Rozsudok · Bezdôvodné obohatenie · Judgement

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 6CoCsp/6/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5117220612
Dátum vydania rozhodnutia: 09. 04. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Andrej Kekely

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2025:5117220612.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu Mgr. Andreja Kekelyho a členiek

JUDr. Jany Urbanovej a JUDr. Renáty Krajčiovej, v spore žalobcov:
1/ A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. XXX/XX, XXX XX C., 2/ D. B., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom C.
XXX/X, XXX XX C., obidvaja zastúpení Občianskym združením OPOS, so sídlom A. Hlinku 1084/24A,
914 01 Trenčianska Teplá, IČO: 51 147 688, proti žalovanému: Slovenská sporiteľňa, a. s., so sídlom
Tomášikova48,83237Bratislava,IČO:00151653,zastúpenémuobchodnouspoločnosťouAdvokátska
kancelária Mária Grochová a partneri s. r. o., so sídlom Bočná 10, 040 01 Košice – mestská časť Staré
Mesto, IČO: 36 863 017, o vydanie bezdôvodného obohatenia a zaplatenie finančného zadosťučinenia,

o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Žilina
č. k. 2Csp/142/2017-220 zo dňa 28. septembra 2021, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok Okresného súdu Žilina č. k. 2Csp/142/2017-220 zo dňa 28. septembra 2021
vo výrokoch II., III. a V. potvrdzuje.

II. Žalobcom 1/ a 2/ priznáva proti žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu
100 %.

III. Rozsudok Okresného súdu Žilina č. k. 2Csp/142/2017-220 zo dňa 28. septembra 2021
vo výrokoch I. a IV. zostáva nedotknutý.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Žilina (ďalej „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom zastavil konanie
v časti o zaplatenie 787,73 eur (výrok I.), uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcom spoločne
a nerozdielne 5.757,59 eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku (výrok II.), uložil žalovanému
povinnosť zaplatiť žalobcom spoločne a nerozdielne primerané finančné zadosťučinenie 500,- eur do
troch dní od právoplatnosti rozsudku (výrok III.) a vo zvyšku žalobu zamietol (výrok IV.). Napokon

žalobcom nárok na náhradu trov konania nepriznal (výrok V.).
2. V odôvodnení rozsudku súd prvej inštancie uviedol, že žalobcovia sa žalobou doručenou mu dňa
14.07.2017 domáhali proti žalovanému vydania bezdôvodného obohatenia vo výške 6.545,32 eur
a zaplatenia primeraného finančného zadosťučinenia 1.000,- eur na tom skutkovom základe, že im
žalovaný ako veriteľ poskytol úver na základe zmluvy
o splátkovom úvere č. 0424314193 vo výške 300.000,- Sk (9.958,18 eur) za podmienok dohodnutých v
zmluve.Poskytnutieúverubolopodmienenéuzatvorenímúverovéhoživotnéhopoistenia,pričompoistné

na toto poistenie navyšovalo splátku úveru o 499,- Sk. Ďalej žalobcovia uviedli, že zmluva obsahovať
viacero neprijateľných zmluvných podmienok. Žalobcovia s poukazom na ust. § 4 ods. 4 zákona č.
258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady
č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov tvrdili, že žalovaný sinapriek tomu účtoval poplatky neuvedené v zmluve, ako je zrejmé z výpisov z úveru. V zmluve zároveň
absentovali viaceré náležitosti, ktoré vyžaduje ust. § 4 zákona č. 258/2001 Z. z., ako adresa banky,
na ktorej môže dlžník uplatniť reklamáciu alebo sťažnosť, podmienky zmeny variabilnej ročnej úrokovej

sadzby, počet a termíny splátok istiny, úroku a iných poplatkov, priemerná ročná percentuálna miera
nákladov (ďalej „RPMN“), v zmluve bola chybne vypočítaná RPMN a nesprávne boli uvedené aj celkové
náklady spojené s úverom, keď
do celkových nákladov malo byť započítané zaplatené plnenie, poplatky za správu úveru,
ale aj platby za úverové poistenie. Zmluva tiež neuvádzala oprávnenie spotrebiteľa

na zníženie celkových nákladov na spotrebiteľský úver a spôsob určenia výšky poplatku
za splatenie spotrebiteľského úveru pred lehotou splatnosti a spôsob zániku záväzku
zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Žalobcovia preto považovali poskytnutý úver
za bezúročný a bez poplatkov. Banka si tak neoprávnene účtovala poplatky za správu úveru, splátky
poistného, ako aj sankčné úroky a poplatky za upomienky. Podľa žalobcov úver splatili ešte pred 69-tou
splátkou a následnými ďalšími platbami banka získala neoprávnené a bezdôvodné obohatenie na ich

úkor. Pokiaľ ide o uplatnený nárok na primerané finančné zadosťučinenie žalobcovia tento vyvodzovali
z ust. § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z.
o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb.
o priestupkoch v znení neskorších predpisov.
3. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe uviedol, že žalobcovia netvrdili žiadne konkrétne plnenia, ktoré by

mali údajne dať vzniknúť obohateniu na jeho strane. Poukázal na čl. 8 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný
sporový poriadok (ďalej len „CSP“), ako aj ust. § 132 ods. 1 a § 150 ods. 1 CSP a ustanovenia zákona
č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „OZ“) upravujúce bezdôvodné obohatenie. Žalovaný
mal za to, že žalobcovia nesplnili ani len povinnosť tvrdenia k základnému predpokladu vzniku práva
bezdôvodného obohatenia, t. j.

k uskutočneniu plnenia (plnení) v prospech žalovaného. Žalobcom nestačilo len tvrdiť, koľko splatili na
poskytnutý úver v jednotlivých rokoch, keďže sa jednalo o splátkový úver, mali presne určiť vo vzťahu
ku každej platbe, kto, kedy a koľko zaplatil a akým spôsobom (napr.
v prospech akého bankového účtu). Len voči takému kvalifikovanému tvrdeniu žalobcov môže rozvinúť
náležitú procesnú obranu, napr. preveriť, či skutočne išlo o platby

na spochybnený úver, či išlo o platby žalobcov alebo inej osoby, či nešlo o platby zodpovednostného
charakteru, napr. z dôvodu omeškania žalobcov a pod. Žiadne také tvrdenie však zo strany žalobcov
nebolo produkované, čo je rozhodne potrebné posúdiť
na ťarchu unesenia ich bremena tvrdenia. V ďalšom žalovaný poukázal na to, že zo žaloby nie je zrejmé,
ktorý zo žalobcov mal plniť na splácanie úveru. Na žalujúcej strane je pluralita dvoch subjektov, s ktorými,

ako sami uvádzajú, bola uzavretá zmluva o splátkovom úvere dňa 14.02.2008. Podľa žalovaného
však v žalobe úplne absentovalo akékoľvek vymedzenie hmotnoprávneho charakteru plurality, teda
nemožno nijako zistiť, či žalobcovia vnímajú uplatnenú pohľadávku ako spoločnú a nerozdielnu, alebo
či jej predmetom má byť plnenie deliteľné. Žalovaný tiež namietal nárok na zaplatenie finančného
zadosťučinenia vo výške 1.000,- eur s tým, že nebolo prednesené vonkoncom žiadne tvrdenie, ktoré

by ho substancovalo, rovnako nezaznel žiaden argument, ako žalobcovia dospeli k jeho výške, ani
nebol označený, ani predložený žiaden dôkazný návrh na preukázanie predmetných skutočností. Aj v
tomto rozsahu bol podľa žalovaného daný dôvod na zamietnutie žaloby pre neunesenie základných
procesných bremien žalobcov. Preto žalovaný navrhol, aby súd prvej inštancie žalobu zamietol.
4. V replike žalobcovia uviedli, že zo zmluvy o splátkovom úvere jasne vyplýva, že úver im bol poskytnutý

ako manželom, zaslaný na ich spoločný účet a obaja boli v zmluve označení len ako „dlžník“. Poukázali
na výpisy z úverového účtu, z ktorého obsahu vyplývajú realizované platby v prospech žalovaného.
Žalobcovia mali za to, že nie je namieste námietka žalovaného, že mu nie je zrejmá pluralita na strane
žalobcov, kto a ako splácal a komu je potrebné plnenie bezdôvodného obohatenia vrátiť. Považovali za
nesporné, že žalovaný im poskytol úverové prostriedky ako manželom spoločne a nerozdielne a splátky

inkasoval z ich spoločných finančných prostriedkov na ich účte. Ďalej poukázali na to, že im žalovaný
na účet pripísal v skutočnosti len sumu 294.301,- Sk. Žalovaný totiž zaúčtoval sumu 5.699,- Sk ako
spracovateľský poplatok nie z prostriedkov úveru poskytnutého na ich účet, ale len účtovne transakciou
medzi vnútornými účtami žalovaného, pobočka Žilina. Za spornú považovali žalobcovia potom aj sumu
celkových nákladov spojených s úverom, pretože v zmluve bola táto suma uvedená vo výške 208.950,40

Sk. Do nákladov nesporne patria úroky a poplatky
a v tomto prípade by tam mala byť započítaná aj výška poistného, keďže bolo poistenie podmienkou
zmluvy o úvere ako zabezpečenie požadované žalovaným. Žalobcovia zároveň poukázali na nimi
vypracovaný prehľad jednotlivých platieb, z ktorého bolo podľa nich zrejmé, že žalovanému zaplatiliinkasom na úverový účet alebo priamo vkladom na úverový účet sumu 15.715,77 eur. Keďže v zmluve
absentovali zákonom predpísané náležitosti a žalovanému zaplatili celkovo sumu 15.715,77 eur, pričom
úver bol bezúročný

a bez poplatkov a poskytnutá výška úveru bola v sume 9.958,18 eur, rozdiel medzi zaplatenou čiastkou
a poskytnutou výškou úveru predstavuje jednoznačne bezdôvodné obohatenie v sume 5.757,59 eur.
5. K vznesenej námietke premlčania žalobcovia uviedli, že pri podpise zmluvy o úvere
so žalovaným ako priemerní spotrebitelia nemali vedomosť, čo sú to neprijateľné zmluvne dojednania a
ani netušili, že žalovaný ako renomovaná banka by do svojich zmlúv takéto ustanovenia zakotvil, alebo

že by v zmluve neuviedol zákonom predpísané povinné náležitosti. Boli si vedomí, že na vypracovanie
svojich zmlúv zamestnáva kvalifikovaných zamestnancov, ktorí v súlade so zákonom pripravujú a
predkladajú spotrebiteľovi úverové zmluvy. Dôkazom podľa žalobcov bolo aj to, že až do dňa 21.02.2017
platili spoločne
a nerozdielne aj zvýšené splátky, ktoré žalovaný od nich vyžadoval nad rámec dohodnutej splátky,
keďže si účtoval neoprávnené sankcie. Až po poslednej platbe zistili, že na zmluve nie je niečo v

poriadku. Využili preto štátnu pomoc prostredníctvom Ministerstvom spravodlivosti SR, odbor ochrany
spotrebiteľa, ktoré im odpoveďou na žiadosť zo dňa 25.05.2017 oznámilo, že poskytnutý úver je
bezúročný a bez poplatkov. Až na základe týchto zistení požiadali súd o ochranu spotrebiteľa skúmaním
spornej zmluvy. V ďalšom vzali žalobcovia žalobu čiastočne späť, čo odôvodnili tým, že ani zo zmluvy ani
z výpisov nebolo zrejmé, v akej výške sa uhrádzajú jednotlivé časti splátky, preto mali za to, že účtovanie

vo výpisoch uvádza poplatky za zmluvné pokuty, sankčné úroky, poplatky za správu úveru nad rámec
splátky. Preto omylom nesprávne požadovali rozdiel 6.545,32 eur, a upravili tak uplatnený nárok,
konkrétne vo výške 5.757,59,- eur.
6. Pokiaľ ide o primerané finančné zadosťučinenie, žalobcovia uviedli, že banka pôsobiaca
na finančnom trhu v SR si musí byť vedomá, aké právne predpisy regulujú jej činnosť

aneuzavretiezmluvyospotrebiteľskomúverepísomneavpredpísanejformejenepochybneúmyselným
porušením zákona, z čoho vyplýva, že bezdôvodné obohatenie, ktoré takýmto spôsobom vzniklo, je
bezdôvodným obohatením získaným úmyselne. Ak teda žalovaný koná v úmysle poškodiť spotrebiteľa
už pri podpise zmluvy, kde zneužije jeho tieseň na získanie bezdôvodného obohatenia na základe
spotrebiteľskej zmluvy, ktorá neobsahuje navyše náležitosti podľa zákona, dá sa povedať, že žalovaný

konal tak, aby spôsobil škodu
a pri domáhaní sa spotrebiteľa svojich práv má teda spotrebiteľ nárok byť finančne odškodnený. V tomto
smere žalobcovia poukázali na to, že boli povinní uzavrieť životné poistenie, ktoré žalovaný požadoval
za celú dobu úveru, teda za 10 rokov a za toto obdobie by boli povinní zaplatiť sumu 1.970,64 eur.
Žalovaný si pritom neváhal účtovať len na sankciách (zmluvné pokuty za omeškanie) sumu vo výške

681,20 eur a úroky z omeškania spolu
vo výške 73,15 eur. V porovnaní s uplatnenými sankciami, ktoré si preukázateľne účtoval
a s povinnosťou platiť poistné, čo spolu dosahuje sumu 2.724,99 eur, je podľa nich požadovaná výška
1.000,- eur v zanedbateľnej výške pre priznanie primeraného finančného odškodnenia. V neposlednom
rade ak by od okamihu splatenia istiny koncom roku 2013 zvyšné prostriedky, ktoré predstavujú

bezdôvodné obohatenie, v pravidelnej splátke približne 143,- eur vkladali do inej banky na 5 % ročné
sporenie po dobu približne 3,5 roka, teda
do zaplatenia poslednej splátky na úver 21.02.2017, získali by po zdanení sumu 450,- eur.
7. Žalovaný po replike žalobcov naďalej namietal, že z ich strany nebolo unesené bremeno tvrdenia ani
dôkazu, pretože nie je zrejmé, aké plnenia žiadajú presne vrátiť. Zo žaloby je síce zrejmé, že nemal

právny nárok na úroky alebo poplatky, ktoré počas trvania ich zmluvného vzťahu žalobcovia uhradili,
pretože podľa nich mala nastúpiť sankcia bezúročnosti
a bezpoplatkovosti, to znamená, že im má vrátiť úroky a poplatky, ktoré prijal, avšak žalobcovia
neuvádzajú, ktoré poplatky a ktoré úroky by to mali byť. Žalovanému tak naďalej nebolo zrejmé,
z čoho pozostáva žalobná suma. Uvedená skutočnosť podľa žalovaného bránila aj posúdeniu, či

došlo alebo nedošlo k premlčaniu žalobcami uplatneného nároku. Žalovaný ďalej trval na tom, že
žalobcovia neobjasnili existujúcu procesnú pluralitu, pretože nimi uplatnená pohľadávka nepatrí do masy
bezpodielového spoluvlastníctva manželov. V otázke premlčania žalovaný poukázal na rozhodnutia
Najvyššieho súdu SR spis. zn. 1Cdo/67/2011 zo dňa 25.03.2013 a spis. zn. 3Cdo/169/2017 zo dňa
10.01.2018. Ma za to,

že oprávnený sa dozvie, či došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil, keď získa
znalosť tých skutkových okolností, z ktorých je možno vyvodiť zodpovednosť
za bezdôvodné obohatenie. Pre záver dozvedieť sa o tom, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a
o tom, kto ho získa, je vždy rozhodujúce zistenie skutkového stavu. Podľa žalovaného v kontextetohto prípadu týmto skutkovým stavom bolo uzatvorenie zmluvy, pretože žalobcovia sa o jej prípadných
vadách, ktoré tvrdia, museli dozvedieť v momente, kedy takýto právny úkon uzavreli a najneskôr, ako
to aj pripustili, sú to aj jednotlivé platby, ktoré platili. V ďalšom žalovaný tvrdil, že predmetná zmluva o

úvere obsahovala všetky zákonom predpísané náležitosti. Nesúhlasil, že v posudzovanej veci zákonnou
náležitosťou zmluvy o úvere bolo uvedenie adresy banky, na ktorej môže dlžník uplatniť reklamáciu
alebo sťažnosť. Zákon č. 258/2001 Z. z. v rozhodnom čase, čiže v čase uzatvorenia zmluvy predpisoval,
že zmluva musí okrem všeobecných náležitostí obsahovať adresu predávajúceho, na ktorej môže
spotrebiteľ uplatniť reklamáciu alebo sťažnosť. Podľa žalovaného týmto pojmom zákonodarca myslel

predávajúceho v situácii, kedy sú úvery brané na zakúpenie tovaru na splátky, čiže v prípade, keď ide
o zmluvy medzi poskytovateľom úverov
a predávajúcim a v týchto intenciách sa vtedy vyžaduje, aby klient, ktorý si berie úver, zároveň mal
adresu predávajúceho, ale predávajúci nemusí byť zároveň veriteľom. Ak ide len o veriteľa a nejde o
doplnkovú službu kúpy tovaru, čiže zmluvnou stranou nie je predávajúci, veriteľ takúto povinnosť nemá.
V ďalšom žalovaný nesúhlasil s tvrdením žalobcov,

že v zmluve nie je uvedený index alebo referenčná sadzba. V tomto smere považoval
za relevantné obchodné podmienky, z ktorých bolo zrejmé, že sadzba, ktorá je uvedená
v zmluve, nie je sadzbou, ku ktorej je možné uviesť referenčnú sadzbu. Uvedená skutočnosť bola
podrobne vysvetlená v bode 6.7. a 6.9. obchodných podmienok. Pokiaľ ide o rozpísanie splátky,
žalovaný rozhodovaciu činnosť Najvyššieho súdu SR (rozhodnutia spis. zn. 3Cdo/146/2017, spis. zn.

