Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, June 10, 2025

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 14Co/127/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1518201493
Dátum vydania rozhodnutia: 10. 06. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Michaela Krajčová

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2025:1518201493.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte v zložení: predsedníčka senátu JUDr. Michaela Krajčová a členovia

senátu JUDr. Darina Kriváňová a JUDr. Natália Kolláriková, v spore žalobcu: Bytové družstvo Petržalka,
IČO: 00 169 765, Budatínska 1, 851 01 Bratislava, proti žalovaným: 1. G.. X. O., nar. XX.XX.XXXX,
trvale bytom Q. 8, 851 XX W., právne zastúpená: P.. Q. O., advokát so sídlom Černyševského 10, 851
01 Bratislava, 2. G.. U. O., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom O. 3, XXX XX W., právne zastúpený: JUDr.
F., advokát so sídlom Detvianska 14, 831 06 Bratislava, o zaplatenie 111,63 eur s príslušenstvom, o
odvolaní žalovanej v 1. rade proti rozsudku Mestského súdu Bratislava IV, č.k. B5-42C/10/2018-338 zo
dňa 30. júla 2024, takto

r o z h o d o l :

I. Krajský súd v Bratislave rozsudok Mestského súdu Bratislava IV, č.k. B5-42C/10/2018-338 zo dňa 30.
júla 2024, p o t v r d z u j e.

II. Žalobcovi a žalovanému v 2. rade p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti
žalovanej v 1. rade v rozsahu 100%.

o d ô v o d n e n i e :

1. Mestský súd Bratislava IV rozsudkom č.k. B5-42C/10/2018-338 zo dňa 30. júla 2024 zaviazal
žalovaných v 1. a 2. rade povinnosťou zaplatiť žalobcovi spoločne a nerozdielne sumu 108,25 eur do 3
dní od právoplatnosti rozsudku (výrok I.) a v časti 3,38 eur konanie zastavil (výrok II.). Návrh žalovanej

v 1. rade na prerušenie konania zmietol (výrok III.) a priznal žalobcovi proti žalovaným v 1. a 2. rade
nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100% (výrok IV.).

2.Vodôvodnenírozhodnutiasúdprvejinštancieuviedol,žežalobcasažaloboudomáhalprotižalovaným
v 1. a 2. rade zaplatenia sumy 751,72 eur spolu s príslušenstvom z dôvodu neuhradenia nákladov za
plnenia poskytované s užívaním a prevádzkou bytu, ktorého vlastníkom je žalobca, ktorý je postavený
na parcele číslo XXXX-XXXX, so súpisným číslom XXXX, zapísaný na LV č. XXXX, katastrálne územie

F., vedený Okresným úradom Bratislava. Žalobu odôvodnil tým, že žalovaní neuhradili nedoplatok vo
výške 751,72 eur za obdobie od 01.01.2016 do 31.12.2016, čo bol rozdiel medzi vzniknutými nákladmi
a poukázanými úhradami s užívaním a prevádzkou bytu. Vyúčtovanie bolo žalovaným doručené dňa
10.06.2017.

3. Dňa 26.04.2018 zobral žalobca žalobu v časti istiny vo výške 751,72 eur späť a konanie žiadal v
tejto časti zastaviť. Ako dôvod uviedol, že žalovaná v 1. rade po podaní žaloby dňa 20.04.2018 uhradila

žalobcovi žalovanú sumu istiny vo výške 751,72 eur. Na žalobe v časti poplatku z omeškania, ktorý
predstavuje sumu 111,63 eur a trov konania vo výške 45,00 eur žalobca naďalej trval.4. Žalovaný v 2. rade uviedol, že on byt v súčasnej dobe neužíva a jediným užívateľom ako to tvrdí aj
žalovaná v 1. rade je ona.

5. Žalovaná v 1. rade uviedla, že je 80% invalidnou dôchodkyňou a nedostatok peňazí pre ňu znamená
fatálny rozmer a to nemožnosť dostupnosti úhrady liekov pre ňu životne dôležitých. Uviedla, že nie je
spravodlivé rozhodnúť tak, že žalovaná v 1. rade je povinná platiť istinu, poplatok z omeškania, trovy za
dlžoby spôsobené cielene, vedome úmyselne zo strany žalovaného v 2. rade.

6. Žalobca v replike doručenej súdu dňa 15.11.2018 uviedol, že uznesením Najvyššieho súdu SR sp. zn.
6Cdo/267/2015 zo dňa 23.08.2017 vo veci žalobcu: G. U. O. proti žalovanej: G.. X. O., o zrušenie nájmu
spoločného užívania družstevného bytu, bol rozsudok Krajského súdu zrušený a vec mu bola vrátená
na ďalšie konanie. Na základe uvedenej skutočnosti BD Petržalka až do definitívneho ukončenia sporu
eviduje uvedených účastníkov ako spoločných nájomcov a členov predmetného bytu, ktorí sú v zmysle
§ 701 Občianskeho zákonníka povinní uhrádzať nedoplatky za predmetný byt spoločne a nerozdielne,

teda majú postavenie solidárnych dlžníkov. Žalobca nemôže v žiadnom prípade akceptovať skutočnosť,
že žalovaný v 2. rade neplatí nájom z dôvodu, že v byte nebýva a správanie žalovanej v 1. rade, ktorá
uhrádza iba polovicu platieb. Tým, že žalovaní uhradili žalovanú istinu po podaní žaloby dňa 20.04.2018,
uznali nárok žalobcu, ktorý si v zmysle § 697 Občianskeho zákonníka nárokoval aj zaplatenie poplatku z
omeškania, ktorého výška je 0,5 promile za každý deň omeškania z dlžnej sumy v zmysle § 4 nariadenia

vlády SR č. 87/1995 Z.z.

7. V danom konaní mal súd prvej inštancie z predložených listinných dôkazov preukázané, že žalobca
ako vlastník bytu na základe Dohody o odovzdaní a prevzatí bytu zo dňa 03.12.1991, odovzdal dňom
01.12.1991 do užívania byt číslo XX, poschodie Q.. na Q. ulici č. X v W. v zmysle rozhodnutia o pridelení

bytu členovi G.. X. O., pri spoločnom členstve manžela G.. U. O.. Spolu s užívateľmi v byte bývali aj
príslušníci domácnosti a to: dcéra P. O., a syn P. O.. Rozsah práv a povinností spojených s užívaním
bytu, ako aj s jeho údržbou určil Občiansky zákonník vyhláška č. 45/64 Zb, stanovy, domový a rokovací
poriadok družstva. Žalovaní boli teda v žalovanom období nájomcovia bytu č. XX, nachádzajúceho
sa v bytovom na Q.. poschodí v W. na Q. ulici č. X a nesplnili si svoju povinnosť voči žalobcovi ako

prenajímateľoviavlastníkovibytu,vyplývajúcuzDohody,keďneuhradilivyúčtovanienákladovzaplnenia
poskytované s užívaním bytu za obdobie od 01.01.2016 do 31.12.2016 vo výške 751,72 eur. Žalovaní
si predmetnú povinnosť nesplnili ani čiastočne. Vyúčtovanie nákladov bolo žalovaným doručené dňa
19.06.2017. Ceny služieb spojených s užívaním bytu sa dohodujú v súlade s cenovými predpismi a
rozhodnutiami cenových orgánov, pri službách, na ktoré sa nevzťahuje cenová regulácia, sa prihliada

na rozsah preukázateľných nákladov na počet členov domácnosti.

8. Z rozsudku Okresného súdu Bratislava V, č.k. 40C33/2010-448 zo dňa 11.10.2012 súd prvej inštancie
zistil, že napadnutým rozsudkom súd zrušil právo spoločného nájmu strán k družstevnému bytu č. XX na
Q.. poschodí bytového domu v W., Q. ul. 8, s tým, že za ďalšieho nájomcu bytu určil žalovanú (v tomto

konaní žalovanú v 1. rade) a žalobcovi (v tomto konaní žalovaný v 2. rade) uložil povinnosť vypratať
predmetný byt do 15 dní po zabezpečení náhradného bytu. O trovách konania rozhodol tak, že žiaden
z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.
Krajský súd v Bratislave rozsudkom zo 6. júna 2013, č.k. 9Co/596/2012-532 na odvolanie oboch strán
rozsudok súdu prvej inštancie č.k. 40C/33/2010 zmenil tak, že zrušil právo spoločného nájmu strán k

družstevnému bytu a určil, že výlučným nájomcom bytu bude ako člen družstva žalobca. Žalovanej
uložil povinnosť byt vypratať do pätnástich dní po zabezpečení náhradného bytu a rozhodol aj o trovách
prvoinštančného a odvolacieho konania.
Najvyšší súd Slovenskej republiky v dôsledku dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho súdu
č.k. 9Co/596/2012-532 žalovanou, svojím uznesením č.k. 6Cdo/267/2015 zo dňa 23.08.2017 rozsudok

Krajského súdu v Bratislave zo 6. júna 2013 č.k. 9Co/596/2012 v spojení s opravným uznesením z
22. júla 2013 č.k. 9Co/596/2012 zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. V odôvodení svojho rozhodnutia
uviedol, že rozhodujúcou otázkou z hľadiska správneho právneho posúdenia veci bola otázka, u ktorej
zo strán sú dané okolnosti odôvodňujúce určiť ju za výlučného nájomcu bytu a zároveň za ďalšieho
člena družstva. Pre jej riešenie je určujúci výklad ustanovenia § 705 ods. 3 Občianskeho zákonníka.

Následne po zrušení veci Najvyšším súdom SR, Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací preskúmal
a prejednal vec v napadnutom rozsahu podľa § 380 ods. 1 CSP na odvolacom pojednávaní v zmysle
§ 385 ods. 1 CSP, dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie vzhľadom na jednoznačný závervyslovený v uznesení Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Cdo/267/2015 zo dňa 23. augusta
2017 je potrebné ako vecne správny potvrdiť (rozhodnutie KS BA č.k. 9Co/229/2017-992 - č.l 110-115).

9. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa § 567 ods. 2, § 696 ods. 1 a 2 § 686 ods. 1 veta prvá, §
697, § 517 ods. 1 a 2, Občianskeho zákonníka a § 4 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z.

10. Vychádzajúc zo zisteného skutkového stavu, súd prvej inštancie považoval žalobu za dôvodnú, keď
mal za preukázané, že žalovaní ako nájomcovia bytu v žalovanom období podľa žalobcom predloženej

platobnej disciplíny neuhradili vyúčtovanie nákladov za plnenia poskytované s užívaním a prevádzkou
predmetného bytu. Žalobca požadoval priznať aj poplatok z omeškania z ročného vyúčtovania, vo výške
0,5 promile zo sumy 751,72 eur odo dňa 26.06.2017 až do zaplatenia, ktorú následne vyčíslil vo výške
111,63 eur, ku dňu podania späťvzatia žaloby v časti sumy 751,72 eur na tunajší súd. Vzhľadom k tomu,
že žalobca zobral časť žaloby vo výške istiny 751,72 eur späť ešte pred doručením žaloby žalovaným,
s súd prvej inštancie nerozhoduje o zastavení konania v tejto časti.

