Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Wednesday, February 22, 2024

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 4Cdo/65/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8203899959
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 02. 2024

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Nora Halmová
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2024:8203899959.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcu L.O. U., narodeného XX. I. XXXX, V., Z. XX,
zastúpeného advokátom JUDr. Jozefom Jaroščákom ml., Bardejov, Radničné námestie 33, IČO: 35
370 556, proti žalovanej W. Č., narodenej XX. O. XXXX, E., G. XXX/X, zastúpenej advokátkou JUDr.
Janou Švantnerovou, Bardejov, Starý Blich 20, IČO: 36 164 038, o zaplatenie istiny 2 580 USD s
príslušenstvom, vedenom na Okresnom súde Bardejov pod sp. zn. 4C/54/2003, o dovolaní žalobcu a

žalovanej proti rozsudku Krajského súdu v Prešove z 12. októbra 2021 č. k. 2Co/25/2020-711, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Krajského súdu v Prešove z 12. októbra 2021 č. k. 2Co/25/2020-711 na dovolanie žalobcu z
r u š u j e vo výroku II. a III. a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

Dovolanie žalovanej o d m i e t a.

Žalobcovi p r i z n á v a nárok na náhradu trov dovolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Bardejov (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo „prvoinštančný súd“) v poradí štvrtým
rozsudkom z 23. januára 2020 č. k. 4C/54/2003 - 610 I. konanie v častio zaplatenie úroku z omeškania 17
% zo žalovanej sumy za obdobie od 12. novembra 1998 do 8. novembra 2001 zastavil; II. uložil žalovanej
povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 2 580 USD spolu s úrokom z omeškania vo výške 13 % ročne zo

sumy 2 580 USD za obdobie od 21. februára 2003 do zaplatenia, všetko to do 3 dní od právoplatnosti
tohto rozsudku; III. v prevyšujúcej časti žalobu zamietol; IV. žalobcovi priznal voči žalovanej nárok na
náhradu trov konania v rozsahu 100 %, o výške ktorej rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti
rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník; V. štátu
priznal voči žalovanej nárok na náhradu trov konania pozostávajúcich z trov znaleckého dokazovania
v rozsahu 100 %, o výške ktorých rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým

sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. Súd prvej inštancie mal z
vykonaného dokazovania za preukázané, že žalobca realizoval vklady do spoločnosti WBC v celkovej
výške 2 580 USD (doklady - Antrag, výpoveď B. F. 3. júna 2004, výpovede R. B.), prevzatie ktorých
realizovala žalovaná. Žalovaná však nepreukázala svoje oprávnenie konať za spoločnosť WBC CARD,
resp. preberať za ňu akékoľvek finančné prostriedky, ani akúkoľvek existenciu zmluvného vzťahu s
touto spoločnosťou. Súd prvej inštancie preto dospel k záveru, že na strane žalovanej došlo k vzniku

bezdôvodného obohatenia vo výške žalovanej sumy 2 580 USD, ktorú jej žalobca odovzdal v časovom
intervale od 30. augusta 1998 do 5. decembra 1998. K žalovanou vznesenej námietke premlčania
uplatneného nároku prvoinštančný súd uviedol, že sama žalovaná na preukázanie uplynutia subjektívnej
lehoty žalobcu neoznačila a ani nepredložila žiaden nepriamy objektívny dôkaz, ktorý by trvanie tejto
lehoty ku dňu podania žaloby vylúčil. Bol preto toho názoru, že žalobca uplatnil svoje právo na vydanie
bezdôvodného obohatenia v dvojročnej subjektívnej premlčacej lehote - tá totiž ani v prípade, ak by aj

začala plynúť už 1. januára 2000 nemohla uplynúť do dňa podania žaloby, t. j. do 9. novembra 2001.
Výsledky vykonaného dokazovania osvedčujú tvrdenie žalobcu o jeho uvedení do omylu a to úmyselnýmkonaním žalovanej. Z jej strany išlo o zámernú činnosť, keď organizovala stretnutia záujemcov, vypĺňala
prihlášky do spoločnosti, preberala finančné čiastky záujemcov o členstvo s prísľubom ich výhodného
zhodnotenia, resp. investovania. Súd prvej inštancie preto na tento prípad aplikoval 10-ročnú premlčaciu

dobu podľa § 107 ods. 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej
len „OZ“, alebo ,,Občiansky zákonník“). Začiatok jej plynutia ohraničil okamihom odovzdania finančných
vkladov žalobcom, pričom mal preukázané, že k nemu došlo v období od 30. augusta 1998 do 5.
decembra 1998. Objektívna desaťročná premlčacia doba pre vydanie ňou získaného bezdôvodného
obohatenia preto mohla skončiť pri týchto čiastkach najskôr 30. augusta 2008, teda nepochybne v čase

uplatnenia práva na súde táto lehota ešte neuplynula. S poukazom na § 563, § 517 ods. 1, ods. 2 OZ a
§ 3 nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia
Občianskeho zákonníka v znení účinnom ku dňu vzniku omeškania žalovanej (ďalej len „nariadenie
vlády č. 87/1995 Z. z.“) súd prvej inštancie rozhodol o príslušenstve pohľadávky. Za rozhodujúci deň
pre priznanie nároku na úrok z omeškania považoval nasledujúci deň po doručení žaloby, a teda 21.
február 2003. Tento deň považoval za rozhodujúci aj pre určenie sadzby úroku z omeškania. Čiastočné

zastavenie konania odôvodnil poukazom na § 145 ods. 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový
poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“), žalobu v prevyšujúcej časti ohľadom úroku z
omeškania zamietol a o trovách konania strán rozhodol podľa § 255 ods. 1 s prihliadnutím na § 256
CSP a analogicky podľa § 255 CSP aj o trovách konania štátu, ktoré vznikli v súvislosti s nariadeným
znaleckým dokazovaním vo veci.

2. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) na odvolanie žalovanej v poradí štvrtým rozsudkom
z 12. októbra 2021 sp. zn. 2Co/25/2020 potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku o povinnosti
žalovanej zaplatiť žalobcovi sumu 2 580 USD s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy
2 580 USD od 21. februára 2003 do zaplatenia, do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku (výrok

I.); zmenil rozsudok vo výroku o povinnosti žalovanej zaplatiť žalobcovi úrok z omeškania vo výške
nad 5 % ročne zo sumy 2 580 USD od 21. februára 2003 do zaplatenia tak, že v tejto časti žalobu
zamietol (výrok II.); nepriznal stranám náhradu trov konania (výrok III.); nepriznal Slovenskej republike
náhradu trov konania (výrok IV.). V odôvodnení svojho rozhodnutia odvolací súd skonštatoval, že súd
prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav, vec správne právne posúdil, následne o

veci správne rozhodol, skutkové zistenia prvoinštančného súdu majú oporu vo vykonanom dokazovaní
a v jeho postupe nebol zistený žiaden z dôvodov preukazujúci nesprávne zistenie skutkového stavu.
Považoval za správne konštatovanie súdu prvej inštancie, že členstvo žalobcu v spoločnosti WBC,
resp. aj spoločnosti GBS Slovakia, s. r. o., preukázané nebolo. Z vykonaných dôkazov vyplynulo, že
vklady žalobcu v celkovej výške 2 580 USD prevzala žalovaná. S poukazom na § 451, § 456, § 458

ods. 1, 2 OZ následne skonštatoval, že pokiaľ ďalej žalovaná nepreukázala svoje oprávnenie konať za
spoločnosť WBC CARD, resp. preberať za ňu akékoľvek finančné prostriedky, či existenciu zmluvného
vzťahu s touto spoločnosťou, súd prvej inštancie v kontexte s obsahom vykonaných dôkazov dospel
k správnemu záveru o vzniku bezdôvodného obohatenia na jej strane. V ďalšej časti odôvodnenia sa
odvolací súd zaoberal otázkou premlčania uplatneného nároku, pričom sa stotožnil so zisteniami a

právnym posúdením veci súdom prvej inštancie. Priznanie úroku z omeškania žalobcovi vo výške 5 %
ročne zo sumy 2 580 USD od 21. februára 2003 do zaplatenia odôvodnil s poukazom na dobré mravy a
so zreteľom na spoluprácu žalobcu so žalovanou v istom období (č. l. 35 - č. l. 41), keď spravodlivému
usporiadaniu vzťahov účastníkov zodpovedá priznanie úroku z omeškania v rozsahu aktuálnej hodnoty
sadzby zákonných úrokov z omeškania pre občianskoprávne vzťahy (§ 3 nariadenia vlády č. 87/1995

Z. z.). O trovách konania strán sporu a štátu rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1, 2 CSP v spojení
s § 255 ods. 1, 2 CSP so zreteľom na pomerný úspech strán konania vo veci (priznaná istina spolu s
príslušenstvom) tak, že stranám konania a štátu náhradu vzniknutých trov nepriznal.

3. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu, proti jeho výrokom II. a III., podal žalobca dovolanie, s

tým, že odvolací súd mu nesprávnym procesným postupom znemožnil, aby uskutočňoval jemu patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces [§ 420 písm. f)
CSP] a zároveň, že napadnutý rozsudok odvolacieho súdu závisel od vyriešenia právnej otázky, pri
riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu [§ 421 ods. 1
písm. a) CSP]. Vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu podľa § 420 písm. f) CSP namietal, že odvolací súd

bol v zmysle § 387 ods. 3 CSP v spojení s § 393 ods. 2 CSP povinný riadne a náležite odôvodniť svoje
rozhodnutie, čo však v prípade napadnutej časti (II. a III. výrok) rozhodnutia odvolacieho súdu absentuje,
nakoľko odvolací súd v tejto časti svoje rozhodnutie žiadnym spôsobom neodôvodnil a súčasne v
obidvoch prípadoch rozhodol odvolací súd v rozpore so zákonom. Podľa názoru žalobcu odvolací súdnerozhodoval podľa relevantnej právnej normy, a to konkrétne vo výroku II. (ohľadom výšky zákonného
úroku z omeškania) podľa § 517 ods. 1 a ods. 2 OZ v spojení s § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z. a vo
výroku III. (ohľadom trov konania) podľa § 255 CSP. Vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu podľa § 421 ods. 1

písm. a) namietal, že odvolací súd zmenil výšku zákonných úrokov z omeškania z 13 % na 5 % a uplatnil
tzv. moderačné pravidlo, napriek tomu, že mu to príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka (§ 517 -
§ 521 OZ) neumožňujú, na rozdiel od možnosti uplatnenia tzv. moderačného práva súdu upraveného v §
450OZ(zníženienáhradyškody),§545aOZ(zníženiezmluvnejpokuty)a§301Obchodnéhozákonníka
(zníženie zmluvnej pokuty). Poukázal na judikát R 5/2000, ako aj na ďalšie rozhodnutia Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky (sp. zn. 2MCdo/15/2008, 2Obo/10/2012, R 35/2007), z ktorých má podľa jeho
názoru vyplývať, že jedine veriteľ môže požadovať od dlžníka nižší zákonný úrok z omeškania, najviac
však v hornej hranici tohto úroku, ktorá je stanovená v § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z., a teda ide o
výlučne právo veriteľa a teda nie je v právomoci súdu meniť výšku zákonného úroku z omeškania, ak si
tento úrok uplatnil žalobca voči žalovanému v zákonnej výške. Rozhodnutiu odvolacieho súdu teda malo
predchádzať nesprávne právne posúdenie veci a považoval ho za rozporné s ustálenou rozhodovacou

praxou dovolacieho súdu. V dovolaní ďalej poukázal na rozhodnutia samotného odvolacieho súdu ako aj
odvolacieho senátu 2Co, z ktorých má vyplývať ich rozhodovacia prax vo vzťahu k náhrade trov konania
úspešnej sporovej strane. Odkázal tiež na rozhodnutia dovolacieho súdu a Ústavného súdu Slovenskej
republiky (sp. zn. 5MCdo/24/2011, 5Cdo/67/2010, I. ÚS 198/2007, III. ÚS 144/2010, IV. ÚS 348/2011,) od
ktorých sa odvolací súd mal odkloniť. Namietal, že spor síce vyhral, ale nepriznaním zákonných úrokov v

zákonnej výške a trov právneho zastúpenia je konečný výsledok taký, že žalobca bude na tom z hľadiska
výsledku možného majetkové prírastku horšie, ako keby do súdneho sporu vôbec nešiel, čo považoval
za nespravodlivé. Z týchto dôvodov navrhol napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zmeniť s tým, že
žalovanej bude uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 2 580 USD spolu s úrokom z omeškania vo
výške 13 % ročne zo sumy 2 580 USD za obdobie

od 21. februára 2003 do zaplatenia, a tiež mu bude priznaný nárok na náhradu trov prvoinštančného a
odvolacieho konania v rozsahu 100 % a priznaný nárok na náhradu trov dovolacieho konania v rozsahu
100 %. Alternatívne navrhol predmetný rozsudok zrušiť a vec vrátiť odvolaciemu súdu na ďalšie konanie.