3Cdo/56/2018, spis. zn. 3Cdo/126/2018, spis. zn. 4Cdo/187/2017, spis. zn. 4Cdo/211/2017 a spis.
zn. 6Cdo/113/2018). Nesúhlasil ani s tvrdením žalobcov, že bola v zmluve chybne vypočítaná RPMN
z dôvodu, že v zmluve boli nesprávne uvedené celkové náklady. Žalovaný zdôraznil, že RPMN je
skutočnosť, ktorá je upravená právnou normou, ktorá je v prílohe zákona účinného v čase uzatvorenia
zmluvy daná jasným matematickým vzorcom. Ak niekto tvrdí, že RPMN je nesprávna, má povedať, v

akom zmysle. Žalovaný ďalej nesúhlasil ani s tým, že náklady úverového životného poistenia mali byť
zahrnuté do celkových nákladov. Právna norma jasne hovorí, že poistenie vstupuje
do celkových nákladov, keď je to poistenie týkajúce sa úveru. To sú situácie, kedy cena poistenia je
zahrnutá v splátke. Niekedy je poistenie v splátke, ale nesmie vstupovať
do celkových nákladov, lebo je to slobodná vôľa daného klienta a niekedy na ňom banka trvá a vtedy

poistenie vstupuje do celkových nákladov. V posudzovanej veci ide o životné poistenie, ktoré je ako keby
zárukou, to znamená, že toto nie je druh poistenia, ktorý má byť zahrnutý v celkových nákladoch. Pokiaľ
žalobcovia uvádzali, že v zmluve nebola uvedená priemerná RPMN, povinnosť uvádzať priemernú
hodnotu RPMN bola do zákona č. 258/2001 Z. z. včlenená až novelou zákonom č. 568/2007 Z. z. a
bolo doplnené ust. § 4 ods. 2 o písm. k), ktoré nadobudlo účinnosť dňa 01.01.2008. Zmluva o úvere

bola uzatvorená vo februári roku 2008, avšak priemernú hodnotu RPMN nebolo možné uviesť k dátumu
uzatvorenia úverovej zmluvy, pretože priemerná RPMN znamená, že sa zozbierajú údaje od všetkých
veriteľov a z toho sa urobí priemer, ktorý sa následne zverejní a tento zverejnený priemer veritelia dávajú
do zmlúv. To nebolo možné urobiť prvý polrok roku 2008, pretože žiadny priemer nebol, čomu zodpovedá
aj prechodné ust. § 8aa ods. 1, podľa ktorého zmluva

o spotrebiteľskom úvere a formulár musí obsahovať prvýkrát priemernú hodnotu RPMN
do dvoch mesiacov po jej zverejnení podľa ust. § 7a ods. 2. To znamená, že v čase uzatvárania zmluvy
o úvere hodnota priemernej RPMN ešte stanovená nebola. Pokiaľ ide
o primerané finančné zadosťučinenie, podľa žalovaného zo strany žalobcov nebolo vysvetlené, aká
ujma sa im mala stať. Pritom účelom a zmyslom primeraného zadosťučinenia je odškodniť spotrebiteľa

za diskomfort, ktorý nastal z dôvodu, že spotrebiteľ sa rozhodol uplatniť ochranu a bol v tomto konaní
úspešný. Podľa žalovaného v prvom rade nejde
okonanie,vktorombyboližalobcoviaúspešní.Ajvovzťahuktomutonárokužalovanývzniesolnámietku
premlčania argumentujúc, že ide o majetkové právo premlčaniu podliehajúce premlčaniu s tým, že
pri absencii zákonnej úpravy premlčania tohto nároku je namieste aplikácia inštitútu, svojou povahou

najbližšieho, ktorým je právo na primerané zadosťučinenie v peniazoch podľa ust. § 13 ods. 2 OZ. Pri
hypoteticky predpokladanej dôvodnosti nároku žalobcov, časovým okamihom, kedy došlo k zásahu do
práv spotrebiteľov, by bolo uzavretie zmluvy o úvere dňa 14.02.2008. Odo dňa nasledujúceho, t. j. odo
dňa 15.02.2008 začala plynúť premlčacia doba, ktorá uplynula dňa 15.02.2011. Vzhľadom na to, že
žaloba bola podaná dňa 14.04.2017, nárok žalobcov na finančné zadosťučinenie je premlčaný.

8. Súd prvej inštancie vyšiel po vykonanom dokazovaní zo skutkových zistení, že sporové strany uzavreli
dňa 14.02.2008 zmluvu o splátkovom úvere č. 0424314193, druh úveru - spotrebný úver, bezúčelový,
na základe ktorej mali byť žalobcom poskytnuté finančné prostriedkyvo výške 300.000,- Sk (9.958,18 eur), pričom tieto mali byť splatené v 119 mesačných splátkach po
4.217,- Sk (139,98 eur), ktorá suma predstavovala splátku istiny. Celková čiastka, ktorú mali dlžníci
zaplatiť, dosiahla sumu 508.905,40 Sk (16.892,56 eur), výška ročnej percentuálnej miery nákladov bola

určená na 12,61 %, typ a výška úrokovej sadzby bola uvedená ako premenlivá 10,95 % p. a. v deň
uzatvorenia úverovej zmluvy. V zmluve
o splátkovom úvere bol dojednaný aj spracovateľský poplatok vo výške 5.699,- Sk (189,17 eur),
uhradený z prostriedkov úveru, poplatok za správu úveru vo výške 60,- Sk (1,99 eur), splatnosť prvej
splátky istiny dňa 20.03.2008, periodicita a splatnosť splátok istiny mesačne

k 20. dňu v kalendárnom mesiaci, konečná splatnosť úveru dňa 20.01.2018, splatnosť úrokov mesačne
v posledný deň kalendárneho mesiaca, náklady nezahrnuté do výpočtu RPMN (sankcie za porušenie
povinností dlžníka vyplývajúcich z úverovej zmluvy, výška týchto sankcií uvedená v Sadzobníku alebo
vo Zverejnení, poplatky spojené s vedením účtu dlžníka uvedená v Sadzobníku alebo vo Zverejnení) a
zabezpečenie požadované bankou - úverové životné poistenie.
9. Za nepochybné považoval súd prvej inštancie, že právny vzťah sporových strán má spotrebiteľský

charakter, pri uzatváraní zmluvy zo dňa 14.02.2008 konal žalovaný v rámci predmetu svojej
podnikateľskej činnosti, zatiaľ čo žalobcovia nevstúpili do právneho vzťahu v kontexte svojej obchodnej
alebo inej podnikateľskej činnosti (§ 52 ods.1, 3 a 4 OZ v znení účinnom k 14.02.2008). Zmluva zo
dňa 14.02.2008 založila medzi sporovými stranami vzťah zo spotrebiteľského úveru v zmysle definície
formulovanej v ust. § 2 písm. a) zákona č. 258/2001 Z. z. v znení účinnom k 14.02.2008. Na žalobcov

sa nepochybne vzťahuje aj ochrana v zmysle zákona č. 250/2007 Z. z.
10. Ďalej súd prvej inštancie citujúc ust. § 4 ods. 2, 3 a 4 zákona č. 258/2001 Z. z., ust. § 107 ods.
1 a 2, § 451 ods. 2 a § 456 OZ, ust. § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. vo vzťahu k vznesenej
námietke premlčania uviedol, že pri premlčaní práva na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia
je ustanovená kombinovaná premlčacia doba, a to subjektívna a objektívna. Začiatok subjektívnej i

objektívnej premlčacej doby je stanovený odlišne, na sebe nezávisle
a ich plynutie a skončenie je tiež vzájomne nezávislé. Subjektívna premlčacia doba môže plynúť iba v
rámci objektívnej premlčacej doby, ktorú nemôže prekročiť. Subjektívna premlčacia doba je dvojročná
a na začatie jej plynutia vždy treba rešpektovať subjektívnu stránku oprávneného týkajúcu sa jeho
vedomosti o bezdôvodnom obohatení a vedomosti

o tom, kto sa na jeho úkor bezdôvodne obohatil. Zdôraznil, že žalobcovia vstupovali
do zmluvného vzťahu so žalovaným ako so subjektom podnikajúcim v oblasti poskytovania
spotrebiteľských úverov v dobrej viere, že žalovaným predložená a vopred pripravená zmluva bude
obsahovať všetky náležitosti vyžadované v tom čase účinným zákonom č. 258/2001
Z. z. V čase uzavretia zmluvy o splátkovom úveru (rok 2008) žalobcovia ako priemerní spotrebitelia tak

nemohli ani len predpokladať, že žalovanému budú uhrádzať aj peňažné plnenia, na ktoré mu zákonný
nárok nevznikne/nevznikol. Začiatok subjektívnej premlčacej doby je pritom viazaný na skutočnú
vedomosť oprávneného o tom, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a o osobe, ktorá sa na jeho
úkor obohatila. Znenie ustanovenia: „keď sa oprávnený dozvie“ považoval súd prvej inštancie za
potrebné vykladať v tom zmysle, že oprávnená osoba musí nadobudnúť vedomosť o skutočnostiach

uvedených v ust. § 107 ods. 1 OZ. Nie je možné len predpokladať, že by oprávnená osoba mohla
skutkové okolnosti vedieť alebo že by sa o tom mohla dozvedieť alebo mala dozvedieť, ak by
vynaložila potrebnú starostlivosť. V posudzovanej veci považoval súd prvej inštancie za nepochybné,
že žalobcovia o uzavretí zmluvy o splátkovom úvere, ako aj o povinnostiach zo zmluvy vyplývajúcich
mali vedomosť. Samotná vedomosť o týchto skutočnostiach však sama o sebe neznamenala aj

skutočnú vedomosť spotrebiteľa o tom, že vzniklo bezdôvodné obohatenie. Na to, aby bezdôvodné
obohatenie vzniklo, bolo potrebné, aby sa uplatnila fikcia bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru a na
jej uplatnenie zas potrebné, aby boli splnené presne špecifikované predpoklady vyplývajúce zo zákona
č. 258/2001 Z. z. v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy. Na to, aby sa spotrebiteľ skutočne
dozvedel o bezdôvodnom obohatení, musel by skutočne vedieť, že na ním uzatvorenú zmluvu o

úvere sa vzťahuje fikcia bezúročnosti a bezpoplatkovosti vyplývajúca zo zákona. Z obsahu spisu bolo
zrejmé, že žalobcovia predmetný úver splácali až do februára 2017, kedy uhradili poslednú splátku
úveru, ktorú skutočnosť žalovaný nerozporoval. Konečná splatnosť úveru bola pritom dňa 20.01.2018.
Žalobcovia v konaní predložili podanie zo dňa 20.03.2017 označené ako „Pokus o mimosúdnu dohodu“
adresované žalovanému, obsahom ktorého bola výzva na vydanie bezdôvodného obohatenia. Žalovaný

na predmetnú výzvu reagoval podaním zo dňa 11.04.2017, vyhodnotiac nárok žalobcov ako nedôvodný.
Z podania Ministerstva spravodlivosti (odbor ochrany spotrebiteľa) zo dňa 25.05.2017 označeného
ako „Odpoveď na žiadosť“ vyplýva, že žalobcovia žiadosťou zo dňa 06.02.2017 požiadali Ministerstvo
spravodlivosti SR o posúdenie spornej zmluvyo splátkovom úvere z hľadiska ochrany spotrebiteľa. Žaloba v predmetnej veci bola na súd prvej
inštancie podaná dňa 14.07.2017. Bližšie uvedená časová postupnosť jednotlivých krokov žalobcov
súvisiaca s ich snahou získať vedomosť o vzniku bezdôvodného obohatenia na strane žalovaného

nasvedčovala podľa súdu prvej inštancie tomu, že preukázateľne mali vedomosť o možnom vzniku
bezdôvodného obohatenia na strane žalovaného dňa 06.02.2017, kedy v tomto smere požiadali
Ministerstvo spravodlivosti SR, odbor ochrany spotrebiteľa,
o posúdenie spornej zmluvy o splátkovom úvere. Týmto momentom bolo možné najskôr ustáliť začiatok
plynutia dvojročnej subjektívnej premlčacej doby, ktorá by uplynula dňa 06.02.2019 (teda až po podaní

žaloby na súd prvej inštancie). Nasvedčovala tomu aj platobná disciplína žalobcov, ktorí poslednú
nimi uhradenú splátku úveru (nie poslednú v zmysle konečnej splatnosti, ktorá bola dňa 20.01.2018)
uhradili dňa 21.02.2017. Súd prvej inštancie na podporu poukázal na rozhodnutie Krajského súdu
v Prešove spis. zn. 22Co/53/2017 a v nadväznosti naň na uznesenie Ústavného súdu SR spis. zn.
I.ÚS/430/2018 zo dňa 05.12.2018. Preto považoval súd prvej inštancie námietka premlčania práva na
vydanie bezdôvodného obohatenia vznesenú žalovaným za nedôvodnú. V nadväznosti na to potom súd

prvej inštancie uzavrel, že pokiaľ nedošlo k premlčaniu nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia,
zákonite nemohlo dôjsť ani k premlčaniu nároku na finančné zadosťučinenie.
11. Súd prvej inštancie sa ďalej nestotožnil s tvrdením žalobcov o tom, že predmetná zmluva
o splátkovom úvere neobsahovala náležitosti, ako ich vyžadovalo ust. § 4 ods. 2 písm. d), i)
a k) zákona č. 258/2001 Z. z. stotožniac sa s argumentáciou žalovaného. Táto skutočnosť však nič

nemení na závere o bezúročnosti a bezpoplatkovosti predmetného úveru pre absenciu náležitostí
uvedených v ust. § 4 ods. 2 písm. e), h) a j) zákona č. 258/2001 Z. z. Podľa súdu prvej inštancie v zmluve
absentoval správny údaj o celkovej výške úveru. Žalovaný
do celkovej výšky spotrebiteľského úveru zahrnul i spracovateľský poplatok, ktorý predstavuje náklad
úveru. V danom prípade zo zmluvy vyplýva, že spracovateľský poplatok vo výške 5.699,- Sk (189,17

eur) mal byť uhradený z prostriedkov úveru. Ak žalovaný
do celkovej výšky úveru zahrnul aj spracovateľský poplatok, ktorý bol uhradený
z prostriedkov úveru (ako nepochybne vyplýva z obsahu zmluvy), tak v skutočnosti žalobcom neposkytol
úver vo výške 300.000,- Sk (9.958,18 eur), ako bolo uvedené v spornej zmluve, ale vo výške 294.301,-
Sk (9.769,- eur). V nadväznosti na to súd prvej inštancie doplnil,

