Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Tuesday, March 18, 2025

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 2Co/24/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8203899959
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 03. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mariana Muránska

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2025:8203899959.10

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Mariany Muránskej a členov

senátu JUDr. Martina Barana a JUDr. Kataríny Krochtovej v spore žalobcu: L. U., nar. XX.X.XXXX, Z.
XX, XXX XX V., zastúpený: JUDr. Jozef Jaroščák ml., advokát, Radničné nám. č. 33, 085 01 Bardejov,
proti žalovanej: W. I., nar. XX.XX.XXXX, G. XXX/X, XXX XX E., zastúpená: JUDr. Jana Švantnerová,
advokátka, Hviezdoslavova 9, 085 01 Bardejov, o zaplatenie sumy 2.580,- USD s príslušenstvom, o
odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Bardejov zo dňa 23.01.2020, č.k. 4C/54/2003-610
jednohlasne takto

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok vo výroku o povinnosti žalovanej zaplatiť žalobcovi úrok z omeškania vo výške 8

% ročne zo sumy 2.580,- USD za obdobie od 21.02.2003 do zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti
tohto rozsudku a vo výroku o trovách konania strán sporu.

Priznáva žalobcovi voči žalovanej náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

Nepriznáva žalovanej náhradu trov dovolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom Okresnú súd Bardejov (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo „súd“) rozhodol,
cit.:

„Konanie v časti o zaplatenie úroku z omeškania 17% zo žalovanej sumy za obdobie od 12.11.1998 do
08.11.2001 z a s t a v u j e .

Žalovaná je p o v i n n á zaplatiť žalobcovi sumu 2.580,- USD spolu s úrokom z omeškania vo
výške 13% ročne zo sumy 2.580,- USD za obdobie od 21.02.2003 do zaplatenia, všetko to do 3 dní od
právoplatnosti tohto rozsudku.

V prevyšujúcej časti žalobu z a m i e t a .

Žalobcovi p r i z n á v a voči žalovanej nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%, o výške ktorej
rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným
uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

Štátu priznáva voči žalovanej nárok na náhradu trov konania pozostávajúcich z trov znaleckého
dokazovania v rozsahu 100%, o výške ktorých rozhodne súdu prvej inštancie po právoplatnosti
rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.“2. Vo svojom odôvodnení uviedol, že na základe vykonaného dokazovania mal za preukázané, že
žalobca mal realizovať vklady do spoločnosti S. v celkovej výške 2.580,- USD (doklady - R., výpoveď
B. F. dňa 03.06.2004, výpovede R. B.), prevzatie ktorých realizovala žalovaná. Vzhľadom na v

predchádzajúcich rozhodnutiach formulovaný právny názor odvolacieho súdu bolo na strane žalovanej
dôkazné bremeno preukázať, že bola osobou oprávnenou na ich prevzatie a tieto následne v prospech
spoločnosti S. aj poukázala. V prípade nepreukázania existencie zmluvného vzťahu medzi žalovanou a
americkou spoločnosťou S. je nutné vyvodiť právny záver, že sa žalovaná na úkor žalobcu bezdôvodne
obohatila. Po doplnenom dokazovaní súd konštatoval, že žalovaná nepreukázala svoje oprávnenie

konaťzaspoločnosťS.N.,resp.preberaťzaňuakékoľvekfinančnéprostriedky,aniakúkoľvekexistenciu
zmluvného vzťahu s touto spoločnosťou. Nepredložila dokonca ani vlastnú žiadosť o prijatie za člena do
tejto spoločnosti. Súd nepovažoval za dôveryhodnú svedeckú výpoveď svedka U. F., ktorý až postupom
času(včestnomprehlásenízodňa03.05.2017akoajprivýpovedi23.10.2019)začaltvrdiť,želenonsám
preberal za zúčastnených z oblasti Bardejova finančné prostriedky, a že prebral aj všetky vklady žalobcu,
ktoré následne odovzdal pánovi U.. Pri výsluchu 14.01.2010 totiž takéto tvrdenia neuvádzal, naopak

tvrdil, že nebol žiadnym spôsobom spoločnosťou S. splnomocnený za ňu konať, že k tejto spoločnosti
mal len klientsky vzťah a že záujemcovia vkladali finančné prostriedky pánovi U. na stretnutiach v
E., resp. jeho asistentke. Pokiaľ svedok X. F. tvrdil aktívnu činnosť F. na stretnutiach so záujemcami
o členstvo v spoločnosti S. a činnosť žalovanej na týchto stretnutiach neregistroval, súd uvedené
vyhodnotil tak, že niektoré stretnutia boli organizované žalovanou a niektoré naopak manželmi F., čo

