Rozsudok – Ostatné ,
Odmietajúce odvolanie Judgement was issued on Tuesday, October 8, 2024

Súd: Okresný súd Námestovo
Spisová značka: 16C/37/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5824200955
Dátum vydania rozhodnutia: 08. 10. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Veselá

ECLI: ECLI:SK:OSNO:2024:5824200955.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Námestovo, sudkyňou JUDr. Janou Veselou, v spore žalobcu: A. B., nar. XX.XX.XXXX,

bytom XXX XX C. XXX, zastúpeného JUDr. Lenou Mišalovou, advokátkou so sídlom 026 01 Dolný
Kubín, Radlinského 47, proti žalovanej: C. D., nar. XX.XX.XXXX, XXX XX bytom E. B. - B., B. F. XXX/
X, zastúpenej spoločnosťou Advokátska kancelária SLAMKA & Partners, s. r. o., so sídlom 06 01 Dolný
Kubín, Radlinského 1735/29, IČO: 50 120 000, o určenie času splnenia dlhu, takto

r o z h o d o l :

I. Súd u r č u j e , že dlh žalovanej voči žalobcovi z titulu poskytnutia finančných prostriedkov na kúpu
auta pre žalovanú v roku 2018 v sume od 2.000,- eur do 2.200,- eur a z titulu nájomného zaplateného za
žalovanú dňa 09.08.2018 a 02.04.2019 spolu v sume 2.760,- eur je splatný do 60 dní od právoplatnosti

rozsudku.

II. Vo zvyšnej časti súd žalobu z a m i e t a .

III. Žiadna zo strán n e m á právo na náhradu trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

1/ Žalobou, doručenou tunajšiemu súdu dňa 03.04.2024, sa žalobca domáhal určenia, že dlh žalovanej
voči nemu vo výške 7.967,20 eur je splatný do 60 dní od právoplatnosti rozsudku.

2/ Žalobu odôvodnil tým, že strany sporu sú bývalými partnermi a zároveň rodičmi maloletého G. D.,
narodeného v roku XXXX, pričom určitú dobu spolu žili v spoločnej domácnosti. V rokoch 2017 až
2019 žalobca poskytoval žalovanej pôžičky za účelom prípravy na výkon podnikateľskej činnosti - na
zariadenie kozmetického salónu, úhrad nájomného a energií za prenajaté priestory salónu a zároveň
poskytolžalovanejpôžičkuajnazakúpenieosobnéhomotorovéhovozidla.Celkovásumataktopostupne
poskytnutých peňažných prostriedkov bola 7.976,20 eur, pričom pôžičky žalobca poskytoval jednak
formou hotovostných pôžičiek – výber z bankomatu a poskytnutie priamo žalovanej, resp. poskytoval

ich tak, že za žalovanú priamo uhradil dlžné čiastky jej veriteľom (nájomné, energie, úhrada licencií
pre výkon podnikania). Žalobca takto poskytol žalovanej pôžičky v nasledovných dňoch a výškach:1.
zariadenie salónu 152,40 eur 02.12.2017; 2. zariadenie salónu 140,99 eur 02.12.2017; 3. zariadenie
salónu 229,97 eur 02.12.2017; 4. zariadenie salónu 165,- eur 04.12.2017; 5. licencia kozmetika 130,-
eur 04.12.2017; 6. zariadenie salónu 140,- eur 04.12.2017; 7. zariadenie salónu 142,63 eur 06.12.2017;
8. zariadenie salónu 25,89 eur 11.12.2017; 9. zariadenie salónu 55,20 eur 12.12.2017; 10. zariadenie
salónu 376,20 eur 12.12.2017; 11. zariadenie salónu 327,92 eur 29.12.2017; 12. auto 2.200 eur

02.08.2018; nájomné salón 1.656,- eur 09.08.2018; 14. nájomné, energie salón 1.104,- eur 02.04.2019;
15. energie, nájomné salón 1.130,- eur 02.08.2019. Za účelom, aby mohol žalobca poskytnúť žalovanej
pôžičky, žalobca čerpal spotrebný úver vo H., I. .J. dňa 01.12.2017 v sume 8.000,- €, z ktorého časť
bola použitá na poskytnutie pôžičiek pod položkami č. 1 až 11 vrátane. Pôžička na auto (položka č.12) bola poskytnutá v mesiaci august 2018 z prostriedkov nového spotrebiteľského úveru vo H. na
sumu 15.000,- €, z ktorého žalobca vyrovnal prvý úver a zostatok použil okrem iného na poskytnutie
pôžičky pre žalovanú na osobné motorové vozidlo. Tento úver bol žalobcovi poskytnutý 01.08.2018 a

následne, hneď na druhý deň peniaze poskytol žalovanej. Auto, ktoré si žalovaná z peňazí poskytnutých
žalobcom zakúpila, stálo celkovo 6.000,- €, z toho podľa vedomosti žalobcu časť kúpnej ceny vo
výške 3.800,- € uhradili rodičia žalovanej a zvyšnú sumu 2.200,- € uhradil formou poskytnutej pôžičky
žalobca. Pôžičky pod položkami č. 14 a 15 boli hradené priamo z účtu žalobcu veriteľom žalovanej a
prostriedky na zaplatenie týchto dlhov žalovanej zabezpečil žalobca formou nových spotrebiteľských

úverov vo H., I. čerpaných za týmto účelom dňa 01.04.2019 a dňa 31.07.2019. Žalobca a žalovaná
sa po rozchode dohodli na tom, že žalovaná vráti pôžičku keď bude môcť, keďže žalovaná bola/
je od r. 2021 na materskej, resp. rodičovskej dovolenke. Žalovaná uznala svoj záväzok na vrátenie
poskytnutých pôžičiek aj písomne, keď v liste žalobcovi uviedla, že „hneď ako to bude možné, to, čo
si mi požičal na auto a nájom Ti vrátim“. Do dnešného dňa však žalovaná žalovanému poskytnutú
pôžičku nevrátila, a na opakované ústne žiadosti žalobcu nereagovala. Výzvou zo dňa 03.07.2023