že uvedená vada mala vplyv aj na ďalšiu náležitosť, a to RPMN. Ak žalovaný pri výpočte RPMN do
celkovej výšky úveru zahrnul aj spracovateľský poplatok, bez pochybností došlo
k podhodnoteniu RPMN. Dodal, že s neuvedením RPMN, za čo sa považuje aj neuvedenie v správnej
výške, je spojená sankcia v podobe bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru. Napokon súd prvej inštancie
poukázal na to, že zákon č. 258/2001 Z.z. vyžadoval, aby zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahovala

ročnú úrokovú sadzbu; v prípade variabilnej ročnej úrokovej sadzby, musela obsahovať podmienky
zmeny variabilnej ročnej úrokovej sadzby, ako aj index alebo referenčnú sadzbu. Žalovaný uviedol údaj
o premenlivej úrokovej sadzbe bez ďalších podmienok, a teda sám formuloval typ úrokovej sadzby ako
premenlivú, čo bolo len iné pomenovanie variabilnej úrokovej sadzby. Bolo povinnosťou žalovaného
uviesť do zmluvy podmienky jej zmeny. Súd prvej inštancie bol toho názoru, že absencia uvedenia

podmienok zmeny premenlivej úrokovej sadzby nemôže byť zhojená úpravou úročenia
v predložených obchodných podmienkach, keďže sa jednalo o takú náležitosť zmluvy
o spotrebiteľskom úvere, ktorej úprava by nemala byť ponechaná v úprave obchodných podmienok,
ktoré podliehajú zmenám zo strany veriteľa, o ktorých zmenách banka informuje svojich klientov
prostredníctvom zverejnenia zmien vo verejne prístupných priestoroch obchodných miest, alebo

prostredníctvom elektronických služieb. Práve z dôvodu ochrany spotrebiteľa ako slabšej strany
v zmluvných vzťahoch s dodávateľom boli prijaté aj zákony
oúpravezmlúvospotrebiteľskýchúveroch(č.258/2001Z.z.,č.129/2010Z.z.),ktoréustanoviliosobitné
náležitosti spotrebiteľskej úverovej zmluvy tak, aby za účelom odstránenia vyššie uvedenej faktickej
nerovnováhy bol spotrebiteľ účinným spôsobom informovaný

o podmienkach spotrebiteľského úveru a vedel lepšie ako pri nespotrebiteľskej úverovej zmluve posúdiť
všetky právne dôsledky vyplývajúce pre neho z uzatvorenej úverovej zmluvy. Niektoré ustanovené
náležitosti zákonodarca v prospech ochrany spotrebiteľa preferoval až
do takej miery, že ich neuvedenie v písomnej forme sankcionoval bezúročnosťou
a bezpoplatkovosťou úveru ako sankciou pre dodávateľa, ktorý nerešpektuje zákon a tým spotrebiteľa

vystavuje nerovnému postaveniu. Keďže ku konštatovaniu bezúročnosti
a bezpoplatkovosti úveru súd pristúpi v prípade, že v zmluve o spotrebiteľskom úvere absentuje čo i len
jedna z obligatórnych náležitostí vyžadovaných zákonom o spotrebi-teľských úveroch, sa už v ďalšomsúd prvej inštancie už nezaoberal prípadnými ďalšími nedostatkami predmetnej zmluvy o splátkovom
úvere.
12. Vzhľadom na uvedené súd prvej inštancie uzavrel, že žalobcovia na splátkach úveru zaplatili viac

ako bola hodnota poskytnutej istiny, ktorú s poukazom na konštatovanú bezúročnosť
a bezpoplatkovosť boli povinní žalovanému ako veriteľovi vrátiť, plnili de facto bez právneho dôvodu,
úmerne k čomu došlo na strane žalovaného k bezdôvodnému obohateniu. Žalobcom bola reálne
poskytnutá suma 9.769,- eur [od sumy 9.958,18 eur (300.000,- Sk) bola žalobcom odpočítaná suma
189,17 eur (5.699,- Sk)], pričom platby uhradené žalobcami nad rámec istiny predstavovali bezdôvodné

obohatenie zo strany žalovaného. Žalobcovia v podaní
zo dňa 24.10.2017 presne špecifikovali výšku splátok istiny tak, ako to nepochybne vyplýva
i z predložených výpisov z účtov. Žalobcovia zaplatili sumu 15.715,77 eur. Za účelovú považoval súd
prvej inštancie námietku žalovaného, že žalobcovia mali presne určiť
vo vzťahu ku každej platbe, kto, kedy a koľko zaplatil. Spôsob platby vyplýval priamo
zo zmluvy o splátkovom úvere, v ktorom bol dojednaný spôsob splácania inkasom. Kedy a koľko

žalobcovia zaplatili mal súd prvej inštancie preukázané zo žalobcami vypracovaného prehľadu splátok.
Uzavrel, že pokiaľ žalobcovia zaplatili sumu 15.715,77 eur a bol im reálne poskytnutý úver vo výške
9.769,- eur, rozdiel uvedených súm predstavoval bezdôvodné obohatenie žalovaného vo výške 5.946,77
eur. Pokiaľ si však žalobcovia žalobou uplatnili sumu vo výške 5.757,59 eur, súd prvej inštancie im v
zmysle ust. § 216 CSP viazaný žalobným návrhom priznal len nimi požadovanú sumu. Vzhľadom na

to, že žalobcovia vzali žalobu čiastočne späť (pôvodne si uplatňovali sumu 6.545,32 eur), súd prvej
inštancie konanie v časti o zaplatenie 787,73 eur (6.545,32 eur – 5.757,59 eur) podľa ust. § 145 ods.
2 CSP zastavil.
13. Vo vzťahu k nároku na primerané finančné zadosťučinenie vo výške 1.000,- eur súd prvej inštancie
uviedol, že jediným predpokladom pre uplatnenie tohto práva je porušenie práva alebo povinnosti

ustanovenej zákonom č. 250/2007 Z. z. a osobitnými predpismi. Zákon podľa súdu prvej inštancie
nevyžaduje, aby spotrebiteľovi bola privodená nejaká ujma.
Pri ustálení výšky primeraného finančného zadosťučinenia prihliadal nielen na výšku istiny
bezdôvodného obohatenia (5.757,59,- eur), ale aj na ďalšiu vyššie uvedenú argumentáciu žalobcov.
Priznané finančné zadosťučinenie 500,- eur bolo podľa súdu prvej inštancie primerané aj z hľadiska

výšky poskytnutého úveru a pomeru k sume, ktorú žalobcom titulom bezdôvodného obohatenia priznal.
Vzhľadom na uplatnenú výšku 1.000,- eur tohto nároku, súd prvej inštancie vo zvyšku žalobu zamietol.
14. Vo vzťahu k náhrade trov konania citujúc ust. § 251, 255 ods. 1, § 256 ods. 1 a § 262 ods. 1
CSP súd prvej inštancie uviedol, že žalobcovia čiastočne zavinili zastavenie konania, keď upravili sumu
bezdôvodného obohatenia žalovaného, avšak v podstatnej miere bol

vo výsledku sporu neúspešný žalovaný. Vzhľadom na obsah spisu konštatoval, že žalobcom trovy v
zmysle ust. § 251 CSP nevznikli.
15. Proti rozsudku súdu prvej inštancie vo výrokoch II., III. a V. podal v zákonnej lehote odvolanie
žalovaný, ktorý navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom rozsahu zrušil
a vec v tomto rozsahu vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

16. Žalovaný namietal nepreskúmateľnosť, nedostatočnosť odôvodnenia, keď sa súd prvej inštancie
nevyporiadal s jeho celou argumentáciou a prekvapivosť napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie,
čo považoval za nesprávny procesný postup súdu prvej inštancie znemožňujúci mu uskutočňovania jeho
procesných práv v takej miere, že došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces [§ 365 ods. 1
písm. b) CSP]. Súd prvej inštancie sa zároveň dostatočne nevysporiadal s jeho argumentáciou.

17. Súdu prvej inštancie žalovaný vytýkal, že ignoroval jeho obranu založenú na to, že žalobcovia
v žalobe nevymedzili čiastkové plnenia (splátky, príp. ich časti), ktorých vrátenia sa titulom vydania
bezdôvodného obohatenia od neho domáhali a ktorých súčet výšky zodpovedá celkovej sume
žalovaného nároku. Žalobcovia pritom nikdy nevykonali plnenie vo výške priznanej sumy 5.757,59 eur.
Nebolo tak pre žalovaného možné zistiť, z akých konkrétnych čiastkových individualizovaných plnení

pozostáva žalovaná suma. V tejto súvislosti žalovaný namietal, že súd prvej inštancie na jednej strane pri
vyčíslenížalobcompriznanejpeňažnejsumynárokunavydaniebezdôvodnéhoobohateniavychádzalzo
záveru, že povinnosťou žalobcov bolo výlučne len vrátiť žalovanému úverom reálne poskytnuté finančné
prostriedky v celkovej sume 9.769,- eur (teda suma 300.000,- Sk znížená o spracovateľský poplatok
vo výške 5.699,- Sk), avšak na druhej strane zahrnul do súčtu súm jednotlivých plnení aj sumu

zodpovedajúcu spracovateľskému poplatku, ktorú však žalobcovia v skutočnosti neuhradili (a to ani
z prostriedkov úveru, keďže im v tomto rozsahu úver poskytnutý nebol). V dôsledku uvedeného
pochybenia súd prvej inštancie dospel k nesprávnemu konštatovaniu, že žalovaný získal na úkoržalobcov bezdôvodné obohatenie v celkovom rozsahu 5.946,77 eur. Súd prvej inštancie sa rovnako
nevyporiadal s jeho obranou týkajúcou sa toho,
že žalobcovia v spore nevymedzili, na základe akého hmotnoprávneho základu si uplatňujú žalovaný

nárok ako solidárni veritelia, neuviedli akékoľvek skutočnosti, z ktorých by bolo možné ustáliť, s akým
typom veriteľskej plurality spájajú svoju tvrdenú aktívnu legitimáciu. Ku kusému poukazu žalobcov
na skutočnosť, že sú manželmi, pritom v spore žalovaný akcentoval, že predmetom sporu je nárok
na vydanie bezdôvodného obohatenia, u ktorého rozhodne nie je možné prezumovať, že napríklad
automaticky patrí všetkým subjektom vystupujúcim pod jednou zo strán zmluvy alebo že patrí do masy

bezpodielového spoluvlastníctva manželov. Súd prvej inštancie opätovne neidentifikoval žiadnu právnu
normu, ktorá by bola právnym základom ním posúdenej veriteľskej plurality.
18. V ďalšom žalovaný poukazoval na to, že súd prvej inštancie medzi iným založil svoj záver
o bezúročnosti a bezpoplatkovosti predmetného spotrebiteľského úveru na nesprávnom uvedení
náležitosti podľa ust. § 4 ods. 2 písm. e) zákona č. 258/2001 Z. z. v predmetnej zmluve o splátkovom
úvere, teda na dôvode, ktorý žalobcovia v žalobe nevymedzili. Súd prvej inštancie tým konal svojvoľne,

pričom tento svoj postup náležite neodôvodnil. Súd prvej inštancie doslova iniciatívne „skonštruoval“
dôvody, aby mohol žalobe vyhovieť. Zároveň nedal žalovanému ani možnosť sa k týmto dôvodom
vyjadriť. Žalovaný bol toho názoru,
že táto náležitosť bola v zmluve uvedená správne. V predmetnej zmluve o splátkovom úvere bolo medzi
stranami dojednané uhradenie spracovateľského poplatku úhradou z prostriedkov úveru v momente

jeho poskytnutia. Pritom súd prvej inštancie nevzal v úvahu, že voľba spôsobu jeho zaplatenia nemá
a nemôže mať dopad na posudzovanie údajov v posudzovanej zmluve. Úhrada riadne a transparentne
dohodnutého a v zmluve uvedeného poplatku sa totiž upína k obdobiu po uzavretí zmluvy, zatiaľ čo
dôvody bezúročnosti a bezpoplatkovosti sa môžu skúmať a posudzovať výlučne vo vzťahu k času jej
uzavretia (analogicky ako je to napr. v prípade skúmania platnosti, resp. neplatnosti právneho úkonu).

Zjednodušene vyjadrené, dôvod sankcie musí existovať v čase uzavretia zmluvy; spotrebiteľský úver
sa nemôže stať bezúročným a bezpoplatkovým dodatočne (po uzavretí zmluvy). Ak by teda aj bol
hypoteticky žalobcom reálne poskytnutý úver v nižšej ako dohodnutej výške, čo však nebol prípad
prejednávanej zmluvy, nič im predsa nebránilo, aby sa voči žalovanému domáhali, hoci aj súdnou
cestou, doplatenia zostávajúcej časti úveru. Žalovaný zároveň namietal aj záver súdu prvej inštancie, že

neoprávnené zahrnutie súm tvoriacich celkové náklady spotrebiteľa spojené s úverom (spracovateľský
poplatok) do celkovej výšky úveru nutne viedlo k podhodnoteniu RPMN, ktorej výpočet závisí od celkovej
výšky úveru. V tomto smere ponúkol rozsiahlu argumentáciu spôsobov výpočtu RPMN, v zmysle ktorej
z matematického hľadiska bolo vylúčené, aby nezníženie celkovej výšky úveru o sumu poplatku
mohlo negatívne poznamenať hodnotu RPMN. Rozhodujúcou okolnosťou bolo totiž to, že poplatok bol

uhradený okamžite. Vo vzorci upravenom na výpočet RPMN (príloha č. 1 zákona č. 258/2001 Z. z.
v znení účinnom k 14.02.2008) časovým údajom zodpovedajú mocnitele tK a tK‘, ktoré vo vzťahu k
zaplateniupoplatku,vzhľadomnato,žekposkytnutiu(čerpaniu)úveruajkzaplateniupoplatkudochádza
súčasne, majú nevyhnutne hodnotu 0 (nula). Znamená to, že tak v prípade postupu použitého v zmluve
so žalobcami, t. j. keď sa ako výška úveru uviedlo 300.000,- Sk a poplatok figuroval ako „nultá“ splátka vo

výške 5.699,- Sk v rovnakom čase ako poskytnutie úveru, ako aj v prípade, ak by sa výška úveru znížila
o poplatok, t. j. 300.000,- Sk - 5.699,- Sk = 294.301,- Sk a poplatok by už nevystupoval ako splátka
na úver, je výsledkom rovnaká hodnota RPMN. Zároveň žalovaný zdôrazňoval, že spôsob úhrady
spracovateľského poplatku si zvolili sami žalobcovia. V danom prípade tak bola RPMN v predmetnej
zmluve o splátkovom úvere uvedená správne. Napokon žalovaný považoval za prekvapivý aj záver

súdu prvej inštancie o absencii podmienok zmeny variabilnej ročnej úrokovej sadzby, ako aj indexu alebo
referenčnej sadzby, ktoré sa vzťahujú na pôvodnú variabilnú ročnú úrokovú sadzbu. Žalovaný namietal,
že z úplného obsahu zmluvného vzťahu medzi stranami bolo zrejmé, že dohodnutá úroková sadzba
nebola fixovaná na akékoľvek obdobie, nebol u nej dohodnutý žiaden index ani referenčná úroková
sadzba, od ktorých by závisela jej zmena, rovnocenne nebola dohodnutá žiadna metóda ani termíny jej

zmeny. Nebol pri nej preto dohodnutý žiaden z parametrov predpokladaný príslušnou právnou normou,
ktorý by mal byť explicitne uvedený
v predzmluvnom formulári a následne v samotnej zmluve. Súd prvej inštancie rovnako nekonfrontoval
svoje následné úvahy o neakceptovaní obsahu zmluvného vzťahu zachyteného na viacerých listinách
s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít.