však nevylučuje, že na stretnutiach organizovaných žalovanou, na ktorých bolo účastníkom sľubované
zhodnotenie finančných prostriedkov ich vkladov a kde žalovaná prednášala, táto aj vypĺňala označené
žiadosti o prijatie členstva do spoločnosti a preberala od záujemcov finančné hotovosti v rôznych
výškach. Týmto svedkom predkladané pokladničné doklady o ich prijatí osobou označenou ako P. O.
25.09.1998 v sume 460,- USD, dňa 09.10.1998 v sume 800,- USD a 22.12.1998 v sume 1030,- USD sa

javili nedôveryhodné a to aj preto, že žalovanou vyplnené žiadosti (R.) pre žalobcu (napr. z 05.12.1998
znie na sumu 230,- USD a nie na sumu 1.030,- USD, ktorú mal tento svedok údajne za žalobcu
odovzdať osobe P. O.). Skutočnosť, že osoba označená ako P. O. bola oprávnená za spoločnosť S. N.
preberať finančné vklady, nebola žiadnym spôsobom tvrdená ani preukázaná. Nedôveryhodnosť tvrdení
uvedených vo výpovedi tohto svedka potvrdzuje aj skutočnosť, že vo svojej výpovedi na č.l. 155 síce

popieral, aby žalobca žalovanej odovzdával akékoľvek finančné prostriedky, avšak vo svojom písomnom
podaní na č.l. 257 uviedol, že mu žalovaná za žalobcu odovzdala vklad vo výške 290,- USD. Svedok
až do výsluchu dňa 23.10.2019 nikdy netvrdil, že finančné prostriedky vo výške vkladov mu žalobca
odovzdal, hoci podľa predložených pokladničných dokladov ich mal za žalobcu odovzdať spoločnosti S..

3. Súd vec právne posúdil podľa ust. § 100 ods. 1, 2, § 107 ods. 1, 2 § 451 ods. 1, 2, § 456, § 458 ods.
1, 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník.

4. Súd preto dospel k záveru, že na strane žalovanej došlo k vzniku bezdôvodného obohatenia vo výške
žalovanejsumy2.580,-USD,ktorú jejžalobcaodovzdalvčasovomintervale30.08.1998 až05.12.1998.

Dátum odovzdania poslednej sumy 230,- USD je zistiteľný z predloženého R., ostatné tri žiadosti však
neobsahujú presný dátum ich odovzdania. Svedeckými výpoveďami však bolo ustálené, že stretnutia za
účelom získavania členov do spoločnosti S. boli organizované na jeseň 1998. Žalovaná pritom tvrdila,
že žalobca bol k 30.08.1998 prijatý za člena, o čom predkladala vlastné listinné dôkazy svedčiace
o jeho zaradení do ňou prezentovanej štruktúry. Žalobca naopak tvrdil, že žalovanej odovzdával

finančné prostriedky 2-3 mesiace pred dátumom 12.11.1998. Pre odstup času a absenciu datovaných
konkrétnych listinnýchdokladovjemožnéuzavrieťlento,ževšetkyštyričiastkyvsume290,-USD,800,-
USD, 1.260,- USD a 230,- USD boli žalobcom odovzdané v období medzi 30.08.1998 a 05.12.1998.
Toto ustálenie je potrebné pre posúdenie vznesenej námietky premlčania. Žalobca tvrdil, že sa o vzniku
bezdôvodného obohatenia ako aj o osobe žalovanej, ktorá sa mala takto bezdôvodne obohatiť dozvedel

na prelome rokov 2000/2001 a následne poukazoval na list žalovanej zo dňa 11.05.2001 s informáciou,
že mu nehodlá zverené finančné prostriedky vrátiť, z ktorého sa dozvedel, že sa žalovaná na jeho úkor
obohatila. Tento dôkaz, t.j. list žalovanej zo dňa 11.05.2001 bol v ďalšom konaní žalobcom skutočne
predložený a bol súdom aj oboznámený. Z jeho obsahu je zjavné, že je reakciou na list žalobcu pod
č.l. 12 ktorý do konania predložila žalovaná už 18.03.2003, čím potvrdila jeho doručenie od žalobcu.