4. Proti rozsudku odvolacieho súdu podala dovolanie aj žalovaná s tým, že napadnutý rozsudok

odvolacieho súdu závisel od vyriešenia právnej otázky, ktorá je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne
[§ 421 ods. 1 písm. c) CSP]. Vyjadrila nesúhlas s výrokom o uložení povinnosti zaplatiť sumu 2 580
USD, pretože podľa jej názoru prvoinštančný súd ako aj odvolací súd rozhodol bez náležitých dôkazov
a celý výrok bol odôvodnený len výpoveďou svedkyne B. a tvrdením, že žalobca sa nestal členom WBC.
Poukázala na zápisnicu z 18. februára 2005 z ktorej má vyplývať, že podľa právneho zástupcu žalobcu je

žalobca dodnes členom WBC a nikto jeho členstvo nevypovedal. Z dokazovania má podľa žalovanej byť
jednoznačne zrejmé, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno, pretože žiadnym spôsobom nepreukázal
anepredložildôkaz,ktorýbydokázalzvrátiťskutkovýzáver,žeodžalobcufinančnéprostriedkyprevzala.
Ztýchtodôvodovnavrhlanapadnutýrozsudokodvolaciehosúduzrušiťavecmuvrátiťnaďalšiekonanie.

5. Žalovaná vo vyjadrení k dovolaniu žalobcu uviedla, že celá žaloba je neopodstatnená, nároky žalobcu
sú nepreukázané, a preto mu nepatria žiadne úroky ani trovy.

6. Žalobca vo vyjadrení k dovolaniu žalovanej navrhol, aby dovolací súd dovolanie žalovanej podľa §
447 písm. d) a f) CSP odmietol, alternatívne ako nedôvodné zamietol podľa § 448 CSP.

7. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) ako súd dovolací
(§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana zastúpená
v súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§
424 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) dospel k záveru, že dovolanie žalobcu je dôvodné

a dovolanie žalovanej je nedôvodné.

8. V zmysle § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon
pripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu - ktorému rozhodnutiu
odvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia

odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421
CSP.9. Podľa § 420 písm. f) CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo
veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý

proces.

10. Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej
v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom
spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).

11. Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP). Dovolacím dôvodom je nesprávnosť
vytýkaná v dovolaní (porovnaj § 428 CSP). Pokiaľ nemá dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v
konečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu podľa § 447 písm. f) CSP, je (procesnou) povinnosťou
dovolateľa vysvetliť v dovolaní zákonu zodpovedajúcim spôsobom, z čoho vyvodzuje prípustnosť
dovolania a v dovolaní náležite vymedziť dovolací dôvod (§ 420 CSP alebo § 421 CSP v spojení s §

431 ods. 1 CSP a § 432 ods. 1 CSP). V dôsledku spomenutej viazanosti dovolací súd neprejednáva
dovolanie nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatneným dovolacím dôvodom.

12. Žalobca vyvodzujúc prípustnosť dovolania z ustanovenia § 420 písm. f) CSP namietal nedostatočné
odôvodnenie napadnutého rozhodnutia v časti, v ktorej odvolací súd zmenil výšku zákonných úrokov z

omeškania a v časti nepriznaných trov právneho zastúpenia a s tým spojenú jeho nepreskúmateľnosť,
resp. zmätočnosť. Odôvodnenie odvolacieho súdu (body 30 a 32) nedávajú jasnú a zrozumiteľnú
odpoveď na všetky právne a skutkovo relevantné otázky k obsahu dovolaním napádaných výrokov II. a
III. Odvolací súd tiež pri rozhodovaní v otázke priznania trov konania mu žiadne nepriznal a to napriek
tomu, že bol v podstate sporu úspešný, avšak tieto dôvody hodné osobitného zreteľa v odôvodnení

nijako nepomenoval, náležite a presvedčivo neodôvodnil.

13. Hlavnými znakmi, ktoré charakterizujú procesnú vadu uvedenú v § 420 písm. f) CSP, sú: a/ zásah
súdu do práva na spravodlivý proces a b/ nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci procesnej
strane, aby svojou procesnou aktivitou uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia, a to v takej

miere (intenzite), v dôsledku ktorej došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Podstatou práva
na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv
na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované
právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce
konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky (I. ÚS 26/94), v ktorom sa uplatnia všetky zásady

súdneho rozhodovania v súlade so zákonmi a pri aplikácii ústavných princípov. Pod porušením práva na
spravodlivý proces v zmysle citovaného ustanovenia treba rozumieť nesprávny procesný postup súdu
spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré sa vymyká
nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca a ktoré (porušenie) tak zároveň znamená aj
porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou práva. Ide napr. o právo

na verejné prejednanie veci za prítomnosti strany sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným
dôkazom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie
rovnosti strán v konaní, na relevantné konanie súdu spojené zo zákazom svojvoľného postupu a
na rozhodnutie o riadne uplatnenom nároku spojené so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutia
spravodlivosti).

14. Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne
námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre
rozhodnutie vo veci (I. ÚS 46/05). Z uvedeného potom vyplýva, že k porušeniu práva na spravodlivý
proces v zmysle ustanovenia § 420 písm. f) CSP môže dôjsť aj nepreskúmateľnosťou napadnutého

rozhodnutia odvolacieho súdu (porov. I. ÚS 105/06, III. ÚS 330/2013, či 4Cdo/3/2019, 8Cdo/152/2018,
bod 26, 5Cdo/57/2019, bod 9, 10) alebo prekvapivosťou rozhodnutia vtedy, keď odvolací súd vydá
rozhodnutie, ktoré nebolo možné na základe zisteného skutkového stavu veci predvídať, čím bola
účastníkovi odňatá možnosť právne a skutkovo argumentovať vo vzťahu k otázke, ktorá sa s ohľadom na
právnynázorodvolaciehosúdujavilaakovýznamnáprejehorozhodnutie,čirôznymizávažnýmideficitmi

v dokazovaní (tzv. opomenutý dôkaz, deformovaný dôkaz, porušenie zásady voľného hodnotenia
dôkazov a pod.).15. Účelom odôvodnenia rozhodnutia je vysvetliť postup súdu a dôvody jeho rozhodnutia. V súlade
s § 220 ods. 2 CSP v spojení s § 393 ods. 2 CSP musí súd v odôvodnení rozhodnutia podať výklad
opodstatnenosti a zákonnosti výroku rozhodnutia a musí sa vyporiadať so všetkými rozhodujúcimi

skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený s poukazom
na zistené rozhodujúce skutočnosti, ale tiež s poukazom na ním prijaté právne závery. Povinnosť súdu
rozhodnutienáležiteodôvodniťjeodrazomprávastranysporunadostatočnéapresvedčivéodôvodnenie
spôsobu rozhodnutia súdu, ktorý sa zaoberá so všetkými právne relevantnými dôvodmi uplatnenej
žaloby, ako aj so špecifickými námietkami strany sporu. Odôvodnenie rozhodnutia súdu nižšej inštancie

musí byť zároveň dostatočným podkladom pre uskutočnenie prieskumu v opravnom konaní. Porušením
uvedeného práva strany sporu na jednej strane a povinnosti súdu na strane druhej sa strane sporu
(okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným spôsobom) odníma možnosť
náležite skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci využitia prípadných riadnych
alebo mimoriadnych opravných prostriedkov.

16. Dovolací súd v tejto súvislosti osobitne zdôrazňuje, že súčasťou obsahu práva na spravodlivé súdne
konanie je aj právo strany sporu na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne
odpovie na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany (§
387 ods. 3 CSP). Nerešpektovanie tohto kogentného ustanovenia zakladá prípustnosť a dôvodnosť
dovolania (porov. sp. zn. 4Cdo/125/2019). Dodržiavanie povinnosti odôvodniť rozhodnutie má zaručiť

transparentnosť a kontrolovateľnosť rozhodnutí súdov, a tak vylúčiť svojvôľu v tomto procese. V právnom
štáte by nemali vzniknúť pochybnosti, či sa súd s určitou, druhou stranou výslovne prezentovanou
otázkou zaoberal, či nie; odpoveď by mala byť zrejmá z odôvodnenia súdneho rozhodnutia.

17. Dovolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu, z

hľadiska vyššie definovaných požiadaviek na riadne odôvodnenie rozhodnutia v namietanom smere a
s tým súvisiace právo na spravodlivý proces, nemôže v kontexte celého súdneho konania obstáť.

18. V posudzovanej veci predmet sporu spočíval v posúdení nároku žalobcu na zaplatenie sumy od
žalovanej vo výške 2 580 USD spolu s 13 percentným úrokom z omeškania ročne zo sumy 2 580 USD

za obdobie od 21. februára 2003 do zaplatenia (výrok II.) a nároku žalobcu voči žalovanej na náhradu
trov konania (výrok III.). Dovolací súd vyhodnotil ako dôvodnú tú časť oponentúry žalobcu, podľa ktorej
odvolací súd dostatočne nezdôvodnil, nevysvetlil, na základe čoho, resp. na základe uplatnenia akých
výkladových metód dospel k záveru, keď zmenil výšku zákonných úrokov z omeškania z 13 percent na
5 percent, t. j, súd uplatnil moderačné právo s poukazom na dobé mravy v občianskoprávnych vzťahoch

a tiež výstižne a presvedčivo neodôvodnil právne závery o nepriznaní stranám náhradu trov konania.

19. Dovolací súd poukazuje, že úroky ako aj úroky z omeškania tvoria príslušenstvo pohľadávky. Čo
sa týka úrokov z omeškania, tak ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo
požadovať od dlžníka popri samotnom plnení aj úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto občianskeho

zákonníka povinný platiť poplatok z omeškania. Výšku úrokov z omeškania ustanovuje vykonávací
predpiskObčianskemuzákonníku,ktorýmjenariadenieVládySRč.87/1995Z.z.,ktorýmsavykonávajú
niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka. Podľa uvedeného nariadenia vlády je výška úrokov z
omeškaniaopäťpercentuálnychbodovvyššiaakozákladnáúrokovásadzbaEurópskejcentrálnejbanky
platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu. Za sankcie sa v zmysle tohto nariadenia

vlády považujú úroky z omeškania, zmluvné pokuty a akékoľvek iné plnenia za omeškanie spotrebiteľa
so splácaním peňažných prostriedkov.

20. I keď úroky aj úroky z omeškania tvoria príslušenstvo pohľadávky, čo sa týka úrokov (nie úrokov
z omeškania), tak tieto je možné v rámci občianskoprávnych vzťahov dojednať pri peňažnej pôžičke.

