Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, June 12, 2025

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 2CoPr/5/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7223203730
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 06. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Anna Slovinská

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2025:7223203730.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Anny Slovinskej a sudkýň

JUDr. Zuzany Matyiovej a JUDr. Oľgy Mičietovej v spore žalobcu A. B., nar. XX.X.XXXX, bytom
C. C., D. E. XXX/XX, zastúpeného: Advokátska kancelária JUDr. Kvetoslava Kolinová, s.r.o., so
sídlom Kálov č. 1, Žilina, proti žalovanému: Miratech GROUP s.r.o., so sídlom v Košiciach, Južná
trieda č. 74, IČO: 47 138 378, zastúpenému: KVASŇOVSKÝ & PATNERS ADVOKÁTI s.r.o., so
sídlom v Bratislave, Prievozská 4, o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru výpoveďou
a o náhradu mzdy s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Mestského súdu Košice č.k.
K2-11Cpr/11/2023-263 zo dňa 17.6.2024, takto

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok.

o d ô v o d n e n i e :

1.Mestský súd Košice ako súd prvej inštancie rozsudkom uvedenom v záhlaví určil, že skončenie
pracovného pomeru medzi žalobcom a žalovaným výpoveďou zo dňa 10.1.2023 z dôvodu podľa ust.
§ 63 ods. 1 písm. b/ zák. č. 311/2011 Z.z. Zákonníka práce je neplatné Druhým výrokom rozhodol,
že o nároku na náhradu trov konania bude rozhodnuté v rozsudku, ktorým súd rozhodne o všetkých
uplatnených procesných nárokoch.

2.V odôvodnení svojho rozsudku uviedol, že žalobca sa žalobou domáhal určenia, že skončenie

pracovného pomeru medzi žalobcom a žalovaným výpoveďou zo dňa 10.1.2023 z dôvodu podľa ust. §
63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce je neplatné a uplatnil si náhradu mzdy vo výške 4.660,63 € mesačne
od 5.4.2023 až do času, keď súd rozhodne o skončení pracovného pomeru spolu s úrokom z omeškania
vo výške 5% ročne z jednotlivých dlžných súm doplatkov náhrady mzdy odo dňa nasledujúceho po
splatnosti jednotlivých mesačných súm mzdy, a to od 5.4.2023 až do zaplatenia. Žiadal aj náhradu
trov konania v plnom rozsahu. V žalobe dôvodil, že so žalovaným ako zamestnávateľom uzavrel
písomnú pracovnú zmluvu dňa 18.10.202 s nástupom totožného dňa, na dobu neurčitú, s dohodnutým

druhom práce projektový manažér a s miestom výkonu práce Žilinská cesta 84, Lietavská Lúčka
alebo v ojedinelých prípadoch priestory sídla zamestnávateľa. Dňa 19.1.2023 bola mu doručená
výpoveď zo strany žalovaného datovaná dňom 10.1.2023, kde žalovaný mu uviedol: „Oznamujem
Vám, že na základe ustanovenia § 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce končíme Váš pracovný
pomer uzatvorený pracovnou zmluvou s dňom nástupcu do zamestnania 18.10.2021 na dobu určitú
výpoveďou z dôvodu zrušenia pracovného miesta. Výpovedná lehota začne plynúť 1.2.2023 a pracovný
pomer sa skončí jej uplynutím dňa 31.3.2023“. Žalobca reagoval tak, že žalovanému dňa 3.2.2023

zaslal oznámenie, že trvá na ďalšom zamestnávaní a prideľovaní práce, pretože považuje výpoveď za
neplatnú a nekorektnú. Žalovaný reagoval listom dňa 28.3.2023 s tým, že výpoveď bola daná pre zánik/
zrušenie pracovného miesta a že vo výpovedi jasne a zrozumiteľne uviedol dôvod výpovede. Súčasne
informoval žalobcu, že doterajšie pracovné miesto žalobcu u žalovaného sa na základe písomnéhovnútropodnikového rozhodnutia žalovaného o organizačnej zmene zrušuje uplynutím dňa 31.3.2023,
s účinnosťou od 1.4.2023, a teda pracovné miesto prestáva existovať, preto sa žalobca stane pre
žalovaného nadbytočným. Taktiež uviedol, že nemá preňho inú vhodnú prácu a z toho dôvodu ani

ponuková povinnosť žalovaného nebola realizovaná. Na to žalobca opätovne zaslal žalovanému dňa
3.4.2023 oznámenie, že trvá na ďalšom zamestnaní a prideľovaní práce.

3.Dôvod neplatnosti výpovede žalovaný vidí predovšetkým v tom, že samotný odkaz na ust. § 63
ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce vo výpovedi nie je skutkovým vymedzením dôvodu výpovede

v súlade so Zákonníkom práce a je nepostačujúci. Bolo jednoznačnou povinnosťou žalovaného,
aby vo výpovedi konkretizoval, k akej organizačnej zmene u žalovaného došlo, na základe akého
písomného rozhodnutia, aby sa dalo posúdiť, či v súvislosti s touto organizačnou zmenou sa stal žalobca
nadbytočným, pričom nadbytočnosť musí byť v príčinnej súvislosti so zmenami úloh zamestnávateľa,
jeho technického vybavenia alebo inými organizačnými zmenami. Žalobca namietal aj existenciu
rozhodnutia o organizačnej zmene, keďže v texte výpovede sa nenachádza žiadne označenie, čo do

budúcna umožňuje kedykoľvek neskôr žalovanému ako zamestnávateľovi odkazovať na akékoľvek
rozhodnutia zamestnávateľa prijaté, pričom nie je zrejmé, ani z akého konkrétneho dôvodu dochádza
k zrušeniu pracovného miesta a ani toto rozhodnutie nie je žiadnym spôsobom konkretizované. Taktiež
žalovaný si nesplnil ponukovú povinnosť v zmysle ust. § 63 ods. 2 písm. a/ Zákonníka práce. Splnenie
tejto hmotnoprávnej podmienky je pritom potrebné posudzovať k momentu doručenia výpovede, t.j. do

19.1.2023, avšak žalovaný neponúkol inú vhodnú prácu a ani žiadnou formou ho neinformoval, že pre
neho vhodnú prácu nemá.