žalobca prostredníctvom právnej zástupkyne oslovil žalovanú so žiadosťou o určenie splatnosti dlhu
alternatívne jej navrhoval uzatvorenie dohody o splatnosti dlhu a o jeho úhrade v splátkach. Výzvu
žalovaná prevzala dňa 09.07.2023. O mesiac neskôr, v mesiaci august 2023 žalovaná zaslala právnej
zástupkyni žalobcu mailovú odpoveď, v ktorej v rozpore so skutkovým stavom uviedla, že voči žalobcovi
neeviduje žiadny záväzok, a že suma 2.000,- €, ktorou jej žalobca prispel na kúpu motorového vozidla

bola dar a nie pôžička. Na uvedenú odpoveď žalobca reagoval stanoviskom zo dňa 05.09.2023, v
ktorom pripomenul žalovanej aj jej písomné uznanie záväzku, na ktoré stanovisko už však žalovaná
nereagovala. Podľa § 564 OZ „Ak je čas plnenia ponechaný na vôli dlžníka, určí ho na návrh veriteľa
súd podľa okolností prípadu tak, aby to bolo v súlade s dobrými mravmi.“. V posudzovanom prípade sa
žalobca a žalovaná dohodli, že žalovaná vráti pôžičku keď bude môcť, t. j. čas plnenia bol v súlade s §

564 OZ ponechaný na vôli dlžníka. Odo dňa poskytnutia pôžičky (poslednej sumy v mesiaci 08/2019),
už uplynulo takmer 5 rokov a žalovaná svoj dlh do dnešného dňa nesplatila ani čiastočne, resp. odmieta
určiť okamih jeho splatnosti, respektíve začala sa brániť nepravdivým tvrdením, že nešlo o pôžičku ale
o dar. Táto obrana žalovanej je nepravdivá, žalobca si za účelom poskytnutia pôžičky musel zabezpečiť
finančné prostriedky z úveru v banke, keďže sám takým sumami nedisponoval a od začiatku boli so

žalovanou dohodnutí, že tieto peniaze mu vráti, hoci nebola dohodnutá presná splatnosť. Žalovaná
začínala podnikať, tak jej žalobca týmto spôsobom pomohol s tým, že keď bude môcť, tak mu tie peniaze
vráti. Nakoľko žalovaná odmieta určiť splatnosť dlhu, žalobca je nútený uplatňovať svoj nárok súdnou
cestou, hoci nerád, nakoľko žalovaná je matkou jeho dieťaťa a riešenie vzťahu súdnou cestou považuje
za krajné riešenie. Vo vzťahu k uplatneniu nároku súdnou cestou žalobca zároveň pre úplnosť dopĺňa,

že právo veriteľa domáhať sa určenia splatnosti dlhu nepodlieha premlčaniu (napríklad rozhodnutie
Najvyššieho súdu ČR spis. zn. Rc 3Cz 51/1983 (R 11/1988) „Právo veriteľa navrhnúť, aby súd určil čas
splnenia záväzku v zmysle ustanovenia § 79 Obč. Zák. (teraz § 564 ) nepodlieha premlčaniu“. Zároveň
žalobca dopĺňa, že v zmysle judikatúry (R68/1969) ak bolo dohodnuté, že dlžník zaplatí až po tom, keď
bude chcieť alebo môcť (ak teda doba splnenia bola ponechaná na vôľu dlžníka), veriteľ je povinný

plnenie prijať, len čo mu ho dlžník ponúkne, avšak sám, a to ani tým, že by dlžníka požiadal o splnenie
dlhu, nemôže čas splnenia určiť; môže len navrhnúť, aby ho určil súd. Žaloba na určenie času splnenia v
zmysle § 79 OZ (teraz § 564 OZ) nie je žalobou na určenie, či tu je alebo nie je právny vzťah alebo právo
v zmysle § 80 písm. c) OSP (teraz § 137 CSP); to okrem iného znamená, že nemôže byť zamietnutá
pre nedostatok naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení, resp. uvedené znamená, že

naliehavý právny záujem na požadovanom určení žalobcu sa nevyžaduje. S poukazom na celkovú dlžnú
sumu (7 976,20 €), času, ktorý uplynul od poskytnutia pôžičky ako aj situáciu žalovanej (žalovaná je t.č.
na rodičovskej dovolenke s druhým dieťaťom a žije v spoločnej domácnosti s otcom jej druhého dieťaťa)
považuje žalobca za primerané určenie splatnosti záväzku v lehote do 60 dní odo dňa právoplatnosti
rozsudku.

3/ Žalovaná vyjadrenie k žalobe nedoručila v súdom určenej lehote (uznesenie na č. l. 37 spisu), ani
v lehote súdom predĺženej (č. l. 42 spisu). Urobila tak potom, čo bol vo veci určený termín pojednávania,
a to už prostredníctvom právneho zástupcu.

