
skutočnosti všeobecne známe alebo známe správcovi dane z jeho činnosti.

40. Podľa § 24 ods. 4 Daňového poriadku ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu

a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so
všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké
výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom
zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.

41. Úlohou kasačného súdu bolo podrobiť hodnoteniu právne posúdenie veci (postupu a rozhodnutia
žalovaného) správnym súdom a vyjadrenia jeho právnych úvah v odôvodnení kasačnou sťažnosťou
napadnutého rozhodnutia. Vo vzťahu k skutkovým zisteniam sa kasačný súd obmedzuje na overenie,
či správnymi orgánmi a správnym súdom zistený skutkový stav zodpovedá obsahu spisu (vykonanému
dokazovaniu) a či preskúmavané rozhodnutia obsahujú dostatok skutkových dôvodov vo vzťahu k

vyvodeným právnym záverom.

42. Sťažovateľ v kasačnej sťažnosti namietal, že nekontaktnosť dodávateľa alebo nedostatok
personálnych alebo materiálnych kapacít pre dodanie nemôžu byť dôvodom pre nepriznanie odpočtu
dane. Predovšetkým však tvrdil, že pred daňovými orgánmi splnil svoju dôkaznú povinnosť daňovým

subjektom preukazovaným skutočnostiam a že daňové orgány nespochybnili reálnosť existencie
obchodu týkajúceho sa reklamných služieb. Z toho dôvodu mal za to, že sa dôkazné bremeno v konaní
presunulo na daňové orgány. Sťažovateľ poukázal na právne závery rozsudku Najvyššieho správneho
súdu SR sp. zn. 3Sžfk/15/2020 z 30.06.2022 a predovšetkým na právne závery uznesenia Súdneho
dvora EÚ vo veci C 610/19 Vikingo.

43. Pokiaľ správca dane má v konaní za preukázané, že dodávateľská spoločnosť v čase rozhodnom
pre posúdenie veci nemala žiadnych zamestnancov alebo nemala žiadny majetok a ani priestory na
podnikanie,tedanedisponovalažiadnymmateriálnotechnickýmvybavením,takétozisteniasamyosebe
neodôvodňujú odmietnutie práva na odpočet dane. Kasačný súd zdôrazňuje, že pokiaľ by nebolo plnenie

poskytnuté sťažovateľovi skutočne vykonané dodávateľom uvedeným na faktúrach, samotná takéto
skutočnosť ešte nepostačuje na vylúčenie práva na odpočet, na ktoré má žalobca nárok. (rozsudok
Súdneho dvora EÚ, vo veci C-18/13, bod 31, 32).

44. Samotné zistenie, že dodávateľ so správcom dane nespolupracuje, na adrese sídla nie je

evidovaný a zásielka s predvolaním konateľa sa vrátila správcovi dane späť s poznámkou maďarského
doručovateľa pošty o tom, že príjemca je neznámy, nie je dôkazom vo vzťahu k zisťovaniu reálnosti
obchodnej spolupráce sťažovateľa s dodávateľom v čase rozhodnom pre posúdenie veci.

45. Sťažovateľovi vyrubený rozdiel dane na DPH za zdaňovacie obdobie december 2017 bol dôsledkom

záveru správcu dane, že zo strany daňového subjektu (sťažovateľa) nebolo preukázané prijatie
reklamných služieb podľa faktúr od na faktúrach uvedených dodávateľov obchodných spoločností LUC
CAR, s. r. o. a HK Trans, s. r. o., pričom daňové orgány spochybnili daňový status deklarovaných
dodávateľov.46. Vo všeobecnosti je účelom daňového konania zisťovanie, či si daňové subjekty splnili v súlade s
príslušnými hmotnoprávnymi predpismi svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu. Daňový poriadok preto

v tej súvislosti zakotvuje oprávnenia daňových orgánov zamerané na zisťovanie splnenia zákonných
povinností daňovými subjektmi. Keďže ide o fiškálne záujmy štátu, Daňový poriadok obsahuje osobitnú
úpravu zisťovania preverovania základu dane alebo iných skutočností rozhodujúcich pre správne
určenie dane alebo vznik daňovej povinnosti daňového subjektu. Dokazovanie vykonáva správca dane,
pričom však daňový subjekt preukazuje všetky skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v priznaní, hlásení

a vyúčtovaní alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňového konania
ako aj vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť povinných evidencií alebo záznamov vedených daňovým
subjektom.

47. V rozhodnutí vo veci C-154/20 Kemwater ProChemie k výkladu práva EÚ Su´dny dvor EU´ uvádza,
že „Smernica Rady 2006/112/ES z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty

sa má vykladať v tom zmysle, že uplatnenie práva na odpočítanie dane z pridanej hodnoty (DPH)
zaplatenej na vstupe sa má nepriznať bez toho, aby daňový úrad musel preukázať, že zdaniteľná osoba
sa dopustila podvodu na DPH alebo že vedela, alebo mala vedieť, že uvádzané plnenie, na ktorom
sa zakladá právo na odpočítanie dane, bolo súčasťou takéhoto daňového podvodu, ak v prípade, že
tento skutočný dodávateľ tovaru alebo poskytovateľ služieb nebol identifikovaný, táto zdaniteľná osoba

nepredloží dôkaz o tom, že tento dodávateľ alebo poskytovateľ mal postavenie zdaniteľnej osoby, pokiaľ
vzhľadom na skutkové okolnosti a napriek dôkazom poskytnutým touto zdaniteľnou osobou chýbajú
údaje potrebné na overenie, či skutočný dodávateľ alebo poskytovateľ mal toto postavenie.“