V prebiehajúcom spore nebolo sporným, že zmluvne dohodnutá úroková sadzba označená ako
premenlivá bola bližšie definovaná v bode 6.7. Obchodných podmienok pre poskytovanie Úverov
a Povolených prečerpaní Privátnym klientom a MIKRO podnikateľom.V prebiehajúcom spore zároveň nebolo sporným, že posudzovaná zmluva zo dňa 14.02.2008
obsahovala jednoznačné vyhlásenie dlžníka v článku II ods. 2, že sa oboznámil so súčasťami zmluvy,
okrem iného s označenými obchodnými podmienkami. Tiež, že pred podpisom tejto zmluvy bol dlžník

zo strany banky písomne informovaný o zmluvných podmienkach podľa ust. § 4 zákona č. 258/2001
Z. z., a to prostredníctvom formulára o zmluvných podmienkach o spotrebiteľskom úvere, ktorý bol
taktiež súčasťou zmluvy. V kontexte s absenciou/ nesprávnym uvedením spomenutých náležitostí v
predmetnej zmluve o splátkovom úvere žalovaný zároveň namietal, že súd prvej inštancie vyvodil záver
o „fikcii“ (zákonu však zodpovedá konštrukcia sankcie a nie fikcie) bezpoplatkovosti a bezúročnosti

spotrebiteľského úveru bez toho, aby sa zaoberal proporcionalitou tejto sankcie vo vzťahu k dôsledkom
údajného porušenia povinnosti veriteľa na možnosť spotrebiteľa posúdiť rozsah svojho záväzku.
Zároveň nezohľadnil tento výrazný zásah do práv dodávateľa v podobe upretia mu dosiahnutia zisku
ako imanentnej súčasti práva na podnikanie garantovaného ust. čl. 13 Ústavy SR.
19. V ďalšom žalovaný namietal úvahy a záver súdu prvej inštancie, pokiaľ išlo o časť odôvodnenia
napadnutého rozsudku ohľadom premlčania uplatneného práva na vydanie bezdôvodného obohatenia.

Žalovaný zotrval na argumentácii uvedenej v už v konaní
pred súdom prvej inštancie a poukazoval na ním označenú judikatúru. Preto považoval právny názor
súdu prvej inštancie za rozporný s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít, pričom
zároveň namietal, že súd prvej inštancie ponúkol, pokiaľ ide o posúdenie otázky premlčania žalovaného
nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia, odôvodnenie, ktorému nezodpovedá žiadne tvrdenie

strán a nevyplynulo z vykonaného dokazovania, pričom bolo len demonštráciou dohadov a domnienok
súdu prvej inštancie.
20. Nedostatočnosť odôvodnenia napadnutého rozhodnutia žalovaný vzhliadol aj v časti odôvodnenia,
v ktorej súd prvej inštancie vyhodnotil ako nedôvodnú námietku premlčania práva na primerané finančné
zadosťučinenie. Toto považoval za veľmi strohé, bez identifikácie akejkoľvek právnej normy, z ktorej súd

prvej inštancie vychádzal. Žalovaný zopakoval vo vzťahu k tejto otázke argumentáciu uvedenú počas
konania na súde prvej inštancie, pričom mal za to, že plynutie premlčacích dôb je v prípade oboch
žalobou uplatnených nárokov od seba nezávislé, pričom na žalobou uplatnené právo na primerané
finančné zadosťučinenie sa vzťahuje premlčacia doba podľa ust. § 101 OZ.
21. Žalobcovia vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného považovali rozsudok súdu prvej inštancie za vecne

správny, argumentačne a obsahovo dostatočne odôvodnený, pričom navrhli, aby ho odvolací súd
v celom rozsahu potvrdil. Žalobcovia vo vyjadrení jednak zopakovali svoje tvrdenia a argumentáciu
uvedenú už v konaní pred súdom prvej inštancie, pričom sa zároveň zásadne stotožňovali s dôvodmi
napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie, pokiaľ ide o námietky žalovaného. Napokon žalobcovia
poukázali na to, že rozsudkom Okresného súdu Žilina č. k. 17Csp/57/2020-201 zo dňa 20.09.2021

bola už právoplatne vyriešená otázka bezúročnosti a bezpoplatkovosti posudzovaného spotrebiteľského
úveru, a preto je súd v posudzovanej veci viazaný týmto rozhodnutím a uvedenú otázku nemôže posúdiť
inak.
22. Žalovaný v odvolacej replike poukázal na podporu svojej odvolacej argumentácie ohľadom záveru
súdu prvej inštancie o absencii správneho uvedenia náležitosti podľa ust. § 4 ods. 2 písm. e) a j) zákona

č. 258/2001 Z. z. na rozsudok Krajského súdu v Žiline spis. zn. 11CoCsp/25/2011 zo dňa 16.02.2022.
Zásadne však v ďalšom len zopakoval svoju odvolaciu argumentáciu, pričom k poukazu žalobcov na
rozhodnutie Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod spis. zn. 17Csp/57/2020 uviedol, že nebol
stranou tohto sporového konania, nebolo mu známe toto rozhodnutia a v zmysle ust. ň 228 ods. 1 CSP
niejeprenehoanisubjektívnezáväzné.OkremtohožalovanýpovažovaldôvodyrozhodnutiaOkresného

súdu
zanesprávne,pričomsúdprvejinštanciesanaopakstotožnilvtejtootázkesargumentácioužalovaného.
23. V odvolacej duplike žalobcovia neuviedli žiadnu novú argumentáciu, ako uviedli v ich vyjadrení
k odvolaniu.
24. Následne žalovaný v ďalších dvoch podaniach (zo dňa 23.03.2023 a zo dňa 04.03.2024) zotrval

na svojej právnej argumentácii, pričom sa vyjadril k rozsudku Najvyššieho súdu SR spis. zn.
9Cdo/287/2021 zo dňa 30.06.2022. Mal za to, že nemožno vztiahnuť na posudzovanú vec, keďže
v prípade prejednávanom Najvyšším súdom SR boli značne odlišné skutkové okolnosti, najmä úhrady
poplatku za poskytnutie úveru. Zároveň žalobca poukázal na viaceré rozhodnutia Krajského súdu
v Košiciach ohľadom spornej problematiky (spis. zn. 11CoCsp/4/2022, spis. zn. 6CoCsp/21/2023, spis.

zn. 5CoCsp/70/2022).
25. Žalobcovia v ďalšom podaní zo dňa 05.03.2024 poukázali na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR
spis. zn. 7Cdo/155/2011 zo dňa 31.01.2023, spis. Zn. 5Cdo/29/2021 zo dňa 28.09.2021 a spis. zn.
7Cdo/268/2011.26. Odvolací súd odvolaciu vec prejednal na pojednávaní dňa 09.04.2025 (385 CSP) v neprítomnosti
žalobkyne 2/ a žalovaného (§ 180 v spojení s § 378 ods. 1 CSP), ktorí nepožiadali o odročenie
pojednávania a boli zastúpení splnomocnenými zástupcami prítomnými na pojednávaní. Obe strany

sporu na pojednávaní v zásade zotrvali na svojej argumentácii v odvolacom konaní prezentovanej už
v ich predchádzajúcich písomných podaniach.
27. Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací (§ 34 ods. 1 CSP), po zistení, že odvolanie žalovaného proti
rozsudku súdu prvej inštancie vo výrokoch II., III. a V. bolo podané oprávneným subjektom (§ 359 CSP),
včas (§ 362 ods. 1 CSP) a proti rozhodnutiu, ktoré je možné napadnúť takýmto opravným prostriedkom

[§ 355 ods. 1 a 2 v spojení s § 357 písm. m) CSP], preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v rozsahu
vyplývajúcom z ust. § 379 CSP, viazaný odvolacími dôvodmi podľa ust. § 380 CSP a po prejednaní
odvolania na nariadenom pojednávaní (385 CSP) rozsudok súdu prvej inštancie vo výrokoch II. a III.,
ako aj v závislom výroku V. o náhrade trov konania v zmysle ust. § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny
potvrdil. Vo zvyšnej odvolaním nenapadnutej časti, t. j. vo výrokoch I. a IV. zostal rozsudok súdu prvej
inštancie týmto rozhodnutím odvolacieho súdu nedotknutý.

28. Odvolací súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce otázky, ktoré boli vo veci vznesené, pričom
sa stotožnil so zásadnými skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie, na ktorých svoje
rozhodnutievnapadnutýchvýrokochzaložil.Súdprvejinštancievdostatočnomrozsahuzistilskutočnosti
rozhodné pre posúdenie danej veci, vecne správne rozhodol a svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade
s ust. § 220 ods. 2 CSP. Odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie v napadnutej časti je vecne

správne, pričom v jednotlivostiach naň poukazuje aj odvolací súd. Z uvedených dôvodov sa odvolací súd
v odvolacom konaní primárne obmedzil na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia
(§ 387 ods. 2 CSP).
29. Je potrebné zdôrazniť, že odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá odpovedať
na každú námietku alebo argument vznesený v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú

rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné, alebo sú nevyhnutné na doplnenie
dôvodov rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní. V dvojinštančnom
súdnom konaní rozhodnutia súdov prvej a druhej inštancie tvoria jednotu, a preto je nadbytočné, aby
odvolací súd opakoval vo svojom rozhodnutí správne skutkové a právne závery súdu prvej inštancie. Na
druhej strane pokiaľ súd v rozhodnutí súdu prvej inštancie určité deficity, tieto môže odstrániť odvolací

súd v rozhodnutí o odvolaní.
30. Vo všeobecnosti odvolací súd považuje zároveň za potrebné uviesť, že je v zmysle ust. § 380 CSP
viazaný odvolacími dôvodmi (ods. 1), s výnimkou vád týkajúcich sa procesných podmienok, na ktoré je
povinný prihliadať, aj keď neboli v odvolacích dôvodoch uplatnené (ods. 2). Z tohto vyplýva, že na iné
pochybenia súdu prvej inštancie, mimo tých, ktoré namietol odvolateľ v odvolacej lehote, ktoré by inak

mohli byť v zmysle ust. § 365 CSP dôvodom na podanie odvolania, prihliadať nemôže, aj keď by takéto
pochybenia zistil. Vady týkajúce sa procesných podmienok odvolací súd nezistil.
31. Na doplnenie považoval odvolací súd za nevyhnutné reagovať na odvolacie námietky žalovaného
formulované v jeho opravnom prostriedku.
32. Primárne považuje odvolací súd za potrebné vyjadriť sa námietke žalovaného týkajúcej sa

nesprávnosti procesného postupu súdu prvej inštancie, ktorý mal viesť podľa žalovaného až k porušeniu
jeho práva na spravodlivý proces [§ 365 ods. 1 písm. b) CSP]. Do práva
na spravodlivý proces nepatrí právo strany sporu, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi,
navrhovaním a hodnotením dôkazov (uznesenie Ústavného súdu SR spis. zn. IV.ÚS/252/2004 zo dňa
31.08.2004), ani právo na to, aby bola strana pred všeobecným súdom úspešná, teda aby sa rozhodlo

v súlade s jej požiadavkami (uznesenie Ústavného súdu SR spis. zn. I.ÚS/50/2004 zo dňa 03.03.2004).
Do obsahu základného práva podľa ust. čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a práva na spravodlivý proces podľa
ust. čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd nepatrí ani právo strany sporu
vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ňou
navrhnutého spôsobu hodnotenia dôkazov (uznesenia Ústavného súdu SR spis. zn. II. ÚS 3/1997 zo

dňa 19.03.1997 a spis. zn. II. ÚS 251/2003 zo dňa 17.12.2003). Nespokojnosť strany s vysloveným
právnym názorom súdu, ako aj jeho skutkovými závermi, tak nemôže založiť záver či o inej vade konania
[§ 365 ods. 1 písm. d) CSP], či o porušení práva strany
na spravodlivý proces [§ 365 ods. 1 písm. b) CSP]. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia súdu
prvej inštancie je zrejmé, o akom žalobcami uplatnenom nároku súd prvej inštancie konal, ako tento

nárok právne kvalifikoval a na podklade akých dôvodov žalované nároky žalobcom priznal. Súd prvej
inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol, o akom žalobcami uplatnenom nároku konal
a rozhodol, zároveň zrozumiteľne formuloval svoje skutkové a právne závery a vysvetlil, ako sa
vyporiadalsargumentáciouobochstránsporu.Samotnánespokojnosťžalovanéhoajehonestotožneniesa s odôvodnením napadnutého rozsudku nemohla viesť odvolací súd k záveru o nepreskúmateľnosti
napadnutého rozsudku
a o porušení jeho práva na spravodlivý proces [§ 365 ods. 1 písm. b) CSP]. Podrobnejšie sa k žalovaným

namietaným dôvodom porušenia jeho práva na spravodlivý proces a namietanej nedostatočnosti
odôvodnenia napadnutého rozsudku odvolací súd vyjadrí nižšie.
33. Odvolací súd v ďalšom považoval žalovaným vymedzené dôvody „nepredvídateľnosti“ či
„prekvapivosti“ napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie za účelovo formalistické, pokiaľ žalovaný
namietal, že súd prvej inštancie založil svoj záver o bezúročnosti a bezpoplatkovosti predmetného

spotrebiteľského úveru na dôvode [nesprávnosť údaja podľa ust. § 4 ods. 2 písm. e) zákona č. 258/2001
Z. z. o celkovej výške spotrebiteľského úveru], ktorý žalobcovia v žalobe nevymedzili, teda konal
svojvoľne, pričom tento svoj postup náležite neodôvodnil. Žalovaný tvrdil, že súd prvej inštancie doslova
iniciatívne „skonštruoval“ dôvody, aby mohol žalobe vyhovieť. Zároveň nedal žalovanému ani možnosť
sa k týmto dôvodom vyjadriť.
34. V reakcii na uvedenú odvolaciu námietku odvolací súd poukazuje na to, že osobitnou náležitosťou

žaloby je podľa ust. § 132 ods. 1 CSP pravdivé a úplné opísanie rozhodujúcich skutočností, ktoré
predstavuje samotný základ žaloby. Žalobca má zrozumiteľne a určito opísať okolnosti, ktoré viedli
k podaniu žaloby, teda skutkový dej. Tvrdenia, z ktorých má vyplynúť oprávnenosť uplatneného nároku,
by mali byť jednoznačné a konkrétne, aby nemohlo dôjsť k zámene s iným skutkom. Za rozhodujúce
skutočnosti je potrebné považovať údaje, ktoré sú nevyhnutné na to, aby bolo jasné, o čom a na akom

podklade má súd rozhodnúť. Žalobca musí v žalobe uviesť také skutočnosti, ktorými opíše skutok,
na základe ktorého uplatňuje svoj nárok, a to v takom rozsahu, ktorý umožňuje jeho jednoznačnú
individualizáciu, teda vymedziť predmet konania po skutkovej stránke. Ak neuvedie žalobca v žalobe
všetky potrebné tvrdenia, nejde o vadu žaloby, ak v nej opísal aspoň také rozhodujúce skutočnosti,
ktorými bol vymedzený predmet konania po skutkovej stránke. Civilné sporové konanie je zároveň

ovládanézásadouiuranovitcuria(právopoznásúd).Žalobcaniejetedapovinnýuplatnenýnárokprávne
kvalifikovať, pretože právna kvalifikácia veci je vecou súdu. Neuvedenie právnej kvalifikácie uplatneného
nároku preto nie je vadou žaloby a odmietnutie podania neprichádza do úvahy.
35. Žalobcovia síce v žalobe výslovne nepoukázali na to, že v spornej zmluve o splátkovom úvere
nebol správne uvedená náležitosť podľa ust. § 4 ods. 2 písm. e) zákona č. 258/2001 Z. z., teda celková

výška spotrebiteľského úveru a teda výslovne nenamietali bezúročnosť a bezpoplatkovosť predmetného
spotrebiteľského úveru v zmysle ust. § 4 ods. 3 veta druhá zákona č. 258/2001 Z. z. pre absenciu
tejto náležitosti, avšak odvolací súd poukazuje na to, že v žalobe žalobcovia výslovne uviedli, že
skutočná výška poskytnutého úveru bola 294.301,- Sk (viď str. 6 druhý odsek žaloby), čo je zrejmé
z výpisu z úverového účtu za obdobie od 14.02.2008 do 31.12.2008, pričom zároveň uviedli, že žalovaný

si spracovateľský poplatok (ako plnenie podľa nich založené na neprijateľnej zmluvnej podmienke)
zúčtoval v deň podpisu zmluvy o splátkovom úvere, teda pri poskytnutí úveru (viď str. 4 posledný odsek
a str. prvý odsek žaloby). Následne v podaní zo dňa 24.10.2017, teda v replike podľa ust.
§ 167 ods. 3 CSP žalobcovia výslovne uviedli, že žalovaný im mal poskytnúť úverové prostriedky
vo výške 300.000,- Sk (údaj uvedený v zmluve o splátkovom úvere ako výška úveru), v skutočnosti

im však poskytol v prospech ich účtu len sumu 294.301,- Sk a sumu 5.699, Sk ako spracovateľský
poplatok zaúčtoval nie z prostriedkov poskytnutého úveru na ich účet, ale len účtovnou transakciou
medzi vnútornými účtami žalovaného, pobočka Žilina (viď str. 4 podania). Je teda úplne zrejmé, že
žalobcovia v žalobe a v ďalšom podaní v spore uviedli opis rozhodujúcich skutočností, ktoré boli
skutkovým základom hypotézy právnej normy obsiahnutej v ust. § 4 ods. 3 veta druhá v spojení s ust.