4.Žalobca si uplatnil aj náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru.

5.Žalovaný reagoval tak, že nesúhlasí s tvrdeniami žalobcu, žiadal žalobu zamietnuť. Podľa jeho
názoru výpovedný dôvod je riadne a dostatočne vymedzený, v súlade s kritériami, aké má na mysli
ust. § 61 Zákonníka práce. Výpovedný dôvod je podľa neho skutkovo vymedzený vo výpovedi
nezameniteľným spôsobom a nemožno mať akúkoľvek rozumnú pochybnosť o tom, že pracovný pomer
žalobcu skončil z dôvodu zániku alebo zrušenia pracovného miesta žalobcu. Podľa neho žalobca od

okamihu doručenia výpovede, v ktorej bola rozhodujúca skutková okolnosť výpovede uvedená, vedel,
že dôvodom skončenia jeho pracovného pomeru je zánik jeho pracovného miesta. Žalovaný dôrazne
namietal, že by ako zamestnávateľ mal povinnosť v zmysle Zákonníka práce vo výpovedi detailne
vymenovať a špecifikovať konkrétne rozhodnutie o organizačnej zmene, ktorá je hmotnoprávnym
predpokladom pre skončenie pracovného pomeru výpoveďou podľa § 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka

práce. K vyjadreniu žalovaný predložil aj rozhodnutie o organizačnej zmene, ktoré nadobudlo účinnosť
ku dňu 1.4.2023. Pokiaľ ide o splnenie ponukovej povinnosti zamestnávateľa žalovaný uviedol, že je
nevyhnutné rešpektovať tzv. negatívnu dôkaznú teóriu, podľa ktorej od nikoho nemožno požadovať,
aby preukazoval negatívne skutočnosti. Znamená to, že od žalovaného ako zamestnávateľa nemožno
spravodlivo požadovať, aby preukazoval, že nemohol žalobcovi ponúknuť inú vhodnú prácu.

6.Súd prvej inštancie vo veci vykonal dokazovanie a zistil, že medzi stranami sporu nie je sporné
uzatvorenie a vznik pracovného pomeru medzi žalobcom a žalovaným, písomná forma skončenia
pracovného pomeru výpoveďou podľa § 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce, tiež doručenie výpovede
žalobcovi do vlastných rúk 19.1.2023, podanie žaloby o určenie neplatnosti skončenia pracovného

pomeru v zákonnej lehote.

7.Okrem iného vykonal dokazovanie aj oboznámením sa s rozhodnutím o organizačnej zmene
žalovaného zo dňa 2.1.2023, z ktorej zistil, že spoločnosť žalovaného prijala rozhodnutie o organizačnej
zmene zamestnávateľa spočívajúcej v znížení stavu zamestnancov s cieľom zabezpečiť vyššiu

efektívnosť práce i zamestnávateľa, a to konkrétne v zrušení jedného pracovného miesta pozícia
Projektový manažér s účinnosťou od 1.4.2023. Na základe uvedeného sa nasledovný zamestnanec
zamestnávateľa, t.j. žalobca pracujúci na uvedenej pozícii stáva nadbytočným k uvedenému dňu.

8.Následne súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa ust. § 149, § 150 ods. 1, 2, § 151 ods. 1,

2, § 152, § 319 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (CSP), podľa článku 2, § 1
ods. 1, 4, § 13 ods. 3, § 17 ods. 2, § 18 , § 61 ods. 2, 3, § 63 ods. 1 písm. b/, § 74, § 77, § 79
ods. 1 Zákonníka práce, ale aj § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka. S poukazom na ust. § 212 ods.
1 a § 213 CSP rozhodol čiastočným rozsudkom o nároku žalobcu – určenie neplatnosti výpovedevyhovujúcim rozsudkom. Poukázal na rozhodnutia vyšších súdnych autorít, a to uznesenie Najvyššieho
súdu SR sp.zn. 3Cdo/234/2018 zo dňa 25.4.2019, uznesenie Najvyššieho súdu SR z 13.10.2011 sp.zn.
4MCdo/5/2010 s tým, že sú aplikovateľné na prejednávaný prípad.

9.Uviedol, že žalobca napadol neplatnosť výpovede z viacerých dôvodov, a to pre neurčitosť
výpovedného dôvodu, nesplnenie ponukovej povinnosti, neexistenciu rozhodnutia o organizačnej
zmene, ale aj podpis výpovede neoprávnenou osobou zo strany zamestnávateľa. Súd vyslovil názor,
že pri preukázaní dôvodnosti ktorejkoľvek z týchto námietok nemá inú možnosť ako konštatovať, že

výpoveď daná žalobcovi dňa 10.1.2023 je neplatná. Dospel k záveru, že v písomnej výpovedi, ktorú
dal žalovaný žalobcovi sa bližšie nešpecifikuje, na základe čoho a z akého faktického úkonu, resp.
administratívneho úkonu došlo k rozhodnutiu o zrušení jeho pracovného miesta práve v tom kontexte,
aby žalobca ako zamestnanec vedel posúdiť prípadnú príčinnú súvislosť medzi rozhodnutím o tejto
zmene organizačnej štruktúry a samotnou výpoveďou. Súd skúma pritom základné otázky, a to, či
ide o rozhodnutie o nadbytočnosti spočívajúcej v zmene úloh, organizácie, technického vybavenia

alebo iných organizačných zmien, či sa stal zamestnanec v ich dôsledku nadbytočný, t.j. či je daná
príčinná súvislosť medzi nadbytočnosťou zamestnanca a organizačnými zmenami. Len rozhodnutie
zamestnávateľa o organizačnej zmene súčasne s existenciou organizačnej zmeny, ako aj existenciou
príčinnej súvislosti medzi rozhodnutím zamestnávateľa a nadbytočnosťou zamestnanca predstavuje
právne relevantný predpoklad pre platné skončenie pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa. Z