48. Súdny dvor EÚ sa v rozhodnutí vo veci Kemwater venoval statusu osoby deklarovaného dodávateľa

a konštatoval, zˇe uvedenie osoby deklarovane´ho doda´vatelˇa na danˇovom doklade nie je hmotnopra
´vnou podmienkou na odpocˇi´tanie dane, avsˇak status osoby deklarovane´ho doda´vatelˇa hmotnopra
´vnou podmienkou je. Do^kazne´ bremeno ohlˇadom statusu osoby doda´vatelˇa ma´ spravidla osoba,
ktora´ si uplatnˇuje odpocˇi´tanie dane. Takýto záver možno vidieť aj vo význame, že okrem preukázania
dodania tovaru a služby je povinnosťou osoby uplatňujúcej si odpočítanie dane preukázať, že osoba,

ktorá tovar alebo službu dodala, bola zdaniteľnou osobou a že jej týmto dodaním vznikla daňová
povinnosť. Tieto dôkazy môžu okrem iného zahŕňať dokumenty, ktorými disponujú dodávatelia a
poskytovatelia, od ktorých zdaniteľná osoba kúpila tovar alebo služby, za ktoré zaplatila DPH (Ferimet,
C-281/20, bod 39; Kemwater ProChemie, C-154/20, bod 34). Nestačí, aby skutočnosti o dodávateľovi
vyplývali iba z faktúry, ako formálnej podmienky, ale zásada neutrality DPH vyžaduje, aby sa odpočítanie

DPH zaplatenej na vstupe priznalo len, ak sú splnené hmotnoprávne požiadavky.

49. Uznesenie Su´dneho dvora EU´ vo veci C-610/19 Vikingo k výkladu práva EÚ uvádza: „Smernica
Rady 2006/112/ES z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty v spojení´ so
zásadami daňovej neutrality, efektivity a proporcionality sa ma´ vykladať v tom zmysle, zˇe bráni vnu

´trosˇta´tnej praxi, na za´klade ktorej daňový´ orga´n zamietne zdaniteľnej osobe právo na odpocˇi´tanie
dane z pridanej hodnoty zaplatenej za nadobudnutie tovaru, ktory´ jej bol dodany´, z dôvodu, zˇe faktúry
ty´kaju´ce sa ty´chto na´kupov nemozˇno povazˇovatˇ za hodnoverne´, pretozˇe po prve´ osoba, ktora´
vyhotovila faktu´ru, uvedeny´ tovar nemohla z do^vodu nedostatku potrebny´ch materia´lnych a lˇudsky
´ch zdrojov vyrobitˇ ani dodatˇ, cˇizˇe tento tovar bol v skutocˇnosti nadobudnuty´ od inej osoby, ktorej

totozˇnostˇ nebola urcˇena´, po druhe´ neboli dodrzˇane´ vnu´trosˇta´tne pra´vne predpisy v oblasti u
´cˇtovni´ctva, po tretie doda´vatelˇsky´ retˇazec, ktory´ viedol k uvedeny´m nákupom, nebol ekonomicky
opodstatnený´ a po sˇtvrte´ v pri´pade niektory´ch predcha´dzaju´cich transakcii´, ktore´ boli su´cˇastˇou
tohto doda´vatelˇske´ho retˇazca, sa vyskytli nezrovnalosti. Takéto zamietnutie je mozˇne´ len vtedy,
ak je pra´vne dostatočným spôsobom preukázané´, zˇe sa zdaniteľná´ osoba aktívne podieľala na

danˇovom podvode alebo vedela, alebo mala vedieťˇ, zˇe su´ uvedene´ transakcie su´cˇastˇou daňového
podvodu, ktore´ho sa dopustila osoba, ktora´ vyhotovila faktu´ru alebo akýkoľvek iný´ subjekt vystupujúci
na predchádzajúcom stupni uvedeného doda´vatelˇske´ho retˇazca, cˇo prina´lezˇi´ overiťˇ vnu´trosˇta
´tnemu súdu.“

50. Z rozhodnutia vo veci Vikingo vyplýva, zˇe v pri´pade spochybnených subdoda´vatelˇov v kontexte
prejednávanej veci je mozˇne´ nepriznať odpocˇi´tanie dane v pri´pade, kedy by bola preukázaná u
´cˇastˇ alebo aspoň vedomosť danˇove´ho subjektu o podvodnom konani´ niektorého zo subjektov
zapojených do obchodného retˇazca. Právne závery tohto rozhodnutia sú aplikovateľné pre prípady,kedy nie je sporné dodanie tovaru (alebo služby), deklarovaný dodávateľ sa k dodaniu hlási, pričom
však problematickým (sporným) je možné zneužitie práva spoločného systému DPH v posudzovanom
transakčnom reťazci.

51. Aplikovateľnosť právnych záverov rozhodnutia vo veci Kemwater alebo právnych záverov
rozhodnutia vo veci Vikingo je možná za rozdielnych skutkových okolností.

52. Je potrebné pripomenúť, že daňový subjekt preukazuje skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne

určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je
povinnýpodávaťpodľaosobitnýchpredpisov,skutočnosti,naktorýchpreukázaniebolvyzvanýsprávcom
dane pri správe daní a tiež vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný
viesť.

53. Daňové orgány pri vyrubovacom konaní majú na výber z dvoch alternatív právneho posúdenia, ktoré

závisí od skutočného stavu veci zisteného pri daňovej kontrole.

54. Pokiaľ by sa v konaní nepreukázalo (k dôkaznému bremenu neskôr), že zdaniteľné obchody vôbec
neprebehli, alebo by sa zistilo, že plnenia deklarované daňovým subjektom sa u neho nenachádzajú,
resp. nezanechali žiadnu stopu svojej existencie, alebo z dôkazov produkovaných daňovým subjektom

nevyplýva existencia materiálneho plnenia, správca dane by mohol uzavrieť, že daňovému subjektu
tovar alebo služby neboli nikdy dodané. Zároveň by potom bolo namieste konštatovať, že daňový subjekt
preukazne nebol súčasťou reálnych plnení, z ktorých si uplatňoval odpočet dane. Za určitých okolností
by bolo možné tiež tvrdiť, že daňový subjekt bol súčasťou tvrdených obchodných vzťahov, ktoré ako
celok vytvorili umelú situáciu, ktorej (jediným) cieľom bolo vytvoriť podmienky potrebné na vrátenie DPH

zaplatenej na vstupe. Vtedy by na takéto plnenia daňové orgány neprihliadali a daňovému subjektu by
bolo možné odoprieť vrátenie príslušnej DPH uplatnenej z dodávateľskej (prijatej) faktúry.