Výška úrokov, ktoré možno dohodnúť, nie je výslovne limitovaná. To však neznamená, že možno
dohodnúť akúkoľvek výšku úrokov. Výška úrokov nemôže byť v rozpore s dobrými mravmi (§ 3 ods. 1
Občianskeho zákonníka). O takýto stav pôjde spravidla vtedy, ak dohodnuté úroky presiahnu úrokovú
mieru poskytovanú peňažnými ústavmi v čase uzavretia dohody. Je tiež potrebné rozlíšiť medzi úrokmi,
ktoré sú odmenou resp. cenou za poskytnutý úver a úrokmi z omeškania, ktoré sú sankciou za

omeškanie. Ide o dva rozdielne inštitúty a nezriedka je dlžník povinný platiť súčasne aj úroky aj úroky
z omeškania. Omeškanie dlžníka s plnením záväzku má zo zákona za následok obsahovú zmenu práv
veriteľa a povinností dlžníka, resp. ich doplnenie novými právami a povinnosťami. Omeškaním teda
nastáva zo zákona zmena obsahu právneho vzťahu, a to taká, že povedľa trvajúcej povinnosti splniťzáväzok vznikajú aj nové (ďalšie) práva a povinnosti, bez ohľadu na to, či dlžník omeškanie zavinil
alebo nie. V občianskoprávnych vzťahoch sa výška sadzby úrokov z omeškania nedá zmluvne dojednať,
resp. zmluvné strany sa nemôžu dohodnúť na vyššej než zákonom stanovenej výške na rozdiel od

obchodnoprávnych vzťahoch, kde sa uprednostňuje dohoda podnikateľov o výške úrokov z omeškania.

21. Súdna prax je jednotná v tom, že z povahy ustanovenia § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka v
spojení s § 3 ods. 1 nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z. vyplýva, že kogentne je stanovená horná hranica
úrokov z omeškania, ktorej prekročenie nie je prípustné (porovnaj rozhodnutie uverejnené v Zbierke

rozhodnutí a stanovísk súdov SR pod č. 5, ročník 2000, R 5/2000).

22. Dohoda o úrokoch omeškania, ktorých výška prekračuje hornú hranicu stanovenú zákonom je v
zmysle § 39 Občianskeho zákonníka absolútne neplatným právnym úkonom (uznesenie NSSR z 18.
augusta 2010, sp. zn. 4MCdo/8/2010).

23. Odvolací súd znížil úroky z omeškania s poukazom na dobré mravy. Definíciu dobrých mravov
ponúka Uznesenie Ústavného súdu SR z 24. februára 2011 č. k. IV. ÚS 55/2011-19, podľa ktorého
dobrými mravmi sú pravidlá správania sa, ktoré sú v prevažnej miere v spoločnosti uznávané a
tvoria základ fundamentálneho hodnotového poriadku. Podľa Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sa
dobrými mravmi v občianskoprávnych vzťahoch v súdnej praxi rozumie súbor spoločenských, kultúrnych

a mravných pravidiel správania, ktorý je v súlade so všeobecne uznávanými vzťahmi medzi ľuďmi
a mravnými princípmi spoločenského zriadenia a ktorý v historickom vývoji osvedčil istú nemennosť,
vystihujúc podstatné historické tendencie, ktoré sú zdieľané rozhodujúcou časťou spoločnosti a majú
povahu základných noriem (Rozsudok Najvyššieho súdu SR z 26. apríla 2012, sp. zn. 5Cdo/26/2011).

24. V právnej vede existuje ustálený právny názor, že právna norma má byť dostatočne všeobecná, aby
dokázala pokryť čo najviac spoločenských vzťahov a regulovať správanie a konanie adresátov právnej
normy. Samozrejme nie je možné pokryť úplne všetky spoločenské vzťahy, a preto zákonodarca zakotvil
v právnych predpisoch inštitút dobrých mravov, aby tak bolo možné regulovať aj tie spoločenské vzťahy,
ktoré žiadna právna norma výslovne nepredvída.

25. Podľa§3ods.1Občianskehozákonníkavýkonprávapovinnostívyplývajúcichzobčianskoprávnych
vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie
byť v rozpore s dobrými mravmi. Podľa rozsudku Najvyššieho súdu SR z 30. marca 2011, sp. zn.
3Cdo/144/2010 uvedené ustanovenie umožňuje súdu posúdiť vec v tom smere, či výkon daného

subjektívneho práva je v súlade s dobrými mravmi a v prípade, že tomu tak nie je, odoprieť
právnu ochranu uplatňovaného práva. Aplikácia tohto ustanovenia umožňuje aj zásah do výkonu už
existujúceho práva vyplývajúceho z občianskoprávnych vzťahov, nemôže ale viesť ku vzniku, zmene
alebo zániku práv a povinností. Ustanovenie § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka nemá totiž vlastnú
priamu normotvornú platnosť - upravuje iba spôsob aplikácie a interpretácie iných ustanovení. Ak je

určitý úkon absolútne neplatný, nastáva jeho neplatnosť priamo zo zákona už v čase jeho urobenia. Ani
pri uplatnení princípov spravodlivosti a dobrých mravov pri výkone práv a povinností nemá súd možnosť
dodatočne zvážiť, či absolútnu neplatnosť úkonu „uzná alebo neuzná" (resp. či ju zohľadní alebo
nezohľadní). Na dôvod zakladajúci absolútnu neplatnosť právneho úkonu musí súd vždy prihliadnuť, a
to aj bez návrhu (z úradnej povinnosti - ex officio).

26. V danej veci odvolací súd zmenil rozhodnutie súdu prvej inštancie o priznanej výške zákonných
úrokov z omeškania z 13 percent na 5 percent, to znamená že uplatnil tzv. moderačné právo súdu,
pričom sa ani nepokúsil odôvodniť, na základe akej právnej úpravy si osvojil uplatniť takúto zmenu vo
vzťahu k zákonným úrokom z omeškania. Jedine veriteľ môže požadovať od dlžníka nižší zákonný úrok

z omeškania, najviac však v hornej hranici tohto úroku, ktorá je stanovená v ustanovení § 3 nariadenia
vlády č. 87/1995 Z. z., a teda ide o výlučné právo veriteľa. Ak teda odvolací súd využil moderačné
právo a znížil zákonné úroky z omeškania z dôvodu, že ich výška nebola v súlade s dobrými mravmi,
mal svoje rozhodnutie odôvodniť zákonným spôsobom, vysvetliť dôvody, so zreteľom na ktoré súd
rozhodol. Odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu navyše musí byť aj dostatočným podkladom pre

uskutočnenie prieskumu v dovolacom konaní. Ak rozhodnutie odvolacieho súdu neobsahuje náležitosti
uvedené v § 393 CSP, je nepreskúmateľné.27. OdvolacísúdďalejvIII.výrokurozsudkuzmenilrozhodnutiesúduprvejinštancieopriznanomnároku
žalobcu voči žalovanej o náhrade trov konania v rozsahu 100 percent a to tak, že žiadnej zo sporových
strán nepriznal nárok na náhradu trov konania, pričom opätovne svoje rozhodnutie doslova žiadnym