Logicky teda list žalobcu predchádzal listu žalovanej z 11.05.2001, avšak len v rozsahu niekoľkých dní
až týždňov. Teda tvrdenie žalobcu, že sa o bezdôvodnom obohatení žalovanej na jeho úkor dozvedel
v časovom období rokov 2000 až 2001 sa na základe týchto objektívnych nepriamych dôkazov javí
dôvodné, pričom sa žiada poukázať aj na dátum uzavretia licenčnej zmluvy so spoločnosťou GBSSlovakia spol. s r.o. žalobcom z 10.08.1999. Podpis licenčnej zmluvy žalobcom 10.08.1999 nasvedčuje
záveru, že k tomuto dňu ešte žalobca nedisponoval vedomosťou, že žalovaná prevzala jeho finančné
prostriedky bezdôvodne utvrdzujúc ho v presvedčení o výhodnej investícii do zisku akcií. Žalobca v

tom čase so žalovanou spolupracoval, pretože sa zapojil do siete spolupracovníkov spoločnosti GBS
Slovakia spol. s r.o., vo vzťahu ku ktorej nielen žalovaná, ale aj žalobca a ďalší svedkovia argumentovali,
že boli vo vedomí, že ide o pokračovanie vkladov do spoločnosti S. a to za účelom získavania
akcií tejto spoločnosti. K žalovanou vznesenej námietke premlčania súd uviedol, že sama žalovaná
na preukázanie uplynutia subjektívnej lehoty žalobcu neoznačila a ani nepredložila žiaden nepriamy

objektívny dôkaz, ktorý by trvanie tejto lehoty ku dňu podania žaloby vylúčil. Aj keď súd nedoplnil
dokazovanie výsluchom žalobcu k okolnostiam začiatku plynutia premlčacej doby, pretože žiadna zo
strán jeho výsluch nenavrhovala (výslovne na pojednávaní konanom dňa 23.01.2020 strany nežiadali
vykonanie už žiadnych dôkazov), súd mal za to, že pre učinený záver v spojení s opísanými listinnými
dôkazmi postačujú jeho vyjadrenia na tieto okolnosti zisťované skoršími výsluchmi a to aj pred odvolacím
súdom (č.l. 215-218). Na základe uvedeného súd uzavrel, že žalobca uplatnil svoje právo na vydanie

bezdôvodného obohatenia v dvojročnej subjektívnej premlčacej lehote - tá totiž ani v prípade, ak by aj
začala plynúť už dňa 01.01.2000 nemohla uplynúť do dňa podania žaloby, t.j. do dňa 09.11.2001.

5. Výsledky vykonaného dokazovania osvedčujú tvrdenie žalobcu o jeho uvedení do omylu, a to
úmyselným konaním žalovanej. Z jej strany išlo o zámernú činnosť, keď organizovala stretnutia

záujemcov, vypĺňala prihlášky do spoločnosti, preberala finančné čiastky záujemcov o členstvo s
prísľubom ich výhodného zhodnotenia, resp. investovania. Keďže z jej strany nebolo preukázané žiadne
poverenie spoločnosti S. so sídlom v USA, podľa názoru súdu išlo o protiprávnu klamlivú činnosť
spôsobilú žalobcu a iné osoby uviesť do omylu. Preto na tento prípad je potrebné aplikovať 10-ročnú
premlčaciu dobu podľa § 107 ods. 2 Občianskeho zákonníka.

6. Podľa tvrdení žalobcu vklady predstavovali investíciu na nákup akcií spoločnosti S. s výnosom 50,-
eur mesačne za každú akciu. Zhodne ako žalobca, vypovedali ďalší potencionálni členovia spoločnosti
- svedkyne D. B., či R. L.. Podľa žalovanej vklady boli podmienkou vzniku členstva v spoločnosti za
účelom získania výhodnej zahraničnej poistky, avšak zo strany žalovanej nebola predložená žiadna

poistná zmluva ani preukázané akékoľvek plnenie z ňou tvrdeného poistenia, ktoré malo byť s
tvrdeným členstvom spojené. Pritom ako už bolo uvedené, v konaní nebolo preukázané uzavretie
zmluvy, t.j. prijatie návrhov podpísaných žalobcom spoločnosťou S. so sídlom v USA. Tiež neboli
preukázané tvrdenia svedkyne B. F. o zaplatení vkladu ako podmienke získania licencie na právo
predávať tovar. Podľa poznatkov získaných z výsluchov svedkov, predaj tovaru mal byť spojený s