55. Pokiaľ by sa v konaní preukázalo, že zdaniteľné obchody síce prebehli, avšak daňový subjekt bol
pritom súčasťou obchodu (alebo reťazca obchodov), v ktorom sa vyskytol daňový podvod, resp. jedna

z osôb poskytujúcich zdaniteľné plnenia z reťazca, ktorá vystavila faktúru, sa dopustila nezákonnosti,
v takom prípade mohli daňové orgány zamietnuť daňovému subjektu právo odpočítať hodnotu splatnej
alebo zaplatenej DPH, avšak len za predpokladu, že tieto orgány objektívne preukázali, že daňový
subjekt vedel alebo mal vedieť, že uvedené plnenie zakladajúce nárok na odpočet dane je súčasťou
daňového podvodu zo strany osoby vystavujúcej faktúru alebo iného predchádzajúceho subjektu

dodávateľského reťazca. (napr. rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci C-80/11 z 21.06.2012 - Mahagében
a Dávid, čl. 50)

56. Správca dane v priebehu daňovej kontroly vo vzťahu k spoločnosti HK Trans, s. r. o. zistil, že
sťažovateľ (ako objednávateľ) podľa svojho tvrdenia uzavrel dňa 31.10.2017 so spoločnosťou HK Trans,

s. r. o. (ako dodávateľ) zmluvu o reklame. Predmetom zmluvy bolo zverejnenie reklamy pre sťažovateľa
ako reklamného partnera na medzinárodných podujatiach série GP. Zmluvu za dodávateľa podpísal
konateľ Gábor Lukács. Hodným zreteľa bolo zistením, že z bankového účtu spoločnosti HK Trans, s.
r. o. vyberal hotovosť D. P.. Ten pred daňovým orgánom vypovedal, že spoločnosť HK Trans, s. r.
o. ani jej konateľa nepozná a vklady a výbery hotovosti vykonával na základe ponuky a za asistencie

osoby J. z Malej Idy za finančnú odmenu. Tieto skutočnosti priamo nepreukazujú ale dôvodne indikujú
zneužitie spoločného systému DPH, kedy dodávateľská spoločnosť vykazuje znaky nastrčenej osoby
len na účely fakturovania a následného uplatnenia odpočítania dane. Prostredníctvom MVI správca
dane požiadal o vypočutie Gábora Lukácsa, konateľa HK Trans, s. r. o. v čase deklarovaného obchodu.
Gábor Lukács uviedol, že nemá informácie o činnosti spoločnosti a nedisponuje žiadnymi dokumentmi.

V preverovanom období mal iba príjem zo zamestnania, pracoval vo viacerých spoločnostiach, ale
neuchoval si o tom doklady, Uviedol tiež, že obchodnú činnosť na území Slovenskej republiky
nevykonával, nikdy nebol konateľom žiadnej slovenskej obchodnej spoločnosti, nevystavil a nepodpísal
žiadne faktúry v mene spoločnosti HK Trans, s. r. o. a nepozná sťažovateľa ani jeho konateľa.

57. Podľa tvrdenia sťažovateľa spoločnosť LUC CAR, s. r. o. poskytla v posudzovanom zdaňovacom
období služby spočívajúce v zverejnení reklamy pre klientov sťažovateľa ako partnerov Zimných
majstrovstiev SR kadetov. Správca dane prostredníctvom MVI zistil, že súčasný konateľ dodávateľskej
spoločnosti Zsolt Váradi vo svojej výpovedi pred maďarským správcom dane uviedol, že nevykonávalobchodnúčinnosťnaúzemíSlovenskejrepubliky.Ďalejuviedol,žecestovávadoKošíc,kderekonštruuje
pece alebo rúry v spoločnosti Gloabau, pripustil však, že tam podpisoval bližšie nešpecifikované
dokumenty. Spoločnosť LUC CAR, s. r. o. ani sťažovateľa nepozná. V čase posudzovaného

zdaňovacieho obdobia bol konateľom spoločnosti LUC CAR, s. r. o. Gergely Mráz, ktorý počas daňovej
kontroly so správcom dane nespolupracoval, na ústne pojednávanie sa nedostavil, hoci si prevzal
zásielku s predvolaním. Gergely Mráz ako svedok vypočutý v inom konaní a na otázky správcu dane
odpovedal iba všeobecne, nič si nepamätal, v úvode ústneho pojednávania si nespomínal na činnosti,
ktoré boli predmetom fakturácie a pôsobil neisto. Neskôr na základe návrhu žalobcu vo vyjadrení k

protokolu z daňovej kontroly bol Gergely Mráz správcom dane vypočutý. Svedok síce na rozdiel od
jeho predchádzajúcej výpovede uviedol, že v preverovanom období vykonával obchodnú činnosť a
bol sprostredkovateľom stavebných prác a reklamy, nevedel však predložiť žiadne daňové doklady
spoločnosti LUC CAR, s. r. o. a predložil iba protokol o odovzdaní a prevzatí účtovníctva spoločnosti
LUC CAR, s. r. o. zo dňa 06.12.2017 s tvrdením, že účtovníctvo bolo odovzdané súčasnému konateľovi.
Svedok potvrdil, že pozná sťažovateľa a že komunikoval s konateľom sťažovateľa a tiež potvrdil, že