Žalovaná na svoju obranu uvádzala, že dňa 29.03.2016 uhradila žalobcovi na účet sumu vo výške
77,99 eur, ktorú on ale nezarátal. Súd prvej inštancie však istil, že žalovaná nepredložila relevantný
dôkaz o úhrade sumy 77,99 eur, na účet žalobcu, nakoľko v predloženom dôkaze (prefotená poštová
poukážka zo dňa 29.03.2016) absentuje číslo účtu, na ktorý mal byť prevod finančných prostriedkov
urobený a taktiež je uvedený nesprávny kód banky. Nakoľko sa jedná o poštový poukaz na účet, bez

uvedeniaúčtunebolmožnýprevodpeňažnýchprostriedkovnaúčetžalobcu.Bolopovinnosťoužalovanej
v 1. rade riadne uviesť číslo účtu, na ktorý mal byť prevod uskutočnený. Taktiež mala mať žalovaná
snahu skontrolovať si jednotlivé platby, zvlášť s prihliadnutím na okolnosti, že mali spolu so žalovaným
v 2. rade nedoplatky voči žalobcovi. Tvrdenia žalovanej v 1. rade, že žalobca si nezarátal platbu,
sú pre súd prvej inštancie právne irelevantné. Žalobca uviedol a riadne vydokladoval preukázaním z

výpisu z účtu za obdobie od 01.01.2015 do 12.03.2024 všetky platby, ktoré boli uhradené zo strany
žalovaných. Súd prvej inštancie poukázal tiež na skutočnosť, že žalovaná v 1. rade tieto informácie o
údajne nezarátanej platbe zo dňa 29.03.2016 oznámila súdu prvej inštancie až v roku 2023; žalovaná
v 1. rade v tomto smere neuniesla dôkazné bremeno tvrdenia. Žalovaná nepreukázala zaplatenie sumy
77,99 eur, tak ako hovorí ust. § 567 ods. 2 OZ (peňažný dlh plnený prostredníctvom peňažného ústavu

alebo prostredníctvom poštového podniku je splnený pripísaním sumy dlhu na účet veriteľa v peňažnom
ústave alebo vyplatením sumy dlhu veriteľovi v hotovosti, ak osobitný zákon neustanovuje inak alebo
ak sa veriteľ a dlžník písomne nedohodnú inak).

11. Vzhľadom k tomu, že žalobca zobral žalobu späť v časti týkajúcej sa istiny vo výške 751,72 eur dňa

26.04.2018, teda ešte pred doručením žaloby žalovaným, súd prvej inštancie konal o zvyšku nároku
bez rozhodnutia o zastavení konania v tejto časti.

12. Žalobca dňa 04.10.2023 zobral návrh v časti o zaplatenie 3,38 eur späť a konanie žiadal v tejto časti
zastaviť.Akodôvoduviedol,žeprivýpočtepoplatkuzomeškaniadošlokchybeprivýpočte,ktoránastala

z dôvodu nečitateľného dátumu na doručenke, podpísanej splnomocnencom žalovanej v 1. rade, ktorý
zásielku prevzal. Žalobca pri výpočte vychádzal z toho ako dátum prečítal, t.j. 10.06.2017, ale správny
dátum bol 19.06.2017. Súd prvej inštancie konanie v časti 3,38 eur zastavil.

13. Nakoľko sa žalovaní s peňažným plnením istiny preukázateľne dostali do omeškania, súd prvej

inštancie priznal žalobcovi príslušný poplatok z omeškania, stanovený v zmysle zákonných ustanovení
vo výške 0,5 promile za každý deň omeškania z dlžnej sumy, najmenej však 0,83 eura za každý i začatý
mesiac omeškania z nezaplatenej istiny vo výške 108,25 eur.

14. Žalovaná v 1. rade podala dňa 31.05.2024 návrh na prerušenie konania, z dôvodu, že na

Mestskom súde Bratislava IV, prebieha konanie pod sp. zn. B5-56C/892/2015, ktorá vec je v
súčasnosti na odvolacom konaní. V konaní B5-56C/892/2015 ide o zaplatenie sumy 711,45 eur s
príslušenstvom. Žalovaná ako dôvod prerušenia konania uvádzala, že právoplatné rozhodnutie v konaní
č.k. B5-56C/892/2015 bude mať podstatný význam pre rozhodnutie súdu prvej inštancie v tomto
konaní. Súd prvej inštancie vyhodnotil návrh na prerušenie konania z dôvodu ďalšieho prebiehajúceho

konania ako účelový, s prejednávanou vecou nesúvisiaci, nakoľko v konaní č.k. B5-56C/892/2015 ide
o zaplatenie nájomného a nákladov za služby za obdobie roka 2013. Rozhodnutie súdu v konaní
B5-56C/892/2015 o zaplatenie sumy dlžného nájomného, nemá žiadny význam pre rozhodnutie v tomto
konaní, preto súd prvej inštancie návrh na prerušenie konania ako nedôvodný zamietol.15. O náhrade trov konania strán sporu súd prvej inštancie rozhodol podľa § 262 ods. 1 CSP. Žalobca
mal vo veci plný úspech (v zmysle zásady procesného zavinenia zastavanie konania), preto mu súd

priznal voči žalovaným nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu v zmysle § 255 ods. 1 CSP, a to s
tým, že o výške náhrady trov v zmysle § 262 ods. 2 CSP rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti
rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

16. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podala odvolanie žalovaná v 1. rade z dôvodov podľa § 365

ods. 1 písm. a), b), d), f) a h) Civilného sporového poriadku.
V prvom rade namietala postup konajúceho súdu, ktorý napriek tomu, že mal vedomosť o tom, že
žalovaná v 1. rade je invalidná XX-ročná dôchodkyňa s mierou postihnutia 80%, tak zmenil termín
pojednávania zo dňa 11.09.2024 na deň 30.07.2024, pričom konkrétne 30.07.2024 boli extrémne
teploty, pri ktorých boli vydané výstrahy pred teplom. Nie je podstatné, či je pojednávacia miestnosť
klimatizovaná alebo nie, ale je podstatná celková meteorologická situácia; žiadala podľa článku 13

odsek 1 Dohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím, aby jej boli poskytnuté procesné a veku
primerané úpravy práv, s cieľom uľahčiť plnenie súdom stanovených úloh.
Ďalej namietala skutočnosť, že jej nebola doručená žaloba ako celok, pričom o doručovanie žaloby
a ostatných listín opakovane žiadala. V prípade žalôb zákonná úprava výslovne upravuje povinnosť
konajúceho súdu doručovať návrh ako aj späťvzatie žaloby alebo časti žaloby. Postup, ktorý odporuje

zákonnému ustanoveniu je zároveň aj v rozpore s čl. 6 Dohovoru.
Súd prvej inštancie vo veci konal a rozhodoval tak, že prehliadal skutočnosť, že v danom prípade ide o
tzv. spor s ochranou slabšej strany, konkrétne spotrebiteľsky´ spor v zmysle § 290 CSP, pri ktorom mal
súd pred prvým úkonom, tzv. osobitnú poučovaciu povinnosť v zmysle § 292 CSP. V prejednávanej veci
sa tak zo strany súdu nikdy nestalo. Z priebehu celého konania vyplýva, že aj napriek upozorneniam

zo strany žalovanej v 1. rade konajúci súd, stále nepovažoval tento spor za spotrebiteľský a v žiadnom
prípade nepostupoval v súlade s ustanoveniami CSP na ochranu slabšej strany.
Uvedený spor je však spotrebiteľsky´ spor, žalovaná v 1. rade je v daných súvislostiach spotrebiteľom, a
preto konanie trpí závažnou vadou, keď prvoinštančný súd v zmysle ustanovenia § 290 CSP, pri ktorom
mal podľa postupovať tiež podľa § 294 „osobitne´ ustanovenie o zmene žaloby“. Súd prvej inštancie

závažne pochybil, keď nerešpektoval ustanovenia § 146 CSP. Späťvzatie žaloby v časti istiny vo výške
751,72 eur jej súd prvej inštancie nedoručil, vec prejednal a rozhodol bez toho, aby jej umožnil k podaniu
žalobcu sa vyjadriť. Vzhľadom na všetky vyjadrenia v konaní muselo byť konajúcemu súdu zrejmé, že
nebude mať záujem na späťvzatí žaloby, keď namietala, že nájomné platí len sama a žalovaný v 2. rade
naň vôbec neprispieva, čo má povahu vážneho dôvodu.

Zmenou návrhu je tiež čiastočné späťvzatie návrhu, ako vyplýva z rozhodnutia NS SR zo dňa
04.06.2015, sp. zn. 3Cdo/194/2014. Keďže v spotrebiteľských sporoch zmena žaloby nie je prístupná a
žalobca žalobu zmenil čiastočným späťvzatím žaloby, a to opakovane, ako aj čo do zmeny uvedených
rozhodných skutočností, napádané rozhodnutie súdu prvej inštancie je protizákonné, keď súd prvej
inštancie v konaní pokračoval a rozhodol v prospech uznania všetkých stávajúcich žalobcových

požiadaviek, hoci pri zohľadnení ustanovení a právnej praxe týkajúcich sa spotrebiteľských sporov, mal
konanie v časti späťvzatia žaloby zastaviť a stávajúcu žalobu (zostávajúce požiadavky žalobcu, čo sa
týka príslušenstva a trov konania) mal zamietnuť.
Žalobca od samotného začiatku vyvolania súdneho sporu odôvodňoval svoj žalobný nárok od tvrdenia
10.06.2017 ako dátumu, kedy bolo doručené vyúčtovanie nákladov za plnenia spojené s užívaním

bytu za obdobie od 01.01.2016 do 31.12.2016. Doručenie vyúčtovania nákladov za plnenia spojené s
užívaním bytu za obdobie od 01.01.2016 do 31.12.2016 medzi stranami sporné nebolo, avšak okamih
jeho doručenia bol v priebehu sporu žalobcom upresnený na dátum 19.06.2017, čím svoj pôvodný
žalobný návrh zmenil v takej časti, ktorá podstatným spôsobom môže vplývať na plynutie premlčania, a
teda žalobca zmenil žalobu nielen čo do späťvzatia žaloby v časti istiny, ale aj čo do zmeny v uvedení

rozhodných skutočností, dôležitých tiež pre riadny výpočet žalobou požadovaného príslušenstva žaloby
acelkovejvýškytrovkonania,atedakuzmeneneprípustnejvspotrebiteľskýchsporoch.Tým,žežalobca
žalobu zmenil, čo do kvality aj do kvantity, v spotrebiteľskom spore ide o žalobu novú, a keďže tak
jednak urobil v spotrebiteľskom spore, kde de lege lata sa zmena žaloby nepripúšťa v prípade, ak
na strane žalovaného vystupuje spotrebiteľ, teda slabšia sporová strana. Súčasný sporový procesný

predpis totiž vylučuje možnosť zmeny žaloby voči žalovanému spotrebiteľovi absolútne, a tiež žalobca
žalobu opätovne zmenil po 10.06.2020, resp. po 10.06.2021, urobil tak naviac aj po uplynutí premlčacej
lehoty, preto ide o žalobu de facto novú, žalovaná vznáša námietku premlčania proti tejto novej žalobe
žalovaného, pôvodná žaloba zo dňa 05.03.2018 doručená žalobcom sudu dňa 08.03.2018 bola o 751,72eur s príslušenstvom, od ktorej sumy sa odvíjal aj výpočet výšky trov konania sudom, po prvej zmene
žaloby zo dňa 24.04.2018, doručenej sudu žalobcom dňa 26.04.2018, táto bola o príslušenstvo vo výške
113,63 eur a trovy konania vo výške 45 eur (č.l. 23), zmenu žaloby z 26.04.2018 (č.l.23) kedy po uplynutí

premlčacej lehoty žalobca túto predložil sudu dňa 26.10.2021 a doložil výpočet poplatkov z omeškania
za obdobie od 26.06.2017 do 19.04.2018 vo výške 111,63 eur (č.l. 133). Žalobca žalobu opätovne zmenil
- dňa 04.10.2023 v poradí ide už o tretí variant „žaloby”, keď svojim podaním žalobca opätovne zobral
spať v časti sumu uplatňovaného príslušenstva, a nie „istiny” ako nesprávne dôvodí súd prvej inštancie
v napádanom rozhodnutí a to vo výške 3,38 eur a konanie o príslušenstvo a trovy žaloby žiadal v

tejto časti zastaviť, nové obdobie výpočtu príslušenstva je teda vyvodzované nie od dátumu doručenia
vyúčtovania odo dňa 10.06.12017, ale od dátumu jeho doručenia odo dňa 19.06.2017, vypočítané za
obdobie od 05.07.2017 do 19.04.2018. Súd konanie v časti 3,38 eur zastavil a následne konanie viedol
o sumu príslušenstva vo výške 108,25 eur a za obdobie od 05.07.2017 do 19.04.2018 (por. rozhodnutie
Najvyššieho súdu SR zo dňa 28.04.2022, sp. zn. 2Obdo/4/2021).
Žalovaná v 1. rade nie je pasívne vecne legitimovaná. V preskúmavanom období od 01.01.2016 do