činnosťou spolupracovníkov v spoločnosti T. Slovakia s.r.o. a nie s členstvom v spoločnosti S.. Licenčná
zmluva (č.l. 321) vydaná spoločnosťou GBS Slovakia s.r.o. ani nespĺňa podmienky reálne poskytnutého
plnenia za finančné vklady žalobcu, keďže tieto mali byť realizované v prospech spoločnosti S. a
tvrdená transformácia uvedenej spoločnosti na spoločnosť GBS Slovakia s.r.o. nielen že nebola vôbec
preukázaná,alevylúčenietakejtosúvislostidokazujeajvýpistohočasuužexoffovymazanejspoločnosti

GBS Slovakia s.r.o. z obchodného registra. Pre začiatok plynutia objektívnej premlčacej doby je
rozhodujúci okamih keď k získaniu bezdôvodného obohatenia skutočne došlo. Ako bolo už odvolacím
súdom konštatované, v danom prípade pre začiatok plynutia objektívnej lehoty nie je rozhodujúci
dátum vzniku prípadného členstva žalobcu, ale okamih odovzdania finančných vkladov žalobcom. Z
dokladov označených ako R. síce nevyplýva dátum ich odovzdania, s výnimkou dokladu o výške

vkladu 230,- USD, avšak súd nemohol považovať ani dátumy na príjmových dokladoch predložených
svedkom F. za relevantné, pretože v konaní bolo preukázané, že žalobca odovzdal tieto finančné
prostriedkyžalovanejanieoznačenémusvedkovi,ktorýichmalpodľasvojichtvrdenínásledneodovzdať
osobe označenej v predložených pokladničných dokladoch ako P. O.. Avšak ako bolo vyššie ustálené,
ak odovzdaniu finančných prostriedkov žalobcu do rúk žalovanej došlo v období od 30.08.1998 do

05.12.1998, potom vzhľadom na dôvodný záver o úmyselnom obohatení žalovanej voči žalobcovi,
objektívna desaťročná premlčacia doba pre vydanie ňou získaného bezdôvodného obohatenia mohla
skončiť pri týchto čiastkach najskôr 30.08.2008, teda nepochybne v čase uplatnenia práva na súde táto
lehota ešte neuplynula. Z vyššie uvedených dôvodov súd zastal názor, že k uplynutiu subjektívnej ani
objektívnej premlčacej doby nedošlo a nárok žalobcu voči žalovanej bol uplatnený včas.

7. Preto na základe vyššie uvedeného súd považoval žalobu za dôvodnú a s poukazom na § 218
Civilného sporového poriadku, podľa ktorého sa výrok rozsudku o plnení v peniazoch sa môže vyjadriťaj v cudzej mene, vyhovel v petite žaloby uplatnenému nároku, t.j. nároku na zaplatenie sumy 2.580,-
USD ako istiny dlhu vzniknutého bezdôvodným obohatením žalovanej na úkor žalobcu.

8. Citujúc ust. § 517 ods. 1, 2, § 563 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník a § 3 Nariadenia
vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho
zákonníka v znení účinnom ku dňu vzniku omeškania žalovanej, uviedol, že výška úrokov z omeškania je
dvojnásobok diskontnej sadzby určenej Národnou bankou Slovenska platnej k prvému dňu omeškania s
plnenímpeňažnéhodlhu.Pokiaľideonároknaúrokzomeškania,súdzadeň,kedymožnoajužalovanej

považovať za jednoznačne preukázané doručenie výzvy na vydanie bezdôvodného obohatenia,
jednoznačne kvantifikovaného totožne s uplatneným nárokom (a rovnako aj čo do jeho dôvodu)
považoval deň doručenia žaloby, t.j. 20.02.2003. Preto k omeškaniu žalovanej došlo nasledujúcim dňom,
teda 21.02.2003. V tento deň bola diskontná sadzba určená NBS vo výške 6,5 %, teda žalobcovi bolo
možné priznať úrok z omeškania vo výške 13 % ročne z priznanej sumy od 21.02.2003 až do zaplatenia.
V prevyšujúcom nepatrnom rozsahu, t.j. za obdobie od 09.11.2001 do 20.02.2003 a nad sadzbu 13%

(do výšky 17%) žalobu zamietol.

9. S poukazom na § 145 ods. 2 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“), v ďalšom uviedol, že
na pojednávaní konanom dňa 23.01.2020 (s prihliadnutím na obsah podania z 12.04.2011) vzal žalobca
žalobu voči žalovanej späť aj v časti o zaplatenie úroku z omeškania 17 % zo žalovanej sumy za obdobie

od 12.11.1998 do dňa 08.11.2001. V tejto časti preto súd konanie prvým výrokom napadnutého rozsudku
zastavil, keďže žalovaná voči tomuto čiastočnému späťvzatiu žaloby nemala žiadne námietky.