4/ Vo vyjadrení k žalobe poukázala na to, že dôkazné bremeno, že počas partnerského spolužitia
strán sporu došlo k poskytnutiu pôžičiek v celkovej výške 7.976,20 eur na základe ústnych dohôd,
zaťažuje žalobcu. Žalobca toto dôkazné bremeno neuniesol. Žalobca síce predložil súdu potvrdenia o
zrealizovaní nejakých platieb a výberov hotovosti, avšak tieto preukazujú iba samotnú skutočnosť, žeplatby a výbery boli realizované, no nepreukazujú žiadne ďalšie relevantné skutočnosti, predovšetkým
nie to na aký účel boli použité. Nevyplýva z nich, že finančné prostriedky získané z týchto výberov
alebo platieb boli poskytnuté žalovanej, či už ako pôžička alebo akýmkoľvek iným spôsobom. Nie

je možné na základe týchto výpisov výberov hotovosti preukázať, že hotovosť, ktorú žalobca vybral
z bankomatu, bola následne aj odovzdaná žalovanej. Skutočnosť, že došlo k výberu hotovosti,
nemôže byť sama o sebe dôkazom o tom, že žalovaná prijala tieto prostriedky a že medzi stranami
existovala dohoda o vrátení týchto finančných prostriedkov. Ani z predložených potvrdení o zrealizovaní
nejakých platbách nevyplýva, že by boli tieto platby vykonané v prospech žalovanej alebo že by

im predchádzala dohoda o pôžičke. Rovnako ako pri výberoch hotovosti, len samotné potvrdenie o
zrealizovaní platby nepreukazuje, že tieto finančné prostriedky boli poskytnuté žalovanej a že medzi
stranami existovala dohoda o vrátení týchto finančných prostriedkov. Žalovaná sa v súčasnosti nevie
záväzne vyjadriť k jednotlivým finančným transakciám s ohľadom na značný časový odstup, na čo
boli prostriedky použité a či boli vôbec použité v jej prospech. Samotné výpisy teda nepreukazujú ani
existenciu pôžičky, ani záväzok zo strany žalovanej tieto finančné prostriedky vrátiť, a preto nemôžu

byť považované za dostatočný dôkaz existencie pôžičky bez ďalších dokladov či dohôd, ktoré by
potvrdili záväzok žalovanej tieto prostriedky vrátiť. Vzhľadom k tomu, že žalobca nepredložil žiadne
dôkazy o existencii písomnej dohody o pôžičke, neexistuje žiadny formálny dôkaz o tom, že medzi
stranami bola uzavretá pôžička. Podľa základných výkladových pravidiel platí, že ak je prejav vôle
uskutočnený ústne, musí byť z okolností prípadu jednoznačne a bez akýchkoľvek pochybností zrejmé,

že tento prejav vôle existuje a aká je jeho povaha. Inými slovami, aby bolo možné prihliadať na
takýto ústny prejav vôle, musia byť vylúčené všetky pochybnosti o tom, že dotknuté strany mali
jasnú a konkrétnu vôľu uzavrieť dohodu s určitým obsahom. Poskytnutie finančných prostriedkov
žalobcom žalovanej nemá jasné a jednoznačné okolnosti, ktoré by nasvedčovali existencii pôžičky.
V rozhodnom čase, keď mal žalobca údajne poskytnúť žalovanej predmetné finančné prostriedky,

mali bezproblémový a harmonický partnerský vzťah. V rámci partnerského spolužitia a spoločnej
domácnosti je bežné, že partneri si navzájom poskytujú finančné prostriedky na rôzne účely bez toho,
aby tieto transakcie mali charakter pôžičiek. Žalobca a žalovaná nerozlišovali medzi "mojimi" a "tvojimi"
peniazmi, čo je typické pre spoločné hospodárenie. Finančné transakcie medzi partnermi počas ich
spoločného života majú spravidla neformálny charakter. Ak by aj bola pravda, že tieto výdavky boli

sčasti použité na podnikanie žalovanej, tak by išlo o súčasť ich spoločného hospodárenia a neboli
vnímané ako pôžičky, ale ako investície do ich spoločnej budúcnosti. Aj žalovaná mala v rozhodnom
čase vlastné finančné prostriedky a príjem, ktoré taktiež použila na ich spoločné hospodárenie. V
tomto kontexte je veľmi nepravdepodobné, že by finančné prostriedky poskytované žalobcom žalovanej
mali charakter pôžičky. Keďže ich partnerský vzťah bol v rozhodnom čase harmonický a plánovali

spoločnú budúcnosť, bolo by nelogické a neprirodzené, aby medzi nimi mali existovať formálne pôžičky.
Naopak je logické, že ak žalobca poskytol žalovanej tieto finančné prostriedky, boli poskytované na
základe vzájomnej dôvery a podpory, nie s očakávaním formálneho vrátenia. Vzhľadom na harmonický
vzťah a spoločné plány do budúcnosti, je predstava, že by v rozhodnom čase jeden partner formálne
požičal druhému finančné prostriedky s očakávaním ich vrátenia, absurdná. Po uzavretí manželstva

by totiž takáto pôžička stratila akýkoľvek význam, keďže manželia bežne spravujú spoločný majetok
a finančné záležitosti bez formálnych požiadaviek na vrátenie prostriedkov. Danosť vôle je základným
predpokladom každého právneho správania – tvorí podstatnú, neopomenuteľnú a ničím nenahraditeľnú
(výkladom neodstrániteľnú) náležitosť právneho úkonu. Podstatu právneho úkonu tvorí prejav vôle. Vôľa
je nenahraditeľným elementom (prvkom) prejavu vôle. Prejav je odrazom (vyjadrením) psychického

vnútra človeka rozpoznateľný v objektívnej realite. Aby sa vôľa mohla v objektívnej realite (navonok)
uplatniť, musí byť vyjadrená tak, aby bola rozpoznateľná a uplatniteľná (uznesenie Najvyššieho súdu
SR sp. zn. 7MCdo 12/2011 z 20.06.2012). Žalobca nepredložil súdu žiadny dôkaz o tom, že by sa
so žalovanou dohodol na tom, že mu údajné pôžičky vráti "hneď ako to bude možné" alebo v inom
dohodnutom čase. Ide výlučne o jeho nepodložené tvrdenia, ktoré žalovaná jasne a jednoznačne