§ 4 ods. 2 písm. e) zákona
č. 258/2001 Z. z. a súd prvej inštancie iniciatívne „nevyhľadával“ a „nevykonštruoval“ dôvod, na podklade
ktorého by mohol žalobe vyhovieť. Vo všeobecnosti, keďže sankcia bezúročnosti a bezpoplatkovosti
v prípade absencie niektorých náležitostí v zmluve o spotrebiteľskom úvere nastupuje ex lege bez toho,
aby ju musel spotrebiteľ voči veriteľovi uplatniť, je možné vychádzať z toho, že pokiaľ má súd dostatočný

skutkový podklad, môže už bez ďalšieho vysloviť záver o bezúročnosti a bezpoplatkovosti poskytnutého
spotrebiteľského úveru. Ak aj súd prvej inštancie neupozornil žalovaného v rámci úkonov podľa ust.
§ 181 ods. 2 CSP výslovne na to, že sa bude zaoberať posúdením otázky, či predmetná zmluva
o splátkovom úvere obsahovala aj náležitosť podľa ust. § 4 ods. 2 písm. e) zákona č. 258/2001 Z. z.,
resp. ju obsahovala správne uvedenú a v nadväznosti na to posúdením otázky prípadnej bezúročnosti

a bezpoplatkovosti predmetného spotrebiteľského úveru podľa ust. § 4 ods. 3 veta druhá zákona č.
258/2001 Z. z., neuprel žalovanému možnosť uskutočňovať jeho procesné práva, čím nemohol byť daný
odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b) CSP (k tomu uznesenie Najvyššieho súdu SR spis.zn. 2Obdo/56/2020 zo dňa 28.12.2020). Zároveň súd prvej inštancie nerozhodol ani ultra petitum, teda
v rozpore s ust. § 216 CSP, čo by mohlo predstavovať vadu procesných podmienok.
36. Pokiaľ ide o odvolaciu argumentáciu žalovaného voči záveru súdu prvej inštancie o bezúročnosti

a bezpoplatkovosti predmetného spotrebiteľského úveru podľa ust. § 4 ods. 3 veta druhá v spojení
s ust. § 4 ods. 1 písm. e) zákona č. 258/2001 Z. z., odvolací súd sa s touto nestotožnil, pričom naopak
považoval za správny tento namietaný záver súdu prvej inštancie.
37. V kontexte s týmto odvolacím dôvodom považuje odvolací súd za potrebné vysporiadať sa
s argumentáciou žalobcov o viazanosti súdu rozhodujúcemu v posudzovanom prípade rozsudkom

Okresného súdu Žilina č. k. 17Csp/57/2020-201 zo dňa 20.09.2021, ktorý nadobudol právoplatnosť
dňa 11.11.2021 a ktorým bola zamietnutá žaloba obchodnej spoločnosti EOS KSI Slovensko, s. r. o.
proti žalobcom (v tejto veci ako žalovaným 1/ a 2/) o zaplatenie sumy 2.933,13 eur. V tejto veci si
obchodná spoločnosť EOS KSI Slovensko, s. r. o. ako postupník uplatňovala pohľadávku vyplývajúcu
z predmetnej zmluvy o splátkovom úvere uzavretej medzi žalobcami ako dlžníkmi a žalovaným ako
veriteľom, ktorú nadobudla uvedená obchodná spoločnosť od žalovaného postúpením. Okresný súd

Žilina žalobu zamietol s tým, že v rámci prejudiciality dospel k záveru o tom, že predmetný úver bol
bez poplatkov a bez úrokov, keďže v zmluve o splátkovom úvere nebola uvedená priemerná hodnota
RPMN [§ 4 ods. 2 písm. k zákona č. 258/2001 Z. z.], a preto žalobcovia uhradili na svoje záväzky
zo zmluvy o splátkovom úvere vyššiu sumu ako mali byť povinní, a teda neexistuje nesplatená istina
úveru, ktorú by mali byť žalobcovia povinní obchodnej spoločnosti EOS KSI Slovensko, s. r. o. zaplatiť.

Podľa ust. § 228 ods. 1 CSP je výrok právoplatného rozsudku záväzný pre strany a pre tých, ktorí
sa stali právnymi nástupcami strán po právoplatnosti rozsudku, ak nie je ustanovené inak. V danom
prípade tak rozhodnutie Okresného súdu Žilina vo veci pod spis. zn. 17Csp/57/2020 nemá subjektívnu
záväznosť pre žalovaného, keďže žalovaný nebol stranou tohto sporu a nie je ani právnym nástupcom
žalobcuvtomtospore(EOSKSI Slovensko,s.r.o.),alenaopakjehoprávnympredchodcom(postupcom

pohľadávky, ktorú si obchodná spoločnosť EOS KSI Slovensko, s. r. o. uplatňovala v tomto spore). Preto
naprejudiciálneposúdenieotázkybezúročnostiabezpoplatkovostipredmetnéhospotrebiteľskéhoúveru
Okresným súdom Žilina v rozhodnutí vo veci pod spis. zn. 17Csp/57/2020 odvolací súd neprihliadal.
Napokon s dôvodom, na ktorom založil Okresný súd Žilina svoj záver o bezúročnosti a bezpoplatkovosti
predmetného spotrebiteľského úveru [absencia náležitosti podľa ust. § 4 ods. 2 písm. k) zákona č.

258/2001 Z. z. v predmetnej zmluve o splátkovom úvere], sa vyporiadal súd prvej inštancie (viď odsek
č. 23 v spojení s odsekom č. 4 odôvodnenia napadnutého rozsudku), pričom odvolací súd sa s týmto
posúdením súdu prvej inštancie v celom rozsahu stotožňuje.
38.Odvolacísúdboltohonázoru,ženaposudzovanýprípadjeaplikovateľnýrozsudokNajvyššiehosúdu
SR spis. zn. 9Cdo/287/2021 zo dňa 30.06.2022, ktorý bol publikovaný v Zbierke stanovísk Najvyššieho

súdu a rozhodnutí súdov SR č. 4 ročník 2022
pod poradovým č. 49 a ktorý je v zmysle uznesení Najvyššieho súdu SR spis. zn. 3Cdo/6/2017 zo dňa
06.03.2017 a spis. zn. 6Cdo/129/2017 zo dňa 31.10.2017 nutné považovať za ustálenú rozhodovaciu
prax najvyšších súdnych autorít (čl. 2 ods. 2 CSP). V zmysle právnej vety označeného rozsudku
Najvyššieho súdu SR celkovú výšku spotrebiteľského úveru podľa ust. § 2 písm. l) zákona č. 129/2010

Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a
doplnení niektorých zákonov predstavuje suma finančných prostriedkov reálne poskytnutá spotrebiteľovi
veriteľom. Poplatok za poskytnutie úveru zrazený z istiny hneď pri uzavretí zmluvy nemožno zahrnúť do
celkovej výšky spotrebiteľského úveru. Ďalej Najvyšší súd SR v odôvodnení rozhodnutia uviedol, že aby
bolo možné konštatovať splnenie povinnosti veriteľa vyplývajúcej z ust. § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010

Z. z., musia byť údaje uvedené
v spotrebiteľskej zmluve uvedené nielen formálne, ale zároveň musia byť aj úplné, určité, zrozumiteľné a
správne. Pokiaľ teda údaje predstavujúce obligatórne náležitosti spotrebiteľskej zmluvy nie sú uvedené
v zmluve správne, nemožno hovoriť o splnení povinnosti podľa ust. § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.
z., pričom nesplnenie z neho vyplývajúcej povinnosti zákon striktne sankcionuje tým, že spotrebiteľský

úver sa stáva
od počiatku bezúročný a bez poplatkov [§ 11 ods. 1 písm. b) zákona č. 129/2010 Z. z.].
V tomto smere teda neexistuje žiadna výnimka a veriteľ sa nemôže zbaviť svojej povinnosti, resp.
nemôže konvalidovať nesprávne, či zavádzajúce údaje v zmluve tým, že v nej síce výslovne uvedie, akú
čiastkupredstavujepoplatokzaposkytnutieúveru,avšakzároveňjuprezentujeakosúčasťposkytnutého

úveru, teda aktívum, hoci v skutočnosti ide o náklad spotrebiteľa, a to ani za tej podmienky, že klient
súhlasí s okamžitým započítaním poplatkuza poskytnutie úveru podľa obchodných podmienok. Aj keď ide o právny výklad príslušných ustanovení
zákona č. 129/2010 Z. z., odvolací súd mal za to, že vzhľadom na obsahovú totožnosť relevantných
pojmov či právnej úpravy podľa zákona č. 258/2001 Z. z. alebo podľa zákona č. 129/2010 Z. z.

39. Odvolací súd sa rovnako nestotožnil s námietkou žalovaného o nemožnosti aplikácie právneho
záveru uvedeného v rozsudku Najvyššieho súdu SR spis. zn. 9Cdo/287/2021 zo dňa 30.06.2022
na posudzovanú vec, keďže v posudzovanom prípade došlo k poskytnutiu úveru aj v rozsahu
sumy spracovateľského poplatku (5.699,- Sk), pričom tento bol na základe dohody medzi účastníkmi
predmetnej zmluvy o splátkovom úvere až následne uhradený z prostriedkov úveru, pričom v prípade

posudzovanom Najvyšším súdom SR nedošlo
zo strany veriteľa k poskytnutiu úveru v rozsahu sumy poplatku za poskytnutie úveru, keďže došlo
k okamžitému zápočtu pohľadávky spotrebiteľa na poskytnutie úveru v rozsahu tejto sumy a pohľadávky
veriteľa na zaplatenie poplatku za poskytnutie úveru. Aj v posudzovanom prípade však došlo
k poskytnutiu finančných prostriedkov v rozsahu sumy 5.699,- Sk len formálne, keďže žalobcovia
s finančnými prostriedkami v tomto rozsahu nikdy nedisponovali. Tento záver vyplýva aj zo žalobcami

produkovaného výpisu z úverového účtu,
v zmysle ktorého na účet dlžníka označený v zmluve o splátkovom úvere bola pripísaná len suma
294.301,- Sk (zodpovedajúca rozdielu celkovej výšky úveru 300.000,- Sk a spracovateľského poplatku
5.699,- Sk). Pokiaľ ide o časť finančných prostriedkov v sume 5.699,- Sk tieto boli žalobcom poskytnuté
len formálne, čo sa prejavilo tým, že táto suma bola v rovnaký moment účtovaná raz ako spracovateľský

poplatok (so záporným znamienkom, teda na ťarchu úverového účtu), zároveň ako splátka (s kladným
znamienkom, teda v prospech úverového účtu) a napokon aj ako bezhotovostné čerpanie úveru
(so záporným znamienkom, teda na ťarchu úverového účtu). V skutočnosti bola žalobcom ako úver
poskytnutá suma nižšia (294.301,- Sk), než bola deklarovaná v predmetnej zmluve o splátkovom
úvere (300.000,- Sk). Neobstojí ani argument, že dôvod sankcie podľa ust. § 4 ods. 3 veta druhá

zákona č. 258/2001 Z. z. sa musí posudzovať v momente uzavretia zmluvy o spotrebiteľskom úvere,
keďže je nepochybné a tvrdil to aj žalovaný, že spôsob poskytnutia spotrebiteľského úveru žalobcom
a súčasnej úhrady spracovateľského poplatku z poskytnutých finančných prostriedkov úverom bol
zmluvne dojednaný. V kontexte s tým neobstojí ani argument, že žalobcovia sa mohli hoci aj súdnou
cestou domáhať doplatenia aj zostávajúcej časti úveru (teda sumy 5.699,- Sk).