10. O trovách konania rozhodol v zmysle ust. § 255 ods. 1, § 256, § 262 ods. 2 a § 396 ods. 3 CSP.

11. Proti tomuto rozsudku podala žalovaná v zákonom stanovenej lehote odvolanie, v ktorom namietala,
že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, súd prvej inštancie dospel na
základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Uviedla, že trvá na všetkých svojich vyjadreniach

a stanoviskách zaslaných v priebehu konania. Namietala, že v konaní nebola preukázaná výška
finančných prostriedkov, ktoré mal žalovanej žalobca dať, a z ktorej súd rozhodol o priznaní úrokov z
omeškania vo výške 13 % ročne od 21.02.2003 zo sumy 2.580,- USD, pričom súd nevzal do úvahy
tvrdenie žalobcu, že do spoločnosti vložil 100.000 Sk. O trovách súd rozhodol v zmysle ust. § 255 ods.
1 CSP, pričom vôbec nezobral do úvahy, že žiadnym spôsobom nezavinila, že žalobcovi bolo vyhovené

po 19 rokoch súdneho konania, teda súd mal zobrať do úvahy § 257 CSP-dôvody hodné osobitného
zreteľa. K namietanému premlčaniu nároku uviedla, že žalobca v žalobe sám uviedol rozpätie doby,
kedy mi mal dať vklady (od 12.11. do 05.12.1998), na druhej strane súd konštatoval, že žalobca dňa
10.08.1999 nedisponoval vedomosťou, že žalovaná jeho finančné prostriedky prevzala. Navrhla, aby
odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobu v celom rozsahu zamietne.

12. Žalobca vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalovanej uviedol, že žalovaná nijakým spôsobom
nevyvrátila skutočnosť, že uvedené finančné prostriedky nepreberala od žalobcu. Žalovaná neuniesla
svoje dôkazné bremeno a nepreukázala svoje oprávnenie financie preberať a ďalej s nimi nakladať.
K premlčaniu nároku uviedol, že v konaní bolo dokázané, že žalobca sa dozvedel o tom, že došlo

k bezdôvodnému obohateniu z listu zo dňa 11.05.2001, preto až od tohto momentu možno počítať
subjektívnu lehotu. K žalovanou žiadanému uplatneniu ust. § 257 CSP uviedol, že práve žalovaná
počas celého konania žiadala, aby jej boli trovy priznané v plnom rozsahu bez ohľadu na to, ako dlho
bude trvať konanie. Bolo by hrubým neprávom, ak by v prípade, kde sa žalovaná na úkor žalobcu
úmyselne bezdôvodne obohatila a svojím konaním zapríčinila vznik súdneho sporu, bola oslobodená

od náhrady trov konania, ktoré žalobca musel v súvislosti s uplatňovaním svojho nároku vynaložiť. Nie
je možné pričítať žalobcovi vinu za zdĺhavosť súdneho konania a nie je možné poprieť, že žalobca mal s
predmetným konaním nemalé náklady, ktoré musel vynaložiť. Žalobca bol v spore úspešný a preto mu
prináležia aj trovy od strany, ktorá v spore úspešná nebola. Aj z pohľadu samotnej výšky trov konania,
ktoré svojím rozsahom konzumujú výšku uplatneného a priznaného nároku by v prípade ich nepriznania

žalobcovi potierala zmysel celého súdneho konania. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok
súdu prvej inštancie ako vecne správne potvrdil.13. Rozsudkom č.k. 2Co/25/2020-711 odvolací súd rozhodol tak, že potvrdil rozsudok vo výroku o
povinnosti žalovanej zaplatiť žalobcovi sumu 2.580,- USD s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne
zo sumy 2.580,- USD od 21.02.2003 do zaplatenia, do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Zmenil

rozsudok vo výroku o povinnosti žalovanej zaplatiť žalobcovi úrok z omeškania vo výške nad 5 % ročne
zo sumy 2.580,- USD od 21.02.2003 do zaplatenia tak, že v tejto časti žalobu zamietol. Stranám sporu
náhradu trov konania nepriznal. Náhradu trov konania SR nepriznal.