spôsobom nevysvetlil a neodôvodnil. Odôvodnenie odvolacieho súdu o nepriznaní trov žalobcovi ako
úspešnej sporovej strane v konaní je uvedené len v bode 32. odôvodnenia rozsudku: ,,O trovách konania
strán sporu a štátu (§ 396 ods. 1, 2 CSP) rozhodol odvolací súd so zreteľom na pomerný úspech
strán konania vo veci (priznaná istina spolu s príslušenstvom) tak, že stranám konania a štátu náhradu
vzniknutých trov nepriznal (§ 255 ods. 1, 2 CSP)“. Je zrejmé, že odvolací súd v tejto časti postupoval

a aplikoval ustanovenie § 257 CSP, v ktorom je uvedené, že: ,,výnimočne súd neprizná náhradu trov
konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa.“

28. Každé rozhodnutie súdu, ktorým sporovej strane neprizná náhradu trov konania, musí byť zo
svojej podstaty výnimočným rozhodnutím, prijatým na základe riadneho zváženia všetkých relevantných
okolnostíkonkrétnehoprípaduanazákladeprísnereštriktívnehovýkladu§257CSPavňomobsiahnutej

formulácie „dôvody hodné osobitného zreteľa“. Ustanovenie § 257 CSP predstavuje odchýlku zo zásady
zodpovednosti za výsledok (§ 255 CSP) aj zo zásady zodpovednosti za zavinenie (§ 256 ods. 1
CSP). Súd podľa neho nemusí zaviazať neúspešnú stranu sporu nahradiť trovy konania úspešnej
strane, resp. nemusí zaviazať stranu, ktorá spôsobila vznik trov svojím zavinením, aby tieto trovy
nahradila protistrane. Dôvody hodné osobitného zreteľa ani výnimočné okolnosti zákon neuvádza,

ani exemplifikatívne a výklad týchto podmienok ponecháva na súdnej praxi. To však neznamená,
že tým vytvára priestor na celkom voľnú úvahu súdu. V zmysle dnes už ustálenej judikatúry (pozri
k tomu napr. uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 2MCdo/17/2009, sp. zn. 5Cdo/67/2010 či sp. zn.
3MCdo/46/2012) ustanovenie § 257 CSP nie je možné považovať za predpis, ktorý by zakladal jeho
voľnúmožnosťaplikácie(vzmyslesvojvôle),aleideoustanovenie,podľaktoréhojesúdpovinnýskúmať,

či v prejednávanej veci neexistujú zvláštne okolnosti hodné osobitného zreteľa, ku ktorým je potrebné
pri stanovení povinnosti nahradiť trovy konania výnimočne prihliadnuť. Ustanovenie § 257 CSP preto
nie je možné vykladať tak, že je naň možné prihliadnuť kedykoľvek bez zreteľa na základné zásady
rozhodovania o trovách konania.

29. V sporovom konaní (v danom prípade ide o také konanie) sa otázka náhrady trov konania spravuje
predovšetkým zásadou úspechu vo veci (§ 255 ods. 1 CSP) a princípom procesného zavinenia na
zastavení konania (§ 256 ods. 1 CSP). Predmetné ustanovenie preto nemožno interpretovať tak, že
súdu umožňuje kedykoľvek a bez ohľadu na základné zásady rozhodovania o náhrade trov konania
nepriznať náhradu trov konania úspešnému účastníkovi. Výnimočnosť aplikácie tohto ustanovenia musí

byť daná osobitnými okolnosťami, ktorých charakteristika musí byť v odôvodnení rozhodnutia vždy
náležite vysvetlená a konkretizovaná.

30. Dovolací súd poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
5Cdo/67/2010 z 9. júna 2010: ,,len výnimočne nemusí súd úspešnému účastníkovi priznať náhradu

trov konania. Môže tak urobiť podľa ustanovenia § 150 O.s.p., podľa ktorého ak sú tu dôvody hodné
osobitného zreteľa, nemusí súd náhradu trov konania celkom alebo sčasti priznať. Zo slovného znenia
uvedeného zákonného ustanovenia vyplýva, že ide o ustanovenie výnimočné, ktoré má súdu umožniť,
aby pri rozhodovaní o náhrade trov konania mohol prihliadnuť k zvláštnostiam jednotlivých konkrétnych
prípadov a má slúžiť k odstráneniu neprimeranej tvrdosti. Úvaha súdu, že ide o výnimočný prípad a či sú

dané dôvody hodné osobitného zreteľa, musí vychádzať z posúdenia všetkých okolností konkrétnej veci.
Ustanovenie § 150 O.s.p. preto nemožno vykladať tak, že možno kedykoľvek bez ohľadu na základné
zásady rozhodovania o náhrade trov konania nepriznať náhradu trov úspešnému účastníkovi konania;
vždy musí ísť o celkom výnimočný prípad, ktorý musí byť v rozhodnutí aj náležite odôvodnený“.

31. Dovolací súd poukazuje, že hranice sudcovskej úvahy sú dané účelom právnej úpravy náhrady
trov konania, ktorá jej nepriznanie alebo priznanie len sčasti úspešnému účastníkovi pripúšťa len ako
výnimku zo všeobecného procesného princípu zodpovednosti za výsledok sporového konania. Musí
teda ísť o celkom výnimočný prípad, ktorý musí byť v rozhodnutí aj náležite odôvodnený.

32. Výnimočnosť môže spočívať tak v okolnostiach danej veci, ako aj v okolnostiach na strane
účastníkov konania. Dovolací súd dospel k záveru, že krajský súd neuviedol žiadne dôvody, pre použitie
tohto výnimočného ustanovenia, na ktorých založil svoje rozhodnutie o trovách konania. Takýmtopostupom došlo k popretiu ústrednej zásady procesného rozhodovania o náhrade trov konania a to
zásady úspechu v konaní.