40. Vychádzajúc z uvedeného nevidel odvolací súd žiaden dôvod odkloniť sa od ustálenej
rozhodovacej praxe najvyšších súdnych autorít prezentovanej rozsudkom Najvyššieho súdu SR spis.
zn. 9Cdo/287/2021 zo dňa 30.06.2022. Potom odvolací súd považoval za správny záver súdu prvej
inštancie, že v predmetnej zmluve o splátkovom úvere nebol správne uvedený údaj o celkovej výške
poskytnutého úveru [§ 4 ods. 2 písm. e) zákona č. 258/2001

Z. z. v znení účinnom ku dňu uzavretia predmetnej zmluvy] a z tohto dôvodu potom treba sporný
spotrebiteľský úver považovať za bezúročný a bez poplatkov (§ 4 ods. ods. 3 veta druhá zákona č.
258/2001 Z. z. v znení účinnom ku dňu uzavretia predmetnej zmluvy). Odvolací súd nepovažoval za
potrebné ďalej reagovať na odlišný právny názor (ako bol uvedený v rozsudku Najvyššieho súdu SR
spis. zn. 9Cdo/287/2021 zo dňa 30.06.2022) vyslovený krajskými súdmi, na ktoré poukazoval žalovaný,

keďže tieto rozhodnutia nepredstavujú ustálenú rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít, a nie
sú pre odvolací súd záväzné v zmysle ust. § 193 eventuálne ust. § 455 CSP. Žalovaným označené
rozhodnutia boli vydané ešte pred publikovaním prezentovaného rozhodnutia Najvyššieho súdu SR.
41. Na uvedenom nemení nič ani argumentácia žalovaného ohľadom nesprávneho chápania sankcie
podľa ust. § 4 ods. 3 veta druhá zákona č. 258/2001 Z. z. zo strany súdu prvej inštancie ako

„fikcie bezúročnosti a bezpoplatkovosti spotrebiteľského úveru“. Bez ohľadu na to, či ide o zákonnú
fikciu (takto označil uvedený následok aj Najvyšší súd SR v uznesení spis. zn. 5Cdo/29/2021 zo dňa
28.09.2021), alebo sankciu (k čomu sa prikláňa odvolací súd), ktorá prichádza do úvahy zo zákonom
presne vymedzených dôvodov, odvolací súd sa nestotožnil s tým, že vznik tejto sankcie je zároveň
podmienený proporcionalitou medzi závažnosťou neuvedenej náležitosti v zmluve o spotrebiteľskom

úvere vo vzťahu k možnosti spotrebiteľa posúdiť rozsah svojho záväzku. Žalovaný odkazoval v rámci
tejto argumentácie na rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci C-42/15 Home Credit Slovakia, a. s., proti
Kláre Bíróovej zo dňa 09.11.2016, v ktorom Súdny dvor EÚ vyložil článok 23 Európskeho parlamentu a
Rady č. 2008/48/ES o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS tak,
že tento sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni tomu, aby členský štát vo svojej vnútroštátnej právnej

úprave stanovil, že v prípade, ak zmluva o úvere neobsahuje všetky náležitosti uvedené v článku 10 ods.
2 tejto Smernice, táto zmluva sa bude považovať za zmluvu o úvere bez úrokov a poplatkov, pokiaľ ide
o okolnosť, ktorej neuvedenie môže spochybniť možnosť spotrebiteľa posúdiť rozsah svojho záväzku.
Tvrdosť sankcií musí byť podľa Súdneho dvora EÚ primeraná závažnosti porušení, ktoré postihujú,a to najmä zabezpečením skutočne odrádzajúceho účinku, pričom však musia rešpektovať zásadu
proporcionality. Vo vzťahu k tejto časti odvolacej argumentácie žalovaného odvolací súd poznamenáva,
že Súdny dvor EÚ vykladá jedine a výlučne právo Európskej únie a ako taký nikdy nie je oprávnený

poskytovať výklad práva vnútroštátneho. V súlade s vyššie uvedeným Súdny dvor EÚ aj vo veci C-42/15
poskytol výlučne výklad označenej smernice Európskeho parlamentu a Rady, avšak v žiadnom prípade
sa nemohol a ani sa nevyjadroval
k výkladu zákona č. 258/2001 Z. z. Výklad vnútroštátneho práva poskytujú totiž výlučne vnútroštátne
súdy. Zásadne platí zákaz horizontálneho priameho účinku smernice spočívajúci v tom, že žiadne

ustanovenie smernice zaručujúce jednotlivcovi práva alebo ukladajúce povinnosti ako také sa nemôže
použiť v rámci sporu, v ktorom stoja proti sebe výhradne jednotlivci (pozn.: priamy účinok je tak v zásade
možný len v spore medzi jednotlivcom
a štátom, kedy sa jednotlivec dovolá svojho práva vyplývajúceho zo smernice priamo voči štátu ako
subjektu zodpovednému za nesprávne implementovanie smernice) [k tomu napr. rozsudok Súdneho
dvora EÚ vo veci C-152/84 zo dňa 26.02.1986, rozsudok Súdneho dvora EÚ v spojených veciach

C-397/01 až C-403/01 zo dňa 05.10.2004]. Z uvedeného vyplýva,
že v spore medzi jednotlivcami súd smernici nemôže priznať priamy horizontálny účinok. Nepriamy
účinok smernice v zmysle judikatúry Súdneho dvora EÚ (napr. rozsudok vo veci C-14/83 zo dňa
10.04.1984) znamená, že vnútroštátne súdy sú povinné vykladať vnútroštátne právo vo svetle znenia a
účelusmernice,pričomtentovýkladniejeabsolútny(nejednásatotižopriamyúčinok),alejeobmedzený

rozsahom a medzami. Nejedná sa totižto (ako už bolo uvedené) o priamy účinok smernice, kedy je
vnútroštátne právo vypustené a doslova nahradené smernicou a teda v prípade nepriameho účinku
vnútroštátne právo ostáva naďalej
v platnosti, nemôže byť vypustené na úkor smernice, vnútroštátny súd ho berie v plnom rozsahu v
úvahu a vykladá ho, len musí skúmať, či ho môže vykladať eurokonformne. Odvolací súd mal za

to, že test proporcionality, teda posúdenie otázky, či neuvedenie (správneho) údaja o celkovej výške
spotrebiteľského úveru, je takou okolnosťou, ktorej neuvedenie môže spochybniť možnosť spotrebiteľa
posúdiť rozsah svojho záväzku, urobil už zákonodarca, ktorý pri neuvedení tejto náležitosti či niektorých
ďalších náležitostí podľa ust. § 4 ods. 2 zákona č. 258/2001 Z. z. (teda nie všetkých) v zmluve
o spotrebiteľskom úvere priamo ex lege (§ 4 ods. 3 veta druhá zákona č. 258/2001 Z. z.) sankcionoval

veriteľa bezúročnosťou a bezpoplatkovosťou poskytnutého spotrebiteľského úveru (ako tiež uviedol
súd prvej inštancie v odsekoch č. 28 a č. 30 odôvodnenia napadnutého rozsudku, k tomu tiež nález
ÚstavnéhosúduSRč.k.III.ÚS/43/2020-48zodňa12.05.2020,naktorýpoukázalužsúdprvejinštancie).
Vnútroštátny súd už tak nemá možnosť prehodnocovať v individuálnej veci túto úvahu zákonodarcu.
Vzhľadom na uvedené považoval napokon odvolací súd v kontexte tejto odvolacej problematiky za

nenáležitý odkaz žalovaného na časť odôvodnenia nálezu Ústavného súdu SR spis. zn. PL.ÚS/11/2016
zo dňa 07.02.2018, ktorým Ústavný súd SR vyslovil nesúlad ust. § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. s ust.
čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy SR. S poukazom na uvedené považoval odvolací súd
za zodpovedanú aj argumentáciu žalovaného týkajúcu sa obmedzovania jeho práva na podnikanie
a dosahovanie zisku (čl. 35 ods. 1 Ústavy SR). Pokiaľ zákon stanovil za nesplnenie povinností veriteľa

uviesť v zmluve o spotrebiteľskom úvere podstatné náležitosti sankciou bezúročnosti a bezpoplatkovosti
spotrebiteľského úveru, nie je možné uvažovať o neoprávnenom zásahu
do uvedeného ústavou garantovaného práva žalovaného (čl. 13 Ústavy SR).
42.Vnadväznostinavyslovenúsprávnosťzáverusúduprvejinštancieobezúročnostiabezpoplatkovosti
spotrebiteľského úveru v posudzovanej veci v zmysle ust. § 4 ods. 3 veta druhá v spojení s ust. § 4 ods.

2 písm. e) zákona č. 258/2001 Z. z. v znení účinnom ku dňu uzavretia predmetnej zmluvy o splátkovom
úvere,saužodvolacísúdprezjavnúnadbytočnosťnezoberalžalovanýmnamietanýmposúdenímotázky
bezúročnosti a bezpoplatkovosti spotrebiteľského úveru súdom prvej inštancie z dôvodu absencie (resp.
nesprávneho uvedenia) ďalších náležitostí podľa ust. § 4 ods. 2 písm. h) a j) zákona
č. 258/2001 Z. z. v predmetnej zmluve o splátkovom úvere. Ak by totiž aj odvolací súd vyhodnotil túto

rozsiahlu argumentáciu žalovaného za správnu, nič by to nemohlo zmeniť
na závere o bezúročnosti a bezpoplatkovosti predmetného spotrebiteľského úveru
pre nesprávne uvedenie údaja o celkovej výške spotrebiteľského úveru. Podľa ust. § 4 ods. 3 veta druhá
v spojení s ust. § 4 ods. 2 písm. e) zákona č. 258/2001 Z. z. dopadá totiž predmetná sankcia na veriteľa
v prípade neuvedenia ktorejkoľvek náležitosti podľa ust. § 4 ods. 2 písm. a), b), d) až j), k) a l) zákona

č. 258/2001 Z. z.
43. Pokiaľ ide o premlčanie žalovaného nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia, odvolací súd
považuje za nutné východiskovo uviesť, že ustálená rozhodovacia činnosť Najvyššieho súdu SR ako
nepochybne najvyššej súdnej autority, sformulovala nasledovné stanoviská.Pre určenie začiatku plynutia subjektívnej premlčacej doby (§ 107 ods. 1 OZ) v prípade bezdôvodného
obohatenia získaného plnením na základe spotrebiteľskej úverovej zmluvy, ktoré je bezúročné a bez
poplatkov je podstatná skutočná vedomosť spotrebiteľa o tom,

že nemá (nemal) plniť splátky spotrebiteľského úveru vo výške dohodnutej v úverovej zmluve.
Podstatnou skutkovou okolnosťou, ktorú by sa mal spotrebiteľ dozvedieť, aby mu začala plynúť
subjektívna premlčacia lehota, je vedomosť o tom, že úver sa považuje
za bezúročný a bez poplatkov. Pri skúmaní momentu, kedy spotrebiteľ nadobudol vyžadovanú skutočnú
(preukázanú) vedomosť o tejto podstatnej skutkovej okolnosti je potrebné si uvedomiť, že ide o

subjektívny okamih, v ktorom sa spotrebiteľ dozvie také skutkové okolnosti, ktoré mu umožnia uplatniť
svoje práva v súdnom konaní žalobou
o vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia, t. j. keď sa jeho právo stalo nárokom (actio nata).
Rozhodujúce nie je, či možnosť dozvedieť sa tieto skutočnosti mal už skôr (k tomu uznesenie
Najvyššieho súdu SR spis. zn. 5Cdo/29/2021 zo dňa 28.09.2021 publikované v Zbierke stanovísk
Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR č. 2 ročník 2022

pod poradovým č. 14).
44. V posudzovanom prípade tak súd prvej inštancie, pokiaľ ide o začiatok plynutia subjektívnej
premlčacej doby, vychádzal z rovnakého právneho názoru, ako bol vyslovený vo vyššie prezentovanom
publikovanom rozhodnutí Najvyššieho súdu SR (zhodou okolností vyhláseného v rovnaký deň ako
napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie), a teda napadnutý rozsudok nevychádza z nesprávneho

právneho posúdenia veci, ako namietal žalovaný. Z hľadiska právneho posúdenia veci tak nebola
dôvodná právna argumentácia žalovaného tak v priebehu konania na súde prvej inštancie, ako aj
v odvolaní, ktorú založil na rozhodnutiach Najvyššieho súdu SR spis. zn. 1Cdo/67/2011 a spis. zn.
3Cdo/169/2017. Pokiaľ ide o rozsudok Najvyššieho súdu SR spis. zn. 1Cdo/67/2011 zo dňa 25.03.2013,
predmetom týmto rozsudkom posudzovaného sporu nebolo obdobné právo spotrebiteľa na vydanie

bezdôvodného obohatenia uplatnené proti dodávateľovi, a nie je tak s ohľadom
na spotrebiteľský charakter uplatneného nároku v posudzovanom prípade aplikovateľné. Čo sa týka
uznesenia Najvyššieho súdu SR spis. zn. 3Cdo/169/2017 zo dňa 10.01.2018, toto bolo prekonané práve
vyššie prezentovaným uznesením Najvyššieho súdu SR 5Cdo/29/2021
zo dňa 28.09.2021 publikovaným v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR,

ktoré je tak potrebné považovať za rozhodnutie zásadného významu slúžiace k jednotnému výkladu
a používaniu zákonov (§ 8 ods. 3 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých
zákonov).
45. Na tomto mieste považuje za potrebné odvolací súd uviesť, že v sporovom konaní sa uplatňuje
prejednacia zásada. Strana má jednak povinnosť tvrdenia, jednak dôkaznú povinnosť. Následky spojené

s ich nesplnením v podobe vecne nepriaznivého rozhodnutia nesie tá strana sporu, ktorá tieto povinnosti
nesplnila. Medzi povinnosťou tvrdenia
a povinnosťou označiť dôkazy na preukázanie tvrdení je vzájomná väzba. Pokiaľ strana nesplní
povinnosťtvrdenia,nemôžesplniťanipovinnosťoznačiťnasvojetvrdeniadôkazy.Dôkaznýmbremenom
sa rozumie procesná zodpovednosť strany za to, že v konaní neboli preukázané jej tvrdenia a že z

tohto dôvodu muselo byť rozhodnuté o veci samej v jej neprospech. Okruh rozhodujúcich skutočností,
ktorých sa týkajú stranu zaťažujúce povinnosti tvrdenia a označenia dôkazov na preukázanie tvrdení,
je vždy daný hypotézou hmotnoprávnej normy, ktorá upravuje sporný právny pomer strán sporu. Táto
norma zásadne určuje rozsah dôkazného bremena (okruh skutočností, ktoré musia byť preukázané)
a aj nositeľa dôkazného bremena. V závislosti na hypotéze právnej normy má každá zo strán sporu

samostatnú (vlastnú) povinnosť tvrdenia a dôkaznú povinnosť, a teda aj z toho vyplývajúce odlišné
a samostatné bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno. Dôkazné bremeno ohľadne určitých skutočností
leží na tej strane, ktorá z ich existencie vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky; ide o tú stranu,
ktorá existenciu týchto skutočností tiež tvrdí.
46. V posudzovanom prípade rozhodujúcou hmotnoprávnou normou bolo ust. § 107 ods. 1 v spojení

s ust. § 100 ods. 1 OZ. Pre úplnosť odvolací súd považuje za potrebné uviesť,
že vzhľadom na to, že konanie začalo predo dňom nadobudnutia účinnosti novely OZ vykonanej
zákonom č. 343/2018 Z. z., t. j. predo dňom 05.12.2018, nebolo možné v zmysle prechodného ust. §
879v OZ v posudzovanej veci aplikovať ust. § 54a OZ, podľa ktorého premlčané právo zo spotrebiteľskej
zmluvy nemožno vymáhať a ani ho platne zabezpečiť.

47. Žalovaný sa v spore v zmysle ust. § 100 ods. 1 OZ dovolával premlčania žalovaného nároku na
vydanie bezdôvodného obohatenia. Dovolanie sa premlčania má povahu hmotnoprávnej námietky voči
subjektívnemu právu v súdnom spore. Existencie skutočnosti – premlčania subjektívneho práva, o ktorejžalovaný tvrdil, že nastala, bola teda v spore na prospech žalovaného. V takomto prípade zaťažovalo
dôkazné bremeno o skutočnostiach, s ktorými zákon spája začiatok a beh premlčacej doby, žalovaného.
48. S poukazom na doteraz uvedené bola potom nedôvodná odvolacia námietka žalovaného,

že súd prvej inštancie ponúkol, pokiaľ ide o posúdenie otázky premlčania žalovaného nároku na vydanie
bezdôvodného obohatenia, odôvodnenie, ktorému nezodpovedá žiadne tvrdenie strán a nevyplynulo
z vykonaného dokazovania, pričom bolo len demonštráciou dohadov a domnienok súdu prvej inštancie.
Vzhľadom na bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno, ktoré v otázke premlčania žalobcami uplatneného
práva zaťažovalo žalovaného, bola nedôvodná námietka žalovaného, že žalobcovia nepredniesli

k otázke začatia plynutia subjektívnej premlčacej doby jediné skutkové tvrdenie a nenavrhli vykonanie
žiadneho dôkazu, pričom ani súd prvej inštancie za účelom ustálenia takéhoto významného momentu
nevykonalžiadendôkaz(výsluchžalobcov).Boltoprávežalovaný,ktoréhozaťažovalobremenotvrdenia
o skutočnosti, kedy nadobudli žalobcovia vedomosť o tom, že úver sa považuje za bezúročný a bez
poplatkov a zároveň bremeno dôkazné preukázať takúto tvrdenú skutočnosť. Žalovaný však, vzhľadom
na ním prezentovaný právny názor, potrebné tvrdenia a dôkazy na ich preukázanie súdu neponúkol.