14. Voči tomuto rozsudku podali žalobca aj žalovaná dovolanie, o ktorých rozhodol Najvyšší súd

SR uznesením sp. zn. 4Cdo/65/2022 zo dňa 22.02.2024 tak, že rozsudok odvolacieho súdu zo dňa
12.10.2021 č. k. 2Co/25/2020-711 zrušil vo výroku II. a III. a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Dovolanie
žalovanej odmietol. Žalobcovi priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

15. Vo svojom odôvodnení dovolací súd uviedol, že odvolací súd pri priznaní zákonných úrokov z
omeškania z 13% na 5% uplatnil tzv. moderačné právo súdu, pričom neuviedol, na základe akej právnej

úpravy si osvojil uplatniť takúto zmenu vo vzťahu k zákonným úrokom z omeškania. V ďalšom uviedol,
že veriteľ môže požadovať od dlžníka nižší zákonný úrok z omeškania, najviac však v hornej hranici
tohto úroku, ktorá je stanovená v ustanovení § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z., avšak ide o výlučné
právo veriteľa. Ak teda odvolací súd využil moderačné právo a znížil zákonné úroky z omeškania z
dôvodu, že ich výška nebola v súlade s dobrými mravmi, mal svoje rozhodnutie odôvodniť zákonným

spôsobom, vysvetliť dôvody, so zreteľom na ktoré súd rozhodol. Vo vzťahu k výroku o trovách konania
medzi stranami sporu uviedol, že každé rozhodnutie súdu, ktorým sporovej strane neprizná náhradu trov
konania, musí byť zo svojej podstaty výnimočným rozhodnutím, prijatým na základe riadneho zváženia
všetkých relevantných okolností konkrétneho prípadu a na základe prísne reštriktívneho výkladu § 257
CSP a v ňom obsiahnutej formulácie „dôvody hodné osobitného zreteľa“. Dôvody hodné osobitného

zreteľa ani výnimočné okolnosti zákon neuvádza, ani exemplifikatívne a výklad týchto podmienok
ponecháva na súdnej praxi. To však neznamená, že tým vytvára priestor na celkom voľnú úvahu súdu.
Podľa ustálenej judikatúry ustanovenie § 257 CSP nie je možné považovať za predpis, ktorý by zakladal
jeho voľnú možnosť aplikácie (v zmysle svojvôle), ale ide o ustanovenie, podľa ktorého je súd povinný
skúmať, či v prejednávanej veci neexistujú zvláštne okolnosti hodné osobitného zreteľa, ku ktorým je

potrebné pri stanovení povinnosti nahradiť trovy konania výnimočne prihliadnuť. Ustanovenie § 257 CSP
preto nie je možné vykladať tak, že je naň možné prihliadnuť kedykoľvek bez zreteľa na základné zásady
rozhodovania o trovách konania.

16. Odvolací súd opätovne preskúmal rozsudok vo výrokoch o priznaní úrokov z omeškania zo sumy

2.580,-USDnad5%ročneod21.02.2003dozaplateniaaotrováchkonaniavzmyslezásadvyjadrených
v§379anasl.zákonač.160/2015Z.z.Civilnéhosporovéhoporiadku(ďalejlen„CSP“),spoluskonaním,
ktoré jeho vydaniu predchádzalo, vec prejednal bez nariadenia pojednávania (§ 385 CSP) a dospel k
záveru, že odvolanie nie je dôvodné.

17. Súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností prijal
správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych
zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia súdu
prvej inštancie, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje aj vo vzťahu k odvolacím námietkam poukazuje na
ust. § 387 ods. 2 Civilného sporového poriadku.

18. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach,
v ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej
inštancie odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal
suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stavoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a

povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.

19. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte
s namietaným nesprávnym zistením skutkového stavu a nesprávnym právnym posúdením, teda či súd
prvej inštancie na zistený skutkový stav správne v úplnosti aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne

svoje rozhodnutie odôvodnil, a to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí
byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré
majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky II. ÚS 78/05).Na potvrdenie správnosti prvoinštančného rozhodnutia k odvolacím námietkam odvolací súd uvádza
nasledovné.

20. Úroky z omeškania majú povahu sankcie za omeškanie dlžníka so splnením záväzku v zmysle § 517
ods. 2 Občianskeho zákonníka. Úroky z omeškania sa platia popri samotnom dlžnom plnení stanoveným
percentom z tej časti dlhu, z ktorej je dlžník v omeškaní, teda ktorú ešte nezaplatil. Omeškaním teda
nastáva zo zákona zmena obsahu právneho vzťahu, keď popri trvajúcej povinnosti splniť záväzok
vznikajú aj nové práva a povinnosti, bez ohľadu na to, či dlžník omeškanie zavinil alebo nie. V zmysle

§ 563 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“), ak čas splnenia nie je dohodnutý, ustanovený právnym
predpisom alebo určený v rozhodnutí, je dlžník povinný splniť dlh prvého dňa po tom, čo ho o plnenie
veriteľ požiadal. Podľa § 517 ods. 2 OZ, ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ
právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný
platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací
predpis.