rozporuje. Žalobca vo svojej žalobe, konkrétne na strane 3, poukazuje na časť listu od žalovanej, v
ktorom je uvedené: "hneď ako to bude možné, to, čo si mi požičala na auto a nájom, Ti vrátim". Táto veta
však nijakým spôsobom nepreukazuje, že medzi stranami existovala dohoda o čase plnenia v súvislosti
s údajnými pôžičkami, ktoré mali byť poskytnuté v rokoch 2017 až 2019. Naopak, tento list pochádza
až z obdobia po rozchode strán, čo znamená, že nemôže byť dôkazom o existencii dohody o splatnosti

v uvedenom časovom období. Žalobca zároveň ignoruje celkový obsah listu, z ktorého vyplýva, že
žalovaná bola zaskočená a nemilo prekvapená z toho, že žalobca od nej požaduje vrátenie nejakých
údajne poskytnutých pôžičiek. Toto prekvapenie žalovanej jednoznačne dokazuje, že medzi stranami
neexistovala žiadna dohoda o pôžičkách, a ani o ich splatnosti. Naopak, z celkového kontextu listu jezrejmé, že žalovaná v tom čase nebola informovaná o žiadnych finančných záväzkoch voči žalobcovi,
čo len podporuje tvrdenie, že žiadne pôžičky medzi stranami neexistovali. Ak by sa aj vychádzalo
z tvrdení samotného žalobcu, že aby mohol žalovanej poskytnúť údajné pôžičky, tak musel za tým

účelom čerpať finančné prostriedky zo spotrebného úveru vo H., I.. Ten mu mal byť poskytnutý dňa
01.12.2017, t.j. deň pred tým, ako malo dôjsť k prvej platbe. Ak by sa teda vychádzalo z tohto tvrdenia,
znamenalo by to, že strany sporu sa mali dohodnúť na poskytnutí pôžičky na zariadenie salónu pre
žalovanú najneskôr dňa 01.12.2017. Avšak, v tomto čase neexistovala žiadna dohoda o konkrétnej
výške pôžičky, nakoľko celkové náklady na zariadenie salónu ešte neboli známe. Vzhľadom na to,

že v rozhodnom čase, t.j. najneskôr v deň čerpania úveru 01.12.2017, neexistovala dohoda strán o
konkrétnej výške údajnej pôžičky, ústnu zmluvu o pôžičke medzi stranami sporu by ani nebolo možné
považovať za platnú. Podľa § 37 Obč. zák. totiž právny úkon musí byť urobený slobodne, vážne, určite
a zrozumiteľne, inak je neplatný. Neexistencia dohody o konkrétnej výške pôžičky robí túto zmluvu
neurčitou, a teda neplatnou. Neurčitosť právneho úkonu nemohla byť konvalidovaná ani následnými
výbermi a platbami uskutočnenými žalobcom. Zmluva o pôžičke je reálny právny úkon. To znamená,

že pri dohode o pôžičke musí dôjsť nielen k dohode o jej podmienkach, ale aj k reálnemu odovzdaniu
predmetu pôžičky. Ak by sa strany sporu mali dohodnúť na pôžičke najneskôr deň pred prvou platbou,
muselibysazároveňdohodnúťnakonkrétnejvýškepôžičky,ktorúbyžalobcažalovanejodovzdalaktorú
by žalovaná následne mala vrátiť. Keďže však k takejto dohode nedošlo, je zrejmé, že ústna zmluva o
pôžičke je neplatná a nemôže byť právnym základom na uplatnenie nárokov žalobcu v tomto konaní. V

prípade, ak medzi veriteľom a dlžníkom nebola vopred dohodnutá splatnosť pôžičky, postupuje sa podľa
§ 563 Obč. zák.: „Ak čas splnenia nie je dohodnutý, ustanovený právnym predpisom alebo určený v
rozhodnutí, je dlžník povinný splniť dlh prvého dňa po tom, čo ho o plnenie veriteľ požiadal.“ (§ 563 OZ).
Na základe tohto ustanovenia, ak si zmluvné strany nedohodnú splatnosť dlhu, môže veriteľ kedykoľvek
vyzvať dlžníka, aby mu dlh vrátil a dlžník je povinný tak urobiť najneskôr nasledujúci deň po tejto výzve.

Premlčacia doba (a to trojročná podľa § 101 OZ) začína v takomto prípade plynúť dňom nasledujúcim
po dni, kedy došlo k vzniku dlhu. Uvedený právny názor vychádza z judikátu R 28/1984. Tento právny
názor zastávajú súdy a odborná verejnosť aj v súčasnosti. Najvyšší súd SR v rozsudku sp. zn. 5Cdo
102/2018 z 23.04.2020, ktorý bol zverejnený v Zbierke stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR 1/2021 (str.
43),konštatujenasledovné:„UžvjudikatúreRč.28/1984bolprijatýzáver,podľaktorého,akneboladoba

splnenia dlhu dohodnutá ani inak ustanovená, začína premlčacia doba plynúť nasledujúcim dňom po
vzniku dlhu. Na tomto závere sa ustálila aj neskoršia súdna prax [viď napríklad rozhodnutie najvyššieho
súdu sp. zn. 1 Cdo 25/2003, ktoré bolo neskôr publikované v Zbierke ako judikát R 91/2004] zotrvávajúca
na tom, že ak doba plnenia nie je určená zákonom, rozhodnutím alebo zmluvou, splatnosť vyvolá veriteľ
tým, že dlžníka požiada o plnenie (§ 563 Občianskeho zákonníka). Dlžník je v takom prípade povinný