podpis a pečiatka na faktúrach sú jeho. Potvrdil uskutočnenie deklarovaných obchodov a ďalej popísal
spôsob vykonania týchto obchodov s tým, že po prevzatí materiálov od konateľa sťažovateľa tieto
odovzdal svojim subdodávateľom. Za hodné zreteľa však považoval kasačný súd tvrdenie svedka,
že iba sprostredkoval dodanie reklamy. V nesúlade s tvrdením svedka bolo zistenie, že predmetom
sťažovateľom počas daňovej kontroly predložených faktúr, bolo zverejnenie reklamy. Vo vzťahu k

tvrdeniam o subdodávkach si svedok nepamätal, kto reklamu vyhotovil, neuviedol obchodné mená
subdodávateľov a ku všetkým deklarovaným obchodom sa vyjadril len vo všeobecnej rovine, bez presnej
špecifikácie a určenia miesta, času a spôsobu zdaniteľných plnení. Svedok správcovi dane predložil
fotodokumentáciu z Majstrovstiev Slovenska vo vodnom póle. Pokiaľ svedok potvrdil dodanie služieb
sťažovateľovi, v rozpore s týmto tvrdením bola výpoveď aktuálneho konateľa spoločnosti LUC CAR,

s. r. o., ktorý mal mať k dispozícii všetky účtovné doklady. Aktuálny konateľ poprel výkon obchodnej
činnosti na Slovensku a nemal žiadne informácie o sťažovateľovi. Kasačný súd v súhrne považoval
výpoveď Gergely Mráza za nepreukazujúcu uskutočnenie fakturovaných dodaní spoločnosti LUC CAR,
s. r. o.. Pokiaľ svedok vo svojej výpovedi uviedol, že jedným z odberateľov bola spoločnosť MOKRÁ
LOPTA TEAM, s. r. o., žiada sa poukázať na prepojenie sťažovateľa s uvedeným odberateľom. Vplýva

to z rôznorodého prieniku osôb alebo sídiel vo viacerých spoločnostiach ako napríklad Slovenský zväz
vodného póla alebo ŠK Hornet - marketing s. r. o. a pod. Túto skutočnosť hodnotil kasačný súd za
oslabujúcu dôvodnosť potreby dodania predmetných reklamných služieb sťažovateľa nie priamo ale
cez tretie osoby, ktorý navyše k poskytovaniu takýchto služieb nemali žiadne personálne ani materiálne
kapacity. Bývalý konateľ Gergely Mráz ani aktuálny konateľ Zsolt Varádi nepredložili správcovi dane

žiadne doklady, ktorými by preukázali reálne dodanie služieb sťažovateľovi.

58. Možno teda zhrnúť, že daňové orgány pri svojom rozhodovaní vychádzali z preukázaného zistenia,
že v daňovom konaní nebolo preukázané, že sťažovateľ nadobudol služby od dodávateľov označených
na predložených faktúrach, z ktorých si v príslušných zdaňovacom období uplatnil nárok na odpočet

DPH. Tým, že sťažovateľ neprodukoval dôkazy preukazujúce dodanie predmetných služieb, nesplnil
podmienku práva na odpočítanie dane podľa zákona o DPH. V danom prípade teda nešlo teda o
situáciu, kedy by daňové orgány tvrdili, že žalobcom boli prijaté služby. Dodanie služieb, o ktorých
sťažovateľ tvrdil, že boli subdodávkou ním dodaných služieb pre jeho odberateľov, nebolo v daňovom
konaní preukázané - dodanie služieb sťažovateľovi bolo správcom dane dôvodne spochybnené a tieto

pochybnosti sťažovateľ nevyvrátil. V danom prípade nešlo o „zlyhanie“ na subdodávateľskom stupni,
ale existovala dôvodná pochybnosť, že služby boli dodané osobou uvedenou na faktúre. Možno preto
zhrnúť, že na zistený skutkový stav nebolo možné aplikovať právne závery vychádzajúce z rozhodnutia
Súdneho dvora EÚ vo veci Vikingo, ako požadoval sťažovateľ, ani v zmysle ďalšej judikatúry vykonanie
tzv. Axel Kittel testu, keďže aj ten sa vzťahuje na posúdenie účasti na daňovom podvode alebo zneužití

práva, kedy konanie daňového subjektu in fraudem legis je postavené na existencii zdaniteľného
plnenia.

59. Kasačný súd sa uvedeným konštatovaním nijako neodkláňa od cha´pania a konceptu inštitútu
pra´vnej zodpovednosti, z ktorého vyplýva, zˇe nikto nemo^zˇe znášaťˇ zodpovednostˇ za konanie

tretieho subjektu, na ktore´ nemá´ žiaden dosah, resp. ktore´ je mimo jeho vplyvu a moci aprobovanej
právom. Nedostatky v účtovnej evidencii, pri´padne akejkolˇvek inej daňovo relevantnej dokumentácii,
ako aj ine´ nezrovnalosti na strane tretej osoby nemozˇno bez opory v zákone pričítaťˇ na ťarchu
danˇove´ho subjektu, ktory´ je s touto osobou v doda´vatelˇsko-odberatelˇskom vzťahu. Súdny dvor (anivnútroštátna judikatúra) však neprikazuje správcovi dane v prípadoch zistených nedostatkov na strane
tretích subjektov priznať kontrolovanému daňovému subjektu právo na odpočet dane automaticky bez
ohľadu na ďalšie okolnosti, ale len konštatuje, že to bez ďalšieho (dokazovania) nemá viestˇ k záveru

o nepreuka´zani´ existencie zdanitelˇne´ho plnenia. Právne významným predpokladom na prospech
priznania práva na odpočet dane je zistenie, zˇe kontrolovany´ danˇovy´ subjekt disponuje vlastny´mi
danˇovo vy´znamny´mi do^kazmi, ktore´ preukazuju´ opak.