31.12.2016 nebola nositeľom hmotnoprávnej povinnosti voči žalobcovi, nositeľom tejto povinnosti bol
iba žalovaný č. 2. Námietku nedostatku pasívnej legitimácie žalovaná č.1 pritom v priebehu konania
opakovane vzniesla a to tak na pojednávaniach vo veci dňa 12.03.2024, 26.04.2023, 28.06.2022
ako aj vo svojich písomných podaniach doručených priamo súdu ešte dňa 11.11.2021, 12.03.2024 a
ďalších. Žalovaná č. 1 nie je nositeľom subjektívnej povinnosti zaplatiť žalobcom uplatnený nárok s

príslušenstvom,oktoromsavkonanírozhoduje,atosohľadomnarozsudokKrajskéhosuduvBratislave
9Co/596/2012-532 zo dňa 06.06.2013 v spojení s opravným uznesením zo dňa 22.07.2013, ktorý sa
stal právoplatný dňa 22.08.2013. Týmto rozsudkom krajský súd, ako súd odvolací zmenil rozsudok súdu
prvého stupňa tak, že zrušil právo spoločného nájmu žalovaných k bytu č. R. na X p. bytového domu na
ulici Q. X v W. s tým, že žalovaného 2./ určil za výlučného nájomcu bytu ako člena družstva.

Rozsudok Krajského súdu v Bratislave 9Co/596/2012-532 zo dňa 06.06.2013 bol právoplatný
od 22.08.2013 až do 20.10.2017, kedy jej bolo doručené rozhodnutie Najvyššieho súdu SR č.
6Cdo/267/2015 zo dňa 23.08.2017 o jeho zrušení. Z uvedeného vyplýva, nebola nájomcom ako člen
družstva, a preto nemá ani povinnosti nájomcu v súvislosti s nájmom v období právoplatnosti uvedeného
rozsudku od 22.08.2013 až do 20.10.2017 . V tejto súvislosti žalovaná č. 1 podporne poukazuje aj na

odôvodnenie Uznesenia KS BA č. 6Co/44/2018-143 zo dňa 28.03.2018 o obnove konania, kde súd
uvádza, že „dňom 20.10.2017...stratil rozsudok sudu prvej inštancie z 11.10.2012 č.k. 40C/33/10-448 v
spojení s rozsudkom odvolacieho sudu z 22.07.2013 č.k. 9Co/596/2012-532 právoplatnosť...“
Súd prvej inštancie sa nevysporiadal ani s podaním týkajúcim sa prerušenia konania z dôvodu, že na
Mestskom súde Bratislava IV, prebieha konanie pod sp. zn. B5-56C/892/2015, ktoré je v súčasnosti

na odvolacom konaní. V konaní B5-56C/892/2015 ide o zaplatenie sumy 711,45 eur s príslušenstvom,
avšak netýka sa obdobia roku 2013 ako nesprávne uvádza súd v napádanom rozhodnutí v bode 33.
avšak obdobia od 01.01.2014 do 31.12.2014, keď právoplatné rozhodnutie v konaní B5-56C/892/2015
bude mať podstatný význam pre rozhodnutie súdu v konaní vo veci. Súd návrh na prerušenie konania
z dôvodu ďalšieho prebiehajúceho konania nesprávne vyhodnotil ako účelový, s vecou nesúvisiaci,

nakoľko v konaní B5-56C/892/2015 ide o zaplatenie nájomného a nákladov za služby za obdobie roka
2014aodsúmpredchádzajúcichobdobí,odktorýchpreukázateľnezávisívýpočetobdobínasledujúcich,
ktorým rok 2016 nespochybniteľne je. Rozhodnutie súdu v konaní B5-56C/892/2015 o zaplatenie sumy
dlžného nájomného, má preto zásadný význam pre rozhodnutie súdu v konaní veci, preto súd pochybil
a porušil tiež zásady hospodárnosti súdneho konania keď návrh na prerušenie konania ako nedôvodný

zamietol.
Súd prvej inštancie sa nevysporiadal so skutočnosťou, že žalovaná v 1. rade dňa 29.03.2016 uhradila
žalobcovi na účet sumu vo výške 77,99 eur, ktorú on ale nezarátal. Súd prvej inštancie nesprávne
zistil, že vraj nepredložila relevantný dôkaz o úhrade sumy 77,99 eur, na účet žalobcu, keď prefotenú
poštovú poukážku zo dňa 29.03.2016, ktorá potvrdzovala jej úhradu v prospech žalobcu na pošte,

nepovažoval za relevantný dôkaz (pričom originály poštových poukážok boli predložené k nahliadnutiu
na pojednávaní). V danej súvislosti, tiež s poukazom, že ide o spotrebiteľský spor, žalovaná v 1. rade
zastáva názor, že dôkazné bremeno riadne uniesla, keď niet iného spôsobu ako preukázať platbu ako
riadne predloženie dôkazu, že sumu na pošte v prospech žalobcu uhradila, čo aj urobila, k bankovým
údajom žalobcu žalovaná v 1. rade nemá prístup. Súd prvej inštancie neodôvodnene v spotrebiteľskom

spore neakceptuje dôkaz úhrady - poštový poukaz potvrdený poštou o platbe vykonanej spotrebiteľom
- žalovanou v 1. rade v prospech dodávateľa - žalobcu, keď v spotrebiteľskom spore dôkazné bremeno
naopak neuniesol práve dodávateľ - žalobca, ktorý žiadnym dôkazom nepreukázal, že mu uvedenásuma od žalovanej č. 1 cestou pošty doručená nebola. V pochybnostiach má súd rozhodnúť v prospech
spotrebiteľa (žalovanej č. 1) a nie v prospech dodávateľa (žalobcu).

17. Spomedzi hmotnoprávnych dôvodov odvolania je potrebné zdôrazniť v nadväznosti na
predchádzajúcu argumentáciu v súvislosti so späťvzatím žaloby predovšetkým skutočnosť, že žalovaná
v 1. rade nesúhlasí a nesúhlasila so späťvzatím žaloby v časti istiny vo výške 751,72 eur, nakoľko
pri splatení vymáhaného záväzku nekonala slobodne. Konala v tiesni, pod nátlakom, nedobrovoľne a
muselauhradiťdlžobuzažalovanéhov2.radepodhrozbouvýpovedeznájmuahrozbouzánikučlenstva

v byte a taktiež konala z opatrnosti.
S poukazom na § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka tento jej úkon spočívajúci v splatení čiastky
požadovanej žalobou pod hrozbou vylúčenia z bytového družstva a straty bývania však nebol slobodným
prejavom vôle a aj keď znamenal úhradu žalovanej istiny, v žiadnom prípade ho teda nemožno
považovať za platný právny úkon. Z tohto dôvodu žalovaná v 1. rade so späťvzatím žaloby nesúhlasila,
čo opakovane prezentovala aj na pojednávaniach vo veci a vo svojich podaniach a žiadala žalobu v

celom rozsahu voči nej zamietnuť. Rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci. So späťvzatím žaloby z vážnych dôvodov nesúhlasila, nakoľko úhradu musela vykonať
pod hrozbou výpovede z nájmu a zániku členstva v Bytovom družstve Petržalka, bez ktorého nie
je možné, aby existovala platná nájomná zmluva medzi žalovanou v 1. rade a Bytovým družstvom
Petržalka. Súd prvej inštancie sa s touto námietkou riadne nevysporiadal, žalobu v časti istiny zastavil.

Žalovaná v 1. rade a žalovaný v 2. rade boli od 05.11.1983 manželmi. V prípade daného bytu od
roku 1992 platila celú dobu nájomné/úhrady súvisiace s bytom len ona. Dňa 19.03.2007 nadobudol
právoplatnosť rozsudok o rozvode. V konaní o rozvode nebol predmetom ich spoločný byt, preto
nájomcami ostali obidvaja bývalí manželia. Od 01.06.2014 platila žalovaná v 1. rade polovicu nájmu, z
dôvodu strachu z možnej straty strechy nad hlavou, z dôvodu opatrnosti, z dôvodu snahy zabrániť tomu,

aby sa takýto stav, cielený konaním žalovaného v 2. rade naplnil. Bytové družstvo Petržalka chcelo v
roku 2018 žalovanú v 1. rade vylúčiť z členstva a teda jej dať nezvrátiteľnú výpoveď z nájmu, ktorú
podmienilo úhradou plnení súvisiacich s užívaním bytu. Preto dňa 20.04.2018 uhradila celú dlžnú sumu
aj za žalovaného v 2. rade. Nepravdivým je tvrdenie žalobcu, podľa ktorého „tým, že žalovaná v 1.
rade uhradila žalobcovi po podaní žaloby dňa 20.04.2018 žalovanú istinu, tým žalovaní uznali nárok

žalobcu, ktorý si v zmysle § 697 OZ nárokoval aj zaplatenie poplatku z omeškania“. V skutočnosti v
Občianskom zákonníku absentuje právna úprava zodpovedajúca § 407 ods. 3 Obchodného zákonníka,
podľa ktorého ak dlžník plní čiastočne svoj záväzok, má toto plnenie účinky uznania zvyšku dlhu, ak
možnousudzovaťnato,žeplnenímdlžníkuznávaajzvyšokzáväzku.Jejkonanie,spočívajúcevsplatení
čiastky požadovanej žalobou pod hrozbou vylúčenia z bytového družstva a straty bývania nemožno

vnímať ako právny úkon smerujúci k splneniu svojho záväzku (ktorý v tomto súdnom konaní viackrát
rozporovala), pretože nebolo slobodným prejavom vôle a aj keď jeho vonkajším znakom bola úhrada
žalovanej istiny, v žiadnom prípade tu nedošlo k súladu vôle a jej vonkajšieho prejavu, a teda nemožno
ho považovať za platný právny úkon (§34 OZ, § 37 OZ).
Namieta aj procesný postup konajúceho súdu a s tým spojené porušenie ustanovení Civilného

sporového poriadku spočívajúce v práve na spravodlivé súdne konanie. Právo na spravodlivý proces je
jednýmzozákladnýchľudskýchprávajegarantovanéÚstavouSR,Dohovoromoochraneľudskýchpráv
a základných slobôd, Listinou základných práv a slobôd a tiež Chartou základných práv Európskej únie.
Sud prvej inštancie rozhodol nepreskúmateľným spôsobom. Namiesto riadneho odôvodnenia
rozhodnutia uvádza všeobecne, šablónovite odôvodnenie, rozhodnutie nedáva odpoveď na žiadne

zasadne otázky, ktoré vystali a boli namietane v rámci konania. Tento spôsob odôvodnenia rozhodnutia
porušuje § 220 CSP.
Na základe uvedeného, a rovnako aj s prihliadnutím na súdnu prax, tvrdí, že postupom súdu prvej
inštancie došlo k podstatnému zmareniu jej práv žalovanej konaní a rozhodnutie trpí tzv. inou vadou.
Vzhľadom k vyššie uvedenému navrhuje, aby odvolací sud zrušil napadnutý rozsudok a žalobu v celosti