vykonaného dokazovania však vyplynulo, že žalovaný vo výpovedi doručenej žalobcovi oznámil, že
došlo k zrušeniu jeho pracovného miesta, a že mu dáva výpoveď podľa § 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka
práce, avšak skutkovo dostatočne neoznačil tento dôvod, a teda nie je možné posúdiť, či žalovaný prijal
pred skončením pracovného pomeru rozhodnutie o organizačnej zmene a či toto rozhodnutie sledovalo
zákonom prezumovaný cieľ. Z výpovede je len zrejmé, že žalovaný zrušil pracovné miesto a takto

formulovaný výpovedný dôvod je nedostatočný, neurčitý v tom zmysle, že nedáva žalobcovi právnu
istotu, že v čase podávania výpovede vie, na základe akého rozhodnutia a či vôbec nejaké rozhodnutie
žalovaného existovalo došlo k zrušeniu práve jeho pracovného miesta. Naviac z dokazovania vyplynulo,
že žalovaný žalobcu ani neupozornil na svoj zámer, resp. na prijatie organizačnej zmeny ani iným
vhodným spôsobom, čo by súd prípadne mohol vyhodnotiť ako skutočnosť na prospech žalovaného.

Rozhodnutiežalovanéhovovzťahukžalobcovibyboloprekvapivéaždotejmiery,ževčasedoručovania
výpovede žalobca nevedel o žiadnom právne relevantnom rozhodnutí žalovaného o organizačnej
zmene alebo inom rozhodnutím o zmene jeho úloh a podobne. Aj keď Zákonník práce nepredpokladá,
že rozhodnutie o organizačnej zmene musí byť zamestnávateľom vyhlásené a zverejnené, treba
však rešpektovať právo zamestnancov na poskytovanie informácií. Žalovaný v rámci dokazovania

nepreukázal doručenie rozhodnutia o organizačnej zmene alebo oznámenie, že sa s rozhodnutím o
organizačnej zmene žalobca oboznámil, pričom ide o rozhodnutie, ktoré má zásadný vplyv na zmenu
pracovného pomeru u žalobcu. Svoju procesnú obranu žalovaný pritom postavil na tom, že súdu síce
predložil rozhodnutie o organizačnej zmene, ale len stroho skonštatoval, že všetky písomnosti sú
dostupnéužalovaného.Nazákladeuvedenéhosúdprvejinštanciekonštatoval,žeskutkovévymedzenie

výpovedného dôvodu nespĺňa podmienku uvedenú § 61 ods. 2 Zákonníka práce a na základe už tejto
prvej námietky žalobcu považuje danú výpoveď súd za neplatnú. K námietke žalobcu o nesplnení si
ponukovej povinnosti zo strany žalovaného súd uviedol, že v rámci posudzovania určitosti skutkového
vymedzenia výpovedného dôvodu v podanej výpovedi absentuje akákoľvek zmienka o splnení si
ponukovejpovinnostizostranyžalovaného,resp.zmienkaonemožnostisplniťsitútozákonnúpovinnosť

vo vzťahu k žalobcovi. Aj z vykonaného dokazovania vyplynulo, že žalobcovi sa nepodarilo preukázať
existenciu voľného pracovného miesta, prípadne možnosť žalovaného zamestnať ho napríklad na kratší
čas, avšak je to práve osoba zamestnávateľa, ktorá v čase podávania výpovede zamestnancovi by mala
vedieť preukázať jednak ponuku pre zamestnanca, pokiaľ ide o iné vhodné pracovné miesto, alebo,
že túto povinnosť si objektívne zamestnávateľ nevie splniť z dôvodu, že takýmto pracovným miestom

nedisponuje, a to predovšetkým v kontexte prijatej organizačnej zmeny. Žalovaný teda nepreukázal, že
si splnil zákonom stanovenú povinnosť vyššie uvedený a už aj táto skutočnosť spôsobuje neplatnosť
samotnej výpovede. Súd pritom poukázal na teóriu preneseného dôkazného bremena, ktorá v tomto
smere zaťažuje hlavne žalovaného ako zamestnávateľa.

10.Čo sa týka námietky žalobcu spočívajúcej v nepreukázaní existencie rozhodnutia žalovaného o
organizačnej zmene súd konštatoval, že z dokazovania vyplynula jej nedôvodnosť, nakoľko žalovaný
v rámci dokazovania uvedené rozhodnutie opakovane predložil. Taktiež dospel k záveru, že nie je na
mieste námietka žalobcu, že zo strany zamestnávateľa výpoveď nebola podpísaná oprávnenou osobou.11.Ostatné námietky strán sporu súd prvej inštancie nepovažoval za právne relevantné z hľadiska
rozhodovania o merite veci. Rozhodol preto čiastočným rozsudkom a o trovách konania rozhodol tak,

že bude o nich rozhodnuté v rozhodnutí, ktorým súd rozhodne o všetkých uplatnených procesných
nárokoch žalobcu, teda o náhrade mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru.