33. K námietke sťažovateľa o nemožnosti vyjadriť sa k aplikácii § 257 CSP dovolací súd poukazuje na
uznesenie Ústavného súdu SR z 6. júna 2019: sp. zn. II. ÚS 113/2019,,rozhodovanie o trovách konania
je v podstate druhotným aspektom konania, preto z pohľadu ústavnoprávnej udržateľnosti rozhodnutia
nepovažuje za nevyhnutné, aby všeobecný súd za každých okolností poskytol stranám v konaní
priestor, aby sa vyjadrili k potenciálnej aplikácii § 257 Civilného sporového poriadku. Vyhodnocovanie

okolností hodných osobitného zreteľa je totiž taká komplexná činnosť, že aj ak by sudca v určitom
momente zvažoval aplikáciu § 257 Civilného sporového poriadku, napokon by sa k jej aplikácii prikloniť
nemusel. Vzhľadom na uvedené okolnosti, s poukazom na širokú škálu eventualít, ktoré môžu nastať pri
rozhodovaní súdu, sa ústavný súd prikláňa skôr k potrebe následného vyčerpávajúceho vysvetlenia, v
čom spočívali podľa konajúceho súdu okolnosti hodné osobitného zreteľa, pre ktoré nepriznal úspešnej
strane náhradu trov konania ako ku rigidne stanovenej povinnosti vždy a za každých okolností vyzvať

strany sporu, aby sa vyjadrili k potenciálnej aplikácii § 257 Civilného sporového poriadku. Ústavný súd
uznáva, že je žiaduce, ak konajúci súd pred rozhodnutím o aplikácii § 257 Civilného sporového poriadku
vytvorí pre strany konania priestor, aby mohli účinne uplatňovať námietky a argumenty „za a proti“
aplikácii predmetného zákonného ustanovenia. Na druhej strane samotná skutočnosť, že krajský súd
nevyzvalsťažovateľa,abysavyjadrilkmožnosti,žejemuakoúspešnejstranevkonanínepriznánáhradu

trov konania, v okolnostiach daného prípadu podľa ústavného súdu nezakladá dôvod na vyslovenie
porušenia práva na súdnu ochranu (m. m. IV ÚS 498/2018).“ Dovolací súd mal v preskúmavanej veci za
preukázané, že odvolací súd pred vydaním rozhodnutia nevyzval žalobcu, aby sa vyjadril k možnosti,
že jemu ako úspešnej strane v konaní neprizná náhradu trov konania, čo následne v odôvodnení
rozsudku nezhojil a ani vyčerpávajúco nevysvetlil, v čom spočívali podľa konajúceho súdu okolnosti

hodné osobitného zreteľa, pre ktoré nepriznal úspešnej strane náhradu trov konania, tak ako to uviedol
ústavný súd vo svojom uznesení z 6. júna 2019. sp. zn. II. ÚS 113/2019.

34. Po relevantnom vyhodnotení právne významných otázok ohľadom dodržania povinnosti riadne
odôvodniť rozhodnutie (ktoré má zaručiť transparentnosť a kontrolovateľnosť rozhodnutí súdov, a tak

vylúčiť svojvôľu v tomto procese) dovolací súd uzatvára, že uvedené nedostatky odôvodnenia rozsudku
odvolacieho súdu majú v danom prípade za následok, že napadnuté rozhodnutie nespĺňa požiadavky
stanovené súdu v ustanovení § 220 ods. 2 CSP v spojení s § 393 ods. 2 CSP na riadne odôvodnenie
rozsudku. Z tohto dôvodu je dovolanie žalobcu procesne prípustné podľa § 420 písm. f) CSP a žalobca
v ňom dôvodne namieta ním uvádzanú procesnú vadu zmätočnosti, pretože mu týmto nesprávnym

procesným postupom súdu bolo znemožnené realizovať jemu patriace procesné práva v takej miere, že
došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

35. Ohľadom dovolania žalovanej dovolací súd po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§
427 ods. 1 CSP) strana zastúpená v súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorej neprospech bolo

napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) dospel k záveru,
že dovolanie žalovanej je potrebné odmietnuť.

36. Žalovaná v dovolaní formálne vyvodzovala prípustnosť svojho dovolania z ustanovenia § 421 ods.
1 písm. c) CSP (napadnutý rozsudok odvolacieho súdu závisel od vyriešenia právnej otázky, ktorá je

dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne).

37. Dovolací súd zdôrazňuje, že ustanovenie § 432 ods. 2 CSP uvádza spôsob, ako má dovolateľ
dovolací dôvod spočívajúci v nesprávnom právnom posúdení veci vymedziť. Uvedené ustanovenie
je nutné vykladať v súvislosti s § 421 ods. 1 CSP zakladajúcim prípustnosť dovolania v prípade

nesprávneho právneho posúdenia veci, čo znamená, že dovolateľ je povinný dovolací dôvod vymedziť
nesprávnym právnym posúdením takej právnej otázky, od ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu
a zároveň pri ktorej riešení sa odvolací súd buď odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho
súdu, alebo ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená, alebo je dovolacím
súdom rozhodovaná rozdielne.

38. V preskúmavanej veci však žalovaná nevymedzila označené dovolacie dôvody spôsobom
uvedeným v § 432 ods. 2 CSP v spojení s § 421 ods. 1 tohto právneho predpisu. Žalovaná totiž v
danom prípade ani len nenastolila, nevymedzila, neformulovala, nepomenovala právnu otázku v zmyslepredmetných ustanovení a ani neoznačila rozhodnutia dovolacieho súdu, ktoré danú otázku riešia
rozdielne. Dovolací súd preto nemôže svoje rozhodnutie založiť na predpokladoch alebo domnienkach,
ktorú otázku a ktoré rozhodnutia eventuálne mala dovolateľka na mysli. Za týchto okolností dovolací

súd nemohol pristúpiť ani k posudzovaniu všetkých procesnoprávnych a hmotnoprávnych otázok, ktoré
pred ním riešili prvoinštančný, či odvolací súd. Dovolací súd je v súlade s dispozičnou zásadou viazaný
uplatnenými dovolacími dôvodmi (§ 440 CSP), vrátane ich obsahového i rozsahového vymedzenia, a
z iných, než dovolateľom uplatnených dôvodov, napadnuté rozhodnutie preskúmavať nemôže. Preto
ak dovolanie nie je odôvodnené prípustnými dovolacími dôvodmi alebo ak dovolacie dôvody nie sú

vymedzené spôsobom uvedeným v § 432 CSP, tak ako sa to stalo aj v prejednávanej veci, tento
nedostatok má za následok odmietnutie dovolania podľa § 447 písm. f) CSP.