zamietol a zároveň jej priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%, prípadne, aby zrušil
napadnutý rozsudok a žalobu voči nej zamietol a zároveň priznal žalovanej v 1. rade nárok na náhradu
trov konania v rozsahu 100%. Alternatívne, aby odvolací sud napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobu
voči žalovanej v 1. rade zamietne a zaviaže na úhradu žalovanej sumy a poplatku z omeškania a trov
konania výlučne žalovaného v 2. rade a zároveň prizná žalovanej v 1. rade nárok na náhradu trov

konania v rozsahu 100%; alternatívne, aby odvolací sud zrušil napadnutí rozsudok a celu vec vrátil na
ďalšie konanie a nové rozhodnutie sudu prvej inštancie a zároveň priznal žalovanej v 1. rade nárok na
náhradu trov konania v rozsahu 100%.18. K odvolaniu žalovanej v 1. rade sa vyjadril žalobca, ktorý v prvom rade uviedol, že k zmene žaloby
nedošlo, nakoľko § 294 CSP je potrebné si vykladať v spojitosti s § 140 CSP, v zmysle ktorého ku zmene
žaloby dochádza len vtedy, keď sa návrhom na zmenu žaloby (i) rozširuje uplatnené právo alebo sa

uplatňuje iné právo alebo (ii) sa uplatňuje podstatná zmena alebo doplnenie rozhodujúcich skutočností
tvrdených v žalobe a (iii) za zmenu žaloby sa nepovažuje úkon žalobcu, ktorým mení uplatnený nárok,
ak určitý spôsob usporiadania vzťahu medzi stranami vyplýva z osobitného predpisu. Žalobca v konaní
zobral späť žalobu v časti istiny a v tej časti žiadal konanie zastaviť. Trval však na žalobe v časti poplatku
z omeškania a trov konania. Tieto nároky boli žalobcom uplatnené v pôvodne podanej žalobe.

Žalobca v konaní teda nežiadal o rozšírenie žaloby (právne naopak, svoj žalobný nárok znížil),
neuplatňuje si iné právo, neuplatňuje si podstatnú zmenu alebo doplnenie rozhodujúcich skutočností
tvrdených v žalobe (§ 140 CSP).
Nakoľko k zmene žaloby z jeho strany nedošlo, späťvzatie žaloby a jeho ďalšie podania súvisiace s
ponížením žalobného nároku nie sú považované za novú žalobu. Žalovaná v 1. rade si vyúčtovanie
nákladov za plnenia spojené s užívaním bytu za obdobie 1.1.2016 do 31.12.2016 prevzala dňa

19.6.2017. Pôvodne sa žalobca domnieval, že si žalovaná v 1. rade prevzala vyúčtovanie za rok 2016
dňa10.6.2017,vzhľadomnanečitateľnýdátumnadoručenke.Správnydátumjehoprevzatiabolvkonaní
neskôr preverený, a teda je to deň 19.6.2017. Na základe uvedeného bol neskôr súdu prvej inštancie
zaslaný aj opravný prepočet poplatku z omeškania. Splatnosť nedoplatku z vyúčtovania 2016 je v lehote
15 dní odo dňa jeho doručenia. Žalovaná v 1. rade nedoplatok v uvedenej lehote neuhradila a tým sa

dňom 5.7.2017 dostala do omeškania. Splatnosť dlhu titulom nedoplatku z vyúčtovania 2016 nastala
tedadňom4.7.2017.Žalobcasižalobouuplatnilprávonasúdedňa8.3.2018avkonaníriadnepokračuje.
K uplynutiu premlčacej doby teda nedošlo.
Žalovaná v 1. rade spochybňuje svoju pasívnu vecnú legitimáciu. Uvádza, že rozsudok Krajského súdu
sp. zn. 9Co/596/2012 zo dňa 06.06.2013 (o zrušení práva spoločného nájmu účastníkov k bytu, s

ustálením, že výlučným nájomcom bytu ako člen družstva je žalovaný v 2. rade) bol v rozhodnom období
od 22.08.2013 až do 20.10.2017 právoplatný a žalobca ho mal rešpektovať. Žalovaná v 1. rade vo
svojom odvolaní však uvádza, že jej dňa 27.10.2017 bolo doručené rozhodnutie Najvyššieho súdu SR
č.k. 6Cdo/267/2015 zo dňa 23.08.2017 o zrušení rozsudku č. 9Co/596/2012. Rozsudok Najvyšší súd
zrušil a toto zrušenie malo účinky ex tunc, t.j. ako keby predošlé rozhodnutie nikdy neexistovalo. Z

toho dôvodu nie je už možné na toto rozhodnutie v tomto konaní prihliadať. Podľa § 217 ods. 1 CSP,
veta prvá, pre rozsudok je rozhodujúci stav v čase jeho vyhlásenia. V čase vyhlásenia rozsudku č.k.
B5-42C/10/2018-338 dňa 30.07.2024, bola žalovaná v 1. rade pasívne legitimovaná.
Žalobca si preveril na bankovom účte všetky platby, týkajúce sa žalovanej v 1. rade, avšak platba vo
výške 77,99 eur, údajne zaplatenú dňa 29.03.2016, nebola k uvedenému obdobiu pripísaná na bankový

účet.
Žalobca zobral dňa 26.04.2018 v časti istiny 751,72 eur žalobu späť. Žalovaná v 1. rade so späťvzatím
nesúhlasila. Žalobca poukazuje na znenie § 146 ods. 1 veta druhá a uvádza, že nemá vedomosť o tom,
že by v konaní prebehlo predbežné prejednanie sporu, pričom prvé pojednávanie sa v tomto konaní
konalo dňa 26.10.2021. Teda v tom prípade by súd nemal prihliadať na prípadný nesúhlas žalovaného.

Vzhľadom na vyššie uvedené žalobca trvá v celom rozsahu na svojich vyjadreniach a navrhuje, aby
odvolací súd rozsudok Mestského súdu Bratislava IV, č.k. B5-42C/10/2018-338 zo dňa 30.07.2024, ako
vecne správny potvrdil.

19. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu a medziach dôvodov odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 a §

378 ods. 1 CSP), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP), keďže sa nejednalo
o prípad, v ktorom by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, nariadenie pojednávania
si nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem a dospel k záveru, že odvolanie žalovanej v 1. rade nie je
dôvodné.

20. Po oboznámení sa s obsahom spisu, odvolací súd nezistil v postupe súdu prvej inštancie z hľadiska
procesnoprávneho žiadne vady majúce za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Súd prvej inštancie
vykonal vo veci dostatočné dokazovanie z hľadiska žalobcom uplatneného nároku a jeho výsledky aj
náležite zhodnotil. Na skutkové zistenia aplikoval správne právne predpisy, z vykonaného dokazovania
vyvodil správny právny záver a svoje rozhodnutie aj náležite odôvodil. V odôvodnení rozsudku sa súd

prvej inštancie vysporiadal so všetkými okolnosťami, na ktorých založil svoje rozhodnutie, a ktoré boli
pre posúdenie veci a rozhodnutie podstatné. V rozhodnutí sa zaoberal tvrdeniami sporových strán,
vyhodnotil, ktoré nimi tvrdené skutočnosti mal za preukázané, a ktoré nie, pričom všetky svoje závery
riadne zdôvodnil. Súd prvej inštancie neporušil ani právo sporových strán na spravodlivý proces, nakoľkov hodnotení skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť; naopak súd
prvej inštancie ich náležitým spôsobom v celom súhrne posúdil a aj dostatočne vyhodnotil. Rozhodnutie
je presvedčivé, premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako aj závery, ku ktorým súd prvej inštancie

na základe týchto premís dospel, sú pre právnickú, ale i laickú verejnosť prijateľné, racionálne, a aj
spravodlivé.

21. S odôvodnením napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie sa odvolací súd v celom rozsahu
stotožňuje a konštatuje jeho správnosť (§ 387 ods. 2 CSP). Na zdôraznenie správnosti napadnutého

rozsudku odvolací súd, v nadväznosti na odvolacie námietky žalovanej v 1. rade, považuje za potrebné
doplniť ešte nasledovné.

22. V prvom rade sa odvolací súd zaoberal námietkou žalovanej v 1. rade, ktorá tvrdila, že súd prvej
inštancie jej počas celého konania riadne nedoručil celú žalobu. Z obsahu spisu vyplýva, že súd prvej
inštancie žalovanej v 1. rade dňa 13.08.2018 spolu s platobným rozkazom riadne doručil žalobu spolu s

jej všetkými prílohami a aj procesným poučením, čo vyplýva z priloženej doručenky na č.l. 25 súdneho
spisu. Vzhľadom na uvedené, považoval odvolací súd túto námietku žalovanej v 1. rade za nedôvodnú.

23. Ďalej žalovaná v 1. rade namietala postup konajúceho súdu, ktorý napriek tomu, že mal vedomosť o
tom, že žalovaná v 1. rade je invalidná XX-ročná dôchodkyňa s mierou postihnutia 80%, zmenil termín

pojednávania zo dňa 11.09.2024 na deň 30.07.2024. Žalovaná v 1. rade žiadala podľa článku 13 odsek 1
Dohovoruoprávachosôbsozdravotnýmpostihnutím,abyjejboliposkytnutéprocesnéavekuprimerané
úpravy práv s cieľom uľahčiť plnenie súdom stanovených úloh.

24. Odvolací súd považuje aj túto odvolaciu námietku za nedôvodnú, v prejednávanej veci na odročenie

pojednávania nariadeného na deň 30.07.2024 neexistoval žiaden dôležitý dôvod na strane žalovanej v
1. rade, ani na strane jej právneho zástupcu a navyše žiadosť o odročenie pojednávania nebola súdu
prvej inštancie doručená včas

25. Podľa § 183 ods. 1 Civilného sporového poriadku sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých

dôvodov. Pojednávanie môže byť na návrh strany odročené len vtedy, ak sa strana alebo jej zástupca z
dôležitých dôvodov nemôže dostaviť na pojednávanie a zároveň od nich nemožno spravodlivo žiadať,
aby sa na pojednávaní nechali zastúpiť.

26. Podľa § 183 ods. 2 Civilného sporového poriadku od advokáta možno okrem dôvodov, ktoré nastali

krátko pred pojednávaním a okrem prípadu, ak advokát súdu preukáže, že strana, ktorú zastupuje,
odôvodnene trvá na osobnom zastúpení týmto advokátom, vždy spravodlivo žiadať, aby sa dal zastúpiť
iným advokátom.

27. Podľa § 183 ods. 3 Civilného sporového poriadku strana, ktorá navrhuje odročenie pojednávania,

oznámi súdu dôvod bezodkladne po tom, čo sa o ňom dozvedela alebo mohla dozvedieť, alebo ho s
prihliadnutím na všetky okolnosti mohla predpokladať.