splniť dlh prvého dňa po tom, čo bol veriteľom požiadaný o jeho splnenie. Ak má veriteľ možnosť sám
vyvolať splatnosť dlhu, má právo aj vykonať svoje právo vyplývajúce zo záväzku. Pre účely premlčania
je preto významný prvý objektívny okamih, kedy tak môže urobiť a požiadať o plnenie. Rozhodujúcim
je preto bezpochyby deň bezprostredne nasledujúci po dni, v ktorom dlh vznikol.“ Žalovaná naďalej
trvá na svojom stanovisku, že žalobca jej neposkytol pôžičky, ktoré sú označené v žalobe. Žiadne z

finančných prostriedkov uvedených žalobcom neboli poskytnuté ako pôžička, a preto neexistuje právny
dôvod na ich vrátenie. Napriek tomu, z dôvodu opatrnosti, žalovaná vznáša námietku premlčania vo
vzťahu ku všetkým platbám uvedeným v žalobe. Premlčacia doba začala plynúť dňom nasledujúcim po
dni, kedy žalobca údajne tieto prostriedky žalovanej poskytol. Posledná platba, ktorá mala byť podľa
tvrdení žalobcu poskytnutá dňa 02.08.2019, podlieha trojročnej premlčacej dobe, ktorá uplynula dňa

02.08.2022.

5/ Na pojednávaní žalujúca strana v nadväznosti na písomné vyjadrenie žalovanej (odsek 3
odôvodnenia) poukázala na to, že k vzniku pôžičky zákon nevyžaduje písomnú formu a aj ústne
dohodnutá pôžička je platná. Sumy pôžičiek, ktoré vznikali jednotlivými plneniami priamo za žalovanú

tretím stranám alebo priamo odovzdaním hotovosti žalovanej, vyplývali a boli určené aj konkrétnou
transakciou, z ktorej bola zrejmá jej výška a teda nemožno hovoriť o neurčitosti úkonu. Tak isto
skutočnosť, že zmluva o pôžičke je reálnym kontraktom, neznamená, že povinnosť veriteľa odovzdať
peniaze dlžníkovi nemôže byť splnená tak, že veriteľ plnil na účet tretej osoby, ktorý účet je v takomto
prípade len tzv. platobným miestom. K tejto otázke existuje konštantná judikatúra, napríklad rozsudok

NS SR 3 Obo 399/98 alebo rozsudok NS ČR, resp. uznesenie NS ČR 28Cdo 4279/2016. Žalovaná
v období, kedy jej boli poskytované pôžičky, nedisponovala finančnými prostriedkami, ani nemala taký
vlastný príjem, ktorým by mohla hradiť platby, ktoré žalobca preukázal, že uhradené boli. K námietke, že
žalobca a žalovaná tvorili spoločnú domácnosť a že partneri si navzájom poskytujú finančné prostriedkyna rôzne účely bez toho, aby tieto mali charakter pôžičiek, treba zdôrazniť, že v posudzovanom
prípade si žalobca musel požičať z banky, aby mohol poskytnúť peniaze žalovanej, a to na jej žiadosť
a nemožno teda hovoriť o bežnej finančnej transakcii. Námietka premlčania je nedôvodná. Splatnosť

pôžičiek bola dohodnutá a to tak, že táto bola ponechaná na vôli dlžníka. Rozhodnutie súdu, na ktoré
poukazuje žalovaná, na posudzovaný prípad nedopadá. Žalobca v čase, keď pôžičky poskytoval vedel,
že žalovaná nebude môcť vrátiť peniaze hneď po tom, čo jej ich poskytne, ale že ich vráti keď bude môcť
a zabezpečí si nejaký príjem z podnikateľskej činnosti. Nemalo by preto logiku, aby si strany dohodli
spôsob splatnosti. Dohoda o splatnosti tým spôsobom, že táto bola plne ponechaná na vôli dlžníka, je

zachytená aj v písomnej forme, a to v liste, ktorý žalovaná adresovala žalobcovi.

6/ Žalovaná strana na pojednávaní vo vzťahu k listu žalovanej, o ktorý žalobca opiera žalobu žiadala,
aby bral súd do úvahy, že žalovaná bola v tom čase v treťom mesiaci tehotenstva a bol písaný pod
vplyvom emócií rozchodu. Počas obdobia, na ktoré sa žaloba vzťahuje, žalobca a žalovaná žili ako
partneri v spoločnej domácnosti. Počas ich spolužitia žalovaná, resp. jej otec a starý otec, pomáhali

žalobcovi, resp. im obom pri rozsiahlej rekonštrukcii bytu, ktorý je výlučnom vlastníctve žalobcu. Pomoc
bola poskytnutá nezištne, v prospech spoločnej domácnosti. Prostriedky, ktorých sa žaloba týka, sú
súčasťou širšieho kontextu spoločného hospodárenia a nepredstavujú záväzok, ktorý by mala žalovaná
žalobcovi vrátiť. Tento spor je výsledkom emócií spôsobených rozchodom. Žalobca využíva tento spor
ako nástroj pomsty. Taktiež sa žalobca snaží obísť premlčaciu lehotu a spolieha sa na ustanovenie

§ 564 Občianskeho zákonníka. Žalovaná rozporuje tvrdenia žalobcu, že predmetné pôžičky, resp.
spotrebiteľské úvery boli brané na účel toho, aby jej ich poskytol ako údajné pôžičky. Sumy navzájom
nekorešpondujú.

7/ Na pojednávaní súd vykonal dokazovanie listinami, ktoré tvorili prílohu žaloby, ako aj výsluchom strán

sporu.