12.V zákonnej lehote žalovaný podal voči rozsudku odvolania z dôvodov uvedených v § 365 ods. 1 písm.
b/, f/ a h/ CSP. Čo sa týka porušenia práva na spravodlivý súdny proces toto vidí žalovaný v tom, že

v rámci predmetného právneho posúdenia konajúci sudca neuviedol svoje predbežné právne posúdenie
vo vzťahu k jednému z rozhodujúcich dôvodov, na podklade ktorých rozhodol, t.j. rozhodol v prospech
žalobcu. Znemožnil tak žalovanému ďalej a bližšie počas súdneho konania produkovať svoje vyjadrenia
a prostriedky procesného útoku a obrany, a navrhovať dokazovanie v rámci tohto hmotnoprávneho
predpokladu skončenia pracovného pomeru žalobcu výpoveďou. Od prvého pojednávania vo veci smej
súd prvej inštancie až po vyhlásenie rozsudku konanie vôbec nesmeroval k možnosti vyjadrovania

sa, resp. dokazovaniu určitosti výpovedného dôvodu, miesto toho bol ochotný naslúchať dôkazným
návrhom žalobcu na znalecké dokazovanie pravosti podpisu štatutárneho zástupcu žalobcu (zrejme má
správne byť žalovaného). Súd prvej inštancie v rozpore s účelom predbežného právneho posúdenia
vyplývajúceho z § 181 ods. 2 CSP neumožnil žalovanému realizáciu práva na spravodlivý súdny
proces, a to vo forme, kedy bolo žalovanému obmedzené realizovať kvalifikovanú argumentáciu

v nadväznosti na predchádzajúci procesný postup súdu v podobe predbežného právneho posúdenia,
v ktorom absentovalo stanovisko k výpovednému dôvodu. V súvislosti s odvolacím dôvodom a to
nesprávnym právnym posúdením veci súdom prvej inštancie žalovaný uviedol, že súd prvej inštancie
zjavne opomenul posudzovanie určitosti výpovedného dôvodu podľa jediného a výslovného zákonného
kritéria, ktoré je uvedené v § 61 ods. 2 druhá veta. Súd prvej inštancie vyvodzoval implicitné závery

o preskúmateľnosti organizačnej zmeny, a to miesto prieskumu kritérií vymedzovania výpovedného
dôvodu podľa § 61 ods. 2 Zákonníka práce. Vychádzajúc aj zo známej judikatúry bolo dôvodné
posudzovať určitosť výpovedného dôvodu vzhľadom na prípadné riziko jeho zámeny s iným dôvodom.
Súd prvej inštancie ani žalobca počas celého konania neuviedli žiaden výpovedný dôvod vo vzťahu
ku ktorému by jestvovalo riziko zámeny s dôvodom uvedeným vo výpovedi z pracovného pomeru

žalobcu. Ak by súd prvej inštancie vykonal náležitú interpretáciu výpovedného dôvodu, bolo by na
mieste dospieť k záveru, že výpovedný dôvod bol vzhľadom k povahe § 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka
práce vymedzený dostatočne, a to tak, že ho nebolo možné zameniť s iným dôvodom. Pokiaľ teda
žalovanýakozamestnávateľnaviazalrozhodnutieoorganizačnejzmene,ktoréhoexistencianevyhnutne
vyplýva zo zákonného poukazu na § 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce, na zrušenie pracovného

miesta, čo sa výslovne uvádza v znení výpovede, tak zo skutkového hľadiska nesporne a hlavne
nezameniteľne vyplýva, že pracovné miesto žalobcu zaniklo z dôvodu organizačnej zmeny žalovaného
ako zamestnávateľa. Potreba žiadnej bližšej špecifikácie preto nevyplýva zo znenia Zákonníka práce,
anizinéhorelevantnéhoprameňapráva.Žalovanýzdôraznil,žežalobcaneoznačilžiadeninývýpovedný
dôvod, ktorým by ohrozilo riziko zámeny výpovedného dôvodu uvedeného v jeho výpovedi z pracovného

pomeru, pričom túto skutočnosť považuje za zásadnú z hľadiska dokazovania určitosti vymedzenia
výpovedného dôvodu. Zároveň poukázal na zásadné pochybenie súdu prvej inštancie, že pri právnom
posudzovaní veci neskúmal riziko možnej zámeny výpovedného dôvodu uvedeného vo výpovedi
z pracovného pomeru s iným výpovedným dôvodom podľa Zákonníka práce. Žalovaný namietal
v odvolaní tiež nesprávne skutkové zistenia súdom prvej inštancie, čím došlo opätovne k porušeniu

práva žalovaného na spravodlivý proces. Súd prvej inštancie sa totiž opomenul zmieniť pri posudzovaní
ponukovej povinnosti o tom, že žalovaný predložil organizačnú štruktúru svojej zamestnanosti, a to
v troch rôznych časových horizontoch, a zo všetkých troch častí organizačných štruktúr vyplynulo, že
žalovaný voľné pracovné miesto pre žalobcu nemal, a preto mu nemohol nič ponúknuť. Uvedený dôkaz
súd žiadnym spôsobom nevyhodnotil vo svojom rozsudku, a preto nevedno z čoho usúdil, že žalovaný

nepreukázal nemožnosť ďalšieho zamestnávania žalobcu. Vzhľadom k tomu, že v tejto súvislosti sa súd
prvej inštancie nevyporiadal s relevantnými námietkami žalovaného, považuje to žalovaný taktiež za
nedostačujúce odôvodnenie, za jeho porušenie práva na spravodlivý proces. Vzhľadom k uvedenému
navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie
a rozhodnutie alternatívne, aby rozsudok zmenil tak, že žalobu žalobcu zamietne a navrhol, aby odvolací

súd priznal žalovanému nárok na náhradu trov konania. Taktiež navrhol odvolaciemu súdu zvážiť
možnosť nariadenia pojednávania podľa § 385 CSP za účelom dokazovania skutočností podstatných
pre možnosť pochopenia určitosti vymedzenia výpovedného dôvodu.13.Žalobca k odvolaniu žalovaného podal písomné vyjadrenie a uviedol, že podľa jeho názoru postupom
Mestského súdu Košice ako súdu prvej inštancie nedošlo k porušeniu práva žalovaného na spravodlivý
súdny proces, a argumentácia žalovaného v rámci odvolania tomu ani nenasvedčuje. Ak žalovaný

namieta, že súd prvej inštancie sa v rámci svojho predbežného právneho posúdenia nezaoberal otázkou
určitosti a dostatočnosti vymedzenia výpovedného dôvodu a došlo k porušeniu ustanovenia § 181
ods. 2 CSP, žalobca uviedol, že zo zápisnice o pojednávaní zo dňa 4.12.2003 (prvé pojednávanie)
vyplýva, že súd dodržal ten postup v zmysle uvedeného zákonného ustanovenia, určil, ktoré skutkové
tvrdenia sú medzi stranami sporné, ktoré považuje za nesporné, a predniesol svoje predbežné právne