28. Platné procesné právo vyžaduje pre odročenie pojednávania na návrh strany sporu kumulatívne
(súčasné)splneniedvochpodmienok,zktorýchprvoujeexistenciadôležitéhodôvodubrániacehostrane

alebo jej zástupcovi v dostavení sa na pojednávanie a druhou nemožnosť od osoby, na strane ktorej
prekážka účasti na pojednávaní nastala, spravodlivo žiadať, aby sa na pojednávaní nechala zastúpiť.
Ak prekážka účasti na pojednávaní, majúca pôvod napr. v nepriaznivom zdravotnom stave alebo
v potrebe návštevy lekára nastane u strany, možno od nej podľa zákonnej úpravy platnej a účinnej
aj v čase vykonania rozhodného pojednávania vždy spravodlivo žiadať zastúpenie inou osobou, to

sa však netýka prvého pojednávania (keďže z ustanovenia § 183 ods. 2 vety druhej CSP. celkom jednoznačne vyplýva, že na to, aby mohlo dôjsť
k jeho uplatneniu, musí tu ísť o „ďalšie“ - čiže iné než prvé - pojednávanie) a to za situácie, že
prinajmenšom raz už pojednávanie z rovnakého dôvodu odročené bolo a ide tu tak buď o stav dlhšie
trvajúcich zdravotných obtiaží žiadateľa odročenia a/alebo iný stav robenia ním procesných obštrukcií,

obojevšakzaexistenciepovinnostisúdupostaraťsaivzmyslečlánkov17a5ZákladnýchprincípovCSP
o čo najrýchlejšie a najhospodárnejšie prejednanie
a rozhodnutie veci, s potrebou sankcionovania všetkých pokusov o zjavné zneužívanie práva či
spôsobovanie nedôvodných prieťahov v konaní).Zobsahuspisuvyplýva,žesúdprvejinštancienariadiltermínpojednávanianadeň26.10.2021,žalovaná
v 1. rade požiadala o odročenie pojednávania, nakoľko sa v danom čase bude nachádzať mimo
Bratislavy z dôvodu podstúpenia liečby. Súd prvej inštancie žalovanú vyzval, aby obratom predložila

lekárske potvrdenie, ktoré uviedla v žiadosti. Žalovaná v 1. rade na výzvu súdu nereagovala, napriek
tomu súd prvej inštancie pojednávanie odročil.
Následne, pokiaľ ide o pojednávanie nariadené na termín 07.02.2023, žalovaná v 1. rade požiadala
o odročenie z dôvodu jej práceneschopnosti . Súd prvej inštancie akceptoval žiadosť žalovanej v
1. rade a pojednávanie nariadil na termín 26.04.2023, pojednávanie sa uskutočnilo za prítomnosti

žalobcu, žalovanej v 1. rade a jej právneho zástupcu a bolo odročené na termín 21.06.2023. Žalovaná
v 1. rade cestou právneho zástupcu požiadala opätovne o jeho odročenie z dôvodu jej zdravotnej
nespôsobilosti, súd prvej inštancie vyzval žalovanú v 1. rade na predloženie dokladu o jej zdravotnej
nespôsobilosti, na čo jej právny zástupca predložil potvrdenie Sociálnej poisťovne zo dňa 26.05.2017
o tom, že žalovaná v 1. rade bola Sociálnou poisťovňou uznaná za invalidnú s poklesom zárobkovej
činnosti na 80%. Pojednávanie sa neuskutočnilo z dôvodu nahlásenia bomby. Ďalšie pojednávanie sa

uskutočnilo dňa 12.03.2024, keďže na pojednávaní bol predložený dôkazný materiál, súd pojednávanie
odročil na termín 22.05.2024. Právny zástupca žalovanej v 1. rade dňa 17.05.2024 požiadal o odročenie
pojednávania, nakoľko mal za to, že z posledného pojednávania vyplynulo, že neboli doručované všetky
potrebné písomnosti a on má za to, že pokiaľ sa tento nedostatok neodstráni, tak pokračovanie v konaní
nemá právny základ, okrem toho žalobca zobral návrh čiastočne späť, o čom však súd prvej inštancie

nerozhodol. Následne dňa 17.05.2025 zaslal ďalšiu žiadosť o odročenie z dôvodu, že mu v účasti na
pojednávaní bráni návšteva lekára s maloletým synom. Súd prvej inštancie na uvedené nereagoval. Dňa
20.05.2024 doručil právny zástupca žalovanej v 1. rade návrh na prerušenie konania. Súd prvej inštancie
žiadosti právneho zástupcu žalovanej v 1. rade vyhovel a pojednávanie odročil na termín 11.09.2024,
zároveň vyzval právneho zástupcu žalovanej na predloženie potvrdenia o absolvovali návštevy lekára s

maloletým synom; právny zástupca žalovanej v 1. rade potvrdenie nedoložil.
Následne súd prvej inštancie dňa 09.07.2024 zmenil termín pojednávania a nariadil pojednávanie na
termín 30.07.2024 o 10:00 hod., načo právny zástupca žalovanej v 1. rade dňa 29.07.2024 o 15:31 hod.
požiadal o odročenie z dôvodu, že žalovanej v 1. rade bránia v účasti vysoké teploty a on má plánované
zubné ošetrenia. Súd prvej inštancie oznámil dňa 30.07.2024 právnemu zástupcovi žalovanej v 1. rade,

že ospravedlnenie neakceptuje, nakoľko žiadnym spôsobom nepreukázal, že by mal mať v daný deň
ošetrenie u zubného lekára, pričom ani minulé pojednávanie nepredložil doklad o návšteve lekára a ani
rovnako žalovaná v 1. rade nepredložila súdu potvrdenie o tom, že by mala mať zdravotné problémy
v dôsledku vysokých teplôt a navyše v pojednávacej miestnosti je klimatizácia. Napriek uvedenému
sa právny zástupca žalovanej v 1. rade a ani žalovaná v 1. rade pojednávania nezúčastnili; súd prvej

inštancie na pojednávaní rozhodol vo veci v ich neprítomnosti.
Z vyššie opísaného priebehu konania je nesporné, že žalovaná v 1. rade opakovane žiadala súd prvej
inštancie o odročenie pojednávania, pričom súd prvej inštancie jej žiadosti opakovane vyhovel a to
aj napriek tomu, že nebola podložená potvrdením, z obsahu ktorého by vyplývalo, že žalovanej v 1.
rade jej zdravotný stav neumožňuje účasť na pojednávaní. Je nesporné, a odvolací súd akceptuje

tvrdeniežalovanejv1.rade,žejepotrebnézabezpečiťosobámsozdravotnýmznevýhodnenímpotrebné
podmienky na to, aby mali zaručený prístup k spravodlivosti a mohli sa zúčastniť súdnemu konania,
avšak uvedené v žiadnom prípade nezbavuje tieto osoby (rovnako ako všetky osoby zúčastnené na
súdnom konaní) povinnosti svoje dôvody riadne doložiť a preukázať. Pokiaľ teda žalovanej jej zdravotný
stav účasť na pojednávaní neumožňoval, bola povinná túto skutočnosť súdu prvej inštancie aj preukázať

a preložiť o tom potvrdenie (na preukázanie uvedených skutočností pritom nemôže v žiadnom prípade
postačovať potvrdenie Sociálnej poisťovne o priznaní invalidity z roku 2017, z ktorého navyše ani súdu
nemôže byť zrejmé, že by zdravotný stav žalovanej v 1. rade jej účasť na pojednávaní napr. pri vyšších
teplotách neumožňoval). Navyše má odvolací súd za to, že táto žiadosť o odročenie pojednávania
nebola doručená súdu prvej inštancie včas, a to s poukazom na ustanovenie § 183 CSP; nie je možné

akceptovať žiadosť o odročenie pojednávania doručenú do podateľne súdu deň pred pojednávaním
navyše až o 15:31 hod., bez preukázanie jej dôvodnosti, keď navyše dôvody uvádzané žalovanou v 1.
rade ako aj jej právnym zástupcom museli im byť známe už najneskôr v deň doručenia predvolania,
keďže nešlo o náhle vzniknutý stav, ktorý by jej a jej právnemu zástupcovi bránil v účasti na pojednávaní.
Platí, že ak právny zástupca alebo strana sporu nepreukáže existenciu takých objektívnych skutočností,

ktoré by im bránili zúčastniť sa konania pred súdom, nie je možné akceptovať žiadosť o odročenie
pojednávania doručenú súdu v popoludňajších hodinách deň pred pojednávaním. Odvolací súd dodáva,
že ani žalovaná v 1. rade a ani jej právny zástupca ani v odvolacom konaní nijakým spôsobom
nepreukázali existenciu dôvodov na odročenie pojednávania v daný deň.V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje aj na to, že základnou povinnosťou súdu a sudcu je zabezpečiť
taký procesný postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému
sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie. Povinnosť súdu a sudcu konať bez

prieťahov podľa právnej úpravy je expressis verbis zakotvená ako základný princíp civilného sporového
konania v čl. 17 Civilného sporového poriadku ,
podľa ktorého súd postupuje v konaní tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá,
predchádza zbytočným prieťahom, koná hospodárne a bez zbytočného a neprimeraného zaťažovania
strán sporu a iných osôb.

Odvolací súd uvádza, že za daného vyššie popísaného stavu, uvedeným postupom súdu prvej inštancie,
keď neakceptoval žiadosť žalovanej v 1. rade o odročenie pojednávania, potom nedošlo k porušeniu
procesných práv žalovanej v 1. rade. Žalovanej v 1. rade ani jej právnemu zástupcovi zjavne nič
nebránilo reálne sa na pojednávaní zúčastniť a v plnom rozsahu realizovať svoje procesné práva a
nimi uvádzaný dôvod na odročenie pojednávania nasvedčuje skôr absencii ich skutočného záujmu
na prerokovaní a rozhodnutí veci v ich prítomnosti bez prieťahov, preto neakceptovanie dôvodov na

odročenie pojednávania zo strany súdu prvej inštancie nemôže mať ani namietané ústavnoprávne
dôsledkyvoväzbenačl.48ods.2ústavyačl.38ods.2listiny.Uplatnenietýchto(ničímnepreukázaných)
dôvodov navyše v popoludňajších hodinách (o 15:30 hod.) jeden deň pred pojednávaním súdu prvej
inštancie (o 9:00 hod.) nasvedčuje skôr obštrukčnému prístupu, než skutočnému záujmu odvolateľky
o účasť na pojednávaní.

29. Odvolací súd sa nestotožnil ani s odvolacou námietkou žalovanej v 1. rade, že nie je v konaní
pasívne vecne legitimovaná. Svoju odvolaciu argumentáciu žalovaná v 1. rade založila na tom, že v
čase podania žaloby bol právoplatný rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 06.06.2013, č.k.
9Co/596/2012-532, v spojení s opravným uznesením Krajského súdu v Bratislave zo dňa 22.07.2013,

č.k. 9Co/596/2012-545, v zmysle ktorého bolo zrušené právo spoločného nájmu so žalovaným v 2. rade
k predmetnému bytu s tým, že za výlučného nájomcu a člena družstva bol určený žalovaný v 2. rade
a ona mala vypratať tento byt do 15 dní potom, ako jej žalovaný v 2. rade zabezpečí náhradný byt;
rozsudok bol právoplatný v období od 22.08.2013 do 20.10.2017.
Odvolací súd poukazuje na to, že vecná legitimácia vyjadruje stav vyplývajúci z hmotného práva, ktorý v

konečnom dôsledku vedie k úspechu alebo neúspechu v konaní. Vecná legitimácia vyjadruje postavenie
strany sporu v hmotnoprávnom vzťahu. Sporová strana, ktorá je nositeľom tvrdeného hmotného práva
alebo oprávnenia, má aktívnu vecnú legitimáciu a strana sporu, ktorá je nositeľom hmotnoprávnej
povinnosti, má pasívnu vecnú legitimáciu. Preskúmavanie vecnej legitimácie, či už aktívnej (existencia
tvrdenéhoprávanastranežalobcu)alebopasívnej(existenciatvrdenejpovinnostinastranežalovaného)

je imanentnou súčasťou každého súdneho konania. Súd vecnú legitimáciu skúma vždy aj bez návrhu
a aj v prípade, že ju žiaden z účastníkov konania nenamieta. Navyše to, že sa súd výslovne k vecnej
legitimácii nevysloví, neznamená, že sa ňou v konaní nezaoberal (por. rozsudok Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky zo dňa 29.06.2010, sp. zn. 2Cdo/205/2009).