8/ Z listinných dôkazov súd zistil, že dňa 01.12.2017 žalobca uzavrel s H., I. zmluvu o poskytnutí
spotrebiteľského úveru „A.“, ktorej predmetom bolo poskytnutie bezúčelového úveru vo výške 8.000,-
eur s čerpaním jednorázovo dňa 01.12.2017 a s konečnou splatnosťou 96 mesiacov, s tým, že celková

čiastka, ktorú mal žalobca banke zaplatiť predstavovala 12.011,25 eur, resp. 12.856,75 eur v závislosti
od vzniku nároku na zľavu z úrokovej sadzby (č. l. 18 až 21 spisu).

9/ Dňa 02.12.2017 bola z účtu žalobcu debetnou kartou poukázaná platba v sume 152,40 eur pre
obchodníka E., ďalej platba 140,99 eur a 229,97 eur pre obchodníka E. (č. l. 6 -7 spisu).

10/ Dňa 04.12.2017 bola z účtu žalobcu debetnou kartou poukázaná platba v sume 165,- eur pre
obchodníka E.. V ten istý deň bola z účtu žalobcu poukázaná platba v sume 130,- eur s informáciou
pre príjemcu: Kurz licencia D. C. a tiež aj platba 140,- eur s informáciou pre príjemcu: C. D. (č. l. 7 p.
v. až 8 p. v. spisu).

11/ Dňa 06.12.2017 bola z účtu žalobcu zrealizovaná platba v sume 142,63 eur, dňa 11.12.2017 platba
25,89 eur s informáciou pre príjemcu D. C. a dňa 12.12.2017 platba 55,20 eur a platba 376,20 eur taktiež
s informáciou pre príjemcu D. C. (č. l. 9 – 10 spisu).

12/ Dňa 29.12.2017 bola z účtu žalobcu poukázaná platba 327,92 eur s informáciou pre príjemcu /E./
J. (č. l. 11 spisu).

13/ Dňa 01.02.2018 vzniklo žalovanej živnostenské oprávnenie na poskytovanie kozmetických služieb,
ktoré zaniklo dňa 01.06.2019 (č. l. 15 spisu).

14/ Dňa 01.08.2018 žalobca uzavrel s H., I. zmluvu o poskytnutí spotrebiteľského úveru „H. K.“, ktorej
predmetom bolo poskytnutie bezúčelového úveru vo výške 15.000,- eur s čerpaním jednorázovo dňa
01.08.2018 a s konečnou splatnosťou 96 mesiacov, s tým, že celkovo mal žalobca zaplatiť 96 splátok
po 233,96 eur, čo spolu predstavuje 22.460,16 eur (č. l. 18 - 19 spisu).

15/ Dňa 02.08.2018 bola z účtu žalobcu debetnou kartou z bankomatu vybratá suma 2.200,- eur (č. l.
11 p. v. spisu).16/ Dňa 09.08.2018 bola z účtu žalobcu poukázaná platba 1.656,- eur s informáciou pre príjemcu C. D.
nájom február – júl. Dňa 02.04.2019 bola z účtu žalobcu poukázaná platba 1.104,- eur s informáciou pre
príjemcu C. D. nájom november-február ( č. l. 12 a 12 p. v. spisu).

17/ Dňa 27.03.2019 žalobca uzavrel s H., I. zmluvu o poskytnutí spotrebiteľského úveru „A.“, ktorej
predmetom bolo poskytnutie bezúčelového úveru vo výške 8.000,- eur s čerpaním jednorázovo dňa
01.12.2017 a s konečnou splatnosťou 96 mesiacov, s tým, že celková čiastka, ktorú mal žalobca banke
zaplatiť predstavovala 12.011,25 eur, resp. 12.856,75 eur v závislosti od vzniku nároku na zľavu

z úrokovej sadzby (č. l. 18 až 21 spisu).

18/ Dňa 30.07.2019 žalobca uzavrel s H., I. zmluvu o poskytnutí spotrebiteľského úveru „H. K.“, ktorej
predmetom bolo poskytnutie bezúčelového úveru vo výške 1.730,- eur s čerpaním jednorázovo dňa
01.04.2019 a s konečnou splatnosťou 96 mesiacov, s tým, že celkovo mal žalobca zaplatiť 96 splátok
po 31,77 eur, čo spolu predstavuje 3.049,92 eur (č. l. 24 - 25 spisu).

19/ Dňa 02.08.2019 bola z účtu žalobcu debetnou kartou z bankomatu vybratá suma 1.130,- eur (č. l.
13 spisu).

20/ Z výsluchov strán sporu súd zistil, že strany sporu žili v spoločnej domácnosti od novembra 2015.

Počas spolužitia žalovanú napadlo, že si urobí kozmetický salón. V rokoch 2017 až 2018 mala žalovaná
dlh u nebankovky. Nakoľko mala v zamestnaní nedostatočný príjem, spýtala sa žalobcu, či by jej s tým
vedel pomôcť a on jej dobrovoľne pomohol. Žalobca si peniaze na salón musel požičať, lebo hotovosť
nemal. Žalobca tvrdil, že pokiaľ ide o dohodu ako budú zaplatené jednotlivé pôžičky, tak to bolo tak, že
sa dohodli, že to zaplatí vtedy, keď sa jej bude dariť a bude môcť. Žalovaná tvrdila, že sa nedohodli

sa, že mu bude niečo splácať, mesačne alebo podobne. Rekonštrukcia salóna sa nerobila, lepili sa
len tapety a doniesol sa tam nábytok. S peniazmi na zariadenie salóna žalovanej pomohol žalobca.
Pokiaľ ide o platby na nájom, väčšie sumy skôr boli nedoplatky na vode a elektrike a tiež sa platila
väčšia suma za nájom v čase, keď sa išiel salón zrušiť. Tieto platby sa hradili z peňažných prostriedkov
žalobcu, a to z tých, ktoré boli na účte. Pokiaľ ide o spomínaný list, bolo to v čase, keď žalobca žalovanú

nechal a tehotnú, preto list napísala pod vplyvom emócií a hormónov. List, resp. text o vrátení peňazí
napísala žalovaná sama od seba, nebol reakciou na nejaký list, či výzvu žalobcu. Pokiaľ ide o auto,
toto sa napísalo na žalovanú, lebo rodičia jej na jeho kúpu požičali sumu 3.800,- eur, ktorú im vrátila keď
auto predala. Žalobca na auto vybral z bankomatu sumu 2.200,- eur, ktorú dal žalovanej. Peniaze na
auto, ktoré doložil žalobca, za tieto si žalovaná kúpila potrebné veci do bytu po rozchode so žalovaným.