posúdenie veci, uviedol, aké dôkazy vykoná. Ak má žalovaný akékoľvek výhradu k obsahu zápisnice
opojednávaní,ničmunebránilo,abyvzniesolvočijejobsahunámietky,čovšakneurobil.Sámžalobcauž
pri prednesení žaloby na prvom pojednávaní uviedol podstatný obsah samotnej žaloby, čoho súčasťou
bolo aj vytýkanie neurčitosti a nedostatočnosti vymedzenia výpovedného dôvodu. Na tieto skutočnosti
žalovaný aj reagoval v rámci svojho prednesu. Žalovaný teda od prvého pojednávania, ale aj zo žaloby
si uvedomoval, čo namieta žalobca vo svojej žalobe, a rozsiahlo sa k tomu vyjadroval, a preto nie je

dôvod na súhlas s tým, že mu bolo porušené právo na jeho spravodlivý proces práve z tohto dôvodu.
Ak by aj nastala situácia, keď súd neposkytne svoje predbežné právne posúdenie alebo ho následne
zmení, nemá to žiadny priamy dosah na možnosť vylúčenia strany sporu z jej procesných práv, ktoré
jej priznáva Civilný sporový poriadok. Porušenie ustanovenia § 181 ods. 2 CSP pritom nediskvalifikuje
stranu sporu uplatňovať prostriedky procesného útoku alebo procesnej obrany. Poukázal pritom

aj na právne názory súdnych autorít s tým, že súd nie je viazaný striktne formulovaným záverom
v rámci predbežného právneho posúdenia. Zo samotného výkonu spravodlivosti prostredníctvom súdu
totiž vyplýva, že súd musí byť pri svojich právnych záveroch nezávislý a jeho slobodný myšlienkový
postup je limitovaný iba obsahom objektívneho práva, ktoré v konkrétnej veci interpretuje a aplikuje.
Znamená to, že priamo obmedzený nemôže byť ani vlastným predbežným právnym posúdením.

Neobstojí ani námietka žalovaného v súvislosti s nehospodárnosťou konania, prípadným zaoberaním sa
nepodstatnýmivecamivsúvislostisoznaleckýmdokazovanímaodročenímpojednávania,pretožepodľa
žalobcu súd postupoval správne, keď návrh na nariadenie znaleckého dokazovania predniesol žalobca
na pojednávaní dňa 19.2.2024, a keďže súd túto skutočnosť nepredvídal ani pri vytýčení a nariadení
termínupojednávania,správnerozhodol,keďtotopojednávanieodročovalaaknávrhžalobcuvyhodnotil

ako dôvodný, stranám bezodkladne zašle upovedomenie o zrušení-odročení pojednávania zo dňa
11.3.2024. Sám žalovaný bez osobitnej výzvy súdu, pritom z vlastnej iniciatívy produkoval prostriedky
procesnej obrany, keď predkladal súdu apostil podpisov p. F., ktoré napokon do termínu pojednávania
nariadeného na deň 11.3.2024 ani riadne súdu nepredložil, dňa 8.3.2024 doručil iba v anglickom
jazyku bez úradného prekladu a superlegalizácie predmetných listín, a práve preto odročil nariadené

pojednávanie na ďalší dátum. Žalovaný teda na jednej strane súdu vyčíta, že naslúchal žalobcovi
pri jeho vyhodnocovaní návrhu na nariadenie znaleckého dokazovania, ale na druhej strane sám
žalovaný inicioval apostil, resp. úradný preklad a superlegalizácie jednotlivých listín, čo napokon malo
vplyv aj na samotné pojednávanie nariadené na deň 11.3.2024, ktoré sa odročovalo z dôvodu, že
žalovaný nestihol úradný preklad týchto listín. Súd ponechal priestor žalovanému na predloženie týchto

listín a nemôže preto namietať nehospodárnosť súdneho procesu. V súvislosti s hospodárnosťou
súdneho procesu sa vyjadroval žalobca aj k postupu žalovaného ako sporovej strany v konaní,
keď sám žiadal priestor na vyjadrenie k žalobe, oznámil prevzatie právneho zastúpenia a podobne.
Z uvedeného vyplýva, že žalovaný mal k dispozícii rozsiahle časové obdobie jednak na vyjadrenie
k žalobe len na predloženie dôkazov a preukázanie svojich tvrdení a následne sa opätovne odročovali

pojednávania v dôsledku predkladania dôkazov žalovaným, na postup ktorých nebol žalovaný ani
osobitne súdom vyzvaný. Žalovaný teda nepreukázal naplnenie odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods.
1 písm. b/ CSP. Tento dôvod nie je naplnený ani v súvislosti s nedostatočným odôvodnením rozsudku
súdu prvej inštancie, ktorý žalovaný namieta, pretože podľa žalobcu súd dostatočne odôvodnil svoje
rozhodnutie a ak dostatočnosť výpovedného dôvodu nezahrnul do predbežného právneho posúdenia,

neznamená to nesprávny postup súdu či nesprávne rozhodnutie, a teda porušenie práva žalovaného
na spravodlivý proces. V súvislosti s odvolacím dôvodom žalovaného teda namietaním nesprávneho
právneho posúdenia veci žalobca uviedol, že zamestnávateľ je povinný výpovedný dôvod vymedziť tak,
aby bolo zrejmé, aký je skutočný dôvod výpovede, nakoľko nedostatočná konkretizácia výpovedného
dôvodu môže ovplyvniť aj platnosť výpovede z dôvodu neurčitosti. V doslovnom znení výpovede,