21. Vykonávacím predpisom je nariadenie vlády č. 87/1995 Z.z., ktorý výšku úrokov z omeškania určuje
v ustanovení § 3. V zmysle tohto ustanovenia bola v danom prípade výška úrokov z omeškania ako
dvojnásobok diskontnej sadzby určenej NBS platnej k 1. dňu omeškania s plnením peňažného dlhu,
pričom diskontná sadzba platná k 21.02.2003, čo je 1.deň omeškania žalovanej, určený správne súdom

prvej inštancie podľa § 517 OZ, bola 6,5% ročne, dvojnásobok diskontnej sadzby je 13%. Preto súd
prvej inštancie správne rozhodol, ak priznal úrok z omeškania vo výške 13% ročne zo sumy 2.580 eur
za obdobie od 21.02.2003 a v prevyšujúcej časti žalobu (ktorou žalobca požadoval úrok z omeškania
vo výške 17% ročne za obdobie od 09.11.2001 do 20.02.2003) zamietol.

22. Čo sa týka odvolacej argumentácie žalovanej vo vzťahu k aplikácii § 257 CSP, pričom žalovaná
ako dôvod osobitného zreteľa uviedla dĺžku konania, k tomuto odvolací súd uvádza, že § 257 CSP
nezakladá jeho voľnú možnosť aplikácie (v zmysle svojvôle), ale ide o ustanovenie, podľa ktorého
súd skúma, či v prejednávanej veci neexistujú zvláštne okolnosti hodné osobitného zreteľa, ku ktorým
je potrebné pri stanovení povinnosti nahradiť trovy konania výnimočne prihliadnuť. Nie je naň možné

prihliadnuť kedykoľvek bez zreteľa na základné zásady rozhodovania o trovách konania. Len výnimočne
nemusí súd úspešnej strane sporu priznať náhradu trov konania podľa § 257 CSP. Predmetné
zákonné ustanovenie súdu umožňuje, aby pri rozhodovaní o náhrade trov konania mohol prihliadnuť
k zvláštnostiam jednotlivých konkrétnych prípadov a má slúžiť k odstráneniu neprimeranej tvrdosti.
Úvaha súdu, že ide o výnimočný prípad a či sú dané dôvody hodné osobitného zreteľa, má vychádzať

z posúdenia všetkých okolností konkrétnej veci. Pre záver o dôvodnosti použitia § 257 CSP nie je
namieste, aby výnimočnosť prípadu z hľadiska aplikácie cit. ustanovenia spočívala len v okolnostiach
hmotnoprávnej povahy alebo všeobecnom závere o určitom druhu nároku či obvyklých okolnostiach
vedúcich k uplatneniu nároku. Nejde o automatické pravidlo, ale o prvok individualizácie, nie ľubovôle
zo strany súdu. Hranice sudcovskej úvahy sú dané účelom právnej úpravy náhrady trov konania, ktorá

nepriznanie úspešnej strane sporu pripúšťa len ako výnimku zo všeobecného procesného princípu
zodpovednosti za výsledok sporového konania (§ 255 CSP). K interpretácii a aplikácii § 257 CSP, ktorý
túto zásadu umožňuje prelomiť, musí preto súd pristupovať celkom výnimočne. Táto požiadavka vyplýva
aj zo samotného textu zákona, podľa ktorého nepriznanie náhrady trov konania môže byť len výnimočné
a môžu ho ospravedlniť iba dôvody hodné osobitného zreteľa. Hodno zároveň zdôrazniť, že ustanovenie

§ 257 CSP neslúži tomu, aby zmierňovalo majetkové rozdiely medzi procesnými stranami; dôvod hodný
osobitného zreteľa podľa § 257 CSP preto nemôže spočívať iba v tom, že priznanie náhrady trov
konania by jednej sporovej strane privodilo väčšiu ujmu ako strane druhej, ale slúži na riešenie situácií,
v ktorých je nespravodlivé aby ten, kto dôvodne bránil svoje porušené alebo ohrozené práva alebo
právom chránené záujmy znášal náhradu trov konania, ktoré pri tejto činnosti účelne vynaložil. Takéto

rozhodnutie sa preto bude javiť ako spravodlivé najmä s ohľadom na existenciu okolností súvisiacich
s predprocesným štádiom sporu, správaním sa strán v tomto štádiu, príp. osobitnými okolnosťami
uplatnenia nároku.