Potom súd prvej inštancie hodnotiac vykonané dôkazy
a prihliadajúc na všetko, čo v konaní vyšlo najavo (§ 191 ods. 1 CSP), správne uzavrel,
že žalobcovia mali preukázateľne vedomosť o tom, že úver sa považuje za bezúročný
a bez poplatkov, najskôr dňa 06.02.2017. Hodnotenie dokazovania súdom prvej inštancie a jeho
následný skutkový záver v odseku č. 21 odôvodnenia napadnutého rozsudku tak zodpovedá zásadám

formálnej logiky, pričom odvolací súd sa s ním v plnom rozsahu stotožnil. Žalovaný v spore netvrdil
a ani nepreukázal, že by žalobcovia nadobudli potrebnú vedomosť skôr, ako ustálil súd prvej inštancie.
Nebolo povinnosťou súdu prvej inštancie, a to ani v zmysle ust. § 295 CSP, vykonávať dôkazy, ktoré
žalobcovia ako spotrebitelia nenavrhli, keďže vykonanie takýchto dôkazov nebolo nevyhnutné pre
rozhodnutie vo veci. Zároveň vychádzajúc z účelu ust. § 295 CSP, a to prelomenia dispozičného princípu

v civilom procese s cieľom poskytnúť spotrebiteľovi čo najvyššiu mieru ochrany jeho práv garantovaných
hmotným právom (viď dôvodová správa k tomuto ustanoveniu), nemôže súd v spotrebiteľskom spore
suplovať postupom podľa tohto ustanovenia dôkaznú iniciatívu silnejšej sporovej strany – dodávateľa (s
účinnosťou novely CSP vykonanej zákonom
č. 108/2024 Z. z. obchodník), teda v posudzovanej veci žalovaného. Tomuto záveru zodpovedá aj

formulácia dikcie tohto ustanovenia, ktorá výslovne uvádza, že súd môže vykonať aj tie dôkazy, ktoré
nenavrhol spotrebiteľ (teda nie dodávateľ, v posudzovanej veci žalovaný). Podstatná časť odvolacej
argumentácie žalovaného, ktorá bola venovaná otázke premlčania žalovaného práva na vydanie
bezdôvodného obohatenia, tak zodpovedala snahe žalovaného neopodstatnene presunúť bremeno
tvrdenia a dôkazné bremeno na žalobcov.

49. Aj keď žalovaný v podanom odvolaní nenamietal premlčanie žalovaného nároku na vydanie
bezdôvodného obohatenia z dôvodu uplynutia objektívnej premlčacej doby (ako
vo všeobecnosti na premlčanie práva po uplynutí objektívnej premlčacej doby poukázal súd prvej
inštancie s odkazom na ust. § 107 ods. 2 OZ, k tomu viď odsek č. 18 odôvodnenia napadnutého
rozsudku), odvolací súd dáva do pozornosti právnu vetu uznesenia Najvyššieho súdu SR spis. zn.

7Cdo/268/2021 zo dňa 28.02.2022 publikovaného v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí
súdov SR č. 2 ročník 2022 pod poradovým č. 15, v zmysle ktorého analogická aplikácia desaťročnej
objektívnej premlčacej doby súdmi SR pri práve spotrebiteľa na vydanie bezdôvodného obohatenia (§
107 ods. 2 OZ), získaného plnením
na základe spotrebiteľskej úverovej zmluvy, je právnym dôsledkom prednosti rozsudku Súdneho dvora

Európskej únie C-485/19 zo dňa 22.04.2021 v právnom poriadku SR. Aplikujúc na posudzovaný prípad
tento právny záver vyslovený Najvyšším súdom SR,
bez najmenších pochybností nemohlo dôjsť k premlčaniu žalovaného nároku ani uplynutím objektívnej
desaťročnej premlčacej doby, keďže žaloba bola na súd prvej inštancie žalobca podaná dňa 14.07.2017
a žalobcovia poskytli žalovanému po prvýkrát plnenie až

vo februári 2008, t. j. menej ako 10 rokov pred podaním žaloby na súd prvej inštancie. Preto ani nedošlo
k premlčaniu práva žalobcov na vydanie bezdôvodného obohatenia získaného žalovaným ktorýmkoľvek
individuálnym plnením žalobcov v celom období od uzavretia predmetnej zmluvy o splátkovom úvere.
50. Žalovaný počas konania, ako aj v podanom odvolaní namietal, že žalobcovia v žalobe nevymedzili
čiastkové plnenia (splátky, príp. ich časti), ktorých vrátenia sa titulom vydania bezdôvodného

obohatenia od žalovaného domáhali a ktorých súčet výšky zodpovedá celkovej sume žalovaného
nároku. Žalobcovia pritom nikdy nevykonali plnenie vo výške priznanej sumy 5.757,59 eur. Nebolo tak
pre žalovaného možné zistiť, z akých konkrétnych čiastkových individualizovaných plnení pozostáva
žalovaná suma. Túto odvolaciu argumentáciu považoval odvolací súd za formalistickú a účelovú,zámerne prehliadajúcu skutkové tvrdenia žalobcov uvedené v žalobe, ako aj následnom podaní zo
dňa 24.10.2017. Z obsahu žaloby vyplýva, že žalobcovia si v pôvodnej žalobe uplatňovali nárok na
vydanie bezdôvodného obohatenia celkovo v sume 6.545,32 eur, ktorý skutkovo vymedzili tak, že odo

dňa 14.02.2008 ku dňu 30.05.2017 na základe predmetnej zmluvy o splátkovom úvere celkovo sumu
16.503,50 eur v členení za jednotlivé roky: rok 2008: spracovateľský poplatok: 5.699,- Sk, úrok za
02/2008: 1.460,-Sk, splátky: 42.170,-Sk, správa úveru: 660,- Sk, spolu: 49.989.- Sk / 1.659,33 eur; rok
2009: splátky: 1.679,46 eur, správa úveru: 23,88 eur, spolu: 1.703,34 eur; rok 2010: splátky: 1.540,90
eur, správa úveru: 26,88 eur, úrok z omeškania: 7,77 eur, poplatok za upomienky: 116,20 eur, spolu:

1.691,75 eur, rok 2011: splátky: 1.714,67 eur, správa úveru: 35,88 eur, úrok z omeškania: 8,69 eur,
poplatok za upomienky: 175,- eur, spolu: 1.934.24 eur, rok 2012: splátky: 1.679,84 eur, správa úveru:
35,88 eur, poplatok
za hotov. splátky: 15,- eur, úrok z omeškania: 15,16 eur, poplatok za upomienky: 125,- eur, spolu:
1.870,88 eur, rok 2013: splátky: 1.891,56 eur, správa úveru: 14,95 eur, úrok
zomeškania:11,40eur,poplatokzaupomienky:25,-eur,spolu:1.942,91eur,rok2014:splátky:1.770,50

eur, úrok z omeškania: 9,22 eur, zmluvná pokuta za omeškanie: 25,- eur, spolu: 1.804,72 eur, rok 2015:
splátky: 1.650,03 eur, úrok z omeškania: 9,50 eur, zmluvná pokuta: 25,00 eur, spolu: 1.684,53 eur,
rok 2016: splátky: 1.835,40 eur, úrok z omeškania: 15,- eur, zmluvná pokuta za omeškanie: 50,- eur,
spolu: 1.900,40 eur a rok 2017: splátky: 295,40 eur, zmluvná pokuta za omeškanie: 16,- eur, spolu:
311,40 eur. Argumentujúc bezúročnosťou a bezpoplatkovosťou predmetného spotrebiteľského úveru

mali žalobcovia
za to, že úver splatili ešte pred 69. splátkou, pričom následnými ďalšími platbami žalovaný získal
bezdôvodné obohatenie na ich úkor (str. 6 žaloby). Žalovanému zaplatili o 6.545,32 eur viac, ako mali
(rozdiel medzi celkovo zaplatenou sumou 16.503,50 eur a výškou poskytnutého úveru vrátane poplatku
za spracovanie 9.958,15 eur, t. j. 300.000,- Sk), a túto peňažnú sumu si uplatňovali ako bezdôvodné

obohatenie získané žalovaným. V ďalšom podaní zo dňa 24.10.2017 (replike podľa ust. § 167 ods.
3 CSP) žalobcovia upresnili svoje skutkové tvrdenia, pričom uviedli všetky platby, ktoré vykonali na
plnenie svojich záväzkov z predmetnej zmluvy o splátkovom úvere (v členení dátum a výška každej
jednotlivej platby). Pokiaľ ide o platby vykonané v roku 2008 do týchto žalobcovia uviedli aj platbu zo
dňa 14.02.2008 v sume 5.699,- Sk. Porovnaním obsahu tohto podania so žalobou ďalej vyplýva, že

žalobcovia už v podaní zo dňa 24.10.2017 vymedzovali nimi vykonané úhrady len v rozsahu plnení,
ktoré boli v žalobe za roky 2009 až 2016 uvedené ako splátky a v roku 2008 uvedené ako spracovateľský
poplatok: 5.699,- Sk, úrok za 02/2008: 1.460,-Sk, splátky 2008: 42.170,-Sk a 1 x poplatok za správu
úveru 60,- Sk (spolu tak 49.389,- Sk, t. j. 1.639,41 eur). Pokiaľ ide o rok 2017, žalobcovia v podaní zo dňa
24.10.2017 na rozdiel od žaloby uviedli dve platby: dňa 25.01.2017 vo výške 157,- eur a dňa 21.02.2017

vo výške 157,- eur. Túto zmenu oproti žalobe žalobcovia odôvodnili tým, že ani zo zmluvy, ani z výpisov
z úverového účtu im nebolo zrejmé, v akej výške sa uhrádzajú jednotlivé časti splátky, preto mali za to,
že účtovanie vo výpisoch uvádzalo poplatky za zmluvné pokuty, sankčné úroky, poplatky
za správu úveru nad rámec splátky. Preto omylom nesprávne požadovali rozdiel 6.545,32 eur, a upravili
tak uplatnený nárok, konkrétne vo výške 5.757,59,- eur (str. 7 podania žalobcov

zo dňa 24.10.2017). V podaní zo dňa 24.10.2017 tak žalobcovia súhrnne uviedli, že celkovo žalovanému
zaplatili sumu 15.715,77 eur, teda sumu 5.757,59 eur vyššiu, ako mali povinnosť (rozdiel vykonaných
úhrad v celkovej sume 15.715,77 eur a poskytnutej výšky úveru v celkovej sume 9.958,18 eur).
Z dôvodu bezúročnosti a bezpoplatkovosti predmetného spotrebiteľského úveru mali byť všetky ich
plnenia započítané na úhradu ich záväzku vrátiť žalovanému poskytnutú istinu spotrebiteľského úveru,

t. j. sumu 300.000,- Sk (9.958,18 eur). Keďže bolo dojednané splácanie úveru v 119 splátkach na
mesačnej báze, mali žalovanému uhrádzať mesačné splátky vo výške 83,68 eur, pričom v skutočnosti
pravidelne mesačne uhrádzali žalovanému vyššiu sumu, a preto sa nedostali nikdy do omeškania
s plnením svojho peňažného záväzku a žalovanému nevznikol žiadny právny dôvod účtovať si zmluvné
pokuty, sankčné úroky a ďalšie poplatky. Zjednodušene povedané, z obsahu žaloby v spojení s podaním

zo dňa 24.10.2017 jednoznačne vyplýva, že žalobcovia považovali za bezdôvodné obohatenie získané
žalovaným všetky plnenia, ktoré vykonali nad rámec plnenia svojho peňažného záväzku z predmetnej
zmluvy o splátkovom úvere vrátiť žalovanému úverom poskytnuté peňažné prostriedky (istinu úveru).
Vychádzajúc zo žalobcami tvrdeného priebehu ich plnení v podaní zo dňa 24.10.2017 tak v spojení
s ich vyššie uvedenými tvrdeniami bolo možné dospieť k jednoznačnému záveru, že išlo o všetky

individualizované plnenia počínajúc plnením zo dňa 30.12.2013 v rozsahu sumy 187,66 eur a končiac
plnením zo dňa v sume 157,- eur (poznámka: na uvedenom nemení nič ani skutočnosť, že žalobcovia za
nimi vykonané plnenie považovali aj úhradu poplatku za spracovanie vo výške 5.699,- eur, ktorú úhradu
však nevykonali, keďže táto úhrada mala byť realizovaná len účtovne z prostriedkov poskytnutéhoúveru, avšak žalobcovia na druhej strane započítali pri vyčíslení žalovanej sumy do istiny úveru aj
sumu 5.699,- Sk, ktorá im nebola reálne poskytnutá; ak by teda žalobcovia pri vymedzení žalovaného
nároku nezahrnuli do nimi vykonaných plnení aj úhradu zo dňa 14.02.2008 vo výške 5.699,- Sk, t. j.

189,17 eur, t. j. vychádzali z celkovej sumy ich čiastkových plnení 15.526,60 eur a na druhej strane
by vychádzali z rozsahu reálne im poskytnutých finančných prostriedkov v sume 294.301,- Sk, t. j.
9.769,01 eur, výsledný rozsah nimi uplatneného bezdôvodného obohatenia by sa číselne nezmenil a bol
naďalej v rozsahu sumy 5.757,69 eur). Týmto dostatočne individualizovali žalovaný nárok na vydanie
bezdôvodného obohatenia v celkovej sume 5.757,59 eur, v rozsahu ktorého zotrvali na žalobe v podaní

zo dňa 24.10.2017. O takto vymedzenom nároku rozhodoval aj súd prvej inštancie, ako to vyplýva
z odseku č. 31 odôvodnenia napadnutého rozsudku. Z uvedeného je potom aj zrejmé, v akom rozsahu
vzali žalobcovia žalobu čiastočne späť (vyjadrené peňažnou sumu 787,73 eur) a v akom rozsahu súd
prvej inštancie vo výroku I. konanie čiastočne zastavil. Odvolací súd zároveň poukazuje na to, že
žalovaný v odvolacom konaní účinne nepoprel a nespochybnil skutkový záver súdu prvej inštancie
uvedený v odseku č. 32 odôvodnenia napadnutého rozsudku, v zmysle ktorého z predložených výpisov

z účtov viažucich sa k úveru č. 0424314193 vyplynula platobná disciplína žalobcov, pričom žalobcovia
v podaní zo dňa 24.10.2017 presne špecifikovali výšku splátok istiny zaplatenej v prospech žalovaného
ich rozčlenením za jednotlivé mesiace rokov 2008 až 2017 tak, ako to nepochybne vyplýva
i z predložených výpisov z účtov. Žalovaný nenamietal konkrétne tvrdenia žalobcov v podaní zo dňa
24.10.2017 o všetkých nimi vykonaných (dátumom a sumou individualizovaných) plneniach (netýka sa

plnenia spracovateľského poplatku, ktorý mal byť hradený z prostriedkov úveru a ku ktorej finančnej
operácii došlo len účtovne, čo však nemalo vplyv na vecnú správnosť napadnutého rozsudku súdu
prvej inštancie). Rovnako žalovaný ani nespochybnil pravosť a pravdivosť listinných dôkazov – výpisov
z predmetného úverového účtu predložených žalobcami. Napokon žalovaný v spore ani len netvrdil opak
tvrdenia žalobcov, že im v predmetnom úverovom prípade nevznikla povinnosť zaplatiť žalovanému

akékoľvek zmluvné či zákonné sankcie alebo poplatky viažuce sa k porušeniu ich zmluvných povinností.
51. Ako dôvodnú vyhodnotil odvolací súd námietku žalovaného, že súd prvej inštancie na jednej
strane pri vyčíslení žalobcom priznanej peňažnej sumy nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia
vychádzal zo záveru, že povinnosťou žalobcov bolo výlučne len vrátiť žalovanému úverom reálne
poskytnuté finančné prostriedky v celkovej sume 9.769,- eur (teda suma 300.000,- Sk znížená

o spracovateľský poplatok vo výške 5.699,- Sk), avšak na druhej strane zahrnul do súčtu súm
jednotlivých plnení aj sumu zodpovedajúcu spracovateľskému poplatku, ktorú však žalobcovia
v skutočnosti neuhradili (a to ani z prostriedkov úveru, keďže im v tomto rozsahu úver poskytnutý
nebol). V dôsledku uvedeného pochybenia súd prvej inštancie dospel k nesprávnemu konštatovaniu, že
žalovaný získal na úkor žalobcov bezdôvodné obohatenie v celkovom rozsahu 5.946,77 eur, teda vo

vyššom, ako si žalobcovia žalobou po jej čiastočnom späťvzatí uplatňovali (5.757,59 eur). Keďže však
súd prvej inštancie aplikujúc ust. § 216 ods. 1 CSP, v zmysle ktorého je súd viazaný žalobným návrhom
žalobcu, priznal žalobcom nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia len v žalovanej výške (rozsahu)
5.757,59 eur, uvedené pochybenie súdu prvej inštancie nemalo žiaden vplyv
na vecnú správnosť napadnutého rozsudku. Z celkového kontextu žaloby a upresňujúceho podania