ktorá bola žalobcovi doručená, žalovaný nikdy nespomína ani prijatie rozhodnutia o organizačnej
zmene, iba odkazuje na § 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce. Nie je povinnosťou žalobcu ako
zamestnanca dedukovať, čo žalovaný ako zamestnávateľ mal na mysli tým, že ruší pracovné miesto,
resp. tým, že odkazuje na ust. § 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce, ale povinnosťou žalovaného akozamestnávateľa je výpovedný dôvod vymedziť tak, aby nebolo možné zameniť ho s iným dôvodovom.
Samotná štruktúra výpovedného dôvodu nadbytočnosti zamestnanca je založená na kumulatívnom
splnení predpokladov, a to rozhodnutie zamestnávateľa o zmene úloh technického vybavenia, zníženie

počtu zamestnancov za účelom zvýšenia efektívnosti práce alebo iných organizačných zmenách,
potom nadbytočnosť zamestnanca a napokon príčinná súvislosť medzi rozhodnutím zamestnávateľa
o organizačných zmenách a nadbytočnosťou zamestnanca. Nie je teda pravdou, že by samotné ust.
§ 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce suplovalo povinnosť zamestnávateľa naplniť samotnú štruktúru
výpovedného dôvodu, resp. že by odkaz na toto ustanovenie automaticky zakladal vedomosť žalobcu

ako zamestnanca o tom, že muselo byť prijaté rozhodnutie o organizačnej zmene, z akého dôvodu bolo
prijaté, že sa ním stáva nadbytočným a že medzi týmto rozhodnutím a jeho nadbytočnosťou existovala
príčinná súvislosť. Ak žalovaný v odvolaní namietal aj to, že nie je povinný mať právneho zástupcu
ani právne vzdelanie, je zarážajúce, že na strane žalovaných žiadal od žalobcu ako zamestnanca,
ktorý skutočne nedisponuje právnickým vzdelaním, aby vyvodil z odkazu na ust. § 63 ods. 1 písm.
b/ Zákonníka práce, že z dôvodu zrušenia jeho pracovného miesta muselo byť prijaté rozhodnutie

o organizačnej zmene a že z toho dôvodu je nadbytočný. Pracovné právo plní aj ochrannú funkciu a tá
sa vzťahuje na zamestnanca ako subjekt slabšej strany, ktorej má byť poskytnutá ochrana. Žalovaný
sa teda nemôže vyviniť tým, že nedisponuje právnym vzdelaním alebo, že nemusí mať právneho
zástupcu, pretože je zrejmé, že vo vzťahu k zamestnancovi musí postupovať tak, aby boli chránené
jeho práva. Taktiež nie je pravdou, že i súd prvej inštancie sa obmedzil iba na preskúmanie rozhodnutia

o organizačnej zmene, resp. že by žalobca ako zamestnanec požadoval preskúmanie rozhodnutia
o organizačnej zmene. Súd skúmal, či sú splnené podmienky, ktoré vymedzuje yýpovedný dôvod podľa
§ 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce. V dobe, kedy bola žalobcovi doručená výpoveď, žalobca nemohol
z obsahu výpovede vydedukovať, či žalovaný prijal rozhodnutie o organizačnej zmene, z akého dôvodu
bolo prijaté a že toto práve spôsobuje jeho nadbytočnosť. Bolo práve povinnosťou žalovaného, aby

vo výpovedi vymedzil rozhodnutie o organizačnej zmene aj s uvedením dátumu prijatia, špecifikáciu
organizačnej zmeny, špecifikovanie zrušeného pracovného miesta aj s uvedením mena zamestnanca,
pričom žalobca na pojednávaní dňa 4.12.2003 uviedol, že na rovnakej pozícii ako on pracovalo 5 až 10
ľudí. Žalovaný v odvolaní poukazoval na judikát NS SR V 2/1967, teda, že výpovedný dôvod musí sa
vymedziť tak, aby bolo zrejmé, aké sú skutočné dôvody, ktoré vedú účastníka k tomu, čo chcel účastník

prejaviť, a teda, aby výpovedný dôvod sa následne nemohol meniť, ale sám tento postup nedodržal.
Svoju argumentáciu žalobca doložil aj rozhodnutím NS SR sp.zn. 1MCdo/2/2008 zo dňa 28.7.2008.
Práve toto rozhodnutie uvádza, že dôvod výpovede z pracovného pomeru je skutkovo vymedzený
nezameniteľným spôsobom vtedy, ak sú vo výpovedi okolnosti výpovedného dôvodu uvedené tak, že
opísaný skutok je nezameniteľný s inými skutkami. Súd právnu kvalifikáciu teda len citáciu právneho

predpisu, ktorú účastník vo výpovedi uvedie, nie je viazaný. Bez konkretizácie použitého výpovedného
dôvodu zo skutkovej stránky nie je zabezpečené, že nevzniknú pochybnosti o tom, z akého dôvodu
bol so zamestnancom pracovný pomer skončený a že výpovedný dôvod nebude možné dodatočne
meniť a dopĺňať skutkovými údajmi, ktoré výpoveď neobsahuje. V súvislosti s rizikom zámeny, resp.
tvrdením žalovaného, že žalobca neuviedol, s akým iným výpovedným dôvodom je možné zameniť

výpovednýdôvoduvedenýžalovanýmvovýpovedi,žalobcauviedol,žeužvsamotnejžalobeajnásledne
uviedol, v čom vidí riziko zámeny výpovedného dôvodu, ako aj neurčitosť samotnej výpovede, a teda
táto argumentácia žalovaného je nadbytočná. Čo sa týka odvolacieho dôvodu žalovaného, že súd
prvej inštancie dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, tak ani tento odvolací dôvod podľa žalobcu
neobstojí. Z organizačnej štruktúry, ktorú predložil súdu žalovaný, vôbec nevyplýva žiadna skutočnosť