60. „Danˇovy´ subjekt ma´ v danˇovom konani´ dve za´kladne´ povinnosti: povinnostˇ tvrditˇ a povinnostˇ

svoje tvrdenia doka´zatˇ. Forma´lne sa obe tieto povinnosti realizuju´ tak, zˇe danˇovy´ subjekt poda
´ riadne vyplnene´ danˇove´ priznanie (povinnostˇ tvrditˇ), pricˇom spolu s ni´m predlozˇi´ spra´vcovi
dane pi´somne´ doklady, ktore´ je podlˇa pra´vnych predpisov povinny´ viestˇ (do^kazna´ povinnostˇ).
Takto si danˇovy´ subjekt splni´ svoje povinnosti v danˇovom konani´, teda aj povinnostˇ do^kaznu´. Ak
vsˇak spra´vca dane pri preverovani´ uvedeny´ch pi´somny´ch podkladov preuka´zatelˇne spochybni
´ vierohodnostˇ, pravdivostˇ alebo u´plnostˇ do^kazov predlozˇeny´ch danˇovy´m subjektom, potom

mozˇno konsˇtatovatˇ, zˇe spra´vca dane splnil svoju do^kaznu´ povinnostˇ a v takom pri´pade je
opa¨tˇ len na danˇovom subjekte, cˇi predlozˇeni´m alebo navrhnuti´m dˇalsˇi´ch do^kazov vyvra´ti
spochybnenie jeho po^vodny´ch do^kazov spra´vcom dane. Ty´mto spo^sobom docha´dza v procese
dokazovania v danˇovom konani´ k presu´vaniu do^kazne´ho bremena medzi spra´vcom dane a danˇovy
´m subjektom, cˇo predstavuje prakticke´ vyjadrenie kombina´cie uplatnˇovania za´sady vyhlˇada´vacej

a za´sady prejednacej“ (rozhodnutie U´stavne´ho su´du Slovenskej republiky sp. zn. I. U´S 377/2018 zo
dnˇa 14. novembra 2018, bod 21; obdobne sp. zn. III. U´S 401/09 zo dnˇa 16. decembra 2009).

61. Daňový subjekt preukazuje skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti,
ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa

osobitných predpisov, skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane pri správe daní,
vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť.

62. Nepostacˇuje preto predlozˇitˇ faktu´ru a dodacie listy fotodokumentáciou zverejnených billboardov,
plagátovapanelovprípadnevýpisyzúčtupotvrdzujúceplatbyzafakturovanétovaryaleboslužby.Pokiaľ

spra´vca dane nadobudne na za´klade nedostatku predložených dôkazov alebo na základe v konaní
vykonany´ch do^kazov do^vodnu´ pochybnostˇ o uskutocˇneni´ deklarovane´ho zdanitelˇne´ho plnenia,
je oprávnený vyzvať danˇovy´ subjekt na predlozˇenie dˇalsˇi´ch do^kazov. Ty´mto sa na daňový subjekt
prena´sˇa do^kazne´ bremeno. V su´lade s vysˇsˇie uvedeny´m kasacˇny´ su´d konštatuje, zˇe pokialˇ
daňový orgán v danˇovom konani´ vzniesol pochybnosti o splnení´ podmienok uplatneného pra´va na

odpocˇi´tanie dane, bolo do^kazny´m bremenom stˇazˇovatelˇa tieto pochybnosti vyvrátiťˇ buďˇ priamo
predlozˇeni´m relevantny´ch do^kazov alebo návrhom vykonania dˇalsˇi´ch do^kazov.

63. Úlohou správcu dane pri posudzovaní opodstatnenosti uplatnených nárokov na odpočítanie dane
je vychádzať nielen z daňových dokladov predložených daňovým subjektom, ale aj zo zistení, či

predloženým dokladom neabsentuje materiálny podklad. Uskutočnenie zdaniteľného plnenia osobou
uvedenou na faktúre je zákonnou podmienkou pre uplatnenie odpočtu DPH. V prípade, ak zdaniteľné
plnenie podľa faktúry nebolo uskutočnené, potom len formálna existencia faktúry, ako aj ďalších
listinnýchdôkazov,napr.dokladovozaplateníalebododacíchlistov,niejepredpokladompreodpočítanie
dane v zmysle zákona o DPH. Pri preukazovani´ je významný´ aj charakter zdanitelˇne´ho plnenia.

64. Odpočítanie dane je právom platiteľa dane, ktoré je spojené s dôkaznou povinnosťou preukázania
zákonných podmienok na jeho uplatnenie. Zákon o DPH vyžaduje na vznik nároku na odpočítanie
dane súčasné splnenie tak materiálnej, ako aj formálnej podmienky. Daňový subjekt musí preukázať, že
faktúry, prípadne iné listiny, na základe ktorých si uplatňuje odpočet dane, odrážajú realizované plnenie.

Len pokiaľ nad všetky pochybnosti zodpovedá predložená faktúra reálnemu plneniu, možno akceptovať
na základe nej odpočítanie dane.

65. V prípade, že zistené okolnosti nasvedčujú tomu, že daňovým subjektom predložené písomnosti
naozaj odrážajú uskutočnené zdaniteľné plnenie, je možné v nich obsiahnuté informácie považovať

za relevantný či rozhodujúci dôkaz. Správca dane svojimi zisteniami môže dôvodne spochybniť, že
zdaniteľné plnenia boli realizované tak, ako je to uvedené na predložených faktúrach. Správca dane
má právo preveriť podrobne skutkový stav deklarovaného plnenia a doplneným dokazovaním odstrániť
vzniknuté pochybnosti. V prípade, ak považuje tieto tvrdenia za nepreukázané, vyzýva daňový subjektna predloženie ďalších dôkazov, avšak nemá povinnosť platiteľa zaviazať, akým konkrétnym spôsobom
má preukázať pravdivosť svojich tvrdení.