30. Je nesporné, čo v konaní uviedla a potvrdila aj žalovaná v 1. rade, že v predmetnom byte v
rozhodnom období bývala (zápisnica z pojednávania z 28.06.2022, č.l. 196), z bytu sa odsťahoval
žalovaný v 2. rade (do bytu si chodí brať len veci), a tak bolo jej povinnosťou plniť si svoje povinnosti voči
žalobcovi. Žalovaná v 1. rade nepreukázala, že by počas právoplatnosti uvedeného rozsudku Krajského
súdu v Bratislave prestala byť členkou družstva a prestala byt užívať, a preto žalobca je povinný až do

definitívneho ukončenia uvedeného sporu evidovať oboch žalovaných v zmysle Dohody o odovzdaní
a prevzatí bytu ako spoločných nájomcov a členov bytového družstva, ktorí sú povinní v zmysle §
701 Občianskeho zákonníka uhrádzať nedoplatky za predmetný byt spoločne a nerozdielne. Ak teda
žalovaná na základe Dohody o odovzdaní a prevzatí bytu ako členka bytového družstva pri spoločnom
členstve so žalovaným v 2. rade predmetný byt v rozhodnom období užívala, bola povinná platiť za jeho

užívanie úhrady spojené s užívaním bytu a taktiež aj prípadné vzniknuté nedoplatky, bez ohľadu na to,
či bolo právoplatné a vykonateľné vyššie uvedené rozhodnutie krajského súdu. Predmetný rozsudok
Krajského súdu v Bratislave bol navyše na základe podaného dovolania zo strany žalovanej v 1. rade
zrušený a otázka, kto bude nájomcom predmetného bytu a členom družstva nebola v čase rozhodovania
súdu prvej inštancie právoplatne vyriešená.

Odvolací súd dodáva, že na uvedenom nemení nič ani to, že žalovaná v 1. rade uhradila žalovanú sumu
aj za žalovaného v 2. rade, keďže v danom prípade ide na strane žalovaných o nerozlučné spoločenstvo,
kedy majú povinnosť platiť úhrady za užívanie bytu spoločne a nerozdielne obaja nájomcovia.31.Ďalejžalovanáv1.radetvrdila,ževzhľadomnaspotrebiteľskýcharaktersporu,niejemožnépripustiť
späťvzatie časti žaloby, nakoľko takéto späťvzatie predstavuje zmenu žaloby a je v spotrebiteľských
sporoch neprípustné, pričom opakovane namietala, že v prejednávanej veci má postavenie spotrebiteľa

a ide o spor spotrebiteľský. Tieto odvolacie námietky považoval odvolací súd za nedôvodné.

32. Základnou podmienkou pre definovanie sporu ako spotrebiteľského je to, aby vyplýval, alebo
súvisel so spotrebiteľskou zmluvou, teda zmluvou uzavretou medzi špecifickými subjektmi, a to medzi
spotrebiteľom (fyzickou osobou, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci

predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti) a dodávateľom (fyzickou alebo
právnickou osobou, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej
obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti), a to bez ohľadu na to, ktorý subjekt má postavenie žalobcu
a ktorý žalovaného.

33. V prejednávanej veci je nesporné, že žalovaná v 1. rade spoločne so žalovaným v 2. rade užívali

predmetný byt na základe Dohody o odovzdaní a prevzatí bytu uzatvorenej medzi bytovým družstvom
(žalobcom) a členom družstva (žalovanou v 1. rade) pri spoločnom členstve manžela - žalovaného v 2.
rade uzatvorenej dňa 10.10.2000. Ide teda o zmluvu medzi družstvom a jeho členom.
Žalovaná spolu s manželom sa prevodom členských práv a povinností v konkrétnom bytovom družstve
stala členom bytového družstva, a získala nájomnú zmluvu k tomuto bytu. Na uvedenom základe

žalovaní získali právo byt užívať, ale zároveň aj povinnosť uhrádzať za predmetný byt náklady spojené
s jeho užívaním. Základný vzťah medzi žalobcom ako družstvom a žalovanými ako členmi družstva je
teda vzťahom obchodnoprávnym upraveným v ust. § 221 a nasl. Obchodného zákonníka a zároveň je
vzťahom nájomným upraveným v § 685 a nasl. Občianskeho zákonníka. Z uvedeného potom vyplýva,
že žalobca nemá postavenie dodávateľa, ako to má na mysli Občiansky zákonník v ust. § 52 a nasl.

ani zákon č. 102/2014 Z.z. o ochrane spotrebiteľa a žalovaní rovnako nemajú postavenie spotrebiteľov,
na základe ktorého by bolo možné v danej veci aplikovať ustanovenia CSP upravujúce konanie v
spotrebiteľských sporoch (§ 290 a nasl. CSP).

34. Rovnako sa odvolací súd nestotožnil s argumentáciou žalovanej v 1. rade uvedenou v jej odvolaní o

tom, že jej nebolo doručené späťvzatie žaloby a nemohla sa k nemu vyjadriť, nakoľko sa k čiastočnému
späťvzatiu žaloby opakovane vyjadrila tak písomne, ako aj na pojednávaní, keď potvrdila úhradu
žalovanej sumy s tým, že ju zaplatila z dôvodu, že bola donútená zaplatiť dlh za žalovaného v 2. rade
pod hrozbou straty bývania. Rovnako sa odvolací súd nestotožnil s námietkou žalovanej v 1. rade, že
súd prvej inštancie nerozhodol o späťvzatí v časti o zaplatenie istiny 751,72 eur.

35. Odvolací súd má za to, že súd prvej inštancie postupoval správne, keď v prípade späťvzatia žaloby
žalobcom dňa 26.04.2018 v časti istiny 751,72 eur nerozhodol o zastavení konania a to s poukazom
na ust. § 145 ods. 3 CSP. Rovnako právne postupoval súd prvej inštancie v prípade späťvzatia žaloby
v časti o zaplatenie poplatku z omeškania vo výške 3,38 eur z dôvodu čiastočného späťvzatia žaloby

žalobcom, keď konanie zastavil, nakoľko dôvody nesúhlasu uvádzané žalovanou v 1. rade nepovažoval
za tak vážne dôvody, pre ktoré by nemohol konanie v tejto časti zastaviť.
V tejto súvislosti odvolací súd predovšetkým uvádza, že späťvzatie žaloby nie je zmenou žaloby, hoci
môže mať na konanie vplyv podobný ako zmena žaloby. Späťvzatie žaloby znamená, že žalobca
„odstúpi“ od žaloby, čím sa konanie zastavuje, zatiaľ čo zmena žaloby sa týka úpravy žaloby samotnej,

napríklad rozsahu uplatneného práva alebo tvrdených skutočností.
V spotrebiteľských sporoch sa právna povaha späťvzatia nelíši od iných sporových konaní, teda nejde
o zmenu žaloby, ale o úkon, ktorý vedie v celku alebo čiastočne k zastaveniu konania (II. ÚS 594/2024,
I. ÚS 252/2022).
Späťvzatie žaloby možno vo všeobecnosti definovať ako jednostranný procesný úkon, ktorým žalobca

prejavuje svoju vôľu nepokračovať ďalej v konaní s úmyslom dosiahnuť jeho zastavenie bez meritórneho
rozhodnutia. Žalobca týmto spôsobom voľne disponuje sporovým konaním ako celkom, prípadne
niektorou jeho časťou. Súd je povinný dispozičný prejav vôle žalobcu rešpektovať a po späťvzatí žaloby
pokračuje v konaní tak, aby bolo toto konanie bez ďalšieho prejednania veci zastavené, resp. sčasti
zastavené. Výnimku z uvedeného pravidla predstavuje iba alternatíva, keď zastaveniu konania alebo

jeho časti bráni kvalifikovaný nesúhlas žalovaného podľa § 146 ods. 1 CSP alebo absencia súhlasu
žalovaného podľa § 146 ods. 2 CSP (Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková,
J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha : C. H. Beck, 2016. s. 534).Zmena žaloby je upravená v § 139 až § 143 CSP, podľa ktorých sa za zmenu žaloby považuje
návrh, ktorým sa rozširuje uplatnené právo (kvantitatívna zmena); sa uplatňuje iné právo (kvalitatívna
zmena);alebosapodstatnemeniaalebodopĺňajúrozhodujúceskutočnostitvrdenévžalobe.Rozšírením

uplatneného práva rozumieme taký návrh žalobcu, v zmysle ktorého - jednoducho povedané - požaduje
viac, než pôvodne žaloval. Môže ísť napríklad o žalobu na určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti,
kedy sa žalobca dozvie, že mu prislúcha väčšia časť nehnuteľnosti, než sa pôvodne domnieval, a v
konaní pôvodnou žalobou uplatňoval.
Kvalitatívna zmena žaloby spočíva v uplatnení iného práva. Uplatnením iného práva sa však rozumie

uplatnenie úplne iného nároku - teda dôjde k zmene petitu žaloby tak, že žalobca žiada niečo iné,
ako žiadal v pôvodnej žalobe. Spravidla pôjde o situáciu, kedy tvrdený skutkový stav ostáva v zásade
nezmenený, avšak žalobca sa domáha niečoho iného - napríklad peňažnej náhrady v konaní, v ktorom
pôvodne žalobca žiadal vydanie veci, ak zistí, že medzičasom došlo k poškodeniu alebo zničeniu danej
veci. Nie je však vylúčené, že súčasne so zmenou nároku dôjde aj k podstatnej zmene relevantného
skutkového stavu. V takom prípade pôjde o kombináciu kvalitatívnej zmeny žaloby s podstatnou zmenou

alebo doplnením rozhodujúcich skutočností tvrdených v žalobe.
Nie každá zmena žaloby je zmenou žaloby podľa § 139 CSP. O zmenu žaloby nejde vtedy, ak žalobca
mení nárok na usporiadanie práv a povinností strán, ak určitý spôsob usporiadania vzťahu medzi
stranami vyplýva z osobitného predpisu (žaloba podľa § 137 písm. b) CSP). V praxi ide najčastejšie o
konania o vyporiadanie podielového spoluvlastníctva, o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva

manželov alebo o vyporiadanie nárokov z neoprávnenej stavby.
Ochrana spotrebiteľa je nepochybne v konaní pred súdom posilnená taktiež normovaním nemožnosti
zmeny žaloby. V zmysle § 294 CSP je zmena žaloby vylúčená v prípade, ak spotrebiteľ v spore vystupuje
v pozícii žalovaného. Aj vo vzťahu k spotrebiteľovi sa však zmenou žaloby rozumie v zmysle ust.
§ 140 CSP len návrh, ktorým sa rozširuje uplatnené právo alebo sa uplatňuje iné právo a zmenou

žaloby je i podstatná zmena alebo doplnenie rozhodujúcich skutočností tvrdených v žalobe. K takémuto
procesnému úkonu zo strany žalobcu však v konaní nedošlo.