39. Dovolací súd napriek uvedenému aplikujúc ustanovenie § 124 CSP posudzoval dovolanie žalovanej
podľa jeho obsahu a v snahe autenticky porozumieť textu dovolania ako celku (viď nález Ústavného
súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 15/2021 z 25. mája 2021 alebo nález sp. zn. I.ÚS 336/2019 z

9. júna 2020) dospel k záveru, že žalovaná v dovolaní hlavne namietala zaplatenie sumy 2 580 USD. Je
názoru, že žalobca nepredložil dôkaz, že jej odovzdal hotovosť v sume 2 580 USD a neuniesol dôkazné
bremeno v tomto smere a tiež hodnotenie dôkazov zo strany odvolacieho súdu považuje za nesprávne.
Preto dovolací súd posudzoval prípustnosť dovolania žalovanej aj z ustanovenia § 420 písm. f) CSP.

40. Žalovaná namietala hodnotenie dôkazov v uvedenom smere zo strany odvolacieho súdu a považuje
ich za nesprávne. V súvislosti s uvedenou námietkou žalovanej treba zdôrazniť, že dovolaním nie je
zásadne možné úspešne napadnúť hodnotenie dôkazov. Napadnúť možno len výsledok činnosti súdu
pri hodnotení dôkazov, pričom nesprávnosť hodnotenia dôkazov, ako to vyplýva zo zásady voľného
hodnotenia dôkazov, možno vyvodzovať len zo spôsobu, ako k výsledku súd dospel. V posudzovanej

veci,podľanázorudovolaciehosúdu,zrozhodnutiaodvolaciehosúdu(rovnakoajsúduprvejinštancie)je
zrejmý jeho myšlienkový postup pri hodnotení dôkazov, výsledkom ktorého bol určujúci skutkový záver,
podľa ktorého súdu z celého postoja a konania žalovanej dospel k záveru, že na strane žalovanej došlo
k vzniku bezdôvodného obohatenia vo výške žalovanej sumy 2 580 USD, ktorú jej žalobca odovzdal v
časovom intervale od 30. augusta 1998 do 5. decembra 1998.

41. Za procesnú vadu konania podľa ustanovenia § 420 písm. f) CSP nemožno považovať to,
že žalovaná sa s rozhodnutím odvolacieho súdu nestotožňuje a že odvolací súd neodôvodnil svoje
rozhodnutie v časti zaplatenia sumy 2 580 USD podľa jej predstáv. Samotná skutočnosť, že žalovaná
so skutkovými a právnymi závermi vyjadrenými v odôvodnení rozhodnutia odvolacieho súdu k danej

povinnosti nesúhlasí a nestotožňuje sa s nimi, nemôže sama osebe viesť k založeniu prípustnosti
dovolania podľa § 420 písm. f) CSP, pretože do práva na spravodlivý proces nepatrí právo na to,
aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby sa všeobecný súd stotožnil s
jeho právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ním predkladaným výkladom všeobecne
záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jeho vôľou a požiadavkami, ale ani právo vyjadrovať sa

k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne dožadovať sa ním navrhnutého
spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, I. ÚS 98/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS
251/03).

42. Sumarizujúc vyššie uvedené, dovolací súd v okolnostiach preskúmavanej veci v danom smere,

nezistil ústavnoprávne deficity v rámci zisťovania skutkového stavu veci, odvolací súd po zopakovaní
dokazovania postupoval v súlade so základnými princípmi civilného sporového konania, najmä zásadou
voľného hodnotenia dôkazov (čl. 15 CSP) a princípmi všeobecnej spravodlivosti. Krajský súd pri
zisťovanískutkovéhostavurešpektovalústavno-procesnézásady(akosúzákaztzv.deformáciedôkazu,
či opomenutého dôkazu, zásadu rovnosti zbraní, priamosti, voľného hodnotenia dôkazov), náležitým

spôsobom zistil skutkový stav veci a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodol tak, že
jeho skutkové a právne závery nemožno považovať za svojvoľné, neudržateľné, ani prijaté v zrejmom
omyle, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Z tohto hľadiska preto nemožno
postupu odvolacieho súdu v časti povinnosti zaplatiť žalobcovi sumu 2 580 USD nič vytknúť a námietky
žalovanej preto dovolací súd považoval z hľadiska prípustnosti a dôvodnosti dovolania podľa § 420

písm. f) CSP za neopodstatnené. So zreteľom na uvedené dovolací súd dospel k záveru, že dovolanie
žalovanej vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu podľa § 420 písm. f) CSP nie je prípustné, a preto ho v tejto
časti odmietol podľa § 447 písm. f) CSP.43. Najvyšší súd rozhodnutie o nároku na náhradu trov dovolacieho konania neodôvodňuje (§ 451
ods. 3 druhá veta CSP).

44. Čo sa týka dovolania žalobcu a vzhľadom k zisteniu, že v konaní došlo k procesnej vade podľa §
420 písm. f) CSP, ktorá skutočnosť je okolnosťou, pre ktorú musí dovolací súd napadnuté rozhodnutie
vždy zrušiť, pretože rozhodnutie vydané v konaní postihnutom tak závažnou procesnou vadou, nemôže
byť považované za správne, Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok odvolacieho súdu zrušil (§ 449
ods. 1 CSP) a vec mu vrátil na ďalšie konanie (§ 450 CSP). Vzhľadom na výskyt vady v zmysle § 420

písm. f) CSP, dovolací súd sa už nezaoberal ďalšími námietkami uvedenými v dovolaní.

45. Ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, súd
prvej inštancie a odvolací súd sú viazaní právnym názorom dovolacieho súdu (§ 455 CSP). Ak dovolací
súd zruší rozhodnutie a ak vráti vec odvolaciemu súdu alebo súdu prvej inštancie na ďalšie konanie,
rozhodne tento súd o trovách pôvodného konania a o trovách dovolacieho konania (§ 453 ods. 3 CSP).

45. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.