66. Kasačný súd súhlasil so záverom daňových orgánov, že sťažovateľ nepredložil žiadne jednoznačné
doklady,ktorébypreukazovalidodanieslužiebprávenafaktúrachuvedenýmispoločnosťamianeuviedol
ani žiadne bližšie informácie o tom, kto, kde, kedy a za akých konkrétnych okolností služby dodal,
nešpecifikoval konkrétne služby, ich rozsah a podobne.

67. K sťažovateľom sporovanej otázke dôkaznej povinnosti kasačný súd poukazuje na ustálený právny
názor opierajúci sa aj o rozhodovaciu činnosť ústavného súdu prezentovaný napríklad v rozsudku
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Sžfk/12/2017 zo dňa 18.05.2018 alebo v rozsudku Najvyššieho súdu SR
sp. zn. 8 Sžf 6-7/2014 z 26. marca 2015, z ktorého vyplýva, že: „splnenie podmienok na uplatnenie
práva na odpočítanie dane preukazuje platiteľ, pričom splnenie uvedených podmienok nespočíva len
v ich formálnej deklarácii, predložení dokladov s predpísaným obsahom. Doklady musia mať povahu

faktu, musia byť vystavené na materiálnom podklade a ako právna skutočnosť aj preukázané. Najvyšší
súd Slovenskej republiky poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu SR vo veci sp. zn. 2Sžf/4/2009
z 23.06.2010 v spojení s rozhodnutím Ústavného súdu SR č. k. III. ÚS 78/2011-17 z 23.02.2011, z
odôvodnenia ktorého vyplýva, že: „Dôkazné bremeno je na daňovom subjekte (§ 29 ods. 8 v spojení s
§ 49 ods. 2 a § 51 zákona č. 222/2004 Z. z. o DPH). Primárne je nevyhnutné uniesť dôkazné bremeno

na strane daňového subjektu, ktorý disponuje svojim právom uplatniť si za zákonom stanovených a
splnených podmienok nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty (je iniciátorom odpočítania DPH), a
ktorý si aj tento nárok uplatnil; preto je jeho povinnosťou preukázať, že nárok si uplatňuje odôvodnene
a za zákonom stanovených podmienok. Dokazovanie zo strany správcu dane slúži až na následnú
verifikáciuskutočnostíadokladovpredkladanýchdaňovýmsubjektom.Akdaňovýsubjekt,naktoromleží

dôkazné bremeno, svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok na odpočet DPH uznaný
ako oprávnený“.

68. V tejto súvislosti možno poukázať aj na rozsudok NS SR 1Sžf/52/2016 zo dňa 28.11.2017, bod 18:
„Daňový subjekt v procese správy daní (t.j. aj počas daňovej kontroly) zásadne preukazuje skutočnosti,

ktoré sám tvrdí a deklaruje (§ 24 ods. 1 v spojení s § 45 ods. 2 písm. e/ Daňového poriadku), okrem iného
že vykonal ekonomickú činnosť (§ 3 ods. 2 zákona o DPH) najmä vo forme kvázi prevodu vlastníckeho
práva k tovaru alebo dodania služby za protihodnotu (§ 2 ods. 1 písm. a/ a b/ zákona o DPH), v rozsahu,
kvalite a spôsobom vyplývajúcim z predložených účtovných dokladov (§ 10 zákona č. 431/2002 Z.z. o
účtovníctve) a od dodávateľa zákonným spôsobom uvedeného na faktúre (§ 51 ods. 1 písm. a/ zákona

o DPH). Ak preukáže uskutočnenie zdaniteľného obchodu tak, ako ho deklaruje, môžu orgány finančnej
správy neuznať daňovému subjektu právo na odpočítanie dane len z dôvodu splnenia podmienok
preukazujúcich zneužitie práva alebo účasť na daňovom podvode. Iba toto v zmysle judikatúry Súdneho
dvora Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor“) prelamuje zásadu neutrality dane, podľa ktorej má byť
zdaniteľná osoba (platiteľ dane) plne zbavená ťarchy DPH zaplatenej v cene tovarov a služieb, ak tieto

použila na uskutočnenie ekonomických činností podliehajúcich spoločnému režimu DPH.“

69. Na druhej strane však treba pripomenúť, že dôkazné bremeno daňového subjektu nie je absolútne
a nemožno ho ponímať extenzívne a rozširovať ho na preukázanie všetkých resp. akýchkoľvek
skutočností, teda i ohľadne tých, ktorých takáto povinnosť stíha úplne iný subjekt. Podľa Najvyššieho

súdu SR v rozhodnutí sp. zn. 3 Sžf/1/2011 vo veci Iron Club: „...daňový subjekt vyčerpal vlastné dôkazné
bremeno, ak disponuje existenciou materiálneho plnenia, má k tomu zodpovedajúcu faktúru a prílohy
s podrobným položkovitým opisom druhu a ceny dodaných služieb a tovarov od určitého dodávateľa.
Na preukázanie opaku v dôsledku skutočností, ktoré nastali u dodávateľa a jeho subdodávateľov znáša
dôkazné bremeno i dôkaznú núdzu správca dane. Je nevyhnutné rozlišovať okruh dôkazov, ktoré

daňový subjekt štandardne uchováva o existencii zdaniteľného plnenia od následného forenzného
dokazovania.“ Taktiež Najvyšší súd SR v rozsudku sp. zn. 3 Sžf 1/2010 (I. Gergelová c/a Daňové
riaditeľstvo SR „Daňovému subjektu zákon nedáva právne prostriedky na sledovanie výrobných a
obstarávacích procesov svojich dodávateľov a stavu ich povinných evidencií“.