23. V nadväznosti na vyššie uvedené odvolací súd dospel k záveru, že okolnosti uvádzané žalovanou

v odvolaní spočívajúce v dĺžke trvania konania, nezakladajú dôvod hodný osobitného zreteľa, aby bolo
možné rozhodnúť o náhrade trov konania za použitia § 257 CSP.24. Podľa ustálenej judikatúry (napr. uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 115/03, uznesenie
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/145/2011) súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené
účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne

objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu
uvádzanými účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvoinštančného,
ako i odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, stačí na záver o
tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces. Súd prvej
inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, stanoviská procesných

strán k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval
na prejednávaný prípad, z ktorých vyvodil právne závery, ktoré primerane vysvetlil. V posudzovanej
veci odôvodnenie napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie nemožno považovať za svojvoľné,
či zjavne neodôvodnené, keďže zrozumiteľne poskytuje odpovede na právne a skutkovo relevantné
otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Do práva na spravodlivý proces nepatrí súčasne právo
strany konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením

dôkazov, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s požiadavkami strany konania a jej právnymi názormi (viď
rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 252/04 a sp. zn. I. ÚS 50/04). Odvolací súd zároveň
nezistil existenciu ďalšieho odvolacieho dôvodu v odvolaní žalovanej, ktorý by mal pre danú
vec podstatný význam.

25. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací rozsudkom z 12.10.2021 č.k. 2Co 52/2020-711 v poradí
prvým výrokom potvrdil rozsudok vo výroku o povinnosti žalovanej zaplatiť žalobcovi sumu 2.580,-
USD s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne z tejto sumy od 21.02.2003 do zaplatenia, do 3 dní
od právoplatnosti tohto rozsudku. Najvyšší súd SR uznesením z 22.02.2024 č.k. 4Cdo 65/2022-771
dovolanie žalovanej odmietol a zrušil spomínaný rozsudok odvolacieho súdu iba v 2. výroku, ktorým bol

zmenený rozsudok súdu 1. inštancie a zamietnutá žaloba v časti úroku z omeškania vo výške nad 5 %
ročne zo sumy 2.580,- USD od 21.02.2003 do zaplatenia a vo výroku o trovách konania strán sporu.

26. Z uvedeného vyplýva, že rozsudkom súdu 1. inštancie v spojení s rozsudkom odvolacieho súdu
(2Co 25/2020-711) a uznesením NS SR č.k. 4Cdo 62/2022-771 sa v danom štádiu konania právoplatne

rozhodlo o povinnosti žalovanej zaplatiť žalobcovi istinu 2.580,- USD s úrokom z omeškania vo výške
5 % ročne z tejto sumy od 21.02.2003 do zaplatenia

27. Po rozhodnutí NS SR (4Cdo 65/2022) ostal predmetom odvolacieho konania žalobcom požadovaný
úrok z omeškania z istiny 2.580,- USD v ostávajúcej časti 8 % ročne od 21.02.2003 do zaplatenia, čo s

už právoplatne priznaným úrokom 5 % ročne z tejto istiny tvorí požadovaný celkový úrok z omeškania
13 % ročne.

28. Vzhľadom k všetkých vyššie uvedeným skutočnostiam preto odvolací súd rozsudok súdu prvej
inštancie v napadnutej časti, t.j. vo výroku o povinnosti žalovanej zaplatiť žalobcovi úrok z omeškania

vo výške 8% ročne zo sumy 2.580,- USD za obdobie od 21.02.2003 do zaplatenia, z dôvodu vecnej
správnosti podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil, keď súd prvej inštancie správne rozhodol aj o nároku na
náhradu trov prvoinštančného konania.

29. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 CSP v

spojení s § 255 ods. 1 CSP, keď v odvolacom konaní úspešnému žalobcovi priznal ich náhradu v celom
rozsahu.

30. Vo vzťahu k dovolacím trovám odvolací súd vychádzal jednak z ust. § 453 CSP, ale ďalej z ust. §
255 ods. 1 CSP, § 262 ods. 1, 2 CSP a čl. 4 základných princípov CSP a v konaní neúspešnej žalovanej

nepriznal nárok na náhradu trov dovolacieho konania.

31. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Prešove pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 odsek 1 CSP).

Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods.
2 CSP).
Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu

treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného
predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné
doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 CSP).

Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).