o tom, že by žalovaný nemal pre žalobcu iné vhodné pracovné miesto, resp. že by toto nemal predtým
než dal žalobcovi výpoveď. Ak žalovaný žiadal, aby súd vytýkal súdu, že nedožiadal Sociálnu poisťovňu
o poskytnutie informácií týkajúcich sa zamestnancov žalovaného, tak žalobca uviedol, že je práve
povinnosťou žalovaného, aby túto skutočnosť preukázal, aby on sám navrhol tento dôkaz, čo však
neučinil. V bode 50. rozsudku však súd uvádza, že z predloženej výpovede, ako aj z jej obsahu nie je

zrejmé, či zo strany žalovaného došlo k splneniu si ponukovej povinnosti vo vzťahu k žalobcovi, a teda
v naznačenom smere nie je preukázané, či žalovaný splnil zákonom prezumovanú povinnosť, ktorá
tiež spôsobuje neplatnosť samotnej výpovede. Súd len poukázal na teóriu preneseného dôkazného
bremena, ktorá v tomto smere zaťažuje hlavne zamestnávateľa, teda žalovaného. Žalobca navrhol
odvolaciemu súdu, aby rozsudok napadnutý odvolaním žalovaného ako vecne správny potvrdil a uplatnil

si nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

14.K vyjadreniu žalobcu podal vyjadrenie žalovaný s tým, že zotrval na svojich argumentoch, ako aj na
odvolacom návrhu.15.Aj žalobca podal k replike žalovaného vyjadrenie, z ktorého vyplýva, že jeho argumenty ostávajú
nezmenené, a taktiež aj odvolací návrh. Žalovaný zaslal vyjadrenie datované aj 20.5.2025, kde tvrdil, že

z vyjadrenia žalobcu vyplýva, že sa snaží svojimi dodatočnými vyjadreniami zhojiť nesprávny procesný
postup súdu prvej inštancie, ktorý spočíva v porušení § 181 ods. 2 CSP a tým pádom aj v porušení
samotného účelu, ktorý dotknuté normatívne ustanovenie sleduje.

16.Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd (§ 34 CSP) prejednal odvolania žalovaného bez nariadenia

odvolacieho pojednávania podľa ust. § 385 ods. 1 CSP a contrario, v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379,
§ 380 ods. 1, 2 CSP a z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov a dospel k záveru, že odvolanie nie
je dôvodné, rozsudok je vecne správny, preto odvolací súd napadnutý rozsudok podľa ust. § 387 ods.
1 CSP potvrdil. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 12.6.2025 po predchádzajúcom zverejnení miesta
a času verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli a webovej stránke súdu v súlade s ust. § 219
ods. 1, 3 a § 378 ods. 1 CSP.

17.Žalovaný v odvolaní uplatnil odvolacie dôvody podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b/, f/ a h/ CSP.
Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b/ CSP je naplnený, ak súd nesprávnym procesným postupom
znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu
práva na spravodlivý proces. Ide o taký procesný postup súdu, ktorým sa strane sporu odnímajú tie

procesnépráva,ktorémuzákonpriznáva.Vovšeobecnostiideotakýpostupsúdu,ktorýmsaúčastníkovi
znemožní realizácia jeho procesných práv, priznaných mu v občianskom súdnom konaní za účelom
ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. K odňatiu možnosti pred súdom konať dochádza
tiež vtedy, keď súd nedostatočne odôvodní svoje rozhodnutie, t.j. že dôvody rozhodnutia nespĺňajú
požiadavky kladené ustanovením § 220 ods. 2,3 CSP.

Odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. f/ CSP je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí ísť
o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie vec posúdil po právnej stránke a
ktoré nemajú v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú
vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s ust. § 191 CSP a to vzhľadom
na to, že súd vzal do úvahy len skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov strán

nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli
vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú aj také skutkové
zistenia, ktoré súd prvej inštancie založil na chybnom hodnotení dôkazov. Typovo ide o situáciu, kde je
logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán alebo ktoré
vyšli najavo inak z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálne vierohodnosti

alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim
z ust. § 192, § 193 a § 205 CSP.
K odvolaciemu dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. h/ CSP odvolací súd uvádza, že právnym
posúdením je činnosť súdu, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav, t. zn.
vyvodzuje zo skutkového zistenia aké práva a povinnosti majú strany sporu podľa príslušného právneho

predpisu. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový
stav (skutkové zistenie), pričom o mylnú aplikácii právnych predpisov ide, ak použil iný právny predpis,
než ktorý mal správne použiť alebo aplikoval správny predpis, ale nesprávne ho vyložil.

18.Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku a predchádzajúceho procesného postupu súdu

v konaní z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov a v rozsahu námietok odvolateľa vymedzených v
podanom odvolaní dospel k záveru, že odvolanie nie je opodstatnené a uplatnené odvolacie dôvody
nie sú preukázané. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v rozsahu dostatočnom pre úplné zistenie
skutkového stavu, vykonané dôkazy vyhodnotil podľa zásad vyplývajúcich z ust. § 191 a nasl. CSP,
z týchto dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a zo zisteného skutkového stavu vyvodil aj

správne závery o právach a povinnostiach sporových strán. Uplatnený nárok žalobcu správne právne
posúdil a dospel k správnemu záveru, pričom rozsudok aj náležite odôvodnil a odvolací súd nezistil také
pochybenia v procesnom postupe súdu prvej inštancie, ktoré by porušili procesné práva strán alebo
právo na spravodlivý proces, ani žiadnu z procesných vád konania, ktoré by mali za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci.