Žalovaná mala prístup k účtu žalobcu, aj bankomatovú kartu. Pred platbami, ktoré z účtu vykonávala
žalovaná, sa táto žalobcu nepýtala na to, či ich môže vykonať.

21/ V liste, ktorý napísala žalovaná v úvode svojho tehotenstva (so synom, ktorého otcom je žalobca),
teda niekedy v roku 2020 max. 2021, keďže syn sa narodil v roku 2021, okrem iného uviedla, že žalobca

nemusí nariekať a báť sa, pretože hneď ako to bude možné mu to, čo jej požičal na auto a nájom vráti...
(č. l. 26 spisu).

22/ Na základe takto vykonaného dokazovania súd dospel k záveru, že z neho nepochybne vyplynulo
to, že finančné prostriedky, ktorými žalovaná uhradila časť kúpnej ceny za auto, ktoré nadobudla do

svojho výlučného vlastníctva (a to výške 2.000,- eur podľa jej tvrdenia, resp. 2.200,- eur podľa tvrdenia
žalobcu) patrili žalobcovi, žalobca ich dňa 02.08.2018 vybral z bankomatu a odovzdal ich žalovanej.
Žalovaná príjmy z prevádzky kozmetického salónu inkasovala výlučne v hotovosti. Na účte žalobcu boli
pritom od 01.08.2018 finančné prostriedky, ktoré žalobca získal ako úver, resp. pôžičku od banky, na
základe zmluvy z predchádzajúceho dňa, ktorú uzavieral výlučne sám. Z listu žalovanej uvedeného

v predchádzajúcom odseku zároveň vyplýva, že toto finančné plnenie považoval za pôžičku nielen
žalobca, ale aj žalovaná. Uvedený list zároveň potvrdzuje tvrdenie žalobcu, že splatnosť pôžičky bola
ponechaná na vôli žalovanej. Nič na tomto závere nemôže zmeniť ani obrana žalovanej, že list napísala
pod vplyvom silných emócií (ktoré boli v jej situácii viac než pochopiteľné), pretože tieto emócie by
napríklad mohli ospravedlniť prípadné invektívy, slovné ataky a podobne. Nemohli však podľa názoru

spôsobiť to, že by žalovaná uvádzala okolnosti nezodpovedajúce skutočnosti. Na tomto mieste súd
zároveň uvádza, že splatnosť pôžičky/dlhu (ako aj to, že splatnosť je ponechaná na vôli dlžníka) sa
síce musia dohodnúť v čase vzniku pôžičky/dlhu, čo však neznamená, že sa následne táto splatnosť,
resp. dohoda o nej meniť následne nemôže. Žalovaná v liste uvedenom v odseku 20 jasne prejavila vôľupôžičku za auto a nájom žalobcovi vrátiť, keď bude môcť a žalobca to akceptoval. V tejto súvislosti súd
uvádza, že pre zmluvu o pôžičke nie je Občianskym zákonníkom predpísaná písomná forma a môže
tak byť uzavretá (a menená) aj ústne.

23/ Na základe vykonaného dokazovania súd tiež dospel k záveru, že z neho nepochybne vyplynulo
to, že finančné prostriedky, ktorými bolo uhradené nájomné dňa 09.08.2018 v sume 1.656,- eur a dňa
02.04.2019 v sume 1.104,- eur za kozmetický salón patrili výlučne žalobcovi, nakoľko išli z jeho účtu
a tento ich získal zmluvami o úvere, resp. pôžičke od banky, ktoré uzavrel dňa 01.08.2018 a dňa

27.03.2019. V tomto prípade žalobca finančné prostriedky nevytiahol z bankomatu a neodovzdal do
rúk žalovanej, ale ich poukázal na účet (zrejme) prenajímateľa. Skutočnosť, že malo ísť o pôžičku pre
žalovanú od žalobcu preukazuje tvrdenie žalobcu v spojení s obsahom listu žalovanej uvedeného
v odseku 20. Z uvedeného listu zároveň vyplýva, že splatnosť pôžičky bola ponechaná na vôli žalovanej.
Natomtomiestesúduvádza,žesazhodujestvrdenímžalobcu,žefinančnéprostriedkytvoriacepredmet
pôžičky nemusia byť fyzicky odovzdané dlžníkovi, ale môžu byť poukázané bezhotovostne, na účet v

banke a nemusí ísť o účet dlžníka, ale o účet, ktorý dlžník určí.

24/ Pokiaľ sa žalovaná bránila tým, že poskytovanie peňažných prostriedkov od žalobcu smerom k
nej bolo súčasťou ich spoločného hospodárenia, v rámci ktorého o pôžičky medzi nimi ísť nemohlo,
tak súd poukazuje na to, že kúpa auta do výlučného vlastníctva jedného z partnerov, ako aj hradenie

nákladov súvisiacich s podnikaním výlučne jedného z partnerov nepatrí pod spoločné hospodárenie ani
pri zosobášených partneroch. O to viac pri partneroch nezosobášených.