žalobcov zo dňa 24.10.2017 je totiž zároveň zjavné (viď vyššie uvedené),
že žalobcovia si v spore neuplatňovali titulom vydania bezdôvodného obohatenia
od žalovaného vrátenie plnenia zo dňa 14.02.2008 v sume 5.699,- Sk (189,17 eur).
52. V súvislosti so žalobou uplatneným nárokom na vydanie bezdôvodného obohatenia žalovaný
zároveň namietal, že súd prvej inštancie sa nevyporiadal s jeho obranou týkajúcou sa toho,

že žalobcovia v spore nevymedzili, na základe akého hmotnoprávneho základu si uplatňujú žalovaný
nárok ako solidárni veritelia, neuviedli akékoľvek skutočnosti, z ktorých by bolo možné ustáliť, s akým
typom veriteľskej plurality spájajú svoju tvrdenú aktívnu legitimáciu. Ku kusému poukazu žalobcov na
skutočnosť, že sú manželmi, pritom akcentoval,
že predmetom sporu je nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia, u ktorého rozhodne nie je možné

prezumovať, že napríklad automaticky patrí všetkým subjektom vystupujúcim
pod jednou zo strán zmluvy alebo že patrí do masy bezpodielového spoluvlastníctva manželov. Zároveň
žalovaný namietal, že súd prvej inštancie neidentifikoval žiadnu právnu normu, ktorá by bola právnym
základom ním posúdenej veriteľskej plurality. Odvolací súd poukazuje na to, že žalobcovia v spore
tvrdili, že zmluvu o splátkovom úvere so žalobcom uzatvárali ako solidárni dlžníci (označení obaja

v zmluve ako „dlžník“). Pokiaľ ide o ich plnenia žalovanému, tieto boli inkasované žalovaným z ich
spoločných finančných prostriedkov z účtu dlžníka vymedzeného v zmluve o splátkovom úvere, ktorý
bol ich spoločným účtom, čo vyplýva aj z označenia inkasného účtu „B. D., B. E.“ (viď str. 2 a 4 podania
žalobcov zo dňa 24.10.2017). V posudzovanom prípade tak bezdôvodnému obohateniu získanéhožalovaným zodpovedali finančné prostriedky v celkovej sume 5.757,59 eur (predmet bezdôvodného
obohatenia), ktoré nesporne inkasoval (odpisoval) žalobca zo spoločného bankového účtu žalobcov.
Na strane veriteľa (oprávnenej osoby

na vydanie bezdôvodného obohatenia podľa § 456 OZ) tak bola pluralita subjektov v zmysle ust. §
513 OZ, podľa ktorého ak je dlžník zaviazaný na rovnaké plnenie niekoľkým veriteľom, ktorí sú podľa
zákona, podľa rozhodnutia súdu alebo podľa zmluvy voči nemu oprávnení spoločne a nerozdielne, môže
ktokoľvek z veriteľov žiadať celé plnenie a dlžník je povinný splniť v celom rozsahu tomu, kto o plnenie
požiada prvý. Solidaritu na strane veriteľa (žalobcov) odvolací súd vyvodil z vyššie uvedených tvrdení

žalobcov, pričom považoval
za špekulatívne a vyslovene účelové námietky žalovaného, že nebolo možné vychádzať z toho, že
peňažné prostriedky, o ktoré sa mal bezdôvodne obohatiť automaticky museli patriť do bezpodielového
spoluvlastníctva žalobcov. Naopak zohľadniac skutkové tvrdenia žalobcov v spore, najmä že išlo o ich
spoločné finančné prostriedky, ktorými disponovali ako manželia na spoločnom bankovom účte, bolo
plne logickým vychádzať z toho, že išlo o peňažné prostriedky patriace obom žalobcom (manželom)

ako bezpodielovým spoluvlastníkom a solidaritu na strane veriteľa potom vyvodiť z ust. § 145 ods.
2 OZ, v zmysle ktorého z právnych úkonov týkajúcich sa spoločných vecí sú oprávnení a povinní
obaja manželia spoločne a nerozdielne. Podľa názoru odvolacieho súdu by bolo ničím neodôvodneným
formalizmom požadovať od žalobcov, aby preukazovali, že finančné prostriedky na ich spoločnom
bankovom účte nadobudli do bezpodielového spoluvlastníctva manželov, resp.

že tieto prostriedky neboli vo vlastníctve tretej osoby, resp. neboli vo vlastníctve iba jedného zo žalobcov.
Žalovaný neponúkol v spore žiaden logický argument, resp. neuviedol žiadnu skutočnosť, ktorá by
uvedenétvrdeniažalobcovoichbezpodielovomspoluvlastníctvekpredmetnýmfinančnýmprostriedkom
vyvracala, a to ani potom, ako bol v zmysle ust. § 382 CSP na pojednávaní pred odvolacím súdom
poučený o možnom použití ust. § 145 ods. 2 a ust. § 513 OZ.

53. Vo vzťahu k rozsudku súdu prvej inštancie vo výroku III. o priznaní nároku na primerané finančné
zadosťučinenie žalobcom v sume 500,- eur žalovaný v odvolaní namietal posúdenie otázky premlčania
tohto žalobou uplatneného nároku. Žalovaný považoval za nedostatočné odôvodnenie súdu prvej
inštancie, keď tento len stroho skonštatoval, že pokiaľ nedošlo
k premlčaniu nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia, zákonite nemohlo ani dôjsť

k premlčaniu nároku na finančné zadosťučinenie. Žalovaný namietal, že v prípade tohto uplatneného
práva išlo nepochybne o právo majetkovej povahy, ktoré v zmysle ust. § 100 ods. 2 OZ podlieha
premlčaniu. V tomto dáva aj odvolací súd žalovanému za pravdu, pričom však tento záver nie je
v žiadnom rozpore so závermi súdu prvej inštancie. Rovnako odvolací súd prisvedčil žalovanému aj
v tom, že predmetné právo sa premlčuje vo všeobecnej trojročnej premlčacej dobe podľa ust. § 101 OZ,

ktorázačínaplynúťododňa,keďsatotoprávomohlovykonaťpoprvýraz(kmožnémupoužitiuust.§100
ods. 2 a § 101 OZ vyzval strany na vyjadrenie v zmysle ust. § 382 CSP odvolací súd na pojednávaní).
S čím sa však už odvolací súd s argumentáciou žalovaného nestotožnil, bol začiatok plynutia premlčacej
doby, ktorá začala plynúť podľa žalovaného nasledujúceho dňa po uzavretí predmetnej zmluvy
o splátkovom úvere, t. j. dňa 15.02.2008, keďže rozhodujúcou skutočnosťou, z ktorej žalobcovia vyvodili

žalovaný nárok na primerané finančné zadosťučinenie, bol výlučne obsah zmluvného záväzkového
vzťahu vzniknutý na základe predmetnej zmluvy o splátkovom úvere. V kontexte s uvedeným žalovaný
poukazoval na primeranú aplikáciu rozhodovacej činnosti Najvyššieho súdu SR vo vzťahu k premlčaniu
práva na náhradu nemajetkovej ujmy podľa ust. § 13 ods. 2 OZ.
54. Odvolací súd vo všeobecnosti poukazuje na to, že ust. § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z.

má plniť jednak funkciu satisfakčnú a jednak funkciu sankčnú. Jeho cieľom je predovšetkým odradiť
dodávateľov od protiprávneho konania voči spotrebiteľom. Možno ho však chápať aj ako prostriedok
na vyvolanie aktivity spotrebiteľov domáhať sa ochrany svojich práv proti dodávateľom v prípadoch,
kedy dodávatelia ich práva hrubým spôsobom porušujú. Účelom finančného zadosťučinenia je dovŕšiť
ochranu porušeného práva spotrebiteľa ako slabšej strany v spotrebiteľských zmluvách spôsobom,

ktorý práve z tohto dôvodu vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany. Jediným predpokladom,
ktorý uvedené ustanovenie zákona vyžaduje je, že spotrebiteľ, na súde úspešne uplatní porušenie
práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi. Pod úspešným uplatnením
porušenia práva alebo povinnosti v zmysle tohto ustanovenia treba rozumieť, že súd judikuje v prospech
spotrebiteľa konkrétny nárok z porušenia práva alebo povinnosti, napr. nárok

zo zodpovednosti za škodu, z bezdôvodného obohatenia, alebo vo výroku rozsudku určí neprijateľnosť
konkrétne vymedzenej zmluvnej podmienky používanej v spotrebiteľskej zmluve (porovnaj rozhodnutie
Najvyššieho súdu SR spis. zn. 6Cdo/389/2015). Žiadnu inú podmienku, t. j. ani podmienku, aby bol
medzi stranami spor zo spotrebiteľskej zmluvy a aby spotrebiteľovi bola privodená konkrétna ujma,nevyžaduje. Zákonodarca pri uplatňovaní tohto nároku uľahčil spotrebiteľom dôkaznú situáciu, keď
na rozdiel od nároku na náhradu škody (bezdôvodného obohatenia), je dôkazné bremeno na strane
spotrebiteľa oveľa ľahšie, lebo odpadá problematické preukazovanie či už výšky škody, ujmy, príčinnej

súvislosti alebo majetkového prospechu druhej strany. Preukazovanie skutočnej výšky utrpenej ujmy by
bolo spravidla nereálne. Pokiaľ ide o rozsah finančného zadosťučinenia, neustanovuje žiadne kritériá,
ktoré by bolo potrebné pri určení výšky zadosťučinenia zohľadniť. Jediným kritériom je primeranosť
finančného zadosťučinenia. Je preto vecou úvahy súdu, aby so zreteľom
na všetky okolnosti každého jednotlivého prípadu, stanovil rozsah finančného zadosťučinenia

(z rozsudku Najvyššieho súdu SR spis. zn. 6Cdo/127/2017 zo dňa 30.01.2019).
55. Z uvedeného v predchádzajúcom odseku tak potom vyplýva neopodstatnenosť právnych úvah
žalovaného o primeranej aplikácii posudzovania otázky premlčania práva podľa ust. § 13 ods. 3 OZ.
Je potrebné opätovne zdôrazniť, že jedinou zákonnou podmienkou pre vznik práva spotrebiteľa na
primerané finančné zadosťučinenie podľa ust. § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. je úspešné uplatnenie
porušenia práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom

a osobitnými predpismi. Vznik tohto práva tak nie je možné viazať na preukázanie akejkoľvek ujmy
vzniknutej spotrebiteľovi, a teda takáto ujma nie je predpokladom vzniku žalovaného nároku na
poskytnutie primeraného finančného zadosťučinenia, ako sa to snažil tvrdiť žalovaný v odvolaní.
Rovnako vznik uplatneného práva nie je podmienený ani tým,
že prichádza do úvahy len v tých prípadoch, kedy už nie je možné porušenie práva napraviť inak.

56. Vo vyššie označenej posudzovanej veci Najvyšším súdom SR spotrebiteľ zároveň kumuloval žalobu
z porušenia práva alebo povinnosti stanovenej zákonom č. 250/2007 Z. z. a osobitnými predpismi so
žalobou na priznanie finančného zadosťučinenia podľa ust. § 3 ods. 5 zákona
č. 250/2007 Z. z., pričom Najvyšší súd SR v označenom rozsudku spis. zn. 6Cdo/127/2017
zo dňa 30.01.2019 túto možnosť pripustil. V posudzovanom prípade tak žalobcovia došlo k naplneniu

vyššie uvedenej podmienky vzniku nároku žalobcov na primerané finančné zadosťučinenie (teda
podmienky úspešného uplatnenia porušenia práva alebo povinnosti ustanovenej zákonom č. 250/2007
Z. z. a osobitnými predpismi) až rozhodnutím súdu prvej inštancie vo výroku II., ktorým bol žalobcom
priznaný nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia, ktorý vyplynul práve z porušenia povinnosti
veriteľa podľa zákona č. 258/2001

Z. z. uviesť správne v zmluve o spotrebiteľskom úvere všetky jej náležitosti. V nadväznosti na uvedené
potom žalobcom nemohla ku dňu podania žaloby na súd prvej inštancie márne uplynúť premlčacia doba
na uplatnenie nároku na primerané peňažné zadosťučinenie, keďže plynúť k tomuto dňu ani nezačala.
Pri kumulácii uplatnenia oboch nárokov spotrebiteľom jednou žalobou (t. j. pri kumulácii uplatnenia
porušenia práva alebo povinnosti ustanovenej zákonom č. 250/2007 Z. z. a osobitnými predpismi

a zároveň uplatnenia práva na primerané finančné zadosťučinenie) je výrok rozhodnutia súdu o priznaní
finančného zadosťučinenia výrokom závislým [§ 379 písm. a) CSP] od výroku, ktorým bolo rozhodnuté
o žalobe vyplývajúcej z porušenia práva alebo povinnosti stanovenej zákonom č. 250/2007 Z. z.
a osobitnými predpismi. Výrok rozhodnutia súdu o priznaní finančného zadosťučinenia teda nemôže
nadobudnúť právoplatnosť skôr, ako nadobudne právoplatnosť výrok rozhodnutia, ktorým bolo kladne

rozhodnuté o žalobe vyplývajúcej z porušenia práva alebo povinnosti stanovenej zákonom č. 250/2007
Z. z. a osobitnými predpismi.
57. Vzhľadom na uvedené bol potom záver súdu prvej inštancie o nepremlčaní uplatneného práva
žalobcov na primerané finančné zadosťučinenie správny.
58. Žalovaný vo vzťahu k rozsudku súdu prvej inštancie vo výroku V. neuviedol žiadnu odvolaciu

argumentáciu, na ktorú by mohol odvolací súd reagovať, tento výrok rozsudku súdu prvej inštancie
zjavne odvolaním napadol ako výrok závislý [§ 379 písm. a) CSP].
59. V nadväznosti na uvedené, konštatujúc neopodstatnenosť odvolania žalovaného, odvolací súd
rozsudok súdu prvej inštancie vo výrokoch II. a III., ako aj v závislom výroku V. o náhrade trov konania
v zmysle ust. § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil. Vo zvyšnej odvolaním nenapadnutej časti,

t. j. vo výrokoch I. a IV. zostal rozsudok súdu prvej inštancie týmto rozhodnutím odvolacieho súdu
nedotknutý.
60. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 1
v spojení s ust. § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP a s poukazom na plný úspech žalobcov v odvolacom
konaní tak, že žalobcom 1/ a 2/ priznal proti žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania

v rozsahu 100 %. O výške náhrady trov tohto odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie v lehote
do 60 dní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá
súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP).
61. Toto rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním pomerom hlasov 3 : 0.Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) [§ 421 ods. 2 CSP].
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) [§ 422 ods. 1 CSP].
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému
súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie

považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) [§ 428 CSP].
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
V prípade, že nebude dobrovoľne splnená povinnosť uložená týmto rozhodnutím, môže sa osoba

oprávnená z rozhodnutia domáhať uspokojenia svojho nároku návrhom na vykonanie exekúcie podľaosobitného zákona [zákon č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný
poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov].

Information regarding the judgement were obtained from the original document, which was most recently updated on Mar 24, 2026. Link to the original document may not work anymore, because the portal of the Ministry of Justice may have published the document under this link for only a certain period of time.

Rozsudok – Bezdôvodné obohatenie , Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, April 9, 2025

Rozsudok – Bezdôvodné obohatenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, April 9, 2025