70. Preuka´zanie materia´lnej existencie zdanitelˇne´ho plnenia a jeho pouzˇitie platiteľom dane na
uskutocˇnˇovanie zdanitelˇny´ch plneni´ je esencia´lnou podmienkou pre odpocˇi´tanie dane. V danom
pri´pade však sťažovateľ nepreuka´zal fyzicku´ existenciu tovaru alebo plnenie služieb nadobudnutýchpodľa predložených faktúr, cˇi´m vedome nevyvra´til do^vodne´ pochybnosti vyply´vaju´ce z indi´cii´
spochybňujúcich materiálnu existenciu ním tvrdených obchodov vyslovených daňovými orgánmi.

71. V okamihu, kedy správca dane spochybní dôveryhodnosť údajov v daňovom priznaní, musí
daňový subjekt v daňovom konaní preukázať, že k vynaloženiu výdavkov skutočne na jeho strane
došlo. Isteže môže nastať situácia, kedy z rôznych dôvodov dodávatelia alebo subdodávatelia nevedia
preukázať dodanie tovaru alebo služby a tým vznik daňovej povinnosti, ktorá následne u kontrolovaného
daňového subjektu podmieňuje právo na odpočítanie dane. Môže nastať situácia, že dodávatelia

alebo subdodávatelia kontrolovaného daňového subjektu sú nekontaktní alebo inak porušili právne
predpisy týkajúce sa DPH (napr. nepodali daňové priznanie). Už samotné zistenie skutočnosti,
že vystavovatelia dotknutých daňových dokladov nevedia preukázať pôvod tovaru alebo služby,
spochybňuje vierohodnosť tvrdení žalobcu o výške výdavkov vychádzajúcich z týchto dokladov a
deklarovaných v jeho daňovom priznaní. V takom prípade je povinnosťou kontrolovaného daňového
subjektupredložiťdaňovémuorgánudostatokdôkazov,ktorépotvrdianímtvrdené(reálne)uskutočnenie

obchodu (zdaniteľného plnenia).

72. Za nedôvodnú považoval kasačný súd sťažovateľovu námietku, že „z napadnutého rozhodnutia
správneho súdu, ako ani z predchádzajúcich rozhodnutí daňových orgánov nie je zrejmé, aký dôkazný
prostriedok by bol v tomto prípade postačujúci, vzhľadom k tomu, že žalobca predložil všetky

dôkazy, ktoré bolo v danom prípade objektívne možné predložiť, teda nie len účtovné doklady, ale aj
dôkazy preukazujúce reálne uskutočnenie dodaných služieb, pričom ani následné svedecké výpovede
konateľov zainteresovaných dodávateľských a odberateľských spoločností pre správcu dane, pre
Finančné riaditeľstvo SR, ani pre správny súd neboli vierohodné, prípadne ich ani len nevyhodnotili“.

73.Správcadane,pokiaľpovažujetvrdeniadaňovéhosubjektuzanepreukázané,vyzývadaňovýsubjekt
na predloženie ďalších dôkazov, avšak nemá povinnosť platiteľa zaviazať, akým konkrétnym spôsobom
má preukázať pravdivosť svojich tvrdení.

74. Podnikateľ má okrem bežných daňových dokladov a účtovných dokladov byť schopný preukázať

aj inými dôkazmi, že k obchodu došlo deklarovaným spôsobom a v tvrdenom rozsahu. Podnikateľ
pri svojej činnosti má dbať na to, aby reálnosť obchodu vedel preukázať aj po ukončení obchodu v
budúcnosti, napr. pred daňovými orgánmi. Pokiaľ uzatvára reálny a korektný obchod, nepochybne na
jeho zabezpečenie vykonáva aj potrebnú hmatateľnú aktivitu. Potom celkom isto spomínanými dôkazmi
do budúcna disponuje. Kasačný súd má na mysli, že je rozumné sa domnievať, že činnosť podnikateľa

konajúceho s očakávanou (bežnou) obchodníckou opatrnosťou a odbornou starostlivosťou, pokiaľ je
hodnota obchodu relatívne vysoká (nie bagateľná), čo bolo deklarované aj v posudzovaných dodávkach,
v sebe zahŕňa potrebu (častej alebo aspoň nejakej) komunikácie medzi zmluvnými stranami, bude
zaznamenaná (archivovaná) a zanechá jasnú hmatateľnú stopu buď v podobe elektronickej alebo
písomnej komunikácie alebo v podobe rôznych relevantných podkladov o procese obstarania, ďalšieho

spracovania alebo využitia, skrátka o samotnom predmete jednotlivých dodávok.

75. Takouto stopou by boli podklady napríklad informujúce o forme rozsahu a iných vlastnostiach
tovaru a služby alebo o oboznámení sa s požiadavkami obchodných partnerov pred a počas realizácie
obchodu alebo o koordinácii jednotlivých úkonov medzi sťažovateľom, jeho dodávateľom a tiež medzi

dodávateľom sťažovateľa a jeho dodávateľmi. Uvedený výpočet je z hľadiska možných ďalších dôkazov
len minimálny a predpokladá sa, že podnikateľ pri svojej bežnej činnosti disponuje množstvom
aj iných dôkazov, ktoré získal v priebehu realizovania svojich obchodov. Takéto dôkazy obozretný
podnikateľ uchováva po celú dobu, kedy by mohli byť jeho obchodné transakcie preverované, pretože
je povinnosťou daňového subjektu pri realizácii zdaniteľného obchodu správať sa s dostatočnou

opatrnosťou, a to tak, aby aj do budúcnosti vedel preukázať materiálnu existenciu ním uskutočneného
obchodu. Takýmto dôkazom je práve aj znalosť problematiky a disponovanie relevantnými informáciami
o predmete obchodu o obchodnom partnerovi a tiež je pre tento účel povinný uchovať dôkazy (napr.
listiny, elektronickú komunikáciu, fotodokumentáciu) o uskutočnenom obchode. Pokiaľ daňový subjekt
nepristupuje k realizácii obchodu s dostatočnou opatrnosťou, vystavuje sa riziku, že mu zo strany orgánu

štátu nebude daňový výdavok uznaný.