25/ To zároveň znamená, že len a výlučne žalobca zodpovedá za plnenie záväzkov, ktoré vyplývajú
z úverových zmlúv uzavretých s H., I. a v zmysle nich má povinnosť zaplatiť nielen istiny úverov (za

ktoré sa kúpili, resp. hradili aj veci slúžiace len žalovanej), ale aj úroky z týchto úverov, resp. všetky
náklady spojené s úvermi.

26/ V prípade peňazí poskytnutých žalobcom na auto a na zaplatenie nájmu, jednoznačne nešlo ani
o dar žalobcu pre žalovanú, pretože to vyvracia obsah jej listu uvedeného v odseku 20 odôvodnenia.

Išlo o plnenie, ktoré žalovaná, i žalobca, označujú ako pôžičku.

27/ Vzhľadom na uvedené súd žalobe vyhovel, pokiaľ sa ňou žalobca domáhal určenia splatnosti dlhu,
a to v časti pokiaľ išlo o dlh z titulu poskytnutia finančných prostriedkov na kúpu auta pre žalovanú
v roku 2018 v sume od 2.000,- eur do 2.200,- eur a z titulu nájomného zaplateného za žalovanú dňa

09.08.2018 a 02.04.2019 spolu v sume 2.760,- eur.

28/ Na toto rozhodnutie sú aplikoval § 564 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého ak je čas plnenia
ponechaný na vôli dlžníka, určí ho na návrh veriteľa súd podľa okolností prípadu tak, aby to bolo v súlade
s dobrými mravmi.

29/ Vzhľadom na dobu, ktorá uplynula od poskytnutia súm uvedených v odseku 26 a výšku týchto súm,
súd žalobe žiadaný čas plnenia „60 dní od právoplatnosti rozsudku považoval“ za primeraný a súladný
s dobrými mravmi.

30/ Vo zvyšnej časti súd žalobu ako nedôvodnú zamietol. Ako už totiž bolo uvedené, tvrdenie žalobcu
o tom, že splatnosť dlhov bola ponechaná na vôli žalovanej bolo preukázané len vo vzťahu k
pôžičke na nájom a na auto. Táto okolnosť bola preukázaná listom žalovanej uvedeným v odseku 20
odôvodnenia. Pokiaľ ide o preukázanie skutočnosti, že splatnosť aj ostatných “pôžičiek” bola ponechaná
na vôli žalovanej, toto sa preukázať žalobcovi nepodarilo, keď žalovaná rozporovala samotnú existenciu

pôžičiek, resp. akýchkoľvek dlhov voči žalobcovi a aj to, že by ich splatnosť bola ponechaná na jej vôli.
Dôkazné bremeno sa tak presunulo na žalobcu a ten toto bremeno neuniesol.

31/ Súd podľa § 564 Občianskeho zákonníka môže určiť čas plnenia, len v prípadoch, keď jeden subjekt
má voči druhému povinnosť plniť s tým, že títo sa dohodli, že dlžník zaplatí, resp. poskytne plnenie až

keď bude chcieť alebo môcť (k tomu porovnaj R 68/1969).32/ Nakoľko žalobca nepreukázal, že plnenia uvedené v odseku 8 až 11 a v odseku 18 boli plneniami
v prospech žalovanej a zároveň takými, ktoré sa žalovaná zaviazala vrátiť v lehote určenej podľa jej
vôle, žaloba v tejto časti úspešná byť nemohla.

33/ Žalobca na pojednávaní navrhol vykonať výsluch svedka F. L., svojho kamaráta, ktorý mal vedomosť
o tom, že žalovanej poskytoval pôžičku na vybavenie salóna a bol pri jeho zariaďovaní.

34/ Súd tento dôkaz nevykonal z dôvodu nadbytočnosti. Týmto výsluchom by totiž nemohla byť

potvrdená, ani vyvrátená pre spor rozhodujúca skutočnosť, a to či došlo k poskytnutiu „pôžičiek“ a s akou
splatnosťou, resp. či táto bola ponechaná na vôli žalovanej. Navrhovaný svedok nebol priamo prítomný
pri týchto dohodách strán sporu (žalobca to netvrdil), ale mal mať o týchto pôžičkách vedomosť. Takýto
svedok by sa nemohol vyjadriť, či videl, resp. počul, prípadne zažil dojednávanie pôžičiek vrátane ich
splatnosti. Žalobca ho navrhoval vypočuť k už sprostredkovaným informáciám, ktoré pre rozhodnutie
súdu nemali žiadnu relevanciu. Zároveň súd uvádza, že išlo aj oneskorene označený dôkaz, pretože

obrana žalovanej bola prvýkrát žalobcovi známa dňa 12.09.2024, kedy mu bolo doručené jej vyjadrenie
a do pojednávania dňa 08.10.2024 mal žalobca dostatok času tento dôkaz navrhnúť, resp. svedka na
pojednávanie zabezpečiť.

35/ S výnimku výsluchu svedka navrhovaného žalobcom súd v spore vykonal všetky navrhnuté dôkazy.

36/ Vzhľadom na výsledok konania, kedy žalobca bol v spore úspešný len sčasti a rovnako sčasti bola v
konaní úspešná aj žalovaná, pričom úspechy strán sporu nebolo možné vyjadriť konkrétnym zlomkom,
podielom, či percentom, súd postupujúc podľa § 255 ods. 2 CSP o náhrade trov tohto konania rozhodol
tak, že žiadna zo strán nemá právo na ich náhradu.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresný súd
Námestovo (§ 362 ods. 1 CSP).

V odvolaní sa musí okrem všeobecných náležitostí podania stanovených v § 127 ods. 1 a 2 CSP

(ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, jeho podpísania a uvedenia
spisovej značky tohto konania) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda,
z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha
(odvolací návrh) – § 363 CSP.

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
odvolania (§ 364 CSP)

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,

b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,

f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1
CSP).