36. V prvom rade odvolací súd poukazuje na to, že k prvému späťvzatiu žaloby zo strany žalobcu v časti
celej istiny došlo dňa 26.04.2018, teda ešte pred vydaním platobného rozkazu, ktorý súd prvej inštancie

vydal dňa 11.06.2018 a pred doručením žaloby žalovanej v 1. rade. K späťvzatiu žaloby došlo z dôvodu,
že celú žalobou uplatnenú istinu uhradila práve žalovaná v 1. rade. Vo vydanom platobnom rozkaze
č.k. 42C/101/2018-25 súd prvej inštancie zohľadnil túto skutočnosť, keď platobný rozkaz vydal na sumu
111,63 eur predstavujúcu poplatok z omeškania. V súlade s platnou právnou úpravou (§ 168 CSP)
žalobca v štádiu pred predbežným prejednaním sporu alebo pred nariadením pojednávania (alebo aj v

konaní vo veci do právoplatného rozhodnutia) môže zobrať žalobu späť. Žalobca toto právo využil pred
prvýmpojednávaním(eštepredtýmakosúdprvejinštancievovecivydalplatobnýrozkaz).Tým,žesatak
stalo pred predbežným prejednaním sporu podľa § 168 CSP (alebo pred prvým pojednávaním), nebolo
potrebné prihliadať na nesúhlas žalovanej v 1. rade. Práve naopak, bolo potrebné prihliadať len na v
plnom rozsahu zachovaný dispozičný princíp na strane žalobcu. Súd prvej inštancie preto postupoval

správne, keď vyhodnotil túto otázku v prospech žalobcu, pretože bol toho názoru, že žalobca vzal žalobu
späť skôr, než sa začalo predbežné prejednanie sporu alebo pojednávanie.
Rovnako správne postupoval súd prvej inštancie, keď zastavil konanie v časti o zaplatenie sumy 3,38
eur na základe späťvzatia žalobcu zo dňa 04.10.2023, ktorým zobral žalobu späť v časti uplatňovanej
sumy vo výške 3,38 eur a konanie žiadal v tejto časti zastaviť. Ako dôvod žalobca uviedol, že pri výpočte

poplatku z omeškania došlo k chybe pri výpočte, ktorá nastala z dôvodu nečitateľného dátumu na
doručenke, podpísanej splnomocnencom žalovanej v 1. rade, ktorý zásielku prevzal. Žalobca pri výpočte
vychádzal z toho, ako dátum prečítal - 10.06.2017, ale správny dátum bol 19.06.2017. Žalovaná v 1.
rade opätovne nesúhlasila so späťvzatím žaloby v tejto časti, pričom argumentovala tým, že späťvzatie
žaloby predstavuje jej zmenu a je v spotrebiteľských sporoch neprípustné. Odvolací súd poukazuje na

vyššie uvádzanú argumentáciu, v zmysle ktorej späťvzatie žaloby nie je jej zmenou, bez ohľadu na
charakter sporu.
Vo vzťahu k rozhodnutiu Najvyššieho súdu SR, na ktoré žalovaná v 1. rade v tejto súvislosti poukazovala
sp. zn. 3Cdo/194/2014 odvolací súd uvádza, že v danom prípade išlo o odlišnú situáciu; z odôvodnenia
predmetného rozhodnutia vyplýva, že cit.: „navrhovateľka vzala návrh späť čo do sumy 1.278,43 eur,

odporca s čiastočným späťvzatím návrhu súhlasil, preto bolo správne rozhodnuté o zastavení konania
o zaplatenie uvedenej sumy. Pochybením prvostupňového súdu bolo, že rozhodol o zmene návrhu (§
95 OSP), i keď o zmenu návrhu nešlo, to však nemalo žiadny dopad na vecnú správnosť napadnutéhorozhodnutia. Je zrejmé, že predmetnom konania po čiastočnom späťvzatí návrhu zostalo zaplatenie
18.540,69 eur. Správne bolo rozhodnuté aj o návrhu odporcu na rozhodnutie o trovách konania“.
Dovolací súd v danom prípade dospel k záveru, cit.: „Zmenou návrhu je tiež čiastočné späťvzatie návrhu,

to však neznamená, že by súd mal rozhodovať podľa § 95 ods. 2 OSP Čiastočné späťvzatie návrhu je
osobitným typom zmeny návrhu, pre ktorú zákon výslovne stanovuje odlišný procesný postup súdu (viď
§ 96 OSP). Pokiaľ to súd nerešpektuje a rozhodne tak o zmene návrhu, ako aj o čiastočnom zastavení
konania, ide síce o procesne nesprávny postup, rozhodnutie pripúšťajúce zmenu návrhu ale nezakladá
prekážku res iudicata vo vzťahu k rozhodnutiu o čiastočnom zastavení konania tak, ako to namieta

odporca. Rozhodnutie o pripustení zmeny návrhu nie je rozhodnutím vo veci samej“.
Meritum tohto rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo/194/2014 spočíva v
odmietnutí dovolania odporcu proti uzneseniu odvolacieho súdu.

37.Odvolacísúdsataktiežnestotožnilsdôvodmi,prektoréžalovanáv1.radenesúhlasilasospäťvzatím
žaloby v časti istiny, keď tvrdila, že pri zaplatení žalovanej istiny žalobcovi nekonala slobodne a konala

pod nátlakom. Žalovaná v 1. rade však v konaní ničím nepreukázala, že by pri úhrade žalovanej istiny,
po podaní žaloby na súd, konala v tiesni, pod nátlakom, nedobrovoľne; teda, že by bola žalobcom alebo
kýmkoľvek iným nútená k zaplateniu tejto sumy. Z uvedeného dôvodu potom nemožno tento jej úkon
považovať za neplatný, tak ako to tvrdí v podanom odvolaní. Navyše nebolo možné žalovanej v 1. rade
uveriť, že tak konala pod nátlakom a neslobodne, keď je zrejmé, že účelom jej konania, spočívajúceho v

úhradežalovanejistiny,bolapredovšetkýmsnahazostaťnájomníčkoubytuačlenkoubytovéhodružstva,
čo napokon preukazuje aj skutočnosť, že podala proti rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave, ktorým
bol určený za výlučného nájomcu a člena družstva žalovaný v 2. rade, dovolanie, pričom jej dovolaniu
bolo vyhovené (rozsudok krajského súdu bol dovolacím súdom zrušený a vec mu bola vrátená na ďalšie
konanie a nové rozhodnutie).

38. Za nedôvodnú považoval odvolací súd aj námietku žalovanej v 1. rade, že sa súd prvej inštancie
nevysporiadal so skutočnosťou, že žalovaná v 1. rade dňa 29.03.2016 uhradila žalobcovi na účet
sumu vo výške 77,99 eur, ktorú on ale nezarátal. Súd prvej inštancie podľa odvolateľky nesprávne
zistil, že nepredložila relevantný dôkaz o úhrade sumy 77,99 eur, na účet žalobcu, keď prefotenú

poštovú poukážku zo dňa 29.03.2016, ktorá potvrdzovala jej úhradu v prospech žalobcu na pošte,
nepovažoval za relevantný dôkaz. Opätovne poukázala na spotrebiteľský charakter sporu a namietala,
že v pochybnostiach mal súd prvej inštancie rozhodnúť v prospech spotrebiteľa (žalovanej č. 1) a nie
v prospech dodávateľa (žalobcu).
Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia v súvislosti s tvrdením žalovanej v 1. rade o

zaplatení sumy 77,99 eur uviedol, že žalovaná skutočne v konaní nepredložila relevantný dôkaz o
úhrade sumy 77,99 eur na účet žalobcu, nakoľko v predloženom dôkaze (prefotená poštová poukážka
zo dňa 29.03.2016) absentuje číslo účtu, na ktorý mal byť prevod finančných prostriedkov vykonaný a
taktiež je na nej uvedený nesprávny kód banky. Nakoľko sa jedná o poštový poukaz na účet príjemcu,
bez uvedenia účtu nebol možný prevod peňažných prostriedkov na účet žalobcu. Bolo povinnosťou

žalovanej 1. riadne uviesť číslo účtu, na ktorý mal byť prevod uskutočnený. Žalobca na druhej strane
riadnevydokladovalpreukázanímzvýpisuzúčtuzaobdobieod01.01.2015do12.03.2024všetkyplatby,
ktoré boli uhradené zo strany žalovaných. Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania
dospel k správnemu záveru, že žalovaná v 1. rade v tomto smere neuniesla dôkazné bremeno tvrdenia.
Žalovaná nepreukázala zaplatenie sumy 77,99 eur v zmysle ust. § 567 ods. 2 Občianskeho zákonníka

(peňažný dlh plnený prostredníctvom peňažného ústavu alebo prostredníctvom poštového podniku je
splnený pripísaním sumy dlhu na účet veriteľa v peňažnom ústave alebo vyplatením sumy dlhu veriteľovi
v hotovosti, ak osobitný zákon neustanovuje inak alebo ak sa veriteľ a dlžník písomne nedohodnú inak).
Odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožňuje s odôvodnením súdu prvej inštancie. V danej veci nie
je totiž možné požadovať od žalobcu, aby preukazoval v konaní, že predmetnú platbu mu žalovaná

v 1. rade nezaplatila. Keď platí negatívna dôkazná teória a žalobca nemôže preukazovať negatívnu
skutočnosť. Žalobca mohol (a aj preukázal) výpisom z účtu za rozhodné obdobie všetky platby, ktoré
evidoval od žalovaných. Bolo teda povinnosťou žalovanej v 1. rade preukázať, že uvedenú platbu aj
skutočne uhradila. Na preukázanie tejto skutočnosti však, ako správne uviedol súd prvej inštancie,
nemôže slúžiť poštový poukaz na účet príjemcu, na ktorom absentuje uvedenie čísla účtu príjemcu a

správne označenie banky žalobcu. Žalobkyni pritom bolo číslo účtu ako aj kód banky žalobcu známe,
keď sama v konaní preukazovala vykonávanie úhrad poštovými poukazmi, na ktorých číslo účtu žalobcu
a kód banky žalobcu boli riadne uvedené (č.l. 232-235 a č.l. 283-284). Na namietanej poštovej poukážke
z 29.03.2016 však nie je vôbec uvedené číslo účtu žalobcu a ako kód banky je uvedené číslo: 1100080,ktoréčíslozjavneniekódombanky.Zatohtostavudospelpotomsúdprvejinštancieksprávnemuzáveru,
že sa žalovanej v 1. rade v zmysle ust. § 567 ods. 2 Občianskeho zákonníka nepodarilo preukázať
úhradu sumy 77,99 eur.

39. Žalovaná v 1. rade ďalej v podanom odvolaní namietala, že súd prvej inštancie si voči nej nesplnil
poučovaciu povinnosť v zmysle § 295 CSP. Odvolací súd ani túto námietku nepovažoval za dôvodnú
a v tejto súvislosti poukazuje na to, že súd prvej inštancie doručil žalovanej v 1. rade spolu so
žalobou aj poučenie o procesných právach a povinnostiach. Následne v priebehu konania pred súdom

prvej inštancie bola už žalovaná v 1. rade už zastúpená advokátom. V zmysle § 160 ods. 3 CSP
všeobecne platí, že poučovacia povinnosť nie je daná v prípade, ak je strana zastúpená advokátom,
právnickou osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, odborovou organizáciou alebo
fyzickou osobu, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. Podľa väčšinového
názoru (por. SEDLAČKO, F. Rekodifikácia civilného procesného práva: Spory s ochranou slabšej strany.
In Bulletin slovenskej advokácie. Bratislava: Slovenská advokátska komora, roč. 22, 2016, č. 12, s. 5.)

nepredstavuje formálna kolízia § 160 a § 295 CSP zásadný problém. Ustanovenie § 292 CSP nemožno
podľa odvolacieho súdu považovať za špeciálne k ust. § 160 ods. 3 CSP. Uvedené znamená, že
všeobecné ust. § 160 CSP sa má aplikovať aj na spotrebiteľské spory, a teda „de facto“ to, že súd
spotrebiteľa nemusí poučiť v prípade, ak je tento zastúpený advokátom. Uvedené závery potvrdzuje aj
fakt, že žiadne ustanovenie Civilného sporového poriadku explicitne neukladá súdu povinnosť poučiť

spotrebiteľa aj v prípade, keď je tento zastúpený.