19.Podrobné, presvedčivé a zákonu zodpovedajúce sú aj dôvody rozsudku, s ktorými sa odvolací súd
stotožňuje a na tieto odkazuje (§ 387 ods. 2 CSP). Ani počas odvolacieho konania nevyšli najavo
také skutočnosti, ktoré by odôvodňovali iné rozhodnutie vo veci. Odvolacie námietky žalovanéhopredstavujú v podstate argumentáciu prednesenú už počas prvostupňového konania, nemajú vplyv na
vecnú správnosť rozsudku a nie sú spôsobilé privodiť zmenu napadnutého rozsudku. Na zvýraznenie
správnosti rozhodnutia dodáva:

20.V prvom rade sa odvolací súd musel vyporiadať s námietkou žalovaného, že neuvedením
predbežného právneho posúdenia zo strany prvoinštančného súdu bolo porušené jeho právo na
spravodlivý proces. Z rozhodnutia NS SR č.k. 1Obdo 92/2018 zo dňa 20.11.2019 vyplýva, že cieľom §
181ods.2CSPjezameraťprocesnúaktivitustránnaskutočnosti,ktorésúpodľaposúdeniasúdusporné,

teda viesť strany už počas konania k tomu, aby dokázali predvídať rozhodnutie súdu. Okrem toho je
cieľom zrýchliť a zjednodušiť konanie tak, aby sa nevykonávali zbytočné dôkazy, ktoré súd nepovažuje
za dôležité a nevenovala sa pozornosť bezdôvodným skutkovým tvrdeniam, ktoré sú podľa názoru súdu
buď nesporné alebo právne bezvýznamné. Porušenie uvedeného ustanovenia však nelimituje stranu
sporu pri realizácii jej procesných práv. Z vyššie uvedenej judikatúry ÚS SR (sp. zn. IV. ÚS 16/2012)
vyplýva, že súd až v samotnom rozhodnutí vo veci, a nie v rámci postupu podľa § 118 ods. 2 OSP, vyjadrí

svoj definitívny právny názor týkajúci sa konkrétnej prejednávanej veci (porovnaj aj uznesenie NS SR
sp. zn. 3Cdo/3/2016 z 22. marca 2017, uznesenie NS SR sp. zn. 5Cdo/211/2013 z 13. mája 2014).
V posudzovanej veci od samého začiatku žalovaný vedel, aký nedostatok žalobca výpovedi vyčíta,
reagoval na tieto skutočnosti a jednoznačné neuvedenie predbežného právneho názoru zo strany súdu
prvej inštancie nemohlo preto byť porušené jeho právo na spravodlivý proces.

21.K ostatným námietkam odvolací súd dáva do pozornosti, že Slovenská republika uznáva právo
na ochranu proti svojvoľnému prepúšťaniu a diskriminácii v zamestnaní aj tým, že toto právo je
výslovne ustanovené v článku 36 písm. b) Ústavy Slovenskej republiky uverejnenej pod č. 460/1992 Zb..
Slovenská republika okrem iného aj z dôvodu (zámeru) posilniť ochranu zamestnancov (pracovníkov)

proti svojvoľnému prepúšťaniu zo zamestnania ratifikovala Dohovor Medzinárodnej organizácie práce o
skončení zamestnania z podnetu zamestnávateľa č. 158 z 22. júna 1982, pričom ide o medzinárodnú
zmluvu, ktorá má podľa čl. 7 ods. 5 ústavy prednosť pred zákonmi.

22.Ochranu zamestnancov proti svojvoľnému prepúšťaniu v zamestnaní zabezpečuje Zákonník práce

(zákon č. 311/2001 Z. z. v znení neskorších predpisov) v príslušných ustanoveniach, do ktorých sa
premieta ústavou deklarované právo (a tieto ustanovenia neodporujú koncepcii dohovoru smerujúcej
k tomu, aby jednostranné skončenie zamestnania z podnetu zamestnávateľa podliehalo určitým
pravidlám, postupu a bolo oprávnené); táto ochrana však neznamená nemennosť zamestnaneckého
alebo obdobného právneho pomeru a ani zákaz skončiť takýto pomer v súlade s právnymi limitmi

stanovenými na takýto postup zamestnávateľa.

23.Výpoveď z pracovného pomeru je jednostranný právny úkon účastníka pracovného pomeru
adresovaný druhému účastníkovi tohto pomeru, ktorý smeruje ku skončeniu ich pracovného pomeru.
Pre platnosť tohto právneho úkonu predpisuje zákon formálne a obsahové náležitosti. Výpoveď z

pracovného pomeru musí byť písomná a doručená; zamestnávateľ vo výpovedi môže uplatniť iba
dôvod uvedený v Zákonníku práce, ktorý musí skutkovo vymedziť tak, aby ho nebolo možné zameniť s
iným dôvodom. K splneniu hmotnoprávnej podmienky platnej výpovede z pracovného pomeru je teda
potrebné, aby jej dôvod bol určitým spôsobom konkretizovaný uvedením skutočností, v ktorých účastník
vidí naplnenie zákonného dôvodu tak, aby nemohli vzniknúť pochybnosti, z ktorého dôvodu sa pracovný

pomer má skončiť.

24.V posudzovanej veci v konaní pred súdom prvej inštancie boli všetky tieto skutočnosti predmetom
dokazovania so správnym záverom a odvolací súd nemá za potreby tieto podrobné a správne dôvody
opakovať. V spore z vykonaného dokazovania totiž jednoznačne vyplynulo, že strohá výpoveď daná zo

strany žalovaného žalobcovi len odkazuje na ustanovenie zákona a neuvádza žiadne ďalšie okolnosti,
čo samo o sebe dáva možnosť zámeny a v zamestnancovi môže vyvolať pochybnosti a znižuje jeho
možnosti proti takejto výpovedi sa brániť. Bolo tiež preukázané, že žalobcovi ani nebolo oznámené, že
zamestnávateľ pre neho nemá vhodné pracovné miesto, zrejme to mal vydedukovať z výpovede. Takéto
správaniesazamestnávateľavočizamestnancovi,keďhoanineoboznámisrozhodnutímoorganizačnej

zmene, neoznámi mu, že pre neho nemá vhodné pracovné miesto je neprijateľné, hraničí s aroganciou
a nenapraví to ani predloženie dokladov až v súdnom konaní.25.Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo veci samej
ako vecne správny potvrdil podľa § 387 ods. 1 CSP.

26.Keďže súd prvej inštancie rozhodol vo veci čiastočným rozsudkom, o nároku na náhradu trov celého
konania rozhodne v konečnom rozhodnutí.

27.Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2
druhá veta CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP)
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427

ods. 1,2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).