76. Pokiaľ ide o dôkazy o uskutočnenom obchode, tými by prirodzene nedisponoval len sťažovateľ,
ale musel by ich mať k dispozícii aj jeho dodávateľ, subdodávateľ prípadne odberateľ a boli by ichdaňovým orgánom predložili. Uvedené by však platilo za predpokladu, že reálne so žalobcom v čase
rozhodnom pre posúdenie veci so žalobcom obchodovali, a teda by s rôznymi čiastkovými problémami
zodpovedajúcimi predmetnej problematike boli ako zúčastnené zmluvné strany konfrontované, pričom

to predovšetkým platí aj o priamom dodávateľovi žalobcu. Niet pochýb o tom, že osoby oprávnené konať
za uvedené subjekty by v prípade reálneho dodania jednotlivých služieb boli dostatočne informovaní
o obsahu jednotlivých zodpovedajúcich činnostiach vzťahujúcich sa na plnenie zmluvy a disponovali
dôkazmi o oprávnenosti fakturovať dodanú službu, pričom nie je dôvod pochybovať, že by takéto dôkazy
správcovi dane i predložili.

77. Kasačný súd zdôrazňuje, že pokiaľ ide o jeho predpoklad, že dôkazmi o uskutočnenom obchode
by disponoval aj dodávateľ prípadne odberateľ sťažovateľa, ten súvisel s kontextom podkladov,
ktoré zadovážili a zohľadnili daňové orgány v tejto konkrétnej veci a týkal sa skutočnosti, že bolo
zistené prepojenie obchodné spoločností. Bolo na mieste predpokladať, že ak nedisponoval potrebnými
dokladmi sťažovateľ, mohol nimi disponovať aspoň jeho dodávateľ a daňové orgány by museli na tieto

doklady prihliadať aj v predmetnom daňovom konaní. Preto konštatovanie kasačného súdu nemožno
vnímať tak, že by daňový subjekt akokoľvek zodpovedal za porušenie povinností alebo podvodné
konanie svojho dodávateľa, alebo že by malo mať vplyv na uznanie práva na odpočítanie dane bez
ďalšieho len to, že tovar alebo službu nedodal tvrdený dodávateľ alebo subdodávateľ.

78. Je potrebné zdôrazniť, že ohľadom uskutočnenia zdaniteľného plnenia je právne relevantným
dôkaz konvenujúci a nepriečiaci sa ostatným vo veci vykonaným dôkazom, pričom dôkazy potvrdzujúce
tvrdenia daňového subjektu musia zodpovedať kontext celého obchodu, dodávateľsko-odberateľského
vzťahu, nie len jeho časti. Akceptovať tvrdenia daňového subjektu možno len také, ktoré zodpovedajú
ním predloženým písomnostiam. V prípade neunesenia dôkazného bremena daňovým subjektom,

nemožno za preukázané považovať jeho tvrdenia, čo zároveň vylučuje prenesenie dôkaznej povinnosti
na daňové orgány.

79. Pokiaľ sťažovateľ namietal nedostatočné odôvodnenie kasačnou sťažnosťou napadnutého
rozsudku, bolo nevyhnutné konštatovať, že ako vyplýva z opisu uvedeného v ods. 2 až 10 odôvodnenia

tohto rozhodnutia, napadnutý rozsudok správneho súdu ako celok nie je nepreskúmateľný pre
nedostatok dôvodov. Jeho odôvodnenie obsahuje dostatočné odborné argumenty vysvetľujúce právny
názor súdu na relevantné žalobné námietky a zároveň poskytuje dostatočný základ na jeho vecné
preskúmanie v kasačnom konaní. Námietky sťažovateľa sú v odôvodnení napadnutého rozsudku
podrobne opísané, pričom je zrejmé, že sa správny súd nimi zaoberal a zrozumiteľne sa s nimi

vysporiadal. Súd hodnotí dostatočné odôvodnenie rozhodnutia správneho súdu (rovnako aj správneho
orgánu) len v miere jeho minimálnej argumentačnej kvality a interpretačnej schopnosti, na základe akých
logickýchúsudkovazváženívšetkýchdôkazovsprávnysúdvydalmeritórnerozhodnutie.Ikeďzpohľadu
účastníka konania by mohlo každé rozhodnutie vykazovať vyššie kvalitatívne i kvantitatívne parametre,
z aspektu minimálnych nárokov na preskúmateľnosť kasačný súd napadnutý rozsudok nepovažuje za

odôvodnený spôsobom, ktorým by bol porušený § 139 ods. 2 SSP.

80. Kasačný súd záverom konštatuje, že podľa jeho názoru sa správny súd posudzovanou vecou
zaoberal dôsledne. Vysporiadal sa s podstatnými námietkami sťažovateľa a vyvodil správne skutkové
aj právne závery, ktoré náležite aj odôvodnil, pričom dospel k správnym a nepochybným záverom o

zákonnosti preskúmavaného rozhodnutia. Na základe uvedených zistení kasačný súd nepovažoval
sťažnostné body kasačnej sťažnosti za opodstatnené, a preto podľa § 461 SSP kasačnú sťažnosť ako
nedôvodnú zamietol.

81. O náhrade trov kasačného konania rozhodol Najvyšší správny súd tak, že účastníkom ich náhradu

nepriznal podľa § 167 v spojení s § 467 ods. 1 SSP, nakoľko sťažovateľ nebol v konaní úspešný a
žalovanému ich náhrada nevyplýva zo zákona.

82. Toto rozhodnutie prijal Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v pomere hlasov 3:0 (§ 463 SSP
v spojení s § 139 ods. 4 SSP).

Poučenie:Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.