40.Nedôvodnéjeajtvrdeniežalovanejv1.rade,žesasúdprvejinštanciesanevysporiadalsjejpodaním
týkajúcim sa prerušenia konania zo dňa 20.05.2024 z dôvodu, že na Mestskom súde Bratislava IV,
prebieha konanie pod sp. zn. B5-56C/892/2015, ktoré je v štádiu odvolacieho konania, pričom v konaní

B5-56C/892/2015, ide o zaplatenie sumy 711,45 Eur s príslušenstvom, keď právoplatné rozhodnutie
v konaní B5-56C/892/2015 bude mať podstatný význam pre rozhodnutie súdu v konaní vo veci. Podľa
žalovanejv1.radekonajúcisúdnávrhnaprerušeniekonaniazdôvoduďalšiehoprebiehajúcehokonania
nesprávne vyhodnotil ako účelový, s vecou nesúvisiaci a konajúci súd pochybil a porušil tiež zásadu
hospodárnosti súdneho konania keď návrh na prerušenie konania ako nedôvodný zamietol.

41. Odvolací súd však považuje postup súdu prvej inštancie, ktorým návrh na prerušenie konania
zamietol za správny.

42. Podľa § 164 CSP, ak súd neurobí iné vhodné opatrenia, môže konanie prerušiť, ak prebieha súdne

alebo správne konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu, alebo
ak súd dal na také konanie podnet.

43. V zmysle uvedeného ustanovenia zákona súd môže (fakultatívne) prerušiť konanie, pokiaľ je vhodné
v konaní dočasne nepokračovať vzhľadom na predbežnú otázku, ktorú pre svoje rozhodnutie môže

síce posúdiť v prebiehajúcom konaní i sám, ale môže tiež vyčkať na jej posúdenie v inom konaní, pričom
vyriešenie tejto predbežnej otázky v inom konaní môže mať význam pre jeho rozhodnutie. Ide teda o
prerušenie konania, ktoré nie je pre samotné konanie nevyhnutné, a preto súd konanie nemusí prerušiť,
keď je len na úvahe konajúceho súdu, či túto procesnú možnosť využije, keďže nejde o jeho zákonnú
povinnosť. Súd by mal najskôr zvážiť možnosť použitia iných vhodných opatrení a až keď tieto zlyhajú,

môže konanie prerušiť, pričom však vždy musí mať na zreteli požiadavku rýchlej a účinnej ochrany práv
účastníkov v súdom konaní a hospodárnosť konania, z hľadiska ktorých by malo prerušenie konania
predstavovať skôr výnimku ako pravidlo.

44. Súd prvej inštancie však postupoval dôsledne podľa § 164 CSP, keď správne skúmal, či sú splnené

zákonné predpoklady pre prerušenie konania, pričom dospel k správnemu právnemu záveru o nesplnení
týchto predpokladov, nakoľko rozhodnutie prvoinštančného súdu v tomto spore nezávisí od posúdenia
otázky riešenej v spore vedenom na Mestskom súde Bratislava IV, pod sp. zn. B5-56C/892/201, ktorého
predmetom je nárok žalobcu na zaplatenie nedoplatkov žalovaných súvisiacich s nájmom družstevného
bytu vo výške 711,45 eur za obdobie predchádzajúce obdobiu, za ktoré si žalobca uplatňuje nedoplatky

v tomto konaní. Od posúdenia nároku žalobcu na zaplatenia istiny 711,45 eur s príslušenstvom totiž
nezávisíposúdenienárokužalobcuvočižalovanýmvtomtospore.Preto,akzadanéhostavusozreteľom
na všetky okolnosti veci, súd prvej inštancie napadnutým rozhodnutím konanie neprerušil, postupovalsprávne, dôsledne pritom rešpektujúc požiadavku rýchlej a účinnej ochrany práv sporových strán a
zásadu hospodárnosti konania.

45. Vo vzťahu k odvolateľkou uplatnenému odvolaciemu dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b)
CSP, odvolací súd uvádza, že uvedený odvolací dôvod je úzko prepojený s porušením práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „Ústava“) a s porušením práva na
spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „Dohovor“) a k jeho naplneniu by došlo, ak by súd prvej inštancie zasiahol do Ústavou, resp.

Dohovorom garantovaných práv odvolateľa, čím by mu bolo znemožnené domáhať sa práva na súdnu
ochranu prostriedkami, ktoré mu zákon (CSP) priznáva. Obsah práva na súdnu a inú právnu ochranu
uvedený v čl. 46 ods. 1 Ústavy nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva
alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní. Jeho obsahom je i zákonom relevantné konanie súdov
a iných orgánov Slovenskej republiky. Každé konanie súdu alebo iného orgánu, ktoré je v rozpore so
zákonom, je porušením Ústavou zaručeného práva na súdnu ochranu alebo inú právnu ochranu (I. ÚS

26/1994). Pojem „procesný postup“ bol vysvetlený už vo viacerých rozhodnutiach NS SR tak, že sa ním
rozumie len faktická, vydaniu konečného rozhodnutia predchádzajúca činnosť alebo nečinnosť súdu,
teda sama procedúra prejednania veci (to ako súd viedol spor) znemožňujúca strane sporu realizáciu
jej procesných oprávnení a mariaca možnosti jej aktívnej účasti na konaní (porovnaj R 129/1999 a
1Cdo/6/2014, 3Cdo/38/2015, 5Cdo/201/2011, 6Cdo/90/2012). Pod nesprávnym procesným postupom

súdu treba rozumieť taký postup súdu, ktorým sa znemožnila strane realizácia tých procesných práv,
ktoré majú slúžiť na ochranu a obranu jej práv a záujmov v tom - ktorom konkrétnom konaní, pričom
miera tohto porušenia bude znamenať nespravodlivý súdny proces. Tento pojem nemožno vykladať
extenzívne jeho vzťahovaním aj na faktickú meritórnu rozhodovaciu činnosť súdu. „Postupom súdu“
možno teda rozumieť iba samotný priebeh konania, nie však konečné rozhodnutie súdu posudzujúce

opodstatnenosť žalobou uplatneného nároku. V danej veci nebola odvolacím súdom zistená v postupe
súdu prvej inštancie pri prejednaní veci žiadna vada, ktorá by znemožnila odvolateľovi realizáciu jeho
procesných práv a ktorá by mu zmarila možnosť aktívnej účasti na konaní.

46. Odvolací súd ďalej uvádza, že v súd prvej inštancie v odôvodnení rozhodnutia popísal obsah

podstatných skutkových tvrdení strán a dôkazov vykonaných v konaní, vysvetlil, ako ich skutkové
tvrdenia a právne argumenty posúdil, uviedol, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, a
zároveň citoval ustanovenia, ktoré aplikoval a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Odôvodnenie
rozhodnutia súdu prvej inštancie sa vysporiadalo so všetkými podstatnými námietkami a ostatnými
rozhodujúcimi skutočnosťami. Odvolací súd v konaní ani nevzhliadol taký nesprávny procesný postup,

ktorý by bol spôsobilý znemožniť žalovanej ako sporovej strane, aby uplatňoval svoje procesné práva v
takej miere, že to má za následok porušenie práva na spravodlivý proces; v prejednávanej veci o taký
prípad nešlo.

47. Odvolací súd zdôrazňuje, že ako vyplýva aj z judikatúry ÚS SR, iba skutočnosť, že strana

sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej
neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia (napr. I. ÚS 188/06). Princípu práva na spravodlivý
proces zodpovedá právo účastníka na určitú kvalitu súdneho rozhodnutia a povinnosť súdu svoje
rozhodnutie riadne odôvodniť. Súd sa teda musí zaoberať účinne námietkami, argumentmi a
dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05).

Z uvedeného potom vyplýva, že k porušeniu práva na spravodlivý proces môže dôjsť aj
nepreskúmateľnosťou napadnutého rozhodnutia (porov. I. ÚS 105/06, III. ÚS 330/2013, III. ÚS 47/2019,
IV. ÚS 372/2020, 1Cdo/213/2019, 2Cdo/190/2019, 3Cdo 168/2018, 4Cdo/3/2019, 5Cdo57/2019,
6Cdo/33/2020, 7Cdo/308/2019, 8Cdo/152/2018).

48. Záverom odvolací súd považuje za potrebné poukázať na uznesenie NS SR zo dňa 23.11.2010,
sp. zn. 5Cdo/218/2010, v zmysle ktorého: „Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len
v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní,
obsahom tohto práva je i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Do práva
na spravodlivý súdny proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho

právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04). Právo na spravodlivý súdny
proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda
aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04). Do obsahu
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny procespodľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí ani právo účastníka konania
vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním
navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali

alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97,
II. ÚS 251/03)“.

49.Vpodanomodvolanížalovaná uplatnilaajodvolacídôvodpodľaust.§365ods.1písm.d)CSPmajúc
za to, že konanie má inú vadu, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Tento odvolací

dôvod dopadá na akékoľvek pochybenia v procesnom postupe súdu, ktoré nie sú subsumovateľné pod
ostatné odvolacie dôvody, avšak len za predpokladu, že mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci. Príkladom takejto vady môže byť nesprávne realizovaná manudukčná povinnosť súdu (a to
tak v prípade, keď bola poskytnutá v užšom rozsahu, ako aj v prípade jej realizácie v širšom než
zákonom predpokladanom rozsahu - pozri aj § 160 a komentár k tomuto ustanoveniu), pochybenia
vo vykonanom dokazovaní (napr. vykonanie nezákonne získaného dôkazu bez splnenia predpokladu

uvedeného v článku 16 ods. 2, alebo vypočutie relevantného svedka bez poučenia o práve odoprieť
výpoveď), porušenie viazanosti súdu inými rozhodnutiami (pozri § 193) alebo posúdenie predbežnej
otázky v rozpore s existujúcim rozhodnutím príslušného orgánu (pozri § 194 ods. 2). Naplnenie tohto
odvolacieho dôvodu odvolací súd v konaní a v napadnutom rozhodnutí nezistil.

50. K námietke odvolateľky, že napadnutý rozsudok prvoinštančného súdu spočíva na nesprávnom
právnom posúdení veci podľa ust. § 365 ods.1 písm. h) CSP treba uviesť, že právnym posúdením je
činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu
normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva
na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny

právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo
ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Uvedené v konaní pred súdom
prvej inštancie a v jeho rozhodnutí vzhliadnuté nebolo, keď súd prvej inštancie na vec správne aplikoval
ustanovenia § 696 ods. 1 a 2, § 686 a § 697 a § 517 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka.

51. Vo vzťahu k ostatným námietkam žalovanej v 1. rade odvolací súd uvádza, že podľa už konštantnej
judikatúry súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami, ale len na tie, ktoré majú pre
vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho,
aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia
tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil.

Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov konania
(porovnaj napríklad rozhodnutia ÚS SR sp. zn. II. ÚS 251/04, III. ÚS 209/04, II. ÚS 200/09 a pod.). Preto
na zostávajúcu odvolaciu argumentáciu odvolateľa odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať
špecifickou odpoveďou.

52. Na základe vyššie uvedeného odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie, vrátane závislého
výroku o trovách konania, podľa ust. § 387 ods. 1 CSP ako vecne a právne správne potvrdil.

53. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 1 CSP v spojení
s ust. § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP, keď v odvolacom konaní bol plne úspešný žalobca a žalovaný

v 2. rade, preto im vznikol nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti neúspešnej žalovanej v
rozsahu 100 %, pričom o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie v po právoplatnosti
rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

54. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods.

2 CSP).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, aka) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

(2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní
proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 CSP).

(1) Dovolanie podľa § 421 odsek 1 CSP nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).

(2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania
žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

(2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.

(2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 CSP).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej
v tomto ustanovení.

(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 CSP).(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v
nesprávnom právnom posúdení veci.

(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za
nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 CSP).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej

inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).